KNIŽNICA
SLOVENSKÝCH POHĽADOV
SVÄZOK LXXVI.

MAXIMILIÁN CHLADNÝ-HANOŠ

LÁSKA K NÁRODU

VYDALA MATICA SLOVENSKÁ
1941

OBSAH.

ÚVODNÁ KAPITOLA.

Aktualita
Osobitné zameranie knihy
Osnova

PRVÁ ČASŤ.

Prípravná štúdia: Národ — národnosť — národovectvo
1. Ťažko nájsť definíciu nacionalizmu
2. Jednotná definícia národa je však nevyhnutne potrebná
3. Vonkajšie znaky nestačia
4. Návrh na novú definíciu
5. Náš návrh — a iné moderné definície
6. Etymon
7. Národovectvo — vlastenectvo

Prvá hlava. Národovedecké posolstvo Nového zákona
1. Výrazy
2. Vie Boh o národoch?
3. Milovať svoj národ?
4. Kde sú hranice?
5. Rovnosť medzi národmi?
6. Rekapitulácia záverov

Druhá hlava. Národovedecké posolstvo Učiacej cirkvi
1. Neomylné dokumenty
2. Iné dokumenty
 a) Jestvujú rozličné národy
 b) Slobodno teda milovať svoj národ?
 c) Nezveličovať v nacionalizme, neoddávať sa nenávisti
3. Súhrn záverov

DRUHÁ ČASŤ.

Tretia hlava. „Zákon Pánov nepoškvrnený.“
1. Niet tu protirečení
2. Tu niet omylu
 a) Prirodzený základ etiky
 b) Smysel, hodnota, poslanie
 c) Národné bytie na váhe kozmu
 d) Národné bytie na váhach jednotlivca
  1. Význam v čase
  2. Význam pre večnosť?
 e) Národné bytie na váhach dejín
  1. Zameranie ľudského pokolenia. Ideál pre jednotlivca a ideál pre spoločnosť. Súčinnosť a preteky. Kráľovstvo božie
  2. Teda: národnostný princíp?
  3. Iné dôsledky
 c) Teda: tu niet nemravnosti

Štvrtá hlava. „... cesty vaše nie sú cesty moje.“
A) rozličné iné náboženstvá
B) Filozofie
 a) Príliš mnoho vášne
 b) Národná ľahostajnosť
  1. Utilitaristi
  2. Intelektualistické medzinárodniarstvo
  3. Tretia internacionála

Piata hlava. „Ústa som otvoril a dych som stajil ...“
Prvý princíp
Druhý princíp
Tretí základný princíp

Doslov
Zusammenfassung
Riassunto
Soznam mien
Spisba

S povolením Biskupského úradu v Nitre.

Venujem svojmu milovanému národu so želaním, aby sa úplne národne uvedomil v pravom tradičnom našom duchu cyrilo-metodovskom.

ÚVODNÁ KAPITOLA.

Aktualita. Buď Bohu vďaka, náš národ sa konečne znovu našiel. A to celý národ, i ústredná politická organizácia, strana, i úradné najvyššie vedenie národa. Maďarské úpadkové, rozleptané kresťanstvo začalo našich otcov kŕmiť výstredným liberalizmom, ústiacim vlastne do praktického pohanstva; české kresťanstvo, nie menej znetvorené, pokračovalo na začatej ceste maďarských liberálov, takže sa naozaj veľká čiastka národa dala otráviť a zabudla na staré zdravé korene, z ktorých vyrástla.

Bohu vďaka, národ znovu našiel sám seba. Sotva sa oslobodil a mohol sám slobodne určiť smer svojho budúceho vývoja, hneď, bez meškania sa vrátil k sebe, ku svojej dávnej kresťanskej tradícii. Priamo ústavne zaistil kresťanský smer svojho vývinu do budúcnosti a dal tomu i praktický výraz tým, že na čelo hneď na začiatku si postavil ľudí, preniknutých kresťanským duchom. Heslo prezidentskej vejky „Svorní sebe“ už ani nemohlo dostať výraznejšiu konkrétnu formu.

Národ našiel sám seba — ale následky pokusu o otravu zostávajú. A tie musíme s napätím všetkých síl vylúčiť, eliminovať, ak chceme byť ozaj verní sebe. Treba ich eliminovať všade, kde sa len ukážu ich symptomy, ale treba ich hneď na začiatku eliminovať najmä tam, kde to najsúrnejšie treba, kde je problém správneho kresťanského mravnostného postoja najaktuálnejší: totiž v pomere človeka k jeho národu.

Je to problém veľmi aktuálny a dôležitý, ale i doň nám vniklo hodne nekresťanskej nákazy.

Problém veľmi aktuálny. Totiž nacionalizmus ešte rozhodne nezomrel. Myslelo sa síce, hlavne na konci predošlého storočia vo Francúzsku (známa psychóza generácie „de la fin du siècle“) a i teraz tak myslia ľudia, ktorí sa chcú zdať povýšenými intelektuálmi — že nacionalizmus ako symptom primitívnejšieho stavu kultúry už dohral svoju úlohu, že ľudstvo sa už oddáva čomusi vyššiemu, dôstojnejšiemu človeka — čistej humanite. Ako budeme mať príležitosť presvedčiť sa pri postupnom rozvíjaní tejto práce, je to náhľad nesprávny — a chod dejín ho aj dôkladne dementoval. Nacionalizmus nielen že nezomrel, ale vzbĺkol novým, nevídane mocným plameňom, a to i po hroznej svetovej vojne — ako by sa bol okúpal v omladzujúcom kúpeli hekatomb národných hrdinov, ktorí vykrvácali na bojiskách za národ a za vlasť. Nacionalizmus rozbúral stáročnú stavbu, najväčšiu europskú monarchiu, nacionalizmus stvoril celú seriu nástupníckych štátov, nacionalizmus hneď potom obnovil tvárnosť Talianska a pretvoril ho na svetovú mocnosť prvého stupňa, nacionalizmus vstriekol novú horúcu injekciu Nemecku, nacionalizmus rozbil starú Česko-Slovenskú republiku, nacionalizmus kŕčovite zmieta Indiou a mocne rozvíril aj ďaleký Východ.

Je to problém, hlavne u nás, na Slovensku, zároveň veľmi dôležitý, lebo duchovný profil slovenského človeka je teraz vlastne v stave zrodu, a teda veľmi mnoho záleží na tom, ako sa stvárni práve v tomto ohľade, v postoji jednotlivca k národnému kolektívu. Beda nám, keby sme zaujali postoj utopistickej internacionály, lebo by to znamenalo zánik národa v prospech iných, národne uvedomelejších susedov alebo spoločníkov. Ale nie menej beda, keby sme si z národa urobili molocha, ktorému by sme všetko-všetko, i to najduchovnejšie a najsvätejšie, hádzali za obeť. Musíme nájsť zlatú strednú cestu, čo — pre nás — je veľmi ľahká vec: stačí zostať verní sebe, svojej kresťanskej tradícii. Táto štúdia má za cieľ práve toto: pomôcť národu, aby i v tejto veľmi dôležitej otázke vedel zostať verný sebe.

Ale je i bezpodmienečne potrebné upozorniť náš národ na správny nacionalizmus, lebo, žiaľ, ako skutočnosť ukazuje, nákaza, odklon od vernosti sebe sa i v tomto ohľade občas jasne ukazoval a ešte aj ukazuje. Po svetovej vojne to bola na jednej strane pohanská nenávisť proti bývalým utláčateľom a na druhej strane medzinárodniarske chúťky skomunizovaných, zavedených robotníckych más; teraz je to znovu nebezpečenstvo starej nenávisti, potom stále ešte pod popolom kde-tu poblkujúce nebezpečenstvo komunistickej utópie, a konečne nové nebezpečenstvo: preceňovanie národa, jeho ľudskej hodnoty, jeho mocenského postavenia a jeho ľudských schopností (nebezpečenstvo nekresťanskej národnej pýchy).

Osobitné zameranie knihy. Dal som však štúdii aj osobitný cieľ. Cieľ apologetický.

Ak totiž chceme byť ozaj verní sebe, verní aj v nových časoch, keď sa na našu kresťanskú tradíciu a vôbec na kresťanstvo veľa útočilo, útočí a iste i útočiť bude, tu sa musíme naučiť poznávať až do hĺbky to svoje kresťanstvo, poznať celú silu a krásu toho svojho nebotyčného svetového náhľadu, vedieť dobre o objektívnych, nepodvratných základoch nášho učenia. Tak sa naša vernosť sebe stane ešte vernejšou, lebo sa naučíme mať uvedomele, hrdo, chlapsky radi ten náš vekovitý ideologický kresťanský poklad a nebudeme kresťanmi len podľa mena a zo zvyku.

Pre túto príčinu som dal tejto štúdii zameranie nielen mravoučné, ale až apologetické, t. j. smerujúce k obrane nášho kresťanského svetového náhľadu.

V čom sa javí toto apologetické zameranie?

Aby sa veci dobre rozumelo, treba tu zopakovať, aspoň stručne, úsek z fundamentálnej teologie (základnej bohovedy) o „dôvodoch uveriteľnosti“. („Motiva credibilitatis“, dôvody, pre ktoré treba uznať, že kresťanstvo je náuka, pochádzajúca od Boha).

Náš kresťanský svetonáhľad hovorí, že naše učenie nie je ľudského pôvodu, ale že nám ho Boh zjavil ústami svojho Syna Krista Ježiša. Aby to nebolo len jednoduché tvrdenie, treba označiť nepodvratné dôvody, pre ktoré my, kresťania, sme právom presvedčení, že naše učenie pochádza naozaj od Boha, a nie je jednoduchým výmyslom ľudským. A veľký Boh sa už dobre postaral o to, aby — keď už bol taký dobrý a sám nám podal správny svetový náhľad — sme mali naporúdzi dosť mocných dôvodov pre vieru v priamy božský pôvod nášho učenia. Tieto dôvody možno zadeliť do piatich tried. Najdôležitejšie a úplne samostačné sú objektívne vonkajšie zjavy a činy, ktoré sa však nijako prirodzene nedajú vysvetliť, ale odkazujú na zásah vyššej moci. To sú „facta divina“, činy božie, zázraky, divy, konané na potvrdenie ozaj božského pôvodu ohlasovaného učenia. Prichádzajú potom dôvody menej zjavné, ale predsa tiež objektívne poznateľné. A to najprv: nadľudská dokonalosť a krása náuky. Potom: následky uplatňovania náuky. (Život Cirkvi, vzdorujúci po veky známemu zákonu, že všetko vzniká, rastie, dospieva a zaniká; vnútorné duchovné bohatstvo náboženského života v Cirkvi.) Potom prídu dôvody, ktoré sa zakladajú na psychologických skúsenostiach. Zjavená náuka musí zodpovedať všeobecným túžbam ľudského pokolenia po zošľachtetní ľudského života v jednotlivcovi a po krásnom stvárnení všeľudského spolunažívania. A konečne ako piaty druh dôvodov je individuálna, osobná skúsenosť každého vyznavača náuky, skúsenosť, že život podľa toho zjaveného svetonáhľadu robí človeka naozaj úplne spokojným, ba plní jeho dušu veľkým, mocným pocitom istoty, jasu a šťastia.

Schéma dôvodov môže byť teda takáto:

Apologetické zameranie sa bude teda javiť v tom, že tu nebude reč len jednoducho o kresťansko-katolíckej¹ nacionalistickej morálke, ale celá osnova práce bude rozčlenená tak, aby smerovala k apologetickému záveru, t. j. nielen: Kresťan má o nacionalizme takto smýšľať, ale až: Kresťanský nacionalizmus je náuka taká krásna, taká dokonalá a zároveň tak dokonale zodpovedá všetkým najšľachetnejším túžbam ľudského pokolenia, ba tak nečakane ich až prevyšuje, že niečo takého ľudský rozum sám vymyslieť nemohol. Má sa prísť k záveru, ktorý by bol ozvenou výroku vyslancov farizejských, vracajúcich sa od Ježiša: „Nikdy tak človek nehovoril ako ten človek.“ (Ján 7, 46.)²

Chcel by som túto štúdiu zároveň pokladať za monografický príspevok k modernej apologetike. Nie ako by sa stará a nová apologetika nejako v teórii od seba líšily. Apologetická teória zostáva nezmenená: najsilnejším dôkazom o božskom pôvode kresťanstva sú spomínané „facta divina“, divy, zázraky v prvom a hlavnom smysle slova. Až potom nasledujú iné dôkazy, ako dôkazy z dokonalosti a krásy učenia, z veľkej shody medzi šľachetnými ľudskými túžbami a zjaveným učením atď. Nová apologetika túto teoretickú hierarchiu dôkazov vôbec nehýbe, uznáva ju za jedine správnu. V apologetickej praxi však postupuje ináč. Aby totiž človek uznal dôkazovú silu zázrakov, na to sa vyžaduje predpoklad, aby človek bol presvedčený o objektívnej platnosti logického uvažovania. Starí v logiku verili, a preto načrtnutú teóriu apologetiky bolo možné i v praxi použiť. Dnešný človek-intelektuál, žiaľ, odchovaný modernou nedôverou k filozofii, nedôveruje často ani vlastnému logickému uvažovaniu, myšlienkovému postupu. U neho je teda ťažko, ba vôbec nemožno začať prísnou logikou. U neho treba vec chytiť s inej strany: je síce teoretickým agnostikom, ale v praxi je najhorlivejším utilitaristom, ba hedonistom. Ženie sa len za radosťami, za pôžitkom. Tento jeho sklon musí teda apologéta využiť. Prakticky v tejto štúdii chcem poukázať na nadľudskú krásu a dokonalosť kresťanskej nacionalistickej náuky a zároveň na to, že táto náuka mimoriadne zodpovedá všetkým šľachetným ľudským túžbam — a tak za krásou a slasťou priviesť v skepse habkajúceho ducha až pred samé brány skutočností, ktorých jestvovanie naisto konštatuje i prísny logický postup.

I to rada uznáva moderná apologetika, že istota záveru, ku ktorému tento nový postup privádza, je len mravnostného rázu, nie rázu fyzického, t. j. kotví len na vekovitej skúsenosti s dosahom ľudských schopností, a nie na stálosti fyzicky merateľných zákonov. Ale i taká mravnostná istota je predsa istota, a to istota veľmi užitočná, lebo slúži za oporný bod pre výboj ešte väčšej istoty, istoty fyzickej.

Osnova. Delím štúdiu na dve časti. V prvej treba, na základe štúdia prameňov zjavenia, zistiť, ako vlastne zneje tá kresťanská náuka o láske k národu. Ale ešte prv, ako by bolo možné pristúpiť k rekonštrukcii učenia, treba dôkladne osvetliť pojem národa, taký nejasný v našich dňoch, takže prvá časť bude rozdelená na tri hlavy. Prvá bude prípravná, a to sociologická štúdia o pojme „národ“. V druhej hlave sa potom stanoví zjavená náuka o láske k národu na základe Písma svätého a v tretej zasa tá istá náuka na základe živého učiteľského úradu v Cirkvi. Druhá časť nebude taká rozsiahla, lebo v nej len apologeticky využijeme to, k čomu dôjdeme v prvej časti. Bude mať tiež tri hlavy. Prvá bude venovaná dôkazu negatívnemu, že totiž katolícka náuka o nacionalizme neobsahuje nijaký rozumový omyl, nijaké protirečenie a nijakú nemravnú zásadu. Tejto kapitole venujeme osobitnú pozornosť pod tlakom spomínanej už okolnosti, že s viacerých strán sveta sa ozývajú ponosy, ako by katolíci nemali dosť lásky k svojmu národu, ako by teda ich národovectvo bolo pochybené. Potom hneď v nasledujúcej kapitole preberieme náuku o láske k národu podľa iných náboženstiev, prípadne filozofických systémov, aby na jasnom pozadí predchádzajúcej hlavy zreteľne vynikly chyby iných náhľadov. V poslednej hlave potom pozitívne osvetlíme črty zjavenej náuky o národovectve, ktoré poukazujú na jej božský pôvod.

V Žiline v januári 1941.

Autor.

Jedna z príčin, pre ktoré je mimoriadne ťažká vec chcieť nájsť definíciu národa, je v tom, že národ je skutočnosť sociologická, spoločenská. Každá skutočnosť má na sebe odtlak okolia, ktoré ju utvorilo: teda národ má na sebe odtlak spoločnosti. Spoločnosť je tvorená nespočitateľnými vzťahmi, nespočitateľnými viditeľnými a neviditeľnými prvkami: rozsiahlosť materiálu a veľká složitosť komplexu tvorí z každého sociologického problému tvrdý oriešok. Hlavne začiatočné ťažkosti sú veľké.

Pristupuje ešte iná príčina, a to je neistota hovorovej reči. Pre Francúzov a Talianov obyčajne „nation“, „la nazione“ (národ), a tak i vlastnosť osoby, prináležajúcej k národu, „nationalité“, „nazionalità“ (národnosť), znamená to isté ako naša štátna príslušnosť¹, takže napríklad cudzinci, prichádzajúci do Talianska a neovládajúci dobre taliančinu, sa divia, že na prihlasovacích listoch musia svoju „národnosť“ určiť napr. ako maďarskú, hoci ich skutočná národnosť je celkom iná. Toto stotožňovanie skutočnej národnosti so štátnou príslušnosťou je bežná vec v západnej Europe. Spoločnosť národov sa volala spoločnosťou národov, ale rozumela sa pod tým jedine a výlučne len spoločnosť štátov, alebo nanajvýš úplne samostatných domínií.² Národy v našom smysle, totiž ako celky etnické, nie politické, nemajú členské právo v Spoločnosti národov. Hovorí sa o medzinárodnom práve — ale rozumie sa tým dosiaľ len medzištátne právo. Medzinárodné právo ako skutočne také, to jest súhrn práv a povinností, ktoré vzájomne zaväzujú národy, to ešte len čaká na svoje vykryštalizovanie.³ Tá istá terminologická neistota sa javí aj v Pápežských dokumentoch. (Porovnaj len napríklad „Exhortatio ad principes“ od Beňadika XV.)

A netreba sa tomu ani tak diviť. Príčina je zrejme v tom, že na Západe skoro ani nepoznajú menšinový štát. Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko a Nemecko sú všetko národné, a nie menšinové štáty.

S touto veľkou začiatočnou ťažkosťou sa stretá každý, kto sa púšťa do štúdia o národe alebo o národovectve. Skoro vždy na začiatku podobných prác nájdeme také ponosy. Nedávno, napríklad, začal písať P. Anton Messinec S. J. seriu článkov o národe, národovectve a o štáte v „Civiltà Cattolica“. Hneď na začiatku sa priznáva, že chcieť definovať národ znamená zapliesť sa do nerozuzliteľného chaosu („un caos inestricabile“, a. 89, vol. III., p. 99). Dáva sa však predsa do práce a dosahuje pekné výsledky. Sbierka Vaussardova vo Francúzsku (L’enquête sur le nationalisme, Paris 1924) výborne dokumentuje mimoriadnu složitosť problému. Podobne Recueils des cours de l’Académie du Droit International.

Neistota o podstate národa sa dá pochopiť z toho, že bežné pozorovanie zvádza zostať na povrchu, klásť podstatu národa do niečoho vonkajšieho. Ba prichádza až pokušenie chcieť vyhlásiť, že „národ“ je genus (metafyzický predikament, kategória), takže jeho podstata nie je úplná, ale musí byť doplnená specifickými rozdielmi (differentiae specificae). Kolektívum, spoločenstvo by bol genus: spoločný jazyk, spoločné dejiny alebo spoločný pôvod atď. by tvorily specifické rozdiely. Mali by sme tak národy, pri ktorých by constitutivum formale tvoril jazyk, pri iných by ho zas tvorily spoločné dejiny, spoločný krvný pôvod alebo ešte iné prvky. V okruhu jednej „species“ je už potom len číselný rozdiel, nie rozdiel v podstate.⁴ Povedali by sme teda, že jednotná podstata národa vôbec nejestvuje, že je to niečo, čo sa mení s prípadu na prípad.⁵

Ešte viac zvádza toto pokušenie, ak chceme národ študovať s hľadiska morálky. V mravouke nezáleží tak na objektívnej pravde poznania ako skôr, ba skoro výlučne, len na osobnom presvedčení, na hlase svedomia. Teda nezáleží na tom, čo objektívne určuje moju národnosť. Ja som presvedčený, že ju, napríklad, určuje materinský jazyk. Iný môže byť iného náhľadu, nič to: stačí, keď každý koná podľa svojho presvedčenia. A napokon dôvod veľmi závažný: ani svedomití vedci nie sú jednotní v nápadoch, „nerozuzliteľný chaos“ tvoria ich mienky. Teda nie je potrebné mať osvietené, správne svedomie, keď ho osvietiť nemožno. Vtedy stačí pre každého hlas svedomia, toho nech sa človek drží, a koná správne.

2. Jednotná definícia národa je nevyhnutne potrebná.

Takéto uvažovanie by bolo celkom oprávnené, keby bolo pravda to, na čom sa celá úvaha zakladá: že je skutočne nemožné dôjsť k jednotnej definícii národa. Vtedy by sa človek mohol spravovať len hlasom svojho svedomia a nehľadieť napravo ani naľavo. No všetko sa zmení, ak azda taká jednotná definícia na svete jestvuje. Vtedy sa totiž národ stáva objektívnou skutočnosťou vo svete, a každá skutočnosť má svoje zameranie, svoj poriadok; a objektívny poriadok-zákon človeka mravne zaväzuje!⁶ Je teda nesmierne dôležité vedieť, či azda národ nie je jednotnou, jednakou skutočnosťou všade na zemi a či teda nevyžaduje všade ten istý spôsob postoja k sebe.

A naozaj, dnes, v posledných rokoch, môžeme už konečne povedať, že medzi autormi nastala už skoro úplná shoda náhľadov o podstate národa. A táto štúdia by chcela mať česť, aby ju pokladali za (azda) prvú, v ktorej táto vedecky mimoriadne dôležitá skutočnosť bola vyzdvihnutá. Budem totiž hľadať znovu aj ja definíciu národa, ale len preto, aby som ukázal, že nová definícia je len vytrhnutím toho, čo podstatného je vo všetkých moderných definíciách, ktoré sa naoko zdajú nerovnakého rozsahu a obsahu.

Aby som ľahšie došiel k definícii národa, použijem takúto metódu: Nebudem hľadať podstatu národa v rôznych úsekoch ľudských dejín a u rôznych národov. Obmedzím sa len na dnešok. Dejinám pojmu venujem len krátku retrospektívnu reflexiu na konci. Aj inak si ešte vec obľahčíme: nebudeme hľadieť stále na celý národ ako na spoločenstvo, ale vezmeme si na mušku jednotlivca, člena národa a budeme sa snažiť odkryť v ňom vlastnosť, ktorá ho určuje za člena práve toho národa, ku ktorému patrí, a nie iného. Inými slovami: Budeme hľadať podstatu národnosti v človeku dneška. Pokladám tento spôsob za úplne oprávnený preto, lebo sa zakladá na nepodvratnom, zrejmom fakte, že národ je spoločenstvo ľudí, spojených tou istou národnosťou. Je to len nedokonalá prípravná definícia národa. Stačí potom namiesto „národnosti“ napísať presne, čo tvorí národnosť, a definícia národa je hotová.

Budem teda hľadať podstatu národnosti, ako si ju predstavujeme dnes. Upozorňujem najmä na to, že chcem nájsť podstatu (esenciu) národnosti, t. j. to, čo najvlastnejšie tvorí národnosť (constitutivum formale), a nie to, čo je viac alebo menej dôležité pri tvorení národnosti.

Nemožno tvrdiť ani to, že o národnosti rozhoduje jazyk. Videli sme už príklad Írov a Angličanov. Podobne Bolívijec nikdy nepovie, že je tej istej národnosti ako Paraguajec, hoci hovoria tou istou rečou. A Židia vôbec nemajú jednotnú reč, a predsa tvoria jeden z najsúdržnejších národov.⁷

Niekto povie: Treba predsa len pripustiť, že jazyk je najvlastnejším podstatným znakom národnosti, lebo je to nielen znak najcharakteristickejší, najviac bije do očú, ale je to skutočne koreň národnosti, ktorým ona žije a padá, takže nemožno si ani predstaviť národ, ktorý by nemal svoju vlastnú reč, keď už nie živú, tak aspoň mŕtvu, ale predsa chránenú úzkostlivo ako najvzácnejšie národné dedičstvo.

Touto námietkou by bolo možné nanajvýš vysvetliť národnosť Židov (mŕtva hebrejčina, usilovne pestovaná vzdelanými Židmi, ba v našich dňoch až úplne oživená v sionistických rodinách v Palestíne) a národnosť Írov (ich milovaná stará keltská reč „gaelig“), ale osobitná národnosť pre Bolívijcov a pre severoamerických Yankee atď. sa tak opodstatniť nedá.

A okrem toho jazyk nie je niečo jasne ohraničeného, aspoň dosiaľ vo veľkej väčšine prípadov na svete je tak. Čo tvorí jazyk a čo tvorí len dialekt? Národné povedomie Ukrajincov je v ostrej protive s národným povedomím Rusov (Veľkorusov), ale na pohraničí dialetkty prechádzajú tak nebadane vzájomne do seba, že tu načim iný rozhodový faktor, ktorý kladie medzi susedské obce demarkačnú čiaru. Prirodzené hranice jazykové tam nie sú, a predsa hranice medzi dvoma nacionalizmami sú tam až veľmi jasné. Čo ich tak ostro zakresľuje? Jazyk iste nie. A takých príkladov je veľa. Treba hľadať podstatu národa inde. A nič nepomôže nástojiť na tom, že spisovná reč rozhodne. Jednotlivec môže byť analfabet, bez akejkoľvek rečovej kultúry, a predsa môže byť silne národne uvedomený.

Možno ďalej nástojiť: Ak ani štátna príslušnosť, ani reč neurčujú zaručene národnosť, tak ju bude určovať spoločný telesný pôvod, fyzická príslušnosť k tomu istému pôvodnému kmeňu. A ak sa opýtam: A čo mi zaručí, že ja pochádzam z toho istého kmeňa ako môj súnárodovec, ktorý býva tisíc kilometrov ďaleko odo mňa? — odpovedia mi: Jasne to dokazuje fakt, že hovoríte tou istou materinskou rečou a máte i vonkajší výzor spoločný, charakteristický pre váš národ. Ľahko sa však odpovie: Tá istá materinská reč nie je v nijakom prípade istým znakom spoločného pôvodu. Môžu hovoriť, a skutočne i hovoria, tou istou materinskou rečou potomci najrôznejších kmeňov, ba i rôznych rás. Príklad: Francúzi. Vznikli z kmeňov keltských, galsko-rímskych a germánskych. Zdá sa, že len Židia, kým sa nezrieknu svojho národného náboženstva, nesplynú s nijakým iným kmeňom alebo národom.⁸

A celkom iste ani charakteristický telesný výzor, „národný typ“ nie je spoľahlivým vodidlom pri určovaní národnosti.

Vo všeobecnosti je síce pravda, že každý národ má aj svoj vlastný antropologický typ.⁹ Ale ak potom ideme od indivídua k indivíduu v tom istom národe a skúmame, či naozaj majú jasný, ten istý národný typ, sklameme sa veľmi. Okrem jednotlivcov, pri ktorých je národný typ jasne vyvinutý, stretneme sa s veľkým počtom prechodných typov, ba v tom istom národe nájdeme mnoho jednotlivcov i rodín, ktorí svojím národným povedomím patria k celkom inému národu, než by mali patriť podľa svojho telesného typu. Teda ani antropologický typ nemôže slúžiť ako rozoznávací znak nejakej národnosti. Ba môžeme povedať i viac: Keby telesný výzor bol meradlom národnosti, nemali by sme, aspoň v Europe a v Amerike, nijakú istú národnosť. Je totiž všeobecne známe, že obyvatelia Europy, a ešte viac Američania, nie sú vôbec ľudia čistokrvní. Je to úžasne složitá miešanina najrozličnejších národov a rás, miešanina, ktorá sa ešte stále viac a viac spletáva. Sťahovania národov, prechody vojsk, vojny a vpády, obchod atď. — to všetko sú faktory, ktoré do egyptskej tmy zahaľujú pôvod jednotlivcov i rodín a maria snahu biologických zákonov, smerujúcich k utvoreniu jednotného typu v oddelenom výseku obyvateľstva, v národe.

Povieme teda: Ak ani spoločný jazyk, ani štátna príslušnosť, ani kmeňové príbuzenstvo netvoria najvlastnejšiu podstatu národnosti, budú ju azda tvoriť spoločné dejiny? Ak chcem vedieť, napríklad, čo pohlo obyvateľa Bretónska, aby sa vyhlásil za Francúza, iste mi nebude môcť odpovedať, že tu rozhodol spoločný jazyk — lebo on je pôvodu keltského a medzi Keltmi a Latincami je až rasový rozdiel; teda tým menej možno myslieť na spoločný kmeňový pôvod; ani tá istá štátna príslušnosť ho nemohla urobiť národnostne Francúzom, lebo veď aj hromada hrdých, sebavedomých Nemcov má štátnu príslušnosť francúzsku. Zostáva teda len spoločné dejinné nažívanie. My, Kelti vo Francúzsku, mali sme a máme jedny dejiny s ostatnými Francúzmi, teda tvoríme s nimi jeden národ.

Ale škoda! Ani spoločné dejiny nie sú najvlastnejšou podstatou národa. Ináč by Švajčiari mali byť národnosti švajčiarskej, no taká národnosť vôbec nejestvuje. Alebo my Slováci mali by sme byť tej istej národnosti ako Maďari, veď sme žili spolu a mreli spolu po tisíc rokov! A čo je na tom pravdy, to ukázal marec 1939! A potom: Tvorcom dejín priamo je štát, a nie národy ako také.¹⁰ A teda všetko, čo je v okruhu (vnútornom) štátu, má jedny spoločné dejiny so štátom, a malo by mať teda i jednu spoločnú národnosť. Toto odporuje skutočnosti, teda nesprávny musí byť princíp. Spoločné dejiny netvoria najvlastnejšiu podstatu národnosti.

Prezreli sme vonkajšie znaky: štát, reč, telesný typ. Uvažovali sme o dejinách, znaku tiež objektívnom, ale nie natoľko zrejmom. Všetky tieto znaky sa dokazujú nedostatočnými utvoriť najvlastnejšiu podstatu národnosti.

Zostávajú ešte zvyky (obyčaje, kroje) a potom duševný typ.

Zvyky (obyčaje, kroje) sú veľmi úzko spojené s každým národom. Ale aj o nich treba povedať to, čo sme povedali o predchádzajúcich, t. j. že ak aj vo všeobecnosti je pravda, že každý národ má svoje obyčaje a kroje, predsa nemožno tvrdiť, že práve v nich spočíva najvlastnejšia podstata národnosti. A dôvod je tiež ten istý. Prechod medzi zvykmi a krojmi do iných zvykov a krojov je neciteľný, veľmi pomalý (a krojov niekde vôbec niet!), ale národnosť naopak — je vec veľmi istá.

A potom: Vo vzdelaných rodinách sa žije skoro kozmopoliticky, tam sa obyčajne na národné zvyky a kroje nemnoho dáva, ale národné povedomie tam môže byť predsa veľmi čulé.

Teda možno síce povedať, že zvyky a kroje môžu byť v niektorých prípadoch rozoznávacími znakmi, podľa ktorých sa dá určiť už vopred (a priori) národnosť nejakej dediny alebo mesta, ale veľmi by sme sa mýlili, keby sme na takom základe chceli jednoducho povedať, že všetci obyvatelia toho spoločenstva sú predpokladanej národnosti. Ľahko sa tam nájdu ľudia, ktorí, i keď sú tej istej národnosti, predsa sa nepridŕžajú spoločných zvykov a krojov, a naopak, zas iní, ktorí, hoc sú si dobre vedomí svojej rozdielnej národnosti, predsa zo sympatie radi sa pridŕžajú toho, čo pekného zbadajú okolo seba.

Čo povedať o duševnej povahe, o psychickom charaktere ako o podstate národnosti?¹¹ Ak sa tento rozlišovací znak berie v tom smysle, v ktorom hovoríme napríklad: Je vtipný ako Francúz, je ohnivý ako Španiel, je pomalý a dôkladný ako pravý nemecký Michl, je ukrutný ako Mongol atď., nuž takto ponímaná duševná povaha nemôže byť ani len rozlišovacím znakom, nie to ešte podstatnou vlastnosťou. Prichádzajú totiž pred oči znovu neisté prípady, prechodné typy. Národnosť je istá: Chlap sa mi hrdo prihlasuje za Slováka, hoci ani povahu, ani materinskú reč, ani pôvod nemá slovenský. (K duševnému charakteru sa ešte vrátime, i keď ho nemožno pokladať za najvlastnejšiu podstatu národnosti.)

Dôsledok všetkých týchto úvah je ten, že nie je možné považovať za podstatu národnosti ani jeden vonkajší znak, ani jeden objektívny znak.

Nepomôže ani kombinovať tieto vonkajšie, objektívne znaky. Prechodné typy maria každú podobnú snahu.

Za našich dní sociologovia a etnologovia veľkou väčšinou (malé výnimky sú vždy)¹² sú toho náhľadu, že národnosť nemôže spočívať len na vonkajších, objektívnych znakoch, ale že tam rozhodne má svoje miesto aj niečo subjektívneho. Ba nájdu sa i takí, čo by chceli objektívne znaky úplne vyhodiť. Pokiaľ ide o určenie rozhodujúceho subjektívneho faktora, sú len dve mienky: podľa jedných rozhoduje povedomie, podľa iných voľný výber.

Osmelím sa podať vlastný náhľad a pousilujem sa dokázať, že nielen je správny, ale že vyjadruje to, čo je najhlbšie skryté v náhľadoch moderných autorov: bolo treba len rozobrať ich definície, a shoda náhľadov sa zjaví hneď v jasnom svetle.

Národné povedomie vie stvoriť národnosť v jednotlivcovi. Isteže, povedomie je vec složená. Je tam subjektívny úkon (poznanie, vedomie), ale on je závislý od objektívneho faktu (poznávam, uvedomujem si niečo). Národné povedomie konštatuje v jednotlivcovi určité objektívne znaky, spoločné všetkým členom národa (reč atď.). Bezpochyby sa tu vyžaduje ešte niečo iného, aby sa spojitosť medzi členmi národa stala ozaj skutočnosťou, živou, jednotiacou skutočnosťou. Tento živý glej sa darmo hľadá v povedomí ako takom, ako v úkone rozumu.

Povedomie znamená konštatáciu, znamená niečo statického, niečo, čo stačí samo sebe a nie je namierené k niečomu inému. Je to poznávací úkon, úkon rozumu, obohatenie indivídua, ale nemá v sebe silu vybičovať jednotlivca z jeho samoty pozorovateľa. Ak rozumové poznanie má za následok skutočné vzplanutie súdržnosti medzi členmi národa, zapálenými tým istým národným povedomím, je to už neomylný znak, že tam zakročil už aj úkon vôle, úkon primknutia sa, úkon túžby, lásky k poznanej veci. Úkon rozumu je statický, nazieravý, úkon vôle je dynamický, spájavý. Vôľa je duševná schopnosť, smerujúca zo subjektu von k objektu, ktorý sa zjavil rozumu ako vhodný pre ľudskú prirodzenosť: vôľa túžobne šľahá za týmto predmetom, chce sa s ním spojiť a urobiť ho svojím.¹³

Úkon vôle však nie je potrebný len na spájanie, ale i na rozdeľovanie. Teda povedať jednoducho, že národné povedomie, povedomie spoločenstva v kultúre, tvorí národnosť, je nepresné aj s tejto stránky. Vedomie konštatuje, stojí, ale ak chceme mať národ, musíme jeho členov pospájať a oddeliť ich od iného národa. Toto je tretí princíp, na ktorom sa tiež zakladá navrhnutá definícia, totiž:

3. Keď sa ľudia chcú deliť, musí tam zakročiť úkon vôle. Vybrať jednu stranu a druhú nechať tak.

Myslím, že po tomto dôvodení musí sa voluntarizmu priznať domovské právo v definícii národa a národnosti. Všetko sa zvrtne na tom, či v národe je skutočne potrebná súdržnosť, spojitosť, a na tom, ako sa tvorí jednota, súdržnosť medzi ľuďmi.

Teda: Národnosť v jednotlivcovi utvára vôľové primknutie sa k národnému spoločenstvu.

4. Ale upozorňujem dôrazne, že toto primknutie sa nie je len čisto vôľový úkon, svojvoľné rozhodnutie sa. A toto práve delí pravý nacionalizmus od nepravého, aký je napríklad charakteristický u Židov a potom vôbec u svetových kapitalistov.¹⁴ Primknutie sa musí mať svoj podklad, a to podklad ozaj odolný. Ak sa pridŕžam skupiny ľudí, s ktorými nemám nič spoločného, moje spojenie s nimi je alebo len veľmi povrchné, alebo hádžem len prach do očí, chcem vyvolať zdanie súdržnosti s nimi. Ale jednota medzi členmi národa vôbec nie je povrchná alebo len zdanlivá.

Súdržnosť medzi súnárodovcami je niečo veľmi hlbokého. Je to akási milá sympatia, sympatia celkom iného druhu, ako sa môže v nás prebudiť voči inonárodným priateľom.¹⁵

Na čom sa zakladá táto sympatia, ktorá potom strhuje na seba aj túžbový elán vôle? Isteže to musí byť niečo, čo patrí všetkým členom národa. Sme tvory spoločenské a ako také pudove hľadáme seberovných. Rovný rovného si hľadá. (Similis simili gaudet.) A čím silnejšia má byť súdržnosť, tým viac si musia byť navzájom podobné osoby, ktoré držia spolu. A musí to byť ozaj veľmi silný prvok v človeku, musí byť veľmi silne s ním srastený, keď, ako je známe, vie pôsobiť na človeka tak, že premôže v ňom mnohé iné, zdanlivo veľmi vysoké sympatie.¹⁶

V čom sa teda tak veľmi vzájomne podobajú všetci členovia národa?

Majú spoločnú kultúru.

Ťažko je hneď na prvé počutie zachytiť vnútorný obsah slova kultúra. Slovo kultúra čerpá svoj obsah zo spoločenského života a, pravdaže, má aj stopy po ňom, t. j. je rázu veľmi složitého, až chaotického.

Kultúra — aby som náležite rozlíšil — neberie sa v navrhnutej definícii ako osobná kultúra človeka, ale skôr ako široká, mnohotvará a typicky zafarbená kultúra určitého výseku obyvateľstva Zeme. Osobná kultúra jednotlivca je len odrazom, len konkrétnym odliatkom tej širokej národnej kultúry.

Kultúrou nazývam celý, úplný súhrn hodnôt, hlavne duchovných, spoločenských, ktoré pôsobia na člena spoločnosti od malička a nechávajú v ňom nadlho nesotriteľnú stopu.¹⁷ Je zrejmé, že človek sa nemôže vymknúť zpod vplyvu okolia, v ktorom sa dlhší čas zdržuje. Vonkajšie prostredie sa mu stáva rozšíreným rodinným prostredím a spolu s ním ho celého stvárňuje. Delos dobre vystihol úlohu prostredia, v ktorom človek žije, ktoré ho stvárňuje a určuje i jeho národnosť, keď také prostredie nazval „le milieu générateur“, prekladám približne: stvárňujúce prostredie. Delosov výraz sa stáva terminus technikus v sociologii národa.

Ako prvky tohto stvárňujúceho prostredia možno vypočítať: spôsob myslenia, uvažovania osôb, s ktorými sme v ustavičnom styku¹⁸; spôsob, aký postoj zaujať pred vyskytnuvším sa mravnostným problémom¹⁹; spôsob vyjadrovania citov; spôsoby práce a odpočinku. A potom: národné ustanovizne! Verejný život vôbec, zákony, školy, divadlo, literatúra, rozhlas, výtvarné umenie.

A čím viac je človek vystavený vplyvu verejného národného života, tým jasnejšie sa v ňom samom odzrkadľuje národná kultúra. Ale je veľmi jasné aj to, že odtlačok národnej kultúry pripúšťa „viac a menej“, môže byť totiž veľmi jasný, menej jasný alebo môže byť na nerozoznanie spletený s odtlačkom inej kultúry, iného národného stvárňujúceho prostredia. Hoci aj pri kultúre môže dôjsť k prechodným typom, nemá ešte nikto právo povedať, že teda ani navrhnutá definícia nie je spoľahlivá. Nehovorím totiž, že najvlastnejšou podstatou národa je kultúra! Je ňou primknutie sa vôle človeka, primknutie sa isteže nie svojvoľné, ale založené na prirodzenej sympatii, prameniacej z kultúrneho spoločenstva. Teda: To, čo národ v prvom rade tvorí (constitutivum formale), je súdržnosť vôlí. Aby sa potom táto súdržnosť rozlíšila od iných súdržností (stavovská, politicko-strannícka, štátna atď.), hovorím, pohnútka, vedúca k národnej súdržnosti, je spoločenský pud človeka, uvedený do pohybu práve jednotnosťou v kultúre. Ak v niektorom prípade stopy stvárňujúcich prostredí zápasia navzájom a víťazstvo nemožno dobyť, tu prichádza rozhodnutie vôle. Ak sa ani vôľa nechce rozhodnúť, človek zostáva skutočným internacionalistom, kozmopolitom.²⁰ Ak sa však vôľa rozhodne a človek vstúpi do duchovného spojenia s členmi jedného národa s vylúčením iných národov, tu máme pred sebou už národného človeka.

V takom prípade na začiatku podstatou národnosti človeka bol skoro výlučne úkon vôle. Hovorím „skoro výlučne“ preto, lebo v skutočnosti nerozhoduje tu jedine vôľa-svojvôľa. Keby rozhodovala svojvôľa, nebolo by možné nájsť dostatočný dôvod, prečo sa ten človek nerozhodol stať sa členom niektorého tretieho národa, ktorý nebol pre neho vôbec stvárňujúcim prostredím, vôbec neprispel k jeho kultúrnej výzbroji. Ak medzi dvoma národmi, ktoré na neho tvorive pôsobily, predsa sa rozhodol pre jeden z nich, stalo sa to celkom iste preto, lebo len tieto dva pôsobily na neho ako stvárňujúce prostredia. Ale že i medzi týmito dvoma ešte dostal prednosť jeden a odpadol druhý, to sa — v prípade rovnosti — dá vysvetliť len slobodným rozhodnutím vôle.

Zrejme pevnosť tohto primknutia sa nie je taká silná na začiatku ako neskôr. Keď sa človek primkne k národu, začne žiť s ním, vstúpi tým už do začarovaného kruhu jeho stvárňujúceho prostredia: ozubené kolesá národného života ho stiahnu medzi seba, prepracujú a onedlho to, čo bolo na začiatku skoro výlučne úkonom vôle, stáva sa radostným sledovaním príťažlivosti, prirodzenej sympatie k národnému celku, stáva sa skutočným národným povedomím a láskou k národu.

Národnosť je v človeku celkom určite jedna z jeho vlastností (qualitas). Aby som teda odstránil zdanlivé protirečenie, že totiž národnosť niekedy tvorí skoro len úkon vôle (a to nie je vlastnosť, akosť) a že predsa je to jedna z akostí v človeku, poznamenávam, že národnosť je bezpochyby akosť človeka, je určité štýlové stvárnenie ľudskej osoby. Ak je toto stvárnenie jasné (v tom smysle, ako hovoríme: Toto je biele, to je čierne), národnosť je už jasne určená, smer primknutia sa vôle je už jasný. Nie je potrebný osobitný úkon vôle, výslovné priznanie sa k jednému národu s vylúčením všetkých ostatných. (Ale úkon vôle je tam predsa! Je tam zavinutý a prejavuje sa v konaní osoby. Človek sympatizuje so svojimi súnárodovcami, bolí ho to, čo bolí akúkoľvek čiastku národa, teší sa zo všetkého, čo teší jeho rodákov. I preto som vložil do definície slová „výslovne alebo aspoň zákonite predpokladané primknutie sa“.

A myslím, že ešte jasnejšie vynikne potreba úkonu vôle zo skutočnosti, že sa nájdu ľudia (hlavne vzdelaní), ktorí, čo aj majú na sebe jasnú pečať svojho národného stvárňujúceho prostredia, predsa sa rozhodujú nestať, neprihlasovať sa za príslušníkov ani jedného národa, ale zostať kozmopolitami.)

Ak je však akosť (národná pečať) nie jasná (farba je složená z bielej a z čiernej, je šedivá), ani národnosť nie je istá. Je zrejmé už zo slov („nie je istá“), že národnosť tu je (je tu farba biela i čierna), ale treba prvky pooddeľovať. A kto ich pooddeľuje? Práve vôľa! A niekedy jej rozhodovanie trvá hodne dlho! Ale od chvíle, v ktorej sa vôľa rozhodla, aj národná farba sa stáva jasnou, aspoň natoľko jasnou, že sa určite odráža, rozlišuje od inej národnej farby, lebo človek sa jasne prihlasuje k istému národu.

Úkon vôle iste nie je akosť človeka, ale v neistých prípadoch má rozhodujúci vplyv na utvorenie sa akosti a je vyslovený, úplne vyvinutý; v prípadoch, kde národnosť je istá, môže byť aj len zavinutý, ale i tam je nepostrádateľný.

Prídavok „... zákonite predpokladané primknutie sa“ pomáha riešiť i prípady národnosti detí a ľudí nepríčetných. Ak je stopa národného prostredia jasná, patria bezpochyby k istému národu. Toto sú však jediné prípady, v ktorých rozhodujú len objektívne znaky. Úkon vôle je skutočne len predpokladaný ako jednoznačný s tým, čo hovoria vonkajšie znaky. Vôľa je v tých prípadoch neschopná samostatného úkonu. — Ak je stopa nejasná, pokladáme ich za ľudí prakticky bez národnosti, jednoducho za ľudí. Obidva tieto prípady tvoria výnimku z pravidla. Pravidlom zostane, že niet národnosti bez schváleného povedomia a niet národa bez sjednotenia vôle.

5. Povedal som, že národnosť v človeku tvorí „... primknutie sa k určitému ľudskému spoločenstvu, ktoré sa vyhlasuje za národ ...“. Som presvedčený, že je bezpodmienečne treba tak formulovať definíciu. (Podobne, že národ je ľudské spoločenstvo, ktoré ... prejaví vôľu, aby ho pokladali za osobitný národ.)

Nie je to tautologia, definovanie veci ňou samou. Treba uvážiť, že kultúrne okruhy môžu byť tvorené väčším alebo menším počtom prvkov. Niektoré národy majú bohatšie, iné chudobnejšie národné kultúrne dedičstvo. A predsa niekedy i tie, čo nemajú ani svoj vlastný jazyk, sú pokladané a aj samy sa považujú za osobitné národy (juhoamerické národy). A naopak, sú zas iné ľudské spoločenstvá, ktoré majú kultúrne dedičstvo vlastné, krajove veľmi bohaté, hádam bohatšie než iné spoločenstvá, ktoré majú česť byť pokladané za osobitné národy, a predsa ony samy sa nepokladajú a ani nie sú uznávané za osobitné národy.

V takom prípade by sa celkom ľahko mohol utvoriť nový národ — a predsa sa neutvorí. Obyvateľstvo si myslí, že tvorí osobitnú krajovú složku jedného uznávaného národa, ale nie osobitný národ. Ak sa chce oddeliť nový osobitný národ, musí sa zjaviť výslovne vôľa: My chceme byť pokladaní za osobitný národ. Bez toho bude človek, napríklad, dobrým Bavorom, dobrým Prusom, dobrým Neapolčanom, ale nikdy nie dobrým Nemcom alebo Talianom. Len ako Nemec, Talian atď. je človek členom nejakého národa, nie ako Bavor, Prus, Neapolčan a podobne.

Teda len primknutím sa ku spoločenstvu, ktoré sa výslovne vyhlasuje za národ, stáva sa v človeku jasná jeho vlastnosť ako príslušníka národa.

Takto upravená a vysvetlená definícia ľahko vyhne všetkým úskaliam, na ktorých stroskotaly iné pokusy. Keďže národ je tvorený súdržnosťou vôlí na podklade jednotnej kultúry, stáva sa úplne jasným, že ani reč sama netvorí podstatu národa, ani telesný výzor, ani duševný profil, ani složky týchto znakov, ani kultúra — lebo toto všetko môže byť neurčité, neisté, miešané. Rozhodnutie vôle je však vždy jasné, vylučuje každú pochybnosť.

Dôležitosť kultúry je však taká veľká, že národy sa moderne začínajú volať len kultúrnymi skupinami. A je to jasné i zo skutočnosti, že nejeden národ prišiel k svojmu vlastnému povedomiu skoro výlučne na základe rozdielnosti kultúrneho života, a ak aj niekde tak nebolo hneď na začiatku, celkom iste si neskôr utvorily vlastnú kultúru, ktorá im potom slúžila za hradbu, keď prišly do nebezpečenstva splynúť s iným národom. Tak sa ľahko vysvetlia všetky nacionalizmy na svete. Nacionalizmus írsky proti anglickému, paraguayský proti bolívijskému, ba aj židovský nacionalizmus. Život v spoločnom stvárňujúcom prostredí a to, čo z toho vyplýva: spoločná jednaká kultúra, dáva dostatočné vysvetlenie pre vzájomnú sympatiu medzi členmi národa, pre súdržnosť vôlí.

Po tomto vysvetlení sa ľahšie pochopí aj to, čo mnohí za našich čias hovoria, že totiž štát tvorí národ. Tvrdenie je správne a mravne bezchybné v tom prípade, ak rôzne kultúrne skupiny (etnické menšiny), soskupené v tom istom štáte, nie sú si ešte vedomé svojich kultúrnych rozdielov. Štát vleje do všetkých obyvateľov rovnakého ducha v školách, snaží sa vyrovnať a priviesť do súladu všetky do očí bijúce charakteristické znaky menšín, slovom, stvorí v celom okruhu svojho pôsobenia jednotné národné stvárňujúce prostredie. Ak štát natisne menšinám kultúru vládnucieho národa, hovoríme, že jeden národ absorboval alebo asimiloval iný alebo menšiny. Ak sa však utvorí nová kultúra, tretia, výslednica viacerých predchádzajúcich, hovoríme o splynutí, o fúzii národov alebo menšín. Ak sa absorbovanie menšín deje násilne, proti vôli uvedomelých už menšín alebo národov, tu je reč o násilnom odnárodňovaní. Národy sa v dejinách tvorily všetkými týmito spôsobmi. (O mravnostnej stránke tých procesov bude reč v nasledujúcich hlavách.)

V Taliansku napríklad spomenutý už jezuita A. Messineo vo svojich citovaných už článkoch v Civiltà Cattolica takto definuje národ: „Je to prirodzené sociálne spoločenstvo, ktoré v povedomí jednotného pôvodu a jednotnej kultúry svojich členov má za účel zachovanie a rozvinutie svojich kultúrnych prvkov v službách dokonalého stvárnenia ľudskej osoby.“²¹ Definícia je presná, keďže sa tiež vyžaduje prvok vôľový (povedomie schválené v tendencii po zachovaní a rozvinutí ...) a keďže kultúra sa vyžaduje ako podklad jednoty. Výslovná vôľa tvoriť národ sa, myslím, ľahko dá predpokladať. Keďže však v definícii sa vyžaduje aj jednotnosť v pôvode — a táto jednotnosť sa určite rozumie ako jednotnosť krvi²² — to už nezodpovedá pravde (národy veľmi miešaného pôvodu!). Že si v definícii našlo miesto i urečenie, zameranie definovanej veci, to je nadbytok dobroty, ale nie nadbytok presnosti.

Felix Battaglia, univ. profesor v Pise, napísal do Encyklopedie Treccani článok o „národe“. Ako podstatný znak národa vytyčuje tam „la volontà di nazione“, vôľu tvoriť národ. Už zo samých slov a ešte jasnejšie zo súvisu, kde sa hovorí o kultúrnom podklade národnej vôle, ľahko sa osamostatnia všetky tri prvky, ktoré hľadáme.

František Orestano, veľmi vážny taliansky mysliteľ, píše: „Národ nie je prívlastok (atribút) akéhokoľvek historického spoločenstva ako takého, ale je to aristokratický znak spoločenstiev, ktoré, i keď z rôznych prvkov složené a soskupené, dosiahly svoju vlastnú duchovnú jednotu, dobre rozoznateľnú od jednoty iných spoločenstiev, a ktorá sa prejavuje vo voľnom, viac alebo menej plodnom tvorení pôvodných hodnôt určitého rázu a určitého štýlu.“

„... rôznorodé obyvateľstvo, sbratané pod jednotnou vládou určitých základných duchovných hodnôt a vychované pre tvorenie, pestovanie a na obranu hodnôt, majúcich zvláštny ráz, ktorý sa nazýva národným.“²³

Všetky hľadané prvky sú jasne označené v slovách „jednotná vláda určitých základných duchovných hodnôt“, „duchovná jednota“ (vôľa spája duchov) a „zvláštny ráz, ktorý sa nazýva národným“.

Ak potom prejdeme k teoretikom moderného fašistického učenia o štáte, práve tak ľahko nájdeme túto shodu náhľadov, ktorú sme dosiaľ zistili. Či už Pagano (Idealismo e nazionalismo), či Panunzio (Il sentimento dello Stato, Popolo, Nazione, Stato) a či Meraviglia, všetci hovoria to isté: Národ nemôže jestvovať bez jednotnosti vôlí a bez spoločného kultúrneho podkladu. Potrebu jasného úmyslu tvoriť skutočne národ vyžadujú jasne, lebo všetci rozlišujú „popolo“ a „nazione“. Aby sa stvoril národ, je pre nich nevyhnutne potrebné priamo povedomie národné.

Keďže vyvyšujú autoritu štátu (fašistická doktrína), prichádzajú až k náhľadu, že štát a národ je to isté. Podľa Paganu štát je tvorcom národa. Ak je to aj pravda v niektorých prípadoch, riadny zjav je však predsa opačný: Národ tvorí štát, národ má vrodenú snahu stvoriť si vlastný štát. (Viď tretiu hlavu.)

Ak sa obrátime ku Francúzsku, tu sa nám súlad mienok ešte viac potvrdí. Netreba ani citovať mnoho autorov, lebo náhľad pátra Delosa je veľmi rozšírený a uznávaný.

Páter Delos OP ako profesor medzinárodného práva v Lille musel sa z povolania zaujímať o národnostný problém. Z jeho diel²⁴ jasne vysvitá, že sjednocovacím prvkom v národe je práve somknutie sa vôlí, sblížených jednotným kultúrnym podkladom. Povedomie, že sa tvorí osobitný národ, oddelený od iných, vznikne úplne prirodzene, spontánne v obyvateľstve, ktoré je spojené rovnakou kultúrou a prežíva rovnaké dejinné osudy. I to je zásluhou pátra Delosa, že sa teraz už všeobecne uznáva veľká dôležitosť národných ustanovizní pre udržanie jednoliatosti, vnútornej súdržnosti a pevnosti národného tela a — na začiatku — pre splynutie rôznych národnostných prvkov v nový národ.

Nie iného náhľadu je Le Fur, dobre známy vo Francúzsku svojimi dielami o štátnom vnútornom i medzinárodnom práve. „Vôľa k spoločnému životu“ je pre neho podstatnou požiadavkou národa.²⁵ Spoločný kultúrny podklad je nevyhnutný už ako predpoklad alebo ako nevyhnutný následok.

I kanadský dominikán Louis Lachance vkladá najvlastnejšiu podstatu národa do čohosi duchovného, t. j. do vzájomnej sympatie, prameniacej zo spoločných mravov a spoločného životného priestoru (mores et convictus). No zdôrazňuje, že tá sympatia nie je v nijakom prípade svojvoľná, ale že sa zakladá na spoločnom pôvode (isteže nie z jedného kmeňa, ale aspoň z toho istého krvného súboru, amalgámu).²⁶ Lachance nepodáva priamo svoju definíciu národa, ale z mnohých úsekov (viď predchádzajúcu poznámku), hlavne z úvahy o láske k národu (pietas) vysvitá jasne, že medzi prvkami, ktoré pokladá za nevyhnutné pre podstatu národa, treba hľadať nielen kultúrny podklad a jednotu vôlí, ale i výslovné vyhlasovanie sa za národ.

Niektoré nemecké mienky:

Jellinek je veľmi dobre známy medzi teoretikmi o štátnej moci; jeho dielo Allgemeine Staatslehre je preložené do viacerých jazykov. Popiera vôbec možnosť nájsť podstatu národa, ak sa berie za základ nejaký vonkajší znak.²⁷ Pripúšťa len kultúru a národné povedomie. Ak sa „národné povedomie“ rozdelí na dvoje, t. j. na statické povedomie, že tvoríme určitý národ, a na vôľu zostať v tom národe (a také izolovanie prvkov je iste celkom oprávnené), tak máme v predchádzajúcej vete všetky tri hľadané prvky.

Dr. W. Winkler, špecialista vo veciach, o ktorých práve hovoríme, lebo pracoval pred časom na viedenskom štatistickom úrade (1925), takto shŕňa svoj náhľad na národ: Národnosť osoby môže byť plnoprávna alebo neplnoprávna (vollgültig, nicht vollgültig). Pre prvú vyžaduje spoločný pôvod, spoločnú reč a spoločnú kultúru. Pre túto druhú — a tak definuje národ — aspoň: cítiť a vyhlasovať sa za národ na základe kultúrneho spoločenstva.

(Pripojuje zaujímavú poznámku: Národnú menšinu, ktorá, strativši svoju vlastnú národnú hrdosť, chce sa vyhlásiť za súčiastku národa, uprostred ktorého žije, možno za súčiastku toho národa pokladať až vtedy, keď takto poctený národ jej vyhlásenie prijme.²⁸ Tento prídavok sa dá vysvetliť len plemenárstvom, čo aj azda ešte miernym, ale nie menej neprípustným. Každý národ sa teší, ak dostane prírastok z iného národa alebo z inej menšiny. Ak sa vedúci národa stavajú proti tomu, môže to mať svoje odôvodnenie len v náuke o menejcennosti tej inej rasy.)²⁹

Ak potom Winkler zdôrazňuje, že v dnešných okolnostiach má rozhodujúci význam národné povedomie, má sa tu správne rozumieť schválené národné povedomie, javiace sa v sjednotenosti vôlí.

Pri hľadaní mienok mnohých moderných nemeckých autorov stretávame sa so zjavom, ktorý inde nemožno nájsť tak ľahko, aspoň nie v takej jasnej forme.³⁰ Totiž rozlišujú jasne medzi „Volk“ a „Nation“. „Volk” znamená v nemčine obyčajne naše „ľud“ ako masu v protive k vládnucej vrstve. Ale vedeckí pisatelia používajú toto slovo priamo na označenie osobitnej kultúrnej skupiny v obyvateľstve Zeme, čiže na označenie nášho „národa“, ako sa konečne už i v hovorovej nemčine robí. „Nation“ je však pre nich náš národ (kultúrna oddelená skupina) od chvíle, keď si uvedomí svoju národnosť a sjednotí sa ako by v jednu právnu osobu, nositeľku dejín.

Tak profesor Theodor Steinbüchel v diele Philosophische Grundlegung der katholischen Sittenlehre³¹ hovorí: „Das Volk ist die konkrete Gemeinschaftsordnung, zu der der Mensch wesenhaft³² mit Leib, Seele und Geist gehört.“ „Aber historische Individualität wird es erst als Nation, in deren Dienst der Staat tritt als der nationale Staat eines selbstbewussten Volkes.“ Str. 181: „Das Volk ... tritt erst als Nation in den Kreis geschichtlichen Lebens ...“ „Aus dem bloss naturhaften Zusammenleben tritt die Nation hervor als bewusster Volkskörper, als eigene Volksindividualität in der Menschheit, die ‚die völkische Individualität so wenig entbehren kann wie der Staat die persönliche Individualität‘.“ (Posledné slová cituje z Hartmannovej Ethika, str. 304.)

Toľko o hľadanom prvku „schválené povedomie“ čiže somknutie sa vôlí. No je v tom už jasne aj druhý prvok: výslovné hlásenie sa k národu, skutočné národné povedomie. Tretí prvok, kultúrne spoločenstvo, bezpodmienečne požaduje (už v slove „völkische Individualität“) hlavne na str. 182, kde hovorí, že národ, ktorý si utvoril svoj štát („Staatsnation“), má ako podklad vždy národ ako kultúrne oddelenú jednotku. „‚Kulturnation‘ und ‚Staatsnation‘ können daher nicht voneinender getrennt werden. Es gibt jene nur in dieser, wenn sie sich behaupten und in einer an das Volksgut gebundenen Weise entfalten will.“ A už prv (trochu vyššie) bol povedal, že „Willen zur Selbstbehauptung und Selbstgestaltung nach seiner Eigenart“ je prirodzeným národným právom.

Neináč sa vyjadruje Böhm.³³ Národ mu je „eine willensgebundene Einheit“, ktorá má za základ „eine eigentümliche Volkheit“. Robí chybu, že pripisuje priveľa dôležitosti politickému prvku v národnom živote, ako by národ nemohol žiť a rozvíjať sa aj mimo rámca svojho vlastného, úplne samostatného štátu.

Dosť už súčasných mienok. To isté nám však, vec sama v sebe zaujímavá, dosvedčí i dejinná reminiscencia o pôvodnom význame slova „natio“, ktoré je základom všetkých moderných pomenovaní národa a národnosti v Europe, ba i v Amerikách a v Austrálii.

Ak dôkladne študujeme okolnosti, v akých sa v starých dobách a neskoršie používalo slovo „národ“, zistíme napokon, že naše terajšie slovo národ nie je veľmi odlišné významom od starej latinskej „natio“. Tento fakt prekvapuje, ale nie je úplne nový. Skoro jasne na to už bol poukázal páter Delos.³⁴ „Natio“ pochádza isteže od „nasci“, ale nie v smysle pochádzania z tej istej skupiny rodín, z toho istého kmeňa, lež v smysle jednotného územného pôvodu alebo, pri kočovných kmeňoch, spoločného života v jednej kočovnej skupine. A toto sa úplne kryje so „stvárňujúcim prostredím“ pátra Delosa. Niekto bol „natione“ Romanus alebo Graecus, Dalmata alebo Sýr — podľa toho, odkiaľ pochádzal, ktorého kultúrneho okruhu znaky mal na sebe. Isteže „nationes“ tých čias sa neshodujú s našimi národmi, lebo kultúry sa menily s mesta na mesto, s kraja na kraj a len neskôr, následkom výbojov, obchodných a kultúrnych stykov, a najmä následkom jednotnej vlády a jednotných sociálnych ustanovizní, staré štátiky sa pretvorily na širšie kultúrne okruhy, a tak sa i počet „národov“ zmenšil.

Ani vôľový prvok netreba dlho hľadať v pôvodnom význame slova „natio“. Nebolo ho však treba vtedy tak zdôrazňovať ako dnes. Hradby medzi národmi tvorila predovšetkým vzájomná rivalita, ba veľmi často otvorené nepriateľstvo. Boly aj iné rozdiely, to je pravda, a veľmi dobre vyvinuté, ale láska k nim nebola taká veľká, tak špekulatívne podložená, ako je dnes. Ak niekto zmenil miesto svojho pobytu a osadil sa v okruhu iného obyvateľstva, v inom kraji alebo meste, zrejme sa musel zrieknuť svojho nepriateľského postoja oproti „národu“, ktorý mu bol hostiteľom. Nedbalo sa toľko na objektívne rozdiely, nevedelo sa toľko o skoro sentimentálnej láske ku každej maličkej zvláštnosti národnej, a preto sa duša skoro primkla k novému „národu“ a stará láska bola oslabená alebo úplne nahradená láskou novou.

Podľa Forcelliniho (Totius latinitatis lexikon) slovo „natio“ okrem iných významov „veľmi často sa berie na označenie pôvodu ľudí ... ktorí neprišli odnikiaľ, ale tam sa narodili, kde bývajú, nazione, génos, ethnos“.³⁵ Zrejme tu ide o spoločné územie, o spoločnú vlasť, nie výslovne o spoločný krvný pôvod.

7. Národovectvo — vlastenectvo.

V tom, čo sme dosiaľ povedali o národe a národnosti, je už dosť jasne naznačený aj rozdiel medzi národovectvom (nacionalizmom) a vlastenectvom (patriotizmom). Národovectvo je činorodá láska k národu; vlastenectvo je činorodá láska k vlasti. Niekoľko slov, aby rozdiel jasnejšie vynikol. V tejto štúdii hovoríme len o národovectve, a nie o vlastenectve. Aký je tu presný rozdiel?

Čo je národovectvo, o tom sme už dosť počuli. Národovec má pred očami národ, t. j. skupinu obyvateľstva, s ktorou sa vidí, obyčajne, sviazaný sväzkami krvi, dejín, územia a zvykov a hľadí podľa možnosti udržať toto dedičstvo, zveľadiť ho a získať mu česť v očiach iných národov.

Aký je rozdiel medzi vlastencom a národovcom? Taký, aký je medzi vlasťou a národom.

Rozdiel medzi vlasťou a národom bol už neraz študovaný. Stručne možno shrnúť výsledok takto: Národ a vlasť sa nestotožňujú, ale sú vo veľmi úzkom vzťahu. Národ ukazuje priamo, silou svojej podstaty na osoby, na obyvateľstvo. Vlasť zas na zem. Ale na rozdiel od národa, ktorý vo svojej podstate ani nepriamo neobsahuje zem, kraj — vlasť, čo aj nepriamo, obsahuje vo svojej podstate aj národ. Vlasť je totiž zem, kde sme sa zrodili, kde sme strávili mladosť a hádam aj väčšinu svojho života. Ale táto zem nám nie je drahá jednoducho v takom stave, v akom bola stvorená Bohom, ale preto, že je taká, aká naozaj teraz je: obývaná národom, s ktorým ma viaže jedinečná sympatia, zem, zvučiaca tou istou rečou, ktorú ma učila moja mať, zem, okrášlená tými mne známymi dedinkami a mestami, posväzovaná krásnymi železnicami a asfaltmi, slovom, vlasť je môj rodný kraj so všetkým svojím duchovným i hmotným bohatstvom a ozdobami.

Že naši súnárodovci sú aspoň nepriamo podstatnou složkou vlasti, je jasné zo skutočnosti, ak sa niekto vráti do svojej starej vlasti, ale ju nájde zničenú, národ vyhnaný a zem ovládnutú nepriateľom; vtedy iste už nebude dlho tento kraj pokladať za svoju vlasť, ale pôjde si hľadať novú vlasť inde, najradšej medzi svojich rozohnaných súnárodovcov. Ak sa potom roztrúsenému národu znovu podarí spojiť alebo aspoň utvoriť súdržnejšie väčšie jednonárodné jadro, presťahuje sa aj vlastenecká oddanosť zo starej vlasti do novej. A príčina, vnútorné hýbadlo tohto premiestenia vlasteneckého nadšenia celkom iste nie je v novej zemi tak, ako ona leží, ale bezpochyby v skutočnosti, že v novej krajine začíname cítiť teplo, útulnosť starej vlasti, a to preto, lebo sa cítime v kruhu rečou i zvykmi tých istých osôb, medzi ktorými sme žili v starej vlasti. O tom sa síce tiež nedá pochybovať, že dospelí, a najmä starí, ťažko zvyknú na nové okolnosti, lebo ich život už bol príliš tuho srástol s prvou vlasťou, a preto budú azda až do smrti cítiť ťarchu vyhnanstva; ale mladšie pokolenia už nebudú vedieť dobre chápať nostalgiu starých a budú sa celkom dobre cítiť v novej vlasti svojho národa.

Teda: Vlasť mi nie je nikdy úplná, ak v nej nemám aj svoj národ. Národ však môže byť úplný, aj keď nemá svoju vlastnú osobitnú vlasť. Vlasť sa nerozprestiera mimo hraníc štátu, v ktorom bývame. Ale národ zahŕňa v sebe všetkých ľudí na zemi, ktorí na základe tej istej kultúry sa vyhlasujú za členov určitého národa. No je isté i to, že niekto nemusí pokladať za svoju vlasť celé územie štátu, v ktorom býva, najmä ak je štát viacnárodný alebo menšinový a národnostne nespravodlivý. V takom prípade sa vlasť ohraničí len na úsek zeme, na ktorom býva môj národ, alebo sa spontánne rozbehne až za hranice štátu k materskému štátu alebo k súnárodným menšinám. Ak je viacnárodný štát spravodlivý oproti svojim národom alebo menšinám, vlasťou sa stáva celý štát, majú sa vlasteneckou láskou radi i príslušníci iného národa v tom istom štáte (Švajčiarsko, Amerika).

V národných štátoch sa skoro dokonale kryje národovectvo s vlastenectvom, lebo národ a vlasť sa — rozlohou — kryjú. Formálne, silou svojej podstaty sa však tie dve lásky i tam jasne rozlišujú.

V tejto štúdii bude reč len o národovectve, nie o vlastenectve, bude reč len o láske k národu ako k celku a ku všetkým členom národa, nech už sú roztrhaní kdekoľvek po svete.

Neobstojí námietka, že na europskom Západe a v Amerikách sa národovectvo a vlastenectvo stotožňujú a že teda treba aj na národovectvo jednoducho použiť tie mravnostné princípy, ktoré sa už dávno určily ako platné pre vlastenectvo. Národovectvo a vlastenectvo, národ a vlasť sa podstatne líšia: nuž podstatne sa musia líšiť aj mravnostné zásady, platné pre lásku k národu, od zásad, platných pre lásku k vlasti.

Národovecké posolstvo Nového zákona.¹

1. Výrazy.

2. Vie Boh o národoch?

3. Milovať svoj národ?

4. Až po aké hranice?

5. Rovnosť medzi národmi?

1. Výrazy.

Evanjeliá a ostatné knihy Nového zákona hovoria dosť často o „gentes“, o „populi“ a „nationes“. Ale druh postoja, ktorý má zaujať jednotlivec k realite národ a ako sa má správať národ proti národu, nie je opísané alebo naznačené len v týchto úsekoch, ale ešte viac v úsekoch, kde máme opis správania Ježišovho (potom apoštolov) k iným národom alebo k ich vlastnému národu.

Vynára sa hneď otázka: Keď sa v novozákonných spisoch zjavujú výrazy, ktoré Vulgáta prekladá gens, populus, natio, môžeme povedať, že na tých miestach ide o národnosť tak, ako si ju dnes predstavujeme, a či teda môžeme z týchto textov, skoro dvetisícročných, robiť závery pre náš moderný nacionalizmus?

Škoda, že musíme uznať, ak dnes obsah týchto slov nie je úplne jasný, vyhranený, tak, žiaľ, nebol ani za časov Kristových. Totiž špecialisti v novozákonnej gréčtine, ako Zorell², Bauer³ a spolupracovníci Gerharda Kittla⁴, priznávajú síce gréckemu „ethnos“ riadnu latinskú protihodnotu „gens“, „natio“, ale nepriznávajú mu ju ako výlučnú, takže nie vždy, keď sa hovorí o „ethnos“, je reč o našom „národe“.

No vcelku obsah novozákonného gréckeho „ethnos“ sa predsa kryje s naším národom. Konštatovali sme to už v prvej hlave pre latinské „natio“, zisťujeme teraz to isté i pre grécke novozákonné „ethnos“. Zorell a Bauer nedávajú presnejší opis, ale K. L. Schmidt v Kittlovom slovníku⁵ hovorí: „Das Wort (ethnos) muss wahrscheinlich von „ethos“ abgeleitet werden und bedeutet füglich: Haufe, Menge, Schar, die durch dieselbe Gewohnheit, Sitte oder sonstige Eigentümlichkeiten verbunden ist.“ Kultúrny podklad v modernom poňatí národa je len výstižnejší, súhrnnejší výraz pre spomenuté prvky. Subjektívna složka, ktorú vyžadujeme pre národnosť v našich dňoch, nechýbala ani v tých starých časoch (národné uvedomenie). Vzájomná nenávisť medzi pohanskými národmi sa už postarala o to, aby si každý bol veľmi dobre vedomý, ku ktorému etnickému celku patrí. — Jednako je isté i to, že objektívne etnické znaky boly v tých časoch ešte viditeľnejšie, lebo ani krv (pôvod), ani jazyky a zvyky neboly ešte také pomiešané, ako sú dnes.

Keď sa v Novom zákone hovorí o „ethnos“ (a hovorí sa o ňom asi 160 ráz⁶) — vo veľkej väčšine prípadov⁷ sa hovorí o ňom v pluráli ako o „ta ethné“ a je tu celkom určite reč len o určitom jednotnom celku v protive — v náboženskom živote — k národu vyvolenému. Teda tu nie je reč o vzťahu medzi národom a národom vôbec, ale znovu o úplne zvláštnom vzťahu medzi mesiášskym národom a ostatným ľudským pokolením, oddaným modloslužobníctvu, o vzťahu, kodifikovanom samým Bohom.

Sú aj synonymy slova „ethnos“, ktoré niekedy úplne zodpovedajú riadnemu obsahu tohto slova. Tak podľa niektorých⁸ aj slovo „geneá“ (generatio) vyjadruje náš národ u Mt. 24, 30 a u Mk. 13, 30. To isté platí o „génos“ v Skut. 7, 19, v 2 Kor. 11, 26 a Gal. 1, 14.⁹ (Výrazy „démos“ a „ochlos“ neznamenajú nikdy národ, hoci ich latinský preklad „populus“ sa niekedy kryje s naším národom.) „Laos“ (populus; Zorell, Bauer) vyjadruje národ len na siedmich miestach Apokalypsy¹⁰, kde sa zjavuje vždy ako synonymný druh slov „tribus et linguae et gentes“. „Fylé“ (tribus, kmeň) znamená niekedy aj národ, a to nielen na citovaných miestach Apokalypsy (okrem 10, 11 a 17, 15), ale aj v opise posledného súdu (Mt. 24, 30 a Apok. 1, 7 „et tunc plangent omnes tribus terrae ...“). Pater Zorell hovorí, že celé ľudské pokolenie sa, podľa novozákonných svätých pisateľov, rozdeľuje na pokolenia-tribus. („... totum genus humanum velut in tribus dividitur.“ Vysvetlenie sa ľahko nájde v delení židovského národa na dvanásť pokolení.) — Aj „glossa“ (jazyk) sa stáva niekedy synonymom národa. (Citovaných sedem miest Apokalypsy.)

Aby sme si teraz mohli sostaviť text novozákonného národnostného posolstva, mali by sme hlavu za hlavou skúmať evanjeliá a ostatné novozákonné knihy a nakoniec shrnúť do syntézy všetky cenné prvky, ktoré sme objavili pri takom štúdiu. Robota by to bola veľmi dlhá, lebo miest na preskúmanie je do sto. Taká metóda by bola na mieste pri zvláštnom štúdiu biblickej teologie. Pre prácu, ktorú máme pod sebou, bude stačiť, keď soskupíme rozličné texty do skupín podľa vzostupnej stupnice problémov, nastolených národnou ľahostajnosťou a rôznymi druhmi viac-menej silného nacionalizmu.

2. Vie Boh o národoch?

Kladiem túto otázku len ako bod, pri ktorom začíname. Texty nás vynesú hodne a hodne vyššie.

Sv. Pavol, vykladajúc aténskym filozofom, hovorí medziiným (Skut. 17, 23 a nasl.): „Deus, qui fecit mundum et omnia quae in eo sunt ... fecitque ex uno omne genus („ethnos“)¹¹ hominum inhabitare super universam faciem terae, definiens statuta tempora et terminos habitationis eorum ...“^11a

Z textu bez akéhokoľvek znásilňovania smyslu vyplýva záver, že Boh nielen že veľmi dobre vie o jestvovaní národov, ale že On sám je ich pôvodcom! Ba z ďalších slov (definiens atď.) možno právom uzatvárať, že Boh sa neuspokojil len tým, že dal vznik rozličným národom, ale jeho starostlivosť ich sleduje v dejinách.¹² Mojžišove slová: „Quando dividebat Altissimus gentes, quando separabat filios Adam, constituit terminos populoroum juxta numerum filiorum Israel“ (Deut. 32, 8)^12a alebo slová Jóbove: „... qui multiplicat gentes et perdit eas et subversas in integrum restituit“ (Job 12, 23)^12b len potvrdzujú oprávnenosť takých záverov.¹³

Ešte aj iný záver je zavinutý v uvedenom texte: Ak Boh sám dal vznik národom, teda nemožno povedať, že jestvovanie národností na svete je niečo samo v sebe zlého. Boh nie je pôvodcom ničoho zlého.

Teda Boh vie aj o tom, čo je obyčajne najvýraznejším znakom národnosti, a na čo sa tak veľmi ponosujú internacionalisti: o jazyku, o reči. Vie o rozdielnosti jazykov veľmi dobre, ba čo viac, z rozprávania o prvých Turícach (Skut. 2, 1—41) môžeme až uzatvárať, že sám Boh sa natoľko prispôsobuje rozdielnosti jazykov, že, ako by nimi donútený, koná nový nevídaný zázrak. Neuniformuje pochop poslucháčov, aby porozumeli jednej reči, aramejčine apoštolov, ale radšej množí v apoštoloch ich rečové schopnosti, len aby vyhovel rozličným jazykom.¹⁴

A z daru glossolalie (I. Kor. 14), totiž z toho, že v shromaždení kresťanov niekto, naplnený Duchom svätým, vstal a začal chváliť Boha a zvelebovať ho a vďaky mu vzdávať v nejakej reči, ktorej ani sám predtým nerozumel, ani azda nikto z prítomných — z tejto skutočnosti možno uzatvárať, že Boh sa chcel ako by chváliť tou rôznosťou jazykov, ktorá pod jeho spravovaním na zemi vznikla.

A čo hovoria tieto texty: „Pozor, aby ste sa nenaľakali ... Veď povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu a bude mor ...“ (Mt. 24, 6 a nasl.); „... vtedy zasadne na trón svojej velebnosti a shromaždia sa pred neho všetky národy ...“ (Mt. 25, 32); „... a vtedy sa zjaví znamenie Syna Človeka na nebi; a vtedy kvíliť budú všetky pokolenia zemské; a uzrú Syna Človeka prichádzať na oblakoch nebeských ...“ (Mt. 24, 30, porov. s Apok., 1, 7); „Potom som videl zástup veľký, ktorý nikto nemohol spočítať, zo všetkých národov a pokolení a ľudí i jazykov: stáť pred trónom a pred tvárou Baránka, oblečený do bielych šiat a palmy v ich rukách. Kričali hlasom veľkým a hovorili: Spása Bohu nášmu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi.“ (Apok. 7, 9 sl.)

Z týchto textov môžeme konkludovať: Rôznosť medzi národmi nie je odsúdená na zánik. Aspoň pri páde Jeruzalema budú ešte rozličné národy (ak už sme hyperkritickí a chceme obmedziť dosah slov sv. Matúša len na pád Jeruzalema, Mt. 4, 6—7); ale je celkom isté i to, že aj pri druhom príchode Pána (parousia), keď totiž príde súdiť živých i mŕtvych, aj vtedy budú žiť na zemi rozličné etnické skupiny. Ba ešte ani z neba nebude vylúčená sympatická rôznorodosť medzi národmi. Toto ostatné tvrdenie, aj ak nie je úplne bezpečne dokázané uvedeným už textom z Apokalypsy, kde sa hovorí: „A chodiť budú národy v jeho svetle (Baránkovom) a králi zemskí prinesú svoju slávu a česť do neho“ (do nebeského Jeruzalema) (Apok. 21, 24) — dostáva neochvejnú podporu v slovách svätého Pavla o vzkriesení (I. Kor. 15). Katolícka teologia konkluduje:¹⁵ Človek, vstavši z mŕtvych, bude telesne i duševne ten istý, ako keď zomieral. Len telesné i duševné chyby budú odstránené. No národnostné znaky ľudský základ v človeku nielen že nerobia chybným, ale naopak, okrašľujú ho a obohacujú!

Stvoriteľ, ako sa stará o osud každého človeka, tak mu vôbec nie je ľahostajný ani osud národov ako spoločenských celkov. Je pravda, že spása bola najprv pripravená Izraelom; ale už samo to vyvolenie jedného národa stalo sa s úmyslom osožiť tak, doniesť spásu všetkým národom. Abrahámovi bolo neraz povedané: „A v tebe požehnané budú všetky pokolenia zeme.“ (Napríklad Gen. 12, 3.) A naozaj, Mesiáš, keď už potešil svet svojím príchodom, hlásal síce najprv svoje spasné učenie vyvolenému národu, ale svojim učeníkom zanecháva posledný a najväčší rozkaz dňa: „Iďte a učte všetky národy!“ (Mt. 28, 19.) A môžeme smelo povedať, že Stvoriteľ sa tak škrupulózne stará o to, aby sa všetkým národom dostalo jeho prisľúbeného požehnania, že koniec sveta príde až potom, keď už u všetkých národov zazneje slovo evanjelia a tak sa všetkým národom dá príležitosť spasiť sa. „A bude sa kázať toto evanjelium o kráľovstve po celom svete na svedectvo všetkým národom, a vtedy príde skončenie.“ (Mt. 24, 14.) A svätý Marek hovorí: „Ale najprv musí sa kázať evanjelium u všetkých ná rodov.“ (Mc. 13, 10.)¹⁶

3. Milovať svoj národ?

Teda etnické rozdiely vznikly pod starostlivým dozorom Stvoriteľovým. (Možno to porovnať so záhradou, kde záhradník z jedného druhu kvetín vypestoval mnoho rôznofarebných odrôd toho istého druhu.)

Nájdeme však v Novom zákone aj nejaký priamy pekný príklad, ako sa má človek správať ku svojmu národu? A čo by bolo rozhodujúce, nezanechal nám sám Ježiš, jediný vzor skutočne pravého kresťanského života, nejaký jasný príklad svojho postoja ku svojmu vlastnému národu?

„A keď sa priblížil (Ježiš) a videl mesto (Jeruzalem), plakal nad ním a riekol: „Ó, keby si poznalo i ty, a to v tento svoj deň, čo ti slúži na pokoj; ale teraz je to skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni: a tvoji nepriatelia oboženú ťa násypom a obkľúčia ťa a sužovať ťa budú so všetkých strán a na zem ťa porazia, i tvoje dietky, ktoré sú v tebe, a nenechajú v tebe kameň na kameni: pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ (Luk. 19, 41—44.)

Exegeti nie sú súhlasného náhľadu o tom, či Kristus plakal nad Jeruzalemom len z prirodzenej pohnútky (zánik hlavného mesta jeho vlasti, zničenie symbolu jeho národa) a či z nadprirodzenej. Myslím však, v súhlase s mnohými inými (viď poznámku 20), že i z tohto textu sa dá dôvodiť v prospech správneho nacionalizmu. Nepopieram, že pohnútka, prečo Pán Ježiš plakal nad smutným osudom svätého mesta národa, z ktorého i on pochádzal podľa tela, že táto pohnútka bola nadprirodzená. Ježiš plakal, keďže Jeruzalem pre svoju neveru sa vrhal do časnej i večnej záhuby. (Ako zas naopak, Ježiš by bol plesal, keby sa Jeruzalem bol obrátil a spasil.) Isteže, starosť o osud duchov, o osud duší je ako by hlavný tón v bolestnom rozrušení jeho duše — ale nie je to tón jediný! Ten mimoriadne bolestný rozkyv jeho duše bol vyvolaný tým, že práve Jeruzalem bol tým nešťastným mestom, ktoré videl svojím prorockým pohľadom letieť do záhuby; Jeruzalem, mesto, ktoré mal radšej než ktorékoľvek iné, lebo to bol symbol celého jeho národa, lebo to bolo ústredné ohnisko národa, v ktorého lone sa aj on, Spasiteľ sveta, podľa tela narodil, v ňom vyrástol, bol vychovaný, v ňom žil, od neho sa naučil svoj milý materinský jazyk, jeho zvyky a obyčaje staly sa mu mimoriadne sympatickými. Keby Jeruzalem nebol mal k nemu tento zvláštny vzťah, iste by nebol nad ním plakal — ako síce s bolesťou v srdci bral na vedomie smutný osud Korozainu, Betsaidy a Kafarnaumu¹⁷, ale nerozžialilo ho to až do sĺz. — A treba si dobre všimnúť i to, že v týchto okolnostiach mohol vo svätej duši Ježišovej¹⁸ vzniknúť nejaký zvláštny cit lásky len z dvoch príčin: alebo preto, že Jeruzalem bolo mesto jeho trikrátsvätému srdcu mimoriadne milé pre mravnú dokonalosť svojich občanov, alebo preto, že ako symbol a stred vyvoleného národa, jeho národa, pevnejšie srástlo s jeho srdcom.¹⁹ Prvú možnosť treba rozhodne odmietnuť ako zrejme odporujúcu historickej skutočnosti. Jeruzalem bolo mesto mravne také skazené, v jeho správaní k Vyslancovi Božiemu bolo primiešané toľko zlomyseľnosti, že bolo už dokonale zrelé pre strašný trest, ba pre zánik. Zostáva teda len druhá možnosť. Tak je však i jasné, že láska k národu je niečo úplne nevinného, ba niečo samo v sebe takého svätého, že má voľný prístup aj do najsvätejšieho srdca Syna Božieho.²⁰

A svätý Pavol, hoci už nie obyvateľ Palestíny, ale Izrael z diaspory (Tarsos v Cilícii), a hoci už horlivý kresťan a nenávidený, prenasledovaný, bičovaný a kameňovaný svojimi zaslepenými súnárodovcami, má ich predsa stále tak veľmi rád, že sa nám to môže zdať bez všetkého zveličené. „Pravdu hovorím v Kristu, neklamem a prisviedča mi vlastné svedomie v Duchu svätom, že mám veľký zármutok a neustálu bolesť vo svojom srdci. Veď žiadal²¹ som si ja sám zavrhnutým byť Kristom za svojich bratov, ktorí sú moji rodáci podľa tela, ktorí sú Izraeli, ktorí majú prijatie za synov a slávu, a smluvu, a zákonodarstvo, a bohoslužbu, a prisľúbenia; ktorých sú otcovia a z ktorých je Kristus podľa tela, ktorý je nadovšetko Boh požehnaný naveky. Amen.“ (Rim. 9, 1—5.) „Bratia, zaiste túžba môjho srdca a modlitba k Bohu je za nich, aby boli spasení.“ (Rim. 10, 1.)

K týmto textom skoro ani netreba poznámky. Sú samy v sebe dosť jasné a silné. Poznamenávam len toľko, že láska k národu u Izraelov musí byť silnejšia než u iných národov, lebo poslanie židovského národa prevyšovalo poslania všetkých iných národov, a teda aj intímne splynutie jednotlivca s národným celkom malo silnejší, živelnejší podklad. Pre Izraela národ právom znamenal vlastne všetko, bol smyslom jeho života, bol jeho svetonáhľadom — čo sa inde vôbec nemôže vyskytnúť, lebo len jeden národ bol národom mesiášskym, to jest národom, v ktorom silná láska k národu, ba až, povedali by sme, šovinistický separatizmus (na náboženskom podklade) bol priamo Bohom predpísaný. Ale nemožno povedať, že svätý Pavol má svoj národ rád pod tlakom toho starého rozkazu božieho. Teraz totiž Židia už dostali úplne iný príkaz: nedeliť sa už nijako od ostatných národov! Židovský národ už nie je nositeľom jediného pravého náboženstva a mesiášskej nádeje pre celé ľudské pokolenie! Boh si už totiž stvoril nový vyvolený národ, národ nadnárodný. Ak teda Pavol má rád svojich neveriacich súkmeňovcov viac ako iných ľudí, bude to celkom iste nie preto, že by bol s nimi spojený tým istým mesiášskym náboženstvom, ale jednoducho preto, že je to jeho národ, má v ňom svoj telesný i duchovný pôvod, spoločné dejiny, spoločný jazyk, spoločné zvyky — teda všetko prvky, z ktorých sa skladá každá obyčajná národná postať.

Som teda presvedčený, že tu máme pred sebou veľmi krásny dôkaz pre tvrdenie, že v Novom zákone láska k národu nie je zavrhnutá. Svätý Pavol, človek veľmi svätého života, človek, obdarený hojnosťou mystických darov, človek, ktorý svoje vlastné správanie dával za príklad všetkým kresťanom („Imitatores mei estote sicut et ego Christi.“ I. Kor. 4, 16)^21a, miluje svoj národ viac než ktorýkoľvek iný: teda ani nám nemá nikto právo vyčitovať niečo, ak máme radi svoj národ.

No príklad svätého Pavla nás už voviedol i hlbšie do komplexu problémov, spojených s láskou k národu.

Myriady nebeských duchov, anjelov a archanjelov v nesmiernom šťastí a v nesmiernej oddanosti slúžia Bohu a tak isto oddane mu má slúžiť aj človek. Stvoriteľ má svoje plány. Chce znovu priviesť k sebe všetkých ľudí. Toto je jeho najväčšia starosť. Aby uskutočnil tento svoj plán, robí najväčší zázrak kozmických dejín: posiela svojho jednorodeného Syna na zem a dovolí, aby bol za našu spásu ukrižovaný. Človek so svojej strany ide Bohu v ústrety, dáva sa na cestu do otcovského domu, ak hľadí hlavne na svoju dušu, ak sa snaží stvárniť svoje vnútro podľa ideálu dobrého človeka, ktorý sa mu predstavuje v konkrétnej postave Syna Božieho vteleného. Okolo týchto najvyšších záujmov božích a záujmov ľudskej duše sa potom všetko točí a všetko sa im podriaďuje. „Lebo čo osoží človeku, keby celý svet získal, ale škodu utrpel by na svojej duši?“ (Mt. 16, 26). „Hľadajte najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť, a toto všetko bude vám pridané.“ (Lk. 12, 31.) „Naše obcovanie však je v nebesách.“ (Fil. 3, 20.) (Sales prekladá: „Ale my sme občania neba.“) „... so strachom a hrôzou pracujte na svojom spasení.“ (Fil. 2, 12.)

Pravdaže, národnostné rozdiely a láska k národu, čo spontánne kvitne v našej duši, to všetko stratí mnoho zo svojej zdanlivej dôležitosti, keď na to človek hľadí s tohto stanoviska. Človek, strhnutý takto úplne, celý, bez výhrady do nového myšlienkového sveta, podstúpi hlbokú vnútornú premenu i premenu vo svojom vonkajšom správaní, takže sa stáva ozaj „novým človekom“²², ktorý pochoval svoju starú duchovnú fyziognomiu a nadobúda nové, nesmierne hlboké vzťahy so všetkými svojimi novými druhmi v náboženstve. Začína s nimi tvoriť veľmi silný, čo najintímnejšie pospájaný celok, začína s nimi tvoriť nový národ, národ duchovný („... preto povedám vám: Odníme sa vám kráľovstvo božie a dá sa ľudu [presnejšie: národu-ethnei], ktorý bude prinášať jeho ovocie.“ Mt. 21, 43)²³, ba srastie s nimi v nové telo, ktorého všetky údy, nech sú členmi ktoréhokoľvek národa, sú oživované a spravované jedinou hlavou, Kristom Ježišom, Synom Božím, Bohom požehnaným na veky vekov. („Či neviete, že vaše telá sú údmi Kristovými?“ I. Kor. 6, 15. Ef. 4, 25; 5, 30. „A dal ho za hlavu nad celou Cirkvou, ktorá je jeho telom a plnosťou toho, ktorý všetko vo všetkom napĺňa.“ Ef. 1, 22 a nasl. a inde.)

To, čo dobrého nám prináša národ, je všetko ako by nič, keď sa to porovná s bohatstvom a so šťastím, ktoré nám prináša Kristovo náboženstvo. A keby sme azda prišli na rázcestie a museli sme si vybrať medzi Kristom a národom, tu niet pochybnosti, že by sme sa museli rozhodnúť pre Krista, nech už by nás to stálo bolesť akúkoľvek. Ak je niekomu na svete ťažké a bolestné zrieknuť sa nejakého drahokamu z národného dedičstva, pretože ten drahokam sa nesnesie s Kristovým učením, sotva mu to spôsobí takú bolesť a sotva to bude spojené s takými osudnými následkami pre jeho spoločenské postavenie, ako bolo pri obrátených Židoch, a hlavne u Pavla. Aký pyšný bol najprv svätý Pavol na svoj hebrejský pôvod, ako horlil za učenie a za podania Otcov²⁴ — a predsa, keď zaznel v jeho ušiach hlas Syna Božieho, nechal všetko tak, shodil s prestola svoje staré najvyššie hodnoty, hodil ich do blata ako vec úplne bezcennú a dosadil na trón svojej duše Krista. „Keď niekto iný zdá sa dúfať v telo, ja tým viac, (lebo som bol) obrezaný ôsmeho dňa, som z národa izraelského, z pokolenia Benjamínovho, Hebrej z Hebrejov, podľa zákona farizej ... Ale čo mi bolo ziskom, to som považoval pre Krista za stratu. Veru áno, pokladám za stratu všetko pre vynikajúcu známosť Ježiša Krista, svojho Pána: pre ktorého zavrhol som všetko a pokladám všetko za smeti, aby som získal Krista.“ (Fil. 3, 4—8.)

Svrchovanosť náboženských záujmov, záujmov božích a Kristových, ktoré sú všetky zamerané k mravnému zdokonaleniu človeka, jasne sa ukazuje aj v mohutnom zakončení svetovej drámy. (Mt. 25, 31—46.) „A keď príde Syn Človeka vo svojej velebnosti a všetci anjeli s ním, vtedy zasadne na trón svojej velebnosti a shromaždia sa pred neho všetky národy a oddelí ich jedných od druhých, ako pastier odlučuje ovce od kozlov, a to ovce postaví si zprava, kozly zľava. Vtedy kráľ povie tým, ktorí mu budú zprava: „Poďte, požehnaní mojím otcom, vládnite kráľovstvom, pripraveným vám od ustanovenia sveta; lebo bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som príchodzí a pritúlili ste ma; nahý a priodeli ste ma; nemocný a navštívili ste ma; v žalári som bol a prišli ste ku mne.“ Na otázku spravodlivých: „Pane, kedy sme ťa videli hladného ...“, odpovedá sudca: „Veru, povedám vám, nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili.“ „Potom riekne i tým, ktorí budú zľava: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečenci, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom. Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; smädný som bol, a nedali ste mi piť ...“ A znovu na otázku zavrhnutých: „Pane, kedy sme ťa videli hladného ... a neposlúžili sme ti?“, Syn Človeka odpovedá: „Veru, povedám vám: nakoľko ste to neučinili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neučinili.“ A Spasiteľ končí: „I pôjdu títo do trestu večného a spravodliví do života večného.“

Prepísal som skoro od slova do slova celý ten úsek preto, aby bolo jasne vidieť, že pri rozhodovaní o našom večnom osude nebude sa používať absolútne nijakého iného meradla okrem meradla mravnej dokonalosti človeka, javiacej sa v činnej láske k bližnému.

Záver, ktorý pre našu štúdiu spontánne vyplýva z tohto textu, je: Ak jediná vec rozhoduje o blaženej večnosti, a to je činorodá láska k bližnému, hlavne k bližnému najviac trpiacemu, tu sa musí hodne snížiť celá stavba, ktorá sa obyčajne robí z národnosti a jej záujmov. Ak sa niekto veľmi staral o slávu svojho národa, ak aj azda rozšíril jeho územie, ale nemal lásky k bližnému, alebo konal priamo proti nej, taký musí byť pripravený na veľmi prísny súd. Pomýlil celý smer svojho života, premiestil ťažisko svojej bytosti proti volaniu vlastnej prirodzenosti a proti vyslovenej vôli Boha, a preto, ak v tom bola jeho vlastná vina, čaká naňho veľmi smutný osud. Za svojho života žal hádam hromové aplauzy od svojich sfanatizovaných súkmeňovcov, ale najobjektívnejší večný sudca ho bude musieť nazvať zlorečeným a hodným osudu, spoločného s diablom a s jeho anjelmi.

A Syn Boží neomeškal nikdy príležitosť znovu zdôrazniť, podčiarknuť alebo s inej strany osvetliť túto kmeňovú, základnú tézu svojho učenia, že totiž náboženský záujem je najvyšším ľudským záujmom.

„Veru, povedám vám, že ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Opravdu povedám vám: Mnoho vdov bolo za dní Eliášových v Izraeli ... keď bol veľký hlad v celej zemi, ale ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba do Sarepty sidonskej k žene vdove. A mnoho prašivých bolo v Izraeli za Elizea proroka, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Naaman sýrsky. A naplnili sa hnevom všetci v synagoge, keď to počuli, i povstali a vyhodili ho z mesta“ a chceli ho shodiť s brala; on však, Syn Boží, ľahko sa zachránil a zanechal ich. (Luk. 4, 24—31.)

Hoci Nazareťania boli jeho najbližší súkmeňovci, Ježiš, keď videl, ako si málo cenia plánov božích, ako vzdorujú vôli Hospodinovej (nechceli v neho veriť), nehľadí na to, či sú to jeho súkmeňovci a či nie, ozaj s prorockou smelosťou im hádže do tváre, že sú menej hodni dobrodení božích než pohani, vdova zo Sarepty a Sýr Naaman.

Ba tvrdosť Kristova voči jeho súkmeňovcom, keď si to zasluhovali, nezastavuje sa ani pred strašne bolestnou úlohou: oznámiť im, že sú ako národ zavrhnutí Bohom a že musia svoje prednostenské miesto postúpiť inému vyvolenému národu. „Nikdy ste nečítali v Písmach: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, ten sa stal hlavákom uholným ... Preto povedám vám: Odníme sa vám kráľovstvo božie a dá sa ľudu, ktorý bude prinášať jeho ovocie.“ (Mt. 21, 42.) „Ale povedám vám, že mnohí prídu od Východu a od Západu a budú stolovať s Abrahámom a Izákom a Jakubom v kráľovstve nebeskom, ale synovia kráľovstva budú vyhodení do zovnútornej tmy: tam bude plač a škrípanie zubov.“ (Mt. 8, 11.)

V perikope o uzdravení sluhu stotníkovho (Mt. 8, 5—13; Luk. 7, 1—10) je opísaný iný krásny príklad, ako a proti akým osobným a ľudským ohľadom predsa treba vždy uznať svrchovanosť náboženského záujmu proti záujmu národnému. „Starší zpomedzi Židov“, čo ich stotník poslal k Ježišovi s prosbou, aby prišiel a uzdravil jeho sluhu, hovoria Ježišovi medziiným: „... Hodný je toho, aby si mu to preukázal: lebo miluje náš národ a sám vystavil nám synagogu.“ Ježiš sa obráti k domu dôstojníkovmu, aby splnil jeho želanie, ale on mu odkazuje: „Pane, neustávaj sa, lebo nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu. Preto ani seba som nemal za hodného ísť k tebe; ale riekni slovo, a uzdravený bude môj služobník. Lebo i ja som človek, pod mocou postavený, mám pod sebou vojakov: A poviem tomuto: Iď, a ide; a inému: Poď sem, a príde; a sluhovi svojmu: Sprav to, a spraví.“ Keď to počul Ježiš, divil sa, i obrátil sa a riekol zástupom, ktoré ho nasledovaly: Veru, povedám vám, ani v Izraeli nenašiel som toľkej viery.“ A povedal slovo a sluha dôstojníkov bol uzdravený.

Treba mať pred očami, že osoby, ktoré tu vystupujú, sú: s jednej strany Ježiš, Izrael, s druhej strany neobrezaný pohan, a ešte k tomu oddaný sluha nenávidených panujúcich Rimanov (alebo aspoň sluha Herodov, ktorý zas otrocky slúžil Rimanom). A Ježiš predsa obdivuje toho opovrhovaného pohana, ba viac si ho cení ako všetkých svojich súkmeňovcov, lebo jeho viera je väčšia. A stotník zas, hoci nie je Žid — a mentalita pohanov, hlavne Rimanov, oproti Židom bola mentalita vyššej rasy oproti menejcennej rase otrokov!²⁵ — uznáva úžasnú povýšenosť židovského proroka nad sebou. Nepokladal sa za hodného ísť k Ježišovi a prosiť ho, ale poslal miesto seba hodnejších ľudí, nehľadiac na to, že sú to Židia, jeho súkmeňovcami tak znevažovaní.

A potom, stotník miloval židovský národ! Bol iste príslušníkom iného národa. Keďže sa však presvedčil, že u Židov je pravé náboženstvo, zjavené Bohom, začal milovať ten opovrhovaný, ale požehnaný národ, rád sa s ním stýkal, dal im ešte i synagogu postaviť a vôbec sa snažil žiť tak, ako Židia predpisovali²⁶, nedbajúc nič na posmech a na nebezpečenstvá, ktoré mu plynuly z toho, že žil takým cudzím a opovrhovaným spôsobom života. To je triumf záujmu náboženstva nad záujmami národa! A Ježiš, Syn Boží, najobjektívnejší sudca mravov, svojím spôsobom správania schválil postup stotníka!

Prví kresťania, plní Ducha svätého, správali sa podobne. Kým boli pohanmi, opovrhovali Židmi a nenávideli ich. Ako veľmi sa však zmenila ich morálka, keď sa stali kresťanmi! Pavol, Žid, dobre si vedomý svojho hebrejského pôvodu, stáva sa v ich očiach najúctyhodnejším človekom, anjelom božím, ba samým Kristom (Gal. 4, 14), jemu sa podrobujú ako najvyššiemu sudcovi²⁷, majú ho tak radi, že by si boli i vlastné oči vytrhli a dali jemu, keby to bolo bývalo treba. A keď Pavol rozprával, v akej biede sú jeho súkmeňovci v Jeruzaleme, tu ho veľmi naliehave prosia, aby im mohli zo svojho vlastného imania pomôcť, a skutočne im i veľmi štedro pomohli. (II. Kor. 8, 1 a nasl. a 9, 1 a nasl.) Záver je jasný: Ak záujem náboženstva vedel preklenúť krásnym mostom hroznú, rozzevenú priepasť medzi židovstvom a pohanstvom, tým viac musí náboženstvo premôcť akékoľvek národniarske nepriateľstvá.

Pavol neváha postaviť ani svoj vlastný príklad osobný za model života pre všetkých kresťanov, nech už sú príslušníkmi ktoréhokoľvek národa. „Bratia, buďte mojimi nasledovníkmi a pozorujte na tých, ktorí žijú tak, ako máte príklad na nás.“ (Fil. 3, 17 a inde.)

Je potom iná celá seria textov, ktoré jasne vyznačujú inú demarkačnú čiaru pre lásku k národu.

Židia boli poddaní rímskych imperátorov. So zaťatými zubmi znášali tento uponižujúci stav vecí a čakali už každú chvíľu prisľúbeného veľkého proroka, ktorý mal prísť oslobodiť ich a obnoviť staré, slávne kráľovstvo Dávidovo. Pravdaže, s času na čas vypukly i menšie revolúcie, sprisahania, lenže Rimania ich vždy udusili krvou.

Pri takomto stave vecí prídu raz k Ježišovi najfanatickejší židovskí nacionalisti (farizeji) spolu so svojimi najväčšími protivníkmi, herodiánmi (priatelia Rimanov), a chtiac ho chytiť v slove, pýtajú sa ho (Mt. 22, 15—22): „... Povedz nám teda, čo sa ti zdá: smie sa dávať daň cisárovi a či nie?“ Že Židia museli platiť Rimanom daň, to bola pre nich najodpornejšia povinnosť, lebo to bol najistejší znak, že sú podrobení cudzincom, a to ešte pohanom. Tak sa dostal Kristus do slepej uličky, z ktorej nebolo východiska. Odpovedal im však tak, že sa znovu splnily slová, ktorými ho práve jeho nepriatelia, so zlým úmyslom, boli pochválili prv, než nastolili svoju chytavú otázku. („Učiteľu, vieme, že si pravdomluvný a ceste božej v pravde učíš a nedbáš na nikoho: lebo nehľadíš na osobu ľudskú.“) Dal im odpoveď, ktorá bola vlastne proti náhľadom oboch strán, i keď jej dosah útočníci hneď nepochopili. „Ale Ježiš, poznajúc ich podlosť, riekol: Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi peniaz daňový. A oni podali mu desiatnik. I riekol im Ježiš: Čí je tento obraz a nápis? Riekli mu: Cisárov. Vtedy riekol im: Odovzdajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, čo je božie, Bohu. Keď to počuli, divili sa, nechali ho a odišli.“

Teda: Majú byť Židia lojálni k cudzej politickej moci nad sebou? Ježiš nenecháva odpoveď v neistote. Áno, majú byť lojálni! Majú však práva božie utrpieť škodu v srážke s nárokmi cisárovými? Nikdy nie! Cisárovi treba dať len to, čo mu patrí; čo patrí Bohu, na to cisár nemá právo! (Je v tom vlastne jasné tvrdenie, že náboženské a národné záujmy, ak sa demarkačná čiara načrtá správne, nemôžu prísť nikdy do neshody.)²⁸

Iný podobný príklad rozpráva svätý Ján v šiestej hlave svojho evanjelia. Po rozmnožení chleba chce ľud, schvátený nadšením, násilne strhnúť so sebou Ježiša, vyhlásiť ho za kráľa a pod jeho vedením začať oslobodzujúci boj o samostatnosť. Ježiš však neschvaľuje ich úmysel, hoci má svojich súkmeňovcov veľmi rád a vidí, že sú v stave zotročeného národa. Ujde im pred rukami.²⁹

Veľmi dobre známa je trinásta kapitola listu sv. Pavla Rimanom, kde apoštol veľmi rozhodne bráni verejnú autoritu proti revolučným chúťkam. (Rim. 13, 1—7.) „Každá duša nech je poddaná vyšším vrchnostiam; lebo nieto vrchnosti, iba od Boha, ale ktoré sú, Bohom sú zriadené. A tak kto sa protiví vrchnosti, božiemu zriadeniu sa protiví a tí, ktorí sa protivia, sami si odsúdenie nadobúdajú ... Preto treba sa podriadiť, nielen pre trest, ale i pre svedomie. Lebo preto i dane platíte, keďže sú služobníkmi božími (vladári) a práve na to slúžia. Dávajte teda každému podlžnosť: daň, komu daň; mýto, komu mýto; úctu, komu úctu; česť, komu česť.“

Treba si všimnúť, ponajprv, že tu hovorí, povedali by sme, hrdý Žid (Hebraeus ex Hebraeis!), ktorého národ bol pozbavený Rimanmi samostatnosti — a hovorí ku kresťanskej spoločnosti v Ríme, složenej tiež z pokrstených Židov a z príslušníkov iných národov, ktoré boly tiež všetky premožené a podrobené Rimanmi. A potom: Podrobenie sa má byť úprimné, má to byť vec svedomia natoľko, že na vzburu sa hľadí ako na ťažký delikt. („... odsúdenie si nadobúdajú ...“)

To isté opakuje svätý Peter vo svojom prvom liste 2, 13. A svätý Pavol v prvom liste Timotejovi (2, 1 a nasl.) ukladá až i povinnosť modliť sa za vladárov, nehľadiac na to, akej sú národnosti, ani na to, akým spôsobom sa stali pánmi národov. „Vyzývam teda, aby sa predovšetkým vykonávaly prosby, modlitby, orodovania a poďakovania za všetkých ľudí. Za kráľov i za všetkých, ktorí sú vo vysokom postavení, aby sme viedli spokojný a tichý život vo všetkej pobožnosti a čistote. Lebo to je dobré a vzácne u Spasiteľa, Boha nášho ...“³⁰

K otázke lojálneho správania sa oproti cudzej politickej moci treba tu ešte poznamenať, že uvedené texty sa priamo vzťahujú len na tie okolnosti, pre ktoré svätý Pavol a svätý Peter písali, to jest na rímsku ríšu, dobre známu svojou spravodlivosťou k podrobeným národom.³¹ Ale nepriamo sa vzťahuje aj na každý podobný prípad: viacnárodné štáty, ale spravodlivé ku všetkým.

No čo by bolo povedať, keby ríša alebo ktorákoľvek cudzia nadvláda bola nespravodlivá ku svojim národom? Aká je odpoveď Nového zákona?

Ak ide o nespravodlivosť proti náboženstvu, Písmo hovorí jasne: Neslobodno za nijakú cenu poslúchnuť. „Poslúchať treba viac Boha ako ľudí.“ (Skut. 5, 29.) Máme sa však obmedziť len na pasívny odpor? Áno! V tomto práve je oná nezvyčajne hlboká duchovnosť kresťanská, ušľachtilá dôvera v konečné víťazstvo mravných síl oproti silám hmotným: trpezlivo znášať prenasledovanie, žalárovanie, ba i smrť, ale v nijakom prípade nezdvihnúť pravicu proti ustanovizni božej, verejnej moci. „Obráť svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, ktorí chytajú meč, mečom zahynú.“ (Mt. 26, 52.) „... a budete v nenávisti u všetkých pre moje meno; a predsa nezahynie ani vlas s vašej hlavy. Vo svojej trpezlivosti budete vládnuť svojimi dušami.“ (Luk. 21, 17—19.) Svätý Pavol skoro v každom liste zdôrazňuje kresťanskú trpezlivosť a Apokalypsa podčiarkuje dôležitosť tejto svätej, hrdinskej kresťanskej taktiky: „Kto má ucho, nech počúva. (Čo teda bude teraz nasledovať, to bude dôležité!) Kto zajíma do väzenia, do väzenia pôjde; kto mečom zabíja, mečom zabitý byť musí. Tu je trpezlivosť a viera svätých.“ (13, 9 a nasl.)³²

(Či toto pravidlo pripúšťa výnimky a či tu ide len o fakt, a nie o právo, o tom v tretej hlave.)

Dôsledok tohto vznešeného učenia pre našu štúdiu by bol: Ak sa v záujme náboženstva má zachovávať tento pasívny odpor, a fortiori sa má len pasívne odporovať a nevzburovať sa v záujme čisto národnom (proti násilnému odnárodňovaniu).³³ Hovorím „má“! Či je mravne-právne prípustný i činný odpor, o tom tiež v tretej hlave.

Toľko o pomere jednotlivca, prípadne národa oproti verejnej moci. Ale čo hovorí Nový zákon, ak sa úlohy vymenia? Verejná moc pred súdom národnej skutočnosti ako spoločenského celku alebo ako pečate, jasne viditeľnej v jednotlivcovi?

„... a tí, ktorí sa protivia, sami si odsúdenie nadobúdajú. Veď nemajú sa čo báť panovníkov tí, ktorí dobre robia, ale tí, ktorí zle robia. Chceš teda, aby si sa nebál vrchnosti? Rob dobre, a budeš mať pochvalu od nej. Veď je služobník boží, tebe k dobrému. Ale keby si zle robil, boj sa: lebo nie nadarmo nosí meč. Veď je služobník boží ako pomstiteľ na trest toho, kto zle robí.“ (Rim 13, 3 a nasl.)

To je úloha verejnej moci. Brániť dobro a chváliť ho; trestať, hoci i smrťou, zlo. V tomto vlastne je „starosť o verejné dobro“, uznávaná všeobecne za existenčný smysel verejnej moci.^33a

Teda: Štát nemá právo podmaňovať si iné národy. To je mimo dosahu jeho práv a jeho povinností. A potom, vnútri, nemá právo olupovať svojich poddaných o dobré alebo ľahostajné veci, ktoré oni vlastnia, ako sú napríklad i národné zvláštnosti, jazyk atď. Len zlo má ničiť bez milosrdenstva.³⁴

Iné prípady, keď v súkromnom živote treba určiť láske k národu a k jeho imaniu hranice, osvetľuje Nový zákon dvoma vznešenými prikázaniami: spravodlivosťou a láskou. Vlastne, ak chceme povedať pravdu, spravodlivosť v Novom zákone sa výslovne ani nepožaduje, lebo kresťanská, novozákonná morálka má byť založená vyššie: v láske! Ježiš nehovorí: Čo nechceš, aby ti iní činili, nečiň ani ty im (spravodlivosť), ale vyžaduje viac: „Nové prikázanie vám dávam: aby ste sa vospolok milovali, ako som vás ja miloval, aby ste sa i vy spolu milovali. Po tom budú poznávať všetci, že ste mojimi učeníkmi, keď budete mať lásku jedni k druhým.“ (Ján 13, 34 a nasl.) „Nikomu nič nedlhujte, iba vzájomnú lásku. Kto totiž miluje bližného, vyplnil zákon ... Teda láska je vyplnením zákona.“ (Rim. 13, 8, 10.) A v nádhernom hymne o láske, vloženom do prvého listu Korinťanom, spieva apoštol Pavol: „Čo by som hovoril jazykmi ľudskými i anjelskými, lásky však by som nemal, bol by som ako zvučiaca meď a cvendžiaci cymbal ... Láska je trpezlivá, je dobrotivá. Láska nežiarli ... nenadýma sa, nie je ctibažná, nehľadá svoj prospech ... nemyslí zle ...“ (I. Kor. 13, 1 a nasl.)

Ako by teda mohly vzniknúť nenávisti a nepriateľstvá medzi jednotlivcami rozličnej národnosti, ak medzi nimi vládne takýto zákon lásky? Ako by mohol niekto opovrhovať iným, ako by mu mohol chcieť zakázať používanie jeho milovaného materinského jazyka, alebo vôbec pozbaviť ho niektorej milej národnej zvláštnosti?

Ale Syn Boží nie je povrchný, a tak i národy majú v jeho očiach jednakú cenu. Ani „vyvolený národ“ nebol vyvolený preto, že by bol ozaj vnútorne hodnotnejší než iné národy³⁵, ale pravda je, že bol vyvolený Abrahám, Izák a Jakub pre svoju mravnú výšku, pre svoju poslušnosť voči Bohu a len ako odmena za ich osobné zásluhy sa im dostalo cti, že sa stali zakladateľmi mesiášskeho národa, nositeľa požehnania božieho pre všetky národy. (Porov. „... pretože si urobil túto vec (ochota obetovať Izáka) a pre mňa si ani syna svojho nešetril, požehnám ťa ... a budú požehnané v semene tvojom všetky národy zeme ... lebo si poslúchol hlas môj.“ Gen. 22, 16.)

V očiach Boha-Sudcu niet rozdielu medzi národmi a medzi civilizáciami. U neho rozhoduje len „nový človek“, výška kresťanskej mravnosti. „Neluhajte si navzájom, ale vyzlečte starého človeka so seba s jeho skutkami a oblečte si nového ... kde niet pohana a Žida, obriezky a neobriezky, barbara a Skýta, otroka a slobodného: ale všetko a vo všetkom Kristus.“ (Kol. 3, 11.) A treba mať pred očami, že medzi Židmi a pohanmi bola priehrada dokonalej plemennej nenávisti! A medzi civilizovanými národmi a barbarmi (Skýtov pokladali za najnevzdelanejších) videli skoro taký rozdiel ako medzi človekom a zverom.³⁶

Sú potom v Písme svätom Nového zákona také tvrdenia, také súčiastky učenia, že na ich základe priamo alebo nepriamo treba vyžadovať rovnosť medzi všetkými ľuďmi.

Rozpovedanie pôvodu človeka z jediného pôvodného páru, ako nám ho podal Mojžiš (Gen. 1 a 2) a jasne potvrdil soznam národov, ktorých všetkých pôvod sa tam odvodzuje od Adama a potom od Noema (Gen. 10), to všetko nachádza svoje nové potvrdenie vo vnuknutých slovách sv. Pavla, ktorý poučuje aténskych šovinistov, že Boh „spôsobil, aby z jedného všetky druhy ľudí prebývaly po celej tvári zeme.“ (Skut. 17, 26.)³⁷

A nielen spoločný pôvod spojuje celé ľudské pokolenie do jedinej rodiny bratov a sestier. Naši prarodičia, sotva boli stvorení, zhrešili. Ich hriech však, zvláštnym spravovaním božím, neobmedzil svoj dosah len na ich vlastné duše a telá, ale pôsobí i na dušu a na telo každého človeka³⁸, ktorý kedykoľvek v dejinách príde na svet. Následky dedičného hriechu, hlboký rozvrat v našej prírode v prospech zla sa jasne hlási k slovu u každého človeka, nech patrí ku ktorémukoľvek národu. „... skrze jedného človeka hriech prišiel na tento svet a skrz hriech smrť, a tak na všetkých³⁹ ľudí prešla smrť, lebo v ňom všetci zhrešili ...“ (Rim. 5, 12.) „Teším sa totiž so zákonom božím podľa vnútorného človeka: vidím však vo svojich údoch iný zákon, protiviaci sa zákonu mojej mysle a väzniaci ma v zákone hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek, kto ma vyslobodí z tela tejto smrti?“ (Rim. 7, 23.) Niet teda na svete nijakého plemena, ani nijakého národa, ktoré by boly zachránené od následkov dedičného hriechu. Všetci sme naklonení ku zlu. („... cit (človeka) a myšlienka jeho srdca sú nachýlené ku zlu od jeho mladosti.“ Gen. 8, 21.)

Ako celé ľudské pokolenie má podiel na nešťastí, tak zas všetkým bez výnimky sa ponúkajú dobrodenia vykúpenia. „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy.“ (I. Tim. 2, 4.) „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium každému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený; kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk. 16, 15 a nasl.) „A on (Ježiš Kristus) je usmierenie za naše hriechy: nie však len za naše, ale i za hriechy celého sveta.“ (I. Ján 2, 2.)

Všetci sa stávame synmi božími, všetci sme začlenení do tela Kristovho, vo všetkých nás prebýva Najsvätejšia Trojica. „Viďte, akú lásku nám preukázal Otec, aby sme sa synmi božími menovali a nimi i boli (sme).“ (I. Ján. 3, 1.) „Ak ma niekto bude milovať, bude zachovávať moju reč a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján. 14, 23.) „Či neviete, že vaše údy sú chrámom Ducha svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a nie ste svoji?“ (I. Kor. 6, 19.)⁴⁰

Tie isté prostriedky sú položené k rukám všetkých národov zeme: viera a krst ako základ, potom zachovávanie tých istých prikázaní. „Iďte teda a učte všetky národy, krstiac ich ... učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Mt. 28, 19 a nasl.) Kresťania, keď budú tak žiť, pretvoria svoje vnútro podľa vzoru Syna Božieho. Utvoria v sebe rozumové a mravnostné zvyky — ctnosti. A pre nás tu najdôležitejšia je tichosť a pokora srdca. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete pokoj pre svoje duše.“ (Mt. 11, 29.) A tento druhý text je ešte istejší: „Netúžiac po vysokých veciach, ale majúc záľubu v ponížených.“ (Rim. 12, 16.) „Boh sa pyšným protiví, pokorným však dáva svoju milosť.“ (I. Ptr. 5, 5.)

A v deň posledného súdu sa znovu jasne zaskveje rovnosť všetkých ľudí v očiach božích, lebo tam sa nebude súdiť podľa národnej príslušnosti, ale len a výlučne podľa mravnej hodnoty skutkov, vykonaných za zemského života. Ak skutky človeka boly vo shode s prikázaniami božími, predovšetkým s prikázaním lásky, čaká na človeka večná spása; ináč, nech už ostatné jeho vlastnosti boly akékoľvek, čaká na neho večné zatratenie.

Rozličnosť národov na zemi sa pokladá za prirodzenú skutočnosť, ktorej pôvodcom je sám Boh. Boh nielen že stvoril národy, ale ich i sleduje na ich pochode dejinami. Vie o rozličných vlastnostiach národov, najmä o najzjavnejšej: o rozličnosti jazykov. Národy budú stále rozdelené, až do konca sveta, ba rôznotvarosť medzi národmi nezmizne ani v Nebeskom Jeruzaleme. — Bohu tak leží na srdci osud všetkých národov, vlastných jeho tvorov, že ani koniec sveta nepríde prv, kým nebude všetkým národom zanesené slovo spásy. — Láska k národu je vec prirodzená, dobrá, svätá. Ale nesmie prestúpiť isté hranice. Záujmy božie a záujmy ľudskej duše, ktorá si má svojím ušľachtilým bojom o ideál dobrého človeka zaistiť večné šťastie, tvoria vrcholné ľudské a dejinné hodnoty. Kresťania, pretvorení vnútorne podľa ducha Kristovho („homines novi“), tvoria analogický útvar ako národy, vzniknuvšie prirodzeným sociologickým vývojom („gens sancta, populus electus“), ba všetci kresťania sú vštepení ako nové údy do jediného mystického živého organizmu, živeného tou istou životnou šťavou, prýštiacou z mystickej hlavy, z Krista, Syna Božieho. V záujme tohto nového života, neodpustiteľnej podmienky pre získanie večného života, treba opustiť všetko, čo sa mu čo i len trochu protiví, i keby azda veci, ktoré tak musíme opustiť, tvorily po stáročia súčiastku nášho národného dedičstva a čo aj primknutie sa ku Kristovi nesie so sebou pre náš tuzemský život veľmi zlé následky. Kristovo učenie a život podľa neho, to je prvá a hlavná vec. Len touto mierou treba vážiť ľudí, a nie podľa národnosti. Nie je dovolené zavierať oči pred chybami svojho národa a kolembať sa v slepom presvedčení, že národ sa bude mať vždy dobre, i keď v ňom bujnie všetka možná burina nemravu. — Kresťania, nech už sú akéhokoľvek pôvodu, majú sa navzájom milovať, majú si každého iného viac vážiť ako seba samých, majú sa vo svojej cirkvi dať spravovať svojimi predstavenými, nehľadiac vôbec na ich národnosť, majú nasledovať príklad najdokonalejších bratov v Kristu, nech už sú oni akejkoľvek národnosti. — Politická vláda je ustanovizeň božia. Vzoprenie sa proti nej je veľký hriech. Národy, podrobené cudzej vláde, majú byť i k takej politickej moci lojálne a úctive. To platí aspoň pre prípad, ak cudzia politická vláda je k nim predsa taká zhovievavá, ako bolo rímske impérium ku svojim národom. Ba verejnú správu, i cudziu, majú kresťania nadprirodzene milovať, majú sa za ňu modliť. — Nepatrí do kompetencie verejnej správy zabraňovať niektorému národu používať alebo pestovať svoje národné zvláštnosti. — Rovnosť medzi národmi je dokonalá.

Sväté Písmo však vždy, keďže predstavuje sbierku kníh, napísanú z vnuknutia Ducha svätého, má svoju zvláštnu mimoriadnu autoritu, „keďže je formálne slovom božím“.¹ Preto sa sväté Písmo teší takej veľkej úcte a vážnosti v Cirkvi božej a preto sme aj tu v štúdii o láske k národu vyložili najprv náuku Písma.

Teraz prichádzame k druhému prameňu zjavenia, t. j. k živému učiteľskému úradu v Cirkvi.

A najprv budeme hľadať neomylné dokumenty. Potom sa budeme prehŕňať v aktoch najvyššieho učiteľského úradu v Cirkvi, rímskych biskupov, v ich dekrétoch, encyklikách, úradných listoch a alokúciách.² Prezrieme si potom mienky teologov, ktorí napísali niečo dôležitejšieho o nacionalizme, lebo bohovedci sú rozširovatelia a prehlbovatelia cirkevného učenia. No uznal som za dobré nespojiť mienky teologov s úradnými dokumentmi cirkevného učiteľského úradu, ale uviesť ich až v tretej hlave, pri filozofickom rozbore nacionalizmu.

1. Neomylné dokumenty.

Máme nejaký neomylný dokument cirkevného učiteľského úradu, hovoriaci o nacionalizme? Nejaké koncilové rozhodnutie alebo nejakú pápežskú definíciu „ex cathedra“?

Nemáme nijaký neomylný dokument, ktorý by priamo hovoril o láske k národu. Ale máme aspoň úseky väčšieho alebo menšieho rozsahu, ktoré majú veľkú cenu pre hľadanie správnej miery v láske k národu a k celému jeho dedičstvu.

Sledujúc časový postup, stretneme sa najsamprv s odsúdením tyranicídia. Na koncile v Kostnici vyhlásili: „Ktorýkoľvek tyran môže a má byť dovolene a zaslúžene zabitý ktorýmkoľvek svojím vazalom alebo poddaným, aj s pomocou tajných úkladov, jemných lichotení a láskavostí, nech už by bola v ceste akákoľvek prísaha, složená do jeho rúk, alebo smluva s ním spravená, a netreba ani čakať na rozsudok alebo poverenie od akéhokoľvek sudcu ... (veta odsúdená), že je chybná vo viere a v mravoch a že ju ako heretickú, pohoršlivú a cestu, otvárajúcu ľstiam, klamom, cigánstvam, zradám, falošným prísahám — (koncil) zavrhuje a odsudzuje. Vyhlasuje okrem toho ešte, rozhoduje a definuje, že tí, ktorí zátvrdlivo toto najskazonosnejšie učenie bránia, sú heretici ...“ (Odtlačené v Denzingrovi 690.)³

Málo nám však pomáha táto definícia. Slovo „quilibet“ necháva totiž otvorenú bránu diskusii. Odsudzuje sa len tvrdenie, podľa ktorého ktorýkoľvek tyran, nehľadiac vôbec na to, v čom sa ukazuje jeho tyranstvo, môže byť zabitý ktorýmkoľvek svojím vazalom alebo poddaným. Neodsudzuje sa vôbec človek, ktorý by tvrdil, že práve tento zvláštny druh tyranov (teda nie ktoréhokoľvek tyrana, ale len toho tyrana, ktorý chce zničiť iný národ alebo národnú menšinu) možno aj revolučne, mimosúdne odstrániť zo sveta.

Dosah tohto odsúdenia pre nás je len tento: Treba vždy najprv veľmi dôkladne skúmať, v akom mimoriadnom prípade dovoľuje azda Cirkev povstanie proti nejakému zvláštnemu druhu tyranov. Nemožno jednoducho povedať: Výnimka, ktorú dovoľuje slovo „ktorýkoľvek“, to je práve národnostný tyran. Ani opak nie je oprávnený: ba práve táto rasa tyranov, národnostní tyrani, patrí do druhej skupiny, ktorá je chránená definíciou. — Len toľko, a nie viac. (Viď aj krátku diskusiu na konci nasledujúcej hlavy, keď sa hovorí o národnostnom princípe.)

Iný neomylný dokument, ktorý sa nás týka, je deviaty kánon dvaadvadsiateho zasadania tridentského koncilu. Najprv, v poučení, sa hovorí: „Hoci omša obsahuje veľké poučenie veriaceho ľudu, predsa sa Otcom nezdalo dobrým, aby sa slúžila hocikde ľudovou rečou.“ A deviaty kánon potvrdzuje: „Ak niekto povie, že ... omšu treba slúžiť len ľudovým jazykom ... nech je prekliaty.“ (Denz. 956.)⁴

Teda: Chcieť vo svätej omši vymeniť schválenú liturgickú reč za iný národný jazyk je celkom iste zveličená národnostná požiadavka.

Pius VI. odsúdil potom ešte ako schizmatickú a heretickú inú vetu, obhajovanú hlavne na pseudokoncile v Pistóji. Odsúdenie zneje:⁵ „Mienka, ktorá tvrdí, že stačí akákoľvek znalosť cirkevných dejín, aby každý musel uznať, že svolanie národného koncilu je jedna z kánonických ciest, ktorou sa majú skončiť v Cirkvi v jednotlivých národoch náboženské kontroverzie; ak sa tak rozumie, ako by kontroverzie vo viere a v mravoch, skrsnuté v ktorejkoľvek cirkvi, mohly byť národným koncilom neodvolateľne rozriešené: ako by národnému koncilu prislúchala neomylnosť vo veciach viery a mravov: — schizmatická, heretická.“ (Denz. 1593.) Teda: Národná pýcha, ktorá sa chce uplatniť aj vo veciach kresťanskej viery a mravov, musí sa hodne uskromniť.

A ešte: Týmto sa vlastne odsudzuje aj každá chúťka, pokladaná za prirodzenú u pohanov, aby totiž každý národ mal svoje vlastné náboženstvo. Láska k národnému svojrázu musí sa bez milosrdenstva zastaviť pred požiadavkami všeobecného zjaveného náboženstva. Nijaké národné náboženstvá alebo národné cirkvi.

Bolo by možné až povedať⁶, že slovo „nacionalizmus“ ešte nebolo dosiaľ nikdy spomenuté v pápežských dokumentoch. Je síce pravda, že sa nevyskytuje tak, ako je tu napísané, aspoň nie v písaných dokumentoch. V alokúciách som ho našiel neraz. Ale povedať, že v latinských pápežských dokumentoch by sa malo nájsť slovo „nationalismus“, znamená vyžadovať od jazykovej redakcie pápežských listín hriech proti Cicerónovej vznešenej materčine. Latinskou protihodnotou nášho „nacionalizmu“ je „amor nationis“ alebo „caritas suae gentis“, ale v nijakom prípade nie „nationalismus“. „Amor nationis“ je však už výslovne spomenutý v Encyklike Ubi arcano.

Hlavní správcovia Cirkvi Božej, ochrancovia svätého dedičstva učenia Syna Božieho, nezatvárajú oči pred jasnou skutočnosťou, že na svete jestvujú rozličné národy. Keď napríklad píšu svoje encykliky, adresujú ich občas všetkým národom zeme a tento svoj úmysel niekedy i výslovne spomenú. Obracajú sa „ku všetkým národom katolíckeho sveta“.⁷

Pápeži nielen že vedia o národoch, ale sa o ne i starajú a milujú ich, ako ich Pán miluje, lebo sú všetky jeho stvoreniami. „Len láska k nim (ku vladárom) a ku všetkým národom nás núti tak hovoriť, nie náš záujem“, vyhlasuje Beňadik XV. v liste kardinálovi dekanovi.⁸ „Keď teda ctíte v tomto votívnom chráme Božské Srdce, vzdávate tým česť samému Darcovi všetkého dobra, ktorý, i keď celý ľudský rod tak veľmi miloval a miluje, predsa váš národ zvláštnymi dobrodeniami vyzdobil.“⁹

Pius XI. jasne vyzdvihuje vnútornú cennosť, mravnú hodnotu, ukrytú v rozličnosti národných celkov na svete. Pravý nacionalizmus vie vliať do srdca ľudského toľko nadšenia, že človek potom z vlastenectva koná krásne ctnostné skutky. „Totiž aj táto láska k vlasti a ku svojmu národu, hoci nemálo povzbudzuje k viacerým ctnostiam a veľkým výkonom, ak sa spravuje kresťanským zánkonom ...“¹⁰

(Hodno si povšimnúť i to, že Cirkev schvaľuje obohacovanie svojho umeleckého pokladu novými dielami, typickými výrazmi nových národných géniov. Na výstave katolíckeho náboženského umenia v Ríme bolo možno vidieť krásne príklady. Podobne v Misionárskom a etnologickom múzeu v Lateráne. Dobre známe sú aj rozličné národné typy Madony, od tmavej mexickej Nuestra Seňora de Guadalupe cez najrozličnejšie národné typy slovanské, latinské, byzantské až po krásne nové obrazy Kráľovnej Číny od Lukáša Čenga.)

b) Slobodno teda milovať svoj národ?

Keby išlo o lásku k vlasti, odpoveď by bola veľmi ľahká, lebo encykliky Leva XIII. (Diuturnum, Libertas, Immortale a Sapientiae christianae) hovoria o nej aj ex professo neraz a odporúčajú ju ako ctnosť.¹¹ Ale ak chceme hovoriť priamo o láske k národu, zostáva nám len jediné isté útočište, a to je encyklika Pia XI. o postavení katolíckej Cirkvi v Nemeckej ríši (Mit brennender Sorge, 14. marca 1937). Z predchádzajúcich dokumentov sa dá len málo priamo alebo nepriamo vyvodiť. Predsa však niečo užitočného.

Ak pápež Lev v Sapientiae Christianae hovorí: „Treba teda milovať vlasť, ktorá nám dala do úžitku smrteľný život“, alebo ak Beňadik nazýva milovanou svoju taliansku vlasť¹² a Pius XI. už v Ubi arcano uznáva, že Taliansko je mu drahou vlasťou¹³, a podobné slová opakuje aj Pius XII. už v ďakovnom telegrame kráľovi a imperátorovi v deň svojho korunovania — vo všetkých týchto prípadoch celkom oprávnene bude možné predpokladať, že sa tu nehovorí len o láske k vlasti, k rodnej zemi, ale najmä i k ľudu, ktorý tú zem obýva. Znovu opakujem: Na europskom Západe sa idea vlasti a národa často kryjú.

(Ako výborný príklad na osvetlenie tohto stotožňovania vlasti a národa spolu so schvaľovaním lásky k národu vypisujem tu zo 72. stránky Lachanceovho diela niekoľko riadkov (je to z Vyhlásenia arcibiskupského výboru pre katolícku akciu vo Francúzsku): „L’Eglise approuve et favorise un juste nationalisme, celui qui veut à son pays sa sécurité, le respect de ses droits, sa vraie place dans le concert mondial. Mais elle veut que ce nationalisme soit chrétien, c’est à dire respectueux des droits des autres, soucieux d’entretenir les rapports que la justice, la charité et le devoir de fraternelle collaboration imposent aux peuples comme aux individus, et désireux d’aider et de soulager ceux quo souffrent.“ (Slovu „pays“ zodpovedá nižšie slovo „peuples“.)

Zaujímavé a dôležité pre naše problémy sú dva dokumenty, jeden od Pia X., ktorý hovorí priamo len o láske k vlasti, druhý od pápeža Rattiho, už omnoho jasnejší.

Pius X., hovoriac k francúzskym pútnikom, ktorých bol doviedol orleánsky biskup z príležitosti jubilejných osláv Panny Orleánskej, takto ich tešil: „... hádžu na vás ohovárku, ako by ste boli nepriateľmi vlasti!

Vzmužte sa, ctihodní bratia a milovaní synovia, a hoďte nazad do tváre svojich žalobcov tú nízku ohovárku, ktorá otvára vo vašich katolíckych srdciach hlbokú ranu, takú ranu, že potrebujete naozaj pomoci celej milosti božej, aby ste ju vedeli odpustiť. Veď skutočne niet podlejšej urážky pre vašu česť a pre vašu vieru: lebo keby katolicizmus bol nepriateľom vlasti, nebol by božím náboženstvom.

Hej, vlasť je hodna nielen lásky, ale mimoriadnej lásky, tá vlasť, ktorej sväté meno vzbudzuje vo vašom duchu najdrahšie spomienky a rozochvieva všetky nitky vašej duše, tá vaša spoločná zem, kde stála vaša kolíska, s ktorou vás sväzujú sväzky krvi a ešte to užšie a vznešenejšie spoločenstvo vrúcnej oddanosti a tradícií. Ale táto láska k rodnej zemi, tieto sväzky vlasteneckého bratstva ...“¹⁴

Vyzdvihujem najmä slová „note infamante“, „vile calonnie“, „les liens du sang“, „la communauté des affections et des traditions“.

Druhý text je podobný, ale ešte vzácnejší pre nás, lebo sa tam spomína národ, „natio“. Pius XI. mal na tajnom konzistóriu roku 1927 (20. júna) alokúciu ku kardinálom a v nej sa energicky postavil proti ohovárke, rozširovanej vtedy proti nemu, že vraj nemá rád svoju vlasť. Ohovárači hovoria, že on, dávajúc sa strhnúť láskou ku ktorémusi inému národu („alicujus nationis amore abripi“), nariaďuje veci, ktoré sa nedajú srovnať s láskou k vlasti („aliena patriae caritati“). „Toto všetko však, pre nás také nespravodlivé, nielen že zrejme protirečí našim vyhláseniam, jasným a neraz opakovaným, a je v rozpore so skutočným stavom vecí, ale má v sebe až čosi bláznovského.“¹⁵

Na základe tohto a predchádzajúceho textu dá sa právom uzatvárať: Nielen že láska k národu je vec dobrá a krásna, ale i naopak, nemilovať svoj národ, byť k nemu ľahostajný alebo priam sa odrodiť a mať radšej iný národ — to sú všetko veci zlé. Povedať niečo takého na osobu znamená pričitovať jej chybu. Teda: Národná ľahostajnosť je nesprávna, odrodilstvo je tiež nesprávne, medzinárodniarske rozlety na základe protinárodnom nemajú oprávnenia.

Encyklika Mit brennender Sorge hovorí jasnou rečou, ako i bolo treba, lebo láska k národu je v Nemecku veľmi vysoko. Niekoľko významných odsekov: Nemeckí biskupi prišli do Ríma k Otcovi celého kresťanstva poradiť sa o položení katolicizmu vo svojej vlasti. „... hoci veľmi milujú svoj národ a svoju vlasť, predsa nemohli ... bez poznámky obísť nespočitateľné množstvo iných smutných udalostí, hodných zavrhnutia.“ Na nemeckú katolícku mládež sa tlač bez akéhokoľvek podkladu žaluje, že nemá lásky k vlasti. „Nikto ani nemyslí na to, žeby chcel klásť nemeckej mládeži kamene do cesty, ktorá má viesť ku skutočnej národnej jednote, na ktorej sa má pestovať ušľachtilá láska k slobode a bezhraničná oddanosť vlasti.“ Kňazom pripomína, že je ich povinnosťou starať sa o duchovné blaho svojho národa. Majú „slúžiť pravde, celej pravde, strhnúť masku bludu a premôcť ho, nech sa zjaví v akejkoľvek forme alebo v akomkoľvek preoblečení. Zrieknuť sa tejto povinnosti bola by nielen zrada na vašom svätom povolaní, ale bol by to i zločin vzhľadom na pravý blahobyt vášho národa a vašej vlasti.“ (AAS.)

Jasné texty sú napr. v Ubi arcano (AAS. 14, 682), kde pápež po schválení správnej lásky k národu hovorí ďalej: „... ale láska k vlasti a národu ... sa predsa stáva semenom mnohých krívd a neprávostí, keď prekročí hranice správna a spravodlivosti a vyrastie v nemiernu lásku k národu.“¹⁶

Potom: „Rozpor medzi zveličeným nacionalizmom a katolíckym učením je zrejmý ... (zveličený nacionalizmus) sa protiví duchu Kréda, protiví sa viere.“¹⁷

„Treba naozaj povedať, že je to niečo, mimoriadne hodno zavrhnutia, tento duch separatizmu, zveličeného nacionalizmu, duch, ktorý práve preto, že nie je kresťanský, nie je náboženský, prestáva byť nakoniec aj ľudským.“¹⁸

Teda zveličený nacionalizmus je vec mimoriadne hodna zavrhnutia, je v zrejmej protive s katolíckym učením.

Na základe pápežských dokumentov možno potom zistiť i niekoľko symptomov zveličeného národovectva, ako i symptomov dovolenej a odporúčanej lásky k národu.

Kto nenávidí iný národ, je celkom určite v osídlach zveličeného národniarstva. Jasne to už povedal Beňadik XV. vo svojej prvej encyklike, kde sa dôrazne ozval proti „veľmi ukrutným nenávistiam pre rôznosť národného pôvodu“. Národ od národa vtedy (bola svetová vojna) viac nenávisť ako krajiny oddeľovaly.¹⁹

Pápeži pripomínajú pri každej vhodnej príležitosti opak nenávisti: lásku, bratstvo, blahovoľnosť, alebo aspoň úctu pred právami a hodnosťou iného. „... a na jej miesto (nenávisti) nech nastúpi bratská láska, ktorá pochádza od Ježiša Krista a ktorá nepozná hraníc medzi národmi“, napomína Beňadik XV. nemeckých katolíkov hneď po svetovej vojne.²⁰ Podobne iné výroky Beňadika XV.: „... nech sa vrátia národy, spojené bratskou láskou, k pokojným pretekom v štúdiách, v umeniach a v priemysle ...“²¹ „Rovnováha sveta a rozkvet pokoja a bezpečnosti medzi národmi spočívajú omnoho viac na vzájomnej blahovoľnosti a na úcte pred právami a hodnosťou iného než na množstve armád a na strašnej línii pevností.“²²

Ba Kristus nás vyzýva, aby sme všetkých svojich bližných pokladali za lepších, než sme my sami. „... v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho; nehľaďte na to, čo je vaše, ale čo je iných.“ Tak sa opovažuje, sledujúc sv. Pavla, kázať Čechom Lev XIII.²³

Kto tvrdošijne udržuje vo svojom srdci hnev, nenávisť proti inému národu, i keď je to proti národu, ktorý nás vo vojne porazil, celkom iste zveličuje v láske k národu. Treba vedieť odpúšťať aj nepriateľom. Takými napomenutiami oplýva už spomenutý list Beňadika XV. parížskemu arcibiskupovi, aj encyklika Pacem, Dei munus; obidva dokumenty boly napísané po vojne. „Vyplýva teda z toho, že ak chceme Srdce Ježišovo jemu najmilším spôsobom ctiť, musíme v dušiach zapaľovať oboju lásku, totiž lásku k Bohu a lásku k ľuďom, i keď nám sú alebo boli nepriateľmi. Nech totiž všetci pamätajú na to, že, konečne, odpustenie hriechov nám bolo Pánom ponúknuté len s podmienkou, ak my sami odpustíme tým, ktorí sa proti nám prehrešili.“²⁴ Prví kresťania, tí „bratia naši dávnych časov“, dali nám veľmi pekný príklad. „Hoci boli z najrozličnejších a medzi sebou znepriatelených národov, predsa dobrovoľným zabudnutím zničili spomienky na nesvornosť a žili v najväčšej svornosti. A skutočne medzi tými krvavými nepriateľstvami, ktoré vtedy v spoločnosti ľudskej panovaly, podivne sa javila toľká shoda myslí a duchov.“²⁵

Hlavne kňazom sa znovu zdôrazňuje povinnosť byť nositeľmi pokoja, ale i novinárom, ktorí obyčajne svojimi jedovatými perami rozduchujú oheň nepriateľstva medzi národmi. Pápež napomína kňazov, aby „v tejto na výsosť kresťanskej veci boli usilovní, to jest v hlásaní lásky k bližnému i nepriateľom: a nech sa stanú „všetkým všetko“ tak, že budú všetkým predchádzať dobrým príkladom, vyhlásia vojnu nenávisti a nepriateľstvu, a nech konajú v tejto veci veľmi rozhodne, vediac, že tým konajú veľmi milú vec i milovanému Srdcu Ježišovmu, i tomu, ktorý, hoc nehodne, ho zastupuje na zemi. Zároveň treba napomínať a dôrazne prosiť katolíckych mužov, ktorí píšu už či knihy, či časopisy, či vedú denníky, aby „ako vyvolení boží, svätí a milovaní, obliekli na seba milosrdenstvo, dobrotivosť“ (Col. 3, 12) a dávali to najavo i pri písaní tým, že nielen sa budú vystríhať falošných a neopodstatnených upodozrievaní, ale aj prudkých a hanlivých slov, ktoré sa i kresťanskému zákonu protivia, i ...“²⁶

Povinnosť odpúšťať vzťahuje sa bez akejkoľvek pochybnosti nielen na jednotlivcov, ale aj na národy ako spoločnosti! „To, čo tu pripomíname o pestovaní vzájomnej lásky jednotlivcom, to chceme pripomenúť i národom, vyšlým teraz z dlhého vojnového sporu, aby totiž, odstrániac, nakoľko je to len možné, príčiny neshody a predsa šetriac požiadavky spravodlivosti, obnovily medzi sebou priateľstvo a spojenie. Nie je totiž iný evanjeliový zákon pre jednotlivcov a iný pre štáty a národy, ktoré konečne všetky sú složené z jednotlivcov.“²⁷

Teda: Nenávisť a duch pomsty je istým znakom zveličeného národovectva.

Iný znak: Celkom iste zveličujú tí, čo sa vyhlasujú predovšetkým za členov národa a až potom za katolíkov, čiže kladú záujem národa nad záujem Kristovho náboženstva. Záujem Kristovho náboženstva je prvou vecou; až potom prichádza do úvahy všetko ostatné. „Pre nás je tu len povinnosť usilovne dať pozor, aby v takých svároch neprišlo do nebezpečenstva náboženstvo, ktoré je hlavným dobrom duší a všetkého ostatného dobra prameň.“²⁸ „Máme teda milovať tú vlasť, od ktorej sme dostali smrteľný život, ale je potrebné, aby naša láska k Cirkvi bola väčšia ...“ (Lev XIII., Sapientiae christianae.)²⁹ — A konečne list Pia X. poľským biskupom, ktorí mali veriacich, podrobených ruskej vláde (1905, ASS. 38, 321—7), je celý preniknutý starosťou, snahou pripomenúť poľským katolíkom, horlivým vlastencom, že v bojoch za vlasť a za práva ich národa nesmie utrpieť škodu záujem náboženstva.

Potom: Chcieť brániť, okrašľovať, obohacovať a k rozvoju privádzať národné zvláštnosti, to je už znak zveličeného nacionalizmu, ako tvrdia medzinárodniari?

Celkom iste nie! Ľahko prídeme k záveru, keďže už vieme, že pápeži uznávajú v rozdielnosti medzi národmi dielo rúk božích, teda vec dobrú. Teda: Brániť, k rozvoju privádzať atď. vec samu v sebe dobrú nielen že nie je hriech, ale je to celkom určite skutok počestný. Keďže láska k národu je vášeň, passio, treba dať veľký pozor na to, aby sa neprekročily dovolené hranice.

Výslovne to nachádzame povedané o najdrahšom národnom majetku, o jazyku. „Človek totiž už od prírody miluje a chce si brániť reč, zdedenú po pradedoch ... Obrana materinskej reči, ak neprestúpi určité hranice, je celkom určite mravne bezchybná; ale čo platí o ostatných súkromných právach, musí platiť aj tu: aby totiž z ich obrany nevznikla škoda verejnému dobru.“³⁰ Pápež sa potom ešte naširšie rozhľadí a schvaľuje vôbec starostlivosť o národné práva. Len kňazov napomína (str. 323), aby oni, vychovaní v správnom chápaní nacionalizmu už v seminári, vedeli potom správne regulovať nacionalizmus veriacich, aby v hájení a vo vydobývaní svojich národných práv neprekročili hranice, a dajúc sa strhnúť prílišnou horlivosťou, nezanedbali spravodlivosť a záujem verejného dobra. — „Pri terajšom stave vo vašich krajinách, myslíme, najdôležitejšou povinnosťou kňazov je vhodne i dotierave napomínať veriacich, aby sa navzájom milovali; pripomínať usilovne i to, že nie je hoden mena kresťana ten, kto v duchu i v skutku neplní nový zákon, daný nám Kristom, aby sme sa navzájom milovali tak, ako on miloval nás.“³¹

Charakteristický pre postoj Cirkvi k národovectvu je jej postoj ku snahám, ktoré by chcely zaviesť národné reči do liturgie. Už sme videli, že ten, kto by chcel zaviesť do omše výlučne národný jazyk, je prekliaty. Pius VI. zavrhol podobnú vetu, ale rázu všeobecnejšieho, hájenú zas na tom povestnom pseudokoncile v Pistóji. „Veta, v ktorej sa tvrdí, že je proti apoštolskej praxi a proti zámerom božím, ak sa neotvoria ľudu ľahšie cesty, aby svoj hlas mohol spojiť s hlasom celej Cirkvi; pochopená v tom smysle, že do liturgických modlitieb má sa zaviesť národná reč: nepravdivá, opovážlivá, rušila by poriadok, predpísaný pre slávenie svätých mystérií, mnoho zla by ľahko priniesla so sebou.“³² Tú vetu už bol vlastne odsúdil aj Klement XI. ako jednu z viet Pascháza Quesnela. (Denz. 1436.)

Ide Cirkev vo svojom odsudzovaní zveličeného nacionalizmu až tak ďaleko, že núti znepriatelené národy v záujme pokoja na svete i zrieknuť sa svojich práv?

Kto nepochopil správne evanjeliovú zásadu o neodporovaní zlému, myslí, že odpoveď môže byť len kladná: Áno, národy sa majú zrieknuť i svojich vlastných práv. Ale pápeži, najpovolanejší a rozhodujúci vykladači Písma, vyzývajú síce národy k pokoju, k láske, ba až k dobrovoľnému zabudnutiu na urážky, ale nikdy nikomu neukladajú za povinnosť zrieknuť sa svojich práv. V uvedených textoch Beňadika XV. a Pia XI. čítame okrem slov „carità“, „oblivio“ a „affratellamento“ aj slová „salvis utique justitiae rationibus“ a „in tuendis vindicandisque unusquisque gentis suae juribus“ (neprekočiť hranice).

Totiž: Katolícky smysel „neodporovania zlému“ je:³³ Kresťanský človek sám pre seba (ako súkromný jednotlivec) musí byť tak duševne rozpoložený, že v záujme nejakého dobrého výsledku („Nedaj sa premôcť zlom, ale premôž dobrom zlo.“ Rim. 12, 21.)³⁴ radšej znesie trpezlivo i krivdy na ňom páchané. Ak niet dobrých výhľadov, má sa brániť, ako sa sám Ježiš ohradil proti vojakovi, ktorý mu nespravodlivo krivdil. A potom: Ježiš v tých povestných „tolstovských“ úsekoch evanjelia hovorí súkromníkom, nie verejnej správe. Verejná správa má z povinnosti vzdorovať zlu („... non enim sine causa gladium portat.“ Rom. 13, 4) a ako obrankyňa práv spoločnosti jej sverenej nemôže sa vzdať obrany a prípadne i znovuvydobytia ukrátených práv štátu alebo národa, ak to verejné dobro štátu alebo celej ľudskej spoločnosti vyžaduje a niet ešte silného výkonného medzinárodného súdu. To je to „salvis utique justitiae rationibus“.

Keďže národná česť má veľkú mravnú hodnotu ako vzpruha pre veľké čestné činy, bolo i smiešne chcieť predpokladať, že pápeži sa stavajú proti nej ako proti opaku kresťanskej túžby po pokore. Naopak, pápeži majú vo zvyku vyzdvihovať práve dobré meno jednotlivých národov. Lev XIII. nazval „šľachtickým“ (nobilis) francúzsky národ a vyjadril francúzskym pútnikom svoju radosť nad tým, že sa ich kňazi a misionári snažia zvýšiť meno a slávu svojho národa nielen doma, vo vlasti, ale i v neznámych končinách zeme.³⁵ Pius X. pri každej príležitosti zdôrazňoval slávu poľského národa, zaslúženú slávu pre jeho „slávne skutky“, pre krížové výpravy v stredoveku, pre oslobodenie Europy od tureckej záplavy, pre príslovečnú poľskú oddanosť svätej Stolici.³⁶ Maďarom sa priznáva titul „rytierskeho národa“ (popolo cavalleresco), Slováci sa ozdobujú prívlastkom „veľkodušného národa“ (gens generosa). Svätí, ktorých rozličné národy daly svätej Cirkvi, prídu vždy do spomienky ako sláva národa, keď pápeži hovoria pri audiencii k cudzím pútnikom.

Ale láska k národnej cti môže byť taká, že sa pokladá za neznesiteľnú krivdu, ak je národ podrobený inému národu, alebo aspoň nie je úplne samostatný? Inými slovami: Má každý národ absolútne právo utvoriť si vlastný štát? Ako sa pápeži stavajú k národnému princípu?

Bezpochyby, ak sa národnostný problém postaví len do svetla otázky cti, odpoveď bude záporná. Štáty sú založené na autorite vládcov a autorita vládcov je zas zasadená do autority samého Boha, najvyššieho vládcu vesmíru. Len v záujme väčšej cti vyhodiť do vzduchu štát, vyvolať ďalekosiahle spoločenské neporiadky, to je celkom iste znak nezriadenej národnej vášne. Ale keby sa vec dala uskutočniť bez spoločenských porúch, celkom ticho, so súhlasom najvyššej štátnej autority, tak by nebolo na nej nič mravne chybného. Ináč však nikdy nie.

Niekoľko textov: „... čo však platí o ostatných právach súkromníkov, má platiť aj tu: aby z ich uplatňovania nevznikla škoda verejnému dobru.“ (Už vyššie citované.) Pius XI. v Ubi arcano, po zavrhnutí zveličenej lásky k národu, pokračuje: „Tí, čo sa tou láskou dajú strhnúť, iste zabúdajú nielen na to, že medzi všetkými národmi ako medzi súčiastkami ľudskej rodiny je bratský pomer a že aj ostatným národom patrí právo na život a na zlepšovanie svojho postavenia, ale i na to, že nie je ani dovolené, ani výhodné oddeľovať užitočné od čestného.“³⁷

Z toho vyplýva dejinne dôležitý záver: Všetky vojny, ktoré boly vedené len v záujme národnej jednoty, a všetky povstania, ktoré sosnovaly také národnostné menšiny, ktoré maly všetky národné práva v cudzom štáte, to všetko sú vojny a povstania nedovolené, hodny zavrhnutia.

Aby národ bol celý sjednotený v jedinom štáte, to je vec zaiste osožná a prirodzená, ale vôbec nie nevyhnutná. Teda v takomto prípade neposlúchnuť verejnú autoritu alebo organizovať vojnu proti inému, zákonite ustanovenému štátu je nepochybným znakom zveličeného národovectva, a teda je to hodno odsúdenia. (Porovnaj i dôvody v tretej hlave.)

Ale národnostný princíp sa obyčajne predstavuje nielen ako vec cti, ale, a to predovšetkým, ako vec spravodlivosti. Ak sa národ alebo menšina dobre cíti v štátnom spojení s iným národom, sotva mu príde do hlavy myšlienka chcieť sa oddeliť a utvoriť svoj vlastný, nezávislý štát. A ak mu predsa taká myšlienka príde, treba to pokladať len za pokúšanie k márnosti: bažiť po väčšej cti, po úplnej samostatnosti. Tak sa vracia mravnostný prípad, práve teraz rozriešený.

No ak sa veci tak majú, že národ vo svojom spojení sa zle cíti, ak je zanedbávaný, ak sa mu kladú prekážky do cesty za úplným rozvojom národného svojrázu, ba ak mu hrozí až národná smrť, lebo ho násilne odnárodňujú, tak boj za samostatnosť dostáva iný mravnostný vzhľad.

Aby sa mi dobre rozumelo, poznamenávam: Utláčanie národa sa môže javiť:

a) alebo len na poli politickom. Národ mal úplne samostatný štát — a tu príde iný národ a bez akejkoľvek príčiny si svojho suseda podmaní. To je uzurpovanie najvyššej moci v národe;

b) alebo na poli všeľudských práv. Národ je pod vládou tyrana, je hračkou v rukách egoistického despotu. To je stav tyranstva, bez národného zafarbenia;

c) alebo na poli náboženstva. Nie je dovolené žiť podľa náboženstva, ku ktorému človek z presvedčenia patrí;

d) alebo človek má zaručené všetky práva voľného občana — okrem národnostného práva. Nesmie sa prihlásiť za príslušníka národa, ktorého členom sa cíti. Národné školy sú zakázané, i tlač, hovoriť vo verejnosti svojou materinskou rečou je alebo nebezpečné, alebo priamo trestné. Kto sa nepoddá, toho prenasledujú a sužujú. To je násilné odnárodňovanie.

Zo všetkých týchto štyroch druhov utláčania nás tu zaujíma len posledný druh (d), či totiž slobodno povstať proti zákonitej vláde len na základe čiste národnom, t. j. len preto, aby sa predišlo zaniknutiu národa ako osobitného etnografického celku.

Iné druhy utláčania nás tu nezaujímajú, lebo sa robia alebo na základe nezákonitosti vlády (a), alebo na obranu všeľudských práv (b), alebo na obranu náboženstva, a nie národnosti.

Myslím, že na základe pápežských dokumentov možno nanajvýš dokázať dovolenosť povstania v prvých troch prípadoch tu vymenovaných.³⁸ Chcieť ísť ďalej a chcieť z pápežských dokumentov sostaviť i dôkaz, že aj v prípade národného útlaku (náš prípad d)) povstanie je dovolené, pokladám za úlohu veľmi ťažkú, ba za neplodnú. Nie že by pápeži schvaľovali takú barbarskú menšinovú politiku („Insitum enim a natura est acceptam a proavis linguam amare tuerique velle“!), ale jednoducho nehovoria nikdy, keď je reč o priamom, nielen trpnom odpore, o národnostných právach. Aj najvýznamnejšia encyklika o tejto veci, Nos es muy, do Mexika (AAS 29, 200 a nasl.), hovorí len o „najelementárnejších slobodách náboženských a občianskych“ („las mas elementales libertades religiosas y cívicas“, str. 208) a nemožno ani zpomedzi riadkov vyrozumieť, že by medzi tými slobodami bola i sloboda národných práv, lebo je reč o Mexiku, a tam sa vôbec nepraktikuje násilné odnárodňovanie.

A zas na druhej strane nepokladám za oprávnené dôvodiť autoritatívne proti dovolenosti národného povstania na základe postoja, ktorý zaujali pápeži Lev XIII. a Beňadik XV. proti národnostným povstaniam Írov, Poliakov, juhoamerických republík a Flámov v Belgicku. Dôvod je: Tu nejde o jednoduché národné povstania. Hral tam rolu vždy a) alebo záujem náboženský (Íri a Poliaci), b) alebo nenávisť proti nezákonitej vláde (teda vlasť, a nie národ), c) alebo len márnosť alebo užitočnosť (Flámi a Juhoameričania).

Nuž odpovedám: Pápežské dokumenty neriešia problém dovolenosti povstania z čisto národných pohnútok (proti násilnému odnárodňovaniu).

Ale že je to úplne vo shode s prirodzeným právom, a teda a priori prípustné i v katolíckej morálke, o tom v tretej hlave.

Čo znamená, že nejaká náuka si neprotirečí, je jasné.¹ Nehovorí v jednej zásade tak a v inej naopak.

V predloženej katolíckej náuke o láske k národu nič takého nenájdeme. Ba ani naši nepriatelia, ktorí nám tak radi vyhadzujú na oči všetky možné i nemožné chyby, ani oni nám nevyčitujú nikdy (aspoň o tom nikdy nebolo počuť), že by naša náuka o láske k národu bola zapletená do zrejmých protirečení.²

No pokladám za potrebné znovu tu zdôrazniť, ako na vlastnom mieste, riešenie istej možnej výčitky. Výčitku možno formulovať takto: Katolícka náuka na jednej strane odporúča trpieť krivdy, i krivdy celonárodné, bezprávne ujarmenie — a na druhej strane na základe jej princípov sa dá dokázať, že je dovolené i so zbraňou v ruke vzoprieť sa proti vláde, ktorá chce násilne odnárodňovať.

Odpoveď je veľmi ľahká, ale nie veľmi známa: To je práve jedna z hlboko ľudských, ale i vysoko nadľudských vlastností zjaveného učenia, že neodsudzuje to, čo je podľa riadnej ľudskej mravnostnej logiky správne a nad čo sa veľká väčšina ľudí len veľmi ťažko vie povzniesť (v našom prípade: dovolenosť čisto národného povstania), ale predsa dôrazne upozorňuje, že je tu ešte aj čosi lepšieho, vyššieho, ideálnejšieho³, za čo hodno sa boriť a strádať a čo z človeka robí mravnostného hérosa, hrdinu, pozdvihuje ho nad ľudský priemer a približuje ho k samému Bohu. To nie je protirečenie, lebo protirečenie by tu bolo len vtedy, keby sa schvaľoval zlý, nemravný spôsob správania — a aj opak toho spôsobu správania by sa pokladal za dobrý. Tu sa však neschvaľuje naraz zlé i dobré (čo by bolo bezpochyby protirečenie), ale kladie sa nad seba dobré a lepšie, čo iste nie je protirečenie, ale len mohutná výzva k mravnostnému hrdinstvu.

2. Tu niet omylu.

Náuka, aby vôbec mohla pochádzať od Boha, múdrosti samej, musí byť nielen bez protirečení, ale nesmie v nej byť ani iná vnútorná chyba: nedôslednosť v logickom postupe, omyl.

Náuka musí vychádzať

a) zo správneho základu a

b) musí ísť potom logicky priamočiaro, bezchybne.

A, zrejmé, skúšobný kameň správnosti tu nesmie byť zjavenie, ale zdravý prirodzený ľudský rozum. Náuky zjavené a zdravé prirodzené náuky musia byť v dokonalom súlade, lebo pôvodcom oboch je vlastne ten istý Boh, pravda sama. Pravda pravde nemôže protirečiť.

a) Prirodzený základ etiky.

Teraz sa dosiahla skoro-skoro⁴ úplná shoda medzi katolíckymi mysliteľmi o tom⁵, že základ etiky, základ pre mravné konanie človeka, je nám daný samou prirodzenosťou vecí. Ak človek chce konať dobre, stačí mu dobre si všimnúť a analyzovať všetky veci, ktoré sú okolo neho, a konať potom stále a dôsledne podľa výsledku svojho bádania. Keď sa totiž zahrúžime do pozorovania sveta, počínajúc sami sebou, prechádzajúc ríšami hmotných a duchovných bytostí a povznášajúc sa až k Bohu, ako ho poznávame v zrkadle stvorenstva, zbadáme skoro, že všetky veci sveta hmotného i duchovného sú navzájom pospájané viditeľnými alebo neviditeľnými, ale vždy skutočnými sväzkami a že sa nenájde na svete ani jedna vecička, ktorá by bola úplne zbytočná a osamotená. A nielen toto silné pospájanie, túto vzájomnú závislosť spozorujeme vo vesmíre, ale ešte viac. Bytosti si navzájom posluhujú — ale nie všetky, povedali by sme — majú rovnako bohatý dvor oddaných sluhov. Kozmos nie je vystavený vo forme roviny, ale vo forme vrchu. Kozmos je pyramída. Sú v ňom bytosti najnižšieho stupňa, bez života, bez vlastného pohybu, iné zas bohatšie, žijúce aspoň vegetatívnym životom — a už tieto bytosti majú pekný dvor: nižšie bytosti im oddane slúžia. Na vyššom bytostnom stupni sú bytosti, obdarené životom senzitívnym, a im zas slúžia oba nižšie stupne. Bytostiam, obohateným rozumom, slúžia i nerasty, i rastliny, i živočíchy. A konečne celý vesmír s ľuďmi i s anjelmi je zameraný k Veľkému Otcovi sveta, hýbe sa ako nesmierna kozmická záplava proti nemu, spievajúc mu hymny šťastia, vďačnosti a slávy.

Inými slovami a jasnejšie: Kozmos nie je bez ladu a skladu nahádzané smetisko atomov a duchov, ale je to organizmus. A ako v organizme všetky čiastky, všetky údy majú svoju funkciu, majú svoj vlastný poriadok, ktorý nesmie byť porušený, lebo ináč neporiadok, zlé fungovanie nájde ozvenu v celom tele, ba ako následok zlého fungovania jedného orgánu môže prísť skaza celého organizmu, tak aj v kozme. Každá vec tam má svoju osobitnú funkciu, svoj azda malý, ale vždy usporiadaný systém života. Z malých poriadkov jednotlivých vecí sa potom tvorí Poriadok veľkého formátu, všeobecný vesmírny poriadok.

Tak potom bez všetkého možno prijať ako pravdivý náhľad, podľa ktorého ústrednou ideou mravnostného systému človeka je idea poriadku.⁶ Kto koná tak, ako mu diktuje poriadok, vštepený do jeho ľudskej prírody, koná dobre. Kto zaobchádza s vecami, čo ho obkľučujú, aby neporušil ich prirodzené zameranie, javiace sa v samej prírode, ktorú dostaly do daru od najvyššieho usporiadateľa, ten s nimi zaobchádza dobre.

Toto je čisto rozumom získaná základná čiara pre mravné konanie človeka.

Ak teda chceme nájsť pravý spôsob správania sa človeka k realite „národ“, musíme jednoducho aj pre tento prípad použiť, aplikovať záver, ku ktorému sme prišli: pozorovať národ, jeho vnútorné ústrojenstvo, jeho funkcie, hľadať vzťahy národa k iným realitám, k osobám a k Bohu a tak nájsť malý vnútorný poriadok, podľa ktorého jestvuje a dejstvuje národ. Uvidíme jasne, že závery, ku ktorým prídeme touto prirodzenou logickou cestou, sú v dokonalom súlade so zásadami, ktoré sme zistili v predchádzajúcich hlavách na základe zjavenia. Chceme prísť ku konklúzii: Zjavené učenie o nacionalizme je v dokonalej shode s rozumom, nijakej logickej chyby v ňom niet, teda: môže pochádzať od Boha.

No poslanie bytostí, neobdarených rozumom, líši sa od poslania osôb v spôsobe, ako vykonávajú svoju úlohu, svoje poslanie. Bytosti, neobdarené rozumom, splňujú svoje poslanie mechanicky, bez vedomia o tom, čo konajú, rozumové bytosti ho plnia len s pomocou svojej poznávacej a vôľovej schopnosti. Keďže slovo „poslanie“ už samo osebe naznačuje, že rozkaz bol uvedomele zachytený a uvedomele splnený, obyčajne sa príčina bytia nerozumových bytostí nevolá poslaním, ale jednoducho smyslom. Pre smysel bytostí rozumových sa však lepšie hodí názov „poslanie“.

Hovoriac o národe, o realite, ktorá svoj cieľ dosahuje spolupôsobením členov národa — teda bytostí rozumných — budem používať radšej výraz „poslanie“ než smysel. Tak je to už konečne aj vo zvyku.

No nie je vždy na mieste ani pri osobách hovoriť o poslaní. Pri osobách alebo skupinách osôb ľahko totiž možno rozoznávať dvojakú úlohu, ktorú konajú vo svete. Jedna úloha je tá, pri ktorej je potrebný zásah rozumu a vôle, t. j. ľudského činu s určitým cieľom, ktorý treba dosiahnuť; druhá úloha sa plní automaticky, mechanicky, už samým prostým jestvovaním ľudskej bytosti na svete.⁷ Aj táto druhá úloha, keďže je tesne spojená s osobou, môže sa volať „poslanie“ — no len v nevlastnom smysle slova („per superabundantiam subjecti“, nie „per modum acquisitionis objecti“).

Aj národ teda má dve poslania: jedno v pravom slova smysle, dynamické, druhé v prenesenom slova smysle, statické, konané prostým jestvovaním reality „národ“.

Hodnota sa vecne (materialiter) stotožňuje so smyslom a s poslaním, ale líši sa tým, že jej podstata je tvorená vzťahom posluhovania. Jedna vec smeruje k druhej ako jej viac-menej potrebná výpomoc. Keďže niet na svete ani jedinej absolútne nezávislej veci, veci, tvoriacej ako by svoj vlastný, malý, hermeticky uzavretý svet, ale všetky veci slúžia a majú zas svoju obsluhu, tak je úplne jasné, že každá bytosť je zároveň i hodnotou.⁸

Ale ako medzi bytosťami je vystupujúce odstupňovanie, tak nevyhnutne i medzi hodnotami bude podobné odstupňovanie, bude tam hierarchia hodnôt. Nie každá realita má tú istú hodnotu, tú istú cenu. Celkom iste hodnoty, ktoré sú veľmi potrebné pre jestvovanie a dejstvovanie bytostí vyššieho stupňa, sú hodnoty objektívne vyššie než iné. Typickým príkladom je človek, ktorý vlastne udržuje celý viditeľný svet, dáva smysel všetkým nižším bytostiam. Keby na svete nebolo človeka, tvora, obdareného rozumom, schopného rozumove pochopiť múdrosť a dobrotu Stvoriteľa, javiacu sa vo stvorenstve, viditeľný svet by nemal smyslu: „gloria objectiva“ bez skutočného, uvedomelého oslavovania (gloria formalis) je bezcenná. Človek je pre svet viditeľný hodnotou bezpodmienečne potrebnou, je smyslovou náplňou viditeľného stvorenstva.

Smysel, hodnota a poslanie, len čo ich človek spozoruje, vyvolávajú vo vnímajúcom subjekte reakciu, vzbudia v ňom subjektívny súvzťažný (korelatívny) zjav. Subjektívnym korelátom pochopenia smyslu je: upokojenie nepokoja, ktorý chce vedieť, „načo“? Je plná uspokojenia odpoveď: „No, už teraz viem!“ na otázku: „Prečo bola táto vec stvorená?“ Subjektívnym korelátom pochopenia hodnoty je spôsob správania sa, postoj.⁹ Keď spozorujem niečo, čo má pre mňa cenu, význam, alebo ho nemá, hneď zaujmem k veci postoj.

Na čom všetko záleží, je: zistiť skutočnú, pravú hodnotu veci, o ktorej je reč. Hodnotu pre mňa, hodnotu pre ľudí vôbec, hodnotu pre iné bytosti. O to sa pokúsime teraz, pri realite ‚národ‘. Zistiť hodnotu národného bytia pre kozmos, najmä jeho význam v dejinách ľudského pokolenia, zmerať jeho dosah vo výchove jednotlivca a pri upokojovaní časných ľudských potrieb, ako i objasniť jeho vzťah k večnému poslaniu človeka. Mravnostné závery vyprýštia spontánne z jednotlivých úvah. Aj kozmická harmónia medzi závermi, ktoré plynú z prameňov Zjavenia, a medzi závermi, ku ktorým prichádza prosté nezaujaté rozmýšľanie, znovu sa ukáže v dokonalom svetle.

Pokúsim sa o to, čo by Nemci nazvali „Sinndeutung des Nationalen“ alebo filozofiou národa. Isteže, skutočne pravá filozofia národa sa ani trochu nevzdiali od teologických záverov o tom istom predmete, takže sa stane to, čo sa v našich dňoch stáva čím ďalej, tým častejšie u kresťanských mysliteľov: že totiž filozofia nejakého dôležitého komplexu vecí alebo osôb, keď sa už bola pousilovala na vlastnú päsť čo najviac sa priblížiť pravde, rada ustupuje silnejšej a prezieravejšej viere — a hovorí sa potom skôr o teologii dejín, národa atď. než o filozofii. Vecný súlad (materia) je dokonalý, metodologické, formálne rozlíšenie zostáva nedotknuté.¹⁰

c) Národné bytie na váhe kozmu.

Bez nejakého silnejšieho základu a iste nadarmo šomrú kozmopoliti na národnostné rozdiely na svete. Keď dobre pozorujeme zákony, ktoré vládnu vo vesmíre a ktoré teda treba pokladať za zákony, stanovené Tvorcom, zistí sa veľmi ľahko, že národnostné rozdiely patria medzi najprirodzenejšie veci sveta.

Je totiž vo vesmíre všeobecne platný zákon, ktorý možno formulovať takto: Svet je až do špiku preniknutý rôznotvarosťou. Rôznosť, rôznotvarosť sa uplatňuje všade vo svete, a to nielen pri bytostiach hmotných, smyslových, ale zasahuje aj do ríše duchov.¹¹ Vo svete viditeľnom rôznotvarosť bije do očí. Netreba uvádzať príklady. Stačí obzrieť sa okolo seba a porovnať dva stromy toho istého druhu, dve zvieratá, alebo i dvoch bratov. Odtlačky prstov pri zisťovaní totožnosti v súdnictve. Zákon rôznotvarosti je taký pevný, že sa pokladá za pravdivé až i takzvané „principium indiscernibilium“, pripisované, ako prvý raz zistené, Schopenhauerovi. Princíp hovorí, že na svete nie sú ani dve veci — bytosti, ktoré by sa nedaly rozoznať podľa svojich zvláštnych odlišných vlastností.

Čo je poslednou príčinou tejto rôznotvarosti? Teodicea odpovedá: Boh je bytosť nekonečne dokonalá. Jeho nekonečné vnútorné bohatstvo a jeho dokonalosť môže sa teda podeliť nekonečnej serii omedzených bytostí¹² a každá z nich môže mať účasť na inej akosti, na inom bohatstve Boha. Isteže, Boh mohol stvoriť menší počet druhov vecí. Záviselo to úplne od jeho slobodnej vôle. Ale ak chcel primerane, dôstojne dať najavo svoje nekonečné vnútorné bohatstvo, mohol voliť len jediný spôsob: stvoriť veľké, nedohľadné množstvo rôznotvarých vecí a bytostí. A stvoril tých rôznych bytostí skutočne také množstvo, že naša myseľ, ak dobre pozoruje, je priam oslnená už pri pohľade na ten pomerne malý počet, ktorý je jej na dosah, a už ten obraz vie otvorené duše priviesť do nadšeného spevu chvály, obdivu, oddanosti Veľkému Hospodinovi.

A potom: Svet, ako som už poznamenal, je stavaný pyramidálne a je organický a hierarchický. Bezpochyby aj táto ústrojnosť sveta závisela úplne od slobodného výberu Tvorcu. Keďže Tvorca vyvolil tvar, ústrojnosť, nevyhnutne musel prijať i spôsob, ktorým jedine tento tvar možno dosiahnuť. A jediný spôsob, ktorým sa tvorí organizmus, je: rozlíšiť, zdiferencovať v celku čiastky a určiť každej jej vlastnú zvláštnu funkciu. Stvorí sa mnohotvarosť, ale jedine s tým úmyslom, aby sa mnohotvarosť sviazala do jednotnosti, do jednotnosti orchestra, do jednotnosti organizmu. Jedno je však isté: Keď chcem mať niečo organického, musí tam byť najprv mnohotvarosť častí.

Aj iné hľadisko vyžaduje mnohotvarosť, rôznotvarosť na svete. Svet má totiž byť nielen konečným odzrkadlením nekonečného bohatstva božieho, ale má byť i zrkadlom jeho krásy. A krása záleží práve v tom, že v celku sú krásne zladené časti. A čím viac je častí a čím rozmanitejšie sú, tým krajší je celok, tým krajší obraz vie z nich utvoriť umelec. „Varietas delectat.“

Teda: Rôznotvarosť nie je vo svete ani zďaleka rušivým prvkom, ba naopak — ak je (ako naozaj je) pravda, že svet je odrazom dokonalosti božej — stáva sa prvkom absolútne nepostrádateľným.

Ako by nás teda mohlo potom prekvapiť, keď pozorujeme, že ten istý zákon rôznotvarosti sa uplatňuje aj pri ľuďoch a pri skupinách ľudí — pri národoch? Rôznosť národov na zemi, osvetlená s tohto hľadiska, javí sa nám ako jedna z najprirodzenejších vecí, ako vec chcená priamo Tvorcom a Veľkým Umelcom. Múdrosť Tvorcu lepšie vyniká, ak národy, ktoré On spravuje, sú početnejšie a rozdielnosť medzi nimi väčšia. Jeho dobrota a bohatstvo sú tým zjavnejšie, čím viac je národov na svete a každý z nich bohato obdarený odlišnými dobrými, ušľachtilými vlastnosťami.

A nech nikto nepovie, že úvahami, ktoré sme práve podali, sa nanajvýš dokáže, že rôznotvarosť vo všeobecnosti (in genere) je vec prirodzená a teda dobrá. Prechod od rôznosti medzi ľuďmi vôbec k rôznosti medzi národnými skupinami je úplne oprávnený. Vo svete nielen človek-jednotlivec sa líši od všetkých ostatných jednotlivcov toho istého druhu, ale v tom istom druhu sú ešte zvláštne, navzájom sa líšiace skupiny jednotlivcov toho istého druhu. (Každodenný hovor sa tu nekryje s filozofickým názvoslovím. Filozofická reč nezná napr. viac „druhov — species“ koní alebo holubov atď. Každodenný hovor je pohodlnejší.) Tento zákon vyžaduje, aby sa aj medzi ľuďmi — okrem rôzností, ktorými sa jednotlivec líši od jednotlivca — objavily i rozdiely medzi skupinami. Z tých potom samovoľne vyrastá duch súdržnosti v skupine, ktorá má rovnaké vlastnosti, až národné povedomie.

Už hneď na základe týchto prvých úvah môžeme pokladať za isté aspoň tieto etické (mravnostné) závery: 1. Ak rôznosť medzi národmi je vec dobrá, chcená od Boha, tak hnev kozmopolitov nech sa obráti proti výstrednostiam v láske k národu, a nie proti samej skutočnosti, že svet je posiaty takou pestrou siatbou ľudských skupín. Okrem toho: 2. Dielo božie — teda i národnosť — si vyžaduje aspoň úctu, ak nie priamo obdiv a lásku. 3. Byť si teda vedomý svojej národnosti alebo 4. zobúdzať národné povedomie v iných, to všetko nemá samo v sebe vôbec nič do činenia s neposlušnosťou k Stvoriteľovi, s mravnou nezriadenosťou (hriech).

Má teda pravdu Yves de la Brière, keď hovorí, že „Nacionalizmus, aj oprávnený, zdá sa len náhodným úkazom, vyvolaným nenormálnymi okolnosťami“?¹³

Myslím, že sme tu len pred neveľmi šťastným spôsobom vyjadrenia sa a že skutočný náhľad autora je ten, ktorý sa dostatočne jasne javí na iných stránkach dielka a vôbec v duchu, ktorým sa dielko nesie, že totiž nacionalizmus je, hej, vec prípadková (akcidentálna), ale jej pôvod nie je vždy v abnormálnych okolnostiach. Keby na svete ani neboly nepriateľstvá medzi skupinami obyvateľstva, vedomie rozdielnosti v tele, v povahe by celkom určite viedlo k užšiemu somknutiu sa medzi tými, čo majú jednaké vlastnosti (Similis simili gaudet), a tak k nacionalizmu.

Niekoľko textov zo súčasných autorov:

Profesor filozofie v Ottawe L. Lachance na 76. a 114. str. svojho dielka píše: „Pán života predvídal a chcel (rozdielnosť medzi národmi); táto rozdielnosť má teda príčiny na svoje bytie, lebo On má svoje zámery, svoje plány. Teda „rozdielnosť medzi národmi“ úplne zapadá do rámca Prozreteľnosti a prirodzeného poriadku.“¹⁴

Th. Steinbüchel (cit. I., 1, 323): „Národ sa nám javí ako Bohom stvorené dielo v dejinnom čase. V dejinnom čase má každá jestvujúca vec svoj význam, má každý národ Bohom dané určenie pre určitý dejinný časový priestor a pre styk s inými národmi.“ „Svetové náboženstvo, ako je práve „katolícke“ ... musí si v úcte pred Stvoriteľom a jeho dielom vážiť Bohom stvorených rozdielností medzi národmi.“¹⁵

Páter Delos, profesor medzinárodného práva, hovorí, že rôznosť národných géniov ukazuje bohatstvo a životaschopnosť ľudského rodu (teda nepriamo bohatstvo božie).¹⁶ „Racionalizmus, všetko vyrovnávajúci, keby sa úplne dostal k moci, stratil by farebnosť, rázovitosť, originalitu, zbiedil by náš rod a vysal z neho vlahu.“

A v Manifeste Katolíckej jednoty pre medzinárodné štúdiá (teraz cit. dielo, posledné stránky; referentom pri skladaní Manifestu bol práve Delos) sa jasne zrkadlí veľká úcta k realite ‚národ‘ ako k veci úplne prirodzenej, riadnej složke ľudských práv. „Je veľmi-veľmi žiadúce, aby predstavitelia rôznych vedeckých odvetví, ktoré majú čo hovoriť do problému ochrany národných práv (filozofia práva, verejné právo, filozofia sociálna a politická, morálka), úsilne sa snažili vypracovať náukový elaborát pre Manifest ľudských práv: národné práva patria medzi ne ako riadna súčiastka.“¹⁷

d) Národné bytie na váhach jednotlivca.

Pokročme teraz od kozmu k ľudskej osobe. Čo zaváži národné bytie u jednotlivca?

1. Význam v čase.

Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojím národným kolektívom?

Má to celkom iste svoj význam. Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka.

Časný význam národného bytia pre človeka je už, alebo by už aspoň mal byť všeobecne uznávaný. V našich dňoch sa píše o význame národného bytia veľmi mnoho, hlavne vplyvom ideologie fašistickej a novej nemeckej.

Človek sa rodí ako tvor veľmi nedokonalý. Aby sa vyvinul, potrebuje prajnú súčinnosť veľmi mnohých vnútorných i vonkajších činiteľov. Potrebuje, aby vnútorné i vonkajšie telesné ústroje a údy riadne fungovaly, a potrebuje aj osoby, čo sa o neho — bezmocného a neskúseného — starajú, zaopatrujú mu poživeň, chránia ho pred rozmarom počasia. Okrem týchto telesných potrieb má človek aj iné potreby, potreby súrnejšie, lebo tu volá po ukojení zdravý a silný vývin jeho ducha. A práve tu je styčný bod medzi indivíduom a národom. Vývoj ľudského ducha sa deje práve pod ustavičným vplyvom kultúrneho prostredia, v ktorom človek žije a ktoré je práve charakteristické pre etnické skupiny — národy.

Ba ak chceme povedať celú pravdu, musíme uznať, že obyčajne styčný bod medzi jednotlivcom a národom je už na samom začiatku vegetatívneho a senzitívneho života človeka. Obyčajne totiž, vo veľkej väčšine prípadov, už i telo jednotlivca má charakteristické znaky národa a sú doň vtlačené nesotriteľne, i keď azda duch sa bude vyvíjať v celkom inom kultúrnom prostredí. Ale: Keďže národ tvoria predovšetkým a prevažne hodnoty ducha (jednotnosť kultúrnych zjavov), prvé skutočné stretnutie človeka s národom nastáva vo chvíli, keď národné kultúrne prostredie začína pôsobiť na duchovné alebo aspoň na miešané (reč) schopnosti ľudskej osoby.

Prostredie, tvorené národným kultúrnym imaním, uplatňuje svoj vplyv veľmi jasne už v rodine. Dieťa, ktoré v prvých mesiacoch svojho života bolo hádam najnedokonalejším tvorom na svete, keď ako šesťročné po prvý raz prekračuje prah školy, javí sa nám už bohato ozdobené mnohými vlastnosťami, z ktorých každá má na sebe pečať národného svojrázneho prostredia. Sotva otvorí ústa na pozdravenie, hneď zbadáme, že tie kedysi nemé, a povedali by sme, bezfarebné, medzinárodné ústočká sú už veľmi dobre vyučené — ale len v jednom smere: totiž hovoriť svojou národnou, materinskou rečou. Nehovorí nejakou všeľudskou rečou, nejakým esperantom, ktoré by mu, konečne, bolo úplne zbytočné v národnom prostredí, kde žije, ale jeho jazyk je už nastálo navyknutý¹⁸ vyjadrovať určitým presným, národným spôsobom hláskovania svoje myšlienkové pochody. A čo je zvlášť dôležité: Tieto trvalé návyky sú takej akosti, že uschopňujú dieťa pre voľný pohyb v celom priestore, obývanom jeho národom. Národné kultúrne prostredie nás takto osamostatňuje, robí samostačnými, oslobodzuje od potreby dať sa viesť a ochraňovať iným.

Ale nielen jazyk sa naučíme z národného prostredia. Čerpáme z neho celé naše najpotrebnejšie základné bohatstvo ducha. Pečať národnosti je vtlačená do všetkého.

Totiž nielen jazyk má byť vytrhnutý zo svojej nejasnej pozície a zo svojej nedokonalosti, ale všetky schopnosti našej bytosti, začínajúc už telesnými gestami, spôsobom reakcie. Dostanem veľmi dobrú zvesť, cítim sa vnútorne nútený dať nejako najavo svoju radosť. Ako ju dám najavo? Tak, ako som sa naučil od okolia, v ktorom som bol vychovaný: výskam, tlieskam, som celý radostne vzrušený — alebo: vzrušenie sa len málo prejaví, spokojne sa usmievam, ruky skoro ani nezmenia polohu.

Potom: Obzor môjho duševného života musí sa rozšíriť a vyplniť. A tu hneď prichádza škola, preniknutá až do dna národným duchom, úplne presiaknutá životom a prácou zašlých národných pokolení. Mám vedieť niečo viac o svete, ale nemôžem vedieť všetko! Naučím sa lepšie poznať aspoň tú čiastku sveta, na ktorej žijem, na ktorej žili moji otcovia a dedovia a na ktorej budú žiť moje a detné deti a nedohľadný rad budúcich pokolení. Dobre poznám kraj, zem, kde žije môj národ, a hľa, mám otvorenú aj cestu urobiť si predstavu o celom svete.

Moja myseľ, aby bola skutočne ľudskou mysľou, vysoko povznesenou nad slepý pud zvierat, musí byť obohatená aj poznatkami o dejinách ľudského rodu. Ale znovu: Nemôžem vedieť všetko! A tu zas hneď prichádza národná škola a obohacuje moju myseľ dosť podrobným poznaním dejín môjho národa, uskladní do môjho ducha veľké množstvo duchovne veľmi cenných poznatkov a faktov.

Moja duša miluje krásu, chcela by sa s ňou stretať na každom kroku. Národné prostredie ma uvádza do sveta krásy prostredníctvom svojho umenia, niekedy až veľmi krásneho, ale vždy presiaknutého, konkretizovaného osobitným národným rázom. Taká je už ľudová umelecká tvorba, ľudová maľba, keramika, tanec, piesne a také sú i vyššie umelecké útvory, divadlo, opera, hudba, básnictvo, romány, výtvarníctvo. Všetko má vtlačený národný ráz a zároveň s vychovávaním, s formovaním ľudského fondu vo mne oblieka moje umelecké snaženie do zvláštneho, vždy sympatického národného rúcha.

Môj spoločenský život tiahne spontánne k nejakému pravidlu, k forme. Nepotrebujem si už sám vymýšľať spoločenské spôsoby, národné prostredie mi ich už nahráva, vtláča do rúk, pekné, milé, vykrášlené veľmi milými maličkosťami. Národné obyčaje, národná etiketa.

Potom: Môj vnútorný život potrebuje cit! A čím ušľachtilejší cit sa mi núka, cit, ktorý viac rozširuje moje obzory, tým viac sa cítim človekom, tým bližšie sa cítim k ideálu, ku ktorému sa pudove ženie celá moja bytosť. Rodina, v ktorej som sa zrodil a bol vychovaný, vyvoláva vo mne ušľachtilé poryvy lásky, oddanosti a vďačnosti. Rodina, ktorej sa stávam spolutvoriteľom, dvíha ma ešte do vyššej oktávy krásneho citu. A konečne láska k tej veľkej mojej rodine, k národu, vie ma tak zošľachtiť, vie ma tak mocne schvátiť, že prevýši vo mne i lásku k rodine a vôbec všetky iné city, pretvorí ma skoro na nehmotnú, duchovnú bytosť, takže telesný život stráca cenu v mojich očiach a obetovať sa v celopal na oltár národa stáva sa mi radosťou. (Analogia k latinskému Dulce et decorum est pro patria mori.)¹⁹

Skrátene môžeme povedať: Prostredie národnej kultúry je veľmi cenným spolupracovníkom božím pri úplnom sformovaní beztvarého ľudského fondu, skrytého v každom jednotlivcovi. To je už teraz „sententia communissima“ a má pre seba také jasné dôkazy, že by som ju radšej nazval až „locus communis“ v dišputách o nacionalizme než len náhľadom jednej vedeckej strany.

Je to tak pravda, že v obhajovaní dôležitosti národného bytia pre človeka sa išlo radšej až do výstredností. Už trochu prepína medzi inými napr. Vašek²⁰, ale typicky výstredne ďaleko zašiel Bergson. Myslí, že tlak uzavretej spoločnosti, v ktorej sa človek vyvíja (vlasť a národ), je taký silný, že obmedzuje aj platnosť etických princípov jedine na úzky domáci kruh.²¹

Zaviedol sa zvyk volať stvárňujúcu funkciu národného kultúrneho prostredia funkciou druhotného princípu nášho bytia (principia secunda essendi, Woroniecki, Lachance a i.). Je to výraz dokonale scholastický a výtečne vyjadruje podstatu veci, pomáha mimoriadne pri hľadaní presného názvu pre vzťahy medzi národom a mravnostným postojom človeka k nemu. Stvoriteľ nám totiž sám bezprostredne dáva len dušu. Naše úplné ľudské sformovanie sveruje potom na druhotné príčiny. Na rodičov sveruje úlohu utvoriť nám telo a chrániť a brániť nás v rokoch, keď ešte naše vlastné sily a schopnosti na to nestačia. Národnému spoločenstvu — v jeho vždy širších kruhoch — ukladá potom úlohu obohatiť nás všetkým, čo je nevyhnutným doplnkom ľudskej bytosti. Kým nás národ vnútorne obohacuje a vyzbrojuje, štát berie na seba funkciu obrancu rodiny a celého spoločenstva, podporuje vzrast spoločného blaha tým, že koordinuje sily, snahy, navrhuje a uskutočňuje sám potrebné alebo užitočné podniky. Aj všeľudská spoločnosť slúži Bohu ako druhotný princíp nášho bytia. Môj národ si nestvoril sám svoju kultúrnu dedovizeň. Pomohly mu celkom iste mnohé vplyvy z cudziny. A ani môj národný štát nekoná svoju funkciu bez podpory celého sveta. Politické pomery na svete, poriadok alebo vojny, politické dohovory, obchodná súčinnosť, to všetko pomáhalo môjmu štátu splniť takým spôsobom svoju úlohu, ako ju splnil.

Takže, ak sa úplne zákonite môže volať „pietas“ tá „protestatio caritatis erga parentes et patriam“ ako erga principia secunda nostri esse²², nie menej oprávnený je ten názov i pre naše správanie sa k celému ľudskému rodu.²³

Mravnostné závery, ktoré z toho všetkého vyplývajú, ukazujú sa teraz v jasnom svetle. Mali naozaj pravdu redaktori Manifestu o právach a povinnostiach národnostných menšín, keď napísali, že služba, ktorej sa človeku dostáva od národa, je základňou pre všetky vzťahy jednotlivca k národnému celku.

Ak národ spolupracuje s Bohom na mojom úplnom ľudskom sformovaní, ak teda národ má určitú priamu účasť na tvorivej sile božej, môže sa niekomu právom zdať uprílišnenosťou, ak volám „posvätným“ všetko, čo patrí ku kultúrnemu bohatstvu môjho národa?

Ak potom prebúdzam v národne neuvedomelých ľuďoch národné povedomie, to pravé národné upovedomenie, aké vyplýva z predchádzajúcich úvah, smie na mňa niekto hromžiť ako na „traviča“ pokojného ľudského spolužitia?²⁴ Ak je nacionalizmus prameňom veľmi silnej duchovnej energie, ak nesmierne podporuje mravný idealizmus, ducha pochopenia pre záujmy spoločného dobra, ducha obetavosti, môžem nazývať „zloduchmi“²⁵, buričmi tých, čo náležite, umiernene a držiac ruku na tepne záujmov celého národa zapaľujú posvätný oheň rodolásky v dušiach lenivých más, bijúcich sa v smiešnom egoizme malicherných regionalizmov?

Láska k národu sa nám potom javí nielen ako úplne prirodzený cit, skŕsajúci nám v duši bez nášho pozitívneho zásahu, ale stáva sa nám priam svätou povinnosťou²⁶, vyzdvihnutou na ten istý stupeň povinností, na ktorom je svätá povinnosť milovať rodičov a uctiť si predstavených spoločnosti. K slovám sv. Pavla „Non est potestas nisi a Deo“ (Rom. 13, 2) právom možno pripojiť: Všetko, čo nám pomáha stať sa ľuďmi naplno, musí pochádzať od Boha.

Obrana národných kultúrnych hodnôt, snaha obohatiť ich, okrášliť, priviesť na najvyšší stupeň rozvoja — to všetko nám potom prichádza nielen ako city a snahy, schválené naším neuvedomelým vnútrom (pud, cit), ale aj ako uvedomelé, ľudsky vysoko dôstojné úkony, založené na bytostných vzťahoch medzi jednotlivcom a národom.

Chcieť vidieť svoj národ cteným, ba slávnym, to je tiež len dôsledok činorodej lásky a vďačnosti a oprávnenej starostlivosti o dobré meno ako silnú vzpruhu k čestnému konaniu a neodpustiteľnú podmienku zdarného podnikania v ľudskej spoločnosti.

Nie menej rozhodne treba na základe predchádzajúcich úvah odsúdiť i všetky odmietavé postoje oproti láske k národu. Ak mi národ tak mnoho daroval, ak ma obohatil, zdokonalil, priviedol k úplnému človečenstvu, tak akákoľvek ľahostajnosť oproti národu, nedbanie o jeho záujmy alebo priame odrodilstvo, primknutie sa k inému národu — to všetko odsudzuje nielen spontánny hlas svedomia, ale aj filozofická reflexia. Vašek veľmi vhodne prirovnáva (hovorí zdanlivo o vlasti, ale z nasledujúcich riadkov jasne vidno, že hľadí na národ): „Býti k zájmům vlasti netečným, nepřispívati k jejímu rozkvětu, je něčím nepřirozeným, jako je něčím nepřirozeným, když v duši dítěte je apatie vůči rodičům; ba po jedné stránce je to ještě nepřirozenější, poněvač zestárlí rodiče, i když v minulosti jejich život byl pln činnosti, v budoucnosti obyčejně znamenají činnost stále se zmenšující, kdežto národu splácím sice za dobra, jež mně i jiným poskytl v minulosti, mám však jistotu, že bude i v budoucnosti poskytovati dobra pokolením příštím, a že jich bude moci skýtati v míře tím větší, čím více hodnot mu nastrádala pokolení minulá.“²⁷

Podobne treba povedať, že obidve formy medzinárodniarstva, praktická a teoreticky stavaná forma, sú tiež pomýlené náhľady, lebo zatvárajú oči pred neodškriepiteľnou skutočnosťou, ku ktorej vývoj ľudstva došiel a ktorá sa volá národ, zatvárajú oči pred spontánnou veľkodušnou láskou ľudskej duše k svojmu rodu a pred leskom drahocenného pokladu duchovných energií, ktorými je nabitý pravý, ušľachtilý nacionalizmus.

To sú mravnostné závery, vyplývajúce zo zváženia ľudskej hodnoty národného bytia samého v sebe. Ak potom hodnotu národného bytia zvážime ešte tak, že ju porovnáme s dôležitosťou iných ľudských hodnôt, a to hlavne náboženstva, ešte v jasnejšom svetle ukáže sa nám správny spôsob správania sa človeka k národnému spoločenstvu.

Ak otázku štylizujeme takto: Ktorá z dvoch ľudských hodnôt — náboženstvo na jednej strane, vedúce človeka po cestách jeho večného poslania, a národné spoločenstvo, privádzajúce človeka do plného ľudstva, na druhej strane — ktorá z nich má prednosť — tu teoreticky ťažko vznikne pochybnosť. No v praxi sa problémy nikdy nestavajú tak jasne, a preto neistota i v tejto veci býva dosť častá. „Som najprv Talian, Maďar, Slovák, a až potom katolík!“ „Country before religion.“

Ale o správnom pomere medzi týmito dvoma hodnotami sa vôbec ani nemožno vážne škriepiť. Náboženstvo musí mať prednosť pred národnosťou. Kto nezatvára tvrdohlavo oči pred skutočnosťou, pre toho je to jasné. Skutočnosť a každodenná skúsenosť hovoria zreteľne. Veci ducha sa vždy viac cenia než veci hmotné. A medzi vecami ducha má celkom iste väčšiu cenu istota než domnienka, viac zošľachťuje človeka totalitárny, všestranne zladený svetonáhľad než úryvok rozumového poznania, viac robí človeka človekom univerzalistické, všeľudské rozšírenie obzorov než uzavretie do obmedzeného zemepisného alebo etnického kruhu; a konečne, je o celé nekonečno dôležitejšie byť vychovávaný tak, aby som mohol žiť blažene po celú večnosť v najužšom spojení s Bohom, prameňom všetkej pravdy a všetkého šťastia, než byť vychovávaný tak, aby som žil ako vzdelaný a vážený na svete za tých niekoľko rokov pozemského života. V každej zo spomenutých protív strana víťaziaca je strana náboženstva. Náboženstvo je výsostne vec ducha (par excellence): teda víťazí proti hmote a telu. Náboženstvo dáva istotu, a tak napĺňa celý ľudský život najúčinnejším konštruktívnym optimizmom; národná kultúra dáva len mienky, často vratké. Náboženstvo dáva zladený totalitárny svetonáhľad, čo je zrejme nesmierne viac než detaily a kúsky vedenia, ktorými nás obohacuje národná kultúra. Náboženstvo nám z povolania otvára dvere sblíženia so všetkými ľuďmi, vštepuje zrno všeľudského bratstva; národné prostredie ľahko človeku zužuje obzory a robí ho obeťou malicherného, človeka nedôstojného mikrocefalizmu. A konečne najvznešenejší dar, dar, ktorý sa ani porovnať nedá s dobrodením národnej výchovy — dar šťastnej večnosti, dar apoteózy, dar zbožštenia človeka je dar vo výlučnej moci náboženstva.

Hovoriť teda: ‚Národ nad náboženstvo‘ alebo: ‚Národ nadovšetko‘ znamená hovoriť zvučné nerozumnosti. Náboženstvo je hodnota večná, absolútna, nenahraditeľná — národná kultúra je hodnota časná, relatívna.

Tento záver sa ukáže ešte v jasnejšom svetle, ak vezmeme do úvahy náboženstvo par excellence, všeľudské náboženstvo Kristovo. Je to najväčší dar, poslaný ľudstvu Stvoriteľom. Dar taký vzácny a taký božsky náročivý, že jeho záujmy musia zvíťaziť proti nárokom akýchkoľvek iných hodnôt. Čo platí o každom náboženstve, platí aj tu, ale je to ešte zosilnené výslovným, dejinne zistiteľným zjavením vôle božej. Boh sám výslovne povedal: „Čo osoží človeku, keby dostal za svoj i celý svet, ale na duši svojej by škodu utrpel?“ (Mt 16, 26.) „Hľadajte najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť — a toto všetko sa vám pridá.“ (Luk 12, 31.) „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou neshromažďuje, ten rozhadzuje.“ (Luk 11, 23.) A konečne: „Ak sa len kto znovu nezrodí z vody a z Ducha svätého, nemôže vojsť do kráľovstva božieho.“ (Jo 3, 5.) „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený; kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 16.)

Svedectvá kresťanských autorov znejú v tejto veci unisono. Lachance priznáva národnému bytiu len druhotnú rolu v pomere k celkovému dobru človeka („un rôle secondaire par rapport au bien total de l’ homme“, cit. d., 110), Delos vyhlasuje, keď aj háji spravodlivú hodnotu národného bytia, že predsa nechce tým ani zďaleka vyšľahať jej význam až do absolútna. („... ne la grossissons pas jusqu‘ à l’ absolu, parce que ce serait trahir l’ expérience de chaque jour ainsi que les principes d’ une saine philosophie.“ Grandes Activitées ... str. 124.) Steinbüchel má národné bytie za „nicht ein absolutes, sondern zu Gott in Beziehung stehendes und in diesem Seinsbezug zu erfüllendes Sein.“ (Cit. d. I, 1, 323.) A Union Catholique d’ Etudes Internationales uznáva za absolútne len práva božie a tie práva ľudské, ktoré má človek ako tvor, stvorený na obraz boží a zameraný znovu k Bohu. Všetky ostatné práva sú len relatívne a omedzené, majú ľudskej osobnosti slúžiť, a nie zotročovať ju.²⁸ Teda nijaké zbožštenie národa, ani zbožštenie štátu (etnolatria a statolatria).

Už z predchádzajúcich úvah o prvoradej dôležitosti národného bytia pre úplný vývin človeka možno celkom odvodiť aj záver, že teda akákoľvek chúťka chcieť nejaký národ (skutočne národ, t. j. uvedomelý) odnárodniť, je úmysel sám v sebe zlý, lebo tým chcú okradnúť niekoho o veľmi cenný a prirodzene mu veľmi drahý majetok, ba o také dedičstvo, ku ktorému je človek viazaný záväzkom vďačnosti a úcty. (Steinbüchlova „Bindungspflicht“, I, 2, 184. „Pietas” voči princípom-prameňom nášho bytia.)

A naozaj tak uvažujú aj autori Národnostného manifestu.²⁹ Pripojujú však aj iné odôvodnenie, a to vychádzajúc zo správneho pojmu o štáte. Poslanie štátu je: brániť práva jednotlivcov a skupín proti zlovôli násilníkov a priamo podporovať verejné dobro tým, že do súladu privádza protichodné snahy a podniky a i sám iniciatívne zakročuje. Teda: Ak toto je poslanie štátu, štát má byť strážcom aj toho práva a toho drahocenného dedičstva, ktoré predstavuje národná kultúra štátu podrobených národnostných skupín. (Žiaľ, takých príkladov skutočne kresťansky zdvorilého správania sa štátu k menšinám je málo. Do úvahy môže prísť hlavne Švajčiarsko.)³⁰

Okrem týchto dôvodov hovorí proti násilnému odnárodňovaniu aj rovnosť medzi národmi (nižšie viac). Ak sa dokáže, že všetky národy sú si podstatne rovnaké ako skupiny ľudí a staviteľské kultúrne jednotky, tak každý i rád uzná, že ani jeden národ nemá nejaké majiteľské právo na iný národ, nemá právo na násilné zhltnutie cudzieho národného dedičstva alebo na jeho zničenie.

Uvedené slová Manifestu už napred odpovedajú i na námietku zbožňovateľov štátnej moci, ktorí hovoria, že národ, spojený jednou štátnou mocou, má byť spojený aj vnútorne, neslobodno v ňom trpieť rôznorodé nacionalizmy. Verejný záujem, sila štátu, jednoliatosť v administratíve, to všetko prikazuje viesť takú neúprosnú národnostnú politiku. (Príkladov bolo a je dosť.) Odpoveď je ľahká: Stačily by už vlastne predchádzajúce úvahy o ľudskej hodnote, uloženej v národnosti, a o pravom poslaní štátu ako obrancu práv občanov a priameho podporovateľa verejného dobra. No Manifest pripojuje ešte iný dôvod: Viacero nacionalizmov v jednom štáte, ak je verejná správa rovnako spravodlivá ku všetkým národnostiam, môže byť veľkou vzpruhou pokroku, môže viesť k mimoriadne širokej, hlboko ľudskej kultúre. Taká je stará všeobecná skúsenosť v etnografii. Príklad Švajčiarska a jeho kultúry a príklad Spojených štátov sú zjavy, prístupné pozorovaniu každého. Rozprava o dejinnom poslaní štátu a národa (nižšie) hodí ešte jasnejšie svetlo na toto posledné dôvodenie.

No keď sa pojmy trochu uvoľnia, povedal by som: per accidens — tu možno hovoriť o večných mravných hodnotách nacionalizmu, a to veľmi dobre. Skoro každý pohanský národ má obyčajne aj svoje osobitné náboženstvo. (Kresťanské autokefalie sú analogiou.) Nechápe sa vôbec možnosť, že by niekto patril k jednému národu, k jednému kmeňu, a zároveň by bol vyznavačom náboženstva iného národa.³¹ Láska k národnému náboženstvu je u nich podstatnou súčiastkou lásky k národu vôbec. V takýchto prípadoch celkom dobre možno povedať, že nacionalizmus — hoc nevedome a proti svojmu riadnemu poslaniu — prináša človeku i večné hodnoty.

Potom: Môže sa ľahko stať i to, že sa niekto chce stať dokonalým, ba priam svätým práve preto, že miluje svoj národ tak, ako sa národ má správne milovať, t. j. nadprirodzene, s pohľadom na hovoriaceho Boha. Chce sa národu tak odmeniť za všetko, čo dobrého od neho dostal, ako je to jedine dôstojné človeka, ktorý má jasný pojem o skutočnej hierarchii hodnôt a podľa nej zriaďuje i svoju lásku, premenenú už na kresťanskú lásku (caritas). Kým sa jedni snažia zdokonaliť národný jazyk, iní spravodlivým spôsobom nadobúdajú pre národ nové územie a iní svojou vedou a svojimi vynálezmi dvíhajú vážnosť svojho národa vo svete, on, vediac dobre, že najvyššie a večné hodnoty sú hodnoty mravné, chce urobiť svätým sám seba a strhnúť za svojím príkladom čo najviac členov svojho národa. Pre takého práve jeho uvedomelé príslušenstvo k národu sa stáva prameňom najvyšších duchovných ašpirácií, vrhajúcich jasné svetelné šľahy až do večnosti.³²

A netreba ani ísť až do takých výšok, hoci, ako skúsenosť učí, nie sú také zriedkavé, ako by sa zdalo. Stačí si uvedomiť skutočnosť, že nacionalizmus vychováva človeka k veľkej láske, k veľkodušnosti, k obetavosti, vôbec k idealizmu ako k protive sebectva — a ľahko sa pochopí, že takýmto spôsobom nacionalizmus slúži za most, za prechod, za prípravu pre príchod najvyššieho idealizmu, ktorým je náboženstvo.

A treba si dobre všimnúť i to, že ten, kto ozaj nábožensky miluje svoj národ, ozaj ako dar boží, ten utvára vo svojej duši „habitum operativum bonum“, dobrý návyk, čiže tvorí v sebe ctnosť. Jeho duša sa obohatí o nový dobrý návyk, totiž milovať priamo národ, nepriamo Boha, darcu a tvorcu národa.³³

e) Národné bytie na váhach dejín.

Z rozpravy o význame národnosti pre jednotlivca odvodili sme niekoľko dôležitých mravnostných záverov. Najdôležitejší je, myslím, ten, že kladný pomer človeka k národu je vec nielen dovolená, ale priam záväzná.

No zostávajú ešte nerozriešené iné problémy, nerozlučne späté s nacionalizmom, ako napríklad princíp národného štátu, mravnosť národných revolúcií, kultúrna autonomia národnostných menšín. Keď chceme rozriešiť tieto problémy, nestačí osvetliť význam národnosti pre jednotlivca, ale treba zvážiť aj dejinne všeľudský dosah národnostných rozdielov. Inými slovami, treba sa vhĺbiť do filozofie dejín a tam skúmať, aká úloha pripadá národnosti.

1. Zameranie ľudského pokolenia. Ideál pre jednotlivca a ideál pre spoločnosť. Súčinnosť a preteky. Kráľovstvo božie.

Aký je smysel dejín, čo ich bez ustania píše ľudské pokolenie?³⁴

Odpoveď na túto otázku (filozofia dejín) nemožno dať prv, než sa pochopí smysel človeka, ktorý dejiny tvorí, t. j. kým nie je jasná filozofia človeka. Lebo ak ja viem, akým smerom je zameraný človek, ľahko sa mi potom otvorí cesta k pochopeniu smyslu života všetkých ľudí, alebo aspoň jednotlivých skupín.

Aký je teda smysel človeka? Filozofia všetkých vekov sa snažila odpovedať, ale odpoveď sa zladila v hroznú disharmóniu. Nie je mojou úlohou uviesť tu všetky argumenty, na ktorých spočíva špiritualistické a teocentrické poňatie smyslu ľudského života. Posvietim len na základy.

Vychádzame zo smyslového pozorovania. Stvorenie nás stavia zoči-voči Bohu. Svetonáhľad sa stáva teocentrickým. Jestvuje akási bytosť, večná, všemohúca, nehmotná, veľmi múdra a dobrá, jestvuje zosobnený život, večne živý Boh. — Múdry Stvoriteľ, tvoriac, určil každej bytosti jej miesto, jej funkciu, dal jej smysel. Človek, dielo rúk toho istého Boha, môže aj sám od seba poznať smysel svojho bytia. Skúsenosť ho učí, že na vrchole všetkých vecí tohto sveta musí byť vytýčená vejka ducha. Pyramída kozmu je korunovaná duchom. Ale aj vnútorná skúsenosť ho učí, že duch je vždy na prvom mieste. Samovraždy boháčov, presýtených telom, hmotou a zanečistenými duchovnými pôžitkami, kladú na sudcovský stôl zdrvujúci dôkaz. Ale skúsenosť vedie človeka i k rozlišovaniu medzi vecami ducha: duch, čo i geniálny, bohatý, ale pyšný a zlý, sa človeku hnusí. Tak sa svetonáhľad stáva špirituálnym a preniknutým dobrotou a láskou.

Aby sa ten svetonáhľad zameral ešte priamo k večnosti, aby sa stal sfingou, hľadiacou neúprosne ďaleko za púšte do siných diaľok, v ktorých sa majú otvoriť nové úžasné horizonty, na to stačí pohľad do vlastnej ľudskej duše, do tej duše, ktorá vždy a všade dala rásť ratolestiam, siahajúcim až za hrob, vždy a všade hádzala zo seba protuberancie, letiace v nepokoji celým hmotným a časovým vesmírom a nachádzajúce pokoj len v ríši večnosti. Kozmický optimizmus vedie k záveru: Následok zodpovedá príčine, čin zodpovedá prirodzenosti konajúceho. Teda: Ak nám účinok prstom ukazuje na nesmrteľnosť, nesmrteľná musí byť aj prirodzenosť účinkujúcej veci — ľudského ducha. Ontologický rozbor duchovosti len potvrdzuje s iného hľadiska to, v čo ľudské pokolenie vždy verilo a verí.

Teocentrické, špirituálne, etické, k večnosti obrátené poňatie sveta formuluje teda smysel, filozofiu človeka takto: Človek bol stvorený Bohom, aby sa znovu vrátil k Bohu. V otvorenom kruhu svojho života (otvorenom k večnosti), v tom úseku, ktorý prebieha na tejto zemi, človek má konať tak, aby si zaistil otvorenú cestu šťastného návratu. Inými slovami, má sa snažiť utvoriť v sebe ideál dobrého človeka, lebo najčistejší a tri razy svätý Boh nemôže sa spojiť s ničím, čo je zlé. Ideál pre jednotlivca je teda: osobná svätosť.³⁵

Ale kto vedie človeka k svätosti? Národ? Rodina? Nie. Náboženstvo. Ale pozor: Môže sa, obyčajne, zachytiť pomerne prísne náboženské učenie v mysli človeka, ktorý sa musí stále oháňať v boji všetkých proti všetkým (totiž nechránený ustáleným poriadkom verejného spoločenstva — štátu), alebo v srdci iného človeka, ktorému sa nedostalo dobrodenia vyššieho ľudského vzdelania pod vplyvom národného kultúrneho bohatstva (a pôsobenie sa už začína tam, kde dieťa začína prvý raz jachtať ľudské slovíčka a počúvať prvé rozprávky), alebo konečne — zbytočné i spomínať — môže niekto aspoň žiť, ak mu rodina nedá to, čo mu má dať, t. j. telesný pokrm až do času, keď si ho bude sám zaopatrovať, alebo človek môže byť prístupný slovám etického, mravnostného poňatia sveta, ak v ňom rodinné prostredie nezobudilo už od malička svedomie (mravnostné)?

Teda: Náboženstvo potrebuje ako nevyhnutný predpoklad už určitý stupeň vyvinutej ľudskosti, stupeň, ktorý z povolania je zaviazaná utvoriť v človeku rodina, národné spoločenstvo a štátny organizmus. Ale priviesť človeka až na najvyššiu métu jeho osobného poslania, priviesť ho ku splneniu smyslu jeho života (svätosť), na to sama v sebe nestačí ani rodina, ani národ, ani štát, ale je tam potrebný zákrok náboženstva. Je teda celkom logický záver, že rodina, národ a štát, ak majú správny pochop o hierarchii hodnôt, majú sa rady dať až do špiku preniknúť náboženstvom, uznaným naozaj za najvyššiu hodnotu pre človeka, a povzniesť tak svoje vlastné poslanie. Náboženstvo sa tak stáva dobrodejným kvasom, ktorý robí pre večnosť hodnotnými dary, pripravené človeku rodinou, národom a štátom, stáva sa soľou, čo všetko zachováva na veky večité.

Pravý nacionalizmus a pravé náboženstvo nemôžu si teda nikdy krížiť cesty, ale vždy budú v dokonalej shode.

Vyzdvihujem znovu: Osobným ideálom človeka je dokonalý človek etický, svätec. K tomu vedie človeka náboženstvo. Národné spoločenstvo (priamo prostredníctvom verejných ustanovizní, nepriamo rodinným prostredím) má u človeka úlohu učiteľky kultúry. Keďže vrchol ľudskej kultúry znamená mravnú dokonalosť, svätosť, náboženstvo a národ sa navzájom doplňujú.

Našli sme tak cenný prvok pre zistenie smyslu dejín. Ale je tu aj iný prvok, ktorý ustavične a veľmi zjavne upozorňuje na seba v dejinách a snaží sa neraz sám vtlačiť svoj vymyslený smysel dejín do denia ľudského pokolenia. Je to štát alebo, vo všeobecnosti, organizovaná verejná ľudská spoločnosť so suverénnou mocou na čele.

Človek už svojou prírodou je stvorený pre život v spoločnosti. Je to pravda, zistená už hneď na začiatku filozofického myslenia. (Zoón politikon, Aristoteles.) Ale aký smysel má organizovaná spoločnosť, štát? Nechám teraz bokom dišputovanie s teoretikmi marxizmu (porov. napr. Friedrich Engels, Der Ursprung der Ehe, des Privateigentums und des Staates), ktorí hovoria, že štát je jednoducho násilníckym bičom (Zwangsaparat) v rukách boháčov, aby mohli proletárov držať na uzde a pokojne ich vykorisťovať. Kladiem len proste pred oči učenie našej filozofie, ktorá tvrdí, že štát má na svete oprávnenie ako doplnok síl jednotlivcov a rodín. Sjednotená, účelná obrana nejakého spoločenstva ľudí proti útokom zvonku vyžaduje vnútornú súdržnosť a nejaké spravovacie ústredie (jedna osoba alebo viac). Aby sa spoločnosť zachránila i pred nebezpečenstvom znútra, pred vnútorným neporiadkom, rozštiepením a tak zoslabením, na to je potrebná nejaká najvyššia rozhodujúca moc, sudcovský a trestajúci úrad, organizovanie a koordinovanie. Aby sa odpomohlo nedostatočnosti jednotlivcov a rodín v snahe pozdvihnúť kultúrnu úroveň spoločenstva, musí zakročiť štát ako podporovateľ a iniciátor verejných ustanovizní (školy, univerzity, umelecké, hospodárske a iné ustanovizne).

Niekoľkými slovami: Poslanie štátu je: obrana proti nepriateľom zvonku, ničenie rozkladných prvkov vo vnútri (úlohy negatívne), podporovanie alebo priamo začínanie podnikov, osožných spoločenstvu (úlohy pozitívne). Štát je obrancom a podporovateľom verejného dobra. Aby tieto svoje úlohy mohol splniť, bezpodmienečne potrebuje suverénnu politickú moc, t. j. musí organizovať vojsko a viesť vojnu, ak to verejný záujem (nielen osoh!) vyžaduje, musí vynášať zákony, ktorými sa má spravovať vnútorný život spoločenstva (zákonodarstvo), musí rozsudzovať rozpory, a ak to vec vyžaduje, aj trestať tých, čo sa prehrešili proti verejnému dobru (moc sudcovská). A musí konečne mať poruke určitý úradnícky systém (administratíva a exekutíva), ktorý mu pomáha dozerať, vo verejnom záujme, na plnenie štátnych rozkazov.

Teda poslanie štátu je úplne politického rázu. Ale ak sa vec vyšetruje ešte hlbšie, tak sa aj tu skoro zbadá záujem samého Boha, záujem kráľovstva božieho.³⁶ Lebo ak sa štát pravým spôsobom stará o verejné blaho, tak si musí bezpodmienečne uvedomiť úžasnú dôležitosť vecí ducha pre šťastie ľudskej spoločnosti. Veci hmotné a dočasné môžu ísť veľmi krásne, ale ak nekráča takým istým krokom aj skutočná pravá kultúra ducha, t. j. kult dobrého človeka (svätosť), skoro začne hniť aj hmotný blahobyt. Dejinná skúsenosť s úpadkami veľríší je tu veľmi výrečným svedkom. Takže štát sa tiež bude snažiť podporovať zo všetkých síl náboženstvo ako z povolania nositeľa najvyšších hodnôt pre jednotlivca i pre spoločenstvá — a tak sa poslanie štátu premení na úlohu: stavať kráľovstvo božie vo verejnom živote.³⁷

Máme teda troje poslaní, ktoré nás nateraz zaujímajú: poslanie jednotlivca, poslanie národa, poslanie štátu. Všetky tri poslania, keď ich dôkladne skúmame, môžu byť dokonale splnené len vtedy, ak sa snažia stavať kráľovstvo božie na zemi: jednotlivec a národ vo vnútri, jednotlivec vo vnútri vlastnom, národ vo vnútri všetkých členov národa (kultúra), štát zvonku, vo verejnom vnútroštátnom i medzinárodnom živote.

Splnením týchto troch poslaní je v podstate splnené i poslanie celého ľudského pokolenia. Ľudské pokolenie ako také dosiaľ ešte nejestvovalo, lebo dosiaľ ešte nejestvovala skutočná suverénna svetová organizácia, kde by boly ako rovnoprávni členovia zastúpené všetky štáty. Keď sa niekedy zorganizuje taká skutočne pravá, spravodlivá Spoločnosť národov a keď teda celé ľudské pokolenie bude môcť konať ako jeden človek (právna osoba), potom aj tomuto zorganizovanému ľudskému pokoleniu sa dostane úloha zriaďovať kráľovstvo božie na zemi a náboženstvo bude znovu tým blahodarným kvasom, bez ktorého sa k ničomu dobrému nedôjde.

Pri vykonávaní všetkých troch poslaní, o ktorých je tu reč, ukazujú sa dobré účinky svätej ctižiadosti. Chcieť zvíťaziť, chcieť prevýšiť všetkých je snaha nesmierne hlboko vštepená do duše jednotlivca, z ktorého potom prechádza i na národ a na štát. Obyčajne sa táto snaha zvrhne v pýchu a násilnosť. Je to následok sklonu našej prírody ku zlu — skutočnosť, ktorú filozofia len konštatuje, ale ktorej primerané vysvetlenie podáva len viera so svojou dogmou o dedičnom hriechu. Skutočná, pravá funkcia tejto túžby po triumfoch je hnať jednotlivcov, národy a štáty do tichých a dobrodejných pretekov čo v najrýchlejšom a najdokonalejšom stavaní kráľovstva božieho na zemi a tak sláviť skutočné, nesmierne, večné triumfy pred tvárou samého Kráľa kráľov. To je pravá česť a pravá veľkosť jednotlivcov aj národov a štátov. A toto je aj ich najväčší dar a príspevok ku slávnemu poslaniu ľudského pokolenia, k zavedeniu všeobecného kráľovstva božieho na zemi.

2. Teda: národnostný princíp?

Treba však ešte poznamenať, že kráľovstvo božie, ktoré majú v kultúre vystavať rozličné národy, bude bezpochyby jednotné vo svojej podstate, ale jeho výprava, jeho vzhľady budú rozličné pri každom národe. A celkom určite a právom to tak musí byť, lebo to nesie so sebou ako riadny, nevyhnutný následok rozdielnosť vo vlastnostiach národov. Stvoriteľ, ako sme už povedali, rozlíšil národy, davši im ako výzdobu vždy tej istej ľudskej prirodzenosti rozličné, navzájom sa líšiace vlastnosti telesné i duševné. Rôznotvarosť vo stvorenstve je znakom bohatstva, múdrosti, dobroty a krásy božej. No ako sa tento rozličný národný charakter odráža vo všetkých počinoch národa, tak nevyhnutne bude musieť zanechať svoje stopy aj v tom, čo je ústredným úkonom národa, v spôsobe, ako stavia a vyzdobuje kráľovstvo božie v kultúre.

Táto poznámka má veľký význam, lebo keby národ mal len tak jednoducho (sic et simpliciter) stavať kráľovstvo božie v kultúre, bez osobitného národného rázu, tak by skoro vôbec nezáležalo na tom, či to robí sám, oddelene, a či sa slúči s iným národom a tvorí spoločnú kultúru. Jeho poslanie by bolo splnené v každom prípade. (Hovorím „skoro vôbec“ preto, lebo v niektorých prípadoch by záležalo na tom, a to mnoho, ak by totiž národ, s ktorým sa iný národ chce slúčiť, mal svoju vlastnú kultúru neznabožskú, národnú tradíciu, odporujúcu plánom kráľovstva božieho.)

Ako teda odpovedať obhajcom národnostného princípu?

Ak sa požiadavka formuluje takto: Každý národ musí mať svoj vlastný štát — tak odpoveď môže byť len záporná. Národ ako taký nevyžaduje bezpodmienečne svoj vlastný štát. A dôvod pre túto zápornú odpoveď je jasne v tom, čo sme vyššie povedali o poslaní národa: Poslanie národa je poslanie kultúrne, a nie politické. A kultúrne poslanie nevyžaduje nevyhnutne úplne samostatnú národno-štátnu organizáciu so suverénnou politickou mocou.

Že poslanie národa je poslanie kultúrne, je už teraz téza všeobecne uznávaná. Nie je ťažko dokázať ani druhú premisu, lebo nie je nedostatok dobrých príkladov. A proti skutočnosti niet argumentu. (Contra factum nullum valet argumentum.) Stačí spomenúť len príklad nášho vlastného národa. I keď sme tisíc rokov nemali svoj vlastný, samostatný štát, predsa sme si utvorili peknú, svojskú slovenskú kultúru, tradíciu, a to všetko tak pekne, hlboko preniknuté ideálmi kráľovstva božieho, že sme zadržali na svojich hraniciach aj lavínu českého liberalizmu a slobodomurárstva.

Ale ak sa požiadavka formuluje takto: Pre národ je vec veľmi osožná, ak má svoj vlastný štát — tak odpoveď musí byť kladná.

Totiž, hoci poslanie národa (kultúra) nevyžaduje bezpodmienečne najvyššiu štátnu moc, predsa, ak si národ utvorí vlastný štát, splní i ľahšie, i rýchlejšie, i dokonalejšie aj svoje kultúrne poslanie. Ani o tomto sa obyčajne nepochybuje, lebo dejiny učia jasne. Stačí zas pozrieť na náš vlastný národ, porovnať stav slovenskej kultúry pred rokom 1918 so stavom roku 1938, t. j. so stavom, k akému sme došli po dvadsaťročnom, predsa už omnoho voľnejšom živote, aj keď ešte nie vo vlastnom štáte, ale predsa v takom štáte, kde pomoc najvyššej štátnej moci a štátne finančné pramene nám stály už viac k dispozícii.

Mať teda vlastný štát je pre národ vec osožná.

Ale je to vždy radné? Vhodné?

Celkom iste nie! I tu znovu učí skúsenosť. Národy nemajú rovnaký počet obyvateľov. Keby sa utvorilo toľko samostatných národných štátov, koľko je národov, utvorily by sa malé, väčšie a veľké štáty. Veľké štáty by musely byť složené z anjelov, a nie z ľudí, keby chcely mať takú vládu, že by vedely v sebe premôcť zvodné pokušenie ovenčiť si hlavy ľahkými triumfami zprava i zľava, víťazstvami nad malými národmi.³⁸ Keď sa hľadá zámienka, nájde sa vždy. Teda: Svetový pokoj vyžaduje, aby okrem ideálneho, veľmi osožného princípu národnostného bral sa do ohľadu aj iný princíp, nie menej osožný: princíp rovnováhy medzi mocnosťami.³⁹

No celkom iste v každom prípade bude mať každý národ, zadelený nejako do týchto vyrovnovážených nenárodných štátnych organizmov, úplné právo žiť podľa svojej kultúry a zveľaďovať si ju, ba čo viac, štát ako ochranca spravodlivých práv svojich poddaných bude mať povinnosť podporovať a brániť národný kultúrny život etnických složiek svojho tela. Na forme málo záleží, či je to už kultúrna autonomia či nejaká širšia autonomia (národný štát, ale nie suverénny), záleží na úprimnom porozumení pre kultúrne práva každej národnosti.

Táto posledná formula národnostného princípu musí sa vždy a všade uznávať za platnú. Nie je pravda, že by štát absolútne musel byť jednonárodný, ak sa chce dobre starať o verejné blaho. Výhody, ktoré vyplývajú pre štát z jednonárodnosti (jednorečový chod administratívy, vnútorná väčšia jednota a svornosť a tak väčšia sila proti vonkajšiemu nepriateľovi) nie sú väčšie ako výhody viacnárodnosti, ak štát vie byť spravodlivý voči všetkým. (Viacero kultúrnych kruhov v stálom styku prináša všetkým složkám väčší a rýchlejší kultúrny pokrok; pacificizmus nachádza v takom štáte úrodnejšiu pôdu, lebo vnútorná nedôvera, napnutie, ktoré predsa len medzi národnosťami vždy jestvuje, odrádza od akéhokoľvek vojnového kroku proti cudzine; veľmi pekne sa pestuje porozumenie a láska medzi národmi.)

Dôvody, ktoré som dosiaľ uvádzal, slúžia skôr za zdŕžadlo, za protiváhu proti uprílišnenej túžbe po samostatnosti. Sú však iné dôvody, ktoré pomknú hodne dopredu autonomistické požiadavky.

A prvý dôvod sú dejiny štátu. Pôvodná forma štátu je vždy štát národný. Alebo ešte lepšie povedané: Pôvodná forma štátu je štát-rodina, potom štát-rod, štát-kmeň. Kmeň bol a na mnohých miestach ešte i teraz je sociologický ekvivalent nášho národa a kmeňový štát ekvivalentom nášho národného štátu. Iné formy štátov (štát viackmeňový alebo viacnárodný, potom veľké impériá) vznikly výlučne ako výsledok dobyvačných alebo pomstivých vojen, alebo, neskôr, ako výsledok traktátov, dohovorov, postúpení alebo darov medzi potentátmi. A je to aj psychologicky veľmi jasné, že sotva sa veru človeku chce žiť nastálo v jednej spoločnosti s cudzím národom, iného charakteru a skoro vždy nepriateľsky naladeným proti nám. Ľudia, ktorí sa vidia pospájaní tými istými vonkajšími (pôvod, telo, bydlisko) i vnútornými vlastnosťami (duševný typ), tiahnu prirodzene k sebe. (Rovný rovného si hľadá — similis simili gaudet.) Keďže pokojné nažívanie vo spoločnosti nevyhnutne vyžaduje poriadok a verejnú správu, národ spontánne zo svojho stredu stvorí autoritu, vládu — a stojíme už pred štátom, národným štátom.

Iný dôvod, ktorý veľmi odporúča národnostný princíp, je skutočnosť, že vo viacnárodnom štáte veľmi ťažko možno presvedčiť vládnucí národ, že má byť spravodlivý oproti ostatným menšinám. Dochádza skoro nevyhnutne k národnému útlaku, menšiny sa chcú alebo úplne zničiť, alebo aspoň pohltiť. Neustávajúce zúfalé volanie utláčaných menšín zo všetkých kútov sveta je veľmi výrečným dôkazom.

A konečne dejinná skúsenosť otvára oči aj pisateľom o národnostných problémoch, takže národnostný princíp si získava čím ďalej, tým väčší počet zastancov. Zatým, čo sa Taparelli d’Azeglio, hoci mimoriadne jasnovidný sociolog, stavia proti národnostnému princípu hodne rezervovane,⁴⁰ zatým, čo neskôr apologéta Weiss ho nazýva ešte „das altbarbarische Wort von dem sogenannten Nationalitätsprinzip“, heslom, ktoré privádza na zem len veľké nepokoje a vojny (Apologie des Christentums, sv. 5, 863, Herder 1898), a ešte neskôr Cathrein⁴¹ a gróf Du Plessis de Grénédan⁴² popierajú, že by národnosti ako také maly vôbec nejaké opodstatnené právo na vlastný nezávislý štát — predsa myšlienkový prúd, priaznivý národnostnému princípu, prebíja si čím ďalej, tým širšiu cestu. Woroniecki⁴³ hlasuje pre národný štát, vždy a všade, kde je to možné a vhodné. Delos uznáva, že v skutočnosti v praxi súlad medzi právami štátu a právami národnostných menšín sa veľmi podobá súladu medzi ohňom a vodou, medzi bielym a čiernym, je to vždy len akýsi „modus vivendi“, len prímerie.⁴⁴ Yves de la Brière (cit. d., str. 41) vyhlasuje, že keď priamo a dôkladne študujeme národnostný princíp, prichádzame k záveru, že túžba nejakého národa po vlastnom, nezávislom štáte je skutočnosť, hodna veľkých a lojálnych ohľadov⁴⁵, hoci to nie je najvyššie a absolútne právo. A konečne — a sme stále medzi uznávanými katolíckymi autormi! — Steinbüchel myslí, že štát je úplne, svojou podstatou, štát národný. „Der Staat ist nicht ein letzter Zweck, sein Beruf ist es, dem zur nationalen Individualität erwachten Volke seine Existenz als Nation zu sichern und sein Leben als Nation nach allen Seiten ihrer Möglichkeit hin zu ermöglichen.“ (Cit. d. I, 2, 184.) A už prv bol charakterizoval funkciu štátu ako službu národu („ein Dienst am Volke“).

(Keď sa hovorí v tejto súvislosti o náhľade sv. Tomáša, privádza sa obyčajne, a to právom, úsek z komentára k Aristotelovým Politica, kde anjelský doktor, vedený ohľadom na verejné blaho a bezpečnosť, prikazuje, že štát sa má skladať len z jedného národa, lebo jeden národ má len jedny mravy, obyčaje, a tak priateľstvo medzi občanmi je prirodzené. A poukazuje na dejinnú skúsenosť, že viacnárodné štáty sa rozpadly, lebo vo vojne sa jedna časť občanov pridala z rivality k nepriateľovi.)⁴⁶

3. Iné dôsledky.

Toľko o národnostnom princípe. Princíp, vždy hodný najväčších ohľadov, ale ako kultúrna autonomia bezpodmienečne vždy platný.

Rozlúštenie predchádzajúceho problému výdatne pomáha, ba vlastne zahrnuje už v sebe aj rozriešenie iného problému, nerozlučne spätého s predošlým: Má teda národnostná menšina alebo národ, ak vo viacnárodnom štáte, v ktorom žijú, majú zaručenú širokú kultúrnu autonomiu, majú právo povstať proti svojej štátnej moci s úmyslom odtrhnúť sa a utvoriť si vlastný štát?

Celkom iste nie. A je aj zbytočné opakovať príčinu. (Poslanie národa — totiž zveľadiť vlastnú kultúru a s pomocou náboženstva stavať kráľovstvo božie v kultúrnom úseku ľudského konania — môže sa veľmi dobre splniť aj v štátnom spojení s iným národom.)

No takému národu alebo takej menšine je bez všetkého úplne dovolené používať akékoľvek iné pokojné prostriedky, aby uplatnila svoju prirodzenú túžbu spojiť sa s materským národom alebo utvoriť svoj vlastný štát.

Okrem uvedeného dôvodu, ktorý zakazuje násilné povstanie v takých pokojných národnostných pomeroch, zakazuje ho aj iný dôvod: Už zdravý rozum dokáže, že povstanie proti zákonitej autorite je dovolené len vtedy, ak autorita stále a úmyselne koná proti svojmu poslaniu, ktoré je: obrana a podporovanie verejného dobra. Metafyzickými výrazmi možno vyjadriť tento nelegálny stav autority aj tak, že autorita vtedy koná stále a zo zásady proti prirodzenému a i priamo Bohom zjavenému zákonu. Medzi týmito dvoma formuláciami zneužívania verejnej moci je možná rovnica preto, že verejné dobro sa nemôže skutočne natrvalo brániť ani hodnotne podporovať, ak sa nerešpektuje prirodzený a priamo Bohom zjavený zákon. A ani katolícky dôvod, ktorý v takýchto pomeroch zakazuje povstanie, pretože každá autorita má účasť na autorite božej⁴⁷, nie je filozofii cudzí, lebo (už Taparelli tak uvažoval) filozofia uznáva, že človek dostal svoju prirodzenosť od Boha — prirodzenosť nás privádza ku spoločnosti — spoločnosť nemôže jestvovať bez vlády — teda: Kto sa protiví vláde, protiví sa zariadeniu božiemu.

Aj druhý vzhľad národného povstania, po tom, čo sme už povedali, dá sa nám ľahko rozriešiť. Má totiž národ alebo národnostná menšina právo povstať hoc so zbraňou v ruke a odtrhnúť sa vtedy, ak v doterajšom štáte je ich národný život systematicky ničený, takže im ako národnosti hrozí úplný zánik?

Odpovedám otvorene: Áno, má právo.

Dôvody:

1. Cieľ, pre ktorý tento národ bol privedený k bytiu, totiž stvoriť osobitnú, rázovitú kultúru, ukázať bohatstvo a krásu Stvoriteľovu na osobitnom obraze, ba vystaviť kráľovstvo božie v kultúrnom úseku svojho životného priestoru a vyzdovbiť ho rázovitými národnými kvalitami, ktoré dostal do údelu od Boha — tento cieľ národa je pri násilnom odnárodňovaní zničený, proti vôli Stvoriteľovej a proti vlastnej vôli národa. Inými slovami: Siaha sa tu na životný koreň osobitného spoločenského celku, ktorý má prirodzené právo na jestvovanie. Ale: Každá vec, ktorá má prirodzené právo na jestvovanie, má celkom určite aj právo na obranu tohto jestvovania. A ak niekto siaha na toto právo, stáva sa automaticky neoprávneným útočníkom. A proti neoprávnenému útočníkovi je obrana dovolená. A ak mierové prostriedky nestačia, slobodno použiť aj zbrane.

2. Povstanie proti autorite sa stáva dovoleným, ak autorita stále a systematicky koná proti svojmu poslaniu. Autorita v takom prípade (hovorím o štátnej autorite!) automaticky stráca pôdu pod nohami.⁴⁸ Miesto toho, aby štát bránil práva (jednotlivcov a skupín) a podporoval verejné dobro v medziach, určených právami jednotlivcov a skupín, chce obrať cudzie národné skupiny o ich prirodzené práva a chce sa starať o verejné dobro (jednota v štáte) takým spôsobom, ktorý presahuje jeho možnosti.

Som si dobre vedomý, že tento náhľad sa dosiaľ nemôže pochváliť veľkou populárnosťou medzi etikmi alebo moralistami. Ba priamo sa priznávam, že som dosiaľ nenašiel ani jediného autora, ktorý by ho bránil. Ale zas i opak je pravda, že som dosiaľ nenašiel ani jedného autora, ktorý by tento náhľad priamo popieral! Dosiaľ sa o ňom jednoducho málinko hovorilo. Čím viac sa o ňom bude hovoriť, tým viac, som presvedčený, bude pisateľov, ktorí prídu k tomu istému náhľadu. Z konzultovaných autorov za najbližších by som si pokladal Suareza a Cajetána.⁴⁹ Ľahko sa dá podobne dôvodiť aj zo slov sv. Tomáša⁵⁰, z moderných, zo Sturza⁵¹ a z Trompa⁵², lebo títo všetci viac-menej otvorene vyhlasujú, že povstanie proti vláde, ktorá ťažko a systematicky zneužíva svoju moc, je dovolené.

Tým nechcem ani zďaleka tvrdiť, že kresťanský ideál by i naďalej nebol, aby i suverénne a nesuverénne spoločenstvá (štáty, národy atď.) bojovaly za svoje práva len najideálnejším kresťanským spôsobom, t. j. „neodporovaním zlému“ alebo len pasívnym odporovaním. Spravodlivosť by predsa prv alebo neskôr (najneskôr na súdny deň) zvíťazila. A ak osobnosť vodcu je taká, že vie vtlačiť do národného oslobodzovacieho pohybu aj tento spôsob vzdoru, tak sa svet stáva svedkom krásneho divadla: masy národa, unesené silou ducha, bojujú bezo zbrane proti hmote a násiliu, proti puškám a guľometom — a víťazia!⁵³ Ale obyčajne nemožno ovládať masy čistým duchom a morálka (aj katolícka) neodsudzuje nikoho, kto koná takým spôsobom, na aký má právo.

c) Teda: Tu niet nemravnosti.

Dosiaľ sme dokázali len toľko, že zo Zjavenia čerpaný zákon boží o nacionalizme je zbavený dvoch z troch možných škvŕn: niet v ňom zjavných protirečení a niet v ňom ani iných logických chýb, bludov.

Že na ňom niet ani tretej škvrny, to jest nemravnosti, morálke sa priečiacich zásad, to je úplne zrejmé, pretože logická bezchybnosť mravnostnej náuky je už istou zárukou i jej mravnostnej bezchybnosti.

Mravnosť sa totiž meria podľa svedomia. Správna mravnosť sa však meria podľa správneho svedomia. A meradlom správnosti svedomia je — diktát zdravého rozumu.⁵⁴ Preto to, čo sa shoduje so závermi, ku ktorým dôjde zdravý, vášňami nezaslepený rozum, to je zaručene i mravne správne. No keďže sme v predchádzajúcom bode dokázali, že katolícka nacionalistická morálka dokonale zodpovedá požiadavkám zdravého rozumového národovectva, dokázali sme tým samým už i to druhé, že totiž v katolíckej náuke o láske k národu niet ani zásady, priečiacej sa mravnosti, niet nemravnosti.

Protestantizmus (a to isté platí i o východných schizmatikoch), pokiaľ má tú istú nacionalistickú morálku ako my, má ju z toho istého zjaveného prameňa ako my a teda môže byť úplne bezchybná, pretože je priamo od Boha. Zjavily sa tu dva extrémy: opovrhovanie nacionalizmom (pacifistické sekty anglické a americké)¹ a opak toho: znárodňovanie cirkví, autokefalizmus. Nelogickosť prvého smeru bola dokázaná v predchádzajúcej hlave², nelogickosť druhého i tam, i v predchádzajúcom odseku o národných náboženstvách.

Mohamedánske náboženstvo³ sa tiež podobne kolíše v extrémoch. Možno naň hľadieť i ako na náuku, ktorá úplne zanedbáva národnú realitu, tlačí do popredia výlučne záujem koránu — i ako na náuku, ktorá zo všetkých vyznavačov Proroka tvorí nový jednoliaty národ, fanaticky spoludržiaci, ale i rovnako fanaticky nenávidiaci všetky ostatné národy a náboženstvá. Dejinná skutočnosť o utláčaní a vraždení „ďaurov“ je dostatočným dôkazom.

Brahmanizmus⁴, svojou náukou o rozličnom pôvode spoločenských tried (kastovníctvo) a vylučovaním zo svojho okruhu akýchkoľvek príslušníkov cudzích národov a rás dopúšťa sa v nacionalistickej morálke najostrejšieho šovinizmu.

Budhizmus, nakoľko ho vôbec možno nazývať⁵ náboženstvom⁶, národnostnú otázku si vôbec nevšíma — čo je zrejme nedostatok pri náuke, ktorá má byť čerpaná až z nadzemských prameňov múdrosti; alebo, ak by sme chceli na základe jeho iných mravnostných princípov zistiť jeho hypotetický, podmienečne možný postoj k nacionalizmu, mohli by sme ho zistiť len ako postoj ľahostajný — čo je tiež mravnostná nesprávnosť.

Konfuciovo učenie⁷ (nakoľko má tiež ráz náboženstva) samo v sebe si národnosť vôbec nevšíma — a v praxi vychovalo Číňanov k národnej pýche, k namyslenému plemennému povýšenectvu synov Ríše Stredu, Nebeskej Ríše oproti všetkým iným národom sveta.⁸

B) Filozofie.

Rozdelíme si ich na dve triedy. Na triedu, v ktorej sa venuje národu uprílišnene mnoho lásky, a na druhú triedu, kde sa význam národnosti nedoceňuje alebo vôbec nechápe.

a) Príliš mnoho vášne.

(Trochu z dejín.)

Dejiny ľudského pokolenia sú z veľkej časti písané vlastne národovectvom. Táto pravda tak bije do očú skúmateľovi dejín, že prichádza naňho až pokušenie tvrdiť, že národovectvo (zveličené) bolo jedinou a výlučnou príčinou všetkých vojen, vedených na zemeguli od čias prvých kmeňov až po naše časy.⁹ Ale také tvrdenie nie je pravdivé, lebo keď si dobre všimneme príčin, ktoré viedly kmeňových náčelníkov a zvlášť kráľov a imperátorov do vojen, zistíme celkom iste, že okrem národovectva viedly k vojne aj mnohé iné hybné sily, ba že v niektorých prípadoch vyhlásenie vojny nemalo s národovectvom vôbec nič. Hlavne vo vnútorných, občianskych vojnách obyčajne o láske k národu vôbec nemožno hovoriť, ale zväčša len o ctibažnosti vodcov strán. Podobne na východe za starých čias vari veľkú väčšinu vojen viedli skoro výlučne preto, že králi a imperátori chceli presláviť svoje meno, chceli zvýšiť slávu a rozsiahlosť svojich impérií. (Porovnaj slová Nabochodonozorove, Judit 1 a 2, 2.) Prílišná otrocká úcta pred vladármi, ktorá z nich robila ako by bohov, neobmedzených pánov života a smrti, dávala vládcom možnosť robiť všetko, na čo im len prišla chúťka, nech už akákoľvek krutá. A potom: náboženské vojny! Krížové výpravy proti neveriacim, čo vo Svätej zemi prenasledovali kresťanských pútnikov. „Sväté vojny“ mohamedánov! Atď. Vo všetkých týchto prípadoch vplyv národovectva alebo bol úplne vylúčený, alebo mal len menšiu úlohu.

No pritom treba uznať, že kladenie veľkého dôrazu na národnosť je zvyk taký starý ako národy samy. Vo všeobecnosti možno o pohanských národoch tvrdiť (najlepšie známe staré), že všetky sa pokladaly za ľudí celkom iného pôvodu než susedné kmene a národy a obyčajne odvodzovaly svoj pôvod priamo od bohov. Vedomie o jednotnom pôvode ľudského pokolenia, o rodinnom príbuzenstve všetkých ľudí bolo zahalené už ťažkým nepriehľadným závojom.¹⁰ Ako všetky národy, tak i Gréci si mysleli, že ich zem im bola priamo darovaná bohmi s ich jestvovaním. (Porov. napr. Jacquier, Les Actes des Apôtres, Paris 1926, str. 532.) Veľké rozdiely, ktoré sa robily medzi národmi, maly potom svoje veľmi zreteľné dozvuky aj v náboženstve a v morálke. O všeľudskom, nadnárodnom náboženstve nemali vtedy ešte ani tušenia. Každý národ mal svoje vlastné náboženstvo, svojich vlastných bohov, ktorí nenávideli (priam tak ako ich chránenci) ostatné národy. Aj bohovia boli kovaní podľa národných chutí, boly to vlastne len zidealizované, zbožštené národné typy. Kult bol len národný, mystériá vymyslené podľa vlastnej chuti kmeňových (národných) veštcov, čarodejníkov alebo filozofov.

Ak sa okrem toho všetkého uváži ešte skutočnosť, že ľudská príroda je všetko možné, len nie príroda anjelská, totiž že ľudská prirodzenosť, „pozbavená darov nadprirodzených, zranená v prirodzených“ (Tridentinum), je náchylná ku zlému, k nespravodlivosti, k tyranii, k lúpeži, hneď ľahko uhádneme aj mravnostné závery, ku ktorým taký stav vecí musel viesť. Nesmieriteľné nepriateľstvá na život a na smrť, vojny bez oddychu, boj všetkých proti všetkým. Člena iného národa nepokladali za rovnocenného človeka, zachádzali s ním ako s tvorom bez ľudskej dôstojnosti, bol to otrok, servus, vile mancipium.

Tak bolo medzi pohanmi. Národovectvo takého strihu sa zjavuje vo všetkých čiastkach sveta a vo všetkých časoch. Aspoň niekoľko príkladov (na registrovanie všetkých by bola potrebná osobitná rozsiahla štúdia): Egypťania nenávideli Židov a opovrhovali nimi. (Keď Jozefovi bratia prišli do Egypta za obilím a Jozef im dal pripraviť skvostnú hostinu, Egypťania sa ešte aj pri stole držali prísne oddelení od Hebrejov, hoci Jozef, prvý po faraónovi, bol tiež Hebrej a oni to ako statoční klebetní dvorania iste vedeli.) (Genesis 43, 32.) Nenávisť medzi Médmi a Peržanmi, medzi Grékmi a Peržanmi, medzi Rimanmi a Púnmi atď.

Po príchode kresťanstva nepriateľstvá, aspoň vo svojej vonkajšej, verejnej forme, strácaly sa len veľmi pomaly. Stratily sa rýchlo medzi kresťanmi samými, bratmi vyvolenými medzi všetkými národmi, ale ani tu nie naraz a úplne. Udusené dozvuky občas ešte doľahly. (Antagonizmus medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanov; napätie medzi Grékmi a Latincami v Ríme atď.) Keď sa potom barbari útokom zmocnili „Románie“ (rímskeho sveta), vzdelaní kresťania sa museli silne premáhať, keď ich chceli hneď uznať za bratov, hoci boli pohani, surovci a zbojníci. Ako málo si tých barbarov v rímskom (už hodne kresťanskom) svete ctili, ako nimi opovrhovali, to sa veľmi jasne odráža v súčasnej spisbe. (Porov. Fliche a spolupracovníci, Histoire de l’Eglise, Paris 1937, vol. 4, str. 357 a nasl.) Urobil sa však predsa návrat k evanjeliu a mnísi sa dali s veľkou vervou do obracania týchto pohanov a pomaly si z nich urobili bratov v Kristu.

V neskoršom stredoveku, hoci rímske impérium právne trvalo ďalej, vykryštalizovaly sa naše dnešné národy. Antagonizmus francúzsko-anglický už prichádza jasne k slovu v storočnej vojne, ba láska k národu, ešte nie dosť v ujasnenej forme, dostáva už svoju svätú a mučenicu (svätá Jana z Arcu). Vynára sa už antagonizmus taliansko-nemecký, nemecko-poľský, česko-nemecký a iné.

Tieto antagonizmy pomerne krásnej stredovekej kresťanskej Paneurope neškodily toľko ako neskoršie nacionalizmy. Totiž v kresťanskom stredoveku, hoci nenávisti tu vždy boly a nové antagonizmy sa rodily, predsa vplyv kresťanstva, ktoré sbratalo národy, učiac ich pravej bratskej láske synov božích, bol ešte priveľký a tak vedel uhasiť prudké plamene nenávisti. Ale od chvíle, v ktorej sa jeho vplyv oslabil — najprv následkom obrátenia sa k pohanským ideálom (humanizmus a renesancia), potom vplyvom protestantizmu a konečne vplyvom rozumárskeho osvietenstva — aj plamene nacionalizmov zosilnely a staly sa podstatnou súčiastkou bloku síl, pod ktorých tlakom sa zrútila stredoveká kresťanská Paneuropa. Zveličený moderný nacionalizmus, výrobok, spolu s liberalizmom a s inými izmami, tlak síl, bojujúcich proti pravému stredovekému kresťanstvu, prvý raz zatrúbil na poplach vo Francúzsku za veľkej revolúcie a už aj pred ňou. Potom už možno sledovať jeho rachotiace kroky po celej Europe a po celom svete. Ale nie všade dosiahol rovnakú prudkosť.

*

V našich dňoch je silné zdôrazňovanie národných záujmov na dennom poriadku. Ako sme zistili v predchádzajúcej hlave, je mravnostne bezchybné, ba prikázané viac si všímať záujmov svojho národa, než dosiaľ úprimní kresťania robili.¹¹

Ale treba sa chrániť — na základe poznania správnej hierarchie hodnôt a na základe smutnej dejinnej skúsenosti so zveličeným nacionalizmom — každého extrému, každej výstrednosti.

Extrémy tu hrozia v dvojakej forme.

1. Alebo sa národné záujmy tak veľmi zdôrazňujú, vyzdvihujú, že sa prakticky dostávajú na prvé miesto, nad záujmy ľudského ducha, jeho večných osudov, ba i nad záujmy božstva. Nestvorí sa síce nejaký doktrinálny systém o suverenite národných záujmov, teoreticky sa správna hierarchia hodnôt nerozleptá, ale v praxi sa postupuje tak, ako by národné záujmy boly na prvom mieste.

Tento tvar nacionalizmu by som nazval obyčajným zveličeným nacionalizmom.

2. Ak sa práve načrtnutá nacionalistická prax aj teoreticky funduje, založí a prepracuje sa až do podrobností, tu je nebezpečenstvo nesprávneho nacionalizmu ešte väčšie, lebo hierarchia hodnôt je tu vedome, na základe logiky, pokladanej za správnu, porušená. Záujmy božstva a ľudskej duchovosti sa tu vedome detronizujú a pozdvihuje sa na oltár falošné božstvo, modla.

Okrem toho boli a sú na svete vždy ľudia pohodlní, požívační, nestarajúci sa o nijaké myšlienkové boje. Takým ľuďom nikdy nezáležalo na tom, kto nad nimi vládol, akou rečou museli hovoriť, aká kultúrna tradícia sa tvorila pred ich očami — len aby oni mali vždy na stole dobre pripravený mastný pokrm a nijaké starosti a nepríjemnosti im neťažily plecia. Ľudia, hotoví bez zapýrenia vyhlásiť sa každý deň za príslušníkov iného národa, len nech majú z toho nejaký osoh, alebo aspoň pokoj.

Ak taká utilitaristická morálka dostala v hlave nejakého filozofa systém, vykľuval sa z toho, pravdaže, aj absolútny indiferentizmus v národnostnej otázke. Stopy takých náuk možno sledovať od samého začiatku filozofického myslenia v Grécku až po büchnerovský materializmus, americký moderný pragmatizmus a frivolný eklekticizmus našich dní.

Medzinárodniarske snahy s ideálnym pozadím možno pokladať za jestvujúce celkom určite už od najdávnejších dôb, a to u ľudí otvorených hláv a veľkej životnej skúsenosti, ale mnoho pretrpevších v krvavých nepriateľstvách medzi kmeňmi a národmi. Do náukového systému bolo složené medzinárodniarstvo až hodne-hodne neskoro. Osvietení francúzski encyklopedisti z osemnásteho storočia už s ním mimoriadne sympatizovali.¹² Potom prišla nacionalistická reakcia a zaliala celé devätnáste storočie a i naše desaťročia. No intelektualistické medzinárodniarstvo ako reakcia sa stále držalo a i teraz drží.

Medzitým sa vyvinula aj iná forma medzinárodniarstva, a to ľahostajnosť Tretej internacionály. S devätnástym storočím vstupuje do ľudských dejín vek pary a elektriny, vek strojov. Stroje odtrhly mnohým tisícom robotníkov chlieb od úst, urobily z nich proletárov, trúcich biedu, zneužívaných kapitálom. Od chvíle, čo sa začala táto vydedená trieda ľudského pokolenia organizovať, jej vodcovia hneď spoznali, že pre ňu nemá cenu ani vlasť, ani národ, lebo tieto inštitúcie viedli kapitalisti. Stvorili teda myšlienku univerzálneho bratstva všetkých vydedencov zeme, všetkých proletárov, nech patria ku ktorejkoľvek rečovej alebo rasovej skupine ľudí, len nech sa chcú spojiť v boji o lepšiu budúcnosť. Známe heslo Marxovo, pripojené na koniec Komunistického manifestu z r. 1847: „Proletári celého sveta, spojte sa!“ Skoro všetky formy socializmu, na ktoré sa časom rozštiepil marxistický kmeň, si medzinárodniarstvo ponechaly v znaku, ale najdôslednejší zostáva komunizmus (Tretia socialistická internacionála). Sú aj také formy socializmu, ktoré sa úplne ponárodnily, ako typickí rakúski vlastenci (Christlich-Sozialen), nemeckí národní socialisti a bývalí českí národní socialisti.

Nepokladám za potrebné rozpisovať sa naširoko o nacionalizme utilitaristov, či už doktrinárskych a či praktických.¹³ Ich postoj k národu je jasný. Nikdy nepriznajú národnosti nejakú objektívnu a univerzálnu hodnotu. Do hierarchie hodnôt uviedli veľkú zmenu tým, že vyhlásili úžitok alebo osobnú slasť za najvyššiu hodnotu, a teda odhodia od seba národnosť, alebo si ju zamenia, alebo sa naoko urobia veľkými národovcami — vždy podľa toho, z akého postoja budú mať nejaký osoh.¹⁴

2. Intelektualistické medzinárodniarstvo.

Úzadie tohto myšlienkového prúdu je veľmi sympatické, veľmi vábivé: pokoj na zemi a vysoká kultúrna úroveň celého ľudstva. Sen každého človeka dobrej vôle.

Tento cieľ vlastne sledujú internacionalisti, či už osamelí a či zorganizovaní do spoločností. Intelektualistický internacionalizmus sa teraz organizuje hlavne v slobodomurárskych lóžach. Slobodomurárstvo má celý systém filozofických, politických a náboženských náhľadov: tu spomeniem len to, čo sa týka nacionalizmu.

Vo všeobecnosti internacionalisti neuznávajú za pravdu, že národné bytie má právo na jestvovanie. Pochod ľudského pokolenia sa neúprosne prediera k medzinárodniarskemu štádiu (hovoria), ku kozmopolitizmu, k odstráneniu akýchkoľvek rozdielov, či už národnostných, náboženských a či stavovských. Teraz ešte síce sú na svete rozličné národy, to je pravda, ale majú byť len nástrojmi na zničenie národnostných rozdielov, majú formovať práve priekopníkov budúcej bezfarebnej všeľudskej republiky.¹⁵ Láska k akýmkoľvek zvláštnostiam, ku vlasti a národu, ku zdogmatizovanému náboženstvu — to všetko sú zastaralé predsudky a povery¹⁶, hanba pre naše storočie. To všetko treba vykoreniť z ľudského srdca a zaštepiť ta len čistú lásku k ľudstvu.¹⁷ Slobodomurári nepokladajú za hodného smrti toho, kto spáchal velezradu.¹⁸

Pre tento svoj postoj k vlasti a národu a pre svoju protináboženskú, a zvlášť protikresťanskú činnosť¹⁹ dostali sa slobodomurári na index zakázaných spoločností vo viacerých štátoch (Nemecko, Taliansko, Maďarsko, Slovensko, Portugalsko, Turecko).

Slobodomurári sa však nezdráhajú — podobne ako utilitaristi a komunistické bunky — urobiť sa naoko aj zúrivými nacionalistami, s úmyslom, aby sa votreli aj do nacionalistických stredísk a spolkov a pomaly premenili ich ducha podľa svojej chuti.²⁰

Toto je, povedali by sme, pôvodný árijský internacionalizmus.

Ale ak chceme popriať sluchu mnohým a veľmi vábivým dôkazom protimasónskych a protižidovských autorov, ktorí chcú za každú cenu presvedčiť svet, že slobodomurárstvo je len rafinovane zakuklená inonárodná (gójska) paralela židovského mesianizmu, prebíjajúceho sa ku svetovláde²¹, čo však by bolo len nedotknuteľným tajomstvom najvyšších svetových vedúcich v masonerii, tak sa celá vec dostáva do celkom iného svetla. Bol by to čistokrvný rafinovaný židovský rasizmus. Keďže sa o veci ešte stále zúrive dišputuje, treba dočkať najprv koniec debaty. Dovtedy nemožno povedať definitívny úsudok.²²

3. Tretia internacionála.²³

Proletársky internacionalizmus, pokiaľ ide o postoj k národnosti, skoro vôbec sa nelíši od medzinárodniarstva intelektuálov.

Ako aj môže hľadieť na národné bytie úbohý proletár, ktorý neskusuje na sebe ani dobrodenie štátu, ani vlasti, ani národnej kultúry. Štát ho nechráni proti vykorisťovaniu boháčmi, vlasť mu je zemou tvrdou ako úhor, z nej len za cenu svojho vlastného zdravia a zdravia svojich najmilších, ženy a nedospelých detí, horko-ťažko vytlčie svoj nechutný krajec každodenného chleba; národná kultúra mu slúži len na to, že jasnejšie uzrie medzi sebou a svojimi inonárodnými súdruhmi novú veľkú priehradu — rozdielnosť národnej výchovy, rozdielnosť jazyka. Proletári, vedení a zavedení svojimi kultivovanými lídermi, hľadia na nacionalizmus ako na jeden zo serie prostriedkov, ktoré používajú kapitalisti, aby si poistili ochranu svojich majetkov proti akémukoľvek útoku zvonku.²⁴ Láska k národu je pre nich cigánstvo, nasugerované nevedomým masám buržujmi.²⁵ Jediná vec, ktorá má cenu v očiach hladného proletára, je blahobyt. No prv, než príde tento zemský raj, musí prísť svetová revolúcia, a preto sa všetko musí podriadiť myšlienke revolúcie ako najvyššej hodnote, absolútnemu meradlu hodnôt i v morálke, i v práve, i vo vede a v umení.²⁶

V boji za týmto cieľom je všetko dovolené. Možno teda bez všetkého použiť proti kapitalistom ich vlastný vynález na zneužívanie životov a majetkov proletárov: nacionalizmus. Preto komunisti neutekajú ani pred nacionalistickou pretvárkou, ba robia zo seba až ochrancov utláčaných národov a národnostných menšín, len aby sa znútra zmocnili každej strany a každého štátu a potom ich mohli všetkých strhnúť do boja proti nepriateľom revolúcie.²⁷

Ostáva nám už len posledný kus práce. Posledný, ale predsa najdôležitejší z celej tejto apologetickej štúdie. Dosiaľ sme skonštruovali katolícky systém nacionalistickej morálky (prvá a druhá hlava), dokázali sme, že táto náuka môže byť od Boha, lebo je bezchybná a nepoškvrnená (tretia hlava), a tie jej vlastnosti ešte viac vynikly v porovnaní s inými, zrejme pochybnými nacionalistickými morálkami (štvrtá hlava). V tejto piatej a ostatnej hlave čaká nás úloha dokázať priamo na dokonalosti a veľkoleposti nášho nacionalistického posolstva, že ono musí pochádzať od Boha.¹

Kostra dôkazu môže byť takáto: Čo je také dokonalé a veľkolepé, že to všetky ľudské pochopy nesmierne prevyšuje, a čo tak upokojuje šľachetné túžby ľudského pokolenia po láske, spravodlivosti a pod., že sa niečo tak vznešeného ani čakať nedalo, ani niečo dokonalejšieho si už človek predstaviť nemôže, to je iste nie pôvodu ľudského, ale nadzemského. Katolícka náuka o láske k národu tieto vlastnosti v úplnej miere má. Teda iste nie je pôvodu ľudského, ale nadzemského.

Úmyselne hovorím „pôvodu nadzemského“, nie priamo božského. Zatým totiž, čo pri viacerých fyzických zázrakoch, napr. pri vzkriesení mŕtveho, sa priamo musí predpokladať zásah samého Boha, pána života i smrti, pri tomto, vlastne rozumovom zázraku — totiž sostaviť také dokonalé a také veľkolepé učenie — nemusí sa priamo predpokladať zásah Boha, ale stačí zásah vôbec nejakej vyššej inteligencie, než je rozumová schopnosť ľudská. Stačil by zásah anjela. Dôkazová sila pre výlučnú pravdivosť nášho sv. náboženstva — unica vera religio — zostáva však i pri tomto závere nezmenšená, lebo prichádzame prostredníctvom anjela zas len priamo k Bohu. Náuka je mravná — teda len dobrý duch ju mohol zjaviť. No anjel nezasiahne do chodu tohto sveta nikdy z vlastnej vôle, ale len z rozkazu Boha. Ak to teda bol len anjel, čo nám sprostredkoval náuku, predsa je ona pre nás odkazom božím, lebo na rozkaz boží nám bola sprostredkovaná.

Potom: Spájam v dôkaze vlastne dva druhy dôvodov hodnovernosti. Podľa obrazca, načrtnutého v úvode, sú to dôvody b) a dôvody d).

Totiž katolícke učenie vôbec — tak isto teda i jeho úsek o nacionalizme — už tým samým, že je nadľudsky dokonalé a veľkolepé (dôvody hodnovernosti b) je i tak mimoriadne primerané všetkým šľachetným túžbam ľudskej duše, že sa niečo takého ani nedalo očakávať. Jedna náuka učenia súvisí tu úzko s druhou, ba upokojenie túžob potvrdzuje dokonalosť učenia. Preto ani tu pri rozvinovaní dôkazu nebudem oddelene hovoriť najprv o dokonalosti a kráse katolíckeho nacionalizmu a až potom o splnení ľudských túžob, ale ku každej objektívnej vlastnosti sa pripojí hneď poukaz na ľudskú túžbu, ktorá tu nachádza božský nápoj, hasiaci jej smäd. Tým vlastne dokonalosť každej vlastnosti bude potvrdená hneď i s psychologického hľadiska.

A potom: Budeme hovoriť o dokonalosti a o kráse. Čo tu tým myslíme?

Dokonalé je to, čo úplne zodpovedá metafyzickým požiadavkám o svojej podstate i o svojich akcidentoch. Krásne zas je to, čo svoju dokonalosť ukazuje i navonok.² Je len prirodzené, že všetko, čo je dokonalé, je i krásne (aspoň len samo v sebe krásne dovtedy, kým sa jeho dokonalosť nezjaví i ľudskému oku) — a zas naopak, nič nemôže byť krásne a nebyť pritom zároveň dokonalé. Jedna vlastnosť je tu nerozlučne spätá s druhou, takže samostatne sa ani nemôžu vyskytnúť.

Veľkolepým nazývam to, čo je mimoriadne vysoko na stupnici krásna, pôsobí ohromujúcim dojmom.

Pri veľkoleposti prichádza ešte viac najavo úzky súvis medzi dokonalosťou a krásou, lebo je zrejmé, že nič nemôže byť veľkolepé, veľkrásne, ak to nie je ozaj i vnútorne čo najdokonalejšie. Preto i pri rozvinovaní dôkazu o veľkoleposti katolíckej náuky o láske k národu bude stačiť, keď sa ozrejmí vnútorná nadmierna dokonalosť tej náuky, aby sa za zrejmý následok uznalo, že náuka je veľkolepá.

Stačí vlastne dokázať, že základy, na ktorých spočíva celá katolícka náuka o láske k národu, nadmieru vynikajú v dokonalosti a kráse. Je len zrejmé, že teda i princípy, odvodené z takých základov, budú prežiarené jasom základov, i keď azda, čo do slov, čo do formulovania, nebudú sa líšiť od princípov, hlásaných inými náboženstvami alebo filozofiami.

Na akých základoch spočíva celá katolícka náuka o láske k národu?

Zisťujem tri základné princípy: princíp lásky k bližnému, princíp suverenity záujmov božích a konečne princíp, že Boh neničí to, čo prirodzene šľachetného vložil do ľudskej duše.³

Tieto tri princípy spolu tvoria takú veľkolepú kostru náuky o láske k národu, že sa ľudský rozum na niečo takého nielen nikdy nezmohol, ale veľmi pravdepodobne sa k niečomu takému ani vôbec sám dostať nemôže.

Keď sa najprv ako by jedným pohľadom zváži tá náuka, zistí sa najprv pri ľudských náukách úplne nezvyčajná vyrovnanosť medzi extrémami.⁴ Zistili sme práve v predchádzajúcej kapitole, že iné náhľady o láske k národu sú vždy extrémne, alebo šovinizmus, alebo medzinárodniarstvo, opovrhujúce národnou skutočnosťou. Teda už týmto neobyčajne vyniká náš nacionalizmus nad všetky iné. Národ neslobodno ani nemierne milovať, neslobodno si z neho urobiť rivála božích záujmov, lebo ich požiadavky sú suverénne, ani zas neslobodno národnú skutočnosť ničiť alebo zanedbávať, lebo keď Boh stavia niečo vyššieho v našej duši, stavia to na prirodzených základoch. Keď stavia lásku k celému ľudskému pokoleniu alebo k celému mystickému telu Kristovmu, nechce tým ničiť užšie citové prirodzené kruhy, ako je kruh rodinný a kruh národný. Totiž milosť neničí prírodu, ale ju používa a zdokonaľuje.⁵

Tento znak, vyrovnanosť medzi extrémami, treba pokladať za jednu z najistejších stôp nadľudskej múdrosti, lebo smelo môžeme povedať, že človek svojimi prirodzenými silami sa k niečomu takému ani dostať nemôže. Dejinná skúsenosť s filozofiami a s náboženstvami sa zdá dosť jasne dokazovať a dá sa pre tú neschopnosť nájsť aj psychologické odôvodnenie: Človek od prírody nemá rád zlatý stred. Vždy je magicky priťahovaný extrémami. Zaujíma ho len pohyb, silný život — a ten sa mu zdá len práve na okrajoch točiaceho sa víru. Vo svojej ľudskej obmedzenosti zabúda, že v strede je práve najtuhší život, najintenzívnejší, lebo ten stred dodáva pohyb i všetkým atomom na všetkých okrajoch, hoc sám sa zdá stáť. Podobne ako najintenzívnejšie žije atlét, ktorý drží zjašené žrebce, čo každý na inú stranu by chcely vletieť do rozzevenej priepasti.⁶

Táto objektívna vlastnosť katol. nacionalizmu má však hneď aj veľmi dôležité psychologické schválenie. Človek síce nemôže nájsť stred, stále blúdi vo výstrednostiach, ale to vôbec neznamená toľko, že by po strede netúžil. Človek práve svojou celou bytnosťou túži po pokoji, po vyrovnanosti, po odpočinutí v strede, po zbavení sa nepokoja v extrémoch. Túžba po domove je to vlastne. Po strede, po vyrovnanosti túžime pri všetkých svojich rozumových konštrukciách.

I pri nacionalizme človek síce blúdi v extrémoch, ale celým svojím vnútrom túži vlastne po strede.⁷ Keď je konečne donútený pozrieť do tváre i tomu zanedbávanému náhľadu a spozoruje jeho netušenú príťažlivosť, krásu, dokonalosť, plnosť života v ňom, potom „otvorí ústa svoje a dych sa mu zatají“ a radostné „heuréka“ splynie s perí.

Toľko nám hovorí celkový pohľad na náš nacionalizmus. Keď si potom všimneme jednotlivých vypočítaných základných téz, zistíme ešte mnoho iných podivných vecí.

A hneď prvý princíp zneje: Miluj bližného svojho ako seba samého. A na otázku: Kto je bližný? — sa odpovedá: Môj bližný je každý človek, či priateľ, či nepriateľ.

K niečomu tak vznešenému sa ľudská, kresťanstvom neovplyvnená filozofia ani len nepriblížila. A kresťanstvo vo svojom všeľudskom titanskom rozbehu nielen že rozbilo bariéry medzi národmi a náboženstvami a spoločenskými stavmi, ale povznieslo sa ešte do iných závratných výšok. Obyčajná filozofia hovorí: „Budeš mať rád svojich spolunárodovcov. S ostatnými ľuďmi na zemi budeš tiež vychádzať priateľsky. Ináč: Je úplne správne pravidlo: Oko za oko, zub za zub.“ My hovoríme: Budeš mať rád každého človeka na zemi, či má tú istú reč a tú istú kultúru ako ty a či je tvoj nepriateľ (ako Žid nenávidel Samaritána) a či azda je on tvojím národom opovrhovaný (ako rímsky národ stotníkov opovrhoval Židmi). Ba keď je ten tvoj bližný i azda tyran, ty ho nesmieš nenávidieť, ale musíš ho mať za svojho bližného a modliť sa za neho k Bohu.

A keď už miluješ svojich spolunárodovcov, musíš ich milovať tak ako seba samého, a teda ako ostatných ľudí na zemi, t. j. ako by si príslušníkom cudzieho národa z lásky, ale smelo vyčítal ich chyby, len aby si ich zachránil pred skazou, takú istú smelú lásku musíš mať i proti svojim súkmeňovcom, a nie zo zbabelej lásky nechať ich zahynúť. (Ježišove výčitky Nazareťanom a Židom.)

Ako mám každého človeka na svete pokladať za svojho bližného, ba čím viac je niekto opovrhovaný, tým ochotnejšie i jeho mám uznať za svojho bližného, toho najskvelejší príklad dal nám Syn Boží, príklad, ktorý prevyšuje všetky ľudské dohady. On nielen že sa stal človekom, jednou z buniek ľudského včelieho plásta, ale stal sa práve členom židovského národa, ľudu, ktorý bol celým svetom opovrhovaný a nenávidený už vtedy a znášať bude ten istý osud po všetky veky až do skončenia sveta. (Je v tom tajomstvo. Vysvetlenie dáva svätý Pavol v prvých hlavách listu Rimanom.)

To je nadľudský príklad pre skutočnú rovnosť medzi národmi. Iný, nie menej veľkolepý, je daný náukou o mystickom tele Kristovom. Ktorá ľudská filozofia prišla na niečo takého silného a krásneho? Vo všetkých členoch Jednoty Kristovej (Cirkvi), nech už sú to Europania, černosi, Židia, Číňania, Indiáni alebo z ktoréhokoľvek národa, prúdi tá istá duchovná životodarná lymfa, ten istý nadprirodzený život, oživuje ich ten istý Duch Boží. Celá tá pestrofarebná miešanina tvorí jeden duchovný organizmus, oživovaný jedným spoločným životom, a to životom samého Syna Božieho. A čo je s náukou o mystickom tele úzko spojené — náuka o obcovaní svätých — tá ešte viac osvetľuje dokonalé ľudské bratstvo. Modlitba nejakého horlivého novokresťana — Zulukafra na čiernom kontinente — stáva sa príčinou spásy nejakému modrookému severanovi na univerzitnej katedre v Bratislave.

Všetci ľudia na svete sme si bratia. Našu bratskú rovnosť zdôrazňuje naše učenie i tým, že úplne všetkým ľuďom, bez akéhokoľvek rozdielu:

1. núka to isté vznešené učenie. To isté učenie je cestou ku spáse všetkým národom a všetkým plemenám, platí jedno pre všetkých a všetkými rovnako musí byť zachovávané⁸;

2. všetkým ľuďom rovnako ponúka tie isté vznešené sviatosti. Tak isto vznešený Ind z Nepalu, ako i najmenší trpaslík z Malajského polostrova môžu byť účastníkmi prerodu z vody a z Ducha svätého pri sv. krste. Všetci sa rovnako môžu stať bojovníkmi Kristovými svätým birmovaním, do všetkých rovnako sa vkladá semeno večného života požívaním Najsvätejšieho Tela Pánovho, všetci rovnako si musia kľaknúť pred sluhu božieho a prosiť od neho odpustenie svojich hriechov, ktorýkoľvek z nich má rovnaké právo stať sa posväteným sluhom božím, ktorý svoláva Boha na oltáre a do kajúcich duší, všetci majú rovnaké právo na to isté mnohoúčinné sväté pomazanie v prípade ťažkej nemoci.

A vôbec:

3. vykúpenie, donesené Synom Božím, rovnako sa ponúka všetkým národom. Všetky národy sú v podstate rovnako zlé i rovnako dobré, všetky majú tú istú dobrú ľudskú prírodu, rovnakými šľahmi zranenú dedičným hriechom, a preto i všetci rovnako túžobne volajú po vykúpení a po spáse. Absolútna rovnosť medzi ľuďmi a tak odôvodnenosť bezvýhradného rozkazu lásky k bližnému je i touto dogmou neobyčajne skvele podložená;

4. a zakľúčenie dejinnej ľudskej drámy bude zas len novým dôkazom bezvýnimočnej rovnosti medzi ľuďmi. Zas všetci rovnako posbierame roztratené súčiastky svojho tela a postavíme sa znovu v celej svojej ľudskej kráse pred Boha svojho — a to všetci podľa rovnakého zákona, podľa zákona mravnej šľachetnosti, a nie podľa zákona kmeňa alebo národa. Kto bol dobrý, vstane oslávený, nech už to bol Ind, beloch či černoch. Podobne bez ohľadu na pôvod vstanú ohavní tí, čo zomreli v ťažkom hriechu.

A čo na toto všetko povedia ľudské túžby, ľudské vznešené ideále? Šľachetní a veľkí duchovia túžili vždy po všeľudskom bratstve, po bratskej láske a porozumení medzi všetkými národmi. Možno si však predstaviť dokonalejšie bratstvo, akému učí náuka o jednom tele v Kristu? Nielen bratia sme si všetci, ale až jedno telo, oživované tým istým Duchom a tým istým životom božským. Bratstvo pri vysluhovaní sviatostí! Tie isté obrady pri krstení princa i pri krste pachoľaťa cigánskeho, ten istý kríž na čelo pri birmovke černocha ako pri birmovke Angličana. A bratstvo pri sviatosti oltárnej! Toho istého Boha za svoj telesný i duševný pokrm prijímajú všetci príslušníci všetkých národov a všetkých rás. Podobne bratstvo v kňazstve a v prijímaní sv. pomazania.

V tom je už i splnenie ľudskej túžby po láske medzi všetkými ľuďmi. Z bratstva tak dokonale založeného, zdôvodneného a tak účinne pestovaného musí prameniť i láska. Už ani nemožno urobiť lásku úprimnejšou, ani záväznejšou.

Túžba po celosvetovom pokoji, po svornosti medzi národmi tiež si nemôže nájsť, vymyslieť ešte nejaké hlbšie, plnejšie, krajšie a zároveň účinnejšie zdôvodnenie. Kde je dokonalé bratstvo, tam musí byť i dokonalá svornosť, dokonalý pokoj.

A konečne túžba po spravodlivosti. Kde je dokonale zdôvodnená láska, tam je aspoň dvojnásobne zdôvodnená spravodlivosť, lebo láska sa len tam začína, kde už boly dokonale splnené požiadavky spravodlivosti. Tu je až, povedali by sme, korunovaná spravodlivosť, nie tá jednoduchá, prísna, ale ožiarená korunou blahožiarej lásky. Od spravodlivosti sa neupúšťa („salvis utique justitiae juribus“), ale plameň lásky má spáliť tú žlč, ktorú by azda prísna spravodlivosť v pokazených ľudských dušiach stále udržiavala.

A potom: Všetky ľudské predstavy o pokoji, o všeľudskom bratstve a o láske, i najfantastickejšie, najutopistickejšie, sú ľahko prevýšené a nečakane zdokonalené myšlienkou kráľovstva božieho na zemi. Pokoj, svornosť, bratstvo, láska — to je všetko málo. Tu ešte prichádza s myšlienkou kráľovania samého Boha nad sbrataným ľudstvom. Celý svet stáva sa tak jednou rodinou, v ktorej panuje spontánna, nenútená, veľká bratská a sesterská láska a celá rodina je oddaná s pravou detinskou láskou otcovi, ktorý všetko ožaruje a spravuje svojou dobrotou a láskou. („... a jeho svietidlom je Baránok.“ Apok. 21, 23.)

Idea kráľovstva božieho na zemi je božské splnenie súboru všetkých najšľachetnejších ľudských túžob po ideálnom ľudskom spolunažívaní.

Keď shrnieme nakoniec výsledok porovnávania tohto prvého princípu, na ktorom spočíva katolícka náuka o láske k národu, s požiadavkami a odôvodneniami, aké pre niečo podobného (humanita) privádzajú iné systémy, musíme uznať aspoň toľkoto:

Tak hlboko a vznešene odôvodniť rovnosť medzi národmi, a teda také účinné pohnútky dať ku skutočnej blíženeckej láske a k pokoju na svete, to ľudské filozofie a náboženstvá nedokázaly. A dopĺňame: Keď náboženstvo, ktoré takúto vznešenú náuku stavia pred oči, má ešte i iné, makateľnejšie dôkazy svojho božského pôvodu — a i tento úsek jeho náuky sa dokonale vymyká z rámca dokázaných ľudských možností — tu môžem smelo ísť i ďalej a povedať: Táto náuka má v sebe naozaj niečo z múdrosti a krásy nadľudskej.

Druhý princíp ešte jasnejšie dokazuje nadmiernu povznesenosť katolíckej náuky o láske k národu nad všetky výmysly nekresťanských náboženstiev alebo kresťanstvom neovplyvnených filozofií.

Dá sa formulovať krátko takto: Záujmy božie sú suverénne, najprednejšie. Všetko ostatné im musí ustúpiť. Teda i národné záujmy musia byť vždy v harmónii so záujmami božími, a ak azda má vzniknúť spor, vždy bezpodmienečne musia zvíťaziť záujmy božie.

Nadľudská krása a dokonalosť tohto etického princípu vynikne zas z porovnania. Kde až najďalej sa dostal ľudský rozum v boji o panstvo Boha, čiže vlastne o panstvo mravnostnej duchovosti? Boha postaviť úplne do popredia, urobiť z neho jediné ťažisko ako života jednotlivca, tak i národa, ba celého ľudstva, na to ľudia neprišli. Ľudská filozofia o človeku končila sa vždy nanajvýš tam, že za ideál postavila človeku nejakú mravnú šľachetnosť, ktorou sa človek pripodobní Bohu. (Pytagorovci a Stoa.) Naše učenie naproti tomu do nesmiernej, do božskej výšky presadzuje celé ohnisko ľudských mravnostných ideálov. Nielen šľachetnosť človeka sa tu stáva cieľom, ale priamo zbožštenie, apoteóza človeka. Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. (Augustín.) Boh sa tu chápe vo všetkej svojej stvoriteľskej nadvláde. On naplňuje všetko, on je dušou všetkého. Celý hmotný i duchovný vesmír sa hýbe podľa záchvevu jeho vôle. Človek má, pravdaže, tiež zapadnúť do tohto nesmierneho, radostného kolobehu sveta a práve týmto dobrovoľným zaradením sa do poriadku vôle božej stáva sa sám spolupracovníkom Boha, ba stáva sa účastným samého Božstva (particeps divinae naturae).

To, čo sa potom hovorí o smysle národného denia a denia celého ľudského pokolenia, to je len na širšie sociologické kruhy použitá náuka o smysle človeka. Ľudská filozofia ukázala sa tu ešte neschopnejšia. Národné denie, podľa nej, má za cieľ vždy len tuzemskú slávu národa a blaho a spokojnosť jeho členov. Naproti tomu podľa našej náuky smysel národného denia je oveľa vyšší a hlbší. Ideál, za ktorým má národ ísť, je ideál kráľovstva božieho na zemi. Nie sláva pred ľuďmi, ale sláva pred Bohom samým, trikrát svätým, a teda večná sláva je cieľom národného denia.⁹

Výroky, ako: „Hľadajte teda najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá“ (Mt. 6, 33), alebo: „Čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale na svojej duši by škodu utrpel?“ (Mt. 16, 26), alebo: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje. Príď kráľovstvo tvoje. Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt. 6, 9—10), nenájdu niečo rovnocenného mimo okruhu kresťanského zjavenia. Absolútna prevaha duchovnosti, Boha nad všetkým. Duchovosť napĺňa všetko a i láska k národu je svätou vášňou len dotiaľ, dokiaľ zapadá do rámca záujmov ducha, kráľovstva božieho.

Naša duchovosť, a to skutočná, transcendentná duchovosť¹⁰, vie dokonale presvietiť ľudské a národné utrpenie. Filozofia sa zmohla nanajvýš na to, že pochopila ako-tak osobné utrpenie („Sustine, abstine“ stoikov). Čakala sa za to vyrovnanosť duševná, pokoj. Pre národné utrpenie svetlo nájsť nevedeli. — My naproti tomu hovoríme: Národné utrpenie, keď je znášané trpezlive, s pravým úmyslom, povznáša národ do takej výšky mravnostného šľachtictva, že veľkosť ostatných národov sa s tým nedá ani porovnať. Duchovosť natoľko prenikne i národné utrpenie a poníženie, že z poníženého sa stáva večný oslávenec.

Záujem boží, záujem duchovosti na svete prevyšuje i zdanlivé právo rodnej mojej reči na uplatnenie sa v bohoslužbe. Záujem liturgickej dôstojnosti a záujem dogmatickej presnosti vyžaduje vždy tú istú, nemeniacu sa reč. Teda latinčina kráľuje ako jasný symbol suverénnych požiadaviek kráľovstva božieho. Nie reč jedného národa, ako by ‚vyššieho‘, všetko asimilujúceho¹¹, ale reč nadnárodná.

Duchovosť prichádza k slovu predovšetkým v náhľade na autoritu. A, čo je zvláštne, nie v tom smysle, v akom faraóni a cézari boli bohmi, skutočnými samostatnými bohmi alebo polobohmi (ich vôľa bola vlastne posledným kritériom pre dobro a zlo), ale vo smysle Pavlovho „ministri enim Dei sunt in hoc ipsum servientes“.¹² Každý predstavený, či už z krvi môjho národa a či cudzinec, či predstavený duchovný a či svetský, každý mi je zástupcom Boha na zemi. Mám hľadieť jedine na túto jeho vlastnosť a hodnosť, mám vidieť v ňom odtlak Boha — a všetko ostatné sa mi má pred tým slnkom rozplynúť ako ranná hmla.

A vôbec, kdekoľvek sa zjaví Boh alebo akýkoľvek jeho záujem, tam sa všetko v náležitom pomere zmenší. Keďže Boh je suverén, a to večný, nekonečný a najsvätejší suverén, všetko iné padá do ľudsky nečakanej priepasti, mení sa skoro na úplnú bezvýznamnosť.

Psychologické potvrdenie je tu tiež jedinečné. Človek v celkovom zameraní svojho života aj v ideovom prenikaní jednotlivostí má rád čím hodnotnejšiu náplň a čím smelšie oblúky, čím vypätejšiu veľkoleposť. Túžba po smelých ťahoch, po gigantickom životnom rozmachu. Nemožno vymyslieť si ešte niečo ohromnejšieho, než sme práve vypočítavali. Zameranie dejstvovania národa švihá sa úžasným oblúkom ponad zem a čas a ponad celý vesmír až pred jasnú tvár Veľkého Boha a v jeho jasnom úsmeve (stavanie kráľovstva božieho na zemi) hľadá svoj cieľ.

Chcem mať na svete a v národoch poriadok, istotu? Chytám Boha, prameň všetkej dôstojnosti a autority, a vkladám ho ako utajené, ale predsa jasne viditeľné slnko do osoby každého predstaveného. Kto siahne na neho, siahne na Boha. To je myšlienkový rozmach, na ktorom už ozaj pevne stojí celý občiansky poriadok.

Tá istá túžba po veľkoleposti dostáva svoje nečakané splnenie v jednotnej nadnárodnej liturgickej a úradnej reči na celom obvode zemskom. A katolícke zbožštenie národného utrpenia¹³, to tiež tak dokonale napĺňa našu túžbu po zhodnotení každej maličkosti a aspoň po vnútornom triumfe, keď už navonok musíme chodiť azda shrbení, ponížení. „Veď naše utrpenie nie je nadarmo! Spravovateľ vesmíru a dejín o ňom vie a každý vzdych je zreteľne zapísaný v knihe života a slávy.“

A vôbec, naše kladenie do popredia len a len kozmických záujmov božích, to nielen že sa vyrovnáva šľachetným ľudským túžbam po humanitných, všeľudských ideáloch, po všeľudskom bratstve, ale povyšuje ešte toto prirodzené všeľudské bratstvo na bratstvo, zapojené nerozlučne do boho-ľudského sväzku vo výstavbe kráľovstva božieho na zemi. Veľkolepý univerzalizmus ľudský je tu ešte zmocnený najvyšším, ozaj nadnárodným univerzalizmom otcovstva a vladárstva božieho.

A keď konečne vezmeme posledný princíp z troch, ktoré sme určili ako základné pre katolícku náuku o láske k národu, a porovnáme ho s nacionalizmami iných náboženstiev a filozofií, prídeme znovu k tomu istému záveru: Je v ňom toľko múdrosti, toľko dokonalosti a zároveň toľko náplne pre ušľachtilé ľudské túžby, že niečo podobného darmo hľadáme v dielach ľudských umov. S mravnostnou istotou môžeme tvrdiť, že sme tu na stopách nadľudskej múdrosti.

Ako tretí základný princíp sme určili zásadu: Boh neničí to, čo je prirodzene dobré, ale upotrebuje to, stavia na tom a všetko povznáša.

Keď to použijeme pre náš prípad (pre národnú skutočnosť), prídeme na to, čo sme už dávno v prvej a v druhej hlave boli zistili, že totiž katolícka mravouka sa vôbec nestavia proti prirodzenej mimoriadnej sympatii, ktorá viaže spolu členov toho istého národa, ale naopak, schvaľuje ju, stavia na nej a povznáša ju.

Schvaľuje ju — ako sme jasne videli na príklade Spasiteľovom, na príklade sv. Pavla a vo výslovných tvrdeniach najvyšších učiteľov v Cirkvi božej. Sám Syn Boží sa stáva nielen človekom, ale i národovcom. Veľmi miluje čo aj nevďačný a neveriaci svoj národ a všetko, čo je jemu vzácne a sväté. Sám hovorí svojou národnou rečou a nevyužíva svojho ohromného vplyvu na to, aby sa stal azda heroldom nejakých medzinárodných chúťok v modernom smysle slova. Ba turíčnym svojím divom a darom glosolalie ešte lepšie zdôraznil, že o rôznostiach medzi národmi veľmi dobre vie, ale zázračnou svojou mocou nielen že ich neničí, hoc by ľahko mohol, ale naopak, svoju zázračnú moc prispôsobuje požiadavkám národných zvláštností.

A Boh nielen že schvaľuje tú lásku k národu podľa nášho zjavenia, ale i stavia na nej a povznáša ju. Mám milovať svoj národ nadprirodzene, t. j. mám sa snažiť priviesť celý svoj národ, celý jeho kultúrny i politický život čím bližšie k Bohu, čiže, inými slovami, mám sa usilovať pomáhať pri výstavbe kráľovstva božieho v okruhu svojho národa. A je mi ozaj i ťažko, ba obyčajne až nemožné starať sa o celosvetovú výstavbu kráľovstva božieho, lebo veď už jazyková stránka veci je mi obyčajne veľkou, ba priam neprekonateľnou prekážkou, nehľadiac ani na ohromnú zemepisnú rozložitosť sveta, na ktorom celom by som chcel stavať kráľovstvo božie. Boh preto používa môjho prirodzeného okruhu pôsobnosti medzi ľuďmi toho istého pôvodového a kultúrneho razenia a činnosť moju v ňom povznáša až do výše spoluúčinkovania na stavaní celosvetového kráľovstva božieho na zemi.

Koľko nečakanej a nečakateľnej múdrosti a novej krásnej náplne je v tomto vyrovnanom postoji k nacionalizmu! Keď to porovnáme s prirodzenou, kresťanstvom neovplyvnenou ľudskou múdrosťou, tak znovu zistíme skutočnosť, že tu ktosi neviditeľný previedol do istej záhuby sa ženúcu loď pomedzi Scyllu a Charybdu. Filozofie a nekresťanské náboženstvá, ako sme videli, sú i tu vždy a stále v extrémoch. Alebo skutočnosť zabíjajú, ničia, neuznávajúc práva prirodzených poryvov lásky k národu (medzinárodniari), alebo skutočnosť preobliekajú násilne do iných šiat, ako sa na ňu hodia, a robia tak z prirodzeného, dobrého nacionalizmu divý šovinizmus. To je ľudská múdrosť, ako ju poznáme a akou sa ona neomylne vždy ukáže, keď ju vedie len náš jednoduchý rozum. Tu sa však stretáme s inou múdrosťou, s múdrosťou vyrovnanou. Teda: Môžeme s mravnostnou istotou tvrdiť, že múdrosť ľudská to nie je.

Psychologická skúška len potvrdzuje záver. To, čo naše zjavenie chráni, národnú skutočnosť, to by si naša duša nedala¹⁴ vytrhnúť z náručia za nijakú cenu. Ba keby sa jej to i azda podarilo vytrhnúť, tak celkom určite — podľa zákonov, ktoré sme v nej dosiaľ zistili¹⁵ — sama by si zas utvorila niečo podobného, ako bol predtým národ. Prirodzená sympatia, láska k členom toho istého národa sa totiž zakladá na zvláštnej prirodzenej, hlbokej túžbe ľudskej duše. Nazval by som ju najjednoduchšie túžbou po domove alebo túžbou po intímnejších kruhoch. Je totiž známa psychologická skutočnosť, že človek, aj keď má veľmi široké pole pôsobnosti, keď azda je i svetobežcom, predsa prirodzené ovzdušie, v ktorom sa cíti ozaj doma, nie mu je celé pole jeho pôsobnosti, ale nejaký malý úsek, intímny krúžok starých známych osôb a vecí. Býva to obyčajne rodina, najbližší domov. Človek je osobnosťou vo svojej obci, znamená tam azda mnoho, patrí do jej súboru, ale predsa pritom nevychádza zo svojho vlastného intímneho domovského kruhu.

No človeku nestačí len tento intímnejší kruh, tento domov. Medzinárodniari by chceli hneď preskočiť od rodiny a obce na všeľudské glóbové spoločenstvo. Môžem mať také snahy, moja činnosť sa môže rozprestierať na celý glóbus, môj záujem môže objímať celý svet, ale taký obrovitý, monštruózny skok je pre mňa neprirodzený, necháva vo mne veľké priestranstvo nezaplnené, priestranstvo medzi rodinou-obcou a všeľudskými horizontmi. Ja by som predsa rád mal i na tom širošírom svete nejaký ten kus zeme, väčší síce, ako je tá piaď moja rodinná a chotár obce, ale predsa nie taký rozsiahly, ako je celá zem. Celú zem naraz objať nemôžem. — Tejto prirodzenej túžbe prichádza príroda, a teda vlastne Boh, v ústrety práve tým, že každému človeku vykrojil na svete rozsiahly kus zeme, síce omnoho väčší než rodina a dedina, ale predsa menší, a tak útulnejší než chladné, bledé, neživé obzory celého zemského povrchu. A ten kus zeme ozaj tvorí môj prirodzený širší domov, ozaj cítim v ňom teplotu svojho vlastného, najužšieho domova, lebo veď v ňom všade nachádzam ľudí, hovoriacich tou istou mojou materčinou, ľudí tej istej povahy a toho istého celkového duchovného zamerania — kultúry. To je môj národ, moja národná vlasť a azda i môj národný štát.

Tak sa dokonale spĺňa moja prirodzená túžba po intímnejších, teplejších kruhoch na studenom svete. Katolícka náuka, zachraňujúc národnú skutočnosť, zachraňuje i veľký poklad našej duše.

Ale to nám ešte nestačí. Zjavenie božie týmto svojím postojom k národnej skutočnosti nielen uspokojuje našu prirodzenú túžbu po intímnejších kruhoch, ale ju i nevídane povznáša, ba až posväcuje. Národný intímny kruh sa tu stáva nielen prirodzeným širším domovom, ale mení sa na najužšie, vrelé spoločenstvo práce pod očami trikrát svätého a nekonečne dobrotivého Boha, na spoločenstvo práce pri výstave svätého a blaženého kráľovstva božieho na zemi. Na národa roli dedičnej pracuje každý s chuťou, usilovne, lebo ten spoločenský okruh má i prirodzene rád, i jeho rozmery zodpovedajú jeho riadnym ľudským schopnostiam. Na celom svete stavať kráľovstvo božie, to je nad obyčajné ľudské sily.¹⁶ Keď každý člen národa na dedičnej roli svojho vlastného národa bude stavať domov boží, vznikne z toho, prirodzeným vývojom takého kresťanského národného a medzinárodného života, glóbová božia katedrála, v ktorej slnkom bude Baránok. (Zjav. 22, 5.)¹⁷

U nás na Slovensku sú teraz veľmi dobré podmienky pre zdarné rozsievanie zdravého katolíckeho národoveckého semena. Česť nášho národa bude závisieť aj od toho, aké veľké percento našich slovenských bratov sa prebije k správnemu nacionalizmu. Počiatky sú sľubné. Nie národná hrabivosť, napríklad, ale len spravodlivosť. (Odmietnutie poľských krajov.) Nech nás zdravý nacionalizmus všade a vo všetkom vedie — a budeme pred večným Bohom jedným z jeho najslávnejších národov.

Der Verfasser arbeitet folgenderweise: In einem Vorbereitungskapitel spricht er zuerst davon, was eingentlich eine Nation ist, was heisst Nationalität und was versteht man unter der Volksliebe (Nationalismus). Die Nation wird definiert als eine Personenanzahl, die am Grund der selben Kultur den Willen zum Vorschein bringt, für eine von allen anderen abgesonderte „Nation“ gehalten zu werden. Mit der „Kultur“ versteht er vor allem und unerlässlich eine einheitliche Sprache und eine gemeinsame Geschichte. Der Verfasser möchte gern die Ehre haben, einer von den Ersten zu sein, die konstatiert haben, dass die Meinungen der modernen Soziologen hinsichtlich der Definition der Nation eigentlich schon übereinstimmen, obwohl ein jeder Autor seine eigene Definition vorschlägt. Der Verfasser findet überall drei Elemente mehr oder weniger klar ausgedrückt: die gemeinsame Kultur, den Willen, und zwar den ausgesprochenen Willen, eine „Nation“ zu bilden. Er hält diese Feststellung für sehr wichtig, weil, wenn die Nation überall auf die selbe Weise definiert wird, so muss auch die Liebe zur Nation überall den selben Charakter tragen, muss überall von den selben Grundprinzipien geregelt werden.

Im ersten Kapitel rekonstruiert der Verfasser die neutestamentliche Lehre von der Volksliebe. („Die neutestamentliche nationalistische Botschaft.“) Im zweiten Kapitel („Die nationalistische Botschaft der Lehrenden Kirche“) erforscht er die Dokumente der Lehrenden Kirche und baut daraus das Ganze der katholischen Lehre vom Nationalismus auf. Gott, der Schöpfer, weiss sehr gut von den verschiedenen Nationen, er rechnet sogar mit ihnen bei seinem Leiten der Weltgeschichte; unser Volk sollen wir lieben, aber die andern Völker dürfen wir nicht hassen; alle Menschen auf der Welt sind einander gleich gestellt.

Das ist der erste Teil der Studie, der ganze eigentlich nur vorbereitungsmässig für das apologetische Ziel des Werkes.

Im zweiten Teil, im dritten Kapitel („Das Gesetz Gottes makellos“) will der Verfasser zuerst beweisen, dass die katholische Lehre vom Nationalismus überhaupt vom Gott her stammen kann, und zwar deswegen, weil es eine widerspruchs-, irrtums- und somit auch eine unsittlichkeitslose Lehre ist. Da, im zweiten Abschnitt, entwirft der Verfasser eine „Philosophie des Nationalen“. In seinem Suchen nach dem Sinne des Nationalen gelangt der Verfasser bis zum Gedanken vom Aufbauen des Königreiches Gottes im nationalen Kulturkreis. Jeder Nation sollte eben dieses ihre eminente Aufgabe sein. So, voranschreitend gemäss den Absichten Gottes, der da alles „Wiederaufbauen will im Christus“ („instaurare omnia in Christo“), wird die Nation auch glorreich vor dem Angesichte des Grossen Gottes. — Der Verfasser hält es für christlich erlaubt (nicht „empfohlen“), wenn sich eine unterdrückte Nation auch mit Gewehr in der Hand gegen die Tyrannen widersetzt, um sich ihre Nationalität zu retten. Als Gründe dafür führt er an: die Existenzverteidigung eines natürlichen, Lebensrecht vollmässig besitzenden Ganzen und das natürliche Liebesgefühl all dem gegenüber, was die nationale Erbschaft ausmacht.

Im vierten Kapitel („Eure Wege sind nicht die meinigen“) beweist der Verfasser, dass die nationalistischen Lehren der anderen Reliogionen und Philosophien schon a priori nicht vom Gott herkommen können, da sie solche Prinzipien enthalten, die im Streit mit der gesunden natürlichen Ethik sind.

Im fünften Kapitel („Ich habe meinen Mund aufgetan und den Atem zurückgehalten“) wird zuletzt der direkte Beweis durchgeführt, dass — hätten wir auch keine geschichtliche Sicherheit von der göttlichen Herkunft der katholischen nationalistischen Lehre — dass wir auch so doch gezwungen wären, anzuerkennen — am Grund innerlicher Vollkommenheit und Schönheit dieser Lehre — dass eine solche Lehre keine Menschenlehre sein kann. Die Menschenlehren sind immer extrem — diese Lehre ist vollkommen ausgeglichen; die vom Christentum nicht beeinflussten Lehren wissen von keiner Gleichheit unter den Menschen — die unsrige macht vom ganzen Menschengeschlecht eine einheitliche Familie von Brüdern und Schwestern; die Menschenlehren haben keinen Schwung, sich bis zum reinen Theozentrismus emporzuheben — die unsrige ist ein souveräner Theozentrismus; die Menschenlehren entweder rechnen nicht mit der Natur oder sie vernichten sie direkt — die unsrige schafft auf dem festen natürlichen Grund und zieht ihn sanft und mächtig hinan. — Alles Gute, Schöne und Vollkommene, was immer der Menschengeist von einer Volksliebe-lehre erwarten könnte, ist völlig erfüllt, bei uns, sogar unermesslich übertroffen.

Die Schlussfolgerung also: Wir können frei, mit Moralsicherheit behaupten, dass die katholische Volksliebe-lehre keine Menschenlehre ist, sondern dass sie in einer überweltlichen Wissensquelle geschöpft worden ist, d. h. sie gehört zu den geoffenbarten Lehren.

L’ A. è del parere che non soltanto il complesso tutto intero della dottrina cattolica (la dommatica e la morale insieme) è in se stesso, in forza della sua straordinaria perfezione e belezza, una prova bastante dell’ origine divina della dottrina cattolica, ma che altresì i singoli grandi complessi della nostra dottrina con altrettanta forza e con altrettanta insistenza additano il mondo al di là di questo visibile quale loro vera, adeguata origine. Egli vuole dimostrarlo in concreto sul complesso dottrinale intorno all’ amor di nazione.

L’ A. procede nel modo seguente: Nel capitolo preparativo viene costatato prima che cosa è la nazione, che cosa la nazionalità ed il nazionalismo (non patriottismo!). La nazione viene definita dall’ A. quale aggregato sociale che a base della medesima civiltà (cultura) palesa l’ espressa volontà di essere tenuto per una „nazione“. Colla parola „civiltà-cultura“ intende l’ A. prima di tutto e senza eccezione un linguaggio ed una storia comuni. L’ A. vorrebbe avere l’ onore di essere forse il primo che avesse costatato che i sociologi moderni sono pervenuti oramai ad un concorde parere riguardo alla definizione della nazione, benché ciascheduno proponga la sua propria definizione. Egli trova dapertutto tre elementi più o meno palesamente espressi: La comune cultura (il linguaggio e la storia), la volontà — e questa espressamente quale volontà alla nazione. L’ A. ritiene per molto importante questa costatazione giacché se la nazione viene definita dapertutto nel modo identico, nel modo identico deve regolarsi dapertutto anche l’ amor di nazione, il nazionalismo.

Nel primo capitolo ricostruisce l’ A. la dottrina neotestamentaria intorno al nazionalismo („Il messagio nazionalista della Legge Novella“). Nel secondo capitolo si viene ai documenti della Chiesa Docente („Il messagio nazionalista della Chiesa Docente“) ed a base di essi si costruisce la dottrina cattolica sul nazionalismo. Iddio sa molto bene dell’ esistenza delle diverse nazioni, anzi Egli assegna loro dei compiti speciali nello sviluppo del drama mondiale; dobbiamo amare la nostra nazione, ma non mai odiare le altre; uguaglianza di tutti gli uomini sul mondo è un’esigenza cristiana evidente.

Questo nella prima parte dello studio, la parte tutta, a dir proprio, preparativa per lo scopo apologetico, fissatosi nel capitolo introduttivo.

Nella seconda parte, nel capitolo terzo „(„La legge del Signore immacolata“) l’ A. prima dimostra che la dottrina cattolica sul nazionalismo può provenire da Dio perché è una dottrina, priva di ogni contraddizione, di ogni errore e di ogni immoralità. La seconda sezione di questo capitolo forma un saggio dell’ A. sulla „filosofia del nazionale“. Cercando il senso dell’ essere nazionale l’ A. giunge fin’ al pensiero della costruzione del Regno di Dio nel cerchio della cultura nazionale. Ogni nazione deve ritenere precisamente questo per il suo compito per eccellenza. Procedendo così secondo gli intenti di Dio il quale vuole „instaurare omnia in Christo“ la nazione diventa nel vero senso gloriosa perché grande dinnanzi agli occhi dello Spirito Creatore cosmico. — L’ A. considera come lecita un’ insorrezione a mano armata — ad indicazione puramente nazionale (contro l’ assimilazione forzata). Ecco le ragioni: Un’ aggregato sociale naturale ha pieno diritto alla vita — dunque anche alea difesa. Poi: Il sentimento d’ amor di nazione è deltutto spontaneo, naturale e per nulla egoista, tanto meno sensuale.

Nel quarto capitolo („Le vie vostre non sono le mie“) l’ A. dimostra che le dottrine nazionaliste delle altre religioni e delle altre filosofie non possono già a priori provenire da Dio giacché contengone dei principi contradicenti alla sana naturale etica.

Nel quinto capitolo („Io aprì la mia bocca e sostenni l’ alito“) viene stessa la prova che se anche, caso mai, noi non avessimo la caertezza storica sulla divina origine della dottrina cattolica sul nazionalismo, saremmo tuttavia costretti — a causa dell’ interna perfezione e bellezza della dottrina — a riconoscere che una tale dottrina non può essere una dottrina umana. Le dottrine umane sono sempre estremiste — questa dottrina invece è sommamente equilibrata; le dottrine umane che non hanno subito l’ influsso del cristianesimo, non conoscono l’ uguaglianza degli uomini — questa dottrina affratella il genere umano intero; le dottrine umane non sanno innalzarsi sin al puro teocentrismo — questa dottrina è un sovrano teocentrismo; le dottrine umane non tengono conto della natura o l’ annientano adirittura — la nostra dottrina costruisce a base della natura e l’ eleva immensamente. Tutto quello che di perfetto potrebbe desiderarsi l’ uomo da una dottrina sul nazionalismo, tutto viene sommamente soddisfatto, anzi inaspettatamente superato dalla nostra dottrina.

La conclusione finale: Possiamo affermare con certezza morale che la dottrina cattolica sul nazionalismo non è d’ origine umana, ma che essa ci fu regalata dalla sapienza sovrumana, cioè essa ci fu rivelata.

Alfonz z Liguori, Sv. 93
al-Gazzali 196
Algermissen 196
Allo 90
Amiot 90, 93
Aristippus 197
Aristoteles 158, 168
Augustín, Sv. 93

Battaglia 44
Bauer 60, 61, 90
Bellarmín 122
Beňadik XV. 23, 99, 101, 105, 106, 110, 115
Bergson 143, 173
Bernhart 179
Blondel 177, 197, 222
Böhm 49, 58
Bruder 90
Buck Pearl 196
Buda 93
Budha 184

Cajetanus 122, 171, 180
Cathrein 167, 197
Cornely 90, 93
Čapek 222

de la Brière 137, 167, 177
Delatte 90, 92
Delos 36, 45, 50, 54, 138, 150, 167
Deutinger 221
Dieckmann 116
Du Plessis de Grénédan 167, 197, 199

Engels 158, 199
Enslin 90, 197
Epicurus 197

Fellerer 221
Feuerbach 197
Feuerer 173
Fliche 93, 188
Forcellini 51, 92
Formichi 93, 198

Gandi 93, 181, 198
Garrigou-Lagrange 17
Giordani 90, 92
Goffredo 179
Górski 175
Guidi 196

Halévy 179
Hartmann 49
Häcker 179
Helvetius 197
Hieronym, Sv. 121
Hlinka 181
Hontheim 174

Chladná 174

Jacquier 90, 91, 92, 186
Jansens 174
Jawaharlal Nehru 200
Jellinek 47
Johannet 57
Johanka z Arku 188
Juncker 90

Kittel 60, 90
Klement XI. 109, 121
Knabenbauer 90, 91, 121
Konfucius 185

Lachance 46, 57, 101, 117, 137, 144, 150, 175
Lagrange 90, 92, 121
Lebraeton 90
Leclercq 173
Le Fur 46
Lev XIII. 100, 101, 103, 108, 111, 116, 117
Lortz 179

Malý 197
Marcus Aurelius 197
Marmontel 198
Marx 199
Mazzini 197
Meraviglia 45
Merk 91
Messineo 23, 43, 58
Meyer 173
Möhring 90, 92
Muncunill 91

Ordzonikidze 199
Orestano 44

Pagano 45
Panunzio 45
Pesch 91
Peterson 90
Petrášek 177, 197
Peultier 90
Pius VI. 97, 109
Pius X. 101, 102, 108, 111
Pius XI. 98, 99, 100, 101, 102, 104, 110, 112
Pius XII. 101
Polakovič 221
Prudentius 93

Quesnel 109

Romani 55
Ruch 121
Rys 197, 198, 199

Sacco 92
Sales 71, 90, 91, 92, 93
Schmidt 60, 90
Schumacher 90
Schweiger 200
Seneka 197
Siwek 174
Stalker 90, 92
Steinbüchel 48, 138, 150, 168
Sturzo 122, 171, 180
Suarez 122, 171, 180
Šakya-Muni (Budha) 196

Tacchi-Venturi 196
Tarapparelli d’ Azeglio 55, 122, 167, 169
Thomas 174
Tillmann 57
Tomáš, Sv. Aqu. 91, 93, 121, 168, 171, 174
Tromp 122, 171, 180

Uribe 122

Valensin 177, 197
Vašek 55, 143, 146, 176
Vaussard 23
Vermeersch 176
Veuthey 174

Weiss 167
Winkler 47
Woroniecki 146, 167, 175

Zorell 60, 61, 90

Spisba.

(N. B. V každom súbornom diele mravoučnom a sociologickom je reč o národe. V každom takom apologetickom zas reč o apologetických problémoch tu spomínaných.)

A. Náuka Písma:

Knihy Nového zákona. (Citoval som, nakoľko bolo možné, podľa posledného vydania Spolku sv. Vojtecha.)

Komentátori: Allo, Cornely, Durand, Jacquier, Knabenbauer, Lagrange, Sales, Strack-Billerbeck, sv. Tomáš.

Štúdie biblickej bohovedy (Theologia biblica): Amiot, Fr., L’ enseignement de S. Paul, 1938.

de Grandmaison, L., Jésus Christ, ed. 14, 1931.

Delatte, P., Le lettere di S. Paolo inquadrate nell’ ambiente degli Atti degli Apostoli, vol. I., 1935.

Giordani, I., Il messaggio sociale di Gesù, ed. 2., 1938. Il messaggio sociale degli Apostoli, 1937.

Junker, A., Die Ethik des Apostels Paulus, vol. II., 1919.

Lebreton, J., La vie et l’ enseignement de Jésus Christ, Notre Seigneur, 1935.

Morton Scott Enslin, The ethics of Paul, 1930.

Möhring, P., Die Sittenlehre Jesu.

Schumacher, H., Social message of the New Testament, 1937.

Stalker, J., The ethics of Jesus according to the synoptic Gospels, MCMIX.

B. Náuka Cirkvi:

Acta Sanctae Sedis a Acta Apostolicae Sedis, od r. 1865.

Collectio Mansi, XXVII.

Concilium Tridentinum, Sessio XXII.

Denzinger, Enchyridion Symbolorum, passim.

C. Autori:

Auerhan, J., Jazykové menšiny v Evropě. 1924.

Battaglia, F., Nazione. (Enciclopedia Treccani.)

Bellarmino, Sv. R., Controversia III. generalis, De Romano Pontifice, lib. V., cap. VI., VII.

Bernhart, J., Sinn der Geschichte, 1931.

Böhm, M. H., Das eigenständige Volk. 1932.

Cathrein, V., Filosofia morale, vol. II. 1920.

de la Brière, Yves, Nationalisme et objection de conscience, 1937.

Paix et Guere. (Dictionnaire apolog. de la foi catholique.)

Delos, L., Le problème des minorités nationales. (V Les Grandes Activités de la Société des Nations.) 1932.

Droits et Devoirs des Minorités. Tamže.

Du Plessis de Grénédan, Patrie. (V Dictionnaire apol. de la f. cat.)

Górski, J., Wychowanie personalisticzne. 1936.

Grentrup, Th., Volk und Volkstum im Lichte der Religion. 1937.

Nationale Minderheiten und katholische Kirche. 1927.

Volk. (V Lexicon für Theologie und Kirche.) 1938.

Hegel, W. F., Philosophie der Weltgeschichte. (Lasson VIII., IX.)

Hitler, A., Mein Kampf. 1938.

Chalupný, E., Sociologie citu dle nauky Vilfreda Parets. 1925.

Jellinek, Allgemeine Staatslehre. 1914.

Johannet, R., Le principe des nationalités. 1923.

Kampe, W., Die Nation in der Heilsordnung. 1936.

Köllreuter, O., Volk und Staat in der Weltanschauung des Nationalsozializsmus. 1935.

Lachance, L., Nationalisme et Religion. 1936.

Leclercq, J., La vie en ordre. 1938.

Le Fur, L., Races, Nationalités, États. 1922.

Lortz, J., Geschichte der Kirche in ideengeschichtlicher Darstellung. Vyd. 5—6. 1937.

Malý, R., Kříž nad Evropou. 1935.

Marx-Engels, Komunistický manifest.

Mausbach, J., Die Kirche und die moderne Kultur. (V Esser-Mausbach, Religion, Christentum, Kirche, sv. III.) 1923.

Miljukov, P. N., Národnost, její vznik a vývoj. 1927.

Müncker, Th., Die psychologischen Grundlagen der katholischen Sittenlehre. 1934.

Panunzio, S., Popolo, Nazione, Stato. 1933.

Petrášek, A., Nacionalizmus alebo supernacionalizmus. 1933.

Polakovič, Š., K základom slovenského štátu. 1939.

Rádl, E., Národnost jako vědecký problém. 1929.

Rommen, H., Der Staat in der katholischen Gedankenwelt. 1935.

Rosenberg, A., Der Mythus des XX. Jahrhunderts. Vyd. 137—142. 1938.

Rostohar, M., Národnost a její mravní význam. 1933.

Ruch, C., Patrie. (V Dictionnaire de Théologie Catholique.)

Rys, J., Židozednářství — metla světa. 1938.

Schmidt, W., Rasse und Nation. 1937.

Slavík, J., Vývoj národního vědomí. 1930.

Steinbüchel, Th., Die philosophische Grundlegung der katholischen Sittenlehre. Sv. I, 1—2. 1938.

Suarez, F., De charitate, disp. XIII.

Tacchi-Venturi, P., Storia delle religioni. Vol. I., II. 1939.

Taparelli d’ Azeglio, Saggio teorico di diritto naturale fondato su fatto, vol. II. 1855.

Tillich, P., Das Dämonische. Ein Beitrag zur Sinndeutung der Geschichte. 1926.

Vašek, B., Z problémů dnešní společnosti. 1926. Křesťanská sociologie, sv. I. 1931.

Vaussard, M., Enquête sur le nationalisme. 1924.

Weigl, F., Heimat und Volkstum in religiös-pädagogischer Auswertung. 1934.

Winkler, W., Nationalitätsstatistik. (V Handbuch der Staatswissense schaften.)

D. Časopisy:

Archives de philosophie du droit et de Sociologie juridique. 1938.

Civiltà Cattolica. 1938—9.

Dius Thomas. (Piacenza) 1926.

Filozofický sborník. 1940.

Kultúra. 1938.

Nouvelle Revue Théologique. 1938—9.

Periodica de re morali, juridica et liturgica. 1935 a 1937.

Revue de Métaphysique et de Morale. 1938.

Revue de l’ Université d’ Ottawa. 1939.

Svoradov. 1937—40.

Vie Intellectuelle. 1937—8.

Štúdiu
M. CHLADNÉHO-HANOŠA
LÁSKA K NÁRODU
vydala
MATICA SLOVENSKÁ
ako 76. sväzok
KNIŽNICE SLOVENSKÝCH POHĽADOV,
ktorú rediguje
DR. STANISLAV MEČIAR.
Vytlačila
NOVÁ KNÍHTLAČIAREŇ
v Turčianskom Sv. Martine
roku 1941.