Dante Alighieri: Božská komédia ‒ Raj

BRATISLAVA 1986

Preložil Viliam Turčány
Komentár a štúdiu napísal Viliam Turčány

© Tatran 1986
Translation © Viliam Turčány 1986
Comments © Viliam Turčány 1986

61-832-86

Obsah

Spevy:
1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33
Básnik Dante (štúdia)

Spev prvý

1 Preniká sláva Hýbateľa sveta
cez celý vesmír; ale v jednej sfére
jej lúče viac, kým inde menej svietia.
1 ‒ 12 Preniká sláva Hýbateľa sveta / cez celý vesmír... ‒ Boh je tu poňatý aristotelovsky ako prvý hýbateľ vesmíru. Nebom, kde skvie sa číre svetlo (sláva) vo vrcholnej miere, sa rozumie Empyreum (pozri Raj XXX, v. 38 ‒ 40). Toto slovo gréckeho pôvodu znamená ‚ohnivý‘ a Dante v liste Cangrandemu, ktorému venoval tretiu kantiku (O Cangrandem pozri spev XVII., v. 76 ‒ 93), vysvetľuje ho takto: „A nazýva sa Empyreum preto, že toto nebo celé plápolá ohňom jeho žiary...“ (List XIII., 66.) Prvých dvanásť veršov tvorí tzv. propozíciu, predstavenie látky, o ktorej sa bude v epose spievať (podobne, ako v Hollého Svatoplukovi sú propozíciou prvé štyri hexametre: „Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel / Vojnu...“ atď.).
4 V nebi, kde skvie sa vo vrcholnej miere,
som bol a zrel, čo svetu našich planín
nezjaví ten, kto odtiaľ späť sa berie.
7 Lebo náš duch až s takým vhĺbavaním
dvíha sa výš, čím k cieľu túh je bližšie,
že ľudská pamäť nemôže ísť za ním.
10 No tak či tak, čo z tejto svätej ríše
si ako poklad chráni môj um bdiaci,
to v tento spev tu podľa pravdy vpíše.
13 Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci
vázou ma sprav a tak plň mocou drahou,
aby som smel tvoj milý vavrín vziať si.
13 ‒ 15 Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci... ‒ Po propozícii v epose nasleduje vzývanie Múzy, resp. Múz (napr. „Umko, milá...“, Hollý, Svatopluk). K Múzam sa obracal Dante v prvých dvoch kantikách (Peklo II, v. 7, str. 17 a pozn. na str. 302; Očistec I, v. 7 ‒ 12, str. 9 ‒ 10 a pozn. na str. 286). V tejto kantike sa básnik obracia priamo na Féba (Apolóna) nielen preto, že pristupuje k poslednému dielu, k tretej časti svojho diela, ale i k látke najnáročnejšej (adj. ‚posledný‘ tu má i tento význam), Danteovskí bádatelia vidia v prvom verši tejto tercíny echo Vergiliovho prvého verša z poslednej eklogy jeho Bukolík: „Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu“ (citujeme ho v preklade Jána Hollého: Dielo JH I, Trnava 1950. Str. 98).
16 ‒ 18 Jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil... ‒ Dosiaľ stačilo Dantemu vzývať Múzy, sídliace podľa antických bájí na vrchole Parnasu, nazývanom Nisa; teraz musí uprieť zrak aj na druhý vrchol s menom Cirra (resp. Kirrha), pokladaný za sídlo boha slnka Féba (Apolóna) a vodcu Múz. Dante dva vrcholy Parnasu poznal aj z Lukánových Pharsalií (V, v. 72). (Pre zaujímavosť dodajme, že i V. Holan v Terezke Planetovej vraví: „Dva vrcholy má Parnas přeci.“)
16 Jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov
mi dostačil; no do ostatných trudov
obom sa treba spojiť s mojou snahou.
19 Tak vstúp mi v hruď a dýchaj mojou hruďou,
jak keď si vyhral nad Marsyom rvavým
a von ho vyrval z pošvy jeho údov.
19 ‒ 21 ... jak keď si vyhral nad Marsyom rvavým... ‒ Satyr Marsyas sa odvážil vyzvať Apolóna na súťaž v hre na flautu. Po prehre ho boh priviazal k stromu a stiahol z kože (P. Ovidius Naso, Metamorfózy, VI, v. 382 ‒ 400. Prel. Ignác Šafár. Vyd. Tatran, 1979, Str. 121). Dante pri vzývaní Múz v Očistci uvádza podobný príklad potrestanej pýchy, za ktorú vyzývateľky boli premenené na straky (Očistec I, v. 10 ‒ 12, str. 10 a pozn. na str. 286).
22 Ó, Božia moc, ak ty mi svetlom pravým
prispeješ tak, že tieň z tej ríše blaha
v pamäti svojej zaznačený zjavím,
25 uzrieš mi dlaň, jak za lístím už siaha:
látkou i tebou budem ovenčený
z tej rastliny, čo bola ti tak drahá.
25 ‒ 27 ... z tej rastliny, čo bola ti tak drahá. ‒ Čiže z vavrínu. Apolónovi táto rastlina bola drahou preto, že sa na ňu (podľa Ovidiových Premien) premenila víla Dafné (po grécky „Vavrín“), do ktorej sa ‒ zasiahnutý ostrou Kupidovou strelou ‒ nešťastne zaľúbil (Pozri Metamorfózy. Prel. Ignác Šafár. Tatran 1979. Str. 26 ‒ 28. ‒ Tiež naše Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980, Str. 17 ‒ 19).
28 Tak zriedka dnes si, otče, brať už mieni
cisár či básnik pre triumf z jej krásy
(ó, hriech a hanba nízkych ľudských chcení),
28 ‒ 33 Tak zriedka dnes si, otče, brať už mieni / cisár či básnik pre triumf z jej krásy... ‒ O vavrínovom venci ako ozdobe víťazných cisárov a básnikov vedel Dante už zo Statia (o tomto básnikovi pozri Očistec XXI, v. 91 ‒ 102, str. 179 a pozn. na str. 336), ktorý o vavríne vraví v Tebaide aj Achilleide („vatumque ducumque... laurus“; „vavrín... i veštcov i vodcov“). Po vavríne túžil i Petrarca (meno jeho lásky ‚Laura‘ v preklade značí ‚Vavrínka‘), ktorý ním bol korunovaný na Kapitole; v jednom zo sonetov označuje vavrín ako „Strom víťazstva a triumfu a slávy, / čo cisárom a pevcom skladáš chválu“ (Canzoniere, 263. ‒ Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980. Str. 189). Pozoruhodný je i názor Goetheho: „Nemôžem zaprieť, že keď som myslel na šťastie, po ktorom hodno túžiť, javilo sa mi v tvare vavrínového venca uvitého na oslavu básnika.“ (Poézia a pravda, IV.) „Božstvom z Delf“ je Apolón, ktorý mal najslávnejšiu veštiareň v Delfách na úpätí Parnasu.
31 že slasť by mala vzrásť z nej v zlaté vlasy
slastného božstva z Delf, ak v niekom zvíri
tá vetva chuť, kto ňou svoj smäd si zhasí.
34 Aj z iskierky sa veľký oheň šíri:
možnože za mnou lepšie hlasy z raja
mi vyprosia, nech odvetia mi z Cirry.
34 ‒ 36 ...nech odvetia mi z Cirry.Cirra je potaliančený tvar Kirrhy, druhého vrcholu Parnasu, na ktorom sídlil sám Fébus (Apolón), kým na vrchole prvom, na Nise, bývali Múzy. Tu sme kvôli presnému rýmu ponechali taliansky tvar v mene vrchu. Inak, Kirrhou sa menoval i delfský prístav, taktiež zasvätený Apolónovi, pravda, z kontextu je zrejmé, že Dante má na myslí „druhý vrchol“ Parnasu, spomínaný už vo v. 16.
37 Vychádza ľuďom z rozličného kraja
veľsvetlo sveta; ale z toho prahu,
čo štvoro kruhov s troma krížmi spája,
37 ‒ 42 Vychádza ľuďom z rozličného kraja / veľsvetlo sveta... ‒ Po propozícii námetu a po vzývaní (invokácii) nasleduje ako v prvom speve Očistca i tu rozsiahla a zložitá astronomická perifráza, ktorou básnik označuje čas svojho stúpania k nebu z pozemského raja (pozri XXXIII. spev Očistca). Veľsvetlo sveta je slnko. Štyrmi kruhmi sa podľa najprijateľnejších výkladov rozumejú rovník (na ktorom sa slnko nachádza za rovnodennosti, tu, pochopiteľne, jarnej), slnečná dráha, ekliptika (ktorá v rovnodennom bode pretína rovník), poludník (ktorý prechádza rovnodenným bodom) a horizont. Prvé tri kruhy pretínajú štvrtý a utvárajú tak tri kríže. Podľa najstarších komentátorov všetky tieto znaky dovedna symbolizujú sedem cností (pozri Očistec XXXI, v. 103 ‒ 111, str. 264 a pozn. na str. 357). „Lepšou hviezdou“ je súhvezdie Barana, s ktorým je slnko v konjunkcii za jarnej rovnodennosti a s ním sa dáva na „šťastnejšiu“ čiže jarnú dráhu. Toto súhvezdie pokladali v stredoveku za plodivé a oživotvorujúce (pozri Peklo I, v. 37 ‒ 43, str. 11 a pozn. na str. 297).
40 i s lepšou z hviezd i na šťastnejšiu dráhu
spojené s ňou, vosk zemský lepšie zvrelí,
doň pečať vtlačí v každunkom jej ťahu.
43 A takmer taký prah tu obzor delí
na noc a deň, že tmavší od večera
zrieť jeden pól a druhý celý biely,
43 ‒ 48 A takmer taký prah tu obzor delí / na noc a deň... ‒ Slnko, ktoré vychádza z rozličných „prahov“, z rozličných brán v rozdielnych častiach roka, svojou dráhou delí tu obzor takmer ako za jarnej rovnodennosti; „takmer“ preto, lebo je už niekoľko dní po nej. Keďže na južnej pologuli, kam situoval Dante pozemský raj, je práve poludnie (pozri Očistec XXXIII, v. 103 ‒ 105, str. 281 a pozn. na str. 361), na protiľahlom bode severnej pologule, kde leží podľa básnikovej predstavy Jeruzalem (pozri Komentár k Očistcu, str. 286 k v. 4), je práve polnoc. Práve preto „tmavší od večera zrieť jeden pól“ (čiže pól severný) a „druhý celý biely“ (pól južný). Oči Beatrice mieria k slnku vľavo, teda opačne, ako oči ľudí vidia slnko na severnej pologuli (pozri Očistec IV, v. 55 ‒ 60, str. 35 a pozn. na str. 293). Hyperbola Beatricinho pohľadu, prenikavejšieho nad orlí zrak (v stredoveku bol rozšírený názor, že orlice privykali svoje mláďatá hľadieť do slnka; pozri Raj XX, v. 31 ‒ 32), je súčasne prípravou na Danteho let k hviezdam. A to nielen samotným motívom vtáka, vystupujúceho k najväčším výškam, ale práve motívom prenikavého pozerania, správneho „videnia“, ktoré v Danteho chápaní predchádza i samu lásku (pozri Raj XXVIII, v. 109 ‒ 111). Napokon, Beatricin pohľad bude vznášať Danteho od jednej hviezdy k ďalšej.
46 keď uzriem paniu, ako vľavo mieria
k slnku jej oči vrúcnou túžbou vzňaté.
Orol tak naň zrak nikdy neupiera!
49 A ako zvykne druhý lúč priam v chvate
z prvého vyjsť a prudko stúpať nahor
sťa pútnik, ktorý túži po návrate,
52 takto z jej vzhľadu, ktorý cez zrak vtiahol
mi v obraznosť, môj pohľad roztúžene
dvíhal sa výš, kým slnko nedosiahol.
55 Veľa sa smie, čo nie je dovolené
tu našim zmyslom, v kraji tom, kde malo
byť sídlo pre náš ľudský rod a pre ne.
55 ‒ 57 Veľa sa smie, čo nie je dovolené / tu našim zmyslom... ‒ V Danteho odbočeniach príslovka „tu“ označuje miesto na zemi, kým „tam“ sa vzťahuje na dané miesto jeho fiktívnej púte (tuná na pozemský raj, kde vládal hľadieť i do slnka za istý čas, ako vyplýva z veršov 54 a 58). Verše 56 ‒ 57 sú „echom“ veršov z Očistca (XXVIII, v. 77 ‒ 78.)
58 Zniesol nie veľa zrak, no nie tak málo,
by nezrel som, že kotúč iskry robil
jak železo, čo v ohni plápolalo.
61 A sťaby deň sa zrazu zdvojnásobil:
akoby ten, kto môže, krásu dvora
nebeského si druhým slnkom zdobil.
61 ‒ 63 A sťaby deň sa zrazu zdvojnásobil... ‒ Dante bez toho, že by ‒ ako postava svojho diela ‒ vedelo tom, sa už dvíha k výškam, a preto sa znásobuje jas vôkol neho.
64 S túžbou sa oči Beatrice noria
do večných kruhov, kým zas v ňu sa norí
vrúcny môj zrak, keď stiahol som ho zhora.
67 Jej vzhľad ma vnútri v takú bytosť tvorí,
jak keď sa Glaukos pri chutnaní trávy
menil a včlenil medzi božstvá v mori.
67 ‒ 69 ... jak keď sa Glaukos pri chutnaní trávy / menil... ‒ Bájny rybár z Boethie, Glaukos, všimol si, že ulovené ryby, len sa dotkli dákej zvláštnej trávy, začali sa kĺzať naspäť do mora. Keď v údive sám ochutnal z tej trávy, pocítil tiež túžbu ponoriť sa do hlbín, kde sa stal jedným z najmocnejších morských bohov (Metamorfózy XIII, v. 898 ‒ 968. Prel. Ignác Šafár. Str. 264 ‒ 265). Tento motív prevzatý z Ovidia poslúži ako príprava Dantemu hneď pri neďalekom obraze tak mohutného nebeského svetla, že nemožno k nemu prirovnať ani tie najobrovskejšie jazerá (v. 80 ‒ 81). Svetlo prirovnané k vode sa objaví ešte pri vstupe do Empyrea (Raj XXX, v. 61 ‒ 63) a postava Ovidiovho Glauka obsahuje možno i ďalšie prvky, ktoré Dante využije v záverečnom speve tejto kantiky.
70 Tú premenu však slovo nevyjaví;
nech aspoň obraz teda slová vkreslia
tomu, čo milosť dá raz dôjsť tej slávy.
73 Či som, ó, Láska z vševládneho kresla,
len dušou bol, či s telom dohromady,
ty vieš, veď svojím svetlom si ma vzniesla.
73 ‒ 81 Či som, ó, Láska... ‒ Tieto tri tercíny sú určitým druhom odbočky k času, v ktorom Dante-autor píše tieto verše. Totiž, ako vysvitá z ďalších tercín (v. 82 ‒ 93) a najmä z Beatricinej reči v nich, Dante ako dramatická postava skladby ešte nevie, že stúpa k tzv. sfére ohňa, umiestnenej pod nebom Luny (pozri v. 115). Verše 73 ‒ 75 sú alúziou na Bibliu (II. Kor., XII, 3), ktorou sa básnik vracia k rozhovoru s Vergiliom v II. speve Pekla, v. 28 ‒ 33 (str. 18 a pozn. na str. 304). „Súladom“ (v. 78) sa rozumie nielen harmónia jasu, ale i zvuku (pozri v. 82), tzv. „hudby sfér“. Názor, že nebeské kruhy pri svojom pohybe tvoria súladné zvuky, patrí Pytagorovi; prevzal ho Platón a k Dantemu sa dostal najmä prostredníctvom Ciceronovho spisu Scipionov sen.
76 Keď kružnica, čo k večnosti beh riadi,
ó, Túžená, ma celkom k sebe stiahla
tým súladom, čo tvoja moc ho ladí,
79 taký žiar neba zjavil sa mi znáhla,
že veľkosť plies by takto riečne prúdy
nedvihli výš a búrka neroztiahla.
82 Ten nový jas i nový zvuk mi budí
chuť znať ich pôvod až tak vyše miery,
že ostrejšiu chuť necítil som v hrudi.
85 A tá, čo zná mi vnútro do litery
‒ aby ten žiar mi v hrudi trochu zhasol ‒
skôr než sa spýtam, roztvorí si pery
85 ‒ 93 A tá, čo zná mi vnútro do litery... ‒ Až Beatrice upozorní Danteho-postavu, že už nie sú v pozemskom raji na vrchole Očistca, ale že sa blížia k sfére ohňa, ktorú Dante-básnik naznačoval slovami „žiar“ vo v. 79 a 86 (v ňom ho metaforicky prenáša do svojho vnútra). Súčasne jeho sprievodkyňa odkrýva aj rýchlosť ich výstupu, väčšiu od blesku padajúceho k zemi.
88 a započne: „Ty menej by si žasol
a v očiach by si videnie mal priame,
keby si klamnú predstavu z nich striasol.
91 Predstava, že si na zemi, ťa klame.
Veď sotva blesk tak z bydla svojho šľahne,
ako my k nemu hor sa uberáme.“
94 Ak dušu z prvej pochyby mi stiahne
‒ ak úsmevnučká krátka reč ju skrotí ‒
na dušu nová pochyba mi siahne
97 a „Už som,“ začnem, „von bol z neistoty;
no duch zas v novom údive mi viazne,
jak vládzem stúpať cez tie ľahké hmoty.“
99 ... jak vládzem stúpať cez tie ľahké hmoty. ‒ Čiže cez vzduch a cez oheň.
100 Keď zbožný vzdych jej najprv znútra zaznie,
tu uprie na mňa oči s takým vzhľadom,
s akým mať hľadí na dieťa, čo blaznie ‒
103 a započne: „Vedz, všetky veci radom
poriadok majú, v ktorom je tá forma,
čo vesmír Bohu spodobňuje ladom.
106 V ňom vyššie tvory vidia, že svoj vzor má
vo večnej moci, ktorá je ich cieľom,
o nej je reč a v nej je večná norma.
109 V tom poriadku sú veci v svete celom
rozličnou sudbou dohromady späté,
väčšmi či menej, s Prvostvoriteľom.
109 ‒ 120 V tom poriadku sú veci v svete celom... ‒ Tieto tercíny (i predošlé od v. 103) sú rozvedením a exemplifikovaním prvej tercíny zo začiatku spevu (v. 1 ‒ 3). Inštinkt ženie veci i tvory k rozličným cieľom, „prístavom“ (v. 112). Oheň sa dvíha nahor k svojmu „bydlu“, ktoré súdobá veda videla vinúť sa „pozdĺž neba luny“ (Dante, Hostina III, III, 2); každý druh zveri sa správa podľa osobitného inštinktu a zem sa drží pohromade podľa zákona príťažlivosti (v. 115 ‒ 117). Prirodzenou náklonnosťou sa vyznačujú nielen nižšie druhy stvorenstva, ale i tvory, „čo um a lásku majú“ (v. 120), ľudia a anjeli (pozri spevy XXVIII a XXIX).
112 V prístavy rôzne, všade rozovreté,
sa veľkým morom bytia hnú jak člny,
kam daný inštinkt ženie ich v tom svete.
115 Ten dvíha oheň do blízkosti Luny,
ten v srdci zver zas hne k jej obyčaju,
ten zviera zem a pevnosťou ju plní.
118 Na strunu nielen tvory, ktoré z taju
umu sú von, v ten luk sa ponatiahli,
ale i tie, čo um a lásku majú.
121 Prozreteľnosť, čo riadi všeobsiahly
vesmír, dnu svetlom tiché nebo stelie,
v ňom krúži to, čo najviacej sa náhli.
121 ‒ 123 ... v ňom krúži to, čo najviacej sa náhli. ‒ „Tichým nebom“ sa rozumie Empyreum (spevy XXX ‒ XXXIII), kým nebom, „čo najviacej sa náhli“, je nebo deviate, nazývané Prvým hýbateľom, ktoré podľa Danteho pre nesmiernu túžbu spojiť sa s „tichým nebom“ v každej jeho časti krúži tak rýchlo, že „jeho rýchlosť je takmer nepredstaviteľná“ (Hostina II, III, 9).
124 A doň, jak v miesto predurčené strele,
ženie nás sila struny, ktorá vtedy,
keď vystrelí, šíp mieri v šťastné ciele.
124 ‒ 126 A doň, jak v miesto predurčené strele... ‒ Čiže do Empyrea.
127 Pravdou je, že jak tvar, nie zriedkakedy,
v umení nehrá s cieľom zamerania,
lebo je látka hluchá k odpovedi,
130 tak z tejto dráhy vše sa odokláňa
stvorená bytosť, čo aj v iné časti
má možnosť zviesť sa, inou silou hnaná.
133 A podobne, jak z mrakov vídať častý
oheň sa zniesť, tak prvý podnet stráca
príťažlivosťou iných, klamných slastí.
133 ‒ 142 A podobne, jak z mrakov vídať častý / oheň sa zniesť... ‒ Blesk, ktorý je ohňom, a teda podľa svojej povahy by sa mal vznášať nahor (podobne ako ľudská prirodzenosť), nezriedka šľahne nadol strhnutý zemskou príťažlivosťou. O prirodzenom „sklone“ ohňa hovorí Dante už v obraze, ktorým prirovnáva k nemu zaľúbeného ducha: „Potom, jak oheň do výšavy sála / už pre formu, čo od prírody prahne / po sfére, kde jej látka je vždy stála, / tak do túžby duch zaľúbený vtiahne...“ (Očistec XVIII, v. 28 ‒ 31, str. 149 a pozn. na str. 327 ‒ 328.)
136 Ak dobre súdim, nemáš čudovať sa
stúpaniu svojmu viacej ako riave,
čo z vrchu klesá dol div neletiaca.
139 Div by bol skôr, ak bez zábran v tom stave
by si sťa pokoj v živom ohni z vyhne
na zemi stál a neplál po výšave.“
142 A tu už k nebu svoje oči zdvihne.

Spev druhý

1 Ó, vy, čo v člnku z neveľkého dreva
chcete ísť za mnou, veľkou túžbou jatí
sledovať loď, čo pláva si a spieva,
1 ‒ 3 ... sledovať loď, čo pláva si a spieva... ‒ Prirovnanie básnika a tretej kantiky (Raja) k spievajúcej lodi je rozvinutím úvodného obrazu z Očistca („Na lepšiu plavbu plachty dvíha hore / čln môjho ducha...“, spev I, v. 1 ‒ 2, str. 9 a pozn. na str. 286).
4 nech člnok váš sa k vášmu brehu vráti!
Nepúšťajte sa na more, v tie zvody,
bo stratiac mňa, i smer snáď čln váš stratí.
7 Loď brodí dosiaľ nedotknuté vody;
vedená Fébom, Minervin dych cíti
a deväť Múz mi k Vozom oči vodí.
7 ‒ 9 Loď brodí dosiaľ nedotknuté vody... ‒ Fébus zastupuje básnickú fantáziu, Minerva múdrosť a Múzy umenia s básnickou technikou.
10 Vy nemnohí, čo s túžbou včas ste v žití
krk dvihli k chlebu anjelov, k tej mane,
čo živí nás, no tu nás nezasýti,
10 ‒ 15 Vy nemnohí... ‒ Chlebom anjelov sa myslí múdrosť. Dante hovorí o tom v Hostine (I, I, 17): „Všetci ľudia od prírody túžia po vedení, no mnohí z rozličných príčin sú pozbavení tejto najvznešenejšej dokonalosti...“ ‒ „Šírymi sláňami“ je, pochopiteľne, more, ktoré sa v origináli označuje priamo „šírou soľou“ (l’alto sale); je to metonymia prevzatá z Horatiovej 17. epódy, ktorá má v 55. verši presne to isté slovné spojenie „alto sale“: ‚Čo leješ prosby v moje uši zavreté? / Hluchejšie nie sú k stroskotancom skaliská, / čo zimný Neptún v šírej soli bičuje...‘ (v. 53 ‒ 55).
13 môžte sa vydať cez tie šíre sláne,
sledujúc svojou loďkou moju brázdu,
skôr ako zas sa hladina z nej stane.
16 Tí slávni, ktorí vykonali jazdu
do Kolchidy, sa až tak nedivili
jak vy, keď zreli Jásona sťa gazdu.
16 ‒ 18 Tí slávni, ktorí vykonali jazdu / do Kolchidy... ‒ Argonauti pod vedením bájneho kráľa Jásona (Iázona), plaviaci sa za zlatým rúnom do Kolchidy. S prehumanistickými sympatiami spomína Dante tohto hrdinu už v pekle („Aký to kráľ! Vždy ešte kráľ v tom hyde! / Jáson je to, čo cez úklady temné / predsa len urval rúno na Kolchide.“ ‒ Peklo XVIII, v. 85 ‒ 87, str. 148 a pozn. na str. 379 ‒ 380). A loď Argo uvedie i v jednom z vrcholných bodov svojej básnickej vízie, v XXXIII. speve Raja (v. 94 ‒ 96). Báj poznal Dante z Ovidiových Premien. Jeho verše mieria na skrotenie „oceľonohých býkov s ohnivým dychom“ a „sejbu dračích zubáľov“: „... podíde k nim a zvisnuté laloky hladká im rukou, / na šiju založí jarmo a bremeno ťažkého pluhu / ťahať ich núti a poorať úhor, čo nepoznal lemeš. / S údivom Kolchida hľadí...“ (P. Ovidius Naso, Metamorfózy, kn. VII, v. 112 ‒ 115. Prel. I. Šafár. Tatran 1979, str. 133).
19 Vrodený smäd, smäd večnej veľkej sily
nás hne v ten bohotvorný svet, čo jasá,
tak rýchlo, jak zrieť nebo v jednej chvíli.
22 Zrak panej hor, môj v ňu sa vnára zasa
a hádam za čas, aký šípu stačí
doraziť v cieľ, keď z luku odpúta sa,
22 ‒ 30 ... a hádam na čas, aký šípu stačí / doraziť v cieľ... ‒ Náramnou rýchlosťou, ale ešte predsa merateľnou zemskými prostriedkami, prekoná Dante vzdialenosť zo sféry ohňa, kde si po slovách Beatrice uvedomil ako dramatická postava, že už nie je na pôde pozemského raja umiestneného na vrchole Očistcovej hory, ale že skutočne „stúpa medzi hviezdy“ (pozri predošlý spev, v. 91 ‒ 93), k samotnému Mesiacu (k nebu Luny) čiže k „prvej hviezde“ (v. 30).
25 uzriem sa tam, kde zrazu sa mi zračí
zázračná vec, a preto pani z raja,
vidiaca vždy, čo moje vnútro tlačí,
28 tak s jasom, ako s krásou obličaja,
„Tu ďakuj Bohu,“ sa mi prihovára,
„ktorý nás práve s prvou hviezdou spája.“
31 Zdalo sa mi, že pokrýva nás chmára
žiarivá, hustá, pevná, s čistým svitom
sťa diamant, keď slnko sa doň vnára.
34 Tá večná perla s trblietavým kmitom
nás prijíma jak voda, v ňu sa stelie
svetelný lúč, čo nedelí ju pritom.
37 Ak bol som telom (a tu vŕta v čele
taj, jak sa jeden rozmer s druhým znáša
nevyhnutne, keď telo leží v tele),
37 ‒ 42 Ak bol som telom... ‒ Pozri predošlý spev, v. 73 ‒ 81 a pozn. k nim. ‒ Svätou podstatou je Kristus. Tento motív sa znovu objaví v XXXIII. speve Raja (v. 127 ‒ 132).
40 vzpláť by mal v nás ten smäd, čo nezaháša:
uzrieť tú svätú podstatu, v nej vzrieme,
jak s Bohom spne sa prirodzenosť naša.
43 Tam uzrie sa, v čo veria deti zeme
nezrené v nej, jak pravda odostretá
na spôsob prvých právd, v ne veriť vieme.
43 ‒ 45 ... na spôsob prvých právd... ‒ O prvých pravdách ako „prvom poznávaní“ hovorí Danteho Vergilius: „Odkiaľ však prvé poznávanie plynie, / to nevie nik...“ (Očistec XVIII, v. 55 ‒ 75, str. 150 ‒ 153 a pozn. na str. 328.)
46 Tu ja: „Tak vďačím Bohu, pani svätá,
ako len viem, že si až k nebu Luny
zodvihol ma zo smrteľného sveta.
49 No zjavte mi, čím sú tie temné škvrny
na tomto tele, v ktorých mnoho ľudí
Kaina vidí v najhustejšom tŕní.“
49 ‒ 51 No zjavte mi, čím sú tie temné škvrny / na tomto tele... ‒ Škvrny na mesiaci si vysvetľovali ľudia v Taliansku ako obraz Kaina, odsúdeného do vyhnanstva na Mesiac, aby večne nosil tŕnie. Týmto obrazom zavŕšil Dante dvadsiaty spev Pekla s odsúdenými veštcami a veštkyňami („Ale už poď, bo Kain s tŕním kynie...“, v. 124, str. 168 a pozn. na str. 388 ‒ 389).
52 Usmiala sa a potom zas, „Ak blúdi
um smrteľníkov tam, kde,“ prevravela,
„kľúč zmyslov taj vám neroztvára v hrudi,
55 nemala by ťa isto raniť strela
údivu tu, kde vidíš za zmyslami,
že um až príliš kratušké má kriela.
58 No vrav, čo ty sám vidíš pod škvrnami.“
A ja: „Ten rozdiel robí v jase hmoty
s hustotou riedkosť, aspoň tak sa zdá mi.“
58 ‒ 60 No vrav, čo ty sám vidíš pod škvrnami. ‒ Danteho odpoveď na Beatricinu otázku je známa už z jeho spisu Hostina a opiera sa o Averroesovu hypotézu z diela O podstate sveta. Podľa nej Dante vysvetľuje, že tieň na mesiaci „nie je nič iné ako riedkosť jeho telesa, na ktorej sa slnečné lúče nemôžu zastaviť a odraziť ako na ostatných jeho častiach" (Hostina II, XIII, 9). Za tento Averroesov názor (vychádzajúci z Aristotela) musí teraz Dante ústami Beatrice v ďalšom jej výklade urobiť sebakritiku. Jej dlhá doktrinálna partia sa delí na dve takmer rovnaké časti; v prvej (v. 64 ‒ 105) bude vyvracať predošlý nesprávny názor a v druhej (v. 106 ‒ 148) podá podľa súdobej filozofie náhľad správny.
61 „Čuj ma, a v tom, čo sa tu zazdalo ti,
zbadáš,“ zas ona, „že sa klam ti marí,
ak dôvod zvieš, čo postavím mu proti.
64 Tam v ôsmej sfére mnoho hviezd vám žiari:
čo do šírky i sily osvetlenia
javiacich veľa rozmanitých tvárí.
64 ‒ 72 Tam v ôsmej sfére mnoho hviezd vám žiari... ‒ V ôsmej sfére, nazývanej nebom stálic („il cielo delle stelle fisse“), do ktorej Dante vstúpi na konci XXII. spevu Raja a z ktorej vystúpi v XXVII. speve (v. 99), obsahuje množstvo najrozmanitejších hviezd. Beatrice síce netvrdí, že by riedkosť a hustota nemali určitú úlohu, ale pokladá ich rozdiel za nedostatočný, aby vysvetlil mnohorakosť hviezd (a podobne i mesačných škvŕn), lebo podľa Averroesa by sa zúžilo množstvo „tvárnych princípov“ iba na tento jediný (väčšiu či menšiu hustotu hmoty). Každá zo stálic má rozličnú silu, ktorou vplývala ‒ podľa stredovekých predstáv ‒ na zem a jej obyvateľstvo; preto podľa Beatrice musia byť tieto rozdielne sily aj „plodom“ rozličných tvárnych princípov. Dante vo svojom spise O polohe a forme vody a zeme, písanom počas skladania Raja, tvrdí: „... hoci hviezdnaté nebo má jednotu v podstate, má i mnohorakosť v sile; preto bolo vhodné, aby malo túto rozdielnosť vo všetkých častiach, ako to vidíme, a cez rozličné ústroje vysielalo rozličné sily...“ (De situ et forma aquae et terrae, 70 ‒ 71).
67 Ak hustota a riedkosť ich tak menia ‒
len jedna sila všetkými ich bodmi
tiahla by sa, vždy inak rozdelená...
70 Rozličné sily musia byť však plodmi
princípov tvárnych! Podľa teba žiadny,
krem jedného, by nevládol ich rodmi.
73 Ak by, jak mieniš, riedkosť menej vzhľadný
tieň tvorila, buď Mesiac potemnistý
po svojej látke by bol všade hladný;
73 ‒ 81 Ak by, jak mieniš, riedkosť menej vzhľadný / tieň tvorila... ‒ Ak by tiene na Mesiaci boli dôsledkom väčšej či menšej hustoty, potom podľa Beatrice sú dve možnosti: buď by bol Mesiac všade dostatočne riedky („hladný po svojej látke“) a v tom prípade by pri zatmení Slnka mali ním presvitať slnečné lúče; buď by sa husté a riedke vrstvy striedali v ňom tak („v objeme by aj Mesiac zmieňal listy“), ako chudosť a tučnosť v ľudskom tele. Beatrice vyvracia i tento druhý predpoklad na základe vyvrátenia prvého, že totiž Mesiac pri zatmení Slnka neprepustí nikde slnečné lúče.
76 buď ‒ ako v tele, jak nám veda istí,
tučnosť a chudosť skrytá rozdielne je ‒
v objeme by aj Mesiac zmieňal listy.
79 Ak vec sa podľa prvej mienky deje,
o zatmení slnka prečo Mesiac plamom
neskmitá niekde, jak svit z dier sa leje?
82 Toho však niet, svit nepreniká na ňom!
No ak i ďalšiu mienku moje ústa
ti zvrátia, zdaj tvoj ukáže sa klamom.
85 Ak lúčom bráni hmota prejsť, nie hustá,
musí mať asi hranicu, z jej bodu
vracia ich späť a ďalej neprepúšťa.
88 Slnečný lúč v nej musí nájsť tú pôdu,
z nej odrazí sa potom od Mesiaca
jak farba zo skiel s olovami vspodu.
91 Namietneš mi, že tuná jas svoj stráca
väčšmi než inde; že sa tmavším javí,
jak by mal v hĺbke väčšej odrážať sa.
94 Problému tohto pri pokuse zbaví
ťa skúsenosť, v nej vaša veda zdroje
mala by mať pre všetky svoje riavy.
94 ‒ 96 Problému tohto pri pokuse zbaví / ťa skúsenosť... ‒ Poňatie, že skúsenosť je základom ľudských znalostí a umení, je odvodená od Aristotela. Domnievame sa, že jej prirovnanie k „zdroju“ a z toho plynúce prirovnanie odvetví vedy k „riavam“ vyviera zo základného obrazu z predošlého spevu, v ktorom svetlo (a v prenesenom význame i poznanie) sa pripodobňuje k vodám (preto i sám Dante sa prirovnáva k rybárovi Glaukovi, premenenému na božstvo mora; I, v. 66 ‒ 69).
97 Vezmi si troje zrkadiel, z nich dvoje
vzdiaľ narovnako od seba, kým tretie,
vzdialenejšie, maj v strede oči tvoje!
100 Obráť sa k nim a svetlo rozhoreté
drž za chrbtom, nech rozžne ich a získa
zo všetkých odraz pri spiatočnom lete.
103 Hoc nie tak prudkú, ako z tých dvoch zblízka,
i vzdialenejšiu žiaru zbadáš vzadu,
že nevyhnutne rovnako sa blýska.
103 ‒ 105 Noc nie tak prudkú, ako z tých dvoch zblízka... ‒ Rozdiel síce bude v intenzite, v kvantite svetla, ale ani v najvzdialenejšom zrkadle nevzniknú škvrny, aké badať na Mesiaci zo Zeme.
106 Jak strely teplých lúčov zbavia ľadu
a snehu zem a zas ju spravia holú
i bez ich farby pôvodnej i chladu,
109 ja teraz chcem ti tvárniť um, nech dolu
naň padá jas, tak živý vyše miery,
až sa ti bude kmitať od plápolu.
112 Vovnútri neba, v jeho večnom mieri,
sa točí telo; všetko v jeho vláde
je na zemi i čo je po éteri.
112 ‒ 114 Vovnútri neba, v jeho večnom mieri, / sa točí telo... ‒ Čiže v Empyreu, v nebi nehybnom, najvyššom, sa točí deviate („krištáľové“) nebo, tzv. Prvý hýbateľ, od ktorého preberá pohyb celý vesmír (pozri Peklo VII, v. 73 ‒ 78, str. 60 a pozn. na str. 327). Dante o ňom píše, že „usporaduje svojím pohybom každodenné otáčanie všetkých ostatných a od neho všetky ostatné stále prijímajú a zosielajú nadol silu zo všetkých svojich častí“; a ďalej objasňuje, že bez jeho pohybu nebolo by na zemi ani rodenia a plodenia, rastlín a živočíchov, „nebola by noc ani deň, ani týždeň, ani mesiac, ani rok, ale celý vesmír by bol rozháraný“ (Hostina II, XIV, 15 ‒ 17).
115 hneď ďalšie nebo, čo má hviezdy všade,
to bytie delí na rozličné bytia,
aj rozdielne, aj vždy s ním pohromade.
115 ‒ 124 Hneď ďalšie nebo, čo má hviezdy všade... ‒ Nebo ôsme, tzv. nebo stálic (pozri v. 64 ‒ 66), ktoré rozdeľuje „bytie“, najuniverzálnejšiu silu ešte neodlíšenú, nerozdelenú, prijímanú z deviatej sféry ‒ na jednotlivé špecifické sily. Z tohto neba zostupujú sily na sústavu siedmich planét a z nich až na zem. O usporiadaní vesmíru podľa Danteho predstavy pozri v Raji najmä spevy XXVIII. a XXIX.
118 A ďalšie kruhy v rôznej miere schytia
si odlišnosť, čo Boh ‒ by lad v nich vládol ‒
ich semenám a zvláštnym cieľom skytá.
121 Ústroje sveta tak ich tvorca kládol,
ako tu zrieš, že podobné sú schodom,
čo zhora berú, rozdávajú nadol.
124 Dobre tu hľaď, jak idem týmto bodom
vpred za pravdou, čo po nej horíš túhou,
aby si sám už vládal prejsť jej brodom.
127 Pre moc a pohyb týchto svätých kruhov
‒ jak kladivo má pohyb od kováča ‒
blažené bytia sú tu hybnou vzpruhou.
127 ‒ 132 Pre moc a pohyb týchto svätých kruhov... ‒ Pohyb a vplyv nebies pochádza podľa Danteho Beatrice z „blažených bytí“ čiže z anjelov, ktorých Dante nazýva v Hostine „inteligenciami“.
130 A nebo, v ňom sa krásne hviezdy zračia,
z hlbokej mysle, čo ho v pohyb rušia,
berie svoj znak i pečať jej si vtláča.
133 A neinak, jak v tele sa vám duša
k schopnostiam rôznym stelie do ústrojov,
čo k jednému a k druhým nepríslušia,
136 Najvyššia Múdrosť, množstvom hviezdnych rojov
násobiac dobro, dá ho šírkam sveta,
večite krúžiac nad jednotou svojou.
139 Rozličná sila rozlične je spätá
s prevzácnym telom: ňou sa rozožíva
a tak, jak duša vo vás, s ňou sa splieta.
139 ‒ 141 Rozličná sila rozlične je spätá / s prevzácnym telom... ‒ Tu sa Dante zdanlivo približuje k učeniu novoplatonikov a arabských filozofov, ktorí „inteligencie“ (anjelov) chápali ako „duše“ alebo formy nebies.
142 Z prírody slastnej, ktorá na ňu vplýva,
zmiešaná sila cez to telo svieti,
jak cez zreničku žiari vždy slasť živá.
142 ‒ 148 ... zmiešaná sila cez to telo svieti... ‒ Podľa Beatrice rozdielna sila anjela rozdielne zmiešaná s hmotou (telom) hviezdy je príčinou väčšej či menšej svetelnosti hviezd i príčinou mesačných škvŕn, a nie väčšia či menšia hustota samých telies, ako tvrdil Dante ešte v Hostine (pozri v. 58 ‒ 60). Radosť „inteligencií“ sa teda zračí vo hviezdach ako ich svetlo. Väčšiemu stupňu radosti zodpovedá väčší stupeň svetelnosti. Domnievame sa, že v tomto svetle korešpondujú škvrny v jase Luny nielen s „inteligenciou“, ale i s blaženými dušami, ktoré na ňu prídu privítať Danteho a ktorým náleží najnižší stupeň blaženosti v raji, ako to vysvitne z nasledujúceho spevu.
145 Ona je tým, čo k hviezdam z hviezd sa skvie ti
tak rozdielne, nie husto-riedke pásmo!
V nej je ten tvárny princíp, ktorý nieti
148 v nich ‒ podľa svojho dobra ‒ tieň či jasno.

Spev tretí

1 Slnko, čo dávno láskou hruď mi zhrialo,
dnes závoj, kladúc dôvod na dôvody,
mi z krásnej tváre svätej pravdy sňalo.
1 ‒ 3 Slnko, čo dávno... ‒ Slnkom je Beatrice, ktorá v predošlom speve odkrývala Dantemu pravdu o vesmíre.
4 No tu, keď duch už z bludu von mi vzchodí
a dvíham tvár i túžim vkladať do viet,
ako sa vo mne správna viera rodí,
7 videnie príde, ktoré nechce zhovieť
a tak mi zrazu celým bytím zvládne,
že hneď v tej chvíli zanechávam spoveď.
10 Ako keď cez sklo čistunké sa zhliadne
alebo cez prúd čírosťou až taký,
že každá vec sa vidí v ňom i na dne
10 ‒ 18 Ako keď cez sklo... / ... padám v iný omyl, / než zažal lásku človeka a žriedla. ‒ Rozsiahle, priam „homérske“ prirovnanie mieri skutočne k antike, i keď si doň vtláča znaky Danteho doby. Básnik uzrie tváre také mdlé a bledé, že bledšie neboli ani perly, ktorými si zdobili čelo florentské ženy. Veď i na čele mladunkej Beatrice „lesk perál sťaby zlial sa do tej formy, / jak sluší paniam...“ (Nový život XIX, str. 74) ‒ ako píše Dante v povestnej kancóne „Panie, čo máte pochop o ľúbosti“, ktorú dal Bonagiuntovi z Lukky označiť za začiatok sladkého nového štýlu (Očistec XXIV, v. 49 ‒ 57, str. 200 a pozn. na str. 342 ‒ 343). A poéziou Nového života zadýchli nielen verše vo vzťahu k Beatrici, ale aj k Piccarde Donatiovej, ktorá sa čoskoro predstaví (v. 49), ba reminiscencie na sladký nový štýl budú previevať celý tretí spev Raja. ‒ Omylom, ktorý „zažal lásku človeka a žriedla“, sa naráža na lásku Narcisa k jeho vlastnému odrazu na hladine, pokladanému za inú a za skutočnú bytosť, zatiaľ čo Dante bude tuná skutočné bytosti pokladať za odraz (k Narcisovi pozri Ovidiove Metamorfózy III, v. 407 a ďalšie, str. 67 ‒ 69).
13 a z tváre sa nám navracajú znaky
tak mdlé, že perla sotva by viac zbledla
na bielom čele pre úbohé zraky:
16 tak uzriem tváre, čo k nám túžba viedla
započať reč, že padám v iný omyl,
než zažal lásku človeka a žriedla.
19 Keď som si takto ‒ mylne ‒ uvedomil,
že môže to byť odraz zo zrkadla,
zrak môj raz tam, raz onam zas sa klonil:
22 no iné nič tvár inde nezahliadla.
Pozrel som späť v tvár sladkej sprievodkyne,
čo celá ku mne úsmevom až sladla.
25 „Ak nad zmýšľaním detským zrak môj kynie
ti s úsmevom, čo celú tvár mi vrúbi,
nediv sa mi, bo krok tvoj zas sa vinie
28 nie ku pravde, lež do prázdna sa hĺbi.
Podstaty pravé k tebe sa to berú,
sem poslané pre nesplnené sľuby.
31 K nim vrav i maj v ich reči plnú vieru,
bo pravé svetlo, čo sa na ne roní,
nedá im uhnúť od správneho smeru.“
34 K tej, čo plá túžbou najviac z oných tôní
privravieť sa, prv môj duch slov sa chopí
jak ten, čo žiadzou planúc vpred sa kloní:
37 „Ó, duch, duch dobre zrodený, čo kropí
sa lúčmi večnej sladkosti a vníma
to, čo tvor živý nikdy nepochopí:
40 vedz, tvoje meno sladko ukojí ma ‒
i to, ak zviem váš údel daný zhora.“
Odvetí hneď ‒ a v očiach úsmevy má:
43 „Vedz, naše lásky bránu nezatvoria
pred pravou vôľou, lež ju splnia sväte
v úplnej zhode s vládcom nášho dvora.
46 Rehoľnicou som bola na tom svete;
no ak tvoj duch hor vzhliadne s plným jasom,
sotva ho moja väčšia krása zmätie
46 ‒ 51 Rehoľnicou som bola... ‒ Hovorí Piccarda Donatiová, sestra Danteho priateľa, Foreseho, i sestra Danteho úhlavného nepriateľa, Corsa. Na Piccardu sa pýtal Dante Foreseho v Očistci (XXIV, v. 10 ‒ 15, str. 199 a pozn. na str. 341) a od neho sa dozvedel aj o budúcom osude jeho brata určeného pre peklo (Očistec XXIV, v. 82 ‒ 90, str. 201 a pozn. na str. 343). Traja členovia jedného rodu, rozdelení do jednotlivých záhrobných ríší, sa pripomenú i v súvislosti s ďalšou postavou tohto spevu, cisárovnou Konštanciou (v. 118), ktorej syn, cisár Fridrich II., sa nachádza v Pekle (X, v. 119, str. 88 a pozn. na str. 342) a vnuk, kráľ Manfréd, v Očistci (III, v. 112 ‒ 113, str. 31 a pozn. na str. 290 ‒ 292). ‒ Najpomalejším nebe-pásom označuje Piccarda nebo Luny; jej obeh podľa súdobých predstáv bol najpomalší vzhľadom k ostatným planétam.
49 a iste spoznáš, že ja Piccarda som;
blaho mám tu, kde blaho majú zbory
s najpomalejším naším nebepásom.
52 Ale náš cit sa do šťastia nám norí,
čo plynie ku nám z prevelikej slasti,
ju zákon Ducha Svätého sám tvorí.
55 Len preto si nás údel v tejto vlasti,
čo nižšou zdá sa, miestom poobdarí,
že sľub náš nebol naplnený sčasti.“
55 ‒ 57 ... že sľub náš nebol naplnený sčasti. ‒ Nesplnené sľuby u týchto bytostí ohlasovala už Beatrice vo v. 30 a Picarda vo v. 95 ‒ 96 vysvetlí Dantemu, v čom spočíva ich nesplnenie.
58 A nato ja: „Ach, vo tvári vám žiari,“
som riekol, „niečo až tak božsky krásne,
čo nevídane mení vám vzhľad starý,
61 že preto som ťa nerozoznal včasne;
no teraz to, čo ku mne tvoj duch vraví,
pomáha mi už všetko vidieť jasne.
64 Lež zjav: hoc šťastní, či vám do výšavy
neťahá predsa túžby väčšia krása,
kde viac je zrieť i Boh sa bližším javí?“
67 I s ostatnými tieňmi usmieva sa
a takým šťastím zaplá v odpovedi,
že tuším prvým ohňom lásky jasá:
70 „Brat, naša láska nezná žiadnej biedy
a našu túžbu také dobro tíši,
že po inom nás pranič nerozsmädí.
73 Keby sme chceli sídliť vyššie v ríši,
boli by naše túžby v nesúlade
s tou, ktorá tuná od iných nás líši.
76 A súlad v týchto kruhoch vidno všade,
ak v láske byť je ozaj tu necesse
a ak vieš správne čítať v našom vzhľade.
76 ‒ 84 A súlad v týchto kruhoch vidno všade... ‒ Tému úplnej blaženosti duší v nižších stupňoch nebeskej sústavy bude vysvetľovať na vyššej rovine ešte cisár Justinián v nebi Merkúra (VI. spev, v. 112 ‒ 126). Latinské slovo „necesse“ znamená „treba“, „potrebné“ (nevyhnutné ap.) a „esse“ značí „byť“; obe slová sú zo súdobého filozofického slovníka.
79 Veď podstatou je tuná šťastným esse
to: Božiu vôľu sledovať, jej dráhu,
s ktorou sme tuná na spoločnom plese;
82 takže, či duše sa už z prahu k prahu
v kráľovstve kladú hor, či smerom dolu,
kráľ vždy nám zhodne plní našu snahu.
85 Náš mier sa celý kladie v jeho vôľu:
on je tým morom, k nemu cestu hľadá,
čo tvorí sám i príroda s ním spolu.“
88 Pochopil som, že na nebesách zhliada
sa všade raj, hoc miestami dážď sladší,
než v iných miestach, z milosti naň padá.
91 No ako keď nám jedno jedlo stačí,
hoc po ďalšom by ešte chuť nám prahla
‒ to pýta sa, a za tamto sa vďačí ‒
94 tak sa i teraz moje slová náhlia
spoznať to plátno, čo jej sľuby tkali,
v ňom celé tkanie k cieľu nedotiahla.
97 „Na vyššie nebo život dokonalý
kladie tú paniu,“ riekla, „podľa rady
ktorej dnes mnoho žien sa v závoj halí.
97 ‒ 99 „Na vyššie nebo život dokonalý / kladie tú paniu...“ ‒ Čiže sv. Kláru z Assisi (1194 ‒ 1253), zakladateľku rehole klarisiek, do ktorej vstúpila i Piccarda (v. 103 ‒ 105).
100 Až do smrti i spia i bdejú rady
s tým snúbencom, čo sľub z ich vlastnej vôle
i prijíma i s láskou svojou ladí.
103 Mladunká tiež som pred svetom v jej škole
sa ukryla i siahla po habite
a v ňom sa celá zamkla do rehole.
106 Muži, čo k zlu, nie k dobru, hnú sa hbite,
ukradli ma však mojej sladkej cele!
Len Boh vie, čím mi potom bolo bytie.
106 ‒ 108 Muži, čo k zlu, nie k dobru, hnú sa... ‒ Piccardin brat Corso násilím vyviedol sestru z kláštora, aby ju vydal za Rosselina da Tosa, jedného z vodcov Čiernych guelfov. Tým činom Piccarda, hoci proti svojej vôli, nesplnila rehoľné sľuby, ktorými sa zaviazala byť bezvýhradne snúbenkou Kristovou (pozri v. 100 ‒ 102). Už G. Villani naznačil súvislosť medzi slovom „zlo“ (tal. „male“) a prezývkou Donatiovcov „zlopovestní“, zlovestní („malefami“), pod ktorou boli známi vo Florencii (Kron. VIII, 39).
109 Tú žiaru tu, čo sprava sa ti stelie
a vyžaruje z prejasného zdroja
až tak, že plní naše kolo celé,
112 tiež stihla sudba, akou bola moja:
tiež bola sestrou, habit kryl jej plecia,
kým nestiahli jej hlavu spod závoja.
115 No hoci pre svet musela ho zriecť sa
‒ pre svet, čo bil i mrav i zákon svätý ‒
svoj závoj srdca nezložila predsa.
118 ‒ 120 V tom svetle veľká Konštancia svieti... ‒ Cisárovná Konštancia (1154 ‒ 1198); s jej menom sme sa už stretli v Očistci (III, v. 113, str. 31 a pozn. na str. 291). Podľa súdobej legendy, ktorú sčasti preberá i Dante, prinútili ju z politických dôvodov vystúpiť z palermského kláštora a vydať sa za Henricha Hohenštaufovského, budúceho cisára Henricha VI. (1191 ‒ 1197). V skutočnosti však Konštancia, teta bezdetného kráľa Viliama Dobrého (1166 ‒ 1189) ‒ a teda právoplatná dedička sicílskeho kráľovstva ‒ mníškou nikdy nebola, ani jej vek v čase vydaja nebol taký vysoký, ako ho zveličila spomínaná legenda (podľa nej mala až vyše päťdesiat rokov). Vydala sa tridsaťdvaročná za syna cisára Fridricha I. Barbarossu (ktorý sa mlčky označuje v Piccardinej reči ako „prvý vietor švábsky“); Henrichovi VI., svojmu mužovi, Piccardou nazvanému „druhým švábskym vetrom“, porodila ako štyridsaťročná budúceho cisára Fridricha II. (1194 ‒ 1250), ktorý sa stal nielen „tretím švábskym vetrom“ (zo Švábska totiž pochádzal tento cisársky rod), ale bol podľa Danteho i posledným skutočným predstaviteľom cisárskej mori (Hostina IV, III, 3). Po jeho smrti cisársky trón pokladal Dante za uprázdnený (napriek tomu, že boli potom zvolené i viaceré kniežatá za cisárov; neboli však korunovaní v Ríme a nevládli v Taliansku) až do príchodu Henricha VII. Luxemburského (1308 ‒ 1313).
118 V tom svetle veľká Konštancia svieti,
čo s druhým vetrom splodí švábskej sláve
poslednú moc, ten švábsky vietor tretí.“
121 Tak riekne mi a začína hneď „Ave
Maria“
pieť a v speve sa mi stráca
jak ťažká vec, čo mizne v prúdy tmavé.
121 ‒ 123 Tak riekne mi... ‒ Motív vody sa zjavuje v tomto prirovnaní na konci spevu rovnako ako v prvom prímere na jeho začiatku (v. 10 ‒ 18). Symetrie však presahujú i hranice spevov, ba i celých kantík: Konštancia sa spomína v Očistci v treťom speve, rovnako ako v Raji. Dante v tomto speve nepoznáva Piccardu pre jej novú, nepomerne väčšiu krásu, ako v Očistci zas nemohol poznať jej brata Foreseho pre jeho prenáramnú schudnutosť atď.
124 A moja tvár, prv inam nehľadiaca,
keď som už zdvihol svoje oči stadiaľ,
sa teraz smerom k väčšej túžbe vracia ‒
127 a zas som drahú Beatrice zbadal.
No prudký jas sa tak mi v oči vhrúžil,
že zrak ho zniesť už ozaj neuvládal
130... a k otázkam tiež pomalšie som krúžil. ‒ V súlade s „najpomalejším nebepásom“, čiže s pomalým obehom Luny, aj Dante pomalšie „krúžil k otázkam“ súvisiacim s Piccardinou rečou, ktoré mu zodpovie v nasledujúcich dvoch spevoch Beatrice. Už doterajší interpreti si všimli, že prudký jas Beatricinej krásy, až „zrak ho neuvládal“ (v. 128 ‒ 129), má kontrastovať s vyšším stupňom blaženosti Beatrice vo vzťahu k dušiam v sfére Luny. Domnievame sa, že je to presne tak i preto, lebo jedine na tomto mieste z celého Raja vlastnosť planéty (Luny) korešponduje s počínaním Danteho, kým pri prechodoch na iné planéty sa bude pripodobňovať povahe danej planéty stupňovaný Beatricin jas.
130 a k otázkam tiež pomalšie som krúžil.

Spev štvrtý

1 Z dvoch v rovnej diali oddialených jedál,
rovnako vábnych, hoc by zmieral hladom,
slobodný muž by žiadne k zubom nedal.
1 ‒ 6 Z dvoch v rovnej diali oddialených jedál... ‒ Trojica príkladov pripomína i v Danteho dobe rozšírené „exemplum“ s Buridanovým oslom, ktorý medzi dvoma rovnakými kopami sena zhynul hladom. Tretí príklad je pravdepodobne ozvenou Ovidiovho obrazu: „Tak ako hladom týraný tiger, keď začuje zrazu / v rozličných dolinách bučať dve čriedy, bezradne stojí, / na ktorú najprv sa vrhnúť, a rád by sa na obe vrhol...“ (Metamorfózy V, v. 164 ‒ 166, str. 99). Dante nevie, s ktorou z dvoch otázok vzťahujúcich sa na predošlý spev má začať.
4 Tak by sa chvel strach v baránkovi mladom
z dvoch vlkov rovno vzdialených; tak vháňa
do úzkych psa pár laní rovných vzhľadom.
7 Nuž, ak som mlčal, nepatrí mi hana,
nepatrí, pravda, duši ani chvála,
že párom pochýb bola takto hnaná.
10 Hej, mlčal som, no v tvár mi vmaľovala
pár otáznikov túžba až tak vrelá,
že reč by viac ju nevyjavovala.
13 Tak ako krutý hnev reč od Daniela
skrotila v Nabuchodonozorovi,
tak pôsobí i moja pani skvelá
13 ‒ 27 Tak ako krutý hnev reč od Daniela / skrotila v Nabuchodonozorovi... ‒ Babylonský kráľ Nabuchodonozor (604 ‒ 562 pr.n.l.) mal ‒ podľa rozprávania v Biblii ‒ sen, na ktorý zabudol a žiadal svojich mudrcov, aby mu ho pripomenuli a vyložili. Keďže to nevedeli, chcel ich dať všetkých povraždiť. Prorok Daniel mu však sen rozpovedal a odkryl i jeho zmysel, čím upokojil kráľov hnev. Podobne stíšila Beatrice Danteho nepokoj a rozriešila jeho váhanie, ktorej z dvoch otázok má dať prednosť. Sformulovala ich i dala na ne odpoveď. Prvá otázka sa týka nižšej odmeny v nebi za nesplnenie sľubov, zapríčinené cudzou zvôľou (v. 19 ‒ 21), ako v prípade Piccardy Donatiovej a cisárovnej Konštancie (pozri predošlý spev, v. 106 ‒ 108 a 112 ‒ 117). Druhá mieri na klamný dojem, ktorý Dante nadobudol o nebi Luny ako o stálom sídle Piccardy a jej družiek a ktorý by dával za pravdu Platónovmu učeniu, že duše sídlia na hviezdach, odkiaľ schádzajú do ľudských tiel a kam sa po ich smrti vracajú (pozri v. 52 ‒ 55). Nebezpečnejšou, bludnejšou („viac žlče má“) je podľa Beatrice pochybnosť druhá.
16 a „Dobre vidím,“ riekne, „jak ťa troví
vnútri pár túh, čo tú strasť dnu tak drvia,
že ani dych ti z úst ju nevysloví.
19 Ty dôvodíš: ak dobrá vôľa trvá,
prečo sa cudzím násilníckym zvratom
má zo zásluh mi ubrať čo len mrva?
22 Druhá z tých pochýb utkvieva ti na tom,
že duše možno hviezdam do náruče
sa vracajú, tak ako učí Platón.
25 To je tých dvoje otázok, čo tlčie
ti na srdce a rovnako ho morí:
nuž začnem s tou, čo má z tých dvoch viac žlče.
28 Samuel, Mojžiš, Ján (z dvoch hociktorý)
či Seraf, čo sa najblíž k Bohu kloní
(ak o Márii priam sa nehovorí),
28 ‒ 36 Samuel, Mojžiš, Ján... ‒ Všetky mená sa týkajú najväčších predstaviteľov biblického Starého i Nového zákona, ktorí však rovnako ako Piccarda a Konštancia, čiže duše s najnižším stupňom blaženosti, sú spolu s nimi v prvom kruhu Raja, v Empyreu. Jeden z najstarších komentátorov BK, Benvenuto, charakterizuje Samuela ako „veľkého proroka, ktorý pomazal Dávida za kráľa“. S Mojžišom, Jánom Krstiteľom a s Máriou sa stretneme ešte v Empyreu (Raj XXXII, v. 31 ‒ 132), apoštola Jána predstavuje Dante v spevoch XXV ‒ XXVI a Serafov v speve XXVIII, v. 98 ‒ 102.
31 nemajú v inom nebi svoje tróny
než duše, ktoré tuná zdravili ťa,
a večnosť väčšiu nemajú než ony;
34 lež prvý kruh ich krásou s nimi skvitá,
kde sa len tým ich sladký život líši,
že večný dych v ňom rôznou mierou cítia.
37 Nie tuná majú sídlo v rajskej ríši;
tie duše tu sťa znak sa ukázali
zjaviť ti kruh, čo v najnižšej je výši.
37 ‒ 42 Nie tuná majú sídlo v rajskej ríši; / tie duše tu sťa znak sa ukázali... ‒ Tu Dante súčasne odhaľuje svoj umelecký postup: ak príchod jednotlivých druhov duší na jednotlivé planéty je iba „znakom“ ich nižšej či vyššej blaženosti, tak i jeho výstup na tieto hviezdy s Beatricou sa má chápať nie ako vystúp „reálny“, ale metaforický opis intelektuálnej reality, ktorý mu umožňuje konštruovať tretiu kantiku podobne ako dve predošlé v podobe púte záhrobnými ríšami (N. Sapegno).
40 Tak Božia reč sa v symboly vám halí,
bo ľudský duch len na zmyslovom vneme
načerpá to, čo v ume dôjde chvály.
43 Preto i Písmo sa k vám, deťom zeme,
znižuje tak, že na zjav Boží vnáša
nohu i dlaň, hoc inšie tají v téme.
43 ‒ 48 ... i s oným, ktorý zhojil Tobiáša. ‒ V Biblii (Písme, v. 43) sa zobrazuje i Boh ako človek a podobne aj archanjeli Gabriel, Michal a Rafael, ktorí sú podľa cirkevného učenia čistí duchovia. Rafael sa tu neuvádza menom, ale perifrázou, ako ten, kto zbavil starého Tobiáša slepoty (Tob. III, 25).
46 Veď Gabriela s Michalom či naša
Cirkev vám tiež jak ľudí nepredstaví ‒
i s oným, ktorý zhojil Tobiáša?
49 Čo Timeus však o dušiach vám javí,
nepodobá sa tomu, čo tu zrie sa,
pokiaľ sa zdá, že myslí tak, jak vraví.
49 ‒ 54 Čo Timeus však o dušiach vám javí... ‒ Platónov spis Timeus mohol Dante poznať v Calcidiovom latinskom preklade. V stredovekej filozofickej spisbe bol hojne citovaný. Beatrice už po tretí raz popiera jeho učenie (pozri v. 23 ‒ 24, v. 37 ‒ 38) o pobyte duší na hviezdach pred zostupom do tiel (aby sa stali „formou mäsa“) a po výstupe z nich.
52 Vraví, že duch sa vráti na nebesá
späť na tú z hviezd, z nej vtedy pooddelí
ho príroda, keď zeň chce formu mäsa.
55 No možno jeho výklad inam cieli,
než zneje reč ‒ a možno zmysel skrýva,
čo by sa nemal vysmiať celkom celý.
58 Ak mieni to, že svet hviezd na vás vplýva
v dobrom i v zlom, čím dôvodom je ctenia,
šíp z jeho luku v dáku z právd sa vrýva.
58 ‒ 63 Ak mieni to, že svet hviezd na vás vplýva... ‒ Dante do istej miery pripúšťal vplyv hviezd na sklony ľudí (Očistec XVI, v. 67 ‒ 76, str. 137 a pozn. na str. 324). O menách hviezd odvodených od mien bohov hovorí ešte v súvislosti s Venušou na začiatku VIII. spevu Raja (v. 1 ‒ 13),
61 Zásada táto, len zle pochopená,
tak zvládla svet, že hviezdy Jupiterom,
Merkúrom, Marsom s úctou zval z ich mena.
64 Tá druhá z pochýb, čo ťa plní šerom,
má menší jed; ak hneď aj v hruď sa vpije,
preč neodvedie mi ťa bludným smerom.
67 Že v očiach ľudí nespravodlivý je
náš spravodlivý súd ‒ ten jav sa týka
len vecí viery, nie však herézie.
70 No nech váš rozum ešte lepšie vniká
do tejto z právd, k nej túžby sa ti vlnia,
uspokojím hneď svojho túžobníka.
73 Hoc k násiliu, keď zločinec ho spĺňa,
neprispievajú ničím tí, čo trpia,
ich duše zaň sa neospravedlnia.
76 Ak vôľa nechce, zlá ju neotupia;
lež ako oheň, hoc ho sto ráz hnetie
násilie k zemi, vždy zas nahor stúpa.
79 Duše, čo i len málo so zlom späté,
sledujú moc, jak vôle tých dvoch paní,
čo mohli späť sa vrátiť v miesta sväté.
79 ‒ 87 Duše, čo i len málo so zlom späté, / sledujú moc... ‒ K tejto myšlienke sa Beatrice vráti ešte vo v. 106 ‒ 108. Dante sa tu opiera o Aristotelovu Etiku, v ktorej sa vraví, že „veci, ktoré sa robia zo strachu, sú zmiešané z dobrovoľného s nedobrovoľným“ (Et. III, I). ‒ Sv. Vavrinec, rímsky diakon, bol podľa cirkevnej tradície za živa upečený na rošte za vytrvalosť vo viere v roku 258, počas vlády cisára Valeriána. ‒ Muzio Cordo, s prímením Scaevola (Ľavák), legendárny rímsky hrdina, vnikol do etruského tábora, aby zabil kráľa Porsennu. Keď sa mu to nepodarilo, vložil pred ním „nešikovnú“ ruku do ohňa, aby ju potrestal, ale aj aby ukázal odhodlanie rímskej mládeže ubrániť slobodu Ríma za každú cenu.
82 Ak boli by tak pevné v odhodlaní
jak Vavrinec, čo horel do posledka,
či Múcius, tak prísny k svojej dlani,
85 aj ich by bola hnala vôľa všetka
na cestu späť, z nej s násilníkom zišli;
no takú pevnú vôľu zrieť len zriedka.
88 A v týchto slovách, ak sa ti v um vtisli
náležite, som v pochybu jas vniesla,
čo ešte viac ráz temnela by v mysli.
91 No tu už oči nový taj ti kreslia,
z neho by duša sama východiska
si nenašla, skôr znavená by sklesla.
94 Snáď z mojich slov i to sa ti v um vtíska,
že svätá duša nesklame um niečí,
lebo je stále prvej pravde blízka.
94 ‒ 99 Snáď z mojich slov... ‒ Beatrice v prvej tercíne naráža na svoje slová z predošlého spevu, v. 31 ‒ 33 ‒ a v druhej na slová Piccardine (III, v. 117).
97 A tu, hľa, čuješ Piccardu, jak svedčí,
že Konštanciu v srdci závoj zdobí
ďalej ‒ čím zdá sa, že mi protirečí.
100 Tak často, brat, chce pred útokom zloby
uniknúť tvor, že vtedy nečakane
i proti vôli to, čo nemá, zrobí.
103 Jak Alkméon, keď na otcovo prianie
vyhasí mať a z povinnosti syna
chtiac chrániť cit, sám bezcitným sa stane.
103 ‒ 105 Jak Alkméon... ‒ Alkméon, aby pomstil otca Amfiaraa, zabil svoju matku, príčinu jeho smrti. Dante ho spomína spolu s matkou Erifylou už v Očistci (XII, v. 49 ‒ 51, str. 100 a pozn. na str. 315). Príbeh tohto hrdinu poznal Dante najmä zo Statiovej Tebaidy, tuná jeho verše však viac upomínajú na Ovidiove Premeny: „Otcovu skazu syn Alkméon pomstí matkinou smrťou, / a tak tým pobožným skutkom zároveň spácha i zločin.“ (Metamorfózy, str. 181.) Pomstiť zavraždenie otca patrilo v staroveku k povinnostiam detí. Alkméon teda „konal nie podľa úplnej vôle, s ktorou by v každom prípade bol unikol matkovražde, ale podľa vôle inej, podmienenej, keď bral ohľad iba na svoj cit voči otcovi a na domnelú povinnosť pomstiť ho“ (N. Sapegno).
106 ‒ 108 ... že s násilím i vôľa dôjde zhody... ‒ Pozri v. 79 ‒ 81 a príslušnú poznámku.
106 Sem, v tento bod, chcem, nech tvoj um sa vpína:
že s násilím i vôľa dôjde zhody,
a preto sa jej neodpúšťa vina.
109 Úplná vôľa nedopúšťa škody,
no pripúšťa, ak chceš ujsť väčšej zlobe,
nech v strachu duch sa z menšej vyslobodí.
112 Reč Piccardina vraví o spôsobe,
ním mieni vôľu úplnú, kým moja
znie o inej, no pravdu máme obe.“
115 Tak vlní sa tok zo svätého zdroja,
zeň každá pravda vrie ‒ až jeho sila
každú z dvoch túh mi vplaví do pokoja.
118 „Ó, milá Boha milého, ó, víla,
jej reč ma,“ rieknem, „v svojom vlnobití
i žiarení už celkom oživila,
121 tak hlboké, nie, nie sú moje city,
aby ti vďaku mohli splatiť vďakou ‒
no kto to zrie a vie, sa odvďačí ti.
121 ‒ 123 ... tak hlboké, nie, nie sú moje city... ‒ Tieto verše sú „echom“ slov Eneových k Didone: „My ani ktokoľvek iný / z trójskeho rodu, čo je rozsiaty po veľkom svete, / nemáme možnosť, Dido, vzdať ti príslušnú vďaku. / Kiež ťa bohovia... zahrnú dôstojnou odmenou!“ (Eneida I, v. 600 ‒ 605, str. 26.) Podobne aj oslovenie Beatrice ako „bohyne“ (v. 118) bolo zas ozvenou Eneovho príhovoru k bohyni Venuši („Si bohyňa iste“, str. 17).
124 Duch nesýti sa stravou hocijakou
a okrem pravdy, čo mu dá dôjsť mieru,
niet iných právd, čo dotkli by sa zrakov.
127 Do nej sa vloží ako zviera v dieru,
keď príde k nej ‒ a smie vojsť roztúžene;
ak nie, je márna každá túžba veru.
130 Cez ňu však pučí, jak puk zo zelene,
z úpätia pravdy pochybnosť, ňou krv a
príroda v nás ‒ nás z vŕšku na vrch ženie.
130 ‒ 135 Cez ňu však pučí, jak puk zo zelene, / z úpätia pravdy pochybovať, ňou krv a... ‒ Stupňovité poznávanie pravdy vedie po objasnení jednej otázky k novej „pochybnosti“, k otázke o pravde ďalšej. Po Beatricinom výklade rozptyľujúcom Danteho pochybnosť, či je spravodlivé, aby Piccarda a Konštancia mali nižší stupeň blaženosti v nebi pre cudzie násilie na nich spáchané (pozri v. 19 ‒ 21), básnik pripravuje ďalšiu otázku, či za nedodržaný sľub (čo aj nie celkom z vlastnej viny) možno poskytnúť nejakú inú náhradu. Pritom je pozoruhodné, že súvislosť týchto dvoch pochýb autor naznačuje aj rovnakou rýmovkou „-ura“ na obidvoch miestach, teda na začiatku spevu („cura ‒ dura ‒ misura“, v, 16‒21; v preklade: „drvia-trvá-mrva“) i na jeho konci („natura-assicura-oscura“; v preklade: „krv a ‒ prvá ‒ brva“, v. 130 ‒ 135). Je to ojedinelá výnimka spod pravidla, podľa neho v rámci toho istého spevu sa nesmie u Danteho zopakovať už raz použitá rýmovka. Ak sa predsa zopakuje, vždy zdôrazní dané miesta, ktoré kompozične mimoriadne úzko súvisia.
133 To s úctou zas, jak od samého prva,
núka ma, pani, prosiť neskonale
o jas z tej právd, k nej v tmu sa mi hne brva.
136 Chcem znať, či tvor smie zložiť k vašej chvále
za nesplnenie sľubu dary iné,
čo vašim váham neboli by malé.“
136 ‒ 138 Chcem znať, či tvor smie zložiť k vašej chvále / za nesplnenie sľubu dary iné... ‒ Na túto otázku odpovie Beatrice v nasledujúcom speve (v. 13 ‒ 84).
139 Tu tak vzplál zrak, zrak božskej sprievodkyne,
že božské iskry lásky som v ňom zhliadol,
až zmysly hasli ako pri vidine
142 a takmer v mdlobe tvár som sklonil nadol.

Spev piaty

1 „Ak v páli lásky viac môj zrak ti sála,
než lásky v očiach na zemi sa zračia,
takže ti zrak priam zmára táto páľa,
4 nečuduj sa: bo v zrak ten plam mi vtláča
vid dokonalý, ktorý, jak sa učí,
tak potom v dobre naučenom kráča.
7 Dobre už zriem, jak plá i tvoj duch v lúči
večného svetla, ktoré, keď vám svitá,
zažne váš cit a lásku rozhorúči.
10 Ak iná vec vám zvodmi lásku schýta,
je to len dáky odblesk tejto žiary,
zle poznaný, čo cezeň vám z nej kmitá.
13 Chcel by si znať, či môžu iné dary
nahradiť sľub, čo nebol dodržaný,
tak, že sa duša s Bohom neznesvári?“
13 ‒ 15 Chcel by si znať, či môžu iné dary / nahradiť sľub... ‒ Beatrice začína odpovedať na otázku, ktorú jej Dante položil v závere predošlého spevu (v. 136 ‒ 138), týkajúcu sa Piccardy Donatiovej a cisárovnej Konštancie, prinútených cudzou vôľou vzdať sa rehoľného sľubu.
16 Tak začala spev tento moja pani
a ako ten, kto prejav nepreruší,
pokračovala v svätom rokovaní:
19 „Najväčší dar, čo dobrý Boh dal duši,
v ňom jeho štedrosť nielen vyvrcholí,
no najviac jeho dobrote i sluší,
19 ‒ 24 Najväčší dar... ‒ O slobodnej vôli hovorí už Danteho Vergilius v Očistci, pripomínajúc, že k tomuto problému sa vráti Beatrice v Raji (Očistec XVIII, v. 46 ‒ 75, str. 150 ‒ 153 a pozn. na str. 328).
22 je sloboda, je voľnosť daná vôli,
ňou umné tvory, každý zvlášť i spolu,
obdarení i budú, sú, i boli.
25 Keď správne zrieš, zrieš stúpať ku prestolu
vysokú cenu sľubu, ak sa pri ňom
vôle vzdáš sám a Pán ti prijme vôľu.
28 Bo k uzavretiu zmluvy s Hospodinom
v obeť sa dáva tento dar, nie padež,
a dáva sa, jak vravím, vlastným činom.
31 Akú tu potom náhradu už kladieš?
Ak užiť chceš, čo dal si v prospech niečí ‒
chceš, nech ti dobrú prácu spraví ‒ krádež!
34 Teraz už poznáš z problémov ten väčší.
No keďže Cirkev sľubu vše i zbaví,
čím mojej pravde, zdá sa, protirečí,
37 nevzdiališ sa hneď od takejto stravy:
ten drsný krm ísť od stola ti nedá,
bo žiada pomoc, kým sa v tebe strávi.
37 ‒ 39 ... nevzdiališ sa hneď od takejto stravy... ‒ Metafora, prirovnávajúca múdrosť k strave, sa objavuje v BK často. Tvorí i názov samostatného Danteho diela Hostina (Convivio). O celej Danteho vízii obsiahnutej v BK povie Danteho prapraded Cacciaguida, že má byť drsnou, ale zdravou stravou pre čitateľov („Lebo tvoj hlas, hoc tak by drsnel k strave / na prvý raz, že by až vnútro hnietol, / po strávení len posilní vždy zdravie“, Raj XVII, v. 130 ‒ 132).
40 Nuž k mojim slovám um si otvor teda
a skry ich dnu, bo poňať veci nové
bez zachovania nie je ešte veda!
43 Dve veci totiž ležia na osnove
takýchto obiet: v jednej máte látku,
z nej robia sa ‒ a druhá dohodou je.
46 Tá posledná vás viaže do ostatku,
kým nesplní sa (o nej slová priame
a presné som už riekla na začiatku).
46 ‒ 48 Tá posledná vás viaže do ostatku, kým nesplní sa... ‒ Čiže dohoda, sám sľub, o ktorom Beatrice hovorila vo v. 25 ‒ 33.
49 Preto Žid musel na výšach či v chráme
klásť obeť vždy, i keď druh zemských statkov
sa menil vše, jak viem, že je ti známe.
52 V tej prvej veci, označenej látkou,
sa síce zmeny v daroch nevylúčia
a nahradiť sa môžu inou splátkou,
52 ‒ 60 V tej prvej veci, označenej látkou... ‒ Podľa Danteho samotný sľub nemožno zrušiť, no sľúbenú vec v nevyhnutných prípadoch možno nahradiť inou vecou, pravda, s dvoma podmienkami: so súhlasom predstaviteľa cirkevnej moci (o skrútnutí „i zlatého i strieborného kľúča“ pozri Očistec IX, v. 117 ‒ 129, str. 80 ‒ 81 a pozn. na str. 308 ‒ 309) a s vyššou hodnotou veci nahrádzanej, než bola pôvodne sľúbená („ak prvá vec vo veci za náhradu / jak štvorka v šestke nie je obsiahnutá“, v. 59 ‒ 60). Tak vysvetľuje toto miesto jeden z najstarších komentátorov, ktorý sa poznal s Dantem a ktorého za kvalitu výkladu nazvali „Ottimo“ (čiže „najlepší“).
55 no meniť kríž sa sotva odporúča
zo svojvôle a najmä bez skrútnutia
i zlatého i strieborného kľúča.
58 A o zámene každý hlúpo húta,
ak prvá vec vo veci za náhradu
jak štvorka v šestke nie je obsiahnutá.
61 Ale ak dáka vec má takú vládu,
že stiahne váhy vždy jej objem hrubý,
náhrady darmo na misku sa kladú.
61 ‒ 63 Ale ak dáka vec má takú vládu... ‒ Predpokladá sa, že Dante tu opäť mieri na Piccardin a Konštanciin rehoľný sľub a tým aj vysvetľuje ich nižší stupeň blaženosti.
64 Neberte, ľudia, na žart svoje sľuby;
dodržte ich, no nesľubujte veci
slepo jak Jefté, čo si dcéru zhubí,
64 ‒ 72 ... no nesľubujte veci / slepo jak Jefté... ‒ Sudca Jefté podľa rozprávania v Biblii sľúbil Bohu, ak mu dopraje víťazstvo nad Amončanmi, ako zápalnú obetu obetovať to, čo pri jeho návrate prvé vyjde z brány domu. Vyšla jeho jediná dcéra a sudca ‒ hoci už s pochopiteľnou bolesťou ‒ sľub splnil (Kniha sudcov XI, 30 ‒ 40). Uvádza sa viacero autorov odsudzujúcich Jefteho sľub. Danteho syn Peter, jeden z vykladateľov Božskej komédie, cituje k tomuto miestu aj Izidora Sevilského (umiestneného autorom BK do prvého kruhu mudrcov v X. speve Raja, v. 131), ktorý dáva prednosť nedodržaniu zlého či neobozretného sľubu: „Bezbožný je sľub, ktorý sa spĺňa za cenu zločinu.“ Druhý príklad na rovnako nerozumný sľub je z gréckej antiky. Kráľ Agamemnon, aby mohol vyplávať s vojskom proti Tróji, sľúbil obetovať bohyni Diane to najkrajšie, čo sa v tom roku narodí v jeho kráľovstve. Najkrajšou bola jeho dcéra Ifigénia, Dante sa tu opiera o Cicerónov spis O povinnostiach (De officiis III, 25), rovnako odsudzujúci Agamemnona, ktorý „radšej nemal sľub splniť, než sa dopustiť takého strašného zločinu“.
67 ktorý mal radšej „Zle som spravil“ riecť si,
než splniť sľub a spraviť čos’ tak hlúpe
ako ten kráľ, v ňom vodcu mali Gréci,
70 preň dcéra si nad krásnou tvárou zúpie
a nad zlou sudbou u Ifigénie
múdrym i hlúpym ten kult líca skúpe.
73 Ó, kresťania, krok váš nech vážnejší je:
nebuďte ako v každom vetre perie
a neverte, že každý tok vás zmyje.
76 Nový i Starý zákon veď vás k viere!
Veď, pastier Cirkvi, statočný a priamy!
Len to vás viesť má k spáse v správnom smere.
79 Ak túžba zlá vás krikom inam mámi,
buďteže ľuďmi, nie splašeným stádom,
nech nesmeje sa žid z vás medzi vami.
82 Nebuďte ako baran v bujstve mladom,
čo vzdá sa mlieka matere i skrýše
a roztopašne v bralách blúdi s hladom.“
85 Tak pani ku mne, ako sa tu píše.
Potom už vzhliadne celá roztúžená
do inej časti, do živejšej vyše.
88 Jej zmĺknutie a vzhľad, čo tiež sa zmieňa,
i vo mne smäd už umlčali celý,
v ňom bol by um chcel ďalšie objasnenia.
91 A ako šíp, čo skorej utkvie v cieli,
než stíchne struna, my tiež ako strela
do druhej ríše sme vtom prileteli.
91 ‒ 93 A ako šíp... ‒ Druhou ríšou sa rozumie nebo planéty Merkúra.
94 Zdala sa pani taká preveselá,
keď stretla sa s tým nebom rozžiareným,
že hviezda s ňou sa väčšmi rozoskvela.
97 Ak usmiala sa hviezda premenením,
jak vzplál som ja ‒ ja, čo už od prírody
na všetky možné spôsoby sa mením!
100 Jak z rybníkov, z ich čistej, tichej vody
stúpa roj rýb, bo myslia si, že paša
s príchodiacimi do ich ríše vchodí,
103 tak viac než tisíc svetiel k nám sa znáša
a čujem, ako v každom chvála zneje:
„Hľa, tu je ten, s ním vzrastie láska naša!“
106 Keď každé už sa pri nás rozoskveje,
zriem jednu tôňu tonúť v takej slasti,
že sa z nej jas priam ako z blesku leje.
106 ‒ 108 ... zriem jednu tôňu tonúť v takej slasti, že sa z nej jas priam ako z blesku leje. ‒ „Tôňou“ (l’ombra) menuje Dante telesné „podoby“ duší, ktoré stretá záhrobnými ríšami (teóriu „tôní“ vkladá do úst básnika Siatia v XXV. speve Očistca, v. 79 ‒ 108, str. 213 a pozn. na str. 346). Domnievame sa, že Dante na tomto mieste mimoriadne funkčne použil tento termín „tôňa“: 1. dosiahol paradox, ktorý je akoby rozvinutím oxymora „žiarivá tôňa“; 2. touto hyperbolou (že tôňa produkuje žiaru prudkú ako blesk) urobil predel medzi podobami duší, ich „tôní“ z predošlého neba Luny, v ktorom ešte z ich jasu bledo presvitali pozemské obrysy, kým tuná, v nebi Merkúra, žiara vychádzajúca z očí (v. 125) úplne ich črty zastiera a ponecháva postavám len vonkajšie tvary (na ďalších planétach zmiznú i tieto a celá „tôňa“ bude ukrytá v sférach, v guliach jasu). V poslednom verši predošlej tercíny („Hľa, tu je ten, s ním vzrastie láska naša!“, v. 105) niektorí bádatelia vidia náznak, akoby Dante „predvídal“ svoje budúce umiestnenie práve medzi týmito dušami, medzi ktorými najväčšia žiara patrí cisárovi Justiniánovi ‒ podobne ako v treťom speve cisárovnej Konštancii.
109 Zváž, čitateľ: ak to, čo znáš tu sčasti,
nešlo by k celej zvesti od náznaku,
po nej by chuť ti pôsobila strasti ‒
112 a podľa seba pochopíš, až akú
túžbu som mal ich stav znať v nebi onom,
v ňom sa ich svetlá objavili zraku.
115 „Ó, dobre zrodený, čo Milosť k Trónom
Večného víťazstva ísť dovolí ti
pred koncom boja, pred víťazným skonom,
118 svetlo, čo všade po nebi sa cíti,
rozžíha nás; nuž zjasniť môžme v mnohom,
čo zvedieť chceš, a duch tvoj bude sýty.“
121 Tak jeden z nich mi riekne krásnym slohom
a moja pani „Vrav, vrav“ s láskou v hlase
hneď dokladá, „a ver im ako bohom.“
124 „Dobre už zriem, jak sám sa v svojom jase
zahniezďuješ i jak ti z očí šľahá,
kým usmievaš sa, jas vždy v prudšej kráse,
127 no neviem, kto si, hodná duša drahá
a prečo patríš hviezde tohto kola
ukrytej ľuďom v cudzích lúčoch blaha.“
127 ‒ 129 ... a prečo patríš hviezde tohto kola / ukrytej ľuďom v cudzích lúčoch blaha. ‒ Dante okrem identity postavy („neviem, kto si“) žiada súčasne aj vysvetlenie, prečo stupeň jej blaženosti zodpovedá nebu Merkúra, ktorý „býva zakrytý lúčmi slnka viac než každá iná hviezda“ (Hostina II, XIII, 11).
130 Tak zasa hlas môj k onej žiare zvolá
vraviacej prv ‒ čím zjasnie zjav jej milý,
že žiarnejšou je viac, než predtým bola.
133 A jak sa slnko skryje v krátkej chvíli
prílišným svetlom, len čo teplá sila
mu okolité pary porozptýli,
133 ‒ 139 A jak sa slnko skryje v krátkej chvíli... ‒ I toto krásne prirovnanie možno chápať ako pokračujúcu hyperbolu, že „tôňa“ sa stane až slnkom. Domnievame sa totiž, že prirovnanie ani inak nie je náhodné, ale že súvisí s Danteho predstavou o pápežstve a cisárstve ako o dvoch slnkách („Kde je ten Rím, v ňom slnká dve si svietia...“, Očistec XVI, v. 106 a ďalšie, str. 138 a pozn. na str. 325), s predstavou protikladnou inej súdobej predstave, ktorá videla cisárstvo iba ako mesiac, ako odrazenú žiaru slnka-pápežstva. Touto „slnečnou tôňou“ je tu práve cisár, slávny zákonodarca Justinián (pozri šiesty spev, v. 10 ‒ 12), ktorého reč obsiahne celý jeden spev, čo je zjav celkom výnimočný v celej Božskej komédii.
136 prílišnou slasťou svätá bytosť milá
odela sa mi v svoju žiaru veľkú
a takto skrytá, skrytá odvetila
139 mi to, čo ďalšia pieseň spieva v celku.

Spev šiesty

1 „Od dňa, v ňom orla Konštantín v let strojil
späť proti dráhe nebies, ňou šiel v boje
váš predok, čo sa s Laviniou spojil,
1 ‒ 9 Od dňa, v ňom orla... ‒ Cisár Konštantín Veľký (274 ‒ 337 n.l.) preniesol roku 330 svoje sídlo do Byzantu (mesto sa podľa neho nazvalo Constantinopolis). Dante mu nepriamo, ústami cisára Justiniána, vyčíta priam protiprirodzenosť tohto činu, vyjadrenú opačným pohybom cisárskeho orla oproti dráhe hviezd, ktoré sa pohybujú z východu na západ, a proti dráhe, ktorú v súhlase s nimi sledoval z porazenej Tróje Eneas, prapredok Rimanov, smerujúci do Talianska, kde ho čakali boje, ale aj založenie budúceho impéria, spečatené manželstvom s dcérou latinského kráľa, s Laviniou. Dante po výčitkách Konštantínovi za domnelú donáciu, odstúpenie svetskej moci nad Rímom a okolím pápežovi a udelenie majetkov (Peklo XIX, v. 115 ‒ 117, str. 159 a pozn. na str. 385; a Očistec XXXII, v. 124 ‒ 129, str. 273 a pozn. na str. 359) pripája tu výčitku ďalšiu za prenos cisárskeho sídla z Ríma!

Nie náhodou v VI. speve Očistca sa Dante v mene „ovdovenej“ Romy (Ríma) obracia na súdobého cisára (Alberta Habsburského): „Prečo, môj cisár, prečo so mnou nie si?“ (Očistec VI, v. 114.) Rovnako nie je náhoda, že celá útočná digresia Danteho v tomto speve Očistca („Och, Itália..., nie pani krajín...“, v. 76 ‒ 78) sa začína citátom z cisára Justiniána, v ktorého zákonníku sa konštatuje, že „Itália nie je provinciou, ale paňou provincií čiže krajín (pozri Očistec, pozn. na str. 299) ‒ a že o niekoľko tercín ďalej sa výslovne uvedie meno Justiniánovo: „Načo ti uzdy spravil na zákone Justinián...?“ (Očistec, VI v. 88 ‒ 89, pozn. na str. 299.) Do tretice dodajme, že nie je náhodné ani umiestnenie tejto výsostne politickej témy práve do šiesteho spevu Raja, práve tak, ako bolo presne motivované zaradenie politických tém do šiesteho spevu aj v oboch predošlých kantikách. So stupňovaním námetu vzrastá i „hodnosť“ tých, čo o ňom hovoria: v Pekle vzdelaný sveták Ciacco sa oslovuje o osudoch mesta (Florencie, v. 64 ‒ 75, str. 55), v Očistci básnik Dante o položení talianskej krajiny a jej národa (v. 76 ‒ 151; str. 52 ‒ 57) a v Raji sám cisár a zákonodarca určuje príčiny zlého stavu sveta, pričom podá i prehľad vývinu samého cisárstva (v. 28 ‒ 96).

V Danteho časoch totiž číslo 6 bolo (podľa Etymológií Izidora Sevilského, ktorého Dante spomenie v X. speve Raja, v. 131) ekvivalentom politiky čiže dobre usporiadanej vlády. Danteho kompozičné umenie je mnohorako pospájané so súdobými a pochopiteľne i staršími mysliteľskými prúdmi.

V prvých troch tercínach je obsiahnutý časový údaj, že dvesto rokov po Konštantínovom premiestnení hlavného mesta ríše do Konštantínopola sa ujal vlády v ňom panovník, preslávený zvodom a úpravou rímskeho práva.

4 už dvesto liet vták Boží hniezdo svoje
až v samom konci Európy mal znova,
odkiaľ prv vyšiel z blízkych vrchov Tróje,
7 kde v tieň pier svätých svetovládu schová:
jej uzdami si ruky poovíjam,
keď dajú mi ju moji predchodcovia.
10 Cisár som bol a zvem sa Justinián.
Tam z prvej lásky nadchla si ma páľa,
aby som zákon povyplietal z lián.
10 ‒ 12 Cisár som bol a zvem sa Justinián... ‒ Narodil sa roku 482, cisárom bol od roku 527 do roku 565. Prirodzene, v Danteho básnickom systéme, pracujúcom s etymológiami, už samo meno tohto panovníka obsahuje akoby predurčenie, aby sa venoval zákonom a spravodlivosti. No nielen Dante pokladal meno Justiniána za odvodené od slova „iustitia“ (spravodlivosť). I náš básnik Ján Kollár v „Léthé“, štvrtom speve svojej Slávy dcery, kam (inšpirovaný Dantem a Vergiliom) umiestňoval významných Slovanov a ich dobrodincov do slovanského neba, postaví tomuto panovníkovi pomník s nápisom: „Upravda neb Justinián Velký“ (IV, zn. 42). Vo Výklade ku Slávy dcere uvádza i pramene, podľa ktorých Justinianus je prekladom slovanského mena Upravda alebo Pravda, svedčiaceho o jeho slovanskom pôvode. Napokon i heslo v III. zv. Enciclopedia Dantesca ako jeho rodisko uvádza miesto v Makedonii, blízko dnešného mesta Uskub, a pripúšťa, že Justinián pochádzal z ilýrskej porímštenej rodiny. Strýk podobného mena, Justinus, pochádzal rovnako zo skromných vrstiev, no z vojenskej dráhy sa vyšvihol až na cisára a svojho synovca urobil pred koncom svojho života spoluvladárom.
13 ‒ 19 Skôr než sa moja práca započala... ‒ Čiže práca na diele Corpus iuris civilis. Podľa niektorých bádateľov Danteho údaj o Justiniánovom monofisizme (uznávajúcom v Kristovi len jednu, božskú prirodzenosť) je mylný. Pápež Agapita (533 ‒ 536) išiel do Carihradu ujednať mier medzi Justiniánom a Teodatom, kráľom Gótov, a tomuto pobytu niektorý zo stredovekých historikov pripísal Agapitov vplyv na Justiniánovu konverziu.
13 Skôr než sa moja práca započala,
z Krista som v jednu prirodzenosť veril
a viera tá sa nezdala mi malá.
16 Až blud môj pápež Agapita preryl:
on ‒ že mal vskutku od Boha dar reči ‒
on s pravou vierou úplne ma zmieril.
19 Uveriac mu, som veril, jak sa svedčí,
a videl som, čo vidíš ty, v čom zhoda
s vierou je vždy i čo sa viere prieči.
22 Keď sa už s Cirkvou moje kroky schodia,
tu z Božej vôle takou láskou hára
mi k práci hruď, že celá sa jej oddá.
25 Odovzdám zbrane do rúk Belisára;
že samo nebo vedie mu meč v boji,
môj duch sa iba o zákony stará.
25 ‒ 27 Odovzdám zbrane do rúk Belisára... ‒ Generála, ktorý porazil Vandalov v Afrike (r. 533) a úspešne bojoval proti Ostrogótom v Taliansku (r. 535). - Pri takomto spoľahlivom veliteľovi vojsk sa cisár mohol starať iba o zákony a spravodlivosť, čo je podľa Danteho hlavnou úlohou panovníka. Justinián mu stelesňuje takýto typ.
28 Tu, hoci odvet môj už koniec strojí
na tvoju prvú otázku ‒ jej hroty
žiadajú však, nech čo-to popripojí,
28 ‒ 33 Tu, hoci odvet môj už koniec strojí / na tvoju prvú otázku... ‒ Na otázku z predošlého spevu vo v. 127 („no neviem, kto si“), v ktorej Justinián cíti skryté ďalšie podotázky, týkajúce sa rozbrojov medzi ghibellinmi a guelfmi (čiže „pradávneho sporu“, ním už Ciacco v VI. speve Pekla ‒ v. 64, str. 55, pozn. na str. 322 ‒ mieril na zápas procisárskych a propápežských stúpencov). Keďže súbor jeho zákonov ‒ a cisárska moc, podľa Danteho názoru, vôbec ‒ má byť zárukou nestrannosti, Justinián ukazuje, ako hrešia proti „orlovi“ (znaku cisárstva) nielen guelfovia, čo sa mu stavajú na odpor, ale i tí, čo si ho uzurpujú pre svoje úzke ciele, skrývajúc sa za ním, čiže ghibellini. Než sa vráti ku konkrétnej obžalobe oboch strán (vo v. 97 ‒ 111), vyspieva v rozsiahlej „digresii“ (ktorá však tvorí podstatu spevu) hymnus na historický let víťazného orla, začnúc rímskymi dejinami približne tam, kde dokončil ich opis Danteho predchodca, Vergilius.
31 aby si videl, silou akej zloty
aj uzurpátor hreší proti znaku,
ako aj ten, kto stavia sa mu proti.
34 Po Pallasovom skone hneď, hľaď, akú
úctu mal vták, keď Eneas z vĺn žiaľby
najvyššiu vládu zdedil pri tom vtáku!
34 ‒ 36 Po Pallasovom skone hneď... ‒ Eneov spojenec Pallas, jediný syn Gréka Evandra usadeného v Taliansku, padol v súboji s Turnom, no jeho smrť pomstil Eneas porážkou jeho vraha. Tým prešlo na Enea aj dedičstvo Evandrovho štátu, ktorý mal hlavné sídlo na Palatíne čiže v miestach budúceho cisárskeho paláca, centra rímskej ríše.
37 Vieš, že mal prvé hniezdo v múroch Alby
cez tristo liet pre svojich veľkých synov,
a nebyť boja troch a troch, i mal by.
37 ‒ 39 Vieš, že mal prvé hniezdo v múroch Alby... ‒ Mesto Alba Longa („Dlhá Biela“) založil Eneov syn Askanius. V ňom mali sídlo vládcovia pochádzajúci z Eneovho trojansko-latinského rodu. Časový údaj („cez tristo liet“) čerpá Dante z P. Orosia (predstaví ho v X. speve, v. 118 ‒ 120) a z Pokladu B. Latiniho (Peklo XV, v. 31 ‒ 124, str. 122 ‒ 128 a pozn. na str. 363 ‒ 370): podľa prvého z nich od pádu Tróje po založenie Ríma uplynulo 332 ‒ a podľa druhého 313 rokov. ‒ „Bojom troch a troch“ je víťazný boj Horatiovcov proti Curiaziovcom, ktorý znamenal definitívnu nadvládu Ríma. Danteho prameňom tu boli Livius a Orosius, ktorých cituje v Monarchii (II, X, 4).
40 Vieš o únose panien od Sabínov,
žiaľ Lukrécie znáš, keď siedmi králi
šírili štát a vládli nad cudzinou.
40 ‒ 42 Vieš o únose panien... ‒ Rimania, nemajúci za vlády Romula, zakladateľa Ríma a prvého kráľa, dostatok dievčat na vydaj, uniesli sabínske panny (zdrojom Dantemu bol opäť Livius ‒ a Vergilius).

‒ Lukrécia, manželka Tarquinia Collatina, ktorú násilne zneuctil Sextus Tarquinius, syn kráľa Torquata Superba, spáchala samovraždu. Tým pobúrila rímsky ľud natoľko, že vyhnal z Ríma tohto posledného kráľa. Lukréciu umiestnil Danie do Limbu (Peklo IV, v. 128, str. 40 a pozn. na str. 314).

43 Vieš, ako kráľa Brenna porážali
vznešení dávni Rimania, jak Pyrrhu
i ďalších princov potopili v žiali;
43 ‒ 48 Vieš, ako kráľa Brenna porážali... ‒ Brenna, kráľa Gallov, a Pyrrha, kráľa Epircov, ktorý prišiel na pomoc Tarenťanom, bojujúcim proti Rímu. V bojoch proti ďalším panovníkom a štátom, nepriateľským Rímu, sa vyznamenali Titus Manlius Torquatus (víťaz nad Galmi a Latínmi), Quintus Cincinatus, ktorého Dante spomenie ešte v XV. speve Raja, v. 129. Z troch Deciov prvý, P. Decius Muris, padol r. 340 pr. n.l. v bitke proti Latinom; jeho syn (rovnakého mena) roku 295 v bitke proti Pyrrhovi. Z patriciovského rodu Fabiovcov padlo až tristo členov vo vojne proti Vejanom. Najslávnejší z nich boli C. Fabius Rullanus, víťaz nad Samnitmi, a Q. Fabius Maximus, zvaný Cunctator (Váhavec), ktorý svojou únikovou taktikou unavoval Hannibala.
46 Quintia znáš i Torquata ‒ a z chýru
znáš deciovské, znáš i fábske rody,
u ktorých ctím si prirodzenosť číru.
49 Ten mocný vták aj Hannibala zhodí
k zemi s tým vojskom, s ktorým spolu schodil
skaliská Álp, z nich, Pád, si zbieraš vody.
49 ‒ 51 Ten mocný vták aj Hannibala zhodí... ‒ Kartáginský vojvodca Hannibal (cca 247 ‒ 187 pr.n.l.) preniesol vojnu proti Rímu zo Španielska priamo do Talianska, keď odvážnym prechodom cez Alpy vtrhol do Pádskej nížiny a porazil Rimanov najmä v bitke pri Trasimenskom jazere (r. 217) a pri Cannách v Apúlii (r. 216). Postupne sa však začala situácia obracať v prospech Rimanov, predovšetkým zásluhou vojvodcu Scipiona Staršieho, ktorý napokon preniesol vojnu až na africké územie, kde získal rozhodujúce víťazstvo neďaleko Zamy v r. 202. Hannibal v roku 195 musel opustiť Kartágo a postupne i ďalšie kráľovské dvory, kam sa uchyľoval; napokon spáchal samovraždu v roku 187 pr.n.l., aby unikol Rimanom, ktorí všade žiadali jeho vydanie.
52 Scipióna i Pompeia si vodil
k výhram ten vták a vpadol do Fiesole,
strpčiac jej vrch, čo pod ním si sa zrodil.
52 ‒ 54 Scipióna i Pompeia si vodil / k výhram ten vták...P. Cornelius Scipio Africanus (235 ‒ 183 pr. n. l.), víťaz nad Hannibalom, spomínaný už v predošlej poznámke (pozri tiež Peklo XXXI, v. 115 ‒ 117, str. 260 a pozn. na str. 431; Dante sa vráti k nemu ešte v Raji XXVII, v. 61 ‒ 62) ‒ a Gnaeus Pompeius Magnus (pozri v. 65) patrili k najslávnejším rímskym vojvodcom. ‒ Fiesole je mesto na vŕšku, týčiacom sa nad Florenciou, ktoré sa podľa stredovekej legendy pridalo ku Catilinovi; preto ho Rimania obľahli a zničili, z pozostalých občanov a z občanov rímskych potom podľa týchto legiend založili Florenciu (pozri Raj XV, 125 ‒ 126).
55 Keď prišiel čas, že svet mal z Božej vôle
získať už tvárnosť jasavú, tvár inú,
tu Rímu zastal Caesar na vrchole.
55 ‒ 57 Keď prišiel čas, že svet mal z Božej vôle / získať už tvárnosť jasavú, tvár inú... ‒ Podľa názorov Danteho bolo potrebné, aby pred príchodom Krista sa ustanovila rímska svetovláda (Hostina IV, V, 4), ktorá s Augustom priniesla svetu mier (v. 80 ‒ 81). Caesara, ktorého básnik umiestnil do Limbu (Peklo IV, v. 123, str. 40: „s krahulčím zrakom Caesar v plnej zbroji“ ‒ a pozn. na str. 314), pokladal Dante za prvého predstaviteľa monarchie, za prvého rímskeho cisára.
58 A to, čo robil od Varu až k Rýnu;
kde Seina, Loire aj tam, kde Isare zviera
a v údoliach kde vody Rhônu plynú;
58 ‒ 63 A to, čo robil od Varu až k Rýnu... ‒ V týchto i v nasledujúcich tercínach až po v. 72, opisujúcich Caesarove výboje, Dante sleduje prevažne Lucanove Pharsalia. Prvá tercína naráža na Caesarovo ťaženie v Gallii transalpínskej, ktorej hranice tvorí na východe rieka Var a na severe Rýn a jej územie vyznačujú menované ďalšie rieky. Povestným prekročením Rubiconu začne občiansku vojnu (r. 49 ‒ 46 pr. n. l.). Loire čítame jednoslabičné (Lvár), Isare dvojslabične (Izar).
61 i z Ravenny jak prudko jeho perá
cez Rubikon sa vzniesli silou svojou:
to neopíše pero ani pera.
64 K Španielsku potom stočil čelo vojov;
zas k Durazzu ‒ a bil sa pri Farsale,
že zvrel až Níl tam v diaľave z tých bojov!
64 ‒ 66 K Španielsku potom stočil čelo vojov... ‒ Do Španielska vyrazil Caesar proti pompeiovcom (Petreiovi, Afraniovi a Varronovi). O rýchlosti tohto vojnového podujatia hovorí Dante aj v Očistci: „Caesar, aby Ilerdu si dobyl, / šiel na Marseille a do Španielska šľahol“ (XVIII, v. 101 ‒ 102, str. 154 a pozn. na str. 328). K Durazzu vytiahol priamo proti Pompeiovi, ktorého na hlavu porazil pri Farsale, takže Pompeius zutekal až k Nílu, kde mu kráľ Ptolemaios ‒ aby sa zavďačil Caesarovi ‒ dal uťať hlavu.
67 K Simoentu a k Antandru zas v diale
vzlietne, kde rumy Hektorov hrob vrúbia;
a Ptolemaiovi tam znesie žiale,
67 ‒ 72 K Simoentu a k Antandru zas v diale / vzlietne, kde rumy Hektorov hrob vrúbia... ‒ I tuná Danteho opis tesne sleduje rozprávanie Lukánových Pharsalií (IX, v. 950 a ďalšie): „orol“, ktorý odtiaľto kedysi vzletel, si teraz s Caesarom znova prezerá rodné kraje: Antander je prístav, odkiaľ po páde Tróje vyplával Eneas do Itálie, Simoent je malá rieka, pretekajúca blízko bývalého „hniezda“. Odtiaľ prirazí do Egypta, kde zosadí Ptolemaia z trónu a dosadí naň jeho sestru Kleopatru, aby vzápätí v roku 46 pr. n. l. pripravil o trón aj numidského kráľa Jubu, spojenca pompeiovcov. Ich zvyšky vedené Pompeiovými synmi porazí v Španielsku roku 45 pr. n. l. pri Munde. Caesar sa stane doživotným diktátorom a imperátorom, konzulom na desať rokov, najvyšším veliteľom vojska, najvyšším kňazom (pontifex maximus) atď. ‒ takže niet skoro ani divu, ak sa v stredoveku šírila legenda (pravda, mylná), že pre množstvo úradov sa mu ako prvému na svete začalo vykať (pozri XVI, v. 10).
70 odkiaľ zas ako blesk ho uzrie Juba.
Potom sa prudko stočí na váš západ,
kde ešte zneje pompejovská trúba.
73 Keď ďalší muž sa začne znaku chápať,
Cassia s Brutom muky pekla zjatria,
Modenu začne s Perugiou žiaľ skrápať.
73 ‒ 75 Keď ďalší muž sa začne znaku chápať... ‒ Cisár Octavianus Augustus (27 pr. n. l. ‒ 14 n. l.), ktorý porazil Cassia a Bruta pri Filippách r. 42 pr. n. l.

Dante umiestnil oboch vodcov sprisahania proti Caesarovi, jeho vrahov, do najspodnejšieho pekla, priamo do dvoch tlám (z troch) Lucifera (Peklo XXXIV, v. 64 ‒ 67, str. 282, pozn. na str. 442 ‒ 443). V Modene bol porazený Marcus Antonius (r. 43 pr. n. l.) a v Perugii jeho brat Lucius Antonius (r. 41 ‒ 40).

76 Zaplače preň i smutná Kleopatra,
čo tak až pred ním prchá do úmoru,
že v jede kobry po úniku pátra.
76 ‒ 81 Zaplače preň i smutná Kleopatra... ‒ Po prehratej bitke pri Actiu r. 31 pr. n. l. spácha samovraždu Marcus Antonius a po ňom i Kleopatra, ktorú Dante umiestnil do Pekla hneď za Didonu (V, v. 63, str. 44 a pozn. na str. 317). S Octavianom, ktorý sa zmocnil Egypta, prišiel teda orol až k Červenému moru. S Octavianom sa skončili aj občianske vojny a zavládol mier (pax augustea), takže sa zavreli brány na chráme boha Janusa, ktoré sa otvárali počas vojny.
79 S ním príde vták až k Červenému moru;
s ním spočinie svet celý v takom mieri,
že Jánov chrám sa zavrie na závoru.
82 No čo ten vták, naň stále reč mi mieri,
spravil i prv i v lesku jeho vlády,
ba potom aj, keď celý svet skryl v perí,
82 ‒ 87 ... ak na tretieho cisára... / sa hľadí. ‒ Tretím cisárom (počítajúc od G. I. Caesara, ako od prvého cisára) označuje Dante Tiberia (14 ‒ 37 n. l.).
85 potemnie hneď a celý jas svoj zhladí,
ak na tretieho cisára, čo leviu
časť slávy má, sa s čistým okom hľadí.
88 Bo Spravodlivosť živá, čo ma k spevu
vždy nadchýna, mu spraviť dá čin slávny,
ktorým sa pomstí príčina Jej hnevu.
88 ‒ 93 Bo Spravodlivosť živá... ‒ Za Tibéria podľa Danteho koncepcie, ktorú rozvíja podrobnejšie vo svojej Monarchii (II, XII, 1 ‒ 5) ‒ sa Kristovou smrťou právoplatne odčinil Adamov hriech proti Bohu. Úžas Danteho, ako dramatickej postavy, má vyvolať zdanlivé protirečenia, že tá istá cisárska moc (ako nástroj Božej spravodlivosti), ktorá takto stihla pomstou hriech neposlušnosti, čoskoro sa bude mstiť tejto pomste (čiže Židom, ktorí žiadali predstaviteľa cisárskej moci, aby Krista ukrižoval). Justinián touto druhou pomstou naráža na zničenie Jeruzalema, ktorý v roku 70 n. l. dobyl rímsky vojvodca Títus, budúci cisár (pozri Očistec XXI, v. 82 ‒ 84, str. 176 a pozn. na str. 336). Odpoveď na otázku, ako je to možné, Dantemu dá až Beatrice v nasledujúcom speve (v. 19 ‒ 51).
91 Tu užasni, čo moja reč ti zjavní:
pobeží potom s Titom pre tie trýzne
msta mstiť sa pomste za hriech starodávny.
94 Keď v Cirkev zas zub longobardský vhryzne,
vták za Karola Veľkého jej údy
ukryje si pod krídla veličizné.
94 ‒ 96 Keď v Cirkev zas zub longobardský vhryzne... ‒ Na žiadosť pápeža Leva III., ohrozeného Longobardmi, vytiahol roku 773 Karol Veľký (768 ‒ 814) proti ich kráľovi Dezideriovi (756 ‒ 774), ktorého zajal v Pavii (hlavnom meste kráľovstva) roku 774 a v tomže roku porazil i jeho syna Adelchiho vo Verone. Tým sa skončila vláda Longobardov v Taliansku. Karola Veľkého, ktorého Lev III. korunoval na Vianoce roku 800 za cisára, pokladal Dante za právoplatného nástupcu rímskych cisárov.
97 Až teraz nech tvoj rozum tamtých súdi,
ich žaloval som vpredu za zločiny,
v nich majú koreň všetky vaše trudy.
97 ‒ 102 Po veľkolepej prehliadke slávnych víťazstiev cisárskeho orla v dejinách vráti sa Justinián k „pradávnemu sporu“ medzi ghibellinmi a guelfmi, o ktorom sa zmienil vo v. 31 ‒ 33. Cisársky znak, symbol spravodlivosti pre všetkých občanov, si uzurpovali ghibellini pre svoje vlastné ciele, kým guelfi chcú ho nahradiť „ľaliami“, erbom francúzskeho kráľovského dvora, zastupovaného v Taliansku Anjouovcami (zakladateľ tohto rodu, Karol I., bol bratom francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.).
100 Zlo jeden kryje za ten znak ‒ kým iný
ľalie stavia proti jeho tvári,
že ťažko riecť, kto z tých dvoch viac je vinný.
103 Ghibellíni nech robia svoje čary
pod iným znakom! Lebo vták sa hnevá,
ak so Spravodlivosťou ktos’ ho svári.
106 A nový Karol nech sa nedomnieva,
že s guelfmi smie ho biť; bo dráp doň vryje,
čo zrval už rúno z inakšieho leva!
106 ‒ 111 A nový Karol nech sa nedomnieva... ‒ Čiže Karol II., tzv. Chromý (1285 ‒ 1309), syn Karola I., preto „Nový“. Bol hlavou guelfov v Taliansku. Dante ho spomína na viacerých miestach BK, najostrejšie ho odsúdi práve „cisársky orol“ v XIX. speve Raja, v. 127 ‒ 129. Predpoveď o plači synov za hriech otcov je dosť neurčitá, pravdepodobne sa týka skorej smrti Karolovho syna, princa Carla Martella (pozri VIII. a IX. spev Raja) a zajatia ďalšieho syna Filipa Tarantského aragónskym kráľom.
109 Za otcov hriech tvár synov neraz myje
bolestný plač; a nádej zlú si robí,
že zamení Boh zbrane za ľalie.
112 Je táto malá hviezda pre osoby,
čo dobrý duch sa preslávil im činom
a česť i povesť ich aj dole zdobí.
112 ‒ 117 Je táto malá hviezda pre osoby... ‒ Planétu Merkúr nazýva Dante aj inde „najmenšou hviezdou neba“ (Hostina II, XI, 11). Tejto hviezde sa pripisoval vplyv, pôsobiaci na aktivitu ľudí („čo dobrý duch sa preslávil im činom“, v. 113) zamierenú na „česť a povesť“. Toto spojenie sa môže zdať skoro hendyadisom (znamenajúcim dovedna „čestnú povesť"), lebo česť sama osebe sa nemusí stať známou a každá povesť nemusí byť dobrou, slúžiacou k cti.
115 Keď sa ich túžby hnú nie v smere inom
‒ hoci z nich mnohá k svetskej sláve stečie ‒
sem v nižší kruh sa kladú Hospodinom.
118 No z našich zásluh nič nám neodrečie:
spravodlivo nás vedie do radostí,
čo nezdajú sa menšie ani väčšie.
118 ‒ 126 No z našich zásluh nič nám neodrečie... ‒ O nižšom stupni blaženstva, ktoré však nevzbúdza nespokojnosť, hovorila už Piccarda v III. speve Raja (v. 70 ‒ 87). Tuná v súlade s témou spravodlivosti dodáva Danteho Justinián krásny obraz speváckeho zboru, v ktorom rôznosť hlasov (prirovnávaná k rôznym „kreslám“, stupňom blaženosti) dovedna tvorí „sladkú harmóniu“ (v. 124 ‒ 126).
121 Nás Spravodlivosť živá sladko hostí
tak v našich citoch, že nič nezvráti ju
a neprivedie k nespravodlivosti.
124 Rozličné hlasy sladkú pieseň vijú:
tak rôzne kreslá, ktoré tuná máme,
z kruhov nám tvoria sladkú harmóniu.
127 Tu žiari dnu v tom žiarnom drahokame
jas Romeov; doň Romeo sa túli,
čo nevďak žal za dobrá svetoznáme.
127 ‒ 129 Tu žiari dnu v tom žiarnom drahokame / jas Romeov... ‒ Drahokamom sa rozumie planéta Merkúr (k drahokamu už bola prirovnaná i Luna v II. speve, v. 34). Romeom je Romieu de Villeneuve (1170 ‒ 1250), hlavný minister provensalského grófa Raimonda Beringhiera (resp. Berengára) IV.

‒ Ak v III. speve Raja florentská Piccarda predstavila Dantemu cisárovnú Konštanciu (III, v. 109 ‒ 120), tu zas cisár Justinián predstavuje spoločensky ďaleko nižšiu postavu od seba, ktorej pôvod nebol ani dostatočne jasný. Meno Romeo malo význam „pútnik“ a podľa povesti mal tento budúci hodnostár prísť na provensalský dvor ako obyčajný pútnik z Galície. Po smrti grófa stal sa tútorom jeho dcéry Beatrice, ktorú vydal za Karola Anjouovského, budúceho neapolského kráľa. Pravda, v tejto epizóde ho Dante kreslí podľa súdobých legiend, ktorým sa pripisovala historická hodnovernosť.
130 ‒ 132 No Provensalci, čo mu úklad kuli... ‒ Podľa tejto legendy sa Romeo stal obeťou dvoranskej závisti podobne ako Pier della Vigna, hlavný kancelár cisára Fridricha II. (pozri Peklo XIII, v. 64 ‒ 69, str. 109 a pozn. na str. 354 ‒ 356). Provensalských pánov, ktorí Romea krivo obžalovali, stihol trest tak, že prešli pod tvrdú vládu Anjouovcov namiesto miernej vlády grófa Berengára, usmerňovanej spravodlivým Romeom.

130 No Provensalci, čo mu úklad kuli,
nesmejú sa; vždy padne v kalné víry,
kto na dobrý čin závistlivo škúli.
133 Má štvoro dcér ‒ i kráľovné má štyri
Raimondo Beringhier? To skromná práca
Romeova tak jeho slávu šíri!
133 ‒ 135 Má štvoro dcér ‒ i kráľovné má štyri. / Raimondo Beringhier? ‒ Dcéra Margherita sa vydala za Ľudovíta IX., francúzskeho kráľa, v roku 1234; Eleonora za anglického kráľa Henricha III. v roku 1236; Sancia sa v roku 1243 stala manželkou grófa Richarda Kornovalského, neskôr zvoleného za kráľa Rimanov; a dedička grófstva Beatrice si roku 1246 vzala Karola Anjouovského (brata kráľa Ľudovíta IX.), ktorý sa stal sicílskym kráľom po víťazstve nad kráľom Manfrédom Hohenštaufovským (roku 1266). Práve „provensalské veno“ tejto Beatrice malo sa stať začiatkom zločinnosti capetovského kráľovského rodu podľa XX. spevu Očistca (v. 61 ‒ 63: „Kým veno z Provence môj rod nezhonobí / ‒ s ktorým však svoj stud stratí nenávratne ‒ / malú má moc, no zlo, zlo nepôsobí.“); zločinnosti, ktorá napokon zasiahne i samého Danteho. A na takomto pozadí niektorí bádatelia vidia v Romeovi, biednom pútnikovi, predobraz samého básnika-vyhnanca.
136 Závistným rečiam uverí však vládca
a spravodlivý dôjde výpovede,
čo za desať až dvakrát šesť mu vracia.
136 ‒ 142 Závistným rečiam uverí však vládca... ‒ Podľa legendy, ktorú preberá i kronikár G. Villani (Kron. VI, 90), gróf po udaniach závistlivcov požiadal Romea, aby zložil účty zo svojho hospodárenia, hoci vraj zvyšoval majetok svojho pána až na trojnásobok. Statočný Romeo odpovedal takto: „Gróf, slúžil som ti dlhý čas a z malého som ťa spravil veľkým, no ty za to, pre falošné rady tvojich ľudí, si ku mne málo vďačný. Prišiel som na tvoj dvor ako chudobný pútnik a statočne som sa u teba živil; daj mi moju mulicu, pútnickú palicu i meštek, s ktorými som prišiel, aby som sa v pokoji vzdialil z tvojej služby.“ Legenda rozpráva, že gróf ho síce zdŕžal, ale Romeo už za nič na svete nechcel zostať a ako prišiel, tak aj odišiel, takže nik nevedel, ani odkiaľ bol, ani kam sa odobral, a „mnohým sa zdalo, že jeho duša bola svätá“. Na rozdiel od tejto legendy Dante dáva Romeovi zvyšovať výnos z grófovho majetku len o dvadsať percent („čo za desať až dvakrát šesť mu vracia“, v. 138), pretože vyššie výnosy by mohli už súvisieť s úžerou či s inou nekalou činnosťou, a to by sa nezrovnávalo s ideálnou spravodlivosťou tejto postavy! Pri nej Danteho protianjouovský osteň zasahuje i samého provensalského grófa, akoby básnik chcel naznačiť, že z potomstva hrabivého Karola I. a nevďačného provensalského grófa čiže od anjouovského rodu (s výnimkou Carla Martella) nemožno očakávať spravodlivosť.
139 Tak, staručký, priam v psote život vedie;
a nech vie svet, čo v svojom srdci halil,
keď po žobraní chodil z biedy k biede:
142 chváli ho dosť ‒ no viacej by ho chválil!“

Spev siedmy

1 „Hosanna, Sanctus Deus Sabaoth,
superillustrans claritate tua
felices ignes horum malacoth,“
1 ‒ 3 „Hosanna...“ ‒ Tercína liturgického rázu obsahuje okrem latinského textu aj slová hebrejského pôvodu. Preklad: „Zdrav buď, svätý Bože zástupov, ktorý z výšky osvecuješ svojím jasom šťastné ohne tejto ríše!“ Ohňami sa rozumejú duše blažených.
4 tak uzrel som sa vracať k sprievodu a
k spevu tú svätú Podstatu, čo mámi
zrak dvojím svetlom sťaby spevom dua.
4 ‒ 6 Tak uzrel som sa vracal k sprievodu... ‒ Cisár Justinián, ktorý hovoril k Dantemu v predošlom speve, sa vracia k ostatným žiaram. Dvojité svetlo nad ním je predmetom rozličných výkladov. Podľa mnohých moderných interpretov Justinián sa ním odlišuje od ostatných pre svoju cisársku hodnosť. Je to výklad najpravdepodobnejší, opretý podľa nášho názoru aj o zobrazenie Justiniána na slávnej mozaike v ravenskom chráme S. Vitaleho, ktoré mal Dante na očiach pri písaní Raja a na ktorom je cisár odlíšený od ostatných dvoranov nimbom okolo hlavy (podobne i Teodora medzi dvornými dámami zas na druhej mozaike).
7 Tam do tanca sa dala so svetlami,
čo s ňou jak iskry v rýchlom víre k výši
náhlivou diaľkou zakrývali sa mi.
10 Váham a „Vrav k nej,“ sám si vravím v skrýši
duše, „vrav k nej, vrav k panej bez váhania,
čo v sladkých kvapkách moju žízeň stíši.“
13 No úcta, čo jak vláda zvrchovaná
vždy zmocní sa ma už pre BE a ICE,
hlavu mi ako v polospánku skláňa.
13 ‒ 16 No úcta... už pre BE a ICE... ‒ Čiže pre prvú a poslednú slabiku mena „Beatrice“ (inak, práve skrátená forma „Bice“ bola pravým menom, ktoré nosila Danteho nesmrteľná láska v skutočnosti: Bice Portinari); skrátka, pre to, čo mu pripomínalo ju a jej meno.
16 Vtom taký úsmev zžiari z Beatrice,
že šťastným by sa cítilo i v plame
a netrpelo v ohni telo ničie.
19 „Vidím, že to ‒ môj zrak nič neoklame ‒
jak možno mstiť sa za mstu spravodlivú
spravodlivo, ti,“ vraví, „hlavu láme.
19 ‒ 21 Vidím, že to... ‒ Beatrice začína dlhý výklad k Justiniánovmu paradoxnému tvrdeniu, že Titovo zničenie Jeruzalema bolo spravodlivou pomstou za spravodlivú pomstu (Kristovu smrť), ktorou bol odčinený hriech prarodičov v Raji, spomínaný Bibliou (pozri VI. spev, v. 81 ‒ 93).
22 Rozuzlím hneď, čo hne ťa do údivu
a ty čuj reč, nech daruje ti skvelý
výrok, v ňom uzrieš veľkosť opravdivú.
25 Nestrpiac cnosť, čo nutne s uzdou cieli
pre vlastný zisk, muž nezrodený z tvora
odsúdil vedno so sebou rod celý.
25 ‒ 27 ... muž nezrodený z tvora... ‒ Adam, ktorý (podľa Gen.) bol nie zrodený, ale stvorený (pozri XXVI. spev, v. 102 ‒ 142).
28 Ležala preto ľudská fajta chorá
a v ťažkom blude veky preúpela,
kým Božie Slovo znieslo sa k nej zhora
28 ‒ 30 Ležala preto ľudská fajta chorá... ‒ Božím Slovom sa rozumie Kristus, ktorý v sebe spojil podľa tohto výkladu dve prírody: božskú i ľudskú.
31 a prírode, čo svojho Stvoriteľa
sa odriekla, späť navrátilo zdravie,
keď ho s ňou jeho Večná Láska späla.
34 Tu až vztýč tvár a tu sa upriam k vrave:
tá príroda, i s Tvorcom v jedno zvitá,
čírou a dobrou bola v prvom stave.
34 ‒ 39 Tu až vztýč tvár a tu sa upriam k vrave... ‒ V týchto dvoch tercínach má originál rýmovku „-ita“, obsiahnutú v slovách „unita-sbandita-vita“ (v našom preklade zas v slovách „zvitá-zvíta-žitia“), ktorá sa zopakuje aj vo veršoch 103 ‒ 108, v slovách „vita-gradita-uscita“. Zopakovanie tej istej rýmovky (zvukovo zhodnej časti rýmujúcich sa slov) v rámci jedného spevu je u Danteho zriedkavým javom, ktorým sa kompozične podčiarkujú a užšie spájajú motívy obsiahnuté v tercínach, touže rýmovkou spojených.
37 No z vlastnej viny s vyhnanstvom sa zvíta:
ten krásny raj jej preto z očí zmizne,
že z pravej cesty zbočila a z žitia.
40 Nuž trest, čo s krížom uloží jej trýzne,
nič ‒ akže len s tou prírodou sa zváži ‒
spravodlivejšie nikdy neuhryzne;
40 ‒ 49 ... akže len s tou prírodou sa zváži... ‒ Čiže v prvom prípade, ak sa prihliada len k ľudskej prirodzenosti, ktorú bolo treba zbaviť viny; v druhom prípade, ak sa prihliada na prirodzenosť božskú, ktorú s ňou spojil v sebe Kristus, na žiadosť Židov nevinne odsúdený na smrť. ‒ Spravodlivým dvorom, ktorý ďalšou „mstou“ sa pomstil prvej spravodlivej pomste, sa rozumie Titus, ako predstaviteľ rímskej moci (a na ďalšom pláne zástupca Božej spravodlivosti), ktorá zničila Jeruzalem, hlavné mesto židovského kráľovstva.
43 a väčšia z krívd zas nič tak nezaťaží,
ak hľadíš k tomu, kto i pri pohrebe
s tou prírodou bol spätý v jednom kráži.
46 Dve rôzne veci skryl však ten akt v sebe ‒
i Boh i Žid že splesal nad úmorom,
čo rozchvel zem a roztvoril nám nebe.
49 Nuž, nemáš viac sa diviť prehovorom,
podľa nich pomstu spravodlivú bola
stihla msta ďalšia spravodlivým dvorom.
52 No už zriem um tak úžiť sa ti v kolá,
až jeden uzol stáva sa ti z hlavy,
čo s túžbou už o rozuzlenie volá.
55 Povieš mi: ‚Chápem síce, čo sa vraví,
no prečo Boh chcel, to mi ukryté je,
len spôsob ten nech poroby nás zbaví.‘
58 Brat, pochovaný výnos ten, tie deje
naveky budú duchu nezrelému,
čo v ohni lásky k zreniu nedospeje.
61 Že púšťajú sa mnohí do problému,
no málokto sa ozaj doňho vnorí,
čuj, prečo Boh dal prednosť práve jemu.
61 ‒ 81 Že púšťajú sa mnohí do problému... ‒ Dante pri riešení tohto problému, vyznačeného vo v. 55 ‒ 57, sleduje predovšetkým spis „Cur Deus homo?“ od Anselma z Aosty, ktorého umiestnil do druhého kruhu mudrcov v sfére Slnka (pozri spev XII, v. 137). ‒ Darmi, ktoré má ľudský tvor, stvorený Bohom bezprostredne (v. 76), sa rozumejú: nesmrteľnosť (v. 67 ‒ 69), sloboda (70 ‒ 72) a podobnosť Bohu (v. 73 ‒ 75).
64 Dobrota Božia, ktorá všade borí
závistnú bleď, tak horí prenevšedne,
že z iskier svojich večné krásy tvorí.
67 A to, čo k vám z nej skvapne bezprostredne,
nemá viac konca, lebo nepohne sa
jej pečiatka a nikdy nevybledne.
70 Čo z nej sťa v daždi bezprostredne klesá,
voľné je celkom, nepodľahlé vláde
tých jasných hviezd, čo kládla na nebesá.
73 Čo je k nej blíž, má rada v prvom rade,
bo svätý plam, hoc na každú vec žiari,
v najpodobnejšiu najživší jas kladie.
76 A ľudský tvor má všetky tieto dary;
no ak z tých dobier jedno chýbalo by,
vznešenosť jeho úplne sa zmarí.
79 Len vina, čo ho vrhne do poroby,
podobu s Dobrom najvyšším mu stratí,
bo jeho beľ ho veľmi neozdobí.
82 A k dôstojnosti tvor len tak sa vráti,
ak prázdnotu, čo hriech vlial do života,
zaplní trest a za zlú slasť ním splatí.
85 Keď príroda sa prehreší vám tota
už v semene, z tých výhod za výhodou
i z raja hnaná, bezmocne sa motá.
85 ‒ 87 Keď príroda sa prehreší vám tota / už v semene... ‒ V semene čiže v Adamovi. Latinské slovo „tota“ (celá) dáva Dante do rýmovej pozície (ako v XX. speve, v. 132), aby zdôraznil dôsledky Adamovho hriechu pre celé ľudstvo, ktoré sa muselo vzdialiť od raja aj od predošlých darov (výhod, v. 86).
88 Už zrieš, ak vnikáš správne do vývodov,
že naspäť k nim viac nemá iné mosty,
ak neprejde len jedným z týchto brodov:
91 buď tak, že Boh jej v svojej láskavosti
odpustí sám, buď tak, že človek viny
bláznovstva svojho z vlastných síl sa sprostí.
94 Tu, tu zrak duše upri do hlbiny
večného súdu, najostrejším hrotom
sledujúc výklad, čo sa ti tu činí.
97 Odčiniť vinu človek s žiadnym potom
nevládal sám: niet takých nízkych dúpat,
kam s pokorou tak poslušne by potom
100 šiel dol, jak hor chcel neposlušne stúpať;
tu dôvod je, preň človek v svojej zlobe
sám si vzal možnosť odčiniť svoj úpad.
103 A preto Boh ho musel po porobe
viesť svojou cestou do celého žitia;
hovorím jednou, použil však obe.
103 ‒ 105 ... viesť svojou cestou do celého žitia; / hovorím jednou, použil však obe. ‒ Vo v. 104 sa zjavuje zas v rýmovej pozícii slovo „vita“ (použité v rýme už vo v. 39) a rýmovka „ita“ sa zopakuje v nepárnych veršoch nasledujúcej tercíny (pozri pozn. k v. 34 ‒ 39). „Oboma“ cestami označuje Dante milosrdenstvo a spravodlivosť (sú to vlastnosti, ktoré podľa básnika by mali ozdobovať každého panovníka).
106 No keďže Tvorca radšej dielo víta,
v ňom úplnejšie môže odrážať sa
dobrota srdca, ktorá je v ňom skrytá,
109 Dobrota Božia, váš svet pečatiaca,
po všetkých svojich cestách rada z bludu
človeka k jeho výsosti zas vracia.
112 Od prvodňa po poslednú noc súdu
svedkami až tak vznešeného činu
dni neboli a už tým menej budú,
115 bo štedrejší bol Boh, keď svojmu Synu
dal na kríž zísť, by človek zdvihol čelo,
než keby len bol odpustil mu vinu.
118 Spravodlivosti každé iné dielo
by bolo malé, ak by Synček Boží
sa nebol znížil prevziať ľudské telo.
121 No že prúd túh sa v tebe ďalej množí,
zjasním, čo kdes’ sa divným pozdalo ti,
nech tvoj vid v moje videnie sa vloží.
121 ‒ 148 ... zjasním, čo kdesi divným zostalo ti... ‒ Beatrice sa vracia k v. 67 ‒ 69, kde hovorila o nekonečnosti (nesmrteľnosti) tvorstva, čo Boh stvoril bezprostredne; a v dodatku mu ho odlíši od vecí, formovaných sprostredkovane, silami už stvorenými (v. 133 ‒ 141). O „žití“, čo do ľudského tvora „bezprostredne dýcha Najvyššie Dobro“ (v. 142 ‒ 144), hovoril už Danteho Statius v Očistci (XXV, v. 67 ‒ 75, str. 210, pozn. na str. 345 ‒ 346); tuná básnik prikladá ešte zmienku aj o stvorení tiel prvých ľudí v pozemskom raji priamo Bohom podľa Genezy v Biblii.
124 Povieš: ‚Zriem vodu, zem, zriem rôzne hmoty;
zriem oheň, vzduch i zmiešaniny s nimi
trvať len mih a ústiť do ničoty.
127 A veci tie tiež boli stvorenými.
Ak teda pravdu majú oné chýry,
mali by byť pred skazou bezpečnými.‘
130 Anjeli, brat, i tuná ten kraj číry,
v celosti smú byť stvorenými zvané,
tak ako sú, až kam ich byt sa šíri.
133 No oné živly, tebou menované,
i veci tie, čo z nich sa utvárajú,
stvorenou silou boli sformované.
136 Stvorená bola látka, ktorú majú;
stvorená bola formujúca sila
v tých planétach, čo vôkol obiehajú.
139 Pohyb i lúč si duša, čo má byľa,
či tá, čo žije v tele živočícha,
zo svätých svetiel pre rast odvodila.
142 No žitie do vás bezprostredne dýcha
Najvyššie Dobro s láskou, čo tak smädí,
že po ňom smäd vám nikdy neutícha.
145 K vzkrieseniu vášmu tu máš dôkaz vedy,
ak spomnieš si a nebudeš sa klamať,
jak ľudské telo tvorilo sa vtedy,
148 keď stvoril sa váš praotec i pramať.

Spev ôsmy

1 V pohanskom blude veril svet tam dole,
že ošiaľ divej lásky na zem siala
Cypranka krásna z nebies v treťom kole.
1 ‒ 3 Cypranka krásna ‒ jeden z názvov bohyne Venuše, zrodenej podľa mytológie na ostrove Cypre a na ňom najviac uctievanej. Pozri napr. báj o Pygmaliónovi z Ovidiových Metamorfóz, kn. 10, v. 270 (Tatran 1979, str. 197. Prel. I. Šafár ‒ alebo v našom prerozprávaní z knihy Preklady, Vyd. Slov. spisovateľ 1980, str. 55).
4 A nielen jej sa obeta a chvála
vzdávala preto v chráme Venušinom,
kde podľa starých bludov prebývala,
7 lež ľud ju ctil i s Kupidom, s jej synom
(i Diona, mať, tešila sa rítu),
ktorý vraj sedel v lone Didoninom.
7 ‒ 9 ... ktorý vraj sedel v lone Didoninom. ‒ Narážka na Vergiliovu Eneidu (kn. I, 717 ‒ 719): „Tá srdcom aj očami na ňom / visí, na lone s ním sa mazná, veď nešípi Dido, / aký boh si k nej, chudere, sadol!“ (Tatran 1969, str. 29. Prel. Viera Bunčáková a Pavol Bunčák. ‒ Pozri i naše prerozprávanie Aeneas, vyd. Mlade letá 1981, str. 16.) Dante, hoci sa s Vergiliom ako so svojím sprievodcom rozlúčil už v závere Očistca (pozri Očistec XXX, v. 49 ‒ 51. Tatran 1982, str. 252), na svojho učiteľa nezabúda ani v tretej kantike a v súvislosti s ním má vždy na pamäti aj antiku, ibaže jej motívy prehodnocuje podľa súvekých interpretácií. Bohyňa dažďa, Diona, s Diom splodila Venušu, ktorá sa u Vergilia nazýva aj „dionskou“ (Eneida III, v. 19, str. 58).
10 ‒ 12 Nuž od onej, čo spev môj rozzvoní tu... ‒ Ôsmy i deviaty spev je venovaný postavám, konajúcim za života pod vplyvom planéty Venuše, ktorá odvodzuje svoje meno od bohyne lásky a vychádza večer ako Večernica a ráno ako Dennica („ju slnko hladí za mrku i svitu“). Planétou, povzbudzujúcou k láske, ju nazýva Dante už v prvom speve Očistca (v. 19: „Spanilá hviezda, ktorá k láske volá“. Tatran 1982, str. 10. ‒ Pozri i pozn. na str. 286).
10 Nuž od onej, čo spev môj rozzvoní tu,
i táto hviezda meno má z jej mena,
ju slnko hladí za mrku i svitu.
13 No výstup k nej duch sotva zaznamená ‒
nech by mu z toho viera nepreblyskla,
že moja pani sa vždy v krajšiu zmieňa!
13 ‒ 15 ... že moja pani sa vždy v krajšiu zmieňa. ‒ Od tohto okamihu Danteho prechod do vyšších nebeských kruhov bude badateľný len stupňujúcou sa krásou jeho sprievodkyne. Rýchlosť prechodu už nebude môcť básnik prirovnávať k nijakému pohybu známemu na zemi (napr. rýchlosti šípu vystreleného z luku). Nie náhodou sa tento motív zvyšovanej krásy u Beatrice objavuje práve v treťom kruhu, hovoriacom o láske.
16 A ako v ohni uvidí sa iskra
a v piesni poznať hlas, že inak zvučí,
keď zastáva, by s iným prudšie tryskla:
19 zriem vo svetle lúč žiariť popri lúči
a robiť kruh, tu viac, tu menej rýchly ‒
snáď ako zrak z nich ktorý dnu má prudší.
22 Tak z chladných chmár by sotva švihli víchry
‒ s bleskom či bez ‒ keď letia z vysočiny
a nezdá sa, že tmeli by či tíchli:
22 ‒ 24 Tak z chladných chmár by sotva švihli víchry / ‒ s bleskom či bez ‒ keď letia z vysočiny... ‒ Obraz vyjadruje rýchlosť, s akou sa k Dantemu približovali blažené duše, ktoré ho budú vítať v treťom kruhu. „Víchry s bleskom či bez“ sú podľa aristotelovskej fyziky výpary zo zeme prenikajúce do studených mračien, v ktorých vyvolajú víry a trením sa môžu zapáliť a padať k zemi ako víchry, buď viditeľné v podobe blesku, alebo aj ako neviditeľné. S týmto názorom sa mohol Dante zoznámiť v Poklade od Brunetta Latiniho (Trésor I, 3, 107. ‒ O Brunettovi Latinim pozri Peklo XV, v. 22 ‒ 124, SVKL 1964, str. 122 ‒ 128 a pozn. na str. 363 ‒ 370).
25 ‒ 27 ... a každé v tanci krúži... ‒ O serafínoch pozri spev XXVIII, v. 98 ‒ 99. ‒ Tu sa naráža na ich vrúcnosť ako vlastnosť lásky.
25 jak tieto svetlá ‒ ako sa mi činí ‒
prichodia k nám a každé v tanci krúži
začatom tam, kde krúžia Serafíni.
28 A z popredia v tej tisíclistej ruži
znie Hosanna, spev až tak roztomilý,
že moja duša dodnes po ňom túži.
31 Jeden z nich vpred si v nasledovnej chvíli
stane a začne: „V každom z nás máš sluhu:
veď prišli sme, by sme ťa potešili.
34 Sme s nebeskými Kniežatstvami v kruhu
a jeden smäd nás k tebe zve, čo v svete
tiež za nami si v básni javil túhu:
34 Sme s nebeskými Kniežatstvami v kruhu... ‒ Kniežatstvami Dante nazýva anjelský zbor, ktorý podľa náuky, pripisovanej Dionýzovi Areopagitovi, hýbe tretím nebom (pozri spev XXVIII, v. 127).
37 ‚Vy, ktorí hnete umom nebo tretie.‘
Tak láskou k tebe pláme, že tá chvíľa
nás poteší, čo zastaneme v lete.“
37 Vy, ktorí hnete umom nebo tretie. ‒ Tento verš je incipitom z Danteho kancóny, položenej na začiatok druhého traktátu v Hostine (Convivio) a v ňom i komentovanej. Rozdiel medzi Hostinou a Božskou komédiou je v tom, že v prvom dielku anjelské inteligencie stotožňoval ešte s Trónmi (tretími odhora v anjelskej hierarchii podľa spevu XXVIII), a nie s Kniežatstvami (tretími oddola) ako tuná.
38 ‒ 39 Tak láskou k tebe pláme, že tá chvíľa / nás poteší, čo zastaneme v lete. ‒ Všetci komentátori zhodne poukazujú na paralelu medzi touto vetou, ktorú hovorí knieža Carlo Martello (1271 ‒ 1295) z anjouovského rodu (pozri v. 49 a ďalšie), a podobne konštruovaným príhovorom Francesky da Rimini v V. speve Pekla v kruhu zatratených pre hriešnu lásku: „Čo rieknuť chceš, či vypočuť, tvor milý, / počujeme i odpovieme radi, / kým mlčí vietor ako v tejto chvíli.“ (Peklo V, v. 94 ‒ 96 ‒ Tatran 1964, str. 48 a pozn. na str. 317.) Pravdaže, súvislostí je tu oveľa viac, Francesca a Paolo letia v kŕdli, ktorému velí Dido (v. 85), spomínaná i na začiatku VIII. spevu Raja, predstaviteľka „ošiaľu lásky“. No motív cudzoložstva v prenesenom význame využije Dante až v rámcovaní nasledujúceho spevu (pozri pozn. k v. 1).
44 ‒ 45 ... „Kto ste“, mi z úst ‒ jak pri Piccarde ‒ zas tá / otázka zaznie... ‒ O Piccarde pozri spev III, v. 37 ‒ 41.
40 Keď vzozriem ta, kde stála moja milá
nebeská pani v očiach s hviezdnym svitom
a moju túžbu nimi odobrila,
43 k sľubnému svetlu vrátim zrak a pritom
„Kto ste“ mi z úst ‒ jak pri Piccarde ‒ zas tá
otázka zaznie preniknutá citom.
46 A vidím radosť, ako svetlu vzrastá
od mojich slov, veď tak sa rozjasalo,
sťaby v tej chvíli malo viacej šťastia.
49 Odvetí mi: „Mňa svet len veľmi málo
liet mal! No tam stáť, kde dnes iba habú ‒
mnoho z tých ziel by nebolo sa stalo!
49 ‒ 51 Odvetí mi: „Mňa svet len veľmi málo / liet mal... ‒ Hovorí opäť Carlo Martello, ktorý sa privrával k Dantemu už vo veršoch 32 ‒ 39. Carlo Martello, prvorodený syn Karola II. Anjouovského (narodeného 1248 a zomrevšieho 1309), dostal meno podľa slávneho „majordoma“ Karola Martela, ktorý r. 732 pod mestom Poitiers zastavil Maurov, prenikajúcich zo Španielska do Francúzska. Podobnú úlohu mal vo vzťahu k Palestíne zohrať aj vnuk Karola I. Anjouovského (1227 ‒ 1285), inak aj titulárneho kráľa jeruzalemského, ktorý mu sám toto meno vybral. Mladý princ sa však dožil iba nízkeho veku, zomrel dvadsaťštyriročný; no i tak preukázal mimoriadne vladárske schopnosti, múdrosť, zmysel pre spravodlivosť a starostlivosť o poddaných, v úlohe miestodržiteľa počas otcovho zajatia v Španielsku. Právom teda hovorí, že mnohým zlám, ktoré sa stali po jeho smrti (1295), by bol ako vladár zabránil.
53 ‒ 54 ... že zdám sa ti jak istý / tvor, ktorý sám sa odie do hodvábu. ‒ Priliehavý prímer, ktorým princ stále bližšie určuje svoju totožnosť v očiach Danteho. „Tvorom“ je hodvábnik morušový, z ktorého zámotkov sa vyrába hodváb, látka, ktorá nemohla chýbať najmä na kráľovskom dvore a na samom kráľovi.
52 Nepoznávaš ma, bo ma do pôvabu
tak halí slasť, že zdám sa ti jak istý
tvor, ktorý sám sa odie do hodvábu.
55 Mal si ma rád ‒ i dôvod si mal čistý.
No dlhšie žiť, môj cit ti odokryje
z priazne i viac než haluzie a listy.
55 ‒ 57 Mal si ma rád... ‒ Z tejto tercíny sa usudzuje, že Dante sa osobne poznal s Carlom Martellom počas jeho pobytu vo Florencii, kde čakal asi dvadsať dní na návrat svojich rodičov (Karola II. a matky Márie, dcéry uhorského kráľa Štefana V.) z Francúzska v roku 1294. Výsledky najnovších bádaní hovoria o mladom kniežati ako o znalcovi sladkého nového štýlu spievajúceho výlučne o láske. (Bližšie o tomto smere pozri v knihe Petrarcov vavrín. Tatran 1974, str. 88 ‒ 148.) Naznačuje to aj citát z kancóny „Vy, ktorí hnete umom nebo tretie“, ktorý mu vložil do úst Dante. Iba predčasná smrť zabránila kniežaťu prejaviť okrem sympatií („haluzia a listov“) aj konkrétne dobrodenia („plody“) tak Dantemu, ako aj ostatným umelcom.
58 Tá krásna zem, čo ľavý breh jej myje
čarovný Rhône, keď Sorga doň sa vnorí,
čakala ma jak vládcu provincie
58 ‒ 61 Tá krásna zem, čo ľavý breh jej myje / čarovný Rhône...Provence bola dedičným grófstvom Anjouovcov. Vyženil ju zakladateľ rodu Karol I., brat francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., manželstvom s Beatricou, dcérou Raimonda Berengara, v roku 1246 (pozri VI. spev, v. 133 ‒ 134); podľa zakladateľa francúzskeho kráľovského rodu Huga Capeta práve „provensalským venom“ sa začala „zločinnosť“ jeho potomkov (pozri Očistec XX. spev, v. 61 ‒ 65, str. 166 ‒ 167 a pozn. na str. 332). Básnický opis tohto krásneho kraja nájdeme už u trubadúra Peireho Vidala: „Kde je kút tak usmievavý, / aký Vence a Rhône a siná / morská pláň tam obopína, / že až Durance radosť javí?“ (Pozri Danteho trubadúri, Tatran 1972, str. 20 a str. 114. ‒ Prel. Jozef Felix a Viliam Turčány.) Bol to opravdivý útulok básnikov, trubadúrov i Petrarcu, ktorý pri prameni rieky Sorgy býval dlhé roky vo Vaucluse, a ďalších pevcov až po Mistrala s ostatnými „felibrami“ v minulom storočí. S nimi aj s ich krajinou oboznamoval našu literatúru Štefan Krčméry vo svojej prekladovej i pôvodnej básnickej tvorbe.
61 aj s rohom, čo si Ausónia tvorí
od Gaety a Catony až k Bari,
kde Verde s Trontom rozplynú sa v mori.
61 ‒ 63 ... aj s rohom, čo si Ausonia tvorí... ‒ Opis neapolského kráľovstva v rámci Ausonie (Talianska), vyznačeného troma mestami-pevnosťami tej doby a riekami Trontom (vteká do Jadranského mora) i Verde (dnešné Garigliano, vtekajúce do Tyrrhenského mora), tvoriacimi severnú hranicu kráľovstva. Catona, ktorá dnes už splynula s mestom Reggio di Calabria, bola dôležitým prístavom. Z neho Karol I. Anjouovský vyplával na Sicíliu po tzv. Sicílskych nešporoch; v ňom mu po neúspešnom ťažení pri návrate zhorelo 80 plavidiel. V Karolovom vojsku sa zúčastnil na výprave aj veľký oddiel Florenťanov. O rozprávanie daktorého z nich sa môže opierať aj opis sicílskeho východného brehu v nasledujúcich veršoch Danteho, ktorý južné Taliansko z vlastnej skúsenosti asi nepoznal.
64 Hľa, na čele už koruna mi žiari
tej krajiny, čo valný Dunaj vlaží,
keď nechá zem, kde Nemec ešte cári;
64 ‒ 66 Hľa, na čele už koruna mi žiari / tej krajiny, čo valný Dunaj vlaží... ‒ Čiže Uhorska, vrátane Slovenska, na jeho území opúšťa Dunaj „zem, kde Nemec ešte cári“, teda kam siaha moc rímskeho cisára a nemeckého kráľa, ktorým v tom čase bol Adolf Nassavský (1292 ‒ 1298), syn cisára Rudolfa Habsburského (pozri Očistec VII, v. 94 ‒ 96, str. 64 a pozn. na str. 302). Vojvodom Rakúska, bezprostredne susediaceho s Uhorskom, bol Albert Habsburský (pozri Očistec VI, v. 97 ‒ 104), ktorý sa stal tiež cisárom po porážke Adolfa Nassavského. Carlo Martello po smrti Ladislava IV., uhorského kráľa, v roku 1290, stal sa najvážnejším uchádzačom o uhorský trón (jeho matka Mária bola sestrou zosnulého panovníka) a za uhorského kráľa bol korunovaný (hoci v neprítomnosti) v Aix-en-Provence roku 1292. Na tomto základe jeho syn Karol Robert si neskôr nárokoval právo na uhorský trón a si ho i vydobyl (1308 ‒ 1342).
67 a v Trinákriu krásnu ‒ po jej pláži
od Pachína až k Peloru zem týra
víchor tým dymom, čo sa z hĺbok váži
67 ‒ 70 ... a v Trinákriu krásnu... ‒ Trinákria je slovo gréckeho pôvodu, ktorým sa už v antike označoval ostrov Sicília pre svoj trojuholníkový tvar; jeho južný hrot sa nazýval Pachinským mysom podľa neďalekého mestečka Pachino (dnes sa volá Capo Passaro) a severný sa volal Pelorským podľa rovnomenného pohoria (dnešné jeho meno je Capo Faro). Oproti mytologickému výkladu, že dym Etny vychádza z obra Týfea, zrazeného Jupiterovým bleskom a uväzneného pod Etnou, ako to predstavuje aj Vergilius v Eneide (III, v. 570 a ďalšie), či priamo pod celou Sicíliou podľa Ovidiových Premien (V, v. 346 a ďalšie), Dante sa tu opiera o „vedecký“ výklad antických i stredovekých autorov (Plinia, Izidora Sevilského a i.).
70 (nie z Týfea ‒ lež ktorý tvorí síra):
jas Karolov i Rudolfov tiež v svite
koruny raz mi deti, rozošíria,
71 ‒ 72 ... jas Karolov i Rudolfov v svite / koruny raz mi deti rozošíria... ‒ Carlo Martello mal syna Karola Roberta (budúceho uhorského kráľa) a dcéru Klemenciu, ktorá sa vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta X. Šírenie jasu cisára Rudolfa, spojeného s jasom Karola I. Anjouovského, by sa teda týkalo Karola Roberta, ktorý by po otcovi bol zdedil aj sicílsky ostrov, keby práve zlá vláda Karola I. nebola vyvolala povstanie ľudu, povestné sicílske nešpory na veľkonočný pondelok 30. marca roku 1282 (s povestnými výkrikmi „Smrť Francúzom“). Anjouovcom Sicíliu vyrval Peter III. Aragónsky, ktorý si robil nárok na celé sicílske kráľovstvo ako zať kráľa Manfréda, jeho dcéru Konštanciu si vzal za ženu v roku 1262 (pozri Očistec, spev III, v. 112 ‒ 117, str. 31 a pozn. na str. 291).

Danteho sympatie ku Carlovi Martellovi zvyšovala okolnosť, že manželstvom tohto kniežaťa s Klemenciou, dcérou cisára (Rudolfa Habsburského), tradične hlavou ghibellinov, sa črtala možnosť urovnania rozporov medzi nimi a guelfmi, ktorých hlavou zas tradične boli anjouovskí vládcovia.

73 nech vláda zlá, čo poddané a zbité
národy súži, v Palerme z ich bydiel
nepozdvihne k tým krikom: ‚Mrite, mrite!‘
76 A keby môj brat dobre vopred videl,
lakomú biedu katalánsku zvšade
by hnal, by sa mu neušiel jej prídel.
76 ‒ 78 A keby môj brat dobre vopred videl... ‒ Bratom sa myslí Robert, ktorý nastúpil na trón po smrti otca Karola II. v roku 1309, no spolu s ním mal účasť na vláde už i v predchádzajúcich rokoch. „Lakomou biedou katalánskou“ označuje Dante pravdepodobne španielskych šľachticov, ktorých priviedol do Neapola ešte jeho otec po prepustení z aragónskeho zajatia (upadol doň pri námornej bitke v neapolskom zálive s Ruggierom di Lauria, veliteľom aragónskeho loďstva v roku 1284), alebo neskôr Robert sám, až v roku 1295, keď sa vrátil do Neapola po siedmich rokoch, ktoré strávil ako rukojemník (spolu s bratmi Ľudovítom a Raimondom Berengariom) namiesto otca v Katalánsku. Jedného z nich, Dona Diega de la Rath, spomína aj Boccaccio v Dekamerone (Dek. VI, 3. ‒ Pozri G. Boccaccio, Dekameron. Prel. M. Pažitka. Vyd. Tatran 1980. Str. 359 ‒ 360).
79 Pretože ozaj treba každej vláde
sa obávať, ak do plného člna
nad jeho nosnosť ďalšie ťarchy kladie.
82 Povaha skúpa ‒ zo štedrého zrna ‒
nemala by si držať vojsko lačné,
čo všetko iba v svoje truhly zhŕňa.“
82 ‒ 84 Povaha skúpa ‒ zo štedrého zrna ‒ / nemala by si držať vojsko lačné... ‒ „Povahou skúpou“ je opäť brat Carla Martella, kráľ Robert. Tohto pavnovníka, ako najväčšieho odporcu cisárstva, mal Dante v mimoriadnej neláske. Problémom pre dantistov zostáva, koho Carlo Martello pokladá za „štedré zrno“. Z kontextu samého spevu síce logicky vyplýva, že by ním mal byť otec Robertov (i otec Carla Martella), Karol II. Chromý, no podľa niektorých bádateľov tomu protirečí ostré odsúdenie tohto kráľa samým zakladateľom capetovského rodu v XX. speve Očistca: „... Ďalšieho vidím predávať si dcéru...“ ‒ „Ó lakomstvo, máš ešte v dačom rode / koristi viac, keď môj kmeň si tak málo / ctí vlastnú krv, že za peniaz ju podie?“ (Pozri Očistec XX, v. 79 ‒ 84, str. 167 a pozn. na str. 333.) Môžu sa priložiť aj ďalšie Danteho negatívne zmienky o Karolovi II. (napr. v XIX. speve Raja, v. 127 ‒ 129), jednako sa domnievame, že možno dať za pravdu autorovi hesla o Robertovi v danteovskej encyklopédii (Enciclopedia Dantesca, IV, str. 1003. Roma 1973), ktorý v súlade s najstaršími komentátormi (vrátane Danteho syna Petra) hovorí, že Karol II. bol štedrý voči svojim poddaným, kým Robert hrešil voči nim skúposťou. Podľa našej mienky netreba zabúdať ani na Danteho charakterizačné umenie v kresbe postáv, čiže na to, že tu hovorí syn Karola II., ktorý môže mať o svojom otcovi lepšiu mienku než iní.

„Lačným vojskom“ niektorí rozumejú opäť vysokých hodnostárov zo Španielska; podľa spomínaného hesla treba ho vzťahovať priamo na vojsko z tejto krajiny, slúžiacej v žolde u Karola II. a neskôr u Roberta, ktoré ožobračovalo beztak nebohatú krajinu, trpiacu expanzionistickými záujmami neapolského dvora.

85 „Že v tvojej reči veľkú slasť zriem vďačne,
čo lievaš mi z tej hlbiny, môj pane,
k nej dobro cieli, v nej sa každé začne,
88 a že sa kryje s ňou i moje zdanie:
dvakrát som rád; a najmä v tom, že v hĺbku
smieš načrieť z nej, kde Božie oko planie.
91 Potešils’ ma, no rozmotaj mi v klbku
tú záhadu, čo o nej musím hĺbať:
že sladké zrno plodinu dá trpkú.“
93 „... že sladké zrno plodinu dá trpkú“. ‒ Dante sa vracia k veršu 82., v ktorom Carlo Martello hovorí o „povahe skúpej zo štedrého zrna“.
94 Tak ja ‒ a on: „Až začne pravdu ľúbať
um z mojich slov v tom, čo ním prelietlo ti,
tvár budeš tam mať, kde máš teraz chrbát.
97 Dobro, čo túto ríšu odprvoti
‒ ňou práve kráčaš ‒ riadi tak, že jasá,
svoju moc vlieva v tieto veľké hmoty.
100 No nielen o vznik prírod postará sa
um tohto Dobra dokonale skvelý;
v ňom obsiahnutá hneď je aj ich spása.
103 Preto, nech hockam táto kuša strelí,
tak presne mieri vždycky zámer božský,
že spočinie jak strela v svojom cieli.
106 Veď inak tento priestor preobrovský
‒ ním stúpaš hor ‒ by nebol sídlom zdoby
a súladu, lež stáli by tu trosky!
109 Stavanie krásne tuná nebolo by,
nech chybní sú i správcovia tej spravy,
ba i sám ten, čo chybnými ich robí!
110 „... správcovia tej spravy...“ ‒ Pozri pozn. k v. 34. a 37.
112 Chceš ešte viac, nech reč tú vec ti zjaví?“
A ja: „Už nie; veď príroda ‒ to z nej mi
jasné je už ‒ sa v nutnom neunaví.“
115 Zas on: „Vrav, horšie bolo by to s dejmi
človeka, ak by nebol občan ríše?“
„Hej,“ odvetím, „a dôvod mi je zrejmý.“
118 „A nech by jeden vyššie, druhý nižšie
tam dolu nestál, bolo by to možné?
Nie ‒ ak len dobre učiteľ váš píše.“
120 „... ak len dobre učiteľ váš píše“. ‒ Učiteľom je Aristoteles, ktorý o tom pojednáva v spisoch Politika (I, 2) a O duši (III, 9).
121 A tu, keď jeho zvažovanie doznie,
uzavrie reč: „Ak tak sa má vec oná,
korene vašich činov tiež sú rôzne:
124 ten za Xerxa sa rodí, za Solóna,
Melchisedecha ten, ten zas let vtáčí
napodobní, až syn mu pritom skoná.
124 ‒ 132 Ten za Xerxa sa rodí...Xerxes, perzský kráľ, tu slúži za príklad na sklon k vojvodcovstvu, slávny aténsky zákonodarca Solón na vlohu k právnickým štúdiám, biblický Melchisedech je príkladom talentu na kňazské povolanie a mytologický Daidalos („... až syn mu pritom skoná“ ‒ čiže Ikaros) na prírodné vedy (vrátane umenia). Rozdielny vplyv nebeských telies na druhy nadania ilustruje Carlo Martello príkladom z Biblie o Jakubovi a Ezauovi, ktorí už v lone matky prejavujú protikladné povahy (pozri XXXII. spev Raja, v. 67 ‒ 69) i príkladom z rímskej mytológie, podľa ktorej sám zakladateľ Ríma, Quirinus (Romulus) sa splodil z otca tak nízkeho pôvodu, že mu radšej pripisovali za otca boha vojny Marsa.
127 Beh prírody, čo v zemský vosk si vtlačí
svoj znak, vždy dobre v remesle sa správa;
no nedbá na dom, doň si pečať značí.
130 Tak odlíši sa Jakub od Ezaua
a Quirín zrodí sa v tak nízkom loži,
že radšej zrod sa od Marta mu dáva.
133 A potomstvo beh prírody tak množí,
že s rodičmi by malo túže triedu,
ak nezasiahol by v ňu zámer Boží.
136 Čo si mal vzadu, teraz už máš vpredu;
keďže ma ale blaží blízkosť tvoja,
nuž nech reč ďalej naše duše vedú.
139 Príroda vždy, ak okolnosti stroja
sa proti nej ‒ jak zrno zo zlej hrudy
keď vzklíčiť má ‒ zle vyjde z toho boja.
142 No nech tam dole myseľ správne súdi
a na to dbá, čo príroda by chcela,
svet by mal veru iba dobrých ľudí!
145 Vy ale chcete, aby skryla cela
toho, kto meč by zovierať mal v pästi,
a spravíte si kráľa z kazateľa!
145 ‒ 148 Vy ale chcete, aby skryla cela / toho, kto meč by zovierať mal v pästi, / a spravíte si kráľa z kazateľa! ‒ V prvom prípade najpravdepodobnejšia narážka na brata Ľudovíta, brata Carla Martella i brata Robertovho, ktorý vstúpil do rehole a stal sa neskôr biskupom v Toulouse; v prípade druhom nepochybne ide o samého Roberta, ktorý zanechal po sebe okrem iných spisov i do tristo kázní, z nich mnohé sám predniesol. Danteho nepriaznivé hodnotenie tohto panovníka, vložené do úst jeho brata, kontrastuje s názormi niektorých iných jeho súčasníkov, ktorí ho dokonca nazývajú Múdrym. Sám Petrarca si žiadal, aby ho pred korunováciou v Ríme za básnika skúšal tento kráľ v Neapoli (čo sa i stalo), ktorý mu na korunováciu daroval svoj kráľovský plášť. Petrarca na objednávku neapolského dvora napísal po Robertovej smrti aj epitaf v leoninských hexametroch, z ktorých jeden dosiaľ možno čítať na Robertovom náhrobku v chráme sv. Kláry v Neapoli: „Cernite Robertum regem virtute refertum.“ (Poznajte Roberta kráľa, čo samé cnosti ho chvália.) Pravda, nechýbali v jeho časoch ani hlasy, že „celu“ vnútil staršiemu bratovi Ľudovítovi sám Robert, ba dokonca že otrávil i Carla Martella, aby si uvoľnil cestu k trónu. I keď ide o chýry ničím nedokázateľné, Dante ho zjavne obviňuje z účasti na machináciách, ktorými pripravil o nástupnícke právo Karola Roberta, syna Carola Martella (o tom pozri nasledujúci spev, pozn. k v. 1 ‒ 6).
148 A preto vaša stopa schádza z cesty.“

Spev deviaty

1 Než Karol, krásna Klemencia, znemie,
zjasní môj vid ‒ a ja ti zviem z úst muža,
aké to klamy stihnú jeho semä.
1 Než Karol, krásna Klemencia, znemie... ‒ Klemencia, manželka Carla Martella, bola dcérou cisára Rudolfa Habsburského, ktorú mohol Dante vidieť pri jej zastávke vo Florencii v marci roku 1281, na ceste do Neapola k snúbencovi, za ktorého sa vydala roku 1287 a s ktorým mala tri deti: Karola Roberta, budúceho uhorského kráľa, Beatricu a Klemenciu, budúcu francúzsku kráľovnú (jedným z jej uchádzačov mal byť i náš Matúš Čák).

Najnovší bádatelia (ktorí vylučujú možnosť, žeby tu išlo o rovnomennú dcéru) už upozornili na paralelu i protiklad medzi touto dvojicou (Carlom Martellom s Klemenciou v nebi Venušinom) a Franceskou z Rimini s Paolom Malatestom (pozri pozn. k v. 38 ‒ 39 z ôsmeho spevu) z pekelného kruhu, v ktorom sa pyká za hriešnu lásku. Domnievame sa však, že túto symetriu treba doplniť aj o ďalšiu „dvojicu“ z očistcového kruhu lásky, o postavy dvoch básnikov, Dantemu zvlášť milých: o predchodcu „sladkého nového štýlu“ Guida Guinizelliho a o najväčšieho trubadúra Arnauta Daniela (pozri Očistec, spev XXVI, v. 73 ‒ 146, str. 218 ‒ 223 a pozn. na str. 347 ‒ 350), ktorí hrešili proti prirodzenosti lásky. Je pozoruhodné, že vo všetkých troch kruhoch, či už v Pekle, Očistci, či v Raji, sa objavuje literatúra ako veľmi dôležitý motív! V tejto súvislosti netreba zabúdať, že Dante v čase fiktívnej záhrobnej púte (r. 1300) ešte sám sa cítil predovšetkým básnikom lásky. Aj to, okrem iného, dáva za pravdu Danteho synovi Pietrovi, ktorý medzi prvými identifikuje Klemenciu s manželkou Carla Martella. Rovnomenná dcéra tohto kniežaťa by sa tu spomínala nevhodne.

3 ... aké to klamy stihnú jeho semä. ‒ Semenom sa rozumie syn Karol Robert, uhorský kráľ (1310 ‒ 1342), a klamami opatrenia, ktorými nástupníctvo na neapolský trón pripadlo jeho strýkovi Robertovi (1309 ‒ 1343). Po smrti Carla Martella a vstupe druhého jeho brata Ľudovíta do rehole dosiahol otec Karol II. Chromý s pomocou pápeža Bonifáca VIII. to, že za nástupcu na trón určili jeho treťorodeného syna Roberta, ktorý po jeho smrti roku 1309 sa i stal neapolským kráľom. Márne boli protesty zákonitého dediča, jeho vnuka Karola Roberta, Martellovho syna; jeho nároky odmietol i vtedajší pápež Klement V. No že i sám Robert mohol mať pocit viny, vyvodzovali starší komentátori z toho, že neskôr zasnúbil svoju dedičku Janu Neapolskú za Andreja Uhorského, syna Karola Roberta a brata Ľudovíta Veľkého.
6 ... že klamárov v plač spravodlivý vhrúžia. ‒ Už podľa Danteho syna Pietra tu básnik naráža na porážku Anjouovcov pri Montecatini v roku 1315, v ktorej padli Robertov brat aj synovec.
4 No dodá: „Mlč! A nech len roky krúžia!“
Nuž zjaviť smiem len toľko s jeho vetom,
že klamárov v plač spravodlivý vhrúžia.
7 Tu už tá duša v svojom svetle svätom
späť otočí sa k Slnku do výšavy,
čo plní ju a dobro leje svetom.
10 Ó, oklamané duše, hriešne davy!
Že od takého Dobra odvracia sa
vám hruď a v márnosť dvíha vaše hlavy!
13 Vtom, hľa, už ďalšia žiara prudšie zjasá,
čím zjavne si ma k rozhovoru mámi,
jak svedčí i jej jemnejúca krása.
16 Zrak Beatrice, jasný tiež a priamy,
čo na mne tkvie, keď zrie ma omámene
skúmať ten jas, hneď k túžbe súhlas dá mi.
19 „Blažený duch, nech tvoje rozjasnenie,“
započnem, „teraz dokonale zváži
a zjaví to, v čom moja myseľ tenie.“
22 A nová duša v svojom čarokráži
prevraví z hlbín, z ktorých spev svoj viedla,
jak ten, čo ho len dobro konať blaží:
25 „V bezbožnej zemi italskej, hneď vedľa
benátskych vôd, v tých miestach, čo sa vinú
až tam, kde Brenta s Piavou má žriedla,
25 ‒ 30 „V bezbožnej zemi italskej, hneď vedľa / benátskych vôd...“ ‒ Hovorí Cunizza da Romano (cca 1198 ‒ 1278), ktorá širokým opisom vymedzuje jednak rodisko svoje i svojho brata, krvižíznivého tyrana Ezzelina da Romano (pozri Peklo XII, v. 109, str. 102 a pozn. na str. 351). Hrad na nevysokom kopci Romano vyčnieval iba 80 m nad okolnou rovinou neďaleko mesta Bassana. Cunizza načrtla i rozsiahlu oblasť, ktorej „oheň“ jej brata z tejto neveľkej vyvýšeniny priniesol nesmiernu pohromu. Podľa Danteho syna Pietra malo sa totiž Cunizzinej matke snívať pred narodením Ezzelina, že prinesie na svet fakľu (podobnú, ako sa to Hekube snívalo pred zrodom syna Parida v Tróji; zdá sa, že tento príbeh z Eneidy aplikoval Pietro na zrod ghibellinského zástupcu cisára Fridricha II. v Trevízskej marke).

Dante tu pokračuje v téze rozvíjanej Carlom Martellom v predošlom speve, že pod vplyvom nebeských telies sa tým istým rodičom môžu narodiť povahy úplne protikladné (ako napríklad on a jeho brat Robert). Pri Cunizze a Ezzelinovi (resp. Azzolinovi) je síce pozoruhodná zhoda, že obidvaja boli „fakľami“, pravda, i podstatný rozdiel, že Cunizzin brat planul túžbou po krvi a po cudzích majetkoch, kým ona planula láskou (i keď sprvu telesnou a hriešnou, neskôr však zmenenou na lásku dobročinnú).

28 je kraj, čo vzrastá na vyvýšeninu,
z nej ho ‒ i keď sa hora veľkou nezdá ‒
zvráti zlá fakľa celý na ruinu.
31 I ja i fakľa z jedného sme hniezda:
Cunizza som; tu jas plá z môjho zjavu,
že jasom si ma zmohla táto hviezda.
34 Pre osud svoj už tvár mám usmievavú,
hoci sa jeho čiastka viaže k vine ‒
čo ťažko padne chápať vášmu davu.
34 ‒ 36 Pre osud svoj už tvár mám usmievavú, / hoci sa jeho čiastka viaže k vine... ‒ Na osud tejto hrdinky vplývala planéta Venuša („že jasom si ma zmohla táto hviezda“, v. 33); vidno to i z niekoľkých zachovaných dát o jej živote i zo svedectiev súčasníkov a prvých komentátorov BK. Roku 1222 sa vydala za Rizzarda (resp. Riccarda) di San Bonifacio, pána Verony, ktorému ju uniesol trubadúr Sordello (zdá sa, že z návodu jej brata, už spomínaného Ezzelina da Romano; o Sordellovi pozri Očistec VI, v. 61, str. 51 a str. 298 ‒ 299). Podľa narážok v poézii trubadúrov a zo správ v trubadúrskych Vidas mal s ňou Sordello prežiť i milostné dobrodružstvo. Neskoršie ušla z rodičovského domu s istým Boniom, trevízskym rytierom, a pochodila veľký kus sveta, než sa znova vydala za Almeria di Breganze. Niektoré pramene hovoria ešte o jej ďalšom manželstve, zdôrazňujúc najmä jej nesmiernu náklonnosť k dvornosti a láske: „... bola v každom veku zamilovaná a taká štedrá v svojej láske, že by si bola pokladala za veľkú neslušnosť odoprieť ju tomu, kto ju o ňu zdvorilo požiadal“ (Jacopo di Lana). Anonym v Cassinských glosách ju nazýva „veľkou neviestkou“, no dodáva, že v zrelom veku svetskú slávu obrátila na lásku k Bohu, „ako to urobila Mária Magdaléna“. Niektorí bádatelia v nej vidia zaktualizovaný variant biblickej neviestky Rachab, o ktorej bude reč o niečo ďalej (pozri v. 112 ‒ 126).

Dante mohol poznať Cunizzu priamo vo Florencii, kam po páde svojho rodu v roku 1260 prišla bývať do domu Cavalcantiovcov a kde malého Guida, budúceho básnika a prvého Danteho priateľa, mohla kolembať na kolenách. V tomto roku (1. apríla 1260) a v tomto dome vystavila spis, v ktorom prepúšťa na slobodu všetkých svojich služobníkov. V roku 1279 spísala svoj testament a potom mizne za ňou každá stopa.

37 O tomto svetle, čo sa ku mne vinie
a v ňom má naše nebo klenot zdobný,
znie svetom chýr i dnes ‒ a skôr, než zhynie,
37 ‒ 42 „... znie svetom chýr i dnes ‒ a skôr než zhynie, / terajší vek sa ešte späťnásobní.“ ‒ Cunizza tu nepriamo, ale pre Danteho zrozumiteľne, predstavuje postavu básnika (trubadúra Folqueta z Marseille, pozri pozn. k v. 73 a ďalším). Domnievame sa totiž, že k tomuto miestu možno viesť paralelu so scénkou z Očistca, v ktorej sa predstavuje Dantemu a Vergiliovi antický básnik Statius: „... s menom, čo k cti ‒ i k večnosti ‒ viac mieri / než iné z mien... slávny som bol“ (pozri Očistec XXI, v. 85 ‒ 87, str. 176 a pozn. na str. 336), čiže s menom básnika. Tým sa motivuje i charakter neskoršieho príhovoru Danteho k Folquetovi. Danteho novotvary („jehovie sa“, „tvojí“, „vmojí“, v. 73 ‒ 81) anticipujú štýl samého trubadúra. Inak, hodno poznamenať, že štýl všetkých troch postáv, hovoriacich v nebi Venušinom, má znaky vysokej rétoriky (napr. v opisoch rodísk), a to aj preto, že Dante a stredovek toto nebo kládol do súvislosti s rétorikou. Päť storočí („terajší vek sa ešte späťnásobní“) podľa výkladu Butiho, vychádzajúceho z predpovede sv. Augustína, zostávalo od roku 1300 do konca sveta. Pravda, sú aj výklady iné, no podľa nášho názoru sa tu spomína nesmrteľná sláva básnika.
40 terajší vek sa ešte späťnásobní!
Hľaď, ako tvor smie vyniknúť, ak z žitia
jedného v druhé tak sa preosobní.
43 To sotva však tej zberbe v hlave svitá,
ju Tagliamento vedno uzatvára
aj s Adižou ‒ bo hreší vždy, i bitá!
43 ‒ 45 ... ju Tagliamento vedno uzatvára / aj s Adižou... ‒ Vyznačenie Trevízskej marky riekami, ktoré ju ohraničovali na východe a západe. Toto územie sa pokladalo za hniezdo guelfizmu a odbojnosti proti cisárskej moci.
46 Padova však už padne do močiara
pri Vicenze, tok spraviac krvou prudším,
v ňom neposlušný krutý ľud sa skára.
46 ‒ 48 Padova však už padne do močiara / pri Vicenze... ‒ Obyvatelia Padovy, ktorí sa najprv poddali cisárovi Henrichovi VII. (1308 ‒ 1313), potom sa proti nemu vzbúrili a po jeho smrti sa v roku 1314 odvážili napadnúť ghibellinskú Vicenzu, pri ktorej však utrpeli ťažkú porážku od Cangrandeho della Scala pri močarinách tvorených riekou Bacchiglione.
49 Kde Sile s Cagnan vedno skvie sa z lúčin,
dnes hlavu vládca pyšne dvíha síce,
no skoro ju už vloží do pavučín.
49 ‒ 51 Kde Sile s Cagnan... ‒ Čiže v Trevise, kde sa spájajú rieka Sile a potok Cagnano (dnes nazývaný Botteniga). Vládcom tohto mesta bol kapitán Rizzardo da Camino, syn dobrého Gherarda (pozri Očistec XVI, v. 124, str. 139 a pozn. na str. 325). Prešiel na stranu ghibellinov, a keď sa stal ich zástupcom v Trevízskej marke, začal vládnuť naduto a spupne, čím si pobúril nielen guelfských magnátov, ale i ľud. Jeden zo sprisahancov ho zabil záhradníckym nožom pri hre v šachy v roku 1312.
52 Pre pastiera i Feltru zvlhne líce
za zločinnosť, čo bude až tak štedrá,
že málo je ísť za ňu do temnice.
52 ‒ 60 Pre pastiera i Feltru zvlhne líce / za zločinnosť. ‒ Pastierom je Alessandro Novello, pôvodom Trevízčan, biskup v severotalianskom meste Feltre od r. 1298, do r. 1320. V roku 1314 poskytol útulok niekoľkým členom ferrarského rodu dalla Fontana aj ich spoločníkom, ktorí utiekli zo svojho mesta po nezdarenom prevrate. No potom ich vydal na žiadosť Pina della Tosa, anjouovského zástupcu vo Ferrare, ktorý ich dal popraviť.
55 Tomu, kto chcel by k váham zdvihnúť vedrá
s ferrarskou krvou danou k zapredaju,
zaprašťali by pod ich ťarchou bedrá.
58 No tento kňaz, tak dvorný, darom dá ju,
aby sa verným guelfom zdal; tie dary,
žiaľ, primerané budú tomu kraju.
61 Hore sú Tróny, z nich mi pravda žiari
do týchto slov, slov s tajom odostretým,
bo Ony zrú ju v spravodlivej tvári.“
61 ‒ 63 Hore sú Tróny... ‒ Pozri spev XXVIII, v. 103 ‒ 105.
64 Tu zamĺkne a s jasom poupretým
zas do výšok, sa toho kruhu týka,
z ktorého prišla, v ktorom bola predtým.
67 Vtom ďalšiu slasť už zriem, jej spoločníka,
známeho od nej, zvyšovať jas pre mňa
sťa vzácny rubín, keď doň slnko vniká.
70 Im väčšie slasti zväčšia jas a zjemnia;
jak pre slasť nám tvár úsmevom zas splesá,
a klesá v tieň, ak je i duša temná.
73 „Boh všetko zrie a tvoj zrak jehovie sa,
blažený duch, a nič ho nezaputná,“
rieknem, „keď jasne hľadíš na nebesá!
73 ‒ 81 „... a tvoj zrak jehovie sa...“ ‒ Tvary „jehovie sa“ a „vmojí“, odvodené od zámen „jeho“ a „môj“, sú Danteho novotvarmi („s’ inluia“, „inmii“), pravda, inšpirované štýlom trubadúra Folqueta z Marseille. „Svätými ohňami“, ktoré majú šesť krídel podľa biblických predstáv, sú Serafíni, z kruhu ktorých mali zostúpiť duše milujúcich v ústrety Dantemu (pozri VIII. spev, v. 27). Dante už vie, že duše blažených vidia jeho žiadosť aj bez toho, že by ju vyslovil; preto prosí takouto ozdobnou perifrázou Folqueta, aby sa mu predstavil.
76 Nuž prečo tvoj hlas, ktorý ako lutna
blaží tie sväté ohne v stálom roji,
im z šiestich krídel utvára sa kutňa ‒
79 prečo i moje túžby neukojí?
Odvetil by som ti i bez vyzvania,
nech môj duch v tvoj, tak ako tvoj sa vmojí.“
82 „Najväčší údol, doň sa voda vháňa,“
začal zas on, „krem oceána, ktorý
ovinul zem, že je ním zobjímaná ‒
82 ‒ 87 „Najväčší údol...“ ‒ Stredozemné more, ktoré podľa súdobej geografie sa prestieralo na 90 poludníkoch (reálna rozloha podľa dnešného merania je iba 42 stupňov); takže, keď pri Herkulových stĺpoch (pri Gibraltári) svitalo, na východnom brehu (pri Jeruzaleme) malo byť poludnie.
85 tak beží proti slnku, že keď zorí
sa na západnom pobreží čas ranný,
na východnom sa poludnie mu tvorí.
88 Od toho mora pochádzam, z tej strany,
čo z Ebra beží k Macre, ktorá delí
kratunkým tokom Janov od Toskány.
88 ‒ 90 Od toho mora pochádzam... ‒ Tercína udáva dve rieky ako krajné body, medzi ktorými sa pohyboval život trubadúra podľa jeho známeho životopisu (Vida); jeho otec, bohatý kupec, pochádzal z Janova (ktorého územie delila rieka Macra od Toskány); sám Folquet sídlil napokon v meste Toulouse, ktorého poloha je približne na rovnakej zemepisnej dĺžke ako ústie rieky Ebra.
91 Na tomže bode, v rôznom svetadieli,
sú Buggea i moje mesto rodné,
čo v prístave mu vlny krvou zvreli.
91 ‒ 93 Na tomže bode, v rôznom svetadieli / sú Buggea i moje mesto rodné... ‒ Buggea na alžírskom brehu sa podľa Ptolemaia, ktorého sa stredovek pridŕžal, nachádzala o dva a pol stupňa ďalej ako Marseille, rodné mesto Folqueta, ktoré trubadúr zobrazuje perifrázou Lukánových veršov z eposu Farsalia: „Krev na vlnách vysoko pění, / zality sraženou krví jsou přívaly zčeřené vody“ (Lucanus, Farsalské pole III, v. 572 ‒ 573. Svoboda 1976, prel. Jana Nechutová. Str. 100). Je to narážka na víťazstvo Rimanov nad obyvateľmi Marseille, ktoré v bojoch proti Pompejovi vydobyl Caesarovi Brutus v námornej bitke.
94 Folcom ma ľudia nazývali zhodne
a mnou sa teraz skvie tu sféra skvelá,
ako sa prv mi ona skvela zvodne.
94 ‒ 96 Folcom ma ľudia nazývali zhodne / a mnou sa teraz skvie tu sféra skvelá... ‒ Folquet de Marseille, trubadúr, po ktorom zostalo 27 skladieb, začal tvoriť okolo r. 1175; pochádzal z rodiny janovského kupca, narodil sa v Marseille, pobýval na dvoroch najväčších vladárov tých čias, anglického kráľa Richarda, Levieho Srdca, kráľa Alfonza Aragónskeho, toulouského grófa Raimonda V., vikomta Barrala, pána Marseille a ďalších. Po smrti týchto ochrancov a po nešťastných láskach sa končí (okolo roku 1200) nielen básnická tvorba Folquetova, ale sám básnik so ženou i s dvoma deťmi vstúpi do kláštora cisterciátov; stane sa opátom kláštora v Toronte a roku 1205 biskupom v Toulouse, kde zomrel r. 1231. ‒ Vplyv planéty Venuše na život i dielo trubadúra dosviedčajú jeho životopis (Vida) i výklady jeho básní (razos). Bol zamilovaný nielen do pani Azalais de Roquemartin, manželky marseillského vikomta Barrala, ale i do oboch sestier svojho pána, teda švagrín pani Azalais, ktorá ho preto zbavila svojej priazne. Utešila ho Eudoxia, dcéra carihradského cisára Manuela a manželka Guillauma z Montpellier, ktorú však muž, uveriac rečiam o jej nevere, prepustil. Folquet mal odvahu napísať na jej obranu báseň, v ktorej za tento čin celkom nezastreto obviňuje vikomta ako šialenca (fols). Pravda, po svojej duchovnej konverzii a vstupe do kláštora musel Folquet pokladať za šialené („ošiale divej lásky“, pozri 2. verš ôsmeho spevu Raja) svoje náklonnosti k spomínaným paniam podobne, ako odsudzoval už najväčší trubadúr Arnaut Daniel svoju „passada folor“, svoj minulý ošiaľ („plač v očiach mám, že bláznivý som bol“, Očistec XXVI, v. 143, str. 222 a pozn. na str. 349). Súvislosť medzi týmito dvoma miestami v Božskej komédii naznačil sám Dante už tým, že do úst Arnauta Daniela vložil hneď v prvom verši („Tan m’abbellis vostre cortes deman“, pozri opäť Očistec, str. 222 a 349) incipit Folquetovej kancóny (Tan m’abbellis l’amoros pensaamens), ktorú Dante poznal ešte pred obdobím Božskej komédie a v spise O ľudovom jazyku jej priznal najvyšší stupeň básnickej skladby (De vulgari eloquentia II, VI, 5 ‒ 6). Je pozoruhodné, že i v tejto básni sám Folquet označuje svoju lásku za „nemúdru“ („Per so, dona, no’us am saviamens“ ‒ „Nie múdro vás ja, pani, milujem“) čiže za bláznivú, za ošiaľ. Folquet ako toulouský biskup, keď už dávno zanechal trubadúrstvo, bol jedným z najtvrdších a najnemilosrdnejších bojovníkov vo vojne proti albigenským (r. 1209). Dante sa tejto jeho činnosti nedotýka priamo, no horlivosť tohto cirkevného hodnostára zameria v závere spevu proti Danteho rodisku, proti Florencii, a najmä proti vtedajšej hlave Cirkvi, pápežovi Bonifácovi VIII., ktorého pontifikát pokladá priamo za cudzoložstvo (pozri v. 136 ‒ 142).
97 Veď sotva väčšmi plála dcéra Bela
k Sycheovmu i Kreúzinmu bôľu
‒ pokým mi hlava neošedivela ‒
97 ‒ 99 Veď sotva väčšmi plála dcéra Bela / k Sycheovmu i Kreúzinmu bôľu... ‒ V tejto a v nasledovnej tercíne sa uvádzajú prirovnania na Folquetove „bláznivé lásky“ (pritom si hodno všimnúť vysoké Danteho umenie, s ktorým provensalské slovo „fol“, „bláznivý“ obnažuje už v samom Folquetovom mene). Príklady sú všetko z antiky. Dcéra Bela je Dido (Vergilius, Eneida I, v. 621), ktorá láskou k Eneovi porušila vdovský sľub svojmu zavraždenému manželovi Sycheovi (Vergilius, Eneida IV, v. 552) a zarmútila tým v podsvetí aj manželku Eneovu, Kreúzu. Dante spomína Didonu v Pekle (V, v. 62) v súvislosti s nešťastnou láskou Francesky a Paola.
100 či Fyllis, čo sa navracala k mólu
pre Demofonta plná beznádeje,
či Herkules, keď v srdci zovrel Jolu!
100 ‒ 102 ... či Fyllis... či Herkules... ‒ Fyllis, dcéra tráckeho kráľa Sitóna, sa zabila z lásky k Demofontovi, keď si myslela, že sa preto k nej nenavracia, lebo ju zabudol a zradil. Látku k tomuto príbehu poskytoval Ovidius v druhom liste svojich Heroíd. Za zmienku azda stojí, že i v Hollého preklade tejto básne hrdinka sama nazýva svoju lásku nemúdrou: „Rekňi, čo sem ťebe prehrešila, krem láski ňemúdrej.“ (Dielo Jána Hollého, I, str. 126 ‒ podč. V. T.) ‒ O Herkulesovej láske k Jole pozri pozn. k XII. spevu Danteho Pekla v súvislosti s postavou kentaura Nessa: „Tuná vidíš Nessa, / čo zahynul pre krásnu Dejaníru: / pomstí však smrť, prv ako pominie sa“ (Peklo XII, v. 67 ‒ 69. Str. 101 a pozn. na str. 350). Príbeh je vyňatý tiež z Ovidiových Heroíd (z deviatej skladby), prípadne z jeho Metamorfóz z IX. knihy (Ovidius, Metamorfózy. Tatran 1979, str. 174 ‒ 178).
103 Tu nie je ľútosť, tu sa duša smeje,
nie nad vinou, čo v um sa nenavracia,
no šťastná z moci, čo tak riadi deje.
106 Tu obzerá sa umenie, ním vládca
o svojom dobre nekonečnom svedčí
a zhora nadol zrieť ho otáčať sa.
109 No nech tvoj prehľad ešte viac sa zväčší
a zvie, kto skvie sa tuná po obvode,
sluší sa mi kus pokračovať v reči.
112 Chceš vedieť, kto tu blízko mňa v tom bode
tak žiarivom, až iskrivom, sa skrýva,
že jasá jak lúč slnka v čírej vode?
114 ... že jasá jak lúč slnka v čírej vode. ‒ Príklady z Ovidiových diel vo veršoch 100 ‒ 102 neboli náhodné. Folquet čerpal veľa z tohto básnika, najmä z jeho Umenia milovať, pre svoju pôvodnú tvorbu. Dante túto črtu jeho poetiky podčiarkuje i v tomto verši, ktorý je parafrázou Ovidiovho pentametra: „Ut sol in liquida saepe refulget aqua“ (Ars amatoria II, v. 722: „Akoby pod hladinu prenikol slnečný svit.“ ‒ P. Ovidius Naso, Umenie milovať. Prel. V. Mihálik. Vyd. Slov. spisovateľ 1971. Str. 83).
115 Nuž vedz, že v jeho vnútre odpočíva
Rachab: a tak sa skvieť smie v našom lone,
že sa doň ako veľká pečať vrýva.
115 ‒ 117 Nuž vedz, že v jeho vnútre odpočíva... ‒ Neviestka Rachab, biblická postava, ktorá skryla vo svojom dome Jozueho vyzvedačov a tým mu umožnila dobyť Jericho (kn. Jozue, II., 1 ‒ 24; VI, 15 ‒ 25: pozri ďalej v tomto speve v. 124 ‒ 125). Rachab, podobne ako Cunizza (ktorej akoby bola predobrazom) a Folquet predstavujú typy lásky pôvodne hriešnej, telesnej, ktorá sa obráti na lásku dobročinnú. No v obidvoch spevoch, venovaných vplyvu Venuše, je pod textom ukrytý protiklad medzi plápolom lásky, ako sily kladnej, a prahnutím po vláde a po majetkoch, ako sily zápornej, ktorá vedie iba k zlu. Nie náhodou sa záver tohto spevu zaostruje proti „florénu“, peniazom a baživosti po nich (v. 130 ‒ 132), a proti pápežskej kúrii Bonifáca VIII. (v. 136 ‒ 142), ktorá sa takýmto prahnutím dopúšťa „lásky“ hriešnej, priam cudzoložstva (porovnaj Peklo XIX, v. 1 ‒ 4, str. 153).
118 Do tohto neba, kam si zem hrot tône
vrhá i z krajov spevavého žalmu,
hneď bola vzatá po Kristovom skone.
118 ‒ 120 Do tohto neba, kam si zem hrot tône / vrhá... ‒ Tu sa Dante pridŕža arabského učenca Alfragana, ktorý žil v prvej polovici IX. storočia. Jeho hlavné dielo, preložené do latinčiny, malo viacej titulov, najčastejšie Liber de aggregationibus alebo Elementa astronomica. Pre svoju jasnosť a zrozumiteľnosť bolo v stredoveku veľmi rozšírené a Dante ho cituje najmä v Hostine. Podľa Alfraganovho učenia kužeľ tône, ktorý vrhá zem do vesmíru, zasahuje až do neba planéty Venuše. Tento údaj využíva Dante najmä v prenesenom význame. ‒ Do tohto neba bola prenesená i veľká milovnica Rachab spolu s ďalšími z Limbu po Kristovom skone (pozri Peklo IV, v. 46 ‒ 62, str. 35 a pozn. na str. 313).
121 Z triumfu Krista, ktorý sprerážal mu
klinmi pár rúk, jej prvej v tejto z planét
patrilo právom preberať si palmu,
121 ‒ 126 ... jej prvej v tejto z planét / patrilo právom preberať si palmu... ‒ Z triumfu, ktorý Kristovi prerazil na kríži obe ruky klinmi, patrilo ‒ podľa Danteho ‒ Rachabe ako prvej prevziať palmu (znak víťazstva) v nebi Venuše preto, že jej čin (ukrytie Jozueho vyzvedačov) umožnil Židom po odchode z Egypta prvé víťazstvo v zasľúbenej zemi a že jej čin bol činom lásky. V závere druhej tercíny je výpad proti Bonifácovi VIII., ktorý Dante rozvinie na samom konci spevu. V súvislosti s Venušou hodno si opäť povšimnúť štýl Folquetov, o ktorom (a podobne o štýle niektorých ďalších básnikov) hovorí Dante v spise O ľudovom jazyku, že je okrem lahodného (sapidus) a vynikajúceho (excelsus) aj „venustus“ čiže pôvabný a spanilý, pričom nemôže nám uniknúť súvislosť tohto epiteta so základom „Venus“, od ktorého je odvodený. Vskutku Folquet, ktorý tu začína už útočiť ako horlivý náboženský reformátor proti kúrii, nestráca v Danteho kresbe nič z vlastností básnika, naopak, stupňuje ich použitím „vzácnych rýmov“, ako rýmov homonymických (kalambúrnych), a rýmových ech, napr. alma-palma-palma (duša-palma-dlaň), pianta-pianta (rastlina-oplakávaná), agni-magni (baránkovia-veľkí), ktoré sa usiluje nasledovať i preklad (žalmu-sprerážal mu, po koreni-v pokorení, oviec-o vec-bohoslovec). Bonifácova starosť sa neupiera k Svätej zemi, ale vedie vojny proti svojim osobným odporcom „blízo Laterána“ (pozri Peklo XXVII, v. 85 ‒ 91, str. 224 ‒ 227 a pozn. na str. 415 ‒ 416).
124 veď Jozuemu priniesol jej zánet
v tej Svätej zemi prvý triumf cenný,
čo málo páli pápežovu pamäť.
127 A tvoje mesto ‒ čo je po koreni
z toho, kto prvý zášťou k Bohu vzbĺka,
a pre závisť ním v plač ste pokorení ‒
127 ‒ 130 A tvoje mesto... / prekliaty kvet i vyrába i núka... ‒ Prvým patrónom Florencie bol Mars, boh vojny, ktorého uctievali zakladatelia mesta a ešte v Danteho časoch mali stáť zvyšky jeho sochy ‒ či toho, čo za ňu pokladali na Starom moste (pozri Peklo XIII, v. 143 ‒ 150, str. 111 ‒ 112 a pozn. na str. 357). Tu je pohanský boh stotožnený s Luciferom (pozri Raj XXIX, v. 55 ‒ 57). O zlom vplyve sochy na Starom moste bude ešte hovoriť i Danteho prapraded Cacciaguida (Raj XVI, v. 145 ‒ 147). ‒ Prekliatym kvetom sa rozumie zlatá minca, florén (fiorino), ktorý začala Florencia vyrábať v roku 1252 a ktorý čoskoro získal prvenstvo medzi ostatnými platidlami tej doby. Meno florén (kvet) sa odvodzoval od ľalie (znaku mesta) na jednej strane mince a súvisel, prirodzene, i s menom samého mesta („Florencia“ je vlastne „Kvetnica“). Na druhej strane mal florén obraz sv. Jána Krstiteľa, „druhého“ patróna mesta (za kresťanských čias). Florén ako zvodca k zlu sa objaví ešte na konci XVIII. spevu Raja (v. 134 ‒ 135). Florencia je tu teda prirovnaná k stromu, z ktorého „vyrážajú“ (ktorá si razí) „kvety-mince“ zla.
130 prekliaty kvet si vyráža i núka,
zvádzajúc stáda baránkov a oviec,
keď z pastiera tiež spravilo už vlka.
133 I mlčia Písma, zmĺka bohoslovec
a klér sa stará iba o Pravidlá,
akoby tuná vskutku išlo o vec.
134 ‒ 138 ... o Pravidlá... ‒ Ide o povestné Decretali, pravidlá, zákony kanonického práva, zostavené v roku 1234 Raimondom di Pennafort, o ďalšie spisy (Eurica de Sur) doplňované samým Bonifácom VIII. Tieto pravidlá, ako vysvetľuje jeden z najväčších dantistov M. Barbi, pokúšali sa oprávňovať svetské záujmy vysokého kléru, zneuznávať cisársku autoritu a viesť kňazstvo vo všeobecnosti k hľadaniu ziskov. Naproti tomu Nazaret je symbolom skromnosti, ku ktorej by sa mala zacieľovať kúria sama a usmerňovať k nej aj ostatných (porovnaj aj Raj XXVII, v. 55; ku Gabrielovi, čo „si roztvoril raz krídla“, pozri Raj XXXII, v. 102 ‒ 114).
136 Tak s pápežom i kúria v ne skydla,
že nevzlietne ich myseľ k Nazaretu,
kde Gabriel si roztvoril raz krídla.
139 No Vatikán i celú pôdu svätú,
kde cintorín si Rím stlal pre tie rody,
čo s Petrom dali život za obetu,
142 z cudzoložstva čas skoro oslobodí.“

Spev desiaty

1 Keď s Láskou v svojom Synovi sa zhliada,
ju dýcha s Ňou, Ňou za Ním večne túži
tá prvotná a nevýslovná Vláda:
1 ‒ 3 Keď s Láskou v svojom Synom sa zhliada... ‒ Prvá tercína vyjadruje teologickú predstavu Najsvätejšej Trojice, v nej „prvotná a nevýslovná Vláda“ označuje prvú osobu, Ducha Svätého, ktorý pochádza rovnako od Otca aj od Syna, od druhej osoby Trojice.
4 všetko, čo v ume, po priestore krúži,
poriada tak, že stačí pohľad púhy,
a pocíti ju, kto ho vo svet vhrúži.
7 Nuž so mnou vzpriam ho na vysoké kruhy,
čitateľ môj, kde pomyselná plocha
pohybom jedným pretne pohyb druhý.
7 ‒ 9 Nuž so mnou vzpriam ho na vysoké kruhy... ‒ Dante vyzýva čitateľa, aby uprel pohľad na nebesá, na tú ich časť, kde sa rovníkový, denný čiže dvadsaťštyrihodinový pohyb hviezd smerom od východu na západ stretá s ročným zvieratníkovým pohybom planét od západu na východ. K tomuto stretnutiu príde dva razy do roka za jarnej a jesennej rovnodennosti (v znamení Barana a Váh). Tuná má Dante na mysli jarnú rovnodennosť; pritom si však hodno všimnúť korešpondenciu tohto úvodu, predstavujúceho vesmír ako hodinový stroj, so záverom spevu, v ktorom sa priamo objaví obraz hodín, najväčšieho dovtedajšieho vynálezu, datovateľného práve rokom Danteho pomyselnej záhrobnej púte (r. 1300. ‒ Pozri Svetové vynálezy v dátach, Smena 1932, str. 47: „Okolo roku 1300 ‒ v Európe sa prvý raz vyskytujú mechanické hodiny s vretenovým krokom...“ Str. 47).
10 A tam nech v takom umení sa kochá,
že Majster sám tej kráse neodolá
a nespustí z nej oko ani trocha.
13 Tam pozeraj, jak do šikmého kola
vetví sa kruh, čo jasné hviezdy nosí
po vôli svetu, ktorý po nich volá.
13 ‒ 15 Tam pozeraj, jak do šikmého kola... ‒ Šikmým kolom je Zvieratník, v ktorom sa pohybujú dráhy Slnka a ostatných planét; šikmým, nachýleným o 23 a pol stupňa oproti nebeskému rovníku (Dante o tom píše v Hostine III, V, 13 ‒ 14, pridŕžajúc sa ptolemaiovského učenia o hviezdnej sústave).
16 A keby ten ich obeh nebol kosý,
z nebeských síl by mnohá bola zmdletá,
kým z dolných síl by sotva zbudlo čosi.
16 ‒ 21 A keby ten ich obeh nebol kosý... ‒ Ak by Zvieratník nebol kosý vo vzťahu k rovníku, nebeské sily, pôsobiace na zem, zasahovali by z nej iba úzky pás a sily na samej zemi by boli zničené od stálej a nesmiernej horúčavy alebo od ustavičného chladu; neprichádzalo by k striedaniu ročných období.
19 A nech z tej dráhy trochu vyššie vzlieta,
či trochu níž ‒ hneď odhora až dole
naruší veľká chyba správu sveta.
22 Tu, čitateľ, už stoj pri svojom stole
a späť hľaď, aká sa ti núka vára,
ak má sa vzniesť, nie zmiesť, ples tvojej vôle.
22 ‒ 25 Tu, čitateľ, už stoj pri svojom stole... ‒ Záľuba v pozorovaní nebeských telies bola spoločná celej Danteho dobe, zvlášť samému Dantemu, ktorému hviezdnatá obloha pôsobia takú slasť, že zabúdal pri nej i na útrapy vyhnanstva. V súvislosti s týmito veršami možno citovať Danteho famózny list z roku 1315, adresovaný florentskému priateľovi, ktorý ho nahováral k návratu do rodného mesta, pravda, za ponižujúcich podmienok, pre autora dvoch kantík Božskej komédie neprijateľných. Dante pokorujúcu amnestiu odmieta s tým, že hocikde na svete môže pozorovať slnko a hviezdy a hocikde pod nebom uvažovať o najsladších pravdách (Epist. XII, 9).
25 Dal som ti krm! Nech doň tvoj um sa vnára!
Bo mňa už plne látka upútava,
čo povolala si ma za pisára.
26 ‒ 27 ... čo povolala si ma za pisára. ‒ Látkou, ktorej sa Dante cíti pisárom, je, prirodzene, celý obsah Božskej komédie; pravda, tu sa začína jej osobitná časť. Už starší komentátori si všimli autorovu skromnosť vo vzťahu k svojmu dielu, ktorú dotvrdzuje i na iných miestach (napr. zač. XXV. spevu).
28 ‒ 30 Najväčší správca prírody... a jeho svetlom čas nám vymeriava... ‒ Obrazom slnka, najvyššieho správcu prírody, sa začína štvrtá sféra, v ktorej vítajú Danteho učenci a mudrci. Úlohou časomerača z 30. verša sa upevňuje kompozícia tohto spevu, rámcovaného „hodinovým strojom“ planét a konkrétneho budíka, v ktorom prvá časť „rámu“ je súčasne predelom medzi troma nižšími kruhmi (Mesiaca, Merkúra a Venuše) ešte zasahovaná kužeľom zemského tieňa (pozri IX. spev, 118 ‒ 119), kde vítali Danteho i duše so sklonmi, aspoň spočiatku, chybnými (nestálosť, ctibažnosť, zvrátená láska); naproti tomu vo vyšších kruhoch, počínajúc Slnkom, Dante bude stretať duchov so sklonmi naskrze kladnými (múdrosť, odvaha, spravodlivosť, kontemplatívny zápal).
28 Najväčší správca prírody, ním správa
nebeská najviac svoju moc v zem vtláča
a jeho svetlom čas nám vymeriava,
31 vpätý v tú časť, ju verše vyše značia,
‒ a v ktorej pohyb pohybom sa lomí ‒
šiel v špirálach, v nich najrýchlejšie kráča.
31 ‒ 33 ... vpätý v tú časť... ‒ Časťou sa rozumie bod rovnodennosti (jarnej), o ktorej bola reč vo v. 8 ‒ 9.

Podľa ptolemaiovského systému slnko v dôsledku spojeného pohybu denného a ročného malo opisovať špirálu postupujúcu počas šiestich mesiacov od jedných trópov k druhým. V období medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom na našej pologuli slnko každým dňom vždy skorej vychádza na oblohu; preto zvrat „najrýchlejšie kráča“ má na jednej strane vylučovať možnosť, že by tu išlo o jesenné obdobie, na druhej má zdôrazniť, že básnika práve v takomto rozvojaplnom čase zastihla nevídaná výsada byť na slnku.

34 Že stúpam doň, však na um neprišlo mi,
súc ako ten, kto na púť nepozerá,
až po príchode si ju uvedomí.
37 To činy panej so mnou v lepšie mieria
z dobrého skôr, než tu sa krídlom mávne,
lebo jej čin sa cez čas neprestiera.
40 Akou to žiarou blčali tie hlavne
dnu na slnku, kde zrazu stali sa mi
nie farbami, lež svojím svitom zjavné!
40 ‒ 42 Akou to žiarou blčali tie hlavne... ‒ „Hlavne“ sú tu použité v prvom význame, ktorý uvádza Slovník slovenského jazyka, čiže „horiaci kus dreva“; pravda, kontext ich vidí v prenesenom význame. Je to jedna z najväčších hyperbol, ktorou sa duše na slnku predstavujú žiarivejšie ako slnko samo, pretože od jeho žiary sa neodlišujú inou farbou, ale iba intenzitou žiarenia. Túto hyperbolu použije Dante ešte v XXXIII. speve, v. 130 ‒ 131.
43 Hoc um aj cvik hor umenie mi vzpriami,
ten obraz nikdy nevysloví sloka.
Veriť však smieš ‒ a sen prísť sem nech mámi!
46 Veď nie je div, ak až tak do vysoka
márne sa naša fantázia vzpína:
nad slnko vyjsť, to nie je v silách oka.
49 Tu je tá štvrtá čeľaď Hospodina,
ju večne sýti, v svojom trojom znaku
jej zjavujúc, jak Dychom plodí Syna.
49 ‒ 51 Tu je tá štvrtá čeľaď Hospodina... ‒ Básnik rozvíja motív naznačený už v prvej tercíne spevu. Sme v kruhu filozofov a učencov.
52 A Beatrice započne: „Vzdaj vďaku,
vďaku vzdaj Slnku anjelov, čo vďačne
zreteľné slnce javí tvojmu zraku.“
53 ... vďaku vzdaj Slnku anjelov... ‒ Čiže Bohu.
55 Smrteľné srdce nikdy sa tak lačne
nevzdalo Bohu, ako neodkladne
a s túžbou moje oddávať sa začne
58 pri týchto slovách, pri nich priam až hladnie.
Tak láskou k Bohu sa už viniem celý,
že sama pani v zabudnutie padne.
61 Nehnevá sa, ba tak jej úsmev skvelý
ma oslní, že um, v tú vďaku zvitý,
pozornosť zasa na viac vecí delí.
64 Vidím, jak živé, víťazivé svity
z nás robia stred a do venca sa vinú,
v ňom sladší hlas, než je ich jas, duch cíti.
64 ‒ 66 Vidím jak živé, víťazivé svity... ‒ Ide o prvý veniec „vediacich“, ktorý sa v dvanástom speve doplní o ďalší, a v štrnástom sa naznačí i príchod tretieho okruhu. Tri vence mudrcov sotva budú bez súvisu s úvodnou tercínou tohto spevu a v nej obsiahnutou Trojicou. Inak verše 64 ‒ 66 sa v origináli vyznačujú mimoriadnou hudobnosťou, spojenou s ďalšou hyperbolou, zdôrazňujúcou, že sladkosť ich zvuku je ešte vyššia než ich žiara: „Io vidi piú fulgor vivi e vincenti / far di noi centro e di sé far corona / piu dolci in voce che’n vista lucenti.“
67 ‒ 69 Tak ovíja vše dcéru Latóninu / vlhnúci vzduch... ‒ Latóninou dcérou je Diana, bohyňa Mesiaca, sestra Slnka. Ani tento obraz Mesiaca „s dvorom“ tu teda nie je náhodný.
67 Tak ovíja vše dcéru Latóninu
vlhnúci vzduch, čo vedie niť, ňou píše
vôkol nej kruh, keď stúpa na výšinu.
70 V nebeskom dvore, odkiaľ schádzam z výše,
zrieť veľa slastí v pôvabe a v sláve
takej, že vziať ich nemožno z tej ríše.
70 ‒ 72 ... zrieť veľa slastí v pôvabe a v sláve / takej, že vziať ich nemožno z tej ríše. ‒ Zasa jeden druh hyperboly, perifrasticky hovoriacej o neopísateľnosti toho, čo básnik videl v tomto kruhu.
73 A spev tých svetiel k týmto patrí práve.
Kto k letu však si neoperí vôľu,
nech od nemého dúfa sa tu správe!
76 Tie slnká, spevom vzňaté do plápolu,
vôkol nás trikrát skrúžia v krátkej chvíli
ako tie hviezdy neďaleko pólu.
76 ‒ 78 Tie slnká... ‒ Slnká čiže blažené duše (pozri v. 40 ‒ 42) sú ďalej prirovnané k hviezdam s kruhovitým a pomalým pohybom okolo pevného pólu (Dante bližšie vysvetľuje tento pohyb v Hostine II, III, 13 ‒ 14).
79 Každé z nich sa mi paňou zdá, čo milý
tanec len na čas mlčky poodloží,
aby ich nové tóny rozkrútili,
82 keď vtom už začne jedno z nich: „Ak Boží
lúč milosti, čo pravú lásku rozžne,
ktorá sa potom milovaním množí,
82 ... keď vtom už začne jedno z nich... ‒ Začína hovoriť sv. Tomáš Akvinský (pozri v. 98).
85 znásobený plá v tebe až tak zbožne,
že vedie si ťa po rebríku hore,
ním bez stúpania schádzať nie je možné,
88 kto by ti víno uprel v našom zbore,
po ňom máš smäd, by voľnosti mal v sebe
menej jak prúd, čo neklesal by v more.
91 Kvety chceš znať, z nich veniec vo velebe
sa tvorí tu tak zaľúbeno žiarny
kol krásnej panej vedúcej ťa v nebe?
94 Som z baránkov, čo vodí do ovčiarní
náš Dominik a lúčinou ich pása,
kde tučnie sa, ak čas sa nepremárni.
94 ‒ 96 Som z baránkov, čo vodí do ovčiarní / náš Dominik... ‒ Tomáš Akvinský, podobne ako ďalej menovaný sv. Albert Veľký, patril k rádu dominikánov, založených sv. Dominikom (pozri spev XII).
97 ‒ 98 Tu Albertovi z Kolína, čo jasá / hneď napravo, som bratom bol i žiakom... ‒ Danteho Tomáš Akvinský nazýva Alberta Veľkého (1193 ‒ 1280) prímením z Kolína nie preto, že by odtiaľ pochádzal jeden z najväčších encyklopedistov stredoveku (narodil sa v Lavingene, vo Švábsku), ale preto, že Kolín bol Albertovým hlavným pôsobiskom, na jeho univerzite prednášal aj Tomášovi (možno i v Paríži). Najnovšia dantológia zvlášť vyzdvihuje vplyv tohto Tomášovho predchodcu na Božskú komédiu. V nemeckom mysliteľovi Dante nachádzal aj impulzy a zdroje, ktoré nemohol získať médiom jeho najslávnejšieho žiaka. Albert Veľký sa usiloval prispôsobiť aristotelizmus, sprostredkovaný arabskými mysliteľmi, a ďalšie myšlienkové prúdy kresťanskej vierouke.
99 ... a ja, ja Tomáš, z Aquina som zasa. ‒ Narodil sa v južnom Taliansku, v Roccasekke roku 1226, pôsobil v Kolíne, Paríži a v Neapoli, zomrel možno otrávený (aspoň Dante verí povesti, podľa ktorej ho dal otráviť Karol I. Anjuovský ‒ pozri Očistec spev XX, v. 69), v roku 1274 počas cesty na lyonský koncil. Jeho diela (Summa theologica a Summa contra gentiles, komentáre k aristotelovským i biblickým textom) patria určite k najdôležitejším prameňom Danteho. Pritom však k mnohým otázkam zaujíma Dante osobitný postoj, ako vidno v tomto speve na postave Sighieriho, averroistu, ktorého postavil po bok samého Tomáša Akvinského (pozri v. 133 ‒ 138).
97 Tu Albertovi z Kolína, čo jasá
hneď napravo, som bratom bol i žiakom;
a ja, ja Tomáš, z Aquina som zasa.
100 Zvieš z mojich slov, ak zvedieť chceš, kto v akom
plame sa tuná v našom kruhu tají,
ak po blaženom venci prejdeš zrakom.
103 Ten ďalší plápol prýšti v obličaji
Gratiana, čo obojemu fóru
pomáhal tak, že páči sa to v Raji.
103 ‒ 105 Ten ďalší plápol prýšti v obličaji / Graziana... ‒ Francesco Graziano, pôvodom z mesta Chiusi, pôsobil na univerzite v Bologni, kde okolo roku 1140 vydal dielo, zvané Decretum alebo Concordia discordantium canonum, ktoré sa stalo základným textom kanonického práva. Podľa Danteho syna Pietra sa Grazianova pomoc „obom fóram“ vzťahuje na cirkevné i svetské právo.
106 Ďalším, čo nám tiež ozdobou je chóru,
ten Peter bol, čo Cirkvi dal i právu
svoj poklad podľa vdovičkinho vzoru.
107 ‒ 109 ... ten Peter bol... ‒ Pietro Lombardo pochádzal z Novary v Lombardii, kde sa narodil začiatkom dvanásteho storočia; zomrel v Paríži roku 1160 (podľa iných 1164), kde vyučoval na tamojšej chýrnej univerzite a vydal štyri knihy Sentencií, ktoré sa stali čoskoro oficiálnym textom pri vyučovaní dogmatiky a predmetom mnohých komentárov (medzi ich autormi boli napríklad i Tomáš Akvinský a sv. Bonaventura). Danteho prirovnanie Pietrovho diela k pokladu, ktorý venoval jeho autor „podľa vdovičkinho vzoru“ (obraz vzatý z Luk. XXI, 1 ‒ 4) sa opiera o Pietrov úvod k vlastnej práci.
109 Piaty, čo lesk má najväčší i slávu,
až takou láskou dýcha do výšiny,
že svet priam hladnie získať o ňom správu.
109 ‒ 112 Piaty, čo lesk má najväčší i slávu... ‒ Ide o izraelského kráľa Šalamúna (971 ‒ 931 pr. n. l.), syna kráľa Dávida a Betsabey, manželky Chetita Uriáša. Stredoveký svet „priam hladol“ zvedieť o ňom ‒ podľa Butiho, jedného z prvých komentátorov ‒ či je spasený alebo zatratený, a to najmä pre jeho zmyselnosť i pre modloslužobníctvo v jeho starobe. Verš 110. („až takou láskou planie do výšiny“) naráža možno i na túto okolnosť, no predovšetkým sa opiera o jeho autorstvo Piesne piesní, veľspevu o láske. Stredovek mu okrem toho pripisoval i ďalšie diela (Knihu prísloví, Knihu múdrosti a Kazateľa). Jeho „vysoký um“, pre ktorý ho Dante zaradil do sféry Slnka, do kruhu mudrcov, sa dotýka týchto spisov v menšej miere než jeho múdrosti v riadení krajiny a vládnutí, ako to ústami Tomáša Akvinského vysvetlí Dante v XIII. speve (v. 91 ‒ 108). Domnievame sa totiž, že jeho zaradenie do tejto sféry treba vidieť v súvislosti so záverečnými slovami Carla Martella z ôsmeho spevu v sfére Venuše (Lásky), útočiacimi na jeho brata Roberta, súčasníkmi obdareného dokonca prímením „Múdry“ (ktorý by podľa toho patril tiež sem, no ktorého Dante odsudzoval medziiným ‒ a nie v poslednom rade ‒ za to, že sa zapodieval „múdrosťou“ práve mimo oblasti jemu vlastnej, teda mimo sféry vládnutia; porov. VIII, v. 145 ‒ 147).
112 Vysoký um v ňom tak zrie do hlbiny,
že, ak je pravdou to, čo pravdivé je,
k takému zreniu nevyčnel nik iný.
115 Kus ďalej sa tej svieci svetlo skveje,
čo zrela zvnútra už dnu v zemskej hline
rod anjelov, ich úlohy i deje.
115 ‒ 117 Kus ďalej sa v tej svieci svetlo skveje... ‒ Ide o Dionýza Areopagitu z prvého storočia n. l., ktorému Dante a celý stredovek pripisoval viacero diel, medzi nimi i spis De coelesti hierarchia (o tomto dielku hovoria tu v. 114 ‒ 115). Dante sa naň odvolá ešte v speve XXVIII. (v. 136 ‒ 139). Dnes sa pokladá za autora tejto knižky nejaký novoplatonik z V. storočia. Inak, Dante sa oňho opiera už v 30. verši tohto spevu, v jednom z kľúčových bodov dôležitých pre celú sféru Slnko a („a jeho svetlom čas nám vymeriava“), v ktorom parafrázuje tohto autora: „svetlo slnka je mierou pre počet hodín, dní a celého nášho času“. Toto miesto možno i Danteho zásluhou inšpirovalo ešte ďalších básnikov, napr. Petrarku („Quando l pianeta, che distingue l’ore“, Canzoniere, 9. son.) i jeho učiteľa a Danteho priateľa Cina z Pistoie („La bella stella che l tempo misura“).
118 ‒ 120 V svetielko ďalšie obhajca sa vinie... ‒ Na svetielko, zdá sa, najmenšie ‒ je najviac kandidátov: podľa Pietra, Danteho syna, by to mal byť sv. Ambróz (340 ‒ 397); ako ďalší sa uvádzajú Lattantius, Tertullianus, Paolino z Nory, Mario Vittorino. Väčšina komentátorov sa dnes zhoduje v tom, že ide o Paola Orosia, španielskeho historika z V. storočia, autora siedmich dejepisných kníh proti pohanom, ktoré napísal na žiadosť samého sv. Augustína.
118 V svetielko ďalšie obhajca sa vinie
kresťanských čias, čo uňho v čírej vede
sám Augustín sa učil latinčine.
121 Ak oko mysle v ďalší svit ťa vedie
podľa tých chvál, čo dotkli sa ti ucha,
na ôsmom svetle spočinie ti v smäde.
121 ‒ 129 Ak v oko mysle... ‒ Mimochodom, obraz „oko mysle“ stojí ako motto pred jednou z najvýznamnejších slovenských básnických skladieb, pred Sládkovičovou Marínou; pravda, motto je vybrané od iného autora; „Zdá sa mi, že vidím. ‒ Kde? ‒ V oku mojej duše.“ ‒ Shakespeare (Andrej Sládkovič, Dielo I, str. 31. ‒ Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1961). Ide o upravený úryvok z rozhovoru medzi Hamletom a Horatiom v Shakespearovej tragédii Hamlet (prvé dejstvo, druhá scéna). To, pravda, neznamená, že Shakespeare prevzal tento obraz od Danteho; k jednému i druhému prišiel osobitnou cestou z pradávnych zdrojov, pričom je isté len to, že ho nevynašiel ani jeden z nich, ale iba každý ho z nich osobitne a vhodne použil. ‒ U Danteho tu ide o niekoľkonásobnú „hru“ s vnútorným a vonkajším videním: po Tomášových chválach na predošlé svetlá by oko Danteho mysle (ako postavy tohto diela) sa malo noriť v ôsme svetlo priam so smädom, lebo vnútri svetla vidí duša Anitia Manlia Torquata Severina Boëthia (cca 480 ‒ 526) všetko dobro; pričom zasa, kto hľadí do jeho diela, vidí klamnosť sveta. Verše 125 ‒ 126 sa vzťahujú totiž na jeho hlavné dielo De consolatione philosophiae (O úteche filozofie), ktoré Dante ‒ a možno povedať, celý stredovek ‒ čítal priam žíznivo. Boëthius, rímsky senátor, ktorý za vlády kráľa Teodoricha zastával najvýznamnejšie funkcie, no pre falošné obvinenie zo sprisahania proti Theodorichovi v prospech byzantského cisára Justina bol zatvorený a napokon popravený, písal knihu O úteche filozofie počas dvoch rokov vo väzení. Táto práca zložená v próze i vo veršoch (pozri Boëthius, Poslední Říman. Prel. Václav Bahník. Vydal Vyšehrad 1981) bola Dantemu vzorom pri písaní jeho Nového života (Vita Nova) a toto dielo i jeho autor patrí medzi najčastejšie citované mená u Danteho. Boëthiovo dielo poznal nielen stredovek v západnom svete, ale inšpiroval mysliteľov aj u nás, medzi inými i Jána Husa (pozri rozsiahlu štúdiu dr. Anežky Vidmanovej „Boëthius a Čechy“, ktorá tvorí úvod k spomínanej knihe Poslední Říman). ‒ „Cieldaurom“ je bazilika Sv. Petra v „Zlatom nebi“ (Ciel d’Oro), v Pavii, kde bol Boëthius pochovaný.
124 Dnu všetko dobro zrie tá svätosť ducha,
čo klamnosť sveta jasne odokrýva
pred každou dušou, ak ju dobre slúcha.
127 Leží to telo, v ktorom bola živá,
dnu v Cieldaure ‒ a z vyhnanstva a súžav
prišla až sem, kde v mieri odpočíva.
130 Nablízku pri nej v prudký plam sa hrúžia
Izidor s Bédom, s nimi Richard, ktorý
mal k úvahám viac vlôh, než zdobia muža.
130 ‒ 132 ... Izidor s Bédom, s nimi Richard...Izidor Sevilský (cca 560 ‒ 636), známy najmä dvadsiatimi knihami, nazvanými Origines seu Etymologiae, jedným zo základných encyklopedických diel stredoveku. ‒ Beda Ctihodný (Venerabilis, 674 ‒ 735), spisovateľ a prekladateľ, napísal dielo Historia ecclesiastica gentis Anglorum (Cirkevné dejiny anglického národa). ‒ Richard s prímením da San Vittore (podľa kláštora v blízkosti Paríža), narodil sa v Škótsku a zomrel vo Francúzsku r. 1173. Bol najväčším predstaviteľom mystického prúdu v stredovekom myslení. Z jeho diel Dante cituje spis De contemplatione, podľa ktorého bol aj prezývaný „Magnus Contemplator“ (Veľký rozjímateľ) a z tohto označenia vyplýva aj v. 132, že bol viac ako mužom (akoby anjelom).
133 A v svetle pri mne, ktoré zľava horí,
plá ten, čo na smrť myslel v noci, vo dne,
až sa mu zdal jej príchod prineskorý.
133 ‒ 138 V tom večnom svetle Sigieri plá zvodne... ‒ Sigieri (resp. Sighieri) z Brabantu (cca 1226 ‒ 1283) je najvýznamnejším predstaviteľom averroizmu v 13. storočí. Vyučoval na parížskej univerzite, kde bol za čas i rektorom do roku 1275, v ktorom bol odvolaný; tradícia ho vykresľuje ako najbojovnejšieho zástancu averroisticko-aristotelovskej náuky grécko-arabského pôvodu a všetkých jej prevratných novôt, ktoré vnášala do tkaniva tradičnej náuky scholastickej. Parížsky biskup Stéphane Tempier v roku 1277 slávnostne odsúdil 219 téz prednášaných na univerzite, medzi nimi mnohé patrili práve Sigierimu (ale niektoré i Tomášovi Akvinskému, ktorý inak taktiež útočil proti Sigierimu). Napadnutý filozof sa odobral pred rímsku kúriu, sídliacu v Orviete (vtedy nazývanom Orbivieto), aby obhajoval svoju pravovernosť. Tam bol niekedy medzi rokmi 1281 ‒ 1284 zabitý svojím bláznivým sluhom. Dante má o tom zmienku i v 92. sonete svojho dielka Fiore („Šiel majster Sighier smutne z tohto sveta, / zahynul dýkou v prevelikom bôli / na rímskom dvore, v múroch Orbivieta“) a z kontextu tejto skladby sa dá usudzovať, že jeho smrť bola dielom jeho nepriateľov. Vyzdvihnutie tohto slobodomilovného filozofa do rajského kruhu mudrcov, a to až po bok samého Tomáša Akvinského i s Tomášovou nevšednou chválou na mysliteľa, s ktorým ho za života sotva spájali priateľské zväzky, ukazuje Danteho ako veľkého zmierovateľa i protichodných myšlienkových prúdov minulosti a jeho súčasnosti, akoby častí, dávajúcich len spolu úplný obraz pravdy. Práve Danteho zásluhou, najmä v poslednom období, stal sa Sighieri predmetom širokého výskumu. Domnievame sa, že jeho výsadné postavenie v prvom kruhu mudrcov je zdôraznené nielen počtom veršov (šiestich ako pri Šalamúnovi alebo Boëthiovi), ale aj ďalším formálnym prvkom. Dante v rámci jedného spevu len zriedkakedy zopakuje rýmovku už raz v ňom použitú. Jeden zo zriedkavých prípadov sa vyskytne i v tomto speve, keď rýmovka „ami“ (v slovách „entra’ mi-chiami-brami“ v origináli ‒ a v preklade „sa mi-vzpriami-mámi“) pri vstupe Danteho do sféry Slnka (pozri verše 40 ‒ 45) sa zopakuje i v jeho závere práve v súvislosti s postavou Sigieriho („strami-chiami-l’ami“ v origináli ‒ a „slamy-pred zorami-mámi“ v preklade; pozri verše 137 ‒ 141). Hodno ešte doložiť, že „diktujúcim členom“ tejto rýmovej konštrukcie je slovo „strami“ (slamy), označujúce miesto Sigieriho pôsobiska, parížskej univerzity, ktorá bola na „ulici Slamy“ (Rue du Fouarre): slama totiž bola i v samých učebniach, na ktorej sedeli poslucháči pri prednáškach.
136 V tom večnom svetle Sigieri plá zvodne,
čo pri prednáškach na Ulici slamy
rozvíjal pravdy závideniahodné.“
139 Jak budík, čo nás zve už pred zorami,
v ten čas, keď Božia Snúbenka tiež nutká
vstať Snúbenca, bo láskou lásku mámi;
139 ‒ 148 Jak budík, čo nás zve už pred zorami... ‒ Kruhový tanec učencov okolo Danteho a Beatrice je prirovnaný k pohybu súčiastok v budíku, ktorý ‒ ako sme povedali pri veršoch 7 ‒ 9 tohto spevu (a podobný obraz sa vyskytne ešte na začiatku spevu XXIV., v. 13 ‒ 18) ‒ bol najčerstvejším vynálezom Danteho doby. Božou snúbenkou sa rozumie Cirkev a snúbencom Kristus; tento pridružený obraz s určením skorého rána („v ten čas“) poukazuje zas na trubadúrske piesne, tzv. alby, spievané milej na svitaní.
142 keď v ňom tak hne a súri skrutku skrutka,
že tin-tin tóny tak z nich sladko mámia,
až v dobrom duchu vzbĺka láska prudká:
145 i slávne kolo, čo si ovíja ma,
tak hýbe sa, tak v piesňach zhodne plesá,
že toľká slasť a sladkosť môže známa
148 byť iba tam, kde radosť zvečňuje sa.

Spev jedenásty

1 Ó, nezmyselná starosť smrteľníkov!
Aké sú mýlne dôvody, čo nadol
ti vážia krídla ťarchou prevelikou!
1 Ó nezmyselná starosť smrteľníkov! ‒ Verš je ozvenou prvého verša z prvej knihy Satír rímskeho básnika Persia: „O curas hominum! o quantum est in rebus inane“ (Starosti ľudí! Ó koľko je márnosti v takýchto veciach!). Nasledujúci výpočet „nezmyselných“ starostí sa síce začína zdanlivo najvznešenejšími povolaniami, za aké ich pokladala jeho doba, no k tomuto miestu (a podobným) sa obyčajne cituje názor Danteho z Hostiny: „Ani sa nemá volať pravým filozofom ten, kto sa priatelí s múdrosťou zo zištných dôvodov, ako je to u právnikov, lekárov a takmer všetkých duchovných, ktorí študujú nie pre vedomosti, ale pre získanie peňazí a hodností.“ (Conv. III, XI, 10,) Takto už úvod XI. spevu predznačuje okrem iného i kritiku súčasného stavu v dvoch reholiach zo záveru tohto a nasledujúceho spevu.
4 Ten na jus šiel, ten v medicíne zhliadol
svoj cieľ, ten kňazskú nasledoval dráhu,
ten násilím či ľsťou zas tuná vládol,
7 ten k obchodu, ten k zbojstvu uprel snahu,
ten v slastiach tela za vrcholom chcení
sa namáhal, ten v lieni chcel prísť k blahu,
10 kým von z tých vecí, ktoré svet si cení,
som s Beatricou v nebesách smel skvieť sa
tak vítaný a tak až oslávený.
13 Keď navráti sa každá žiara svätca
späť na miesto, kde v kruhu stála predtým,
zastane ako vo svietniku svieca.
16 A ja som zas už pred tým svitom svätým,
čo vravel prv; a jeho jas je prudší,
keď zaznie hlas s tým jasom vedno spätým:
19 „Ako tu smiem sa skvieť v jej večnom lúči,
tak v žiare večnej pozorujem zasa
zdroj tvojich dúm, bo poznať ich ma učí:
19 ‒ 26 „... i slová, v ktorých vravel som, „kde tučnie“ / a potom ďalej „nevyčnel nik iný.“ ‒ Hovorí opäť filozof Tomáš Akvinský, ktorý cíti potrebu vysvetliť Dantemu dve miesta zo svojho predošlého prehovoru (pozri spev X, v. 96 a v. 114).
22 máš pochyby a chceš, nech hlas môj hlása
všetko tak jasne, otvorene, zvučne,
že k pochopeniu tvojmu priblížia sa
25 i slová, v ktorých vravel som „kde tučnie“
a potom ďalej „nevyčnel nik iný“.
A rozlíšiť ich treba pravoučne!
28 Prozreteľnosť ‒ čo riadi z vysočiny
tou radou svet, v nej ľudský zrak sa zraní
a sklopí skôr, než vojde do hlbiny ‒
31 aby šla sebou istejšia tá pani
k Milencovi, čo s ňou sa hojnou mierou
presvätej krvi spojil v umieraní,
31 ‒ 33 ... aby šla sebou istejšia tá pani / k Milencovi... ‒ Paňou sa myslí Cirkev a Milencom Kristus.
34 aj aby k Nemu ľnula s väčšou vierou:
jej za sprievodcov k tej i k onej strane
dvoch princov dá, dvoch božských bohatierov.
37 Jeden z nich láskou serafínskou vzplanie,
múdrosťou druhý z opačného kraja
sa bleskom žiary cherubínskej stane.
37 ‒ 39 Jeden z nich láskou serafínskou vzplanie... ‒ Serafíni a cherubíni sú v Danteho hierarchii anjelov na prvých miestach (pozri spev XXVIII, v. 25 ‒ 28 a v. 98 ‒ 102), pričom v súdobej spisbe sa spájala láska s predstavou ohňa (s planutím) a múdrosti so svetlom (žiarou). Prvým je tu sv. František z Assisi, druhým sv. Dominik z Calaruegy (resp. Calahorry).
40 O jednom poviem, lebo obidvaja
slávia sa vždy, keď nad jedným sa plesá,
pretože jeden cieľ ich dielo spája.
43 Nad Tupinom a nad vodou, čo klesá
od Ubaldovej pustovne, čnie hora;
úrodný svah z jej vrchu rozbehne sa:
43 ‒ 48 Nad Tupinom a nad vodou... ‒ Týmito veršami sa vymedzuje poloha Assisi: hora sa volá Subasio a mesto z východnej strany obteká riečka Tupino (resp. Topino), zo západnej Chiascio, ktorá pramení v horách neďaleko Gubbia, kde mal pustovňu v 12. storočí sv. Ubaldo Baldassini, neskorší biskup v Gubbiu. Vápencová hora Subasio v lete sála veľkú horúčavu na Perugiu, kým v zime zas z nej vanie silný chlad. Brána Slnka (La Porta Sole) sa nachádzala vo východnej časti etruských hradieb (dosiaľ táto časť mesta nesie starý názov). Na opačnej strane pohoria ležia mestá Nocera a Gualdo, akoby ujarmené ním; pravda, tento obraz má aj prenesený význam: naráža na tyranskú vládu Perugie nad nimi.
46 z neho chlad s teplom v Perugii sa boria
do Brány slnka; do náreku za ním
Noceru s Gualdom ťažké jarmá noria.
49 Kde ustáva už svah s tým utekaním,
vzíde raz slnko pre náš svet, tak zjavne,
jak toto z Gangu vzchádza s časom ranným.
49 ‒ 51 ... jak toto z Gangu vzchádza s časom ranným... ‒ Takmer vo všetkých súdobých prameňoch, z ktorých Dante čerpal údaje, sa sv. František prirovnáva k slnku. Básnik to podčiarkol aj uvedením Brány Slnka v Perugii (v. 47) a domnievame sa, že obraz podoprel aj o známu Františkovu báseň Chvála stvorenstva, v ktorej „brat slnko“ vystupuje na prvom mieste. Básne assiského rodáka patria k prvým veršom zloženým v taliančine, resp. v umbrijskom nárečí, na rozdiel od sicilčiny, v ktorej skladala básne prvá vlna talianskej poézie sústredená na dvore cisára Fridricha II. (1198 ‒ 1250), väčšina ktorej sa však zachovala len v potoskánčených prepisoch. ‒ Rieka Ganges sa v Danteho časoch pokladala za najvýchodnejší bod sveta, odkiaľ v čase jarnej rovnodennosti (Raj I, v. 37 ‒ 42) malo vychádzať „toto“ slnko (nezabúdajme, že rozhovor sa odohráva na Slnku).
52 ‒ 54 Preto, kto chceš zvať toto miesto slávne... ‒ V starej taliančine forma „Ascesi“ (názov pre dnešné Assisi) bola bežná. Básnik využíva blízkosť tohto mena so slovesom „ascendere“ (vystupovať), aby mohol nazvať Assisi priamo „Východom“.
52 Preto, kto chceš zvať toto miesto slávne,
Ascesi nevrav, riekol by si málo.
Lež Východ povedz, ak chceš vravieť správne.
55 Ešte len nízko vzíde nad to bralo,
už dáku silu dáva zemi žiara,
ktorú to slnko leje vytrvalo:
58 bo pre tú z žien sa mladík s otcom svária,
ktorej ‒ že ľud sa bojí jej sťa zhuby ‒
rád bránku slasti nikto neotvára.
58 ‒ 63 ... bo pre tú z žien sa mladík s otcom svária... ‒ Ženou sa rozumie „Chudoba“ (pozri v. 75) a „svadobná scénka“ s ňou sa vzťahuje na udalosť (zaznamenanú v legendách sv. Bonaventuru, ktorý bude vystupovať v ďalšom speve, Tommasa da Celano a i.) z jari r. 1207. Otec sv. Františka (1182 ‒ 1226) Pietro Bernardone, obchodník v Assisi, nahnevaný na syna, že peniaze utŕžené za predaj látok a koňa obetoval na opravu kostolíka, priviedol ho pred biskupa, aby sa verejne zriekol dedičstva, čo syn nielen s radosťou urobil, ale sa zobliekol až do poslednej čiastky odevu a vrátil ho otcovi, aby sa načisto zasnúbil s „Chudobou“.
61 Pred biskupa s ňou príde na zásnuby!
Pred otcom spoja sa jak muž a žena.
A potom každým dňom ju viacej ľúbi.
64 Prvého muža bola pozbavená
tisícsto liet i viac ‒ a od tej chvíle
nik nepozval ju zhŕdanú von z tieňa.
64 ‒ 66 Prvého muža bola pozbavená... ‒ Čiže Krista.
67 Márnym bol chýr, že iba pri jej sile
Amyklata moc toho nezdesila,
pred ním svet celý chvel sa v každej žile.
67 ‒ 69 Márnym bol chýr... ‒ I tu ‒ ako často u Danteho ‒ za príkladom z Biblie nasleduje príklad z antickej literatúry. Amyklas, chudobný rybár, sa nezľakol ani samého Caesara, ktorý vkročil do jeho chatrče a musel ‒ najmocnejší muž sveta ‒ žiadať jeho, úbohého človeka, o pomoc v občianskej vojne s Pompejom. Amyklas „války se neděsil: věděl, že chatrče občanským bojům / nemohou kořistí být. Jak bezpečný život je v chudém / prostředí, v příbytku skrovném! Dar od bohů je to, až dosud / nepochopený...“ (Lucanus, Farsalské pole, V, v. 536 ‒ 539, str. 154).
70 Márnou jej vernosť, márnou drsná sila,
s ňou tam, kde Matka v plači stála dolu,
ona až na kríž s Kristom vystúpila!
73 Treba však zjasniť túto parabolu:
v tých milencoch ‒ keď závoj z nej sa zhodí, ‒
Františka uzrieš s Chudobou žiť spolu.
76 Z ich jasných líc, z ich nevídanej zhody,
z lásky až div, až sladko zrak sa zorí,
hneď toľko svätých myšlienok sa zrodí,
79 že sa v ten mier ctný Bernard do pokory
zobuje prvý, a hoc beží hodne,
aj tak má strach, že už sa oneskorí!
79 ‒ 84 ... ctný Bernard... ‒ Bernardo da Quintavalle, Egidius a Silvester, všetko občania z Assisi, patrili k prvým nasledovníkom sv. Františka.
82 Ó, preneznáme manie! Dobro plodné!
Chce Egídius, Sylvester chce bosý
za ženíchom: tak nevesta plá zvodne!
85 Tak ide s ňou a ‒ hoc sa nehonosí
ten učiteľ aj otec svojho kŕdľa,
čo vtedy povraz pokory už nosí ‒
88 nesklopí zrak, hlas neschvie sa mu z hrdla,
že otcom je len obchodník, že vzhľadu
je biedneho a spoločnosť ním zhrdla,
91 lež ako keby kráľovskú mal vládu,
pred Inocenca pevný zámer zloží ‒
a ten dá prvú pečať jeho rádu.
92 ‒ 99 Pred Inocenca pevný zámer zloží... ‒ Pápež Inocenc III. (1160 ‒ 1216) dal v roku 1210 iba ústny súhlas k založeniu rehole, písomne ju potvrdil osobitnou bulou v roku 1223 ďalší pápež (Honorius III.).
94 Keď biedna čeľaď za otcom sa množí
‒ ktorého život zázračný a viera
zaslúžia si, by spieval ich raj Boží ‒
97 z rúk Honoria vencom obostiera
druhý raz Duch, Duch večný, všeobsiahly,
presvätú vôľu tohto veľpastiera.
100 A keď sa v smäde po martýrstve náhli
pred sultána a pred tou spupnou slávou
hlása i kríž i tých, čo za ním tiahli,
100 ‒ 102 ... náhli / pred sultána... ‒ Egyptským sultánom bol vtedy al-Malik al-Kámil (1180 ‒ 1238), vnuk slávneho Saladina. V dvanástich rokoch jeho života mal ho vraj pasovať za rytiera (!) anglický kráľ Richard Levie Srdce pri obliehaní Akry. Al-Kámil počas piatej križiackej výpravy uzavrel mier s cisárom Fridrichom II. (1194 ‒ 1250) v roku 1229. K stretnutiu sultána a sv. Františka prišlo pravdepodobne v septembri 1219 (píšu o tom súdobé západné pramene, spis J. de Vitryho a už spomínané legendy sv. Bonaventuru a Tommasa da Celano; určité stopy sa nachádzajú aj v arabských prameňoch).
103 no k viere príliš nezrelý, zlých mravov
uzrie tam ľud a nechtiac márniť trudy,
vráti sa k plodom nad italskou trávou,
106 do drsných brál, kde Tiber s Arnom prúdi,
poslednú pečať Kristus sám mu vtlačí,
ktorú dva roky nosia jeho údy.
106 ‒ 108 ... do drsných brál, kde Tiber s Arnom prúdi... ‒ Monte della Verna tvorí vrchol toskánsko-emiliánskych Apenín, týči sa nad mestom Bibbiena a oddeľuje Casentino (horné povodie rieky Arna) od údolia Tiberu na jeho hornom toku. V jaskyni tohto vrchu podľa spomínaných legiend (pozri pozn. k v. 58 ‒ 60) dostal sv. František rany (stigmy), podobné Kristovým, na rukách, nohách a na boku.
109 Keď ten, čo k takým dobrám vzniesť ho ráči,
s úľubou si ho vezme na výšavu,
za ktorú svojej pokore tiež vďačí,
112 bratom tú paniu najmilšieho zjavu
dá do dedičstva ako pri oltári,
aby k nej vždycky mali lásku pravú.
115 Z jej lona stúpa duša jasnej žiary
do svojej ríše za túženým mierom
a svojmu telu nechce iné máry.
118 Nuž zváž, kto smel byť druhým bohatierom
mocným jak tento, aby vždy šla archa
Petrova v šírom mori správnym smerom:
121 tým druhým bol náš drahý patriarcha!
Na tých, čo s ním sa držia pri salaši,
len s dobrým zbožím nakladá sa ťarcha.
121 ‒ 132 ... tým druhým bol náš drahý patriarcha... ‒ Čiže sv. Dominik, o ktorom bude obšírne hovoriť sv. Bonaventura v nasledujúcom speve. Podobne ‒ ako tu kritizuje Tomáš Akvinský súdobý stav vlastnej rehole dominikánov ‒ bude zas on kritizovať rehoľu františkánov.
124 Žiaľ, jeho stádo po novotnej paši
baží až tak, že iste rozuteká
sa do diaľav a do zlých krov sa splaší.
127 No čím viac ovce bežia doďaleka
od pastiera a lipnú k cudzej pôde,
do ovčiarne tým menej nosia mlieka.
130 Hoc je pár tých, čo túžia vyhnúť škode,
tak málo sa ich u pastiera chová,
že do kutní ich kúsok súkna odie.
133 Nuž ak len nie sú matné moje slová,
ak vnímavo si um ich poosvojí,
ak ‒ čo si čul ‒ si pripamätáš znova,
136 sčasti sa tvoja vôľa uspokojí,
bo uzrieš, kde sa štiepa náš strom zdarný,
uzrieš i právo opravy, v nej stojí:
136 ‒ 139 ... sčasti sa tvoja vôľa uspokojí... ‒ „Sčasti“ preto, že posiaľ vysvetlil Dantemu iba prvú pochybu, týkajúcu sa 96. verša z predošlého spevu, a nie aj verša 114., ku ktorému prinesie vysvetlenie až v speve XIII, v. 88 ‒ 111.
139 „kde tučnie sa, ak čas sa nepremárni“.

Spev dvanásty

1 Sotvaže došla k poslednému slovu
tá požehnaná žiara, už som zočil
krútiť sa s ňou ten svätý žarnov znovu.
1 ‒ 6 Sotvaže došla k poslednému slovu... ‒ „Požehnanou žiarou“ sa rozumie sv. Tomáš Akvinský, „svätým žarnovom“ celý veniec dvanástich mudrcov, ktorých obstane ďalší kruh, pozostávajúci taktiež z dvanástich učencov (sme stále v nebi Slnka ako v predošlých dvoch spevoch).
4 Ešte sa celý celkom neotočil,
už obkľúčil ho druhý v tanci skvúcom,
čo ani v speve z taktu nevybočil.
7 V speve až o to slastnejšom a prudšom
od sladkých Múz, tých sirén v našom luhu,
o čo plá slnko nad mesačným lúčom.
10 Ako sa vinie polkruh k polokruhu
cez jemné mračno do farebnej zhody,
keď zosiela si Juno slúžku Dúhu,
10 ‒ 18 Ako sa vinie polkruh k polokruhu... ‒ Podľa Danteho predstavy sa dúha (v antickej mytológii posolkyňa Junóny) skladá z dvoch častí, pričom vonkajšia je odrazom vnútornej. Toto prirovnanie k dvom vencom mudrcov dopĺňa básnik ešte prirovnaním „zvukovým“ (vo vzťahu k ich spevu) o Echu; o víle, ktorá sa nešťastne zamilovala do Narcisa a ktorej ešte predtým Juno odňala schopnosť vlastnej reči, dajúc jej možnosť zopakovať iba posledné časti z reči iných postáv. Márnou láskou k Narcisovi sa strávila tak, že z nej napokon zostal iba sám hlas (pozri Ovidius, Metamorfózy III, v. 339 ‒ 510, Tatran 1979, str. 65 ‒ 69, prel. I. Šafár ‒ a tiež V. Turčany, Preklady. Slovenský spisovateľ 1980, str. 24 ‒ 31). Podľa Biblie dúha po potope sveta sa zjavila ako znamenie, že Boh už viac nepostihne svet takýmto trestom (Genezis 9, 12 ‒ 17).
13 a z vnútorného vonkajší sa rodí
jak echo víly, ktorú láska strávi
nie inakšie než slnko paru z vody
16 a ktoré u nás ľuďom nesú správy
o zmluve Pána s Noemom, keď jemu
pečať v nej dal, že svet viac nezaplaví:
19 tak z večných ruží, z krásneho ich snemu,
nás dvoje vencov vôkol ovíja si,
z nich vonkajší je echom vnútornému.
22 Len plesania a iné veľké jasy
i v krúžení i spievaní tí milí
duchovia dosiaľ nevídanej krásy
25 spoločnou vôľou naraz utíšili
‒ tak ako obom očiam žiaru dvoju
slasť otvorí i zavrie v jednej chvíli ‒
28 hlas z nových svetiel vzruší myseľ moju,
čo ako hviezda strelku na kompase
otočí si ma presne k svojmu zdroju
31 a začne: „Láska, ktorou planiem v kráse,
uviesť ma zve i toho veliteľa,
preň môj sa skvel tu v takom veľkom jase.
31 ‒ 33 „Láska... ma zve...“ ‒ Začne hovoriť františkán sv. Bonaventura (pozri pozn. k v. 127 ‒ 128) o sv. Dominikovi, zakladateľovi dominikánskeho rádu.
34 Svedčí sa vždy im vedno spomnúť diela,
aby ‒ jak mala jeden cieľ ich snaha ‒
v spoločnej sláve aj ich zbroj sa skvela.
37 Kristovo vojsko, čo až taká drahá
náhrada mohla vyzbrojiť ho riadne,
pod prápor malé, mdlé sa v bázni ťahá:
40 a preto cisár, ktorý večne vládne,
zachráni ho ‒ keď šlo už prehrať boje ‒
len z milosti, nie pre zásluhy žiadne;
43 a neveste, jak rieklo sa, dá dvoje
borcov, ich reč i činnosť jej síl vlieva
a zhromaždí i rozpŕchnuté voje.
43 ... a neveste, jak rieklo sa... ‒ Pozri Raj XI, v. 31 ‒ 33 a pozn. k nim.
46 V tých krajinách, kde sladký vánok drevá
hladí až tak, že lístie z kôr im vije
a Európu ním neskôr zaodieva,
46 ‒ 48 V tých krajinách, kde sladký vánok drevá / hladí až tak... ‒ Čiže v západnej Európe, na Pyrenejskom polostrove, odkiaľ vanie jarný vietor, zvaný Zefír (pozri Ovidiove Metamorfózy I, v. 64 a 107 ‒ 108, str. 16 ‒ 17).
49 nablízku brál, čo príboj v breh im bije,
zaňho sa slnko unavené žiarmi
po dlhej púti všetkým ľuďom skryje,
52 je Calaruega šťastná pod končiarmi
chránená krytom obrovského štítu,
na ktorom lev i podlieha i jarmí.
52 ‒ 54 ... je Calaruega... - Calaruega (alebo Calahorra) je mestečko v Starej Kastílii, ktorej králi (v tom čase bol kráľom Alfonz VIII., 1158 ‒ 1214) mali v erbe vežu hore a dolu leva v prvej jeho polovici, kým v druhej obrátene: leva hore a dole vežu (preto „lev i podlieha i jarmí“).
55 Kresťanskej viere vzíde z tohto krytu
jej miláčik a vzrastie na hrdinu,
dobrého k verným, k zradcom bez súcitu.
58 Len čo sa um v ňom dotvorí, hneď vrinú
sa cnosti doň tak živúce, až zjasá
a ‒ v matke ‒ z matky spraví prorokyňu.
58 ‒ 60 Len čo sa um v ňom dotvorí... / a ‒ v matke ‒ z matky spraví prorokyňu. ‒ O dotvorení mozgu v ľudskom plode pozri Očistec XXV, v. 68 ‒ 75 (Očistec, Tatran 1982, str. 210 a pozn. na str. 345 ‒ 346). Podľa legendy matke sv. Dominika (1170 ‒ 1221) sa snívalo, že porodí bieleho a čierneho psa, ktorý ponesie v ústach fakľu podpaľujúcu svet (dominikánsky habit mal bielo-čiernu farbu a predstava psa najpravdepodobnejšie sa tu opiera o ľudovú etymológiu mena rehoľníkov odvodeného od ich zakladateľa: „dominicanes“ ‒ „canes Domini“, „psi Pánovi“). Motív sna bol typickým prvkom v stredovekých životopisoch slávnych mužov, má ho i Boccaccio v Živote Danteho: „Šľachetnej žene sa snívalo, že bola pod vysokánskym vavrínom na zelenej lúke pri krištáľovo čistom prameni a tam porodila syna...“, ktorý „premenil sa na páva...“ a ktorému so súhlasom otcovým dala „meno Dante: a zaslúžene, lebo, ako uvidíme z nasledujúceho, meno bolo v znamenitom súlade s činmi, ktoré mali prísť“ (Boccaccio, Život Danteho... Tatran 1980, zv. II, str. 533 a pozn. na str. 697 ‒ 698, prel. J. Felix). Boccaccio totiž etymologizuje podobne i s Danteho menom; odvodzuje ho od lat. slovesa „dare“ (dávať), čiže „Dans ‒ Dantis“ znamenal by „Dávajúci“. Táto etymológia, napriek tomu, že meno Danteho je skráteninou tvaru „Durante“, nebola, zdá sa, celkom cudzia ani samému autorovi Božskej komédie (pozri v. 136 tohto spevu).
61 ‒ 66 Keď pri posvätnej studni... ‒ Posvätnou studňou Dante označuje krstiteľnicu a svadbou pri nej krst, v súvislosti s ktorým podľa životopisov sv. Dominika jeho krstná mať ho uzrela vo sne s hviezdou na čele.
61 Keď pri posvätnej studni dokoná sa
s vierou i s ním tá svadba dokonalá,
z ktorej im vzíde obapolná spása,
64 tu krstná mať, len čo zaň súhlas dala,
zázračný plod v snách uzrie pláť mu v čele,
čo žiarivo i z jeho žiakov sála.
67 Aby i v mene takým bol jak v diele,
vnukne duch z neba ešte za obradu,
nech nazvú ho, že pánu patrí cele.
70 Dominikom ho nazvú na tú radu.
A ja ho volám roľníkom, čo Kristus
za pomocníka zvolil svojmu sadu.
70 ‒ 75 Dominikom ho nazvú na tú radu... ‒ Opäť tá istá etymologická figúra, akú sme videli pri mene dominikánov (i samého mena Danteho v Boccacciovej interpretácii), vykladá zmysel mena „Dominicus“, čo v latinčine znamená toho, „kto náleží Pánovi“ (je Pánov). Dante už v Novom živote píše, že „nomina sunt consequentia rerum“ („Mená sú dôsledkami vecí“. ‒ Pozri Dante Alighieri, Nový život. SVKL 1958, str. 54 a pozn. na str. 207. Prel. J. Felix a V. Turčány) a etymologizovať bude i pri menách Dominikových rodičov (pozri v. 79 ‒ 81). ‒ „Kristus“ v rýmovej pozícii sa u Danteho nikdy nemôže stretnúť s inými slovami okrem seba samého (hoci jeho talianska forma „Cristo“ by mala množstvo možných rýmových členov; porov. Raj XIV, v. 104; XIX, v. 104; XXXII, v. 83). Je preto pozoruhodné, že v Očistci takýto typ „epiforického“ rýmu sa vyskytne len raz v súvise so slovným spojením „per amenda“ („aby odčinil to“), použitým s mimoriadnou iróniou voči francúzskemu kráľovi Filipovi Peknému a Karolovi I. Anjouovskému, neapolskému kráľovi (pozri Očistec XX, 64 ‒ 69, str. 167 a pozn. na str. 332). „Prvou radou“ (v. 75) sa najpravdepodobnejšie myslí pokora (Mat. V, 3).
73 Posla v ňom mal i dôverníka Kristus:
už prvá láska má v ňom znaky tieto,
bo vzprýšti z prvej rady, čo dal Kristus.
76 Prečasto dojka našla ho bdieť sväto
na holej zemi v nočnom rozjímaní,
akoby vravel: ‚Veď som prišiel preto.‘
79 Ó, otec Felix, správne šťastným zvaný,
ó, matka, vskutku Jana, ak sa zase
vysvetlí správne zmysel mena Jany.
79 ‒ 81 Ó, otec Felix, správne šťastným zvaný... ‒ „Felix“ po latinsky znamená „šťastný“ a „Jana“ (Giovanna) v stredovekých židovských slovníkoch sa prekladala ako „Pánova (alebo Božia) milosť“. Je dosť možné, že veršami 80 ‒ 81 koriguje Dante svoj dávnejší výklad z Nového života, kde o panej svojho prvého priateľa Guida Cavalcantiho, o Giovanne, označenej ako „Jar“ („Primaverà“), hovoril, že jej meno označuje tú, ktorá „príde prvá“ („prima verrá“ ‒ pozri Nový život XXIV, str. 101).
82 Nie kvôli svetu, po ktorom dnes pasie
za Ostijským a Taddeom ľud nový,
lež z lásky k pravej manne v krátkom čase
83 ... za Ostijským a Taddeom... ‒ Prvým je Enrico di Susa, profesor kanonického práva v Bologni a v Paríži, neskôr kardinál a biskup ostijský (zomrel 1271). Jeho hlavným dielom bola Summa super titulis Decretalium, nazývaná i skrátene Summa Hostiensis podľa jej autora. I toto dielo (doplnené samým Bonifácom VIII.) bolo predmetom Danteho útoku v závere IX. spevu (v. 133 a ďalšie). Taddeom je buď ďalší právnik a pôvodca významných diel z kan. práva, súčasník Danteho, Bolončan Taddeo Pepoli, buď ‒ ale to je menej pravdepodobné ‒ Florenťan Taddeo Alderotto (1213 ‒ 1295), autor rozšírených lekárskych prác.
85 veľdoktorom sa stane v bohosloví,
a vinohrad vie vyviesť rýchlo z biedy,
ktorý hneď zbelie zlému vincúrovi.
86 ‒ 90 ... a vinohrad vie rýchlo vyviesť z biedy, / ktorý hneď zbelie... ‒ Vinohradom označuje Dante (podľa Biblie) Cirkev a „zlým vincúrom“ pokračuje v narážke na pápeža Bonifáca VIII., pod jeho správou vinica stráca zeleň, zbelieva, vysychá. Sama Stolica (pápežská kúria), kedysi dobrotivá k ľuďom biednym, biednym nie vlastnou vinou (čiže nie k povaľačom, ako vysvetľoval Buti, jeden z najstarších komentátorov), sama osebe nie je zlá, ale zlou sa podľa Danteho stáva pre toho, kto ju zle spravuje.
88 Veď od Stolice, ešte dobrej vtedy
k bedárom pravým (sama nezlodejí,
no zlou sa stáva s tým, kto na nej sedí),
91 nie dve-tri z šiestich dať (jak farizeji),
nie výnos z práve prázdneho brať kresla,
nie decimas, quae sunt pauperum Dei,
91 ‒ 96 ... nie dve tri z šiestich dať... ‒ Na rozdiel od mnohých lakomých duchovných nešiel si žiadať povolenie, aby namiesto celej sumy, určenej na dobročinné ciele, dal z neho iba tretinu či najviac polovicu, a ostatné si nechal; ani sa nedožadoval výnosu z prvého miesta, ktoré sa uvoľnilo po smrti daktorého preláta, ani práva brať si z „desiatkov, ktoré patria Božím chudobným“ (non decimas quae sunt pauperum Dei). Ako ukazuje aj latinský citát vo verši 93., celá tercína skoro doslovne používa formuly z právnického kuriálneho jazyka. Dante v Monarchii hovorí, že pápež nemôže nič prijať ako vlastník, ale iba ako správca chudobných (sed tamquam pro Ecclesia pro Christi pauperibus dispensator, Mon. II, 10 ‒ 11). Sv. Dominik šiel si od pápežskej stolice vymôcť iba povolenie bojovať ako kazateľ proti heretikom. Možno sa tu naráža na jeho cestu do Ríma v roku 1205, keď dostal ústny súhlas Inocenca III. k založeniu rehole, ktorú písomne potvrdil až Honorius III. v roku 1216. Dvoma tuctami stromov (v. 96) sa myslia dva kruhy mudrcov okolo Danteho a Beatrice.
94 žiadať si šiel; lež túžba k nej ho niesla
za právom biť sa s bludmi pre to semä,
preň ti dva tucty stromov vence kreslia.
97 S náukou, s mocou apoštolskou, v zeme
sa rve jak riava s vôľou prevelikou,
ju vyrazilo z výšin horské vemä.
100 A svoju prudkosť do kacírskych kríkov
hneď zacieli a najživšie ich lomí,
kde najprudší je odpor protivníkov.
100 ‒ 105 A svoju prudkosť... ‒ Kacírskymi kríkmi sa tu označujú prívrženci sekty albigenských, proti ktorým vyhlásil vojnu Inocenc III. v roku 1209. „Ramenami tromi“ sa pravdepodobne chápu tri vetvy dominikánskej rehole.
103 Z neho sa potom ramenami tromi
sad katolícky vlaží dookola,
aby vždy živšie rástli mladé stromy.
106 Ak v jednom z kôl až toľká sila bola,
že smel voz Cirkvi, brániac sa tak vzorne
v občianskej vojne, víťazne vyjsť z poľa,
106 ‒ 111 Ak v jednom z kôl... ‒ Voz s dvoma kolesami poukazuje na súvislosť s obdobným obrazom v závere Očistca (XXIX, v. 107, str. 247 a pozn. na str. 354). K druhému kolu prirovnáva sv. Bonaventura zakladateľa svojej rehole a podobne, ako sv. Tomáš v závere predošlého spevu kritizoval súčasný stav svojho (dominikánskeho) rádu, v nasledujúcich veršoch zasa františkán bude stíhať „vykoľajenia“ súdobej rehole františkánskej.
109 aj skvelosť kola, čo s ním tiahlo svorne,
zjavná ti je, veď než som prišiel, vskutku
ti ho brat Tomáš ospieval priam dvorne.
112 No koľaj za ním pre nejednu chúťku
nasledovníkov dnes tak znechaná je,
že pleseň zrieť, kde býval kameň v súdku.
115 Tá rodina, čo bosá do koľaje
šla za otcom, dnes rôzne cesty volí,
že ten ju tam, ten onam zviesť si praje.
118 No čoskoro zlá úroda sa z rolí
už zozbiera a uzrie sa i kúkoľ,
jak narieka, že nesmie do stodoly.
121 Vravím: kto hlbšie v zväzok náš by kukol,
snáď tu a tam by čítal v dákom liste:
„I dnes, jak predtým, plním tu náš úkol.“
124 Nie v Casale, nie v Aquasparte by ste / ho našli však.Ubertino da Casale (1252 ‒ 1338), vedúci predstaviteľ spirituálov, ktorí sa usilovali sprísniť predpisy (La Regola) zakladateľa františkánskej rehole. Ubertino inak patril i k najzápalistejším popierateľom legitimnosti pápežov, ktorí nastúpili po Celestínovi V. (pozri Peklo III, v. 59 ‒ 60, str. 27, pozn. na str. 310), predovšetkým teda Bonifáca VIII; a napokon, po odsúdení spirituálov, prešiel Ubertino z františkánskej rehole v r. 1317 k benediktínom. ‒ Matteo d’Aquasparta, ktorý bol od roku 1287 hlavou rehole a v nasledujúcom roku sa stal i kardinálom, podporoval fakticky stúpencov opačnej tendencie, ktorá až veľmi uvoľňovala pôvodné pravidlá. Hoci Dante ústami Bonaventurovými odsudzuje i jedných i druhých (v zhode so skutočným postojom Bonaventuru k obom krídlam, existujúcim už v jeho časoch), netreba zabúdať, že oveľa menšie sympatie musel básnik cítiť k Matteovi d’Aquasparta, ktorý v službách pápeža Bonifáca VIII. mal v kritických rokoch 1300 ‒ 1301 uzmieriť strany Bielych a Čiernych guelfov vo Florencii, hoci v skutočnosti podporoval posledných, ktorí po víťazstve v nasledujúcom roku Danteho odsúdili na vyhnanstvo a na smrť.
124 Nie v Casale, nie v Aquasparte by ste
ho našli však! Ten z regúl únik hľadá,
ten chce ich stvrdiť v žuly nemenisté.
127 Bonaventuru z Bagnoregia zhliada
tuná tvoj duch ‒ čo na vysokom poste
vždy svetskú vec som staval do úzadia.
127 ‒ 129 Bonaventuru z Bagnoregia... ‒ Občianskym menom Giovanni Fidanza (1221 ‒ 1274), od roku 1257 hlava františkánskej rehole a od roku 1273 aj kardinál, staval do úzadia (podľa veršov 128 ‒ 129) svoje vysoké postavenie, čím ho Dante stavia do protikladu s prv menovaným Matteom d’Aquasparta, zastávajúcim také isté funkcie. Patril k hlavným predstaviteľom augustiniánskeho smeru vo filozofii a za istý čas (v rokoch 1253 ‒ 1257) prednášal i na parížskej univerzite. Je autorom viacerých diel (už spomínaných legiend, Legendy maior a Legendy minor, spisu Itinerarium mentis ad Deum a ďalších), ktorými sa inšpiroval Dante na viacerých miestach BK.
130 Iluminát aj Augustín, tie prosté
duše, sú tu, čo prvé išli bosky
s Bohom sa viazať v povraze i v pôste.
130 ‒ 132 Iluminát aj Augustín... ‒ Dve postavy spomedzi prvých Františkových nasledovníkov: Iluminát bol jedným z dvanástich stúpencov, ktorí sprevádzali zakladateľa rehole do Egypta (pozri spev XI., v. 100 ‒ 105).
133 S Ugom tu v lúčoch vymieňa si bozky
Hltač i Peter Španiel v jednom rade,
čo v tucte knižiek plá i dole božsky.
133 ‒ 135 S Ugom v lúčoch vymieňa si bozky / Hltač i Peter Španiel... ‒ Ugo da San Vittore má prímenie od kláštora (San Vittore) neďaleko Paríža, v ktorom od r. 1120 žil a kde aj umrel roku 1141. Nazývali ho „druhým Augustínom", a hoci patril k najväčším teoretikom mystického prúdu, nevyhýbal sa nijako ani opačnému prúdu racionalistickému. Charakteristická je preňho veta: „Všetko sa uč, uvidíš neskôr, že nič nebolo zbytočné: zúžená vedomosť neprináša radosť.“ Vo svojich spisoch (Didascalicon, Practica Geometriae, De Grammatica a i.) prejavuje značný záujem aj o remeslá (vlnárstvo, lodníctvo, poľnohospodárstvo, lekárstvo, poľovníctvo a i.). ‒ Peter Hltač, Pietro Mangiadore (al. Petrus Comestor) za svoje prímenie vďačí pravdepodobne nesmiernej sčítanosti, pri ktorej knihy priam „hltal“. Bol v rokoch 1164 ‒ 1175 kancelárom mesta Paríž, potom sa utiahol do toho istého kláštora ako jeho predchodca Ugo da San Vittore. Jeho hlavným dielom sú komentované dejiny Starého i Nového zákona s paralelnými ukážkami z dejín iných národov (Peržanov, Grékov a Rimanov) pod názvom Historia scholastica. Prameňmi okrem Biblie mu boli aj Ovidius, Juvenalis, Lucanus a i. Dantemu mohlo byť toto dielo milé najmä obhajobou „literáta“ a kultúry vôbec, čerpal z neho na viacerých miestach BK, napríklad pri určovaní dĺžky Adamovho pobytu v pozemskom raji (pozri spev XXVI., v. 89 ‒ 142). ‒ Peter Španiel (1226 ‒ 1277) sa narodil v Lisabone, „preto“ má priezvisko „Španiel“ (ešte v časoch Michelangela spomína portugalský maliar Francisco de Hollanda, že ho v krúžku Vittorie Colonny nazývali „Spagnolo“ ‒ pozri „Rozhovory s Michelangelom“, Tatran 1975 ‒ prel. A. Ferenčíková). Študoval medicínu v Salerne a prednášal ju v Siene, potom sa venoval teológii a za krátky čas (od sept. 1276 do mája 1277) bol pápežom pod menom Ján XXI. Jeho hlavným dielom je spis o logike Summulae logicales, rozdelený do dvanástich kníh. Značný význam mali i jeho vedecké spisy o oku a liečení chorých častí tela (De Oculo, Thesaurus Pauperum seu de medendis humani corporis membris). Peter Španiel je inak jediným pápežom, ktorého Dante zaradil do oboch kruhov mudrcov, nespomínajúc pritom hodnosť postavy, ale vysúvajúc do popredia len vedenie v súlade s úvodom XI. spevu.
136 Nátan je s ním i biskup v Carihrade,
Ján Zlatoústy! Donát za Anselma
sa radí tam a k mluvnici dlaň kladie.
136 ‒ 138 Nátan je s ním... ‒ „Natan profeta“, židovský prorok z čias kráľa Dávida a Šalamúna (cca X. st. pr. n. l.), ktorého Dante podľa doterajších komentárov mal zaradiť do tohto kruhu mudrcov pre odvahu, s akou vyčítal kráľovi Dávidovi jeho cudzoložstvo s Betsabeou, ženou Uriáša. Dávid ho nechal padnúť vo vojne (Druhá kn. Kráľov a i.). S novým prekvapujúcim výkladom prichádza Danteovská encyklopédia, ktorá tvrdí, že takýto výklad je nesprávny, lebo ním by Dante uznával nadvládu pápeža nad kráľom (resp. cisárom) i vo svetských veciach, zatiaľ čo autor Božskej komédie i Monarchie bol v tomto zápase jednoznačne na strane cisára. Preto autor príslušného hesla navrhuje namiesto doterajšej diády (pápež-cisár) triádu (cisár-pápež-prorok), vyzdvihujúc iné stránky Nátanovej činnosti: predpoveď o narodení Dávidovho syna Šalamúna (i jeho pomenovanie druhým menom, „Jedidja“, ako „miláčika Pánovho“), ochrana Šalamúna proti Adoniovým nárokom na trón a samotné pomazanie Šalamúna za kráľa, pri ktorom spoluúčinkoval s novým veľkňazom Sadokom. Tieto činnosti proroka, aplikované na básnikovu súčasnosť, majú podľa Danteovskej encyklopédie k dvojici cisár-pápež pripojiť i rovnako závažnú úlohu básnika-veštca, ktorú vo vzťahu k cisárovi Henrichovi VII. (1308 ‒ 1313), „novému Dávidovi“, a k jeho synovi, kráľovi Jánovi Luxemburskému ako k „novému Šalamúnovi“, Dante vindikoval, pochopiteľne, pre seba. Ako vidno, Danteho skrytý zámer sa dotýka i našich dejín, lebo jeho nádeje popri cisárovi Henrichovi sa upínali aj k jeho synovi, k budúcemu českému kráľovi Jánovi Luxemburskému (1310 ‒ 1346). Tento výklad sa nám zdá presvedčivý aj preto, že v slede Danteho etymologických „výskumov“ pri predošlých menách v tomto speve (pozri pozn. k v. 58 ‒ 60, 70 ‒ 75, 79 ‒ 81) význam hebrejského slova Nátan sa dotýka samého Danteho. Podľa Etymologií Izidora Sevilského (pozri X. spev Raja, v. 131), Dantemu známych, Nátan znamená presne toho, kto dával, čiže dávajúceho „qui dedit vel dantis“. Poslanie básnika-proroka si Dante stvrdil teda i výkladom mena Nátanovho, významom totožného so svojím menom Dante („dans-dantis“ v latinčine znamená „dávajúci“). Boccacciova interpretácia jeho mena nie je teda invenciou autora Dekameronu, ale je zabudovaná už samým Dantem v jeho Božskej komédii. ‒ Svätý Ján Antiochijský, nazývaný Zlatoústym (Crisostomo), carihradský metropolita, zomrel vo vyhnanstve r. 407, kam bol poslaný za kritiku skazenosti dvora za cisára Arcadia. ‒ Anzelm z Aosty (Taliansko) bol od roku 1093 arcibiskupom v Canterbury, zomrel r. 1109. Je autorom spisu Cur Deus homo, z ktorého Dante čerpal najmä pri VII. speve Raja. ‒ Donát (Donatus). gramatik zo IV. st. n. l., učiteľ sv. Hieronyma (prekladateľa Vulgáty). Jeho traktát o gramatike Ars gramatica bol základným textom pri vyučovaní prvej zo siedmich vied trivia a quadrivia (čiže gramatiky), takže ešte i v neskoršom stredoveku sa gramatiky obyčajne označovali „donátmi“. Dantemu (ktorému asi neunikol význam jeho mena, odvoditeľného od „donare“, čiže „darovať“, a teda podobného „Nátanovi“ a „Dantemu“) bol drahý aj pre autorstvo najlepšieho životopisu o Vergiliovi.
139 Rában je tu a zľava rozoskvel ma
brat Joachym, ten veľký opát z Fiore,
čo veštný zrak mal tam, kde iní beľmá.
139 ‒ 142 Rában je tu a zľava rozoskvel ma / brat Joachym...Hrabanus Maurus (cca 780 ‒ 856) patrí k najvýznamnejším encyklopedistom, organizátorom a šíriteľom kultúry za čias Karola Veľkého. Bol žiakom Alcuina, ktorý rozvrhol štúdium „slobodných umení“ na trivium a quadrivium. „Rában“ ako opát kláštora vo Fulde (kde letopisy z neskorších období prinášajú i správy, pravda, skreslené, o Veľkej Morave) založil v ňom školu. Neskôr sa stal mohučským arcibiskupom. Danteho mohol upútať tento zjav, nazývaný aj „učiteľom Nemcov“, svojou náklonnosťou ku klasike a k uznaniu múdrosti básnikov i predkresťanských, veľa sa uňho naučil o vzťahu mena a života osôb v spise De Universo, najmä však musela mu imponovať Hrabanova koncepcia cisárskej osobnosti ako osobitne pomazanej moci, prvoradej pri riadení svetských záležitostí, koncepcia korešpondujúca aj s Danteho zaradením proroka Nátana do tohto kruhu mudrcov. ‒ Joachym z Fiore (cca 1130 ‒ 1202), pôvodne cisterciát, v roku 1189 založil novú kongregáciu s kláštorom vo Fiore. Vo svojich spisoch, sčasti viac ráz odsúdených Cirkvou, prebojúval hlbokú náboženskú reformu, ktorá ovplyvnila spirituálov vo františkánskej reholi (ba zasiahla ešte i naše husitstvo). Sv. Bonaventura, hoci mu priznáva vo svojom životopise sv. Františka dar skutočného prorockého ducha, rozhodne odmietol jeho náuku. No Dante, ako zmieril sv. Tomáša Akvinského s averroistom Sighierim v X. speve (pozri v. 133 ‒ 138), posledným z prvého venca mudrcov ‒ podobne aj tu, na posledného člena vo venci druhom, vkladá do Bonaventurových úst iba chválu. Jeho hlavné diela sú Concordia novi et veteris Testamenti (Súlad Starého a Nového zákona) a Expositio in Apocalypsim (Výklad Zjavenia); je však otázne, či a nakoľko ich Dante poznal. Oboznámiť sa mohol s nimi už v škole pri Santa Croce vo Florencii od Pietra Giovanniho Oliviho a Ubertina da Casale, ktorí tam vyučovali.
142 ‒ 145 Takého borca sláviť v tomto dvore... ‒ Pozri XI. spev, v. 40 ‒ 117.
142 Takého borca sláviť v tomto dvore
len rozohnená dvornosť pohnúť mohla
ma v Tomášovom skvelom prehovore ‒
145 a so mnou sem i mojich druhov pohla.“

Spev trinásty

1 Predstav si tu ‒ kto zrieť chceš dokonale,
čo zrel som ja (a predstavu drž v hlave,
kým hovorím, jak vrytú v pevnej skale) ‒
4 tých pätnásť hviezd, z miest rôznych vo výšave,
čo takým živým jasom z nej sa zračia,
že najhustejším vzduchom prejsť sú v stave;
4 ‒ 6 ... tých pätnásť hviezd... ‒ Hviezd prvej veľkosti zo všetkých súhvezdí. Počet pätnásť preberá Dante od Alfragana, ktorého sa pridŕžal v astrológii (pozri Raj IX, v. 118 ‒ 120).
7 predstav si Voz, čo v našom nebi stačia
mu priestranstvá, keď ide cez oblohu
a nocou-dňom v nich voľne oje stáča;
7 ‒ 9 ... predstav si Voz, čo v našom nebi stačia / mu priestranstvá... ‒ Sedem hviezd Veľkého voza, ktorý neschádza z oblohy na našej, t. j. na severnej pologuli.
10 predstav si k nim i hviezdy z ústia rohu,
začatého tam na hrote tej byli,
s ňou krúži kruh, čo najbližšie je k Bohu ‒
10 ‒ 21 ... predstav si k nim i hviezdy z ústia rohu... ‒ Dve chýbajúce hviezdy do počtu dvadsaťštyri (pre prirovnanie k dvom kruhom mudrcov zloženým dovedna z dvadsiatich štyroch svetiel) vyberá Dante dve posledné najjasnejšie hviezdy z Malého voza; „byľ“ mieri k Polárke, umiestnenej podľa Danteho predstáv približne na najvyššom bode nebeskej osi, okolo ktorej krúži Prvý hýbateľ. Týchto dvadsaťštyri hviezd, prevzatých z rozličných častí oblohy, má si čitateľ predstaviť ako dva vence, podobné Súhvezdiu Koruny, vzniknuvšej podľa bájí z Ariadninej čelenky (porov. Ovidiove Metamorfózy VIII, v. 177 ‒ 181, str. 155), pohybujúce sa rovnomerne v tanci, pričom takt udáva prvý, vnútorný kruh (podobne ako v prirovnaní oboch kruhov k dvom poloviciam dúhy vonkajšia bola odrazom vnútornej, por. XII. spev Raja, v. 10 ‒ 13). Prirovnanie mudrcov k hviezdam je pokračovaním prímeru prvého ich kruhu priamo k slnkám (spev X, v. 76).
13 že na nebi dva znaky urobili,
aký tam vniesol s chladným smrtným potom
dych Ariadny pri poslednej chvíli,
16 a že sa v oboch lúče každým hrotom
kryjú až tak a v tanci tak sa vedú,
že s prvým druhý pohne sa hneď potom:
19 a zo zostavy budeš iba bledú
tôňu z nich mať a tieň ‒ tieň ešte bledší ‒
z dvojeho tanca vôkol môjho stredu!
22 Bo nad náš zvyk ten zjav je o to väčší,
o čo sa prudšie od Chiany tam dolu
hne prvý kruh, čo v nebi všetky predčí.
22 ‒ 24 ... o čo sa prudšie od Chiany tam dolu / hne prvý kruh... ‒ Riečka Chiana v Danteho časoch na niektorých barinatých miestach aretínskeho kraja bola takmer stojatá (dnes jej tok zvedený do kanála je sčasti vzdialený od starého koryta), zatiaľ čo krúženie Prvého hýbateľa v súdobej predstave bolo najrýchlejším možným pohybom („najrýchlejším nebom“, Raj XXVII, v. 99).
25 Nie Fébus s Bacchom znie tam za hlaholu!
V prírode božskej slávia osôb troje
a v jednej z nich i ľudskú s božskou spolu.
25 ‒ 27 Nie Fébus s Bacchom znie tam za hlaholu... ‒ Zmysel celej tercíny: mudrci tu neoslavujú pohanské božstvá, ale jediného Boha v troch osobách, pričom druhá osoba, Kristus, má prírodu božskú i ľudskú.
28 Keď spev i s tancom skončí takty svoje,
zas k službe nám z tých svätých žiar jas srší
šťastím, v ňom spev i s činom zajedno je.
31 Mlčanie svorných božstiev ten svit zruší,
z neho mi je už zázračná púť známa,
púť Františka ‒ a tak mi vraví k duši:
31 ‒ 36 Mlčanie svorných božstiev ten svit zruší... ‒ Znova začne hovoriť sv. Tomáš Akvinský, ktorý rozprával v XI. speve o živote sv. Františka z Assisi. Jeho rozprava má naďalej formu univerzitného výkladu, preto „slama“ v jeho úvodnom obraze sotva bude bez súvisu s „ulicou Slamy“, na ktorej bola parížska univerzita, kde prednášal (por. X. spev, v. 137).
34 „Keď vymláti sa u nás jedna slama,
keď zrno z nej už do skladu sa zloží,
hneď k ďalšej sladká láska pozýva ma.
37 Veríš, že v hruď, z jej rebra zámer Boží
stvárnil tvár krásnu (čo svet tak z jej chúťky
stená, že viac ho nič tak nezúboží),
37 ‒ 48 Veríš, že v hruď... ‒ Prvou „hruďou“ sa myslí Adam, z ktorého rebra podľa Genezy (Gen. II, 21 ‒ 22) Boh stvoril Evu: tým, že jedla (a dala jesť aj Adamovi) jablko zo zakázaného stromu, zapríčinila vyhnanie z pozemského raja (por. XXVI, v. 109 ‒ 123). Druhou hruďou, ktorú podľa Biblie prepichol na kríži hrot kopije, sa rozumie Kristus (Ján XIX, 34). Do týchto hrudí sám Stvoriteľ vložil najväčšiu múdrosť, preto musí Danteho znepokojovať predošlý Tomášov výrok o kráľovi Šalamúnovi ako o človeku, čo v múdrosti nemal páru (pozri X, v. 112 ‒ 114).
40 i v tú, čo v ňu svet vryl zas hrot tak prudký,
že prevážila váhou svojho skonu
i predošlé i budúce zlé skutky:
43 koľko len svetla pojať z nebasklonu
vie ľudský tvor, v ne vliala prvá vláda,
čo stvorila aj túto hruď, aj onú.
45 Preto tvoj duch v tých mojich slovách báda,
že také dobro, pokiaľ svetom svet je,
nemal viac nik, jak piata žiara zhliada.
49 Tu otvor zrak a uzrieš z odpovede,
že s tvojou vierou moje zvažovania
sú bodmi kruhu s pravdou v jeho strede.
52 Čo nezmiera i čo sa k smrti skláňa,
je iba odblesk Idey, jej zdroja,
ktorá sa s Láskou rodí z nášho Pána.
52 ‒ 54 Čo nezmiera i čo sa k smrti skláňa... ‒ Podľa tohto výkladu nesmrteľnými bytiami („čo nezmiera“) sú anjeli, nebesá, prvá hmota a ľudské duše, kým vecami smrteľnými („čo sa k smrti skláňa“) sú ostatné časti tvorstva. Všetky spolu, pravda, v rozličnej miere, sú odrazom Idey, ktorou sa rozumie druhá božská osoba (Láskou tretia). I ďalšia tercína je pokračovaním výkladu božskej trojjedinosti.
55 Bo živá žiara, s ňou sa večne poja
‒ i dvoja sa ‒ až do takého vedna
spoločne s láskou, s ňou sa tým až troja,
58 z dobroty svojej svoje lúče zjedná
‒ jak zrkadlám ‒ pre deväť mohutností,
na večné veky zostávajúc jedna.
58 ‒ 66 ... z dobroty svojej svoje lúče zjedná / ‒ jak zrkadlám pre deväť mohutností... ‒ Lúče z Idey (pozri v. 53 a ďalšie) sa ako v zrkadlách odrážajú v deviatich anjelských zboroch (pozri Raj XXVIII, v. 98 ‒ 129), riadiacich jednotlivé nebeské sféry (od Prvého hýbateľa cez nebo stálic, Saturna, Jupitera, Marsa, Slnka, Venuše, Merkura a Luny, čiže planét usporiadaných podľa Ptolemaiovho systému, platného v astrológii stredoveku). Odrážané svetlo, postupujúc zhora nadol až po najposlednejšie „možnosti“, po to, čo podľa súvekej filozofie „nie je, ale môže byť“ ‒ tvorí v „podlunárnom“ (pozemskom) svete „náhodnosti“, to, „čo môže i nemusí byť“, buď „so semenom“ (zvieratá a rastliny), buď „bez semena“ (nerasty). Podstaty, stvorené priamo Bohom, sú „nenáhodné“ a nepodliehajú zániku.
61 Zo stupňa k stupňu klesá po mocnosti
najposlednejšie, kde už svit jej sporý
tvárni, vždy slabší, iba náhodnosti.
64 Pri náhodnostiach myslím na útvary,
čo pohyb nebies so semenom plodí
alebo ich aj bez semena tvorí.
67 Ale ich vosk i vodca, čo ho vodí,
vždy iné sú i rozlične z nich planie
znak ideálny, z neho lesk im vzchodí.
70 Preto sa pri tom istom druhu stane,
že lepšie raz, raz horšie, stromy rodia
a ľuďom rôzne nadanie je dané.
73 No vždy, ak vosk sa dokonalý dodá
a sila nebies skvie sa v plnom jase,
v pečatiach svetlá dokonalé vzchodia.
76 No príroda ich dá vždy v menšej kráse,
bo v tvorení je umelcovi blízka,
čo zručnosť má, no ruka sa mu trasie.
79 Ak v láske vrelej jasný zrak však blýska
tej prvej moci vševládneho kráľa,
tu vždy sa pravá dokonalosť získa.
82 Tak raz až túto plnosť hlina vsala,
ňou zemský tvor vzplál celkom dokonalý
a tak sa raz i panna plodnou stala.
82 ‒ 90 Tak raz už túto plnosť hlina vsala... ‒ Čiže pri stvorení Adama (Gen. II, 7) a narodení Krista: v týchto dvoch bola podľa slov vykladateľa najvyššia dokonalosť ‒ teda i múdrosť ‒ a preto právom očakáva, že Dante bude žiadať ďalšie objasnenie o Šalamúnovi, ktorého mu bol predtým označil, že v múdrosti „nemal páru“ (pozri Raj X, v. 112 ‒ 114).
85 Preto tvoj názor moja duša chváli,
že prírodu už žiadni potomkovia
nemali takú, jak tí dvaja mali.
88 Ak skončím tu ‒ a neprevravím znova,
„Nuž ako to, že tamten nemal, páru,“
začali by sa asi tvoje slová.
91 Nech zjasní sa, čo zrieš jak za oparu,
zváž sám, kto bol, aj od Boha čo žiadal,
keď slovom „Žiadaj“ dostal výber daru.
91 ‒ 96 Nech zjasní sa... ‒ Zmyslom týchto dvoch tercín je spresnenie výkladu z X. spevu: Šalamún bol síce najmúdrejším človekom, pravda, s „dištinkciou“, že najmúdrejším bol iba medzi kráľmi (čo zdôvodňuje i jeho prítomnosť medzi mudrcmi vo sfére slnka, a nie planéty Jupitera, na ktorú Dante umiestňuje spravodlivých vladárov, pozri spev XX, v. 36 a ďalšie). Podľa Biblie Šalamún mal sen, v ktorom Boh mu povedal, aby si žiadal, čo len chce, a Šalamún si žiadal iba chápavé srdce, aby mohol dobre vládnuť (Kniha kráľov III, 5 ‒ 12). Teda v tomto druhu múdrosti, potrebného vládcom, nemal Šalamún páru, a nie v ostatných odvetviach vied, na ktoré Dante poukazuje v nasledujúcich tercínach.
94 Veď z mojich slov si mohol zrieť, že vladár,
že kráľ to bol ‒ a že z rúk Stvoriteľa
si iba múdrosť vládnuť prosil zo dar.
97 Nie aby vedel, koľkí hýbatelia
sú v nebesách; či náhodné s necesse
sa v nevyhnutnom nescelia, či scelia;
97 ‒ 108 Nie aby vedel, koľkí hýbatelia / sú v nebesách... ‒ Čiže nie aby sa zaoberal otázkami teologickými (ktorých sa dotkne Dante napr. v speve XXVIII, v. 92 ‒ 93 a XXIX, v. 130 ‒ 135), logickými, filozofickými alebo matematickými, ale aby s rozvážnosťou, s druhom múdrosti, ktorou sa majú v najvyššej miere vyznačovať vládcovia, spravoval svoju krajinu. Najmä v súvislosti s prvou oblasťou (teológiou) môže tu ísť opäť o vzdialenú narážku na anjouovského kráľa Roberta, ktorého v závere ôsmeho spevu kritizuje vlastný brat Carlo Martello práve za to, že sa zaoberá kazateľstvom a otázkami, ktoré nepatria do sféry kráľovských povinností (pozri spev VIII, v. 145 ‒ 147). Iba v „kráľovskej múdrostí“ nad Šalamúna „nevyčnel nik iný“ (pozri spev X, v. 114 a XI, v. 26), ku ktorej zaiste patril aj rešpekt k poslaniu Nátana („Dávajúceho“), k úlohe, na akú v rámci cisárstva za vlády Henrichovho nástupcu, Jána Luxemburského (ako nového Šalamúna) by bol ašpiroval aj „dávajúci“ Dante (pozri spev XII, v. 136 a príslušnú pozn.). Súčasne sa až tu vysvetľuje obsah slova „vyčnel“, vyplývajúci jedine z funkcie kráľa, postavenej nad iných ľudí, nad iné úrady a správy príslušných krajín. Preto iné druhy „múdrosti“, náležiace ďalším odborom ľudskej činnosti, nemusia byť vôbec ozdobou kráľa, ba môžu byť na ujmu dobrej vláde a skutočnej kráľovskej múdrosti. Domnievame sa, že skrytý osteň tu ozaj mieri najmä proti neapolskému kráľovi Robertovi (1309 ‒ 1343), vodcovi guelfov, ktorému sa dávalo ‒ podľa Danteho zaiste najvyšším neprávom ‒ aj prímenie „Múdry“.
100 a či je dare primum motum esse;
či v polkruh tak sa trojuholník vtelí,
by pravý uhol nemal na výkrese!
103 Ak s týmto zvážiš i môj výklad celý ‒
rozvážnosť kráľa je tá múdrosť všetka,
v nej nemal pár a na ňu šíp môj cieli.
106 Ak uprieš zrak, v ňom nie je ani smietka,
i na „vyčnel“ ‒ zrieš, že sa kráľov týka,
ich veľa je, no dobrých zrieť len zriedka.
109 S tým odlíšením, moja reč sa stýka
i s tvojou vierou v svetlo praotcovo
i s tým, čo veríš v nášho Miláčika.
109 ‒ 111 S tým odlíšením... ‒ K menám „praotec“ a „Miláčik“ pozri verše 82 ‒ 87.
112 A to ti vždy buď k nohám za olovo,
čo zdrží ťa, kde nezrieš veci zrakom,
a k ‚Nie‘ či k ‚Áno‘ más dať svoje slovo.
115 Bo ten je hlbšie ešte pod hlupákom,
kto bez dištinkcie, len plano húta
pri súhlase či popieraní takom:
118 bo nezriedka až do klamstva sa zrútia,
čo rýchlu mienku pripúšťajú k slovu,
pretože pritom um sa citom spúta.
120 ‒ 123 pretože pritom um sa citom spúta... ‒ „E poi l’affetto l’intelletto lega“, tento verš i vnútorným rýmom podčiarkuje, že cit, láska k vlastnej mienke, prirýchlo a bez náležitého zvažovania vyslovovanej, vedie až ku klamstvu, ba spôsobuje i to, že človek nepripravený na skúmanie pravdy sa zaťaží bludmi, čím sa dostane ešte do horšej pozície ako „číry“ nevedomec, ktorý sa bez tejto záťaže môže začať pripravovať na umenie potrebné k „lovu pravdy".
121 Breh viac než darmo necháva ‒ bo znovu
nevstúpi tak naň, ako išiel na lov ‒
kto loví pravdu bez znalosti lovu.
124 Svet zrel, jak šli s tou šaľbou neskonalou
Parmenid, Meliss, Briss i ďalšie tlupy
plaviacich sa ‒ cieľ neznajúcich šaľov!
124 ‒ 126 Svet zrel, jak šli s tou šaľbou neskonalou... - Parmenides a Melissos, známi filozofi eleatskej školy, boli Dantemu známi len prostredníctvom Aristotela, prvej knihy jeho Metafyziky. Brissos, grécky filozof a matematik, žiak Euklidov, so svojou „kvadratúrou kruhu“ sa tiež stal predmetom Aristotelovej kritiky.
127 So Sabelliom, Ariom tak hlúpy
dav sa dral k Písmam, dravší od ocele,
čo priame tváre v znetvorené tupí.
127 ‒ 129 So Sabelliom, Ariom...Sabellius, heretik, ktorého „protitrojičnú náuku“ odsúdil alexandrijský koncil roku 261. ‒ Arius, alexandrijský kňaz, ktorý zomrel roku 336, založil sektu stúpencov, podľa neho nazvaných ariánmi, popierajúcich, že „Slovo“ (druhá božská osoba) by bolo večné a rovnakej podstaty s Otcom (prvou božskou osobou). Jeho náuku odsúdil nikejský snem v roku 325.
130 Nech nesúdia len ľudia príliš smele
tak ako ten, čo zbožie ide v pole
už šacovať, kým nie je ešte zrelé!
133 Bo zrel som tŕnie celú zimu holé
tvár ukazovať stŕpnutú, zlú, trudnú ‒
a potom niesť si ružu na vrchole.
133 ‒ 142 Bo zrel som tŕnie celú zimu holé... ‒ Tento obraz aj nasledovný obraz s loďou preberá Dante od svojich predchodcov v talianskej poézii (Chiara Davanzatiho a Monteho Andreu), kým mená „Janči s Ančou“ (v orig. Berta a ser Martino) svojím častým výskytom majú označovať ľudí nie kvalifikovaných na najvyššie súdy a úsudky.
136 A loď som videl cez hladinu vľúdnu
rýchlo a rovno zmáhať diaľne prúdy ‒
a blízko brehu pohrúžiť sa ku dnu!
139 Nech Janči s Ančou nesúdia hneď ľudí,
keď tamten dáva almužnu, ten kradne,
že vidia už, aj ako Boh ich súdi:
142 ten môže vstať, a tamten možno padne.“

Spev štrnásty

1 Zo stredu v kruh a z kruhu naspäť k stredu
v nádobe voda pohýbe sa znova,
ak zdnu sa udrie, potom opäť spredu.
1 ‒ 9 Zo stredu v kruh a z kruhu naspäť k stredu... ‒ Kruhy na vode sa šíria k obvodu okrúhlej nádoby, ak sa pohyb začne úderom v jej strede, a zužujú sa od obvodu k stredu, ak úder prichádza k nádobe zvonku. Tento obraz, prirovnávajúci predošlú reč Tomáša a nasledujúcu reč Beatrice k protismerným vlneniam, sa opiera o fakt, že prvý z nich sa nachádza v prvom venci mudrcov, obkolesujúcom Beatricu, ktorá je s Dantem v strede tohto venca.
4 Tieto dva javy, čo tu moje slová
chcú načrtnúť, hneď na myseľ mi schodia,
len zmĺkne slávna duša Tomášova,
7 lebo je medzi nimi taká zhoda,
v akej je reč, čo znela v jeho jase,
s tou, ktorú vďačne Beatrice dodá:
10 „Tento by mal ‒ hoc o tom ešte v hlase,
ba v samej mysli niet mu ani vety ‒
ísť ku koreňu ďalšej pravdy zase.
13 Povedzte mu, či svetlo, ním sa kvieti
podstata vaša, bude bez premeny
s vami vždy také, ako teraz svieti.
13 ‒ 18 Povedzte mu, či svetlo, ním sa kvieti / podstata vaša... ‒ I prirovnanie svetiel, ovíjajúcich bytosti mudrcov, ku kvetom („Diteli se la luce onde s’infiora vostra sustanza“) ‒ tu vyrastá zo základného prirovnania ich kruhov k vencom (pozri spev X, 91 ‒ 92: „Kvety chceš znať, z nich veniec vo velebe / sa tvorí tu...?“; a pod. i v speve XII, v. 19 ‒ 20). Beatricina dvojdielna otázka mieri k problému (rieši ho Tomáš vo svojich spisoch), ako budú môcť blažené bytosti pozerať cez svoje oslňujúce žiare telesnými očami, keď ‒ podľa cirkevnej dogmy ‒ sa po poslednom súde ich duše spoja so vzkriesenými telami. Otázku podobného druhu v súvislosti so zatratenými v pekle položí Dante Vergiliovi už v prvej kantike (pozri Peklo VI, v. 103 ‒ 111, str. 56 a pozn. na str. 323). Na Beatricinu otázku dá odpoveď Šalamún vo v. 37 ‒ 60.
16 Ak hej, nuž nech už tu je poučený,
či ‒ až zas vaše telo zviditeľnie ‒
nezbráni vám to svetlo vo videní.“
19 Jak tí, čo k tancu neoddeliteľne
vinú sa späť a sila dobrej vôle
dvihne im hlas i každý pohyb preľne,
22 tak na tú zbožnú prosbu v každom kole
zjavila novú radosť žiara každá
i v krúžení a v jasoch pri hlahole.
25 Kto ťažká si, že tu nás roky vraždia
aby sa žilo tam, ten z onej ríše
necítil sviežosť večitého dažďa.
25 ‒ 28 Kto ťažká si, že tu nás roky vraždia...Tu, čiže na zemi. Danteho odbočenia z fiktívnej púte záhrobnými ríšami späť na zem a rovnako i z času tejto púte (čiže roku 1300) k času, v ktorom píše svoju báseň, nie sú zriedkavé. ‒ Sviežosťou večitého dažďa sa rozumie blaženosť duší v Raji.
28 Ten Jeden, Dva i Tri, čo vládne z výše
a v Troch i v Dvoch i v Jednom Jeho vôľa
neopísaná všetko obopíše,
31 trikrát sa každým z každého ich kola
až takou sladkou melódiou slávil,
že každej cnosti odmenou by bola,
34 Tu zo svitu, čo najbožskejším javil
sa v menšom kruhu, skromný hlas znie k sluchu
‒ asi jak ten, ním anjel Pannu zdravil ‒
34 ‒ 39 Tu zo svitu... ‒ ide o piaty svit v pivom kruhu mudrcov, v ktorom je ukrytá duša Šalamúnova (pozri spev X, 109); odpovedá na Beatricinu otázku z v. 13 ‒ 15.
37 vraviac: „Až pokým hody nášmu duchu
Raj strojiť bude, bude do večnosti
i naša láska skvieť sa v tomto rúchu.
40 Ten jeho jas nám vzrastá od vrúcnosti;
z videnia; to milosť rozostiela,
čo je v nás väčšia ako naše cnosti.
43 Keď odieme si slávne, sväté telá,
osoby naše sa tým drahšie stanú,
že naša bytosť bude potom celá.
46 To zvýši nám i žiaru darovanú:
žiaru, čo dáva Dobro trojjediné
a ňou sme schopní vzhliadať k nášmu Pánu.
49 Tak videnie má vzrásť nám vo výšine,
vrúcnosť má vzrásť, čo ním sa rozožíha,
má vzrásť i lúč, čo z vrúcnosti nám plynie.
52 No ako uhoľ, z neho oheň švihá
a živú beľ mu predsa neprebije ‒
beľ, ktorou z ohňa víťazne sa zdvíha:
55 tak i náš plam, ním duch už ovitý je,
premôže žiara tela v splne slávy ‒
tela, čo zem nám každý deň tam kryje.
58 Ani náš plam už oči neunaví,
bo zmysly potom budú také skvelé,
že prijmú všetko, čo nám radosť spraví.“
61 „Amen,“ tak rýchlo riekli vtom, tak vrele,
že oba chóry zjavili dosť samy,
jak veľmi túžia po zomretom tele.
64 Snáď nielen pre nich, no aj pre ich mamy,
tatov a tých, ich milovali v časne,
než sa z nich stali nesmrteľné plamy.
67 Tu nad svetlami, rovným jasom krásne,
hľa, vzniká nové: tiež má svetlosť takú
jak predošlé a tiež ním obzor jasnie.
70 A podobne, tak ako za súmraku,
keď vychádzajú hviezdy na nebesá,
že jav sa pravdou zdá i nezdá zraku:
73 tu veniec nových bytí zjavuje sa
mi pred zrakom, až iskrivé ich rúcha
prvé dva kruhy z výšin obkolesia.
73 ‒ 75 ... tu veniec nových bytí zjavuje sa... ‒ Prichádza tretí kruh mudrcov, ktorý však už Dante nestačí opisovať, lebo pohľadom na stále viacej krásnejúcu Beatricu vstúpi do sféry ‒ Marsa (pozri v. 82 ‒ 84).
76 Ó, pravý jagot Presvätého Ducha!
Ako len prudko iskrí sa, až stáva
sa neznosným a zrak môj pred ním prchá!
79 No pani vtom tak vábne usmievavá
zjaví sa mi, že tie jej nové jasy
nezaznačené pamäť zanecháva.
82 Keď nových síl z nich zrak môj načerpá si
a zdvihne sa, zriem s paňou do náruče
hviezdy sa vzniesť, vojsť vo svet vyššej spásy.
85 Že stúpam výš, mi zjavili už lúče
a úsmev hviezdy žeravejší, väčší
od obvyklého, planúci vždy prudšie.
88 Tu z celej duše a v tej vrúcnej reči,
pre všetkých jednej, hruď mi k Bohu sála,
ako sa za tú novú milosť svedčí.
88 ‒ 90 ... a v tej vrúcnej reči, / pre všetkých jednej... ‒ Čiže v modlitbe bez slov, „rečou mysle“, ako to vysvetľovali už najstarší komentátori (napr. Buti).
91 A ešte v hrudi žertva nedoplála,
už preniká mi šťastie cez útroby,
že milou bola v očiach nášho Kráľa,
94 bo žiar a purpur tak sa stonásobí
vnútri dvoch lúčov predo mnou, až vravím:
„Ó, slnko, že tvoj jas až tak ich zdobí!“
96 „Ó slnko...“ ‒ Pozri pozn. k XV. spevu, v. 49 ‒ 52.
97 Ako sa belie Cesta nebom tmavým
z tak rôznych hviezd, že medzi pólmi sveta
je hádankou aj vedcom prenikavým,
97 ‒ 108 Ako sa belie Cesta... ‒ Ide o Mliečnu dráhu na oblohe, v ktorej sa vyskytuje množstvo hviezd najrozličnejších veľkostí a o pôvode i povahe ktorej kolovali v Danteho časoch rozmanité názory. Obraz Mliečnej dráhy Dante transformuje do podoby tzv. gréckeho kríža, ktorý má všetky ramená rovnaké („znamä požehnané, ktoré sa medzi štvrte kruhu vplieta“). ‒ K opakovaniu mena „Kristus“ v rýmovej polohe pozri pozn. k XII. spevu, v. 70 ‒ 75.
100 i v hĺbkach Marsu rôzne svetlá svietia
a tvoria tam to znamä požehnané,
ktoré sa medzi štvrte kruhu vplieta.
103 Tu pred pamäťou um už skladá zbrane,
lebo v tom kríži tak sa jagal Kristus,
že neviem nájsť preň vhodné prirovnanie.
106 Kto však vzal kríž a kráča ta, kde Kristus,
odpustí mi, čo nechám bez vývodu,
uzrúc, jak sa v tej beli blýska Kristus.
109 Od kraja ramien, od vrchu až k spodu
svetlá sa hnú a iskria lúče sladké,
či prejdú preč, či primkne sa bod k bodu.
112 Tak vídať u nás v lete pri ohrádke
rovné i krivé telieska, jak tonú
pomalé, rýchle, dlhé raz, raz krátke,
115 v slnečnom lúči krájajúcom tôňu,
pod ktorou ľudia pred slnkom sa kryjú,
keď zručne si a umne stvoria clonu.
118 Jak na harfe, keď majster naladí ju,
z množstva jej strún sa sladké tóny vymnú
i pre toho, čo nezná melódiu,
121 tak zo zjavov, čo tu si zmysly všimnú,
podobnú hudbu kríž lial mojej dume,
uchvátiac ma aj bez chápania hymnu.
124 Čul som však veľké chvály znieť v tom šume,
bo ‚Vstaň‘ a ‚Zvíťaz‘ mi jak tomu znelo,
kto počúva, no celkom nerozumie.
127 V tie tóny som sa zaľúbil tak vrelo,
že dotiaľ nič ‒ čo duša bola živá ‒
do takých sladkých pút ma nezovrelo.
130 Snáď táto reč, až priopovážlivá,
znižuje slasť a oči usmievavé,
v ich pohľade spln mojich túžob býva.
130 ‒ 139 Snáď táto reč až priopovážlivá, / znižuje slasť a oči usmievavé... ‒ Dante sa ospravedlňuje, že to, čo uzrel a počul v tomto novom nebi, vo sfére Marsa, vyzdvihol nepriamo aj nad slasť z očí jeho Beatrice, v ktorých vždy dosiaľ videl vrchol blaha. Tieto „pečate živé všetkej krásy“ (podľa niektorých najstarších i súčasných najzdôvodnenejších výkladov týmto obrazom Dante myslí vskutku oči Beatricine, a nie nebesá vôbec, či blažené duše v tomto kruhu) síce stále viacej krásnejú pri prechode z nižšej sféry do vyššej, no Dante ešte v nebi Marsa k nim zatiaľ nevzhliadol.
133 No hoc sa v moc vždy vyššiu vo výšave
pečate živé všetkej krásy vinú,
ten, ktorý vie, že som ich nezrel práve,
136 vie aj, že pravdu hovorím a vinu,
ňou viním sa, mi pozbaví jej viny:
veď svätá slasť smie stúpať na výšinu,
139 bo stúpaním sa skutočnejšou činí.

Spev pätnásty

1 Láskavá vôľa, v ňu, vždy spravodlivú,
sa láska správne dýchajúca číri
‒ jak chtivosť zasa v činnosť skrivodlivú ‒
4 dala už zmĺknuť zvukom sladkej lýry
a utíšila sväté struny, ktoré
pravica neba zužuje a šíri.
7 Mohli by k prosbám, stúpajúcim hore,
tie podstaty, čo ma k nim vyzývali,
byť hluchými, keď stíchli v svornom chóre?
10 Dobre, nech taký bez prestania žiali,
kto z vášne k veciam, ktoré sú len časné,
takejto láske naveky sa vzdiali!
13 Tak ako v nebo pokojné a jasné
keď vtrhne plam, až stočí v omámení
tkvejúce oči v onom čistom krásne,
16 a zdá sa hviezdou, ktorá miesto mení,
no v bode tom, kde vzbĺkol nečakane,
nezmizne nič a hneď je po plameni:
16 ‒ 24 ... a zdá sa hviezdou, ktorá miesto mení... ‒ Obraz padajúceho meteora, ku ktorému pripodobní Dante zostup svojho prapradeda, je odvodený z Ovidiových Metamorfóz (kn. II, v. 321 ‒ 322), z báje o Faëtontovi: „... ako dakedy hviezda oblohou za jasnej noci / a hoc nepadne na zem, oku sa vidí, že padá.“ (P. Ovidius Naso, Metamorfózy. Prel. I. Šafár. Tatran 1979. Str. 42.)
19 tak z ramena, čo mieri k pravej strane,
k úpätiu kríža jedna hviezda zjasá
zo sústavy, čo v tejto sfére planie.
22 No neodpne sa skvost zo svojho pása;
len stredným pruhom zbehne sťa blesk tadiaľ,
kde plameňom za alabastrom zdá sa.
25 Anchízov tieň tak zbožne skláňať sa dal,
ak pravdu vraví naša prvá Múza,
keď v Elízeu svojho syna zbadal.
25 ‒ 27 Anchízov tieň... ‒ Opäť dôležitá reminiscencia na antiku, vlastne jeden z najvýznamnejších odkazov na Vergilia, Danteho sprievodcu cez dve tretiny celej Božskej komédie. „Našou prvou Múzou“ sa rozumie, prirodzene, sám autor Eneidy, ktorý v VI. speve (v. 684 ‒ 686) opisuje stretnutie Enea s jeho otcom Anchízom v podsvetí na Elyzejských poliach: „Sotva zazrel Enea, ako mu cez lúku beží / v ústrety, vrtko k nemu vystrel obidve dlane, / slzy mu začali tiecť, z úst vyhŕkli slová: / „Prišiel si?...“ (P. Vergilius Maro. Eneida. Prel. V. Bunčáková a P. Bunčak. Tatran 1969. Str. 152.)
28 „Ó, sanguis meus, ó, superinfusa
gloria Dei, sicut tibi, cui
bis unquam coeli ianua reclusa?“
28 ‒ 30 „O, sanguis meus...“ ‒ Danteho prapraded víta si pravnuka po latinsky (preklad: „Ó, moja krv, ó, vyše miery vyliata Božia milosť, komu ako tebe sa až dva razy otvorila brána neba?“), čím sa tiež pokračuje v spomienke na Vergilia, najväčšieho rímskeho básnika, ktorému Dante na výzvu k ceste záhrobnými ríšami v II. speve Pekla odvetil s obavami, akým právom by mohol vstúpiť do podsvetia, keď nie je ako jeho Eneas (pozri Peklo II, v. 10 ‒ 36, str. 18 a pozn. na str. 304).

Takto sa utužuje kompozícia básnickej skladby, centrálnej časti Raja (ktorou sú nepochybne spevy XV ‒ XVII, obsahujúce stretnutie Danteho s Cacciaguidom) so samým začiatkom Božskej komédie. Upozorňuje na to i motív Danteho dvojnásobného vstupu do neba (teraz a po smrti) spomenutého v Cacciaguidovom latinskom privítaní (podobne ako dva razy vstúpil do záhrobnej ríše Eneas) a sama charakteristika Anchízovho prijatia v Danteho opise („zbožne skláňať sa dal“, v. 25) je prevzatá z konštantného epiteta, ktoré sprevádza hlavného Vergiliovho hrdinu, zbožného Enea. Podľa niektorých bádateľov latinčina, použitá v tomto úvode, by mala naznačovať, že za čias Danteho predkov (podľa básnikovej fikcie) sa hovorilo vo Florencii ešte po latinsky a že teda ďalšie príhovory Danteho prapradeda v taliančine by boli už básnikovým „prekladom“. Hoci Dante na jednom z ďalších miest výslovne zdôrazní, že táto postava sa privráva mu v inej reči než dnešnej („i sladším hlasom, nie však v dnešnej vrave“, XVI, v. 32), z toho ešte nevyhnutne nevyplýva, že by tou rečou musela byť klasická latinčina. Zdá sa nám, že pravdu majú tí komentátori, ktorí i na tomto mieste vidia v jazyku Vergilia ďalší a nemalý hold Danteho jeho obľúbenému rímskemu básnikovi.

31 Tak onen blesk! Ja vzhliadam ku blesku i
k panej ‒ no tak ma mätú obidvaja,
že úžas z oboch tuhne v mojej krvi.
34 Jej oči dnu mi taký úsmev bája,
až zdá sa mojim, že už prišli ku dnu
milosti svojej, ku dnu svojho raja.
34 ‒ 36 Jej oči dnu mi taký úsmev bája... ‒ Opäť oči Beatrice predstavujú básnikovi vrchol blaženosti (porovnaj k tomu predošlý spev v. 130 ‒ 139 a prísl. pozn.). Podobne naňho pôsobil jej pozdrav už dole za jej života: „... uštedrila mi pozdrav, ktorý na mňa tak mocne zaúčinkoval, že sa mi vtedy zdalo, akoby som bol uzrel všetky hranice blaženosti“ (Nový život III, 1. Prel. J. Felix. SVKL 1958. Str. 27).
37 Tam vidím zas i čujem žiaru vľúdnu ‒
no ako duch v nej ďalšie slová snoval,
nechápal som reč hlbokú jak studňu.
40 Nie náročky sa predo mnou tak schoval,
lež z nutnosti, bo pochop tohto svitu
tak veľmi ľudskú schopnosť prevyšoval.
43 Ale keď oblúk horúceho citu
zmiernil sa tak, že klesol z vysočiny
až dole k nášmu vnímaniu a bytiu,
46 „Ó, Požehnaný buď, Ty Trojjediný,“
z viet prvú chápem, „za ten div, div blahý,
aký sa môjmu semenu tu činí!“
49 A pokračuje: „Dlhý pôst, pôst drahý
v čítaní Veľknihy, v nej biele s šerým
nemenia nikdy farbu ani ťahy,
49 ‒ 52 A pokračuje: „Dlhý pôst...“ ‒ I tieto dve tercíny majú za podklad Vergiliov opis Anchízovho stretnutia s Eneom, v ktorom otec pokračuje takouto rečou: „Prišiel si... V duchu som o tom hútal a veril som, že to raz bude, / rátal som čas a naozaj, túžba ma nemohla sklamať“ (En. VI, v. 687 ‒ 691, str. 152). ‒ „Veľknihou“ (v. 50), „Prvým“ (v. 56), „zrkadlom“ (v. 62) sa rozumie Božia vševedúcnosť, v ktorej blažené duše čítajú všetko minulé, prítomné i budúce. Ďalšou nadstavbou k Vergiliovmu textu je tu, prirodzene, i prítomnosť Beatrice („tej, čo v lesku / k vysokým letom odela ťa perím“, v. 53 ‒ 54), pričom sa domnievame, že Beatrice svojím prispením robí z Danteho to, k čomu ho predurčuje zmysel jeho mena: ALI-Ghieri (resp. Alaghieri, Aleghieri). „Ala“ znamená v taliančine i dnes krídlo, ktoré vo v. 54 metonymicky zastupuje „perie“. Niektorí bádatelia sú toho názoru, že Alighierovci, odvodzujúci svoj šľachtický pôvod práve od Cacciaguidu (pozri v. 140), mali v erbe krídla. V tomto speve by to potvrdzovali i ďalšie metafory, založené na predstave krídla, peria či letu (pozri v. 72, 81 a 82). Tieto trópy, vychádzajúce zo skrytej hry s menami, v súvislosti s Cacciaguidom nie sú v XV. ‒ XVIII. spevoch ojedinelé. Inak, spätosť mena Alighieri s krídlami pripomenie ešte i barokový básnik Giambattista Marino (1569 ‒ 1625) v básni Dante Alighieri, v ktorej s malou úpravou rozkladá básnikovo priezvisko na „ali leggieri“ („ľahké krídla“): Ja, Aligier, som napäl ľahké krídla / až cez tri svety vo výš nevidenú; / z najhlbších temnôt pekelného bydla / som večné svetlo dobyl svojmu menu. / Nesmrteľní, čo s Bohom v nebi sídlia, / dali mi štýl, spev k jeho ovenčeniu. / Beatrice cez tieň až v jasné čaro / viedla mi srdce, a môj um zas Maro. (Giambattista Marino, La Galleria).
52 si v tomto svetle, z neho k tebe mierim,
skončil, môj syn, tu vďaka tej, čo v lesku
k vysokým letom odela ťa perím.
55 Veríš, že do mňa tvoja myseľ v blesku
z Prvého vniká, ako pravda žiari
vždy z jednotky, ak s päťkou vieme šestku.
58 Preto, kto som, a prečo zjav môj čarí
šťastnejší jas i viacej k tebe sála,
nepýtaš sa, než iné z šťastných tvárí.
61 A veríš správne: veľká z žiar či malá
tu do zrkadla hľadí, v ňom sa zjaví
myšlienka prv, než v mysli ňou sa stala.
64 Nech svätá láska však, k nej do výšavy
vždy pnem svoj zrak ‒ čo sladkou túžbou smädí
nás zas a zas ‒ ma plnšie smädu zbaví,
67 nechže tvoj hlas, čo chce sa napiť z vedy,
veselo, smelo s tvojou túžbou znie tu,
na ktorú mám už slová k odpovedi!“
70 Pani, čo čula skorej prosbu svätú,
než som ju riekol, rozžne tak tvár drahú,
že pri nej rastú krídla môjmu vznetu.
73 Začnem: „Váš um aj cit sú v takom vzťahu
‒ odkedy prvá Rovnosť k vám sa skláňa ‒
že z vás tu v každom majú túže váhu,
76 bo slnko, čo vás zhrieva bez prestania
i zjasňuje, je rovné v takej miere,
že márne sú tu všetky prirovnania.
79 No um a vôľa smrteľníka berie
‒ z tých dôvodov, čo vám už tu sú známe ‒
nerovnou mierou k obom krídlam perie.
82 Mne, smrteľnému, tiež tak let sa láme;
nuž za otcovský prívet preto hlási
srdce svoj vďak len v svojom vrúcnom plame.
85 Prosím ťa však, ó, topás nad topásy,
krášliaci pásy klenotov: zvuk mena
tvojho nech skôr mi veľkú žízeň zhasí!“
85 Prosím ťa však, ó, topás nad topásy... ‒ Topás „má farbu zlata s oslnivým svetlom“, píše Danteho vrstovník i jeden zo šiestich priorov v tom istom roku 1300, keď i Dante bol priorom, slávny kronikár a menej známy básnik Dino Compagni (1260 ‒ 1324) vo svojej skladbe L’Intelligenza, zloženej v nónach (strofách z deviatich jedenásťslabičníkov s rýmovou organizáciou ABABABCCB), ktoré sú jeho vynálezom. Topás a rubín podľa súdobých „lapidárov“ (spisov o drahých kameňoch) vynikali nad ostatné drahokamy svojou svetelnosťou. Pripisovali sa im rozličné zázračné účinky; topás bol symbolom lásky k blížnemu. Topás ako obraz použije básnik ešte v XXX. speve, v. 76.
88 „Ó, konár môj, zdroj môjho potešenia
už v čakaní,“ späť ku mne prehovorí
on na odvet, „som koreň tvojho kmeňa.“
91 A dodá hneď: „Ten, od neho sa tvorí
priezvisko dodnes platné u vás v dome
‒ čo sto liet krúži v prvej rímse Hory ‒
91 ‒ 96 „Ten, od neho sa tvorí / priezvisko dodnes platné u vás v dome...“ ‒ Prapraded neodpovie priamo na Danteho otázku, nepovie svoje vlastné meno, ale opäť mieri na priezvisko Alighieri, ktoré sa odvodzuje v Danteho rode až od jeho syna, a teda Danteho pradeda.

Jeho meno „Alighiero“ sa spomína v jednom dokumente z roku 1189 a v druhom z roku 1201 (Dante sám predpokladal, že ded zomrel už pred rokom 1200). Alighiero mal syna, Bella, ktorého jeden syn, Geri, sa spomína v Pekle XXIX, v. 27 (Peklo, str. 238 a pozn. na str. 421 ‒ 422) a druhého syna, Bellinciona, ktorý splodil ďalšieho Alighiera (teda Alighiera II.), Danteho otca. Praded Alighiero I. mal v čase Danteho púte už vyše sto rokov (podľa verša 92) pykať v prvom kruhu Očistca, v kruhu pyšných.

94 synom mi bol a tebe pradedom je!
Zmierniť by si mu svojím dielom veru
mal dlhú púť, čo koná v onom lome.
97 Kvetnica, jej i dnes sa k podvečeru
dnu v starých múroch meria čas ‒ i k ránu ‒
striedma a cudná tešila sa mieru.
97 ‒ 102 Kvetnica... ‒ Kvetnica je prekladom starého mena Danteho rodného mesta „Fiorenza“ (dnes Firenze), ktorého podoba žije v iných rečiach i v našom, slovenskom jazyku (Florencia poukazuje na lat. základ flos-floris, kvet). Striedmosť a cudnosť starej Florencie dokladá aj kronika Villaniho. Dante sa o nej zmieňuje i vo svojom staršom spise Hostina (I, 10). Verš 102, hovoriaci o vonkajšej ozdobe žien, „čo seba dáva vidieť viac než paniu“, Dante skladal pravdepodobne podľa Ovidiovho vzoru (Remedia Amoris, v. 343 ‒ 344): „Klame nás vonkajší lesk a pod žiarou šperkov a zlata / môžeme zo ženy vidieť zavše len maličkú časť“ (Ovidius, Umenie milovať a Lieky proti Láske. Prel. V. Mihálik v jaz. spolupráci s V. Bunčákovou. Vyd. Slov. spisovateľ 1974. Str. 137.). ‒ Pokiaľ ide o „staré múry“, pôvodné hradby podľa tradície postavili ešte za Karola Veľkého (okolo roku 800); tieto nahradili druhé širšie v roku 1173 a tretie začali stavať až roku 1284 (podľa iných až r. 1299) a dokončili ich v 14. storočí. Už jeden z najstarších komentátorov Lana uvádza v súvislosti s múrmi kostol Badia di S. Maria, z ktorého zvonili deviatu rannú, tretiu popoludňajšiu (i ďalšie hodiny), keď robotníci v cechoch vstupovali a vychádzali z dielní.
100 Nemala ešte sukňu vykladanú,
retiazku, jagot čelenky a pásu,
čo seba dáva vidieť viac než paniu.
103 Nevrhal ešte otca do úžasu
zrod dcérenky, čo s venom mu dá práce,
keď včasný vydaj vyprázdni mu kasu!
103 ‒ 105 Nevrhal ešte otca do úžasu / zrod dcérenky... ‒ Podľa kroniky ďalšieho Danteho súčasníka, Giov. Villaniho (cca 1280 ‒ 1348), v starých časoch, kým ešte vládlo mešťanstvo, veno dievčat (vydávali sa priemerne dvadsaťročné, ba i niečo staršie) predstavovalo sto lír; dvesto či štyristo sa už pokladalo za nadmerné (pozri Florentské kroniky doby Dantovy. Prel. Z. Kalista, Odeon 1969, str. 209.). Zatiaľ v Danteho časoch sa manželstvá uzatvárali v oveľa skoršom veku a veno stálo otca nezriedka celý majetok.
106 Nemala ešte prázdne veľpaláce;
v ich komnatách sa nešiel Sardanapal
naparovať, čo parád sa v ne vprace.
106 ‒ 108 Nemala ešte prázdne veľpaláce... ‒ Prázdne boli z viacerých príčin: bohaté, ale málodetné rodiny si stavali nadmerné budovy s najväčším možným prepychom; podľa niektorých interpretov časť prázdnych sídlisk mohla ísť i na vrub vyhnancov z Florencie. Hlavnou príčinou sa však ukazuje nádherymilovnosť a s ňou spojené rozkošníctvo, zvrátené a neplodné lásky, pre ktoré bol v stredoveku najtypickejším príkladom práve asýrsky kráľ Sardanapal (667 ‒ 626 pr. n. l.). Tak ho Dante poznal z Paola Orosia (Historiarum libri 1, 19), ktorého predstavil v X. speve (v. 118 ‒ 120), pričom mu však ‒ ako to potvrdzuje Danteho syn Pietro ‒ znel i verš z Juvenala: „et Venere et coenis et plumis Sardanapali“ (Sat. X, v. 362, str. 140). Sardanapal mu neznámy nebol ani z knihy O vláde kniežat (De regimine principum) od Egidia Romana (cca 1247 ‒ 1316), i keď tohto autora nepokladal za veľkú autoritu! V Egidiovej knihe sa píše o Sardanapalovi, že sa celkom oddával rozkošiam pri ženách a že ani nevychádzal z ložnice von, aby rokoval s niektorým veľmožom.
109 Váš Vtáčí vrch sa nebol ešte napial
nad Montemalo; väčší rozmach krídel
len preto má, by prudší pád ich sklápal!
109 ‒ 111 Váš Vtáčí vrch sa nebol ešte napial / nad Montemalo...Vtáčí vrch (Uccellatoio), asi 8 km severovýchodne od Florencie, poskytuje skvelý výhľad na toskánsku metropolu, podobne ako vrch Montemario (Montemalo) na Rím. Obidve mestá sú tu metonymicky zastúpené vrchmi, pričom „vzlet“ (opretý aj o meno vrchu „Uccellatoio“, talianskeho „Vtáčnika“) a rozmach florentského stavebníctva, ktoré v Danteho časoch prevýšilo Rím, má byť podľa predpovede Danteho prapradeda len príčinou jeho prudšieho pádu.
112 V opasku z kože s kostičkou som videl
Bellinciona a žena od zrkadla
vracala sa mu s tvárou bez líčidiel.
112 ‒ 118 V opasku z kože s kostičkou som videl / Bellinciona... ‒ Skromne sa odievali aj najvýznamnejší občania Florencie. Bellincioncion Berti dei Ravignani bol otcom dobrej Gualdrady, ktorá sa spomína v prvej kantike (Peklo XVI, v. 37, str. 131 a pozn. 371). G. Villani o ňom píše, že bol prvým a najctenejším šľachticom Florencie (Cron. V, 37), a teda jeho dcéra bola vhodnou partnerkou i pre rod grófov Guidov (vydala sa za Guida-Guerru staršieho). Nerliovci a Vecchiettiovci patrili medzi najstaršie guelfské rodiny mesta.
115 A pánov z Nerli, z Vecchia tvár tam zhliadla
spokojných ísť i v nepodšitej koži
a dlaň ich žien tiež k praslici sa kládla.
118 Ó, šťastná každá! Bezpečná, že zloží
prach v rodnú prsť a pre Francúzsko zvodné
nebude nikdy opustená v loži!
118 ‒ 120 Ó, šťastná každá! Bezpečná, že zloží / prach v rodnú prsť... ‒ Keďže za prapradedových čias ešte neboli vnútorné rozbroje vo Florencii, ženy sa nemuseli báť vyhnanstva ako v dobe Danteho (i jeho žena Gemma, zdá sa, napokon žila v exile spolu s Dantem a s deťmi); ani toho, že by ich muži, idúci za obchodom do Francúzska a podliehajúci tamojším zlým mravom, nechávali ich dlho osamote. Jeden z bádateľov predpokladá, že Francúzskom básnik metonymicky označuje knieža Karola z Valois, „pacifikátora“ Florencie, ako jednu z bezprostredných príčin svojho vyhnanstva, ktorým bola i jeho žena Gemma olúpená o manžela. Hoci nemožno celkom vylúčiť ani tento motív, meno francúzskej krajiny určite tu treba chápať oveľa širšie, a najmä v súvise s florentským bankárstvom a rozvíjajúcim sa obchodom ako základom hospodárskeho rozmachu, ale i ‒ aspoň podľa Danteho ‒ mravného rozvratu.
121 Tá nad kolískou bdela v noci, vo dne,
tie uspávanky nôtiac v lete, v zime,
čo spievali aj nad ňou ústa rodné.
121 ‒ 126 Tú si zrel zas, jak... odvíja niť bájí / buď o Tróji, či Fiesole, či Ríme. ‒ Ide o báje (pravda, ktorým v Danteho časoch prikladali historickú vierohodnosť), vykladajúce vznik Florencie ako dielo Rimanov, ktorí po zničení Fiesole (obce asi 8 km vzdialenej od Danteho Florencie a dnes už s ňou splývajúcej) založili nové mesto a podľa jednej z takýchto povestí ho nazvali najprv „Malým Rímom“ a potom „Florio“, pretože sa pre krásu svojich ciest a budov „zdalo akoby vybudované v kvetoch“. Trója, pravlasť Rimanov, bola teda akoby „babičkou“ Florencie. Podobný výklad dejín Florencie podáva i spomínaná Villaniho Kronika a Boccaccio v Ametovi. Sám Dante sa pokladal za potomka Rimanov, čo ‒ domnievame sa ‒ mohol byť i jeden z motívov pri výbere Vergilia za sprievodcu Božskou komédiou, v ktorej, podľa našej mienky, zmienka o Danteho rímskom pôvode v XV. speve Pekla (verše 73 ‒ 78, str. 124 a pozn. na str. 368) nenáhodne, ba naopak, celkom zámerne korešponduje so správami o založení Florencie Rimanmi práve v XV. speve Raja.
124 Tú si zrel zas, jak pradena sa tríme
a pre rodinu odvíja niť bájí
buď o Tróji, či Fiesole, či Ríme.
127 Z Cianghelly, z Lapa a z ich obyčají
tam žasli by, jak z Kornélie iste
i s Cincinnatom žasnú dnes v tom kraji!
127 ‒ 129 Z Cianghelly, z Lapa a z ich obyčají / tam žasli by... ‒ Cianghellu della Tosa (zomrela asi r. 1330), sesternicu Rossa della Tosa, jedného z najkrutejších vodcov Čiernych guelfov, kreslí Dante (sčasti azda i z politických dôvodov) ako prototyp ženskej skazenosti vo Florencii svojej doby, v protiklade k ideálu ženskej cnosti, aký predstavoval v stredoveku obraz antickej Kornélie (dcéry Cornelia Scipiona Staršieho a matky Grakchovcov), ktorá za jediné a pravé svoje ozdoby pokladala svoje deti. O spoľahlivosti nelichotivých správ podávaných o Cianghelle prvými komentátormi BK (s výnimkou Benvenuta), sa síce dosť pochybuje, no určitý podklad ‒ i v súhlase s Danteho úsudkom ‒ musia mať v skutočnej jej povahe, ktorá vraj bola drzá a naskrze bezostyšná. Boccaccio vo svojom Corbacciovi jej dokonca prisudzuje výrok, že iba tie ženy, ktoré si vedia nájsť spôsob, ako byť toľko ráz a s toľkými mužmi, koľko ráz a po koľkých túžia, si zaslúžia, aby sa nazývali múdrymi. ‒ Lapo Saltarelli, ktorého i Danteho syn Pietro zhodne s ostatnými najstaršími komentátormi predstavuje ako „veľmi roztopašného“, bol významným právnikom a činiteľom Florencie v rokoch 1280 ‒ 1301 (medzi iným bol trikrát priorom), dokonca aj autorom viacerých básnických skladieb. Vykladatelia BK podčiarkujú uňho nádherymilovnosť, najmä v obliekaní, a zoženštenosť (tak Lapo ako Cianghella majú dotvrdzovať „sardanapalovské“ mravy Danteho Florencie). Pravda, Lapo ešte vo vyššej miere ako Cianghella dostáva svoje nie najčestnejšie miesto v tomto speve z politických dôvodov. Hoci bol po celý čas jedným z najhorlivejších stúpencov Bielych guelfov (dosial sa i do príbuzenstva s ich vodcami Cerchiovcami) a najradikálnejším odporcom zasahovania Bonifáca VIII. do florentských záležitostí (ktorý Lapa obvinil priamo z kacírstva v roku 1300), po príchode pápežského pacifikátora Karola z Valois sa usiloval prevrátiť kabát a spôsobil Bielym guelfom značné škody. Pravda, to ho už nezachránilo a bol rovnako vypovedaný z Florencie ako Dante a ostatní Bieli guelfi v roku 1302 (zomrel asi r. 1320 na Sardínii). Dante ho tuná predstavuje ako prototyp skazenej doby v protiklade k antickému Luciovi Q. Cincinnatovi, ktorý bol od pluha povolaný za diktátora a po splnení najvyššej občianskej povinnosti sa skromne vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu. Dante spomína Cincinnata i v VI. speve (v. 46 ‒ 47).
130 ‒ 136 V to krásne žitie občianske... ‒ Niektorí komentátori upozorňujú, že Dante „zlatý vek“ Florencie ústami svojho prapradeda nekreslí ako vek záhaľky, ale obdobie občianskeho pokoja a svorného spolunažívania, obdobie striedmosti, skromnosti a práce jeho občanov. Krstiteľňou je Baptistérium, ktoré stojí na starom mieste i dnes, pravda, ďaleké od výzdobnosti dnešných či Danteho čias. Jeho prapraded až tuná prezradí svoje skutočné meno (na ktoré sa Dante pýtal vo v. 87), aby hneď smeroval k súčasnému menu Danteho domu („Alighieri“), ktorým ho obdarovala Cacciaguidova manželka, pochádzajúca pravdepodobne z Ferrary pri Páde z rodiny Aldighieri. O Cacciaguidových bratoch Elizeovi a Morontovi nevieme nič istého.
130 V to krásne žitie občianske, tak čisté,
tak súladné, že dnes sa zriedka vída ‒
v tú dôveru, v to sladké útočište
133 Mária, v kviľbách vzývaná, ma vydá:
v Krstiteľni, čo skromné mala vráta,
kresťan som bol i vedno Cacciaguida.
136 Elizej, Moront, boli moji bratia.
A žena z miest, kde Pád si vody zbiera,
priezviskom tvojím pomenovala ťa.
139 Za Konrádom ma pohla pevná viera;
že vhod mu bola moja príčinlivosť,
pasoval ma sám cisár za rytiera.
139 ‒ 148 Za Konrádom... ‒ Dnes sa všeobecne tvrdí, že Konrádom je nemecký kráľ a cisár (i keď nebol korunovaný) Konrád III. (1138 ‒ 1152), ktorý sa zúčastnil na druhej krížovej výprave (1147 ‒ 1149) spolu s francúzskym kráľom Ľudovítom VII. Ako vyplýva z ďalších veršov, Cacciaguida padol na tejto výprave. Vo veršoch 143 ‒ 144 je opäť skrytý výpad proti Bonifácovi VIII., korešpondujúci so záverom IX. spevu (v. 136 ‒ 138).
142 Za ním som šiel a bil som skrivodlivosť
tých zákonov, ich ľud vám rve ‒ no vinou
pastierov vašich ‒ vašu spravodlivosť.
145 Vymanený v tom kraji od zlosynov
z klamného sveta, z kaziteľa viery,
čo k pádu mnohým býva prapríčinou,
148 spočinul som jak martýr v tomto mieri.

Spev šestnásty

1 Ó, naša malá ušľachtilosť krvi!
Že tuná vzbúdzaš hrdosť v hrudiach ľudí,
kde túžba sa v stých slabostiach nám drví ‒
1 ‒ 9 Ó naša malá ušľachtilosť krvi... ‒ „Malá“ nie azda preto, že Alighierovci patrili k nižšej šľachte, ale preto, že Dante programovo nad urodzenosť, ušľachtilosť „krvi“, kládol šľachetnosť srdca. Jozef Felix píše, že Dante šľachtictvo „nepokladal za atribút, ktorý sa dedí, ale stotožnil ho so šľachetnosťou, ktorú si človek musí získať vlastným úsilím“ (Peklo, str. 368). To bolo napokon v básnickom i životnom programe Danteho, ktorý sa opieral pritom o slávnu kancónu „V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva“ od Guida Guinizelliho, predchodcu stilnovizmu: „Povie muž spupný: ‚Šľachtický mám pôvod!‘ / Len blatom je ‒ a cnosť jak slnko žiari. / Netreba veriť teda, / že šľachetnosť je mimo srdca čosi, / čo mocní rodom dedia.“(Vy jasné sladké vlny. Smena 1978. Str. 123. Podč. V. T.)

Nie náhodou Guinizelliho nazval Dante svojím „otcom“ (Očistec XXVI, v. 96, str. 221) rovnako ako Cacciaguidu (pozri v. 16). ‒ „Že tuná vzbúdzaš hrdosť v hrudiach ľudí“, príslovkou „tuná“ sa myslí, prirodzene, zem; Dante urobí zas odbočenie z púte, ako napr. v speve XIV, v. 25. ‒ V tretej tercíne Dante vyzýva k vlastnej dobročinnosti každého človeka, lebo len tá mu zaručí skutočnú ušľachtilosť, bez ktorej šľachtický plášť sa stane smiešny, neprimeraný.

4 údiv už vo mne viacej nezobudí!
Veď tam, kde chuť sa nekriví, lež dvíha,
hej, v nebesách som na teba bol hrdý!
7 Si krátky plášť, čo z neho hneď sa strihá!
Kto denne naň by z látky neprikladal,
nech vie, že čas vždy s nožničkami číha!
10 S „Vy“, jeho zvyk si Rím jak prvý žiadal
(v ňom jeho čeľaď zvyku sa však vzdala),
začal som reč i ďalšie slová hľadal,
10 ‒ 12 S „Vy“, jeho zvyk si Rím jak prvý žiadal... ‒ Podľa nesprávneho, ale v stredoveku veľmi rozšíreného názoru začali Rimania prvý raz vykať Caesarovi za to, že po mnohých triumfoch a sústredení viacerých úradov v jeho rukách sa pokladal za viac ako „jedného“ človeka. Na druhej strane celkom pravdivý je detail, že v Danteho časoch (ale ešte i dnes to platí pre vidiecke obyvateľstvo Latia) Rimania i najvyššie postavenému činiteľovi hovorili v singulári (Benvenuto). Dante teda ‒ po začiatočnom tykaní, keď ešte nepoznal meno Cacciaguidovo a jeho rytierstvo, udelené mu priamo cisárom Konrádom III. (XV, v. 141) ‒ prejde k vykaniu, ktoré použije len vo výnimočných prípadoch: vyká, pochopiteľne, Bcatrici, no „dvojil“ i Farinatovi a Cavalcantemu, otcovi svojho „prvého priateľa“, Guida Cavalcantiho (Peklo X, v. 49 ‒ 63, str. 83), svojmu učiteľovi Brunettovi Latinimu, ktorého tiež nazve otcom (Peklo XV, v. 30 ‒ 91, str. 122 ‒ 127), i spomínanému predchodcovi „sladkého nového štýlu“, Guidovi Guinizellimu (Očistec XXVI, v. 112 ‒ 114, str. 221).
13 ‒ 15 ... čo na Ginevrin pád, vraj, zakašlala. ‒ Beatrice sa svojím úsmevom nad Danteho vykaním Cacciaguidovi zazdala básnikovi ako pani de Malehaut z románu o Lancelotovi (toho istého, v ňom si čítali Francesca a Paolo v V. speve Pekla, v. 128, str. 49, pozn. 319 ‒ 320), ktorá zakašlala, aby si hrdina a kráľovná Ginevra pri svojom dôvernom rozhovore všimli jej prítomnosť.
13 takže sa pani, čo kus ďalej stála,
zazdala tou ‒ jak zasmiala sa jasom ‒
čo na Ginevrin pád, vraj, zakašlala.
16 „Vy ste môj otec,“ začnem vrúcnym hlasom,
„vy dávate mi celú smelosť k reči,
vy zdvíhate ma, že ja viac, než ja, som.
19 Až z toľkých riečok tečie jas, vždy väčší,
v môj um, že sám sa stáva žriedlom blaha,
bo vie, že jas tu nie je v nebezpečí.
22 Zjavte mi, moja prvotina drahá,
ten vek, čo v ňom sa vaša mladosť niesla,
i svojich predkov, k nim až rod náš siaha.
25 Nech cez vás veľkosť ovčinca mi kreslia
pri Svätom Jáne; akí ľudia dnuká
boli v ňom súci na najvyššie kreslá!“
25 ‒ 27 Nech cez vás veľkosť ovčinca mi kreslia / pri Svätom Jáne... ‒ Dante, ktorý v predošlej tercíne žiadal správu o svojich predkoch, prosí teraz aj o údaje, týkajúce sa veľkosti starej Florencie (sv. Ján Krstiteľ bol jej patrónom) a najvýznamnejších jej obyvateľov. Tým vlastne prebieha Cacciaguidov literárnoestetický názor, vyslovený v závere XVII. spevu (v. 133 ‒ 142), podľa ktorého umelecké dielo má zobrazovať typy všeobecne známe, aby zaujalo i presvedčilo čitateľov o svojej pravdivosti.
28 Tak, ako uhoľ, keď doň vietor fúka,
ožíva v ohni, vzbĺka aj tá žiara
pri vrúcnych slovách svojho prapravnuka.
28 ‒ 29 Tak, ako uhoľ, keď doň vietor fúka, / ožíva v ohni... ‒ Obraz podľa vzoru Ovidiových Metamorfóz (VII, v. 79 ‒ 81): „Ako maličká iskra, čo pod hŕbou popola stlieva, / náhlym závanom vetra sa rozhorí opäť a plameň / rastie a rastie, až vánok ho rozdúcha v mohutný oheň“ (Ovidius, Metamorfózy. Prel. I. Šafár. Tatran 1979. Str. 132).
31 A ‒ ako jas v ňom stále krajšie hára ‒
i sladším hlasom, nie však v dnešnej vrave,
vždy lahodnejšie sa mi prihovára:
32 ... i sladším hlasom, nie však v dnešnej vrave... ‒ Podľa mnohých interpretov Cacciagiuda mal pokračovať v latinčine ako na začiatku svojho prehovoru (XV, v. 28 ‒ 30); podľa iných dokonca v určitom druhu anjelskej reči; podľa názoru, ktorý prevláda dnes, Cacciaguida hovoril starobylou florentčinou. Je to názor súladný aj s Danteho náhľadmi na rýchle jazykové zmeny, vyslovené v spise O ľudovom jazyku (I, IX, 6) a inde.
34 „Od toho dňa, keď zazvonilo Ave,
po deň, v ňom mať ‒ čo v nebi smie už plesať ‒
vniesla ma na svet v požehnanom stave,
34 ‒ 39 Od toho dna, keď zazvonilo Ave... ‒ Od biblického Zvestovania Panny Márie, sláveného každoročne 25. marca (a nie od narodenia Krista), sa totiž vo florentskom kalendári počítali roky. Z toho pramenia neraz i niektoré nezhody v datovaní významných udalostí. Od tohto dátumu sa „oheň“, čiže planéta Mars vrátila k znameniu Leva („horúceho súhvezdia“, Raj XXI, v. 14) vo Zvieratníku 580 krát. Podľa arabského učenca Alfragána (pozri spev IX., v. 118 ‒ 120), ktorého sa Dante pridŕžal, „rok“ tejto planéty trval 687 dní. Z toho plynie, že Cacciaguida sa narodil roku 1091. Jestvujú aj iné výklady, napr. Danteho syn Pietro lokalizuje Cacciaguidovo narodenie až do r. 1106.
37 po svojho Leva päťstoosemdesiat
ráz sa už vrátil tento oheň v ceste
spod jeho láb si prudší plápol kresať.
40 Rodný môj dom, dom predkov stál v tom mieste,
kde bola vtedy posledná z tých šestín,
v nich ročný beh i dnes sa koná ešte.
40 ‒ 42 Rodný môj dom, dom predkov stál v tom mieste... ‒ V poslednej šestine mesta pri bráne Sv. Petra. Tam stáli domy Elizejovcov, pri ktorých šla dráha pri výročných závodoch na koňoch, tzv. „palio“ (aké sa dodnes koná ešte v toskánskej Siene). Dom Alighieriovcov, kde sa narodil i Dante, stál v štvrti Sv. Martina, ktorá bola pomerne vzdialená od rodného domu Cacciaguidovho a mimo dráhy závodov.
43 Tým o nich dosť! A tým aj väčšia česť im
smie sa tu vzdať, než ísť ich mená hľadať
a príchod sem či cestami, či scestím.
46 Tých, ktorí vtedy mohli zbraňou vládať
od sochy Marsa ku Krstiteľovi,
tak na pätinu dnešných možno hádať.
46 ‒ 48 Tých, ktorí vtedy mohli zbraňou vládať / od sochy Marsa ku Krstiteľovi... ‒ Marsova socha pri Ponte Vecchio a Baptisterium sv. Jána Krstiteľa boli dva krajné body Cacciaguidovej Florencie; počet jej obyvateľov predstavoval pätinu toho, ktorý dosiahla za čias Danteho, keď mala podľa Villaniho Kroniky vyše tridsaťtisíc ľudí (čiže za Cacciaguidu by podľa tohto Danteho údaju bola mala niečo cez šesťtisíc). Podľa iných mala mať Florencia v Danteho časoch až 90 000 obyvateľov. Tu básnikov prapradedo zodpovedal na prvú z Danteho otázok vo v. 25 ‒ 27.
49 No krv, čo dnes už zmiešanú jed troví
z Certalda, z Campi, z Fegghín, čistou bola
v najposlednejšom remeselníkovi!
49 ‒ 51 No krv, čo dnes už zmiešanú jed troví / z Certalda, z Campi, z Fegghín... ‒ Sloveso „troví“, ako vysvitá z kontextu, je tu použité vo význame „otravuje“. Spomenuté obce naznačujú tri smery, ktorými sa rozširovala územná právomoc Florencie: Campi v údolí riečky Bisenzia (získala Florencia v r. 1176); Certaldo (budúce rodisko Boccacciovo) v údolí riečky Elsy a Fegghine (Figline) v údolí Arna sa dostali pod florentskú správu v r. 1198.
52 Ó kiežby mali medzu vaše polia
pred Galuzzom, než mať ho na katastri
i s Trespianom, no zato dookola
52 ‒ 57 Ó kiežby mali medzu vaše polia / pred Galuzzom...Galuzzo, osada asi dve míle vzdialená od Florencie smerom na juh pri ceste do Sieny, a Trespiano zas päť míľ na sever pri ceste do Bologne. Rozšírením florentského územia vnikli do mesta aj také „zapáchajúce“ typy ako Baldo di Guglielmo z Agugliona (hradu v údolí riečky Pesa), autor povestnej Reformy z roku 1311, ktorá napriek čiastočnej amnestii potvrdila vyhnanstvo najväčších predstaviteľov spomedzi ghibellinov a Bielych guelfov (medzi nimi i Danteho). Na túto postavu mieri Danteho Cacciaguida „puchom z Agugliona“; zo Signe pochádzal ďalší právnik Bonifazio Morubaldini, ktorý prešiel od Bielych guelfov k Čiernym a mal podiel na Danteho vyhnaní z Florencie; v roku 1310 bol ako vyslanec u pápeža Klementa V. so žiadosťou o pomoc proti cisárovi Henrichovi VII. Signa je mestečko vzdialené 17 km od Florencie, položené na pravom brehu Arna. V Danteho časoch slúžilo Florenťanom ako prístav, odkiaľ sa tovar z lodí dopravoval do mesta na muliciach. Signa sa teda vyznačovala čulým obchodom.
55 čuchať ten puch ‒ už dneska nos si zastri! ‒
z Agugliona i s tým, čo šíri Signa,
jej zrak už teraz za čachrami jastrí!
58 No nech moc tých, čo najväčšie zlo činia,
cisára nie jak macocha si raní,
lež láskavo ho prijíma jak syna,
58 ‒ 66 No nech moc tých, čo najväčšie zlo činia... ‒ Ďalší výpad proti pápežstvu, ktoré sa stavalo proti cisárskej právomoci; podľa niektorých výkladov Cacciaguida mieri na konkrétnu udalosť, na zmluvu zo San Genesia roku 1197, keď pod záštitou Cirkvi sa utvorila z najväčších miest v Toskáne proticisárska liga na čele s Florenciou. Simifonti bol hrad v údolí riečky Elsy; odtiaľ pochádzala rodina Vellutiovcov, ktorá obchodom a zmenárnictvom sa zaradila medzi najmocnejšie rody vo Florencii a zapríčinila i podľa Compagniho Kroniky (I, 13 ‒ 19) veľké neporiadky v meste. Montemurlo, hrad pri ceste do Pistoie, bol vlastníctvom grófov Guidiovcov (označovaných antonomasticky prosto Grófmi), ktorí ho roku 1219 postúpili Florencii prvý raz (roku 1220 im ho vrátil cisár Fridrich II.) a roku 1254 druhý raz. Cerchiovci, jedna z najmocnejších obchodníckych rodín, vodcovia Bielych guelfov, pochádzali z Acony v údolí riečky Sieve. Buondelmontiovci, ktorých rod zapríčinil prvé rozbroje vo Florencii, pochádzali z hradu Montebuoni v údolí riečky Greve.
61 nejeden kšeftár od florentskej brány
k Simifonti by späť sa rútil v hneve,
kde chodieval ded jeho po žobraní.
64 Montemurlo by vždy mal Gróf! A k Sieve
Cerchi by brodil po Acone kdesi ‒
jak Buondelmonte k Eme z Valdigrieve!
67 Mestám sa nemoc začne v deň, keď zmiesi
sa v nich ľud rôzny pôvodom či rečou ‒
tak ako vám, keď brucho prepcháte si.
70 Aj slepý vôl skôr padne s ťarchou väčšou
než slepý baran! Zato neraz kála
lepšie i viac meč jeden ‒ než päť mečov!
70 ‒ 72 ... neraz kála / lepšie i viac meč jeden ‒ než päť mečov. ‒ Narážka na v. 46 ‒ 48, v ktorých sa hovorí, že Cacciaguidova Florencia mala pätinu obyvateľstva Florencie Danteho, no svornosťou a jednoliatosťou občanov bola silnejšia než jej „nečistý“ päťnásobok.
73 Ak pozrieš sa, jak pošla Urbisaglia
i Luni s ňou a jak v nich príklad majú
v Umbrii Chiusi, v Markách Senigallia,
73 ‒ 75 Ak pozrieš sa, jak pošla Urbisaglia...Urbisaglia, mestečko v Markách, a Luni, staré etruské mesto pri rieke Macre (pozri spev IX, v. 88 ‒ 90) takmer zanikali v Danteho časoch. Podobne i ďalšie etruské centrum v Umbrii, mesto Chiusi ‒ a kedysi slávne mesto, založené Rimanmi, Senigallia (Sena Gallica), ktoré v 13. storočí v dôsledku nepriateľských plenov a malárie bolo v totálnom úpadku (dnes však opäť prekvitá).
76 nuž pri zvestiach, že rody zanikajú,
nepohne sa ti od údivu brva,
keď vieš, že mestá tiež vám umierajú.
79 Každá vec vaša, posledná či prvá,
má smrť jak vy; no v dlhšej nepatrný
vek stají sa, bo život krátko trvá.
82 A tak, jak brehy skryje obeh Luny
za prílivu a zjaví za odlivu,
tak Sudba s rodmi Kvetnice zas vlní.
82 ‒ 84 ... tak Sudba s rodmi Kvetnice zas vlní.Kvetnica, čiže Florencia (pozri Raj XV, v. 97 ‒ 102). Vplyv Luny na príliv a odliv bol známy už v staroveku, odkiaľ prešiel i do stredoveku.
85 Preto ťa nemá priviesť do údivu,
čo poviem ti z dôb dávnych Florenťanov,
ktorých čas skryl až pod nepamäť sivú.
88 Videl som Ugov, Filippov i pánov
Catellinov a Ormannov a Grekov,
hoc v úpadku, vždy v úcte u mešťanov ‒
88 ‒ 93 Videl som Ugov, Filippov... ‒ Mená kedysi mocných a starobylých rodov, no v XIV. storočí už vymretých (i podľa Villaniho Kroniky IV, 11 ‒ 13) alebo veľmi upadnutých.
91 kým mocou tak, jak slávou dávnovekou,
skvel sa rod z Arky! V ardingovskom rode
i v ďalších erb plál tiež tak popod riekou.
94 A pri bráne, čo dneska pri jej vchode
rad toľkých zrád a s toľkou ťarchou stoná,
že sa už-už má vrhať náklad z lode,
94 ‒ 99 A pri bráne... ‒ Pri bráne sv. Petra bývali Cerchiovci, ktorí kúpili domy od grófov Guidiovcov. Ich pôvodnými majiteľmi boli Ravignanovci, ktorých hlavou bol už spomínaný Bellincion Berti (Raj XV, v. 112), jeho dcéra Gualdrada sa vydala za grófa Guidu Guerra a ďalšie dve zachovali meno „Bellincione“ (podobne, ako sa zachovalo rodové meno Cacciaguidovej manželky Aldighiero, i keď v trochu zmenenej podobe v rode Alighieriovcov). „Radom zrád“ sa naráža pravdepodobne na nestatočné správanie Cerchiovcov pri vstupe Karola z Valois do Florencie a v širšom zmysle na všetky rozbroje medzi Bielymi a Čiernymi guelfmi vo Florencii, ktorých vedúce rody, Cerchiovci a Donatiovci, boli sústredené práve v tejto šestine, takže ju Villani mohol nazvať „šestinou (štvrťou) škandálu“ (Kronika VIII, 39).
97 Ravignanovci vzrastali, z ich lona
gróf Guido bol i každý z tých, čo má tu
dnes veľké meno z rodu Bellinciona.
100 Rod z Pressy vedel už jak vládnuť štátu.
Galligaiovi hrdo plálo líce,
že s jablkom i rukoväť má zlatú.
100 ‒ 102 Rod z Pressy... ‒ Pressovci i Galligaiovci boli význačné ghibellinské rody, píše o nich G. Villani (Kronika IV, 10; V, 39; VI, 65 a 78) i D. Compagni (Kron. I, 12).
103 Veľký mal stĺp i koreň Veverice,
Sacchetti, Giuochi, Fifanti, Barucci,
Gallo i ten, ten s pýrom pre merice!
103 ‒ 105 Veľký mal stĺp i koreň Veverice... ‒ Vevericu v červenom poli mal v erbe rod Pigliovcov (kožušina z veverice bola veľmi cenená a používala sa ako rovnošata niektorých rytierskych rádov i veľkých hodnostárov a úradníkov). Všetky rody spomínané v tejto tercíne, s výnimkou Sachettiovcov, boli tiež ghibellinské. Je pozoruhodné, že Cacciaguida ich stranícku zaradenosť nikde nespomína (v jeho časoch ešte nebola príčinou rozbrojov). Rodom, ktorý sa „pýril pre merice“, boli Chiaramontesiovci (pozri Očistec XII, v. 105, str. 104, pozn. na str. 316).
106 Kmeň, z neho vzišiel slávny rod Calfucci,
tiež veľkým bol a skvel sa na výšine
rod Siziov i s rodom Arrigucci.
106 ‒ 108 Kmeň, z neho vzišiel slávny rod Calfucci... ‒ Calfucciovci boli jednou z vetiev donatiovského rodu, v čase Danteho už vymretých a takmer zabudnutých. Sizziovci a Arrigucciovci boli guelfskými rodinami zo štvrti Porta di Duomo (Brána pri hlavnom chráme).
109 A zrel som predkov tých, čo na mizine
sú pre pýchu, a zrel lesk zlatých gulí
Kvetnicu v kvet viesť v každom veľkom čine.
109 ‒ 111 A zrel som predkov tých, čo na mizine / sú pre pýchu, a zrel lesk zlatých gulí... ‒ Prvým rodom označil Cacciaguida ghibellinských Ubertiovcov (z ktorých pochádzal i povestný Farinata, pozri Peklo X, v. 22 ‒ 120, str. 82 ‒ 88 a pozn. na str. 338 ‒ 342); jeden z najstarších komentátorov (Ottimo) ich nazval priamo „otcami mesta“. Zlaté gule v modrom poli mal zas rod Lambertiovcov, taktiež ghibellinský, zastávajúci významnú úlohu v politickom i vojenskom živote starej „Kvetnice“ a slúžiaci jej rozkvetu (pravda, s výnimkou podielu jej člena, Moscu dei Lambertiho, na rozčesnutí Florencie v r. 1215; pozri o tom bližšie Peklo XXVIII, v. 103 ‒ 108, str. 235 a pozn. na str. 420). Jeden z Lambertiovcov, Gherardo, zvaný Ciccia, bol najbližším spolupracovníkom Farinatovým v prípravách bitky pri Montaperti r. 1260 a celý rod bol neskôr vypovedaný z Florencie, až sa stratil napokon bez stopy v histórii mesta.
112 ‒ 114 To otcovia tých v kvet ju rozvinuli... ‒ Ironická strela v tejto tercíne mieri na Danteho súčasníkov, potomkov rodu Visdominiovcov a rodu Tosinghovcov (della Tosa), ktorí využívali či vlastne zneužívali staré právo spravovať florentskú diecézu vždy, keď sa (dočasne) uprázdnilo biskupské kreslo, na vlastné obohatenie (G. Villani, Kron. IV, 10).
112 To otcovia tých v kvet ju rozvinuli,
im dnes, keď chýba biskup, chvíľka stačí
a strašne stlstnú v správe kapituly.
115 Dravý a drzý rod, čo hneď sa dračí
k bežiacim preč, no k tým, čo ceria zuby
‒ či mešec skôr ‒ jak ovca krotko bľačí,
115 ‒ 120 Dravý a drzý rod, čo hneď sa dračí / k bežiacim preč... ‒ Rodom, čo „sa dračí“ (sloveso „dračiť sa“, v origináli „indracarsi“, je Danteho novotvarom) voči ústupčivým a bojazlivým, no krotne voči nebojácnym a najmä podplácajúcim, boli Adimariovci, ľudia takého temného pôvodu, že Ubertino Donati, zať Bertiho Bellinciona (pozri Raj XV, v. 112 a XVI, 94 ‒ 99) zazlieval svokrovi, keď dal svoju druhú dcéru za jedného z nich. Danteho antipatie voči tomuto rodu pramenia zaiste i z toho, že istý Boccaccio (resp. Boccaccino) degli Adimari si prisvojil básnikov majetok počas jeho vyhnanstva. K tomuto „dračiacemu sa“, hnevlivému rodu patril aj Filippo Argenti, ktorého Dante nie náhodou umiestnil v pekle (pozri Peklo VIII, v. 31 ‒ 63, str. 66 ‒ 67 a pozn. na str. 330) medzi hnevníkov.
118 stúpal už hor, no pôvod mal tak hrubý,
že na svokra sa nahnevá Donato,
keď ďalšiu dcéru takým hrubcom sľúbi.
121 Už mieril na trh z Fiesole ‒ no zato
muž mierny ‒ Caponsacco, kde už v mieri
s Guidom žil dobrý občan Infangato.
121 ‒ 124 Už mieril na trh z Fiesole... ‒ Caponsachiovci zišli z Fiesole do blízkosti Starého trhu vo Florencii, keď ghibellinské rody Giudiovcov a Infangatiovcov už boli vtedy významné, pravda, v čase Danteho značne upadli.
124 A vravím pravdu, hoc sa ťažko verí:
brána, čo mala stará hradba naša,
nazývala sa podľa rodu z Pery!
124 ‒ 126 A vravím pravdu, hoc sa ťažko verí... ‒ Rod Della Pera, za Cacciaguidu taký mocný, že dal meno jednej z brán v starej Florencii, bol v roku 1300 už celkom vyhynutý.
127 A každý, kto sa krásnym znakom vznáša
od Baróna, čo popri našej bráne
sa každoročne slávi na Tomáša,
127 ‒ 132 A každý, kto sa krásnym znakom vznáša / od Baróna... ‒ Barónom je Ugo Veľký, markýz Toskány, ktorý zomrel r. 1201 a bol pochovaný v spomínanom kostole Badia di S. Maria (pozri XV, pozn. k v. 97 ‒ 102), kde sa každoročne konali obrady na výročitý deň jeho smrti (na sv. Tomáša). V znaku mal sedem zvislých pruhov červených a bielych, ktoré do svojich erbov v rozličných variáciách mohli vkladať ďalšie rody, ním ‒ ako vysokým cisárskym hodnostárom ‒ povýšené do šľachtického rodu. Boli to rody Nerliovcov, Giandonatiovcov, Giangalandiovcov, Pulciovcov, Alepriovcov a rodu della Bella. Z tohto rodu pochádzal i slávny Giano della Bella, pôvodca povestných „ordinamenti di giustizia“ (Nariadení spravodlivosti), ktorými sa, hoci šľachtic, postavil do čela ľudového hnutia namiereného proti šľachte. V roku 1295 bol z Florencie vyhnaný.
130 od neho mal i výsady i zbrane,
hoci sa s drobným ľudom spája proti
šľachte dnes ten, kto jas by mal liať na ne.
133 Importuni už boli, Gualterrotti;
a celá štvrť by v mieri žila stále,
nech po susedoch nových smäd svoj skrotí!
133 ‒ 136 Importuni už boli, Gualterotti; / a celá štvrť by v mieri žila stále... ‒ Menované rody bývali v štvrti Borgo degli Apostoli, ich novými susedmi sa stali Buondelmontiovci, ktorí zapríčinili občianske rozbroje (podľa Danteho i súdobých kroník, pozri v. 140 ‒ 141).
136 Dom, z ktorého sa zrodili vám žiale
pre správny hnev, no ním sa pre mŕtvoly
váš šťastný život skončil dokonale,
136 ‒ 141 Dom, z ktorého sa zrodili vám žiale / pre správny hnev... ‒ Ide o dom Amideiovcov, do ktorého sa mal priženiť Buondelmonte Buondelmonti za dcéru Lambertuccia Amideiho podľa dávnejšie uzavretej dohody. No na naliehanie („zvoliac cudzej vôli“) Gualdrady Donatiovej od tohto sobáša upustil a vzal si jedno dievča z rodu Donatiovcov. Urazení Amideiovci na veľkonočný pondelok v roku 1215 Buondelmontiho zavraždili v blízkosti Marsovej sochy pri Ponte Vecchio. Danteho Cacciaguida ich hnev síce označuje za správny a spravodlivý, vraždu však, pochopiteľne, neschvaľuje; veď podľa neho (i mienky vtedajšej Florencie) sa touto vraždou Florencia rozčesla na znepriatelených ghibellinov a guelfov a začali sa občianske rozpory, ktoré mali napokon tragické dôsledky i pre samého Danteho, hoci boje v jeho dobe už pokračovali medzi „rozčesnutou“ stranou samých guelfov, rozdelených na Čiernych a Bielych.
139 bol v cti a v cti i pokrvní mu boli.
Ó, Buondelmonte, zle svoj krok si stáčal
od svojej svadby, zvoliac cudzej vôli!
142 Mnohý by plesal z tých, čo žiaľ ich zmáčal,
keby ťa Boh bol radšej vhrúžil v Emu,
keď prvý raz si k nášmu mestu kráčal!
142 ‒ 144 Mnohý by splesal z tých, čo žiaľ ich zmáčal... ‒ Tu Cacciaguida, hoci ďalej pokračuje akoby na adresu mladého Buondelmontiho, metonymicky myslí jeho predkov, ktorí zišli z rodného hradu Montebuoni do Florencie: cestu do nej pretínala riečka Ema.
145 Zlý balvan však ‒ čo obeť pristane mu,
keď stráži most ‒ si prosil o mŕtvolu
Florencie k jej mieru poslednému.
145 ‒ 147 Zlý balvan však... ‒ Čiže socha Marsa na úpätí Starého mosta (Ponte Vecchio), ktorú pre jej neblahé pôsobenie Dante spomína i v Pekle (XIII, v. 143 ‒ 145, str. 111 ‒ 112 a pozn. na str. 357) a narážku na ňu obsahujú i verše v IX. speve Raja (v. 127 ‒ 129).

Stavba tejto tercíny je, zdá sa, zámerne dvojvýznamová: Florencia (o jej poverčivosti voči Marsovej soche zachoval správu i G. Villani v Kronike V, 38) priniesla obeť Marsovi a on ‒ za odmenu ‒ spravil obeť z celej Florencie. Touto obeťou sa skončili dni pokoja vo Florencii.

148 S tým ľudom som ‒ aj s ostatnými spolu ‒
zrel Kvetnicu, čo nehrozil jej úpad
a žiaden dôvod k náreku a bôľu;
151 s tým ľudom k sláve, k právu zrel som stúpať
svoj národ tak, že nikdy na ľaliu
jej nikto nezrel nepriateľov dupať
152 ‒ 154 ... že nikdy na ľaliu / jej nikto nezrel nepriateľov dupať / a sváry ešte nesčervenili ju. ‒ Cacciaguidova Kvetnica (Florencia), ktorá tiež mala ľaliu v znaku, vďaka svojej svornosti nebola nikdy porazená vonkajším nepriateľom a vnútorné sváry ju nesčervenili krvou. Hoci básnik posúva na prvý plán tento prenesený význam, obraz sa súčasne opiera o reálnu premenu mestského znaku. Za čias Danteho prapradeda mesto malo bielu ľaliu v červenom poli. Keď si ju neskôr prisvojili ghibellini (v roku 1251 v bitke pri Pistoii), florentskí guelfovia zmenili rozloženie farieb: do bieleho poľa zasadili červenú ľaliu.
154 a sváry ešte nesčervenili ju.“

Spev sedemnásty

1 Tak, jak šiel zistiť pravdu od Klimeny,
keď čul zlú reč, že nepochádza z Féba,
ten, preň sa štedrosť otcov v menšiu mení:
1 ‒ 6 Tak, jak šiel zistiť pravdu od Klimeny... ‒ Podľa antických bájí Faeton, urazený Epafom, ktorý mu hovoril, že nie je synom Slnka, šiel k svojej matke Klimene, aby mu sama povedala pravdu. Jej prísahu stvrdil i slnečný boh, ktorý na Faetontovu žiadosť a na dôkaz, že mu je otcom, zveril synovi svoj voz, čím zapríčinil jeho smrť. Preto ‒ a pre pohromu, ktorú Faeton spôsobil nebesám, zemi i moriam ‒ sú otcovia, vraj, menej povoľní k prosbám svojich detí. Báj poznal Dante z Ovidiových Premien (P. Ovidius Naso, Metamorfózy, str. 34 ‒ 42) a citoval z nej už v Pekle, tiež v sedemnástom speve (v. 106 ‒ 108, str. 143; pozri i pozn. na. str. 376). Prirovnanie padajúceho Faetonta k meteoru v Ovidiových veršoch použil Dante už na začiatku XV. spevu Raja (v. 16 ‒ 18) v súvislosti s rýchlosťou, s akou Cacciaguida zišiel privítať svojho prapravnuka. Faetontovským motívom spína Dante ešte užšie tzv. „cacciaguidovské“ spevy (XV. ‒ XVII. i s prvou časťou XVIII.) a tuná opäť zdôrazní, že k Beatrici i ku Cacciaguidovi (k „žiare, čo premiestnila pre mňa prv i seba“; v. 6 je odkazom na spomínaný motív v XV. speve, v. 16 ‒ 21) cíti synovský vzťah.
4 tak som sa zrel a tak zrel v jase neba
paniu ma zrieť aj onú svätú žiaru,
čo premiestnila pre mňa prv i seba.
7 Preto mi pani: „Z vnútorného varu
tak vyraz túžbu,“ riekla, „nech sa v reči
zvýraznia dobre obrysy jej tvaru.
10 Nie že sa ňou snáď poznanie nám zväčší,
no nech si reč tak javiť tvoj smäd zvyká,
by sa ti dal ten nápoj, čo ho lieči!“
13 „Ó, koreň môj, s ním taká výš sa stýka,
že, jak my zrieme nemožnosť tam dolu
dva tupé vtesnať do trojuholníka,
13 ‒ 27 Ó, koreň môj, s ním taká výš sa stýka... ‒ „Koreň“, čiže zakladateľ rodu, Cacciaguida. Dante už v predošlých spevoch vedel, že blažené duše vidia budúcnosť v „bode“ (pozri spev XXVIII, v. 41), v ktorom sú podľa teologických výkladov prítomné spolu všetky časy, čiže v Bohu. Ich vedenie je také neomylné, ako je istou pre pozemšťana pravda, že dva tupé uhly (viac ako 90-stupňové) sa nevojdú do jedného trojuholníka (v ktorom všetky tri uhly majú dovedna 180 stupňov). Preto sa Dante obracia s prosbou k prapradedovi, aby mu jasne odkryl, čo ho v budúcnosti čaká, lebo cestou s Vergiliom cez Očistec („horou“ v. 20) a ešte predtým cez Peklo („ríšou mŕtvych“, v. 21) počul viac-menej temné a znepokojujúce predpovede od rozličných osôb: od Ciacca (Peklo, VI, v. 64 ‒ 76, pozn. na str. 321 ‒ 323), od Farinatu (Peklo X, v. 79 ‒ 81, str. 84 a pozn. na str. 341), od Brunetta Latiniho (Peklo XV, v. 55 ‒ 78, str. 123 ‒ 124, pozn. na str. 368), od Vanniho Fucciho (Peklo XXIV, v. 142 ‒ 151, str. 202 ‒ 203, pozn. na str. 403); od Konráda Malaspinu (Očistec VIII, v. 133 ‒ 139, str. 73 a pozn. na str. 307) a od Oderisiho (Očistec XI, v. 139 ‒ 141, str. 97 a pozn. na str. 313). ‒ „Štvorhranom“ („tetragono“ v orig., v. 23), rozumie sa krychľa, ktorá podľa starovekých názorov (v Aristotelovej Etike a Rétorike) bola symbolom najväčšej stability. O svojej stálosti oproti ranám sudby, či vrtochom Fortúny hovoril Dante i v XV. speve Pekla pri veštbe Brunetta Latiniho (v. 91 ‒ 96, str. 127 a pozn. na str. 369). No svoju žiadosť, aby poznal svoj budúci osud jasne, odôvodňuje tým, že „predvídaná strela pomalšia je“ (v. 27). Tento verš je odvodený z ezopovských bájok, veľmi rozšírených v časoch Danteho, ktorý ho však mohol prebrať aj z Ovidiovho pentametra („nam praevisa minus laedere tela solent“ ‒ „pretože obvykle menej raní hrot čakaných striel“), odkiaľ ho neskôr ‒ možno i pod Danteho vplyvom ‒ prevzal tiež Petrarca („ma piaga antiveduta assai men dole“ ‒ „no predvídaná rana menej bolí“).
16 v skutku tak zrieš už nahodilosť holú,
skôr než sa stane, hľadiac k tomu bodu,
v ňom všetky časy prítomné sú spolu.
19 Keď s Vergiliom cez očistnú pôdu
som stúpal horou, kde sa duše hoja,
aj keď som schádzal ríšou mŕtvych k spodu,
22 o budúcne tam čula duša moja
dosť ostrých slov, hoc má jej štvorhran kraje
oproti ranám, čo jej sudby stroja.
25 A preto si len vrúcne zvedieť praje,
k akému osud vedie si ma boju,
bo predvídaná strela ‒ pomalšia je!“
28 Tak vravím k tomu svetelnému zdroju,
čo vravel prv ‒ a tak, jak povzbudí ma
Beatrice, mu zjavím túžbu svoju.
29 ‒ 36 ... a tak, jak povzbudí ma / Beatrice, mu zjavím túžbu svoju... ‒ Na tieto verše i na verše predošlé (v. 7 ‒ 12) a nasledujúce v tomto speve (v. 31 ‒ 99) mieria poznámky viacerých bádateľov Danteho diela v súvislosti s „omylom“ Vergilia, ktorý v X. speve Pekla, vzápätí za Farinatovou predpoveďou uspokojuje svojho žiaka s tým, že pravdivú správu o jeho budúcnosti mu v Raji podá Beatrice: „jej vševidiace oko... / ti cestu žitia pravdivo raz zjaví“ (Peklo X, v. 131 ‒ 132, str. 342). No v XVII. speve Raja, ako vidno, túto úlohu splní Danteho prapraded Cacciaguida. Preto sa niektorí interpreti domnievajú, že pôvodný zámer s Beatriciným výkladom Dante v priebehu písania zmenil, a teda v Inferne, v prvom dieli BK (predpokladajúc mlčky, že už v čase skladania tretej kantiky dostatočne rozšírenom) „chybu“ opraviť nemohol. Napokon, ani túto eventualitu nemožno úplne vylúčiť. No správne pripomenul Jozef Felix v komentári k tomuto miestu (porov. Peklo, pozn. na str. 342), že „Vergiliove slová možno chápať aj v širšom význame“. Domnievame sa rovnako, že tu nejde o nijakú chybu a vonkoncom nie o Danteho protirečenie, ale že sa tu stretávame s jedným z najdôležitejších trópov v Danteho poézii (a v tvorbe klasicistov i v prekladoch poézie vôbec), a to s metonymiou, zámenou veci alebo osoby menom veci či osoby inej, s ktorou je predošlá vo vzájomnom vnútornom súvise. Danteho Vergilius v X. speve Pekla nemohol z autorských strategických dôvodov prezrádzať meno dovtedy neznámeho „prapradeda“, ktorého Dantemu až v Raji predstaví Beatrice. No práve ona, ako to dotvrdzujú nie náhodou i hore citované verše „a tak, jak povzbudí ma Beatrice“, Dantemu svojou predošlou výzvou pripraví predpoveď budúcnosti prostredníctvom Cacciaguidu, ktorý mu už vykreslil minulosť jeho rodu i mesta v predošlom, v XVI. speve ‒ a z toho istého „bodu“ (pozri v. 17 ‒ 18) mohol pokračovať v správach o prítomnosti i budúcnosti nielen Florencie, ale aj samého Danteho. Citované verše predstavujú „metonymickú svorku“ v kompozícii celej Božskej komédie: spínajú Vergiliov „otcovsky“ starostlivý sľub o predpovedi Danteho budúcnosti z X. spevu Pekla s jeho realizáciou ústami „otcovsky“ dobrotivého predka Cacciaguidu zo XVII. spevu Raja, z centra, priamo zo „srdca“ tretej Kantiky. Navyše, touto úlohou musel Dante poveriť Cacciaguidu práve v súvislosti s Vergiliom, ktorého s týmto zámerom pripomenul hneď pri objavení sa svojho predka na začiatku XV. spevu (pozri v. 25 ‒ 27): pod Danteho prapradedom presvitajú črty Eneovho otca Anchíza, ktorý v Elízeu (dokonca, podrobnejší rozbor s hrou mien v týchto troch spevoch by dokázal, že ani meno inak naskrze neznámeho brata Cacciaguidovho „Elyzej“ ‒ pozri XV. spev, v. 136 ‒ nie je bez súvislosti s menom miesta v podsvetí, kde Vergiliov hrdina stretne svojho otca) predpovedá rovnako budúcnosť svojho syna i celej ríše, ktorú založí. Ide tu teda nielen o metonymiu „internoliterárnu“ v kompozícii samej Danteho Božskej komédie, spínajúcu XVII. spev Raja s X. spevom Pekla, v ktorom Danteho Vergilius už mohol vedieť, že Beatricinu predpoveď uskutoční Cacciaguida, ale máme tu do činenia aj s metonymiou „interliterárnou“, spájajúcou Danteho Božskú komédiu s Vergiliovou Eneidou, a to naznačením súvislosti medzi Cacciaguidovou úlohou voči „Dantemu-postave“ a úlohou Anchíza voči synovi Eneovi. Túto súvislosť prezrádza nielen epiteton „otcovský“ cit, v. 35, ale aj latinizmus „ambage“ v Danteho origináli (čiže „hádanky“, dvojzmysly ap., v. 31), ktorý je prevzatý nie náhodou zo šiesteho spevu Eneidy (v. 98 ‒ 99) a charakterizujúci Sibylinu veštbu Eneovi: „Talibus ex adyto dictis Cymaea Sibylla / horrendas canit ambages...“ / „takými slovami zo svätyne mu Sibyla kúmska / hrozné záhady vraví.“ (‒ En., str. 134.) Sme tu svedkami až klasicky čistého nasledovania u „klasicistu“ Danteho, ktorý svoj vzor, Vergilia, súčasne aj prekonáva: oproti sibylinskej nejasnej veštbe Eneovi (a taký charakter sčasti mali ešte aj predpovede Danteho postáv v Pekle a Očistci, ktoré odzneli ‒ sme presvedčení, že opäť nie náhodou ‒ ešte v prítomnosti Vergilia) stavia básnik v Raji už „presnú reč a jasné slová“ svojho predka, prednášané v prítomnosti i s pričinením Beatrice. Záverom k Vergiliovmu „omylu“ z X. spevu Pekla chceme zdôrazniť, že tento zámerný omyl, predstavujúci básnický tróp, „metonymiu“, možno zahrnúť do širšieho postupu, ktorý sme si mohli všimnúť už pri rozličných hodnoteniach tejže veci alebo osoby z úst viacerých postáv: inak predstavuje napríklad neapolského kráľa Karola II. Chromého cisársky „orol spravodlivosti“ v XIX. speve (v. 127 ‒ 129), a inak jeho syn Carlo Martello v VIII. speve (v. 81 ‒ 82). Pre niektorých bádateľov predstavovalo toto Danteho „protirečenie“ taký poblém, že chceli dosadiť na miesto, ktoré nepochybne patrí Karolovi II., otcovi Karola Martela, až jeho deda Karola I., zatiaľ čo takéto nezhody v hodnotení sú práve prejavom vysokého Danteho umenia, ktoré je už schopné umelecky pravdivo diferencovať charaktery postáv. Prejavom toho istého umenia sú aj kompozične „taktické“ nezhody, ako napr. Vergiliov sľub s predpoveďou Beatrice, ktorú s jej účasťou realizuje Cacciaguida.
31 Nie v hádanky, v nich bláznivý ľud Ríma
lapal sa v lep, kým z vín nás neuzdravil
Baránok Boží, ktorý hriechy sníma,
34 lež v presnú reč a v jasné slová zavil
mi odpoveď cit otcovský, čo skvele
v úsmeve svojom zavitý sa javil.
37 „Náhodilosť, čo píše v ľudskom diele,
no z jeho strán nič vpred vám nevyjaví,
je v zraku večnom vmaľovaná cele.
37 ‒ 42 „Náhodilosť, čo píše v ľudskom diele...“ ‒ Všetko, čo sa ľuďom prihodí (to jest, čo môže, ale nemusí sa prihodiť; v tom je obsah „náhodilosti“), je podľa tejto koncepcie už úplne „vmaľované v zraku večnom“ skôr, než sa tak v skutočnosti stane. Táto skutočnosť však podľa Boëthia (De consolatione phil.) a Tomáša Akv. (Summa th.), ktorých tu Dante nasleduje, neprotirečí slobodnej vôli človeka. To má vyjadriť obraz lode plaviacej sa dole prúdom rieky a zraku, ktorý ju pozoruje, ale neurčuje jej plavbu.
40 Nevyhnutnosť však slobody ju zbaví
nie viac než zrak, v ňom loď sa pozoruje,
ktorá sa dolu prúdom rieky plaví.
43 Odtiaľ mi tak, jak sladký zvuk sa snuje
v sluch z organa, ten čas už v zraku svitá,
ktorý sa ti tam dolu pripravuje.
46 Tak ako z Atén vyhnal Hypolita
klam macochy i s krutosťou v tej žene,
tak Florencia z múrov vypudí ťa.
46 ‒ 48 Tak ako z Atén vyhnal Hypolita / klam macochy... ‒ Hypolita, ktorý statočne odmietol zvody svojej macochy Fédry, na jej krivé obvinenie vyhnal jeho otec a jej manžel Tézeus z Atén. Dante poznal tento príbeh z Ovidiových Premien a z epiteta „immeritus“ (nevinný, bez viny), spojeného s Hypolitom v 493. verši 15. knihy („immeritumque pater proiecit ab urbe“ ‒‒‒ „Hoci som neniesol nijakú vinu, otec vyhnal ma z mesta“, Metamorfózy, str. 298), si urobil prívlastok k svojmu menu, vlastne k osudovému prístavku „exul immeritus“ (vyhnanec bez vlastnej viny) aj v iných svojich dielach (i v povestnom liste florentskému priateľovi, ktorý mohol písať približne v tom období ako tento spev Raja).
49 To sa už chce i hľadá sa to chcenie
premeniť v čin ‒ a v čin ho skoro pretká
ten z mesta miest, kde s Kristom kupčia denne.
50 ‒ 51 ... a v čin ho skoro pretká / ten z mesta miest, kde s Kristom kupčia denne. ‒ Narážka na pápeža Bonifáca VIII. a na kúriu v Ríme, kde sa už roku 1300 spriadali intrigy s florentskými stúpencami Corsa Donatiho na uchvátenie moci, ku ktorej dopomohol Čiernym guelfom pápežov „pacifikátor“, francúzsky princ a brat kráľa Filipa Pekného, Karol z Valois. Do Florencie vkročil 1. novembra 1301 a zakrátko, po rabovačkách a prenasledovaniach Bielych guelfov, prišlo k vypovedaniu ich vodcov z Florencie, medzi nimi i Danteho (v januári a v marci 1302). Tento Danteho motív „kupčenia s Kristom v Ríme“ rozvinie ešte i Michelangelo v sonete „Z kalichov robia prilbice“ (pozri Preklady, vyd. Slov. spisovateľ 1980, str. 248).
52 S krikom, jak býva zvykom, vina všetka
vrhne sa na vrub porazenej strany;
no pomsta skoro pravde spraví svedka.
52 ‒ 57 S krikom, jak býva zvykom... / no pomsta skoro pravde spraví svedka. ‒ O „vine“ porazených píše Dante i v Hostine (I, III, 4: „Rana osudu... sa mnoho ráz nespravodlivo pripíše ranenému“) a čerpá túto sentenciu z Boëthia („... nejhorší břímě nepříznivé štěstěny spočívá v tom, že když se nešťastným přisoudí neprávem nějaké provinění, věří se, že co musí snášet, snášejí zaslouženě.“ ‒ Boëthius, Poslední Říman. Prel. Václav Bahník. Vyšehrad 1983. Str. 58). ‒ „Pomstou“ mieri Dante pravdepodobne na neblahý skon Corsa Donatiho, vodcu Čiernych guelfov, v roku 1308 (pozri Očistec XXIV, v. 82 ‒ 90, str. 201 a pozn. na str. 343) a na povestnú „urážku“ pápeža Bonifáca zo strany G. Nogareta, kancelára francúzskeho kráľa Filipa Pekného v roku 1303 (Očistec XX, v. 85 ‒ 90, str. 167 a pozn. na str. 333 ‒ 334).
55 Žiaľ, každý predmet najviac milovaný
ty opustíš ‒ a to je šíp, čo volí
luk vyhnanstva, nech ako prvý raní.
58 Ty okúsiš, až koľko horkej soli
má cudzí chlieb ‒ a schádzať cudzie schody
i stúpať hor až ako veľmi bolí.
61 No pleciam ešte väčšie bremä splodí
spoločnosť zlá, zlo páchajúca smelo,
s ňou sudba si v to údolie ťa hodí.
61 ‒ 66 No pleciam ešte väčšie bremä splodí / spoločnosť zlá... ‒ Zlou spoločnosťou sú spoluvyhnanci Danteho, s ktorými sa sprvu pokúšal vrátiť do Florencie, no po neúspešných ozbrojených pokusoch a po vnútorných rozporoch sa s nimi rozišiel a ustanovil sa „stranou sám pre seba“ („parte per se stesso“, v. 69). Krutou ranou, ktorou má sčervenieť čelo jeho bývalých druhov, Dante naráža na nezdarené ťaženie vyhnancov a na ich porážku pri Lastre v roku 1304. Na tomto podujatí sa už básnik nezúčastnil. Metaforou „sčerveneje čelo“ (v. 66), podobne ako v závere predošlého spevu obrazom „sčervenenej ľalie“ (XVI, v. 152 ‒ 154) Dante hovorí o krvi preliatej v boji.
64 Nevďačná, hlúpa, bude ťa ‒ i dielo
tvoje ‒ chcieť zmiesť; no skoro krutou ranou
to jej, nie tebe sčerveneje čelo.
67 Jej konanie o zverskosti jej plánov
dôkaz dá včas; a tak ťa krása zláka:
sám pre seba sa ustanoviť stranou.
70 Skrýš prvú, prvý útul pre tuláka
ti dá ten dvor i dvornosť Lombarďana,
v ňom rebrík vznáša presvätého vtáka.
70 ‒ 72 Skrýš prvú, prvý útul pre tuláka / ti dá ten dvor i dvornosť Lombarďana... ‒ Najpravdepodobnejšie ide o Bartolomea della Scala, a nie jeho brata Alboina, ktorý nastúpil po ňom v marci 1304 a vládol až do októbra 1311. S Bartolomeom Dante bol v styku už v roku 1303 (podľa niektorých komentátorov ešte ako jeden z organizátorov Bielych guelfov vo vyhnanstve); o jeho bratovi a nástupcovi Alboinovi sa básnik nezmieňuje priaznivo vo svojej Hostine. Je možne i to, že na tomto mieste metonymicky hovorí vcelku o pohostinnom dvore Scaligerovcov vo Verone, na ktorom mu prvé pohostinstvo (asi v rokoch 1303 ‒ 1304) poskytol Bartolomeo a neskôr Can Grande (pozri v. 76 a ďalšie). Inak časové nezhody by sa ukazovali i vo verši 72, v súvislosti so znakom Scaligerovcov, v ktorom bol sprvoti istotne iba rebrík (scala po tal. znamená rebrík). Aspoň o znaku, používanom za vlády Alboina (1304 ‒ 1311), sa bezpečne zistilo, že neobsahoval cisárskeho orla („presvätého vtáka“, v. 72). Na druhej strane je však pravdou i to, že jeho predchodca Bartolomeo si vzal roku 1291 za ženu Konštanciu, pravnučku cisára Fridricha II. (1194 ‒ 1250), a osobne si mohol pripojiť orla k svojmu rodovému znaku. Pravda, všetkým bádateľom je zrejmé, že Dante údajom s „presvätým vtákom“ mieri nárok 1311, keď Scaligerovci boli menovaní cisárskymi zástupcami v Taliansku. Orla v znaku mal už určite Cangrande della Scala, ktorý si vzal ďalšiu Fridrichovu pravnučku, sestru Konštancie, za ženu v roku 1308.
73 Spĺňaním bude predbiehať ti priania,
bo z tých dvoch vecí tú má v prvom bode,
čo býva druhou u druhého pána.
76 S ním uzrieš toho, koho až tak v zrode
poznačí táto hviezda veľkej sily,
že každý čin by sa mal spievať v óde.
76 ‒ 81 S ním uzrieš toho... ‒ Slávneho a najmä Dantem presláveného Cangrandeho della Scala, ktorý poskytol Dantemu ďalší a dlhodobý útulok vo Verone (pravdepodobne od r. 1312 do r. 1318). Hviezdou veľkej sily je Mars, na ktorom sa odohráva rozhovor medzi Cacciaguidom a Dantem. Cangrande, ako vyplýva i z Danteho údaju vo v. 80 ‒ 81 (v roku 1300 mal ešte len deväť rokov), sa narodil v roku 1291 (9. marca); v roku 1308 ho starší brat Alboino prizval ako spoluvládcu. Po Alboinovej smrti r. 1312 sa stal fakticky samovládcom Verony, i keď formálne mu mesto pridružilo za spoločníkov dvoch synkov Alboinových. Zomrel 2. júna 1329 v Trevise.
79 Pre mladý vek ho ľudia nezočili,
bo tieto kruhy ešte na výchovu
jeho len deväť ráz sa otočili.
82 No skôr než sklame veľkosť Henrichovu
Gaskonec, iskry vydá jeho semä
v nevážení si námah ani kovu.
82 ‒ 84 No skôr než sklame veľkosť Henrichovu, / Gaskonec, iskry vydá jeho semä / v nevážení si námah ani kovu. ‒ Pápež Klement V., gaskonského pôvodu (Peklo XIX, v. 82 ‒ 87, str. 156 a pozn. na str. 384), najprv podporoval cisára Henricha VII., no po jeho korunovácii v roku 1312 začal tajne klásť prekážky jeho zámerom a neskôr, začiatkom roku 1313 prejavovať zjavné nepriateľstvo. Teda už pred rokom 1312 sa blysli u Cangrandeho „iskry“ jeho cnosti, čo u bohatého a mocného šľachtica podľa dobového chápania znamenalo bojovú zdatnosť a štedrosť (por. Danteho príhovor ku Konrádovi Malaspinovi v VIII. speve Očistca, v. 128 ‒ 129: „... vaša mocná rodina i hrdá / vždy štedrosť mešca s mocou meča spája“. ‒ Očistec, str. 73, pozn. na str. 306); Cangrande nešetril námahami v boji, už ako dvadsaťročný vydobyl Henrichovi VII. Vicenzu, ktorú štyridsaťšesť rokov mali v moci guelfskí Padovčania. Pokiaľ by išlo o „neváženie si kovu“, spomína sa anekdota zo XIV. storočia, ktorú zachoval Ferreto dei Ferretti vo svojom chválospeve na tohto Scaligera, podľa nej mladunkému Cangrandemu, ešte takmer ako decku, ukázali hromadu zlatých mincí, na ktoré sa ‒ na prekvapenie všetkých a na znak pohŕdania bohatstvom ‒ vymočil. Pravda, ďaleko dôležitejšie sú prejavy jeho skutočnej štedrosti a starostlivosti o blahobyt svojich poddaných, ktoré podával v neskoršom veku. Chválou naňho neskrblili ani literáti jeho doby, ani ďalších čias, Villani, Petrarca, Boccaccio (Boccaccio v Dekamerone I, 7; Tatran 1980, str. 57 ‒ 60, prel. M. Pažitka) a iní.

Básnik veršom, „v nevážení si námah ani kovu“, ktorý je „internoliterárnou parafrázou“, či, ako hovorí jeden zo súčasných bádateľov, „echom Danteho v Dantem“, mieri na povestného „Chrta“, na jeho „vergiliovskú“ charakteristiku v 103. verši prvého spevu Pekla, vlastne tzv. generálneho spevu, úvodu celej BK: „ten nebude chcieť kovu ani pôdy“ (Peklo I, v. 103, str. 15 a pozn. na str. 299 ‒ 301). Tento „chrt“ z prvého spevu BK má oslobodiť zem od „vlčice“, symbolu hrabivosti a lakomstva. Nie div, že mnohí komentátori stotožňovali „Chrta“ s Cangrandem, tým skôr, že jeho meno samo, ktoré v preklade znamená „veľký pes“, na „chrta“ priamo poukazuje.

85 A jeho veľkosť budú poznať zeme
až natoľko, že ani nepriatelia
nebudú môcť mať pri nej ústa nemé.
88 Jemu sa zver a jeho dobru scela!
Preň rozlúčia sa mnohí s blahobytom,
no biednych budú blažiť jeho diela!
88 ‒ 90 Jemu sa zver a jeho dobru scela... ‒ Cangrandemu Dante venoval tretiu kantiku a jemu adresoval aj osobitný list, ktorý je vlastným výkladom básnikovho diela. Nie náhodou sa básnický chválospev na tohto dobrodincu ‒ podobne ako predpoveď vlastného básnikovho osudu ‒ nachádza presne v „srdci“ Raja (ako každá z troch kantík, má i Raj 33 spevov; spev sedemnásty teda tvorí jej stred). Domnievame sa, že Cacciaguidova rada vyslovená v tejto tercíne súvisí s Cangrandem a Dantem ešte aj inak. Spomeňme si aspoň na Danteho výklad svojho vlastného mena, odvádzaného z lat. slova „dans-dantis“ a znamenajúceho „dávajúci“ ako meno proroka „Nátana“ (majúceho v hebrejčine tenže význam) a XII. spevu Raja (v. 136). Podľa stredovekého presvedčenia, že mená sú dôsledkami vecí („nomina sunt consequentia rerum“), v tomto prípade vlastností osôb, Dante rovnako významnú úlohu a priam najvnútornejšiu príbuznosť oboch svojich dobrodincov, Cacciaguidu a Cangrandeho, mohol vyvodzovať z blízkeho významu ich mien: Cacciaguida totiž znamená asi toľko ako „vrchný lovec“. Rada Dantemu, aby sa bezvýhradne a úplne orientoval na „veľkého psa“, čiže „chrta“, nemohla zaznieť z povolanejších úst.
91 O jeho dobre, v tvojej mysli vrytom,
však nehovor!“ ‒ A riekol také čosi,
až k neviere i tým, čo budú pritom.
94 Dodal: „Tu, synu, máš k tým rečiam glosy,
čo si bol čul; tu hľadíš na úklady,
ich len pár kruhov tuná ukrylo si.
94 ‒ 97 Dodal: „Tu, synu, máš k tým rečiam glosy...“ ‒ K „rečiam“, čiže veštbám, ktoré ho stretali cestou Peklom a Očistcom (pozri v. 19 ‒ 24). Cacciaguidova predpoveď sa splní o pár rokov (vyhnanstvo presne o dva).

Pravda, ide o tzv. predpovede „ex eventu“. To, čo Cacciaguida Dantemu v r. 1300 (v čase fiktívnej púte záhrobím) „veští“, to už v čase písania tohto spevu (1315 ‒ 1317) boli známe udalosti. Tomuto umeleckému postupu sa Dante učil u svojho majstra Vergilia, ktorý ústami Eneovho otca Anchíza predpovedá budúce deje rímskej ríše, ktoré v čase písania Eneidy už boli rímskymi dejinami.

97 Bez zášti však nech zrak ti k blížnym hľadí,
bo do budúcna dĺži sa ti žitie
v diaľ za ten čas, čo potrestá ich zrady!“
100 Keď zamĺkne a keď už náležite
tú tkaninu mi jasný obraz vrúbi,
v ňu po vôli mi votkal svoje nite,
103 začnem jak ten, kto čaká spred záhuby
od toho radu ‒ s vrúcnou vierou syna ‒
kto dobre zrie i dobre chce, i ľúbi.
106 „Zriem, otče môj, jak sa už ku mne vzpína
čas na úder, ním o to viac sa hynie,
o čo viac pred ním úbožiak sa zhýna.
109 Nuž kiež môj krok vpred s rozhľadom sa šinie,
aby ‒ ak miesto najdrahšie som stratil ‒
raz pre svoj spev som nestratil aj iné.
112 Keď som v svet trpký bez konca sa klátil,
i horou šiel, čo z krásneho jej lesa
zrak mojej panej do výšav ma schvátil,
112 ‒ 117 Keď som v svet trpký bez konca sa klátil / i horou šiel... ‒ Svetom trpkým bez konca sa rozumie Peklo a horou Očistec (pozri v. 20 v tomto speve). Krásnym lesom je pozemský raj (Očistec, spevy XXVIII ‒ XXXIII).
115 môj duch ‒ i tu, z žiar k žiaram cez nebesá ‒
čul to, čo ‒ ak len skryté nenechá si ‒
s trpkosťou mnohým v hrdle zadrhne sa.
118 Ak duch však s bázňou stíšil by tie hlasy ‒
mám strach, že život medzi tými stratím,
čo minulými nazvú tieto časy!“
121 Svetlo, v ňom poklad usmieval sa nad tým,
‒ poklad, čo hore našiel som ‒ tak zjemnie
najprv jak lúč, lúč so zrkadlom zlatým
121 ‒ 129 Svetlo, v ňom poklad usmieval sa... ‒ Označením Cacciaguidu za „poklad“ sa Dante vracia k svojmu prvému osloveniu Cacciaguidu „ó, topás nad topásy“ (spev XV, v. 85) a vzápätí ‒ na rozdiel od bežnej predstavy, že poklad sa nachádza dole, pod zemou ‒ zdôrazní básnik, že ho našiel hore. Bez tohto pozadia (pokladu skrytého v zemi) by Danteho spresnenie bolo pleonastické. Cacciaguidova výzva Dantemu, aby zjavil svetu za každú cenu všetko, čo videl a počul na ceste záhrobnými ríšami, robí zo sedemnásteho spevu Raja, umiestneného v strede tretej kantiky, nielen najautobiografickejší spev celej Božskej komédie, ale súčasne i spev s najvyhranenejšie formulovaným poslaním jeho poézie, jej poetiky a etiky, ako to vidieť z posledných troch tercín, vrátane posledného verša.
124 a potom riekne: „Pre svedomie temné,
či vlastnou už, či cudzou hanbou chabé,
tvoj drsný hlas nech zvoní nepríjemne!
127 Nech v žiadnu lož sa nikdy nezahrabe,
lež víziu nech podá v plnej správe;
a kto má svrab, len nechaj, nech sa škrabe!
130 Lebo tvoj hlas, hoc tak by drsnel k strave
na prvý raz, že by až vnútro hnietol,
po strávení len posilní vždy zdravie.
133 Tento tvoj krik duť bude ako vietor,
čo najviac striasa práve vrcholcami,
by veniec cti nie najmenší ti splietol.
133 ‒ 142 Tento tvoj krik duť bude ako vietor... ‒ „Vrcholcami“ (v. 134) sa rozumejú najmocnejší a najznámejší ľudia sveta. Všetky postavy zobrazené v troch kantikách boli v Danteho časoch povestné, a hoci ich meno v ďalších dobách potemnelo a stratil sa obsah ich charakterov, práve zásluhou Danteho umenia ‒ a veľkého úsilia jeho bádateľov ‒ ožívajú i pred našimi očami.
136 Preto sa horou, cestou nebesami
i cez údolie bôľu zjavili ti
len duchovia, čo povesťou sú známi.
139 Duch poslucháča totiž sotva cíti
i chová vieru k príkladom, v nich niečia
zvesť koreň má buď neznámy, buď skrytý ‒
142 či k inej z tém, čo zjavmi nepresviedča.“

Spev osemnásty

1 Už zas to šťastné zrkadlo sa v hĺbke
blažilo svojím slovom z nedozierna
a ja som v svojom miernil sladkým trpké,
1 ‒ 3 Už zas to šťastné zrkadlo... ‒ Čiže Cacciaguida, ktorý zas sa vhĺbil do svojej blaženosti ako pred priamym privítaním Danteho (pozri spev XV, v. 37 ‒ 42). Dante zas trpké predpovede svojho vyhnanstva miernil sladkými nádejami slávy, Cacciaguidom tiež predpovedanej (pozri spev XVII, v. 46 ‒ 142).
4 keď riekla moja sprievodkyňa verná:
„Zmeň myšlienky, veď na to myslieť načim,
že vždy som tam, kde každú krivdu zmiernia.“
7 Zrak stočím za tým zvukom viac než sladším,
k poteche svojej; ale jak sa hviezdia
jej oči láskou, dnes už nezaznačím.
7 ‒ 12 ... ale jak sa hviezdia... ‒ Jedna z viackrát sa opakujúcich hyperbol, vyjadrujúcich neschopnosť samej pamäti privolať si nesmiernu a stále sa stupňujúcu krásu Beatrice, je tu podčiarknutá ešte aj formálnym prvkom: zopakovaním tej istej rýmovky v rámci jedného spevu! Rýmovka „-ezda“, obsiahnutá v troch rýmových členoch týchto dvoch tercín (v. 8, 10, 12) „hviezda“ ‒ „nezdá“ ‒ „viesť dá“, sa zopakuje ešte i v závere tohto spevu: „nezdá“ (v. 107) ‒ „viesť dá“ (v. 109) ‒ „hniezda“ (v. 111), podobne ako v origináli na tých istých miestach sa zopakúva rýmovka: „vidi“ ‒ „diffidi“ ‒ „guidi“ (v. 8, 10, 12); „vidi“ ‒ „guidi“ ‒ „nidi“ (v. 107, 109, 111). Dante totiž okrem prazriedkavých prípadov nepoužije v rámci jedného spevu (v priemere 140 veršov) tú istú rýmovku (čiže zvukovo zhodnú časť všetkých rýmujúcich sa slov na konci veršov) dva razy; napr. rýmovka „-erna“ v slovách „nedozierna“ (v. 2.) ‒ „verná“ (v. 4.) ‒ „zmiernia“ (v. 6) sa už nemôže vyskytnúť na konci iných veršov v osemnástom speve ani v tom prípade, ak by bola obsiahnutá v iných slovách (napr. herňa, do Inferna, prenádherná ap.). V slovenskej (a rovnako i v českej) verzifikácii do rýmovej schémy nevstupujú niektoré jazykové prvky, ktoré majú inak dištinktívnu (rozlišovaciu) funkciu v prehovoroch (menia význam slov), napríklad protiklad dlhých a krátkych slabík (preto sa v slovenčine môžu rýmovať slová „verná-nedozierna“) alebo protiklad mäkkých a tvrdých spoluhlások („verná-zmiernia“, „planét-zánet“ ap.). Toto pravidlo presne formuloval Jiří Levý („Předběžné poznámky k informační analýze verše“, Slov. lit. XI, č. 1, s. 18. ‒ Pozri tiež náš Rým v slovenskej poézii. Veda 1975, str. 328 ‒ 329.)
10 Nie že len reč sa na to schopnou nezdá,
no myseľ, sama nad seba, v tie kruhy
smie späť len tak, ak Iný sa ju viesť dá.
13 Tu o tom bode stoj len záznam púhy,
že hľadiac k nej, cit u mojom srdci mladom
až tak bol voľný z každej inej túhy,
16 že večná slasť, čo plála so súladom
dnu v panej priamo, ma v jej krásnej tvári
kojila plne svojím druhým vzhľadom.
19 Keď si ma zmohla úsmevom, ním žiari,
riekne mi: „Čuj a hľaď aj inde k raju,
bo raj sa nielen z mojich očí čarí.“
22 Ako tu nám vše tváre vidieť dajú
mohutný cit, čo dušu silou vznetu
prenikne tak, že celú ovláda ju,
25 tak v plápolaní uzriem žiaru svätú,
k nej stočím sa ‒ a poznám hneď, že vzňatý
jej duch chce rieknuť ešte aspoň vetu.
28 „Obývajú,“ už začne, „tento piaty
prah veľstromu ‒ čo žije od vrcholu
a plod má vždy, vždy v list je zaodiaty ‒
28 ‒ 30 „Obývajú,“ už začne, „tento piaty / prah veľstromu...“ ‒ Čiže v piatom nebi, vo sfére Marsa.
31 blažené duše, až tak chýrne dolu,
že každá z Múz by mohla v nich nájsť prameň
priam prehojný pre svoju gloriolu.
34 Všimni si kríž a konce jeho ramien:
ten, koho menom spomeniem, tam švihne
sa ako v mraku jeho rýchly plameň.“
37 Pri Jozueho mene už sa mihne
cez onen kríž blesk v takom prudkom blku,
že zrieť ho hneď, len meno zaznieť stihne.
37 ‒ 39 Pri Jozueho mene... ‒ Jozue podľa Biblie bol Mojžišovým nástupcom, ktorý v ťažkých bojoch voviedol svoj národ do zasľúbenej zeme.
40 Tak blesk sa skvie i pri vznešenom zvuku
Makabejca, čo otáča sa kolom
a radosť zdá sa bičom jeho vlku.
40 ‒ 42 Tak blesk sa skvie i pri vznešenom zvuku / Makabejca... ‒ Najstarší z piatich bratov Makabejských, Juda, podľa Biblie vyslobodil Židov spod nadvlády asýrskeho kráľa Antiocha Epifana (2. st. pr. n. l.)
43 Tak za Rolandom, tak i za Karolom
Veľkým sa dívam, ktorí zrak mi mámia,
že krúži ako oko za sokolom.
43 ‒ 45 Tak za Rolandom, tak i za Karolom / Veľkým... ‒ Hrdinovia najväčšieho epického cyklu piesní v stredoveku, Karol Veľký (768 ‒ 814) bol v roku 800 korunovaný za cisára, zomrel v Aquisgrane (dnešné Aachen), kde je i pochovaný v katedrále.
46 Tak Renoarda uzriem, Viliama,
Gottfrieda, vodcu, vzplanúť ako zore;
tak Robert Guiscard v kríži upúta ma.
46 ‒ 48 Tak Renoarda uzriem, Viliama... ‒ K cyklu o Viliamovi Oranžskom (obsahuje asi 25 skladieb) patrí i postava Renoarda, ktorý bol pohanom, obráteným na kresťanskú vieru. Pokrstil ho sám Viliam, gróf oranžský, hlavný hrdina cyklu (zomrel roku 812). ‒ Gottfried Bouillonský bol vodcom prvej križiackej výpravy (1096 ‒ 1099). ‒ Robert Guiscard (narodil sa 1115 v Normandii), syn Tankréda Altavillu, zišiel spolu so svojimi bratmi do Talianska a vydobyl spod byzantskej a saracénskej nadvlády južné Taliansko a Sicíliu. Stal sa vojvodom Puglie a Calabrie. Zomrel roku 1085. Dante ho spomína i v Pekle (XXVIII, v. 14, str. 230 a pozn. na str. 417).
49 Keď potom k ďalším svetlám vstúpi hore,
i pri speve dá znať môj blahozvestoň,
akým je majstrom v tomto rajskom chóre.
49 ‒ 52 Keď potom, k ďalším svetlám vstúpi hore, / i pri speve dá znať... ‒ Na súvis spevu a hudby s planétou Mars v systéme stredovekých „korešpondencií“ upozornil už Dante v Očistci pri približovaní sa loďky prirovnanej k svetlu Marsa, za ktorým nasledovalo stretnutie Danteho s hudobníkom Casellom (pozri Očistec II, v. 13 ‒ 18 a 91 ‒ 117, str. 18, 23 a pozn. na str. 288).
52 Na pravý bok už hľadím za tým miestom,
kde by mi mal zjav panej v sladkom pýre
dať úlohu či rečou už, či gestom.
55 No tu jej oči uzriem také číre
a pokojné, že premáha v tom zjave
všetky, v nich prv som zrel ju vo vesmíre.
58 Jak muž, čo dobro koná obetave
pre väčšiu slasť a denne si i všíma,
že v cnosti stúpať stále výš je v stave,
61 tak i môj duch vždy väčší kruh už vníma,
keď sa s tým divom vznáša do výšavy,
ktorý svoj výzor stále zdobnejší má.
64 A za ten čas, v ňom bielou zas sa zjaví
tvár dievčiny, ju kryla červeň prudšia,
no v ňom sa celkom ťarchy hanby zbaví,
67 za ten čas tiež beľ v miernej farbe lúča
zo šiestej hviezdy svitla na zázraku,
ktorá i s ním ma berie do náručia.
67 ‒ 69 ... za ten čas tiež beľ v miernej farbe lúča / zo šiestej hviezdy svitla na zázraku... ‒ Na zázraku, čiže na Beatrici. Prechodom z piatej planéty, z Marsa, na šiestu, na Jupitera, zmenila i tvár Beatrice farbu podľa jasu Jupitera, ktorému sa medzi všetkými hviezdami pripisovala farba biela „akoby strieborná“ (Dante, Hostina II, XIII, 25).
70 Tú božsky jasnú fakľu zriem tu takú,
že z iskier lásky, ktoré na nej horia,
v jazyku našom znaky javí zraku.
70 ‒ 72 Tú božsky jasnú fakľu zriem tu takú, / že z iskier lásky... ‒ Iskry lásky čiže duše blažených utvárali znaky v podobe písmen používaných na zemi (pozri v. 78 a 91 ‒ 93).
73 Tak ako vtáci vzlietnu z brehu mora
a šťastní z pastvy, z šíkov rovných čiare
hneď okrúhle, hneď iné kŕdle tvoria,
73 ‒ 75 Tak ako vtáci... ‒ Najstarší komentátori predpokladajú, že Dante má na mysli žeriavy a obraz ich letu známy z Lukánových Farsalií (V, 711 ‒ 716): „... když vzlétnou, tu tvoří / přerůzná seskupení, jak nese to náhoda. Avšak / jakmile ve výši vítr jim zavane v napjatá křídla, / mně se do houfu shluknou a letí pak nespořádaně, / zanikne podoba písmen...“ (Lucanus, Farsalské pole. Svoboda 1976. Str. 161).
76 tak spievajúc i poletujúc v žiare
tie sväté bytia v lete utvárali
raz D, raz I, raz L v tom svojom tvare.
79 Prv, spievajúc, dľa tónov tancovali;
no len čo z nich sa niektorý znak spíše,
zastanú kus i zmĺknu na čas malý.
82 Ó, božská Múza, ktorou na um z vyše
znášajú sa i dlhý vek i sláva
a cezeň s tebou na mestá i ríše,
82 ‒ 87 Ó, božská Múza... ‒ Dante, podobne ako jeho učiteľ Vergilius v Eneide, opätovným vzývaním Múzy upozorňuje čitateľa na mimoriadnu závažnosť nasledovných obrazov.
85 osvieť ma tak, nech môj um načrtáva
správne, čo som tam videl za obrázky;
nech tvoju moc tu krátke verše zjavia!
88 Sedemkrát v piatich zriem tam spoluhlásky
pláť s vokálmi; a hľadiac k veľliterám
už chápem to, čo vravia mi ich čiastky.
91 DILIGITE IUSTITIAM tam zieram
sloveso s menom ako prvé vliate,
kým vzadu zas QUI IUDICATIS TERRAM.
91 ‒ 93 DILIGITE IUSTITIAM... / ... QUI IUDICATIS TERRAM. ‒ „Milujte spravodlivosť, ktorí súdite (spravujete) zem.“ Je to začiatočný verš z Knihy múdrosti, pripisovanej v stredoveku kráľovi Šalamúnovi (stretli sme sa s ním v sfére Slnka, ako s piatym svetlom v prvom venci mudrcov, spevy X ‒ XIV).
94 Zlúčia sa v M, ním končí slovo piate,
až Jupiter sa kolom dookola
striebrom mi zdá, doň vtká sa hláska v zlate.
94 ‒ 96 Zlúčia sa v M... ‒ Čiže v posledné písmeno prv citovaného verša (v. 93), ktoré je súčasne prvým písmenom Danteho spisu Monarchia a znamená tu cisárstvo, symbolizované orlom, naň sa premení ďalej toto písmeno (v. 107), ktoré si musíme predstaviť v jeho starej, gotickej podobe blízkej i heraldickému znaku „ľalie“ (v. 113) i tvaru „orla“.
97 Vtom iné svetlá, už kde plnou bola
litera M, zriem v speve zlietať tiež ta,
verím, že sláviť Dobro, čo ich volá.
100 Tu sťa keď drevá horiace sa trieštia
a nesčíselnosť iskier hneď sa zmihá,
z nich hlupáci si svoje túžby veštia,
100 ‒ 102 Tu sťa keď drevá horiace sa trieštia... ‒ Jeden z najstarších komentátorov, Benvenuto, vysvetľuje tento obraz z rozšíreného zvyku v rozličných častiach Talianska: za zimných večerov chlapci vyberajú z ohňa horiace drevá, tlčú ich o seba a pri lietaní iskier hovoria „Toľko miest, toľko hradov, toľko oviec, toľko svíň“ ‒ aby si takto ukrátili čas.
103 tak viac než tisíc svetiel sa tu dvíha:
to výš, to níž, jak slnko stúpať dá mu,
ktoré si ich tu všetky rozožíha.
106 Keď stíchne každé v svojom mieste rámu,
krk s hlavou orla sa tak jasný nezdá,
jak tento obraz určil formu plamu.
109 Kto kreslí tu, sa sotva iným viesť dá,
bo vedie sám a z neho k nám sa nesie
aj oná moc, v nej formu majú hniezda.
112 Blaženosť druhá, v pokoji, až v plese
prv na ľaliu nad M radiac plamy,
pomaly vplynie v ťahy na nákrese.
112 ‒ 114 Blaženosť druhá... ‒ Ďalšie blažené duše, ktoré najprv utvorili formu heraldickej ľalie, tiež vplynuli do podoby cisárskeho znaku. Podľa niektorých tu môže ísť o narážku na francúzsky kráľovský dvor (majúci v znaku ľaliu a stavajúci sa proti cisárovi), ktorý sa napokon musí tiež podrobiť orlovi.
115 Ó, sladká hviezda, koľké drahokamy
javia mi tu, že práve v tvojej z planét
Spravodlivosť nám prúdi s nádherami.
115 ‒ 117 Ó, sladká hviezda... ‒ Čiže planéta Jupiter.
118 Tú Myseľ, z nej máš zrod i moc, môj zánet
chce uprosiť, nech pozrie sa, kto živí
dym na zemi, ním musí lúč tvoj planieť.
118 ‒ 120 ... kto živí / dym na zemi... ‒ Narážka na pápežskú kúriu, pokračujúca aj v ďalších veršoch.
121 Nech zasa hne sa hnev jej spravodlivý
i na kupcov, i predavačov v chráme,
čo stavali ho martýrstva a divy.
121 ‒ 123 Nech zasa hne sa hnev jej spravodlivý / i na kupcov a predavačov v chráme... ‒ Podľa Biblie Ježiš vyhnal predavačov z jeruzalemského chrámu (Mat. XXI, 12 ‒ 13 a i.): k nim prirovnáva Dante pápeža a kúriu.
124 Ó, vojsko nebies, k nemu vzhliadam v plame,
pros za všetkých, čo na zemi vždy väčšmi
na cesty zlé zlý príklad zvádza v klame.
127 Dnes vedú boj i tým ‒ a nie už mečmi ‒
že chcú raz tu, raz tam chlieb odopierať,
čo všetkým s láskou dáva Otec večný.
127 ‒ 129 Dnes vedú boj i tým..., / že chcú raz tu, raz tam chlieb odopierať... ‒ Je možné, že tu Dante naráža na pápeža Jána XXII., ktorý v roku 1317 vyobcoval z Cirkvi Cangrandeho, básnikovho mecéna a ochrancu (vyobcovaným sa odopieralo aj udeľovanie hostie, „chleba, čo všetkým s láskou dáva Otec večný“). Dante sa postavil proti nadužívaniu tejto obávanej zbrane v stredoveku na politické ciele už aj v epizóde o Manfrédovi (Očistec III, 124 ‒ 135, str. 32 a pozn. na str. 291 ‒ 292); tu jeho hnev vzbĺka proti jej zneužívaniu na ešte nižšie, zištné ciele, ako vysvitá z ďalších veršov.
130 No ty, čo píšeš, mažúc to rád, prerád,
vedz: žijú Peter s Pavlom, ich krv číra
zvlažila vinicu, ju necháš zmierať.
130 ‒ 136 No ty, čo píšeš... ‒ Básnik sa obracia na pápeža Jána XXII. s obžalobou, že príliš ľahko vyobcúva z Cirkvi, aby vyobcovaných prijímal späť za peniaze. Vinicou sa rozumie Cirkev. Odpoveď vložená do úst pápeža, hovoriaca perifrasticky o sv. Jánovi Krstiteľovi, sa musí chápať v prenesenom význame: ide o florén, zlatú mincu vyrábanú vo Florencii, na ktorom bola hlava tohto patróna Danteho rodného mesta (pozri spev IX, v. 130 ‒ 132). Básnik s krutou iróniou vkladá svojej postave blasfemické slová o „povýšení“ Jána na martýra vďaka tancu (podľa Biblie Herodias nahovorila svoju dcéru Salome, aby si za tanec vyprosila od kráľa Herodesa hlavu Krstiteľa, ktorý ju karhal za jej hriešny život; túto biblickú látku spracúva v dráme Herodes a Herodias i P. O. Hviezdoslav). Prv spomínaných apoštolov Petra a Pavla dá pápežovi menovať len „rybárom“ a „Paľom“ (v orig. „Polo“; v tomto tvare podaktorí vidia i franc. formu „Paul“, Ján XXII. bol totiž francúzskeho pôvodu) na znak toho, že si tento Petrov nástupca viac váži iného svätca ‒ pravda, na zlatej minci. Dante pri voľbe obrazu Jána Krstiteľa na fiorine bral do úvahy zaiste aj meno pápeža (Ján XXII.), pochádzajúceho z Cahors, ktorý nastúpil po pápežovi Klementovi V., pôvodom Gaskonca, v roku 1316. (Oboch spomenie Dante ešte v speve XXVII, v. 58 ‒ 59.) I podľa Villaniho údajov Ján XXII. získal obrovský majetok: pri jeho smrti poklad Cirkvi dosiahol výšku 25 miliónov florénov, z čoho bolo 18 miliónov zlatých mincí. (Kronika, XI, 20.)
133 Odvetiť smieš: „Mňa tak zas túžba týra
za tým, v ňom zvrela po samote páľa
a pre tanec sa zdvihol na martýra,
136 že nepoznám už Rybára a Paľa.“

Spev devätnásty

1 Javí mi v krídlach, rozpätých jak v lete,
ten krásny obraz svoje sväté tvory,
najsladšou slasťou dovedna s ním späté;
1 ‒ 6 Javí mi v krídlach, rozpätých jak v lete, / ten krásny obraz... ‒ Obraz orla, do jeho tvaru sú usporiadané blažené duše na hviezde Jupiter. „Krásnym“ je okrem iného aj preto, že „najvyššie lieta a najostrejšie vidí“, ako vysvetľuje Benvenuto, jeden z najstarších komentátorov. O sile a ostrosti orlieho zraku hovorí Dante aj inde (Raj XX, v. 31 ‒ 32, Raj I, v. 48).
10 ‒ 12 ... a v hlase „ja“ i „moje“ tam vždy zvolá, / kde „my“ a „naše“ zo zmyslu sa javí. ‒ Nepredstaviteľné nie je iba to, že zobák vraví, ale najmä to, ako vysvetľuje humanista Cristoforo Landino (1424 ‒ 1498), učiteľ básnika a vládcu Florencie Lorenza Magnifica (1449 ‒ 1492), pôvodca najvýznamnejšieho danteovského komentára v talianskej renesancii (vytlačeného vo Florencii roku 1481) ‒ že „jedno telo utvorené z viacerých myslí ako toto, hovorí tak, akoby bolo jedno“. Symbolický význam tohto „orlieho“ hlasu je jasný: Spravodlivosť má vždy ‒ resp. má mať ‒ jediný hlas, nech by ju vyslovovali hocikoľkí vládcovia; sme na planéte Jupiter, planéte mocnárov; orlie oko je zložené z duší cisára Trajána, cisára Konštantína a ďalších panovníkov (pozri spev XX, v. 37 ‒ 72). Domnievame sa, že v súvislosti s obrazom cisárskeho orla, ktorý svoj vznik si odvodzuje z Ríma (pozri v. 102), hodno si pripomenúť Danteho zmienku o „vykaní“, ktorá podľa neho ‒ i podľa názoru jeho doby ‒ vznikla práve vďaka zakladateľovi cisárstva, Caesarovi (pozri XVI. spev, v. 10), ktorý dal svoje meno všetkým ďalším imperátorom Ríma (slovo „cisár“ je odvodené od Caesara). Práve na tomto pozadí vynikne ešte ostrejšie jednotný, „singulárny“, hlas spravodlivosti, majúci vychádzať najmä z úst najvyšších panovníkov, ktorým by sa podľa dakedajšieho rímskeho vzoru malo vykať! ‒ Treba ešte poznamenať, že Dante o niekoľko tercín ďalej umocňuje tento jednotiaci hlas spravodlivosti ďalšími básnickými prirovnaniami k jednotnému žiaru, vychádzajúcemu z premnohých žeravých uhľov, a k jedinej vôni, vychádzajúcej z tisícerých kvetov (pozri v. 19 ‒ 24).
4 javí sa každý rubínčekom, ktorý
až tak lúč slnka odráža, tak sála,
že v mojich očiach samo slnko horí.
7 A to, čo tu by ruka kresliť mala,
neriekne pera, pero nepredstaví ‒
to predstavivosť dosiaľ neobjala!
10 Bo videl som i čul, jak zobák vraví
a v hlase ‚ja‘ i ‚moje‘ tam vždy zvolá,
kde ‚my‘ a ‚naše‘ zo zmyslu sa javí.
13 „Že spravodlivý, zbožný bol som, zdola
vyvýšený som tuná v takú slávu,
akú,“ tak začne, „túžba neudolá.
13 ‒ 15 Že spravodlivý, zbožný bol som... ‒ I táto tercína ‒ s prvým prehovorom orla ‒ pokračuje v „rímskej“ tematike. V polverši „per esser giusto e pio“ druhé epiteton je zrejmou narážkou na Vergiliovho Enea, preňho prívlastok „pius“ (zbožný) je „epiteton constans“. Pravda, toto epiteton obsahuje i ďalšiu vlastnosť, ktorá podľa Danteho sa má u panovníkov spájať so spravodlivosťou, takže „pio“ súčasne značí aj „misericordioso“ (milosrdný), ako vykladá jeden z najväčších súčasných komentátorov Danteho BK, N. Sapegno. ‒ Sláva, do ktorej je orol vyvýšený, presahuje i nesmiernosť tej najväčšej možnej túžby (sláva, „akú túžba neudolá“).
16 ‒ 18 Pamiatku tam až takú prenikavú / som zanechal... ‒ Táto tercína inšpirovala Petrarcu k podobnému obrazu o žaluďoch zlatého veku, ktorým, hoc ich chváli, „celý svet rád čo najväčšmi sa vzdiali“ (kancóna „Ne la stagion che’l ciel rapido inchina“).
16 Pamiatku tam až takú prenikavú
som zanechal, že aj ľud zlý ju chváli,
hoci jej cestou nechce sa ísť davu!“
19 Tak z mnohých uhľov hreje nás, až páli
jediný žiar, jak z obrazu v tom spätí
premnohé lásky jeden hlas mi liali.
22 A preto ja: „Ó, nevädnúce kvety
večitej slasti, z nich sťa z vábnej húšte
jediná vôňa mohutná sa nieti,
25 dýchaním svojím dlhý pôst mi zrušte,
čo veľkým hladom hnietol vnútro moje,
naň nedali mi jedla zemské púšte.
28 Viem, viem, že ‒ hoci ešte vyššie to je,
kde spravodlivosť božská zrkadlo má ‒
ani váš kruh ju nezrie cez závoje.
28 ‒ 30 Viem, viem, že ‒ hoci ešte vyššie to je... ‒ Priamym zrkadlom Božej spravodlivosti v Danteho hierarchii je anjelský zbor Trónov (por. Raj IX, v. 61 ‒ 63), ktorý hýbe ďalšou planétou, Saturnom.
31 Viete, čo túžim čuť v tmách nevedomia
i z akých pochýb prýšti moja muka.
Viete, čo toľkým pôstom mučilo ma.“
31 ‒ 34 Viete, čo túžim čuť v tmách nevedomia... ‒ Danteho otázku vysloví orol vo v. 70 ‒ 78.
34 Ako keď sokol vzlietne spod klobúka
‒ hneď hlavou hne, hneď krídla vzpne, hneď k sebe
zopne ich späť a krajší vždy hor kuká ‒
34 ‒ 36 Ako keď sokol... ‒ „Klobúkom“ sa označuje koža zakrývajúca sokolovi oči, aby sa cestou na miesto poľovačky neznepokojoval. O vlastnostiach sokola, tiež „kráľovského vtáka“ (porovnaj Sládkovičovho Detvana, v ktorom hrdina skolí sokola patriaceho kráľovi Matiášovi), sa mohol Dante ‒ pochopiteľne okrem vlastných pozorovaní ‒ dozvedieť zo súdobých bestiárov. Najpovestnejším bol spis cisára Fridricha II. (1194 ‒ 1250), De arte venandi cum avibus (O poľovníckom umení s pomocou vtákov).
37 tak zriem ten znak, tam vpätý vo velebe
milosti Božej, spievať spevy slávne,
čo zná len ten, kto šiel už plesať v nebe.
40 „Kto kládol kompas svoj,“ zas hlasom mávne,
„až na kraj sveta v priestory i v doby,
odlíšiac v nich i tajomné i zjavné,
40 ‒ 45 ... „kto kládol kompas svoj...“ ‒ Čiže ‒ podľa Biblie, o ktorú sa tu Dante opiera ‒ Boh; „Slovom“ sa rozumie Božia múdrosť (druhá osoba Trojice), ktorú v úplnosti podľa tejto náuky nemôže pochopiť nijaký tvor.
43 nemohol moc si vtlačiť do podoby
vesmíru tak, že Slovo, s Ním vždy vládol,
do nekonečna neprečnievalo by!
46 Zrieť to i v tom, že prvý pyšný nadol
‒ hoci bol z tvorstva prvým velikánom ‒
nedozrúc svetlom, nedozretý padol.
46 ‒ 48 Zrieť to i v tom, že prvý pyšný... ‒ Lucifer, ktorého pád je medzi príkladmi potrestanej pýchy v Očistci (XII, 25 ‒ 27, str. 99 a pozn. na str. 314) a o ktorom je zmienka i ďalej v Raji (XXIX, v. 55 ‒ 57).
49 Nuž každá menšia príroda je džbánom
primalým, ak chce čerpať z Dobra, ktoré,
bez konca súc, má mieru v sebe samom.
52 A pohľad váš, čo z onej Mysle hore
len ako jeden z množstva lúčov klesá,
ňou každá vec sa plní po priestore,
55 nemôže tak až vnikať na nebesá,
by rozoznával z Všehopanovníka
oveľa viac, než pred ním zjavuje sa.
58 Nuž v Spravodlivosť večnú neveliká
žiara ‒ čo z výšin k nášmu svetu plynie ‒
tak ako oko v more síce vniká,
61 no hoci z brehu zrie dno na plytčine,
na šírom mori neuzrie ho v strede,
hoc tiež tam je, no skryté v hlbočine.
64 Nie, svetla niet, ak sa nie z Jasna vedie,
čo nikdy nezmútnie; lež tma je tmavá,
či tela tieň, ba priam smrť v jeho jede!
67 Teraz už kút sa kus ti jasným stáva,
čo spravodlivosť živú tak v tmu vhodil,
že otázku, čo prečasto sa dáva,
70 tiež kladieš mi: ‚Muž pri Inde sa zrodil,
kde nie je kňaz a nezjaví nik iný,
že Kristus žil, by z vín nás vyslobodil.
70 ‒ 78 Muž pri Inde sa zrodil... ‒ Otázka, ktorú bez priameho vyslovenia predostrel Dante vo v. 31 ‒ 33, sa týka Božej spravodlivosti voči tým, ktorí nemali možnosť poznať kresťanské učenie. Odpoveď na ňu má niekoľko stupňov a Dante ju celkom uzavrie až v nasledujúcom speve.
73 No všetky túžby dobré má i činy,
pokiaľ ich iba ľudský rozum meria,
a v rečiach tiež sa nedopúšťa viny.
76 Bez krstu však a našej viery zmiera.
V čom spravodlivosť chce ho súdiť za pád?
V čom vinu má, ak cudzia mu je viera?‘
79 Ktože si ty, že stolca sa chceš chápať
a súdiť diaľku na tisíce míle,
keď zrak ti ledva dovidí ak na piaď?
79 ‒ 81 Ktože si ty, že stolca sa chceš chápať... ‒ Stolcom sa rozumie, ako vyplýva i z kontextu, buď súdna stolica, buď profesorská katedra. Otázka je inšpirovaná viacerými miestami z Biblie (Knihou Múdrosť IX, 13, knihou Jóbovou XXXVIII, 2 atď.), na ktorú sa odvoláva hovoriaci orol priamo v ďalšej tercíne (v. 83).
82 Hej, kto by so mnou prel sa v presnom štýle,
a nebolo by Písma pre zástupy,
s údivom zrel by omyl na omyle!
85 Ó, živočísi zemskí! Ó, um tupý!
Tá prvá Vôľa, z nej sa dobro leje,
od seba, Dobra, nikdy neustúpi.
85 ‒ 90 Ó, živočísi zemskí... ‒ Prvou Vôľou sa rozumie Boh. Tieto myšlienky Dante rozvíja i v Monarchii (II, 2).
88 Spravodlivé je, čo s ňou spoluzneje.
Stvorené dobro zrieť Ju neuvláda,
bo samo len z jej žiarenia, len z Nej je!“
91 Jak bocianica nad hniezdom už rada
skrúži, keď mladým zahnala ich hlady
‒ a ako na ňu nasýtené hľadia ‒
91 ‒ 96 ... tak krídlami... / ich hýbu silou dobrých rád tie rady. ‒ Zámeno „ich“ v 96. verši sa vzťahuje na „krídla“ (v. 94) orla („blahoslaveného obrazu“), zložené z radov „dobrých rád“, čiže blažených duší, ktoré akoby boli radcami cisárskeho znaku.
94 tak krídlami ‒ kým zrak môj naňho hľadí ‒
blahoslavený obraz ku mne kýva,
ich hýbu silou dobrých rád tie rady.
97 Krúži ich spev: „Jak moja pieseň živá
znie pre tvoj sluch, i keď ju neponíma,
tak večný súd vám smrteľným sa skrýva.“
100 A začne zas, keď zas už v mieri tríma
požiare žiarne, v nich Duch Svätý planie
tým znamením, preň svet si ctil moc Ríma.
100 ‒ 102 ... tým znamením, preň svet si ctil moc Ríma. ‒ Tento verš korešponduje so začiatkom spevu (v. 10 ‒ 18) a znovu zdôrazňuje vznik cisárskej moci v antickom Ríme, vládnúcom takmer nad celým vtedajším známym svetom.
103 „Sem v túto ríšu neprišiel nik k bráne,
kto neveril, že Boží Syn je Kristus,
potom, či prv, než na kríž rozpäl dlane.
103 ‒ 108 „Sem v túto ríšu neprišiel nik k bráne, / kto neveril... ‒ O nerýmovateľnosti mena Kristus s nijakým iným slovom v Danteho Božskej komédii pozri spev XII (v. 70 ‒75) a spev XIV (v. 103 ‒ 108).
106 No pozri: mnohí kričia ‚Kristus, Kristus‘,
z ktorých mu budú pri súde nie jedni
ďalej než tí, im nebol známy Kristus.
109 Tým kresťanom aj Etiópčan smädný
uškodí tam, kde zbudnú len dva zbory:
bohatý jeden, druhý navždy biedny.
109 ‒ 114 Tým kresťanom aj Etiópčan smädný / uškodí tam... ‒ Etiópčanom a Peržanom označuje básnik všetky národy, ktoré v jeho dobe nemohli poznať kresťanské učenie (pozri v. 70 ‒ 78).
115 ‒ 141 Mrzkosť tam zočí Albertových činov... ‒ Týchto deväť tercín, obsahujúcich prehliadku s odsúdením panovníkov Danteho doby ‒ odsúdením ostrejším, než zaznelo z úst trubadúra Sordella v Očistci (Spev VII, v. 90 ‒ 136) na adresu ich predchodcov ‒ je v origináli usporiadaných tak, že prvou literou prvej trojice tercín je písmeno L, prvou literou ďalšej trojice tercín je písmeno V (ktoré sa v Danteho dobe mohlo čítať aj ako písmeno U), prvou literou tretej trojice tercín je písmeno E. Dovedna dajú tieto litery slovo LUE (v našom preklade slovo MOR), ktoré značí mor, lues, syfilis. Ak si pripomenieme, že blažené duše na planéte Jupiter, prv než utvorili obraz orla, sa zoradili do tridsiatich piatich litier, dávajúcich príkaz panovníkom DILIGITE IUSTITIAM QUI IUDICATIS TERRAM, čiže „Milujte spravodlivosť, ktorí spravujete (súdite) zem“ (pozri spev XVIII, v. 91 ‒ 93), prehliadka súdobých pavnovníkov dáva už týmto akrostichom sarkastickú odpoveď, že mocnári Danteho čias nemilujú a nešíria spravodlivosť, ale sami sú „MOR spoločnosti“! Ich výpočet rešpektuje feudálnu hierarchiu, podobne ako v Sordellovom útoku: na prvom mieste je cisár, ktorý ako jediný je spomenutý menom.

Cisár Albert Habsburský (1298 ‒ 1308), ktorého Dante apostrofoval už v Očistci (VI, v. 97 ‒ 105, str. 55, pozn. na str. 299), napadol a spustošil v roku 1304 Čechy za neprítomnosti svojho bývalého švagra Václava II., ktorý šiel vtedy na pomoc svojmu synovi, kraľujúcemu v Uhorsku. Tento protizákonný Albertov čin Dante odsudzuje tým viac, že cisár dáva zlý príklad menším panovníkom.

112 Čo k vašim kráľom Peržan prehovorí,
keď veľkú knihu jedine ich vinou
popísanú Súd pred ním poroztvorí?
115 Mrzkosť tam zočí Albertových činov;
i ten, čo skoro prsty v ňu už vznačia,
preň pražský štát sa stane pustatinou!
118 Mrzkosť tam zočí, s ňou bôľ k Seine vtláča,
kto nehanbí sa byť aj mincokazom,
no skoro zmŕtvie ranou štetináča!
118 ‒ 120 Mrzkosť tam zočí, s ňou bôľ k Seine vtláča...Kráľ Filip IV., zvaný Pekný (1285 ‒ 1314). Hoci ho Dante spomína na viacerých miestach BK, nikdy ho neuvedie jeho menom, aby i tým vyjadril svoje hlboké pohŕdanie panovníkom, na ktorom nenašiel nijakú kladnú vlastnosť. Odsúdi ho ústami zakladateľa capetovského rodu v Očistci (XX, v. 85 ‒ 93, str. 167 ‒ 168 a pozn. na str. 333 ‒ 334) a predstaví ho ako obra, ktorý prevedie neviestku (rímsku kúriu za pápežstva Klementa V.) do Francúzska (Očistec XXXII, v. 151 ‒ 160, str. 274 a pozn. na str. 360). V jednom z listov (VII, 29) ho priamo nazve obrom Goliášom, ktorý sa odvážil postaviť proti novému Dávidovi (cisárovi Henrichovi VII.)! Danteho nepriateľstvo voči tomuto panovníkovi môže prameniť i z toho, že Filipov brat Karol z Valois bol jednou z príčin básnikovho vyhnanstva. ‒ Falšovanie peňazí sa v stredoveku pokladalo za veľký prečin a trestalo sa zvlášť prísne (pozri Peklo XXX, v. 73 ‒ 90 a v. 109 ‒ 110, str. 248 ‒ 251 a pozn. na str. 427 ‒ 428). Obvinenie Filipa IV. z mincokazectva nájdeme aj v súdobej kronike G. Villaniho (Kron. VIII, 58); uňho je aj správa o jeho smrti, zapríčinenej divou sviňou, ktorá pri poľovačke vyplašila jeho koňa: kráľ pri páde z koňa sa zranil a čoskoro i podľahol zraneniu v roku 1314.
121 Mrzkosť tam zočí s pýchou žízniť razom,
ňou Škót i Brit tak z hraníc svojich vyľne,
že bude biť sa o cudzie jak blázon!
121 ‒ 123 Mrzkosť tam zočí s pýchou žízniť razom, / ňou Škót i Brit... ‒ Slepá žízeň rozširovať panstvo postavila proti sebe škótskeho kráľa Roberta I. Brucea (1306 ‒ 1329) a anglického kráľa Eduarda II., ktorý nastúpil na trón roku 1307. Je pravda, že boje zúrili už predtým (od roku 1297) medzi Robertom (ešte vtedy nie kráľom) a kráľom Eduardom I. (1272 ‒ 1307), ktorého chváli Sordello v Očistci (VII. spev, v. 132, str. 65 a pozn. na str. 304) a na ktorého skladali chválospevy aj iní trubadúri a básnici. Napríklad Fazio degli Uberti vo svojom diele Dittamondo (IV, XXV, v. 79 ‒ 81) ho opisuje takto: „Bol ozaj obrom celým zjavom tela: / veľký a hrdý, duchom až tak silný, / že nermútil sa nikdy z nepriateľa.“ ‒ Podľa najnovších výskumov však v tomto speve ide skôr o jeho nástupcu, prv uvedeného Eduarda II.
124 Oči tam uzrú lieň a žitie smilné
Španiela s tým, čo drží českú zem ‒ a
nemá moc v nej, bo nechce vládnuť silne!
124 ‒ 126 Oči tam uzrú lieň a žitie smilné / Španiela s tým, čo drží českú zem... ‒ „Španielom“ je takmer určite Ferdinand IV. (1295 ‒ 1312), kráľ Kastílie a Leónu, vnuk Alfonza X. Múdreho (podľa jedného z najstarších komentátorov, Butiho, Dante mal mieriť tuná práve naňho, ale tento názor je už dávno vyvrátený). ‒ „Tým, čo drží českú zem,“ je švagor už spomínaného cisára Alberta, kráľ Václav II., syn slávneho Přemysla Otakara II. Na český trón Václav nastúpil po porážke a smrti svojho otca na Moravskom poli v roku 1278 (v bitke proti cisárovi Rudolfovi Habs.) a od roku 1300 získal i trón poľský. Umrel roku 1305. Dante sa zmieňuje o ňom veľmi nepriaznivo už v Očistci (VII, v. 101 ‒ 102, str. 64 a pozn. na str. 302 ‒ 303) a s takou istou charakteristikou: „jemu len lieň a rozkoš na um chodia.“ Takéto negatívne hodnotenie panovníka, ktorého nazývali jeho poddaní Dobrým a Zbožným, podnietilo niektorých bádateľov k domnienke, že si Dante zmýlil Václava II. s jeho synom Václavom III. (1305 ‒ 1306). Václavovi II., zdá sa, v očiach Danteho priťažil i fakt, že si vzal za manželku dcéru svojho otcovraha (Gutu), a môžbyť i to, že v čase okolo r. 1303 (Nogaretovho ataku na Anagni, pozri Očistec XX, v. 85 ‒ 87, str. 167 a pozn. na str. 333 ‒ 334) sa spájal s francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným.
127 Oči tam uzrú od IerusalemMa
Krivokráľa, jak dobro sa mu na I
odčítava, kým zločinov až M má!
127 ‒ 129 Oči tam uzrú od IemzalemMa / Krivokráľa... ‒ Čiže Karola II. (1289 ‒ 1309), neapolského kráľa, ktorého volali Krivým (resp. Chromým). Dante ho spomínal v Očistci (XX, v. 82 ‒ 84, str. 167, pozn. na str. 333). Zdedil i titul „jeruzalemského kráľa“, ktorý si bol kúpil jeho otec a ktorý mal hodnotu čisto „platonickú“. Tú práve využíva Dante na slovnú, lepšie povedané, na „literovú“, na hláskovú hru, keď z latinského mena mesta „Ierusalem“ vyberie prvé a posledné písmeno, aby ich číselnou hodnotou vyjadril nepomer medzi jeho dobrými skutkami (tým prisúdi číselnú hodnotu prvého písmena „I“, ktoré označovalo v rímskej abecede jednotku) a skutkami zlými (tým prisúdi posledné písmeno „M“, značiace tisíc). Účinok tejto hry sa násobí nielen na pozadí celého akrosticha vo veršoch (115 ‒ 141), ale i na pozadí jednej z premien celého zboru blažených duší v tomto nebi, ktoré utvorili aj písmeno M (pozri spev XIX., v. 94 ‒ 96) znak cisárstva (Monarchie), ktorého bol Karol II. úhlavným nepriateľom. S týmto záporným hodnotením akoby si protirečil výrok Carla Martella, syna Karola II. (pozri Raj VIII, v. 82 ‒ 83), o otcovej štedrosti. Domnievame sa, že vôbec nie. Spomínali sme už Danteho charakterizačné umenie, ktoré ani v Raji nezabúda, že hovorí o svojom otcovi syn, pričom je možné, že tá „jednotka“ zo zobáka orla mieri práve na dáky veľký čin Karolovej štedrosti.
130 Oči tam uzrú Lakomca, čo v kraji
‒ v ňom Anchízes mrel staručký sťa Nestor ‒
i krásnu zem i vládu podlo háji!
130 ‒ 135 Oči tam uzrú Lakomca... ‒ Podobnými premenami, ako predošlý kráľ Karol II. Anjouovský, prechádza v Božskej komédii aj Fridrich II. Aragónsky (1296 ‒ 1337), ktorého treba odlišovať od rovnomenného cisára Fridricha II. Hohenštaufského (1196 ‒ 1250), čo mu bol až prapradedom. Preto ho niekedy aj označujú ako Fridricha III. Narodil sa roku 1272 ako treťorodený syn aragónskeho kráľa Petra III. (pozri Očistec VII, v. 112 ‒ 114, str. 64 a pozn. na str. 303). Jeho ded, kráľ Manfréd, hrdí sa ním a jeho bratom Jakubom v Očistci ako „cťou Sicílie a cťou Aragónu“ (III, v. 116, pozn. na str. 291). No už niečo ďalej v tejto kantike nechá Dante trubadúra Sordella vysloviť nie taký lichotivý úsudok o jednom aj o druhom bratovi: „Jakub i Fridrich podedili tróny, / no nedozreli k jeho lepšej čiastke“ (čiže k statočnosti otca, kráľa Petra III.; Očistec VII, v. 119 ‒ 120). Pravda, pri tomto panovníkovi rozdielne hodnotenia nevyplývajú len z toho, že ich vyjadrujú rozličné postavy, ale predovšetkým z toho, že politický vývoj tohto kráľa najmä vo vzťahu k cisárstvu sa prudko zmenil, za čo ho, i napriek pôvodným sympatiám, Dante odsúdi nie náhodou „zobákom“ cisárskeho orla v tomto speve i v speve nasledujúcom (v. 63).

Podľa tzv. Ilarovho listu (odpísaného a citovaného G. Boccacciom), ktorého vierohodnosť po doterajších podozreniach z falzifikátu vynikajúco dokazuje príslušné heslo v Danteovskej encyklopédii (Enciclopedia Dantesca, III zv. str. 361 ‒ 363), Dante chcel pôvodne venovať tretiu kantiku, Raj, práve Fridrichovi II. Aragónskemu (pozri G. Boccaccio, Život Danteho... Preložil a poznámky napísal J. Felix. Tatran 1980, str. 575).

Tento panovník bol totiž jedným z najmocnejších a najhorlivejších stúpencov cisára Henricha VII., ktorý ho menoval v roku 1312 admirálom celej ríše. No po cisárovej smrti prestal vládca Sicílie podporovať cisársku vec v Taliansku a možno práve preto si vyslúžil i zmenu v Danteho postoji a slová odsúdenia, ktoré patria k najostrejším v celej BK. ‒ „Krásnou zemou“, kde zomrel Eneov otec Anchízes, je, pochopiteľne, Sicília (Eneida III, v. 707 a ďalšie, str. 79).

133 Rad dôkazov, jak ničotný má prestol,
tam samé skratky vpíšu v krátkej chvíli,
aby čím viacej pojal malý priestor!
136 Rad špinavstiev tam zradia mu i milí
strýco a brat, čo skvelý rod i s dvorom
a s párom korún oparohatili!
136 ‒ 138 Rad špinavstiev tam zradia mu i milí / strýco a brat... ‒ Epiteton „milí“ i ľudová forma „strýco“ sú mienené ironicky. Obaja, strýk Jakub II., kráľ Mallorky (1267 ‒ 1311), aj brat Jakub II., najprv kráľ sicílsky (od roku 1286) a potom, po smrti staršieho brata, kráľa Alfonza (roku 1291), kráľ aragónsky (zomrel r. 1327), sa spájali s Anjouovcami a s pápežom Bonifácom VIII. proti svojmu synovcovi, resp. bratovi, Fridrichovi II., ktorý napriek odporu všetkých menovaných bol s jasotom Sicílčanov korunovaný za kráľa ostrova roku 1296. „Oparohatenými“ korunami sú teda kráľovstvo mallorské a aragónske, najpravdepodobnejšie preto, že sa spájali s úhlavnými nepriateľmi cisárstva. Danteho odsúdenie Jakuba II. Aragónskeho „zobákom“ spravodlivého orla je o to príkrejšie, že tento panovník bol nazývaný sám „Spravodlivým“ a v jeho celkovom hodnotení sa od Danteho líši aj inokedy dosť súhlasný kronikár G. Villani, ktorý ho charakterizuje ako „múdreho a udatného pána“ (X, 45),
139 Rad ziel dá zrieť i Portugalec s Nórom
a všetci uzrú, ako vadne Chorvát
benátsku razbu badá v zraku chorom.
139 ‒ 141 Rad ziel dá zrieť i Portugalec s Nórom...Portugalcom je kráľ Dionýz, zvaný Roľník (1279 ‒ 1325), podporovateľ obchodu, poľnohospodárstva a zalesňovania, budúcej základne slávneho portugalského moreplavectva. Skromné správy o ňom získal Dante asi prostredníctvom svojho „prvého“ priateľa, básnika Guida Cavalcantiho. Nedá sa celkom presne určiť, prečo i tohto panovníka Dante pranieruje. Možno pre obchodovanie, ktoré Dante nemal v obľube. ‒ Nórom je kráľ Akon VII., zvaný Dlhonohý (1299 ‒ 1319), o ktorom mal Dante ešte neistejšie údaje. ‒ Chorvátom je Štefan II. Uroš Milutin (1282, podľa iných už 1276 ‒ 1321), kráľ Srbska, Chorvátska a Dalmácie; zaslúžil sa o politický i hospodársky rozvoj štátu. Razil podobné mince ako benátsky groš, čoho si všimla aj benátska Veľká rada, ktorá v roku 1282 nabádala príslušných úradníkov k dôkladnej kontrole benátskych grošov falšovaných v kráľovstve srbskom. V roku 1305 v Bologni bol súd proti niektorým veriteľom a požičiavateľom, čo zaviedli ich v meste do obehu až so štyridsaťpercentným ziskom, „vydávajúc chorvátske mince za pravé benátske“.
142 Ó, šťastný Uhor ‒ ak sa nedá zorvať
zlovládou zas ‒ aj Navarčan, ak z klieští
hôr stvorí branný hradný dvor, nie dvor vád!
142 ‒ 144 Ó, šťastný Uhor ‒ ak sa nedá zorvať / zlovládou zas... ‒ aj táto tercína predkladá interpretom značné problémy. Zdá sa poniektorým, že Dante pokračuje v irónii z predošlých veršov, vediac, že obidve krajiny sa čoskoro dostanú pod nadvládu francúzskeho kráľovského rodu Capetovcov (kráľovstvo navarské ženbou Filipa IV. Pekného s dedičkou Janou Navarskou v roku 1304) alebo ich anjouovskej vetvy (Uhorsko korunovaním kráľa Karola Roberta v roku 1308). Domnievame sa, že Danteho vzťah ku Karolovi Robertovi ako k synovi Carla Martella bol inakší než k prv menovaným panovníkom a zlovládou mieni jeho predchodcov za arpádovského rodu, prípadne i přemyslovského Václava III. Irónia nemusí pokračovať v tejto tercíne preto, že je už mimo akrosticha (LUE ‒ MOR), spínajúceho tercíny s odsúdenými panovníkmi. V každom prípade však Dante (resp. jeho „cisársky orol“) i tu kladie výstrahu, ako vyplýva z poslednej tercíny a z verša posledného.
145 Bo inak ver, že uzrie to, čo veští
Nikózia i s ľudom Famagosty,
keď pre beštiu bedáka a vreští ‒
145 ‒ 148 No inak ver, že uzrie to, čo veští / Nikózia i s ľudom Famagosty... ‒ Dve najväčšie mestá (Nikózia a Famagosta) zastupujú ostrov Kyprus, na ktorom vládol Henrich II. (1285 ‒ 1324), pochádzajúci z francúzskeho rodu, muž nemravný a ukrutný, priamo beštia, zver. Táto degradácia smerom k stále nižším mocnárom celou kompozíciou bičujúcej prehliadky panovníkov má potvrdiť základnú básnikovu tézu, že odľudšťovanie najvyšších vrstiev je zapríčinené chýbajúcou cisárskou autoritou, ktorá by plnila svoju riadiacu úlohu v živote všetkých nižších spoločenských celkov.
148 že z kruhu iných von sa nevyhostí!“

Spev dvadsiaty

1 Keď ten, čo svetlom celý svet nám zláti,
zostúpi celkom z nášho zemepása,
čím deň sa z každej jeho časti stratí,
1 ‒ 6 Keď ten, čo svetlom celý svet nám zláti... ‒ Dante a všetci stredovekí filozofi aj astronómovia sa domnievali, že hviezdy nemajú vlastné svetlo, ale že ho získavajú zo slnka. Keď teda „ten“ (Apollo, Slnko) zapadne, zažnú sa hviezdy a žiaria jeho odrážaným svetlom.
4 nebo, čo prv len z neho zažíha sa,
zasvitne zasa jasom našej zemi
v premnohých svetlách, v ktorých jedno jasá.
7 Tento jav neba v myseľ prenikne mi,
keď zrazu v znaku vojvodcov a sveta
blahoslavený zobák zazriem nemý,
7 ‒ 12 Tento jav neba... ‒ Už Benvenuto z Imoly, jeden z prvých komentátorov Božskej komédie (narodil sa začiatkom 14. storočia a zomrel roku 1388; komentár dokončil okolo r. 1379 ‒ 1380), upozorňuje na krásu a presnosť prirovnania obsiahnutého vo veršoch 1 ‒ 12, pretože, „po prvé, ako všetky hviezdy prijímajú svetlo od slnka, tak ho všetky tieto duše prijímajú od orla; po druhé, tak ako pri slnečnom žiarení na našej pologuli sú všetky hviezdy skryté a pri jeho zájdení sa všetky zjavia, tak všetky duše zmĺkli, kým orol hovoril, a všetky začali spievať a žiariť, keď zmĺkol orol“.
10 bo živé svetlá, čo vždy viac v ňom svietia,
začnú spev tak, tak začnú hlaholenia,
že krehký duch si ich už nepamätá.
13 Ó, sladká láska, v úsmev zahalená!
Ako ti pláli v tamtých flautkách krásy,
z nich sa len sväté myšlienky v dych menia!
16 Keď už tie žiarne klenôtky, tie jasy,
v nich šiesta hviezda plá jak v aureole,
zhasili svoje anjelíčie hlasy,
16 ‒ 21 Keď už tie žiarne klenôtky, tie jasy, / v nich šiesta hviezda plá... ‒ Šiestou hviezdou je Jupiter; duše na nej prirovnal k „rubínčekom“ Dante už na začiatku XIX. spevu (v. 4).
19 zdalo sa mi, že čujem šumieť dole
z brál jasný prúd, čo z bralia padá v bralie
a javí hojnosť žriedla na vrchole.
22 Jak citara, čo v krku dokonale
stvárni svoj zvuk, či ako nadýchnutý
vzduch sformuje sa v dierach na píšťale,
22 ‒ 27 Jak citara... ‒ Prirovnanie k citare v súvislosti so zvukom orla sa zjaví i na konci spevu, zasa v spätosti s mihaním žiary dvoch jeho svetiel nad okom, akoby podfarbujúcim jeho slová (v. 142 ‒ 148).
25 tak som čul tu i videl v zbožnom hnutí
šumenie orla vystupovať nahor
po jeho krku, akoby bol dutý.
28 V ňom vznikal hlas a k zobáku hor tiahol,
kde tvorila sa reč tak spravodlivá,
že v srdce túžba vpísala jej hlahol:
31 „V tú moju časť, čo do slnka sa vrýva
v pozemských orloch,“ tak hneď hovorí mi,
„teraz nech zrak tiež uprene sa díva,
31 ‒ 32 „V tú moju časť, čo do slnka sa vrýva / v pozemských orloch... ‒ Podľa všeobecnej mienky v Danteho časoch vládal orol ako jediný tvor hľadieť uprene do slnka (pozri spev I, v. 48). Okrem starších prameňov a súdobých bestiárov mohol Dante poznať tento názor aj z Lukánových Farsalií (IX, v. 902 ‒ 906).
34 bo z plameňov, čo tvar si tvorím nimi,
tie, z nich mi hore v hlave oko horí,
sú v svojich triedach tvormi najvyššími!
37 Ten, ktorý v oku zorničku mi tvorí,
bol velepevcom Presvätého Ducha
a nosil archu z dvora v ďalšie dvory.
37 ‒ 42 Ten, ktorý v oku zorničku mi tvorí... ‒ Čiže biblický kráľ Dávid, autor Žalmov, pri speve ktorých sprevádzal sa hrou na citare (pozri prirovnanie s citarou vo v. 22 ‒ 27 a vo v. 142 ‒ 148). Prenášal archu úmluvy z Gabaonu (resp. Gabay) do Gethu a potom z Gethu do Jeruzalema (porovnaj Očistec X, v. 55 ‒ 69, str. 84 ‒ 87 a pozn. na str. 310). ‒ Ak v predošlom speve zlí panovníci Danteho doby boli usporiadaní tak, aby deväť tercín (v. 115 ‒ 141) utváralo akrostich MOR (v origináli LUE), tuná zas prehliadka spravodlivých panovníkov minulosti sa vyznačuje metricko-syntaktickou figúrou, opakovaním zvratu „Teraz už vie“ (v origináli „Ora conosce“) v každej z párnych tercín až po verš 72.
40 Teraz už vie, že za spev ‒ v ňom sa tucha
z neba späť k nebu s jeho vznetom vzpína ‒
odmena tu mu menšia neprislúcha.
43 Z piatich, čo v kruhu obočie mi činia,
ten, ktorý mi je najblíž pri zobáku,
vdovičku tešil nad stratou jej syna.
43 ‒ 48 ... vdovičku tešil... ‒ Cisár Traján. Táto epizódka sa spomína tiež v X. speve Očistca (v. 73 ‒ 93, str. 87 ‒ 88 a pozn. na str. 310) a vráti sa k nej orol znovu vo veršoch 106 ‒ 117 tohto spevu.
46 Teraz už vie: žiť bez Krista až akú
cenu to chce! Než dospel tuná k stavu
najsladšiemu, ju znal aj pri opaku!
49 A ďalší z nich, čo zdobí moju hlavu
v tom oblúku, v ňom nad okom je strieška,
oddialil smrť! Až tak mal ľútosť pravú.
49 ‒ 54 A ďalší z nich, čo zdobí moju hlavu... ‒ Biblický kráľ Ezechiáš, ťažko chorý a upozornený prorokom Izaiášom na skorú smrť, si vyprosil jej odklad o pätnásť rokov (Druhá kn. Kráľov, XX, 1 ‒ 11).
52 Teraz už vie: ak večný súd aj mešká,
nezmení sa, keď hodna prosba v niekom
zajtrajší čas tam dole spraví z dneška!
55 Ďalší, ten z vďaky k pastierovi s liekom
‒ pre dobrý cieľ, čo dáva však zlé plody ‒
so zákonmi i so mnou stal sa Grékom.
55 ‒ 60 Ďalší, ten z vďaky k pastierovi s liekom... ‒ Cisár Konštantín premiestnil svoje sídlo do Byzantu („stal sa Grékom“), aby prenechal Rím pápežovi z vďaky za to, že ho tento (Silvester I.) uzdravil z malomocenstva. Dante viac ráz odsúdil tzv. Konštantínov dar (napr. Peklo XIX, v. 115 ‒ 117,str. 159 a pozn. na str. 385; Očistec XXXII, v. 124 ‒ 129, str. 273 a pozn. na str. 359), v ktorého pravosť veril (až v XV. storočí humanista Lorenzo Valla dokázal, že ide iba o legendu). Hoci Dante i v tomto speve pokladal Konštantínovu donáciu za prapríčinu neporiadku a skazy sveta, predsa práve tuná najjasnejšie vyjadrí i to, že dobrý úmysel, s ktorým cisár daroval majetky s časťou svetskej moci pápežovi a pre ktorý nevidel zlé následky tejto donácie, dostačil, aby neublížil jeho spáse. Jednako, už v samom zvrate, že „stal sa Grékom“ (spolu i s prenosom „orla“, čiže cisárskej moci na východ) je obsiahnutá určitá výčitka, lebo podľa Danteho stále sídlo cisára má byť v Ríme.
58 Teraz už vie, že zlo ‒ ním navždy vhodí
svet do ruín čin jeho dobrotivý ‒
samému jemu neprináša škody!
61 Ten tam, kde oblúk sa už nadol kriví,
bol Viliam: tá ríša plače za ním,
čo lká, že Karol s Fridrichom sú živí!
61 ‒ 65 Ten, tam, kde oblúk sa už nadol kriví, / bol Viliam... ‒ Viliam II. Dobrý (1166 ‒ 1189), kráľ Sicílie a Apúlie, posledný z rodu normanských Altavillovcov. Keďže bol bezdetný, súhlasil, aby si jeho teta Konštancia (pozri Raj III, v. 109 ‒ 120) vzala za muža Barbarossovho syna Henricha VI., budúceho cisára, čím sa Palermo, najmä za vlády ich syna, cisára Fridricha II., stalo centrom celej rímskej ríše. Viliama II. ospevujú súdobí kronikári a literáti ako panovníka spravodlivého, štedrého a pokojamilovného, za ktorého vlády život na Sicílii bol akoby „život v pozemskom raji“, podľa slov Ottima, jedného z najstarších komentátorov BK. Oproti tomuto dobrému panovníkovi stavia zlovládu Karola Anjouovského v južnom Taliansku a Fridricha II. Aragonského (oboch už odsúdil v predošlom speve, vo v. 127 ‒ 135), medzi ktorých bolo rozdelené jeho kráľovstvo.
64 Teraz už vie, jak v nebi milovaným
je spravodlivý kráľ ‒ a na trblete
dáva to poznať prudkým jagotaním.
67 Kto veril by tam dole v bludnom svete,
že Rífeus tu leje žiaru vľúdnu,
keď sa jak piaty vpája v svetlá sväté?
67 ‒ 72 Kto veril by tam dole v bludnom svete, / že Rífeus... ‒ Rífeus, resp. Ripeus je postava i Vergiliovej Eneidy (II, v. 339, 394, 425 ‒ 427). Padne pri márnej obrane Tróje, keď už do nej vnikli Gréci. Pre zaradenie tohto inak matného hrdinu medzi najväčších a najspravodlivejších panovníkov rozhodla zrejme Vergiliova charakteristika. „Z Trójčanov on dbal / najväčšmi na spravodlivosť, on vždy dodržal zákon“ (Eneida, str. 44. Prel. V. Bunčáková a P. Bunčák).
70 Teraz už vie, jak prehlbokú studňu
má Božia milosť, viacej než kto iný,
hoc jeho zrak tiež nedohliadne ku dnu!“
73 Jak škovránok, keď vzletí do výšiny,
v nej spieva prv a potom umlkáva
poslednou slasťou, čo ho šťastným činí,
73 ‒ 78 Jak škovránok... ‒ Všeobecne sa súdi, že k tomuto obrazu sa inšpiroval Dante povestnou básňou trubadúra Bernarta de Ventadorn „Can vei la lauzeta mover...“ (Keď vidím hýbať škovránka), ktorá zanechala ozveny v talianskej poézii aj pred Dantem (Bondie Aiutati). Je to tretie prirovnanie „orla“ k inému vtákovi (sokolovi, XIX. spev, v. 34 ‒ 39; k bocianici tamže, v. 91 ‒ 96).
76 tak sa tá pečať zdala mi, tá sláva
večitej slasti, z vôle jej, jej kvôli,
každá vec takou, akou je, sa stáva.
79 Hoc na mne stopy pochyby zrieť boli
jak farba na skle, ktorá sa s ním spári,
jej váha viac mi váhať nedovolí
79 ‒ 84 „Som dobre čul tie veci vari?“ ‒ Pochybu Danteho vyjadrí opäť orol vo v. 100 ‒ 102.
82 a z úst: „Som dobre čul tie veci vari?“ ‒
vyrazí celou silou nečakane,
že vôkol zrel som vzbĺknuť svätožiary!
85 Požehnanému znaku ‒ keď mu vzplanie
zrak najprudšie ‒ až z pŕs sa slová derú,
aby skôr skončil moje čudovanie:
88 „Vidím, že veríš v moju reč, hoc šerú,
keďže ju vravím; no um puká stenom,
ako je možné, čomu dáva vieru!
91 Konáš jak ten, kto pozná vec len menom,
no iba s Iným v podstatu jej siaha,
ak zjaví mu ju, ukrytú prv tieňom.
94 Násilie znáša rajská ríša blaha,
ak láska vrelá, živá nádej tryská
z duše až tak, že Božiu lásku zmáha.
97 Nie však jak mečom na muža muž blýska!
Víťazí tým, že sama chce byť jatá,
a jatá triumf láskavosťou získa!
100 Tá prvá duša z obočia a piata
budia tvoj div, bo duša tvoja myslí,
že pohania kraj anjelský tu zlátia!
100 ‒ 105 Tá prvá duša z obočia a piata / budia tvoj div... ‒ Orol uznáva oprávnenosť Danteho údivu, veď sám mu v predošlom speve tvrdil (v. 103 ‒ 105), že bez viery v Krista nik nevstúpil do raja, a tu zrazu mu predstaví dvoch pohanov na najvyšších miestach! Gradovaná dramatickosť zdanlivých protirečení má zdôrazniť Dantemu, ako „dramatickej postave“, orlovo tvrdenie z predošlého spevu, že mnohí Etiópčania a Peržania (čiže pohania) budú spáse bližší než súdobí kresťanskí panovníci (pozri v. 109 ‒ 114).
103 No ony ako kresťanky z tiel vyšli
vinúce sa k tým nohám v pevnej viere,
čo mali zvisnúť, i čo z kríža zvisli.
106 Pretože prvá z pekla, kam sa berie
málokto rád, sa naspäť vráti v telo,
doň živá nádej roztvorí jej dvere!
106 ‒ 117 Pretože prvá... ‒ Prvou dušou z orlovho obočia je cisár Traján (v. 43 ‒ 46). Narodil sa r. 53 v Španielsku a zomrel roku 117 na Sicílii (v Selinunte). Podľa legendy, ktorá našla svoj odraz aj v najstaršej talianskej umeleckej próze, v Novelline (novela 69), pápež Gregor Veľký dojatý Trajanovým milosrdenstvom voči vdovičke (pozri Očistec X, v. 73 ‒ 93, str. 87 ‒ 88, pozn. na str. 310) a naplnený veľkou nádejou v účinnosť svojich modlitieb vyprosí Trajanovi vzkriesenie, aby si druhým, už kresťanským životom získal spásu. Domnievame sa, že Dante pri umiestnení Trajana a Rífea a na obočie orla okrem rozdielneho časového momentu berie do úvahy ‒ vzhľadom k viere v „nohy, čo mali zvisnúť, i čo z kríža zvisli“ (v. 104 ‒ 105) ‒ aj miesto ich narodenia: u Trajana európsky západ (Španielsko) a u Rífea východ až v Ázii (Trója); teda aj zemepisne krajné body, pokiaľ ide o miesta pôvodu u všetkých uvádzaných najspravodlivejších panovníkov.
109 Tá živá nádej, ktorá k Bohu vrelo
prosila s takým vznetom prenikavým,
že vo vzkriesenej srdce hnúť sa smelo!
112 A slávna duša, o ktorej tu vravím,
už v tele späť, v ňom bola len čas krátky,
uverí veň, čo záchrancom je pravým!
115 A uveriac, tak láskou naostatky
sa rozblčí, že druhá smrť už plne
ju očistí a vnesie sem, v raj sladký.
118 Druhá už v svete ‒ z milosti čo hrnie
sa z hĺbok studne, v ktorej nedohliadla
nijaká bytosť až k jej prvej vlne ‒
118 ‒ 126 Druhá už v svete ‒ z milosti, čo hrnie / sa z hĺbok studne... ‒ Ak pri Trajanovi sa Dante mohol opierať o súdobé legendy, spása Rífea ‒ literárnej postavy ‒ je už dielo samého Danteho. Nemožno v tom nevidieť ‒ okrem iných momentov ‒ aj hold Vergiliovi, jeho Eneide.
121 k spravodlivosti takú lásku kládla,
že Boh jej v zrak lial milostí priam prúdy,
až našu spásu budúcu v ňom zhliadla!
124 Uveriac v ňu, smrad pohanstva a bludy
nezniesla viac, ba s jasom svetlonosa
kárala za ňu poblúdených ľudí.
127 Oné tri panie krstom si ju zrosia
(s nimi prv pravé kolo vodilo ťa)
tisíc liet skôr, než dolu krstilo sa!
127 ‒ 129 Oné tri panie... ‒ Čiže Láska, Nádej, Viera, ktoré sprevádzali Danteho pri pravom kolese mystického voza v Očistci (XXIX, v. 121 ‒ 129, str. 248 a pozn. na str. 354).
130 Ó, predurčenie! V akých diaľkach motá
sa zrak, keď koreň chce ti hmatať tmami
a Prapríčina nepozná sa tota!
132 ... tota. ‒ Dante tu použil to isté latinské slovo (celá) ako v siedmom speve (v. 85), rovnako v rýmovej polohe („Keď príroda sa prehreší vám tota“).
133 Vy, smrteľníci, buďte s úsudkami
opatrní, bo nám, čo Boha zrieme,
nám nie sú všetci vyvolenci známi.
136 A je nám sladko pri neplnom vjeme,
bo naše dobrá v dobre tom sa jemnia,
že, čo chce Boh, aj my to isté chceme.“
139 Tak božský znak, nech celkom zbaví temna
môj krátky zrak a oči sa mi čistia,
dal mi liek sladký, určený tam pre mňa.
139 ‒ 141 Tak božský znak... ‒ Cisársky orol.
142 Jak dobrý spev, čo dobrý citarista
sprevádza kmitom struny prelahodne,
čím sladkosť spevu stúpa dozaista,
142 ‒ 148 Jak dobrý spev, čo dobrý citarista / sprevádza... ‒ Orlovu reč sprevádzajú zhodne mihaním svojich žiar duša cisára Trajána a Trójana Rífea. Motív citary sa zjavuje na začiatku (v. 24) i na konci spevu a latentne je prítomný i vo v. 37 ‒ 42.
145 tak ‒ pokým vravel ‒ videl som pláť zvodne
aj to aj ono požehnané svetlo
a ‒ jak dve oči mihajú sa zhodne ‒
148 ich vzplanutie vždy so slovom sa stretlo.

Spev dvadsiaty prvý

1 Už zas môj zrak v tvár panej dušou celou
sa upieral i celá moja vôľa,
veď okrem nej som nemal iných cieľov.
4 A tu jej tvár už bez úsmevu bola,
bo: „Úsmev môj,“ mi riekla, „by ťa splienil
jak Semelu, čo ľahla do popola.
4 ‒ 6 A tu jej tvár už bez úsmevu bola... ‒ Tu na rozdiel od predošlých prechodov z jednej nebeskej sféry do ďalšej, kde sa postupne zväčšovala žiara i krása jej úsmevu (pozri Raj II, v. 28; V, v. 94 ‒ 96; VIII, v. 13 ‒ 15; XVIII, v. 55 ‒ 57), Beatrice zrejme (ako to vyplynie z nasledujúcich veršov) nezažiari oveľa prudšie, hoci vstúpia s Dantem na ďalšiu, poslednú vtedy známu planétu, na hviezdu Saturn. ‒ Semela, dcéra tébskeho kráľa a Jupiterova milenka, si žiadala na zlú radu žiarliacej Junóny od vládcu bohov a ľudí dar, ktorým jej mal dokázať, že je skutočne Jupiterom. Keď jej bol prisľúbil čokoľvek, o čo poprosí, chcela, aby sa jej zjavil v plnom jase ako pri milovaní s Junónou. Hoci sa Jupiter usiloval zmierniť svoj obrovský lesk, ako len vládal, i tak jeho blesky Semelu spálili na popol (pozri Ovidiove Metamorfózy, III, v. 307 ‒ 399. ‒ Prel. I. Šafár. Tatran 1979, Str. 63 ‒ 64).
7 Zrel si lesk mojej krásy, jak sa menil
v paláci večnom vášho Veľvladára,
kde každý schod vždy viac ju rozplamenil?
10 Ak tu len chvíľku plne vzplá jej žiara,
celú moc tvoju smrteľnú v tej chvíli
spáli jak blesk, čo šľahne do konára!
13 Na siedmy jas sme sem už vystúpili,
čo pod horúcou hruďou Leva nadol
vyžaruje s ním pomiešané sily.
13 ‒ 16 Na siedmy jas sme sem už vystúpili... ‒ Čiže na Saturn, ktorý je práve v konjunkcii so súhvezdím Leva. „Chladná“ hviezda Saturn, symbol kontemplácie, spája sa tu s „horúcosťou“ súhvezdia, symbolizujúceho horlivosť (N. Sapegno).
16 Hľaď, abys’ myseľ za zrakom hneď kládol
do toho tvaru, čo sa k nám už znáša,
aby si v tomto zrkadle ho zhliadol!“
16 ‒ 18 Hľaď, abys’ myseľ za zrakom hneď kládol / do toho tvaru... ‒ Beatrice týmito slovami predznačuje, že sa z vyššej sféry približujú blažené duše na Saturn, nazvaný tu „zrkadlom“ a vo v. 25 zas „krištáľom“, a vyzýva Danteho, aby o videnom premýšľal.
19 Kto vedel by, jak očiam sladká paša
v blaženom vzhľade chutí v nadoblačne,
keď zrak, jej kvôli, inam sa už vznáša,
19 ‒ 24 Kto vedel by, jak očiam sladká paša / v blaženom vzhľade... ‒ Vo vzhľade Beatrice, ktorú u nás už Hviezdoslav prekladal ako „Blaženu“. Sladkú pašu na jej vzhľade si Dante začne vyvažovať poslušnosťou k jej želaniu.
22 znal by, jak hneď ju uposlúchnem vďačne
a jak duch, verný rajskej sprievodkyni,
jedno si druhým vyvažovať začne.
25 V krištáli čírom, ktorý cez výšiny
obieha svet s tým menom, čo mal vladár,
pod ním prv mŕtve boli zlá a viny,
25 ‒ 30 V krištáli čírom, ktorý cez výšiny / obieha svet s tým menom, čo mal vladár... ‒ Čiže planéta Saturn, pomenovaná podľa Jupiterovho otca, za jeho vlády panoval podľa antickej mytológie „zlatý vek“ (Ovidiove Metamorfózy I, str. 17; porov. tiež Peklo XIV, v. 94 ‒ 96, str. 119 a pozn. na str. 360 ‒ a Očistec XXVIII, v. 139 ‒ 144, str. 239 a pozn. na str. 352). Práve vo vladárovi „zlatého veku“ možno vidieť aj básnický podklad „zlatistého“ rebríka (v. 28), ktorý sa, pravda, opiera o biblický Jakubov rebrík (Gen. XXVIII, 12), v stredoveku všeobecne pokladaný za symbol rozjímania o nadpozemských veciach. Na túto súvislosť upozorňuje sám Dante v nasledujúcom speve (Raj XXII, v. 70 ‒ 72).
28 zlatistý rebrík v lúčoch plál ‒ a stadiaľ
videl sa mi hor dvíhať do výšavy
až tak, že zrak mu na vrch nedohliadal.
31 Po stupňoch stekal taký jagotavý
prúd žiar, že všetky svetlá tisíceré,
čo nebo má, som myslel, tu ich javí.
34 Jak kŕdeľ strák, keď strácajú sa šeré
hmly nad ránom, a hneď, či za čas krátky
hne sa hor z hniezd, by zhrial si chladné perie:
34 ‒ 39 Jak kŕdeľ strák, keď strácajú sa šeré / hmly nad ránom... ‒ Obraz prevzatý zo života strák (podľa iných komentátorov slovo „pola“ použité v origináli znamená „vranu“). Možno jednou z ciest k riešeniu dlhodobého problému bádateľov by mohlo byť zistenie farby, akú mal odev kamaldulských mníchov (odnože benediktínskej rehole, k nej patril i hrdina tohto spevu Peter Damián) či benediktínov vôbec (v nasledujúcom speve bude vystupovať sám zakladateľ tejto učenej rehole); v každom prípade, ako sa domnievame, čierna farba vtákov sa musí okrem iného brať v súvislosti s bezúsmevnosťou Beatrice a tlmením jasu v celej tejto „rozjímavej“ sfére a v protiklade so „zlatistým rebríkom“. Podľa N. Sapegnu slovo „pola“ sa používalo v poézii Danteho doby aj v prenesenom význame pre čiernu alebo aspoň tmavo odetú ženu.
37 časť letí preč a nevráti sa spiatky,
časť vráti sa, len zmáva párom krídel,
a časť ich krúži ako dáke hliadky ‒
40 na taký spôsob schádzať sa mi videl
iskriaci roj, keď jednotlivé stupne
ho zdŕžali pri ceste z horných sídel.
43 Zjasá z nich ten, čo tak sa ku mne upne,
až vravím si: ‚Zriem v tebe vrieť plam lásky,
že div tvoj zjav sa z žiary nevylúpne!‘
43 ‒ 45 Zjasá z nich ten, čo tak sa ku mne upne, / až vravím si... ‒ Ako vyplynie z verša 121, ide o Petra Damiána.
46 Nevydala však pani ani hlásky,
hoc vždy ma k reči zvala prv; nuž k zdroju
svetla sa dívam radšej bez otázky.
49 No len čo zhliadne k môjmu nepokoju
v pohľade Toho, ktorý všetko zhliada,
riekne mi: „Rozviaž vrelú túžbu svoju!“
52 Nuž ja: „Nie moja zásluha ťa žiada
o odpoveď, keď duch môj sa ťa pýta ‒
lež pre tú, čo mi povolenie vkladá,
55 blažená duša, v svojej slasti skrytá,
prosím ťa, zjav mi z vlastnej svojej vôle
príčinu, čo tak priblížila mi ťa.
58 A povedz, prečo v tomto rajskom kole
už sladká hudba neoblažuje ma,
čo znela mi tak zbožne v kruhoch dole.“
61 „Jak zrak ‒ i sluch máš smrteľný: nuž, nemá
hudba i spev tu preto nezaznie ti,
prečo tvár panej,“ riekne, „úsmev nemá!
61 ‒ 63 „... prečo tvár panej,“ riekne, „úsmev nemá!“ ‒ Pozri pozn. k veršu 4 a nasledujúcim.
64 Preto som rýchlo šiel cez rebrík svätý,
abys’ čul skôr, jak oslava ti zvučí
hlasom i jasom, ním som zaodetý.
67 Nie z väčšej lásky však môj let bol prudší,
veď rovnaká i väčšia láska prúdi,
ako sám vidíš, tuná v mnohom lúči!
70 Lež Veľláska, čo nás jak slúžky budí
poslúchnuť Radu, riadiacu beh sveta,
každej, jak zrieš, tu inú rolu vsúdi.“
73 A nato ja: „Zriem dobre, lampa svätá,
jak voľná láska stihne v tomto hrade
s Prozreteľnosťou večnou hneď byť spätá;
76 no to je to, v čom stojím pri záhade:
predurčenie s tou rolou láskodarnou,
prečo sa z družiek tebe samej kladie?“
79 Reč svoju ešte neskončím, už žiarnou
postavou hne, os majúc v svojom strede,
a točí sa tak ako rýchly žarnov,
82 keď láskou z nej mi znie hlas odpovede:
„Sám Boží lúč až s takým zaostrením
v lúč môj, v ňom som jak v útrobách, sa vedie,
85 že jeho moc, už spätá s mojím zrením,
nado mňa tak ma dvíha výš, že zhliadam
najvyššiu bytosť, z nej je odvodeným.
88 Z neho je slasť, ňou v toľký žiar sa vkladám;
len takto zrakom, čo sa s jasom spári,
jasnosti plamu vyrovnať sa vládam.
91 No serafín, čo v nebi najviac žiari
i najhlbšie zrie v Boha vo vysoku,
odpoveďou ťa tuná neobdarí,
91 No serafín. čo v nebi najviac žiari / i najhlbšie zrie v Boha vo vysoku... ‒ Pozri spev XXVIII, v. 98 ‒ 102.
94 bo duch tvoj v priepasť takú prehlbokú
večitých stanov k dnu sa púšťať chce tu,
čo odňatá je smrteľnému oku.
97 Keď späť sa vrátiš k smrteľnému svetu,
oznám mu to, nech uzdy nad uzdy má
pre kroky s túžbou v túto výšku vzpätú.
100 Mysle, čo tuná žiaria, dole dymia!
Nuž, kam hnúť nesmie nebo kroky svoje,
úbohá zem sa na let podujíma?“
103 Keď takto skrotí moje nepokoje,
nedám viac miesta otázkam nie vhodným,
a iba skromne sa ho spýtam, kto je.
106 „V strede dvoch brehov italských, blíž k rodným
pahorkom tvojim, pne sa na nebesá
horstvo až tak, že hromy bijú pod ním ‒
106 ‒ 108 V strede dvoch brehov italských, blíž k rodným / pahorkom tvojim... ‒ Jedným brehom sa rozumie Tyrrhenské a druhým Jadranské (Adriatické) more. Rodnými pahorkami sa myslia vrchy okolo Florencie.
109 a tvorí hrb, čo Catriou tam zve sa,
kde pustovňa sa díva na oblohu,
keď iba v jednej bohoslužbe plesá.“
109 ‒ 111 a tvorí hrb, čo Catriou tam zve sa, / kde pustovňa sa díva na oblohu... ‒ Vysokým horstvom, spomínaným v predošlej tercíne, sú Apeniny na pomedzí Toskány a Mariek, v ktorých Monte Catria, týčiaci sa medzi mestami Pergola a Gubbio, pripomína svojím pretiahnutým tvarom hrb a patrí k ich najvyšším vrcholom (1 700 m). Pustovňou je Monastero di Fonte Avellana, kláštor, ktorému dal meno potok Avellana, tam prameniaci. Podľa vierohodnej tradície v kláštore mal pobývať nejaký čas i Dante ako v jednom zo svojich útočíšť počas vyhnanstva.
112 Tak začal mi už tretiu svoju slohu
a pokračujúc, povedal: „V tej stráni
stávam sa takým pevným v službe Bohu,
115 že olej z olív k strave si ma chráni
poľahky znášať páľavy i mrazy
a šťastne čas svoj tráviť v rozjímaní.
118 Z kláštora toho dávali sem kňazi
úrodu hojnú; dnes je hrdza na ňom,
že skoro vyjde navrch, jak sa kazí.
121 ‒ 123 V tých miestach som bol Petrom Damiánom, / kým „Peter Hriešnik“... ‒ Peter Damián, ktorého tu Dante predstavuje, narodil sa v Ravenne okolo roku 1007, študoval slobodné umenia a právo, vyučoval na školách v Ravenne a Faenze, venoval sa i právnickému povolaniu, pri ktorom si zhonobil slušný majetok, no po duševnej kríze vstúpil tridsaťročný do kláštora Fonte Avellana, kde bol zvolený za opáta a roku 1057 proti svojej vôli získal i hodnosť kardinála s biskupstvom v Ostii (na to naráža vo verši 125). Čoskoro vstúpil opäť do kláštora ako obyčajný mních. Zomrel vo Faenze r. 1072. Zanechal množstvo rozpráv, kázní, listov, básní. Danteovskí bádatelia sa líšia v názoroch na bezprostrednú básnikovu znalosť Damiánových spisov; najnovšie sa pripúšťa, že z nich poznal aspoň časť, najmä tú, kde útočí prudko na okázalosť pápežského dvora, čo, ostatne, korešponduje i so záverom XXI. spevu Raja. Najväčším problémom však zostáva, či Dante odlíšil, alebo naopak zlúčil túto postavu s ďalšou, takmer rovnomennou osobou, s Pietrom degli Onesti (1040 ‒ 1119), ktorý založil kláštor Svätej Márie v Prístave (Sancta Maria in Portu, teda „našej Panej nad Jadranom“, v. 123) v roku 1096, teda až vyše dvadsať rokov po smrti Pietra Damiána. V Danteho časoch i neskôr, ako to vidno i z Petrarcových i Boccacciových spisov, sa tieto dve postavy spájali v jednu. Zdá sa, vďaka tomu, že Peter Damián na konci svojich listov sa podpisoval zo skromnosti ako „Peter Hriešnik“ a na hrobe druhého Petra (degli Onesti) v kláštore nad Jadranom bol v nápise takisto uvedený prívlastok „hriešnik“: Hic situs est Petrus Peccans cognomine dictus. (Tuná je zložený Peter, čo prímením Hriešnik bol zvaný.) V priebehu storočí sa utvorilo (podľa M. Barbiho) asi dvadsať rozmanitých výkladov, z ktorých však najdôležitejšie zostávajú dva; podľa prvého výkladu Danteho znalosť neprevyšovala v tomto bode všeobecnú znalosť jeho doby; podľa druhého výkladu Dante na základe dôkladného poznania diela i života Pietra Damiána chcel túto chybu napraviť a odlíšiť dve rozdielne osoby. V origináli totiž majú obidva prvé verše zvukovo rovnakú podobu slovesa „bol som“ (resp. „bol“): záleží na tom, či sa za slovo „fu“ dá apostrof i vo verši druhom ako v prvom, kde toto slovo „fu’“ znamená „bol som“: In quel loco fu’io Pietro Damiano, / e Pietro Peccator fu’nella casa / di Nostra Donna in sul lito adriano. ‒ Pri preklade sme sa priklonili k prvému výkladu, hoci s definitívnou platnosťou nemožno vylúčiť ani výklad druhý (čiže potom by preklad mal znieť: „V tých miestach som bol Petrom Damiánom, / kým meno „Hriešnik“ tomu tam sa dalo, / kde dom má naša Pani nad Jadranom.“). Pre zaujímavosť uveďme, že Život Petra Damiána získal pre Petrarcu Boccaccio v Ravenne. (Leo Deuel, Odkazy vekov. Prel. V. Krupa. Vyd. Slov. spis. 1969. Str. 27.)
121 V tých miestach som bol Petrom Damiánom,
kým, ‚Peter Hriešnik‘, meno sa mi dalo
až v dome Našej Panej nad Jadranom.
124 Už smrteľného žitia mal som málo,
keď nemohol som uhnúť od klobúka,
čo zo zlých k horším sadá vytrvalo.
124 ‒ 126 Už smrteľného žitia mal som málo, / keď nemohol som uhnúť od klobúka... ‒ Určitú Danteho neistotu v presných životopisných údajoch Petra Damiána by mohli potvrdzovať i tieto verše, keďže za kardinála-biskupa ostijského bol vyvolený roku 1057, čiže nie tak málo, ale až 15 rokov pred smrťou; ďalším anachronizmom v druhom verši je označenie kardinálskej hodnosti „klobúkom“, ktoré sa datuje až rokom 1252. Upozorňuje na to N. Sapegno a český i ruský preklad v príslušných poznámkach.
127 Kefas i s Vázou Ducha vošli dnuká
bosí a hockde brali proti hladu
to, čo im dala pohostinná ruka!
127 Kefas i s Vázou Ducha vošli dnuká / bosí a hockde brali proti hladu / to, čo im dala pohostinná ruka! ‒ Kefas je po grécky Peter, čiže Skala (Ján, I, 42), kým Vázou Ducha sa nazýval apoštol Pavol (pozri Peklo II, v. 28, str. 18 a pozn. na str. 304). Táto tercína vyjadruje protiklad chudoby a skromnosti apoštolov s prepychom a bohatstvom ich súdobých nástupcov, opisovaných v nasledujúcich tercínach.
130 Dnes pastieri krok ledva na zem kladú:
tu podpierať, tam zas ich ťarcha celá
musí sa niesť a tam zas dvíhať vzadu.
133 Ich plášte sú tak široké i telá,
že dvoje zvierat vidno spod ich koží!
Ó, Trpezlivosť, strpíš až tak veľa?!“
136 Zriem na ten hlas, jak celý zástup Boží
z rebríka vzplá, a skrúžiac k nám, tak planie,
že každým kruhom sa mu krása zmnoží.
139 Okolo tohto každý z nich si stane;
no krik, čo dá s tak vysokánskym tónom,
že preňho zem už nemá prirovnanie,
142 ja nechápem ‒ až tak ma zmáha hromom!

Spev dvadsiaty druhý

1 Od údesu sa k očiam sprievodkyne
stočím sťa chlapča k milovanej skrýši,
k nej s dôverou vždy najväčšmi sa vinie;
4 a tá, jak mať, ju nik v tom neprevýši,
keď bledosť synka ihneď privolá ju
a hlas jej takmer bezduchého stíši,
7 mi riekla: „Nevieš, že tu hľadíš k raju,
a nevieš aj, že celý raj je svätým
a z dobrých snáh v ňom činy vyvierajú?
10 Už vieš, až jak by ťa bol zničil predtým
úsmev a spev s tým stále vyšším tónom,
keď od kriku si skoro pred omdletím!
10 ‒ 12 Už vieš, až jak by ťa bol zničil predtým / úsmev a spev s tým stále vyšším tónom... ‒ Pozri pozn. k spevu XXI, v. 4 ‒ 6.
13 No nech bys’ bol čul prosby v kriku onom,
už by si znal, že tých tam pomsta stretne
a že ju uzrieš tam pred svojím skonom.
14 ‒ 15 ... už by si znal, že tých tam pomsta stretne... ‒ Podľa niektorých, už najstarších komentátorov (Benvenuto a Buti), by tu mala byť skrytá narážka na povestnú „facku“ pápežovi Bonifácovi v Agnani od vyslanca Filipa IV. Pekného, G. Nogareta (7. sept. 1303). V dôsledku tohto pokorenia pápež zakrátko zomrel. Podľa iných bádateľov tu má ísť o neskoršie škandály a pohromy, stíhajúce pápežskú kúriu v Avignone.
16 Neskoro, ani priskoro však, netne
meč odtiaľto; len rýchly zdá sa vinám,
a pozdný tým, čo chcú, nech skorej zlietne.
19 Ale už hľaď, kto kráča oproti nám,
bo jasných duchov zbadáš v blízkej diali,
ak ‒ ako vravím ‒ oči stočíš inam.“
22 Stočil som ich, jak si jej slová priali,
a uzrel som sto sférok, čo sa v roji
navzájom vždy viac lúčmi skrášľovali.
25 Stál som jak ten, kto s hrotom túžby stojí,
no bez otázky stláča ho vždy dolu,
bo sa až tak jej prílišnosti bojí.
28 Vtom zblížila sa najväčšia a spolu
najžiarivejšia z oných skvúcich perál
a sama sebou skojila mi vôľu.
31 „Ak v lásku tak ‒ jak ja ‒ tvoj zrak by zieral,
čo medzi nami,“ čul som z nej, „tu horí,
sotva by z pier zvuk túh sa vyjsť ti vzpieral.
31 ‒ 39 „Ak v lásku tak ‒ jak ja ‒ tvoj zrak by zieral...“ ‒ Duša, ktorá začne hovoriť k Dantemu, je sv. Benedikt z Nursie (dnes Norcia), mesta v Umbrii (430 ‒ 543). ‒ Vo v. 37 ide o vrch Monte Cairo v Kampánii, pod ktorým bolo i je mesto Cassino (hrozne zničené za druhej svetovej vojny, podobne ako kláštor na vrchu nad ním). Na tomto vrchu pretrvával ešte i za čias Benediktových kult pohanských božstiev starého Ríma.
34 Pre veľký cieľ nech let však nezneskorí
sa čakaním, čuj odvet v našom kole
i na túžbu, hoc’ úst ti neroztvorí!
37 Na onen vrch, čo Cassino má dole,
oddávna ako na púte ľud tiahol
aj oboľstený, no aj sám zlej vôle.
40 A ja som ten, čo tam som vzniesol hlahol
i s menom Toho, z jeho blahozvesti
pravda nám znie, čo nás tak vznáša nahor.
40 ‒ 45 A ja som ten, čo tam som vzniesol hlahol... ‒ Danteho zaujíma len tento moment zo života hrdinu, pretože až so založením kláštora na tomto vrchu sa spája vznik povestných Benediktových zásad zhrnutých v spise Regulae, ktoré sa neskôr síce stali základom celého kláštorného života na európskom západe a hlásali okrem iného pracovitosť (kultúrnu, hospodársku aj sociálnu) vo svojom okolí, no ktoré v čase Danteho (podľa 75. verša) sa nedodržiavali a ich rozpisovanie bolo iba mrhaním papiera.
43 Tok milostí Boh lial mi tak, že z lesti
vyrval som mestá v okolí, rvúc z pôdy
bezbožný kult, čo ľudstvo zvádzal z cesty.
46 Skrývajú všetky tieto žiarne body
hĺbavý ľud, čo rozožal sa z pále,
v nej pučí kvet i rastú sväté plody.
49 Tu Makar plá i Romuald k jej chvále;
tu bratov mám, čo prahli po kláštore
a nohy v ňom i srdcia mali stále.“
49 Tu Makar plá i Romuald k jej chvále... ‒ Prvou postavou by mal byť Makarius Alexandrijský, otec východného mníšstva, ktorý zomrel roku 404; podľa iných vykladateľov mohol mať Dante na mysli iného Makara, tzv. Egyptského, ktorý zomrel roku 391. Možné je však ‒ keďže sa často zamieňali už predtým ‒ že aj u Danteho obaja splynuli v jednu osobu. Druhou postavou je Romoaldo degli Onesti z Ravenny, ktorý sa stal zakladateľom kamaldulských mníchov (zomrel roku 1027).
52 A ja: „Ten cit, čo ku mne pri hovore
z teba až plá, a s ním i výzor milý,
čo zriem a cítim v celom vašom zbore,
55 mi dôveru tak veľmi roztvorili,
že sa jak ruža pod slnečnou žiarou
mi rozvíja, až čo jej stačia sily.
58 Nuž prosím, zjav, či smiem dôjsť toľkých darov,
by som ťa, otče, uzrel bez závoja
svetelného a s odokrytou tvárou?“
61 A on: „Až v sfére poslednej sa skoja
vrcholky túh, z nich tvoja hruď si želá
a s ňou i všetky ostatné ‒ i moja.
61 ‒ 69 A on: „Až v sfére poslednej sa skoja / vrcholky túh... ‒ Poslednou sférou sa rozumie Empyreum, v ktorom sídlia všetci blažení (Danteho túžba sa splní v XXXII. speve, v. 35); ich predošlé príchody na jednotlivé planéty či ich zjavenie v nebi stálic mali len prechodný ráz kvôli Dantemu, aby mu ukázali jednotlivé stupne svojej blaženosti.
64 V nej každá túžba dokonalá, zrelá
i celá je ‒ a len v nej samej čneje
časť každá tak, jak od vekov v nej čnela,
67 bo nie je v mieste, ani v čase nie je;
to k nej náš rebrík stúpa až tak veľmi,
že zatiaľ zrak ti márne za ním speje.
70 K nej Jakubove oči ho i s dielmi
najvyššími hor klásť sa uvideli,
keď zjavil sa mu plný pod anjelmi.
70 ‒ 72 K nej Jakubove oči ho i s dielmi / najvyššími hor klásť sa uvideli... ‒ Pozri spev XXI., v. 28 ‒ 30. Ide o parafrázu z Biblie o Jakubovom sne („uvidel v snách rebrík, ktorý stál na zemi a jeho vrchol sa dotýkal neba a Boží anjeli stúpali i zostupovali po ňom“. ‒ Gen. XXVIII, 12).
73 Dnes od zeme nik nohy neoddelí,
by stúpal naň a pod ním iba kväcia
k mrhaniu spisov i môj rád, rád celý.
73 ‒ 78 Dnes od zeme... ‒ Tieto verše predstavujú ďalšiu gradáciu v kritike súdobého mníšskeho života, započatej v spevoch XI. a XII. (z úst Tomáša Akvinského a Bonaventuru z Bagnoreggia, útočiacich na úpadok rádu dominikánskeho a františkánskeho). Benediktova kritika sa týka rádu, ktorého bol zakladateľom, a v 73. verši obrazne, ale dôrazne vyčíta svojim súčasným nasledovníkom ich prílišnú pripútanosť k pozemským majetkom (ako to dokresľujú verše 76 ‒ 81 i ďalšie). V súvislosti s „mrhaním spisov“ (v. 75) niektorí bádatelia naznačujú aj úpadok v jednej z najzáslužnejších činností tejto učenej rehole, ktorá prepisovala a zachovala pre novovek najväčšie množstvo diel z antiky. Vychádzajú z epizódky o Boccacciovom hľadaní antických diel práve v montecassinskom kláštore, ktorého knižnica mala byť v dezolátnom stave. Napriek tomu, zdá sa, že našiel v nej Tacitove spisy, ktoré stredovek pred ním nepoznal (pozri Leo Deuel, Odkazy vekov. Prel. Viktor Krupa. Vyd. Slov. spis. 1969. Str. 29 ‒ 32.). Epizódka sa zachovala v komentári k Danteho Raju od Boccacciovho žiaka Benvenuta z Imoly. Pravda, je málo pravdepodobné, že by Dante bol vôbec navštívil Monte Cassino a jeho kláštor, opis tohto miesta v predošlých veršoch sa zhoduje miestami doslovne zo životopisu Benedikta z Nursie, podaného v druhej kapitole Dialógov od Gregora Veľkého.
76 Cely, čo zrels’ sťa svätostánky skvieť sa,
dnes o nič lepšie nie sú od peleší,
v nich z kutní máš zlou múkou plné vrecia.
79 No úžerou sa nie tak ťažko hreší
oproti Bohu, ako oným plodom,
ním k zblázneniu sa srdce mníchov teší.
82 Čo Cirkev stráži, má však vodiť k hodom
len hlad v tom k Bohu žobrajúcom ľude ‒
nie príbuzných či ešte horších rodom!
82 ‒ 84 ... nie príbuzných či ešte horších rodom! ‒ Ide o javy, z ktorých jeden sa neskôr začal nazývať „nepotizmom“. Majetky Cirkvi sa dostávali do rúk synovcom, nelegitimným synom, či iným príbuzným vysokých hodnostárov.
85 Smrteľné telá sú tak mdlé, že v blude
vždy skorej dobrý začiatok sa zmáčal,
než vzklíčil dub a počkal na žalude.
85 ‒ 87 Smrteľné telá sú tak mdlé, že v blude / vždy skorej dobrý začiatok sa zmáčal, / než vzklíčil dub a počkal na žalude. ‒ Prirovnanie má vyjadriť veľmi krátky čas; pre zaujímavosť hodno uviesť údaj jedného z najstarších interpretov, Lanu, ktorý hovorí o dvadsiatich rokoch, potrebných od vzklíčenia duba k času, keď začne niesť prvé plody.
88 Bez striebra, zlata Peter ľud viesť začal;
v modlitbách, pôstoch svoj som učil bdelo
a v pokore i Františkov zbor kráčal.
91 Ak uvážiš, kam dospelo však dielo ‒
nech hocikam sa pozrieš do kláštora,
uvidíš biele, ako očernelo.
94 Hej, väčší div bol v rozstúpení mora
i Jordánu ‒ nuž náprava sa spraví
možno aj tu, ak dá to raz Boh zhora.“
94 ‒ 96 Hej, väčší div bol v rozstúpení mora / i Jordánu... ‒ Tieto verše narážajú na príbehy z Biblie; na rozstúpenie vôd Jordánu, aby Jozue mohol prejsť so svojím ľudom do Zasľúbenej zeme (Jozue III, 14 ‒ 47), a na roztvorenie vôd Červeného mora pri úteku Židov z Egypta pod vedením Mojžišovým (Ex. XIV, 21 ‒ 29). Prirovnanie, ktoré podľa viacerých bádateľov nie je celkom jasné, má podľa väčšiny komentátorov síce vyjadrovať nádej v nápravu kláštorného života benediktínov, no bude si to vyžadovať nemalý zákrok Boží, i keď možno predsa len o niečo menší než spomínané zázraky z Biblie.
97 Tak vravel mi a po skončení vravy
vrátil sa v zbor a zbor s ním hor sa švihol,
jak vzdušný vír vše švihne do výšavy.
100 Zrak sladkej panej, hoci sa len mihol,
tak zmohol ma, že po tom zbore svätom
na rebrík ihneď do výšin ma zdvihol.
103 Nijaký pád či vzostup naším svetom
nie je tak rýchly ‒ kdeže strela z kuší! ‒
čo by sa mohol rovnať s mojím letom!
106 Kiež, čitateľ, v ten zbožný triumf duší
vrátim sa zas ‒ preň hruď mi plačom puká
za množstvo vín a v ňu dlaň často búši ‒
106 ‒ 111 Kiež, čitateľ, v ten zbožný triumf duší / vrátim sa zas... ‒ Je to posledné oslovenie čitateľa v celej Božskej komédii. Ktorýsi z bádateľov upozorňuje na rozdiel medzi Dantem, obracajúcim sa na čitateľa, a jeho súčasníkom Ceccom Angiolierim (cca 1260 ‒ 1313), prihovárajúcim sa k poslucháčom. Dante tu slávnostne, akoby pod prísahou, tvrdí o rýchlosti svojho letu, nezrovnateľnej s ničím na svete ‒ letu z planéty Saturn do ôsmeho neba, do tzv. neba stálic a v ňom do súhvezdia Blížencov, ktoré nasleduje vo Zvieratníku hneď za súhvezdím Býka.
109 prst do ohňa a z neho by ti ruka
nedala prv, než ja som vzhliadol k Znaku
hneď za Býkom a už aj v ňom bol dnuká!
112 Ó, slávne hviezdy, drahé môjmu zraku!
Svit, ťarchavý tým veľvplyvom, čo sýtil
mi celú hrivnu ‒ akú mám ju, takú ‒
112 ‒ 117 Ó, slávne hviezdy, drahé môjmu zraku! ‒ Z týchto dvoch tercín sa vyvodzuje približný dátum narodenia básnika, a to medzi 21. májom a 21. júnom (1265), ako aj Danteho sklon ‒ pod ich „veľvplyvom“ ‒ k štúdiu, k literatúre a sláve (porov. Peklo XV, v. 55 ‒ 57, str. 123; XXVI, v. 23 ‒ 24, str. 214; Očistec XXX, v. 109 ‒ 111, str. 256 a pozn. na str. 356). Benvenuto, jeden z najstarších komentátorov, píše o znamení Blížencov, že robí ľudí nadanými a oddanými štúdiu. „Otcom pozemského žitia“ sa myslí slnko, ktoré je vtedy s Blížencami v konjunkcii.
115 to s tebou vedno rodil sa i štítil
sa tebou otec pozemského žitia,
keď prvý raz vzduch toskánsky som cítil!
118 A dnes, keď toľká milosť sa mi skytá,
vojsť vo veľkruh, v ňom je i tvoja dráha,
zasa tvoj kraj si radostne ma víta.
121 Nuž moja duša zbožne, žiara drahá,
tu o posilu si ťa prosí zasa
k mocnému kroku, čo ju k sebe ťahá.
124 „Tak ti už blízko posledná je spása,
že hľaď, nech zrak tvoj,“ začne pani svätá,
„ostrý a celkom jasný k nej už jasá!
127 Skorej než v ňom tá spása bude vpätá,
nech ti však oči ešte nadol hľadia,
koľko som k nohám zložila ti sveta:
129 ... koľko som k nohám zložila ti sveta. ‒ Predstavu sveta videného z výšky mohol Dante čerpať z Cicerónovho spisu Scipionov sen (3 ‒ 6).
130 aby tak s plesom, nakoľko len vláda,
zastalo tvoje srdce pred zbor blízky,
čo plesné piesne cestou k nám už skladá.“
130 ‒ 132 ... aby tak s plesom, nakoľko len vláda, / zastalo tvoje srdce pred zbor blízky... ‒ Pozri nasledujúci spev (XXIII, v. 19 ‒ 21 a nasl.).
133 Zas stočím zrak a uzriem všetky blysky
sedmorých sfér i s naším glóbom malým
až tak, že som sa usmial, jak je nízky.
133 ‒ 135 Zas stočím zrak a uzriem všetky blysky / sedmorých sfér i s naším glóbom malým... ‒ Malým glóbom je naša Zem, o ktorej i v spomenutom Cicerónovom spise (Somnus Scipionis) sa píše podobne „už naša zem sa mi javila takou malou, že mi bolo ľúto našej ríše“.
136 Tú radu, čo ho menej cení, chválim ‒
a kto chce iným svetom robiť svedka,
ten vskutku môže zvať sa dokonalým.
139 Tam Latónina dcéra plá mi všetka
už bez tieňa, čo zdola s ňou sa spája
a preň sa hustá zdala mi a riedka.
139 ‒ 141 Tam Latónina dcéra plá mi všetka / už bez tieňa... ‒ Čiže Luna. ‒ Latóna alebo Léto, ako známo z rímskej a gréckej mytológie, porodila dve deti: Apolóna (Slnko) a Artemidu, Dianu (Lunu), ktorá sa stala bohyňou lovu. Luna tuná sa už vidí z „odvrátenej strany“, na ktorej nemala škrvvrny, aké ju pokrývajú na dolnej strane viditeľnej zo Zeme a ktoré boli predmetom rozpravy Danteho s Beatricou v II. speve Raja (v. 59 ‒ 60).
142 Hyperión, už plápol obličaja
splodenca tvojho znáša zrak, keď ziera,
jak vôkol krúžia Diona a Maia.
142 ‒ 144 Hyperión, už plápol obličaja / splodenca tvojho znáša zrak... ‒ Hyperiónovým synom je Helios (lat. Sol) čiže boh slnka, kým Hyperión podľa mytológie mal byť synom Saturna a bohyne Zeme (pozri tiež heslo Hyperión v Zamarovského knihe Bohové a hrdinové antických bájí. Mladá fronta 1982. Str. 203.). Ďalšie dve bohyne predstavujú krásny typ metonymie, keď hviezdy Venuša a Merkúr sú zastúpené tuná menami matiek príslušných bohov: Diony (matky Venuše) a Maie (matky Merkúra).
145 So synom otca zriem tu Jupitera
umierňovať a tu je mi už známy
systém ich zmien i jak a kam ním mieria.
145 ‒ 147 So synom otca zriem tu Jupitera / umierňovať... ‒ Čiže s Marsom, hviezdou považovanou za „horúcu“, Jupiter umierňuje Saturna, planétu podľa stredovekých kozmologických predstáv „studenú a suchú“. Jupiter je „hviezdou mierneho zloženia medzi studenosťou Saturna (otca) a teplotou Marsa, syna“, hovorí Dante i v inom svojom diele, v Hostine (Conv. II, XIII, 25. ‒ Porovn. tiež Raj XVIII, 68). I vplyv planéty Jupitera mal viesť podľa súdobej astrológie k miernosti.
148 A všetkých sedem veľkosť odkrýva mi
i s rýchlosťou, ňou letia cez končiny,
i vzdialenosťou, v akej krúžia samy.
151 Záhon, čo nás tak ukrutnými činí ‒
krúžiac v tých večných Blížencoch, v tom jasne
zriem od hôr k moriam celý z vysočiny,
151 ‒ 153 Záhon, čo nás tak ukrutnými činí...Jeden z najznámejších a najpovestnejších veršov celej Božskej komédie, vyjadrujúci opovrhovanie svetskými svármi a vyhrocujúci túžbu za kontempláciou po svete lepšom, vykresľuje i s nasledujúcimi veršami obývanú časť Zeme, tvoriacu podľa ptolemaiovskej náuky len štvrtinu jej celej rozlohy. Podľa humanistu Landina prevzal Dante pomenovanie zeme „záhonom“ z Boëthiovej Filozofie útechy (pozri Boëthius, Poslední Říman. Prel. Václav Bahník. Vyšehrad 1981. Str. 78.).
154 ... až oči stočím zas v tie oči krásne. ‒ Čiže Beatricine.
154 až oči stočím zas v tie oči krásne.

Spev dvadsiaty tretí

1 Jak vták, keď v milých vetvách odpočíva
na kraji hniezda svojich sladkých mláďat
za noci, čo nám všetky veci skrýva;
1 ‒ 3 ... za noci, čo nám všetky veci skrýva... ‒ Verš je parafrázou Vergiliovho obrazu z En. VI., v. 272: „rebus nox abstulit atra colorem“ („... a temná noc už veciam odňala farbu“. Preklad Viery Bunčákovej a Pavla Bunčáka. Tatran 1969. Str. 140.). I pre obraz „sladkých mláďat“ niektorí bádatelia vidia podklad vo Vergiliovi, v jeho Georgikách (II, 523).
4 keď čím skôr túžiac drahé tváre zhliadať
aj stravu nájsť, čo pre radosť tých tvárí
ľahké mu je i s námahou ju hľadať,
7 predbieha čas a v bdení na konári
s horúcou túžbou v stranu tú je nahlý,
kde napokon sa slnko rozožiari:
10 tak stála pani, tak jej oči prahli,
v tú čiastku neba hľadiac v nepokoji,
pod ktorou slnko pomalšie sa náhli,
11 ‒ 12 ... v tú čiastku neba hľadiac v nepokoji, / pod ktorou slnko pomalšie sa náhli... ‒ Čiže k poludníku, na ktorom stojí slnko cez poludnie; pravda, tu básnik chce jednoducho naznačiť najvyššiu časť nebies, keďže slnko je teraz pod jeho nohami.
13 takže zrúc ju, jak sústredená stojí,
stál som jak ten, čo, hoci v roztúžení
iné by chcel, vždy nádejou sa kojí.
16 No iba krátko takto dliem v tom cnení,
než zriem, jak nebo už nie ďaleko je,
čo cestou k nám vždy v prudší plam sa mení.
19 Vtom Beatrice: „Ajhľa, tu zrieš voje
z triumfu Krista, plody zrieš, čo berú
si tieto sféry za krúženia svoje!“
19 ‒ 21 „Ajhľa, tu zrieš voje...“ ‒ Zástupy, idúce s Kristom, prirovnáva Dante k antickému triumfálnemu sprievodu; ďalšiu metaforu vojov ako „plodov“, pooberaných nebeskými sférami, vysvetľuje Buti, jeden z najstarších komentátorov, ako odmenu a zisk nebeských kruhov za vysielanie dobrých vplyvov na povahu a konanie ľudí. Podobne vykladali tieto verše aj ďalší starší komentátori i väčšina moderných.
22 Tvár jej plá tak, že nemám pre to mieru;
a s tvárou zrak jej toľkou slasťou jasá,
že musím tiež to nechať bez prímeru.
25 Tak ako v splne Luna usmieva sa,
keď vôkol nej roj večných víl sa mihá,
čo celé nebo maľujú a krásia:
25 ‒ 27 Tak ako v splne Luna usmieva sa, / keď vôkol nej roj večných víl sa mihá... ‒ Pri týchto veršoch sa uvádza začiatok Horatiovej XV. epódy ako Danteho inšpiračný zdroj: „Nox erat et coelo fulgebat Luna sereno / inter minora sidera.“ (Bola noc a na jasnom nebi žiarila Luna / uprostred roja drobných hviezd. ‒ Prel. I. Šafár. Hor., Ódy a epódy. Vyd. Tatran 1965. Str. 165.)
28 nad more lámp sa jedno Slnko dvíha
a jas v ne vlieva, podvihnuté nad ne,
jak slnko u nás hviezdy rozožíha.
28 ‒ 30 ... nad more lámp sa jedno Slnko dvíha... / jak slnko u nás hviezdy rozožíha. ‒ Slnkom sa rozumie Kristus a prirovnanie blažených duší k hviezdam rozožíhaných slnkom je založený na stredovekej predstave, že všetky hviezdy (podobne ako Luna) čerpajú svoje svetlo zo Slnka (pozri i XX. spev Raja, v. 4 ‒ 6).
31 V ňom živou žiarou až tak bezpríkladne
rozožiarená Podstata mi šľahá
v úbohý zrak, že zrieť v ňu neuvládne.
34 Ó, Beatrice, sprievodkyňa drahá!
A ona: „Pred čím zrak ti zbraň tu skladá,
je oná Moc, čo všetko v svete zmáha.
37 Tu je tá Múdrosť, tuná je tá Vláda,
čo zemi cesty roztvorila k raju,
kam dlho s túžbou vzhliadala ‒ i vzhliada.“
40 Jak oheň z chmáry, keď tak napĺňa ju,
že nemajúc už miesta, kde by visel,
napodiv šľahne k pozemskému kraju:
40 ‒ 42 Jak oheň z chmáry, keď tak napĺňa ju... ‒ Podľa súdobej vedy blesk bol suchou parou obalenou mračnom, ktorú po zapálení a jej rozrastaní mračno nemôže už v sebe udržať, roztrhne sa, zahrmí a blesk šľahne „napodiv“ k zemi, hoci oheň by podľa svojej povahy mal stúpať nahor (Očistec XVIII, v. 28 ‒ 30, str. 149 a pozn. na str. 327 ‒ 328).
43 umocnený v tých hodoch duch mi vyšiel
sám zo seba jak onen oheň z mraku!
No, čím sa stal, mi nezjaví už myseľ.
46 „Otvor svoj zrak a hľaď už bez úľaku,
aká som tu, bo zrel si veci, pre ne
môj úsmev už tu smie sa ti skvieť v zraku!“
46 ‒ 48 „Otvor svoj zrak a hľaď už bez úľaku, / aká som tu...“ ‒ Porovnaj toto miesto s XXI. spevom, v. 4 ‒ 12, kde Dante nemohol vo sfére Saturna hľadieť na úplnú krásu Beatrice, ktorá sa preto naňho ani neusmievala. Tuná, po zhliadnutí triumfu, opísaného najmä vo veršoch 25 ‒ 33, Danteho zrak zmocnel, takže môže hľadieť už i na stále sa stupňujúcu krásu svojej sprievodkyne, ktorej neporovnateľnosť bude sa usilovať priblížiť prirovnaním vo v. 55 ‒ 60.
49 Bol som jak ten, čo príde o videnie,
no hocjak sen by vzkriesiť chcel i zraky
si namáha, už si naň nespomenie,
52 keď ponuku som čul, tak hodnú vďaky,
že nikdy z knihy nezotrie sa vekom,
v nej minulosť vždy prítomné má znaky.
55 Keby mi všetky jazyky, čo Grékom
i pevcom po nich Múzy na Parnase
stučnili najviac nanajsladším mliekom,
55 ‒ 60 Keby mi všetky jazyky, čo Grékom / i pevcom po nich Múzy na Parnase / stučnili najviac nanajsladším mliekom... ‒ Inými slovami, keby sa všetci najlepší básnici sveta, počnúc najstaršími pevcami z Grécka až po najnovších vo všetkých krajinách, spojili na oslavu Beatricinho úsmevu, nevyjadrili by dovedna z jeho pôvabu ani tisícinu. Obraz jazykov „stučnených nanajsladším mliekom Múz“ má svoju obdobu už v Očistci, kde Múzy z Parnasu prirovnáva Danteho Vergilius k dojkám pri rozhovore so Statiom: „tam často reč aj o vrchu sa pridá, / kde v každom čase naše dojky bedlia.“ (Očistec XXII, v. 104 ‒ 105, str. 187.)
58 šli na pomoc ‒ nám neznela by v hlase
tisícina z tej krásy obličaja
a z úsmevu, čo plál z nej v plnom jase!
61 Tak svätá báseň pri kreslení Raja
skáče hneď sem, hneď zasa k tomu vnemu
jak ten, čo púť vždy dáka hať mu krája.
61 Tak svätá báseň pri kreslení Raja... ‒ Svätou básňou nazve Dante svoju skladbu i na zač. 25. spevu Raja; inak sám ju volal iba Komédiou, prívlastok Božská dostala až oveľa neskôr (pozri bližšie o tom pri speve XXV, v. 1).
64 Ale kto zváži obrovitú tému,
pod ktorou tuná smrteľník sa skláňa,
nezazlí mu, ak sa aj plece chvie mu.
64 ‒ 66 Ale kto zváži obrovitú tému, / pod ktorou tuná smrteľník sa skláňa, / nezazlí mu, ak sa aj plece chvie mu. ‒ Obraz obrovitej témy, presahujúcej sily smrteľníka, vychádza zrejme z Horatiovej skladby Ars poetica (Ad Pisones, v. 38 ‒ 39). Tento obraz pod vplyvom Horatia i Danteho sa šíril celou európskou poéziou a prišiel, pravdepodobne z oboch zdrojov, resp. i z ďalších (najmä z Petrarcu) ‒ až k nášmu Jánovi Kollárovi s rovnakou bezmocou oslavujúcemu svoju Mínu; „i mých znojů učijete tudy, / k vinám péra mého řeknete: / ‚Velkáť to tíž pro tak slabé údy!‘“ (Slavy dcera, I. zn. 70, v. 12 ‒ 14.) Odcitujeme i Horatia: „Sumite materiam vestris, qui scribitis, acquam / Viribus, et versate diu, quid ferre recusent, / Quid valent humeri.“ „Zvoľte si, básnici, námet, ktorý je úmerný vašim / silám, a zvažujte dlho, čo stačíte na pleciach uniesť / a čo je priťažké pre ne.“ (Prel. I. Šafár.)
67 ‒ 69 Nie je to záliv pre slabunké laná, / v ňom smelá čeleň šírou vodou letí... ‒ Tento obraz opakuje a zhusťuje prirovnanie Danteho „plavby“ Rajom z II. spevu tejto kantiky (II, v. 1 ‒ 15), zdôrazňujúc tak, že práve touto časťou sa začína jej najťažší úsek (skutočne, XXIII. spevom sa začína tretia tretina tretieho dielu Božskej komédie).
67 Nie je to záliv pre slabunké laná,
v ňom smelá čeleň šírou vodou letí,
či pre kormidelníka, čo sa šiana!
70 „Prečo sa moja tvár tak zvodne skvie ti,
že nerozhliadneš sa aj po záhone,
kde v lúčoch Krista kvitnú krásne kvety?
73 Tu ruža je, Jej Slovo Božie v lone
stalo sa telom, tu zrieš na ľalie,
čo dobrú púť nám určili ich vône.“
73 ‒ 77 Tu ruža je, Jej Slovo Božie v lone / stalo sa telom... ‒ Ružou sa rozumie Panna Mária a ľaliami apoštoli („kvetom krásnym“ ju nazve i vo verši 88).
76 Tak pani ‒ a môj duch, čo ochotný je
slúchať ju vždy, mdlý pohľad bojovníka
zas vracia v boj, nech s presilou sa bije.
79 Jak v čistom prúde lúčov, ktorý vniká
puklinou chmár, sa kvety skvejú krásou,
keď z tieňa zrak sa norí do trávnika,
82 tak tuná skvieť sa v prúde žiarnych pásov
zriem roje svetiel, zjasňovaných zhora,
ale už hore nezriem zdroj ich jasov.
85 Ó, dobrá Moc, to tvojím ohňom horia!
To pre mňa si sa vzniesla k vyšším nivám,
nech slabé oči níž sa v kvety noria.
85 Ó, dobrá Moc, to tvojím ohňom horia! ‒ Mocou je Kristus, pričom Dante kríži nepriamo obraz kvetov s hviezdami, pripravujúc tak prirovnanie P. Márie k „hviezde živúcej“ vo verši 92; aj inak prirovnania P. Márie k ruži a hviezde sa tiahnu celou stredovekou literatúrou.
88 Tá s menom kvetu krásneho, čo vzývam
ráno i večer, tak ma umocnila,
že k Nej, v tú žiaru najväčšiu, sa dívam.
91 Keď zmaľuje mi oči jas i sila
živúcej hviezdy, čo tu vo výšine
víťazí tak, jak dole zvíťazila,
94 hľa, stredom neba k nám sa fakľa šinie
a tvaruje si žiaru do koruny,
keď skrúži k Nej a vôkol Nej sa vinie.
94 ‒ 96 ... hľa, stredom neba k nám sa fakľa šinie / a tvaruje si žiaru do koruny... ‒ Podľa starých i mnohých moderných komentátorov ide tu o archanjela Gabriela, podľa iných o väčší zbor anjelov, ktorí utvoria dovedna korunu.
97 Najsladší spev, čo dolu v svete zuní
a dušu najviac púta jej zvuk číry,
zdal by sa chmúrou strhanou, čo zduní,
99 zdal by sa chmúrou strhanou, čo zduní... ‒ Čiže hrmením, zvukom z najnepríjemnejších.
100 pri porovnaní s hlaholom tej lýry,
ňou koruna už skvie sa zo Zafíra,
čo najjasnejšie nebo rozzafíri.
101 ‒ 102 ... ňou koruna už skvie sa zo Zafíra, / čo najjasnejšie nebo rozzafíri. ‒ Zafír je drahokam belasej farby; v stredoveku sa zobrazovala P. Mária zaodetá plášťom práve tejto farby, akú má spomínaný drahokam či najjasnejšia obloha.
103 „Anjelská láska som, čo z všehomíra
krúži kol slasti, dýchajúcej z lona,
v ňom mala príkrov naša túžba číra.
106 A pokrúžim, i keď Ťa prijme zóna
najvyššia, Pani nebies, s Tvojím synom ‒
a božskejšou sa stane s Tebou ona.“
109 Ten kruhospev tak v prudkom lesku sinom
sa pečatí, že svetlá vždy viac svietia,
keď pri ňom zvučia v mene Máriinom.
112 Kráľovský plášť, ním skvie sa zaodetá
sústava sfér, čo, živý viac, viac planie
vlastnosťami a dychom Vládcu sveta,
112 ‒ 117 Kráľovský plášť, ním skvie sa zaodetá / sústava sfér... ‒ „Kráľovským plášťom“ tu Dante označuje deviate nebo (Prvého hýbateľa), ktoré ako kráľovský plášť má ovíjať všetkých osem pod ním krúžiacich nebeských sfér. Je „viacej živým“, pretože je najbližšie Empyreu, v dôsledku čoho, ako hovorí Dante v Hostine, „vinie sa k nemu s takou túžbou, že jeho rýchlosť je takmer nepochopiteľná, nemerateľná“ (Conv. II, III, 9). ‒ Dante sa v danom momente nachádza v ôsmom kruhu (v sfére stálic), ktorý podobne ako každý iný, teda aj deviaty, má svoju stranu vnútornú, bližšiu predchádzajúcej sfére, a vonkajšiu, bližšiu kruhu nasledujúcemu. Čiže tuná i tá časť deviateho neba, najbližšia ôsmemu nebu, v ktorom zatiaľ zostáva Dante s Beatricou, je ešte neviditeľná pre svoju nesmiernu vzdialenosť.
115 mal ešte svoj breh na vnútornej strane
nad nami v takej nedohľadnej diali,
že nebolo zrieť jeho plápolanie.
118 A preto moje oči nevládali
sledovať let, let venčeného Plamu
za Semenom, čo v onej výške králi.
121 Jak dojča rúčky vystiera a mamu
chce objať zas, nech zas ho mliekom sýti
‒ až z tváre pláť sa vďačná láska zdá mu ‒
124 každá z tých žiar tak k výškam plam svoj vzchytí,
že cit v ňom skrytý odostrie mi celý,
čo k Márii až nekonečne cíti.
127 A skvúc sa v mojom pohľade, tak peli
Regina coeli, ten spev najnajsladší,
že z pŕs sa slasť mi nikdy neoddelí.
127 ‒ 129 A skvúc sa v mojom pohľade, tak peli... ‒ „Regina coeli“ (Kráľovná nebeská) je incipitom liturgického spevu, tzv. veľkonočnej antifóny.
130 Ó, prehojnosť, čo vmestiť ledva stačí
sa v tieto truhly plné vrchovato,
z nich boli dole dobrí rozsievači!
133 Tu žije sa i tu sa plesá za to,
čo v Babylone plač nám pozožína
za vyhnanstvo, v ňom nechalo sa zlato.
136 Tu vo víťazstve vysokého Syna
Boha i Márie svoj triumf javí
‒ s ním stará je i nová veľdružina ‒
136 ‒ 139 Tu vo víťazstve vysokého Syna... / Ten, kto má kľúče od takejto slávy. ‒ Posledným veršom tohto spevu je presne označený apoštol Peter, ktorý bude ústrednou postavou nasledujúceho spevu. Starou veľdružinou sa myslí ľud biblického Starého zákona, novou blažené duše Nového zákona.
139 Ten, kto má kľúče od takejto slávy.

Spev dvadsiaty štvrtý

1 „Ó, vyvolenci večnej Veľvečere
Požehnaného Baránka, kde strava
už vašu chuť vám sýti v plnej miere,
4 Z milosti Božej tomuto ak dáva
sa chutnať to, čo padá z vášho stola,
skôr ako smrť sem zdola povoláva,
7 viďte, jak v ňom smäd nesmierny k vám volá,
a trocha zroste ho! Veď zo studnice
smiete piť vždy, v nej zrie sa Jeho vôľa.“
10 Tak Beatrice. A tie duše chyce
radosť až tak, že vzbĺknuc krúžia v roji
kol svojich osí ako vlasatice.
13 Ako sa kolá v hodinovom stroji
otáčajú, že posledné sa zraku
priam letieť zdá, kým prvé, zdá sa, stojí:
13 ‒ 16 Ako sa kolá v hodinovom stroji / otáčajú... ‒ Autor Božskej komédie patrí medzi prvých básnikov, ktorí využili najčerstvejší objav súdobej techniky k básnickému prirovnaniu. Prvý raz sa obraz hodín vyskytne u Danteho v X. speve Raja, v. 139 ‒ 144.
16 pri rôznom tanci sa v tých dušiach aku-
rát tak ich rôzne bohatstvo i sila
mi javí cez ich rýchlosť rôznorakú.
16 ‒ 18 ... pri rôznom tanci sa v tých dušiach aku- / rát... ‒ V origináli máme podobne rozdelené slovo „differente-mente“ (rozlične) na hranici 16. a 17. verša. Toto delenie slov na veršových hraniciach sa stalo dosť obľúbeným postupom v talianskej poézii od Ariosta až po Montiho. Pravda, príklady naň nájdeme už v antike, napr. u Horatia hneď na začiatku jeho prvej knihy ód: „... labitur ripa Iove non probante u- / xorius amnis“ (Carmina I, 2, v. 19 ‒ 20). Ani slovenská poézia nemá núdzu o túto metricko-syntaktickú figúru. V Hollého óde Na Mlíč čítame: „... jak brest z dvojakú ve barve / Jahňadú v pekném ňeporádku lúbo- / Svorňe sa míchá!“ (Pesňe, č. 25.) Vo Hviezdoslavovom Bútorovi a Čútorovi takisto veršová hranica predelí slovo: „... i nechybí tam nikda, nech si je rok aký- / koľvek, sena krtín vždy ako na diváky“ (Hviezdoslav, Sobrané spisy básnické, zv. I, str. 261).
19 Z tej, ktorá zdá sa nado všetky milá,
zriem sálať plam tak šťastne jagotavý,
že žiadna z nich tam až tak nežiarila.
22 Tri kolá vôkol Beatrice spraví,
otáčajúc sa v takom božskom speve,
že obraznosť mi viac ho nevyjaví.
25 Preto sa pero vzpiera pri záchveve
a nepíše, bo pojať také tóny
nie reč, i sama predstavivosť nevie.
28 „Ó, svätá sestra, že tak zbožne zvoní
zaň tvoja prosba, svojím citom žhavým
stiahla si ma sem z tamtej krásnej zóny.“
31 Keď prestane s tým tancom otáčavým,
k panej sa skloní so žiarou reč zvonná,
ktorá z jej dychu plynula, jak vravím.
31 ‒ 45 Keď prestane s tým tancom otáčavým, / k panej sa skloní so žiarou reč zvonná... ‒ Zvonná reč z predošlej tercíny náleží apoštolovi Petrovi, ktorého vzápätí oslovuje Beatrice a žiada ho, aby Danteho vyskúšal z viery, ktorá u tohto apoštola bola taká silná, že podľa Biblie vládal pre ňu kráčať po hladine Genezaretského jazera (Mat. XIV, 28 ‒ 29).
34 „Ó, večné svetlo Veľmoža,“ zas ona,
„čo dal mu kľúče týchto božských hodov
náš Pán, keď na zem zišiel z nebasklona:
37 z viery, jak chceš, tu tohto skúšaj ‒ z bodov
hlavných i bočných spytuj sa ho na ňu ‒
pre ňu si mohol stúpať morskou vodou.
40 Jak láska v ňom i nádej s vierou planú,
ty isto vieš, bo zrak tvoj tam sa norí,
kde každú z vecí vidno vmaľovanú;
43 no že tu ríša občanov si tvorí
len pravou vierou, nuž aj on k jej sláve
nech náležite tuná prehovorí!“
46 Jak bakalár zbroj mlčky hľadá v hlave,
než zaznie námet, daný profesorom,
by obránil ho potom pri rozprave,
46 ‒ 51 Jak bakalár... ‒ Bakalár bol univerzitný poslucháč, ktorý dosiahol prvý akademický stupeň a bol pripustený k účasti na diskusiách. „Exámen“, ktorý Dante skladá z viery pred apoštolom Petrom, a podobne i ďalšie skúšky z nádeje a lásky (XXV a XXVI) pred apoštolmi Jakubom a Jánom majú formálny charakter takýchto dišpút. I z toho, podľa nášho názoru, možno usudzovať, že Dante absolvoval isté univerzitné štúdiá, určite v Bologni, ale pravdepodobne aj v Paríži. Básnikovi, pravda, ide predovšetkým o to, aby dokázal, že napríklad vo veciach viery, on laik, obstojí pred jej prvým hlásateľom („prvopionierom“) tak, aby mohol súdiť mocnárov sveta a priamo nehodných nástupcov apoštola, svojich súčasníkov, ktorých odsúdi jeho ústami v XXVII. speve (v. 22 ‒ 60).
49 tak ja, než pani skončí s príhovorom,
na veľvyznanie tiež sa chystám nemý
pred takým veľkým examinátorom.
52 „Vrav, dobrý kresťan, zjav nám jadro témy:
viera ‒ čo je?“ A ja už dvíham čelo
k žiare, z jej dychu táto veta znie mi.
55 Vzhliadnem i k panej ‒ a jej líce skvelo
sa jasnou výzvou, by som na odpoveď
z vnútornej studne vodu vylial smelo.
58 „Kiež mi tá milosť, čo mi skytá spoveď
z viery hneď u jej prvopioniera,“
začnem, „tu presne kladie pojmy do viet!
61 Jak vieme, otče, z pravdivého pera
drahého tvojho brata, s ktorým spolu
ste dali Rímu správny smer ‒ je viera
61 ‒ 66 Jak vieme, otče, z pravdivého pera / drahého tvojho brata... ‒ Bratom nazýva apoštol Peter apoštola Pavla, ktorý podáva definíciu viery citovanú Dantem (v liste Žid., XI, 1). Domnievame sa, že u básnika istú úlohu pri označení viery za „podstatu“ hrali i samy jazykové dôvody („substancia“ po latinsky znamená doslova to, čo stojí pod niečím: „sub-stare“; to isté hovorí i slovenský preklad: „pod ‒ stata“), čiže viera stojí pod nádejou ako jej základ (pozri v. 73 ‒ 75).
64 podstata vecí dúfaných tam dolu
i dôvod tých, čo tam sú nám nie zjavné;
a v tom zriem ja jej celú súcnosť holú.“
67 A tu už čujem: „Usudzuješ správne,
ak vieš i prečo k podstatám ju kladie,
i k dôvodom, čo nie je menej hlavné.“
70 „Hlboké veci,“ zas ja, „čo tu všade
javia svoj vzhľad a plnia každú sféru,
sú očiam dolu neznáme v ich vzhľade;
73 a súcnosť lejú nám len v pevnú vieru,
na nej stáť môže nádej v božskom plame:
podstatou zve ju z tohto uzáveru.
76 A že sa z viery dôvodí to samé
bez iných zrení, pričom však je istou:
preto i meno dôvodu v nej máme,“
79 Vtom očujem: „Ak veda z Božích listov
dole by sa vždy takto rozumela,
nebolo by tam miesta pre sofistov.“
82 Tak dýchne mi ‒ i dodá láska vrelá:
„V čom sklad i razba mince tkvie, a v čom nie,
posiaľ sa skúška dobre uzavrela!
82 ‒ 87 ... „V čom sklad i razba mince tkvie.“ ‒ Prirovnanie viery k minci (ktoré pokračuje prirovnaním srdca k mešcu vo v. 85 a gradáciou v „klenot drahocenný“ vo v. 89) môže mať viacej dôvodov, no domnievame sa, že ho bude treba vidieť i na pozadí odsudzovaného „florénu“ z konca IX. spevu Raja (v reči trubadúra Folqueta, v. 130 ‒ 136), po ktorom prahne srdce tých (pápeža a vysokého kléru), ktorí by v ňom mali nosiť a šíriť vieru, podľa Danteho „mincu pravú“.
85 No, máš ju v mešci? ‒ To nech tvoj duch spomnie!“
‒ „Mám: skvie sa tak, tak okrúhli jej krása,
že o jej razbe nieto pochýb vo mne.“
88 Z hlbokej žiary, čo zas prudšie zjasá,
hlas zaznie zas: „Ten klenot drahocenný,
na ktorom každá z cností zakladá sa,
91 odkiaľ ho máš?“ A ja: „Dážď, čo sa mení
až v príval Ducha Svätého, že kúpe
i prastaré i nové pergameny,
93 ... i prastaré i nové pergameny... ‒ Čiže Starý i Nový zákon, obe časti Biblie. Pergameny sa vyrábali z kozej kože (pozri v. 97 ‒ 98, kde „stará i nová“ značí opäť obe časti Biblie).
94 vývody dáva nijako nie skúpe,
lež ostré tak, že iné pri nich môžu
sa mi zdať sotva inakšie než tupé.“
97 „Prečo tú reč,“ zas on, „čo v starú kožu
i v novú slovo tak až kládla k slovu,
že otvára ťa, držíš za reč Božiu?"
100 „Dôkaz zriem v tom, že príroda,“ ja znovu,
„v nijakom inom diele nezhorúči
takýto kov a nedá na nákovu.“
103 „Ale,“ zas on, „kto s istotou ta učí,
že sa tak stalo? ‒ To, čo cestou inou
stvrdiť sa má, kto prísahou ti ručí?“
106 „Div, ak by svet sa bez zázračných činov
pokresťančil, by takým bol, že iné,“
zas ja, „by boli sotva tisícinou:
109 bo v chudobe a v pôste po krajine
šiels’ v pole dobré byle siať; no réva
kde zrela prv, len tŕň zrieť po húštine.“
109 ‒ 114 „... no réva, / kde zrela prv, len tŕň zrieť po húštine.“ ‒ Záver Danteho reči je výpadom proti súčasnému stavu, za ktorý sú zodpovední najvyšší cirkevní hodnostári na čele s pápežom Bonifácom VIII. (pozri XXVII. spev, v. 22 ‒ 27). ‒ „Te Deum laudamus“ (Teba Boha chválime) je hymnus, ktorého pôvodcom je Ambrosius (339 ‒ 397) z Milána (pozri J. Minárik, Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva I. Tatran 1984. Str. 49.).
112 Keď skončím reč, z tých sfér už rozoznieva
sa Te Deum a jasá každá žiara
melódiou, čo sa v tých výškach spieva.
115 A barón, čo ma viedol od konára
ku konáru až tak tou skúškou nahor,
že k samým vrchným vetvám sa už vnára,
118 začne: „Tá milosť, s ňou tvoj duch sem tiahol,
ňou láskaný, ti roztvárala pery
náležite a tak znel z nich jej hlahol,
121 že schvaľujem ich všetky uzávery;
no to, v čo veríš, tvoj duch nech tu stlačí ‒
aj odkiaľ vzal sa predmet tvojej viery.“
124 „Ó, svätý otče! Duchu, v ňom sa zračí
to, v čo si veril tak, že svätej zeme
hrobu si skôr sa nohou tkol než mladší,“
124 ‒ 126 „... že svätej zeme / hrobu si skôr sa nohou tkol než mladší,“... ‒ Narážka na opis z Biblie, podľa ktorého apoštol Peter prišiel síce k prázdnemu Kristovmu hrobu neskôr ako mladší apoštol Ján, no vedený silnejšou vierou vkročil doň skôr než jeho druh (Ján, XX, 3 ‒ 9).
127 započnem ja, „tu vedieš ma zas k téme,
nech pevnú vieru zjaví ďalšia sloha ‒
aj odkiaľ vo mne vzalo sa jej semä.
130 Nuž vravím: Verím v jediného Boha
a večného, čo hýbe nebo celé,
sám nehnutý ‒ tak plá v ňom láska mnohá!
130 ‒ 138 ... čo hýbe nebo celé, / sám nehnutý... ‒ Boh, ako Hýbateľ sveta, sa označuje už v prvom verši prvého spevu Raja („Preniká sláva Hýbateľa sveta“). O dôkazoch Fyziky i Metafyziky sa Dante zmieňuje aj vo svojom spise, známom pod menom Quaestio, správnejšie De situ aquae et terrae (O polohe vody a zeme, XXIII. kap.). Verš 136. označuje knihy Starého zákona a nasledujúci verš knihy Nového zákona vrátane listov niektorých apoštolov („zvesť i z vášho zdroja“).
133 K tej viere nielen Fyzika mi stelie
s Metafyzikou dôkazy; ich dal mi
i pravdy jas, čo prší v božskom diele
136 cez Mojžiša a prorokov a žalmy,
cez blahozvesť a zvesť i z vášho zdroja,
keď vrúci Duch vás spravil viac než kráľmi.
139 Verím v tri božské osoby, v nich troja
z jedna súcnosť až tak vedno kráča,
že ‚sú‘ i ‚je‘ sa rovnako s ňou poja.
142 Z tých božských hlbín, čo tu slová značia,
blahoveda nás vedie na nebesá
a v myseľ pečať veľa ráz mi vtláča.
145 V nej je ten princíp, z nej tá iskra splesá,
čo rozšíri sa v žiaru plápolavú
a vo mne ako v nebi hviezda skvie sa.“
148 Jak šťastný pán, čo napriek svojmu stavu
objíme sluhu stojaceho dole,
dokončivšieho práve dobrú správu:
148 ‒ 154 Jak šťastný pán, čo napriek svojmu stavu / objíme sluhu... ‒ Už vo verši 115 Dante označil apoštola ako „baróna“ a podobne urobí pri ďalšom apoštolovi v nasledujúcom speve (v. 17).
151 tak, žehnajúc mi, až tri razy v kole
ma poobtáčal krásou svojho plamu
ten apoštol, čo podľa jeho vôle
154 znela mi reč; až tak sa páčila mu.

Spev dvadsiaty piaty

1 Ak stane sa, že táto báseň svätá,
k nej zem i nebo prikladali dlane,
takže som chudol pre ňu mnohé letá,
1 ‒ 3 Ak stane sa, že táto báseň svätá... ‒ Podľa názoru niektorých bádateľov tu je, vraj, koreň názvu celej skladby „Božská komédia“, ktorý mu zazlieval jeden veľký spisovateľ. V tejto súvislosti prináša zaujímavé poznámky francúzsky prekladateľ BK z prvej polovice minulého storočia, Artaud de Montor, ktorý píše: „Victor Hugo obviňuje Danteho, že sám si svoju Komédiu nazval Božskou. Hugo sa mýlil.“ A ďalej uvádza, že až dvadsiate štvrté vydanie Danteho diela, ktoré sám autor nazýval jednoducho Komédiou, nesie titul „Opere del divino poeta Dante“, čiže „božský“ sa stalo epitetom samého autora, Danteho, a nie diela. V tej dobe to už nebol zjav taký zriedkavý. Pietro Aretíno v jednom liste Michelangelovi chce dať umelcovi dôrazne na vedomie, že ak on, Michelangelo, je božský, ani Aretíno nie je menej „divino“. Podľa Montora až dvadsiate deviate vydanie v roku 1516 prinieslo prvý raz označenie „La Divina Commedia“, ktoré mu zostalo podnes. Dante okrem iného zdôvodňuje názov svojho diela ako „komédia“ tak, že jej rozmanitý obsah je písaný „nižším“ štýlom na rozdiel od štýlu vysokého, „tragického“ (ako napr. Vergiliova Eneida). V súvislosti s týmto spevom hodno uviesť náhľad istého vedca, ktorý z tvaru „comedí“, použitého samým Dantem, vyvodzuje, že básnik Raja prirovnáva svoje dielo k jasnému svetlu dňa, že je „come dí“ („ako deň“). Tvar „dí“ vo význame „deň“ nájdeme v tomto speve vo v. 102.
4 ‒ 6 ... čo mi bráni k bráne / ovčinca... ‒ Ovčincom označuje básnik svoje rodné mesto Florenciu už v XVI. speve Raja (v. 25); vlkmi nazýva jej Čiernych guelfov, ktorí ho z rodiska vyhnali, i v Očistci (XIV, v. 50, str. 117 a pozn. na str. 319).
4 premôže krutosť, čo mi bráni k bráne
ovčinca, kde som spal, zlý iba k vlkom
jak baránok, naň obracali zbrane:
7 už s iným rúnom, v hlase s iným zvukom
sa vrátim v chrám i k studni Krstiteľa,
kde ako básnik siahnem za klobúkom,
7 ‒ 9 ... už s iným rúnom, v hlase s iným zvukom... ‒ Najčastejšie sa tento verš vykladá len v prvom význame, akože „s bielymi vlasmi“ (s iným rúnom) a zmeneným „chrapľavým“ hlasom, čiže ako zostarnutý, sa vráti básnik k chrámu Jána Krstiteľa, symbolu Florencie, ktorý Dante s láskou viac ráz spomína (Peklo XIX, v. 16 ‒ 21, str. 154 a pozn. na str. 381 ‒ 382; Raj XV, v. 133 ‒ 135 atď.). Pozoruhodný výklad nachádzame v komentári prekladu Karla Witteho z druhej polovice minulého storočia, ktorý sa pokladá za jeden z najlepších prekladov do nemčiny a vydáva sa dodnes. Podľa tohto komentára (k 7. vyd. v Reclams, Leipzig 1975, str. 538) Dante sa má vrátiť do Florencie nie už ako básnik lásky („Nového života“), ako ju opustil; ale zrejme ako básnik „spravodlivosti a statočnosti“, za akého sa vyhlásil sám vo svojom spise O ľudovom jazyku, skrátka, ako autor Božskej komédie.

Domnievame sa, že „rúno“ („vello“) tu môže aludovať na „zlaté rúno“ (súvisiace s Jásonom, spomínaným v II. speve Raja, v. 16 ‒ 18), ku ktorému takto prirovná svoju skladbu. Práve za toto dielo chce získať vavrínový veniec, „klobúk“ (v orig. „cappello“), a to vo svojom rodisku, lebo približne v tom istom čase, v ktorom písal tento spev, dostal ponuku na vavrín z Bologne od obdivovateľa jeho diela, básnika Giovanniho del Virgilia, s prosbou, aby zložil dielo v latinčine. Bolonskému priateľovi odpovedá Dante v osobitnej ekloge, obsahom súvisiacej so začiatkom tohto spevu, ktorý sa preto kladie približne do rokov 1319 ‒ 1320, čiže do roku, dvoch-troch pred básnikovou smrťou. Za vavrínom básnik túžil už v prvom speve Raja (v. 25 ‒ 27). Spomeňme ešte, že prvým korunovaným básnikom v stredovekom Taliansku bol Albertino da Mussato (v Padove) a potom Petrarca na Kapitole v Ríme 8. apríla 1341 (pozri Petrarcov vavrín, Tatran 1974. Str. 5 a i.).

12 ... pre ňu mi Peter skrúžil vôkol čela. ‒ Pozri predošlý spev v. 151 ‒ 154.
10 bo dušu vierou, ňou sa za priateľa
získava Boh, mám odtiaľ zaodetú,
pre ňu mi Peter skrúžil vôkol čela.
13 Vtom z kruhu zriem vyjsť ďalšiu žiaru svätú,
z neho prv vyšiel prvý z námestníkov,
ktorých bol Kristus nechal nášmu svetu,
16 keď čujem paniu zvolať s prevelikou
radosťou: „Hľaď! Tam k nám, hľa, kráča barón,
preň Galícia cieľ je pre pútnikov.“
16 ‒ 18 ... „Hľaď! Tam k nám, hľa, kráča barón, / preň Galícia cieľ je pre pútnikov.“ ‒ Ďalším „barónom“ (pozri predošlý spev, v. 115), prichádzajúcom z toho istého kruhu ako predtým apoštol Peter, je apoštol Jakub st.; k jeho hrobu v Galícii (v Španielsku), v meste pomenovanom po ňom Santiago (Sv. Jakub) di Compostella, sa v stredoveku konávali veľké púte (píše o tom Dante i v Novom živote: „Nazývajú sa pútnici, pokiaľ putujú k stánku v Galícii, pretože hrob svätého Jakuba bol vzdialenejší od svojej vlasti než ktoréhokoľvek iného apoštola.“ ‒ Prel. Jozef Felix. SVKL, str. 149.). Z tohto miesta podľa súdobej legendy mal prísť na dvor provensálskeho grófa Beringhieriho IV. jeho kancelár Romieu de Villeneuve, spomínaný v VI. speve Raja (v. 127 ‒ 142).
19 Jak s holúbkom si holub sadá párom,
keď javia ľúbosť, ktorú k sebe cítia,
cukrujúc, krúžiac nad vnútorným žiarom,
22 tak zriem, jak jedno slávne knieža víta
druhé a pritom jednohlasne chvália
presladký pokrm, ním sa hore sýtia.
25 Len chváloreč sa v oboch dokonala,
coram me, mlčky, vedno vzhľad svoj kladú,
ohnivý tak, že zmáha zrak tá páľa.
26 coram me... ‒ Čiže „predo mňa“. Latinská formula má pripraviť a zvýšiť slávnostnosť, ktorú bude obsahovať nasledujúca reč Beatrice.
28 Vtom riekne pani úsmevného vzhľadu:
„Vznešená duša, ňou sa óda píše
na šíru štedrosť nášho velehradu,
28 ‒ 33 ... ňou sa óda píše / na šíru štedrosť nášho velehradu... ‒ Zdá sa, že i „velehrad“, ako označenie neba, korešponduje s predošlými „svetskými“ titulmi („baróni“) jeho najvyšších obyvateľov a s pomenovaním jeho vládcu ako „Imperátora“ vo v. 41. Je to pochopiteľné pri ctiteľovi cisárstva a autorovi Monarchie, i keď podľa zistení niektorých skúmateľov takéto prenesené pomenovania boli v Danteho časoch pomerne bežné. Beatrice tu naráža na časť listu apoštola Jakuba (resp. toho listu, ktorý mu básnikova doba pripisovala a ktorý neskoršie kritika prisúdila rovnomennému apoštolovi Jakubovi ml.), kde píše o Božej štedrosti a ochote pri udeľovaní múdrosti (I, 5 a ď.). Verš 33. („keď Ježiš k trom tam dole býval bližšie“) sa môže vzťahovať k trom miestam v Biblii, predovšetkým k premeneniu na vrchu (Mat. XVII, 1 ‒ 9 a i.); podľa stredovekých výkladov Biblie títo traja apoštoli (Peter, Jakub a Ján) zastupovali tri tzv. teologické cnosti: vieru, nádej a lásku (pozri Očistec XXXI, v. 103 ‒ 111, str. 264 a pozn. na str. 357).
31 rozoznej nádej v ríšach tejto výše!
Vieš, že si vždy bol symbol Veľnádeje,
keď Ježiš k trom tam dole býval bližšie.“
34 „Zdvihni už tvár, nech srdce bezpečné je!
Veď čo sem vstúpi zo smrteľných prahov,
musí sa v našich lúčoch zhriať, nech zreje!“
37 To povzbudenie onou žiarou blahou
som čul ‒ a zrak už k horám sa mi vzpriami,
sklonený prv pod úžasnou ich váhou,
37 ‒ 39 ... a zrak už k horám sa mi vzpriami... ‒ Prirovnanie oboch apoštolov k „horám“ môže mať niekoľkonásobnú motiváciu. Všeobecne sa uvádza biblická inšpirácia, no domnievame sa, že Dante ‒ ako na mnohých iných miestach ‒ aj tu môže, dokonca v jednom básnickom pomenovaní, spájať dva príklady, brané paralelne z Biblie a z antickej poézie. K „horám“ prirovnal už Vergilius hlavných hrdinov svojho eposu, Enea aj Turna (v XII. speve) ‒ a metonymicky sa môže odvodzovať aj od mena Petrovho, ktoré v preklade znamená „skala“ (súvisieť môže, navyše a opäť metonymicky, aj s premenením na vrchu, na hore, spomínanom nepriamo vo v. 33).
40 „Že v najskrytejšej sieni oboznámi
ťa zvláštna milosť od Imperátora
za tvojho živa s jeho vojvodami,
43 nech ‒ keď už spoznáš pravdu tohto dvora ‒
tou nádejou, čo dobrú lásku nieti,
tam dolu vaše hrude prudšie horia:
46 povedz, čím je ‒ aj ako sa ňou kvieti
tvoj um, aj odkiaľ v mysli sa ti berie.“
S tou vetou ďalej druhý svit mi svieti.
49 Ale tá zbožná, čo mi v krídlach perie
viedla vždy výš a výš tým veľpriestorom,
odpoveď takto vzala mojej pere:
49 ‒ 51 Ale tá zbožná, čo mi v krídlach perie / viedla vždy výš... ‒ Pravdepodobná ďalšia narážka na meno „Alighieri“, obsahujúce v sebe „krídla“ („ale“).
52 „Pevnejšiu nádej, vieš, že v praniktorom
synkovi Cirkev bojujúca nemá,
jak v Slnku zrieš, čo svieti našim zborom.
55 Len preto smel prísť do Jeruzalema
z Egypta prv, než boj aj údol v plači
opustí navždy jeho pera nemá.
55 ‒ 57 Len preto smel prísť do Jeruzalema / z Egypta prv... ‒ Metafora odvodená z Biblie, hovoriacej o ceste židovského národa z egyptského otroctva do Zasľúbenej zeme, tu označuje Egyptom pozemský život a Jeruzalemom nebesá.
58 Ďalšie dva body ‒ z nich sa menej zračí
znalosť než túžba, nech sa zbor tých zmnoží,
čo poznajú, jak cnosť tá sa ti páči ‒
58 ‒ 60 Ďalšie dva body...“ ‒ Čiže, čím je nádej a odkiaľ ju Dante vzal (pozri v. 46 ‒ 47).
61 prenechám jemu; exámen už zloží
bez samochvál i zvláštnej energie,
veď milosťou mu prispeje duch Boží.“
64 Jak učiteľovi žiak ochotný je
dať odpoveď priam s jasom v svojom hlase,
ak jeho skvelosť sa ňou odokryje,
67 „Nádej je pevné čakanie,“ ja zase,
„budúcej slávy, v ktorom spolu hára
s milosťou naša zásluha v jej jase.
67 ‒ 69 „Nádej je pevné čakanie...“ ‒ Danteho definícia sleduje text Pietra Lombarda (z jeho Sentencií III, 26), ktorého predstavil v X. speve Raja (v. 106 ‒ 108).
70 Z premnohých hviezd sa leje mi tá žiara.
No prvý vlial ju každej mojej cieve
najvyšší pevec najvyššieho cára.
70 ‒ 75 ... najvyšší pevec najvyššieho cára... ‒ Kráľ Dávid, žalmista. Citát vo veršoch 73 ‒ 74 je z 11. verša 9. žalmu.
73 ‚Nech v Teba dúfajú,‘ tak v bohospeve
vraví, ‚tí, ktorí Tvoje meno vedia!‘
A kto, ak moju vieru má, Ho nevie?
76 Potom tvoj list mi ďalšie zrosenie dá;
preto som Vášho dažďa taký plný,
že dávam z neho ďalším, ktorí smädia.“
76 ‒ 78 Potom tvoj list mi ďalšie zrosenie dá... ‒ Pozri v. 28 ‒ 33.
79 Kým vravím k tomu požiaru, sa vlní
v ňom živá hruď, jak búrka dnu by bola
a v nej sa stále rozžíhal blesk mlunný ‒
82 až dýchne: „Láska, vzňatá do plápola,
ňou vždy plám k cnosti ako v dobe mladej,
keď ma až k palme vyviedla von z poľa,
82 ‒ 84 ... keď ma až k palme vyviedla von z poľa. ‒ Palma tradične znamenala symbol víťazstva (pozri Raj IX, v. 121 ‒ 123), v ikonografii sa viazala k mučeníctvu (ktoré podstúpil aj apoštol Jakub); poľom sa rozumie bojové pole (termín vojenský, ktorý súvisí i s tým, že tento apoštol v bojoch proti Maurom vystupoval ako patrón Španielov pri Reconquiste).
85 chce, nech ju vdýchnem tebe zas, nech nad jej
krásou pláš ty; nuž zjav nám rád jej rysy
a zjav i to, čo sľubuje ti nádej!“
88 „Majú,“ zas ja, „aj tie, aj oné spisy
cieľ takým dušiam určujúce riadky,
z nich priateľky náš Vladár urobí si.
88 ‒ 96 „Majú,“ zas ja, „aj tie, aj oné spisy...“ ‒ Čiže oba diely Biblie (Starý i Nový zákon). „Dvojí plášť“, „doppia vesta“ (v. 92), o ňom vraví prorok Izaiáš (LXI, 7), znamená dušu i telo, podľa iných žiaru a ňou okrúžené telo. Jakubovým bratom (v. 94) je apoštol Ján a 95. verš je parafrázou textu z jeho Apokalypsy, čiže Zjavenia (VII, 9); pritom je súčasne aj prípravou na vystúpenie tohto tretieho apoštola, symbolizujúceho lásku, vo v. 100 („Z ich stredu vtom sa zdvihne pochodeň...“).
91 Tak Izaiáš vraví, že až spiatky
sa vrátia v zem, pláť budú v plášti dvojom
a zemou je im tento život sladký.
94 Tvoj brat to ešte menej pod závojom
‒ kde pojednáva o belostnom šate ‒
zjavuje jasne vo zjavení svojom.“
97 Len doznie k svetlu citát môj z tej state,
„Sperent in Te“, verš zaznie sponadeň,
naň odvetia tie kruhy plamom vzňaté.
97 ‒ 99 Len doznie k svetlu citát môj z tej state... ‒ „Sperent in te“ je latinské znenie verša z Dávidovho žalmu, citovaného už vo verši 73. V tejto a nasledujúcej tercíne sa zjaví prvý raz v Raji (zriedkavý aj v prvých dvoch kantikách) jednoslabičný rým, determinovaný významovo mimoriadne zaťaženým slovom „dí“ (značiacim „deň“; je to ďalšia skratka latinského slova „dies“, ktorú Dante používa i v rozšírenejšej podobe „die“; napr. v 8. verši XVI. spevu Raja má obidve formy: „... di in díe“). Hoci i tento verš pokladá Dante za hendekasyllabus (jedenásťslabičný verš, ktorým je napísaná celá Božská komédia), fakticky všetky tri verše spojené rýmovkou „í“ (s’udí ‒ schiarí ‒ dí), nahradené v preklade taktiež jednoslabičnou rýmovkou „en“ (sponadeň-pochodeň-deň), sú desaťslabičné aj v origináli. Táto „metrická výnimka“ signalizuje príchod novej a osobitne dôležitej postavy.
100 ‒ 102 ... že nech sa Rak i z tejto žiary skladá, / v zime by mesiac mal len jeden deň. ‒ V komentári k vynikajúcemu prekladu BK do ruštiny od M. L. Lozinského (1886 ‒ 1955) čítame výstižný výklad (tiež z jeho pera) tejto tercíny: „Od 21. decembra do 21. januára pri západe slnka vychádza súhvezdie Raka. A toto súhvezdie zapadá pri východe slnka. Ak by bola v tomto súhvezdí hviezda práve taká jasná ako oheň, ktorý tuná zažiaril, tak za celý mesiac by dňom i nocou bolo svetlo ako za dňa.“ (Dante Alighieri, Božestvennaja komedija. Moskva. Izd. Pravda 1982. Str. 621.) Touto perifrázou Dante prirovnáva Jána k slnku.
100 Z ich stredu vtom sa zdvihne pochodeň,
že nech sa Rak i z tejto žiary skladá,
v zime by mesiac mal len jeden deň.
103 Jak vstane k tancu krásna panna mladá
mladuchu poctiť ‒ a nie že by kráskou
vírila chuť, čo k pádu zvádza rada ‒
106 tak zriem tú žiaru z jasov tých i z jáskov
kráčať k tým dvom, čo tančia pri jagote
rovnajúcom sa s prevrúcnou ich láskou.
109 Keď žiar sa pridá k tancu dvoch i k nôte,
pani zrie k nim a nehybné má pery
jak nevesta, čo stojí osamote.
112 „Hľa, na hrudi mal tohto pri večeri
náš Pelikán; to jemu Ježišova
matka sa z kríža v opateru zverí.“
112 ‒ 114 „Hľa, na hrudi mal tohto pri večeri / náš pelikán... ‒ Vták pelikán podľa legendy, aby nasýtil hladom mrúce mláďatá, si zobákom rozorval hruď a napájal ich vlastnou krvou. Pelikánom sa tu rozumie Kristus a detail z poslednej večere je z Biblie (Ján XIII, 23 a XXI, 20); rovnako nasledujúci text vo v. 113 ‒ 114 je z toho istého prameňa (Ján XIX, 26 ‒ 27). Pokiaľ ide o pelikána, A. de Musset ho použil ako symbol básnika vo svojich Nociach, ktorý dáva vlastnú krv svojim básňam (echo zaznie ešte v Kraskovej odpovedi Hviezdoslavovi, v ktorej hovorí, že na každom jeho verši je „srdca môjho krv prischnutá“).
115 Tak prehovorí moja pani znova;
no od nich zrak jej nezvrátia a v iný
ani jej postoj nezmenia tie slová.
118 Bol som jak ten, kto vzhliada do výšiny,
by slnko zrel, keď zatmiť sa má práve,
až videním si nevidomosť zviní,
118 ‒ 126 Bol som jak ten, kto vzhliada do výšiny, / by slnko zrel, keď zatmiť sa má práve... ‒ V Danteho dobe existovala legenda, podľa ktorej mal byť apoštol Ján vzatý za živa do neba. Dante, ako „dramatická postava“, ju prijíma a zaviní si ňou tuná, v raji plnom svetla, dočasné oslepnutie, keďže chcel v žiare zazrieť apoštolovo telo. Ako básnik, ústami samého apoštola, rozhodne túto legendu vyvracia.
121 keď na poslednom plápolavom zjave
som zrakom tkvel a čul: „Čo slepneš plamom,
chcejúc zrieť vec, jej nieto v tejto sláve?
124 Veď moje telo zemou je a na ňom
poleží zem, kým všetky naše stavy
sa nezrovnajú plne s večným plánom.
127 Tu majú v blahom kláštore dva hávy
len svetlá dve, čo zrel si stúpať rýchlo!
A vášmu svetu zanes o tom správy!“
127 ‒ 129 Tu majú v blahom kláštore dva hávy / len svetlá dve... ‒ Dva hávy, čiže telo a dušu, v nebi („blahom kláštore“) má len Kristus a Mária (pozri Raj XXIII, v. 28 ‒ 33, 85 ‒ 87 a 122 ‒ 126).
130 Na tento hlas tak žiarne kolo stíchlo
‒ a s ním i jagot slabne, čo prv z pále
prudšie vždy vzplál, keď troje dychov dýchlo ‒
130 ‒ 135 Na tento hlas tak žiarne kolo stíchlo... ‒ „Troje dychov“, čiže troje apoštolov (Peter, Jakub, Ján). Prirovnanie náhleho stíchnutia k lodi, ktorej veslári na zvuk píšťaly prestanú veslovať, zdá sa inšpirovaná Statiom (básnikom, ktorý Danteho sprevádzal Očistcom od spevu dvadsiateho prvého až po záver celej kantiky): „Ako keď z ďalekých morí sa unavia knísaví plavci, / signál píšťaly z kormy im na chvíľu zastaví ruky; / po krátkom pokoji skoro však zvuk zas rozhýbe veslá...“ (Theb., VI, 799 ‒ 801). Domnievame sa, že tento realistický „námornícky“ obraz ‒ napriek opačnému názoru nejedného dantistu ‒ je veľmi vhodne zasadený na záver tohto spevu a z hľadiska kompozície celej kantiky je presne a viacnásobne motivovaný.
133 jak veslá rezko plieskavšie, keď skale
sa vyhne loď, či vojde v prístavisko,
prestanú rezať vody pri píšťale.
136 Ach, ako mi len myseľ klesla nízko,
keď som chcel vidieť, kde je pani drahá,
a už som vidieť nemohol, hoc blízko
139 pri nej som bol i v svete plnom blaha!

Spev dvadsiaty šiesty

1 A kým ma zhrýza zrivosť vyhasnutá,
ten blýskajúci jas, čo mi ju zhasol,
zas vydá dych a pozornosť mi púta,
1 ‒ 3 A kým ma zhrýza zrivosť vyhasnutá... ‒ „Blýskajúcim jasom“ je apoštol Ján (pozri predošlý spev v. 118 ‒ 126 a v. 136 ‒ 139).
4 vraviac: „Než oči oživnú, ich pásol
si na mne tak, že od žiare až zmreli,
hľaď vynahradiť rečou stratu jasov;
7 nuž začni, vrav, kam tvoja duša cieli;
a vedz, že zrak, ním sladké svetlo vpíjaš,
stratil sa ti, no nezmrel celkom celý!
10 Pani, čo božským krajom k výsosti až
vedie si ťa, má v zraku taký účin,
aký mal v svojej ruke Ananiáš.“
10 ‒ 12 Pani, čo božským krajom k výsosti až / vedie si ťa... ‒ Paňou je Beatrice, Ananiáš je biblická postava. Apoštolovi Pavlovi (pôvodne prenasledovateľovi kresťanov, oslepenému videním na ceste do Damasku) vrátil zrak tým, že naň položil ruky (Sk. ap., IX, 1 ‒ 19).
13 „Jak jej sa páči, pomalším či prudším
liekom nech lieči zrak, v ňom našla dvere,“
rieknem, „keď vošla s ohňom, ním vždy blčím!
13 ‒ 15 ... zrak, v ňom našla dvere... ‒ Obraz očí ako brány, ktorou vstupuje láska, sa síce nachádza už aj v antickej poézii, no stojí i na začiatku prvej veľkej vlny talianskej lyriky, tzv. sicílskej školy (ospevujúcej výlučne lásku), a to u jej hlavného predstaviteľa a vynálezcu sonetovej formy, Jacopa da Lentino: „Ako mi môže taká veľká pani / prejsť cez oči, tak malé pri jej vzhľade? / A k môjmu srdcu ako nájde brány, / že vojde dnu a so mnou kráča všade?“ (Ó, svieža ruža voňavá. Tatran 1972. Str. 64.) Dante ho spomína vo svojom spise O ľudovom jazyku (De vulgari eloquentia) i v Božskej komédii (Očistec XXIV, v. 56, str. 200 a pozn. na str. 342).
16 ‒ 18 Dobro, čo dvor váš kojí v plnej miere, / je A aj O... ‒ A aj O, čiže alfa aj omega (prvé a posledné písmená gréckej abecedy). Dobrom sa rozumie Boh, ktorý sa v Biblii označuje tiež uvedenými písmenami (Zjav., XXII, 13).
16 Dobro, čo dvor váš kojí v plnej miere,
je A aj O, či láska z písem číta
mi po statiach, či iba po litere!“
19 Ten istý hlas, v ňom nádej zas mi svitá,
že získam zrivosť stratenú, už dušu
k uvažovaniu ďalšiemu mi víta:
22 „Tu budeš musieť na riečicu užšiu
klásť reč, nech slová jej nám jasne značia,
kto k tomu cieľu napäl tvoju kušu.“
25 „S dôvodmi,“ rieknem, „čo sa v ume zračia,
aj s autoritou, čo nám dáva nebe,
sa do mňa nutne taká láska vtláča.
28 Z pravého dobra totiž po velebe
sa rozžne láska, vždycky o to prudšia,
o čo má viacej láskavosti v sebe.
31 Nuž, k bytosti, v nej dobrá tak sa zlúčia,
že každunké, čo mimo nej sa rojí,
iným je nie, než svetielko z jej lúča,
34 má sa hnúť viac, chtiac spočinúť v jej zdroji,
milujúci um každého, čo zhliada
tú pravdu, na nej tento dôkaz stojí.
37 Pred um tú pravdu stelie mi a vkladá,
kto Prvú lásku ukázal mi skvele,
podľa Nej večné podstaty sa riadia.
37 ‒ 39 Pred um tú pravdu stelie mi a vkladá, / kto Prvú lásku ukázal mi skvele... ‒ Najstarší komentátori sa svorne zhodovali na tom, že tu Dante mieri na výklad Boha u Aristotela (v jeho Etike, Metafyzike, Fyzike i v Knihe o príčinách, ktorú mu stredovek mylne pripisoval).
40 Hlas pravdivého Tvorcu mi ju stelie,
kde o sebe to vraví Mojžišovi:
„Zjavím ti teraz všetku veľkosť cele.“
40 ‒ 42 Hlas pravdivého Tvorcu mi ju stelie... ‒ 42. verš je takmer doslovným citátom z Biblie (Ex., XXXIII, 19).
43 Stelieš ju ty, keď v skvostnom predosloví
tajomstvo hrmíš k nám až v takom slohu,
že žiaden spis ho lepšie nevysloví.“
43 ‒ 45 Stelieš ju ty, keď v skvostnom predosloví... ‒ Poukaz na úvod Jánovho evanjelia (I, 1 ‒ 16); podľa iných, čo je menej pravdepodobné, na jeho Zjavenie.
46 Vtom počul som: „Pre autoritu mnohú,
pre um s ňou zhodný v jasnej analýze,
najvyššia z tvojich lások hľadí k Bohu.
49 No ešte zjav, či v tebe ďalší rys je:
či viac strún k Nemu vrhá ťa! ‒ Vlož do viet,
koľkými zubmi ťa tá láska hryzie.“
52 Svätému cieľu nechcem nevyhovieť,
veď zjavný mi je hneď ‒ i chápem hnedky,
kam chce viesť Kristov orol moju spoveď.
52 ‒ 54 ... kam chce viesť Kristov orol moju spoveď. ‒ Čiže apoštol Ján, ktorého evanjelium sa podľa biblickej symboliky spája so znakom orla. Domnievame sa, že Dante s osobitným umeleckým zámerom na tomto mieste, kde sám je ako dramatická postava oslepený Jánovým jasom, použil pomenovanie orla, ktorý podľa stredovekých (aj antických) predstáv mal taký silný zrak, že jediný z tvorstva vládal hľadieť do slnka. Netreba zabúdať, že Ján tu symbolizuje súčasne i lásku a že v Dante ho ponímaní „videnie“, sila nazerania, predchádza lásku (pozri Raj XXVIII, v. 109 ‒ 111) v preciťovaní blaženosti.
55 Preto ja tiež mu odpoviem priam letky:
„Z hryzov, čo srdciam k Bohu stočia vôľu,
k tej mojej láske prispievali všetky.
58 Bo Bytie sveta s mojím bytím spolu,
smrť, ktorú pre môj život podujíma,
nádej, čo mám i s veriacimi dolu,
58 ‒ 63 ... z mora zlých lások strhli ma ‒ a stade / na brehy dobrej lásky zložili ma. ‒ O zlých a dobrých láskach hovorí Dante na viacerých miestach Očistca (XVII, v. 91 ‒ 139, str. 146 ‒ 147, pozn. na str. 327; XVIII, v. 64 ‒ 66, str. 153; XXX, v. 130 ‒ 132, str. 257; XXXI, v. 28 ‒ 36, str. 259 a i.).
61 aj živá veda, ktorú duch si všíma:
z mora zlých lások strhli ma ‒ a stade
na brehy dobrej lásky zložili ma.
64 S vetvami, čo sa vetvia po záhrade
Veľzáhradníka, láskou tak som spätý,
jak veľké dobro z Neho k nim sa kladie.“
64 ‒ 69 S vetvami, čo sa vetvia po záhrade / Veľzáhradníka... ‒ Veľzáhradníkom je Boh (Ján XV, 1) a vetvami jednotlivé bytosti. Paronomáziami (s vetvami... vetvia, po záhrade Veľzáhradníka) sa usiluje Dante o vysoký štýl, ktorým pointuje svoj tretí exámen, skúšku z lásky, aby po nej (a súčasne po všetkých troch) mohol zaznieť ako chválospev v nasledujúcej tercíne citát z Izaiáša (VI, 3) a z Jánovho Zjavenia (IV, 8), začínajúci sa trojitým zvolaním: „Svätý, svätý, svätý“ (v. 69).
67 Presladký spev ‒ keď skončím svoje vety ‒
rozznie sa nebom, pričom moja pani
s všetkými vraví: „Svätý, svätý, svätý!“
70 Jak ostrým svetlom prebúdza sa v spaní
duch zrivosti, čo rýchlo k žiare speje
prenikajúcej k ďalšej blane z blany;
70 ‒ 81 Jak ostrým svetlom prebúdza sa v spaní / duch zrivosti... ‒ Dante sa veľmi dôkladne zapodieval javmi optiky už v Novom živote, v Hostine i v Očistci (XVII, v. 40 ‒ 42, str. 142). Zdrojmi mu boli spisy Aristotela a Alberta Veľkého (ktorého predstavil v X. speve Raja, v. 97 ‒ 99). „Duch zrivosti“ beží z mozgu k zreničke v ústrety žiare, prenikajúcej cez jednotlivé membrány („k ďalšej blane z blany“, v. 72); pritom prvé vnemy reality, než sa zrak zorientuje pomocou poznávacej schopnosti, môžu byť preň „priam až desivé“ (v. 73). Celý tento „učený úvod a vývod“, ba i samo dočasné oslepnutie Danteho ako dramatickej postavy bolo motivované prekvapivým uvedením štvrtého svetla, v ktorom sa skrýval biblický praotec ľudstva, Adam (v. 81 a ďalšie), pripojený hneď k svetlu apoštola Jána (a predošlých dvoch).
73 no to, čo zrie, preň priam až desivé je
‒ natoľko mdlý je prvý rozbresk hlavy,
kým poznávacia schopnosť neprispeje ‒
76 tak všetkých šupín odrazu ma zbaví
zrak Beatricin svojím lúčom svätým,
čo tisíc míľ sa blýska do diaľavy.
79 Takže už vidím lepšie ako predtým,
keď s otázkou, hoc hruď mi desom puká,
na štvrté svetlo hľadím, jak plá s tretím.
82 „Nad Tvorcom prvá duša plesá dnuká
v tej veľžiare,“ už pani riecť mi stihne,
„čo stvorila ju prvú Jeho ruka.“
82 ‒ 96 „Nad Tvorcom prvá duša plesá dnuká / v tej veľžiare,“... ‒ Tieto tercíny a ich obrazy vychádzajú z Biblie (Gen. I, II a III), hovoriacej o stvorení prvého človeka Adama priamo Bohom, potom o stvorení jeho ženy Evy, o zákaze jesť zo stromu poznania dobrého a zlého, o prestúpení tohto zákazu a o treste zaň, čiže o vyhnaní prarodičov z pozemského raja. ‒ „Jablkom“ (súvis so spomínaným stromom, určujúcim i prirovnanie vo v. 85 ‒ 87), ktoré bolo stvorené hneď zrelé (v. 91 ‒ 92), nazýva Dante Adama preto, že podľa biblického textu i stredovekej interpretácie bol Adam stvorený hneď do zrelého veku. Adam ako prvý človek, má v každej žene nielen dcéru, ale i nevestu svojich synov a ďalších mužských potomkov (v. 92 ‒ 93).
85 Tak ako strom, čo pod vetrom sa prihne,
no o chvíľočku vrchol opäť dvíha
hor vlastnou vládou, ktorá vždy ho zdvihne,
88 tak pri jej reči najprv duch môj líha
si v úžase, no hneď ho dvihne smädno
chuť hovoriť, ňou priam sa rozožíha:
91 „Ó, jablko, čo stvorené len jedno
bolo hneď zrelé; praotče, čo v žene
každej i s dcérou nevestu máš vedno:
94 ako len vie, ťa prosí ponížene
o reč môj duch ‒ a viac už nevraví ti,
skôr chtiac ťa čuť! Veď poznáš moje chcenie.“
97 Niekedy zver sa takto zmieta skrytý,
že odkrýva len rúcho nepriezračné
vlnením svojím všetky jeho city ‒
100 a prvá duša tiež tak javiť začne
‒ keď predo mnou sa v svojom plame vije ‒
jak prišla ku mne radostne a vďačne.
103 A dýchne vtom: „I keď mi neodkryje
reč tvoje chcenie, ja ho lepšie zhliadam
ako ty vec, čo najistejšou ti je.
106 V zrkadle pravdy vidím ho, ja Adam,
bo jeho vládou každá vec je jatá,
no žiadna nie je mierou k jeho vládam.
109 Chceš znať, môj syn, už koľký vek sa ráta,
čo vo vysoký sad ma sám Boh vložil,
kde k veľrebríku tamtá vyzdvihla ťa;
109 ‒ 114 Chceš znať, môj syn, už koľký vek sa ráta... ‒ Adam v „zrkadle pravdy“ (v. 106) uzrel štyri otázky, ktoré mu chcel položiť Dante a tu ich praotec zaňho vymenúva, a v nasledujúcich tercínach (v. 118 ‒ 142), hoci v rozdielnom poradí, na ne odpovedá. Prvou otázkou je dátum, kedy bol Adam stvorený v pozemskom raji („vo vysokom sade“, v. 110), odkiaľ Beatrice („tamtá“, v. 111) umožnila Dantemu vystúp do nebeského raja (Očistec, XXXIII. spev). Druhá otázka sa týka skutočnej príčiny vypudenia z neho (v. 113) a štvrtá otázka už samou formuláciou naznačuje nový názor na problém vzniku a vývoja ľudskej reči.
112 i koľký čas v tej slasti zrak môj dožil,
i pravý dôvod preveľkého hnevu,
i danú reč, i tú, čo sám som zložil.
115 Nuž, nie že zuby priložil som k drevu,
lež v prestúpení príčina je oná,
čo tak až hnala z raja mňa aj Evu.
115 ‒ 117 Nuž, nie že zuby priložil som k drevu... ‒ „Drevom“ („legno“, ktoré má aj originál v rýmovej pozícii), Dante označuje metonymicky buď „jablko“, ktoré podľa najbežnejších predstáv v Danteho časoch mala odtrhnúť Eva zo zakázaného stromu, buď ‒ a to je i podľa našej domnienky pravdepodobnejšie ‒ naznačuje, že mohlo ísť o iný strom než jabloň a že to v podstate ani nie je dôležité, lebo podstatou viny bolo prestúpenie zákazu.
118 Kam tvoja pani prišla po Marona,
tam štyritisíc tristo i dve letá
za týmto zborom cnela moja tôňa.
118 ‒ 120 Kam tvoja pani prišla po Marona... ‒ Čiže v Limbe, v Predpeklí, kam prišla Beatrice po Vergilia, aby sprevádzal Danteho (pozri Peklo II, v. 52 ‒ 126, str. 19 ‒ 24 a pozn. na str. 304 ‒ 307), bol Adam 4 302 rokov.
121 ‒ 123 A k všetkým svetlám, ktoré cestou stretá... ‒ Všetkými svetlami sa rozumejú súhvezdia Zvieratníka, ktoré slnko stretá na svojej ročnej púti, Adam sa dožil podľa tohto údaju, opierajúceho sa o Bibliu (Gen. V, 5), 930 rokov. Čiže Adam od začiatku svojej existencie sa podľa Eusebiovej chronológie (v stredoveku všeobecne uznávanej) dožil po Kristovo ukrižovanie (po ňom bol Adam prenesený z Limbu do neba) dovedna 5 232 rokov, ku ktorým po Danteho fiktívnu púť záhrobím v roku 1300 treba ešte pripočítať 1266 rokov, čiže konečné číslo, vyjadrujúce jestvovanie ľudstva od samého začiatku po Danteho rozhovor s Adamom, predstavuje ‒ podľa básnikovej predstavy ‒ 6 498 rokov.
121 A k všetkým svetlám, ktoré cestou stretá,
deväťstotridsaťkrát som slnko v púti
videl hor stúpať z plání nášho sveta.
124 Jazyk, ním vravel som, bol vyhasnutý
už skôr, než začala sa márna budova,
k nej Nemrod s ľudom vzpnul sa v spupnom hnutí,
124 ‒ 127 Jazyk, ním vravel som, bol vyhasnutý / už skôr, než začala sa márna budova... ‒ Epiteton jazyka „vyhasnutý“ korešponduje so „zrivosťou vyhasnutou“ z prvého verša tohto spevu. Podobnú korešpondenciu možno vidieť i medzi v. 51 („koľkými zubmi ťa tá láska hryzie“) a v. 115 („Nuž nie, že zuby priložil som k drevu“) a našli by sa i ďalšie. Tu však nie je dostatok miesta na ich dôkladnejší výklad. Pokiaľ ide o „vyhasnutý“ jazyk Adamov už pred stavbou „babylonskej veže“ („márnou budovou“, v. 125), treba podčiarknuť, že ide o Danteho originálny náhľad, protikladný bežnému názoru v stredoveku, že jednotný jazyk od stvorenia sveta sa rozrôznil až pri stavbe babylonskej veže. Tento názor pôvodne (v spise O ľudovom jazyku) zastával i sám Dante, ba jeho stopu nachádzame ešte i v Božskej komédii (pozri Peklo XXI, v. 77 ‒ 78: „Nemrod to je, pre jeho hlúpy nápad / spoločnej reči ľudský rod už nemá.“ ‒ Str. 259 a pozn. na str. 430.). Tuná prichádza na úplne iné stanovisko a zdôvodňuje ho, ako vidno z v. 136 ‒ 138, príkladom z Horatiovho Umenia básnického. Názorom vyjadreným v týchto dvoch tercínach (a pokračujúcim i v nasledujúcich až po verš 138.) dosiahol Dante v stredoveku jeden z najoriginálnejších vrcholov myslenia o jazyku. Nie náhodou k svojmu jazykovému objavu zasadil do týchto dvoch tercín (v. 124 ‒ 129) aj osobitný druh rýmu, ktorý sa dosiaľ v Raji neobjavil (a zriedkavý je i v predošlých dvoch kantikách) a ktorého trojslabičná rýmovka má prízvuk na tretej slabike od konca verša („inconsummábile ‒ razionábile ‒ durábile“), čím sa tri „hendekasyllaby“ (jedenásťslabičníky), spojené týmto rýmom (v. 125, 127 ‒ 129) stanú faktickými dvanásťslabičníkmi. Tieto vlastnosti rýmu budova ‒ pudová ‒ údovia a veršového metra zachováva i náš preklad („už skôr, než začala sa márna budova“, v. 125 a pod. i v. 127 a v. 129). ‒ Náhľad, „bo žiadna vec, nie rozumná, lež pudová / pod vplyvom nebies, nikdy netrváva“ (v. 127 ‒ 128) treba vidieť vo svetle náuky, ktorá pripúšťa i nie dobré vplyvy nebeských kruhov na konanie človeka a ktorú rozvinul Dante v Očistci („Hej, nebo k mnohým počinom vás volá...“, spev XVI, v. 73 ‒ 81, str. 137 a pozn. na str. 324).
127 bo žiadna vec, nie rozumná, lež pudová
pod vplyvom nebies, nikdy netrváva,
či chce ju celý ľud, či jeho údovia.
130 Je prirodzená vec, že ľudia vravia,
no tak, či onak, príroda nie káže,
lebo to vašej vôli prenecháva.
133 Prv než som zišiel v predpekelné kráže,
‚I‘ volala sa v dávnej domovine
najvyššia bytosť, čo tu v slasť ma viaže ‒
133 ‒ 138 Prv než som zišiel v predpekelné kráže... ‒ Čiže do Limbu (pozri v. 118 ‒ 120). V spise O ľudovom jazyku (De vulgari eloquentia) Dante tvrdil, súhlasne s bežnou dobovou mienkou, opretou najmä o Etymologie Izidora Sevilského (ktorého predstavil v X. speve Raja, v. 131), že „prvé meno Boha u Židov sa volalo El“ (VII, 1). Tuná Dante namiesto neho použil písmeno I, ktoré v rímskej abecede má číselnú hodnotu jednotky, a meno El prisúdil neskoršiemu vývoju až po Adamovej smrti. Ako sme už spomenuli, v novom náhľade utvrdilo Danteho prehĺbenejšie štúdium Horatiovej Ars poetiky; verše 136 ‒ 138 („A z toho jasne plynie, / že ľudský zvyk len ako lístie vzchodí / i schádza z vetvy, aby vzišlo iné“) sú parafrázou Horatiových veršov: „Rok čo rok mení len výzor a zhadzuje žltnúce lístie: / po čase hynú i slová a sviežim zjavom jak mladík / zažiaria také, čo nedávno vznikli a tešia sa priazni...“ (Horatius, Ars poetica, v. 60 ‒ 62. Prel. I. Šafár.)
136 a potom ‚El‘. A z toho jasne plynie,
že ľudský zvyk len ako lístie vzchodí
i schádza z vetvy, by zas vzišlo iné.
139 Na vrchu, čo sa najvyššie pne z vody,
som s čistým žitím ‒ i s tým, hodným trestu ‒
bol od prvej až k hodine, čo vodí
139 ‒ 142 Na vrchu, čo sa najvyššie pne z vody... ‒ Adam perifrasticky hovorí opäť o pozemskom raji (por. Očistec III, v. 14 ‒ 15, str. 26 a najmä XXVIII, v. 94 ‒ 144, str. 236 ‒ 239 a pozn. na str. 352), v ktorom bol dovedna, ako vyplýva z v. 140 ‒ 142, necelých sedem hodín. Dante sa tu opiera o dielo Petra Hltača (Commestora, ktorého predstavil v XII. speve Raja, v. 134), o jeho Dejiny scholastiky (XXIV), v ktorej používa tie isté výrazy ako Dante („šiesta hodina“, „kvadrant“, čiže "štvrť kruhu“). Prvou hodinou dňa sa rozumie šiesta hodina ranná a keďže slnko pri svojom 24-hodinovom obehu cez 360 stupňov jednu štvrtinu (90 stupňov) urobí za šesť hodín, z toho plynie, že Adam pobudol v pozemskom raji podľa tohto výkladu len o málo viac: necelých sedem hodín.
142 slnečná štvrť, keď z hodín skončí šiestu.“

Spev dvadsiaty siedmy

1 „Otcu i Synu, i Svätému Duchu“,
celý raj „sláva“ začne v speve takom,
že opojenie leje môjmu sluchu.
4 A to, čo zriem u tom jase mnohorakom,
sa ako úsmev vesmíru mi javí,
bo sluchom sladkosť vniká mi i zrakom.
7 Ó, jasot, slasť, čo jazyk nevyjaví!
Ó, život plný ‒ ľúbosti i mieru!
Ó, bez baženia, bázne ‒ poklad pravý!
10 Štvoro sviec plá v tých sieňach monastieru,
no tá z nich plá mi v stále väčšej miere,
čo prišla prvá skúšať moju vieru.
10 ‒ 15 Štvoro sviec plá v tých sieňach monastieru... ‒ Adam a traja apoštoli, z nich Peter (v. 11 ‒ 12) začína hnevom červenieť ako planéta Mars (v. 13 ‒ 15). Z toho plynie, že prv jeho svetlo bolo bielo striebristé, akým sa vyznačuje planéta Jupiter. Jeden z najstarších komentátorov, Buti, zdôvodňuje Danteho hypotetické prirovnanie skrytou metaforou, „vidiacou“ lúče planét ako vtáčie perie, a to na základe ich spoločnej vlastnosti, čiže farby.
13 A takú tvárnosť na seba si berie,
jak Jupiter by mal ‒ nech s Marsom vtáci
stanú sa z nich a vymenia si perie!
16 Tá Všezrivosť, čo k plesaniu i k práci
velí tu vždy, dá blaženému chrámu
znať, aby zmĺkli všetci hlaholiaci ‒
19 a čujem vtom: „Ak mením farbu plamu,
nečuduj sa; len zbor ma vypočuje,
uzrieš i na ňom premenu tú samú.
19 ‒ 27 „Ak mením farbu plamu...“ ‒ Jasavý začiatok spevu bol okrem iného prípravou na jednu z „najhroznejších danteovských invektív“ (N. Sapegno), aby na jeho pozadí ešte ostrejšie vyniklo Petrovo odsúdenie jeho súčasného nástupcu, Bonifáca VIII. (nezabúdajme, že Danteho púť sa koná v roku 1300, čiže za pontifikátu Bonifácovho), ktorý sa, podľa náhľadu Danteho a iných jeho súčasníkov, zmocnil svojho úradu podvodom (pozri Peklo XIX, v. 52 ‒ 57, str. 155 a pozn. na str. 383). O Vatikáne ako o cintoríne Petra a iných mučeníkov hovorí Dante už v IX. speve Raja (v. 139 ‒ 142). O Satanovi (Luciferovi) „v hĺbke pažeráku“ pozri Peklo XXXIV, v. 28 ‒ 90 (str. 280 ‒ 282 a pozn. na str. 441 až 443).
22 Môj svätý trón kto u vás uzurpuje
‒ môj svätý trón, môj svätý trón, čo zraku
Božieho Synka prázdny bez vládcu je ‒
25 cintorín môj si zmenil na kloaku
krvi a puchu; čím sa pre Satana
zmierňuje bôľ až v hĺbke pažeráku!“
28 Farbou, ňou slnko zvečera i zrána
oblaky líči na opačnej strane,
obloha celá zdá sa poskrápaná.
31 Jak pani, istá svojou cnosťou, planie
i naďalej, no správou o necnote
inej sa predsa bázlivejšou stane,
34 tak Beatrice stráca na jagote
a obloha tak, myslím, stmavla celá,
keď Najvyššia moc mrela na Golgote.
34 ‒ 39 tak Beatrice stráca na jagote... ‒ Beatrice na rozdiel od ostatných blažených duší, ktoré červeneli ako Peter, bledla, a sama obloha tmavla ako pri ukrižovaní a smrti Krista na Golgote (v. 36; Luk., XXIII, 44 ‒ 45 a i.). Gradáciu s intenzívnejšou zmenou hlasu než jasu, ktorou Dante vo v. 37 ‒ 39 pripravuje ďalšiu invektívu Petrovu, použil básnik už v X. speve Raja pri zobrazovaní mudrcov, ich jasu a spevu (v. 64 ‒ 66).
37 Vtom jeho reč sa hlasom rozoznela
tak zmeneným, že tvárnosť, ohňom jatá,
prv nezmenila sa snáď až tak veľa!
40 „Nie, pre Kristovu nevestu tam liata
nebola krv ‒ krv moja, s Línom, s Klétom ‒
aby ju hnala k získavaniu zlata,
40 ‒ 45 „Nie, pre Kristovu nevestu tam liata / nebola krv... ‒ Kristovou nevestou sa rozumie Cirkev. Linus a Klétus (res. Anacletus) boli podľa podania prvými Petrovými nástupcami v druhej polovici I. storočia, Sixtus, Pius, Kalixt, Urban v storočí druhom a treťom. Ich príklad využije Dante ďalej ako protiklad k súčasnému stavu pápežstva vo v. 59 ‒ 60.
43 lež k zisku slastí v tomto svete svätom
si Pius, Sixtus, Kalixt, Urban žiadal
liať svoju krv tým prebolestným svetom!
46 Nebol náš cieľ, ľud kresťanský by zvšadiaľ
k zástupcom našim znášal zloby svoje
a sprava ten, ten zľava si k nim sadal;
46 ‒ 48 Nebol náš cieľ... ‒ Aby pápežstvo delilo kresťanov na dve proti sebe bojujúce strany a podporovalo z politických dôvodov guelfov (po svojej pravici) a zatracovalo už na zemi procisárskych ghibellinov (po svojej ľavici, v. 48).
49 či aby kľúčov zverených mi dvoje
jak spupný znak sa dalo na zástavu
a viedlo proti pokrsteným voje;
49 ‒ 51 či aby kľúčov zverených mi dvoje / jak spupný znak sa dalo na zástavu... ‒ Zdá sa, že znak pápežských kľúčov sa prvý raz zjavil na zástavách vojska vyslaného pápežom Gregorom IX. v roku 1229 proti cisárovi Fridrichovi II. (o jeho matke, cisárovnej Konštancii, pozri Raj III, v. 118 ‒ 120).
52 či aby pečať bola z môjho zjavu
na predávané výsady ‒ až vzblčí
a srší, že tak lživo krivdia právu!
52 ‒ 54 či aby pečať bola z môjho zjavu / na predávané výsady... ‒ Na pápežskej pečati bola postava apoštola Petra, ktorý sa tu búri, podľa najlepšieho z najstarších komentátorov, Ottima, proti tomu, aby bola zneužívaná na listinách s výsadami, „získanými simoniou“.
55 Dobre tu zrieť, jak lúpi zástup vlčí
v pastierskych rúchach všade cez pastviská.
Obrana Božia! ‒ Ó že až tak mlčí!
58 Cahorčan, Gaskonec, krv, čo z nás tryská,
chystá sa piť! ‒ Ó, krása, bezúhonná
na počiatku, kam klesnúť máš ‒ tak nízka!
58 ‒ 60 Cahorčan, Gaskonec, krv, čo z nás tryská... ‒ Cahorčanom je pápež Ján XXII., pôvodom z mesta Cahors (bližšie o ňom pozri Raj XVIII, v. 130 ‒ 136), a Gaskoncom jeho predchodca a nástupca Bonifácov, Klement V. (Raj XVII, v. 82 a predtým Peklo XIX, v. 82 ‒ 87, str. 156 a pozn. na str. 384).
61 ‒ 63 No Všezrivosť, čo rukou Scipiona / vrátila Rímu slávu... ‒ Publius Cornelius Scipio Africanus (235 ‒ 183 pr. n. l.), Liviom nazývaný „osudom predurčený vodca“ (dux fatalis) patrí k najmilším a najcitovanejším Danteho postavám (v Hostine, Monarchii a v každej z troch kantík BK; v Raji bol priamo i nepriamo spomenutý už v VI. speve, v. 49 ‒ 53). Definitívne porazil Hannibala a jeho Kartágincov v druhej púnskej vojne (pri Zame v r. 202 pr. n. l.); v jej priebehu, najmä po strašnej porážke Rimanov pri Cannách (r. 216) situácia sa videla pre Rím takou beznádejnou, že niektorí senátori navrhovali vysťahovať sa z Itálie, proti čomu sa rozhodne postavil práve Scipio. Zdá sa (najmä podľa N. Sapegna), že v podobnej situácii za Danteho čias poukaz na Scipiona obsahuje narážku na „Veltra“ čiže na „Chrta“ (Peklo I, 101 ‒ 111, str. 15 a pozn. na str. 299 ‒ 301), resp. na Vodcu (DUX, Očistec XXXIII, v. 43 ‒ 45, str. 277 a pozn. na str. 361), pod ktorým v čase písania tohto spevu Raja mohol mať už na mysli Cangrandeho della Scala, ktorému tretiu kantiku i venoval.
61 No Všezrivosť, čo rukou Scipiona
vrátila Rímu slávu, jak sa dívam,
i tam už prácu na záchrane koná.
64 A synček, ty, čo späť sa k zemským nivám
pre váhu tela vrátiš, otvor pery
a neukry, čo ja sám neukrývam!“
64 ‒ 66 A synček, ty... otvor pery / a neukry, čo ja sám neukrývam!“ ‒ Toto poslanie je akoby najvyššou gradáciou obdobnej výzvy Danteho prapradeda Cacciaguidu zo XVII. spevu Raja (v. 124 ‒ 135), aby sa svojou kritikou Dante dotýkal najvyšších vrcholov; tuná od apoštola Petra dostáva právo a povinnosť súdiť i samých Petrových nástupcov, ak si neplnia svoje povinnosti podľa úloh v tých „látkach“, z ktorých básnik práve zložil skúšky u najvyšších duchovných predstaviteľov.
67 Zo zmrzlých pár tak páper po páperi
dol padá cez náš vzduch, keď parohami
nebeská Koza do slnka už mieri,
67 ‒ 72 Zo zmrzlých pár tak páper po páperi / dol padá cez náš vzduch... ‒ Slnko sa nachádza v konjunkcii s Kozorožcom („nebeskou Kozou“, v. 69) od 21. decembra do 21. januára, keď v severnej Itálii najčastejšie sneží; tuná však páperky snehu, ku ktorým prirovná Dante blažené duše vítavšie ho v ôsmom nebi (vo sfére stálic), „padajú“ nahor.
70 jak tuná beľ z pár víťazných zrak mámi
a zdobí vzduch; no od nás sneží nahor,
nahor z tých pár, čo dlhšie stáli s nami.
73 A za ich zjavmi sa mi zrak hor tiahol
až po ten prah, kde veľpriestor ho zbavil
moci ísť výš, čo akoby bol prahol.
76 Keď zbadá pani, že môj zrak sa znavil
a vrátil z výšin, riekne: „Zhliadni nadol,
aký si úsek medzitým už spravil!“
79 Od oných chvíľ, čo bol som prv dol zhliadol,
prešiel som celý oblúk prvej klímy
od stredu ta, kde koniec sa jej kládol.
79 ‒ 81 Od oných chvíľ, čo bol som prv dol zhliadol... ‒ V XXII. speve Raja (v. 133 ‒ 154) prezeral Dante všetkých sedem planét i našu zem, ten „záhon, čo nás tak ukrutnými činí“ (v. 151). Vtedy stál v „strede prvej klímy“, čiže nad Jeruzalemom, teraz je nad španielskym mestom Cadiz, pokladaným za najzápadnejší bod obývanej sev. pologule („kde koniec sa jej kládol“, v. 81). Najvýchodnejším bodom bola rieka Ganges v Indii. V strede oblúka, obsahujúceho 180°, bol Jeruzalem, čiže Dante ušiel od predošlého zhliadnutia na zem 90 stupňov za 6 hodín. Podľa Alfragana (pozri IX. spev, v. 118 ‒ 120), ktorého sa Dante pridŕžal, delila sa severná pologuľa na sedem „klím“, rovnobežných pásem; „prvá klíma“ siahala od rovníka na sever a v strede mala Jeruzalem.
82 ‒ 84 Ulyxov zlobeh s brehmi cadizskými... ‒ Ulyxovej (Odyseovej) plavbe, „zlobrodu“, za Herkulove stĺpy (Gibraltár) venuje Dante značnú časť XXVI. spevu Pekla (v. 100 ‒ 142, str. 219 ‒ 220, pozn. na str. 410 ‒ 413). ‒ „Európa“, dcéra kráľa Agenora, ako „náklad blaha“ pre Jupitera, ktorý ju v podobe býka uniesol na svojom chrbte z fénických brehov, je tu prevzatá z Ovidia (Metamorfózy II, v. 832 ‒ 875. Str. 55 ‒ 56).
85 ‒ 87 I viac by mi bol odhalil náš záhon... ‒ „Záhonom“ („aiuola“) našu Zem nazval Dante už v XXII. speve Raja (v. 151; pozri i pozn. k v. 79 ‒ 81 tohto spevu). Slnko postúpilo viac ako o jeden znak (30°) na západ, preto kraj na východe sa noril do tmy. Inak toto miesto patrí k najdiskutovanejším v celom danteovskom výskume.
82 Ulyxov zlobeh s brehmi cadizskými
dole som zrel; kde stal sa náklad s blahom
z Európy, v diaľke brehy črtali mi.
85 I viac by mi bol odhalil náš záhon,
no viac než znak už prešlo cez priestory
podo mnou slnko k svojim ďalším prahom.
88 Um zaľúbený, ktorý stále dvorí
sa mojej panej, cíti takmer ošiaľ,
bo zrieť ju zas ‒ jak nikdy predtým ‒ horí!
91 Veď pastvy pre zrak, ktoré dušiam rozsial
um s prírodou, či v telách už, či v tvare
dvoch umení, v nich vrchol tvoria dosiaľ,
91 ‒ 99 Veď pastvy pre zrak, ktoré dušiam rozsial / um s prírodou... ‒ Krása Beatrice vzrastá každým výstupom do ďalšieho nebeského pásma a tu dosahuje takú intenzitu, že krása prírody vo všetkých živých ľuďoch spolu s ich odrazom vo všetkých najvrcholnejších dielach výtvarného umenia (najmä maliarstva) by neznamenala nič oproti kráse v Beatricinej tvári. A sila pohľadu z tejto tváre ho vynesie zo súhvezdia Blížencov (z „hniezda peknej Lédy“) ‒ kam ho bola vzniesla zo Saturna v XXII. speve Raja (v. 100 ‒ 120) ‒ do deviateho neba, do sféry Prvého hýbateľa, hýbúceho sa tak rýchlo, „že jeho rýchlosť je takmer nepochopiteľná“ (Hostina II, III, 9).
94 spojené všetky v najvábnejšom čare ‒
boli by celkom ničím pri velebe
tých božských krás, čo sálali z jej tváre!
97 A takú silu má jej pohľad v sebe,
že z hniezda peknej Lédy si ma sníma
a vymrští až v najrýchlejšie nebe.
100 V ňom všetky časti, jak môj duch si všíma,
tak rovné sú, že mlčky spytuje sa,
na ktoré z miest jej oči vyniesli ma.
103 No tá, čo sem ma vzniesla na nebesá,
nad mojou túžbou úsmev rozosvieti,
až sa mi zdá, že Boh jej v tvári plesá.
106 „Povaha sveta, ktorá hýbe svety
a tíši stred, že nehybne sa skveje,
tu začína sa jak od svojej méty.
106 ‒ 109 Povaha sveta, ktorá hýbe svety / a tíši stred... ‒ Prvohýbateľ (deviate nebo, nazývané i krištáľové) v neprestajných krúženiach hýbe všetkými nižšími, ôsmimi nebesami a Zem („stred“ vesmíru podľa súdobých predstáv) necháva nehybnou.
109 A toto nebe celé vtelené je
do Božej mysle, v nej sa láska rozžne,
čo točí ho a z neho moc v svet leje.
109 ‒ 111 A toto nebo celé vtelené je... ‒ Danteho koncepciu v tejto tercíne výstižne vyjadruje jeden z najstarších komentátorov, Ottimo: „... podľa prirodzeného poriadku prvky podliehajú nebesám planét; sféry planét ôsmej sfére a ôsma podlieha deviatej, takže celý tento vesmírny obsah je poddaný deviatej sfére, ktorá už nie je poddanou nijakému inému nebu, jedine Božej mysli; a z nej preberá moc, ktorú má nad týmito nižšími nebesami; a z lásky tejto Božej mysle prijíma pohyb a svetlo, a od nikoho iného.“
112 ‒ 114 Svetlo a láska toho kruhu... ‒ „Čiže nebo Empyrea, ktoré nie je ničím iným ako svetlom a láskou,“ dodáva ďalší z najstarších komentátorov (Buti).
112 Svetlo a láska toho kruhu zbožne
ho objíma ‒ jak ono ďalším činí ‒
čo vie len sám, jak objať tak je možné.
115 Neurčuje mu pohyb nikto iný,
lež všetky veci z neho merajú sa
jak desať z pätiny a z poloviny.
115 ‒ 117 Neurčuje mu pohyb nikto iný... ‒ Deviatemu nebu (Prvému hýbateľovi) sa neurčuje a nemeria pohyb nijakým pohybom iným, ale všetky iné sa merajú ním tak, ako číslo desať sa určuje svojou polovicou, ktorou je číslo päť, a svojou pätinou, ktorou je číslo dve: ich násobok dáva presne číslo desať.
118 Korene času že sa sem klásť musia
sťa v nádobu, a vetvy v ďalšie strany,
azda už tu ti v mysli jasne skŕsa.
118 ‒ 120 Korene času že sa sem klásť musia / sťa v nádobu... ‒ K tejto neľahkej tercíne si do tretice vezmime na pomoc tretieho z najstarších komentátorov, ktorý sa opiera pritom o básnikov spis Hostinu: „Ak pohyb deviatej sféry je mierou iných, ako sa povedalo, je samým koreňom času, pretože čas nie je nič iné než číslo pohybu, ako hovorí Filozof (Aristoteles) vo Fyzike.“ (Benvenuto)
121 Ó, baživosť po stále väčšom maní!
Tak topíš ľud pod svoju vlnu chtivú,
že nik svoj zrak z nej von si nevymaní!
121 ‒ 123 Ó, baživosť po stále väčšom maní! ‒ Táto tercína korešponduje kontrastným obsahom s treťou tercínou na začiatku spevu („... ó bez baženia, bázne ‒ poklad pravý!“), po jej jasavom opise ôsmeho neba nasledoval súd adresovaný „Zemi“ (z úst apoštola Petra), podobne ako tu, v druhej polovici spevu po určení vlastností deviateho neba zaznie zas z úst Beatrice ďalšia kritika morálneho úpadku vo svete.
124 Zrieť v ľuďoch kvitnúť vôľu spravodlivú,
ale ten dážď, čo bez konca ju zdiera,
v hnilobu zvráti každú pravú slivu.
124 ‒ 126 Zrieť v ľuďoch kvitnúť vôľu spravodlivú... ‒ Pričasté jarné dažde (tu, pravda, v prenesenom význame: dažde „baživosti po stále väčšom maní“, v. 121) spôsobujú, že plody nenadobudnú ani pekný tvar, ani potrebnú sladkosť. Danteho obraz sa (podľa N. Sapegna) opiera o dodnes živé toskánske príslovie: „Quando piove la domenica di Passione, / ogni susina va in bozzachione.“ (Voľne preložené: „Keď na Kvetnú nedeľu strom pije, / každá slivka toho roku hnije.“)
127 Len v deťoch dnes už nevinnosť a viera
dajú sa nájsť, no skorej zmiznú obe,
než mladé líca sa im zapáperia.
130 Mnohý sa postí v predpísanej dobe,
kým džavoce, no len čo reč mu plynie,
hockedy hocčím pahltne sa obje.
133 Mnohý rád slúcha slová materine,
kým džavoce, no len sa rozrozpráva,
rád by ju videl ležať v cintoríne.
136 Tak biela pleť tam hneď sa stane tmavá
na krásnej dcére toho, kto vás budí ‒
kto nosí deň a noc vám zanecháva.
136 ‒ 138 Tak biela pleť tam hneď sa stane tmavá / na krásnej dcére toho, kto vás budí... ‒ Táto tercína, vraj, predstavuje jednu z najnepreniknuteľnejších záhad v celom Danteho diele a nie je možné vypočítať všetky doterajšie a bezmedzne sa rôzniace interpretácie. Nám sa pozdáva najväčšmi tá, ktorá v dcére Slnka („toho, kto vás budí, / kto nosí deň a noc vám zanecháva“) vidí čarodejnicu Kirké („dcérou Slnka“ ju nazýva aj Danteho milovaný učiteľ Vergilius v Eneide VII, 11, str. 161), pokladanú i za predmet baženia po najrozličnejších druhoch „mania“ už v Očistci (spev XIX, v. 7 ‒ 60, str. 156 ‒ 158 a pozn. na str. 329 ‒ 330; a spev XIV, v. 40 ‒ 66, str. 117 ‒ 118 a pozn. na str. 319 ‒ 320): táto čarodejnica je v podstate škaredá, no skrášľuje ju ľudská žiadostivosť; potom znova zošpatnie („stmavne“) a zozverští „mravy ľudí“ (v. 139).
139 ‒ 141 No nečuduj sa..., / lež zváž, že svet je stále bez vladára, / a preto ľudská rodina tak blúdi. ‒ Ak v prvej polovici tohto spevu Dante ústami apoštola Petra povie, že pápežský trón „je prázdny“ v Božích očiach (v. 23 ‒ 24), tu zas ústami Beatrice dokladá, že fakticky uprázdnený a neobsadený zostáva aj trón cisársky (názor, s ktorým sme sa stretli už viac ráz v Božskej komédii, napr. v Očistci VI, v. 97 ‒ 114, str. 55 a pozn. na str. 299 ‒ 300), v čom vidí básnik hlavnú príčinu skazených mravov.
139 No nečuduj sa príliš mravom ľudí,
lež zváž, že svet je stále bez vladára,
a preto ľudská rodina tak blúdi.
142 Skôr však, než zjarnejú dni januára
z tej stotinky, čo nevšíma sa dolu,
tu horné kruhy tak sa rozožiaria,
142 ‒ 148 Skôr však, než zjarnejú dni januára / z tej stotinky... ‒ Čiže skôr než mesiac január vyjde zo zimy a stane sa jarným mesiacom v dôsledku toho, že juliánsky kalendár platný v Danteho časoch (až do gregoriánskej reformy v roku 1582) dĺžku roka určoval na 365 dní a 6 hodín, pričom zanedbával každoročne oproti reálnemu roku asi 12 ‒ 13 minút. Pravda, než by takýmito „stotinkami“ roku prišlo k presunu januára zo zimy, bolo by treba (podľa výpočtu N. Sapegna) 90 storočí. Beatricin výrok však treba chápať ako štylistickú figúru, druh litotesu, formálnu hyperbolu s opačným významom, vyjadrujúcu, že zďaleka nebude treba toľko času k náprave mravov, práve naopak, možno ju očakávať pomerne skoro. ‒ Vo v. 143 niektoré vydania majú namiesto „rozožiaria“ (v orig. „raggeran“) sloveso „zarevú“, resp. „zaburácajú“ (v orig. „ruggiran“). Ani takúto interpretáciu nemožno celkom vylúčiť, dali sme však prednosť predošlej, „žiarivejšej“ i primeranejšej k želanej priaznivej jari, v ktorej „i pravý plod sa z kvetu spraví potom“ (v. 148). I „šťastie“ (la fortuna, v. 145) pripúšťa rozdielne výklady: „búrku“ (N. Sapegno) i „priaznivé počasie“ (D. Mattalia). Domnievame sa, že pravdu tu má skôr druhý výklad: z rozbúreného mora Danteho čias pokojnejšie more dá možnosť napraviť smer floty správnym smerom k prístavu.
145 že šťastie, po ňom všetci túžia spolu,
loď, kde má kormu dnes, vpred stočí hrotom
a správnym smerom flota pôjde k mólu
148 i pravý plod sa z kvetu spraví potom.“

Spev dvadsiaty ôsmy

1 Keď odkryla mi pravdu o tej zemi,
jak biedny ľud dnes žije na nej desne,
tá, čo um stále ponebešťuje mi,
1 ‒ 10 Keď odkryla mi pravdu o tej zemi... ‒ Pozri predošlý spev, v. 121 ‒ 141. ‒ Dvoma zrkadlami v rozsiahlom prirovnaní sa rozumejú oči Beatrice, v ktorých Dante zhliadne „bod“, o ňom bude reč vo v. 16. a v. 41 ‒ 42.
4 tak ako ten, kto vidí sviecu presne
v dvoch zrkadlách, že svieti naňho vzadu,
skôr než mu priamo v zrak či v myseľ blesne,
7 a stočí sa, či sklo mu do pohľadu
hovorí pravdu, a hneď zrie, že áno,
že ako tón sa s notou v súlad kladú:
10 tak pamäť vždy mi vidí rozjasano,
že zrobil som, keď zrel som oči krásne,
z nich láska na mňa spravila si lano.
13 Len stočím sa a zrak vždy viac mi žasne,
zrúc krásny kruh, čo nemá dosiaľ páru,
ak oko vôkol díva sa v ňom jasne,
13 ‒ 21 ... zrúc krásny kruh, čo nemá dosiaľ páru... ‒ Čiže deviate nebo (nebo Prvého hýbateľa), nazývané aj krištáľovým pre úplnú priezračnosť, ktoré podľa Danteho koncepcie riadia Serafíni. Jeho existenciu predpokladal aj ptolemaiovský systém. Bod je „nehmotný, nezmerateľný a nedeliteľný, svojrázny symbol božstva“ (M. Lozinskij, str. 623). Ako tento bod v Raji zhliadol Dante najprv v očiach Beatrice, podobne v nich zhliadol aj Boha v Očistci (XXXI, v. 121 ‒ 123, str. 265 a pozn. na str. 357). Hyperbola vo v. 19 ‒ 21 má priblížiť čitateľovi čo najviacej nehmotnosť bodu a prirovnaním najmenšej hviezdy, videnej zo Zeme, k veľkej lune, akou by sa pri tom malom bode zdala, pripravuje básnik ďalšie prirovnanie s Lunou hneď v nasledujúcich dvoch tercínach.
16 uvidím bod, čo v lúčoch leje žiaru
ostrú až tak, že zrak, naň ohňom sála,
zavrieť sa musí, ak len ujsť chce zmaru.
19 No hviezda u nás od najmenších malá,
tuná jak veľká luna pri ňom zžiari,
nech by si ako hviezda k hviezde stala!
22 Asi v tej diaľke, ako rám si čarí
žiara, čo dá i látku k farbám rámu,
keď nesú ho tie najhustejšie pary,
22 ‒ 27 Asi v tej diaľke, ako rám si čarí / žiara... ‒ Najpravdepodobnejšie má básnik na mysli „dvor“ okolo Mesiaca (niektorí bádatelia uvažujú aj o Slnku), ktorý je k nemu tým bližší, čím sú hustejšie pary. Tento prvý kruh patrí Serafínom; jeho pohyb je najrýchlejší.
25 tak až kol bodu krúti sa kruh plamu,
že ten, čo vôkol sveta nezná hatí
v rýchlosti behu, sotva rovná sa mu.
28 Tento je ďalším ovitý a spiaty,
ten tretím zas, tak ako štvrtým tretí
a piatym štvrtý, potom šiestym piaty.
28 ‒ 42 Tento je ďalším ovitý a spiaty... ‒ Každý ďalší kruh, náležiaci vždy nižšiemu druhu z anjelskej hierarchie, ktorú opíše Beatrice v závere tohto spevu, je menej žiarivý a menej rýchly v otáčaní (v. 37 ‒ 42). Siedmy je už širší než dúha, keby bol viditeľný celý jej kruh („v dĺžke dokonalej“, v. 32), keďže my z nej vídame len oblúk. Väčšia pomalosť kruhu závisí od väčšej vzdialenosti od „jednotky“ (v. 36), ktorou niektorí bádatelia myslia „Prvého hýbateľa“, iní v nej vidia priamo bod (v. 16). Druhý výklad sa nám vidí pravdepodobnejší, podpieral by totiž ‒ podľa našej domnienky ‒ Danteho originálny názor o vývoji ľudského jazyka z XXVI. spevu Raja, v ktorom písmeno „I“, ako prvotný názov Boha, by malo súčasne číselnú hodnotu tohto písmena v latinskej abecede (touto hodnotou je práve jednotka).
31 Tak do šíra už ďalej siedmy svieti,
že dúha by i v šírke dokonalej
nemala preň dosť oblúk rozopätý.
34 S deviatym ôsmy tiež v tej väzbe stálej
tak plá, no každý pomalšie sa točí,
o čo je číslom od jednotky ďalej.
37 A väčší plam sa tu v tom kruhu zočí,
čo k čistej iskre blíž má od obvodu,
bo snáď v jej pravdu viac sa zahlbočí.
40 Keď pani zrie, jak hĺbam bez vývodu,
„Závisí,“ riekne, „celá veľpríroda
i celé nebo od tohoto bodu.
40 ‒ 45 Keď pani zrie, jak hĺbam bez vývodu... ‒ Beatricina definícia vo v. 41 ‒ 42 je takmer doslovným prekladom aristotelovskej formuly Boha: „A tali principio tum coelum tum natura dependet... hoc enim est Deus“ (Metaf. XII, 7). Osobitný básnický účinok (podľa N. Sapegna) dosiahol Dante tým, že „začiatok“ (principium) nahradil „bodom“, ktorý znie po taliansky „il punto“. Toto prvé slovo z rýmovej trojice (punto-congiunto-punto) sa homonymicky rýmuje so slovom tretím „punto“ (v. 45), ktoré je však odvodené od slovesa „pungere“ (páliť, pobodnúť, pobádať ap.) a ktorým sa má vyjadriť rýchlosť prvého pohybu prýštiaceho z rozohnenej lásky (v. 44 ‒ 45). Túto homonymickosť čiastočne umožňuje i slovenčina náhradou v podobe slovnej hry „bod-bodá“ (v. 42 a v. 45).
43 Viď kruh, čo s bodom takmer sa až schodia,
a vedz, že v taký rýchly pohyb ženie
ho rozohnená láska, čo ho bodá.“
46 A ja: „Nech sa i stavba sveta klenie
v tom poriadku, jak zriem v tých kolách hore,
sýtilo by ma prvšie vysvetlenie.
46 ‒ 57 A ja: „Nech sa i stavba sveta klenie / v tom poriadku... ‒ Dante, ako „dramatická postava“ už z predošlých slov Beatrice tuší, že deväť kruhov okolo Bodu je deväť anjelských zborov, riadiacich pohyb deviatich nebies (N. Sapegno), no nechápe ich „obrátený poriadok“ vzhľadom k „svetu zmyslov“ (v. 49), v ktorom podľa súdobých predstáv nebeské kruhy („kolá“, v. 49) sú o to rýchlejšie a vôbec krajšie („božskejšie“, v. 50), čím sú vzdialenejšie od Zeme („od stredu“, v. 51). Cíti, že to, čo vidí tu, v deviatom nebi („v anjelskom, tom roztodivnom chráme“, v. 53), ktoré hraničí už so samým Empyreom („čo mu len svetlo s láskou medze tvoria“, v. 54; pozri Raj XXVII, v. 112), je „modelom“, no nevie, prečo je tento vzorec v „nepriamej úmere“ k tomu, čo dosiaľ chápal vo svete zmyslov.
49 No v svete zmyslov vidno kolá, ktoré
tým božskejšie nám majú kynúť zhora,
čím od stredu sú ďalej po priestore.
52 Ak sa má splniť moja túžba sporá
tu v anjelskom, v tom roztodivnom chráme,
čo mu len svetlo s láskou medze tvoria,
55 ešte aj to by malo mi byť známe,
prečo sa model líši od kópie,
bo nad tým hlava márne sa mi láme.“
58 „Ak pod prstami sa ti nerozvije
ten uzol tu, v tom nie je dôvod k divu:
pre neskúmanie taký spletitý je.“
61 Tak riekla mi a potom: „Pravdu živú
chyť z mojich slov, ak chceš mať túžby sýte,
a na ňu zamier myseľ jasnozrivú.
64 Telesné kruhy v úzke, v rozložité,
menšia či väčšia sila tuná delí,
čo v každej časti napĺňa ich bytie.
64 ‒ 72 Telesné kruhy v úzke, rozložité; / menšia a väčšia sila tuná delí... ‒ Beatrice dokazuje Dantemu, že je tu priama úmera medzi veľkosťou kruhov náležiacich rozličným nebeským telesám („telesným kruhom“, v. 64) a „silou“ („virtute“) nebeských inteligencií, ktoré riadia ich pohyb. Preto deviate nebo (Prvý hýbateľ), čiže to „telo“ (v. 68), ktoré „celý vesmír obopälo“ (v. 70), zodpovedá v „modeli“ práve videnom ‒ serafínskemu kruhu („čo najviac ľúbi vrelo“, v. 72), na Danteho prekvapenie, kruhu najužšiemu!
67 K väčšiemu blahu väčšie dobro cieli
a väčšie blaho pojme väčšie telo,
ak rovnako má naplnené diely.
70 Nuž to, čo celý vesmír obopälo
a ťahá ho, tu kruhu zodpovedá,
čo najviac vie i najviac ľúbi vrelo.
73 A silu tú, tu ukrytú, ak teda
merať sa dáš, nie vonkajšok, nie zdanie
okrúhlych podstát, čo ti pravdu nedá,
73 ‒ 78 ... jak väčší duch sa s väčším zosúmerní / a s telom menším menší duch si stane.“ ‒ Toto dvojveršie, v ktorom prvý verš je „eliptický“ (v úplnosti by mal znieť „jak väčší duch sa s väčším telom zosúmerní“; tu chýbajúce „telo“ je rytmicko-syntaktickým paralelizmom zastúpené vo verši druhom), má Danteho presvedčiť o spomínanej priamej úmere medzi veľkosťou nebeských inteligencií a veľkosťou nebeského telesa (resp. jeho kruhu), ktoré duch riadi ‒ napriek tomu, že zdanie týchto kruhov je presne opačné („čo ti pravdu nedá“, v. 74 ‒ 75), inými slovami, že anjelské bytia najmocnejšie majú najmenší kruh. Z toho podľa Beatrice plynie, že najväčší kruh deviateho neba patrí najväčším duchom, serafínom, ktorí sú Bodu najbližšie, ako to ešte zopakuje s celým prehľadom anjelských rádov v závere tohto spevu.
76 uvidíš v nebi, v každom jeho stane,
jak väčší duch sa s väčším zosúmerní
a s telom menším menší duch si stane.“
79 Tak ako jasný čas, čas prenádherný
sa rozhostí, keď započne z tej tváre
Boreas duť, z nej najviacej sa mierni
79 ‒ 81 Tak ako jasný čas, čas prenádherný / sa rozhostí... ‒ Boreas je severný vietor. V Danteho časoch (i neskôr) sa vetry zobrazovali v podobe ľudskej tváre s nafúknutými lícami a ústami dúchajúcimi na viacero strán. Boreas bol najmiernejší vtedy, keď dul z pravej strany úst, čiže zo severovýchodu.
82 a nedá miesto žiadnej hmle či chmáre,
rušiacej prv, tak že sa nebo smeje
s úplnou krásou v každej svojej fare:
85 tak vďaka panej všetko zjasnené je
i vo mne po jej jasnej odpovedi,
z nej pravda sa jak hviezda z neba skveje.
88 Keď skončila svoj výklad z božskej vedy,
železo sa tak nerozžeravuje,
jak žiarne kruhy zaiskrili vtedy.
91 Svoj požiar každá z iskier nasleduje
a je ich viac, než na šachovom poli
keď dvoje zŕn sa stisícnásobňuje.
91 ‒ 93 Svoj požiar každá z iskier nasleduje / a je ich viac, než na šachovom poli... ‒ Požiarom sa rozumie jeden z deviatich kruhov a iskrami anjeli, ktorých počet je nesmierne veľký. Dante tu naráža na indickú legendu, podľa ktorej vynálezca hry v šachy žiadal od perzského vládcu, čo ho chcel za vynález odmeniť, iba jediné zrnko obilia na prvý štvorec, pravda, s tým, že na každý štvorec ďalší sa položí dvojnásobok z predošlého. Zdanlivo skromná žiadosť, ktorú perzský šach ľahkomyseľne sľúbil splniť, sa ukázala neuskutočniteľnou: obilné zásoby celej jeho ríše by neboli na to dostačili. Ide totiž o číslo nesmierne vysoké o dvadsiatich čísliciach, rovných vzorcu 264‒1 (štvorcov na šachovnici je totiž 64). M. Lozinskij v poznámkach k svojmu prekladu toto číslo uvádza: 18 446 744 073 709 551 615.
94 ‒ 96 ... k pevnému bodu, čo ich drží ubi... ‒ Všetky chóry spievajú chválu Bodu, čiže Bohu (v. 41 ‒ 42), ktorý im určil presné miesto. Latinská substantivizovaná príslovka „ubi“ („kde“) vo význame „daného miesta“ patrila do stredovekého filozofického slovníka.
94 „Hosanna“ z chóru na chór zahlaholí
k pevnému bodu, čo ich drží ubi
i bude držať tam, kde vždycky boli.
97 Keď vidí pani, že sám z dohadu by
som nevyšiel: „V tých prvých kruhoch,“ vraví,
„zbor Serafov i s Cherubmi bod vrúbi.
97 ‒ 114 Keď vidí pani, že sám z dohadu by / som nevyšiel... ‒ V týchto a ďalších tercínach nasleduje Beatricin prehľad deviatich anjelských zborov, ďalej delených do trojíc. V prvej trojici idú za sebou Serafíni (v hebrejčine toto slovo značí „ohniví“, „planúci“ ap.), Cherubíni a Tróny (je možné, že Dante tu dáva do súvisu meno Trónov s trojkou, s ich číslom v poradí: „Troni.. il primo ternaro terminonno“, v. 104 ‒ 105). Vo veršoch 109 ‒ 111, na rozdiel od niektorých súdobých scholastických prúdov, Dante vyjadruje názor, že stupeň rajskej blaženosti závisí od miery nazerania, videnia Boha, a nie lásky, ktorá nasleduje za ním a závisí od neho. Tento polemický hrot aj s obsahom nasledujúcej tercíny (v. 112 ‒ 114) je obsiahnutý už v XIV. speve Raja (v. 40 ‒ 51).
100 K tej rýchlosti ich túžba rozžeraví
bodu sa spodobať: tá tak ich kloní,
ako ich zrak je v zrení prenikavý.
103 Tam ďalšie lásky zrieš, čo zvú sa Tróny
Božieho zraku preto v tejto ríši,
že prvú z trojíc ukončujú ony.
106 A vedz, že stupeň slasti v nich je vyšší,
čím hlbšie ich zrak vniká za poznaním
do pravdy tej, v nej každý um sa stíši.
109 Tu vidí sa, že vzrastá nazeraním
stav blaženstva, bo oň sa podopiera;
nie láskou, ktorá nasleduje za ním.
112 A zieranie sa zásluhou zas meria,
prýštiacou z milosti a z dobrej vôle.
Od stupňa k stupňu tak tie blahá mieria.
115 Zrieš prekvitať i v ďalšom trojnom kole
tú večnú jar, čo taký šat mu strojí,
že nočný Baran list mu nerve dole.
115 ‒ 123 Zrieš prekvitať i v ďalšom trojnom kole / tú večnú jar... ‒ Verš 117, „že nočný Baran list mu nerve dole“, pokladajú danteovskí bádatelia za jeden z najkrajších v celej Božskej komédii, na ňom vraj totiž vidno vysoké školenie Danteho u najlepších trubadúrov. Podľa absolútnej väčšiny interpretov hovorí o jesennom období (od 21. septembra do 21. októbra), keď sa súhvezdie Barana stane „nočným“, čiže viditeľným na nočnej oblohe. Práve v tomto období začnú padať listy zo stromov, oberá sa ovocie atď. V ďalšej trojici nasledujú za sebou Panstvá, Sily a Mocnosti. Azda bude vhodné uviesť na tomto mieste, ktoré zbory podľa Danteho určenia sa spájajú s ktorým nebeským kruhom: 1. Serafíni s Prvým hýbateľom (deviatym, tzv. krištáľovým nebom); 2. Cherubíni s ôsmym nebom („hviezdnatým“, s nebom stálic); 3. Tróny s planétou Saturn; 4. Panstvá s Jupiterom; 5. Sily s Marsom; 6. Mocnosti so Slnkom; 7. Kniežatstvá s Venušou; 8. Archanjeli s Merkurom; 9. Anjeli s Mesiacom. ‒ „Božstvami“ (v. 121) nazvala Beatrice už i nebešťanov sústredených okolo cisára Justiniána v V. speve Raja (v. 122 ‒ 123).
118 ‚Hosanna‘ večne šveholia v ich roji
tri nápevy, čo v ladný spev sa radia
v troch rádoch slastí, v ne ten svet sa trojí.
121 Z tej hierarchie tiež tri božstvá hľadia:
prvé sú Panstvá, späté so Silami,
a tretí rád, ten z Mocností sa skladá.
124 Z dvoch predposledných, ktorých jas ťa mámi,
zas Kniežatstvá sa s Archanjelmi spriahajú;
posledný plá len anjelskými hrami.
124 ‒ 129 ... zas Kniežatstvá sa s Archanjelmi spriahajú... ‒ Tieto dve tercíny sú pozoruhodné aj osobitným typom rýmu (záväzne trojslabičného s prízvukom na tretej slabike od konca verša), ktorý sa objavuje v Raji druhý raz (prvý raz sme sa s ním stretli v XXVI. speve Raja v. 125 ‒ 129), čím sa všetky tri verše (125, 127 a 129, mimochodom, tie isté ako v XXVI. speve Raja) stávajú fakticky dvanásťslabičnými ako hore citovaný 125. verš. Rým „spriahajú-siahajú-ťahajú“ (v orig. „gírano ‒ s’ammírano ‒ tírano“) má podľa našej domnienky naznačovať nielen záver prehľadu, ale signalizovať aj inak významovo závažnú úlohu, ktorú básnik rieši hneď v nasledujúcich dvoch tercínach.
127 Tie rády zrakmi zhora nadol siahajú,
víťaziac dolu tak, že k Bohu nahor
sú všetky ťahané i všetky ťahajú.
130 Dionýz po ich štúdiu tak prahol,
že tiež, jak ja ich zriem tu vo velebe,
určil im meno, pôsobnosť i hlahol.
130 ‒ 139 Dionýz po ich štúdiu tak prahol... ‒ V Dionýzovi Areopagitovi (ktorého Dante predstavil v X. speve Raja, v. 115 ‒ 117), mylne videl Dante i jeho vek autora spisu O nebeskej hierarchii (De coelesti hierarchia). Dionýza podľa Biblie pokrstil za kresťana sám apoštol Pavol (Sk. ap. XVII, 16 ‒ 34), od ktorého mal čerpať svoje učenie o nebi a o anjeloch (v. 138), pretože podľa Biblie Pavol bol za živa uchvátený na čas do tretieho neba (pozri Peklo II, v. 28 ‒ 32, str. 18 a pozn. na str. 304). Druhým, vlastne prvým zdrojom o tejto látke bol Dantemu Gregor I., Veľký (cca 540 ‒ 604; nepriamo spomenutý v súvislosti s cisárom Trajanom, v XX. speve Raja, v. 106 ‒ 111), autor mnohých spisov, medzi nimi Moralií, v ktorých Tróny boli na treťom mieste od spodu anjelskej hierarchie (teda na mieste Kniežatstiev). Keďže jeho výklad prijal Dante v Hostine, a tuná sa od neho dištancuje, dávajúc prednosť výkladu Dionýzovmu, za Gregorovou sebaopravou a „usmiatím sa sebe“ (v. 133 ‒ 134) je ukryté čosi podobné aj zo samého Danteho, autora Hostiny, ktorá sa tu koriguje. Domnievame sa, že tomuto cieľu slúžil i taký formálny prvok, akým bol v predošlých dvoch tercínach (v. 124 ‒ 129) veľmi zriedkavý typ rýmu s prízvukom na tretej slabike od konca veršov.
133 Gregor, ten inak rozdelil im nebe,
no príduc sem, sa nielen poopravil ‒
už jasne zrúc, aj sám sa usmial sebe.
136 Že takto skrytú pravdu rúška zbavil
smrteľný muž, nech ťa nie v úžas hrúža,
bo, kto tu bol, mu na zemi to zjavil
139 i s množstvom právd, jak tieto kruhy krúžia.“

Spev dvadsiaty deviaty

1 Keď obe deti Latony tam hore
i Baranom, i Váhami sú kryté
v dvoch protiľahlých bodoch na obzore,
1 ‒ 9 Keď obe deti Latony tam hore / i Baranom i Váhami sú kryté... ‒ Rozsiahla perifráza má označiť krátke trvanie Beatricinho pohľadu v Bod (pozri predošlý spev, v. 16 a v. 40 ‒ 45), do ktorého Dante predtým nevládal hľadieť. Deťmi bohyne Latony sú Slnko a Luna. Ide o čas, keď zapadajúce Slnko, nachádzajúce sa v znamení Barana, a vychádzajúca Luna v znamení Váh sú na protiľahlých stranách obzoru rovnako vzdialené od zenitu. Čas, než Slnko celkom zapadne a Luna vyjde celá, trvá podľa údajov niektorých bádateľov len o niečo viac než minútu.
4 za toľký čas, kým presne na zenite
je stred ich váh (než obidve z tej čiary
v pologule sa zvážia rozmanité),
7 s úsmevom krásne vmaľovaným v tvári
i pani tíško dívala sa vtedy
v ten Bod, čo mňa prv zmohol silou žiary.
10 Tu začala: „Hneď prejdem k odpovedi,
bo otázku, čo nezjavil si hlasom,
zriem tam, kam mieri každé kde i kedy.
10 ‒ 12 ... zriem tam, kam mieri každé kde i kedy... ‒ „Tam“, čiže v Bohu, vidí Beatrice aj otázky, ktoré zaujímajú Danteho: kde, kedy aj ako stvoril anjelov. Tieto tri otázky mu zodpovie vo v. 13 ‒ 48, o vzbure niektorých z nich a odmene verných pokračuje vo v. 49 ‒ 69, mylné názory o nich u niektorých teológov a kazateľov vyvracia vo v. 70 ‒ 126 a napokon hovorí o obrovskom ich počte a o veľkosti Boha, ktorý sa v každom anjelovi inak zrkadlí.
13 Nie, by viac dobra získala i s jasom,
čo nedá sa, lež veleba jej jasu
by jasajúco riecť si mohla: ‚Ja som!‘,
16 vo večnosti, von z všetkých pút i z času,
večitá Láska roztvorí i vloží
sa v nové lásky zrkadliť si krásu.
19 Nie že by prv len spočívala v loži ‒
veď žiadne ‚prv‘ či ‚potom‘ ten akt delí,
v ňom nad vodami vznášal sa Duch Boží!
19 ‒ 21 ...veď žiadne ‚prv‘ či ‚potom‘ ten akt delí, / o ňom nad vodami vznášal sa Duch Boží! ‒ Akt stvorenia, pri ktorom Dante parafrázuje biblický text (Gen I, 2), kladie básnik mimo času, ktorý „podľa toho, čo hovorí Aristoteles v štvrtej knihe Fyziky, je číslom pohybu podľa prv a potom“ (Hostina IV, II, 6). Nie náhodou, podľa niektorých bádateľov (B. Nardi, N. Sapegno) hovorí o čase a vode ‒ (jej „priezračnosti“) práve v Prvom hýbateľovi, čiže v krištáľovom (priezračnom) nebi, v ktorom má podľa básnikovej koncepcie čas „svoje korene“ (Raj XXVII, v. 118 ‒ 120).
22 Látka a tvar, tak čistunké, sa späli,
by sa ich bytím bez chyby svet zblyšťal,
vyjdúc jak z luku trojného tri strely.
25 A ako cez sklo, cez jantár, či krištáľ,
zžiari lúč tak, že skvie sa dolná hrana
v tej istej chvíli, v ktorej hore ‚pristál‘,
26 ‒ 30 ... zžiari lúč tak, že skvie sa dolná hrana / v tej istej chvíli, v ktorej hore ‚pristál‘... ‒ „Trojný útvar“ (v. 28), o ktorom bude reč ďalej (vo v. 31 ‒ 36), mal povstať odrazu, bez akejkoľvek postupnosti, rovnako, ako sa šíri svetlo. V Danteho časoch ešte nebola známa rýchlosť svetla.
28 tak v celom bytí trojný útvor Pána
odrazu zžiari vedno vo vesmíre
bez postupnosti v akte utvárania.
31 Tak spolu zriadil rád i svety šíre
pre podstaty; a v tých bol vrchol ríše,
čo Tvorca stvoril ako formy číre.
31 ‒ 36 Tak spolu zriadil rád i svety šíre / pre podstaty... ‒ Podstaty, stvorené ako „číre formy“, inak nazývané aj inteligencie, sú podľa Beatricinho výkladu anjeli, „číra moc“ je hmota, látka „podlunárneho sveta“, kým medzi Zemou a Empyreom sú umiestnené nebesá („devätoro nebeských kruhov“), v ktorých látka („moc“) s formou sú nerozlučne spojené (N. Sapegno).
34 Pre číru moc si určí miesto nižšie,
kým pre moc s formou v strede utvorí si
putá, že z pút ich pranič nevykníše.
37 Hieronym dlhú stať dal v svoje spisy,
že veky skôr ‒ než svet ‒ bol utváraný
anjelský zbor, a vznik ich nesúvisí!
37 ‒ 48 Hieronym dlhú stať dal v svoje spisy... ‒ Prekladateľ Biblie do latinčiny (nazývanej Vulgata) narodil sa pravdepodobne v panonskej Stridonii okolo roku 340 ‒ 345 a zomrel v Betleheme r. 419 ‒ 420. Pre zaujímavosť uveďme, že i náš Ján Kollár ho umiestnil do „slovanského neba“ vo svojej Slávy dcere a urobil z neho Slovana (podobne ako z cisára Justiniána-Upravdu, Raj V. ‒ VII. spev): „... a tento Stridonský / Jeronym, zde Svatojmenec sluje. / K tomuto jsem zvláštní díkou jata, / nebo v Glagolituv slavonský / překládal on jazyk písma svatá.“ (Ján Kollár, Slávy dcera, IV, zn. 10, v. 10 ‒ 14.) ‒ Tento horlivý žiak slávneho gramatika staroveku Donata (ktorého Dante umiestnil do druhého knihu mudrcov vo sfére Slnka, Raj XII, v. 137 ‒ 138) tvrdil na dvoch miestach vo svojich spisoch to, čo tu Danteho Beatrice vyvracia na základe niektorých miest z Biblie (v. 40 ‒ 42) i na základe „rozumu“ (v. 43 ‒ 45), pri ktorom sa (podľa N. Sapegna) opiera o Aristotela: „ak niektoré oddelené podstaty nie sú hýbateľmi, sú bez práce.“ ‒ „Trojicou plamov“ je troje otázok, ktoré tu Beatrice práve zodpovedala.
40 Pravdu však o tom vravia mnohé strany
spisovateľov Presvätého Ducha
a z nich ju zvieš, ak zbystrieš pri čítaní.
42 Aj v samom ume blysne aspoň tucha,
že dokonalí nie sú hýbatelia,
im hybný čin tak dlho neprislúcha!
46 Kde, kedy vznikli tieto lásky, scela
už vieš, vieš ako; tak ti za mih krátky
trojica plamov z túžby dohorela.
49 No nenarátal by si do dvadsiatky
skorej, než dal sa diel tých Božích sluhov
siať v podmet vašich živlov neporiadky.
49 ‒ 57 No nenarátal by si dvadsiatky... ‒ Čiže veľmi krátko po tom, čo boli stvorení, niektorí anjeli vzbúrili sa proti Bohu podľa príkladu Lucifera, ktorého pýchu uvádza Beatrice ako hlavnú príčinu ich pádu (v. 55 ‒ 57) a ktorého zato „celá ťarcha sveta putná“, ako to sám Dante mohol vidieť v Pekle (XXXII, v. 73 ‒ 74, str. 267; XXXIV, v. 109 ‒ 111, str. 285 a pozn. na str. 440 ‒ 443). ‒ „Podmetom vašich živlov“ (v. 51) je Zem, ktorá je podľa aristotelovskej fyziky „pod“ ostatnými troma živlami (ohňom, vzduchom, vodou), je ich „podkladom“.
52 Diel zostal však ‒ a tu, jak zrieš, sa s túhou
umenia ujme, ktoré tak mu chutná,
že nevymkne sa nikdy z týchto kruhov.
55 Príčinou pádu bola preurputná
prekliata spupnosť toho, čos’ ho dole
zrel, jak ho celá ťarcha sveta putná.
58 Tí skromní tuná uznali, že z vôle
dobrého Boha prišli v tieto kolá
najvyššie veci chápať na vrchole.
58 ‒ 66 Tí skromní tuná uznali, že z vôle... ‒ Časť anjelov, o ktorých už bola reč vo v. 52 ‒ 54, zostala verná Bohu a táto ich vlastná zásluha má tiež svoj podiel na ich blaženstve (v. 64 ‒ 66), pravda, popri Božej milosti, ktorá podľa Beatricinho výkladu je prvoradá, ako o tom ešte bude reč v XXXII. speve Raja (v. 61 ‒ 66). O vzťahu zásluhy a milosti sa hovorilo už v samom Raji viac ráz (XIV. v. 40 ‒ 51; XXV, v. 67 ‒ 69; XXVIII, v. 109 ‒ 114).
61 S milosťou preto vyvýšená bola
im zrivosť aj ich zásluhou ‒ a sála
aj pre ňu vždy ich plná, pevná vôľa.
64 Nepochybuj, lež istý buď, že páľa
po milosti je záslužná tou mierou,
akou sa ku nej porozotvárala.
67 Nuž poznáš už druh týchto bohatierov,
ak moje slová, javiace ich roly,
bez iných podpier prijal si i s vierou.
70 Ale keď vás tam učia zemské školy,
že anjel má nie povahu tak šíru,
lež vašu pamäť k umu má i k vôli,
70 ‒ 81 Ale keď vás tam učia zemské školy... ‒ Beatrice začína vyvracať niektoré vtedajšie názory, týkajúce sa tejto látky, pričom v ďalších tercínach prechádza až do výsmešného karikovania mnohých súdobých kazateľov (v. 94 ‒ 95, 103 ‒ 105, 115 ‒ 126). Z troch vlastností pripisovaných nebeským inteligenciám (pamäť, um, vôľa) a chápaných v tom istom význame ako rovnomenné ľudské vlastnosti najviac sa zameriava proti pamäti (v. 79 ‒ 81), ktorú im priznávali v určitom zmysle aj najväčšie autority spomedzi teológov (napr. Tomáš Akv.). Danteho Beatrice, spomínajúc „obojakosti“ (v. 75), hovorí to iste čo Dante v svojom spise Rozprava o vode a zemi (písanom asi súčasne s týmto spevom), keď ‒ odvolávajúc sa pravdepodobne na Aristotela (Filozofa) ‒ pripomína: „Rozdielnosť prirodzenosti (resp. vlastnosti, veci) s totožnosťou mena tvorí dvojzmysel.“ (Questio de aqua et terra, 25.)
73 nuž poviem viac, nech poznáš pravdu číru,
lebo sa dole miešajú jej slová
v obojakostiach do kalného víru.
76 Že Božou tvárou sa tí veľduchovia
tak zblažili, viac nespustia z nej zrenie;
a pred ňou nič sa nikde neuschová.
79 Nová vec žiadna zrak im nepreklenie,
aby im bola treba pamäť na ňu,
čo prerušené pojmy pripomenie.
82 No že vám sen sa kladie nielen k spaniu,
v neviere-viere pravdou sa vám stane;
to prvé väčšiu vinu má i hanu.
82 ‒ 84 No že vám sen sa kladie nielen k spaniu... ‒ Podobné úvahy označuje Beatrice za „sen“, a nie plody bdelého rozumu, pričom horším prípadom je kázanie takýchto názorov, ak im sám autor celkom neverí a chce nimi iba dokazovať svoju originalitu.
85 Nekráča vaše filozofovanie
po jednej z ciest, lež hnú vás rôzne vplyvy
a vašu lásku zvádza vzhľad a zdanie.
88 I tu náš dvor však viac je trpezlivý
než tam, kde tvor si Písmo neosvojí
a buď ho celkom zanedbá, buď skriví.
91 Neviete ani, koľko krvi stojí
svetom ho siať, a ako nebo splesá,
keď s pokorou sa voľakto s ním spojí.
94 Len pre zdanie pne kde-kto po nebesá
svoj objavček ‒ a kázne ním sa plnia,
kým Blahozvesť, tá neohlasuje sa!
97 Tak vraví sa, že zvrátila sa Luna
späť spred Slnko pri Božom utrpení,
čím nedopadla na zem žiara slnná.
97 ‒ 102 Tak vraví sa, že zvrátila sa Luna / späť pred Slnko... ‒ Beatrice tu ako príklad spomínaných kázní uvádza a hneď i vyvracia „vedecké“ vysvetľovanie ‒ zatmenie Slnka pri Kristovej smrti, spomínaného v Biblii (Mat. XXVII, 45, Mar. XV, 33, Luk. XXIII, 44) ako sčasti „prirodzený“ úkaz, spôsobený návratom Luny pred Slnko. Tým by sa však, ako možno usudzovať z Beatriciných úvah, zatmilo Slnko iba na niektorej časti Zeme, kým Biblia hovorí o „zatmení na celej Zemi“, čo básnik „prekladá“ do krajín národov, pokladaných za krajné body a za stred súdobého sveta (Španielov, Indov a Židov). Je pozoruhodné, že Dante tu popiera názor z listu tzv. Dionýza Areopagitu, ktorý mu bol inak autoritou v látke XXVIII. spevu (v. 136 ‒ 139). Tento názor prevzal aj Tomáš Akv. do svojej Summy (III, q. XLIX, 2). Ako vidno, Dante si počínal dosť samostatne pri výbere téz i z tých najväčších dobových autorít (pozri Raj X, v. 133 ‒ 138).
100 A je to lož! Bo tým, že samo v tieni
sa schovalo, kraj Španielov aj Indov,
aj Židov stmel pri tomto, pri ‚zatmení‘!
103 Kvetnica nemá s Lapmi toľkých Bindov,
koľko sa za rok takých bájok zhodí
z kazateľníc, ba často s horšou brindou!
103 ‒ 105 Kvetnica nemá s Lapmi toľkých Bindov... ‒ Kvetnica čiže Florencia, v ktorej uvedené mená boli najrozšírenejšie.
106 Tak stádo oviec nevedomých vodí
sa z paše vetrom napasených k dvoru,
no nespasí ich to, že nezrú škody!
109 Neriekol veru Kristus svojmu zboru:
‚Choďte a kážte hlúposť, nech svet sýti!‘
Lež pravdu pravú dal mu za oporu.
112 A tá z ich líc šla nietiť dobré city;
s ňou pre víťazstvo viery kuli vrúcne
z Evanjelia kopije a štíty.
112 A tá z ich líc šla nietiť dobré city... ‒ „Líca“ (v origináli „guance“ má Dante v rýmovej pozícii, preto by sa mohlo zdať, že ich „nadiktoval“ rým: „ciance-guance-lance“) sú pekným príkladom na dvojitú metonymiu-synekdochu: „líca“ zastupujú nielen „ústa“, ktorými sa môže niečo hlásať predovšetkým, ale i celú tvár.
115 Dnes kážu sa len vtipky nemohúcne,
a keď sa ľuďom rozosmejú pery,
hneď nadúchne sa spupnosť do kapucne.
115 ‒ 127 Dnes kážu sa len vtipky nemohúcne... ‒ Príklady na takýto druh kázní a ich pranierovanie prináša i ďalšia súdobá literatúra (napr. i Boccaccio v novele o mníchovi Cipollovi: Dekameron, VI, 10. Tatran 1980. Str. 372 ‒ 378.). ‒ „Vtákom“ (v. 118) sa myslí diabol („zlým vtákom“ Dante nazýva diabla v Pekle XXII, v. 94 ‒ 96, str. 183 ‒ a k vtákovi je prirovnaný sám Lucifer v Pekle XXXIV, v. 46 ‒ 50, str. 281). Žobraví mnísi Sv. Antona mali v stredoveku povesť bezohľadných pahltníkov (N. Sapegno); okrem spomínanej Boccacciovej novely sa stali terčom aj pre Sachettiho (Nov., CX). Sv. Anton Pustovník (250 ‒ 356), zakladateľ východného mníšstva a prvých kláštorov (v Egypte), bol zobrazovaný so sviňou, do nej sa podľa podania mal vteliť diabol, ktorý ho pokúšal. Rehoľa antoniánov, založená v 13. storočí, bola známa chovom prasiec, ktoré na odlíšenie od svíň patriacich iným majiteľom mali na krku zvonce. Beatricin atak vo v. 124 ‒ 127 by sa mal podľa niektorých komentátorov týkať výlučne tejto rehole, podľa iných by ‒ najmä zvrat „množstvo horších prasiat“ ‒ mal zasahovať aj ďalšie osoby, ktoré boli s nimi v rozličnom spojení (príbuzenskom ap.).
118 No taký vták si hniezdi v nej sťa v perí,
že nech zrie ľud, hneď hrôzou vlasy zježí,
v čie odpustky tým spôsobom sa zverí.
121 Tak hlúposť vrie, tak vzrastá do mäteží,
že nech sa hocčo bez dôkazov hlása,
ľud k všetkým sľubom opreteky beží.
124 Z toho si svätý Anton tučí prasa,
ba z toho tučnie množstvo horších prasiat,
bo pravou mincou neplatí ich kasa.
127 No, že sme zašli priďaleko, zasaď
zas k pravej ceste zrak, nech púť sa skráti
a získaš čas, v ňom príde ti ju hlásať.
130 Niet ľudských počtov pre anjelské čaty:
pre množstvo to, ak by sa k číslam išlo,
reč nemá slov a rozum nemá kráty.
130 ‒ 135 Niet ľudských počtov pre anjelské čaty... ‒ Zmyslom týchto dvoch tercín je to, že množstvo anjelov je nepochopiteľné ľudským umom a nevyjadriteľné ľudským jazykom; ale aj tak ich počet nie je nekonečný, pretože podľa Beatricinho výkladu jedného miesta z Biblie (Dan. VII, 10) sa toto určité číslo iba „skrýva“ vo zvrate „tisíce tisícov“, o ktorých hovorí Danielovo videnie (náš preklad sa pridŕža výkladu D. Mattaliu).
133 Ak v Daniela však zrieš nie nesúvislo,
z tisícov jeho zvieš, že sa v nich taja
nie bezmedzná, lež je v nich presné číslo!
136 A prvý svit, čo všetky svetlá raja
osvecuje, sa v toľkých formách vníma,
koľko je jasov, s ktorými sa spája.
136 ‒ 145 A prvý svit, čo všetky svetlá raja / osvecuje, sa v toľkých formách vníma... ‒ Boh sa v každej nebeskej inteligencii podľa Beatricinho výkladu zrkadlí iným spôsobom a v rozdielnej intenzite; a keďže ich videnie nie je rovnaké (v. 139), z toho má logicky plynúť, že ani láska v žiadnej z nich nemá tú istú veľkosť.
139 Že rovnako ich vnem ho neprijíma,
aj citom lásky za ním tak sa sladia,
že v každom z nich ten cit tiež inakší má.
142 Už tušíš tu i šír i výš, ňou Vláda
večná sa skvie, čo sa až toľkým svätým
zrkadlám dala, z nich sa v každom vzhliada,
145 a ďalej v sebe jednou je jak predtým.“

Spev tridsiaty

1 Šesťtisíc míľ snáď od nás z nebasklonu
plá v diaľke šiesta hodina a kloní
náš svet už takmer rovno svoju tôňu,
1 ‒ 15 Šesťtisíc míľ snáď od nás z nebasklonu / plá v diaľke šiesta hodina... ‒ Zložitá perifráza prvých troch tercín hovorí o hodine pred úsvitom, keď začnú blednúť, až napokon pohasnú všetky hviezdy. Podobne pohasínali kruhy okolo Bodu („sláva, čo kol Bodu jasá“, pozri Raj XXVIII, v. 98 ‒ 126). Podľa Alfragana, ktorého sa Dante pridŕža aj na iných miestach (napr. Raj IX, v. 118 ‒ 120), obvod Zeme mal približne 20 400 míľ. Slnko prešlo jeden kvadrant (cca 5 100 míľ) za šesť hodín. Keďže šiestou hodinou v druhom verši sa rozumie podľa vtedajšieho počítania poludnie, ide pri tomto časovom údaji o piatu hodinu rannú (bez pár minút). Vtedy kužeľ zemskej tône, nachádzajúci sa vždy na opačnej strane vzhľadom k polohe slnka, sa už svojím hrotom začína kryť s bodmi nášho obzoru (je s nimi zarovno). Pohasínanie „slávy“, videnej z deviateho neba (v. 10 ‒ 13), je súčasne prípravou gradácie, pokúšajúcej sa priblížiť až dosiaľ nevídané vystupňovanie krásy v Beatricinom zjave.
4 keď sa stred neba v hlbine a v tôni
mení nám tak, že svit sa cez priestory
nejednej hviezde po naše dno scloní;
7 a jak sa skvúca slúžka slnka zorí
vždy bližšie k nám, tak svetlá hviezd sa zhasia,
že najkrajšia tiež svit svoj uzatvorí.
10 Neinak sláva, čo kol Bodu jasá
(čo zmohol ma a kruhy tak si púta,
že zoviera, čím zovieraný zdá sa),
13 postupne tiež sa zdá mi pohasnutá;
a tak zrak vrátiť pred zjav Beatricin
ma nezrenie tých krás i láska nútia.
16 Ak by to všetko, jak ju dosiaľ líčim,
zlúčil som v jednom chválospeve skvelom,
tu pre jej lesk to bolo by priam ničím!
16 ‒ 21 Ak by to všetko, jak ju dosiaľ líčim, / zlúčil som v jednom chválospeve skvelom... ‒ Čiže od samých prvých básní, z ktorých len niektoré pojal do Nového života, a všetkých ďalších, vrátane Božskej komédie až po toto miesto, kde každým prechodom sa stupňovala jej krása. ‒ Preto i týmito tercínami sa už signalizuje prechod z deviateho krištáľového neba, tzv. Prvého hýbateľa ‒ do Empyrea.
19 Nielen náš um jej krása v jase celom
presahuje, lež verím, že sa nedá
vychutnať iným, len jej stvoriteľom.
22 Tu, priznám, až tak premožený zbledá
môj spev, že nikdy veľkosť žiadnej témy
nebola ťažšou ani pre tragéda,
22 ‒ 27 Tu, priznám, až tak premožený zbledá / môj spev, že nikdy veľkosť žiadnej témy... ‒ Nielen spevy samého Danteho, zlúčené v jedinú oslavu, by nedostačili na zobrazenie Beatricinho vzhľadu, ale ani spojené sily všetkých doterajších najväčších básnikov. Domnievame sa, že vo v. 22 ‒ 52 si skutočne privoláva na pomoc všetkých, ktorých pokladal za najvýznamnejších svojich predchodcov. Vo v. 24 má originál okrem „tragéda“ i „komika“, čo treba podľa dobového chápania rozumieť ako autora zaoberajúceho sa látkou sprvu smutnou, no s radostným záverom a píšúceho „nižším“ štýlom (akým podľa vlastného náhľadu skladal i toto dielo, odtiaľ má i svoj názov; pozri Peklo XVI, v. 127 ‒ 129, str. 136 a pozn. na str. 373). Tragédom bol pre Danteho predovšetkým Vergilius svojou Eneidou pre „vznešenú látku i pre vysoký štýl“ (pozri Peklo XX, v. 112 ‒ 114, str. 167 a prv citovanú pozn. na str. 373). ‒ Obraz starého, resp. inak oslabnutého zraku, opakujúci sa vo všetkých Danteho dielach, siaha podľa jeho priznania až k Aristotelovi: „Náš duch sa má k najjasnejšej z vecí, ako sa má netopierí zrak k slnečnému svetlu.“ (Metaf. II, 1.)
25 lebo, jak v starom zraku zničí vnemy
slnečný žiar ‒ jej úsmev tam tak sladol,
že spomienka naň myseľ odníme mi!
28 Od dňa, v ňom najprv hladný zrak môj zhliadol
jej ladný vzhľad, až do tohoto hľadu
môj spev sa za ňou bez prekážky kládol;
28 ‒ 30 Od dňa, v ňom najprv hladný zrak môj zhliadol / jej ladný vzhľad, až do tohoto hľadu... ‒ Tieto verše nehovoria iba o prvom stretnutí Danteho s Beatricou, ale ‒ ako na to upozornil D. Mattalia ‒ svojou eufonickou výstavbou poukazujú na sonet prvého veľkého básnika (a vynálezcu tejto básnickej formy), píšúceho ľudovým talianskym jazykom („vznešenou“ sicílčinou), Jacopa da Lentino (prvá pol. XIII. stor.), ktorého Dante nazýva „Notárom“ (pozri Očistec XXIV, v. 56, str. 200 a pozn. na str. 342). Štvornásobné zopakovanie hláskovej skupiny „vi“ v Danteho veršoch (28 ‒ 29) na začiatku slov „Dal primo giorno ch’i vidi il suo viso / in questo vita, infino a questa vista“ / má svoju „predlohu“ v povestnej znelke „Eo viso e son diviso da lo viso / e per aviso credo ben visare“ / „Hľadím a vzhľad jej zhliadam v nedohľadne, / keď nadhľadom sa blížim až k jej vzhľadu“... Ó, svieža ruža voňavá. (Poézia sicílskej školy. Tatran 1972. Str. 70.)
31 ‒ 33 tu však už pieseň musí zostať vzadu... ‒ Hrádzami sa rozumejú predovšetkým hranice samých umeleckých schopností, ktoré však umelec chce vystupňovať po najvyššiu možnú medzu práve v závere diela, ako je to i tuná, v tomto a najmä v nasledujúcich spevoch.
31 tu však už pieseň musí zostať vzadu
za leskom jej ‒ v ňom hrádze čnejú pre ňu,
aké sa tvorcom pred záver vždy kladú.
34 Taká, jak tu ju nechám k osláveniu
zvučnejších lýr, než z mojej hor by vzlietlo,
čo ťažkú látku vedie k zavŕšeniu:
34 ‒ 45 ... prešli sme v nebo, čo je číre svetlo, / veľsvetlo ducha, plné čistej lásky, / lásky len k dobru... ‒ „Veľtelesom“ (v. 38) je deviate nebo, Prvý hýbateľ, z ktorého pri dosiaľ najvyššom krásnení Beatrice vošli spolu do Empyrea; Dante v liste Cangrandemu (s venovaním tretej kantiky a s vlastným výkladom BK) charakterizuje Empyreum takto: „najvyššie nebo... plápolajúce ohňom svojej žiary; nie že by v ňom bol hmotný oheň alebo žiara, ale oheň duchovný, ktorým je svätá láska...“ (Epist. XIII, 67 ‒ 68). Sám názov „Empyreum“, hovorili sme už inde, je odvodený od ohňa (po grécky „en pyri“ znamená „v ohni“). No básnik, napriek „manifestovanej“ neschopnosti zobraziť Beatricinu krásu a napriek súčasnému úsiliu stupňovať svoje umenie i s pomocou najvyšších umelcov predošlých epoch (Vergiliom, autorom píšúcim vysokým štýlom a v jazyku najvyššom, čiže v latinčine, a Jacopom da Lentino, prvým velikánom v talianskom jazyku), hneď na samom začiatku Beatricinho opisu Empyrea použije postup charakteristický pre ďalších majstrov básnického umenia. Trojnásobná epanastrofa (opakovacia figúra, kladúca posledné slovo predchádzajúceho verša na začiatok verša nasledujúceho), ktorú vidíme na hraniciach veršov 39 ‒ 40, 40 ‒ 41 a 41 ‒ 42 (svetlo-veľsvetlo, lásky-lásky, prúd je ‒ prúd...) a ktorá je v takejto nahustenej podobe jedinou v celej BK, poukazuje podľa nášho názoru na provensalských trubadúrov, u ktorých sa tento postup nazýval „capfinidas“ (čiže „začiatok-koniec“); slovo, ktorým sa končila „cobla“ (strofa) predošlá, začínala sa strofa nasledujúca. Stopy tohto postupu možno vidieť i v slávnej Guinizelliho kancóne V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva (Al cor gentil rempaira sempr’Amore), o ktorej ešte bude reč.
37 sťa vodca, s ním už vojsko svoj cieľ stretlo,
„Z veľtelesa,“ tak začne bez otázky,
„prešli sme v nebo, čo je číre svetlo,
40 veľsvetlo ducha, plné čistej lásky,
lásky len k dobru pravému, v ňom prúd je,
prúd slasti tej, preň reč už nemá hlásky.
43 Obidve vojská raja tuná bude
vidieť tvoj zrak; z nich jedno s takým vzhľadom,
v akom ho uzrieš pri poslednom súde.“
43 ‒ 45 Obidve vojská raja tuná bude / vidieť tvoj zrak... ‒ Čiže anjelov i svätých. Telá spasených duší podľa súdobej scholastickej filozofie sa pri poslednom súde opäť spoja s ich dušami.
46 Jak zrivých duchov rýchly blesk aj v mladom
zraku tak zmračí, že sa sotva maria
im už i jasy najprudšie rad-radom:
46 ‒ 51 Jak zrivých duchov rýchly blesk aj v mladom / zraku tak zmračí... ‒ Domnievame sa, že obrazom „zrivých duchov“ Dante pokračuje v alúziách na svojich predchodcov, tu na svojho „prvého priateľa“, Florenťana Guida Cavalcantiho (cca 1259 ‒ 1300), ktorého básne sú „obydlené“ duchmi jednotlivých zmyslových orgánov (pozri „Vy jasne sladké vlny“. Antológia talianskej ľúbostnej poézie. Smena 1978. Str. 135 a 138.); od neho prechádzali aj do veršov Danteho v jeho Novom živote. K nemu ‒ a k sladkému novému štýlu vôbec ‒ sa tieto verše náznakmi vracajú.
49 tu obľahne mi oči živá žiara
‒ v nich závoj svojho blesku nechá skvieť sa ‒
tak, že sa nič im iné neroztvára.
52 „Láska, čo tíši anjela i svätca
tu v tomto nebi, vždy tak pozdravuje,
keď na jej plam sa pripraviť má svieca.“
52 ‒ 54 „Láska, čo tíši...“ ‒ Potvrdením predošlej domnienky je i táto tercína, ktorá parafrázuje predchodcu „sladkého nového štýlu“, Guida Guinizelliho (Dante ho predstavil už v Očistci XXVI, v. 91 ‒ 114, str. 221 a pozn. na str. 348), a to už spomínanú kancónu „V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva“ zo začiatku jej tretej strofy (stance): „Láska v tom srdci skveje sa tak isto, / jak sa skvie plameň na vrcholku sviece.“ (Pozri „Vy jasné sladké vlny“. Smena 1978. Str. 122. ‒ Na súvislosť medzi týmto miestom z Guinizelliho kancóny-manifestu a citovanou Danteho tercínou upozornil už P. S. Lopez.)
55 A hneď, len sluch tie krátke slová čuje
prenikať dnu, ja cítim v tejže chvíli,
jak nová moc ‒ moc moju prestupuje!
58 A tu už novým zrením toľkej sily
sa rozžíham, že niet tak čírych žiarov,
k nim by mi oči vzhliadať nestačili.
61 Vtom rieku uzriem s čisto zlatou žiarou
tiecť medzi dvoma brehmi, prebohate
maľovanými divukrásnou jarou.
64 Z tej rieky živé iskry letia, v chvate
usádzajúc sa zvšadiaľ v kvetnom lone
tak ako rubín zasadený v zlate.
66 ... tak ako rubín zasadený v zlate. ‒ Okrem iných prameňov si pri tomto obraze berie Dante na pomoc aj Vergiliovu Eneidu (X, v. 134): „žiari ako drahokam v obrube žltého zlata“ (Eneida. Tatran 1969. Str. 239).
67 A potom, keď ‒ sťa opojené z vône ‒
sa späť zas hrúžia v divukrásne víry:
von vzlietne ďalšia, len čo jedna vtonie.
70 „Vznešená túžba získať o tom chýry,
čo zrak tu zrie, než v prúd sa zahlbočí ‒
páči sa mi, čím viac ťa hne a šíri.
73 Ale tvoj smäd tu sotva bude krotší,
ak oči do tých vôd ho nepotopia si!“
Takto mi riekne slnko mojich očí.
73 ‒ 81 Ale tvoj smäd tu sotva bude krotší, / ak oči do tých vôd ho nepotopia si... ‒ Ide o prvú „premenu“ Empyrea a domnievame sa, že tu pokračuje aludovanie na predošlých velikánov poézie i súťaž s nimi. Na tomto mieste ide o súťaž s autorom Premien (Ovidiove Metamorfózy Dante prekonával už v prvej kantike: „Nech Arethusu s Cadmom nevysloví / Ovidius, veď ak ich zmení v zmiju / a v studničku, tým nijak nie je nový, / bo sotva sa dve prírody mu zžijú / až natoľko, by obidve ich formy / vymenili si svoju matériu.“ ‒ Peklo XXV, v. 97 ‒ 102, str. 210 a pozn. na str. 406). Pravda, tu ide o súťaž na novej, vyššej kvalitatívnej rovine: premieňajú sa nie iné postavy, ale postava, zastupujúca samého básnika. Presnejšie, menia sa veci v postavy, lebo sa mení jeho videnie. Domnievame sa, že až tak významovo zaťažené miesto sa podčiarkuje aj osobitným typom trojslabičného rýmu, čiže obsahujúceho slová s prízvukom na tretej slabike od konca veršov „nepotopia si ‒ topásy-ohlasy“ (v origináli: „sázii-topázii-prefázii“ v. 74 ‒ 76 ‒ 78). Je to tretí a posledný raz v tretej kantike (predtým v XXVI. speve, v. 125 ‒ 127 ‒ 129, a v XXVIII. speve, v. 125 ‒ 127 ‒ 129).
76 A dodá hneď: „I rieka, i jej topásy,
čo vylietajú do úsmevov v tráve,
z ich pravých podôb sú len bledé ohlasy.
79 Nie že by boli v nedozretom stave,
ale to v tebe ešte myseľ blúdi,
bo oči nemáš vždy dosť prenikavé!“
82 Sotva tak rýchlo k materinej hrudi
sa vrhá dieťa za mliekom, keď zrána
oproti zvyku neskoršie sa zbudí,
85 ako môj zrak v tú rieku hneď sa skláňa:
v nej zlepšiť svoje zrkadlá si praje,
lebo jej tok je prúdom zlepšovania.
88 A len z jej vôd sa napijú mi kraje
žíznivých rias, tu odrazu sa zdá mi,
že miesto dĺžky celkom okrúhla je.
91 A ako ľud, čo prv bol pod maskami,
iným sa zdá, keď cudziu tvárnosť zvesí,
čo na pravdivý zjav mu kládla klamy,
94 tak zriem tu iskry s kvetmi v krajšie plesy
sa premieňať, by som dva dvory zhliadal,
v ktorých tvár pravú nebo odkryje si.
94 ‒ 99 ... tak zriem tu iskry s kvetmi v krajšie plesy / sa premieňať, by som dva dvory zhliadal... ‒ Iskry a kvety (v. 64 ‒ 66) sa „premenia“ na anjelov a blažené duše, na tieto „dva dvory“ (v. 95). V týchto dvoch tercínach je opäť pozoruhodný rým, ktorý ‒ namiesto „epanastrofy“ vo v. 39 ‒ 42 prináša tu „epiforu“, zopakovanie toho istého slova v príslušných rýmových pozíciách. Je to ‒ okrem rýmov s menom „Kristus“ ‒ druhý raz v celej BK (prvý raz sa tak stalo v Očistci XX, v. 65 ‒ 67 ‒ 69 so slovami „odčinil to“, v orig. „per amenda“, zopakovanými v celej rýmovej trojici; pozri str. 167 a pozn. na str. 332). Ak si pripomenieme dôležitosť „zrenia“, „videnia“ v Danteho hierarchii hodnôt, tento formálny postup, podčiarkujúci „nerýmovateľnosť“, neporovnateľnosť videnia Empyrea s nijakým videním iným, sa nám ukáže ako vysoko funkčný, a teda plne na mieste práve tu, kde sa začína básnikov opis najvyššieho neba, ktorý chce byť čo najpresnejší. Inak sloveso „vidi“, čiže „videl som“, Dante rýmuje bežne s inými slovami (napr. i v XXXIII. speve Raja, v. 122 ‒ 124 ‒ 126: „vidi-sidi-arridi“). Ak sme dali v preklade prednosť slovesu „zhliadal“ namiesto jednoduchého „videl“ (adekvátnejšieho originálu), neurobili sme to pre nejaké podružné štylistické „vozvyšovanie“ tohto miesta, ale preto, aby i preklad upozornil na súvislosť medzi týmito tercínami a veršami 28 ‒ 29 („Od dňa, v ňom najprv hladný zrak môj zhliadol / jej ladný vzhľad, až do tohoto hľadu...“), poukazujúce na neopísateľnosť krásy Beatrice, stupňujúcej sa práve prechodom do Empyrea!
97 Ó, Boží jas, preň som tak jasne zhliadal
vysoký triumf v opravdivej ríši,
ó daj mi silu riecť, jak som ho zhliadal!
100 Svetlo je tam, čo Tvorca sám v tej výši
zviditeľňuje pre takého tvora,
ktorý svoj hlad len v zrení Jeho stíši.
103 A v taký kruh sa šíri ten lúč zhora,
že tisíceré slncia kruhovité
vošli by sa mu hravo do veľdvora.
106 Celý svoj vzhľad si tvorí tuná v svite,
čo Prvohybcom odrážaný svieti,
ktorý v ňom čerpá svoju moc i žitie.
106 ‒ 108 ... čo Prvohybcom odrážaný svieti... ‒ Prvohybcom je deviate, najväčšie „hmotné“ (i keď celkom priezračné) nebo, Prvý hýbateľ, čerpajúci svoju silu (a rozdávajúci ju ďalším nebesám) z Empyrea.
109 A ako svah sa vzhliada na úpätí
v zrkadle vôd, čo, zdá sa, priam ho volá
prezrieť si svoje zelene a kvety,
112 tak zrkadliť sa zriem tu dookola
kol Svetla viac než v tisíceré stupne
tých, ktorí sem už prišli od nás zdola.
112 ‒ 117 ... tak zrkadliť sa zriem tu dookola / kol Svetla viac než v tisíceré stupne... ‒ Blažené bytosti sú v tejto „bielej ruži“ („candida rosa“, Raj XXXI, v. 1) rozmiestnené akoby v nesmiernom amfiteátri; akoby „na stupňoch vo veronskej Aréne“, poznamenáva jeden z najstarších komentátorov Buti.
115 Akže len k stupňu najnižšiemu upne
sa toľký jas ‒ až kam sa do šírosti
vinie tá ruža po posledné lupne!
118 Môj duch nie v šír, nie ani do výsosti
sa roztráca, lež v preradostnom kráži
z úplnej krásy zberá všetky skvosty.
121 Tu blízkosť, diaľ ‒ nie zľahčí vid, nie sťaží;
bo tam, kde Boh sám bezprostredne cári,
prírodný zákon pranič nezaváži.
121 ‒ 126 Tu blízkosť, diaľ ‒ nie zľahčí vid, nie sťaží... ‒ I veci najvzdialenejšie sa vidia rovnako ako blízke v tejto ruži, ktorej „žlť“ (v. 124) označuje jej stred, najnižšie miesto, kde sa práve nachádza Dante s Beatricou. Ruža v trubadúrskej a talianskej poézii trinásteho storočia znamená najväčší, kráľovský kvet ‒ a tuná metonymicky zastupuje bežné označovanie raja ako záhrady.
124 V žlti tej ruže, ktorá v šírku žiari
a vzrastá k výške, s vôňou prevoňavou
dvíhajúc chvály k slnku večnej jari:
127 jak človeku, čo neprejaví vravou
cieľ svojich túh, mi pani riekne k ruži:
„Hľaď, jak je veľký kláštor bielych hávov!
127 ‒ 132 „Hľaď, jak je veľký kláštor bielych hávov! / Viď naše mesto, v akú diaľ sa krúži... ‒ Zvratné sloveso „sa krúži“ nemá v preklade (rovnako, ako ho nemá sloveso „gira“ v origináli) význam pohybu (že by azda táto ruža krúžila); ale vyjadruje fakt, že táto ruža utvára kruh. Zaplnenosť takmer všetkých kresiel nehovorí iba o mravnej skazenosti súdobého sveta (v. 124), ale obsahuje aj ozvenu súdobého presvedčenia, že koniec sveta je už pomerne blízky (Hostina II, XIV, 13).
130 Viď naše mesto, v akú diaľ sa krúži:
viď naše kreslá, ako plné kynú,
bo málo ľudí už sem nahor túži.
133 V to veľkreslo, kam oči sa ti vinú
ku korune, čo pre cisára chová ‒
skôr ako ty sem prídeš na hostinu,
133 ‒ 138 V to veľkreslo, kam oči sa ti vinú / ku korune... ‒ Veľké kreslo s cisárskou korunou je pripravené pre Henricha VII. Luxemburského (pre otca českého kráľa Jána Luxemburského a pre deda cisára Karola IV.), ktorý roku 1308 bol zvolený za cisára, roku 1310 zostúpil do Talianska usporiadať v ňom politické pomery, r. 1312 bol korunovaný za cisára v Ríme a roku 1313 náhle umrel v Bounconvente (možno otrávený). Dante doňho skladal veľké nádeje; pravdepodobne on je ten „DUX“ z Očistca (XXXIII, v. 43 ‒ 45, str. 277 a pozn. na str. 360 ‒ 361), ktorý by bol mal zbaviť svet aj „zlodejky, aj obra“ (tamže). Prítomnosť cisárskej koruny na pripravenom kresle pre Henricha VII., zdá sa, potvrdzuje, že z „dvojitej žiary“, ovíjajúcej cisára Justiniána (Raj VII, v. 6) sa jedna týka taktiež cisárskej koruny (vzhľadom k ostatným blaženým dušiam so žiarou jednoduchou).
136 zasadne veľká duša Henrichova:
viesť bude chcieť zem tvoju k správnej zmene,
pre ňu tá zem, žiaľ, bude nehotová.
139 Chamtivosť slepá v také omámenie
tam hrúži vás, že ste už ako dieťa,
čo hladom mrie, no dojku odoženie!
142 Takého majstra bude vtedy svätá
stolica mať, čo skrytú púť i priamu
nespojí s cestou tohto vládcu sveta.
142 ‒ 148 Takého majstra bude vtedy svätá / stolica mať... ‒ Svätú stolicu bude za panovania Henricha VII. ovládať pápež Klement V. (spomínaný už v Raji XVII, v. 82 a predtým v Pekle XIX, v. 82 ‒ 87, str. 156 a pozn. na str. 384), ktorý zomrel osem mesiacov po Henrichovej smrti. Perifrázou „toho z Alagne“ označuje Beatrice Bonifáca VIII. a „jamou Šimona mága“ ‒ v protiklade k Henrichovmu „veľkreslu“ v Raji ‒ miesto pripravené preňho i pre Klementa v Pekle (XIX, v. 52 ‒ 87, str. 155 ‒ 156 a pozn. na str. 383 ‒ 384).
145 Z tej stolice sám Boh však skoro dá mu
prepadnúť sa až do hlbín, v tie psoty,
kde Šimon mág má právom svoju jamu,
148 čím hlbšie toho z Alagne dnu sotí.“

Spev tridsiaty prvý

1 Tak v tvare bielej ruže sa mi zjavil
ten Kristov voj, tá milícia svätá,
z nej v krvi svojej nevestu si spravil.
1 ‒ 18 Tak v tvare bielej ruže sa mi zjavil... ‒ Podobne, ako v predošlom speve „dvoma dvormi“ (XXX, v. 95; terminológia v týchto i v predošlých častiach BK je poznačená feudálnymi epitetami), tu tiež sa „dvoma milíciami“ rozumejú svätí a anjeli. Prvá z nich má tvar bielej ruže, spomínanej viac ráz už v predošlom speve; opis druhej, vo veršoch 13 ‒ 15, je spojený podľa najstarších komentátorov so symbolickými hodnotami: Landino, najlepší interpret BK v období humanizmu, v „plameni“ tvárí vidí lásku, v „zlate“ krídel vysokú hodnotu ich činnosti a v „bielej“ farbe čistotu a múdrosť.
4 Druhá, čo zrie, keď s chválospevom vzlieta,
veľslávu Toho, kto ju k láske nieti,
i Jeho dobro, ním jej zjavy svietia ‒
7 jak včelí roj, čo raz sa vnára v kvety
a raz až tam zas, kde jej príčinlivá
práca sa na med premieňa, späť letí:
10 v ten veľký kvet, čo v toľkých lupňoch splýva,
sadá si hneď, hneď z jeho zdôb zas speje
do výšky späť, kde vždy jej Láska býva.
13 Všetkým sa z tvárí živý plameň skveje
a z krídel zlato; inde sú tak bieli,
že žiaden sneh tak čistobielym nie je.
16 Keď zletia v kvet, hneď v jeho všetky diely
po stupňoch kladú z pokoja a z žiaru,
koľko ho z boku načerpať si smeli.
19 Ani ich množstvo neutvára chmáru
pri letoch medzi výšavou a kvetom,
čo zbránila by zraku vidieť žiaru,
19 ‒ 24 Ani ich množstvo neutvára chmáru... ‒ Pre lepšie pochopenie týchto tercín treba odcitovať Danteho názor z Hostiny o tom, že anjeli „sú takmer priehľadní pre čistotu ich formy“ (III, VII, 5). Inak, druhá tercína (v. 22 ‒ 24) variuje začiatok prvého spevu Raja (1 ‒ 4).
22 bo svetlo Božie do miest celým svetom
preniká tak, jak ktoré z nich je hodné;
no hrádzu pranič nedá jeho letom.
25 Kráľovstvo isté, šťastné, prelahodné
aj z nového, aj z pradávneho davu
lásku i zrak v bod jeden dvíha zhodne.
25 ‒ 30 ... aj z nového, aj z pradávneho davu... ‒ Blažené bytosti zo Starého a Nového zákona upierajú zrak v „jeden bod“ čiže v Boha (k „bodu“ pozri Raj XXVIII, v. 41 ‒ 42), ktorý má „trojí svit“ (v. 28), znak troch osôb obsiahnutých v sebe (pozri Raj XXXIII, v. 115 ‒ 120). Posledný verš druhej tercíny („Zhliadni i k nám...“) je podľa niektorých bádateľov ozvenou záveru Boëthiovej piatej básne z prvej kapitoly De consolatione philosophiae: „Shlédni už na zem ubohou, ať jsi kdokoli, kdo světu zákony dáváš...“ atď. (Boëthius, Poslední Říman. Prel. V. Bahník. Vyšehrad 1982. Str. 59.)
28 Ó, trojí svit, čo v jednu ligotavú
hviezdu im z blaha vkladá toľkú mieru!
Zhliadni i k nám, k nám dolu na búravu!
31 Ak barbari (čo prišli zo severu,
kde Helika noc každú vkrúži bdelá
za milovaným synom v jednu sféru),
31 ‒ 42 Ak barbari, čo prišli zo severu, / kde Helika... ‒ Vílu Heliku (Kallisto) Dante spomína už v Očistci (XXV, v. 130 ‒ 132, str. 214 a pozn. na str. 346); ide o mytologickú postavu (prevzatú z Ovidiových Metamorfóz II, v. 404 ‒ 507, str. 44 ‒ 46), ktorá po premene na medvedicu bola na Jupiterov zásah vyzdvihnutá na nebo, kde utvorila súhvezdie Veľkého voza, kým jej milovaný syn Arkas, tiež premenený, sa zjavil v jej blízkosti ako súhvezdie Arktúr, s ním sú spolu viditeľní na oblohe severnej pologule. ‒ Laterán bol pôvodne cisárskym, potom ‒ po Konštantínovom odchode do Carihradu ‒ pápežským sídlom. Nádhera jedného i druhého musela napĺňať severských barbarov úžasom. ‒ Po zmienke o zemskej búrave (v. 30) Dante zahrotí svoj útok na jej „najrozbúrenejšiu časť“, ktorá spôsobila i jeho vlastné „stroskotanie“, na svoje rodisko. Útok o to účinnejší, že meno jeho mesta, Fiorenza čiže „Kvetnica“, sa práve tuná zjaví najvypuklejšie ako meno „vzaté nadarmo“ ‒ v protiklade k „bielej ruži“, nebeskému kvetu Empyrea. Florenciu, ako symbol najväčšej skazenosti a zemskej nespravodlivosti, predstavuje básnik na viacerých miestach BK, ba aj v iných častiach svojho diela. Naproti tomu raj nazvala Beatrice nebeským „Rímom“ už v XXXII. speve Očistca (v. 102, str. 270 a pozn. na str. 359).
34 uvidiac Rím a jeho skvostné diela,
užasli celí z lateránskej slávy,
keď nadľudskými krásami sa skvela:
37 ja, z ľudského čo v božské do výšavy
sem vyšiel som i do večnosti z času
a z Kvetnice v ľud spravodlivý, zdravý,
40 ako až ja som padal do úžasu!
Iste som v ňom, zrúc všade radosť samú,
rád nečul nič, len mlčky zhliadal krásu.
43 Jak pútnik hľadí, keď už zdarí sa mu
šťastne prísť v chrám, kam zaviazal sa k púti,
a túži kresliť doma krásu chrámu,
46 tak i môj zrak, čo v každom svojom hnutí
radosťami sa v živej žiare hostí,
raz hor, raz dol, raz navôkol sa krúti.
49 Zraky tam zrie, čo zvú ho k láskavosti:
v nich skvie sa úsmev Iného i žiara;
im každý čin plá skvostom všetkých cností.
52 A celá tvárnosť raja tak tam hára,
že už môj zrak si zobjímala cele,
čo v žiaden bod sa dlhšie neponára;
55 preto mi znovu v duši vôľa zvrelie
stočiť sa k panej s otázkami stými,
z nich nejasnosť sa do mysle mi stelie.
58 No jedno chcem, a druhé odvetí mi:
na mieste panej skvie sa nový vodca,
čo háv má s ľuďmi v bielom odetými.
58 ‒ 66 No jedno chcem, a druhé odvetí mi... ‒ Určitú paralelu k tejto scénke by sme mohli vidieť v XXX. speve Očistca (v. 49 ‒ 51, str. 252), keď sa básnik chce obrátiť o pomoc k Vergiliovi, ktorý sa však s príchodom Beatrice ‒ bez Danteho vedomia ‒ stráca, lebo v tom okamihu napĺňa a končí funkciu sprievodcu. Pravda, tým sa rozličné symetrie medzi jednotlivými kantikami nevyčerpávajú. Na pozoruhodnú súvislosť medzi úlohou tohto nového sprievodcu (menom sa predstaví až vo v. 102) v nebeskom raji a úlohou Mateldy v raji pozemskom (Očistec, spevy XXVIII ‒ XXXIII) poukázal už ruský prekladateľ M. Lozinskij (Božestvennaja komedija, Moskva 1982, str. 628).
61 Láskavý jas sťa by sám Prapôvodca
lial v jeho tvár i v zbožnosť jeho gesta,
aká sa svedčí na nežného otca,
64 keď „Kdeže je?“ sa spýtam tohto zvesta.
„By zavŕšil som,“ on hneď, „tvoju túhu,
mňa Beatrice pohla z môjho miesta.
67 Ak svoj zrak zdvihneš do tretieho kruhu
hneď odvrchu, tam uzrieš ju pláť z trónu,
kam usádza ju Milosť za zásluhu.“
67 ‒ 69 Ak svoj zrak zdvihneš do tretieho kruhu... ‒ O svojom mieste v nebesách hovorila Beatrice ústami Vergilia už v Pekle II (v. 100 ‒ 102, str. 23 a pozn. na str. 307) a jej zaradenie v raji vedľa Ráchel sa znova potvrdí Dantemu v XXXII. speve Raja (v. 8 ‒ 9).
70 Bez odpovede zrak tam dvíham po ňu,
kde z večných lúčov korunu si tvorí
ovíjajúcich tvár jej blahosklonnú.
73 Od výšin, z nich sa blýska na veľhory,
smrteľný zrak by nebol ďalej, ani
keby stál na dne najspodnejšom v mori,
73 ‒ 78 Od výšin, z nich sa blýska na veľhory... ‒ Hyperbola, ktorá svojimi hypotetickými bodmi, nedosiahnuteľnými ľudskému zraku (napríklad, nie je možné, aby živý človek stál na najhlbšom morskom dne), má naznačiť nesmiernu vzdialenosť medzi Dantem a Beatriciným kreslom. Ale ani táto priam nepredstaviteľná vzdialenosť nezabraňuje básnikovi v jasnom videní jeho panej. Touto hyperbolou potvrdzuje a rozvíja, ako ďalšie „exemplum“, osobitnú zákonitosť panujúcu v Empyreu, naskrze odlišnú od prírodných zákonitostí vo svete, ktorú vyjadril Dante už v predošlom speve, vo veršoch 121 ‒ 123.
76 jak môj je odtiaľ, kde plá moja pani;
a predsa plá mu celkom jasne vzhľad jej,
bo v ceste ničím nie je pomiešaný.
79 „Ó, pani, v ktorej žije moja nádej ‒
čo k mojej spáse vtláčala si stopy
až do hlbiny pekelnej a hadej;
79 ‒ 90 „Ó, pani, v ktorej žije moja nádej... ‒ V tejto rozlúčke s Beatricou takmer na konci BK sa znovu pripomína Beatricin zostup do Limbu vyrozprávaný Vergiliom takmer na samom začiatku BK (Peklo II, v. 52 ‒ 120, str. 19 ‒ 24 a pozn. na str. 304 ‒ 307); no „metonymicky“, čiže tým, že ona vybrala Vergilia ako sprievodcu pre Danteho, dotýka sa jej zostup celej Danteho cesty do najväčších hlbín a z nich do najväčších výšin. Pri tejto rozlúčke, jednej z najbásnickejších v celej svetovej poézii, sú teda „básnicky“ prítomní všetci hlavní sprievodcovia Danteho v jeho Božskej komédii: Vergilius, Beatrice i sv. Bernard, ktorý sa už čoskoro osobne predstaví (v. 102).
82 všetko, čo zrel som k výškam nad pochopy,
preto som zrel až od samého spodu,
lebo ma tvoja moc a milosť kropí.
85 Z otroctva si ma viedla na slobodu
cez všetky cesty, možnosti a schody,
aké si mala k môjmu preporodu.
88 Na dušu, čo si zbavila mi škody,
v putách jej tela, Mocná, nezabudni,
nech milá tebe z nich sa vyslobodí!“
91 Tak prosil som a videl som jej vľúdny
pohľad aj úsmev, jak mi z diaľky sála;
až stočila ho znova k večnej studni.
91 ‒ 102 Tak prosil som a videl som jej vľúdny / pohľad aj úsmev... ‒ Pohľad, ktorým Danteho oblažila Beatrice takmer na samom začiatku jeho Nového života (pozri Dante Alighieri, Nový život, kap. III. SVKL 1958, str. 26 ‒ 27), nechýba, ba ešte blaženejšie zažiari i takmer na samom konci jeho vrcholného diela. ‒ „Večnou studňou“ (v. 93) je Boh. ‒ „Záhradou“ (v. 97) sa rozumie, prirodzene, biela ruža (candicda rosa) blažených, s ktorou sa metonymicky zamieňa v záverečných spevoch Raja. ‒ „Kráľovnou“ je Panna Mária, ktorá sa s tým istým označením objaví ešte i vo v. 116. ‒ Jej „verným sluhom“ (v. 102) je Danteho sprievodca Empyreom od v. 59 v tomto speve, sv. Bernard z Clairveaux.

Tento významný predstaviteľ súdobej filozofie s mystickým zacielením sa narodil vo Fontaines (Burgundsko) roku 1090 a zomrel v Clairveaux (v Champagne) roku 1153 v cisterciátskom kláštore, ktorého bol zakladateľom a ktorý sa stal prívlastkom jeho mena. Ako poradca (i kritik) kráľov, kniežat, pápežov a iných činiteľov zúčastnil sa na najvýznamnejších podujatiach svojej doby. Je autorom mnohých diel, medzi inými De consideratione, ktoré Dante cituje v liste Cangrandemu. Pre básnika je dôležitý na tomto mieste ‒ predovšetkým ako jeden z najväčších šíriteľov mariánskeho kultu.

94 A svätý kmeť: „By bola dokonalá
tá tvoja púť, s ňou pani sa tu lúči ‒
a k nej mňa s prosbou svätá láska zvala:
97 po záhrade tu zrakom leť, nech prudší
vždy viac ‒ vždy viac sa zaostruje stuha,
aby smel stúpať výš po Božom lúči!
100 Nám Kráľovná, k nej plá vždy moja túha,
tú milosť dá! Tá nič mi neodpiera,
bo ja jej verný Bernard som, jej sluha.“
103 Jak ten, čo možno z Chorvátska sa zberá,
keď dávny smäd v ňom nijak neuháša
a púť až k našej Veronike meria
103 ‒ 111 Jak ten, čo možno z Chorvátska sa zberá... ‒ Jedna z nemnohých zmienok o slovanskom svete v BK má tu naznačiť nielen veľkú vzdialenosť z hocakého bodu vtedajšieho sveta, ako radi zdôrazňujú talianski komentátori, ale aj konkrétne exemplum, odkiaľ v roku 1300 (ktorý pápež Bonifác vyhlásil za jubilejný a v ktorom Dante koná svoju fiktívnu púť záhrobím) prúdilo množstvo pútnikov do Ríma (Villani uvádza ich počet na 200 000, iní až na 2 milióny). Tento druhý aspekt zdôraznil napríklad úspešný český prekladateľ BK, O. F. Babler, ktorý prvú časť 107. verša preložil do srbochorvátčiny: Gospodi Isukrste (Božská komedie. Praha 1965. Str. 386.). „Veronika“ je prešmyčkou pomenovania „vera icon“ (pravý obraz) pre kus látky, ktorý podľa legendy podala Kristovi cestou na Kalváriu istá žena (v legendistickej tvorbe skomolením názvu pre látku s Kristovou tvárou pomenovaná Veronikou), aby si utrel skrvavenú tvár. Túto látku spomína Dante i v Novom živote (kap. LX, SVKL 1958. Str. 147 a pozn. na str. 256); tu mieri týmto detailom na rok 1300, v ktorom i podľa Villaniho Kroniky (VIII, 36) ukazovali každý piatok a sviatok tento obraz pútnikom (pozri Florentské kroniky doby Dantovy. Odeon, str. 284 ‒ 285).
106 i vraví si, keď sa už pred ním vznáša:
„Ježišu Kriste, pravý Boh, môj Pane,
takáto teda bola tvárnosť Vaša?“ ‒
109 tak stál som ja a hľadel, ako planie
živúca láska v tom, čo mu už v svete
chutnať mier tento dalo rozjímanie.
112 „Syn milosti, znať celé šťastie sväté,“
započne on, „ti sotva bude možné,
ak len s dnom jeho budú oči späté.
115 Hľaď preto v kruhy najďalšie, kde rozžne
jas Kráľovná, jej táto ríša Pána
aj poddanou, aj oddanou je zbožne.“
118 Zodvihnem zrak a tak, jak zavčas rána
východná časť plá väčšmi na obzore,
než svieti tá, kde slnko sa už skláňa:
121 sťa z údolia by horou zrak šiel hore,
zriem už, jak žiarou kruhy preposledné
zmáhajú všetko iné po priestore.
124 A jak tam, kde sa čaká voz, čo biedne
Faeton viedol, stále rastú plamy,
a všade inde svetlo vždy viac bledne,
124 ‒ 142 A jak tam, kde sa čaká voz, čo biedne / Faeton viedol... ‒ Vozom sa rozumie „voz Slnka“. S Faetonom sme sa stretli na viacerých miestach v BK (napr. v Raji XVII, v. 3). O určenie „auriflammy“ („zlatého plameňa“) sa medzi danteovskými bádateľmi viedol nemalý boj, vo všeobecnosti sa s ňou však identifikuje vojnová zástava francúzskych kráľov, posiata hviezdami alebo Zlatým plameňom: na rozdiel od „vojnového“ znaku, možno i s protifrancúzskym ostňom (nebol by prvý v BK), sa zdôrazňuje pri rajskej auriflamme, že je „prepokojná“. Niektorí komentátori mysleli, že sa za jej označením skrýva sama Panna Mária (ktorá s jednoduchým pomenovaním „Krása“ sa spomenie i vo v. 134); podľa iných auriflamma zahŕňa celý najhornejší diel bielej ruže okolo kresla Kráľovnej raja.
127 tak ožíva tam tiež stred auriflammy
prepokojnej, vždy živšej od plápolu,
a všade inde svetlo slabšie plá mi.
130 Viac ako tisíc anjelov si spolu
rozpäté krídla k tomu stredu skladá,
v ňom každý inú žiaru má i rolu.
133 A pri ich hrách i pri spevoch zrak zhliada
tam Krásu tak sa usmievať, že jasy
z nej vôkol všetkým svätým oči sladia.
136 A hoc by som mal priam tak mocné hlasy
jak predstavy, môj spev tu nepokročí
ni o krôčik, by vyspieval jej krásy.
139 Bernard, keď šťastný uzrie moje oči
v jej teplé teplo vždy viac upierať sa,
svoje až s takou vrúcnosťou k nej stočí,
142 že moje s prudším plamom k nej zas vracia.

Spev tridsiaty druhý

1 Vznietený v slasť, on z rozjímania znova
slobodne prevzal úrad učiteľa
a začal vravieť tieto sväté slová:
1 ‒ 9 Vznietený v slasť, on z rozjímania znova / slobodne prevzal úrad učiteľa... ‒ Slobodne čiže bez vyzvania Danteho začal nový sprievodca (Raj XXXI, v. 102) vysvetľovať mu rozdelenie bielej ruže (rosa candida) i zákonitosti, ktorou sa riadi. Hneď pod Máriiným trónom je pramatka Eva, o ktorej už bola reč v súvislosti s Adamom v 26. speve Raja (v. 115 ‒ 117) a predtým v speve trinástom (v. 38 ‒ 39) aj inde (Očistec XXIX, v. 24 ‒ 30, str. 242 a pozn. na str. 353). Zmysel druhej tercíny stručne vystihol ruský prekladateľ BK M. Lozinskij: „Eva... spôsobila ľudstvu ranu prvopočiatočného (resp. dedičného) hriechu (a to tým, že prestúpila zákaz) a ranu rozjatrila jedom (tým, že zviedla Adama). Túto ranu zacelila Mária, ktorá porodila vykupiteľa.“ (Božestvennaja komedia. Moskva 1982. Str. 628.) ‒ Pod Evou v treťom rade má kreslo Ráchel, spomínaná spolu s Beatricou už vo Vergiliovej reči na začiatku BK (Peklo II, v. 100 ‒ 102, str. 23 a pozn. na str. 307) a v Danteho sne ako predobraz Beatrice pri vstupe do pozemského raja (Očistec, XXVII, v. 103 ‒ 105, str. 230 a pozn. na str. 351). Ráchel podľa Biblie bola druhou ženou Jakubovou a v Božskej komédii sa pokladá za symbol rozjímavého života.
4 „Ranu, čo Panna masťou uzavrela,
tá pri jej nohách, ktorú tvary kreslia
až takou krásnou, hryzom rozovrela.
7 A pod ňou v rade, kde sú tretie kreslá,
tam, ako sám zrieš, vedno s Ráchel je i
Beatrice, kam veľká cnosť ju vzniesla.
10 Sáru, Rebeku, Judit, do Judey
prídúcu pramať pevca, čo priam úpne
nad pádom splakal ‚Miserere mei‘,
10 ‒ 24 Sáru, Rebeku, Judit, do Judey / prídúcu pramať pevca... ‒ Pod Rácheliným kreslom v štvrtom, piatom, šiestom a siedmom rade majú svoje miesto ďalšie významné ženy zo Starého zákona. Sára bola ženou Abraháma a matkou Izáka, Rebeka ženou Izáka a matkou Jakuba. Judit oslobodila svoj národ od asýrskej hrozby tým, že zabila ich vodcu Holoferna (pozri Očistec XII, v. 58 ‒ 60, 100 a pozn. na str. 315). „Pramatkou pevca“ je Bózova manželka Rut, pôvodom Moabčianka, ktorá nasledovala svoju svokru do jej rodnej Judey (Rut, I ‒ IV). „Pevcom“, ktorý bol jej pravnukom, sa rozumie kráľ Dávid a jeho úpenlivý plač nad pádom „Miserere mei“ („Zmiluj sa nado mnou“, Žalmy, 50) sa týka cudzoložstva s Betsabeou, manželkou Uriáša, ktorého Dávid nechal padnúť vo vojne. ‒ Prirovnanie bielej ruže k akémusi druhu amfiteátra pokračuje vo v. 13 ‒ 15 prirovnaním jednotlivých jeho stupňov k „lupňom“ ruže. V nej aj od siedmeho (Rútinho) kresla až po najnižší jej bod, po samý stred ruže, robia výlučne ženy zo Starého zákona jej vertikálny predel („múr“, v. 20 ‒ 21). Jednu polovicu „kvetu“, ktorý už je „zrelý vo všetkých lupňoch“ (v. 22 ‒ 23), čiže má už všetky kreslá obsadené, zaujímajú ľudia Starého zákona, ktorí hľadeli ku Kristovi pred jeho príchodom (v. 24).
13 ti ukazujú vždycky nižšie stupne,
jak vravím ti ich mená, po hľadisku,
keď schádzam ružou stále v nižšie lupne.
16 Aj od siedmeho radu v celkom nízku
časť kvetu iba Hebrejky by zhliadol
tvoj bystrý zrak až k poslednému lístku,
19 bo podľa toho, ako svet bol kládol
zrak viery v Krista, v nich je múr, čo delí
tie sväté schody odvrchu až nadol.
22 Na túto stranu, z nej už kvet je zrelý
vo všetkých lupňoch, prišli ľudia stadiaľ,
kde na Krista, prísť majúceho, zreli.
25 Na strane druhej, kde i sám si zbadal
pár voľných miest, ľud hľadí z všetkých sediel,
čo na Krista, už prišlého k nám, zhliadal.
25 ‒ 39 Na strane druhej, kde i sám si zbadal / pár voľných miest... ‒ Na pravej strane od „múru“ (v. 20) sú zas ľudia Nového zákona. Len „pár voľných miest“ v bielej ruži spomínala Dantemu i Beatrice v XXX. speve Raja (v. 130 ‒ 132). Múr zložený z manželiek a matiek najvýznamnejších predstaviteľov Starého zákona má pokračovanie na protiľahlej strane kruhovito sa rozkladajúcej ruže významnými mužmi, predstaviteľmi Nového zákona na čele s Jánom Krstiteľom, ktorý je podľa Biblie akoby spojovateľom oboch jej častí. K takémuto dôležitému umiestneniu podľa niektorých bádateľov mal prispieť (pravda, okrem iných a zaiste aj závažnejších dôvodov) i fakt, že Ján Krst. bol patrónom Danteho rodného mesta, Florencie (pozri Raj XVIII, v. 134 ‒ 135 a predtým Očistec XXII, v. 151 ‒ 154, str. 189 a pozn. na str. 339). „Párom liet“ (v. 33), stráveným v pekle, má byť čas od jeho smrti, keď ho dal sťať kráľ Herodes, a zostúpením Krista do „predpeklia“ čiže do Limbu (pozri Peklo IV, v. 52 ‒ 63, str. 35 a pozn. na str. 313). Táto biblická osobnosť je i významnou postavou vo Hviezdoslavovej veršovanej dráme Herodes a Herodias. ‒ O Františkovi a Benediktovi (v. 35) už bola reč v iných častiach Raja (XI, v. 37 ‒ 117 a XXII, v. 27 ‒ 99). Augustín, jeden z najväčších patristických učiteľov („doctores“), sa narodil v Tagaste (v Numídii, dnešnom Alžírsku) r. 354 a zomrel v Ippone roku 426. V Raji ho Dante menuje iba raz v X. speve (v. 120) a parafrázuje ho i na začiatku tohto spevu vo v. 4 ‒ 6 („illa percussit, ista sanavit“ ‒ „oná poranila, táto uzdravila“). No z ostatných Danteho spisov, v ktorých ho cituje hojnejšie, vyplýva, že básnik poznal jeho diela (najmä Confessiones, De civitate Dei atď.). Podľa Danteho predstavy počet ľudí v oboch poloviciach bielej ruže, rozdelenej „múrom“ starozákonných žien a novozákonných mužov, mal byť rovnaký, z čoho možno opäť usudzovať, že básnik sa podieľal na súdobej viere o neďalekom konci sveta (v „nezrelej“ polovici zostávalo „len pár voľných miest“, v. 26).
28 A tak jak tu ‒ i jak už sám si zvedel ‒
po tomto boku neba s jeho Paňou
preslávny trón a ďalšie tvoria predel,
31 tak naproti, tam veliký trón Jánov
‒ čo stále sväto znášal púšť a zvoľu
i so smrťou a pár liet pekla za ňou ‒
34 rovnaký predel tvorí zasa spolu
s Františkom, Benediktom, Augustínom
i s radom ďalších odhora až dolu.
37 Nuž hľaď v náš sad i v Prozreteľnosť pri ňom:
bo v ňom je viere, pre oba jej sledy,
rovnaká miera daná Hospodinom.
40 A od stredu, čo vodorovne triedi
sad na dvoje i s všetkým z jeho davu,
dole nie vlastnou zásluhou sa sedí,
40 ‒ 45 A od stredu, čo vodorovne triedi / sad na dvoje... ‒ Rovnako, ako vertikálne je ruža rozdelená na dve polovice, delí sa i horizontálne. Hornú časť obývajú dospelí, dolnú deti, ktoré zomreli skôr, než mohli rozoznať dobré a zlé, a teda voliť medzi nimi (v. 45). Dostali sa sem „cudzou zásluhou“ (zásluhou ich rodičov), pravda, za „istého stavu“ (v. 43), za rozličných podmienok, ktoré budú objasňovať verše 76 ‒ 84.
43 lež cudzou, pravda, za istého stavu:
pretože vedz, že všetci títo svätí
prišli sem skôr, než mali voľbu pravú.
46 Veď sám to badáš na vzhľade tých detí
i na hlase, čo sa z nich prihovára,
ak počuješ i zrieš, jak tvár im svieti.
46 ‒ 60 Veď sám to badáš na vzhľade tých detí / i na hlase... ‒ Danteho „pochyba“ sa týka až 70. verša, toho, že vidí deti, z ktorých ani jedno nemalo ešte možnosť „pravej voľby“ (v. 45), umiestnené „na rôznych stupňoch blaženosti“. Touto predstavou sa básnik Božskej komédie líši aj od najvýznamnejších súdobých autorít v príslušnej látke (napr. Tomáša Akv.), ktoré takýmto deťom pripisovali v záhrobí rovnaký stupeň blaženosti.
49 A keďže mlčky pochyba ťa zmára,
oslobodím ťa ihneď od dohadu,
čo ťa vždy v tuhší uzol uzatvára.
52 V tej ríši tu, do žiadneho jej radu
náhodnosť nemá vstup ‒ tu nieto stenov,
zármutku niet, niet smädu ani hladu ‒
55 bo každé kreslo s dušou umiestenou
sem večný zákon a moc spravodlivá
kladú tak ako prsty do prsteňov.
58 Preto i táto mládež, prináhlivá
k pravému žitiu, tu nie bezpríčinne
na rôznych stupňoch blaženosti býva.
61 Ten kráľ, čo v celej tejto vysočine
až takú slasť a lásku dávať ráči,
že žiadna vôľa nechce mať nič iné,
61 ‒ 66 Ten kráľ, čo v celej tejto vysočine / až takú slasť o lásku dávať ráči... ‒ Tieto verše už tretí raz zhŕňajú to, čo o rozdielnych stupňoch blaženosti v Raji a spokojnosti každej duše so svojím stupňom povedala Piccarda Donatiová (Raj III, v. 70 ‒ 87) a cisár Justinián (Raj VI, v. 118 ‒ 126).
64 dušiam, čo tvorí, ako sa mu páči,
v radostnom vzhľade dáva rôzne dary;
a tuná, že to takto je, nech stačí!
67 Výslovne to i jasne z Písma žiari
v tých dvojčencoch, čo ‒ len sa k žitiu hlásia ‒
už v lone matky začínajú sváry.
67 ‒ 72 Výslovne to i jasne z Písma žiari / v tých dvojčencoch... ‒ Ide o Jakuba a o Ezaua, o ktorých vravel už Carlo Martello (Raj VIII, v. 130 ‒ 131). „Farbou vlásia“ sa naráža na tenže úsek z Biblie, v ktorom sa hovorí, že Ezau mal červené a Jakub čierne vlasy (upozornil na to už humanistický interpret BK Landino).
70 Preto tu právom podľa farby vlásia
vysoké svetlo, s celou vysočinou,
milosťou tak či onak ovíja sa.
73 Bez zásluh teda, bez ich vlastných činov
odlišný stupeň zrenia sa im meria,
čo líši sa len intenzitou inou.
76 Kým ešte v svete vládla prvá éra,
dostačovala na získanie spásy
s nevinnosťou už rodičovská viera.
76 ‒ 84 Kým ešte v svete vládla prvá éra.., ‒ Prvou érou označuje Dante obdobie od Adama po Abraháma, v ktorej pre spásu detí dostačila podľa tejto koncepcie viera rodičov. Po naplnení „prvých časov“ čiže prvej éry, delenej na dve periódy (od Adama po Noeho, po potopu sveta ‒ a od nej po Abraháma), bola potrebná aj obriezka a vo veku milosti, ktorou Dante označuje vek po príchode Krista, je potrebný krst, bez ktorého „nevinnosť taká zadŕža sa dole“ (v. 84), čiže v Limbe (pozri Peklo IV, v. 31 ‒ 36, str. 34 a pozn. na str. 312 ‒ a Očistec VII, v. 28 ‒ 33, str. 59 a pozn. na str. 301).
79 Keď naplnili sa však prvé časy,
nevinnosť smela vzpláť tu na vrchole,
ak obriezkou síl k letu získala si.
82 Vek milosti keď prišiel z Božej vôle,
už bez dokonalého krstu Krista
nevinnosť taká zadŕža sa dole.
85 No hľaď už v tvár, čo najviac tvári Krista
sa podobá, bo len jej jasné skvosty
ťa uschopnia, by uvidel si Krista!“
85 ‒ 99 No hľaď už v tvár, čo najviac tvári Krista / sa podobá... ‒ Vo veršoch 83 ‒ 85 ‒ 87 sa posledný raz v BK trikrát zopakuje meno Kristus v príslušných rýmových polohách, ktoré ani doteraz sa nerýmovalo s inými slovami (napr. XII. spev, v. 71 ‒ 73 ‒ 75 a i.). Tvárou, na ktorú má Dante hľadieť, je tvár Panny Márie, ku ktorej zlieta množstvo anjelov (čiže „myslí svätých“, v. 89); prvý z nich, ktorého o niečo ďalej na Danteho otázku označí jeho sprievodca rozsiahlou perifrázou za archanjela Gabriela (v. 109 ‒ 114), zaspieva „Ave Maria gratia plena“ („Zdravas Mária milosti plná“, v. 95), spev, ním podľa Biblie ju už bol pozdravil na zemi (Očistec X, v. 40, str. 84 a pozn. na str. 309).
88 Zazriem až také dažde veselosti,
čo Pán dal na ňu znášať mysliam svätým,
stvoreným lietať cez tie vysokosti,
91 že pranič z toho, čo som videl predtým,
nepriviedlo ma až tak do úžasu
a s božstvom tak sa nezdalo mi spätým!
94 Láske, čo prvá zlietla k Nej, znel z hlasu
spev „Ave Maria gratia plena“,
keď rozprestrela krídla pred Jej krásu.
97 Znie na božský zvuk toho pozdravenia
odpoveď všade z blaženého dvora,
s ňou oči všetkým v jasnejšie sa menia.
100 „Ó, svätý otče, čo si prišiel zhora
z presladkých miest, ti predurčených z chrámu,
sem predo mňa, pred smrteľného tvora:
103 kto je ten anjel, že tak v očiach hrá mu
najvyššia láska k Panej, až sa nezdá,
že by bol celý z iného než z plamu?“
106 Tak prosil som, nech ďalej sa ma viesť dá
ten učiteľ, čo krásnel od Márie,
tak ako slnkom krásnie ranná hviezda.
106 ‒ 108 Tak prosil som, nech ďalej sa ma viesť dá / ten učiteľ... ‒ Prirovnanie nasledujúce vo v. 107 ‒ 108 sa opiera o súdobé astronomické presvedčenie, že hviezdy čerpajú svoje svetlo zo Slnka rovnako ako Mesiac; stretli sme sa s ním už v XX. speve Raja (v. 6). „Ranná hviezda“ čiže Zornička (Venuša).
109 „Najvyššia slasť i s dvornosťou, čo žije
či v anjeloch, či v dušiach,“ povedal mi,
„celá je v ňom a chceme, nech tak vždy je,
112 bo on to zišiel k Panne s vetvou palmy,
keď Boží Syn sa sklonil k ľudskej skrýši,
aby sa odel všetkými jej žiaľmi.
115 No s mojím slovom vznes svoj zrak už k výši,
aby si poznal šľachtu, čo sa druží
v najspravodlivejšej a v zbožnej ríši!
115 ‒ 126 No s mojím slovom vznes svoj zrak už k výši... ‒ „Šľachta“ (v. 116), v origináli „i patrici“ (patriciovia), ako označenie pre obyvateľov najvyšších stupňov v ruži korešponduje s antickou i s feudálnou terminológiou pre svetské hodnosti, použitou už veľa ráz predtým (napr. pri označení apoštola Petra za baróna v XXIV. speve Raja, v. 115). „Naším praotcom“ (v. 121) je Adam, s ktorým sa Dante stretol už v XXVI. speve Raja (v. 81 ‒ 142); „praotcom Cirkvi“ (v. 125) ‒ apoštol Peter (XXIV. spev Raja, v. 19 ‒ 154, a ďalšie spevy až po XXVII., v. 72).
118 Pozri tých dvoch, tí najšťastnejší muži,
čo najbližšie si cisárovnú slávia,
sú sťaby dvojí koreň tejto ruži.
121 Náš praotec to sedí pri Nej zľava;
pre jeho chúťky od horúcich prudšie
rod ľudský dodnes horkosť ochutnáva.
124 Sprava zas vidíš, ako zdobia lúče
praotca Cirkvi, čo mu od kvetiny
čarokrásnej sám Kristus zveril kľúče.
127 Ten, čo zrel prv, než zomrel, cez vidiny
zlé časy hnať sa na nevestu, ktorú
vydobyla nám kopija a kliny,
127 ‒ 132 Ten, čo zrel prv, než zomrel, cez vidiny / zlé časy hnať sa... ‒ „Vidinami“ (v. 127) aluduje Dante na Zjavenie (Apokalypsu) apoštola Jána, s ktorým sa stretol v XXV. ‒ XXVI. speve Raja. „Vodca“ (v. 131) je Mojžiš, spomenutý už v XXIV. speve Raja (v. 136). Charakteristika národa, ktorý viedol z Egypta cez púšť, sa opiera o príslušné miesta Biblie (Exod. XXXII, 9).
130 je pri ňom hneď; a pri druhom ľne k dvoru
zas vodca, pod ním sýtievala manna
ľud nestály, ľud nevďaku a vzdoru.
133 A presne proti Petrovi je Anna:
tak spokojne tu svoju dcéru zhliada,
že nehne okom, keď spieva ‚Hosanna‘.
133 ‒ 138 A presne proti Petrovi je Anna... ‒ Presne, čiže o 180° oproti „novozákonnému mužovi“ v kruhovitej ruži je Máriina matka, „žena starozákonná“, a rovnakú symetriu vidno pri „praotcovi“ Adamovi, oproti ktorému stojí novozákonná sv. Lucia; jej vysoké miesto v ruži zodpovedá jej vysokému poslaniu v BK vo vzťahu k Dantemu ako k dramatickej postave: ona bezprostredne „pohla“ Beatricu, aby išla na pomoc jej „vernému“, ktorý zablúdil v „desnom a drsnom lese“ (pozri Peklo II, v. 94 ‒ 108, str. 23 a pozn. na str. 307; Očistec IX, v. 52 ‒ 57, str. 76 a pozn. na str. 308) a strácal „nádej na výšavu“ (Peklo I, v. 1 ‒ 6, str. 9 a pozn. na str. 295; a v. 54 ‒ 61, str. 11 a pozn. na str. 297).
136 A zrak tvoj proti praotcovi badá
tú Luciu, čo pohla tvoju paniu,
keď si už klopil viečka do bezvládia.
139 No že čas letí, určený ti k spaniu,
tu dáme bod sťa dobrý krajčír, ktorý
na sukňu strihá, jak má súkna na ňu.
139 ‒ 151 No že čas letí, určený ti k spaniu... ‒ Je viacero výkladov tohto Danteho „spania“ (v. 139); v každom prípade ide o vymedzený čas k jeho vízii, tvoriacej predmet tretej kantiky, resp. celej BK. Súvisu medzi víziou a spaním, resp. ospalosťou, sa básnik dotkol už v Očistci (XXIX, v. 143 ‒ 144, str. 248 a pozn. na str. 354). Výzvu k najvyššiemu stupňu vízie v tomto speve (v. 142 ‒ 144) sprevádza rajský sprievodca s nabádaním básnika, aby prosil o milosť „Tú, jej moc tu najviac platí“ (v. 148), čiže Pannu Máriu; s prosbou k nej začne nasledujúci a posledný spev tretej kantiky BK.
142 A nech náš zrak už k prvej láske vzhorí:
nech sa v jej lúč, čo najprudšie sa blýska,
tvoj zrak, jak možno, stále hlbšie norí!
145 Nech však tá žiara nezdá sa hneď blízka,
len rozpneš krídla, a tvoj let sa zvráti ‒
pros o milosť, čo sa len prosbou získa:
148 pros o ňu Tú, jej moc tu najviac platí!
Preto ma sleduj s dušou plnou vznetu,
nech od slov mojich neoddiali sa ti!"
151 A začal vravieť túto prosbu svätú:

Spev tridsiaty tretí

1 „Panna a matka, dcéra svojho syna,
ponížená a vyššia ako tvory;
nemenný, večný zámer Hospodina.
1 ‒ 9 ... že takýto kvet krásny... ‒ Kvetom sa rozumie „biela ruža“ (candida rosa), sídlo blažených duší: jeho opisu a rozdeleniu je venovaný predošlý spev.
4 Tys’ tá, v ňu toľká šľachetnosť sa vnorí
a s takou ľudskou prírodou sa zlúči,
že sám jej Tvorca v tvora z nej sa stvorí.
7 Láska sa tak ti v lone rozhorúči,
že takýto kvet krásny od plápolu
nám do večného pokoja z nej vzpučí.
10 Si poludňajšou fakľou lásky spolu
nám všetkým tu, kým v ceste k svetu svetiel
živúcou studňou nádeje si dolu.
13 Pani, tak plá, moc takú má tvoj zreteľ,
že kto chce milosť bez teba, ó, svätá,
chce, aby v túžbach bez krídel k nej letel.
16 Z dobroty rosíš pomoc deťom sveta,
nielen keď prosia teba vo velebe ‒
pomoc už často pred prosbou k nim zlieta.
19 V tebe je súcit, láskavosť je v tebe,
veľkosť i dobro, koľké od ich zrodu
v stvoreniach všetkých sústredilo nebe.
22 Hľa, tento, čo od najhlbšieho spodu
vesmíru videl všetko z tmy i z jasu
duchovných bytí až sem k nášmu bodu,
22 ‒ 27 Hľa, tento, čo od najhlbšieho spodu / vesmíru videl všetko z tmy i z jasu... ‒ Tento, čiže Dante, ktorý prešiel všetkými záhrobnými ríšami.
25 o silu prosí tvoju moc i krásu,
kiež vymôžeš mu, milostivá stále,
nech smie zrak vzniesť až pred poslednú spásu.
28 Zrak môj, čo neplál silou prudšej pále
pre vlastný vid, zaň všetky prosby skladá
‒ a prosí, by sa nezdali ti malé ‒
31 nech prosby tvoje z neho celkom zhladia
mrak smrteľnosti a nech v celej sláve
najvyššiu slasť tu vďaka tebe zhliada.
34 Ešte ťa prosím, kráľovná, čo v stave
si môcť, čo chceš: kiež vymôžeš mu vládu,
by po tom zrení zmysly vždy mal zdravé.
37 Zdrž ľudské sklony od nového pádu;
hľaď, koľkí svätí s Beatricou kľačia
a s mojou prosbou k prosbám ruky kladú.“
40 Oči, k nim v láske Boh sa s úctou stáča,
upreté naň, nám javia v božskom čare,
jak veľmi sa im zbožné prosby páčia.
40 ‒ 42 Oči, k nim v láske Boh sa s úctou stáča, / upreté naň... ‒ Upreté na Danteho orodovníka a sprievodcu, sv. Bernarda (Raj XXXI, v. 102).
43 A stáčajú sa opäť k večnej žiare,
kam ‒ never nik, že ešte by sa noril
zrak taký jasný z dákej inej tváre!
46 A ja, čo cieľu všetkých túžob koril
som sa i blížil, jak som mal i vládal,
som vrchol vrúcnym túžbam v sebe tvoril.
49 S úsmevom Bernard pokynul mi, kadiaľ
mám vzhliadať hor, no skôr už moja hlava
i sama tak sa zodvihla, jak žiadal.
52 Bo zrenie, čo vždy čistejším sa stáva,
pne sa vždy výš, výš do živého lúča
večného svetla, v ňom je pravda pravá.
55 Odteraz moja zrivosť bola prudšia
než ľudská reč, čo pri nej silu stráca
a pre jej obsah pamäť nemá kľúča.
55 ‒ 57 Odteraz moja zrivosť bola prudšia / než ľudská reč... ‒ Nedostatočnosť ľudskej reči na to, čo Dante opisuje v Raji, zdôrazňovala sa na viacerých miestach tretej kantiky; teraz ju básnik ešte väčšmi akcentuje a pripojením pamäti (v. 56), ktorá hĺbku videného sama nevládze nie uchovať, ale ani ju pojať, spína tento posledný spev Raja so spevom prvým, kde sa hneď na začiatku vraví: „Lebo náš duch až s takým vhĺbavaním / dvíha sa výš, čím k cieľu túh je bližšie, / že ľudská pamäť nemôže ísť za ním.“ (Raj I, v. 7 ‒ 9.) Takýchto korešpondencií medzi prvými spevmi a týmto spevom Raja bude viacej.
58 ‒ 63 Jak bytosti, čo vo sne vidí spiaca / ‒ keď po ňom pocit vtlačený v nej jasá... ‒ Týmto prirovnaním sa nepriamo pripomína „spanie“ (Raj XXXII, v. 139), vymedzené Dantemu pre jeho videnie. Zmyslom oboch tercín je to, že básnikovi v duši zostal len sladký pocit z videného, ale jeho obsah si nevie vôbec pripamätať. Podčiarkuje to i nasledujúca tercína obrazmi z prírody a z literatúry.
58 Jak bytosti, čo vo sne vidí spiaca
‒ keď po ňom pocit vtlačený v nej jasá,
no zo sna v um nič viac sa nenavracia ‒
61 tak je i mne, bo hoc som celkom zasa
z videnia von, vždy do srdca sa rinie
mi ľúbeznosť, čo z neho zrodila sa.
64 Tak v slnku sneh sa púšťa na výšine;
tak víchrica vše porozhadzovala
v ľahunkých lístkoch veštby Sibyline.
64 ‒ 66 Tak v slnku sneh sa púšťa na výšine... ‒ Ani v poslednom speve BK nemôže chýbať spomienka na Danteho učiteľa, na Vergilia. Odpovede kúmskej Sibyly, písané na lístky, sa pri silnom vetre, ktorý vnikol do jej jaskyne, neraz porozlietali, takže sa stratil obsah ich veštby. Sibyla, keď „prievan z brány rozvíri poddajné lístie, / nikdy sa netrápi pochytať veštby, čo v jaskyni sem-tam / poletujú, spojiť a dať ich na staré miesta: / ľudia odídu bez rady, na sídlo Sibyly repcú“ (Eneida III, v. 447 ‒ 450, str. 71). ‒ Preto v nasledujúcich troch tercínach básnik pristupuje k novému vzývaniu s prosbou o pomoc, aby si mohol aspoň niečo z videného pripamätať a opísať.
67 Ó, Veľžiara, jej lúče tak sa dialia
od ľudských pojmov, daj, nech môj um vzbudí
si dačo z toho, akou si sa zdala.
70 A v moju reč nech toľká sila vprúdi,
by aspoň jednu iskru z tvojej slávy
zanechať mohla pre budúcich ľudí.
73 V pamäť z nej vráť len záblesk mihotavý!
Nech zvučiac trošku, v týchto veršoch vliaty,
tvoj triumf pre nich jasnejším sa javí.
76 Tu veril som, že duch môj sa mi stratí,
ak pred živým, vždy ostrejším a prudším
lúčom sa čo len na mih zrak mi zvráti.
76 ‒ 78 Tu veril som, že duch môj sa mi stratí... ‒ Aj obsah tejto tercíny má potvrdiť, že v Empyreu platia celkom iné zákony ako v prírode (Raj XXX, v. 121 ‒ 123), kde pri hľadení do slnka zrak slabne, až sa „stratí“; tu, naopak, po počiatočnom oslepení z oslnenia „zrak duše“ začína mocnieť (pozri Raj XXIII, v. 46 ‒ 48 a Raj XXX, v. 46 ‒ 60).
79 A odvahu priam preto rozhorúčim
až tak, že ‒ jak mi duch to vtedy javil ‒
svoj pohľad s mocou nekonečnou zlúčim.
82 Ó, hojná milosť, ktorou rozžeravil
som zrak až tak v tom prudkom plápolaní
večného svetla, že sa mi v ňom strávil!
82 ‒ 93 Ó, hojná milosť, ktorou rozžeravil / som zrak až tak... ‒ Zvrat, že sa zrak „v ňom strávil“ („... chce la veduta vi consunsi“), sa nemá rozumieť tak, že by sa Danteho zrak bol „zničil“ (veď potom by nebol mohol nič vidieť), ale iba to, že „vplynul“ do svetla a stále viac v ňom videl, splýval, zjednocoval sa s ním. ‒ Obsahom nového videnia malo byť také chápanie „podstát“ (všetkého, čo existuje samo osebe) a „náhodností“ (toho, čo nemôže existovať osebe, ale určitým spôsobom upravuje existenciu podstát; oba termíny patria k najbežnejším v aristotelovskom a scholastickom filozofickom slovníku) a ich láskou tak zopätého vzájomného súvisu, že reč, ktorá by chcela vysvetľovať tento „zväzok“ (v. 86 ‒ 87), by nevládala vrhnúť na túto problematiku nieže svetlo, ale ani záblesk (v. 90). Preto ďalšie verše (v. 91 ‒ 93) zopakujú v podstate to, čo básnik povedal o „sladkosti“ svojho videnia už vo veršoch 58 ‒ 66, pravda, dodal aj čosi navyše, čo podľa nášho názoru siaha až k jeho básnickým začiatkom do Nového života. V ňom sa florentské panie ‒ potom, keď Beatrice odoprela Dantemu pozdrav, v ktorom bol predtým vrchol jeho blaženosti ‒ pýtali, v čom spočíva jeho blaženosť, ktorá napriek tomu nemôže mu byť odňatá; a básnik odpovedal: „V tých slovách, ktoré chvália moju paniu.“ (Nový život, kap. XVIII. SVKL 1958. Str. 68 ‒ 69.) I tuná, po rozplynutí videnia, v ktorom videl vrchol blaha, už sama reč, usilujúca sa ho čo v akom malom zlomku priblížiť, vzbúdza v básnikovi rozkoš.
85 V hlbine jeho láskou zaviazaný
vesmír som zrel ľnúť do jedného zväzku,
čo nám sa zdá byť rozložený v strany:
88 podstaty, náhodnosti cez nebeskú
výš aj ich zvyk tak navzájom sa uzlia,
že o tom reč je menej od záblesku.
91 Vesmírnu formu, zdá sa, toho uzla
som zrel, bo slová o tej forme zhora
ešte i dnes mi rozkoš v duši kúzlia.
94 Jeden mih v ňom mi viac je od mámora
dvadsiatich piatich vekov, jak sa v sláne
tieň Argy klásť zrel s údivom boh mora.
94 ‒ 96 Jeden mih v ňom mi viac je od mámora / dvadsiatich piatich vekov... ‒ Od samých začiatkov sa komentátori líšili vo výklade tejto tercíny už pre rozdielny význam, aký prikladali jej kľúčovému slovu „letargo“. Odcitujeme si celú tercínu v origináli: „Un punto solo m’é maggior letargo / chce venticinque secoli alla ’mpresa / che fe’ Nettuno ammirar l’ombra d’Argo.“ Prvá skupina, reprezentovaná najlepším z prvých interpretov BK Ottimom a nasledovaná nejedným z najvýznamnejších moderných bádateľov, videla v tomto slove význam „obdiv“, „údiv“, „úžas“. Podľa tohto výkladu zmysel tercíny by mal byť nasledovný: obdiv, ktorý ľudstvo počas dvadsaťpäť storočí venovalo plavbe Argonautov, vzatý vo svojom celku, je menší než obdiv, aký pociťoval Dante v jedinom okamihu svojej vrcholnej vízie. Nechýbali kritici, ktorí nazvali túto interpretáciu ‒ nie som si však istý, či tak veľmi právom ‒ až smiešnou. Druhá skupina vychádzala z takého významu tohto slova, aký mu pripísal už Danteho syn Pietro a ďalší z najstarších komentátorov, Benvenuto; význam, dotvrdzovaný i ďalšími výskumami slovníka Danteho doby, by mal obsahovať „potlačenie rozumovej činnosti so zabudnutím a nepretržitým spánkom“. Tak to vysvetľuje Benvenuto, citujúc pritom Hippocrata, Galienu, Avicennu. Vďaka tomuto výkladu druhá skupina priniesla toľko i natoľko rozmanitých, až navzájom si protirečiacich interpretácií, že ich nemožno vypočítať. Z nich ‒ podľa hesla v danteovskej „Enciclopedii“ ‒ najprijateľnejšie by malo byť toto: jediný okamih tejto vízie je pre Danteho príčinou väčšieho zabudnutia, než aké mohlo spôsobiť 2500 rokov, aby ľudstvo zabudlo na podujatie Argonautov, z ktorého si stále pripomína mnohé detaily, kým Dante zo svojej vrcholnej vízie nie je schopný zaznamenať v podstate takmer nič.

Domnievame sa, že už tu limitovanie „obsahu“ videnia iba na číru „príčinu“ jeho takého veľkého či ešte väčšieho zabudnutia odvádza bádanie od dôležitejších momentov k podružnejším. Dvadsaťpäť storočí ľudských dejín, počítaných v stredoveku práve od plavby Argonautov (jej dátum sa kládol do r. 1223 pr. n. l.; k tomu treba ešte pripočítať ďalší čas až po rok 1300 n. l., v ktorom sa koná Danteho záhrobná púť, čo dáva dovedna približne 2 500 rokov), je súčasne, podľa nášho názoru, aj súčasťou obsahu Danteho videnia, a to podľa opisu obsiahnutého vo v. 85 ‒ 90, čiže videnia rozdielneho od doterajších chápaní histórie. Kľúčový význam pre určenie skutočného obsahu našej tercíny má skutočne identifikovanie správneho významu slova „letargo“. A tu treba poznamenať, že napriek takmer všeobecnému jeho výkladu v súčasnosti ako „najhlbšieho zabudnutia“ niektorí najnovší bádatelia neprestávajú tvrdiť, že v Danteho dobe sa nájdu doklady aj na Ottimov význam tohto slova (i keď len sekundárny) ako „obdiv, údiv, úžas“. Podľa našej mienky sa objavujú záblesky tohto významu ‒ i keď mimovoľne ‒ u niektorých interpretov: napríklad M. Casella v „čítaní“ tohto spevu poznamenal, že Dante v tom istom okamihu „videl a zabudol“ (Letture dantesche, Paradiso. Sansoni-Firenze 1961, str. 685). „Zabúda sa“ u väčšiny bádateľov na korešpondenciu tohto miesta z posledného spevu s dvoma predôležitými miestami zo spevu prvého a druhého, v ktorom sa Danteho let Rajom pripodobní k plavbe Argonautov (II, v. 15 ‒ 18), ba kladie sa nad ňu: „Tí slávni, ktorí vykonali jazdu / do Kolchidy, sa až tak nedivili / jak vy, keď zreli Jásona sťa gazdu.“ Čiže nedivili sa tak ani pri vrcholných bodoch zápasu o „zlaté rúno“, ktoré bolo cieľom ich plavby (a na symbolickom pláne je ním u Danteho záverečná fáza videnia v tejto kantike, obsiahnutá v závere tridsiateho tretieho spevu).

Ak sa u N. Sapegna i D. Mattaliu (z ich rozsiahlych komentárov k Raju čerpá náš výklad najviacej) správne poukazuje pri I. speve tejto kantiky, že vzývanie prvého vrcholu Parnasu, patriaceho Múzam, i druhého vrcholu, náležiaceho priamo Apolónovi-Fébovi, vo v. 16 ‒ 18 („jeden vrch dosiaľ z parnaských dvoch svahov / mi dostačil; no do posledných trudov / obom sa treba spojiť s mojou snahou“) Dante podopiera v prvom rade o Lucanove Farsalia (V, v. 72), stačilo sa držať tejto stopy, aby o nejakých sto veršov ďalej sa našiel „podklad“ pre časť videnia spomínaného pod „jediným bodom“ v XXXIII. speve Raja, v tejto analyzovanej tercíne. Veštkyni z Delf, opanovanej Fébom-Apolónom, „čas všechen se v hromadu jednu / kupí, ubohé kněžce hruď tolik staletí tiskne, / taková řada dějů se zjevuje. Vše, co má nastat, / tlačí se k světlu, ven derou se sudby a po slovech touží, / nechybí první den, ni poslední tohoto světa...“ (Farsalská pole V, v. 177 ‒ 181. Svoboda 1976. Str. 143 ‒ Podč. V. T.)

Cestou od dvojvrcholového Parnasu k tomuto miestu nájde pozorný čitateľ i narážku na „nižšiu“ hodnotu veštieb Sibyly Kúmskej (v. 136 ‒ 138, str. 141), ktorú Dante spomínal vo v. 65 ‒ 66. Opakujeme, súčasťou Danteho videnia vo v. 91 ‒ 93 XXXIII. spevu Raja nemôže ‒ podľa nášho názoru ‒ nebyť aj dvadsaťpäť storočí ľudských dejín, a to najmä nie v tom jedinom „bode“, v ktorom podľa Beatrice minulosť, prítomnosť i budúcnosť sú vedno prítomné. Veď od prvých postáv Raja, od Piccardy a cisára Justiniána, cez Carla Martella až po samú Beatricu, z najvyšších výšin mieria básnikove invektívy na jeho súčasnosť vo svete. Nemôže chýbať obraz sveta ‒ i keď novo videný a nevyslovený, ale predošlými výkladmi pripravovaný ‒ ani v tomto bode, v ktorom nie náhodou sa vracia motív lode Argo, ku ktorej prirovnal Dante na samom začiatku svoj let nebeskými sférami až k najvyššiemu bodu, kde cieľ plavby, „zlaté rúno“, metonymicky súvisí s obsahom „druhého kruhu“ z XXXIII. spevu Raja (v. 127 ‒ 132), v ktorom sa podľa Biblie postava druhej božskej osoby nazýva „baránkom“. Vráťme sa ešte k Lucanovým Farsaliám, kde citované úryvky z V. spevu majú svoje významné pokračovanie vzhľadom k našej tercíne, k jej rýmu „letargo-Argo“ (v. 94 ‒ 96), bližšie určujúcemu súčasne význam slova „letargo“. Fébus ‒ Apolón nechce zjaviť dopytujúcemu sa Rimanovi budúcnosť v celej úplnosti, preto veštici zrazu „Léthu jí seslal do nitra, aby / tajemství bohu jí vzala“ (v. 221 ‒ 222, str. 144. Podč. V. T.). Tento literárny podklad z Lukánových Farsalií, na ktorý sa v Danteho tercíne podľa našej mienky naráža, odkrýva nám jeden z ďalších postupov Danteho, tvorcu talianskeho básnického jazyka. Je to postup nie nepríťažlivý pre niektorých našich súčasných básnikov. Napokon, už v Očistci sme videli, že Dante vysoko funkčne použil aj „obrateň“ (čiže palindrom, „rak“), známy zo slovenskej poézie, a to AVE EVA (v X. speve, v. 38 ‒ 48, str. 84 a pozn. na str. 309 ‒ 310). V tomto prípade ide zas o „kontamináciu“ dvoch slov v slove jedinom: „letargo“ akoby v sebe spájalo aj „Argo“, ktorej tieň sa napokon objaví v poslednom člene rýmu (v. 96) aj slovo „Léthé“ čiže rieku zabudnutia. Dante, ako hovorí M. Casella, v jednom okamihu „uvidel aj zabudol“; presnejšie povedané, všetko ‒ pokiaľ ide o ľudské dejiny, začínajúce sa plavbou lode Argo ‒ videl od začiatkov až po ich koniec, i keď to všetko potom zabudol. Čiže, podľa nášho názoru, v slove „letargo“ treba zlúčiť obidva významy, ktoré spomínali dosiaľ obidve skupiny, a to „zabudnutie“ aj „údiv“. Žiada si to napokon aj paralelizmus prvého a tretieho verša tejto tercíny: ak sa divil sám boh mora, Neptún, mal prečo ‒ i čomu ‒ sa diviť aj človek Dante. Pritom nie je zanedbateľný ani jemný kontrast, že totiž boh mora videl z lode Argo iba „tieň“, teda čosi temné, čo sprevádza dielo ľudské, kým Dante z božského raja prijíma číre svetlo. U Danteho sa, videli sme to na viacerých miestach, už humanisticky silno hlási ľudská túžba po správnom poznaní a vedenie sa kladie na jedno z najvyšších miest. Mámor, čiže túžba, až ošiaľ (slovo používajú v tomto význame Hviezdoslav, Figuli, Novomeský a i.) po poznaní, obsiahnutý v celom ľudstve za dvadsaťpäť storočí ‒ i smerujúci k poznaniu tohto ľudstva a jeho túžob ‒ sa sústredil tu do jediného okamihu aj sa uspokojoval a vzrastal o nové túžby, znova uspokojované a po videní úplne sa zabudol. Slovo „mámor“ v rýmovej polohe zachováva ďalšiu vlastnosť originálu: tvorí so slovom „more“ rýmové echo („od mámora ‒ mora“) ako v pôvodine slovo „letargo“ s menom lode „Argo“.

97 Myseľ sa mi tak hĺbi v nazeranie,
nehybná, stála, stále priamočiara,
že vždy viac túžbou po videní planie.
100 Ducha tu spraví takým táto žiara,
že pre tvár inú, pre inakšie zrenia
sa za nijakú cenu neroztvára.
103 Pretože dobro, čo je cieľom chcenia,
celé je v nej; a mimo nej, jej jadra,
čo tam je správne, na chybné sa zmieňa.
106 Tu aj, čo viem, však slová nevyjadria
ani len toľko, koľko tvor, čo chystá
sa jazýček svoj zmáčať v mlieku ňadra.
106 ‒ 108 Tu aj, čo viem, však slová nevyjadria / ani len toľko, koľko tvor... ‒ Na dvoch zvlášť exponovaných miestach BK sa utieka básnik k poukazu na detskú reč, neschopnú vyjadriť to, čo sa má opísať: 1. pred opisom pekelného dna „vyobraziť dno sveta nevídané / mohla by reč, čo volá ‚mama‘, ‚tata‘?“ (Peklo XXXII, v. 1 ‒ 9, str. 262 a pozn. na str. 432 ‒ 433); a 2. pred opisom najvyššieho bodu záverečnej vízie, pri ktorom aj o tom mále, čo si zapamätal, nepovie ani toľko ‒ ako nemluvniatko.
109 Nie že by viac než jedna tvárnosť čistá
bola v tej žiare, k nej som vzhliadal skromne,
čo stále je, jak bola vždy, tá istá,
112 lež pre zrivosť, čo rástla preohromne,
zmieňajúc mňa, kým díval som sa zdola ‒
ten istý tvar sa pretváral len vo mne.
115 V prapodstate, čo stále výš ma volá,
v hlbokej, jasnej, uzrel som tri kruhy
a v troch ich farbách jedna veľkosť bola.
115 ‒ 120 V prapodstate, čo stále výš ma volá... ‒ Čiže v Bohu uzrel Dante tri kruhy (kruh bol v stredoveku symbolom dokonalosti), ktoré predstavujú podľa Biblie tri božské osoby: prvý kruh Otca, ktorý sa odrážal v druhom čiže v Synovi; tretie „kolo“ označuje Ducha Svätého. O vzťahu prvej časti dúhy k druhej pozri i v XII. speve Raja, a to v súvislosti s prvým a druhým kruhom mudrcov (v. 10 ‒ 21). Obraz Sv. Trojice je rozvinutý ďalej vo v. 124 ‒ 126 tohto spevu.
118 A jeden v druhom, ako dúha z dúhy,
sa odrážal, kým tretie kolo plálo
sťa plam, čo dýchal prvý kruh i druhý.
121 Jak matnie každé slovo, čo by malo
môj pojem riecť! A na to, jak on biedno
vie, čo som zrel, je málo riecť, že ‚málo‘!
124 Ó, večné svetlo, čo si v sebe jedno,
samo sa vieš a sebou uvedené,
vediac sa, s láskou usmievaš sa vedno, ‒
127 to krúženie, čo tebou porodené
v tebe tak jasno odraz svetla čarí,
len sčasti v mojich očiach uvidené,
127 ‒ 130 to krúženie... ‒ Teda druhý kruh, v ktorom Dante uzrel ľudskú postavu (podľa interpretácie D. Mattaliu, postavu úplnú ‒ na rozdiel od niektorých iných interpretov, zužujúcich ju iba na tvár) Krista, ktorý podľa tejto koncepcie spája dve prirodzenosti, božskú i ľudskú. Pri tomto bode hodno spomenúť, že sa ho už slovenská poézia dotkla v pozoruhodnej básni Hviezdoslava „Na bujnej si lúke ležím horeznačky“ (Stesky), v ktorej hovorí: „... v svojej božskej básni / kam to dospel Dante?... ’Raj už kreslil smele; / no že oslepil ho kráž zásvitu jasný, / tvár v ňom Blaženy; i náhle ustal v diele.“ ‒ Podľa našej mienky sa môžu tieto verše týkať citovaných dvoch tercín a veršov 140 ‒ 142, spojených matnejšou Hviezdoslavovou spomienkou na záver Danteho Raja, resp. vsugerovaných nejakým nepresným prekladom či nesprávnym komentárom k nemu. Z tohto podozrenia treba vylúčiť Vrchlického preklad (i príslušné poznámky), ktorý Hviezdoslav poznal pravdepodobne už pri jeho vyjdení. Určite mal v rukách preklad prvého dielu, čiže Pekla, ktorý vyšiel prvý raz v roku 1879; ním sa Hviezdoslav inšpiroval k nedokončenej básni („35. spev slovenského Pekla“). Podľa údajov, ktoré nám poskytuje heslo „Ungheria“ v „Enciclopedia dantesca“ by do úvahy mohli prichádzať niektoré staršie maďarské preklady celej Božskej komédie (Gyulu Bálintha z r. 1868 ‒ 1876 či Jánosa Angyala z r. 1878, alebo Károlya Szásza z r. 1872 ‒ 1891), či daktorý z nemeckých prekladov, v ktorých by sa mohli azda nájsť impulzy k tomuto významovému „sklzku“ u Hviezdoslava (o „sklzku“ hovorí sám pri inej básni, v ktorej nasledoval prvý raz už ako zrelý básnik Danteho strofický vynález, tercínu; pozri o tom Korešpondencia P. O. Hviezdoslava. Pripravil St. Šmatlák. Bratislava 1962. Str. 69 a 318.). „Blažena“ (čo je preklad mena Beatrice) sa, pochopiteľne, v druhom z troch kruhov, ani v nasledujúcom „blesku“ nemôže objaviť: s Beatricou sa Dante rozlúčil už v XXXI. speve a uzrel ju naposledy v XXXII. speve.
130 vnútri a v tejže farbe, ktorou žiari,
mi zrazu zjaví obraz nášho zjavu,
až zrak tkvie celý na celku i tvári.
133 Tak ako vedec, čo si láme hlavu
meraním kruhu, ale na kružive
nenájde vzorec, nutný ku objavu,
133 ‒ 145 Tak ako vedec, čo si láme hlavu / meraním kruhu... ‒ Čiže neriešiteľným problémom kvadratúry kruhu. Dante už v predošlých tercínach naznačuje, že jeho videnie presiahlo schopnosti ľudského rozumu; tu stráca moc i vysoká fantázia („obraznosť skvelá“), no „bleskové“ osvetlenie uvedie do zhody jeho vôľu i chcenie s Láskou, čo slnko pohýna i hviezdy (v. 145). V súvislosti s posledným veršom BK nebude azda nevhodné spomenúť, že ak i nie priamo či „parafrázovaním“, ale zatiaľ neznámymi sprostredkujúcimi článkami sa tento verš ocitol až v prvej strofe Sládkovičovej Maríny. Lásku stotožnil s túžbou po kráse („Láska je túžba, zo srdca nám vzchodí, / kde po kráse cit vzplanul náruživý...“ ‒ Vy jasné sladké vlny. Smena 1978. Str. 65) už jeden z Danteho predchodcov, Jacopo da Lentino. Táto koncepcia v rozličných úpravách putovala celou európskou poéziou a určite neobišla ani miesta Sládkovičových štúdií. Takže, domnievame sa, „Láska, čo slnko pohýna i hviezdy“, našla svoju ozvenu i v strofe, predstavujúcej jeden z najväčších drahokamov slovenskej poézie: „Ja sladké túžby, túžby po kráse, / spievam peknotou nadšený... / ona mi z ohňov nebeských letí, / ona mi svety pohýna...“ (A. Sládkovič, Marína, 1. strofa.) Nebeskými ohňami aj u Sládkoviča sú, pochopiteľne, hviezdy a týmto slovom ‒ podobne ako predošlé dve kantiky ‒ sa končí i kantika tretia.
136 tak stál som ja pri tomto novom dive:
vidieť som chcel, jak do kruhu sa vplietlo
telo a v ňom jak môže vždy byť živé,
139 no úsilie až tam mi nedolietlo;
vtom taký blesk však blysne cez nebesá,
že v um mi vhrúži vytúžené svetlo.
142 Obraznosť skvelá tu už v bezmoc klesá;
no vôľu s túžbou mi už hne jak prevždy
‒ sťa kolo, ktoré rovnako vždy hne sa ‒
145 Láska, čo slnko pohýna i hviezdy.

Básnik Dante

Do našich krajín vkročil najprv Dante ‒ nie ako básnik! Priputoval do Prahy ako autor politického spisu Monarchia, ktorý sa potom v Čechách viac ráz opisoval. Traktát v kópii z roku 1400 (tzv. znojemský rukopis) obsahuje aj úvod, prisudzovaný povestnému Colovi di Rienzo, ktorý ho pri svojej diplomatickej misii v roku 1350 mal priniesť „otcovi vlasti“, Karolovi IV., vnukovi cisára Henricha VII.

K Henrichovi, zakladateľovi panovníckej dynastie Luxemburgovcov, sa upínala najväčšia nádej Danteho ‒ vyhnanca, túžiaceho po usporiadaní rozháraných pomerov v Taliansku a po upevnení ústrednej moci samovládcu. Svedčí o tom i krásne miesto, ktoré mu venoval v záverečnej časti Raja (XXX, v. 133 ‒ 138), písanej už na sklonku života v roku 1320 ‒ 1321.

Podľa Colovho úvodu „tento Dans“ bol „vynikajúcim básnikom, občanom ľudového pôvodu, Florenťanom z talianskej krajiny a z florentského kraja“. Pokračujúc v ňom, určuje i panovnícku moc Karolovho deda, pravda, už menej presne: „preslávil sa za čias blahej pamäti cisára Henricha, rímskeho cisára a českého kráľa (!), najmä ako preobratný rečník, čo vidno z knihy zloženej v ľudovom jazyku, ktorú volajú Komédiou“. Dodajme hneď, že Monarchiu zložil Dante v latinčine a že Colov výklad Danteho mena z jeho polatinčenej podoby „Dans“ (gen. sg. „Dantis“) s významom „Dávajúci“ sa všeobecne pripisuje Boccacciovmu dôvtipu (porovnaj jeho dielo Život Danteho v preklade Jozefa Felixa, Tatran 1980, str. 533 a pozn. na str. 698), kým podľa doterajších bádateľov ide pri ňom o skrátenú, „dôvernú a maznavú“ formu pôvodného mena Durante. No Dante, táto forma krstného mena najslávnejšieho talianskeho básnika, zatieni i priezvisko Alighieri, podobne ako neskôr meno najslávnejšieho talianskeho sochára, Michelangelo, urobí z priezviska Buonarroti len zriedkakedy povšimnutý tieň. Túto zvláštnosť v súvislosti s národnými velikánmi vie i povie každý Talian a máloktorý iný národ sa mu môže revanšovať podobným javom z vlastnej kultúry.

Hoci Monarchia vonkoncom nie je zanedbateľným spisom ‒ a práve u nás sa už dávnejšie zdôraznilo, že by ho mal percipient Danteho diela čítať súčasne s jeho Rajom (pozri F. X. Šalda, Básnická osobnost Dantova, Praha 1921, str. 22) ‒ je jasné, že Monarchia i traktát O ľudovom jazyku (De vulgari eloquentia), ktorý Šalda označí za prvú renesančnú taliansku poetiku (tamže, str. 18), a všetky jeho ďalšie náučné rozpravy by zaujímali nepomerne užší okruh čitateľov, ponajviac odborníkov pre jednotlivé oblasti, keby tieto dielka neboli spojené s menom pôvodcu Božskej komédie. Dante i dnes patrí k najčítanejším autorom svetovej literatúry predovšetkým ako básnik. Jozef Felix v článku O Dantem tónom neslávnostným (Romboid 1972, č. 1, str. 28) píše, že „len za posledných desať-dvanásť rokov vyšlo približne 120 prekladov Božskej komédie, z toho, pravda, viaceré reedície starších prekladov, no aj viaceré nové preklady“.

Ilustrujme tento mimoriadny záujem o Danteho básnika aspoň niekoľkými, zďaleka nie všetkými dátami z nášho najbližšieho sveta: v Čechách preklad Božskej komédie od O. F. Bablera (po Vrchlickom a Vrátnom už tretí kompletný preklad) dosiahol v rozpätí rokov 1952 ‒ 1965 tri vydania, dovedna s takmer päťdesiattisícovým nákladom; samotný preklad Danteho Pekla od Vladimíra Mikeša vyšiel v štyridsaťtisícovom náklade (Mladá Fronta 1978) a jeho rozsiahly, komentovaný výber z celej Božskej komédie (Československý spisovatel 1984) vydali v šestnásťtisíc výtlačkoch. Spomeňme i viac ráz vydaný Lozinského preklad Božskej komédie do ruštiny, ktorý sa ráta medzi najlepšie preklady poézie v Sovietskom zväze a ktorého vydanie z roku 1982 predstavuje samo priam fantastickú cifru 500 000 výtlačkov!

Pokiaľ ide o šírenie Danteho básnického diela v minulosti, zdôrazňuje Jozef Felix, že „graf danteovských interesov v jednotlivých storočiach mal stúpajúcu či klesajúcu tendenciu, no nikdy neklesol na nulu ‒ ako napr. vo Francúzsku v istom období na nulu klesol záujem o François Villona, takže ho poznali len niekoľkí archivári a bibliotekári“ (Romboid 1972, č. 1, str. 33). V súvislosti s recepciou celého básnikovho diela v minulom storočí a najmä v našom zdôrazňuje Jozef Felix ešte ďalší, priam „bezpríkladný fakt“, že „Dantemu ‒ a jedine jemu ‒ sú venované osobitné odborné revue, ktoré prinášajú štúdie z pera významných literárnych vedcov; v Taliansku vychádzajú až dve takéto periodiká, v Nemecku a vo Francúzsku po jednom, ba nedávno k nim pribudli aj Letture dantesche-Dantovskije čtenija v Sovietskom zväze (prvý zväzok vyšiel r. 1968), ktoré za redakcie prof. Igora Beľzu si vzali za cieľ uverejňovať výskumné danteovské práce zo slovanského sveta“. (Tamže, str. 28.) Zaiste, danteovské práce, ktoré len v Európe dosahujú každoročne asi 300 monografií, štúdií a článkov o autorovi Božskej komédie, čo je počet iste „enormný a nemajúci páru“ (tamže, str. 28), venujú sa všetkým častiam a aspektom Danteho diela, no pre ústrednú tendenciu súčasného výskumu je charakteristické to, že „v Dantem vidí predovšetkým básnika“ (tamže, str. 37). Tým si súčasné danteovské bádanie podáva ruku s prvými komentármi z prvej polovice štrnásteho storočia, najmä s najlepším z nich, ktorý pre svoje nesporné kvality dostal i meno „Ottimo“. Za týmto menom (v taliančine „ottimo“ značí „najlepší“) sa skrýva autor (podľa najnovšej „viac než hypotézy“ príslušného hesla v Enciclopedia Dantesca IV., str. 222, by malo ísť o florentského notára Ser Andreu di Ser Lancia, žijúceho približne v rokoch 1280 ‒ 1360), ktorý sa s Dantem počas jeho exilu osobne stýkal i konzultoval s ním niektoré otázky, týkajúce sa jeho Komédie, a ktorý v ňom videl predovšetkým veľkého básnika.


Dante sa narodil v znamení Blížencov. Tento údaj nám zanechal v dvadsiatom druhom speve Raja (v. 112 ‒ 117):

Ó, slávne hviezdy, drahé môjmu zraku!
Svit, ťarchavý tým veľvplyvom, čo sýtil
mi celú hrivnu ‒ akú mám ju, takú ‒
to s tebou vedno rodil sa i štítil
sa tebou otec pozemského žitia,
keď prvý raz vzduch toskánsky som cítil!

Z týchto dvoch tercín sa vyvodzuje nielen približný dátum Danteho narodenia medzi 21. májom a 21. júnom (najčastejšie sa uvádza koniec mája) roku 1265 vo Florencii, ale sám autor podľa dobových náhľadov na vplyv hviezd odvodzuje z neho i vlastný sklon k štúdiám a k literatúre.

Jeho rodisko nepatrilo k najvýznamnejším centrám súdobej vzdelanosti, medzi ktorými žiarila v Taliansku predovšetkým Bologna a vo Francúzsku Paríž. Florencia nemala ešte univerzitu ‒ k jej založeniu príde až o rok neskoršie po založení pražskej Karlovej, teda až v roku 1349. Ale okrem základných a iných škôl poskytujúcich možnosť vydať sa na „trojcestie“ (trivium čiže gramatika, dialektika a rétorika) a „štvorcestie“ (quadrivium čiže aritmetika, geometria, hudba a astronómia), sa vyznačovala znamenitými umelcami, vedcami a encyklopedistami súdobého poznania (napr. Brunettom Latinim, spomínaným aj v Pekle, spev XV, v. 22 ‒ 124) a postupne prebrala štafetu poézie z učenej Bologne (od jej rodáka a neskôr vyhnanca, Guida Guinizelliho), aby sústredila v sebe jadro básnickej avantgardy, ktorú Danteho Božská komédia neskôr pomenuje „sladkým novým štýlom“ (Očistec XXIV, v. 57).

Dante sa narodil v dome oproti veži, ktorá stojí v starom meste dodnes a nazýva sa Torre della Castagna. Na Danteho osud mala nemenší, i keď nie najblahejší vplyv, ako samo miesto zrodu. V nej bolo totiž sídlo priorov, teda i samého Danteho od polovice júna do polovice augusta roku 1300, v tých najrozbúrenejších časoch kvitnúceho mesta ‒ a práve tomuto priorátu pripisuje Dante hlavnú príčinu svojho vyhnanstva (podľa listu dnes síce strateného, ale citovaného jeho životopiscom Brunim).

Alighierovský dom sa musel nachádzať niekde v blízkosti stavby, v ktorej je dnes umiestnené Danteho múzeum a ktoré sa zvykovým právom označuje ako Danteho rodný dom. Isté je, že v tomto priestore medzi Torre della Castagna a neďalekým kostolíkom San Martino del Vescovo, v ňom sa oženil s Gemmou Donatiovou (pravdepodobne v roku 1287 alebo 1288) a v najbližšom okolí týchto dvoch budov sa odohrali najvýznamnejšie udalosti „prvej polovice jeho života“. Pri jej zavŕšení, čiže v roku 1300 ‒ podľa začiatočného verša Božskej komédie („Nel mezzo del cammin di nostra vita“) ‒ sa našiel „v temnom lese“ a stratila sa mu správna cesta.

Danteho otec Alighiero II., syn Bellinciona a vnuk Alighiera I., mal za prvú manželku Bellu (skrátený tvar mena Gabriella), pravdepodobne z rodu Abatiovcov. Predpokladá sa, že jej otcom bol florentský sudca Durante Abati a že meno svojho otca dala matka svojmu synovi, budúcemu básnikovi. Tento tvar sa nachádza v jednom dokumente, týkajúcom sa jeho syna Jacopa, z roku 1343: „Durante olim vocatus Dante“ (čiže „Durante, kedysi zvaný Dante“). Bella porodila ešte dievča, ktorého meno nepoznáme, no krátko po pôrode umrela. Dante mal vtedy asi 5 rokov. Inak o básnikovej matke nevieme nič bližšieho; Florenciou, ako už ktosi povedal, sa mihla len tak, akoby jedinou jej úlohou bolo priniesť na svet jedného z najväčších básnikov sveta. Danteho otec sa potom oženil druhý raz s Lapou di Chiarissimo Cialuffi. S ňou mal dve deti, dcéru Tanu (skrátený tvar mena Gaetana) a syna Francesca, ktorý sa v otcových stopách zaoberal obchodovaním a nevlastnému bratovi v rámci svojich možností veľmi pomáhal v jeho ťažkostiach, najmä počas vyhnanstva. Hoci v „srdci“ Raja čiže v jeho strede ‒ ako Taliani obrazne nazývajú centrum miest aj rozličných javov, dokonca i búrok, vždy takých blízkych v prenesenom význame ich mestám ‒ Dante ústami Cacciaguidu určil svojich vzdialenejších predkov i svoje vlastné osudy ako politického činiteľa a vyhnanca, predsa v celom svojom básnickom diele ani raz nespomenul otca, ani matku (túto iba raz, nepriamo, slovami Vergilia: „Buď požehnaná tá, čo počala ťa!“ ‒ Peklo VIII, v. 45).

Podľa niektorých bádateľov nebolo, vraj, vo vtedajšej literatúre zvykom spomínať rodičov, podľa iných zas otcove obchody, ku ktorým Dante necítil nijakú náklonnosť, mali byť na príčine, že v Raji sa utieka o otcovské rady až k prapradedovi Cacciaguidovi a nechá spomenúť len jeho manželku ako tvorkyňu rodového priezviska. Obdarila ním jedného z dvoch svojich synov, básnikovho pradeda, Alighiera I. (pozri Raj XV, v. 137 ‒ 138 a XV, v. 91 ‒ 96). Súčasťou alighierovského erbu bolo pravdepodobne krídlo, resp. krídla dve (sú i na hrobe Danteho syna Pietra); potvrdzoval by to tiež častý motív krídel v Božskej komédii, najmä v Raji, ktorým básnik poukazuje navyše aj na začiatok priezviska: „ala“ značí v taliančine krídlo.

Alighieriovci (resp. Alaghierovci) patrili ku guelfom a možno manželstvo s Bellou, členkou mocnej ghibellinskej rodiny sudcu Abatiho, ochránilo Danteho otca od vyhnanstva v roku 1260 po bitke pri Montaperti, v ktorej zvíťazili florentskí ghibellini s pomocou kráľa Manfréda, syna cisára Fridricha II. (1220 ‒ 1250), zakladateľa sicílskej básnickej školy. Pravda, nadvláda ghibellinov v meste netrvala dlho. Rok po Danteho narodení umiera kráľ Manfréd pri Benevente (26. februára 1266) v boji proti Karolovi z Anjou, ktorý sa zmocní sicílskeho kráľovstva a stane sa hlavou guelfov v celom Taliansku. Manfrédovi, poslednému hohenštaufskému panovníkovi, ktorému sa tiež pripisujú niektoré básne (napríklad krásna kancóna Len z čírej lásky; pozri Vy jasné sladké vlny, Smena 1978, str. 106 ‒ 107), venuje Dante rozsiahlu epizódu v III. speve Očistca.

Florencia, či už ghibellinská, či guelfská, sa pokladala za dcéru antického Ríma a je prirodzené, že synom Ríma sa bude cítiť neskôr i Dante. Ešte i jeho učiteľ v detstve sa volal Romano! Je to jeden z mála údajov, i to nie najistejších, ktoré máme o jeho štúdiách vo Florencii. Iný moment z detstva, oveľa dôležitejší pre jeho život, doslova pre jeho „nový život“, nám zvestuje sám básnik: v roku 1274, keď mal deväť rokov, stretol svoju nesmrteľnú lásku, Beatricu. Podľa Boccaccia sa tak stalo 1. mája. „Slávna pani jeho mysle“, ako si ju básnik nazval, bola dcérou Folca Portinariho, váženého a zámožného florentského guelfa. Už prvé stretnutie zapôsobilo na deväťročného chlapca tak, že ‒ ako o tom neskôr napíše vo svojom Novom živote (Vita Nuova) ‒ „duch života, ktorý prebýva v najtajnejšej komore srdca, tak mocne sa rozochvel, že sa mi prejavoval strašne i v najjemnejších žilkách“ (Nový život, SVKL 1958. Str. 24.). A rozochvený povedal, že sa mu v panej zjavil boh, silnejší od neho, ktorý mu odteraz bude panovať. Strašný otras vo svojom živote by bol mohol prirovnať k otrasu po výbuchu, keby Florencia bola vtedy poznala pušný prach! Ten až o rok po tomto stretnutí spoznali Arabi u Číňanov a začali ho i vyrábať. No prirovnanie by aj tak riadne krívalo, lebo Beatrice nevnášala do Danteho života rozvrat, ale stále vyšší poriadok. A zakiaľ sa v bližšom i ďalšom okolí Florencie viedli hrôzostrašné boje najrozličnejšími zbraňami, ba v roku 1280, pri tzv. sicílskych nešporoch, hnev palermského ľudu premohol i najvyzbrojenejších Francúzov v službách Karola Anjouovského, Danteho duch sa stále hlbšie vnáral do blaženstva, ktoré pociťoval pri myšlienkach na svoju lásku. Ba keď v roku 1283 ‒ čiže opäť po deviatich rokoch ‒ stretol Beatricu druhý raz a ona mu uštedrila pozdrav, zdalo sa mu, akoby bol uzrel „všetky hranice blaženosti“ (Nový život III, str. 27). Nezabúdajme, že meno Beatrice by v preklade znamenalo „Blažena“ (takto ju u nás uvádzal už Hviezdoslav). V rozpätí týchto osemnástich rokov sa neodohralo v Danteho mladosti nič osobitne dôležitého, ak, pravda, nebudeme za to pokladať dohodu medzi Alighierom II. a Manettom dei Donati z roku 1277 o budúcom sobáši Danteho s Gemmou Donatiovou (ktorý sa uskutočnil, ako sme už poznamenali, asi r. 1287 alebo 1288). Možno v tom istom roku, keď stretol Beatricu druhý raz, mu zomrel i otec; aspoň v tomto roku niet už o ňom nijakého úradného záznamu. No toto obdobie s rozhodujúcou udalosťou jeho života a s nasledujúcim snom po nej utvrdilo v Dantem predovšetkým básnika. Zložil sonet, ktorému udelil česť, že ho neskôr postavil na začiatok Nového života ako svoju prvú báseň, a rozposlal ho všetkým najvýznamnejším básnikom tej doby, aby mu ho „komentovali“:

Šľachetné srdce, každá duša drahá,
čo tieto verše vezme v svoje dlane,
aby svoj názor zjavila mi na ne,
kiež v Pánu lásky dôjde svojho blaha.
Ku koncu tretej časti spela dráha
času, v ňom nebo hviezdnaté už planie,
keď zjavil sa boh lásky nečakane,
naň duša čo len spomenúť sa zdráha.
Veselý zdal sa, moje srdce žhavé
mal na dlani a na lone mu spala
spanilá pani zahalená v háve.
Zobudil ju a ona ostýchave
horiace moje srdce pojedala.
A odlietajúc, plakal usedave.

Zachovali sa tri odpovede ‒ tiež v sonetoch. Prvý patrí jeho „menovcovi“, Dantemu da Maiano, typickému predstaviteľovi druhej vlny talianskej poézie (nasledujúcej po sicílskej škole), tzv. toskánskej poézie; druhá odpoveď sa dlho pripisovala Cinovi z Pistoie, neskoršie veľkému priateľovi Danteho (dnes sa však o jeho autorstve pochybuje a znelka sa prisudzuje Terinovi da Castelfiorentino) i význačnému básnikovi sladkého nového štýlu, ktorý sa radí ako tretia škola začínajúcej talianskej poézie. No najvýznamnejšia odpoveď prišla od Guida Cavalcantiho, pokladaného vtedy za najväčšieho básnika Florencie ‒ a nielen jej. Spolu s Cavalcantim, ktorého nazýva v Novom živote „prvým priateľom“, sa stane Dante najdôležitejším reprezentantom nového literárneho prúdu, ku ktorému sa pridajú vo Florencii ďalší „stilnovisti“: Lapo Gianni, Dino Frescobaldi a Gianni Alfani.

Pokiaľ ide o výklady Danteho sonetu, básnika priveľmi neuspokojili a výslovne povedal, že jeho pravý význam vtedy nepochopil nik, hoci vraj dnes sa vidí jasný i pre tých najprostejších. Pravda je však taká, že ani tí najbystrejší bádatelia sa podnes nedostali nad úroveň Cavalcantiho a vykladajú ho stále rozdielne. Niektorí v ňom videli odraz Beatricinho vydaja za Simona Bardiho, iní ‒ a ich mienka prevláda ‒ zas tušenie blízkej smrti milovanej Beatrice, ktorá zomrie v júni 1290 ako dvadsaťštyriročná. Skladbu Nový život i jej poslednú znelku („Až za tú sféru“), naznačujúcu zámer zložiť Božskú komédiu, Dante napísal najpravdepodobnejšie roku 1292, teda opäť o deväť rokov, pravda, už po druhom stretnutí s Beatricou. Záľuba v tomto čísle súvisí u Danteho i s tým, že jeho talianske pomenovanie „nove“ súzvučí s adjektívom „nový“, resp. „nová“, a teda žiari už v samom názve Nového života (Vita nova). No v tejto tretej deviatke sa básnikove cesty spestrujú, znalosť básnického umenia sa ustavične prehlbuje a pristupuje k nej aj občianska angažovanosť na osudoch Florencie.

V roku 1287 vycestoval do Bologne, kde pravdepodobne študoval nejaký čas na slávnej univerzite, i keď sa nevie, aký odbor, či filozofiu, právo alebo medicínu, o ktorej sa uvažuje v súvislosti s faktom, že Dante sa v roku 1295 zapíše do cechu lekárov a lekárnikov. O jeho tamojšom pobyte svedčí sonet, zapísaný bolonským notárom Enricom (resp. Enrichettom) della Quercia o povestnej bolonskej veži Garisende, ktorá sa objaví potom i v Božskej komédii. Táto znelka je pozoruhodná najmä tónom, značne vzdialeným od Nového života, pripomínajúcim skôr básnikov hravého-realistického štýlu, zväčša súčasníkov a súčasne i parodistov stilnovizmu, a najmä ich najhlavnejšieho predstaviteľa Cecca Angiolieriho zo Sieny (žil približne v rokoch 1260 ‒ 1312), s ktorým si Dante vymenil tri sonety v podobnej potýčke ako s Foresem Donatim (z „tenzony“ s Angiolierim sa zachovali však len Ceccove odpovede a jeden sonet na Danteho obranu od Guelfa Tavianiho).

Sonet predstavuje obrázok, ako si Dante obzerá vežu Garisendu a pritom nezbadá krásnu ženu, ktorá pri ňom prechádza. Zastrája sa svojim očiam, že ich pre túto nepozornosť zničí, pravda, ak tento svoj sľub zatiaľ nezmení. Podobný „ťah“ možno sledovať v povestnom Ceccovom sonete „Byť plameňom“, a to tiež v záverečnom tercete: „No Ceccom byť ‒ jak som, i bol som stále ‒ / len pekné, mladé ženy by som zvádzal / a iným nechal škaredé a staré.“ (Pozri „Vy jasné sladké vlny“, Smena 1978. Str. 172.) Dante už hneď na začiatku zveličuje, že plače do oslepnutia pre nedbajstvo svojich očí:

Neodčinia už nikdy svoju vinu
úbohé oči, hoc ich slzy režú
do oslepnutia! Ale nech len hynú!
Veď obzerali Garisendu vežu,
a nevšimli si pritom krásu inú,
nad všetky veže pôvabnú a sviežu:
za tento čin, nie menší od zločinu,
pred mojím hnevom nech sa navždy strežú!
Za to, že krásu, čo i bez videnia
vytušiť mali, z malicherných príčin
nezbadali, že mriem jak po pohrome;
za to, že každý duch dnes vo mne stená
‒ ak len svoj sľub sám nezmením ‒ ich zničím
tie nevidomé oči nevedomé!

Vežu Garisendu vystavali roku 1109 Oddo a Filippo Garisendiovci, no čoskoro po posune pôdy sa veža naklonila. Dante túto jej vlastnosť básnicky využíva v Božskej komédii na prirovnanie k obrovi Anteovi, ktorý ho spolu s Vergiliom zloží na dno pekla:

Zdá sa tým, čo na Garisendu hľadia
‒ keď tiahne mrak ‒ jak hrot by nabok visel,
ba že už-už i veža na nich padá:
tak pred Anteom sa mi chveje myseľ,
že padá tiež, a taký des ma zviera,
že by som radšej inou cestou išiel.
Peklo XXXI, v. 136 ‒ 141

Ešte v Danteho časoch bola veža nepomerne vyššia než dnes (dnešnú výšku 47 m udáva J. Felix v poznámkach k Peklu, SVKL 1964, str. 431); znížili ju až v roku 1355 na rozkaz tyrana Giovanni Viscontiho, takže teraz je nepomerne vyššia veža, zvaná „degli Asinelli“, v jej tesnej blízkosti (vyše 100 m).

V Bologni prehĺbil si Dante i klasické vzdelanie, predovšetkým dôkladnejšie vnikol do Vergiliovho diela, ktoré ho bude sprevádzať stále, najmä v Božskej komédii. Na jednej strane sklonom k „realistickému“ štýlu, prejaveným v „najučenejšom“ meste Talianska, na druhej príklonom k Vergiliovi bude sa stále viacej odlišovať od Guida Cavalcantiho, ktorý zrejme nezdieľal ani vergiliovský kult svojho priateľa, ako nasvedčujú Danteho slová na otázku Guidovho otca v X. speve Pekla, prečo záhrobím nejde s ním i jeho syn:

Díval sa, díval dookola všade,
no keď už zrak mu hasol bez nádeje,
že so mnou je aj iný pohromade,
plačúcky riekol: „Ak tvoj duch sem speje,
preň ani v slepej väzbe nečnie hrádza,
kde je môj syn a prečo s tebou nie je?“
A ja: „Nie sám môj duch v svet tento schádza;
no Guido váš bol volil cesty vlastné,
nie k tej, k nej tamten ma snáď doprevádza.“
Peklo X, v. 55 ‒ 63 (str. 83 ‒ Podč. V. T.)

Dante kráčal k Beatrici, ku ktorej ho cez peklo aj očistec sprevádzal „tamten“ čiže Vergilius. Podľa viacerých moderných komentátorov aj Cavalcantiho odlišný vzťah k Vergiliovi (pozri poznámky J. Felixa, Peklo, SVKL 1964, str. 339 ‒ 341) bol jednou z príčin neskoršieho rozchodu týchto dvoch priateľov; o intenzite ich zväzku dáva dôkaz i toto dojímavé stretnutie Danteho s Guidovým rodičom. No v Bologni okrem Vergilia a ďalších antických básnikov musel v mysli mladého stilnovistu stále viacej miesta zaujímať iný, „prvý Guido“, bolonský rodák Guido Guinizelli (žil približne v rokoch 1240 ‒ 1276), ktorého slávna kancóna „Al cor gentil rempaira sempre Amore“ pôsobila ako manifest novej školy, značiacej rozchod s predošlou vlnou talianskej poézie, s tzv. toskánskymi básnikmi na čele s Guittonom z Arezza. Priniesla nielen nové svieže obrazy, ale predovšetkým novú koncepciu lásky, podľa ktorej šľachetné srdce je od počiatku neoddeliteľne spojené s láskou:

V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva
jak v lese vták, čo v lístí ukrytý je.
A odkedy je láska v svete živá,
odvtedy srdce šľachetné tiež žije.
Veď len čo vzniklo slnko,
súčasne svetlo vzniklo s jeho lúčmi,
ale nie skôr než slnko!
A láska s cnosťou dráhu má tú samú
a svit tak nerozlučný,
ako je teplo späté s jasom plamu.

Táto kancóna okrem prvkov „učenosti“ nesie i ďalšie materské znamienko svojho rodiska, a to pečať mestskej republiky, ktorá v Bologni bude čoskoro predstavovať jej najdokonalejší typ na celom polostrove ‒ a vlastne v celej vtedajšej Európe. V tomto meste sa už necení šľachtický rod natoľko ako v provensalskej poézii, kde trubadúr bol odkázaný zväčša na štedrosť hradného pána; naopak, bolonská báseň priamo polemicky tvrdí, že ušľachtilosť človeka závisí nie od erbu, nie od šľachtického rodostromu, ale od dobroty srdca:

Povie muž spupný: „Šľachtický mám pôvod!“
Len blatom je ‒ a cnosť jak slnko žiari.
Netreba veriť teda,
že šľachetnosť je mimo srdca čosi,
čo mocní rodom dedia.

Ak nemá cnosti, srdce podobné je
vode, čo lúč len nosí ‒
kým nebo ďalej s hviezdami sa skveje.
Vy jasné sladké vlny (Smena 1978. Str. 122 ‒ 123. Podč. V. T.)

V Bologni, či presnejšie, pod vplyvom bolonského Guida Guinizelliho sa vtlačila základná pečať Danteho budúcemu dielku, Novému životu, zárodku Božskej komédie. Pravdu má F. X. Šalda, keď hovorí: „Pro básnickou tvorbu Dantovu význam ‚Vity Nuovy‘ jest ovšem veliký.

‚Vita Nuova‘ jest typický výraz Dantova sebeuvědomění láskou, první pokus objektivisovati své já a včleniti je ve svět harmonie, řádu, společnosti. Jaká krásná důvěra v život, jaká naděje v jednotu osudu a karakteru zpívá z X. sonetu knihy, l’amor e il gentil cor son una cosa ‒ láska a ušlechtilé srdce jsou totéž!“ (Básnická osobnost Dantova, str. 10.) Videli sme, že túto základnú vlastnosť si Dante osvojil od Guinizelliho a básnik to vo svojom Novom živote ani nezapiera:

Šľachetné srdce s Láskou v jedno splýva,
ako i múdry súdi v svojom diele.
Nový život, kap. XX (str. 79)

„Múdrym“ je, prirodzene, Guido Guinizelli, rodák z „múdrej“ Bologne; najmä jeho zásluhou najvýznamnejšia časť talianskej poézie ponesie epiteton „dotta“ (učená), i keď práve ono sa stane vzápätí tŕňom v oku predstaviteľa predchádzajúcej generácie, Bonagiuntu z Lukky.

Okrem bezprostredného vplyvu na prvé Danteho dielko Guinizelli bude ustavične, tu viac, tu menej prítomný v celej jeho tvorbe a v XXVI. speve Očistca mu autor Božskej komédie postaví pomník, jeden z najkrajších, aký kedy básnik zhotovil pre básnika. Aby sme si dôkladnejšie uvedomili prelomový význam Guinizelliho kancóny a jej vplyv na ďalšiu taliansku poéziu, musíme si vyznačiť aspoň v stručných obrysoch situáciu, v ktorej, ako sme povedali, takmer absolútne vládlo dielo Guittona z Arezza (cca 1235 ‒ 1294). Jeho vplyvu neunikol ani mladý Dante, ktorého prvý sonet v Novom živote nesie tiež ešte znaky guittonovskej poetiky. Sám Guinizelli ctil Guittona ako svojho otca a žiadal ho pokorne o opravu jednej svojej básne:

Drahý môj otče, k vašej jasnej chvále
nemusí nikto sadať v diaľku na loď:
veď duch váš nemá chyby ani malé,
bo um váš hneď im zničí každý zárod.
Pred každým zlom ste uzamknutý stále,
hoc zla je viac než v Ríme chýž i palôt;
u Radostných ste šťastný dokonale:
ich rád je vskutku preradostný národ.
Prijmite spev môj, čo si vrúcne želá,
nech vaša múdrosť mi ho ponapraví;
lebo len vo vás vidí učiteľa;
mne samému môj spev sa slabým javí,
nuž prezrite mi každú čiastku diela,
nech pod pilníkom vaším chýb sa zbaví!

Pre lepšie pochopenie tohto sonetu treba pripojiť pár dát zo života „bezchybného“ Guittona, ktorému vzdal hold ešte i Petrarca; iba jediný Dante mu v neskoršom veku odoprel akékoľvek uznanie a nenašiel v ňom nič „múdreho“ a kladného. Dokonca sám Guinizelli v Danteho Očistci bude musieť za tento sonet urobiť nepriamu sebakritiku: „Zo starších mnohí Guittonove rýmy / cenili si tak iba podľa chýru, / než zvíťazila pravda s viacerými.“ (XXVI, v. 124 ‒ 126.) A niečo predtým Dante vyzná, že ak si niekto zaslúži toto označenie a vyznačenie, tak je to práve sám Guinizelli, za jeho syna sa pokladá nielen on, ale i ďalší básnici: „chvie sa môj duch, keď v ohni otca zistí / môjho i lepších odo mňa, čo v látku / lásky ‒ v tie piesne na ľúbostnú tému ‒ / vkladali hudbu lahodnú a sladkú“ (XXVI, v. 96 ‒ 99 a i. ‒ pozri str. 221 ‒ 222 a pozn. na str. 347 ‒ 349).

Guittone, guelf, po víťazstve ghibellinov pri Montaperti r. 1260 odišiel z Arezza do vyhnanstva. Vyhnanstvo v ňom vyvolalo duševnú krízu a roku 1265 vstúpil do rehole „radostných bratov“ (o nich je reč v 7. a 8. verši citovaného sonetu); skoncoval s ľúbostnou poéziou a ďalej sa venoval len politickým, filozofickým a duchovným témam. Bol uznávaným kráľom básnikov, ovládal všetky postupy provensalskej poézie; v jej rámci ho možno označiť za predstaviteľa tzv. „trobar clus“, uzavretého, hermetického, formálne i koncepčne náročného básnenia.

No Guinizelliho kancóna narazila i na odpor druhého krídla v toskánskej poézii, u predstaviteľov „trobar leu“ (ľahkého básnenia); hádam najvýznamnejší z nich, Bonagiunta z Lukky, nemeškal s kritikou, navyše, riadne ironickou:

Vy, čo ste zmenu urobili v štýle
ľúbostných veršov, že váš spev sa líši
a vzďaľuje na nespočetné míle
od doterajších pevcov v celej ríši:
ste ako svetlo, čo na dve-tri chvíle
vrhne prúd jasu dosiaľ temnej skrýši;
ale nie sem, kde žiari v plnej sile
najvyššia sféra, ju nik neprevýši.
Vy ‒ zdá sa ‒ výš ste v ume jasnozrivom,
no, žiaľ, až tak, že treba vykladača,

čo vašu temnú reč by chápal presne.
A veru všetkým zdá sa divným divom
‒ hoci aj múdrosť z Bologne k nám kráča ‒
chcieť nasilu len z písem skladať piesne.

Hodno si všimnúť, ako sa pri spore o koncepciu mieša do Bonagiuntovho pera aj krajová závisť Toskánca z Lukky oproti zaapeninskej Bologni, ktorej síce priznáva vysokú učenosť, ale tá je podľa neho práve prekážkou pri skladaní dobrej a zrozumiteľnej poézie. Lenže ani rozvážna a presvedčivá odpoveď „štýlomenca“ Guinizelliho nedala na seba pridlho čakať:

Ech, múdry muž sa sotva cvalom ženie,
kráča len krokom, jak sa ľuďom svedčí;
s tým, čo sa zdá mu, mlčí uvážene,
kým o pravde sa celkom nepresvedčí.
Veď to len blázon vlastní presvedčenie,
že krikom pravdu získa si a zväčší.
Nie, netreba sa správať namyslene,
lež vidieť vždy stav prírody i vecí.
Na rôzny spôsob vtáctvo vzduchom lieta
a s každým druhom vtáčeniec sa menia
aj odvaha, aj povaha ich letu.
Boh určil rôzne stupne javom sveta
i v nadaní i v sile vyjadrenia!
Nik nemá iba zdania vravieť svetu.

Presnosť básnickej reči, diktovanej láskou, zdôrazní tiež Dante ako základný znak svojej poetiky, a to práve pred „scvrknutou“ tvárou Bonagiuntu v Očistci, ktorý na základe jeho definície nazve poéziu Danteho a jeho druhov „sladkým novým štýlom“. Dante sa predstavuje:

„Som ten, kto skladá piesne
tak, ako Láska vnútro nadchýna mi
a to, čo vraví, zaznačujem presne.“
„Už vidím,“ riekol, „uzol medzi nami:
mňa, Notára i Guittona čo delí,
a sladký nový štýl, mne z teba známy.“
Očistec XXIV, v. 52 ‒ 57 (str. 200)

„Notárom“ Bonagiunta označuje Jacopa da Lentino, vynálezcu sonetovej formy a hlavného predstaviteľa sicílskej básnickej školy, kým Guittona a seba uvádza ako reprezentantov nasledujúcej školy tzv. toskánskych básnikov. Jacopovi da Lentino vzdá veľký hold Dante aj v samom závere Raja, keď bude parafrázovať Notárov povestný sonet „I viso e son diviso da lo viso“ („Hľadím a vzhľad jej vzhliadam v nedohľadne“ ‒ pozri „Ó svieža ruža voňavá“, poézia sicílskej školy, Tatran 1972, str. 70); umiestni ho po boku trubadúrov, Guinizelliho a ďalších básnických velikánov, prítomných tiež len svojimi postupmi a parafrázovanými úryvkami ich diel (Raj XXX, v. 28 ‒ 30 a ďalšie). Bonagiunta z Lukky, ktorý ku koncu svojho dlhého života napísal i sonet bezmála „stilnovistický“ (a preto asi dostal milosť a česť, aby definoval v Očistci sladký nový štýl ‒ pozri Vy jasné sladké vlny, Smena 1978, str. 119), a najmä Guittone z Arezza sa stanú terčom Danteho útoku v jeho neskoršom spise De vulgari eloquentia, v ktorom ich básnický jazyk obviní z obmedzenej príslušnosti k nárečiu mesta, vraj sa ním až nemierne „opíjajú“. Hodno tu pripomenúť prenikavý postreh Jozefa Felixa, ktorý v tomto Danteho obvinení vidí pravý a jediný dôvod, prečo ho básnik Božskej komédie zaradí do kruhu nestriedmych (labužníkov a pijanov) v Očistci, hoci v súdobých správach o nemiernosti v pití skutočných nápojov u Bonagiunta nenachádzame stopy (pozri Očistec XXIV, v. 19 ‒ 63 a pozn. na str. 341 ‒ 343). Pravda, Danteho ani v Bologni, ani vo Florencii, kam sa po krátkom pobyte vrátil, nezaujímala iba poézia. V roku 1289 ho vidíme vo florentskom vojsku, ktoré spolu so Sienčanmi, Bolončanmi a ďalšími guelfskými mestami vytiahlo proti Arezzu, posilnenému najznamenitejšími oddielmi toskánskych ghibellinov. Ak niektorí bádatelia kladú už do Bologne v roku 1287 zoznámenie Danteho so stilnovistom Cinom z Pistoie, bojisku pri Campaldine sa zas pripisuje stretnutie Danteho s hlavným predstaviteľom komicko-hravých básnikov, niekedy nazývaných aj „realistickými“, s Ceccom Angiolierim.

K samej bitke došlo 11. júna 1289 na mieste zvanom Campaldino neďaleko hradu Poppi. Pravda, vojsko Florenťanov a spojencov sa zdržiavalo pospolu už dlhší čas a medzi húfmi Sienčanov bol i tento „taliansky Villon“ ante litteram. Narodil sa asi roku 1260 a v roku 1313 už nie sú o ňom správy; z tohto roku je iba zaujímavý doklad, že deti sa zriekli dedičstva zaťaženého dlžobami. Florenciou v tom čase prechádzal i neapolský kráľ Karol II. na svoju korunováciu v Ríme, ktorý na žiadosť guelfov, aby im dal „kapitána pod ich vlajky“, nechal im svojho baróna Aimerica de Narbonne, „človeka ušľachtilého, mladého a preveľkej telesnej krásy, ale neveľmi skúseného vo vojenských veciach“ (Dino Compagni, Cronica). Práve tento krásavec sa stane terčom Ceccovho sonetu, ktorý po čase adresoval Dantemu „oslavovateľ“ Becchiny, o ktorej sa právom povedalo, že sa môže pokladať priamo za „Anti-Beatrice“:

Ten, kto len verše o Becchine zliepa,
chce, Dante, dnes si nabrať „vlajkonoša“:
florén sa zdá, no nemá cenu groša,
cukrom sa zdá, no páchne soľou z depa.
Chlebom sa zdá, no razí plesňou sklepa,
vežou sa zdá, no „múr“ má prútie z koša;
orlom sa zdá, no dráp má od strakoša;
kohút sa zdá, no je to sliepka slepá.
Choď do Kvetnice, choď, môj sonet nový,
zjav paniam, slečnám, že aj kto ho zhliadne,
úbohosť jeho dosť nám nevysloví.
A ja sám o ňom poviem bezodkladne
neapolskému kráľu Karolovi,
nech týmto štýlom pošteklím ho riadne!

Napriek takémuto veliteľovi, na počesť ktorého vyrazili Florenťania do boja s pokrikom „Narbonna cavaliere“, guelfovia zvíťazili, najmä zásluhou dvoch mužov a súčasne budúcich vodcov dvoch znepriatelených strán vo Florencii. I v nej sa čoskoro guelfovia rozštiepia na Bielych a Čiernych. Prvým bol Vieri dei Cerchi, pod ním bojoval Dante, druhý Corso Donati, jeho vzdialený príbuzný (treťostupňový bratanec Gemmy, Danteho ženy) a jeden z jeho budúcich najúhlavnejších nepriateľov. Dante bol v bitke vyhodený zo sedla, stratil koňa a podľa legiend vraj z poľa zutekal; dodnes ukazujú turistom jaskyňu, kde sa mal skrývať. Je to málo pravdepodobné, ale strach priznal i sám v jednom z listov, dnes už stratených, ktoré ešte videl jeho životopisec L. Bruni. Arezzania mali veľké straty, padol výkvet ghibellinského rytierstva, medzi nimi napríklad Bonconte z Montefeltra, ktorého telo sa však nenašlo na bojišti. Túto epizódu ‒ spolu s opisom prírody vôkol bojiska a po boji ‒ rozvádza Dante v piatom speve Očistca (v. 85 ‒ 129). Z výpravy, ktorá ešte pokračovala dobývaním niekoľkých ďalších hradov, vyťažil Dante obraz i pre svoju prvú kantiku: v kruhu korupčníkov zrazu prepadne básnika obava, či diabli dodržia rozkaz ich vodcu, aby Vergiliovmu chránencovi neublížili:

Rýchlo som prešiel po skalnatej pláni,
no, len sa ku mne popohli tí besi,
zľakol som sa, či dodržia sľub daný.
Tak z Caprony som videl prápor peší
sa vzdať, no potom zdesiť sa až beda,
že toľký dav ich zrazu obkolesí!
Peklo XXI, v. 91 ‒ 96

Capronu, pôvodne guelfský a potom ghibellinský hrad, týčiaci sa na pravom brehu Arna, víťazné vojská z Campaldina vybojovali späť pisanskému guelfovi a spojencovi Ninovi Viscontimu 6. augusta 1289. Podľa niektorých bádateľov až tu sa Dante zoznámil s dobrým sudcom Ninom, ktorému neskôr venuje rozsiahlu epizódu v údolí kniežat, v Predočistci (pozri Očistec VIII, v. 52 ‒ 81, str. 68 ‒ 71 a pozn. na str. 304 ‒ 306). Bojové útrapy Danteho síce veľmi oslabili, no tvrdšie údery ho stihli vo Florencii, kde zomrel Beatricin otec 31. decembra 1289 a Dante už v jeho odchode šípil predčasnú smrť samej Beatrice, ktorá zomiera 19. júna 1290. Je pravdepodobné, že medzi týmto dátumom a rokom 1292 skladal Nový život, svoje prvé dielko, z ktorého záverečný sonet „Až za tú sféru, najširšie čo krúži“ sa stane terčom jeho spolubojovníka z Campaldina.

Danteho básne, prv než ich zhrnul do zamýšľanej knihy, kolovali aj osobitne medzi vtedajšími milovníkmi poézie. V spomínanom sonete Dante kreslí, ako jeho duch putuje za Beatricou až do samého Empyrea (čiže za „najširšiu sféru“, ktorou je Prvý hýbateľ), kde sa s ňou v Božskej komédii neskôr aj rozlúči (pozri v XXXI. speve, v. 64 ‒ 93), a v záverečnej časti znelky sa obracia na inteligentné panie, aby im povedal, že duch mu vraví o Beatrici veci, ktoré síce nechápe, ale že chápe ich súvis s jeho oslávenou, a preto túži stále po tom, aby mu ju duch opisoval:

Takú ju zrie, že keď ju potom líči,
nechápem to; reč jeho je tak jemná,
že srdce o ňu prosiť neprestane.
Veď o spanilej správy nesie pre mňa,
bo sa tak často vracia k Beatrici,
že to už chápem, drahé moje panie.

Komicko-hravý básnik povrchne ‒ i keď z hľadiska svojej poetiky správne ‒ sa zadrapí do týchto záverečných terciet a s predstieranou, až „stilnovistickou“ úctou predostrie ich autorovi ironickú kritiku:

Dante, tvoj Cecco, čo je sluhom pravým
i priateľom, ťa ctí jak svojho pána;
i prosí ťa pre boha milovania,
čo dávno ti je vládcom preláskavým:
kiež prepáčiš, ak nepríjemnosť vravím;
šľachetné srdce pravdu neodháňa ‒
a tá sa týka tvojho veršovania:
protirečenie totiž v ňom ti zjavím.
V trojverší prvom tvoja znelka líči,
že nechápeš to jemné rozprávanie,
čo vraví duch o tvojej Beatrici.
A potom vravíš pre spanilé panie,
že chápeš ho; tu, zdá sa, priam až kričí
protirečením tvoje veršovanie.

Tento výpad, i keď neoprávnený, jednako zaúčinkoval tak ‒ aspoň podľa niektorých významných bádateľov, predovšetkým M. Barbiho ‒ že Dante potom v prozaickom výklade podrobnejšie vysvetľoval význam záverečných terciet, ktoré podľa jeho delenia tvorili štvrtú a piatu časť sonetu, a odvolával sa pritom i na Aristotela (Filozofa): „Vo štvrtej hovorím, že (duch) ju vidí takú, totiž v takej bytostnej akosti, že to pochopiť nemôžem, čo znamená, že moja myšlienka, aby zmerala bytostnú akosť tej panej, vystupuje až na taký stupeň, že to môj intelekt pochopiť nemôže; lebo vec sa tak má, že náš intelekt je v takom pomere k požehnaným dušiam, v akom pomere je naše slabé oko k slnku: a hovorí to Filozof v druhej knihe Metafyziky. V piatej hovorím, že hoci nemôžem pochopiť, kam ma ťahá moja myšlienka, totiž k jej zázračnej bytostnej akosti, chápem aspoň jedno, totiž že moja pani tvorí celý obsah mojej myšlienky, lebo vo svojej myšlienke často počúvam jej meno; a na konci tejto piatej častí hovorím: drahé moje panie, aby bolo zrejmé, že sa obraciam na panie.“ (Nový život. Prel. J. Felix. SVKL 1958. Str. 152.) A za túto predposlednú kapitolu dielka pridá niekoľko riadkov, v ktorých právom možno vidieť zámer utvoriť raz dielo, akým sa stala Božská komédia: „Po tomto sonete zjavilo sa mi zázračné videnie a v ňom uzrel som veci, ktoré ma priviedli k rozhodnutiu nepísať viac o tej požehnanej, pokým len nebudem hodnejší, aby som si ju vzal za námet. A aby som k tomu dospel, vynaložil som všetko, čo bolo v mojich silách, ako to ona vpravde vie. A tak teda, ak sa bude páčiť tomu, pre ktorého žijú všetky veci, že môj život ešte niekoľko rokov potrvá, dúfam, že o nej poviem, čo ešte nikdy o nijakej povedané nebolo.“ (Tamže, str. 154.)

Zdá sa, že po tomto medzníku ozaj dlhšie o nej nepísal, ba ani veľmi nemyslel na ňu, lebo namiesto Beatrice sa začal zaujímať o iné ženské mená (Lisetta, Fioretta, Pargoletta, potom Pietra ‒ pozri Vy jasné sladké vlny. Smena 1978. Str. 148 ‒ 154.), čo mu Beatrice hneď pri prvom stretnutí v Očistci nezabudne pripomenúť (XXXI. spev, v. 58 ‒ 60). A nielen to. I spôsob jeho tvorby sa začne povážlivo odkláňať od „sladkého nového štýlu“. Ak na jednej strane sa rozíde s hlavným predstaviteľom komicko-realistických básnikov, s Ceccom Angiolierim, ktorému sa pripisuje i sonet, začínajúci sa „Príbuzní praví, nech kto čo chce vraví, / sú florény...“ ‒ na druhej strane so skutočným príbuzným, treťostupňovým bratancom svojej ženy Gemmy, s Foresem Donatim, pustí sa Dante do takého súboja vo veršoch, čo miestami prekračuje aj Ceccovu drsnosť a slovnú nevyberavosť. Dante obviní svojho príbuzného, ktorý smrdel grošom, nieže florénom, priamo z krádeží: „Tvoj gágor toho toľko prelial, že si / sám nezarobil na to žiadnym činom.“ (Pozri v knihe Maria Tobina „Plavovlasý bol a krásny“, ktorú preložil Stanislav Vallo. ‒ Tatran 1980, str. 28 a i.)

Dante Foreseho neskôr síce umiestni v Očistci medzi nestriedmych, ale ľutuje, že sa medzi nimi odohrala taká nepekná polemika (Očistec XXIII, v. 115 ‒ 117, str. 196 ‒ i predošlé a ďalšie verše tiež v nasledujúcom speve). Jednako, týchto šesť sonetov odhaľuje veľa skutočností zo života Danteho medzi jeho dvadsiatym piatym a tridsiatym až tridsiatym prvým rokom (Forese totiž zomrel už 28. júla 1296). Ani básnik neoplýval peniazmi. Veno jeho ženy činilo 200 florénov, čo na jednej strane nebolo veľa, na druhej však bolo primerané jeho podielu, ktorý mohol zdediť po otcovi. Majetok Alighieriovcov nepredstavoval veľké bohatstvo, okrem rodičovského domu to boli dve malé usadlosti a dve políčka v okolí Florencie. Básnik i s nevlastným bratom Franceskom budú musieť siahať k pôžičkám a zaručovať sa za nich budú ďalší príbuzní. Pri pôžičke 480 florénov v roku 1297 medzi podpismi ručiteľov je i meno Danteho tesťa Manetta Donatiho, a pravdepodobného deda z matkinej strany, sudcu Duranteho Abatiho. Biedu, i keď iste vo zveličenej miere, predhadzoval Dantemu už Forese v spomenutej „tencóne“, no výnos z uvedených nehnuteľností určite mohol len ťažko dostačovať na výlohy s reprezentáciou, aká sa od básnika vyžadovala. V marci roku 1294 bol v sprievode pod vedením Brunetta Latiniho, ktorý vítal neapolského následníka trónu Carla Martella (pozri VIII. a IX. spev Raja). Tento umeniamilovný princ pobudol vo Florencii asi dvadsať dní a Danteho si veľmi obľúbil, žiaľ, nádejný mecén v nasledujúcom roku zomrel. Ešte v roku 1294 zomrel i sám Brunetto Latini, popredný florentský politik a sprostredkovateľ francúzskej kultúry, ktorú dobre poznal za svojho šesťročného pobytu v Paríži (1260 ‒ 1266). Danteho záujem o politiku hatili v tomto období povestné Ordinamenti di giustizia Giana della Bella, podľa ktorých žiaden šľachtic nesmel zaujímať nijakú funkciu v mestskej správe. K zmierneniu týchto „spravodlivých nariadení“ prišlo až po vyhnaní Giana, tribúna ľudu, z Florencie (pozri XVI. spev Raja, v. 127 ‒ 132) v roku 1295, keď prístup k úradom sa umožnil i príslušníkom šľachty, pravda, s podmienkou, že vstúpia aspoň formálne do niektorého z cechov. Pre intelektuála Danteho typu najprijateľnejším bol cech lekárov a lekárnikov (možno aj s ohľadom na bolonské štúdium v roku 1287), do ktorého sa i zapísal a postupne zaujímal viaceré funkcie v správe mesta. Takúto možnosť buď odmietol, buď ešte vždy, ako magnát a rytier, musel odmietnuť básnik Guido Cavalcanti, „prvý priateľ“ Danteho, ako si ho bol označil v Novom živote. Zdá sa, že po napísaní tohto dielka sa vzťah oboch čelných stilnovistov začal zhoršovať. Najmä Danteho príklon k Foresemu, k bratovi Corsa Donatiho (ktorý sa usiloval Guida zavraždiť počas jeho púte do Santiaga di Compostella v roku 1292), a k „veselým spoločníkom“ Foreseho druhu bol spolu s Danteho odklonom od stilnovistickej poetiky pre Guida hlavným motívom k napísaniu kritického sonetu na adresu bývalého priateľa:

Čím viac ťa vídam, tým viac vychodí mi,
že tvoja myseľ prinízko zísť hodlá;
oj, či ma pre tvoj um dnes bolesť bodla
i pre cnosti, čo sú ti odňatými!
Prv si sa nechcel stýkať s ľuďmi zlými:
bežal si preč, kde bola zberba podlá;
a moja chvála s tvojou vždy sa zhodla,
keď mňa si čítal a ja tvoje rýmy.
Dnes pre tvoj život, nízky prinajmenej,
nemám chuť chváliť žiadne tvoje diela,
ba mienim sa ti vyhýbať už vcelku.
Ak prečítaš si viackrát túto znelku,
ten mrzký duch, čo ovládol ťa scela,
vzdiali sa z tvojej duše zúboženej.

Pre spôsob básnenia, odlišný od sladkého nového štýlu, Dante čerpal podnety nielen z ceccovského „štýlu hravého“, ale i zo súčasnej francúzskej poézie, sprostredkovanej najmä dielami spomínaného Brunetta Latiniho, ktorého Tesoretto (Malý poklad) dokumentuje i autorovo stretnutie s povestným Románom o ruži (Le Roman de la Rose), s jeho prvou časťou (zloženou v rokoch 1229 ‒ 1236 Guillaumom de Lorris a obsahujúcou 4 058 osemslabičných veršov). Možno práve Brunettovou zásluhou získal Dante i druhý diel tohto románu, oveľa rozsiahlejší a zložený neskôr (v rokoch 1275 ‒ 1280), ktorý ho spolu s prvým inšpiroval k „prerozprávaniu“, k podstatnému skráteniu a premene básnického tvaru. Skladbu „Il Fiore“, ktorého autor sa podpisuje „Durante“, doterajšie bádanie nechcelo brať do úvahy ako jedno z diel autora Božskej komédie. Dnes ho už Enciclopedia Dantesca Dantemu prisudzuje (II. zv., str. 895 ‒ 901) a obdivuje majstrovstvo, s akým Durante-Dante zhustil vyše štyritisíc veršov prvého dielu do 33 sonetov, čiže skrátil ho takmer na desatinu rozsahu. Celé dielko Il Fiore má 232 zneliek. Otázkou však zostáva, či túto Danteho prácu možno zaradiť ešte do florentského obdobia, či až do rokov vyhnanstva. Ale táto neistota sa týka datovania takmer všetkých Danteho spisov. O niečo istejšie, i keď nie práve najhojnejšie, sú biografické dáta z posledných rokov vo Florencii, zachytávajúce básnika vo verejných funkciách (ich prehľad nájde čitateľ v poznámkach J. Felixa k Boccacciovmu dielku Život Danteho, Tatran 1980, str. 704), z nich najzávažnejšie sú dve: priorát v roku 1300 (od 15. júna do 15. augusta) a vyslanectvo k pápežovi Bonifácovi VIII. v roku 1301. Počas svojho priorátu musel Dante vypovedať do vyhnanstva extrémistov spomedzi Bielych i Čiernych guelfov. Medzi Bielymi bol i jeho dakedajší „prvý priateľ“ Guido Cavalcanti, ktorý v Sarzane (mesto v Ligúrii) ťažko ochorel a zaspieval nielen svoju labutiu pieseň, ale i jednu z najrýdzejších piesní stilnovizmu a jednu z najkrajších básní talianskej poézie:

Pretože sotva sa už naspäť vrátim
do Toskány, v kraj rodný,
ballata moja, choď mi
vrúcne a múdro k panej
dvornej a milovanej,
čo s úctou pozdraví ťa.

Ballata moja, cítiš, jak ma zviera
ukrutná smrť a jak môj život hynie;
cítiš, jak srdce tlčie mi, jak zmiera,
bo každý duch v ňom vraví niečo iné.
Rozbitá bytosť, mrúca v zrúcanine,
viac nevládze sa súžiť ‒
ak verne mi chceš slúžiť,
do seba dušu vteľ mi
(prosím ťa o to veľmi),
až smrť ma zbaví žitia.

Ty strápený a slabý hlas, čo vzlykáš,
stúpajúc hore z bolestného srdca:
i ballate i mojej duši prikáž
o mysli vravieť, ako sa mi rúca.
Veď uvíta vás pani taká skvúca,
s dušou tak preľúbeznou,
že navždy budete s ňou
blažené nekonečne.
Duša, a ty ju večne
zbožňuj, jej krásou spitá.
Vy jasné sladké vlny. (Smena 1978, Str. 138 ‒ 139.)

Pravdepodobne i Danteho pričinením sa mohol Cavalcanti vrátiť z vyhnanstva za krátky čas, no podlomené zdravie nedalo dlho čakať na smrť, ktorá ho asi zastihla ešte koncom toho istého roku. Rok 1300 sa do života Danteho a celej Európy zapísal ešte aj inak: pápež Bonifác VIII. ho vyhlásil za jubilejný rok, v ktorom navštívilo Rím dva milióny pútnikov, medzi nimi možno i Dante. Aspoň v Pekle nám zanechal na to plastickú spomienku: „... takto i v Ríme v jubilejnom roku / musí sa kráčať cez most na Tibere, / aby sa vyhlo vírom v ľudskom toku, / takže prúd jeden uberá sa v smere / k hradu a ďalej do Svätého Petra, / kým druhý prúd zas k vŕšku späť sa berie.“ (Peklo XVIII, v. 28 ‒ 32, str. 146 a pozn. na str. 378.) Do tohto istého roku položil Dante svoju fiktívnu púť záhrobím a podľa „predpovede“ jeho prapradeda Cacciaguidu v tomže roku sa už pripravovalo Danteho vyhnanstvo z Florencie ‒ v tom istom Ríme:

To sa už chce i hľadá sa to chcenie
premeniť v čin ‒ a v čin ho skoro pretká
ten z mesta miest, kde s Kristom kupčia denne.
Raj XVII, v. 49 ‒ 51

Ten, čiže pápež Bonifác VIII, v tomto roku s pomocou Corsa Donatiho pripravuje prevrat vo Florencii, ktorý ma priviesť k moci Čiernych guelfov a spečatiť osud popredných vodcov zo strany Bielych guelfov, medzi nimi i Danteho, pokladaného v Ríme za jedného z najrozhodnejších odporcov mocenského zasahovania pápeža do vnútorných vecí Florencie a celého Toskánska. Piateho septembra nasledujúceho roku sa Bonifác VIII. dohodne s Karolom z Valois, s bratom francúzskeho kráľa Filipa Pekného, že princ pred chystanou výpravou na Sicíliu, ktorú chcel opäť vydobyť Anjouovcom z rúk Aragóncov, vkročí do Florencie ako „pacifikátor“ obidvoch strán, v skutočnosti ako štít, pod jeho ochranou uchopia moc Čierni guelfovia, propápežskí stúpenci. Bieli guelfovia urobia ešte zúfalý pokus o zmierenie s pápežom, vyšlú k nemu trojčlennú delegáciu, ale pápež je neoblomný, žiada absolútnu poslušnosť, dvoch členov s týmto odkazom pošle do Florencie a tretieho, Danteho, zadrží na rímskom dvore. Medzitým, krátko po príchode francúzskeho princa do mesta nad Arnom, sa Čierni zmocnia vlády a začnú kruto prenasledovať svojich odporcov. Prvý súdny výrok proti Dantemu nesie dátum 27. januára 1302. Podľa neho sa Dante odsudzuje na pokutu päťtisíc florénov, na dvojročné vyhnanstvo a zakazuje sa mu v budúcnosti zastávať akékoľvek verejné funkcie. Keďže sa Dante pred súd nedostavil a neprijal nesplniteľné podmienky (pokuta vysoko presahovala jeho možnosti), onedlho, 10. marca, nasledoval druhý rozsudok na upálenie za živa, ak by padol do rúk obce.

Sedemnásty spev Raja poskytuje najväčší zdroj autobiografických ukazovateľov pre toto pohnuté obdobie básnikovho života. Spolu s ostatnými vyhnancami sa básnik pokúsi o násilný návrat, no všetky pokusy budú neúspešné, navyše básnik sa dostane do sporu s vlastnými kolegami, s Bielymi guelfmi, ktorí podnikajú ozbrojené výpravy už spolu s ghibellinmi. Napokon sa stane Dante „stranou sám pre seba“ („parte per se stesso“ ‒ pozri Raj XVII, v. 69). Od tejto chvíle je veľmi ťažko sledovať básnikove cesty po apeninskom polostrove, prípadne i mimo neho. Jednako určité pevné body sa tu črtajú. „Prvým útulom“ („primo refugio“, Raj XVII, v. 70) mu bola Verona, dvor „Lombarďana“ Bartolomea della Scala (tamže, v. 71), kde pobýval asi od mája 1303 do marca 1304. Pravdepodobne k tomuto pobytu sa viaže údaj zo sonetu Cecca Angiolieriho, Danteho spolubojovníka z Campaldina a ustavičného útočníka proti sladkému novému štýlu, ktorý je odpoveďou na nezachovaný atak Danteho (najskôr tiež v sonetovej forme), obviňujúci Cecca z planého tárajstva:

Ak som, jak vravíš, tlčhubom, môj Dante,
ty v táraní už potom nemáš mieru...

ak pána hrám, ty s vedou robíš dieru
‒ ja na rímskom ‒ ty na lombardskom pánte.
Chvalabohu, čo do biedy a do vád
‒ či hlúpi sme, či zlý k nám osud bol ‒
málo nám dvom sa treba predstihovať.

V citovanom tercete („Chvalabohu, čo do biedy a do vád...“) akoby Cecco na chvíľu strhol masku: zavanie z neho ľútosť nad premárneným životom. No Dante sa v tom čase ako básnik už uberal celkom inými cestami než Cecco. „Robil dieru“ do sveta s pripravovanou knihou Convivio, čiže „hostinou“, ktorej „strava“ mala pozostávať zo štrnástich kancón. Próza okolo nich by bola utvorila „summu“ múdrosti pre praktickú činnosť ľudí. Toto dielo, ktoré tvoril v rokoch 1304 ‒ 1307, nedokončil; skomentoval len tri kancóny, z nich pieseň „Vy, ktorí hnete umom nebo tretie“ zložil ešte vo Florencii koncom roku 1293 alebo začiatkom roku 1294, takže sa s ňou celkom určite zoznámil i neapolský princ Carlo Martello. Nie náhodou kladie incipit tejto kancóny do jeho úst v VIII. speve Raja (v. 37). V rozpätí týchto rokov pobýval na dvore Gherarda da Camino (spomína ho v Očistci XVI, v. 124 ‒ 140, str. 139 a pozn. na str. 325) v Trevise, a to od leta 1304 do polovice roku 1306, kam zišiel buď z Arezza, buď z iných toskánskych miest, kde očakával po smrti Bonifáca VIII. (11. októbra 1303) možnosť návratu do Florencie za nového pápeža Benedikta XI., usilujúceho sa zmieriť znepriatelené strany vo Florencii. Žiaľ, jeho úsilie bolo bezvýsledné a sám zakrátko zomrel (7. júla 1304). Okrem Trevisa nachádzal Dante útulky aj v Padove, Benátkach a niektorých mestách Trevízskej marky. Do tohto obdobia treba situovať aj ďalšie a z hľadiska jazykovedného i poetologického oveľa závažnejšie dielo O ľudovom jazyku (De vulgari elogquentia, cca 1303 ‒ 1305), ktoré dokumentuje širokú rozhľadenosť Danteho po básnickej tvorbe trubadúrov a predošlých básnikov v Taliansku. Najvýznamnejších z nich umiestnil i do Božskej komédie. Oproti Novému životu, v ktorom tvrdil, že rýmované verše v ľudovom jazyku majú spievať len o láske (kap. XXV.) ‒ a poézia sladkého nového štýlu vskutku vylučovala iné témy ‒ už v traktáte O ľudovom jazyku hovorí Dante o troch tematických vrstvách, ktoré sú a môžu byť predmetom básnenia v národných rečiach: 1. piesne bojové, aké reprezentuje predovšetkým tvorba trubadúra Bertranda de Born (Dante ho zaradí medzi rozkolníkov ‒ pozri Peklo XXVIII, v. 112 ‒ 142, str. 235 ‒ 236 a pozn. na str. 420 ‒ 421; a tiež Danteho trubadúri, Tatran 1972, str. 44 ‒ 46 a 117 ‒ 118); 2. piesne ľúbostné, ktorých hlavným predstaviteľom v provensalskej poézii je podľa Danteho názoru trubadúr Arnaut Daniel (pozri Očistec XXVI, v. 136 ‒ 148, str. 222 ‒ 223 a pozn. na str. 349 ‒ 350; tiež Danteho trubadúri, str. 60 ‒ 62 a 119 ‒ 123); 3. spevy o statočnosti, ktoré mu najvýraznejšie zastupuje tvorba Guirauta Borneila (pozri Danteho trubadúri, str. 68 ‒ 69 a 123 ‒ 124). V talianskej poézii zatiaľ nenachádza oslavovateľa zbraní, kým pre ďalšie dve skupiny uvádza dvoch predstaviteľov: pre poéziu ľúbostnú svojho priateľa Cina z Pistoie a pre poéziu „statočnosti“ jeho priateľa ‒ čiže seba.

Cinovi z Pistoie možno Dante vďačí za ďalšie „útočište“, ktoré našiel v Lunigiane, v údolí rieky Macry (resp. Magry), na dvore Malaspinovcov (štedrosť týchto mecénov si dá Dante predpovedať v Očistci VIII, v. 109 ‒ 139, ústami jedného z ich predkov, Konráda Malaspinu, pozri str. 72 ‒ 73 a pozn. na str. 306 ‒ 307), najmä u skvelého vojvodcu Moroella Malaspinu (spomenie ho v Pekle XXIV, v. 145 priamo ako „Marsa“, boha vojny: „no z Val di Magra Mars hneď mračná roztne“; pozri Peklo, str. 203 a pozn. na str. 403). V službách tohto slávneho rodu Dante urovnal istý spor medzi Malaspinovcami a lunigianským biskupom 6. októbra 1306 v Sarzane, v tom istom meste, kde bol kedysi vo vyhnanstve jeho „prvý priateľ“ Guido Cavalcanti. V mene Moroella Malaspinu nasledujúceho roku odpovie Dante na Cinov sonet, v ktorom sa Pistojčan Moroellovi sťažoval, že ho bodol „zlý tŕň“ do srdca (priezvisko „Mala-spina“ znamená v taliančine presne „zlý tŕň“), inými slovami, že sa márne zamiloval do niektorej z dám tejto rodiny.

Na piesne lásky, na priateľa Cina
bol by som celkom zabudol už veru;
od oných brehov k inakšiemu smeru
moja loď dávno svoje plachty vzpína.
No, že som čul, jak vám sa život míňa,
v ňom nové putá voľne si vás berú,
rád na chvíľočku prepožičiam peru
ustatý prst, čo bratsky napomína:
kto takto strieda ľúbosť za ľúbosťou
raz tu, raz tam ‒ má chybu v sebe samom,
že Láska ho len slabunko vždy bodne.
Ak vo vás srdce menlivé je pánom,
opanujte ho, prosím, krásnou cnosťou,
nech sladké piesne s životom sú zhodné.

No napomenutie, ktoré básnik „statočnosti“ dáva básnikovi „lásky“, že si má totiž hľadieť v rámci stilnovistickej koncepcie len svojej milovanej a na výsosť vyslávenej Selvaggie, o krátky čas bude možné obrátiť proti nemu samému: po odchode od Malaspinovcov v roku 1307 ho v Casentine zachváti ľúbostný ošiaľ k neznámej panej z tohto hornatého kraja pri hornom toku Arna, o čom za horúca píše Moroellovi Malaspinovi a k listu pripojí i jednu z najvášnivejších kancón talianskej poézie (úryvky z nej nájde čitateľ v knihe M. Tobina, Plavovlasý bol a krásny, Tatran 1980, str. 153 ‒ 154), nazývanú „Horskou piesňou“. Podľa nášho názoru možno ju dávať do súvislosti s kancónami pre Pietru (pozri V. Turčány, Preklady, vyd. Slovenský spisovateľ 1980, str. 168 ‒ 170) a s Danteho odklonom od výlučnosti, zameranej na poéziu „statočnosti“ i s novým príklonom k poézii „lásky“; pri nej nasleduje Arnauta Daniela a začne ho pokladať za najväčšieho provensalského trubadúra, ako to jasne zdôrazní v Očistci, kde riadne „degraduje“ Guirauta Borneila (pozri Očistec XXVI, v. 118 ‒ 120, str. 222 a pozn. na str. 349), velebeného predtým v spise O ľudovom jazyku. Ak pri kancóne „Okolo srdca prešli mi tri panie“ (pozri V. T., Preklady, vyd. Slov. spisovateľ 1980, str. 170 ‒ 173), najtypickejšej pre obdobie „básnika statočnosti“ (zloženej v prvých rokoch vyhnanstva, možno ešte v roku 1302) a podľa De Sanctisa jednej z najväčších osláv statočnosti v talianskej poézii vôbec, v druhej, možno neskôr dopísanej „tornade“ (závere) básnik prejavuje vôľu zmieriť sa s Čiernymi guelfmi a vrátiť sa tak do Florencie ‒ už v Horskej piesni nepomýšľa ani na boj proti nim, ani na návrat, i keby mu hneď ho chceli umožniť, pretože je beznádejne pripútaný láskou k „horalke“ a jej kraju:

Choď, moja horská pieseň, po tom svete:
vo Florencii, čo ma hnala krutá
z milovaného kúta
‒ kde nieto lásky, kde sa súcit stratil ‒
povedz tým dnu: „Už zbytočne sa chviete;
boj proti vám môj pán už nerozpúta.
Tam, odkiaľ idem, zvierajú ho putá
až tak, že hoc by vašu krutosť sklátil,
slobodu nemá, aby sa k vám vrátil.

No koncom toho istého roku sa už nachádza v Lukke, kde strávi celý rok nasledujúci, možno i začiatok roku 1309. Podľa predpovede básnika Bonagiuntu, ktorého ústa v Očistci sú „ranou vždy viac suchšou“, mala sa ho v tomto meste ujať nejaká dobrodinka nie príliš vysokého veku:

Šepká a čujem čosi sťa „Gentukku“
znieť tam, kde on zas cíti v svojej rane
Spravodlivosť ho ozobávať z tuku.
„Ó, duša, v ktorej túžba za mnou planie,
vrav tak, nech chápe ťa i duša moja,“
rieknem, „a obom splň nám vrúcne prianie.“
„Žena už je, no ešte bez závoja,“
zvolá, „čo, krásna, i môj kraj ti skrásni,
nech hocijak už proti nemu broja.“
Očistec XXIV, v. 37 ‒ 45 (str. 200 a pozn. na str. 342)

Z tohto mesta aj z tohto obdobia pochádza i dokument, v ktorom sa uvádza ako svedok istý „Giovanni“, syn Alighieriho z Florencie. Nie všetci bádatelia pokladajú však existenciu tohto údajného Danteho syna za nepochybnú. Jeho meno sa inak nikde nespomína ani predtým, ani potom ‒ a je možné, že ešte aj nejakí iní Alighierovci bývali vo Florencii. Bezpečne sa vie o dvoch Danteho synoch, Jakubovi a Petrovi, a o dcére Antónii, ktorá pravdepodobne vstúpila v Ravenne do kláštora a prijala rehoľné meno Beatrice.

Po Danteho pobyte v Lukke by mala nasledovať cesta do Paríža, ktorú mnohí vedci z jeho života vylučujú, i keď ju potvrdzuje súčasník a Danteho osobný známy, kronikár Giovanni Villani aj o dve generácie mladší Giovanni Boccaccio. V Danteho diele je množstvo dát, týkajúcich sa Francúzska i parížskej „Sorbonny“ (nazvanej podľa kráľovho kaplána Róberta Sorbona, ktorý založil v roku 1250 teologickú fakultu a o 7 rokov neskôr ubytovne, z ktorých sa neskôr vyvinuli vysokoškolské internáty). K studnici učenosti nad Seinou prišiel Dante čerpať poznatky z filozofie, potrebné najmä k tretej kantike. „Bakalárske skúšky“ v 24 ‒ 26. speve Raja majú presne taký charakter ako vtedajšie exámeny na najslávnejšom učení v „Slamenej ulici“, kde ešte doznievali ozveny sporov medzi najväčšími učencami, Tomášom Akvinským a Sighierim z Brabantu, ktorých „uzmieruje“ básnik v X. speve Raja (v. 133 ‒ 138). Inak, tragická postava averoizujúceho filozofa Sighieriho zaujala Danteho už v diele Fiore.

Zaiste, toto všetko sa mohol Dante dozvedieť i v Taliansku a každá parížska, či širšia francúzska relácia by sa mohla vysvetľovať podobne. Lenže množstvo týchto údajov nás nabáda, aby sme dali za pravdu Villanimu a Boccacciovi, tým skôr, že mnohé záznamy majú presvedčivosť bezprostredne videného. Bezpochyby tu sa otvára široký priestor i pre subjektivistické výklady. Povestný „feliber“ a jeden z prvých nositeľov Nobelovej ceny, Frédéric Mistral, „objavil“ v blízkosti slávneho centra trubadúrov Les Baux-en-Provence, ktoré Dante sotva na svojej ceste obišiel, sugestívne miesta, čo mohli poskytnúť Dantemu vzor pre „tvarovanie“ jeho Pekla. Inak, pri Baux-en-Provence sa našiel i hliník, ktorému podľa mena miesta dali názov bauxit.

Určite, Dante mal dosť dôvodov, aby ‒ okrem obdivu k parížskemu žriedlu vied ‒ nemusel k francúzskym mocnárom láskou priam horieť. Filip Pekný, ktorého neobľuboval do tej miery, že ho ani raz nenazval jeho vlastným menom, ale zato ho dal ako „Piláta“ prekliať samým zakladateľom rodu, Ugom Capetom (Očistec XX, v. 91 ‒ 96) ‒ bol najväčším odporcom cisárskej moci, keď sa mu nepodarilo získať ju pre brata Karola z Valois, známeho nám tým, že za jeho „pacifikovania“ Florencie musel Dante do vyhnanstva. O svojom prvom ortieli sa podľa jednej legendy dozvedel Dante v Siene, kde sa zastavil na spiatočnej ceste z Ríma. Sienu, pravda, nemiloval aj pre iné príčiny, napríklad pre jej pochabosť a pre jej márnotratníkov, ktorým postavil v priepasti pekla príkladný pomník (Peklo XXIX, v. 124 ‒ 133, str. 244 a pozn. na str. 424 ‒ 425). Toto mesto podľa tradície založili Francúzi, resp. Galovia. No Francúzi sami museli urobiť Dantemu niečo obzvlášť nepríjemné priamo vo svojej domovine, keď aj ich, aj Sienčanov poctil takouto tercínou:

„Hotových bláznov ku každému kúsku
má niekto viac,“ som vykríkol, „než Siena?!
Snáď ich niet toľko ani vo Francúzsku!“
Peklo XXIX, v. 121 ‒ 123 (str. 244 a pozn. na str. 424)

Jednako, na rozdiel od dakedajšej cesty zo Sieny, básnikov odchod z Paríža urýchľovala radostná udalosť, zobúdzajúca vyhnancove nádeje na návrat do Florencie. Roku 1310 zostupoval do Talianska zvolený cisár Henrich VII. Luxemburský, ktorý si za prvú úlohu vytýčil usporiadať pomery na búrlivom polostrove.

Ale vráťme sa ešte k Danteho ceste, smerujúcej do Paríža! Na nej mal totiž urobiť zastávku v kláštore Santa Croce del Corvo (Svätý Kríž pri Havranovi, medzi ústím rieky Magry a mestom La Spezia), kde sa zoznámil s istým frátrom Ilarom, ktorý zanechal zaujímavý záznam o rozhovore s básnikom. Podobne ako Danteho pobyt v Paríži i list fra Ilara pokladali vedci dlho za nevierohodný, ale už dnes Enciclopedia Dantesca nevidí v ňom vonkoncom iba dáke falzum. I my sa domnievame, že je to cenný zdroj poznania Danteho života, ba viac, je to jeden z najcennejších dokladov vývoja básnikových názorov, týkajúcich sa ľudového jazyka ako materiálu poézie. Pozornosť si zaslúži najmä pasáž o Komédii: Ilarovi, „ktorý žasol, prečo také významné námety spracoval v ľudovom jazyku, vysvetľoval Dante, že najprv chcel použiť latinčinu, ale potom, keď videl, ako málo si vážia vtedajší páni latinské diela, rozhodol sa pre ľudový jazyk“ (Enciclopedia Dantesca III, str. 362). Podľa tohto listu pôvodný začiatok Komédie mal znieť ‒ a podobne ho uvádza i Boccaccio v dielku Život Danteho ‒ takto:

Ultima regna canam fluvido contermina mundo
spiritibus qua lata patent, quae praemia solvunt
pro meritis cuicunque suis...
Ospievam posledné ríše, čo susedia s úbohým svetom,
prístupné pre duše, ktoré si odmeny také v nich berú,
aké si zaslúži každá...

Podľa našej mienky tu je tretí a rozhodujúci stupeň vo vývoji Danteho názorov na možnosti použitia ľudovej reči ako materiálu pre poéziu. V Novom živote básnik tvrdil, že veršovanie v nej je motivované len neznalosťou latinčiny u oslavovaných paní a že sa má v nej spievať iba o láske. V traktáte De vulgari eloquentia rozširuje už sféru ľudového jazyka na tri tematicky vymedzené okruhy (piesne o bojoch, o láske a o statočnosti), pričom vynecháva ohľad na znalosť či neznalosť latinčiny u adresátov tejto poézie. V Ilarovom liste sa ľudový jazyk ujíma už takej veľkej úlohy, akú spĺňala v časoch cisára Augusta Vergiliova Eneida. Teda nielen viac-menej krátke piesne zaraditeľné do jedného z troch tematických okruhov (boj, láska, cnosť), ale všetky tieto témy pospolu a mnohé ďalšie, pre ktoré je epos eposom. Lebo ide práve oň. Ak Dante zo skromnosti ešte neoznačí svoju skladbu tragédiou, ako sa ňou označovala Vergiliova Eneida (nasledovaná i pôvodným latinským začiatkom), ale iba „komédiou“, to môže vyplývať z viacerých dôvodov, ktoré potom sčasti vysvetlí v liste Cangrandemu (v roku 1317), pokladanom taktiež dlho za podvrh. Na línii „Nový život ‒ O ľudovom jazyku ‒ List Cangrandemu“ je „Ilarov list“ tretím, i logicky predpokladateľným stupňom vo vývoji Danteho názorov na ľudový jazyk a poéziu.

Pri určovaní druhového názvu skladby rozhodujúca bola otázka štýlu. Ak si pripomenieme, že v Novom živote Dante bojoval ešte za elementárne právo ľudových básnikov používať trópy a figúry, aké predtým používala len latinská poézia, nebude nám už také čudné, že aj pri Komédii bude vravieť iba o štýle „strednom“ vo vzťahu k vysokému štýlu v Eneide. No v tomto čase si Dante osvojil Vergilia už natoľko, že sa mohol v I. speve Pekla (čiže „generálnom“ speve celej Komédie) vyznať z lásky k rímskemu pevcovi ako k svojmu jedinému učiteľovi, ktorý ho „uspôsobil k lahodnému štýlu“ (Peklo I, v. 87, str. 12), a že sám Vergilius (prirodzene, ako persona dramatis) mu môže vysloviť uznanie ako najlepšiemu žiakovi, ktorý pozná jeho dielo „úplne a cele“ (Peklo XX, v. 114). Hoci vrcholný básnik Ríma nebol v stredoveku neznámy a mal i svojich nasledovníkov (napr. Gualterus ab Insulis, 1135 ‒ 1200 v epose Alexandreis), predsa Danteho aktualizácia Eneidy ani predtým, ani dlho potom nenašla obdobu. Zo šiestej knihy Vergiliovho veľdiela, v ktorej hrdinov otec Anchízes v záhrobnej ríši opisuje dejiny rímskeho štátu od samých začiatkov až po cisára Augusta ako budúcnosť, Dante sa naučil umeniu tzv. „vaticinatio ex eventu“ čiže vešteniu z udalosti, z toho, čo sa už stalo a čo bolo básnikovi predtým známe. Tým, že svoju púť záhrobnými ríšami Dante situoval do roku 1300, mohol pri písaní, menej či viacej vzdialenom od tohto dátumu, „veštiť“ príbehy, čo sa už udiali, ako veci, ktoré sa majú iba stať. Podľa toho sa dajú približne určovať i roky skladania niektorých jeho spevov.

Pravda, ktorým rokom datovať začiatok Komédie, nevedno. Záväzok utvoriť podobné dielo je už v závere Nového života. Boccaccio uvádza, že prvých sedem spevov Pekla zložil básnik ešte vo Florencii, a dokladá to začiatkom VIII. spevu, v ktorom sa píše: „A pokračujúc, hovorím...“ (Peklo VIII, v. 1, str. 65 a pozn. na str. 329 ‒ 330.) To však nijako nemusí znamenať, že by pokračovanie v exile muselo nadväzovať na florentské obdobie, ako to obšírne vyvracia už Jozef Felix v poznámke k tomuto veršu. Je určite možné, že náčrty i niektoré „pra-spevy“ existovali oveľa skôr a že už pred rokom 1310 ozaj mohol mať Dante v prvotnej podobe hotové celé Peklo. A v tomto momente stredoveký básnik, ktorý sa pokladal za potomka Rimanov a cieľavedome nasledoval najväčšieho rímskeho básnika, uzrie priam prozreteľnostne zostupovať do Itálie, priamo k sebe, nového cisára, obdobu Vergiliovho Augusta. Básnikovo uveličenie z Henricha VII. Luxemburského muselo byť nesmierne a bolo by Danteho stiahlo do Itálie nielen z Paríža, ale z ktoréhokoľvek bodu sveta.

Z jedného listu (Epist. VII) vieme, že básnik išiel cisárovi v ústrety a vzdal mu hold. Pravdepodobne sa zúčastnil i na jeho korunovácii za rímskeho kráľa 6. januára 1311 v Miláne. V tomto roku sa Dante usídlil u grófa Guidu di Battifolle na hrade Poppi, neďaleko ktorého kedysi bojoval pri Campaldine. Teraz však namiesto šípov vrhal výzvy talianskym kniežatám, aby všemožne podporovali cisára, ktorého zas nabádal, aby čím skôr oslobodil Florenciu. Danteho rodisko sa naľakalo cisárovho ťaženia a aby ustálilo pomery vnútri štátu, udelilo mnohým vyhnancom amnestiu (v septembri 1311), z ktorej však Dante, ktorý stihol napísať list aj „najzločinnejším Florenťanom zo strany Čiernych guelfov“, bol, prirodzene, vylúčený.

K tomuto obdobiu sa viaže i Petrarcova spomienka na Danteho, ktorého videl ako osemročný chlapček v Pise, kam sa v marci 1312 sústredili vyhnanci z Florencie, medzi nimi i Petrarcov otec, Danteho priateľ, aby pozdravili cisára. Henrich VII. sa odhodlal na obliehanie Florencie príliš neskoro (september 1312), a preto i bezúspešne. V marci 1313 sa stiahol do Pisy, odkiaľ vyrazil proti neapolskému kráľovi Robertovi Anjouovskému, hlave talianskych guelfov, no v toskánskom meste Buonconvente nečakane ‒ podľa jednej legendy, vraj, otrávený ‒ zomrel 24. augusta 1313. Tomuto novému „Augustovi“, ktorého Dante miloval a ktorý bol korunovaný za rímskeho cisára 29. júna 1312 v Ríme, básnik ponechal cisársku korunu i v Raji (XXX. spev, v. 133 ‒ 138).

Iste už od začiatku Henrichovej výpravy klíčila v Dantem myšlienka napísať Monarchiu, ktorú však zložil, ako sa dnes tvrdí, až v roku 1317 u Cangrandeho vo Verone, kam sa uchýlil ešte pred cisárovou smrťou v polovici roku 1312 a kde pobudol asi 6 rokov. V meste nad Adižou, druhou najväčšou talianskou riekou, a pod ochranou cisárskeho zástupcu, ktorého pokladali súčasníci za „malého“ Alexandra Veľkého, Dante usilovne prepracúval Peklo a dokončoval Očistec. Prvú kantiku uverejnil koncom roku 1314, druhú na jeseň roku nasledujúceho a hneď sa prichytil do skladania Raja.

Okrem Cangrandeho podporoval ghibellinskú stranu i ďalší skvelý vojvodca Uguccione della Faggiuola, ktorý dosiahol značné úspechy v Toskánsku, najmä v bitke pri Montecatini, kde padli dvaja anjouovskí princovia (pozri Raj IX, v. 6). Florencia v tomto roku kvôli rovnováhe vnútri štátu poskytla vyhnancom opäť amnestiu, pravda, s podmienkou, aby verejne uznali svoje previnenie, požiadali o odpustenie a zaplatili pokutu. Takúto možnosť iste mal aj Dante a priatelia z mesta nad Arnom ho aj nahovárali, aby ju využil. Lenže ak Dante v prvých rokoch exilu i napriek vyhláseniu, že „za česť si držím vyhnanstvo“, predsa len bol ochotný k nejakému ústupku voči Čiernym, ako ukazuje spomínaná kancóna Okolo srdca prešli mi tri panie („No ak aj mal som vinu, / už toľko lún ju z mojej duše stiera ‒ / a ľútosťou aj vina odumiera“ ‒ Pozri V. T.; Preklady, Vyd. Slovenský spisovateľ 1980, str. 172) ‒ teraz už v liste jednému z florentských priateľov hovorí „básnik spravodlivosti“ jednoznačne o svojej očividnej nevine a o tom, že sa nezníži k tejto potupnej ceste do Florencie, do ktorej ‒ ak sa nenájde možnosť, čo by nepoškvrnila jeho meno a česť ‒ sa nevráti nikdy. Odpoveď „čierneho“ rodiska bola krutá: nové nariadenie zo 6. novembra 1315 odsúdilo na trest smrti i synov Jakuba a Petra, ktorí však rovnako našli útočište u pohostinného Scaligera pri svojom otcovi vo Verone.

V tejto chvíli sa mohli Dantemu zrútiť všetky nádeje: brány Florencie mu zostali zavreté a mŕtvy bol i cisár, v ktorého dúfal, že mu ich raz otvorí. Ba zdá sa, že sa mohlo zrútiť aj oveľa viac: v Henrichovi VII. Luxemburskom nevidel náš básnik iba „nového“ cisára Augusta, ale podľa jedného zo základných postupov svojej poetiky, spájajúceho príklad z antiky s príkladom z Biblie, cítil v ňom i jedného z najväčších starozákonných panovníkov a priamo ho aj označil za nového kráľa Dávida, pre ktorého ‒ ako i pre „nového“ Šalamúna, čiže pre jeho syna Jána, od roku 1310 českého kráľa (až ním sa začína kraľovanie Luxemburgov v Čechách, a nie už jeho otcom, ako písal Cola di Rienzo v predhovore k Danteho Monarchii) ‒ sa chcel stať Dante básnikom-veštcom, „novým“ prorokom Nátanom, a to tým skôr, že meno „Nátan“ znamená v hebrejčine „Dávajúci“ rovnako ako v taliančine „Dans-Dantis“ (pozri Raj XII, v. 136). Teda „rímsky“ výklad mena „Dante“ patrí samému básnikovi, a nie až Boccacciovi (tým menej Colovi di Rienzo, či iným), ktorý ho iba vyčítal z autorovej poetiky, pretože ju dokonale chápal a v Dantem videl básnika, dávajúceho ľudstvu najväčšie dary práve poéziou.

Ak v naše kraje prišiel najprv Dante nie ako básnik, je možné, že ani jeho oslavovaný Cangrande della Scala, jeden z najvážnejších kandidátov na osloboditeľského „Chrta“ z prvého spevu Božskej komédie (Peklo I, v. 110), necítil a nectil v Dantem takou mierou básnika akou diplomata a pôvodcu rozpracovanej Monarchie, ktorá oslavou cisára vrhala lesk i na neho, na druhého muža ríše, na vládcu nad Adižou a cisárskeho zástupcu v Taliansku, nosiaceho vo svojom erbe imperátorského orla. Možno tak usudzovať podľa toho, že vynikajúci vojvodca neumožnil Dantemu korunováciu za básnika, čo by ho bolo oprávňovalo vyučovať na veronskej univerzite, ktorá už vtedy mala dobrý zvuk, kým takouto poctou vyznačil v roku 1315 i svojho nepriateľa z neďalekého odbojného mesta, a to historika, básnika a politika Mussata z Padovy (1261 ‒ 1329), najvýznamnejšieho z tamojších literátov, nazývaných „praehumanistami“. Bol to prvý prípad venčenia za básnika v stredovekom Taliansku, dobré štvrťstoročie pred slávnou Petrarcovou korunováciou na rímskom Kapitole (v roku 1341). Pravda, ani Petrarca nedostal veniec za básne venované Laure, a teda písané v taliančine, ale za svoje latinské diela.

Dante túžil po podobnej oslave a je pravdepodobné, že pocta Mussatovi, korešpondujúca časovo so začiatkom skladania Raja, vniesla motív vavrínu i do prvého spevu tejto kantiky, za ktorú očakával odmenu nemenšiu:

Ó, dobrý Fébus, ku poslednej práci
vázou ma sprav a tak plň mocou drahou,
aby som smel tvoj milý vavrín vziať si.
Raj I, v. 13 ‒ 15

Otázka vavrínu, inými slovami, venčenia za básnika, vystúpi výrazne ešte raz do popredia v jeho diele, keď bolonský básnik Giovanni del Virgilio mu ho navrhne v mene svojho mesta, pravda, s podmienkou, že preloží svoju Komédiu do latinčiny (v ktorej ‒ podľa Ilara ‒ ju mal pôvodne začať). Na túto tému vymenil si s Dantem pár eklog, v ktorých florentský rodák dáva svojmu bolonskému obdivovateľovi na vedomie, že má záujem o korunováciu, no v chráme sv. Jána Krstiteľa vo svojom rodisku, ktoré by mu malo otvoriť brány za jeho veľkú skladbu v rodnom jazyku. Výmena básní s Giovannim del Virgilio, inak aj budúcim autorom latinského epitafu za Dantem, časovo súzvučí zasa s prácou na XXV. speve Raja (rok 1319), v ktorom hovorí Dante to isté:

Ak stane sa, že táto báseň svätá,
k nej zem i nebo prikladali dlane,
takže som chudol pre ňu mnohé letá,
premôže krutosť, čo mi bráni k bráne
ovčinca, kde som spal, zlý iba k vlkom
jak baránok, naň obracali zbrane:
už s iným rúnom, v hlase s iným zvukom
sa vrátim v chrám i k studni Krstiteľa,
kde ako básnik siahnem za klobúkom...
Raj XXV, v. 1 ‒ 9

„Klobúk“, ktorý v básnickom slovníku Danteho značí vavrínový veniec, vložil mu na hlavu až do rakvy nový a posledný jeho dobrodinec Guido Novello da Polenta, pán Ravenny a synovec Francesky da Rimini (ospievanej v V. speve Pekla), ku ktorému sa Dante odsťahoval od Cangrandeho v polovici roku 1318.

Príčiny odchodu z Verony nie sú presne známe, ale možno predpokladať, že sa Dante s predošlým mecénom nerozišiel v zlom. Usudzuje sa tak podľa Cangrandeho štedrosti voči Danteho synom a tiež z toho, že roku 1319, teda už za ravenského pobytu, obhajoval Dante vo veronskom chráme sv. Heleny vedeckú prácu známu pod menom Quaestio de aqua et terra. Za najpravdepodobnejší dôvod zmeny pobytu sa uvádza pokojnejšie ravenské prostredie, ktoré Dante potreboval k zavŕšeniu tretej kantiky. Zakrátko po jej napísaní básnik podľahol malárii, ktorá ho prepadla cestou do Benátok alebo až z nich, kde mal v mene Guida Novella urovnať spor medzi „Serenissimou“, najväčšou stredovekou námornou veľmocou, a starobylou Ravennou. Zomrel v noci z trinásteho na štrnásteho septembra 1321 v tomto svojom poslednom útočišti, kde bol s veľkými poctami pochovaný.


Ak sa prvý spev Božskej komédie nesie v znamení Vergilia, ktorý bude Danteho sprevádzať cez celé dve tretiny takmer pätnásťtisícveršového eposu, tak jeho tretia, posledná kantika má na svojom začiatku viditeľnú pečať pôvodcu Metamorfóz. Ovidia prezrádza nielen úvodný motív vavrínu, ktorý Dante poznal z jeho Premien a rozvádza ho hneď v I. speve Raja, ale prítomnosť rímskeho básnika dotvrdzujú i ďalšie obrazy z tohto a z nasledujúceho spevu: obraz Marsya (I, v. 19 ‒ 22), Glauka (I, v. 67 ‒ 69 a 70 ‒ 75) i Jásona a jeho argonautov (II, v. 16 ‒ 18). Najmä prirovnanie ku Glaukovi, bájnemu rybárovi, ktorý sa stane jedným z morských bohov (Ovidius, Metamorfózy XIII, v. 898 ‒ 968), má kľúčový význam, lebo jednak pripravuje prímer nebeského svetla k prúdom vody, ňou sa bude plaviť básnikova „spievajúca loď“ (Raj II, v. 1 ‒ 18), podobná prvej lodi sveta s jej argonautami a prevyšujúca ju aj ich Jásona, jednak uschopňuje tohto prvého „básnického“ astronauta pohybovať sa s ľudským telom vo zvláštnom uspôsobení medzi hviezdami až do najvyššej ‒ už nehmotnej sféry, čiže do Empyrea. Telesná prítomnosť Danteho ako dramatickej postavy medzi „tieňmi“ v pekle aj v očistci bola predmetom údivu tak bájnych bytostí, vykonávateľov trestu, napr. kentaura Chiróna (Peklo XII, v. 76 ‒ 82), ako i trestaných a pykajúcich duší, napr. družiny okolo kráľa Manfréda (Očistec III, v. 88 ‒ 96). V tretej kantike blažené bytosti sa nečudujú, tam už iba sám básnik nechápe výnimočný druh plavby, ktorým však jasne vstupuje do súťaže s Ovidiovými Premenami. I v „srdci“ Raja (XVII, v. 1 ‒ 6) hneď počiatočný motív „kozmického plavca“, Faetona, preberá Dante od Ovidia (Met. II. kn.), nehovoriac o tom, že ďalšie prirovnanie Danteho k Hipolitovi (Raj XVII, v. 46), tiež prevzaté z Premien, má svoj pendant aj v epitete constans, ním sa Dante predstavoval ako vyhnanec bez viny: „exul immeritus“.

Teda plným právom v Limbe priradil Dante k Homérovi, Vergiliovi, Horatiovi a Lucanovi aj Ovidia (Peklo IV, v. 88 ‒ 90). Horatius Básnickým umením zas rozhodujúco ovplyvnil Danteho názor na vývoj ľudskej reči, takže v Raji (XXVI, v. 124 ‒ 138) zrevidoval stredoveký básnik predošlé hľadisko z traktátu O ľudovom jazyku, v ktorom sa pridŕžal predstavy o zmene a o rozdelení jazykov až pri stavbe babylonskej veže a Lucanovi zveril Dante kľúč k obsahu „kľúčového“ slova „letargo“ až v samom závere Raja (XXXIII, v. 94). Ako vidno, na výstavbe Danteho Božskej komédie spolupracovali i najslávnejší básnici antiky a nielen bezprostrední predchodcovia talianskej, francúzskej a najmä provensalskej poézie, ktorá pred Dantem dosiahla najväčšiu tvarovú dokonalosť.

Pred rozlúčkou so svojou sprievodkyňou Rajom, pred prechodom do Empyrea (na jeho hranici sa opäť objaví motív z Ovidia) Dante usporiadal pred Beatriciným zrakom, ktorý jediným mihom vyniesol básnika z ôsmeho do deviateho neba (Raj XXVII, v. 91 ‒ 99), prehliadku najväčších básnikov, pravda, zastúpených len svojimi typickými obrazmi alebo inými básnickými postupmi. Stupňujúcu sa krásu Beatrice pred prechodom z deviateho neba do Empyrea by nebol schopný opísať nielen sám Dante, ale ani všetci doterajší básnici:

Ak by to všetko, jak ju dosiaľ líčim,
zlúčil som v jednom chválospeve skvelom,
tu pre jej lesk to bolo by priam ničím!

Tu, priznám, až tak premožený zbledá
môj spev, že nikdy veľkosť žiadnej témy
nebola ťažšou ani pre tragéda...
Raj XXX, v. 16 ‒ 18, v. 22 ‒ 24

„Tragédom“ mieri Dante na Vergilia (na rozdiel od seba, autora „iba“ Komédie), kým v zakrátko nasledujúcej tercíne aluduje Dante na prvý veľký zjav talianskej poézie, na vynálezcu sonetu Jacopa da Lentino (v. 28 ‒ 30), vo v. 34 ‒ 45 sa objavia prvky z poézie provensalských trubadúrov, verše 46 ‒ 48 ozvučujú obrazivosť „prvého priateľa“ z mladosti, Guida Cavalcantiho, veršami 52 ‒ 54 sa stýka zas s „prvým Guidom“, autorom manifestačnej kancóny „V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva“, s Guidom Guinizellim, aby vo v. 66 sa opäť vrátil k najmilovanejšiemu Vergiliovi a pri prvej „premene“ v Empyreu k Ovidiovi (XXX, v. 61 ‒ 96). Sústredením najväčších básnických mohutností na opis Beatrice a sveta, ktorým ho sprevádza ‒ i tým, že jej milujúcemu a milovanému pohľadu udelil básnik silu prenášať milovaného z jednej nebeskej sféry do ďalšej ‒ Dante splnil svoj sľub zo záveru Nového života: povedal o Beatrici to, čo „ešte nikdy o nijakej povedané nebolo“ (Nový život, kap. XLII, str. 154).


No takáto moc ľúbosti a zraku, v ktorom sa láska najmocnejšie zračí, od začiatku sa stala tŕňom v oku u iných pevcov vtedajšieho času. Nielen to. Keďže ani vtedy básnikov nebolo málo, nejeden sa cítil dotknutý, ak v Danteho veľdiele sa nespomenul on či jeho priateľ. V sonete, ktorý síce uznáva Danteho za „vládcu poézie“ a ktorý sa pripisuje Cinovi z Pistoie ‒ vyslovuje sa dokonca obava, či za takéto dve veľké previnenia sa bude môcť dostať Dante do raja. Totiž za to, že v Raji videl iba svoju Beatricu, a nie aj Cinovu Selvaggiu, ktorá je pravým, a teda jediným fénixom na celom svete čiže jedinou nesmrteľnou krásou ‒ a za to, že nespomenul v Komédii bolonského básnika Onesta degli Onesti, ktorý sa podľa autorovho názoru bezmála vyrovná i najväčšiemu trubadúrovi Arnautovi Danielovi:

Pri všetkých iných nedostatkoch diela,
v ňom Dante plá jak vládca poézie,
sú dva tak veľké, že mi srdce bije,
či jeho dušu prijme sféra skvelá.
Jeden je v tom, že zakiaľ na Sordella
a iných majstrov vence chvály vije,
k Onestovi viac ako lakomý je,
hoci je málo nižší od Daniela.
Druhá z vín je, že ‒ príduc v chóry jasné
v Abrahámovom lone do výšiny ‒
nad Beatricou jedinou vždy žasne
a že tam nezrie, iba z vlastnej viny,
naozajstného fénixa, čo krásne
až so Sionom spája Apeniny.

Pravda, či už Cino a či iný je autorom tohto sonetu, z ktorého nemožno vylúčiť ani žartovný podtón, treba doložiť, že tento muž nebol jediným človekom v Danteho časoch ani v dobách neskorších, kto prijímal s výčitkami či pripomienkami túto obrovitú skladbu. Ján Kollár v cestopise z Talianska nezabudne Dantemu, že v Božskej komédii nevenoval náležitú pozornosť slovanskému svetu. Neplatí to celkom o Čechách, ktoré z mimorománskych oblastí majú relatívne slušné zastúpenie na Danteho mape, čo zrejme súvisí s jeho nádejami, vkladanými do Henrichovho syna, českého kráľa Jána Luxemburského. Danteho sny sa splnili za Karola IV. až ďalšiemu talianskemu veľbásnikovi Petrarcovi, ktorého cisár a český kráľ povýšil pri jeho pražskej návšteve v roku 1356 na „palatínskeho grófa“ a ponúkol mu trvalý pobyt na svojom dvore. Petrarca ponuku neprijal, pretože rovnako ako Dante bol už v tom čase príliš viazaný na Taliansko a rovnako presvedčený, že sídlo cisára má byť v Ríme.

Petrarcov učiteľ poézie, Cino z Pistoie, nie je však iba pravdepodobným pôvodcom vyčítavého sonetu na adresu priateľa a jeho veľdiela, ale náleží mu i jedna z najkrajších elégií na Danteho smrť, presýtená obrazivom a výrazivom Danteho skladby a vyhrotená do výčitky, ba priamo do kliatby krutej Florencii a do chvály múdrej Ravenne, poslednému velikánovmu útočišťu:

Kancóna moja, Florencii holej,
zbavenej navždy nádeje, vrav stále,
že patria jej tie žiale,
ak ďaleko je od zobáka tráva!
Hľa, veštba sa ti plní ešte skorej,
Florencia, a vieš to dokonale!
So srdcom rovným skale
plač nad stratou, veď nemáš naňho práva,
kým oná múdra Ravenna, čo dáva
pokladu tvojmu útulok svoj stály,
je hodna veľkej chvály!
Och, kiež Boh s pomstou do vyhnanstva ženie
nespravodlivé tvoje pokolenie!

Cino akoby bol predvídal, že Florencia sa bude vždy znovu usilovať o získanie telesných pozostatkov svojho veľkého syna, no na tieto jej pokusy aplikuje Latiniho výrok o Dantem z XV. spevu Pekla, že „ďaleko je od zobáka tráva“, ktorý zľudovel ako mnoho ďalších veršov z Božskej komédie. Podobne vyznieva i latinský epitaf od Giovanniho del Virgilio a Boccacciov sonet Obraz Danteho, ktorému autor Dekameronu venoval i ďalšiu znelku (pozri G. Boccaccio, Verše. Tatran 1980. Str. 653 ‒ 654). Boccaccio nepatrí len k prvým interpretom jeho poézie, ale aj k jej najnadšenejším šíriteľom. Trikrát vlastnoručne prepísal celú Božskú komédiu a jeden exemplár venoval Petrarcovi, ktorý však mal k jej autorovi dosť rezervovaný vzťah.

Nastupujúci humanizmus a renesancia pokladala Petrarcu za slnko na oblohe poézie. Preto tým väčšmi prekvapí porovnanie oboch básnikov z pera významného humanistu a neprekonaného vykladateľa Danteho tvorby v celom 15. storočí, Leonarda Bruniho (1370 ‒ 1444), ktoré by podpísal i nejeden súčasný bádateľ: „V latinčine sa Dante určite nevyrovná Petrarcovi. V ľudovom jazyku sa Petrarca vyrovná Dantemu v kancónach a predčí ho v sonetoch. Jednako vyhlasujem otvorene, že Dante v svojom hlavnom diele prevyšuje celú Petrarcovu tvorbu.“ Základný význam má i jeho svedectvo o Danteho listoch dnes stratených a charakteristika Danteho písma, z ktorého sa nezachoval ani riadok: „Jeho písmo bolo tenké, vysoké a veľmi presné, aspoň podľa toho, čo som videl v niektorých listoch písaných jeho vlastnou rukou.“

Petrarca podľa vlastného priznania nečítal Danteho preto, aby nepodľahol jeho silnej básnickej osobnosti. Ako však ukazujú niektoré obrazy a postupy v jeho poézii, Danteho nielen čítal, ale najmä neodolal jeho básnickému vynálezu, tercíne, ktorú ako prvý nasledovník použil v celej skladbe Trionfi, v druhom svojom diele popri Spevníku (Canzoniere) napísanom v taliančine (inak celá jeho tvorba je latinská). Tercína z Danteho Božskej komédie sa čoskoro stala básnickou formou vyhradenou pre satiry a listy v celej renesančnej poézii (spomeňme aspoň známu výmenu listov medzi Bernim a Michelangelom; V. T.: Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980. Str. 343 ‒ 346.) a prekročila i hranice Talianska. Do Francúzska ju uviedol Jean Lemaire de Belges (1473 ‒ cca 1525), ktorý porovnával aj alegorickosť Božskej komédie s alegorickosťou Románu o ruži (le Roman de la Rose), čím nepriamo potvrdil Danteho autorstvo pri dielku Fiore, ktoré sám Lemaire nemohol poznať a ktoré je prerozprávaním francúzskej skladby, tvoriacim medzistupeň medzi ňou a Danteho veľdielom. U nás tercínu pestovali Hviezdoslav, Vajanský a niektorí ďalší básnici.

Michelangelo zložil v tercínach i jednu zo svojich najsilnejších a najvýraznejších básní Som sám, tak sám (tamže, str. 213 ‒ 214), z Danteho však čerpal najmä pre svoje výtvarné umenie, pre Posledný súd v Sixtínskej kaplnke. Urobil tiež ilustrácie k Božskej komédii, ktoré sa nezachovali. Nad ich stratou zažialil v jednom sonete i náš Jaroslav Vrchlický. Najväčší renesančný sochár, veľký maliar, architekt i básnik Michelangelo doslova žil s Dantem; ako sedemdesiatročný vyjadril mu svoj bezmedzný obdiv v dvoch sonetoch. V jednom z nich ho označí priamo za najväčšieho človeka ľudstva a túto veľkosť dá do súvisu s nezaslúženým vyhnanstvom:

tu sú jasné znaky:
čím väčší duch, tým väčšie peklo schodil.
Veď si len spomeň na vyhnanstvo strastné:
ak nemá pár, tiež treba riecť, že taký,
či väčší muž sa nikdy nenarodil.

Nielen básnici a umelci, ale ani filozofi nešetrili najväčšími chválami na „najsmelšieho ducha jeho doby“ (Hegel), na „posledného veľkého básnika celej stredovekej kultúry a prvého moderného básnika“ (Engels), pričom jeho tvorbu pokladali za „vnútorne najrýdzejšie a najbohatšie dielo stredoveku“ (bližšie o tom v štúdii Jozefa Felixa „O Dantem tónom neslávnostným“, Romboid 1972, č. 1, str. 36 ‒ 38). K týmto superlatívom možno priložiť i výstižnú charakteristiku Božskej komédie spred titulnej stránky ruského prekladu: „Nesmrteľný pomník 14. storočia, ktorý je najväčším vkladom talianskeho národa do pokladnice svetovej literatúry.“ (Moskva 1982.)

Z tohto vkladu a pokladu bohato čerpali mnohé a mnohé národné literatúry. Hoci Ján Kollár mal k nemu výhrady, predsa i s jeho výdatnou pomocou budoval dva záverečné spevy Slávy dcery (Léthe a Acheron). Dante inšpiroval Jaroslava Vrchlického k celému cyklu sonetov, a hoci pôvodne chcel z Božskej komédie preložiť len niekoľko spevov, napokon podľahol jej čaru natoľko, že ju v relatívne krátkom čase preložil celú. Jeho preklad podnetne vplýval i na našu literatúru. Hviezdoslav začal písať „35. spev slovenského Pekla“ a k Dantemu sa vracal v Letorostoch i v Steskoch. Aj na Slovensku sa objavili pokusy o preklad Božskej komédie už v minulom storočí. Gabriel Zaymus preložil celé Peklo, preklad sa však nezachoval (v Tovaryšstve z r. 1892 je odtlačený len preklad III. spevu Pekla).

Ak Dante prišiel najprv v naše kraje nie ako básnik, už v minulom storočí a najmä v storočí našom k nám vstupuje predovšetkým ako jeden z najväčších tvorcov poézie. V štúdii, napísanej k 600. výročiu básnikovej smrti, tvrdí knieža českej kritiky, F. X. Šalda, že Dante je „první básník po přání mého srdce“ (Básnická osobnost Dantova, Praha 1921, str. 17). A v súvislosti s Monarchiou, ktorú navrhuje čítať spolu s Rajom, aby sa ním dopĺňala i korigovala (tamže, str. 22), neradí používať slovo „utópia“, pretože celé dielo básnika je zacielené nie do minulosti, ale do našej prítomnosti i budúcnosti. Vskutku i najsúčasnejšie bádanie pri tomto traktáte dáva prednosť presnejšej jeho charakteristike ako spisu obsahujúceho požiadavky harmonického a spravodlivého usporiadania spoločnosti. Šalda ešte nevedel, že Dante skladal Monarchiu a XVIII. spev Raja približne v rovnakom čase (roku 1317) ‒ a v roku 1921 ešte i rýdzo český básnický smer poetizmus bol iba pred svojím zrodom. Inak by bol Šalda mohol uzrieť predchodcu „nezvalovskej abecedy“ pri transformácii politickej doktríny z traktátu v básnickú obrazivosť XVIII. spevu Raja, v ktorom počiatočné písmeno Monarchie, „M“, sa mení v podobu orla, v znak cisárstva. Pravda, tu si musíme pripamätať gotickú formu písmena „M“, ktorá vyvoláva asociáciu s týmto heraldickým znakom. Tým sa však zďaleka nevyčerpávajú básnické objavy Danteho v tomto a v nasledujúcom speve, kde prehliadku panovníkov „poctil“ pevec i trojnásobným akrostichom, hovoriacim o tom, že všetci vtedajší vládcovia na čele s cisárom Albertom sú „mor“ (v origináli „lue“ čiže lues) spoločnosti, a nie jej správcovia a ochrancovia. I čitateľ „mrzkosť tam zočí Albertových činov... / preň pražský štát sa stane pustatinou“ (Raj XIX, v. 115 ‒ 117). Básnik teda bránil spravodlivosť i proti samému cisárovi, ktorý prepadol českú krajinu v r. 1304.

„Básnik spravodlivosti“, za akého sa Dante vyhlasoval v spise O ľudovom jazyku, splýva v Božskej komédii s „básnikom lásky“, akým sa cítil v Novom živote. Láska a spravodlivosť sú uňho takmer synonymá, či presnejšie povedané, „sestry“, neoddeliteľné súčasti vyššej jednoty. Správcovia sveta majú byť múdrymi milovníkmi spravodlivosti („Diligite iustitiam“) a láska každého človeka sa má spravovať spravodlivosťou a „vernou radou rozumu“ (Nový život). Takýto ideál staval básnik, ktorý na sebe zakúsil vrcholnú mieru skrivodlivosti. A predsa pravdu má F. X. Šalda, keď nás presviedča: „A o tragice Dantova života nemluvil bych vůbec: velikost jeho vidím právě v tom, že se jí dovedl vyhnouti, ačkoli všecko ho k ní svádělo. Není a nemůže býti tragický život človeka, který vypuzen jsa z úzkého oboru empirie, vytvoří ze sebe formu a hodnotu platnosti tak široké a obecné, že působí stonásobnou silou do vzdáleností stonásobných.“ (Tamže, str. 31.) Jeho slová sa obsahovo zhodujú s prekrásnym sonetom veľkého Michelangela, ktorý tvrdí, že by dal prednosť Danteho údelu pred všetkými pokladmi, aké by mohol mu poskytnúť svet:

Zíde k nám z hviezd a vstúpi v ľudskom zjave
i do pekla, i ta, kde nádej tryská,
a potom Boha nazerá zas zblízka,
by o všetkom nám dala svetlo pravé.
Žiarivá hviezda, v lúčoch jej, v jej sláve
rodisko moje neprávom sa blýska;
a nech zlý svet ju priam i zlatom íska,
len Tvorca sám je odmeniť ju v stave.
O Dantem vravím, lebo jeho skvosty
pramálo pozná prenevďačné plemä,
čo vďačne iba nehodných vždy hostí!
Byť ním! Mať údel s ním v tom istom sneme ‒
za jeho trpké vyhnanstvo a cnosti
vzdal bych sa všetkých pokladov tej zeme!

Ak pri 600. výročí Danteho smrti vyšla v Čechách jedna z najkrajších danteovských štúdií vôbec a perla našej esejistiky z pera F. X. Šaldu, pri 650. výročí básnikovej smrti vznikla na Slovensku nemenej závažná práca z pera Jozefa Felixa: O Dantem tónom neslávnostným (Romboid 1972, č. 1, str. 27 ‒ 38). A my svoju úvahu nemôžeme zakončiť vhodnejšie ako citátom zo záveru tejto štúdie, ktorý možno označiť za Felixovo vyznanie o jeho milovanom autorovi: „Dante je veľký básnik a pre poéziu zostáva veľkým učiteľom umeleckého ordo; a okrem toho je veľkou mravnou osobnosťou svojej doby a európskej kultúry vôbec.“


Dante Alighieri
Božská komédia
Raj

Z talianskeho originálu Dante Alighieri, La Divina Commedia, A cura di Natalino Sapegno, Vol. III. Paradiso, „La Nuova Italia“ Editrice, Firenze 1955 preložil Viliam Turčány.
Komentár a štúdiu napísal Viliam Turčány.
Ilustroval Vincent Hložník. Graficky upravil Dušan Šulc.

Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1986 ako 4311. publikácia a 56. zväzok edície Výber. Zodpovedná redaktorka Miroslava Vallová. Korigovali Miroslava Jambrichová a Elena Nižnanská. Výtvarná redaktorka Zuzana Bahnová. Technická redaktorka Elena Šullová.

Vydanie prvé. Strán 432. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p., Martin. Náklad 7500 výtlačkov. AH 25,78. VH 26,47. VHS 21,22. VHI 5,25. TS 13,42. 1866/I-82

61-832-86
605/20/857
Kčs 49,‒