Dante Alighieri: Božská komédia ‒ Peklo

BRATISLAVA 2005

Preložili Viliam Turčány a Jozef Felix
Komentár napísal Jozef Felix

Realizované s finančnou podporou
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

© Spoločnosť Dante Alighieri Bratislava 2005
Translation © Viliam Turčány a Jozef Felix
1964,2005

ISBN: 80-969566-4-7

Obsah

Spevy:
1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34
Úvod ku komentáru
Poznámka prebásňovateľa

Spev prvý

1 Do stredu dráhy životnej som vkročil,
keď obklopil ma temný priestor lesný,
pretože prv som z pravej cesty zbočil.
1 Do stredu dráhy životnej som vkročil. ‒ Do 35. roku svojho života, čiže do roku, ktorý Dante pokladal za prirodzený stred, za vrcholný bod („lo punto sommo“) normálneho ľudského veku. (Porov. Conv. IV, XXXIII, 6 ‒ 10 a biblický výrok: „Je počet našich rokov sedemdesiatka.“ Žalm 89,10.) Keďže vieme, že sa Dante narodil 18., resp. 31. mája 1265, jeho fiktívna púť troma záhrobnými ríšami spadala by teda ‒ podľa úsudku viacerých komentátorov Božskej komédie ‒ do roku 1300, čo bol rok slávneho jubilea, vyhláseného pápežom Bonifácom VIII. Táto skupina danteológov preskúmala aj iné Danteho časové narážky (porov. v tomto speve v. 37 ‒ 43, Inf. XV, 49 ‒ 51 atď.) a spresnila chronológiu tejto cesty: Dante zablúdil v „temnom lese“ na Zelený štvrtok 7. apríla 1300 a vlastná jeho púť záhrobím sa začala na Veľký piatok 8. apríla 1300. (Porov. E. Moore, Gli accenni al tempo nella Divina Commedia, Florencia 1900.) Oproti tomu druhá časť komentátorov, ktorá znovu preskúmala nielen časové narážky, ale i rozličné Danteho „astronomické údaje“, roztrúsené v celej Božskej komédii, došla k názoru, že začiatok Danteho cesty treba položiť do 25. marca 1300, resp. 1301. (Od 25. marca, čiže ab incarnatione počítal sa vo Florencii letopočet, tento dátum sa pokladal za výročný dátum vtelenia i smrti Kristovej atď.) Z prác, stavajúcich sa za rok 1301, spomeňme aspoň: Walter a Teresa Parri, Anno del viaggio e giorno iniziale della Commedia, Florencia 1956. (Tam aj príslušná bohatá literatúra.) V otázke datovania Danteho záhrobnej púte ‒ ináč otázke nie tak bezvýznamnej, ako by sa zdalo ‒ nedospelo sa teda ku zhode. Len z praktických príčin priklonili sme sa k názoru prvému. ‒
2 temný priestor lesný. ‒ Povestný Danteho „temný les“ („selva oscura“), viacvýznamový symbol: v širšom význame podľa zhodnej mienky najstarších komentátorov „nerestný svetský stav“ (Benvenuto da Imola), „nerestný život“ (Jacopo della Lana), les nevedomosti a neresti, v ktorom sa stráca cesta pravdy a cnosti (Anonymus), v užšom význame Danteho vlastné mravné a intelektuálne poblúdenie. ‒
3 pretože prv som z pravej cesty zbočil. ‒ Verš prekladáme podľa lekcie chè la diritta via era smarrita, čiže podľa tých moderných editorov, ktorí chápu spojku „chè“ vo význame „pretože“ (SDI, Porena, Momigliano a i.), a nie vo význame „takže“ (ako napr. Sapegno). ‒
4 Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný
a drsný les ma obkolesil vtedy,
bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.
7 Len smrť ak vrhalo trpkejšej biedy!
No, pre dobro, čo tiež som tam bol zhliadol,
rozpoviem všetko ako pri spovedi.
10 Sám neviem rieknuť, ako som ta vpadol:
natoľko v spánku tonul som v tom čase,
keď z pravej cesty spustil som sa nadol.
11 natoľko v spánku tonul som v tom čase. ‒ „Spánok duše“ podľa Biblie, ktorá inšpirovala tento obraz, znamenal chabosť intelektu, neschopného rozoznať dobro od zla. (Porov. Rim. XIII, 11; Efez. V, 14 a i.) Dante tu mieri na čas po smrti Beatrice (po r. 1290), ktorý pokladal za obdobie svojho mravného i duchovného poblúdenia. (Porov. Beatricine výčitky v Purg. XXX, 124 ‒ 132.) ‒
13 No, na úpätie vrchu príduc zase,
kde onen údol v rovinu sa norí,
pred ktorým dosiaľ srdce sa mi trasie,
16 vzozrel som hor; a vtedy štít tej hory
odetý lúčmi planéty sa zjavil,
tej, ktorá priamo vodí všetky tvory.
16 ‒ 18 a vtedy štít tej hory / odetý lúčmi planéty sa zjavil, / tej, ktorá priamo vodí všetky tvory. ‒ Podľa zhodnej mienky komentátorov hora (ako protiklad údolia s „temným lesom“) na alegorickom pláne Danteho spevu znamená „výšiny cnosti a pravdy“, slnko, ktoré Dante podľa súdobých kozmologických predstáv pokladal za obežnicu, krúžiacu okolo nehybnej zeme, znamená Boha a jeho lúče milosť Božiu. ‒
19 A hoci strach mi celkom nepoľavil,
jazero srdca tíšina už hladí ‒
keď noc v tak veľkej úzkosti som strávil.
20 jazero srdca tíšina už hladí. ‒ Obraz inšpirovaný súdobou lekárskou vedou, ktorá si predstavovala srdce ako „nádrž krvi“ („jazero krvi“ ‒ „jazero srdca“) a tepny so žilami ako „rieky krvi“, rozbiehajúce sa celým telom. Scholastická filozofia okrem toho do srdca umiestňovala sídlo tzv. „duchov života“, čiže tzv. senzitívnej časti ľudskej duše („anima sensitiva“) a jej prejavov (vášne, strach a pod.). (Porov. Vita nova II, 4.) Obraz upokojujúceho sa „jazera srdca“ znamená teda postupné miznutie strachu. ‒ Ako nepravdepodobný treba odmietnuť náhľad niektorých komentátorov, ktorí myslia, že v Danteho verši nejde o obrazné pomenovanie a že slovné spojenie „lago di cor“ neznamená „jazero srdca“, ale iba „miesto srdca“ („lago“ je vraj odvodené od lat. „locus“ ‒ miesto). Pozri o tom u Freda Bérencea, La Renaissance italienne, Paris 1954, 105. Zdá sa však, že tradičný výklad je správny, tým skôr, že je v štýlovom súlade s nasledujúcimi obrazmi morských vĺn a stroskotanca. Okrem toho pri druhom výklade by Danteho verš stratil svoju vysokú básnickú hodnotu. ‒
22 A ako ten, čo bez dychu a vlády
z vĺn vyviazne, no ledva tkne sa súše,
k zlým vodám späť sa obráti a hľadí,
25 tak i môj duch, čo vzrušený vpred kluše,
jednako späť sa pozrie do údolia,
čo nevydalo nikdy živej duše.
28 Keď s telom trocha okriala i vôľa,
zas pláňou som sa pustil bez prieťahu,
no tak, že níž vždy pevná noha bola.
30 no tak, že níž vždy pevná noha bola. ‒ O význame verša sa hodne diskutovalo a dospelo sa ‒ k protichodným náhľadom. Za najpravdepodobnejší možno pokladať názor, podľa ktorého touto perifrázou Dante naznačil, že už vystupoval, pravda, ešte stále váhavo a nerozhodne, ako kráča človek, ktorý síce už jasne vidí cieľ svojej cesty, ale musí ešte prekonať rozlične vnútorne zábrany. (Sapegno, Porena a i.) ‒
31 A tu hľa, temer na začiatku svahu
leopard s kožou škvrnitou, zver svižný
a vrtký vstal a zahatal mi dráhu.
32 leopard s kožou škvrnitou, zver svižný, v orig. una lonza leggiera e presta molto. ‒ Danteho slovo „lonza“ sa tradične vysvetľuje a prekladá ako panter, pardál, levhart, leopard, sporadicky ako ostrovid (tak napr. Lozinskij), alebo sa vôbec neprekladá a ponecháva sa v cudzojazyčných textoch v talianskej forme. (Tak napr. v Masseronovom francúzskom preklade Božskej komédie.) Na správny význam tohto slova naposledy upozornil francúzsky danteológ Henri Longnon: podľa neho ‒ a je to iste náhľad správny ‒ Danteho „lonza“ znamená onsu či geparda, čo je mačkovitá šelma prostrednej veľkosti medzi ostrovidom a leopardom, v stredoveku veľmi dobre známa a používaná na poľovačkách, tak ako sa ešte i dnes používa na podobné účely v Perzii a Indii. (Pozri v jeho preklade Božskej komédie, Paris, Garnier 1956, pozn. na str. 531.) Keďže sa onsa či gepard podobajú leopardu, ľahko dochádzalo k zámene oboch zvierat v ľudovom pomenovaní, a to samozrejme v prospech známejšieho leoparda. (Doklad na to máme i zo Slovenska: J. Martinka v svojej štúdii Sokoliarstvo na Slovensku uvádza, že v XVI. storočí na Spiši gróf Zápoľský poľoval na zajace s leopardom, čo je, pravdaže, viac než nepravdepodobné; zrejme však poľoval s onsou či gepardom, ako to bolo v stredoveku bežné v revíroch veľkých feudálov. Pozri Slov. pohľady 1927,317.) Za správnosť Longnonovho názoru ‒ okrem iného ‒ svedčí konečne i sám text Danteho diela. V Inf. XVI, 106 ‒ 108 Dante spomína, že sa už raz bol pokúsil povrazom, ktorým sa opasoval, chytiť „la lonza alla pelle dipinta“. Ak si sotva možno predstaviť, že by sa bol mohol Dante s obyčajným povrázkom odvážiť proti „leopardovi s pestrou srsťou“, na druhej strane možno celkom dobre pripustiť podobný jeho počin pri onse či gepardovi, zvieraťu, ako sme povedali, pomenšom, síce úlisnom, ale nepomerne krotkejšom ako veľký a krvilačný leopard.

Hoci však po upozornení Longnonovom poznáme správny význam Danteho slova „lonza“, jednako sme v svojom preklade dali prednosť tradičnému leopardovi pred onsou či gepardom. Urobili sme tak preto, že obe posledné slová sú u nás pomerne neznáme, resp. známe viac-menej len odborníkom a ich malá frekventovanosť by nevyhnutne znížila nielen poetické okružie Danteho veršov, ale i celú ich alegoricko-symbolickú komplexnú významovosť, na ktorej práve na tomto mieste Božskej komédie tak veľmi záleží.

Akú alegoricko-symbolickú platnosť má táto Danteho „lonza“?

Otázkou sa zaoberali celé generácie komentátorov Danteho Božskej komédie od najstarších čias, a to, ako je prirodzené, v súvise s alegoricko-symbolickým významom ostatných dvoch zvierat, leva a vlčice, ktoré vzápätí po onse či gepardovi zamedzia Dantemu priamy výstup na „monte dilettoso“, utešenú, spanilú horu. Keďže ‒ tak sa zdá ‒ alegoricko-symbolický význam posledných dvoch zverov Dante aspoň naznačil (lev bol od nepamäti symbolom pýchy, čo Dante naznačil vo v. 46, a vlčicu v Purg. XX, 10 ‒ 12 výslovne identifikoval ako symbol pažravého lakomstva), najstarší komentátori v prvom člene Danteho alegoricko-symbolickej triády, čiže v onse, vypozorovali symbol chlipnosti, zmyselnosti, žiadostivosti tela ako prvej prekážky pri výstupe k cnostnému a štastnému životu. Oporu pre takéto riešenie našli rovnako vo viacerých sakrálnych i scholastických textoch, ktoré Dante iste dobre poznal a ktorými sa teda mohol inšpirovať. Nie je to však riešenie jediné a mnohí neskorší komentátori navrhli viaceré iné triády: nádhera ‒ pýcha ‒ žiadostivosť, závisť ‒ pýcha ‒ lakomstvo, zloba ‒ tupá zvierackosť ‒ nezdržanlivosť atď., respektíve, na pláne politicko-historickom: Florencia ‒ Francúzsko ‒ rímska Kúria, šudierske demokracie ‒ násilnícke tyranie ‒ kňazské svetáctva atď.

Ako vidíme, odpovedí na problém alegoricko-symbolického významu Danteho troch šeliem je viac než dosť a notabene stále ešte zostáva otvorené pole pre nové a nové hypotézy. Neradi by sme ich rozmnožovali a chceli by sme len pridať drobný fakt, tak sa zdá, dosiaľ nepovšimnutý: cez hláskový sklad Danteho slova „lonza“ (a latinského pomenovania „Felis onca“) až napodiv presvitá hláskový sklad jeho rodného mesta. Porovnajte pozorne Felis onca ‒ lonza ‒ Fiorenza (tak Dante písal v Božskej komédii meno svojho rodného mesta; pomenovanie Firenze je moderné). Nemyslíme, že je to náhodné. Jednou z prvých prekážok na ceste autora Božskej komédie k symbolickej „spanilej hore“ bolo práve jeho rodné mesto s najvýraznejšou črtou pažravosti a nenásytnosti, ktorú toľkokrát bude biľagovať. O tom, že pod Danteho tromi zvieracími symbolmi vrie aj politicko-spoločenský obsah, nemožno pochybovať a fakt onoho presvitania hlások rodnej Florencie cez pomenovanie prvej alegoricko-symbolickej beštie je v tomto ohľade viac než výrečný. Zároveň by vysvetloval, prečo si zvolil Dante pre svoje prvé zviera práve meno „lonza“. ‒

34 A vrch sa zdal mi zasa nedostižný:
tak zbraňoval mi k nemu cestu priamu,
že som viac ráz sa vrátil v strašnej trýzni.
37 Bol ranný čas a slnce na tú samú
dráhu sa vznieslo s hviezdami jak v dobe,
keď láska Božia krásnemu ich plamu
37 ‒ 43 Bol ranný čas... ‒ Dante tu spresňuje chronológiu svojej cesty: podľa stredovekej viery, keď Boh stvoril nebeské telesá a uviedol ich do pohybu, slnko malo také postavenie, aké má v jarnú rovnodennosť. Čiže: ak Dante hovorí, že sa slnko práve vznieslo na tú istú dráhu, akú malo pri stvorení sveta, začiatok jeho púte spadá približne do obdobia jarnej rovnodennosti, do „sladkej časti roku“, a to do 6. hodiny rannej. (Porov. pozn. k v. 1.) ‒
40 určila navždy polohu aj obeh:
takže ten čas, v ňom zem už oteplieva,
sladká časť roku, proti zverskej zlobe
43 s hodinou dňa mi novú nádej vlieva.
No, ešte údes celkom nepohasol,
už s novým desom uvidel som leva.
45 už s novým desom uvidel som leva. ‒ Pozri pozn. k v. 32. ‒
46 Ten s hlavou pyšnou, až som celý žasol,
ku mne sa hnal s tak rozbesneným hladom,
že, tuším, z neho vzduch sa strachom triasol.
49 Vtom vlčicu som uzrel chudú vzhľadom,
no chtivosťou až ťarchavú a žravú,
čo ľuďom život strpčila rad-radom.
49 Vtom vlčicu som uzrel. ‒ Pozn pozn. k v. 32. ‒
52 Tá hrôzou, ktorá prýštila z jej zjavu,
tak zronila ma v nasledovnej chvíli,
že som už stratil nádej na výšavu.
55 A ako ten, čo zhŕňa z celej sily,
no keď mu manie márnym ohňom zblčí,
potom sa iba kormúti a kvíli:
55 A ako ten, čo zhŕňa z celej sily. ‒ Lakomec ‒
58 takým ma spravil tento dravec vlčí,
čo pomaly ma do planiny vháňa
a zatláča až tam, kde slnko mlčí.
60 a zatláča až tam, kde slnko mlčí. ‒ Do temného údolia, „temného lesa“, kde nesiahajú lúče slnka v jeho doslovnom význame (les je hlboko v doline) i v jeho význame alegorickom (keďže hriešnik odmieta milosť Božiu, Boh mlčí). S podobným Danteho postupom preplietania dvoch významových rovín, prípadne i viacerých, stretneme sa v Božskej komédii veľakrát. Výsledkom takého postupu budú vždy tzv. smelé (no nikdy nie samoúčelné) Danteho obrazy. ‒
61 A kým tak v pláň späť padám bez prestania,
tu ktosi zrazu môjmu zraku kynie,
no, s hlasom celkom chabým od mlčania.
63 no s hlasom celkom chabým od mlčania, v pôvodine rozšírené od dlhého mlčania ‒ „per lungo silenzio“. ‒ Ako vysvitne z nasledujúcich veršov, tieň, ktorý sa Dantemu náhle zjavil, bol tieň rímskeho básnika Vergilia. O tomto jeho „hlase chabom od dlhého mlčania“ viedli sa dlhé diskusie od najstarších čias, okrem iného podnietené ešte i tým, že sa nachádzal rozpor medzi týmto veršom a Inf. II, 52 ‒ 114, kde Dante uvádza dlhý rozhovor Vergilia s Beatricou. Niektorí starí komentátori snažili sa odstrániť tento rozpor domnienkou, že Dante tu mieri na Vergiliov osud po zániku rímskej ríše a v stredoveku vôbec: Vergiliova sláva zhasla, čítanie jeho kníh sa obmedzilo na úzky kruh klerikov, ktorí k tomu ešte nechápali „vysoké významy“, utajené v jeho diele, a tým menej jeho vysoké slovesné umenie, čiže kedysi jasný hlas rímskeho básnika vekmi stemnel a po „dlhom mlčaní“, keď sa Dantemu náhle ozval, bol sprvoti ‒ chabý. (Tak aj Boccaccio.) Z viacerých iných výkladov nášho verša je pozoruhodný ten, ktorý vychádza z alegorického významu Vergilia v Božskej komédii. Ak rímsky básnik na alegorickom pláne predstavuje ľudský rozum ‒ a takýto druhý význam tejto postavy sa dnes aj po mnohých diskusiách takmer všeobecne pripúšťa ‒, Dante chcel vraj povedať, že hlas rozumu, keď sa začne ozývať v duchu blúdiaceho človeka, je sprvoti chabý, slabý, zastretý, pretože dlho mlčal, čiže dlho bol udúšaný vášňami. ‒
64 K nemu som vzkríkol v šírej pustatine:
„Ó, zmiluj sa!“ ‒ keď sám sa neozýval ‒
„či človek si, či tieň, či dačo iné!“
67 „Človek už nie, som človekom len býval,
zrodený z prostých Lombarďanov bez škôl,
a v Mantove svoj mladý vek som sníval.
70 Sub Julio som uzrel svet až neskôr
a za dobrého Augusta žil v Ríme,
keď sa kult bohov zdanlivých v ňom leskol.
70 Sub Julio som uzrel svet až neskôr. ‒ Sub Julio (lat.), za Júlia, rozumej: za Júlia Caesara, v časoch prvého rímskeho cisára. Údaj, pravdaže, treba chápať širšie, lebo roku 70 pred n. l., keď sa Vergilius narodil, Caesar ešte nebol rímskym cisárom; mal ešte len 31 rokov a ešte sa len pripravoval na vojenskú a politickú dráhu. ‒ V slovách „až neskôr“ vidí Paul Renucci melancholický vzdych autora Aeneidy: Vergilius, básnik rímskeho impéria par excellence, ľutuje, že sa nenarodil zároveň s Caesarom, zakladateľom tohto impéria. ‒
71 za dobrého Augusta. ‒ Za vlády Caesara Octavia Augusta, Caesarovho synovca, ktorý sa roku 31 pred n. l. stal rímskym cisárom. Vergilius, ktorý umrel roku 19 pred n. l., za jeho vlády prežil teda 12 rokov. ‒
72 keď sa kult bohov zdanlivých v ňom leskol. ‒ V orig. al tempo delli dei falsi e bugiardi, doslovne v čase bohov zdanlivých a klamlivých. Vergilius umrel roku 19 pred n. l., čiže ešte v čase kultu pohanských bohov. Zmysel tohto verša v starších i nových komentároch vysvetľuje sa napospol tak, že sa tu Vergilius vyjadruje už ako kresťan, ktorý šmahom a príkro odmieta antické náboženstvo (Porena a i.) A v svetle takéhoto tradičného výkladu sa verš aj prekladá. Porov. napr. český preklad Vrátneho z roku 1929: „živ byl v čas bohů falešnych a lživých“ alebo nemecký preklad Hertzov z roku 1960: „Zur Zeit der falschen, lügnerischen Laren.“ O tom, že sa týmto veršom Danteho Vergilius dištancuje od pohanstva, pravdaže, nemožno pochybovať, no jednako prívlastky, ktoré dáva antickým bohom, majú trochu odlišný zmysel: slovo „falso“ neznamená len „falošný“, ale aj „zdanlivý“, a slovo „bugiardo“ neznamená len „lživý“, ale aj „klamlivý“ ‒ a v Danteho verši ide práve o tieto druhé významy oboch slov. Upozornil na to Paul Renucci, ktorý význam oboch adjektív preskúmal v širokom kontexte Božskej komédie, a najmä v súvise s Danteho základnými názormi na staroveké náboženstvo; dospel k výsledku, že antickí bohovia neboli pre autora Božskej komédie „falošní“, ale „zdanliví“, len domnelí, mariaci sa, pretože neboli holým výrazom pravého Boha, a neboli ani „lživí“, ale „klamliví“, pretože ukrývali skutočnú povahu pravého Boha, ktorý sa po Adamovom hriechu ‒ ako Dante veril ‒ svetu skryl a utajil za idoly. (Pozri Paul Renucci, Dante et le mythe de Marsyas, Travaux de la Societè dantesque, Annales du C. U. M., 2. zv. 1947 ‒ 1948, 187 ‒ 199, a jeho monografiu Dante, disciple et juge du monde gréco-latin, Paris 1954, 197 a nasl.) Len v svetle takýchto Danteho zásadných názorov na antické náboženstvo, súvisiacich s cirkevným učením o tzv. adventnej dobe ľudstva a u Danteho k tomu ešte umocnených humanistickým zápalom za antickú kultúru, možno pochopiť správny význam nielen tohto verša, ale i viacerých iných jeho veršov a výrokov. (Napr. povestné prenesenie mena rímskeho božstva na samého Krista v Purg. VI, 118 ‒ 119: „o sommo Giove ‒ che fosti in terra per noi crocifisso“ ‒ „ó zvrchovaný Jupiter, ktorý si bol na zemi pre nás ukrižovaný“, porov. aj Inf. XXXI, 92. Sotva by bol Dante napísal takúto apostrofu kresťanského Boha, keby bol býval Jupiter v jeho nazeraní „falošný“ a „lživý“.) ‒
73 Spieval som spev, v ňom statočne sa tríme
syn Anchízov, čo vyšiel z pyšnej Tróje,
keď táto stála v plameni a dyme.
74 syn Anchízov. ‒ Aeneas, syn Trójana Anchíza (Anchises), bájny zakladateľ rímskeho národa; podľa neho nazval Vergilius svoj epos Aeneidou. Epizódu, v ktorej Aeneas odnáša otca na pleciach z horiacej Tróje, pozri v Aen. II, 707 a nasl. ‒
76 Prečo však ty chceš späť v tie nepokoje?
Čo od spanilej hory späť ťa zviedlo,
v nej spočíva i zrod má šťastie tvoje?“
76 ‒ 78 Prečo však ty chceš späť v tie nepokoje?... ‒ Viacerí komentátori nachádzajú v tejto tercíne až krutú iróniu pevca Aeneidy, ktorý predsa dobre vie ‒ ako to konečne sám o niekoľko veršov nižšie povie (porov. v. 91 a nasl.) ‒ že cesta, ktorou sa Dante pustil, je pre neho nemožná. Len postupne sa bude rozohrievať jeho vzťah k zverencovi, ktorého má previesť Peklom a časťou Očistca, a to až natoľko, že v posledných fázach cesty ho bude nazývať nielen „synom“, ale až „synáčkom“ svojím. (Porov. napr. Purg. VIII, 88) Rovnobežne bude postupovať Danteho vzťah k Vergiliovi: od vrelého začiatočného obdivu k synovskej láske. ‒
79 „Tys’ Vergilius, ty si ono žriedlo,
z neho sa rieka výrečnosti valí
(červenelo mi líce vtom i bledlo)?
82 Ó, česť a svetlo pevcov hodných chvály!
Že s láskou tvoju tvorbu ušľachtilú
som prebádal, mi pomôž v mojom žiali!
83 ‒ 84 s láskou tvoju tvorbu ušľachtilú / som prebádal... ‒ Predovšetkým, rozumie sa, Aeneidu, o ktorej sa neskôr vyjadrí, že ju poznal „tutta quanta“ ‒ „úplne a cele“. (Porov. Inf. XX, 114.) ‒
85 Ty učíš ma a ty mi vraciaš silu,
ty jediný si ku cti môjho diela
uspôsobil ma ku krásnemu štýlu!
85 Ty učíš ma a ty mi vraciaš silu, v orig. Tu se’ lo mio maestro e’l mio autore. ‒ Doslovne: Si mojim učiteľom a mojím autorom, pričom posledné slovo ‒ podľa Renucciho výkladu, ktorý sme prijali ‒ má širší a silnejší význam: nielen autor, ale obroditeľ, preporoditeľ, darca nových básnických síl a inšpirácií. ‒
86 ‒ 87 ty jediný si ku cti môjho diela / uspôsobil ma ku krásnemu štýlu ‒ „lo bello stilo“. Všeobecne sa súdi, že pod „krásnym štýlom“ Dante myslel „vysoký“, „vznešený“ ‒ povedané jeho terminológiou ‒ tzv. tragický štýl, ktorým napísal svoje predchádzajúce sonety a kancóny. Domnievame sa však, že Danteho prívlastok krásny okrem toho má tu ešte špecifický dôraz. Krása poézie (a teda krása štýlu) Dantemu približne v tom istom čase, keď písal prvé spevy Božskej komédie, bola doslovne rovnoznačná s „dolcezza di musica e d’armonia“ ‒ „hudobnou a harmonickou lahodnosťou“, ktorú priamo pokladal za podmienku jej účinnosti a vznešenosti. (Porov. Conv. I, V, 14 a tamže VII, 14 ‒ 15.) Zdá sa, že v našom verši Dante práve na toto naráža. A stačí si všimnúť z tohto hľadiska hoci len jeho dva verše v pôvodine, aby nám bolo zjavné, k akému „krásnemu štýlu“ sa Dante manifestačne prihlasuje a čo pod ním rozumie:

„Tu se’solo colui, da cui io tolsi lo bello stilo che m’ha fatto onore...“ Oba verše (a vôbec celý pasus Danteho reči adresovanej Vergiliovi) sú organizované s očividným zvýšeným dôrazom na onú „dolcezza di musica e d’armonia“, čiže ‒ povedané naším slovníkom ‒ na ľubozvučnosť: nachádzame tu aliterácie, vnútorné súzvuky, eufonický paralelizmus, eufóniu horizontálnu i vertikálnu, ba až virtuóznu hru s hláskami (slovo „tolsi“, ktoré je v rýmovej pozícii, hláskovo korešponduje so slovom „stilo“ v polovici nasledujúceho verša, doslovne je vytvorené z tých istých hlások).

Manifestačné prihlásenie sa Danteho pod umeleckú egidu Vergiliovu na samom začiatku Božskej komédie (hovoríme manifestačné, lebo ide zrejme až o hyperbolu: „Ty jediný si ku cti môjho diela...“) má okrem tohto ešte i svoj historický význam. Znamená prihlásenie sa k umeleckému dedičstvu antiky vôbec ‒ k tomu dedičstvu, ktoré podobne ako vyššie Vergiliov tieň „hovorilo“ stredovekému svetu ešte len „chabým hlasom“. Približne v tom istom čase v inom diele Dante napísal, že čím lepšie bude poézia napodobňovať starovekých latinských básnikov, tým bude správnejšia (čiže presne: „Idcirco accidit ut, quantum illos proximius imitemur, tantum rectius poetemur.“ De vulg. eloq. II, IV, 3.) Pravdaže, Dante bol priveľký básnik, než by bol svoju tvorbu obmedzil na princíp číreho napodobňovania. Vyjsť z niekoho znamenalo pre neho snahu presiahnuť vzor (porov. napr. jeho zámerné „preteky“ s Lucanom a Ovidiom v Inf. XXV, 94 a nasl.), čo dozaista neplatí o mnohých nasledujúcich humanistických básnikoch. ‒

88 Hľaď, táto šelma nedá mi dôjsť cieľa.
Pred ňou ma chráň, nech zle mi neučiní,
bo žily mi i tepny rozochvela!“
91 „Púť iná tebe náleží, smer iný
(odpovedal, keď slzy uvidel mi),
ak sa chceš dostať z tejto divočiny.
94 Bo tamtá v ceste prekáža tak veľmi,
že i sám život vezme ľuďom biednym
a nevyviazne nikto z nástrah šelmy!
98 Ten zvrhlý zver tak hladným je a smädným,
že svoju žravosť nikdy neukojí
a po jedle je lačnejší než pred ním.
100 S mnohými tvormi spája sa ‒ a spojí
i s ďalšími, než chrt zem oslobodí
a usmrtí ho v bolestivom boji.
101 než chrt zem oslobodí. ‒ V orig. je slovo Veltro, vlastne nie chrt, ale druh dogy (z lat. vertragum, porov. franc. le vautre), čistokrvný, veľmi útočný poľovnícky pes-honiak, používaný pri poľovačkách na medvede, diviaky a vlky, ktorý však oddávna platil ako ušľachtilé zviera v službe dobrej veci. (Porov. strfr. Pieseň o Rolandovi, kde sa toto zviera ‒ „uns veltres“ ‒ zjaví v sne Karolovi Veľkému, a to v zápase s medveďom, čiže so zradcom Ganelonom, v. 2563 a nasl.; na súvis tohto strfr. veltra s Danteho veltrom už r. 1869 upozornil Eduard Boehmer v 2. zv. DDJ., str. 367. K uvedenému významu slova veltro porov. aj cit. monografiu P. Renucciho, str. 89 a nasl.) Keďže sme v slovenčine nenašli adekvátny výraz pre Danteho slovo, preložili sme ho tradičným „chrtom“, vyskytujúcim sa takmer vo všetkých prekladoch Božskej komédie.

Ak je však pomerne ľahká identifikácia vlastného významu Danteho Veltra, o to ťažšie je zistiteľný jeho význam alegoricko-symbolický, na ktorý v tejto časti spevu dal obzvláštny dôraz sám autor. Hlavnou prekážkou takejto identifikácie je zrejme samotný Danteho text, a to predovšetkým v. 105, pri ktorom je zásadne možná dvojitá lekcia:

1 „... e la sua nazion sarà tra Feltro e Feltro...“,

2 „... e la sua nazion sarà tra feltro e feltro...“.

(Z moderných editorov za prvý variant je napr. Bianchi, Tommaseo, Moore, Del Lungo, SDI a i., z moderných danteológov najmä vehementne Paul Renucci; za druhý variant Poletto, Porena, Sapegno, Momigliano a i.) Pri tomto verši, ktorým Dante zrejme determinuje pôvod svojho Veltra (v tomto ohľade, zdá sa, vládne zhoda), zastali všetci komentátori, no podľa toho, či prijali prvú, alebo druhú lekciu, verš aj rozlične vysvetľovali. Prívrženci prvého čítania („tra Feltro e Feltro“) nachádzajú vo verši Danteho zemepisnú determináciu a vysvetľujú, že Veltro má pochádzať z kraja, rozprestierajúceho sa v severnom Taliansku medzi benátskym Feltrom a Monte Feltrom v Romagni. Oproti tomu prívrženci druhého čítania („tra feltro e feltro“) slovo „Feltro“ pokladajú za všeobecné podstatné meno a nachádzajú v ňom rozličné významy: podľa niektorých slovo znamená lacné hrubé súkno (Dante vraj chcel naznačiť, že Veltro vzíde z chudobného rodu), podlá iných zvláštnym súknom futrovanú urnu, používanú pri voľbách (Veltro by teda mal vzísť z voľby, mal by byť „vyvolený“), podľa iných zasa plstenú čiapočku či klobúk, tzv. pilleus, ktorý nosili starovekí rímski občania ako odznak slobody, a v prenesenom význame súhvezdie Blížencov, respektíve dve najžiarivejšie hviezdy tohto súhvezdia, zvané Castor a Pollux, čiže takzvaných Dioskurov, ktorých antický svet zobrazoval práve s onými plstenými čiapočkami na hlavách („pilleati fratres“); podľa Danteho toto súhvezdie malo silu nadhviezdnej predestinácie (kto sa teda narodí „tra feltro e feltro“, bude mať „múdrosť, lásku a cnosť“ čiže vlastnosti predpovedaného pána sveta). Napokon podľa iných slovo „feltro“ znamená jednu z dvoch doštičiek, obtiahnutých súknom, ktoré v Danteho časoch slúžili na uchovávanie hostie v monštrancii (čiže podľa tohto výkladu Veltro vzíde z eucharistie); posledný výklad je jeden z najnovších (Silvio Zavatti), no ‒ napodiv ‒ má najviac styčných bodov s jedným z najstarších výkladov Danteho záhadného slova: Danteho syn Peter dubiózne slová „tra feltro e feltro“ odporúčal rozumieť: „inter coelum et coelum“ ‒ „medzi nebom a nebom“.

Pri takomto rozdielnom vysvetľovaní otázneho Danteho verša dospelo sa, prirodzene, k rozdielnym a veľmi pestrým identifikáciám (i tzv. identifikáciám) záhadného Danteho Veltra. V komentároch i v najrozličnejších štúdiách a osobitných monografiách stretneme sa s celou galériou postáv, o ktorých sa odôvodnene (no i neodôvodnene, či menej odôvodnene) predpokladalo, že práve na ne Dante myslel pri svojom Veltrovi. Spomeňme aspoň tie najhlavnejšie: ghibellinský veľmož Cangrande della Scala, pán Verony a Danteho mecén (jeho panstvo sa rozkladalo približne medzi Feltrom a Monte Feltrom a okrem toho jeho menom priamo „presvital“ sám „veltro“: Can(e) Grande ‒ Veľký Pes); iní ghibellinskí veľmoži, ako Castruccio Castracani či Ugoccione della Faggiola, pápež Benedikt XI., do ktorého exulant Dante vkladal veľké nádeje (narodil sa v Trevise, čiže taktiež v kraji medzi Feltrom a Monte Feltrom a pred zvolením za pápeža bol generálom dominikánov, zobrazovaných ‒ podľa známej stredovekej vášne etymologizujúcej ‒ ako „Domini canes“, čiže „Psi Pána“); neskorší cisár Henrich VII. Luxemburský, v ktorého poslanie Dante tak dúfal, že roku 1311 išiel do Milána pokľaknúť pred ním. Okrem toho, pravdaže, vynorilo sa množstvo fantastických „identifikácii“: Luther (v mene sú tie isté hlásky ako v Danteho slove Veltro, písanom podľa stredovekého úzu Ueltro), Garibaldi, kráľ Viktor Emanuel, cisár Napoleon III. a viacerí iní. (Podobne dohady, pravdaže, treba apriórne odmietnuť, lebo Dante bol básnik, a nie veštec!)

Celkove možno povedať, že otázka Danteho Veltra zostava i naďalej otvorená, hoci jej danteológovia venovali ‒ a to aj veľmi seriózne ‒ mnoho úsilia. (Z posledných vážnych prác hodno tu spomenúť: Leonardo Olschki, The myth of felt, Berkeley 1949; ten istý, Dante „Poeta Veltro“, Florencia 1953; Erich von Richthofen, Veltro und Diana, Tübingen 1956, a najmä už citovanú monografiu Paula Renucciho, ktorý sa snažil s nákladným konfrontačným materiálom literárnohistorickým dokázať, že Danteho Veltro je pápež Benedikt XI.) Vyslovilo sa síce viac hypotéz ‒ a to hypotéz veľmi pravdepodobných ‒ no aj po veľmi dômyselných a dokumentmi podložených štúdiách v podstate môžeme bezpečne povedať o Danteho záhadnom Veltrovi len to, čo o ňom povedal jeho druhý syn Jakub, totiž že autor Božskej komédie mal na ume „alcuno virtuoso“ ‒ „kohosi cnostného“, ktorý váhou svojej mravnej osobnosti urobí prietrž pažravosti a chamtivosti priam tak v súdobej talianskej spoločnosti, ako v súdobej pápežskej kúrii. Nemožno však pochybovať, že od tohto „kohosi neznámeho“ ukazujú dve šípky: jedna smerom k nejakému cnostnému pápežovi a druhá smerom k nejakému cnostnému cisárovi, a to azda ani nie ku konkrétnym historickým osobnostiam, ale ‒ ako sa vyslovil Michele Barbi ‒ k cnostnému pápežovi či cisárovi vo všeobecnosti. Svoje „proroctvo“ o nich (či o jednom z nich) Dante náročky zahalil do rúcha tajomnosti a záhadnosti ‒ celkom podobného, s akým sa ešte neraz stretneme v priebehu celej série obdobne náročky temno a neurčito štylizovaných predpovedí a „proroctiev“, pri ktorých podivným paradoxom práve záhadnosť a neurčitosť stupňuje ich básnický účinok.

Pri preklade uvedeného kľúčového verša priklonili sme sa k jeho prvej lekcii („tra Feltro e Feltro“), a tým teda aj k Renucciho výkladu. Sme si však vedomí, že je možný aj iný výklad, a teda aj iná identifikácia Danteho Veltra, napr. jeho stotožnenie s danteovským vysnívaným a vytúženým cisárom vo všeobecnosti. (Kto si v pôvodine všimne hláskový sklad Danteho tercín, týkajúcich sa Veltra, zistí, že je v nich eufonickým determinantom slovo „imperatore“, ktoré tieto tercíny doslovne inervuje svojimi zvukovými zložkami.) ‒

103 Ten nebude chcieť kovu ani pôdy:
v láske a cnosti, v múdrosti a kráse
má žiť, až medzi Feltrami sa zrodí.
106 S ním Itália skromná príde k spáse,
pre ňu už zhasol život Euryalov,
Camillin, Turnov, Nisov v dávnom čase.
106 Itália skromná. ‒ V orig. umile Italia, vlastne doslovne: pokorná, ponížená Itália ako protiklad „pyšnej Tróje“ z v. 74. ‒
107 ‒ 108 pre ňu už zhasol život Euryalov, / Camillin, Turnov, Nisov. ‒ Camilla, dcéra kráľa Volskov, ktorá padla v boji proti Trójanom. (Porov. Aen. VII, 803 ‒ 817, XI. 532.) Euryalus a Nisus, trójski mladíci z Aeneovej družiny, ktorí zasa spolu padli v boji proti Volskom. (Porov. Aen. IX, 179 a nasl.) Turnus, knieža Rutulov, zabitý Aeneom. (Porov. Aen. XII, 697 ‒ 952.) ‒ Dante, ako vidíme, pokladá padlých z oboch táborov za „obete“ rovnocenné. ‒
109 Zo všetkých miest a s vervou neskonalou
až do pekla ju zaženie a strestá,
odkiaľ ju závisť vypustila na lov.
111 odkiaľ ju závisť vypustila na lov. ‒ Rozumej: závisť Pekla. ‒
112 A preto súdim, že by so mnou cesta
jak so sprievodcom tvojím vhod ti bola:
ja prevediem ťa cez tie večné miesta,
115 kde kriky duší zúfalých až bolia;
ich taká muka nevýslovná morí
že druhú smrť už sama každá volá;
117 že druhú smrť už sama každá volá. ‒ O význame tohto verša, a najmä o tej tzv. druhej smrti sa hodne diskutovalo a dosiaľ diskutuje. Za najpravdepodobnejší výklad pokladáme: zatratení v Pekle trpia také muky, že si privolávajú druhú smrť, čiže smrť duše („prvá smrť“ bola smrťou ich tela). Tá je, pravdaže, nemožná. Neskôr francúzsky barokový básnik Agrippa d’Aubigné doslovne napíše: „De l’enfer ne sort / Que l’éternelle soif de l’impossible mort“ ‒ „Z pekla vychádza len večný smäd po nemožnej smrti“ (Les Tragiques VII, 1021 ‒ 1022.) ‒
118 a uzrieš v ohni ešte ďalších, ktorí
sú spokojní, bo týchto nádej tíši
že raz len predsa prídu v nebies chóry.
118 A uzrieš v ohni ešte ďalších. ‒ Rozumej: v Očistci. ‒
121 Ak potom ďalej budeš stúpať k výši,
hodnejšia duša poskytne ti rady
a povedie ťa po blaženej ríši.
122 ‒ 123 hodnejšia duša poskytne ti rady. ‒ Beatrice, ktorá sa mu zjaví v Purg. XXX a stane sa jeho sprievodkyňou po záhrobnej ríši, do ktorej nemôže vstúpiť Vergilius. ‒
124 Bo cisár ten, čo z výsosti svet riadi
‒ že jeho zákon obišiel som chladne ‒
nechce, by so mnou šlo sa v jeho hrady.
125 že jeho zákon obišiel som chladne. ‒ Vergilius žil i umrel pred kresťanstvom, čiže bol kresťanstvu vzdialený, chladný, cudzí, nepodrobený jeho zákonu. ‒
127 Všade je pánom, tam však priamo vládne:
tam mesto má i prestol plný kúzel;
ó, blažený, kto tam ho niekdy zhliadne!“
130 „Prosím ťa, Básnik,“ prevravieť som musel,
„pre Boha, čo bol cudzí tvojej lutne:
tomuto zlu a horšiemu bych ušiel,
133 zaveď ma tam, kam je to nevyhnutné:
k Petrovej bráne veď ma z týchto planín,
i k oným dušiam, čo sú také smutné!“
134 k Petrovej bráne veď ma z týchto planín. ‒ Je viac výkladov tohto verša. Podľa niektorých „Petrova brána“ znamená „bránu Očistca“, podľa iných tu ide o metaforu a o význam „celý Očistec“ (porov. biblické „dom Boží ‒ brána nebeská“, Gen. XXVIII, 17.). Posledný výklad, ktorý navrhla Yvonne Batardová, pokladáme za pravdepodobnejší. (Porov. jej monografiu Dante, Minerve et Apollon, Paríž 1952, 43.) ‒
136 Vtom pohol sa a ja som stúpal za ním.

Spev druhý

1 Deň zberal sa a obzor temnejúci
po celej zemi snímal ťarchy zo dňa
žijúcim tvorom; len ja hrôzou mrúci,
1 Deň zberal sa a obzor temnejúci. ‒ Medzi koncom prvého spevu a začiatkom tohto spevu prešlo teda ‒ súdiac podľa toho, že začiatok Božskej komédie spadá do obdobia jarnej rovnodennosti ‒ dvanásť hodín, čiže celý deň, ktorého obsah nám Dante zamlčal. Motív tejto jeho zámlky nepoznáme, no je možné, ako predpokladá A. Momigliano v svojom komentári, že sa tak stalo aj z čisto umeleckých príčin: pošmúrnu atmosféru podvečernú Dante potreboval ako „prelúdium“ k nasledujúcim temnotám pekelným. Tak či onak, verš nám umožňuje datovať vlastný začiatok Danteho púte: je približne šesť hodín večer 8. apríla 1300. ‒
4 ja chystal som sa vyčerpať až do dna
jak úzkosti, tak útrapy tej púte,
ju vyrozpráva pamäť vierohodná.
6 ju vyrozpráva pamäť vierohodná. ‒ Danteho prvé zdôraznenie pravdivosti nasledujúceho rozprávania z celej série podobných zdôraznení. (Porov. Inf. XVI, 127 ‒ 132; XXV, 46 ‒ 48; XXVIII, 112 ‒ 117 atď.) ‒
7 Ó, Múzy, tu mi na pomoci buďte!
Um vznešený, ó, myseľ, tu sa vydeľ
zo zástupov a vznes sa na perute!
7 Ó, Múzy, tu mi na pomoci buďte! ‒ Vzývanie Múz podľa vzoru antických básnikov, no na rozdiel od nich vkomponované priamo do epickej zložky, takže má hodnotu skôr Danteho úzkostného vzdychu než rétorickej formuly. Keďže sa podobná invokácia bude opakovať na začiatku oboch nasledujúcich kantík (porov. Purg. I, 8 a nasl. a Par. I, 13 a nasl.), znamená to, že sa Danteho Peklo začína vlastne týmto spevom a že predchádzajúci spev treba pokladať za prológ celej Božskej komédie. ‒
8 ‒ 9 Um vznešený, ó, myseľ, tu sa vydeľ / zo zástupov a vznes sa na perute. ‒ Verše sa dosiaľ nepodarilo uspokojivo vysvetliť, keďže v orig. obsahujú viacvýznamové výrazy „alto ingegno“ a „mente“. Podľa niektorých komentátorov „alto ingegno“ znamená jednoducho fantáziu, podľa iných „ducha inšpirujúceho“ (povahy až metafyzickej) a podľa tretej skupiny Danteho nadanie, jeho chápavosť, vlohy či tvorivého ducha, skrátka asi to, čo znamenalo latinské „ingenium“, alebo čo dosiaľ znamená fr. „le génie“. Podobne je to s výrazom „mente“, ktoré sa vysvetľuje raz ako „myseľ“, inokedy ako „pamäť“.

Viacerí moderní komentátori (medzi nimi aj Sapegno) klonia sa asi k takémuto výkladu uvedených veršov: Dante si je vedomý, že sa púšťa do ťažšieho podujatia, než bola jeho predchádzajúca tvorba do roku 1300 (kancóny a sonety) a zvolaním akosi mobilizuje všetky svoje sily: „pamäť“ („mente“), o ktorej sa verilo, že je bezpečnou uchovávateľkou pravdy, „vznešený um“ („alto ingegno“), čiže všetky dary svojej inteligencie, ktorými si už bol získal slávu (preto „um“ nazýva „vznešeným“), a Múzy ako klasické opory rétorického umenia, do ktorého sa počítala aj poézia.

My uvedeným veršom rozumieme podobne, no s tým rozdielom, že vo výraze „alto ingegno“, ktoré prekladáme ako „vznešený um“, vidíme priamo synonymum slova „intelekt“ ‒ „rozum“, čo je jeden z významov latinského slova „ingenium“, prototypu talianskeho slova „ingegno“. V Danteho veršoch ide teda o invokáciu práve tej mohutnosti duše, ktorú Dante pokladal za jej „vznešenú časť“, ako doslovne napísal v Conv. IV, XV, 11, čiže za časť, ktorou je človek podlá aristotelovskej filozofie schopný poznávať veci nielen v ich reláciách, ale aj v ich podstate („intellectus“ sa odvodzovalo od „intus legere“ ‒ „vnútri čítať“). Pred novou látkou a svojou novou úlohou Dante vyzýva práve túto „časť duše“ ‒ a to vo všeobecnosti, in abstracto! ‒ aby prejavila svoju vznešenosť, všetku svoju silu poznávaciu i rozjímavú, čiže celý svoj vzlet.

Za takýto výklad hovorí niekoľko faktov: 1. predovšetkým konfrontácia týchto veršov s inými, približne súčasnými textami Danteho. (Porov. najmä s uvedeným miestom v Conv. IV, XV, 11.); 2. komentáre viacerých starých komentátorov, ktorí žili v časoch bližších Dantemu a boli, prirodzene, zavše aj citlivejší k významovým odtieňom Danteho lexika, ako i k celému zložitému svetu jeho básnického myslenia a cítenia (napr. Danteho syn Peter „altum ingenium“ vysvetľoval doslovne ako „extentio intellectus ad incognitorum cognitionem“, čiže ako „upriamenosť intelektu k poznaniu nepoznaných vecí“, porov. Scartazzini, Encicl. dant. I, 1035, tam aj iné doklady); 3. napokon za takýto výklad hovorí aj celý „moment“ európskej kultúry, do ktorého spadá sám vznik Danteho diela, čiže „moment“, v ktorom Európa ‒ zrejme pod vplyvom objavovanej antiky ‒ prechádza, obrazne povedané, od staršej „kultúry srdca“ ku „kultúre intelektu“ (K tomuto „momentu“ pozri vynikajúcu štúdiu Xenje von Erzdorf, Das ‚Herz‘ in der lateinisch-theologischen und frühen volkssprachigen religiösen Literatur, v čas. Beiträge zur Geschichte der deutschen Sprache und Literatur, 8, 3, Halle 1962, 249 a nasl.) Z takéhoto hľadiska potom ľahko pochopíme, že mladý Dante novú etapu svojej poézie, tzv. poéziu sladkého nového štýlu, začal veršom, v ktorom zámerne použil slovo „intelletto“, a to presne v takom istom význame, v akom použil výraz „alto ingegno“ na samom začiatku Božskej komédie. (Porov. v jeho Vita Nova kancónu Donne ch’avete intelletto d’amore a našu pozn. k nej v slov. prekl. tohto diela, Bratislava, 1958, 214 a nasl.)

Presná významová identifikácia jediného Danteho slova mohla by sa azda zdať maličkosťou. Ako však vidíme, táto „maličkosť“ vrhá svetlo na sám základný charakter Danteho poézie, od začiatku Božskej komédie zámerne postavenej pod egidu intelektu ‒ „vznešeného umu“ ako nástroja poznávania a rozjímania. Ono poznávanie a rozjímanie zároveň určí pólové rozlohy celej tejto poézie. ‒

10 Započal som: „Chcem, Básnik, abys’ videl
a zvážil, či mám úsilie dosť mocné
podstúpiť cestu do osudných sídel.
13 Silviov rodič iba výnimočne,
ako sám vravíš, s telom smrteľníka
v posmrtnom svete skutočne sa octne!
13 ‒ 15 Silviov rodič ... ‒ Aeneas, otec Silvia, ktorého mal s Lavíniou, dcérou a dedičkou kráľa Latína. (Aen. VI, 763 ‒ 764.) ‒ Narážka na Aeneov zostup do podsvetia, ako ho podal Vergilius. (Aen. VI. 263 a nasl.) ‒
16 Ak tú česť prijal z ruky protivníka
všetkého zla ‒ keď vieme, že bol vodcom,
i aký osoh z jeho cesty vzniká,
16 ‒ 17 z ruky protivníka / všetkého zla. ‒ Boha (bibl. obraz.) ‒
19 nieto tu vlastne uvažovať o čom!
Veď pre Rím sám i ríšu jeho šíru
mu v ríši nebies určili byť otcom!
22 Z tohto a z tejto, vraviac pravdu číru,
mala raz predsa povstať svätá bašta,
čo sídlom Petra dobyla si chýru.
25 ‒ 27 Veď tam ... víťazstvo oné vopred sa mu hlása, / v ktorom je podklad pápežského plášťa. ‒ Podľa Danteho myšlienky, rozvíjanej v Božskej komédii aj v iných teoretických spisoch, najmä v Monarchii, podmienkou vzniku kresťanského Ríma a univerzálnej rímskej cirkvi bol vznik univerzálneho rímskeho impéria. V podsvetí Anchises zvestoval synovi Aeneovi, že zvíťazí nad Turnom, kráľom Rutulov, a to bola teda prvá podmienka založenia Ríma a teda i prvý predpoklad, aby sa neskôr stal Rím sídlom nielen svetskej moci (cisárstva), ale i moci duchovnej, naznačenej symbolickým „pápežským plášťom“. Z prozreteľnostnej Aeneovej cesty do podsvetia, kde budúci zakladateľ rímskej ríše dostal od otca posmelenie k svojej historickej úlohe, vyplynul teda celý rad nasledujúcich udalostí: z nich Dante ‒ ako poznamenal Porena ‒ uvádza len dve: prvú (Aeneovo víťazstvo) a poslednú (pontifikát). ‒
25 Veď tam (a ty ho s chválou posielaš ta)
víťazstvo oné vopred sa mu hlása,
v ktorom je podklad pápežského plášťa.
28 Tam Vyvolená nádoba šla zasa
načerpať síl a upevniť tú vieru,
v nej začína i stvrdzuje sa spása.
28 Tam Vyvolená nádoba šla zasa. ‒ Biblické pomenovanie apoštola Pavla (Sk. ap. IX, 15) a narážka na jeho tzv. uchvátenie („raptus“) do „tretieho neba“, ako o ňom sám hovorí v II. Kor. XIII, 1 ‒ 4. ‒
31 Prečo však ja? Kto púšťa ma v tú sféru?
Nie Aeneas, nie Pavol som; a javím
sa sotva komu hodným tej cti veru!
34 Ak vypravím sa k oným miestam tmavým,
budem si možno počínať jak blázon...
Si múdry, lepšie chápeš ma, než vravím.“
37 A ako ten, čo rozmyslel si razom
a nechá cieľ, hoc za ním prv sa chápal,
až potom v mysli blúdi krížom-krážom,
40 tak som i ja v tej temnej stráni tápal,
keď v duchu som už vzdal sa podujatia
a celkom zdusil počiatočný zápal.
43 „Ak duch môj teraz dobre poníma ťa
(veľkodušného tieň mi odpovedá),
je tvoja duša zbabelosťou jatá.
46 Človeku ona neraz stúpať nedá
za čestným cieľom, lebo tak ho schváti
jak vyľakané zviera tôňa bledá.
49 Nuž čuj, nech bázeň z duše vyprchá ti,
prečo som sa ťa ujal v utrpení;
i čo som čul a čo ti vieru vráti.
52 Vstúpila tam, kde my sme v rozocnení,
blažená pani, krásna tak, že ja som
hneď o rozkaz ju prosil očarený.
52 Vstúpila tam, kde my sme v rozocnení. ‒ Do tzv. Predpeklia, čiže prvého kruhu Danteho Pekla, kde prebýva Vergilius spolu s dušami spravodlivých, ktorí žili pred Zjavením alebo v nevedomosti o ňom, a s dušami nepokrstených detí. Všetky tieto duše charakterizuje autor Aeneidy v Danteho texte slovom „sospesi“, o ktorého presnom význame sa dosiaľ diskutuje. Verš sme preložili podľa tých komentátorov, ktorí myslia, že toto slovo používa Dante na vyjadrenie pasívneho stavu človeka úplne sústredeného na jedinú myšlienku a cit. Ako vysvitne z nasledujúcich textov Božskej komédie, také sú skutočne duše v Danteho prvom pekelnom kruhu. „Sanza speme vivemo in disio“ ‒ „Bez nádeje žijeme v túžbe,“ vyjadrí sa neskôr o nich (a aj o sebe) Vergilius (Inf. IV, 42), čím charakterizuje nielen ich rozpoloženie, ale aj ich trest: z nekonečnej, ale beznádejnej túžby vidieť Boha vyviera u nich nekonečná melanchólia, clivota. ‒ Iní komentátori ‒ z nich napr. Sapegno ‒ vysvetľujú trochu ináč: duše sú vraj „sospese“, čiže váhajúce, rozpoltené, rozčesnuté medzi nekonečnou túžbou a nekonečnou beznádejou. ‒
53 blažená pani. ‒ V orig. donna beata, čiže Beatrice, ako Vergilius výslovne uvedie vo v. 70.

Pomenovanie „blažená pani“ nesporne nás vedie k Danteho Novému životu (porov. v ňom to isté pomenovanie „Beatrice beata“, VN XXVIII, I a vôbec všetky miesta, kde mladý Dante menuje svoju paniu „blaženosťou“, „svojou blaženosťou“ a pod.). A k tomu istému dielku vedú nás i viaceré motívy či vôbec štylistické prvky, ktoré Dante použil pri nasledujúcom letmo načrtnutom obraze Beatricinom. (Jej oči žiaria ako „hviezdy“, jej hlas je „lahodný a sladký“ atď. atď. ‒ to všetko až príliš dobre poznáme z Nového života!)

Viacerí moderní vykladači Danteho v takomto stilnovistickom habite tohto spevu, notabene autorom, tak sa zdá, akoby zámerne zdôraznenom, vidia akési Danteho priame zdôraznenie kontinuity jeho básnického diela, súvisu Božskej komédie s Novým životom. Dozaista nemožno o tom pochybovať, ako nemožno pochybovať ani o tom, že vonkajší, povedali by sme formálny aspekt Beatrice z nášho spevu a aspekt Beatrice z Nového života sa skutočne kryjú.

Jednako však medzi Beatricou z Nového života a touto Beatricou zo začiatku Božskej komédie, a napokon z Božskej komédie vôbec (priamo na jej scénu nastúpi až na konci druhej kantiky v Purg. XXX), je aj podstatný rozdiel. Ak totiž Beatrice v Danteho dielku mladosti len prerastala v symbol, v akýsi všeobecný symbol čistoty, ušľachtilosti, lásky a pod. (a to skôr silou Danteho umenia než účinkom nejakého alegorizačného zámeru, ako je dnes po mnohých štúdiách tohto problému zjavné), v Božskej komédii, ktorá ma pevnú a premyslenú alegoricko-symbolickú superštruktúru, Beatrice ako jeden z hlavných pilierov tejto superštruktúry má celkom iste svoj osobitný alegoricko-symbolický význam. Ak o takomto „druhom“ význame nemožno pochybovať pri Vergiliovi a vôbec pri viacerých iných postavách, ktoré sú nositeľkami drámy, prebiehajúcej Božskou komédiou, tým menej o tom možno pochybovať pri Beatrici, ktorá je ústrednou postavou tejto drámy.

Otázku tohto alegoricko-symbolického významu Beatrice položili si komentátori Božskej komédie veľmi dávno, doslovne už v Danteho časoch, no neprestali si ju znovu a znovu klásť všetky nasledujúce generácie danteológov, a to až po naše dni, čo najlepšie svedčí, že jednotlivé odpovede na ňu boli viac-menej neuspokojujúce. Nie je tu miesto na to, aby sme sa zaoberali, čo i len veľmi stručne, všetkými dohadmi, týkajúcimi sa alegoricko-symbolického významu Danteho Beatrice. No spomeňme aspoň letmo, čo všetko sa v nej videlo: symbol nadprirodzenej zjavenej pravdy, múdrosti, cirkevného učenia, „svetla Cirkvi“, samej Cirkvi, ideálnej Cirkvi, mystickej múdrosti, teológie, lásky k Bohu, duchovnej dokonalosti, rozličných druhov milosti Božej, milosti Božej v najširšom význame, ale aj symbol vlastnej Danteho duše, templárskej gnózy, mystickej doktríny určitej náboženskej sekty, ba dokonca i symbol cisárstva atď. atď. Na útle plecia niekdajšej florentskej krásavice, dcéry florentského mešťana Folca Portinariho, priebehom vekov naložilo sa také ťažké bremeno najrozličnejších alegoricko-symbolických významov, že sa ani nemožno diviť, ak sa občas ‒ pravda, vždy len dočasne ‒ pod vrstvami najrozličnejších exegéz úplne strácala Beatrice reálna, oná „dolcissima“ ‒ „presladká“, oná „donna beata“ ‒ „pani blažená“, predmet nesporne tej najreálnejšej Danteho lásky. Niektorí totiž vôbec popreli jej reálnu existenciu, a to nielen danteológovia typu Filelfa, Biscioniho či povestného Rossettiho, autori viac-menej fantastických výkladov Beatrice, ale i vážni literárni vedci, ako bol napr. v poslednom čase E. R. Curtius. (Pozri stať Mythus und Prophetie v jeho knihe Europäische Literatur und lateinisches Mittelalter, Bern, 2. vyd. z r. 1954, 376 a nasl.)

Na otázku tohto tzv. „druhého“ významu Beatrice dáva nám azda nejakú jednoznačnú a uspokojivú odpoveď danteológia postavená na vedecké základy?

Ak vezmeme moderné príspevky k danému problému en bloc, možno v nich, domnievame sa, celkom zreteľne vybadať dve základné tendencie. Predovšetkým v modernej danteológii zjavne prevláda sklon nepodceňovať otázku alegoricko-symbolického významu Danteho Beatrice, ako sa to stalo svojho času takmer zvykom pod tlakom takej autority v danteovských štúdiách, ako bol Michele Barbi. (Barbi bol radikálnym zástancom tzv. realistickej teórie in puncto Beatrice a hľadanie jej „druhého“ významu kvalifikoval ‒ tak trochu ‒ ako zbytočnú všetečnosť. Pozri jeho monografiu Dante, Florencia 1933, a najmä Problemi di critica dantesca II, Florencia 1941.) Takýto základný postoj modernej danteológie k danému problému (výrazne sa prejavuje najmä u Curtia v cit. stati) je dozaista postoj správny: alegoricko-symbolický význam Beatrice totiž samotný Dante viackrát zdôraznil (aj náš spev je toho príkladom!) a v Božskej komédii sú prosto mnohé miesta, ktoré celkom naisto nemožno vysvetľovať len vo vzťahu k tzv. reálnej Beatrici. (Napr. výrok, že Beatrice je pre Danteho „svetlom medzi rozumom a pravdou“, ktorý zaznie z Vergiliových úst v Purg. VI, 45, sotva by bolo možné vzťahovať na konkrétne florentské dievča!) Ak však moderní danteológovia v prevažnej časti tento alegoricko-symbolický význam Beatrice nepodceňujú, na druhej strane ‒ a to nazývame druhým sklonom modernej vedy o Dantem v súvise s daným problémom ‒ zreteľne vyhýbajú novým a široko založeným pokusom presne ho definovať, prípadne sa výslovne priznávajú, že nám presný význam Beatrice v celej alegoricko-symbolickej štruktúre Božskej komédie dosiaľ unika, tak ako unikal konečne už najstarším komentátorom. Tak sa zdá, že tento „druhý“ význam svojej Beatrice sám Dante zapečatil niekoľkými pečaťami a možno len konštatovať, že sa toto jej tajomstvo nepodarilo bezpečne odpečatiť ani po stovkách rokov, hoci rozsah prác o „tajomstve Beatrice“ rovná sa už dnes rozsahu celej menšej bibliotéky.

Nevyriešenou tajomnosťou a významovou záhadnosťou znižuje sa azda sama hodnota tejto centrálnej postavy Božskej komédie?

Domnievame sa, že vôbec nie. Lebo jedno je isté: Beatrice, tak ako ju Dante načrtol už v tomto speve a ako nás neskôr bude sprevádzať veľkou častou Božskej komédie, pri všetkej svojej druhovýznamovej tajomnosti a záhadnosti zostáva postavou nanajvýš poetickou, a to poetickou pre nás a pre našu dobu práve tým, že zostáva zároveň ideálnou i reálnou, ba i na plánoch najvyššej ideality zostáva bytosťou nanajvýš reálnou, ľudskou par excellence, chvejúcou sa najprostejšími ľudskými citmi a aj rozochvievajúcou najprostejšie city čitateľov Danteho diela. Tou mierou totiž, ako ju Dante pretváral mýtom (či viacerými mýtmi!) a divinizoval, neváhal ju zároveň aj humanizovať. A to práve patrí, ak tak smieme povedať, medzi najvlastnejšie divy Danteho umenia. Na jej presný alegoricko-symbolický význam sme síce zvedaví (a to nielen zo všetečnosti!), no tento jej básnický význam obdivujeme. Ba dovoľujeme si tvrdiť, že i keby sa objektívne a vedecky presne zistil onen jej „druhý“ význam, celkom určite bude Danteho Beatrice v srdciach i mysliach čitateľov žiť predovšetkým onou spomenutou symbiózou ideality a reality, sna a skutočnosti, akou žijú podnes podobné veľké postavy veľkých ľúbostných lyrických diel, napr. taká Petrarcova Laura, Nervalova Aurélia či ‒ neváhame povedať ‒ Sládkovičova Marína. Pri viacerých podobných veľkých postavách žien (napr. pri Maríne) dnes už dobre, ba až príliš dobre poznáme ich tzv. druhé významy, no jednako prvoradým pre nás zostáva ich význam básnický, ich portrét lyrický, črtaný perom, ktoré v ruke držala jedine ‒ Láska. V našom speve Dante nazval Beatricu „Paňou cnosti“ (v. 76), ktorou dúfal presiahnuť ‒ a zrejme aj presiahol ‒ pozemský svet. Presiahol ho však preto, že jeho „Pani cnosti“ bola zároveň „Paňou poézie“, tej najľudskejšej poézie, aká sa kedy zjavila v dejinách svetového básnictva. Len tak sa mohlo stať, že nad všetkou tajomnosťou a nad všetkými vrstvami toľkých hypotéz, aké sa dosiaľ vyslovili o jej tzv. druhom význame, vznáša sa táto Beatrice i ďalej „usmievavá a šťastná“, „ridente e felice“, aby sme sa vyjadrili slovami z Purg. VI, 48, ako víťazný básnický zjav ‒ víťazný zrejme preto, že stelesňuje akési večné ženstvo, v ktorom je alegoricko-symbolický význam taký prítomný, ako je vo veľkom Ž slova Žena prítomné malé ž slova žena. Predbežne tento jej význam presne nepoznáme, no pri tom všetkom zostáva podnes ‒ „dolcissima“. ‒

55 Plápolali jej oči hviezdnym jasom,
keď sa mi nežne privravela ona
anjelsky sladkým, prelahodným hlasom:
58 ‚Ó, Mantuan, ó, duša bezúhonná,
jej sláva stále na svete len vzrastá
i bude rásť, až svet kým nedokoná,
61 môj priateľ, žiaľ, že nie i priateľ šťastia,
na pustej pláni s hrôzou späť sa vrátil,
keď strašný zver mu priamu cestu zastal.
61 môj priateľ, žiaľ, že nie i priateľ šťastia. ‒ Rozumej: Šťasteny, Fortúny. (Danteho meno je zamlčané a ozve sa jediný raz v celej Božskej komédii, v Purg. XXX, 55.) ‒
64 Ba zo zpráv v nebi taký strach ma schvátil,
že prineskoro s celým podujatím
prichádzam sem, bo celkom sa už stratil.
67 Ozdobným slovom, svojím slovom zlatým
a so všetkým, čo treba, z oných planín
pomôž mu tak, že poteším sa nad tým!
67 Ozdobným slovom... ‒ V orig. con la tua parola ornata, technický termín stredovekej rétoriky: ornatus facilis ‒ slovné a myšlienkové figúry, tzv. colores rhetorici, ornatus difficilis ‒ básnické trópy. Výraz „ozdobné slovo“ má tu, pravda, širší význam: výrečnosť vôbec. (Porov. Inf. 1,79 ‒ 80.) ‒
70 Ja, Beatrice, posielam ťa za ním;
z diale sem idem, kam chcem naspäť hore;
Láska ma pohla, prichodím s jej prianím.
73 Pred Pánom zas až zastanem si v zbore,
často ťa budem chváliť za zásluhy.‘
Tu pokročil som ja zas v rozhovore:
76 Ó, pani cnosti, ktorou človek púhy
i ľudstvo celé presahovať stačí
nebeský svet, čo najmenšie má kruhy;
78 nebeský svet, čo najmenšie má kruhy. ‒ Naša zem, ktorá podľa súvekých kozmogonických predstáv bola v tzv. nebi Mesiaca, čiže v najnižšie položenej sfére, krútiacej sa teda v najužších kruhoch. Podľa týchto predstáv pod Mesiacom všetky existujúce veci boli smrteľné, nad ním zasa večné. ‒
79 až natoľko tvoj rozkaz sa mi páči,
že by sa spln už zdal mi prineskorý.
Viac nemusíš mi prianie vravieť v plači.
81 Viac nemusíš mi prianie vravieť v plači. ‒ Posledné dve slová sú v preklade pridané, pravda, v zmysle Danteho nasledujúceho textu. (Porov. v. 116.) ‒
82 Povedz však, prečo medzi biedne tvory
sa neobávaš zostúpiť z tej diale,
kam chce duch späť, až celý túžbou horí?
85 ‚Keď už chceš vedieť všetko dokonale,
poviem ti teda nakrátko a presne,
prečo strach nemám z tejto vašej pále.
88 Len veci tie sú zdrojom hrôz a tiesne,
z nich žiaľ a bieda na iného ľahne;
inakšie nie, bo vôbec nie sú desné.
91 Bohu buď vďaka, taká som, že v bahne
najťažších bied sa nič ma nedotýka
a plameň týchto miest ma nezasiahne.
93 a plameň týchto miest ma nezasiahne. ‒ Keďže v prvom kruhu Danteho Pekla niet „plameňa“ (trestom týchto duší je len večná melanchólia, ako sme povedali vyššie) a keďže i v samom Danteho Pekle trest ohňom je vyhradený len pre určité kategórie hriešnikov, slovo „plameň“ odporúčajú niektorí komentátori chápať v širšom, prenesenom význame: ako obrazné pomenovanie pekelných trestov vo všeobecnosti, prípadne ‒ čo je menej pravdepodobné ‒ ako „plameň túžby“, spaľujúci duše v tomto kruhu. (Porov. pozn. k v. 52.) ‒
94 V nebi je pani spanilá, čo vzlyká
a nad tým pádom tak jej slzy kanú,
že zmierňuje tým ortieľ pre vinníka.
94 V nebi je pani spanilá. ‒ Akiste Panna Mária. Starší komentátori videli v nej symbol viacerých druhov milosti Božej, novší skôr symbol milosrdenstva Božieho. ‒
97 Tá zavolala na Luciu pannu:
„Verný tvoj mrie, mrie jeho duša skleslá;
poteš mi ho a vezmi pod ochranu.“
97 Tá zavolala na Luciu pannu. ‒ Lucia, syrakúzska svätica, v stredoveku uctievaná ako pomocnica pri očných chorobách. (Dante, ktorý bol začas chorý na oči, mal ju v obzvláštnej úcte, porov. Conv. II, IX, 15.) Starší i novší komentátori, zlákaní prítomnosťou slova „lux“ ‒ „svetlo“ v mene tejto svätice, pripúšťajú, že na alegoricko-symbolickom pláne predstavuje tzv. milosť osvecujúcu („gratia illuminans“). Otázka jej druhého významu však zostáva stále nejasná. ‒
100 A nepriateľka krutosti sa zniesla
na oné miesto zvestovať mi správu,
kde spolu s dávnou Ráchel máme kreslá.
102 kde spolu s dávnou Ráchel máme kreslá. ‒ Ráchel biblická, starozákonná postava, druhá žena patriarchu Jakuba, ktorá oddávna platila za symbol života rozjímavého. Predpokladá sa, že takýto „druhý“ význam má aj na tomto mieste. ‒
103 „Či Beatrice, Božiu chválu pravú,
nezaujíma ten, kto z celej sily
ľúbil ju tak, až vymanil sa z davu?!
106 Nepočuješ, jak úzkostlivo kvíli,
nevidíš, ako tonie v nebezpečí,
v prívale prudšom ako morské víry?“
109 Nikto a nikdy nepoznal spech väčší
pre prospech svoj, či aby škode vyhol,
než ja, len čo som počula tie reči.
112 Z blažených sídel duch môj hneď sa zdvihol
zveriť sa tvojmu ctihodnému slovu,
čo teba ctí i tých, čo počúvli ho.‘
115 Silou tých slov, čo na pomoc ma zovú,
‒ keď žiarnym zrakom v slzách na mňa vzhliadla ‒
na cestu bol som povzbudený znovu.
118 I prišiel som, jak na srdce mi kládla,
a zbavil som ťa nebezpečnej šelmy,
čo v priamu cestu k vrchu sa ti vkradla.
121 Prečo sa teda obávaš tak veľmi?
Prečo tvoj duch sa z bázne nevymaní?
Prečo sa ľaká pred veľkými cieľmi,
124 keď troje takých požehnaných paní
nad tebou bedlí na nebeskom dvore
a dobro núka ti aj sľub mnou daný?!“
127 Tak ako kvety nočným mrazom choré
sa zatvoria, no len ich slnko zbieli,
rozvinú sa a cele vystrú hore,
130 tak som i ja vstal premenený celý
a taká mužnosť v srdce sa mi vliala,
že započal som ako človek smelý:
133 „Ó, milosrdná, čo mi pomáhala!
Ty láskavý, čo hneď a bez meškania
poslúchols’ pravdu, ktorú znať ti dala!
136 Reč tvoja v srdce toľkú smelosť vháňa,
že viac než prv chcem poberať sa dolu
a tvojich rád sa držať bez prestania.
139 Poď, bo my dvaja máme jednu vôľu;
môj učiteľ, môj pán, môj vodca stály!“
Tak som ho vyzval, aby sme sa spolu
142 na cestu ťažkú, osudovú dali. ‒ V orig. Per lo cammino alto e silvestro. Slovo „alto“ sa zvyčajne vysvetľuje vo význame strmý, príkry, ťažký a slovo „silvestro“ vo význame divý, hrozný, strašný. (Sapegno a i.) My slovo „alto“ chápeme v jeho širšom význame, a to v podobnom, v akom toto slovo použil sám Dante vyššie v našom speve až dva razy (porov. „alto ingegno“ vo v. 7 a „alto effetto“ vo v. 17) a v akom ho použil nespočetnekrát v Božskej komédii (porov. len napr. Inf. IV, I: „alto sonno“!). Pre Danteho totiž táto cesta bola viac než len strmá a príkra, respektíve hrozná a strašná, bola to cesta osudová, na ktorej sa malo rozhodnúť o jeho živote a smrti. Verš sme teda preložili podľa takéhoto širšieho významu slova „alto“, ktorý naznačuje sám zmysel Danteho cesty a „vysokú“, „vznešenú“ tému celej Božskej komédie. ‒
142 na cestu ťažkú, osudovú dali.

Spev tretí

1 „Cezo mňa schádzaš k bolestnému mestu,
cezo mňa schádzaš do večného bôľu,
cezo mňa konáš k zatratencom cestu.
4 Spravodlivosť tu pohla Božiu Vôľu
a s Božou Mocou do hlbín ma vsádza
najvyššia Múdrosť s prvou Láskou spolu.
4 ‒ 6 Spravodlivosť tu pohla Božiu Vôľu... ‒ Rozumej: cit pre spravodlivosť. Podľa teologickej maximy vonkajšie veci („opera ad extra“) sú dielom celej Trojice; jej trojjedinosť je označená slovami „Božia Moc“ (Otec), „najvyššia Múdrosť“ (Syn) a „prvá Láska“ (Duch Sv.) ‒
7 Len veci večné boli prv. A hrádza
večná som tiež: mnou končí sa púť zemná.
Nedúfaj nik: nik nevyjde, kto vchádza.“
7 Len veci večné boli prv. ‒ Podľa súvekého učenia za „večné“ veci Dante pokladal tie, ktoré boli dielom priameho a bezprostredného stvoriteľského úkonu Božieho (ako nebesia, anjeli, tzv. prvá alebo čistá hmota a i.); všetky ostatné veci, ktoré boli dielom tzv. príčin druhotných, boli „smrteľné“. (Porov. Par. VII, 67 a nasl.)
10 Predo mnou brána týčila sa z temna,
na nej som čítal tento nápis tmavý
a riekol: „Majstre, tvrdá reč to pre mňa.“
13 Odvetil mi jak človek prenikavý:
„Tu nech tvoj duch sa zbaví všetkej bázne
a zbabelosti všetkej nech sa zbaví!
16 Sme na miestach, z nich duša nevyviazne,
kde riekol som, že trpí strašnú muku,
kto zmrhá poklad rozumu a blaznie.“
18 poklad rozumu. ‒ Vlastne doslovne „dobro rozumu“ („il ben dell’ intelletto“) je pravda, ako Dante, odvolávajúc sa na Aristotelovu Etiku, výslovne napísal na inom mieste (Porov. Conv. II, XIII, 6.) Tu v prenesenom význame znamená Boha: zatratení zmrhali „poklad rozumu“, čiže za trest sú zbavení možnosti videnia „najvyššej pravdy“. (Sapegno a i.) ‒ Na pozadí takéhoto výkladu potom pochopíme, prečo Dante posmrtný život zatratencov nazval „slepým žitím“ (pozri nižšie v. 47) a samo Peklo ‒ viackrát ‒ „slepým žalárom“ (napr. v Inf. X, 59). V oboch prípadoch prídavné mená sú viac než len poetickými prívlastkami, ako sa domnieval napr. ešte Scartazzini. ‒
19 Povzbudivo mi potom podal ruku
a medzi veci tajomné a skryté
s úsmevom si ma uviedol v kraj hluku.
22 Tu výkriky! Tu kvílenie! Tu vytie
vo vzduchu bez hviezd chvíľku neustane ‒
až zaplakal som sprvu kŕčovite.
22 ‒ 30 Tu výkriky! Tu kvílenie! Tu vytie... ‒ Danteho prvý bezprostredný dojem z Pekla: dojem akustického chaosu, v ktorom sa ozývajú sólovo i v splývajúcej mäteži bolestné zvuky najrozličnejších kvalít. Viac však než tento prvý dojem zaujme nás v troch nasledujúcich tercínach samo Danteho slovesné umenie. Všetky tri tercíny sú totiž prvou veľmi výraznou ukážkou praktického uplatnenia Danteho teoretickej zásady o jednote obsahu a formy, a či ‒ povedané jeho slovníkom ‒ o primeranosti opisovaného faktu („fatto“) a jeho slovesného vyjadrenia („il dir“). Ak túto zásadu Dante verbis expressis vyjadrí až na konci prvej kantiky (pozri Inf. XXXII, 10 ‒ 12: „... nech jav i slovo sú si primerané“), práve naše tri tercíny sú obzvlášť jasným dokladom toho, že mu bola zrejmá už na samom začiatku Božskej komédie. Ba ešte o viac ide v našich tercínach: v nich nielen „jav“ a „slovo“ sú si primerané, ale Dante samým „slovom“, čiže samým slovesným výrazom ako takým doslovne priamo sugeroval celý „jav“, t. j. v tomto prípade celý charakter onoho prenikavého i temného, kvílivého i skučivého akustického chaosu, pravého opaku „sladkej harmónie“, ktorá bude príznačná pre ovzdušie i slovesný výraz jeho dvoch nasledujúcich kantík. Tomuto zámeru podriadil rytmickú organizáciu i celú zvukovú výstavbu veršov. (Porov. v prvom verši výraznú inštrumentalizáciu „ostrou“, prenikavou hláskou i: „Quivi sospiri, pianti e alti guai, „hromadenie, ba priame „zrážanie“ slov s približne podobnými hláskami „pianti e alti“, v 22, „cominciar ne lagrimai“, v. 24, „parole di dolore“, v. 26, najrozličnejšie nesúzvuky vo vnútri veršov, prerývaný rytmus, veršové presahy atď.) Ak sa ešte občas v komentároch stretneme s určitým podceňovaním Danteho umenia v prvých spevoch Pekla (naposledy napr. u Porenu v súvise s niektorými obrazmi tohto spevu), práve naše tri tercíny nás presviedčajú, že máme pred sebou dokonale vyzretého umelca. Citovaný princíp zhody „veci“ a „slova“ stane sa jedným z hlavných princípov vysokého slovesného umenia v celej Božskej komédii.

V preklade, prirodzene, na toto všetko sme brali ohľad a pokiaľ nám to len prostriedky nášho jazyka dovoľovali, snažili sme sa pracovať postupmi obdobnými, ako pracoval Dante, aby aj v slovenskom znení Božskej komédie „jav i slovo boli si primerané“. (Podobné inštrumentalizovanie verša: „Tu kriky! Tu klenie! Tu vytie...,“ podobné „zrážanie“ slov: „rôzne, hrozné“, v. 25, „Zvuk a rúk“, v. 27, „tvorí tu huriavk“, v. 28 atď., podobný prerývaný rytmus, veršové presahy atď.) ‒

25 Jazyky rôzne, hrozné bedovanie,
s bolesťou hnev a vzlyk sa spolu hmýri,
kvil, temný zvuk a rúk s tým pleskotanie
28 tvorí tu huriavk, čo sa vôkol šíri
v ovzduší temnom temer do omdletia
jak piesok zlý, keď vo víchrici víri.
31 Hlava mi hučí hrôzou obostretá,
preto som riekol: „Aký ľud to žiali,
a aký žiaľ ním takto desne zmieta?“
31 Hlava mi hučí hrôzou obostretá. ‒ Verš preložený podľa čítania „E io ch’avea d’orror la testa cinta“, prijímaného väčšinou moderných editorov (Porena, Sapegno, Momigliano a i.). ‒
34 Odvetil mi: „Ten vir-var neustály
prenasleduje biednych pozemšťanov,
čo žili hore bez hany i chvály.
35 ‒ 36 biednych pozemšťanov, / čo žili hore bez hany i chvály. ‒ Prvú kategóriu hriešnikov Danteho Pekla tvoria teda duše ľudí ľahostajných, letargických, v živote nezaangažovaných ani za pravdu, ani proti pravde, nečinorodých neutrálov. Dante pre nich pripravil osobitnú zónu, ktorá je síce už za pekelnou bránou, ale nepatrí ešte do vlastného Pekla, lebo týmto typom ľudí nielen Boh pohŕda, ale i samo Peklo. (Porov. v. 40 ‒ 42 a v. 63.) Najväčšmi nimi, pravdaže, pohŕdal sám Dante (porov. jeho výrazy: „ničomníci“, „niktoši“, „bedač“ a najmä slávny a v Taliansku zľudovelý verš 51: „Nevravme o nich, pozri len a poďme!“), natoľko až pohŕdal, že sa napokon neubránil ani istým sympatiám k tzv. veľkým hriešnikom, ako sa o tom presvedčíme v nasledujúcich spevoch. Život pre neho bol totožný s činorodosťou, prameniacou rovnako z lásky ako z nenávisti, a to najmä v časoch písania prvých spevov Božskej komédie, keď bol sám všetkými silami zaangažovaný v súvekých politických zápasoch. Sama predstava ľahostajného neutrála bola uňho spätá s najväčším pohŕdaním. (Porov. podobný postoj u Goetheho: „Zum Hassen oder Lieben / Ist alle Welt getrieben. / Da bleibt keine Wahl: / Der Teufel ist neutral.“ ‒ „K nenávisti alebo k láske / je hnaný celý svet. / Tu neostáva nijaká voľba: / diabol je neutrálny.“ Západovýchodný Divan.) ‒
37 ‒ 39 Sú spolu s podlým zborom nebešťanov... ‒ S anjelmi, ktorí sa podľa nekanonických evanjelií a podľa ľudovej tradície za vzbury časti anjelskych chórov, vedenej Luciferom, nepridali ani na jednu stranu, ale zostali „neutrálnymi“. Ide teda o tú istú kategóriu ľahostajných. ‒
37 Sú spolu s podlým zborom nebešťanov,
čo proti Bohu nešli do zápasu,
no ani s ním, lež sami stáli stranou.
40 Nebesá nechcú stratiť pri nich z jasu,
a pekla dno čuť nechce o bedači,
pri ktorej hriech by získal istú krásu.“
43 A ja: „No, majstre, čože ich tak tlačí,
že toľký kvil sa vydiera im z hrdiel?“
Odvetil: „Krátka odpoveď tu stačí.
46 Nádeje na smrť nemá viac ten kŕdeľ,
a slepé žitie je tak naničhodné,
že závidia už každý iný údel.
46 Nádeje na smrť nemá viac ten kŕdeľ. ‒ Akiste na onú tzv. „druhú smrť“, čiže „smrť duše“ (Porov. pozn. k Inf. I, 117.), ak, pravda, nejde tu o iróniu; keďže život bez činu nie je život, tie duše vlastne ani nikdy nežili, a teda nemajú a nemôžu mať ani nádej na smrť. ‒
47 slepé žitie. ‒ Pozri vyššie pozn. k v. 18. ‒
49 Bôľ pre nich sotva koho v svete bodne,
nezná ich svet, je zhŕdavý k ich davu.
Nevravme o nich, pozri len a poďme!“
52 A pozrúc sa, som vzhliadol na zástavu,
čo tuším, preto sa tak rýchlo krúti,
len aby vyhla pokojnému stavu.
52 A pozrúc sa, som vzhliadol na zástavu. ‒ Ľahostajní a neutrálni ľudia v živote nekráčali pod nijakou zástavou: po smrti teda musia bežať za rýchlo sa pohybujúcou koruhvou. Prvý príklad danteovského trestu, postaveného na princípe tzv. contrapasso (Porov. Inf. XXVIII, 142.), čiže zásade, na ktorej autor Božskej komédie vybudoval celý penálny kódex svojich dvoch záhrobných ríš. Tento princíp spočíva v tom, že vina a trest sú v úzkom alebo protikladnom vzťahu. Jeho presným zachovaním, ako poznamenal A. Momigliano, Dante sa najväčšmi oddialil od beztvárnych stredovekých „vízií“ záhrobných trestov: v tele a na tele hriešnikov rozličných kategórií môžeme čítať ich hriech ako v otvorenej knihe. ‒
55 A za ňou taký veľký dav sa rúti,
že by som nikdy nebol veril, púte
tak obrovské, že pritiahli už k smrti.
58 Keď som pár spoznal z tejto perepúte,
i toho tieň som uzrel v mraveništi,
čo za vinu má veľké odrieknutie.
59 ‒ 60 i toho tieň som uzrel v mraveništi, / čo za vinu má veľké odrieknutie. ‒ V orig. je výraz „il gran rifiuto“, ktorého význam sa vysvetľuje ako abdikácia, zrieknutie sa niečoho. Väčšina najstarších i moderných komentátorov je tej mienky, že tu Dante mieril na pustovníka Piera da Morone, mnícha ináč bezúhonného života, ktorý sa v júli 1294 stal pápežom ako Celestín V., ale ktorý sa po piatich mesiacoch zriekol svojej hodnosti súdiac, že je nad sily takmer 80-ročného starca. Tým uvoľnil cestu na pápežský stolec kardinálovi Caetanimu, neskoršiemu Bonifácovi VIII., najenergickejšiemu odporcovi Danteho politických ideálov. Oproti tomu iná skupina komentátorov sa domnieva, že v nepomenovanom hriešnikovi treba vidieť Piláta, akýsi prototyp ľahostajného neutrála, ktorý sa zo zbabelosti zriekol prisúdiť spravodlivosť v Kristovom procese. Okrem toho rozliční komentátori navrhujú ešte aj iné identifikácie: biblického Ezaua, Juliána Apostatu (cisára, ktorý sa zriekol kresťanstva), Romula Augustula (posledného rezignujúceho rímskeho cisára), prípadne niektoré postavy súdobých florentských politikov, o ktorých je známe, že v rozhodujúcich chvíľach zaváhali, ako Gianno della Bella či Vieri dei Cerchi. Celkove možno povedať, že sa podnes vážne a s viacerými dôvodmi diskutuje o prvých dvoch postavách (naposledy napr. otázku znovu nastolila Yvonne Batardová v cit. monografii, str. 480 a nasl., a proti väčšine moderných danteológov sa postavila za stotožnenie neznámeho hriešnika ‒ s Pilátom.) No otázka, tak sa zdá, je neriešiteľná, tým skôr, že sám Dante chcel, aby neriešiteľnou zostala: o anonymnej mase týchto hriešnikov sa vyjadril, že „nezná ich svet, je zhŕdavý k ich davu“ (v. 50) a aby teda sám túto postavu neurobil známou, vyjadril sa o nej len jediným, náročky veľmi neurčitým veršom. (Sme však tej mienky, že v abdikačnom akte staručkého, takmer 80-ročného Piera da Morone Dante ‒ čo už ako horel hnevom proti Bonifácovi VIII. ‒ sotva mohol vidieť akt zbabelosti a ľahostajnosti k vysokému úradu a čin trestuhodný!) ‒ 63 Dis ‒ meno vládcu starovekého mytologického podsvetia prenesené na Lucifera, vládcu Danteho Pekla. ‒
61 Vedel som hneď a hneď som si bol istý,
že ničomníkov vidím tu v tom chvate,
ktorých i Boh i Dis má v nenávisti.
64 Tých niktošov, čo iba hnili v blate,
pretože život neprežili činne ‒
štípe tu hmyz a osy jedovaté
67 ryjú im tvár, až v brázdach krv sa rinie,
aby ju u nôh spolu so slzami
odporné červy sali v čiernej hline.
66 ‒ 69 štípe tu hmyz a osy jedovaté... ‒ Trest podľa uvedeného princípu contrapasso, napospol zhodne vysvetľovaný: ľahostajní a neutráli necítili zaživa nijaké „nabádanie“ k činu; po smrti ich teda „bádajú“ osy a hmyz; nepreliali slzy ani krv za nijaký vznešený cieľ; po smrti teda prelievajú slzy i krv, a to len preto, aby ich sali v hnilobnej hline odporne červy atď. ‒
70 Tu nový húf som uzrel hnúť sa hmlami:
až k brehu veľkej rieky vpred sa berie ‒
preto som: „Majstre,“ začal s otázkami,
73 „ktože sú to a aký žiaľ ich žerie,
že sa tak náhlia na protivnú stranu,
ako sa mi to marí v tomto šere?“
76 Odvetil: „Veci zjavné sa ti stanú,
až stane si aj s nami dav vždy väčší
nad smutnú rieku, Acherontom zvanú.“
78 nad smutnú rieku, Acherontom zvanú. ‒ Meno podsvetnej rieky prevzal Dante z Vergiliovej Aeneidy (ako i viaceré detaily v tomto speve). Až za ňou sa začína vlastné Danteho Peklo, čiže jeho prvý kruh, ktorý táto rieka obteká, a cez ňu teda musia prejsť všetci zatratenci (okrem výnimiek, o ktorých sa na príslušnom mieste zmienime). ‒
79 V strachu, že sa mu zvedavosť už prieči,
sklopil som zrak a zrumenený v líci
až po rieku som vystríhal sa reči.
82 A vtom už, hľa, k nám mieri na lodici
nejaký starec, čo má bielu bradu
a „beda,“ kričí, „beda, ničomníci,
83 nejaký starec, čo má bielu bradu. ‒ Vergiliovský Cháron, grécko-rímsky mytologický prievozník duší cez podsvetnú rieku smrti. ‒
85 nedúfajte sa nebeskému hradu:
ja preveziem vás k smutným pustatinám
do večných temnôt, do ohňa a ľadu.
88 No ty tam vzadu, duša živá, inam
pohniže sa, a od mŕtvych mi odíď!“
Ale keď videl, že sa nepohýnam,
91 riekol: „Ty nemáš týmto miestom schodiť,
po inej ceste, v inej loďke malej,
spôsobom iným príde sa ti brodiť.“
92 ‒ 93 po inej ceste, v inej loďke malej, / spôsobom iným príde sa ti brodiť. ‒ Všeobecne sa konštatuje, že Cháron naráža na loďku, ktorá preváža duše cez more k Hore očistcovej. (Porov. Purg. II, 101 a nasl.) Nevysvetliteľným však zostáva, ako mohol vedieť, že Dante raz poputuje do ríše očisťovania. ‒
94 „Do toho, Cháron, málo sa ty starej,“
riekol môj pán, „chcú takto tam, kde môžu
všetko, čo chcú, a nespytuj sa ďalej!“
95 ‒ 96 chcú takto tam, kde môžu / všetko, čo chcú... ‒ V Empyreu, sídle Božom ‒ Podľa upozornenia Momiglianovho ide tu takmer o rituálnu formulu, ktorú použije Vergilius viackrát na ceste Peklom ako argument proti nástrahám rozličných besov. (Porov. Inf. V, 23 ‒ 24; VII, 11 ‒ 12 atď.) ‒
97 Prievozník stíchol, zhladil drsnú kožu,
ktorá mu tvorí pod očami dvomi
ohnivé kruhy, sálajúce hrôzu.
100 Ale ten zástup, od úľaku chromý,
bledne a škrípe zubami a stená,
keď obsah krutých slov si uvedomí.
101 Preklína Boha, ľudské pokolenia,
rodičov, miesto, čas i samo semä
semena svojho, svojho narodenia.
104 Na brehu rieky, na samom jej leme,
kam prídu všetky neznabožné tvory,
zhromažďujú sa zo všetkých strán zeme
107 a zloduch Cháron, ktorému zrak horí,
znameniami ich zvoláva a búcha
každého veslom, kto sa oneskorí.
110 Podobne, ako za jesene spŕcha
list za listom, až vetvy stále hladšie
napokon celkom pozbavia sa rúcha,
113 aj Adamovo plemä zlé tak plače,
keď postupne dol’ z brehu odpadáva
jak vtáčie kŕdle na znamenia dačie.
116 Tak unáša ich do tmy vlna tmavá
a sotva jedni k brehu dorazili,
už nový dav sa dohromady dáva.
119 „Synku môj,“ riekol majster ušľachtilý,
„ľud, ktorý zmiera s Bohom nezmierený,
zo všetkých krajín najprv sem sa schýli
122 a potom letí cez zlovestné peny,
bo spravodlivosť Božia ho tak bodá,
že sa už bázeň na túžbu mu mení.
125 Tu dobrých niet, len duše zlé sem schodia,
a preto teda, ak ti šomral Cháron,
to nech len novej odvahy ti dodá.“
128 Keď dokončil, jak pred konečným zmarom
zatriasla zemou taká strašná sila,
že rozpomienka zalieva ma varom.
131 Slzavá zem vtom vietor vypustila,
z neho blesk taký žhavý šľahol nadol,
že myseľ sa mi celkom zamútila
131 ‒ 133 Slzavá zem vtom vietor vypustila... ‒ Slzavá preto, že bola presiaknutá vyliatymi slzami v zóne ľahostajných. ‒ Podľa súdobých meteorologických predstáv zemetrasenie vznikalo účinkom vetra, uzavretého v zemských útrobách. Keď vietor či podzemné pary vyrazili zo zeme a stretli sa so studeným vzduchom, vyšľahol blesk a v tej chvíli sa zem zatriasla. (Porov. Inf. IX, 67; Purg. XXI, 56 a nasl.) ‒
134 a ja som ako omráčený padol.

Spev štvrtý

1 Hlboký spánok pretrhlo mi vpoly,
že prezrel som za hromového lomu
jak prebudený proti svojej vôli.
1 Hlboký spánok pretrhlo mi vpoly. ‒ V Danteho slovnom spojení „alto sonno“ príd. meno „alto“ znamená, pravdaže, „hlboký“, podobne ako slovo „altus“ vo vergiliovskom slovnom spojení „sopor altus“ (Aen. VIII, 27), s ktorým sa Danteho výraz uvádza do súvisu. (Naš Hollý prekladal „hlboké spáňí“!) Zároveň sa však k tomuto významu, ako sme na to už upozornili vyššie (Porov. pozn. k Inf. II, 8 ‒ 9), viaže význam „vysoký“, „vznešený“. Ten dodáva nielen akýsi slávnostný, nadnesený predznak celému spevu, ako sa v komentároch neraz spomenulo, ale aj dôraz určitej tajomnosti, záhadnosti, mysterióznosti samému motívu spánku či sna, ktorý Dante na tomto mieste použil prvý raz a ktorý bude mať viac než významnú funkciu v samej kompozícii Božskej komédie. (Až funkciu sakrálnu: motív sna použije Dante v prvej kantike 3-krát, v druhej kantike 3-krát a ak pripustíme, že tretia kantika je jediným snom, dostaneme danteovské „sakrálne“ číslo 7!) Ako z nasledujúceho textu vysvitne, Dante sa práve v takomto „hlbokom“ sne tajomným a záhadným spôsobom dostal cez rieku smrti ‒ rovno do prvého kruhu Pekla. Domnievame sa, že toto podanie Danteho „zostupu do pekiel“ ‒ zostupu v sne a cez sen ‒ je dosť výrečné v každom smere, aby nepotrebovalo nijaký osobitný komentár.

Tento Danteho „tajomný sen“, tak sa zdá, trval len veľmi krátky čas: od zablysnutia, spomenutého na konci predchádzajúceho spevu, po zahrmenie, čiže po ten „hromový lom“ („un greve truono“), o ktorom Dante hovorí na začiatku tohto spevu. (Jestvuje, pravdaže, viac výkladov tohto trvania Danteho sna, ako i viac výkladov samého Danteho slovného spojenia „un greve truono“: niektorí v tomto výraze vidia označenie „druhého zahrmenia“, ktoré vraj po dlhšom čase zobudilo Danteho, iní „lomoz kvilieb“, doliehajúci z blízkeho pekelného otvoru, ba svojho času Scartazzini vyslovil dohad, že tu ide o zvuk rohu, na ktorom zatrúbil zatratený obor Nemrod v pekelných hlbinách, aby vraj oznámil celému Peklu návštevu živého Danteho. (Porov. Inf. XXXI, 12.) No uvedený výklad, ku ktorému sa klonia viacerí z moderných komentátorov, zda sa nám najjednoduchší, a teda najprijateľnejší.) ‒

4 Na nohu vstanúc, od úľaku chromú,
s upretým okom pátram dookola,
kde ma to zo sna strhol lomoz hromu.
7 Pravda je tá, že sotva na krok bola
bolestná hĺbka preohromnej jamy,
hromadiacej sem večné kvíľby zdola.
10 Bola tak temná, zavalená hmlami,
že hocijak som preniknúť chcel ku dnu,
nijakej veci neodhalila mi.
13 „Teraz sem dnu, v tú slepú, temnú studňu
(hlas blednúceho básnika vtom zaznie)
nastúpme na púť urputnú a trudnú!“
16 Keď pobádam mu v tvári farbu bázne,
rieknem: „Mám ísť? ‒ veď teba strach sa chytá,
čo vodíš ma, keď vo mne vôľa viazne!“
19 Odvetil mi: „To v tvári sa mi kmitá
len des tam tých, čo skrýva hlbočina,
a v ňom sa tebe javí bázeň skrytá.
22 Vykročme však, bo čas sa rýchlo míňa.“
I zostúpil som so vznešeným duchom
v najbližší kruh, čo priepasť obopína.
24 v najbližší kruh, čo priepasť obopína. ‒ Do prvého kruhu Pekla. Danteho Peklo si treba predstaviť ako obrovský lievik vydlabaný do vnútra Zeme, postupne sa zužujúci, ktorého dno v podobe úzkej šachty dosahuje zemský stred. Celý tento pekelný priestor Dante rozdelil na deväť tzv. kruhov, čo sú akési koncentrické, horizontálne ležiace terasy, oddelené od seba strmými úšustmi. A jednotlivé kruhy prisúdil dušiam rozličných kategórií hriešnikov. Keďže teda Danteho Peklo má takúto podobu, prvý kruh, do ktorého práve vstúpili naši básnici, je, rozumie sa, najširší. Tento prvý kruh prisúdil Dante dušiam ľudí, ktorí sa síce neprevinili, nežili hriešnym životom, ba dokonca žili životom cnostným (Porov. v. 34: „nie ľud hriešny...“, v. 40 „ľudia ctní a pekní...“), no jednako nemohli byť spasení, pretože neboli pokrstení. Ich trest je čisto duchovný: spočíva v „mukách beznádeje“, vo večnom, no nesplniteľnom túžení po Bohu. (Porov. pozn. k Inf. II, 52.) Hoci však celkove ide o jednu kategóriu zatratených, možno v nej rozoznať dve skupiny. Jedna skupina trávi trest v šere: to je anonymná masa, ktorá sa na svete ničím nevyznamenala. Oproti tomu druhá skupina prežíva svoje duchovné útrapy v jase: to sú duše ľudí, ktorí sa preslávili jednak činmi vojenskými a jednak vedením (filozofiou, poéziou atď.), a to rovnako v časoch starovekých, ako v časoch novších. Medzi tieto posledné duše patrí aj Danteho sprievodca Vergilius.

Už pre sám tento fakt Danteho prvý kruh Pekla sa musel odlišovať od všetkých ostatných kruhov pekelných. A skutočne, ak v ostatných kruhoch Danteho Pekla vládne atmosféra vášne, zloby a nenávisti ‒ a to rovnako v pomere zatratených duší k našim básnikom, ako v ich vzájomnom pomere, tu v tomto kruhu niet po niečom podobnom ani stopy. Všetky tieto duše síce trpia nekonečným smútkom, no v spoločnom utrpení si zachovali pocit určitej družnosti a vzájomnej úcty takmer v takej istej miere ako očisťujúce sa duše v Danteho Purgatoriu. A okrem toho ‒ a tým sa tento prvý kruh ešte výraznejšie odlišuje od kruhov ostatných ‒ sám Dante (notabene nielen ako persona dramatis, ale i ako autor Božskej komédie!) na smútok zatratených naštepuje svoj vlastný smútok. (Porov. v. 43 ‒ 45.) Ten je tu veľmi výrečný a je nesporne výrazom Danteho hlbokého rozporu, ktorý sa bude tiahnuť celou Božskou komédiou: Článok učenia o krste ako podmienke spasenia diktoval mu uvrhnúť tieto duše do zatratenia, no poznanie (či poznávanie) starovekej kultúry, ktorej vrcholy časť týchto duší priamo reprezentuje (medzi nimi aj Vergilius!), diktovalo mu ich oslávenie. Východisko z tohto rozporu našiel Dante v tom, že pre tieto duše vytvoril osobitný kruh, odlišujúci sa, ako sme povedali, od všetkých ostatných kruhov, miesto, ktoré je síce už v Pekle, ale s pekelnou atmosférou nemá nič spoločné a ktoré sám autor zdôraznene nazval Predpeklím ‒ Limbom. (Porov. v. 45.) A významné postavy starovekého sveta, ku ktorým sa pojil jeho obdiv i jeho láska, podal nielen v svetle tohto obdivu a lásky (porov. hromadenie výrazov úcty!), ale doslovne vo svetelnej žiare. Vieme, že ten „oheň“ či „žiara“, v ktorej dá vystúpiť týmto postavám v polovičke spevu (Porov. v. 67 a nasl.), môže znamenať aj symbol ich svetskej slávy, ako to všeobecne vysvetľujú komentátori. Ak si však všimneme, že Dante ani nenaznačil prameň tejto žiary, nemôžeme si nespomenúť na starofrancúzsky román Hľadanie sv. Grála, kde sa viackrát stretneme s motívom žiarenia čistého a spravodlivého človeka v temnotách noci. Tzv. vlastné žiarenie duší veľkých starovekých hrdinov a učiteľov cnosti a múdrosti nie je nič iné než výraz Danteho najväčšej úcty k nim ‒ úcty idúcej až k apoteóze. Svetelná aura nad ich hlavami sa totiž až nápadne podobá svetelnej aureole, ako ju maľovali nad hlavami svätých stredovekí maliari. Môže byť niečo „humanistickejšie“ než táto „humanita“ veľkých starovekých postáv, žiariaca vlastným svetlom na samom prahu Danteho Pekla? ‒

25 Tam, pokiaľ bolo možno zistiť sluchom,
nevládne plač, len vzdych a vzdych sa plúži,
zachvievajúci týmto večným vzduchom.
28 Nie mučenie, len stála bolesť súži
nesmierne davy v túžbe neustálej;
v nich deti sú, sú ženy v nich i muži.
31 „Nespytuješ sa,“ po prestávke malej
riekne mi majster, „kto je v tomto kruhu?
Chcem, abys’ vedel skôr, než pôjdeš ďalej:
34 že nie ľud hriešny! Cnosť však na zásluhu
nedostačí, ak krst ju nezumýva,
krst viery tej, v ňu skladáš svoju túhu.
37 Tak pred kresťanstvom žiadna duša živá
nemohla Bohu slúžiť náležite.
S nimi i moja duša tuná býva.
40 Len chyba tá, nie azda hriešne žitie,
vrhla nás sem a iba to nás rmúti:
bez nádeje, vždy túžiť v tomto byte.“
43 Tá smutná reč až do plaču ma núti,
bo vôkol zriem, že ľudia ctní a pekní
v predpeklie navždy boli uvrhnutí.
46 „Riekni, môj pane, učiteľ môj, riekni
(začal som, túžiac po istote viery
nezakalenej dohadmi a priekmi):
49 vlastnou či cudzou zásluhou z tej sféry
dostal sa niekto niekdy k večnej sláve?“
On, pochopiac, kam otázka tá mieri,
51 On, pochopiac, kam otázka tá mieri... ‒ Na zostúpenie Krista do Predpeklia po jeho zmŕtvychvstaní. ‒
52 riekol: „Len som sa octol v tomto stave,
vkročil sem Mocný s triumfálnym znakom
a svätožiarou na víťaznej hlave.
52 Len som sa octol v tomto stave... ‒ Vergilius zomrel r. 19 pred narodením Kristovým, čiže v čase Kristovej smrti bol v prvom kruhu Pekla len čosi vyše 50 rokov. ‒
53 vkročil sem Mocný s triumfálnym znakom. ‒ Kristus. Nevedno však, čo presne znamená „triumfálny znak“ ‒ „segno di vittona“. Podľa niektorých svätožiaru v podobe kríža, podľa iných kríž, kráľovskú korunu, palmu či koruhvu. ‒
55 Tieň praotca vzal vtedy našim zrakom;
syn Ábel, Noe s ním šli Boha sláviť
a Mojžiš šiel, čo dal i slúchal zákon;
55 ‒ 60 Tieň praotca... ‒ Adam, Ábel, Noe, Mojžiš, Abrahám, Dávid, Jakub, Ráchel, všetko biblické postavy. Podľa dogmatiky Raj po vyhnaní prvých rodičov až do vykúpenia zostal zatvorený a duše starozákonných spravodlivých museli čakať v Predpeklí na hodinu svojho vyslobodenia. ‒
58 šiel patriarcha Abrahám, šiel Dávid;
s rodinou Jakub, s Ráchel, pre jej krásu
premnohé roky v službe musel stráviť.
61 A ďalších ešte za onoho času
stadiaľto vzal; i znaj, čo znať ti sluší,
že pred nimi nik nezískal si spásu.“
64 Cestu môj vodca vôbec nepreruší,
takže mi celým lesom znie reč drahá,
lesom, chcem rieknuť, nespočetných duší.
67 Neveľká ešte delila nás dráha
od miesta vrchu, keď som oheň zbadal,
ktorý tmu onej pologule zmáha.
67 ‒ 68 Neveľká ešte delila nás dráha / od miesta vrchu ‒ Rozumej: od vrcholu kruhu, od jeho najvyššieho okraja, z ktorého sa začal zostup oboch básnikov. Verš sme takto preložili podľa čítania: „... di qua dal sommo“, ku ktorému sa priklonili z moderných editorov Sapegno, Momigliano a i. Niektorí iní čítajú „di qua dal sonno“ (Porena), resp. „di qua dal sono“ a vysvetľujú: od miesta Danteho sna, resp. od miesta zaburácania hromu. ‒
68 ‒ 69 keď som oheň zbadal, / ktorý tmu onej pologule zmáha. ‒ Dante videl žiaru („oheň“), ktorá vychádzala odspodu a šírila sa od zeme na všetky strany, takže v podobe pologule ‒ teda žiarivej pologule ‒ zaháňala, prekonávala, premáhala tú druhú pologuľu, čiže pologuľu tmy. Za takýto výklad z moderných komentátorov sa prihovára napr. Sapegno, Porena a i. (Odlišný výklad pozri u Momigliana, Masserona a i.) ‒
70 I stadiaľto som správne predpokladal,
nemôžuc ešte presvedčiť sa zbližša,
že ctihodný ľud stúpať musí tadiaľ.
73 „Ó, ty, preň úcta k umeniam je vyššia,
aká to česť tie zaodieva tiene,
že od osudov ostatných sa líšia?“
76 Na to mi on: „Ich meno, u vás ctené,
ktoré tam hore zná i ľud i vládca,
získalo im aj z nebies vyznačenie.“
79 Vtom zaznie reč, reč vážne hlaholiaca:
„Česť básnikovi vznešeného mena,
tieň jeho, čo nám odišiel, sa vracia!“
82 Keď zmĺkla reč a tíš zas zvládla nemá,
veľtieňov štvoro sa tu zjavilo mi.
Ich tvár ni smútok ani radosť nemá.
85 Ozval sa hlas, mne dobre povedomý:
„Dívaj sa, tamten, ktorý meč má v dlani
sťa kráľ, čo kráča pred ďalšími tromi,
88 je Homér sám, ten básnik zvrchovaný.
Za Horáciom, Ovídiom smelo
ide i ten, čo Lukánom je zvaný.
88 ‒ 90 je Homér sám... Homér, Horatius, Ovidius, Lucanus, štvorica popredných básnikov grécko-latinského staroveku. Nie je náhodné, že ako prvých Dante v tomto kruhu uvádza práve básnikov. Súvisí to s jeho vysokým ponímaním civilizačnej a spoločensky organizačnej funkcie poézie ako takej, ktorému Dante ‒ ako predchodca humanizmu ‒ dal viackrát výraz aj v svojich teoretických dielach. (Porov. napr. Conv. II, I, 5.) ‒ Homéra, ktorého dielo ináč poznal len z citácii latinských básnikov, predstavil s mečom v ruke azda preto, že bol „pevcom vojen“. ‒
91 Pretože meno, ktoré tuná znelo,
spoločne so mnou nosia títo muži,
keď mňa si ctia, ctia tým i svoje dielo.“
94 Tu teda sa tá krásna škola druží,
veľspevu škola vôkol svojho pána,
ktorý jak orol nad družinou krúži.
97 Po rozhovore vôkol velikána
pokynú mi, a vodca, rád tej zvesti,
s úsmevom miernym nado mnou sa skláňa.
98 ‒ 99 a vodca, rád tej zvesti, / s úsmevom miernym nado mnou sa skláňa. ‒ Jediný Vergiliov úsmev za celej cesty záhrobnými ríšami. Vyjadruje akiste spokojnosť učiteľa nad tým, že najväčší básnici staroveku vľúdne a dôstojne prijali jeho žiaka. ‒
100 Cti ešte viac mi vzdali počas cesty,
veď s takýmito duchmi, rozochvelý,
v ich spoločnosti šiel som ako šiesty.
102 v ich spoločnosti šiel som ako šiesty. ‒ Homér, Horacius, Ovidius, Lucanus, Vergilius ‒ a šiesty v tejto „krásnej škole“: Dante. Nie div, že viacerí komentátori v tomto verši videli Danteho manifestačné prihlásenie sa k veľkému básnickému dedičstvu antiky a prejav jeho odstupu od súvekej literatúry. Dante sa tu priamo definoval ako humanista. (A. Momigliano.) ‒
103 Speli sme k ohňu, pohrúžení celí
do rečí, o nich pomlčať tu blaží,
jak blažilo ich počuť tam, kde zneli.
106 Prišli sme k hradu, ktorý nemá stráží:
sedmoro múrov navôkol sa vinie
a úpätie mu krásna riečka vlaží.
106 ‒ 108 Prišli sme k hradu ... ‒ „Hrad“, „sedmoro múrov“ i „krásna riečka“ v tejto tercíne majú dozaista alegoricko-symbolickú hodnotu, no mienky o nej sa rozchádzajú. V hrade, ktorý si treba zrejme predstaviť skôr ako kaštieľ či palác (alebo ako rímske „castrum“ s veľkým priestranstvom vnútri) než ako stredovekú pevnosť, niektorí vidia symbol filozofie, iní symbol ľudského vedenia vôbec, ľudskej dobroty, duchovnosti a pod. V siedmich múroch zasa symbol siedmich častí filozofie či siedmich slobodných umení alebo siedmich cností. A v krásnej riečke napokon symbol dispozície ľudského intelektu na vedu, či „básnickej skúsenosti“ (Porov. Par. II, 95 ‒ 96.) alebo výrečnosti a pod. Z hľadiska tohto „druhého“ významu sa potom vysvetľuje, že básnici tou riečkou „prešli ako po pevnine“ (porov. v. 109). ‒
109 Prejdeme po nej ako po pevnine;
za siedmou bránou prestiera sa lúka
a svieža zeleň svieti na lúčine.
112 Pohľady ťažké majú ľudia dnuká,
preveľkú vážnosť na vznešenom čele,
zaznieva zriedka reč ich ľubozvuká.
115 Vyšli sme ta, kde zo strany sa stelie
čistina jasná, vyvýšená trocha,
takže som všetkých mohol vidieť skvele.
118 Dokola všade zelenie sa plocha
a toľko veľkých duchov na nej stojí,
že pohľadom už srdce sa mi kochá.
121 Elektra s tými, ktorí padli v Tróji;
Aeneas, Hektor zdali sa mi známi;
s krahulčím zrakom Caesar v plnej zbroji.
121 ‒ 128 Elektra... atď. ‒ Medzi prvými „veľkými duchmi“ Dante menuje hrdinov a hrdinky trójsko-rímske, a to od čias bájnych až po Caesara, zakladateľa svetového rímskeho impéria. Nie je iste náhodne, ak Dante po básnikoch, ktorí boli podľa neho prvými učiteľmi ľudskej civilizácie, ako sme povedali vyššie, uvádza na scénu práve tie veľké postavy mýtického i historického staroveku, ktoré nepriamo i priamo (nepriamo ako svetlé vzory ľudských cností, priamo vojenskými činmi) a neraz i vo vzájomnom boji proti sebe prispeli práve na vznik rímskeho národa a rímskej ríše. Obnova rímskeho a cisárskeho „ordo in lege“ (poriadku v zákone) bola Danteho veľkým snom (nezriekol sa ho ani v čase, keď mu protirečila celá súdobá situácia Itálie), a to snom ustavične roznecovaným jeho presvedčením, že ono rímske a cisárske „ordo in lege“ je jednou z prvých podmienok politického, a teda i mravného poriadku na svete. Tento jeho „sen“ teda priamo diktoval celú sériu našich postáv: Elektra, matka Dardana, zakladateľa Tróje; Aeneas, Trójan a zakladateľ rímskeho národa; Hektor, hrdinský obranca Tróje; Caesar, zakladateľ rímskeho impéria; Pentesilea, kráľovná Amazoniek, ktoré pomáhali brániť Tróju; Camilla, dcéra kráľa Volskov, ktorá na pôde Itálie padla v boji proti Aeneovi (porov. pozn. k Inf. I, 107 ‒ 108); Lavínia, dcéra kráľa Latina a druhá Aeneova žena; Brutus, nie Marcus Junius Brutus, ktorý zabil Caesara, ale Lucius Junius Brutus, ktorý zvrhol z trónu posledného rímskeho kráľa Tarquinia Superba a stal sa zakladateľom rímskej republiky (onoho prvého Bruta Dante uvrhol až na dno Pekla, pozri Inf. XXXIV, 65 a nasl.!); Lucretia, cnostná rímska matróna, ktorá si vzala život, pretože ju zneuctil Sextus Tarquinius, syn posledného rímskeho kráľa; Júlia, dcéra Caesarova a žena Pompeiova. ‒
124 Pentesilea s Camillou tu samy,
a tam zas sedí Lavínia, o ňu
opretý otec Latinus, muž priamy.
127 Brutus, čo zvrhol Tarquinia z trónu;
Lucretia i Júlia a iné;
i Saladin, čo sám si sadá v tôňu.
130 Pozdvihnúc zrak, som zazrel na výšine,
v rodine tých, čo vedia, sedieť muža,
ktorý tam ako učiteľ im kynie.
129 i Saladin, čo sám si sadá v tôňu. ‒ Saladin, egyptský sultán (1137 ‒ 1193), energický odporca križiakov, no pritom vládca, ktorý mal v stredoveku povesť človeka šľachetného, veľkomyseľného a štedrého. Asi pre túto povesť ho Dante umiestnil ‒ i keď ako mohamedána bokom a osamelého ‒ medzi „veľkých duchov“. (Niektorí danteológovia, ako P. Renucci, vidia v tom echo Danteho náboženskej znášanlivosti. Pozri k nej Conv. II, VIII, 5. Samého Mohameda, pravdaže, Dante odsúdil do hlbokého Pekla medzi „rozsievačov schizmy a škandálu“. Porov. Inf. XXVIII, 30 a nasl.) ‒
130 ‒ 144 Pozdvihnúc zrak, som zazrel na výšine... ‒ Aristotela, veľkého učiteľa scholastickej filozofie, ktorého Dante pokladal za najväčšieho filozofa vôbec. Iste preto ho menoval zámerne na prvom mieste v nasledujúcom rade „tých, čo vedia“. V prevažnej miere sú to zasa významné postavy antického sveta; filozofi rozličných smerov a škôl: Sokrates, Platón, Demokritos z Abdery (otec materializmu, ktorý hlásal, že svet povstal náhodným zhluknutím atómov; preto o ňom Dante doložil: „preň svet je náhod snemom“!), Anaxagoras z Klazomen, Diogenes, Tháles Miletský, Empedokles z Agrigenta, Herakleitos z Efezu, Zenón z Eley, Seneca; ďalej grécki učenci rozličného zamerania: Dioskorides, grécky lekár a botanik, ktorý písal o „vlastnostiach“ rastlín a nerastov, o jedoch a protijedoch (preto verš: „náleží mu nález vlastností mnohých“!), geometer Euklides, zemepisec a kozmograf Ptolemaios, ktorého svetovú sústavu prijímal aj Dante, lekári Galenus a Hippokrates, zakladatelia lekárskej vedy, ale aj mýtický grécky básnik Orfeus, ba napokon aj dvaja veľavýznamní arabskí učenci, lekári a filozofi Avicenna (Ibn-Sina, umrel r. 1036) a Averroes (Ibn-Rošd, umrel r. 1198), z ktorých posledný bol autorom povestných komentárov k Aristotelovým spisom a tým aj sprístupňovateľom myšlienok veľkého gréckeho filozofa západoeurópskemu stredoveku, ktorý po grécky nevedel.

Je pozoruhodné, že Dante Aristotela a s ním celú „rodinu tých, čo vedia“ predstavil na vyvýšenom mieste. Keďže každý detail v Božskej komédii má svoju funkciu, mnohí komentátori videli v tom náznak Danteho presvedčenia o nadradenosti rozjímavého života nad životom činným. Je to iste možné. Rozhodne je však príznačné, že u Danteho Caesar stojí nižšie ako Aristoteles.

133 Všetci ho ctia a všetci jemu slúžia;
Sokrates, Platón, hoci vládne len On,
k prestolu jeho najbližšie sa družia.
136 Demokritos, preň svet je náhod snemom,
Anaxagoras, Diogenes, Thales,
Empedokles a s Herakleitom Zenon;
139 Dioskorid, čo náleží mu nález
vlastností mnohých; Orfeus a traja
so Senecom, čo dívajú sa na les;
142 Euklida tam vidno, Ptolemaia,
Galena, Avicennu, Hippokrita,
Averroa, čo s textom výklad spája.
145 Ťažko aj všetkých pamäť vypočíta,
pretože tak ma tiesni dlhý námet
a jav si neraz márne výraz pýta.
148 Zas museli sme s druhom poosamieť;
po inej ceste v iný svet ma vedie
múdry môj vládca i môj vlastný zánet:
151 tam, kde je tma, kde bez svetielka svet je.

Spev piaty

1 Tak zostúpil som v priehlbinu druhú,
v nej o to väčšou bolesťou sa chrčí,
o čo je užšia od prvého kruhu.
1 Tak zostúpil som v priehlbinu druhú. ‒ Do druhého kruhu. Ten je v porovnaní s prvým kruhom užší (Pozri pozn. k Inf. IV, 24.); keďže je však položený nižšie, podľa zákona Danteho Pekla je v ňom trest ťažší. ‒
4 Týči sa Minos hrozivo a vrčí,
vyslýcha viny pri samotnom vchode,
určujúc chvostom od trestu trest tvrdší.
4 Týči sa Minos hrozivo a vrčí. ‒ Minos, mýtický kráľ krétsky, povestný prísny zákonodarca a tradičný sudca v starovekom podsvetí. (Porov. Aen. VI, 431 ‒ 433.) Takúto funkciu má i v Danteho Pekle: vyšetruje viny duší a určuje im miesto v jednotlivých kruhoch. No okrem toho je ešte i strážcom druhého kruhu a ako taký ‒ podobne ako iní strážcovia pekelných kruhov, s ktorými sa ešte stretneme (Cerberus, Pluto, Minotaurus, Geryon atď.) ‒ symbolizuje samu vinu, trestanú v tomto kruhu, je do istej miery jej plastickým obrazom. Táto dvojitá funkcia potom určuje jeho charakter: ak je na jednej strane akýmsi predstaviteľom božskej spravodlivosti, a teda si aj uchoval čosi z dôstojnosti Vergiliovho Minosa (je inteligentný, neomylný, jasnozrivý, absolútne spravodlivý atď.), na druhej strane má črty obludnosti ‒ a medzi nimi náročky zdôraznené črty animálnosti ‒ zverskosti (vrčí ako pes, cerí zuby, má chvost a pod.). O Minosových dvoch úlohách a z toho vyplývajúcom jeho dvojitom charaktere pozri u Renucciho, op. cit. str. 221 ‒ 222. ‒
7 On totiž duši, nešťastnej už v zrode,
vyznačí presne, len čo sa mu vyzná,
čím hrešila, kým žila na slobode ‒
10 kde ju má trestať priepasť hlbočizná:
chvost toľko ráz on vôkol tela stočí,
v koľkom ju kruhu prijmú hneď a trýznia.
13 Stúpa ich húf, veď jeden každý zločin
sem k súdu súri dušu previnilú:
riekne a slúchne, skrúži do hlbočín.
15 riekne a slúchne, skrúži do hlbočín. ‒ Skrúži preto, že jej cesta povedie krútiacimi sa pekelnými kruhmi. ‒ Viacerí z moderných komentátorov si povšimli nápadnú Danteho stručnosť v celej prvej časti nášho spevu. V sérii „stručných“ veršov náš verš tvorí azda vrchol: vyjadruje skutočne bleskovým spôsobom celú Minosovu procedúru, pri ktorej vyznanie viny, rozsudok i výkon trestu splývajú v jediný moment. Okrem toho celá táto prvá časť nášho spevu je pozoruhodná samotným Danteho slovesným umením (zámerné „chrapľavé“ rýmy, snaha zvukovou výstavbou veršov podať či naznačiť samu atmosféru tohto kruhu, v ktorom, ako sa o tom Dante ďalej zmieni, fičí a syčí, resp. duní a buráca pekelná povíchrica). Pri preklade sme toto všetko brali do úvahy. (Porov. „chrapľavé“ rýmy: chrčí ‒ vrčí ‒ tvrdší, zámerné disonancie, asonancie, aliterácie typ: „sem k súdu súri dušu previnilú“ a pod.) ‒
16 „Ó, ty, čo vchádzaš do prístrešia kviľu,“
vykríkol Minos, zuby strašne sceril,
svoj hrozný úrad zanechajúc chvíľu,
19 „pozri si vchod i komu si sa zveril!
Po šírej ceste potom nezošalej!“
„Prečo ten krik,“ môj učiteľ ho preryl,
22 „nezabrániš mu v ceste nebývalej.
Takto chcú tam, kde všetky veci môžu,
ktoré len chcú, a nespytuj sa ďalej!“
23 ‒ 24 Takto chcú tam, kde všetky veci môžu, / ktoré len chcú. ‒ Vergilius opakuje to isté, čo povedal Cháronovi. (Porov. pozn. k Inf. III, 95 ‒ 96.) A pred rituálnou formulou Minos kapituluje. ‒
25 Vtom začal nárek, vzbudzujúci hrôzu,
doliehať k môjmu sluchu zbolenému,
kde každý výkrik podobal sa nožu.
28 Prišiel som v priestraň, každým svetlom nemú,
zúriacu ako more za búravy,
keď protismerné víchry sa ním ženú.
28 Prišiel som v priestraň, každým svetlom nemú. ‒ Vlastnou atmosférou tohto kruhu je víchrica víchriaca v uzavretom priestore. Akusticky fakt neprestajného hučania, podobného hukotu mora, ktorým búrka zmieta, natoľko dominuje, že Dante aj vizuálny dojem vyjadruje akusticky: toto miesto je „d’ogni luce muto“ ‒ „každým svetlom nemé“. (Na túto črtu Danteho umenia upozornil Pagliaro, pozri jeho Il canto V dell’ Inferno, Roma 1952.) ‒ Danteho výrok, pravdaže, nemožno brať doslovne: kruhy jeho Pekla ‒ zrejme z umeleckých príčin ‒ nie sú kruhy úplne temné a sám autor vo v. 89 nazval atmosféru tohto kruhu ako „aer perso“, čiže ako ovzdušie „purpurovotemné“ (Slovo „perso“ sa obyčajne prekladá ako „čierny“, „temný“, no túto farbu Dante výslovne definoval ako čerň zmiešanú s purpurom, pričom čerň prevláda. Pozri Con. IV, XX, 2.) V podstate tak si treba predstaviť aj ovzdušie jeho nasledujúcich kruhov, pravda, s výnimkou tých, kde blči oheň a kde sa teda purpur dostáva do rovnováhy s čerňou. ‒
31 Pekelná smršť, ju nikto nezastaví,
zráža tu duchov nešťastných a kláti,
strháva zas a vrhá do krútňavy.
34 Keď k zlomisku sa priblížia tí kliati,
tam výkriky a kvílenia a vytia,
na Božiu moc tam kľajú vinovatí.
34 keď k zlomisku sa priblížia tí kliati. ‒ V orig. je slovo „la ruina“, o ktorého význame sa hodne diskutovalo. Za najpravdepodobnejšie pokladáme vysvetlenie, podľa ktorého je toto slovo synonymom slov „la ripa“, „la rocca“, „la roccia“, resp. „il balzo“, ktoré Dante striedavo používa na označenie strmého skalného brehu, skalnej steny, uzavierajúcej jednotlivé kruhy. (Za tento výklad bol už Del Lungo, Poletto a i.) Moderní komentátori, pravdaže, tento význam spresnili v tom zmysle, že tu ide o stenu rozrumenú, zlomenú, o akýsi skalný úšust, ktorého pôvod Dante vysvetlí ústami Vergilia v Inf. XII, 37 ‒ 45, resp. ústami zloducha v Inf. XXI, 112 ‒ 115. Za takéto vysvetlenie sú napr. Sapegno, Porena, Pagliaro a i., ktorí potom celkove zhodne vysvetľujú náš verš a príslušný pasus: Keďže duše po Minosovom verdikte „skrúžia“ po takejto „zrúcanine“, je prirodzené, že v nasledujúcom pekelnom lete práve na tom mieste si znovu uvedomia večnosť svojho trestu a ich priostrené zúfalstvo vybuchne v preklínanie Božej moci. (Porov. verš: „na Božiu moc tam kľajú vinovatí“, v. 36.) Pre názornosť si treba predstaviť, že naši básnici stoja na tomto úšuste a z neho sa dívajú na vír duší, letiaci okolo nich. Známa Dorého ilustrácia vychádza presne z Danteho vízie. ‒
37 Pochopil som, že v tomto kruhu víta
hriešnikov tela strastiplný éter,
v ktorých nie um, lež vášne vládu schytia.
37 ‒ 39 Pochopil som, že v tomto kruhu víta / hriešnikov tela strastiplný éter. ‒ Pochopil to podľa nám už známeho zákona tzv. contrapasso. (Porov. pozn. k Inf. III, 52.) V tomto kruhu sú trestané duše ľudí chlipných a smilných, ktorí hrešili žiadostivosťou tela tzv. „peccatori carnali“: zaživa nevedeli ovládnuť vášeň rozumom, teraz po smrti ich vlečie, unáša, strháva, mučí a trýzni pekelná víchrica, ktorá je objektiváciou ich viny. Dante ako persona dramatis mohol tým skôr na prvý pohľad pochopiť, o aký druh hriešnikov tu ide, že Dante-básnik v svojej predchádzajúcej poézii práve obrazom „víchrice“, „búrky“ vyjadril silu vlastnej vášne. (Porov. jeho kancónu Amor, dacchè convien pur ch’io mi doglia, ktorú napísal už v exile o svojej vášnivej láske ku casentinskej horalke, a v nej vo v. 27 obraz: „... ove tanta tempesta in me gira“ ‒ „... kde taká búrka vo mne víri.“) ‒
40 ‒ 43 Jak v dobe chladu... Verše sme preložili podľa čítania a interpunkcie, ako ju navrhol M. Barbi a ako ju z moderných editorov prijal Sapegno. (Porov. iné čítanie u Momigliana a i.) ‒
40 Jak v dobe chladu hustý húf by letel,
húf škorcov, čo sa na juh dostať snažia,
tak biednych duchov ustavičná meteľ
43 hneď vpred, hneď späť, raz výš, raz níž zas zráža.
Nádeje ani na zníženie muky
‒ nie na pokoj ‒ ich nikdy neoblažia.
47 Jak žeriavy, čo trúsia trúchle zvuky,
keď v obzor vrýva sa ich dlhá rýha,
tak videl som tie bedujúce pluky,
49 ako ich meteľ spomenutá dvíha,
až spýtal som sa: „Majstre, kto sú oní
duchovia, ktorých čierny vzduch tak stíha?“
52 „Tá prvá z tebou označených tôni,
o nej chceš zvedieť,“ odvetil hlas vodcov,
„nad množstvom kmeňov obsadila tróny.
52 ‒ 60 Tá prvá z tebou označených tôní... ‒ Semiramis, asýrska kráľovná, manželka kráľa Nina, ktorá mala v stredoveku povesť bezuzdne chlipnej ženy, neváhajúcej sa dopustiť incestu s vlastným synom. Aby zahladila hanbu, vydala vraj zákon, ktorý povoľoval akékoľvek telesné obcovanie. Na to práve naráža Danteho verš: „chránila vilnosť vlastnou právomocou“. ‒
55 V nerestiach zato bola bez predchodcov,
no, by jej štít sa predsa javil čistým,
chránila vilnosť svojou právomocou.
58 Tá Semiramis králila tým istým
krajinám, čo dnes sultánovi patria,
i s mužom Ninom, ako vieme z listín.
61 Zradila tamtá (po nej zrak tvoj pátra)
prach Sycheov i spálila sa z lásky.
Tá za ňou zas je chlipná Kleopatra.
61 ‒ 62 Zradila tamtá ‒ Dido, kartáginská kráľovná, vdova po Sychaeovi, ktorému sľúbila večnú vernosť; zaľúbila sa však šialenou láskou do Aenea a tým „zradila“ prach svojho nebohého muža; napokon, Aeneom zavrhnutá, z hanby, bolesti i hnevu si sama siahla na život. (Porov. Aen. IV.) ‒
63 chlipná Kleopatra. ‒ Egyptská kráľovná, postupne milenka Caesarova a Antoniova; po Antoniovej porážke spáchala samovraždu. ‒
64 Helenu pozri, pre ňu taký ťažký
uplýval čas a pozri na Achilla,
čo s láskou tiahol do poslednej zrážky.
64 ‒ 65 Helenu pozri... ‒ Manželka spartského kráľa Menelaa, pre ktorú vypukla trójska vojna; zavraždila ju grécka žena z pomsty, že jej muž padol pri Tróji. ‒
65 ‒ 66 a pozri na Achilla... ‒ Najslávnejší z gréckych hrdinov pri dobýjaní Tróje; napokon sa zaľúbil do Polyxeny, dcéry posledného trójskeho kráľa Priama, no vo chvíli zasnúb ho zabil jej brat Paris. ‒
67 Tam Paris, Tristan. ‒ Paris, pravdepodobne práve spomenutý syn Priamov a únosca spartskej Heleny. ‒ Tristan, milenec kráľovnej Izoldy, slávny legendárny hrdina viacerých stredovekých rytierskych románov. ‒
67 Tam Paris, Tristan, tam je ďalších sila
(menujúc, prstom ukazoval telá),
ich zo života láska sprevodila.“
70 Ako som počul svojho učiteľa
menovať dávnych rytierov a panie,
úzkosťou duša div mi nezamdlela.
73 „Chcem, majstre môj,“ som začal, „chcem, môj pane,
osloviť tých, čo idú v jednom páre,
a ľahšie, zdá sa, vietor nimi vanie.“
73 ‒ 75 Chcem, majstre môj... osloviť tých, čo idú v jednom páre... ‒ Sú to Francesca da Rimini a jej švagor Paolo Malatesta. Francesca bola dcéra Guida Polentu Staršieho, pána Ravenny (a teda stryná Guida Polentu Mladšieho, u ktorého Dante našiel útulok v posledných rokoch života). Skoro po r. 1275 sa vydala za Gianciotta Malatestu, pána mesta Rimini, veľmoža síce udatného, no nepekného výzoru a chromého. Po niekoľkých rokoch sa zaľúbila do jeho brata Paola, krásavca príjemného vzhľadu. Gianciotto objavil ich ľúbostný pomer, pristihol ich in flagranti a oboch milencov prebodol mečom. Táto príhoda, ktorá vyvolala živý ohlas, stala sa kedysi v rozmedzí rokov 1283 ‒ 1286, teda približne v čase, keď mal Dante okolo dvadsať rokov a písal Nový život. Na obe tragické postavy mohol si na tomto mieste Božskej komédie spomenúť tým skôr, že pravdepodobne osobne (alebo aspoň z videnia) poznal Paola Malatestu, ktorý bol v rokoch 1282 ‒ 1283 tzv. „kapitánom ľudu“ a „uchovávateľom pokoja“ vo Florencii. ‒ Niektorí kronikári a aj Danteho komentátori ‒ medzi nimi aj Boccaccio ‒ vniesli neskôr do tragickej ľúbostnej historky viaceré romaneskné prvky, ktoré sa ukázali historicky nepravdivými. ‒
78 pre lásku, ktorá unáša ich stále. ‒ V mene lásky. Na rozdiel totiž od ostatných duší tieto dve duše „letia“ v pekelnej povíchrici v páre (porov. v. 84, 105): ich láska zrejme prežila i smrť a trvá „večne“ i v Pekle, i keď ako prameň nových a nových útrap. Viaceré iné výklady, zdá sa, sú málo pravdepodobné. (Napr. návrh českého prekladateľa a ináč významného komentátora K. Vrátneho, ktorý svojho času odporúčal chápať slovo „láska“ vo význame Boh a pod.) ‒
81 ak dovolí to ktosi. ‒ Boh. (Porov. Inf. XXVI, 141.) ‒
76 Odvetil mi: „Až budú blíž ich tváre,
potom nech duch tvoj snaživo ich prosí
pre lásku, ktorá unáša ich stále.“
79 Len čo ich vietor do blízkosti skosí,
rieknem: „Ó, duše v muky pohrúžené,
prevravte k nám, ak dovolí to ktosi!“
82 Jak holuby, čo krídla roztúžené
k sladkému hniezdu pevne rozopäli,
bo jedna vôľa vo vetre ich ženie,
85 tak z toho kŕdľa, v ktorom Dido velí,
dvojica tieňov k nám sa priblížila.
Tak vrúcny bol, až tak môj hlas bol vrelý.
88 „Ó, dobrý tvor, ó, duša ušľachtilá,
čo purpurovým temnom stúpaš smutná
k dušiam, ich krv svet hore zafarbila ‒
91 nech s Pánom svetov priateľstvo nás putná,
pokoj by sme ti uňho vymodlili,
že ťa tak desí muka preukrutná.
94 Čo rieknuť chceš, či vypočuť, tvor milý,
počujeme i odpovieme radi,
kým mlčí vietor ako v tejto chvíli.
96 kým mlčí vietor ako v tejto chvíli. ‒ Azda z milosti, práve vyprosenej Dantem, lebo ináč by sa muselo pripustiť protirečenie s v. 31, v ktorom sa výslovne hovorí, že „pekelná smršť“ je nezastaviteľná. Sú, pravdaže, aj iné vysvetlenia. ‒
97 Rodisko moje... ‒ Ravenna, ležiaca v Danteho časoch „nad morom“, čiže bližšie k moru než dnes. ‒
97 Rodisko moje, miesto mojej mladi
je nad morom, kam Pád i s ramenami
za pokojom a odpočinkom pádi.
100 Láska, čo srdce šľachetné hneď zmámi,
pôvab, čo objal on do svojich ramien,
spôsobom krutým navždy odňala mi.
100 ‒ 108 Láska, čo srdce šľachetné hneď zmámi... ‒ Tri tercíny, patriace medzi najslávnejšie tercíny Božskej komédie vôbec. Obsahujú odpoveď na Danteho nevyslovenú otázku po príčine celej tragédie dvoch milencov. Francesca ju zhrnuje fakticky do jediného slova „amore“ ‒ „láska“ ‒ slova nielen trikrát opakovaného na začiatku každej tercíny, ale i svojimi hláskami doslovne prenikajúceho celú zvukovú výstavbu všetkých troch tercín. Nie div, že jeden z moderných komentátorov (M. Porena) charakterizoval toto trojnásobné opakovanie slova „amore“ ‒ „láska“ ako dotvrdenie a muzikálny výraz neodolateľnej moci lásky ako takej, ktorá vraj v tejto tragédii bola jediným vskutku činným protagonistom.

Viac však než tento „muzikálny“ výraz neodolateľnej moci lásky zaujme nás v týchto tercínach niekoľko pozoruhodných faktov:

Predovšetkým: Slovo „amore“ ‒ „láska“ opakuje sa v nich síce trikrát, no jediným jeho kontrapunktom je slovo ‒ „morte“ ‒ „smrť“. Láska a smrť znamenajú tu dva body jednej tragédie, pričom druhý bod je v priamom kauzálnom vzťahu k bodu prvému. Ak si túto slovnú sponu premietneme na pozadie Danteho predchádzajúcej poézie, vidíme, že je čímsi celkom novým. Francesca tu vyslovuje čosi celkom opačné, než vyslovoval mladý Dante v celej svojej predchádzajúcej lyrike; Dante v období „sladkého nového štýlu“ spieval o láske, ktorá mala viesť k životu, k „novému životu“, no Francesca hovorí o láske, ktorá viedla ‒ k smrti: „Láska nás tejže smrti odovzdala.“

Druhý fakt ‒ spomínaný ináč mnohými komentátormi, ale pre nás pozoruhodný v smere, ktorý hneď naznačíme ‒ je ten, že sa v prvých dvoch tercínach vyskytujú priamo ozveny nielen hlavných ideí, na ktorých stál „sladký nový štýl“, a teda sama Danteho predchádzajúca poézia, ale priamo aj echá konkrétnych veršov, jednak veršov samotného Danteho a jednak veršov básnickej skupiny, do ktorej Dante zamladi patril. (Idea, že láska principiálne sídli v šľachetnom srdci, že šľachetné srdce a láska jedno sú, že moc lásky je neodolateľná a pod.; v prvom verši prvej tercíny, znejúcom v pôvodine „Amor, ch’al cor gentil ratto s’apprende“, nachádza sa priama ozvena Danteho sonetu „Amore e’l cor gentil sono una cosa“ ‒ „Šľachetné srdce s Láskou v jedno splýva“, pozri Vita nova XX, respektíve Guinizelliho kancóny „Al cor gentil ripara sempre Amore.“)

Vývod z týchto dvoch faktov možno urobiť veľmi ľahko: ak skutočne v našich troch tercínach ide o dotvrdenie a „muzikálny“ výraz neodolateľnej moci lásky, tak sa toto deje akoby priamo na pozadí samej Danteho predchádzajúcej poézie, respektíve na pozadí hlavných ideí, na ktorých ona stála, a to notabene s nepriamym ich popretím: Láska v poňatí mladého Danteho mala viesť k životu, no tu Francesca (slovníkom mladého Danteho!) konštatuje, že viedla ‒ k smrti.

Na pozadí uvedených dvoch faktov i vývodu, ktorý z nich vyplynul, potom celkom dobre pochopíme reagovanie Danteho ako personae dramatis na Franceskine výroky o láske. Svojho času Francesco De Sanctis, zvedený najmä slovom „pietà“ vo v. 72, ktoré vysvetľoval vo význame „súcit“, doslovne zahalil celý tento spev do atmosféry Danteho súcitného postoja k dvom milencom, zatrateným pre lásku. (Pozri jeho štúdiu o 5. speve Pekla v diele Saggi critici, vol. 2, Bari, Laterza, 1942.) Viac však než o súcit k obom milencom (hoci aj ten je výrazne prítomný) ide tu o Danteho nepokoj, rozrušenie, zmätok a úzkosť v pomere k nim, čiže o to, čo je skutočným významom Danteho slova „pietà“, ako naposledy dôkladným filologickým štúdiom dokázal N. Sapegno. (Pozri jeho komentár.) Sám Dante v predchádzajúcej poézii bol pevcom lásky ‒ lásky, pravdaže, zidealizovanej, no jednako len lásky. O láske písal všetky svoje „sladké verše“, k láske sa vinuli všetky jeho „sladké vzdychy“ i „nejasné túžby“. (Hodno si všimnúť, ako sa práve tieto výrazy, typické pre stilnovizmus, priamo vynárajú v texte tohto spevu: „dolci sospiri“, v. 118; „i dubbiosi desiri“, v. 120!) Ak však zrazu ‒ ako persona dramatis ‒ počul, že práve láska doviedla Francesku k smrti, notabene k smrti v onom širokom význame tohto slova, o ktorom sme sa už zmienili, a to i tá láska, ktorá principiálne sídli v srdci šľachetnom, čiže láska, ako ju ponímali básnici „sladkého nového štýlu“, lebo výslovne o takejto láske Francesca hovorí, je až príliš pochopiteľne, že ho to muselo naplniť hlbokým a otrasným znepokojením. (Porov. v. 110: „tvár sklonená mi zbelela sťa krieda“ a vzápätí Vergiliovu otázku: „Čo sa s tebou deje?“) Slová Franceskine pociťoval tak trochu ako výčitku a keď sa napokon dozvedel, že „prakoreňom“ ich hriechu, smrti i zatratenia bola kniha ‒ omdlel.

Ako vidíme, Dante do tohto spevu, a najmä do slávnej epizódy o Franceske a Paolovi premietol svoj najvlastnejší osobný problém, svoj hlboký osobný rozpor, ktorého stopy možno vybadať už v jeho Novom živote, ako sme na to svojho času upozornili. (Porov. naše poznámky k slovenskému prekladu tohto diela.) Rozhodne nejde o spev s „jedinou a všemocnou strunou“, ktorou je Danteho súcit k Franceske, ako svojho času tvrdil De Sanctis (na inom mieste napísal, že „Múzou je tu súcit“), ale o spev prinajmenej „viacstrunný“, v ktorom uvádzanú sponu „Láska ‒ Smrť“ treba chápať v súvise s danteovskou dvojicou „Láska ‒ Život“, tvoriacou samu os celého jeho básnického diela. Uvedeným výkladom zmyslu Danteho troch kľúčových tercín ‒ výkladom, pre ktorý sme našli čiastočnú oporu jedine u Theophila Spoerriho (Pozri jeho Einführung in die Göttliche Komödie, Speer-Verlag Zürich 1946, str. 78.) ‒ náš spev, pravdaže, trochu stráca z romantickej aureoly, ktorú mu nasadil kedysi De Sanctis a ktorá sa dosiaľ traduje, no nesporne získava na hĺbke svojho ľudského obsahu. ‒

107 Kto vzal nám život, pre Kainu zreje. ‒ Kaina, prvý oddiel deviateho kruhu Pekla, ktorý Dante určil pre vrahov príbuzných (Porov. Inf. XXXII), nazvaný tak podľa Kaina, vraha brata Ábela. ‒
103 Láska, čo káže opätovať plameň,
k nemu zas vo mne takou silou vzplála,
že, ako vidíš, doposiaľ v ňom taniem.
106 Láska nás tejže smrti odovzdala.
Kto vzal nám život, pre Kainu zreje.“
Úbohá takú odpoveď mi dala.
109 Keď počul som tie duše bez nádeje,
tvár sklonená mi zbelela sťa krieda,
až zvolal vodca: „Čo sa s tebou deje?“
112 Odvetiac, takto začal som: „Ó, beda!
Myšlienka koľká, koľký zánet sladký
za bolestné ich kroky zodpovedá!“
115 I začal som, k nim obrátiac sa spiatky:
„Francesca, k slzám doženie ma iste
krutý tvoj údel za ten cit, tak krátky.
118 Povedz mi však: kým iba vzdychali ste,
ako a v čom vám umožnila vtedy
rozoznať Láska vaše túžby hmlisté?“
121 „Majster tvoj vie, že nieto väčšej biedy
než spomínať si na blažené časy
za časov zlých,“ mi riekla v odpovedi.
124 „No, že tak vrúcne túžiš znať, kde asi
tá naša Láska mala prakorene,
rieknem to rečou, z nej mi zvlhnú riasy.
127 Raz, sami len, sme čítali si z liene
Lancilotta, jak zvábili ho vnady...
V nás nevzniklo však ešte podozrenie.
127 ‒ 128 Raz, sami len, sme čítali si z liene / Lancilotta. ‒ Starofrancúzsky román z XIII. storočia o Lancelotovi Jazernom (Lancelot du Lac) jednom z dvanástich hrdinov-rytierov Okrúhleho stola. Ide o román dobrodružný a ľúbostný, v ktorom sa rozpráva o Lancelotovej láske ku kráľovnej Guenièvre. ‒
130 Len vrúcnejšie a stále dlhšie hľadí
druh na druha a list nám tváre bieli,
až jedno miesto zbavilo nás vlády.
132 až jedno miesto zbavilo nás vlády. ‒ Rozumej: zbavilo nás odolnosti k vášni. ‒ Ide o miesto, kde sa opisuje, ako kráľovná Guenièvre, žena kráľa Artuša, na sprostredkovanie Gallehaulta, jedného z Lancelotových priateľov, a na dôkaz, že je Lancelotovi naklonená, bozká nášho rytiera na ústa. V strfr. texte sa hovorí, že kráľovná pozrie na plachého Lancelota, pristúpi k nemu, „vezme ho za bradu a bozká ho pred Gallehaultom dosť dlhým bozkom“. Ako ďalej uvedie Francesca, práve tento pasus románu stal sa obom milencom osudným. ‒
133 Čítajúc, ako milenec ten skvelý
poľúbil pery, ktoré sa mu smiali,
ten, čo sa od mňa nikdy neoddelí,
136 bozkal mi ústa v náruživej páli.
Autor i spis nám boli Galeottom.
Onoho dňa sme viacej nečítali.“
137 Autor i spis nám boli Galeottom ‒ vlastne vyššie spomenutým Gallehaultom, ktorý sprostredkoval neveru kráľovnej Guenièvry. V Taliansku toto meno zobecnelo a nadobudlo pejoratívny význam" kupliar. Okrem tohto významu, myslíme, že Danteho slovo „Galeotto“ má ešte i tretí, skrytý význam: prievozník. (Porov. slovo v takomto význame v Inf. VIII, 17; Purg. II, 27.) Autor i spis boli pre oboch milencov nielen „kupliarom“, ale i „prievozníkom“ ‒ do zatratenia. ‒
139 Kým jedna z duší hovorila o tom,
tak skvílila tá druhá duša mladá,
že od úzkosti zalievaný potom
142 padol som, ako mŕtve telo padá.

Spev šiesty

1 Keď sa mi pamäť vrátila, čo desom
nad milencami sa mi uzavrela
tak, že som v zmätku zabudol i kde som,
4 svet nových bied a nové biedne telá
duša mi zrie, či stúpa vpred, či v bázni
sa obzerá, či cúva rozochvelá.
7 Som v treťom kruhu, v ktorom ťažký, mrazný,
záhubný, stály dážď zlé duše bodá:
vždy rovnaký a rovnako vždy rázny.
7 Som v treťom kruhu ... ‒ V kruhu vyhradenom pre duše ľudí, ktorí hrešili obžerstvom a nenásytnosťou v širokom zmysle slova. (Porov. v. 53 ‒ 54.) Ich trest je koncipovaný na princípe contrapasso: kedysi boli „pohrúžení“ do radovánok, v ktorých hoveli všetkým zmyslom, teraz sú ponorení do odporného, zapáchajúceho bahna, v ktorom všetky ich zmysly trpia. ‒
10 Obrovské krúpy, sneh a mútna voda
valí sa tmou a okolie tak morí,
až pod tým páchne premočená pôda;
13 Cerberus krutý dookola snorí:
z troch pažerákov brechá strašné zviera
na hriešny ľud, čo v temný prúd sa norí.
13 Cerberus krutý dookola snorí. ‒ V starovekej mytológii (Pozri Aen. VI, 417 ‒ 418) obrovský trojhlavý pes, strážca podsvetia. Na rozdiel od antického Cerbera, ktorého výzor bol výlučne len zverský, tento Danteho Cerberus má niektoré znaky ľudské: Dante o ňom výslovne hovorí, že mal „ruky“, a nie laby (Pozri v pôvodine „unghiate le mani“, v. 17), že mal „hnusné tváre zlého ducha“ (porov. v. 31). V ponímaní Danteho ide teda o akési obludné antropoidné psisko, ktoré má asi v tej miere ľudské znaky, v akej majú zvieracie znaky duše trestané v tomto kruhu. (Porov. v. 19, v ktorom sa hovorí, že tie duše „zavýjajú“ a „brešú“.) Okrem toho ‒ na rozdiel od antického Cerbera ‒ Danteho Cerberus je nielen strážcom svojho kruhu, ale i priamo trýzniteľom duší v ňom uzavretých, čiže démonom, zloduchom. (Porov. pomenovanie „velečerv“ vo v. 22 a to isté pomenovanie samého Lucifera v Inf. XXXIV, 108.) Všetky špecifické znaky tohto Cerbera súvisia s nám už známou dvojitou funkciou mytologických postáv, vystupujúcich vo funkcii strážcov v Danteho Pekle, no zároveň predstavujúcich obraz samej viny, trestanej v tom či onom kruhu. V tomto ohľade je Danteho Cerberus postavou až ‒ príkladnou. ‒
16 Červené oči, z brady brud si stiera;
široké brucho pazúrmi si čechrá
a zviera duše, zdiera ich a zžiera.
19 Tu zavyla, tam iná v daždi brechla:
mysliac, že príval aspoň na čas prervú,
prevracajú a prečasto sa mechria.
22 Každý úd chvel sa tomu velečervu
Cerberovi, čo ceril zubáliská,
nemajúc v tele pokojného nervu.
25 Tu vodca dlane rozovrel, a zblízka
naberúc zeme, koľko len bol vstave,
šmaril ju do tlám dychčiaceho psiska.
25 ‒ 27 Tu vodca dlane rozovrel, a... naberúc zeme... šmaril ju do tlám dychčiaceho psiska. ‒ Gesto Danteho sprievodcu, pochopiteľne, pripomenulo komentátorom už v najstarších časoch podobné gesto Sibyly Kúmskej, Aeneovej sprievodkyne podsvetím, ktorá hodila do troch Cerberových pažerákov „uspávací koláč“ z medu a čarodejnej múky. (Porov. Aen. VI, 419 ‒ 425.) Ak však gesto postavy v latinskom epose malo jednoznačný a logický význam (koláč Cerbera uspal!), podobné gesto v Danteho epizóde prichodilo viacerým komentátorom len ako mechanická napodobenina Vergilia, a k tomu ešte napodobenina celkom nesúrodá a „nelogická“: ak sa totiž Danteho Cerberus doslovne „živí“ telami či dušami zatratencov, ktoré „zdiera“ a „zžiera“ (Porov. v. 18.), prečo by sa potom mal uspokojiť priehrštiami zeme, ktoré mu do rozďavených pažerákov hodí Vergilius?

Odpoveď na túto otázku, neriešenú a zdanlivo neriešiteľnú, našiel v poslednom čase Paul Renucci. Tento obludný pekelný pes je mu opakom Veltra, uvádzaného Dantem na začiatku Božskej komédie: Pokým Veltro, akýsi Pes Boží („Domini Canis“), ktorý má priniesť spásu Itálii aj svetu, „nebude sa živiť zemou ani kovom“, ako Dante doslovne napísal (Porov. Inf. I, 103.), tento pekelný Pes, akýsi Pes Satanov, symbol ľudskej pažravosti a nenásytnosti, za najlepšiu potravu pokladá práve „zem“, čiže ‒ premietnuté na plán alegoricko-symbolický ‒ svetské majetky, pôdu, latifundie. (Porov. cit. dielo, str. 90, 222 a nasl.) Renucciho riešenie je zároveň dobrou ukážkou, ako treba vnímať Danteho postavy často na viacerých významových rovinách a ako je samo Danteho umenie neobyčajne zložité. Okrem toho takéto vysvetlenie zdanlivo bezvýznamného detailu ‒ zdá sa nám ‒ lepšie objasňuje i samu povahu hriešnikov v treťom kruhu Danteho Pekla. Autor ich nazval „golosi“, no (keďže ich strážca je zároveň obrazom ich viny) zrejme tu ide nielen o duše ľudí, ktorí hrešili obžerstvom, ale pažravosťou v najširšom zmysle slova (pažravosťou po majetkoch, po pôde a pod.), čiže o najrozličnejšie druhy koristníkov. ‒

28 Lebo jak psisku, keď sa ženie drave
a nestíchne, kým korisť nevyňuchá,
pretože baží iba po potrave:
31 spľasli tie hnusné tváre zlého ducha,
čo duše v týchto barinách tak hluší,
že každá z nich by radšej bola hluchá.
34 I stúpali sme cez tiene tých duší,
drvených dažďom, cez ich prázdne rysy,
ku ktorým telo zatiaľ neprísluší.
37 Ležia tu všetky na zemi, len čísi
tieň do sedu sa dvíhal v dakom zdaní,
že pri nás azda muky uľahčí si.
40 „Ó, ty, čos’ týmto peklom sprevádzaný,
povedz, ak vieš (mi riekol), kto tu sedí:
skôr než mne vzatý, bol ti život daný.“
43 „Z pamäti mi ťa (vravím) tvoje biedy
stierajú tak, že márne by som hádal,
či som sa s tebou stretol voľakedy.
46 Ale mi povedz, ktože si a skadiaľ,
bo odpornejšej ‒ ak sú väčšie od nej ‒
nad tvoju muku darmo by som hľadal.“
49 „Vo tvojom meste, v ňom už závisť hodne
sa presýpa i vŕši všakovako,
hostil som sa a žil si prelahodne.
52 Vy, občania, ste vraveli mi Ciacco.
Pre obžerstvo, jak vidíš, dážď a psota
s ostatnými ma stíha narovnako.
52 Vy, občania, ste vraveli mi Ciacco. ‒ Slovo Ciacco môže znamenať pohŕdavú prezývku nenásytného pažravca vo všeobecnosti (asi ako naše „prasa“, „sviňa“), bežnú vo Florencii Danteho čias. No môže znamenať jednoducho aj meno bez pejoratívneho významového odtienku (zdrobneninu mena Giacomo, prípadne potaliančené znenie franc. mena Jacques). U komentátorov dnes prevažuje mienka, že Dante mal na ume konkrétnu postavu zo súdobej Florencie, no dosiaľ sa ju nepodarilo bezpečne identifikovať. Podľa Boccaccia Ciacco bol Florenťan, ktorý sa rád priživoval na hostinách u boháčov, povestný labužník a žrút, no pritom človek dobrých spôsobov, zábavný a v spoločnosti obľúbený. (Porov. Dekameron IX, 8.) Z textu tohto spevu vyplýva, že Dante mal k nemu určité osobné sympatie. ‒
55 Ten istý hriech mal každý za života;
za tenže hriech tá istá muka krutá
nás smutných tne; tie isté dažde krotia...“
58 Skončil, a ja: „Ver, Ciacco, že ma rmútia
a dojímajú k slzám tvoje tresty;
ale, ak vieš, mi povedz, kam sa rútia
60 ‒ 61 ak vieš, mi povedz, kam sa rútia / mešťania mesta, čo sa večne triešti... ‒ Občania mesta Florencie. ‒ Zatratenci v Pekle, ako to neskôr Dante výslovne povie ústami Farinatovými, sú schopní vidieť vzdialenejšiu budúcnosť, no nevedia nič o prítomnosti. (Porov. Inf. X, 97 ‒ 108.) Táto ich „vlastnosť“ umožnila Dantemu vsunúť do prvej kantiky Božskej komédie celú sériu tzv. proroctiev (Porov. proroctvo Farinatovo v Inf. X, 79 a nasl., Brunetta Latiniho v Inf. XV, 55 ‒ 78, Vanniho Fucciho v Inf. XXIV, 140 ‒ 151 atď.) Rozumie sa, napospol všetky tieto tzv. proroctvá týkajú sa vecí minulých (ide o „vaticinatio ex eventu“): „budúcimi“ sú len z hľadiska dátumu Danteho fiktívnej cesty záhrobím. Tak je to i v prípade Ciacca. Výnimočné pri ňom je len to, že na rozdiel od ostatných zatratených Ciacco pozná aj prítomnosť. (Porov. jeho slová: „Pár spravodlivých nik tam neposlúcha...“ v. 73 ‒ 75.) Vec sa vysvetľuje rozlične, medziiným i tak, že Dante pri písaní tohto spevu nemal ešte dosť jasnú koncepciu predvídavosti a slepoty svojich zatratencov. ‒
61 mešťania mesta; čo sa večne triešti?
Má spravodlivých? Skadiaľ sú tie spory?
O tom, ak vieš, mi, prosím, podaj zvesti!“
64 „Pradávny spor,“ zas Ciacco prehovorí,
„vyústi v krv; a vrchná, strhnúc vládu,
k vyhnanstvu dolnú stranu upokorí.
64 ‒ 75 Pradávny spor ‒ Ciaccovo tzv. proroctvo, ako vôbec predpovede ostatných zatratených, s ktorými sa ešte stretneme, je hodne neurčité, jednak preto, že zatratenci „vidia“ budúcnosť len hmlisto, „chybne“ (Porov. Inf. X, 100.), a jednak z príčin čisto umeleckých (štýl proroctiev býval zásadne nejasný). Nový rozbor tohto proroctva naposledy podnikol Paul Renucci a zistil, že obsahuje veľmi presné „predvídanie“ udalostí, ktoré sa stali vo Florencii po roku 1300. Keď sa oprieme o Renucciho analýzu, jednotlivé Ciaccove narážky na tzv. budúce udalosti javia sa nám asi takto: Pod „pradávnym sporom“ Ciacco myslel skutočne starodávny spor dvoch politických strán, ghibellinov, prívržencov cisárstva, a guelfov, obrancov slobôd a autonómnej politiky talianskych miest. Tento „spor“ prebiehal veľkou časťou XIII. storočia a skončil sa porážkou ghibellinov (26. februára 1266 v povestnej bitke pri Benevente) a prevzatím moci vo Florencii guelfskou stranou. Vládnuca guelfská strana začala sa však čoskoro štiepiť na dve frakcie, na tzv. Čiernych guelfov, vedených rodom Donatiovcov, a Bielych guelfov, vedených rodom Cerchiovcov. (K poslednej strane sa hlásil aj Dante.) „Pradávny spor“, vyvolaný čoraz ostrejšími rozpormi hospodárskej i sociálnej povahy (možno ho približne redukovať na „spor“ záujmov bohatej buržoázie s drobným meštianstvom), pokračoval v tejto novej podobe fakticky ďalej, až 1. mája 1300 „vyústil v krv“, ako hovorí Ciacco, čiže v krvavú bitku na Trojičnom námestí vo Florencii. Mesto sa definitívne rozčeslo na dva nezmieriteľné a proti sebe stojace tábory. Po márnych pacifikačných pokusoch mestských priorov a po odhalení sprisahania Čiernych guelfov v júni 1301 prevzala moc „vrchná strana“ (Ciacco hovorí „parte selvaggia“, čiže strana „vrchárska“, „vidiecka“, nazývaná tak preto, že Bielych guelfov viedli Cerchiovci, ktorí nepatrili medzi starousadlíkov, ale zišli dolu do Florencie z hôr, z vidieka a až v meste zbohatli); to malo, prirodzene, za následok vyhnanie vodcov a hlavných predstaviteľov Čiernych guelfov. (Na to narážajú Ciaccove slová „... a vrchná, strhnúc vládu, ‒ k vyhnanstvu dolnú stranu upokorí“.) Vláda Bielych guelfov netrvala však dlho, lebo skutočne „v čase troch slncí“, čiže skôr než uplynuli tri roky (počítané, pravdaže od chvíle, keď Ciacco vyslovuje svoje „proroctvo“, čiže od 8. apríla 1300) došlo k jej úplnému pádu. Stalo sa tak pričinením pápeža Bonifáca VIII., ktorý sa roku 1300 ešte len „vôkol oboch strán plavil“, čiže ešte len obratne diplomaticky manévroval, ale ktorý v jeseni 1301 vyslal do Florencie Karola z Valois pod zámienkou pacifikovať mesto, no v skutočnosti s úlohou zraziť vládu Bielych guelfov. Francúzsky princ tak skutočne aj urobil a nastolil vo Florencii vládu Čiernych guelfov, naklonených pápežskej politike. Vodcovia Bielych guelfov ‒ medzi nimi aj Dante a mnohí prívrženci tejto strany ‒ museli odísť do vyhnanstva, alebo sa stali obeťami krutého prenasledovania. Politickí protivníci ich doslovne „zdlávili“, ako sa vyjadril Ciacco, uvalili na nich najťažšie tresty (konfiškácie majetkov, kontumačné hrdelné tresty a pod.) a zbavili ich akéhokoľvek vplyvu na politický život. V samotnom meste ‒ podľa pošmúrnych slov Ciaccových ‒ zostalo len „pár spravodlivých“ (Ciacco hovorí o „dvoch“, no s viacerými komentátormi sa domnievame, že tu ide o číslovku neurčitú a že sú teda bezpredmetné všetky identifikačné pokusy), no ani tých „pár spravodlivých“ nik neposlúchal: Florencia sa zmenila na akúsi pahrebu pýchy, závisti a lakomstva!

Takýto výklad Ciaccovho tzv. proroctva, rozumie sa, vrhá svetlo na datovanie tohto spevu Danteho pekla, čiže na jeden z veľmi nejasných a ťažko riešiteľných problémov danteológie. Keďže Ciaccovými slovami ‒ pri všetkej ich nejasnosti ‒ napokon celkom jasne a v presnej historickej postupnosti prenikajú dejinné udalosti, Paul Renucci z toho usúdil, že tento spev napísal Dante kedysi po marci 1306, v čase, keď víťazná strana Čiernych guelfov už naozaj, ako hovorí Ciacco, „dlho“ (teda plné štyri roky) a „hrdo“ niesla hlavu, čiže už v čase plnej trpkosti vyhnaneckého života. ‒ Oproti tomu napospol všetci moderní komentátori tohto spevu pridržiavajú sa staršieho výkladu G. Ferrettiho, ktorý myslel, že sa Ciaccovo tzv. proroctvo vzťahuje len na obdobie od mája 1300 do júna 1301, že odráža len nerozhodnú politickú situáciu vo Florencii bezprostredne pred Danteho exilom ‒ a že teda Dante tento spev napísal ešte doma vo Florencii. (Porov. komentár Sapegnov, cit. dielo Spoerriho, str. 80 a i.) Renucciho výklad (porov. cit. dielo, str. 95 a nasl.) je však celkom presvedčivý a možno oprávnene dúfať, že sa ním skončí „pradávny spor“ o význam Ciaccových neurčitých slov, za ktorými však stoja celkom určité historické fakty. Okrem toho Renucciho výklad má ešte tú prednosť, že nepočíta s Dantem prorokom, ale iba s Dantem básnikom, ktorý vložil do Ciaccových úst zreteľne aposteriórne proroctvo. ‒

67 V čase troch slncí príde však k jej pádu,
keď ten, čo dnes sa vôkol oboch plaví,
pomôže druhej uskutočniť zradu.
70 Tá dlho bude hrdo nosiť hlavy,
a nech už aká zavládne tam skrucha,
tú vrchnú stranu pod ťarchami zdlávi.
73 Pár spravodlivých nik tam neposlúcha;
pýcha a závisť, lakomstvo, tých troje
iskier tam tlie a v dušiach požiar dúcha.“
76 A tuná skončil rozprávanie svoje.
Zas ja: „Chcem ešte viacej poučení;
povedz mi, prosím, s ostatnými čo je:
78 ‒ 84 povedz mi, prosím, s ostatnými čo je... ‒ Všetci, na ktorých je Dante zvedavý ‒ Farinata degli Uberti, Tegghiaio Aldobrandi, Jacopo Rusticucci, Arrigo (de’Fifanti?), Mosca de’Lamberti ‒ patrili medzi markantné a veľmi známe postavy verejného života Florencie v XIII. storočí. Niektorí z nich boli ghibellini, iní guelfi, no zachovala sa o nich povesť ‒ o niekoľkých aspoň celkom určite ‒ že pri všetkej straníckej nekompromisnosti kládli blaho vlasti nad záujem svojej strany. Porena predpokladá, že Dante ich tu spomína práve pre kontrast, ktorý tvoria so súvekou florentskou „straníckou nízkosťou“. Podlá iných komentárov je však Danteho otázka viac-menej ironická. ‒
79 Farinata a Teghiaio, tak ctení,
Rusticucci i s Arigom a Moscom,
čo s celým mozgom v službách dobrodení
82 cez celý život bili sa, až po skon,
povedz, kde sú, či spočívajú spolu
v horkosti múk, či v sladkom lone Božskom.“
85 „Až zídeš hlbšie: k trpkejšiemu bôľu:
k černejším dušiam: k rôznym kruhom, spätým
s rozličnou vinou ‒ tam ich nájdeš dolu.
87 tam ich nájdeš dolu. ‒ Farinatu Dante stretne v 6. kruhu Pekla medzi heretikmi (Inf. X), Tegghiaia Aldobrandiho a Jacopa Rusticucciho medzi sodomitmi v 7. kruhu (Inf. XVI), Moscu de’Lamberti medzi rozsievačmi rozkolu v 8. kruhu (Inf. XXVIII). S Florenťanom Arrigom sa nestretne. ‒
88 No v sladkom svete, v ktorom žil si predtým,
až budeš zas, mňa pripomeň tam, prosím.
Viac nepoviem a viac ti neodvetím.“
88 ‒ 89 No v sladkom svete, v ktorom žil si predtým... ‒ Tón clivenia po „sladkom svete“ bude sa ozývať u Danteho zatratencov sústavne a okrem výnimiek v najhlbšom Pekle všetci budú básnika žiadať, aby svetu pripomenul ich meno: pamiatka na svete je to jediné, čo im okrem útrap ešte zostalo. ‒
91 V tom skrúti zrak a zrakom vždy viac kosým
meria si ma, až tvárou na zem ľahne,
tak, jak tu slepý leží každý zlosyn.
94 A vodca môj: „Viac nezdvihne sa v bahne
až do tých čias, kým s trúbou archanjela
sem nepriateľská mocnosť nepritiahne.
96 nepriateľská mocnosť. ‒ Kristus v deň Posledného súdu. ‒
97 Svoj trúchly hrob a svoje biedne telá
si potom všetci nájdu v cintoríne,
aby im sudba do večnosti znela.“
100 Stúpali sme v tej hnusnej zmiešanine
tieňov a dažďa, zvoľna vedúc reči
o živote, čo nikdy nepominie.
103 I spýtam sa, či vodca neprisvedčí:
„Budú tie muky páliť tak i vtedy?
Či veľký výrok zmierni ich ‒ či zväčší?“
106 Odvetil mi: „Len drž sa svojej vedy
a vedz, čím väčšia dokonalosť v dakom,
tým väčšmi cíti radosti i biedy.
106 ‒ 111 Odvetil mi: „Len drž sa svojej vedy...“ ‒ Svojej doktríny filozofickej a teologickej, t. j. scholastiky, ktorá učila, že čím je nejaká vec dokonalejšia, tým väčšmi cíti dobro a zlo. Z takého učenia sa dalo vyvodiť, že spojením duše a tela pri Poslednom súde stane sa človek dokonalejším, no tým činom sa teda zväčšia nielen tresty zatratených, ale i stavy blaženosti spasených, ako Dante výslovne napíše v Par. XIV, 43 ‒ 51. (Sapegno.)
109 A hoci nikdy týmto úbožiakom
nebude pravá dokonalosť daná,
tam ešte viac ich bude tepať zákon.“
112 Do kruhu cestou šli sme bez prestania,
vraviac i viac, než naznačujem tuto;
prišli sme k bodu, kde už kruh sa skláňa,
114 prišli sme k bodu, kde už kruh sa skláňa. ‒ Akiste k podobnému úšustu, skalnému zlomisku, s akým sme sa stretli v predchádzajúcom kruhu. (Porov. pozn. k Inf. V, 34.) ‒
115 kde stojí veľký nepriateľ ‒ sám Pluto. ‒ Strážca nasledujúceho kruhu, podľa niektorých Pluto, staroveký boh podsvetia, brat Jupitera a Neptúna, podľa iných Plutos, staroveký boh bohatstiev. Výraz „veľký nepriateľ“ naznačuje, že zo starovekého boha Dante urobil diabla, zloducha. ‒
115 kde stojí veľký nepriateľ ‒ sám Pluto.

Spev siedmy

1 „Papé Satán, papé Satán aleppe!“
chrapľavým hlasom Pluto zrazu zvrieska,
no vodca, chápuc i tie slová slepé,
1 Papé Satán, papé Satán aleppe! ‒ Moderný komentátor A. Momigliano vyslovil domnienku, že tieto Plutónove slová v zámere Danteho nemajú nijaký zmysel, okrem toho, že chcú byť náznakom imbecility, do ktorej privádza človeka túžba po bohatstvách. (Pluto je totiž, ako hneď uvidíme, strážcom kruhu, v ktorom sú trestané duše lakomcov!) Preto ten istý komentátor ‒ a v tomto ohľade nie je ojedinelý ‒ ironizuje všetky snahy nájsť nejaký význam tohto verša.

Keďže však už z 3. verša vyplýva, že Vergilius pochopil „i tie slová slepé“, komentátori sa predsa len pokúšali od najstarších čias ‒ a pokúšajú sa až podnes ‒ vylusknúť ich zmysel. Robia tak pomocou rozličných jazykov: hebrejčiny, gréčtiny, latinčiny, arabčiny, ale i taliančiny, ba i francúzštiny. (Povestný zostal napr. „výklad“ Benvenuta Celliniho: ide vraj o fonetický prepis francúzskeho textu, ktorým sa Pluto dovoláva Satanovej pomoci proti rušiteľom pokoja: „Paix, paix, Satan! Paix, paix, Satan! Allez!“ ‒ v preklade: „Pokoj, pokoj, Satan! Pokoj, pokoj, Satan! Poďte!“, respektíve ešte presnejšie: „Pas paix, Satan! Pas paix, satan! A l’épée!“, čiže vo voľnejšom preklade: „Rušia tu pokoj, Satan! Rušia tu pokoj, Satan! Chyť sa meča!“) Záhadný verš notabene o to väčšmi lákal komentátorov, že v ňom tušili ‒ najmä v prvom slove „papé“, ktoré sa zavše pokladalo za 2. pád lat. slova „papa“ pápež ‒ najrozličnejšie utajené narážky na pápeža Bonifáca VIII., politického protivníka Danteho. (Napr. povestný romantický vykladač Danteho diela Dante Gabriel Rossetti myslel, že slová Plutónove sú zmiešaninou latinčiny a hebrejčiny a znamenajú: „Pápežovi Satanovi, pápežovi Satanovi kniežaťu!“)

Do konca minulého storočia, ako zistil Scartazzini (Pozri jeho Enc. dant., str. 1424 ‒ 1429.), jestvovalo do sto rozličných výkladov nášho verša (z nich niektoré sú celými knižnými monografiami), a odvtedy pribudlo ešte niekoľko desiatok. (Z najnovších komentátorov pokúsil sa o nový výklad napr. M. Porena, podľa ktorého Pluto neapostrofuje Satana, ale samého Danteho, a jeho zvolanie vraj znamená: „Nepriateľ pápeža, nepriateľ pápeža číslo jedna!“, čo je vraj výraz zhrozenia pekelného strážcu, že sa v Satanovej ríši zjavuje Dante, najväčší nepriateľ pápeža Bonifáca VIII., ktorého Peklo pokladá ‒ za svojho spojenca.)

Za najpravdepodobnejší výklad možno pokladať asi tento:

Slovo „papé“ je latinské citoslovce údivu „papae“, slovo „Satán“ má bežný význam Satana a slovo „aleppe“, čo je potaliančená forma hebrejského slova „alef“, znamená prvú literu hebrejskej abecedy a v prenesenom význame „prvý“, „knieža“, „boh“. Verš by teda znamenal: „Ó Satan, ó, Satan, knieža!“ ‒ a vyjadroval by Plutónov údiv nad prichádzajúcim živým do ríše mŕtvych.

Nie je to výklad nový, naopak, v podstate takto ‒ a napodiv zhodne! ‒ vysvetľovali tento verš všetci najstarší komentátori. (Porov. doklady v cit. Scartazziniho Enc. dant.) No k takémuto výkladu sa vracajú viacerí moderní komentátori: zo starších napr. Del Lungo, z najnovších napr. Sapegno, ktorí ho pokladajú za najodôvodnenejší. Pri ňom sa totiž počíta s takým významom Danteho „záhadných“ slov, v akom sa tie slová bežne vyskytovali v stredovekých vokabulároch a etymologických traktátoch, a berú sa pritom do ohľadu výklady časove najbližšie samému Dantemu, a teda spočívajúce na báze bežnej jazykovej erudície. Takýto zásadný prístup k danému problému (zdôraznil ho najmä v svojom komentári Sapegno) iste treba pokladať za správny, i keď ‒ zdá sa nám ‒ nemožno celkom vylúčiť z verša narážku na pápeža Bonifáca VIII.: Slovo „papé“ je totiž na prvom mieste nielen samého verša, ale celého spevu, majúceho veľmi ostrý protiklerikálny hrot. (Porov. len napr. verše 46 ‒ 48.) ‒

2 chrapľavým hlasom Pluto zrazu zvrieska. ‒ Chrapľavým od hnevu a zúrivosti. ‒ Všeobecne sa konštatovalo, že postava tohto strážcu štvrtého kruhu ‒ na rozdiel od iných pekelných strážcov ‒ je ledva načrtnutá. Jeho výzor si nevieme predstaviť a z Vergiliovho pomenovania vo v. 8 (v našom preklade je presunuté do v. 16) môžeme azda len to vytušiť, že mal naozaj ‒ popri ľudských znakoch ‒ vlčí výzor. Tento nedostatok presnejšej Plutónovej kresby niektorí danteológovia vysvetľujú určitou Danteho umeleckou krízou pri písaní prvej časti Pekla, no my sme skôr náchylní vidieť tu celkom uvedomelý autorov zámer: Ak totiž strážcovia jednotlivých pekelných kruhov, ako sme už pripomenuli, sú zároveň aj obrazom viny a vinníkov, ktorých strážia, nedostatok Plutónovych čŕt priamo korešponduje s nedostatkom čŕt, ba priamo s beztvárnosťou hriešnikov trestaných vo štvrtom kruhu: Dante o nich výslovne povie, že „pramálo sa rôznia“ a sú len špinavou masou s nerozoznateľnými jednotlivcami. (Porov. v. 49 ‒ 51.) Ich strážca Pluto zrejme v samom Danteho zámere musel byť taký, aký je.

O tom, že sotva možno hovoriť o nejakom Danteho „krízovom bode“ v súvise s naším spevom, dozaista svedčí vysoké slovesné umenie, ktoré je v ňom neobyčajne výrazné. Plutónov „chrapľavý“ hlas, ak tak smieme povedať, akoby sa niesol všetkými veršami, týkajúcimi sa hriešnikov vo štvrtom kruhu. Okrem samej zvukovej organizácie veršov, zámerne „chrapľavých“ a „drsných“, dokumentujú to najmä rýmy, priam nápadne zdvojenými či „drsno“ zoskupenými spoluhláskami. (Porov. v pôvodine rýmy: -eppe, -occia, -seppe, -abbia, -acca, -iddi, -oppa, -urli, -etro, -ostra atď. atď.) Samými jazykovými prostriedkami Dante natoľko priamo sugeroval drsnú atmosféru tohto spevu ‒ zdrsňovanú k tomu ešte výraznou iróniou autorovou ‒ že A. Momigliano, komentátor obzvlášť citlivý práve na slovesné umenie Božskej komédie, hovorí tu až o Danteho „fónickej deskripcii“. A dozaista viac než právom. V preklade, pokiaľ nám to len dovoľovali prostriedky nášho jazyka, snažili sme sa zachovať tento charakter nášho spevu. (Porov. napr. v. 13 ‒ 15 a ich zvukovú výstavbu s dôrazom na sykavky, likvidy, guturály a „temné“ „u“: „Jak vzdutá plachta zhúžvaná sa upne / kol stožiara, keď zdrúzganý sa zrúti: / tak zrazu na zem kruté zviera rupne.“ Porov. aj celý systém tzv. „chrapľavých“ rýmov: zvrieska, zrezka, dneska, stvrda, krotším, nezabŕda, zrúti, hŕby, svrbí, skŕsa, prú sa, dŕca, prikopŕca atď. atď. Rovnako sme sa snažili odlíšiť štýlovo celú epizódu o Fortúne (v. 70 ‒ 96), podobne ako je odlíšená aj v pôvodine. ‒

4 posmelil ma: „Len ďalej stúpaj zrezka!
Nech hocijak sa temné moci srdia,
tie skaly zliezť ti nezabránia dneska!“
7 A k zdutej tvári obrátil sa stvrda:
„V sebe sa žer, no voči nám buď krotším!
Prekliaty zver nech do nás nezabŕda!
10 Nie bez príčin sa kráča do hlbočín:
z výšin tak chcú, kde Michal voje spupné
potrestal prísno za ich pyšný počin!“
11 ‒ 12 z výšin tak chcú, kde Michal voje spupné / potrestal prísno za ich pyšný počin. ‒ Narážka na biblickú vzburu anjelov, strestanú archanjelom Michalom. ‒
13 Jak vzdutá plachta zhúžvaná sa upne
kol stožiara, keď zdrúzganý sa zrúti:
tak zrazu na zem kruté zviera rupne.
16 To v štvrtý kruh nám bránil zísť vlk ľúty:
v bolestný kruh, doň hriech jak v mech sa vsýpa,
z celého sveta plniac tieto kúty.
16 To v štvrtý kruh... ‒ Miesto trestu lakomcov a márnotratníkov, ktorí v Danteho ponímaní tvorili jednu kategóriu hriešnikov. Cnosť totiž podľa scholastického učenia spočívala v zachovaní strednej cesty: prví príliš túžili po majetkoch, druhí majetky príliš rozhadzovali. Keďže hriešnikov tohto druhu je na svete najviac, aj Danteho kruh je nimi preplnený. (Porov. v. 25: „Väčšie než inde tuná revú hŕby...“) ‒
19 Ó, boží súd! Jak chripia, ako sipia,
keď tu sa musia hnať tí veľvyhnanci,
čo ešte nové, tvrdšie muky šípia!
22 Jak pri Charybde vlna v divnom tanci
odrazí tú, s ňou ponajprv sa snúbi,
tak krúžia v kole títo stroskotanci.
22 ‒ 24 Jak pri Charybde... tak krúžia v kole títo stroskotanci. ‒ Tzv. krúženie týchto hriešnikov treba si predstaviť približne asi tak, že z jednej strany, zľava (Porov. v. 38.), hrnie sa prúd lakomcov, a z druhej strany, sprava, zasa prúd márnotratníkov. Ide teda o dva protismerné prúdy, ktoré sa na určitom bode kruhu zrážajú, potom sa obrátia, aby sa na protiľahlom bode kruhu znovu zrazili. Tieto zrážky hriešnikov pripomenuli Dantemu povestný vír medzi Skyllou a Charybdou v Messinskej úžine, obávané miesto pri pobrežnej plavbe, kde sa zrážali vlny prichádzajúce z Tyrrhenského a Jónskeho mora. Obraz tzv. „krúženia v kole“, čiže krúženia podobného zvláštnemu kolovému tancu, je, pravdaže, viac než ironický: tí hriešnici totiž pred sebou kotúľajú ťažké bremená ‒ pravdepodobne skaly, ak pripustíme Danteho inšpiráciu Vergiliom (Porov. Aen. VI, 616.) ‒ takže nemôže byť ani reči o nejakom „krúžení“, a už tobôž nie o „krúžení tanečnom“. Danteho iróniou a sarkazmom je vôbec gruntovne presýtený celý tento spev. ‒
25 Väčšie než inde tuná revú hŕby:
oproti tlačia bremená, k nim prsia
prikladajú, bo hriešna dlaň ich svrbí.
28 Keď zrazia sa, vždy krutá zvada skŕsa:
„Čo rozkotúľavaš?“ ‒ „Čo stískaš?“ ‒ nazad
tískajúc ťarchu, mrzko štvú a prú sa.
29 „Čo rozkotúľavaš?“ ‒ „Čo stískaš?“ ‒ Ide o slovnú hru s dvoma slovesami, ktoré sa v svojej dvojvýznamovosti vzťahujú na dva rozlične deje: Lakomci sa vysmievajú márnotratníkom, že „rozkotúľavajú“ bremená, no pritom sarkasticky narážajú na to, že kedysi v živote „rozkotúľavali“ peniaze, majetky. Oproti tomu márnotratníci ironizujú lakomcov, že „stískajú“ bremená, no pritom narážajú na to, že kedysi v živote „stískali“ peniaze. (Celá táto jemná, no veľmi sarkastická slovná hra, ktorá ináč prekladateľom nášho spevu uniká, jasne vystúpi, keď vieme, že sloveso „burlare“, použité Dantem, znamená nielen „odhadzovať“, „rozhadzovať“, ako jeho význam určil svojho času Parodi a ako sa dosiaľ traduje aj v moderných komentároch, ale aj „kotúľať“, ako na to jediný upozornil Momigliano.) Oba druhy jednej kategórie hriešnikov sa teda navzájom posmievajú, no ich vzájomný výsmech ‒ Dante povedal ironicky ich „urážlivý refrén“ (Pozri v. 33) ‒ týka sa ich súčasného stavu, v ktorom ‒ podľa známeho princípu contrapasso ‒ je obsiahnutý aj ich predchádzajúci stav. S princípom contrapasso možno súvisí aj samo kotúľanie bremien, ktoré sa stalo posmrtným údelom tohto druhu hriešnikov. Samotné bremená symbolizujú azda márne bremená bohatstiev a ich kotúľanie je azda obrazom márneho úsilia, ktoré vynaložili lakomci na zhŕňanie majetkov, respektíve márnotratníci na ich „rozkotúľanie“. ‒
31 Tak krúžia vždy, tak vždy sa budú zrážať:
z obidvoch strán až k opačnému miestu
si urážlivý refrén prídu kázať.
35 Polkruhom každý znova koná cestu
na onen turnaj zúrivý a ostrý.
A že mi temer ľúto je ich trestu,
37 rieknem: „Tu, majstre, tu mi clonu rozstri
a zraď: to z rádov radia sa tie zľava,
s tonzúrami, vpred valiace sa ‒ kostry?“
38 ‒ 39 to z rádov radia sa tie zľava, / s tonzúrami... ‒ Danteho slovnú hru „cherci chercuti“ (dosl. „tonzurovaní klerkovia“), ironicky nadnesenú rýmom „querci“ ‒ „škuľaví“, pokúsili sme sa aspoň čiastočne vystihnúť slovnou hrou „z rádov radia sa“. (Porov. aj nižšie našu slovnú hru „obrad“ ‒ „obrat“, v. 43, 45.) Danteho protiklerikálny akcent v tomto speve je taký silný (Pozri len v. 40 ‒ 42, 46 ‒ 51.), že sa niektorým komentátorom zdalo ‒ napr. Del Lungovi ‒ akoby Dante vyhradil vo valiacom sa prúde lakomcov jedine miesto lakomým príslušníkom kléru, notabene s vypichnutou doložkou nielen o kňazoch, ale aj o vysokých cirkevných hodnostároch, kardináloch i pápežoch. ‒
40 A on: „Tí mali um tak do škuľava,
že v dávaní či v snahe iných obrať
nemali miery, nepoznali práva.
43 Brechá ich reč i svedčí to ich obrad
v tých bodoch dvoch, kde v druha druh zas vbuchol
a opačný hriech spôsobil ich obrat.
46 Patria tie hlavy, z ktorých vlas už spŕchol,
kardinálom i pápežom a kňazom:
v nich lakomstvo vždy dosahuje vrchol.“
49 „Z tých špinavcov, čo mreli za peniazom,
a tu ich za to drví muka hrozná,
iste mi bude známy dáky blázon.“
52 „To nedúfaj, bo pramálo sa rôznia:
že bez poznania žili v tme ich srdcia,
ani ich tvár dnes nikto nerozozná.
52 ‒ 54 To nedúfaj... ‒ Možno v tom vidieť ‒ s viacerými komentátormi ‒ prehĺbenie trestu podľa princípu contrapasso: v živote boli zašpinení hriechom lakomstva, teraz ich po smrti pre tú špinu nerozoznať. Prípadne: život bez poznania pravého dobra („la sconoscente vita“) ich natoľko pošpinil, že sú teraz po smrti nepoznateľní („ad ogni conoscenza bruni“). ‒
55 A tak jak dnes, keď druh sa s druhom dŕca,
ten zviera päsť a ten si vlasy trhá:
protivný pár sa pred Súd prikopŕca.
58 V tej ruvačke, v nej mrhá sa i zdŕha,
prekrásny svet sa strácal tomu hydu!
Krášliť ti mám, jak ďalej sa tu zvŕha?
61 Veď vidíš sám, jak rýchlo ani vidu
niet po statkoch, čo Fortúna im vládne,
a pre ne ľudia do vlasov si idú.
64 Veď spod Luny to zlato nedohľadné,
čo sa priam všetko na dne tomto zváži,
nestíši ani jedno srdce hladné!“
64 ‒ 66 Veď spod Luny to zlato nedohľadné... ‒ Všetko zlato na svete. (Porov. pozn. k Inf. II, 78.) ‒ Tercína preložená podľa čítania i výkladu Barbiho, prijatého väčšinou moderných editorov. ‒
67 „Odpusť mi, majstre, ešte to ma ťaží:
tá Fortúna je kto, že ľud tak morí
a všetky statky pod pazúrmi stráži?“
68 ‒ 69 tá Fortúna je kto, že ľud tak morí / a všetky statky pod pazúrmi stráži? ‒ Výrazy, ktoré v súvise s Fortúnou použil Dante ‒ nie Dante-autor, ale Dante-persona dramatis! ‒ sú dozaista viac než „neúctivé“ (Fortúna ľudí „morí“; má „pazúry“). Neprekvapuje teda, že práve ony vyprovokovali Vergilia jednak k miernemu pokarhaniu Danteho, a jednak k tomu, aby obsiahlejšie korigoval vulgárny a v stredoveku často opakovaný názor na Fortúnu ako na vrtkavú a slepú bohyňu, ktorá svojvoľne, náhodne a nespravodlivo rozdeľuje pozemské dary.

Nasledujúci pasus o Fortúne (v. 70 ‒ 96) viacerí starší i novší komentátori pokladali za nesúrodú digresiu v našom speve a zapochybovali aj o jej poetickej hodnote. Pri jej starostlivejšom rozbore, prizerajúcom k zložitosti Danteho umenia, sa však ukazuje, že má zákonité miesto v štruktúre tohto spevu a priamo súvisí s jeho látkou: Dante, svedok bezohľadného lakomstva súvekej spoločnosti, ktorého básnický aspekt sa kryje i vlčím profilom strážcu tohto kruhu, no zároveň i svedok ‒ v tejto básnickej vidine ‒ trestov za toto lakomstvo, celkom prirodzene práve na tomto mieste Pekla sa dostáva k úvahe, k meditácii. A v nej celkom prirodzene vyrastie pred jeho očami vízia Fortúny ako „božstva“ kdesi vo výšinách, nad ľudským huriavkom, pokojne krútiaceho „koleso ľudského šťastia“ a predstavujúceho ‒ pri všetkej zdanlivej nespravodlivosti ‒ spravodlivý regulatív pozemského diania. Z takéhoto aspektu potom viacerí moderní danteológovia vysoko hodnotia digresiu o Fortúne (napr. Renucci ju nazval „najoriginálnejšou“ epizódou Božskej komédie) a nielenže v nej nevidia časť, ktorá poéziu spevu odmocňuje, ale naopak, vidia v nej organickú súčasť spevu a umocňujúceho činiteľa jeho poézie. (Momigliano) ‒

70 Odvetil mi: „Ó, nevedomé tvory!
Ó, nerozumní ako malé deti!
Nuž, nech tvoj umček sa mi pootvorí:
73 Ten, vedením čo presahuje svety,
rozdelil vodcom nebeský svet celý,
takže diel každý na každý diel svieti
73 ‒ 76 Ten, vedením čo presahuje svety... ‒ Podľa Danteho kozmogonickych predstáv, ktoré sú, pravdaže, predstavami súvekého scholastického učenia, „nebeský svet“ (Paradiso) delí sa na desať nebies, tzv. „večných kruhov“ („eterne rote“), ako ich nazval v Par. I, 64. Tieto nebesia, okrem desiateho neba, tzv. Empyrea, ktoré je sídlom samého Boha, sú všetky hmotné, ale vzdušné a priesvitné. Boh („ten, vedením čo presahuje svety“) každému z deviatich nebies určil „vodcov“, čiže osobitné anjelské chóry, ktorých úlohou je uvádzať jednotlivé nebesia do pohybu, čiže viesť ich. Pritom každý anjelský chór na jednotlivé nižšie položené nebo odráža božské svetlo („diel každý na každý diel žiari“) a rozdeľuje ho „narovnako“, t. j. v spravodlivej proporcii. ‒
77 ‒ 78 a podobne i pre skvelosti naše / vodkyňu určil, ktorá veciam velí. ‒ Čím sú pre jednotlivé nebesia anjelské chóry, tým je Fortúna pre „skvelosti naše“, čiže pre pozemské statky, majetky, pocty, slávu atď., ktoré tvoria na našej zemi akési obrazné „žiarivé nebo“: Anjelské chóry odrážajú a rozdeľujú duchovné svetlo, ona „velí veciam“ a rozdeľuje v spravodlivej proporcii pozemský „hmotný jas“. ‒
76 a narovnako všetku žiaru delí:
a podobne i pre skvelosti naše
vodkyňu určil, ktorá veciam velí:
79 tu obdarí, tu dary zase skmáše,
na iný kmeň ich prenášajúc z kmeňa,
a nadarmo sa ľudský um s ňou kaše!
82 Ten prekvitá, a ten zas v tieni stená
podľa jej súdu, ktorý sa vždy kryje
jak zmija v tráve, útočiaca z tieňa.
85 Proti nej rozum celkom bezmocný je;
nad všetkým vládnuc podľa svojej chuti,
jak iné božstvá šťastlivá si žije.
87 jak iné božstvá šťastlivá si žije. ‒ V predchádzajúcich veršoch Danteho Vergilius len prirovnal Fortúnu k anjelom; tu ju priamo stavia na ich roveň, použijúc pre anjelov pomenovanie „božstvá“. Tak totiž pohania, ako Dante poznamenal na inom mieste, nazývali „nebeské inteligencie“, čiže anjelov (Porov. Conv. II, IV, 6.), no tak i sám Dante nazval prvé tri anjelské chóry (Porov. Par. XXVIII, 121.) ‒
88 Premenami sa neprestajne rúti,
nevyhnutnosť ju takou rýchlou činí,
a preto mnohých k mnohým zmenám núti.
91 To ju tak často križuje a viní,
kto by jej priam i pri najhoršom žrebe
chválu mal vzdať, a neprávom ju špiní.
94 S prvými tvormi sídli vo velebe
a onen krik ju vôbec nepomýli;
krútiac svoj kruh, je šťastná sama v sebe.
97 Teraz však k scéne trpkejšej sa schýliš;
zapadá hviezda, čo ma k tebe viedla,
a zdržovať sa nesmieme tu príliš.“
98 zapadá hviezda, čo ma k tebe viedla. ‒ Ide o dosť nejasnú narážku: po viacerých diskusiách sa usúdilo, že tento časový moment púte našich básnikov spadá do polnoci medzi 8. a 9. aprílom 1300. Cesta prvými štyrmi kruhmi Pekla trvala im teda približne šesť hodín. ‒
100 Kruh prejdúc krížom, octli sme sa vedľa
mútnovodného prameniska, pod ním
zrieť koryto, čo vzniklo z tohto žriedla.
103 Doprevádzaní mútnym prúdom vodným
do nižších miest, v dno hlbšie zberáme sa
chodníkom, iba zriedkakedy schodným.
104 ‒ 105 do nižších miest, v dno hlbšie zberáme sa / chodníkom, iba zriedkakedy schodným. ‒ Do piateho kruhu básnici zrejme zostúpili podobnou neschodnou suťou, ako do kruhov predchádzajúcich, len s tým rozdielom, že dolu týmto skalným úšustom steká „presmutný tok“ druhej pekelnej rieky, zvanej podľa tradičnej rieky antického podsvetia Styx. Tento piaty kruh si treba predstaviť ako hlboké údolie, do ktorého ústi Styx a vytvára v ňom rovnomenný močiar. Ten obkolesuje tzv. „Ditovo (Luciferovo) mesto“, tvoriace však už nasledujúci kruh. (Porov. Inf. VIII, 68.) ‒
106 K úpätiu chmúrnych, desných brehov klesá
presmutný tok a pomaly sa vnára
do vody Styxu, do mútneho plesa.
109 Pozorne som sa díval do močiara,
až nahých ľudí uvidel som zblíza,
ako sa s tvárou strhanou tu svária
110 až nahých ľudí uvidel som zblíza. ‒ Ide o nový druh hriešnikov, o ktorých sa Dante výslovne vyjadril, že sú to „duše tých, ktorých hnev premohol“ („l’anime di color cui vinse l’ira“, v. 116), čiže o duše hnevníkov a zlostníkov. Ich trest ‒ podľa princípu contrapasso ‒ je zhmotneným obrazom ich viny: v živote sa dali premáhať hnevom, teraz po smrti, premožení hnevom, navzájom sa bijú a rujú ako divé zvery (doslovne ako psy, ku ktorým Dante prirovná zlostné duše v nasledujúcom speve, pozri Inf. VIII, 42.) ‒
112 a nielen rukou v ruvačke sa slizia,
lež tnú sa nohou, prsami i hlavou
a so zubmi sok do soka sa vhrýza.
115 A majster riekol: „Synu, z oných davov
sem každá duša v hroznom hneve vbŕdla,
jak iste zhliadaš mysľou predvídavou;
118 no pod vodou sú z inakšieho kŕdľa;
len k poznaniu si cestu nezataras,
a uzrieš stúpať bubliny z ich hrdla:
118 no pod vodou sú z inakšieho kŕdľa. ‒ O tomto „inakšom kŕdli“ hriešnikov ‒ inakšom, no nesporne patriacom do jednej kategórie, keďže si odpykávajú trest v tom istom kruhu a v tej istej pekelnej močarine ‒ rozvinuli sa mnohé diskusie. Danteho výrazy, použité na ich charakterizovanie: „Tristi fummo“ („sme smutní boli“, v. 121), „portando dentro accidioso fummo“ („dym dusiac vnútri“, v. 123), a najmä posledné prídavné meno „accidioso“, priviedli viacerých starších i novších komentátorov k tomu, aby v tomto druhu hriešnikov poznali tzv. „accidiosi“, čiže duše ľudí, ktorí hrešili hriechom po latinsky zvaným „acedia“. Toto slovo sa prekladá ako „nechuť“ (Pozri napr. český preklad Summy Tomáša Akvinského, II, II, 35, str. 316.), ale má širší význam: ide o melancholický ťaživý smútok, o určitý druh melanchólie a zatrpknutosti, v ktorej sa človek stáva nielen pasívnym a ľahostajným ku každej duchovnej hodnote (čosi ako moderné existencialistické „nausée“!), ale naopak pociťuje odpor k akýmkoľvek duchovným hodnotám, „zožiera sa“ hnevom vo vnútri a vyúsťuje ‒ cez prípadné viaceré fázy ‒ až do úplnej otupenosti. Týmto druhom hriechu, bežným najmä v kláštoroch, stredovek sa hodne zaoberal a v rozličných morálnych traktátoch aj definoval viaceré jeho aspekty či následky, majúce rozpätie od zloby cez nevraživosť, malomyseľnosť, zúfalstvo atď. až po šialenú zúrivosť. (Pozri o tom u Spoerriho, cit. dielo, str. 82 a nasl.) Obraz trestu, ktorého je Dante práve svedkom, ako i uvedené výrazy, ktoré sme vyššie citovali (Sapegno upozornil, že slová „tristizia“ a „accidia“ boli v Danteho časoch až synonymické), by nasvedčovali, že tu naozaj ide práve o tento druh pasívnych melancholikov: v živote sa „zožierali“ vnútornou zlobou ‒ a teraz, po smrti, ako diktuje zákon contrapasso, sú ponorení do močiara, „rmútia sa v mútnej močarine“, zadúšajú sa ‒ povedané slovami moderného básnika ‒ v čiernych vodách melanchólie a svoj hnev vyrážajú len v prázdnych bublinách.

Komentátori, ktorí takto identifikujú našich hriešnikov ‒ z nich hodno spomenúť najmä Spoerriho! ‒ idú až tak ďaleko, že za „accidiosi“ pokladajú aj tie zúriace a navzájom sa bijúce duše na povrchu Styxu. Ide vraj o jednu a tú istú kategóriu hriešnikov, len s tým rozdielom, že na hladine močiara sú „accidiosi“, ktorí v živote došli až k šialenej zúrivosti, pokým hlboko v bahne sú melancholici pasívni.

Okrem takéhoto výkladu, ktorý sa nám zdá najpravdepodobnejším, sú aj iné pozoruhodné hypotézy. Z nich hodno spomenúť aspoň jednu: podľa Porenu tu ide o rub a líce jedného hriechu, hnev, a oba druhy hriešnikov sú asi v takom pomere, ako sme to videli vyššie pri lakomcoch a márnotratníkoch: prví hriešnici, ktorých Dante videl v zúrivej bitke, sú vraj zlostníci, ktorí v živote vzbĺkali zlým hnevom, a tí druhí predstavujú ľudí, ktorí v živote neboli schopní vzbĺknuť ani hnevom dobrým ‒ oným spravodlivým hnevom, doložili by sme, ktorý Biblia nazýva „ostrohou cnosti“ a ktorým sám Dante priebehom svojej pekelnej cesty neraz zahorí ‒ napr. hneď v nasledujúcom speve, pozri Inf. VIII, 37 a nasl. ‒ a to na veľkú spokojnosť Vergilia a s jeho výslovným odobrením.

Pre nejasnosť Danteho textu ťažko rozhodnúť, ktorá hypotéza je správna, ako nemožno bezpečne rozhodnúť ani o tom, či hriešnici v tomto kruhu, ako sa s nimi stretneme ďalej, tvoria viaceré vyhranené pododdiely. Od čias Danteho syna Petra tento problém zostáva otvorený. ‒

121 ‚My, že sme smutní boli,‘ pejú naraz,
‚v ovzduší sladkom, k slnku čo sa vinie,
dym dusiac vnútri, zmárajúci maras,
124 tu rmútime sa v mútnej močarine.‘
Tú hymnu iba klokotajú z hrdiel,
bo nevládzu ju v mláke spievať plynne.“
127 Tak šli sme vôkol močiara, čo smrdel,
sledujúc ľud, jak logá vody chmúrne
a ospevuje, úpejúc, svoj údel ‒
130 až k úpätiu sme prišli dákej túrne.

Spev ôsmy

1 A pokračujúc, hovorím, že skorej
než na úpätie doraziť sme stihli,
zdvihli sme oči k vrchu veže, z ktorej
1 A pokračujúc, hovorím... ‒ V súvise s takýmto nezvyčajným začiatkom spevu Boccaccio v svojom komentári Pekla uviedol zaujímavú anekdotu: O niekoľko rokov po Danteho nútenom odchode z rodného mesta ‒ Boccaccio hovorí o „dobrých piatich rokoch, alebo i viac“ ‒ Danteho synovec Andrea, resp. florentský notár ser Dino Perini našiel vraj medzi básnikovými písomnosťami vo Florencii rukopis prvých siedmich spevov Pekla. Tie sa údajne tak zapáčili florentskému básnikovi Dinovi Frescobaldimu, že ich poslal do Lunigiany markízovi Moroellovi Malaspinovi, na dvore ktorého sa práve Dante zdržiaval. Markíz Malaspina, priateľ básnikov a znalec poézie, napokon vraj prehovoril Danteho, aby pokračoval v začatom diele ‒ čím sa dá práve vysvetliť nezvyčajný začiatok tohto spevu. (Pozri 33. lekciu Boccacciovho komentára, ako i 26. kap. jeho diela Vita di Dante, kde túto anekdotu opakuje, pravda, s tým rozdielom, že ju pokladá bezvýhradne za vierohodnú.) Podľa tejto anekdoty Dante teda zložil prvých sedem spevov Pekla ešte za pobytu vo Florencii, čiže okolo r. 1301 ‒ 1302, a do ôsmeho spevu sa pustil až okolo r. 1307, resp. neskôr.

Anekdotou o nájdení prvých siedmich spevov Pekla ‒ ináč prijímanú viacerými staršími i novšími danteológmi (G. Ferretti, Siro A. Chimenz, Th. Spoerri a i.) ‒ v poslednom čase podrobil kritike Paul Renucci a štúdiom rozličných časových narážok vo veršoch Božskej komédie dospel k názoru, že Dante prvých sedem spevov Pekla napísal až v exile, a to naisto ešte pred príchodom k Malaspinovcom, čiže pred októbrom 1306. Z rozličných príčin prácu prerušil, no k ôsmemu spevu pristúpil kedysi čoskoro po októbri 1306 a najneskôr začiatkom roku 1310 dopísal celú prvú kantiku. Po uvedenom prerušení práce, pravdaže, nadviazal na pôvodnú koncepciu diela, no zároveň ju aj rozšíril pod tlakom nových životoných skúseností a nových poznatkov o človeku i svete. (Porov. Renucciho cit. dielo, str. 88 a nasl.; tam aj bohatá literatúra k otázke genézy Božskej komédie.) Argumenty francúzskeho danteológa sú natoľko presvedčivé, že po nich ‒ zdá sa, že definitívne ‒ padá vierohodnosť Boccacciovej anekdoty a tým aj hypotéza o zložení prvých siedmich spevov Pekla ešte v čase Danteho pobytu vo Florencii. ‒

7 k moru múdrosti, v orig. al mar di tutto ’l senno. ‒ Ide tu o slovnú hru: „mare“ ‒ „more“ / Maro (meno autora Aeneidy: Publius Vergilius Maro). ‒
4 dva plamene sa na znamenie mihli
a z takej diaľky ďalší hneď sa zmihal,
že ho už oči temer nepostihli.
7 Márne som k moru múdrosti zrak dvíhal
a pýtal sa: „Čo značia? A čo iný
im odvetil? A kto ich rozožíhal?“
10 On len: „Už skoro nad vlnami špiny
uvidíš to, čo vyčkáva sa tuná,
ak neskryjú to pary močariny.“
13 Nikdy šíp z luku nevystrelí struna,
aby tak rýchlo ryl sa do ovzdušia,
jak v tejto chvíli bárka nepatrná
16 cez bariny k nám opreteky rušia,
v nej iba jeden kormidelník starý
vyvoláva: „Už mám ťa, prchká duša!“
18 prchká duša, v orig. anima fella. ‒ Preložené tak podľa Porenovho výkladu príd. mena „fello“. ‒
19 „Flegyas, Flegyas, čo sa ti marí,“
vodca mu, „teraz márne voláš vera:
máš ho ‒ no, máš len zviezť ho po močiari!“
19 Flegyas. ‒ Staroveký mytologický kráľ tesálskych Lapitov, ktorý v hneve podpálil chrám Apollóna Delfského, pretože mu zviedol dcéru. Za to ho tento boh uvrhol do podsvetia. V Danteho Pekle má funkciu strážcu piateho kruhu a prievozníka po Styxe. Ako strážca je obrazom duší vybuchujúcich slepým hnevom či hnevom sa vnútorne spaľujúcich. To určuje celé jeho správanie. (Porov. v. 22 ‒ 24.) ‒
22 Ako sa človek podvedený zžiera,
keď pravdu zvie, no iba v duchu klnie:
zviera v ňom jed, i hneď ho v sebe zviera.
25 Môj vodca prvý usadil sa v člne,
no iba teraz, keď už sedím pri ňom,
zdá sa, že čln je preťažený plne.
28 Prastará čeleň iba týmto činom
oveľa hlbšie vnorená sa brodí
než inokedy pri náklade inom.
31 Ako náš čln tak brázdi mŕtve vody,
vztýči sa ktosi zbahnený, a „Ty kam
to vnikáš už, hoc čas ti neprichodí?“
32 vztýči sa ktosi zbahnený... ‒ Dante ho menuje až ďalej vo v. 61: je to Filippo Argenti degli Adimari, Danteho súčasník, bohatý Florenťan a povestný nafúkanec, ktorý si vraj z pýchy, ako uvádza Danteho syn Peter, dal podkuť koňa ‒ striebornými podkovami. (Z toho prezývka Argenti ‒ „argento“ ‒ „strieborný“!) Obzvlášť drsný tón celej tejto epizódy, v ktorej sa úplne stratil Danteho súcit (aký ešte aspoň čiastočne prejavil v predchádzajúcom speve, porov. Inf. VII, 36), priviedol už najstarších komentátorov k domnienke, že tento Filippo Argenti, ináč Čierny guelf, a teda básnikov politický odporca, Dantemu osobne ublížil. Danteho drsnosť k nemu je potom vraj istou formou jeho odplaty. Ak však aj nejaký osobný moment skutočne podmienil drsnosť tejto epizódy, Danteho hnev ma oveľa širšiu a nadosobnú platnosť: rozširuje sa, ako to dobre pobadal Sapegno, vôbec na pohŕdanie nafúkanými, ale prázdnymi boháčmi. Najlepšie o tom svedčia verše 46 ‒ 51.

Niektorí starší i novší komentátori predpokladajú, že Filippo Argenti je vôbec predstaviteľom osobitného ‒ a teda tretieho druhu hriešnikov, trestaných v našom kruhu, čiže ľudí pyšných. Súdi sa tak podľa verša 46. (Štvrtým druhom sú vraj závistlivci, v bahne hlboko ponorení pod pyšnými, podobne ako boli ponorení v čiernych vodách Styxu „accidiosi“ pod besnejúcimi zlostníkmi. Tohto štvrtého druhu hriešnikov týkajú sa vraj verše 52 ‒ 63). Z významných moderných komentátorov prívržencom tejto teórie bol najmä Del Lungo. (Pozri jeho komentár.) Pri takomto „doplnení“ počtu, resp. druhov hriešnikov, trestaných v tzv. „hornom Pekle“, dostali by sme schému siedmich tzv. hlavných hriechov, ktorá určila rozdelenie a umiestnenie hriešnikov v prvej časti Danteho Pekla: Obžerstvo, chlipnosť, lakomstvo (a márnotratnosť), hnev, „acedia“, pýcha a závisť. Takýto názor, pravdaže, neprijíma sa všeobecne. (Zo súčasných komentátorov ho odmieta napr. Sapegno.) ‒

36 ‒ 37 „Vidíš, že jeden, ktorý tuná pykám!“ / A ja: „Len pykaj...“ ‒ Preložené podľa výkladu slova „piango“, ako ho podal Umberto Bosco v štúdii Il canto VIII dell’ Inferno, Roma, Signorelli 1950. ‒
34 „Nezostávam,“ mu odvetím, „ak vnikám!
No, kto si ty, čo nevybŕdneš z brudu?“
„Vidíš, že jeden, ktorý tuná pykám!“
37 A ja: „Len pykaj, hodens’ toho trudu,
lebo aj tu ťa poznám v tvojej zlobe,
i keď tvoj blud ťa zmenil na obludu!“
40 Tu k nášmu člnu vystrel ruky obe,
no bystrý pán ním mrštil v mŕtve blatá:
„K ostatným psom! Tam mrv sa po hnusobe!“
43 A bozkal ma a vzal ma do objatia:
„Ó, duša hnevná, vzbĺkajúca sväte!
Buď požehnaná tá, čo počala ťa!
43 ‒ 45 A bozkal ma a vzal ma do objatia... ‒ Porov. záver pozn. k Inf. VII, 118. ‒ Tzv. odobrenie a schválenie Danteho hnevu bolo potrebné aj zo štrukturálnych dôvodov tohto spevu: Dante vzbĺkol hnevom v kruhu, v ktorom sú trestaní práve hnevníci, a bolo teda potrebné zdôrazniť odlišnosť, ba oprávnenosť a „svätosť“ tohto jeho hnevu. Podobným „dobrým“ a „spravodlivým“ hnevom konečne zahorí Dante, „duša výsostne hnevná“, viackrát v priebehu Božskej komédie, rovnako v temných štôlňach Pekla, ako na výslní Očistca a v jasných výšinách Raja. ‒ Verš 45 je v celom Danteho diele jediným veršom, týkajúcim sa jeho matky. Ak však uvážime, že text tohto verša je vo výraznom súzvuku s biblickým výrokom o samej Matke Božej (Porov. Luk. XI, 27: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil...“), letmá zmienka o Danteho matke nadobudne aspekt najvyššej úcty, akú vôbec mohol matke vzdať stredoveký básnik. ‒
46 Ten tam, súc iba nafúkancom v svete,
nezrobil nič, čím meno zvenčí chvála,
a to ho hnevá, to ho tuná hnetie.
49 Koľký tam hore vidí v sebe kráľa,
no získa si len hrozné pohŕdanie,
a tu jak brav sa po barine váľa!“
52 A ja: „Tak rád, tak rád by som ho, pane,
videl tú žbrndu pregĺgať až pri dne,
skorej než príde čln náš k druhej strane!“
55 „Právom sa teš, bo ešte skôr, než zvidnie
protivný breh, sa splní túžba táto,“
odvetil mi, „a onen k dnu sa skydne.“
58 Vtom už tak husto dopadá naň blato
od iných duší, od ostatných chudier ‒
že dosiaľ Bohu vďaky vzdávam za to.
61 „Bi Argentiho Filipa, len uder!“ ‒
až v zmätku prchký Florenťan sa točí,
sám hryzúc sa, sám strpčujúc si údel.
64 O ňom už dosť ‒ nech v močiari sa močí!
Bo ohlušil ma nový kvil, že v inú
stranu som preto vytreštil hneď oči.
67 „Blíži sa mesto, zvané Dis...“ ‒ Osobitný oddiel Danteho Pekla, nazvaný tak podľa Dita, čo je latinské meno Plutóna, starovekého božstva podsvetia. U Danteho je však slovo Dis rovnoznačné so slovom Lucifer, takže Mesto Dis, resp. Mesto Ditovo znamená Mesto Luciferovo. Toto „mesto“ zahŕňa šiesty až deviaty kruh Pekla a sú v ňom trestané „ťažšie“ hriechy: ak tzv. „horné Peklo“, čiže doterajších prvých päť kruhov, obsahovalo hriešnikov, ktorí zhrešili len z krehkosti (Porov. vyššie pozn. k v. 32.), toto tzv. „dolné Peklo“, ako ho Dante nazval vo v. 74, obsahuje hriešnikov, ktorých viny vyprýštili zo zloby. Obrazom i predzvesťou tejto zloby je celá nasledujúca scéna, odohrávajúca sa pred bránou pekelného „mesta“. ‒
67 „Blíži sa mesto, zvané Dis, v ňom, synu,
občanov voje nespočitateľné
odpykávajú ťažko svoju vinu.“
70 A ja: „Už vidím, a nie nezreteľne,
jak mešity mu prečnievajú valy:
červená každá, z kováčskej jak dielne
70 ‒ 71 A ja: „Už vidím, a nie nezreteľne, / jak mešity mu prečnievajú valy...“ ‒ Verše preložené podľa Porenovho čítania „nello vallo“ (za valmi, vnútri valov), namiesto tradičného čítania „nella valle“ (v údolí). Textovú korektúru Porenovu prijali sme preto, že si skutočne nemožno predstaviť Mesto Ditovo kdesi hlbšie v údolí, čiže nižšie (Dante ďalej výslovne hovorí, že leží bezprostredne na brehu Styxu), a najmä preto, že pri tradičnom čítaní zostávajú nepredstaviteľné a nevysvetliteľné niektoré podrobnosti nasledujúceho opisu cesty našich básnikov k múrom tohto pekelného mesta.

Podľa Porenovho návrhu celú nasledujúcu scénu si treba predstaviť asi takto:

Dante najskôr zazrie mohutné valy, ktoré mesto obkolesujú, a nad nimi vidí týčiť sa hradobné veže v podobe štýlových orientálnych stavieb („mešity“). Keďže valy sú vysoké, z oných „mešít“ vidí len vrcholy. (Iných stavieb v meste niet!) Medzi valmi a vlastnými hradbami sú ešte hlboké priekopy, aké bývali pri opevnených stredovekých mestách. Do jednej takej priekopy vpláva čln s básnikmi (v. 76), no keďže brána mesta ‒ zrejme z obranných príčin ‒ nie je rovno oproti otvoru medzi valmi, čln sa musí plaviť ešte hodný kus priekopou a len okľukou (v. 79) sa dostane pred ňu.

O nový výklad danteovských tzv. „mešít“ v Meste Ditovom pokúsil sa naposledy August Rüegg. Keďže toto pekelné „mesto“ ‒ alebo aspoň jeho časť bezprostredne za hradbami, ako vysvitne z nasledujúceho spevu ‒ je vlastne ohromným cintorínom, podľa nemeckého danteológa ide tu o akési štíhle veže, podobné minaretom (nie teda o veže hradobné), aké sa skutočne v stredoveku stavali na cintorínoch, resp. pri nich, a aké sa dosiaľ zachovali v Írsku. Dlho sa nepoznal účel takýchto stavieb, no napokon sa zistilo, že ide o akési „lanternes des morts“, o veže s lampášmi, rozsvecovanými asi pre podobnú symbolickú hodnotu, pre akú sa dosiaľ u nás zapaľujú sviece na hroboch nebožtíkov. (Porov. jeho štúdiu Die ‚Meschite‘ der Höllenstadt von Dite, DDJ. 1961, 58 a nasl.) ‒ Rüeggov výklad je iste veľmi pozoruhodný, i keď sa obmedzuje len na možnosť danteovskej inšpirácie súdobými reáliami. Tzv. rozpálené „mešity“ Mesta Ditovho by mali potom vysoko ironický zmysel: Znamenali by čosi ako naruby obrátený význam známej cirkevnej modlitby za mŕtvych: „A svetlo večné nech im svieti!“ ‒

73 by vyšla von.“ A on hneď: „Oheň stály
nad všetkými, čo v dolnom pekle väzia,
do červená ich rozpeká a páli.“
76 Do priekop k mestu smutnému čln vlieza;
nad nimi vôkol hrozivá čnie hrádza,
a hradby jej sú sťaby zo železa.
79 Okľukou veľkou čln nás doprevádza
až na miesto, kde mornárov hlas bútly
„Schádzajte,“ zhuhle, „tadeto sa vchádza!“
82 Tam sponad brán hneď k nám sa s hnevom skrútli
tisíci, z neba spŕchnuvší a besne
prskajúci: „Kto stúpa to, nie mŕtvy,
83 tisíci, z neba spŕchnuvší... ‒ Diabli, niekdajší anjeli, ktorí sa podľa Biblie vzbúrili proti Bohu a boli zrazení do Pekla. ‒
85 v kráľovstvo mŕtvych bolestné a desné!“
Vtom múdry vodca zamával k ich skrýši
na znak, že sám len podíde k nim tesne.
88 Tým náramný ich odpor trocha stíši.
Rieknu: „Ty poď, no ten nech preč sa zberá,
čo odvážil sa kráčať v tejto ríši.
91 Šialenú cestu naspiatky nech meria,
sám ako vie, bo krajom oných slatín
ty nevyvedieš ho už z tmy a šera!“
94 Ako som chvel sa nad výrokom kliatym,
čitateľ môj, ti ani líčiť nejdem;
veď neveril som, že sa ešte vrátim.
97 „Ó, drahý vodca môj, čo viac než sedem
ráz si ma vyrval najhroznejším zverom,
a vedno s tebou ťažkú cestu vediem,
100 neopusti ma v tomto kúte šerom,
a v ďalšej ceste akže sa mi bráni,
pusťme sa rýchlo protichodným smerom!“
103 No pán, čo viedol ma až pred ich brány,
mi odvetil: „Len neboj sa; nik z púte
nezvráti nás: nás ktosi vyšší chráni.
106 Počkaj ma tu a srdce ochabnuté
nádejou dobrou posilni a nasýť:
veď nenechám ťa v tomto hroznom kúte.“
109 Áno a nie i vo mne začnú tasiť
meč na seba, kým sa môj otec sladký
obracia k tým, čo vchod chcú zatarasiť.
112 Ani len slova nečul som z ich hádky,
bo ešte s nimi nepobudol veľa,
a opreteky utekali spiatky.
115 Zavreli brány naši nepriatelia
pred tvárou pána, ktorý ku mne dolu
vážny sa vracia, nedosiahnuc cieľa.
118 Sklopený zrak, a jas i dobrú vôľu
má zdranú z rias ‒ a trpko uvažuje:
„Kto mi to bráni do príbytkov bôľu?“
121 A mne: „I keď ma čosi roztrpčuje,
ty neboj sa, bo zvíťazím v tom boji,
nech akékoľvek pikle peklo kuje.
124 Nie prvý raz ich nadutosť tak brojí:
vyšli s ňou už pri menej tajnej bráne,
čo dodnes zato vyborená stojí.
125 ‒ 126 vyšli ňou už pri menej tajnej bráne, / čo dodnes zato vyborená stojí. ‒ Pri vonkajšej, a teda „zjavnej“ bráne Pekla. Podľa stredovekej legendy diabli sa pokúšali zabrániť Kristovmu vstupu do Predpeklia, odkiaľ chcel vyviesť ‒ po ukrižovaní ‒ duše starozákonných spravodlivých. Kristus vraj musel bránu vyboriť. ‒
127 To na nej onen mŕtvy nápis planie. ‒ Porov. Inf. III, 1 ‒ 9. ‒
127 To na nej onen mŕtvy nápis planie;
od nej už ktosi bez sprievodu cez to
peklo tam hore schádza strmé stráne:
130 ktosi, kto iste otvorí nám mesto!“

Spev deviaty

1 Farba, s ňou bázeň von mi vyrazila,
keď vodca môj sa vrátil bledý v tvári,
rýchlejšie novú dovnútra mu skryla.
3 rýchlejšie novú dovnútra mu skryla. ‒ Pri pohľade na bledého Danteho Vergilius prekonal v sebe rozpaky a tým sa mu stratila z tvári „nová“ farba ‒ azda u neho nezvyčajný výraz zmätku, ako odporúča rozumieť Del Lungo. ‒
4 Zastal, že azda sluchom sa mu zdarí
obsiahnuť diaľ, kam oko nepreniká
cez chmúrny vzduch a husté vodné pary.
7 „Predsa my máme premôcť protivníka,“
začal, „len ak by... núkal sa však taký!
Ó, kiež je tu a mesto odomyká!“
8 „len ak by ... núkal sa však taký!...“ ‒ Pochybnosť, vyjadrenú v prvej vete eliptickej a týkajúcu sa samého prozreteľnostného zámeru tejto cesty, Vergilius vzápätí prekoná rozpomienkou na prisľúbenú istú pomoc. Obe vety sú však nejasné: prvá, pretože je nedokončená a druhá pre slovko „taký“ ‒ „tal“. V poslednom čase je sklon vzťahovať túto nejasnú narážku na samu Beatrice ‒ i keď je slovo v mužskom rode. ‒
10 Dobre som zbadal, ako na rozpaky
počiatočné hneď iné slová hľadal:
bo zmysel ich bol zrejme nerovnaký.
13 Ale môj strach už premôcť neuvládal:
tak zdesila ma neskončená veta,
v ktorú som asi horší zmysel vkladal.
16 „V trúchlivú škebľu, na dno tohto sveta,
už prvý stupeň vyslal niekdy svedka,
preň trestom je len nádej odumretá?“
16 ‒ 18 „V trúchlivú škebľu...“ ‒ Keďže básnici narazili na neprekonateľný odpor, moment Vergiliovho zapochybovania vyvolal oprávnenú pochybnosť v Dantem, či jeho vodca skutočne dobre pozná cestu záhrobnou ríšou. Neodvážil sa ho však na to opýtať priamo a otázku formuluje len všeobecne, či už konal cestu Peklom („trúchlivou škebľou“, ktorej sa Danteho Peklo svojou formou podobá) niekto z „prvého stupňa“, čiže z prvého pekelného kruhu, kde jediným trestom duší je „nádej odumretá“, t. j. večná beznádejná túžba vidieť Boha. (Porov. Inf. IV, 42.) Tento skrytý zmysel Danteho otázky Vergilius dobre pochopí. (Porov. v. 30 a jeho odpoveď: „Nuž poznám púť, tvoj duch sa márne búri.“) ‒
19 Spýtal som sa, a majster môj: „Len zriedka
stáva sa nám, že niekto cestu koná,
ktorou ma teraz stíha zloba všetka.
22 Pravda je tá, že raz už moja tôňa
tadiaľto šla, keď ako svojho sluhu
vyslala ma sem krutá Erichthóna.
22 ‒ 27 Pravda je tá, že raz už moja tôňa / tadiaľto šla... ‒ Podľa zhodnej mienky komentátorov Danteho invenciu prvej Vergiliovej cesty Peklom podmienili predovšetkým ‒ a vari jedine! ‒ kompozičné dôvody: Tak sa mali ospravedlniť jeho znalosti topografie Pekla. Nie je teda náhodné, že Vergilius „musel“ zostúpiť až do „Judášovho kruhu“, tzv. Judekky (pomenovanej tak podľa Judáša), čiže až do jednej zo štyroch zón deviateho a najhlbšieho kruhu Danteho Pekla. (Porov. Inf. XXXIV.) Z takéhoto hľadiska sa potom pokladá za pseudoproblém otázka onoho neznámeho „ducha“, ktorého vraj vtedy ‒ krátko po svojej smrti, t. j. krátko po r. 19 pred n. l. ‒ vyviedol z pekelných hlbín. Viacerí chceli v ňom zistiť Bruta. Napr. Friedrich von Falkenhausen, Offene Fragen, DDJ 1939, 131 ‒ 163.

Podľa všeobecne známeho konštatovania východiskovým bodom tejto Danteho invencie prvej Vergiliovej cesty Peklom bol Lucanov epos Farzalsko, v ktorom sa spomína, že tesálska čarodejnica Erichtho zaklínaniami privolala na zem mŕtveho vojaka z podsvetia, aby predpovedal Sextovi Pompeiovi výsledok bitky pri Farzale (48 pred n. l.). Ak však na tomto mieste Dante urobil z Vergilia navidomoči poslušný nástroj mágie, znamenalo to, že takéto spojenie antickej čarodejnice a antického básnika bolo síce v úplnom súlade so stredovekým nazeraním na Vergilia (Pozri o tom, ako stredovek chápal Vergilia u Comparettiho, Vergilio nel Medio Evo, Firenze, Nuova Italia 1937 ‒ 1941), no v menšom súlade s názorom, ktorý si o tomto básnikovi začínal vytvárať nový, rodiaci sa humanizmus. Tak sa zdá, že si toto všetko Dante o niečo neskoršie jasne uvedomil: o jedenásť spevov ďalej ‒ v Inf. XX ‒ podnikne priamo i nepriamo pokus odstrániť zo svojho „sladkého vodcu“ akékoľvek podozrenie z mágie, doslovne Vergilia rehabilituje a postaví ho do príkreho protikladu k starovekým i novovekým „mágom“. ‒

28 ‒ 29 Najďalej ono miesto plné chmúry / je od neba, čo všetko obopína. ‒ Judekka je na samom dne Danteho pekla, čiže takmer v strede Zeme, a teda najďalej od Empyrea, desiateho neba, ktoré všetko „obopína“. Posledné slovo je preložené podľa Porenovho výkladu Danteho slovesa „girare“, znamenajúceho tu „okružovať“, „obopínať“, a nie „rozkrúcať“: Zem totiž podľa súdobých predstáv bola ‒ nehybná. ‒
25 Bez tela bol som iba chvíľu púhu,
keď nútila ma vstúpiť medzi múry
a vyviesť ducha z Judášovho kruhu.
28 Najďalej ono miesto plné chmúry
je od neba, čo všetko obopína.
Nuž, poznám púť, tvoj duch sa márne búri.
31 Barina táto, tento smrad a špina
ovíja toto mesto so vzlykotom,
mesto, kde darmo prekážky nám činia.“
34 Nepamätám, čo ešte vravel potom,
pretože vtom už zrak mi cele blúdi
po veľkej veži so žeravým hrotom,
37 kde odrazu, sťa dáke veľobludy,
skrvavené tri Fúrie si stali:
vzhľad mali ženský, ženské mali údy,
38 skrvavené tri Fúrie... ‒ Fúrie, zvané aj Erínye (v. 45), v starovekej mytológii dcéry Noci, strašné bohyne kliatby a pomsty, pomstiteľky hriechu, ale aj bohyne vraždy, ktoré podnecovali boj zo vzduchu, ako sa napr. výslovne hovorí vo Vergiliovej Aeneide. (Porov. VIII, 700 ‒ 701.)

Od čias samého Danteho navrhovali sa najrozličnejšie výklady ich alegoricko-symbolického významu, a to tým sústavnejšie, že na podobný výklad svojich čitateľov sám Dante výslovne nabádal. (Pozri v. 61 ‒ 63.) Uveďme tu aspoň niekoľko príkladov na to, čo všetko sa v nich videlo: personifikácia hnevu (Lana), nespútanosti, zverskosti a zloby (Anonymus), symbol pýchy, resp. hnevu v ich trojitom aspekte myšlienky, slova a činu (Pietro di Dante, Boccaccio), obraz kacírstva, násilia a klamstva (Landino), obraz svedomia hriešnikov (Scartazzini), symbol závisti, poňatej ako smrteľná nenávisť (Fornaciari) atď. atď., a najmä, pravdaže ‒ pod sugesciou starovekých interpretácií ‒ obraz výčitiek svedomia (Sapegno a viacerí iní starší i moderní komentátori). Viacerí moderní danteológovia sa pokúsili tento problém riešiť v osobitných štúdiách, no čo ako sa ho snažili preniesť z poľa náhodných hypotéz na bázu vedeckého skúmania, zostával v podstate otvorený. (Porov. len napr. štúdiu Raffaella Fornaciariho Il mito delle Furie in Dante, v knihe Studi su Dante, Firenze 1901, str. 59 a nasl.)

V poslednom čase do tohto „najneistejšieho“ a „najzáhadnejšieho“ pasusu celého Danteho Pekla znovu sa pustil francúzsky danteológ Paul Renucci a dospel ‒ podľa našej mienky ‒ k riešeniu viac než uspokojivému. Hodno ho tu stručne uviesť.

Renucci vyšiel z evidentného faktu: Každý kruh Danteho pekla má svojho strážcu, ktorý je zároveň, ako sme vyššie videli, obrazom viny jeho kruhu. Z takého hľadiska sa mu potom javí úplne samozrejmým, že Fúrie v tomto ohľade nemôžu tvoriť výnimku. (Tá by znamenala narušenie samotnej štruktúry Danteho prvej kantiky.) Keďže však Dante výslovne hovorí, že Fúrie sú „slúžkami nevraživými kráľovnej sĺz a panej nariekania“ (v. 43 ‒ 44), čiže Proserpiny, ženy Plutónovej, za vlastnú strážkyňu nasledujúceho kruhu pokladá túto Proserpinu a Fúrie len za jej pomocnice, podobne ako sú v Inf. XII „pomocníkmi“ Minotaurovými Kentauri. Dotvrdí to konečne v nasledujúcom speve Farinata priamou zmienkou o Proserpine ako „vládkyni“ šiesteho kruhu. (Porov. Inf. X, 80 a našu pozn.)

Ak sa však javí takto „evidentne“ sama funkcia Fúrií, ešte „evidentnejší“ je ich súvis s vinou, trestanou v šiestom kruhu. Tam, ako uvidíme, odpykávajú si trest „epikurejci“ a „heretici“, čiže ‒ presne podľa slov Danteho ‒ tí, „čo dušu spolu s telom mŕtvou činia“ („che l’anima col corpo morta fanno“), to znamená ‒ zasa podľa ponímania Danteho ‒ že tam ide o akýchsi vrahov vlastného tela (upierali mu predĺženie života vo večnosti!) i vrahov vlastnej duše (neverili v jej nesmrteľnosť!). Preto aj ‒ podľa nám už známeho princípu contrapasso ‒ odpykávajú si trest v otvorených hroboch. Keďže však Proserpina už v staroveku platila za „kráľovnú smrti“, ba za sám symbol smrti, a vo Fúriách, ako sme vyššie poznamenali, už starovek videl „bohyne vraždy“, strážkyňa šiesteho kruhu spolu so svojimi „slúžkami“ je potom dokonalým obrazom viny šiesteho kruhu, tým skôr, že alegorickú hodnotu Fúrií ako „bohýň vraždy“ sám Dante naznačil ich „skrvaveným“ obrazom.

Takýto Renucciho výklad (pozri jeho cit. dielo, str. 223 a nasl.) je podľa nášho názoru adekvátny textu celej epizódy a je v súlade nielen so samými princípmi, na ktorých stojí výstavba celej prvej kantiky Božskej komédie, ale i s Danteho svetonázorom. Zároveň znamená objasnenie celého komplexu otázok, nerozlučne spätých s motívom Fúrií a ich alegoricko-symbolickým významom. ‒

40 zelené hydry hruď im ovíjali,
egyptské zmije zmietali sa v hrive
a z desných slúch im ako vence viali.
43 Ten, čo už poznal slúžky nevraživé
kráľovnej sĺz a panej nariekania,
mi riekol: „Pozri, Erínye divé!
46 Megera zľava hľadí rozhnevaná,
Alektó, večne kvíliaca, je sprava
a Tisifoné uprostred sa skláňa.“
49 Nechtami hruď si driapu do krvava,
plieskajúc sa až v takom rozbesnení,
že k vodcovi mi s hrôzou klesla hlava.
52 „Príď, Medúza, nech na kameň sa zmení,“
kričali spolu na hrozivej bráne,
„i za Theseov útok nepomstený!“
52 „Príď, Medúza, nech na kameň sa zmení...“ ‒ Jedna z troch Gorgón, dcér morského boha Forcysa, niekdajšia krásavica premenená bohyňou Minervou na takú obludu, že pri pohľade na jej strašnú tvár ľudia skameneli.

Alegoricko-symbolický význam Medúzy nebol vyhranený ani v staroveku, a je teda prirodzené, že sa v súvise s ňou vyslovili najrozličnejšie dohady, ako sa vyslovili rozličné hypotézy aj v súvise so samou jej funkciou v kompozičnom pláne Danteho Pekla. (Napr. Porena, jeden z posledných komentátorov, ju pokladá za strážkyňu šiesteho kruhu, hoci výslovne zisťuje, že je možná jej korelácia len s epikurejcami, a nie s heretikmi!) Koncom minulého storočia Scartazzini vyslovil mienku, že Danteho Medúza symbolizuje pochybnosť. (Pozri jeho komentár, ako i jeho Enc. dant., str. 1226.) Tento výklad prijíma väčšina moderných exegétov Danteho diela, medzi nimi aj Paul Renucci, pre ktorého je Medúza ako symbol pochybnosti v úplnom súlade s jeho vyššie uvedeným alegoricko-symbolickým významom Fúrií: Gorgóna ako symbol pochybnosti je zbraňou v rukách Fúrií, bohýň vraždy v širokom význame slova. Jej úlohou je ochromiť dušu človeka, urobiť ju neciteľnou ako kameň, pochybnosťou dohnať k neviere ‒ a tak napokon k onej vražde vlastného tela i duše, ktorej sa podľa Danteho ponímania dopustili rovnako epikurejci ako heretici. ‒ V takejto interpretácii Medúza dopĺňa obraz viny, trestanej v šiestom kruhu: rovnako totiž u epikurejcov ako u heretikov na samom začiatku ich hriechu stala pochybnosť, skepsa. ‒

54 i za Theseov útok nepomstený. ‒ Podľa mytológie Theseus spolu s Peirithoom vnikol do podsvetia, aby uniesol Proserpinu. Únos sa nepodaril a Theseus zostal Plutónovým zajatcom, pokým ho z podsvetia nevyslobodil Herkules. ‒
55 „Pootoč sa a k očiam prilož dlane:
pretože tuná Gorgonu kto zočí,
už nikdy viac sa hore nedostane!“
58 Učiteľ môj hneď sám ma pootočí,
a neveriac, že spravím to, čo vraví,
i svojou dlaňou zaclonil mi oči.
61 Ó, všetci vy, čo máte rozum zdravý,
prenikajte až do náuky, ktorá
spod clony divných veršov sa vám zjaví!
61 ‒ 63 Ó, všetci vy, čo máte rozum zdravý, / prenikajte až do náuky... ‒ Tercína patrí do série Danteho priamych apelov na čitateľa, aby nezotrval len pri prvom, doslovnom význame tej či onej časti jeho básnickej skladby, ale snažil sa vniknúť do jej hlbších významových vrstiev, ktoré sa skrývajú pod „clonou“ veršov, ako sa vyjadril na tomto mieste, či pod „závojom“ fabuly, ako sa vyjadril v Purg. VIII, 20. (Porov. podobne výzvy v Purg. VIII, 19 ‒ 21, Purg. IX, 70 ‒ 72, Par. II, 1 a nasl. a i.) Takéto digresie nesporne súvisia s celým jeho ponímaním poézie ako takej, ktoré viackrát formuloval aj teoreticky. (Pozri v Conv. II, I jeho teóriu o štyroch významoch poézie: doslovnom, alegorickom, morálnom a duchovnom.) Ak však v samom texte Božskej komédie Dante pokladal za potrebné priamo apelovať na čitateľa, znamená to, že mu práve na tých miestach obzvlášť záležalo, aby sa „pod plášťom týchto bájok“, „pod krásnou lžou“ ‒ „sotto bella menzogna“, ktorou je poézia, ako výslovne napísal v Conv II, I, 3, hľadala „skrytá pravda“, oná „utajená náuka“, obsahujúca jeho poznanie o živote a človeku. Tú „náuku“ už za mladi pokladal za „pravý zmysel“ svojej poézie, ba priamo za raison d’ être poézie vôbec. (Porov. jeho Nový život XXV, slov. preklad str. 108.)

Podmienkou správneho vniknutia do Danteho skrytej „náuky“, utajenej na našom mieste pod „clonou divných veršov“, je nesporne odokrytie alegoricko-symbolického významu Fúrií a Medúzy, o ktorom sme hovorili vyššie. A keďže sme prijali Renucciho výklad, „náuka“ tohto spevu spolu s francúzskym danteológom (Porov. jeho cit. dielo, str. 225.) javí sa nám celkove asi takto:

Fúrie, služobnice Smrti, sú bohyne najhoršej z vrážd, vraždy mieriacej na ľudskú dušu. Tvorivým princípom tejto vraždy je pochybnosť, symbolizovaná Medúzou. Tej možno dočasne odolať pomocou rozumu (symbolizuje ho Vergilius, ktorý Dantemu pred Medúzou zakryje oči), no víťazstvo človeka je isté, až keď mu na pomoc príde milosť. Tá, hoci básnici o nej zapochybovali, skutočne príde v podobe „nebeského posla“, ktorý ľahučko, prostým „prútikom“ premôže odpor Erínyí aj hrozbu Medúzy. Až potom ‒ a tu už domýšľame Renucciho výklad ‒ básnici môžu pokračovať v svojej púti, ktorá je púťou za poznaním dobra a zla, a Dantemu, po predchádzajúcich pochybnostiach, ktoré začínali byť v jeho vnútri asi tak prítomné, ako začínala byť navonok prítomná Medúza, znovu sa vráti viera. Slová „... jednako sa nám navrátila viera...“ (v. 104) znamenajú záver celej dramatickej epizódy a nielen „vonkajšie“ víťazstvo básnikov (prekonanie prekážok pred bránou Mesta Ditovho), ale i Danteho víťazstvo „vnútorné“ (premoženie vlastných pochybností).

Ako z uvedeného vyplýva, tzv. „náuka“ tejto epizódy týka sa nielen jedného tzv. kritického momentu na púti našich básnikov fiktívnou záhrobnou ríšou, ale aj jedného momentu vlastnej Danteho duchovnej a intelektuálnej drámy, o ktorú ‒ a to si treba jasne uvedomiť ‒ v Božskej komédii predovšetkým ide. Ona tvorí os tohto diela a práve s ňou sú bezprostredne späté tie tri „podtextové“ významy, ktoré Dante pokladal za prvoradé a ktoré vo vzájomnej súhre a navzájom neoddeliteľné dodávajú hĺbku i pátos prvému, čiže doslovnému významu. Ten význam pokladal Dante za „krásnu lož“, no, pravdaže, celkom v takom istom zmysle, ako sa to podnes ‒ od neho naskrze nezávisle ‒ opakuje aj v najnovšej poézii, ktorá ešte ašpiruje byť skutočnou poéziou. (Spomeňme si len napr. na výrok Jeana Cocteaua: „Som lož, ktorá vždy hovorí pravdu.“)

Netreba tu naširoko rozvádzať známy fakt, že tzv. pravda, čiže ten „hĺbkový“ trojvýznam premnohých Danteho veršov je často natoľko utajený, ba miestami Dantem až natoľko zapečatený, že sa ho nepodarilo odokryť a „odpečatiť“ ani po mnohorakom a všestrannom ich výskume. Ak sme na tomto mieste použili Renucciho výklad ako najpravdepodobnejší, neznamená to, prirodzene, že sa nedajú odokryť ešte i viaceré iné aspekty tejto epizódy: Domnievame sa však, že sotva môžu protirečiť základnému výkladu, ako ho podal Renucci. ‒

64 A kalužou už ozýva sa zhora
huk akéhosi hlasu, plný hrôzy,
pod ktorým div sa brehy nerozboria:
67 ako keď prudký vietor zalomozí,
čo z rôznych teplôt svoju silu zberá
a bez zábrany potom v les sa vloží,
70 haluze lomí, z lesa von ich šmiera;
v oblaku prachu hrdý vpred sa hrnie,
až rozpráši i pastiera i zviera.
73 Vtom uvoľnil mi oči opatrne:
„Zrak teraz upriam na prastarú penu,
kde najpríkrejší dym sa znáša k vlne!“
74 na prastarú penu. ‒ Na zvlnenú a spenenú hladinu starodávneho Styxu. ‒
76 Ako sa žaby pred užovkou ženú,
keď kalužou ich odpočinok ruší,
až pri brehu sa zhrčia ku koreňu,
79 videl som vyše tisíc mrzkých duší
pred kýmsi prchať, čo šiel po močiari
krok za krokom, jak po dajakej súši.
80 pred kýmsi prchať... ‒ Tohto „kohosi“ nazval ďalej Dante (Porov. v. 87.) „poslom z neba“ ‒ „da ciel messo“. Vyskytuje sa viac dohadov o jeho identite, v rozpätí od anjela cez Merkúra, Mojžiša, Aenea, Caesara, cisára Henricha VII. až po ‒ Ježiša. V poslednom čase sa takmer za isté pokladá, že ide o anjela ‒ grécke slovo „anghelos“ znamená „posol“. (Sapegno, Porena, Momigliano a i. Pozri najmä Romano Guardini, Der Engel in Dantes Göttlicher Komödie, Kösel, Mníchov, 2. vyd., 1951.) Neprotirečí tomu ani fakt, že tento Danteho „posol z neba“ má skutočne niektoré až zarážajúce znaky antického Merkúra. (Porov. len jeho výraz „sudby“ vo v. 97, ďalej jeho „pohanskú“ reminiscenciu na Cerbera vo v. 98 ‒ 99.) No podobný synkretizmus mytologických a kresťanských prvkov nielenže nie je u Danteho a vôbec v nastupujúcom humanizme výnimočný, ale je celkom pravidelný. S alegoricko-symbolickým zmyslom celej epizódy, ako sme ho načrtli vyššie, nesporne súvisí celkové vznešené i pohŕdavé správanie tejto postavy k našim dvom básnikom, ktorí na chvíľu podľahli pokušeniu nevery a skepsy. ‒
82 Ľavicu často prikladal si k tvári,
aby ju pred tým ťažkým vzduchom clonil,
a iba to ho stiesňovalo vari.
85 I sám som si už dobre uvedomil,
aj učiteľ môj znamenie mi dáva,
pred poslom z neba aby som sa sklonil.
88 Ach, jeho tvár jak plála pohŕdavá!
K bráne sa blíži, otvára ju prútkom,
a proti už tí dnu sa nepostavia!
89 otvára ju prútkom. ‒ V orig. je slovo „verghetta“. Dosť sa diskutovalo o tom, či si pod tým treba predstaviť tzv. caduceum, Merkúrovu paličku-berlu (odznak jeho moci), alebo zlatu vetvičku, ktorú kresťanská ikonografia vkladala zavše do rúk anjelov. Slovo „prútik“ v preklade volili sme hlavne preto, že najlepšie zapadá do alegoricko-symbolického zmyslu celej scény: proti „novej“ rebélii zloduchov stačil skutočne anjel ‒ s „prútikom“! ‒
91 „Vyhnanci z neba!“ v rozhorčení prudkom
na strašnom prahu začne posol Boží,
„odkiaľ tá smelosť k týmto spupným skutkom?
94 Prečo sa onej vôli nepodloží,
ktorá svoj cieľ vie dosiahnuť i z diaľok,
a znova iba vaše muky zmnoží?!
97 Oproti sudbám odkiaľže ten nárok?
Váš Cerberus, ak vám len pamäť slúži,
dosiaľ má bradu odretú i lalok!“
98 ‒ 99 Váš Cerberus... ‒ Posmešná narážka na podsvetného psa, ktorý sa podľa mýtu pokúsil zabrániť Herkulovmu vstupu do Plutónovej ríše. (Porov. pozn k v. 54.) Doplatil na to „odreninami“, ktoré sú, pravdaže, Danteho výmyslom. ‒
100 Bez slova späť sa vracia po kaluži,
upätý, prísny, sťaby v inom svete,
bo jak sa zdá, ho iná starosť súži
103 než o toho, čo pred ním sa tu mätie;
jednako sa nám navrátila viera,
keď počuli sme jeho slová sväté.
106 Bránu nám viacej nikto nezapiera,
a ja, už plný odvahy a vôle
uzrieť, čo taká pevnosť uzaviera,
109 očami vôkol blúdim hore-dole:
po oboch stranách prestiera sa niva,
skrývajúca len útrapy a bôle.
112 Jak v Arles, tam, kde Rhodan s morom splýva,
alebo v Póle, na skok od Kvarnera,
ktorý už medze Itálie zmýva,
112 Jak v Arles, tam, kde Rhodan s morom splýva. ‒ Narážka na starodávny, hrdinskými povesťami opradený cintorín Alyscamps pri meste Arles v južnom Francúzsku a obďaleč začínajúcej sa delty rieky Rhône. Jeho zvyšky sa zachovali podnes. (Posledná veta preložená podľa Sapegnovho výkladu slova „stagna“.) ‒
113 alebo v Póle, na skok od Kvarnera. ‒ Póla, dnešné chorvátske mesto Pula na Jadranskom pobreží, v susedstve Kvarnerskeho zálivu, pri ktorom sa podľa Danteho „končilo“ talianske územie. V blízkosti tohto mesta bol údajne starý rímsky cintorín. Dnes už po ňom niet ani stopy. ‒
115 od hrobov zem je samý hrb a diera:
tak zrytá je i tuná pôda celá,
ibaže spôsob krutejší ju zviera,
118 pretože v hroboch sťaby láva vrela,
že ani kováč kov tak nerozpeká,
keď najžeravšie železo si želá.
121 Nad hrobmi čnejú zodvihnuté veká,
z nich také kviľby srdcelomné prúdia,
že na svete tak nikto nenarieka.
124 A ja: „V tých truhlách akí sú to ľudia,
že vzdychy z nich tak bolestné sa šíria?
Čím sú a prečo sa tak hrozne trudia?“
127 A on: „Tu leží kacír u kacíra,
a viac tá stráň, než zdá sa človekovi,
i vodcov siekt i stúpencov tu týra.
130 Rovný sa s rovným norí v tieto rovy
a viac i menej horúce sú urny.“
Obráti sa, a vpravo pri vodcovi
133 som išiel medzi mukami a múrmi.

Spev desiaty

1 A tak ma vedie medzi múrmi mesta
a mučením, vždy trpkejším a prudším,
môj učiteľ a úzka, tajná cesta.
4 „Ó, vrchol cnosti, od ktorej sa učím
poslušne kráčať cez bezbožné kráže,
ó, vrav a túžbam mojim zadosť učiň!
7 Z tých hrobov tu sa nikto neukáže?
Veď, hľa, už všetky veká po cintori
sú zdvihnuté; a nikde nieto stráže.“
10 A on: „Až zložia tieto biedne tvory
sem z Jozafatu svoje telá dolu,
naveky sa hrob každý uzatvorí.
10 ‒ 12 „Až zložia tieto biedne tvory / sem z Jozafatu svoje telá...“ ‒ V hroboch šiesteho kruhu predbežne sú ešte len duše. Po Poslednom súde, ktorý má byť podľa starých hebrejských tradícii v Jozafatskom údolí pri Jeruzaleme (asi údolie Kedronu, pozri Joel III, 12), dostanú sa sem aj telá hriešnikov. Pri tomto novom spojení tiel a duší trest sa stane „dokonalým“ (Porov. pozn. k Inf. VI, 106 ‒ 111.) ‒ a hroby sa teda uzavrú. ‒
13 Tu majú, hľa, svoj cmiter plný bôľu
epikurejci, ktorí chcú len radosť,
a dušu s telom usmrcujú spolu.
13 ‒ 15 Tu majú, hľa, svoj cmiter plný bôľu / epikurejci... ‒ V šiestom kruhu Danteho Pekla, ako sme povedali vyššie, sú trestaní heretici, náboženskí sektári. (O ich treste podľa princípu contrapasso pozri pozn k Inf. IX, 38.) Z textu predchádzajúceho spevu vyplýva, že tento pekelný cintorín si treba predstaviť podelený na „oblasti“, na zóny hrobov, v ktorých spočívajú jednotlivé heretické sekty. (Porov. v. 127 ‒ 131.) Z týchto „siekt“ Dante však výslovne menuje len „epikurejcov“, čiže, ako napísal doslovne „prívržencov Epikurových“. Epikuros, aténsky filozof, ktorý žil v r. 341 ‒ 270 pred n. l., rozumie sa, nebol zakladateľom nijakej náboženskej sekty, no v stredoveku sa tradične pokladal za filozofa „popierajúceho večnosť duší“ (Porov. Boccaccio, Dec. I, 6) a jeho učenie, ináč mylne vysvetľované, stotožňovalo sa vôbec s ateistickým materializmom. Za jeho prívržencov sa teda pokladali nielen „filozofi“, ktorí skutočne vychádzali z jeho náuky, ale i najrozličnejšie druhy voľnomyšlienkarov a materialistov XII. a XIII. storočia, ktorí prípadne mali len veľmi málo spoločného s jeho učením, ale podrobovali racionálnej kritike rozličné náboženské dogmy či články viery, najmä scholastické učenie o duši, a skutočne pochybovali o nesmrteľnosti individuálych ľudských duší ‒ aspoň secundum rationem, ako napr. averroisti. Je zaujímavé, no celkom pochopiteľné, že sa títo racionalistickí kritici cirkevného učenia regrutovali predovšetkým z ghibellinov, strany nepriateľskej rímskej kúrii, a to až v takej miere, že v XIII. storočí neraz sám pojem ghibellinstva ‒ rozumie sa, z hľadiska guelfov ‒ splýval s pojmom „epikureizmu“. (Porov. o tom Paul Renucci, L’aventure de l’humanisme européen au Moyen-âge, Paríž 1953, str. 153 a nasl.)

Zdá sa, že Danteho pojem „epikurejca“ má práve takýto širší obsah a aj politický aspekt (autor Božskej komédie, ako sme povedali, bol Biely guelf!) a že mu skutočne išlo skôr o ten druh talianskych a predovšetkým ghibellinských „prívržencov Epikurových“ než o vlastných a skutočných následníkov Epikurovej filozofie. Spoerri videl vec iste správne, keď napísal, že sa nad Danteho hrobovým mestom vznáša duch cisára Fridricha II., najväčšieho ghibellina. (Porov. cit. dielo, str. 96.) Hodno doložiť, že sa tento duch nad spevom nielen „vznáša“, ale ho i priamo reprezentujú, ako hneď uvidíme, okrem samého Fridricha II. ešte dvaja zatratenci: z nich jeden ‒ Farinata ‒ predstavoval v Danteho myslení priam stelesnenie, ba až symbol florentského ghibellinstva. Logika veci diktovala, aby sa pre nich ‒ a domnievame sa, že jedine pre nich ‒ do šiesteho kruhu dostal aj aténsky filozof, pre ktorého mal ináč Dante ‒ a to možno nazvať jeho najväčšou odchýlkou od oficiálneho scholastického učenia ‒ plné sympatie. (Porov. Conv. III, XIV, 15 a IV, XXII, 15.)

17 ‒ 18 a čoskoro sa vyplní ti dnuká / ešte aj iná, zamlčaná žiadosť. ‒ Vergilius vytušil, že za otázkou jeho zverenca, formulovanou vyššie len všeobecne (porov. v. 7), tají sa otázka celkom špeciálna, „zamlčaná žiadosť“: Dante bol skutočne zvedavý, či azda neuzrie v hrobovom meste Farinatu, o ktorom sa bol dozvedel od Ciacca, že je v Pekle. (Porov. Inf. VI, 77 a nasl.) Farinata bol totiž jeden z veľkých ghibellinov tohto razenia, ako sme o ňom hovorili vyššie, a Dante teda odôvodnene predpokladal, že by ho mohol uzrieť práve tu. Stane sa tak hneď vzápätí. ‒
21 lebo tvoj duch ho neraz k tomu núka. ‒ Porov. napr. Inf. III, 76 ‒ 81, čiže Vergiliovu miernu výčitku Dantemu pre jeho prílišnú zvedavosť. ‒
16 Tu tvojej túžbe učiní sa zadosť
a čoskoro sa vyplní ti dnuká
ešte aj iná, zamlčaná žiadosť.“
19 „Len preto, otče, poslušný syn zmĺka
a svoje túžby neodkrýva splna,
lebo tvoj duch ho neraz k tomu núka.“
22 „Ó, Toskánec, čo hlas ti znie jak struna,
keď živý kráčaš mestom, ktoré blčí,
nech sa ti páči zastaviť sa tuná!
22 ‒ 27 Ó, Toskánec, čo hlas ti znie jak struna... ‒ Zatratenec podľa Danteho výslovnosti a prízvuku poznal v ňom Toskánca, obyvateľa Toskány, florentského kraja, a priamo vpadol do rozhovoru našich dvoch básnikov. Takto bezprostredne začne sa „farinatovská epizóda“, jedna z najslávnejších a aj najkomentovanejších epizód Danteho Pekla. Aby sme ju správne pochopili, treba mať na pamäti dve veci:

1. V epizóde sa stretnú príslušníci dvoch nezmieriteľných a proti sebe oddávna stojacich politických strán: Dante, Biely guelf s dlhou guelfskou tradíciou v svojej rodine, a Farinata, niekdajší vodca a najvýznamnejší predstaviteľ florentských ghibellinov. Takéto stretnutie, prirodzene, vyvolá britký dramatický dialóg, prekypujúci iróniou a sarkazmom na oboch stranách. Obidvaja protivníci stoja pevne na svojich pozíciách. Medzi nimi je otvorená priepasť, na dne ktorej je ‒ preliata krv. A tá predovšetkým určuje moment, ktorý oboch rozdeľuje.

2. Je tu však ešte iný a rovnako závažný moment. Hoci títo dvaja politickí odporcovia stoja neochvejne na pozíciách svojich politických strán, obidvaja rovnako vášnivo milujú vlasť. Farinatovi stačilo len začuť akcent Danteho slov, aby sa pred ním vynorila predstava „krásnej vlasti“ a s ňou i trpká výčitka, že kedysi v živote bol k nej „azda trochu tvrdší“. Ak si uvedomíme, že Dante práve takou istou trpkou láskou miloval Florenciu, a to i navzdory tomu, že bola k nemu nielen „azda trochu tvrdšia“, ale skutočne nesmierne tvrdá (exil, odsúdenie na smrť in contumatiam atď.) a že rodné mesto pri tom všetkom mu zostalo až do smrti „krásnym veľkým mestom“ (Inf. XXIII, 95), ba viac: „najkrajšou a najslávnejšou dcérou Ríma“ (Conv. I, III, 4), pochopíme, že takáto rovnaká láska k vlasti musela tvoriť moment, ktorý oboch protagonistov tejto epizódy spájal.

Na pozadí týchto dvoch faktov je potom prirodzené, že pod politickou vášňou, ktorá diktuje dramatickú britkosť celej epizódy, je stále prítomná určitá Danteho úcta k Farinatovi. Starý ghibellinský vodca, ktorý kedysi dávno postavil záujem vlasti nad záujem strany a uprostred rozpútaných politických vášní doslovne zachránil Florenciu (Porov. v. 91 ‒ 93 a pozn. k nim), predstavoval tak trochu politický ideál samého Danteho a takáto osobnosť nevyhnutne musela v ňom vzbudiť určitý rešpekt. Ten, pravdaže, nemožno stotožňovať s nejakou Danteho zámernou oslavou „veľkého hriešnika“, ako ho zavše stotožnili viacerí starší a aj veľmi významní exegéti tohto spevu (De Sanctis, Parodi, Croce, Barbi a i.). V poslednom čase ‒ najmä zásluhou Sapegnovou ‒ zmýšľa sa oveľa triezvejšie o Farinatovej „sošnej postave“, ku ktorej Dante mal a ako sme povedali, aj musel mať určite sympatie. Tie mu však neprekážali zatratiť ‒ pre „epikurejstvo“ ‒ starého ghibellinského vodcu a stretnúť sa s ním v jednom z najslávnejších „súbojov“ Božskej komédie, ako túto epizódu nazval A. Masseron. O súboj v nej skutočne aj ide. Len s tou doložkou, že z neho chcel Dante vyvodiť pre svoju Florenciu i svoju Itáliu lekciu opravdivého a skutočného vlastenectva. Je obzvlášť príznačné, ak túto lekciu Dante pre svoju dobu vyniesol ‒ zo samého stredu Pekla. ‒

25 Zuniaca reč tak presvedčivo zvučí,
že tiež si z onej krásnej vlasti prišiel,
ku ktorej azda bol som trochu tvrdší.“
28 Takýto zvuk sa z voľaktorej skrýše
odrazu ozve; takže strach mnou striasa
a k vodcovi sa preto primknem bližšie.
31 A on: „Čo robíš? Čo sa ľakáš zasa?
K Farinatovi predsa vpred sa pober:
tam, hľa, sa týči celý vyše pása!“
32 K Farinatovi predsa vpred sa pober. ‒ Jacopo degli Uberti, zvaný Farinata, patrí medzi najmarkantnejšie postavy politického života Florencie v XIII. storočí. Od r. 1239 bol vodcom florentských ghibellinov a ako taký r. 1248 aktívne prispel na vyhnanie guelfov. R. 1251 (po smrti cisára Fridricha II.) sa však guelfi vrátili do rodného mesta a z nových zápasov, ktoré sa vzápätí rozpútali medzi dvoma stranami, vyšli ako víťazi: r. 1258 vyhnali z Florencie Farinatu i s jeho prívržencami. Farinata sa uchýlil do Sieny, kde s pomocou Manfreda, Fridrichovho nemanželského syna, zreorganizoval toskánske ghibellinské sily a čoskoro, 4. septembra 1260, porazil florentských guelfov v povestnej bitke pri Montaperti. Po tomto víťazstve ujali sa v meste moci ghibellini, no r. 1264 (rok pred Danteho narodením) Farinata umrel. O dva roky nato ‒ po bitke pri Benevente (26. februára 1266) ‒ vo Florencii prevzali moc znovu guelfi: vtedy florentské domy Ubertiovcov ľahli popolom, všetci príslušníci Farinatovho rodu museli odísť do vyhnanstva a sila ghibellinskej strany bola definitívne podlomená.

O Farinatovi ako o ghibellinskom predákovi, prirodzene, šírila sa povesť, že bol „epikurejcom“, ktorý vraj veril len v tento svet a keďže nedúfal v iný, lepší, snažil sa všemožne vyniknúť v tomto, krátkom živote. (Porov. komentár Boccacciov, Benvenutov a i.) Jeho politickí protivníci v guelfskej Florencii zašli až tak ďaleko, že využili aj túto vec: hoci bol Farinata dávno mŕtvy, zaviedli proti nemu proces pre kacírstvo. Devätnásť rokov po jeho smrti (1283) na inkvizítorov rozkaz kat vykopal z hrobu jeho kosti, ako i kosti jeho manželky, guelfská mestská správa dala skonfiškovať všetky majetky Ubertiovcov a celú rodinu vyhlásila za „večných“ nepriateľov Obce. ‒

39 „S úctou vrav“... ‒ V orig. Le parole tue sien conte. Na význame posledného slova sa dosiaľ nedosiahla zhoda. Veta môže vraj znamenať: Nech sú tvoje slová odmerané, stručné, ale aj jasné, otvorené, respektíve vhodné, patričné, dôstojné, úctivé. Posledný význam zdal sa nám najpravdepodobnejším v ústach ospevovateľa rímskej ríše v pomere k osobe, ktorej obnova rímskeho impéria bola politickým ideálom. Je to, pravdaže, len dohad. ‒
42 „Povedz svojich predkov!“ ‒ Farinata, ghibellin aj v záhrobí, najskôr chce vedieť, či má pred sebou politického priateľa, alebo odporcu. ‒
34 A kým mu v oči vbodám svoje obe,
on už i hruď i hrdé čelo vzpína,
akoby peklom pohŕdal aj v hrobe.
37 Vtom ma už k nemu stredom cintorína
posúva vodca s rozhodnosťou všetkou
a „S úctou vrav,“ mi prísno pripomína.
40 A tak som stal si pred sochu a pred kov:
veď bez toho, že by sa ku mne nahol,
prevravel zvrchu: „Povedz svojich predkov!“
43 Prezradil som, veď som len po tom prahol,
čakajúc s túžbou iba na rozkazy;
nato on brvy zdvihol trochu nahor:
46 „Predkov i mňa tvoj rod hnal v priepasť skazy
a skazu celej mojej strany žiadal:
preto som bol ich rozprášil dva razy.“
48 preto som bol ich rozprášil dva razy. ‒ Prvý raz Farinata „rozprášil“ guelfov r. 1248, druhý raz r. 1260 v bitke pri Montaperti. (Porov. vyššie pozn. k v. 32.) ‒
49 „Ak boli hnaní, vrátili sa zvšadiaľ
i prv i potom,“ naspäť som mu šprihol;
„to umenie váš rod však neovládal.“
49 ‒ 50 „Ak boli hnaní, vrátili sa zvšadiaľ / i prv i potom...“ ‒ Prvý raz v januári 1251 po porážke ghibellinov pri Fegghine a po smrti cisára Fridricha II., druhý raz roku 1266, resp. 1267 po Manfredovej smrti, čiže po bitke pri Benevente. (Porov. vyššie pozn. k v. 32.) ‒
52 Tu v odklopenom otvore sa mihol
povedľa tohto dáky tieň až k brade:
zdalo sa, že sa na kolená zdvihol.
52 ‒ 53 Tu v odklopenom otvore sa mihol / povedľa tohto dáky tieň... ‒ Je to Cavalcante dei Cavalcanti, Florenťan zo starodávneho šľachtického rodu, otec básnika a Danteho priateľa Guida Cavalcantiho. Politickým presvedčením bol guelf, a teda Farinatov odporca, no neskôr ‒ pre garanciu pokoja vo Florencii ‒ privolil, aby sa jeho syn Guido oženil s Farinatovou dcérou Beatricou. Spolu so svatom ocitol sa v jednom ohnivom hrobe preto, že aj on mal povesť „epikurejca“, neveriaceho v nesmrteľnosť duše. Táto jeho povesť a jeho nasledujúca zmienka o synovi Guidovi stačila, aby ho Dante (ako persona dramatis) hneď poznal. (Porov. v. 64 ‒ 66.)

V porovnaní s Farinatom, ako sa viackrát povedalo, Cavalcante dei Cavalcanti tvorí postavu kontrastnú. Pokým prvý je vojak, hrdo vztýčený vodca ghibellinov, ktorý sa i v Pekle zaujíma jedine o svoju stranu a svoj ghibellinský rod, druhý je skutočne iba kľačiaci „tieň“ a okrem otázky života či smrti vlastného syna ho nezaujíma nič. V samom strede Pekla predstavuje akúsi stelesnenú otcovskú lásku, postavu maximálne ľudskú, ktorá patrí medzi opravdivé triumfy rodiaceho sa európskeho humanizmu. V samej epizóde táto postava ‒ pri všetkej kontrastnosti ‒ má aj úlohu komplementárnu: nepriamo dodáva ešte ostrejší reliéf Farinatovi. ‒

55 Díval sa, díval dookola všade,
no keď už zrak mu hasol bez nádeje,
že so mnou je aj iný pohromade,
58 plačúcky riekol: „Ak tvoj duch sem speje,
preň ani v slepej väzbe nečnie hrádza,
kde je môj syn a prečo s tebou nie je?“
60 kde je môj syn a prečo s tebou nie je? ‒ Guido Cavalcanti, florentský básnik, asi o pätnásť rokov starší od Danteho, ktorý ho v časoch mladosti pokladal za svojho učiteľa, „tajomníka“, ba ako svojmu „prvému priateľovi“ venoval mu aj Nový život. (Porov. Nový život XXX a naše pozn. v slov. preklade tohto diela, str. 183 a nasl. 244.) Vo chvíli, keď sa odohráva tento moment Danteho záhrobnej cesty, Guido ešte žil (umrel až o niekoľko mesiacov r. 1300), pravda, v čase, keď Dante písal túto časť Božskej komédie, jeho „prvý priateľ“ bol už dávno mŕtvy. Otcova otázka je akoby preniknutá tušením blízkej synovej smrti. Títo zatratenci totiž majú určitú schopnosť „predvídať“ budúcnosť. (Porov. v. 97 a nasl.) ‒
61 ‒ 63 A ja: „Nie sám môj duch v svet tento schádza; / no Guido váš bol volil cesty vlastné, / nie k tej, k nej tamten ma snáď doprevádza.“ ‒ Text tejto Danteho tercíny patrí azda k najdiskutovanejším a stále ešte diskutabilným miestam Božskej komédie. Nie je dosiaľ ustálené ani jej čítanie a nie je jasné, na koho sa vzťahuje Danteho narážka. Preložili sme ju podľa lekcie i výkladu Natalina Sapegna, resp. podľa výkladu celej tej skupiny komentátorov, ktorí myslia, že sa narážka vzťahuje na Beatricu. Tercínu treba teda rozumieť asi v takomto zmysle:

Guido Cavalcanti bol síce sprvoti Danteho „učiteľom“, „tajomníkom“ i „prvým priateľom“, ukazoval síce svojmu mladšiemu druhovi cesty novej poézie, no čoskoro ‒ po „rokoch učňovských“ ‒ medzi oboma básnikmi vznikli vážne rozpory, týkajúce sa naoko len koncepcie lásky, no v skutočnosti koreniace až v diferenciách svetonázorových. Pokým Dante čoraz väčšmi smeroval k platónskej doktríne lásky, k určitému platonizujúcemu či neoplatonizujúcemu mysticizmu lásky, ktorý viedol k zložitému alegoricko-symbolickému obrazu Beatrice, Guido Cavalcanti „volil vlastné cesty“ a čoraz určitejšie smeroval k averroizmu, čiže k doktríne, ktorá medziiným učila, že formou a dokonalosťou človeka je nie intelekt, ale tzv. senzitívna duša, t. j. čosi, čo s človekom umiera. (Cavalcantiho averroizmus bezpečne dokázal v rozsiahlej štúdii Bruno Nardi, porov. jeho stať L’averroismo del „primo amico“ di Dante, Studi danteschi XXV, 43 a nasl.) Keďže sa v súvekej Florencii, ako je známe, averroizmus a epikureizmus do istej miery stotožňoval, Guido Cavalcanti, prirodzene, získal si, ak azda aj nie povesť heretika, tak celkom iste povesť náboženského skeptika, „epikurejca“, ktorý sa vraj snažil, ako výslovne napísal starý komentátor Benvenuto da Imola, obrániť „učene“ blud, v ktorom bol jeho otec „z nevedomosti“. (Porov. aj Boccacciovo svedectvo v Dec. VI, 9; takúto povesť si Guido uchoval až do našich dní: pozri novelu Anatola Francea Messer Guido Cavalcanti v knihe Studňa svätej Kláry.) Takýto Guido ‒ básnik a mysliteľ, ktorý si skutočne zvolil „vlastné cesty“ ‒ dištancoval sa, prirodzene, sám od Beatrice, od onej „panej blaženej“, pod záštitou i z popudu ktorej ‒ a notabene smerom ku nej! ‒ Dante koná cestu záhrobnou ríšou, ako sa dištancoval aj od celého alegoricko-symbolického „obsahu“ tejto postavy Božskej komédie. Nemohol byť teda v nijakom prípade Danteho spoločníkom.

Oproti tomu stojí skupina komentátorov a danteológov, ktorí tvrdia, že sa Danteho narážka nevzťahuje na Beatricu, ale na samého Vergilia. Guido vraj z rozličných príčin (napospol hypotetických!) pohrdol Vergiliovou poéziou, podobne ako ňou pohrdol aj Brunetto Latini, iný Danteho učiteľ, s ktorým sa ešte stretneme. Dal vraj pred ňou prednosť filozofii ‒ a Vergilius ho teda nemohol sprevádzať záhrobím.

Hoci za druhú teóriu je prevažná časť moderných komentátorov a literárnych vedcov (medzi nimi aj také autority, ako E. G. Parodi, Del Lungo, Barbi, Porena, Spoerri, Momigliano a i.), jednako sme dali prednosť teórii prvej, a to hlavne preto, že za ňu priamo hovoria vecné argumenty a literárno-historické doklady. Najmä po uvedenej štúdii Nardiho je celkom evidentný charakter Guidovej poézie, ako i fakt, že Dante už skôr viackrát zahalene ‒ a tak sa zdá, že v slávnej kancóne Io sento sí d’Amor la gran possanza i celkom zjavne ‒ polemizoval s Cavalcantim. Ak oboch básnikov niečo rozdelilo, tak to bola práve ‒ Beatrice. To mu, pravda, neprekážalo, aby i naďalej necítil určitú zaviazanosť a podlžnosť k svojmu „prvému priateľovi“. Možno len súhlasiť s Barbiho mienkou, že z celej tejto epizódy vyžaruje Danteho túžba dať svojmu „prvému priateľovi“ v Božskej komédii ‒ „grazioso loco“, „príjemné miesto“. (Porov. jeho štúdiu Il canto di Farinata, Studi danteschi VIII, 1924, 106 a nasl.) Niekedy sa stavajú priateľom pomníky aj tak, že sa s nimi polemizuje. ‒

61 A ja: „Nie sám môj duch v svet tento schádza;
no Guido váš bol volil cesty vlastné,
nie k tej, k nej tamten ma snáď doprevádza.“
64 Zrádzal druh múk i jeho slová zvláštne,
o aký tieň tu môže ísť a o čí:
preto som mohol odvetiť tak jasne.
67 Tu vzpriami sa a do reči mi skočí:
„Čo? Skonal on, keď hovoríš: ‚bol volil‘?
Už sladké svetlo netkne sa mu očí?“
70 Keď s odpoveďou som sa oneskoril ‒
akoby sa bol potkol na úteku,
vboril sa v hrob a viac sa nevynoril.
73 Veľkodušný však stál vždy bez náreku,
nezmeniac výraz, nepohýbuc svaly,
nezohol šiju, nesklonil sa v drieku.
76 „To umenie že slabo ovládali,“
pokračoval, „jak vravíš, moje deti,
ma ešte viac než toto lôžko páli.
79 No päťdesiatkrát tvár sa nerozsvieti
tej kráľovnej, čo vládne tuná zlostne,
a umenie to ľahkým nebude ti!
79 ‒ 81 No päťdesiatkrát tvár sa nerozsvieti / tej kráľovnej, čo vládne tuná zlostne... ‒ Proserpiny, ženy Plutónovej, strážkyne šiesteho kruhu. (Porov. pozn. k Inf. IX, 38.) Podľa mytológie totiž Proserpina mala tri podoby: v podsvetí podobu Hekaté, na zemi podobu Diany a na nebi podobu Luny. Obraznú reč Farinatovho proroctva treba teda rozumieť: Ani päťdesiatkrát sa nevráti spln mesiaca, čiže neprejde ani päťdesiat mesiacov (štyri roky a dva mesiace) a sám sa presvedčíš, aké je ťažké pre vyhnanca „umenie“ návratu do vlasti. Čas, ktorý udáva Farinata, privádza nás teda do mája 1304, keď Dante ‒ po niekoľkých nepodarených vojenských akciách Bielych guelfov ‒ začal strácať akúkoľvek nádej na návrat do Florencie. Farinatova predpoveď, rozumie sa, predpoveď ex post, bola teda pravdivá. ‒
82 Ó, kiež tvoj duch sa v sladkom svete octne,
povedz, ten ľud, čo mojich večne súdi,
prečo sa správa k nim tak neľútostne?“
85 A ja: „Krv oných nespočetných ľudí,
ňou Arbiu si sfarbil do červena,
modlitby také v našom chráme budí.“
85 ‒ 86 „Krv oných nespočetných ľudí, / ňou Arbiu si sfarbil do červena.“ ‒ Narážka na krvavú bitku pri Montaperti (4. septembra 1260), v ktorej vraj padlo toľko florentských guelfov, že od ich krvi sa sfarbili na červeno vody neďalekej rieky Arbie. ‒
87 modlitby také v našom chráme budí. ‒ Po bitke pri Montaperti roztrpčenie guelfskej Florencie bolo vraj také, že sa v litániách pridávala prosba: „Aby si dom Ubertiovcov vykoreniť ráčil! Teba prosíme, vyslyš nás!“ ‒ Možno však ide len o obrazný výraz a slovo chrám, ako dokazoval M. Barbi, treba chápať len vo význame senát, miesto, kde sa vydávali zákony a nariadenia. No, tak či onak, verš je kruto ironický. ‒
88 Potrasúc hlavou, z hĺbky pozastená:
„Nebol som sám, a iste bez príčiny
s ostatnými som nešiel do ťaženia!
91 No bol som sám, kde chceli všetci iní
‒ nech sám sa vtedy nezasadím o štát ‒
Florenciu hneď strhnúť v rozvaliny.“
91 ‒ 93 No bol som sám, kde chceli všetci iní... ‒ Narážka na schôdzu víťazných ghibellinov v Empoli po bitke pri Montaperti. Na tomto zhromaždení sa všetci postavili za návrh, aby bola Florencia ako mesto nenapraviteľne guelfské zrovnaná so zemou. Farinata jediný bol proti tomu a svojou autoritou ghibellinského vodcu zabránil zničeniu rodného mesta. ‒
95 Rozviažte mi však tento uzol v hlave. ‒ „Uzol“, čiže Danteho pochybnosť spočívala v tom, že nemohol pochopiť záhadu: Cavalcante dei Cavalcanti nevedel, že jeho syn ešte žije, no na druhej strane Farinata mu predpovedal budúcnosť. ‒
94 „Ó, kiež váš rod raz získa mier i postať!
Rozviažte mi však tento uzol v hlave,
z ktorého myseľ nie a nie sa dostať:
97 Ak rozumiem, vy predvídať ste vstave
len budúcnosť, ju náš zrak nedohliadne,
ale nie veci, čo sa dejú práve.“
100 „Tie veru chybne vidíme tu na dne,“
odpovedal, „nám iba veci v diali
dá vidieť vodca, ktorý všade vládne.
103 Keď zblížia sa, či ak by sa už diali,
nemáme viacej o nich vedomosti,
ak nám ich iný inak neodhalí.
106 Z toho už vieš, že budeme raz prostí
akéhokoľvek poznania a svetla,
až zatvorí sa brána budúcnosti.“
109 I riekol som mu, bo ma vina hnietla:
„Povedzte tomu, ktorý klesol k zemi,
že ešte smrť mu syna nepostretla.
112 Ak bol som predtým k odpovedi nemý,
oznámte mu, že premýšľal som ešte
o záhade, ju objasnili ste mi.“
115 A prosil som ho, napoly už v ceste,
pretože vodca volal ma už inam,
by riekol mi, kto leží v tomto meste.
118 „Viac ako tisíc duší náleží nám:
tam vnútri je aj Fridrich Druhý skrytý,
aj Kardinál; a ďalších nespomínam.“
119 tam vnútri je aj Fridrich Druhý skrytý. ‒ Cisár Fridrich II. Hohenstaufovec (1194 ‒ 1250), povestný odporca pápežskej moci. Jeho súčasník Fra Salimbene kronikársky o ňom zaznamenal, že bol „epikurejec“ a vyhľadával v Písme všetko, čo tam len mohol nájsť, aby dokázal, že po tomto živote niet iného života. Podobné „svedectvo“ vydali o ňom viacerí. Podľa najnovších výskumov pod jeho „epikureizmom“ treba rozumieť averroizmus. (Porov. vyššie pozn. k v. 13 ‒ 15.) ‒
120 aj Kardinál. ‒ Ottaviano degli Ubaldini, v r. 1240 ‒ 1244 biskup v Bologni a od r. 1245 kardinál a apoštolský legát v Lombardii. Umrel r. 1273. Hoci bojoval proti cisárovi Fridrichovi II., zmýšľaním bol vášnivý ghibellin a sveták. Cituje sa jeho údajný výrok: „Ak jestvuje duša, stratil som ju pre ghibellinskú stranu.“ ‒
121 Potom sa skryl a duch môj roztržitý
k básnikovi sa zberá zadumane,
bo v oných slovách nepriateľstvo cíti.
124 On vykročil a zložil na mňa dlane:
„Čože ti je? Svoj nepokoj mi netaj!“
A potom, keď som splnil jeho prianie,
127 mudrc mi riekol: „Dobre zapamätaj
si pre seba tie nežičlivé správy!
No pozor daj,“ vtom doložil a hneď aj
130 zodvihol prst, „len lúč jej ligotavý,
jej vševidiace oko vo výšine
ti cestu žitia pravdivo raz zjaví!“
130 ‒ 132 „len lúč jej ligotavý, / jej vševidiace oko vo výšine / ti cestu žitia pravdivo raz zjaví...“ ‒ Narážka na Beatricu, ktorá na konci cesty má jediná zjaviť skutočnú budúcnosť Dantemu. Porena myslí, že Dante túto myšlienku priebehom písania Božskej komédie zmenil, lebo napokon nie Beatrice, ale pradedo Cacciaguida zvestuje Dantemu, čo ho v budúcnosti čaká. (Par. XVII.) Vergiliove slová možno však chápať aj v širšom význame. ‒
133 Opustiac hradby, v pustom cintoríne
doľava so mnou po chodníku zahol,
spúšťajúcom sa k dákej priehlbine,
136 z nej hrozný pach k nám prenikal až nahor.

Spev jedenásty

1 Na kraji brehu octli sme sa naraz,
ktorý tu v kruh z brál rozrumených splýval
a skrýval ešte ukrutnejší taras.
3 a skrýval ešte ukrutnejší taras. ‒ Z vysokého brehu, strmo spadajúceho hneď za Mestom Ditovým, básnici uzreli pod sebou v hĺbke siedmy kruh. Množstvo duší v ňom nakopených pripomenulo Dantemu „taras“, čiže zväzky raždia a chrapače, ktorými sa pri dobýjaní stredovekých miest zapĺňali mestské priekopy. Takýto výklad Danteho slova „stipa“ ‒ popri viacerých iných ‒ zdá sa najprirodzenejším. Prívlastok „ukrutnejší“ súvisí s faktom, že v siedmom kruhu musia duše podstupovať krutejšie muky než v kruhoch predchádzajúcich. ‒
4 Šiel z neho pach, šiel taký hrozný príval,
jak by ho liahla neresť nad neresti,
že za hrob s veľkým vekom som sa skrýval
7 a na ňom čítal nápis tejto zvesti:
Anastázia pápeža tu strežiem,
ktorého Fotin zviedol z pravej cesty.
8 ‒ 9 Anastázia pápeža tu strežiem, / ktorého Fotin zviedol z pravej cesty. ‒ Po viacerých diskusiách, hypotézach a aj protikladných názoroch dospelo sa pri identifikácii tohto pápeža celkove asi k takémuto výsledku: Ide o Anastázia II., ktorý bol pápežom v rokoch 496 ‒ 498. Podľa legendy, zrejme živej ešte i v Danteho časoch, tohto pápeža „zviedol z pravej cesty“ Fotin, solúnsky diakon a prívrženec carihradského patriarchu Akácia, ktorý sa klonil k tzv. monofyzitizmu, čiže k učeniu o jedinej, a to božskej prirodzenosti Kristovej. Legenda o Anastáziovej heréze skrsla z toho, že tento zmierlivý a pokojamilovný pápež v snahe odstrániť rozkol medzi východnou a západnou cirkvou, prijal vľúdne Fotina, pripustil ho na prijímanie, ba vraj mu aj prisľúbil niektoré menšie a formálne ústupky. Vyvolalo to pohoršenie v rímskom klére. (Bližšie pozri u Scartazziniho, Enc. dant., str. 85 ‒ 86, a najmä v štúdii Bruna Nardiho, Il canto XI dell’Inferno, Letture dant. I, Firenze 1955, str. 195 a nasl.) ‒
10 „Spomaľ svoj krok a skôr sa vopred nežeň,
než zmysly na smrad zvyknú si a zdravé
budú môcť ďalej pokračovať cezeň!“
13 A ja: „Ten čas však strávme pri rozprave,
nech naprázdno nám chvíle neuplynú!“
Odvetil mi: „Veď na to myslím práve.
16 Za týmto bralím vovnútri, môj synu,
tri menšie kruhy (vodca prst už dvíha)
vždy níž a níž sa stupňovito vinú.
17 tri menšie kruhy. ‒ Menšie od predchádzajúcich kruhov pre kužeľovitú formu Pekla. Ide o siedmy, ôsmy a deviaty kruh. ‒
19 Prekliatymi sa hemží každá ryha.
No, by si sám ich spoznal v ďalšej púti,
vedz, prečo aký trest tam koho stíha.
21 vedz, prečo aký trest tam koho stíha. ‒ Nasledujúce Vergiliovo expozé o charaktere i druhoch hriechov v siedmom, ôsmom a deviatom kruhu Pekla má iste praktický účel, vyjadrený práve naším veršom: Poučený Dante nebude sa musieť pri každom novom výjave vypytovať svojho vodcu na druh hriešnikov. Zároveň však význam tohto expozé ďaleko presahuje takýto výlučne len praktický cieľ. Na začiatku druhej tretiny Pekla Dante zrejme pociťoval potrebu vysvetliť čitateľom svoju najvlastnejšiu klasifikáciu hriechov, svoj „penálny kódex“, podľa ktorého rozdelil hriešnikov a ktorý notabene podmienil štruktúru prvej kantiky Božskej komédie. (Pre známu stručnosť jeho umenia ‒ pre povestnú jeho „brevitas“ ‒ mohlo sa zdať umiestnenie toho či onoho druhu hriešnikov na to či ono miesto Pekla nepochopiteľným!) Zmysel tohto expozé spočíva teda v priamom odokrytí štrukturálnej schémy celého Pekla a ako také nesporne prispieva na správne chápanie celej Danteho prvej kantiky.

Viacerí moderní komentátori, danteológovia a literárni vedci zapochybovali o básnickej hodnote tohto vyslovene teoretického spevu (napr. Salv. Breglia), ba niektorí ho nazvali spevom „oddychovým“ (napr Karl Vossler). Takéto pochybnosti pri ňom sú dozaista možné, pravda, len vtedy, ak ho hodnotíme z hľadiska „čistej poézie“, čiže z hľadiska požiadaviek, aké sa na poéziu kládli v určitom „modernom“ období jej vývinu. (To bol jeden z omylov Croceho a premnohých jeho nasledovníkov až po naše dni.) Treba však poznamenať, že ak aj Dante na premnohých miestach dosahoval až najkrištáľnejšie výšky ozajstnej „čistej“ poézie, ničomu nebol väčšmi vzdialený ako zámeru písať nejakú „čistú“, rýdzu, autonómnu poéziu, majúcu cieľ v samej sebe, jestvujúcu jedine pre krásu a pre krásu jedine tvorenú. Nad ciele estetické ‒ alebo aspoň rovnobežne s nimi ‒ Dante kládol etické ciele svojej tvorby. (Porov. jeho povestný výrok v liste Can Grandemu, ktorému venoval tretiu kantiku Božskej komédie: „... non ad speculandum, sed ad opus inventum est totum.“) A aby tieto ciele dosiahol, pri skladaní svojho diela neváhal použiť všetky spôsoby, nepohrdnúc ani zveršovaným teoretickým traktátom, resp. mnohými zveršovanými digresiami teoretického charakteru. Pritom je však pozoruhodné, že aj týmto didaktickým častiam Dante venoval náležitú, ba priam zvýšenú umeleckú a estetickú pozornosť. (Poukázala na to najmä Yvonne Batardová a pri našom speve si to všimol v svojom komentári A. Momigliano.) Z uvedeného teda vyplýva, že tzv. didaktické partie Božskej komédie nemožno nijako podceňovať, najmä nie vtedy, ak Danteho dielo hodnotíme historicky a kritériami, ktoré nesie samo v sebe. Práve určité podcenenie nášho spevu a s tým súvisiaca nevšímavosť k Danteho subtílnej a zložitej diferenciácii hriechov napokon viedli k nepochopeniu niektorých nasledujúcich postáv Pekla a k ich mylnému výkladu, ktorý sa tradoval v komentároch až do našich dní. (Poukážeme na to konkrétne nižšie.) Pre pochopenie štruktúry Danteho Pekla Vergiliovo expozé je eminentne dôležité. ‒

22 Zo zla, čo nebo k nenávisti núti,
nespravodlivosť, neprávosť vždy vzniká
a násilím či klamstvom iných rmúti.
22 ‒ 24 Zo zla, čo nebo k nenávisti núti... ‒ Možno rozumieť aj: zo zloby. (Na presnom význame Danteho slova „malizia“ komentátori sa dosiaľ nezhodli.) Ak totiž spoločným menovateľom všetkých hriechov prvých piatich kruhov bola „nemiernosť“ ‒ „incontinenza“ („nezdržanlivosť“), spoločným menovateľom hriechov šiesteho až deviateho kruhu je „zloba“ (a „dravá zverskosť“), a to zloba premyslená, vedená vôľou, rozhodovaním človeka, čiže ‒ povedané termínom scholastickej filozofie, zlé konanie „ex electione“ ‒ z voľby človeka (ako protiklad zlého konania „ex passione“ ‒ z vášne). Následkom takejto zloby je hriech, ktorý Dante chápe ako „neprávosť“, čiže ako narušenie poriadku sveta daného Bohom. (Baudelaire neskôr povie, že hriech je priestupkom proti „rytmu sveta“!) Toto narušenie sa môže stať dvojakým spôsobom: 1. násilím, alebo 2. klamstvom. Dištinkcia zároveň určuje dve kategórie hriešnikov. ‒
25 Že sa však klam len smrteľníka týka,
viac hnevá Boha: preto nižšie v krátri
sú klamári, a za klam viac sa pyká.
25 ‒ 27 Že sa však klam len smrteľníka týka... ‒ Keďže klamstvo je vlastné človeku (týka sa len smrteľníka), čiže je evidentne vecou ľudského intelektu, vôle, rozhodovania a „voľby“, Dante ho pokladá za väčší hriech ako „násilie“. A určuje mu miesto v nižších kruhoch, konkrétne v ôsmom, resp. i v deviatom kruhu (v tomto je ešte kontaminované s „dravou zverskosťou“). Jeho symbolom i obrazom bude obludný drak Geryon. (Porov. Inf. XVII, 1 a nasl.) ‒
28 Prvý kruh celý násilenstvu patrí;
no, že to na troch osobách sa páše,
ich kruh sa ešte ďalej delí na tri:
28 Prvý kruh celý násilenstvu patrí... ‒ Rozumej: prvý z troch uvedených „menších kruhov“, čiže v celkovom poradí siedmy kruh. (Jemu venuje Dante Inf. XII ‒ XVI.) ‒
29 ‒ 33 no, že to na troch osobách sa páše... ‒ Rozdelenie siedmeho kruhu je dané scholastickou dištinkciou násilia proti „trom osobám“ ‒ v hierarchizovanej stupnici násilia proti blížnemu, sebe a Bohu. Podľa tohto kritéria sú hriešnici rozdelení do troch oddelení, tzv. okruží. Zároveň však k tomuto hlavnému kritériu pristupuje ešte kritérium druhé: násilníkov delí Dante na dve skupiny, podľa toho, či sa násilie pácha na osobe ako takej (resp. na „troch osobách“ ako takých), alebo na imaní osoby. (Porov. v. 32.) S takýmto distingvovaním typickým pre scholastické myslenie, budú potom súvisieť jednotlivé a diferencované skupiny hriešnikov, ktoré ‒ hodno poznamenať ‒ pri svojom často len naznačenom charaktere v niektorých prípadoch postavia komentátorov pred vážne interpretačné problémy. ‒
31 Na blížnom, sebe, na Bohu, vždy ťažšie
sa hreší ním; na nich a na ich maní,
jak ešte hlbšie vnikneš v hriechy vaše.
34 Blížnemu smrť sa pôsobí a rany:
na statky siaha násilie, a k biede
privádzajú ho v ohňoch, v rabovaní.
37 Tak mordárov a tých, čo rania v jede,
drancierov, zhubcov, ohňom bude šľahať
okružie prvé, každých v inej čriede.
37 ‒ 39 Tak mordárov a tých, čo rania v jede... ‒ Mordári, čiže vrahovia, „tí, čo rania v jede“, čiže tí, čo zraňujú so zlobným rozmyslom, nie náhodou ani nie v návale hnevu alebo v sebaobrane, ďalej „drancieri“ a „zhubci“ (v širokom význame slova: pustošitelia, lúpežníci, koristníci atď.), tí všetci sú, pravdaže, typmi násilníkov proti blížnemu a tvoria osadenstvo prvého okružia siedmeho kruhu Pekla. O nich je Inf. XII. ‒
40 ‒ 45 Na život svoj si môže človek siahať... ‒ Do druhého okružia siedmeho kruhu Dante zaradil samovrahov (kritérium: násilie proti sebe samému) a márnotratníkov (kritérium: násilie proti vlastnému majetku). Oba hriechy zrejme pokladal za rovnako ťažké. O nich je Inf. XIII. ‒
40 Na život svoj si môže človek siahať
a rozmrhaním svojich statkov hrešiť;
a právom preto bude márne čiahať
43 za tým, čo stihol kedy rozpelešiť ‒
ako i ten, čo sám sa sveta zbaví,
nariekať tam, kde mal sa vlastne tešiť.
46 Násilie božstvu činia pyšné hlavy,
čo poprú ho, a tí, čo naň sa srdia,
i čo sú k jeho tvorbe pohŕdaví.
46 ‒ 51 Násilie božstvu činia pyšné hlavy... ‒ V treťom okruží siedmeho kruhu sú tri druhy násilníkov proti Bohu: 1. tí, čo Boha popierajú skryto, potajomky („čo poprú ho“), 2. tí, čo ho popierajú otvorene, rúhaním a preklínaním („tí, čo naň sa srdia“) a 3. tí, čo pohŕdajú zákonmi a dielami prírody, pochádzajúcej od Boha („čo sú k jeho tvorbe pohŕdaví“). Takéto delenie korešponduje s teologickým delením násilia proti Bohu, ktoré môže byť ‒ povedané súvekým slovníkom ‒ „in corde“ ‒ v srdci, „in ore“ ‒ v ústach a „in opere“ ‒ v čine. Zároveň však Dante delí týchto hriešnikov na dve skupiny, podľa kritéria uvedeného vo v. 32, a to na násilníkov proti Bohu ako osobe a na násilníkov proti jeho veciam, t. j. proti prírode. Do prvej skupiny by teda patrili prvé dva vyššie uvedené druhy: tí, čo Boha popierajú, „in corde“ a „in ore“, čiže utajení a zjavní rúhači v najširšom zmysle slova. A do druhej skupiny by patrili sodomiti a úžerníci ‒ Dante ich naznačil menami miest: Sodoma (biblické mesto, podľa Genézy XIX povestné chlipníkmi hrešiacimi proti prírode) a Cahors (juhofrancúzske mesto, v stredoveku známe ako hniezdo úžerníkov) ‒ čiže tí, čo sa dopúšťajú násilia proti prírode ako dielu Božiemu. (Problém tzv. násilia proti Bohu, ktoré páchajú úžerníci, Dante osobitne vysvetlí vo v. 97 a nasl., porov. najmä v. 109 ‒ 111.) Tieto dve skupiny Dante jasne odlíšil vo v. 49 ‒ 51: „Sodoma, Cahors“ ‒ jedna skupina a „kto v srdci už či v reči Bohom zhŕda“ ‒ druhá skupina. Všetkým týmto druhom i skupinám násilníkov proti Bohu venoval Inf. XIV ‒ XV.

Takéto subtílne delenie „násilníkov proti Bohu“ treba si už na tomto mieste veľmi presne uvedomiť, aby sme vôbec mohli správne pochopiť nasledujúce časti Danteho Pekla, a najmä Inf. XV, spev o Brunettovi Latinim. Donedávna sa všeobecne myslelo, že tohto svojho učiteľa Dante zaradil medzi sodomitov, a teda odhalením neresti, o ktorej nevedeli nič jeho súčasníci, aj verejne biľagoval. Videl sa v tom výraz Danteho „čierneho nevďaku“ voči učiteľovi a Danteho nevďačná indiskrétnosť. No po monografickej práci francúzskeho danteológa André Pézarda (Dante sous la pluie du feu, Enfer, Chant XV, Paris, Vrin 1950), ktorý si povšimol jemné triedenie „násilníkov proti Bohu“ (náš výklad, rozumie sa, je v mnohom zaviazaný Pézardovi!), je celkom zjavné, že Dante svojho učiteľa zaradil do druhej skupiny, nie medzi sodomitov, ale medzi tých, čo páchajú proti Bohu násilie „in ore“, jazykom, čo sa Bohu otvorene rúhajú. Brunetto Latini, znamenitý Danteho učiteľ, odvážil sa totiž ako Talian písať po francúzsky ‒ a jeho žiak v tom videl, v časoch samého vzniku a prvého rozkvetu talianskej literatúry, hriech rovnajúci sa násiliu proti samému Bohu. (Porov. naše poznámky k Inf. XV.) Takéto zistenie potom, pravdaže, stavia do celkom iného svetla Brunetta Latiniho, samého Danteho i celý jeden spev Pekla. ‒

52 ‒ 66 Škodí sa klamstvom, ktoré dušu hlodá... Rozumej: klamstvom, konaným zámerne, pri plnom vedomí zla (Porov. pozn. k v. 22 ‒ 24.), a teda napokon spätým s „hlodavými“ výčitkami svedomia.

Danteho rozdelenie nasledujúcich hriešnikov spočíva na scholastickej dištinkcii dvoch druhov lásky: tzv. amore naturale, čo je láska prirodzená, daná prírodou, vládnuca v prírode a celom stvorenstve („medzi celou prírodou sa jagá“, v. 56) a tzv. amore d’animo, čo je láska „duchovná“, voliteľná, vedená ľudskou vôľou a ľudským rozhodovaním. (Teóriu týchto dvoch druhov lásky Dante rozvedie ‒ a to zasa ústami Vergilia ‒ v Purg. XVII, 85 ‒ 139.) Pri týchto dvoch druhoch lásky vznikajú rozdielne vzťahy ‒ Dante hovorí „putá“, spojivá, zväzky ‒ medzi ľuďmi. Hriešnikov, ktorí klamstvom rozrušujú vzťahy medzi ľuďmi, dané prvým druhom tzv. prirodzenej lásky (pokrytcov, zbojcov, kupliarov, mágov, svätokupcov atď.), Dante umiestnil do ôsmeho kruhu svojho Pekla. Keďže však tu ide o rozličné druhy klamstva, tento kruh rozdelil až na desať oddelení, nazvaných žľabmi („bolgie“). Venoval mu vyše tretiny Pekla: Inf. XVII ‒ XXX. Oproti tomu hriešnikov, ktorí klamstvom rozrušujú nielen prirodzené zväzky medzi ľuďmi, ale popri nich a s nimi aj „spojivá“ dané onou druhou, „duchovnou“ láskou ‒ v speve sa hovorí, že pri tejto láske vzniká medzi ľuďmi „osobitná dôvera“, čím treba zrejme rozumieť vzťahy rodinné, občianske a pod. ‒ Dante pokladal za najväčších hriešnikov. Sú to zradcovia v najširšom význame slova, druh hriešnikov Dantemu ako básnikovi, občanovi i politikovi navidomoči najodpornejší. Dostalo sa im preto miesto až v poslednom, deviatom kruhu ‒ v „kruhu, čo sa celkom zúži“, keďže tvorí vrchol obráteného pekelného kužeľa ‒ v samom susedstve Lucifera, prototypu najväčšej zrady, a v samom strede Zeme, ktorý je zároveň ‒ podľa predstáv súvekej kozmológie ‒ „stredom vesmíru“. Venoval im posledné spevy: Inf. XXXII ‒ XXXIV. ‒

49 Tak v ďalšom kruhu, pečatiacom stvrda
Sodomu, Cahors, oheň toho bodá,
kto v srdci už či v reči Bohom zhŕda.
52 Škodí sa klamstvom, ktoré dušu hlodá,
tomu, kto vieru nechová k nám v duši,
a takému, čo s dôverou sa oddá.
55 Pri prvom sa len puto lásky ruší,
čo medzi celou prírodou sa jagá:
preto kruh druhý prijíma a kruší
58 pokrytca, zbojcu, kupliara i mága,
v ňom svätokupec, lišiak, čachrár kričí
s peňazokazcom a s ním ďalšia pliaga.
61 Pri druhom okrem prirodzenej ničí
sa i tá láska, ktorá k nej sa druží,
a osobitná dôvera z nej klíči.
64 Preto až v kruhu, čo sa celkom zúži
v stred vesmíru a sídlo Lucifera,
každý, kto zrádza, naveky sa súži.“
67 „Ó, výborne tvoj výklad rozoberá
neresti dnu, tie smradu hrozné liahne:
priepasť i ľudí, ktorých ona zviera.
70 No vrav, tých hore ponorených v bahne,
tých v ľadovci, tých, ktorých vietor zráža,
tých tam, kde mrzko na druha druh tiahne:
73 prečo nie múry žeravé ich strážia,
ak hriešni sú, a prečo sú v tom kraji,
ak ich hriech azda Boha neuráža?“
76 „Že sa i tvoja myseľ vykoľají,
inakšie k pravde vždy tak pohotová!
Či azda niečo iné zrie a tají?
78 Či azda niečo iné zrie a tají? ‒ Niečo iné, rozumej: nejaké iné bludné učenie. Danteho otázka totiž (uvedená vo v. 70 ‒ 75) ‒ tak sa zdá ‒ vyšla z predpokladu, že všetky hriechy sú rovnako odiózne Bohu. Takýto názor mali vraj stoici a niektoré stredoveké náboženské sekty, s ktorými polemizoval Tomáš Akvinský. ‒ Nasledujúce Vergiliovo expozé spočíva na myšlienke, že ťažšie hriechy si zasluhujú ťažší trest. Hlavným argumentom je tu ‒ Aristoteles. ‒
79 Nespomínaš si predsa na tie slová
Etiky svojej, ktorá pojednáva
o sklonoch troch, k nim nebo odpor chová:
79 ‒ 90 Nespomínaš si predsa na tie slová / Etiky svojej... ‒ Etika Aristotelova, tzv. Etika nikomachovská, podľa ktorej (porov. VII, I) tromi sklonmi duše hrešiť skutočne sú: zloba, nezdržanlivosť a zverskosť. (Porov. aj Tomáš Akvinský; In Ethicorum Expositio VII, lec. I, 1294 ‒ 1296.) Z nich „nezdržanlivosť“, spočívajúca v tom, že človek popustí uzdu svojim vášňam, ktoré sa upriamia na veci ináč dovolené, je sama osebe menším hriechom ‒ je to len onen hriech „ex passione“, o ktorom sme hovorili vyššie! ‒ a zasluhuje si teda aj menší trest: Danteho Vergilius hovorí, že takého hriešnika „menej tepe spravodlivosť božská“ (v. 90). Oproti tomu „zloba“, ktorá má za cieľ vedomé narušenie spravodlivosti, zasluhuje si trest väčší. Pod pojmom „dravej zverskosti“ ‒ „la matta bestialitade“ treba rozumieť zlobu natoľko zvrátenú, že sa človek pri nej vzdáva rozumu a stáva sa podobným zvieraťu.

Na takomto aristotelovskom (resp. aristotelovsko-scholastickom) rozlíšení troch sklonov človeka hrešiť, ako sme naznačili vyššie v pozn. k v. 22 ‒ 24, Dante založil svoje rozdelenie Pekla. (Pravda, u neho je poradie „troch sklonov“ trochu iné!) Zdá sa však, že ho nerozdelil na tri, ale iba na dve časti, na tzv. „horné Peklo“, v ktorom sú trestaní hriešnici, patriaci do kategórie „nezdržanlivosti“ (štyri kruhy, prvý je Danteho výnimkou), a na tzv. „dolné Peklo“, kde spoločným menovateľom všetkých hriechov je „zloba“ (zasa štyri kruhy; hodno si všimnúť číslo 4, na ktorom stojí organizačná schéma Danteho Pekla: v stredovekej numerológii sa verilo, že číslo 4 je od diabla. O takejto „mágii čísel“ pozri C. G. Jung, Le problème du quatrième, La Table ronde, dec. 1957, č. 120, str. 191.) Tzv. „zverskosť“ Dante použil, zdá sa nám, len ako gradačný princíp svojho Inferna, resp. ako ilustráciu jedného zákona, výrazne platiaceho v celej prvej kantike: Ako sa postupuje Danteho Peklom smerom nadol, tak čoraz väčšmi pribúda zverských znakov na samých zatratencoch a intenzívne i extenzívne sa množí zvieracia symbolika. (Vec možno dokumentovať až matematicky.) Stupňovanie hriechu v Danteho nazeraní znamená postupné zozveršťovanie človeka. Rozpätie tohto zozveršťovania Danteho zatratených možno zmerať porovnaním Francesky a Paola Malatestu, ktorých obraz v 2. kruhu zostáva ešte plno ľudským, s Vannim Fuccim, ktorý v 8. kruhu už o sebe výslovne povie, že je zver (presne tak sa predstaví: „son Vanni Fucci, bestia...“ ‒ „som Vanni Fucci, zver...“ porov. Inf. XXIV, 125 ‒ 126), a napokon s postavou Ugolina, ktorý v 9. kruhu zostáva človekom už len vo vlastnej spomienke, no na mieste svojho trestu je zmenený na zvera, hryzúceho ‒ lebku svojho niekdajšieho protivníka. (Porov. verše o ňom: „Zodvihne ústa od zvieracej paše ‒ a otiera ich o vlasy tej hlavy...“ Inf. XXXIII, 1 a nasl.) ‒

82 nezdržanlivosť, zloba tiež a dravá
zverskosť? a prvá z nich že v nebies dvore
i menší hnev i trest si privoláva?
85 Ak uvažovať budeš o názore
tomto, a tiež si pripamätáš troška,
kto sú, čo zvonka pykajú tam hore,
88 pochopíš, prečo inde majú lôžka,
a že kto iba nemiernosťou hreší,
menej ho tepe spravodlivosť božská!“
91 „Ó, slnce, ktoré lieči zrak a rieši
mi každý taj ‒ ó, celkom si ma zajmi:
veď pri tebe i pochybovať teší!
94 Lež ešte vráť sa k tomu medzi tajmi,
kde hovoríš, že božstvo uráža sa
aj úžerou ‒ a uzol rozmotaj mi!“
94 ‒ 96 Lež ešte vráť sa k tomu... ‒ Dantemu nie je jasné, prečo Vergilius uviedol vyššie (porov. v. 50) úžerníkov medzi hriešnikmi, ktorí sa dopúšťajú násilia proti Bohu. Úžera by sa predsa zdala na prvý pohľad skôr násilím proti blížnemu, krivdou spáchanou na blížnom. Žiada preto svojho učiteľa, aby mu tento „uzol“ (pochybnosť) rozmotal. ‒
97 „Filozofia poučí ťa zasa:
vo svojej tvorbe všetko z Boha vzišlé,
a príroda to sama predsa hlása,
97 ‒ 100 Filozofia poučí ťa zasa... ‒ Filozofia aristotelovská, ktorá učila, že príroda je „realizácia Božej vôle v stvorených veciach“, a teda je, vyjadrené Danteho slovníkom, „arte di Dio“, doslovne: „božským umením“, čiže v širšom význame Danteho slova „arte“: božskou prácou, tvorbou, dielom, úkonom. ‒
100 drží sa božskej činnosti a mysle.
Veď vo Fyzike nie si nedoukom,
a tá hneď spredu objasňuje bystre,
101 ‒ 105 Veď vo Fyzike nie si nedoukom... ‒ Rozumej: vo Fyzike Aristotelovej, kde sa skutočne „hneď spredu“ (II, 2) píše: „Umenie napodobňuje prírodu, nakoľko len môže.“ (Aj tu má slovo „umenie“ širší význam, ako sme ho uviedli vyššie.) Vergilius vlastne parafrázuje tento citát: „prírody sa pridŕža zas úkon každého z vás“. Keďže však príroda je priamym „úkonom Božím“, ľudsky úkon („arte“) je vo svojom úsilí napodobniť prírodu akoby „Bohu vnukom“. ‒ Tieto verše vyslovené tu v súvise s ľudským konaním vo všeobecnosti, sú významné aj v kontexte Danteho názorov na umenie vôbec. Vyslovujú jeden zo základných princípov jeho teórie umenia. ‒
103 že prírody sa pridŕža zas úkon
každého z vás (nie s hriechom si ho popleť!):
takže váš čin je Bohu sťaby vnukom.
106 A o tie dve i ľudia musia oprieť
len na začiatok Genezy si spomni ‒
i život svoj a kráčať stále vopred.
106 ‒ 108 A o tie dve i ľudia musia oprieť... ‒ O význame tejto tercíny sa dosť diskutovalo ‒ pre nejasnosť oných „dvoch vecí“, o ktoré sa majú ľudia oprieť, čiže, ako Dante hovorí doslovne, z ktorých majú vyvodzovať „normy života a napredovania“. S prevažnou časťou starších i moderných komentátorov sa domnievame, že Dante tu mal na mysli prírodu (v tom aspekte, ako sme hovorili vyššie) a ľudskú prácu, prikázanú samým Bohom. Podľa Genézy, ktorú Vergilius (napodiv!) vzápätí cituje, človek si má „v potu tváre“, prácou vyhľadávať svoj chlieb. (Kap. II.) Čiže: jedine príroda a práca poskytuje a má poskytovať človekovi obživu. (Sú aj iné vysvetlenia, no toto sa nám zdá najpravdepodobnejšie v kontexte nášho spevu.) ‒
109 Úžerník inam kráča neoblomný:
zhŕdanie prírodou mu padá na vrub,
keďže jej prácou sám sa neuskromní.
109 ‒ 111 Úžerník inam kráča neoblomný... ‒ Rozumej: nevyvodzuje normy svojho života z prírody a z vlastnej práce, neťaží ani z prírody, ani z práce, ale iba z požičiavania peňazí: jeho zisk je teda protiprirodzený. A keďže postupuje proti prírode, cez ňu ako cez „realizáciu Božej vôle“ dopúšťa sa násilia proti samému Bohu, resp. proti jeho veci, proti jeho dielu.

Je iste viac než pozoruhodné, že Dante pokladal práve úžeru za takýto obzvlášť ťažký hriech a že práve na nej ‒ v obsiahlejšom expozé ‒ ústami Vergiliovými demonštroval sám všeobecný zákon svojho Pekla. Theophil Spoerri, domnievame sa, právom v takomto „hodnotení“ úžery videl nielen priamu Danteho prezenciu na tomto mieste (Dantemu prišlo dozaista veľa trpieť od florentských úžerníkov), ale i odraz súvekých hospodárskych pomerov: v čase nastupujúceho kapitalizmu v talianskych mestách stala sa takmer konštantnou postava „neoblomného“ úžerníka, ktorého činnosť nesporne znamenala hlboký útlak a pokorovanie ľudí. (Porov. Spoerriho cit. dielo, str. 91 a nasl.) Nie náhodou Dante neskôr predstaví celú galériu úžerníkov s obzvlášť ostrým sarkazmom. (Porov. Inf. XVII, 34 a nasl.) ‒

113 ‒ 114 bo Ryby, hľa, sa pohli na obzore / a Voz už celý dotýka sa Cauru... ‒ Ryby, súhvezdie Rýb práve začalo vychádzať; Voz, súhvezdie Veľkého voza sa posunulo v smere Cauru, čo je latinsky názov severozápadného vetra, čiže začalo zapadať. Keďže sme približne v období jarnej rovnodennosti, z tohto astronomického údaja sa vypočítalo, že je čosi vyše dvoch hodín pred východom slnka, čiže 9. apríla 1300, medzi treťou a štvrtou hodinou rannou. ‒
112 Ale už poď, kým cestu neuzavrú;
bo Ryby, hľa, sa mihli na obzore
a Voz už celý dotýka sa Cauru ‒
115 a tamto brehom môžeme zísť dole.

Spev dvanásty

1 Miesto, ním máme dolu po úbočí
zísť ‒ s tým, čo skrýva ‒ divočinu tvorí
takú, že div mi nezamreli oči!
4 Jak pod Tridentom, tam, kde úšust hory
Adiži vtrhol takmer do koryta
(striasla sa zem, či vrch bol bez opory);
4 Jak pod Tridentom, tam, kde úšust hory... ‒ Podľa dnes už takmer všeobecne prijímanej mienky pravdepodobne tu ide o mohutný skalný úšust zvaný Slavini di Marco, vzdialený asi tri kilometre od Rovereta, medzi Tridentom a Veronou v severnom Taliansku. Buď od zemetrasenia, alebo od podmoľov („vrch bol bez opory“, v. 6) v tých miestach sa kedysi dávno odvalila celá časť vrchu a zrútila sa smerom k ľavému brehu rieky Adiže. Zmienka o tejto prírodnej katastrofe, pri ktorej zahynuli aj ľudia, sa vyskytuje aj u iných stredovekých autorov. ‒
7 kde skalná stena prestiera sa zrytá,
odorvaná až dolu od temena
tak, že len predsa dáku cestu skytá:
10 taký bol zostup v priepasť utrpenia,
kde k tomu ešte, skraja urvy práve,
ležala hanba Kréty rozvalená,
12 ležala hanba Kréty rozvalená... ‒ Minotaurus, v gréckej mytológii obluda s ľudským telom a s hlavou býčou, „hanba Kréty“ preto, že sa zrodil zo spojenia Pasifae, ženy krétskeho kráľa Minosa, s býkom, a to tak, že sa Pasifae dala zatvoriť do „falošnej“, čiže drevenej kravy. Aby kráľ Minos utajil takú „hanbu“ svojho kráľovstva, dal zatvoriť Minotaura do povestného krétskeho Labyrintu, kde sa obluda údajne živila nielen zločincami, ale i mladíkmi a dievčatami, ktoré jej ako povinnú daň museli odvádzať Atény. Minotaura napokon zabil Theseus, syn aténskeho kráľa, a to ‒ ako mu to Danteho Vergilius výslovne pripomenie vo v. 19 ‒ s nepriamou pomocou nevlastnej Minotaurovej sestry Ariadny, ktorá gréckemu hrdinovi poradila spôsob vybŕdnuť z Labyrintu. (Báj o Ariadninej niti.) Pripomienka smrti i sestry rozbesní Minotaura až do nepríčetnosti.

Donedávna sa prijímal ako celkom samozrejmý a nediskutabilný fakt, že tento Minotaurus je strážcom siedmeho kruhu, a teda ‒ podobne ako ostatní strážcovia ‒ aj obrazom, symbolom samotného hriechu trestaného v tomto kruhu. Takýto názor v svojom komentári naposledy uviedol do pochybnosti Natalino Sapegno. Obsiahlejším rozborom dospel k presvedčeniu, že Minotaurus je len strážcom skalného úšustu, a nie strážcom celého siedmeho kruhu, kde sa vyskytujú iní strážcovia (ako napr. Kentauri v jeho prvom okruží), ktorí vraj symbolizujú vinu oveľa výraznejšie než neurčitá, „tupá“ postava krétskej obludy.

Domnievame sa, že Sapegnovu mienku treba odmietnuť z viacerých príčin, ktoré tu aspoň stručne naznačme:

Do siedmeho kruhu Dante síce zaradil hriešnikov hodne diferencovaných (preto ich aj rozdelil do troch okruží), no pri tom všetkom patriacich do jedinej kategórie, ktorú charakterizuje násilenstvo ako jeden spoločný menovateľ (porov. Inf. XI, 28, kde Dante výslovne napísal, že siedmy kruh „celý násilenstvu patrí“) a zloba ako druhý spoločný menovateľ viny (Porov. naše pozn. k Inf. XI, 22 ‒ 24.). Má azda niečo spoločné s tým Danteho Minotaurus? Nielenže má, ale Dante ho priamo predstavil v jedinom a výlučnom aspekte „zlobného násilenstva“, a to hneď vo viacerých stupňoch: od zúrivého, zlobného a zlostného hnevu až po tupú, bezmocnú, zverskú zúrivosť, zhrýzajúcu sa vo vlastnom vnútri. (Porov. citáty: „hanba Kréty... si v telo zatla zuby“, v. 14; „sťaby v nej zvreli dávne hnevy žravé“, v. 15; „Sám sa žer...“ v. 16; „Choď, zver...“ v. 19, „besnota ho zmára“, v. 27; „Či duch tvoj dumá... o tom zverskom hneve...“ v. 32.) Tento Minotaurov aspekt zlostného hnevu, ktorý nie je ničím iným než hmotným výrazom „násilenstva“ ‒ v tomto prípade násilenstva už bezmocného ‒ je dokonalým obrazom viny trestanej v celom siedmom kruhu. Hriešnici jednotlivých jeho okruží, napr. vrahovia a násilníci prvého okružia v našom speve, dopustili sa násilia dozaista najskôr vedení rozvahou, no napokon konali v zaslepení, v zúrivom hneve. (Nie náhodou Dante pri pohľade na nich zvolá: „Bezhlavý hnev, ó, pechorenie hlúpe!“ v. 49.) A v podobnom hneve, ibaže tupom a vo vnútri sa zhrýzajúcom, spáchali násilie proti sebe samým samovrahovia v druhom okruží. (Porov. prípad Piera della Vigna v nasl. speve.) Tento hnevajúci sa, zlobný a zlostný Minotaurus zdanlivo azda najmenej korešponduje s vinou trestanou v treťom okruží. Ak však uvážime, že je plodom zvrátenej vášne, neprirodzeného spojenia ženy s býkom, musíme uznať, že od neho ako od samého typu poločloveka a polozvera ukazuje šípka priamo ku skupine sodomitov, ktorí sa dopúšťali násilia proti prirodzenému poriadku vecí na tomto svete.

Podrobnejšia analýza Danteho Minotaura by iste ukázala ešte jemnejšie afinity medzi ním a hriešnikmi siedmeho kruhu. (Napr. mytologický Minotaurus sa živil zločincami a vrahmi: Danteho Minotaurus je strážcom zločincov-vrahov! Mytologickému netvorovi sa prinášali ľudské obete: Danteho Minotaurus je strážcom úžerníkov, pre ktorých „ľudské obete“ sú čímsi celkom bežným! Atď.) Všetko nasvedčuje, že obraz Danteho Minotaura je spätý nielen svojím hlavným aspektom, ale i aspektmi vedľajšími s vinou, trestanou v celom siedmom kruhu. Jeho vyradenie z úlohy strážcu i symbolu tohto kruhu znamenalo by neuznanie faktu, že Danteho Peklo má svoju veľmi precíznu konštrukciu, v ktorej sa síce môžu vyskytnúť výnimky proti daným stavebným princípom, no ak sa vyskytnú, vždy sú vysoko funkčné. O nejakej podobnej výnimke však sotva možno hovoriť v súvise s Minotaurom. ‒

13 počatá z vášne vo falošnej krave.
Keď zhliadla nás, si v telo zatla zuby,
sťaby v nej zvreli dávne hnevy žravé.
16 Skríkol k nej mudrc: „Sám sa žer a ubi!
Badáš tu azda aténskeho vládcu,
ktorý ťa hore vrhol do záhuby?
19 Choď, zver; on v tvojej sestre nemal radcu
a týchto miest sa iba preto týka,
by uzrel trest a vašu muku vriacu.“
22 Tak ako vidno odtrhnúť sa býka,
práve keď dostal úder od mäsiara,
takže len skacká, sem a tam sa myká:
25 i Minotaurus čosi také stvára.
Vtom zvolal vodca: „Prečo nevychvátaš?
Veď prejdeš len, kým besnota ho zmára!“
28 Tak sme sa dali spolu preliezať až
dolu tie skaly, čo sa znova rumia
mi pod nohami pre nezvyklú záťaž.
31 Smutný som šiel; tu on: „Či duch tvoj dumá
o rumovisku a tom zverskom hneve,
ktorý som zhasil pred chvíľočkou tuná?
34 Nuž vedz, ak duch tvoj doposiaľ to nevie,
že ešte pevne čnela táto hora,
keď prvý raz som bol tu na návšteve.
36 keď prvý raz som bol tu na návšteve. ‒ Na vyzvanie čarodejnice Erichtho, ako uvádza Danteho Vergilius v Inf. IX, 22 a nasl. (Pozri pozn. k Inf. IX, 22 ‒ 27.) ‒
37 Ak um a pamäť zle mi nehovoria,
nuž niečo predtým vrch sa pozosúval,
než Onen odňal hojnú korisť zhora
38 nuž niečo predtým vrch sa pozosúval... ‒ Pri zemetrasení, ktoré podľa Nového zákona nastalo pri Kristovej smrti (Mat. XXVII, 51), čiže „niečo predtým“, než Kristus zostúpil do Predpeklia, aby odtiaľ vyviedol duše starozákonných spravodlivých. (Porov. Inf. IV, 52 a nasl.) ‒
40 vládcovi pekiel; vtedy hnusný úval
zachvel sa tak, sťa lásky mocná sila
vesmír by zmiatla ‒ podľa mnohých úvah
40 ‒ 43 vtedy hnusný úval / zachvel sa tak, sťa lásky mocná sila / vesmír by zmiatla... ‒ Komentátori i danteológovia, zaoberajúci sa štúdiom Danteho humanistického vzdelania (Pozri napr. Augustin Renaudet, Dante humaniste, Paris 1952, str. 140), sú napospol tej mienky, že tu ide o narážku na učenie Empedokla z Agrigentu. Podľa tohto gréckeho filozofa rovnováha a súlad vo vesmíre sa udržiavajú nesvárom prvkov, z ktorých sa vesmír skladá. Keď v ňom prevládne vzájomná príťažlivosť týchto prvkov, čiže, povedané s Dantem, „keď láska prenikne vesmír“, Kozmos, ako sa to už viackrát stalo, zmení sa na Chaos: štyri prvky znovu splynú v pôvodnú beztvárnu magmu. Predpokladá sa, že toto učenie Dante poznal nepriamo, cez Aristotelovu Metafyziku, ktorá s Empedoklom polemizuje. ‒ Okrem toho ‒ ako na to poukázal Paul Renucci ‒ naše verše priamo súvisia s celou danteovskou koncepciou lásky ako takej: v Danteho ponímaní totiž láska je princípom všetkého, rovnako vesmírneho poriadku (porov. záverečný verš Božskej komédie: „l’amor che move il sole e l’altre stelle“ ‒ „láska, ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami“) ako vesmírneho zmätku, rovnako silou organizujúcou ako silou dezorganizujúcou poriadok vecí. (Pozri o tom obšírnejšie Paul Renucci, Dante, Paris 1958, str. 44 ‒ 149.) ‒
43 čo už viac ráz ho v chaos obrátila.
A vtedy táto obria veľopacha
aj tu aj inde tak sa odvalila.
46 Lež pozri sa: či zdola nezapácha
už vriaca rieka krvi, v ktorej úpie,
kto proti blížnym násilenstvo pácha?“
47 ‒ 48 vriaca rieka krvi, v ktorej úpie, / kto proti blížnym násilenstvo pácha. ‒ Flegetón, tretia pekelná rieka. Jej meno uvedie Dante až v Inf. XIV, 116. (V tomže speve, v. 130 a nasl. pozri o jej vzniku.) ‒ Úval s „vriacou riekou krvi“ predstavuje prvé okružie siedmeho kruhu, miesto trestu násilníkov proti životu a majetku blížnych, vrahov, lúpežníkov a tyranov, čiže, ako v nasledujúcom texte výslovne povie jeden z kentaurov, všetkých tých, „čo s krvou hneď i na majetky siahli.“ (Porov. v. 103 ‒ 105.) ‒
49 Bezhlavý hnev, ó, pechorenie hlúpe,
čo slepo krátkym životom nás ženú,
a večný, hľa, nás takto pre ne kúpe!
52 Bo priekopu som uzrel zakrivenú,
čo obopína celý okruh žiaľov,
v ňom podľa vodcu násilníci stenú.
55 A medzi ňou a odrypnutou skalou
Kentauri s šípmi v tisícoch sa valia,
ako sa svetom valievali na lov.
56 Kentauri s šípmi v tisícoch sa valia. ‒ Mytologické bytosti, podľa starovekých predstáv polozvery a poloľudia, od pása nadol s telami konskými a od pása nahor s telami ľudskými, povestní zúrivci a násilníci, majúci radi bitky a poľovačky. Ich funkciu v tomto okruží chápeme podobne, ako sme chápali funkciu Fúrií v šiestom kruhu: sú Minotaurovými „služobníkmi“. ‒
58 Keď zhliadli nás, ich honba poustala:
trojica z nich hneď siahne k svojim strelám,
podíde vpred a pohľadmi nás kála.
61 Jeden z nich skríkol: „K akým hriešnym telám,
do akých múk zliezť máte skalu holú?
Povedzte hneď, ak nie, tak už aj strieľam!“
64 A vodca môj: „To povieme až dolu
Chirónovi, nás hrozby nevydesia.
Na vlastnú škodu vždy máš prudkú vôľu.“
64 ‒ 65 To povieme až dolu / Chirónovi... ‒ Vodcovi Kentaurov (porov. v. 80), ktorého Dante predstavuje ako najrozumnejšieho a najrozvážnejšieho z celého „voja“. Podľa báje bol lekárom, veštcom, astronónom, hudobníkom, ba aj ‒ porov. v. 71 ‒ vychovávateľom slávneho hrdinu Trójskej vojny Achilla. ‒
67 A mňa sa dotkol: „Tuná vidíš Nessa,
čo zahynul pre krásnu Dejaníru:
pomstí však smrť, prv ako pominie sa.
67 ‒ 69 Tuná vidíš Nessa... ‒ Báječný Kentaur Nessus (Nessos) bol takej násilníckej povahy, že sa nevedel ovládnuť ‒ a to naozaj „na vlastnú škodu“ ‒ ani pri takom slávnom silákovi, ako bol Herkules. Pokúsil sa uniesť a znásilniť jeho ženu Dejaníru (Deianeiru), no Herkules ho zasiahol šípom otráveným krvou hydry z Lemnu. Umierajúci Nessus daroval Dejaníre svoju krvou presiaknutú tuniku a presvedčil ju, že má silu dráždidla vyvolávajúceho lásku. Keď sa neskôr Herkules zaľúbil do Joly, Dejaníra, aby si späť získala jeho lásku, prihodila mu Nessovu tuniku. Jej jed tak silne zaúčinkoval, že Herkules napokon v strašných bolestiach umrel. Tak Nessus pomstil svoju smrť. (Porov. Ovidius, Met. IX, 98 a nasl.) ‒
72 tretí je Folus, v duši žlč má číru. ‒ Jeden z obzvlášť násilníckych a zúrivých Kentaurov, ktorí na svadbe Pirithoa a Hippodamie v podnapitosti chceli uniesť nevestu a znásilniť ženy Lapitov, čím vyvolali neslýchanú vražednú bitku. (Porov. Ovidius, Met. XII, 219 a nasl.) ‒
70 V strede je Chirón, ktorý podľa chýru
bol vychovával Achilla jak syna;
tretí je Folus, v duši žlč má číru.“
73 Kentaurmi sa až hmýri okrúhlina:
zasypú dušu hneď ich šípy husté,
ak vynára sa výš, než smie jej vina.
76 K tým rýchlym šelmám šli sme po úšuste,
keď vrubom šípu Chirón, sveta znalý,
poodhrnul si fúzy za čeľuste.
79 Keď svoje veľké ústa poodhalí,
„Všimli ste si,“ sa spýta vodca voja,
„že pod zadným sa pohybujú skaly,
82 kým pod mŕtvymi nepohnuté stoja?“
Môj pán už stál mu pri hrudi, priam v strede,
prirodzenosti dve kde sa mu poja,
83 ‒ 84 pri hrudi, priam v strede, / prirodzenosti dve kde sa mu poja... ‒ Od konskej hrudi nahor bol Kentaur človekom, čiže pri tejto hrudi sa spájala jeho „prirodzenosť“ zvieracia s „prirodzenosťou“ ľudskou. ‒
85 a odvetil: „Chce vidieť, kde váš svet je;
živého mám ho previesť desným kotlom:
nevyhnutnosť, nie zábava ho vedie.
88 Jedna z tých duší, ktoré smú až po Trón,
úlohu túto novú zverila mi.
Zlodejom nie som, ani on nie lotrom.
88 Jedna z tých duší, ktoré smú až po Trón... ‒ Beatrice. (Porov. Inf. II, 52.) ‒
91 V mene tej moci, pre ňu necestami
ho tadeto vždy hlbšie duch môj vodí,
jedného daj nám, nech sa vydá s nami
94 a ukáže nám, kde sú tuná brody:
a tam nech tohto na chrbát si zdvihne,
bo nie je duch, čo vzduchom voľne chodí.“
97 Chirón sa vpravo obráti a mihne
na Nessa okom: „S nimi späť sa obráť
a hľaď, nech iná skupina vám vyhne.“
100 Tak sme sa teda smelo mohli pobrať
hor riekou, ňou var červený sa náhli
krik varených vždy novou krvou obliať.
103 Kol tieňov po zrak vnorených sme tiahli,
keď riekol Kentaur: „Z tých sa tu krv pení,
čo s krvou hneď i na majetky siahli.
104 ‒ 105 Z tých sa tu krv pení, / čo s krvou hneď i na majetky siahli. ‒ Trest poňatý veľmi výrazne na princípe contrapasso: vrahovia, lúpežníci a tyrani v živote prelievali krv, teraz sú ponorení do vriacej krvi. Ako vysvitá z nasledujúceho textu, ich trest je pritom odstupňovaný podľa veľkosti viny: najväčší vrahovia (medzi nimi hlavne vládcovia, tyrani) sú úplne ponorení do krvi, takže ich vôbec nevidno (v. 106 ‒ 108), iní až po temeno (v. 109), iní „po obrvy“ (v. 110), iní len po krk (v. 117), iní len do pása (v. 121 ‒ 122) a napokon iným vriaca krv pripeká len nohy (v. 125). ‒
106 Tu odpykáva neľútostné pleny
Alexander ‒ a Dionýzos divý
sicílske roky bied a utrpení.
107 Alexander a Dionýzos divý... ‒ Prvý je akiste Alexander Veľký (356 ‒ 323 pred n. l.), macedónsky kráľ a povestný dobyvateľ Grécka a Východu, ktorý mal v stredoveku povesť ukrutníka. Podľa iných Alexander, tyran v gréckom meste Pherae (žil v IV. storočí pred n. l.), ktorý vraj predhadzoval psom svojich nepriateľov odených vo zvieracích kožiach. ‒ Druhý je akiste Dionýzos Starší, ktorého krutá tyrania v Syrakúzach na Sicílii trvala plných 38 rokov. Umrel r. 307 pred n. l. ‒
109 Z Azzolina zrieš len vrch čiernej hrivy,
a tam, ten plavý v prúde po obrvy,
Obbizzo z Este, dodneska sa diví,
109 Z Azzolina zrieš len vrch čiernej hrivy... ‒ Ezzelino III. da Romano, jeden z ghibellinských vodcov, vikár cisára Fridricha II. v Trevízskej marke, podľa guelfských legiend ukrutný tyran, pyšný a neskrotný do posledných chvíľ života. Po tridsaťštyriročnej tyranii umrel r. 1259 vo väzení. ‒
110 ‒ 112 a tam, ten plavý v prúde po obrvy... ‒ Obizzo II. d’Este, markíz a pán Ferrary, z pápežského poverenia vikár Anconskej marky, na rozdiel od predchádzajúceho tvrdý a neľútostný predák guelfskej strany. Umrel r. 1293, údajne zavraždený „synom zvrhlíkom“ (Dante použil viacvýznamové slovo „figliastro“, ktoré môže znamenať aj nemanželského syna!). Ten po ňom ako Azzo VIII. nastúpil vládu vo Ferrare. Viacerým komentátorom sa zdá, že Dante týmito veršami priamo dotvrdil povesť o Obizzovom zavraždení. ‒
112 že zvrhlý syn tiež chcel piť z jeho krvi.“
Na pohľad môj mi básnik súhlas dáva:
„Tu druhý som, a ten nech ti je prvý!“
115 Ďalší a ďalší dvíhajú sa sprava:
i množia sa i vztyčujú sa oni
tak, že im z krvi čnie už celá hlava.
118 Stál jeden bokom osamote v toni,
a Kentaur riekol: „Preklal v božom lone
srdce, čo dodnes nad Temžou krv roní.“
119 ‒ 120 Preklal v Božom lone / srdce, čo dodnes nad Temžou krv roní. ‒ Je to Guy de Monfort, toskánsky vikár Karola I. z Anjou; r. 1272 preklal dýkou v chráme cez omšu („v Božom lone“) Henricha, synovca anglického kráľa Eduarda I. Stalo sa tak vo Viterbe, kde bolo práve príležitostné zhromaždenie európskych kniežat, a vraždu spáchal preto, aby pomstil smrť i zneuctenie mŕtvoly svojho otca Simona de Montfort. Jeho čin vyvolal kedysi ohlas v celej Európe.

Verš 120 ‒ v pôvodine nie dosť jasný a viacvýznamový ‒ preložili sme podľa tej časti komentátorov (Tommaseo, Casini, Parodi, Porena a i.), ktorí ho vysvetľujú: prebodnuté srdce Henrichovo podnes „nad Temžou“, čiže v Londýne, „krv roní“, t. j. podnes volá o pomstu. (Iní vysvetľujú: ktoré sa na Temži podnes „uctieva“: Danteho výraz „si cola“ odvodzujú totiž od slovesa „colere“ ‒ uctievať, a nie od slovesa „colare“ ‒ prelievať krv, kvapkať, roniť krv.) Za prvý výklad, zdá sa nám, hovoria dôvody filologické a poetické. ‒ Guy de Monfort, hodno si všimnúť, je umiestnený v „rieke krvi“ bokom, osamote. Zrejme preto, že vražda, ktorej sa dopustil, zdala sa Dantemu obzvlášť odpornou. ‒

121 Uzrel som ľud, čo nad hladinou stone
a s hlavami má von i celé drieky.
A tu som poznal mnohé, mnohé tône.
124 Klesala krv a brod bol neďaleký,
pripekajúci iba nohy hriešne.
A tam sme prešli na druhý breh rieky.
127 „Jak tuná zem hneď pod prúdom je tesne,“
vraví mi Kentaur, „vedz, že z druhej strany
dno v hlbočinu priepastnú zas klesne,
130 kde vriaci klokot najkrutejšie raní:
tam z oboch strán prúd prekliaty sa stýka,
tam tyrani dnes kvília utýraní.
133 Tam Attilu, bič zeme, bezbožníka,
šľahá trest boží; po krvi čo smädí,
krv pije Pyrrhus so Sextom; tam žmýka
133 Tam Atilu... ‒ Slávny vodca Hunov, nazývaný „bičom Božím“. ‒
135 krv pije Pyrrhus so Sextom... ‒ Prvý akiste Pyrrhus, epirský kráľ (318 ‒ 272 pred n. l.), slávny svojimi vojnami proti Rimanom. (Podľa iných Achillov syn Pyrrhus, ktorý pri dobytí Tróje zavraždil Priama a jeho deti.) ‒ Druhý akiste Sextus Pompeius, syn slávneho Pompeia Veľkého: po otcovej smrti sa vraj stal obávaným námorným lúpežníkom v Stredozemnom mori; r. 35 pred n. l. ho dal Augustus popraviť. ‒
136 ‒ 138 z Riniera Pazza... slzy z Corneta... ‒ Dvaja lúpežníci povestní v časoch Danteho: prvý, Rinier Pazzo, pôvodom šľachtic, často pod kepienkom záujmov ghibellinskej strany zbíjal najmä vo florentskom kraji. Druhý, Rinier da Corneto, zbíjal v okolí Ríma. ‒
136 z Riniera Pazza príval sĺz, tam cedí
naveky slzy z Corneta krv vriaca:
z tých, ktorí cesty vrhli v toľké biedy.“
139 To vraví mi, a hneď i späť sa vracia.

Spev trinásty

1 Neprešiel ešte Nessus cez tú mláku,
už stál tu les a stromy prežalostné,
a po cestičke nikde ani znaku.
4 ‒ 6 Nie zelene ‒ len čerň sa leskne zlostne... ‒ Danteho prvý dojem z pekelného lesa je príznačne vyjadrený trojnásobným záporom: „nie zelene... nie rovná sneť... nie ovocie...“ Ide tu o starú rétorickú figúru, ktorá však svojou pozíciou, na začiatku spevu zrejme náročky zdôraznenou, má osobitný význam v štruktúre celého spevu. Náš spev, ako sa ďalej ukáže, je spevom o samovrahoch a ak samovražda znamená negáciu života, trojnásobná negácia na samom začiatku je akoby záporným predznakom celého spevu, akýmsi jeho mottom, ktoré anticipuje celú jeho atmosféru.

Okrem toho táto tercína (a to platí aj o tercínach susedných) je pozoruhodná ešte aj čímsi iným: svojou špecifickou rytmickou a zvukovou organizáciou. Na prvý pohľad je zjavné, že si Dante pri jej komponovaní dal obzvlášť záležať na výbere tzv. „parole aspre“, slov drsných, neľubozvučných, obsahujúcich zdvojené spoluhlásky či spoluhláskové zhluky s výrazným dôrazom na spoluhlásky r a s, resp. na „ostro“ znejúce, prenikavé i. (Porov. v pôvodine: fronda, verde, fosco, schietti, nodosi, stecchi con tosco, porov. aj v. 7: ... si aspri sterpi atď.) V tomto ohľade je naša tercína akýmsi náznakom celej nasledujúcej atmosféry tohto spevu, ktorá sa bude doslovne ozývať syčaním slov samovrahov, zadŕhajúcich sa v prúdoch vlastnej krvi. (Demonštroval to rozborom Danteho jazyka v tomto speve Leo Spitzer, ktorý v tejto súvislosti hovorí až o Danteho „fónickom symbolizme“; porov. jeho štúdiu v talianskom preklade, odtlačenú pod názvom Il canto XIII dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, 221 a nasl.) Takéto štylistické znaky tercíny ‒ znaky výsostne funkčné ‒ boli pre nás, prirodzene, záväzné a v našom preklade priamo podmienili obdobne „drsné“ verše s analogickým dôrazom na sykavky, spoluhláskové zhluky či „ostré“, prenikavé i: „Nie zelene ‒ len čerň sa leskne; / nie rovný snet ‒ len spleť a plno hrčí; / nie ovocie ‒ len jedovaté ostne...“ Porov. aj v. 7: „Tak hustášť, že drsnejší a tvrdší...“ atď. Pritom, ako je to zjavné z práve uvedených citátov, snažili sme sa v preklade podať aj ono ‒ pre tento spev priam typické ‒ zvukové „splietanie“ dvoch vedľa seba položených slov (Porov. „zelene ‒ len“; „snet ‒ spl“; „hustá húšt“); takýmto umeleckým postupom, ako na to poukázal citovaný Spitzer, Dante priamo sugeroval svojim čitateľom sám aspekt spletených a pokrútených pekelných kriakov. ‒

4 Nie zelene ‒ len čerň sa leskne zlostne;
nie rovný snet ‒ len spleť a plno hrčí;
nie ovocie ‒ len jedovaté ostne!
7 Tak hustá húšť, že drsnejší a tvrdší
sa ani kraj tam pod Cecinou nezdá,
kde divoká zver bočí od chatrčí.
8 kraj tam pod Cecinou... ‒ Od riečky, resp. mestečka Ceciny, ležiacich južne od Livorna, tiahne sa juhovýchodným smerom pozdĺž pobrežia Tyrrhenského mora takmer až k Civitavecchii pás neúrodnej, barinatej zeme s divými krovinatými porastmi, tzv. Maremmy. V Danteho časoch to bol povestne divý, nezdravý a takmer neobývaný kraj. ‒
10 Harpye hnusné v korunách tu hniezdia:
zo Strofád hnali Trójanov tie zvery
i s veštbou zlou, že zlá ich vedie hviezda.
10 ‒ 12 Harpye hnusné... ‒ Staroveké mytologické obludy, vtáky s ľudskými tvárami, ktoré svojou príkro kontrastnou kombináciou zvieracích a ľudských zložiek (mali ošklivé vtáčie telo, ale prekrásne dievčenské tváre) vzbudzovali obzvláštnu hrôzu v predstavách antických ľudí. V tercíne sa naráža na jednu epizódu z Vergiliovej Aeneidy: Keď sa Aeneas so svojou trójskou družinou zastavil na Strofádach, ostrovčekoch v Jónskom mori (dnešné Strivali), Harpye im vytrhávali jedlo a tak zahnusili stoly, že Trójania ‒ po márnom boji s nimi ‒ museli z ostrovov odísť. Vtedy jedna z nich, Celéno, predpovedala Aeneovi a jeho družine rozličné nešťastia a hlad, ktorý ich vraj donúti jesť stoly. (Porov. Aen. III, 209 a nasl.) ‒ V Danteho poňatí tieto Harpye sú nástrojmi trestu: večne trhajú a lámu konáre stromov a krov, na ktoré sú premenení samovrahovia. (Porov. ďalej pozn. k v. 37.) ‒
13 S pazúrmi, s krídlom, s bruchom skrytým v perí
ten čudný kŕdeľ z kra tak čudne skrákal ‒
i keď sa z krku ľudská tvár im škerí!
16 „Pozri ten ker, čo tak sa rozbedákal:
ním sa už druhé pásmo započína,“
riekol môj pán, „v ňom si a budeš, zakiaľ
17 ním sa už druhé pásmo započína. ‒ Druhé okružie siedmeho kruhu, miesto trestu násilníkov proti sebe samým, čiže jednak tých, čo siahli na vlastný život, samovrahov (o nich v. 22 ‒ 108), a jednak tých, čo siahli na vlastný majetok, rozhadzovačov a márnotratníkov (o nich v. 109 ‒ 129). ‒
19 nevystrieda ho strašná piesočina;
nuž, dobre hľaď, a uzrieš veci, ktoré
reč inak divnú vierohodnou činia!“
22 Lebo som darmo bádal po priestore
(z neho sa všadiaľ hrozné kviľby tisli):
kto vlastne v tej tu horekuje hore!
25 Myslím, že myslel, že môj duch si myslí,
že to už chrčia ľudia v bezvedomí,
čo poza kry sa niekam ukryť išli,
25 Myslím, že myslel, že môj duch si myslí... ‒ V orig. Cred’io ch’ei credette ch’io credesse... ‒ Ide o tzv. etymologickú figúru súdobej rétoriky, spočívajúcu v opakovaní hlások rovnakého slovného kmeňa a zvyčajne ešte kombinovanú aliteráciou. Túto figúru v našom speve použil Dante viackrát. (Porov. v. 67 ‒ 68: „proti mne všetkých vznieti nevyhnutne ‒ a roznietení Augusta tak nietia...“ alebo v. 71, kde sa figúra kombinuje s aliteráciou: „že, spravodlivý, neprávosť si spravím...“). Dnes nám táto figúra prichodí viac-menej ako číra a esteticky neúčinná slovná hra, no v Danteho časoch patrila medzi figúry používané vo „vysokom“ štýle. Na tomto mieste ‒ okrem funkcie „ozdobnej“ ‒ jej poslaním je psychologické charakterizovanie Danteho zmätku, o ktorom sa hovorí vo v. 22 ‒ 24. (Porov. L. Spitzer, cit. štúdia, str. 235.) ‒
30 myšlienka tvoja taktiež sa ti zlomí. ‒ Rozumej: všetky tvoje predpoklady sa ukážu neodôvodnenými. Ide o slovnú hru: „ak odlomíš konár... myšlienka tvoja sa zlomí“, podobne ako o slovnú hru ide aj v pôvodine: „Se tu tronchi... li pensier... si faran tutti monchi.“ ‒ Hodno doložiť, že tento Danteho spev sa vôbec vyznačuje mnohými slovnými i zvukovými hrami, hrami však len zdanlivými, pretože nie sú samoúčelné, ale majú hlbšiu motiváciu a aj hlbší zmysel, ako na to poukážeme nižšie. ‒
28 bo riekol: „Bližšie všimni si tie stromy:
ak odlomíš si konár hociktorý,
myšlienka tvoja taktiež sa ti zlomí.“
31 A keďže duch mi zvedavosťou horí,
ratolesť som si z veľkej tŕpky strhol ‒
a skvílil kmeň: „Ó, čo ma zdieraš z kôry?“
34 Len ker ten celý v čiernej krvi zvlhol,
započal zas: „Čo šarpeš moje údy?
Či súcit v tebe naskrze sa zvrhol?
37 My, kry, sme taktiež mali telá ľudí!
No, kto má srdce, ten nás nekaličí,
čo by priam hadov chovali sme v hrudi.“
37 My, kry, sme taktiež mali telá ľudí! ‒ Ako iné tresty aj tento trest je osnovaný na princípe contrapasso: Tí, čo odvrhli život, musia teraz vegetovať v najnižšej forme organického života. Nenašli v sebe silu odolať útokom samovraždených myšlienok, preto teraz na nich útočia Harpye (akési alegorické obrazy týchto ich myšlienok), neprestajne a naveky im jatria rany a nútia ich vyjadrovať utrpenie strašným spôsobom reči, zvukmi syčiacej krvi. (Porov. L. Spitzer, cit. štúdia, str. 230.) ‒
40 Jak čerstvá trieska, odtrhnutá v kríčí,
čo zozadu, keď zapáli sa spredku,
i vzduch i miazgu vypúšťa a syčí,
40 ‒ 44 Jak čerstvá trieska, odtrhnutá v kríčí... / tak som tu videl roniť biednu snietku / slová i krv... ‒ Rozumej: zároveň slová i krv, čiže oba deje, o ktorých sa tu hovorí (kvapkanie a hovorenie), splývajú v jediný akt akéhosi fantasticky obludného „hovorenia krvácaním“ či „krvácania hovorením“. (Túto simultánnosť, ako si všimol Spitzer, Dante v origináli zdôraznil tým, že sloveso ponechal v jednotnom čísle, hoci sa k nemu viažu dva predmety: „usciva insieme parole e sangue“!) Čiže: vytekaním, syčaním krvi Dante vysvetľuje sám vznik i spôsob reči samovrahov, premenených na stromy a kry, a vysvetľuje vec veľmi presne, s realistickými podrobnosťami, ktoré však ‒ podľa jedného zo zákonov Danteho umenia v Božskej komédii ‒ ešte väčšmi zvyšujú fantastičnosť samého výjavu. No nebol by Dante Dantem, keby sa nebol zároveň aj pokúsil celý tento syčiaci a zadŕhajúci sa ráz jazyka samovrahov priamo sugerovať samou zvukovou výstavbou svojich veršov. Najlepšie o tom svedčí fakt zámerného hromadenia zdvojených spoluhlások a najmä sykaviek: „stizzo... ch’arso sia scheggia rotta usciva insieme parole e sangue...“ Poznatok takéhoto nesporného Danteho umeleckého zámeru viedol nás v preklade k veršom komponovaným s obdobným hláskovým sledom: „jak čerstvá trieska, odtrhnutá v kríčí, / čo zozadu, keď zapáli sa spredku, / i vzduch i miazgu vypúšťa a syčí...“ ‒
43 tak som tu videl roniť biednu snietku
slová i krv; a preľaknúc sa kmeňa,
pustil som ju a v bázni stál a v zmätku.
46 „Keby bol vedel, duša obrazená,“
začal môj pán, „čím tieto vetvy sú ti,
o čom sa moje verše iba zmienia,
48 o čom sa moje verše iba zmienia... ‒ Rozumej: zmieňujú, a to konkrétne v Aeneide, v tzv. polydorovskej epizóde. Podľa tejto epizódy Aeneas v Trácii lámal kry, aby ich vetvičkami ozdobil obetný oltár, keď vtom z jednej ratoliestky vystrekla krv a od koreňov rastliny ozval sa hlas Polydora, Priamovho syna, zavraždeného švagrom Polymestorom a v tých miestach pochovaného. Ker totiž vyrastal z Polydorovej mŕtvoly. (Porov. Aen. III, 22 a nasl.) ‒ Súdi sa, že práve toto miesto Aeneidy inšpirovalo danteovský motív krvou hovoriacich krov. Dante, pravdaže, antický motív hlboko pretvoril a dodal mu celkom iné značenie, než má u Vergilia. ‒
58 ‒ 59 Som ten, čo pevne zvieral oba kľúče, / ktoré mi zveril Fridrich ušľachtilý... ‒ Pier della Vigna (asi 1190 ‒ 1249), Talian pochádzajúci z chudobnej rodiny, ktorý sa nadaním, vzdelanosťou aj úsilím zaslúžene vyšvihol až na kancelára, protonotára a dôverníka cisára Fridricha II. a plných dvadsať rokov bol najvplyvnejšou a najmocnejšou osobnosťou na sicílskom cisárskom dvore. Skutočne „pevne zvieral oba kľúče“, ktoré mu zveril cisár Fridrich II., čiže bol nielen cisárovým najdôvernejším tajomníkom, ale na dvore rozhodoval (narážka na kľúče svätopeterské!) rovnako o veciach svetských ako duchovných. Pre neznáme príčiny, historicky dosiaľ neobjasnené, vo februári 1249 dal ho cisár uväzniť a vzápätí oslepiť. Napokon niekdajší mocný „iudex Magnae Curiae“ vo väzení San Miniata (podľa iných vo väzení v Pise) spáchal samovraždu.

Po tragickej smrti Piera della Vigna vo verejnosti zrejme kolovali rozličné dohady o príčinách jeho pádu a o jeho vine. (Povesti o sprenevere, úplatkárstve, chamtivosti, zrade, spojenectve s pápežskou kúriou a pod.) Dante, ktorý túto časť Pekla písal asi šesťdesiat rokov po smrti Fridrichovho kancelára, zrejme takýmto povestiam neveril. Podľa M. Porenu (Pozri jeho komentár.) i podľa významného nemeckého historika a danteológa Friedricha Schneidera (pozri jeho štúdiu Kaiser Friedrich II. und Petrus von Vinea im Urteil Dantes, DDJ 27, 1948, str. 230 a nasl.) celú túto epizódu Pekla treba chápať ako rehabilitačný akt Piera della Vigna zo strany básnika, ktorému ako „veľkému hľadačovi pravdy“ (tak nazval Danteho práve uvedený Schneider) záležalo na očistení pamiatky tragickej postavy cisárskeho kancelára. Za hlavného vinníka celej tragédie Dante označil „dvorskú závisť“ (porov. v. 64 ‒ 69), pričom ‒ a to je viac než prirodzené u tohto básnika oduševneného za cisársku ideu ‒ odstránil aj akýkoľvek biľag z postavy samého cisára. Fridrich II. z celej aféry (hoci dal svojho kancelára oslepiť!) vychádza nevinný a v plnom lesku svojho mena: v spomienkach nešťastného Piera della Vigna zostáva „Fridrichom ušľachtilým“ (v. 59), „Cézarom“ (v. 66), „Augustom“ (v. 68), „pánom, čo v láske bol, jak sám bol preláskavým“ (v. 74 ‒ 75). ‒ Viacerí moderní historici zapochybovali o historickej vierohodnosti takéhoto Danteho výkladu tragédie, ktorej posledný akt sa odohral v sanminiatskom väzení. Po citovanej Schneiderovej štúdii sa však zdá, že danteovská rehabilitácia slávneho cisárskeho kancelára zakladá sa na historickej pravde. Za preexponovanú možno pokladať azda len príliš žiarivú aureolu okolo cisárovej hlavy.

Epizóda o Pierovi della Vigna je však pozoruhodná ešte aj svojím umeleckým aspektom.

Cisársky kancelár svojho času platil za vynikajúceho spisovateľa a štylistu, ovládajúceho majstrovsky všetky finesy stredovekej rétoriky a jej rozličných figúr. Takýmto „vysokým“ štýlom, na ktorom od prvej vety poznáte, že máte pred sebou učeného stredovekého klerka, dáva mu Dante hovoriť v celej epizóde. Jeho jazyk podrobili rozboru viacerí komentátori a zistili, že sú v ňom všetky jemnosti súvekej rétorickej elegancie, plne zodpovedajúce charakteru, spoločenskému postaveniu i vzdelaniu historického Piera della Vigna. (Oplýva metaforami, antitézami, perifrázami, replikáciami, aliteráciami atď.) Možno povedať, že v tomto ohľade Dante v maximálnej miere uplatnil princíp priameho charakterizovania postavy jazykom ‒ princíp, ktorý zostane jedným z konštantných princípov Danteho slovesného umenia v Božskej komédii.

Pri celkovom štylizovaní kancelárovho jazyka Dante však išiel ešte ďalej: V tejto epizóde totiž síce hovorí bývalý cisársky protonotár a kancelár, no nehovorí svojím niekdajším voľným „vysokým“ štýlom ex cathedra, ale spôsobom reči samovrahov siedmeho pekelného kruhu, ako ho Dante vysvetlil vyššie, čiže spôsobom syčiacej krvi. Ak prvý moment (charakter postavy) nútil Danteho jazyk Piera della Vigna nadnášať do „vysokých“ polôh súvekého ars dictandi, tento druhý moment (spôsob vyjadrovania) zároveň ho nútil špecificky inštrumentalizovať celú jeho reč, aby tak priamo sugeroval sám zvukový dojem z nej. (Porov. vyššie pozn. k v. 40 ‒ 44.) A teda, ak sa jazyk cisárskeho kancelára na jednej strane vyznačuje „rétorickou eleganciou“, na druhej strane jeho výrazným znakom je syčanie a zadŕhavosť, efekt, ktorý Dante dosahuje hromadením spoluhlások, a najmä sykaviek spojených s „ostrým“ i. (Porov. v origináli verše 55 a nasl.: „Si col dolce dir m’adeschi, ch’i’non posso tacere... m’inveschi... e che le volsi, serrando e diserrando, si soavi, che dal secreto suo quasi ong’uom tolsi... li sonni e’polsi...“) Danteovskú ľahkosť a nenásilnosť, s akou dosiahol fúziu dvoch štýlových princípov, v svojom základe vlastne protichodných, nemožno dosť naobdivovať a v tomto ohľade epizóda o Pierovi della Vigna patrí medzi opravdivé triumfy slovesného umenia Božskej komédie. ‒ Pozorný čitateľ iste zbadá, že sme sa v preklade snažili rešpektovať oba momenty, ktoré určili celkový štýl jazyka cisárskeho kancelára. ‒

49 nebol by siahol po tak trpkom prútí.
Len pre zjav divný nechal som ho schvátiť
jeden tvoj prút, a ver, že ma to rmúti.
52 No zjav, kto si, nech dáko môže splatiť
tvoj bôľ, a slávu prípadne ti zväčší
tam na svete, kam smie sa ešte vrátiť!“
55 A kmeň: „Tak sladko ponúkaš ma k reči,
že odpusťte mi slová skľučujúce,
ak dlhšia reč sa náhodou vám sprieči.
58 Som ten, čo pevne zvieral oba kľúče,
ktoré mi zveril Fridrich ušľachtilý;
ruky mi nimi zvŕtali tak rúče,
61 že všetkým taje srdca jeho skryli;
tak horlivo som konal slávny úrad,
že preň som strácal i svoj sen i sily.
63 že preň som strácal i svoj sen i sily. ‒ Preložené podľa lekcie „tanto ch’i’perde’ li sonni e’polsi“, prijímanej väčšinou moderných editorov (SDI, Porena, Sapegno a i.). Iní čítajú namiesto „li sonni“ „le vene“ (Del Lungo, Momigliano atď.). Za prvú lekciu ‒ okrem iných dôvodov ‒ hovorí i rozbor zvukovej výstavby celej epizódy o Pierovi della Vigna. ‒
64 Kurtizána, čo večne musí žmúrať,
smrť obecná, čo vrhá oči mútne
v dvor Cézarov, by rozbila tam súlad:
64 ‒ 66 Kurtizána, čo večne musí žmúrať, / smrť obecná, čo vrhá oči mútne... ‒ Všeobecne sa konštatuje, že tu ide o perifrázu závisti. ‒ Prvá časť tejto perifrázy („kurtizána, čo večne musí žmúrať“) súvisí s etymológiou podstatného mena závisť a slovesa závidieť: závidieť, čiže ďalej vidieť, hľadieť za veci, sliediť, „žmúrať“. (Porov. v druhej kantike Božskej komédie, v Purg. XIII, trest závistlivcov, ktorí zrejme podľa princípu contrapasso majú zošité mihalnice!) ‒ V druhej časti perifrázy (závisť ‒ „smrť obecná“) kvalifikuje sa táto neresť nielen ako pliaga kráľovských dvorov, ale ako všeobecné zlo, ako pliaga ľudstva. (Sapegno, Spitzer a i.) Okrem toho, ako na to upozornili starší komentátori, slovné spojenie „smrť obecná“ ‒ „morte comune“ môže mať aj širšiu rezonanciu, a to na pozadí biblického citátu: „Závisťou však diabla prišla na svet smrť.“ (Múdr. II, 24.) Potom by tu išlo o význam: závisť ‒ zhuba ľudstva, príčina duchovnej smrti ľudského rodu. ‒ André Pézard v tejto „kurtizáne, čo vrhá oči mútne v dvor Cézarov“, vidí narážku na rímsku kúriu. (Porov. jeho štúdiu Du Policraticus à la Divine Commédie, Romania LXX, 1948.) Hoci sa jeho mienka nestretla so súhlasom (pozri Adalberto di Rosa, St. dant. XXX, 1951, str. 250), takýto protiklerikálny podtón nemožno celkom vylúčiť. Smrť Piera della Vigna spadá do čias, keď rímska kúria víťazila nad Fridrichom II. a neváhala urýchľovať rozklad cisárskej moci najrozličnejšími diplomatickými prostriedkami. Okrem toho na takú narážku by poukazoval i sám Danteho slovník v týchto veršoch. ‒
67 proti mne všetkých vznieti nevyhnutne
a roznietení Augusta tak nietia,
že radosť sa mi v trúchle smútky skrútne.
70 Duša až v toľkej hanbe sa mi zmieta,
že, spravodlivý, neprávosť si spravím,
mysliac, že smrťou ujdem smiechu sveta.
73 Tu pri koreňoch prisahám a vravím,
že nezrušil som nikdy vernosť pánu,
čo v láske bol, jak sám bol preláskavým.
76 Ó, kto sa vrátiš, vezmi pod ochranu
pamiatku moju, ktorej utŕhači
spôsobili a stále jatria ranu!“
79 Počkal môj pán, a „Pokým mlčí v plači,“
riekol, „ty ešte voľné chvíle uži
a vrav a pýtaj sa, čo sa ti páči!“
82 A ja: „Ty sám vieš, po čom duch môj túži,
ty sa ho ešte spýtaj na premeny;
ja nemôžem ‒ až tak ma súcit súži.“
85 Začal: „Ak tento o tebe sa zmieni,
ak ti má túto službu preukázať,
povedz nám ešte, duchu uväznený,
88 ako sa môžu biedne duše viazať
do krivých krov, a či je možné kroviam
niekedy k telu navrátiť sa nazad.“
91 Vtom krovie mocne povzdychlo... a k slovám
takýmto vetry syčiace sa skrútia:
„Dosť málo už čo zjaviť ostalo vám.
94 Keď odorve sa z tela duša krutá,
odvrhnúc navždy možnosti a šťastie,
v pažerák siedmy býva uvrhnutá.
97 Do lesa padne medzi iné chrastie:
kam náhoda ju zašantročí dolu,
jak zrno špaldy vyrazí a vzrastie
100 na ratolesť a horskú chamraď holú;
a Harpye, hneď spásajúc list krátky,
pôsobia bôľ i robia oblok bôľu.
103 S ostatnými si pôjde po ostatky,
no neodie sa duša opustená:
čoho sa zriekla, nenavliekne spiatky.
103 ‒ 105 S ostatnými si pôjde po ostatky... ‒ V deň Posledného súdu, ktorý sa odohrá v údolí Jozafatu, prevezme späť svoje telo (porov. pozn. k Inf. XI, 10 ‒ 12), no ‒ na rozdiel od ostatných zatratencov ‒ si ho „neodeje“. Samovrahovia násilne rozrušili jednotu duše a tela, a teda ‒ podľa princípu contrapasso ‒ obe ich zložky zostanú oddelené naveky. ‒
106 Znesie ho sem, a v lese utrpenia
bude to telo povesené trčať
na tŕpke svojho ukrutného tieňa.“
109 A hádam skôr, než ker sám dal sa mlčať
(keď čakali sme ešte ďalšie zvesti),
čuli sme čosi lomoziť a skučať,
112 jak čuje lovec praskať ratolesti,
keď sa už kanec k jeho miestu vrhá,
až celý les sa vôkol rozšelestí.
115 A hľa, tam nahá naháňa už druha
zdriapaná duša po kroví a tŕstí
tak urputne, že všetky vetvy stŕha.
115 ‒ 116 A hľa, tam nahá naháňa už druha / zdriapaná duša po kroví... ‒ Ide o druhú kategóriu násilníkov proti sebe samým, o duše ľudí, ktorí siahli na vlastný majetok, čiže o márnotratníkov a rozhadzovačov. Keďže tomuto typu hriešnikov Dante určil miesto už vyššie, vo štvrtom kruhu (porov. Inf. VII), zdá sa, že tu ide o osobitný druh márnotratníkov, o tých, čo „rozpelešili“ svoje majetky, ako Dante výslovne napísal v Inf. XI (porov. v 40 ‒ 43), čiže o tých, čo ich premárnili v rozličných hráčskych brlohoch. (Takýto názor vyslovil Amerindo Camilli, pozri Momiglianov komentár.) ‒ Princíp contrapasso, na ktorom spočíva ich trest, je celkom zjavný: v živote rozhádzali majetky, teraz po smrti „čierne suky“ (v stredovekej obraznosti zloduchovia) trhajú im na franforce a rozmetávajú na všetky strany jediné, čo im ešte ostalo: ich telá. Kedysi v živote pri hazardných hrách sa navzájom „odierali“, teraz ich zdierajú pekelné beštie a pichliače pekelnej flóry. ‒
120 ‒ 121 „Ó, Lano, bystrejší si v húští / než v kolbách toppských, keď si z boja vrzol!“ ‒ Je to Lano Maconi zo Sieny, pochádzajúci z veľmi bohatej rodiny, ktorý podľa Boccacciovho komentára premárnil celý majetok ako člen veselej a zhýralej družiny sienských mladíkov, zvanej Brigata Spendereccia (a spomínanej Dantem v Inf. XXIX, 130 ‒ 132). Napokon sa mu vraj ‒ podľa toho istého Boccaccia ‒ tak spríkrila bieda, že sám dobrovoľne vyhľadal smrť v bitke pri mestečku Pieve del Toppo („kolby toppské“), kde Aretínci zvíťazili nad Sieňanmi (1287). Historická pravda je však taká, že sa Lano dobrovoľne nepustil medzi nepriateľov, ale padol na úteku. (Pozri o tom: Ireneo Sanesi, Dante e Siena, v zborníku Dante, Milano 1921, str. 166.) Na túto okolnosť práve s výsmechom naráža druhý zatratenec. Je to Jacopo (Giacomo) da Sant’Andrea, iný povestný márnotratník v prvej polovici XIII. storočia, o ktorého výčinoch sa ešte v Danteho časoch rozprávali mnohé anekdoty. (Napr. že dal na počesť svojich hostí podpáliť dom a pod.) Údajne ho dal zabiť r. 1239 Ezzelino IV. ‒

Pozoruhodný je výsmešný tón tohto posledného zatratenca: čo slovo, to irónia, a to na účet „druha“, ktorý má rovnako nešťastný údel, rovnako rýchlo a aj rovnako márne uteká pred „čiernymi sukami“. Súvisí to s jedným zo zákonov Danteho Pekla, s postupným čoraz väčším pribúdaním vzájomnej zloby a nenávisti medzi zatratencami. V tomto okruží, ako na to poukázal Porena, ubližujú zatratencom nielen Harpye a „čierne suky“, ale ubližujú si aj sami navzájom: kry samovrahov pichliačmi driapu márnotratníkov a márnotratníci zasa v behu šklbú ich vetvy. Sme v druhej časti Danteho Pekla, kde vládne zákon vzájomnej a stupňujúcej sa zloby a nenávisti. ‒

118 „Ó, tu sa, smrť, tu po mne, smrť, sa mršti,“
vykríkne prvý, a ten, čo sa skĺzol,
zvolá: „Ó, Lano, bystrejší si v húští
121 než v kolbách toppských, keď si z boja vrzol!“
A že sa štvaný bez dychu priam škrtí,
i z kra i seba spraví jeden uzol.
124 Vôkol húf súk, súk skučiacich sa vrtí,
pažravých, bystrých, rýchlejších než k lovu
z reťazí práve vypustené chrty.
127 Toho, čo skrčil sa k nízkemu kroviu,
rozhrýzajú, a tamtoho zas vláčia,
na franforce ho trhajúc vždy znovu.
130 Vedie ma vodca k odreninám kriačia,
jemu už rany začali sa chrastiť,
no každé slovo ešte v krvi máča:
133 „Čo z toho máš, že vzal si si ma za štít,
Giacomo da Sant’Andrea? Mám vinu,
že práve sem tvoj hriech ťa musel praštiť?“
136 Keď naklonil sa vodca nad krovinu,
riekol: „Kto si, že slová také hmlisté
až z toľkých rán i s krvou sa ti rinú?“
139 A on: „Ó, duše, ktoré zastali ste
nad zneucteným starým neborákom,
jemu i vetvy zorvali i lístie,
142 uložte triesky tie pod smutným kriakom.
Som z mesta, v ktorom prvý patrón prísny
Krstiteľom sa zamenil; no zákon
143 ‒ 151 Som z mesta, v ktorom prvý patrón prísny / Krstiteľom sa zamenil... ‒ Z Florencie, ktorá v kresťanských časoch zamenila svojho prvého ochrancu, boha Marsa, za sv. Jána Krstiteľa. Anonymný Florenťan s krutou a trpkou iróniou poznamenáva, že súveké vnútorné rozbroje v meste i neprestajné vojny sú výsledkom pomsty zhodeného boha vojny. A stupňuje svoju iróniu (domnievame sa, že až na účet vtedajšieho florentského pseudokresťanstva!): keby vraj „čosi nad vlnami Arna nebolo zostalo po jeho podobizni“, čiže keby sa nebola uchovala dokaličená socha, ktorá v Danteho časoch ešte stála na Starom moste vo Florencii a o ktorej sa verilo, že je to socha Marsova (strhla ju až r. 1333 povodeň), Florencia by bola bývala už dávno zničená. A márna by bola bývala práca jej predkov, ktorí ju po zrúcaní Atilom (v skutočnosti to bol Totila), znovu postavili.

Hoci Dante ‒ zrejme celkom zámerne ‒ zamlčal meno i postavenie tohto Florenťana-samovraha, hovoriaceho najtrpkejšie slová o rodnom meste, komentátori sa pokúšali a aj dosiaľ sa pokúšajú odhaliť jeho anonymitu. (Podľa niektorých je to Rocco de’Mozzi, niekdajší boháč, ktorý sa napokon, keď schudobnel, obesil vo vlastnom dome, podľa iných je to Lotto degli Agli, jurista, ktorý vyniesol nespravodlivý rozsudok a potom sa doma obesil: naposledy za tohto posledného Porena v svojom komentári našiel až štyri argumenty!) Všetky podobné pokusy sú však navidomoči márne ‒ a aj zbytočné.

Hodno tu však spomenúť neobyčajne lákavú hypotézu, ktorú v súvise s týmto Danteho anonymným samovrahom vyslovil Leo Spitzer: podľa neho tu nejde o nijakého konkrétneho samovraha, ale o postavu, ktorá v sebe zhŕňa, reprezentuje a symbolizuje všetkých Florenťanov-samovrahov, ba samu Florenciu, mesto v tých časoch ustavične sa púšťajúce do vojen a samo seba vnútorne rozrývajúce a vraždiace. Posledný verš spevu chápe Spitzer ako strašnú evokáciu autodeštrukcie a úpadku Danteho rodného mesta, holdujúceho vraždám svojich občanov ‒ vraždám, ktoré ako celok znamenajú samovraždu mesta. (Porov. cit. štúdiu, str. 236 ‒ 239.)

Za takýto výklad hovorí viac argumentov a viac faktov, medzi nimi plurál v poslednom verši („Ja z domov krásnych šibeň som si spravil.“), a najmä Danteho ozajstné rozcítenie, v znamení ktorého je začiatok nasledujúceho spevu. (Porov. Inf. XIV, 1 ‒ 3.) Podobné rozcítenie je zrejme nepredstaviteľné v súvise s nejakou bezvýznamnou postavou. Oproti výkladu však, domnievame sa, hovorí fakt, že Dante tohto anonymného samovraha predstavil ako malé, „nízke krovie“ (v. 127), nad ktorým sa mohol Vergilius „nakloniť“ (v. 136). Symbol takéhoto nepatrného kra ‒ nepatrného už v pomere k Pierovi della Vigna, ktorý v speve figuruje ako „veľká tŕpka“ ‒ sotva mohol čitateľovi naznačovať rozlohy celého mesta. Otázka teda zostáva i naďalej otvorená a tak sa zdá, že nech už je akokoľvek lákavá Spitzerova hypotéza, treba pred ňou predsa len dať prednosť výkladu starého Boccaccia. Ten v anonymnom samovrahovi videl taktiež symbol, ale symbol skutočnej samovražednej mánie vo Florencii Danteho čias a nesporne súvisiacej s tvrdým hospodárskym i politickým zápasom v meste vnútorne rozčesnutom. Ten práve doháňal Florenťanov, „veľkých“ i „malých“, no napokon rovnako úbohých ako ten Danteho ker, ‒ k samovraždám. Jav bežný v rodnej Florencii mohol napokon Danteho hlboko rozcítiť. ‒

145 prvého ešte ďalej mesto trýzni;
a nech by čosi nad vlnami Arna
nezostalo po jeho podobizni,
148 znovuvýstavba mesta, keď sa jarma
Attilovho a trosiek národ zbavil,
naskutku bola bývala by márna.
151 Ja z domov krásnych šibeň som si spravil.“

Spev štrnásty

1 Pretože láska k rodisku ma trápi
a zoviera, som zozbieral tie triesky
a vrátil chrastiu, ktoré už len chrapí.
1 ‒ 3 Pretože láska k rodisku ma trápi... ‒ Porov. záverečnú epizódu predchádzajúceho spevu. Tercína zároveň predstavuje aj umelecké „doznenie“ spevu o samovrahoch: v jej zvukovej organizácii (výrazné r kombinované s viacerými samohláskami!) naposledy zaznie „drsný“, „chraptivý“ jazyk samovrahov-krov, o ktorom sme hovorili vyššie v poznámkach. ‒
4 Až k rozhraniu sme dospeli, kde v piesky
tretieho pásma s páľavou sa skláňa
spravodlivosť a strašné metá blesky.
7 Presnejšie treba osvetliť, jak ráňa
previnilcov pláň podivná a holá,
čo každú byľku z pôdy odoháňa.
10 Bolestný les ju venčí dookola
a zasa les tá trúchla priestraň zdobí,
čo pred nami len na krôčik už bola.
13 Jej hutný piesok taký dojem robí
ako ten z púšte, ktorou tiahli voje
Catónove za dávnej, dávnej doby.
14 ‒ 15 ako ten z púšte, ktorou tiahli voje / Catónove... ‒ Narážka na Líbyjskú púšť, ktorou Marcus Porcius Cato, Caesarov odporca, previedol zvyšky Pompejovej armády k numidskému kráľovi Jubovi I. (Lucanus, Pharsalia IX, 382 a nasl.) ‒
16 Ó, pomsta božská, koľké nepokoje
zobúdzaš v tom, kto číta tieto biedy,
čo uzreli tu biedne oči moje!
19 Uzrel som tuná nespočetné čriedy,
v nich duše nahé všetky desne kvília,
no, zdá sa, že ich rôzny zákon triedi.
21 no, zdá sa, že ich rôzny zákon triedi. ‒ V treťom okruží siedmeho kruhu sú trestaní násilníci proti Bohu, a to všetky ich tri kategórie, ktoré Dante uviedol v Inf. XI, 46 ‒ 51. Všetci títo hriešnici podstupujú síce rovnaký trest (na všetkých padajú pomalým tempom ohnivé chumáče), no podstupujú ho rozličným spôsobom: niektorí pritom sedia, iní ležia a napokon ostatní chodia. Podľa toho Dante hneď spoznal, že „ich rôzny zákon triedi“ ‒ a komentátori nášho spevu, berúc do úvahy známy princíp contrapasso, hneď aj identifikovali tieto rozličné kategórie jednej viny: sediaci sú zrejme úžerníci (v živote len sedeli a počítali peniaze); ležiaci sú rúhači (v živote s rúhaním obracali tváre k nebesiam); a chodiaci sú sodomiti (v ich neprestajnom chodení možno vidieť azda obraz ich nepokojných a vášňami zmietaných životov). Túto poslednú kategóriu tzv. sodomitov, pravdaže, treba chápať v širokom význame slova ‒ Dante medzi nich počítal zrejme aj intelektuálnych, duchovných „sodomitov“ a vôbec pohŕdačov Božími zákonmi v širšom význame slova, ktorí sa triedia na oddelené skupiny. (Porov. Inf. XV, 118, kde Brunetto Latini výslovne povie, že s tou či onou skupinou „sodomitov“ sa nesmie stretnúť.) Konečne o tom, že tu ide o sodomitov chápaných v takomto širokom význame slova, svedčí aj v. 25, v ktorom sa konštatuje, že hriešnikov tohto druhu bolo v treťom okruží najviac („Ale ak stále najväčší dav tiahol...“), čo by sotva mohlo byť predstaviteľné, keby bol mal Dante na ume len sodomitov v úzkom zmysle slova.

Ak je takýto evidentný sám charakter troch druhov násilníkov proti Bohu, menej evidentný a oveľa zložitejší je súvis ich viny so samým spôsobom trestu, čiže s onými ohnivými chumeľmi, zvoľna dopadajúcimi na telá zatratencov. Starší komentátori, prirodzene, Danteho inšpiráciu pre tento „ohnivý dážď“ našli v povestnom biblickom „sirkovom daždi“, ktorý zničil Sodomu a Gomoru. To je dozaista viac než pravdepodobné, no nijako to nevysvetľuje súvis s vinou všetkých troch kategórií týchto zatratencov. Domnievame sa, že plauzibilný výklad takéhoto súvisu podal v poslednom čase francúzsky danteológ André Pézard. Podľa neho v Danteho ponímaní troch aspektov jediného násilia proti Bohu sú jemné afinity a jeden spoločný styčný bod: sodomia a úžera sú v podstate variantmi rúhania proti Bohu a jediného hriechu proti Duchu. Na pozadí takéhoto zistenia nie je potom náhodné, ak na zatratencov tohto okružia zostupujú akési ohnivé jazyky (Dante v pôvodine ich výslovne charakterizoval ako „di fuoco dilatate falde“, čiže ako široké a zrejme pri páde predĺžené chumáče ohňa, porov. v. 29), ktoré až príliš pripomínajú ohnivé jazyky, známe z biblickej svätodušnej epizódy. Pokým však na apoštolov vo sviatok svätodušný zostúpil „oheň osvecujúci“, na týchto rúhačov, ktorí sa dopustili hriechu proti Duchu, zostupuje „oheň trestajúci“, ako vôbec bude „zostupovať“ podobný oheň aj na niektorých nasledujúcich miestach Danteho Pekla, vždy tam, kde pôjde o podobný hriech proti Duchu. Danteho invencia trestu ohnivým dažďom, ako na to Pézard poukázal v obsiahlych rozboroch, nie je teda mechanicky prevzatá z biblického rozprávania o Sodome a Gomore, ale je priamo osnovaná na princípe contrapasso. (Porov. Pézardovu cit. monografiu Dante sous la pluie de feu, Paris 1950, najmä str. 294 a nasl.) ‒

22 Niektorí sedia, chúlia sa a chýlia
a iní ležia s obličajom nahor
a chodiacimi piesky sa až hmýria.
25 Ale ak stále najväčší dav tiahol,
zas ležiacim, čo nohy si snáď šetria,
žiaľ priamo jazyk rozviazal až v hlahol!
28 Bo sotva vločka ohňa zvoľna zlietla,
zvoľna zas ďalšia začala sa znášať,
ako keď v horách sneží za bezvetria.
31 Jak v Indii, kde plamene dal zhášať,
keď tiahol cez ňu, páliac ju a rumiac,
no z oblakov keď tlo mu zlietlo na šat,
31 ‒ 36 Jak v Indii, kde plamene dal zhášať... ‒ Ide o narážku na legendu o ohnivom daždi, ktorý vraj na výprave do Indie zašľapávali vojaci Alexandra Veľkého. Legendu v stredoveku rozšíril najmä Albert Veľký svojím spisom De Meteoris (I, IV, 8). ‒
34 Alexander hneď vyzval celú junač,
nech dupe oheň, po zemi nech cvála,
bo ľahšie hasol osamote chumáč:
37 tak sa i tuná zosýpala páľa,
až ako práchno pod kresadlom vzbĺkal
piesok, a bolesť dvojnásobne plála.
40 Neustával a nikdy neumĺkal
ten dubas rúk, keď každý z novej rany
si horľavinu čerstvú dole fúkal.
43 Začal som: „Majstre, ktorého tu ani
tá banda diablov vlastne neošmekla,
hoc bránila nám vstup do onej brány,
43 ‒ 44 Začal som: „Majstre, ktorého tu ani / tá banda diablov vlastne neošmekla...“ ‒ Narážka na epizódu pred bránou Mesta Ditovho. (Porov. Inf. VIII, 82 a nasl.) ‒
46 ten veľký kto je? Nezdá sa, že z pekla
zmáral by sa ‒ ba v daždi tak sa srdí,
že nezdá sa, že duša by mu zmäkla.“
46 ten veľký kto je? ‒ Capaneus (jeho meno uvedie Dante ďalej vo v. 63), jeden zo siedmich gréckych kráľov (porov. v. 68), ktorí sa zúčastnili ako spojenci Polyneikovi na výprave proti Tébam (porov. v. 54). Podľa básnického spracovania tejto legendy rímskym poetom Statiom (Porov. jeho Báseň o Tébach X, 845 a nasl.) Capaneus, ktorému sa ako prvému podarilo vyliezť na hradby Téb, rúhal sa v svojej pýche a nadutosti Bakchovi a Herkulovi, ochrancom Téb, a napokon i Jupiterovi; zato ho Jupiter zrazil a zabil bleskom. ‒
49 Keď pobadal ten skrútený, no hrdý,
že naň sa pýtam, skríkol zatvrdilý:
„Jak za živa, i po smrti som tvrdý!
52 A nech si Zeus kováča len silí,
čo jeho ostrým bleskom vraj ma zdolal,
pod Tébami, kde vtedy sme sa bili;
52 A nech si Zeus kováča len silí... ‒ Vulkána, ktorý podľa antických bájí koval pre Jupitera blesky. ‒
55 a čo by v dielni mongibelskej polial
znojom i všetky, všetky čierne čelá,
kam ‚Pomôž, pomôž, dobrý Vulkán!‘ volal
55 ‒ 56 a čo by v dielni mongibelskej... ‒ Mongibello, stredoveký názov sopky Etny, v ktorej útrobách bola podľa mytológie kováčska dielňa Vulkána a jeho pomocníkov Kyklopov. ‒
58 z flegerskej bitky; a nech do mňa strieľa
s jedom šíp stále ostrejší a prudší:
bude to vždy len pomsta neveselá!“
58 z flegerskej bitky... ‒ Podľa starovekých bájí vo flegerskom údolí v Tesálii (sev. Grécko) Giganti nakopili na seba vrchy a pokúsili sa dobyť Olymp. (Povestná Gigantomachia.) Medzi nimi a bohmi sa rozpútala bitka, v ktorej napokon Jupiter bleskami pozrážal a pozabíjal vzbúrených titanov. (Porov. Inf. XXXI, 119 ‒ 121.) Danteho Capaneus, pravdaže, toto Jupiterovo víťazstvo ironizuje a samému Jupiterovi sa vysmieva ako bojazlivému zastrašencovi, ktorý v kritickej chvíli len volal o pomoc k Vulkánovi. ‒
61 Jak nikdy dosiaľ, vodca môj vtom vzblčí
a vykríkne na toho živočícha:
„Ó, Capaneus, najväčšmi ťa mučí
64 tvoj vlastný vzdor, čo nikdy neutícha:
nijaký trest by k strelám tejto pále
vhodnejší nebol ako tvoja pýcha.“
63 ‒ 64 „Ó Capaneus, najväčšmi ťa mučí / tvoj vlastný vzdor...“ ‒ Trest podľa princípu contrapasso: Za živa sa Capaneus v pýche a vzdore rúhal Jupiterovi, teraz po smrti pýcha a vzdor ho najväčšmi mučia, doslovne sa v nich zožiera: vnútorná „páľava“ je pre neho ešte väčším trestom ako páľava vonkajšia. Vergiliove slová o Capaneovej „hrdosti“, ktorá je mu za rúhanie „primeranou ozdobou i chválou“ (v. 71 ‒ 72), sú výrazom krutej irónie. ‒ V celej epizóde je pozoruhodné, ako Dantemu priamo splýva antické božstvo s božstvom kresťanským: Capaneus sa rúhal Jupiterovi, no trestá ho božstvo kresťanské. (Porov. k tejto problematike našu poznámku k Inf. I, 72.) ‒
67 A stíšiac hlas, mi povedal: „To šalie
jeden z tých siedmich protitébskych kráľov:
jak pohŕdal, sa zdá, že zhŕda stále
70 a Boha ctí, sa zdá, cťou stále malou;
nuž k jeho hrudi hrdosť za rúhania
je primeranou ozdobou i chválou.
73 Však poď a drž sa lesa bez prestania,
len pozor daj, nech rozpálené zrná
tej piesčiny ti nohy neporania.“
76 Došli sme ta, kde z chrastiny a z tŕnia
vyráža malá, nepatrná rieka,
jej krv a červeň vždy ma hrôzou zvlnia.
77 malá, nepatrná rieka. ‒ Jedno rameno Flegetónu, pretekajúce piesočnou pláňou tretieho okružia. ‒
79 Ako ten tok, čo z Bulicame steká,
o ktorý ženské česáčky sa delia:
tak klesala dol pieskom doďaleka.
79 ‒ 80 Ako ten tok, čo z Bulicame steká, / o ktorý ženské česáčky sa delia... ‒ Verše preložené podľa lekcie: „Quale del Bulicame esce ruscello / che parton poi tra lor le pettatrici...“ Dante prirovnáva rameno Flegetónu k riečke, vytekajúcej z jazierka Bulicame (slovo znamená približne naše Vary), ktoré leží pri Viterbe (v strednom Taliansku) a obsahuje horúcu sírnatú vodu; z dejín je známe, že mesto z hygienických dôvodov prikázalo „česáčkam“ močiť ľan a konope na jednotlivých úsekoch tejto riečky, resp. v močidlách, vytvorených z jej vody. Ošklivo červená voda, ktorá vzniká pri močení ľanu a konopí, je zrejme podobná červenej vode pekelnej riečky. Okrem takejto lekcie (a výkladu) jestvuje ešte čítanie „peccatrici“ ‒ „hriešnice“, čo sa vysvetľuje ako narážka na prostitútky, ktoré si vraj medzi sebou rozdelili bulicamskú riečku po úsekoch a v nej sa kúpali, prali aj liečili si svoje choroby. Prvú lekciu z moderných editorov prijal jediný N. Sapegno, no je o to pravdepodobnejšia, že má oporu aj v archívnych dokumentoch. (Porov. Sapegnov komentár.) ‒
82 ‒ 83 Svahy a dno i každá hrádza celá / je z kameňa... ‒ Preložené podľa lekcie „... fatt’ era’n pietra“, prijímanej väčšinou moderných komentátorov (Porena, Sapegno, Rossi, Steiner, Varese a i.) ‒
82 Svahy a dno i každá hrádza celá
je z kameňa, čo hneď ma upozorní,
že tu je priechod pre cestovateľa.
85 „Zo všetkého, čo doposiaľ diel dolný
ti odhalil, jak prešli sme tú bránu,
jej prah je predsa pre každého voľný,
88 neuzrel si vec takú nevídanú
jak túto riečku, zhášajúcu iskry
a plamienky, čo hore nad ňou planú.“
91 Keď tieto slová vodcovi z úst tryskli,
prosil som ho, nech žízeň odoženie,
ju vznietil tak, až útroby mi vyschli.
92 ‒ 93 prosil som ho, nech žízeň odoženie... ‒ Smäd po poznaní vzniku a pôvodu tejto rieky. ‒
94 „Uprostred mora spustošená zem je
a pod jej kráľom ‒ Krétou zem sa zovie ‒
kedysi čisté žilo ľudské plemä.
94 Uprostred mora spustošená zem je... ‒ Uprostred Stredozemného mora, pokladaného v staroveku i stredoveku za more par excellence. Podľa starých bájí Kréta, ležiaca nielen v strede tohto mora, ale i v strede dovtedy známeho sveta, bola kolískou ľudstva. Porov. Vergiliovu Aeneidu III, 104 a nasl.; v preklade Jána Hollého: „Stred mora Kréta leží, veľkého Jupitera ostrov... kdež hora ídejská, a našého je rodstva kolíska...“ Priame a iste zámerné prekrývanie tohto Danteho verša s veršami antického básnika dodáva slávnostný začiatočný tón celej nasledujúcej epizóde o „krétskom starcovi“, patriacej medzi monumentálne epizódy Božskej komédie. ‒
96 kedysi čisté žilo ľudské plemä. ‒ Za vlády kráľa Saturna, prvého mýtického kráľa Kréty, keď ľudstvo podľa starovekých bájí prežívalo „zlatý vek“, bolo nevinné a šťastné, „čisté“, čiže bezhriešne, ako hovorí Danteho Vergilius. (Porov. Aen. VIII, 324 ‒ 325.) ‒
97 Tam zeleň lúk a vody krištáľové
obmývali vrch Ídu, kde sa týčia
dnes už len holé trosky na ostrove.
100 Tam Rea skryla svojho kráľoviča
a prikázala jeho strážcom stálym,
nech s ukrytým tiež plačú tam a kričia.
100 ‒ 102 Tam Rea skryla svojho kráľoviča... ‒ Rea (Kybele) bola manželka Saturnova a matka Jupitera, Neptúna a Plutóna. Podľa bájí na hore Ída dala ukryť synčeka Jupitera, aby ho uchránila pred otcom Saturnom, ktorému predpovedali, že ho z trónu zvrhne vlastný syn. Chlapčeka zverila Korybantom, svojim kňazom a ctiteľom, ktorí na hore krikom, nárekmi i hrou na hudobných nástrojoch sa snažili prehlušiť plač Jupitera, aby ho nepočul jeho otec Saturnus. ‒
103 Vrch skrýva otvor s obrom starým, starým:
za chrbtom je mu Damietta kliata,
a díva sa jak do zrkadla na Rím.
103 Vrch skrýva otvor s obrom starým, starým... ‒ Epizóda o „krétskom starcovi“ patrí medzi najslávnejšie a najkomentovanejšie epizódy Božskej komédie vôbec. Hoci však o nej jestvuje bohatá literatúra, pri výklade jej významu, resp. významov jednotlivých jej detailov, nedosiahla sa vždy zhoda, a práve preto, že ide o epizódu zámerne viacvýznamovú, neprestáva až do našich dní podnecovať stále nové ‒ no viac-menej aj neisté exegetické hypotézy. (Také v poslednom čase navrhol napr. Robert L. John, autor diela Dante, Viedeň, Springer-Verlag 1946.) Svojho času pred jej výkladom doslovne kapituloval Benedetto Croce, ktorý napísal, že Dante tu čosi hovorí, no pritom len „šepká našej duši“. (Pozri jeho La poesia di Dante, str. 96.) I keď naša epizóda skutočne má takýto charakter ‒ viac sa v nej napovedá, než hovorí, jednako sa pokúsme, aspoň stručne, vyznačiť tie body, v ktorých sa pri výklade dospelo k relatívnej zhode a ktoré odolávajú aj najprísnejšej kritike. Niekoľko vecí pri nej je totiž celkom istých.

Predovšetkým je isté, že sa v Danteho epizóde stretá niekoľko starých mýtov:

1. mýtus o tzv. Danielovej soche, čiže o soche, ktorá sa podľa biblického rozprávania zjavila v sne babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi. „Hlava tejto sochy,“ čítame tam doslovne, „bola z jemného zlata, jej prsia a ramená zo striebra, jej brucho a boky z kovu, jej stehná zo železa, jej nohy čiastočne zo železa, čiastočne z hliny...“ (Pozri Daniel II, 31 a nasl.);

2. mýtus o obrovi, vysokom štyridsaťpäť stôp, ktorého vraj našli na Kréte v útrobách vrchu rozčesnutého zemetrasením. (Mýtus spomína Plinius, Hist. nat. VIII, 16, a najmä Augustín, de Civ. Dei XV, 9);

3. mýtus o „štyroch ľudských vekoch“, zlatom, striebornom, bronzovom a železnom, ako ho Dante poznal z I. knihy Ovidiových Metamorfóz, čiže mýtus o postupnej degradácii ľudského pokolenia a o jeho postupnom prechode zo stavu pôvodnej nevinnosti do stavu permanentnej vojny a vzájomnej nenávisti.

Nemožno pochybovať o tom, že Danteho epizóda je výslednicou syntézy uvedených troch mýtov, ako nemožno pochybovať ani o tom, že vlastnou bázou Danteho nového mýtu, z ktorej vyrastá alegoricko-symbolický význam celej epizódy, je posledný, antický mýtus. (Nasvedčujú tomu najmä antické motívy, zámerne položene a zdôraznené na jej začiatku.)

Na pozadí takýchto faktov javí sa samozrejmým, že Danteho postava kolosálneho „krétskeho starca“ symbolizuje ľudstvo a jeho postupnú degradáciu, presnejšie povedané, ľudstvo Danteho čias. (Dante to konečne výslovne naznačil, keď tento symbol lokalizoval nie do minulého, ale do prítomného času: „Vrch skrýva otvor...“) Rozličné časti Danteho symbolickej sochy naznačujú rozličné veky ľudstva: zlatý, strieborný, bronzový, železný, respektíve, ako vysvetľujú iní, zlato predstavuje pôvodnú dokonalosť, ktorá ešte prežila v skazenom a zblúdilom ľudstve, pokým ostatné kovy symbolizujú postupný úpadok človeka. V tomto ohľade medzi komentátormi vládne zhoda. (Renucci, Porena a mnohí iní.)

Ak sa však všeobecne prijíma takýto základný alegoricko-symbolický význam Danteho „krétskeho starca“, oveľa menšia zhoda (čiže väčšia neistota) vládne pri vysvetľovaní významu samej pozície tejto symbolickej sochy. Danteho „krétsky starec“ je obrátený chrbtom k Damiette, mestu v nílskej delte, čiže na východ, no „díva sa jak do zrkadla na Rím“ (v. 105), čiže na západ. Od čias Danteho syna Jakuba až podnes vysvetľuje sa takýto postoj danteovského symbolu ľudstva ako narážka na tzv. translatio imperii, čiže na prenesenie cisárstva za Karola Veľkého z východu na západ a v pohľade „krétskeho starca“ na Rím vidí sa nádejeplný pohľad ľudstva na jeho „časný a duchovný stred“, sídlo dvoch prozreteľnostných mocí, cisárstva a pápežstva, ktoré mu jedine ‒ v jeho chorobe a úpadku ‒ môžu priniesť vyliečenie i spásu. (Pozri Renucci, cit. dielo, str. 200 a nasl., Renaudet, cit. dielo, str. 407 a nasl., Porenov komentár atď.)

Zároveň je však možný aj iný výklad, napr. takýto: v pozícii Danteho „krétskeho starca“, obráteného chrbtom k Damiette, možno vidieť nielen označenie smeru, ale narážku na súveké ľudstvo, obrátené chrbtom k starým rytierskym, krížiacko-templárskym ideálom, ktoré stroskotali ‒ rovnako pričinením pápežstva ako cisárstva ‒ 5. novembra 1219 pádom križiackej bašty Damietty, čím sa začal koniec kresťanského panstva vo Svätej zemi. Takéto ideály, zdá sa, Dante vrelo vyznával. (Stačí si len spomenúť, ako prudko vyčítal Bonifácovi VIII. a vôbec súvekým pápežom a kardinálom, že im väčšmi na srdci leží zlatý florén než miesta vo Svätej zemi a že sa väčšmi starajú o vojny proti kresťanom než o pomoc Akre, poslednému útočisku križiakov. Porov. Par. IX, 137 ‒ 138, Inf. XXVII, 85 ‒ 90.) A ak Dante výslovne napísal, že sa „krétsky starec“ díva na Rím „jak do zrkadla“ (v. 104), tie slová možno chápať aj v celkom opačnom význame, než ich chápali vyššie uvedení vykladači. Rím totiž v Danteho časoch a podľa najhlbšieho Danteho presvedčenia prežíval hlboký úpadok mocenský i mravný. Prestal byť sídlom cisárstva a pápežstvo z neho vyžarovalo natoľko slabým svetlom ‒ Damietta bola toho dôkazom! ‒ že tento pápežský Rím, Rím konkrétny a súveký, v Božskej komédii neprestal biľagovať a obviňovať zo zrady veľkých kresťanských ideálov. Ak sa teda „krétsky starec“ díva na takýto Rím „jak do zrkadla“, môže to znamenať i to, že práve tam vidí „ako v zrkadle“ svoju najvlastnejšiu podobu, že Rím je verným obrazom jeho vlastnej bezmocnosti, úpadku a choroby. (Pozri takýto výklad u Johna, cit. dielo, str. 117 a nasl.)

Z uvedenej ukážky je zrejmé, ako možno pri výklade jednotlivých podrobností našej epizódy dôjsť až k protikladným názorom. No, nech už tie podrobnosti majú také či onaké významové odtiene, je isté, že ich alegoricko-symbolické hodnoty musia byť v súlade so základnou alegoricko-symbolickou hodnotou celej epizódy, ako sme o nej hovorili vyššie. A tou zostáva Danteho pošmúrna projekcia súvekého ľudstva, vnútorne rozčesnutého, „trhlinou“ rozrušeného, úpadkového, opierajúceho sa o „hlinenú“ nohu či už moci pápežskej, alebo cisárskej. Je isté, že tento danteovský alegoricko-symbolický obraz ľudstva má niekoľko aspektov. (Okrem politického aspektu, ktorý sme práve spomenuli, dozaista ešte aspekt etický, náboženský atď.) Súhra všetkých týchto aspektov je umocnená aspektom vyslovene básnickým: z ľudských sĺz sa tvoria pekelné rieky! Ten núti čitateľov k meditácii a k snovaniu nových a nových významových možností. Akiste však práve to súvisí s najvlastnejším zmyslom každej veľkej poézie, per definitionem mnohovýznamovej, a práve preto nesúcej na sebe pečať určitej tajomnosti. ‒

106 A hlava jeho z rýdzeho je zlata,
hruď s ramenami čistým striebrom svieti
a ďalšia časť je celá z bronzu liata.
109 Železom skvelým v rozkroku je spätý,
len v pravej nohe pálenú má hlinu,
a o pravú je väčšmi podopretý.
112 A každá časť má v sebe prietrhlinu
(len zlatá nie) a cez ne slzy v žiali
sa hromadia a rinú cez skalinu.
115 Prúd potom skáče, preskakuje skaly,
Acheron, Styx a vlny Flegetónu
vytvára niže a tu po kanáli
116 Acheron, Styx a vlny Flegetónu... ‒ Acheron prekročili básnici v Inf. III, Styx v Inf. VII, Flegetón v Inf. X. ‒
118 sa prevalí až v najspodnejšiu toňu,
až v Kokytos, čo ku dnu privedie ťa:
preto sa ešte nestarajme o ňu.“
119 až v Kokytos... ‒ Kokytos, tvoriaci ľadovú pláň, je „najspodnejšou tôňou“ Danteho Pekla. Pozri Inf. XXXII. ‒
121 Odvetil som: „Ak ozaj z nášho sveta
je táto struha pod plameňmi vrúca,
prečo nás tu, až na okraji stretá?“
124 „Nadol svet tento okrúhly sa skrúca,
a hoci dlho šiel si ríšou príšer,
doľava stále, ku dnu spúšťajúc sa,
127 ešte si celý okruh neobišiel;
preto ak dáka divná vec sa zjaví,
nemá to miasť a desiť tvoju myseľ.“
130 A ja: „No, majstre, kde sú ďalšie riavy:
kam sa ti Lethé už i v rečiach skryla
a kde z tých sĺz sa Flegeton skryl dravý?“
131 kam sa ti Lethé už i v rečiach skryla... ‒ Lethé, rieka pohanského podsvetia, je rieka zabudnutia (grécke slovo „léthé“ ‒ zabudnutie). V Danteho Pekle, kde ide o večnú prezenciu hriechu, takáto rieka, prirodzene, nemala miesta a Dante ju preniesol do Očistca. (Porov. Inf. XXXIV, 129 a nasl. a Purg. XXVIII, 121 a nasl.) ‒
133 „Otázka tvoja každá mi je milá,“
odvetil mi, „no riava krvou vriaca
už jednu z nich ti predsa rozriešila.
134 ‒ 135 „no riava krvou vriaca / už jednu z nich ti predsa rozriešila.“ ‒ Dante mal vedieť z Vergiliovej Aeneidy (VI, 551), že Flegetón je grécke slovo (odvodené od „phlego“ ‒ horieť) a znamená „horiacu“, vriacu rieku. Tú rieku už videl v prvom okruží a mal ju teda hneď poznať.
136 A k Lethé budeš inde uberať sa,
tam, kde sa duša zumýva a vine
oľutovanej načisto sa stráca.
139 Lež poď už ďalej od lesa, čas plynie,
a zaiste i sám si porozumel,
že hrádza nás, ňou cesta sa nám vinie,
142 vynesie tam, kde hasne každý chumeľ.“

Spev pätnásty

1 A jeden z tvrdých brehov nás už unáša,
a potok parou cloní pred iskrami
vodu i hrádze tým, že oheň uháša.
1 A jeden z tvrdých brehov nás už unáša... ‒ Dante akoby personifikoval hrádzu Flegetónu, po korune ktorej sa práve pustil s Vergiliom. ‒
4 Jak pri Bruggách a Wissante si Flámi
vystavali ‒ bo príboja sa boja ‒
oproti moru mocné vlnolamy,
4 pri Bruggách a Wissante... ‒ Dve flámske lokality, z ktorých mesto Bruggy vyznačuje severnú a mestečko Wissant (juhovýchodne od Calais v dnešnom Francúzsku) južnú medzu Flámska. Pozdĺž flámskeho pobrežia boli už v Danteho časoch povestné morské hrádze. ‒
7 jak Padovania pri Brente ich stroja,
bo nech by odmäk Korutanmi zavial,
ich hradištia bez hrádzí neobstoja:
7 jak Padovania pri Brente ich stroja... ‒ Padovou (v sev. Taliansku) preteká rieka Brenta, prameniaca v časti Álp, ktorú Dante nazýva Korutanmi (Chiarentana). Tento názov mal, pravdaže, v Danteho časoch širší význam a rozumelo sa ním nielen dnešné Korutánsko, ale aj Tirolsko a susedné územia, blízko ktorých pramení Brenta. Proti jarným záplavám sa Padovania chránili riečnymi hrádzami. ‒
10 tak sa i tieto ponášajú na val;
len vysoké a široké tak nie sú,
nech už ich majster ktorýkoľvek staval.
13 Nohy tak dlho po hrádzi nás nesú,
že by sa mi už nevynoril z šera,
čo by som priam aj obrátil sa k lesu:
16 keď vtom, hľa, nové duše k hrádzi mieria
oproti nám a každá rozpačite
obzerá si nás ako za večera,
19 keď zíza sa len pri mesačnom svite;
tak ostria oči, až ich iste bolia
jak starčeka pri navliekaní nite.
22 Keď si nás prezrú kolom dookola,
jeden ma spozná, ihneď sa ma chytí
za okraj šiat a ‒ „Aký zázrak!“ ‒ zvolá.
25 Vystiera dlaň, a zrak môj roztržitý
skúma tú tvár, tvár ako spálenište;
no nezabránil výzor ohňom zrytý
28 spoznať mi ho, ‒ a poznajúc ho iste,
skloním sa nad tvár spečenú a chudú
a odvetím: „Ser Brunetto, to vy ste?“
29 skloním sa nad tvár... ‒ Verš preložený podľa lekcie: „e chinando la mia alla sua faccia“ (Sapegno, Porena a i.). Iní čítajú: „e chinando la mano...“ ‒ „a skloniac ruku k jeho tvári“. (Porov. Porenov komentár, kde sa širšie odôvodňuje, prečo by bolo Danteho gesto rukou menej prirodzené.) ‒
30 „Ser Brunetto, to vy ste?“ ‒ Ser, to isté čo „sire“, „signore“ ‒ pán, čestný titul, ktorý sa v stredoveku dával kňazom a notárom, prípadne vôbec vzdelaným klerkom. Takýmto klerkom, vzdelaným laikom bol skutočne tento ser Brunetto, čiže Brunetto Latini, ktorého práve Dante poznal. Zhruba je o ňom známe toto:

Narodil sa vo Florencii okolo r. 1220. Ako obratný právnik, vynikajúci štylista, znamenitý rečník a dobrý diplomat hral pomerne významnú úlohu v guelfskej Florencii v druhej polovici XIII. storočia; bol notárom, kancelárom i tajomníkom mestskej republiky. Roku 1260 viedol posolstvo ku kastílskemu kráľovi Alfonzovi X, s prosbou o pomoc pre guelfskú Florenciu proti Manfredovi, sicílskemu kráľovi, ktorý na popud pápeža Urbana IV. ohrozoval mesto. Keď sa na spiatočnej ceste z Kastílie dozvedel, že Manfred porazil florentských guelfov v bitke pri Montaperti (4. sept. 1260) a vo Florencii sa ujala vlády ghibellinská strana, zostal vo Francúzsku. Do rodnej Florencie sa vrátil až po víťazstve guelfov v bitke pri Benevente (22. febr. 1266), kde sa definitívne skončili mocenské ašpirácie ghibellinov. Po návrate do vlasti sa znovu ujal svojich funkcií v správe mestskej republiky, ba r. 1287 ‒ čiže v časoch, keď mal Dante dvadsaťdva rokov ‒ bol aj jedným z mestských priorov. Popri politickej činnosti neprestával byť činný aj literárne. Za núteného pobytu vo Francúzsku, kde sa ináč necítil ako v cudzine, natoľko sa zdokonalil vo francúzštine, že týmto jazykom (kedysi v rokoch 1262 ‒ 1266) napísal aj svoje hlavné dielo Li Livres dou Trésor (Poklad), akúsi encyklopédiu súvekých vedomostí z najrozličnejších odborov, od histórie cez etiku a rétoriku až po prírodopis. Výslovne v tomto diele poznamenal, že ho napísal po francúzsky preto, lebo francúzština je podľa jeho názoru jazyk lahodnejší, krajší a aj rozšírenejší než taliančina. O jeho sympatiách ku francúzskej kultúre a literatúre svedčí aj jeho po taliansky napísané veršované dielo Tesoretto (Malý poklad), alegoricko-didaktická skladba, v ktorej priamo napodobňoval slávny francúzsky Román o Ruži. Okrem toho ešte napísal veršované dielo menšieho rozsahu Favolello (Básnické rozprávanie) a preložil tri, v tom čase ešte málo známe reči Cicerónove. Umrel r. 1294 a je pochovaný vo florentskej Santa Maria Maggiore.

Brunetto Latini patril nesporne medzi významných vzdelancov súvekej Florencie, a to vzdelancov zvláštneho, no v tých časoch pre toto mesto, ako vôbec pre vtedajšie mestá stredného a severného Talianska, celkom príznačného typu. Súveký kronikár Florencie Giovanni Villani ho nazval „mondano uomo“, svetským človekom a výslovne o ňom doložil, že ho väčšmi zaujímali svetské než duchovné veci. (Kronika VIII, 10.) Ide zrejme o typ vzdelanca predhumanistického, vyrastajúceho síce z celej stredovekej kultúry (jej pozitívne vedomosti sa pokúšal sumovať v svojom hlavnom diele), ale už aj orientovaného k dedičstvu antickej kultúry (prekladal Ciceróna) a čoraz väčšmi sa zaujímajúceho o starovekú filozofiu. Súdiac podľa textu nášho spevu, Dante mal k nemu úctu predovšetkým ako k takémuto vzdelanostnému typu, čiže ako k človekovi „váženému a ctenému“ (v. 45), ktorý v ňom ‒ kedysi v časoch jeho mladosti ‒ vzbudzoval záujem o svetské vedenie a dozaista aj mocne vplýval na jeho intelektuálne utváranie. A. Momigliano v svojom komentári napísal, že celý nasledujúci rozhovor Danteho s Brunettom odohrá sa v „luce famigliare“, vo svetle určitej familiárnosti, dôvernosti oboch protagonistov. No zdá sa nám, že tu možno hovoriť skôr o ovzduší hlbokej úcty Danteho k Brunettovi a naopak, ba o takej hlbokej a vzájomnej úcte a láske, že Dante nazve Brunetta nielen svojím „učiteľom“ (porov. v. 84 ‒ 85), ale priamo svojím „otcom“ (porov. v. 82 ‒ 83: „bo vrytý je a v mysli vyrastá mi otcovský, dobrý obraz váš...“), ako zasa na druhej strane ‒ zrejme s pocitmi najväčšej sympatie ‒ nazve starý „učiteľ“ mladého Danteho svojím „synáčkom“. (Celkove až trikrát, pozri v. 31, 37, 106.) V Danteho Pekle ‒ a najmä v tzv. dolnom Pekle, ako sme vyššie povedali ‒ vládne zloba. V našom speve vládne doslovne láska: láska „učiteľa“ k „žiakovi“ a „žiaka“ k „učiteľovi“. V tomto ohľade spev má výnimočný charakter. Ani o jednom zatratencovi Dante nepovedal ‒ a ani nepovie! ‒ že prechováva k nemu obdiv až ‒ „nekonečný“!

Na pozadí takéhoto konštatovania o atmosfére nášho spevu dozaista sa mnohým pozdá zvláštne, že Dante, ktorý mal takto rád svojho starého učiteľa, uvrhol ho do „dolného Pekla“, a k tomu ešte ‒ čo sa môže zdať ešte zvláštnejšie ‒ medzi sodomitov, hoci o Brunettovej neresti tohto druhu jeho súčasníci nič nevedeli. (V súvekých prameňoch nezachovala sa ani najmenšia narážka na jeho sodomiu a keby ho Dante nebol uviedol v tomto speve, podnes by nik nebol ani tušil, že slávny florentský „magnus notarius“ podliehal podobnej neresti.) Moderný danteológ Spoerri ‒ a v tomto ohľade jeho názor nie je osamelý ‒ v takomto Danteho počine vidí „otriasajúce svedectvo jeho objektívnosti“. (Pozri cit. dielo, str. 113.) Rozumejme: Danteho objektívnosti ako „sudcu“, ktorý v mene samého princípu spravodlivosti neváhal uvrhnúť do Pekla aj postavu jemu samému ľudsky i osobne viac než sympatickú.

Naozaj však Dante odsúdil Brunetta Latiniho pre sodomiu?

Z textov Danteho Pekla (porov. Inf XI, 46 ‒ 51 a Inf. XIV, 19 ‒ 27) sa zdá, že to celkom jednoznačne vyplýva a takýto názor mali a dosiaľ aj majú všetci významní starí i moderní danteológovia a komentátori. (Parodi, Sapegno, Momigliano, Porena, Masseron a i.) Ak niektorí z dávnejších i novších komentátorov o sodomii Brunetta Latiniho zapochybovali, ich pochybnosti sa viac-menej obmedzili na poznámku, že sa nevie, prečo Dante položil svojho učiteľa medzi sodomitov. (Porov. napr. komentár nášho K. Vrátneho.)

Celý problém Brunettovej sodomie v poslednom čase znovu nastolil francúzsky danteológ a profesor lyonskej univerzity André Pézard a venoval mu obsiahlu monografickú prácu (Dante sous la pluie de feu, Paris, Vrin 1950). Jej výsledky sú viac než pozoruhodné:

Rozborom Danteho textov (Inf. XI, XIV, XV), preskúmaním celého literárneho diela Brunetta Latiniho, ako i všetkých dobových dokumentov nielen o ňom, ale aj o jeho druhoch, tvoriacich spolu s ním v treťom pásme siedmeho pekelného kruhu jednu „družinu“, ďalej preskúmaním celej kultúrno-literárnej situácie Talianska v časoch Danteho francúzsky literárny historik dospel k presvedčeniu, že autor Božskej komédie nezatratil svojho učiteľa pre sodomiu v užšom zmysle slova (chápanú ako telesný hriech), ale pre akúsi, ak tak možno povedať, duchovnú sodomiu. Brunetto Latini totiž, ako sme vyššie spomenuli, napísal svoje hlavné dielo Poklad po francúzsky, výslovne v ňom dal prednosť francúzštine pred materinským jazykom, a to v časoch, keď Dante svojím dielom zakladal a kodifikoval taliansky spisovný jazyk, ktorý mal byť jedným zo spojív všetkých Talianov a mostom vedúcim k ich národnému uvedomeniu. Podľa Pézarda toto všetko muselo prichodiť Dantemu ako najväčšia blasfémia, ktorej sa dopustil jeho učiteľ, priamo ako „hriech proti Duchu“ a jeho prvej milosti ‒ jazyku. Brunetto Latini teda vskutku zhrešil tým, že pohrdol Bohom nielen „v srdci“ (pohrdol jeho darom), ale aj priamo „v reči“ (písal po francúzsky) a dopustil sa akejsi sodomie duchovnej, intelektuálnej, no rovnako škandalóznej, ako je telesná sodomia, za ktorú v tom istom pásme pykajú skutoční sodomiti. Ak s týmito poslednými Brunetto Latini a celá jeho družina má spoločný princíp viny, zároveň je od nich oddelený, čo Dante aj priamo a výslovne naznačil: keď sa k Brunettovi blížia skutoční sodomiti, Dante mu vloží do úst charakteristické slová: „S tými ja nesmiem stúpať na piesčinu...“ (v. 118). Pritom trest Brunetta Latiniho a celej jeho skupiny „intelektuálnych sodomitov“ spočíva na výraznom princípe contrapasso: všetci hrešili „v reči“, a teda podľa tohto princípu dopadajú na nich za trest „ohnivé jazyky“. (Porov. vyššie našu poznámku k Inf. XIV, 21.)

Takýto výklad nášho spevu, podložený veľmi širokou i hlbokou erudíciou francúzskeho vedca-medievalistu, vidiaceho veci v zložitých súvislostiach, stavia celý problém Brunettovej tzv. sodomie do celkom nového svetla a nesporne patrí medzi najzávažnejšie danteologické príspevky posledných čias. Jednako však ‒ pri všetkej úcte, ktorú máme k takémuto Pézardovmu výkladu ‒ možno proti nemu namietnuť jeden argument: na konci celého rozhovoru Brunetto Latini s určitou hrdosťou, naskrze nie pekelnou, ale celkom ľudskou, odporúča Dantemu za verného spoločníka na životnej ceste svoj Poklad. Doslovne mu povie: „Nech Poklad môj ti bude spoločníkom, / v ňom živý som ‒ a nemám žiadosť inú.“ (V. 119 ‒ 120.) Čiže: odporúča mu práve to dielo, pre ktoré ho ‒ podľa Pézardovej hypotézy ‒ Dante uvrhol do tohto pekelného pásma a medzi sodomitov. Myslíme, že práve v tomto bode je zraniteľný Pézardov výklad. Zatratenci v Danteho Pekle totiž veľmi dobre vedia, prečo a pre aký hriech sú na tom či na onom mieste pekelnej priepasti. (Spomeňme si len na výjav pri pekelnom vchode, kde duše vyznávajú svoje hriechy a kde im Minos presne „vyznačuje“, čím hrešili. Porov. Inf. V, 4 ‒ 12.) Možno teda právom predpokladať, že niečo podobné vie aj Brunetto Latini. Ak to však pripustíme, z toho potom logicky vyplýva, že sotva by bol mohol starý „učiteľ“ odporúčať svojmu „žiakovi“ do pozornosti práve to dielo, pre ktoré mu prichodí trpieť muky na večné veky a ktorým sa dopustil hriechu proti Duchu. A keďže práve to dielo spôsobilo jeho „duchovnú smrť“, sotva by bol mohol o ňom povedať, že ním a v ňom ešte stále žije. Takáto námietka je iste veľmi vážna, i keď, pravdaže, nijako neoslabuje Pézardovo zistenie, že Brunetto patrí do osobitnej skupiny „intelektuálnych“ a „duchovných“ sodomitov. V tomto ohľade precízna argumentácia Pézardova zostáva neochvejnou.

Ak však možno zapochybovať, že Dante zatratil svojho „učiteľa“ preto, že písal po francúzsky a francúzštine dal aj teoreticky prednosť pred materinským jazykom, prečo sa potom dostal tento Danteho „učiteľ“ medzi hriešnikov, ktorí sa dopustili „duchovnej“ sodomie?

Odpoveď je, zdá sa, jednoduchšia, než sa myslí, a naznačili sme ju už vlastne vyššie. Súveký kronikár, ako sme uviedli, nazval Brunetta Latiniho „uomo mondano“, no ak v Danteho časoch naozaj nikto nič nevedel o jeho telesnej sodomii, na druhej strane bolo až pridobre známe nielen to, že florentský „magnus notarius“ mal menší záujem o „veci duchovné“ než o „veci svetské“, ale že „vecami duchovnými“ doslovne ‒ pohŕdal. A bolo to známe nie z nejakých ohováračských rečí, na ktoré súveká Florencia nebola nijako skúpa, ale priamo z jeho literárneho diela. V Tesorette Brunetto výslovne napísal, že bol „omo reo peccatore“ ‒ „vinný hriešnik“, ktorý sa nestaral o svojho Stvoriteľa a nielenže nemal „nijakú úctu k Svätej Cirkvi“, ale ju len dourážal „slovami a skutkom“. („al mio Creatore non ebbi provedenza, ‒ ne nulla reverenza portai a santa Chiesa, ‒ anzi I’o pur offesa di parole e di fatto.“ Porov. v. 2522 ‒ 2529.)

Celý tento citát, v danteovských štúdiách ináč dobre známy, privádza nás, zdá sa, priamo k samej príčine, pre ktorú Dante uvrhol svojho „učiteľa“ do tohto pásma Pekla. Tento Brunetto Latini, ktorý o sebe povedal, že sa nestaral o svojho Spasiteľa (zrejme ním v srdci pohŕdal!) a ktorý len „slovami i skutkom“ urážal „svätú Cirkev“ (zrejme teda nielen klérus!), mohol azda patriť niekde inde než práve do tej kategórie hriešnikov, o ktorých Dante napísal (a to bola ich definícia), že pohŕdali Bohom „v srdci už či v reči“? (Porov. Inf. XI, 51. Tento verš v pôvodine znie: „e chi, spregiando Dio col cor, favella“. Posledným slovom nenarážal azda Dante už tam na Brunetta, autora knižky Favolello?) Dante mal dozaista úctu a až synovskú lásku k Brunettovi ako k svojmu učiteľovi rétorického umenia, majstrovi „ars scribendi“, predhumanistovi a stredovekému „encyklopedistovi“. (Je známe, že v jednom období svojho duchovného a intelektuálneho vývinu sám Dante ‒ podobne ako jeho učiteľ ‒ mal väčší záujem o veci svetské než o veci duchovné!) Ak si však takúto úctu i lásku Dante zachoval k tomuto Brunettovi aj v čase písania tohto spevu, keď sa jeho záujem o „veci svetské“ i „veci duchovné“ dostal do rovnováhy, ba do vzájomnej podmienenosti, na druhej strane básnik, ktorý zámerne nastúpil púť záhrobnými ríšami, a to smerom k Beatrici a všetkému tomu, čo ona symbolizovala, jednoducho nemohol mať nič spoločné s týmto druhým Brunettom, florentským notárom, ktorý sa ostentatívne priznával, že mal neúctu k „veciam duchovným“. Danteovské zatratenie Brunetta Latiniho, nazerané z takéhoto hľadiska, nie je zrejme nijakým aktom jeho „objektívnosti“ ako sudcu, ale naopak, výrazom jeho najhlbšej subjektívnosti a súvisí so samým zmyslom Božskej komédie. Nie je náhodné, že bezprostredne a v priamom súvise s Brunettom zjavuje sa motív „temného lesa“, ten istý motív, ktorý sa zjavil na samom začiatku Božskej komédie a ktorý symbolizoval Danteho poblúdenie, čiže práve to obdobie Danteho života, v ktorom básnik ‒ podľa vlastného priznania ‒ dával prednosť veciam svetským pred vecami duchovnými. (Je pozoruhodné, že aj Brunetto v svojom Tesorette bol napísal, že zablúdil v „selva diversa“, v „divnom lese“!) A ešte menej náhodné je, že Dante hneď v prvej replike prezradil svojmu bývalému „učiteľovi“ nový smer svojej životnej cesty a naznačil mu, že na ňu nastúpil s novým „učiteľom“ ‒ Vergiliom. (Porov. v. 49 ‒ 54.) V tomto bode osobného, duchovného i intelektuálneho vývinu ‒ a Božská komédia je akýmsi itinerárom tohto vývinu ‒ prišlo Dantemu vzdať hold všetkému, čo ho naučil jeho niekdajší „učiteľ“ (stalo sa tak až dojemne), ale zároveň i rozlúčiť sa so všetkým, čo tento „učiteľ“ na druhej strane predstavoval (stalo sa tak nanajvýš taktne). Rozlúčku s oným druhým Brunettom, libertínskym klerkom a skeptikom, urobil Dante na pláne svojej hlbokej ľudskosti, ktorou je presvietený celý náš spev. Božskú komédiu totiž treba chápať predovšetkým ako „danteidu“, ktorej centrom zostáva ‒ sám Dante. ‒

37 ‒ 38 Ó, synček môj, kto chvíľku v tejto pláni / ísť prestane, ten prestená sto rokov... ‒ Ide o slovnú hru: prestane-prestená (kompenzácia slovnej hry v pôvodine: „arrostarsi ‒ s’arresta“). Jej funkcia je dozaista charakterizačná: Brunetto Latini, „uomo mondano“, sveták a vtipkár aj na účet „svätých vecí“, pokúša sa tu o horký, tragický vtip na vlastný účet. Aj o ňom ‒ ako o každom zatratencovi Danteho Pekla ‒ platí, že je po smrti taký istý, aký bol v živote. (Porov. Capaneov výrok: „Jak za živa, i po smrti som tvrdý!“ Inf. XIV, 51.) ‒
31 „Ó, synček môj, si nemaj za ostudu,
ak Brunetto Latini na kus malý
vzdiali sa s tebou od biedneho ľudu.“
34 „Z tej duše chcem, čo sám ste si už priali,“
odvetil som, „a na chvíľu tu s vami
i sadnem si, ‒ ak tamten mi to schváli.“
37 „Ó, synček môj, kto chvíľku v tejto pláni
ísť prestane, ten prestená sto rokov,
bo ležiačky sa ohňu neubráni.
40 Preto len choď, a ja kus pôjdem bokom,
než pobehnem za kŕdľom odsúdeným,
čo kvíliac kráča v žiali prehlbokom.“
43 Zísť som sa bál, bál som sa popálenín
a preto som len dole skláňal hlavu
jak pred človekom váženým a cteným,
46 až začal on: „Ak v túto priepasť tmavú
pred posledným dňom nik ťa neodsúdil,
ktože je ten, s kým prísť máš do prístavu?“
49 „Pred naplnením liet, keď ešte pudil
ma sladký život cestou tou i onou,
hlboko v jednom údolí som zblúdil.
49 Pred naplnením liet... ‒ Pred dosiahnutím 35. roku. Porov. pozn. k Inf. I, 1. ‒
51 hlboko v jednom údolí som zblúdil. ‒ V „temnom lese“. Porov. Inf I, 1 a nasl. a pozn. k Inf I, 2. ‒
52 Keď včera som sa vracal z lesa stonov,
zjavil sa tamten, ktorý žil len v dávne
a týmto východom ma vedie domov.“
54 a týmto východom ma vedie domov. ‒ Rozumej: do sídla blaženosti, k Beatrici, do Raja. ‒ Brunetto Latini, rozumie sa, tento význam Danteho slova „domov“ (Masseron v Danteho výraze „a ca’“ našiel obzvlášť nežný a čarovno familiárny tón!) nechápe, ako svedčí nasledujúci text. Hneď vzápätí hovorí o „prístavišti slávnom“, čiže o svetskej sláve svojho žiaka, a zrejme má stále na ume nie Danteho „spásu“, ale Danteho slávu. (Porov. v. 70.) Aj po smrti zostáva, ako sme povedali, predovšetkým „uomo mondano“, ktorého väčšmi zaujímajú „veci svetské“ než „veci duchovné“. ‒
55 A on: „Ty prídeš v prístavište slávne,
len svoju hviezdu nepusť zo zreteľa
ak v žití krásnom predvídal som správne;
58 a keby smrť mi počkať bola chcela ‒
vidiac, jak nebe k sebe si ťa túli,
bol by som prispel k zdaru tvojho diela.
61 No zlostný ľud, ľud nevďačný, čo škúli,
bo zišiel z dávnej Fiesole jak z matky
a dodnes čosi z hory má a z žuly,
61 ‒ 63 No zlostný ľud, ľud nevďačný, čo škúli, / bo zišiel z dávnej Fiesole ... ‒ Podľa starej legendy Florenciu, keď ju v staroveku zničili Rimania pre jej údajnú účasť na Catilinovom sprisahaní, znovu osídlili jednak potomkovia Rimanov a jednak noví kolonisti, ktorí prišli z Fiesole, ležiacej vo vrchoch severne od Florencie. Brunetto Latini, ktorý pochádzal z mestskej nobility, pokladal sa zrejme za potomka pôvodného rímskeho obyvateľstva a vidieckymi prisťahovalcami hlboko pohŕdal: pokým sa o prvej vrstve Florenťanov vyjadril s najväčšou úctou ako o rímskom „starobylom semene“ (presnejšie ako o rímskom „svätom semene“ ‒ „la sementa santa“, porov. v. 76 ‒ 77), druhú vrstvu nazval „fiesolanským statkom“, hnojiskom Florencie, hniezdom nerestí a na jej vrub pripísal aj vinu za všetky nešťastia, ktoré mali Danteho v budúcnosti čakať. (Porov. v. 64 ‒ 69.)

V takomto názore na florentský „ľud“ (pod ľudom sa tu myslí obyvateľstvo) dozaista možno vidieť stanovisko florentského klerka, hrdo sa hlásiaceho k mestskej nobilite a tak trochu aj zatrpknutého pre šesťročný exil, ktorý mu pripravili florentskí ghibellini. (Hodno si všimnúť: ghibellini, čiže strana vedená a podporovaná predovšetkým feudálnou šľachtou, ktorej florentskí prívrženci sa pokladali skôr za potomkov onoho rímskeho „svätého semena“ než za potomkov „fiesolanského statku“!) No v Brunettovom názore ešte vo väčšej miere možno vidieť stanovisko samého Danteho a priamu narážku na Čiernych guelfov, vládnucich vo Florencii v čase, keď Dante písal tento spev. Tí práve boli k nemu nevďační a tí ho odsúdili do vyhnanstva a napokon kontumačne i na smrť. To bol práve ten „zlostný ľud, ľud nevďačný“. Do Brunettovho pohŕdania meštianskymi zbohatlíckymi parvenu vmiešal Dante priamo vlastné pohŕdanie (stretneme sa s ním ešte v nasledujúcich spevoch, a to vo veľmi výraznej forme), priam ako do jeho dištancovania sa od nich vmiešal vlastný odpor k nim. Sám Dante nebol šľachtic ‒ ba oficiálne sa počítal k ľudovej vrstve, medzi tzv. popolani (pozri o tom N. Zingarelli, I tempi, la vita e le opere di Dante, Milano, Vallardi, 1939, I, str. 9). No práve toto jeho dištancovanie sa od „fiesolanského statku“ viedlo ho k určitému vytváraniu mýtu o svojom pôvode: pokladal sa jednak za potomka starých Rimanov (to akoby tu Brunetto potvrdzoval) a jednak i priamo naznačil svoj šľachtický pôvod. (Porov. Par. XV, 139 ‒ 140, kde výslovne uviedol, že jeho pradedo Cacciaguida, účastník II. krížovej výpravy, bol pasovaný rytier.) Šľachtictvo ináč nepokladal za atribút, ktorý sa dedí, ale stotožnil ho so šľachetnosťou, ktorú si človek musí získať vlastným úsilím. V tomto ohľade bol Dante rovnako nemilosrdným kritikom šľachty ako zbohatlíckeho meštianstva. ‒

64 za tvoje dobro zlo ti vráti spiatky. ‒ Zahalená predpoveď Danteho exilu, v poradí už tretia. (Porov. Ciaccovu v Inf. VI, 64 a nasl. a Farinatovu v Inf. X, 79 a nasl.) ‒
64 za tvoje dobro zlo ti vráti spiatky;
a správne: trpkým jarabinám štepy
načo by dával figovník tvoj sladký?
67 Bo je to ľud až príslovečne slepý:
lakomstvo, závisť, pýcha tlie v tom dave;
nech na teba ich mrav sa nenalepí.
70 Osud tvoj vedie si ťa k takej sláve,
že obe strany budú z tvojej stravy
chcieť jesť: no kozol nepríde tu k tráve.
71 ‒ 72 obe strany budú z tvojej stravy / chcieť jesť... ‒ Verše významovo náročky zahmlené v štýle proroctiev ‒ a preto aj rozlične vysvetľované. Starí komentátori vysvetľovali, že obe politické strany, na ktoré bola Florencia rozčesnutá, raz budú po Dantem túžiť, čo, pravda, nijako neodôvodňujú historické udalosti. Moderní komentátori (Porena, Momigliano, Sapegno a i.) nachádzajú práve opačný význam: obe strany, Bieli a Čierni guelfi, napokon Danteho, ktorý kládol záujem vlasti nad záujem svojej strany, znenávidia a budú mu siahať až na život. Takýto výklad nachádza oporu v histórii: Čierni guelfi odsúdili Danteho na smrť a s Bielymi guelfmi sa Dante v exile rozišiel; napokon hrdo vyhlásil, že zostáva „parte per se stesso“ ‒ „stranou pre seba samého“. (Porov. Par. XVII, 69.) Konečne vo veršoch možno vidieť aj predpoveď skutočnej budúcej slávy Danteho, o ktorej česť sa budú uchádzať ‒ márne ‒ jeho niekdajší prívrženci i odporcovia. Možno však sú vo veršoch prítomné všetky tri významy. ‒ K zámernej slovnej hre („stravy“ ‒ „strany“) pozri vyššie pozn k v. 37 ‒ 38. ‒
73 Nech si ten statok fiesolanský spraví
krm zo seba a netýka sa byle,
ak dáka na ich hnojisku sa zjaví,
76 v nej vzklíčilo by semä starobylé
tých Rimanov, čo prišli v naše stráne
uhniesť si hniezdo, dnes tak zlé a hnilé.“
79 „Keby bol osud splnil moje prianie,
neboli by ste medzi vyhnancami
z prírody ľudskej, ani dodneska nie,
80 ‒ 81 neboli by ste medzi vyhnancami / z prírody ľudskej... ‒ Mimo ľudstva, mŕtvy. (SDI, Sapegno, Momigliano a i.) Iní vysvetľujú ináč, síce zložitejšie, ale menej pravdepodobne. ‒
82 bo vrytý je a v mysli vyrastá mi
otcovský, dobrý obraz váš, vždy väčšmi,
ešte z tých čias, keď ste ma len vy sami
85 učievali, jak smrteľník sa zveční:
a pokým žijem, jak vám za to vďačím,
chcem zjaviť vám svoj obdiv nekonečný.
85 učievali, jak smrteľník sa zveční. ‒ Za najprirodzenejší výklad pokladáme: učili ste ma, akým spôsobom si ľudia získavajú vedením „večnú“ literárnu slávu. (Del Lungo, Parodi, Renucci a i.) Navrhovaný výklad A. Pézarda: učili ste ma, ako sa získava večný život, nebeská sláva (porov. cit. dielo, str. 82) treba odmietnuť. Taký význam Danteho slov by bol priam výsmechom Brunetta Latiniho, ktorého v tejto chvíli vidí jeho žiak zatrateného na večné veky. ‒
88 Predpoveď vašu s ďalšími si značím,
nech zjasní mi ju pani vo výslní
s úsmevom od hviezd jasnejším a sladším.
88 ‒ 90 Predpoveď vašu s ďalšími si značím... ‒ Rozumej: Zaznačujem, zapisujem do „knihy pamäti“ (Porov. našu pozn. vo vydaní slov. prekladu Danteho Nového života, Bratislava, SVKL 1958, str. 157 ‒ 158.) ‒ Keďže predpoveď je neurčitá, Dante čaká ‒ a to Brunettovi výslovne pripomenie ‒ že mu ju „zjasní“, vysvetlí, spolu aj s predchádzajúcimi predpoveďami, ‒ Beatrice. ‒
91 Len vedzte tiež, že nech sa hocčo splní
ak svedomie ma inak neprinúti ‒
prijmem už každý vrtoch od Fortúny.
94 Nie prvý raz som čul jej záloh krutý:
nuž nech, jak chce, si kolom zvŕta hbito
a sedliak svojou motykou nech krúti!“
94 Nie prvý raz som čul jej záloh krutý... ‒ Narážka na spomenuté dve predchádzajúce predpovede, Ciaccovu a Farinatovu, ktoré sú akoby „zálohmi“, „závdavkami“ (v orig. „arra“), čiže v prenesenom význame prísľubmi, predzvesťami budúcnosti. Iné výklady sú menej pravdepodobné. (Porov. v Sapegnovom komentári.) ‒
95 ‒ 96 nuž nech, jak chce, si kolom zvŕta hbito / a sedliak svojou motykou nech krúti! ‒ Rozumej: Nech si len Fortúna hocijako krúti svojim kolesom ľudských osudov, ja som pripravený všetko znášať; som ľahostajný k jej premenám, tak ako mi je jedno, čo si robí sedliak na poli. ‒ Niektorí komentátori vyciťujú tu akúsi Danteho rezignáciu pred Fortúnou a verše o nej pokladajú za dôkaz, že dobre pochopil Vergiliovu lekciu o Fortúne v Inf. VII, 73 ‒ 96. Skôr však možno dať za pravdu Sapegnovi, ktorý vo veršoch vybadáva veľmi energický tón s odtieňom až plebejskej prudkosti: Dante síce hodlá prijať všetky „vrtochy“ Fortúny (porov. v. 93), ale robí tak so vzdorom a na jediné kritérium správnosti či nesprávnosti svojho konania povyšuje ‒ vlastné svedomie. (Porov. v. 92.) ‒
97 Tu obrátil sa vodca ostražito,
no prešiel iba s pripomienkou púhou:
„Počúva dobre, kto si poznačí to.“
100 A šiel som ďalej sprevádzaný struhou
a chcel som zvedieť od Brunetta mená
znamenitých a známych jeho druhov.
103 „Mnohý v tom húfe veľa neznamená
a radšej o ňom pomlčať, no inak
väčšina z nich je vážená a ctená.
106 Čas míňa sa, nuž, vcelku vedz, môj synak:
tu k duchom slávnym, učeným sa hlásim,
ktorých tá istá poškvrnila vina.
109 Priscian kráča s chmúrnym húfom naším
i Francesco d’Accorso k nim sa vmiechal,
ak by ťa ďalší zaujal z tých prašín,
109 Priscian... ‒ Magister Priscianus Caesariensis (žil v VI. storočí), slávny gramatik a literát, autor diela Institutiones gramaticae, jednej zo základných kníh stredovekej výučby. Podľa Pézarda Dante ho uvrhol medzi „duchovných“ sodomitov preto, lebo vyzdvihoval gréčtinu na úkor latinčiny a chválil byzantských cisárov. (Porov. o tom obšírnejšie v jeho cit. diele, str. 133 ‒ 150.) ‒
110 Francesco d’Accorso (1225 ‒ 1294), významný stredoveký právnik, profesor bolognskej a neskôr oxfordskej univerzity. Podľa Pézarda zatratený medzi „duchovnými“ sodomitmi preto, lebo pokladal právo za jedinú opravdivú filozofiu, obsahujúcu celú teológiu. (Porov. o tom obšírnejšie v jeho cit. diele, str. 171 ‒ 200.) ‒
112 ‒ 114 aj ten, čo z vôle sluhu sluhov... ‒ Andrea de’Mozzi, ktorý bol do r. 1295 biskupom vo Florencii (teda na rieke Arne); vtedy ho preložil pápež Bonifác VIII., „sluha služobníkov božích“ (pápežské pomenovanie, používané od čias Gregora Veľkého), do Vicenze, ležiacej na riečke Bacchiglione; tam nasledujúceho roku umrel, čiže „nechal nervy“, ako hovorí obrazne Dante. Podľa Pézarda jeho „duchovná sodomia“ spočívala v zámernej a povestnej vulgárnosti jeho kázní. (Porov. o tom obšírnejšie v jeho cit. diele, str. 201 ‒ 219.) ‒
112 aj ten, čo z vôle sluhu sluhov zviechal
sa od Arna a zišiel k Bacchiglione,
kde svoje nervy nerestné i nechal.
115 A ďalších rad tu v biede ešte tonie,
no musím ísť, bo tamhľa vidím, synu,
dvíhať sa dym a v dyme nové tône.
118 S tými ja nesmiem stúpať na piesčinu.
Nech Poklad môj ti bude spoločníkom,
v ňom živý som ‒ a nemám žiadosť inú.“
119 Nech Poklad môj ti bude spoločníkom. ‒ Kniha Brunetta Latiniho. Pozri vyššie pozn. k v. 30. ‒
121 Bežať sa dal a zdal sa závodníkom,
čo o zelenú látku v beh sa dáva
vo Verone, a bol to taký výkon,
121 ‒ 124 Bežať sa dal a zdal sa závodníkom... ‒ V prvú nedeľu pôstnu konávali sa v Danteho časoch vo Verone preteky v behu, ktorých trofejou bolo zelené súkno, tzv. zelené palium. K účastníkom týchto pretekov prirovnáva Dante svojho starého učiteľa, ktorý sa pustil do takého rýchleho behu zrejme preto, aby ho nestihol „storočný trest“, spomenutý vo v. 38. Spoerri vidí v tomto Brunettovom behu akési „víťazoslávne vyznenie“ celého spevu (porov. jeho cit. dielo, str. 117). Skôr však možno v ňom vidieť chmúrnu ‒ až halucinačne chmúrnu ‒ grotesku, ako podobnú grotesku možno vidieť v „kolovom tanci“ ctihodných a vážených mužov-sodomitov v nasledujúcom speve. ‒
124 čo víťazí, čo závod neprehráva.

Spev šestnásty

1 Hukotanie už zďaleka sme čuli,
jak temná voda v ďalšie pásmo padá,
a bol to zvuk sťa včelí bzukot v úli:
1 ‒ 2 Hukotanie už zďaleka sme čuli... ‒ Rozumej: Hukot Flegetónu, pozdĺž ktorého sa približovali k okraju siedmeho kruhu; tam sa totiž pekelná pláň prelamovala a Flegetón padal ako vodopád do priepasti, tvoriacej „ďalšie pásmo“, čiže ôsmy kruh Pekla. ‒
4 keď odrazu sa z úpiaceho stáda,
ktoré dážď drsných útrap trpko trestá,
tri statné tiene vydelia a pádia
6 tri statné tiene vydelia... ‒ Ide o novú skupinu sodomitov, akiste o ten húf, ktorý v predchádzajúcom speve spozoroval Brunetto Latini a s ktorým sa nechcel stretnúť. (Porov. Inf. XV, 116 a nasl.) Ako sa vzápätí ukáže, sú to duše florentských politikov a vojakov zo staršej generácie, ku ktorým mal Dante určité sympatie. (Porov. Vergiliove slová vo v. 14 ‒ 15 a Danteho slová vo v. 58 ‒ 60.) ‒
7 k nám s výkrikom, s ním kričia aj ich gestá:
„Zastav sa, ty, čo podľa svojho rúcha
zdáš sa byť z nášho skazeného mesta!“
8 ‒ 9 „Zastav sa ty, čo podľa svojho rúcha / zdáš sa byť z nášho skazeného mesta!“ ‒ Z Florencie, ktorá sa spôsobom obliekania, ako uvádzajú starí komentátori, v maličkostiach líšila od iných talianskych miest, takže niekdajší florentskí rodáci mohli hneď v Dantem poznať Florenťana. ‒ Pre názornosť si treba predstaviť, že Dante mal na sebe tzv. lucco, dlhé splývavé rúcho s kapucňou (porov. narážku naň v Inf. XV, 23 ‒ 24), previazané v páse „povrazom“ (porov. v tomto speve v. 106), a na hlave mal baret s dvoma na bokoch splývajúcimi chlopňami, tzv. focale. Taký je ináč tradičný obraz Danteho na jeho ceste záhrobnými ríšami. ‒
10 Ach, koľko rán ‒ a plameň ďalej spŕcha!
A toľké jazvy vyžiera v ich údy,
že ešte dnes mi srdce desom búcha!
13 Slúcha ich hluk môj učiteľ a blúdi
mi po tvári sťa s ľútosťou: „Tu zastaň,
vľúdne a slušne uvítaj tých ľudí!
16 Ba nebyť ohňa, ktorý tu k ich strastiam
strieľa druh miesta, riekol by som skoro,
že skôr než oni ty by si mal zájsť tam!“
17 strieľa druh miesta... ‒ Ako Dante v predchádzajúcom speve personifikoval hrádzu Flegetónu (porov. Inf. XV, 1), tak tu personifikoval celé toto okružie, ktoré vraj „vystreľuje“ (akoby z luku) oheň. Obraz „saettare fuoco“, ako poznamenal Sapegno, patrí ináč do repertoáru súvekej lyriky. Dante ho použil zrejme pre „zvýšenie“ štýlu, ktorým sa dáva vyjadrovať Vergiliovi. ‒
19 Zastali sme... a zasa počuť bolo
ich starý spev ‒ až na bolestnom poli
zo seba spolu utvorili kolo.
20 ich starý spev... ‒ v orig. antico verso. Rozumej ironicky: ich predchádzajúce kvílenie, ktoré na chvíľu prerušili, keď sa Dantemu prihovárali. Tak tento verš vysvetľuje väčšina moderných komentátorov (Sapegno, Porena a i.). Podľa iných slovo „verso“ znamená rytmus chôdze (Del Lungo, Momigliano a i.). ‒
21 zo seba spolu utvorili kolo. ‒ Zrejme preto, aby sa mohli zhovárať s Dantem: zákon tohto okružia totiž nedovoľoval zatratencom postáť na jednom mieste. (Porov. Inf. XV, 37 ‒ 39.) ‒ Obraz týchto zatratencov, „krúžiacich“ do kola a vykrúcajúcich krky k Dantemu ‒ ak uvážime, že ide o niekdajších významných a „slávnych“ funkcionárov republiky ‒ je rovnako pošmúrne groteskný ako obraz Brunetta Latiniho, slávneho florentského notára a učenca, bežiaceho pretekárskym behom na konci predchádzajúceho spevu. ‒
22 Jak zápasníci natretí a holí,
nevediac ešte, ktorý skorej začne
a výhodnejšie svojho soka skolí:
25 krúžia a za mnou pozerajú lačne,
takže ich krk vždy opačne sa stŕha,
než kráča noha pri ohnivom mračne.
26 ‒ 27 takže ich krk vždy opačne sa stŕha, / než kráča noha... ‒ Verše preložené podľa Porenovej lekcie, ktorú prijal aj Sapegno: „sí che’n contrario il collo faceva ai pie continuo viaggo“. Situáciu si teda ‒ s Porenom ‒ predstavujeme asi takto: Dante stojí hore na hrádzi a dole sa krútia zatratenci; ak chcú upierať oči na Danteho, ich krky (a teda aj hlavy) sa musia obracať, pokiaľ je to len možné, stále opačným smerom, než postupujú ich nohy. ‒ Iní editori navrhujú iné čítanie a aj iný, zdá sa, že menej pravdepodobný výklad. ‒
28 „Ak sypká pláň, pláň úbohá a dlhá
a s ňou náš výzor spŕchnutý a čierny
v opovrženie naše prosby vrhá,
31 nech naša sláva tvojho ducha mierni:
riekni, kto si, že peklom smieš tak smelo
trieť živé nohy v kraj nám nedozierny.
34 Na tamtom, hoci holé má dnes telo
a jeho stopy moja rozomieľa,
viac stupňov slávy dakedy sa skvelo.
37 Gualdradin vnuk ‒ vždy znal sa chopiť diela,
Guidoguerra sa zval a svojho času
umom i mečom vedel zvládnuť veľa.
37 ‒ 39 Gualdradin vnuk... ‒ Guido Guerra (narodil sa okolo r. 1220, umrel r. 1272), zo slávnej rodiny grófov Guidiovcov, významný vodca florentských guelfov a účastník mnohých vojenských výprav (preto prezývka Guerra-Vojna!). Tradovalo sa, že jeho zásluhou zvíťazili florentskí guelfi v bitke pri Benevente (1266). Bol vnukom Gualdrady, dcéry Bellincioneho Bertiho, ktorá bola v Danteho časoch povestná prísnymi mravmi a skromnosťou. V speve o starej „cnostnej“ Florencii Dante ju vyzdvihuje ako vzor niekdajších florentských matrón. (Pozri Par. XV, 112 ‒ 114.) ‒
40 Aldobrandimu Tegghiaiovi trasú
sa nohy za mnou, žiaľ, že skôr vec sporná
neriešila sa podľa jeho hlasu.
40 ‒ 42 Aldobrandimu Tegghiaiovi... ‒ Tegghiaio Aldobrandi (umrel r. 1266), na ktorého osud ‒ podobne ako na osud ďalej uvedeného Jacoppa Rusticucciho ‒ Dante bol zvedavý už v rozhovore s Ciaccom (porov. Inf. VI, 79 ‒ 80), bol významný florentský guelf, politik a vojak, povestný svojou rozvážnosťou. Dante naráža na fakt, že márne odrádzal spoluobčanov od výpravy proti Siene, ktorá sa skončila ich katastrofálnou porážkou v bitke pri Montaperti (1260). ‒
43 A ja, mňa s nimi mučí táto morňa,
Jacoppo Rusticucci som, a veru
nadovšetko mi škodí žena vzdorná.“
43 ‒ 45 a ja... Jacoppo Rusticucci som... ‒ O tamto bohatom florentskom občanovi guelfovi (žil ešte r. 1266) vie sa veľmi málo a v podstate len to, čo vyčítali už starí komentátori z tohto Danteho textu: mal vraj „ženu vzdornú“, čiže spurnú, odmietavú, neochotnú, vrtošivú (podľa iných: zvrátenú), ktorú napokon tak znenávidel, že sa od nej odlúčil a v nenávisti k ženám vôbec ‒ upadol do sodomie. ‒ Narážkou na túto ženu je určený i sám typ týchto zatratencov. ‒
46 Nech plamene ma z kože nezoderú
(a viem, že pán môj bol by mi len vďačný),
vrhnem sa dole zobjať tvár ich šerú.
49 No, že ma ľakal onen oblak mračný,
z ktorého oheň bez prestania srší,
iba som stál, stál po nich stále lačný,
52 až začal som: „Nie zhŕdanie sa vŕši,
lež toľká bolesť v dušu sa mi vtláča,
že ešte dlho potrvá, než sprší,
55 bo tušila už z reči vykladača
a vodcu môjho duša ubolená,
že, ako vy ste, taký ľud k nám kráča.
58 Som krajan váš a s úctou vaše mená
som vravel vždy, a nijaký váš počin
nesledoval som nikdy bez vzrušenia.
61 Nechávam žlč a kráčam do hlbočín:
bo iba tak mi sľúbil sladké plody
môj sprievodca, ak do stredu prv vkročím.“
63 ak do stredu prv vkročím. ‒ Do stredu zeme, sveta a vesmíru, kde je sídlo Lucifera. Čiže: „sladké plody“ Dante obsiahne, až keď pozná všetky hriechy a tresty za ne. ‒
64 „Nech duša dlho údy tvoje vodí
(odvetil ten) až do šťastného sklonku,
a tvoja sláva nech jak hviezda vzchodí,
67 no vrav, či cnosť a dobro aspoň v zlomku
v tom meste sú jak za čias našej slávy,
a či už z neho načisto sú vonku ‒
70 bo Guglielmo Borsiere s nami trávi
len krátky čas ‒ no ak ich nerozptýliš,
umučia nás už smutné jeho správy.“
70 ‒ 72 bo Guglielmo Borsiere s nami trávi / len krátky čas. ‒ Nevie sa presne, kto bol tento Guglielmo Borsiere (anekdotu o jeho vtipnosti uvádza Boccaccio v Dec. I, 8). Podľa starších komentátorov bol to „igric“ („joculator“), ktorý zabával hostí na kniežacích dvoroch; podľa novších komentátorov ‒ a to je pravdepodobnejšie ‒ bol dvoranom, ktorý konal dôležité kancelárske, resp. aj diplomatické práce, šľachtic veľkosvetských spôsobov a arbiter elegantiarum vo Florencii koncom XIII. storočia. Keďže umrel len nedávno pred r. 1300 (pozri v. 70 ‒ 71: „... s nami trávi len krátky čas“), priniesol do Danteho Pekla „čerstvé“, no pre niekdajších predstaviteľov „starej“ Florencie tým skľučujúcejšie správy o mravnom úpadku ich rodného mesta. Zatratenci zrejme pristavili Danteho preto, aby si jeho „správy“ ‒ overili. ‒
73 ‒ 75 „Nový ľud z hôr...“ ‒ Ten istý, ktorý v predchádzajúcom speve nazval Brunetto Latini ľudom „zlostným“, „nevďačným“, „fiesolanským statkom“. Danteho invektíva proti tomuto „ľudu“ ‒ v našej tercíne obzvlášť patetická a sprevádzaná až postojom starozákonného roztrpčeného proroka („zrak môj sa hor vrýva“, v. 76) ‒ tvorí teda priamo akord s výrokom Brunetta Latiniho a overuje naše konštatovanie, že do názoru svojho „učiteľa“ Dante vlial vlastný názor ‒ a vlastný výpad proti „novému“ zbohatlíckemu meštianstvu. (Porov. pozn. k Inf. XV, 61 ‒ 63.) ‒ Invektívu proti nemu Dante vystupňuje v nasledujúcom speve priamym obrazom doslovne „zozverštených“ úžerníkov. Naša tercína ináč patrí medzi slávne miesta Božskej komédie. ‒
73 „Nový ľud z hôr a zisky rýchle príliš
bezuzdnosť v tebe s toľkou pýchou živia,
že nad sebou už, Florencia, kvíliš!“
76 Tak vykríknem a zrak môj hor’ sa vrýva ‒
a títo traja, čujúc slová bôľne,
dívajú sa, jak na pravdu sa díva.
79 Odvetili: „Ak stojí ťa len toľme,
aby si vždycky stíšil iných myseľ,
šťastlivý si, že hovoríš tak voľne.
82 Preto kiež z ríše príšernej bys’ vyšiel
a uzrel hviezdy trblietať sa v diali ‒
a vraviac ľuďom: ‚Bol som v ríši príšer,‘
85 potom im zjav aj, v akom my sme žiali.“
Rozbili kruh a každý preč sa mihol,
až rýchle nohy krídlami sa zdali.
88 „Amen“ by sotva vyrieknuť kto stihol
skorej, než oni zmizli v spálenisku:
preto môj vodca na cestu sa zdvihol.
91 A už sme čuli hučať vodu blízku
tak mohutne, že s ňou i naša vrava
prepadala sa kdesi v priepadlisku.
94 Ako tá rieka, ktorá steká zľava
spod Apenín, nie spenená, nie vriaca
od Monte Vesa na východ sa dáva
94 ‒ 100 Ako tá rieka... buráca z brál tam pri San Benedette... ‒ Rieka Montone, ktorá pramení pod Monte Veso, približne v tých končinách severozápadného Talianska, kde pramení Pád. Jej horný tok sa nazýval v Danteho časoch Aquacheta a dolný tok ‒ Dante hovorí, že od mesta Forlì ‒ Montone. (Dnes sa Aquacheta pokladá za prítok Montone.) Asi šesť kilometrov od obce San Benedetto, ležiacej v apeninskom údolí, rieka Montone tvorí vodopád, ku ktorému Dante prirovnal kaskádu pekelného Flegetónu. ‒
97 a kým jej príde do nížiny vliať sa,
Acquachetou ju v horách menujete,
no vo Forlì to meno zrazu stráca;
100 buráca z brál tam pri San Benedette,
rútiac sa jedným skokom, kde by malo
byť rameno pre tisíc rozovreté:
101 ‒ 102 rútiac sa jedným skokom, kde by malo / byť rameno pre tisíc rozovreté. ‒ Verše preložené podľa výkladu prijatého Sapegnom i Momiglianom: za jarných záplav rieka Montone padá pri San Benedette jediným „skokom“, jediným vodopádom, pokým ináč, v lete, schádza dolu brehom zo stupňa na stupeň, „tisícom“ skokov. Zdá sa, že v Danteho texte nemožno nájsť rozličné narážky (napr. na bohatý kláštor sv. Benedikta a i.), aké tam našli niektorí starší komentátori (Boccaccio a i.) ‒
103 tak temný prúd cez rozčesnuté bralo
sa rve, že nás až ohlúša a striasa,
sťaby sa s ním i bralo odorvalo.
106 Ja povraz som mal ovitý kol pása
a dúfal som, že zviera s pestrou srsťou ‒
že leopard raz doňho nalapá sa.
106 ‒ 108 Ja povraz som mal ovitý kol pása... ‒ O tomto „povraze“, ktorým bol Dante prepásaný a ktorý odovzdá Vergiliovi, aby ho hodil do priepasti a ním vylákal obludného strážcu ôsmeho kruhu, jestvuje prebohatá literatúra. Disponujeme niekoľkými desiatkami rozličných výkladov, mnohými zaujímavými štúdiami, no možno povedať, že sa dosiaľ nepodarilo uspokojivo vysvetliť jeho alegoricko-symbolický význam, ako ani zmysel celého tajomného rituálu, spojeného s ním. Len pre zaujímavosť uvádzame, že v časoch blízkych Dantemu Francesco da Buti v tomto povraze videl františkánsky povraz a podľa neho usúdil, že autor Božskej komédie bol tzv. terciárom, čiže príslušníkom tretieho (laického) františkánskeho rádu; podľa Butiho teda tajomný Danteho povraz symbolizuje pokoru a františkánske cnosti. Oproti tomu v našich časoch moderný danteológ Robert L. John dokazuje, že nemôže ísť o františkánsky povraz, ktorý sa vraj nikdy nenazýval „corda“, ako ho výslovne nazýva Dante, ale vždy len „capestro“; podľa neho tu môže ísť len o povraz templársky, svedčiaci o príslušnosti Danteho k laickej templárskej elite, čo, pravda, autor Božskej komédie v časoch zrušenia templárskej rehole a jej krutého prenasledovania musel prísne tajiť. V takejto súvislosti sa potom Johnovi nasledujúca epizóda javí ako narážka na templárskeho zradcu Noffa Dei, ktorý r. 1313 skončil na šibenici: vo vrhnutí templárskeho povrazu do hlbín vidí tento rakúsky danteológ pohŕdavý akt Danteho ‒ utajeného templára: pre templárskeho zradcu platí jedine templársky povraz! (Porov. jeho cit. dielo, str. 140 a nasl.)

To všetko, rozumie sa, sú len dohady, ktoré vzbudzujú pochybnosti. (V Johnovom prípade viac než pochybnosti!) O tom však, že „povraz“ i nasledujúci „rituál“ majú určitý alegoricko-symbolický význam, pochybovať nemožno, ako nemožno pochybovať, že podobný význam má aj „leopard“, ktorého sa už raz pokúsil Dante chytiť povrazom. Predbežne sa dozaista možno uspokojiť určitým vymedzením tohto významu, a to jednak v pomere k „leopardovi“ a jednak v pomere ku Geryonovi, strážcovi ôsmeho pekelného kruhu: ak leopard symbolizuje zmyselnosť (porov. pozn. k Inf I, 32), Danteho „povraz“ je potom symbolom cudnosti, a ak je Geryon „hnusným obrazom lži“, klamstva („sozza imagine di froda“), ako Dante výslovne povie v nasledujúcom speve (porov. Inf. XVII, 7), potom je „povraz“ symbolom spravodlivosti a pravdy. Tak aspoň rieši túto otázku moderný francúzsky komentátor Henri Longnon. (Pozri jeho cit. komentár, str. 553.) ‒

109 Na rozkaz som ho sňal a celou hrsťou
stočil som ho a ešte na znak úcty
zvinul a vložil do vodcových prstov.
112 On niečo ďalej, ako voda ústi,
postaví sa a potom v stranu pravú
ho z pevnej päste do priepasti pustí.
115 „Čo čaká zasa, akú novú správu
(vravím si sám), že vodca môj tak plne
a sústredene skúma hĺbku tmavú?“
118 Ach, ako treba konať opatrne
pred tým, kto vidí nielen naše činy,
ale i z mysle hravo závoj zhrnie!
121 Odvetil mi: „Hneď vyjde z hlbočiny,
čo vyčkávam i čo sa tebe marí ‒
čoskoro zjaví sa ti z tmy a špiny.“
124 Pred pravdou, ktorá črty lži má v tvári,
nech človek radšej zavrie ústa z bázne,
bo bez viny mu pečať hanby vpáli,
124 ‒ 126 Pred pravdou, ktorá črty lži má v tvári... ‒ Rozumej: črty fikcie, klamu, výmyslu; taký význam má Danteho slovo „menzogna“: to, čo má Dante ďalej podávať, je natoľko ireálne a neuveriteľné, že mnohým môže prichodiť len ako výmysel. Jeho pravdivosť ‒ pravdivosť, rozumie sa, básnickú ‒ Dante ďalej dotvrdí aktom slávnostnej prísahy na vlastné dielo. ‒
127 no tuná mlčať nemôžem, tu rázne
pri Komédii prisahám a vravím,
nechtiac ju zbaviť dlhej vašej priazne,
128 pri Komédii prisahám... ‒ Pri tejto básnickej skladbe, ktorú Dante na tomto mieste (podobne ako aj v Inf. XXI, 2) podľa súvekej terminológie nazýva „komédiou“. (Prívlastok „božská“ dostala až neskôr v XVI. storočí a tak sa aj zaužíval jej názov.) Týmto termínom sa v stredoveku označovali skladby, ktoré sa začínali smutno, ale mali radostný záver a boli písané „nízkym“ štýlom. Oproti tomu Vergiliovu Aeneidu ‒ podľa tej istej terminológie ‒ nazve „tragédiou“, keďže ju pokladal za skladbu písanú „vysokým“ štýlom. (Pozri Inf. XX, 113.) K otázke názvu Božskej komédie porov. štúdiu O. F. Bablera Dantes „Divina Commedia“. Ihr Titel und ihre literatische Gattung, uverejnenú v poľskom časopise Zagadnienia Rodzajów Literackich IV, 2 (7), Lodž 1962, str. 71 ‒ 82. ‒
130 že som tým vzduchom dusivým a tmavým
videl zjav desný plávať cez priestory,
desný i srdciam odvážnym a pravým:
133 sťa potápač, čo za kotvou sa norí,
keď sa bol povraz zadrhol a zhrčil
buď o útes či o inú vec v mori ‒
136 vystieral ruky, ale nohy krčil.

Spev sedemnásty

1 „Hľa, šelma s chvostom zahroteným vzadu,
čo hrady drúzga, hravo zlieza hory,
hľa, tá, z nej celá zem je plná smradu!“
1 Hľa, šelma s chvostom zahroteným vzadu... ‒ Geryon, strážca ôsmeho kruhu, v ktorom sú trestané najrozličnejšie druhy klamárov, a ako taký ‒ symbol klamstva a zloby svojho kruhu, „hnusný obraz lži“, povedané slovami samého Danteho. (Pozri v. 7.) Postavu tohto strážcu ‒ s jeho menom stretneme sa až ďalej vo v. 97 ‒ Dante prevzal z klasickej mytológie, kde bájny obor s troma hlavami a troma telami, povestný „tergeminus Geryon“, ináč vladár na ktoromsi ostrove v západnom Oceáne, ktorého napokon zabil Herkules, platil taktiež za symbol klamstva a podliactva. Tohto klasického Geryona ‒ podobne ako iné mytologické postavy ‒ Dante však úplne pretvoril: pokým klasický Geryon, hoci trojhlavý a s troma telami, jednako len má jednu „prirodzenosť“ (je „in tribus unus“, ako napísal Ovidius v Her, IX, 92), Danteho Geryon je hybrid s viacerými „prirodzenosťami“; niektorí komentátori myslia, že má „prirodzenosti“ tri (človek, had, škorpión), iní, že štyri (človek, had, šelma, škorpión), ba možno sa domnievať, že až päť (plus vták ‒ vie aj lietať!).

Takáto premena klasického vzoru dozaista nie je náhodná a diktovali ju, myslíme, dva nám už známe zákony Danteho Pekla:

Danteho Geryon, ako sme povedali, je obrazom viny a hriešnikov svojho kruhu. Ak nasledujúci kruh so svojimi desiatimi tzv. Zložľabmi je danteovskou desaťnásobnou demonštráciou, ako klamstvo znetvoruje človeka, Danteho Geryon je verným obrazom tohto klamstva: je to obluda znetvorená do podoby až apokalyptickej. Zároveň však ‒ podľa druhého zákona, platného v Danteho pekle ‒ je plastickým znázornením postupného zdegradovania ľudskej prirodzenosti hriechom, zozverštenia človeka, ktoré ‒ ako sme povedali ‒ prejavuje sa tým výraznejšie, čím nižšie sa zostupuje do Danteho Pekla. Predchádzajúci Minotaurus bol poločlovekom a polozverom. Geryon, sídliaci o kruh nižšie, je už hybridom, v ktorom prevládajú zverské prvky a ktorý si uchováva z človeka už len „hladkú“, no nemú tvár. Tento nový, povedali by sme atmosferický moment svojho Pekla Dante vyjadril aj umelecky, a to až nápadným zmnožením zvieracích motívov v našom speve, použitých jednak v priamych pomenovaniach a jednak v prirovnaniach a básnických obrazoch. Hodno si všimnúť, koľko zvierat sa vyskytuje v tomto speve: šelma (v. 1), „desný zver“ (v. 5), had (v. 12), pavúk (Arachné, v. 18), bobor (v. 22), „preohavné zviera“ (v. 23), škorpión (v. 26), pes (v. 49), ovad (v. 51), lev (v. 59), hus (v. 63), prasná sviňa (v. 64), kozol (v. 73), vôl (v. 75), „hrôzostrašný zver“ (v. 79), kobra (v. 91), šelma (v. 94), úhor (v. 104), „desná beštia“ (v. 114), sokol (v. 127), vtáča (v. 128). Sme na prahu nového kruhu a nového ovzdušia divej, dravej a zverskej zloby, onej „matta bestialitade“, ktorú ako príznačnú pre ôsmy kruh Pekla uviedol Dante v Inf. XI, 82 ‒ 83. Geryon je jej „dôstojným“ a adekvátnym predstaviteľom a nie je div, že sa pred jeho labami hemží celý zverinec. Z kategórie zvieracích motívov vymyká sa, pravdaže, posledné „vtáča“, no obraz, v ktorom motív vtáčaťa Dante použil, je viac než príznačný vzhľadom k nasledujúcemu kruhu: toto danteovské vtáča z konca nášho spevu prenasleduje dravý a vycvičený ‒ sokol. ‒

2 čo hrady drúzga, hravo zlieza hory... ‒ Verš vzťahujúci sa zrejme na alegoricko-symbolický význam Geryona, keďže v Danteho Pekle niet ani hradov, ani hôr: tie sú však na zemi. Verš, ako vôbec celá vstupná tercína, v pôvodine vyniká obzvlášť výraznou zvukovou organizáciou. V preklade je na to položený obdobný dôraz. ‒
4 Tak odrazu môj vodca prehovorí
a pokynie, nech desný zver si ľahne
na kamenie, čo okraj hrádze tvorí.
7 A hnusný obraz lži sa nahor nahne:
hlavu i trup si na pobrežie skladá,
iba svoj chvost si hore nevytiahne.
10 Div poctivec sa vôkol nerozhliada,
bo hladšiu tvár nik hádam nevykúzli;
no celé telo ostatné má z hada.
13 Chlpaté laby sťaby spredu spĺzli;
chrbát i hruď i oba boky hadie
zdobia mu lesklé kolieska a uzly.
15 kolieska a uzly... ‒ V orig. nodi e rotelle. „Ozdoby“ na Geryonovej koži (porov. aj nasledujúcu tercínu!) majú zrejme symbolický charakter: komentátori od najstarších čias sa domnievajú, že predstavujú pletichy, ktorými klamstvo dosahuje svoje ciele. (Podľa Porenu slovo „rotelle“ znamená aj „štítky“, takže vraj môže ísť aj o narážku na toliare, ktorými sa klamstvo chráni a utajuje.) ‒
16 Tatár či Turek veru nenakladie
toľkoto farieb na látky a rúcha,
Arachné sotva z takej priadze pradie.
16 ‒ 17 Tatár či Turek... ‒ Národy v Danteho časoch i neskôr povestné vzácnymi pestrofarebnými kobercami a tkaninami. ‒
18 Arachné sotva z takej priadze pradie. ‒ Mýtická tkáčka zo starovekej Lýdie, ktorá sa odvážila pretekať s bohyňou Minervou; tá ju za trest napokon premenila na pavúka. (Ovidius, Met. VI, 5 ‒ 145, porov. aj Purg. XII, 43 ‒ 45.)
19 Jak často čln, čo časťou dna sa šúcha
o súš, a druhou sadá na hladinu;
jak tam, kde Nemci plnia si len bruchá,
21 jak tam, kde Nemci plnia si len bruchá. ‒ Rozumej: v severných krajinách, obývaných Nemcami, ktorí boli v Taliansku Danteho čias povestní a až prísloveční ako jedáci a pijani. (Porov. franc. príslovie „piť ako Nemec“ ‒ „boire comme un Allemand“.) Verš preložený podľa tradičného výkladu. (Niektorí myslia, že Danteho príd. meno „lurchi“ znamená „hundroši“ a potom by teda išlo nie o „Nemcov“, ktorí si plnia len bruchá, ale o Nemcov hundrošov, šomravcov.) ‒
22 chystá sa bobor k bojovému činu. ‒ Podľa ľudového rozprávania, uvádzaného komentátormi, bobor sa tak chystá k „bojovému činu“, čiže tak lapá ryby, že sa pričupí k brehu rieky alebo potoka a spustí chvost do vody; keď ryby zacítia olejovitý zápach jeho chvosta a priblížia sa k nemu, bobor sa náhle zvrtne a chytí ich. Styčným bodom prirovnania Geryona k bobrovi je teda bobrie klamstvo, šaľbiarstvo, trik. ‒
22 chystá sa bobor k bojovému činu:
i preohavné zviera priam tak lipne
ku kameniu, čo zviera piesočinu.
25 Plieska mu chvost, vše kliešte nahor vypne
sťa škorpión, keď obeť zrazu zdrapí
a jedovatým žihadlom ju štipne.
28 Vtom vodca môj: „Tu treba dvíhať šľapy
a trochu vpravo stočiť chôdzu rezkú
až k oblude, čo na skale si ľapí.“
31 Tak desať krokov v úzkosti a stesku
prešli sme tesne ponad hĺbky zhubné,
aby sme vyhli plamienkom a piesku.
34 Pred obludou, čo občas sebou šklbne,
uzrel som ľud, jak v parách z desnej pále
na piesku sedí, kúsok od priehlbne.
35 uzrel som ľud... ‒ Nová a posledná skupina hriešnikov tretieho okružia siedmeho pekelného kruhu: úžerníci. Vo fakte, že si odpykávajú trest posediačky, vidí sa narážka na ich predchádzajúci život a aplikácia princípu contrapasso: ako v živote sedeli za stolmi, kde nadobúdali bezprácne zisky, tak sedia i po smrti. Myslíme, že nie je náhodné ani ich umiestnenie: Dante im pridelil miesto nielen na samom okraji tretieho okružia (zrejme ako najväčším hriešnikom siedmeho kruhu), ale aj v bezprostrednej blízkosti samého Geryona, zozveršteného obrazu ľudského klamstva a podliactva. Nie je div potom, že v ich vonkajšej podobe nájdeme niektoré „zverské“ črty: ošipujú sa ako psy (v. 46 ‒ 51), oblizujú sa ako voly (v. 74 ‒ 75), oči si na mešcoch ‒ „popásajú“ (čo treba brať v doslovnom, hodne ironickom význame! ‒ porov. v. 57). Giovanni Getto, autor osobitnej štúdie o tomto speve, charakterizuje ich stav ako „negáciu ľudskosti“. (Pozri jeho Il canto XVII dell’ Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 321.) Výrazom obzvláštneho pohŕdania nimi je Vergiliovo upozornenie, aby sa pri nich Dante len „krátko“ zdržal. Pripomína ono jeho slávne „guarda e passa“ ‒ „pozri a poď“ z Inf. III, 51. ‒
37 Riekne môj pán: „Nech duch tvoj dokonalé
poznanie z kruhu siedmeho si získa,
choď tam a zisti, aké sú ich žiale.
40 Len krátko vrav, a nevrav príliš zblízka;
kým vrátiš sa, tam s tou sa pozhováram,
aby nás oboch vzala na pleciská.“
43 A tak zas sám, tak sám sa ďalej táram
po samom čele tohto kruhu dole
až k tým, tak smutným, utrápeným tváram.
43 A tak zas sám, tak sám sa ďalej táram. ‒ Možno povedať, jediný lyrický verš v celom speve, plný melanchólie, danteovskej ľudskej clivoty v samotných hlbinách Pekla ‒ verš, ktorý tak obdivoval pre jeho lyrickú tonalitu veľký znalec nesmierne zložitého Danteho slovesného umenia A. Momigliano. Uprostred celkovej brutálnej atmosféry tohto spevu (drsné obrazy, zvukovo drsno komponované verše, „plebejský“ tón, ktorý do istej miery núti vyjadrovať sa aj samého Vergilia „plebejsky“, porov. v. 28 ‒ 30!) verš tvorí osamelý ostrovček „čistej“ poézie. V preklade je náročky inštrumentalizovaný širokou hláskou a. ‒
46 Von z očí s hrôzou ronia sa im bôle;
vše proti parám, chtiac sa aspoň oviať,
vše k zemi žhavej ruky vystrú holé:
49 tak v lete pes sa zvykne ošipovať
ňufákom, nohou, sám už nevie, pred kým,
keď s drobným hmyzom hryzie ho aj ovad.
52 Hoci som sa i prizrel tváram vetchým,
na ktoré oheň mučivý sa striasa,
nepoznal som z nich nikoho; no, všetkým
54 nepoznal som z nich nikoho... ‒ Nepoznal preto, že mali tváre znetvorené ohňom, ale aj preto, ako postihol cit. Getto, že ide o ich redukciu na číru „hmotu v pohybe“. (Tamže.) V nižších pekelných kruhoch sa čoraz väčšmi stráca ľudskosť a individualizácia: človek sa stáva kategóriou. Všetky pokusy starých i nových komentátorov identifikovať v tejto skupine jednotlivcov ‒ ako naposledy správne poznamenal Porena ‒ sú teda nielen márne, ale aj zbytočné. O tom však, že Dante mieril na veľmi konkrétne a známe rody, pochybovať nemožno. Náročky ich naznačil rozličnými erbami. ‒
55 dol z krku visel mešec vyše pása:
s určitou farbou k určitému erbu,
na ňom ich oko div sa nepopása.
58 A keď som bližšie prišiel medzi zberbu,
na žltom mešci levia tvár sa triasla
s farbou, čo zdobí nebies jasnú klenbu.
59 ‒ 60 na žltom mešci levia tvár sa triasla... ‒ Blankytný lev v žltom (zlatom) poli ‒ znak rodiny Gianfigliazzi, florentských Čiernych guelfov. ‒
61 Do voza môjho pohľadu sa vkmasla
hneď farba krvi, celá sťaby v plame,
a v nej hus belšia od samého masla.
61 Do vozu môjho pohľadu... ‒ v orig. di mio sguardo il carro. ‒ Viacerí starší komentátori (napr. ešte aj Del Lungo) chápali tento Danteho obraz ako „bizarný“ a slovo „il curro“ radšej vysvetľovali vo význame „beh“: „beh môjho pohľadu“. Zdá sa však, že treba dať prednosť moderným komentátorom, ktorí myslia, že tento obraz nevybočuje zo systému Danteho obrazov. (Porov. „la navicella del mio ingegno“ ‒ „loďka môjho umu“, Purg. I, 2.) ‒
63 a v nej hus belšia od samého masla. ‒ Biela hus v červenom poli ‒ znak florentskej rodiny ghibellinských Ubriachiovcov (Obriachi). ‒
64 ‒ 65 prasnej svine modré znamä... ‒ Modrá prasnica v striebornom poli ‒ znak padovánskych Scrovegniovcov. ‒
64 Ďalšiemu prasnej svine modré znamä
na mešci celkom belostnom zas pláva;
a ten mi vraví: „Čo chceš v tejto jame?
67 No, že si živý, je tu jedna správa:
Vitaliano, krajan môj, sa zberá
a čoskoro si prisadne sem zľava.
68 Vitaliano, krajan môj ‒ Vitaliano del Dente, o ktorom sa vie, že bol r 1307 v Padove vysokým funkcionárom republiky, tzv podestom (Podľa iných Vitaliano dl Jacopo Vitaliani, úžernícky boháč na dvore Scrovegniovcov) ‒
70 Mňa z Padovy kruh Florenťanov zviera
a ohlušuje, len sa na nich pozri,
jak skríkajú: ‚Už chceme veľrytiera,
70 Mňa z Padovy kruh Florenťanov zviera... ‒ Danteho irónia na účet rodného mesta: všetci úžerníci sú z Florencie a ak sa medzi nimi vyskytne niektorý z iného mesta, je len výnimkou. ‒
72 ‒ 73 „Už chceme veľrytiera, / čo prineste si na mešci tri kozly.“ ‒ Podľa zhodnej mienky starých komentátorov (overenej nanovo Barbim) týmto „veľrytierom“, netrpezlivo očakávaným v Pekle florentskými úžerníkmi, je Gianni Buiamonte z florentskej rodiny Becchiovcov, ktorí mali v erbe tri kozly v zlatom poli. Začas zastával verejné funkcie vo Florencii a bol spoločníkom vo veľkom zmenárnickom podniku na prelome XIII. a XIV. storočia. Okolo r. 1297 bol povýšený do šľachtického stavu, no r. 1308 bol odsúdený pre krádež a podvody. Umrel r. 1310 v chudobe, zavinenej vraj hráčskou náruživosťou. ‒ V názve „veľrytier“ („il cavalier sovrano“) sa dozaista tají Danteho krutá irónia: podľa Porenu florentskí úžerníci chcú povedať, že až k nim príde Gianni Buiamonte, ako jeden z najväčších úžerníkov stane sa ich hlavou, akýmsi „veľmajstrom“ ich „rytierskeho“ rádu. Ešte pravdepodobnejšou sa zdá mienka Barbiho, že tu ide o sarkazmus („pekný rytier“!) na účet samej Florencie, ktorá takých ľudí povyšovala do šľachtického stavu. ‒
73 čo prinesie si na mešci tri kozly.‘“
Vykrútiac ústa, jazykom sa lizne,
jak dáky vôl by olizol si nozdry.
76 V strachu, že príliš čaká už, kto prísne
mi naložil, by o týchto som zvedel
len v krátkosti ‒ som ušiel z miesta trýzne.
79 Na hrôzostrašnom zverovi už z bedier
kýval môj pán, čo bezpečne ma vodí,
a riekol: „Hľaď, bys’ tuná smelo sedel!
82 Len takéto už povedú nás schody.
Predo mňa poď, bo chcem ti robiť clonu,
nech jedovatý chvost ti neuškodí.“
82 Len takéto už povedú nás schody. ‒ Povedané ironicky, lebo nasledujúce dva kruhy Pekla sú oddelene hlbokými priepasťami a nevedie do nich schodná cesta: do ôsmeho kruhu ich znesie na chrbte Geryon a do deviateho kruhu, na samo dno Pekla, ich zloží obor Anteus. (Pozri Inf. XXXI, 130 a nasl.) ‒
85 Jak ten, čo v triaške obáva sa skonu
zo zimnice, v nej nechet mu už belie
a chvie sa celý, iba uzrúc tôňu:
88 tak pri tých slovách tiež som zbledol cele;
no, v strachu z hanby, v ňom pred pánom dobrým
mocnie i sluha, tváril som sa smele.
91 Rozkročený už nad tým chrbtom kobrím
rieknuť som chcel ‒ no z úst hlas nevyšiel mi,
ako som dúfal: „Nože si ma objím!“
94 Vtedy však ten, čo už aj inej šelmy
ma pozbavil, môj dobrý vodca vľúdny,
objal si ma a pomáhal mi veľmi.
97 „Leť, Geryon, leť pomaly v tej studni,
v širokých kruhoch,“ riekol pán môj sladký,
„a na bremeno zvláštne nezabudni!“
100 Jak čln, čo dlho, dlho cúva spiatky,
späť od brehu ‒ kým ja som strachom ziabol,
tak odpútaval sa i netvor hladký,
103 a len sa celkom otočil ten diabol,
chvost ako úhor vytŕča a krčí,
keď labou prv vzduch pod seba si zhrabol.
106 Faeton sotva stŕpol v prudšom kŕči,
keď pobadal, že prišiel o opraty
a že už preto celé nebo blčí,
106 ‒ 108 Faeton sotva stŕpol v prudšom kŕči... ‒ Faeton, syn Heliov (Slnka), podľa gréckej báje si raz vyprosil od otca dovolenie viesť slnečný voz; nezvládol však slnečné kone, opraty mu vypadli z rúk, voz vybočil zo zvyčajnej dráhy a spálil časť neba; v kritickej chvíli neobratného vozataja zrazil bleskom Jupiter. (Porov. Ovidius, Met. II, 47 ‒ 324.) ‒
109 či Ikaros, keď pre vosk rozohriaty
pocítil zrazu perie pŕchnuť z krídel,
až zvolal otec: „Bežíš po zlej trati!“:
109 ‒ 110 či Ikaros... ‒ Syn Daidalov, ktorý unikol z krétskeho Labyrintu na krídlach, zostrojených jeho otcom; keďže však neposlúchol otcovu radu (porov. v. 111: „Bežíš po zlej trati!“) a vzlietol privysoko, vosk na krídlach sa mu roztopil a Ikaros padol do mora. (Porov. Ovidius, Met. VIII, 203 ‒ 233.) ‒
112 než ja som mrel, keď sťaby do osídel
len tmou a tmou vždy hlbšie som sa hrúžil
a nič, len desnú beštiu som videl.
115 Tak pomaly, tak zvoľna netvor krúžil
vždy níž a níž, čo iba tak som badal,
že zdola vietor do tváre mi búšil.
118 Naklonil som sa v pravú stranu, skadiaľ
počul som hukot mohutného toku,
čo z veľkej výšky do priepasti padal.
121 Úžasné hrôzy zjavili sa oku,
akoby dole ohne ktosi rozsial ‒
takže hneď nohu späť som stlačil k boku.
124 A uzrel som, čo nevidel som dosiaľ:
krúženie naše dolu do krútňavy
tak krutých ziel, až chytal sa ma ošiaľ.
127 Ako keď márne sliedi sokol dravý,
nevidiac vôkol vábidlo ni vtáča,
až „Beda, klesáš!“ sokoliar mu vraví,
127 ‒ 132 Ako keď márne sliedi sokol dravý... ‒ Opis fantastického letu Geryonovho Dante zakončuje obrazom zo stredovekého poľovníckeho života: keď sokoliar chcel privolať vycvičeného sokola, rozkrútil tzv. „logoro“ („vábidlo“, v. 128), čo boli dve spojené krídla, priviazané na povrázku, akási napodobenina vtáka. Neraz sa však stalo, že sokol, unavený dlhým, a najmä bezvýsledným letom, spúšťal sa aj sám. Vtedy sokoliar zvolal: „Beda, klesáš!“ (v. 129). A sokol, cítiac, že úlohu nesplnil, zosadol ďaleko od pána, rozhnevaný, že márne tak dlho lietal. (Porena, Sapegno a i.) ‒ K takémuto dravému rozhnevanému sokolovi Dante prirovnal Geryona, ktorý síce svoju úlohu splnil, ale s hnevom a zlosťou ‒ hoci je zahalený do nepreniknuteľného mlčania. ‒
130 keď už v stých kruhoch prchký, zlý sa stáča
nie k pánovi, nie k miestu vypustenia,
ale čím ďalej, až kam sily stačia:
133 tak i nás tam, kde čnela skalná stena,
Geryon zložil tesne pri útese,
a len čo zas sa octol bez bremena,
136 zmizol jak šíp, keď z tetivy sa vznesie.

Spev osemnásty

1 Je v pekle miesto, Zložľaby sa volá:
celé ho tvorí kameň šedivastý,
z ktorého sú i hrádze dookola.
1 Je v Pekle miesto, Zložľaby sa volá... ‒ Ôsmy kruh Danteho Pekla, miesto trestu klamárov. Keďže klamstvo pokladal Dante za najrozšírenejší hriech na svete, za zlo „vlastné človeku“ (porov. Inf. XI, 25: „že sa však klam len smrteľníka týka...“) tento kruh je, prirodzene, najväčší: Dante mu venoval viac než tretinu svojej prvej kantiky (Inf. XVIII ‒ XXX).

Rozsah i diferencovanosť tejto jednej kategórie hriešnikov prinútil Danteho rozdeliť kruh na desať koncentrických okruží či pásem, ktoré nazval Zložľabmi ‒ Malebolge (vlastne doslovne Zlými vakmi, Zlými kapsami, ako predpokladajú talianski komentátori). Podľa autorových údajov v tomto speve (a najmä podľa rozličných náznakov, roztrúsených v nasledujúcich spevoch) celý tento ôsmy kruh si treba predstaviť ako naklonenú rovinu, zvažujúcu sa k stredu Zeme a nadol postupne čoraz väčšmi sa zužujúcu, horizontálne poprerývanú Zložľabmi. Posledný, desiaty Zložľab je v bezprostrednej blízkosti akejsi mohutnej centrálnej šachty (Dante ju nazýva aj „širokou studňou“, porov. v. 5), hlbokej priepasti, spadajúcej do samého stredu Zeme a svojím dnom tvoriacej posledný, deviaty kruh Danteho Pekla. Samotné Zložľaby podľa Danteho predstavy sú akési hlboké a mohutné priekopy, kotliny či rokliny s mierne naklonenými, no neschodnými stenami, a keďže sa celá „tvrdá priestraň“ ôsmeho kruhu, ako sme povedali, zvažuje a pritom zužuje, aj koncentrické Zložľaby majú postupne čoraz menší priemer: najväčší je Zložľab prvý a najmenší je posledný.

Pre správne pochopenie celého spôsobu Danteho putovania (ako i rozličných podrobností, ktoré sa v texte nasledujúcich spevov vyskytnú a ktoré by zostali nejasnými bez presného poznania danteovskej topografie tohto kruhu) je nevyhnutné ujasniť si „komunikačné spoje“, vedúce touto mohutnou pekelnou pláňou. V poslednom čase sa touto otázkou zaoberal vo svojom komentári M. Porena: o jeho výskum sa oprieme v nasledujúcich riadkoch. (Išlo skutočne o výskum, pretože Dante síce myslel „geometricky“, ale vyjadroval sa básnicky mnohými synonymami, ktorých význam nebol vždy predchádzajúcim komentátorom jasný.)

Podľa Danteho predstavy celý vyššie spomenutý geometrický systém koncentrických žľabov pretínajú odhora nadol mostné pásy, ktoré sa tiahnu od hornej mohutnej okružnej hradby, týčiacej sa na hornom obvode kruhu (to je ten „okrúhly breh“, čnejúci nad okolím, ktorý Dante spomína vo v. 7!), a smerujú k ústrednej šachte. V pomyselnom strede tejto šachty sa zbiehajú. Tieto mostné pásy zrejme nie sú široké, lebo Dante v tomto speve hovorí o „úzkej prti“ (v. 101) a z Danteho textu priamo i nepriamo vyplýva len to, že ich bolo viac (Porena myslí, že toľko, koľko je Gigantov na obvode „studne“) a že sú všetky zlomené, rozborené nad šiestym žľabom. (Porov. Inf. XXI a XXIII.)

Vlastné tzv. mosty, preklenujúce jednotlivé žľaby, nesmieme si však predstaviť ako naše dnešné ploché mosty. Dante ich častejšie nazýva slovom „scogli“, čo doslovne znamená „skaliská“, „balvany“, „úskalia“ (porov. v. 16), čiže sám si ich predstavoval ako mohutné vyklenuté skalné hroble. (Porov. v. 69; pozri aj Inf. XIX, 9, kde ich prirovnal k tzv. tumbám, čiže ku chrámovým katafalkom: „kde skalný most sa ako tumba vzpína“.) Ak Dante hovorí o mostných oblúkoch, zasa nejde o mostné oblúky v našom zmysle slova, ale iba o vyklenuté balvany, tvoriace most. Pri záhlaviach sú tieto mosty nižšie, pokým v prostriedku sú oblúkovito vyvýšené na spôsob starých rímskych mostov. A keďže sa celé priestranstvo ôsmeho kruhu zvažuje, aj sklony týchto mostov spadajú nadol čoraz príkrejšie, tou mierou, ako sa básnici blížia k ústrednej šachte, čo Dante na viacerých miestach naznačuje. (Porov. napr. Inf. XIX, 35 a i.) Zároveň povrch jednotlivých mostov je čoraz drsnejší a rozpukanejší, takže putovanie básnikov je čoraz obťažnejšie. Porena ‒ myslíme, že právom ‒ vidí v tom význam alegoricko-symbolický: zdrsňovanie povrchu mostov je rovnobežné so stupňujúcou sa vinou hriešnikov.

Napokon treba ešte doložiť: medzi jednotlivými žľabmi sú hrádze, a to tak stavané, že vždy dve strany jednej hrádze tvoria vnútorný svah predchádzajúceho a vonkajší svah nasledujúceho žľabu. Všade na hrádzach je schodná plošina. ‒

6 o nej sa zmienim ešte v inej časti. ‒ Porov. Inf. XXXI ‒ XXXIV. ‒
4 Uprostred poľa padá do priepasti
široká studňa s brehom taktiež holým,
o nej sa zmienim ešte v inej časti.
7 Okrúhly breh čnie teda nad okolím
a okrúhla je i tá priestraň tvrdá,
jej dno sa delí do desiatich dolín.
10 Jak tam, kde tvŕdze, ktoré pnú sa zhrda
a svoje hradby priekopami chránia,
vinúcimi sa dokola kol brda,
13 tak cez žľaby i tuná kraj sa skláňa;
a jak z tých hradieb môstky spojujúce
vždy k nižším valom spúšťa hradná brána:
16 tak i tu balvan hrádze hor’ sa pnúce
vše pretína, by so žľabmi ich zobjal,
jak jeho studňa odtína i hlce.
18 jak jeho studňa odtína a hlce. ‒ Dante „studňu“ personifikuje. Porov. podobné personifikácie v Inf. XV, 1; XVI, 17, v našom speve vo v. 99 a i. ‒
19 Tu teda ‒ kde sme z Geryona do brál
zostúpili ‒ hneď popri skalnej stene
naľavo som sa za básnikom pobral.
22 A napravo už hľadím k hroznej scéne,
kde s novou mukou noví mučitelia ‒
kde plno duší v prvom žľabe stene.
25 Hriešnici v ňom sa na dva prúdy delia... ‒ Oba prúdy týchto klamárov prvého žľabu sú klamári žien: tí, čo idú proti smeru cesty básnikov a sú v ich bezprostrednej blízkosti, sú klamári na prospech iného, čiže kupliari; druhú skupinu, idúcu v smere cesty básnikov (Dante sa jej lepšie prizrie z mosta, porov. v. 73 ‒ 80), tvoria klamári na prospech seba, čiže zvodcovia. Keďže ide o jednu kategóriu hriechu, obe skupiny podstupujú rovnaký trest: jedných i druhých šibú „rohatí čerti“. Súvis medzi vinou a trestom nie je celkom jasný. (Cituje sa síce zo starých mestských štatútov, že pre kupliarov bol predpísaný trest bičovania, no v tomto žľabe sú takto trestaní aj zvodcovia.) F. T. Gallarati Scotti, autor osobitného komentára k nášmu spevu, nachádza „úzky súvis medzi hriechom a trestom“ v tom, že tu ide v oboch prípadoch o najhlbšiu podlosť a nízkosť, a nie o vášeň, ktorá by si bola zaslúžila trest pekelnej víchrice, aký podstupujú „vášnivci“ v Inf. V. (Pozri jeho štúdiu Il canto XVIII dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 338.) ‒
25 Hriešnici v ňom sa na dva prúdy delia:
kým bližší idú proti nám, tí z boku
druhého smerom opačným zas trielia;
28 takto i v Ríme v jubilejnom roku
musí sa kráčať cez most na Tibere,
aby sa vyhlo vírom v ľudskom toku,
28 ‒ 33 takto i v Ríme v jubilejnom roku... ‒ Dva protismerné prúdy hriešnikov v prvom žľabe pripomenuli Dantemu obraz, ktorý akiste videl v Ríme v jubilejnom roku 1300, vyhlásenom pápežom Bonifácom VIII. Jubileum, spojené s odpustkami, privábilo do Ríma veľké množstvo pútnikov. Najväčší ruch bol, pravdaže, na Anjelskom moste, ktorý bol v tom čase jediným mostom vedúcim k Svätopeterskému chrámu. (Dante ho nazýva jednoducho „most“, v. 29, podobne ako Anjelský hrad nazýva jednoducho „hrad“, v. 32.) Rimania regulovali premávku tak, že pútnici, poberajúci sa do Svätopeterského chrámu, museli ísť po jednej strane mosta, pričom boli tvárou obrátení k Anjelskému hradu, pokým zasa vracajúci sa pútnici museli ísť po druhej strane, opačným smerom, a teda tvárou obrátení k „vŕšku“, čiže k Monte Giordano. (Bol to menší kopec vytvorený zo starovekých zrúcanín, na ktorých stál kaštieľ Giordana Orsiniho.) ‒
31 takže prúd jeden uberá sa v smere
k hradu a ďalej do Svätého Petra,
kým druhý prúd zas k vŕšku späť sa berie.
34 Rohatí čerti z oboch strán tu vetria
a s veľkým bičom cielia po obeti;
kruto ich tnú a žiadnu neušetria.
37 Ej, ako tie len otŕčajú päty
na prvý šľah, že ani jedna k pätám
nežiada pridať druhý ani tretí!
40 Tvár dáku známu cestou stretli sme tam,
takže som hneď i ticho prehovoril:
„Nie prvý raz sa s týmto predsa stretám.“
43 Pozastal som a hlbšie zrak doň vnoril;
a pátrajúc vždy väčšmi po otroči,
vraciam sa kus, kam sladký vodca zvolil.
46 Bičovaný však klopí zrak a bočí;
neskryl mi predsa hanbu svojho lósu,
bo volám už: „Ó, ty, čo klopíš oči,
49 ak neklamú, ak tvoje črty to sú ‒
Caccianemico Venedico, povieš,
čo voviedlo ťa do tohoto zósu?“
49 ak neklamú, ak tvoje črty to sú... ‒ Danteho irónia, na ktorú upozornil Porena: sme v ríši klamstva, kde všetko môže byt klamlivé ‒ aj sám výzor človeka. ‒
50 Caccianemico Venedico... ‒ Bolognský šľachtic z mocnej guelfskej rodiny (narodil sa okolo r. 1228); v Danteho časoch kolovala o ňom povesť, že zo zištných príčin ‒ možno osobných a možno straníckych ‒ nahovoril vlastnú sestru Ghisolabellu, aby bola po vôli „Markízovi“ (akiste markízovi Obizovi d’Este, spomínanému v Inf. XII, 111). Túto povesť naším spevom Dante akosi dotvrdzuje, no samého Venedica Caccianemica umiestňuje do Pekla predčasne: zomrel až r. 1302, pokým Danteho cesta záhrobnou ríšou spadá do r. 1300. ‒
52 „Síce nie rád, no, keď ma menom zovieš,
keď z toho sveta núti ma reč mužská,“
odvetil mi, „nuž, ako nevyhovieš?!
55 Ja som to (a svet právom po mne prská)
Ghisolabellu nahral Markízovi,
nech hocijako znie už povesť mrzká.
58 Z Bologne, pravda, nie som nijak nový,
lebo tu so mnou toľkí spolu chripia,
že toľko úst už dneska nevysloví
60 ‒ 61 že toľko úst už dneska nevysloví / od Saveny až k Rénu slovo sipa... ‒ V prvom žľabe ôsmeho kruhu je viac Bolognanov, než ich teraz žije na území bolognskej republiky, ohraničenej riekami Savenou a Rénom: na jej teritóriu používal sa bolognský nárečový tvar „sipa“ namiesto toskánskeho tvaru „sia“, resp „sí“ ‒ „áno“. (Porov. Danteho charakteristiku Toskánska ako „krásnej zeme“, ktorou sa ozýva „sí zvonné“ v Inf. XXXIII, 80.) ‒
61 od Saveny až k Rénu slovo sipa;
tým slovám ľahko prikladá sa viera,
ak vieš, že z nás nik hrsťou nerozsýpa!“
63 ak vieš, že z nás nik hrsťou nerozsýpa. ‒ Rozumej: že my Bolognania sme lakomci a chamtivci. ‒ Niektorí komentátori v týchto Venedicových slovách vidia akúsi jeho snahu zmenšiť svoju vinu a aspoň časť zodpovednosti za ňu preniesť na samu povahu Bolognanov, v Danteho časoch povestných lakomstvom a skývražnosťou. (SDI, Porena a i.) ‒
64 No vtom sa vrezal švihár do šudiera
a skríkol čert: „Už ber sa spopod brala,
tu kupliar málo zo žien navydiera!“
66 tu kupliar málo zo žien navydiera... ‒ V orig. qui non son femmine da conio. Je viac výkladov tohto verša podľa toho, či sa slovo „conio“ chápe to význame „peniaze“, alebo vo význame „klamstvo“, ako svojho času navrhoval Del Lungo. (Pozri jeho komentár.) Je však možné ‒ a to je náš názor ‒ že Dante toto slovo použil v jeho prvotnom etymologickom význame „klin“, „vytĺkadlo mincí“, „razidlo“. (Lat. cuneus.) Potom by šlo o význam: tu niet žien na vytĺkanie peňazí (s obscénnym podtónom, aký sa tak často viazal napr. vo franc. stredovekej poézii k slovu „coing“: porov. vo Villonovom Lais: „frapper en ung autre coing“, v. 32.). ‒
69 z nej vybieha už vyklenutá skala... ‒ most. Porov. pozn. k v. 1. ‒
67 Dvojica naša tiež sa odobrala
blíž k stene skalnej od tých duší hnusných ‒
z nej vybieha už vyklenutá skala.
70 Ľahko sme vošli do tých brázd jej drsných,
a vpravo zahnúc po zvrásnenom svahu,
vzdialili sme sa od okruhov krušných.
72 vzdialili sme sa od okruhov krušných... ‒ V orig. da quelle cerchie etterne, vlastne doslovne: od večných okruhov. Nie je jasné, čo tým Dante myslel: niektorí komentátori predpokladajú, že všetky predchádzajúce kruhy Pekla, iní, že skalnú hradbu okružujúcu ôsmy kruh, iní, že skalnú hradbu a hrádzu, po ktorej dosiaľ básnici kráčali (tak Porena, ktorý preto navrhuje čítať „cerchie esterne“ namiesto „etterne“), a napokon iní, že večné krúženie dvoch spomenutých prúdov zatratencov. (Zo starých komentátorov takýto výklad navrhol Buti a v novšom čase Bianchi a Barbi zniesli viac dokladov zo súvekej literatúry na takýto význam slova „cerchie“: v Danteho časoch i neskôr bolo zvykom, že odsúdený na smrť vykonal pred popravou akúsi „okružnú cestu“ mestom; zdá sa, že práve na niečo podobné naráža Dante.) Priklonili sme sa k tomuto poslednému výkladu: ide ‒ ironicky povedané ‒ o večné, „krušné“ krúženie. ‒
73 Keď sme už boli na úrovni prahu,
kde skala prechod otvára z dna jamy,
riekol môj pán: „Tu skloň sa nad záľahu
76 tých druhých duší, čo sa rútia tmami
a ktorých tvár si dosiaľ nepobadal,
pretože išli jedným smerom s nami.“
76 tých druhých duší... ‒ Druhého prúdu zatratencov v prvom žľabe, čiže zvodcov. ‒
79 Z pradávneho sa mosta dívam na dav,
ktorý tam dole podobne bič honí
a ktorý z druhej strany priechod hľadá.
82 Láskavý majster sám sa ku mne skloní
a riekne: „Hľaď, ten veľký, čo k nám ide
a napriek bôľu slzy nevyroní ‒
85 aký to kráľ! Vždy ešte kráľ v tom hyde!
Jáson je to, čo cez úklady temné
predsa len urval rúno na Kolchide.
86 ‒ 96 Jáson je to... ‒ Mýtický kráľ, staviteľ prvej lode, rozširovateľ obzorov starovekého človeka, vodca bájnych Argonautov a dobyvateľ tzv. Zlatého rúna v Kolchide (kdesi v severovýchodnej Ázii, azda v dnešnom Gruzínsku). Okrem toho aj povestný zvodca žien: za svojej výpravy do krajiny Kolchov zastavil sa na ostrove Lemnos, ktorý bol dejiskom veľkého zločinu: keďže tamojšie ženy zanedbali kult Venuše, bohyňa ich potrestala „kozľacím zápachom“, pre ktorý sa im všetci chlapi vyhýbali a nimi opovrhovali. Ženy zato z pomsty vyvraždili „celý národ mužský“ (v. 89), neušetriac bratov, otcov ani vlastných mužov. Jedinej Hypsipylé, „mladuškej“, „nežnej“, podarilo sa klamstvom zachrániť kráľa Thoanta, a tú práve zviedol a napokon opustil Jáson. Neskôr ešte zviedol i opustil Medeu, dcéru kráľa Kolchov, pomocou ktorej získal Zlaté rúno (Porov. Ovidius, Met. VII, 1 a nasl.)

Z textu vyplýva, že Dante prechovával obzvláštnu úctu k tejto mytologickej postave, ktorú zobrazil až sošne, v celej majestátnosti, ako kráľa zostávajúceho kráľom aj v samých hlbinách Pekla. („... aký to kráľ! Vždy ešte kráľ v tom hyde!“ v. 85.) Renucci myslí, že Danteho úcta k Jásonovi je celkom podobná ako úcta k Ulyxovi (porov. Inf. XXVI) ‒ a aj motivovaná tými istými príčinami: obidve hrdinské postavy patrili medzi veľkých starovekých dobyvateľov nových obzorov sveta; Jáson sa ako prvý odvážil prejsť Hellespontom do neznámych končín Čierneho mora a Ulyxes ako prvý prešiel za Herkulove stĺpy do búrlivých vôd Atlantiku, doslovne hnaný túžbou po poznaní. Dante, ktorý poznanie vecí fyzických i metafyzických, človeka, sveta i kozmu ‒ slovom „vedu“ („scienza“) ‒ pokladal za „poslednú dokonalosť našej duše“ (Conv I, I, 1 a nasl.), nemohol neobdivovať také postavy klasickej mytológie, ktoré niesli v hrudi podobný zápal, aký niesol on sám. Ba tak sa zdá, že medzi ich snahami a snahami svojimi (Danteho poézia je sústavným prekračovaním Hellespontu i Herkulových stĺpov!) cítil priamu paralelu. (Porov. cit. Renucciho dielo, str. 243 ‒ 244.) V jeho obdive Jásona i Ulyxa možno teda dozaista vidieť nielen črtu predhumanistickú (kult starovekej mytológie), ale i odraz nepokojných túžob súvekej spoločnosti po objavovaní nových obzorov sveta a po novom poznaní. To všetko mu, pravdaže, nezabránilo zatratiť tohto hrdinu za jeho hriešne činy, ako mu nezabránilo podobne zatratiť (a aj s podobnou aureolou „veľkosti“) Ulyxa. ‒

88 No tam, kde ženy páchli nepríjemne
a vyvraždili celý národ mužský ‒
no ponajprv tam na ostrove Lemne
91 cez zdobné reči, bozkov sladké dúšky
mladuškú, nežnú klame Hypsipylu,
čo oklamala predtým svoje družky.
94 Nechá ju samu, pozbavenú pyľu:
a vina tá trest tento pririekla mu,
ním pyká tu i za Medeu milú.
97 S ním idú všetci, ktorí takto klamú;
týchto pár slov nech prvý žľab ti zblíži
i s tými, ktorých pchá si v svoju tlamu.“
99 i s tými, ktorých pchá si v svoju tlamu. ‒ Porov. vyššie pozn. k v. 18. ‒
100 Prišli sme tam, kde úzka prť sa kríži
s tou nižšou hrádzou, tvoriacou už plece
oblúku, ktorý v druhý žľab sa níži.
102 v druhý žľab sa níži... ‒ Miesto trestu novej kategórie klamárov: lichotníkov. Ich trest spočíva na výraznom ‒ a aj veľmi výrečnom ‒ princípe contrapasso: za živa „skrášľovali“ iných falošnými podlizačskými rečami, teraz po smrti „špinia“ samých seba vlastnými odpornými výkalmi a zadúšajú sa v nich. ‒
103 Jak množstvom prasiec napratané vrece ‒
ňufákmi funí, plieska sa a tiesni
tu biedny ľud, a sem a tam sa mece.
106 Svahy sú celé vykladané v plesni
z tých výparov, čo vydychuje výkal,
bridivý očiam, pre nos viac než desný.
109 Dno je tu také hlboké, že znikiaľ
doň nevidno, len na samotný chrbát
skaly ak by sa človek vyredikal.
110 ‒ 111 len na samotný chrbát / skaly... ‒ Na vrchnú časť skalného mosta, preklenujúceho druhý žľab. (Porov. vyššie pozn. k v. 1.) ‒
112 A odtiaľ vidím v hlbine sa šklbať
akýchsi ľudí pohrúžených v brude,
o jeho vzniku nesluší sa hĺbať.
115 Ako tak zrakom blúdim po tom ľude,
uzriem tam hlavu skoro celú v lajne
(že neviem, či to kňaz či laik bude!).
118 Tá vykríkla: „Čo hľadíš neprestajne
a nenásytne len na moje muky?“
A ja: „Bo znám ťa nielen z tejto stajne ‒
121 keď suchú hlavu kládol si si v ruky!
Nuž preto väčšmi pútaš ma než iní,
môj Alessio Interminei z Lukky.“
123 môj Alessio Interminei z Lukky. ‒ Vie sa o ňom len to, že pochádzal zo šľachtickej rodiny a žil ešte v decembri r. 1295. ‒
124 Hneď začal tĺcť sa po tej svojej dyni:
„Lichôtky, po nich jazyk môj vždy prahol,
pohrúžili ma do takejto špiny.“
127 Riekol mi pán: „Tak keby si sa nahol,
že by si okom dosiahol až k pľundre ‒
že by si zrakom do tváre až siahol
130 tej špinavej a rozcuchanej cundre,
čo zalajnené nechty v hruď si vsekla;
vše kľaká, vstáva vše a stále žundre.
133 Thais to je, tá pobehlica z pekla... ‒ Podľa staršieho a tradičného výkladu, prijímaného zavše skepticky modernými komentátormi, ide o postavu prostitútky Thaidy z Terentiovej komédie Eunuch a o narážku na jedno miesto v jej III dejstve: vojak Thraso poslal do daru Thaide otroka a spýtal sa príživníka Gnatóna, či mu je za to jeho milá vďačná. Gnato vraj na to odvetil: „Preúžasne“, čo neskôr Cicero v spise De amicitia (O priateľstve) uviedol ako príklad zveličovania lichotníkov; stačilo vraj povedať: „Veľmi.“ ‒ Oproti tomu naposledy francúzsky danteológ A. Pézard dokazoval, že sa Danie v tejto epizóde inšpiroval dielom Policraticus od Jána zo Salisbury a že postavou Thaidy symbolizoval rímsku kúriu, kde v jeho časoch lichotníctvo priamo kvitlo. Ide tu vraj o tú istú „meretrice“ ‒ „pobehlicu“, ktorú nájdeme v danteovskej apokalyptickej vízii na konci Purgatoria, kde nesporne symbolizuje rímsku kúriu. (Porov. jeho štúdiu Du Policraticus à la Divine Comédie, Romania LXX, 1948, str. 1 ‒ 36; 163 ‒ 191.) Tak sa zdá, že Pézardov výklad, ináč bohato dokumentovaný, je veľmi pravdepodobný (hoci ho prijala talianska kritika s veľkými rezervami). Okrem Pézardových vecných argumentov prihovára sa zaň aj argument čisto umelecký: Dante často (vec je ešte málo preskúmaná!) v záveroch jednotlivých spevov náročky umiestňuje motívy, ktoré akoby priamo poukazovali na samu látku nasledujúcich spevov. Nasledujúci spev je jeden z Danteho najostrejších protiklerikálnych spevov a motív Thaidy ako symbolu lichotníctva, bujnejúceho v rímskej kúrii, by bol akýmsi jeho látkovým auftaktom. (Porov. motív vtáčaťa a vycvičeného dravého sokola na konci Inf. XVII a našu poznámku k Inf. XVII, 1.) ‒
133 Thais to je, tá pobehlica z pekla,
čo milému, keď pýtal sa, či cíti
sa povďačnou, ‚Ó, preúžasne‘, riekla.
136 A tým náš zrak nech tuná je už sýty!“

Spev devätnásty

1 Ó, Šimon mág, ó, biedni jeho žiaci,
čo veci božie, cnostiam z loža vzaté,
núkate cudzím, ó, vy, nebažiaci
1 Ó, Šimon mág, ó, biedni jeho žiaci... ‒ Inf. XIX je spev o svätokupcoch, simoniakoch, nazvaných tak podľa svojho prototypu, biblického svätokupca Šimona mága zo Samárie, ktorý chcel kúpiť od apoštolov moc udeľovať milosť Ducha Svätého. (Skutky apošt. VIII 9 a nasl.) ‒
2 ‒ 3 čo veci božie, cnostiam z loža vzaté, / núkate cudzím... ‒ Vyjadrené „vysokým“, biblickým štýlom: Legitímny je jedine zväzok „vecí božích“ s „cnosťami“, čiže duchovných hodností s ľuďmi dobrými, cnostnými. ‒
4 po inom ako po striebre a zlate:
nech trúba zlá vám teraz pripomína,
prečo tu v treťom žľabe miesto máte!
5 nech trúba zlá vám teraz pripomína... ‒ Narážka na mestských heroldov, ktorí na námestiach rozhlasovali mená odsúdených: Danteho spev chce byť akousi heroldickou „zlou trúbou“, ktorá verejne rozhlási a oznámi mená svätokupcov aj z najvyššieho kléru. (Iste nie náhodou sa medzi nimi vyskytuje aj meno pápeža Bonifáca VIII., hodno si všimnúť, práve toho pápeža, zásluhou ktorého kedysi v januári 1302 mestskí heroldi vyhlasovali na námestiach Florencie ‒ Danteho exil. Naš spev bude tak trochu i spevom Danteho roztrpčenej odplaty.) ‒
7 Nad ďalšie dno, nad rovy cintorína
vystúpili sme do prostriedku cesty,
kde skalný most sa ako tumba vzpína.
8 ‒ 9 vystúpili sme do prostriedku cesty, / kde skalný most sa ako tumba vzpína... ‒ Rozumej: básnici vystúpili na najvyšší bod vyklenutého skalného mosta, rozkladajúceho sa nad tretím žľabom, čiže boli priamo nad samým žľabom. ‒ O význame Danteho slova „tomba“, ktoré prekladáme ako „tumba“, sa dosiaľ diskutuje: niektorí myslia, že znamená „hrob“, čiže sám žľab, v ktorom sú „pochovaní“ duchovne mŕtvi simoniaci (tak Del Lungo, Barbi, Sapegno, Momigliano atď.), iní sa oproti tomu domnievajú, že znamená kameň, konštrukciu vyčnievajúcu nad hrobom, čiže sám most (D’Ovidio a i.). Náš názor je, že znamená presne to, čo latinské slovo „tumba“, používané v cirkevnej terminológii podnes: katafalk (zvaný aj „castrum doloris“ alebo „majestát“), ktorý sa vykladá v chrámovej lodi pri bohoslužbách za mŕtvych. Nie je náhodné, že práve tento symbolický sakrálny predmet vyvstane v Danteho predstavivosti v spojení s kamenným mostom, preklenujúcim žľab, v ktorom sú „pochované“ simoniacke cirkevné osoby. (Porov. len, ako iný sakrálny predmet vyvstane v jeho spomienke pri pohľade na samotné ich „jamy“: krstiteľnice! V. 16 ‒ 18.) Pri takomto výklade slova „tumba“ vystúpi v plnej sile krutá irónia, ktorá je ináč charakteristická, ako na to ešte upozorníme, pre celý tento spev: len takáto „tumba“, takýto katafalk vo forme pekelného mosta sa týči nad nehodnými kňazmi, ktorým Dante doslovne „vyspieva“ (porov. v. 89) svoje ironicko-sarkastické „ofíciá“. ‒
10 Ó, múdrosť božia, aké jasné zvesti
o sebe dávaš na nebi i zemi,
a tu jak správne rozdeľuješ tresty!
13 Do dna a každej skalnej sinej steny
okrúhlych dier je vrytých na tisíce
a v každej z nich je hriešnik umiestený.
13 ‒ 15 Do dna a každej skalnej sinej steny... ‒ Tento tretí žľab, na rozdiel od ostatných žľabov, je celý miestom útrap, čiže nielen jeho dno, ale i jeho strmé steny. Ide o akési bizarné pekelné „mesto“ jám! ‒
16 Menšie sú nie, no ani väčšie síce
než jamy v mojom krásnom Svätom Jáne,
ktoré tam slúžia za krstiteľnice.
17 ‒ 18 než jamy v mojom krásnom Svätom Jáne, / ktoré tam slúžia za krstiteľnice... ‒ Vo florentskom baptistériu, krstnom chráme sv. Jána Krstiteľa, jestvujúcom podnes. (V prívlastku „krásny“ našli mnohí komentátori echo rozcitliveného Danteho exulanta. Porov. podobnú vrelú zmienku Danteho o tomto kostole v Par. XXV, 8 ‒ 9.) ‒ Verš 18. patrí však medzi najdiskutabilnejšie verše Božskej komédie pre sporný význam Danteho slova „battezzatori“, ktoré môže znamenať „krstiteľnice“, ale aj „krstiacich“, ako aj pre nejasný význam slovného spojenia „per luogo“, znamenajúceho „pre miesto“, ale aj „namiesto“. (Naposledy vec ešte väčšmi skomplikoval taliansky lit. historik Giorgio Varanini, ktorý dokazoval, že slovo „battezzatorio“ môže znamenať aj „krst“. Porov. jeho štúdiu Un discusso passo dantesco v GSLI, CXXVII, 1950, str. 434 ‒ 435.) ‒ Verš sme preložili podľa výkladu starého komentára, zvaného Ottimo, ktorý chápe Danteho slovo vo význame „krstiteľnice“. Ako očitý svedok Danteho čias dosvedčuje, že v uvedenom florentskom kostole bolo päť akýchsi úzkych jám, v ktorých kňazi krstili (ponorením do vody). Pre názornosť starý komentátor zanechal aj pôdorysný náčrt týchto „jám“ (pozri vo vydaní SDI), ba dokladá, že sám videl jednu z tých „krstiteľníc“, ktorú Dante „rozbil“, aby zachránil akéhosi topiaceho sa chlapčeka. Z moderných editorov niektorí tento Ottimov výklad prijímajú (SDI, Momigliano a i.), iní ho odmietajú (napr. Sapegno) a napokon iní celú otázku nechávajú otvorenú. Pri preklade, prirodzene, bolo nevyhnutné prikloniť sa k niektorému výkladu. Ak sme sa priklonili k interpretácii navrhnutej Ottimom, urobili sme tak preto, že nemáme príčinu neveriť očitému svedkovi Danteho čias a jednému zo spoľahlivých a relatívne najlepších starých znalcov Danteho diela. (Preto aj dostal tento komentár meno „ottimo“ ‒ „najlepší“: L’Ottimo Commento della D. C. edito da A. Torri, Pisa 1827 ‒ 1829, 3. zv.) Okrem toho zaň hovorí sám kontext nášho spevu. (Porov. vyššie pozn. k v. 8 ‒ 9.) Ottimov výklad, pravdaže, nemožno pokladať za istý, no z navrhovaných výkladov je najpravdepodobnejší. ‒
19 ‒ 21 Nie dávno jednu rozbil som... ‒ O Danteho príhode nevie sa nič určité, i keď niektorí komentátori zaznamenali aj meno zachráneného „človiečika“: Antonio di Baldinaccio dei Cavicciuli. Zrejme však o nej kolovali rozličné povesti, keď Dante pokladal v tejto tercíne za potrebné slávnostne dotvrdiť pravdu, tak ako sa pečaťou zhodnoverňovali v stredoveku listiny.
22 ‒ 30 Z otvoru každej, ako by ich utli... ‒ Trest svätokupcov, ako iné tresty, je založený na princípe contrapasso. Jeho spojitosť s vinou starší i novší komentátori zhodne vysvetľujú asi takto:

Simoniaci, predstavujúci dozaista určitý druh lakomcov, na zemi ustavične len hľadeli na pozemské bohatstvá, na zlato a striebro, ktoré sa dolujú z hlbín zeme, miesto toho, aby boli ‒ ako osoby duchovné ‒ upierali zrak hore k nebesiam. Teraz po smrti sú za trest „zasadení“ v jamách dolu hlavou a skutočne pozerajú len do útrob zeme. Za živa jediným ich cieľom bolo „napchať si“ mešce. Teraz po smrti sú sami „napchaní“ do akýchsi kamenných vakov. (Porov. v. 70 ‒ 72.) V živote sa dopúšťali hriechu proti Duchu Svätému. (Simónia je totiž výsostne takýmto hriechom: v uvedenom biblickom rozprávaní sa výslovne hovorí, že si Šimon mág chcel kúpiť od apoštolov moc udeľovať milosť Ducha Svätého, porov. vyššie pozn. k v. 1.) Teraz po smrti sú trestaní plameňmi: tie komentátorom celkom právom prichodia ako protiklad „ohnivých jazykov“, ktoré podľa biblického rozprávania zostúpili na apoštolov (SDI), ako „kontrast Ducha Svätého“ (Spoerri, cit. dielo, str. 125) a priamy nástroj trestu tretej božskej osoby. (André Pézard, cit. monografia, porov. našu pozn. k Inf. XIV, 21.)

Takéto vysvetlenie princípu contrapasso je iste prijateľné a postihuje vlastnú Danteho myšlienku. ‒

19 Nie dávno jednu rozbil som, keď v jame
dusil sa vnútri človiečik, tvor útly...
A to nech pravdy pečaťou sa stane!
22 Z otvoru každej, akoby ich utli,
dohora iba nohy vyčnievali
až po stehná, a ostatok bol vnútri.
25 Chodidlá oboch nôh zlý oheň páli
a kĺby tak sa mecú nad zúfalcom,
že by aj húžvy hravo roztrhali.
28 Jak nad mastnotou, ako nad chuchvalcom
špiny i plápol ľne len na okraje,
tak sa i tuná od piat klenul k palcom.
31 „Kto to tam, majstre, hnevá sa a kľaje
pod plameňom i červenším i väčším
od ostatných, čo z tela krv mu saje?“
32 ‒ 33 pod plameňom i červenším i väčším... ‒ Podľa farby i veľkosti plameňa Dante usúdil, že v tej jame bude podistým väčší hriešnik. A skutočne: ukáže sa, že ide o jamu simoniackych pápežov. ‒
34 Odvetil mi: „Ak túžiš zvedieť, pred čím
sa skrýva dnu, ťa znesiem na náručí,
nech sám ti povie meno i svoj prečin.“
37 A ja: „Vždy to chcem, čo tvoj duch ma učí;
si pán môj, vieš, že držím sa ťa presne
vždy vo všetkom, a vieš aj, čo sa mlčí.“
40 Na štvrtú hrádzu zišli sme; v dno desné
schádzame ďalej doľava ‒ v dno trýzne,
rozderavené, tiesnivé a tesné.
43 Vodca môj stále k bedru si ma tisne,
kým neobíde okolitú háveď
až k onomu, čo kvílil cez labizne.
45 až k onomu, čo kvílil cez labizne. ‒ Rozumej: vyjadroval bolesť metaním nôh. Obraz iste groteskný, ako sa toľkokrát konštatovalo, no ešte väčšmi drsno sarkastický a ironický, plný hlbokého pohŕdania: zatratený pápež v jame má len ‒ „labizne“! (Dante tu použil korenisté ľudové slovo „zanca“, ktoré je iste v kontraste s oným „gran manto“ ‒ pápežským „veľkým plášťom“ z v. 69.) ‒
46 „Nech akýkoľvek spísal si si závet,
keď dolukoncom ako kôl čnieš zdola,“
riekol som mu, „ó, vrav, ak môžeš vravieť!“
49 Tak som sa skláňal k hrotu tohto „kola“,
jak spovedník sa skláňa nad vrahúňa,
čo oddialiť chce ešte smrť a volá.
49 ‒ 51 Tak som sa skláňal k hrotu tohto „kola“... ‒ Svoj postoj prirovnáva Dante k postoju frátra minoritu, spovedníka, ktorý zvyčajne asistoval pri zvláštnom druhu stredovekých popráv, pri tzv. „propaginazione“ (slovo odvodené z lat. propaginare ‒ zasadiť ratolesť stromu do zeme): zákerných vrahov vsádzali dolu hlavou do jamy, ktorú potom zahádzali. Zavše však odsúdenec, keď už bol v jame „zasadený“, chcel si ešte aspoň na chvíľu predĺžiť život a pod zámienkou, že chce ešte doložiť nejaký hriech, na ktorý pri predchádzajúcej spovedi pozabudol, vyzval spovedníka, aby ho vypočul. Vtedy vraj spovedník musel nakloniť ucho k zemi, aby počul hlas nešťastníka. Niečo podobné urobil teraz Dante. Ak si uvedomíme, že v jame je pápež a v pozícii spovedníka laik Dante, pochopíme celú silu danteovského sarkazmu v tejto tercíne. Francesco D’Ovidio poznamenal, že všetko je prevrátené v tomto speve ‒ a prevrátená je aj hierarchia hodnôt: laik je spovedníkom a uvidíme, že tento laik bude aj „kázať“ ako kňaz. (Pozri D’Ovidiovu štúdiu Il canto XIX dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, str. 347 a nasl.) ‒
52 ‒ 54 I zavolal: „Už horekoncom tuná? / Už horekoncom, Bonifác môj, tu si?... ‒ V jame, ako vysvitne z nasledujúceho textu, je pápež Mikuláš III., ktorý umrel v auguste 1280. Keďže zatratenci, ako vieme, majú určitú schopnosť predvídať blízku budúcnosť, Mikuláš III. vedel, že budúcim jeho „spoločníkom“ v jame simoniackych pápežov má byť Bonifác VIII. a v domnení, že už aj prišiel, víta ho viac než ironicky. Je však prekvapený, že Bonifác VIII. prišiel skôr, než mal prísť: Danteho cesta totiž spadá do jari 1300 a Bonifác VIII. umrel až 11. novembra 1303. Vec si vysvetľuje tým, že jeho „predvídanie“ nebolo dosť presné: v „knihe čias“ bola „chybka nepatrná“. ‒
56 ‒ 57 preň si sa nebál podvodne vziať Paniu, / ktorá sa v tvojom objatí až dusí? ‒ Rozumej: Cirkev, ktorá je podľa biblického prirovnania „nevesta Kristova“ (Efez. V, 25 a nasl.) a v transpozícii teda aj „nevesta“ pápeža ako Kristovho vikára. ‒ Slovom „podvodne“ naráža Mikuláš III. na povesť, že Bonifác VIII. z chamtivosti klamstvom i násilím donútil rezignovať pápeža Celestína V. Dante, jeden z najrozhodnejších odporcov Bonifácovej politiky, rozumie sa, takúto povesť pokladal za pravdivú. ‒
52 I zavolal: „Už horekoncom tuná?
Už horekoncom, Bonifác môj, tu si?
Aj v knihe čias je chybka nepatrná?!
55 Či už tak včas sa bohatstvo ti hnusí,
preň si sa nebál podvodne vziať Paniu,
ktorá sa v tvojom objatí až dusí?“
58 Tak som tam stál, jak tí stáť poostanú,
ktorých len zmätie otázka im daná
a nevedia, jak odpovedať na ňu.
61 Vtom Vergilius: „Odveť bez meškania:
‚Ja nie som ten, ja nie som ten ‒ tvoj známy!‘“
I riekol som a splnil príkaz pána.
64 No, zalamujúc nohami, ten z jamy
lamentoval, hlas chvel sa mu jak svieca,
keď prevravel: „Čo teda chceš tu s nami?
67 Ak iba o mne túžiš prezvedieť sa,
keď si si peklom dal už cestu takú,
nuž vedz, že veľký plášť mi splýval z pleca.
69 nuž vedz, že veľký plášť mi splýval z pleca. ‒ Pápežský plášť. ‒
70 A vskutku som mal medvedicu v znaku,
no toľko som pchal hore do medvieďat,
až som sa vopchal do tohoto vaku.
70 ‒ 72 A vskutku som mal medvedicu v znaku... ‒ Podľa tejto narážky mohli už starí komentátori identifikovať v simoniackom pápežovi Mikuláša III., pochádzajúceho z rímskej šľachtickej rodiny Orsiniovcov, ktorí mali v znaku medvedicu. Pod „medvieďatami“, pravdaže, treba rozumieť príbuzných Orsiniovcov, ktorých moc sa snažil Mikuláš III. zväčšiť peniazmi z pápežskej pokladnice a udeľovaním cirkevných benefícií (povestný pápežský nepotizmus). Sebairónia, ba tak trochu i sám trest tohto pápeža (a spolu s ním potom aj ostatných simoniackych pápežov) sú založené až na slovnej hre. (Porov. podobnú Danteho ironickú slovnú hru, zasahujúcu svätokupcov, na začiatku nášho spevu: simoniaci by mali byť „neba žiaci“, ale sú len „nebažiaci po inom ako po striebre a zlate“, v. 3 ‒ 4.) ‒
73 Tu svätokupcom prichodí sa striedať;
koľkí už klesli do škár, do skál na dne,
aby mi mohli toto miesto predať!
76 Raz tam i moja biedna duša padne,
až príde ten, čo myslel som, že ty si,
keď som ťa vítal možno bezohľadne.
79 No čas, čo hlava dole mi tu visí
a hore oheň biednu krv mi pije,
dlhší je už, než pre tamtoho zvýši.
79 ‒ 81 No čas, čo hlava dole mi tu visí... ‒ Ide o Mikulášovu predpoveď: keďže Mikuláš III. umrel, ako sme uviedli vyššie, v auguste 1280 a Danteho cesta spadá do jari 1300, v takejto pozícii je už takmer dvadsať rokov. „Tamten“ pápež, čiže jeho nástupca Bonifác VIII., pravdaže, bude z jamy trčať kratší čas: len jedenásť rokov, čiže od svojej smrti (11. novembra 1303) do smrti svojho nástupcu Klementa V. (20. apríla 1314), ktorému Mikuláš III. týmto spôsobom (nepriamo) taktiež predzvestúva zatratenie. (Hodno poznamenať, že tieto riadky ‒ tak sa aspoň zdá po Renucciho výskumoch ‒ Dante napísal v čase, keď ešte žil posledne menovaný pápež Klement V.) Ak sa splnila „predpoveď“ Mikulášova (týkajúca sa, pravdaže, chronológie jeho pontifikátu, a nie chronológie jeho „zatratenia“, ktoré bolo len Danteho „zbožným želaním“), stalo sa tak len náhodou: je známe, že Klement V. chorľavel a autor Božskej komédie mohol teda „predvídať“ jeho skorú smrť. (Pozri o tom bližšie u Renucciho, cit. dielo, str. 102 ‒ 103.) ‒
82 ‒ 87 Pretože pastier ešte zvrhlejší je... ‒ Uvedený už Klement V., vlastným menom Bertrand de Got, pôvodom Francúz z Gaskonska: preto „kňaz od západu“. (Francúzsko sa totiž pokladalo v Danteho časoch za krajinu ležiacu na západe.) Z trojice menovaných pápežov Dante mal k nemu zrejme najväčšiu antipatiu: prirovnal ho priamo k Jásonovi, ktorý si vraj ‒ podľa biblického rozprávania ‒ od kráľa Antiocha Sýrskeho kúpil za 360 talentov hodnosť židovského veľkňaza a platil za sám prototyp korupčníka a bezbožníka. (Porov. Kniha Machab. II, 4, 7 ‒ 26.) Takýmto prirovnaním Dante zrejme narážal na povesť, že si podobne kúpil Klement V. pápežskú hodnosť od francúzskeho kráľa Filipa Pekného. (Prisľúbil mu vraj všetky cirkevné desiatky francúzskeho kráľovstva na päť rokov.) ‒ Danteho antipatia k tomuto pápežovi, prirodzene, sa ešte väčšmi priostrila neskôr, keď Klement V. preniesol sídlo pápežskej stolice do francúzskeho Avignonu. (Stalo sa tak 9. marca 1309: Klement V. bol prvý tzv. avignonský pápež.) Taký počin Dante pokladal za najväčšiu politickú zradu, akej sa pápežstvo dopustilo nielen na Taliansku, ale vôbec na myšlienke obnovy rímskej ríše, ktorá bola najväčším ideálom autora Božskej komédie. Je len prirodzené, že tohto prvého avignonského pápeža (a k tomu ešte Francúza: Francúza na rímskom prestole!) Dante bude stíhať hlbokým pohŕdaním. (Porov. Purg. XXXII, 148 a nasl., Par. XVII, 82 a nasl., Par. XXVII, 55 a nasl., Par. XXX, 141 a nasl.) ‒
82 Pretože pastier ešte zvrhlejší je:
kňaz od západu vyšvihne sa vyššie
v bezprávostiach, a mňa i jeho skryje.
85 Bude sťa Jáson, o ktorom sa píše
v Machabejských; jak toho chránil vladár,
i jeho bude kráľ francúzskej ríše.“
88 Možno som sa tiež príliš neohliadal,
keď som mu vo tvár tieto verše vsekol:
„Ech, povedzže mi, aké zlato žiadal
91 od Petra Pán, keď k ceste plnej priekor
oddal mu kľúče našej viery zlatej?
Nežiadal nič; len ‚Nasleduj ma!‘ riekol.
90 ‒ 93 „Ech, povedzže mi, aké zlato žiadal / od Petra Pán...“ ‒ narážka na biblickú epizódu. (Porov. Mat. IV, 18 ‒ 20; Marek I, 16 ‒ 18; a i.) ‒
94 A žiadnym zlatom nepodplácal Matej
Petra či iných, keď mal ako nový
nastúpiť miesto duše zlej a kliatej.
94 ‒ 96 A žiadnym zlatom nepodplácal Matej... ‒ Ďalšia narážka na biblický text: Po smrti Judášovej („duše zlej a kliatej“) apoštoli zvolili lósom jeho nástupcu Mateja, no ten za to nikomu nič nezaplatil. (Porov. Sk. apošt. I, 13 ‒ 26.) ‒
97 Preto vám právom patria tieto rovy;
dobre si stráž, tu dobre máš dar skrytý,
čo ti dal smelosť proti Karolovi.
98 ‒ 99 dobre si stráž, tu dobre máš dar skrytý, / čo ti dal smelosť proti Karolovi... ‒ Rozumej: proti Karolovi I. z Anjou, kráľovi Sicílie. Niektorí komentátori tu vidia narážku na peniaze, ktoré pápež Mikuláš III. údajne prijal od byzantského cisára za účasť v sicílskom sprisahaní proti francúzskym Anjouovcom. Sprisahanie viedlo k tzv. Sicílskym nešporám (1282), čiže k hromadnému vyvraždeniu Francúzov v Palerme, a tým k definitívnemu zrúteniu francúzskeho panstva na Sicílii. Iní možnosť takejto narážky odmietajú (fakt je, že v čase Sicílskych nešpor Mikuláš III. bol už dva roky mŕtvy) a myslia, že ide o narážku na peniaze získané simoniou, ktoré pápeža posmelili v jeho ostrých zákrokoch proti Karolovi I. z Anjou. Tak či onak, ide o Danteho krutú iróniu. ‒
100 Keby aj tu mi nebránili city
úcty a lásky pre najvyššie kľúče,
ktoré si držal vo veselom žití,
103 použil by som slová ešte tvrdšie,
pretože vaše lakomstvo svet kruší,
keď dvíha zlých a dobrých k zemi tlčie.
106 Evanjelista to už váš hriech tuší,
keď tú, čo z vôd sa hore vynorila,
súložiť s kráľmi uzrel v svojej duši.
106 ‒ 111 Evanjelista to už váš hriech tuší... ‒ O význame týchto dvoch tercín sa hodne diskutovalo a dospelo sa asi k takýmto pozitívnym výsledkom:

Evanjelista Ján, autor Apokalypsy, víziou „veľkej rozkošnice“, ktorá sídli „na mnohých vodách“ a s ktorou „smilnili králi zeme“, podal obraz antického cisárskeho Ríma. (Apok. XVII, 1 ‒ 2.) Dante tento pasus Apokalypsy aplikuje na Rím súvekých simoniackych pápežov, no pritom sa od biblického textu podstatne odchyľuje a upravuje si ho podľa svojich potrieb: v Apokalypse sa rozlišuje „neviestka“ a „šelma“, pričom sa poslednej ako čosi obludné pripisuje sedem hláv a desať rohov. Oproti tomu u Danteho obe predstavy akoby splývali a atribúty apokalyptickej „šelmy“ majú zreteľne nielen iný, ale celkom opačný alegoricko-symbolický význam. Tu sa, pravda, komentátori rozchádzajú: tí, ktorí myslia, že Danteho ženská postava symbolizuje pápežský Rím, predpokladajú, že jej „sedem hláv“ znamená sedem rímskych pahorkov a „desať rohov“ mnohých kráľov a mnohé národy, ktoré si pápežský Rím ctili a poslúchali ho, pokým bola pápežovi milá cnosť. Iní oproti tomu tvrdia, že Danteho ženská postava symbolizuje samu rímsku Cirkev, a tí potom vysvetľujú „sedem hláv“ vo význame „siedmich sviatostí“ a „desať rohov“ vo význame „desiatich prikázaní“: z nich kedysi Cirkev čerpala silu a ony boli nástrojom jej opravdivej duchovnej moci, pokým si pápežstvo nevytvorilo modly zo zlata a striebra. ‒ Danteho text je iste mnohovýznamový a jeho symbolika je nejasná. Pod jeho významovými hladinami však jasne buráca Danteho hlas volajúci po náprave v radoch najvyššej cirkevnej hierarchie. ‒

709 Sedem hláv mala, keď sa narodila,
z desiatich rohov brala si svoj podiel,
kým bola cnosť jej manželovi milá.
112 Z vás každý v zlato bôžikov si odel,
bo už len to vás delí od modlárov,
že miesto jednej vzývate ‒ sto modiel!
115 Ó, Konštantín, och, matkou koľkých svárov
bol nie tvoj krst, lež to, žes’ odprvoti
dal Otcovi to veno zemských darov!“
115 ‒ 117 Ó, Konštantín... ‒ V Danteho časoch sa verilo, že cisár Konštantín (vládol v r. 306 ‒ 337) daroval pápežovi Silvestrovi Rím z vďaky za vyliečenie z malomocenstva. (Porov. Inf. XXVII, 94 ‒ 95.) Tým sa stal zakladateľom svetskej moci pápežov. Humanista Lorenzo Valla neskôr v XV. storočí dokázal, že tzv. Konštantínova donácia je len legenda. Dante v jej autentičnosť síce veril, ale popieral jej platnosť z viacerých hľadísk, najmä v spise Monarchia, a pokladal ju za prapríčinu skazy pápežstva a za jeden z koreňov všetkého zla na svete. ‒ Viacerí komentátori vyciťujú v tejto záverečnej tercíne Danteho slávnej reči tragický bolestný tón. (D’Ovidio hovorí o „chiusa tragicamente lirica“ ‒ závere tragicky lyrickom, Porena o roztrpčení, ktoré sa zmenilo na bolesť a pod.) Je isté, že takto vyznieva celá Danteho reč ‒ reč s veľmi silným protiklerikálnym akcentom, no napokon sa prelamujúca do hlbokého smútku.
118 A zakiaľ som mu húdol totie nôty,
či svedomie, či iba hnev ho hrýzol,
nohami ako namietal by proti.
121 No dobrý pán môj pokojný mal výzor:
pravdivá reč sa páčila mu iste,
bo pri nej z úst mu úsmev nevymizol.
124 Vzal si ma v obe svoje ruky čisté
a privinúc ma vrúcne do objatia,
tou istou cestou stúpal na skalište.
127 Na vrchol mostu ľahko so mnou chváta
cez skaly, aké i zver ťažko zlozí,
a za ktorými je už hrádza piata.
130 Tam, nežný, svoje bremä nežne zloží,
aby som ani nohou nezabŕdol
do skál, kam sotva vyšli by aj kozy!
133 Tam sa už nový otvoril mi údol.

Spev dvadsiaty

1 Na nový trest mám skladať verše trpké
a dať tak látku dvadsiatemu spevu
kancóny prvej, o tých, čo sú v hĺbke.
3 kancóny prvej... ‒ Kancónou nazýva Dante istý druh lyrickej básne. (Porov. De vulg. eloq. II, V, 8 ‒ 14.) Tu, pravda, toto slovo použil vo význame prenesenom, čiže na označenie prvej časti Božskej komédie, Pekla. (Dnes je zaužívaný termín „kantika“.) ‒
4 Už úplne a cele bez záchvevu
chcem nazrieť v údol, ktorý úzkosť myje
a v ktorom biedni iste v mukách revú.
7 Ale tu ľud, ach, v ťažkom mlčaní je!
Slziaci dav som vážne tiahnuť zhliadol,
akoby išiel spievať litánie.
7 Ale tu ľud, ach, v ťažkom mlčaní je! ‒ Štvrtý žľab ôsmeho kruhu je vyhradený veštcom, mágom a astrológom, čiže tým, ktorí chceli vidieť príliš dopredu a hovorili rozplesane o veciach človeku utajených: teraz za trest majú hlavy prekrútené, musia sa dívať len dozadu, kráčajú len pospiatky a s plačom sa mlčky šinú po dne prisúdeného žľabu. Ako vidíme, princíp contrapasso je tu až príliš zreteľný. Na rozdiel od iných spevov celý nasledujúci výjav si treba predstaviť v atmosfére úplného ticha.
10 Keď po ich tvárach zrak mi skĺzne nadol,
hrôzostrašne sa objaví z nich každý
skrútený medzi prsami a bradou:
13 k bedrám sa tvár mu odvracia, krk mliaždi,
a idúc nazad, nazad každý zíza,
bo pohľad vpred ‒ mu upretý je navždy!
16 Možno si čul, že skrútla paralýza
niekoho niekde na podobnú skruchu,
no neverím, že videl to kto zblíza.
19 Boh žehnaj tvojmu čítaniu, no v duchu,
čitateľ môj, sám usúď z tejto látky,
ako som mohol uchovať tvár suchú,
22 keď zblízka uzriem tu náš obraz sladký
skrútený tak, že nárek očí kúpe
úbohým ľuďom zárezy i zadky!
25 Ech, úpel som, jak na skale sa úpie,
tak ľútostne, až vodca môj sa zhrozil:
„Vždy ešte patríš medzi davy hlúpe?
28 Tu, len keď zmŕtvie, súcit vskutku ožil!
Veď nad najväčším zločincom sa rmútiš,
čo na súd Boží svoje ruky vložil.
28 Tu, len keď zmŕtvie, súcit vskutku ožil! ‒ V orig. Qui vive la pietà quand’è ben morta. ‒ Povestný danteovský paradox, o ktorého význame sa dosť diskutovalo. Dnes sa takmer všeobecne prijíma takéto vysvetlenie: tu je súcitný, milosrdný, kto sa ukazuje nemilosrdným. Milosrdenstvo je zvyčajne dobrá vec, no tu je dobrá vec nemať nijaké milosrdenstvo. (SDI, Porena, Sapegno, Momigliano a i.) Podobný paradox porov. v Inf. XXXIII, 150. ‒
29 ‒ 30 Veď nad najväčším zločincom sa rmútiš, / čo na súd Boží svoje ruky vložil. ‒ V orig. Chi è piu scellerato di colui / che al giudicio divin passion comporta. ‒ Je viac rozporných, ba až protikladných vysvetlení týchto dvoch veršov: ešte i Sapegno a Momigliano v našich časoch pripúšťali ich dvojvýznamovosť. Preložili sme ich podľa nového výkladu Paula Renucciho, odlišného od všetkých predchádzajúcich starších i moderných komentárov. Uvedený francúzsky danteológ našiel v nich celkove takýto jednoznačný význam: veď ktože je väčší zločinec od toho, čo upriamuje svoju vášeň na božský súd, čiže od toho, čo chce bezočivo vniknúť do božských rozhodnutí, resp. čo túži vynášať o budúcnosti súdy, ktoré sú výsadou jediného Boha. (Pozri jeho cit. dielo, str. 354 ‒ 355.) ‒ Takýto výklad našich dvoch veršov opiera sa nielen o presný filologický rozbor, ale je aj v úplnej zhode so zásadným názorom Danteho a jeho čias na veštcov, mágov a astrológov. Nie je totiž pravda, že sa veštectvo a mágia pokladali v Danteho časoch za hriech nepatrný (ako tvrdil ešte aj Porena), ale naopak, veštci a mágovia boli pre Danteho ťažkí hriešnici, vinní až istým druhom titanizmu (aj keď titanizmu najnižšej kategórie), vzdorom proti samému Bohu, ba snahou a vášňou rovnať sa Bohu. Konečne najlepšie svedčí o tom fakt, že ich autor Božskej komédie umiestnil až do štvrtého žľabu ôsmeho kruhu ‒ hlboko pod vrahov a lúpežníkov. Okrem toho Renucciho výklad je aj v úplnej zhode s celkovou ideovou stavbou nášho spevu: hneď na začiatku Vergilius zahriakne Danteho pre jeho rozcítenie ‒ toho Danteho, ktorý ešte nevedel, o aký druh hriešnikov ide! ‒ a vzápätí mu vysvetlí, že ide o zvlášť ťažkých hriešnikov, ktorí sa opovážili siahať až na ‒ „súd Boží“. ‒ Sám Renucci pokladal svoj výklad len za hypotetický. Domnievame sa však, že mu treba dať prednosť pred všetkými ostatnými výkladmi ‒ bez ohľadu na autority, ktoré za nimi stoja. Je totiž celkom jasný a aj evidentný. ‒
31 ‒ 36 Vzpriam hlavu, vzpriam, a tam nad tým plač utíš, / čo prepadol sa... ‒ Amfiaraos, jeden zo siedmich kráľov, ktorí sa zúčastnili na vojne proti Tébam (pozri Inf. XIV, 67 ‒ 68), aby znovu dosadili na trón Polyneika. Ako veštec predvídal, že v boji zahynie, a preto sa najskôr ukryl. No jeho žena Erifyla za náhrdelník prezradila jeho úkryt, takže Amfiaraos napokon predsa len musel ísť do vojny. Predpoveď sa splnila: keď sa rútil na svojom voze, blesk rozčesol zem a Amfiaraos padol rovno do podsvetia ‒ k samému Minosovi. ‒
31 Vzpriam hlavu, vzpriam, a tam nad tým plač utíš,
čo prepadol sa pod zem nenávratne,
až skríkli tébski: ‚Kam z boja sa rútiš,
34 Amfiaraos? Kam prcháš tak chvatne?‘
A zrútil sa až do samého lona
Minosovi, čo každú obeť schmatne.
37 Chcel predvídať, čo diaľky vpredu clonia:
nuž, z chrbta hruď má, zátylie má z čela
a hľadiac nazad, nazad cestu koná.
40 Tiresias tak kráča tiež, čo z tela
mužského najprv na ženu sa zmení,
zmeniac si údy úplne a scela
40 ‒ 45 Tiresias tak kráča tiež... ‒ Grécky veštec za Trójskej vojny (Teiresias), otec veštkyne Manto. Podľa báje premenil sa na ženu, pretože úderom palice oddelil od seba dvoch spletených hadov; mužskú podobu (Dante hovorí ironicky: „mužské operenie“) nadobudol až po siedmich rokoch, keď znovu palicou udrel tých istých hadov. (Ovidius, Met. III, 324 ‒ 331.) ‒
43 a musí skôr, než zbaví sa čŕt ženy,
palicou udrieť spletené dva hady,
aby bol znovu v mužskom operení.
46 Aruns mu brucho svojím chrbtom hladí:
ten v horách Luni, tam, kde nehostinnú
zem zúrodňuje Karrarčan, mrúc hlady ‒
46 ‒ 51 Aruns... ‒ Etruský veštec-haruspex, ktorý údajne žil za čias Caesara; vyveštil mu víťazstvo nad Pompeiom. ‒ Luni bolo starodávne mesto pri ústí rieky Magry (v Danteho časoch ležalo v rumoch); podľa neho sú pomenované Lunigianske vrchy, časť Apuanských Álp. V blízkosti boli a dosiaľ sú slávne karrarské mramorové bane. ‒
49 v mramore bielom prišiel na jaskyňu;
tam vzhliadal do vĺn ako do zrkadla,
kde jasné hviezdy z výšin voľne kynú.
52 A tamtá zas, čo zakrýva si ňadrá
rozpletenými vrkočmi z tej strany,
že nevidíš, kde srsť jej závoj spriadla:
55 to Manto je, ju po nejednej pláni
až k môjmu rodisku zaviala psota
nuž, čuj čo-to aj o jej putovaní.
55 to Manto je ... ‒ Tébska veštica, dcéra Teiresiova; pre krutú Kreontovu tyraniu po otcovej smrti ušla z rodných Téb, mesta zasväteného Bakchovi (preto: „mesto Bakcha“, v. 59), a po dlhom putovaní sa vraj napokon usadila v talianskej Lombardii, v miestach, kde neskôr vzniklo Vergiliovo rodisko ‒ Mantova.

Celá nasledujúca časť dlhej Vergiliovej reči veľmi rezolútne dementuje povesť rozšírenú v stredoveku, že Mantovu založila veštica Manto. (Porov. jej záverečnú tercínu, v. 97 ‒ 99.) Po štúdiách D’Ovidia (Dante e la magia v knihe Studi sulla Divina Commedia, Palermo 1901) a Rambaldiho (Il canto XX del’Inferno. Dante contro la magia, Mantova 1904) zmysel celej tejto obzvlášť rozsiahlej digresie sa vidí v tom, že Dante chcel svojho „sladkého vodcu“ zbaviť akéhokoľvek podozrenia z mágie a čarodejníctva, anulovať mýtus Vergilia-mága, v ktorý stredovek veril. Ak mal totiž Vergilius v Božskej komédii predstavovať (okrem iného) aj symbol ľudského rozumu, nemohol a nesmel vrhať nijaký tieň mága, musel byť „čistý“, ba zbavený ešte aj podozrenia, že pochádza z mesta založeného starovekou vešticou. Preto ho Dante náročky a priamo dištancoval odrazu až od štyroch starovekých veštcov, ba neváhal ísť ‒ ako sa viackrát konštatovalo ‒ aj proti textu samého historického Vergilia, ktorý predsa v Aeneide výslovne a s hrdosťou napísal, že Mantove „dal matkino meno a hradby“ Oknus, syn veštice Manto. (Porov. Aen. X, 200.) Čosi podobné Danteho Vergilius zrejme vôbec nepripúšťa: podľa neho Mantovu založil iný „ľud“ a Manto bola „krutá panna“! Danteovské rúcanie vergiliovského vešteckého mýtu má však okrem toho aj historický zmysel: dosvedčuje nový, predhumanistický postoj k dedičstvu antickej kultúry. ‒

61 ‒ 66 V tej zemi krásnej... ‒ V severnom Taliansku. Danteho zemepisné údaje týkajú sa Gardského jazera (Lago di Garda), zvaného po latinsky aj Benacus a ležiaceho na úpätí Východných Álp. Mestečko Garda leží na východnom brehu tohto jazera a Val Camonica je údolie položené severozápadne od neho. ‒
58 Keď odíde jej otec zo života
a mesto Bakcha zotročené zmiera,
dlho sa ona svetom sem-tam motá.
61 V tej zemi krásnej, tam, kde do jazera
Benaca alpské pohorie sa díva
a Tirolskom zem Nemcov uzaviera;
64 kde tisíc riav, i hádam viac, kraj zmýva,
keď ku Garde, k Val Camonike klesá,
kde z celých Penín vodstvo odpočíva:
67 je ostrov v lone zmieneného plesa,
z Tridentu, z Brescie tam aj od Verony
pastier smie žehnať, ak sem vyberie sa.
67 ‒ 69 je ostrov v lone zmieneného plesa... ‒ Usudzuje sa, že Dante tu myslel na Isola dei Frati, ostrov zvaný dnes Lechi a ležiaci uprostred vôd Gardského jazera. Na tomto ostrove je kostolík sv. Margaréty, ktorý ležal na rozhraní troch diecéz, tridentskej, brescijskej a veronskej, a teda skutočne podliehal jurisdikcii troch biskupov: traja „pastieri“ mohli tam „žehnať“, svätiť a pod. Sapegno (spolu s Bassermannom) pripúšťa, že posledný verš našej tercíny má význam ironický ‒ na adresu vysokých prelátov, ktorí vraj v Danteho časoch až príliš často ‒ zo ziskuchtivosti ‒ robili vizitácie vo svojich diecézach. ‒
70 ‒ 72 Peschiera... ‒ Mesto ležiace na južnom výbežku Gardského jazera. V Danteho časoch veronskí Scaligerovci, ktorým patrilo, urobili z neho pevnosť proti prípadným útokom Brescie a Bergama, miest položených západne na úpätí Álp. ‒
70 Peschiera, pekná, pevná tvŕdza tróni
a Brescianskym i Bergamským tam čelí,
kde už kraj plesa poniže sa kloní.
73 I z tých vôd zvyšok úplný a celý,
čo v jazere už nevládze viac stáť,
v zelené nivy ako rieka cieli.
76 No len čo začne bežať pozdĺž stád,
nie Benaco, lež Mincio hneď sa volá
až po Governo, kde ho čaká Pád.
76 ‒ 78 No len čo začne bežať pozdĺž stád... ‒ Rieka Mincio, vytvorená prebytočnými vodami Gardského jazera, najskôr tečie po veronských „zelených pastvinách“ (beží „pozdĺž stád“); obec Governo je dnešné Governolo, pri ktorom sa Mincio vlieva do Pádu. ‒
79 Nebeží moc, a už aj ničí polia,
rovinu meniac v číre močariny,
kde najmä v lete mnohých nemoc zdolá.
82 Sem krutá panna príde v nehostinný
kraj bez ľudí a v miesta jednotvárne;
i usadí sa v strede pustatiny.
82 Sem krutá panna... ‒ V orig. la vergine cruda ‒ Manto. Prívlastok „cruda“ sa dosiaľ vysvetľuje rozlične: „krutá“ (Sapegno), „drsná“, „surová“ (Parodi), „divá“ (Momigliano), „plachá“, „vzdorovitá k sobášu“ (Porena a i.) atď. Keďže je viac príznakov na to, že sa Dante v tejto časti spevu inšpiroval skôr rímskym básnikom Statiom než Vergiliom (poukázal na to A. Renaudet v cit. diele str. 158) a Statius opisuje skutočne „krutú pannu“, kňažku naozaj „krutého“ kultu (porov. jeho Theb. IV, 464 ‒ 467), volili sme význam prvý ako najpravdepodobnejší. ‒
86 tu so sluhami robí svoje čary... ‒ Niektorí rozumejú: s duchmi, ktorých mala vo svojich službách ako veštica. ‒
85 Tu pred ľuďmi sa ukrýva, tu starne,
tu so sluhami robí svoje čary.
Sem prišla žiť i zložiť telo márne.
88 A za mŕtvou ľud prejde po močiari
na oné bahnom obohnané miesta,
kde ľahko útok nepriateľa zmarí.
91 Nad mŕtvu Manto zdvihne múry mesta,
i Mantovou ho nazvú jeho kmeti,
bez ohľadu, čo iné veštby veštia.
94 Viac mohlo mať už mužov, žien i detí,
nech Casalodi, blázon prihlúpnutý,
Pinamonteho lesti nenaletí.
94 ‒ 96 Viac mohlo mať už mužov, žien i detí... Narážka na historickú udalosť: Alberto da Casalodi, pán Mantovy a guelf, vo svojej hlúposti podľahol nahováraniu mešťana Pinamonteho dei Bonacolsi, aby z mesta vyhnal viaceré šľachtické rodiny, orientované ghibellinsky a neobľúbené v ľudových vrstvách. Keď to urobil, vlády v meste sa zmocnil sám Pinamonte a vyhnal nielen Casalodiho, ale mnohými proskripciami mesto takmer vyľudnil. Vládol v rokoch 1272 ‒ 1291. ‒
97 Nuž vedz, ak iné zvesti prinesú ti
či o vzniku, či ďalšom jeho žrebe,
nech žiadna lož ti pravdu neprekrúti.“
100 A ja: „Ó, majstre, tak až verím tebe
a tvojim správam hodným všetkej viery,
že v iných zriem len popol na pahrebe.
103 No zjav, kto z tých, čo skrýva údol šerý,
je významný a zmienky zaslúži si:
bo iba k takým moja myseľ mieri.“
106 Odvetil na to: „Ten, čo z líc mu visí
na hnedé plecia brada rozprestretá
v čase, keď v celom Grécku z mužských zvýši
109 ponajviac kde-tu pre kolísku dieťa ‒
bol augur, čo i s Kalchantom dá v čele
v Aulide prvé lodné lano preťať.
110 ‒ 114 bol augur, čo i s Kalchantom dá v čele... ‒ Eurypyl, grécky kňaz a veštec, ktorý spolu s Kalchantom, iným veštcom, určil vhodnú chvíľu na vyplávanie gréckych lodí do vojny proti Tróji. Gréci vyčkávali na augurské znamenie v bojótskom prístavnom meste Aulide. ‒ Vo „vznešenom diele“, čiže v Aeneide, sa síce spomínajú obidvaja grécki kňazi (porov. Aen. II, 114, 100, 123 atď.), no ako sa viackrát pripomenulo, niet tam zmienky o tom, že by bol býval Eurypyl dal znamenie Grékom ‒ spolu s Kalchantom ‒ na „preťatie prvého lodného lana“. ‒
112 Eurypyl zval sa, vo vznešenom diele,
v niektorej časti spievam o tej dráme:
vieš, kde, bo znáš ho úplne a cele.
115 Tam, hľa, zas Michal Škót sa v páse láme:
ten dobre znal, čo kúzelnícka lož je
i všetky taje bývali mu známe.
115 Tam hľa, zas Michal Škót... ‒ Astrológ a lekár na dvore cisára Fridricha II., významný filozof a učenec XIII. storočia. Umrel okolo r. 1290. ‒
118 Pri Bonattim je Asdente: i kože
i dratvy rád by chytil sa i švihľa,
no ľútosť mu už veľmi nepomôže.
118 Pri Bonattim je Asdente... ‒ Guido Bonatti z Forlì, fyzik, lekár a jeden z najslávnejších astrológov XIII. storočia. Starí komentátori spomínajú, že svojím vešteckým umením pomáhal Guidovi da Montefeltro, v ktorého službách zotrval dlhšie, vyhrávať mnohé bitky. ‒ Asdente oproti tomu bol skromný obuvník z Parmy, ktorý zanechal remeslo a dal sa na veštenie. (Dante ho cituje s pohŕdaním aj v Conv. IV, XVI, 6.) ‒
121 Hla, biedne, im sa znevidela ihla,
vreteno s člnkom ‒ i šli za veštkyne.
S bábikou, s býlím zvábila ich ihra.
123 S bábikou, s býlím zvábila ich ihra. ‒ Narážka na čary s bylinnými odvarmi, ktorým sa pripisovali rozličné magické účinky, a s voskovými figúrkami: verilo sa, že všetko, čo sa urobí voskovej soške, prejaví sa aj na osobe, ktorú soška predstavuje. ‒
124 Ale už poď, bo Kain s tŕním kynie
a pri Seville ponára sa v more,
kde prvá s druhou pologuľou splynie.
124 ‒ 129 Ale už poď, bo Kain s tŕním kynie / a pri Seville ponára sa v more... ‒ Astronomická perifráza, ktorej zmysel je asi takýto: Mesiac, nazvaný obrazne „Kainom s tŕním“ preto, že taliansky ľud videl v mesačných škvrnách podobu Kaina, dvíhajúceho otep raždia, dotýka sa rozhrania našich dvoch hemisfér a ponára sa do mora pri Seville, čiže zapadá. Obšírny výklad tejto Danteho perifrázy ‒ s viacerými menšími korektúrami predchádzajúcich výkladov ‒ podal vo svojom komentári Porena. Podľa neho z nej vyplýva, že v tejto chvíli Danteho cesty záhrobím je asi pol siedmej ráno. (Biela sobota, 9. apríla 1300.) Naši básnici teda preputovali už plných dvanásť hodín.

Nás, pravdaže, viac než tento presný časový údaj zaujme vlastná poetická hodnota „mesačného záveru“ nášho spevu. Iste nie je náhodný (ako vôbec v Danteho umení niet náhody), ale je v plnom súlade so samou témou tohto spevu. ‒ spevu o veštcoch a astrológoch, čiže o ľuďoch, ktorí mali kedysi veľa spoločného s hviezdami, a ešte viac s lunou. E. G. Parodiho (pozri jeho štúdiu Il canto XX dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, 377 a nasl.) kedysi priam uchvacoval tento záverečný svit luny, vrhajúcej „magické“ svetlo do temnôt Danteho Inferna, ako ho uchvacovala aj celá tá veľká „poézia hory“, ktorá vystupuje v tomto speve. Kdesi v hlbinách Pekla odrazu pred nami zasvietia biele karrarské mramory, Lago di Garda, Mincio, Alpy, zaligocú sa bariny okolo Mantovy. Nie je div, že práve jeden verš z dlhej Vergiliovej reči v Taliansku zľudovel: „V tej zemi krásnej, tam, kde do jazera...“ (v. 61).

To všetko svedčí, že ide o spev rovnocenný čo do básnickej hodnoty s inými spevmi Božskej komédie a že ho vôbec nemožno označiť za „najmenej zaujímavú časť z celej Božskej komédie“, ako ho označil ktorýsi starší danteológ, zrejme neciteľný k jeho poézii. ‒

127 A včera spln už žiaril na obzore,
veď bol si rád, keď jeho lúče blysli
ti na pomoc v tej nekonečnej hore.“
130 Tak hovoril a medzitým sme išli.

Spev dvadsiaty prvý

1 Tak mosta na most, hovoriac aj iné,
čo nespomína moja Komédia,
sme šli až k brehu na vyvýšenine,
2 čo nespomína moja Komédia... ‒ Pozri pozn. k Inf. XVI, 128. ‒
4 pod ktorou iná puklina sa zvíja
z tých Zložľabov, v stých kviľbách premáčaná,
z nej iba tma sa do očí mi vpíja.
4 pod ktorou iná puklina sa zvíja... ‒ Piaty žľab, miesto vyhradené úplatkárom a korupčníkom, ktorí sú za trest ponorení do vriacej bublajúcej smoly. ‒ Na rozdiel od predchádzajúcich spevov súvis medzi vinou a trestom ‒ princíp contrapasso ‒ je tu menej jasný a komentátori sa obmedzujú len na dohady. Napr. Porena v ponorení týchto hriešnikov do vriacej smoly vidí narážku na dobre zakrývanú „prácu“ korupčníkov a úplatkárov, ktorí vraj v živote „pracovali“ ‒ podľa slov starého talianskeho úslovia ‒ „sott’acqua“ ‒ „pod vodou“: smola by vraj mohla byť sarkastickou transformáciou tej „vody“. (Išlo by teda o trest založený až na slovnej hre „pod-vodne“ ‒ „pod-smolne“!) Podobne, s väčšou či menšou fantáziou, tento trest vysvetľujú aj iní, no napospol sa pripúšťa, že v tomto prípade jestvuje len veľmi všeobecný súvis medzi vinou a trestom. ‒
7 Jak v Arzenáli... ‒ Súveký názov preslávených benátskych lodeníc. ‒
7 Jak v Arzenáli varia Benátčania
lepkavú smolu, ktorou vymazáva
sa v zime loď, zlou plavbou doráňaná,
10 čo viac sa plaviť nemôže; ten stavia
si novú loď, ten kúdeľou zas riadne
upcháva boky starej sprava-zľava;
13 kormu, ten čeleň spevňuje, ten na dne
robí zas veslá, iný laná skrúca,
ten predné plachty, ten zas pláta zadné:
16 takto i tu, nie na ohnisku vrúca,
lež z Božej vôle vrela hustá smola,
obidva brehy lepom lemujúca.
19 Zriem ju, no nezriem iné nič, len kolá
zvírené dvíhať bubliny jak príval,
a klesať zas, a zas sa vzdúvať zdola.
22 A kým som dolu uprene sa díval,
„Pozor!“ môj vodca vykríkol dva razy
a ťahal ma a za seba ma skrýval.
25 Jak ten, čo túži uzrieť obraz skazy,
pred ktorou duša utekať by mala,
a hoci strach ho na tom mieste zmrazí,
28 s odchodom predsa príliš neotáľa:
uzrel som, ako na samotné temä
skalného mostu čierny diabol cvála.
31 Ach, ako divo, ako nazlostene,
kruto sa hnal na krídle roztiahnutom,
že nohou ledva dotýkal sa zeme!
34 Na ostrom pleci, trochu vyzdvihnutom,
prehodenú mal dušu hriešnikovu:
šľachy nôh rukou zvieral mu jak putom.
37 Zavolal: „Tu som, Zlopazúr, a z lovu
kmeťa toť mám, čo Svätú Zitu zdobí;
strčte ho dnu, ja vraciam sa ta znovu,
37 Zavolal: „Tu som, Zlopazúr...“ ‒ Zlopazúry (v orig. Malebranche, slovo zrejme vytvorené podobne ako Malebolge-Zložľaby), generické pomenovanie diablov, strážiacich tento pekelný žľab. (V mene je možno narážka na ich „zlé pazúry“, porov. Inf. XXII, 40 ‒ 42.) Okrem toho, ako uvidíme, každý Zlopazúr má ešte individuálne meno: Zlochvost (Malacoda, v. 76), Kvákal (Scarmiglione, v. 105) atď. K ich menám pozri ďalej pozn. k v. 118 ‒ 126. ‒
38 kmeťa toť mám, čo Svätú Zitu zdobí... ‒ Svätá Zita pochádzala z Lukky (mesta položeného severozápadne od Florencie) a stala sa predmetom kultu v tomto meste ‒ akosi navzdory cirkevným úradom ‒ ešte skôr, než ju pápežská kúria kanonizovala. (Preto sa, pravdaže, iné mestá Lukke posmievali: určitý odraz takéhoto posmechu možno vidieť aj v tejto zmienke „čierneho diabla“, ako na to poukázal F. P. Luiso v štúdii Dante e Lucca, pozri cit. zborník Dante, 1921, str. 177 a nasl.) V tom istom meste nazývali „kmeťmi“ („anziani“) členov mestskej signorie. „Čierny diabol“ teda hovorí, že práve prináša dušu jedného člena lukkánskeho najvyššieho magistrátu.

Hoci Dante neuviedol meno „lukkánskeho kmeťa“, niektorí starší (Buti) i novší komentátori (Barbi) rozpoznali v ňom Martina Bottaia, ktorého smrť spadá práve do tohto „momentu“ Danteho záhrobnej cesty. Umrel totiž v noci na Veľký piatok r. 1300. Oproti tomu viacerí moderní komentátori sú tej mienky, že Dantemu tu nešlo o nijakú konkrétnu osobu, ale o výpad proti samej Lukke ako takej, resp. proti úplatkárstvu a korupčníctvu, vládnúcemu v tomto meste v čase, keď sa v ňom ujali moci Čierni guelfi, čiže od r. 1300. Lukkánsky „kmeť“, ktorého práve prináša na pleci do piateho žľabu „čierny diabol“, by mal podľa tejto interpretácie hodnotu i rozmery symbolu.

Takýto názor vyslovili Del Lungo a po ňom Porena, Sapegno a iní ‒ a domnievame sa, že je iste správnejší než mechanické stotožnenie anonymného lukkánskeho „kmeťa“ s Martinom Bottaiom, ktorý mal len to nešťastie, že náhodou umrel práve vtedy, keď sa Dante dostal na svojej púti nad žľab korupčníkov. Zaň hovorí nielen kontext celej epizódy (vyplýva z neho, že Dante mal na ume stále celú Lukku), ale aj historické udalosti, ktoré sa stali v tom meste r. 1300 a v rokoch nasledujúcich a pre ktoré Dante ako Biely guelf musel prechovávať hlboké pohŕdanie k občanom mesta sv. Zity: 1. januára 1300 prevzali moc v Lukke Čierni guelfi; r. 1301 idú lukkánski Čierni guelfi holdovať do Florencie francúzskemu princovi Karolovi z Valois, tomu princovi, ktorý sa pričinil o vyhnanie Danteho strany z Florencie a tým nielen o exil samého Danteho, ale aj o jeho odsúdenie na smrť; od r. 1300 lukkánski Čierni guelfi marili všetky pacifikačné snahy vo Florencii a napokon aj zmierovacie pokusy medzi Bielymi a Čiernymi guelfmi vôbec; za vlády Čiernych guelfov Lukka sa skutočne stala hniezdom korupčných afér a mestom politických zmätkov atď. atď. Dante mohol naozaj napísať s najväčším pohŕdaním, že toto mesto je „jedna vina“. (Je možné, že práve pri takomto Danteho pohŕdavom postoji k lukkánskym Čiernym guelfom ‒ a popri nich, rozumie sa, aj k Čiernym guelfom florentským ‒ vynoril sa v jeho predstavivosti obraz „čierneho diabla“ a vôbec „čierneho“ smolného žľabu. Keby tomu tak bolo ‒ možno to, pravda, predpokladať len s náležitou rezervou! ‒ mali by sme princíp contrapasso v piatom žľabe tak trochu postavený na Danteho ironickom žarte: Čierni guelfskí korupčníci patria na plecia „čierneho diabla“ ‒ a do „čierneho“ smolného žľabu! Hypotéza viac než lákavá.)

41 krem Bonturu je mesto jedna vina ... ‒ Povedané ironicky, a teda s opačným významom: v Lukke sú všetci úplatkári a korupčníci, no najväčší z nich je Bonturo Dati, významný politický činiteľ, člen vlády a neskôr člen diktátorského triumvirátu, ktorý vládol v Lukke obzvlášť bezohľadne. Žil ešte r. 1324. ‒
40 kde korupčníkov máme do zásoby:
krem Bonturu je mesto jedna vina,
čo hravo „hej“ z „nie“ za peniaze robí.
43 Šmaril im ho, a strach, že čas sa míňa,
hneď ho hnal späť; a niet takého psiská,
čo pustený by rýchlejšie hnal kmína!
46 Keď hriešnik von sa vynorí, hneď zvýska
sto diablov naň a vidlami ho strká:
„Tu Svätá Tvár už nemá útočiska!
48 „Tu Svätá Tvár už nemá útočiska!“ ‒ Svätou Tvárou („Santo Volto“) nazývali v Lukke starodávny krucifix z čierneho dreva, o ktorom sa verilo, že pochádza z apoštolských čias a že Kristovu podobu na ňom vyrezala nebeská ruka. (Dosiaľ sa zachoval v lukkánskom kostole sv. Martina.)

Z viacerých výkladov tejto narážky za najpravdepodobnejšie možno pokladať vysvetlenie, ktoré navrhol Del Lungo, rozviedol Barbi a dosiaľ zastáva Porena: keď sa z vriacej smoly vynoril lukkánsky korupčník, ktorého bol z mosta zhodil „čierny diabol“, na jej povrchu sa zjavila najskôr jeho hlava, celá čierna, pretože oblepená smolou. Tá pripomenula diablom, skrývajúcim sa pod mostom, lukkánsku „čiernu“ Svätú Tvár. Z toho ich posmešný sarkazmus: Nevytŕčaj sa zo smoly, nevytŕčaj z nej svoju „čiernu tvár“, lebo tu sa nevystavuje, tak ako v Lukke, nijaká Svätá Tvár, tu všetci zatratení úplatkári a korupčníci musia plávať pod povrchom smoly! ‒ Takáto narážka na lukkánsku devocionáliu je iste viac než neúctivá v ústach diablových a mnohí v nej videli nielen diabolské rúhanie sa krížu, ale vôbec Danteho „neúctivú“ a „nepatričnú“ narážku na kríž v hlbinách Pekla. Zdá sa však, že tu ide o niečo podobné ako pri vyššie uvedenej narážke na sv. Zitu: o určitý výsmech obyvateľov Lukky, ktorí zbožňovali čierny byzantský krucifix s poverčivou idolatriou, nie ako obraz Ukrižovaného, ale vraj akoby to bol sám Boh. Tak aspoň vysvetľoval zmysel tejto narážky starý karmelitán Guido da Pisa, ktorý žil v Danteho časoch a dobre poznal myslenie, cítenie i náboženské a pseudonáboženské praktiky v Lukke. (Pozri o tom bližšie v cit. štúdii F. P. Luisa, str. 176.) ‒

49 Tu nie jak v Serchiu... ‒ Serchio, rieka tečúca pri Lukke. ‒
49 Tu nie jak v Serchiu, tu sa pláva dnuká.
Preto, ak nechceš, by ťa niekto škrabol,
nech zo smoly ti hlava nevykúka!“
52 A hákom chňapol po ňom každý diabol,
skríknuc: „Len skrytý smieš tu hopkať-hapkať,
abys’, ak vieš, si tajne čo-to habol!“
53 ‒ 54 skríknuc: „Len skrytý smieš tu hopkať-hapkať, / abys’, ak vieš, si tajne čo-to habol!“ ‒ Ďalší sarkazmus diablov, tentoraz založený na slovnej hre: habať ‒ hapkať ‒ hopkať. Narážka na tajné praktiky korupčníkov v živote: čo robili na svete, budú môcť robiť aj tu, čiže potajomky „habať“, pravda, v celkom inej „situácii“! (V pôvodine ide o podobnú hru s dvoma významami slovesa „accaffare“.) ‒
55 Tak pomocníkom kuchár káže čliapkať
vidlicami nad pražiacim sa mäsom,
až na dno kotla stlačiť ho a napchať.
58 „Nech neuzrie ťa tuná chvieť sa desom,
ak dáky ďas by k nám sa vpred či späť hnal,“
riekol môj pán, „nuž skry sa za útesom!
61 Nech zúri bes, a čo by aký jed mal,
neboj sa nič, ja poznám už ich ťahy,
veď som sa s nimi takto raz už jednal!“
63 veď som sa s nimi takto raz už jednal! ‒ Zrejme keď podnikol na výzvu „krutej Erichthóny“ prvú cestu záhrobnou ríšou. (Porov. Inf. IX, 22 ‒ 30; XII, 34 ‒ 35.) ‒
64 Na koniec mostu prešiel pán môj drahý ‒
a veru stúpiť na tú hrádzu šiestu
nebol by mohol človek bez odvahy!
67 So zúrivosťou, s akou vtrhnú v cestu,
s akou sa psiská rútia na pútnika,
čo prišiel pýtať almužnu či kveštu,
70 tak s hákmi tí sa vrhnú spod mostíka,
z úbohého a z neblahého bydla.
No on: „Nech z vás sa nik ma nedotýka!
73 Než nabodne ma tuná vaša vidla,
poď jeden z vás ma vypočuť, či tasí
právom váš prápor na mňa svoje bidlá!“
76 Zvolali: „Ty choď, Zlochvost zloocasý!“
A ten, kým vzadu ostatní sa chvascú,
podíde, rieknuc: „To ho azda spasí?!“
79 „Zlochvost, ty asi, keď tu robíš strážcu,
domnievaš sa, že možno dušu živú
previesť až sem cez tisícerú pascu
82 bez Božej vôle, bez blahého vplyvu?
Nechaj ma ísť, bo tak chcú tomu v nebi:
by som tu s niekým prešiel cestu divú.“
85 Ako keď plameň klesne do pahreby,
zhasla mu pýcha, vidly padli na zem,
a druhom riekol: „Teraz nik ho nebi!“
88 A v pláň môj pán mi zavolal: „Strach zažeň,
ty, čo si sa tam schúlil za balvany,
smelo už poď a nechaj všetku bázeň!“
91 Rýchlo som prešiel po skalnatej pláni,
no, len sa ku mne popohli tí besi,
zľakol som sa, či dodržia sľub daný.
94 Tak z Caprony som videl prápor peší
sa vzdať, no potom zdesiť sa až beda,
že toľký dav ich zrazu obkolesí!
94 ‒ 96 Tak z Caprony som videl prápor peší / sa vzdať... ‒ Caprona bol pisánsky hrad na pravom brehu rieky Arna; v auguste 1289 kapituloval pred florentskými guelfmi, medzi ktorými ‒ ako možno usúdiť z tejto narážky ‒ bol aj dvadsaťštyriročný Dante. (Porov. v nasl. speve, Inf. XXII, 4 ‒ 5, narážku na jeho účasť v bitke pri Campaldine, ktorá bola 11. júna tohože roku.) ‒
97 K vodcovi celý priviniem sa teda,
nespúšťajúc však z očí čvargu zradnú,
jej z tvárí sa nič dobré čítať nedá.
100 Skláňajú hák, a „Hádam čiastku zadnú,“
vravia, „čo bych mu trochu poomakal?“
A nato hneď: „Ba, len mu čapni riadnu!“
103 No ten, čo vravel s Vergiliom, zakiaľ
tí by ma boli roztrhali radšej,
sa obrátil: „Len vydrž, vydrž, Kvákal!“
106 A riekol nám: „Tu nieto mosta viacej,
tuná je šiesty oblúk rozborený
a leží celý na dne smoly vriacej.
109 Ale nech sa vám páči po hrebeni,
ak pokračovať v ceste máte vôľu:
blízo čnie ďalší most zo skalnej steny.
111 blízo čnie ďalší most zo skalnej steny. ‒ Rozumej: ďalší most z onej série „mostných pásov“, ktoré sa tiahnu ako „komunikačné spoje“ odhora nadol celým ôsmym kruhom. (Pozri o tom bližšie v pozn. k Inf. XVIII, 1.) ‒ Danteho Zlochvost, pravdaže, luhá, lebo ako je „rozborený“ mostný pás, ktorým sa uberajú naši básnici, podobne sú rozborené nad šiestym žľabom všetky ostatné mostné pásy. Za uhladenými, ba až nadneseno zdvorilými slovami diabolského „oficiera“ („Ale nech sa vám páči po hrebeni...“, v. 109), zaručujúceho bezpečnosť básnikom („vás prevedú až po most bez úskokov“, v. 117), tají sa lož, zloba a zákernosť. Až neskôr Vergilius trpko oľutuje svoju ľahkovernosť. (Porov. Inf. XXIII, 140 ‒ 141.) ‒
112 ‒ 114 Včera, päť hodín po tejto... ‒ Podľa evanjelií pri Kristovej smrti nastalo zemetrasenie a ako uviedol Danteho Vergilius v Inf. XII, 34 a nasl., otriaslo sa celé Peklo. Vtedy sa zrejme zrútili mosty nad šiestym žľabom, podobne ako sa odvalil aj celý breh nad údolím Kentaurov. Dante, sledujúc nesprávny výklad Lukášovho textu o Kristovej smrti (XXIII, 44), veril, že Kristus umrel r. 34 nášho letopočtu, a to nie o hodine zvanej „nona“, čiže nie o tretej popoludní, ako zhodne napísali iní dvaja evanjelisti, Matúš a Marek, ale na poludnie. (Lukášov údaj „o šiestej hodine“ ‒ „hora sexta“ chápal Dante totiž vo význame „vrchol dňa“ ‒ „lo colmo del die“, a nie ako približné, ale ako presné datovanie Kristovej smrti: porov. Conv. IV, XXIII, 10 ‒ 11.) Ak teda od Kristovej smrti ubehlo 1266 rokov plus jeden deň mínus päť hodín, dostaneme presný časový moment Danteho záhrobnej cesty: Biela sobota r. 1300, sedem hodín ráno. ‒ Takýto výklad Danteho časového údaju (kedysi hodne diskutovaného!) dnes sa už prijíma všeobecne. ‒
112 Včera, päť hodín po tejto, sa spolu
tisíc dvesto a šesťdesiatšesť rokov
naplnilo, čo most sa zrútil dolu.
115 Vysielam hliadku na týchto pár krokov,
či sa tam niekto nepresúša v chládku;
vás prevedú až po most bez úskokov.
118 Vpred Mrázošľap a za ním po poriadku
Perútka, Hafaj! Žiadam Brčkobradu,
nech po ceste dá pozor na desiatku!
118 ‒ 126 Vpred Mrázošľap a za ním po poriadku / Perútka, Hafaj! Žiadam Brčkobradu... ‒ Ide o vojenský apel veliteľa diabolskej čaty, vysielajúceho oddiel („desiatku“) na prieskum. Dante v ňom napodobnil súveké vojenské apely, pravdaže, so zámerom komickým. Smiešnosť celého výjavu ešte väčšmi umocňujú groteskné mená členov diabolskej inšpekčnej jednotky.

V súvise s grotesknou nomenklatúrou Danteho diablov vyslovilo sa viac dohadov. Niektorí komentátori a danteológovia za týmito menami hľadali (a aj nachádzali) mená priorov a syndakov Čiernych guelfov, ktorí boli pri moci vo Florencii r. 1300; iní v nich tušili anagramy mien príslušníkov florentských Čiernych guelfov z r. 1303, čiže z čias, keď už bol Dante vo vyhnanstve; napokon iní v nich rozpoznávali deformované florentské priezviská vôbec, resp. skomolené mená Danteho nepriateľov. (Napr. v Zlochvostovi sa celkom vážne „identifikoval“ francúzsky princ Karol z Valois či Corso Donati, vodca florentských Čiernych guelfov a Danteho osobný nepriateľ a pod.)

Z mnohých názorov za isté, domnievame sa, možno pokladať tri veci:

1. Mená svojich diablov Dante určite nevytvoril náhodne, len podľa chvíľkového rozmaru, ale dozaista s určitými zreteľmi k menám svojich súčasníkov, a najmä k menám osôb, ktoré mu boli obzvlášť nesympatické. Podobné mená sa totiž vyskytovali v Danteho časoch, ba niektoré aj presne v tej podobe, akú uvádza náš spev: napr. Torraca upozornil, že sa v súvekých archívoch vyskytuje meno Latina Malabrancu, ktorý bol kardinálom: Ak Dante takto pomenoval diablov, strážiacich piaty žľab (Malebranche-Zlopazúry, v. 37), nemožno v tom vidieť náhodu, tým skôr nie, že Latino Malabranca pochádzal z rodu Orsiniovcov, ktorými autor Božskej komédie obzvlášť hlboko pohŕdal. Pripomeňme si len epizódu o svätokupeckom pápežovi Mikulášovi III., ktorý bol Orsiniovec. (Možno nie je náhodné ani to, že sa slovo Latino ‒ i keď v inej súvislosti ‒ vyskytuje v nasledujúcom speve, priam ako i slovo Malebranche, prvé vo v. 66 a druhé vo v. 100. Fakt dosiaľ nepovšimnutý!) Miera i rozsah podobných alúzií nám však dosiaľ unikajú.

2. Mená Danteho diablov sú „prvkami ich portrétov“, čiže majú figuratívnu a charakterotvornú funkciu. Ak napr. Dante nazval jedného z nich Kančúrom ‒ Ciriatto, v samom mene je obsiahnutý jeho portrét. Slovo etymologicky súvisí s gréckym slovom „choiros“, znamenajúcim prasa, brav, sviňa, a pôjde teda o diabla s veľkými zubáľmi, ako to konečne Dante v nasledujúcom speve výslovne napíše: „Kančúr, čo z úst má v každú stranu zubáľ...“ (Inf. XXII, 55.) V niektorých menách takéto „portrétové prvky“ sú celkom jasné, v iných, pravdaže, menej jasné.

3. Grotesknými menami diablov Dante nesporne sledoval cieľ vyvolať komický efekt. Keďže mali takýto významový charakter, bolo potrebné ich preložiť, tak ako sme preložili názov ôsmeho kruhu Malebolge ‒ Zložľaby. Treba však doložiť, že naše preklady týchto mien ‒ pre možnosť viacerých skrytých narážok ‒ mohli byť len aproximatívne. Pri niektorých z nich sa totiž dosiaľ nepodarilo odkryť ich významové vrstvy. (Napr. pri mene Calcabrina, ktoré prekladáme hypoteticky ako Mrázošľap.)

A napokon je istá ešte jedna vec, týkajúca sa, pravdaže, už nielen samých mien, ale vlastnej komiky, s nimi spojenej. Viackrát sa povedalo, že ani tzv. najkomickejšie verše v Danteho Božskej komédii nevyvolávajú smiech. No ak o niektorej jej časti platí De Sanctisovo konštatovanie, že „Danteho smiech je horký“, že spod jeho žartov vyčnieva pohŕdanie a že sa často v jeho ruke „bič mení na dýku“ (pozri český preklad jeho Dějín italské literatury, Praha 1959, str. 120), platí to nesporne o Danteho smiechu v tomto speve, ktorý notabene chcel byť zámerne komickým. Celé to horké jadro Danteho komiky a aj ten ustavičný prechod od smiechu k úškľabku, ktorý je charakteristický pre tento spev, dobre však pochopíme, keď si uvedomíme, že sa tematicky týka tej istej viny (úplatkárstva, korupcie), ktorou Danteho ‒ navidomoči nespravodlivo ‒ biľagovali florentskí Čierni guelfi. Niektorí komentátori sú tej mienky, že tento spev ‒ ako i spev nasledujúci ‒ sú výrazom básnikovej „veselej bezstarostnosti“ voči ohováračom a prenasledovateľom. Pokým vraj na všetkých miestach Božskej komédie tragické udalosti Danteho života sú prameňom smútku a nesmiernej ťažoby, v oboch týchto spevoch tie isté udalosti podnietili v ňom len smiech a bujné žartovanie, rýdzu zábavu a číry fantastický žart ‒ „puro spasso fantastico“, ako doslovne napísal v komentári Momigliano. (A pred ním viacerí iní: pozri napr. cit. štúdiu Luisovu, str. 185 ‒ 186.) Nie sme tej mienky a skôr dávame za pravdu tým skúmateľom Danteho diela, ktorí vidia v našich dvoch spevoch naozaj len povrchné komično a pod ním čosi celkom trpké, bolestné a tragické. Dozaista nemožno vidieť v našich dvoch spevoch nejakú priamu Danteho transpozíciu celej jeho životnej tragédie, tak ako ju svojho času videl napr. Luigi Pirandello, autor ináč vynikajúcej štúdie. (Il canto XXI dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, str. 393 ‒ 414; Pirandello zašiel až tak ďaleko, že v záverečnej „fanfáre“ diabolského „oficiera“, trúbiaceho vlastným zadkom, videl grotesknú paródiu zvuku heroldovej trúby, ktorá kedysi v mene florentského čierneho podestu citovala Danteho pred súd!) Nesporným však zostáva, že cez celé komično tohto i nasledujúceho spevu presvitajú momenty Danteho osobnej tragédie, ktoré krivia jeho smiech do úškľabku viac než sarkastického. Tie momenty sú, rozumie sa, hlboko utajené, ako je vôbec všeličo utajené v Danteho Božskej komédii.

121 Vetroš a Drakoň, pridajte sa k radu;
Psopazúr, Ďasoň zubatý a slepý,
Krvavec blázon s Kančúrom choď vzadu!
124 Prezrite vôkol variace sa lepy
a ukážte tu tým most nezávadný,
ktorý tam ponad pelechy sa sklepí!“
127 „Ach, pane môj, ach, majstre, nože zhliadni,“
volám, „ak vieš, ak priechod ti je známy,
nežiadaj sprievod, nechcem veru žiadny!
130 Ty vždy tak múdry, prezriže ich klamy,
čuj, ako škrípu zubami tí kati
a hrozby múk jak mecú očiskami!“
133 „Nech sa len duša stále neľaká ti,“
odvetil, „nechaj, nechže zuby ceria,
veď to len pre tých dolu v smole platí!“
136 A kým už spolu k ľavej hrádzi mieria,
každý z nich jazyk vyplazí, zub k zubu
si pritláča a zdraví oficiera,
139 načo zas ten si spraví z riti trúbu.

Spev dvadsiaty druhý

1 Videl som jazdu, táborom jak dupe,
tu na útok, tu zasa na prehliadky,
tu stáčať sa a pádiť na ústupe,
1 ‒ 12 Videl som jazdu, táborom jak dupe... ‒ Prirovnanie „bizarnej“, „grotesknej“ a „obscénnej“ záverečnej „fanfáry“ z predchádzajúceho spevu k najrozličnejším súvekým vojnovým i nevojnovým signálom má všetky znaky „vysokého“ štýlu. Dante tu maximálne využil prostriedky „slávnostnej“ syntaxe a osobitný dôraz položil na výber slov a na zvukové i rytmické usporiadanie veršov. (Fredi Chiappelli, autor osobitnej štúdie o tomto speve, hovorí až o „ritmi di grande andatura“ ‒ o „rytmoch veľkého chodu“, pozri jeho Il canto XXII dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, str. 420.) Tento veľkolepý „vysoký“ štýl našich veršov je však v príkrom kontraste s „nízkou“ látkou a výsledkom toho je celkový komický účinok. Vyššie sme povedali, že Danteho komika je v jadre trpká. No v tejto partii možno nájsť ‒ vari len jedine v nej ‒ čistý Danteho úsmev. ‒
4 ‒ 5 videl som plen a videl jazdné hliadky, / ó, Arezzania... ‒ Danteho reminiscencia na vojnu florentských guelfov proti ghibellinskému Arezzu v čase po bitke pri Campaldine (11. júna 1289). Podľa starých komentátorov Dante sa na tejto bitke zúčastnil ako jazdec. (Porov. pozn. k Inf. XXI, 94 ‒ 96.) ‒
4 videl som plen a videl jazdné hliadky,
ó, Arezzania, tiahnuť vašou zónou,
na turnaje sa hnať i na šarvátky
7 za zvuku trúb a za hlaholu zvonov,
rinčiacich bubnov, signálov, nech chystal
sa krutý boj už stranou tou, či onou;
10 no nevidel som na zvuk takých píšťal,
aby sa voje hnali do zápasov,
či aby koráb vyplával, či pristál!
13 Sprevádzalo nás ďalej desať ďasov:
ach, trápny zbor! No so svätými v chráme,
a v krčme zasa s vagabundskou chasou!
16 Spolu si s vodcom smolu prezeráme,
chtiac preniknúť cez bublotanie v žľabe
až k ľuďom dnu sa páliacim v tej jame.
19 Jak delfíny už na zvlnenie slabé
oblúkmi chrbtov mornárom vše hlásia,
nech chránia loď i veci na korábe:
19 Jak delfíny... ‒ Hodno si všimnúť až nápadné množstvo zvieracích motívov v tomto speve, vyskytujúcich sa v Danteho obrazoch a prirovnaniach. Ku „psom“ z predchádzajúceho spevu (pozri Inf. XXI, 67 ‒ 69) pribudnú ešte „delfíny“, „žaby“ (v. 25), „vydra“ (v. 36), „zlé mačky“(v. 58), „myš“(tamže), „sokolík“ (v. 130), „kačka“ (v. 131), „jastrab“ (v. 139), „kaňa“ (tamže) a „zlý vták“ ako priame pomenovanie diabla (v. 96, 137). Všetky tieto motívy, podobne ako sme to videli v Inf. XVII (porov. našu pozn. k v. 1), súvisia so samým zmyslom Danteho prvej kantiky, demonštrujúcej aj plasticky postupné degradovanie ľudského obrazu na zvieracie atribúty a gestá. (Pozri o tom aj v cit. Chiappelliho štúdii, str. 418.) Čím hlbšie zostupujeme s Dantem do pekelnej priepasti, tým zjavnejšie človek-zatratenec stráca ľudskú tvár a nadobúda znaky zverskosti. Nasledujúce časti Pekla nás o tom presvedčia: ak sa v tomto speve zatratenci ešte len javia ako žaby, vydry atď., v nasledujúcich spevoch už budú hadmi a zvermi. (Porov. Inf. XXIV ‒ XXV.) ‒
22 tak na zľahčenie trestu vynára sa
tu i tu chrbát daktorého dráča,
čo ako blesk sa rýchlo skryje zasa.
25 Jak žaby skraja priekopy vše kvačia
len s papuľami von, kým uschované
ostatné telo vo vode sa máča:
28 tak hriešni kvačia tu po každej strane;
no, jak sa blíži Brčkobrada spupne,
ponárajú sa rýchlo pod bublanie.
31 Zrel som (a srdce ešte dnes mi stŕpne),
jak jeden, vidiac, že sa sotva vydrie
a čľupne dolu ‒ strachom celý zdúpnie.
34 Psopazúr zboku na hákovej vidle
už ho aj má, hák v zasmolené vlasy
mu zarazí jak voľajakej vydre.
37 Vedel som už, jak volajú sa ďasi,
veď čul som vodcu vyberať ich oddiel
a čul som aj, jak sami hovoria si.
40 „Zatni doň dráp, tak, aby si mu zodel
chrbát, len zatni, Krvavec,“ kol s krikom
skákal ten húf, „ba úplne ho zoder!“
43 A ja: „Ó, prevrav tam s tým nešťastníkom
a zvedz, ak smieš, kde mať ho vychovala,
než padol do rúk svojim protivníkom.“
45 než padol do rúk svojim protivníkom... ‒ Rozumej: diablom. (Podľa biblického pomenovania diabla, súvisiaceho s etymológiou hebrejského slova Satan ‒ protivník, nepriateľ.) ‒
46 Môj vodca ani chvíľu neotáľa:
spýta sa ho, a ten mu riekne spiatky:
„Pochádzam z ríše navarského kráľa.
48 ‒ 54 „Pochádzam z ríše navarského kráľa...“ ‒ O tomto hriešnikovi, rodákovi z Navarského kráľovstva (v Danteho časoch sa rozkladalo po oboch stranách Pyrenejí), starí komentátori hovoria, že sa menoval Ciampolo, resp. Giampolo (franc. Jean-Paul). Nevedia však o ňom viac, než čo sa dozvedeli z Danteho textu. Kráľ Thibald, ktorý sa ho „ujal“ ‒ azda v tom zmysle, že ho prijal do služieb na svoj dvor ‒ bol Thibaut II. (ako gróf zo Champagne Thibaut V.), navarský kráľ v r. 1253 ‒ 1270, zať francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého, ktorého sprevádzal na tzv. ôsmej krížovej výprave do Tunisu. Krátko po smrti francúzskeho kráľa, pri návrate do vlasti, aj on umrel na mor. ‒
49 Do služieb najprv šiel som z vôle matky,
keď spustlík otec, čo mal zlata spústy,
život si vzal, nám nenechajúc zlatky.
52 Ujal sa ma kráľ Thibald, hoden úcty,
no, že som v čachroch vysoko tam rúbal,
tu musím teraz skladať za to účty.“
55 Kančúr, čo z úst má v každú stranu zubáľ,
i jediným mu pocítiť dal zblízka,
ako by asi obidvoma šklbal.
58 Medzi zlé mačky prišla naša myška,
no veliteľ ho v rukách obkolesí:
„Kým ja ho mám, vy buďte pekne stíška!“
59 no veliteľ ho v rukách obkolesí. ‒ V orig. il chiuse con le braccia. ‒ Verš preložený podľa novej interpretácie slovesa „chiudere“, ktorú navrhol Porena. ‒
61 K vodcovi môjmu hlavu zodvihne si:
„Porozprávaj sa ešte s tvorom biednym,
ak chceš čo znať ‒ kým nezničia ho besi.“
64 „Povedz mi teda,“ zastal pán môj pred ním,
„či dakoho si dole neuvidel
z Latinov?“ A on: „Práve bol som s jedným,
66 z Latinov... ‒ Rozumej: z Talianov, čiže obyvateľov „latinskej“ krajiny par excellence. ‒
67 ktorý bol býval v susedstve ich sídel;
bár by som s ním bol radšej ronil slzy,
nebál by som sa pazúrov a vidiel.“
67 ktorý bol býval v susedstve ich sídel. ‒ Nie priamo v Taliansku, ale v krajinách s ním susediacich. Ako vysvitne z nasledujúceho textu, pôjde o Sardíniu. ‒
70 Vtom Vetroš zvolal: „Ten je ale drzý,“
a zasiahne ho do ramena hákom,
už celý zdrap mu na vidlici drží.
73 A na nohy mu siahnuť chcel i Drakoň,
no desiatnik, čo všetkým hrôzu vháňa,
navôkol prešiel hrôzostrašným zrakom.
76 Keď utíchli a slúchli svojho pána ‒
toho, čo hľadel v miesta svojho bôľu,
opýtal sa môj vodca bez meškania:
79 „Ktože bol ten, s kým dole si mal smolu,
keď si sa vybral na breh tejto skaly?“
„Z Gallury fráter Gomita tam dolu,
81 ‒ 87 Z Gallury fráter Gomita... ‒ Fráter Gomita spravoval začas v mene pisánskeho guelfa Nina Viscontiho a za jeho neprítomnosti tzv. gallurský judikát, čo bol jeden zo štyroch správnych dištriktov Sardínie, ležiaci v severnej časti tohto ostrova. O jeho úplatkárstve, ako ani o jeho tzv. „krátkych prevereniach“, čiže krátkych a viac-menej len formálnych sumárnych procesoch, ktoré mali naoko legálnu formu, no pri ktorých za peniaze postupoval celkom svojvoľne a na prospech obžalovaného, nevie sa bližšie nič. Vieme len to, že keď sa Nino presvedčil o skorumpovanosti a zbohatnutí svojho kancelára ‒ stalo sa tak okolo r. 1293 ‒ urobil s ním skutočne „krátky proces“: dal ho jednoducho obesiť. O celom prípade frátra Gomitu Dante sa pravdepodobne dozvedel priamo od Nina Viscontiho, ktorý bol jeho osobným a dávnym priateľom (hovorí sa, že bol Danteho druhom v zbrani pri obliehaní Caprony) a ktorého si Dante obzvlášť vážil. (V Purg. VIII, 53 ho nazve „šľachetným sudcom Ninom“.) ‒

Pozoruhodná je ironická zloba, s akou hovorí Ciampolo ‒ sám korupčník, čiže sám „nádoba klamstva všetkého“ ‒ o svojich druhoch ‒ taktiež korupčníkoch a taktiež „nádobách klamstva všetkého“. Jeho reč iskrí iróniou a sarkazmom. V tomto ohľade je Ciampolo akousi živou demonštráciou nielen ľstivosti a zlomyseľnosti hriešnikov svojho typu (sme v kruhu klamárov!), ale i samého jedného zákona Danteho Pekla. V ňom, ako sme napokon už aj vyššie pripomenuli, nevládne vzájomná družnosť v utrpení, ale iba vzájomná, spoločná a všeobecná nenávisť. Tú napokon Dante vzápätí demonštruje aj na nasledujúcej „scénke“ krutej vzájomnej zloby medzi samotnými okrídlenými strážcami tohto žľabu. ‒

88 Aj Michel Zanche z Logodora... ‒ Nestatočný správca tzv. logodorského judikátu, najväčšej provincie v severozápadnej časti Sardínie, ktorú mu zveril sardínsky kráľ Enzo, nemanželský syn cisára Fridricha II. R. 1275 ho úkladne zavraždil jeho zať Branca d’Oria, s ktorým sa stretneme v treťom pásme deviateho kruhu, čiže v najhlbšej časti Danteho Pekla. (Porov. Inf. XXXIII, 136 ‒ 147.) ‒
82 nádoba klamstva všetkého, sa páli:
ten s škodcom svojho pána nezmiereným
konal tak zle, že ten ho dodnes chváli.
85 Peniaz si vzal, a s krátkym preverením,
jak vraví, väzňov prepúšťal; aj v inom
bol úplatkárom vskutku suverénnym.
88 Aj Michel Zanche z Logodora pri ňom
vraví tak rád, že nevedia svoj blábol
o Sardínii skončiť žiadnym činom...
91 No beda mi, jak škrípe tamten diabol!
Nemôžem ďalej vravieť od úľaku:
joj, či by rád ma po prašine škrabol!“
94 No Ďasoňovi, čo už siahal k háku,
že Navarčana znovu kruto raní,
vojvodca riekol: „Ustúp tam, zlý vtáku!“
97 „Ak chcete vidieť,“ začal vyľakaný,
„či počuť azda Lombarďanov známych,
či dakoho, čo patrí do Toskány,
100 nech Zlopazúr sa stiahne na okamih,
by nebáli sa, že ich pomsta stihne,
a ja tu z tohto miesta zavolám ich:
103 namiesto mňa ich sedem príde ihneď,
len zahvizdnem, jak to už u nás chodí,
keď daktorý von zo smoly sa zdvihne.“
106 „Počujete, jak vďačne svojim škodí,“
vybrechol Hafaj, „ten chlap zlomyseľný,
len ak on sám sa pritom oslobodí?“
109 A ten, čo ľstí mal v hlave viac než veľmi,
riekol: „Ak môžem svojim pomôcť z pále
do väčších múk, rád pomôžem, to ver mi!“
112 No Perútka, čo staval by sa stále,
riekol: „Mňa dáky blázon neopantá;
vedz, ak sa spustíš, nepobežím v cvale,
115 no raz len mávnem peruťou, a mám ťa!
Skryme sa pekne za svah do výklenku ‒
veď ešte to: tak báť sa mudrlanta!“
118 Ó, čitateľ, tu vypočuj si scénku:
na druhú stranu všetci zrak svoj skrútia,
a prvý ten, čo prv mal inú mienku.
121 Navarčan veru nevelice húta:
k skoku sa zrazu odrazil a zvolal,
veď vodcovi už vymanil sa z puta.
124 Každého pot a pocit viny polial,
a preto ten, čo zvinil úskok celý,
vybehol, skríknuc: „Už aj mám ťa, smoliar!“
127 No slabá pomoc: krídla nevedeli
predbehnúť strach; a kým sa tamten vnoril,
ten prsia v letku vzpriamil neveselý
130 jak sokolík, čo korisť už-už skolil,
pokorený však, bez šikovnej kačky,
vracia sa zlý, že kus sa oneskoril.
133 Mrázošľap klam ten preklína až plačky:
jednako s jedom za druhom hneď schvátal,
že aspoň s ním sa pustí do ruvačky.
136 Korupčník v hĺbke smoly zmizol zatiaľ;
vták na vtáka sa vrhol nečakane
a nad priekopou pazúry doň zaťal.
139 Nezľakol sa však starý jastrab kane:
tak drapli sa, že dvojica sa skydla
do rozpálenej, variacej sa pláne.
142 Páľa im síce vyrazila bidlá,
no nad smolu už hor’ sa nepovzniesli,
lebo si príliš polepili krídla.
145 Brčkobrada, i naštvaný i skleslý,
na druhý breh hneď štyrom zletieť káže,
a tí aj s hákmi už sa prudko zniesli
148 k stanovištiam, kde držiavajú stráže,
by vylovili priamo na prostriedku
upečených z tej hustej kolomaže.
151 A my sme zmizli mizerom ‒ v tom zmätku.

Spev dvadsiaty tretí

1 Bez spoločnosti, zamĺknutí, sami,
išli sme jeden vpredu, druhý vzadu,
jak Menší bratia chodia ulicami.
3 jak Menší bratia chodia ulicami. ‒ Františkáni, ktorým údajne tak odporúčal chodievať sám ich zakladateľ sv. František z Assisi. Takým spôsobom ináč vôbec putovali naši básnici Peklom (porov. napr Inf. I, 136), no prirovnanie okrem toho sugeruje ešte ich meditovanie, rozjímanie nad tým, čo práve zažili. V tomto ohľade úvodná tercína tvorí akýsi náladový predznak celého spevu, ktorý na rozdiel od dvoch predchádzajúcich spevov prebehne v atmosfére mĺkvoty, započúvania do „smutnej kviľby“ zatratených, akejsi nesmiernej danteovskej clivoty. Nie náhodou tento spev nazval významný taliansky medievalista a danteológ Giulio Bertoni, „spevom únavy a melanchólie“ ‒ „canto della stanchezza e della malinconia“. (Porov. jeho štúdiu Il canto XXIII dell’Inferno v cit. zborníku Lett. dant. I, 434.) Takýto charakter skutočne má celý tento spev, v ktorom ešte aj Danteho irónia nesie na sebe určitú pečať smútku, dokonca takú „hrubú“, že niektorí komentátori o jej prítomnosti vôbec zapochybovali. Okrem toho ‒ hodno si všimnúť ‒ motív Menších bratov predzvestúva celý komplex kláštorných motívov v našom speve a samo slovo „brat“ (vo význame rehoľnom a možno i laickom!) zjaví sa v ňom viackrát: „Radostní bratia z Bologne sme boli...“ (v. 103), „Ó, bratia, nad vašimi bôľmi...“ (v. 109), „V tom k bratovi sa už môj vodca zníži...“ (v. 127). Danteho obrazy, ako vidíme, neraz majú ďalekú rezonanciu a sú nielen v súlade s atmosférou jednotlivých spevov, ale často ozrejmujú aj sám ich zmysel. ‒
5 ‒ 9 Ezop s tou bájkou na rozum mi prišiel... ‒ V Ezopovej ‒ lepšie povedané ezopovskej ‒ bájke, na ktorú Dante naráža, hovorí sa o žabe, ktorá nastrojila lesť myši: ponúkla jej, že ju prevezie cez vodu, ale tak, že sa myš priviaže k jej nohe; keď sa uprostred vody žaba chcela spustiť na dno, aby myš utopila, medzi dvoma zvieratami sa rozpútal zúrivý zápas; ten zbadal jastrab, spustil sa nad vodu a žabu i myš zožral. Nie je ináč celkom jasné, v čom spočíva úplná zhoda, ako Dante zdôrazňuje, diabolskej epizódy z predchádzajúceho spevu s tzv. Ezopovou bájkou. Azda v tom, že Mrázošľap vybehol naoko preto, aby pomohol Perútkovi, no v skutočnosti mu chcel ublížiť: podobne žaba naoko ponúkla myši pomoc, no v skutočnosti ju chcela utopiť. Napokon obidvaja diabli padli do smoly, podobne ako žaba i myš do jastrabieho pažeráka. (Sapegno a i.) ‒
4 Tam niže pre tú ruvačku a zvadu
Ezop s tou bájkou na rozum mi prišiel,
v nej žaba myši pripravuje zradu.
7 Nikdy tvar „teraz“ s „včuľ“ tak nesúvisel,
jak s onou bájkou príbeh plný zloby,
ak porovná ich sústredená myseľ.
10 Jak z myšlienky však hneď sa druhá zrobí,
iná i mne sa navíja už na tú, ‒
a prvý strach mi iba dvojnásobí.
13 Bo myslím si: „Tí pre nás mali stratu,
a oklamaní cítia sa tak trápne,
že istotne sa stroja na odplatu.
16 Ak na ich zlobu navije a napne
sa ešte zlosť, nás tvrdšie hnev tej tlupy
zdrapí, než pes keď zajačika chňapne.
19 Cítim, jak sa mi ježia všetky chlpy
strachom, a preto s okom ostražitým
k majstrovi vravím, ak sa neučupí
22 i on i ja za týmto brehom zrytým...
„tí iste prídu pomstiť svoju škodu;
tak živo myslím na nich, až ich cítim.“
25 A on: „Byť sklom, čo olovo má vspodu,
nezrkadlil bych lepšie črty tvoje,
než s tvojím vnútrom teraz tvorím zhodu.
25 A on: „Byť sklom, čo olovo má vspodu...“ ‒ Rozumej: Zrkadlo. ‒
28 Myšlienky tvoje prišli medzi moje,
podobné zrodom, podobné i vzhľadom
a v jeden plán sa poja obidvoje.
31 Ak pravý svah pod týmto skalným radom
miernejšie nadol zvažuje sa zo skaly,
predstavovaným unikneme hadom.“
31 ‒ 33 Ak pravý svah pod týmto skalným radom... ‒ Čiže: svah hrádze, tvoriaci už jednu stenu nasledujúceho, šiesteho žľabu. Ten sa, pravdaže, nezvažoval nijako „miernejšie“, ale práve naopak, ešte prudkejšie ako svah ľavý, spadajúci do piateho žľabu, keďže celé priestranstvo ôsmeho kruhu ‒ podľa Danteho presných predstáv ‒ je naklonené smerom k ústrednej pekelnej šachte. (Porov. o topografii Zložľabov pozn. k Inf. XVIII, 1, ako i Danteho text v Inf. XXIV, 37 ‒ 42.) Vergiliove slová sú teda len slovami chvíľkovej útechy a keď nastane kritický moment, „sladký vodca“ náhlivo schytí svojho chránenca a šmahom sa s ním spustí po príkro spadajúcom pravom svahu, po „pendente roccia“, ako Dante výslovne napísal v pôvodine vo v. 44. ‒
34 No skôr než pán svoj plán mi celkom odhalí,
už uvidel som letieť čierny prápor,
a myslel som, že nás už zasa dostali.
37 Ale vtom vodca odrazu ma zdrapol ‒
jak mať, čo sotva ľahla do postele,
zbudí sa hneď, a vidiac dym a plápol,
40 synka si schytí, preľakaná cele,
a beží, beží, iba oň sa stará,
že neodie sa ani do košele:
43 tak vodca môj, kde breh sa dolu vnára,
so mnou sa pustil po tom brale šmahom,
čo ďalší údol zboku uzatvára.
46 Nebežal takto prúd cez žiaden náhon
roztáčať kolo pozemského mlyna,
tam, k lopatám kde padá dolu svahom,
49 jak vodca môj, keď k hrudi tisne si ma
oddane, nežne, bdelo, ostražito,
nie ako druha, ale ako syna.
52 Keď jeho noha vhupne na koryto
onoho dna, tí stoja na hrebeni
priam nad nami, no nás už nedesí to.
55 Prozreteľnosťou boli predurčení
za služobníkov iba v piatej pláni
a nemôžu sa spustiť z príkrej steny.
58 Dolu sme našli národ maľovaný,
čo kráčal kruhom krokmi pomalými,
s plačúcou tvárou, trpký, ukonaný.
58 Dolu sme našli národ maľovaný... ‒ Šiesty žľab, do ktorého sa naši básnici práve dostali, je vyhradený pokrytcom. Prívlastok „maľovaný“, ako vysvitne z nasledujúceho textu, týka sa vonkajšieho „trbletu“ tohto ľudu, majúceho na sebe široké olovené, no zvonku pozlátené, a teda aj v pekelnej tme sa jagajúce plášte. Danteho obraz je nanajvýš sugestívny, no nie je bez irónie (porov. biblický výrok o farizejoch, tradičných prototypoch pokrytcov, ako o „obielených hroboch“), podobne ako nie sú bez irónie jeho slová, ktorými sa ďalej pokrytcom priamo prihovorí: „... v akom sa to trblietate treste?“ (v. 99). Pravdaže, ide o iróniu veľmi skrytú ‒ takmer len o akúsi „pod-iróniu“, ak tak smieme povedať, takého druhu, ako sme o tom hovorili vyššie v pozn. k v. 3. ‒
62 ‒ 63 a kapucne až tesne nad očami, / ako ich dosiaľ nosia mnísi v Cluny. ‒ V slávnom benediktínskom opátstve v Cluny vo Francúzsku. Namiesto Cluny starší editori čítali Colonia, Cologna (ale aj Crugni, Coligni a pod.) a potom, rozumie sa, lokalitu vysvetľovali jednak ako Kolín nad Rýnom a jednak ako obec Colognu pri Verone v severnom Taliansku. Lekciu Cluny navrhol ešte v 19. storočí nemecký danteológ Karl Witte a začiatkom 20. storočia ju mnohými argumentmi podoprel Felice Delfino. (Porov. jeho štúdiu La bolgia degl’ipocriti v Rivista d’Italia, apríl 1905.) Dnes ju prijímajú všetci významnejší editori Danteho diela (Porena, Sapegno, Momigliano a i.). Je o to pravdepodobnejšia, že do systému Danteho spodnej irónie, tiahnúcej sa celým týmto spevom, nesporne lepšie zapadá narážka na povestné benediktínske opátstvo, známe v Danteho časoch sklonmi k nádhere v obliekaní (clunyackým mníchom čosi podobné vyčítal už sv. Bernard z Clairvaux), než by zapadala narážka na menej známu, prípadne vôbec neznámu mníšsku komunitu. (Za čítanie Cluny sa naposledy postavil aj francúzsky danteológ A. Masseron v knihe Dante et Saint Bernard, Paris 1953, str. 64, 275.) ‒
64 ‒ 65 Zlato tých plášťov zvonka zrak až mámi, / no zdnuka ťažké olovo tak váži... ‒ Trest pokrytcov na princípe contrapasso: Protiklad medzi zdaním a skutočnosťou, príznačný pre nich, Dante vyjadril protikladom medzi „zlatým“ povrchom a „oloveným“ vnútrom ich plášťov. Všeobecne sa pripúšťa, že na takto osnovaný trest sa Dante inšpiroval v jeho časoch bežnou etymológiou slova „ypocrita“ (pokrytec), ktoré sa odvodzovalo z dvoch gréckych slov: „yper“ (nad) a „crisis“, resp. „chrysos“ (zlato). Takto rozložené slovo ‒ podľa tejto etymológie ‒ by teda vlastne znamenalo „pozlátený“ a tento jeho význam Dante premietol do samého obrazu trestu. ‒ Možno však predpokladať, že k samému zlatu, ktorým sú obtiahnuté olovené plášte pokrytcov, viažu sa ešte aj iné narážky: napr. narážka na ono „zlato“, z ktorého si vysoký klérus narobil „bôžikov“, ako to Dante ostro vyčítal svätokupcom v Inf. XIX, 112 ‒ 114. Pokrytci v šiestom žľabe majú na sebe plášte s mníšskymi kapucňami a je teda nesporné, že ich ironicky zlatý trblet má protimníšsky podtón. Ten sa priamo mení na „tón“, keď Dante výslovne pomenuje dvoch príslušníkov v jeho časoch veľmi dobre známej mníšskej rehole. ‒
66 že Fridrichove boli z púhej slamy. ‒ Narážka na legendu o cisárovi Fridrichovi II., ktorý vraj za urážku majestátu dával odievať previnilcov do olovených plášťov a v nich potom upaľovať: olovené plášte sa roztápali v ohni priamo na telách odsúdených, ktorí umierali v hrozných mukách. ‒
61 A plášte mal ľud tejto preliakliny ‒
a kapucne až tesne nad očami,
ako ich dosiaľ nosia mnísi v Cluny.
64 Zlato tých plášťov zvonka zrak až mámi,
no zdnuka ťažké olovo tak váži,
že Fridrichove boli z púhej slamy.
67 Ó, aký plášť to na vek vekov ťaží!
I teraz vľavo s ľudom sme sa dali,
čo márne z plášťov vyplakať sa snaží:
70 pod bremenami kráča ten ľud v žiali
tak pomaly, že k novým úbožiakom
sme s každým hnutím bedier prichádzali.
73 Nuž, riekol som: „Tu pozri po nejakom
známom či podľa mena lebo činu,
a takto idúc, prejdi vôkol zrakom.“
76 Tu jeden z nich, čo začul toskánčinu,
zvolal: „Ó, duše, cez ovzdušie tmavé
zadržte nohy, priprudko sa šinú.
79 Veď čo chceš, možno ja ti zjavím práve!“
Obrátil sa môj vodca: „Zastav sa ty,
a jeho krokom potom choď v tom dave!“
82 Dvaja sa náhlia ku mne, túžbou jatí,
javiac ju iba tvárou, nie však krokom,
bo úzka cesta s bremenom ich hatí.
85 Keď dôjdu ku mne, veľmi kosým okom
obzrú si ma ‒ no k reči nie ich zvábiť!
Až potom k sebe prehovoria bokom:
88 „Ten podľa krčných žíl sa živý zdá byť;
lež, ak sú mŕtvi, potom z akej vôle
nemusia u nás nosiť ťažký habit?
91 ‒ Ó, Toskánec (mi rieknu), do rehole
pokrytcov smutných čo si vstúpil smelo,
nezhŕdaj nami, zjav, čím bol si hore.“
91 ‒ 93 Ó, Toskánec (mi rieknu), do rehole / pokrytcov smutných ... ‒ Yvonne Batardová sa domnieva, že je to jediný skrúšený tón u zatratencov v celom Danteho Pekle. (Pozri jej cit. monografiu, str. 140.) Je to iste možné. No možné je i to, že práve tento „tón“ je výrazom ich pokrytectva, ktoré sa zjavne ukáže na konci nášho spevu. (Porov. v. 142 ‒ 144 a našu pozn. k nim.) ‒
94 „Zrodil som sa a detstvo moje zrelo
nad Arnom krásnym, v krásnom veľkom meste,
a jak som mával, mám i tuná telo...
94 ‒ 95 „Zrodil som sa a detstvo moje zrelo / nad Arnom krásnym...“ ‒ Vo Florencii. ‒
97 Ale kde vy ‒ vy, duše, zrodené ste,
že toľký bôľ vám brázdi líca smutné,
a v akom sa to trblietate treste?“
100 Odvetil jeden: „Oranžové kutne...“ ‒ Hodno si všimnúť: Zatratenec nepovie „pozlátené“, ale „oranžové“, čiže pokrytecky zamlčuje ‒ zlato. (Porov. vyššie pozn. k v. 64 ‒ 65.) ‒
100 Odvetil jeden: „Oranžové kutne
sú z olova, a jak ich ťarcha bolí,
z škrípania váh to poznať nevyhnutne.
102 z škrípania váh to poznať nevyhnutne. ‒ Veľmi expresívny a ozaj typicky danteovský obraz, ktorý sa práve pre svoj skratkovitý charakter rozlične vysvetľuje. Najjednoduchší výklad je asi takýto: Zatratenci prirovnávajú seba ‒ nie bez určitej sebairónie ‒ k preťaženým váham; ako váhy škrípu, keď sa na ne položia priveľké bremená, tak zatratenci stonú pod nesmiernou ťarchou olovených plášťov; oni sami sú akoby váhami tých podivných bremien. ‒
103 Radostní bratia z Bologne sme boli:
mňa Catalana s Loderingom tuná ‒
nás obidvoch si tvoje mesto zvolí
103 ‒ 108 Radostní bratia z Bologne sme boli... ‒ Radostní bratia ‒ Frati Godenti bola rehoľa, založená v Bologni r. 1261 a uznaná pápežom Urbanom IV. (Ordo Fratrum Gaudentium). Mala charakter nábožensko-rytiersky a jej cieľom, okrem mariánskej úcty, bolo urovnávať občianske i rodinné spory, chrániť slabých proti útlaku mocných a pod. Ich názov, ako na to poukázal v cit. štúdii Bertoni, súvisel s určitými mysticko-náboženskými cieľmi týchto rehoľníkov, ktorí chceli dobrými skutkami participovať na „mystických mariánskych radostiach“ (chceli byť „radostní“ vo svätosti viery, v sebaobetovaní, v dobrých skutkoch a pod.). Z pôvodného názvu, majúceho takýto náboženský obsah, čoskoro sa však stala prezývka, ako sa z pôvodnej rehole čoskoro stala pseudorehoľa Veselých bratov, žijúcich vskutku len svetským, „veselým“ životom.

Do tejto rehole patrili obidvaja Dantem uvedení pokrytci: Catalano, jeden z jej zakladateľov, pochádzal z bolognskej guelfskej rodiny Malavoltiovcov (žil asi od r. 1210 do r. 1285) a Loderingo, taktiež jeden z jej zakladateľov, pochádzal zasa z bolognskej ghibellinskej rodiny Andalòvcov (umrel r. 1293). Keďže cieľom rehole bolo urovnávať občianske spory, r. 1266 (po porážke i smrti kráľa Manfreda v bitke pri Benevente) oboch „bratov“ pozvala Florencia, aby v nej vytvorili koaličnú guelfsko-ghibellinskú vládu a sami aby sa stali ‒ celkom výnimočne ‒ najvyššími správnymi úradníkmi mesta, tzv. podestami. (Na tento úrad, ktorý „zväčša jeden spĺňa“, naráža sa vo v. 104 ‒ 105.) Ich rozdielna politická orientácia mala byť totiž zárukou pokoja a spravodlivosti, „mieru spolného“, ako sa hovorí vo v. 107. Čoskoro sa však ukázalo, že na svoju pacifikačnú úlohu nestačili, tým skôr, že ako rehoľníci stali sa voľky-nevoľky politickým nástrojom pápežstva. Potajomky vraj podporovali guelfov, čo malo za následok, že v meste znovu vypukli staré spory, ghibellini boli vyhnaní a obidvaja „bratia“ po niekoľkých mesiacoch za všeobecnej nenávisti museli opustiť Florenciu. V politických búrkach najhoršie obišla florentská ghibellinská rodina Ubertiovcov: ich domy, ležiace vo Florencii na mieste zvanom Gardingo (neďaleko podnes stojí tzv. Palazzo Vecchio), boli vypálené a zrovnané so zemou. Zostala po nich len prázdna „škvrna“ (na ňu narážka v. 108), ironický dôkaz „pacifikačných“ úsilí dvoch „bratov“ podestov.

Ako vyplýva z textu našich dvoch tercín, títo dvaja Radostní bratia sú sami k sebe ironickí. Ak si však uvedomíme, že celé ovzdušie tohto žľabu je nanajvýš smutné (porov. len: „Ó, Toskánec... do rehole pokrytcov smutných čo si vstúpil...“, v. 91 ‒ 92, alebo Danteho slová: „toľký bôľ vám brázdi líca smutné“, v. 98 atď.), sám fakt, že Dante tu uviedol menovite Radostných bratov, nesie na sebe pečať ‒ tentoraz už celkom otvorenej a krutej Danteho irónie. ‒

106 na úlohu, ju zväčša jeden spĺňa:
no, ako sme tam chránili mier spolný,
dnes ešte svedčí pri Gardingu škvrna.“
109 Začnem: „Ó, bratia, nad vašimi bôľmi...“
ale viac nie, bo myšlienky mi zmútil
ukrižovaný k zemi troma kolmi.
109 Začnem: „Ó, bratia, nad vašimi bôľmi...“ ‒ Citovaný Giulio Bertoni Danteho nedokončenú vetu a dvojvýznamové slovo „bratia“ vysvetľuje v spojitosti s celkovou melancholickou atmosférou tohto spevu, ktorej žriedlom je vraj hlboká reflexia autora Božskej komédie nad samou prirodzenosťou človeka. Podľa talianskeho medievalistu Dante vraj v tomto speve akoby bol dospel k poznaniu, že sama lož a pokrytectvo sú akýmsi „smutným privilégiom“ človeka, pred ktorým mu zostáva len rezignovať. V takomto duševnom rozpoložení Dantemu vraj obidvaja „smutní pokrytci“ skutočne prichodia ako ‒ bratia. Sú vraj jeho ľudskými bratmi, a to nie azda v zmysle jeho súcitu s nimi, ale v zmysle jeho hlbokého, bolestného chápania tejto neresti, väziacej v samej ľudskej prirodzenosti. (Kto by si pri takomto Bertoniho výklade nespomenul na posledný verš Baudelairovej úvodnej básne ku Kvetom zla: „Hypocrite lecteur ‒ mon semblable ‒ mon frère!“ ‒ „Čitateľ pokrytec ‒ blížny môj ‒ brat môj!“)

Je iste nesmierne lákavé takto chápať význam Danteho slova „bratia“. Jednako však myslíme ‒ pri všetkej úcte, ktorú máme k Bertonimu ‒ že v otáznom Danteho slove je oveľa silnejší náboj irónie než aura súcitu, a to presne tej irónie, na ktorú sme narážali takmer sústavne pri komentovaní tohto spevu. Domnievame sa, že ničomu nebol Dante tak vzdialený ako tzv. brataniu sa s pokrytcami, predstaviteľmi spoločenskej neresti, ktorú obzvlášť nenávidel. Je iste možné, že Danteho irónia v tomto speve má na sebe „olovený plášť“, no zdá sa nám, že sa rovnako silne „trbliece“, ako sa trblietajú v pekelnom šere pozlátené plášte samých pokrytcov. Danteho nedokončenú vetu i otázne slovo radšej teda vysvetľujeme vo význame ironickom: Pekní ste vy mi boli „bratia“, ako pekná bola celá vaša rehoľa, ktorú ste nazvali rehoľou „radostných bratov“, aby ste teraz boli medzi „smutnými pokrytcami“! Vaše bôle sú plne zaslúžené! ‒ Ide iste o iróniu skrytú, no skrytá irónia niekedy môže silnejšie páliť než otvorené, plamenisté slová hnevu. (Porov. podobnú iróniu v slove „veľrytier“, Inf. XVII, 72.) ‒

111 ukrižovaný k zemi troma kolmi. ‒ Kaifáš, židovský veľkňaz, ktorý v Kristovom procese zastával názor, že pre blaho národa je nevyhnutné obetovať jedného, i keď je nevinný. (Ján XI, 50, XVIII, 14.) Kaifáš podľa tejto zásady obetoval Krista, ktorý umrel na kríži, a teraz je sám prikutý klinmi na zem. Bol pokrytcom, iných naviedol na pokrytectvo, a teraz musí znášať ťarchu všetkých pokrytcov sveta, ktorí sú povinní po ňom šliapať. Trest zrejme na princípe contrapasso. ‒
112 Ako ma uzrel, hneď sa celý skrútil,
do fúzov sfučiac, vzdychal len a úpel.
I Catalano vzdychol, až sa škrtil:
115 „Farizejom ten k zemi vbitý trupeľ
radil, že kvôli pospolnému blahu
je spravodlivé, aby jeden trpel.
118 Popriečky v ceste vidíš dušu nahú,
aby tu každý, kto len prejde vôkol,
dal pocítiť jej celú svoju váhu.
121 Takisto trpí tuná jeho svokor
a ďalší z rady, semeniska biedy
židovských pohrôm, príkorí a pokôr.“
121 Takisto trpí tuná jeho svokor... ‒ Annáš, židovský veľkňaz, ktorý prijal Kaifášov názor. ‒
124 Vergilia som uzrel žasnúť vtedy
nad tým, čo navždy vystretý je v kríži
vo vyhnanstve a pod ťarchou tej čriedy.
124 Vergilia som uzrel žasnúť vtedy... ‒ Tohto hriešnika Vergilius nevidel pri svojom prvom zostupe do Pekla a žasne teda nad zvláštnym trestom prisúdeným hlavnému strojcovi Kristovej smrti. (Sapegno.) ‒
127 Vtom k bratovi sa už môj vodca zníži:
„Kiež naša tvár sa pozdá ti dosť hodna,
zjav nám, ak smieš, či sprava sa už blíži
130 nejaký most a cesta pre nás schodná,
by zasa anjel čierny ako smola
nemusel prísť a vyzdvihnúť nás zo dna.“
133 „Bližšie, než dúfaš,“ odvetil, „sem zhora
z veľkého kruhu skalné mosty zryté
sa ťahajú a klenú cez údolia,
136 krem tohoto, v ňom ležia na koryte,
no poskytne vám cestu rumovisko,
čo z tohto dna sa vŕši svahovite.“
139 Na chvíľu vodca hlavu skláňa nízko
a potom riekne: „Zle nám vravel predsa
ten, čo tam hriešnych pichá na háčisko.“
140 ‒ 141 „Zle nám vravel predsa / ten, čo tam hriešnych pichá na háčisko.“ ‒ Zlochvost, ktorý v predchádzajúcom žľabe tvrdil, že susedné mostné pásy zostali neporušené. (Porov. Inf. XXI, 109 ‒ 111.) ‒
142 „V Bologni mnohí o diablovi svedčia,“
na to mu brat, „a čítal som i z archov,
že otcom lži je a že klame zväčša.“
142 ‒ 144 „V Bologni mnohí o diablovi svedčia...“ ‒ Jeden z Radostných bratov slávnostným tónom a odvolávajúc sa k tomu ešte na svoje filozofické štúdiá na bolognskej univerzite vysloví najbanálnejšiu „pravdu“ o diablovi. Podľa moderných komentátorov, Porenu i Sapegna, zjavuje sa v tejto chvíli pravá tvár pokrytcova. Vergiliov hnev, pravdaže, môže sa týkať tejto „lekcie“ (ide predsa o básnika, ktorý je „morom všetkej múdrosti“, no neuvedomil si najprimitívnejšiu „pravdu“ o diablovi!), no môže sa týkať i samého Zlochvosta, ktorý sa mu v predchádzajúcom speve opovážil tak bezočivo luhať. Alebo najskôr toho i onoho.
145 Nasrdený, jak keby do ôs šparchol,
vodca sa dlhým krokom vzdialil do brál,
a za ním od tých, obťažených ťarchou,
148 po drahých stopách taktiež som sa pobral.

Spev dvadsiaty štvrtý

1 Keď ledva z plienok zdvihne sa rok mladý,
keď rastie deň a noc už k poldňu cúva
a Vodnár slncu vlasy jemne hladí,
1 ‒ 15 Keď ledva z plienok zdvihne sa rok mladý... ‒ O tomto rozsiahlom „prírodnom obrázku“ sa hodne diskutovalo a takmer všeobecne sa konštatovalo, že len veľmi voľne súvisí s nasledujúcou epizódou, ba že je celkom neorganický na začiatku tohto spevu. Sapegno vidí v ňom len číru dekoráciu, akýsi prílepok podľa vzorov starej trubadúrskej lyriky, čosi len vonkajšie a vyumelkované, čo nemá nič spoločné s nasledujúcou situáciou a s robustným realizmom nasledujúcich Danteho obrazov. Momigliano je zasa síce ochotný priznať všetku krásu tomuto „fragmentu“, no pokladá ho za „la più impropria fra le similitudini di Dante“, za „najnevhodnejšie z Danteho prirovnaní“. Podobne i Porena. Zdá sa však, že skutočnú hodnotu i zmysel týchto tercín postihla Yvonne Batardová. Podľa nej tento sviežo načrtnutý obrázok vidieckej prírody s predtuchami jari je podobný „koziemu listu“ či „rozkvitnutej ružičke“, ktorú by niekto položil na bránu koncentračného tábora smrti: uprostred hlbokého Pekla a na prahu jedného z najstrašnejších žľabov práve svojou sviežosťou stupňuje nasledujúcu hrôzu. (Pozri jej cit. monografiu, str. 69.) Ide teda predsa len o obraz funkčný. O tom, že má Yvonne Batardová pravdu, okrem iného svedčí aj fakt, že v nasledujúcich tercínach (hlavne v nasledujúcom speve, tvoriacom s týmto spevom tematický celok) vyskytuje sa viac podobných a až idylických prírodných obrázkov v súvise s hrôzostrašnými premenami zatratencov. (Porov. motív brečtanu v Inf. XXV, 58 a nasl., motív jašteričky, tamže v. 79 a nasl. atď.) ‒
3 a Vodnár slncu vlasy jemne hladí... ‒ Ide o obdobie „mladého roku“ od 21. januára do 21. februára, keď je slnce v znamení Vodnára. Verš sme preložili podľa nového výkladu Danteho slovesa „temprare“, ktoré neznamená „zakaľovať“, „zoceľovať“, ako sa v doterajších komentároch všeobecne vysvetľuje, ale práve čosi opačné: zmierňovať, zjemňovať. (Pozri Renucci, cit. monografia, str. 180.) V uvedenom čase slnečné lúče ‒ Dante ich nazýva podľa starovekej obraznosti „vlasmi“ ‒ sú už teplejšie: Vodnár mu ich „zjemnil“. ‒
4 ‒ 6 keď srieň už tupým perom odmaľúva / podobu svojho belostného brata... „Belostným bratom“ srieňu (inovati) je zrejme „sneh“. Personifikovaný srieň odmaľúva podobu snehu v danom čase naozaj len „tupým“ perom, čiže perom, ktorého „zaostrenie“ trvá len krátko, ako krátko trvá srieňová imitácia snehu v talianskom predjarí. ‒ Niektorým komentátorom sa tento Danteho obraz nepáči. Napr. Porenovi, ktorý ho pokladá za nesúrodý a nelogický: nemožno vraj perom maľovať. Zdá sa však, že v staršom spôsobe vyjadrovania fráza „maľovať perom“ bola bežná vo viacerých európskych jazykoch. (Porov. u nás názov Seleckého barokovej básne Obraz panej krásnej perem malovaný, Bratislava, SVKL 1958.) ‒
4 keď srieň už tupým perom odmaľúva
podobu svojho belostného brata,
takže ten obraz iba krátko trvá,
7 sedliačik, čo však bez krmu dni ráta,
vyjde a vidí kraj sa belieť všade:
udrie sa v bok, a smutne zavrúc vráta,
10 bezradne tápe stavaním, a stade
sa potáca zas na dvor skormútene;
no skoro nádej v plný kôš zas kladie,
13 keď uzrie svet, jak žiari v náhlej zmene;
vráti sa späť, by z vŕby prút si schabol
a na pašu už ovečky si ženie... ‒
16 tak úzkosťou i ja som najprv ziabol,
keď videl som, jak majster môj sa morí;
a tak i náplasť prikladá mi na bôľ,
19 bo tam, kde cestu zborený most tvorí,
s tou sladkou tvárou nado mňa sa schýli
jak prvý raz, tam na úpätí hory.
22 Roztvorí náruč po maličkej chvíli,
keď prezrel trosky, či sa neodronia,
a v náručie ma schváti z celej sily.
25 Jak ten, čo najprv rozváži, než koná,
čo vždy sa zdá, že chce mať prehľad stály:
tak, na jednu keď vyložil ma z lona,
28 už druhú skúma v rozborenom bralí
a vraví: „Skús, či sa ti neodrútne,
a iba potom zachyť sa tej skaly!“
31 Nie, nebola to púť pre tamtie kutne:
veď každú piaď, a ešte podpieraný
ním, ľahučkým, som zliezal preurputne.
34 A keby nie, že hrádza z tejto strany
má kratší breh, ja cez tú cestu trudnú
‒ možno i on ‒ tam klesnem na balvany.
34 ‒ 40 A keby nie, že hrádza z tejto strany / má kratší breh... ‒ Porov. k topografii Zložľabov pozn. k Inf. XVIII, 1. ‒
37 Že Zložľaby však zvažujú sa ku dnu
veľpažeráka ako do kolesa,
v údolí každom, po najhlbšiu studňu
40 breh jeden dvíha sa a druhý klesá.
Ťažko nás skúša cesta skľučujúca,
až na vrchole predsa octneme sa.
43 Tak mal som z dychu vyžmýkané pľúca,
že som si sadol, necítiac už seba,
na prvú skalu, nevládajúc hnúť sa.
46 „Lenivosti sa teraz zbaviť treba,“
riekol môj vodca, „sotva dôjdu slávy,
čo na perí sa mäkko uvelebia.
49 A ten, kto bez nej márny život strávi,
len takú stopu nechá v svete celom
jak v diaľke dym a pena v prúde riavy.
52 A preto vstaň a slabosť svoju prelom
so silou ducha, ktorý všetko zdolá,
ak neklesne pod svojím ťažkým telom.
55 Dlhšími schodmi budeš stúpať zdola:
nestačí z tamtých vyjsť; ak mojim radám
rozumieš, hľaď, nech zmocnie tvoja vôľa!“
55 Dlhšími schodmi budeš stúpať zdola. ‒ Podľa niektorých narážka na budúci ťažký výstup básnikov zo stredu Zeme na ostrovček tzv. Hory očistcovej. (Porov. Inf. XXXIV, 127 ‒ 139.) Podľa iných narážka na výstup úbočím samej Hory očistcovej. Zdá sa, že prvý názor je správnejší. O prvom výstupe sa neskôr vyjadrí Vergilius ako o najťažšom, v porovnaní s ktorým je vraj výstup na Horu očistcovú len „hrou“. (Pozri Purg. II, 65 ‒ 66.) ‒
58 A tak som vstal, až zdalo sa mu hádam,
že mám viac dychu, než som cítil vskutku,
keď vravím: „Poď, mám odvahu ‒ i vládam.“
61 Po moste za ním vydávam sa v smútku,
no, most je strmší než ten, čo sa rozboril:
prť tvorí ťažkú, neschodnú a prudkú.
62 no, most je strmší než ten, čo sa rozboril. ‒ Pekelné mosty smerom nadol sú čoraz hrboľatejšie a neschodnejšie a aj čoraz príkrejšie, keďže sa priestranstvo zvažuje k ústrednej šachte. Básnici, ako vieme, neprešli šiestym mostom (bol zrúcaný) a Dante si teda všimol zhoršenie tohto mosta o celé dva stupne. Je taký strmý, že sa o ňom vyjadrí ako o skalnej stene. (Porov. v. 73.)

Hodno si všimnúť, že v tomto verši, ako i v dvoch veršoch s ním korešpondujúcich (64 a 66), namiesto jedenásťslabičníka, tzv. endekasylabu, ktorým je zložená celá Božská komédia, Dante použil verš dvanásťslabičný. (To isté urobil aj v predchádzajúcom speve: porov. Inf. XXII, 32, 34, 36, ako aj v Inf. XV, 1, 3 a v Inf. XXVIII, 80, 82, 84.) Danteho zmenu veršového rozmeru, prirodzene, rešpektovali sme aj v preklade, lebo sme tej mienky, že tu nejde o „chybu“, ale o autorov zámer. Jeho zmysel, pravdaže, dosiaľ nám uniká. (Možno si klásť len otázky: Viaže sa azda táto zmena rytmu k motívu zlomených mostov? Takýmto narušením rytmu chcel azda Dante naznačiť rozrušenie geometricky presnej konštrukcie svojho Pekla? Alebo sa azda táto zmena viaže k motívu vraždy? V prvých dvoch prípadoch k motívu Kristovho ukrižovania, „najväčšieho zločinu“ na zemi, ako bol Dante presvedčený, a v poslednom prípade k motívu zákernej vraždy dvoch fanských mešťanov, ktorý výslovne kvalifikoval ako „najväčší zločin“ na mori? Nevedno.) ‒

64 By som sa sviežim zdal, som stále hovoril.
Vtom dáky hlas sa ozval z hlbokosti,
no slová tvoriť nevedel, a netvoril.
67 Neviem, čo vravel, hoci na predmostí
skraja som stál a žasol pri tom dive;
však ten, čo vravel, sťaby prchal v zlosti.
69 však ten, čo vravel, sťaby prchal v zlosti. ‒ Verš patrí medzi tie miesta Božskej komédie, ktorých lekcia nie je dosiaľ ustálená. Niektorí čítajú: „ma chi parlava ad ire parea mosso“, čo by doslovne znamenalo: „však ten, čo vravel, akoby bol musel bežať“; iní oproti tomu čítajú „ad ira“ a vysvetľujú: akoby sa bol musel zlostiť, hnevať, hnevom dusiť a pod. Obe lekcie majú dosiaľ svojich zástancov. (Za prvé čítanie sú napr. SDI, Sapegno, Momigliano a i.; za druhé Del Lungo, Chiarini, Casella, Porena a i.) Náš preklad, ako je zrejmé, má za bázu ‒ celkom výnimočne ‒ obe lekcie. Argumenty oboch strán sú totiž, čo do závažnosti a presvedčivosti, v úplnej rovnováhe. ‒
70 Sklonil som sa, no moje oči živé
nemohli uzrieť dno cez tmavé chmáry,
a preto „Majstre,“ rieknem žiadostive,
73 „z tej strany múr by mali sme zliezť vari,
bo jak tie zvuky bez zmyslu mi plynú,
tak, hoci vidím, nepoznávam tvary.“
73 z tej strany múr by mali sme zliezť vari... ‒ Čiže: zliezť druhou stranou mosta, spadajúcou nadol príkro ako skalná stena, aby sa dostali na korunu nasledujúcej a nižšie položenej hrádze, odkiaľ bol práve preto zrejme lepší výhľad do siedmeho žľabu. ‒
76 „Odpoveď inú nedám ti, môj synu,
než že tak spravím: na otázky pravé
sa vraví mlčky, iba rečou činu.“
79 A tak sme zliezli most až po záhlavie,
čo v ôsmy breh sa zrazu prudko vrazí,
kde žľab už zrádza svoje taje tmavé.
82 Hromadia sa v ňom také hrozné plazy,
tak rôznych druhov ‒ cenchra, jakul, slepýš ‒
že spomienka dnes ešte krv mi zmrazí.
82 ‒ 90 Hromadia sa v ňom také hrozné plazy... ‒ Nasledujúce plazy sú viac-menej bájne. (Napr. tzv. amfisbény z v. 87 boli vraj dvojhlavé hady, s druhou hlavou na chvoste a pod.) Ako zistili už starí komentátori, ich názvy Dante prevzal z Lucanovho Farzalska. (Porov. IX, 708 ‒ 721.) Uvedené kraje, africká Abesínia a najmä Líbyjská púšť, boli už v staroveku povestné ako „krajiny zamorené hadmi“. „Zem nad Červeným morom“ (v. 90) je Arabská púšť. ‒
85 Viac, Líbya, sa svojím pieskom nepýš:
ak s chelindrami v svojom lone chorom
amfisbény i s fareami zlepíš ‒
88 ani tak zlých, tak prelezených morom,
s Abesíniou nemáš takú kopu,
ani s tou zemou nad Červeným morom!
91 Medzi tou hrôzou bežia cez priekopu
zdesení, holí ľudia, bez výhľadu
na otvor z bied a bez heliotropu.
93 bez heliotropu ‒ Druh zeleného smaragdu s červenými bodkami, ktorému sa pripisovala zázračná moc proti jedom, a najmä proti jedu hadiemu, ako i magická sila urobiť človeka neviditeľným. (Porov. slávnu Boccacciovu novelu v Dec. VIII, 3.) ‒
94 Ruky im plazy pozväzujú vzadu
a cez bedrá im chvost i s hlavou vklinia
a spredu v uzol, do klbka sa spradú.
94 ‒ 105 Ruky im plazy pozväzujú vzadu... ‒ Siedmy žľab, na ktorý sa básnici práve dívajú, je rezervácia zlodejov, kmínov. Súvis medzi ich trestom a vinou podľa princípu contrapasso nie je dosť zjavný, takže v tomto ohľade sme skôr na pôde dômyselných hypotéz než nejakého presného poznania Danteho zámeru. Všeobecne sa prijíma názor, že hady a plazy tu symbolizujú kmínsku zlobu a zlodejské pletichy: zlodeji sa v živote nedali „viazať“ nijakými zákonmi, teraz po smrti im hady zväzujú ruky vzadu, ako je to práve pri tomto zatratencovi, ktorý sa premieňa na vlastný popol, aby sa napokon vždy a stále znovu premenil na človeka. (Popol a prach, domnievame sa, môže symbolizovať sústavne premárňovanú zlodejskú korisť alebo celý ich premárnený život.) Ako však uvidíme vzápätí, tresty týchto zlodejov nie sú rovnaké: niektorým hady vôbec „neviažu“ ruky, ale sú trestaní ohňom (napr. hneď menovaný Vanni Fucci), a iní podstupujú veľmi zložité premeny na jedovaté zvery (porov. prípady v nasledujúcom speve). Z toho sa usúdilo, že v tomto žľabe ide o rozličné kategórie zlodejov, ktorí sa dopustili rozličných druhov zlodejstva, a teda aj podstupujú rozličné tresty. Keďže však po dlhom časovom odstupe o jednotlivých Dantem uvedených zlodejoch vieme veľmi málo ‒ napr. takmer nič o zlodejoch, podstupujúcich premeny v nasledujúcom speve ‒ nejaký presný súvis medzi ich vinou a trestom je ťažko určiteľný ‒ a teda v tomto ohľade komentátori (či aspoň ich prevažná väčšina) predbežne múdro kapitulujú. (Pozri napr. Porenovo stanovisko v jeho komentári.) Výnimkou je vari len francúzsky danteológ André Pézard, ktorý sa pokúsil nájsť princíp contrapasso v prípade Vanniho Fucciho. (Porov. ďalej poznámku k v. 125 ‒ 138.)

Pri nasledujúcich tzv. premenách zlodejov a kmínov jedno však, myslíme, zostáva nesporným faktom: všetky tie premeny sú v priamej spojitosti s ideovým a kompozičným plánom Danteho Pekla, ba možno v nich vidieť priamu ilustráciu jedného jeho zákona: postupného zozveršťovania človeka hriechom. Vanni Fucci o sebe výslovne povie, že v ňom prúdi krv ako „v muloch“, že chcel žiť „zverským životom“, ba predstaví sa ‒ nie bez istej pýchy: „Som Vanni Fucci, zver!“ (Porov. v. 124 ‒ 126.) Ak sa hriešnici jeho kategórie menia na zvery, či azda nemožno v tom vidieť celkom jasný výraz danteovského princípu contrapasso? ‒

97 Na jedného, čo mizol krokom kmína,
vrhne sa had a hryzne ho níž krka,
kde práve onen s plecami sa spína.
100 O ani I skôr nenapíše ruka,
jak vzbĺkol ten, a v popol premenený
sa rozsypal jak začiernená múka.
103 Tak rozdrvený ležiac na kameni,
sám od seba prach zbiera sa, až splynie
a zasa v toho istého sa zmení.
106 Tak Fénix, podľa mudrcov, len zhynie,
hneď v kráse, znovu zrodený, sa zardie,
keď päťsto rokov práve sa mu minie.
106 ‒ 111 Tak Fénix, podľa mudrcov, len zhynie... ‒ Bájny vták starovekej mytológie, umierajúci a zároveň sa rodiaci každých päťsto rokov. Prirovnanie zatratencov k nemu je rovnako inkoherentné ako úvodný prírodný obrázok, a stupeň tejto inkoherencie ‒ domnievame sa ‒ vyznačuje stupeň Danteho irónie. ‒
109 Nie trávu, zrno požíva, nie bár’de:
kadidla slzy srkajúc i amom,
posledné plienky v myrhe má a v narde!
112 Jak ten, čo padá, démonovým mamom
zrazený na zem, bez jedného slova,
alebo od žíl upchaných v ňom samom,
112 ‒ 114 Jak ten, čo padá, démonovým mamom / zrazený na zem... ‒ Epilepsiou, ktorú si ľud vysvetľoval ako posadnutie diablom („démonov mam“) a súveké lekárstvo ‒ podľa Danteho slov uvedených vzápätí ‒ ako tzv. opiláciu, čiže upchanie žíl hustými parami, ktoré vraj znemožňovali prechádzať duchom do tých častí tela, kde boli potrební. ‒
115 keď povstáva a zmäteno sa chová,
hľadiac kol v strachu, čo ho neopúšťa:
taký bol hriešnik, ktorý povstal znova;
118 len hľadel, vzdychal, otvárajúc ústa.
Ó, boží súd! Sú prísne jeho miery,
podľa nich muky rozsieva tu zhusta!
121 S otázkou, kto je, pán môj k nemu mieri;
„Nie dávno,“ riekol, „ako kameň v dúloch
z Toskánska spŕchol som do tejto diery.
124 Že vo mne prúdi krv, jak prúdi v muloch,
zverský som život chcel, som Vanni Fucci,
zver. V Pistoji som dôstojný mal brloh.“
125 ‒ 139 som Vanni Fucci, / zver... ‒ Možno preložiť aj: som Vanni Fucci Zver, ak pripustíme, ako predpokladá časť komentárov, že slovo „bestia“ (resp. „Bestia“) znamená prezývku či druhé meno messera Fuccia (alebo Fucciho) de’Lazzari z Pistoje, ktorý umrel krátko pred marcom či aprílom 1300. Dante ho nazval „mužom krvi a žlči“ (v. 129) a historické dokumenty svedčia, že tento pistojský nie nevýznamný Čierny guelf sa naozaj dopustil viacerých násilností, zbojstiev a možno i vrážd, najmä v čase politického rozčesnutia Pistoje na Čiernych a Bielych guelfov, ktoré bolo podobné ako vo Florencii a malo aj podobné dôsledky. (Zachoval sa dokument o jeho kontumačnom odsúdení z r. 1295.) O krádeži „krásneho chrámového pokladu“, pre ktorú sa Vanni Fucci dostal medzi zlodejov do siedmeho žľabu, súveké historické pramene a podľa nich aj starší komentátori podávajú dosť nejasné a miestami si aj protirečiace správy. O celej udalosti naisto vieme len to, že r. 1293 skupina zlodejov odcudzila zo svätojakubskej kaplnky pistojského dómu vzácne relikvie a chrámové nádoby. Z krádeže bol falošne obvinený istý Rampino di Ranuccio Foresi (alebo Vergellesi), ktorému za to hrozil trest smrti. Neskôr však pravda vyšla najavo a notár Vanni della Monna, jeden zo spoluvinníkov Vanniho Fucciho, odvisol na šibenici (1296). Porena poznamenal, že ak Vannimu Fuccimu tak ťažko padá priznanie k tomuto zločinu ‒ ešte ťažšie ako smrť! ‒ znamená to, že v čase Danteho fiktívnej cesty Peklom, čiže na jar 1300, ho ešte nik neupodozrieval z krádeže, alebo aspoň nik v Pistoji nebol o tom presvedčený. Oproti tomu, keď Dante tento spev písal, vina Vanniho Fucciho bola už verejne známa a Dante akoby ju tu vyzdvihoval: tým priamo a verejne biľagoval jedného zo zúrivých Čiernych guelfov pistojských ‒ ako zlodeja, ktorý sa dopustil svätokrádeže.

Na takomto známom pozadí pokúsil sa vysvetliť francúzsky danteológ André Pézard trest tohto hriešnika: keďže Vanni Fucci odcudzil posvätné nádoby a relikvie vzácne skôr „duchovnými mohutnosťami“ než zlatom a drahokamami, dopustil sa svätokrádeže, priamo hriechu proti Duchu Svätému a prichodí mu preto ‒ ako vôbec všetkým zlodejom jeho kategórie ‒ znášať trest od hadov, akýsi „základný“ trest všetkých zlodejov, ale okrem toho aj trest ohňom, ako sme videli, obligátny trest tých, ktorí hrešili proti Duchu Svätému vôbec. Dvojnásobný trest Vanniho Fucciho je teda zjavne osnovaný na princípe contrapasso. (Porov. cit. monografiu, str. 289.) Pézardova hypotéza je iste zaujímavá a nie nepravdepodobná. ‒

127 Riekol som: „Majstre, hľaď, nech neufrčí,
spýtaj sa, aký zločin ho sem vrhol,
on predsa mužom krvi bol a žlči!“
130 Hriešnemu hlas sa vôbec nezadrhol,
naopak, uprel na mňa pohľad krutý,
len farbou mrzkej hanby v tvári zvlhol,
133 keď riekol: „Že ma vidíš tu, to rmúti
ma ešte viac, ba viacej veru stokrát,
než z života že bol som vytrhnutý.
136 Žiadaný taj ti nesmiem neodokliať:
padol som sem, bo ukradol som z chrámu,
zo sakristie krásny jeho poklad ‒
139 nevinne iný odvisol však z trámu.
No, abys’ nemal zo mňa radosť v duši,
ak opustil bys’ túto temnú jamu,
142 čuj, predpovedi mojej otvor uši:
„Pistoja stratí Čiernych“ ‒ riekol zlostne ‒
„vo Florencii bezprávie sa zruší,
142 ‒ 151 čuj, predpovedi mojej otvor uši... ‒ Ako všetky predchádzajúce predpovede zatratencov aj táto je napísaná náročky temným, obrazným štýlom profécií. A ako inde aj tu ide o tzv. vaticinatio ex eventu, čiže o predpoveď udalostí, ktoré sa už stali. Všeobecne sa prijíma asi takéto vysvetlenie narážok na konkrétne historické udalosti:

V máji 1301 v Pistoji prišli k moci Bieli guelfi, čiže Danteho strana, a mesto skutočne „stratilo Čiernych“ (v. 143), ktorí museli odísť do vyhnanstva. Zatiaľ vo Florencii stalo sa niečo opačné: moc prevzali Čierni guelfi, a Bieli guelfi, medzi nimi aj Dante, museli mesto opustiť, čo Vanni Fucci, orientovaný na stranu Čiernych, zrejme pokladá za akt spravodlivosti, za „zrušenie bezprávia“ (v. 144) v meste nad Arnom. Zápas dvoch politických strán však pokračoval a Vanni Fucci ho vyjadruje obrazmi zo súvekej meteorológie: ak si v stredoveku blesk predstavovali ako ohnivú paru, obkolesenú hrozivými mračnami, pod bleskom Vanni Fucci rozumie markíza Moroella Malaspinu, pána vo Val di Magra, čiže v Lunigiane, kapitána lukkanských a s nimi spojených florentských Čiernych guelfov vo vojne proti Pistoji, ktorá zostávala citadelou Bielych guelfov a ghibellinov. Podľa Vanniho Fucciho tento „blesk“ prudko rozrazí „chmáravy“, čiže prudko udrie na Bielych guelfov, tak prudko, že zasiahne každého z nich („že každý z koňa na zem padne dole!“ v. 150). A celý ten boj sa vraj odohrá na „Picenskom poli“, čiže na území samej Pistoje (podľa mylnej aplikácie Sallustiovho výrazu „Ager Picenus“ nie na Picenum, ale na územie Pistoje). V rokoch 1305 ‒ 1306 pistojskí Bieli guelfi skutočne podľahli svojim protivníkom a ich porážka mala ďalekosiahle dôsledky pre všetkých Bielych guelfov ‒ teda pre celú stranu, ktorej prívržencom bol Dante.

Za celou epizódou cítiť priam burácanie súvekých politických vášní a nevraživosti: Dante, Biely guelf, biľaguje Čierneho guelfa (tak hlboko ním pohŕda, že ho nepokladá ani za hodného priamej otázky, porov. v. 127 ‒ 129) ‒ a na druhej strane zasa Čierny guelf so všetkou škodoradosťou a zlomyseľnosťou (porov. „... abys’ nemal zo mňa radosť“, v. 140; „A vravím to, bo chcem, nech ťa to bolí!“ v. 151) „predpovedá“ Bielemu guelfovi porážku jeho strany. Hovorí sa, že sa Dante v exile postupne dištancoval rovnako od jednej ako od druhej strany. Epizóda však svedčí, že v čase písania tohto spevu ešte v ňom prudko horela politická nenávisť. ‒

145 no z Val di Magra Mars hneď mračná roztne,
obkolesený v chmárav kalných kole,
a s chmúrnou búrkou potom neľútostne
148 prenesie boj až nad Picenské pole,
kde mocným bleskom všetkých Bielych skolí,
že každý z koňa na zem padne dole!
151 A vravím to, bo chcem, nech ťa to bolí!“

Spev dvadsiaty piaty

1 Dohovoril a zlodej obe dlane,
zložiac ich do fíg, zdvihol ako závet:
„Na, Bože, na, sú tebe namerané!“
2 zložiac ich do fíg... ‒ „Ukázať figu“ (presne v tom význame, aký je dosiaľ bežný u nás) pokladalo sa v stredoveku za obscénne a obzvlášť výsmešno urážlivé gesto ‒ a ak sa týkalo sakrálnych vecí, za prejav rúhania. (Masseron v svojom komentári uvádza údaj zo súvekej Villaniho Kroniky, že na Carmignanskom hrade, patriacom Pistoji, bola vysoká veža a na nej dve mramorové ruky, ktoré ukazovali „figu“ Florencii.) ‒
4 Tu žehnal som i hnusnú hadiu háveď,
keď had mu ovil krk, sťaby sa hádal:
„Už mlč, už nedám, nedám ti viac vravieť!“
4 ‒ 6 Tu žehnal som i hnusnú hadiu háveď... ‒ V pôvodine v tejto i v nasledujúcej tercíne Dante akoby zvukovým usporiadaním niektorých veršov priamo sugeroval sám „hadí akt“ (opakovanie celých hláskových skupín, splývanie slov elíziami a pod.). Hodno si všimnúť: „perch’ una gli s’avvolse allora al collo...“ (v. 5) „e un’ altra alle braccia, e rilegollo...“ (v. 7). S podobným zámerom sme použili v preklade aliteráciu („hnusnú hadiu háveď“) či pseudoetymologickú figúru („had ‒ hádal“, v. 5). ‒
7 A ďalší zas mu spredu ruky skladal,
tak sebou samým zanitujúc obe,
že zachvieť nimi ten by sotva vládal.
10 Ó, Pistoja, och, Pistoja, že v hrobe
už nehniješ, že váhaš zhorieť do tla,
keď svoje semä prevyšuješ v zlobe!
10 ‒ 12 Ó, Pistoja, och, Pistoja... / keď svoje semä prevyšuješ v zlobe! ‒ V Danteho časoch sa verilo, že „semenom“ čiže zakladateľmi Pistoje boli zločinní druhovia rímskeho patrícia Lucia Sergia Catilinu, hlavného osnovateľa sprisahania proti rímskej republike v polovici 1. storočia pred n. l. Invektíva proti Pistoji patrí do celej série Danteho invektív proti talianskym mestám. (Porov. invektívu proti Florencii v Inf. XXVI, 1 ‒ 12, proti Pise v Inf. XXXIII, 79 ‒ 90, proti Janovu tamže 151 ‒ 153 atď.) Na Pistoju Dante obzvlášť tvrdo zanevrel ako na mesto, ktoré vo veľkej miere prispelo na vnútorné politické rozčesnutie talianskych miest vôbec. ‒
15 ani v tej duši z Téb, čo sotva skrotla. ‒ Narážka na Capanea. (Porov. Inf. XIV, 46 a nasl.) ‒
13 V nijakom kruhu pekelného kotla
neuzrieš proti Bohu vzdor tak divý,
ani v tej duši z Téb, čo sotva skrotla.
16 Kým uchádza, už idúc mlčanlivý,
čujem, jak kentaur jedovato vzadu
vrieska: „Kde je, kde je ten zátvrdlivý?“
19 Maremma nemá toľkú zberbu hadiu,
koľká mu kryla jeho konské bedrá,
z nich prechádza už do ľudského vzhľadu.
19 Maremma nemá toľkú zberbu hadiu...Toskánska Maremma, divý pobrežný kraj, v Danteho časoch hniezdo zbojníkov, malárie a hadov. (Vo Vade, ležiacej v tomto kraji, bol vraj významný kláštor, ktorý museli mnísi opustiť pre množstvo hadov.) ‒
22 A na chrbte jak z dajakého sedla
dvíha sa drak a krídla rozprestiera,
plamene metúc na každého vedľa.
25 Riekol môj pán: „Cacom sa zve to zviera;
krv, ktorú prelial popri Aventíne,
nevošla by sa ani do jazera.
25 ‒ 33 Riekol môj pán: „Cacom sa zve to zviera...“ ‒ Podľa starovekej mytológie Cacus bol krvilačný obor (skôr však satyr než kentaur), ktorý obýval jaskyňu na Aventínskom pahorku, odkiaľ podnikal lotrovské a vražedné výpravy. Keď sa neďaleko jeho bydliska zastavil Herkules so stádom, Cacus mu ľstivo ukradol štyri býky a štyri jalovice: jeho lesť spočívala v tom, že ukradnutý statok vtiahol do jaskyne za chvosty, takže sa podľa stôp zdalo, akoby bol býval z jaskyne vyšiel, a nie do nej vošiel. Herkules prišiel na podvod, vnikol do jaskyne a Caca ‒ podľa Ovidiovho spracovania, ktorého sa tu Dante pridŕža ‒ zabil kyjakom. (Porov. ironickú slovnú hru v pôvodine: „gliene diè cento, e non senti le diece“, v. 33, a v našom preklade „ak prežil zo sta ‒ zostanúc tam hneď mŕtvy na hromade“.) Práve preto, že Cacus nebol len obyčajný násilník, ako boli jeho „bratia“ (podľa Danteho predstáv zrejme kentauri), po smrti „volil cesty iné“ (v. 28), čiže nedostal sa za strážcu do prvého pásma siedmeho kruhu (porov. Inf. XII, 55 a nasl.), ale do žľabu ľstivých zlodejov, či už ako odsúdenec, alebo strážca, alebo priam ako stelesnenie hriechu trestaného na tomto mieste Danteho Pekla. V tejto otázke sa komentátori až diametrálne rozchádzajú a sám Danteho text zostáva nejasný. ‒ Zaujímavé je, že Cacus bol zatratený nie pre krv, ktorej vraj toľko prelial, že by sa nevošla ani do jazera (v. 26 ‒ 27), ale pre „ľstivú krádež“, ktorej sa dopustil na Herkulovi, čiže nie pre zločiny, ale pre menší, ba až nepatrný prečin. Vec je vysvetliteľná len tak, keď si pripomenieme, že stredovekí interpreti videli v mytologickom obrovi Herkulovi „mudrca“ poslušného príkazov neba, ktorého prirovnávali k biblickému Samsonovi, ba až ku Kristovi. (Porov. M. Simon, Hercule et le Christianisme, Paris 1956.) Za „ľstivú krádež“ spáchanú na takto videnej mytologickej postave Cacus zaplatil životom a zatratením, podobne ako v nasledujúcom komplementárnom speve Ulyxes zaplatí životom a zatratením za to, že sa odváži prekročiť tzv. Herkulove stĺpy. Epizódka o Cacovi a Herkulovi vrhá tak ‒ podľa nášho presvedčenia ‒ veľmi ostré svetlo na sám zmysel nasledujúceho spevu. ‒
36 nebadáme, jak dnu sa traja zlostia... ‒ Keďže v nasledujúcom texte ide o zložité premeny hriešnikov, pri ktorých ľahko môže dôjsť k zámenám jednotlivých postáv, pre lepšie pochopenie uveďme už tu mená všetkých troch hriešnikov, ako aj v schéme ich nasledujúce premeny:

Naskôr sa zjavia v ľudskej podobe traja hriešnici: Agnello Bruneleschi, Buoso dei Donati a Puccio Sciancato. Jeden z nich sa opýta: „Kde je Cianfa asi?“ (v. 43). Vzápätí skutočne príde Cianfa Donati, ale v zmenenej podobe: ako šesťnohý had (v. 50). Vrhne sa na Agnella a splynie s ním v jednu obludnú bytosť (v. 51 ‒ 78). ‒ Nato príde „háďa“ (v. 83), čo je Francesco Cavalcanti (identifikovateľný podľa perifrázy vo v. 151). Ten zaútočí na Buosa dei Donati a prevezme jeho ľudskú podobu, pokým sám Buoso sa premení na hada. ‒ Jediný, ktorý premenu nepodstúpil, je Puccio Sciancato. Dante ho pozná až v poslednú chvíľu.

O týchto piatich zlodejoch vieme veľmi málo a v podstate len to, že napospol všetci boli Florenťania zo známych rodín: niektorí z nich (ako Agnello Bruneleschi) zastávali aj významne funkcie v mestskej správe a niektorí boli guelfi (ako Cianfa) a iní ghibellini (ako Puccio Sciancato z rodiny Galigaiovcov: Sciancato bola jeho prezývka: kročkavý, chromý, s vykĺbenými údmi). Pri Buosovi nie je ani isté, či ide o Buosa z rodiny Donatiovcov, alebo o Buosa z rodiny Abatiovcov. O niečo viac sa vie o Francescovi Cavalcantim, zvanom Guercio; narážka vo v. 151 týka sa historického faktu: zabili ho obyvatelia obce Gaville (v údolí Arna a na florentskom území), keď tade prechádzal; príbuzní jeho smrť kruto pomstili viacerými vraždami, takže Gavilčania skutočne mali dosť príčin, aby svoj čin nielen „oželeli“, ale aj oplakali.

Pre osobitnú charakteristiku tohto spevu žiada sa doložiť aspoň to, že premeny hriešnikov, ktorým básnici asistujú, odohrávajú sa v úplnom tichu. Mlčí Vergilius, mlčí Dante (na znamenie ticha si prstom prekríži pery, porov. v. 44.), no mlčia i sami zlodeji, vlastné objekty obludných metamorfóz. Starší komentátori sám zmysel týchto premien videli v Danteho snahe básnicky aj umelecky vyrovnať sa latinským starovekým básnikom, najmä Ovidiovi a Lucanovi, ktorých mená Dante aj výslovne uvedie. (Porov. v. 94 a 98.) Moderná danteológia vidí tu však čosi hlbšie. Momigliano, ktorý venoval rozboru tohto spevu celú štúdiu (pozri jeho Il canto XXV dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 467 ‒ 488) poznamenal, že v celom speve ide o ilustrovanie drámy človeka v procese jeho postupného a čoraz výraznejšieho „zozveršťovania“ hriechom. Pokým v predchádzajúcich spevoch zatratenci boli „zvermi“ len metaforicky, tu sa „zvermi“ stávajú fakticky, pričom úplne mizne ich ľudská osobnosť, stávajú sa anonymnými a neurčitými, natoľko až, že samotné ich mená sa strácajú ako „výdychy“. „Silenziosa morte dello spirito“ ‒ „Mĺkva smrť ducha“ ‒ taký je podľa Momigliana zmysel týchto premien a taká je aj príčina veľkého mlčania týchto zatratencov. Možno sa právom domnievať, že skutočne to bol zámer Danteho pri písaní tohto spevu. V nasledujúcom, poslednom kruhu Pekla sa stretneme s úplným mlčaním zatratencov a s absolútnou mĺkvotou Satana, imperátora tejto ríše smrti. A aj s vystupňovaným akcentom zverskosti. ‒

28 Nie s bratmi šiel, on volil cesty iné
pre ľstivú krádež pri bohatom stáde,
ktoré chcel tajne stiahnuť do jaskyne.
31 Herkules kyjom odpravil ho stade,
keď Cacus desať rán ak prežil zo sta,
zostanúc tam hneď mŕtvy na hromade.“
34 Aj ten už zájde za oblúkom mosta.
Kým vodcov hlas sa nesie po priestore,
nebadáme, jak dnu sa traja zlostia,
37 až skríknu na nás: „Kto ste vy, tam hore?“
Tu upreli sme oči k nešťastníkom
a zastali sme v svojom rozhovore.
40 Nepoznám ich, no, ako býva zvykom,
že v hlúčku vždy sa niekto poohlási
a pritom zradí meno spoločníkom,
43 jeden sa ozval: „Kde je Cianfa asi?“
Preto som prstom prekrižoval pery,
nech i môj vodca na nich pozor dá si.
46 Ak čitateľ sa teraz ťažko zmieri
s tým, čo tu poviem, nedivím sa veru:
mne samému už ťažko sa to verí.
49 Ako tí traja údolím sa berú,
had šesťnohý sa vyhodí a pripne
sa na jedného, celý k jeho telu.
52 Strednými nohami mu k bruchu lipne,
prednými zasa ramená mu chmatne
a na obidve líca ho vtom štipne.
55 Do stehien zasa zadné nohy zatne
a prestrčiac ho medzi obidvoma,
chvostisko vztýči ponad bedrá špatné.
58 Väčšmi sa brečtan neprichytí stroma,
než údmi had mu údy poprekrýval,
akoby sa mu vrýval do svedomia.
61 Jak teplý vosk by s teplým voskom splýval,
zmiešajúc farby, dovedna sa stmelia
a nie je ani jeden už, čím býval,
64 ako keď hnedá farba rozostiela
sa pred plameňom po papieri skraja
nie ešte čierna, ale mrie už biela.
67 Dvom ostatným des hľadí z obličaja:
„Ó, beda, Agnel, ako ťa to trávi,
už nie ste ani jeden, ani dvaja!“
70 Už iba v jednu splynuli dve hlavy
a z nej, až každá bytosť sa v nej stratí,
podoba oboch zmiešaná sa zjaví.
73 V dve ramená sa menia štyri hnáty,
drieky a bruchá, ruky, stehná, svaly ‒
všetko sa na úd nevídaný zvráti.
76 Pôvodný výzor zotretý už mali;
obludný obraz oboch pripomína,
a nikoho; a pomaly sa vzdiali.
79 Ako keď šibne jašterička z týnia
pod veľkým bičom horúčavy v lete
a cestičky sťa bleskom popretína,
82 tak k bruchu oných dvoch sa mihne v lete
žltkavočierne rozsršené háďa
jak korenie, jak zrnko rozomleté.
85 Jedného bodne v onen bod, ním vkladá
potravu plodu lono obťažkané;
a na zem háďa roztiahnuté padá.
88 Na hada hľadí hriešnik odovzdane
a bez slova a bez pohybu zíva,
sťaby naň išla horúčka či spanie.
91 On na hada a had sa naňho díva
a tomu z rany, tomu z tlamy zdvihne
sa hustý dym a jeden s druhým splýva.
94 Nech Lucanus sa radšej zmienke vyhne
o Nassidiovi a Sabellovi,
a nech dá pozor, aký šíp tu švihne.
94 ‒ 96 Nech Lucanus sa radšej zmienke vyhne... ‒ Narážka na jedno miesto v jeho Farzalsku (IX, 761 a nasl.), kde sa hovorí, ako v Líbyjskej púšti zahynuli dvaja vojaci Catónovej armády: Nassidius, ktorého uštipol had Prester, nesmierne opuchol, takže celkom stratil ľudskú podobu a napokon na ňom pukol aj pancier; Sabellus zasa od uštipnutia hadom Sepsom naskutku zhorel a premenil sa na popol. ‒
97 Nech Arethusu s Cadmom nevysloví
Ovidius, veď ak ich zmení v zmiju
a v studničku, tým nijak nie je nový,
97 ‒ 99 Nech Arethusu s Cadmom nevysloví Ovidius... ‒ Podľa báje, spracovanej Ovidiom, nymfa Arethusa premenila sa na studničku (porov. Metam. V, 572 a nasl.) a Cadmus, zakladateľ Téb, sa zasa premenil na hada (Porov. tamže IV, 563 ‒ 603.). ‒
100 bo sotva sa dve prírody mu zžijú
až natoľko, by obidve ich formy
vymenili si svoju matériu.
101 ‒ 102 by obidve ich formy / vymenili si svoju matériu. ‒ Dante tu použil scholastickú terminológiu, v ktorej slovo „forma“ (forma substantialis) znamená determinujúci princíp, čiže dušu, a slovo „matéria“ (materia secunda) látku determinovanú určitou formou. Treba teda rozumieť: obe duše (čiže obe „formy“) zostali takými istými ako predtým, nezmenili sa, ale ‒ napodiv! ‒ vymenili si „látku“, determinovanú už inou „formou“. Konkrétne: had prijal podobu ľudskú, ale tento „nový človek“ mal dušu hada, a človek prijal podobu hada, ale tento „nový had“ mal dušu človeka. ‒ O nijakej podobnej „premene“, pravdaže, nehovorí Lucanus ani Ovidius: tam je premena len „jednostranná“. (Porov. obšírnejšie v komentári Vrátneho.) ‒
103 Tu zmeny riadia také prísne normy,
že ak svoj chvost had vo dva porozčesne,
ranený zovrie nohy ako svormi.
106 Nohy a stehná stmelia sa tak tesne,
že zakrátko už nikto nerozozná,
kde spojili sa tvary prečudesné.
109 Podobu, tam sa tratiacu, už chvost má,
a tam mäknúca koža rázsochatá
tu zasa tvrdne ohyzdná a hrozná.
112 Zriem ramená, jak v pazuchách sa tratia,
a nohy šelmy, krátke mimoriadne,
sa dĺžia o to, o čo tie sa krátia.
115 A skrútené, už útle nohy zadné
menia sa v úd, čo utajovať má sa,
no chudák tu až dva si naraz zhliadne.
118 Dym novou farbou zahalí ich zasa,
jednému ženúc vlasy po temeni
a druhého zas pozbavujúc vlásia.
121 Ten zdvihne sa, ten padá rozpleštený,
neodvrátiac však uhrančivý okáľ,
pod ktorým každý papuľu si mení.
124 Ten, ktorý stál, ju stiahol k sluchám, pokiaľ
z líc zmenšených mu uši nevystúpli
z onoho slizu, ktorý z hada mokal.
127 Z ostatku nos sa vyostril mu šťúply,
a z toho zas, čo nešlo núter v slinách,
primerane sa pery povylúpli.
130 Ležiaci ženie tlamu vpred, nie inak
na hlave zasa zasúva si uši,
ako si rožky zastrkuje slimák.
133 A zakiaľ jazyk celistvý už čuší
a tomuto sa na dve časti štiepa,
tomu sa scelí: čím i dym sa zruší.
136 Zmenená v šelmu potom duša slepá
hvízdajúc, syčiac, cestu dol si razí
a druhá za ňou sliny na zem liepa.
139 Obrátiac nový chrbát k dielu skazy,
druhovi riekne: „Vidíš teraz Buosu?
Chcem, nech zas on sa štvornožky tam plazí!“
142 Tak siedmu zberbu zriem, tak zrel som hrôzu
ich zmien: a novosť látky vysvetlí vám,
ak zavše jazyk nevie zo závozu.
145 No hoci v zmätku na peleš sa dívam
a toľké divy moje oči mučia,
nemôžu tamtí uniknúť mi inam,
148 kým nerozoznám z nich chromého Puccia:
jediný z troch, keď prišla táto peleš,
nezmenil sa dľa nijakého kľúča.
151 Druhý bol ten, preň, Gaville, tak želieš! 151 Druhý bol ten, preň, Gaville, tak želieš! ‒ Pozri vyššie pozn. k v. 36. ‒

Spev dvadsiaty šiesty

1 Teš, Florencia, teš sa z veľkej slávy,
veď krídlom mávaš po mori i súši
a celé peklo o tebe už vraví.
1 ‒ 3 Teš, Florencia, teš sa z veľkej slávy... ‒ Krutý Danteho sarkazmus: k sláve Florencie na mori i na súši ako súvekej obchodnej veľmoci pribúda ešte „sláva ‒ v Pekle. Porena tu vidí ironickú narážku na nápis na skale, zamurovanej do florentského Palazzo del Podestà r. 1255, pyšne hlásajúci, že mesto vládne na mori, na zemi i na celom svete („quae mare quae terram quae totum possidet orbem“).

Domnievame sa, že nie je náhodná takáto sarkastická apostrofa Florencie práve v záhlaví tohto spevu: ak v tomto speve pôjde o zatratenca, ktorý ľstivo a z pýchy prekračoval všetky medze, aby za to napokon našiel smrť, a ak Dante priamo apostrofuje svoje rodné mesto, ktoré podobne prekračovalo všetky limity na mori aj na súši, nemožno v tom nevidieť súvis. Meno Florencie v prvej tercíne akoby priamo naznačovalo, že nasledujúci prípad zatratenca bude pre ňu lekciou. ‒

4 V zlodejskom žľabe máš päť takých duší,
že sa až tvár mi farbí do krvava,
a tebe za to česť priam neprísluší.
7 Lež ak včas rána sny nám pravdu javia,
zakrátko zvieš, čo ti už nielen iní,
ale i Prato praje podľa práva.
7 ‒ 9 Lež ak včas rána sny nám pravdu javia... ‒ Podľa všeobecnej viery v Danteho časoch sny mali hodnotu „videní“, najmä sny nad ránom, keď je vraj naša myseľ, ako Dante výslovne napísal, väčšmi oddialená od tela, myslením menej zaujatá a vo „videniach“ takmer veštecká. (Porov. Purg. IX, 16 ‒ 18.) Pravdaže, Danteho veštba blízkych nešťastí Florencie ‒ hoci podložená takýmto snom na úsvite ‒ je veľmi neurčitá, a to asi v takej miere, ako je neurčitý význam slova Prato vo v. 9: Niektorí komentátori v ňom zisťujú rovnomennú obec, ležiacu neďaleko Florencie, a v zmienke o nej vidia narážku na vzburu jej občanov proti rodnému mestu Danteho, ktorá vypukla 6. apríla 1309, no hneď bola kruto potlačená. Iní zasa v mene vidia narážku na kardinála Nicolu degli Alberti da Prato, ktorý sa pokúsil začiatkom r. 1304 na príkaz pápeža Benedikta XI. pacifikovať politicky rozčesnutú Florenciu, ale keď sa presvedčil, že všetky jeho snahy sú márne, v spravodlivom hneve jej želal všetko zlé a nad mestom vyslovil interdikt. ‒
10 Už dnes by meškal trest za tvoje viny!
Ak má však prísť ‒ kiež čím skôr by ťa šľahol
bo starcovi bôľ väčší zapríčiní.
13 Podišli sme, a po balvanoch nahor,
čo slúžili nám za schodište dolu,
šiel vodca môj a so sebou ma stiahol.
16 Cez onú cestu neschodnú a holú,
jak kráčali sme k skalným rozvalinám,
musela ruka s nohou stúpať spolu.
17 jak kráčali sme k skalným rozvalinám... ‒ K nasledujúcemu mostu, preklenujúcemu ôsmy žľab: mostný pás, ako sme povedali, smerom k ústrednej šachte je čoraz neschodnejší. (Porov. pozn. k Inf. XVIII, 1.) ‒
19 Tu žialil som, a keď sa rozpomínam,
duša vždy znova sa mi rozžalostí
a ducha viac než inokedy spínam,
21 ‒ 24 a ducha viac než inokedy spínam, / nech nebeží, lež pridŕža sa cnosti... ‒ V samom kontexte tohto spevu je to digresia navidomoči nesúrodá a štrukturálnymi dôvodmi zrejme vôbec nemotivovaná. (Dante predsa horko-ťažko kráča pekelnou cestičkou a v takej situácii sú viac než nepravdepodobné meditácie o „rozletoch ducha“ a o ich „krotení“, naopak, prirodzené by boli meditácie opačnej povahy!) Možno sa však domnievať, že toto odbočenie nie je vôbec náhodné, ale má svoju hlbšiu príčinu: Dante sa blíži k ôsmemu žľabu, čiže k miestu, kde si odpykávajú tresty tzv. zlí radcovia, t. j. bytosti obdarené výsostnou inteligenciou, naozaj všetkými „darmi ducha“, no pritom ‒ kedysi v živote ‒ nevedené normami „cnosti“. Celý tento spev, ako i spev nasledujúci, ktorý s ním tvorí tematický celok, je jedinou demonštráciou faktu, ako „inteligencia“, hoci obdivuhodná a veľkolepá, ale bez regulatívneho princípu „cnosti“, ženie sa voslep ‒ jej najvyššie „vzlety“ sa menia na „bláznivé lety“ ‒ napokon stroskotáva a končí tragicky v plameňoch ôsmeho žľabu. Keď sa takto dívame na naše verše, nemôžeme v nich nevidieť Danteho zásadné stanovisko, a k tomu ešte stanovisko zdôraznené. (Akoby bol Dante tušil, že nasledujúca epizóda o Ulyxovi môže sa chápať nesprávne, čo sa skutočne aj stalo: pred ňou jasne a jednoznačne vyslovil svoj názor!) V takejto perspektíve pokladáme tieto verše priamo za kľúčové verše pre pochopenie celého spevu. Sú zrejme bodom, z ktorého musí vyjsť každý výklad spevu, pokúšajúci sa postihnúť samu Danteho myšlienku. ‒
26 ‒ 28 v čase, keď tá svet zjasňujúca žiara... ‒ V čase, keď je slnko dlhšie viditeľné, čiže v letnom období, a v čase, keď už miesto múch poletujú komáre, čiže večer. ‒ Prirovnanie mučivých plameňov, ovíjajúcich hriešnikov, k svätojánskym muškám, poletujúcim za letného idylického večera, patrí, pravdaže, k tomu istému typu tzv. „nevhodného“ prirovnania, s akým sme sa stretli na začiatku Inf. XXIV a častejšie sa stretávame aj v nasledujúcich spevoch. (Porov. pozn. k Inf. XXIV, 1 ‒ 15.) ‒
22 nech nebeží, lež pridŕža sa cnosti:
ak lepšia vec či hviezda dobrotivá
dali mi dar, kiež nestratím tie skvosty!
25 Koľko len sedliak, na vŕšku čo býva
(v čase, keď tá svet zjasňujúca žiara
svoj obličaj nám niečo menej skrýva,
28 keď ustupuje mucha spred komára),
zrie svätojánskych mušiek niže stráne,
kde oberá či radlo v pôdu vnára,
31 zdalo sa mi, že ôsmy žľab tak planie,
keď zastal som v tom mieste povypätý,
skadiaľ už dno v tmách vidno rozkmitané.
34 A tak, jak tomu, ktorý z pomsty deti
dal medveďom ‒ keď zbadal Eliáša,
jak so záprahom ohnivým hor’ letí,
34 ‒ 39 A tak, jak tomu, ktorý z pomsty deti / dal medveďom... ‒ Narážka na biblické rozprávanie o prorokovi Elizeovi: preklial chlapcov z mesta Betel, ktorí sa vysmievali jeho plešine, načo vraj vyšli z hory dve medvedice a roztrhali štyridsaťdva detí. (Porov. IV Kráľ. II, 23 ‒ 24.) ‒ O niečo vyššie v tom istom rozprávaní (v. 11 ‒ 12) sa spomína, ako bol ten istý prorok svedkom Eliášovho uchvátenia do neba na „ohnivom voze“. ‒
37 pričom mu zrak i dovoľoval sťažša
zrieť niečo viac, než ako žiara číra
v podobe mráčka k nebesám sa vznáša ‒
40 zdalo sa mi, že dnom sa ohne hmýria,
z nich ani jeden krádež neodhalí
a každý kradne hriešnika a týra.
43 Tak stál som, že ak nechytím sa skaly,
hoci aj nik ma priamo nepostrčí ‒
do priepasti ma vlastná ťarcha zvalí.
46 Keď vodca videl, ako zrak mi blčí,
riekol: „Dnu v ohňoch horia zloduchovia ‒
čo páchali, tu páše ich a mučí.“
47 ‒ 48 Dnu v ohňoch horia zloduchovia ‒ / čo páchali, tu páše ich a mučí. ‒ Ôsmy žľab, ako sme už vyššie povedali, je vyhradený „zlým radcom“. Nástrojom nimi páchaného zla bol jazyk (perfídne, úlisné slovo), a teda podľa princípu contrapasso našli svoj trest v „ohnivých jazykoch“. Vrchol Danteho irónie na účet týchto zatratencov možno vidieť v jeho invencii samého spôsobu ich reči: nehovoria priamo, ale doslovne rozvibrovanými plamennými jazykmi. (Porov. v. 85 ‒ 89 a Inf. XXVII, 7 ‒ 15.) Tento spôsob ich trestu André Pézard k tomu ešte spája s vlastným charakterom ich viny: „perfídni radcovia“, ktorí použili svoju múdrosť a dar slova na to, aby zle radili, dopustili sa hriechu proti Duchu Svätému, a sú teda aj podobne trestaní plameňmi ako všetci zatratenci tejto širšej kategórie, napr. ako Brunetto Latini a iní tzv. „duchovní sodomiti“. (Pozri Pézardovu cit. monografiu, str. 290 a nasl.) ‒
49 „Majstre môj,“ vravím, „vďaka za tie slová,
utvrdil si ma nimi v mojom zdaní,
a už som sám chcel pýtať sa ťa znova:
52 kohože skrýva plameň rozoklaný,
že podobný len z hranice šiel leda,
na ňu bol s bratom Eteokles daný?“
53 ‒ 54 že podobný len z hranice šiel leda, / na ňu bol s bratom Eteokles daný. ‒ Vo vojne o tébsky trón podľa gréckych povestí zabili sa navzájom dvaja bratia, Eteokles a Polyneikes; keď ich telá položili na spoločnú hranicu, aby ich spálili, rozdvojil sa plameň akoby na znamenie ich nezmieriteľnej nenávisti ešte i po smrti. ‒
55 „S Ulyxom vedno páli Diomeda,“
‒ odvetil mi ‒ „že v zlosti spolu žili,
ani tu trest im rozlúčiť sa nedá.
55 ‒ 63 S Ulyxom vedno páli Diomeda... ‒ Ulyxes (grécky Odyseus) a Diomedes boli grécki králi, ktorým sa pripisovali ako spoločné dielo viaceré ľstivé a úskočné podujatia v časoch Trójskej vojny. Z nich Danteho Vergilius uvádza hneď tri: povestný „úskok“ s dreveným koňom ako čin obzvlášť trestuhodný, pretože spôsobil katastrofu Tróje, od ktorej Rimania odvodzovali svoj pôvod: podľa bájí trójsky utečenec Aeneas založil Rím a pád Tróje bol teda „bránou“, ktorou vyšiel „rod Ríma ušľachtilý“ (v. 59 ‒ 60.) ‒ Druhým Ulyxovým povestným úskokom bolo jeho objavenie Achilla, ukrývajúceho sa podľa matkinho príkazu v ženskom preoblečení na dvore skyrského kráľa Lykomeda. (Matka sa totiž z veštieb dozvedela, že jej syn zahynie pri dobýjaní Tróje, a chcela ho uchrániť od účasti na nej.) Rafinovaným úskokom ‒ pomocou vojenskej trúby, meča a štítu ‒ Ulyxes zistil Achilla a prinútil ho odísť do vojny. Spôsobil tak nielen jeho smrť, ale smrť Deidamie, dcéry skyrského kráľa, ktorú Achilles potajomky ľúbil a s ktorou mal aj syna. Deidamia ‒ umiestená Dantem do Predpeklia (porov. Purg. XXII, 114) ‒ ani po smrti neprestala žialiť za Achillom. ‒ Tretí úskočný čin Ulyxov mal charakter svätokrádeže: spolu s Diomedom osnoval a aj uskutočnil únos trójskeho tzv. Palladia, čiže sochy bohyne Pallady Atény, ktorú Trójania úzkostlivo strážili ako záruku nedobytnosti svojho mesta. V súvise s týmto činom autor Aeneidy neváhal nazvať Ulyxa „strojcom zločinov“ „scelerum inventor“ (Aen. II, 164). ‒ Keďže obidvaja grécki hrdinovia, platiaci priamo za akési prototypy úlisnosti v celej latinskej posthomérovskej literatúre, boli spojení v konaní zla, sú spojení aj po smrti a „v páli spolu planú“ (v. 63), čiže ovíja ich jediný ohnivý jazyk. Ich dve výrazné individuality naznačuje rozčesnutý vrchol plameňa, ktorého vyššia časť, pravdaže, reprezentuje väčšieho úlisníka ‒ Ulyxa. ‒
58 Kruto ich tresce plameň starobylý
za úskok s koňom, ktorý zrobil bránu,
cez ňu rod Ríma vyšiel ušľachtilý.
61 I za tú ešte nescelenú ranu,
ňou Deidamia za Achillom žiali ‒
za Palladium v páli spolu planú.“
64 „Ak možné je, by v ohni rozprávali,
prosím ťa, majstre, prosím bez prestania,
by prosby moje za tisíc ti stáli,
67 vyčkať mi daj, kým žiara rozoklaná
až celkom k nám sa nepriblíži zo dna ‒
hľaď, ako túžba ponad ňu ma skláňa!“
70 Riekol: „Je tvoja prosba chvály hodna
a vodca tvoj ju preto neodmieta.
Len jazyk zdrž: až príde chvíľa vhodná,
74 ‒ 75 a keďže Gréci sú to pohŕdaví, / na tvoje slová sotva poodvetia. ‒ Tradičné a komentátormi všeobecne prijaté vysvetlenie je asi takéto: Gréci mali v staroveku povesť národa pyšného, pohŕdajúceho barbarmi, a mohlo by sa teda stať, že by vôbec neodpovedali „barbarovi“ Dantemu. Ak ich však osloví Vergilius, príslušník iného slávneho starovekého národa a k tomu ešte autor Aeneidy, v ktorej „zvečnil“ činy Ulyxove a Diomedove, iste budú na otázky povoľnejší. (Del Lungo, SDI, Porena, Sapegno a i.)

Trochu iný výklad navrhol naposledy taliansky danteológ Giorgio Padoan: Gréci mali povesť ľudí pohŕdavých, no najmä falošných a prefíkaných ‒ a títo dvaja v nazeraní latinského staroveku boli priamo stelesnením všetkej úlisnosti a prefíkanosti: mohli by teda zbadať, že je Dante živý a potom by vôbec neodpovedali na jeho otázku. Ak sa im však prihovorí Vergilius, ktorému jednoducho musia odpovedať všetci zatratenci (ako mu napr. musel odpovedať Vanni Fucci, porov. Inf. XXIV, 136), ba pred ktorým kapitulujú aj „mocnosti pekelné“, potom je ich odpoveď zaručená. (Pozri jeho štúdiu Ulisse „fandi fictor“ e le vie della sapienza, St. dant. XXXVII, 1960, str. 49.) ‒ Padoanov nový výklad akoby dotvrdzoval nasledujúci spev: v ňom sa zjaví iný „perfídny radca“, tentoraz nie Grék, ale Talian (Guido da Montefeltro), a práve preto, že ani zďaleka nedosahuje stupeň Ulyxovej prefíkanosti, veľmi ochotne ‒ hoci tým sám sebe pred svetom vypaľuje biľag ‒ odpovie na Danteho otázku. Pri ňom sa Verilius zrejme nemusel obávať, že si všimne živého Danteho. ‒

73 ja prevravím, bo viem, čo sužuje ťa,
a keďže Gréci sú to pohŕdaví,
na tvoje slová sotva poodvetia.“
76 Keď ocitol sa plameň plápolavý
v diaľke i dobe vodcom odobrenej,
čul som, jak touto rečou k nemu vraví:
79 „Ó, vy, čo dvaja ste tu v žiare nemej,
ak zásluh o vás získať som si vládal
(ak zásluh o vás mám už viac či menej),
79 ‒ 84 „Ó, vy, čo dvaja ste tu v žiare nemej...“ ‒ Vergiliova apostrofa dvoch Grékov, tvoriaca notabene úvod k jednej z najslávnejších epizód Danteho Pekla, a tým aj akosi udávajúca jej základné „ladenie“, na prvý pohľad má všetky znaky maximálnej zdvorilosti a uhladenosti, „vysokého“ štýlu a slávnostného tónu. Zrejme toto všetko viedlo napospol všetkých komentátorov tohto spevu k tomu, aby videli v našich dvoch tercínach výraz Vergiliovej (a tým, pravdaže, aj Danteho) úcty k svetu a civilizácii, ku ktorým patrili obidvaja Gréci. Mario Fubini, autor osobitnej štúdie o tomto speve, doslovne napísal, že sa Vergilius obracia na oboch Grékov nie ako na zatratencov, ale ako na osoby hodné obzvláštnej úcty. (Pozri jeho Il canto XXVI dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 499; tento názor v plnej miere si osvojil v komentári Sapegno a i.)

Nové skúmanie tohto spevu, založené na poznaní najširších literárno-historických súvislostí ulyxovskej problematiky a schopné prenikať až k danteovskému autentickému jadru jednotlivých spevov Božskej komédie, zistilo pravý opak. (Myslíme tu predovšetkým na vyššie citovanú štúdiu Padoana.) Nielenže v tejto apostrofe nenašlo nijaký výraz Vergiliovej (či Danteho) úcty k svetu, ktorý predstavujú dvaja Gréci, ale zistilo, že tzv. uhladenosť, zdvorilosť, „vysoký“ tón tejto preambuly sú len maskami pre iróniu a „evidentnú antipatiu“ Danteho Vergilia k Ulyxovi a Diomedovi. Ak sa Vergilius prihovára slovami akosi zdôrazňujúcimi, že si u oboch gréckych „hrdinov“ získal isté „zásluhy“, je v tom celkom iste skrytá irónia. Vieme totiž, že také „zásluhy“ o ich „slávu“ nielenže si nezískal, ale že v celej svojej Aeneide a pri každej príležitosti oboch doslovne hanil, tupil, biľagoval, ba Ulyxa, ako sme konečne už spomenuli vyššie, neváhal nazvať aj priamo „zločincom“: „strojcom zločinov“ („scelerum inventor“, Aen. II, 164; „hortator scelerum“ Aen. VI, 529), „podvodným jazyčníkom“ („fandi fictor“, Aen. IX, 602) atď. O tom, že takto ironicky myslí svoje „zásluhy“ o ich „slávu“, najlepšie svedčia jeho nasledujúce slová, ktorými sa opravuje: „ak zásluh o vás mám už viac či menej“ (v. 81), pričom uvedenie predchádzajúceho tvrdenia do roviny pravdy premieňa iróniu na sarkazmus: Vergilius mal tých „zásluh“ o ich „slávu“ zrejme skôr „menej“ než „viac“ ‒ a ak „viac“, tak v tom zmysle, ako sme naznačili vyššie, čiže v zmysle negácie ich „hrdinstva“. Je to konečne celkom logické. Veď ako vôbec mohol mať Vergilius nejaké sympatie k predstaviteľom gréckej prefíkanosti a ľsti, ktorej priamym i nepriamym dielom bolo zničenie Tróje, pokladanej za matku Ríma? A aké sympatie mohol mať Dante k tým istým Grékom, a najmä k Ulyxovi, o ktorom z Vergiliovej Aeneidy vedel, že sa zúčastnil na masakrovaní Rifea a jeho družiny (porov. Aen. II, 339 a nasl.) ‒ toho trójskeho Rifea, ktorého Dante ako jediného pohana, navzdory všetkým teologickým zábranám, umiestil do svojho Raja? Giorgio Padoan má skutočne pravdu, keď hovorí, že celou Vergiliovou alokúciou preniká irónia, sarkazmus a antipatia k obom Grékom a že napokon celá jeho maskovaná uhladenosť vyúsťuje až do príkro strohého rozkazu: „Zastavte sa!“ (Porov. v. 82.) Tzv. prosebný tón Danteho Vergilius naozaj len fingoval. (Porov. cit. štúdiu, str. 48.)

Nie je to ostatne postreh celkom nový. Fakt, že sa Danteho Vergilius zoči-voči najperfídnejším klamárom staroveku správa sám tak trochu perfídne a klamársky, všimol si už v XVI. storočí Torquato Tasso. Vergiliovu tzv. pretvárku, pravdaže, zveličil (predpokladal, že si autor Aeneidy trochu zahral na autora Odysey, o čom, prirodzene, nemôže byť reč a čo iste právom odmieta napr. Sapegno vo svojom komentári), no v podstate zmysel jeho slov videl správne. Moderná vedecká analýza celého tohto spevu mu dáva nepriamo za pravdu.

Takto definovaný zmysel Vergiliovej apostrofy má jeden vážny dôsledok: celé nasledujúce Ulyxovo rozprávanie stavia do iného svetla, než v akom sa dosiaľ tradične (od čias de Sanctisových) vidí. Presnejšie povedané: eliminuje akýkoľvek Danteho apriórny zámer heroizovať gréckeho Ulyxa, čiže moment, ktorý dosiaľ ako nesporný predpokladá väčšina moderných komentátorov i celkom serióznych danteológov, ako sa o tom zmienime nižšie. ‒

82 kým ešte verše vznešené som skladal,
zastavte sa a jeden v ľudskej reči
nech riekne mi, kde zblúdiac, skon svoj hľadal.“
85 Roh pradávneho plameňa, ten väčší,
začal sa triasť a hučať, sťaby knôtom
ohromný víchor zmietal v nebezpečí,
88 a z boka na bok pohybujúc hrotom
jakby to jazyk viazol, bez výrazov ‒
zvuk vyrazil a vpokon riekol: „Potom,
91 keď Kirke som sa vymanil z jej krážov,
čo pred Gaetou si nás uzavrela,
skôr než tej zemi Aeneas dal názov,
91 ‒ 93 keď Kirke som sa vymanil z jej krážov... ‒ Povestná čarodejnica, ktorá premieňala ľudí na zvieratá: Ulyxes musel u nej zotrvať vyše roka. (Porov. Aen. VII, 10 a nasl.) ‒ Gaeta, mesto v talianskej Kampánii, nazvané tak neskôr ‒ čiže až po odchode Ulyxovom ‒ trójskym Aeneom na počesť jeho pestúnky Caiety, ktorá tam umrela aj našla hrob. (Porov. Aen. VII, 1 a nasl.) Ako vidíme, východiskom danteovského mýtu o Ulyxovi sú klasické pramene; pravda, len východiskom, lebo celá nasledujúca epizóda o „skone“ gréckeho hrdinu je Danteho invenciou. ‒
94 ani cit k decku, ani úcta vrelá
k otcovi, ani povinná tá páľa,
za ňou sa márne Penelope chvela,
94 ‒ 99 ani cit k decku, ani úcta vrelá... ‒ Ani láska otcovská (k synovi Telemachovi), ani láska synovská (k staručkému otcovi Laertovi), ani láska manželská (k cudnej Penelope) nevedeli premôcť Ulyxov zápal a túžbu po „poznaní“. ‒
97 ten zápal vo mne premôcť nevládala,
zápal, čím bližšie vniknúť k ľudským tvorom,
v čom je ich hriech i cnosť v čom dokonalá.
100 S jedinou loďou nekonečným morom
vyplavil som sa v pevnom odhodlaní ‒
i s neveľkým, mne večne verným zborom.
103 Španielsko z jednej, z druhej zrel som strany
i Maroko, zrel ostrov Sardov, ktorý
s ostatnými sa kúpe v morskej pláni.
103 ‒ 105 Španielsko z jednej, z druhej zrel som strany / i Maroko... ‒ Od Gaety viedla teda Ulyxova cesta na západ. ‒
106 Boli sme starí, pomalí a chorí,
keď onen tesný priechod sa nám zjavil,
kde Herkulove hrádze hrozia v mori,
107 ‒ 109 keď onen tesný priechod sa nám zjavil... ‒ Gibraltarská úžina, znamenajúca pre starovekého človeka limit obývaného sveta, akýsi antický „finis terrae“ ‒ koniec sveta. Podľa starovekých bájí obor Herkules tam postavil stĺpy s nápisom „Non plus ultra“ ‒ „Nie viac ďalej“, ktorý mal hodnotu božského zákazu. ‒
109 aby sa za ne človek nevyplavil.
Sevilla vpravo z očú mi už mizne,
miznúcu Ceutu v diaľke som už zdravil...
110 ‒ 111 Sevilla vpravo z očú mi už mizne, / miznúcu Ceutu... ‒ Mesto Ceuta leží na africkom pobreží pri samom vstupe do Gibraltarskej úžiny, Sevilla v južnom Španielsku, pravda, hodne ďaleko vo vnútrozemí. ‒
112 ‚Ó, bratia, ktorých sto tisíce trýzne
neodradili, ale ďalej pudia
ísť na Západ cez more širočizné,
112 ‒ 120 ‚Ó, bratia, ktorých sto tisíce trýzne...‘ ‒ Povestná a slávna reč, z ktorej sa najmä posledná tercína stala okrídleným trojverším o „cnosti“ a „poznaní“, citovaným pri každej príležitosti ‒ ako výrok a stanovisko samého Danteho. Keďže Dante skutočne zdôrazňoval „cnosť“ ako vedúci princíp ľudskej aktivity (videli sme, že túto axiómu položil takmer ako motto na začiatok tohto spevu, porov. v. 21 ‒ 24) a keďže celé jeho dielo priamo blčí zápalom za „vedenie“ a „poznanie“ („veda“ je mu „poslednou dokonalosťou našej duše“, porov. Conv I, I, 1), práve v tomto bode skoro všetkým doterajším komentátorom doslovne splynul Danteho profil s profilom Ulyxovým. Hodno si však všimnúť jednu vec, ktorá sa dosiaľ ‒ napodiv! ‒ nebrala do úvahy pri vysvetľovaní Ulyxovej epizódy:

Na začiatku Danteho Ulyxes motivuje svoju cestu za Herkulove stĺpy túžbou po poznaní sveta a ľudí: preto sa vraj pustil na ďaleké „otvorené more“, aby čím bližšie vnikol k „ľudským tvorom“, aby získal poznanie človeka v jeho dvojitom aspekte „hriechu“ a „cnosti“ ‒ čo je dozaista motív náramne ušľachtilý. (Porov. text v pôvodine: „ch’i’ebbi a divenir del mondo esperto, ‒ e delil vizi umani e del valore“, v. 98 ‒ 99.) No hneď nato v „krátkej reči“, ktorú mal k svojim druhom bezprostredne predtým, než prenikli za Herkulove stĺpy, výslovne povie, že ich cesta povedie v smere zapadajúceho slnka do končín, „kde už nie sú ľudia“, do sveta „bez ľudí“ ‒ „sanza gente“. (Porov. v. 117.)

Ide azda o rozpor v Ulyxovej reči? Nesporne. Hrdina, ktorý výslovne povie, že cieľom jeho cesty je poznanie sveta a človeka, ale ktorý si je vedomý, že putuje do končín „bez človeka“, podniká naisto cestu absurdnú, ak len, pravdaže, nemá niečo iné za lubom. A nebol by Ulyxes Ulyxom, keby toto „niečo iné“ nebol mal za lubom. Tomuto „perfídnemu“ Grékovi v skutočnosti nešlo o nijaké tzv. objaviteľské cesty ‒ nie je to Kolumbus ani kondotier! ‒ ale naozaj o poznanie onoho sveta, „kde už nie sú ľudia“, o preniknutie do oných „ultima regna“ ‒ „posledných ríší“, ktoré sa podľa súvekých i danteovských predstáv nesporne rozkladali kdesi za symbolickými Herkulovými stĺpmi a do ktorých prístup bol človeku zakázaný. Druhá strana zemegule podľa danteovskej kozmografie platila za „ríšu záhrobnú“. Ak Danteho Ulyxes hovorí, že chce byť „del mondo esperto“, t. j. že chce poznať svet, ani tak celkom neluhal, lebo mu v skutočnosti šlo o poznanie tohto sveta, naozaj „sveta bez ľudí“ ‒ ako napokon aj výslovne priznal ‒ o vniknutie do ríše smrti a preniknutie do „tajomstiev Božích“. (Raffaello Fornaciari má pravdu, keď pod sugesciou názorov Pia Rajnu kvalifikuje Ulyxovu cestu ako cestu do hlbín života a smrti a vidí v nej ‒ i keď vzdialenú ‒ analógiu odyseovského zostupu do „podsvetia“. Porov. jeho štúdiu Ulisse nella Divina Commedia v knihe Studj su Dante, Firenze 1901, str. 110.) Do tohto „sveta“ Ulyxes skutočne aj vnikne, ale nájde v ňom smrť nielen on sám, ale i všetci jeho druhovia. Naoko sa plavil pod zástavou vysokých ideálov poznania a „cnosti“, no v skutočnosti pod starou a Dantemu tak dôverne známou vlajkou titanskej pýchy. Ako „perfídny radca“, ba sám prototyp tohto druhu hriešnikov plamennými slovami oduševnil svojich druhov (zamaskujúc pritom vlastný zámer cesty najušľachtilejšími argumentmi) ‒ a teraz za to pyká v plameni. Domnievame sa, že toto ‒ a jedine toto ‒ je autentickým myšlienkovým jadrom celej Danteho epizódy o Ulyxovom „skone“ a treste. ‒

115 krátkemu bdeniu, ktoré zmyslom zbúda,
dožičte ešte skúsenosti zažiť,
za Slnkom idúc, kde už nie sú ľudia.
118 Ste povinní si svoje plemä vážiť:
súdené nie je žiť vám ako zveru,
lež za cnosťou a za poznaním bažiť!‘
121 Tá krátka reč im vleje toľkú vieru
a nadšenie pre cestu nevídanú,
že neviem ich už zvrátiť z tohto smeru.
124 Lež kormu majúc obrátenú k ránu,
veslá sťa krídla bezhlavo a rýchlo
sme dvíhali, vždy v ľavú bočiac stranu.
124 ‒ 126 Lež kormu majúc obrátenú k ránu... ‒ Na východ, čiže predok lode smeroval na západ. Ak potom Ulyxova loď bočila „vždy v ľavú stranu“, znamená to, že sa plavila juhovýchodným smerom. ‒
127 Druhého pólu nado mnou už stíchlo
hviezdnaté nebo, naše do vĺn zlietlo
a nad vodu už viac sa nepozdvihlo.
130 Zažalo sa i päť ráz zhaslo svetlo,
ním spodok luny na obzore svitá,
a v ťažkej púti nič nás nepostretlo.
133 Až v diaľave sa hora obrovitá
objavila a v takú výš sa tmila,
že s vyššou v žití sotva kto sa zvíta.
133 Až v diaľave sa hora obrovitá... ‒ Hora očistcová, ktorá sa podľa Danteho geografických predstáv dvíhala do obrovskej výšky na druhej strane zemegule, na vrchole jej južnej hemisféry a antipodicky k Jeruzalemu. (Porov. Purg. II, 1 ‒ 3; III, 14 ‒ 15, 40, 85 ‒ 87.) ‒
141 ako to chcel Iný. ‒ Boh. ‒
142 A nad nami sa uzavrelo more. ‒ Porena vo svojom komentári poznamenal, že tento posledný verš ulyxovskej epizódy vyznieva slávnostným tónom, nemajúcim páru. Zatvorený a upokojený oceán je hrobom, ktorý stiera každú stopu po stroskotancoch a ticho, ktoré nasleduje na konci spevu, akoby vraj bolo tichom, ktoré nastalo nad tými pustými vodami. Je to iste pravda. Ak sa však víriace vody nad Ulyxom napokon tak pokojne zatvorili v tichu, ktoré charakterizuje záver spevu o tomto gréckom hrdinovi, rozvírili sa v nevídanej hojnosti najrozličnejšie meditácie komentátorov a vôbec danteológov. Takmer všetci z nich ‒ ak tak smieme povedať ‒ dali sa však danteovským Ulyxom asi podobne oklamať, ako sa mu dali oklamať jeho „starí“, „pomalí“ a „chorí“ druhovia. Jednoducho uverili, že Ulyxes, rečniaci strhujúcim spôsobom o tom, že človek nemá žiť ako zver, „lež za cnosťou a za poznaním bažiť“, hovorí pravdu. V perspektíve takéhoto rečnenia Danteho Ulyxes potom prirodzene vyrástol na samého predchodcu Krištofa Kolumba, na moderného Fausta, ktorý si volí „vedenie“ aj za rizika zahynutia, priamo na titana modernej ľudskej túžby po plnom rozvinutí ľudského intelektu bez ohľadu na akékoľvek „Herkulove stĺpy“, čiže na výsostne „kladného“ hrdinu. (Napr. Bruno Nardi, ináč veľmi triezvy vedec, hovorí až o „hrdinskom diamantovom kalení“ Danteho Ulyxa. Pozri jeho štúdiu La tragedia d’Ulisse z r. 1937, uverejnenú v knihe Dante e la cultura medievale, Bari, 1942, str. 89 a nasl.) Ba vyrástol až na dvojníka samého Danteho. V komentároch i rozličných štúdiách sa nespočetnekrát stretneme s myšlienkou, že v Ulyxovi je „čosi zo samého Danteho“, že Dante do tejto postavy vdýchol ak už nie celú, tak aspoň polovičku svojej duše a pod. (Pozri napr. v Masseronovom komentári.) Akosi takmer všeobecne záväzným stal sa De Sanctisov súd o tomto speve: „hriech“ sa tu vraj stáva „cnosťou“, Ulyxes sa vraj týči ako pyramída uprostred bahna Zložľabov a poézia tu vraj postavila sochu tomuto Kolumbovmu predchodcovi, ktorý ukazuje rukou k novým moriam a novým svetom. (Pozri jeho cit. Dějiny italské lit., str. 119.)

Všetky takéto názory svedčia len o tom, že táto epizóda z Danteho Božskej komédie začala žiť svojím autonómnym životom, no čím bol tento jej život autonómnejší, t. j. čím väčšmi sa dostávala mimo kontextu a mimo ideového plánu Danteho diela, tým väčšmi sa deformoval jej zmysel.

Od konca 19. storočia až po naše dni trvá diskusia o význame tejto epizódy. Zdá sa, že po štúdiách H. Friedricha (Odysseus in der Hölle, Geistige Überlieferung, Berlín 1942), M. Rossiho (Gusto filologico e gusto poetico, Bari 1942), Th. Spoerriho (cit. Einführung z r. 1946), A. Pézarda (cit. monografia z r. 1950), a najmä po vyššie uvedenej práci Giorgia Padoana z r. 1960 možno bezpečne tvrdiť niekoľko vecí:

Ničomu nebol Dante vzdialenejší ako myšlienke heroizovať Ulyxa a stavať mu poéziu ‒ pomník (ako objaviteľovi „nových svetov“: vyššie sme videli, o aký „svet“ jeho Ulyxovi šlo!). Naopak, jeho snahou bolo na tomto mieste Božskej komédie a v plnom súlade s jej ideovým plánom predstaviť sám prototyp „zlého radcu“, človeka, ktorý síce vládne veľkou inteligenciou a dozaista i odvahou, ale ktorý koná bez regulatívneho princípu „cnosti“, i keď neraz v mene samej „cnosti“ argumentuje, a ktorý napokon vedie seba samého aj iných do záhuby. V takejto koncepcii ‒ ináč nie celkom totožnej s koncepciou homérovského Odysea ‒ žil Ulyxes v celej starovekej, latinsky písanej literatúre, a v takejto koncepcii, ako širokou analýzou dokázal práve Giorgio Padoan, prešiel Ulyxes aj do Danteho diela: ako ľstivý, prefíkaný, podvodný, úlisný, no najmä nesmierne výrečný Grék, ako opravdivý „fandi fictor“ ‒ „podvodný jazyčník“, povedané s Vergiliom (porov. Aen. IX, 602). (Za jeho slávnou rečou, ktorej uverili všetci exegéti tohto spevu, našiel Padoan len „presladký úsmev Geryonov“; my sme upozornili na zjavný rozpor v nej.) I keď Dante azda obdivoval Ulyxovu neskrotnú túžbu po bezhraničnom poznaní, neváhal ho práve ako prototyp perfídnosti a práve ako príklad ľudskej túžby, vedenej jedine pýchou ‒ odsúdiť. Na samom začiatku spevu, ako sme pripomenuli, jasne sa od neho dištancoval a neskôr, čo je ešte príznačnejšie, nazval Ulyxovu loď „bláznivou bárkou“ ‒ „il varco folle d’Ulisse“ (Par. XXVII, 82 ‒ 83). Takéto jednoznačné stanovisko samého Danteho najlepšie svedčí, že je nemožné, ak nie priamo absurdné, viesť stotožňujúcu paralelu medzi autorom a jeho postavou. Ak je tu nejaká paralela možná, tak rozhodne nie v tom zmysle, že profily oboch splývajú, ale že Danteho Ulyxes je ‒ ak tak smieme povedať ‒ Anti-dante, či obrátene: že Dante je Antiulyxes. Takéto konštatovanie, pravdaže, nič neuberá na básnickej sile tejto ulyxovskej epizódy: nesporne je v nej prítomný jeden z ústredných problémov samého Danteho a vôbec celej súvekej spoločnosti, javiaci sa v jej nepokojných túžbach po prekračovaní všetkých limitov, všetkých „Herkulových stĺpov“ vo všetkých oblastiach duchovného života ‒ a to aj tých „Herkulových stĺpov“, ktoré pred súveké ľudstvo stavalo celé gotické univerzum. ‒

136 Jas zmenila nám v bolesť ďalšia chvíľa,
keď zrodivšia sa búra od pevniny
na predok našej lode narazila.
139 Trikrát nás skrútla ponad hlbočiny
a štvrtý raz, keď kormu dvihla hore,
vrhla nás do vĺn, ako to chcel Iný.
142 A nad nami sa uzavrelo more.“

Spev dvadsiaty siedmy

1 Plameň už priamy vracal sa a hladký,
keď vyrozprával príbeh do posledku,
a dovolil mu odísť básnik sladký ‒
4 a vtom už iný blížiaci sa spredku
dvíha nám oči k vrcholu, čo chýli
sa sem i tam a pritom hučí v zmätku.
7 Jak v Sicílii býk (v ňom prvý skvíli,
v ňom právom autor prvý žiaľom zbúka,
bo jeho ruky ho tak vycibrili!)
7 ‒ 12 Jak v Sicílii býk... ‒ Podľa legendy, hodne rozšírenej v staroveku a Dantemu zrejme známej z latinských prameňov, Aténčan Perillos zostrojil kovového býka, ktorého ponúkol ako rafinovaný nástroj mučenia sicílskemu tyranovi Phalaridovi: nešťastník, zatvorený do vnútra tohto postupne rozpaľovaného býka, v hrozných mukách vydával stony, ktoré sa v býčej tlame menili na bučanie. Sicílsky tyran údajne ‒ a Dante hovorí, že právom ‒ kovového býka vyskúšal na jeho autorovi. (Hodno si všimnúť tento motív „perfídneho Gréka“ a jeho súvis s predchádzajúcim spevom!) ‒
10 hučiaval hlasom mučiacich sa dnuka,
takže sa zdalo, hoci sám bol z medi,
akoby jeho prenikala muka:
13 priam tak i tu, kde žalosť márne sliedi
po škáre v ohni, v jeho jazyk menia
sa slová plné žalosti a biedy.
16 Keď napokon sa vyrvú spod plameňa
hrotom raz sem, raz tam zas rozostretým,
s tým kmitaním, ním jazyk v ohni stená,
19 počujeme: „Ó, ty, čos’ vravel predtým
po lombardsky k tým tieňom v ohni, ktorým
si riekol: ‚Choď, už viac ťa neroznietim,‘
22 hoci som tuná hosťom prineskorým,
nežeľ, ak stratíš trochu času pre mňa,
ja neželiem, a vidíš sám, že horím!
25 Akže si spadol do tohoto temna
z tej sladkej zeme latinskej až teraz,
z nej pošla moja vina nepríjemná,
28 zjav: Romagnu či mier či vojna zviera;
pri Urbine som žil, pred vrchom oným,
spod ktorého sa Tiber odoberá.“
28 zjav: Romagnu či mier či vojna zviera. ‒ Romagna, stará severotalianska provincia s hlavným mestom Ravennou. ‒
29 ‒ 30 pri Urbine som žil, pred vrchom oným, / spod ktorého sa Tiber odoberá. ‒ V Montefeltre, t. j. v tej časti Romagne, ktorá je medzi Urbinom a prameňmi rieky Tiber na úpätí vrchu Coronaro. ‒ Hovoriaci duch je Guido da Montefeltro, jeden z najslávnejších kapitánov XIII. storočia, rezolútny a energický ghibellin, ktorý v boji proti guelfom a pápežstvu viackrát triumfoval a preslávil sa nielen svojou udatnosťou, ale i ľstivosťou. (Florentský kronikár Villani ho nazval „najbystrejším a najdômyselnejším vojakom, aký bol svojho času v Taliansku“, porov. jeho Kron. VII, 80.) Za svojej rušnej vojenskej kariéry viackrát sa s Cirkvou zmieril a zasa rozišiel (začas bol aj exkomunikovaný), no na sklonku života, r. 1296, zmieril sa s ňou definitívne a vstúpil do františkánskej rehole. Umrel r. 1298, akiste vo františkánskom kláštore v Assisi. ‒
31 Ešte sa nadol upriamený kloním,
keď môjho boku vodca môj sa chytá:
„Ty s Latincom si prevrav nevidomým!“
34 Ja, pripravený na to, čo sa pýta,
hneď oslovil som dušu nepokojnú:
„Ó, duša, čo si v tomto ohni skrytá,
37 v tyranských srdciach nikdy kraju tvojmu
sa neskončila vojna zlá a divá;
no práve nemá otvorenú vojnu.
39 no práve nemá otvorenú vojnu. ‒ Práve, čiže na jar 1300. V tom čase vládol v Romagni naozaj ešte pokoj, lebo v jeseni predchádzajúceho roku romagnolskí veľmoži na popud pápeža Bonifáca VIII. odprisahali všeobecný mier. ‒
40 V Ravenne boj sa dávno neozýva,
z Polenty orol tak čnie na tej skale,
že krídlami i Cerviu si skrýva.
41 ‒ 42 z Polenty orol... ‒ V Ravenne sa nič nezmenilo, je tam taký istý stav, aký bol r. 1270, keď mesto fakticky ovládli páni z Polenty, ktorí si dali do šľachtického znaku orla. R. 1300 „orlom z Polenty“ bol Guido Starší (otec Francesky da Rimini, porov. Inf. V), ktorý k územiu Ravenny pripojil Cerviu, mestečko na Adriatickom pobreží, hospodársky dôležité svojimi solivarmi. ‒
43 Mesto, čo niekdy znieslo toľké žiale,
Francúzov v krvi znesúc na hromady,
pod zelenými labami je stále.
43 ‒ 45 Mesto, čo niekdy znieslo toľké žiale... ‒ Ide o mesto Forlì a o narážku na udalosti z r. 1281 ‒ 1283, keď z popudu pápeža Martina IV. vojsko, zložené z talianskych guelfov a francúzskych oddielov, obliehalo túto ghibellinskú baštu. Jedným z veliteľov mestskej obrany bol práve Guido da Montefeltro, ktorý 1. mája 1282 podnikol víťazný výpad, ba napokon spôsobil povestnú krvavú porážku francúzskej jazde, ktorá vnikla do mesta („Francúzov v krvi znesúc na hromady“). ‒ Krátko pred r. 1300 zmocnil sa v meste vlády rod Ordelaffiovcov, ktorý mal v erbe zeleného leva v zlatom poli. ‒
46 Z Verrucchia hafan, so starým i mladý,
čo Montagnovi sklenul sudbu čiernu,
zo zubov získať nebožiec zas hľadí!
46 ‒ 48 Z Verrucchia hafan... ‒ Malatesta da Verrucchio (otec Paola a Gianciotta, známych nám z Inf. V) a jeho prvorodený syn Malatestino, od vyhnania ghibellinov r. 1295 páni mesta Rimini, povestní nemilosrdnými postupmi voči nepriateľom. (Robia si „nebožiec“ zo zubov, aby rozvŕtali a rozniesli svojich odporcov!) Vo v. 47 ide o narážku na kruté zavraždenie uväzneného ghibellinského vodcu Montagnu dei Parcitadi. (O úkladnej vražde, ktorej sa dopustil Malatestino na dvoch občanoch mesta Fana, zmieni sa Dante s obzvlášť silným odporom v nasledujúcom speve. Porov. Inf. XXVIII, 76 a nasl.) Je iste pozoruhodné, že pri predchádzajúcich rodoch Dante použil heraldickú symboliku, no tu prešiel k priamemu zvieraciemu pomenovaniu. Niektorí myslia, že sa tak stalo pod vplyvom slovnej hry: z mena Malatesti ‒ Malatestini skrátením vznikla prezývka „Mastini“, doslovne znamenajúca: hafani. Je to iste možné, no nesporné je, že za priamym zvieracím pomenovaním mocného rodu je prítomný Danteho odpor k dravým rodom a „tyranom“, najčastejšie aj nešľachtického pôvodu, ktoré sa na prelome XIII. a XIV. storočia zmocňovali vlády v talianskych mestách. Ak dnes chápeme takéto Danteho pomenovania ako slovné hry, v jeho časoch sa chápali ako nesmierne kruté urážky. (Dante, pravdaže z iných príčin, neváhal podobné zvieracie pomenovania použiť aj na označenie občanov talianskych miest. Porov. Purg. XIV, 40 a nasl.) ‒
49 Na Lamone i mestu na Santernu
z bieleho hniezda levík stláča šiju,
keď mení stranu z južnej na severnú.
49 ‒ 51 Na Lamone i mestu na Santernu... ‒ Na rieke Lamone leží mesto Faenza a na rieke Santerno mesto Imola. R. 1300 obom mestám vládol Maghinardo Pagani da Susinana, ktorý mal v erbe modrého leva v bielom poli. V jeho menení strany „z južnej na severnú“ vidí sa narážka na jeho politickú vrtkavosť, resp. na jeho politické taktizovanie: Maghinardo vraj v severne položenej Romagni, ovládanej ghibellinmi („severná strana“), predstieral ghibellinské zmýšľanie, pokým v južnom Toskánsku, kde vládli guelfi („južná strana“), zasa zmýšľanie guelfské. (Del Lungo a i.) ‒
52 A priam jak mesto leží pri Saviu
na rovine a hora nad ním visí,
tak voľnosť má a má i tyraniu.
52 ‒ 54 A priam jak mesto leží pri Saviu... ‒ Cesena, ležiaca na rieke Savio. Aká je poloha tohto mesta, rozkladajúceho sa medzi rovinou a vrchmi, taká je jeho politická situácia. Niektorí tu vidia narážku na Galassa da Montefeltro, ktorý bol už štyri roky podestom v Cesene, hoci sa mal podestà meniť každým rokom, no pritom sa formálne nevyhlásil za vládcu, čiže mesto nemalo ani tyraniu ani slobodnú vládu. (Barbi.) Podľa iných Dante tu mieri na fakt, že Galassova vláda bola obzvlášť mierna a ani zďaleka neprirovnateľná k vládam iných tyranov. (Sapegno.) ‒
55 Ale už, prosím, povedz nám, kto ty si,
ani ty nebuď od iného tvrdší
nech pretrvajú v svete tvoje rysy!“
58 Spôsobom svojím oheň najprv zhučí
a sem i ta, a bez pevného smeru
hrot zakmitá a potom takto sfučí:
61 „Nech viem, že nechá túto jamu šerú
ten, komu tu môj jazyk odpovedá,
nezachvie sa viac tento plameň veru!
64 ‒ 66 Ale že odísť odtiaľto sa nedá... ‒ Benvenuto Terracini nachádza v tomto verši Danteho krutú iróniu: tento duch, ktorý bol v živote taký obozretný, logicky presne mysliaci, prefíkaný a jasnozrivý, nezbadá, že má pred sebou živého Danteho, ktorý môže svetu prezradiť jeho „tajomstvo“, a zrazu celú svoju argumentáciu postaví na zlom základe. Tak jeden z najprefíkanejších zatratencov Danteho Pekla, ktorý sa tak obáva biľagu na svete, napokon si tento biľag sám vypaľuje. (Pozri jeho štúdiu Il canto XXVII dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 530.)

Hodne sa diskutuje o tom, akej hanby sa vlastne Guido obával? Hanby z toho, že je zatratený? Alebo hanby z príčin tohto zatratenia? Z jeho slov by vyplývalo, že Danteho súčasníci ani nepredpokladali možnosť zatratenia kajúcnika Guida, ktorý na konci života vstúpil do kláštora, a že teda nič nevedeli o nejakej jeho „úlisnej rade“, ktorá ho podľa jeho priznania priviedla do tohto kruhu. Začiatkom nášho storočia významný taliansky literárny vedec Francesco D’Ovidio z toho usúdil, že celú nasledujúcu epizódu o Guidovej „úlisnej rade“ si Dante jednoducho vymyslel a že teda celý tento spev je akýmsi aktom Danteho politickej pomsty, skôr nemilosrdným biľagovaním pápeža než Guida da Montefeltro ‒ toho pápeža Bonifáca VIII., ktorému autor Božskej komédie pričítal všetky svoje osobné nešťastia. (Pozri jeho štúdiu Guido da Montefeltro v knihe Studi sulla Divina Commedia, Sandron 1901.) Keďže sa však neskôr našli historické doklady o tom, že povesť o Guidovej „úlisnej rade“ nebola neznáma v Danteho časoch (našli sa zmienky o nej u kronikára Francesca Pipina a u Riccobalda z Ferrary), dnes sa moderní komentátori klonia k náhľadu, že v Danteho epizóde ide o historickú skutočnosť, pravda, s výhradou, že je v nej vedľa historického jadra aj veľká časť básnickej invencie. (Pozri napr. Porenov komentár.) ‒

67 a potom povraz vôkol pásu... ‒ Františkánsky povraz. Narážka na Guidov vstup do rehole. (Pozri vyššie pozn. k v. 29 ‒ 30.) ‒
64 Ale že odísť odtiaľto sa nedá,
ak pravdou je, čo čul som svojho času,
bez bázne z hanby odpoviem ti teda.
67 Prv meč a potom povraz vôkol pásu
som mal a myslel, keď ho zbožne nosím,
že zmažem hriech, a bol bych získal spásu,
70 nech veľký kňaz (kiež pyká preto, zlosyn!)
ma nenavráti naspäť do necnosti:
ako a quare, vypočuj ma, prosím.
70 veľký kňaz. ‒ Pápež Bonifác VIII. ‒
72 ako a quare, vypočuj ma, prosím. ‒ Quare (lat.), prečo. Slovo patrí do systému jazykových prostriedkov, ktorými Dante charakterizuje Guida-františkána. (Porov. scholastický termín „forma“ vo v. 73, kazateľský obraz vo v. 79 ‒ 81 atď.) Uvedený Terracini štylistickým rozborom Guidovej reči zistil, že sa v nej odráža celý jeho charakter diplomata, obozretného vypočítavca, ale zároveň i vojaka a mnícha. Umenie charakterizovať danú postavu samým jazykom patrí vôbec medzi veľké Danteho objavy. Dnes sa nám zdá prirodzeným, no v Danteho časoch bolo čímsi jedinečným a úplne výnimočným. ‒
73 Pokým som formou mäsa bol a kostí... ‒ Slovo „forma“ použité vo význame scholastického termínu: duša. (Pozri pozn. k Inf. XXV, 101 ‒ 102.) Treba teda rozumieť: pokým som bol dušou tela, ktoré mi dala matka, pokým som žil na svete. ‒
73 Pokým som formou mäsa bol a kostí,
čo mať mi dala ‒ diela nie tak levie...
skôr dielom boli mojej lišiackosti.
76 Ľsti, tajné cesty, o ktorých svet nevie,
poznal som tak, že z môjho podvádzania
až po kraj sveta chýrov ako pliev je!
79 Ale keď vidím, že môj vek sa skláňa
už k obdobiu, v ňom mal by jeden každý
dol kasať plachty, dole zvinúť laná:
82 čo tiahlo prv, ma odrádza a dráždi ‒
s ľútosťou vzal som rúcho popolavé
a beda! Mohol som byť šťastný navždy!
85 No knieža nových Farizejov, práve
vedúci vojnu blízo Laterána
(nie k Arabom, nie k Židom na výprave,
85 ‒ 86 No, knieža nových Farizejov, práve / vedúci vojnu blízo Laterána... ‒ Pápež Bonifác VIII. Narážka na vojnu, ktorú r. 1297 viedol proti Colonnovcom, mocnej rímskej rodine, ktorá mala svoje paláce neďaleko rímskeho Lateránu, vtedajšej pápežskej rezidencie. Príslušníci tejto rodiny totiž odmietli uznať platnosť abdikácie pápeža Celestína V., ako i platnosť voľby Bonifáca VIII. Colonnovci vzdorovali pápežovi poldruha roka, nie v samom Ríme, ale najmä v neďalekej Palestrine, opevnenom meste s nedobytným hradom. ‒
88 bo útočil on vždy len na kresťana,
čo ani Akru nikdy nedobýval
a nekupčil tam niekde u sultána),
89 ‒ 90 čo ani Akru nikdy nedobýval / a nekupčil tam niekde u sultána. ‒ Stupňovanie sarkazmu: Bonifác VIII. „útočil“ na „bezúhonných“ kresťanov, nie na takých, ktorí sa zúčastnili ‒ zo zištných príčin a po boku muzulmanov ‒ na dobytí Akry, poslednej križiackej pevnosti na Blízkom východe (1291), ani na takých, čo navzdory všetkým zákazom vyvážali zbrane a iný materiál do saracénskych krajín. ‒
91 na veľký úrad pramálo sa díval
a na môj povraz tiež sa díval zhora,
pod ním ten, kto ho nosil, chudším býval.
93 pod ním ten, kto ho nosil, chudším býval. ‒ Sv. František z Assisi. Narážka na úpadok rehole. ‒
94 Silvestra Konštant zo Soracte volá,
z malomocenstva nech ho pouzdraví:
tak poslal po mňa on jak po doktora,
94 ‒ 95 Silvestra Konštant zo Soracte volá... ‒ Podľa legendy rímsky cisár Konštantín, postihnutý malomocenstvom, poslal po pápeža Silvestra I., ktorý sa v časoch prenasledovania kresťanov ukrýval v pustovni na hore Soracte, severne od Ríma. Pápež vraj cisára vyliečil i pokrstil. ‒
97 čo jeho pyšnej horúčky ho zbaví:
o radu žiada ma, no ja len mlčím,
bo jeho reč sa opitou mi javí!
100 On nástojí: „Ty bez obáv tak učiň,
vopred ťa rozhreším, len radu daj mi,
ako až k zemi Palestrinu skľúčim!
102 ako až k zemi Palestrinu skľúčim. ‒ Pozri vyššie pozn. k v. 85 ‒ 86. ‒
103 Nebom ja vládnem, vládnem jeho tajmi,
odomknúť, zamknúť môžu ho dva kľúče,
k nim predchodca môj bol tak ľahostajný.“
105 k nim predchodca môj bol tak ľahostajný. ‒ Celestín V., ktorý sa r. 1294 zriekol pontifikátu. ‒ Verš zasa nabitý iróniou na účet Bonifáca VIII., o ktorom Dante veril, že sa „podvodne“ zmocnil pápežského prestolu a násilne prinútil rezignovať svojho predchodcu. (Porov. pozn. k Inf. XIX, 56 ‒ 57.) ‒
106 Keď dôvodil vždy vážnejšie a prudšie,
až v mlčaní som videl viacej tône,
riekol som: „Otče, keďže zošleš lúče
109 na tento tieň, veň duša teraz vtonie,
nuž, dlhý sľub hoc splníš iba trošku,
získa ti triumf na vznešenom tróne.“
110 ‒ 111 nuž, dlhý sľub, hoc splníš iba trošku, / získa ti triumf na vznešenom tróne. ‒ Čiže: prisľúb veľa a splň málo ‒ v tom spočívala Guidova tzv. „úlisná rada“, zredukovaná na schematickú sentenciu ‒ bez konkrétneho obsahu. (Celkom podobne ju uvádza, ako citujú viacerí, vyššie uvedený Riccobaldo z Ferrary: „Multa promittite, pauca servate de promissis“ ‒ „Mnoho sľúbte, málo splňte zo sľubov“.) V takejto forme ‒ poznamenal Porena ‒ išlo by o radu najvšednejšiu, najelementárnejšiu a aj najzbytočnejšiu pre takého obratného diplomatického pápeža, ako bol práve Bonifác VIII. O „konkrétnom“ obsahu tejto „rady“ hovoria však dejiny: pri rokovaní Bonifác VIII. prisľúbil Colonnovcom všetko, čo si želali (vrátenie majetkov, hodností, beztrestnosť atď.); ale keď mu vydali hrady, dal Palestrinu zrúcať (1298) ‒ sľuby nedodržal a mocný rod pokoril do prachu. ‒
112 ‒ 123 František príde potom k môjmu lôžku, / no čierny cherub pred ním zastane si... ‒ V motíve sporu svätca a démona („čierneho cheruba“) o dušu človeka vidí sa iste správne odraz prastarých ľudových legiend. U Danteho je však pozoruhodná premena „rohatého diabla“, ako si ho ľud predstavoval, na „čierneho cheruba“, ovládajúceho logiku ako bakalár bolognskej univerzity. (Verše o „diablovi-logikovi“ patria medzi najcitovanejšie verše z Božskej komédie.) Nemožno ani odmerať krutosť sarkazmu, adresovaného pápežovi Bonifácovi VIII.: proti pápežovej sofistike preventívneho rozhrešenia je postavená s určitým humorom ‒ Václav Černý napísal, že s „čiernym humorom“ (pozri Slov. pohľady 1964, 2, str. 30 ‒ 31) ‒ diablova logika, a tá napokon vyhráva. Ešte ostrejšie vystúpi celý zmysel tejto epizódy, keď ju porovnáme s epizódou v piatom speve Purgatoria, kde sa zjaví Buonconte da Montefeltro, syn nášho Guida: aj o jeho dušu bude zápasiť „anjel Boží“ a „anjel z pekiel“, no jediná „slzička“ opravdivej a hlbokej ľútosti ‒ jediná danteovská povestná „lagrimetta“ ‒ zachráni tohto vojaka, umierajúceho na bojisku s prebodnutým hrdlom. Guidov syn ‒ aj bez rozhrešenia ‒ dostáva sa do náručia anjelovho, pokým sám Guido ‒ s rozhrešením, dokonca s rozhrešením pápežským ‒ sa dostáva do hlbokého Pekla! Nie je div, že Voltaire, ktorý si ináč Danteho dielo veľmi málo vážil (pretože mu nerozumel), z celej Božskej komédie uznával jedine tento spev ‒ a aj ho do francúzštiny preložil. ‒
112 František príde potom k môjmu lôžku,
no čierny cherub pred ním zastane si:
„Nekrivdi mi a neber mi tú trosku,
115 s mojimi rabmi dolu sa on zmiesi,
pretože, ako úlisnú dal radu,
ja odvtedy ho držím za pačesy.
118 Bez ľútosti sa nedá zdvihnúť z pádu,
a ľutovať i chcieť hriech u hriešnika,
to vylučuje zákon protikladu.
121 Ó, koľko ľadu do duše mi vniká,
keď chytí ma a prehovorí: ‚Zdá sa,
nemyslel si, že trafíš na logika.‘
124 K Minosovi ma vzal: ten vôkol pása
tvrdého osem ráz svoj chvost si skrúti
a zúrivo si hryzie ho a kmása,
124 ‒ 125 K Minosovi ma vzal... ‒ K pekelnému „sudcovi“ zatratených: osem „závitov“ jeho chvosta značilo ôsmy pekelný kruh. (Pozri Inf. V, 9 ‒ 12.) ‒
127 vraviac: ‚Ten v oheň zlodejský sa zrúti.‘
Preto, kde zrieš ma, moja duša planie
a v odev krutý odená sa rmúti.“
127 vraviac: ‚Ten v oheň zlodejský sa zrúti.‘ ‒ Rozumej: v oheň, ktorý hriešnikov „kradne“ (porov. Inf. XXVI, 42), čiže celých ovíja. ‒
130 Keď takto skončí svoje rozprávanie,
zas tvary ohňa kol sa rozkyvocú
a ostrý roh mu sem-tam v žiali vanie.
133 Kamenným mostom kráčam vedľa vodcu
na ďalší oblúk, ktorý zasa jarmí
tú priekopu, v nej iní nekolocú,
136 len tí, čo hrešia rozkolmi a svármi.

Spev dvadsiaty ôsmy

1 Kto vyjaví, aj v neviazanom slove,
a čo viac ráz by to aj vyrozprával,
všetku tú krv a všetky rany nové?
4 Iste by každý jazyk zaostával,
bo naša reč a vôbec ľudská myseľ
neobjali by taký hrozný nával.
7 Veď nech by sa i celý národ zišiel
z Apúlie, čo v nekonečnom boji
(pre jeho straty nieto ani čísel)
7 ‒ 21 Veď nech by sa i celý národ zišiel / z Apúlie... ‒ Rozumej: keby sa zhromaždili všetci ranení aj mŕtvi z bojov, ktoré sa zviedli dávno i nedávno v južnom Taliansku (názov Apúlia má u Danteho takýto širší význam), pohľad na nich by nebol taký hrozný ako pohľad na zatratencov v deviatom žľabe. A Dante vzápätí naráža na niekoľko povestne krvavých vojen a bitiek:

1. Vo v. 8 ‒ 10 na vojnu Rimanov (národa, „čo pôvod svoj má v Tróji“) buď so Samnitmi, alebo na Aeneovu vojnu v Latiu: v tomto ohľade sa komentátori rozchádzajú.

2. Vo v. 11 ‒ 12 na druhú púnsku vojnu (218 ‒ 202 pred n. l.), resp. na jej vrcholný bod, ktorým bola povestná a pre Rimanov neúspešná bitka pri Kannách (v lete r. 216): podľa rímskeho historika Tita Livia vojsko kartáginského Hanibala zozbieralo na bojisku za mericu prsteňov, stiahnutých z prstov padlých rímskych senátorov a jazdcov.

3. Vo v. 13 ‒ 14 na dlhé vojny s Normanmi, ktorí pod vedením Róberta Guiscarda vpadli do južného Talianska, aby ho dobyli od Byzantíncov a iných domácich vládcov (v r. 1059 ‒ 1084).

4. Vo v. 15 ‒ 17 na vojnu Karola I. z Anjou s neapolským kráľom Manfredom, nemanželským synom cisára Fridricha II.: v tejto vojne sa dopustili zrady apúlski baróni, ktorí pri Ceperane, strategicky dôležitej rovinke na rozhraní Pápežského štátu a Neapolského kráľovstva prepustili anjouovské vojsko a tak vraj nepriamo zavinili Manfredovu porážku i smrť v bitke pri Benevente (26. februára 1266). ‒ Pri samom Ceperane, ktoré Dante uvádza ako bojisko, nebola však ‒ podľa zistenia historikov ‒ nijaká bitka, takže tam nik nemohol „zbierať kosti“ padlých vojakov. Tento tzv. omyl autora Božskej komédie stal sa predmetom diskusie a dnes sa všeobecne vysvetľuje tým, že Dante tu spojil dve veci: príčinu (zradu pri Ceperane) a následok (bitku pri Benevente).

(V zátvorkách dovoľujeme si upozorniť na zaujímavú vec: V celom tomto pasuse ‒ myslíme tu na originál! ‒ nemožno si nevšimnúť nielen Danteho tzv. „drsné rýmy“, ale vôbec jeho výraznú snahu po „drsnej“ zvukovej organizácii jednotlivých veršov. Prejavuje sa to najmä výberom slov, obsahujúcich spoluhlásku r. Citujme aspoň úryvkovite: poria ‒ parole ‒ dicer ‒ ora ‒ per narrar ‒ per certo verria ‒ nostro sermone ‒ comprender ‒ ancor ‒ fortunata terra ‒ per li Troiani ‒ e per la lunga guerra ‒ scrive ‒ non erra ‒ per contastare a Ruberto Guisardo ‒ e l’altra ancor ‒ bugiardo ‒ senz’ arme ‒ Alardo atď. So všetkou opatrnosťou odvažujeme sa vysloviť dohad, že v takto zvukovo „ladených“ veršoch Dante použil slovo „Ceperano“ pre samo jeho zvukové uspôsobenie, neváhajúc priamo nadradiť sám umelecký (zvukový) účinok presnosti historického faktu: sotva totiž možno predpokladať, že by si bol mohol Dante zmýliť Benevento s Ceperanom, a súdiac podľa jeho textu, je vylúčená aj zámena „príčiny“ a „následku“. Naša hypotéza, rozumie sa, môže nadobudnúť hodnotu faktu len po dôkladnom výskume Danteho slovesného umenia, ktorý je v danteológii ešte len v začiatkoch. ‒ Základné danteovské „ladenie“ veršov na „drsné“ r snažili sme sa, pravdaže, vystihnúť aj v preklade. Porov. aspoň verše: „keď Róbert Guiscard jeho odpor zmarí; ‒ či s ľudom, jeho kosti dosiaľ zbiera ‒ Ceperano, kde zradil každý vari...“)

5. Konečne vo v. 17 ‒ 18 Dante naráža na bitku Karola z Anjou s Konradinom, posledným Hohenstaufom, ktorá sa odohrala neďaleko hradu Tagliacozzo v Abruzzách (23. augusta 1268): bitka sa ukazovala najprv priaznivá pre Konradina, no keď sa jeho vojsko v domnení, že zvíťazilo, rozpŕchlo po bojisku za korisťou, vtedy vraj na radu Alarda de Valery, Karolovho radcu, zasiahla záloha a Konradinových vojakov takmer bez námahy dobila. Sám Konradino padol do zajatia a 29. októbra 1268 ho dal Karol z Anjou v Neapole popraviť. ‒

10 stretol sa s tým, čo pôvod svoj má v Tróji,
kde prsteňov sa zhrnie toľká miera,
jak v neomylnom Líviovi stojí,
13 či s ľudom tým, čo skúsil krutosť zvera,
keď Róbert Guiscard jeho odpor zmarí;
či s ľudom, jeho kosti dosiaľ zbiera
16 Ceperano, kde zradil každý vari
z Apúlčanov; či s tým, čo vojsko chabé
v Tagliacozze mu pobil Alard starý:
19 všetky ich kýpte s rozťatiami ‒ slabé
boli by proti náreku a stenu,
ním v deviatom sa desne stená žľabe!
22 V sude, čo stratí mesiačkovú stenu,
ostatné dúžky sa tak nerozzevia,
jak tam sa jeden, od brady až k bzdeniu.
22 ‒ 24 V sude, čo stratí mesiačkovú stenu... ‒ Čiže: bočnú doštičku na dne, segmentového tvaru v podobe polmesiaca. (Dante tu použil debnársky technický termín „lulla“, vlastne „lunula“, slovo odvodené od „luna“ ‒ mesiac.) Keď z dienka suda vypadne táto časť, napokon vypadnú aj ostatné časti a sud sa rozzeví, otvorí: podobne bol „prederavený“, „otvorený“ a „rozzevený“ hriešnik, ktorého Dante videl. ‒ Ak si uvedomíme, že tým hriešnikom bol Mohamed, zakladateľ vlády polmesiaca, nemôžeme nezbadať Danteho krutú iróniu ‒ ozajstný „čierny humor“, ktorý sa tají za zdanlivo „nevinným“ prirovnaním. Pokiaľ vieme, vec zostala dosiaľ nepovšimnutá, no je viac než príznačná pre samu povahu Danteho prirovnaní a obrazov. Často evokujú viac, než sa na prvý pohľad zdá. Pravda, ono „viac“ sa nedá vždy tak ľahko odokryť ako v našom prípade. ‒
25 Uprostred nôh mu vidím visieť črevá,
srdce mu zriem a ostrý pohľad vnáram
v ten hnusný vak, v ňom strava v lajno stlieva.
28 Kým hladím naň, on hľadí na mňa k skalám,
a rukou hruď si rozhrnúc priam stredom,
riekne: „Nuž, pozri, ako sa tu kálam.
31 Pozri, čo sa tu deje s Mohamedom!
A predo mnou, jak rozštiepený kôl,
od brady k štici, kráča Ali s jedom.
31 Pozri, čo sa tu deje s Mohamedom! ‒ Stredovek veril legende, že Mohamed, zakladateľ islamu (žil v r. 560 ‒ 633), pôvodne bol kresťanom, ba kardinálom a vraj preto, že sa nestal pápežom, založil nové náboženstvo, čím do kresťanstva vniesol hlboký a zhubný rozkol. Z Danteho textu, pravdaže, nemožno usúdiť, že Dante tejto legende veril. Moderní komentátori klonia sa skôr k názoru, že ho Dante zatratil ako človeka, ktorý spôsobil rozdelenie ľudstva na zemi. (Sapegno a i.) ‒
33 od brady k štici, kráča Ali s jedom. ‒ Ali, vlastne Ali Ebn Abi Talid (597 ‒ 660), Mohamedov zať a jeho nasledovník, neskôr rozkolník v samom islame. ‒
34 ‒ 36 Pretože tí, čo rozkol na rozkol / v živote svojom rozsievali radi... ‒ Princíp contrapasso, vyjadrený verbis expressis tak jasne ako v máloktorom speve. (Porov. aj záverečné verše 139 ‒ 142.) ‒
34 Pretože tí, čo rozkol na rozkol
v živote svojom rozsievali radi,
rozťatí idú všetci navôkol.
37 Vzadu nás diabol dáva do parády,
čepeľou meča neľútostný, krutý,
každého z tohto davu takto zriadi,
40 keď príde k nemu na bolestnej púti:
pretože rany celkom sa nám zrastú,
kým cesta k nemu naspiatky nás skrúti.
43 Lež kto si ty, že obzízaš si nás tu?
Myslíš, že duša úľavu tak získa,
ak odďaľuje trest a jeho nástup?“
46 „Nie smrť, nie vina v tieto priepadliská,“
riekol môj pán, „ho vedie k mukám žravým;
aby ich poznal úplne a zblízka,
49 ja, dávno mŕtvy, týmto peklom tmavým
musím ho previesť, oblúk po oblúku:
to pravda je, jak to, že s tebou vravím.“
52 Vyše sto duší poustalo v hluku
pri tomto zvuku, hľadiac na mňa v žase
a zabudnúc i na úžasnú muku.
55 „Fra Dolcinovi teda povedz zase
ty, čo snáď skoro uzrieš slnce nežné,
ak nechce za mnou sem prísť v krátkom čase,
55 ‒ 60 „Fra Dolcinovi teda povedz zase...“ ‒ Po smrti Gherarda Segarelliho z Parmy (1296), zakladateľa tzv. Apoštolských bratov, hlavou tejto sekty sa stal Dolcino Tornielli z Novary v severnom Taliansku, zvaný fra Dolcino (hoci nebol pôvodne ani neskôr mníchom!). Bola to radikálna sekta, ktorá vyšla z učenia Joachima da Flora o nastávajúcom príchode kráľovstva Ducha Svätého a hlásala návrat k prvotnej apoštolskej cirkvi, spoločenstvo majetku i žien, zrušenie cirkevnej hierarchie a pod. Sekta sa rozšírila najmä v horských údoliach severného Talianska. Keď pápež Klement V. vyhlásil proti nej krížovú výpravu, vedenú novarským biskupom („Novaran“ vo v. 59), fra Dolcino ustúpil s veľkou skupinou svojich prívržencov vysoko do hôr a opevnil sa na Monte Rebello pri Vercelli (nie Zebello, ako mylne píšu viacerí komentátori: opravil M. Porena). Z toho vrchu dlhší čas vzdoroval križiakom. No v zime r. 1306 ‒ 1307 napadlo veľa snehu, ktorý obliehaných zovrel („objatia snežné“ vo v. 58), znemožnil im zásobovanie, takže v horskom tábore Apoštolských bratov napokon vypukol hlad a koncom marca 1307 sa fra Dolcino vzdal. 2. júna 1307 ho upálili v Novare spolu s krásnou Margheritou z Tridentu a viacerými jeho prívržencami.

Momigliano a viacerí starší i novší komentátori sú tej mienky, že v Mohamedovej výstrahe je ironický osteň: keďže vraj zatratenci, ako vieme, majú schopnosť predvídať blízku budúcnosť, je to výstraha márna a len prejav Mohamedovej zlomyseľnosti. Oproti tomu sa stavia Sapegno. Dôvodí tým, že celý Mohamedov odkaz sa nesie vážnym tónom a že pri tzv. predvídaní budúcnosti nie sú u zatratencov vylúčené aj pochybnosti (ako o tom svedčí aj v. 78, ale aj iné miesta Danteho Pekla, napr. Inf. XIX, 54). Podľa tohto moderného komentátora a danteológa tón Mohamedovej reči na tomto mieste je „vážny a úzkostlivý, bez tieňu zloby“. Ťažko rozhodnúť, kto má pravdu. ‒

58 nech zásobí sa, by objatia snežné
pre Novarana triumf nezožali,
ktorý sa ináč v horách ľahko nežne!“
61 Už s jednou nohou na odchode, v žiali
riekol mi to, a jeho slovo stvrdlo,
keď pobral sa a stratil sa mi v diali.
64 Tu iný zasa ‒ rozoklané hrdlo,
nos odťatý až po výklenok čela
a iba ucho jediné mu zbudlo ‒
67 sa zastaví, jak iní trpitelia,
a trubicu si zrazu rozopína,
ktorá sa zvonku červeneje celá,
68 a trubicu si zrazu rozopína... ‒ Trubicu hrdla, čiže hovorí. ‒
70 rieknuc: „Ó, ty, čo nestíha ťa vina,
ó, Latinec, si spomeň na krajana,
veď poznáva ťa Pier da Medicina
72 veď poznáva ťa Pier da Medicina... ‒ Z textu teda vyplýva, že sa osobne poznali, no bližšie sa nevie nič o tomto zatratencovi, iba to, že podnecoval roztržky medzi bolognskými a romagnolskými pánmi. (Medicina je kraj východne od Bologne.) ‒
73 (ak mi len tvoje črty necigánia);
kiež tvoje oči sladkú pláň zas vidia,
čo od Vercelli k Marcabu sa skláňa!
74 ‒ 75 kiež tvoje oči sladkú pláň zas vidia, / čo od Vercelli k Marcabu sa skláňa! ‒ Údolie Pádu v širokom rozpätí od mesta Vercelli až po jeho ústie (podľa súvekých predstáv!), kde stál benátsky hrad Marcabò, ktorý r. 1309 dali zboriť páni z Ravenny. ‒
76 Tam upovedom z Fana messer Guida
a Angiolella, popredné dva rody,
že ak sa márne tuná nepredvída,
76 ‒ 90 Tam upovedom z Fana messer Guida / a Angiolella... ‒ O celej histórii zrady a politickej vraždy vie sa v podstate len to, čo napísal v týchto veršoch sám Dante: Malatestino Malatesta, jednooký (v. 85) a povestne krutý pán mesta Rimini (porov. Inf. XXVII, 46 ‒ 48 a naše pozn. k týmto veršom), ašpiroval na vládu v meste Fano, ležiacom na adriatickom pobreží. Aby dosiahol svoj cieľ, pozval Guida del Cassero a Angiolella di Carignano, dvoch najvýznamnejších fanských občanov, na rokovanie do Cattoliky, osady na adriatickom pobreží medzi mestami Rimini a Pesaro. No na jeho rozkaz oboch občanov, cestujúcich loďou, hodili námorníci vo vreciach do mora, čo bol vraj neslýchaný zločin, najväčší v celom Stredozemnom mori („od Cypru k Majorke“, v. 82, čiže od východu na západ), aký nespáchali ani najhorší grécki piráti („Argolci“, v. 84). Uvedení poprední mešťania ‒ dokladá škodoradostne a viac než ironicky Pier da Medicina ‒ nebudú už musieť „pre focarské vetry“ skladať sľuby a modliť sa, ako robievali námorníci a cestujúci, ktorí sa plavili pri pobreží okolo Focary, pahorkatého kraja medzi Cattolikou a Pesarom, odkiaľ duli príslovečné a pre lode nebezpečné vetry, lebo sa už nedostanú do tých končín: utopia ich hneď pri Cattolike.

Keďže sa v súvekých kronikách ani v archívoch nenašli nijaké zmienky o tejto politickej vražde, významný danteológ V. Rossi vyslovil dohad, že ide len o výmysel, ktorý Dante vložil do úst Piera da Medicina len preto, aby zdôraznil jeho intrigánske a rozkolnícke sklony ešte i v Pekle: keď už vraj tento rozkolník iné nemôže, tak aspoň chce zo záhrobia zasiať nenávisť do sŕdc dvoch fanských občanov proti Malatestinovi. (Pozri jeho Saggi e discorsi su Dante, Firenze 1930.) Proti náhľadu Rossiho sa stavajú moderní komentátori, Porena i Sapegno. Tvrdia, že ide o historický fakt, o ktorého hodnovernosti svedčia najmä Danteho veľmi presné údaje.

Pozoruhodné je, že v tomto pasuse Dante trikrát použil dvanásťslabičný verš namiesto bežného endekasylabu. Ponechali sme ho aj v preklade, podobne ako sme ponechali dvanásťslabičník aj v Inf. XV, 1, 3, v Inf. XXIII, 32, 34, 36 a v Inf. XXIV, 62, 64, 66. Porov. našu pozn. k Inf. XXIV, 62. ‒

79 pri Cattolike, na ich vlastnej lodi,
a práve tam, kde si to tyran vyráta,
vo vreci zrada do mora ich hodí.
82 Od Cypru k Majorke, tam, kde ich vyvrátia,
neuzrel Neptún nikdy väčší zločin,
spáchaný rukou Argolca či piráta.
85 Vrah jednooký, ktorý nezotročil
ešte ich zem, no onú krvou vrúbi,
ju jeden z nás by radšej nebol zočil,
88 k rokovaniu ich pozve do záhuby;
zariadi im, že pre focarské vetry
nemusia skladať modlitby a sľuby.“
91 „Ukáž mi ho a výklad podaj svetlý,
akže má svetom o tebe ísť správa,
komu to v oči toľkú trpkosť vmietli!“
94 Tu vložil ruku na jedného sprava
a pootvoril ústa bedárovi,
skríknuc: „Tu tento, ktorý nerozpráva.
96 ‒ 102 „Tu tento, ktorý nerozpráva...“ ‒ Caius Curio, rímsky tribún ľudu, ktorý podľa rímskeho básnika Lucana (Farz. I, 268 a nasl.) zo zištných príčin prešiel zo strany Pompeiovej na stranu Caesarovu. Keď ho rímsky senát vyobcoval z Ríma, ponáhľal sa za Caesarom do Rimini, kde vraj budúceho imperátora naviedol, aby prestal váhať a prekročil rieku Rubico („rozťal Caesarovi pochybnosti“, v. 97 ‒ 98). Znamenalo to začiatok občianskej vojny a rozčesnutie rímskeho národa, no zároveň i začiatok rímskeho impéria. Podľa princípu contrapasso za trest je nielen roztínaný, ale k tomu ešte má „jazyk odťatý až pri hltane“ (v. 101). ‒ Problémy okolo zatratenia Curióna a viaceré Danteho kontradikcie s tým spojené sú ináč predmetom širších diskusií danteológov. (Porov. k tomu Renucciho cit. monografiu, str. 299 ‒ 300, 392; tam aj príslušná literatúra.) ‒
97 V exile tento rozťal Caesarovi
pochybnosti, keď riekol mu, že zväčší
si vyčkávaním iba márne trovy.“
100 Ó, v strachu ešte od steny bol bledší,
s jazykom odťatým až pri hltane
ten Curio, čo vždy mal toľko rečí!
103 Vtom iný ‒ obe ruky odrezané ‒
zakýve kýpťom do tmy ako troskou,
takže mu škvrna krvi na tvár skanie,
103 ‒ 111 Vtom iný... ‒ Mosca dei Lamberti, ten istý, na ktorého posmrtný údel sa Dante spytoval už Ciacca. (Pozri Inf. VI, 80.) Tradovalo sa o ňom, že svojou radou („Nemôže zostať tá vec nepomstená“, v. 107) podnietil príslušníkov florentskej rodiny Amideiovcov zavraždiť Buondelmonteho dei Buondelmonti, pretože nedodržal sľub manželstva, ktorý dal jednej z Amideioviek. Vražda sa stala na Veľkonočnú nedeľu 1215 a v Danteho časoch sa verilo, že bola začiatkom rozdelenia Florencie na guelfov a ghibellinov, a teda „prapríčinou“ krutých občianskych zápasov v celom Toskánsku. (Netreba tu rozvádzať všeobecne známu vec, že tzv. rozčesnutie Florencie malo oveľa hlbšie príčiny povahy predovšetkým hospodárskej: v skutočnosti nešlo len o konflikty florentských rodín.) Na „zasiatie rozkolu“, pravdaže, neskôr trpko doplatila sama ghibellinsky orientovaná rodina Lambertiovcov: dožila sa exilu a po r. 1280, ako uvádzajú viacerí komentátori, úplne sa stratila z dejín. Na to práve narážajú Danteho ironické slová o tom, že Mosca zasiatím rozkolu zasial zároveň „smrť do vlastného kmeňa“ (v. 109). ‒
106 keď zvolá: „Spomeň si na výrok Moscov:
‚Nemôže zostať tá vec nepomstená‘ ‒
čím do Toskány ja som zasial rozkol.“
109 „A smrť,“ ja k tomu, „do vlastného kmeňa!“
Načo on zase, hromadiac bôľ na bôľ,
bez seba celý zberá sa a stená.
112 No ja som ďalej prezeral si tábor,
až udrela ma hrôza taká prudká,
že bez dôkazov tu by hlas môj slabol,
115 nech zo svedomia, z toho duše kútka
a z priateľa, v ňom nieto žiadnej špiny,
nemal bych pancier, čo ma k reči nutká.
118 Videl som tam, a dosiaľ sa mi činí,
že vidím trup, trup bez hlavy, a davy,
s ktorými kráča celkom ako iní,
121 no sťatú hlavu drží za vrch hlavy,
jak lampášom ňou hompáľajúc hrozne,
a hľadí k nám a „Beda, beda“ vraví.
124 Zo seba sebe sám si lampu rozžne ‒
tak jeden v dvoch a dvaja v jednom boli:
len kto tak určil, vie, jak je to možné.
125 tak jeden v dvoch a dvaja v jednom boli. ‒ Dante zdôrazňuje rozdelenie, no zároveň predivnú jednotu tohto hriešnika. Hoci mal hlavu oddelenú od trupu, predsa obe časti jeho tela žili jedným „životom“: v tom bola nesmierna zvláštnosť tohto javu. (Del Lungo, Porena a i.) ‒ Sapegno upozornil na suchý, scholastický, „kvázi-vedecký“ tón tohto verša, ktorý len zväčšuje halucinačnú povahu celej scény. ‒
127 Keď podišiel až k mostu po údolí,
s rukou i hlavu dovysoka zdvihol,
aby nám zblížil všetko, čo ho bolí:
130 „Hľaď na môj trest a hľaď, by si mu vyhol
ty, živý, ktorý brodíš mŕtve more,
a zjav, či väčší voľakoho stihol!
133 Aby si správu podal o mne hore,
Bertran de Born, vedz, túto cestu koná,
čo Kráľoviča huckával v zlom vzdore.
134 ‒ 135 Bertran de Born, vedz, túto cestu koná, / čo Kráľoviča huckával v zlom vzdore ‒ Bertran de Born (umrel krátko pred r. 1215), périgorský barón a pán hradu Hautefort, patrí medzi slávnych provensalských trubadúrov. Politickými motívmi i celkovým rázom jeho básnické skladby čiastočne presahovali rámec prevažne lyrickej trubadúrskej poézie. „Spieval o vojnách“ ‒ „arma poetasse“, napísal o ňom na inom mieste Dante. (Porov. De Vulg. eloq. II, 2, 9.) A to je skutočne pravda. Povestná je napr. jeho kancóna Be’m platz lo gais temps de Pascor ‒ Rád mám veselý čas veľkonočný, v ktorej ‒ na rozdiel od iných trubadúrov ‒ ospieval nastávajúcu jar nie ako obdobie lásky, ale ako najvhodnejší čas na vedenie vojny, a vyspieval všetku svoju „radosť“ z nastávajúcich pohľadov na bitky, bojiská, zrážajúce sa šíky i odfŕkajúce hlavy. Podobný charakter má jeho „sirventes“, „Mei sirventes volh far dels reis amdos“ ‒ „Napísať chcem polovicu sirventes o dvoch kráľoch,“ kde výslovne povedal, že niet krajšieho pohľadu, ako je pohľad na „nebožtíkov rozťatých až po rázporok“. (Náš čitateľ má možnosť zoznámiť sa s niekoľkými básňami tohto trubadúra v českom preklade: pozri Černého výber z poézie trubadúrov, ktorý vyšiel pod názvom Vzdálený slavíkův zpěv, Praha, SNKLU 1963, str. 149 a nasl.) Ak tohto básnika zbraní a vojen Dante odsúdil do pekelného žľabu, kde sa mu prichodí naveky dívať na „nebožtíkov roztínaných až po rázporok“, iste v tom nemožno nevidieť nesmierne krutý sarkazmus. Svoj trest však nepodstupuje Betran de Born preto, že v živote tak veľmi ľúbil podobné scény, ale preto, že mal povesť rozkolníka. V našich veršoch Dante naráža na legendu ‒ zachovanú ináč vo viacerých provensalských životopisoch Bertrana de Born, tzv. vidas ‒ o tom, že slávny trubadúr zasial semeno nesváru medzi synom a otcom, čiže medzi kráľovičom, budúcim anglickým kráľom Henrichom III., v tom čase ešte vojvodom z Akvitánie, a anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom. Vyvolal tak vojnu medzi nimi. Okrem toho, ako sa spomína v jeho biografiách, znepriatelil neskôr i samotného „mladého kráľa“ Henricha III. s jeho bratom Richardom Levím Srdcom, snažil sa znesváriť a proti sebe postaviť francúzskeho a anglického kráľa a pod. (Pozri Chabaneau, Les biogr. des Troub., p. 16.) Išlo teda o veľkého „rozkolníka“. V jeho prípade Danteho „halucinačný realizmus“, príznačný pre tento spev, dosahuje vrchol. ‒
137 ‒ 138 že Achitofel dávny nepopudil / viac na Dávida syna Absolóna. ‒ Narážka na biblické rozprávanie o perfídnom radcovi kráľa Dávida Achitofelovi, ktorý naviedol Absolóna, syna Dávidovho, na vzburu proti otcovi. (Pozri II. Sam. XV ‒ XVII.) ‒
136 Tak otcovi som syna vyrval z lona,
že Achitofel dávny nepopudil
viac na Dávida syna Absolóna.
139 Že oddelil som takto spätých ľudí,
oddelený, ó beda, musím tuná
niesť mozog svoj a oddelene údy!
142 Tak na mne zákon odplaty sa spĺňa.“

Spev dvadsiaty deviaty

1 Strašný druh rán a zástup dlhočizný
spili môj zrak, doň toľko sĺz sa ženie,
že oko priam až po plači mi žízni.
4 No vodca vtom: „Čo hľadíš utrápene,
čo zrak svoj stále ako dáky slaboch
upínaš na tie zmrzačené tiene?
7 Nerobil si tak pri ostatných žľaboch.
Vedz, ak si myslíš, že ich zrak tvoj sčíta,
dvadsaťdva míľ má žľab pri týchto raboch.
9 dvadsaťdva míľ má žľab pri týchto raboch. ‒ Podľa tohto údaja (9. žľab má obvod 22 míľ) a podľa údaja v Inf. XXX, 86 (10. žľab má obvod 11 míľ) niektorí starší komentátori vypočítali rozmery Danteho Pekla: Prvý žľab by mal 5600 míľ, druhý žľab 2800 míľ atď. Moderná danteológia podobné výpočty, prirodzene, odmieta. ‒
10 A mesiac dole pod nohami svitá:
kráti sa čas, nám dožičený k ceste,
a mnoho divov ešte prekvapí ťa.“
10 A mesiac dole pod nohami svitá. ‒ Je v nadire nad južnou časťou zemegule, čiže podľa Danteho kozmografických predstáv antipodicky k Jeruzalemu, presne nad Horou očistcovou. Keďže pre Danteho Peklo platí čas severnej časti zemegule, podľa tohto údaja ‒ pomerne zložitou kalkuláciou sa vypočítalo, že v tomto momente Danteho cesty je asi štvrť na dve popoludní. ‒
11 kráti sa čas, nám dožičený k ceste. ‒ Básnici majú vykonať cestu Peklom do súmraku, čiže za dvadsaťštyri hodín. Doterajšia ich cesta trvala asi osemnásť hodín a zostáva im teda ešte asi päť ‒ šesť hodín. ‒
13 „Prečo som hľadel, prečo na tom mieste
toľko som stál ‒ ak bolo by ti známe,
možno by si ma bol tam nechal ešte,“
16 odpovedám, a spolu odchádzame,
on popredu, ja vzadu zauvzatý,
bo k tomu ešte dodávam: „V tej jame,
19 kam som sa díval v toľkom zaujatí,
zdalo sa mi, že príbuzný môj vzlyká
za prečin svoj, zaň tam tak hrozne platí.“
22 Riekol môj pán: „Len nežiaľ pre hriešnika,
pre jeho údel nevrašti si čelo,
inam už hľaď, a on nech si tam pyká.
25 Bo pod mostom som videl ho, jak smelo
hrozil sa ti, hoc v sebe sám sa hrýzol,
a čul som, ako vravia mu del Bello.
27 a čul som, ako vravia mu del Bello. ‒ Geri del Bello, bratanec Danteho otca Alighiera, čiže Danteho druhostupňový strýk. Z dokumentov vyplýva, že žil ešte r. 1276. Podľa starých komentátorov bol veľký podnecovateľ roztržiek („magnus seminator scandalorum“), za čo napokon doplatil životom: údajne ho zabil istý Brodaio z florentskej rodiny Sacchettiovcov. Neskôr vraj podľa zákona krvnej pomsty ‒ v časoch Danteho a aj dlho potom pokladanej za mravnú povinnosť a legalizovanej (povestná talianska „vendetta“!) ‒ Geriho synovci zabili ktoréhosi príslušníka rodiny Sacchettiovcov. Hnev medzi obidvoma rodinami trval dlho, až do r. 1342, keď na popud vojvodu z Atén, v tom čase florentského podestu, obe rodiny uzavreli mier. Za Alighieriovcov ho podpísal Danteho brat Francesco, čím sa skončila história tejto krvnej pomsty. (Pozri listinu z 10. októbra 1342 v Piattoliho Codice diplomatico dantesco, Firenze, 1940, str. 250 ‒ 251.) ‒ V čase Danteho cesty Geri del Bello nebol ešte pomstený a zrejme preto prejavil pohŕdanie svojím príbuzným (v. 35), ba i hnev (v. 26). ‒
28 ‒ 29 Teba v tom čase zaujal však výzor / toho, čo býval na Hauteforte pánom... ‒ Betrana de Born. Porov. predchádzajúci spev. ‒
28 Teba v tom čase zaujal však výzor
toho, čo býval na Hauteforte pánom,
až pokrvný tvoj načisto ti zmizol.“
31 „Ó, vodca môj, pre násilnú smrť na ňom,
a že z nás nikto nepomstil smrť túto,
z nás účastných na údele tom planom,
34 sa nahneval a zaprel krvné puto,
keď ani slova neprevravel s nami:
preto tým viac mi prichodí ho ľúto.“
36 preto tým viac mi prichodí ho ľúto. ‒ Z tohto verša mnohí usúdili, že Dante, ktorý sa tak rozcítil nad údelom svojho nepomsteného strýka, akosi priamo schvaľuje akt krvnej pomsty, čiže skutok, ktorý je v rozpore s kresťanským príkazom odpúšťania a milosrdenstva. Moderní komentátori takýto výklad verša odmietajú: Sapegno napísal, že ani z jediného slova v tejto epizóde nepresvitá Danteho „ľútosť pre nespáchanú pomstu“ a ak vraj autor Božskej komédie na chvíľu podľahol svojim čisto ľudským citom a naozaj strýčka poľutoval, hneď vzápätí jeho citové vznety eliminovalo Vergiliovo energické zahriaknutie: „Inam už hľaď!“ (V. 24.) (Pozri jeho komentár, ako aj jeho štúdiu Il canto XXIX dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 571 ‒ 572.) Podobný názor vyslovil aj Porena, ktorý však ide ešte ďalej: v celej epizóde vidí priamo Danteho snahu vysvetliť, prečo nebol dobrým vykonávateľom krvnej pomsty. Podľa neho stanovisko Danteho-autora stotožňuje sa tu nie so stanoviskom Danteho-osoby Božskej komédie, ale so stanoviskom Vergilia, predstavujúceho čistý rozum. V mene tohto rozumu sa krvná pomsta priamo zavrhuje a na adresu Geriho del Bello odznejú príkre slová: „ ‒ a on nech si tam pyká!“ (V. 24.) Takéto vysvetlenie je iste správne a nemožno pochybovať, že aj táto epizóda svedčí, ako sa Dante „pozdvihol do oblasti čistého rozumu a prísnej morálky“. ‒
37 Tak prechádzame na most ďalšej jamy... ‒ Na most, klenúci sa nad desiatym žľabom, čiže posledným a najnižšie položeným zo série Zložľabov, tvoriacich ôsmy kruh Danteho Pekla. Toto miesto Dante vyhradil falšovateľom, medzi ktorými možno rozoznať štyri kategórie, podstupujúce zreteľne odlišné tresty podľa povahy svojej viny: falšovateľov kovov, osôb, peňazí a slova. (Náš spev sa týka prvej kategórie a nasledujúci spev ostatných troch kategórií.) Viacerí komentátori sa pozastavili nad tým, že Dante tak hlboko do Pekla ‒ až do jeho predposledného kruhu ‒ umiestnil tento druh hriešnikov, ktorí sa zdajú až nepomerne menšími hriešnikmi v porovnaní s previnilcami trestanými vo „vyšších“ kruhoch. Vec je však ľahko vysvetliteľná, ak sa na ňu podívame z hľadiska jeho názorov na hriech: V Danteho ponímaní „príroda“ bola dielom Božím, akousi „dcérou Boha“ (porov. Inf. XI, 97 a nasl.) a ak sa títo hriešnici dopúšťali „falšovania prírody“, čiže ak boli „opicami prírody“, ako sa sám o sebe vyjadrí jeden z týchto hriešnikov (Capocchio, pozri v. 138), ipso facto sa porúhali nielen priamo prírode, ale rúhali sa nepriamo i samému Bohu. Takýto hriech Dante zrejme pokladal za veľmi ťažký, tým skôr, že mu pri ňom v súvise s viacerými falšovateľmi ‒ najmä falšovateľmi ľudskej osobnosti a slova ‒ ostro vystúpili aj jeho spoločenské dôsledky, ako na to poukážeme v poznámkach k nasledujúcemu spevu, a teda miesto, ktoré prisúdil tomuto druhu hriešnikov, nie je nijako náhodné. ‒
37 Tak prechádzame na most ďalšej jamy,
no na dno pohľad neprenikne chmúrou,
vznášajúcou sa stále nad tôňami.
40 Keď zastali sme takto nad klauzúrou
poslednou z celých Zložľabov ‒ jej frátri
mohli sa nám už črtať pozdĺž múrov ‒
43 predivné kviľby odrazu ma zmiatli,
až som si uši zakrýval, bo súcit
ich šípom hroty okúva a jatrí.
46 Nech zlúči sa bôľ špitálov i kučí
po september hneď od začiatku júla ‒
zo Sardínie, z Maremmy ‒ i prudší
46 ‒ 51 Nech zlúči sa bôľ špitálov i kučí... ‒ Toskánska Maremma (porov. pozn. k Inf. XIII, 8) a ostrov Sardínia boli v Danteho časoch zamorované maláriou, zúriacou hlavne v lete a podjeseň („po september hneď od začiatku júla“, v. 47). Podobne povestne nezdravá bola aj Valdichiana (vlastne Val di Chiana, údolie Chiany), toskánsky kraj medzi Arezzom, Cortonou, Chiusim a Montepulcianom ‒ dnes ináč jeden z najúrodnejších krajov stredného Talianska. V tomto kraji ‒ podobne ako po celom Taliansku Danteho čias ‒ boli početné malé špitáliky, slúžiace za útulky pútnikom a chorým. V našich veršoch Dante, zdá sa, naráža práve na ne. ‒
49 smrad ešte, čo sa Valdichianou túla,
na jeden bod ‒ viac nebude tam smradu,
než ho tu údy hnisajúce chrlia.
52 Posledným brehom predlhého radu
kamenných mostov pán môj vľavo stúpa
a ja už lepšie vidím na hromadu
54 ‒ 55 a ja už lepšie vidím na hromadu / falšovateľov, ktorí dole úpia... ‒ Ako vysvitne z nasledujúceho textu, Dante najskôr uzrie prvú kategóriu týchto hriešnikov: falšovateľov kovov, čiže alchymistov, ktorí alchýmiu zneužívali na kazenie a falšovanie kovov. (Dante teda nezatracuje alchýmiu ako takú, ale iba tzv. „sofistickú alchýmiu“, ako na to upozornili už starší komentátori.) Ich trest spočíva v tom, že sú postihnutí malomocenstvom, zasvrabení, zachrastavení a posiati nesmierne svrbľavými vyrážkami, ktoré si musia naveky škrabať. Princíp contrapasso tohto trestu vysvetľuje sa zvyčajne tak, že majú nečistotou rozrušenú krv, pretože sami nečistotou rozrušovali kovy. (Porena a i.) Významný danteológ Bruno Nardi našiel však ešte hlbší súvis medzi ich vinou a trestom. Podľa neho malomocenstvo týchto falšovateľov kovov priamo súvisí s alchymistickými doktrínami, ktoré hovorili o „chorobách“ („aegritudines“) kovov a určovali spôsob ich čistenia. V ponímaní alchymistov tzv. nižšie kovy platili len za znečistené, „choré“, „malomocné“ kovy vyššieho stupňa: napr. olovo sa pokladalo za „malomocné zlato“ ‒ „aurum leprosum“, pričom sa verilo, že sa získa čisté zlato, keď sa podarí olovo „vyliečiť“. Nardi predpokladá, že takéto názory Dantemu priamo sugerovali sám spôsob trestu v tomto pekelnom žľabe. (Porov. jeho štúdiu Note al Convivio, La „materia digesta“ v Studi danteschi, zv. XXV, 1940, str. 141.) Ak prijmeme Nardiho vysvetlenie princípu contrapasso, potom, pravdaže, nemôžeme nevidieť určitú Danteho iróniu aj na účet samej alchýmie ako takej. ‒
55 falšovateľov, ktorí dole úpia,
kam Spravodlivosť, správca Božej meny,
falošné mince označené šúpa.
58 Sotva bol skytal bolestnejšie scény
tam v Aigine i celý národ chorý ‒
v nej všetok vzduch bol taký zamorený,
58 ‒ 66 Sotva bol skytal bolestnejšie scény / tam v Aigine... ‒ Aigina je ostrov neďaleko Atén, nazvaný tak podľa nymfy Aiginy, ktorá tam bývala. Podľa gréckej báje zaľúbil sa do nej Jupiter, no jeho manželka Héra, rozhnevaná na nymfu, zoslala na ostrov mor, ktorý vyhubil všetkých živočíchov i obyvateľov okrem Aiaka, syna Jupiterovho a nymfy Aiginy. Na jeho žiadosť najvyšší boh znovu zaľudnil ostrov, a to tak, že z „vajíčok mravčích“ povstali ľudia. Noví obyvatelia potom dostali meno Myrmidoni (od gr. slova murmex ‒ mravec). Báj spracoval Ovidius v Metam. VII, 523 ‒ 600. ‒
61 že stvorenstvo až do červíka zmorí,
a kde zas po tom všeobecnom skone,
jak veria pevci, všetky živé tvory
64 z vajíčok mravčích povstali v jej lone ‒
než skytá temný údol plný puchu,
kde v strašných krížoch chradnú choré tône.
67 Ten na chrbte, ten na chrastavom bruchu
druhému leží, ďalej zas sa vlečie
štvornožky krutým chodníkom duch k duchu.
70 Pomaly ide, slova neprerečie
môj pán, a čujem žľab, jak to v ňom hrebie,
jak tu a tam chce povstať telo niečie.
73 Dvoch chrastavých som videl chrbtom k sebe
jak tégliky sa vedno podopierať,
keď sa ich náklad škvarí na pahrebe,
73 ‒ 75 Dvoch chrastavých som videl chrbtom k sebe / jak tégliky sa vedno podopierať... ‒ Podľa komentátorov ide tu o obraz „realistický“, presne odpozorovaný z vidieckeho života: ako sa na dedinách kládli na pahrebu panvice jedna vedľa druhej a opreté o seba, aby sa získalo čím viac miesta, tak sa o seba opierajú dvaja „chrastaví“ falšovatelia kovov. Zdá sa nám však, že okrem svojho „realizmu“ má tento Danteho obraz aj hlbší zmysel: nachádzame v ňom totiž narážku na „panvice“ alchymistov, na ich „tégliky“ (Dante použil slovo „tegghia“), v ktorých sa škvarili rozličné kovy či rudy. Obidvaja alchymisti, ktorí kedysi alchýmiu zneužívali, po smrti sa o seba opierajú v podobnej polohe, ako sa kedysi o seba opierali ich alchymistické nádoby. Obraz v takejto perspektíve nadobúda ostrý ironický a sarkastický akcent, ktorý je v súlade s celým systémom takýchto akcentov v našom speve a zároveň s celým systémom podobných danteovských „erbových“ obrazov. Na nenáhodnosť takýchto obrazov sme viackrát vyššie upozornili. (Porov. obraz skalného mosta ako katafalku v Inf. XIX, 8 ‒ 9, obraz „mesiačkovej“ stienky v Inf. XXVIII, 22 ‒ 24 atď., ako i naše poznámky k týmto miestam.) ‒
76 no nevidel som nikdy koňa zdierať
česákom prudšie ‒ keď už pán šiel k vozu,
a parobok sa s prácou piple nerád ‒
79 jak tí si tuná driapu drsnú kožu
zúrivým nechtom sťa pazúrom supím,
čím svrbeniu však sotva odpomôžu;
82 a každý chrasty stŕha nechtom tupým,
jak z pleskáča nôž lesklé krúžky metá
či z väčšej ryby mince klzkých šupín.
85 „Ó, ty, čo kožu páraš si, bo škrie ťa,“
ihneď môj pán sa k jednému z nich stáča,
„a prsty pritom zvieraš na klepetá,
88 zjav nám, či dáky Latinec tu kráča;
kiež vždy dosť práce takejto si nájdeš
a nech ti na ňu nechty večne stačia!“
88 zjav nám, či dáky Latinec tu kráča... ‒ Talian, resp. Toskánec. (Porov. našu pozn. k Inf. XXII, 66.) ‒
91 „My deraví jak padavky, jak padež,
sme Latinci,“ z nich jeden skvíli dole,
„no kto si ty, že otázky nám kladieš?“
94 A on: „Som ten, čo schádza z vyššej vôle
zo zrázu na zráz, by som živej duši
ukázal peklo, všetky jeho bôle.“
97 Vtom vzájomná ich opora sa zruší
a obrátia sa ku mne vyľakane
aj ostatní, im šiblo to kol uší.
100 Učiteľ dobrý si až ku mne stane:
„Vrav mu, čo chceš, on všetko zodpovie ti.“
I začal som a splnil jeho prianie:
103 „Kiež rozpomienka na vás neodletí
z pamätí ľudských hore v našom svete,
lež pod mnohými slnkami nech svieti ‒
106 svoj rodný kraj nám prezraďte, ak smiete,
a nech z vás zmizne všetka nedôvera,
ak trest váš hnusný náhodou vás mätie.“
109 „Som z Arezza, a hoci pre Albera
zo Sieny,“ riekol, „oheň bol ma zhltol ‒
človek nie preto v pekle je, čím zmiera.
109 ‒ 120 „Som z Arezza, a hoci pre Albera / zo Sieny...“ ‒ Všeobecne sa myslí, že tento Arezzan sa nazýval Griffolino, o ktorom sa vie len to, že bol alchymistom a falšovateľom peňazí a že umrel kedysi pred r. 1272. Naráža sa tu na anekdotu, podľa ktorej tento Griffolino raz zo žartu povedal istému Alberovi zo Sieny, akiste svojmu pánovi (vie sa o ňom len to, že žil asi do r. 1294), že by vedel vzlietnuť, keby chcel. Pochabý Sienčan Griffolinovu poznámku vzal vážne a žiadal ho, aby aj jeho naučil lietať. Griffolino, pravdaže, lietať nevedel (zo svojho pána sa mu nepodarilo urobiť Daidala, čo je poznámka viac-menej zlomyseľná!) a Albero zo Sieny ho napokon tak znenávidel, že ho obžaloval z kacírstva a čarodejníctva u sienského inkvizítora patarínskej sekty, ktorý dal Griffolina napokon upáliť. (Podľa narážky vo v. 117 ‒ ináč nejasnej ‒ niektorí komentátori usúdili, že Albero bol syn sienského biskupa.) ‒ V tomto žľabe, pravdaže, Griffolino si neodpykáva trest ako kacír a čarodejník, ale ako falšovateľ kovov. (Porov. jeho slová „človek nie preto v pekle je, čím zmiera“, v. 111, ako i narážku na Minosa, ktorý ako „neomylný sudca“ bezpečne rozoznal druh jeho viny, v. 120.) ‒ Epizódu o Griffolinovi z Arezza dôkladne objasnil Alberto Chiari v štúdii L’episodio di Griffolino d’Arezzo, uverejnenej v Atti dell’Accad. Petrarca a v Letture dantesche, Firenze, Felice Le Monnier 1939. ‒
112 Pravda je tá, že žartom som mu škrtol:
‚Vzniesol by som sa do vzduchu jak balón‘ ‒
no že on blázon, vždycky samý vrtoch,
115 chcel to hneď znať, a že jak pred Daidalom
som nebol pred ním ochotný a pilný,
otcovskej moci upáliť ma dal on.
118 No v tomto žľabe trpieť prisúdil mi
pre alchýmiu, pre tú cestu klzkú
na onom svete ‒ Minos neomylný.“
121 „Hotových bláznov ku každému kúsku
má niekto viac,“ som vykríkol, „než Siena?!
Snáď ich niet toľko ani vo Francúzsku!“
123 Snáď ich niet toľko ani vo Francúzsku! ‒ Pochabosť a ľahkomyseľnosť Dante vôbec vyčíta Sienčanom (porov. Purg. XIII, 148 ‒ 154.). Francúzi sa sem dostali asociáciou: podľa legendy Sienu vraj založili Francúzi, resp. Galovia. (Sapegno.) ‒
124 Nato hneď ďalší maród pozastená
a povie: „Predsa z nej mi vylúč Striccu,
čo zlato s mierou na útraty zmieňa,
124 Nato hneď ďalší maród pozastená... ‒ Capocchio z Florencie, ako vzápätí sám prezradí svoje meno. (Porov. v. 136.) Údajne bol Danteho spolužiakom a vedel vraj výborne napodobňovať ľudí. Keďže sa dal na „sofistickú alchýmiu“ a falšoval kovy, upálili ho 5. augusta 1293 v Siene. ‒
125 ‒ 126 „Predsa z nej mi vylúč Striccu...“ ‒ Asi Stricca di Giovanni dei Salimbeni, ktorý bol bolognským podestom v r. 1276 a 1286. Starí komentátori hovoria o ňom ako o veľkom márnotratníkovi (toho by sa potom týkala irónia vo v. 126: „čo zlato s mierou na útraty zmieňa“). Podľa iných ide o Striccu dei Tolemei. ‒ Capocchiove slová „Predsa z nej mi vylúč...“ treba chápať, prirodzene, v zmysle ironickej antifrázy: všetky mená, ktoré uvádza, nielenže neboli výnimkami, ale priamo stelesňovali sienskú „pochabosť“. ‒
127 a Niccolu, čo nákladnému zvyku,
siať klinčeky, v tom sade oddal zlato,
v ňom vždy sa darí takémuto klíku,
127 ‒ 129 a Niccolu, čo nákladnému zvyku... ‒ Asi Niccolò dei Salimbeni, Striccov brat, o ktorom sa vie len to, že žil ešte r. 1311. (Podľa iných: Niccolò dei Bonsignori.) ‒ Z textu vyplýva, že tento Niccolò prvý rozšíril v Siene používanie klinčekov, v tom čase veľmi drahého orientálneho korenia, pokladaného za najluxusnejší kuchynský artikel. Capocchio ironicky prirovnáva Sienu k záhrade, v ktorej sa pri povestnej pochabosti Sienčanov každé „semeno“ podobných luxusných zvykov a mód vždy ľahko ujme. ‒
130 a kliku tú, v nej mrhal vrchovato
Caccia d’Ascian i vinice i háje
a oslepoval umom Abbagliato!
130 ‒ 132 a kliku tú, v nej mrhal vrchovato / Caccia d’Ascian... ‒ Ide o povestnú tzv. „Brigata spendereccia“ (alebo: „godereccia“), márnotratnú a veselú družinu dvanástich sienských mládencov, pochádzajúcich z bohatých sienských rodín. Vznikla kedysi v druhej polovici XIII. storočia, v čase veľkej hospodárskej prosperity Sieny po jej víťazstve pri Montaperti, čiže po r. 1260. Za necelé dva roky táto „družina“ rozmrhala v radovánkach vyše 200 000 florénov, ktoré mala v spoločnej pokladnici, čo bola v tých časoch suma závratná. (Na niekdajšom paláci tejto družiny, zvanom La Consuma, z ktorého sa podnes uchovali zvyšky, je mramorová tabuľa s výdavkami týchto márnotratníkov prepočítanými na niekoľko miliónov talianskych lír. Pozri o tom v komentári A. Masserona a najmä v jeho štúdii Autour de „la Consuma“ uverejnenej v Mélanges de philologie, d’histoire et de littérature offerts à Henri Hauvette, Paris, 1934, str. 91 a nasl.) ‒ Z tejto „družiny“ Capocchio spomína Cacciu d’Ascian (resp. d’Asciano), pochádzajúceho z rodiny Scialenghiovcov, a Abbagliata, čo bola prezývka Bartolommea dei Folcacchieri, ktorý svojho času zastával významné funkcie v správe rodného mesta. Posledný verš ‒ ako toľké verše pred ním ‒ treba chápať ironicky: sám bol „zaslepený“ (taký význam ma jeho prezývka „Abbagliato“) a nemohol teda iných umom „oslepovať“! ‒ Do tejto „družiny“ okrem menovaných patril aj Lano zo Sieny, ktorého prenasledujú „čierne suky“ v siedmom kruhu Danteho Pekla. (Porov. Inf. XIII, 109 ‒ 129.) ‒
133 No abys’ vedel, kto tak s tebou kľaje
na Sieňanov, len pozri mihom oka
na moju tvár, v nej správa vpísaná je,
136 že pozeráš sa práve na Capocchia,
čo alchýmiou falšovával kovy
a prírody čo opicou bol, pokiaľ
139 ‒ ak spomínaš ‒ deň trval Capocchiovi.“

Spev tridsiaty

1 V čase, keď ešte stále božská Juno
krv Tébskych mala prihlboko v žlči,
o čom im znakov dala dosť a plno,
1 ‒ 27 V čase, keď ešte stále božská Juno... ‒ Spev, tvoriaci s predchádzajúcim spevom tematický celok, začína sa slávnostným úvodom, v ktorom Dante na ilustrovanie zúrivosti a besnoty falšovateľov vlastných osôb, čiže druhej kategórie hriešnikov v desiatom žľabe, použil látku z dvoch gréckych bájí.

Prvá báj sa týka gréckeho mesta Téb. Keďže Jupiter udržiaval ľúbostný pomer so Semele, dcérou tébskeho kráľa Kadma, „božská Juno“, čiže Héra, Jupiterova manželka, zanevrela na mesto („krv Tébskych mala prihlboko v žlči“, v. 2) a svoj hnev prejavila viacnásobne: spôsobila Semelinu smrť, dala psami roztrhať Ateóna, jediného syna Semelinej sestry, dosiahla, aby Agave, druhá Semelina sestra, zabila s dcérami aj syna ‒ v domnení, že ide o šelmu. Keď potom Jupiter zveril svojho syna Bakcha na starosť druhej Semelinej sestre Ino, manželke tébskeho kráľa Athamanta, Juno obrátila hnev proti nej: tébsky kráľ na jej zásah zošalel a v domnení, že jeho manželka je levica a jeho dvaja synovia levíčatá, jedného zo synov, Learcha, zabil, načo sa Ino aj s druhým synkom Melikertom utopila. (Porov. Ovidius, Metam. IV, 512 ‒ 562.)

Druhá báj sa týka Tróje, ktorej pád bol pre Danteho príkladom potrestanej pýchy. Po dobytí mesta Gréci spolu s ostatnými trójskymi ženami odviedli do zajatia Hekubu, manželku trójskeho kráľa Priama. Pred návratom domov obetovali na Achillovom hrobe jej dcéru Polyxenu a na dovŕšenie nešťastia trácky kráľ Polymestor zabil ešte aj jej syna Polydora. Rozzúrená matka vyškrabala oči vrahovi svojho syna a napokon v šialenstve stratila ľudskú reč ‒ vydávala z hrudi len „žiaľny brechot“ (v. 20). (Porov. Ovidius, Metam. XIII, 545 ‒ 575.)

Zúrenie a šialenstvo falšovateľov osôb, ktoré Dante prirovnáva ku klasickým príkladom, povestným rovnako v staroveku ako v stredoveku, je vlastne určitou formou ich trestu: sami sú „obeťami trýzne“, no zároveň vo vlastnej trýzni ostatných trýznia. (Porov. v. 32 ‒ 33.) Presnejší súvis ich viny a trestu ‒ princíp contrapasso ‒ nám predbežne uniká a jednotliví komentátori sa v tomto ohľade obmedzili na dohady. Z nich za najpozoruhodnejší možno pokladať dohad Porenov: keďže títo hriešnici v živote brali na seba podvodne podoby iných ľudí, čiže „vychádzali“ z vlastných osobností, po smrti sú „bez osobnosti“, čiže, ako Dante v pôvodine doslovne napísal, sú len „bledými a nahými tieňmi“. (V. 25: „ombre smorte e nude“.) Byť bez osobnosti znamená však byť šialencom. Sú teda za trest postihnutí chorobou šialenstva, ktorá ich núti ustavične behať po žľabe a ustavične mučiť seba aj iných. Ako vidíme, ide o trest založený takmer na slovnej hre ‒ podobne ako sme videli pri falšovateľoch kovov v predchádzajúcom speve. ‒

4 Athamas takým šialenstvom až vzblčí
na manželku a dietky maloleté,
keď ťažkala ich pred ním na náručí,
7 že skríkol: „Rýchlo rozprestrite siete
na levicu i na jej levíčatá“;
Learcha schmatne v drápy rozovreté
10 a hneď ním šmarí s ukrutnosťou kata,
až o útes sa tresne duša útla,
a matku s druhou ťarchou vlny schvátia.
13 A Fortúna, keď trójskou pýchou skrútla
(čo trúfalo až do neba sa vrýva),
takže i kráľa s ríšou z dejín škrtla,
16 Hekuba zbitá, zajatá a clivá,
zrúc Polyxenu mŕtvu blízo mora,
a keď sa ešte s väčším bôľom díva
19 k mŕtvole svojho syna Polydora,
šialená žiaľny brechot vydá z hrudi:
tak pomiatla sa zúbožená stvora.
22 No ani tébske ani trójske pudy
nevystúpili v nikom v takej miere,
by ráňali či zvieratá či ľudí,
25 jak tu dva tiene s podobami zvere
hryzú ľud vôkol, každý ako sviňa,
keď vypustená z chlieva všetko žerie.
28 Zubále jeden Capocchiovi vtína
do uzla krku, po bruchu ho vláči
a každú skalu z dna mu pripomína.
28 Zubále jeden Capocchiovi vtína... ‒ Falšovateľovi kovov, patriacemu do prvej kategórie hriešnikov tohto žľabu. (Porov. o ňom v predchádzajúcom speve.) ‒
31 Vtom Aretínec zachvel sa až v plači:
„To Gianni Schicchi, ďas, sám obeť trýzne,
aj ostatných vždy takto domrzačí.“
31 Vtom Aretínec zachvel sa až v plači... ‒ Griffolino z Arezza, známy nám z predchádzajúceho spevu. (Pozri o ňom pozn. k Inf. XXIX, 109 ‒ 120.)
32 „To Gianni Schicchi, ďas...“ ‒ Ďas preto, že šialene behá po žľabe a v zúrivosti všetko driape. Florenťan z rodu Cavalcantiovcov, ktorý umrel kedysi pred r. 1280. Patrí medzi falšovateľov vlastnej osobnosti. Na jeho podvod, ktorý zostal akiste dlho povestný vo Florencii, naráža sa vo v. 42 ‒ 45: tento Gianni Schicchi na žiadosť Simoneho de’Donati, ktorému práve umrel strýk Buoso di Vinciguerra, nestihnúc urobiť testament, podvolil sa zahrať celú frašku: preobliekol sa za nebožtíka, vliezol do postele, z ktorej odpratali mŕtvolu, a nadiktoval notárovi testament, ktorý mal zdanlivo celkom legálnu formu („na lôžku spravil závet celkom právne“). Simonemu de’Donati, inšpirátorovi celej scénky, „poručil“ veľkú časť Buosovho majetku a sebe „kňažnú stáda“ (v. 43), t. j. najkrajšiu mulicu či kobylu z Buosovho stáda. Jednotlivé postavy tejto príhody presne identifikoval v osobitnej štúdii M. Barbi. (Pozri jeho knihu Problemi di critica dantesca, prima serie, Firenze, Sansoni 1934, str. 305 ‒ 322.) ‒ Hodno pripomenúť, že Danteho text podnietil Giacoma Pucciniho zložiť rozkošnú jednoaktovú operu, nazvanú Gianni Schicchi. (Text: Forzano; premiéra 14. dec. 1918 v New Yorku.)
37 „V ňom vidíš dávnu Myrrhu...“ ‒ Dávnu preto, že údajne žila veľa storočí pred hovoriacim Griffolinom. ‒ Myrrha, dcéra kyperského kráľa Kinyru, podľa gréckej báje sa vášnivo zaľúbila do vlastného otca a v prestrojení za inú ženu podarilo sa jej v tme vyhovieť svojej túžbe. Napokon ju bohovia premenili na myrhu. (Porov. Ovidius, Metam. X, 298 ‒ 502.) Myrrha, pravdaže, je v tomto žľabe za falšovanie vlastnej osoby, nie za incest, a je rovnakým „ďasom“ ako Gianni Schicchi. ‒
34 „Ó,“ riekol som, „nech druhý nezahryzne
ti do chrbta, vrav so mnou ešte chvíľu
a zjav, kto je, kým nebodaj nám zmizne.“
37 Odvetil mi: „V ňom vidíš dávnu Myrrhu,
zločinku, z ktorej nezriadená páľa
otcovi svojmu urobila milú.
40 Aby sa jeho súložnicou stala,
prestrojilo sa dievča preohavné
na inú ženu ‒ ako ten, čo cvála,
43 (keď kňažnú stáda chcel si získať hlavne)
prestrojil sa, a v Donatiho mene
na lôžku spravil závet celkom právne.“
46 Keď zašli tie dva zvery rozbesnené,
na ne som hľadel zhnusene i smutne,
upriem zas zrak na iné biedne tiene.
48 upriem zas zrak na iné biedne tiene. ‒ Na tretiu kategóriu hriešnikov tohto žľabu, čiže na falšovateľov peňazí. Ako vysvitne z nasledujúceho textu, trápi ich vodnatieľka, pre ktorú majú obludné podoby. Princíp contrapasso ich trestu vysvetľuje sa zvyčajne tak, že títo hriešnici v živote vedeli „sformovať“ razbu na falšovanom floréne, a teraz teda sú sami „zdeformovaní“. (Porena a i.) Znovu ide o trest založený až na slovnej hre. ‒
49 Jeden by celkom podobal sa lutne,
nech tam, kde telo delí sa v dva celky,
slabiny jeho voľakto mu utne.
52 Má zohavené údy z vodnatieľky,
čo zle mu šťavu spracúva, čím bachor
stáva sa k tvári neúmerne veľký.
55 Tak rozoviera pery, jak by prahol
v suchotinách, kým jednu kŕčovite
dol stláča, druhú vyvracia zas nahor.
58 „Ó, vy, čo žiadne muky netrpíte
vo svete bied ‒ no prečo, márne hádam,“
prevravel k nám, „sem pozrite a viďte,
61 jak bedári, jak trpí majster Adam:
v živote pil som vždycky plné dúšky,
tu bez kvapky a v žízni, beda, strádam.
61 jak bedári, jak trpí majster Adam... ‒ Vlastne, podľa zistenia danteológov, magister Adam de Anglia, resp. Adam Anglicus, zrejme klerik cudzieho pôvodu, o ktorom ‒ s menšími doplnkami ‒ vie sa v podstate len to, čo o ňom napísal Dante: Bol vraj v službách grófov Guidiovcov da Modigliana, pánov hradu Romeny v Casentine (v hornom údolí Arna), a na ich žiadosť razil falošné florentské florény. (Na ich razbe bol obraz sv. Jána Krstiteľa: preto jeho slová „v Romene pod pečať Krstiteľa ‒ miešaval striebro s kovom menejcenným...“ v. 73 ‒ 74.) Keď raz dával do obehu falošné mince v samej Florencii, prichytili ho, uväznili a napokon upálili. Súdi sa, že sa tak stalo r. 1281. Historickosť tejto postavy je doložená niekoľkými zmienkami v súdobých listinách a kronikách. ‒ Keďže grófi Guidiovci boli bezprostrednou príčinou jeho krutej smrti i zatratenia, nie je div, že prechováva k nim toľkú nenávisť, ako Dante uvádza v nasledujúcom texte. V ním výslovne uvedených členoch tejto rodiny komentátori indentifikovali: Alessandra I. (žil ešte r. 1316), jeho brata Aghinolfa (umrel pred r. 1348), resp. Ildebrandina, biskupa v Arezze, a jeho brata Guida II. (v januári 1292 bol už mŕtvy.) ‒
64 Riavy, čo bežia cez zelené vŕšky
Casentína, až potopia sa v Arne,
a šíria chlad a vlhkosť ako pŕšky,
67 pred oči sa mi nestavajú márne:
viac v predstavách ma vysúša ich voda,
než z choroby tvár scvrkáva sa v sparne.
70 Spravodlivosť tým obrazom ma bodá,
kde konával som svoje hriešne diela,
čím sa len prudšie vzdychy vo mne plodia.
73 V Romene som pod pečať Krstiteľa
miešaval striebro s kovom menejcenným,
za čo ma ohňom pozbavili tela.
76 No môcť sa prizrieť dušiam pokazeným
Alessandra a brata s ním i Guida:
to za studnicu Brandu nevymením.
78 to za studnicu Brandu nevymením. ‒ Podľa starších i niektorých novších komentátorov povestný výdatný prameň Branda v Siene. Podľa Bassermanna prameň Branda, ktorý kedysi vytekal pod hradbami Romeny, dnes vyschnutý a zasypaný zrúcaninami hradu. Porena i Momigliano sa prikláňajú k Bassermannovi hlavne preto, že je majster Adam skutočne plný casentinských spomienok. ‒
79 Jedného z nich ten dav tu vraj už vída,
ak, pravda, tiene pravdu tu už dýchli;
no spútaný kto na cestu sa vydá?
79 Jedného z nich ten dav tu vraj už vída... ‒ Zrejme Guida II., grófa z Romeny, ktorý umrel, ako sme pripomenuli vyššie, kedysi začiatkom r. 1292. ‒
82 Keby som ešte aspoň tak bol rýchly,
že za sto liet by ušiel som pol byle,
už by sa údy na cestu mi zdvihli
85 a hľadal by som oné tône hnilé,
hoc bych sa musel jedenásť míľ štverať
po dĺžke žľabu, po šírke pol míle.
88 Pre nich som prišiel medzi túto čeľaď,
naučili ma tajne do florénov
aj nečistoty tri karáty vmerať.“
91 A nato ja: „Či vidíš ten pár tieňov:
pary sa z nich jak z mokrej ruky stelú
za zimných dní ‒ hneď vpravo popod stenou?“
91 „Či vidíš ten pár tieňov...“ ‒ Štvrtá kategória hriešnikov tohto žľabu: falšovatelia slova. Keďže v živote „blúznili“ slovami, po smrti blúznia v horúčke, sú bezvládni a bezmocní. Znovu teda trest osnovaný takmer na slovnej hre. (Porena a i.) ‒
94 „Spŕchol som k nim, k ich nehybnému telu:
už vtedy tieto obývali lazy,
v nich nepohnú sa iste večnosť celú.
97 To z falošnice, Jozefa čo kazí,
a Sinóna, čo úklad Tróji snoval,
od horúčky smrad taký strašný razí.“
97 To z falošnice, Jozefa čo kazí... ‒ Známa Putifárova žena, ktorá falošne obvinila biblického Jozefa. (Porov. Genezu XXXIX, 7 ‒ 18.) ‒
98 a Sinóna, čo úklad Tróji snoval... ‒ Perfídny a lživý Grék, „krivoprísažník“ (v. 118), ktorý presvedčil Trójanov, aby do mesta vtiahli dreveného koňa, obsahujúceho vojenskú elitu Grékov. (Porov. Vergilius, Aen. II, 57 ‒ 194.) ‒
100 Vtom jeden z nich, že ich tak očerňoval,
uderí päsťou, zhrubnutým jej rubom
na jeho bachor, na zdurený ovál.
103 Zdunelo brucho, jak by to bol bubon,
no majster Adam späť ho udrel v líce
a po údere, o nič menej hrubom,
106 riekol: „I keď pod ťarchou údov síce
nadarmo by som sa tu pohnúť snažil,
smiem toľko práce vždy vziať do pravice.“
109 Sinón: „Keď si šiel tam, kde si sa pražil,
nemal si iste ruku takú vrtkú,
no vrtkejšiu, keď peniaze si razil.“
109 ‒ 110 Sinón: „Keď si šiel tam, kde si sa pražil, / nemal si iste ruku takú vrtkú...“ ‒ Zlomyseľná narážka na zviazané ruky majstra Adama, keď ho upaľovali. ‒
112 A vodnateľný: „Pravdu vravíš vskutku,
ale si nebol pravdy ani tieňom,
keď v Tróji svedčiť mals’ o svojom skutku.“
115 „Lož k slovám ja a ty zas ku florénom
si prikladal; kým pre jeden hriech stonem,
ty ich máš viac než hociktorý démon.“
118 „Krivoprísažník, na koňa si spomeň,“
odvetil ten, čo brušisko mu spuchá,
„a trp, že všetci znajú skutok onen.“
121 „Jazyk ti pukaj od veľkého sucha,“
odvetil Grék, „nech ďalej voda zhnitá
pred oči živý plot ti stavia z brucha!“
124 Mincmajster nato: „Huba neumytá
na tvoju škodu vždy sa rozoškiera:
ak žíznim ja a šťavy zlé ma sýtia,
124 ‒ 125 Mincmajster nato: „Huba neumytá / na tvoju škodu vždy sa rozoškiera...“ ‒ Rozumej: hovoríš, ako obyčajne, na svoju škodu, čiže keď takto hovoríš, vždy niečo utŕžiš. Preložené podľa Momiglianovho výkladu slovného spojenia „per tuo mal“. Iní vysvetľujú ináč. ‒
127 teba škrie hlava, páľa rozožiera,
a zrkadielko Narcisovo lízať,
zvať ťa dva razy netreba, ty zviera!“
128 ‒ 129 a zrkadielko Narcisovo lízať, / zvať ťa dva razy netreba, ty zviera! ‒ „Zrkadielko Narcisovo“, hladina studničky, voda. Metonymické pomenovanie podľa známej báje o Narcissovi, ktorý sa zahľadel do studničky a zaľúbil do vlastného obrazu. (Porov. Ovidius, Metam. III, 407 ‒ 510.) Spojenie triviálne znejúceho slovesa „lízať“ s perifrázou, patriacou až k básnickému spôsobu vyjadrovania, azda najlepšie charakterizuje postavu majstra Adama: je v ňom zmiešanina „vulgárnosti“ a „noblesnosti“, čo konečne Dante naznačil nielen samým štýlom jeho reči, ale i samým jeho výzorom, keď ho prirovnal k lutne (porov. v. 49), nástroju zrejme preušľachtilému, no v tomto prípade nadiatemu zhnitou vodou! Danteho obrazy a prirovnania, ako už vieme, nie sú náhodné a naznačujú viac, než sa na prvý pohľad zdá: v prípade majstra Adama Danteho prirovnanie, domnievame sa, poukazuje nielen na obskúrneho falšovateľa peňazí z romenského hradu, ale vôbec na sám typ súvekého vzdelanca, majstra a doktora, ktorý svoje vedomosti použil na ciele podvodné a tak sa dopustil, povedané moderným slovníkom, zrady na svojom životnom a spoločenskom poslaní. Danteho ideálom zostával vzdelanec, ktorý by bol „saggio“ ‒ „múdry“, a to nielen pre seba samého, ale „saggio“ v službách vysokých mravných ideálov. (Pozri napr. Purg. XXII, 67 ‒ 69.) Obrazne povedané: ktorý by bol „lutnou“, vydávajúcou tóny schopné organizovať spoločnosť. (Nie náhodou sa v Danteho diele vyskytuje tak často motív Orfea!) Vzdelanec, ktorý takéto svoje poslanie „zradil“, stal sa po smrti ‒ pri Danteho pochmúrnej irónii ‒ „lutnou“, ale nadiatou hnilobnou vodou! Čo môže byť výrečnejšie ako tento Danteho majster Adam s obrovsky vydutým bruchom, ale s malou hlavou, umiestený na samom dne ôsmeho pekelného kruhu? Možno práve to, čo sme práve povedali, dostatočne vysvetľuje doteraz tak často diskutovanú a neriešenú „záhadu“, prečo Dante neváhal akémusi obskúrnemu falšovateľovi peňazí venovať takmer sto veršov svojej Božskej komédie! ‒
130 Bol by som ešte zostal na nich zízať,
keď vtom môj majster: „Nech sa nestane ti,
že by som ja sa s tebou musel zhrýzať!“
133 Keď počujem, jak hnev sa z neho nieti,
vzhliadnem naň s toľkou hanbou, v toľkej strasti,
že dodnes to mám vryté do pamäti.
136 A ako ten, kto sníva o nešťastí
a túži v sne, by sa mu to len zdalo,
a to, čo je, nech nie je ani sčasti,
139 bez slova stál som, stál a vytrvalo
chcel ľutovať, i oľutoval to ja,
no nevedel som, že už sa tak stalo.
142 „I menšia hanba, ako bola tvoja,“
učiteľ riekol, „väčšiu vinu zhladí,
a preto zbav sa svojho nepokoja.
145 No vedz, že duch môj na teba vždy hľadí,
ak Fortúna ťa v také hryzoviská
privedie zas, kde ľudia majú zvady:
148 bo chcieť to čuť ‒ je ozaj túžba nízka! ‒ Momigliano uvádza tento posledný verš nášho spevu do súvisu s povestným veršom „non ragioniam di lor, ma guarda e passa!“ ‒ „nevravme o nich, pozri len a poďme!“ (Inf. III, 51), ktorým Dante ústami Vergilia vyjadril svoje najhlbšie pohŕdanie ľahostajnými v prvej pekelnej régii. Podobné pohŕdanie naozaj vyjadruje aj náš verš. Vznáša sa ono konečne nad celým spevom, ktorý je posledným spevom týkajúcim sa Zložľabov a v kontexte zákonov Danteho Pekla ilustruje veľmi výrazne rozpad i zozverštenie ľudskej osobnosti ako takej. Nie náhodou poslednú kategóriu hriešnikov tohto žľabu prirovnal ‒ k sviniam a divým zverom.
148 bo chcieť to čuť ‒ je ozaj túžba nízka!“

Spev tridsiaty prvý

1 Ten istý jazyk ponajprv ma zbodal,
až hanbou tvár sa farbí z každej strany
a hneď i liek mi na bodnutia podal.
4 Vraj Achillova kopija tak raní
(kopija, ktorú po otcovi zdedí),
že darom sladkým nahradí hneď planý.
4 ‒ 6 Vraj Achillova kopija tak raní... ‒ Podľa starovekej báje Achilles, najslávnejší grécky hrdina v trójskej vojne, zdedil po otcovi Peleovi kopiju, ktorá jedným bodnutím zraňovala a druhým uzdravovala. (Porov. Ovidius, Metam. XIII, 171 a nasl.) ‒
7 Obrátime sa chrbtom k žľabu biedy
a cez hrádzu, čo do kruhu ho hnietla,
nik ani slova cestou neprecedí.
10 Nebola tma a nebolo tam svetla,
a zrak len ťažko mohol prebíjať sa;
vtom kviľba rohu vzduch tak mocne pretla,
13 že by v nej zmĺkla búrka romoniaca;
a proti zvuku, čo sa k ušiam hĺbil,
zrak môj sa nahor k jeho žriedlu vracia.
16 Ani v tej bitke, keď už voj Maur ubil,
keď prišiel Karol o družinu svätú ‒
tak hrôzostrašne Roland nezatrúbil.
16 ‒ 18 Ani v tej bitke... ‒ R. 778 porazili Saracéni (Mauri) zadný voj Karola Veľkého v pyrenejskom priesmyku Roncevaux. Podľa starofrancúzskej Piesne o Rolandovi ‒ a aj podľa niektorých kroník ‒ keď videl Roland, synovec Karola Veľkého a veliteľ tohto voja, zúfalú situáciu, zatrúbil na roh tak silne, že mu pukli žily na krku. Na jeho signál vrátil sa s vojskom Karol Veľký, aby zadnému voju pomohol, ale na bojisku našiel už len mŕtvu celú „družinu svätú“. (Dante ju nazýva „svätou“ preto, že bojovala proti „neveriacim“.) Porov. Pieseň o Rolandovi, v. 1753 ‒ 1795. ‒
19 Upieram oči k čudesnému svetu
a zdá sa mi, že vidím veľké veže
i rieknem: „Majstre, dáke mesto je tu?“
22 a nato on mi odvetil: „Ach, kdeže!
Mýliš sa v tme, a si tak nerozhodný,
bo zrak sa príliš dopredu ti reže.
25 Zbadáš, až budeš pod onými bodmi,
že zrak ti z diaľky klamné správy dáva,
a preto nohy lepšie k ceste bodni!
28 Tie obrysy, až zbližša sa ti zjavia,“
za ruku vzal ma nežne majster dobrý,
„aby sa vec ti nezdala tak tmavá,
31 vedz, že to nie sú veže, ale obri,
a tí sú celí od pupka až nadol
ponorení hneď od kraja v tej hrobli.“
33 ponorení hneď od kraja v tej hrobli. ‒ V ústrednej pekelnej šachte, čiže v onej „studni“, ako Dante nazval v Inf. XVIII, 5, neschodný otvor do posledného, deviateho kruhu svojho Pekla. (Porov. pozn. k Inf. XVIII, 1.) ‒
34 Akoby závoj hmly bol dole sadol,
keď pomaly svet spod pary sa črtá,
ňou vyhliadku vzduch hustý očiam kradol,
37 tak i môj zrak cez temný vzduch sa vŕta
a čím som blíž, tým viac sa omyl tratí
a miesto neho úzkosti ma škrtia.
40 Jak Montereggion, múrmi obohnatý,
skladá si veže vôkol do koruny,
tak z okraja, ním kruh je obopiaty,
40 Jak Montereggion... ‒ Montereggion, resp. Montereggioni, sienský hrad vo Valdelse (Val d’Elsa), postavený začiatkom XIII. storočia na obranu proti Florencii. Mal okrúhly pôdorys a na jeho obvode bolo štrnásť mocných vysokých veží (z nich časť reštaurovali v 20. storočí). ‒
43 bezpočet obrov od pol tela strmí
nahor jak veže, do nich ustavične
Jupiter ešte z búrok hrozby hrmí.
44 ‒ 45 do nich ustavične / Jupiter ešte z búrok hrozby hrmí. ‒ Narážka na blesky, ktorými Jupiter pozrážal Obrov-Titanov vo Flegerskej bitke. (Porov. pozn. k Inf. XIV, 58.) ‒ Obri, ktorých kontúry sa pred nami vynárajú, sú v Danteho poňatí predstaviteľmi titanizmu, čiže vzbury proti Bohu, zrady spáchanej na Bohu. Dante ich umiestnil pred sám vchod do najhlbšieho Pekla, kde je trestaná zrada vo všetkých stupňoch, a na svojom poste títo Obri sú nielen akýmisi symbolmi zrady ako takej (a teda obrazmi viny deviateho kruhu), ale zároveň si tam aj odpykávajú vlastný hriech. (Porov. podobnú symbolickú hodnotu Geryona či Minotaura!) A tento hriech si odpykávajú, prirodzene, presne podľa princípu contrapasso: kedysi vo svojej pýche pozdvihli ruky proti Bohu, teraz majú ruky sputnané. (Okrem Antea, ktorý sa nezúčastnil na Flegerskej bitke.) Kedysi predstavovali silu spojenú s inteligenciou ‒ inteligencia hnala ich silu ‒ teraz je ich inteligencia otupená: sú síce mocní, ale bez inteligencie, sú nehybní, nemí a hlúpi. (Z nich hovorí len Nemrod, ale zasa „jazykom“ podľa princípu contrapasso: inšpirátor Babylonskej veže spôsobil zmätenie jazykov, teraz je zmätený jeho jazyk!) Atď.

Ak sú však títo Danteho Obri nehybní, nemí a hlúpi, neznamená to, že sú len akousi pasívnou, neciteľnou masou bez „vnútorného života“, ako tvrdili starší exegéti tohto spevu, ktorí v nich videli len akési symboly človeka degradovaného a redukovaného na číru hmotu. Významný moderný danteológ Alberto Chiari si dobre povšimol tento „vnútorný život“ Obrov pri Efialtovi: Vergiliove slová (porov. v. 91 a nasl.) ho zrejme hlboko urazia v jeho nesmiernej pýche, tentoraz celkom bezmocnej, a Efialtes sa šklbne. Všetci títo Obri trpia vo vnútri, trpia vlastnou bezmocnosťou, doslovne sa vnútorne zožierajú (najmä v tom sú výrazným obrazom hriešnikov deviateho kruhu!), a zožierajú sa tým väčšmi, že oni, ktorí kedysi pozdvihli boj proti samému Jupiterovi, teraz sú bezmocní aj proti jemnému výsmechu dvoch nepatrných pútnikov. Kto by popieral „vnútorný život“ Obrov ‒ zdôraznil uvedený Chiari ‒ ten by poprel samo poetické jadro tohto spevu. (Porov. jeho štúdiu Il canto XXXI dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 595 ‒ 610.) ‒

46 Na jednom, ktorý predo mnou už vyčnie,
poznávam ruky, hruď i s dákou stuhou,
časť brucha, plecia, tvár i kosti lícne.
49 Príroda správne vzdala sa tých druhov
a úplne ich vytvorila z lona,
bo Marsovi tým vzala mocných sluhov.
52 Ak ďalej tvorí veľrybu a slona,
uzná jej každý, kto sa hlbšie díva,
že múdrejšie, že spravodlivo koná,
51 bo Marsovi tým vzala mocných sluhov. ‒ Bohovi vojny mocných vykonávateľov jeho rozkazov. ‒
55 bo kde sa vôľa zlá a sila divá
s nástrojom umu dohromady dajú,
pred záhubou sa človek márne skrýva.
58 Tvár širokú a takú dlhú má ju
jak šušku svätopeterskú, a mieru
k nej príslušnú aj údy preberajú.
59 jak šušku svätopeterskú... ‒ Starodávna bronzová šuška, asi štyri metre vysoká a pochádzajúca pravdepodobne z antickej fontány. V Danteho časoch bola umiestnená na nádvorí svätopeterského chrámu (preto „svätopeterská“!) a dnes je na jednom z vatikánskych nádvorí, zvanom podľa nej Cortile della Pigna. Je vraj o niečo menšia, než bola kedysi. ‒
61 Múr priepasti mu slúži za zásteru,
od pása hor’ zas pripomína baštu
a na šticu mu nedosiahne veru
63 ‒ 64 a na šticu mu nedosiahne veru / trojica Frízov nadmerného vzrastu. ‒ Frízovia, obyvatelia Frízie (dnešnej provincie Friesland v severnom Holandsku), boli povestní svojou výškou. Rozumej teda: keby si boli traja Frízovia stali jeden na druhého, neboli by dosiahli Obrovu šticu. ‒
64 trojica Frízov nadmerného vzrastu:
na tridsať dobrých piadí pripadal mi
od miest, kde gombík zapína sa plášťu.
65 ‒ 66 na tridsať dobrých piadí pripadal mi / od miest, kde gombík zapína sa plášťu. ‒ Čiže: od pása po krk. Keďže piaď je asi 24 cm, podľa tohto Danteho údaja pokúsili sa viacerí ‒ medzi nimi aj Galileo Galilei ‒ vypočítať výšku Obrovej postavy. Vyšlo im 20 ‒ 25 m, ba niektorým presne: 26 m 8 cm. Dantemu, pravdaže, ako zdôraznili moderní komentátori, nešlo o nejaké presné rozmery, skôr o celkový dojem veľkej výšky. ‒
67 „Raphel mai amech zabi aalmi,“
ston strašný zrazu vydá strašná huba,
jej nepristali nikdy sladšie žalmy.
67 „Raphel mai amech zabi aalmi“. ‒ (Prepisujeme podľa Casellovej korektúry, ktorú ako rytmicky správnu z moderných editorov prijal Momigliano: „aalmi“ namiesto „almi“.) Nezrozumiteľné slová Obra Nemroda (resp. Nimróda), biblického zakladateľa Babylonskej ríše a inšpirátora povestnej Babylonskej veže. (V Biblii, pravdaže, niet zmienky o tom, že by bol býval tento Nemrod ‒ Obrom. Hovorí sa však o tom v biblických tzv. nekanonizovaných textoch.) Hoci Dante v nasledujúcich veršoch výslovne napísal, že pre neho je každý jazyk tak nezrozumiteľný ako je nezrozumiteľný jeho vlastný jazyk (porov. v. 80 ‒ 81), jednako sa viacerí pokúsili nájsť zmysel týchto jeho slov ‒ na báze jazyka hebrejského či starobabylonského. (Našli napr. takéto významy: „Učený mladík, zbav ma vody!“ „Pre svoju zlobu kričím zle!“ „Som staviteľ Babylonskej veže!“ „Ako jeleň kričí po čerstvej vode!“ „Ľudia, zanechajte veľkú prácu!“ atď.) I keď je možné, že Nemrodovo zvolanie Dante naozaj osnoval na niektorom starovekom jazyku, je ono nezrozumiteľné, a v tom práve, že nemá nijaký význam, spočíva jeho význam (ako výstižne napísal nemecký danteológ Falkenhausen v diskusii s E. Staedlerom, ktorý navrhol nové „riešenie“ nášho verša. Pozri jeho stať Sprachforschung in die Hölle, DDJ 23, 1941, str. 79 ‒ 85). Nemrodova „nezrozumiteľnosť“, ako sme povedali vyššie, je totiž súčasťou jeho trestu. ‒ Hodno ináč doložiť, že cudzie a nezrozumiteľné „vety“ neboli zriedkavé v stredovekých textoch, kde ich autori používali pre rozličné účely, najmä pre jazykovú komiku. (Pozri napr. v staročeskej skladbe Sermo paschalis bonus v. 23 ‒ 24: „Skorbrys Abraham azbynuky prislika.“ Cituje V. Černý, Staročeský mastičkář, Rozpravy Československé akademie věd, roč. 65, zošit 7, Praha 1955, str 48.) Komickú funkciu ma dozaista i nezrozumiteľný výrok Nemrodov ‒ odhliadnuc, pravdaže, od faktu, že je aj zrozumiteľným výrazom jeho najvlastnejšieho trestu. ‒
70 Vodca naň skríkol: „Hlúpa duša hrubá,
rohu sa drž a ním si uľav zasa,
keď hnev či vášeň vovnútri ti trúbia.
73 Veď visí ti jak z erbového pása
na remeni, ó, duša pomätená,
a niže krku na hruď pripína sa.“
73 ‒ 74 Veď visí ti jak z erbového pása / na remeni... ‒ Text dosiaľ diskutabilný. Preložili sme ho podľa nového výkladu M. Porenu, ktorý chápe Danteho sloveso „dogare“ v heraldickom význame (odvodené od subst. „doga“ ‒ „heraldický pruh“, „pás“). Čiže išlo by o význam: Roh sa tiahne krížom cez Nemrodove prsia ako heraldický pás na erbovom štíte. Porenov výklad sa zdá o to pravdepodobnejším, že je v súlade s celkovým rázom Vergiliovej reči, plnej sarkazmu a ironických narážok: v tomto prípade by konkrétne išlo o ironickú narážku na Nemroda, povestného poľovníka, ako ho charakterizuje biblické rozprávanie. (Porov. Geneza X, 8 ‒ 10.) Kedysi rád poľoval, teraz si môže vylievať hnev jedine poľovníckym rohom, ktorý zostáva akýmsi jeho erbovým poznávacím znakom.
76 A riekol mne: „Sám zrádza sa, keď stená:
Nemrod to je, pre jeho hlúpy nápad
spoločnej reči ľudský rod už nemá.
79 Nechajme ho len ďalej takto ziapať,
bo pri ňom ozaj, ozaj škoda reči:
nechápe ju, a jeho ťažšie chápať.“
82 Na ďalšiu cestu od tohto, čo škrečí,
zahli sme vľavo: na vzdialenosť kuše
stál iný obor, zúrivejší, väčší.
84 stál iný obor, zúrivejší, väčší. ‒ Ako vysvitne z nasledujúceho textu (v. 94), Efialtes, syn Neptúna a Ifimedie, jeden z najmocnejších titanov v zápase proti Jupiterovi a najenergickejší účastník vo flegerskej bitke. (Pozri Vergilius, Aen. VI, 580 ‒ 584.) ‒
85 No, aký majster ruky tejto „duše“
tak poviazal, to ozaj neviem zjaviť;
ľavú však vpredu, pravú ešte užšie
88 do želiez vzadu tak mu vedel vpraviť,
že od krku len na odkrytej časti
tvorí mu reťaz pätoraký závit.
91 Riekol mi pán: „Ten pyšný v svojom šťastí
si uzmyslel, že Diovi moc schvatne,
tu za odmenu má však tieto slasti.
94 Efialtes ‒ mal ruky veľmi zdatné,
keď obri bohov napĺňali ľakom;
no sotva viac už balvan do nich chmatne.“
97 A nato ja: „Ak nebráni nám zákon,
rád by som znať, čo Briareus robí,
a jeho veľkosť zmerať vlastným zrakom.“
98 rád by som znať, čo Briareus robí... ‒ Podľa starovekých bájí syn Urána a Zeme, Obor, ktorý mal sto rúk a päťdesiat hláv. Dante je zrejme zvedavý, či bol naozaj taký, ako o ňom hovorili legendy ‒ a aj sám Vergilius. (Pozri Aen. VI, 287.) ‒
100 A on: „Nie, uzrieš Antea, čo skoby
a želiez nemá, blízko je i vraví,
a čo nás zloží na dno všetkej zloby.
100 „Nie, uzrieš Antea...“ ‒ Podľa starovekých bájí syn Neptúna a Zeme, Obor, ktorého zadusil Herkules, keď sa mu podarilo nadvihnúť ho a odtrhnúť od zeme, dodávajúcej mu stále nových síl. Je najmenej vinný z titanizmu a zrejme preto „vraví“ a na rozdiel od ostatných nie je sputnaný. Porov. vyššie pozn. k v. 44 ‒ 45. ‒
103 Za tamtým by si musel do diaľavy
a beztak je jak tento zreťazený,
iba sa v tvári zúrivejším javí.“
106 Nikdy sa väčšmi pri zemetrasení
nezdalo, že už-už sa veže zrútia ‒
jak Efialtes chvel sa rozzúrený.
109 Nikdy sa blíž mi nezdala smrť krutá;
veď už len strach z nej usmrtiť ma vládze,
nech nevidím, že zvierajú ho putá.
112 K Anteovi sme prišli pozdĺž hrádze,
a ten päť lakťov, nerátajúc hlavu,
vyčnieval ešte dovysoka nad zem.
113 ‒ 114 a ten päť lakťov, nerátajúc hlavu, / vyčnieval ešte dovysoka nad zem. ‒ Rozumej: päť germánskych lakťov (v orig. je slovo „alla“), čo je ‒ podľa starých komentátorov ‒ asi toľko ako tridsať piadí, uvedených pri Nemrodovi vo v. 65, čiže asi 7 m 50 cm. ‒
115 „Ó, ty, čos’ tam, kde Scipio žal slávu
keď Hannibal už prehral na bojišti
a nepomyslel viacej na výpravu ‒
115 ‒ 129 „ Ó, ty, čos’ tam, kde Scipio žal slávu...“ ‒ Anteus, ako hovoria staroveké báje, býval v údolí rieky Bagradas v africkej Numídii (dnešný Tunis), čiže tam, kde rímsky vojvodca Scipio Africanus r. 202 pred n. l. slávne porazil Hannibala (v bitke pri Zame). Podľa rímskeho básnika Lucana, ktorého Dante dobre poznal, Anteus sa v Afrike živil ‒ levmi. (Pozri jeho Farz. IV, 590 a nasl.)

Celá táto Vergiliova apostrofa nesie sa slávnostným a lichotivým tónom, priam chválou na Antea. Jej hlbším rozborom sa však ukazuje, že všade ňou preniká Vergiliova skrytá irónia, ktorá je tým výraznejšia, čím sú jeho slová slávnostnejšie. (Ak napr. Vergilius povie, že by bohovia boli prehrali, keby sa bol Anteus zúčastnil na Flegerskej bitke, treba to chápať ako ironickú antifrázu!) Na takýto charakter Vergiliovej reči upozornil citovaný Alberto Chiari a možno len súhlasiť s jeho konštatovaním, že sa tu autor Aeneidy tak trochu „baví“ na účet tohto Obra. V celej reči ‒ okrem záverečných slov ‒ je naozaj prítomný Vergiliov „ledva badateľný úsmev“. Ten je v súlade so samým zmyslom tohto spevu, ktorý je Danteho súdom nad titanizmom. ‒

118 tisícky levov hravo ukoristil;
a nech sa tvoja sila s bratmi spojí
v úžasnej vojne ‒ mnohí sú si istí,
121 že deti zeme zvíťazia v tom boji:
neprieč sa nám a tam nás polož dole,
kde Kokyt chladom uzamknutý stojí.
123 kde Kokyt chladom uzamknutý stojí. ‒ Do deviateho kruhu, kde sa od zimy pekelná rieka Kokytos zmenila na ľadovú pláň. ‒
124 Či Titya či Tyfóna zvať skorej?
Tento ti dá, po čom mrú vnútra vaše:
preto sa skloň a nedvíhaj nos hore.
124 Či Titya či Tyfóna zvať skorej? ‒ Tityus, titan zrazený bleskom Apolónovým, pretože zviedol Latónu. (Pozri Vergilius, Aen. VI, 595 a nasl.; Ovidius, Metam. IV, 457 a nasl.) Tyfeus, obor zrazený bleskom Jupiterovým do krátera Etny. ‒
127 Ešte ťa ďalšou slávou poopáše
v živote dlhom, ak len na nebesá
Milosť ho k sebe nepovolá včaššie.“
130 Tak riekne pán a obor načiahne sa,
schvatne ho zrazu ako mihom blesku
do mocných rúk, v nich zvieral Herkulesa.
133 Keď cíti pán, že dvíha ho jak triesku,
riekne: „Poď sem“, ma objíme, jak vláda,
až zopneme sa v jednom tuhom zväzku.
136 Zdá sa tým, čo na Garisendu hľadia
keď tiahne mrak ‒ jak hrot by nabok visel,
ba že už-už i veža na nich padá:
136 Zdá sa tým, čo na Garisendu hľadia... ‒ Jedna z dvoch najvyšších a slávnych veží v Bologni, postavená Filipom a Odom dei Garisendi a podľa tohto rodu aj pomenovaná. Stojí podnes, je naklonená a vraj oveľa nižšia než v Danteho časoch. (Dnes má len čosi vyše 47 m výšky.) ‒ Dante tu svoje prirovnanie založil na známom optickom klame: keď stojíme pod vežou ‒ a k tomu ešte pod vežou naklonenou ‒ a pozeráme na oblak šinúci sa proti nej, zdá sa nám, akoby veža na nás padala. ‒
139 tak pred Anteom sa mi chveje myseľ,
že padá tiež, a taký des ma zviera,
že by som radšej inou cestou išiel.
142 Však ľahko dá nás tam, kde Lucifera
s Judášom zžiera dno, dno všetkých bied;
ani sa dole dlhšie nepozerá,
145 lež sa jak lodný sťažeň dvihne späť.

Spev tridsiaty druhý

1 Nech rýmy mám, čo škrípu priam, čo chrapia,
pre dieru vhodné, pre strašlivý brloh,
naň ťarcha všetkých vrchných brál sa sklápa:
1 Nech rýmy mám, čo škrípu priam, čo chrapia... ‒ Slovo „rýmy“ (v origináli povestné danteovské „le rime aspre e chiocce“) má tu širší význam: vôbec „zvuk básne“ ‒ „il suono de lo dittato“, čiže zvuková organizácia veršov. (Porov. Conv. IV, II, 10 a nasl.) Tá by mala byť „najdrsnejšia“ a „najchrapľavejšia“, keďže Dantemu prichodí podať obraz posledného a najhroznejšieho pekelného kruhu, samého „dna sveta“ a zároveň „dna všetkých bied“, ako sa o ňom vyjadril v predchádzajúcom speve. (Pozri Inf. XXXI, 143.) Nasledujúci text svedčí, že Dante ‒ navzdory pochybnostiam ‒ takýmito „drsnými a chripľavými rýmami“ disponoval a v plnej miere splnil zásadu svojho umenia, vyslovenú vo v. 12: „nech jav i slovo sú si primerané“. Náš spev je azda najvýraznejšou ukážkou realizácie teoretickej požiadavky o súlade básnickej látky s básnickým štýlom. Na „drsnosť“ rýmov i „drsnosť“ celých veršov pri preklade dali sme, prirodzene, obzvláštny dôraz. ‒
4 ja šťavu predstáv o stave v tých múroch
vytlačím viac; no, že ich nemám, bratia,
nie bez strachu sa chytám týchto úloh.
7 Veď sú to nie už na žart podujatia;
vyobraziť dno sveta nevídané
mohla by reč, čo volá, ‚mama‘, ‚tata‘?
8 vyobraziť dno sveta nevídané... ‒ Rozumej: dno celého vesmíru, „il fondo a tutto l’universo“, ako napísal Dante doslovne. Jeho predstava deviateho kruhu ako „dna sveta“ súvisela, prirodzene, s ptolemaiovskou, geocentrickou teóriou vesmíru: tento kruh lokalizoval do stredu Zeme ‒ a stred Zeme bol pre Danteho zároveň stredom vesmíru. (Porov. nižšie v. 74.) ‒
10 Kiež môjmu veršu prispejú tie panie,
čo s Amfionom Téby ohrádzali:
nech jav i slovo sú si primerané.
10 ‒ 11 Kiež môjmu veršu prispejú tie panie, / čo s Amfionom Téby ohrádzali. ‒ Múzy. Amfion, syn Jupitera a Antipe, bol bájnym zakladateľom gréckych Téb. Vedel vraj tak utešene hrať na lýre, že keď k jeho umeniu pristúpila ešte inšpirácia Múz, samy kamene sa pohli z vrchu Cytheronu a vytvorili mestské hradby. (porov. Statius, Theb. X, 873 a nasl.) ‒
13 Ó, prekliati, vás strážia tieto valy,
o nich len vravieť sa už jazyk búri,
kiež ste lós kôz či oviec radšej mali!
16 Keď na dno studne, do úžasnej chmúry
spopod nôh obra, spod obrovských hnátov
zišiel som níž, vždy obzerajúc múry,
19 vykríkol ktosi: „Ó, kto ríšou kliatou
kráčaš, daj pozor, noha tvoja chodí
po biednych hlavách zmrzačených bratov!“
22 Obrátim sa a uzriem dáke brody
či jazero, čo z neveľkého sklonu
skôr sa zdá sklom, a nie už ľadom z vody.
23 či jazero... ‒ Zmrznutý Kokytos. ‒
25 V Rakúsku Dunaj takú hrubú clonu
nevytvorí, a rúb ho ako rúb ‒
ba ani v chladnom podnebí prúd Donu:
28 bo Tambernik nech padne sem jak trup,
či s celou horou vrchol Pietrapany ‒
ľad ani skraja neurobí „rup“!
28 bo Tambernik nech padne sem jak trup... ‒ Navrhlo sa viac identifikácií tohto neznámeho vrchu: balkánske vrchy Javornik, Fruška Gora pri Tovarniku, vrch v Uhorsku, Arménii atď. Moderní komentátori klonia sa k Torracovmu názoru, že Dante nemal na ume nijaký „exotický“ vrch, ale horu Tamburu v Apuanských Alpách, označovanú v súvekých zápisoch ako Stamberlicche. (Sapegno a i.) ‒
29 či s celou horou vrchol Pietrapany... ‒ Pietra Pania, resp. Pietra Apuana, dnešná Pania della Croce, jeden z končiarov Apuanských Álp. ‒
31 A rovnako jak žaby pri kvákaní
k vám z vôd v dňoch páľav vyzdvihnú len huby,
keď žnica sníva už o žatve v stráni:
34 tak ‒ sinavá, až kde ju rumeň vrúbi ‒
v ľade sa chvie tu každá jedna tôňa;
v bocianej nôte klepocú im zuby.
35 v ľade sa chvie tu každá jedna tôňa... ‒ Deviaty kruh Danteho Pekla je vyhradený zradcom a podľa rozličných druhov týchto hriešnikov rozdelený na štyri pásma:

V prvom pásme, v tzv. Kaine, do ktorej Dante práve vstúpil, sú trestaní zradcovia príbuzných. (Názov podľa biblického Kaina, ktorý zavraždil brata Ábela.) V druhom pásme, v tzv. Antenore, trpia zradcovia vlasti. (Názov podľa údajného trójskeho zradcu Antenora.) V treťom pásme, v tzv. Ptolomei, odpykávajú si trest zradcovia hostí. (Názov podľa Ptolomea, vojvodcu Židov, resp. podľa egyptského kráľa Ptolomea.) A napokon vo štvrtom pásme, v tzv. Judekke, sú zradcovia božskej autority. (Názov podľa biblického Judáša.)

Ako v predchádzajúcich kruhoch i v tomto kruhu trest hriešnikov je dozaista koncipovaný na princípe contrapasso, no súvis medzi ním a vinou nie je dosť jasný, ako nie je dosť jasné ani stupňovanie trestu v jednotlivých pásmach. Princíp contrapasso sa všeobecne vysvetľuje asi takto: zrada je výsledkom chladnej zloby, najchladnejšej tvrdosti ľudského srdca, ochladnutia všetkej lásky a súcitu; keďže zradcovia boli v živote takíto „ľadovo“ bezcitní, po smrti sú vsadení do ľadu. Podstupujú pritom nesmierne muky, o čom v prvom pásme svedčia ich „sinavé“ telá (v. 34), ich ústa (zatratení klepocú zubmi „v bocianej nôte“, v. 36) a napokon ich oči (hriešnici plačú, pozri v. 38 ‒ 39 a v. 46 a nasl.). Princíp contrapasso je azda výraznejšie badateľný pri bratoch Albertiovcoch: v živote sa tak nenávideli, že sa navzájom zavraždili: teraz sú vsadení spolu do ľadu a navzájom sa „objímajú“, hoci ich obapolná nenávisť trvá i ďalej. (Porov. v. 40 a nasl.)

Trest ľadom a krutou zimou, ktorý je akýmsi základným trestom pre celý kruh, v nasledujúcich pásmach sa stupňuje rozličným spôsobom, ako na to upozorníme na príslušných miestach. ‒

37 A všetky stále nadol tváre klonia,
o zime ústa hovoria, zrak volá
zas, aké bôle biedne srdce lomia.
40 Hneď pri nohách, jak hľadím dookola,
uzrel som pár, čo tak sa k sebe chýli,
že vlasy sa im zliepajú jak smola.
43 „Povedzte vy, čo k hrudi z celej sily
sa tlačíte, kto ste?“; a keď sa zháčia,
a keď už ku mne oči upriamili,
46 ich ponajprv len znútra slza zmáča,
hneď mráz ju zrazí, len čo skvapne z bŕv na
pery; a ňou sa ešte tuhšie stlačia.
46 ‒ 48 ich ponajprv len znútra slza zmáča... ‒ Zatratenci tohto pásma (Kainy) ‒ na rozdiel od pásem nasledujúcich ‒ mali „smutné privilégium“ plakať. Hlavy mali sklonené nad ľad (v. 37) ‒ a slzy im zrejme naň odkvapkávali priamo z očí. No len čo títo dvaja bratia zdvihli hlavy v spontánnej zvedavosti na toho, ktorý ich oslovil, slzy im tiekli po tvári, až na pery; zároveň však nasledujúce slzy im zmrzli v očiach, čiže „medzi mihalnicami“, a zopäli im ich (teda oči!) pevnou ľadovou vrstvou, ktorú Dante v nasledujúcej tercíne prirovnáva ku ‒ skobe. Ľadová vrstva na očiach im zamedzila plakať, čiže aspoň trochu si uľavovať v mukách, a to ich tak rozzúrilo, že sa obaja začali čelami zrážať „sťa kozly“ (v. 50). ‒ Takýto výklad našej tercíny ‒ výklad ináč tradičný a staršími editormi všeobecne prijímaný ‒ zdá sa najprirodzenejším. Uplatnili sme ho, prirodzene, pri preklade, pričom sme však náročky Danteho temný text nezjasňovali. Oproti nemu stoja dva novšie odlišné výklady (Cassiniho, prijatý Sapegnom, a Porenov), ktoré sú však menej presvedčivé. (Porov. komentáre cit. autorov.) ‒
49 Nikdy tak skoba neskĺbila brvná
jak slza ich; sa trkajú sťa kozly,
tak premáha ich zloba chladnokrvná.
52 Vtom riekol jeden, čo pre mrazisko zlý
o uši prišiel, hlavu kloniac dole:
„Prečo sa v nás tak nazeráš? Však pozri
54 „Prečo sa v nás tak nazeráš?...“ ‒ Danteho sloveso „specchiarsi“ vysvetľuje sa obyčajne vo význame: dlho a pozorne hľadieť. Ide tu však o veľmi jemný obraz, ktorý zbadali viacerí: zmrznuté jazero posledného pekelného kruhu sa podobá obrovskému zrkadlu (v. 24) a duše sú v ňom tak „zasadené“, že ten, čo stojí a na ne hľadí, musí sa skloniť ‒ a potom sa pozerá akoby do zrkadla. (Torraca, Vandelli a i.) ‒ Ešte jemnejší odtieň vypozoroval Carlo Grabher: zatratenec, ktorý sa práve ozval, nevidel Danteho priamo, keďže mal hlavu sklonenú (v. 53): videl len jeho zrkadlový obraz na ľade a ten akoby sa bol priamo odrážal na samých zatratencoch, ktorí s ľadom splývajú. (Pozri jeho štúdiu Il canto XXXII dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 619.) ‒
55 ‒ 60 na tamtých dvoch... ‒ Sú to dvaja synovia Alberta degli Alberti, grófa z Mangony: Alessandro a Napoleone. Ich rod vlastnil početné hrady v údolí rieky Bisenzio (vlieva sa pod Florenciou do Arna). Bratia boli rozdielnej politickej orientácie (Alessandro bol guelf a Napoleone ghibellin), no zápas medzi nimi sa rozputnal hlavne pre majetkové záujmy, keďže otec poručil Napoleonovi len desatinu majetku. O tom, že išlo o veľký zápas medzi dvoma bratmi, svedčí zásah Florencie, ako i pacifikačný pokus kardinála Latina. Zápas sa však jednako len skončil dvojnásobnou bratovraždou kedysi v rokoch 1282 ‒ 1286 a pokračoval obligátnou vendettou: vzápätí Alessandrov syn Alberto zavraždil Napoleonovho syna Orsa. (S týmto posledným sa Dante stretne v Očistci, porov. Purg. VI, 19.) ‒
55 na tamtých dvoch: tým dľa poslednej vôle
kde Bisenzio k svojmu ústiu klesá ‒
zanechal otec Albert šíre pole ‒
58 tí bratmi sú; a v Kaine nenájde sa
spravodlivejšie ani jeden tieň
zasadený do ľadového plesa.
61 Nie ani ten, čo jeho hruď i tieň
odrazu Artuš prerazí a zroní;
nie Focaccia, ba ani tento, preň
61 ‒ 62 Nie ani ten, čo jeho hruď i tieň / odrazu Artuš prerazí a zroní. ‒ Mordrec, syn (či synovec) kráľa Artuša, postava zo slávneho francúzskeho stredovekého románu o Lancelotovi. Vzbúril sa proti kráľovi Artušovi a chcel ho zavraždiť. Kráľ Artuš ho vraj jediným bodnutím preklal a keď vraj napokon kopiju z rany vytiahol, dierou v Mordrecovom tele prenikol slnečný lúč: kráľ teda „odrazu“ prerazil Mordrecovu hruď i tieň, ktorý vrhalo jeho telo. (Porov. Lancelot du lac III, 162.) ‒
63 nie Focaccia... ‒ Vanni dei Cancellieri z Pistoje, zvaný Focaccia (Podplamenník), Biely guelf, pre svoju prudkosť veľmi obávaný politickými protivníkmi. Zavraždil ktoréhosi bratanca či strýka. Dáta o jeho živote nie sú známe, no iste žil v časoch Danteho. ‒
64 nevidím ďalej, Sassol Mascheroni,
ktorého hlava predo mnou sa vzpína;
si Toskánec ‒ vieš dosť o tejto tôni.
64 Sassol Mascheroni... ‒ Z florentskej rodiny Toschiovcov. Pre dedičstvo zavraždil ktoréhosi svojho príbuzného, údajne mladučkého syna svojho strýka. Jeho zločin vyvolal veľké pohoršenie v celom Toskánsku. (Preto verš: „si Toskánec ‒ vieš dosť o tejto tôni.“) Zaň Sassol podstúpil kruté muky: kotúľali ho ulicami Florencie v sude, ktorý bol znútra vybitý klincami, a napokon sťali. Presnejšie dáta o jeho živote nie sú známe. ‒
67 A o mne vedz, že čakám na Carlina,
bo, jak že bol som Camicion de’ Pazzi,
až príde on, sa scvrkne moja vina.“
67 ‒ 69 A o mne vedz, že čakám na Carlina... ‒ Hovoriaci denunciant, ktorý Dantemu preochotne prezradil totožnosť bratov Albertiovcov, ako aj iných zatratencov v tomto kruhu, kde sa mená až úporne zamlčujú (porov. v 94 a nasl.), a ktorý v nasledujúcom verši napokon prezradí aj svoje meno, je teda Alberto Camicione dei Pazzi z Valdarna. Vie sa o ňom len to, že úkladne ‒ nožom od chrbta ‒ zavraždil ktoréhosi svojho príbuzného. Aby akosi zmenšil svoju vinu, predzvestúva Dantemu príchod istého Carlina, oveľa väčšieho hriešnika, než je on sám, ktorý sa vraj dostane ako politický zradca do Antenory, čiže do druhého pásma deviateho kruhu. O tomto Carlinovi, pochádzajúcom notabene z tej istej rodiny Pazziovcov ako Alberto Camicione, je známe len to, že r. 1302 ‒ čiže o dva roky po Danteho záhrobnej púti ‒ vydal zradne za peniaze hrad Piantravigne florentským Čiernym guelfom, ktorí ho obliehali, a zavinil tak smrť mnohých Bielych guelfov, ku ktorým sa hlásil aj Dante. Autor Božskej komédie tu teda nepriamo biľaguje zradcu vlastnej politickej strany. ‒ Hodno sa osobitne zmieniť o štýle jazyka tohto denuncianta: Momigliano o ňom napísal, že hovorí drsno, bezočivo, uvzato od začiatku do konca, asymetrickými vetami, ktoré vraj vyzerajú ako celá jeho tvár bez uší, veršami zavše „rýchlymi“ a zavše prerývanými. Celá jeho reč sa nesie tónom cynického denuncianta. Aj tu Dante, ako obyčajne, charakterizuje postavu štýlom jej jazyka. ‒
70 Sineli tam až toľkí úbožiaci... ‒ Od tohto verša sa začína druhé pásmo deviateho kruhu, tzv. Antenora, v ktorej sú umiestnení zradcovia vlasti. Čo sa týka trestu, rozdiel medzi prvým a druhým pásmom je málo badateľný. Zdá sa, že spočíva iba v tomto: zradcovia prvého pásma väzia len voľne v ľade ‒ Dante o nich napísal len to, že v ľade, porov. v. 35 ‒ takže sa ešte môžu relatívne pohybovať. (Porov. v. 50 ‒ 51, kde sa hovorí o bratoch Albertiovcoch, že sa trkali „sťa kozly“!) Oproti tomu z celkového opisu zradcov druhého pásma vyplýva, že ich pohyb je obmedzený na minimum, v ľade sú teda ponorení hlbšie a ľad ich pevnejšie zviera. (Zrejmé je to najmä pri biskupovi Ruggierim v nasledujúcom speve: je celkom neschopný pohybu.) Toto „zovretie“ ľadom, ako uvidíme, v nasledujúcich dvoch pásmach bude sa stupňovať. ‒ Osobitný odpor k tejto kategórii zradcov Dante prejavil nielen slovami, ale i činmi: náročky kopol do jednej hlavy, trčiacej z ľadu, ba neváhal zradcu priamo šticovať. (Porov. v. 78 a 103 ‒ 105.) Zrada vlasti, ktorá mu z pochopiteľných príčin splývala so zradou politickej strany, reprezentujúcej v jeho časoch Obec i samu vlasť, bola pre neho obzvlášť odporným zločinom a mal dosť aj osobných dôvodov, aby ju biľagoval v najhlbšom Pekle: jeho vlastný exil bol výsledkom politickej zrady. ‒
70 Sineli tam až toľkí úbožiaci,
že zimomriavky vždy sa znovu hlásia,
keď spomniem ľad, nikdy sa netopiaci.
73 Kým naša cesta k stredu uberá sa,
oň všetka tiaž sa opiera jak o pól,
a kým môj duch v tej tme sa celý striasa:
76 či osud chcel, či vzdor sa vo mne vzopol
‒ jak pri hlavách sme išli bez prestania ‒
ja do jednej som z celej sily kopol.
79 „Prečo ma biješ?!“ skríkla zudieraná;
„ak neprichádzaš na zväčšenie trestu
za Montaperti, prečo táto rana?“
80 ‒ 81 „ak neprichádzaš na zväčšenie trestu / za Montaperti, prečo táto rana?“ ‒ Zmienka o bitke pri Montaperti (3. sept. 1260) vyvolala v Dantem zvedavosť, či azda zatratenec, ktorý sa práve ozval, nie je oným zradcom, o ktorom sa tradovalo, že pri Montaperti nepriamo zavinil krvavú porážku guelfskej strany. Hovorilo sa totiž, že na začiatku tejto bitky florentský zradný guelf Bocca degli Abati odťal mečom ruku Jacopovi dei Pazzi, ktorý niesol štandardu, čo spôsobilo zmätok v guelfských šíkoch a napokon aj ich porážku. Nebolo však isté, či to Bocca naozaj urobil. Teraz sa Dantemu naskytla príležitosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Jeho zvedavosť je taká veľká, že prvý raz nevyčká na Vergiliovo dovolenie a sám sa zastaví, aby sa rozhovorom „zbavil pochybnosti“. (Porena a i.) ‒ Z nasledujúceho textu vyplynie, že zradcom pri Montaperti bol naozaj tento Bocca degli Abati. (Porov. v. 106 a nasl.) ‒
82 A ja: „Ó, majstre, chvíľu zastaneš tu,
než zistím meno tohoto, čo šteká?
Potom, jak chceš, ma súr na ďalšiu cestu.“
85 A kým môj majster zastal spovzďaleka,
riekol som tôni tonúcej v zlom vzdore:
„Kto si, že takto brešeš na človeka?“
88 „Ba kto si ty, že kopeš v Antenore
tak silne,“ riekol, „moje líce siné,
že zhynul bych, i nech som živý hore?“
91 „Živý som ja, a tebe sláva kynie,“
odvetil som, „veď sotva budeš proti,
ak spomeniem ťa v tvojej domovine.“
94 „Po opačnom ja dychtím, a už choď, ty
domŕzač jeden,“ hlavu hlbšie zvesí,
„tu naozaj sa slávou nelichotí!“
97 No vtom už som ho držal za pačesy
a vravel: „Musíš predstaviť sa, luhár,
bo do chlpa tu sšklbem vlasy čiesi!“
100 A on: „Čo bys’ mi ozaj všetky strhal,
neprezradím! Nie, nepoviem ti meno,
čo bys’ sto ráz sa na hlavu mi vrhal!“
103 Vtom pradeno už rval som na pradeno
mu z vrchhlavy, a on sa díval zboka,
okáľmi brešúc nadol obráteno,
106 keď skríkol ktosi: „Čo to stváraš, Bocca!
Nestačí ti už čeľusťami zhúdať,
aj štekať chceš? A na akieho zmoka?“
109 „Teraz už,“ rieknem, „nemusíš sa udať,
ohavný zradca; tvoje hnusné skutky
nesmie však ľudstvo nikdy pozabúdať!“
112 A on: „Len choď a plň si svoje chúťky,
no nezamlč, že tu jak vo vlčinci
mrzne aj on, čo jazyk mal tak vrtký,
113 ‒ 117 no nezamlč, že tu jak vo vlčinci / mrzne aj on... ‒ Buoso da Duera (či Dovara), predák ghibelinskej strany v Cremone a jeden z kapitánov ghibellinskej ligy. R. 1265 dopustil sa zrady na svojej strane: bez boja a údajne za francúzske peniaze prepustil cez priesmyk pri Parme vojsko Karola z Anjou. ‒ Ako vidíme, Bocca degli Abati je rovnako ochotný denunciant ako vyššie hovoriaci Alberto Camicione dei Pazzi. Sme v kruhu, kde vládne zloba, v ozajstnom „vlčinci“ s naskrze odľudštenou atmosférou, kde niet miesta pre „družnosť“ ‒ ani pre „družnosť“ v utrpení. Všetci zatratenci tohto kruhu sa navzájom absolútne nenávidia, a preto sa aj navzájom pri každej príležitosti udávajú. ‒
115 za strieborných, za hrsť francúzskych mincí:
‚Z Duery‘, riekni, ‚sipela tam zmija,
kde v chládku čupia takí dobročinci.‘
118 Na otázku, kto sa tam ešte zvíja ‒
z Beccherie hneď nablízku je šaľo,
čo ohrdlie mu sňala Florencia.
119 ‒ 120 z Beccherie hneď nablízku je šaľo, / čo ohrdlie mu sňala Florencia. ‒ Tesauro di Beccaria či Beccheria z Pávie, opát vo Vallombrose a pápežský legát v Toskánsku. Zdá sa, že po vyhnaní ghibellinov z Florencie (1258) paktoval s nimi, za čo bol obvinený zo zrady a bez ohľadu na jeho duchovnú hodnosť verejne sťatý na námestí sv. Apollinara vo Florencii. (Bocca hovorí ironicky, že mu Florencia „sňala ohrdlie“; „ohrdlie“, v orig. la gorgiera: časť panciera chrániaceho hrdlo!) ‒
121 So Soldanierim mrzne vytrvalo
aj Ganelon, a tam máš Tebaldella:
Faenzu vydal, keď v nej všetko spalo.“
121 So Soldanierim... ‒ Gianni de’Soldanieri, florentský ghibellin, ktorý za revolty r. 1266 zradil svoju stranu a postavil sa na čelo guelfov; napokon však musel sám z mesta ujsť. ‒
122 aj Ganelon... ‒ Prototyp zradcu v stredovekých francúzskych rytierskych románoch. Podľa Piesne o Rolandovi zradil Karola Veľkého vo vojne proti Saracénom a bol vlastným strojcom porážky jeho zadného voja v pyrenejskom priesmyku Roncevaux. (Porov. pozn. k Inf. XXXI, 6 ‒ 18.) ‒
122 ‒ 123 a tam maš Tebaldella: / Faenzu vydal, keď v nej všetko spalo. ‒ Tebaldello dei Zambrasi, faenzský ghibellin, ktorý na úsvite 13. novembra 1280 vydal mesto bolognským guelfom a spôsobil hrozné krvipreliatie. Urobil tak z pomsty za urážku, spáchanú na ňom niektorými bolognskými ghibellinmi z rodiny Lambertazziovcov, ktorí našli útulok vo Faenze. O dva roky nato padol v bitke pri Forlì. ‒
125 ‒ 126 v ktorej tak hlavu k hlave kládli dvaja, / že nad dolnou, sťa klobúk, horná čnela. ‒ Jedno z danteovských prirovnaní, ktoré nazývame „erbovými“. Jeho pravý zmysel ‒ zdá sa, dosiaľ nepovšimnutý danteológmi ‒ pochopíme, ak si uvedomíme, že zatratenec, spočívajúci dole, bol biskupom: nad jeho hlavou v hlbokom Pekle hlava druhého zatratenca tvorí akoby biskupskú čiapku ‒ infulu. Niet azda sarkastickejšieho obrazu v celej Božskej komédii, ako je práve tento obraz, položený na začiatok nasledujúcej a vari najslávnejšej epizódy Danteho Pekla.
124 Hodný kus ďalej zjavila sa diera,
v ktorej tak hlavu k hlave kládli dvaja,
že nad dolnou, sťa klobúk, horná čnela.
127 Jak hladný hryzie chlieb, tak horný skraja
zatínal zuby v dolného a chlípal
mok z miest, kde mozog s miechou sa už spája.
130 Tak hryzie lebku s ostatkom, jak škrípal
Tydeus asi, zúriac hnevom žravým,
keď sa bol zaťal v sluchy Menalippa.
130 ‒ 132 Tak hryzie lebku... ‒ Tydeus bol jeden z bájnych siedmich kráľov, ktorí obliehali Téby. V Statiovej Thebaide (VIII, 732 a nasl.) sa rozpráva, že ho smrteľne poranil Téban Menalippos, ktorý bol v boji s ním taktiež smrteľne zranený. Pred smrťou dal si Tydeus priniesť odťatú lebku svojho nepriateľa a v hneve ju dohrýzol. ‒
133 „Ó, ty, čo činom zvieracím a dravým
zrádzaš tak strašnú zášť tam k tomu tieňu,
príčinu zjav, a ja ti tuná vravím,
133 „Ó, ty, čo činom zvieracím a dravým...“ ‒ V predchádzajúcich poznámkach mali sme viac príležitostí upozorniť na jeden zo základných zákonov Danteho Pekla, týkajúci sa postupného zozveršťovania zatratencov. Čím hlbšie sa zostupuje do Danteho prvej ríše smrti, tým zrejmejšie jej „obyvatelia“ nadobúdajú atribúty zverskosti ‒ v atmosfére krutej zloby a nenávisti. V našom speve, ako i v speve nasledujúcom, ktorý s ním tvorí tematický celok, tento proces zozveršťovania zatratencov, prirodzene, vrcholí. Deviaty kruh by sa dal azda najlepšie charakterizovať slovami samého Danteho (vyslovenými, pravdaže, v inej súvislosti): „È morto uomo e rimaso bestia!“ ‒ „Je mŕtvy človek a zostala beštia!“ (Conv. IV, VII, 14.) Dante to konečne priamo naznačil viacerými obrazmi v tomto speve: bratia Albertiovci sa v zverskej nenávisti trkajú „sťa kozly“ (v. 50), Bocca v svojej zúrivosti nehovorí, ale „šteká“ (v. 87, 105, 108), a iste nie náhodou Dante týchto zatratencov prirovnal k žabám, psom, bocianovi atď. No vyjadril to priamo nasledujúcou scénou maximálnej zverskosti, v ktorej jeden zradca obhrýza lebku druhému zradcovi. Sme skutočne v bode vrcholného zozverštenia človeka, na samom dne zverskej nenávisti, na dne všetkej odľudštenej zloby ‒ pred „činom zvieracím a dravým“, keď je človek naozaj mŕtvy a zostala len ‒ beštia. Uvedomiť si tento fakt znamená získať správnu, danteovskú perspektívu na nasledujúcu preslávnu epizódu o grófovi Ugolinovi. ‒
136 ak žalobu máš naňho oprávnenú
a mená zviem i jeho vinu plne ‒
že spomeniem ťa hore za odmenu,
139 ak mi len to, čím vravím, neochrnie.“

Spev tridsiaty tretí

1 Zodvihne ústa od zvieracej paše
a otiera ich o vlasy tej hlavy,
ju z hladu, hádam, vzadu takto kmáše
13 ‒ 15 Nuž vedz, že vidíš grófa Ugolina... s arcibiskupom Ruggierim... ‒ O oboch protagonistoch tejto epizódy je veľmi bohatá literatúra. Dáta o nich i celé historické pozadie Ugolinovej osobnej tragédie možno stručne zhrnúť asi takto:

Ugolino della Gherardesca, gróf z Donoratica, narodil sa v prvej polovici XIII. storočia. Vlastnil rozsiahle majetky v pisánskej Maremme a na Sardínii, kde bol začas aj vikárom kráľa Enza. Sprvoti, podobne ako celá jeho rodina, bol prívržencom ghibellinskej strany, ba hlavou pisánskych ghibellinov. Keď však videl, že v Toskánsku čoraz väčšmi prichádzajú k moci guelfi, spolu so zaťom Giovannim Viscontim v r. 1274 ‒ 1275 pokúsil sa o guelfský prevrat v Pise. Po nezdarenom sprisahaní a po dočasnom uväznení musel odísť do vyhnanstva. No vďaka vojenskej akcii guelfov už nasledujúceho roku sa mohol vrátiť do Pisy ‒ spolu aj s vnukom Ninom Viscontim, synom uvedeného Giovanniho Viscontiho, ktorý medzitým umrel.

Za krátky čas si vedel Ugolino získať v Pise takú úctu a autoritu, že sa r. 1284 stal veliteľom pisánskeho loďstva vo vojne proti Janovu. Hoci pisánska flota v auguste t. r. utrpela katastrofálnu porážku v bitke pri Melorii a Pisa vojnu s Janovom prehrala, Ugolino si svoje vedúce postavenie v meste nielen udržal, ale ho ešte i upevnil: spolu s Ninom Viscontim prakticky prevzal všetku moc v obci. Medzitým však Janov, nespokojný s polovičatým víťazstvom nad Pisou, vytvoril nebezpečné spojenectvo s Lukkou a Florenciou, starými nepriateľmi Pisy. Aby túto ligu troch miest rozbil, Ugolino odstúpil Florencii a Lukke niekoľko pisánskych hradov, dúfajúc, že tak proti oslabenému Janovu bude môcť ďalej viesť vojnu. Vojna však nevypukla, naopak, medzi aprílom a májom 1288 Pisa uzavrela s Janovom mier.

V novej politickej situácii oživla v Pise činnosť ghibellinskej strany, ktorú podporoval najmä pisánsky arcibiskup Ruggieri degli Ubaldini. (Arcibiskupom bol od r. 1278, umrel r. 1295 vo Viterbe.) Keď Ugolino videl, že ghibellinská strana v Pise mocnie a že sa mu stáva nebezpečným protivníkom arcibiskup Ruggieri, spojený s mocnými ghibellinskými rodinami Gualandiovcov, Sismondiovcov a Lanfranchiovcov, a najmä keď sa priostrili jeho spory s Ninom Viscontim, nekompromisným guelfom zo starej guelfskej rodiny, začal sa znovu prikláňať ku ghibellinskej strane. Arcibiskup Ruggieri mu však neveril a použil proti nemu úskočnú taktiku. Najskôr sa postaral, aby bol Nino Visconti z Pisy vyobcovaný (v júni 1288), a potom náhle zavolal grófa Ugolina, ktorý sa medzitým uchýlil na svoj hrad Settimo a odmietol akúkoľvek pomoc vyhnanému Ninovi. Arcibiskup predstieral, že sa chce s Ugolinom zmieriť a priateľsky dohodnúť, no keď sa Ugolino do Pisy vrátil, podnietil proti nemu ľudovú revoltu pod zámienkou, že svojho času zradne vydal nepriateľom pisánske hrady, Ugolino bol uväznený spolu aj so synmi Gaddom a Uguccionem a vnukmi Ninom, zvaným Brigata, a Anselmucciom. Po sedemmesačnom väznení, najskôr v pisánskom Palazzo degli Anziani a napokon vo Veži Gualandiovcov, všetci začiatkom februára 1289 zahynuli hladom.

Natalino Sapegno v svojom komentári predpokladá, že Dante uvrhol Ugolina do Antenory pre jeho zradu ghibellinov v r. 1274 ‒ 1275, ako sme o nej písali vyššie. No uvedené údaje dostatočne jasne svedčia o tom, že Ugolino bol niekoľkonásobným zradcom: najskôr zradil ghibellinov, potom bol ochotný zradiť guelfov a napokon zradil aj Nina Viscontiho. A o nič menším zradcom nebol ani arcibiskup Ruggieri, ktorý z nenávisti k Ugolinovi ‒ ako o tom svedčia archívne dokumenty ‒ neváhal potajomky vyjednávať s Janovom, úhlavným nepriateľom Pisy, len aby odstránil svojho politického protivníka: bol ochotný prijať protektorát Janova nad Pisou na desať rokov a do zálohu odovzdať kľúče mesta, ostrovy Elbu a Gorgonu, ako i prístavné bašty. Z historických faktov nemožno vyvodiť iné, než že zradcami boli v rovnakej miere jeden i druhý a že tak Ugolino, ako i jeho protivník boli v rovnakej miere „volpi pieni di froda“ ‒ „líšky plné úlisnosti“, aby sme sa vyjadrili slovami samého Danteho, ktorý tak nazval vôbec všetkých Pisánčanov tých čias. (Porov. Purg. XIII, 53.) Obidvaja ‒ Ugolino i Ruggieri ‒ rovnako kládli hmotné záujmy svoje a svojich rodín nad blaho obce a v rovnakej miere boli ochotní dopúšťať sa najrozličnejších zrád. Nie náhodou ich oboch priam ako prototypy zradcov Dante uvrhol do Antenory a zdá sa, že taktiež nie náhodou špeciálne Ugolina predstavil v tomto pásme zradcov, ako odzadu („di retro“, v. 3) chniape lebku Ruggieriho. (Na význam tohto detailu, v ktorom skutočne možno vidieť odplácanie zrady zradou, upozornil v poslednom čase André Pézard. Pozri jeho štúdiu Le drame d’Hugolin v Annales du Centre Universitaire Méditerranéén, č. IX ‒ X, Nice 1961, str. 9.)

Zdôrazňujeme tieto veci hlavne preto, že v tradičných výkladoch tohto spevu ‒ od čias De Sanctisa až po naše dni ‒ prevláda sklon nazerať na grófa Ugolina nie ako na zradcu, ale iba ako na zradeného. Pod sugesciou hlbokej ľudskosti, ktorej dal Dante zažiariť na samom dne svojho Pekla, doslovne sa zabúda, že ešte pred chvíľou jeho Ugolino v divej zverskosti obhrýzal lebku Ruggieriho. A tento nenávistný gróf ‒ nenávistný v živote i po smrti rovnako, ako sú nenávistní všetci zatratenci tohto pásma ‒ povyšuje sa na postavu „nevinného“ tragického hrdinu, ba viac: na postavu „svätca“, majúceho nad hlavou aureolu ‒ i keď „aureolu temna“, ako výslovne napísal De Sanctis. (Pozn jeho štúdiu Il canto XXXIII dell’Inferno v cit. Lett. dant. I, str. 629 ‒ 649.) O nič také, pravdaže, Dantemu nešlo a ak je v tejto epizóde naozaj prítomná v najväčšej miere jeho „humanitas“, tá v skutočnosti pramení z iných žriedel, ako o tom konečne text tohto spevu zreteľne hovorí: predovšetkým z jeho hlbokého súcitu s nevinnými obeťami ugolinovskej tragédie ‒ a napokon v nemalej miere aj z hlbokých osobných príčin. (Akt strašnej politickej pomsty, ktorá v jeho časoch mala taký široký ohlas, zároveň mala až priveľa možných dotykových bodov s ním samým a s jeho vlastnými synmi! Či azda Dante, politický vyhnanec a rodnou Florenciou odsúdený na smrť, nemusel sa zachvieť až do hĺbky duše pred tragédiou Ugolina a jeho potomkov?) Takéto momenty však nemôžu nič zmeniť na pravej podstate Ugolina zradcu. Ako sme povedali, na samom dne Danteho Pekla vládne už len nenávisť a zloba a Ugolino, či už chceme, alebo nechceme, je predovšetkým príkladom takejto zloby a nenávisti, vystupňovanej ‒ podľa zákonov Danteho Pekla ‒ až do zverskosti. Pri všetkom jeho utrpení možno mať k nemu len taký súcit, aký môžeme mať ku kráľovi Macbethovi. ‒

4 a začne: „Chceš mi obnoviť bôľ žravý,
čo zožiera ma už len z pomyslenia
a srdce zviera skôr, než pera vraví?
7 No ak sa slová na semená zmenia,
z nich vzišlú hanbu zradcovi len zväčším,
čuj, jak sa v plači hovorí i stená.
10 Neviem, kto si, a neviem, aký prečin
vedie ťa sem, no jasne pripomína
mi Florenciu prízvuk tvojej reči.
13 Nuž vedz, že vidíš grófa Ugolina;
poviem ti hneď, čo takto navždy spätých
s arcibiskupom Ruggierim nás spína.
16 Že dôverivca v pasci hnusných pletích
ma dolapil, že medzi múrmi štyrmi
som dokonal ‒ to iste známe je ti!
19 No pravú smrť, smrť s mukami i kvilmi,
ukrutnú smrť, čo nikde nemá svedka,
len tuná zvieš ‒ a zváž, či ublížil mi.
22 Len malé okno mala oná klietka,
ju po mne vežou hladu zvú, v ňu vrhol
a vrhne ešte mnohých čas ‒ nie zriedka ‒
23 ju po mne vežou hladu zvú... ‒ Veža Gualandiovcov v Pise, ktorá kedysi stála na námestí dei Cavalieri. Dlho ju skutočne nazývali Vežou hladu a až do r. 1318, ako zistil Torraca, slúžila za väzenie. ‒
25 tým okienkom viac lún sa blyslo v uhol,
kde ja som bdel, až zvestujúc mi muku,
zlý sen mi clonu z budúcnosti strhol.
25 tým okienkom viac lún sa blyslo... ‒ Viac mesačných splnov, čiže konkrétne: prešlo sedem mesiacov. (Pozri vyššie pozn. k v. 13 ‒ 15.) ‒
28 Tento sa zjavil ako vodca zhluku,
čo ľúty hnal, hnal vĺčatá i s vlkom
k vrchu, preň z Pisy nedovidieť Lukku.
30 k vrchu, preň z Pisy nedovidieť Lukku. ‒ K vrchu San Giuliano, ktorý sa vypína medzi Pisou i Lukkou. ‒
31 Cvičené suky, psiská s chudým krkom,
rod gualandijský, sismondijský valí
sa s lanfranchijským na strašlivý úkon.
32 ‒ 33 rod gualandijský, sismondijský valí / sa s lanfranchijským... ‒ Tri pisánske mocné ghibellinské rodiny. (Pozri vyššie pozn. k v. 13 ‒ 15.) ‒
34 Po krátkom behu ustatí sa zdali
otec aj deti, a v ich boku zrytom
od psov, sa blýskal zubáľ na zubáli.
37 Keď zbudil som sa tesne pred úsvitom,
synkov som čul, jak vo sne po árešte
sa zvíjajú, chlieb pýtajúc si pritom.
38 synkov som čul... ‒ Dante, podobne ako viacerí súvekí kronikári, veril, že s Ugolinom boli jeho štyria synovia. V skutočnosti boli len dvaja synovia a dvaja vnuci, ako sme povedali vyššie. (Pozri pozn. k v. 13 ‒ 15.) Zároveň ich Dante robí oveľa mladšími, než v skutočnosti boli, čo tiež súvisí s dobovými všeobecnými predstavami o Ugolinovej tragédii. (SDI a i.) ‒
40 Si ukrutný, ak nemáš des z tých veštieb;
ak pri pomysle na smrť, na násilia,
tu neplačeš, vieš vôbec plakať ešte?
43 Zbudili sa a blížila sa chvíľa,
keď sa nám jedlo podávalo zrána;
no pre sen všetci v strachu hlavy chýlia.
46 Vtom počul som, jak zatĺka sa brána
tej zloveže; no jazyk stále čuší,
i keď tvár k tváram synáčkov sa skláňa.
49 Neplakal som, tak skamenel som v duši;
plakali oni a z úst Anselmuccia
vydral sa ston: „Čo ťa tak, otče, kruší?“
52 No bez sĺz ďalej ústa iba mlčia
a celý deň i noc som nezavzlykol,
až druhé ráno dočkalo sa lúča.
55 Keď slabý lúč v ten strašný žalár vnikol
a keď už zhliadol som svoj vlastný výzor
na štyroch tvárach mladých mučeníkov,
56 ‒ 57 a keď už zhliadol som svoj vlastný výzor... ‒ Ugolino na tvárach synov videl ako v zrkadle svoj vlastný výzor („aspetto“) a podľa tohto si uvedomil, ako sám vyzerá: hlad a hrôza strhali všetkým tváre. Taký je tradičný výklad týchto veršov. Oproti tomu Porena predpokladá, že Danteho slovo „aspetto“ tu znamená „pohľad“. A potom vysvetľuje: Ugolinovi synovia teraz naňho tak pozreli, ako on pozrel na nich predošlého dňa. Starší a ináč všeobecne prijímaný výklad zdá sa však prirodzenejším. ‒
58 tu od bolesti do rúk som sa hryzol;
mysliac, že hlad ma takto strašne zjedá,
každý z nich ku mne zhrozený sa tisol:
61 „Nás, otče, zjedz, to bude menšia bieda,
veď tys’ nám odel duše ako jadrá
do týchto tiel, aj ty ich zodej teda.“
64 Utíchol som a tichosť v cele zvládla:
ďalšie dva dni už trpeli sme krotšie ‒
óch, krutá zem, že si sa neprepadla!
67 Keď štvrtá noc už sadla na obočie,
to som už plakal nad vystretým Gaddom,
keď zúpel: „Čo mi nepomôžeš, otče?!“
70 Tak umrel mi, a jak ma vidíš, radom
videl som všetkých padať ako muchy
na piaty, šiesty deň; a slepý hladom
73 hmatal som po nich, kládol na nich ruky
a dva dni reval na tom strašnom rove;
napokon hlad bol mocnejší než muky.“
75 napokon hlad bol mocnejší než muky. ‒ Hoci sa o význame tohto verša hodne diskutovalo, ba venovali sa mu celé osobitné štúdie (pozri napr. štúdiu Francesca D’Ovidio Le ultime parole di Ugolino zo zv. Ugolino, Milano, Hoepli 1907), jednako sa všetci moderní komentátori zhodujú, že zostava temný. De Sanctis sa o ňom vyjadril, že je „fitto di tenebre e pieno di sottintesi“ ‒ nepreniknuteľne temný a plný nápovedí (v cit. štúdii, str. 645), Renuccimu je táto posledná Ugolinova veta „abrupte et énigmatique“ ‒ príkra a hádankovitá (v cit. monografii Dante, Paris 1958, str. 188) a Th. Spoerri hovorí o tomto verši ako o „der dunkle Vers“ ‒ temnom verši (v cit. Einführung, str. 139) atď. Tak sa zdá, že bolo priamo v Danteho umeleckom zámere, aby celý záver epizódy o Ugolinovi zostal záhadný a neurčitý, ako sú záhadné a neurčité viaceré miesta v Božskej komédii. Nie je potom div, že pri tomto náročky temnom verši vyrojilo sa viac výkladov, a medzi nimi aj hypotéza, že verš znamená Ugolinovo zahalené priznanie k antropofágii: hlad vraj premohol bolesť, dohnal Ugolina k tomu, aby sa nasýtil telami svojich mŕtvych synov, a preto vraj po smrti musí za trest obhrýzať lebku svojho úhlavného nepriateľa. ‒ Takýto výklad sa prijímal najmä v XVIII. storočí a opieral sa o údaj v ktorejsi starej kronike, kde sa výslovne konštatovalo v súvise s väzňami vo Veži Gualandiovcov, že „jeden zjedol telo druhého“. No už v dvadsiatych rokoch minulého storočia postavil sa proti nemu taliansky literárny historik Giovanni Rosini a viacerí iní (pozri o tom vo Flaminiho štúdii Dante e Pisa v cit. zborníku Dante, Milano 1921, str. 201), neskôr Francesco De Sanctis (Nuovi saggi critici, str. 51 a nasl.), Raffaello Fornaciari (cit. kniha Studj su Dante, str. 119 a nasl.), Francesco D’Ovidio (vyššie cit. štúdia) a i. Naposledy znovu argumenty pro i contra prebral Falkenhausen (Offene Fragen v DDJ 1939, str. 131 ‒ 163) a tak sa zdá, že teóriu o Ugolinovej antropofágii treba pokladať za definitívne odbavenú. ‒ Z viacerých výkladov tohto verša za najpravdepodobnejší možno vari pokladať tento: čo sa nepodarilo bolesti, to sa napokon podarilo hladu ‒ ten Ugolina usmrtil. (SDI, Renucci, Sapegno a i.) ‒
76 Hneď skrúti zrak, jak tieto slová povie,
a znova zatína v mizerné temä
zubáliská, čo silné sú jak psove.
79 Ó, Pisa, hanba národov tej zeme
tak krásnej, ňou sa ozýva sí zvonné ‒
že k hriechom mestá susedné sú nemé,
79 ‒ 90 Ó, Pisa... ‒ Jedna z Danteho najprudkejších invektív z celej Božskej komédie. S biblickým „furore“ Dante zvoláva na mesto trest samej prírody, ktorá bola v tomto prípade znásilnená. (Spoerri a i.) ‒
80 tak krásnej, ňou sa ozýva zvonné. ‒ Celej Itálie, kde sa pritakáva slovkom „sí“. Podľa tohto spôsobu pritakávania Dante rozlišoval románske národy. (Porov. De vulg. eloq. I, VIII, 6.) ‒
82 kiež Capraia, kiež skaly na Gorgone
sa zdvihnú hor’ a hrádzu spravia v Arne,
nech pod vodou tvoj národ čím skôr tonie!
82 ‒ 84 kiež Capraia, kiež skaly na Gorgone / sa zdvihnú hor’... ‒ Dva ostrovčeky v Tyrrhenskom mori, neďaleko ústia Arna, v Danteho časoch patriace Pise. ‒
85 Ak Ugolina nevinili márne,
že zradne vydal mnohé tvoje hrady ‒
prečo si deti týrala v tom jarme!
88 Nevinným činil Brigatu vek mladý,
ó, nové Téby, tak jak Uguicionu
i s ostatnými dvoma dohromady!
89 ó, nové Téby... ‒ Téby boli v staroveku povestné najrozličnejšími atrocitami. (Porov. Inf. XXX, 1 a nasl.) ‒ Podľa Sapegna v Danteho prirovnaní Pisy k Tébam („nové Téby“) je skrytá narážka na legendu, podľa ktorej toto mesto založil syn tébskeho kráľa Tantala. ‒
91 Prešli sme ďalej, prešli sme v časť onú,
kde ľud, nie nadol sklonený, ľad putná,
lež ľudí už, čo horeznačky stonú.
91 Prešli sme ďalej... ‒ Do tretieho pásma, zvaného Ptolomea (ako jeho meno Dante uvedie ďalej vo v. 124), miesta vyhradeného zradcom hostí. Ak zradcovia prvých dvoch pásem mohli si aspoň trochu „uľaviť“ plačom, takáto „úľava“ je zrejme odopretá zradcom tejto kategórie: ľad ich „putná“, „rugidamente fascia“ ‒ kruto zviera, ako Dante doslovne napísal vo v. 92 (v čom možno vidieť zvýšenie trestu v porovnaní s prvými dvoma pásmami), a všetci majú hlavy vyvrátené, takže im zmrznuté slzy zabraňujú plakať: ich bolesť sa teda vracia späť do vnútra a ešte väčšmi stupňuje ich utrpenie. (Porov. v. 94 ‒ 99.) ‒
94 Plač v plači bráni im, bo preurputná
bolesť, keď na zrak narazí jak v hrádzu,
nazad sa vráti znásobená, mútna;
97 bo prvé slzy zuzlili sa v priadzu,
v prilbu, čo z jamiek ako krištáľ žiari,
ju nové slzy prebiť neuvládzu.
100 A hoci zima všetok cit mi kvári,
jak mozole ho zoberajú z dlane,
až sa mi celkom odsťahoval z tvári,
103 zdá sa mi predsa, že tu čosi vanie:
„Kto, majstre,“ vravím, „tento vánok plodí,
a či tu pary nie sú pozhášané?“
105 a či tu pary nie sú pozhášané? ‒ Podľa súvekých meteorologických predstáv vznik vetra sa vysvetľoval z vlhkých výparov, spôsobovaných slnečných teplom; keďže tu niet slnka, Dante sa drví, že je tu vetristo. ‒
106 A nato on: „Než objavia sa schody,
zrak tvoj sa stretne s odpoveďou skorou,
zdroj uzrúc, z neho tento vánok vzchodí.“
109 Vtom jeden z rabov zajatých tou kôrou
zakríkol k nám: „Ó, až tak kruté tvory,
že súd vás určil na posledný z dvorov,
111 na posledný z dvorov... ‒ Do posledného pásma tohto kruhu, do tzv. Judekky. Hriešnik sa nazdáva, že básnici tu kráčajú ako zatratenci. ‒
112 snímte mi závoj, bôľ chcem vyliať, ktorý
mi presiakol a nad srdcom má vládu ‒
kým z nových sĺz sa nový neutvorí!“
115 „Povedz, kto si, a ja ak z tvojho vzhľadu
nestrhnem clony, čo ti srdce jatria:
nech zostúpim až na dno tohto ľadu!“
118 Odvetil: „Vidíš Alberiga frátra;
po ovocí zlej záhrady som známy,
no mzdou mi je tu miesto figy datľa.“
118 ‒ 119 Odvetil: „Vidíš Alberiga frátra; po ovocí zlej záhrady som známy...“ ‒ Alberigo di Ugolino dei Manfredi, člen rehole tzv. Frati Godenti ‒ Bratov radostných (pozri o nich pozn. k Inf. XXIII, 103 ‒ 108) a vodca faenzských guelfov. 2. mája 1285 dal zavraždiť na hostine dvoch príbuzných, Manfreda de’Manfredi a jeho syna Alberghetta, ktorých si pozval do domu pod zámienkou, že sa chce s nimi pomeriť. Vražda sa stala povestnou tým, že ju vykonali podľa predchádzajúceho dohovoru vo chvíli, keď na hostine odznel rozkaz: „Nech príde ovocie!“ Toto „ovocie frátra Alberiga“ ‒ ovocie zo záhrady zla ‒ prešlo v Taliansku až do príslovia. ‒
120 no mzdou mi je tu miesto figy datľa. ‒ Verš sa zväčša vysvetľuje: za ťažký zločin mám tu ešte ťažší trest: datľa je sladšia a vzácnejšia ako figa. (Porena, Sapegno a i.) ‒
121 „Ó,“ rieknem mu, „ty nežiješ už s nami?“ ‒ Danteho údiv vyplýva z toho, že v čase jeho záhrobnej cesty (1300) fráter Alberigo bol ešte medzi živými. No podľa „výsady“ tohto pásma duša v ňom mohla pykať už v čase, keď človek na zemi ešte neumrel. ‒
121 „Ó,“ rieknem mu, „ty nežiješ už s nami?“
„O tom,“ on nato, „čo v telesnej skrýši
robím už dnes, nik správu nepodá mi.
124 Ptolomea tým totiž sa tu pýši,
že duša často ešte skôr sem padá,
než Atropos ju pošle k tejto ríši.
126 než Atropos ju pošle k tejto ríši. ‒ Jedna zo sudičiek, ktorá prestrihovala niť života. ‒
127 Nech tvoja dlaň však ochotnejšie skladá
sklovitý závoj, doň je zrak môj vkliaty,
nuž vedz, že tomu, v kom tak vzklíči zrada,
130 tak ako vo mne, hneď mu dušu schváti
a potom ním aj vládne zloduch čierny,
pokým jej čas sa celkom neukráti.
133 No duša sem sa zrúti do cisterny;
jak tieň, čo v ľade hlas si ladí za mnou,
je ešte hore v tele viditeľný.
136 Aby tá tvár sa nezdala ti klamnou,
je to ser Branca d’Oria, čo sa láme
už mnoho liet tu zimou prenáramnou.“
137 je to ser Branca d’Oria... ‒ Šľachtic z Janova, zať Michela Zancheho, nestatočného správcu tzv. logodorského judikátu na Sardínii. (Pozri o ňom Inf. XXII, 88 a našu pozn. k tomu miestu.) R. 1275 ‒ podľa iných až okolo r. 1290 ‒ pozval svokra na hostinu a dal ho rozsekať aj s celou jeho družinou. Podľa starej tradície Dante vraj tieto verše napísal, aby sa pomstil za urážku, ktorej sa na ňom dopustil Branca d’Oria. Ten žil ešte r. 1325 ‒ čiže prežil aj Danteho ‒ takže ešte za života mohol čítať o vlastnom zatratení. ‒
139 „Tuším,“ ja nato, „dakto predsa klame:
že Branca d’Oria dosiaľ v svojej schránke
pije i je ‒ až príliš mi je známe.“
142 „Nemýľ sa,“ on zas, „v Zložľaboch, v zlej zhánke
sotva čo-to si za horúca habol,
ešte sa nemyl v smole Michel Zanche ‒
142 ‒ 145 „Nemýľ sa,“ on zas... ‒ Rozumej: dušu Brancu d’Oria odniesol diabol do Pekla ešte skôr, než sa dostala duša zavraždeného Michela Zancheho do piateho Zložľabu. (Porov. Inf. XXII, 88 ‒ 89.) ‒
145 keď tomuto už vládol v tele diabol
jak v inom z jeho príbuzných, čo spolu
bol pri zrade, by teraz zimou ziabol.
148 No vystri dlaň a ľad mi stiahni dolu,
odhaľ mi zrak!“ ‒ A ja som neodhalil:
zdvorilosťou bol k nemu prejav vzdoru.
151 Ó, Janov, Janov, ktorý si sa vzdialil
od dobrých mravov, plemä zlé a hlúpe,
že koreň tvoj nik ešte neupálil!
154 S najhorším duchom z Romagne v tej tlupe
jeden tvoj muž pre skutky hodné ďasa
už teraz dušu v Kokyte si kúpe,
154 S najhorším duchom z Romagne... ‒ S vyššie uvedeným frátrom Alberigom. ‒
157 kým v tele ešte živý hore zdá sa!

Spev tridsiaty štvrtý

1 „Vexilla regis prodeunt inferni
oproti nám; nuž prenikaj tam zrakom,“
riekol môj pán, „nech uzrieš ho v tej černi!“
1 „Vexilla regis prodeunt inferni...“ ‒ Lat. Doslovne: koruhvy kráľa pekla prichádzajú. Prvé tri slová sú prevzaté z incipitu cirkevného hymnu od Venantia Fortunata, ktorý sa spieva vo Veľkom týždni a na sviatok Povýšenia sv. kríža. V latinskom hymne, pravdaže, „koruhvy kráľa“ znamenajú kríž, pokým tu ‒ Luciferove krídla. Starší a aj niektorí novší komentátori videli v tomto veľmi smelom obraze Danteho parodický a ironický zámer (na vrub Lucifera!). Sapegno v ňom vidí len slávnostné podčiarknutie začiatku tohto spevu a zdá sa, že má pravdu: nasledujúci obraz Lucifera, „cisára ríše bolestnej“, je skutočne slávnostne hrôzostrašný. ‒
4 Tak ako u nás hore pred súmrakom
len matne z diaľky zrieť ‒ či za úsvitu
z rednúcich hmiel ‒ mlyn, hnaný severákom:
7 tak občas zriem z tmy stavbu obrovitú,
keď za vodcom už schúlený sa trasiem,
bo pred vetrom tu inak nieto štítu.
10 Bol som už tam (čo s bázňou kladiem v báseň),
kde tiene, ako zo skiel steblá slamy,
presvitali k nám spod ľadových pásem.
10 Bol som už tam... ‒ Vo štvrtom pásme deviateho kruhu, v tzv. Judekke, vyhradenej zradcom božskej autority. (Medzi nich Dante počítal rovnako vlastných a priamych zradcov Boha, ktorých prototypom bol pre neho Judáš, ako zradcov cisárstva, predstavujúceho v jeho očiach božskú autoritu na zemi.) Na rozdiel od zradcov troch predchádzajúcich pásem títo zatratenci sú úplne pochovaní v ľade a v ňom rozlične pokrútení, takže z neho presvitajú len ako nečistoty, ako „steblá slamy“ (v. 11). Možno v tom dozaista vidieť maximálne vystupňovanie „základného trestu“ v deviatom kruhu: je im odopretá každá „úľava“: úľava gestom, slovom i slzami. ‒
13 Ten leží dnu a onen stojí priamy,
ten dvíha nohy dohora, ten hlavu,
ten ako luk ju spína nad nohami.
16 Keď prejdeme až toľkú cestu tmavú,
že už mi túži odkryť pán môj bdelý
stvorenie niekdy prekrásneho zjavu,
18 stvorenie niekdy prekrásneho zjavu... ‒ Lucifera. Verilo sa, že pred biblickou vzburou anjelov a pred zvrhnutím do pekelnej priepasti Lucifer bol najkrajší serafín a nad ostatné tvory vznešenejší. (Porov. Purg. XII, 25 ‒ 26.) ‒
19 odstúpi kus a kus ma poosmelí:
„Hľa, Dis, hľa, tu je onen bod i chvíľa,
keď chrabrosťou sa ozbrojiť máš celý!“
20 „Hľa, Dis...“ ‒ Meno Plutóna, mytologického vládcu podsvetia, aplikované tentoraz priamo na Lucifera, vládcu podsvetia kresťanského. (Porov. pozn. k Inf. VII, 67.) ‒
22 Jak zmĺkol som, jak krv mi zmrzla v žilách,
nespytuj sa ma, kto si jasnozrivý:
veď tuná reč by málo osožila.
25 Neumrel som, a nebol ani živý;
uváž, ak máš len byľku fantázie,
aké sa vtedy so mnou diali divy.
28 Cisár tej ríše bolestnej sa ryje
od poly hrude do ľadu, v ňom rov má;
no skôr sa s obrom moja výška kryje,
28 Cisár tej ríše bolestnej... ‒ V orig. Lo’mperador del doloroso regno, čiže protiklad Boha, ktorého Dante nazval „cisárom, čo z výsosti svet riadi“ ‒ „quell’ imperador che la su regna“ (Inf. I, 124).

Danteho koncepcia Lucifera bola a ešte stále je predmetom mnohých úvah, čo dokazuje, že ešte stále v nej zostáva všeličo nejasné.

Celkove možno povedať, že moderní komentátori tohto spevu vychádzajú z názorov a poznatkov dvoch významných talianskych literárnych historikov, Francesca de Sanctis a Vittoria Rossiho. (Pozri ich dve štúdie v cit. Lett. dant. I, str. 629 a nasl., str. 651 a nasl.) Všeobecne sa konštatuje, že Danteho poňatie Lucifera je nanajvýš originálne a akosi pochopiteľné z hľadiska zákonov, vládnucich v jeho Pekle. V súlade s nimi je Danteho Lucifer symbolom čírej „pozemskosti“, „materiality“, obrazom samého Pekla, čiže „zla v jeho poslednej degradácii“. Ako takýto ‒ ako „nesmierne telisko“ (De Sanctis) a „hora mäsa“ (Rossi) ‒ je nielen bez inteligencie, ale i bez akéhokoľvek vnútorného života, nevládne intelektom ani vôľou a je len akousi „mechanickou“ obludou, Rossi hovorí: „mechanickým ventilátorom“ na samom pekelnom dne. Je to bytosť skrz-naskrz pasívna ‒ len akýsi „mŕtvy a ošklivý nástroj“, ako sa vyjadril vo svojom komentári Momigliano: slzy u neho nemajú nijaký význam a ak aj plače, tak jeho plač je len „plač mechanický“, podobne ako mechanický je každý jeho pohyb, či už krídlami, rukami alebo ústami.

Podľa svojej vonkajšej kresby takto sa skutočne Danteho Lucifer javí. Keby však skutočne Danteho poňatie Lucifera bolo len takéto, sotva by sme pochopili všetku tú jeho hrôzu pred týmto „cisárom bolestnej ríše“ ‒ hrôzu, od ktorej Dante ako persona dramatis takmer umrel („Neumrel som, a nebol ani živý“, v. 25) ‒ a najmä nepochopili by sme Vergiliove slová, ktorými tohto Lucifera, bytosť, ako sme povedali, pasívnu par excellence, prirovnáva k „červu, čo prerýva svet ďalej“ ‒ „vermo reo che’l mondo fora“ (v. 108), čo je výrok zrejme popierajúci tzv. Luciferovu pasívnosť. (Podobnú hodnotu majú aj Danteho slová vo v. 36: „nie div, že z neho všetok smútok prýšti“, pričom slovo „lutto“ znamená ‒ ako je známe ‒ nielen smútok, ale vôbec zlo a bolesť!) Podľa svojej vonkajšej kresby Danteho Lucifer by zrejme nebol „cisárom bolestnej ríše“, ale skôr jej rabom ‒ a čo už ako je mohutný (Galileo Galilei raz vo voľnej chvíli vypočítal, že podľa Danteho údajov by meral do výšky 2 230 metrov!), vysoko by ho prevýšili všetci tí „čierni cherubíni“, striehnuci s diabolskou logikou na duše Guidov z Montefeltra. (Z takéhoto hľadiska potom, prirodzene, viacerí v dávnejšej i nedávnej minulosti vyjadrili sa o ňom viac než s posmechom, ktorý zasiahol i samo Danteho umenie.)

Anglický básnik T. S. Eliot svojho času bol napísal, že Danteho Lucifera pochopíme len vtedy, keď naňho nazeráme z výšin Danteho Paradisa. Z takejto perspektívy ‒ okrem Eliota ‒ študovali Lucifera viacerí a možno povedať, že sa tak podarilo za Danteho kresbou postihnúť hlbší zmysel tejto najväčšej postavy jeho Inferna.

Ako sa javí Danteho Lucifer v tejto novej perspektíve?

Naznačili sme to už vyššie: ako diametrálny protiklad samého Boha.

Konštatovalo sa viackrát, že oproti božskej triplicite Dante tu postavil triplicitu „kniežaťa temnôt“, a to odrazu v niekoľkých škálach: ak je Boh podľa kresťanského učenia trojjediný, Lucifer je obluda s troma tvárami na jednej hlave. Ak je Boh v Danteho vízii duch, svetlo a teplo, jeho Lucifer je hmota, temnota a zima. Ak sú podľa Danteho viery vlastnosťami Božími všemohúcnosť, najväčšia múdrosť a nekonečná láska (porov. Inf. III, 5 ‒ 6), vlastnosťami jeho Lucifera sú nemohúcnosť (väzí v ľade), nevedomosť (ani si nevšimne dvoch pútnikov) a nenávisť (niektorí myslia, že tieto jeho vlastnosti Dante vyjadril troma farbami jeho troch tvárí). Ak je Boh podľa kresťanskej dogmy plnosť krásy a dobra, Danteho Lucifer je plnosť škaredosti (porov. „Jak hnusný je...“ v. 34), metafyzické a etické prázdno, čiže absolútne „privatio entis et boni“, povedané termínmi scholastiky, čo je práve v ponímaní stredovekých filozofov pravým obsahom Satana a satanizmu a čo je zároveň nepomerne viac než „nenávisť“. (Pozri: Guido Monacorda, Poesia e contemplazione, Firenze 1944; Auguste Valensin, Satan, Paris, „Études carmélitaines“ 1948; Yvonne Batardová, cit. monografia, str. 90 a nasl.; C. G. Jung, Le problème du quatrième, La Table ronde, dec. 1957, str. 189 ‒ 190 atď.) Na takomto protiklade spočíva celá koncepcia Danteho Lucifera a s tým súvisí, pravdaže, aj celý jeho výzor a zmysel.

Takto poňatý Lucifer ‒ i keď ho Dante nesporne črtal podľa súvekých ľudových predstáv (škaredosť, obludnosť, netopierie krídla, zvierací hrebeň na hlave atď.) ‒ rozumie sa, svojím zmyslom je hodne vzdialený stredovekým konvenčným diablom s rohmi a chvostami, ako si ich ľudová fantázia vybájila, ale aj stredovekým diablom, ako ich poznáme z literatúry. (Napr. v starofranc. Hre o Adamovi a Eve Satan pri zvádzaní „pramatky“ ‒ podľa výstižných slov Gustava Cohena ‒ až nápadne pripomína Dona Juana v plášti s červenou podšívkou!) A je vzdialený aj moderným koncepciám diabla ako „ducha zla“, ako sa s ním stretneme od Miltona cez Goetheho až po Valéryho. Má však veľa spoločného so shakespearovským chápaním satanizmu, ba dokonca (poukázala na to práve Yvonne Batardová) ‒ s najnovším chápaním satanizmu u existencialistov. (Príkladom je Camusov Cudzinec, ktorý na vrchole negácie a zúfalstva nevie už ani nenávidieť a predstavuje vskutku ono vyššie spomenuté „privatio entis et boni“. Viac príkladov na niečo podobné by sme našli u Kafku.) A takto poňatý Lucifer má zároveň rozmery naozaj kozmické: je uväznený v ľade, drvený celým vesmírom v samom jeho strede ‒ ako protiklad Boha v svojej metafyzickej a etickej prázdnote. Nie je „duchom zla“, je obrazom samého zla. Obrazom, ktorého viaceré črty Dante len ‒ naznačil. ‒

31 než obor jeho ramenu sa rovná:
zváž si a podľa časti sám už zisti,
aká to bola veľkosť nevýslovná!
34 Jak hnusný je, ak dakedy bol čistý,
a na tvorcu ak z očí zášť mu vzplála,
nie div, že z neho všetok smútok prýšti!
37 Ach, akým divom sa mi hlava zdala,
ktorá v tri tváre ďalej sa mu člení:
z tej vpredu červeň hrôzostrašná sála;
38 ktorá v tri tváre ďalej sa mu člení... ‒ Sú viaceré výklady alegorického významu farieb troch Luciferových tvárí. Starší komentátori napospol a moderní v prevažnej časti vysvetľujú tieto farby ako symboly Luciferových atribútov: červená ‒ nenávisť; bieložltá ‒ nemohúcnosť; čierna ‒ nevedomosť. Nachádzali sa však aj iné ich symbolické hodnoty: lakomstvo ‒ závisť ‒ nevedomosť; pažravosť ‒ nevedomosť ‒ nemohúcnosť; Európa ‒ Ázia ‒ Afrika; Rím ‒ Florencia ‒ Francúzsko atď. ‒
40 z dvoch ostatných, ktoré sa na lebeni
oddeľujú, nad ramenami presne,
a spájajú sa zasa na hrebeni:
43 pravá má farbu bieložltej plesne
a ľavá ľudí od nív preúrodných,
kde Níl už z vrchov do údolia klesne.
46 Po páre krídel vyrastá mu spod nich,
takému vtáku v primeranej miere ‒
bo nevidel som väčších plachiet lodných.
49 Je nie to perie, skorej netopierie
blany to mal a rozpäté ich držal:
z ich mávania vial vietor v trojom smere,
52 až celý Kokyt z neho pozamŕzal;
a po troch bradách sliz zo sĺz a z krvi,
zo šiestich očí, v slinách dol sa kĺzal.
55 A v každej tlame previnilca drví
jak trlica, so zubáľmi sťa nože,
takže tí dvaja trpia tiež jak prvý,
58 čo pre hryzenie nepreklína lože,
bo navyše mu pazúry jak kliešte
zvierajú chrbát, zdierajúc ho z kože.
61 „Tá duša hore, na najhoršom treste,
Iškariotský Judáš je,“ pán vraví,
„hlavu má dnu i nohou trepe ešte.
64 Z ostatných dvoch, čo nadol majú hlavy,
do čiernej tlamy to sa Brutus stelie
‒ jak zvíja sa, a slova nevyjaví! ‒
65 ‒ 67 do čiernej tlamy to sa Brutus stelie... kým Cassius... ‒ Marcus Junius Brutus a Caius Cassius Longinus, dvaja zradcovia a vrahovia Caesara, zakladateľa rímskeho cisárstva. Ako vidíme, stihol ich rovnaký trest ako Judáša Iškariotského, zradcu Kristovho. Cisárstvo totiž Dante pokladal za inštitúciu pochádzajúcu od samého Boha a cisárov priamo za predstaviteľov božskej autority na zemi vo veciach svetských. (Týmto tézam venoval celý spis, nazvaný Monarchia.) Zrada na nich, a najmä zrada na samom prvom cisárovi, rovnala sa v jeho očiach zrade na samom Bohu. ‒
68 No treba ísť, bo znova noc sa počne... ‒ Čiže už druhá noc od začiatku ich cesty Peklom. Keďže prvá noc nastala pri ich vstupe do Pekla (porov. Inf. II, 1 ‒ 3), ich cesta dosiaľ trvala plných dvadsaťštyri hodín. Je teda Biela sobota, 9. apríla 1300, asi šesť hodín večer. ‒
67 kým Cassius je tamten, hrubší v tele.
No treba ísť, bo znova noc sa počne
a my už peklo videli sme celé.“
70 Jak chcel, kol krku objal som ho mocne,
on v mieste vhodnom, hoci taktiež stŕpa,
keď roztvorí Dis krídla dostatočne,
73 vrepí sa v boky chlpaté, a z chlpa
na chlp vždy dolu cez ľadové kôry
v medzerách medzi hustou srsťou stúpa.
76 A tam, kde stehno s bedrami zhyb tvorí,
kde s najkrajnejším výbežkom sa stláča,
ustatý pán sa namáha a morí,
79 až ‒ kde mal nohy ‒ hlavu zrazu stáča
a sťaby muž, čo neučí sa z škody,
zdalo sa mi, že do pekla späť kráča.
82 „Dobre sa drž, len cez takéto schody,“
dýchajúc ledva, ledva dvíhal pery,
„z takého zla sa človek vyslobodí!“
85 Otvorom v skale vyšiel z tejto diery;
zložil ma na kraj, a len kus čo zahol,
skúseným krokom naspäť ku mne mieri.
88 Zdvihol som zrak a v strachu celý krahol,
že uzriem Dita zas v tom istom stave,
no uzrel som len nohy trčať nahor.
91 Čo za chaos mi vtedy vládol v hlave,
nech húta dav a masa nevediaca,
cez aký bod som tuná prešiel práve.
93 cez aký bod som tuná prešiel práve. ‒ Cez stred Zeme. Na tom mieste sa Vergilius obrátil: s nesmiernou námahou (v. 78), keďže v tom bode musel prekonať ‒ podľa Danteho predstáv ‒ najväčšiu silu centripetálnu. Od tej chvíle mali básnici vystupovať na povrch južnej hemisféry. ‒
94 „Vstaň,“ riekol pán, „vstaň,“ riekne mi môj radca,
„máš dlhú púť a cestu ešte ťažšiu
i slnce do pol tercie sa vracia.“
96 i slnce do pol tercie sa vracia... ‒ Počítané, pravda, podľa času južnej pologule. Keď sa na severnej pologuli zvečerilo (v. 68), na južnej sa rozvidnilo; časový údaj o návrate slnka „do pol tercie“ (počítané podľa tzv. kanonických hodiniek) znamená, že bolo asi pol ôsmej ráno. ‒
97 Svetlicou hradnou ťažko nazvať našu
priestraň, kde sme: s dnom nerovným a skálím
jaskyňa je to, bez svetla a jasu.
100 „Prv než sa, majstre, od priepasti vzdialim,“
keď som už stál, som riekol svojmu pánu,
„vyveď ma z úvah vysvetlením malým:
103 kdeže je ľad, a jak, že v tamtú stranu
ten hlavou čnie, a v chvíli takej malej
že prešlo slnce od večera k ránu?“
106 „Ty ešte stále v predstave si starej,
že z tamtej strany stredu sme, kde chĺpie
skytal mi červ, čo prerýva svet ďalej.
109 Z tej strany bol si iba pri zostupe,
no pri obrate bod sme pominuli,
naň z všetkých strán sa kladú ťarchy tupé.
112 A teraz si už v druhej pologuli,
ležiacej tvárou v tvár tej veľpevniny,
kde pod jej hrotom na kríž muža skuli,
112 ‒ 115 A teraz si už v druhej pologuli... ‒ Podľa súvekých zemepisných predstáv, založených na biblických údajoch, suchá zem, oná „veľpevnina“, ako ju nazýva Dante (v. 113), bola len na severnej pologuli, pokým celá južná pologuľa (okrem ostrovčeka s Horou očistcovou) bola pokrytá morom. V strede tejto suchej zeme, čiže na vrchole pozemského zaklenutia, bol Jeruzalem, kde ukrižovali Krista (v. 114 ‒ 115). Slovo „pologuľa“, ako upozorňujú viacerí (Porena, Sapegno a i.), Dante tu však použil v širšom význame nebeskej hemisféry, a nie hemisféry pozemskej. Len tak možno vysvetliť, že hovorí: „pod jej hrotom...“ ‒
115 čo zrodil sa i žil bez všetkej viny;
pod nohami ti leží malá sféra,
čo rub, čo druhú tvár Judekky činí.
118 Tu zrána je, keď tam je za večera,
ten, jeho chlpmi schádzalo sa klzko,
stadiaľto stále do zeme sa vdiera.
121 Bo z tejto strany spŕchol z neba mrzko,
a zem, čo tuná predtým nahor čnela,
v strachu si z mora urobila rúško,
121 Bo z tejto strany spŕchol z neba mrzko ‒ Podľa Danteho predstav sídlo Boha je v tzv. Empyreu, ležiacom vertikálnym smerom od Purgatoria, čiže nad južnou pologuľou. Lucifer sa teda zrútil „z tejto strany“, čiže zo strany južnej pologule, pod ktorou sú práve básnici. ‒
122 ‒ 126 a zem, čo tuná predtým nahor čnela... ‒ Podľa súvekej kozmológie a kozmografie „veľpevnina“ bola pôvodne na južnej pologuli. Keď však videla (Dante Zem zrejme personifikuje) z neba padať Lucifera, zachvátil ju taký strach, že „utiekla“ na protiľahlú pologuľu, resp. utiahla sa pod more: „v strachu si z mora urobila rúško“, v. 123. (Porena a i.) Tak zároveň Vergilius vysvetľuje vznik jaskyne, v ktorej sú básnici, i vznik samej Hory očistcovej, ktorá sa týči ako jediná „zem“ na južnej pologuli. ‒ Ide o Danteho invenciu: Očistec sa dovtedy umiestňoval kdesi do susedstva pekla, pod Zem alebo na inú planétu. ‒
124 na pologuľu druhú ujsť mu chcela,
a možno práve táto prázdna strana
je zvyškom z nej; kým tamhor čnie už celá.
127 Od Belzebuba sem sa tiež dol skláňa,
hlboký dol, jak tamhor hĺbka lesa:
nevidno ho, no počuť zo zurčania
127 ‒ 128 Od Belzebuba sem sa tiež dol skláňa, / hlboký dol ... ‒ Ako sa Peklo od stredu Zeme rozprestiera nahor až pod povrch zemský na severe, tak tu na juhu je tiež prázdne miesto od stredu zemského až k povrchu južnej pologule, až k ostrovčeku Hory očistcovej. (Vrátný. Porov. jeho komentár.) ‒
129 ‒ 130 nevidno ho, no počuť zo zurčania jarku... ‒ Asi vody Léthé, ktoré odoberajú očisteným dušiam aj spomienky na hriechy. (Pozri Purg. XXVIII, 121 a nasl.) Tie nemôžu zrejme nikde odplynúť než do Inferna. ‒
130 jarku, čo skalou ledva predlabe sa
a škulinku si stvorí uzulinkú
pre krivý tok, čo mierne nadol klesá.“
133 S vodcom sme teda vošli na pešinku,
späť v jasný svet sa vrátiť z oných planín,
a netúžiac po žiadnom odpočinku,
136 stúpame hor’, on popredu, ja za ním,
až ‒ kde svet krásnych vecí v nebi hniezdi ‒
zazrel som ich tým kruhom vydlabaným,
137 až ‒ kde svet krásnych vecí v nebi hniezdi... ‒ Slnko a hviezdy v ich reálnom i symbolickom význame. (Porov. Inf. I, 37 a nasl.) ‒
139 ním vyšli sme, by videli sme hviezdy. ‒ Ak sa hviezdy zjavovali pod temnými pekelnými klenbami len v Danteho spomienke a túžbe, na konci svojej púte, otvorom vydlabaným v skale, ako prvú zazrie Venušu, hviezdu lásky („krásnu hviezdu, ktorá ľúbiť nabáda“), hviezdu „rozosmievajúcu celý východ“ (Purg. I, 19 ‒ 20), a vzápätí hneď štyri hviezdy, symbolizujúce štyri hlavné cnosti: opatrnosť, spravodlivosť, udatnosť a miernosť. (Purg. I, 22 ‒ 24.) Pod ich žiarou a napokon pod lúčmi Slnka, ktoré prestalo „mlčať“, začne novú púť ‒ výstup na Horu očistcovú, ktorý je však už predmetom jeho druhej kantiky. Tá ‒ podobne ako kantika prvá a tretia, posledná ‒ skončí sa tým istým slovom stelle ‒ hviezdy.
139 ním vyšli sme, by videli sme hviezdy.

Komentár

Komentár k takému básnickému dielu, ako je Danteho Božská komédia, možno písať z najrozličnejších hľadísk. No možno sa postaviť aj na stanovisko, že poézia ako taká nijaký komentár nepotrebuje, lebo sama hovorí dosť výrečne, a ak dosť výrečne nehovorí, nepatrí jej názov poézie. Spomeňme si len na výrok Verlaina: „Umenie má byť absolútne jasné.“ Alebo na slová Prospera Mériméeho povedané Delacroixovi, veľkému ctiteľovi Danteho poézie: „V dokonalom diele by nemali byť nijaké poznámky.“

Vec však nie je taká jednoduchá ‒ a jednoduchá nie je najmä v súvise s Danteho Božskou komédiou. Pri tomto diele, čo sa týka komentára, sme zavše svedkami až žartovného paradoxu. Svojho času napr. Giovanni Papini zahorel takým odporom ku všetkým druhom danteovských komentárov, že by bol najradšej vrhol všetkých komentátorov Božskej komédie (a vôbec všetkých danteológov) do pekelného kruhu luhárov. Čo však neurobil? Vzápätí sám napísal knihu Živý Dante (Dante vivo, 1933), a tá nie je ničím iným než jediným komentárom Danteho básnického diela a Božskej komédie osobitne. A čo už ako chcel byť Papini „originálnym" pri vysvetľovaní samotného zmyslu Danteho poézie, prosté nazretie do jeho knihy nás presvedčí, že tento autor doslovne stál na pleciach mnohých a mnohých predchádzajúcich komentátorov Danteho diela.

Prípad Papiniho nie je ojedinelý, naopak, je priamo typický. Čosi podobné sa prihodilo aj De Sanctisovi a Crocemu, dvom veľmi významným talianskym literárnym vedcom. Obidvaja svojho času zahoreli podobným odporom k predchádzajúcim komentárom ‒ a obidvaja navidomoči pod tlakom presvedčenia, že v poézii je len to pekné, čo je jasné, a čo vraj nerozumieme, to nestojí za námahu, aby sa tomu rozumelo. Obidvaja radili odhodiť všetky predchádzajúce komentáre, všetky tie dovtedajšie „vokabuláre dát a udalostí“, ako ich s pohŕdaním nazval De Sanctis, a odporúčali čítať Danteho „senz’ altra compagnia che di lui solo“ ‒ „bez inej spoločnosti než spoločnosti jeho samotného“ a bez iného zámeru než zámeru rozjímať nad poéziou jednotlivých spevov Božskej komédie a tešiť sa z nej. (De Sanctis išiel až tak ďaleko, že odporúčal čitateľom zotrvať na prvých dojmoch z čítania, ktoré sú vraj najlepšie!) Obidvaja však napísali celé rozsiahle štúdie o Dantem ‒ De Sanctis nielen celé state v svojich Dejinách talianskej literatúry, ale i celý prednáškový cyklus o Božskej komédii, a Croce nielen viaceré štúdie, ale i celú knihu La poesia di Dante (1921) ‒ a tieto ich práce nie sú ničím iným než jediným, novým komentárom Danteho básnického diela. Ich cieľom bolo to isté, čo bolo cieľom predchádzajúcich komentátorov: sprístupniť, objasniť a osvetliť Danteho poéziu. Ani jeden z nich nezotrval pri nejakých svojich prvých dojmoch z čítania Danteho diela. Naopak, obidvaja sa snažili na veľmi širokej exegetickej báze objasniť aj viaceré tie tzv. nezrozumiteľné či temné miesta Božskej komédie, ktoré predtým radili obísť ako miesta nestojace za námahu, aby sa im rozumelo. A často práve v nich sa im podarilo odokryť celé nové žriedla veľkej danteovskej poézie. Po ich prácach nesporne lepšie rozumieme Dantemu a sme oveľa citlivejší k poézii Božskej komédie.

Danteho Božskú komédiu a vôbec celé jeho básnické dielo, pravdaže, treba čítať ako poéziu, čiže naozaj so zámerom rozjímať nad jeho veršami, tešiť sa z nich, zúčastňovať sa na onom „afektívnom stave“, ktorý je ‒ ako súdia moderní teoretici poézie ‒ najvlastnejším cieľom každého básnika. V tomto ohľade mal naozaj pravdu Benedetto Croce, keď nespočetnekrát zdôraznil, že Božská komédia je predovšetkým dielo básnické. Nie je to však celá pravda o tomto Danteho diele. Ak totiž pre poéziu modernú naozaj platí definícia, že je „jazykom afektívnej hodnoty“ a že cieľom básnika je robiť nás účastnými na „afektívnom stave“ a len v malej miere komunikovať nám idey (Pierre Guiraud), neplatí to o Božskej komédii, básnickej skladbe, ktorá vznikla kedysi v prvých dvoch desaťročiach XIV. storočia. Výslovným cieľom Danteho bolo totiž v rovnakej miere robiť nás účastnými na onom „afektívnom stave“ ako komunikovať nám idey. Ba v tomto poslednom Dante videl hlavný cieľ celej svojej básnickej tvorby, jej „opravdivý zmysel“, jej „verace intendimento“, aby sme sa vyjadrili slovami, ktoré použil už v svojom básnickom debute. (Porov. Vita nova, kap. XXV, náš preklad, Bratislava, SVKL 1958, str. 108.) Ak však šírka i hĺbka ideí, ktoré chcel mladý Dante komunikovať čitateľom na samom začiatku svojej básnickej dráhy, boli pomerne skromné a vymedzené okruhom jednej básnickej školy (školy tzv. sladkého nového štýlu), postupne Dante svojej poézii ukladal čoraz vyššie ideové ciele (v tzv. filozofických kancónach) a napokon v Božskej komédii, svojom životnom diele, ideové ciele najvyššie. Danteho prvotina mala priniesť „nový život“ len jemu samotnému. Božská komédia oproti tomu bola a chcela byť sumou všetkých dovtedajších vedomostí a podľa autorovho zámeru mala priniesť „nový život“ celému vtedajšiemu ľudstvu. O nič menej nešlo Dantemu ako o dielo, ktoré by priamo ukazovalo východisko zo súvekého duchovného, intelektuálneho i spoločenského chaosu a viedlo ľudstvo k Civitas gentium, spoločnej Obci národov ‒ k Obci, kde by boli preklenuté vnútorné i vonkajšie protiklady a sváry v syntéze vnútorného i vonkajšieho pokoja. V tom práve spočívalo ono „verace intendimento“ Božskej komédie. „Quia non ad speculandum, sed ad opus inventum est totum“ ‒ pretože nie na rozjímanie, ale na konanie vymyslené je všetko, napísal Dante doslovne kedysi na samom konci svojho života, pred r. 1321, v Liste Can Grandemu, ktorý je ‒ hodno si všimnúť ‒ prvým komentárom Božskej komédie, pochádzajúcim z pera samého jej autora.

Je azda len náhodný tento prvý komentár k Božskej komédii? Isteže nie. Dante, ktorý poňal svojou poéziou taký najvyšší zámer ‒ najvyšší v polohách ideových i umeleckých ‒ chcel byť dozaista zrozumiteľný pre všetkých. (Preto sa aj rozhodol napísať svoje dielo ľudovým jazykom!) Fakt je však, že už v svojej dobe nebol zrozumiteľný všetkým a sám si to aj veľmi jasne uvedomoval. Vedel, že viaceré hrany jeho veľkobásne sa ponárajú do šera nejasností, že hĺbku jeho reflexií a rozjímaní o človeku i vesmíre, hriechu i cnosti atď. atď. môže sledovať napokon len čitateľ, ktorý sa dostane na jeho intelektuálnu a vzdelanostnú úroveň a že pre tých, ktorých zrak siaha len „na piaď“, ako sa doslovne vyjadril v Par. XIX, 81, sú nedosiahnuteľné výšiny jeho básnickej myšlienky. Svoju báseň prirovnal k veľkej spievajúcej lodi plávajúcej na oceáne a priamo upozorňoval svojich čitateľov, uberajúcich sa za ňou v „malom člnku“, aby ju nestratili z dohľadu a nezablúdili na šírom mori, ktorým dovtedy nik neplával. (Porov. Par. II, 1 a nasl.) Ba viac: svojich čitateľov priamo vyzýval, aby vypäli všetky sily, ak ho chcú sprevádzať: „Nie sú to dráhy pre maličký člnok... ani pre lodivoda, ktorý by chcel seba samého šetriť,“ napísal doslovne v Par. XXIII, 67 ‒ 69.

Taký je konečne osud všetkých veľkých básnikov, ktorí napokon ‒ možno i proti vlastnej vôli ‒ presiahli seba samých. Z dejín európskej poézie vieme, že na každej veľkej poézii spočíva zákonite pečať určitého tajomstva a záhadnosti. No na Božskej komédii je tých pečatí o to viac, že Dante ‒ a to je jeden z veľkých paradoxov jeho umenia a jeho tvorby vôbec ‒ ak na jednej strane chcel, aby ho chápali všetci, na druhej strane (z mnohých príčin, od neho závislých i nezávislých) priamo smeroval k poézii hermetickej, v ktorej sa všeličo utajovalo a ktorej „verace intendimento“ zostávalo napokon miestami zamknuté na sedem zámok, ako oná trinásta izba v našich ľudových rozprávkach. (Figúra utajovania, napísal Dante doslovne v Conv. III, X, 7, je „bellissima e utilissima“ ‒ prekrásna a preužitočná.)

Ak niekto ‒ tak ako Dante ‒ strieľal odrazu troma šípmi z trojtetivového luku (povedané jeho obrazom z Par. XXIX, 24), čiže ak niekto zámerne skladal poéziu majúcu až tri významy (doslovný, alegorický a anagogický), musel už sám odprvoti dementovať názor, že pri čítaní jeho diela možno vystačiť s prvými dojmami. A je len prirodzené, že takýto Dante ‒ postava spoly v jase a spoly v tieni ‒ odprvoti potreboval komentár a potrebuje ho podnes. Aby sme mohli plno vnímať jeho poéziu, ktorá priamo spočíva na jeho básnickej myšlienke, je nevyhnutne potrebná pomoc tých ľudí, ktorí sa usilovali do tejto jeho myšlienky vniknúť. Takúto pomoc potreboval čitateľ Božskej komédie už v XIV. storočí (Florencia už vtedy zriadila akúsi osobitnú katedru, z ktorej sa vysvetľovalo Danteho dielo) a moderný čitateľ ju potrebuje o to väčšmi, že táto Danteho básnická myšlienka je mu často nepomerne menej prístupná, ako bola ľuďom predchádzajúcich storočí. Nech sa už zmýšľa o starých, novších i najnovších komentátoroch akokoľvek ‒ a treba uznať, že viaceré výhrady proti nim boli a aj sú oprávnené ‒ bez ich pomoci nevnikneme do Božskej komédie. Môžeme vniknúť len do jej povrchových vrstiev ‒ nie však do vrstiev hlbších, z ktorých jedine pramení jej veľká poézia.

Je však ešte aj iný dôvod, pre ktorý sa moderný čitateľ nemôže zaobísť bez pomoci komentára.

E. G. Parodi, jeden z významných moderných danteológov, koncom 19. storočia bol napísal, že poézia Božskej komédie nespočíva vo veršoch a v rýme, ale predovšetkým vo veciach. I keď je pravda, že táto poézia spočíva aj vo verši a v rýme, a nielen vo „veciach“, Parodiho názor zostáva v platnosti, a to hlavne v tom zmysle, že sa Danteho poézia skutočne viaže k „veciam“ ‒ k veciam chápaným v ich najširšom význame, čiže k faktom a celej realite Danteho doby. Svoju dobu Dante síce ďaleko presiahol ‒ naozaj o tých „tisíc míľ“, o ktorých hovorí v Par. XIX, 80 ‒ no zároveň jeho Božská komédia je hlboko zakotvená v svojej dobe, z nej vychádza, na ňu reaguje a s ňou je spätá spojivami nespočetných narážok. Ak však čitateľ túto dobu nepozná a nič nevie o východiskových bodoch Danteho poézie, ak nepozná celé historické úzadie tohto diela, ak si doslovne neodhrnie spod popola vekov danteovské „veci“, historické fakty i udalosti stojace v úzadí a priamo podmieňujúce sám charakter Danteho básnickej skladby, mnohé partie Božskej komédie, a možno práve tie najpoetickejšie, stanú sa mu len nezrozumiteľnou hlušinou. V tomto ohľade predchádzajúce celé generácie komentátorov od najstarších čias až po naše dni vykonali nesmierne záslužnú prácu. Môže ju podceniť len ten, čo výsledky tejto práce pokladá už len za prirodzené, automaticky disponuje poznatkami starších komentátorov a nevďačne zabudol, že ich má od kohosi dnes prípadne už len anonymného. Je fakt, že plnosť Danteho poézie môže pred nami vystúpiť len pri presnom poznaní Danteho básnickej myšlienky a celej Danteho doby.

Všetky tieto dôvody vedú nás k tomu, aby sme k svojmu prekladu Božskej komédie pripojili komentár. Oprieme sa v ňom, prirodzene, o mnohé a mnohé staršie, novšie i najnovšie komentáre, ako aj o výsledky modernej literárnej vedy o Dantem, takej nesmierne bohatej a rozsiahlej, že jej obdobu možno nájsť vari len v shakespearovských štúdiách. Ak sa nám azda podarí niektoré veci v Božskej komédii vidieť v novom svetle, respektíve priniesť skromné nové poznatky o jej poézii, zásluha za to patrí celým generáciám starších i novších komentátorov Danteho diela, a najmä moderným danteológom, ktorí nás učili ‒ dlhé roky ‒ vnikať hlbšie do Danteho myšlienky i jeho slovesného umenia. S výrazom hlbokej vďaky a úcty spomeňme tu aspoň tieto mená: Del Lungo, Barbi, Parodi, Scartazzini, Poletto, Vrátný, Masseron, Porena, Momigliano, Sapegno, Nardi, Renucci, Pézard, Renaudet a i. Bez ich pomoci, a najmä bez ich iniciatívy nebol by možný ani náš preklad, ani pripojený komentár k nemu. Jeho obsiahlosť nech ospravedlní skutočnosť ‒ skutočnosť trochu smutná ‒ že na rozdiel od viacerých iných (a aj menších) národov dosiaľ u nás disponujeme len veľmi skromnou literatúrou o tvorcovi Božskej komédie. Náš komentár v tomto ohľade chce aspoň čiastočne suplovať nedostatok tejto literatúry, znamenajúcej pre čitateľa Danteho diela priamo podmienku na jeho hlbšie pochopenie. Nerobíme si však nijaké ilúzie, že sme vysvetlili všetko. V Danteho diele ‒ aj po niekoľkostoročnom výskume ‒ zostávajú miesta temné, nejasné, tak ako podobne temné a nejasné miesta zostávajú v gotickej katedrále, ku ktorej sa toto dielo ‒ i sám Dante ‒ neraz prirovnáva. Pre tieto miesta, pravdaže, platia slová, ktoré svojho času napísal Rainer Maria Rilke v súvise so svojimi Sonetmi na Orfea: „Kde zostáva temno, to je takého druhu, že nevyžaduje objasnenie, ale podrobenie.“

Jozef Felix

Hlavné skratky, použité v texte komentára:

Aen. ‒ Aeneis.
Apok. ‒ Apokalypsa.
Conv. ‒ Il Convivio.
DDJ ‒ Deutsches Dante-Jahrbuch.
Dec. ‒ Decamerone.
De vulg. eloq. ‒ De vulgari eloquentia.
GSLI ‒ Giornale storico delia letteratura italiana.
Her. ‒ Heroides.
Inf. ‒ Inferno (Peklo).
Lett. dant. ‒ Letture dantesche.
Met. (Metam.) ‒ Metamorphoses.
Par. ‒ Paradiso (Raj).
Purg. ‒ Purgatorio (Očistec).
SDI ‒ Società Dantesca Italiana (Vydanie Božskej komédie starostlivosťou Talianskej danteovskej spoločnosti; 9. vyd., Milano, Hoepli 1932.).
St. dant. ‒ Studi danteschi.

Poznámka prebásňovateľa

Prvé vydanie Danteho Pekla v mojom prebásnení, podľa doslovného prekladu a poznámok J. Felixa i s jeho komentárom, vyšlo pred Vianocami roku 1964. Preto absolútnu väčšinu úprav v tomto vydaní si vynútil nový pravopis (napr. „zbor“ namiesto vtedajšieho „sbor“ a pod.)

Do básnického textu a komentára sme inak takmer nezasahovali. Iba v niekoľkých prípadoch sme museli odstrániť tlačové či iné chyby alebo nepresnosti z vydania prvého. Napríklad, v básnickom texte som v 87. verši I. spevu vymenil epiteton „lahodný“ („uspôsobil ma k lahodnému štýlu“) za epiteton „krásny“ („uspôsobil ma ku krásnemu štýlu“). Dante sa totiž vyznáva Vergiliovi, že až on ho priviedol k „vysokému štýlu“, akým je napísaná jeho Aeneida. „Krásny“ je tu vlastne „terminus technicus“, ako o tom výstižne píše J. Felix v komentári a za zmienku stojí, že i jeho pripravovaná vyše stostranová kniha, žiaľ, nedokončená, mala mať názov „O Danteho krásnom štýle“.

Na iných miestach som už viac ráz spomínal, že tento komentár predstavuje iba časť z množstva poznámok (asi 20 strán k jednému spevu), ktoré mi dával J. Felix k doslovnému prekladu. On zas poukazuje na riešenia prebásňovateľa ‒ poučeného najmä jeho poznámkami o vlastnostiach originálu, ktorý som sa učil naspamäť ‒ v tomto komentári.

Komentár J. Felixa je skutočnou školou poézie a predkladá i vynikajúci materiál pre teóriu básnického prekladu. Je to nielen dôkladný a príkladný výklad zmyslu jednotlivých spevov: je to súbor miništúdií, ba niekedy až rozsiahlych štúdií, opretých o najvýznamnejšie výsledky bádania svetovej danteológie, rozvinutých o nové, Felixove vlastné pozorovania. Nie náhodou Václav Černý v recenzii tohto Felixovho diela napísal, že i české preklady Danteho prvej kantiky by malo sprevádzať práve toto Felixovo dielo.

Vskutku, Felixov vedecky presný, pevný, priam spevný výklad, napríklad 15. spevu Danteho Pekla (o Brunettovi Latinim) možno pokladať za „perlu perál“ interpretačného umenia, a to nielen v slovenskej esejistike či v literárnej vede.

Možno povedať, že podobne ako Dante v spoločnosti antických básnikov, Homéra, Vergilia, Ovidia, Horatia, Lucana „šiel ako šiesty“ (pozri IV. spev), je sprevádzané jeho dielo i skvelými jeho vykladateľmi na celom svete: a medzi poprednými z nich kráča i náš Jozef Felix. Čitateľ jeho Komentára môže sa o tom presvedčiť i sám.

Viliam Turčány

Dante Alighieri
Božská komédia
Peklo

Z talianskeho originálu Dante Alighieri: La Divina Commedia. A cura di Natalino Sapegno. Vol. I. Inferno. „La Nuova Italia“ Editrice, Firenze 1955 preložili Viliam Turčány a Jozef Felix.
Komentár napísal Jozef Felix. Komentár doplnil Viliam Turčány.

Vydala Spoločnosť Dante Alighieri Bratislava 2005.
Zodpovedná redaktorka Miroslava Vallová.
Korigovala Silvia Semaková.
Vytlačili Tlačiarne BB, s. r. o., Banská Bystrica

ISBN: 80-969566-4-7