Nadpis. - 1 Slovo, ktoré videl Izaiáš, syn Amosov, o Júdsku a Jeruzaleme.
2 Na konci dní
bude upevnený vrch Pánovho domu
na temene hôr
a vyčnievať bude nad pahorky;
i budú sa naň hrnúť všetky národy.
3 Prídu mnohé kmene a povedia:
„Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov,
do domu Jakubovho Boha,
nech nás poučí o svojich cestách
a budeme kráčať jeho chodníkmi.“
Lebo zo Siona vyjde náuka
a Pánovo slovo z Jeruzalema.
4 Rozsudzovať bude medzi národmi
a naprávať početné kmene,
takže si z mečov ukujú radlá,
zo svojich kopijí viničné nože.
Národ proti národu nezdvihne meč
a nebudú sa viac priúčať boju.
5 Hor’ sa, dom Jakubov,
kráčajme vo svetle Pánovom!
6 Veru, zavrhol si svoj ľud, dom Jakubov,
lebo žijú podľa príkladu susedov:
majú veštcov ako Filištínci
a s potomkami cudzincov sa spolčujú.
7 Jeho krajina je plná striebra a zlata
a niet konca jeho pokladom.
Jeho krajina je plná koní
a niet konca jeho povozom.
8 Jeho krajina je preplnená modlami,
klaňajú sa dielu svojich rúk,
ktoré urobili ich prsty:
9 a kloní sa človek, korí sa každý.
Nie, neodpusť im to!
10 Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu
od strachu pred Pánom
a pred velebou jeho slávy.
11 Pyšné oči človeka sa sklopia
a pokorí sa hrdosť ľudí;
len Pán sám bude povýšený v ten deň.
12 Lebo deň Pána zástupov bude
nad všetkým pyšným a vyvýšeným
a nad všetkým hrdým; i bude to znížené.
13 Nad všetkými cédrami Libanonu,
vysokými a hrdými,
nad všetkými dubmi Bášanu,
14 nad všetkými vysokými horami,
nad všetkými hrdými kopcami,
15 nad každou vysokou vežou,
nad každým hradným múrom,
16 nad každou taršišskou loďou
a nad každou pôvabnou krásou.
17 Pokorená bude pýcha človeka
a znížená bude povýšenosť ľudí.
Len Pán bude povýšený v ten deň,
18 modly však úplne zmiznú.
19 Vojdú do skalných jaskýň
a do priekop zeme
od strachu pred Pánom
a pred velebou jeho slávy,
až povstane podesiť zem.
20 V ten deň zahodí človek
svojich strieborných bôžikov
a svojich zlatých bôžikov
- ktorých si urobil na poklonu -
krtom a netopierom,
21 aby zaliezol do trhlín skál
a do jaskýň brál
od strachu pred Pánom
a pred velebou jeho slávy,
až povstane podesiť zem.
22 Upusťte teda od človeka,
ktorého dych je v jeho nose.
Za čože ho teda pokladať?