VYDAVATEĽSTVO ALFA • BRATISLAVA
Diskusia na tému: Boh nejestvuje, veda to dokázala. Toto je podtitul malej, ale obsahom významnej publikácie, ktorá vyšla v nedávnej minulosti (roku 1988) v Ríme už vo 4. vydaní.
Obsahuje názory vedcov svetového mena na túto tému. Určite zaujme aj našich čitateľov, ktorí nemali v minulosti možnosť poznať inú filozofiu ako „vedecký svetonázor“.
© Anton Hlinka
ISBN 80-05-00773-6
Kniha vznikla vďaka dvom listom
Boh nejestvuje, veda to dokázala
Dá sa overiť tvrdenie "Boha niet, veda to dokázala"?
Jestvujú dôkazy o jestvovaní Boha?
A čo prírodné vedy? Traja astronómi
Pokusno-matematické vedy a otázka Boha
A čo spory medzi vierou a vedou v minulosti?
Dva druhy poznania
Ani filozoficky ani metodologicky
Keď prehovoria prírodovedci
Podmienky dorozumenia
Život žije z viery
Albert Einstein ako svedok viery
Harmónia medzi vierou a vedou
Zrelá viera Wernhera von Brauna
Bez viery nieto nijakých úspechov
Svedectvo Maxa Plancka
Dvadsiati z tristo
Autorita vo vedách a v náboženstve
Viera a veda sú nevyhnutné a spríbuznené
Vesmír sa podobá veľkej myšlienke
Kvantová mechanika Božia
Večnosť vesmíru
Vesmír bol stvorený
Súvaha
Asi pred rokom sa mi dostal do rúk list, v ktorom istý Bratislavčan medziiným napísal: "...Jednou z často opakovaných vecí na povinnom marxizme je aj tvrdenie 'Boh nejestvuje, veda to dokázala'. Ateizmus sa nám tu predkladá s takou samozrejmosťou ako ráno šálka kávy. Je isté, že prevažná väčšina sa nad tým vôbec nepozastaví - aspoň sa tak navonok zdá. Každý si svoje myšlienky ponecháva pre seba. Sú však aj takí, ktorí by skutočne radi vedeli, čo sa naozaj dokázalo a čo nie..."
Tento list bol pre mňa výzvou. Skoro by som povedal výzvou na "súboj". Ale tento výraz sa sem vôbec nehodí. Lebo ak si lepšie všimneme spornú vec, hneď zbadáme, že tu nemôže byť ani reči o boji osoby proti osobe a že na konci by nebolo ani víťaza ani porazeného. Pri takomto "súboji", ak sa chce prísť ku kladnému výsledku, musia byť obaja - autor i čitateľ, diskutujúci kresťan i marxista - plní túžby po pravde, nie, plní lásky, vášnivej a bojovnej lásky k pravde a obaja musia obrátiť zbrane svojich duchovných schopností v spoločnej ofenzíve proti spoločnému nepriateľovi: proti omylu, zaslepenosti, predsudkom, klamu, duchovnej temnote a pýche, ktorá zahmlieva zrak. Úspech bude vždy spoločný. Víťazmi alebo premoženými budú obaja. Podivuhodne to vyjadruje latinské slovo "convictus", od "cum-vincere", "presvedčiť sa" alebo doslova "spolu sa presvedčiť" a či "presvedčovať".
List bol teda pre mňa výzvou začať "kuť železo za horúca". Reku, odpoviem na tri-štyri pokračovania v Rádiu Štefanus. Problematika sa mi však pod perom tak rozrastala, že na konci to neboli tri-štyri relácie, lež dvadsať štyri.
Rádio Štefanus ich začalo vysielať po utorkoch o pol ôsmej večer na krátkych vlnách v pásme 31 metrov. (Od r. 1983 sa zmenil deň vysielania na pondelok.) Boli sme niečo po polovici, keď som dostal druhý list. Aj ten od študenta z Bratislavy. Vraj aby som sprístupnil práve vysielanú sériu programov aj tým, ktorí nemali možnosť vypočuť si ju v rozhlase.
Pustil som sa teda znova do práce. Začal som rukopis opravovať, dopĺňať, na mnohých miestach citeľne meniť, jasnejšie a zrozumiteľnejšie formulovať. Veľmi vítaná mi pritom bola pomoc Márie Lukáčovej. Upozorňovala ma na slová a celé pasáže, ktoré by naši mladí ľudia nerozumeli, lebo marxizmus vraj zasiahol dokonca už aj reč a začal prehodnocovať význam jednotlivých slov. Aj na tomto mieste jej chcem vysloviť vďaku.
No a teraz niekoľko odstavcov z listu.
"Vážený pán..., dovoľte, aby som sa Vám predovšetkým poďakoval za seriál programov na tému Boh nejestvuje, veda to dokázala... Som mladý človek a pracujem s mládežou. Ba je dokonca cieľom môjho povolania venovať sa mladým ľuďom, ich každodenným problémom, prípadne snažiť sa im pomáhať tieto problémy riešiť...
Predstavil som sa predovšetkým z tejto stránky, lebo ma v poslednej dobe zaujali Vaše relácie... A keďže viem, že vznikli ako reakcia na dopyt mladého človeka z Bratislavy, dovoľujem si Vám tlmočiť reakciu moju, ale predovšetkým veľkej väčšiny mladých, s ktorými sme sa už dávno pokúšali sami hľadať dostačujúcu odpoveď na otázku, ktorou nás veriacich často napádajú: 'Ako môžeš veriť v Boha, keď veda už dávno dokázala, že ho niet? Ako môžeš zotrvávať na takej zaostalej úrovni?' Hľadali sme, a nenašli. Preto také nadšené prijatie z našej strany a okamžitá reakcia na vysielanie: 'To by malo vyjsť knižne!'
Aby ste však naozaj uverili, že to nie je iba nejaké povrchné momentálne nadšenie, ale že knihu by sme si zaslúžili ako odmenu na dlhej ceste hľadania pravdy a zároveň ako oporu v obhajovaní svojej pravdy v dialógu s marxistami, radi by sme Vás oboznámili bližšie so situáciou a podmienkami, v ktorých sa momentálne nachádzajú mladí ľudia na Slovensku...
Dnešný mladý človek chce nadobudnúť istotu o pravdivosti a neotrasiteľnosti svojho presvedčenia, a tým aj väčšiu sebadôveru. Hľadá argumenty, ako obhájiť v spore s protivníkom svoje presvedčenie, aby mu nakoniec aj marxista mohol povedať: Vieš, neverím síce tomu, čo hovoríš, ale vážim si ťa, ba dokonca ti aj závidím. Ty máš istotu o tom, čo hovoríš. Ja to o sebe nemôžem povedať (úryvok z dialógu, ktorý sa skutočne odohral)...
Taktika boja proti náboženstvu sa čiastočne zmenila. Mladí ľudia sa klátia nie preto, že majú strach z vyhodenia zo školy, ani nie preto, lebo sa boja predvolania riaditeľa, ktorý by im povedal, že sú zastaralí a primitívni, ale nadovšetko preto, lebo si nevedia svoju vieru obhájiť (česť výnimkám) ani v dialógu s priateľmi marxistami, ktorí nie sú zatvrdliví nepriatelia Boha a ktorí často tiež iba hľadajú pravdu, ale doteraz sa nestretli s ničím iným ako s marxizmom. Koľkí marxisti sa s radosťou upäli k viere v Boha, keď sa stretli so vzdelaným kresťanom. On nepotreboval agitovať - ako to robia oni -, ale svojím správaním a schopnosťou obhájiť svoju vieru v dialógu súčasných moderných ľudí vzbudil úprimnú túžbu po nasledovaní u všetkých tých, ktorí sa zmietajú v neistotách svojho vlastného 'presvedčenia'...
Dôkazy marxistov sa zakladajú na tom, že citujú na potvrdenie svojej teórie iba ľudí, ktorí sa im hodia do krámu, ľudí, ktorí boli zaprisahanými ateistami. Ozaj slávnych vedcov uvádzajú tiež, ale iba krátke úseky z ich života spolu s niektorými ich výrokmi. Všetko však tak prekrútia, že sú potom tiež dôkazom ich ateizmu. A človek podvedome tuší, že niečo nie je v poriadku, ale nevie si to nijako odôvodniť... Mladí ľudia nie sú ochotní prijímať prežutú a strávenú potravu, ktorou ich kŕmia. Chcú poznať fakty na jednej, ale i na druhej strane... Oni sami si chcú urobiť mienku...
Štát sa usiluje o to, aby si nikto nevedel predstaviť moderného človeka, veriaceho v Boha. Teda nie viac stará taktika 'keď ťa uvidíme v kostole, vyhodíme ťa zo zamestnania', ale 'podávame vám kopu dôkazov. Dokonca aj mnohí kňazi sú príkladom toho, že náboženstvo a viera v Boha sú zastaralé. A zastaralý človek nemôže v zamestnaní zastávať dôležité miesto. Tam si žiadajú človeka moderného, súčasného.' A mladí ľudia nechcú byť nemoderní. Aj keď veria v Boha, hanbia sa za to, lebo sa boja, aby ich nevysmiali, že sú ako dedkovia..."
Z listu som pre stručnosť uviedol iba hlavné myšlienky. Dal by Boh, aby táto skromná práca priniesla trocha svetla a kresťanského sebavedomia do duše našich mladých ľudí.
Rím, na Turíce 1979
Anton Hlinka
"Boh nejestvuje, veda to dokázala!" Veta z listu, ktorý sme citovali v úvode. Podľa svedectva bratislavského študenta sa takéto veci učia v školách a na školeniach. V rámci nášho pokusu zaujať k spomenutej vete stanovisko urobíme prvý krok: pohľad do dejín.
Kto čo i letmo prečítal dajaké seriózne dielo dejín filozofického bádania, spozoruje, že otázka Boha patrila a ešte stále patrí medzi najdiskutovanejšie problémy ľudského umu.
Človek si nemôže položiť najťažšiu zo všetkých filozofických otázok - tú o jestvovaní -, aby sa mu na ňu mimovoľne nenaviazala ďalšia - o Bohu, či ho už nazýva tak alebo onak.
Pojem Boha bol a doteraz je jeden z ústredných bodov, ktorý kedy fokalizoval ľudskú pozornosť. Dôvod je jasný. Človek sa akosi podvedome nazdáva, že problém jeho vlastnej existencie ako i jeho definitívny osud je nutne spätý s Bohom. Preto tie nikdy nekončiace dohady, diskusie, traktáty a knihy, ktoré by vytvorili poriadny kopec, keby sme ich poukladali jednu na druhú.
Každý filozof, každá generácia mysliteľov sa sústredila na určitý aspekt tohto predmetu ľudského uvažovania a túžob každého ľudského srdca. Čo sa jednej filozofickej škole alebo jednej historickej epoche zdalo konečným riešením problému Boha, zavrhli sčasti alebo na celej čiare iné filozofické prúdy, predstaviac ho v inom svetle, v iných dimenziách, alebo - ale to boli skutočné výnimky - popreli, prípadne spochybnili jeho jestvovanie.
Najväčší duchovia ľudských dejín, ako Sokrates, Platón, Aristoteles, Plotinos, Augustín, Tomáš Akvinský, Descartes, Kant celý život zápasili s problémom Boha a niektorí z nich umierali so zistením, že všetko, čo o ňom povedali, bolo iba "jachtanie", a že to, čo o ňom napísali, malo hodnotu "slamy" (Tomáš Akvinský).
Kto pozorne zváži neprekonateľnú ťažkosť v riešení tohto problému - vzhľadom na absolútnu nadsvetovosť, transcendentnosť Božiu - ostane celý ohromený, keď sa dozvie, že tento problém už niekto vyriešil, a to s definitívnou platnosťou, prípadne že jestvuje široký filozofický a prírodovedecký prúd, ktorý sa s týmto problémom dokonale, presvedčivo a navždy vyporiadal - a to tak, že apodikticky dokázal, že Boh nejestvuje.
Ak by to bola skutočne pravda, bola by to v dejinách filozofie, ba v dejinách vôbec taká revolučná novosť, ktorá by od základu zmenila celý spôsob zmýšľania a konania na našej planéte. Znamenalo by to, že sa skončil jeden cyklus dejín filozofie, jedno ucelené obdobie ľudského sebazážitku vo vesmíre a že začalo čosi radikálne nové. Lebo problém Boha - o ktorom sa nielen diskutovalo odvtedy, čo ľudia boli schopní disciplinovane myslieť, ale jednotlivci a celé národy sa usilovali žiť v súlade s Božou vôľou - prenikal celú ľudskú osobnosť, jej zmýšľanie a cítenie.
Podľa listu onoho Bratislavčana, t.j. podľa jeho profesorov, ktorí prednášajú oficiálnu vedu východnej polovice Európy a časti Ázie, jestvuje teda už niekto nadľudsky múdry, ktorý položil bodku za nekonečné diskusie a dokázal, ako sa veci v tomto ohľade skutočne majú.
Je však možné, aby sa takáto neslýchaná, geniálna vec podarila práve v krajinách ovládaných marxizmom? Ako si vysvetliť, že sa práve tam objavili takí hlbokí myslitelia, ktorí naraz, presvedčivo a s definitívnou platnosťou rozriešili tento veľký problém ľudstva, s ktorým si po tisícročia nevedeli rady ani najväčší duchovia? Kto sú to tí géniovia, ako sa volajú tí vedci? V ktorých ústavoch pracovali? V akých dielach publikovali svoje nesmrteľné objavy? Ako to, že celý západný svet nič nevie o týchto závratných novotách?
S týmito otázkami sa však hneď vynára i pochybnosť, či je to skutočne pravda, či v plnom rozsahu, či to nie je iba propaganda, či tu nemáme do činenia s určitým druhom filozofického mičurinizmu. Lebo aj o Mičurinových objavoch sa hovorilo a písalo ako o svetoborných, skrz-naskrz revolučných novotách v biológii, ktoré mali znamenať začiatok novej epochy ľudstva. Aj tam bola reč o vede, o dôkazoch, o vedeckom ústave, o vedeckých dielach atď. A nakoniec sa z toho všetkého vykľulo čosi celkom iné. Lebo Mičurin a jeho team nepracovali poctivo. Ich "revolúciu v biológii" odborníci najprv kritizovali pre nepresnosť vedeckého výskumu, potom ju usvedčili z klamu a nakoniec všetko vyhlásili za podvod a za zneužívanie slova "veda".
Po tejto skúsenosti a po podobných aférach v ZSSR treba byť vo všetkých otázkach týkajúcich sa "vedeckých" objavov vo východnom bloku prinajmenej opatrný, najmä ak ide o veci v priamom vzťahu k svetonázorovým otázkam. Lebo ktovie, možno tam niekto hovorí o novej epoche filozofického bádania - v krajinách, kde sa okrem niektorých výňatkov nesmú čítať filozofi trojtisícročnej európskej kultúry -, hoci neprehovorila veda alebo filozofia, ale niekto iný, azda dajaký ideológ, ktorému politická moc dala ešte aj to "právo", aby rozhodol, čo je pravda a čo lož.
Nechajme na chvíľu bokom všetky naše pochybnosti a sústreďme sa na ono odvážne tvrdenie "Boh nejestvuje, veda to dokázala". Keďže marxisti svoje dôkazové cesty nezverejnili, neostáva nám nič iné ako niekoľko hypotéz. Prvá by mohla byť
pojmu "Boh" alebo súdu "Boh jestvuje".
Aby sa mohlo tvrdiť, že dajaká vec alebo bytosť, ktorú nikto nemôže priamo vnímať, nejestvuje, muselo by sa dokázať, že ide o niečo nezmyselné, t.j. o niečo samo osebe protirečivé. Protirečiť si znamená poprieť v prísudku to, čo sa tvrdí v podmete, alebo naopak - napr.: hranatý kruh. Lebo tento výraz možno i takto vyjadriť: Kruh je hranatý. Každý vidí, že tu ide o protirečenie, a teda o nezmysel. A nezmysel možno vyrieknuť, ale nikdy nie realizovať, zvecniť, konkrétne vytvoriť. Nikomu sa nikdy nepodarí narysovať hranatý kruh alebo urobiť hranatú guľu, lebo ide o nezmysel; hrany vylučujú guľatosť a naopak.
A teraz otázka: Je "Boh", pojem "Boha" alebo súd "Boh jestvuje" nezmyslom tohto druhu? Inými slovami, vyjadruje veta "Boh je jestvujúci" vnútorné protirečenie - ako to bolo v prípade hranatého kruhu? Alebo ešte ináč, keď vyslovím slovo "Boh", druží sa k nemu nutne pojem "čohosi nejestvujúceho"?
Odpoveď bude, prirodzene, závisieť od toho, aký pojem si kto urobil o Bohu. Niektoré predstavy o ňom sú skutočne nezmyselné - napr. predstava boha a či bohov v polyteizme, boh v zmysle panteistickom, bohovia a či bôžikovia nižších náboženských foriem. Ale možno to povedať i o Bohu, ako ho predstavuje kresťanstvo? Ako nehmotnú bytosť osobnej povahy, vlastniacu všetky dokonalosti nekonečným spôsobom? Je takýto pojem Boha protirečením? - To naozaj nemožno tvrdiť. Ani sa to ešte - nakoľko viem - v dejinách filozofie nikto neopovážil urobiť.
Touto úvahou sme získali iba toto: Apriórne, predskúsenostne, t.j. rozborom pojmu "Boh" alebo súdu "Boh je jestvujúci" nemožno usudzovať na nejestvovanie Boha. Lebo výrazy "Boh" a "Boh je jestvujúci" nepredstavujú nijaké protirečenie.
Touto cestou teda nie je možné odôvodniť tvrdenie "Boh nejestvuje". Jestvujú dajaké iné cesty?
Ak teda nejestvuje apriórny, predskúsenostný dôkaz o nejestvovaní Boha, tak potom musí jestvovať dajaký iný, aposteriórny. Podľa marxistov jestvuje a má vedeckú povahu. Preto ich tvrdenie "veda to dokázala". Majú tým na mysli prírodné vedy.
Prírodné vedy sú však vedami pozitívnymi. Nič sa v nich netvrdí, čo sa predtým pokusne neoverilo, a to, čo sa overilo, musí sa tak popísať, aby sa celý proces overovania mohol zopakovať a prekontrolovať. Ak by prírodné vedy boli dokázali, že Boh nejestvuje, tak by to už boli museli aj overiť. Ale je to vôbec možné?
Vyznačme najprv dosah tejto otázky. Poslúži nám na to - hoc i len čiastočne - tento príklad.
Povedzme, že by niekto vyhlásil, že ani na jednej z nespočetných hviezd Mliečnej cesty nejestvujú živé bytosti. Každý rozumný človek by spontánne zareagoval asi takto: "Ako overíš svoje tvrdenie?" Už negatívna forma tohto tvrdenia by provokovala k otázke o overení. Každý čo i len trocha informovaný človek totiž vie, že Mliečna cesta je od nás vzdialená úctyhodný počet svetelných rokov. Raketou sa tam doteraz nikto nedostal a spektrálnou analýzou svetla alebo rozborom dajakého žiarenia a pod. sa to sotva dá dokázať.
Tak alebo obdobne zareaguje každý súdny človek, keď počuje tvrdenie "Boha niet, veda to dokázala". Skutočne to dokázala, overila? Ako? Z čoho vyšla? Akú metódu pritom sledovala?
Keďže marxisti na tieto otázky doteraz nedali odpoveď, sme nútení siahnuť za hypotézou, napr. hneď tou, že nejaký vedec alebo skupina vedcov si dali námahu skúmať z tohto hľadiska subatomárny svet, alebo začali pomocou teleskopov prečesávať všetky zákutia hviezdneho a medzihviezdneho priestoru, prípadne sa podujali na systematický výskum všetkých foriem energie.
Tieto metódy výskumu by azda mali nádej na úspech, keby Boh bol hmotnou bytosťou ako napr. to, s čím prichádzame do styku vo vesmíre alebo na našej planéte, alebo keby bol dajakým energetickým zdrojom, ktorý by sa pomocou prístrojov dal skúmať. Ale takýto boh by nebol Bohom, o ktorom hovorí kresťanstvo, jeho teológia a filozofia. Takýto boh by bol niečím protirečivým, nezmyselným, a preto nejestvujúcim. Lebo pojem Boha a hmoty sa navzájom vylučujú. Ak niekto nazve bohom dajakú hmotnú bytosť alebo dajakú na hmotu sa viažucu energiu, vyslovil by nezmysel - a nezmysel, ako sme už povedali, možno síce rečovo vyjadriť, ale nikdy nie konkrétne vytvoriť. Nezmysel je vždy len rečovým zvratom, nikdy nie konkrétnou skutočnosťou. Povedzme to ešte trocha ináč.
Boh, ako o ňom hovorí kresťanstvo, nemôže byť ani hmotnou bytosťou, ani nemôže byť charakterizovateľný tými rozmermi, ktoré sú vlastné hmotným bytostiam: čas a priestor. Preto ho nemožno "niekde" a "niekedy" objaviť. O ňom sa nemožno vysloviť, že by bol "tu", "tam", "teraz" alebo "potom" v tom zmysle, ako sa vyjadrujeme o tých súcnach, skutočnostiach, ktoré spoznávame zmyslami alebo zmysly zosilňujúcimi a "špecializujúcimi" prístrojmi.
Ak sa toto všetko zváži, nikoho neprekvapí náš uzáver: Nijakému prírodovedcovi sa nikdy nepodarí objaviť Boha svojimi prístrojmi a nikdy ho nevyjadrí matematickým vzorcom. Jednoducho preto, že takým spôsobom poznávania, ktorý je vlastný prírodným vedám, Boha nikto nikdy nespozná (ale ani nepoprie jeho jestvovanie). Tento spôsob poznávania, táto metóda výskumu je primeraná len bytostiam podmieneným hmotou, ktoré niekde sú, zaoberajú určitý priestor a dajú sa ohraničiť časovými jednotkami. Boh veriacich a filozofov je však mimo času a priestoru a nad nimi. Čas a priestor nie sú rozmermi jeho bytosti, lebo je nehmotný.
Keby však niekto povedal, že práve preto nejestvuje, lebo nie je hmotnej povahy - a takúto námietku možno očakávať od materialistov -, položili by sme mu ďalšiu otázku: Ako overíš tvrdenie, že to, čo jestvuje, je buď hmotnej povahy, alebo vôbec nejestvuje? Ako overíš tvrdenie, že nejestvuje nijaký iný spôsob jestvovania než my a náš svet? Nemôžeš predsa na to prísť cestou zmyslového poznávania, nech by si ho hneď získaval i vedeckými prostriedkami. Na základe zmyslového poznávania človek nemá možnosti preskúmať všetky formy existencie. Ak je to však nemožné, ako potom niekto môže tvrdiť, že niet nijakých iných bytostí, nijakých iných foriem jestvovania okrem tých, ktoré môžeme poznávať našimi zmyslami a ktoré charakterizujeme ako bytosti hmotnej povahy?
Vráťme sa ešte k príkladu Mliečnej cesty. Či tam jestvujú alebo nejestvujú dajaké čo aké jednoduché živé bytosti, to by sa vari mohlo časom overiť, dokázať. Lebo ide o ťažkosť čisto technického rázu. Teda odpoveď na otázku ešte nemôžeme dať.
Na otázku však, či je možné, aby niekto overil nejestvovanie Boha, môžeme odpovedať už teraz rozhodným principiálnym "nie". Dôvod sme už povedali, ale zopakujeme ho ešte raz: Človek nie je a nikdy nebude schopný pozitívne preskúmať všetky formy bytia - teda aj duchovné bytosti -, aby mohol z toho vyvodiť, že Boh nejestvuje. Preto je človek, ktorý sa vysloví, že Boha niet, kdesi v hĺbke svojho myslenia zásadne nelogický, ba viac, nie je schopný seriózne a dôsledne myslieť. Tým nechceme nazvať neserióznym človekom, nelogickým mysliteľom a ešte menej hlupákom toho, kto nie je schopný pripustiť pádnosť dôkazov jestvovania Boha alebo aspoň ich pravdepodobnosť. Lebo v podstate je čosi iné tvrdiť, že niekto má dôkazy o Božom jestvovaní, a iné je tvrdiť, že niekto má dôkazy o Božom nejestvovaní. Iné je povedať: neviem, nie som si ešte istý o pádnosti toho alebo onoho dôkazu Božieho jestvovania, a iné je povedať: viem, že Boh nejestvuje, a to na základe tohto a tohto dôkazu. Negatívne tvrdenia sú - vzhľadom na ich možnosť dokázania - čosi veľmi riskantné, a to i vtedy, keď ide o každodenné veci alebo o oblasť prírodných vied.
Na záver ešte príklad, ktorý - hneď to pripúšťame - len sčasti osvetlí vec, o ktorej debatujeme, ale predsa len umožní trocha lepšie vniknúť do problematiky.
Jestvujú slepci od narodenia, ktorým sa nevyvinuli zrakové centrá v mozgu. Darmo by sme týmto ľuďom rozprávali o svetle a farbách. Nepochopia, nikdy nepochopia, čo tým chceme povedať. No nie sú takí naivní, aby všetkých, ktorí im rozprávajú o farbách, nazvali rojkami a obeťami ilúzií. Skôr uznajú, že im chýba jedna zo zmyslových schopností na spoznávanie určitého rozmeru svojho okolia a vôbec celého hmotného sveta.
Obdobne, nesmierne obdobne je to aj v našom prípade. Rozdiel je však v tom, že duchovnú "oblasť" - do ktorej patrí aj Boh -, nie je schopný nikto priamo spoznať. Ani tí, ktorí sú skalopevne presvedčení, že taká oblasť jestvuje a že jestvuje všemohúca a vševediaca božská duchovná bytosť. A títo poslední tvoria vlastne totalitu všetkých ľudí. Tí, ktorí to popierajú, boli a ešte stále sú iba výnimkami v drvivej mase veriacich. Ak by neveriaci logicky uvažovali, museli by začať - čo i len metodicky, podobne ako nevidiaci - pochybovať o tom, či sa v nich vyvinula poznávacia schopnosť, ktorá všetkým ostatným umožnila prístup k duchovnej "oblasti" bytia. Tak by museli rozmýšľať aj vtedy, keby neboli výnimkami v mase veriacich, ale pozoruhodnou časťou ľudstva. Aj vtedy by museli - ak sú logickí - povedať iba toto: Ich reči nás nepresviedčajú, ale ich presvedčenie je veľmi pozoruhodné. Aspoň metodicky - ako pracovnú hypotézu - by sme mali prijať, že jestvuje určitý druh poznávacieho procesu, pomocou ktorého je možné nadobudnúť presvedčenie o jestvovaní Boha a vôbec duchovných foriem bytia.
Aké sú tieto poznávacie procesy, v čom pozostávajú, aký vzťah majú k zmyslovému poznávaniu a k vedeckému výskumu - to všetko sú otázky, s ktorými sa budeme zaoberať neskôr. Nateraz sa uspokojíme so zistením, že tí, ktorí tvrdia "Boh nejestvuje, veda to dokázala", sú nelogickí a že nikdy nebudú schopní overiť toto tvrdenie.
Argumentáciu o praktickej a principiálnej nemožnosti overenia tézy "Boh nejestvuje, veda to dokázala" je schopný pochopiť aj priemerne vzdelaný človek, ak je slobodný od fanatizmu a určitých komplexov (aj mravných), ktoré zabraňujú pochybovať o platnosti ateistickej náuky. To však ešte nijako neznamená, že sa tým dokázala pravdivosť opačného tvrdenia. Pochybovači alebo ateisti by mohli nadhodiť: Dobre, to s tou ťažkosťou, ba i nemožnosťou negatívneho tvrdenia (o nejestvovaní Boha) by sme mohli aj pripustiť, ale ako overíte vy, že jestvuje?
Ak by takto zareagovali, bol by to dobrý znak. Znamenalo by to, že prišlo k dialógu. Museli by sme ich však poprosiť o strpenie - lebo touto otázkou sa budeme zaoberať až neskôr. Tu a teraz sa pokúsime osvetliť len ten aspekt tzv. overovania jestvovania Boha, ktorý úzko súvisí s pretriasanou problematikou.
Zástancovia tvrdenia "Boh jestvuje" sa vo všeobecnosti nazývajú "veriacimi". Kvôli presnosti by sme ich vlastne mali nazývať teistami, lebo myšlienkové pochody, ktorými sa prichádza k uzáveru "Boh jestvuje", sú čisto rozumovej povahy.
Úmyselne sme použili výraz "myšlienkové pochody", lebo keď ide o otázku Boha a vôbec duchovných bytostí, tam nemôže byť o overovaní ani reči. Dôvod je zrejmý: "overiť" znamená niečo pozitívne, experimentálne alebo i jednoducho zmyslovo zistiť. Boha však týmito poznávacími prostriedkami nikto nikdy nezachytí, a vskutku nikto z teistov sa na takýto druh dôvodov doteraz neodvolával. Pri zdôvodňovaní jestvovania Boha sa teisti odvolávali a odvolávajú na iné spôsoby - metódy - poznávania, ktoré niektorí nazývajú "dôkazmi", iní "cestami" a iní zasa iba akýmsi systémom "znakov". To znamená, že jedni im pripisujú najvyšší - metafyzický - stupeň istoty, druhí jednoducho "platnosť" a ostatní len väčšiu alebo menšiu "pravdepodobnosť".
Jestvujú však medzi teistami aj takí myslitelia, ktorí síce pripúšťajú jestvovanie Boha, ale neuznávajú za platné nijaké dôkazy a nijaké cesty opierajúce alebo zakladajúce sa na rozumových vývodoch. Podľa nich sa človek k myšlienke na Boha a k presvedčeniu o jeho jestvovaní dostáva výlučne mimorozumovými "poznávacími" schopnosťami. Dejiny filozofie dosvedčujú, že jestvujú toľkoraké zdôvodnenia existencie Boha, koľko je rozdielnych teistických filozofických prúdov.
Ba je tu ešte čosi závažnejšie! Ak vezmeme veci veľmi presne, musíme pripustiť, že nieto ani jedného dokazovacieho alebo zdôvodňujúceho procesu jestvovania Boha, ktorý by prijali za platný všetci zástancovia teizmu. Lebo čo jedna filozofická škola predstavuje ako dôkaz alebo cestu, má v očiach filozofov iného zamerania buď iba čiastočnú platnosť alebo len určitý stupeň pravdepodobnosti alebo konečne vôbec nijakú platnosť. A predsa všetci sú teistami. Čo na to povedať?
Ak sa na to pozeráme vecne, musíme doznať, že ide o komplikovaný problém. Zaoberať sa však ním tu by nás vyviedlo z úzkeho rámca našej diskusie, lebo nám nejde o to, aby sme dokazovali platnosť alebo neplatnosť toho alebo onoho spôsobu zdôvodnenia tézy o jestvovaní Boha, ale jednoducho o to, že tieto spôsoby zdôvodňovania, tieto metódy dokazovania sa skrz-naskrz líšia od tých poznávacích - overovacích - postupov, ktoré používajú prírodné vedy.
Tým, ktorí sa pohoršujú nad "nejednotnosťou" teistického tábora, alebo ktorí by z toho chceli robiť nedovolené a nelogické uzávery, povieme len toľko, že táto relativita je čosi veľmi prirodzené. Vyplýva totiž z faktu, ktorý pozná každý filozof, že ani jedna filozofia si nemôže nárokovať na totálnu, všestrannú a absolútnu pravdivosť. Určitý druh a stupeň relativizácie je tu potrebný a nutný. Jednotlivé filozofické školy tým, že kladú prírode a vôbec bytiu rozdielne otázky, že používajú rôzne metódy výskumu, prichádzajú k rozdielnym výsledkom.
Vo vzťahu k otázke Boha to potom znamená, že každý filozofický smer osvetlil iba niektorý aspekt problému Boha, ktorý sa v inom myšlienkovom systéme buď nespomína, alebo sa presne nefokalizoval.
Ale - opakujeme - nie v tomto zmysle sme mienili zamerať naše úvahy. Pripustime však s našimi ateistickými odporcami čo i len na okamih, že nieto vôbec nijakého ani platného ani pravdepodobného zdôvodnenia existencie Boha. Inými slovami, že sa doteraz teistickým filozofom nepodarilo ani len čiastočne dokázať jeho jestvovanie. Pripustime to! Aké dôsledky by to malo pre našu diskusiu? - Len tie, že ani potom by nebolo možné tvrdiť, že "Boh nejestvuje". Lebo ak sa teistickým filozofom skutočne nepodarilo dokázať jestvovanie Boha, znamená to iba toľko, že - nateraz - nieto ešte presvedčivých dôkazov jeho existencie, alebo že - nateraz - ešte nieto nijakého platného rozumového odôvodnenia viery v jestvovanie Boha. V nijakom prípade však by to neznamenalo, že Boh nejestvuje. A toto zistenie nám nateraz stačí. A keby niekto v tejto súvislosti položil otázku, či jestvuje Boh, jediná správna odpoveď - vždy v predpoklade, že nieto platných dôkazov jeho jestvovania - by mohla byť len táto: "Neviem!" A nič viac.
Toto pripustili aj pozitivisti, zástancovia filozofického smeru, ktorý je vyložene ateistický. Jeden z nich (H. Spencer) sa však takto vyjadril: "Ignoramus et ignorabimus", "Nevieme a nikdy nebudeme vedieť." Takýto dôsledok je z logického hľadiska nesprávny, lebo sa v ňom tvrdí viac, ako sa dokázalo. Pridať slová "nikdy nebudeme vedieť" - "ignorabimus" - by znamenalo vylúčiť akýkoľvek pokrok na poli filozofického výskumu. Aj pozitivisti sa musia obmedziť len na jedno jediné slovo uzáveru: "Nevieme!"
To, čo sme doteraz trochu priabstraktne vyjadrili, aspoň do určitej miery osvetlí tento príklad.
Povedzme, že by nejaký vedec na základe určitých fyzikálnych javov usudzoval na jestvovanie rozumných bytostí niekde vo vesmíre. Prvá reakcia verejnosti by bola otázka, ako dokáže svoje senzačné tvrdenie.
Povedzme, že by jeho dôkazy neboli pádne. V tom prípade by mu odborníci povedali: "Tvoje dôkazy nie sú jednoznačne platné, preto ostáva otázka, či vo vesmíre jestvujú alebo nejestvujú rozumné bytosti, podobné nám, naďalej otvorená."
Ak by však niekto z nedostatočnosti dôkazov usudzoval na to, že vo vesmíre nejestvujú rozumné tvory, alebo dokonca že nemôžu jestvovať, zašiel by priďaleko. Nikto by ho nebral vážne, lebo hneď by spoznal, že je rozdiel medzi úsudkom "nevieme ešte, či jestvujú", a úsudkom "vieme, že nejestvujú, lebo ich jestvovanie nikto nedokázal". Že nejestvujú, by sme vedeli len vtedy, keby nám bolo možné vesmír preskúmať tak ako vlastný príbytok.
No urobme ešte jeden krok.
Povedzme, že by sa niekto, a to i napriek nedostatočnosti dôkazov onoho vedca a vedy vôbec, predsa len pridržiaval presvedčenia, že jestvujú také tvory vo vesmíre. Nemohli by sme mu to zazlievať, a to práve z toho dôvodu, že ide o otvorenú otázku. Veď ktovie, možno predsa len jestvujú. Kým niekto nedokáže ich nejestvovanie, nikomu nemožno vyčítať, že sa pridržiava ilúzie, ale iba niečoho, čo sa ešte nedokázalo.
Obdobne to platí aj o otázke jestvovania Boha. Nikto nemôže vyhlásiť, že Boha nieto len preto, lebo dôkazy o jeho jestvovaní nepresviedčajú. Musel by urobiť, ako sme to už naznačili, prieskum na úrovni každého bytia - hmotného aj duchovného. Kým to neurobí, musí zaujať skromný postoj človeka, ktorý hovorí: "Neviem!"
Po tom všetkom však, čo sme povedali, netreba, myslím, opakovať, že sa človeku a vôbec celému ľudstvu taký prieskum - v zmysle overovania - nikdy nepodarí previesť, lebo ľudské zmyslové schopnosti nesiahajú za hranice hmotného sveta. Duchovná "oblasť" bytia ostane preto zmyslovo, vedecky, prírodovedecky nepreskúmateľná. Je však a ostane predmetom iného druhu výskumu, iného procesu poznávania, pri ktorom človek, vychádzajúc z daností zmyslového a vedeckého poznávania, usudzuje na iné, zmyslami nepoznateľné javy a bytosti.
Ak však človek nemá nijaké možnosti overiť tvrdenie, že "Boh nejestvuje", nebude toto tvrdenie pravdivé ani teraz, ani v budúcnosti. Kto by však takéto tvrdenie nielen pripúšťal, ale by ho dokonca označoval za vedecký poznatok, t.j. kto by sa vyslovil podobne ako profesori, o ktorých písal onen bratislavský študent, ten by nemal jasné pojmy buď o tom, čo je veda, alebo o najzákladnejších pravidlách logiky.
A na záver ešte čosi - odvolávajúc sa na spomenutý príklad. Ak je niekto presvedčený, že Boh jestvuje, je rozumné vyžadovať od neho dôkazy na podoprenie jeho presvedčenia. Na to má ateista plné právo. Ale ak ich nepredloží, alebo ak tie, čo prednesie, nie sú presvedčivé, nikdy sa z toho nebude môcť uzatvárať, že Boh nejestvuje, ale len to, že ešte stále ide o otvorenú otázku. A v tomto prípade má každý voľnosť zastávať to alebo ono.
V dejinách nebolo ani jedného väčšieho filozofa, ktorý by bol tvrdil, že našiel pádne dôkazy o tom, že "Boh nejestvuje". Takej hrubej logickej chyby sa filozofi sotva dopustia. Ak také niečo však tvrdia tí filozofi, ktorí zastávajú marxizmus, vrhá to pochybné svetlo na ich filozofickú hĺbku.
Napriek tomu však, že nepoznáme filozofov, ktorí by boli tvrdili, že jestvujú pádne dôkazy o nejestvovaní Boha, je dosť filozofov, ktorých možno pokladať, alebo ktorí sa sami pokladali za ateistov. Väčšina z nich dospela k ateizmu na základe svojho filozofického systému, do ktorého sa im idea Boha buď nehodila - napr. niektorí existencialisti -, alebo ju nemohli prijať, lebo by bola narušila celú ich myšlienkovú stavbu - napr. D. Hume.
Ostatní filozofi - a to je prevažná väčšina - jestvovanie Boha buď nevylučovali, alebo ho pripúšťali ako čosi pravdepodobné, prípadne ako kategorický imperatív, mravnú nutnosť, alebo konečne jeho jestvovanie pokladali za nepochybne isté, a to na základe poznávacích myšlienkových pochodov, ktoré jedni - ako sme už povedali - nazývali dôkazmi, iní cestami a iní zasa akýmsi systémom znakov.
Je veľmi zaujímavé, že aj medzi ateistickými filozofmi jestvujú ambivalentné postoje. Napriek tomu, že v ich filozofickom alebo svetonázorovom systéme nebolo miesta pre Boha, predsa sa len zavše vyslovili za to alebo ono náboženstvo. Najprekvapujúcejšie je, že sa s týmto protirečivým postojom stretávame aj u takých ľudí, ktorí prešli do dejín ako zarytí nepriatelia Boží - napr. Nietzsche a Voltaire. Aj oni sa z času na čas vracali k Bohu, neodolateľne hnaní nevysvetliteľnou nostalgiou.
To medziiným znamená i to, že nikto sa natrvalo a s úplným vnútorným uspokojením s touto otázkou nevyrovnal. Platí to aj o Marxovi a Leninovi. Keby si boli bývali s nejestvovaním Boha úplne načistom, neboli by po celý život vášnivo zápasili s myšlienkou na neho. Len blázni bojujú proti ničomu. Na dne duše aj tých najbojovnejších ateistov bolo čosi nezničiteľné, čo ich stále upomínalo, že tu ktosi je a že čísi hlas ich volá. Preto možno právom tvrdiť, že "ateistov" vlastne nieto, ale že jestvujú iba "antiteisti", t.j. že nieto nevercov, ale jestvujú len odbojníci proti Bohu.
V predchádzajúcich kapitolách sme sa skoro výlučne sústredili na prvú časť tvrdenia marxistických preškoľovateľov: "Boh nejestvuje." Teraz venujeme viac pozornosti druhej časti: "Veda to dokázala."
Je to skutočne pravda s tými dôkazmi vedy? Neviem, čo za vedecké dôkazy marxisti prednášajú na školách a školeniach. Nečudoval by som sa, keby sa obmedzili iba na stereotypné opakovanie "veda to dokázala", "vedci to vyskúmali". Tak či onak, to, čo prednesieme, bude mať vždy svoj význam, lebo si položíme otázky principiálnej povahy. V podstate však to bude len jedna a tá istá otázka: či vedy, prírodné vedy - lebo tie majú marxisti na mysli, keď hovoria o "vedeckých dôkazoch" nejestvovania Boha - môžu takéto niečo dokázať, t.j. či takéto otázky spadajú do oblasti výskumu prírodných vied.
Začnime pohľadom do dejín, do tej epochy, kedy prírodné vedy, ešte iba v stave zrodu, sa pomaly oslobodzovali spod vplyvu filozofie a teológie.
Vďaka kopernikovskej revolúcii sa astronómia začala vyvíjať nevídaným tempom. Napomáhali ju najmä nové technické objavy v optike. "Mechanika" slnečnej sústavy a neskôr aj iných planetárnych systémov sa objavila v celkom inom svetle.
Geniálny nemecký astronóm Johannes Kepler (1571-1630) na základe výpočtov stanovil, že nebeské telesá sa pohybujú podľa presných zákonov, po presne určených dráhach a v presne vyznačených časoch. Urobil tak koniec predstavám starovekých národov, ktoré v tej alebo onej forme pretrvávali celé veky až do európskeho novoveku. Tak napr. niektoré sa nazdávali, že na každej hviezde prebýva dajaká rozumná bytosť, obdarená nadľudskými silami - napr. anjel -, ktorá ju riadi ako kočiš, aby sa neodklonila od predpísanej dráhy a nezapríčinila chaos na nebi. Ba národy primitívnejších kultúr pokladali hviezdy za vyššie bytosti alebo i za bohov. Kepler a astronómi, ktorí prišli po ňom, zasadili tejto naivnej predstave smrteľnú ranu.
Vtedajší kritici cirkvi sa nazdávali, že astronómia čoskoro urobí koniec viere v Boha, a nejeden teológ pokladal nové astronomické objavy za bohorúhavé protirečenie Biblii. Aj prví aj druhí tlmočili nesprávne nové objavy a dosah rodiacej sa vedeckej disciplíny. Najpresvedčivejším dôkazom toho je pevná viera Keplera a iných veľkých astronómov po ňom. Pokrok vo výskume vesmíru neotriasol jeho vierou a úprimným náboženským zameraním, naopak, nové vedecké objavy ešte väčšmi vystupňovali jeho obdiv nesmiernej múdrosti Božej. Dosvedčujú to aj jeho slová: "Ďakujem ti, Stvoriteľ môj a Pán, za všetky radosti, ktoré si mi dal okúsiť v okamihoch, keď som sa pohľadom kochal v dielach tvojich rúk."
Dnes, po odstupe niekoľkých storočí vieme, že Keplerove objavy a pokrok astronómie, ktorý podmienili, otriasol nie vierou v Boha, lež vierou v určitú predstavu o Bohu a jeho vzťahoch k svetu. A malo to blahodarné účinky. Teológovia, ale aj jednoduchý ľud sa pomaly prepracovali k vyššiemu pojmu Boha a biblisti sa časom presvedčili, že Sväté písmo nie je učebnicou ani astronómie ani iných prírodných vied, ale naznačuje iba cestu spásy.
Ďalším veľkým astronómom po Keplerovi bol Angličan Isaac Newton (1643-1727). Na základe fyzikálnych daností a matematických výpočtov objavil úkaz, ktorý pred ním nikto netušil. Kedykoľvek sa obežnice slnečného systému dostali do určitej vzájomnej blízkosti, vytvorilo sa gravitačné pole, ktoré zapríčinilo odklon obežníc od ich pôvodných dráh. Newton si nevedel vysvetliť, prečo vo vesmíre následkom týchto odklonov neprišlo a neprichádza k chaosu a kozmickým katastrofám, a nemohol objaviť, čomu treba pripísať, že sa obežnice znova vracajú na svoje pôvodné dráhy. Za jediné možné vysvetlenie pokladal Boží zásah do vesmíru - podobne ako keď hodinár z času na čas poopraví zložitý hodinový mechanizmus na veži.
Asi o sto rokov neskoršie sa tou istou problematikou zaoberal francúzsky astronóm Pierre Simon Laplace (1749-1827) a na základe výpočtov prišiel k uzáveru, že nie je nutné utiekať sa k Bohu, ako to urobil Newton, aby sa vysvetlil návrat obežníc na ich dráhy, a tým rovnováha v slnečnej a vôbec v každej planetárnej sústave.
Laplaceov objav urobil na súčasníkov veľký dojem. Dozvedel sa o ňom aj cisár Napoleon. Keď mu vedca pri istej príležitosti predstavili, spýtal sa ho na dôvody vylúčenia Stvoriteľa z vesmírneho diania. Laplace úsečne odpovedal: "Nepotrebujem túto domnienku!"
Tento výrok sa stal okrídleným pre osvietenských mysliteľov a literátov. Nazdávali sa, že veda čoskoro skoncuje s náboženstvom. A predsa Laplace - ako to jeho blízke okolie, ba dokonca i čitatelia jeho slávnej knihy Nebeská mechanika mohli spozorovať - bol úprimne veriacim človekom. Svojimi vedeckými úspechmi ohrozil len vieru v newtonovského kozmického hodinára, nie vieru vo vševediaceho a všemohúceho Stvoriteľa. S Laplaceom umrel boh-hodinár nebeského mechanizmu, no ten istý Laplace nepriamo podmienil zrod čistejšej a vznešenejšej predstavy Boha, Boha nadsvetového, transcendentného, ktorý "pracuje" tak dôkladne a dokonale, že nepotrebuje viac zasahovať do vesmírneho mechanizmu, aby opravil nepredvídané a nepredvídateľné chyby. Tam, kde sa pod nárazom Laplaceových novôt vylúčila potreba Božích zásahov do diania vesmíru, nevylúčila sa možnosť jeho jestvovania, ale iba pohodlné odvolávanie sa na Boha vtedy, keď si prírodovedci nevedeli rady s dajakým prírodným úkazom. Boh takýchto prírodovedcov v očiach Laplacea a každého premýšľajúceho teológa nebol Bohom, lež deus ex machina, boh ako organická súčasť vesmíru, boh-činiteľ popri iných činiteľoch vo svete. Takýto boh je predsa neprijateľný a viere v takéhoto boha Laplace a iní urobili koniec.
Na príklade jednej prírodnej vedy, jednej prírodovedeckej disciplíny možno vidieť to, čo platí o všetkých prírodovedeckých disciplínach, o prírodných vedách ako takých.
Ich úlohou je nájsť pre všetky javy na našej planéte a vôbec vo vesmíre vysvetlenie, ktoré je tusvetské a patrí do poriadku zistiteľných vecí. Ak hľadajú príčinu dajakého javu, tak potom takú, ktorá je na tej istej úrovni ako jav sám a možno ju podobným - matematickým - spôsobom vyjadriť. Práve preto sa prírodné vedy nazývajú vedami pozitívnymi, lebo predmet ich výskumu sú pozitívne, skúsenostne zistiteľné skutočnosti.
Newton si nevedel vysvetliť návrat obežníc na ich dráhy, a preto predpokladal priamy zásah Pôvodcu "nebeskej mechaniky", Boha, teda nefyzikálneho činiteľa, do vesmírneho diania. To bolo nevedecké! Uvedomil si to už Laplace a vyjadril to oným šokujúcim výrokom.
Newton sa dopustil tej istej chyby, ktorú by urobil hocijaký iný astronóm, keby na základe Laplaceových výpočtov, teda na základe čisto matematicko-fyzikálneho zdôvodnenia, popieral jestvovanie Plánovača "nebeskej mechaniky" obehu planét, alebo keby povedal, že otázka, kto je tým veľkým, nesmiernym Plánovačom, je nemiestna, nezmyselná, prípadne až hlúpa. Príklad.
Povedzme, že niekde postavili most nad hlbokým údolím a kontrolná komisia by prišla prebrať prácu. Keby jej stavbyvedúci na otázku, či počítali s faktorom silných vetrov z údolia, odpovedal, že plány vypracoval najlepší inžinier, zahriakla by ho: "Nás zaujímajú len výpočty, nie váš inžinier." To by inými slovami znamenalo, že úlohou komisie je kontrola matematicko-fyzikálnych daností, nie schopností inžiniera.
Povedzme, že by komisia po preskúmaní plánov povedala: To je za daných okolností to najlepšie riešenie. Výpočty sú správne. Most preberáme." Keby sa však k poznámke stavbyvedúceho, že plánovač je geniálnym človekom, vyjadrila, že je nevedecké zaoberať sa autorom plánov, lebo na vysvetlenie geniálnosti stavby stačí plán a prevedenie stavby, mohol by stavbyvedúci odpovedať asi toto: "No viete, bez toho schopného inžiniera by nebolo ani plánov ani mostu, nech by už bolo akokoľvek 'nevedecké' o ňom hovoriť!"
Podobne je to aj v prípade vedeckého vysvetľovania kozmických a vôbec prírodných javov.
Prírodovedcovi ide len o bezprostredné odôvodnenie ich štruktúry a činnosti, t.j. o objav plánu a jeho matematický výraz. Keby sa namiesto toho odvolával na Boha - ako to urobil Newton - nepostupoval by podľa prírodovedeckej metódy. Kto, ako, kedy, prečo toto alebo ono vytvoril, nepatrí do programu výskumov prírodných vied, lež do filozofie alebo teológie. Ak by sa však prírodovedec o týchto otázkach vyslovil pohrdlivo ako o čomsi iluzórnom, mýtickom, primitívnom, mohli by sme mu povedať, že svojím bádaním dosahuje len bezprostredné, blízke príčiny štruktúry a činnosti nebeských telies a vôbec hmotných bytostí, klásť si však otázky "ako", "prečo" znamená snažiť sa o objavenie posledných príčin, a tým o celostné vysvetlenie vesmírnych javov a prírody. Lebo bez božského "Inžiniera" (viď výrok stavbyvedúceho) by nebolo ani vesmíru ani jeho zákonov.
Vráťme sa teraz k historickému príkladu, z ktorého sme vyšli.
Laplace objavil bezprostredné príčiny návratu obežníc na ich dráhy, opustené následkom priblíženia sa inej hviezdy. Vysvetlil tým jeden z veľkých kozmických javov. To však nielenže neotriaslo jeho vierou, ale ju posilnilo, lebo týmto ešte zreteľnejšie vynikla múdrosť božského Plánovača. Laplaceovi bolo teda jasné, že je čosi iné klásť si otázky povahy fyzikálnej a čosi iné klásť si otázky metafyzikálne, metafyzické.
Prvé si kladieme vtedy, keď chceme dajaký úkaz zdôvodniť a vysvetliť prírodovedecky (plány mostu), a druhé si kladieme, keď chceme nájsť globálne vysvetlenie úkazu (autor mostu a jeho plánov). Prostriedky prírodovedeckého výskumu sú pozorovania, pokusy a výpočty, prostriedky metafyzického výskumu rozumová úvaha a schopnosť prenikavého úsudku.
Kto sa uspokojí len s prírodovedeckým vysvetlením, uspokojí sa len s vysvetlením čiastkovým (plány), kto však príde do kontaktu s pôvodcom prírodných javov (spozná autora plánov a mostu), našiel plnšie, dôkladnejšie, ľudskejšie zdôvodnenie a vysvetlenie.
"Boh nejestvuje, veda to dokázala" - učí sa v socialistických štátoch v škôlkach, na základných, stredných a vysokých školách. Veľký dôraz sa pritom kladie na slovo "veda". Robí sa to v predpoklade, že toto slovo - a to, čo sa ním označuje - pôsobí na ľudí magicky, čarovne. Veď či azda veda nevytvorila všetky tie podivuhodné veci, ktoré robia náš život ľahkým, zaujímavým a stále novým?
Učitelia a preškoľovatelia - spolu s ideologickými plánovačmi - sa nazdávajú, že ak sa tvrdenie "Boh nejestvuje", "cirkev je spiatočnícka", "náboženstvo je zavádzanie ľudí" atď. odôvodňuje tým, že to "veda dokázala", dosiahnu najrýchlejším a najistejším spôsobom ciele svojej ideologickej ofenzívy.
Ale nie je to vždy tak, ba sotva u drvivej väčšiny obyvateľstva. Ľudia, aj tí, ktorí nemali šťastie dostať vyššie vzdelanie, sa už dávno naučili rozlišovať medzi náborovými heslami, prázdnou propagandou a nefalšovanou, vedecky podloženou pravdou. Keby sa ich však niekto opýtal na odôvodnenie ich pochýb alebo záporného postoja, sotva by vedeli dať vecnú odpoveď. A toto je práve dôvod, prečo sme sa podujali na túto prácu.
Kvôli prehľadnosti naznačíme hneď na začiatku, akým smerom sa budú uberať naše úvahy. Najprv sa pozastavíme pri metóde výskumu prírodných vied a potom z toho vyvodíme dôsledky pre otázku, ktorá nás zaujíma: či sa niekto v rámci prírodovedeckého výskumu môže vysloviť o otázke jestvovania alebo nejestvovania Boha. Nebudeme pritom používať nezrozumiteľné odborné výrazy a všetko trocha zjednodušíme - ale nesfalšujeme -, aby nás mohol každý sledovať.
K všeobecne uznávaným poznatkom na poli prírodných vied sa prichádza cestou, ktorá má tri zastávky: hypotéza, pokus a matematické vyhodnotenie pokusu, alebo ináč, pracovná hypotéza, jej overenie a výsledok, vyjadrený v matematických symboloch. Poučky, princípy a zákony nie sú ničím iným ako slovným tlmočením kvantitatívnych, koľkostných aspektov pokusne pozorovaných javov. Dôraz treba dať na slovo kvantitatívny, koľkostný. Lebo matematika je, ako je známe, rýdzo koľkostná záležitosť, a práve pre tento jej charakter je nielen materinskou, ale jedinou legitímnou rečou prírodných vied.
Z tejto skutočnosti vyplýva prvý dôležitý dôsledok, ktorý neslobodno stratiť zo zreteľa: Čo sa nedá vyjadriť koľkostne, to presahuje charakter prírodných vied. Tam, kde určitý jav alebo určitá vec prestáva byť merateľná a vyjadriteľná matematickými symbolmi, prestáva byť predmetom prírodovedeckého výskumu.
Kto vstúpi do laboratória, hneď si všimne, ako sa tam pracuje - nech už ide o akúkoľvek prírodovedeckú disciplínu.
Všetko, čo vstupuje do pokusu, všetko, čo v ňom bude alebo by mohlo hrať dajakú úlohu, sa číselne zaznačí buď v gramoch alebo milimetroch, voltoch alebo ampéroch, stupňoch teploty alebo svetelnosti, tlaku alebo hustoty atď. Príklad.
Povedzme, že niekto chce pozorovať vzájomný pomer troch veličín pri plynoch - tlak, objem a teplotu. Zvyšovaním alebo znižovaním teploty plynu zaznamenal zvyšovanie alebo znižovanie tlaku - prirodzene, pri stálom objeme. Povedzme, že by potom znižoval alebo zvyšoval tlak - pri stálom objeme - a zaznamenával by, aký vplyv to malo na rast alebo ubúdanie teploty. A konečne by sa dal zväčšovať alebo zmenšovať objem, aby pozoroval, ako sa menia hodnoty teploty a tlaku.
Netreba podotýkať, že sa experimentovalo veľmi dlho. Svedomite sa merali jednotlivé veličiny a značili výsledky. Takto vedci zistili závislosti medzi spomenutými tromi veličinami a vyjadrili ich algebrickou formulou, ktorú si mnohí pamätajú z učebníc: pV/T = const., t.j. súčin tlaku a objemu v pomere k teplote je vždy stály, konštantný. Myslím, že každý vie, že práve na tomto presnom a kontrolovateľnom zistení sa zakladajú všetky plynom poháňané stroje, počnúc parnou lokomotívou, končiac autami.
Obdobne by sme mohli hovoriť o napätí elektrického prúdu, magnetického poľa atď., ako aj o každom inom poznatku v prírodných vedách. Stačí otvoriť učebnicu fyziky alebo chémie, astronómie alebo geológie atď., a hneď sa presvedčíme, že každý poznatok, o ktorom sa tam hovorí, je výsledkom pokusov, pri ktorých - opakujem - každý zúčastnený prvok mal svoje koľkostné vyjadrenie.
A ešte čosi je na literatúre z oblasti fyziky, chémie, astronómie, geológie a vôbec prírodovedeckých disciplín nápadné: od prvej až po poslednú stranu sa čitateľ nestretne s ničím iným ako s opisom - slovným alebo symbolickým - pracovných hypotéz, pokusov, ich okolností a matematického zhodnotenia. Špekulácie, osobné mienky alebo postoje v nej nemajú miesta. Preto medzi fyzikmi nieto diskusií v tom zmysle ako medzi filozofmi alebo psychológmi, sociológmi alebo teológmi, lebo v prírodných vedách ide vždy len o konkrétne veci. Nanajvýš by sa tam diskutovalo o vhodnosti alebo oprávnenosti toho alebo onoho pokusu, presnosti výsledku a správnosti matematického vyjadrenia - teda všetko pozitívne zistiteľné veci. Samozrejme, aj v prírodovedeckej spisbe sa stretneme s vecami neistými a nedokázanými, ale tieto sa nikdy nepredstavujú ako objektívna danosť, lež ako domnienka, učená domnienka, prípadne ako pracovná hypotéza alebo teória. Každý prírodovedec vie, akú hodnotu im pripísal pôvodca a akú hodnotu vo všeobecnosti môžu mať.
A teraz k našej téme. Po tom, čo sme - hoci aj v krátkosti a zjednodušene - naznačili metódu prírodovedeckého výskumu, bude schopný každý človek so základným školským vzdelaním zaujať stanovisko k téze "Boh nejestvuje, veda to dokázala". V momente mu bude jasné, že medzi otázkou o Božej existencii a výskumom, aký prevádzajú prírodné vedy, niet nijakých styčných bodov, t.j. prírodná veda nemá nijaké, absolútne nijaké možnosti riešiť otázku existencie Boha.
Boh - ako aj iné skutočnosti, ktoré viac-menej oprávnene nazývame duchovnými - sa nijako nemôže stať predmetom pokusno-matematických poznávacích metód. Príklad.
Keď poviem "Čo hovoríš, je pravda", alebo "Jozef konal spravodlivo", alebo "Šiesta synfónia je pekná", alebo "Mária má šľachetné srdce", vyslovujem úsudky, ktoré sa nedajú overiť nijakou prírodovedeckou disciplínou. Žiadny vedec sa o nich nevysloví: "Neviem, či máš pravdu, najprv si to musím v laboratóriu objektívne overiť." Takéto a podobné súdy - a skutočnosti, na ktoré sa vzťahujú -, stoja úplne mimo okruhu bádania prírodovedca ako takého, lebo ide o skutočnosti (pravda, spravodlivosť, krása, šľachetnosť), ktoré sú nemerateľné, nekoľkostné, nehmotné.
To znamená, že jestvuje široký vejár nepochybných skutočností, ktoré sa nijako nedajú skúmať a hodnotiť metódami prírodných vied, a predsa marxistom ani nenapadne, aby zapochybovali o ich konkrétnosti a jestvovaní. Keby boli logickí a dôslední v myslení, museli by povedať, že ani spravodlivosť, ani krása, ani šľachetnosť, ani pravdivosť, ani poctivosť nejestvujú, lebo prírodné vedy o nich mlčia - úplne tak ako o Bohu. Keby však na svoju obranu povedali, že človek má a používa na ich spoznanie iné poznávacie prostriedky - úsudok, uzáver z daných premís - tak by potom museli pripustiť aj možnosť poznávacích ciest k Bohu, lebo ide o obdobné, i keď neporovnateľne komplikovanejšie myšlienkové procesy.
Ak napriek tomu marxisti tvrdia "Boh nejestvuje, veda to dokázala", ide tu buď o vedecký podvod alebo o veľké nedorozumenie. Lebo skutočnosť, že prírodné vedy o niečom mlčia, nijako neznamená, že dokázali nejestvovanie toho, o čom mlčia.
Náborové heslo "Boh nejestvuje, veda to dokázala" je neprijateľné aj pre niektorých marxistov, najmä tých, ktorí majú jasné pojmy v metodologických otázkach. Niektorí z nich však poukazujú na isté historické udalosti - napr. odsúdenie Galileiho -, na spiatočnícku náboženskosť niektorých kresťanov, na poverčivosť, magické praktiky a pod. Z týchto faktov potom usudzujú na rozpory medzi vedou a vierou, medzi kultúrnym pokrokom a náboženstvom.
V spomenutých faktoch - a v mnohých iných, uvádzaných i nemarxistami - je často dosť pravdy. V názoroch a živote cirkevných predstaviteľov a veriaceho ľudu minulých storočí i dnes bolo a je veľa kritizovateľných vecí - ako napokon vo všetkých ľudských inštitúciách. Ak by si však niekto urobil pojem o viere a náboženstve iba z týchto smutných javov, podobal by sa ľuďom, ktorí si urobili pojem o človeku iba na základe návštev v nemocnici.
Je nepochybné, že kresťanstvo, cirkev a jej inštitúcie boli kolískou umenia, prírodných vied a vedy vôbec a že naša kultúra je bez cirkvi absolútne nepredstaviteľná, napriek tomu však nemožno popierať historickosť niektorých temných stránok cirkevných dejín - z hľadiska vedeckého rozvoja. Ak sa však už o tom hovorí, nech sa pripomenie, že to definitívne patrí minulosti, a to ďalekej. Zo stanoviska dnešného vyjasnenia pozícií medzi vierou a vedou by sa azda mohla do určitej miery zastávať mienka, že by sotva tak rýchle bolo prišlo k dorozumeniu a k pokroku na oboch stranách, keby sa nebolo prešlo tŕnistou cestou napätí a sporov medzi predstaviteľmi rodiacich sa prírodných vied a biblickou teológiou.
Na druhej strane však treba byť objektívnym a nezabúdať, že šlo o ojedinelé prípady a že nielen vedci, postihnutí kritikou alebo súdom teológov, ale aj všetci ostatní významnejší vedci sa hlásili ku kresťanskej viere. Kto by prelistoval kultúrne dejiny s úmyslom objaviť náboženský postoj dôležitejších predstaviteľov prírodných vied minulých storočí, sotva by našiel meno vedca, ktorý by bol býval nevercom. Také niečo by nebolo mysliteľné, keby vecné nezrovnalosti alebo spory boli dosiahli pozoruhodný stupeň.
Vo svetle vyjasnených pozícií sa dnes pozeráme s väčším pokojom a tým s väčšou nestrannosťou i na niekdajšie spory, medzi ktorými bolo i niekoľko tragických. Dnes už vieme, že nestáli proti sebe dva zoradené tábory vedy a viery, lež jednotlivci na jednej a na druhej strane, nejaký vedec alebo skupina vedcov proti nejakému teológovi alebo skupine teológov, a navyše, skoro všetci vedci boli veriaci. Že sa potom k jednej i druhej strane pridali iní, hnaní záujmami, ktoré nemali nič spoločné ani s teológiou ani s pozitívnou vedou, je historickým faktom. Všetko patrí už minulosti. Boli to však konflikty prozreteľné, lebo viedli k metodickému objasneniu jednak prírodných vied, jednak teológie.
Načrtnime teraz, čo i len niekoľkými ťahmi, scénu, na ktorej prišlo k spomínaným konfliktom. Umožní to lepšie chápať konflikty samy, ale aj terajšiu situáciu.
Kresťanstvo začalo hneď po svojom vstupe do kultúry stredomoria postupne asimilovať tie prvky, ktoré mu obsahom a formou boli najpríbuznejšie. Typickým príkladom tejto asimilácie bolo zapojenie Platóna a neskoršie Aristotela na kresťanskú teológiu. Aristotelove náhľady a primitívne názory autorov Biblie Starého zákona vytvorili jednoliaty svetonázor, ktorý sa nekriticky preberal z pokolenia na pokolenie ako pevná súčasť kresťanského vysvetľovania sveta. Tomuto protirečiť znamenalo čosi viac ako postaviť sa proti Aristotelovi. Odvážlivcov upodozrievali z bludu a kacírstva.
Medzitým však pokrok vo výskume prírody - vďaka ideovým predpokladom filozofie a teológie veľkých kresťanských mysliteľov, ako Tomáša Akvinského a Dunsa Scotusa - rástol a upevňoval sa. Prejde niekoľko storočí a vedecké inštitúcie opustia svoju kolísku - kláštory a pápežské inštitúcie - a začnú sa vyvíjať mimo nich a niekedy nezávisle od nich, prípadne aj proti nim.
Tento proces odcudzovania sa vedy a cirkvi vyvolával konfliktové situácie. Lebo neslobodno zabúdať, že sa žilo v homogénnej spoločnosti, ktorej jednota ležala na srdci nielen náboženským, ale aj politickým predstaviteľom. Všetko, čo dajakým spôsobom naštrbovalo túto jednotu, sa pokladalo za ohrozenie verejného poriadku. Tolerancia, pluralizmus, demokracia v dnešnom ponímaní, to boli neznáme pojmy, alebo lepšie, neprijateľné spoločenské postoje.
Myšlienkové prúdy však a vedecké bádanie nebolo možné zastaviť. Keď sa nemohli prejaviť navonok, prevádzali sa v zákulisí. Niektoré ich prvky sa však nezrovnávali s oficiálnou mienkou, ktorú zastávala vtedajšia spoločnosť. Z malých sporov sa vyvinuli konflikty, keď sa ich nositeľmi stali nekompromisné osobnosti ako napr. Giordano Bruno.
No ťažkosti nemali len filozofi a teológovia, ale aj zástancovia vtedajšej astronómie, napr. Kopernik alebo Galilei. Sudcovia pravovernosti - teológovia - vysvetľovali Sväté písmo doslova, neboli zrelí na to, aby si uvedomili, že Biblia nie je učebnicou prírodných vied alebo dejín a že preto neslobodno brať jej opisy prírody, prípadne stvorenia doslova, lež obrazne, lebo ide o opisy básnické, v ktorých je dôležitá teologická myšlienka, nie obraz alebo podobenstvo. Preto prišlo ku konfliktom, a to i napriek tomu, že aj veľkí predstavitelia prírodovedeckých teórií sa hlásili k viere. Subjektívne boli totiž presvedčení, že sa ich poznatky dajú zladiť s náboženstvom, ktoré vyznávali.
Nezmyselné "akademické" napätie dosiahlo vrchol koncom minulého a začiatkom nášho storočia. Lebo proti vyvinutej a rozvetvenej vede stál ešte vždy ten istý primitívny spôsob vysvetľovania Biblie ako pred sto alebo tisíc rokmi. Uvoľnenie nastalo prakticky až roku 1943 vďaka okružnému listu Pia XII. Divino afflante Spiritu, v ktorom pápež vydal smernicu o chápaní Svätého písma. Medziiným sa v nej hovorí, že výroky Svätého písma sa nesmú pokladať za kritérium pravdy, keď ide o otázky prírodovedné, historické a týkajúce sa židovských náboženských tradícií.
Hoci oficiálne smernice principiálnej povahy prišli tak neskoro, predsa sa v priebehu stáročí vyjasňoval významový dosah Písma a prírodných vied. Prírodovedci na jednej a teológovia na druhej strane si uvedomovali hranice svojich kompetencií, čím sa vyhlo zbytočným sporom.
Dosiahlo sa to predovšetkým vďaka prehlbovaniu poznania podstaty tej-ktorej vedeckej disciplíny a dosahu platnosti získaných poznatkov. Presnejšie vymedzenie vlastných kompetencií priviedlo teológov k tomu, že si uvedomili, že nemajú ani právo ani povinnosť spochybňovať alebo popierať experimentálne, t.j. prírodovedecky dokázané poznatky, a prírodovedci si zasa uvedomili, že vlastne nemajú nijakých možností vysloviť sa o správnosti alebo falošnosti teologických a filozofických výpovedí. Rešpektovanie kompetencií a povedomie hraníc vlastných výskumov pripravilo pôdu nielen pre prímerie, ale dokonca i pre spoluprácu a vzájomné "dopĺňanie sa" v úsilí o poznanie sveta a jeho orientáciu k oslobodzujúcej pravde.
Na záver ešte niekoľko otázok.
Ak marxisti - a neraz i nemarxisti - ešte stále ohrievajú spomienku na staré spory, po ktorých okrem archívnych záznamov neostalo už nič, tak by sme sa ich chceli opýtať predovšetkým toto:
Aké ciele sledujú vnášaním ohňa do vyhasnutej pahreby? Chcú azda dokázať, že tento spor znamenal u Galileiho a iných zmenšenie alebo vyhasnutie viery v Boha? - To by protirečilo historickej pravde, najmä v prípade Galileiho.
Chcú povedať, že spory medzi tým alebo oným vedcom a biblickou teológiou boli totožné so sporom medzi vierou a vedou? - To by zasa znamenalo nedostatok presných informácií o podstate sporu a vnútornom postoji jeho nositeľov.
Chcú tým tvrdiť, že tento spor dokázal nejestvovanie Boha? - To by bol prinajmenej absurdný a nelogický uzáver.
Chcú tým dokázať, že náboženstvo, cirkev je vo svojej podstate čosi spiatočnícke? - Tu by im mohol aj stredoškolák odpovedať, že vedy, umenie a vôbec celá európska kultúra sa zrodila v tôni kostolných veží, v dielňach a školách kláštorov a na univerzitách, ktoré až do novoveku zakladala a udržiavala - okrem dajakej výnimky - cirkev.
Alebo chcú tým poukázať na to, že predstavitelia cirkvi mali svoje chyby a že ich vedomosti mali hranice? - Tu by sa im mohlo odpovedať, že každý človek má chyby (aj my, ktorí tu teraz diskutujeme). Že vedomosti cirkevných predstaviteľov mali hranice a že ani v otázkach prírodných vied ani v otázkach biblickej teológie nevedeli toľko a to, čo dnes my, prekvapí len toho, kto je predpojatý alebo neschopný historicky myslieť.
Keď si teológovia uvedomili, že s prstom na výrokoch Biblie nemôžu vyrieknuť rozsudok nad dajakou prírodovedeckou danosťou, a keď si súčasne vedci uvedomili, že na základe experimentálnej metódy výskumu nemôžu odsudzovať danosti, získané metódami filozofického alebo teologického výskumu, až potom mohlo prísť k vzájomnej spolupráci, k harmónii medzi veriacim a vediacim, alebo k harmónii v duši veriaceho vedca, prípadne teológa, ktorý sa zaoberá prírodnými vedami. Presné rozlišovanie však nesmie znamenať rozkol alebo ignorovanie, lebo aj "vzájomná kritika je potrebná", povedal Carl Friedrich von Weizsäcker na mníchovskom sympóziu odborníkov z oblasti teológie a prírodných vied na jar roku 1978.
Z niektorých našich formulácií niekto azda mohol nadobudnúť dojem, že za posledné storočia panovalo veľké napätie a len napätie medzi vierou a vedou, alebo lepšie medzi teológmi a vedcami, prípadne napätie v duši vzdelancov, ktorí boli dobre informovaní o oboch druhoch poznania.
To by bol omyl. V minulosti, a najmä v nej, boli ateisti - aj medzi vedcami - výnimkou. Pochybovači však nechýbali. No hoci nemali naporúdzi to presné rozlišovanie kompetencií ako my, predsa len neodpadli od viery. Dalo by sa uviesť veľa príkladov. Spomeniem iba dva najtypickejšie. Darwin, jeden z pôvodcov vývojovej teórie, pred smrťou vyznal, že ani v čase najväčšej vnútornej neistoty nestratil vieru v Boha v tom zmysle, že by bol popieral Božie jestvovanie. Pasteur, geniálny francúzsky bakteriológ, bol známy ako dôsledný veriaci. Na posmešok, že on, taký učený človek, verí ako dajaký bretónsky sedliak, odpovedal vetou, ktorá sa stala príslovečnou: "Keby som bol ešte učenejší, veril by som ako bretónska sedliačka."
Medzi postojom Darwina a Pasteura je veľmi veľa priestoru pre postoje, ktoré sa viac-menej blížia k jednému alebo druhému. No všetci v minulosti dajako tušili alebo si to aj uvedomovali, že medzi prírodovedeckým poznávaním a náboženskými, t.j. biblickými pravdami nemôže prísť k protirečeniu, lebo oba druhy poznávania stoja vo vzťahu k Pôvodcovi všetkých vecí, k Bohu Stvoriteľovi. Napriek tomu, že novozískaný vedecký poznatok protirečil niektorému biblickému výroku, vedci minulých storočí nezavrhli Bibliu ako Božie zjavenie - ale ani nezapochybovali o objektívnej platnosti svojho nového vedeckého objavu.
Isteže upadali dakedy do určitého dualizmu, alebo sa stali načas obeťou tzv. teórie o "dvojakej pravde", ale netrpeli tým tak, ako to tvrdia niektorí tzv. znalci dejín, ktorí posudzujú minulé a často dávno minulé veci nie v súvislosti s okolnosťami, v ktorých sa odohrali - alebo ktorých boli dôsledkom -, ale zo stanoviska našej vyvinutej a často až sofistickej epochy.
Dnes, keď sa už nemôže hovoriť o napätí medzi teológiou a vedou, hrozí iba jedno nebezpečenstvo - mlčanie laboratória o Bohu. Niektorých, najmä tých povrchnejších, zvádza k tomu, aby ho spontánne tlmočili ako dôkaz, že Boh nejestvuje, alebo že nie je možné spoznať jeho jestvovanie a podstatu. Pozastavme sa na chvíľu nad tým. Siahnime však najprv za príkladom.
Za sklenou stenou rozhlasového štúdia, v kontrolnej miestnosti sedí technik, zvukár. Počuje ma a sleduje môj hlas na ručičkách prístrojov. Nejde mu o problematiku, o ktorej hovorím, jeho úloha spočíva v sledovaní intenzity a farby hlasu, čistoty tónov a dĺžky príspevku. Teda len tie veci, ktoré môže kontrolovať, prípadne merať.
Len čo by si položil otázku, prečo redaktor napísal príspevok práve z teológie, či dobre formuloval tézu, či je pravdivá, či jej zdôvodnenie je pádne, vybočil by zo svojej odbornej oblasti.
Povedzme, že by technik skutočne mal záujem o nadhodenú problematiku. V tom prípade by sa nesústredil na ručičky, ale na obsah príspevku. Netreba pripomínať, že nie údaje prístrojov, lež jeho rozum, úsudok by rozhodli o kvalite príspevku a presvedčivosti argumentácie.
Jestvujú dva druhy presných poznatkov o veciach našej bezprostrednej skúsenosti. Závisia od toho, akou cestou, t.j. metódou sa k nim prichádza. Ak pokusno-matematickou, máme do činenia s poznatkami pozitívnymi, poznatkami vedeckej povahy. Ak však k nim prichádzame na základe rozumovej úvahy, hovoríme o poznatkoch čistého rozumu alebo o poznatkoch filozofických. Predmet zmyslového poznania je v tomto prípade iba východiskovým bodom poznávacieho procesu.
Oba druhy poznatkov majú svoju platnosť a dôležitosť. Bolo by smiešne tvrdiť, že dôležitým poznatkom je akosť, farba, výška a intenzita hlasu, nie obsah a zmysel príspevku.
Čo sme tu tak zreteľne rozlíšili: vlastnosti vecí, ktoré sa dajú objektívne kontrolovať, merať, a vlastnosti vecí, ktoré môžeme objaviť, spoznať a posúdiť len na základe rozumovej úvahy, netvoria vždy pri normálnom poznávaní dva jasne časovo a vecne rozlíšiteľné momenty. Už aj preto nie, lebo ide skoro vždy o jednu a tú istú osobu, ktorá si kladie obe otázky, aj keď v dôsledku odborného vzdelania má viac kompetencie pre jeden alebo druhý druh poznatkov. Pre jednoduchšieho človeka je dokonca takéto rozlišovanie procesu poznávania vecí neprirodzené. Napriek tomu je nepopierateľné, že prírodovedci si stálym používaním len jednej metódy, tej experimentálno-matematickej, natoľko navyknú na tento druh poznatkov, ktoré im dávajú pre ich "objektívnosť" a kontrolovateľnosť mnohé zadosťučinenia, že podceňujú každý iný druh poznania. Filozofické a teologické poznanie, ku ktorému sa príde iba na základe intenzívnej rozumovej činnosti, ich neuspokojuje. Zavše ho stotožňujú s fantazírovaním alebo s prázdnou hrou s pojmami, lebo tu nie je možná kontrola na základe pokusov.
Vráťme sa ešte k príkladu technika, aby sme poukázali na neoprávnenosť takéhoto postoja.
Čo by asi redaktor a režisér povedali, keby zvukár začal mudrovať: No čo je to za príspevok? Slová, slová, slová... Veď to, o čom je v ňom reč, nemôžem na svojich prístrojoch nijako overiť. Jediná pravdivá vec v celej tejto táranine je, že trvá 7 minút a 24 sekúnd, že hlas má intenzitu x, takú a takú výšku a farbu.
Každý by to bral ako nepodarený žart. Veď či nemá celá aparatúra spolu s technikom význam a zmysel len v tom, aby zachytila a čo najdokonalejšie nahrala, t.j. zvýraznila myšlienku obsiahnutú v zvukoch, slovách, texte? Jej hĺbka, zmysel a význam, to je to hlavné. To, prirodzene, neznamená, že by technické zariadenia neboli dôležité.
Technik so svojou aparatúrou je dosť priliehavou obdobou zástoja prírodných vied v úsilí o poznanie sveta. Nie ony dávajú človeku kľúč od jeho tajomstva, od zmyslu a cieľa ľudského života, lež úvaha, filozofia, teológia, sprostredkujúce iný, vyšší druh poznania.
Ak niekto všetky tieto skutočnosti, ktoré sme v krátkosti načrtli, premyslí do posledných dôsledkov, uvedomí si, koľko naivnosti, nevedomosti, ale aj zlomyseľného klamu sa skrýva za heslom, ktoré sa hlása mladým i starým, na školách i na uliciach: veda, alebo náboženstvo. My kresťania so všetkými zrelo rozmýšľajúcimi ľuďmi hovoríme: Oboje! Veda i náboženstvo, náboženstvo i veda!
Touto úvahou zakončíme prvý tématický okruh. Rozhovory, ktoré sme viedli na tému "Boh nejestvuje, veda to dokázala", mali povahu teoretickú. Napriek tomu, že sme sa usilovali uľahčiť myšlienkové pochody, nemohli sme sa vyhnúť niektorým dosť ťažkým odstavcom. Dúfam však, že sa oplatilo prehrýzť sa cez ne.
Druhý tématický okruh bude mať povahu svedectva, teda praktickú. Prinesieme celý rad výrokov veľkých prírodovedcov o Bohu a o ich viere v neho.
Tvrdenie ideológov a učiteľov na školách všetkých stupňov "Boh nejestvuje, veda to dokázala", ktoré sme podrobili svedomitému rozboru, sa nedá ani dokázať, ani overiť. K tomuto uzáveru sme prišli na konci našich dlhých úvah. Ide teda - nech nám to prepáčia marxistickí partneri nášho rozhovoru - o frázu, hodenú medzi ľudí, ktorí beztak nemajú nijakú možnosť ísť veci na koreň. Ba viac, ide o skutočný vedecký podvod a vedomý klam. Nie u všetkých marxistov. Mnohí naozaj veria onomu tvrdeniu. Pričom treba podčiarknuť slovo "veria"; prijímajú a rozširujú ako pravdu to, čo hovorí autorita strany, štátu.
Nemyslím, že by mnohí študenti vyšších škôl a vôbec dospelí ľudia toto a mnohé podobné tvrdenia brali vážne. Tých však, ktorí by mali možnosti odôvodniť si systematickým spôsobom svoje pochybnosti alebo dokonca dokázať opak toho, nebude asi veľa. Zmysel našich rozhovorov spočíva práve v tom, aby sa spontánny nesúhlas a nejasné pochyby premenili na povedomé a odôvodnené zavrhnutie tohto a všetkých vedeckých podvodov - ktoré sa, bohužiaľ, pomstia na živote jednotlivcov a celého národa.
Celý náš doterajší postup mal tieto úseky:
1. Najprv sme sa usilovali ukázať, že logický, apriórny, predskúsenostný rozbor pojmu "Boha" alebo súdu "Boh jestvuje" nijako neoprávňuje uzatvárať, že by Boh nemohol jestvovať, inými slovami, že by pojem "Boha" a súd "Boh jestvuje" predstavovali absurdnosť, nezmysel, vnútorné protirečenie.
2. Ďalej sme sa usilovali osvetliť, že tvrdenie "Boh nejestvuje" nemožno nijako overiť. "Chcú dokázať, že niečo nejestvuje," zvolal raz pri prednáške Gabriel Marcel na adresu ateistov. K jeho čudovaniu sa pripájame aj my. Veď kde ateisti chcú začať so svojím dokazovaním a či overovaním, keď Boh nie je skutočnosťou, ktorú by sme mohli vnímať zmyslami alebo pomocou technických prístrojov? A fakt, že ho touto cestou nemôžeme objaviť, nie je v nijakom prípade dôkazom, že nejestvuje, ale nanajvýš, že jeho jestvovanie nemôžeme nijako ozrejmiť pokusne.
3. Posledný krok nášho podujatia pozostával v pokuse vysvetliť, že ani filozofickými prostriedkami nemožno prísť k uzáveru, že by Boh nejestvoval, ale nanajvýš k subjektívnemu presvedčeniu, že nateraz ešte nieto pádnych dôkazov o jeho jestvovaní. Každý úvahy schopný človek bez ťažkostí pochopí, že sa z údajnej alebo i skutočnej neplatnosti dôkazov o Božej existencii ešte nijako nedá usudzovať na nejestvovanie Boha. Ba viac, otázka Boha by ostala i vtedy otvorená, keby sme skutočne nemali naporúdzi dôkazy Božej existencie.
Týmto by sme - ak sa na vec pozeráme z vecnej stránky - dospeli k zavŕšeniu nášho podujatia ukázať, že tvrdenie "Boh nejestvuje, veda to dokázala" je iba propagandistickým ťahom, určeným na zaskočenie jednoduchých ľudí, ktorí majú pred slovom "veda", "vedecký" až posvätnú alebo magickú úctu.
Nazdávame sa, že sme dostatočne osvetlili, že každé odvolávanie sa na vedu v otázke nejestvovania Boha a všetky heslá ako napr. "Buď veda, alebo náboženstvo" sa potom samočinne zaradia medzi propagandistické úskoky. Prirodzene, že tu ostane otvorená otázka, komu je na osoh tento druh úskokov, týchto viac-menej povedomých klamov.
Je tu však ešte jeden aspekt, ktorý by v poslednom okamihu mohol znehodnotiť celé naše úsilie a dať do rúk ideológov účinný, psychologicky veľmi účinný argument na pomätenie hláv tým najjednoduchším - príklad veľkých vedcov.
Ak sa nám podarí dokázať, že väčšina tvorcov modernej fyziky, chémie, astronómie a vôbec všetkých vedeckých disciplín boli veriaci v Boha, a ak sa nám súčasne podarí dokázať, že tí ostatní - okrem niekoľkých výnimiek - zastávali v otázke Boha stanovisko agnostické, t.j. že nieto presvedčivých dôkazov o jestvovaní Božom a že tým táto otázka ostáva otvorená, až potom bude vedecký podvod a systematické zavádzanie ľudí zo strany ideológov zrejmé aj tým najjednoduchším.
Viedenský profesor dr. Hans Tuppy, riaditeľ univerzitného ústavu pre biochémiu a autor mnohých vedeckých diel, v polovici decembra 1978 povedal v rámci rakúskeho televízneho programu Prírodné vedy a jestvovanie Boha doslova toto: "Keď mám zaujať k problému jestvovania Boha stanovisko, tak by som vlastne musel vyjsť zo skutočnosti, že prírodné vedy a viera v Boha patria na dve rozličné úrovne. Prírodovedeckou metódou, pokusmi a vôbec prírodovedeckými prostriedkami sa nedá dokázať, že Boh jestvuje. Na druhej strane však ani ten najnevereckejší vedec nie je schopný v rámci prírodných vied, t.j. prírodovedeckou metódou podať dôkaz o nejestvovaní Boha. Hoci však prírodné vedy a viera náležia dvom rozdielnym úrovniam, predsa jestvujú medzi nimi vzťahy. Ja som pevne presvedčený, že výsledky prírodovedeckého bádania a poznatky, ktoré z neho plynú, môžu slúžiť na to, aby sa viera v Boha stala prijateľnejšou a pevnejšou."
V tomto výroku profesor Tuppy v krátkosti zhrnul to, čo tvorilo obsah našich predchádzajúcich ôsmich rozhovorov a čo bude tvoriť obsah ďalších. Ak nám doteraz šlo o to, aby sme poukázali na neutralitu vied - najmä prírodných - v otázkach týkajúcich sa nehmotných, zazmyslových skutočností - a tým aj otázky Boha -, tak nám odteraz pôjde o to, aby sme na základe výpovedí vedcov do určitej miery dokázali, že prehĺbené štúdium prírodných vied vytvára predpoklady náboženského cítenia a teistického zdôvodnenia sveta. Teda čosi úplne opačné ako to, čo tvrdia marxisti, že veda (a majú pritom na mysli pokusné, exaktné vedy) vyvracia náboženstvo a pravdy viery.
Tuppy hovoril o dvoch rozdielnych úrovniach. A právom! Lebo inou cestou sa prichádza k poznatkom, patriacim do oblasti prírodných vied, a inou zasa k poznaniu tých aspektov ľudského života - oblasť ducha, hodnôt, Boha -, ktoré presahujú možnosti laboratórneho výskumu. Lebo cieľom prírodných vied je iba spoznávanie bezprostredných, hmotných príčin dajakého javu, o ktorom nás informuje naša zmyslová skúsenosť. Viera, teológia a filozofia si kladú otázky o posledných príčinách vecí a bytostí, s ktorými človek prichádza do styku, t.j. o tých príčinách alebo o tej Príčine, ktorá plne uspokojí hĺbajúci ľudský rozum.
Prirodzene, že v posluchárňach prírodovedeckých fakúlt otázka jestvovania alebo nejestvovania Boha je skrz-naskrz nemiestna. Ale nielen otázka Boha, lež aj iné dôležité, ba vlastne tie najdôležitejšie existenciálne otázky, ako napr. výchova, spoločenská zodpovednosť, mravnosť, ba i krása, česť a pod. Tieto a iné životné stránky sú prírodným vedám cudzie. Nie však prírodovedcovi. Lebo on nie je komputerom, počítačom, lež živou bytosťou, ktorá myslí, cíti, usudzuje na zmysel života, je plná úzkostí a starostí, dúfa, túži po plnom, neobmedzenom uspokojení atď.
Preto nie je pravda, že by medzi prírodnými vedami a vôbec každým iným druhom vedeckého poznávania a problémami náboženstva nejestvovali styčné body. Sú nimi vedci sami, lebo sú ľuďmi a len ľuďmi. A ako takí aj oni - ak nie sú predpojatí - musia si viac-menej jasne uvedomiť, že prírodovedeckým postupom vysvetlia len malý výsek z toho, čo nazývame poznávaním človeka a sveta. A to, čo vysvetlia, netýka sa tých najhlbších ľudských otázok. Preto je náborové heslo "viera, alebo veda" nezmyslom. Prírodovedec, ktorý je schopný úvahy, ho nikdy nevysloví, lebo si je vedomý hraníc svojho výskumu. Takéto heslá sú riekankami ideológov. Zapôsobia iba na naivných ľudí, neschopných kritickej úvahy.
Albert Einstein sa raz vyslovil: "Neviem si predstaviť skutočného vedca, ktorý by veril, že tento svet... sa neriadi zákonmi rozumovej povahy, že ho nemožno rozumom pochopiť. Prírodné vedy bez náboženstva sú ochrnuté a náboženstvo bez vedy je slepé."
Všimnime si dobre, čo hovorí Einstein. Nevie si predstaviť prírodovedca bez viery. Nehovorí o prírodnej vede ako o čomsi osebe jestvujúcom, má na mysli človeka, ktorý sa úprimne usiluje spoznať a aspoň do určitej miery vysvetliť skutočnosť tohto sveta.
Druhou prekvapujúcou vecou v Einsteinovom výroku je tvrdenie o vzájomnom ovplyvňovaní sa vedy a náboženstva. Význam náboženstva sa teda neobmedzuje len na sféru výtvarného umenia, poézie, hudby a všetkých ostatných zložiek kultúrneho života. Len pomyslime na Hviezdoslava, ktorý povedal, že bez viery v Boha by ani básniť nevedel. Viera je podľa Einsteina nevyhnutne potrebná, aby človek mohol mať dôveru vo svoj výskum, dôveru v objektívnu platnosť výsledkov bádania. Prírodovedec v každom novom overenom poznatku o svete a človeku spoznáva Boží stavebný plán sveta a ľudstva. Preto sa každý nový poznatok oprávnene nazýva "objavom" toho, čo už dávno jestvovalo.
Zakončime iným výrokom Einsteina. On ako málokto v našom storočí spoznal nevyspytateľnú zložitosť, ale aj priam úchvatnú harmóniu mnohotvárnych prírodných javov. A práve toto ho priviedlo neskôr k zisteniu: "Poznanie, že Nevyspytateľno skutočne jestvuje a že sa zjavuje ako žiarivá krása, o ktorej ľudia majú iba nejasné tušenie, tvorí jadro každej skutočnej náboženskosti." K týmto slovám dodajme len jednu vetu: Vedecké poznanie robí vieru v Boha pravdepodobnejšou, prijateľnejšou, všestrannejšou a hlbšou.
"Prírodné vedy bez náboženstva sú ochrnuté a náboženstvo bez vedy je slepé." Ak berieme tento Einsteinov výrok doslova, museli by sme prísť k uzáveru, že len veriaci vedec má všetky predpoklady pre plodný prírodovedecký výskum a že len vedou osvietený veriaci sa nestáva obeťou slepého a či bigotného náboženského sklonu.
Z metodickej stránky je to nepochybne kritizovateľný názor, ale je v ňom kus pravdy, najmä ak slovo "veda" nahradíme slovom "poznanie", "rozumové", "vedecké" poznanie. Einstein týmto svojím výrokom zdôraznil, že veda, nech by bola akokoľvek neutrálna k otázkam viery, má na nej - hoc i nepriamo - zásluhy, podobne ako viera má - i keď tiež len nepriamo - zásluhy o vedu.
Začnime citátom z rozhovoru s nemeckým teológom Hansom Küngom, ktorý v už spomenutom televíznom programe medziiným povedal:
"Podľa mojich skúseností Boh nadobúda v očiach človeka tým väčšiu... vznešenosť, čím viac pri jeho poznávaní človek vychádza z prírodnej vedy. Ale aj opak je pravda. Biológ, fyzik a vôbec každý prírodovedec, ak sa chce oprieť o svoje teórie, musí si uvedomiť, že to nie je možné bez opory o niečo, čo stojí mimo jeho vlastného odboru. Lebo ako človek musí zosúladiť svoje bádanie so svedomím.
Počnúc atómovým výskumom, končiac genetikou, všade sa vynárajú otázky, ktoré nie sú len prírodovedeckého charakteru, ale aj etickej povahy, ako i povahy náboženskej. Nazdávam sa, že by to bolo prírodovedcovi len na osoh, keby sa znova, azda v inej forme, zaoberal aj inými dimenziami skutočnosti, keby si položil predovšetkým otázky etické a náboženské."
Toľko Hans Küng. Ako vidno jednak zo svedectva prírodovedcov, jednak zo svedectva teológov, spory medzi vierou a vedou vcelku patria už minulosti a mohli by sme ich charakterizovať ako síce tragické, ale nevyhnutné nedorozumenia. Aj prírodovedcom aj teológom je už jasné, že Biblia, prameň kresťanskej viery, nie je príručkou prírodných vied alebo dejín, lež svätou knihou, ktorej úlohou je ukazovať ľuďom cestu spásy.
Kým však na oboch stranách došlo k vyjasneniu stanovísk, prešlo niekoľko storočí sporov. Zásluhu má na tom predovšetkým prírodovedecký výskum, rozvoj vzdelanosti a presnejšie chápanie zmyslu Biblie. Preto treba dať Einsteinovi za pravdu, keď hovoril o vzájomnom dopĺňaní sa vedy a náboženstva. Bez prínosu, ba viac, bez náporu zo strany prírodných vied a každého naozaj vedeckého výskumu by kresťanstvo cez stáročia a tisícročia bolo ustrnulo v tých istých vieroučných a mravoučných predstavách ako napr. islam.
Veda a vzdelanie vycibrili ľudský um a rozšírili priestory ducha natoľko, že to začalo mať vplyv aj na jeho sebachápanie ako náboženského človeka, ale nadovšetko na správne doceňovanie dosahu a obsahu právd zjavených v Biblii.
Za to sa náboženstvo vede odvďačilo jednak tým, že jej otvorilo oči pre obmedzenosť a čiastkovosť jej výskumu, jednak tým, že jej vyznačilo perspektívy ďalšieho bádania - prirodzene, na inej rovine, a to po objave absolútnej prapríčiny všetkého, Boha-Stvoriteľa. V spolupráci s prírodnou vedou má dnešný človek väčšie možnosti spoznať nadsvetskosť, transcendentnosť Božiu. Vidí jasnejšie ako ľudia predchádzajúcich epoch, že sa Boh síce vo svete zjavuje, ale nie ako predmet zmyslovej skúsenosti - nech by sme dosah našich zmyslov technickými vymoženosťami akokoľvek znásobili -, lež ako dôvod a príčina všetkého, čo v prírode pozorujeme a čo tak udivuje každého bádateľa.
Objavy vo fyzike a v biológii, psychológii, geológii atď. predstavili ľudskému rozumu taký komplikovaný, a predsa taký úchvatne presný a cieľu primeraný obraz viditeľného sveta, že človek nikdy nemal takú strhujúco jasnú predstavu o Božej veľkosti ako práve za našich dní. Je pravda, vidíme ho unikať z viditeľného sveta, kde sme ho dúfali nájsť - v tom zmysle ako voľakedy Kepler alebo Newton. Lebo pojem Boha, ktorý riadi vesmírne hodiny, ktorý stále zasahuje, aby niečo poopravil, pozmenil, zdokonalil v komplikovanom mechanizme hmotného sveta vesmírneho alebo subatomárneho, patrí už minulosti. Boh sa nám dnes javí s čistejšími, duchovnejšími ťahmi a viera v neho sa stala zrelšou a podloženejšou.
V tejto súvislosti poznamenáva univerzitný profesor dr. Fritz Heppner, riaditeľ neurochirurgickej kliniky v Štajerskom Hradci a autor 247 vedeckých prác, toto: "Predstava osobného Boha, Stvoriteľa sveta, patrí inej úrovni, to je pravda. Ale človek jej je schopný, lebo má čosi, čo ho uschopňuje každého, aj prírodovedeckého poznávania. - To čosi je ľudský duch..., ktorý predstavuje spoľahlivý model Boha.
Informácie o Bohu môžeme nájsť všade. Ale človek má možnosť aj ignorovať a poprieť ich..."
A profesor Heppner sa potom s počudovaním pýta: "Ako je len možné, aby rozumný a citlivý človek pozoroval napr. púpavu, a pritom popieral jestvovanie Božie? Je schopná fyzika a biológia povedať nám, prečo jestvuje táto sama osebe nepotrebná krása formy a funkcie? Kto je schopný uspokojiť sa s odpoveďou mechanicistov, ktorí hovoria o nemeniteľných zákonoch? Boh musí jestvovať, lebo keby ho nebolo, tento svet by sa premenil v ničivú hádanku."
Ešte výraznejšie to povedal Linné, zakladateľ systematickej botaniky: "Ja neverím v Boha, ja ho vidím v prírode." V tom istom zmysle sv. Bonaventúra hovorí o Božích "stopách vo svete".
Bezpochyby netreba byť veľkým prírodovedcom, aby niekto mohol v prírode dajakým spôsobom zažiť prítomnosť božského Stvoriteľa; hlasy týchto učených ľudí sme však uviedli preto, aby sme umlčali tých, ktorí ešte stále majú odvahu zvádzať jednoduchých ľudí neúnavným opakovaním tvrdenia, že veda skoncovala s náboženstvom.
Zakončime slovami starozákonného žalmistu, s ktorými sa môže stotožniť každý, učený i neučený, dospelý i dieťa:
"Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta" (Ž 19, 2-5).
Na jar 1978 vyšla v slovenskom Nakladateľstve sv. Cyrila a Metoda v Ríme kniha od Huberta Muschaleka Moderní prírodovedci o Bohu. Stačí v nej listovať, aby človek na prvý pohľad objavil, koľko pravdy majú tí, ktorí nazývajú marxistický svetonázor "vedeckým" a - v dôsledku toho - náboženský svetonázor iluzórnym, nevedeckým, výplodom fantázie a myslenia primitívnych, vedou neosvietených národov.
Muschalekova kniha a publikácie, na ktoré sa odvoláva, pomocou osobných svedectiev dokazujú, že prevažná väčšina najväčších prírodovedcov posledných dvoch a vôbec všetkých storočí sa hlásila k nábožensky, prípadne kresťansky orientovanému svetonázoru. A zbytok? Tí sa buď k tejto téme nikdy zreteľne nevyjadrili, alebo k nej zaujali agnostické, prípadne vyčkávacie stanovisko - t.j. nevyslovili sa ani tak ani onak.
Ak je teda niekto veriacim človekom, nachádza sa v dobrej spoločnosti. V spoločnosti tých osobností, ktoré vytvárali vedeckého predpoklady pokroku, na ktorý sme všetci takí hrdí. A naopak, tí, ktorí zastávajú materialistický svetonázor, najmä marxistického typu, nemôžu citovať ani jedno meno skutočne veľkého prírodovedca, ktorý by váhou svojej vedeckej autority alebo svojich argumentov výslovne a jednoznačne potvrdil údajnú platnosť a pravdivosť marxistického materializmu, jeho ateizmu a z toho vyplývajúcej morálky a antropológie. Tvrdenie, že všetky cesty modernej prírodovedy končia v materializme, sa môže šíriť len tam, kde sa nik nesmie vyjadriť proti tomu, čo hlása pre všetkých záväzná štátna ideológia.
Vo svete, kde panuje sloboda myslenia, mienky a vedeckého bádania, by sa nikto neopovážil napísať taký nezmysel. Tam už dávno utíchli bombastické reči takého Ernesta Haeckela, falšovateľa biológie a biochémie z konca minulého storočia, podľa ktorého predstava Boha vyvoláva v mysli obraz akéhosi "vzdušného stavovca". Jeho tvrdenia patria epoche, ktorej veda už dávno urobila koniec a na ktorú nemecká kultúra nie je veru hrdá.
Bernhard Bavink (1879-1947), nemecký filozof a prírodovedec, sa vo svojej knihe Výsledky a problémy prírodných vied, ktorá dosiahla 9 vydaní, usiloval ako málokto v našom kultúrnom okruhu o syntézu jednostranných špecializácií v súčasnom svete. Na adresu vedeckých nedoukov napísal:
"Časy sa zmenili. Vysmievať sa z náboženstva a špeciálne z kresťanstva, nebrať ho vážne, je dnes už zvykom iba v niektorých malých kruhoch. Ešte i vlna biologického naturalizmu... podporila návrat k priaznivému postoju voči náboženstvu a kresťanstvu...
Znásilňovať vieru alebo vedu značí v každom prípade čosi podobné ako podpíliť konár, na ktorom sedíme a ktorý drží nielen vieru a vedu, ale život sám. Lebo nie viera žije zo života, lež život žije z viery. A to isté platí aj o vede. Duch je to, čo oživuje, samo telo nezmôže nič. A to sa vzťahuje aj na oblasť poznania. Každý národ a každý jednotlivec má len toľko hodnoty... a zachová si len toľko života, koľko bude úprimne slúžiť duchu, t.j. poznaniu ako takému."
Skúsme teraz posledné dve vety Bavinkovho výroku pretlmočiť v trochu obmenenej, zrozumiteľnejšej forme: Viera nie je príživníkom života, lež jeho predpokladom, inými slovami, človek musí v niečo veriť, aby vôbec mohol žiť. A druhá: Jednotlivci a národy majú len toľko hodnoty a zachovajú si len toľko života, nakoľko sa budú podrobovať požiadavkám ducha, t.j. vyšším požiadavkám človeka. Lebo ľudský pokrok v tom najvyššom zmysle slova je možný len tam, kde človek má také životné ciele a pohnútky na ich dosiahnutie, ktoré ho presahujú, nekonečne presahujú.
Američan Robert A. Millikan (1868-1953), nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, napísal: "Náboženstvo a veda sú podľa mojej mienky a na základe mojich rozborov dve veľké príbuzné sily, ktoré ľudstvu umožňovali a ešte stále umožňujú napredovať. Obidve sú nevyhnutné."
Guglielmo Marconi (1874-1937), vynálezca alebo - ako Slováci radi hovorievajú - spoluvynálezca rádia popri Murgašovi, sa vyslovil: "S hrdosťou vyhlasujem, že som veriaci. Verím v účinnosť modlitby, no verím v ňu nielen ako katolík, ale aj ako vedec."
Albert Einstein (1879-1955) raz zareagoval na domnienku istého novinára, že je ateistom, týmito slovami: "Kto myslí, že som ateistom, je na veľkom omyle. A kto by to chcel vyčítať z mojich vedeckých teórií, ten ich istotne nepochopil."
Je dojímavé, ako spomínaní a nespočetní iní veľkí predstavitelia vedy, odborníci v najrozličnejších oblastiach otvorene a bez rozpakov vyznajú, čo hýbe ich vnútrom. Viac ako ktokoľvek iný majú možnosť vo svete - tak v mikrokozme, ako v makrokozme - zisťovať, že príroda, ktorá je predmetom ich výskumu, má povahu rozumovú, že všetko v nej má hlboký zmysel a je zacielené v určitom smere. A práve toto ich znova a znova utvrdzuje v presvedčení o jestvovaní tajomnej bytosti duchovnej povahy, ktorá svet plánovala, vytvorila a zacielila na seba. K viere sa prichádza tam, kde sa svedectvo prírody a svedectvo ľudského ducha, ktorý je odbleskom a zárukou onej bytosti, stretávajú v ľudskom povedomí a v srdci.
V predchádzajúcich kapitolách sme uviedli viacero svedectiev o náboženskom zameraní niektorých významných prírodovedcov sveta. Teraz si z tohto hľadiska všimneme jedného z najgeniálnejších fyzikov všetkých čias, Alberta Einsteina.
Narodil sa roku 1879 v židovskej rodine. Nezdedil však po nej mojžišovské náboženstvo, ale iba dosť neurčitý druh viery v Boha. Pôvod jeho náboženského cítenia nemožno teda hľadať ani v rodine, ani v národnej tradícii, ale skôr v štúdiu prírodných vied. Svedčí o tom aj Heisenberg v autobiografickom spise. O Einsteinovi by sa mohlo povedať, že tým väčšmi sa v ňom kryštalizovala myšlienka Boha, čím dokonalejšie spoznával prírodu. Svedčia o tom i tieto slová:
"Každý hlboko zmýšľajúci prírodovedec musí mať určitý druh náboženského presvedčenia, lebo si nemôže predstaviť, že by bol býval prvým, ktorý myslel na určité súvislosti v prírode. V nepochopiteľnom vesmíre sa totiž prejavuje bezhranične veľká inteligencia."
Einstein tu uvažoval tak, ako to robí každý, aj ten najjednoduchší človek: Keď niekde objaví množstvo rozmanitých prvkov, usporiadaných podľa určitého kľúča, je presvedčený, že objavil iba myšlienku, rozumný plán toho, ktorý je pôvodcom tohto poriadku. Teda nie on bol prvý, čo myslel na tento poriadok, lež ten, ktorý naň myslel prv, než by ho bol vytvoril - asi tak ako technik na stroj. Najprv ho má v hlave ako nápad, myšlienku, potom na papieri ako nákres a konečne ho zostrojí z vhodného materiálu.
Einstein vyzrel v nábožensky zmýšľajúceho človeka až v styku s prírodou, s jej zákonitosťami, s jej rozumným statickým a dynamickým poriadkom. Prirodzene, aj on prešiel z náboženského hľadiska určitým vývojom. A práve tento proces dozrievania, alebo presnejšie, prílišné sústreďovanie sa na niektorú z vývojových fáz mohlo niektorého z jeho známych zviesť k myšlienke, že bol ateistom. Einstein raz v novinách takto na to zareagoval:
"Dosť rozšírená mienka o mne, že som ateistom, je veľmi pomýlená. Kto by takúto domnienku vyvodzoval z mojich vedeckých teórií, vôbec ma nepochopil a vysvetľoval si moje výroky falošne. Robí mi pritom veľmi zlú službu, lebo o mojom postoji k náboženstvu rozširuje čosi prekrútené.
Ja verím v jedného, osobného Boha a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že som vo svojom živote nikdy neholdoval ateistickému presvedčeniu. Už ako študent som odmietal vedecké stanovisko osemdesiatych rokov a pozerám sa na vývojovú teóriu Darwina, Haeckela a Huxleyho ako na čosi beznádejne zastaralé. Treba uvážiť, že vývoj ide ďalej, a to nielen v samotnej technike, lež aj vo vede a tu predovšetkým v oblasti prírodných vied. O najväčšej časti prírodovedcov možno povedať, že sa zhodujú v tom, že náboženstvo a veda nestoja proti sebe nepriateľsky. Prirodzene, nájdu sa ešte aj takí, čo zastávajú to isté stanovisko ako ich predchodcovia z osemdesiatych rokov minulého storočia...
Čo sa však týka mňa, som pevne presvedčený, že ľudstvo by sa bez náboženstva dnes nachádzalo na barbarskom stupni vývoja. Spoločenský život by bol poznačený nepredstaviteľným primitivizmom. Nikde by nebolo nijakej istoty života a vlastníctva. Som pevne presvedčený, že boj všetkých proti všetkým - tento ľudský prainštinkt - by pôsobil oveľa drastickejšie ako dnes. Bolo to práve náboženstvo, čo dopomohlo ľudstvu k pokroku vo všetkých oblastiach."
Ako vidno, Einstein netrpel falošnou hanblivosťou alebo pocitom zbabelosti v otázkach viery. Keď bolo treba, otvorene vyznal svoje presvedčenie. V Bernetovej knihe Vesmír a dr. A. Einstein nachádzame jedno z jeho vyznaní. Citujeme ho v doslovnom preklade:
"Najhlbší a najvznešenejší cit, akého sme vôbec schopní, je mystická skúsenosť. Jedine z nej sa rodí skutočná veda. Kto nepozná tento cit, kto nevie obdivovať a podľahnúť bázni, ten je už duševne mŕtvy. Preto vedomie, že naozaj existuje to, čo nemožno vyskúmať, a že sa prejavuje ako pravda a žiariaca krása - veci, o ktorých môžeme mať iba matné tušenie -, toto vedomie a tušenie je jadrom každej opravdivej náboženskosti...
Moje náboženstvo spočíva v skutočnej úcte voči nekonečnej duchovnej bytosti vyššej podstaty, zjavujúcej sa v malých jednotlivostiach, ktoré sme schopní poznávať našimi slabými a nedostatočnými zmyslami. Toto hlboko precítené presvedčenie o existencii mysliacej sily, ktorá sa prejavuje v nepreskúmateľnom vesmíre, tvorí obsah mojej predstavy o Bohu."
Tieto posledné slová prezrádzajú, že druhým prameňom Einsteinovej viery v Boha boli dejiny, alebo, ak by to tak niekto chcel nazvať, "praktický rozum". Inými slovami, Boh bol požiadavkou nielen poznania divov prírody, ale aj požiadavkou života; aby život bol skutočne ľudský, treba vieru v Boha. No vypočujme si v tomto ohľade ešte raz Einsteina samého:
"Bolo to práve náboženstvo, čo dopomohlo ľudstvu k pokroku vo všetkých oblastiach. Jedine katolícka cirkev sa ozvala proti Hitlerovi a jeho útokom na ľudskú slobodu. Do tej doby cirkev nikdy neupútala moju pozornosť. Ale dnes jej prejavujem svoj veľký obdiv a oddanosť. Jedine ona mala odvahu bojovať za duchovnú a mravnú slobodu ľudstva."
Einstein týmito slovami vyjadril to, čo mnohí cítia dnes v tých krajinách, kde sa cirkev zastane prenasledovaných, chudobných, väznených, ponižovaných, nech by ju to stálo čokoľvek, aj fyzický útlak. Získava si tým sympatie nielen veriacich, ale aj tých, ktorí od nej odpadli pre jej údajné alebo i skutočné chyby.
Keby veda bola naozaj proti náboženstvu, tak by potom jej najväčší a najvýznamnejší predstavitelia boli súčasne najväčšími a najvýznamnejšími odporcami náboženstva. A predsa to nie je tak. Ak to niekto tvrdí, sú to ľudia, ktorí v živote nemali šťastie dostať náboženskú výchovu, naopak, ktorých od malička vychovávali buď bez Boha alebo proti nemu. Inokedy ide o ľudí, ktorí opakujú naučené formulky ideológov, lebo by ináč stratili výhodné postavenie v spoločnosti, a tým pohodlný život. Tí prví nie sú zodpovední za svoje počínanie. Oklamali ich, a oklamaní klamú iných. Nie však tí druhí.
Prenasledovanie veriacich narobilo už v štátoch za železnou oponou veľmi veľa škody, ale aj osožilo. Utvrdilo vieru a prehĺbilo jej poznanie. Útoky ateistov neustále nútili veriacich, aby si kládli otázku, či v tom alebo onom bode predsa len kritici náboženstva nemajú pravdu.
Kto má otvorené oči, ten hneď zbadá, že do čistého zrna opravdivého kresťanstva ľudská slabosť vždy primiešala plevy. V náboženstve a náboženskosti niektorých tzv. horlivých ľudí je určitá dávka naivnosti, nepresnosti, poverčivosti a bigotnosti. Prenasledovanie a kritika nám dáva možnosť uvedomiť si aj naše slabé stránky. Kto by však v náboženstve nevidel nič iné, len spomenuté deformácie, bol by fanatikom a sektárom. Rozumný kresťan zoči-voči kritike náboženstva nemávne zamietavo rukou, ale si nedá pokoj, kým pomocou čítania alebo rozhovoru so skúsenými a vzdelanými ľuďmi neobjaví, čo je na kritike ateistov oprávnené a čo je plodom ich predsudkov a neinformovanosti.
Ale toto len tak mimochodom. Vráťme sa k veľkým predstaviteľom prírodných vied.
To, čo povieme teraz, naväzuje na predchádzajúcu kapitolu o Einsteinovi a jeho otvorenom a jednoznačnom svedectve. V tejto súvislosti bude zaujímavé vypočuť si Heisenberga, Einsteinovho priateľa.
Karl Werner Heisenberg (1901-1976) vo svojich autobiografických črtách rozpráva o stretnutiach a diskusiách v užšom kruhu fyzikov. Boli to Bohr, Pauli, Dirac, Planck, Einstein a iní. Schádzali sa, kedykoľvek niektorý z nich prišiel na nové myšlienky alebo objavy. A to bola vraj vždy príležitosť rozprávať o Bohu a o možnostiach zladiť novú fyzikálnu teóriu s náboženstvom, s vierou v Boha.
Heisenberg píše, že Planck často a s celou rozhodnosťou tvrdil a dokazoval, že medzi vierou v Boha a fyzikou a vedou vôbec nemôže prísť k nijakému zásadnému sporu, lebo tieto dva spôsoby poznania sa zameriavajú na rozdielne skutočnosti alebo na rozdielne aspekty tej istej skutočnosti. Prírodná veda sa podľa neho zaoberala hmotným svetom a náboženstvo svetom hodnôt. Vede išlo o to, aby stanovila, čo je platné, a náboženstvu o to, aby stanovilo, čo je dobré a čo zlé, čo hodnotné alebo nezmyselné. Podľa Heisenberga, ktorý sa v týchto veciach prikláňal na Planckovu stranu, bol spor medzi vierou a vedou nedorozumením. Všetkých prekvapovalo, ako často Einstein podnietil rozhovor o Bohu.
Päť rokov pred smrťou Heisenberg, plný energie a intelektuálnej živosti - o čom som si mohol urobiť pojem aj z osobného stretnutia -, v spomínanom autobiografickom spise dosvedčuje to, čo sme už počuli priamo od Einsteina: že tento veľký fyzik a matematik bol presvedčený o jestvovaní nemeniteľných prírodných zákonov vo vesmíre, majúcich pôvod v Bohu. A toho názoru bol aj Heisenberg.
V prednáške roku 1970 medziiným povedal: "Krása je zábleskom večného jasu Jedného v hmotnom svete", t.j. Boha. A o štyri roky neskôr povedal v prednáške, ktorú mal pri príležitosti prijímania ceny Romana Guardiniho od Bavorskej katolíckej akadémie: "Platnosť prírodovedecky overených daností nemôžeme rozumne spochybňovať na základe náboženského zmýšľania, a naopak, etické požiadavky, ktoré majú pôvod v náboženstve, neoslabí nijaká argumentácia z odboru prírodnej vedy."
Na záver vtipnú epizódku z posledných rokov Einsteinovho života.
Na istom bankete v New Yorku hostiteľ posadil vedľa Alberta Einsteina kardinála Spellmana, známeho medziiným aj svojím humorom. Einstein sa obrátil na neho otázkou, ktorá vyrazila dych všetkým prítomným: "Pán kardinál, čo by urobila cirkev, keby matematici a fyzici dokázali neplatnosť dôkazov jestvovania Boha?" Spellman chvíľu uvažoval - za veľkého ticha spolustolujúcich - a potom s úsmevom odpovedal: "Cirkev má veľmi vysokú mienku o prírodovedcoch. Je presvedčená, že by si nedali pokoja, kým by neobjavili chybu vo svojich výpočtoch." Potlesk odmenil vtipného kardinála za jeho duchaplnú odpoveď. Aj Einstein zatlieskal.
On a jeho priatelia, o ktorých sme hovorili pred chvíľou, nemuseli hľadať chybu vo svojich výpočtoch. Boli správne. Preto nestáli v protive s učením o Bohu. Ináč je to s výpočtami niektorých vedcov zo sovietskeho bloku. Bolo by už načase, aby začali skúmať, kde urobili chybu.
Prv než by sme pokračovali v našej téme, pozastavme sa nakrátko pri slove "spor" - spor medzi vierou a vedou.
Kto sa o tieto otázky skutočne vecne zaujíma, veľmi rýchle spozoruje, že tu vlastne nieto sporu. Podľa Plancka, ale aj Einsteina a Heisenberga šlo tu v minulosti o nedorozumenie, ktoré sa vďaka rozumnému úsiliu a vyjasneniu pozícií na oboch stranách odstránilo. Keby to nebolo tak, neboli by sme mali ani v minulosti ani dnes medzi veľkými predstaviteľmi vedy veriacich kresťanov alebo aspoň nábožensky zmýšľajúcich ľudí. Sme však svedkami skutočnosti, že geniálne prírodovedecké znalosti väčšine vedcov neprekážali byť náboženskými ľuďmi, a naopak, iným zasa ich hlboká náboženskosť neprekážala stať sa piliermi toho alebo onoho vedného odboru. Na potvrdenie tejto skutočnosti svedectvo Wernhera von Brauna (1912-1977).
"Čo mnou od detstva hýbalo, bola túžba ovládať hviezdne priestory. Ak som kedy o niečom sníval s otvorenými očami, tak istotne o stratosférických letoch.
Ako 12-13-ročný chlapec som montoval primitívne rakety a na poliach neďaleko nášho domu som ich púšťal do vzduchu. S piskotom leteli do výšky, ale čoskoro spadli na zem... Prv než som položil prst na spúšť, kľakol som si a pomodlil som sa. Boli to krátke, "strelné" modlitby, ktoré kdekto odrieka v okamihu nebezpečenstva, pred veľkými rozhodnutiami alebo v úzkostiach. Presne sa pamätám, čo som vtedy opakoval: 'Pane, daj, aby sa mi to tentokrát podarilo!'
Keď som mal 18 rokov, predplatil som si vedecký časopis, v ktorom sa písalo o plánoch letu na Mesiac prostredníctvom rakiet. Textu tam bolo veľmi málo..., no tým viac komplikovaných matematických výpočtov. Nanešťastie, ja som matematiku nenávidel. V škole bola tým posledným, čo ma zaujímalo. Bola však prepotrebná pre toho, kto chcel preniknúť raketou do vesmíru. Teda nie moje sny, ale jedine matematika mi to umožní. Voľky-nevoľky som sa dal do nej.
Po vojne som sa dostal do Fort Bliss v Texase, aby som pokračoval v pokusoch s raketovými letmi."
Braun potom vykresľuje svoj život v Texase a svoje vedecké dobrodružstvá na poli raketovej techniky. Naraz jeho rozprava dostala nečakaný spád.
"V istú nedeľu prišiel za mnou sused s prosbou, či by som s ním nešiel do kostola... Prečo nie? Šiel som predovšetkým zo zvedavosti, či americký kostol skutočne vyzerá ako dajaká klubovňa. Tak mi ho mnohí opisovali.
Prišli sme ku kostolíku. Bola to malá, na bielo olíčená budova, ponorená v žiari texaského slnka. Onedlho som začul škrípanie bŕzd. Pred kostolom zastal autobus. Vyšlo z neho asi 50 ľudí. Posledný bol šofér. Môj sused ma priviedol k nemu a povedal: 'Doktor von Braun, predstavujem vám nášho farára.'
Ten šofér bol teda farár. Každú nedeľu urobil obchôdzku skoro 50 kilometrov, aby pozvážal svojich veriacich.
Po prvýkrát sa mi ujasnilo, že naša kresťanská viera sa nutne neviaže na stredoveké katedrály. Súčasne som pochopil, aký jednoduchý som bol, keď som odbavoval svoje modlitby pred dôležitými podujatiami. Boh mi prišiel na um, až keď mi začalo prihárať. Keď všetko šlo ako po masle, nemyslel som na neho.
Farár, ktorý v texaskej horúčave nedeľu čo nedeľu zbieral členov svojho cirkevného spoločenstva, ma naučil, že viera predpokladá disciplínu a vytrvalosť.
Pochopil som, že sa musím modliť ináč. A začal som sa denne modliť. Viac-menej vždy v tom istom čase a nielen v okamihu neistoty, prv než som mal položiť prst na spúšť.
Dakedy som koňmo šiel celé hodiny po rozpálenej texaskej púšti. Sám s modlitbou na perách. Presadí sa trochu Božia vôľa aj v mojej výskumnej práci?
Naša epocha stratosférických letov a štiepania atómov vyžaduje vysoký stupeň zodpovednosti od každého jednotlivca. Máme všetky dôvody na to, aby sme sa modlili o dar sily brať vážne našu ťažkú zodpovednosť.
Skutočne sa modlíme o túto silu, o tohto Ducha? Čo sa mňa týka, chcem sa o to aj ďalej usilovať."
Týchto niekoľko príkladov, myslím, stačí ako doklad, že Braun a mnohí iní vedci sa vo svojich náboženských náhľadoch nestrácali vždy v teoretických, nezáväzných úvahách, ale že zo svojho kresťanského zamerania vedeli vyvodiť veľmi reálne dôsledky pre každodenný život. Táto ich konkrétne prežívaná viera v Boha je dostatočným dôkazom, že veda a náboženstvo si neprotirečia.
Je síce pravda, že jestvuje niekoľko ateistov medzi vedcami, ale kto hľadal dôvody ich vnútorného zamerania, zbadal, že ateistami sa stali skôr, než by boli nadobudli dôkladné vzdelanie alebo sa stali odborníkmi. Príčiny ich nevery sú osobnej povahy.
Zakončime výrokom von Brauna: "Doteraz sme pri každej novej odpovedi vedy na záhady vesmíru narazili na nové otázky. Čím lepšie chápeme zložitosť štruktúry atómu, tým viac dôvodov máme na obdivovanie zázraku Božieho stvorenia. Ale naša potreba Boha sa nezakladá len na bázni. Človek potrebuje vieru tak isto, ako potrebuje stravu, vzduch a vodu."
Sotvaktorý človek nášho storočia - odhliadnuc vari od Edisona - mal toľko úspechov na poli techniky ako Wernher von Braun. Kedykoľvek sa hovorí o stratosférických letoch, kladie sa na jedno z prvých miest jeho meno, lebo jemu patrí dobrá časť zásluh na tom, že sa vyvinula raketová technika a že človek pristál na Mesiaci. A práve v tejto súvislosti sú zaujímavé Braunove slová o význame viery pre bádateľa v oblasti prírodných vied:
"Bez viery by nebolo ani jedného veľkého úspechu v dejinách ľudstva. Každý človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, potrebuje určitú dávku viery a sebadôvery. Kedykoľvek sa podujíma na úlohu, ktorá vyžaduje väčšiu morálnu silu, než akú môže vydať zo svojich obmedzených psychických a duchovných zásob, vtedy potrebuje vieru v Boha... Mnohí ľudia pokladajú cirkvi, tieto staré bašty viery, za ustanovizne, ktoré sú vraj už priveľmi ubité skepticizmom, čo na ne dorážal cez posledné tri desaťročia. Toto mnohých viedlo k domnienke, že veda a náboženstvo sú nezlučiteľné, že ten istý človek nemôže vedieť a veriť. Nijaké tvrdenie nie je také nesprávne ako toto. Medzi vierou a vedou nieto nepriateľstva."
Po týchto slovách, ktoré majú skôr povahu všeobecnú, dá von Braun svojim myšlienkam konkrétnejšiu formu tým, že poukáže na oblasti výskumu vedy a na predmet náboženského, teologického bádania, na sféru viery.
"Zatiaľ čo sa veda usiluje viac vedieť o hmotnom svete, o stvorení, náboženstvo sa usiluje lepšie spoznať jeho Stvoriteľa. Ako sa človek pomocou vedy usiluje spútať prírodné sily okolo seba, náboženstvo sa usiluje spútať sily v samom človeku... Osobne verím v konečné víťazstvo pravdy. Mám nádej, že sa naučíme lepšie spoznávať prírodu. Takto prídeme nielen k všeobecne prijatým vedeckým poznatkom, ale aj k súhrnu všeobecne prijatých pravidiel a noriem ľudského správania sa..."
Braun je skeptický voči materialistom a ich snom o dokonalom poznaní prírody.
"Materialisti 19. storočia a ich marxistickí dediči 20. storočia sa usilovali presvedčiť nás, že môžeme žiť aj bez viery v Boha Stvoritelia, lebo veda nám vraj poskytuje vždy viac a viac poznatkov o prírode. To je pravda, ale doteraz sme pri každej novej odpovedi vždy narazili na nové otázky. Čím lepšie chápeme zložitosť štruktúry atómu, tým viac dôvodov máme, aby sme obdivovali zázrak Božieho stvorenia. To znamená, že naša úcta k Bohu sa nezakladá v prvom rade na bázni."
Tieto výrečné slová nepotrebujú komentár. Sú najlepšou odpoveďou na systematický podvod, ktorého výrazom je ideologická povedačka o napätí medzi vierou a vedou. Akú vedu, ktorého vedca, čie svedectvo ideológovia postavia proti vyznaniu viery takého von Brauna? Koho budú citovať? Vari posmešný výrok, ktorý sa pripisuje Gagarinovi?
Vo východnom bloku sa pred rokmi rozšírila sarkastická poznámka na adresu veriacich. Citujem ju podľa zmyslu: Sputnikom som sa dostal až k nebeským bránam, ale Boha som nikde nestretol. - Kto túto vetu vyslovil, neviem. Ale istotne to nebol Gagarin, ktorému sa pripisuje. Lebo on bol veriacim človekom. Vyznal to sám libanonskému patriarchovi.
Keď raz tento vysoký cirkevný hodnostár prišiel do Moskvy na návštevu k patriarchovi ruskej pravoslávnej cirkvi, zúčastnil sa i na recepcii v Kremli. Bol na nej aj Gagarin. Ako to už býva pri takej príležitosti, že každý osloví každého, dal sa Gagarin do reči aj s patriarchom. Utiahli sa trocha nabok a prvý kozmonaut v dejinách prekvapil patriarchu prosbou: "Otče, dajte mi požehnanie." Cirkevný hodnostár nechcel veriť vlastným ušiam. Gagarin pochopil jeho prekvapenie a poznamenal: "Čím väčšmi som sa vzďaľoval od Zeme, čím hlbšie som prenikal do vesmíru, tým bližšie som sa cítil k Bohu."
Toto bol teda Gagarin, takto zmýšľal. Uvedomoval si, že Boha nemožno vo vesmíre zachytiť ako svetlo alebo energiu alebo zdroj žiarenia. A potom, prenikať do vesmíru nie je to isté ako vstupovať do svätyne smerom k bohostánku. K Bohu prenikáme inými prostriedkami. Naším duchom a v našom duchu, ktorý je svojou podstatou príbuzný Bohu.
Tieto svedectvá zakončíme výrokom medzinárodne známeho vedca Karla Willyho Wagnera (1883-1953). V knihe Štruktúra a vznik vesmíru napísal:
"Veľkolepý poriadok, ktorý pozorujeme všade vo svete..., zaručuje pravdivosť úsudku, že za štatisticky chápanými procesmi stojí skrytá kauzalita. Čistá náhodnosť by vytvorila iba neporiadok. Veda sa musí opierať o zákonitosť, ak nechce zradiť seba samu a vzdať sa úsilia po poznaní. A práve tu sa dostávajú do úzkeho kontaktu veda a náboženstvo. Prírodovedci tiež musia veriť - a to v cieľavedomé usporiadanie sveta, v ktorom sa im zjavuje Boží duch.
Najväčší myslitelia všetkých čias pevne verili v Boha. Spomeniem len Leibnitza, Newtona, Descartesa a zo súčasníkov stačí pripomenúť Maxa Plancka. Ináč to ani nemôže byť. Čím viac poznávame, tým väčší úžas sa nás zmocňuje z nepochopiteľného. Boží duch sa zjavuje nielen v prírode, ale aj v samom človeku a v jeho dielach, aj napriek všetkým chybám, pokušeniam a hriechom, ktorým neustále podliehame následkom našej nedokonalosti."
Od Júliusa Roberta Mayera, objaviteľa zákona o zachovaní energie, pochádza výrok: "Hmotný svet má pôvod v Bytosti, ktorá pre ľudský život navždy ostane nepreskúmateľným tajomstvom. Ide o Bytosť božskú, najvyššiu a vševediacu, ktorá sa zhoduje s Logosom z Jánovho evanjelia."
Svedectvá veľkých prírodovedcov prinášame preto, aby sme dokázali nepodloženosť tvrdenia ideológov, že veda urobila koniec náboženstvu a viere v Boha. Toto tvrdenie sme skúmali z hľadiska čisto logického, potom sme nad ním uvažovali tým spôsobom, ako to robia filozofi. Niekoľko kapitol sme venovali otázke metodologickej, aby sme naznačili, že otázka Boha a vôbec náboženská problematika sa nikdy nemôže stať predmetom prírodovedeckého bádania. Svedectvá viery veľkých prírodovedcov ukazujú, že tí, ktorí hlbšie prenikli do tajov prírody, prijímajú vieru v Boha ľahšie a sú v nej pevnejší ako iní - ako sme sa to usilovali podložiť citátmi niektorých najvýznamnejších vedcov. Pridajme k nim niekoľko výrokov Maxa Plancka (1858-1947), jedného z najväčších fyzikov vôbec. Pokiaľ sa bude študovať fyzika, bude sa hovoriť o tomto géniovi a jeho vedeckých intuíciách.
"Pre nábožensky založeného človeka Boh je bezprostredná a primárna danosť. Z neho, z jeho všemohúcej vôle vyviera všetok život a každé dianie v hmotnom svete... Boh vkladá svoje sväté posolstvo do tých duší, čo sa naňho s dôverou obrátia. U prírodovedca je to však tak, ...že sa pokúša priblížiť sa k Bohu a k jeho svetovému poriadku ako k najvyššiemu a nikdy nedosiahnuteľnému cieľu. Keď teda oboje, náboženstvo i prírodné vedy, potrebujú pre svoju činnosť vieru v Boha, stojí Boh v prvom prípade na začiatku a v druhom prípade zasa na konci akéhokoľvek uvažovania. Pre náboženstvo Boh znamená základ, východisko, kým pre vedu vrchol, ukončenie každého svetonázorového hĺbania."
Max Planck sa veľmi často zaoberal problémom tzv. protirečenia medzi vierou a vedou. Robil to s pevnosťou presvedčeného a s jednoduchosťou poctivého človeka.
"Ktorýmkoľvek smerom a do akejkoľvek časovej vzdialenosti hľadíme, nikde nenájdeme medzi náboženstvom a prírodovedou protirečenie. Práve naopak, v rozhodujúcich bodoch nachádzame úplnú zhodu. Náboženstvo a prírodné vedy sa navzájom nevylučujú, ako sa niektorí v súčasnosti domnievajú alebo obávajú, ale sa dopĺňajú a podmieňujú. A potom, aj pri veľmi kritickom pohľade na vec najbezprostrednejší dôkaz znášanlivosti náboženstva a vedy nám poskytuje historická skutočnosť, že najväčší prírodovedci všetkých čias - ako Kepler, Newton, Leibnitz - vynikali hlbokou náboženskou vierou. Na začiatku našej kultúrnej epochy vystupovali dokonca odborníci vo vedách a obrancovia náboženstva v tej istej osobe."
Zaujímavé je, ako sa Planck pozerá na stredovek. Nie zvysoka, ako to robia ľudia, ktorí nemajú zmysel pre históriu.
"Kedysi prírodovedné disciplíny pestovali kňazi a v stredoveku sa vedecký výskum prevádzal skoro výlučne v kláštoroch. Neskôr, postupným rozvetvovaním kultúry sa cesty náboženstva a prírodnej vedy stále viditeľnejšie rozchádzali, lebo ciele, ktorým slúžili, sú rozdielne.
Ako sa nedajú nahradiť vedomosti a schopnosti svetonázorovým školením, tak ani správny postoj k mravným otázkam nemožno získať len čisto rozumovým poznávaním. Napriek tomu sa obidve cesty nerozchádzajú, ale idú paralelne vedľa seba a v nekonečnej vzdialenosti sa stretávajú v spoločnom cieli - v Bohu."
Planck - ako vidno - si veľmi dobre uvedomuje styčné body, ale aj rozdielnosť metodologického postupu oboch prístupov k skutočnosti zmyslami a rozumom vnímaného sveta. To ho priviedlo k uzáveru, že si nemôžu protirečiť.
"Vložili sme nádej do stáleho napredovania vedy. Veda nás nakoniec priviedla až po hranice, kde už prestáva jej činnosť. No práve preto, že sama veda ukazuje a priznáva svoje hranice, má právo požadovať uznanie a rešpekt v tých oblastiach, v ktorých je ona sama oprávnená rozhodovať. V skutočnosti veda a náboženstvo nevytvárajú nijaké protiklady, naopak, sú si navzájom potrebné a u každého seriózne zmýšľajúceho človeka sa navzájom dopĺňajú. Nie je zaiste nijaká náhoda, že práve najväčší myslitelia všetkých čias boli zároveň nábožensky hlboko založení ľudia, aj keď neradi navonok vynášali svoj duchovný poklad. Z rozumového a zároveň z vôľového myslenia... vzišlo najzrelšie a najcennejšie ovocie: etika. Veda sama osebe objavuje mravné hodnoty. Učí nás predovšetkým pravdivosti a bázni. Pravdivosť nám má pomáhať v úsilí nepretržite napredovať v stále presnejšom poznávaní okolitého sveta, bázeň zasa musí zamerať naše zmýšľanie na večné a nepreskúmateľné Božie tajomstvo v našom vnútri."
Zakončíme niekoľkými údajmi z osobného života Maxa Plancka. Ak bol po stránke vedeckej mimoriadne úspešný, nemožno o ňom hovoriť, že by bol býval dajako mimoriadne šťastným človekom. V prvej svetovej vojne mu padol syn Karol. Počas druhej svetovej vojny mu zhorela celá súkromná knižnica - strata, ktorú môže doceniť len vedec. Tesne pred koncom vojny nacisti popravili jeho syna Ervína. V jednom liste Planck napísal, koľko ho stála táto dvojnásobná strata:
"Čakáte veľa odo mňa, ak sa domnievate, že mám v sebe toľko sily, aby som nepodľahol bolesti... Usilujem sa statočne ju znášať. V tejto situácii mi zvlášť pomáha jedna vec, ktorú pokladám za osobitnú milosť z neba, že sa totiž v mojom srdci už v detstve hlboko zakorenila silná, ničím nepomýlená viera vo všemohúceho a dobrotivého Boha. Prirodzene, jeho cesty nie sú vždy našimi cestami, ale dôvera v neho nám pomáha prejsť aj cez najťažšie prekážky."
Nemecký prírodovedec Eberhard Dennert zverejnil v úspešnej knihe Náboženstvo prírodných bádateľov výsledky dlhoročného výskumu náboženského zamerania tristo najznámejších prírodovedcov sveta. Na jeho vlastné prekvapenie a na nemenšie prekvapenie čitateľov knihy, ktorá v relatívne krátkom čase dosiahla deväť vydaní, len dvadsať vedcov - z tristo! - malo k náboženstvu odmietavý postoj a postoj tridsiatich ôsmich Dennert nemohol s presnosťou určiť. Ostatných 242 vedcov malo k náboženstvu výslovne kladný postoj, dávajúc tým alebo oným spôsobom najavo, že veria v Boha a že zavrhujú akýkoľvek druh ateizmu.
Obdobná publikácia vyšla v Amerike zásluhou Johna Clovera Mosmu pod titulom Zrejmosť jestvovania Boha v rozširujúcom sa vesmíre. Mosma si vypísal z encyklopédie mená štyridsiatich najvýznamnejších amerických vedcov z odboru fyziky, chémie, biológie, matematiky, astronómie, medicíny atď. a začal skúmať ich náboženské založenie. S prekvapením zistil, že všetkých štyridsať malo k náboženstvu pozitívny postoj.
Skutočnosť, že taká drvivá väčšina prírodovedcov - tých najvýznamnejších! - raz mužne a otvorene, inokedy akoby mimochodom - tak ako sa človek vyjadruje o samozrejmých veciach - vyzná, že verí v jestvovanie Boha a že sa priznáva ku kresťanskému svetonázoru, je síce nepriamym, ale veľmi účinným dôkazom nepodloženosti marxistického tvrdenia o vedeckosti ateizmu. Je skutočnou záhadou, ako môže uvažujúci človek povedať, že ateistický svetonázor akéhokoľvek ladenia je vedecky podložený, keď sa nedá ani filozoficky dokázať, ani - hoc nepriamo - podložiť prírodovedeckými danosťami alebo osobnými názormi najväčších odborníkov v oblasti prírodných vied.
Po všetkom, čo sme tu uviedli, by sa dakomu mohlo zdať zbytočné, aby sme sa naďalej zaoberali touto problematikou. Ak to predsa len robíme, tak potom iba z psychologických príčin. Ateistická propaganda, ovládaná nezmieriteľnou "nenávisťou voči Bohu" - ako hovorí Solženicyn - používa vo svojej ofenzíve klamov také prostriedky a už tak dlho, že privádzajú zavše do pochybnosti aj samých veriacich, najmä mladších. Všetko stojí v službe ľudsky nevysvetliteľnému dynamizmu lži: škola, školenie, tlač, rozhlas, televízia, film, osveta, umenie atď. Všetci, ktorí majú vplyv na vytváranie verejnej mienky, sa musia zapojiť do unisona prednesu obludných klamov. Bohužiaľ, na škodu svoju a celého národa. A v tom je démonickosť ateistickej ofenzívy. Šípy nenávisti proti Bohu nezasiahnu však Boha, lež človeka a celú spoločnosť. A následky sa už dostavili. Konštatujú ich všetci, aj tí, ktorí nesú za ne zodpovednosť - politická vrchnosť -, ibaže nepripúšťajú, odkiaľ všetko zlo pramení, a pokračujú v ničení koreňov zdravej ľudskosti vlastného národa, ba často i vlastných detí.
A teraz pokračujme vo svedectvách.
Začnime s Johannom Wolfgangom Goethem (1749-1832), ktorý síce nebol prírodovedcom v pravom zmysle slova - hoci má aj na tomto poli dajaké zásluhy -, ale jeden z najgeniálnejších mysliteľov a básnikov našej kultúry. Na Eckermannov výklad vedeckých pozorovaní zo života vtákov Goethe zareagoval takto:
"Toto sú najzaujímavejšie veci o vtákoch, aké sa mi kedy dostali do uší... Kto by to počul a ostal nevercom, tomu už nepomôže ani Mojžiš ani proroci. To je to, čo nazývam všadeprítomnosťou Boha, ktorý po celom vesmíre rozosial svoju nekonečnú dobrotu. Už pri živočíchoch sa v zárodku javí to, čo v ľudskej osobnosti dosahuje najkrajší rozkvet..."
Keď už tí, ktorí nemali šťastie zaoberať sa vedecky, systematicky životom vtákov ako Eckermann, a vôbec výskumom prírody, objavujú činnosť tajomnej inteligencie v nej, o čo viac ju objavujú tí, ktorí celé desaťročia pozorujú jej najrozličnejšie formy, "vtlačené" do vesmíru ako celku a do jednotlivých bytí. Keďže neživé veci, rastliny a zvieratá sú vykonávateľmi rozumného plánu, ale nie jeho pôvodcami, je zrejmé, že plán pochádza od niekoho, ktorý stojí mimo prírody a nad ňou. Hovoriť, že všetko je "dielom prírody", by bolo totožné s výrazom, že to nemysliaci vymyslel, neplánujúci naplánoval. Úsudok na jestvovanie nadsvetovej inteligencie bude tým pádnejší, čím jasnejšie niekto spoznáva - napr. prírodovedci - dokonalosť plánu vo vesmíre a v štruktúre jednotlivých bytostí.
Hans Spemann (1869-1941), nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, vo svojej nástupnej reči ako rektor univerzity v Lipsku povedal:
"Ak mi pri tejto príležitosti dovolíte na okamih odložiť každodennú triezvosť exaktného bádateľa a byť trochu osobným, priznám sa vám, že som mal pri svojich experimentálnych výskumoch pocit rozhovoru, dialógu, v ktorom sa mi môj partner - úkazy, ktoré som skúmal - zdal omnoho rozumnejší ako ja... Stojac zoči-voči nevyspytateľnej skutočnosti, vždy sa starého vedca zmocňuje pocit hlbokého bohabojného úžasu, ktorý už u mladého vedca vzbudzoval záujem o prírodu."
Spemann zrejme vytušil rozumné usporiadanie sveta, nevyspytateľnú "rozumnosť" prírody, jej "premyslenosť" a za "rozumnosťou" nerozumných bytostí vytušil s úplne takou zrejmosťou rozumnú, vesmír prenikajúcu a ovládajúcu všemocnú bytosť, ako sa dá vytušiť - s patričnými rozdielmi, prirodzene - geniálny konštruktér za zložitým elektronickým mozgom.
Svedectvo viery geniálnych prírodovedcov má pre náš zámer neobyčajný význam. Vyvracia tvrdenie, že prírodná veda už dávno skoncovala s náboženstvom a vierou v jestvovanie Boha. Ak by sa viera a veda skutočne neznášali, tak by museli byť zakladatelia moderných prírodných vied nevercami. A nie sú! Naopak, sú veriaci. To znamená, že tvrdenie marxistických ideológov stráca svoju platnosť. S čím veda už skoncovala, to je vedecká alebo pseudovedecká tradícia, na ktorej z veľkej časti spočíva marxistický svetonázor. Všimol si to i taký vedec ako Pascual Jordan (1902-1980), úzky spolupracovník Heisenberga. V knihe Nevydarené povstanie napísal (citujem podľa zmyslu):
Spomienka na Haeckelovu dobu je pre prírodovedcov trápna. A také spomienky radi zaháňame z pamäti... Mnohí súčasní prírodovedci podráždene reagujú na každý pokus vyvodzovať z prírodovedeckých poznatkov svetonázorové poučky a teórie. Namiesto toho odporúčajú vecnú vedeckú diskusiu, ktorá predstavuje najvyšší typ výchovnej funkcie vedecky zameraného človeka.
Odmietanie materializmu, ktorý sa predstavoval ako vedecká teória, však nie je riešením problému. Už aj preto nie, lebo zásluhou Haeckela a Büchnera - a podobne zmýšľajúcich - sa európska nevera stala silným duchovným prúdom na našom kontinente. Filozofia Haeckelovej doby dodnes mocne vplýva na formovanie a zameranie verejnej mienky a spoločenského vývoja v Európe. Preto bude mať pre orientáciu vzdelaných európskych ľudí veľký význam prostá skutočnosť, že Haeckelova prírodná filozofia spočíva na takých fyzikálnych predpokladoch, z ktorých prakticky nezostalo nič v našom storočí teórie relativity a kvantovej teórie.
Prerušme na okamih Jordanov myšlienkový pochod.
Neopodstatnenosť materialistického monizmu ideológovia komunistických štátov pravdepodobne inštinktívne cítia. Preto to hermetické uzatváranie hraníc, aby nikto nemal možnosť dozvedieť sa o pokroku vied a svetonázorových dôsledkoch, ktoré z toho plynú. Prírodovedecké základy marxizmu sú už dávno prekonané. Fyzika a iné prírodovedné disciplíny urobili za posledné storočie väčší pokrok ako za všetky predchádzajúce storočia, v ktorých sa vyvinula naša kultúra. To znamená, že marxizmus a jeho materializmus a ateizmus spočívajú na vratkých základoch. Beda však, ak by to niekto vyslovil. Odtiaľ to prehnané a stále opakované tvrdenie, že marxizmus a jeho ateistická orientácia je vedeckým svetonázorom a - prirodzene - iné svetonázory sú iba zmesou ilúzií.
No vráťme sa k Jordanovi. Trochu ďalej v spomínanom diele prináša zaujímavú úvahu. Pokúsim sa ju pretlmočiť a komentovať.
Prírodovedci neúnavne opakujú, že prameňom poznatkov v prírodovedeckej oblasti je skúsenosť. Chcú tým azda povedať, že v náboženskej oblasti sa nemožno odvolávať na skúsenosť? V nijakom prípade! Lebo všetci nábožensky založení ľudia sa odvolávajú na skúsenosť, skúsenosť čohosi alebo kohosi Svätého a z nej vyplývajúcej potechy a vnútornej obnovy. Okrem toho sa veriaci ľudia odvolávajú na skúsenosti veľkých náboženských osobností. Potiaľto Jordan.
Čo sa rozumie pod vedeckou skúsenosťou? Skúsenosť osobná? - Len vo veľmi nepatrnej miere.
V prírodných vedách a vo vedeckých disciplínach vôbec sa nevyžaduje, aby každý bádateľ overoval každý jednotlivý poznatok svojho vedného odboru. Robí to iba na úseku svojho špeciálneho výskumu. Vedeckú platnosť všetkých ostatných poznatkov preberá ako čosi samozrejmé v odôvodnenej nádeji, že jeho kolegovia pracujú alebo v minulosti pracovali dôkladne a poctivo, a že poznatky, ktoré predkladajú ako objektívne platné, aj skutočne a všestranne overili.
Tak napr, špecialista v optike sa bude usilovať overiť, dokázať platnosť len toho aspektu, ktorý predkladá ako ovocie svojho výskumu. Všetky ostatné poznatky z fyziky a z každej inej vedy bezstarostne preberá.
Čo by sa stalo, keby sa, počnúc žiakmi a končiac profesormi a výskumníkmi, všetci začali dovolávať osobného overenia každého poznatku? Znamenalo by to koniec vedy, lebo človek môže za tých niekoľko desaťročí špeciálneho výskumu overiť len nepatrnú časť toho, čo sa vo všeobecnosti pokladá za platnú danosť. A čo keby fyzik nielenže zamietal fakty, overené inými fyzikmi, ale by si nárokoval overiť aj fakty z odboru chémie, astronómie, geológie, ba i gramatiky materinskej reči, hudby a literatúry, dejín psychológie? - Tým by sa na celej čiare vylúčilo napredovanie vied.
Späť k Jordanovi:
Ak sa však tento myšlienkový pochod berie vážne, naraz zistíme, že tak často zdôrazňovaná odlišnosť prírodovedeckého a náboženského spôsobu osvojovať si poznatky sa začne nápadne zmenšovať. Lebo odlišnosť osvojovania si náboženských právd od "vedeckých" spočívala vraj v tom, že veriaci človek jednoducho preberal ako pravdivé to, čo mu niektoré náboženské osobnosti, majúce na tomto poli veľkú autoritu - proroci, evanjelisti a svätci - predkladali ako overené. Pred chvíľou sme však jasne zistili, že aj v rámci osvojovania si prírodovedeckých poznatkov sa postupuje podobne; uznáva sa autorita toho-ktorého veľkého prírodovedca, ktorý vraj overil určitý poznatok.
Vyvoďme z Jordanovej argumentácie dôsledky.
Prirodzene, že je rozdiel medzi autoritou v oblasti náboženskej a autoritou v oblasti prírodovedeckej. Tu je možné odborne pripravenému vedcovi overiť si jednotlivé poznatky. Ak to nerobí, tak len z praktických dôvodov - kým v oblasti náboženstva je veriaci odkázaný na svedectvo autority. To však neznehodnocuje Jordanovu intuíciu. Veriaci človek, ktorý si uvedomí jej hodnotu, má v diskusii s neveriacim o argument viac. Keby sa tento zdráhal uznať napr. autentickosť Markovho evanjelia len preto, že si ju osobne nemôže overiť, mohol by mu odpovedať, že nie je logický, lebo prijíma autoritu toho alebo onoho historika alebo prírodovedca, keď mu predkladajú ten alebo onen fakt ako platný, ale reaguje podráždene, keď sa robí to isté v oblasti náboženskej.
To prirodzene neznamená, že netreba byť ostražitý a kritický. Kto však principiálne odmieta akúkoľvek autoritu a uznával by za pravdivé len to, čo si osobne overil, dal by dôkaz o svojej naivnosti. Lebo človeku nie je možné overiť si všetko - napr. či pilot vie riadiť lietadlo, či sú motory v poriadku, či pohonná látka je správna, či je trup lietadla tesne uzavretý atď. A to je len jedna oblasť života, cestovanie lietadlom. A čo iné oblasti, napr. výživa, zdravotníctvo, vybavenie domácnosti a pod.? Taký človek by stál pred alternatívou: alebo prijme autoritu toho-ktorého odborníka, alebo nebude jesť, nedá sa liečiť, nezariadi si domácnosť a pod.
Ale je tu ešte čosi iné. Čo keby sa všetci ľudia tak správali a nikto by neprijal za platné to, čo overil druhý?
Bez dôvery v svedectvo autority by ľudský život nebol vôbec možný.
Jean Baptiste de Lamarck (1744-1829) je prvý vedec, ktorého budeme citovať. Je autorom jednej z vývojových teórií, nazývanej podľa neho "lamarckizmom". Netreba pripomínať, že sa na neho (a na Darwina) marxisti radi odvolávajú ako na korunného svedka teórie "dokazujúcej" platnosť materializmu. Nevedia však alebo nesmú vyriecť dve veci: že ani Lamarck ani Darwin neboli ateistami a že vývojová teória nachádzala svojich zástancov úplne tak medzi veriacimi ako neveriacimi. Spomeniem len jedno meno: Theilhard de Chardin. Patril medzi najnadšenejších zástancov vývojovej teórie a veľkých odborníkov v paleontológii - a predsa bol veriaci, vynikajúci filozof a teológ.
Ale vráťme sa späť k Lamarckovi. Spomedzi početných svedectiev jeho náboženského zamerania citujeme len jedno, vybrané z jeho knihy Filozofia zoológie.
"Príroda, nesmierny to celok najrozličnejších bytostí a organizmov, pozostáva z nepretržitého obehu zákonitých pohybov a zmien. Tento celok, ktorý je sám osebe nemeniteľný - dokiaľ sa to bude páčiť jeho vznešenému Pôvodcovi (Bohu) - sa musí hodnotiť ako celok, pozostávajúci z častí. Pre časti Pôvodca určil cieľ, ktorý len On sám pozná, ale neurčil ho výlučne len pre niektorú z nich."
Lamarck tým viac-menej priamo vyslovil, že komplikovaný a fascinujúci proces vývoja jednej formy života z inej je vždy dielom Boha, alebo ako to on povedal "vznešeného Pôvodcu" všetkých vecí. Podobné názory zastával aj Darwin sám.
Každému fyzikovi, ba každému žiakovi je dobre známy Julius Robert Mayer (1814-1878), ktorý sa preslávil objavom mechanického ekvivalentu tepla a zákona o zachovaní energie. Svedectvo, ktoré vám zacitujeme, nie je výrazom iba dajakého tušenia Boha v prírode, lež pevného presvedčenia o platnosti všetkých aspektov kresťanského svetonázoru. Mayer ho vyslovil verejne na kongrese prírodovedcov v Innsbrucku roku 1869.
"Vieme, že bez chemického procesu nie je možné telegrafické spojenie. Kto by bol však taký naivný, že by pokladal obsah telegramu za úkon fyzického alebo chemického procesu, prebiehajúceho v telegrafickom vedení?
Podobne je to s mozgom a myslením. Mozog je iba nástroj... A duch si poslúži týmto nástrojom. Duch nepatrí do zmyslovej sféry, a preto nemôže byť predmetom pokusov fyzika alebo anatóma..."
Keď Mayer trochu naširšie objasnil svoju myšlienku, zakončil dvoma vetami, ktoré by v ústach iného človeka zneli pripateticky. V jeho ústach si však zachovali svoj vecný charakter.
"V presvedčení, ktoré vyviera z hĺbky srdca, volám do celého sveta: Pravá filozofia nie je nič iné ako prípravné štúdium na kresťanské náboženstvo."
Doba, v ktorej žil Mayer, bola dobou vulgárneho materializmu Büchnera, Haeckela a Marxa. Mayer a iní im adresovali slová, vyznávajúce vieru v Boha a presvedčenie o platnosti kresťanského svetonázoru. V tej istej súvislosti treba chápať aj výrok Waltera Fischera, významného mineralóga zo začiatku nášho storočia.
"Nie materializmus, lež hlboká religiozita, náboženskosť vyviera z ozajstného štúdia, lebo učí človeka chápať, že posledné veci nemožno spoznať len čisto vedecky... V skutočnosti vec sa má tak, že ak niekto pochopil zo súčasnej fyziky aspoň niečo, je imúnny, chránený pred nezmyslom materializmu. Na takého človeka všetky staré materialistické argumenty, propagované kruhmi 'slobodných proletárskych mysliteľov' a im podobných ľudí... pôsobia ako zastaralá múdrosť. Človek sa smie, ba musí nad nimi pousmiať... Inými slovami, ako hovorí filozof Bavink, materializmus, ako sa bežne chápe, je celkom absurdná a nelogická filozofia a podľa mňa ju za takú i väčšina ľudí pokladá."
K tomuto svedectvu pripájame ďalšie, ktoré protirečia tvrdeniu, že by veda a náboženstvo stáli v rozpore. Začneme výrokom Pascuala Jordana, odborníka v teórii relativity, kozmológie a biofyziky:
"Moderný rozvoj vedy odstránil prekážky minulosti, ktoré narúšali súlad medzi prírodnými vedami a náboženstvom."
A biofyzik Friedrich Dessauer (1881-1963) k tomu pripomína:
"Netreba budovať nijaký most medzi prírodovedou a náboženstvom, lebo medzi nimi nieto nijakých priepastí alebo trhlín."
Josef Meurers, hvezdár svetového formátu, profesor na viedenskej univerzite, na adresu tzv. vedcov hovorí:
"Nielenže to nie je pravda, lež vedomá lož, že veda, prírodoveda dokázala nejestvovanie Boha. V skutočnosti sa vec má takto: Dnes všetci naozaj pokrokoví vedci poznajú hranice svojej vedy a len tam, kde sa nemožno zbaviť starých predstáv - či už pre vonkajšie okolnosti, či pre vnútorné dôvody - sa podľahne myšlienke, že pravá vedeckosť a pozitívny vzťah k Bohu sú navzájom nezlučiteľné."
Max Planck na tú istú tému hovorí:
Tak ako náboženstvo i prírodná veda potrebuje pre svoju činnosť vieru v Boha. V náboženstve stojí Boh, pravda, na začiatku akéhokoľvek uvažovania, kým v prírodných vedách sa stáva až na konci predmetom myslenia. V prvom prípade je Boh základom, v druhom prípade zase zakončením stavby každej svetonázorovej koncepcie."
Zakončíme výrokom Roberta A. Millikana.
"Náboženstvo a veda sú podľa môjho rozboru dve veľké príbuzné sily, ktoré ľudstvu umožňovali a ešte stále umožňujú napredovať. Obidve sú nevyhnutné a spríbuznené."
Skutočnosť, že sa drvivá väčšina veľkých prírodovedcov hlásila k viere v Boha, je pre mnohých kresťanov príčinou akéhosi vnútorného uspokojenia, najmä v okamihoch pokušenia poddať sa tlaku zvonka a vykúpiť si za slabošskú ústupčivosť alebo taktický krok lepšie spoločenské postavenie, vyššiu platovú stupnicu.
Svedectvá svedkov sú aj dôkazom toho, koľko vecnej hodnoty má tvrdenie materialistov, že ich svetonázor je vedeckej povahy, ba viac, že len ich svetonázor má za sebou prírodnú vedu a vôbec každý vedný odbor.
Prvý svedok, ktorého uvedieme, je James Hopwood Jeans (1877-1946), známy ako priekopník v termodynamike, stellardynamike a kozmogónii. Bol presvedčeným kresťanom a popieral objektívnu platnosť mechanistického chápania sveta, typického pre materializmus. Boh je podľa neho "Veľký staviteľ vesmíru", "Matematický mysliteľ", "Univerzálny duch", s ktorým má niečo spoločné náš "individuálny duch". V krátkosti by sme mohli vyjadriť jeho názory na pôvod vesmíru takto: "Svet je ovocím činnosti ducha." No dajme slovo jemu:
"Dnes prevláda všeobecná mienka a z fyzikálneho hľadiska sa všetci vedci zhodujú v tom, že celkový vývoj poznatkov protirečí mechanicizmu. Vesmír sa podobá skôr veľkej myšlienke ako veľkému stroju. Duch nie je viac náhodným votrelcom v hmotnom svete. Uvedomujeme si, že ho musíme pozdraviť ako Stvoriteľa a Pána v kráľovstve tohto hmotného sveta.
Nové poznatky nás nútia poopraviť si naše prvé povrchné dojmy, že sme vraj spadli do vesmíru, ktorý sa buď nestará o život, alebo sa k nemu správa priam nepriateľsky. Starý dualizmus ducha a hmoty, nesúci hlavnú zodpovednosť za domnelé nepriateľstvo medzi nimi, sa zdá byť úplne na ústupe. No nie preto, že by sa azda hmota stávala nejasnejšou alebo nehmotnejšou ako doteraz, lež preto, lebo hmotný svet je výtvorom a prejavom Ducha.
Vo vesmíre objavujeme stopy plánujúcej a kontrolujúcej moci, ktorá má dačo spoločné s naším osobným duchom. Nejde tu, pokiaľ sa nám to doteraz podarilo spoznať, o cit, morálnosť alebo estetický zážitok, ale o tendenciu myslieť takým spôsobom, ktorý sme pre nedostatok lepšieho výrazu nazvali matematickým."
Jeansov názor, že vesmír ako celok a vo všetkých jednotlivých bytiach nesie stopy činnosti bytosti nepredstaviteľnej inteligencie a moci, pripomína to, čo Gréci už v 7. storočí pred Kristom jasne formulovali, keď Boha nazvali jednoducho "Rozumom".
Podobne sa vyjadruje - i keď v inom vecnom súvise - nemecký biochemik, zakladateľ modernej agrochémie Justus von Liebig (1803-1873):
"Vskutku, len ten spozná veľkosť a nekonečnú múdrosť Stvoriteľa sveta, kto sa usiluje pochopiť jeho myšlienky v nekonečnej knihe, ktorou je príroda. A naopak, všetko ostatné, čo ľudia o ňom vedia a vravia, zdajú sa mi prázdne a zbytočné reči."
Na dôkaz toho, ako zmýšľal o Bohu a náboženstve André Marie Ampère (1775-1836), zakladateľ elektrodynamiky, podľa ktorého sa nazýva jednotka intenzity elektrického prúdu, citujeme radu, ktorú tento veľký prírodovedec dal svojmu synovi:
"Študuj veci tohto sveta! To je povinnosť, vyplývajúca z tvojho povolania. No pozeraj na ne iba jedným okom, druhé vždy zameraj na večné svetlo. Počúvaj učencov, ale iba jedným uchom... Píš, ale len jednou rukou. Druhou sa pridŕžaj Božieho rúcha, tak ako sa dieťa drží otcových šiat. Bez tohto poistenia by si nepochybne narazil hlavou do múru."
Podivuhodné je svedectvo Alessandra Voltu (1745-1827), azda najznámejšieho prírodovedca na svete. Podľa neho sa označuje jednotka napätia elektrického prúdu. Tento vedec sa denne modlil ruženec a denne chodil na omšu. Vo sviatočné dni pristupoval k sviatostiam a svoje deti učil katechizmus. Z listu, ktorý ho preslávil na celom svete, vyberáme niekoľko viet.
"Podrobil som základné pravdy viery dôkladnému štúdiu, čítal som diela obrancov náboženstva i jeho odporcov, zvážil som dôvody pre i proti a prišiel som k presvedčivým dôkazom, ktoré náboženstvo robia hodnoverným pre ľudský rozum, a to do tej miery, že človek neskazený hriechom a vášňami, človek s dušou, ktorá od prirodzenosti šľachetne zmýšľa, nemôže urobiť nič iné ako náboženstvo prijať a držať sa ho..."
Ďalšie svedectvo pochádza od Carla Friedricha Gaußa (1777-1855), o ktorom mnohí tvrdia, že bol najväčším matematikom všetkých čias. Priateľovi Farkašovi-Bolyaimu v jednom liste medziiným napísal:
"Teraz však dovidenia, drahý priateľ! Nech ti je sen, ktorý nazývame životom, sladký, nech ti je predchuťou opravdivého života, ktorý nás čaká v našej skutočnej vlasti, kde vzkrieseného ducha nebudú viac ťažiť okovy nevládneho tela, pozemského utrpenia, nedostatku, bežných potrieb a želaní. Nesme s odvahou ťarchu až do konca a nereptajme... Potom, keď udrie posledná hodina, odložíme s radosťou bremeno a so šťastím budeme pozorovať, ako mizne z očí nepreniknuteľný závoj."
Pri úvahe nad týmito svedectvami najväčších a najvýznamnejších predstaviteľov výskumu v oblasti prírodných vied a v povedomí, že podobne zmýšľali takmer všetci vedci, sa človek s úžasom spytuje, ako sa vôbec mohla niekde udomácniť mienka, že viera a veda si protirečia. Ale aj druhá otázka človeku nevdojak prebleskne hlavou: Je vôbec mysliteľné, aby sa poctivý človek mohol o ateistickom marxizme vysloviť, že je "vedeckým svetonázorom?" Ak áno, tak len pod podmienkou, že je buď neinformovaný, alebo - dovoľte, aby som to povedal - hlúpy, v tom zmysle, ako to stojí v Biblii: "Povedal hlupák vo svojom srdci: niet Boha!"
Sériu týchto svedectiev zakončíme modlitbou, ktorá je súčasne výrečným vyznaním viery veľkého anglického fyzika Jamesa Clerka Maxwella (1831-1879):
"Všemohúci Bože, stvoril si človeka na svoj obraz, vdýchol si do neho nesmrteľnú dušu, aby ťa miloval a vládol nad tvojimi tvormi. Uč nás skúmať diela tvojich rúk tak, aby sme si podrobili svet a aby sa náš duch upevnil v tvojej službe. Daj, nech prijmeme tvoje sväté učenie, aby sme verili v toho, ktorého si zoslal ohlasovať slávu a odpúšťať naše hriechy. O to všetko ťa prosíme v mene toho istého nášho Pána, Ježiša Krista."
S uspokojením a hrdosťou sme v predchádzajúcich kapitolách zistili, že najvýznamnejší prírodovedci nielen ďalekej minulosti, ale aj 19. a 20. storočia sa pokladali za veriacich ľudí. Mnohí z nich sa dokonca preslávili úprimnou nábožnosťou a vernosťou cirkvi. Obsah tejto kapitoly bude tvoriť svedectvo troch veľkých vedeckých osobností: Erwina Schrödingera, Karla Willyho Wagnera a Carla von Weizsäckera.
Erwin Schrödinger (1887-1961) je tvorcom teórie vlnovej mechaniky a odborníkom v oblasti kvantovej teórie. Roku 1933 dostal Nobelovu cenu za fyziku. Vo svojom diele Čo je život? hovorí o živote ako o "najskvelejšej majstrovskej práci, ktorá kedy vznikla na základe princípov kvantovej mechaniky Božej".
Sovietski biológovia Ždanov a Oparin kritizovali Schrödingerove názory na život a jeho zdôvodnenie. Vyčítajú mu tvrdenie, že "bez milého Pána Boha nemôžeme logicky riešiť otázku vzniku života". Nevadí im však, ak sa niekto utieka k absurdnému riešeniu, kde rozhodujúcu úlohu hrá náhoda a nedefinovateľné okolnosti. Ale už je to raz tak; človek, ktorý zavrhuje Boha, je ochotný uznať akékoľvek absurdnosti ako vysvetlenie diskutovaných javov alebo sa jednoducho zrieknuť vysvetlenia - ako to urobil Oparin sám na medzinárodnom kongrese biochemikov vo Viedni koncom päťdesiatych rokov.
Ako doklad Schrödingerovho zmýšľania v svetonázorových otázkach uvedieme jednu myšlienku z jeho diela Duch a hmota, v ktorom si kladie mnoho kozmologických otázok. Skúma ich však vo svetle metafyzického protikladu ducha a hmoty, za čo si od spomenutých sovietskych biochemikov vyslúžil prívlastok "idealistu" - vo filozofickom zmysle, rozumie sa. Tým dali najavo, že si vo filozofii osvojili "vedomosti" a terminológiu politrukov.
Schrödinger v úvahe o možnostiach človeka spoznávať a pretvárať svet hovorí:
"Všetko, čo vďaka nášmu duchu vytvárame, nemôže mať podľa mojej mienky totálnu moc nad naším duchom, inými slovami, nemá moc duchu život darovať, ale ani mu ho zničiť. Som istý, že niektorí... to nazvú mystikou. Tak či onak, nazdávam sa, že môžeme tvrdiť, že súčasná fyzikálna teória rozhodne zastáva názor o nezničiteľnosti ducha v čase, hoci treba priznať, že fyzikálna teória ako taká je v každom čase relatívna, lebo závisí od určitých základných hypotéz."
Po tomto svedectve o jednom z pilierov kresťanského svetonázoru - že človek je duchovno-hmotnou bytosťou - dáme slovo Karlovi Willymu Wagnerovi, medzinárodne uznávanej autorite v hraničných otázkach medzi prírodnými vedami a teológiou. V knihe Štruktúra a vznik vesmíru píše:
"Veľkolepý poriadok, ktorý všade vo svete pozorujeme - pokiaľ sme, pravda, schopní spoznávať ho - zaručuje, že za štatisticky chápanými procesmi stojí skrytá kauzalita. Veda sa musí opierať o zákonitosť, ak nechce zradiť seba samu a vzdať sa úsilia po poznaní. Tu sa dostávajú do úzkeho vzťahu prírodoveda a náboženstvo. Prírodné vedy musia tiež veriť v cieľavedomé usporiadanie sveta, v ktorom sa im zjavuje Boží duch."
A Wagner pokračuje:
"Od Roberta Mayera, objaviteľa zákona o zachovaní energie, pochádza výrok: 'Pôvod vecí - Boh - ostane ľudskému rozumu navždy nepreskúmateľným tajomstvom. Božstvo, najvyššie a vševediace bytie sa v podstate zhoduje s Logosom Jánovho evanjelia.' Najväčší myslitelia všetkých čias pevne verili v Boha. Spomeniem len Leibnitza, Newtona a Descartesa a zo súčasníkov stačí pripomenúť meno Maxa Plancka. Inak to ani nemôže byť. Čím viac poznávame, tým väčší úžas sa nás zmocňuje z Nepoznateľného. Boží Duch sa zjavuje nielen v prírode, ale aj v samom človeku a v jeho dielach, a to i napriek všetkým chybám, pokušeniam a hriechom, ktorým neustále podliehame následkom našej nedokonalosti."
A ešte svedectvo Carla Friedricha von Weizsäckera (1912), žiaka Heisenberga a Bohra, uznávaného odborníka v oblasti jadrovej fyziky, astrofyziky a kozmológie. Vo svojej rozsiahlej vedeckej tvorbe a v nespočetných prednáškach sa von Weizsäcker netajil so svojím kresťanským svetonázorom, naopak, angažovať sa za Krista pokladal za vážnu povinnosť. Čo tu odcitujeme ako typické pre neho, napísal tento prírodovedec a filozof roku 1959 v publikácii Zodpovednosť vedy v atómovej epoche.
"Teológovia vlastnia skutočnú pravdu, ktorá preniká do väčších hĺbok ako to, čo ako pravdu predkladajú prírodovedci nášho atómového veku. Vedomosti teológov o podstate človeka majú hlbšie korene než racionálne vývody modernej doby. Kedykoľvek stroskocú ľudské plány, prichádza chvíľa, v ktorej sa dopytujeme a budeme dopytovať po tejto pravde. Skutočnosť, že sa dnes cirkvi priznáva čestné miesto v občianskom živote, nie je ešte dôkazom toho, že sa ľudia naozaj zaujímajú o kresťanskú pravdu. Táto pravda presviedča iba tam, kde sa skutočne žije."
A v knihe Dejiny prírody sa Weizsäcker v istej súvislosti dotýka i problému vzťahu Boha k svetu a charakterizuje ho slovami prevzatými z evanjelia: "Boh je láska." Po originálnom rozbore toho, čo nazývame láskou a po vysvetlení tvrdenia, že Boh je prameňom všetkej lásky, von Weizsäcker hovorí o vzájomnom vzťahu poznávania a lásky:
"Keď sa poznávanie bez lásky dá do služieb proti láske, ovláda ho bytosť, ktorá sa v kresťanstve... znázorňuje ako diabol. Had v raji nahovára človeku poznanie bez lásky. Antikrist v dejinách predstavuje moc, ktorá sa vydáva na pochod s poznaním bez lásky, aby zničil lásku. V skutočnosti však zničí iba seba samého, a to vtedy, keď dosiahne víťazstvo. Boj sa neskončil. Stojíme v ňom na mieste, ktoré sme si vyvolili, a práve preto sa musíme usilovať v ňom čestne obstáť."
V strede našej pozornosti bude teraz stáť Edmond Taylor Whittaker (1873-1956) a jeho dielo. Whittaker bol astrofyzikom medzinárodnej povesti a členom mnohých svetových vedeckých spoločností na najvyššej odbornej úrovni a jeho diela - najmä z odboru astrofyziky a kozmogónie, t.j. teórie o vývine vesmíru - preložili do mnohých rečí.
Whittaker vo svojej knihe Priestor a duch vyslovil svoj názor na pôvod vesmíru, ktorý však nie je ovocím obrazotvornosti - teda nejde tu o dajakú science fiction -, lež pokusom o vysvetlenie mnohých faktov, určitým druhom súvahy, kde každý z overených a dokázaných faktov má svoje patričné miesto.
"Rozličné výpočty nás privádzajú k uzáveru, že jestvoval časový úsek, asi pred 109 alebo 1010 rokmi, keď vesmír, ak už jestvoval, jestvoval v podobe, ktorá sa musela líšiť od všetkého, čo dnes poznáme. Tu sa veda dostáva na hranicu svojich možností. Nazdávam sa, že práve v tomto časovom úseku prišlo k stvoreniu sveta. Tento fakt tvorí vhodné pozadie pre teóriu, ktorá zodpovedá teologickým faktom. Lebo na základe geologických daností zisťujeme, že každý organizmus, ktorý kedy jestvoval na zemi, mal svoj počiatok v čase. Ak sa toto zistenie budúcim generáciám podarí ešte lepšie overiť, príde sa k najvýznamnejšiemu objavu... To prinesie takú hlbokú zmenu vedeckého ponímania vesmíru ako pred 400 rokmi zásluhou Kopernika."
Whittaker teda vyslovil - vychádzajúc z pozície astronóma a astrofyzika - to, čo Sväté písmo hovorí v prvom verši prvej knihy: "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem." A nielen Whittaker, ale aj iní veľkí astronómi - až na dajakú výnimku - prijímajú myšlienku stvorenia ako jediné vhodné vysvetlenie pôvodu vesmíru a diania v ňom. A sú to práve astronómi, ktorí - jeden zreteľnejšie, iný menej zreteľne - popierajú materialistickú tézu "večnosti" vesmíru, t.j. hmotného sveta alebo jednoducho hmoty. No neodvolávajú sa pritom na Bibliu, lež na javy vo vesmíre a v subatomárnom svete, ktorých sú denne svedkami.
Vo svojej knihe Začiatok a koniec sveta Whittaker presnejšie naznačí dôvody, ktoré ho priviedli k hypotéze stvorenia.
"Rozličné odhady vesmírneho veku, ktoré sa odvodzujú zo zmien hviezdnej energie, prípadne z roztrúsenosti hviezdnych systémov a konečne z rozširovania vesmíru, nepokladá väčšina astronómov za protirečenie Biblii a súčasne sa domnieva, že jestvuje nadostač dôvodov, aby sa predpokladalo, že pred 109 alebo 1010 rokmi prišlo ku kritickému bodu, v ktorom vznikli hmloviny, hviezdy a takmer súčasne aj zem. Či sa nám tento bod podarí časovo pevne určiť alebo nie, v každom prípade máme právo takto uvažovať: Keď sledujeme vývoj vesmírnych systémov vo svetle prírodných zákonov a vezmeme do úvahy to, čo bolo predtým, dospejeme až k okamihu, v ktorom spomenutý vývoj začal. Tento okamih predstavuje v astrofyzike ako vednom odbore konečný bod, posledný cieľ, definitívny moment, ktorý môžeme dosiahnuť svojimi prirodzenými schopnosťami.
Niet nijakého dôvodu domnievať sa, že hmota (alebo energia - čo je to isté) existovala už pred uvažovaným časovým medzníkom v nečinnom stave. Veď čo by potom bolo mohlo určiť onen časový bod vo večnosti, ležiacej v ďalekej minulosti, a uprednostniť ho pred všetkými ostatnými? Je omnoho jednoduchšie uznať stvorenie, t.j. vytvorenie z ničoho zásahom Božej vôle. Pojem stvorenia sa objavuje najprv u kresťanov. Filozofia mimo okruhu kresťanstva predpokladá jestvovanie nestvorenej hmoty, ktorá je večná ako Boh, iba čo ju Boh sformoval. Podobné názory možno objaviť aj v starohebrejskej literatúre, kde sa hovorí, že Božia ruka stvorila svet z bezforemného bytia."
No Whittaker, pozerajúc na oblohu, do hviezdnych priestorov, nezabudne na človeka. Na základe geologických daností vie, že dejiny ľudstva tvoria len "krátky úsek v porovnaní s celkovým trvaním hviezdnych systémov". Možno, že ľudstvo po čase navždy zmizne zo zeme. Zmizne však len zo zeme, alebo skrz-naskrz? Inými slovami, končí sa smrťou história človeka? Majú pravdu materialisti? Whittaker odpovedá:
"Je rozumnejšie - pod rozumom nechápem len schopnosť robiť logické uzávery, lež vyššiu schopnosť človeka pochopiť niečo zo sveta a zo seba samého - predpokladať, že stvorenie má svoj cieľ a že niečo zostane navždy, že niečo je nesmrteľné. Čo? Aby sme to objavili, musíme sa vrátiť k vývoju vesmíru. Vesmír vo svojej celosti žije z vlastného kapitálu a jeho možnosti sa postupne vyčerpajú. Vývoj na zemi má však začas opačnú tendenciu: Typy vyššieho a komplexnejšieho poriadku sa vyvíjajú jeden po druhom, kým v človeku nedosiahnu najvyšší bod. Ak pozorujeme najjednoduchšie formy života ako napr. nálevníky, ktoré sa nachádzajú v moriach v nespočetných miliardách, prekvapuje nás skutočnosť, že jedinec tu neznamená nič a že druh je všetko. Len čo však vývoj dospel až po človeka, druh stráca svoj význam a jedinec nadobúda najvyššiu hodnotu. Cieľ celého rozvoja a zdôvodnenia stvorenia spočíva v existencii ľudskej osobnosti. Zo všetkého, čo vo vesmíre žije, jedine ľudská osobnosť je definitívna a má svoju trvalú hodnotu. Domnievame sa, že Boh vo svojich večných úmysloch rozhodol, aby jednotlivý človek, preporodený v cirkvi v nové, vznešené stvorenie, mohol ho poznať, slúžiť mu a milovať ho."
Tento kozmogonický problém, t.j. otázka vzniku hviezdnych systémov, ktoré poznáme, a vesmíru vôbec, sa často pretriasa medzi odborníkmi v oblasti astrofyziky. A nezaujatý pozorovateľ zisťuje pravý opak toho, čo materialistickí poloukovia a nedoukovia ešte stále roztrubujú do sveta, že veda vyvracia pozície náboženstva. Práve naopak: Veda sa stále viac približuje k zjaveným danostiam náboženstva a k Biblii.
Bernard Filbertis z Mníchova, odborník v teoretickej fyzike, niekoľkonásobný objaviteľ v oblasti elektromagnetizmu, pôvodca plánu na odstránenie rádioaktívnych odpadkov reaktoru, si vraj zoči-voči prírodným divom často položil otázku, či sú dielom bytosti, ktorá si je plne vedomá svojej činnosti, t.j. osobného Boha. Čo si o veci myslí, povedal v televíznom programe koncom decembra 1978:
"Podľa mojej mienky bol tento svet stvorený, celý tento vesmír. Boh ho však nestvoril v čase a v priestore, ale stvoril spolu s ním aj čas a priestor... Boh ich stvoril ako zákonodarca. Počínal si pritom ako zvrchovaný vládca, ktorý diktuje zákony... Podľa nich sa tento svet vyvíja..."
Zaujímavé je počuť, kde má pôvod Filbertisova viera.
"Moje rozhodnutie pre vieru nemá priamo pôvod v biblickom zjavení, lež v onej osobnej bytosti, s ktorou prichádzam do styku. Všetky moje objavy a vynálezy majú... toto pozadie... Prirodzene, každý človek má svoju vlastnú cestu k Bohu. Ako navzájom sú ľudia... rozdielni, tak sú rozdielne aj ich cesty k Bohu."
A čo sa týka niekdajšieho napätia medzi teológmi a prírodovedcami, Filbertis povedal:
"Biblia, ktorá sa veľmi dlho pokladala za autoritu aj v prírodovedeckých otázkach, sa vyjadruje v reči doby svojho vzniku. Ide v nej nie o poznatky, vlastné prírodným vedám, lež o otázky spásy. Mnohé námietky prírodovedcov proti viere v Boha už dnes nemajú nijaký zmysel. Ani Albert Einstein nevie nič o protirečení medzi vierou a vedou. Naopak, hovorí, že bez viery, že sa javy vo svete riadia podľa rozumných zákonov a že sa tento svet dá rozumom pochopiť, bez tejto viery si vraj nevie predstaviť nijakého prírodovedca."
A teraz dáme slovo Gernodovi Ederovi, riaditeľovi ústavu atómového výskumu, profesorovi jadrovej fyziky vo Viedni a autorovi mnohých kníh z tohto odboru. Konfrontovaný s otázkou Boha, v tom istom televíznom programe povedal:
"Či vraj Boh jestvuje?... Sama existencia - to by bolo trochu málo. Čo jestvuje, to musí človeku byť dajako zjavné, musí sa ho to dotýkať, týkať. Prirodzene, že to môže byť všeličo, lebo poznáme mnoho druhov existencie. Táto skala napr. jestvuje. Presviedčam sa o tom dotykom i zrakom... Len čo sa však sústredíme na oblasť ľudského života, na osobné osudy a celú históriu, vynára sa myšlienka na Boha. Najprv azda ako požiadavka alebo túžba. Ale aj v prírodnej vede je to tak, že sa bez určitého poriadku ideí nepríde k vedeckým poznatkom..."
Eder potom prechádza z faktu jestvovania Boha na to, čoho je v ľudskom živote zárukou.
"Myslím, že len na základe dôvery v Boha... možno dosiahnuť pravé a večné hodnoty, nevyhnutné pre život individuálny, pre ľudské spolunažívanie a pre celé ľudstvo. A naopak, jestvovanie Boha sa nám javí len vtedy zrejmým, ak sa pokúsime spoznať a bližšie určiť pozadie, ktoré dodáva celému vesmíru jeho dynamiku, ale nielen spoznať ako čosi pravdivé, ale aj ako čosi krásne a dobré."
Eder si jasne uvedomil, že metóda, cesta k Bohu, ktorú načrtol, robí dojem myšlienkového kruhu, kde človek niečo predpokladá prv, než by to spoznal. Odpovedá však hneď, a to poukazom na čosi obdobné v postupe získavania poznatkov v prírodovedeckej oblasti, kde sa tiež najprv stanoví určitá pracovná hypotéza, ktorá sa potom pokusmi postupne overí, alebo zavrhne. Podľa Edera je dnes prírodovedecky vzdelanému človeku ľahšie a prirodzenejšie prísť k Bohu ako voľakedy, lebo rozumná štruktúra prírody sa dnes javí zreteľnejšie ako v minulosti.
Hans Tuppy, riaditeľ ústavu pre biochémiu pri viedenskej univerzite, v spomínanom televíznom programe hovoril medziiným o tom, čo pre jeho vieru v Boha znamená vedecký výskum.
"Keď sa ako biochemik zamyslím nad podivuhodnými poznatkami z biológie a chémie, vedných odborov, ktoré nám umožnili pozorovať bohatosť foriem a funkcií, schopnosť ďalšieho vývinu a zákonitostí živých bytostí, neostáva nám nič iné ako obdiv veľkolepého plánu, podľa ktorého sa všetko odohráva, a obdiv toho, ktorý je pôvodcom a tvorcom tohto plánu."
Podľa Tuppeho a mnohých iných je dnes pre prírodovedca viera v Boha prijateľnejším vysvetlením ako slepá hra neznámych síl. A tá "vývojová teória", ktorá bola silnou zbraňou v rukách niektorých vedcov minulého storočia - a ich zaostalých žiakov 20. storočia - sa vyštrbila, alebo lepšie, stala sa tým, čím bola od samého začiatku: prírodovedeckou teóriou, nič viac.
Profesor Tuppy, ktorý je podľa všetkého zástancom tejto teórie v celom jej možnom rozsahu, si kladie otázku, či takýto spôsob vysvetľovania, zreťazenia prírodných javov neprotirečí predstave Boha Stvoriteľa. A odpovedá otázkou:
"Či predstava Stvoriteľa, ktorý svet živých bytostí vystrojil tak, že je v ňom možný vývin, nie je vznešenejšia ako predstava Stvoriteľa, ktorý by musel tvoriť každú živú bytosť takou, aká je? Moderná molekulárna biológia svedčí, že živé bytosti obsahujú veľké množstvo informácií... Pri vyšších živočíchoch ide o celé miliardy... V priebehu vývoja sa biologické informácie mimoriadne množili, obohatili a premenili. Pre mňa je úplne samozrejmé vidieť v týchto písmu podobných informáciách zhmotnenú myšlienku Božiu."
Posledná a primeraná príčina tohto faktu je teda mimo individuálneho života toho-ktorého živočícha a, prirodzene, mimo človeka a vôbec ľudstva spoznávajúceho tento fakt. Čo znamená však mimo? Ako ďaleko, kam až treba ísť za ňou? Kto chce na túto otázku odpovedať, neostáva mu nič iné ako táto alternatíva: buď transcendentná, skrz-naskrz "mimostojaca" Bytosť, Boh Stvoriteľ, alebo zamĺknutie úst, rozumu i srdca.
Dospeli sme na koniec nášho dlhého myšlienkového pochodu. Bolo by treba prehĺbiť nejeden z početných bodov, ktoré sme spolu preberali.
Vyšli sme z častej námietky naivných marxistických ateistov, ktorí tvrdia, že veda už dokázala nejestvovanie Boha. Hovorím "naivných", lebo sa dajú zaskočiť samozvancami, ľuďmi, ktorí svoje hovorené alebo vytlačené tvrdenia o Bohu a náboženstve vyhlasujú za vedecké, hoci nemajú ani v otázkach náboženských ani metodologických jasné pojmy, ale nadovšetko, hoci ich tzv. vedecký postup v štúdiu teologických otázok hreší proti najzákladnejším požiadavkám vedeckého výskumu. Na ilustráciu porovnanie.
Na stole mám dve príručky ateizmu na najvyššej úrovni: Odpovede veriacim od Mezenceva a Príručku ateistu od kolektívu mnohých univerzitných profesorov Sovietskeho zväzu. Posledná robí dojem akejsi biblie komunistov. Stačí sa do týchto dvoch kníh trocha začítať, aby sme prišli k uzáveru, že nie sú dielom ľudí poctivo a vedecky zápasiacich o pravdu, lež dielom fanatikov alebo i vedcov, ktorí písali, ako si to želali fanatici.
Každého človeka, zvyknutého na poctivý vedecký výskum, priam zamrazí, keď počuje, ako autor so zvonivými akademickými titulmi rieši aj tie najťažšie teologické otázky metódou "deus ex machina", citátikom z Marxa, Engelsa alebo Lenina.
No je tu ešte čosi iné. Mezencev a dlhý rad autorov Príručky ateistu necitujú - ba azda ani nepoznajú - veľkých odborníkov disciplín, ktoré sa zaoberajú náboženstvom ako vedným odborom, napr. filozofia náboženstva, dejiny náboženstiev, etnológia, porovnávacie náboženské vedy, psychológia náboženstva a pod.
Nielen to, obmedzujú sa na citovanie tých autorov, ktorí len inými slovami opakujú to, čo napísali tzv. klasici komunizmu Marx a Engels. Vec by nebola taká vážna, keby títo dvaja boli bývali naslovovzatí odborníci vo vedecko-náboženských disciplínach - aspoň takí odborníci, akými boli v ekonómii a na niektorých úsekoch sociológie a filozofie pred 150 rokmi.
Ale keby nimi aj skutočne boli bývali, boli by už dnes nezachrániteľne zastaralí, lebo veda na tomto poli urobila prenikavé pokroky, a kto by ich citoval, prípadne kto by citoval len ich, nijako by si nemohol nárokovať uznanie, že napísal seriózne dielo z odboru náboženstva, prípadne ateizmu. Naopak, podobal by sa autorovi knihy o sociológii alebo vývojovej psychológii - tieto disciplíny boli pred sto rokmi na podobnej vedeckej úrovni ako religionológia -, ktorý by nepoznal a necitoval nijakých iných vedcov posledných sto rokov, okrem niektorých literátov minulého storočia, známych pre ich viac-menej pozoruhodné intuície z psychológie a sociológie. Dielo takého autora by nikto nebral vážne, a to pre neodpustiteľnú chybu, že autor - sám neodborník - necituje diela odborníkov posledných sto rokov, ktoré boli podstatne dôležité pre pokrok v týchto vedeckých disciplínach.
Presne takýto druh kritiky zaslúžia Odpovede veriacim a Príručka ateistu. Ba ešte čosi viac. Mezencev a autori príručky sú nielen zastaralí, ale aj predpojatí. Z tónu ich výkladu a z voľby citovaných autorov jednoznačne vysvitá, že im nešlo o napísanie vedeckej publikácie, ktorá bez predsudkov študuje fakt náboženstva a ateizmu, ale o napísanie apológie ateizmu marxistického typu.
Nikto im neuberá právo na napísanie takejto knihy. Ak sa však pri uvádzaní dôvodov a autorov obmedzili na ateistov, ktorí sú navyše na tomto vednom poli veľmi priemerní a diletantskí, a zanedbali všetkých veľkých odborníkov za posledných sto rokov, nijako si nemôžu nárokovať, aby niekto ich dielo nazval platným a vedeckým.
Nepopierame, že niekto môže byť načas alebo aj celý život ateistom, ale ak vyhýba štúdiu odborných nábožensko-teologických kníh a všetkým ľuďom, ktorí majú na tomto poli hlboké vedomosti, zaslúži, aby ho pokladali za bigotného a fanatika. A ak by navyše svoj postoj - ústne alebo písomne - označoval za vedecký svetonázor, mávol by každý seriózny človek rukou: "Vedecký podvod!"
Nemáme v úmysle nikoho urážať, ale publikácie marxistov sovietskeho bloku treba zaradiť do tejto kategórie.
Nemyslím, že by sme my kresťania boli upadli do obdobnej chyby, že by sme každú publikáciu pokladali za nevedeckú a nepravdivú len preto, lebo kritizuje naše riešenie. Kto by to tvrdil, nech si vezme hocijaké seriózne teologické dielo a hneď mu udrie do očí, ako sa autori zaoberajú námietkami ateistov, medzi nimi aj Marxa, Engelsa a Lenina, a to nie ich najslabšími, lež najsilnejšími argumentami. V knižniciach teologických a filozofických ústavov, vo verejných knižniciach a kníhkupectvách si možno vypožičať alebo kúpiť všetky ich knihy a brožúry.
S niečím podobným sa nestretneme v nijakom komunistickom štáte. Nielenže je tam určitý druh literatúry na indexe, ale tí občania, ktorí sa k nej dostali dajakou osobnou cestou, sa pokladajú za podozrivých z trestného činu, prípadne nesú za to i ďalekosiahle následky. Prečo? Majú marxisti strach? Cítia, že ich argumentácia je domček z karát?
Po tejto úvahe a po všetkom, čo sme povedali v tejto knihe, bude, myslím, každému dostatočne zrejmé, akú váhu treba pripísať tvrdeniu "Boh nejestvuje, veda to dokázala" a vôbec marxistickej spisbe z odboru náboženstva a ateizmu.
Nevylučujeme, že by sa niekto predsa len mohol spýtať: "A čo keby sa vede, poctivej vede predsa len raz podarilo dokázať ono tvrdenie o nejestvovaní Boha?"
Nazdávam sa, že sme už na túto námietku odpovedali a že sme vecne a presvedčivo poukázali na nezmyselnosť takéhoto podujatia či už zo strany filozofov či prírodovedcov.
Filozofia, ak by sa vôbec na také niečo podujala, by mohla prinajlepšom dokázať neplatnosť dôkazov jestvovania Boha. No aj keby sa jej to skutočne podarilo, bolo by každému logicky zmýšľajúcemu človeku zrejmé, že sa tým dokázala iba neplatnosť daných dôkazov jestvovania Boha, ale v nijakom prípade jeho nejestvovanie.
A čo prírodné vedy? - Tu možno s istotou povedať to, čo sme už v predchádzajúcich rozhovoroch vyslovili v toľkých variáciách: prírodné vedy nemajú nijaké informácie ani o tom, či Boh jestvuje, ani o tom, či nejestvuje. K takým uzáverom nemôžu prísť pre metódu svojho výskumu. Z laboratória nikdy nevyjde teologický dôkaz v kladnom alebo zápornom zmysle a každý prírodovedec, vedomý si hraníc svojho vedeckého výskumu, sa nevysloví ani v prospech ani v neprospech teológov.
Čo však potom povedať o toľkých, ba takmer všetkých veľkých prírodovedcoch, ktorí sa otvorene hlásili k viere v Boha? Istotne neodôvodňovali svoje presvedčenie odvolávaním sa na laboratórne výskumy alebo na prírodovedecké teórie. Ak boli presvedčení, že jestvuje Boh, Boh osobnej povahy, rozumná bytosť duchovnej prirodzenosti, ktorá stojí za skutočnosťou tohto sveta a ktorej tento svet ďakuje za vznik a poriadok, tak preto, lebo urobili svoje poznatky z jednotlivých vedeckých disciplín predmetom filozoficko-teologickej úvahy.
Úhrnne môžeme teda na konci nášho dlhého myšlienkového pochodu povedať, že veda, nijaká vedecká disciplína sa nikdy nestane spojencom ateizmu, že vedci, tí skutočne uznávaní geniálni vedci stoja na strane tých, ktorí veria v Boha.
Anton Hlinka
Viera veľkých vedcov
MDT 21
Štvrté vydanie tohto diela vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme roku 1988
Vydalo Vydavateľstvo Alfa, n.p., Hurbanovo nám. 3
815 89 Bratislava
v novembri 1990 ako svoju 12 020. publikáciu
Obálku navrhol akad. maliar Bohdan Jelínek
Technický redaktor Viktor Slezák
Vytlačila Slovenská kartografia, š.p., Bratislava
132 strán; 4,75 AH, 4,89 VH
1. vydanie na Slovensku. Náklad 20 000 výtlačkov
302 02
ISBN 80-05-00773-6 Kčs 16,-
403/21; 825