Vyznania

Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva. — Ďakuje za dobrodenia, ktoré v tom veku dostal od Boha.

1.1. Chváli Boha, svoj cieľ.

1.5. Prosí Boha, aby svojou milosťou prišiel do jeho duše.

1.6. Rozpráva o svojom detstve.

1.7. I detstvo je hriešne.

1.8. Ako sa naučil hovoriť.

1.9. Rozpráva o svojej nechuti k učeniu a o záľube v hrách.

1.10. Hry a divadlá ho odťahujú od učenia.

1.11. V ťažkej nemoci prosí o krst.

1.14. Nemá rád gréckych básnikov.

Prečo som nenávidel grécku literatúru, hoci ospevovala to isté? Veď i Homér vie písať také báje a je tak okúzľujúci! A predsa mi bol tak nemilý! Som presvedčený, že aj gréckym chlapcom je Virgil ťažký, keď sa ho musia učiť, tak ako ja Homéra. Vôbec ťažkosť naučiť sa cudziu reč ako by žlčou zalievala všetku lahodnosť gréckych bájok. Nepoznal som ani jediného slova, ale krutými vyhrážkami a trestami nútili ma naučiť sa tým slovám. Veď ako dieťa nepoznal som ani latinské slová, a predsa som sa ich naučil pozorne, bez strachu, bez trápenia vtedy, keď sa pestúnky so mnou maznaly, žartovaly a bavily.

Naučil som sa teda po latinsky bez toho, aby ma nútili trestami, lebo už moje srdce ma nútilo, aby som vypovedal svoje žiadosti; to by som však nebol mohol urobiť, keby som sa nebol naučil vyslovovať slová, nie síce od učiteľov, ale od tých, ktorí mi rozprávali. A ušiam tých sveroval som svoje žiadosti. Z toho je jasné, že pri učení omnoho väčšiu hodnotu má slobodná lačnosť po vede než nútenie s vyhrážkami. Ale lačnosť po vede mierni sa tým nútením podľa Tvojich zákonov, Bože. Podľa Tvojich zákonov, od palice učiteľov až po utrpenie mučeníkov. Tvoje zákony vedia namiešať spasiteľnej horkosti, keď nás privádzajú k Tebe od zhubnej rozkoše, ktorou sme sa od Teba vzdialili.

1.15. Modlitba k Bohu.

Pane, vyslyš modlitbu moju, aby duša moja neklesla pod Tvojou spravodlivosťou; aby som neprestal vyznávať Tvoje milosrdenstvo, ktorým si ma vytrhol z mojich najhorších ciest; aby si mi bol sladším nad všetky lákania, ktorým som sa poddával; aby som Ťa miloval najväčšmi a uchopil Ťa za ruku z celého srdca, aby si ma vyslobodil z každého pokušenia až naveky.

Hľa, Pán a Kráľ môj, Tebe nech slúži všetko, čokoľvek som sa ako chlapec naučil, Tebe nech slúži moja reč, moje písanie, moje čítanie a moje rátanie. Lebo keď som sa učil márnivostiam, Ty si ma karhal a odpustil si mi moju hriešnu záľubu v nich. Pravda, naučil som sa potom veľa užitočných slov, ale tie by som sa bol mohol naučiť i bezpečnejšou cestou, po ktorej majú kráčať chlapci.

1.16. Vyučovanie latinčiny z necudných kníh škodí mravnosti.

1.17. Vyučovanie zvádza k márnivosti.

Dovoľ mi, Bože môj, povedať niečo o svojom nadaní, Tvojom to dare, akými nesmyselnosťami som ho márnil. Dali mi totiž úlohu — ducha môjho nie málo znepokojujúcu pre odmenu pochvaly, pre hanbu a strach pred trestom — aby som predniesol reč rozhnevanej a zarmútenej Junony, keď nemohla „teukronského vyhnať z Itálie kráľa“ (Virgil 1, 38). O tej reči som počul, že ju Juno nikdy nepovedala. Boli sme však nútení blúdiť v šľapajách tých básnických vymyslenín a museli sme povedať svojimi slovami to, čo básnici povedali vo verši. Učitelia pochválili väčšmi toho z nás, kto podľa dôstojnosti vymyslenej osoby vyjadroval pravdepodobnejšie hnutia hnevu a bolesti a myšlienky zaodieval do vhodnejšieho rúcha.

Prečo práve mne, Bože môj, opravdivý Život môj, prečo práve mne tlieskali, keď som rečnil, prečo mne tlieskali väčšmi než mojim kamarátom a spolužiakom? Či to všetko nebol len vietor a dym? Či už nebolo ničoho iného, v čom by sa cvičil môj jazyk a môj duch? Tvoje piesne, Pane, napísané v Písme na Tvoju chválu, Tvoje piesne by boly podoprely spadajúcu ratolesť môjho srdca, ktoré by nebolo padlo v obeť márnivosti a nebolo by sa stalo korisťou lietajúcich zlých duchov. Lebo mnohorako možno prinášať obety padlým anjelom.

1.18. Kto zachovával zákony vyučovania, nezachovával zákon Boží.

Čo je v tom čudného, že som sa dal strhnúť márnivosťou a vzďaľoval som sa ďaleko od Teba, keď mi dávali za vzor ľudí, ktorí sa veľmi zahanbili, keď pri rozprávaní o svojich nie zlých skutkoch povedali náhodou nejaké nesprávne alebo nemoderné slovo; ale boli ohromne vychvaľovaní vtedy, keď rozprávali o svojich náruživostiach, ale jasnou, čistou a kvetnatou rečou. Vidíš to, Pane, a mlčíš, lebo si „veľkodušný, milosrdný a pravdivý“ (Ž. 102, 8). Či budeš mlčať naveky? Už teraz vytrhuješ z tej nesmiernej hlbočiny dušu hľadajúcu Ťa a zmierajúcu smädom po Tvojej láske, dušu toho, ktorého srdce Ti hovorí: „Hľadal som Tvár Tvoju, po Tvári Tvojej, Pane, túžim“ (Žalm 26, 8). Lebo naozaj, ďaleko som zašiel od Tvojej tváre svojou zaslepenosťou.

Človek sa nevzďaľuje od Teba, ani sa k Tebe nevracia len kročajmi alebo priestormi. Či azda Tvoj mladší syn pýtal kone, vozy alebo lode, či odletel na krídlach, alebo pešo odišiel, aby životom v ďalekej krajine premrhal všetko, čo si mu dal na cestu? Bol si mu láskavým Otcom, keď si mu dával, ale ešte láskavejším, keď si ho celkom ožobráčeného prijal nazpät. Dať sa unášať žiadostivosťou, to je toľko, ako dať sa unášať temnosťou, toľko, ako byť ďaleko od Tvojej Tváre. Hľaď, Pane Bože, a bez hnevu hľaď, ako úzkostlivo zachovávajú synovia ľudskí zákony o písmenách a slabikách, prijaté od predošlých učiteľov, a zanechávajú zákony večného spasenia, prijaté od Teba. Keby niekto, kto zachováva alebo učí staré pravidlá o hláskach, keby miesto „hominem“ vyslovil teda len „ominem“, vynechajúc prvé písmeno, väčšmi by sa znepáčil ľuďom, ako keby proti Tvojmu prikázaniu nenávidel človeka, hoci sám je človek. A predsa nič je nie nebezpečnejšie nad nenávisť a nik nemôže prenasledovaním inému škodiť väčšmi, ako škodí svojmu srdcu nenávisťou.

1.19. Gramatickej chyby sa bál väčšmi než hriechu.

Na prahu takých obyčají som stál, ja biedny, a môj boj na tom zápasišti spočíval v tom, že ma väčšmi mrzelo, keď som spravil chybu v reči, ako keď som závidel tým, ktorí takú chybu nespravili. Hovorím a vyznávam Ti, Bože môj, za čo ma chválievali tí, ktorým som sa chcel páčiť, lebo to som pokladal vtedy za čestný život. Nezbadal som priepasť neresti, do ktorej som bol vrhnutý ďaleko od Tvojich očú. Lebo kto mohol byť v Tvojich očiach hanebnejší odo mňa, keď som sa nepáčil aj takým ľuďom, ako som spomínal, lebo som klamal i vychovávateľov, i učiteľov, i rodičov, a to z túžby po hrách, divadlách, ktoré som potom chcel napodobňovať.

Kradol som z komory a so stola rodičovského, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť, hoci sa sami radi ihrávali. Aj v tej hre dosiahol som víťazstvo často len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. Prečo som to však sám nemohol strpieť a nemilosrdne som karhal, keď som niekoho prichytil pri tom, čo som sám iným rád vykonal. A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať.

1.20. Ďakuje Bohu za dary svojho detstva.

Pane, Tebe Najvznešenejšiemu a Najlepšiemu Spasiteľovi a Vládcovi vesmíru, Tebe, Bohu nášmu, musím ďakovať aj vtedy, keby si mi bol len detstvo dožičil. Lebo veď už vtedy som bol, žil, cítil a staral som sa o svoj dobrobyt, čo je znak tajomnej jednoty, z ktorej som povstal. Vnútornými smyslami som dával pozor na vonkajšie smysly. Pri každej maličkosti, v každej nepatrnej myšlienke som sa radoval z pravdy. Nechcel som sa dať oklamať, mal som dobrú pamäť, vynikal som výrečnosťou, miloval som priateľstvo.

Stránil som sa bolesti, poníženia, nevedomosti. Koľko obdivuhodného a chválitebného je v takej bytosti?

Oplakáva šestnásty rok svojho života.

2.1. Spomína na hriešne cesty svojej mladosti.

Chcem si pripomenúť voľakedajšie svoje ohyzdnosti a smyselnú skazenosť svojej duše, nie však preto, aby som si ich zamiloval, ale aby som si zamiloval Teba, Bože môj. Z lásky ku Tvojej láske to robím, keď si v horkosti spomínam svoje najhanebnejšie cesty, aby si sa mi Ty stal Sladkosťou, Sladkosť neklamlivá, Sladkosť slastná a istá, Ty, ktorý ma sústreďuješ z mojej rozcapartenosti, do ktorej som upadol pre svoju márnivosť, keď som sa odvrátil od Teba, Jediného.

Kedysi vo svojej mladosti zahorel som túžbou nasýtiť sa radosťami pekelnými a opovážil som sa oddať rozmanitým mrzkým pôžitkom lásky. Tak sa strácala moja krása a hnil som v očiach Tvojich, lebo som sa usiloval páčiť sebe a páčiť sa očiam ľudským.

2.2. V 16. roku sa plne oddal rozkošiam.

2.3. Zlá spoločnosť ho zvádzala na zlé.

Na krádež je trest v zákone Tvojom, Pane, ako aj v zákone, napísanom do sŕdc ľudských, ktorý nijaká nepravosť nemôže zničiť. Lebo ktorý kmín dal by sa spokojne okradnúť? Ani bohatý nie, i keď nedostatok vohnal kmína do krádeže! I ja som mal chuť kradnúť, ba kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nepravosti. Kradol som totiž také veci, ktorých som mal dosť, a lepších! Netúžil som ani po veciach, ktoré som kradol, ale väčšmi po krádeži samej a po hriechu. Neďaleko našej vinice bola hruška, veľmi bohato zarodená, ale ovocie nebolo ani krásne ani voňavé. Tieto hrušky postriasať a poodnášať chodievali sme my, mladí živáni, a to v noci. (Preto sme mali zvyk predlžovať hru až do noci.) Odniesli sme odtiaľ veľké množstvo hrušiek, ale zjedli sme z nich len máličko, ostatok sme hodili sviniam. Lebo nám išlo vždy len o to, aby sme robili to, čo je nie dovolené.

2.6. V krádeži miloval falošnú slobodu.

2.7. Ďakuje Bohu za odpustenie hriechov.

2.8. Najradšej kradol so spoločníkmi.

2.9. Zlá spoločnosť.

2.10. Pokoj v Bohu.

Kto mi rozviaže ten uzol, tak veľmi zamotaný a zachlpený? Hanebný je, nechcem už naň myslieť, nechcem ho ani vidieť. Po Tebe túžim, spravodlivosť a nevinnosť, tak krásna a malebná čistému zraku, po Tebe, sýtosť nenásytná! V Tebe je úplný pokoj a neporušiteľný život! Kto vstupuje k Tebe, „do radosti svojho Pána vstupuje“ (Mat. 15, 21). Ten sa nebude ničoho báť a bude sa mať veľmi dobre v Dobre samom. Ďaleko od Teba som zašiel a blúdil, Bože môj, ďaleko som bol od Tvojej pevnosti vo svojej mladosti, ba stal som sa krajinou veľmi pustou.

Kniha tretia

Rozpráva o svojom štúdiu v Kartágu, o divadle, filozofii a manichejcoch. —

3.1. V Kartágu sa oddáva nečistej láske.

Keď som prišiel do Kartága, so všetkých strán sa hrnul na mňa vír potupného milkovania. Ešte som nemiloval, ale túžil som po láske. Keďže však moja túžba po láske bola slabá, hneval som sa sám na seba, že tak málo túžim. Hľadal som niekoho, koho by som miloval. Chcel som byť milovaný a nenávidel som istotu a životnú cestu bez nástrah. Mal som hlad po vnútornom pokrme, po Tebe, Bože môj, ale tento hlad ma netrápil. Netúžil som po neporušiteľnom pokrme, nie však preto, že som ho mal dosť, ale preto, lebo čím som ho menej mal, tým mi bol príkrejší. Preto sa moja duša necítila dobre a zranená vrhla sa von medzi smyslové telá. Keby však telá nemaly dušu, nemilovali by sme ich. Miloval som a chcel som byť milovaný, a tým sladšie mi to bolo, keď sa mi milovaná osoba odovzdala úplne.

3.2. Rozpráva o divadlách.

Priťahovaly ma divadlá, plné obrazov mojej biedy a ohňa, ktorý rozpaľoval moju vášeň. Prečo je to, že človek v divadle chce cítiť bolesť, keď sa pozerá na smutné a tragické príhody? Je isté, že sám by ich nechcel zažiť, a predsa pri pohľade na ne chce cítiť bolesť a bolesť mu robí rozkoš. Čo iného je to ako biedne bláznovstvo? Príhody tie majú na človeka totiž tým väčší účinok, čím viac má takých vášní v sebe. Keď trpí sám, volá ich utrpením; keď trpí spolu s inými, volá ich súcitom. Ale konečne, aký to môže byť súcit pri vymyslenom divadelnom predstavení? Od diváka sa nežiada, aby prišiel pomáhať, ale len aby prejavil súcit. Divák je potom hercovi tým vďačnejší, čím lepšie vedel v ňom vzbudiť súcit. A keď sa stane, že tieto nešťastia ľudské, či už také, čo sa skutočne staly, alebo len vymyslené, sú tak predstavované, že nedojmú divákov, vtedy tí odchádzajú z divadla unudení a nadávajúci. Keď však príhody zapôsobily na divákov, vtedy odchádzajú spokojní a plačú dojatosťou.

3.3. I v chráme páchal hriechy.

Zďaleka vznášalo sa nado mnou Tvoje verné milosrdenstvo. Do koľkých hanebností som sa zaplietol! Zanechal som Ťa a nasledoval som hriešnu zvedavosť, ktorá ma zaviedla do klamlivej priepasti a v poddanstvo démonov. Démonom v obeť prinášal som svoje činy a Ty si ma za to bičoval. Ba opovážil som sa aj pri Tvojich slávnostiach, medzi stenami Tvojho chrámu, rozpaľovať svoju žiadostivosť a konať skutky, ktorých ovocím bola smrť. Preto si ma trestal ťažkými trestami, ktoré v porovnaní s mojimi vinami neboly však ničím, ó Ty preveľké moje milosrdenstvo! Boh môj, ochrana moja pred hroznými záškodníkmi, medzi ktorými som prechádzal pyšno, vysoko nesúc hlavu. Ďaleko som sa vzďaľoval od Teba, lebo som nemiloval cesty Tvoje, ale svoje, miloval som zotročujúcu slobodu.

Aj tie štúdiá, ktoré sa volaly čestnými, aj tie ma priťahovaly, najmä verejné procesy, a to preto, lebo som v nich chcel vyniknúť. A čím väčšmi som v nich klamal, tým väčšej chvály sa mi dostalo. Toľká je zaslepenosť ľudí, že sa ešte i zaslepenosťou vychvaľujú. Už v rečníckej škole bol som výborným žiakom. Pyšno som sa z toho radoval, hrdo sa nafukujúc, hoci som bol ináč dosť miernym, veď Ty to vieš, Pane, a ďaleko som bol od zvrátenosti zvrhlíkov (toto ukrutné a diabolské meno platí za znak vzdelania), medzi ktorými som žil a hanbil sa, že nie som taký ako oni. S nimi som sa schádzal, ba často som mal aj radosť z priateľstva s nimi, ale ich skutky mi naháňaly strach. Totiž ich kazenia iných, ktorými napádali hanblivosť neskúsených, aby ich bez príčiny, len ako by zo žartu, poškvrnili a aby si tak pripravili satanskú radosť. Ich skutky neboly o nič horšie ako skutky diablov. Či je ešte nejaké priliehavejšie meno na nich ako „zvrhlíci“? Sami sú zvrhnutí a prevrátení od zlých duchov, ktorí sa im vysmievajú a tajne ich klamú práve tým, aby vysmievali radi druhých a klamali.

3.4. Rozpráva o svojej láske k filozofii.

3.7. Bludy manichejské.

3.8. Čo Boh nariadi, to je vždy dobré.

3.9. Boh nesúdi tak ako ľudia.

Medzi priestupkami, zločinmi a mnohými nepravosťami sú hriechy tých, čo stúpajú na ceste dokonalosti, ktoré podľa pravidla o dokonalosti sú plným právom karhané, ale v nádeji dobrého úžitku sú chválené ako sejba s ohľadom na žatvu. Niektoré z nich sú podobné nepravosti alebo zločinu, a predsa sú nie hriechy, lebo neurážajú ani Teba, Pána Boha nášho, ani ľudskú spoločnosť. Tak napríklad, keď si niekto zaopatrí niečo podľa časových pomerov k pohodliu života a nie je isté, že tak urobil z rozkošníctva; alebo keď riadna vrchnosť tresce určité činy a nie je isté, či tak nerobí zo škodoradosti. Tak mnoho činov, ktoré sa ľuďom pozdávaly zavrhnutiahodnými, Ty si schválil, a mnoho iných, ktoré ľudia chválili, Ty si odsúdil; často sa totiž odlišujú od seba: čin, úmysel konajúceho a neznáme časové okolnosti.

3.10. Čudné náhľady manichejcov.

Nepoznal som tých vecí, preto som sa vysmieval z Tvojich svätých sluhov a prorokov. Čo som však tým posmechom dosiahol, ak len nie to, že Ty si sa mi vysmial. Pomaly som upadol až do takých malicherností, že som uveril, že figovník roní slzy biele ako mlieko, keď mu trhajú plody. Keby niektorý svätec bol tento plod, odtrhnutý nie jeho, ale cudzou vinou, zjedol a strávil, veril som, že vzdychajúc a napínajúc sa bude pri modlitbe vydychovať anjelov, ba časti samého Boha boly by zostaly viazané na ono ovocie, keby ich vyvolený svätec nebol rozžuval zubmi a strávil žalúdkom. Ja, úbožiak, veril som, že väčšmi treba preukazovať milosrdenstvo plodom zeme než ľuďom, pre ktorých rástly. Keby ma bol niekto hladujúci, kto nebol manichejec, prosil o kúsok chleba, bol by som si myslel, že si zaslúžim trest smrti, keby som mu bol dal.

3.11. Spomína matkine modlitby za svoje obrátenie.

3.12. Odpoveď biskupova Monike.

Kniha štvrtá

Spomína deväť rokov svojho života, a to od 19. až po 28. rok. — Rozpráva o rečníctve, astrologii a filozofii. —

4.1. Za deväť rokov sa oddával bludom.

4.2. Vyučuje rečníctvu a žije v neplatnom manželstve.

V tých rokoch som vyučoval rečníctvu a ovládaný ctižiadosťou, predával som víťaznú výrečnosť. Ty vieš, Pane, že som chcel mať dobrých žiakov — ako sa to hovorieva — a bez zlého úmyslu učil som ich lesti; nekázal som im, aby lesť používali na odsúdenie nevinného, ale niekedy k prospechu vinníka. Ty však, Bože, zďaleka si videl, ako sa potácam na šmykľavej ceste, ako podávam len kde-tu trblietajúcu iskierku pravdy v dyme prednášok, ktoré som mával tým, čo hľadali márnosť a lož; bol som ich spoločníkom.

V tých rokoch som mal pri sebe ženu, ktorá nebola mojou zákonitou manželkou. Tú ženu si vyhľadala moja divá, neopatrná vášeň. Bola to však len jedna žena, a tej som bol úplne verný. Pri nej som mal sám na sebe skúsiť, aký je rozdiel medzi manželstvom, uzavretým na plodenie detí, a medzi sväzkom telesnej lásky, v ktorom sa deti rodia proti vôli rodičov a len narodené vynútia si ich lásku.

4.3. Nechce sa rozlúčiť s astrologiou.

4.5. Prečo plač utišuje bolesť.

Pane, teraz však všetko pominulo a čas zahojil moju ranu. Môžem Ťa teda vypočuť, môžem priložiť ucho srdca svojho k Tvojim ústam, ktorý si Pravda, môžeš mi povedať, prečo je plač taký sladký ľuďom trpiacim? Či si Ty, hoci si všade, odhodil ďaleko od seba našu biedu? Ty zostávaš sám v sebe, my sme však podrobení najrozmanitejším skúškam. Jednako, keby sme sa neobracali k Tebe s ľútosťou, nezostalo by nič z našej nádeje. Ako je to teda možné, že ovocie, totiž plač, nárek, vzdychy a bedovanie, ktoré sa trhá s horkého stromu života, je predsa sladké? Či to je v tom sladké, že máme nádej v Tvoje vyslyšanie? Pravda, v modlitbe to platí, lebo skrýva v sebe túžbu po vyslyšaní. Môže to však byť aj v bolesti nad stratou priateľa a v tom zármutku, v ktorom som sa vtedy zmietal? Nedúfal som, že ožije, ani moje slzy neprosily o to, len som trpel a plakal. Bol som nešťastný, lebo som stratil všetku svoju radosť. Či azda aj plač, ktorý je ináč horký, stane sa sladkým, keď nás omrzia a ľakajú veci, ktoré sme predtým milovali?

4.6. Vyznáva neukáznenosť svojej bolesti.

Ale prečo o tom hovorím? Nie je tu čas na vypytovanie sa, ale treba sa vyznávať. Bol som nešťastný, ako je nešťastné každé srdce, pripútané priateľstvom k pozemským veciam; keď ich stráca, zmieta sa bolesťou a poznáva, aké bolo nešťastné aj pred ich stratou. Tak som aj ja vtedy horko plakal a v horkosti som nachodil svoj odpočinok. Tak veľmi som bol nešťastný, a predsa drahším nad môjho priateľa bol mi môj biedny život. Hoci by som bol rád zmenil život, jednako som radšej stratil svojho priateľa než svoj život. Ani neviem, či by som ho bol chcel dať za svojho priateľa, ako sa rozpráva o Orestovi a Pyladovi, ak je to pravda, ktorí chceli jeden za druhého alebo spolu zomrieť, lebo ľahšia im bola smrť než život iba jedného. Neviem ako, ale v mojom srdci povstaly celkom rozdielne city: život sa mi hnusil, a smrti som sa len jednako bál. Myslím, že čím väčšmi som miloval priateľa, tým väčšmi som nenávidel a bál sa smrti, ktorá mi ho vyrvala, ktorú som pokladal za svoju najväčšiu nepriateľku. Bol som presvedčený, že môže všetkých ľudí sniesť naraz so sveta tak isto, ako aj jeho sniesla. Taký som bol veru; dobre sa na to pamätám.

4.7. Pre veľký smútok vracia sa do Kartága.

Ó bláznovstvo, ktoré nikdy nevie ľudí ľudsky milovať! Ó hlúpy človek, ktorý nevie trpezlivo znášať ľudské nešťastia. Tým som bol vtedy aj ja! Zúril som, vzdychal, plakal, strachoval sa a nenachodil som nikde ani pokoja, ani rady. Niesol som rozdriasanú a krvácajúcu svoju dušu, ktorá sa mi nechcela dať niesť, a nevedel som nájsť miesto, kam by som ju uložil. Nie v príjemných lesoch, nie v hre a speve, nie na rozkošných miestach, nie na hostinách, nie v rozkošiach spálne a postele, ba ani v knihách a básňach. Hrôza obklopovala všetko, ešte aj svetlo, a všetko, čo nebolo „on“, bolo mi nemilé a protivné okrem sĺz a plaču, v ktorých jedine nachodil som aspoň čiastočku upokojenia.

4.9. Pravé priateľstvo korení v Bohu.

4.10. Stvorenia vznikajú a odumierajú.

„Bože silný, obráť nás, ukáž nám svoju tvár a budeme spasení“ (Žalm 79, 4). Kamkoľvek by sa obrátilo naše srdce mimo Teba, všade nájde bolesť, i keby sa obrátilo k najkrásnejším veciam, ktoré sú mimo neho a mimo Teba. Tie by neboly ničím, keby nepochádzaly od Teba. Vznikajú a zanikajú, svojím vznikom začínajú svoje bytie, rastú, mohutnejú, a keď sú dospelé, začínajú starnúť a zomierajú; nie všetky starnú, ale všetky zomierajú. Keď teda vznikajú a začínajú svoje bytie, čím rýchlejšie dorastajú k dokonalosti, tým väčšmi sa približujú k svojmu zániku. Taký je spôsob života, ktorý si im dal. Sú len čiastkami celkov, preto nemôžu byť všetky naraz, ale vznikaním a zanikaním vytvárajú celok, ktorého sú čiastkami. Tak isto vzniká naša reč zo zvukov. Reč je nie celkom dovtedy, kým jedno slovo nedoznie, kým neumĺkne zvuk, aby mohlo nasledovať druhé slovo.

4.11. Všetko sa mení okrem Boha.

Nebuď smiešna, duša moja, hrmotom márnosti neohluš ucho srdca svojho. Počuj! Slovo samo ťa volá, vráť sa! Pri ňom je miesto neporušiteľného pokoja, pri ňom sa nezabúda na lásku, ak ho len sama prv nezanechá. Tak je to na svete: jedno odchádza, druhé prichádza, z malučkých čiastočiek povstáva vesmír. „Či aj ja mám niekam odísť?“, pýta sa Slovo Božie. Duša moja, v ňom upevni svoje prebývanie, jemu odovzdaj, čo si od neho prijala, jemu, duša moja, toľkými sklamaniami ustatá. Pravde odovzdaj, čo si od Pravdy dostala, a nič nestratíš; ba rozkvitne tvoja hniloba, tvoje choroby sa vyliečia, nestálosť tvoja sa stratí, zmení na pevnosť a nestrhne ťa k zemi, ale zostane s tebou a bude trvať s Bohom, ktorý je a zostáva naveky.

4.12. V Bohu je pokoj.

4.13. Miloval nižšiu krásu.

To všetko som vtedy ešte nepoznal, miloval som nízku krásu, klesal som do priepasti a hovorieval som svojim priateľom: „Či milujeme niečo, ak len nie krásu? Čože je krása? Čože je krásne? Čo je to vlastne, čo nás priťahuje a vábi k veciam, ktoré milujeme? Keby nebolo v nich peknoduchej krásy a tvárnosti, nijako by nás k sebe nepriťahovaly.“ Pozoroval som a videl som v tých veciach dvoje: jedny sú krásne preto, lebo vytvárajú celok, druhé preto, lebo sa primkýňajú účelne k niečomu inému, ako napríklad údy k telu. Tá úvaha vyrástla v duši mojej v hlbokosti môjho srdca a napísal som vtedy, myslím, dve alebo tri knihy: O krásnom a účelnom. Zabudol som na to, Ty to však vieš, Bože. Ten spis ani nemám, stratil sa mi, neviem ako a kam.

4.14. Svoje spisy „O krásnom a účelnom“ venuje rečníkovi Hieriovi.

Čo ma pohlo k tomu, Pane Bože môj, že som svoje spisy venoval Hieriovi, rímskemu rečníkovi? Veď som ho osobne ani nepoznal, ale len z povesti som ho miloval pre jeho učenosť a pre niekoľko výrokov, ktoré sa mi zapáčily. Väčšmi však preto, lebo sa ľúbil iným, ktorí ho nevedeli prenachváliť, ktorí sa čudovali, že on, rodom Sýrčan, vyučený v gréckej výrečnosti, stal sa neskoršie obdivuhodným rečníkom latinským a vo filozofii veľmi obratným. Chválime a milujeme človeka, ktorý je ďaleko od nás. Či láska prechádza azda z úst vychvaľovača do srdca poslucháča? Ani myslieť! Ale jeden milujúci rozpaľuje druhého. Chválený bude vtedy milovaný, keď bude isté, že chvála vychádza z úprimného srdca, keď ten chváli, kto miluje. Tak som vtedy miloval ľudí podľa úsudku ľudského, a nie podľa úsudku Tvojho, Bože môj, v ktorom sa nikto nesklame.

4.15. Rozpráva o dvoch podstatách.

4.16. Ľahko rozumel knihám o umení a Aristotelovi.

V dvadsiatom deviatom roku života učí rečníctvo v Kartágu. — Vzďaľuje sa od manichejcov. — Kázne sv. Ambróza v Miláne účinkujú naňho tak, že si o katolíckej viere začína utvárať inú mienku. —

5.1. Chváli Boha.

Prijmi obetu môjho vyznania z ruky jazyka môjho, ktorý si stvoril a povzbudil, aby chválil Tvoje meno, uzdrav moje kosti, nech povedia: „Pane, kto sa Ti vyrovná?“ (Žalm 34, 10). Kto sa Ti vyznáva, nepoučuje Ťa, čo sa v ňom robí, lebo nijaké srdce nemôže sa uzavrieť pred Tvojím zrakom a niet tej ľudskej tvrdosti, ktorá by mohla opovrhnúť Tvojou rukou; Ty ju obmäkčuješ, kedy chceš, buď milosrdenstvom, buď trestom a „nič sa nemôže skryť pred Tvojím ohňom“ (Žalm 18, 7). Moja duša Ťa chváli, aby Ťa milovala, a rozpráva o Tvojom milosrdenstve, aby chválila. Všetko stvorenie Ťa ustavične chváli a nijako nemlčí o Tebe. Nemlčí o Tebe duch ľudský ústami obrátenými k Tebe, nemlčia o Tebe zvieratá, nemlčia o Tebe telesá — veď ľudské ústa o nich uvažujú, aby povstala unavená duša, opierajúc sa o Tvoje tvory a pre divy, ktoré si vykonal, povzniesla sa až k Tebe, ktorý si občerstvenie a pravá sila.

5.2. Pred Bohom nemožno ujsť.

Pred tvárou Božou chcem teraz rozprávať o dvadsiatom deviatom roku svojho života. Do Kartága prišiel manichejský biskup Faustus, veľké osídlo diablovo, ktorý zvábil mnohých svojou sladkou výrečnosťou, ktorú som však ja, i keď vychvaľoval, predsa rozoznal od pravdy, po ktorej som túžil. Preto som hľadel nie na to, v akej nádobe sa mi podáva, ale aký pokrm vedy mi podáva u nich tak vychýrený Faust. Šírila sa o ňom totiž povesť, že je veľmi zbehlý a učený vo vedách, najmä v takzvaných slobodných vedách.

5.4. Pravá blaženosť je v poznaní Boha.

Pane Bože pravdy, či sa Ti ľúbi azda ten, kto pozná všetky tie veci? Nešťastný človek, ktorý všetko pozná, len Teba nepozná! Blažený človek, ktorý Teba pozná, i keď všetko nezná! Kto však pozná to i Teba, nie je blaženejší preto, že pozná tie veci, ale preto, že Teba pozná a oslavuje Ťa ako Boha a ďakuje Ti a nezahrabe sa do svojich myšlienok.

Tak ako je lepšie na tom ten, kto vie brať úžitok so stromu a vďaky Ti vzdáva, ale pritom nevie, aký je vysoký, aký je široký, lepšie je veru na tom než ten, kto pozná všetky rozmery, aj všetky konáre vie spočítať, ale pritom nie je majiteľom a nepozná ani nemiluje Stvoriteľa; tak je to s veriacim človekom, ktorému patria všetky bohatstvá zeme, ktorý, i keď nič nemá, predsa všetko má, lebo je spokojný s Tebou, ktorému všetko slúži, hoci nepozná ani len súhvezdie Veľkého voza. Bolo by hlúpe pochybovať, či je na tom lepšie tento alebo ten, kto vie zmerať nebo, vie spočítať hviezdy a vie povážiť prvky, ale nedbá o Teba, ktorý „si všetko usporiadal podľa miery, počtu, a váhy“ (Mudr. 11, 21).

5.5. Bludy Mánesove.

Za celých deväť rokov, čo som počúval ich bludné náuky, dlho potlačovanou túžbou som čakal na príchod povestného Fausta. Všetci, na ktorých som sa obracal s otázkami, keď mi nemohli odpovedať, sľubovali mi, že keď on príde a v rozhovore s ním že sa mi vyjasnia všetky otázky, ba ešte i ťažšie. Keď napokon prišiel, poznal som ho ako človeka milého a príjemného v reči, ktorý o ich učení rozprával slovami omnoho lahodnejšími. Ale čo pre môj smäd znamenal aj najvznešenejší podávač vzácnych pohárov? Takými vecami boly už presýtené moje uši; ani sa mi nepozdávaly lepšími preto, že boly lepšie povedané, pravdivými, lebo boly učene povedané, múdrymi, lebo sa pri nich múdro tváril a mal krásnu výrečnosť. Tí, čo sa naňho odvolávali, neboli dobrými znalcami, lebo za bystrého a múdreho pokladali ho len preto, že ich ohúril krásou reči.

Len čo sa mi ukázal nie dosť vzdelaným v tých vedách, o ktorých som si myslel, že v nich vyniká, prestal som veriť, že by mi mohol ujasniť a rozriešiť moje pochybnosti. Pravda, dobrým človekom by bol mohol byť, hoci nepoznal to, o čo som sa zaujímal, keby nebol býval manichejcom. Manichejské knihy sú totiž preplnené nekonečnými bájkami o nebi, hviezdach, slnku a mesiaci. Už som nečakal, že mi dôkladne vysvetlia to, po čom som tak túžil, či sú totiž pravdivé dôvody, ktoré som inde čítal, a či tie, ktoré sú v knihách manichejských, alebo či sa z nich dá rovnako vysvetliť istý vedecký náhľad. Keď som mu predložil tie veci na posúdenie a riešenie, skromne sa priznal, že sa neopováži dať do tak ťažkej úlohy. Vedel, že by to nezvládol, preto sa ani nehanbil priznať. Nebol z tých táradiel, akých som poznal veľa, ktorí sa usilovali poučiť ma, a nepovedali mi vlastne nič. Jeho srdce však, i keď nebolo obrátené celkom k Tebe, predsa nebolo nerozvážne k sebe. Bol si dobre vedomý svojich nedostatkov a nechcel sa nerozvážne dostať do pomykova, odkiaľ by nebol mohol vyjsť, ani sa vrátiť. V tom sa mi veľmi ľúbil, lebo krajšia je skromnosť duše, ktorá sa vyznáva, než poznanie, po ktorom som túžil. Takého som ho poznal vo všetkých ťažších a hlbších otázkach.

5.8. Odchádza do Ríma proti matkinej vôli.

5.9. V Ríme ochorel.

5.11. Nedostatočné odpovede manichejcov na námietky z Písma.

Neopovážil som sa vyvrátiť námietky, ktoré vyčítali Písmu, ale časom ma pochytila túžba porozprávať sa s niekým, kto sa v tých knihách dobre vyzná, aby som videl, čo si o tom myslí. Už vtedy začaly na mňa účinkovať kázne istého Helpidia, ktoré mával verejne proti manichejcom v Kartágu. Ten citoval z Písma také miesta, ktorým nebolo možno odporovať a na ktoré sa mi odpoveď manichejcov videla prislabá.

Oni neodpovedali verejne, ale nám povedali potajomky, že knihy Nového zákona boly sfalšované ľuďmi, ktorí do kresťanskej viery chceli vniesť židovský zákon. Nesfalšované výtlačky Písma nemohli však vôbec ukázať. Najväčšmi ma však zarmucovaly a dusily hmoty, ktoré som si telesne predstavoval, pod ktorými stenajúc nevládal som vdychovať čistý a jasný vzduch Tvojej pravdy.

5.12. Povaha žiakov v Ríme.

Horlivo som začal pracovať na tom, po čo som sem prišiel, totiž aby som učil v Ríme rečníctvo. Najprv som shromaždil niekoľkých v svojom dome, ktorí rozniesli o mne povesť, ale čoskoro som spoznal veci, aké v Afrike neboly zvykom. To, že žiaci neboli natoľko samopašní ako v Afrike, to bola pravda. Povedali mi však: „Z ničoho nič dohovoria sa naraz žiaci, že nedajú svojmu učiteľovi honorár, a prejdú k druhému učiteľovi.“ Sú tak vierolomní, že z lásky k peniazom šliapu po spravodlivosti. Aj tých nenávidelo moje srdce, ale nie nenávisťou usporiadanou, lebo ma skôr znepokojovala azda škoda, ktorú by som utrpel, než to, že páchali taký hanebný skutok.

5.13. Z Ríma odchádza do Milána.

Z Milána písali do Ríma mestskému prefektovi, aby im zaopatril učiteľa rečníctva, ktorý by prišiel na verejné útraty. Hlásil som sa o miesto s pomocou manichejcov, opitých márnivosťou. Môj odchod mal ma od nich odlúčiť, ale ani ja ani oni o tom nevedeli. Prefekt Symachus podrobil ma rečníckej skúške, potvrdil a poslal do Milána. Do Milána som prišiel k Ambrózovi biskupovi, známemu vo svete pre svoje vynikajúce vlastnosti, Tvojmu horlivému sluhovi, ktorého výrečnosť horlivo rozdeľovala Tvojmu ľudu tuk obilia a veselosť oleja a triezvu opojnosť vína. Priviedol si ma k nemu bez môjho vedomia, aby ma on priviedol k Tebe s mojím vedomím. Veľmi otcovsky ma prijal ten muž Boží a tešil sa z môjho príchodu radosťou opravdivého pastiera duší.

5.14. Sv. Ambróz ho presviedča o bludoch manichejských.

Kniha šiesta

Rozpráva o tridsiatom roku svojho života. —

6.1. Matka Augustínova prišla do Milána.

Kde si bola a kam si sa uchýlila, nádej moja, od mladosti mojej? Či nie Ty si ma stvoril a rozlíšil od štvornožcov a nebeského vtáctva? Udelil si mi viac múdrosti než im, a predsa som kráčal v temnotách a v neistotách. Hľadal som Ťa mimo mňa, a nenachádzal som Boha srdca svojho. Ponoril som sa až do hlbín morských, a jednako som prestal dúfať, ba zúfal som, že nenájdem pravdu. Prišla sem za mnou moja matka, plná dôvery v Boha, nasledujúc ma na suchu i na mori a vo všetkých nebezpečenstvách, istá Tvojou ochranou. Ba vo veľkých strastiach na mori tešila námorníkov, ktorí zvyčajne ináč tešievajú sami neskúsených cestovateľov, sľúbila im, že šťastne dôjdu do prístavu, lebo Ty si jej to obecal v jej vnútornom videní.

6.2. Matka poslúcha Ambróza.

Ešte som neprosil so slzami o pomoc, ale celou silou som sa oddal hľadaniu a učeným rozhovorom. Samého Ambróza som pokladal za ľudsky šťastného, lebo som videl, ako veľmi si ho ctia vysoko postavení ľudia; jeho celibát som pokladal za veľmi ťažké bremeno. Koľko nádeje, koľko bojov musel podstúpiť proti pokušeniam svojej vlastnej veľkosti, koľko útechy zažil v protivenstvách, akú radosť zakusovalo jeho srdce, keď premýšľal o chlebe slova Tvojho, to som si nevedel vôbec predstaviť, ani som to sám nikdy nezažil. Ale ani on nevedel o mojej stiesnenosti a nepoznal priepasť môjho nebezpečenstva. Nemohol som sa ho pýtať, čo som chcel, lebo od jeho úst a sluchu odťahovali ma ľudia, ktorí prichádzali k nemu so svojimi záležitosťami, ktorým vždy poslúžil. Keď nebolo uňho nikoho, čo bývalo len za veľmi krátky čas, vtedy buď posilňoval telo pokrmom, alebo dušu čítaním.

6.4. Chce byť úplne presvedčený o pravde katolíckej viery.

Keďže som vlastne nevedel, v čom pozostáva Tvoj obraz v človeku, bolo mojou povinnosťou zaklopať a spýtať sa, ako sa v to má veriť, ale nie opovážlivo odporovať a hovoriť, že katolíci v to a v to veria. Tým citeľnejšie vŕtala starosť v mojom vnútri, čo mám pokladať za isté, čím som sa väčšmi hanbil — dlho klamaný a ohúrený určitými sľubmi — že som v detskom táraní a nerozumnosti mnoho neistého pokladal za celkom isté. Len neskoršie som prišiel na to, že to všetko nebola pravda. Pravda je však, že bolo neisté to, čo som pokladal za isté vtedy, keď som obviňoval v slepom odpore Tvoju katolícku Cirkev. Hoci som ju dovtedy nepokladal za učiteľku pravdy, jednako som vedel, že neučí tomu, z čoho som ju tak ťažko obžaloval. Hanbil som sa, pomaly som sa obracal, radoval som sa, Bože môj, že jedine Tvoja Cirkev, telo Tvojho Jednorodeného, v ktorej som ako dieťa dostal meno Kristovo, nezapodieva sa detskými rozprávočkami. Ba nemá ani to vo svojom zdravom učení, že Ty, Stvoriteľ všetkého, „si v ľudskej podobe uzavretý v priestore, hoci nesmiernom a širokom, predsa však len ohraničenom“.

Radoval som sa aj z toho, že na Písmo Starého zákona a Prorokov som už nepozeral takým okom ako kedysi, keď som videl v ňom len nesmysly a keď som vyčitoval Tvojim svätým, ako by tomu tak rozumeli. Oni však tomu rozumeli celkom ináč. Rád som počúval Ambróza, keď v svojich kázňach veľmi naliehavo odporúčal pravidlo: „Písmeno zabíja, duch oživuje“ (2. Kor. 3, 6). Keď odhaľoval tajomný závoj a duchovne objasňoval, kde písmeno naoko dávalo zlý smysel, neurážalo ma to, čo hovoril, hoci som ešte nevedel, či to, čo hovorí, je pravda. Zadržoval som svoje srdce od akéhokoľvek súhlasu, lebo som sa bál prenáhlenia. Neistota však, v ktorej som žil, bola horšia než smrť.

O neviditeľných veciach som chcel mať takú istotu, akú som mal o tom, že sedem a tri je desať. Nebol som však taký nerozumný, aby som veril, že aj to je celkom pochopiteľné. Chcel som len to, aby som vo všetkom mal takú istotu ako v tom; či už išlo o telesá, ktoré neboly pred mojím zrakom, či už išlo o duchovné veci, ktoré som si nevedel ináč predstaviť, len telesne. Jednako len viera ma mohla uzdraviť, viera, ktorá by očistila prenikavosť môjho ducha a viedla ho k Tvojej pravde, ktorá zostáva naveky a nikdy neprestáva. Ale ako to už býva, že ten, kto skúsil už zlého lekára, bojí sa dať liečiť aj dobrému, tak to bolo aj s chorobou mojej duše, ktorú mohla uzdraviť jedine viera. Zo strachu, aby neuverila bludu, nechcela sa liečiť. Tak odporovala Tvojim rukám, ktorý si stvoril liek viery a rozlial si ho na choroby celej zeme a dal si mu veľkú účinnosť.

6.5. Rozpráva o Písme svätom.

Odteraz som dával prednosť katolíckej viere, lebo som videl, že sa tu omnoho skromnejšie a bez akéhokoľvek klamu žiada veriť, čo dosiaľ nebolo dokázané — buď pre nechápavosť toho, komu malo byť dokázané, buď pre ťažkosť veci samej —, zatiaľ čo oni bezočivo sľubovali vedomosti, a vysmievali sa z takej dôvery, hoci sami žiadali veriť v také nesmyselné bájky, ktoré nik nemohol dokázať. Potom Ty, Pane, ľahučko si sa dotkol milosrdnou a jemnou rukou môjho srdca a premenil si ho tým, že som uvažoval, koľkým nesčíselným veciam verím, ktoré som nikdy nevidel, ani som nebol prítomný, keď vznikaly. Nebol som prítomný pri mnohých udalostiach z dejepisu, nevidel som mnoho miest a osídlení, mnoho priateľov, mnoho lekárov, mnoho iných ľudí; tomu všetkému keby som neveril, nevykonal by som nič v tomto živote. Konečne, akou neochvejnou vierou som veril, že som sa narodil z tých, ktorých voláme rodičmi, čo by som tiež sám nijako nemohol vedieť, keby som neveril tým, čo o tom rozprávajú.

6.7. Priateľovi Alipiovi dáva rady.

6.8. Alipius si opäť obľúbil hry.

6.9. Alipia obžalovali z krádeže.

Tú udalosť uložil si veľmi dobre do pamäti, aby mu neskoršie slúžila za liek. Tak isto si zapamätal aj tú, ktorá sa stala, keď bol mojím žiakom v Kartágu. Bolo to práve cez obed, prechádzal sa po námestí a rozmýšľal podľa obyčaje žiakov o úlohe, z ktorej mal odpovedať. Vtedy si dopustil, aby ho strážcovia poriadku chytili ako kmína. Myslím, Bože náš, že si to dopustil len preto, aby on, ktorý mal byť takým veľkým mužom, sa naučil, že pri posudzovaní ľudských sporov treba pokračovať veľmi obozretne, a nie ľahkoverne. Sám sa prechádzal pred súdnou sieňou a mal v ruke len tabuľku a rydlo. Vtom nejaký mladík — jeden zo študentov — opravdivý kmín, so skrytou sekerou, nikým nezbadaný, pristúpil k oloveným mrežiam, ktoré chránily pokladnicu, a začal rúbať do olova. Úradníci, ktorí boli vnútri, keď počuli údery sekerou, začali kričať a poslali chytiť každého, kohokoľvek nájdu vonku. Kmín, keď počul krik, zahodil sekeru, aby ho azda s ňou nenašli, a zutekal.

Jeho som teda našiel v Ríme. Spojil sa so mnou najúprimnejším priateľstvom a odišiel so mnou do Milána. Nechcel ma opustiť a chcel mať nejaký osoh z právnických štúdií, na ktoré sa dal viac z vôle rodičov než z vlastnej. Medzi časom bol už aj poradcom pri súde a vynikol obzvláštnou nezištnosťou, ktorú všetci sudcovia obdivovali, zatiaľ čo on obdivoval väčšmi tých, ktorí si vážili skôr peniaze než nevinnosť. Aj jeho povaha bola podrobená skúške jednak lákaním, jednak vyhrážaním. V Ríme bol poradcom hlavného správcu talianskych príjmov.

Veľmi som sa čudoval, keď som uvažoval a spomínal na celý ten čas od svojho devätnásteho roku, ako som zahorel túžbou po múdrosti. Vtedy som si zaumienil, že keď nájdem múdrosť, zanechám všetky márne túžby a falošné klamstvá náruživostí. Hľa, prišiel tridsiaty rok, a ešte stále som sa zmietal v tom bahne! Dychtil som využiť prítomnosť, ktorá mi utekala a rozptyľovala ma, keď som si hovoril: „Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví, a uchopím ju. Príde Faust, a vysvetlí mi všetko.“ Ó vy veľkí mužovia, akademici! Nič istého sa nedá nájsť, čím by sa usporiadal život! Ba nie! Hľadajme len starostlivejšie, a nezúfajme! Už sa mi nevidí nesmyslom vo svätých knihách to, čo som pokladal za nesmysel. Dá sa tomu aj ináč, šľachetne rozumieť. Upevním svoje nohy na tej ceste, na ktorú ma dali rodičia, keď som bol malým chlapcom, a budem tam dovtedy, kým nenájdem jasnú pravdu.

6.12. Augustínov náhľad o manželstve a celibáte.

6.13. Matka sa usiluje o manželstvo Augustínovo.

Neprestajne ma nútili, aby som sa oženil. Požiadal som jednu, a bola mi sľúbená. Moja matka sa najväčšmi starala, aby ma ženatého obmyl spasiteľný krst. Radovala sa, že som čo deň lepšie naň pripravený a že mojím vyznaním viery splnia sa jej prosby a Tvoje sľuby. Keď potom na moju žiadosť a z vlastnej túžby každodenne úpenlivým hlasom svojho srdca Ťa prosila, aby si jej dal vedieť niečo o mojom budúcom manželstve, nikdy si ju nechcel vyslyšať.

Videla len bezvýznamné predstavy, vyvolané stálym premýšľaním o tej veci. Rozprávala mi o nich, ale nie s tou vierou, ako keď si jej niečo oznámil, lež s akýmsi pohŕdaním. Hovorila, že rozozná, neviem akým citom, ktorý nevedela vystihnúť slovami, aký je rozdiel medzi Tvojím zjavením a jej snami. Predsa stáli na tom, aby som sa oženil, a požiadali dievča, ktorému chýbaly skoro dva roky do dospelosti. Keďže sa páčila, rozhodli sme sa čakať.

6.14. Rozhodol sa viesť spoločný život s priateľmi.

S niekoľkými priateľmi sme uvažovali a shovárali sa, roztrpčení ťažkosťami života, a skoro sme sa už rozhodli, že budeme žiť spokojným životom, ďaleko od sveta. Chceli sme to urobiť takto: zo svojho súkromného majetku chceli sme utvoriť spoločný, ako by rodinný majetok, aby v úprimnom priateľstve nepatrilo jedno tomu a druhé tomu, ale aby všetko bolo spoločné. Počítali sme s tým, že nás bude všetkých asi desať, medzi nami aj veľmi bohatí, najmä Romanianus z toho istého mesta ako ja, ktorého vtedy veľmi súrne súkromné záležitosti priviedly k dvoru. Ten bol od najútlejšej mladosti mojím veľmi dobrým priateľom. On najväčšmi nástojil na tom a jeho slovo najviac platilo, lebo jeho majetok veľmi prevyšoval majetky ostatných.

Rozhodli sme sa, aby dvaja z nás ako predstavení starali sa o naše potreby, kým ostatní budú odpočívať. Keď sme však začali uvažovať, či to dovolia manželky, ktoré niektorí už mali a niektorí si zamýšľali vziať, celá tá vec, ktorú sme si utvorili, rozplynula sa nám v rukách, rozpadla sa, a odložili sme ju. Začali sme znova vzdychať a nariekať a obrátili sme svoje kroky na široké a vychodené cesty sveta. Mnoho plánov bolo v našom srdci, ale Tvoje ustanovenie zostáva naveky. Podľa tohto ustanovenia vysmial si sa z našich plánov a prichystal si nám svoje. Chystal si pre nás pokrm v čase príhodnom, chcel si otvoriť svoju ruku, aby si naplnil dušu našu požehnaním.

6.15. Miesto prepustenej súložnice berie si inú.

Zatiaľ sa rozmnožovaly moje hriechy. Keď som odstránil od seba ženu, ktorá bola prekážkou môjho manželstva, s ktorou som žil, moje srdce, ktoré ju veľmi milovalo, bolo zasiahnuté, ťažko poranené a krvácalo. Vrátila sa do Afriky a sľúbila Ti, že nikdy nebude patriť inému mužovi. Zanechala mi syna, ktorého som mal s ňou. Ale ja, nešťastník, nevedel som nasledovať ani túto ženu, nevedel som vydržať odklad dvoch rokov, po ktorých som si mal vziať za manželku tú, ktorú som o to žiadal, ale našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom smyselnosti. Táto žena mala zachovať a predĺžiť buď nezmenenú, alebo posilnenú nemoc mojej duše až po stav manželský. Rana, ktorú som dostal odchodom prvej súložnice, sa ani nezahojila, ale po pálčivej bolesti začala ešte prudšie hnisať. Bolesť sa stala síce miernejšou, ale tým beznádejnejšou.

6.16. Bojí sa smrti a posledného súdu.

Hľadá pôvod zla a poznanie Boha. —

7.1. Poznáva vlastnosti Božie.

Už minula moja zlá a hanebná mladosť a začínal som svoj mužný vek. Čím som bol starší, tým som bol márnivejší a nijako ináč som si nevedel predstaviť nejakú bytosť, len tak, nakoľko ju možno očami vidieť. Teba, Bože môj, som si nepredstavoval v ľudskej podobe. Odvtedy, čo som začal pochopovať niečo z múdrosti, vždy som tomu vyhýbal a radoval som sa, že som to isté našiel vo viere Tvojej katolíckej Cirkvi, duchovnej našej matky. Ale čo si mám o Tebe myslieť, nikdy som nevedel. Ja, človek, a ešte taký človek, pokúšal som sa pochopiť Ťa, najvyššieho a pravého Boha. Z celej svojej duše som veril, že si neporušiteľný, nepominuteľný a nemeniteľný. Hoci som nevedel, „odkiaľ a ako“, predsa som jasno a určito vedel, že porušiteľné je horšie než neporušiteľné, že treba dať prednosť tomu, čo sa nedá pokaziť pred tým, čo sa pokaziť dá, a napokon, že nemeniteľné je lepšie než meniteľné. Srdce moje s celou vervou kričalo proti všetkým mojim predstavám.

7.2. Nebridiove námietky.

7.3. Uvažuje o slobodnej vôli.

Usiloval som sa nájsť aj ostatné pravdy tak, ako som našiel, že neporušiteľné je lepšie než porušiteľné. Preto som Ťa pokladal za neporušiteľného, nech si už ktokoľvek. Veď nijaká duša si nevedela a nevie predstaviť nič lepšieho od Teba, lebo Ty si najvyššie a najlepšie Dobro. Keď je teda úplne isté, že neporušiteľné je lepšie než porušiteľné, čo som už poznal, bol by som si mohol predstaviť niečo lepšieho nad Teba, keby si Ty bol porušiteľný, Bože môj? Videl som teda, že neporušiteľné má prednosť pred porušiteľným, preto som Ťa musel tam hľadať a pozerať, odkiaľ pochádza zlo, t. j. samo porušenie, ktoré nijako nemohlo porušiť Tvoju podstatu.

Niet nijakého spôsobu na svete, ktorým by mohlo porušenie zasiahnuť nášho Boha, nijaká vôľa, nijaká nevyhnutnosť, nijaká náhoda. On je Bohom, a čo chce, to je dobré, lebo aj on sám je Dobro. Možnosť porušenia však nepatrí k podstate dobra. Nemôžeš byť prinútený k ničomu, lebo Tvoja vôľa nie je väčšia od Tvojej moci. Tvoja vôľa a Tvoja moc, to si Ty sám, Bože. Čo môže byť neočakávaným pre Teba, ktorý všetko poznáš a každá bytosť len preto jestvuje, že Ty ju poznáš. Načo však toľko hovorím, aby som dokázal neporušiteľnosť podstaty Božej, ktorá by nebola Bohom, keby bola porušiteľná?

7.5. Znovu hľadá príčinu zla.

Hľadal som pôvod zla a hľadal som ho zle; nevidel som však zla v svojom hľadaní. Predstavil som si v duchu všetko stvorenie a všetko, čo je v ňom viditeľné: zem, more, vzduch, hviezdy, stromy, zvieratá. Ďalej všetko, čo je v ňom neviditeľné: nebo, anjelov, všetky duchovné bytosti. Bytosti tie, ako by boly telesné, umiesťovala moja obrazotvornosť a zo všetkého Tvojho stvorenia utvoril som si ohromnú masu, rozdelenú podľa rozmanitých druhov tiel, či už skutočných, či takých, ktoré som si vymyslel miesto duchov. Túto masu som si vytvoril obrovskú, nie takú, aká bola v skutočnosti — veď čože som mohol o nej vedieť? —, ale podľa svojej ľubovôle, lenže na všetkých stranách obmedzenú. Teba som si zas, Pane, predstavoval, že ako nekonečný so všetkých strán ju objímaš a prenikáš asi tak, ako keby všade bolo nesmierne more a malo v sebe obrovskú špongiu, ale predsa len obmedzenú a tá špongia by bola v každej svojej časti naplnená morom. Tak som si predstavoval Tvoje konečné tvorstvo, naplnené Tebou, nekonečným, a hovoril som: „Hľa Boh, hľa jeho stvorenie! Dobrý je Boh, nekonečne lepší a mocnejší než jeho tvorstvo. Dobrý je a stvoril všetko dobré, hľa, ako objíma a naplňuje všetko!“

7.7. Hľadá opäť, odkiaľ je zlo a čo je Duch.

Ty, Pane, naveky zostávaš, ale naveky sa nehneváš. Zmiloval si sa nad zemou a popolom, zaľúbilo sa Ti napraviť moje nepravosti. Vnútornými pichľavými tŕňmi popoháňal si ma, aby som nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidím istotu o Tebe. Tak spľasovala moja nadutosť tajomným liekom Tvojej ruky a choré a nevidomé oko ducha môjho liečilo sa deň ako deň ostrou liečivou vodou spasiteľných bolestí.

7.9. V knihách platonikov našiel nejasný obraz Krista.

7.10. Poznáva Boha, večnú pravdu.

Napomenutý čítaním tých kníh, aby som sa vrátil k sebe, vstúpil som, Tebou vedený, do svojho vnútra. Mohol som to urobiť, lebo Ty si mojím Pomocníkom. Vstúpil som a slabým okom duše svojej zbadal som nad samým okom, nad rozumom svojím svetlo nemeniteľné, nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nie nejaké väčšie, aleakoby toho istého druhu, ktoré len oveľa jasnejšie svietilo a všetko vypĺňalo svojou veľkosťou. Nebolo to svetlo ako ostatné svetlá, ale celkom inakšie, úplne odlišné od všetkého. Nevznášalo sa nad mojím rozumom ako olej nad vodou, alebo ako nebo nad zemou, ale omnoho vyššie, lebo ma stvorilo, ja omnoho nižšie, lebo som bol stvorený ním. Kto pozná pravdu, pozná svetlo, kto pozná svetlo, pozná večnosť. Láska však všetko pozná.

7.11. O jestvote stvorených bytostí.

7.13. Všetko stvorenie hovorí o sláve Božej.

V Tebe niet nijakého zla, a nielen v Tebe, ale v celom Tvojom stvorení. Mimo Teba niet ničoho, čo by mohlo vpadnúť a porušiť poriadok Tebou ustanovený. Len niektoré časti Tvojho stvorenstva pokladajú sa za zlé, také, ktoré neosožia iným. Lenže aj tie osožia zas iným, sú dobré, samy v sebe sú vždy dobré. Všetky tieto veci, ktoré si vzájomne neosožia, osožia predsa nižšej časti stvorenia, ktorú voláme zemou, nad ktorou sa podľa potreby vznášajú mračná a preháňajúu vetry.

7.14. Pomaly prichádza k poznaniu Boha.

Nie sú celkom zdraví tí, ktorým sa nepáči niečo z Tvojho stvorenia, ako ani ja som nebol zdravý, lebo sa mi mnoho neľúbilo z Tvojho stvorenia. Pretože moja duša sa neopovážila pripísať svoju neľúbosť Tvojmu nedostatku, Bože môj, radšej chcela, aby nebolo Tvojím dielom, čo sa jej nepáčilo. Tak došla na myšlienku dvoch substancií, ale nezostala pri nej, lež prišla k inému. Zanechala túto mienku a utvorila si takého Boha, ktorý naplňuje nekonečný priestor. Nahovárala si, že si to Ty, a vložila si ho do svojho srdca, pretvorila sa na chrám modly, Tebe tak protivnej. Ale keď si k sebe pritúlil moju hlavu a „zavrel si mi oči, aby neuvidely márnivosť“ (Žalm 118, 37), upokojil som sa trochu a zmiernila sa moja šialenosť. Prebudil som sa v Tebe a videl som, že Tvoja nekonečnosť je celkom iného druhu. To videnie nebolo však telesné.

7.15. Všetko má účasť na pravde Božej.

Pozrel som na veci stvorené a videl som, že jedine Tebe majú ďakovať za svoje jestvovanie a že v Tebe sú všetky konečné. Nie však ako v nejakom priestore, ale ináč. Ty ich držíš vo svojej pravde ako v ruke, ktorá všetko drží. Všetky sú pravdivé už tým, že jestvujú. Nepravdivým je len to, čo sa vydáva za iné, ako je v skutočnosti. Videl som, že veci vyhovujú nielen svojmu miestu, ale aj času. Aj to som videl, že Ty, večný, nezačal si tvoriť po nespočítateľných časových úsekoch, lebo všetky časové úseky, aj minulé aj budúce, neminuly by sa a neprišly, keby si Ty ustavične nepôsobil.

7.16. Čo je hriech?

7.17. Ako došiel k poznaniu Boha?

Žasol som, že už milujem Teba, a nie nejaký výtvor obrazotvornosti. Nebol som však stálym, aby som mal účasť na svojom Bohu. Raz som sa cítil mocne priťahovaným k Tebe Tvojou krásou, raz ma moja telesná ťarcha, moja telesná náruživosť od Teba odtrhla tak, že som s plačom padol do priepastí. Spomienka na Teba neopúšťala ma však nikdy. Ani na chvíľu som nepochyboval, že sa musím k Tebe primknúť, ale ešte som nemal dosť síl na to. Telo totiž, „ktoré je porušiteľné, obťažuje dušu; a zemský príbytok tlačí dolu mnoho premýšľajúceho ducha“ (Mudr. 9, 15). Bol som si celkom istý, že „neviditeľná bytnosť Božia od stvorenia sveta z toho, čo je stvorené, býva spozorovaná rozumom, i večná jej moc a Božstvo“ (Rim. 1, 20).

7.18. Kristus je cesta k spaseniu.

7.19. Krista pokladal za veľmi múdreho človeka.

7.20. Z kníh platonikov naučil sa veľa, ale nenadobudol pokoru.

Vtedy pri čítaní kníh platonikov bol som povzbudený, aby som hľadal netelesnú pravdu a aby som Tvoje neviditeľné vlastnosti poznal z vecí stvorených. Zavrátený som si uvedomil, že mi temnota duše prekáža v úvahe. Bol som si celkom istý, že Ty si a že si nekonečný, pritom však ani v ohraničených ani v neohraničených priestoroch nerozliaty, že si naozaj, že si vždy ten istý, že sa nikde nijako nemeníš, že z Teba má všetko svoju existenciu, jedine z toho pevného dôvodu, že jestvuje. O tom všetkom som bol naisto presvedčený, ale slabý som bol na to, aby som mal účasť na Tebe. Chvastal som sa ako znalec, ale keby som v Kristovi Spasiteľovi nebol hľadal cestu k Tebe, nebol by som býval znalcom, ale zatratencom. Už som chcel, aby ma pokladali za múdreho, mňa, plného neresti. Keby som bol aspoň plakal! Ale ešte som sa nafukoval vedomosťou!

7.21. V Písme nachodí cestu spasenia.

Kniha ôsma

Augustín, posilnený príkladom Viktorína a Antona, zanecháva bludy a obracia sa k Bohu. — Po tuhých vnútorných bojoch, napomenutý hlasom Božím a čítaním listu sv. Pavla k Rimanom, obracia sa k Bohu úplne. —

8.1. Simplicián radí Augustínovi.

Bože môj, vďačne chcem spomínať na Teba a vyznávať Tvoje milosrdenstvo ku mne. Nech preniknú moje kosti láskou a nech Ti povedia: „Pane, kto sa Ti podobá?“ (Žalm 34, 10). „Rozviazal si moje putá, Tebe chcem priniesť obetu chvály“ (Žalm 115, 7). Budem rozprávať o tom, ako si ich rozviazal, a všetci, ktorí to počujú a klaňajú sa Ti, povedia: „Požehnaný nech je Pán na nebi i na zemi, veľké a zázračné je jeho meno!“ Tvoje slová prenikaly mi do srdca a so všetkých strán si ma obkolesil akoby útokom. O Tvojom večnom živote som bol celkom istý, hoci som ho videl len akoby v zrkadle a hádanke. Nemal som už nijakej pochybnosti o tom, že Tvoja neporušiteľná podstata je príčinou všetkých podstát. Netúžil som už po väčšej istote o Tebe, ale po svojej väčšej pevnosti. V mojom pozemskom živote ešte všetko kolísalo a moje srdce bolo treba vyčistiť od starého kvasu. Ľúbila sa mi cesta, ktorou je sám Spasiteľ, ale kráčať po tej úzkej ceste, to mi padlo ešte ťažko.

8.3. Veľká je radosť z nájdenia vecí stratených.

8.4. Obrátenie slávnych ľudí spôsobuje väčšiu radosť.

Keď mi teda Tvoj človek Simplicián rozprával o Viktorínovi, zahorel som túžbou nasledovať ho. Veď preto mi o tom rozprával Simplicián. Keď mi ešte aj to pripojil, že poslúchol zákon, vydaný za času cisára Juliána, ktorým sa zakazovalo kresťanom vyučovať písomníctvo a rečníctvo, a radšej opustil rečnícku školu než Tvoje Slovo, ktorým „jazyky nemluvniatok robíš výrečnými“ (Mudr. 10, 21), nevidel sa mi ani natoľko silným ako šťastným, lebo našiel príležitosť oddať sa Ti celkom. Po tom som túžil i ja, sviazaný nie cudzími okovami, ale svojou vlastnou železnou vôľou. Vôľu moju mal v moci nepriateľ, ukoval z nej reťaz, ktorou ma sviazal. Z prevrátenej vôle totiž vzniká náruživosť; z náruživosti stane sa zvyk a zo zvyku stane sa nevyhnutná potreba, keď sa nebojuje proti zvyku. Týmito akoby spojenými ohnivami sťahovalo ma tvrdé otroctvo; preto som ho aj pomenoval reťazou. Nová vôľa však, ktorá púšťala vo mne korienky, aby som Ti vďačným srdcom slúžil a mal účasť na Tebe, Bože, jediná istá Radosť, táto vôľa nebola ešte dosť silná, aby premohla prvú vôľu, ktorá zmohutnela trvaním. Tak dvoje vôlí, jedna stará, druhá nová, jedna telesná, druhá duchovná, zápasilo spolu a svojím zápasom rozpoltievalo moju dušu.

8.6. Zpráva o živote sv. Antona.

V tom tak zúfalom zápase svojho vnútorného domu, ktorý som neohrozene podržal so svojou dušou vo svojom príbytku, totiž vo svojom srdci, so zmučenou tvárou a rozbúrenou mysľou obrátil som sa k Alipiovi a skričal som: „Čo trpíme? Čo je to, čo si počul? Povstávajú neučení a uchvacujú kráľovstvo Božie, a my so svojou vedou bez srdca váľame sa v tele a krvi. Či azda preto, že nás predišli, hanbíme sa ich nasledovať a nehanbíme sa ich nenasledovať?“ Čosi podobného som povedal. Odvrátil som sa od neho, keď pozeral na mňa mlčanlivo a plný úžasu. Moje slová znely ináč než obyčajne. Moje vnútro, čelo, líca, oči, farba a tón reči prezradzovaly ešte viac než slová.

Odkiaľ je táto príšera?! A prečo je to vlastne tak? Nech ma osvieti Tvoje milosrdenstvo, chcem sa spytovať, či by mi azda neodpovedaly hlbočiny ľudskej biedy a tajomné tresty synov Adamových. Odkiaľ a prečo je táto príšera? Duch rozkáže telu, a to poslúchne ihneď. Duch rozkáže však sebe, a nájde odpor. Keď rozkáže duch, aby sa pohla ruka, tá sa pohne s takou rýchlosťou, že sotva rozoznáš rozkaz od pohybu. A predsa duch je duch, a ruka je telo. Ale ak rozkáže duch duchu, aby chcel, je to ten istý duch, a predsa to nevykoná. Odkiaľ je táto príšera a prečo? Hovorím opäť: duch rozkazuje, aby chcel. Nerozkazoval by, keby nechcel, a jednako len nerobí, čo rozkazuje.

Nechce celkom rázne, lebo ani nerozkazuje celkom rázne. Len natoľko rozkazuje, nakoľko chce, a natoľko nevykoná, čo rozkazuje, nakoľko nechce. Vôľa totiž rozkazuje, aby sa stala vôľa, a to tá, ktorá rozkazuje, a nie iná. Pretože však nerozkazuje celkom úplne, nekoná sa to, čo rozkazuje. Keby bola totiž úplná vôľa, vtedy by už nerozkazovala, aby bola, lebo vtedy by už bola. Raz chcieť, raz nechcieť, to nie je teda príšera, to je choroba ducha, ktorý, podopieraný pravdou, nevie sa pozdvihnúť celkom, ale padá pod ťarchou zvyku. Dve vôle máme teda tak len preto, že ani jedna z nich nie je celá, čo jednej chybuje, to druhá má nazvyš.

8.10. Dvojaká vôľa.

Nech sa zpred Tvojej tváre, ó Bože, ako tárači a zvádzači stratia tí, ktorí v uvažovaní vidia dvoje vôlí a tvrdia, že jesto tiež dvoje vôlí, jedna dobrá a jedna zlá. V skutočnosti sú však oni sami zlí, lebo tak zle myslia; môžu byť však aj dobrými, keď budú dobre smýšľať a súhlasiť s pravdou, takže sa o nich môže povedať s Apoštolom: „Boli ste kedysi tmou, teraz ste však svetlom v Pánovi“ (Efez. 5, 8). Oni chcú byť svetlom, nie však v Pánovi, ale v sebe samých a myslia si, že prirodzenosť duše je tá istá ako prirodzenosť Božia. Tak sa stávajú ešte hustejšou tmou, lebo sa v nehoráznej bezočivosti vzďaľujú od Teba, Svetla pravého, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet... Uvedomte si, čo hovoríte, a zapýrte sa! Pristúpte k nemu, zažiarite, a vaše tváre nemusia sa zapýriť! Keď som uvažoval, aby som napokon slúžil Pánu Bohu môjmu, ako som si to už dávno zaumienil, ja som to bol, ktorý som chcel, a ja som to bol, ktorý som nechcel. Ja, ja sám som to bol, čo som neúplne chcel ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený. Táto rozdelenosť bola proti mojej vôli, jednako však nesvedčila o prítomnosti inej duše vo mne, ale o treste mojej duše. „Nerobil som to ja, ale hriech, ktorý prebýval vo mne“ (Rim. 7, 17) za pokutu iného hriechu, spáchaného omnoho svojvoľnejšie, lebo som bol synom Adamovým.

8.11. Boj pred obrátením.

8.12. Tajomný hlas.

Keď hlboké rozjímanie z tajomného môjho vnútra vytiahlo a vynorilo všetku moju biedu a predstavilo ju pred zrak srdca môjho, rozpútala sa nesmierna búrka, po ktorej nasledoval obrovský príval sĺz. Chcejúc dať slzám a plaču slobodný priebeh, poodišiel som od Alipia — samota sa mi videla byť vhodnejšou k tomu —, a to tak ďaleko, aby mi neprekážala jeho prítomnosť. Tak to bolo so mnou, a čo si myslel Alipius, to neviem. Čosi som ešte prehovoril hlasom slzami priduseným, a odišiel som. On zostal na mieste, kde sme sedeli, celkom prekvapený. Ja som klesol pod figovníkom, neviem ako, a dal som slobodne tiecť svojim slzám, ktoré vyrazily z mojich očú ako pramene riečne, moje slzy, príjemná Tvoja obeť. Vtedy nie týmito slovami, ale v tomto smysle hovoril som Ti: „Ty, Pane, dokiaľ? Či sa ešte dlho budeš na mňa hnevať? Nepripomínaj si naše staré nepravosti!“ (Žalm 6, 4; 12, 1; 78, 8). Cítil som, ako hlboko som bol do nich ponorený a nariekal som žalostne: „Ako dlho? Ako dlho ešte? Zajtra a opäť zajtra? Prečo nie hneď teraz? Prečo ešte v túto hodinu nie je koniec mojej hanebnosti?“

9.2. Rozhodol sa zanechať školu.

9.3. Smrť Verekunda a Nebridia.

9.4. Čítanie žalmov.

Napokon nadišiel deň, že som sa skutočne zriekol miesta učiteľa rečníctva, ktorého som sa v duchu už dávno predtým zriekol. Tak sa to konečne stalo. Vytrhol si môj jazyk odtiaľ, odkiaľ si už predtým vytrhol moje srdce. Radostne som Ti ďakoval a odobral som sa so svojimi na vidiek. Čo som tam študoval, už v Tvojej službe, o tom svedčia knihy, napísané za rozhovorov s priateľmi alebo so mnou samým v Tvojej prítomnosti, a listy, ktoré som posielal vzdialenému Nebridiovi. Kedy budem môcť spomenúť všetky Tvoje veľké dobrodenia, ktoré si mi preukázal, keď ešte väčším dobrodeniam kráčam v ústrety? Spomienky ma volajú nazpät a sladko mi je, Pane, vyznávať Ti, akými vnútornými tŕňmi si ma krotil, ako si ma vyrovnal, ako si unížil hory a vŕšky mojich myšlienok, ako si rovnal moje krivolaké cesty a vyrovnával nerovné, ako si brata môjho srdca, Alipia, podrobil menu Jednorodeného Tvojho, Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, ktorým menom, keď ho našiel v mojich knihách, zpočiatku pohŕdal. Myslel si, že naše učenosti majú skôr voňať pýchou cédrov libanonských, ktoré si rozmliaždil, než spasiteľnými rastlinkami cirkevnými, ktoré môžu usmrtiť hadov.

Po prázdninách oznámil som do Milána, aby si k svojim žiakom našli iného predavača výrečnosti, lebo som sa rozhodol Tebe slúžiť a aj preto, lebo som pre ťažkosti v dýchaní a bolesti v prsiach nemohol taký úrad zastávať. Potom v liste Tvojmu biskupovi, svätému mužovi Ambrózovi, oznámil som svoje predošlé bludy a svoje nové rozhodnutie. Prosil som ho o radu, ktorú z Tvojich kníh mal by som najprv čítať, aby som sa čo najlepšie a najhodnejšie pripravil na prijatie toľkej milosti. Kázal mi čítať Izaiáša proroka, lebo tak sa mi vidí, že jasnejšie než ostatní proroci zvestuje evanjelium a povolanie pohanov. Keď som však ani prvému čítaniu z neho neporozumel, myslel som, že celá kniha je taká, preto som ju odložil na ten čas, keď budem zbehlejší v slove Božom.

9.6. Krst.

Nebolo to tak dávno, čo milánska cirkev začala sláviť potešujúci a povzbudzujúci spôsob pobožnosti, že bratia totiž spievajú s veľkým nadšením, ústami a srdcom. Bolo tomu asi rok, čo Justína, matka neplnoletého kráľa Valentiniána, oklamaná ariánmi, z náklonnosti ku kacírstvu začala prenasledovať Tvojho Ambróza. Zbožný ľud, odhodlaný zomrieť so svojím biskupom, Tvojím služobníkom, stál v chráme na stráži. Moja matka, prvá v starostlivosti a v bdení, žila len z modlitby. Ja sám, hoci som bol ešte ako ľad voči ohňu Ducha Tvojho, bol som dojatý zmätkom a zármutkom mesta. Vtedy podľa zvyku východnej cirkvi bolo ustanovené spievať žalmy a hymny, aby ľud od žiaľu neochabol. Od toho času zachoval sa zvyk až podnes a prijaly ho mnohé, ba skoro všetky cirkvi.

9.9. Chváli svoju matku.

Takto čisto a triezvo vychovaná, skôr Tvojím pôsobením bola poddaná svojim rodičom, než ich pôsobením poddaná Tebe. Keď dorástla, vydala sa za muža, ktorému slúžila ako svojmu pánovi. Usilovala sa získať svojho muža Tebe, a to svojimi výbornými mravmi, ktorými si ju okrášlil a urobil svojmu mužovi milovanou. Manželovu nevernosť znášala tak hrdinsky, že sa preto s mužom nikdy nevadila. Čakala na Tvoje milosrdenstvo, že keď v Teba uverí, stane sa čistým. On bol veľmi dobrým človekom, ale aj veľmi prchkým. Ona zas vedela veľmi dobre zachodiť s rozhnevaným mužom. Nikdy sa mu nepriečila ani slovom ani skutkom. Keď sa vybúril a upokojil, pri vhodnej príležitosti vyčitovala mu jeho konanie, ak sa rozhneval azda bez príčiny.

Keď sa priblížil deň, v ktorom mala opustiť svet, deň, o ktorom si vedel Ty, ale nie my, stalo sa zaiste Tvojím riadením, že sme zostali sami, opretí o oblok, z ktorého bolo vidieť do záhrady nášho domu. Bolo to v Ostii nad Tiberom, ďaleko od ľudskej vravy, kde sme sa po dlhej a únavnej ceste chystali na odplávanie. Rozprávali sme sa veľmi milo, zabúdali sme na to, čo bolo, a napínali sme zrak do diaľky, hľadali sme v prítomnosti Pravdy, v prítomnosti Tvojej, aká bude večná blaženosť svätých, ktorú ani oko nevidelo ani ucho nepočulo, ktorá do ľudského srdca nevstúpila. S túžbou sme otvárali ústa svojho srdca nebeským prúdom Tvojho prameňa, prameňa života, ktorým si Ty, aby sme podľa svojich schopností, ním osviežení, aspoň čiastočne mohli pochopiť tak veľkú vec.

9.11. Smrť svätej Moniky.

9.12. Bolesť nad matkinou smrťou.

Zatlačil som jej oči a na moje srdce zaľahol veľký zármutok, takže som plakal. Lenže vlastnou svojou vôľou zakazoval som tiecť slzám; čoskoro boly moje oči suché. V tomto zápase som strašne trpel. Keď matka vydýchla naposledy, chlapec Adeodatus dal sa do prenikavého plaču a prestal len vtedy, keď sme ho všetci utíšili. Takto aj moje trocha detské hnutie, dať sa do plaču, bolo zadržané a utíšené prebolestným plačom chlapcovým. Pokladali sme za nevhodné pochovávať zomretú s plačom a nariekaním, lebo tak sa oplakáva nešťastná smrť alebo úplný zánik zomierajúceho. Matka však nezomrela ani nešťastne ani úplne. O tom sme boli presvedčení pre jej bezúhonný život a pre jej ozajstnú, nepretvarovanú vieru.

9.13. Modlitba za matku.

Augustín opisuje svoj duševný stav. — Spomína, po akých stupňoch sa dostal k Bohu, a hovorí, že pravá blaženosť nie je nikde inde, iba v Bohu. — Blaženosť treba hľadať v Bohu.

10.1. Všetka radosť je v Bohu.

Ach, Pane môj, keby som Ťa mohol poznať, poznať tak, ako ma Ty poznáš! Sila duše mojej, vojdi do nej a urob ju takou, aby bola Tvojou bez poškvrny a vrásky. Ty si moja nádej, preto to hovorím. V tejto nádeji sa radujem, lebo na svoje spasenie sa radujem. Všetko ostatné v tomto živote treba tým menej oplakávať, čím väčšmi je oplakávané a tým väčšmi oplakávať, čím menej je oplakávané. Hľa, miluješ pravdu, lebo každý, kto uskutočňuje pravdu, prichádza k svetlu. Chcem ju uskutočňovať vyznaniami pred Tebou v svojom srdci v tejto svojej knihe pred mnohými svedkami.

10.2. Boh pozná naše srdce.

10.3. Smysel vyznaní: oslava milosrdenstva Božieho.

10.4. Vyznania chcú povzbudzovať v dobrom.

Ty, Pane, ma súdiš. Hoci „nikto z ľudí nevie, čo je v človekovi, leda duch človeka, ktorý je v ňom“ (1. Kor. 2, 11), predsa je čosi v človeku, o čom ani duch človeka nevie, ktorý je v ňom. Ty však poznáš všetko, lebo si všetko stvoril. Ja zas, hoci pred Tvojou tvárou sám sebou pohŕdam a pokladám sa za prach a popol, predsa viem niečo o Tebe, čo ani o sebe neviem. Naozaj „teraz vidíme (Boha) cez zrkadlo v hádanke“ (1. Kor. 13, 12), teda ešte nie zoči-voči. Preto, zakiaľ ešte putujem od Teba vzdialený, prítomnejší som sebe než Tebe. Viem, že nijako nemôžeš byť urazený. Neviem však, ktorým pokušeniam vládzem odporovať, ktorým nie.

Ty si však mojou nádejou, lebo „si verný a nedopustíš nás pokúšať nad naše sily, ale z pokušenia spravíš východ, aby sme mohli zniesť“ (1. Kor. 10, 13). Vyznávam Ti, čo o sebe viem, vyznávam i to, čo o sebe neviem. To, čo o sebe viem, viem len Tvojím osvietením a to, čo o sebe neviem, tak dlho nebudem vedieť, kým sa moje temnoty nestanú pred Tvojou tvárou jasné ako poludnie.

10.6. Má istotu, že miluje Boha.

10.7. Boha nepoznávame smyslami.

Čo vlastne milujem, keď Boha milujem? Kto je ten nad mojou dušou? S pomocou svojej vlastnej duše vystúpim k nemu. Prevýšim svoju silu, ktorá je v mojom tele a naplňuje organizmus životom. Touto silou však nenájdem Boha svojho, lebo tak hľadajú „kôň a mulica, ktoréý nemajú rozum“ (Žalm 31, 9) a tá sila dáva život ich telám.

Je však aj iná sila, ktorá dáva nielen život, ale ale aj cit môjmu telu, ktoré mi utvoril Pán. Oku zakázal počúvať a uchu vidieť, ale prvému rozkázal vidieť a druhému počúvať a každému smyslu dal určitú jemu vlastnú činnosť, aby ju vykonával na svojom mieste a vo svojom určení. Hoci teda konám tak rozmanité činnosti, predsa som len jedna duša. Prejdem však ešte ďalej, ponad túto silu, ktorú majú i kôň i mulica, lebo ich telo má tiež smysly.

10.8. Rozpráva o pamäti.

10.910. Pamäť a vedy.

10.10. Vedy nevnikajú smyslami do pamäti.

Keď počujem, že sú tri druhy otázok, či je niečo, čo je to, aké je to, podržím si predstavu zvukov, z ktorých sú slová složené, viem, že slová preletely vzduchom, a už ich niet. Lenže veci samy, označené tými zvukmi, nevnímal som nijakým telesným smyslom, nikde som ich nevidel, iba vo svojej duši. Do pamäti som si vložil potom nie obrazy vecí, ale veci samy. Tieto, keď môžu, nech mi povedia, ktorou cestou sa do mňa dostaly! Lebo aj keď prekutám všetky brány svojho tela, nikde nenájdem cestu, ktorou vošly.

10.12. Čísla a priestor v pamäti.

Tak isto obsahuje moja pamäť pravidlá a nespočítateľné zákony o číslach a mierach, z ktorých ani jeden mi nebol vtlačený telesnými smyslami, lebo ani jeden nemá farby ani zvuku ani vône ani chuti ani sa ho nemožno dotknúť. Počul som len zvuk slov, ktorým sa označuje zákon, keď je o ňom reč. Lenže slová a zákony, to sú celkom rozdielne veci! Slová ináč znejú v gréčtine, ináč v latinčine, ale zákony nie sú ani latinské ani grécke, ba vôbec nepatria k nijakému druhu reči.

Videl som línie umelcov, jemné ako pavučina; ale pochopové línie sú celkom iné. Nie sú obrazom toho, čo mi zjavilo oko. Každý môže mať o nich vnútornú predstavu bez akejkoľvek myšlienky na nejaké teleso. Telesnými smyslami poznám aj počet vecí, ktoré počítam, ale čísla, ktorými počítam, sú niečím celkom iným ako veci. Nie sú predstavami vecí, a preto sú iné. Nech sa mi vysmeje, kto nechápe, čo hovorím. Takého však len ľutujem.

10.13. Pamäť a duševná činnosť.

Toto všetko si pamätám, ako aj spôsob, ako som sa tomu naučil. Mnoho som počul a mnoho si pamätám, čo falošného sa tomuto vyčítalo. Hoci to bolo celkom nesprávne, nie je nesprávne, keď sa na to pamätám a keď som vedel rozlíšiť správne od nesprávneho. Aj na to sa pamätám! Vidím, že teraz ináč rozlišujem tie veci, spomínam si však, že často som ich ešte inakšie rozlišoval, keď som o nich rozmýšľal. Spomínam si teda, že som tým veciam častejšie rozumel a to, čo teraz rozlišujem a rozumiem, odkladám do pamäti, aby som si neskôr spomenul, že som tomu kedysi zas takto rozumel. Spomínam si teda na svoju spomienku, a keď si neskoršie spomeniem, že si môžem spomienku obnoviť, bude to možné len silou mojej pamäti.

Pamäť zachováva v sebe tiež city, ale nie tak, ako ich má duša vtedy, keď ich cíti. Celkom ináč, ako to už pamäť so sebou donáša. Lebo môžem si spomínať na radosť bez toho, aby som bol veselý, a môžem si spomínať na smútok bez toho, aby som bol smutný. Tiež bez strachu si spomínam na to, ako som sa kedysi bál, a bez žiadostivosti spomínam na svoju niekdajšiu žiadostivosť. Niekedy zas naopak: radujem sa pri spomienke na smútok a som smutný pri spomienke na pominutú radosť.

10.14. Pamäť a city.

Keď uvážime, že povedané vzťahuje sa na telo, nemáme sa čo čudovať: veď iné je telo, a iné duch. Tak niet sa čo čudovať, keď si na pominutú telesnú bolesť spomínam s radosťou. Čudné je to však, keď ide o ducha, lebo aj pamäť je duch. Keď niekomu totiž nakazujeme, aby si niečo zapamätal, hovoríme: „Hľaď, aby Ti to nevypadlo z mysle!“ A keď zabudne, hovoríme: „Mal to v mysli a vypadlo mu to z mysle.“ Takto pamäť voláme mysľou, duchom. Keď je teda tak, čo je na tom čudného, že keď sa s radosťou rozpomínam na pominutý smútok, duch cíti radosť a pamäť smútok. Duch sa raduje z toho, že má v sebe radosť, pamäť však preto, že má v sebe smútok, nemá byť smutná? Či nepatrí pamäť k duchu? Kto by to mohol povedať? Pamäť je preto ako by žalúdkom ducha, radosť a bolesť zas ako by sladký a horký pokrm. Keď sú odovzdávané pamäti, to ako by boly dané do žalúdka, kde môžu byť uložené, ale nemajú chuti. Toto porovnanie môže byť azda smiešne, ale nie je celkom nepriliehavé.

10.15. Pamäť a veci neprítomné.

Kto vysvetlí ľahko, či pamäť pôsobí s pomocou predstáv, alebo nie? Rozprávam o kameni, o slnku, hoci nie sú skutočne prítomné mojim smyslom, ale len ich predstavy mám v pamäti. Hovorím o telesnej bolesti, a predsa ju necítim, lebo ma nič nebolí. Keby však v mojej pamäti nebola predstava o bolesti, nevedel by som, čo hovorím, a nemohol by som ju v reči rozoznať od rozkoše.

10.16. Pamäť a veci zabudnuté.

10.17. Boh prevyšuje silu pamäti.

Veľká je sila pamäti! Neviem čo, ale je to čosi hrozného, Bože môj, hlboká a nekonečná mnohorakosť! A to je môj duch, to som ja sám! Čo som teda, Bože môj? Aká som ja bytosť? Rozmanitý, a pritom úžasne nesmierny život. Hľa, na širokých pláňach, v skrýšach a nespočítateľných jaskyniach mojej pamäti, ktoré sú preplnené nespočítateľnými druhmi vecí, ktoré sú tam prítomné buď predstavami, ako telesá, buď samy, ako vedy, buď neviem akými pochopmi a poznatkami, ako duševné hnutia, ktoré všetky, keď ich aj duch necíti, pamäť ich predsa v sebe zachováva, lebo všetko, čo je v pamäti, je aj v duchu, na týchto pláňach sa prechádzam a chodím sem i tam, prenikám, ako ďaleko len môžem, a konca nikde nenachodím. Toľká je sila pamäti, toľká je sila života v človeku smrteľne živom.

10.18. Pamäť a stratené veci.

10.19. Ako spomíname?

10.20. Hľadaním Boha hľadáme vlastne blaženosť.

10.21. Ako je blaženosť v pamäti?

Či azda tak je blažený život v pamäti, ako keď sa niekto rozpomína na Kartágo, ktoré videl? Nie! Blažený život sa nedá vidieť očami, lebo nie je telesný. Či azda tak, ako keď sa rozpamätávame na čísla? Nie! Kto pozná čísla, už netúži, aby ich poznal. Ak však poznáme blažený život, preto ho milujeme a túžime ho dosiahnuť, aby sme boli blažení. Či je azda blažený život v pamäti tak ako výrečnosť? Nie! Lebo hoci pri vyslovení tohto slova tí, ktorí nie sú rečníci, a mnoho tých, ktorí by rečníkmi chceli byť, spomínajú si na vec samu, z čoho plynie, že majú o nej predstavu, predsa telesnými smyslami spozorovali, že iní majú výrečnosť, preto sa radovali a tiež ju chceli mať. Veď keby nemali o nej vonkajšiu skúsenosť, neradovali by sa a netúžili by po nej, keby sa neradovali. Ale blažený život v druhom človeku nepostriehneme nijakým smyslom.

10.24. Boh je v pamäti.

Hľa, koľko som pochodil v svojej pamäti, kým som Ťa, Pane, hľadal! Mimo svojej pamäti som Ťa nenašiel! Naozaj, nič som nenašiel o Tebe, čo by som nemal v pamäti odvtedy, ako som sa naučil Teba poznať. Odvtedy totiž, ako som sa naučil Teba poznať, odvtedy som na Teba nezabudol. Kdekoľvek som našiel pravdu, všade tam som našiel Boha svojho, Pravdu najskutočnejšiu. Túto keď som spoznal, nikdy viac som na ňu nezabudol. Odvtedy teda, ako som Ťa poznal, zostal si v mojej pamäti a vždy Ťa tam nájdem, keď si na Teba spomínam a radujem sa v Tebe. Toto sú moje sväté rozkoše, ktoré si mi daroval v svojom milosrdenstve, keď si vzhliadol na moju biednosť.

10.25. Kde je Boh v pamäti?

10.26. Boh odpovedá každému, kto sa pýta.

10.27. Neskoro začal milovať Boha.

Neskoro som Ťa začal milovať, Krása tak stará a tak nová, neskoro som Ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som Ťa hľadal, tam v Tvojich krásnych stvoreniach som Ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s Tebou. Od Teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v Tebe. Volal si a kričal, tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril si, tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil som po Tebe. Ochutnal som, teraz lačniem a smädí ma. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po Tvojom pokoji.

10.28. Život človeka je ustavičné zápasenie.

10.29. Prosí si od Boha zdržanlivosť.

10.30. Telesná žiadostivosť.

Určite rozkazuješ, aby som sa zdržoval žiadostivosti tela, očú a pýchy života. Zakázal si nedovolenú súlož, ba aj keď si dovolil manželstvo, hneď si pripomenul niečo lepšieho, než je manželstvo. Keďže si to dal, stalo sa tak aj mne, ale ešte vtedy, keď som nebol rozdávačom Tvojich sviatostí. Dosiaľ však žijú v mojej pamäti, o ktorej som toľko hovoril, žijú predstavy takých vecí, ktoré tam upevnil zvyk. Keď bdiem, napádajú ma, ale vtedy nemajú síl. Vo spaní privádzajú ma však nielen k záľube v nich, ale až k súhlasu s nimi a k podobným skutkom. Tak veľmi vplývajú tie klamné predstavy na moju dušu a telo, že v spánku ma navedú na veci, na ktoré ma vo dne nenavedú. Či nie som to vtedy ja, Bože môj? A predsa je veľký rozdiel medzi mnou, keď sa z bdelosti vraciam do spania, a medzi mnou, keď sa zo spania vraciam k bdelosti.

10.32. Pokušenie čuchu.

10.33. Aké pokušenia donáša spev v chráme?

Pevnejšie ma podmanila a upútala rozkoš sluchu; Ty si ma z nej vyviedol a vyslobodil. Priznávam sa, že trochu milujem spevy, najmä ak ich oživuje Tvoje slovo a sú spievané príjemným a vycvičeným hlasom; nedám sa však nimi prevládať celkom, ale odídem, kedy chcem. Tieto spevy, oživené Tvojimi výrokmi, usilujú sa dostať ku mne, hľadajú v mojom srdci nejaké čestné miesto, ale také im môžem sotva nájsť. Niekedy si myslím, že im preukazujem viac úcty, ako sa patrí, najmä keď cítim, že tie sväté slová, keď sú spievané, mocnejšie a vrúcnejšie rozpaľujú moje srdce na zbožnosť než vtedy, keď sa nespievajú. Tiež sa mi vidí, že všetky hnutia môjho ducha, podľa svojej rozmanitosti, prejavujú sa osobitným spôsobom v speve a hlase, ktorý spev a hlas — neviem, podľa akej tajomnej príbuznosti — tie hnutia vzbudzuje.

10.35. O zvedavosti.

10.36. Rozpraáva o pýche.

10.37. Neslobodno viesť zlý život, aby sme tak vyhli chvále.

10.38. O márnomyseľnosti.

Reč, ktorá vychádza z úst, a skutky, ktoré sú známe ľuďom, majú omnoho nebezpečnejšie pokušenie v obľube chvály. Táto obľuba pre akési súkromné vyznamenanie sbiera vyžobrané pochvaly, ba pokúša ma tými istými výčitkami, ktoré si pre ňu robím. Človek sa často vychvaľuje ešte márnomyseľnejšie, že opovrhol márnomyseľnosťou, ale vtedy nepohrdol už vlastne márnomyseľnosťou, lebo nepohŕda márnou slávou, kto sa ňou vychvaľuje.

10.39. O samoláske.

10.40. Rozpráva, ako našiel Boha.

Kde by si nebol so mnou kráčal, Ty Pravda, ktorý ma učíš, čoho sa mám chrániť a po čom mám túžiť, keď som k Tebe odnášal svoje nižšie poznanie, ako som mohol, a Teba sa radil? Prehliadol som vonkajší svet smyslami, ako som len mohol, pozoroval som život svojho tela a svoje vlastné smysly. Odtiaľ som vstúpil do širokých priestorov svojej pamäti, plnej nekonečne mnohých predstáv. Hľadal som a žasol som. Bez Teba som nemohol nič rozoznať a zistil som, že Ty nie si ani jednou z tých vecí. Objaviteľom týchto vecí nebol som ja, ktorý som všetko prenikol a usiloval sa každú vec zadeliť a oceniť podľa jej hodnoty. Niečo som chápal svojimi smyslami, na niečo, čo som sám na sebe cítil, na to som sa pýtal, takže som aj samy zprávy počítal a rozlišoval; niektoré som uložil do bohatých skladov svojej pamäti, niektoré popreberal, niektoré vyhodil.

10.41. Trojaká žiadostivosť.

Uvažoval som o chorobách svojich hriechov v trojakej žiadostivosti a pravicu Tvoju som vzýval, aby ma zachránila. Krvácajúcim srdcom som uvidel Tvoj jas a celkom bez seba som zvolal: „Kto ta dôjde? Odstrčený som od pohľadu Tvojich očú“ (Žalm 30, 23). Ty si Pravda, vznešenejšia nad všetko pomysliteľné! V svojom lakomstve nechcel som Ťa nijako stratiť, ale chcel som i Teba, i lož. To bolo, ako keď nikto nechce klamať tak, aby nevedel, čo je pravda. Preto som Ťa stratil, lebo sa nepatrí, aby si bol v spoločnosti s lžou.

10.42. Diabol je zlý prostredník.

Koho nájdem, kto by ma s Tebou smieril? Či sa mám obrátiť k anjelom? Akou modlitbou? Akými prostriedkami? Ako som počul, mnohí sa tak o to pokúšali, keď už nemohli svojimi vlastnými silami, upadli do túžob po neobyčajných zjaveniach, ale dostalo sa im zaslúženého sklamania. Nadutí Ťa hľadali pod titulom vedy, vypínali svoje prsia, miesto aby sa v ne bili a podobnosťou sŕdc pripútali k sebe tiež pyšných spoločníkov, „kniežatá, ktoré panujú nad týmto povetrím“ (Efez. 2, 2), aby mocou čarov boli nimi oklamaní. Hľadali prostredníka, ktorý by ich očistil, ale takého nenašli. Našli satana, ktorý sa zmenil v anjela svetla.

Zvádzal veľmi pyšné telo, hoci sám nemá telesnej podoby. Oni boli smrteľní a hriešni. Ty však, Pane, s ktorým sa chceli pyšní smieriť, Ty si nesmrteľný a bez hriechu. Prostredník medzi Bohom a ľuďmi musel sa v niečom podobať i Bohu, i ľuďom. Musel byť taký, že i keď sa podobal vo všetkom ľuďom, nebol ďaleký Bohu, a zas, keď sa podobal vo všetkom Bohu, nebol ďaleký ľuďom, lebo ináč by prostredníkom nemohol byť. Preto falošný prostredník, ktorý podľa Tvojich tajomných súdov mal vysmiať pýchu, ten má jedinú vec spoločnú s ľuďmi, a to je hriech. Druhú vec chce mať aspoň naoko spoločnú s Bohom, t. j. keď nemá smrteľného tela, vydáva sa za nesmrteľného. Pretože však odplata za hriech je smrť, aj tá mu je spoločná s ľuďmi, lebo aj on je odsúdený na smrť.

10.43. Opravdivý prostredník je Ježiš Kristus.

Opravdivý prostredník, ktorého si vo svojom skrytom milosrdenstve poslal a ukázal poníženým, aby sa podľa jeho príkladu naučili pokore, prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, zjavil sa už medzi smrteľnými hriešnikmi a nesmrteľným Spravodlivým, smrteľný s ľuďmi, nesmrteľnýspravodlivý s Bohom. Pretože odplata spravodlivosti je život a pokoj, spravodlivosťou, ktorú mal spoločnú s Bohom, prekazil smrť ospravodlivených hriešnikov, ktorú chcel mať s nimi spoločnú. On bol ohlasovaný zbožnými mužmi starých vekov, ktorí si zaistili spasenie vierou v Jeho budúce utrpenie, ako sme si my zaistili zas vierou v utrpenie už skončené. Nakoľko je človekom, natoľko je prostredníkom; nakoľko je však Slovo, nie je prostredníkom, lebo je rovný Bohu. Boh u Boha a spolu so svätým Duchom jeden Boh.

Kniha jedenásta

Pristupuje k výkladu Písma. — Rozoberá pochop stvorenia a času. —

11.1. Prečo sa Bohu vyznávame?

Pane, ktorého je večnosť, či nevieš azda, čo Ti hovorím, alebo azda okom časnosti vidíš časnosť? Prečo Ti teda tak veľa rozprávam? Iste nie preto, aby som Ťa poučoval, ale aby som rozpálil svoju lásku a lásku svojich čitateľov k Tebe, aby sme všetci vyznali: „Veľký je Pán a všetkej chvály najhodnejší.“ Už som to povedal a hovorím to opäť: „Robím to z lásky k Tvojej láske.“ Tak sa aj modlíme a Tvoja Pravda povedala: „Otec váš nebeský vie, čo potrebujete, prv, než ho o to prosíte.“ Lásku svoju k Tebe dávame Ti najavo, ukazujeme Ti svoje biedy, a Tvoje milosrdenstvo nad nami, aby si nás vyslobodil úplne, ako si už aj začal, aby sme prestali byť nešťastní svojou vinou a boli blažení v Tebe. Povolal si nás, aby sme boli chudobní duchom, ponížení, plačúci, lačnejúci a smädom zomierajúci po Tvojej spravodlivosti, milosrdní, čistého srdca a pokojamilovní. Hľa, rozprával som Ti veľa, čo som mohol a chcel, lebo Ty si prv chcel, aby som sa vyznával Pánu Bohu svojmu, pretože si dobrý a naveky trvá Tvoje milosrdenstvo.

11.2. Prosba o porozumenie Písmu.

Kedy stihnem opísať perom všetky Tvoje povzbudzovania, všetky Tvoje hrozby, útechy a prozreteľnostné pokyny, ktorými si ma priviedol hlásať Tvoje slovo a rozdeľovať Tvoje sviatosti Tvojmu ľudu? I keby som stihol rozprávať všetko po poriadku, vzácne sú mi kvapôčky času, lebo už dávno som zahorel túžbou pohrúžiť sa do rozjímania Tvojho zákona, aby som Ti v ňom vyznával svoju vedomosť i nevedomosť, zore Tvojho osvietenia a posledné zvyšky svojej temnoty, kým sila nepohltí slabosť. Nechcem však, aby vyšly nazmar tie chvíle, ktoré mám voľné po nevyhnutnom osviežení tela i ducha a po službe, ktorú musím ľuďom preukazovať, ba aj ktorú nemusím, ale preukazujem.

11.3. Stvorenie neba i zeme.

Daj, aby som počul a rozumel, ako si na začiatku stvoril nebo i zem. O tom písal Mojžiš. Napísal a odišiel, odišiel k Tebe. Niet ho už predo mnou. Keby bol pri mne, zadržal by som ho a opýtal sa ho, ba zaprisahal by som ho skrze Teba, aby mi to vysvetlil. Moje uši by počúvaly slová, plynúce z jeho úst. Keby rozprával po hebrejsky, márne by rozprával, nerozumel by som mu. Keby však hovoril po latinsky, rozumel by som mu.

11.4. Stvorenia hovoria o Stvoriteľovi.

Hľa, tu je nebo i zem. Volajú, že boly stvorené, lebo sa menia a zamieňajú. Čokoľvek totiž nebolo stvorené, a predsa jestvuje, nemá v sebe nič, čo by už nebolo predtým jestvovalo,; v tom niet zmeny, ani striedania. Tiež volajú hlasno, že sa samy neurobily, ale preto jestvujú, lebo boly stvorené. Nejestvovaly teda prv, aby sa samy mohly stvoriť. Tento ich hlas, to je najzrejmejší dôkaz. Ty, Pane, Ty si ich teda stvoril, sú krásne, dobré a jestvujú, lebo i Ty si krásny, dobrý a jestvuješ. Pravdaže, nie sú zas také krásne, dobré a nejestvujú tak isto ako Ty, lebo v porovnaní s Tebou nie sú vlastne ani krásne, ani dobré, ani nejestvujú. Vieme to a za túto svoju vedomosť Ti ďakujeme! Keď však porovnáme svoju vedomosť s Tvojou, vtedy naša vedomosť je vlastne nevedomosť.

11.5. Svet bol stvorený z ničoho.

Na začiatku stvoril Boh nebo i zem. Ako si však mohol stvoriť nebo i zem a akým nástrojom si vytvoril také veľkolepé dielo? Zaiste nie ako umelec, ktorý umelecké dielo tvorí z nejakej látky podľa svojho vnútorného pohľadu, ktorý chce vtlačiť do svojho diela. Ale aj tento, či to môže urobiť nie preto, že si ho Ty stvoril? Umelec dáva tvar hmote už jestvujúcej a schopnej tvar prijať, napríklad zemi, kameňu, drevu, zlatu a podobným hmotám. Odkiaľ by boly však aj tieto hmoty, keby si ich Ty nebol stvoril? Umelcovi si dal telo, dal si mu ducha, ktorým ovláda údy, dal si mu látku, z ktorej môže tvoriť, dal si mu bystrosť umu, aby pochopil umenie, aby si najprv vo svojom vnútri vedel predstaviť to, čo tvorí potom navonok. Dal si mu smysly, ktorými prenáša svoju vnútornú predstavu do hmoty, ktoré zas neskoršie oznamujú mysli, čo bolo už spravené, aby sa presvedčila, že dielo bolo dobre vykonané. Toto všetko chváli Teba, svojho Stvoriteľa.

Ako to len všetko tvoríš? Ako si stvoril, Bože, nebo i zem? Nebo i zem si nestvoril na nebi, ani na zemi, ani vo vzduchu, ani vo vode, lebo to všetko patrí k nebu a zemi. Ani vesmír si nestvoril vo vesmíre, lebo nebolo miesta, kde by mohol byť predtým, kým nebol stvorený. Ani v ruke nemal si nič, z čoho by si stvoril nebo i zem. Kde by si bol vzal, čo si ešte neurobil, aby si z toho mohol tvoriť? Všetko je jedine preto, že i Ty si. Povedal si, a stalo sa, svojím slovom stvoril si všetko.

11.6. Boh stvoril všetko večným Slovom.

Ale ako si povedal? Či azda tak, ako keď zaznel s neba hlas hovoriaci: „Toto je Syn môj milovaný“? Tento hlas zaznel, a doznel, začal sa, a prestal. Slabiky zaznely, a doznely. Druhá za prvou, tretia za druhou a tak ďalej po poriadku, kým nezaznela posledná a za ňou nastalo ticho. Z toho je zrejmé, že hlas vznikol pohybom tvora, ktorý, hoci časný, slúžil Tvojej večnej vôli. Tieto v čase povedané slová vonkajšie ucho zvestovalo mysliacemu duchu, ktorého vnútorné ucho porovnalo v čase znejúce slová s Tvojím večným Slovom a zvolalo: „To je niečo celkom iného, niečo úplne iného. Tie slová sú hlboko podo mnou, ba vlastne ani nie sú, lebo bežia a pomíňajú sa. Slovo Božie zostáva však nado mnou naveky.“

Ak si teda povedal slovami znejúcimi a pomíňajúcimi, aby sa stalo nebo i zem, a ak si tak stvoril nebo i zem, vtedy nejaká telesná bytosť musela jestvovať pred nebom a zemou, ktorej časnými pohybmi vznikol ten hlas. Avšak pred nebom a zemou nebolo nijakého telesa. Ba keby aj bolo, bol by si ho urobil nepominuteľným hlasom, aby si ním vytvoril pominuteľný hlas, ktorým by si povedal, aby sa stalo nebo i zem. Z čohokoľvek by si bol vytvoril ten hlas, od Teba by to muselo pochádzať, lebo ináč by nemohlo jestvovať. Ktorým slovom si teda utvoril teleso, ktoré malo povedať spomenuté slová?

11.7. Syn Boží je súvečné Slovo Otcovo.

Voláš nás, aby sme poznali Slovo, Boha pri Bohu, ktoré je večné a v ktorom sú večné všetky veci. Ani sa neskončí, aby sa mohlo povedať druhé a tak aby sa mohlo povedať všetko, ale naraz je povedané všetko naveky. Ináč by bol v Tebe čas a zmena, teda nie opravdivá večnosť a opravdivá nesmrteľnosť. To som poznal, Bože môj, a ďakujem Ti za to. Poznal som to, vyznávam Ti, a so mnou to poznal a ďakuje Ti každý, kto nechce byť nevďačný istej pravde.

Nahliadli sme, Pane, nahliadli, že čokoľvek bolo a čoho už niet, alebo čokoľvek je a nebolo, to všetko zomiera a rodí sa. Tvojmu Slovu však nič nepredchádza, ani nič po ňom nenasleduje, lebo je naozaj nesmrteľné a večné. A týmto svojím súvečným Slovom hovoríš naraz a od večnosti všetko, čo hovoríš, a stane sa, čo hovoríš, aby sa stalo. Jednako nestáva sa naraz a od večnosti, čo tvoríš svojím Slovom.

11.8. Slovo Božie nás učí všetkému.

Nebolo teda času, v ktorom by si niečo nerobil, lebo aj čas si stvoril Ty. Nijaký čas nie je súvečný s Tebou, lebo len Ty zostávaš nemeniteľný. Keby však časy zostávaly, neboly by už časmi. Čo je teda čas? Kto to vysvetlí krátko a ľahko? Kto to pochopí myšlienkou a vypovie slovom? Čo však spomíname vo svojej reči častejšie a samozrejmejšie než čas? Aj rozumieme, keď ho spomíname, ba aj vtedy, keď ho spomínajú druhí.

Čo je teda čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem. Predsa však môžem hovoriť s istotou: „Nebolo by minulého času, keby sa nič nemíňalo; nebolo by budúceho času, kebyď nič neprichádzalo; nebolo by prítomného času, keby nič netrvalo.“ Ako však môžu byť tie dva časy, minulý a budúci, keď minulý už nie je a budúci ešte nie je? Prítomný čas, keby bol vždy prítomný a nikdy neprechádzal do minulého, nebol by už vtedy čas, ale večnosť. Ak sa teda prítomný čas, aby bol časom, musel zmeniť na minulý, ako môžeme hovoriť, že je, keď dôvod jeho bytia je v tom, že nebude? Nemôžeme teda hovoriť, že čas je, leda že smeruje k svojmu nebytiu.

11.15. Čo je meradlom času.

A predsa hovoríme o krátkom a dlhom čase, pravda, len o minulom a budúcom. Minulým časom voláme napríklad dlhý čas pred sto rokmi, budúci zas len dlhý, ktorý bude napríklad o sto rokov. Krátky minulý čas je zas napríklad pred desiatimi dňami, krátky budúci čas je o desať dní. Ale ako môže byť dlhé alebo krátke to, čo nejestvuje? Minulý čas totiž už nejestvuje a budúci ešte nejestvuje. Nehovoríme o čase, že je dlhý, ale o minulom hovoríme, že bol dlhý, a o budúcom, že bude dlhý. Pane Bože môj, Svetlo moje, či sa pravda aj v tomto nevysmeje človekovi? Aký dlhý čas bol už minulým časom? Bol dlhým vtedy, keď bol minulý, alebo vtedy, keď bol ešte prítomný? Len vtedy mohol byť totiž dlhým, keď bolo vôbec niečo, čo mohlo byť dlhým. Minulý čas už nebol: nemohol byť teda dlhým, keď vôbec nebol. Tak by sme nemali vlastne ani hovoriť, že minulý čas bol dlhý, lebo nič nenájdeme na ňom, čo by bolo dlhé. Keď sa pominul, vtedy ho už niet. Radšej povedzme, že prítomný čas bol dlhý, lebo len keď bol prítomný, mohol byť dlhý. Nepominul sa natoľko, aby ho už vôbec nebolo, a preto tu bolo niečo, čo mohlo byť dlhé. Keď sa pominul, prestal byť aj dlhým, lebo prestal jestvovať.

11.16. Aký čas možno merať?

A predsa, Pane, rozoznávame časové prestávky, porovnávame ich a hovoríme o nich, že sú dlhé a krátke. Tiež meriame, o čo je jeden čas dlhší alebo kratší od druhého, hovoríme, že tento je dvakrát alebo trikrát dlhší, či kratší, alebo rovnako dlhý. Meriame však len plynúci čas, keď uvažujeme, ako uteká. Minulý čas, ktorý už ušiel, alebo budúci, ktorý ešte nie je tu, kto by taký čas vymeral? Azda iba ten, kto by sa opovážil tvrdiť, že možno merať nejestvujúce. Teda, kým čas plynie, možno ho merať, keď už uplynul, nemožno ho merať, lebo už nejestvuje.

11.17. Kde je minulý a budúci čas?

Hľadám len, Otče, nič však netvrdím! Bože môj, chráň a riaď ma! Kto by sa mi opovážil povedať, že troje časov niet, totiž minulý, prítomný a budúci, ako sme sa ešte za chlapcov učili a aj druhých sme to my učili? Kto povie, že je len prítomný čas, lebo druhé dva nie sú? Či tie sú predsa azda, a z budúceho stáva sa prítomný tak, že vychádza z nejakého tajomného úkrytu a potom zas vchádza do toho úkrytu vtedy, keď sa stáva z prítomného minulý? Kde tí, čo ospievali budúcnosť, kde ju videli, keď dosiaľ nejestvuje? Veď nikto nemôže vidieť to, čo nejestvuje! Kto však spomína minulosť, nehovoril by pravdu, keby nemal minulosť v mysli. Keby však minulý a budúci čas nejestvoval, nemohol by sa zachovať v mysli. Z toho teda vyplýva, že minulý a budúci čas predsa len jestvuje.

11.18. Ako môže byť minulý a budúci čas prítomným?

11.19. Ako sa pozná budúce?

Ty však, Kráľ celého tvorstva, ako poučuješ duše o budúcich veciach? Veď poučil si o nich svojich prorokov. Aký je to spôsob, ktorým poučuješ o budúcich veciach, ktoré ešte nejestvujú, alebo radšej, ako učíš o prítomnosti z budúcich vecí? Čo nejestvuje, tomu sa nemožno naučiť. Tvoj spôsob je veľmi nepochopiteľný môjmu umu. Prevládal ma, nemôžem sa k nemu dostať. Keď však Ty pomôžeš, dôjdem k nemu, keď pomôžeš Ty, sladké Svetlo mojich duševných očú.

11.20. Ako pomenovať rozmanitosť časov?

11.21. Ako možno merať čas?

Pred chvíľou som povedal, že minulý čas meriame, aby sme mohli povedať, že tento časový úsek je dva razy alebo rovnako dlhý ako tamten, alebo akokoľvek sme zvykli hovoriť o časových úsekoch. Podľa toho, ako som povedal, meriame minulý čas. Ak by mi však niekto vyčítal, odkiaľ to viem, povedal by som mu, že odtiaľ, lebo čas meriame, a nemôžeme merať to, čo nejestvuje. Minulý a budúci čas nejestvuje. Ako však meriame prítomný čas, keď nemá trvania? Meriame ho, kým plynie. Keď uplynul, už ho nemeriame, lebo niet, čo by sme merali.

Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítomnosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje. Kde inde však môžeme merať čas, ak nie v trvaní? Keď hovorím o čase, že je rovnako dlhý alebo dva razy, tri razy dlhší než iný čas, alebo čokoľvek podobného hovoríme o čase, vždy sa to vzťahuje na trvanie času! V akom časovom trvaní meriame teda čas, ktorý práve plynie? Azda v budúcom, odkiaľ prichádza? Čo nejestvuje, to nemeriavame. Azda v prítomnom, ktorým práve plynie? Čo nemá trvania, to predsa nemeriame. Azda v minulom, kam sa poberá? Nemeriame predsa to, čo už nejestvuje!

11.22. V ťažkej otázke prosí Boha o pomoc.

11.23. Čo je čas?

Od istého učeného človeka počul som raz, že čas nie je nič iného ako pohyb slnka, mesiaca a hviezd. S tým som však nesúhlasil. Prečo by skôr časom nemohol byť pohyb všetkých telies? Či azda keby zhasly nebeské svetlá a krútilo sa len koleso hrnčiarovo, nebolo by už času, ktorým by sme merali otáčanie kolesa a hovorili by sme, že sa okrúti za rovnaký čas, alebo keby otáčanie bolo nepravidelné čo do rýchlosti, že jedno otočenie je dlhšie, iné kratšie? Keby sme to hovorili, či by sme to nehovorili v čase? Či by neboly niektoré naše slabiky dlhšie, niektoré kratšie preto, lebo raz zaznievajú dlhšie, raz kratšie? Bože, daj na tomto malom príklade poznať ľuďom pochopy malých i veľkých vecí!

Hviezdy a nebeské telesá sú tiež meradlami času, rokov a dní. Sú naozaj. Ak otočenie kolesa nemôžem nazvať dňom, učenec nemôže preto tvrdiť, že niet času. Chcem poznať význam a povahu času, ktorým meriame pohyb telies a hovoríme, že tento pohyb je dva razy tak dlhý ako tamten. Pýtam sa — nakoľko dňom nerozumieme len čas, kým stojí slnko nad zemou, podľa čoho rozoznávame deň a noc, ale celý čas od východu do východu, podľa čoho hovoríme, že toľko a toľko dní už prešlo, pričom počítame dni s nocami, a nie každé osobitne a deň je vyplnený časom od východu až do východu — pýtam sa, či sám pohyb je dňom, alebo je dňom čas, v ktorom sa pohyb vykoná, a či oboje súčasne? Keby sám pohyb bol dňom, vtedy by aj jediná hodina bola dňom, za ktorú by slnko vykonalo svoj beh. Keby dňom bol čas, v ktorom sa pohyb vykoná — keby od východu do východu bola jedna hodina — muselo by slnko dvadsaťštyri razy vykonať svoju cestu, kým by sa naplnil deň. Keby napokon dňom bol aj pohyb, aj čas naraz, vtedy by sa nemohol nazvať dňom pohyb slnka, keby ho nevykonalo za jednu hodinu, ani čas by sa nemohol nazvať dňom, keby slnko stálo a toľko času uplynulo, ako uplynie, keď slnko pravidelne vykonáva svoju cestu.

11.24. Čas je meradlom pohybu.

Rozkazuješ, aby som prisvedčil, keď niekto tvrdí, že čas je pohyb telies? Vôbec nie! Počujem, a Ty to tiež hovoríš, že každé teleso sa pohybuje v čase. Nepočujem však, a Ty to nehovoríš, že čas je pohyb telies. Keď sa teleso pohybuje, časom meriam, ako dlho sa pohybuje, t. j. kedy sa začalo pohybovať a kedy prestalo. Keď sa teleso pohybuje a nevidel som začiatok ani koniec pohybu, nemôžem merať pohyb, iba ak by som videl pohyb od začiatku do konca. Keď dlho hľadím na pohyb, môžem hovoriť jedine o dlhom čase, ale nie o tom, aký je dlhý. Keď hovoríme o dĺžke, môžeme to len na základe porovnávania. Hovoríme totiž, že toto je rovnako dlhé ako tamto alebo dva razy tak dlhé a podobne. Ak môžeme pozorovať priestor, v ktorom sa teleso pohybuje, alebo časti priestoru, keď ide o pohyb kruhový, môžeme povedať, koľko času uplynie, kým teleso alebo jeho niektorá časť prejde od jedného bodu k druhému.

Keďže niečo iného je pohyb telesa a niečo iného meradlo trvania pohybu, kto by netušil, ktorému z nich treba prisúdiť meno čas? Hoci sa teleso niekedy pohybuje, niekedy zas stojí, predsa meriame nielen jeho pohyb, ale aj jeho státie, a hovoríme, že teleso práve tak dlho stálo, ako sa pohybovalo, alebo dva razy tak dlho, tri razy atď. Náš výrok záleží na tom, či usudzujeme viac alebo menej správne. Čas teda nie je pohybom telies.

11.25. Prosba k Bohu.

Vyznávam Ti, Pane, že dosiaľ neviem, čo je to čas. Opäť Ti však vyznávam, že viem len to, že v čase hovorím a dlho už o čase hovorím. Aj to viem, že samo „dlho“ je len trvaním času. Ako to môžem vedieť, keď ani neviem, čo je čas? Či azda neviem vysloviť svoju vedomosť? Aký som úbožiak, že ani to neviem, v čom som nevedomý! Hľa, pred Tebou, Bože môj, pred Tebou hovorím a neklamem, také je moje srdce. Zapáľ mi svetlo, Pane Bože, a osvieť moje temnoty!

11.26. Čas nemeriame časom.

Vytrvaj ešte, duch môj, pozoruj ešte väčšmi! Boh je náš pomocník, stvoril nás, a nestvorili sme sa sami. Pozoruj, kde sa zaskvie pravda! Pomysli si na nejaký telesný hlas. Rozzvučal sa, zaznieva, prestáva znieť, doznieva, až celkom zatíchne. Už je minulý, už ho niet. Budúci bol vtedy, keď ešte len mal zaznieť. Vtedy ho nebolo možno merať, lebo ešte nebol, teraz ho už nemožno merať, lebo už nejestvuje. Vtedy ho teda bolo možno merať, kým zaznieval, lebo vtedy bolo, čo sa mohlo merať. Ale aj vtedy ten hlas nestál, ale sa pohyboval, zanikal. Či ho azda bolo možno tým skôr zmerať? Kým čas plynul, smeroval do akéhosi časového priestoru, kde by sa bol dal zmerať, lebo prítomný čas nemá takého priestoru. Ak teda mohol byť zmeraný, pomysli si iný čas, ktorý začal znieť a zneje bez prestania. Zmerajme ho, kým znie, lebo keď doznie, už ho nemožno merať, lebo nebude, čo by sa meralo.

11.28. Čas meriame duchom.

11.29. Rozptýlenosť ducha.

11.30. Pred stvorením nebolo času.

11.31. Ako poznáva Boh, ako človek?

Kniha dvanásta

Hľadá spôsob, ako vykladať Písmo. — Pripúšťa viac smyslov Písma. — Rozoberá prvé dve vety z knihy Genesis. — Svoj výklad o stvorení duchovného neba (anjelov), hmotného neba a zeme z prahmoty porovnáva s inými výkladmi.

12.1. Hľadanie pravdy je veľmi ťažké.

Pane, moje srdce, pritiahnuté slovami Písma, chce veľmi veľa poznať v tomto biednom živote. Preto je v reči častá úbohosť ľudského rozumu, lebo viac slov treba na hľadanie pravdy než na jej nájdenie, prosba trvá dlhšie než jej vyslyšanie a ruka ustane väčšmi pri klopaní než pri prijatí daru. Máme Tvoj sľub, kto ho zničí? Keď Boh s nami, kto proti nám? Pýtajte, a dá sa vám; hľadajte, a nájdete; klopajte, a otvoria vám. Každý, kto pýta, dostane, každý, kto hľadá, nájde, klopajúcemu sa otvorí. To sú Tvoje sľuby. Kto by sa bál, že bude oklamaný, keď sľubuje Pravda?

12.2. Dvojaké nebo i zem.

12.3. Tma nad priepasťou.

Táto zem bola neviditeľná a beztvárna, akási nekonečná priepasť, nad ktorou nebolo svetla, lebo nemala nijakého tvaru. Preto, keď si rozkázal, aby bolo napísané: „Tma vznášala sa nad priepasťou“, čo iného to malo znamenať, ako že tam nebolo svetla? Kde by totiž bolo svetlo, keby nejaké bolo, ak len nie kdesi hore a odtiaľ sa skvelo a žiarilo? Kde nebolo svetla, čo iného znamená, že boly tmy, ak len nie to, že tam nebolo svetla? Hore sa vznášaly tmy, lebo tam nebolo svetla. Tak isto, ako kde niet zvuku, tam je ticho. Čo iného znamená „je tu ticho“, ako že niet tu zvuku? Nenaučil si Ty tomu túto dušu, ktorá Ti to vyznáva? Nenaučil si ma Ty, Pane, že prv, než si utvoril túto beztvárnu hmotu, nebola ničím, ani farbou, ani podobou, ani telom, ani duchom? Naozaj nebola ničím; bola to úplná beztvárnosť.

12.4. Prahmota.

Ako sa mala pomenovať beztvárnosť, aby aspoň ako-tak pochopili aj ťažkopádnejší, ak len nie nejakým zaužívaným slovom? Lenže ktoré slovo v celom svete je priliehavejšie na túto beztvárnosť, ak nie slovo zem a priepasť? Nie sú vôbec krásne, zaujímajú najnižšie miesto v stupňoch bytia, sú vôbec nie také ako ostatné preutešené a skvejúce sa telesá. Prečo by som nepripustil beztvárnu hmotu, ktorú si stvoril bez krásy, aby si z nej stvoril krásny svet, ktorý ľudia podľa svojho chápania nazvali zemou neviditeľnou a nestvárnenou?

12.5. Aká je prahmota?

Keďže naša myseľ hľadá to, čo sa dotýka smyslov, takto si hovorí: „Prahmota nie je tvar nadsmyslový, ako život alebo spravodlivosť, lebo z nej je utvorená hmota telies; smyslami ju tiež nemožno postriehnuť, lebo neviditeľné a nestvárnené nemožno ani vidieť ani smyslami spoznať.“ Kým ľudská myseľ takto uvažuje, musí sa usilovať prahmotu buď poznať nevedomosťou, alebo nepoznať vedomosťou.

12.6. Ako si predstavoval prahmotu?

Ak Ti mám, Pane, ústami a perom vyznávať, čo si ma naučil o tejto prahmote, vyznávam, že jej celkom nerozumiem, ba nerozumeli jej ani tí, ktorí mi o nej rozprávali. Predstavoval som si ju v nekonečnom počte tvarov, a teda som si ju vlastne nepredstavoval. Môj duch vnímal pochabo mrzké a strašlivé tvary; pomenoval som ich beztvárnymi nie preto, že by nemaly tvaru, ale preto, že maly taký tvar, od ktorého sa odvrátily moje smysly ako od niečoho celkom nezvyčajného a hrozného, a ľudská slabosť sa ich preľakla. To, čo som si predstavoval ako beztvárne, nebolo preto beztvárne, lebo nemalo tvaru, ale len v porovnaní s krajšie utvorenými vecami. Rozum si však stále dôrazne žiadal, aby som si odmyslel akýkoľvek tvar, keď si chcem predstaviť úplne beztvárne. To som nemohol urobiť. Skôr som si vedel pomyslieť, že niečo beztvárneho nejestvuje, ako by som si bol vedel predstaviť niečo medzi tvarom a ničím, čo by nebolo ani tvar, ani nič, akési beztvárne skoro nič.

12.7. Nebo vyniká nad zemou.

Odkiaľ by však bolo to niečo, ak len nie od Teba, od ktorého pochádza všetko jestvujúce? Tým vzdialenejšie je niečo od Teba, čím Ti je nepodobnejšie. Priestor tu nerozhoduje. Ty, Pane, ktorý nie si raz taký, raz taký, ale zostávaš vždy ten istý, ten istý Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh všemohúci, urobil si niečo v Tvojom Počiatku, ktorý je v Tebe, v Tvojej múdrosti, zrodenej z Tvojej podstaty, a urobil si to z ničoho.

12.8. Prahmota je z ničoho.

Nebo nebies je Tvoje, Pane! Zem však, ktorú si dal synom ľudským, nebola vždy takou, ako ju dnes vidíme a ako sa jej dotýkame. Bola neviditeľná a nemala nijakého tvaru. Bola priepasťou, nad ktorou nebolo svetla, ale tma bola nad priepasťou, väčšmi teda než v priepasti. Priepasť teraz viditeľných vôd má v svojich hlbočinách akési svetlo, ktoré môžu vidieť ryby a zvieratá na dne žijúce. Ten celok sa však približoval veľmi ničomu, lebo nemal nijakého tvaru, hoci už bolo niečo, z čoho tvar mohol vzniknúť. Ty, Pane, stvoril si svet z beztvárnej prahmoty, ktorú si stvoril z ničoho. Z nej si stvoril potom svoje veľkolepé dielo, ktoré obdivujú synovia ľudskí.

12.9. Čo je nebo nebies?

Duch, Učiteľ Tvojho sluhu, keď spomína, že si stvoril nebo i zem, nehovorí nič o časoch a dňoch. Preto asi, lebo nebo nebies, ktoré si stvoril na začiatku, je stvorenie akosi rozumové, hoci ani najmenej nie je Tebe súvečné, predsa má účasť na Tvojej večnosti a sladkosťou najšťastnejšieho hľadenia na Teba zadržuje svoju menlivosť. Od prvej chvíle svojho stvorenia primklo sa k Tebe bez kolísania a ovláda všetko pominuteľné striedanie časov. Beztvárnosť neviditeľnej a neutvárnenej zeme nepočítala sa tiež na dni. Kde nieto tvaru, tam niet poriadku, tam nič neprichádza ani nič neodchádza. Kde sa však toto nerobí, tam nemôže byť reč o dňoch a striedaní časov.

12.10. Viera v Písmo.

Pravda, Svetlo môjho srdca, nech sa mi viac neprihovárajú temnoty! Zaľahol som do nich a celkom ma obkľúčily, ale ešte i vtedy som Ťa miloval. Blúdil som, ale predsa som si na Teba spomenul. Počul som za sebou Tvoj hlas, ktorý ma volal nazpät, ale sotva som ho začul pre veľké burácanie svojich hriechov. Teraz sa vraciam celý rozpálený a zadychčaný k Tvojmu prameňu. Nikto mi v tom nezabráni, budem z neho piť a budem žiť. Sám si už nemôžem byť životom. Zlým životom som žil, ktorý mi bol smrťou. Len v Tebe môžem opäť ožiť. Ty prehovor ku mne, Ty mi rozprávaj! Uveril som Tvojmu Písmu, hoci jeho slová sú mi tajomné.

12.11. Čomu sa od Boha naučil?

12.13. Duchovné bytosti.

12.14. Hĺbka Písma sv.

Zázračná je hĺbka Tvojho Písma! Jeho povrch páči sa nám, maličkým, ale potom aká hĺbka, Bože môj, zázračná hĺbka! Hrôza sa ma lapá, keď sa mám doň zahĺbať, hrôza úctivosti a lásky. Jeho nepriateľov veľmi nenávidím. Bodaj by si ich zabil mečom na dva boky ostrým, aby už neboli viac nepriateľmi Písma. Chcel by som, aby boli zabití sebe, aby žili však Tebe! Hľaď, niektorí, nie utrhači, ale vychvaľovači knihy Genesis hovoria: „Duch Boží, keď toto kázal napísať svojmu sluhovi Mojžišovi, nechcel, aby sa tomu tak rozumelo, ako tomu Ty rozumieš, ale tak, ako tomu my rozumieme.“ Takým pred Tebou, ktorý si naším sudcom, odpovedám takto!

12.15. Rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením.

Teraz mi azda poviete, že nie je pravdou, čo mi Pravda mocným hlasom povedala do môjho vnútra o skutočnej večnosti Stvoriteľovej, že jeho podstata nepodlieha časovým zmenám a že sa jeho vôľa nelíši od jeho podstaty? Preto nechce raz to, raz ono, ale všetko, čo chce, chce raz, naraz a navždy. Teda nie tak, že aj teraz niečo chce, o chvíľu zas niečo, raz toto chce, raz iné, alebo chce teraz to, čo pred chvíľou nechcel, alebo teraz nechce, čo pred chvíľou chcel. Taká vôľa by bola nestála a všetko, čo nie je stále, nie je ani večné. Ale náš Boh, ten je večný! Azda aj to popriete, čo bolo povedané môjmu vnútru, že očakávanie budúcich vecí sa mení v nazeranie, keď sú tie veci už prítomné, a menia sa na spomienku, keď už prešly. Každé poznanie, ktoré sa tak strieda, je meniteľné, a teda nie je večné. Iba náš Boh je večný. Toto všetko shŕňam a spojujem a dochádzam k tomu, že Boh môj, Boh večný nestvoril svet nejakým novým hnutím vôle, tiež jeho vedomosť nemá v sebe nič prechodného.

12.16. Hovorí proti odporcom Božej pravdy.

12.17. Čo znamenajú slová „nebo i zem“?

Hovoria tak, že hoci tieto výklady sú pravdivé, predsa Mojžiš nemyslel na toto dvoje, keď z vnuknutia Ducha svätého napísal: „Na začiatku stvoril Boh nebo i zem.“ Slovom „nebo“ nechcel naznačiť duchovné a rozumové bytosti, ktoré stále hľadia do Božej tváre; ani slovom „zem“ nechcel označiť beztvárnu prahmotu. Čo teda? Onen muž myslel tými slovami to, čo my myslíme! A čo je to teda? Na to odpovedajú: „Slovami nebo i zem chcel naznačiť všeobecne a nakrátko tento viditeľný svet a potom vypočítavaním dní chcel celok rozdeliť na čiastky, lebo tak sa to ľúbilo zjaviť Duchu svätému. Veď ľud, ktorému hovoril, bol taký nevzdelaný a smyselný, že mohol pochopiť len viditeľné diela Božie.“ Súhlasia s nami v tom, že menom beztvárnej zeme a tmy nad priepasťou môže sa rozumieť beztvárna prahmota, z ktorej za šesť dní bolo utvorené a roztriedené všetko viditeľné tvorstvo, ktoré všetci poznajú.

Po uvážení a vypočutí všetkého nechcem ďalej šíriť spor. Ničomu to neosoží, je to len na skazu poslucháčov. Na povzbudenie je dobrý zákon, keď ho niekto správne používa, lebo jeho cieľom je láska, vychádzajúca z čistého srdca, z dobrého svedomia a nepretváranej viery. Učiteľ náš vie, ktoré dve prikázania obsahujú celý zákon a prorokov. Čo mi škodí, Bože môj, Svetlo mojich očú, čo mi škodí, keď vrúcne vyznávam pravdu, že tieto slová pripúšťajú rozličný výklad, ktorý je správny? Čo mi škodí, hovorím, keď tomu, kto písal, budem rozumieť ináč, ako rozumie azda iný človek? Keď čítame nejakú knihu, usilujeme sa vyskúmať a pochopiť autora a keď veríme v jeho pravdovravnosť, vystríhame sa pripísať mu niečo, čo nie je pravda. Keď sa teda pri vyložení Písma svätého niekto usiluje nájsť ten smysel, ktorý vložil doň spisovateľ, čo je na tom zlého, že tam nachádza smysel, ktorý mu Ty, Svetlo všetkých pravdu milujúcich duší, ukazuješ ako správny, hoci sa nesrovnáva so smyslom spisovateľa, ktorý tiež chcel povedať pravdu, i keď azda trocha ináč.

12.19. Jasná pravda.

12.20. Rozličné chápanie slov: „Na začiatku stvoril Boh nebo i zem.“

Zo všetkých správnych výpovedí, o ktorých nepochybujú tí, ktorým Tvoja milosť osvietila myseľ a ktorí pevne veria, že Tvoj sluha Mojžiš hovoril v duchu pravdy, každý si vec vykladá ináč.

12.21. Rozličné chápanie slov: „Zem bola neviditeľná a beztvárna.“

Tak je to aj pri vysvetľovaní nasledujúcich slov. Zo všetkých správnych výkladov jeden si vyberá tento: „Zem bola neviditeľná a beztvárna a tma bola nad priepasťou“, t. j. telesná hmota, ktorú Boh stvoril, bola hmota všetkých telesných vecí, ale dosiaľ nestvárnená, neusporiadaná a bez svetla.

Druhý hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. všetko to, čo voláme nebom i zemou, bolo beztvárnou a temnou hmotou, z ktorej mala vzniknúť hmotná zem a hmotné nebo so všetkým, čo možno na nich smyslami postriehnuť.

Tretí hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. celok, ktorý voláme nebom i zemou, bol dosiaľ beztvárnou a temnou hmotou, z ktorej malo byť utvorené nebo duchovné, inde nazvané nebo nebies, a zem, totiž celá hmotná príroda, ktorým menom sa rozumie aj telesné nebo nad nami, napokon teda celý viditeľný a neviditeľný svet.

Štvrtý hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. nebom a zemou, ktoré stvoril Boh na začiatku, nie je Písmom nazvaná beztvárnosť, lebo sama beztvárnosť, ktorá bola pomenovaná „zem neviditeľná a beztvárna, tmy nad priepasťou“, už bola ako materiál, z ktorého stvoril Boh bytosti duchovné a telesné.

Piaty hovorí: „Zem bola neviditeľná a beztvárna, tma bola nad priepasťou“, t. j. bola už nejaká beztvárna hmota, z ktorej, ako hovorí Písmo, Boh utvoril nebo i zem, totiž celý vesmír, rozdelený na dve časti, hornú a spodnú, so všetkým tvorstvom, ktoré je na nich.

12.22. Genesis nespomína stvorenie všetkých vecí.

Možno, že sa niekto postaví proti dvom posledným náhľadom a povie: „Ak sa slovami „nebo i zem“ nemá rozumieť beztvárna hmota, vtedy bolo niečo, čo Boh nestvoril, z čoho až neskoršie utvoril nebo i zem. Ani Písmo nespomína, že prahmotu stvoril Boh, ak len nepripustíme, že je označená slovom „nebo i zem“, alebo azda len slovom „zem“, keď bolo povedané: Na začiatku stvoril Boh nebo i zem. Keď teda nasledovné slová: „Zem bola neviditeľná a beztvárna“ označujú beztvárnu prahmotu, nemôžeme predsa myslieť na nijakú inú, len na tú, ktorú stvoril Boh v tom, o čom bolo napísané: „Na začiatku stvoril Boh nebo i zem.“

Zastancovia dvoch posledných náhľadov, ktoré sme spomenuli, hneď odpovedajú: „Nepopierame, že beztvárnu prahmotu stvoril Boh, od ktorého všetko veľmi dobré pochádza. Tak, ako tvrdíme, že je lepšie, čo je stvorené a stvárnené, tak isto tvrdíme, že je menej dobré, čo je stvoriteľné a stvárniteľné, ale predsa aj to je dobré. Pravda, Písmo nespomína, že Boh stvoril túto beztvárnu prahmotu, ako nespomína mnoho iných vecí, ako napríklad stvorenie cherubínov a serafínov a ostatných anjelov, ktorých apoštol výslovne menuje: tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnosti, o ktorých je celkom isté, že ich Boh stvoril.“

12.23. Mienky pri vykladaní Písma.

12.24. Písmo hovorí pravdu, i keď mu azda nerozumieme.

Kto z nás medzi toľkými a pravdivými výkladmi, ktoré sa môžu vyskytnúť pri vysvetľovaní slov, kto môže s úplnou istotou povedať, že toto chcel Mojžiš alebo že sa mu má takto rozumieť? Kto môže tvrdiť, že jeho náhľad je pravdivý, nech už vraj Mojžiš myslel akokoľvek? Hľa, Bože môj, ja, Tvoj sluha, ktorý som Ti sľúbil obetovať svoje vyznania v tomto spise, prosím Ťa pre milosrdenstvo Tvoje, daj mi splniť svoj sľub!

12.25. Ťažkosti knihy Genesis.

12.26. Ako vykladať Písmo?

12.27. Najlepšie je čerpať z prameňa.

Ako prameň, ktorý dodáva vodu mnohým potokom, plynúcim do ďalekých krajov, je pri svojom žriedle čistejší než potoky, ktoré majú svoj pôvod v jednom prameni, tak rozprávanie Tvojho proroka, výdatný prameň mnohých budúcich vykladačov, svojou prostou rečou podáva prúdy jasnej pravdy, z ktorých každý podľa možnosti, jeden tak, druhý ináč, dlhými a vážnymi úvahami môže dôjsť k pravde.

12.28. Rozličné náhľady na Písmo.

12.29. Ako môže byť niečo prv?

Kto by prijal slová „Na začiatku stvoril“ v tom smysle, že „Najprv stvoril“, musel by slová „nebo i zem“ prijať ako hmotu, z ktorej malo byť stvorené nebo i zem, t. j. všetko stvorenie duchovné i telesné. Keby tými slovami chcel rozumieť všetko tvorstvo už usporiadané, mohli by sme sa ho právom spýtať: „Keď toto stvoril Boh najprv, čo stvoril potom?“ Keď po stvorení vesmíru nenájde nič, či chce, alebo nechce, počuje nepríjemnú otázku: „Ako možno hovoriť, že toto stvoril najprv, keď potom už nič nestvoril?“ Ak tomu rozumie tak, že najprv Boh stvoril beztvárnu prahmotu a potom usporiadanú, jeho náhľad nie je nesmyslom, keď vie rozoznať, čo predchádza večnosťou, čo časom, čo cieľom, čo pôvodom. Večnosťou — ako Boh predchádza všetko; časom — ako kvet ovocie; cieľom — ako ovocie kvet; pôvodom — ako zvuk spev. Z týchto štvoro prípadov prvý a posledný sú veľmi ťažko pochopiteľné, dva prostredné zas veľmi ľahko. Je to priveľmi zriedkavá a ťažká možnosť vidieť Tvoju nemeniteľnú večnosť, ktorá tvorí meniteľné veci, a preto je prvšia.

12.30. Písmo načim vykladať s láskou.

Do tejto rozmanitosti správnych náhľadov nech vnesie poriadok sama Pravda. Nech sa zmiluje nad nami Boh náš, aby sme sa spravovali zákonom, prikázaným cieľom a čistou láskou. Ak sa ma niekto pýta, ktorý z týchto náhľadov bol náhľad Mojžišov, neboly by tieto moje vyznania vyznaniami, keby som neodpovedal, že neviem. Jednako však viem, že tieto náhľady sú správne, pravda, okrem tých smyselných náhľadov, o ktorých som už svoje povedal. Lenže tieto deti, plné dobrej vôle, nech sa neboja slov Tvojho Písma, slov tak hlbokých, plných prostoty, nie mnohých, ale bohatých na obsah. My však, ktorí podľa môjho presvedčenia tie slová správne chápeme a vysvetľujeme, milujme sa navzájom, milujme Boha nášho, žriedlo pravdy, ak len nedychtíme za hlúposťami, ale za pravdou! Súčasne tak si vážme Tvojho sluhu, pisateľa Písma, naplneného Tvojím Duchom, aby sme uverili, že on Tebou osvietený, mal pri písaní na mysli to, čo v jeho knihách vyniká svetlom pravdy a ovocím užitočnosti.

12.31. Pravdu načim vždy prijať.

Ak niekto hovorí: „Mojžiš myslel to, čo ja“, a opäť niekto druhý zas tvrdí: „Nie, ale myslel to, čo ja“, vidí sa mi, že môžem povedať: „Ak sú oba náhľady správne, prečo by nemohly byť oba Mojžišove?“ Podobne by som povedal o treťom, štvrtom a každom ďalšom, keď len obsahuje pravdu. Prečo nemožno pripustiť, že všetky tie náhľady boly známe služobníkovi, skrze ktorého jediný Boh prispôsobil celé Písmo chápavosti mnohých ľudí, hoci nie všetci ho jednako vidia, ale pritom vždy správne? Hovorím však bez strachu, naozaj zo srdca: „Keby som napísal niečo, čomu by sa dostalo veľkej vážnosti, tak by som to chcel napísať, aby moje slová obsahovaly radšej všetky možné pravdivé výklady, než by sa daly spútať jediným náhľadom, ktorý vylučuje každý iný náhľad, urážajúci ma svojou nesprávnosťou.“ Bože môj, nechcem sa však prenáhliť natoľko, aby som povedal, že ten veľký muž nezaslúžil si takú odmenu. Keď písal, mal na mysli všetko to správne, čo sme dosiaľ našli, ba aj to, čo sme dosiaľ nemohli a nemôžeme nájsť, hoci to všetko by sa dalo ešte nájsť.

12.32. Zjavená pravda.

Kniha trinásta

Hľadá príčinu, pohnútky a smysel stvorenia. — Alegoricko-symbolicky vykladá knihu Genesis. — Mysticky završuje Vyznania. —

13.1. Vzýva Boha.

Vzývam Ťa, Bože môj, moje Milosrdenstvo, ktorý si ma stvoril a nezabudol si na mňa, hoci ja som na Teba zabudol. Pozývam Ťa do svojej duše, ktorú uspôsobuješ, aby Ťa prijala s túžbou, akú jej vnukáš. Neopúšťaj ma, keď Ťa vzývam, Ty, ktorý predtým, než som Ťa začal vzývať, naliehal si na mňa najrozmanitejším volaním, aby som Ťa počul z diaľky, aby som sa k Tebe obrátil, aby som Ťa vzýval, keď ma voláš. Ty, Pane, zničil si všetky moje nepravosti, lebo si nechcel trestať ruky, ktorými som od Teba odpadol. Predišiel si všetky moje dobré skutky, lebo si ma chcel odmeniť svojimi rukami, ktorými si ma stvoril. Prv, než som bol ja, bol si Ty. Nemal si príčiny, aby si mi dal jestvovanie, a jednako jestvujem z Tvojej dobrotivosti, ktorá predchádza všetko; načo si ma stvoril, aj z čoho si ma stvoril. Nepotreboval si ma, veď nie som takým dobrom, ktorým by si si mohol pomôcť, Pane môj a Bože môj. Nevzal si ma do svojej služby preto, že by sa zmenšila Tvoja sila a potrebovala moju pomoc; ani nie preto Ťa mám oslavovať, že by si bezo mňa zostal zanedbaný, ako zostáva neobrábaná zem; ale preto Ti mám slúžiť, preto Ťa mám oslavovať, aby mne bolo za to dobre, preto, lebo Ty si mi dal jestvovanie a určil si ma do blaženosti.

13.2. Príčinu stvorenia treba hľadať v dobrotivosti Božej.

Z plnosti Tvojej dobrotivosti jestvuje tvorstvo, aby nechýbalo dobro, ktoré mohlo byť Tebou stvorené, ale nebolo Ti rovné, ani užitočné. Naozaj, akú zásluhu majú pred Tebou nebo i zem, ktoré si stvoril na začiatku? Aké zásluhy nadobudly si u Teba duchovné a telesné bytosti, ktoré si stvoril v svojej múdrosti? Čím si zaslúžily, aby dostaly svoje začiatočné a nestvárnené bytie, každá podľa svojho druhu, duchovné alebo telesné, neusporiadané a od Teba veľmi odlišné? Tie bytosti majú jednako svoju hodnotu; duchovná nestvárnená je hodnotnejšia než telesná stvárnená a telesná nestvárnená je hodnotnejšia než tá, ktorá vôbec nejestvuje. V tomto svojom stave boly by zostaly závislé od Tvojho Slova, keby týmže Slovom neboly povolané k Tvojej jednote a usporiadané tak, že boly všetky veľmi dobré. Čím si zaslúžily aspoň svoju nestvárnenosť? Veď ani tú by nemaly, keby nie Teba!

13.3. Všetko je z milosti Božej.

Čo si povedal na začiatku stvorenia: „Nech je svetlo, a stalo sa svetlo“, to nie bez príčiny rozumiem o duchovných bytostiach, lebo už maly aký-taký život, ktorý si mohol osvietiť. Tak isto, ako si nezaslúžily život, ktorý mal byť Tebou osvietený, tak isto si nezaslúžily ani jeho osvietenie. Ich nestvárnenosť by sa Ti nebola ľúbila, keby sa nebola premenila na svetlo, nie tak, aby bola svetlom svietiacim, ale osvetleným, ktoré hľadí do svetla svietiaceho a je s ním spojené. Za svoj život a za svoj blažený život majú ďakovať Tvojej milosti, lebo sú obrátené zmenou k tej Bytosti, ktorá sa nemôže zmeniť ani na lepšiu, ani na horšiu. Tá Bytosť, to si Ty, Bytosť najbytostnejšia, v ktorej nieto rozdielu medzi životom a blaženým životom, lebo Ty si sám sebe blaženosťou.

13.4. Boh nepotreboval stvorenie.

Čo by Ti mohlo chýbať k blaženosti, keby duchovné bytosti alebo nejestvovaly, alebo keby boly zostaly beztvárnymi? Nestvoril si ich predsa preto, že si ich potreboval, ale z plnosti svojej dobroty si ich stvárnil, pravda, nie tak, ako keby sa nimi dovŕšila Tvoja dobrota. Tebe, dokonalému, nepáči sa ich nedokonalosť, preto sa majú z Teba zdokonaliť, aby sa Ti ľúbily. Opäť však nie tak, ako keby si Ty bol nedokonalý a len ich dokonalosťou by si sa mal zdokonaliť. Dobrý Tvoj Duch vznášal sa nad vodami, ale vody ho neniesly tak, ako keby bol na nich plával. Naopak, o ktorých sa hovorí, že na nich spočíva Tvoj dobrý Duch, tým vlastne on poskytuje odpočinok. Vznášala sa teda vlastne Tvoja neporušiteľná a nemeniteľná vôľa, sebestačná sa vznášala nad živými tvormi, ktoré si stvoril, u ktorých žiť a žiť blaženo nie je to isté, lebo žijú životom, plávajúcim v svojej temnote. Nezostáva im nič, len sa obrátiť k Tomu, ktorý ich stvoril, vždy väčšmi a väčšmi načierať z prameňa života, v jeho svetle vidieť svetlo, a tak sa zdokonaliť, osvietiť a stať sa blaženým.

13.5. Najsvätejšia Trojica.

13.6. O Duchu nad vodami.

13.7. Účinok Ducha svätého.

Kto môže, nech nasleduje, teraz už v mysli apoštola Tvojho, hovoriaceho: „Láska Božia vyliala sa nám do sŕdc skrze Ducha svätého, ktorý nám je dadný (Rim. 5, 5), ktorý nás poučuje o duchovných daroch (1. Kor. 12, 1), ktorý nám ukazuje ešte výbornejšiu cestu lásky (1. Kor. 12, 31) a zohýba pred Tebou kolená, aby sme poznali lásku Kristovu, ktorá prevyšuje všetku vedomosť“ (Efez. 3, 14 a 19). Preto od začiatku prevyšoval všetko a vznášal sa nad vodami. Komu a ako mám povedať, že ťarcha našej žiadostivosti vlečie nás do nekonečnej priepasti a pozdvihuje nás láska Tvojho Ducha, ktorý sa vznášal nad vodami? Komu a ako to poviem? Nie sú to nejaké skutočné vody, do ktorých sa vnorujeme a vynorujeme. Čo im je podobnejšie a čo nepodobnejšie? Je to naša zlá náklonnosť, smyselná láska, nečistota ducha, ktoré nás strhujú k zemi láskou k časnosti. Je to svätosť Tvojho Ducha, ktorá nás pozdvihuje dohora, aby sme vyzdvihli svoje srdcia k Tebe, kde sa Tvoj Duch vznáša nad vodami, aby sme tak dosiahli najvyšší pokoj, keď naša duša prejde vodami, ktoré sú bez podstaty.

13.8. Jedine Boh vie naplniť blaženosť človeka.

Padol anjel, padol človek a naznačili tak, aká priepasť by bola bývala údelom všetkých duchovných bytostí v tmavej hlbočine, keby si nebol na začiatku povedal: „Buď svetlo!“ a keby sa nebolo stalo svetlo a keby sa všetko rozumné stvorenie Tvojho nebeského mesta neprimklo k Tebe a nespočinulo v Tvojom Duchu, ktorý nepremenlivý vznáša sa nad všetkým premenlivým. Ináč aj samo nebo nebies bolo by sa stalo tmavou hlbočinou, ale teraz je svetlom v Pánovi. Veď už samou nespokojnosťou padlých duchov, ktorí keď sa pozbavili rúcha Tvojho svetla, ukázali svoju temnotu, ich nespokojnosťou nám dostatočne zjavuješ, akými veľkými si urobil duchovné bytosti, ktoré nič menšieho od Teba nevie naplniť blaženosťou, ba ani samy sebe nevedia poskytnúť dostatočnú blaženosť. Ty, Bože náš, žiariš do našej temnoty, zo svojho svetla utkávaš nám rúcho, takže naša temnota bude jasná ako poludnie.

Daj mi sám seba, Bože môj, navráť mi seba, lebo Ťa milujem, a ak Ťa málo milujem, rozmnož moju lásku. Nemôžem zmerať, koľko chýba k mojej dokonalej láske, aby môj život plynul v Tvojom objatí a nikdy sa od Teba neodvrátil, kým sa nepohrúži do skrytosti Tvojej tváre. To jediné však dobre viem, že všade mi je zle, keď som mimo Teba; nech som kdekoľvek mimo seba, alebo hoci aj v sebe. Všetko moje bohatstvo, keď ním nie je Boh, všetko je len úžasným nedostatkom.

13.9. Prečo sa Duch svätý vznášal sám nad vodami?

Či aj Otec a Syn sa nevznášali nad vodami? Ak si to predstavuješ v priestore, ako sa telo vznáša, vtedy ani Duch sa nevznášal. Ak si však predstavuješ vznešenosť, ktorou nemeniteľné Božstvo vyniká nad všetkým premenlivým, vtedy aj Otec aj Syn aj Duch svätý vznášali sa nad vodami. Prečo sa to teda hovorí len o Duchu svätom? Prečo práve o ňom sa tak hovorí, ako by sa mohlo hovoriť pri ňom o mieste, keď nezaujíma nijaké miesto, a hovorí sa, že je Tvojím darom? V tomto Tvojom dare si odpočinieme, v ňom Ťa budeme požívať, Teba, pokoj a domov náš.

Láska nás ta dvíha a Tvoj dobrý Duch povyšuje našu pokoru z brány smrti. Náš pokoj je v našej dobrej vôli. Telo svojou váhou tlačí sa na miesto, lebo váha neťahá len dolu, ale aj na miesto. Oheň šľahá hore, kameň padá dolu. Telesá svojou váhou žiadajú svoje miesta. Olej, vyliaty pod vodu, vypláva na vodu; voda, naliata na olej, padá pod olej. Všetko sa svojou váhou tlačí na svoje miesto. Kde veci nie sú usporiadané, dávajú sa do pohybu; ak sa usporiadajú, zostanú spokojné. Moja váha, to je moja láska. Tá ma ženie, nech ma ženie kamkoľvek. Dar Tvoj nás rozpaľuje a vynáša dohora. Rozpaľuje nás a ideme. Vystupujme po stupňoch srdca a spievame Ti modlitbu stupňovú. Tvojím ohňom, Tvojím dobrým ohňom sme rozpaľovaní a ideme, vznášame sa k pokojnému mestu Jeruzalemu. Zaradoval som sa, lebo mi povedali: „Do domu Pánovho pôjdeme.“ Tam nás umiestila dobrá vôľa, aby sme po ničom netúžili, len zostať tam naveky.

13.10. Všetko je darom Božím.

Šťastlivé stvorenie, ktoré nepoznalo nič iné, hoci by bolo inakším, keby Tvojim darom, ktorý sa vznášal nad všetkým meniteľným ihneď po stvorení, nebolo sa povznieslo k tomu povolaniu, keď si povedal: „Buď svetlo, a stalo sa svetlo!“ V sebe môžeme rozoznávať časovo, že sme boli najprv temnotami a potom svetlom. Pri spomenutých tvoroch bolo však povedané, čím boly pred osvietením. Preto bolo povedané, že najprv boly meniteľné a temné, aby sa ukázala príčina urobiť ich inakšími, aby sa obrátením k Svetlu nepominuteľnému samy staly svetlom. Kto môže, nech pochopí, kto nemôže, nech prosí o pochopenie! Prečo ma kto obťažuje, ako by som ja osvecoval každého človeka, prichádzajúceho na tento svet?

13.11. Obraz Trojice v človeku.

13.12. Účinky krstnej vody sú od Ducha svätého.

13.13. Odpustenie hriechov je od Ducha svätého.

13.14. Viera a nádej nás posilňujú.

13.15. Čo sa rozumie oblohou?

13.16. Boh je nemeniteľný.

13.17. Čo je pevnina, čo more?

Kto shromaždil horké vody do jednej jednoty? Hoci sú zmietané mnohými starosťami, predsa majú jediný cieľ, t. j. časnú a zemskú blaženosť, ku ktorej smeruje všetka ich činnosť. Kto iný, ako Ty, Pane, ktorý si povedal, aby sa shromaždily vody na jedno miesto, aby sa ukázala suchá zem, smädná po Tebe? Tvoje je more, Ty si ho stvoril a Tvoje ruky stvárnily suchú zem. Shromaždenie vôd volá sa morom, nie horkosť rozkoší. Ty krotíš aj zlé žiadosti sŕdc a určuješ hranice, kam až môžu zájsť vody, aby sa od nich odrazily. Takto riadiš more podľa poriadku svojej moci.

13.18. Hovorí o spravodlivých.

13.19. Cesta dokonalosti.

Najprv sa poumývajte a očisťte, vyhoďte nepravosť zo svojich duší a zpred svojich očí, aby sa ukázala suchá zem. Učte sa robiť dobro, zastaňte sa sirôt, preukážte spravodlivosť vdove, aby vydala zem zelené rastliny a ovocné stromy. Príďte, hovorí Pán, budeme sa rozprávať, aby zasvietily svetlá na nebeskej oblohe a osvietily zem. Bohatý mládenec sa pýtal dobrého Majstra, čo má robiť, aby dosiahol život večný. Nech mu odpovie dobrý Majster, ktorého pokladal len za človeka, a nič iného, ktorý bol preto dobrý, lebo bol Bohom. Nech mu povie: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. Vykynož zo svojho srdca horkosť hnevu a nepravosti. Nezabi, necudzolož, nekradni, nehovor krivé svedectvo, aby sa ukázala suchá zem a porodila úctu k otcovi a matke, lásku k bližnému.“ Mládenec odpovedal, že to všetko už urobil.

Odkiaľ je teda tŕnie, keď je zem úrodná? Choď a vyšklbaj husté bodľačie lakomstva! Predaj, čo máš, obohatíš sa ovocím, keď dáš chudobným, a budeš mať poklad v nebi! Ak chceš byť dokonalým, nasleduj Pána, pripoj sa k tým, ktorým hovorí rečou múdrosti ten, ktorý pozná a dá Ti poznať, čo oddeľuje deň od noci, aby si aj ty mal svetlá na nebeskej oblohe. To však nebude, kým aj tvoje srdce tam nebude. A to opäť nebude, kým tam nebude aj tvoj poklad, ako si počul od svojho Majstra. Zarmútila sa neplodná zem, a tŕnie zadusilo slovo Božie.

Vy však, národ vyvolený, slabí v očiach sveta, ktorí ste zanechali všetko, aby ste mohli nasledovať Pána, choďte za ním a zahanbite silných! Choďte za ním, nohy krásne a svieťte na oblohe, aby nebesá rozprávaly o jeho sláve a rozdeľovaly svetlo dokonalých, ktorí ešte nie sú anjelmi, a tmu malučkých, ktorí ešte nie sú zavrhnutí. Osvieťte celú zem. Deň, ožiarený slnkom, nech hovorí dňu rečou múdrosti a noc, osvietená mesiacom, nech zvestuje noci reč vedy. Mesiac a hviezdy svietia v noci, ale noc ich nezakaľuje, lebo ju osvetľujú podľa jej miery. Ako by Boh povedal: „Nech sú svetlá na nebeskej oblohe“, strhol sa s neba mocný hukot, ako keď zaduje silný vietor, a ukázaly sa rozdelené jazyky ako oheň a zastaly nad každým jedným z nich, a staly sa svetlá na oblohe nebeskej, ktoré majú slová života. Rozíďte sa na všetky strany, ohne sväté, ohne prekrásne! Vy ste svetlom sveta, a nie ste pod mericou. Vyvýšený je ten, ku ktorému ste sa pridaly, ktorý vás vyvýšil. Rozíďte sa a ukážte sa všetkým národom!

13.20. Výklad slov: „Vydajte, vody, plaz duše živej.“

13.21. Alegorické vysvetľovanie vtákov, rýb a iných zvierat.

Hľa, Pane Bože náš, Stvoriteľ náš, keď sa odvrátily od sveta naše náklonnosti, ktoré nám prinášaly smrť pre zlý život, keď duša začala naozaj žiť dobrým životom, naplnilo sa Tvoje slovo, ktoré si povedal skrze apoštola: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“, potom sa naplní aj to, čo si pripojil: „Premeňte sa v novosti svojej mysle.“ To však už nie podľa svojho spôsobu, ako by ste len nasledovali človeka vás predchádzajúceho, ale aby ste sa riadili vzorom človeka dokonalejšieho. Veď si nepovedal: „Učiňme človeka podľa jeho druhu“, ale povedal si: „Učiňme človeka na náš obraz a našu podobu“, aby sme sami poznali Tvoju vôľu.

13.23. O čom súdi kresťan?

„Duchovný človek posudzuje všetko“, to znamená: „Vládne nad morskými rybami, nad vtáctvom nebeským, nad zvieratmi, krotkými a divými, nad celou zemou, ako aj nad všetkým, čo sa pohybuje na zemi.“ Toto všetko vykonáva rozumom, ktorým poznáva, čo je Ducha Božieho. Ináč však človek, ktorý je vážený, to nechápe, je ako zver nerozumná, jej sa podobá. My však, Bože náš, sme v Tvojej Cirkvi Tvojou milosťou, ktorú si Cirkvi dal, sme Tvoje stvorenia, stvorené na dobré skutky, nielen tí, ktorí sú predstavení, ale aj tí, ktorí predstavených poslúchajú. Takto si stvoril muža a ženu v tvojej milosti duchovnej, kde nieto telesným spôsobom ani muža, ani ženy, lebo niet ani Žida, ani Gréka, ani otroka, ani slobodného.

13.24. Prečo Boh požehnal človeka, ryby a vtákov?

13.25. Ovocím zeme sa rozumejú skutky milosrdenstva.

Chcem Ti, Pane Bože môj, povedať ešte, na čo ma napomínajú ďalšie slová Tvojho Písma. Poviem, nebudem sa báť, lebo pravdu poviem podľa Tvojho vnuknutia. Verím, že nemôžem povedať pravdu, ak mi ju nevnukneš Ty, ktorý si Pravda, lebo každý človek je luhár. Preto aj každý, kto nehovorí pravdu, hovorí zo svojho. Keď chcem pravdu hovoriť, z Tvojho budem hovoriť. Hľa, dal si nám za pokrm všetky zelené a semenonosné rastliny podľa ich druhov, tiež ovocné stromy, ktoré prinášajú ovocie, každý podľa svojho druhu. Nielen nám, ale aj všetkým nebeským vtákom, zvieratám zeme a plazom; lenže rybám a veľkým veľrybám si ich nedal.

13.26. Radosť zo skutkov milosrdenstva.

13.27. Čo predstavujú ryby a veľryby?

Pred Tebou, Pane, chcem hovoriť pravdu. Keď nevedomí a neveriaci ľudia, na získanie ktorých sú potrebné prvé sviatosti a veľké zázraky, ktoré — podľa mojej mienky — sú znázornené rybami a veľrybami, keď títo prijímajú Tvojich sluhov, aby im preukázali telesné občerstvenie alebo im nejako pomohli v tomto živote, nepoznajú príčinu a cieľ svojho činu. Ani nedávajú, a tí zas neprijímajú pravý pokrm, lebo prví to nekonajú s dobrým a správnym úmyslom, a druhí sa nemôžu radovať z darov, ktorých ovocie ešte nevidia. Duša žije z toho, čo jej pôsobí radosť. Preto aj ryby a veľryby nepožívajú pokrmy, ktoré vydáva jedine zem, odlúčená i oddelená od horkosti morských vĺn.

13.28. Prečo sú pridané slová: „Bolo to veľmi dobré“?

Bože, videl si všetko, čo si stvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré. Aj my všetko vidíme, a hľa, všetko je veľmi dobré. Keď si tvoril jedno i druhé a keď si povedal, aby sa stalo, a stalo sa, videl si, že to bolo dobré. Sedem ráz som v Písme napočítal, že je dobré, čo si stvoril; ôsmy raz, keď už bolo všetko hotové, nepovedal si, že je to dobré, ale že je to veľmi dobré. Jednotlivé veci boly dobré, všetko pospolu bolo zas veľmi dobré. To isté sa tvrdí o každom krásnom tele, ktoré je krajšie v celku než v častiach, krajšie je v celku než v jednotlivých údoch. Hoci aj údy samy osebe sú krásne, jednako len celok, usporiadaný zo všetkých údov, je omnoho krajší.

13.29. Božie diela sú večne dobré.

13.30. Bludy manichejcov.

Počul som, Pane Bože môj, preglgol som sladkú kvapku Tvojej pravdy a spoznal som, že niektorým sa nepáčia Tvoje dobré diela. Dokazujú, že niektoré veci si nevyhnutne musel stvoriť, ako sú: stavbu nebies a sústavy hviezd. Tvrdia, že nie Ty si ich stvoril, ale urobil z hmoty, ktorá už predtým dávno jestvovala a Ty si ju vraj len vzal, usporiadal a spojil, keď si po premožení nepriateľov budoval svetové hradby, aby touto stavbou premožení, nemohli sa nikdy proti Tebe postaviť. Iné si vraj ani nestvoril, ani neusporiadal. Teda nie: všetky telá, všetky, aj najmenšie živočíchy, všetko, čo sa koreňmi pridŕža zeme. Podľa nich to stvorila nepriateľská bytosť, Tebou nestvorená, Tebe oprotivná, ktorá je v nižších priestoroch svetových. Takto hovoria hlupáci, lebo nie v Tvojom Duchu vidia Tvoje diela, ba ani Ťa v nich nepoznávajú.

13.31. Čo sa Bohu ľúbi, to sa aj zbožným ľúbi.

Ktorí v Tvojom Duchu vidia Tvoje diela, v tých ich vidíš Ty. Keď vidia, že Tvoje diela sú dobré, to vlastne Ty vidíš. Čokoľvek sa nám ľúbi, v tom sa nám vlastne Ty ľúbiš, a čo sa nám v Tvojom Duchu ľúbi, ľúbi sa Tebe na nás. Kto z ľudí vie, čo je človekovo, ak len nie duch, ktorý je v ňom? Tak aj to, čo je Božie, nepozná nik, iba Duch Boží. My však sme nedostali svetského ducha, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme poznali, čo nám Boh daroval. Preto sa opovažujem povedať: „Áno, nik nepozná, čo je Božie, iba Duch Boží“.

Ako teda vieme aj my, čo nám Boh daroval? Odpovedajú mi, že aj to, čo vieme skrze jeho Ducha, že aj to nik nevie, iba Duch Boží. Tak isto, ako je správne povedané tým, ktorí hovoria v Duchu Božom: „Nie ste to vy, ktorí hovoríte“, tak isto správne sa hovorí tým, ktorí v Duchu Božom poznajú: „Nie ste to vy, ktorí poznáte“. O nič menej hovorí sa teda správne tým, ktorí vidia v Duchu Božom: „Nie ste to vy, ktorí vidíte“. Preto čokoľvek vidia v Duchu Božom, že je dobré, to nevidia sami, ale Boh vidí, že je to dobré.

13.32. Prehľad Božej činnosti.

Ďakujem Ti, Pane! Vidíme nebo i zem, časť telesnú, vyššiu a nižšiu, stvorenie telesné a duchovné, v ozdobe tých častí, z ktorých sa skladá či už celý svet alebo všetko stvorenie, vidíme stvorené svetlo, oddelené od tmy. Vidíme oblohu nebeskú, čiže to prvé svetové teleso, položené medzi duchovnými vodami nižšími a telesnými nižšími, alebo vzdušný priestor, ktorý sa tiež volá nebom, v ktorom lietajú nebeskí vtáci medzi vodami, ktoré ako pary vznášajú sa nad nimi a za jasných nocí rosou ovlažujú zem, a vodami, ktoré tečú na zemi svojou váhou.

Vidíme krásu vôd, shromaždených na hladine mora, a suchú zem, či už beztvárnu alebo stvárnenú, aby bola viditeľná a usporiadaná, aby bola súca pre rastliny a stromy. Vidíme svietiť svetlá nad hlavou, slnko, ako slúži dňu, mesiac a hviezdy, ako utešujú noc, ako sa nimi všetkými určuje a naznačuje čas. Kdekoľvek vidíme namokrenú prírodu, bohatú na ryby, zvieratá a vtákov. Vidíme, že zhustenie vzduchu, udržujúce let vtákov, povstáva z výparov vodných.

Vidíme tvár zeme, okrášlenú najrozmanitejšími zvieratmi, človeka, stvoreného na Tvoj obraz a podobu, ktorý sa mocou svojho rozumu a poznaním, ktoré sú vlastne Tvojím obrazom a podobou, stal pánom. Ako v jeho duši jedna sila s rozvahou vládne a druhá sa v poslušnosti podrobuje, tak, s ohľadom na telo, žena bola stvorená pre muža. S ohľadom na ducha má síce jednakú rozumovú schopnosť, čo sa však pohlavia týka, je poddaná mužovi tak, ako schopnosť činu je podrobená rozumu. Vidíme, že všetky diela osve sú dobré a všetky pospolu že sú veľmi dobré.

13.33. Každý tvor nech chváli Boha.

Nech Ťa chvália Tvoje diela, aby sme Ťa milovali! Nech Ťa milujeme, aby Ťa chválily Tvoje diela, ktoré majú v čase vznik aj zánik, začiatok aj koniec, osoh aj škodu, hojnosť aj nedostatok. Majú ráno aj večer, čiastočne zjavne, čiastočne skryto. Boly stvorené z ničoho Tebou, nie však z Teba, nie z nejakej nie Tvojej hmoty, alebo ktorá by bola prv, ale z prahmoty súčasne stvorenej, lebo jej nestvárnenosť stvárnil si v čase bez akéhokoľvek časového rozdielu. Niečo iného je hmota neba i zeme, niečo iného je nebo i zem už stvárnené. Hmotu sveta si stvoril z ničoho, tvar sveta si však urobil z beztvárnej hmoty, ale oboje si urobil naraz, takže tvar nasledoval hneď za hmotou, bez akéhokoľvek časového rozdielu.

13.34. Obrazný výklad stvorenia.

Usiloval som sa riešiť obrazný smysel vecí, v takom poriadku stvorených alebo v takom poriadku opísaných, a nahliadol som, že všetky osebe sú dobré a všetky pospolu sú veľmi dobré. V Tvojom Slove, v Tvojom Jednorodenom stvoril si nebo i zem, hlavu a telo Cirkvi, v predurčení pred akýmkoľvek časom, bez rána a večera. Keď si však začal predurčené uskutočňovať v čase, aby si zjavil tajomné a usporiadal naše neporiadky, lebo nad nami boly naše hriechy a do hlbokej priepasti sme sa od Teba vzdialili a dobrý Tvoj Duch vznášal sa nad nami, aby nám pomohol v čase príhodnom, vtedy si ospravodlivil bezbožných a oddelil si ich od hriešnikov. Vtedy si upevnil vážnosť svojho Písma medzi hornými vodami, t. j. tými, ktorí sa chceli od Teba učiť, a medzi dolnými vodami, t. j. tými, ktorí by sa tým prvým poddali, vtedy si shromaždil spoločnosť neveriacich na jedno miesto, aby sa zjavila horlivosť veriacich, aby ukázali skutky milosrdenstva, keď rozdeľujú chudobným zemské majetky, aby tak ľahšie mohli získať nebeské.

13.35. Prosba za pokoj.

Pane Bože, daj nám pokoj. Všetko si nám dal, daj nám teda pokoj odpočinku, pokoj sobotný, pokoj bez večera! Celý tento prekrásny poriadok veľmi dobrých vecí po splnení svojho cieľa pominie, lebo všetko má svoje ráno a svoj večer.

13.36. Prečo nemá siedmy deň večera?

Siedmy deň nemá večera, nemá západu, lebo si ho posvätil na večné trvanie. Hlas Tvojho Písma nám hovorí, že ako si si Ty odpočinul siedmeho dňa po stvorení svojich veľmi dobrých vecí, tak aj my si máme odpočinúť v sobote večného života po vykonaní svojich dobrých skutkov, ktoré nám darovala vlastne Tvoja dobrota.

13.37. Ako Boh odpočíva v nás?

Potom si v nás odpočinieš tak, ako teraz v nás účinkuješ. Tvoj odpočinok bude naším tak, ako sú teraz naše skutky Tvojimi. Ty, Pane, vždy odpočívaš a vždy pracuješ. Nevidíš podľa času, nehýbeš sa v čase, neodpočívaš v čase, a predsa pôsobíš aj videnia v čase, aj čas sám, aj odpočinutie v čase.

13.38. Boh vidí stvorenie ináč ako človek.

My vidíme Tvoje diela preto, lebo sú. U Teba je to ináč: preto sú, lebo ich Ty vidíš. My vidíme navonok, že sú, a vo vnútri, že sú dobré. Ty si ich však videl stvorené, keď ešte len maly byť stvorené. Ja som dobro začal robiť inokedy, len potom, keď moje srdce počalo z Tvojho Ducha. Predtým som robil zlo, predtým som Ťa opustil. Ty však, Bože nanajvýš a jedine dobrý, Ty si nikdy neprestal robiť dobro. Naše niektoré skutky sú dobré z Tvojej milosti, ale nie sú večné. Pre ne dúfame, že raz odpočinieme v Tvojom veľkom posvätení. Ty však, dobrý, nepotrebuješ nijakého dobra, vždy si v pokoji, lebo sám sebe si pokojom. Ktorý človek pomôže pochopiť toto inému človeku? Ktorý anjel anjelovi? Ktorý anjel človeku? Od Teba nech prosí, pri Tebe nech hľadá, pri Tebe nech klope! Tak, jedine tak dostane, tak nájde, tak sa mu otvorí. Amen.

Poznámky

Confessiones, smysel slova je od confiteri, vyznávať, verejne hovoriť, vynášať pred svet, navonok to, čo je vnútri, robiť známym. Vyznania Augustínove chcú predviesť svetu vnútorný proces, to, čo sa dialo v duši Augustínovej, kým sa predral a prebil až pred samu tvár Božiu, kde s pokorou uznal veľkosť Božiu, veľkosť skutočnosti osobného Boha. Augustín svojou knihou predstavil seba samého, ukázal svoju vnútornú tvár ľuďom, aby všetci ľudia z nej vyčítali, že k Bohu sa dá prísť, že Boha možno nájsť, že Boh sa raz každému zjaví, len treba o tú chvíľu bojovať, najmä človekovi, ktorý pristupuje k Bohu s istými predsudkami. Vyznania chcú poukázať ďalej na to, koľká radosť a koľké šťastie je to pre človeka, keď sa vo svojom živote stretne s Bohom, keď naozaj nájde Boha, keď pozná Božiu lásku. Augustínove vyznania nie sú nejaké vymyslené rozprávania, ale je to kus života, kus životného a skutočného zápasenia o Boha. Nájdenie Boha viedlo Augustína k pokore, a jeho vyznania chcú viesť k pokore, ako vôbec každé vyznanie nevyhnutne vedie k pokore, lebo ukazuje nedostatočnosť a akúsi úbohosť vyznávajúceho sa v pomere k tomu, komu sa vyznáva, v tomto prípade v pomere k Bohu. „Vo vyznávaní si človek uvedomuje, že všetko má od Boha, a vedomie to uplatňuje vtedy, keď seba a svoj život stavia pred pohľad Boží.“ (R. G.)

Toľko úvodom k poznámkam.

Kniha prvá

Kniha druhá

Kniha tretia

Kniha štvrtá

Kniha šiesta

Kniha siedma

Kniha ôsma

Kniha deviata

Kniha jedenásta

Kniha dvanásta

Kniha trinásta

DOSLOV

Napokon prichodí aj mne povedať slovo, jediné slovo: vďaka. Predovšetkým vďaka Bohu, že mi dožičil dielo toto nielen začať, ale aj dokončiť. Vďaka vdp. prof. Dr. Jozefovi Špirkovi za to, že napísal láskavo úvod do knihy. Vďaka vdp. prof. Dr. Valentínovi Kalinayovi, ktorý ochotne prezrel preklad a prispel hodnotnými pripomenutiami v otázkach textu aj poznámok. Vďaka mojim priateľom: † Paľovi Ušákovi-Olivovi, Števovi Schellingovi, Jankovi Silanovi, Mikulášovi Šprincovi, ktorí ma povzbudzovali a pomáhali mi, aby táto kniha uvidela svetlo Božie aj v našej slovenskej reči.

Prekladal som podľa originálu: S. Aurelii Augustini Confessionum libri XIII. Cum notis Rev. P. H. Wangnereck S. J. Editio octava. Taurini—Romae Domus Editorialis Marietti a. 1820 condita 1938. Strán: 586. Poznámky, niektoré iba, nechal som tie, čo sú v origináli (označené sú [W]), alebo som ich buď podľa smyslu buď doslovne prebral z knihy: Romano Guardini: Die Bekehrung des heiligen Aurelius Augustinus. Der innere Vorgang in seinen Bekentnissen. Bei Jakob Hegner in Leipzig. 1935. Strán 294. Tieto poznámky sú označené: (R. G. 20). Číslo za písmenami značí stranu citovanej knihy. Originál som doplnil úvodnými heslami ku knihe jedenástej, dvanástej a trinástej.

Pri prekladaní kládol som hlavný dôraz na prehľadnosť, srozumiteľnosť a nakoľko možno aj doslovnosť. Pravda, pri doslovnosti to vždy nešlo, lebo čas, v ktorom Augustín žil, je ďaleko od nášho a spôsob jeho reči je nám dnes už veľmi cudzí. Nie je to krása reči a literárneho slohu, ktorú obdivujeme pri Augustínovi. Augustín nie je veľký pre svoj literárny sloh, ale pre svoje duchovné hodnoty: krásu ducha, krásu vnútornú, hlbokosť myšlienok, až nadľudskú pokoru a nevýslovnú lásku k Bohu, ktorá sa valí v mohutných prúdoch z preplneného srdca Augustínovho na zem a zavlažuje ju svojím hojným požehnaním.

Nižná Lipnica na Orave 15. júla 1941.

Ján Kováč.

Cena Ks 60. ‒