| 1 |
Na lepšiu plavbu plachty dvíha hore
čln môjho ducha, ktorý šťastím plesá,
že opustil to preukrutné more.
|
3
preukrutné more. — Čiže peklo, o ktorom spieval v predošlej kantike (L’Inferno).
|
| 4 |
O druhej ríši spev môj rozoznie sa,
v nej ľudská duša ako v dákej vyhni
zbaví sa vín, by vyšla na nebesá.
|
4
O druhej ríši spev môj rozoznie sa. — Druhou ríšou je Očistec (Il Purgatorio) a treťou bude Raj (Il Paradiso). Podľa súvekej scholastickej teológie i podľa ľudových predstáv Očistec mal byť pod zemou. Dante ho umiestnil — z rozličných príčin — pod šíre nebo, na vysokú horu, vypínajúcu sa na ostrove obkolesenom vodami Oceána. Očistcový ostrov leží na druhej pologuli, presne oproti Jeruzalemu. Očistcovú horu si treba predstaviť ako zrezaný kužeľ. Na jej úpätí a v spodnej časti je tzv. Predočistec, miesto, kde sa zdržiavajú duše, skôr než si začnú odpykávať tresty. Opravdivý Očistec má sedem terás, ktoré sú určené pre rozličné kategórie hriešnikov (podľa kľúča siedmich hlavných hriechov). Na vrchole hory je les Pozemského raja.
|
| 7 |
No tu sa, mŕtva poézia, zdvihni,
som váš, ó, Múzy, váš som v službe stálej,
a tu sa trochu, Kalliopé, prihni
|
7
mŕtva poézia. — Krásny príklad na metonýmiu: básnik nazve predošlú kantiku „mŕtvou poéziou“, pretože spievala o zatratených, čiže — podľa Danteho — o skutočných mŕtvych. V tomto básnickom obraze je presun z predmetu spevu na sám spev, z objektu na subjekt.
8
som váš, ó, Múzy. — Pravdepodobne narážka na Horatiovu prvú a štvrtú ódu z tretej knihy Carmina (pozri: Horatius, Ódy a epódy, SVKL 1965. Prel. I. Šafár. Str. 77 a 87.).
9
Kalliopé. — Bola patrónkou epickej poézie a pokladala sa za najväčšiu z deviatich Múz. V súvislosti s prosbou o dar skvelého zvuku sa poukazuje i na vlastnosť obsiahnutú v jej mene, ktoré označuje tú, čo má pekný, čistý hlas.
|
| 10 |
a z toho zvuku do spevu mi nalej,
preň straky striasol taký strach, že v púhu
milosť už ani nedúfali ďalej.
|
11
preň straky striasol taký strach. — Ide o súťaž v speve, na ktorú pyšné dcéry tesálskeho kráľa Piera vyzvali zbor Múz. Múzy zastupovala Kalliopé. Porazené princezné potom Múza Uránia (patrónka hvezdárstva) premenila na straky. Súťaž opisuje Ovidius v V. knihe Premien (pozri Šafárov preklad: Ovidius, Metamorfózy, Tatran 1979, str. 102—111; alebo naše prerozprávanie: Ovidius, Premeny, Mladé letá 1970, str. 36—48). — Nasledujúcim veršom sa uzatvára úvod, obsahujúci propozíciu, v ktorej sa poukazuje na predošlý spev a na zmenu látky (verše 1—16) — a na invokáciu, čiže vzývanie (verše 6—12). Podobné vzývanie bolo už na začiatku Pekla (Inf. II, v. 7—9, str. 17) a bude i na začiatku Raja (Par. I, v. 13—36), v ktorom však namiesto Múz básnik bude vzývať samého Apolóna. I tieto úvody jednotlivých kantík svedčia o ich relatívnej samostatnosti v rámci Božskej komédie.
|
| 13 |
Sťa vzácny zafír zažíhal by dúhu:
raňajší vzduch sa zaskvel v toľkom jase
a tak až siahal k najvyššiemu kruhu,
|
13
vzácny zafír. — Drahokam belasej, blankytnej farby.
|
| 16 |
že môjmu zraku radosť vrátil zase,
veď mŕtvy vzduch už netiesnil ho zdola,
pred ním i zrak i hruď sa dodnes trasie.
|
|
| 19 |
Spanilá hviezda, ktorá k láske volá,
halila v úsmev celý východ spolu
i s rojom Rýb, čo patria do jej kola.
|
19
Spanilá hviezda, ktorá k láske volá. — Venuša, planéta, o ktorej sa verilo, že vzbudzuje lásku. Prvé svetlo, ktoré zažiari Dantemu pri vstupe do nového sveta, je svetlo lásky. V Danteho systéme súvzťažností súvisela Venuša aj s Rétorikou a krásnym umením (Conv.).
21
i s rojom Rýb, čo patria do jej kola. — Astronomický údaj hovorí o zdanlivom stretnutí súhvezdia Rýb s Venušou. Vyplýva z neho, že je medzi štvrtou a piatou hodinou pred úsvitom štvrtého dňa na púti Danteho s Vergiliom.
|
| 22 |
Obrátil som sa napravo a k pólu
uprel som zrak a uzrel hviezdy štyri,
vídané prv len prarodičmi dolu.
|
22—23
Obrátil som sa napravo a k pólu / uprel som zrak. — Ide o južný pól, keďže Očistcová hora sa podľa Danteho predstavy vypína na druhej pologuli oproti Jeruzalemu.
23
a uzrel hviezdy štyri. — Tieto hviezdy majú nesporne symbolickú platnosť, zastupujú štyri hlavné cnosti, známe už v staroveku: opatrnosť, spravodlivosť, udatnosť a miernosť. Okrem toho sa však niektorí slávni moreplavci, medzi nimi aj Amerigo Vespucci (podľa neho nazvali „nový svet“ Amerikou), domnievali, že tu Dante mieril na Južný kríž, súhvezdie známe už v Danteho časoch zo správ námorníkov (meno Južný kríž, pravda, dostalo až roku 1517 od Andreu Corsaliho).
|
| 25 |
V ich plamienkoch sa vzduch až slasťou pýri:
ó, že už dívať nemôžeš sa na ne,
ovdovený pól severný, pól sirý!
|
| 28 |
Ako sa zrak mi vracia zas k tej strane,
— ako mi opäť na to miesto zlieta —
kde Veľký voz už zmizol nebadane,
|
| 31 |
nablízku uzriem osamote kmeťa,
ktorého vzhľad si väčšiu úctu žiada,
než akou otca uctievať má dieťa.
|
31
nablízku uzriem osamote kmeťa. — Marcus Porcius Cato Utický (95—46 pred n. l.), ktorý radšej spáchal samovraždu, než aby upadol do Caesarových rúk. Dante ho obdivoval aj v iných svojich spisoch (De vulgari eloquentia a Monarchia). Komentátorov vždy prekvapovalo, že Dante za strážcu Predočistca (ba podľa Vergiliovho „lichotenia“, až za strážcu celého Očistca) postavil jednak pohana, k tomu ešte samovraha (les samovrahov je v XIII. speve Pekla, pozri Inf. str. 104—112 a 352—358) a navyše aj Caesarovho odporcu, čiže odporcu myšlienky rímskeho impéria, Dantemu takej drahej.
Dante sa tu opieral predovšetkým o autoritu Vergilia, umiestňujúceho medzi obrazmi na Eneovom štíte aj podsvetie, kde „oddelil zbožných a Katóna, ktorý im zákony dáva“ (Eneida, VIII, v. 670; preklad Viery Bunčákovej a Pavla Bunčáka. Tatran 1969. Str. 207.). Pri opise hrdinu vychádzal z eposu Farsalia od Marca Annea Lucana (39—65 n. l.), najmä z jeho II. spevu, z veršov 372—391 (pozri český preklad J. Nechutovej: Farsalské pole. Svoboda 1976. Str. 68.). No našiel oporu pre svoj odvážny krok aj v Tomášovi Akvinskom, ktorý vo výnimočnom prípade na ukázanie príkladu statočnosti z vyššieho vnuknutia pripúšťa samovraždu ako mravný čin. Dante predstavuje antického hrdinu ako príkladného mučeníka slobody, ktorý v najvyššej miere stelesňuje antické cnosti (pozri ďalej: „svit štyroch svetiel svätý venčil mu tvár“).
|
| 34 |
Prešedivená, dlhočizná brada,
podobná vlasom v sivobielej spleti,
až vo dvoch prúdoch na prsia mu padá.
|
| 37 |
Svit štyroch hviezd, svit štyroch svetiel svätý
venčil mu tvár a v prúde papršlekov
zdalo sa mi, že to naň slnce svieti.
|
| 40 |
„Ktože ste vy, že hore slepou riekou
z večitej väzby smiete stúpať nahor?“
posvätným perím potriasol a riekol:
|
40
hore slepou riekou. — Ide o podzemný jarok, spomínaný v Inf. XXXIV, vo verši 130, str. 286.
|
| 43 |
„Kto viedol vás, kto svietil vám, kto tiahol
vás z onej noci, ňou sa hĺbky halia
a jej mrak navždy na peklo si ľahol?
|
|
| 46 |
Či zmena v jeho zákone sa stala?
Alebo v nebi výnos vyšiel nový,
že zatratenci smú na moje bralá?“
|
|
| 49 |
Chopí sa slova vodca pohotový
a znamením aj ramenom ma núti
sklopiť i zrak i kľaknúť ku kmeťovi:
|
|
| 52 |
„Nie z vlastnej vôle schádzal som svet krutý,“
riekne môj pán, „no z neba zišla pani,
aby som tohto viedol v jeho púti.
|
53
z neba zišla pani. — Beatrice (porovnaj Inf. II, verš 52 i nasledujúce a príslušnú poznámku, str. 19—24 a 304—307).
|
| 55 |
Keďže chceš znať, kde stál tak ukonaný
a čo nás všetko stretlo na tej ceste,
nechcem byť ten, kto spoznať ti to bráni.
|
|
| 58 |
Posledný večer nekynul mu ešte,
no v blúznení smrť bola mu tak blízka,
že málo len, a na večnom je treste!
|
|
| 61 |
Tu k jeho spáse pani si ma získa,
jak vravel som — a nebol preň smer iný
a nebolo preň inde východiska.
|
|
| 64 |
Zjavil som mu svet zločinov a špiny
a teraz chcem mu zjaviť svet, kde z duší
pod tvojou mocou zmývajú sa viny.
|
|
| 67 |
Jak vediem ho, mne vravieť neprísluší;
z výšin je sila, čo ho viedla všade,
aby ťa zrel i čul na vlastné uši.
|
|
| 70 |
S radosťou ráč ho prijať v svojom hrade,
slobodu hľadá, cennejšiu než skvosty,
ako vie ten, kto život za ňu kladie.
|
|
| 73 |
A ty to vieš, veď v Utike si kosti
pre ňu dal rád, rád zomrel pre povinnosť,
čo ožiari ich ešte vo večnosti.
|
73—74
veď v Utike si kosti / pre ňu dal rád. — Utika, severoafrické mesto, založené Feničanmi vedno s Kartágom, v tretej púnskej vojne sa spojilo s Rímom proti nemu a stalo sa potom hlavným mestom rímskej provincie v Afrike. Utika mala veľký význam v občianskych vojnách. V roku 46 pred n. l. sa do nej utiahol Kato, vodca pompejovských vojsk po zavraždení Caesarovho soka egyptským kráľom Ptolemajom. Keď Kato videl, že jeho odpor proti Caesarovi je márny, odňal si život v tomto meste, podľa ktorého dostal svoje prímenie Utický.
|
| 76 |
Nie, v nebi nový nevydali výnos;
živý je on, a ja — ja, tôňa táto —
nie z kruhu som, kam odsudzuje Minos;
|
78
nie z kruhu som, kam odsudzuje Minos. — Vergilius nie je v skutočnom pekle, ale v predpeklí, v tzv. Limbe (pozri Inf. IV, v. 79—102 a ďalšie Inf., str. 36—39), spolu s Homérom, Horatiom, Ovidiom, Lucanom, v spoločnosti ktorých Dante „šiel jak šiesty“. Minosova právomoc sa začína až od druhého kruhu (Inf. V, v. 1—12, str. 42—43).
|
| 79 |
som tam, kde myslí Marcia len na to,
ó, svätá hruď, že nik jej nebol bližší —
buď pre jej lásku láskavý k nám, Kato!
|
79
som tam, kde myslí Marcia len na to. — Marcia, Katónova manželka, ktorá sa neskôr — s jeho zvolením a právoplatne podľa rímskych zákonov — stala ženou Q. Hortensia, no po jeho smrti sa vrátila ku Katónovi (Fars. II, verše 326—371, str. 66—68).
|
| 82 |
Dovoľ nám prejsť cez sedem svojich ríší:
spomniem ťa jej i zjavím svoju vďaku,
ak je ti vhod, nech dole spomnutý si.“
|
82
Dovoľ nám prejsť cez sedem svojich ríší. — Čiže siedmimi okruhmi Očistca. Tu súčasne vrcholí Vergiliovo získavanie si Katónovej náklonnosti a s ním spojené „lichotenie“, zveličovanie Katónovej skutočnej moci, proti ktorému sa vzápätí cnostný Riman ohradí („čas netrať na lichôtky“, verš 92). Pravda, Vergilius tu postupuje ako básnik-klasicista, ktorý pritom nehovorí nepravdu, ale iba rozvíja najcharakteristickejší klasicistický tróp, metonýmiu-synekdochu, zamieňajúcu časť za celok a celú reťaz súvislostí za jej prvé ohnivko. I keď strážcom Očistca bude až anjel v jeho bráne a podobných strážcov bude mať každá zo siedmich očistcových terás, bez Katónovho vedomia, zvolenia a rád nemožno prejsť dokonca ani k jednotlivým kruhom Predočistca, cez ktoré sa musí prísť ku skutočnému Očistcu.
|
| 85 |
„Marcia bola milá môjmu zraku,“
odvetil on, „ba tak som na nej visel,
že splnil som jej túžbu nie hoc’ akú.
|
| 88 |
No, jak nás delí rieka zlá, už myseľ
viac nevzruší mi, pre to nariadenie,
čo vyšlo vtedy, keď som stadiaľ vyšiel.
|
| 91 |
Ale ak Pani sprevádza vás denne,
jak hovoríš, čas netrať na lichôtky;
nech stačí ti, že prosíš ma v jej mene.
|
| 94 |
Nuž choď a hľaď, kde rastie rákos krotký,
trstinou hladkou oviť ho a z brudu
umyť mu tvár až do poslednej bodky.
|
| 97 |
Bo inak chvíle nemilé ti budú,
až prvý sluha z Raja sa k vám nahne
a tvár mu nájde pod závojom bludu.
|
98
prvý sluha z Raja. — Anjel v očistcovej bráne (pozri Purg. IX, v. 78 a ďalšie).
|
| 100 |
Ostrovček tento, kamkoľvek sa tiahne,
na okraji, kde sa už more vzpína,
trstiny rodí na mäkuškom bahne.
|
|
| 103 |
Neobstála by nijaká byľ iná,
nesúca list či tvoriaca si kôru:
náporu vĺn sa taká neuhýna.
|
103
Neobstála by nijaká byľ iná. — Trstina symbolizuje pokoru a táto tercína vysvetľuje na protikladnom obraze pevných, stromovitých rastlín jej potrebu na ceste k očisťovaniu, takže sa stáva erbovým znakom Očistca.
|
| 106 |
Ostatne, tadiaľ nekráčajte k moru;
práve vám slnce vzchádza za sprievodcu
a najmiernejšou cestou schádzaj Horu.“
|
| 109 |
Zmizol. Ja vstávam, nohy sa mi mocú
a bez slova, len zrakom javiac nehu,
upieram oči na dobrého vodcu.
|
|
| 112 |
Vtom začne on: „Tu nasleduj ma v strehu,
späť obráťme sa, lebo tadiaľ mieri
táto pláň k svojmu najnižšiemu brehu.“
|
|
| 115 |
Zvíťazil úsvit, zmizla noc, mrak šerý
sa vzďaľoval, až zrazu more diaľne
som uvidel, jak zľahúčka sa čerí.
|
|
| 118 |
Tak schádzal som tie pláne jednotvárne
jak muž, čo zbadá cestu utratenú
a myslí si, že bez nej kráčal márne.
|
119
cestu utratenú. — Cestu, ktorú pútnik stratil a šťastný znova našiel. Bez nej by jeho púť bola blúdením.
|
| 121 |
Prišli sme tam, kde ešte vďaka tieňu
bohatá rosa slnku odoláva;
a zdalo sa, že vodca šiel len pre ňu.
|
|
| 124 |
Veď práve tam, kde najmäkšia je tráva,
jemne ju jeho dlane porozhrnú
a ja, už chápuc, aký znak mi dáva,
|
|
| 127 |
obrátim k nemu svoju tvár, sĺz plnú;
a v umytej sa čistá farba zjaví,
kam peklo prv mi navŕšilo škvrnu.
|
128
a v umytej sa čistá farba zjaví. — Začiatok Danteho očisťovania, a to z rúk samého Vergilia, symbolizujúceho prirodzený ľudský rozum. Tento obraz má paralelu v Eneide: aj Eneas, skôr než vstúpi na Elyzejské polia, umyje si tvár, aby si ju očistil od špiny Tartara: „Eneas obsadí vchod a telo si postrieka čerstvou vodou a zlatú halúzku zastokne pred seba na prah.“ (En. VI, verše 635—636, str. 141.)
|
| 130 |
Už pustým brehom šli sme bez obavy
brehom, čo nikdy nevidel, by zasa
niekto šiel späť, kto popri ňom sa plaví.
|
130—131
brehom, čo nikdy nevidel, by zasa / niekto šiel späť. — Narážka na Ulyxa (Odysea), ktorý podľa Danteho stroskotal pred Očistcovou horou (Inf. XXVI, v. 133—142 i príslušné poznámky, str. 220 a 411—413).
|
| 133 |
Tu vodca môj ma ovil vôkol pása,
ó, zázrak! lebo na tom istom bode,
naozaj tam vždy znovu zrodila sa
|
135—136
naozaj tam vždy znovu zrodila sa / pokorná byľ. — Motív znovuvyrastania odtrhnutej trstiny pripomína znovuvyrastanie zlatej vetvičky, ktorú Eneas musel odtrhnúť zo stromu v avernskom háji a o ktorej mu vravela veštiaca Sibylla, že „keď strhne sa jedna haluz, nechýba iná / zlatá, čo hneď obrastie podobným kovovým lístím“ (En. VI, v. 143—144, str. 136). Dante tento motív pretvoril a dodal mu alegorickú hodnotu: pokora rastie tým, že sa človek v nej cvičí a jeden akt pokory plodí druhý. Tak to vysvetľoval už jeden z najstarších komentátorov Benvenuto.
|
| 136 |
pokorná byľ, kde práve ju vzal pôde.
|
| 1 |
Už vyšlo slnko na obzor, až na lem,
čo poludníkom, svojím kruhom drží
najvyšší bod nad mestom Jeruzalem,
|
1—9
Už vyšlo slnko na obzor... — Dlhá a zložitá astronomická perifráza patrí do celého systému podobných perifráz v druhej kantike Božskej komédie. Dantemu v nej nešlo o nejaké samoúčelné vystavovanie kozmografických vedomostí, ale jednak o zvýšenie celkového slávnostného tónu a jednak o určité duchovné prehĺbenie tejto partie: nad Danteho púťou sa roztvárajú kozmické priestory a rozličné nebeské javy na nej akoby priamo participovali. Dante tu označuje čas z hľadiska našej, čiže severnej pologule, z hľadiska obzoru Jeruzalema. Ak slnko dosiahlo „lem“, krajný bod obzoru, ktorého poludník má svoj vrchol nad Jeruzalemom, znamená to, že na severnej pologuli slnko zapadalo a že z protiľahlého bodu k tomuto „lemu“, z rieky Ganges v Indii, vychádzala noc. Podľa súdobých zemepisných predstáv rieka Ganges predstavovala východný bod obzoru Jeruzalema, kým rieka Ebro v Španielsku zasa západný bod. To značí, že keď je v Španielsku poludnie, v Indii je polnoc, v Jeruzaleme slnko zapadá a na Očistcovej hore sa začína brieždiť. Opis troch fáz Zory (biela, zrumenená a napokon oranžovejúca) spresňuje časový údaj, v ktorom Dante s Vergiliom začína púť v Predočistci: je šesť hodín ráno.
|
| 4 |
a noc, čo k nemu protiľahlo krúži,
už vyšla z Gangu s Váhami a zašla,
ktoré jej padnú z rúk, vždy keď sa dĺži:
|
| 7 |
takže, kde stál som, ak sa v tvári triasla
biela a potom zrumenená Zora —
zoranžovejúc napokon i zhasla.
|
| 10 |
Stáli sme ešte stále poblíž mora
tak ako tí, čo v duchu po končiari
už idú hor, no údy ľaká hora.
|
| 13 |
Vtom sa — tak ako cez prehusté pary
pred samučičkým svitom červenkavý
Mars nad vodami na západe žiari —
|
13—15
tak ako cez prehusté pary... — Podľa súvekých meteorologických predstáv planéta Mars bola obklopená hustými parami, ktorým sa pripisovala jeho červenkavá farba. Dante okrem toho vo svojom spise Hostina (Conv.) uvažuje aj o symbolických vzťahoch medzi touto planétou a hudbou, takže v tomto zdanlivo len voľnom prirovnaní blížiacej sa loďky s dušami zaznieva prvý akord z ústredného obrazu tohto spevu, v ktorom bude dominovať postava Danteho priateľa, hudobníka Casellu.
|
| 16 |
zjavilo mi (a kiež sa ešte zjaví!)
akési svetlo, blížiace sa prudšie
než čokoľvek, čo letí cez diaľavy.
|
| 19 |
Odvrátim zrak, že spýtam sa, čo skvúce
vzdialené svetlo jemu pripomína —
a už zriem väčšie, žiarivejšie lúče.
|
| 22 |
Poniže z oboch strán sa s žiarou spína
sám neviem aká beľ; a pod ňou bodá
ma oslepivo zasa úbeľ iná.
|
| 25 |
Mlčí môj dobrý učiteľ jak voda;
keď z prvej beli obrys krídel vznikol
a keď už cele spoznal lodivoda,
|
|
| 28 |
„Kľakni si, kľakni na kolená,“ skríkol,
„hľa, anjel Boží, ruky zopni k hrudi;
takých už budeš vídať služobníkov.
|
|
| 31 |
Hľaď, ako zhŕda prostriedkami ľudí,
vesla si ani plachty nepožičia,
len krídla má, keď zmáha diaľne prúdy.
|
33
keď zmáha diaľne prúdy. — Vody ležiace medzi tyrhenským pobrežím (pri ústí Tiberu sa zhromažďujú duše vyvolených, čiže tých, čo „neschádzajú dolu k Acherónu“, ako sa dozvieme z veršov 100—101) a pobrežím ostrova, na ktorom sa vypína Očistcová hora.
|
| 34 |
Hľaď, ako hrdo k nebesám sa týčia
— v povetrie režúc svoje večné perie —
bo nie jak rúna smrteľné sa zničia!“
|
| 37 |
A Boží vták čím blíž a blíž sa berie,
až v toľký jas sa zväčší zo zárodku,
že nevládze zrak už tkvieť na nádhere
|
|
| 40 |
i sklopím ho — a vidím iba loďku,
jak štíhlunká a ľahunká sa sunie,
že voda sotva dotýka sa spodku.
|
42
že vodu sotva dotýka sa spodku. — Znak, že duše nemajú nijakú hmotnú váhu, ktorý je súčasne aj určitou prípravou na Danteho márne objímanie Casellu (vo veršoch 73—74).
|
| 43 |
Nebeský lodník z kormy žiaril v splne
až tak, že zjav len blaho odrážal mu
na viac než na sto šťastných duší v člne.
|
| 46 |
„In exitu ...“, tú jasnú pieseň žiarnu
jednohlasne a jednou túžbou spätí
spievali si až do ostatku žalmu.
|
46
In exitu... — Začiatok 113. žalmu, ktorého témou je oslobodenie Židov z egyptského zajatia.
|
| 49 |
Tu žehná ich, znak kríža spraví svätý
a kým dav na breh kolenami padá,
on s takou istou rýchlosťou späť letí.
|
|
| 52 |
Zástup, čo zostal, v zmätku cestu hľadá,
zdivený z miesta hľadí prenesmelý
jak ten, kto stále nové divy zhliada.
|
|
| 55 |
Zo všetkých strán už slnce jasné strely
až také presné strieľalo, že v strede
nebies už dávno Kozorožca streli,
|
55—57
Zo všetkých strán už slnce jasné strely... strieľalo... — Typický danteovský obraz súvisiaci so starodávnou mytologickou predstavou Slnka ako poľovníka, ktorý vystreľuje šípy lúčov. Keďže slnce už zo všetkých strán vysielalo lúče, muselo byť niekoľko stupňov nad obzorom. Tým je zároveň určený čas: je asi pol siedmej až sedem hodín ráno.
|
| 58 |
keď nový ľud v tej vyplašenej čriede
vzdychol: „Ó, zjavte,“ zdvihnúc čelá čisté,
„zjavteže nám, kde k Hore cesta vedie.“
|
| 61 |
A Vergilius odvetí: „Vy iste
myslíte si, že nám je ten kraj známy —
my sme však tiež len pútnikmi, jak vy ste.
|
| 64 |
Bezmála sme sem prišli spolu s vami,
no cestou, čo tak drsná je, tak desná,
že teraz ísť sa iba hračkou zdá mi.“
|
|
| 67 |
Tie duše, ktoré blízko nás sa tiesnia,
keď zbadajú, že dýcham, že som živý,
úžasom zblednúc, cestu vpred si kliesnia.
|
|
| 70 |
Ako ľud posla s olivou až divý
obkľúči vždy, keď čaká na novinu
a v tlačení nik nie je chúlostivý,
|
70
posla s olivou. — Oliva bola odpradávna symbolom pokoja; porovnaj napr. Vergiliovu Eneidu, VIII, v. 115—116: „Vtedy mu otec Eneas odvetil z vysokej kormy / pričom halúzku mierovej olivy pozdvihol v rukách“ (En. str. 190). I v Danteho časoch bolo bežným zvykom, že posol, prinášajúci zvesti o pokoji či o víťazstve, držal v ruke olivovú ratolesť.
|
| 73 |
priam tak ich zraky k tvári sa mi vinú,
akoby duše blažené v tej chvíli
zabudli, že si idú zmývať vinu.
|
| 76 |
Tu uzriem jednu, keď sa priblížili,
až s takou túžbou stúpať ku mne z radu,
že túžim tiež ju objať z celej sily.
|
| 79 |
Ó, tône márne, okrem svojho vzhľadu!
Trikrát ju ruky objať chcú kol pása,
a toľkokrát sa prázdne na hruď kladú!
|
79
Ó, tône márne, okrem svojho vzhľadu! — Duše majú éterické, vzdušné telá, ktorých konzistencia je len zdanlivá. Teóriu týchto tiel Dante obšírnejšie vysvetlí v Purg. XXV, v. 79 a nasledujúce.
80—81
Trikrát ju ruky objať chcú... — Je nesporné, že Dante vychádza zo VI. spevu Vergiliovej Eneidy, kde sa hrdina tiež trikrát pokúša objať svojho otca Anchíza (verše 700—702: „Trikrát sa pokúsil objať ho ramenom okolo krku, / prchavým snom a ľahkému vánku podobný obraz / trikrát chcel nadarmo chytiť, vždy sa mu vyšmykol z ruky.“ En., str. 153). Ostatne, Vergilius tu vychádza zas z Homéra, z Odyseovho pokusu objať si matku v podsvetí: „Trikrát som vztiahol k nej ruky, bo z duše túžil som po nej, / trikrát mi utiekla z rúk sťa tieň či vidina vo sne.“ (Homéros, Odysseia, 11. spev, verše 206—207. Preložil Miloslav Okál. Vyd. Slovenský spisovateľ 1966, str. 203.) No Danteho majstrovstvo vynikne v kompozičnom využití tohto prevzatého motívu práve pri hudobníkovi Casellovi, pri ktorom na rozdiel od iných postáv (hneď od Katóna v prvom speve a v speve nasledujúcom od kráľa Manfréda, prekresleného do detailov) chýba akýkoľvek opis telesných vlastností, aby tak vystúpil iba jeho hlas a schopnosť ľúbezného spevu. Akoby mal byť iba stelesnením čírej hudby. I sám Dante ho pozná až po hlase.
|
| 82 |
Úžas ma taktiež zafarbil, jak zdá sa,
bo usmiala sa, kúsok ustúpila
a zvonivo — keď za ňou stúpam zasa —
|
| 85 |
zastať mi radí tôňa ušľachtilá:
spoznal som ju a hneď aj vrúcne žiadal,
by na pár slov sa so mnou zastavila.
|
| 88 |
„Zastanem rád. Jak rád som ťa vždy zhliadal,
rád ťa i tu, keď som už telo stratil,
no,“ spýtal sa, „kam ideš ty a skadiaľ?“
|
| 91 |
„Casella môj, by zase som sa vrátil,
kde teraz som, sem z pekla konám cestu,
no, ktože teba v ceste toľko zhatil?“
|
91
„Casella môj...“ — O tomto Danteho priateľovi vie sa pramálo. Z Vatikánskeho kódexu č. 3214 vyplýva, že zhudobnil jeden madrigal Lemna da Pistoia: „Casella dedit sonum“. A iba zo 120. verša tohto spevu vieme, že zhudobnil i Danteho kancónu.
|
| 94 |
A on: „To iste patrí k môjmu trestu,
keď ten, čo bral nás, ako sa mu hodí,
viac ráz mi uprel púť k tomuto miestu,
|
| 97 |
bo z vyššej vôle jeho vôľa vzchodí.
Tri mesiace však berie podobrotky
každého, kto chce viezť sa v jeho lodi.
|
98—99
Tri mesiace však berie podobrotky / každého... — Casella, ktorý — ako v predošlom texte naznačuje Dante — zomrel nejaký, azda i dosť dlhý čas („no ktože teba v ceste toľko zhatil?“) pred jarou v roku 1300, teda v čase Danteho záhrobnej púte, naráža tu zrejme na začiatok „jubilejného roku“, vyhláseného pápežom Bonifácom VIII. Vďaka odpustkom, viažúcim sa k jubilejnému roku a vzťahujúcim sa aj na duše v Očistci, skrátila sa ich „čakateľská lehota“.
|
| 100 |
I mňa, kým tam som k moru hľadel krotký,
kde z Tiberu už vody v soli tonú,
láskavo prijal do blaženej loďky.
|
101
kde z Tiberu už vody v soli tonú. — K ústiu Tiberu lokalizuje Dante zhromaždište nezatratených duší. V jeho časoch bolo to miesto nezdravé, pusté, akoby mimo sveta. Na druhej strane motivácia tohto výberu súvisí priamo s riekou, pretekajúcou Rímom, sídlom pápeža i cisára, a teda naznačuje, že spása duší je spätá s „večným mestom“.
|
| 103 |
To krídla vztýčil zas až v diaľku onú,
až k tomu ústiu, k nemu všetci mieria,
čo neschádzajú dolu k Acherónu.“
|
| 106 |
„Akže ti nový zákon neuberá
pamäť a moc tej piesne preľúbeznej,
čo utíši, čo žiaľ i túžbu stiera,
|
| 109 |
uteš ma ňou a neopusti bez nej
ubitú dušu s údmi ustatými,
stúpajúcimi hore z biedy bezdnej.“
|
|
| 112 |
„Láska, čo zas — zas v mysli hlaholí mi,“
lahodný hlas tak ladne z úst mu plynie,
že doteraz mi znejú sladké rýmy.
|
112
„Láska, čo zas — zas v mysli hlaholí mi.“ — Danteho kancóna z Hostiny (Conv.), ktorá stojí na začiatku tretieho dielu tejto knihy a v ňom sa vysvetľuje. Báseň je alegóriou. Za oslavou ženy sa skrýva oslava filozofie. Je to inak jediný svetský spev v celom Očistci.
|
| 115 |
Môj pán i ja — a s pevcom na planine
tak spokojné sa zdali všetky tiene,
akoby nik si neželal nič iné.
|
| 118 |
Sledovali sme všetci sústredene
spev z jeho úst; keď náš kmeť nahnevaný
zvolal: „Čo je to, duše plné liene?
|
119
keď náš kmeť nahnevaný. — Kato, strážca Predočistca, predstavený v predošlom speve.
|
| 121 |
Čo váhate, čo strácate čas v pláni?
Hor k vrchu skôr, nech zlieni sa z vás koža,
ktorá vám Boha jasne vidieť bráni!“
|
|
| 124 |
Jak pri zobaní kúkoľu či zbožia,
keď holuby sa krútia len blíž k paši
a navyknutú pýchu, krotko zložia,
|
|
| 127 |
no len sa zjaví čosi, čo ich plaší,
a — hoci hladné — vzdajú sa aj krmu,
bo zdá sa im, že hrozí údel ťažší:
|
|
| 130 |
tak som tu zrazu uzrel trmu-vrmu,
v nej ušiel dav od piesne neskončenej
jak muž, čo beží bezhlavo v prť strmú —
|
|
| 133 |
ani náš odchod nebol prudší menej.
|
|
| 1 |
Hoci ten beh a hoci tá reč prudká
po pláni tiene jednotlivo vrhá
k vrchu, kam všetkých Spravodlivosť nutká,
|
|
| 4 |
ja opieram sa o verného druha!
Veď kto by ma bol horou viedol iný
a kto by v chôdzi podpieral ma stuha?
|
|
| 7 |
Zdalo sa mi, že výčitky si činí;
ó, svedomie, jak čistý krištáľ číry,
ako sa zhrýzaš i pre malé viny!
|
7
Zdalo sa mi, že výčitky si činí. — Výčitky sa týkali faktu, že Vergilius chvíľu pozabudol na svoju povinnosť vodcu, dovolil Dantemu zdržať sa, a vari i toho, že sám sa započúval do Casellovho spevu.
|
| 10 |
Keď nechá chvat, preň vždycky tvár sa pýri,
bo z dôstojnosti každý skutok zmýva —
myseľ sa mi, prv zúžená, zas šíri
|
| 13 |
za poznaním až dychtivá, až chtivá;
a k vrchu zrak už dvíham bez odkladu,
čo z vôd až hore do neba sa vrýva.
|
|
| 16 |
Červené slnce plápolalo vzadu
a lámalo sa vpredu pred postavou,
v nej narážalo lúčmi na priehradu,
|
|
| 19 |
preto kus nabok otočím sa hlavou,
mrúc obavou, že sám len kráčam k skale,
keď pôda iba predo mnou je tmavou.
|
21
keď pôda iba predo mnou je tmavou. — Po výstupe z pekelných temnôt si Dante až tu, v plnom dennom jase a so slnkom v chrbte, uvedomí po prvý raz, že Vergilius, „tôňa táto“ (porovnaj Purg. I, v. 77) nevrhá tieň. Niečo neskôr zas duše, ktoré tu stretnú, so zdesením si všimnú, že Danteho telo tieň tvorí („Len prvý rad však moju tôňu zbadá,“ verš 88).
|
| 22 |
A posila: „Vždy srdce máš tak malé,
vždy neveríš,“ sa obráti a zvolá,
„že s tebou som a že ťa vediem stále?
|
| 25 |
Večer je tam, kde ľahlo do popola
to telo, ním sa tvorila mi tôňa:
z Brundízia je v múroch Neapola.
|
25—27
z Brundízia je v múroch Neapola. — Vergilius umrel roku 19. pred n. l. v Brindisi (lat. forma Brundisium), odkiaľ cisár Augustus dal jeho telo preniesť do Neapola, do hrobky na Pozzuolskej ceste. Toto ušľachtilé cisárovo gesto bude v príkrom kontraste s počínaním cosentínskeho arcibiskupa (a za ním skrytého pápeža Klementa IV.), ktorý i z primitívneho náhrobku dá vyhrabať kráľa Manfréda a pohodiť jeho telo napospas prírodným živlom (porov. verše 124—133 tohto spevu).
|
| 28 |
Predo mnou preto netvorí sa ona,
že preniká lúč tuná cez osoby —
jak nebesá tiež lúč si nezaclonia!
|
30
jak nebesá tiež lúč si nezaclonia. — Podľa súdobých predstáv nebesá (10 nebies opisuje Dante v Raji) sú priesvitné a podobne priesvitné a vzdušné sú i telá duchov v záhrobí (Tomáš Akvinský, Summa III, Suppl. 75 a nasl.).
|
| 31 |
Najvyššia moc nám telá uspôsobí
niesť žiar i chlad aj tu aj v onom kraji,
no nedá znať — a nechce — jak to robí.
|
32
aj v onom kraji. — Čiže v pekle.
|
| 34 |
Len blázni by, či dáki pobehaji,
si trúfali sňať clonu z mystéria,
čo Podstata v troch osobách nám tají.
|
|
| 37 |
Plemeno ľudské, uspokoj sa s quia;
Mária matkou nemusela stať sa,
nech vyjaví, nech Boh taj poodvíja!
|
37
Plemeno ľudské uspokoj sa s quia. — Quia, latinská spojka znamená „pretože“, „lebo“, „že“. Zmysel verša: ľudia sa majú uspokojiť s faktom, že veci sú, pretože sú (quia sunt) a nemajú skúmať ich príčiny a čím sú (quid sunt). Človek sa má skloniť pred tajomstvom, lebo do onoho „quid“ (čo) nikdy neprenikne. — Ide tu ináč o bežnú scholastickú formulu.
|
| 40 |
A videl svet, jak nejeden sa stráca,
čo dosiahol by túžbu naplnením,
v nej muka je preň nikdy nekončiaca.
|
| 43 |
Aristotela, Platóna tým mienim
a stovky ďalších.“ A vtom dohovorí.
A skloní tvár a s čelom zachmúreným
|
44
a stovky ďalších. — Medzi nimi i seba a ostatných básnikov s veľduchmi spomínanými v Limbe (Inf. str. 36—40 a príslušné pozn. str. 313—315).
|
| 46 |
privedie ma až na úpätie hory,
kde skala sa tak strmá rozoviera,
že márne bys’ chcel ísť hor bez podpory!
|
|
| 49 |
Od Lerici až k Turbii je vera
z najstrmšej strže schodište i brána
priam dokorán, ak tuná s tou sa zmeria!
|
49
Od Lerici až k Turbii. — Sú to hraničné body ligurského pobrežia, kde Apeniny spadajú povestne strmo do mora. Lerici, starý hrad, leží na konci spezijského zálivu (nazvaného podľa významného prístavného mesta La Spezia) a Turbia (la Turbie) je obcou neďaleko Monaca (teda už na francúzskej strane).
|
| 52 |
„Kto vie, kde svah tým spôsobom sa skláňa,
že cestu i tvor bez krídel by zvládol,“
vraví môj pán a hľadí spod balvana.
|
| 55 |
A zakiaľ on, tvár sklonenú vždy nadol,
na správnu cestu spytoval sa v mysli
a kým som ja hor skalu poobhliadol,
|
| 58 |
po ľavej ruke dáke duše tisli
sa smerom k nám, jak nemali by vlády,
bo hoci šli, sa nezdalo, že išli.
|
60
bo hoci šli, sa nezdalo, že išli. — Pripomalá chôdza týchto duší, o ktorých ďalej vysvitne, že boli za života vyobcovaní z Cirkvi, má pravdepodobne alegorický význam: vyjadruje ich váhanie s pokáním. Na ich váhanie a pomalosť naráža niečo ďalej inak až kurtoázny príhovor Vergiliov, vyhrotený do pointy: „Bo kto vie viac, by časom mrhal nerád“ (verš 78).
|
| 61 |
„Vyšli k tým pohľad, pane môj, tí radi
nám poradia,“ a kývnem na družinu,
„ak už ty sám si tuná nevieš rady.“
|
| 64 |
On zjasní tvár, prv od námahy sinú:
„Hej, poďme k nim, bo idú pripomaly;
no ty sa utvrď v nádeji, môj synu!“
|
| 67 |
A už tam tí sú asi v takej diali
— a to sme šli tak tisíc krokov v pláni —
ako na dobré dohodenie skaly,
|
|
| 70 |
keď zastanú a trú sa o balvany
vysokej steny, tisnúc sa vždy užšie,
jak zastáva, kto hľadí s obavami.
|
|
| 73 |
A pán: „Ó, dobre zosnulí, ó, duše,
už vyvolené k Pokoju sa zberať,
k nemu váš duch i s túžbou iste kluše,
|
|
| 76 |
zjavte, kde skala bude uzavierať
sklon tak, že ním by bola cesta ľahšia;
bo kto vie viac, ten časom mrhá nerád.“
|
|
| 79 |
Jak ovečky, keď idú zo salaša
po jednej, dvoch, či troch, a ďalšie stoja
a s ňufáčikom skloneným sa plašia;
|
|
| 82 |
čo spraví predná, to aj ďalšie z voja;
hneď zastanú, keď sa čos’ prvej zmarí,
bo bez určitej príčiny sa boja:
|
|
| 85 |
tak videl som, jak niekde pri košiari,
ísť hlavu toho blaženého stáda
pokornú v chôdzi, odovzdanú v tvári.
|
|
| 88 |
Len prvý rad však moju tôňu zbadá
po pravej strane siahať na skalište,
kam miesto svetla zlomeného padá,
|
|
| 91 |
ponajprv spredu cúvnu duše čisté
a ostatné, jak pri dajakej jame,
nevediac prečo, urobia to isté.
|
|
| 94 |
„I bez žiadosti nechže je vám známe,
že živé telo sa tu druží k tieňu,
veď práve preto sa lúč slnka láme.
|
95
že živé telo sa tu druží k tieňu. — Vergilius potvrdzuje tušenie duší, sprevádzané obavou, že Dante má živé telo, a preto vrhá tieň, no v ďalšej tercíne ich upokojuje.
|
| 97 |
Nedivte sa, a kvôli uisteniu:
len vôli nebies môj druh iste vďačí,
že zvládne, dúfam, túto skalnú stenu.“
|
| 100 |
Tak vodca môj; a nebies uchádzači:
„Nuž postojte a pred nás teda poďte!“
Vrchdlaňou zástup nám už cestu značí.
|
|
| 103 |
„Nech hockto si,“ v tom jeden osamote
sa poozval, „nuž hľaď a zváž, či asi
videl si ma, kým bol som pri živote!“
|
|
| 106 |
A vidím už, muž krásny, plavovlasý,
šľachetných čŕt sa díva v moju stranu,
no obočie má rozťaté i riasy.
|
106—108
muž krásny, plavovlasý, / šľachetných čŕt... / no obočie má rozťaté i riasy. — Dante predstavuje výstižne kráľa Manfréda v hlavných obrysoch, ako ich zachovali i súdobé kroniky (osobne ho však poznať nemohol, pretože pri Manfrédovej smrti mal Dante iba rok). Za zmienku však stojí, že Dante pri jeho opise sa mohol oprieť aj o takmer rovnaké kresby hrdinov z literatúry, a to Orlanda zo starofrancúzskeho eposu a kráľa Dávida z knihy Kráľov („bol červenkavý, krásny a pôvabnej tváre“, Kniha kráľov, 16, 12). Rany utŕžil Manfréd v „bitke storočia“ pri Benevente 26. februára 1266, v ktorej padol. Víťazstvom Karola z Anjou, ktorého proti nemu povolával už pápež Urban IV. (v roku 1261) a potom jeho nástupca Klement IV., sa rozdrvil nielen mocný rod Hohenštaufovcov (traja Manfrédovi predkovia boli cisármi: praded Fridrich Barbarossa, dedo Henrich VI. a otec Fridrich II.), ale celá cisárska moc už neskôr nezískala nikdy takú váhu, akú mala za Manfrédových predchodcov.
|
| 109 |
A na zdvorilú odpoveď mu danú,
že nie, zas riekne: „Prizriže sa teda,“
a priamo v prsiach ukáže mi ranu.
|
| 112 |
A s úsmevom: „Vedz, hľadíš na Manfréda,
na Konštancie cisárovnej vnuka;
až prídeš späť, kde žiaľ mi dcéru zjedá,
|
112—113
hľadíš na Manfréda, / na Konštancie cisárovnej vnuka. — Manfréd bol nemanželským synom Fridricha II. (1194—1250) a grófky z Monferrata, Bianky Lanciovej. Narodil sa asi roku 1232. Neskôr ho otec prijal za legitimného syna a v testamente ho poveril riadením sicílskeho kráľovstva do príchodu právoplatného dediča — syna Konráda IV. (1228—1254), syna z manželstva s Jolandou di Brienne. Po smrti tohto nevlastného brata sa dal Manfréd korunovať v palermskej katedrále (1258) napriek odporu pápežskej kúrie, ktorá ho viac ráz exkomunikovala.
Cisárovná Konštancia, matka cisára Fridricha II., a teda stará mať Manfrédova, pochádzala z normanského rodu Altavillovcov, postupne sa zmocňujúceho celej južnej Itálie a Sicílie, ktorú tento rod vymanil z rúk Arabov. Bola dcérou prvého sicílskeho kráľa Ruggera II. a jeho tretej ženy Beatrice Rethelovej. Narodila sa 27. februára 1154 a 27. februára 1186 sa vydala za Barbarossovho syna Henricha VI. (1165—1197), keď už bolo zrejmé, že jej synovec, kráľ Viliam II. Dobrý, zostane bez potomstva. Dedičstvo Altavillovcov, sicílske kráľovstvo, tak prešlo zákonite na hohenštaufovský rod. To je aj najzávažnejší dôvod, prečo sa Manfréd hlási za vnuka Konštancie (Dante ju stretne v Raji, Par., III. spev, verše 109—120), a nie napríklad za syna Fridricha II., ktorého Dante umiestnil do kruhu epikurejcov v Pekle (Inf. X, verš 119, str. 88 a príslušná poznámka na str. 342). Manfréd, podobne ako jeho otec, bol podporovateľom básnikov a pripisuje sa mu aj autorstvo básne Len z čírej lásky (pozri Vy jasné sladké vlny. Smena 1978, str. 105—107).
114—116
kde žiaľ mi dcéru zjedá. — Manfrédova dcéra sa volala taktiež Konštancia. Vydala sa v roku 1262 za aragónskeho kráľa Petra III. (1239—1285). Jej dvaja synovia boli v čase Danteho záhrobnej púte, teda jeho stretnutia s Manfrédom, kráľmi: Jakub II. (1264—1327) bol vtedy kráľom Aragónskym a Fridrich III. (1272—1327) vládol na Sicílii, ktorú po známych sicílskych nešporoch (1282) vyrval z rúk Anjouovcov ich otec Peter III., uplatňujúc si nároky na ňu ako Manfrédov zať. „Česť Sicílie a česť Aragónu“, tento verš vyjadruje ich kráľovské hodnosti a súčasne i Manfrédových vnukov, jeho hrdosť, že cisársky rod predsa pokračuje dvoma panovníkmi.
117
pravdu jej zjav, ak z iných správ mrie v mukách. — Manfréd, stíhaný viacerými cirkevnými kliatbami, mal byť podľa súdobej mienky zatratený. „Rehabilitáciu“ tohto panovníka, ktorého — podobne ako jeho otca, zakladateľa sicílskej básnickej školy a mecéna umelcov — Dante obdivoval už v spise O ľudovom jazyku (DVE), pokladajú viacerí danteológovia za jeden z najodvážnejších Danteho výkladov v oblasti teológie a súčasne výpadov proti mocenským ambíciám Cirkvi i jej častému používaniu exkomunikačnej zbrane.
|
| 115 |
choď k nej, choď k matke, ktorá hojdá v rukách
česť Sicílie a česť Aragónu,
pravdu jej zjav, ak z iných správ mrie v mukách.
|
| 118 |
Keď ma dve rany priviedli až k skonu,
ja som sa tam, kde odpustenie kynie,
kajúcne stúlil k láskavému lonu.
|
| 121 |
Nebolo páru mnohej mojej vine,
no ramená tej Veľkej Lásky môžu
každého objať, kto sa do nich vinie.
|
| 124 |
Nech pastier ten, čo moju kosť i kožu
na prísny rozkaz Klementov prv rozťal,
nech bol by znal i túto stránku Božiu,
|
124
Nech pastier ten... — S pastierom sa všeobecne stotožňuje Bartolomeo Pignatelli, arcibiskup z Cosenze od 4. nov. 1254 do 30. septembra 1266 a potom arcibiskup v Messine. Bol sprostredkovateľom medzi pápežom Klementom IV. a Karolom z Anjou. Patril medzi najzarytejších odporcov kráľa Manfréda, ktorý jeho brata, neapolského šľachtica Cesaria Pignatelliho, pozbavil majetku. Podľa iných bádateľov mal Dante označovať za pastiera až jeho nástupcu Tommasa d’Agni, je to však málo pravdepodobné.
125
na prísny rozkaz Klementov. — Pápež Klement IV. (1265—1268), pokračovateľ protimanfrédovskej politiky svojho predchodcu Urbana IV., si dokonca podľa niektorých historikov, jemu nepriateľských, mal vytýčiť za cieľ svojho pontifikátu zničenie celého hohenštaufovského rodu.
126
nech bol by znal i túto stránku Božiu. — Čiže i nesmierne milosrdenstvo, nielen spravodlivosť. Z obžalovaného, ako hovorí Fr. Flora, jeden z najprenikavejších analytikov tohto spevu, sa tu stáva žalobcom.
|
| 127 |
ešte by som bol dosiať s telom zostal
pod navŕšeným skálím do mohyly
pri Benevente pod temenom mosta.
|
129
pri Benevente pod temenom mosta. — Strategicky významné mesto v Kampánii, známe už z antiky, leží na čiare medzi Neapolom a Foggiou v Apúlii. Podteká pod ním rieka Calore, po jej pravej strane sa odohrala osudná bitka 26. februára 1266. Keď po dvoch dňoch našli a identifikovali Manfrédovo telo — pretože v kritickom okamihu Manfréd sňal si odznaky kráľovskej moci a udatne sa vrhol do stredu bojiska — víťazný Karol ho síce nedovolil pochovať ako exkomunikovaného s cirkevnými obradmi, no nebránil svojim vojakom navŕšiť nad mŕtvolou udatného hohenštaufovca mohylu z kamenia pri záhlaví mosta nad riekou Calore, vedúceho k beneventskej bráne (dnes je tam pamätná kamenná tabuľa s vyrytým obrazom a s veršami Danteho z tohto spevu Očistca).
|
| 130 |
Pri Verde niekde vietor z celej sily
a dážď, von z ríše, teraz bičuje ma,
kam pri zhasnutých sviecach v tme ma skryli.
|
130—132
Pri Verde niekde... pri zhasnutých sviecach v tme ma skryli. — Verde, ako sa dnes všeobecne súdi, je staré meno rieky Garigliana, ústiacej do Tyrhenského mora a vymedzujúcej hranice medzi Pápežským štátom a Sicílskym kráľovstvom, na ktoré — podľa pastiera z Cosenze a podľa pápeža — si robil neoprávnený nárok. Preto ho vyniesli „von z ríše“ — pri zhasnutých a prevrátených sviecach, ako to bolo zvykom pri heretikoch a exkomunikovaných vôbec.
|
| 133 |
Nie, nie je až tak mocná anatéma,
že nemala by ľútosť žiadnej ceny,
kým nádej čo len steblo zelene má.
|
135
kým nádej čo len steblo zelene má. — Čiže pokým ešte človek žije a má možnosť oľutovať. Podľa niektorých komentátorov ide tu súčasne aj o narážku na vtedajšie sviece, ktorých spodok býval zamaľovaný na zeleno. Tým by sa ďalej mala zoslabovať účinnosť anatémy, ktorá márne sviece obracala nadol, lebo z obrazu by vyplývala rozhodujúca úloha „sviece života“.
|
| 136 |
No nemálo, kto zmiera vydedený
z Cirkvi — i keď sa kaja po prekliatí —
musí sa tiesniť vôkol skalnej steny:
|
| 139 |
tridsaťkrát dlhšie stená tu, než jatý
bol pýchou v tele, ak len viny žravé
modlitba dobrá zdola neukráti.
|
139
tridsaťkrát dlhšie stená tu... — J. Felix predkladá tu pozoruhodný vlastný výklad: „V cirkevnom učení niet zmienky o podobnej čakateľskej lehote a komentátorom dosiaľ unikol motív tohto danteovského čísla, ktoré však naisto patrí do systému nenáhodných danteovských číselných hodnôt. Číslo 10 chápal Dante ako ‚dokonalé číslo‘; 3 × 10 by teda bolo číslo trojnásobne dokonalé.“ — Domnievame sa, že pod celou epizódou s Manfrédom, ako i niektorými ďalšími postavami v Predočistci (Belacquom, Buoncontem z Montefeltra) s ich čakaním na vstup do skutočného Očistca, leží príbeh Palinúra — a podobných duší s nepochovaným telom — z Vergiliovej Eneidy, ktoré musia 100 rokov čakať na prevoz cez Acherón — „Takí sto rokov blúdia a lietajú okolo brehov“ (En. VI, 329, str. 141). Pri Manfrédovi možno túto súvislosť sledovať i v podobnom pohodení jeho tela — ako tela Palinúrovho — pri vode na neznámom mieste. Dante rozvíja tento motív podľa svojej predstavy o situácii duší v Predočistci.
141
modlitba dobrá zdola neukráti. — Rozumej, orodovná modlitba od duší, ktoré sú v stave Božej milosti. Len tie modlitby sú podľa Danteho účinné (pripomínajú to viaceré postavy v Očistci, hneď vo štvrtom speve bude podobne hovoriť Belacqua, verše 130—135).
144
i zákaz ten i v akom som tu stave. — Zákaz vystúpiť na Očistcovú horu, ale i to, že nie je medzi zatratenými.
|
| 142 |
Nuž zváž, či radosť spravíš mojej hlave,
ak by sa moja dcéra dozvedela
i zákaz ten i v akom som tu stave —
|
| 145 |
bo skrze živých získa sa tu veľa.“
|
| 1 |
Keď v prudkú slasť či v úder ešte prudší,
čo vníma jedna z mohutností dnuká,
sa celá duša sústredí či skľúči,
|
1—6
Keď prudkú slasť... — Podľa scholastického učenia má duša tri mohutnosti (potencie): 1. vegetatívnu (schopnosť žiť); 2. senzitívnu (schopnosť cítiť); 3. intelektívnu (schopnosť myslieť). Od týchto mohutností závisia rozličné duševné „sily“, čiže schopnosti: napr. od senzitívnej mohutnosti schopnosť vidieť, počuť, chutnať, hmatať, čuchať. Text Danteho treba teda rozumieť: keď sa jedna zo schopností senzitívnej potencie našej duše sústredí na seba, vtedy sa zdá, akoby senzitívna mohutnosť duše nepoznala nijakú inú činnosť, nijaký iný úkon. Tým sa má vyvracať bludná náuka, paučenie, napríklad platonikov, ktorí hlásali, že človek má až tri duše, alebo manichejcov, podľa ktorých má dve. Keby mal totiž človek viacej duší, bol by schopný viacerých duševných úkonov paralelne.
|
| 4 |
zdá sa, že všetko iné pre ňu zmĺka;
tým vyvracia sa bludné paučenie,
že jedna duša od druhej v nás vzbĺka.
|
| 7 |
Tak pri pútavej, neobvyklej scéne,
či pri reči, čas beží bez prestania
a človek si naň ani nespomenie;
|
| 10 |
bo jedna schopnosť k výjavu sa skláňa
a iné vlohy v duši zostanú ti
sťa spútané, kým tá je odputnaná.
|
| 13 |
A presne to som skúsil užasnutý,
počúvajúc hlas toho, čo šiel mimo;
veď cez päťdesiat stupňov prešlo v púti
|
15—16
veď cez päťdesiat stupňov prešlo v púti / slnce už hor... — Za hodinu prejde slnko 15 stupňov; päťdesiat stupňov sa teda rovná trom hodinám a dvadsiatim minútam. Keďže slnko vyšlo o šiestej hodine, teraz je práve 9 hodín 20 minút.
|
| 16 |
slnce už hor, čo som si len tam všimol,
kde oné duše spolu v jednom rade
skríkli: „Hľa, tu je hľadaný váš výmoľ.“
|
| 19 |
Do väčšej diery sedliak často kladie
len jedny vidly s trninou, keď zbadá,
že bronie hrozno v jeho vinohrade,
|
|
| 22 |
než bol ten chodník, ktorým cestu hľadá
môj pán — i ja, my sami na okolí,
odlúčení už od šťastného stáda.
|
|
| 25 |
Chodí sa na San Leo, schádza k Noli,
k Bismantove sa stúpa po pešine —
no tu len krídla osožné by boli.
|
25—26
Chodí sa na San Leo... — Príkry chodník, vedúci na Horu, Dante prirovnáva k niektorým najstrmším cestám či chodníkom, aké poznal v Taliansku. San Leo (Sanleo) — osada v Romagni neďaleko San Marina, položená na vrchole strmého vrchu a v Danteho časoch prístupná len úzkym chodníkom, vytesaným v skalách; Noli — mestečko na ligurskom pobreží v severnom Taliansku (neďaleko Savony), v Danteho časoch prístupné len od mora, alebo od pevniny len úzkym chodníkom, prerazeným v strmých skalách, ktorým sa muselo zostúpiť; Bismantova, či Pietra di Bismantova — skalnatý, príkry svah v Apeninách, v provincii Reggio Emilia, majúci na vrchole naklonenú a veľmi ťažko prístupnú náhornú rovinu.
|
| 28 |
Hej, rýchle krídla, na nich túžba šinie
ma za vodcom, čo vždy mi nádej skytá
a svieti mi aj cestou po strmine.
|
| 31 |
Rozčesnutá to skala je a zrytá,
kde z každej strany o steny sa trieme;
kde okrem nôh si dno i ruky pýta.
|
| 34 |
Keď na ten úval na samotnom leme
strminy z brál sa noha dotrmáca,
„Majstre,“ sa pýtam, „kam sa vyberieme?“
|
| 37 |
A nato on: „Len nikam neobráť sa
a dotiaľ za mnou meraj cestu dlhú,
kým nezjaví sa sprievodca a radca.“
|
| 40 |
Vrch až tak čnie, že v očiach tmu mám púhu,
a svah je strmší oveľa než čiara
idúca stredom do poly štvrť-kruhu.
|
41—42
a svah je strmší oveľa než čiara / idúca stredom do poly štvrť-kruhu. — Čiže viac ako štyridsaťpäťstupňový.
|
| 43 |
„Ó, otče môj, ten vrch je bez končiara!
Hľaď, ak si nohy kus neodpočinú,
zostanem sám, tak únava ma zmára.“
|
|
| 46 |
A on: „Až sem sa dotiahni, môj synu,
na pláň, čo sa tu vinie dookola,“
a ukázal mi prstom na plošinu.
|
|
| 49 |
Od jeho slov tak zmocnela mi vôľa,
že štvornožky som vydriapal sa k pánu,
až pod nohami terasa mi bola.
|
50
som vydriapal sa k pánu. — Dante nazval Vergilia svojím pánom v druhom speve Pekla (pozri Inf. II, verš 140, str. 24): môj učiteľ, môj pán, môj vodca stály.
|
| 52 |
Tam na skalu, tam sadli sme si na ňu,
k východu hľadiac, k východisku púte,
bo teší vidieť cestu vykonanú.
|
| 55 |
Na nízke brehy hľadí nepohnute,
potom sa k slnku díva zrak a diví,
že lúče zľava bičujú náš útes.
|
56—57
potom sa k slnku díva zrak a diví... — Na severnej pologuli, severne od obratníka Raka, keď hľadíme na východ, vidíme slnko na nebi po pravej strane na juh od seba. Oproti tomu na južnej pologuli, južne od obratníka Kozorožca, Dante vidí vystupovať slnko po ľavej strane, severne od seba. Z toho vzniká jeho údiv, že „lúče zľava bičujú náš útes“.
|
| 58 |
Uzrel môj údes básnik jasnozrivý,
jak žasol som, že medzi nás si vchodí
a pred Polnoc voz svetla oslnivý.
|
| 61 |
Riekol: „Nech Pollux s Castorom, dva body,
nech by ich pár v tom zrkadle sa točil,
čo hor i dol si svoje svetlo vodí,
|
61—66
„Nech Pollux s Castorom...“ — Castor a Pollux, mytologickí synovia Jupitera a Lédy, podľa nich je nazvané súhvezdie Blížencov. Zmysel týchto dvoch tercín: keby bolo slnko v znamení Blížencov (teraz je v znamení Barana) a my by sme boli teda bližšie k letu (k letnému slnovratu), videl by si slnkom rozpálenú časť Zvieratníka, a teda samo slnko krútiť sa bližšie k súhvezdiam Medveďov (Veľký a Malý voz), čiže ešte severnejšie, a teda ešte väčšmi naľavo. V čase letného slnovratu je totiž slnko na obratníku Raka, t. j. 23 a pol stupňa severne od rovníka. Zrkadlom pomenúva Dante slnko preto, že odráža svetlo, ktoré podľa jeho kozmológie prijíma od „nebeských inteligencií“.
|
| 64 |
Zvieratník by si červenkavý zočil
krútiť sa bližšie k Medveďom, ak z dávnej,
pradávnej dráhy dosiaľ nevybočil.
|
| 67 |
Ak teda túžiš po predstave správnej,
nuž sústreď sa a mysli na Sion,
že spolu s týmto na zemi je — a v nej
|
68—70
nuž sústreď sa a mysli na Sion... — Očistcová hora a Sion (Jeruzalem) sú si protiľahlými bodmi a majú spoločný astronomický obzor.
|
| 70 |
má jeden obzor spolu s ním aj on
na pologuliach rôznych; a že dráha,
ju neovládol s vozom Faeton,
|
71—72
a že dráha, / ju neovládol s vozom Faeton. — Faeton, syn boha Apolóna, si vyprosil povolenie viesť slnečný voz; keďže však neovládol slnečné kone, vybočil z dráhy a spálil časť Zeme i Neba (Mliečna dráha). Jupiter ho zrazil bleskom. Na antickú báj o Faetonovi Dante narazil aj v Inf. XVII, verš 107 a nasl., str. 143 a pozn. na str. 376 — Danie tu vychádza z Ovidia (porov. Met., II, str. 34—42).
|
| 73 |
k tomuto nutne z jednej strany siaha
a k tomu z druhej svoju cestu značí,
ak um tvoj jasne tento problém zmáha.“
|
| 76 |
„Ó, majstre môj, veď nikdy problém hladší
nezdal sa mi, než práve tento tu je,
naň zdalo sa, že um môj nedostačí:
|
| 79 |
stredný kruh, čo sa s nebom pohybuje
— a rovníkom ho hvezdár zve a v sfére
sa medzi letom, zimou udržuje —
|
79—84
stredný kruh, čo sa s nebom pohybuje... — Stredný kruh, čiže rovník, je tu natoľko vzdialený na sever, nakoľko ho vídali vzdialený na juh (k teplej strane) Židia, keď ešte bývali v Palestíne. Dante pochopil, že tento rovník vždy „sa medzi zimou, letom udržuje“: keď je totiž slnko na obratníku Kozorožca, zima je na severnej pologuli, a keď je slnko na obratníku Raka, zima je na pologuli južnej, čiže rovník je vždy „medzi slnkomletom a zimou“.
|
| 82 |
pre to, čo vravíš, tak je na severe
nám vzdialený, jak videli ho Židia
ísť k teplej strane po opačnom smere.
|
| 85 |
No nech môj pán mi ešte výklad pridá,
koľko mám ísť; bo tento vrch sa ryje
až do výšky, kam oči nedovidia.“
|
| 88 |
„Tak horou sa tá cesta tuná vije,“
odvetil mi, „že najviac dole znaví,
a čím si výš, tým menej únavy je.
|
| 91 |
Keď nebude už výstup namáhavý,
ba bude skôr sa vyhliadkou zdať z lode,
ktorá už dole po prúde sa plaví,
|
|
| 94 |
skončí sa púť aj únava sa podie;
vydrž a tam až odpočiň si riadne;
čo riekol som, je pravda v každom bode.“
|
|
| 97 |
Sotva tie slová vyriekol, už nad ne
akýsi hlas sa zblízka vzniesol: „Asi
i skôr tvoj tieň tu na bralá si sadne.“
|
|
| 100 |
Dvojica naša obzrie sa, kto hlási
sa takto k nám, a vľavo nad tou plochou
už balvan zrie, čo predtým nevšimla si.
|
|
| 103 |
Dotiahneme sa ešte tam, s tou trochou
dychu, a tam, hľa, ľudia postávali
si v postojoch, jak vídať u leňochov.
|
105
jak vídať u leňochov. — Celkové správanie týchto duší je odrazom ich správania na zemi, no ich tzv. lenivosť má tu už celkom iný význam: je skôr výrazom krajnej trpezlivosti a pokornej podriadenosti Božej vôli. Tieto duše poznajú zákony záhrobia a vedia, že nemôžu vystupovať.
|
| 106 |
Tam s ustatými, s tými v tieni skaly
sedí si jeden, ruky kolo kolien,
ktorými hlavu sklonenú si halí.
|
106—107
Tam s ustatými... / sedí si jeden. — Ten istý, čo sa ozval predtým (verše 98—99) a ktorý, ako vysvitne ďalej, sa volal Belacqua. Vie sa o ňom veľmi málo. De Benedetti dokazoval, že ide o florentského lutnára (obchodníka, resp. výrobcu hudobných nástrojov), o Duccia di Buonavia, prezývaného Belacqua, ktorý bol ešte nažive v júli 1299. Podľa starého komentátora (anonyma florentského) lutnár Belacqua bol človek veľmi lenivý, ktorý vysedával v kráme celý deň a vstával len na obed a na večeru. Keď mu Dante vyčítal lenivosť, Belacqua vraj odpovedal slovami Aristotela: „Sedendo et quiescendo anima efficitur sapiens.“ Na to vraj Dante odpovedal, že keby sa človek sedením stával múdrym, Belacqua by bol najmúdrejším človekom na svete.
|
| 109 |
„No len sa pozri, pane,“ volám, „no len
pozri, tam ten tak bez sily sa chýli,
sťaby sa bratsky staral iba o lieň.“
|
| 112 |
Ledvaže sa mu oči otočili —
a výš ich šinúc iba k môjmu stehnu,
riekol: „Len hor sa moc, keď máš moc sily!“
|
114
„Len hor sa moc, keď máš moc sily!“ — Belacqua vidí Danteho ustatého, ale zároveň hrdého na to, že prekonal určitý, i keď iba neveľký — výstup a pochopil zákonitosti južnej pologule. Túto „predčasnú“ hrdosť uňho ironizuje. Domnievame sa, že v slove „valente“ v súvislosti s predošlým imperatívom „va“ (čiže „choď“) sa skrýva slovná hra („Or va tu su, che se’valente“), rozdeľujúca toto slovo na „va“ (choď) a „lente“ (lenivo), čiže skrytý význam obsahuje výzvu ku skromnosti; „choď len pekne pomaly“, moc sa (motaj!) tu trochu aj ako my, ktorí vieme, že výstup vôbec nie je taký ľahký, ako sa ti zrazu zdá.
|
| 115 |
Vtom chápem už, kto patrí k tomu lehnu,
a slabý dych, ba ani líca bledé
mi nezbránia, nech nohy nepobehnú.
|
| 118 |
Leda bol hlavu zodvihol, vždy v sede,
rieknuc: „Vieš teda, prečo slnko stúpa,
prečo tu zľava slnko voz si vedie?“
|
| 121 |
Lenivý pohyb, jeho reč, tak skúpa,
pohli mi ústa, až som usmievave
začal: „Belacqua, pramálo už stŕpa
|
123—124
„Belacqua, pramálo už stŕpa / duch o teba.“ — Čiže Dante sa už nemusí báť, že by bol Belacqua medzi zatratenými (takto sa neskôr obráti výslovne na ďalšieho známeho v Očistci, na sudcu Nina v VIII. speve, verše 53—54: „Ó, sudca Nin, jak šťastím hruď mi horí, že nevidím ťa s prekliatymi na dne.“).
|
| 124 |
duch o teba, no prečo čakáš práve
tu na sprievod či na posilu istú?
Či snáď i tu si stále v starom stave?“
|
| 127 |
A nato on: „Ach, brate, načo ísť tu!
Veď by ma vrátnik Boží hore v bráne
nevpustil ešte do múk na očistu.
|
| 130 |
Toľko ráz musí slnce prejsť kol pláne,
koľko ráz v žití zažala sa zora,
kým odkladal som s vôľou na pokánie,
|
|
| 133 |
akže ten čas mi prosby neuskoria
z duše, čo dole v milosti je živá;
čo s inými, ich nevyslyšia zhora?“
|
|
| 136 |
No už môj básnik zas sa v chodník vrýva
a hovorí: „Poď, pozri, Božie oko
s poludníkom už spolu hore splýva
|
137—139
„Poď, pozri, Božie oko... / a noc zas nohou stúpa na Maroko.“ — Slnko (Božie oko) došlo k poludníku a na brehu Oceána noc už začína vnikať do Maroka. V Očistci je poludnie, v Jeruzaleme polnoc a na západnom okraji obývaného sveta (čiže pri Herkulových stĺpoch, v Maroku) je teda 6 hodín večer.
|
| 139 |
a noc zas nohou stúpa na Maroko.“
|
| 1 |
V pánových stopách od onoho brala
stúpam už hor, keď vzadu jedna hlava
(prv zdvihnúc prst, ním na mňa ukázala)
|
|
| 3 |
zvolá: „Hľa, nezdá sa, že by dno zľava
pod tamtým niže bolo osvetlené,
ba zdá sa mi, že sa jak živý správa.“
|
4—5
„Hľa, nezdá sa, že by dno zľava / pod tamtým niže bolo osvetlené.“ — Duše z terasy lenivcov, možno i v súvislosti so svojou pomalosťou za živa, si všimnú až po odchode Danteho, že jeho telo vrhá tieň. Tieň, ako znak, že Dante je živý, spozorovali už duše exkomunikovaných v predošlom okruhu a vzápätí sa naň upriamia i duše v ďalšom okruhu, s ktorými sa básnici stretnú v tomto speve.
|
| 7 |
Obrátim zrak a vidím oné tiene,
ako sa divia, ako ich len desí
môj zjav — môj zjav a svetlo prelomené,
|
| 10 |
„Že sa tvoj duch tak do ich pletiek miesi,“
riekne môj pán, „že sa hneď pozastaví,
že si tak všíma, čo sa šušká kdesi!
|
10—12
„Že sa tvoj duch tak do ich pletiek miesi / ... že si tak všíma, čo sa šušká kdesi.“ — Vergilius po Katónovej výčitke za počúvanie piesne v II. speve bude stále bdelejšie viesť svojho zverenca k najužitočnejšiemu využitiu času.
|
| 13 |
Len za mnou poď, nech svet si hocčo vraví:
stoj ako veža, ktorá pevne týči
i vo víchroch svoj vrchol do výšavy!
|
| 16 |
Veď človek, v ktorom na myšlienke klíči
ďalšia, sa ľahko ľakne vysočiny,
bo sila ďalšej predošlú hneď ničí.“
|
|
| 19 |
„Idem ...“ môj odvet nemohol byť iný,
keď zaliala ma hanba v takej miere,
že dušu hodnou odpustenia činí.
|
|
| 22 |
A vtom už naprieč úbočím sa berie
k nám dáky dav, čo prespevuje útlo
verš za veršom to zvonné Miserere.
|
24
to zvonné Miserere. — Kajúci žalm Miserere, č. 50. Jeho autorstvo sa pripisuje kráľovi Dávidovi, ktorý ho mal vysloviť po výčitke proroka Nátana za jeho cudzoložstvo s Betsabou. Spieva sa v Katolíckej cirkvi pri pohreboch, pôstnych obradoch a ľútostných modlitbách.
|
| 25 |
Keď zbadajú, že moje telo utlo
a neprepúšťa lúče ligotavé —
v „Ó“ menia spev, tak ťahavo, tak bútlo.
|
25—26
Keď zbadajú, že moje telo utlo / a neprepúšťa lúče ligotavé. — Ako vysvitne z ďalších veršov (najmä v. 52—53) i duše násilne zomretých a ľutujúcich v poslednej chvíli sa prekvapia, že Danteho telo uťalo („utlo“, menej bežný tvar, odvodený od formy „utnúť“) slnečné lúče, čiže tvorí tieň na rozdiel od Vergilia, ktorý ho netvorí a vysvetlí im Danteho „stav“.
|
| 28 |
A dvaja z nich jak poslovia už práve
k nám pribehli a túžiac po istote,
„Oznámte,“ riekli, „v akom ste to stave.“
|
| 31 |
A učiteľ môj prehovoril: „Choďte
a zjavte tým, čo vyslali vás k nemu,
že telo má a že je pri živote.
|
| 34 |
Ak zastali len kvôli jeho tieňu,
jak sa mi zdá, nech uctia ho! On spätne
im drahé služby spraví za odmenu.“
|
|
| 37 |
Žeravá para sotva prudšie zlietne
cez jasné nebo, keď sa v noc už halí,
či popoludní cez oblaky letné,
|
37—39
Žeravá para sotva prudšie zlietne / cez jasné nebo, keď sa v noc už halí. — „Žeravá para“ podľa vtedajšej aristotelovskej fyziky znamená aj padajúcu hviezdu, čiže meteor (porovnaj Georg. I, 365, str. 252), aj blesk, o ktorom hovorí ďalší verš.
|
| 40 |
než tí späť k svojim bleskovo si stali;
a príduc k nim, sa s nimi zliali v riavu,
v dav, ktorý k nám priam bezuzdne sa valí.
|
| 43 |
A pán: „Niet čísla veľkému ich davu,
čo ide prosiť, aby si ich poňal,
preto len choď a v chôdzi čuj ich vravu.“
|
|
| 46 |
„Ó, ty, čo kráčaš, skôr než by si skonal,
a to aj s údmi od zrodu, hor k šťastiu,“
kričali v behu, „nože, krok svoj spomaľ!
|
|
| 49 |
Pohliadni dobre na náš veľký zástup,
by o známych si svetu dal kus svetla!
Ach, prečo kráčaš, ach veď vyslyš nás tu.
|
|
| 52 |
Násilná smrť nás všetkých z žitia zmietla
a duša v hriechu do posledku mrela.
Až pri smrti k nám z neba žiara zlietla,
|
|
| 55 |
že ľutujúc i odpúšťajúc, z tela
sme ušli von už s Bohom uzmierení,
by túžba zrieť Ho v nás tým viacej vrela.“
|
|
| 58 |
„Hoci,“ ja k nim, „sa dívam v sústredení,
nepoznám vás; no to, čo chcete žiadať,
povedzte mi, ó, šťastne narodení,
|
|
| 61 |
a dám vám všetko, čo len môžem ja dať
vám v mene mieru, ktorý s vodcom spolu
zo sveta vo svet taktiež musím hľadať.“
|
|
| 64 |
Vtom začal jeden: „V tvoju dobrú vôľu
my veríme, i keď nám neprisahá,
že spraví všetko po nemožnosť holú:
|
|
| 67 |
a tak ťa ja, ja prvý, duša drahá,
prosím, až uzrieš tú zem milovanú,
čo od Karola po Romagnu siaha,
|
68—69
tú zem milovanú, / čo od Karola po Romagnu siaha. — Čiže rodný kraj tejto duše, Anconskú marku, ktorá susedí na severe s Romagnou a na juhu s Neapolským kráľovstvom, kde v roku 1300 (teda v čase Danteho púte Očistcom) vládol Karol II. z Anjou.
|
| 70 |
buď, prosím, taká láskavá, choď k Fanu
i s tým, by prosbou pomohli mi skorou,
nech ťažké viny z kajúcnika skanú.
|
70
choď k Fanu. — K rodnému mestu hovoriacej postavy, ktorú síce Dante nemenuje priamo, no z reálií v čase písania Komédie známych vyplývalo, že je to Jacopo di Uguccione del Cassero, vojak a politik orientovaný guelfsky. Roku 1288 zúčastnil sa po boku florentských guelfov na vojne proti aretínskym ghibellinom. V rokoch 1296—1297 bol podestom v Bologni a v tejto funkcii bránil práva mestskej republiky proti Azzovi VIII. d’Este, pánovi Ferrary (synovi aj údajnému vrahovi Obizza II. d’Este, s ktorým sme sa stretli v Danteho Pekle, porov. Inf. XII, v. 110—112, str. 102 a pozn. na str. 351). Roku 1298 bol pozvaný za podestu do Milána. Aby vyhol územiu ferrarského markíza, pobral sa najprv po mori do Benátok a odtiaľ cestoval opatrne územím Padovy. No tuná pri hrade Oriago na rieke Brente (medzi Benátkami a Padovou) dostihli ho Azzom vyslaní úkladní vrahovia a zavraždili ho. Jeho telo je pochované vo Fane v kostole sv. Dominika.
|
| 73 |
Odtiaľ som bol; no onú ranu, ktorou
ušla mi krv i s dušou do očisty,
spôsobili mi v lone Antenorov,
|
75
v lone Antenorov. — Čiže na území obyvateľov mesta Padovy, ktorú vraj založil legendárny Trójan Antenor (porov. En. I, v. 241—249, str. 15). Dante však Antenora pokladal za prototyp politického zradcu a podľa neho nazval druhé pásmo Kokyta v Pekle (pozri Inf. XXXII, v. 88, str. 267, pozn. k v. 35 na str. 432); možno teda predpokladať, že tu ide o narážku na zradu Padovčanov. Jacopo, ako vyplýva z verša sedemdesiateho šiesteho, im dôveroval, na ich území sa cítil bezpečný, no oni ho zradili a akiste mali účasť na jeho zavraždení — aspoň nepriamu.
|
| 76 |
kde som sa cítil bezpečný a istý:
prepadnúť ma tam nechal ten da Este,
čo vyše práva mal ma v nenávisti.
|
77
ten da Este. — Azzo VIII. d’Este (pozri pozn. k veršu 70). Za zmienku stojí i jazykový prejav tejto postavy, z ktorého vidno, ako ťažko jej vysloviť meno politického protivníka, i keď mu priznáva istý dôvod na hnev.
|
| 79 |
Ak sa však k Mire bežať dám v tom mieste,
kde dostihli ma blízo Oriaga —
dosiaľ som ešte na pozemskej ceste.
|
79
Ak sa však k Mire bežať dám. — Mira, osada pri Oriagu, smerom k Padove.
|
| 82 |
Vbŕdol som ta, kde trsť a rôzna pliaga
splietli sa tak, že padol som a v bahne
zrel, jak sa z žíl už jazero mi jagá.“
|
|
| 85 |
Vtom iný zas: „Kiež túžba tá, čo tiahne
ťa k vrchu hor, ti splní prianie prianí
a k mojej sluch nech láskavo ti nahne.
|
|
| 88 |
Som Buonconte, prv z Montefeltra zvaný:
niet prosieb za mňa, to mi čelo chýli —
niet od známych, ba ani od Giovanny.“
|
88
„Som Buonconte, prv z Montefeltra zvaný.“ — „Prv“ preto, že výraz „z Montefeltra“ (da Montefeltro) označoval šľachtický titul. Tu však už tituly neplatia, zostávajú iba mená, preto duša hovorí: „som“ Buonconte. V tomto odlišovaní mena od šľachtického titulu možno vidieť prejav pokory, príznačnej pre duše v Očistci.
Buonconte da Montefeltro, syn Guida da Montefeltro, známeho nám z Inf. XXVII, v. 19—132 (str. 222—228 a pozn. na str. 413—418), jeden z vodcov ghibellinskej strany. Roku 1287 zúčastnil sa na vyhnaní guelfov z Arezza. Roku 1288 bol jedným z veliteľov aretínskeho vojska, ktoré porazilo Sienčanov v bitke pri Pieve del Toppo (porovnaj Inf. XIII, v. 121, str. 111 a pozn. na str. 356—357); padol 11. júna 1289 v bitke pri Campaldine (v casetinskom kraji, na hornom toku Arna), kde sa stretli florentskí guelfi s aretínskymi ghibellinmi. Jeho telo sa nenašlo na bojišti, čo v Danteho časoch vyvolalo údiv a mnohé dohady. Dante sa na to dobre pamätal, lebo sám bol účastníkom i svedkom slávnej bitky pri Campaldine. Nasledujúca epizóda vysvetľuje „zmiznutie“ tela Buonconteho z Montefeltra.
90
ba ani od Giovanny. — čiže od manželky.
|
| 91 |
A ja: „Ó, aké ťa to zlá a sily
z Campaldína tak niesli doďaleka,
že k tvojmu hrobu stopy navždy zmyli?“
|
| 94 |
„Je,“ zasa on, „pod Casentínom rieka,
ju Archianom zovú v onej strane,
kde v Apeníne znad Pustovne steká:
|
94
pod Casentínom. — Kraj Toskány v hornom údolí Arna, ktorý v Danteho časoch patril panstvu grófov Guidiovcov. Dante bol v priamom, v osobnom vzťahu s mnohými členmi tohto rodu.
95
Archiano. — Hlavný prítok Arna v Casentinskom údolí, ktorý vyviera vysoko v Apeninách nad Pustovňou, čiže nad kláštorom Kamalduliánov, založených sv. Romualdom na zač. XI. storočia.
|
| 97 |
tam, kde z jej názvu prázdny zvuk sa stane,
prišiel som s ranou v krku skrvavenom,
bežiac len peši, krvou kropiac pláne.
|
97
tam, kde z jej názvu prázdny zvuk sa stane. — Až k ústiu Archiana, ktorý sa pod Bibbienou vlieva do Arna. Z textu vyplýva, že Buonconte s prebodnutým krkom bežal asi štyri míle.
|
| 100 |
A tak i zrak i reč mi zhasla; s menom
Máriiným tam skonal som — a tam i
padnúc, som zostal v poli opustenom.
|
| 103 |
Tu pravdu zvedz, nech raz ju zvedia známi:
anjel ma vzal, kým zdola ten Zlej vôle
‚Čo mi ho berieš,‘ volal z hroznej jamy,
|
104
kým zdola ten Zlej vôle. — Čiže diabol. Hodno si všimnúť paralelnú a súčasne protikladnú výstavbu tohto motívu v súvislosti s Buonconteho otcom, Guidom da Montefeltro (pozri Inf. XXVII, v. 112—129, str. 227—228).
|
| 106 |
‚odnášaš to, čo večné je v tom tvore,
za slzičku, čo mi ho odoberá!
No s iným inak naložím ja dole!‘
|
108
No s iným inak... — Čiže s telom.
|
| 109 |
Vieš dobre, ako v povetrí sa zbiera
zvlhnutý vzduch, čo z neho voda padá,
len stúpne tam, kde chlad zas pary zviera:
|
109—111
Vieš dobre, ako v povetrí sa zbiera... — Odvolávanie sa na aristotelovskú teóriu o vzniku dažďa, všeobecne prijímanú v Danteho časoch.
|
| 112 |
tak príde ten, čo vždy len zlo si žiada,
i s rozumom; a hmlu i vietor zvolá
s tou schopnosťou, čo príroda doň vkladá.
|
| 115 |
Keď zhasol deň, sa zniesol do údolia
od Pratomagna k štítom veľhrebeňa
tak, že hmla bola kolom dookola,
|
116
od Pratomagna k štítom veľhrebeňa. — Pratomagno je horský výbežok medzi Valdarnom a Casentinom, uzavierajúci Casentino na západe; „veľhrebeň“ je úsek Apenín nad povestnou Pustovňou, čiže nad kláštorom Kamalduliánov (pozri pozn. k v. 96), ktorý uzatvára pláň Campaldina (dejiska veľkej bitky, na ktorej sa zúčastnil i Dante) na východe.
|
| 118 |
v nej sýty vzduch hneď na vodu sa zmieňa:
i padne dážď a v jarkoch nadol chváta
všetko, čo nechce už zem napojená.
|
| 121 |
Zleje sa v riavy, v riavach voda zliata
dol k hlavnej rieke valí mňa i hrudy
tak urputne, že nič ju nezahatá.
|
| 124 |
Skrehnuté moje telo vzali prúdy
Archiana a to sa so mnou rúti
až do Arna, čo kríž mi strhlo z hrudi,
|
|
| 127 |
doň mrúce ruky zložil mi bôľ krutý;
cez brehy, cez dno rieka so mnou letí
až v múli si ma pochová a v prútí.“
|
|
| 130 |
„Po dlhej púti až sa rozprestrie ti
zas onen svet, kde tvoji drahí žijú,“
po druhom duchu pokračoval tretí,
|
|
| 133 |
„Spomeň si na mňa, na úbohú Piu,
tú zo Sieny, čo Maremma ju zmarí:
dobre to vie, kto najprv zobral si ju,
|
133
„Spomeň si na mňa, na úbohú Piu.“ — Podľa starej tradície ide o Piu dei Tolomei, pochádzajúcu zo Sieny, ženu Nella d’Inghiramo dei Pannocchieschi, pána hradu Pietra v toskánskej Maremme (nezdravom prímorskom kraji, zamorenom maláriou). Na tomto hrade Nello ju dal údajne zavraždiť — podľa niektorých ju dal zhodiť z hradného okna do priepasti (jedna časť hradnej skaly sa podnes nazýva Salto della Contessa), podľa iných vraj ju len na hrad odviedol a tam čakal, kým ju otrávi a umorí povetrie Maremmy; o mesiac vraj umrela (tak podáva príhodu Stendhal). Príčina Nellovho počinu nie je známa: podľa niektorých tak urobil zo žiarlivosti a pre jej neveru, podľa iných preto, že sa chcel oženiť s Margheritou degli Aldobrandeschi, vdovou po Guidovi di Monteforte. čo sa aj skutočne stalo.
135
dobre to vie, kto najprv zobral si ju... — Čiže Nello. Tento verš i verše okolité vyjadrujú smútok a melanchóliu ženy, ktorá všetko odpustila. Pia dei Tolomei patrí medzi najkrajšie ženské postavy Danteho Božskej komédie. V jednej z najkratších epizód tohto diela sa pred nami ledva mihne, no básnikovi stačilo aj sedem veršov, aby vykreslil celý jej šľachetný charakter aj smutnú jej osamelosť: pokým Buonconte spomenul svoju Giovannu a ostatných, Manfréd svoju dcéru Konštanciu, Jacopo príbuzných vo Fane, Pia nemá nikoho na svete a prosí jedine básnika, aby sa za ňu modlil. — Epizódu o tejto zavraždenej žene spracovali Bandello, Stendhal i Zeyer (pozri jeho dielo Z letopisov lásky).
|
| 136 |
kto drahý prsteň dal jej pri oltári.“
|
| 1 |
Keď zhrnú kocky, keď už skončia zaru,
porazený sám dumá o pohrome
a skúma vrh, čo bol by viedol k zdaru —
|
1
Keď zhrnú kocky, keď už skončia zaru... — Zara, hazardná hra v kocky, veľmi obľúbená v Danteho časoch napriek mnohým zákazom. Slovo zara je arabského pôvodu (zahr, ľudový názov hry v kocky). Nasledujúca scénka nachádza svoje „historické“ dotvrdenie v stati bolonského právnika Odofreda, ktorý zomrel v roku Danteho narodenia (1265) a ktorý píše o tejto hre: „vídame pri hrách v kocky alebo pri podobnej hre, že obyčajne mnohí sa prizerajú a keď jeden z hráčov vyhrá, okolostojaci zvyčajne si pýtajú od neho niečo z výhry...“ Podľa niektorých komentátorov má táto davová, až jarmočná scénka kontrastovať s mäkkou, lyrickou partiou predošlej postavy, Pie dei Tolomei, no domnievame sa, že Dante uvedením hry v kocky na začiatok spevu vyčaril akord, pripravujúci objavenie sa centrálnej postavy tohto i nasledujúcich dvoch spevov, trubadúra Sordella, ktorý bol známy aj ako hazardný hráč v kockách — i v celom živote. Išlo by o podobný auftakt ako na začiatku II. spevu v prímere loďky k planéte Mars, súvisiacej v Danteho systéme s hudbou — a s ústrednou postavou toho istého spevu, s hudobníkom Casellom.
|
| 4 |
no celý dav i ďalej s víťazom je:
ten odzadu, ten spredu sa naň tíska
a ten sa zboku dáva na vedomie.
|
| 7 |
On ide si a počúva, tým zblízka
vše niečo dá, by zmenšil strašný nával,
až postupne si voľnú cestu získa.
|
| 10 |
Tak som sa tiež v tom hustom dave správal,
skláňajúc tvár na všetky možné strany,
a sľubmi som sa z klbka vymotával.
|
| 13 |
Tam Arezzan, čo zhynul z krutej rany
Ghinu di Tacca, tam sa pritlačil mi
zas ten, čo v rieke zomrel, keď bol hnaný,
|
13—14
Tam Arezzan, čo zhynul z krutej rany / Ghinu di Tacca... — Arezzanom označuje Dante vynikajúceho právnika a sudcu Benincasu da Laterina, ktorý žil v druhej polovici XIII. storočia. Ako prísediaci sienského podestu odsúdil na smrť brata a strýka sienského šľachtica Ghinu di Tacco, ktorí vraj ulúpili mestu Siene hrad v Maremme a prepadali ľudí na cestách. Za to ho Ghino di Tacco zavraždil, a to priamo pri vykonávaní sudcovskej funkcie, v súdnej sieni v Ríme. Sám Ghino di Tacco bol povestný násilník, známy rozličnými lúpežnými prepadmi, rebelant dokonca i proti samej Cirkvi. V posledných rokoch, zdá sa, zmieril sa s pápežom Bonifácom VIII. a jeho prostredníctvom aj so Sienou. Umrel zavraždený v Asinalonge, v sienskom kraji (Boccaccio ho urobil protagonistom jednej svojej novely. Pozri Dec. X, 2. Prel. M. Pažitka, Tatran 1980. II. vyd. Str. 552—555.).
15
zas ten, čo v rieke zomrel... — Guccio dei Tarlati da Pietramala, ghibellin z Arezza, ktorý sa utopil v Arne, v bojoch proti guelfským exulantom z rodiny Botoliovcov.
|
| 16 |
tam Federigo, k novej prosbe pilný,
tam z Pisy ďalší ku mne ruky spína,
preň Marzucco sa ukázal byť silný,
|
16
tam Federigo. — Federigo Novello, syn Guida Novellu del Casentino; zavraždil ho roku 1289 alebo 1291 pri Bibiene akiste Arezzan Fumaiuolo di Alberto dei Botoli.
17—18
tam z Pisy ďalší ku mne ruky spína, / preň Marzucco sa ukázal byť silný. — Podľa starších komentátorov ním mal byť syn Marzucca degli Scornigiani, Farinata, podľa novších komentátorov jeho syn Gano, ktorého dal zavraždiť r. 1287 gróf Ugolino za občianskych bojov v Pise. Marzucco, urodzený pisanský občan a viacnásobný mestský funkcionár, rok pred synovou smrťou vstúpil do františkánskej rehole a posledné roky života prežil v kláštore Santa Croce vo Florencii, kde ho Dante azda osobne spoznal. Sila jeho ducha, ktorú básnik spomína, spočívala akiste v tom, že po kresťansky odpustil vrahovi, odmietol akúkoľvek pomstu, ba údajne priamo vyhlásil v kapitule, že je ochotný — pre mier — aj bozkať ruku, ktorá usmrtila jeho syna.
|
| 19 |
gróf Orso tu a tam zas duša iná,
ju cudzia zášť a závisť vrhla k pádu,
jak vraví mi, a nie jej vlastná vina:
|
19
gróf Orso tu. — Orso degli Alberti, syn grófa Napoleona; roku 1286 ho zavraždil jeho bratanec Alberto, syn grófa Alessandra. Ide vlastne o pokračovanie bratovražedných pômst v rodine, z ktorej prvých dvoch iniciátorov Dante už bol vrhol do pekelnej Kainy (porov. Inf. XXXII, v. 55—56, str. 264 a pozn. na str. 433).
|
| 22 |
Pier z Brossy — na ňom nech odčiní zradu
z Brabantu pani, kým je ešte hore,
by k horšiemu sa nedostala stádu!
|
22
Pier z Brossy. — Pierre de la Brosse bol hlavným komorníkom a dlhoročným obľúbencom francúzskeho kráľa Filipa III. Smelého. Keď umrel roku 1276 kráľov prvorodený syn Ľudovít, obvinil druhú ženu Filipovu, Máriu Brabantskú, že ho dala otráviť, aby zaistila francúzsky trón svojmu vlastnému synovi Filipovi, ktorý sa aj skutočne — po otcovej smrti — stal francúzskym kráľom. Kráľovná ho preto znenávidela a obvinila ho zo zrady a spojenectva so španielskym kráľom Alfonzom X. Kastílskym, s ktorým práve viedlo francúzske kráľovstvo vojnu. Na kráľovninu „zášť“ a zrejme i na „závisť“ dvoranov Pierre de la Brosse doplatil životom: skončil na šibenici. Dante ho pokladal za nevinného, podobne ako za nevinného pokladal Pierra de la Vigna, kancelára na dvore cisára Fridricha II. (Porovnaj Inf. XIII, v. 31—78, str. 105—109 a príslušné poznámky na str. 353—356.) — Epizódu končí Dante priamou výzvou, adresovanou francúzskej kráľovnej, aby odčinila kajúcnosťou svoj zločin, „by k horšiemu sa nedostala stádu“, čiže medzi nactiutŕhačov do 10. žľabu Pekla.
|
| 25 |
Ako som prešiel po celom tom zbore,
čo prosí len, nech zaňho prosia iní,
by svätectvo už vymohli mu skoré,
|
| 28 |
započal som: „Jak sa mi čosi činí,
ó, svetlo moje, vravíš v svojom diele,
že prosba nehne súdom z vysočiny.
|
28—30
„Jak sa mi čosi činí... / že prosba nehne súdom z vysočiny.“ — Dante tu naráža na Vergiliov verš v Eneide: „Nedúfaj, že by si božiu sudbu prosbami zmenil!“ (En., VI., verš 376, str. 143). Je to odpoveď Sibylly Palinurovi, ktorý prosí o prevezenie cez Acherón, hoci nebol pochovaný. Tento Vergiliov výrok zdá sa Dantemu v kontradikcii s nádejou, ktorú tie duše vkladajú do modlitieb živých.
|
| 31 |
A prosba tých tu sa len k tomu stelie.
Nádej im teda nie je liekom pravým?
Či tvoje slová nechápal som cele?“
|
| 34 |
A on: „Je správne to, čo v diele vravím,
a ľud i tu má právo na nádeje —
ak dívame sa na vec s umom zdravým.
|
| 37 |
Bo výška súdu znížená tam nie je,
kde oheň lásky naplní to v chvíli,
čo splniť má, kto za spásou tu speje.
|
|
| 40 |
A výklad môj, čo teraz teba mýli,
je z čias, keď prosba k Bohu nedolietla
a vykupovať nemala dosť sily.
|
|
| 43 |
Ak by ťa ďalšia pochybnosť však hnietla,
počkaj, kým tá ti celú pravdu zjaví,
čo pre tvoj rozum bude zdrojom svetla.
|
|
| 46 |
Neviem, či vieš, o kom sa ti tu vraví:
zjav Beatricin teba, svojho druha,
tam hore čaká, šťastný, usmievavý.“
|
|
| 49 |
A ja: „Môj vodca, vykročme už stuha,
bo vo mne dávna únava sa láme
a hľaďže sám, i vrch už tiene vrhá!“
|
49
„Môj vodca, vykročme už...“ — Pri počutí mena Beatrice spŕchne z Danteho všetka únava a sám preberá zvyčajnú úlohu Vergiliovu: nabáda na rýchlosť a pripomína čas. Porena v tom vidí rozkošnú, až detskú črtu Danteho. Podobnú „detskosť“, len ešte väčšmi zdôraznenú a priznanú, prejaví v Purg. XXVII, v. 34—45.
51
i vrch už tiene vrhá. — Z tohto i z ďalších veršov vyplýva, že slnko („to, teraz skryté tak“, v. 56) už zašlo za horu a že sú asi tri hodiny popoludní. Domnievame sa, že zdôraznenie tohto momentu je kompozične dôležité ešte aj preto, aby hlavná postava tohto a nasledujúcich dvoch spevov, trubadúr Sordello, si nemohla všimnúť ani v najmenšom ohľade — a nielen pre sústredený záujem Vergilia — to, že Dante na osvetlenej pláni vrhá tieň a že je teda živý, čo bude prekvapením pre všetky duše, vrátane Sordellovej, až v údolí kniežat (v VIII. speve).
54
no trochu tvoja predstava ťa klame. — Dante totiž myslel, že ešte v ten deň uvidí Beatrice.
|
| 52 |
„S týmto dňom síce ďalej stúpať máme,“
odvetil mi, „a jak len rýchlo dá sa;
no trochu tvoja predstava ťa klame.
|
| 55 |
Skôr než ta prídeš, uzrieš stúpať zasa
to, teraz skryté tak, že spoza svahu
o tvoje telo lúče netrieštia sa.
|
| 58 |
K tej duši tam však poďme bez prieťahu,
Čo samučká k nám hľadí spod návršia,
tá uvedie nás na schodnejšiu dráhu.“
|
| 61 |
Ideme k nej. Ó, lombardská ty duša,
jak vznešená tam čnieš, jak pohrdlivá!
Jak ctný tvoj zrak si pomaly nás skúša!
|
61
Ó, lombardská ty duša... — Je to Sordello, slávny básnik-trubadúr z XIII. storočia. Písal v provensalčine ako väčšina Talianov v prvých desaťročiach tohto búrlivého veku (asi 40 provensalských básnikov je talianskeho pôvodu). I po založení sicílskej básnickej školy (na dvore cisára Fridricha II. v Palerma okolo roku 1230), ktorou sa začína talianska poézia v národnom jazyku, pokračujú viacerí talianski básnici — dokonca i sami členovia sicílskej školy — aspoň v občasnom skladaní provensalských básní, sám Dante vloží do úst najslávnejšieho trubadúra Arnauta Daniela (v XXVI. speve Očistca) vlastnú báseň v provensalčine, i keď zloženú z úryvkov veršov Arnauta a ďalších trubadúrov.
Sordello sa narodil okolo roku 1200 v Goite, severozápadne od Mantovy. Pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny. Najskôr žil na veronskom dvore Riccarda di San Bonifacio, ktorého ženu Gunizzu da Romano nielen oslávil vo veršoch, ale aj uniesol z domu jej manžela, alebo aspoň jej dopomohol k úteku okolo roku 1226. Urobil tak v dorozumení s jej bratmi Albericom a Azzolinom (či vlastne Ezzelinom III.), práve s tým, ktorého sme stretli medzi variacimi sa tyranmi v Pekle (Inf. XII, 109, str. 102 a príslušná pozn. na str. 351). Gunizzu zasa stretneme — napodiv — vo Venušinom nebi (Par. IX, 7—63)! O niekoľko rokov neskôr pre manželstvo s Ottou di Strasso a pre Ezzelinov hnev musel ujsť do cudziny: pobudol v Provensalsku, Španielsku a Portugalsku, odkiaľ prešiel znovu do Provensalska na dvor Raymonda Bérengara. Po Raymondovej smrti prešiel do služieb jeho zaťa Karola z Anjou, ktorého sprevádzal do Talianska na jeho výprave proti kráľovi Manfrédovi. Zakrátko po bitke pri Benevente, ešte v tom istom roku 1266, ho nachádzame vo väzení v Novare pravdepodobne pre dlhy, odkiaľ sa dostal na slobodu intervenciou pápeža Klementa IV. (spomínaného v 3. speve). Roku 1269 dostal od Karola z Anjou do údelu panstvo v Palene a niekoľko hradov v Abruzzách. Potom sa po ňom stráca každá stopa a pravdepodobne umrel niekedy pred r. 1273, azda násilnou smrťou, na ktorú, pravda, niet iného dokladu než tento Danteho passus. O Sordellovej poézii bližšie hovorí J. Felix v komentári ku knižke Danteho trubadúri (Výber z poézie trubadúrov. Prel. J. Felix a V. Turčány. Tatran 1972. Str. 124—126.).
66
sťa dáky lev sa prísne na nás díva. — Prirovnanie ku kráľovi zvierat nie je náhodné. Už tu zaznie akord, ktorý „sordellovsky“ kladie na rovnakú úroveň vladárov a básnikov. V prvej tornáde k básni Blacatzovo srdce (Danteho trubadúri, str. 76—77), ktorá zrejme inšpirovala Danteho k nasledujúcej invektíve proti súčasnej Itálii a má pokračovanie i v Sordellovom predstavovaní kniežat na konci ďalšieho spevu, Sordello hovorí o svojej samostatnosti vo vzťahu k mocnárom: „Nech zúria baróni, že znám ich nemravy — veď ako ich môj súd, ich súd mňa nebaví!“ (str. 77) Táto samostatnosť, s ktorou sa stotožňuje i Dante (a vyznávali ju aj básnici antiky), vyznačuje už samostatné umiestnenie trubadúra v Predočistci medzi dušami násilnou smrťou zomretých a údolím kniežat.
|
| 64 |
Zo svojich dúm sa vôbec neozýva,
len necháva nás ďalej ísť a v sede
sťa dáky lev sa prísne na nás díva.
|
| 67 |
Vtom vodca môj už rozhovor s ňou vedie,
vyzvedajúc sa, kde je cesta tuná;
na to však duša nedá odpovede,
|
| 70 |
lebo náš kraj a život v ňom hneď skúma,
a len sa vodca ozval preľúbezne:
„Mantu...“ — ten duch, čo v sebe pustovňu má,
|
72
„Mantu...“ — Na prvú Sordellovu otázku, týkajúcu sa jeho vlasti, Vergilius akiste odpovedá slovami svojho známeho epitafu: „Mantua me genuit...“ (Mantua ma zrodila...)
|
| 73 |
zdvihne sa hor a prehovorí nežne:
„Ó, Mantuan, i ja som z tvojho kraja,
Sordello som.“ A hneď ho v náruč vezme.
|
| 76 |
Och, Itália rabská, miesto raja
skrýš bied, loď v búrke bez kormidelníka,
nie pani krajín, ale kupleraja.
|
78
nie pani krajín, ale kupleraja. — Vo výrazoch „pani krajín“ znie dvojité echo: biblické (porov. Jer. Lam, I, 1: „Ach ako sedí osamelé mesto kedysi plné ľudu, postihol osud vdovy národov paniu, kňažná medzi krajinami ostala poplatnicou.“) a právnické (v glosách k Justiniánovým zákonom sa konštatovalo, že Itália „non est provincia, sed domina provinciarum“).
|
| 79 |
Hľaď, cnostný duch jak s krajanom sa stýka!
Sladký zvuk vlasti má preň toľko čara,
že s oslavou sa skláňa pred pútnika.
|
| 82 |
A v tebe dnes sa tvoji živí svária,
a tí sa tnú a hryzú ako hladní,
ich jeden múr a priekop uzatvára.
|
| 85 |
Na pobrežia, ó, úbohá, si zhliadni
a potom hľaď na kraje v svojom lone,
a uvidíš, že v mieri nie je žiadny!
|
|
| 88 |
Načo ti uzdy spravil na zákone
Justinián, keď sedlo jazdca hľadá?!
Bez nich by posmech nezavadil o ne!
|
88—89
Načo ti uzdy spravil na zákone / Justinián, keď sedlo jazdca hľadá?! — Zákony nie sú nič platné, keď chýba cisár. Itáliu Dante prirovnáva ku koňovi a Justiniánsky kódex zákonov k uzde (V Conv. IV, IX, 10 nazval Dante — s podobnou predstavivosťou — cisára „jazdcom ľudskej vôle“).
|
| 91 |
Ó, družina, čo modliť sa máš rada
a netýkať sa cisárovho sedla
— ak rozumieš, čo Boh od teba žiada —
|
91—92
Ó, družina, čo modliť sa máš rada / a netýkať sa cisárovho sedla. — Výpad proti pápežom a kléru, siahajúcemu po cisárskej moci.
|
| 94 |
hľaď, jak tá šelma zdivočená vedľa
bez ostrôh v boku zmieta sa a stená,
bo dlaň si vztiahla, by si ty ju viedla!
|
96
bo dlaň si vztiahla, by si ty ju viedla! — Niektorí z bádateľov tu vidia osobitnú narážku na Bonifáca VIII., ktorý neuznal voľbu Alberta Habsburského a sám si nárokoval cisárske práva (oporu pre túto domnienku nachádzajú v Danteho texte z Conv. IV, IX, 5).
|
| 97 |
Ó, Albert Nemec, hľaď, jak opustená
besnie vždy viac! — Že tvojou vinou chradne,
bo nevložil si nohy do strmeňa,
|
97
Ó, Albert Nemec. — Cisár Albert Habsburský (1298—1308), ktorý sa v Itálii za desať rokov svojho cisárstva neukázal a podobne ako jeho otec Rudolf nemal záujem o jej veci.
|
| 100 |
osudný súd nech dole z hviezd už padne
na tvoju krv a nech sa v hrôze kúpu
nástupcovia a správajú sa riadne!
|
100—101
osudný súd nech dole z hviezd už padne / na tvoju krv... — Viacerí komentátori videli v týchto veršoch Danteho narážku na náhlu smrť Rudolfa, prvorodeného syna cisára Alberta, v roku 1307, alebo na zavraždenie samého Alberta v júni 1308.
|
| 103 |
Otec i ty ste mali dušu skúpu,
spevňujúcu tam v cudzích krajoch zväzky,
zakiaľ sad ríše spustol na potupu!
|
103
Otec i ty. — Albertovým otcom bol cisár Rudolf Habsburský (1273—1291), ktorého stretneme ešte v nasledujúcom speve. Inak cisárstvo sa v Taliansku pokladalo v skutočnosti za uprázdnené od smrti Fridricha II. (1197—1250) až do zvolenia Henricha VII. Luxemburského (1308—1313).
105
sad ríše. — Čiže Itália.
|
| 106 |
Montecchi, Capelletti, Filippeschi,
Monaldi — viď tie rody, bezstarostný:
tie zbité už a tamtie roniť stesky!
|
106—107
Montecchi, Capelletti, Filippeschi, / Monaldi. — Mená rodín v talianskych mestách (Verone, Cremone a Orviete), ktorými Dante naznačoval rozbroje medzi stranou cisárskou a proticisárskou, dvíhajúce v Itálii nielen mesto proti mestu, ale stavajúce proti sebe i tých, „čo jeden múr a priekop uzatvára“ (verš 84).
|
| 109 |
Príď, krutý, príď a uzol biedy roztni,
viď Santafior, viď šľachticov, ich plesy,
a svätý kvet ten uzrieš, jak je skvostný!
|
110
viď Santafior. — Ide o grófov zo Santafiory (doslovný preklad „svätý kvet“) v sienskej Maremme, ktorých mohol Dante uviesť skutočne ako výrazný príklad ghibellinskej šľachty, v tom čase zdeptanej a bez prestíže. Ich panstvo Santafiore bolo v tom čase lúpežníkmi spustošené a Bonifác VIII. proti nim neprestajne brojil.
|
| 112 |
Príď k svojej Rome, ako sa len desí,
dňom, nocou sa jak vdova v slzách pýta:
„Prečo, môj cisár, prečo so mnou nie si?“
|
| 115 |
Príď k ľuďom, akú lásku k sebe cítia —
a cit ak nemáš k nám a k rozvalinám,
nech aspoň vlastná povesť zahanbí ťa!
|
115
Príď k ľuďom, akú lásku k sebe cítia. — Danteho trpká irónia vrcholí práve v protiklade ku krajanskej láske prejavenej Sordellom k Vergiliovi.
|
| 118 |
A akže smiem — ó, Pane, ktorý si nám
skrze svoj kríž dal život nesmrteľný:
spravodlivý tvoj zrak snáď hľadí inam?
|
|
| 121 |
Alebo azda v svojej božskej dielni
pre naše dobro hnetú tvoje dlane
osud, dnes pre nás nepochopiteľný?
|
|
| 124 |
Bo zem je plná tyranov — a stane
sa Marcellom chlap hrubší od bíreša,
ak sa len pridá k voľaktorej strane.
|
124—125
a stane / sa Marcellom chlap hrubší od bíreša. — Narážka na C. Claudia Marcella, konzula, Pompeiovho prívrženca a jedného i najzaťatejších nepriateľov Caesarových. Čiže každý ničomník, vidiečan zaujme hneď nadutý postoj tohto starovekého rímskeho konzula. Niektorí komentátori tu vidia priamu Danteho narážku na Balda d’ Aguglione, ktorý prišiel do Florencie z vidieka a stal sa významným činiteľom v občianskych zápasoch (porov. Par. XVI, 57).
|
| 127 |
Ó, Florencia moja, ty len teš sa,
že tento výpad mimo teba strieľa,
bo tvoji ľudia všetko správne riešia!
|
127
Ó, Florencia moja. — Celá nasledujúca apostrofa Florencie je plná irónie a sarkazmu: Danteho konštatovania majú opačný zmysel.
|
| 130 |
Bez úvah sa šíp z luku netkne cieľa,
hoc v duši mnohých spravodlivosť drieme;
tvoj ľud jej má však na ústach až veľa!
|
130
Bez úvah sa šíp z luku netkne cieľa... — Obraz prirovnávajúci slová k šípom a ústa k luku. Zmyslom tejto tercíny je to, že skutočne spravodliví ľudia dlho uvažujú, než sa pre niečo rozhodnú a o niečom vyslovia svoj súd. Ľudia vo Florencii majú však spravodlivosť hneď na ústach, ale — iba na nich.
|
| 133 |
K úradom mnohí pristupujú v tréme;
no tvoj ľud sám sa hlási priokato
i bez volieb: „Ach, prevezmem to bremä!“
|
| 136 |
Nuž, teš sa, teš, máš prečo tiež, máš zlato
a rozum máš i mierom smieš sa zdobiť;
že pravdu vravím, doklady sú na to.
|
| 139 |
Atény, Spartu pokojne ty obíď,
v nich osnova sa zákonnosti kládla —
bo urobili málo pre blahobyt
|
139
Atény, Spartu pokojne ty obíď. — Mestá antiky povestné svojimi zákonmi (Solónovými a Lykurgovými).
|
| 142 |
oproti tebe, ktorá na snovadlá
tak jemné tkáš, že do pol novembra ti
nevydrží, čo v októbri si spriadla!
|
143—144
že do pol novembra ti / nevydrží, čo v októbri si spriadla. — Niektorí komentátori tu nachádzajú priamu narážku na udalosti, týkajúce sa Danteho života a exilu: Bieli guelfi — medzi nimi aj Danie — nastúpili do funkcií 15. októbra 1301, no už 7. novembra v tom istom roku sa zmocnili vlády nad mestom Čierni guelfi.
|
| 145 |
Veď koľkokrát, hoc pamäť sa ti kráti,
úrady, mravy, zákony i menu
si zmenila i svoje prioráty?
|
| 148 |
Ak ešte vládzeš vidieť žiaru dennú,
zbadáš, že chorej podobáš sa v lôžku,
čo prevracia sa, večne hľadá zmenu,
|
| 151 |
by odbila tým bolesť aspoň trošku!
|
|
| 1 |
Keď prijatie, tak dôstojné a prosté,
niekoľko ráz bol zopätoval vrelo,
Sordello sa nás opýtal: „Vy kto ste?“
|
3
Sordello. — Pozri pozn. k VI. spevu, verš 61.
|
| 4 |
„Skorej než sa tu k Bohu stúpať smelo,
než duše hodné prišli k tejto stráni,
Oktaviánus pochoval mi telo.
|
4—5
Skorej než sa tu... — Očistcová hora podľa Danteho výkladu jestvovala od čias Luciferovho pádu (porov. Inf. XXXIV, v. 121—126, str. 286 a pozn. na str. 443). No duše sa začali do neho dostávať až po vykúpení, čiže po smrti Kristovej. Vergilius umrel 21. septembra roku 19 pred n. l. a nemohol sa teda dostať do Očistca.
6
Oktaviánus pochoval mi telo. — Dante sa tu zrejme opiera o Donátov životopis Vergilia, podľa ktorého „na Augustov rozkaz preniesli jeho kosti z Brindisi, kde zomrel, do Neapola a uložili v náhrobku pri ceste smerom do Pozzuoli“, kde sa náhrobok i dodnes nachádza, pravda, iba symbolický, postavený v polovici 15. storočia po návrate Aragóncov, teda Manfrédových dedičov, do Neapola. Domnievame sa, že Oktaviánus na začiatku tohto spevu, ako príklad mocného a starostlivého cisára, má tvoriť kontrast k cisárovi Rudolfovi, ktorým začne Sordellovu „prehliadku“ vcelku slabších a najmä nedbanlivých panovníkov, neplniacich si náležite svoje povinnosti.
8
len nedostatok viery jedine. — To vyplýva už z veršov 4—6 tohto spevu, no tento motív bude rozvíjať Vergilius i ďalej vo veršoch 25—27.
|
| 7 |
Som Vergilius; v raj mi stúpať bráni
len nedostatok viery jedine!“
Tak odvetil môj vodca milovaný.
|
| 10 |
A ako ten, kto v diaľnej končine
uvidí jav, preň padá do úžasu,
veriac i nie: „Hej, je to on — či nie?“ —
|
| 13 |
tak Sordello sa zdal, až sklopil riasu
a k vodcovi sa skromne vrátil spiatky
a ako menší objal ho kol pásu.
|
13
tak Sordello sa zdal, až sklopil riasu. — Týmto veršom sa končí opis krásnej hry očí, ktoré od prísnosti, až pohŕdania vo veršoch 62—66 v VI. speve, prejdú k jasotu pri zvítaní sa s krajanom a zmenia sa na úžas miešaný s vierou-nevierou pri poznávaní Vergilia, aby sa napokon pokorne sklopili pred veľkosťou antického básnika. Domnievame sa, že je tu dramaticky zobrazené čosi z objavovania Vergilia aj samým Dantem a celým literárnym stredovekom.
|
| 16 |
Riekol: „Ó, sláva Latínov, v nej sladký
jazyk náš zjavil, akú má už vládu,
ó, česť tých miest, kde zrodil som sa z matky,
|
16—17
„Ó, sláva Latínov...“ — Toto miesto nemôže nepripomenúť podobný úžas Danteho v Inf. I, v. 79—87: „Tys’ Vergilius, ty si ono žriedlo, / z neho sa rieka výrečnosti valí... / Ó, česť a svetlo pevcov hodných chvály...“ (Str. 12 a pozn. na str. 299.)
|
| 19 |
zásluhy aké pred zrak mi ťa kladú?
Ak duša moja tvojich slov je hodna,
zjav, z pekla ideš, z ktorého až rádu?“
|
| 22 |
„Z bolestnej ríše prichodím, až zo dna:
cez všetky kruhy ponorené v žiali
z milosti nebies cesta mi je schodná.
|
|
| 25 |
Nie prečiny, len nečiny mi vzali
to Slnko, po ňom tvoj smäd nevysychá
a ktoré my sme prineskoro znali.
|
26
to Slnko — čiže Boha.
|
| 28 |
Dole je dol, kde v šere plnom ticha
nie pre muky a útrapy sa kvíli,
no iba pre tmu bez konca sa vzdychá.
|
28—33
Dole je dol... — Dolom sa rozumie Limbus, Predpeklie (porov. Inf. IV, v. 25—147, str. 34—41 a pozn. str. 312—315), v ktorom je i Vergilius a iní veľduchovia antického sveta.
|
| 31 |
Tam s deťmi som, čo príliš krátko žili —
čo skôr zub smrti uhryzne a zmetie,
než by sa ľudskej viny pozbavili.
|
| 34 |
Tam s tými som, čo si tri cnosti sväté
neodeli, no ďalšie bez nerestí
znali i ctili všetky na tom svete.
|
34
tri cnosti sväté. — Tri cnosti kresťanské, tzv. teologické: viera, nádej a láska.
35—36
no ďalšie... / znali i ctili všetky na tom svete. — Ide zrejme o tie slová, ktoré sa už uvádzali v súvislosti so štyrmi hviezdami pri Katónovi (Purg. I, v. 23), čiže: opatrnosť, spravodlivosť, udatnosť a miernosť, a ktoré Vergilius opäť pripomenie (v podobe hviezd) v nasledujúcom speve vo veršoch 91—93.
|
| 37 |
Ale ak vieš a smieš, nám podaj zvesti,
jak si tu viesť a v ktorej časti stráne
ku skutočnému Očistcu sú cesty!“
|
38—39
v ktorej časti stráne / ku skutočnému Očistcu sú cesty. — Dosiaľ sú totiž v Predočistci, i keď — s blížiacim sa údolím kniežat — už na samej jeho hranici. Sordello na túto otázku neodpovie priamo a výslovne sa o nej nevraví ani v ďalších spevoch. Danteho v spánku vynesie pred bránu Očistca sv. Lucia (porov. Purg. IX, v. 54—56); z toho by mohlo vyplývať, že Dante kladie medzi Predočistec a skutočný Očistec podobný predel ako medzi ústie Tibera a úpätie Očistcovej hory, ktorý musia duše zdolávať pomocou nadprirodzených bytostí (raz anjela na loďke, inokedy sv. Lucie). Pravda, môže tu ísť o špeciálnu milosť udelenú Dantemu.
|
| 40 |
Riekol: „Nám nie je miesto vymerané,
smiem kráčať hor i vôkol bez prestania,
a pokiaľ smiem, ťa povediem, môj pane.
|
40—42
„Nám nie je miesto vymerané...“ — Táto tercína medzi komentátormi vyvoláva stále diskusie, v mene koho Sordello hovorí a ku ktorej skupine duší vlastne patrí: či k zomretým násilnou smrťou z predošlého okruhu, či ku kniežatám v neďalekom údolí — alebo či výsada voľného pohybu patrí všetkým dušiam v Predočistci (čo by určite neplatilo pre exkomunikovaných a čo v mene ostatných lenivcov pokladal za neužitočné Belacqua). J. Felix na záver jednotlivých názorov prichádza k pozoruhodnému výkladu: „Z textu Danteho jasne vyplýva len to, že Sordello má akúsi nezávislosť od celku, asi takú, akú Dante vyžadoval pre seba a pre básnika vo všeobecnosti: sordellovská ‚anima soletta‘ a danteovské ‚parte per se stesso‘ (pozri Par. XVII, v. 69) mi až príliš navzájom korešpondujú, než by nebolo možno predpokladať, že do Sordella Dante preniesol čosi z najvlastnejšieho vnútra.“ Je to určite tak. Domnievame sa, že Dante „vybudoval“ Sordellovu podobu i pozíciu zo základných materiálov a zdrojov, z ktorých čerpal i pri výstavbe celej svojej poézie. Je celkom očividná súvislosť medzi Sordellovou úlohou i jeho výpoveďou „nám nie je miesto vymerané“ (v. 40) a úlohou pevca Musea (inak, syna samého Orfea) v VI. speve Eneidy, ktorý Sibylle a Eneovi v podsvetí povie rovnako: „určitý dom nik nemá“ (En. VI, v. 673, str. 152). Pri Sordellovi uplatňuje Dante ten istý princíp ako pri predošlých dušiach, ktoré zachytáva v ich vrcholnom momente alebo pri najcharakteristickejšej črte ich života: Sordello je potulným pevcom, ktorý sa túlal celým románskym svetom po dvoroch panovníkov a veľmožov a vynášal súdy nad mocnými sveta. Takúto rolu, nie nepodobnú Danteho životným osudom, má po smrti i tuná, pravda, ani tuná, okrem stretnutia s krajanom, mu nie je žriedlom potešenia a zrejme patrí k druhu jeho predočistcových múk. Výsada určitej voľnosti pohybu i v záhrobnej ríši má podľa Danteho patriť aspoň najvýznamnejším básnikom, ako to ukazuje už pochod básnickej družiny v Limbe, v Predpeklí, v ktorej sám „šiel ako šiesty“. Dokladom na to je napokon i Vergilius, ktorý už konal cestu Peklom (pozri Inf. IX, v. 22—30, str. 74, pozn. 332), a predovšetkým sám Dante, ním sprevádzaný.
|
| 43 |
No pozri len, i deň už v tieň sa skláňa,
a nocou ísť sa nedá hor, a teda
radšej len v skrýši dočkajme sa rána.
|
| 46 |
Neďaleko, hneď vpravo duše sedia:
ak súhlasíš, ja zoznámim ťa s nimi
a známosť tá ti uspokojenie dá.“
|
| 49 |
„Ako? Kto by chcel nocou cez planiny,
zo zákazu by nesmel ku končiaru,
či bránili by mu v tom vlastné viny?“
|
| 52 |
Sordello na zem prstom spravil čiaru:
„Hľaď, keď sa slnko celkom poukladá,
výš nevystúpiš o tú čiarku malú!
|
53—54
„Hľaď, keď sa slnko celkom poukladá, / výš nevystúpiš o tú čiarku malú!“ — Sordellove slová majú jednak význam doslovný: potme nemožno kráčať, a jednak význam alegorický: svetlo je milosť Božia, bez nej človek nemôže urobiť ani krôčik na ceste k spáse svojej duše.
|
| 55 |
Nie že by iná bránila ti vláda
— než sama tma — ísť nahor po úpätí;
tá nevládnosťou vôľu poopriada.
|
| 58 |
Dalo by sa ísť nadol popamäti
či vôkol blúdiť ako tmola dáka,
kým obloha deň zviera uzavretý.“
|
|
| 61 |
„Teda nás veď, bo o chvíľu sa zmráka,“
udivený môj pán vtom prehovorí,
„kde vravel si, že tichá skrýš nás čaká.“
|
|
| 64 |
Nešli sme dlho po úpätí hory,
keď zbadal som, že vrch je zboku zrytý
tak, že sa pod ním preliačina tvorí.
|
|
| 67 |
„Sem pustíme sa neskôr po pažiti
v dolinu, ktorú v náručí vrch zviera,
a nové ráno vyčkáme tu skrytí.“
|
|
| 70 |
Nie strmou ani miernou cestou zberá
sa spolu s nami k boku priepadliska,
kde jeho okraj v polovici zmiera.
|
|
| 73 |
Zlato a striebro, beľ a šarlát zblízka,
indigo, blankyt, lygnus plápolavý
či smaragd, keď sa roztlčený blýska —
|
73—76
Zlato a striebro... — Z týchto dvoch tercín vyvodzujú poniektorí, že Dante bol i maliarom (doklad na to je i v XXXIV. kap. jeho raného dielka Vita nuova; pozri Dante Alighieri, Nový život. SVKL 1958. Prel. J. Felix a V. Turčány. Str. 131.). Vymenoval tu všetky farby, používané vo vtedajších miniatúrach, v tzv. iluminačnom umení (s jeho predstaviteľom Oderisim sa Dante stretne v Purg. XI). Okrem toho, že samo zlato i striebro sa používalo v maliarstve (napr. u Giotta), oba kovy tu zastupujú žltú a žiarivo bielu farbu, beľou je olovená bieloba, šarlát predstavuje purpurovočervenú a indigo (rastlina na výrobu farby) prekrásnu farbu medzi belasou a fialovou; blankyt je farbou jasnej oblohy, lygnus (stredoveký názov istého drahokamu) zastupuje zas jasnohnedú a smaragd sýtozelenú farbu. Fakt, že Dante mal na ume paletu farieb, najlepšie dosviedča ďalšia tercína: „Príroda nielen krásu hodnu trónu / tu maľuje...“
|
| 76 |
nech sa sem vložia do nádhernej trávy
a krásnych kvetov ku skalnému lonu —
zbledne ich jas i plápol jagotavý!
|
| 79 |
Príroda nielen krásu hodnu trónu
tu maľuje — i tisíc vôní scelí
v jedinú, jemnú, neznámu nám vôňu.
|
| 82 |
Na tráve v kvetoch sedí si zbor skvelý
a zneje „Salve Regina“ v tom zbore,
ktorý sme pre dol predtým nevideli.
|
83
„Salve, Regina.“ — Zdravas, Kráľovná, cirkevný hymnus, jedna zo štyroch mariánskych tzv. antifón, dosiaľ spievaná v časti katolíckeho liturgického roku.
|
| 85 |
„Kým sa len slnko neuhniezdi dole,“
Mantuan začal, „kým len nezapadne,
nechcite so mnou spočinúť v ich kole.
|
| 88 |
Stadiaľto skorej rozoznáte ladné
gestá i črty každého z tých dolu,
než keby ste až s nimi boli na dne.
|
88—90
Stadiaľto skorej rozoznáte ladné / gestá i črty... — Nielen krásou prostredia, ale i vonkajšími znakmi postáv sa tu zdôrazňuje osobitné postavenie kniežacej družiny, čo však nebráni Dantemu a vyjadrovateľovi jeho názorov, Sordellovi, aby v duchu kritiky, zasahujúcej v predošlom speve najvyšší klérus, Florenciu a mestá celej Itálie, neodkrýval i chyby panovníkov. Práve naopak. Na skvostnom pozadí ešte viac vynikajú. Domnievame sa, že k tomu pozadiu prispievajú i ďalšie literárne súvislosti. Kniežacie údolie a Sordellovo predstavovanie jeho členov pripomína osobitné údolie vo Vergiliovom podsvetí, v ktorom otec Anchízes ukazuje Eneovi potomkov ich rodu, najmä slávu Rimanov, ktorá bude vrcholiť Oktaviánom, zjednotiteľom Itálie a zakladateľom rímskeho impéria. Nie náhodou ho spomenie Vergilius hneď na začiatku rozhovoru so Sordellom (pozri verš 6. v tomto speve). Cisár Rudolf a ostatní panovníci sú, či vlastne mali by byť pokračovateľmi Rimanov, no práve na nich sa ukazuje, že rímska ríša je smrteľne chorá, a to ich vinou („cisár Rudolf: mohol Itáliu vyliečiť z rán, kým nezomrela pre ne“, v. 94—95). Toto miesto dokazuje súčasne, že Dante vie jedinečne preberať, pretvárať a spájať antickú inšpiráciu s najnovšou tradíciou v ľudovom jazyku, pretože nasledujúca kritika kniežat je rozvinutím Sordellovej básne Blacatzovo srdce (porov. Danteho trubadúri, Tatran 1972, str. 76—77). Dante zachováva nielen jej hierarchický postup (najprv cisár, potom králi a napokon markýz), ale i počet zobrazených vladárov (8), medzi nimi je i jeden (britský kráľ Henrich III.) z tejto Sordellovej básne, ktorá vznikla v roku 1237 (pozri v tej istej knižke pozn. J. Felixa na str. 126), a ostatní sú potomkovia alebo príbuzní veľmožov v nej spomínaných. Spájaním antickej a modernej tradície stáva sa Dante ešte pred Petrarcom prvým veľkým klasicistom nastupujúceho humanizmu.
94
bol cisár Rudolf. — Rudolf Habsburský, otec Alberta Nemca, spomenutý v predchádzajúcom speve (Purg. VI, v. 103), bol cisárom v rokoch 1273—1291. O Itáliu sa nestaral, ba neprišiel ani do Ríma, aby sa dal korunovať.
|
| 91 |
Ten najvyššie, čo tróni v čele zboru
a vidno, že tvár výčitky mu ryjú
a nespieva aj s ostatnými spolu,
|
| 94 |
bol cisár Rudolf: mohol Itáliu
vyliečiť z rán, kým nezomrela pre ne,
takže už sotva niekto oživí ju.
|
| 97 |
Ten sťaby radca, nižšie pri ramene,
vládca tej zeme, kde sa rodí voda,
čo Vltavu i Labe k moru ženie,
|
| 100 |
bol Otakar: moc Václavovi oddá —
no v plienkach vládal viac než Václav s bradou,
jemu len lieň a rozkoš na um chodia.
|
100
bol Otakar. — Český kráľ Přemysl Otakar II. (1253—1278), v živote najodhodlanejší odporca cisára Rudolfa. V boji proti nemu i padol na Moravskom poli. Dante iste náročky umiestnil českého kráľa po boku jeho niekdajšieho úhlavného nepriateľa, aby zdôraznil podstatne iný vzťah medzi dušami v Očistci, než sme videli v predchádzajúcej kantike (napr. vzťah biskupa Ruggieriho a grófa Ugolina, porov. Inf. XXXII, v. 124—139 a XXXIII, v. 1—78, str. 269—275) — a domnievame sa, že aj preto, aby ukázal príklad, ako sa mali správať k sebe za života.
101—102
no v plienkach vládal viac než Václav s bradou... — Hyperbola, ktorá má vyjadriť, že Otakar už v mladom veku bol mocnejším vladárom než jeho syn a nástupca, kráľ Václav II. (1278—1305) v dospelom veku. Záľubu Václava v rozkošiach a zmäkčilom živote (inak, zaťa cisára Rudolfa) spomína Dante aj v Par. XIX, v. 124—126.
|
| 103 |
Ten Krátkonos, čo obracia sa s radou
na Láskavca, ten šliapol na ľalie,
keď na úteku porazený padol:
|
103
Ten Krátkonos. — Krátkonos je Filip III. Smelý, francúzsky kráľ (1245—1285), otec Filipa IV. Pekného, ktorý po ňom nastúpil na francúzsky trón. Filip III. Smelý viedol s aragónskym kráľom Petrom III. vojnu o Sicíliu: pre zásobovacie ťažkosti francúzske vojsko muselo z Katalánska, kam vpadlo, ustúpiť, časť z neho zahynula hladom a sám kráľ zomrel na ústupe v Perpignane. Tým — podľa Danteho — francúzsky kráľ zneuctil francúzsky kráľovský rod, ktorý mal v erbe tri zlaté ľalie v modrom poli.
104
na Láskavca. — Láskavcom je Henrich I. Navarský (1210—1274), ktorý dal svoju dcéru a dedičku Janu za ženu Filipovi Peknému.
|
| 106 |
hľaďte, jak sa už dneska do pŕs bije —
a Láskavec jak vzdychy roní vôkol,
keď v dlani tvár jak v perine si kryje.
|
| 109 |
Zlu Francúzska sú otec to i svokor,
a pre neresti toho ničomníka
vyvrel ich žiaľ, až zrak im takmer zmokol.
|
109—111
Zlu Francúzska sú otec to i svokor... — Zlom Francúzska označuje Danteho Sordello kráľa Filipa IV. Pekného. Jeho otec Filip III. a svokor Henrich I. Navarský, spomínaní v predošlých veršoch, najviac trpia v Predočistci pre jeho viny. Tohto panovníka mal Dante najneradšej a útoky proti nemu bude ešte stupňovať v XX. speve Očistca a najmä v obraze „obra“ z XXXII. a XXXIII. spevu Očistca.
|
| 112 |
Ten zavalitý, čo sa v speve stýka
s tým, ktorého nos príliš mocný zdobí,
z cností si stkal priam povraz rehoľníka.
|
112
Ten zavalitý... — Aragónsky kráľ Peter III., proti ktorému bojoval tak neúspešne francúzsky kráľ Filip II. Smelý.
113
s tým, ktorého nos príliš mocný zdobí. — Je to Karol z Anjou, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., víťaz nad kráľom Manfrédom pri Benevente v roku 1266 (pozri pozn. k III. spevu). Bol najväčším odporcom Petra III. Aragónskeho, Manfrédovho zaťa, najmä keď sa tento roku 1282 — po povestných sicílskych nešporoch — stal kráľom Sicílie. Dante ináč nezmýšľal priaznivo o Karolovi z Anjou (porov. Purg. XX, v. 61—69). Domnievame sa, že určité klady v Sordellovom hodnotení možno pričítať i charakteristike samého Sordella ako dramatickej postavy v tomto úseku Predočistca, zvlášť ak uvážime, že Karol z Anjou bol aj protektorom a dobrodincom trubadúruvým.
|
| 115 |
A nech by kráľom pre ďalšie bol doby
ten mladík tam, čo v otcovskej bol láske:
z nádoby cnosť sa vleje do nádoby —
|
115—116
A nech by kráľom pre ďalšie bol doby / ten mladík tam... — Podľa väčšiny moderných komentátorov nie prvorodený syn Petra III., čiže Alfonz III., ktorý po otcovej smrti skutočne nastúpil na aragónsky trón a umrel o niekoľko rokov bez potomstva (1291), ale jeho najmladší brat Peter, ktorý umrel v útlom veku a tešil sa veľkej úcte Danteho. — Domnievame sa, že ďalším dokladom v prospech tejto druhej hypotézy je aj spomínaný stavebný prvok tejto pasáže, zhodný so Sordellovým Blacatzovým srdcom: mladý Peter nebol korunovaný za kráľa, a preto nevstupuje do počtu vladárov (s ním by ich bolo u Danteho 9 oproti 8 v Sordellovom žalospeve za Blacatzom).
|
| 118 |
čo o ďalších už povedať je ťažké:
Jakub i Fridrich podedili tróny,
no nedozreli k jeho lepšej čiastke.
|
119—120
Jakub i Fridrich podedili tróny... — Jakub II., druhorodený syn Petra III., kráľ Sicílie od r. 1286 a od r. 1291, po smrti brata Alfonza, kráľ aragónsky. Umrel roku 1327. Fridrich III., treťorodený syn Petra III., bol kráľom sicílskym od roku 1296 a zomrel roku 1337. Sú to tí istí, ktorí sa spomínajú v III. speve Očistca ako „česť Sicílie a česť Aragónu“ (v. 116). Ich rozdielne hodnotenia, podľa nášho názoru, vyplývajú z toho, že v III. speve o nich hovorí ich ded, kráľ Manfréd, kým tuná ich predstavuje rytier Karola z Anjou, ktorý sa zúčastnil na vyhladzovaní hohenštaufovského rodu. Pravda, Dante, sudca čias, sa v prípade týchto dvoch panovníkov nepochybne prikláňa k Sordellovi.
|
| 121 |
Statočnosť zriedka do vetiev sa vroní
a tak chce Ten, kto dáva ju, nech znova
každý sa o ňu s prosbou pred ním skloní.
|
| 124 |
Aj na Nosáča platia moje slová
i na Petra, hneď susedného tieňa:
Apúlsko, Provence bôľ len pre nich klová.
|
124—126
Aj na Nosáča platia moje slová... — Čiže vlastne na Karola I. a na jeho syna a nástupcu Karola II. Chromého (1289—1309), ako aj na spomínaných dvoch synov Petra III. Aragónskeho, Jakuba a Fridricha. Boje medzi týmito troma panovníkmi znepokojujúce anjouovské kraje, trvali celé dve desaťročia.
|
| 127 |
Bo o to byľ je menšia od semena,
o čo je manžel Konštancie väčší —
kým Beatrice s Margaritou stená.
|
127—129
Bo o to byľ je menšia od semena... — Tercína nie dosť jasná. Dnes sa prijíma zväčša takýto výklad: Karol II. („byľ“) je o toľko menejcennejší od otca Karola I. („semeno“), o koľko je zas tento menší od Petra III. Aragónskeho („manžel Konštancie“, pozri Purg. III, v. 115—116). Beatrice a Margarita sú totiž dve manželky Karola I.
|
| 130 |
O svojom prostom živote tu svedčí
Henrich, kráľ britský: sedí sám i tuná;
výhonkami však tamtie rody predčí.
|
130—132
O svojom prostom živote tu svedčí / Henrich, kráľ britský: sedí sám i tuná... — Henrich III. (1216—1272), syn Jána Bezzemka, bol podľa súvekých prameňov panovníkom slabým, nemohúcim, bez charakteru, „málo srdnatý“, ako sa o ňom vyjadril i Sordello v spomínanej básni Blacatzovo srdce (pozri Danteho trubadúri. Tatran 1972. Str. 77.). Takéto hodnotenie Henricha III. uchováva Sordello ako danteovská postava i tuná: prostý život a samotárčenie v nijakom prípade nepredstavovalo kladnú vlastnosť vladára. Jednako predčí prv spomínané rody svojím potomkom Eduardom I. (1272—1307), odvážnym, udatným a víťazným na všetkých stranách, ktorého pre jeho energickosť, vzdelanosť a najmä sústavu zákonov nazývali aj anglickým Justiniánom.
|
| 133 |
No najnižšie tam sedí sám a dumá
Viliam markíz, na zem hľadí zato,
že Alexandria preň pohromu má
|
133—136
Na najnižšie tam sedí sám a dumá / Viliam markíz... — Najnižšie preto, lebo má najnižšiu feudálnu hodnosť: bol len markízom. Ide o Viliama VII. Spadalungu, markíza z Monferrata v rokoch 1254—1292, cisárskeho vikára a vodcu vtedajších ghibellinov. Bojoval proti viacerým guelfským mestám. Roku 1290 vzbúrili sa proti nemu občania severotalianskej Alessandrie, zajali ho a zatvorili do železnej klietky, v ktorej aj umrel. Jeho syn Ján I. podnikol ťaženie pred Alessandrii, aby pomstil otca, no toto mesto sa spojilo s Matteom Viscontim. Alessanrijčania napokon sami napadli markízstvo monferratské a zmocnili sa ho aj spustošili časť jeho územia, vlastné Monferrato (na ľavom brehu Pádu) i Canavese (územie na pravom brehu Pádu). Obyvatelia tohto územia sa mohli teda právom žalovať na „alessandrijskú vojnu“ — a plakať pre ňu.
|
| 136 |
a s Canavese plače Monferrato.
|
| 1 |
A bol už čas, čo vracia v dušu nával
túžob a smútkom napĺňa ju vrúcim
za dňom, v ňom plavec sladkým bratom mával;
|
1—6
A bol už čas... — Časový údaj, pripomínajúci večerné zvonenie, má pokračovanie vo verši 49 („A je tu čas...“): vyplýva z nich, že scénka medzi nimi sa odohráva hneď po súmraku do času okolo pol ôsmej večer.
|
| 4 |
čo láskou raní srdce putujúcim,
s tým kolembavým zvonkom, v diaľ keď padá,
jak cengot ten by stenal za dňom mrúcim —
|
| 7 |
keď znaví sa mi sluch a zrak už badá
jednu z tých tôni, čo si hore vstane
a zdvihne dlaň a tak si ticho žiada.
|
|
| 10 |
Zopne a zdvihne hore obe dlane,
k východu vyšlúc pohľad taký vrelý,
akoby riekla: „Chcem len k Tebe, Pane!“
|
|
| 13 |
„Te lucis ante“ slová z úst jej zneli
tak ľúbezne a s takou zbožnou túhou,
že od seba som odpútal sa celý.
|
13
„Te lucis ante.“ — Hymnus sv. Ambróza, ktorý sa odriekava pri večernom zvonení a prosí sa v ňom o Božiu ochranu proti zlým silám (súvislosť s objavením sa hada vo veršoch 95—102).
|
| 16 |
A za ňou zaznel sladký spev jej druhov,
sprevádzali ju počas celej hymny
s upretým zrakom do najvyšších kruhov.
|
| 19 |
Tu, čitateľ, si dobre pravdu všimni:
tu závoj hravo každý by už zodel —
spod neho pravdu už ty sám si vymni!
|
|
| 22 |
Videl som tu ten ušľachtilý oddiel,
ktorý si ticho k výškam zrak už kládol
jak ten, kto pýchu navždy z duše podel.
|
|
| 25 |
A videl som z tej výšky schádzať nadol
dvoch anjelov; i meče plápolavé
hneď popri háve uťaté som zhliadol.
|
25—27
A videl som z tej výšky schádzať nadol / dvoch anjelov. — Anjeli, podľa cirkevného učenia nebeské inteligencie, majú v Danteho Očistci rozličné úlohy, ktoré sú sčasti básnikovou invenciou (prvého sme videli na loďke privážajúcej duše od ústia Tiberu v druhom speve, ďalší sa objaví ako strážca brány ku skutočnému Očistcu v IX. speve, ďalších sedem bude stáť na východiskovej hranici každej zo siedmich očistcových terás a ich zbor bude vítať príchod Beatrice na vrchole Očistcovej hory, v Pozemskom raji, pozri spev XXX, v. 16—18 a ďalšie). Títo dvaja anjeli pripomínajú toho, ktorý vyhnal Adama a Evu z raja, tu však majú opačnú úlohu: nepripustiť do tohto údolia — hada.
|
| 28 |
Zeleňou, z vetiev ženúcou sa práve,
skvel sa ich šat a povieval im vzadu,
kde švihali ho krídla zelenkavé.
|
| 31 |
Tak jeden nad nás k nebeskému stádu
a druhý stal si z druhej strany davu,
že mali nad ním sústredenú vládu.
|
| 34 |
Rozoznávam už dobre plavú hlavu,
len na tvári im v zmätku zrak môj tonie
jak cnosť, čo siahla k vysokému javu.
|
| 37 |
„Tí v raji sídlia v Máriinom lone
a odtiaľ prišli vziať nás do ochrany:
čo nevidieť, had vynorí sa z tône.“
|
| 40 |
Nevediac, z ktorej objaví sa strany,
obzerám sa a hľadiac zmeravene,
pritúlim sa do spoľahlivých dlaní.
|
| 43 |
A pokračoval Sordello: „Tie tiene
navštívme už, bo ozaj deň sa chýli,
a potešenie bude to aj pre ne!“
|
|
| 46 |
Sotva čo sme tri kroky urobili —
už je tu dno, kde vidno vytrvalo
jedného na mňa hľadieť z celej sily.
|
|
| 49 |
A je tu čas, keď síce vidieť málo,
no predsa len zrak ešte toľko vládne,
by objasnil, čo prv nás spájavalo.
|
|
| 52 |
On ku mne šiel, ja k nemu bezodkladne:
„Ó, sudca Nin, jak hruď mi šťastím horí,
že nevidím ťa s prekliatymi na dne!“
|
53—54
„Ó, sudca Nin...“ — Nino Visconti, narodený okolo roku 1265, pochádzal z rodiny pisanských Viscontiovcov, jednej z najmocnejších v meste; v erbe mal kohúta ako znak dedičného titulu, sudcu z Gallury, na rozdiel od milánskeho Galeazza Viscontiho, majúceho v znaku zmiju (pozri verše 79—81), za ktorého sa Ninova manželka po jeho smrti (1296) vydala. Za vlády guelfov v Pise mal funkciu kapitána a spolu s povestným grófom Ugolinom della Gherardesca, ktorý z matkinej strany mu bol ded, utvoril vládny duumvirát. (O jeho spoločných bojoch a vzťahoch k Ugolinovi pozri rozsiahlu poznámku k Inf. XXXIII, v. 13—15 na str. 436—438.) Ghibellinskému arcibiskupovi Ruggierimu sa podarilo poslať Nina Viscontiho do vyhnanstva (roku 1288) a napokon uväzniť aj grófa Ugolina, ktorého i s deťmi umučil hladom (v roku 1289). Na súvislosti s Ugolinom, ktorý je spolu s Ruggierim umiestnený v najhlbšej časti Pekla (pozri Inf. XXXII, v. 125—139 a XXXIII, v. 1—90), naráža zrejme verš 54 „že nevidím ťa s prekliatymi na dne“, ktorému tu ešte Nin nemôže zrejme rozumieť (nevediac, že Dante prešiel Peklom). Nin vo vyhnanstve ako vodca toskánskych guelfov neprestal sa usilovať o dobytie Pisy, do ktorej sa však už nevrátil, a napokon sa z Janova odsťahoval do Gallury na Sardíniu. Sudcovstvo je tu vlastne šľachtickým titulom, rovnocenným grófovi alebo markízovi (napr. Enzo, nemanželský syn cisára Fridricha II., na základe svadby s vdovou po sudcovi z Gallury, Ubaldovi dei Visconti da Pisa, sa dal korunovať za sardínskeho kráľa. Pozri Vy jasné sladké vlny, Smena, str. 95.).
56
„Z vôd diaľnych...“ — Čiže od tyrhenského pobrežia po Očistcovú horu. Z otázky je jasné, že Nin, ale ani Sordello a ostatné duše dosiaľ nevedia o tom, že Dante je živý. Prekvapí ich až odpoveďou v nasledujúcej tercíne sám básnik.
|
| 55 |
Keď krásny pozdrav aj on dohovorí,
spýta sa ma: „Z vôd diaľnych za pokutou
kedy si prišiel na úpätie hory?“
|
| 58 |
„Och,“ odpoviem, „nie z vôd, lež z krutých kútov
prišiel som ráno; mám však život prvý,
i keď si druhý hľadám touto púťou!“
|
| 61 |
Keď čuli ma, keď priklopili brvy,
tak dozadu ich vrhla pravda holá
jak tých, čo údiv nečakaný zdrví.
|
| 64 |
Ten na vodcu, ten na iného volá,
čo sedí tam: „Poď, Konrád, sem a zhliadni,
čo urobiť vie z lásky Božia vôľa!“
|
65
„Poď, Konrád...“ — Tu ešte nemáme vedieť, o koho ide, ale je to tá istá postava, ktorá bude hovoriť s Dantem v závere tohto spevu. Na Konráda volá Nin (na Vergilia Sordello), ktorý hneď pokračuje v rozhovore s básnikom.
|
| 67 |
A mne: „Pre tento stupeň mimoriadny,
zaň vďačíš Tomu, čo nám dôvod skrýva
až tak, že k nemu neprebrodí žiadny —
|
| 70 |
keď späť ťa vráti vôľa dobrotivá,
povedzže tam, nech za mňa drahá Jana
Toho, čo slyší neviniatka, vzýva!
|
71
drahá Jana. — Dcéra Nina Viscontiho, v roku 1300 (v čase Danteho púte) bola ešte mladulinká, neskôr sa vydala za Rizzarda da Camino (por. Par. IX, v. 50) a po mužovej smrti žila utiahnuto vo Florencii, kde zomrela okolo roku 1339.
|
| 73 |
Neverím, že by ešte ľúbila ma
jej mať, čo sňala biely šál i žiale,
za ním raz bude banovať i sama.
|
74
jej mať, čo sňala biely šál... — Čierny odev a biely pás, šál, či závoj bol predpísaným úborom pre vdovy. V Danteho časoch sa na nový vydaj nehľadelo príliš priaznivo. Ninova manželka, Beatrice d’Este, dcéra Obizza III., ktorá po Ninovej smrti sa vydala za Galeazza Viscontiho, vládcu Milána, v roku 1299 alebo v roku 1300. Galeazzo Visconti bol roku 1302 poslaný do vyhnanstva, Beatrice s ním strávila mnoho pohnutých a ťažkých liet, zomrela v roku 1324.
|
| 76 |
Veď práve na nej vidno dokonale,
jak dlho v žene oheň lásky sála,
ak zrak a hmat ju nezažíha stále.
|
77
jak dlho v žene oheň lásky sála. — Mienené, pravdaže, ironicky. No keďže Dante už v Novom živote rozlišuje medzi „iba“ ženou (femmina) a paňou (donna), ktorá je ušľachtilá (donna gentil), zušľachtená poéziou a vyšším duchovným životom vôbec (pozri Vita nuova, XIX. kancónu „Donne ch’avete intelletto d’amore“; Nový život. Preklad J. Felixa a V. Turčányho. SVKL 1958. Str. 70—78), tu ide o ženu, ktorá žije iba zmyslovým životom. Použiť však v preklade slovo „ženská“, by pridalo pejoratívny odtieň, ktorý originál nemá.
|
| 79 |
Nie, krajší pomník nedá jej tá malá
zmija, s ňou Milán ťahá v pole káry,
jak od kohúta z Gallury by mala!“
|
80
zmija, s ňou Milán ťahá v pole káry. — Milánski Viscontiovci mali v erbe zmiju na rozdiel od pisanských, vlastniacich panstvo v Gallure. Zmija tu je iste i vo vzťahu k hadovi, ktorý sa čoskoro v tomto údolí kniežat objaví (v. 98—99; „zvíja sa zmija, možno ten had skazy, čo núkal Evu najtrpkejšou stravou“), no viac než na pláne lásky a manželského života vystupuje — podľa niektorých komentátorov — Ninovo žalostenie pre ňu na pláne politicko-sociálnom. Podaktorí vidia najväčšie previnenie Ninovej manželky v tom, že namiesto guelfa (Nina) si vzala ghibellina (Galeazzu). Podľa iných — a podľa našej mienky, básnikovej intencii bližších — Danteho Nin v rozdielnych erboch vyzdvihuje ich alegorickú hodnotu, zhodnú s rozdielnymi činmi týchto rodov: oproti násiliu a podvodu, ktorého výrazom je zmija, zaiste by bol na náhrobku manželky krajší znak kohúta, symbol ranného prebúdzania a činnej bdelosti. Domnievame sa, že k takémuto výkladu prispieva aj etymologická súvislosť medzi talianskym menom „kohúta“ (gallo) a hlavným mestom Ninovej dŕžavy na Sardínii, Gallurou, v ktorej práve vykonával Nin svoju sudcovskú, spravodlivú, danteovskými ideálmi, platnými pre „údolie kniežat“, zladenú činnosť. Zástavu so zmijou milánske vojsko vztyčovalo v bojovom poli, kam tiahlo aj s povestným vozom (carro), znakom tohto mesta.
|
| 82 |
Prúd týchto slov ho poznamenal v tvári
tým spravodlivým plamom, čo len vzácne
v srdci nám s mierou plápolá a žiari.
|
| 85 |
A k nebu šli už moje oči lačné,
kde hviezdy krúžia pomalšie, jak v kole
tyč pri osi, keď voz sa hýbať začne.
|
| 88 |
Tu vodca môj: „Čo hľadíš, synku, hore?“
A ja: „Na tie tri fakle, od nich skoro
celý pól prudšie plápolá než zore.“
|
89—92
„Na tie tri fakle...“ — Nevedno, či Dante mieril aj na určité súhvezdie (Loď, či Oltár, alebo Argo), no ich alegorický význam je jasný: tri hviezdy zastupujú tzv. teologické, kresťanské cnosti: vieru, nádej, lásku. Zájdenie štyroch predošlých, symbolizujúcich základné cnosti (opatrnosť, udatnosť, spravodlivosť a miernosť) vysvetľujú komentátori ako znak večerného času, keď treba dať prednosť životu rozjímavému pred činným. Domnievame sa, že v súvislosti s údolím kniežat, ktoré majú byť pokračovateľmi rímskych cisárov, hovorí sa tu obrazne aj o tom, ktoré cnosti najmä by mali viesť panovníkov v kresťanskej ére rímskej ríše.
|
| 91 |
Na to zas on: „Tých jasných hviezdic štvoro
už zapadlo a tieto teraz planú
tam, kde tie štyri ráno vidno bolo.“
|
| 94 |
Vtom Sordello sa primkol k môjmu pánu
a riekol: „Hľa, náš nepriateľ,“ a hlavou
i rukou kývol, v ktorú hľadieť stranu.
|
| 97 |
Kde nemá údol branných brál či stavov,
zvíja sa zmija, možno ten had skazy,
čo núkal Evu najtrpkejšou stravou.
|
97—108
Kde nemá údol branných brál či stavov... — Čiže kde údolie nie je zaštítené brehom a kde má had najľahší prístup ku kráľovskej nádhere, zastupovanej prekrásnou trávou a kvetmi ako podkladom ich možnej pýchy.
|
| 100 |
Trávou a kvetmi ten zlý plaz sa plazí,
co zas a zas si hlavu nazad skrúca
a líže chvost a cestu vpred si razí.
|
| 103 |
Nevidel som a nevie duša mrúca
riecť, jak sa orli nebeskí dol mihli,
no videl som ich dobre nahor hnúť sa.
|
104
orli nebeskí. — Bežný Danteho obraz, prirovnávajúci na základe spoločného znaku — krídel — anjelov k vtákom (pozri Purg. II, v. 37: „A Boží vták čím blíž a blíž sa berie.“).
|
| 106 |
Keď počul had, že krídla vzduchom švihli,
utiekol hneď — a krídla zasa šuštia
k stanovištiam, kam obaja sa dvihli.
|
| 109 |
Tieň, ktorý mohol nechať na mne ústa,
keď zvolal sudca — ani počas sváru
zvedavé oči zo mňa nepopúšťa.
|
109—118
Tieň, ktorý mohol nechať na mne ústa... — Ako vysvitne z verša 118., ide o markíza Konráda Malaspinu, na ktorého volal sudca Nin vo verši 65. V tejto postave „vytesal Dante človeka podľa svojho srdca“ (E. Donadoni). V ňom oslavuje básnik zástupcu ideálov niekdajšieho rytierskeho sveta, ktorými mali byť spravodlivosť a mier. Dante mal bezprostredné a živé kontakty s malaspinovským rodom a v jeho záujme sám uskutočňoval takúto mierotvornú úlohu v roku 1306 pri rokovaní s lunigianským biskupom, odporcom tohto rodu. Čo sa týka vzťahu Konráda Malaspinu k sudcovi Ninovi, treba dodať, že za života to boli taktiež nepriatelia: Konrád dva razy vyrval z jeho rúk mesto Sarzana v Lunigiane (kde ako vyhnanec na smrť ochorel „prvý Danteho priateľ“, Guido Cavalcanti), v hornatom kraji nad Carrarou na hraniciach Toskány a Ligúrie, v ktorom preteká rieka Magra, ústiaca do Janovského zálivu v Ligurskom mori.
|
| 112 |
„Kiež lampa, čo ti k vrchu vrhá žiaru,
nájde dosť vosku v tvojom bystrozraku,
aby si šťastne šiel až ku končiaru,“
|
| 115 |
začal ten tieň, „ak len vieš správu dáku
z Valdimagra či strán, s nimi sa spína,
vrav, bo ten kraj som mal jak vládca v znaku!
|
| 118 |
Hovorili mi Konrád Malaspina.
Aj dedo môj žil s tými prímeniami.
Tu z lásky k rodným zmýva sa mi vina.“
|
119
Aj dedo môj žil s tými prímeniami. — Ide o zakladateľa tejto vetvy malaspinovského rodu, ktorá sa nazývala Malaspinovcami „dello Spino Secco“ (suchého tŕňa) na rozdiel od vetvy „dello Spino Fiorito“ (rozkvitnutého tŕňa). Meno Malaspina je kompozitum a v preklade znamená „zlý tŕň“ (túto etymológiu využíva Cino z Pistoie v básni adresovanej Moroellovi Malaspinovi; hovorí v nej, že sa zaľúbil do „zlého tŕňa“, do jeho sestry; na Moroellovu žiadosť mu Dante odpovedá vo dvoch sonetoch: pozri Vy jasné sladké vlny. Smena 1978. Str. 155 a 437.). Konrád Malaspina Starší, švagor kráľa Manfréda, mal štyroch synov, z ktorých Fridrich bol otcom Konráda Mladšieho, ktorého stretávame v údolí kniežat.
|
| 121 |
„Och, v kraji tom, čo skvie sa nad lénami,
nie, nebol som; no možno vkročiť do sál
po Európe, kde on by nebol známy?
|
121—122
„Och, v kraji tom... / nie, nebol som.“ — Dante v roku 1300, teda v čase svojej púte Očistcom, ešte v údolí rieky Magry nebol. Príde tam neskôr, ako mu to vo veršoch niečo ďalej predpovie Konrád.
|
| 124 |
Chýr, ktorý leskom ctený dom vás posial,
šíri i slávu vladárov i kraja,
že o ňom vie, i kto tam nebol dosiaľ.
|
124—126
Chýr, ktorý... / že o ňom vie, i kto tam nebol dosiaľ. — K európskej povesti Malaspinovcov prispela ich pohostinnosť, ktorú preukazovali provensalským trubadúrom (napr. slávnemu Bernartovi de Ventadorn, Peirovi Ramonovi či Aimericovi de Peguilhan), ktorí sa im zas odmeňovali chválospevmi. Ako vidno, pridáva sa k nim týmito veršami i sám Dante, obdivovateľ trubadúrov i Malaspinovcov.
|
| 127 |
A prisahám (ó kiež tam dôjdem aj ja!),
že vaša mocná rodina i hrdá
vždy štedrosť mešca s mocou meča spája.
|
128
vždy štedrosť mešca s mocou meča spája. — Dve najvýznamnejšie cnosti, ktoré mali zdobiť bohatú šľachtu: štedrosť a udatnosť. Niektorí komentátori tu vidia priamu narážku na Moroella Malaspinu, ku ktorému mal Dante najvrúcnejší vzťah a ktorého nazve jedna postava v Pekle Marsom z Val di Magra („no z Val di Magra Mars hneď mračná roztne...“ Inf. XXIV, v. 145).
|
| 130 |
Že hoci v kaluž s vodcom zlým svet vbŕda,
sklony i zvyk tak vedú váš rod skvele,
že kráča priamo a zlou cestou zhŕda!“
|
130
Že hoci v kaluž s vodcom zlým svet vbŕda... — Pravdepodobná narážka na pápeža Bonifáca VIII. No aj na pozadí celého údolia kniežat a ôsmeho spevu, na čele ktorého sa spomenul ako prvý a jediný dobrý cisár (Oktaviánus), iba rod Malaspinovcov, v ktorom vrodené cnosti vlastným pričinením („sklony : zvyk“, ako výslovne hovorí ďalší verš) sa prelievajú „z nádoby do nádoby“, zachováva a rozvíja žiadúce cnosti panovníkov. Touto tercínou chvála ich rodu vrcholí.
|
| 133 |
A on: „Už choď, bo slnko do postele
neľahne sedem ráz, v nej Baran schová
a štvorom nôh si ukryje ho celé,
|
133—139
„... slnko do postele / neľahne sedem ráz, v nej Baran schová / a štvorom nôh si ukryje ho celé...“ — Z astronomického údaja, ktorým sa súčasne označuje i čas rozhovoru (keď sa už na oblohe objavilo súhvezdie Barana), vyplýva, že neuplynie ani sedem rokov od tejto chvíle a Dante bude môcť poznať osobne, až nakoľko dobrý chýr malaspinovskej rodiny je pravdivý. Je to tzv. „veštenie z udalosti“: Konrád v roku 1300 predpovedá Dantemu skvelé prijatie jeho rodinou v roku 1306, o ktorom Dante v čase písania týchto veršov už dobre vedel. Jeden zo zachovaných dokumentov svedčí, že Dante 6. októbra 1306 urovnal istý spor medzi Malaspinovcami a lunigianským biskupom.
|
| 136 |
čo veľkosť tejto oslavy ti znova
pribitá bude do prostriedku hlavy
väčšími klinmi, než sú dačie slová,
|
| 139 |
ak Spravodlivosť beh svoj nezastaví!“
|
| 1 |
Už Titonova družka celá biela
na východe a ďalej od náruče
sladkého svojho priateľa sa skvela
|
1—6
Už Titonova družka celá biela... — Tento astronomický údaj sa týka Talianska, kde básnik píše tieto verše. Uvádzanie dvoch časov, platných na jednej i druhej pologuli, je u Danteho časté. V Taliansku teda začínalo svitať, boli asi tri hodiny ráno, kým na Očistcovej hore v údolí kniežat bolo blízko deviatej hodiny večer, ako potvrdzuje tretia tercína tohto spevu („a z krokov, nimi stúpa noc, noc tichá, / spravila dva a skláňal sa už tretí...“; krokmi sa rozumejú hodiny a pretože sme v období jarnej rovnodennosti, keď slnce zapadá o 6. hodine, blíži sa deviata hodina večerná). Titonovou družkou je Zora. Podľa starovekej mytológie sa táto bohyňa — Aurora — zaľúbila do Titona, syna trójskeho kráľa Laomedonta a brata Priamovho; Titon sa s ňou aj skutočne oženil a Zora pre neho vyžiadala od Jupitera nesmrteľnosť, nie však večnú mladosť. „Skvostami“ v tvare živočícha, čo pichá ako had, je súhvezdie Škorpióna.
|
| 4 |
a už z jej čela vysielali lúče
žiarivé skvosty v tvare živočícha,
čo chvostom pichá ako had — i prudšie —
|
| 7 |
a z krokov, nimi stúpa noc, noc tichá
spravila dva a skláňal sa už tretí
s krídlami k nám jak včela do kalicha,
|
| 10 |
keď mňa i s rúchom Adamových detí
hlboký spánok na lúčinu schýli,
kde všetci piati sedíme si v kvietí.
|
10
keď mňa i s rúchom Adamových detí... — Čiže s telom — kým ostatní štyria spoločníci sú bez tela už iba duchovia.
|
| 13 |
Nad úsvitom, a práve v onej chvíli,
keď lastovička večne nariekavá
možno si spomnie prvý kvil a skvíli,
|
14—15
keď lastovička večne nariekavá / možno si spomnie prvý kvil... — Ako predchádzajúci časový údaj i tento údaj je spätý s antickou mytológiou. Dante tu naráža na báj o dvoch sestrách, Prokné a Filomele, dcérach aténskeho kráľa Pandiona, z ktorých prvá bola vydatá za Tézea, za trácke knieža. Filomela, dajúc prednosť sesterskej láske pred láskou k otcovi, odišla k Prokné. Na tráckom dvore sa zaľúbil do nej Tézeus a zneuctil ju. Rozhnevaná Prokné nato zabila svojho a Tézeovho synka Itysa a so sestriným súhlasom predložila ho svojmu mužovi za pokrm. Keď sa to Tézeus dozvedel, chcel zabiť obe sestry, no tie boli na úteku premenené na vtáky, a to Prokné na lastovičku, Filomela na slávika a sám Tézeus sa zmenil na dudka (pozri Ovidius, Met. VI. kn., str. 122—127).
16—18
... naša myseľ... / vo videniach je priam až predvídavá — Narážka na vieru, v stredoveku podopieranú aj teologickými argumentmi, že sny nad ránom „nám pravdu javia“ (porov. Inf. XXVI, v. 7, str. 213 a pozn. na str. 406).
|
| 16 |
a keď sa naša myseľ na púť dáva,
keď od tela aj od myšlienok čistá
vo videniach je priam až predvídavá —
|
| 19 |
zazrel som v sne, jak zlaté krídla blyštia
sa orlovi, čo pnul sa pod oblohou
a zdalo sa, že spustiť dol sa chystá.
|
19—21
zazrel som v sne, jak zlaté krídla blyštia / sa orlovi... — Orol všeobecne je u Danteho symbolom cisárstva a domnievame sa, že tu sa objavuje nie bez súvislosti práve s údolím kniežat, čiže s „družinou cisára“. Pravda, okrem toho na alegorickom pláne znamená najpravdepodobnejšie milosť Božiu, a to osvecujúcu (ako tvrdí väčšina komentátorov, čo napokon dotvrdzuje aj verš 55., hovoriaci o tom, že Danteho vzniesla z údolia kniežat sv. Lucia, inak patrónka zraku), prípadne milosť spoluúčinkujúcu (ako to tvrdia komentátori iní).
|
| 22 |
Zdalo sa mi, že tam som vkročil nohou,
kde Ganyméda vzali z kruhu druhov,
až ocitol sa priamo v rade bohov.
|
23
kde Ganyméda vzali z kruhu druhov. — Narážka na antickú báj, podľa ktorej z Idy, hory pri Tróji, uniesol Jupiter, premenený na orla, mladuškého Ganyméda, syna trójskeho kráľa Troa, a údajne najkrajšieho zo všetkých smrteľníkov. Preniesol ho na Olymp, kde z neho urobil čašníka bohov (porov. Ovidius Met. X, str. 194—195).
|
| 25 |
„Ten,“ myslím si, „sa vždycky vrhá s túhou
vari len sem, a z iných vrchov vari
opovrhol by s korisťou ísť druhou.
|
| 28 |
Potom sťa trochu skrúžil by a z chmáry
strašný jak blesk sa prudko zniesol dolu
a vzniesol ma až do ohňa a žiary.
|
| 31 |
Tam zdalo sa, že horíme už spolu.
Predstavovaný žiar tak pálil údy,
až prerval sen, čo vzňal ma do plápolu.
|
|
| 34 |
Nie inak v diaľke Achilles sa budil
a že sa cudzou zdala mu zem oná,
len s otvoreným okom vôkol blúdil,
|
34—39
Nie inak v diaľke Achilles sa budil... — Ďalšie vysoké prirovnanie, teraz k samému hrdinovi trójskej vojny. Keď sa jeho matka z veštieb dozvedela, že mu je súdené padnúť vo vojne, aby bo uchránila pred smrťou, preniesla ho spiaceho z Tesálie, kde ho vychovával kentaur Chirón (porov. Inf. XII, v. 70—71, str. 101 a pozn. na str. 350), na ostrov Skýros v Egejskom mori. Tam žil preoblečený za dievča na dvore kráľa Lykomeda, pokým ho ľsťou neobjavili „Gréci“, čiže Achillovi vlastní strojcovia smrti: Ulyxes a Diomedes (porov. Inf. XXVI, v. 61—62, str. 215 a pozn. na str. 408).
|
| 37 |
keď na Skýros ho matka od Chiróna
v náručí vzala spiaceho (až Gréci
i z tohoto ho odhalili lona) —
|
| 40 |
než precitol som zo sna ja a hneď si
úľakom zbielil tvár, jak bledne tvoru
zmrazenému od nevídaných vecí.
|
| 43 |
Veď sa len sám už dívam na oporu,
a slnce plá dve hodiny už hore —
a tak len dole pozerám sa k moru.
|
43
Veď sa len sám už dívam na oporu. — Čiže na Vergilia.
44
a slnce plá dve hodiny už hore. — Je teda už po ôsmej hodine ráno.
|
| 46 |
„Neboj sa,“ riekne vodca dobrej vôle,
„nepútaj sily! Nech sa porozvinú!
Pokojný buď, bo tu sme v dobrom dvore.
|
|
| 49 |
Teraz si dospel k Očistcu, môj synu;
pozri sa na val, čo ho uzatvára,
a na vchod pozri, pozri na štrbinu!
|
49
Teraz si dospel k Očistcu. — Dosiaľ bol Dante len v Predočistci.
|
| 52 |
Na úsvite, hneď predo dňom, keď spala
ti duša vnútri, pani s väčším jasom,
než aký z kvetov po údolí sála,
|
|
| 55 |
zjavila sa a riekla: ‚Lucia som.
Dovoľte mi ho vziať, kým sen ho mámi,
nech uľahčím mu cestu v svete našom.‘
|
55
‚Lucia som.‘ — Pozri poznámku k veršom 19—21.
|
| 58 |
Sordel tam zostal, s ním i ďalší známi.
A v náručí, keď deň už slnko krášli,
s tebou šla hor a ja hneď za pätami.
|
|
| 61 |
Zniesla ťa sem, no než jej oči zhasli,
ukázala mi vchod tá svätá žena;
potom i sen i ona vedno zašli.“
|
|
| 64 |
Tak ako ten, čo na istotu zmieňa
pochybnosti a sa i bázne zbaví,
keď mu je pravda celkom odhalená,
|
|
| 67 |
zmenil som sa; a vodca preláskavý
keď vidí ma, že pokojne sa zberám,
vykročí hor, ja za ním do výšavy.
|
|
| 70 |
Čitateľ, vidíš, ako k vyšším sféram
dvíham svoj spev, nuž, spej hor s mojím dielom,
čo umením vždy väčším podopieram.
|
|
| 73 |
Vyšli sme tak, že kde sa prv zdal prielom
len štrbinou, len sťaby drobné body
vyryté boli v tomto vale celom,
|
|
| 76 |
zbadal som bránu, pod bránou tri schody,
vedúce k nej, čo v rôznych farbách pláli,
i mĺkvu stráž, čo od nich neodchodí.
|
|
| 79 |
A čím viac hľadím na vrátnika v diali,
vidím, jak sedí, ako rozjasaný
v tvári tam plá, že to až oči páli.
|
79
na vrátnika v diali. — Na anjela, strážcu skutočného Očistca.
|
| 82 |
A meč, čo drží obnažený v dlani,
sa k nám až takým jasom zaligotal,
že zrak sa radšej pohľadu naň chráni.
|
|
| 85 |
„Čo chcete tuná? Odpovedzte odtiaľ!
Sprievod je kde?“ sa ozval znenazdania.
„Aby váš vystúp nahor nestroskotal!“
|
86
Sprievod je kde? — Táto otázka i predošlé tvoria analógiu k otázkam Katóna, strážcu Predočistca.
|
| 88 |
„Dostal som príkaz,“ riekol pán, „hneď zrána,
od panej z neba, týchto vecí znalej,
aby sme šli: ‚Tam,‘ riekla nám, ‚je brána.‘“
|
|
| 91 |
„Nech výš vás vedie v ceste dokonalej,“
zdvorilý vrátnik nás už poosmelí,
„vyjdite teda k našim schodom ďalej.“
|
|
| 94 |
Vyšli sme k nim: a mramor taký biely
na prvom schode pohľadu sa núka,
že aký som, v ňom odrážam sa celý.
|
94—114
Vyšli sme k nim: a mramor taký biely... — Zhodne sa konštatuje, že v týchto veršoch je podaná na alegoricko-symbolickom pláne sviatosť pokánia. Svoju púť Dante začal v stave ťažkého hriechu a skôr než by mohol vkročiť do vlastného Očistca, musí vykonať spoveď a dosiahnuť absolutórium. Akt Danteho spovede nie je podaný priamo, ale iba naznačený zložitou symbolikou vecí okolo neho. Aby sme túto symboliku pochopili, treba sa aspoň stručne zmieniť o teologickom názore na pokánie a spoveď. Sviatosť spovede podľa tomistického učenia má tri časti: 1. contritio cordis (skrúšenosť srdca); 2. confessio oris (vyznanie slovom); 3. satisfactio operis (zadosťučinenie skutkom). V prvej časti sa rozlišujú tri momenty: 1. spytovanie svedomia; 2. bolesť, pretože sme urazili Boha (kajúcnosť vo vlastnom zmysle slova); 3. pevné predsavzatie, že ho už nebudeme urážať (pozri Tomáš Akvinský, S. th. III. Quaest. 84—89. Suppl. Quaest. 1—21). Tieto tri momenty sú prirovnané k prvým trom schodom: spytovanie k bielemu mramoru (verše 94—96), kajúcnosť k čiernemu (v. 97—99) a predsavzatie k tretiemu, „čo ohnivejším sa zdal i nad porfýry“.
|
| 97 |
Druhý, nie temný, čierny skôr, sťa muka,
sťa rozkrušený balvan by v ňom ožil,
i pozdĺžky i popriečky sa puká.
|
| 100 |
Tretí, čo celú ťarchu navrch vložil,
ohnivejším sa zdal i nad porfýry,
tak ako krv, čo striekala by zo žíl.
|
| 103 |
A na tento, čo plápolom priam hýri,
kládol si nohy Boží anjel z prahu,
čo ponášal sa na diamant číry,
|
| 106 |
Cez tie tri schody, vidiac moju snahu,
vedie ma pán k tým dverám uzavretým:
„Pros vrúcne, nech ti otvorí vchod k blahu!“
|
| 109 |
Ja zbožne padám k jeho nohám svätým,
prosiac, nech vpustí ma do svätej ríše;
no trikrát do pŕs udrel som sa predtým.
|
| 112 |
On hrotom meča na čelo mi vpíše
sedem P, vraviac: „Povzbuď svojho ducha,
by rany zmyl, až bude stúpať vyššie.“
|
112—113
On hrotom meča na čelo mi vpíše / sedem P. — P je prvá litera slova Peccatum (lat.), znamenajúceho hriech. Sedem P znamená teda symbol siedmich hlavných hriechov, z ktorých sa bude Dante očisťovať v siedmich kruhoch Očistca. Poradie týchto hriechom — a teda aj očistcových kruhov — je takéto: pýcha, závisť, hnev, lenivosť, lakomstvo, nestriedmosť a smilstvo. Danteho očisťovanie bude spočívať v tom, že bude viac-menej participovať na trestoch, prisúdených jednotlivým kategóriám hriešnikov a ako bude postupovať z kruhu do kruhu, tak sa budú postupne strácať z jeho čela jednotlivé P, pričom sám sa bude cítiť čoraz ľahší a jeho výstup sa napokon zmení — na let.
|
| 115 |
Popol či zem, keď rozkope sa suchá,
celkom sa s farbou jeho rúcha kryje:
a on dva kľúče vyjme spopod rúcha.
|
| 118 |
Jeden je zlatý, druhý strieborný je;
prv biely, potom žltý rukou rúčou
skrútne on tak, až srdce šťastím bije.
|
118—129
Jeden je zlatý, druhý strieborný je... — Ide o kľúče, ktoré dal Kristus apoštolovi Petrovi (porov. Mat. XVI, 19) a ktoré ten, ako anjel povie výslovne vo verši 127, zveril strážcovi očistcovej brány. Ich symbolika sa všeobecne vysvetľuje podľa textu Tomáša Akvinského (S. th. III. Suppl. XVII., 3); zlatý kľúč má reprezentovať autoritu, ktorá od Boha vyplýva pre jeho služobníkov, moc odpúšťať hriechy („potestas solvendi et ligandi“), a strieborný kľúč zas opatrnosť a múdrosť spovedníka pri hodnotení hriechov („scientia discernendi“). Podľa Petrových slov (v. 127—129) má byť spovedník radšej milosrdný — i za cenu omylu — ak len kajúcnik je skrúšený. Možno tu vidieť podobné významové gesto ako v slávnej epizóde s kráľom Manfrédom v III. speve a v epizóde o Buoncontem da Montefeltro v V. speve.
|
| 121 |
„Kedykoľvek by zlyhal jeden z kľúčov,
že by sa z dierky jeho hlava skĺzla,
neodomknem pred túžbou sebeprudšou.
|
| 124 |
Drahší je prvý, ale viacej kúzla,
skúsenosti a umu druhý žiada,
bo on je tým, čo vyväzuje z uzla.
|
| 127 |
‚Zmýliť sa smieš,‘ s tým Peter mi ich vkladá,
‚že môže brána radšej otvárať sa,
ak len ti k nohám skrúšene ľud padá.‘“
|
| 130 |
Odchýli dvere vrátnik náš i radca
a riekne: „Vstúpte, vravím vám však, chráňte
sa pozrieť späť, bo späť sa taký vracia.“
|
| 133 |
A keď sa potom otočili v pánte
tie krídla z kovu, zvučné, pevné, skvelé,
nezburácali prudšie ani tamtie
|
| 136 |
pod Tarpejou, keď vzácny poklad smele
Metellus chrabrý chránil do ostatku,
až bez neho aj ona schudla cele.
|
136—137
pod Tarpejou, keď vzácny poklad smele / Metellus chrabrý chránil do ostatku. — Narážka na udalosť, o ktorej rozpráva Lucanus: Rímska republika zverila ochranu štátneho pokladu, uschovaného pod Tarpejskou skalou na Kapitole, tribúnovi L. Caeciliovi Metellovi. Po prekročení Rubiconu Caesar sa chcel zmocniť tohto pokladu, no udatný Metellus sa proti tomu postavil. Caesar ho odtiaľ násilne vyhnal, poklad otvoril a odniesol. Vtedy vraj Tarpejská skala zaburácala (Fars. III. 144—155, str. 85—86).
|
| 139 |
Pozorne skúmam zvuky od počiatku
a Te Deum laudamus, slová piesne,
tuším, som počul splývať v hudbu sladkú.
|
140
Te Deum laudamus. — Touto hymnou (Teba Boha chválime) duše vyjadrujú vďaku Bohu za to, že je nová duša pripustená na očisťovanie. Spevom Gloria zas budú vyjadrovať vďaku za jej očistenie (porov. Purg. XX a XXI).
|
| 142 |
A pritom taký dojem som mal presne
z počutého, jak mávame vždy znova,
keď s organom sa spája spev tak tesne,
|
| 145 |
že rozumieť i nerozumieť slová.
|
|
| 1 |
Keď sme už stáli z druhej strany prahu,
odkiaľ zlá láska duše odoháňa,
bo krivú kreslí ako rovnú dráhu,
|
2
odkiaľ zlá láska duše odoháňa. — Láska podľa Danteho presvedčenia určuje všetky naše skutky, rovnako dobré ako zlé (porov. jeho teóriu lásky obšírne vysvetlenú v Purg. XVII, čiže v strede Božskej komédie). Láska, ktorá vedie k zlým činom, je teda láskou zlou a keďže ľudí, ktorí sa ňou dávajú viesť, je nesmierne mnoho, brána Očistca sa otvára len zriedkavo.
|
| 4 |
zazvonila a zavrela sa brána;
a nech môj pohľad naspäť k nej sa skrúti,
čo by som musel konať za pokánia!
|
| 7 |
Stúpame hor cez balvan rozčesnutý,
čo z jednej strany na druhú sa valí
tak, ako vlna vpred i späť sa rúti.
|
| 10 |
„Zručnosti treba k zliezaniu tej skaly,“
začal môj pán, „a vždy ísť k tomu boku,
ktorý sa práve od človeka vzdiali.“
|
|
| 13 |
To uberalo rýchlosť nášmu kroku
až tak, že skôr sa rožky luny stihli
do lôžka skryť za horu prevysokú,
|
14—15
že skôr sa rožky luny stihli / do lôžka skryť za horu prevysokú. — Podľa astronomických výpočtov uplynuli asi štyri hodiny od východu slnka, je asi 10 hodín predpoludním, Veľkonočný pondelok.
|
| 16 |
než sme my vyšli z toho ucha ihly;
no, keď už priestor slobodný a pustý
pred nami stál a za ním čnel vrch štíhly,
|
| 19 |
aj ustatí aj v pochybách, kam ústi
neistá púť, sme stáli na plošine
opustenejšej ako cesty v púšti.
|
20
sme stáli na plošine... — „Z ucha ihly“, z úzkeho priechodu pomenovaného metaforicky, zrejme podľa Biblie, sa básnici ocitli v prvom kruhu Očistca.
|
| 22 |
Od okraja, kde nad priepasť sa šinie,
až k päte vrchu cesta kamenistá
v šírke troch ľudských dĺžok sa tu vinie.
|
|
| 25 |
A či už vpravo, či už vľavo pristál
v letku môj zrak, čo cestu ďalej skúma:
šírka tej rímsy bola vždy tá istá.
|
|
| 28 |
Ešte sme stále nešli hor, keď tuná
všimol som si, že dookola skala
po onej strane, čo je menej strmá,
|
|
| 31 |
mramorom bielym s obrazmi tak sála
oslnivo, že nielen Polykléta,
i prírodu jej krása prekonala!
|
32—33
... že nielen Polykléta / i prírodu jej krása prekonala. — Polyklét, grécky sochár z V. storočia pred n. l., platil v stredoveku za vzor dokonalosti vo výtvarnom umení. Podľa Danteho estetických názorov príroda napodobňuje božské koncepty a ľudské umenie zas napodobňuje prírodu (porov. Inf. XI, verše 100—106, str. 95 a pozn. na str. 347). V každom očistcovom kruhu sú dve série príkladov: príklady odmenenej cnosti a príklady potrestanej neresti.
|
| 34 |
Anjel, čo zlieta s mierom k ľudstvu sveta
— čo veky v slzách túžil po tom kľúči,
ním bola brána nebies odovretá —
|
34—39
Anjel, čo zlieta s mierom k ľudstvu sveta... — Archanjel Gabriel, ktorý prišiel Panne Márii zvestovať vtelenie Spasiteľa (porov. Luk. I, 26—38), zároveň zvestoval ľudstvu „pokoj“, čiže uzmierenie medzi človekom a Bohom. Podľa Biblie dlho trval onen „zákaz“ vstupu do Raja: od pádu prvých rodičov až po vykúpenie na Golgote.
|
| 37 |
pred nami celkom ako živý blčí:
vytesaný je v takom sladkom zjave,
že sa mi nezdá obrazom, čo mlčí.
|
| 40 |
Prisahal bys’, že práve vraví: „Ave!“,
bo s ním i tá sa na obraze skvela,
čo skrútla kľúč, kľúč k veľláske a sláve.
|
| 43 |
A veríš už, že práve prevravela
„Ecce ancilla“; pečať zrkadlieva
sa z vosku tak, jak z nej tá veta celá.
|
44
„Ecce ancilla.“ — Odpoveď Panny Márie anjelovi: „Ajhľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho.“ (Luk. I, 38.) Odpoveď je prvým príkladom (exemplom) hlbokej pokory, teda tej cnosti, ktorá je protikladom pýchy, trestanej v tomto kruhu. V súvislosti s nasledujúcim obrazom pečate (v. 44—45) je pozoruhodný výklad jedného z komentátorov, ktorý v celom obraze vidí obsiahnuté aj samo slovo „Ave“, ktoré — vtlačené do vosku a videné ako v zrkadle — sa číta „Eva“. Čiže: hriech Evin bol zrušený slávnostným anjelským pozdravením. Domnievame sa, že tento predpoklad komentátora (Gmelina), potvrdzujúci vysoké slovesné umenie Danteho, je správny; protiklad AVE-EVA môže byť totiž obsiahnutý aj v rýmových pozíciách, keď po rýmovej trojici soave-„Ave“-chiave, ktorej rýmovka „ave“ rezonuje aj v okolitom texte („aveva“) a v jednom rýmovom člene trojice nasledujúcej „favella“, objavuje sa zas vo štvrtej rýmovej trojici, uzatvárajúcej túto scénku (aveva—vedeva—moveva).
|
| 46 |
„Nech na jednom ti myseľ neutkvieva,“
sladko mi riekol pán, čo mal ma ďalej
po strane tej, kde ľudí srdce zhrieva.
|
| 49 |
Preto hneď inam upriem zrak — a v skale
za Máriou sa iný obraz skytá;
tam, kde stál ten, čo sprevádza ma stále,
|
| 52 |
príhoda iná bola do nej vrytá.
Preto som prešiel zaňho z druhej strany,
nech v obraze môj zrak si voľne číta.
|
| 55 |
Tiež v mramore, voz s volmi vytesaný
viezol tam archu úmluvy, jej priamo
nepoverený nech sa dotknúť chráni!
|
56—57
viezol tam archu úmluvy... — Druhý príklad pokory kombinuje dve epizódy z Biblie, týkajúce sa prenášania posvätnej izraelskej archy, čiže schránky obsahujúcej tabule desatora prikázaní: 1. Na rozkaz kráľa Dávida túto archu prevážali z Gabay do Gethu na voze ťahanom volmi; keď Oza, jeden z levitov a sprievodcov tohto posvätného predmetu, zbadal, že sa archa zakolísala, neváhal siahnuť na ňu, aby ju zadržal. Bol to počin presahujúci jeho kompetenciu, tradične chápaný ako prejav pochabej márnomyseľnosti, pretože archy sa mohli dotknúť len kňazi. Oza na túto svoju prílišnú smelosť doplatil: vzápätí ho zrazil blesk.
2. Ten istý kráľ Dávid dal napokon preniesť archu z Gethu do jeruzalemského chrámu: v náručí muža. Vtedy tento kráľ — aby dal výraz svojej pokore — na počesť posvätnej archy tancoval pred ňou. Kráľovým počínaním pohrdla jeho žena, kráľovná Michol, dcéra Saulova. Boh ju za to potrestal neplodnosťou. Obe epizódy sú v Biblii (porov. II. Sam. VI., 1—23). Dante ich, pravdaže, mierne modifikuje a dopĺňa niektorými detailmi, ako sú Dávidov spev a dym kadidiel, aby mohol zdôrazniť živosť obrazu, ktorú jeden zmysel (zrak) potvrdzoval a iba podružné (sluch a čuch) spochybňovali túto na svete nevídanú podobnosť so skutočnosťou (porov. verše 59—60 a 61—63).
|
| 58 |
A pred ňou spieva ľud: tak rozjasano
znie sedem chórov, že z dvoch zmyslov zdanie
vraví mi jedno: nie — a druhé: áno.
|
| 61 |
Podobne z kadidiel: i dym, čo vanie,
som vanúť uvidel — až nos i oči
zas delili sa na „áno“ a na „nie“.
|
| 64 |
Pred ňou sa v tanci podkasaný točí
i pokorný i mocný kráľ, kráľ žalmu —
čo viac i menej kráľovský bol počin.
|
| 67 |
Z paláca oproti to vyčítal mu
zdesený zjav: to Michol vydesene
vykláňala tvár zhŕdavú a žiaľnu.
|
| 70 |
Odtiaľto som zas prešiel k inej žene,
pozrieť sa zbližša na príhodu inú,
čo za Michol sa belela mi v stene.
|
| 73 |
Tam skvie sa cnosť i prevznešenosť činu
rímskeho princa, oň sa Gregor stará,
až víťazne ho vznesie na výšinu.
|
73—93
Tam skvie sa cnosť i prevznešenosť činu / rímskeho princa... — Tretí príklad, vytesaný na očistcovej stene, je prevzatý z tradície antickej klasiky, pravda, kombinovaný s kresťanskou legendou. Rímsky cisár sa dostáva priamo po bok kráľa Dávida, ktorý platil pre stredovek ako vzor pokory. V stredoveku sa totiž verilo — a zrejme tomu veril aj Dante — že Traján bol jeden z najcnostnejších a najspravodlivejších rímskych cisárov a že bol — zázračným spôsobom — spasený. Keď si vraj pápež Gregor Veľký prečítal legendárnu príhodu o žene, ktorej tento cisár takým veľkolepým spôsobom prisúdil spravodlivosť, tak obdivoval jeho čin šľachetnej „pietas“, ze od Boha vyprosil Trajánovo vzkriesenie, aby ho mohol pokrstiť a tak mu dopomôcť k spaseniu. Legenda o takomto zázračnom vyslobodení zo zatratenia bola v stredoveku veľmi známa: rozprávajú ju rozličné Životopisy sv. Gregora a po nich ju opakujú mnohí v rozličných súvislostiach (napríklad i prvá talianska próza asi z roku 1290 Novellino, príbeh 69), z ktorých Dante čerpal túto príhodu.
|
| 76 |
Na Trajána tu myslím, na cisára.
Vdova mu drží uzdu jeho koňa
a z jej sĺz vidno, aký žiaľ ju zmára.
|
| 79 |
Zem pod rytierstvom od množstva až stoná
a zlaté orly všité na zástavy
vôkol ich hláv sa v ľahkom vánku klonia.
|
| 82 |
Zdá sa, že biedna pred všetkými vraví:
„Pomsti mi, pane, zabitého syna,
pomsti ho skôr, než bôľ mi srdce strávi.“
|
| 85 |
„Len počkaj,“ zdá sa, že ju napomína,
„kým prídem späť.“ No, ako zrieť z jej stonu,
s bôľom sa v nej i nedočkavosť vzpína:
|
| 88 |
„Ak neprídeš?“ A on: „Tak iný z trónu
pomstí ti ho.“ A ona: „Z cudzej cnosti
čo máš, ak sám sa nepričiníš o ňu?“
|
| 91 |
„Hej, uteš sa, bo pre tvoj výklad prostý
k povinnosti ma pred odchodom zovú
spravodlivosť i pocit sútrpnosti.“
|
| 94 |
Ten, ktorý nikdy nevidel vec novú,
stvoril tú reč, tie viditeľné slová,
nové len pre zem, pre úbohú vdovu.
|
95
stvoril tú reč, tie viditeľné slová. — Čiže tieto na zemi nevídané obrazy.
|
| 97 |
Kým zrak sa kochá v obrazoch, kým znova
na ten či onen z obrazov sa upne,
ktoré i pre ich Tvorcu v láske chová,
|
|
| 100 |
„hľa; tam — no ako pomaly, jak trpne,“
zašomral pán, „ľud kráča prenevládne!
Ten ukáže nám púť na vyššie stupne.“
|
|
| 103 |
A moje oči po novotách hladné
a hľadiace, kde čo ich zase schváti,
obrátili sa k nemu bezodkladne.
|
|
| 106 |
Čitateľ, nechcem v dobrom predsavzatí
ťa zavrátiť, keď poviem, v akom tvrdom
treste chce Boh, nech hriešnik dlh svoj splatí.
|
|
| 109 |
Neváž druh múk, čo prisudzuje ľuďom,
veď čo bys’ aké strádania mal za daň,
zváž, že sa skončia za posledným súdom!
|
111
zváž, že sa skončia za posledným súdom. — Tu je zvýraznený rozdiel medzi mukami očistcovými, ktoré majú trvať iba do posledného súdu, a mukami pekelnými, ktoré sú večné.
|
| 112 |
Začal som: „Majstre, to, čo tuná badám,
nezdá sa mi, že dáky ľud k nám cieli,
no neviem čo — a bezvýsledne hádam.“
|
| 115 |
A on mi na to: „Tento zástup celý
až taký ťažký trest tam k zemi kruší,
že sa i moje oči sprvu preli.
|
|
| 118 |
No dobre hľaď, hľaď rozmotať i v duši
ten pod kameňmi skrytý uzol hádky
a spoznať, prečo každý v hruď sa búši!“
|
118—120
No dobre hľaď, hľaď rozmotať i v duši / ten pod kameňmi skrytý uzol hádky... — Krásny obraz pyšných, skrútených až do uzla pod kameňmi, spojený s výzvou pre Danteho, aby tu odkryl súvis trestu s jeho príčinou, trestu určovaného na tzv. princípe contrapasso: Pyšní chodievali vzpriamene, so vztýčenou hlavou, a vypínali sa nad všetkých, cítiac sa neomylní; teraz musia ísť zhrbení pod balvanmi a bijúci sa v hruď, uznávajúc svoju vinu, ktorá je v stupnici siedmich hriechov najväčšia.
|
| 121 |
Ó, pyšní kresťania! Váš zrak je krátky,
keď chabá myseľ, keď jej oko choré
verí i krokom, ktoré vedú spiatky!
|
| 124 |
Nevidíte, že sme len červy, ktoré
raz na motýľov anjelských sa zmenia,
čo majú voľne k Bohu vzletieť hore?
|
124—129
Nevidíte, že sme len červy... — Človek s jeho pozemským životom sa v týchto tercínach prirovnáva k červu, k húsenici. Ako sa z húsenice napokon vyvinie motýľ, tak má raz vyjsť z ľudského tela „anjelský motýľ“, čiže večná duša, ktorá vzlietne k Bohu (k „spravodlivosti“). Motýľ — vedľa okrídlenej devy — bol odvekým symbolom ľudskej duše a červ symbolom ľudskej pominuteľnosti.
|
| 127 |
Prečo váš duch sa vzpína ako pena,
kým ste len hmyz, hmyz biedny, nevidomý,
čo nemusí prísť k ceste pretvorenia?
|
| 130 |
Jak postavy, čo podpierajú domy,
ich povaly či strechy, že až k hrudi
kolenami sa tlačia obidvomi,
|
130
Jak postavy, čo podpierajú domy. — Karyatídy.
|
| 133 |
a ktorých obraz neskutočný budí
skutočný súcit — lebo sa zdá živý —
tak som tu uzrel prikrčených ľudí.
|
|
| 136 |
Viacej či menej každý z nich tu kriví
sa podľa ťarchy, div ich nedrviacej;
ale i ten, ten najviac trpezlivý,
|
|
| 139 |
zdal sa, že plače: „Nevládzem už viacej.“
|
|
| 1 |
„Otče náš, ktorý na nebesiach bývaš
nie obmedzený, ale s láskou v zraku
na prvé tvorstvo kde sa radšej dívaš,
|
1—24
„Otče náš...“ — Pokým iné modlitby a žalmy, ktoré recitujú či spievajú duše v Očistci, Dante uvádza zvyčajne len incipitmi, hlavnú kresťanskú modlitbu Otče náš dáva odrecitovať in extenso dušiam odpykávajúcim si pýchu v prvom očistcovom kruhu. Pritom sa Dante neuspokojil len prostým prekladom latinského Pater noster, ale rovnako invokáciu tejto modlitby, ako aj jej šesť prosieb parafrázoval, podal vo voľnom, rozšírenom preklade, miestami tak, že po takmer presnom preklade biblického textu nasleduje akýsi komentár (porov. najmä verše 1—3 alebo 7—9). Podobné parafrázy modlitieb, žalmov či iných biblických textov neboli v stredoveku nijakou zvláštnosťou, naopak, tvorili osobitný literárny druh. Každodennou mannou (parafráza „chleba každodenného“), ktorou Dante rozumie milosť Božiu, sugeruje nasledujúci verš predstavu Očistca ako „drsnej púšte“: podľa Biblie Boh totiž zoslal Židom mannu na púšti.
|
| 4 |
nech Tvojmu menu stále chválu takú
— moci i duchu sladkému — svet dýše,
ako sa sluší vzdávať Tebe vďaku.
|
| 7 |
A nech k nám príde pokoj Tvojej ríše,
lebo ak sám k nám nezostúpi dolu,
nevládzeme vyjsť k nemu v Tvoje výše.
|
| 10 |
A ako Tvoji anjeli, keď spolu
Hosanna pejú presvätému menu,
nech Ti i ľudia zložia svoju vôľu.
|
| 13 |
A daj nám dnes, daj mannu každodennú,
bez nej tou drsnou púšťou ústup púhy
činia i tí, čo dychtiac vpred sa ženú.
|
| 16 |
A ako zlo a trápenia a dlhy
my odpúšťame všetkým, čo nám škodia,
odpusť Ty nám a nehľaď na zásluhy.
|
| 19 |
A našu cnosť, čo sa tak ľahko poddá,
neskúšaj naším starým nepriateľom,
lež zbav ho nás, bo k zlému nás tak bodá.
|
| 22 |
Ó, drahý Pane, v tomto vzdychu vrelom
posledná prosba sa nie za nás koná,
lež za tých, ktorí dole sú i s telom.“
|
| 25 |
Za dobrú púť i pre nás prosby ronia
sklonené tône pod obrovské bremä,
pod akým vo sne boľavom sa stoná;
|
26—27
sklonené tône pod obrovské bremä... — Čiže pod balvany (pozri Purg. X, v. 119 a v. 130—139).
|
| 28 |
rozličná ťarcha stláča dol ich temä,
keď prvou rímsou, stále idúc v kole,
očisťujú sa z hmiel tej hriešnej zeme.
|
|
| 31 |
Ak prajú všetko najlepšie nám dole —
čo smie sa priať i má sa dať tým druhom
tu zo zeme, kde máme voľné vôle?
|
|
| 34 |
Máme im pomôcť zbavovať sa úhon
a zemských škvŕn, by ľahkí, očistení
smeli sa vzniesť až hore k hviezdnym kruhom!
|
|
| 37 |
„Kiež Spravodlivosť s Láskou odbremení
vás už čím skôr, by tam hor na nebesá
mohli ste vzlietnuť v svojom roztúžení,
|
|
| 40 |
ukážte nám, kde najskôr tuná smie sa
ku schodišťu, a keď je tu viac sediel,
zjavte nám to, čo najmiernejšie klesá,
|
|
| 43 |
bo ten, čo ide so mnou, ešte pre diel
i ťarchu tela, ktorým odieva sa,
— hocako chce — by sotva vzlietnuť vedel.“
|
43—45
bo ten, čo ide so mnou, ešte pre diel / i ťarchu tela... — Dante, ktorý na rozdiel od mŕtvych má nielen dušu, čiže jeden diel človeka, ale i telo, diel druhý, s takouto záťažou „by sotva vzlietnuť vedel“, preto potrebuje schodište alebo svah čo najmiernejší, nie strmé, až kolmé skaly.
|
| 46 |
Tie slová, ktoré od nich vyšli zasa
na tie, čo práve prevravel môj vodca,
nebolo vidno, od koho sa hlásia,
|
| 49 |
no bolo čuť: „I on i ty len stoč sa
napravo s nami, by sa ukázala
vám cesta schodná pre živého chodca.
|
| 52 |
A nech mi tuná neprekáža skala,
čo pri krotení mojej pyšnej šije
skláňa i tvár, by nadol pozerala,
|
|
| 55 |
toho, čo menom nevoláš, no žije,
obzrel by som si, či sa nepoznáme,
a nech mi z viny aspoň čiastku zmyje.
|
55—56
toho, čo menom nevoláš, no žije, / obzrel by som si... — Danteho tento tieň, ktorým — ako vysvitne zo 67. verša — je Omberto, gróf zo Santafiory, nebol by mohol poznať (zomrel skôr, než sa Dante narodil); dôležitejší je však ďalší detail, že táto kedysi nesmierne pyšná bytosť bude prosiť iného človeka o odčinenie svojich vín.
|
| 58 |
Latíncom bol som. Známy po Toskáne
Aldobrandeschi Guglielmo ma splodil;
neviem, či jeho meno je vám známe.
|
59
Aldobrandeschi Guglielmo ma splodil. — Omberto (pozri verš 67) bol druhorodeným synom Guglielma Aldobrandeschiho, grófa zo Santafiory v sienskej prímorskej Maremme. Okolo roku 1300 aldobrandeschiovská rodina, zruinovaná bojmi so Sienou, bola už v žalostnom stave (porov. Purg. VI, v. 110—111).
|
| 61 |
Na slávu predkov nadutý som chodil,
zhŕdajúc každým, až to všetkých dráždi —
veď celý svet sa z jednej matky zrodil!
|
63
veď celý svel sa z jednej matky zrodil. — Čiže — podľa Biblie — z pramatky Evy; tým sa podľa tohto výkladu stáva bezdôvodnou pýcha na slávnych či mocných predkov.
|
| 64 |
Až moja pýcha samého ma vraždí,
ako to dobre vedia vedno v Siene,
a v Campagnaticu vie taktiež každý!
|
| 67 |
Omberto som. A niesli utrpenie
nielen mne moje spupné skutky — moji
príbuzní taktiež vyhynuli pre ne.
|
67
Omberto som. — O Ombertovi, jednom z posledných a relatívne ešte mocných príslušníkov aldobrandeschiovského rodu, vie sa veľmi málo. Azda len to, že pokračoval v tradičných sporoch so Sienou a že umrel roku 1259. Podľa súvekého sienského kronikára Angela Dei zahrdúsili ho na jeho hrade Campagnatico traja Sienčania, preoblečení za žobravých mníchov, no podľa iných kronikárov padol v bitke proti Sienčanom na námestí Campagnatica pri obrane svojho hradu. V Danteho časoch platil Omberto za príklad zrazenej šľachtickej pýchy. Celý rod Aldobrandeschiovcov vymrel začiatkom XIV. storočia.
|
| 70 |
Tú ťarchu tu — že za pýchu som v znoji
nepykal dole na pozemskej púti —
mám dotiaľ niesť, kým Boh sa uspokojí.“
|
| 73 |
Tvár moja nadol sklonená s ním smúti;
vtom jeden z nich, nie ten, čo vravel zdola,
pod krutou ťarchou predsa len sa skrúti
|
73
Tvár moja nadol sklonená s ním smúti. — Dantemu, ako vidno z viacerých miest v Božskej komédii (napr. Purg. XIII, v. 136—138), hriech pýchy nebol cudzí. Nie náhodou sa po Ombertových slovách skloní k zemi: s ním sa kaja spolu za prvú formu pýchy, ktorú reprezentuje práve Omberto: za pýchu krvi, za rodovú pýchu. Ďalšie dve postavy v tomto speve budú predstavovať iné dve formy: Oderisi pýchu na intelekt (pýchu umelcov zvlášť) a Provenzan Salvani pýchu na moc. J. Felix dodáva: „Ak si uvedomíme, že pri týchto troch postavách ide o šľachtica, umelca a politika a že tým všetkým bol sám Dante v jednej osobe, pochopíme, že jeho púť po boku týchto pyšných kajúcnikov bude sa diať v hlbokej pokore.“
|
| 76 |
a uzrie ma a spozná ma a zvolá,
s vypätím síl svoj pohľad do mňa norí,
čo s nimi kráčam naklonený spola.
|
| 79 |
„To ty si,“ rieknem, „Oderisi, ktorý
cťou Agobbia i cťou je pre umenia
iluminačné, im sa Paríž korí?“
|
79—81
„To ty si,“ rieknem, „Oderisi...“ — Oderisi da Gubbio (Dante použil staršiu stredovekú formu Agobbio) bol taliansky a svojho času slávny miniaturista, ktorý žil v XIII. storočí (umrel pravdepodobne roku 1299 v Ríme). Vie sa o ňom v podstate len to, čo napísal Vasari v životopise Giotta: bol vraj “znamenitým miniátorom tých čias“, veľkým Giottovým priateľom, poriadnym, schopným človekom a vyzdobil viac kníh pre vatikánsku knižnicu.
|
| 82 |
A on: „Bral môj, už krajšie z pergamena
skveje sa to, čo Bolončan dnes kreslí:
dnes vrchol cti sa týka jeho mena.
|
83
čo Bolončan dnes kreslí. — Franco Bolognese, taliansky miniaturista, ktorý žil na prelome XIII. a XIV. storočia. Nevie sa o ňom nič bližšie, ba dosiaľ sa nepodarilo zistiť ani jediné jeho autentické dielo.
|
| 85 |
Sotva by som tak zdvorilý a skleslý
bol za živa, bo vtedy iba k sláve
a k prvenstvu sa moje túžby niesli.
|
| 88 |
Za takú pýchu pykám tuná práve,
a nebol by som ani tu, nech sily
neobrátim, dosť zavčas, ku náprave.
|
|
| 91 |
Ó, márna sláva ľudských diel! Jak mýli!
Len chvíľku zeleň z vrcholca sa kloní,
ak nejde za ňou planý vek a hnilý.
|
92—93
Len chvíľku zeleň z vrcholca sa kloní, / ak nejde za ňou planý vek a hnilý. — Treba rozumieť: pri normálnom vývine zjavy jedného obdobia sú zatieňované zjavmi obdobia nasledujúceho. Ak však prídu doby úpadkové, sláva ľudí z predchádzajúceho obdobia sa udrží, lebo niet dosť geniálnych ľudí, ktorí by ju zatienili.
|
| 94 |
Cimabue si myslieval, že tróni
nad maliarmi, a dneska Giotto žiari
až tak, že povesť tamtoho je v tôni.
|
94
Cimabue. — Giovanni Cimabue (okolo roku 1240 — okolo roku 1302), Danteho súčasník, bol veľkým florentským maliarom, predstaviteľom „arte nuova“, nového umenia, prekonávajúceho byzantský manierizmus, a Giottovým učiteľom. Starý komentátor, zvaný Ottimo, opierajúci sa akiste o živé tradície, poznamenal o ňom, že bol „arrogante e sdegnoso“ — „namyslený a pohŕdavý“.
95
Giotto. — Giotto di Bondone dal Colle (okolo r. 1266—1337), slávny maliar, sochár i architekt, Danteho vrstovník a priateľ. Súdi sa, že jeho portrét Danteho, uchovaný vo forme porušenej reštaurátormi vo florentskom paláci Bargello, zachytil autentickú podobu vtedajšieho básnika, autora Nového života (čiže okolo roku 1292).
|
| 97 |
Tak jeden Guido druhému tu skvári
dar jazyka, a možno je už v perí,
kto obom vezme hniezdo na konári.
|
97—98
Tak jeden Guido druhému tu skvári / dar jazyka... — Dar jazyka, čiže slávu literárnu, básnickú. Už najstarší komentátori v týchto dvoch Guidoch identifikovali Guida Cavalcantiho (cca 1259—1300), Danteho vrstovníka a „prvého priateľa“ (takto ho nazýval v období Nového života), a Guida Guinizelliho (cca 1240—1272), s ktorým sa stretneme v XXVI. speve Očistca. (Ukážky z ich tvorby nájde čitateľ v antológii talianskej ľúbostnej poézie Vy jasné sladké vlny. Smena 1978, str. 122—129 a 132—139.)
98—99
a možno je už v perí, / kto obom vezme hniezdo na konári. — Viacerí komentátori vyslovili domnienku (ba viac: presvedčenie), že tu Dante myslel na seba samého ako na básnika, ktorý mal nielen jasné vedomie svojho básnického génia, ale aj vedome a zámerne ašpiroval na slávu (porovnaj len jeho apológiu slávy v Inf. XXIV, v. 47—51): „Lenivosti sa teraz zbaviť treba,“ / riekol môj vodca, „sotva dôjdu slávy, / čo na perí sa mäkko uvelebia. / A ten, kto bez nej márny život strávi, / len takú stopu nechá v svete celom / jak v diaľke dym a pena v prúde riavy.“ (Str. 197.) Oproti tomu iní komentátori a danteológovia — i keď nevylúčili celkom osobný moment na tomto mieste spevu — skôr sa klonia k názoru, že tu Dante vyslovil len všeobecne platný zákon o nových slávach, zatemňujúcich slávy minulé.
|
| 100 |
Je svetský šum len vetra van, čo sčerí
list tu, list tam, a tiahne rýchlo stadiaľ,
meniac i meno, lebo mení smery.
|
| 103 |
Mal by si väčší chýr, ak by si skladal
kožu jak starec — než zomrúc jak mláďa,
sotva si prvé páperíčko ‚tadal‘ —
|
103—108
Mal by si väčší chýr... / o tisíc liet, čo k večnosti sa radia... — Treba rozumieť tak, že z tisícročného odstupu sa každá „sláva“ minimalizuje na nulu. A čo potom povedať o sláve z hľadiska večnosti? Veď tisíc rokov v porovnaní s večnosťou je kratšia doba ako mih oka v porovnaní s trvaním rotácie stálic, tzv. pevného neba, ktoré sa podľa súvekých astronomických výpočtov krúti najpomalšie: jedna jeho rotácia trvá 36 000 rokov (porov. Conv. II, XIV, 11).
|
| 106 |
o tisíc liet, čo k večnosti sa radia
len ako chvíľa, nad mih oka kratšia,
akú kruh nebies najpomalší žiada?
|
| 109 |
O tom, čo predo mnou tak ťažko kráča,
Toskánou celou hlaholili piesne,
a dnes ak v Siene v smiechu spomnúť ráčia
|
109—114
O tom, čo predo mnou tak ťažko kráča... — Ako vysvitne z v. 121, Provenzan Salvani, o ktorého tu ide, bol skutočne začas „pánom“ Sieny. Po bitke pri Montaperti (4. sept. 1260), v ktorej ghibellinská Siena porazila florentských guelfov („keď besné florentské panstvo zvrhli z jeho vlády“), tento významný predák ghibellinskej strany mal najvyššiu mocenskú pozíciu v meste a hral aj významnú politickú úlohu v celom Toskánsku ako uznávaný vodca ghibellinov: „il maggiore popolano di Siena“ nazýva ho súveký kronikár Villani (VII, 31). No ten istý kronikár zaznamenal aj správu o jeho smrti: Provenzan Salvani padol v bitke pri Colle di Valdelsa (11. júna 1269), v ktorej guelfská Florencia porazila Sienu i jej cisárskych pomocníkov a jeho hlava sa ocitla na kopiji florentského vojaka. V Siene sa znovu ujali moci guelfi, ktorí dali zrúcať Salvaniho domy. Okolo roku 1300 — v čase Danteho záhrobnej púte — málokto si už spomenul na niekdajšieho pyšného vládcu Sieny a významného ghibellinského politika.
|
| 112 |
si ešte naň, kde býval pán, keď besné
florentské panstvo zvrhli z jeho slávy,
spupné v tie dni, jak predajné v tie dnešné!
|
| 115 |
Smie vaša sláva len jak farba trávy
i vzrásť i zájsť; a Ten ju odfarbuje,
preň mladulinká zo zeme sa zjaví.“
|
| 118 |
A ja: „Reč tvoja pravdivá mi kuje
pokoru v hruď a spuchlinu z nej zhládza;
no kto to tu tak ťažko pochoduje?“
|
| 121 |
„Provenzan Salvani tou cestou schádza,
a je tu pre tú premrštenú pýchu,
s ňou boj o celú Sienu niekdy zvádzal.
|
| 124 |
Kráča tu tak, jak kráčal bez oddychu,
hneď ako zomrel: takú mincu dáva,
kto príliš dychtí po chýre a slychu.“
|
| 127 |
A ja: „Ak duch, čo ľútosť odkladáva
až po samý kraj života, až k lemu,
dole má byť a sem hor nemá práva
|
127—132
„Ak duch, čo ľútosť odkladáva... / prečo sem prístup povolili jemu?“ — Podľa zákonov Očistca, Dantemu už známych, musia ľudia, ktorí odkladali ľútosť a pokánie až na posledné chvíle života (a to je iste prípad Provenzana Salvaniho), zotrvať v Predočistci tak dlho, ako žili. Od Salvaniho smrti ubehlo len 31 rokov, no Dante ho nachádza už v Očistci! Z toho Danteho údiv, najmä keď mu Oderisi povie, že „kráča tu tak, jak kráčal bez oddychu, hneď ako zomrel“ (pozri v. 124—125), čiže ihneď po smrti. Priamy prechod tejto postavy do očistcového kruhu predstavuje osobitný prípad: neumožnili mu ho modlitby iných, ale jeho jediný vlastný čin, ktorý však príkro kontrastoval s jeho pýchou a urobil ho kvôli priateľovi, ako bude vidieť z nasledujúceho výkladu Oderisiho.
|
| 130 |
(ak dobrá prosba nedopomôže mu),
kým prejde čas, čo bez ľútosti si žil —
prečo sem prístup povolili jemu?“
|
| 133 |
„V čase, keď k sláve najväčšej sa blížil,
na Campe v Siene celkom ušľachtile,
odložiac hanbu, k žobraniu sa znížil.
|
133—138
„V čase, keď k sláve najväčšej sa blížil... / vykonal čin, preň chvel sa v každej žile.“ — K epizóde, uvedenej v týchto veršoch, pridávajú najstarší komentátori (Ottimo a Benvenuto da Imola) tieto podrobnosti: v bitke pri Tagliacozze (23. augusta 1268), v ktorej vojská Karola z Anjou porazili Manfrédovho synovca Konradína, posledného Hohenštaufovca (porov. Inf. XXVIII, v. 17—18, str. 230 a príslušnú pozn. na str. 418), padol do zajatia jeden Salvaniho priateľ (zdá sa, že Bartolomeo Saracini, ináč príbuzný Sapie, spomínanej v Purg. XIII). Karol z Anjou bol ochotný ho prepustiť za 10 000 zlatých florénov, ktoré bolo treba zložiť do mesiaca, ináč zajatcovi hrozila smrť. Keďže Provenzan Salvani nemal toľko peňazí, hoci v tom čase bol skutočne na vrchole moci, rozhodol sa premôcť všetku hrdosť a vyžobrať ich. Na hlavnom sienskom námestí, zvanom podnes Campo, postavil si stôl s kobercom a v žobráckych šatách vyprosoval almužny na výkupné. Skutočne sa mu aj podarilo vyžobrať potrebnú sumu a priateľa napokon vykúpil a zachránil mu život. Bol to nesporne akt veľkej šľachetnosti — a ten stačil, aby dopomohol niekdajšiemu pyšnému vládcovi v Siene dostať sa predčasne do vlastného Očistca.
|
| 136 |
Pre priateľa, čo spočítané chvíle
mal v Karolovej väzbe v slzách skrápať,
vykonal čin, preň chvel sa v každej žile.
|
| 139 |
Viac nepoviem, a viem, že máš v čom tápať;
no krajania ti niečo stihnú zrobiť
už zakrátko, že budeš to môcť chápať.
|
139—141
Viac nepoviem, a viem, že máš v čom tápať; / no... / už zakrátko... budeš to môcť chápať. — Danteho tápanie a nechápanie sa týka predovšetkým Salvaniho duševného stavu, jeho chvenia v každej žile, ktoré Dante ešte v roku 1300 nemohol poznať na sebe samom. No zakrátko vraj Dante všetko pochopí: jeho spoluobčania ho z mesta vyženú a uvedú ho napokon do takého rozpoloženia — jeho, človeka od prírody hrdého! — že pri žobraní na vlastné živobytie bude cítiť podobné pokorenie, ako cítil Provenzan Salvani.
|
| 142 |
Ten čin mu vzal tie končiny i pobyt.“
|
142
„Ten čin mu vzal tie končiny i pobyt.“ — Čiže pobyt v Predočistci, do ktorého by sa bol dostal bez tohto šľachetného činu.
|
| 1 |
Ako sa vedno v jarme vedú voly,
kráčam s tou dušou obťaženou plne
až tam, kam sladký učiteľ mi zvolí.
|
|
| 4 |
Keď povie: „Poď, nech sa len sama sunie,
bo veslá s plachtou tu už musí cele
napínať každý v svojom vlastnom člne,“
|
|
| 7 |
ja poslušne sa vzpriamim v celom tele
k dôraznej chôdzi, hoci moja myseľ
ďalej až k zemi stlačená sa stelie.
|
|
| 10 |
Pohol som sa i tvár som dvíhal vyššie
v šľapajach pána, s ktorým sme sa upli
k chôdzi až tak, jak chodník sám by išiel,
|
|
| 13 |
keď vtom mi riekol: „Nadol oči upri:
zmierni sa beh i plavba bude mäkká,
keď uzrieš lôžko, doň ti nohy stúpli.“
|
14—15
zmierni sa beh i plavba bude mäkká, / keď uzrieš lôžko, doň ti nohy stúpli. — Podľa A. Valloneho, ktorého sa J. Felix pri výklade tohto spevu najviac pridŕža, súvisia tieto verše s „námorným obrazom“ z v. 5—7 („bo veslá s plachtou tu už musí cele napínať každý v svojom vlastnom člne“) a rozvíjajú ho. K mäkkej, pokojnej plavbe majú Dantemu prispieť obrazy potrestanej pýchy (pozri v. 25—63) umiestnené na povrchu cesty, teda už nie po boku na skalnej stene, na ktorej boli príklady pokory, ale priamo pod nohami pútnikov i pykajúcich duší.
|
| 16 |
Tak ako obraz mŕtvych nesú veká
pozemných rovov, kde však rovná pôda
ich ako živých kladie pred človeka,
|
16—17
Tak ako obraz mŕtvych nesú veká / pozemných rovov... — Pozemné rovy sú hroby významných osôb v kostolnej dlažbe; na kamenných platniach, ktoré ich zakrývali a splývali s dlažbou, bývali obyčajne vyryté podoby nebožtíkov. Basreliéfy na kamennej ceste nášho očistcového okružia nevyhnutne Dantemu pripomenuli obrazy, ktoré tak často vídal na dlažbe talianskych kostolov.
|
| 19 |
takže tam mnohý náreku sa oddá
pri spomienke, keď nakloní sa na rov,
čo iba zbožných k sútrpnosti bodá:
|
| 22 |
tak postavy, len nádhernejších tvarov
čo do umenia, zrel som popod horu
zdobiť tú cestu, rozčlenenú čiarou.
|
| 25 |
Člen najjasnejší nebeského zboru
je z jednej strany zobrazený v páde,
keď ako blesk sa z neba zniesol dolu.
|
25—27
Člen najjasnejší nebeského zboru... — Touto tercínou sa začínajú príklady potrestanej pýchy, ktoré sú rozložené až do trinástich tercín, a to tak, že prvým písmenom prvých štyroch tercín je v origináli písmeno „V“, ktoré v stredovekých textoch bolo rovnocenné písmenu „U“, ďalšie štyri tercíny majú na začiatku písmeno „O“ a posledná štvorica tercín sa začína písmenom „M“: tieto písmená dovedna tvoria akrostich, obsahujúci UOM, čiže skrátenú formu slova UOMO, čo znamená ČLOVEK. Tento akrostich sa v origináli zopakuje aj na začiatku veršov trinástej tercíny. Pokúsili sme sa ho zachovať aj v preklade. Príkladov — podľa A. Valloneho a niektorých ďalších komentátorov — je dvanásť (podľa iných až trinásť, tým by sa však narušila „dantovská“ symetria). Rozčlenené sú tak, že vedľa príkladu z Biblie je vždy i príklad z antiky. Najjasnejším členom nebeského zboru, zobrazeným v páde, je Lucifer. Tercína je silne inšpirovaná Kristovými slovami z Lukášovho evanjelia: „Videbam Satanam sicut fulgur de coelo cadentem.“ (Videl som Satana padajúceho z neba ako blesk. Luk. X. 18.)
28—33
Člen mocných obrov leží v druhom rade: s nebeským šípom Briareus... — Dve tercíny, tvoriace výnimočne jeden obraz potrestanej pýchy. Briareus bol jeden z titanov, ktorí sa vzbúrili proti Jupiterovi (Diovi), účastník flegerskej bitky (porov. Inf. XXXI, 98—99, str. 260 a pozn. na str. 430—431). Údy ostatných obrov zúčastnených v tejto bitke boli bleskami rozbité a rozmetané po flegerskom poli, ktoré si potom prezeral víťazný Jupiter i s ostatnými božstvami a ktoré i potom vzbudzovali ich údiv.
|
| 28 |
Člen mocných obrov leží v druhom rade:
s nebeským šípom Briareus v hrudi
obrovské hrudy ťaží v smrtnom chlade.
|
| 31 |
Články tých ďalších, rozbité ich údy,
s Apolom, s Diom, s Marsom Pallas smelá
obzerá si a neskrýva svoj údiv.
|
| 34 |
Človek už nie, nie pyšní stavitelia:
zmätený Nemrod sleduje už zmätky
v Babylone, tam v tôni velediela.
|
35—36
zmätený Nemrod sleduje už zmätky / v Babylone, tam v tôni velediela. — Nemrod, pyšný iniciátor kolosálnej babylonskej veže a podľa Biblie nepriamy pôvodca zmätenia jazykov (Geneza X, 10; XI, 1—9).
|
| 37 |
Och, Nioba, jak bolestný, jak vetchý
máš tu svoj zjav, čo o zúfalstve svedčí,
s ním prezeráš si povraždené dietky!
|
37—39
Och, Nioba... — Nioba bola dcérou Tantalovou a ženou thébskeho kráľa Amfióna; vo svojej pýche na bohatstvo, pôvod i na hojné potomstvo (mala sedem synov a sedem dcér) vysmievala sa bohyni Latóne, matke Apolóna a Diany; na Latóninu výzvu Apolón a Diana postrieľali šípmi všetkých jej štrnásť detí. Nioba sa napokon premenila na kameň, z ktorého vyrazil prameň (symbol jej večných sĺz). Obraz sa opiera o Ovidiove Premeny (porov. Met. VI. 146—312, str. 115—119).
|
| 40 |
Och, Šaul, ako bys’ na vlastnom meči
nabodnutý tu na Gelboe bol,
kam dážď aj s rosou sa už spŕchnuť prieči!
|
40—42
Och, Šaul... — Pyšný izraelský kráľ, porazený Filištíncami na hore Gelboe v Palestíne; nezniesol pokorenie nepriateľmi a radšej volil samovraždu: hodil sa na vlastný meč (I Sam. XXXI, 1—4). Keď sa jeho zať Dávid dopočul o takejto Šaulovej smrti, vyslovil vraj želanie, aby na vrchy Gelboe nikdy nepadol dážď ani rosa (II Sam. I, 21).
|
| 43 |
Och, Arachna, tu vidím ťa už pol
pavúkom byť a smutnú riasiť zdrapy
majstrovských krás, z nich vyrástol ti bôľ!
|
43—45
Och, Arachna... — Pyšná lýdijská tkáčka, ktorá v namyslenosti na svoje umenie vyzvala na preteky bohyňu Minervu. Tá ju najskôr mierne vystríhala, no napokon výzvu prijala. Arachna utkala také krásne plátno s obrazmi Jupiterových lások, že Minerva musela kapitulovať; v hneve ho však roztrhala a Arachna sa nato v zúfalstve obesila. No bohyňa jej vrátila život a premenila ju na pavúka (Met. VI, v. 1—145, str. 112—115). Scéna reliéfu sa týka momentu, v ktorom prebieha premena Arachny na pavúka; domnievame sa, že básnik formu polo-ženy a polo-pavúka zdôraznil aj zriedkavým mužským rýmom v tejto rýmovej trojici (Gelboé-te-fé).
46—48
Och, Roboam... — Izraelský kráľ, syn a nástupca Šalamúnov; na žiadosť národa o daňové úľavy pyšne odpovedal vyhrážkami; na to sa vzbúrilo desať izraelských kmeňov a Roboam musel z Jeruzalema ujsť na voze pred hnevom ľudu (I Kráľ. XII, 1—18).
|
| 46 |
Och, Roboam, už sotvakoho strápi
hrozný tvoj zjav, veď zhrozený sám stoná
a hľadá voz, čo nikto nedolapí!
|
| 49 |
Veko tej dlažby matku Alkmeóna
zjavuje tiež — i to, jak príliš škrtí
náhrdelník, čo lacno chcela ona.
|
49—51
Veko tej dlažby matku Alkmeóna / zjavuje tiež... — Alkmeón bol synom Amfiaraa (pozri Inf. XX, v. 31—36, str. 162 a pozn. na str. 386) a Erifyly. Podľa veštby mal Amfiaraos padnúť pri obliehaní Théb; ukryl sa preto na miesto, ktoré poznala len jeho žena Erifyla. Tá však za veľkolepý náhrdelník, vyrobený samým bohom Vulkánom, prezradila tajomstvo úkrytu svojho muža, ktorý potom do vojny musel ísť a v nej aj skutočne padol. Alkmeón napokon matku za to zabil.
|
| 52 |
Veko, zas vľavo, odhaľuje črty
Sennacheriba; krv mu v chráme zhnedla,
kde vlastné deti vydali ho smrti.
|
52—54
Veko, zas vľavo, odhaľuje črty / Sennacheriba... — Sennacherib, mocný asýrsky kráľ, ktorý napadol zbožného judejského kráľa Ezechiáša. Vo svojej pýche sa vysmieval Ezechiášovej dôvere v Boha. Stihol ho za to trest: anjel v noci vykántril jeho vojsko a keď sa Sennacherib vrátil do Ninive, v chráme ho zabili jeho vlastní synovia (II Kráľ. XVIII a XIX, Izaiáš XXXVI, 1; XXXVII, 38).
|
| 55 |
Vek veľkých vrážd tiež svieti z veka vedľa,
kde k Cyrovi sa skláňa Tamyrida:
„Na, logaj krv, za ňou ti duša smädla!“
|
56—57
kde k Cyrovi sa skláňa Tamyrida... — Tamyrida bola skýtskou kráľovnou, ktorej perzský kráľ Cyrus Veľký zradne zajal a zabil syna. Pyšno odmietal všetky jej výčitky. Na jednej výprave proti Skýtom utrpel porážku. Tamyrida dala odťať hlavu mŕtveho dobyvateľa a hodila ju do mecha naplneného ľudskou krvou. Historku našiel Dante u Paola Orosia (Hist. II, 7, 6), odkiaľ prevzal aj Tamyridin výrok.
|
| 58 |
Veko, to níž, zas vraví, ako Židia
Asýrcov vraždia po okolných grúňoch,
kde tí len trup už z Holoferna vidia.
|
58—60
... ako Židia / Asýrcov vraždia... — Pri obliehaní Bethulie v Judsku statočná Judit sama zabila Holoferna, vodcu asýrskeho vojska, v jeho vlastnom stane. Jeho hlavu odniesla do obliehaného mesta. Veliteľova smrť tak zaúčinkovala na asýrskych vojakov, že sa napokon rozutekali (Judit VIII — XV).
|
| 61 |
Človek tu trosky z Tróje vidí u nôh:
och, Ilion, až porazené k zemi
veko ťa tuná ukazuje v rumoch!
|
61—63
Človek tu trosky z Tróje vidí u nôh... — Trója bola takmer symbolom pýchy v starovekom svete (porov. Inf. I, v. 74, str. 12; alebo XXX, v. 13—15, str. 246 a pozn. na str. 425). Podľa viacerých komentátorov táto tercína akoby sumovala predchádzajúce príklady pokorenej pýchy. Zvýrazňuje to akrostichom VOM (UOMO — ČLOVEK), ktoré určuje kompozičnú schému predchádzajúcich dvanástich tercín. Podľa spomínaného A. Valloneho prvých šesť príkladov obsahuje pýchu proti Bohu a ďalších šesť pýchu človeka proti ľudom. Pomyselná čiara, určujúca predel medzi týmito dvoma druhmi pýchy, má podľa neho tvoriť horizontálne rameno kríža, ktorého vertikálne rameno oddeľuje príklady z Biblie od príkladov z antiky. Oproti menu „človek“, obsiahnutému v akrostichu, v rozložení príkladov by stál zas kríž, ktorým človek po svojom páde bol vykúpený zo zatratenia. Domnievame sa, že v Danteho básnickom systéme je takýto postup možný, korešpondoval by so zrkadlením slova „Ave“ a menom „Eva“ v rýmovej pozícii pri obrazoch pokory na začiatku tohto očistcového kruhu (porov. Purg. X, v. 40—51).
|
| 64 |
Kto stvoril tieto postavy, ich lemy!
Kto, aký majster stelesnil tie divy,
pri nich i znalec by len žasol nemý?
|
| 67 |
Mŕtvi jak mŕtvi, živí sú sťa živí.
Nezreli viac, čo ozaj veci zreli,
po nich som šliapal sklonený a clivý.
|
| 70 |
Nuž, hrdo vpred, vpred, pyšný svet, vpred, smelí
synovia Evy, neskláňajte oči,
aby ste svoj zlý chodník uvideli!
|
| 73 |
Kus hory sme už prešli po úbočí
a nevšimol si môj duch upútaný,
že sa i slnko k západu viac točí,
|
| 76 |
keď ten, čo vždy vpred upriamený v pláni
kráča, sám začal: „Hlavu vzpriam a vztýč sa;
nie je už čas ísť takto zahĺbaný.
|
| 79 |
Viď anjela, viď planúce mu líca
blížiť sa k nám, viď, jak sa vracia schodmi
zo služby dňa už šiesta služobnica.
|
80—81
... jak sa vracia schodmi / zo služby dňa už šiesta služobnica. — Šiestou služobnicou dňa sa rozumie šiesta hodina od začiatku dňa, čiže v období jarnej rovnodennosti bolo už 12 hodín, poludnie. K mýtu o hodinách porov. Ovidiove Premeny (Met. II, v. 118 a nasl., str. 37).
|
| 82 |
Úctou sa zdob i postoj nájdi vhodný,
nech naša púť mu nie je nepríjemná.
Vedz, že sa viac deň tento nerozodní!“
|
| 85 |
Mal dosiaľ toľko pripomienok pre mňa
— by nemrhal som časom — že reč pána
mi ani teraz nemohla byť temná.
|
| 88 |
Vtom krásny tvor, tvor v bielom šate skláňa
sa k nám už s jasom obličaja, ktorý
sa jagá tak, jak Zornička včas rána.
|
|
| 91 |
Roztvorí ruky, krídla poroztvorí
a riekne: „Poďte, nablízku sú schody
a ľahšie sa už stúpa k vrchu hory.
|
|
| 94 |
Tá výzva, žiaľ, sem málokoho vodí.
Ó, ľudstvo, k letu zrodené a k výši,
prečo už slabý vietor späť ťa zhodí!“
|
|
| 97 |
A v malej, v brale vysekanej skrýši
krídlami potom po čele ma udrie
a miernu púť mi sľúbi k rajskej ríši.
|
98
krídlami potom po čele ma udrie. — Tým činom z Danteho čela zmizlo jedno P zo siedmich (peccata), ktoré ta „vpísal“ mečom anjel, strážiaci bránu Očistca (porov. ďalej v. 118—136).
|
| 100 |
Jak ľuďom, čo chcú skôr byť v tichom vnútre
krásneho chrámu, ktorý vládne mestu
nad Rubacontem, riadenému múdre,
|
100—105
Jak ľuďom, čo chcú skôr byť v tichom vnútre... — Danteho „comparatio domestica“ pri opise záhrobnej krajiny: vo Florencii na ľavom brehu Arna sa dvíha pahorok sv. Miniata, na ktorom podnes stojí kostol San Miniato a Monte, najstarší florentský chrám (postavený roku 1013). Ten dominuje nad tou časťou mesta, v ktorej je tzv. most Rubaconteho, dnes nazývaný Ponte alle Grazie (most začali stavať za podestu Rubaconteho di Mandella roku 1236). Od Porta San Miniato viedla cesta strmo do kopca, no po menšom úseku sa rozdelila, a to tak, že vpravo bola schodová skratka, ktorá mala uľahčiť výstup k najstaršiemu florentskému chrámu. K tejto schodovej skratke Dante prirovnáva schodište, vedúce z okružia pyšných do vyššieho kruhu Očistcovej hory. Dante hovorí ironicky o súvekej Florencii ako o meste „múdre riadenom“ (v. 102) a ďalej naráža na dva škandalózne podvody, ktoré sa stali za jeho života vo Florencii a boli dlho povestné. Podľa kroniky Dina Compagniho (I, 19) bývalý nečestný podesta Monfiorito da Coderta sa na mukách priznal, že prijal falošné svedectvo Piera Manzuolu a podľa neho v procese oslobodil významného florentského občana Niccolu Acciaioliho. Ten sa neskôr veľmi obával, že podvod vyjde najavo, a na radu istého sudcu, svojho obhajcu, požičal si súdne akty, z ktorých odstránil miesto, čo ho mohlo kompromitovať a usvedčiť z podvodu. Mestský notár dodatočne zistil falšovanie súdnych spisov a sudcu i Niccolu obžaloval v roku 1299. Druhý škandál sa týka podvodu, ktorého sa dopustil roku 1283 messer Donato dei Chiaramontesi, vedúci úradník florentského úradu pre distribúciu soli (camera del sale): prijímal soľ regulárnou mericou, no rozdeľoval ju občanom mericou menšou o jednu dúžku, čím si podvodne nahonobil veľké peniaze. Falšovanie verejnej mienrky vyvolalo veľké roztrpčenie.
|
| 103 |
lámu tiež smelo rozbehnutú cestu
schody, čo mestská postavila rada,
keď ešte podvod neunikal trestu:
|
| 106 |
i tu sa mierni strmá stráň, čo padá
z druhého kruhu, ako prúdy riavy;
no z oboch strán si do brál schody vkladá.
|
| 109 |
A keď nás k nim už obráti smer pravý,
Beati pauperes spiritu zunia
slová až tak, že reč to nevyjaví.
|
110
Beati pauperes spiritu. — Blahoslavení chudobní duchom. Sú to Kristove slová z reči na Hore (Mat. V, 1—11), ktoré podľa výkladu sv. Augustína (De sermone Domini in monte) označujú ľudí „pokorných a bohabojných“. Dante zrejme v takomto význame chápe Kristov výrok, a preto ho aj umiestňuje na tomto mieste svojho Purgatoria — ako chválu pokory. Kristus slávil v reči na Hore sedem blahoslavenstiev a o siedmich blahoslavenstvách — protikladne postavených k siedmim hlavným hriechom — budú spievať strážni anjeli pri jednotlivých okružiach Očistca (porov. Purg. XV, v. 37—39; XVII, v. 66—69; XIX, v. 49—51; XXII, v. 4—6; XXIV, v. 151—153; XXVII, v. 7—9).
|
| 112 |
Och, aké iné výstupy sú tuná
od vstupov v pekle: lebo tu spev plynie
pri nich, kým dole divé kviľby dunia.
|
| 115 |
Svätými schodmi ako do svätyne
stúpame už a cez ten výstup skalný
ľahší som si než predtým na rovine.
|
| 118 |
„Majstre,“ ja hneď, „kto aké jarmo sňal mi,
že hoci stúpam v tomto strmom brale,
len nepatrná námaha ma jarmí?“
|
| 121 |
Odvetil: „Až tie P, čo ešte stále
máš na tvári, i keď už pozotreté,
sa jak to prvé celkom zhladia z tváre,
|
121—123
„Až tie P, čo ešte stále / máš na tvári, i keď už pozotreté...“ — Zo siedmich P, ktoré pri vchode do vlastného Očistca anjel strážny vyryl Dantemu na čelo, práve zmizlo — pod dotykom strážneho anjela pokory — prvé P, reprezentujúce hriech pýchy. Keďže sa pýcha pokladala za koreň všetkých hriechov (Sir. X, 15), zároveň sa „pozotreli“ aj ostatné P na čele Danteho, čiže jazvy sa mu trochu zacelili, stali sa menej výraznými. Vergilius predpovedá Dantemu, že až mu z čela celkom zmiznú všetky P, čiže až sa očistí pokáním, jeho výstup sa zmení na ľahký let sférami siedmich nebies. Tak sa aj stane.
|
| 124 |
tu dobrá vôľa do nôh sa ti vpletie
až tak, že výstup bude nielen hladším,
lež priamo slasť ich bude dvíhať v lete.“
|
| 127 |
Ako si vedú tí, čo idú s dačím
na svojej hlave, o čom iní vedia,
ale im samým naznačiť to načim
|
| 130 |
a iba potom rukou po tom sliedia,
a ruka hľadá, nachádza a skytá
im vedomosť, čo videnie im nedá:
|
| 133 |
tak čela moja pravica sa chytá
a len šesť litier tam už vyryté je,
kde pri bráne i siedma bola vrytá —
|
134
a len šesť litier tam už vyryté je. — Pozri predošlú poznámku k v. 121—123.
|
| 136 |
a vodca môj sa pritom pousmeje.
|
|
| 1 |
Boli sme tam, kde sa už končia schody
a druhý raz sa zakrojuje hora,
čo stúpajúcich z hriechu vyslobodí.
|
2—3
a druhý raz sa zakrojuje hora... — Čiže tam, kde je už druhá terasa. Básnici vošli do druhého kruhu, v ktorom pykajú duše za hriech závisti.
|
| 4 |
Tam práve taká rímsa dookola
ovíja vrch, len oblúk svoj v tom bralí
ohýba prv než predtým rímsa zdola.
|
4—6
Tam práve taká rímsa dookola / ovíja vrch... — Rímsa, čiže okružie, má takú istú formu ako prvá, ibaže je užšia, tak, ako bude užšia každá nasledujúca oproti predchádzajúcej, pretože Očistcová hora, ako sme hovorili na začiatku, má tvar zrezaného kužeľa.
|
| 7 |
Nijaký tieň či znak nám neodhalí;
len holú cestu, iba brehy mračné
dá vidieť s bledou, sinou farbou skaly.
|
| 10 |
„Ak by sme ľudí čakali,“ pán začne
uvažovať, „čo správny smer nám zjavia,
tak naša voľba omešká sa značne.“
|
| 13 |
Vtom na slnko už pohľad zameriava,
na pravú stranu prenesie si váhu
a otočí sa jeho strana ľavá:
|
|
| 16 |
„Ó, sladké svetlo, s ktorým novú dráhu
mám započať, ty verné naše žriedlo,
veď si nás správne po takomto svahu.
|
|
| 19 |
Ty zhrievaš svet a ty mu vlievaš svetlo:
ak inak vpred nám nedá iná sila,
ty vždy nás veď, jak treba, bys’ nás viedlo!“
|
|
| 22 |
Ten čas, čo dole trvá jedna míľa,
my sme tu prešli za chvíľu, bo vrelá
túžba i s vôľou púť nám urýchlila.
|
|
| 25 |
Vtom proti nám, hoc nevidíme telá,
čujeme duchov letiacich, jak zovú
na hody lásky, kam si každý želá.
|
|
| 28 |
Hľa, prvý duch, čo prihlásil sa k slovu,
„Vinum non habent,“ jasným hlasom vraví
a zájduc za nás, prevraví to znovu.
|
29
„Vinum non habent.“ — Na popud týchto láskyplných slov svojej matky Ježiš na svadbe v Káne Galilejskej premenil vodu na víno, čo bol podľa Biblie jeho prvý zázrak (Ján II, 1—10). V sérii príkladov cností Dante vždy na prvom mieste uvádza príklad zo života Matky Božej.
|
| 31 |
A prv než celkom stíchne do diaľavy —
„Som Orestes,“ už druhý z celej sily
k nám privolá, a tiež sa nezastaví.
|
32
„Som Orestes.“ — Orestes sa odobral do Argu v sprievode svojho verného priateľa Pylada pomstiť otca Agamemnóna, ktorého zabil Aigistos. Jeho úmysel vyšiel najavo a obidvaja priatelia sa dostali do väzenia. Pylades, vedený hlbokou láskou k Orestovi, tvrdil pred sudcami, že on je Orestes, aby zachránil priateľa pred trestom. To isté, pravda, tvrdil aj Orestes. Výrok „Som Orestes“ stal sa v staroveku povestným, ako povestným vôbec sa stalo priateľstvo Oresta a Pylada.
|
| 34 |
„Aké sú to tu hlasy, otče milý?“
A kým sa pýtam, vtom už duša tretia:
„Milujte tých, čo zle vám učinili.“
|
36
„Milujte tých, čo zle vám učinili.“ — Voľná parafráza Kristovho výroku z reči na Hore: „Milujte aj svojich nepriateľov, dobre robte tým, ktorí vás nenávidia...“ (Mat. V, 44; Luk. VI, 27—28.)
|
| 37 |
A dobrý majster: „V tomto kruhu stretá
sa ľud, čo vina závisti v ňom stená:
z remencov lásky preto bič sa spletá.
|
37—39
„V tomto kruhu stretá / sa ľud, čo vina závisti v ňom stená... — Tento kruh závistlivcov už signalizovala farba skál v tomto okruhu (pozri v. 8—9: „iba brehy mračné dá vidieť s bledou, sinou farbou skaly“). Remencami lásky v 39. verši sa rozumejú hlasy letiacich duchov s citátmi uvedenými v predošlých poznámkach.
|
| 40 |
Z opačných strún je uzda upletená;
zjaví ti, dúfam, svoje zvuky svetlé,
až dosiahneš tu priesmyk odpustenia.
|
40
Z opačných strún je uzda upletená. — Uzdou budú príklady závisti a jej následkov, znejúce na konci nasledujúceho spevu.
|
| 43 |
No rozhliadni sa dobre cez povetrie,
a sedieť ľudí, zhromaždených zhockiaľ,
uzrie tvoj zrak, až trochu viac sa pretrie.“
|
|
| 46 |
Napäl som zrak viac ako prv a počkal,
až uzrel som ľud v plášťoch zaodetý,
ktoré sa farbou nelíšili od skál.
|
|
| 49 |
Popošli sme a počuli sme vety:
„Ó, Mária, pros za nás“ — a nech prosí
Michal i Peter a tak všetci svätí!
|
|
| 52 |
Neverím, že by na zemi žil ktosi
tak bezcitný, že tuná pri pohľade
na toľkú strasť sa zrak mu nezarosí.
|
|
| 55 |
Bo keď tak blízko prechádzam už tade,
že rozoznávam tvár ich užialenú,
žiaľ žmýka mi zrak s nimi v jednom rade.
|
|
| 58 |
V riasnatej, v drsnej huni všetci stenú:
o plece plece opiera zjav k zjavu
a vedno trú sa o skalnatú stenu.
|
|
| 61 |
Tak biedni slepci, nemajúci stravu,
na hodoch žobrú čo-to od pútnika
a jeden skláňa na druhého hlavu,
|
|
| 64 |
nech v ľuďoch nielen z ich slov súcit vzniká,
no ešte prv z ich vzhľadu, v tejže miere,
čo od modlitieb menej nemodliká.
|
|
| 67 |
A ako k slepcom lúč sa neprederie,
tak tôňam tu, čo tváre nevidia si,
Boží jas nebo neposkytne v šere:
|
|
| 70 |
bo drôt im sšíva prehuňaté riasy
jak jastrabovi, čo zrak tiež tak stráca,
keď príliš jastrí, keď sa veľmi jaší.
|
70—72
bo drôt im sšíva prehuňaté riasy / jak jastrabovi... — Prirovnanie vzaté zo stredovekého poľovníckeho života, keď sa často poľovalo pomocou dravých vtákov: chytené jastraby, určené na poľovnícke ciele, bývali nepokojné a aby ich skrotili, jastrabiari či sokoliari im dočasne zošívali oči.
|
| 73 |
Trápne mi je tu na tých pozerať sa,
čo nezrú mňa — a tak sa mi tvár vrúcna
poobráti, čo riekne na to radca.
|
| 76 |
Chápal, čo vraví nemá reč, reč učňa,
a hneď i sám mi vraví nevyzvaný:
„Nech tvoja reč je jadrná a stručná.“
|
| 79 |
Vergilius šiel so mnou z onej strany,
kde by dol z rímsy spadnúť bolo možné,
bo chýba val, čo také cesty chráni.
|
|
| 82 |
A z druhej strany sú zas oné zbožné
tône, čo líca v slzách si priam kúpu —
v slzách, čo stiekli cez tie mreže hrozné.
|
|
| 85 |
Začal som k nim: „Ó, vy, čo raz sa vstupu
k veľkému svetlu dočkáte, veď v cnení
len po ňom túži každý zo zástupu —
|
|
| 88 |
kiež milosť čím skôr rozpustí vám peny
na svedomí a naňho v jasnom prúde
nech zostúpi váš um už očistený:
|
|
| 91 |
rieknite mi, čo obodrí ma v trude,
či z Itálie sedí ktosi tiež tu;
možno aj preňho na osoh to bude.“
|
92—93
či z Itálie sedí ktosi tiež tu... — Dante sa pochopiteľne pýta na svojich krajanov, ktorým by bol mohol byť osožný: zaniesol by ich príbuzným a známym odkaz alebo prosbu. Zdá sa však, že dôležitejšia je táto otázka z hľadiska nasledujúcej odpovede, hovoriacej o jedinom meste, o nebeskej vlasti, kde už niet národnostných rozdielov.
|
| 94 |
„Patríme, brat môj, jedinému mestu,
no ty si myslel toho, ktorý v žití
Itáliou jak pútnik konal cestu.“
|
| 97 |
Takúto asi odpoveď dal skrytý
voľačí tieň, čo nezdal sa stáť vzadu;
nuž vyjdem vpred, nech sluch viac pozachytí.
|
| 100 |
Tam jedna tôňa, hoci bez pohľadu,
ma očividne vyčkáva, bo nemo
tak ako slepec dvíha nahor bradu.
|
|
| 103 |
Rieknem: „Ó, duch, čo krotíš roztúženo
svoj výstup hor — ak tys’ to vravel práve,
prezraď mi svoje rodisko či meno.“
|
|
| 106 |
„Zo Sieny som a zmývam v tomto stave
svoj život zlý,“ mi riekol v odpovedi,
„slziac, nech Ten sa raz nám zjaví v sláve.
|
109—111
Sapiou som sa volala... — Po Pii de Tolomei (porov. Purg. V, v. 130—136) je to druhá Sienčanka v Očistci. J. Felix upozorňuje i na zvukovú blízkosť ich mien (Pia : Sapia). Sapia totiž sama etymologizuje, vykladá zmysel svojho mena, ktoré obsahuje „múdrosť“, „vedenie“ (porovnaj tal. sloveso „sapere“, znamenajúce „vedieť“ alebo subst. „sapienza“, značiace „múdrosť“), s ktorým však príkro kontrastuje jej nerozumné počínanie v živote, koreniace hlboko v závisti a prinášajúce väčšiu radosť z nešťastia iných než zo šťastia vlastného. Sapia sa narodila roku 1210 a pochádzala z rodiny sienských Salvaniovcov. Bola tetou vodcu sienských ghibellinov Provenzana Salvaniho (sestrou jeho otca Ildibranda Salvaniho), ktorého Dante stretol v predchádzajúcom kruhu pyšných (porov. Purg. XI, v. 121 a nasl.). Vydala sa za Ghinibalda Saraciniho da Strone, guelfsky orientovaného pána hrado Castiglioncello pri Montereggioni (stretli sme sa s jeho vežami, ku ktorým Dante prirovnával obrov v najhlbšom pekle; porov. Inf. XXXI, v. 40—45, str. 256 a pozn. na str. 429), ktorý stál (i stojí) severozápadne od Sieny v Toskánsku. Umrela asi roku 1275. O jej závisti a pravdaže, aj s ňou spojenej nenávisti kolovali dlho po jej smrti rozličné anekdoty. Podľa starých komentátorov vraj tak nenávidela Sienčanov a najmä svojho synovca Provenzana Salvaniho, že v prípade ich víťazstva chcela vyskočiť z okna svojho hradu, z ktorého mala výhľad na bitku pri Colle di Valdelsa, spomínanú vo v. 115—118. Jeden z bádateľov (E. Santini) našiel motív Sapiinej závisti v príčinách rodinných a politických: obec Colle di Valdelsa kedysi okolo roku 1267 požiadala Sienu o podestu, no oproti pápežskému legátovi, ktorý za podestu navrhol Sapiinho muža Ghinibalda, Provenzano Salvani na to miesto presadil svojho brata — čiže ghibellina proti guelfovi! Zo Sapiinej urazenej márnomyseľnosti vraj napokon vyplynula jej závisť i nenávisť k Sienčanom.
|
| 109 |
Sapiou som sa volala, no vedy
a múdrosti som nemala, zrúc radšej
než vlastné šťastie — cudzí žiaľ a biedy.
|
| 112 |
A čuj, by si mi veril ešte viacej,
aká som bola pochabá tam dole,
keď oblúk dní sa úžil nevidiacej.
|
| 115 |
Občania moji pri mestečku Colle
s nepriateľmi sa klali v šírom poli.
Chcela som to, čo prišlo z Božej vôle.
|
115—116
Občania moji pri mestečku Colle / s nepriateľmi sa klali... — Bitka pri Colle di Valdelsa (v údolí rieky Elsy, neďaleko spomínaného hradu Montereggioni) bola v júni 1269. Bojovali v nej sienski ghibellini spojení s florentskými exulantmi a nemeckými oddielmi proti florentským guelfom, v radoch ktorých boli zasa pomocné oddiely Karola z Anjou. Sienčania, ktorým velil Provenzano Salvani, boli v bitke porazení a sám Provenzano prišiel o život.
|
| 118 |
Porazení, už na úteku boli —
čo sa mi priam až takým šťastím pozdá,
že moja tvár, hľa, čo si nedovolí:
|
| 121 |
Spupne sa k Bohu vypne, hore nos dá
a zvolá: ‚Viac už nebojím sa ťa ja‘ —
jak pri odmäku privčasnom čuť drozda.
|
123
jak pri odmäku privčasnom čuť drozda. — Podľa talianskej ľudovej tradície, podnes živej, drozd, vták teplomilný, keď sa uprostred či koncom zimy trochu oteplí, vyjde a spieva, akoby sa už zima bola skončila. A vraj vyspevuje: „Už sa ťa nebojím, Pane, pretože som vyšiel zo zimy!“ Stopy tejto ľudovej legendy možno zistiť už v XIV. storočí (u Sacchettiho, Petrarcu a i.).
|
| 124 |
S Bohom sa zmierim iba blízko kraja
života svojho, ale silou vlastnou
dosť sa môj dlh až dosiať neodkaja,
|
| 127 |
nech sväté prosby s dušou svojou jasnou
Pier Pettignano nevysiela hore
a neschytí ho ľútosť nad nešťastnou.
|
128
Pier Pettignano. — Tento muž (jeho meno v slovenskom preklade by znelo Peter Hrebenár) bol v Siene uctievaný ako svätec. Zomrel v decembri 1289 ako 109-ročný. I tu ide opäť o často opakovaný motív účinných modlitieb dobrých ľudí za duše v Očistci. Bez nich by totiž i Sapia bola dosiaľ iba v Predočistci.
|
| 130 |
No kto si ty, že naše oči choré
smieš obzerať a sám svoj zrak máš čistý,
jak sa mi zdá — i dýchaš pri hovore?“
|
| 133 |
„Zrak,“ odvetím, „sa mi tu na čas istý
odoberie, no nakrátko, bo málo
obzeral sa mi inam zo závisti.
|
| 136 |
Pykanie zdola by ma viacej malo
nepokojiť — a pokoja mi nedá,
bo ťarcha stadiaľ ťaží ma sťa bralo.“
|
136—138
Pykanie zdola by ma viacej malo / nepokojiť... — Čiže v kruhu pyšných.
|
| 139 |
A ona zas: „Kto priviedol ťa teda
sem medzi nás, ak späť máš kráčať tadiaľ?“
„Ten so mnou tu, čo mlčky odpovedá.
|
|
| 142 |
A živý som, nuž kiežby si ma žiadal,
duch vyvolený, koho podľa priania
tvojho by som ti dole povyhľadal!“
|
|
| 145 |
„Och, to je tu vec taká neslýchaná
i veľký znak, jak Boh ťa ľúbi veľmi,
že nech tvoj zrak sa zavše za mňa skláňa.
|
|
| 148 |
Pre všetko drahé prosím ťa, bys’ šiel mi
— ak noha niekdy v Toskánu ti zblúdi —
napraviť povesť doma pred priateľmi.
|
151—154
„Rodných mi nájdeš v kruhu márnych ľudí... / Najviac sa tam však admiráli sklamú.“ — Bláznivý sienský ľud, podobne ako Francúzov, Dante nemal rád („Hotových bláznov ku každému kúsku,“ som vykríkol, „má niekto viac než Siena? Snáď ich niet toľko ani vo Francúzsku!“ — Porov. Inf. XXIX, v. 121—123 a pozn. na str. 244.). Túto ich márnomyseľnosť a bláznivosť ilustruje Dante dvoma príkladmi. Sienčania, hoci ich mesto ležalo vo vnútrozemí, chceli sa stať námornou mocnosťou („grandi omini in mare“, ako napísal starý komentátor Buti). Preto za 8000 zlatých florinov kúpili od opáta kláštora San Salvatore sul Montamiata polozrúcanú osadu Talamone na južnom pobreží Toskánska a chceli z nej vybudovať veľký námorný prístav. Osada však ležala v nezdravom, maláriou zamorenom kraji, bola príliš vzdialená od Sieny a všetky plány Sienčanov sa ukázali len márnymi ilúziami. Preto hovorí Sapia, že „najviac sa tam však admiráli sklamú“, medzi ktorými má zrejme svojich príbuzných. Pravda, menej márnou nebola ani nádej na nájdenie podzemnej rieky Diany, ktorá údajne mala pretekať pod Sienou — a ktorá tu predstavuje druhé bláznovstvo Sienčanov. Hľadali pramene v pivniciach, kopali studne a všemožne sa usilovali nájsť podzemný prúd, no i svojím „prútkárením“ sa podobne, ako pre mocenské námorné ambície, stali len predmetom výsmechu. Prevažná časť moderných komentátorov v týchto záverečných veršoch spevu vidí ostrú (a hodne zlomyseľnú) iróniu Sapiinu na účet Sieny. Podľa spomínaného Santiniho a najmä Sapegna ide tu predovšetkým o pohľad duše, ktorá je už „občiankou jediného mesta“ a ktorá sa díva hodne „zvysoka“ na malý svet „hlúpych vášní“ a pochabostí. To, pravda, znamená (dodáva J. Felix), že do postavy Sapie Dante vdýchol aj tak trochu dušu svoju.
|
| 151 |
Rodných mi nájdeš v kruhu márnych ľudí,
čo prístav chcú, no stratia nádej samú
jak tí, čo v zemi chceli riečne prúdy.
|
| 154 |
Najviac sa tam však admiráli sklamú.“
|
| 1 |
„Kto našou horou stúpa po úbočí,
skôr ako smrť mu dala právo k letu,
a otvára i voľne klopí oči?“
|
1—3
„Kto našou horou stúpa po úbočí, / ... a otvára i voľne klopí oči?“ — Sme stále v druhom kruhu, v ktorom pykajú závistlivci so zašitými očami. Nie div, že ich na živom človeku (to vyrozumejú z Danteho rozhovoru so Sapiou) najviac zaujme v súvise s ich trestom voľné „klopenie i otváranie očí“, i keď ho na ňom nemôžu vidieť!
|
| 4 |
„Neviem, kto je, no viem, že sám je nie tu;
spýtaj sa ty, veď k tebe blíž sa javí,
a vľúdnosťou ho nakloň na odvetu!“
|
| 7 |
Tak dvoje duchov sklonených si vraví
napravo o mne; a tam, kde ma cítia,
tým smerom ku mne dvihnú svoje hlavy.
|
7
Tak dvoje duchov sklonených si vraví... — Ako vysvitne z nasledujúceho textu, prvý, kto hovoril, je Guido del Duca (porov. v. 81) a druhý je Rinieri dei Paolucci da Calboli (porov. v. 88 a nasl.).
|
| 10 |
A začne jeden: „Ó, ty duša skrytá
v smrteľnom tele, stúpajúca k výši,
nech súcit k nám, nech láska nakloní ťa:
|
| 13 |
povedz, kto si aj odkiaľ zrodený si,
bo taká vec sa často neprihodí
a tvoja milosť od všetkých sa líši!“
|
|
| 16 |
„Je riečka, ktorú Falterona rodí,“
rieknem, „a beží Toskánou tak besne,
že sto míľ nevie ukojiť jej vody.
|
16—18
„Je riečka, ktorú Falterona rodí...“ — Ide o rieku Arno, ktorú z kompozičných dôvodov Dante nepomenuje priamo, aby toto nemenovanie mohol využiť prvý tieň na ostrú kritiku miest ležiacich pri Arne, merajúcom skutočne stodvadsať míľ, ako sa to hovorí vo v. 18 („sto míľ nevie ukojiť jej vody“).
|
| 19 |
Z tých miest som ja, s tým telom chodím cez ne;
vravieť, kto som, to bola by reč márna,
veď moje meno ešte veľmi neznie.“
|
21
veď moje meno ešte veľmi neznie. — Z kompozičných dôvodov, i keď iného druhu, nechce Dante uviesť ani svoje meno. V roku 1300 (v čase tejto záhrobnej púte) tvorba Danteho, i keď mal už za sebou Nový život, nebola veľmi známa. Niektorí bádatelia dávajú do súvislosti toto miesto s Oderisiho narážkou „a možno je už v perí, kto obom vezme hniezdo na konári“, čiže obom Guidom, Guinizellimu i Cavalcantimu (porov. Purg. XI, v. 98—99) — a tým niekým v roku 1300 by mal byť Dante, ktorý svojou Božskou komédiou raz prekoná ich slávu. Pravda, oveľa dôležitejším kompozičným dôvodom, tou povestnou danteovskou „brzdou umenia“ je to, že meno Dante smie zaznieť v Očistci iba raz, a to z úst Beatrice (porov. Purg. XXX, v. 55: „Dante, že sa nám Vergilius stráca...“).
23—24
„... ty vravíš o tom kraji,“ / riekol, „ním tečú mútne vody Arna.“ — Čiže o Toskáne, presnejšie o jej severnej strane, ktorou preteká Arno, jedna z najväčších talianskych riek.
|
| 22 |
„Ak tvoja reč, tak obsažná i tvárna,
jasná mi je — ty vravíš o tom kraji,“
riekol, „ním tečú mútne vody Arna.“
|
| 25 |
Druhý mu na to: „Prečo nám však tají
meno tých vôd, jak pri predmetoch zloby
a veľkých hrôz to býva v obyčaji?“
|
| 28 |
A prvý zas: „To, neviem, prečo robí —
no stalo by sa iba po zásluhe,
ak také meno navždy zhynulo by!
|
29—30
no stalo by sa iba po zásluhe, / ak také meno navždy zhynulo by! — Začiatok dlhej invektívy proti Toskánsku a jednej z najostrejších v Očistci (s podobnou, rozšírenou na celú Itáliu, sme sa už stretli v VI. speve).
|
| 31 |
Bo od počiatku, kde tak samodruhé
je divé horstvo, vyše Pelorusa,
že vodnatejšie sotva je čo druhé,
|
31—32
Bo od počiatku, kde tak samodruhé / je divé horstvo... — „Divým horstvom“ Dante myslí Apeniny, ktorých kopce pri prameni Arna jednak majú „bruchatý“, „nadurený“, do výšky „vypučený“ tvar, pripomínajúci samodruhé ženy, jednak sú mimoriadne bohaté na vodu. V tejto časti Apenín vyviera najviac riek: Arno, Lamone, Tiber, Montone, Savio, Marecchio.
32
vyše Pelorusa. — Vrch Pelorus (dnešná Punta del Faro) tvorí krajný severovýchodný bod Sicílie pri Messinskej úžine, oddeľujúcej ostrov od talianskej pevniny. Čiže celé Apeniny od protiľahlého bodu k Pelorusu nemajú vodnatejšieho miesta, než je v okolí Falterony, kde sa rodí Arno.
|
| 34 |
až tam, kde prúdy v more vliať sa musia,
vracajúc mu, čo z neho slnko suší
a čím zas rieky nadájavajú sa:
|
| 37 |
pred cnosťou, ako nepriateľkou duší,
jak pred zmijou, tam všetci sa už plašia
a bežia preč! Až tak ich ten kraj kruší!
|
| 40 |
To miesto zlé, zlý jeho mrav tak zháša
posledné zvyšky ľudskosti v tom ľude,
jakby tam bola Kirkéina paša.
|
42
jakby tam bola Kirkéina paša. — Celé údolie Arna, od jeho prameňa až po jeho ústie do mora pri Pise, sa zdá obývané nie ľuďmi, ale zvermi. Kirké bola mýtická čarodejnica, ktorá premieňala ľudí na zvieratá (porov. Vergiliovu En. VII, v. 19 a nasl., str. 161 — alebo Ovidiove Met. XIV, str. 266—276).
|
| 43 |
K špinavým prascom — ktoré na žalude,
namiesto ľudskej stravy, nech sa tlačia!
— zabočí najprv v svojom biednom prúde.
|
43—46
K špinavým prascom... — K prascom sa tu prirovnávajú obyvatelia Casentínskeho údolia, ktorým Arno najskôr preteká, vraj pre drsné mravy a chlipnosť. Viacerí komentátori vyslovili dohad, že Dante tu mieril predovšetkým na grófov Guidiovcov da Romena, zvaných aj di Porciano („porco“ značí po taliansky „prasa“). O Danteho antipatii ku grófom Guidiovcom z Romeny porov. epizódu o majstrovi Adamovi (Inf. XXX, v. 73—90, str. 248 a pozn. na str. 427).
|
| 46 |
Mopsľov — čo vrčia na viac, ako stačia —
našla by nižšie od mesta, čo šteká,
však pohrdlivo ňufák pred ním stáča.
|
46—48
Mopsľov — čo vrčia na viac, ako stačia... — Mopsľami majú byť Arezzania, ktorých územím preteká Arno, keď opustí Casentínske údolie, a ktorých bezočivé a svárlivé štekanie (predovšetkým, pravda, na Florenciu!) je neúmerné ich sile. V obraze Arezzanov ako mopsľov je možno narážka na pentameter, ktorý malo mesto v erbe. „A cane non magno saepe tenetur aper.“ (Neraz i veľkého kanca zdrapí si neveľký pes.) Túto tercínu uzatvára výrazná a mimoriadne presná metafora, ktorá — nie bez súvislosti s aretínskymi mopsľami — prirovná i samu rieku Arno k psovi, s pohŕdaním odvracajúcemu ňufák od Arezza: rieka vskutku smeruje od Casentína najskôr k Arezzu, no náhle sa skrúti na sever do údolia, ktoré sa po ňom volá Valdarno.
50
napol psov i vlkov napol... — Psami, ktorí sa robia vlkmi, sa tu nazývajú Florenťania pre svoju pažravosť a krutosť.
|
| 49 |
Už rozšírená do nížiny steká,
keď napol psov i vlkov napol zboka
nájde tá biedna, zlorečená rieka.
|
| 52 |
Cez viacej vírov klesá prehlboká,
keď potom také ľstivé líšky stretá,
že nedesia ich nadstavené oká.
|
53
keď potom také ľstivé líšky stretá... — Líškami majú byť Pisania, v ktorých akoby vrcholilo zozverštenie obyvateľov celého údolia Arna.
|
| 55 |
A hoci viem, že tá zvesť nenadchne ťa,
nech raz ten živý na to spomenie si,
čo mi duch pravdy tuná porozplieta.
|
| 58 |
Vidím tam tvojho vnuka, jak sa vmiesi
sám medzi vlkov ako lovec prvý,
čo mnohých pri tých desných vodách zdesí.
|
58
Vidím tam tvojho vnuka... — Ide o Fulcieriho da Calboli, ktorý sa stal roku 1303 podestom vo Florencii na pozvanie vládnucich Čiernych guelfov. Bol Danteho rezolútnym nepriateľom a stal sa povestným pre svoje nemilosrdné zákroky proti Bielym guelfom a ghibellinom, ktorí mali (alebo len údajne mali) styky s vyhnanými Bielymi guelfami. Mnohých konšpirátorov dal umučiť a popraviť.
|
| 61 |
Ich mäso živé rozpredá a v krvi
bude ich trhať ako zver, zver besný:
sebe tak česť a mnohým život zdrví.
|
| 64 |
Ten trúchly les, les krvavý a desný,
spustoší tak, že zástup vdôv a chudier
o tisíc liet ho naspäť nezalesní.“
|
| 67 |
Tak ako správa, hlásiaca zlý údel,
zachmúri vždy tvár toho úbožiaka,
čo z každej strany očakáva úder,
|
| 70 |
aj odvrátená druhá duša taká
vidí sa mi a zdá sa aj, že stone,
keď sklonená už chápe, čo ju čaká.
|
|
| 73 |
Reč prvej z nich a výzor druhej tône
púta ma tak, že priamo ma až smädí
zvedieť ich mená, že ich prosím o ne.
|
|
| 76 |
A ten, čo so mnou stále vravel, vtedy
započal zas: „Mňa k tomu hlas tvoj núka,
čo chýbalo mi v tvojej odpovedi.
|
78
čo chýbalo mi v tvojej odpovedi. — Dante na otázku, kto je (porov. v. 13), nedal Guidovi del Duca (teraz až vysvitá, že on sa prvý prihovoril k Dantemu) priamu odpoveď, ale zatajil svoje meno pod zámienkou, že ešte nie je dosť známe (porov. v. 21).
|
| 79 |
No pre milosť, čo v tebe žiari dnuká —
a že som smel byť svedkom toho divu,
nuž teda vedz, že som Guido — del Duca.
|
81
som Guido — del Duca. — Pochádzal z ravenskej rodiny Onestiovcov a v útlom veku býval v Bertinore, zrejme na rodinnom majetku. Bol sudcom v rozličných mestách Romagne (Faenza, Rimini) a dlho sa o ňom uchovala tradícia ako o človeku priamom, čestnom, šľachetnom, štedrom. Žil ešte roku 1249. O jeho závisti v historických prameňoch niet zmienky.
|
| 82 |
Žiaľ, krv som mal tak vrelo závistlivú,
že u blížneho radosť nepatrná
zmenila mi tvár na sinú, až sivú.
|
82—84
Žiaľ, krv som mal tak vrelo závistlivú... — Hodno si povšimnúť, ako presne korešponduje farba závisti v ľudskej tvári s farbou skál tohto okruhu a dokonca i s odevom jeho kajúcnikov (porov. Purg. XIII, v. 9 a v. 48). I v tom sa prejavuje Danteho princíp contrapasso a presnosť jeho básnického systému.
|
| 85 |
Takúto slamu z takého žnem zrna.
Ó, ľudský rod, že upínaš sa k tomu,
v čom spoločník sa s láskou nezahŕňa!
|
86—87
Ó, ľudský rod, že upínaš sa k tomu, / v čom spoločník sa s láskou nezahŕňa! — Táto Guidova výčitka závistnému ľudstvu sa stane predmetom Danteho uvažovania a Vergiliovho vysvetľovania v nasledujúcom speve (porov. Purg. XV, v. 43—81).
|
| 88 |
Ten tu je Rinier, česť a sláva domu
Calboliov, kde po ňom dieťa žiadne
nemá už to, čo z cností patrilo mu.
|
88—90
Ten tu je Rinier... — Rinieri dei Paolucci da Calboli pochádzal z pánov hradu Calboli, z rodiny orientovanej guelfsky; bol podestom v rozličných talianskych mestách (Faenza, Parma, Ravenna); zahynul roku 1296 vrahovou rukou.
|
| 91 |
Nielen krv jeho — všetko bezvýhradne
od mora k horám, od Pádu až k Rénu —
bez oných cností blahorodných chradne;
|
92
od mora k horám, od Pádu už k Rénu... — Čiže v Romagni, talianskom kraji ohraničenom na severe Pádom (dnes dolným tokom Réna), na juhu hlavným hrebeňom Apenín (ktorý sa končí medzi Cattolikou a Pesarom), na východe Adriatickým morom a na západe riekou Reno, vlastne presnejšie: jej horným a stredným tokom.
93
bez oných cností blahorodných... — Je viacero výkladov, o aké cnosti ide. Najpravdepodobnejšie o „valore“ (zmužilosť, smelosť, chrabrosť) a „cortesia“ (dvornosť, šľachetnosť. ušľachtilosť).
|
| 94 |
celú tú oblasť máš tak zamorenú
z otravných krov, že sotva odbastardí
ju záhradník, hoc dal by život pre ňu.
|
| 97 |
Kde je však Lizio, Arrigo Mainardi,
Pier Traversaro, Guido di Carpigna?
Och, zbastardená Romagna, sa zardi!
|
97—99
Kde je však Lizio... — Tercína — podobne ako ďalšie — obsahuje mená šľachticov, ktorí pestovali oné cnosti. — Lizio di Valbona, guelf, bol v roku 1260 v službách Florencie ako jej podesta, neskôr pomohol Rinierimu da Calboli proti forlijským ghibellinom. Žil ešte roku 1279. Spomína ho aj Boccaccio (porov. Dec. V, 4, II. vyd., str. 312—316). — Arrigo Mainardi (s prízvukom na druhej slabike od konca ako väčšina talianskych viacslabičných slov, napríklad hneď jedno z ďalších mien, tiež v rýmovej pozícii „Carpigna“), jeden z pánov Bertinora, bol vraj veľkým priateľom Guida del Duca. — Pier Traversaro, ghibellin, pochádzajúci zo slávnej ravenskej rodiny byzantského pôvodu, bol pánom mesta v roku 1218. — Guido di Carpigna, gróf, ktorý zomrel okolo roku 1280.
100
Po Fabbrovi syna... — Fabbro z rodiny Lambertazziovcov bol hlavou romagnolských ghibellinov. Umrel roku 1259. Pozdvihol prestíž Bologne.
102
kde máš Bernardína? — Bernardin di Fosco, guelf, obranca Faenzy proti cisárovi Fridrichovi II., bol v roku 1248 podestom v Pise a roku 1249 v Siene. Pochádzal zo skromných pomerov („z neveľkej byle“).
|
| 100 |
Máš, Bologna, máš po Fabbrovi syna?
Kde, Faenza, máš výkvet ušlachtilý
z neveľkej byle, kde máš Bernardína?
|
| 103 |
Nediv sa duši, Toskánec, že kvíli,
že Guidu z Prata spomínam ti, synu —
aj Ugolina, ktorí s nami žili;
|
104
Guidu z Prata... — Pochádzal z hradu Prato (alebo Prado) pri Faenze, žil na prelome XII. a XIII. storočia.
105
aj Ugolina... — Ugolino d’Azzo, z toskánskej rodiny Ubaldiniovcov (porov. Inf. X, v. 120, str. 88 a pozn. na str. 342), žil na svojich hradoch v Romagni. Umrel roku 1293.
|
| 106 |
Na Tignosa že myslím, na družinu
a ďalšie rody, na ich štedré dlane
(ktoré dnes všetky bez dedičov hynú),
|
106
na Tignosa že myslím... — Federigo Tignoso, šľachtic pochádzajúci asi z Rimini. Prezývku Tignoso (Prašivý) vraj dostal (v zmysle antifrázy!) pre svoje obzvlášť krásne plavé vlasy, ako spomína starý komentátor Benvenuto.
|
| 109 |
na slasti, strasti rytierske a panie;
na lásku, dvornosť, čo nás viedli obe
cez krajiny, kde srdcia dnes sú plané!
|
109—111
na slasti, strasti rytierske a panie; / na lásku, dvornosť... — Slávna, často citovaná tercína, v skratke podávajúca celý básnický vek rytiersky, ktorý v Danteho časoch zapadal. Prvé verše Ariostovho Zúrivého Rolanda sú akoby obmenou tejto tercíny: „Le donne, i cavalier, l’arme, gli amori, / le cortesie, l’audaci imprese i’canto.“ (Panie a lásky, rytierov i zbroje, dvornosť i smelé boje môj spev slávi.) Domnievame sa, že podobný hold v našej poézii vzdal Sládkovič Hollému, keď jeho verš o Detve zo Svätopluka („z Ďetvi potom, zrutních čo chlapov na svetlo vidává“) rozvinul v prvej strofe svojho Detvana („Stojí vysoká divá Poľana, / mať stará ohromných stínov, / pod ňou dedina Detvou volaná, / mať bujná vysokých synov: / či tých šarvancov Detvy ozrutných / Poľana na tých prsiach mohutných / nenosí a nenadája...“).
112
Ó, Brettinoro... — Brettinoro (aj Bertinoro), mestečko i hrad medzi Cesenou a Forlí, kde Guido del Duca strávil dlhšie obdobie svojho života v príjemnom prostredí povestne štedrých pánov Mainardiovcov (porov. v. 97).
|
| 112 |
Ó, Brettinoro, prečo nie si v hrobe,
keď nielen tvoj — aj iné rody slávne
šli radšej preč, než mali by žiť v zlobe?
|
| 115 |
Bagnacaval je bezdetný, a správne!
Castrocaro však koná zle i s Coniom,
že takých grófov plodí neúnavne.
|
115
Bagnacaval je bezdetný... — Mestečko (hrad) medzi Faenzou a Ravennou. Jeho páni, grófi Malvicioniovci, boli okolo roku 1300 na vymretie po meči. Caterina, pochádzajúca z tejto rodiny, bola vydatá za Guida Novellu da Polenta, pána Ravenny, ktorý mal poskytnúť Dantemu „posledný útulok“.
116
Castrocaro však robí zle i s Coniom... — Castrocaro, hrad pri Forlí s vládnucou rodinou grófov di Castrocaro-a Conio (čítaj dvojslabične), hrad pri Imole, ktorého pánmi v Danteho časoch boli grófi da Barbiano.
|
| 118 |
Zlý paganovský duch kiež s jeho skonom
zhynul by tiež — čo ešte neznamená,
že čistá povesť ostala by po ňom!
|
118—120
Zlý paganovský duch... — Posledným mužským potomkom grófov Paganiovcov, pánov Faenzy, bol Maghinardo Pagani da Susinana, onen „levík z bieleho hniezda“, spomínaný Dantem ako príklad politickej vrtkavosti (porov. Inf. XXVII, v. 49—51, str. 223 a pozn. na str. 414). Tento paganovský „zlý duch“ umrel roku 1302, nezanechajúc potomkov.
|
| 121 |
De Fantolin, ty o lesk svojho mena
sa nestrachuj, veď nemáš následníka,
čo by ho vrhol do väčšieho tieňa!
|
121
De Fantolin... — Ugolin de Fantolin, jeden z posledných potomkov grófov Fantolinovcov z Cerfugnana pri Faenze, zomrel roku 1278 a pred rokom 1300 umreli aj jeho dvaja synovia, Fantolino a Ottaviano.
|
| 124 |
Choď, Toskánec, bo duša radšej vzlyká,
než vraví to, čo z nej sa teraz derie —
bo väčší bôľ jej z našich rečí vzniká.“
|
| 127 |
Cítili sme, že drahé tône v šere
sledujú nás, a keďže nevraveli,
s dôverou šli sme v započatom smere.
|
|
| 130 |
A keď sme v chôdzi celkom osameli,
bleskom sa zdal, čo zrazu obzor pretne,
hlas, ktorý mieril k nám rýchlosťou strely:
|
|
| 133 |
„Och, zabije ma každý, kto ma stretne!“
Zmizol jak hrom, čo vzápätí sa vzdiali,
pretrhnúc mračno cez búravy letné.
|
133
„Och, zabije ma každý, kto ma stretne.“ — Parafráza slov, ktoré povedal Kain Bohu po zavraždení Ábela (porov. Gen. IV, 13—14). Prvý príklad potrestanej závisti je z Biblie.
|
| 136 |
A len čo pokoj od neho už mali,
hľa, iný hlas až tak nám uši striasa
jak hrozný hrom, keď za bleskom sa valí:
|
| 139 |
„Som Aglauros, čo v kameň zmenila sa.“
Tu chcejúc bližšie k pevcovi, krok spravím
nie vpred, lež späť jak pri šklbnutí lasa.
|
139
„Som Aglauros, čo v kameň zmenila sa.“ — Zúfalé slová, ktoré hovorí Aglauros, dcéra aténskeho kráľa Kekropa: sestre Hersé závidela lásku Merkurovu, usilovala sa ju prekaziť, za čo ju tento boh premenil na kameň (porov. Ovidiove Met. II, v. 708 a nasl., str. 55). — Druhý príklad potrestanej pýchyzávisti je z antickej mytológie.
|
| 142 |
Šli sme už vzduchom tichým, usmievavým,
keď riekol: „To tá tvrdá uzda bola,
čo vás má putnať k vašim medziam pravým.
|
143
„To tá tvrdá uzda bola...“ — Túto „uzdu“ predpovedal Vergilius v predošlom speve (porov. Purg. XIII, v. 40). Sú ňou príklady potrestanej závisti, kým „bičom“ boli príklady lásky a obetavosti.
|
| 145 |
Ale vás ľahko návnada vždy zdolá
a na udici má vás diabol krutý,
takže vás bič aj uzda márne volá.
|
| 148 |
Volá vás nebo, vôkol vás sa krúti,
ukazujúc vám večne krásne miesta,
no váš zrak na zem díva sa a múti.
|
|
| 151 |
Preto vás Ten, čo všetko vidí, trestá.“
|
|
| 1 |
Práve tú dráhu, od rána čo dáva
do konca tretej hodiny zrieť zdola
odveká sféra, ako dieťa hravá,
|
1—6
Práve tú dráhu... / Nešpory tam, a tuná polnoc bola. — Máme pred sebou dvojité označenie času: astronomickou perifrázou (v. 1—5) a priamym spôsobom (v. 6). Prvé, perifrastické označenie, sa týka času na Očistcovej hore, zopakuje ho na svojom začiatku aj označenie priame, ktoré pridáva i čas v Taliansku, kde básnik píše tieto verše. Takýto časový údaj, týkajúci sa miest na dvoch odlišných častiach zeme, je u Danteho častý. Vyplýva z neho, že „hodina Talianska“ predbieha, ako sme sa už viac ráz stretli, o deväť hodín čas Purgatoria. Danteho obraz „odvekej sféry“, ktorou je slnko, ako ihravého dieťaťa, môže dozaista pripomenúť, hovorí J. Felix, podobné obrazy v Nerudových Písních kosmických, kde nájdeme aj podobné „zúženie“ a „zmenšenie“ kozmu. No ešte zaujímavejšiu súvislosť nachádza medzi týmto označením slnka, ktoré znie po taliansky „spera“, a celkovým charakterom spevu, „spevu nádeje“ (ako ho nazval M. Marti, pretože v ňom odznie výslovný Vergiliov prísľub, že Dante uvidí Beatricu), a jej talianskym pomenovaním „speranza“.
|
| 4 |
práve tú dráhu z nebeského kola
prejsť do večera slnku pozostalo.
Nešpory tam, a tuná polnoc bola.
|
| 7 |
A svetlo rovno do nosa nás ťalo
— bo sme už horu obišli, a tváre
k západu stočiac, šli sme vytrvalo —
|
| 10 |
keď cítil som, že čelo v prudšej žiare
mi oťaželo po nejakej chvíli.
A taký žas ma schytil pri tom čare,
|
| 13 |
že nad obočím dlane utvorili
si malú striešku, pod ňou jas je kratší,
lebo tak jeho prílišnosť sa spíli.
|
15
jeho prílišnosť sa spíli. — „Viditeľná prílišnosť“ (soverchio visibile) je terminus technicus aristotelovskej a scholastickej fyziky.
|
| 16 |
Ako keď z vôd či zo zrkadiel skočí
lúč v druhú stranu a ramená lúča
v rovnakom uhle sa navidomoči
|
16—21
Ako keď z vôd... / jak nás to veda i skúsenosť učia... — Táto výrazne didaktická partia i s nasledujúcou tercínou má v origináli nadmernejší výskyt „daktylských“ hendekasyllabov (jedenásťslabičníkov, najtypickejších talianskych veršov, v akých je napísaná celá Božská komédia; na rozdiel od slovenského sylabotónického, čiže prízvučného verša, nemá taliansky útvar také pravidelné rozloženie prízvukov na párnych slabikách vo vnútri verša, prízvuková zhoda je absolútne záväzná len v rýmovej polohe). Výnimočne sme preto organizovali 5 veršov daktylsky i v preklade, najmä v súvislosti s náučným charakterom tohto úseku. — Ako vysvitne z nasledujúceho textu, Danteho prvý dojem, že ho zasiahol do čela lúč slnka, odrazený od hladkého povrchu cesty, bol klamný: zasiahlo ho svetlo vychádzajúce z anjela, ktorý sa približoval k básnikom.
|
| 19 |
— dopad i stúpanie — navzájom lúčia
od dráhy skaly, čo padá vždy kolmá,
jak nás to veda i skúsenosť učia:
|
| 22 |
tak odrazeným jasom zasiahol ma
nejaký zjav, až sklopila sa riasa
a skryť sa chcela i tvár neodolná.
|
| 25 |
„Ó, sladký otče, čo tam až tak jasá,
že dlane pred tým zrak mi nezaštítia,“
pýtam sa ho, „a k nám to posúva sa?“
|
| 28 |
„Nečuduj sa, ak ešte oslepí ťa
rodina nebies,“ pokojne mi vraví,
„posol to je, čo k výstupu ťa víta.
|
| 31 |
Blízko je čas, keď uzrieť také zjavy
bude ti blahom, po ňom vždy si prahol,
a hľadieť na ne budeš bez obavy.“
|
31
uzrieť také zjavy... — Čiže anjelov, ako ukazuje i slovo „posol“ vo v. 30, ktoré je prekladom gréckeho slova „angelos“.
|
| 34 |
Vtom k nám už anjel blažený sa nahol:
„Vyjdite sem,“ nám riekne pousmiaty,
„na schodište, čo mierne stúpa nahor.“
|
|
| 37 |
Vystúpime a čujeme „Beati
misericordes“, ako zneje vzadu
i „Víťaziaci, hruď nech zaplesá ti“.
|
37—38
„Beati misericordes.“ — Anjel tu spieva ďalšie blahoslavenstvo z Kristovej reči na Hore (Mat. V, 7), hovoriace: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ Milosrdenstvo sa tu poníma ako priamy protiklad závisti.
|
| 40 |
Už iba sami, ďalej bez odkladu
ideme výš, a s tým, čo idúc skúmam,
napokon k nemu o výklad či radu
|
| 43 |
sa otočím: „Nad ‚spoločníkom‘ dumám
i nad všetkým, s čím, ako sa mi činí,
vyčítavo ten Romančan šiel ku nám.“
|
43—45
„Nad ‚spoločníkom‘ dumám / i nad všetkým, s čím... ten Romančan šiel ku nám.“ — Romančanom je Guido del Duca v predchádzajúcom speve. Danteho úvaha a s ňou spojená otázka sa týka Guidovej výčitky ľudstvu, obsiahnutej vo veršoch 86—87.
|
| 46 |
Načo mi on: „Ten z veľkej svojej viny
škodu už zná; nuž aký div, že na ňu
ukazuje, by nehrešil ňou iný?
|
| 49 |
Pretože vaše túžby po tom planú,
v čom podiel klesá s väčším počtom ľudí,
mechy vám závisť vzdúva ku vzdychaniu.
|
|
| 52 |
Ale nech čistá láska vo vás prúdi,
k najvyššej sfére vedúc túžby vaše,
strach o imanie zmizne z vašich hrudí!
|
|
| 55 |
Veď čím viac ľudí vraví hore ‚naše‘,
každý tým väčším bohatstvom tam vládne
a kláštor lásky plá vždy v prudšom jase.“
|
57
a kláštor lásky plá... — Čiže Raj (porov. takéto Danteho pomenovanie Raja aj v Purg. XXVI, v. 127—129).
|
| 58 |
„Po úkoji duch teraz viac mi hladnie,
než keby som bol mlčal prv — a zas tmy
pochybností mám v duši nepriehľadné.
|
|
| 61 |
Pri väčšej deľbe majetku že vlastní
viac podielnikov ešte vyššie vklady,
než keď sa v nej ich toľko nezúčastní?“
|
|
| 64 |
Nato mi on: „Že tvoj duch stále hľadí
len k zemským veciam, ceniac ich tak draho,
i z jasných právd len tmu si nahromadí.
|
|
| 67 |
Z výšin to veľké, nevýslovné Blaho
tak hľadá lásku, ako lesklé miesto
zhľadáva lúč a jasom napĺňa ho.
|
68—69
ako lesklé miesto / zhľadáva lúč... — Podľa súvekej fyziky sa predpokladalo, že „lesklejšie“ telesá prijímajú viac lúčov.
|
| 70 |
Tým viac sa dá, čím viac tam túžby jesto:
a nech sa láska tkne až všehomíra,
výbornosť večná zaplní ten priestor.
|
72
výbornosť večná... — Zmysel tercíny: nech sa už akokoľvek šíri láska z nejakej duše, úmerne k nej rastie „večná dobrota“, „výbornosť večná“ („etterno valore“) a tým väčšmi sa tej duši táto „večná výbornosť“ oddáva.
|
| 73 |
A čím viac prúdi nahor láska číra,
tým viac tam blaha je, i viac sa cíti,
bo všetci ako zrkadlá ho šíria.
|
| 76 |
A ak tvoj hlad môj výklad nezasýti,
počkaj, kým hore Beatrice skvelá
aj iný hlad a žízeň nezhasí ti.
|
77—78
počkaj, kým hore Beatrice skvelá... — Opätovný odkaz Vergilia, symbolizujúceho „ľudský rozum“, na Beatricu pri veciach viery, ktorý je súčasne i ďalším prísľubom nádeje, že ju uvidí.
|
| 79 |
Ty sa len snaž, nech čím skôr zhasne z čela
i tých päť rán, jak prvé dve už zišli,
ktoré, jak vieš, len bolesťou sa scelia.“
|
80
jak prvé dve už zišli... — Druhá rana, čiže P (peccatum), zišla z Danteho čela zrejme pri stretnutí s anjelom milosrdenstva vo v. 37—39.
|
| 82 |
Ako chcem riecť: ‚Už dal si úkoj mysli,‘
hľa, v inom kruhu sa už nachádzame.
I zmĺkol som, bo oči túžbou blysli
|
83
hľa, v inom kruhu sa už nachádzame. — V treťom kruhu Očistca, kde sa očisťujú hnevníci.
|
| 85 |
bližšie si všimnúť veci preneznáme,
k nim vzápätí sa vznášam vo vidinu:
i vidím viacej osôb v dákom chráme
|
86
k nim vzápätí sa vznášam vo vidinu... — Na rozdiel od obrazov pokory a potrestanej pýchy, vytesaných do skál v prvom kruhu, príklady miernosti (ako protikladu k hnevu) v tomto speve a príklady potrestaného hnevu v speve nasledujúcom, uzrie Dante vo vidinách. I v tom sa uplatňuje princíp contrapasso: nenávisť je vlastne, keď ju rozetymologizujeme i v slovenčine, „nechcieť ani vidieť“; preto správne videnie musí tu prísť iba vo vidine, lebo, ako ukáže ďalší spev, odčiňovanie hnevu a nenávisti prebieha v drsnej tme, brániacej vidieť i najnepatrnejšiu vec.
88
i dáku paniu, tvár jej materinu... — Prvý príklad miernosti je mariánsky — ako zvyčajne. Epizódu z Biblie o dvanásťročnom Ježišovi (Luk. II, 41—50) Dante mierne modifikuje, aby zdôraznil miernosť jeho matky.
|
| 88 |
i dáku paniu, tvár jej materinu,
z nej sladká reč tak nežne zahlaholí:
„Prečo si nám to učinil, môj synu?
|
| 91 |
Hľa, otec tvoj, a s ním i ja, sme v bôli
ťa hľadali.“ — A len čo zmĺkla ona,
zmizol jej zjav i všetko na okolí.
|
| 94 |
Vtom iná pani — vôkol nej sieň trónna —
s vodami v líci, ktoré z bôľu prýštia
a v rozhorčení nesmiernom sa ronia,
|
| 97 |
riekla: „Ak ty si pánom od hradišťa,
pre jeho meno božstvá mali spory
a z ktorého sa všetky vedy blyštia,
|
97—105
„Ak ty si pánom od hradišťa, / pre jeho meno božstvá mali spory...“ — Druhý príklad miernosti — tiež ako zvyčajne — je z klasického staroveku, ktorý Dante našiel v diele latinského spisovateľa z I. storočia, Valeria Maxima, „Factorum et dictorum memorabilium libri“ (V, 1, 2). Epizóda zdôrazňuje Peisistratovu miernosť oproti hnevu jeho manželky na zaľúbeného mládenca, ktorý jej dcéru verejne bozkal na ulici. „Hradišťom“ je aténska Akropola, na ktorej sa Poseidón dostal do sporu s Pallas Aténou, podľa koho z nich sa má volať miesto. Spor, ako ukazuje dodnes meno Atén, vyhrala bohyňa (porov. Ovidiove Met. VI, 70 a nasl., str. 113—114; príbeh je votkaný do zápasu Atény s Arachnou).
|
| 100 |
ó, Peisistrates, toho smelca, ktorý
objal nám dcéru, bez milosti ubi!“
No mierny pán k nej mierne prehovorí,
|
| 103 |
nedovoliac ho vrhnúť do záhuby:
„Čo potom s takým, kto nás ubiť žízni,
ak odsúdime toho, kto nás ľúbi?“
|
| 106 |
Zas inde vidím zástup dlhočizný,
jak v hneve metá kamene a rany
na mladíka a kričí: „Len ho trýzni!“
|
106—114
Tretí príklad miernosti je inšpirovaný epizódou z Biblie o ukameňovaní sv. Štefana, prvého mučeníka (Sk. ap. VII, 54—60).
|
| 109 |
A vidím ho, jak klesá utýraný,
no hoci smrť už do údov mu vniká,
očami stále v nebo robí brány,
|
|
| 112 |
stúpajúc nahor za orodovníka,
nech odpustí Boh jeho mučiteľom.
A výzor mal, čo súcit odomyká,
|
|
| 115 |
Keď sa zas mohla spojiť duša s telom
a k veciam pravým mimo nej sa vrátiť,
klam nevidel som vo videní celom.
|
116
a k veciam pravým... — Čiže k veciam reálne existujúcim na okolí, mimo vidiny. No práve vďaka nim „klam“ nevidel ani v nej.
|
| 118 |
A pán, čo zrel, jak sen ma ide schvátiť,
i precitať ma videl zo snívania,
riekol: „Čo je, že musíš sa tak klátiť
|
|
| 121 |
a klopiť oči skoro bez prestania,
potácajúc sa na nohách už míľu,
jak koho sen či víno k zemi skláňa?“
|
|
| 124 |
„Ó, sladký otče, vypočuj ma chvíľu
a svoje sny ja vyjavím ti plne,
pre ktoré predtým stratil som z nôh silu.“
|
|
| 127 |
A on: „Sto masiek tvár ti nezahrnie
predo mnou tak, že skryl by si mi svoje
myšlienočky, čo aké nepatrné!
|
127—128
„Sto masiek tvár ti nezahrnie...“ — Zmysel: keby si sa chcel neviemako pretvarovať, poznal by som tvoje myšlienky i do najmenších podrobností (porov. o Vergiliovi, ktorý vie čítať myšlienky, v Inf. XVI, 118—120, str. 136 a XXIII, v. 25—27, str. 187 a pozn. na str. 396).
|
| 130 |
Veď si len preto videní mal troje,
bys’ odkryl srdce vodám mieru smelo,
ktoré tam hore majú večné zdroje.
|
| 133 |
Nepýtal som sa na tvoj stav tak bdelo,
jak by sa pýtal niekto bez videnia,
čo vidí len, keď mŕtve leží telo.
|
133—138
Nepýtal som sa na tvoj stav... — Je viacero výkladov tejto tercíny, z ktorých J. Felix vyberá tento: Vergilius sa díval „okom duše“, aby sme použili shakespearovský výraz, všetko mu bolo jasné, pretože videl viac ako ten, kto sa díva len okom telesným. Chcel i touto otázkou posmeliť svojho zverenca na ďalšiu cestu.
|
| 136 |
Pýtal som sa, bych dal ti povzbudenia:
tak nabádať sa musia málo dbalí,
by využili vrátený čas bdenia.“
|
| 139 |
Upretí vpred sme večerom sa brali,
vidiac i to, čo oči neobjímu,
keď posledné k nám lúče dopadali.
|
141
keď posledné k nám lúče dopadali. — Blíži sa šiesta hodina, keď zapadne slnko.
|
| 142 |
A pomaly, hľa, dáky závoj dymu,
temný sťa noc, tak vnikal všade do brál,
že nebolo tých miest, čo vyhli by mu.
|
142—145
A pomaly, hľa, dáky závoj dymu... i zrak i čistý vzduch nám zobral. — Predzvesť scenérie nasledujúceho spevu.
|
| 145 |
A ten i zrak i čistý vzduch nám zobral.
|
| 1 |
Pekelná tma, tma noci olúpenej
o každú z hviezd — i s chmúrou nebasklonu
tak úzkeho, že v horách ho niet menej —
|
|
| 4 |
nespriadla na tvár takú hrubú clonu
ako ten dym, čo dotkol sa mi tváre
a takou drsnou srsťou trel sa o ňu,
|
5—7
ako ten dym... / že oko som mal zatvorené stále. — Podľa väčšiny komentátorov obraz krajiny a temného, mučivého kúdolu dymu, ktorým sa musí Dante predierať ako „slepec“, má hodnotu ideovú: hnev zatemňoval hnevníkom rozum a prekážal im vidieť pravdu, preto teraz pichľavá tma je im trestom. Ešte hlbší zmysel tohto obrazu postihol ďalší bádateľ (U. Cosmo): našiel jeho súvis s dušami závistlivcov, ktoré vraj boli zaodeté „v riasnatej drsnej huni“ (porov. Purg. XIII, v. 58). Toto rúcho ich hrýzlo a pálilo. Takouto „huňou“ je v tomto speve sám dym. A ak Dante len zaplakal pri pohľade na trpiacich a očisťujúcich sa závistlivcov (pozri v. 57), tu musí sám participovať na treste za vlastný hriech hnevu, lebo aj on bol „dušou hnevnou“ (porov. Inf. IX, v. 44—45, str. 67).
|
| 7 |
že oko som mal zatvorené stále.
Preto ma verný, rozumný môj radca
za ruku vzal a viedol popri skale.
|
| 10 |
Tak ako slepý za sprievodcom kráča,
keď zblúdenia aj úrazov sa bojí,
čo zabijú či aspoň domrzačia:
|
| 13 |
kráčam v tom vzduchu špinavom jak v znoji,
čujúc len vodcu, ako povzbudí ma
vše: „Pozor daj, nech nič nás nerozdvojí!“
|
| 16 |
Zbor prosiacich už vtom môj sluch si všíma:
chcú, nech im mier i milosrdenstvo dá
Baránok Boží, ktorý hriechy sníma.
|
| 19 |
V začiatkoch „Agnus Dei“ znie — a schodia
sa až tak svorne v nápeve i texte,
akoby vždycky vládla v nich len zhoda.
|
19
V začiatkoch „Agnus Dei“ znie... — Ak Dante dáva spievať či recitovať túto liturgickú modlitbu („Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami“ — a „udeľ nám pokoja“) práve dušiam hnevníkov, urobil tak podľa známeho nám princípu contrapasso. Hnevníci v živote narúšali pokoj a teraz oň prosia.
|
| 22 |
„To duchovia tu prechádzajú v treste?“
spýtal som sa a pán: „Hej, ideš s tými,
čo hnevu uzol rozväzujú v ceste.“
|
24
čo hnevu uzol rozväzujú v ceste. — Týmto obrazom Dante naznačuje, že uzol, ktorý rozväzujú duše svojmu hnevu, akoby ich ešte pútal k zemi.
|
| 25 |
„No kto si ty, že štiepaš naše dymy
a o nás vravíš tak, jakby aj dnes si
čas na mesiace delil so živými?“,
|
|
| 28 |
tak jeden hlas sa do reči nám vmiesi.
Na čo môj pán: „Hneď odveť mu, či dáku
cestu a priechod nevie cez útesy!“
|
|
| 31 |
A ja: „Ó, tvor, čo sa tu čistíš v mraku,
nech Tvorca tvoj zas v tvoju krásu hľadí —
poď s nami vpred, ak túžiš po zázraku.“
|
|
| 34 |
„Až pokiaľ smie, môj krok ťa odprevadí
a keď sa,“ riekol, „pre dym nevidíme,
nech aspoň sluch nás spája dohromady.“
|
36
nech aspoň sluch nás spája dohromady. — Určitú príbuznosť závistlivcov s hnevníkmi signalizuje i jediný prostriedok kontaktu s dušami v oboch kruhoch, ktorým je sluch.
|
| 37 |
Započal som: „S tým obalom, čo sníme
i zo mňa smrť, hor stúpam za výškami;
a s ním som šiel i po pekelnom dyme.
|
37
„S tým obalom...“ — čiže s telom.
|
| 40 |
Ale ak Boh až takú milosť dá mi
uzrieť ho priamo v jeho vlastnom dvore
pod spôsobom, čo dneska nie je známy:
|
|
| 43 |
zjav, kto si bol, kým bol si v živých zbore;
odhaľ nám tiež, či sme už pred priechodom,
a tvoje slová nech nás vedú hore!“
|
|
| 46 |
„Marco som bol, som z Lombardie rodom;
poznal som svet a pestoval tú z cností,
čo pre strelca dnes nie je stredobodom.
|
46—48
„Marco som bol, som z Lombardie rodom...“ — O tejto postave sa nám zachovali v starých prameňoch vlastne len dve zmienky: kronikárska zmienka Villaniho o tom, že predvídal tragédiu grófa Ugolina (Kronika VII, 121), a zmienka v jednej vo dvoch starých novelách, kde sa o ňom hovorí ako o veľmi múdrom dvoranovi, nemajúcom páru medzi ľuďmi svojho zamestnania („uomo di corte, savissimo piú che niuno di suo mestiere“, Novellino, nov. LV. a podobne i v nov. XLIV). V podstate viac o ňom nevedia ani najstarší komentátori. Podľa Danteho textu bol to človek múdry, pohŕdal servilnosťou, bol hrdý voči mocným a hotový ich karhať; bol náchylný k hnevu, štedrý k núdznym, pohŕdavý k bohatstvám, nádhere a prepychu, slovom, dokonalý dvoran. Podľa J. Felixa, ústami tejto postavy hovorí sám Dante. Najzávažnejšie idey Božskej komédie vložil do úst tieňovej postavy, ktorou presvitá jeho vlastná tvár.
47—48
... a pestoval tú z cností, / čo pri strelca dnes nie je stredobodom. — Ide zrejme o „cortesiu“, dvornosť, ktorá v danteovskom význame bola rovnoznačná so statočnosťou a počestnosťou. Danteho súčasnosť sa však o ňu neusiluje.
|
| 49 |
Tu priamou cestou stúpaš k vysokosti,“
tak odvetil a „prosím,“ dodal stíška,
„za mňa pros ty, až budeš na výsosti.“
|
| 52 |
A ja: „To ver, že vrúcne chcem, nech získa
mier tvoja duša, ale moja puká
pochybnosťou, z nej neviem východiska.
|
| 55 |
Prv jednoduchá, zdvojila sa dnuká,
veď výrok tvoj, ním bol som utvrdený,
v reč iného mi nový zmysel vnuká.
|
56—62
veď výrok tvoj... / v reč iného mi nový zmysel vnuká. — Čiže v reč Guidu del Duca, ktorý zlobu v Toskáne pripisuje priamo tomu kraju, jeho zemi (porov. Purg. XIV, v. 37—42); nie div, že by chcel, aby zhynulo i meno rieky, ktorá Toskánou preteká. No teraz v Dantem vzniká pochybnosť, či predsa príčina zla nepochádza aj odinakiaľ, „bo nebu raz, raz zemi pričíta sa“ (v. 62). Tento spev završuje prvú polovicu celej Božskej komédie, ktorá má dovedna 100 spevov; je teda päťdesiatym (34 spevov Inferna plus 16 spevov Očistca). Do tohto i do nasledujúceho spevu, ako do ústrednej časti celého diela, vložil Dante najzávažnejšie myšlienky. V reči Marcovej odhaľuje príčiny úpadku sveta. V liste Cangrandemu Dante doslovne napísal, že „cieľom celku i časti je odvrátiť od stavu biedy žijúcich v tomto živote a doviesť ich do stavu blaženosti“ (Ep. XIII, 15).
|
| 58 |
Svet zaiste je až tak olúpený
o každú cnosť, jak zvonný hlas tvoj hlása;
ťarchavie zlom — i zlo ho zvonku plieni.
|
| 61 |
No ukáž mi — tu ja ťa prosím zasa —
príčinu zla, nech zrieme pôvod zlého,
bo nebu raz, raz zemi pričíta sa.“
|
| 64 |
Hlboký vzdych len do „Ach“ bolestného
zúžil mu žiaľ — a potom začal: „Brate,
slepý je svet, a vidno, že si z neho.
|
| 67 |
Vy, žijúci, vždy nebu pričítate
príčinu každú, jakby každá cesta
len z neho viedla k úžitku či strate.
|
67—68
Vy, žijúci, vždy nebu pričítate / príčinu každú... — Rozumej: vplyvu nebeských telies a ich pohybov. No absolútna determinácia „nebeskými telesami“ by znamenala, ako hovorí ďalšia tercína, popretie jeho slobodnej vôle.
|
| 70 |
V nich vaša voľnosť nemala by miesta —
a kde by potom spravodlivosť bola,
čo dobré skutky odmieňa, zlé trestá?!
|
| 73 |
Hej, nebo k mnohým počinom vás volá,
nevravím všetkým, ale nech i vravím,
daný je vám lúč poznania — i vôľa,
|
73—78
Hej, nebo k mnohým počinom vás volá... — Danie — podľa tomistickej doktríny — uznáva, že nebeské telesá ovplyvňujú do istej miery ľudské konanie, dávajú mu akýsi prvý podnet. No samo konanie robí závislým od poznania rozumového, ktoré poskytuje človekovi možnosť rozoznať dobro od zla, a závislým aj od slobodnej vôle, ktorá mu zasa poskytuje možnosť rozhodovania sa medzi dobrom a zlom. Slobodná vôľa musí tvrdo zápasiť so zlými vplyvmi nebies, no keď prekoná prvé ťažkosti, dosiahne napokon víťazstvo, ak sa dobre živí múdrosťou, láskou, cnosťou, čiže ak si navykne na cnosti, ak sa v nich a nimi vycvičí.
|
| 76 |
slobodná vôľa, čo vzdor namáhavým
zápasom s nebom, víťazstva i mieru
dočká sa vždy, ak žije chlebom pravým.
|
| 79 |
Prírode lepšej, väčšej sile veru
patríte, voľní; a Tá vo vás pestí
um, nad ním nebo nemá opateru.
|
81
um, nad ním nebo nemá opateru. — Práve um, presne podľa tomistickej filozofie, „rozumová duša“, najvyššia z troch stupňov ľudskej duše (1. vegetativa, čiže bylinná; 2. sensitiva, čiže zmyslová a 3. intellectiva, čiže rozumová), pestovaná priamo „vyššou prírodou“ (Bohom), nepodlieha zlým vplyvom nebeských telies („nebo“ v tomto verši, podobne ako vo v. 73 a v. 77, má tento význam).
|
| 82 |
Preto ak svet sa dneská spúšťa z cesty,
vinu má on a nech i v ňom sa hľadá!
A ja ti o tom podám pravé zvesti:
|
| 85 |
vychádza z rúk, čo ešte skôr ju hladia,
než je — tak mladá, podobnučká deve,
čo do plaču a z plaču v smiech hneď padá,
|
85—90
vychádza z rúk, čo ešte skôr ju hladia, / než je... — Ľudská duša, podľa tomistického učenia, o ktoré sa tu Dante najviac opiera, vychádza bezprostredne z rúk Stvoriteľa a keďže najskôr existovala v jeho idei, v jeho mysli, a to od večnosti, Boh ju pozoroval s úľubou. Obraz duše ako „dievčatka“, čo „do plaču a z plaču v smiech hneď padá“, je však iste inšpirovaný Platónom a styčné body má i s ďalšou literatúrou.
|
| 88 |
jednoduchunká duša, čo nič nevie;
len to, že z Tvorcu radostného vzišla,
a preto chce vždy radosť na návšteve.
|
| 91 |
Malučké dobro ochutnať hneď zmýšľa!
Sklamala by sa v roztúžení takom,
ak by ju ruka vodcu neodtisla.
|
| 94 |
I bolo treba uzdu dať, dať zákon,
dať kráľa, čo by na každý jej dopyt
pravého mesta vežu poznal zrakom.
|
95—96
dať kráľa... — Rozumej: cisára, „správu verejných vecí“ (Mon. I, XII, 13).
|
| 97 |
Zákony sú, no kto sa ich chce chopiť?
Nik, lebo pastier prežúva si vpredu,
ale sám nemá rozštiepených kopýt.
|
97—99
Zákony sú, no kto sa ich chce chopiť... — Zákonmi myslí Dante rímske právo, Justiniánov kódex, ktorý však v jeho časoch nik prakticky neuplatňuje, pretože cisársky trón je prázdny, chýba cisár ako garant svetskej spravodlivosti a ľudstvo vedie jedine pápež. Ten síce má správne poznanie Písma (Biblie), ale nediferencuje veci duchovné od svetských (nemá rozštiepených kopýt), uchvátil svetskú jurisdikciu, a tak spôsobuje na svete zmätok. J. Felix podáva v poznámkach rozsiahly výklad, podľa ktorého Danteho Marco mieri tu na pápeža Bonifáca VIII. a v súlade s jedným miestom v Tomášovej Summe ho obrazom „nerozštiepeného kopyta“ označuje ako „duchovne nečistého“.
|
| 100 |
A ľudia, zrúc, že ten, kto vedie čriedu,
mieri len k dobrám, po nich sami bažia —
sa k inej paši sami nepovedú!
|
| 103 |
Vidíš, že tí, čo vedú zle a strážia,
sú príčinou, ak v zlobe svet sa zmieta,
do ktorej nie ‚zlá príroda‘ vás zráža!
|
103
Vidíš, že tí, čo vedú zle a strážia. — Keďže niet cisára, teda hlavne pápež je zlým vodcom.
|
| 106 |
Kde je ten Rím, v ňom slnká dve si svietia,
zlepšujúc svet, by vyhli nebezpečiu
obidve z ciest: púť Božia i púť sveta?
|
106—111
Kde je ten Rím, v ňom slnká dve si svietia... — Opäť pápežstvo a cisárstvo, z ktorých jedno malo viesť k večnému životu a druhé k pozemskému blahu (Mon. III. XVI, 10 aj Conv. IV). Keďže sa spojili cisárska i pápežská moc v jedných, v pápežových rukách, ako vysvitá z ďalšieho textu, nesvieti ani jedno.
|
| 109 |
Zhasili sa a pripája sa k meču
pastierska palica, až jak dva tiene
nasilu späté — bezvládne sa vlečú!
|
| 112 |
Bo nevážia sa, keď sú zjednotené;
ak neveríš mi, prizriže sa klasu,
veď každá byť sa pozná po semene.
|
| 115 |
V tých končinách, kde Pád i Adiža sú,
dvornosť a cnosť sa vodievali spolu,
skôr než sa Fridrich pustil do zápasu.
|
115—117
V tých končinách, kde Pád i Adiža sú... — Týmito riekami vymedzuje Marco svoj kraj, Lombardsko, v ktorom vládla cnosť a dvornosť dovtedy, kým sa nezačal boj cisára Fridricha II. s Cirkvou v prvej polovici 13. storočia. V severnom Taliansku vzbĺkol mimoriadne prudký zápas medzi guelfskými a ghibellinskými signoriami.
|
| 118 |
Dnes voľne tade chodí hore-dolu,
kto inak s hanbou skrývajúc sa cez tmy
s dobrými zísť sa sotva by mal vôľu.
|
118—120
Dnes voľne tade chodí hore-dolu... — Mienené hodne ironicky: ničomníci sa vôbec nemusia obávať, že by pri prechádzaní Lombardiou stretli priveľa statočných ľudí.
|
| 121 |
Hej, žijú traja starci tam, v nich čestný
starý vek karhá naše dni — no v žiali,
že v lepší život Boh ich nepremiestni:
|
121—126
Hej, žijú traja starci tam... — „Ctným Curradom“ je Konrád III. z Brescie, gróf z Palazza, vikár Karola I. z Anjou vo Florencii roku 1276, potom kapitán guelfov, podesta v Piacenze roku 1288. Typ čestného správcu miest. — „Gherardom dobra znalým“ je Gherardo de Camino, kapitán Belluna a Feltre, potom pán Trevisa od roku 1283 až do smrti roku 1306. Pravdepodobne u neho našiel Dante útulok po odchode z Verony a možno i preto sa o ňom vyjadruje tak priaznivo a úctivo v Conv. IV, XIV, 12—13. — Guido da Castel, „k Francúzom tak pohostinný“, pochádzal z rodiny Robertiovcov z Reggia Emilia, šľachetný ghibellin, ktorého Dante poznal asi vo Verone, v mieste jeho i svojho exilu. Narodil sa roku 1235 a umrel r. 1315. Podľa najstarších komentátorov obdarúval Francúzov, ktorí prechádzali do vlasti cez Veronu tzv. francúzskou cestou. Mal preto u nich povesť šľachetného mecenáša, štedrého človeka. Ak však pomenovanie Lombarďan pre Francúzov bolo synonymom lakomca, prefíkanca, ba podliaka-úžerníka, tohto Lombarďana nazývali Francúzi „semplice Lombardo“, pričom prívlastok „semplice“ (prostý) malo tu význam francúzskeho „simple“, čiže: skromný, statočný, rýdzi, číry, čistý.
|
| 124 |
ctný Currado a Gherard dobra znalý
i Guido, k Francúzom tak pohostinný,
že tí ho prostým Lombarďanom zvali.
|
| 127 |
Vidíš, že rímska cirkev chybne činí,
keď v sebe mieša moci dve, dve sily:
padá tým v kal, ním i svoj náklad špiní.“
|
| 130 |
„Dôvodíš dobre,“ zvolám, „Marco milý:
už chápem, prečo majetky a nivy
v Leviho rode nikdy nededili.
|
131—132
už chápem, prečo majetky a nivy / v Leviho rode nikdy nededili. — Z kmeňa Leviho pochádzali židovskí kňazi, pri rozdeľovaní Zasľúbenej zeme boli však z deľby vylúčení, pretože nemali vládnuť pozemskými statkami (Numeri XVIII, 20).
|
| 133 |
No aký Gherard mal by to byť živý
zo zhasnutého ľudu, v ktorom máme
výčitku pre vek surový a divý?“
|
| 136 |
„Ó, tvoja reč buď skúša ma, buď klame,“
odvetil mi, „keď vravíš v toskánčine,
a jeho meno nie je ti vraj známe!
|
|
| 139 |
Prímenia veru nepoznám mu iné!
Či podľa dcéry Gaie sa mu vraví ———?
Boh s vami, bo púť moja späť sa vinie.
|
140
Či podľa dcéry Gaie sa mu vraví...? — Gaia, Gherardova dcéra z druhého manželstva, vydatá za príbuzného Tolberta da Camino, svojho času povestná krásou, ale aj veselým životom a ľúbostnými avantúrami. Umrela v auguste roku 1311. Zdá sa, že na tento chýr Gaie naráža Marco Lombardo, tak trochu s dvoranským vtipom, ktorým bol v živote známy, tak trochu aj so sarkazmom, no tak trochu aj s hnevom. Duše, ktoré sa očisťujú z hnevu, nie sú ešte celkom zbavené svojho starého hriechu.
|
| 142 |
Vidíš ten svit, čo kmital cez dym tmavý,
belieť sa už? Tej žiare prichodiacej
vyhnem sa prv, než anjel sa v nej zjaví.“
|
| 145 |
Tak povedal a nepočúval viacej.
|
| 1 |
Čitateľ môj, ak niekdy v horskej pláni
stihla ťa hmla, že videl si tak málo,
tak ako krty cez ich očné blany —
|
2—3
že videl si tak málo, / tak ako krty cez ich očné blany. — Čiže: veľmi nejasne. Podľa starodávnej predstavy krty mali oči zakryté blanou (dnes vieme, že uprostred nej je dierka, ktorou vidia).
|
| 4 |
keď vlhké, husté pary ponad bralo
sa trhali a slnko mihotavé
cez ne sa iba slabo predieralo:
|
| 7 |
nuž predstavíš si ľahko v svojej hlave,
ako som išiel v dyme cez tú hoľu
a videl slnko pri západe práve.
|
|
| 10 |
Tam s verným krokom učiteľa spolu
vyšiel som z chmár, kde tvár sa dotkla lúča
a lúče mrieť už uvidela dolu.
|
11—12
kde tvár sa dotkla lúča / a lúče mrieť už uvidela dolu. — Pretože krátko pred západom slnka lúče ešte osvetľovali vyššie položené miesta, tvár Danteho mohla sa ich dotknúť, no na nižších častiach Očistcovej hory lúče už „mreli“.
|
| 13 |
Ó, obraznosť, keď nad papršlek prudšia
nás unášaš, že mlčia naše vnemy,
hoc trúby v húfoch zôkol-vôkol zvučia:
|
13—15
Ó, obraznosť... / hoc trúby v húfoch zôkol-vôkol zvučia. — Tieto verše boli možno podkladom legendy o Dantem, ktorý sa vraj tak zabral do čítania akejsi knihy pred lekárňou v Siene, že nepočul hluk blízkej slávnosti. Legendu rozšíril najmä Boccaccio vo svojom spise Vita di Dante (porov. Giovanni Boccaccio, Život Danteho. Tatran 1980. Preložil J. Felix. II. vyd. Str. 557—558.).
|
| 16 |
kto hýbe ťa, ak zmysel v nás je nemý?
Hýbe ťa jas, čo v nebi sám sa tvorí,
či z Vôle, ktorá zosiela ho zemi.
|
16
Kto hýbe ťa, ak zmysel v nás je nemý? — Rozumej: kto hýbe obraznosťou, ak jej zmysly neposkytujú z vonkajšej skutočnosti látku, čiže „obrazy vecí“ alebo povedané naším slovníkom, vnemy reálnych podnetov, ktoré sú pre činnosť obraznosti základom. Bez nich sa obraznosť nemôže rozvinúť. Ak sa predsa rozvinula, je podľa Danteho zrejmé, že pochádza z najvyššej vôle. Nasledujúce videnia prinášajú obrazy potrestaného hnevu.
|
| 19 |
Bezbožnosť tej, čo k spevu láskou horí
a ráno slávne v tvare vtáka víta,
odrazu sa mi do obrazu vnorí.
|
19—20
tej, čo k spevu láskou horí / a ráno slávne v tvare vtáka víta... — Na rozdiel od prevažnej väčšiny doterajších komentátorov, ktorí tu ranného vtáka stotožňujú s lastovičkou (čiže s Prokné v Ovidiovej báji, porov. Komentár k Purg. IX, v. 14—15), J. Felix predkladá hypotézu (opretú o štúdiu G. Rabuseho), že vtákom tu Dante mieni slávika (čiže Prokninu sestru Filomelu), pretože všetky tri postavy v tomto speve, slúžiace ako príklady odiózneho hlúpeho hnevu, by takto mali vo svojich menách akoby utajené slovo láska: Filomela (grécke slovo „filó“ značí milovať), Aman (priamo nepomenovaná postava v 26. verši tohto spevu) a Amata (porov. pozn. k v. 34—39) — akoby boli odvodené od lat. slova „amare“ (milovať). Všetky tri postavy vo vlastných menách si nesú opak svojho konania.
|
| 22 |
A tuná už je moja myseľ skrytá
do seba tak, že zvonka ani smietku
najmenšiu pre ňu zmysly nezachytia.
|
| 25 |
Zas do vysokej fantázie v letku
spŕcha mi muž a nadol z kríža kloní
tvár zhŕdavú a zlú až do posledku.
|
25—30
Zas do vysokej fantázie v letku / spŕcha mi muž... — Aman, minister perzského kráľa Asuera a jeho obľúbenec — postava známa z biblických kníh — zanevrel na Židov a v hneve pripravoval ich vykynoženie. Chystal kríž pre Mardocheja, ktorého neter Ester bola kráľovskou manželkou. Jej pričinením sám Aman skončil na kríži (Ester III. a nasl.). Tu slúži ako príklad zlého, potrestaného hnevu.
|
| 28 |
S Esterou veľký Asuer tam tróni
i spravodlivý Mardochej, čo v čine
i v slove vždy bol taký bezúhonný.
|
| 31 |
A len ten obraz pukne sa a zhynie
sám od seba, jak pena bez tej vody,
z nej zdvihla sa a niesla po hladine,
|
| 34 |
zas do vidiny dievčina mi vchodí
a narieka: „Tvoj vlastný hnev má vinu,
ó, kráľovná, že vlastnú smrť ti splodí.
|
34—39
zas do vidiny dievčina mi vchodí... — Ide o Laviniu, dcéru kráľa Latina a kráľovnej Amaty. Laviniu i Latina umiestnil Dante do Limba (porov. Inf. IV, v. 125—126, str. 40 a pozn. na str. 314). V Danteho videní oplakáva tu tragiku svojej matky, ktorá v hneve odmietla vydať svoju dcéru za Enea (predurčeného založiť rímske impérium) a radšej chcela mať za zaťa Turna, kráľa Rutulov. V domnení, že Turnus v bitke s Eneom padol, v hneve, zúfalstve i žiali, že sa napokon dcéra predsa len vydá za cudzinca Enea, obesila sa. (Porov. En. XII, v. 593 a nasl., str. 312.) Pre jej smrť — a nie pre smrť Turnovu — stená teda Lavinia, ktorú Dante píše Lavina (prízvuk je na druhej slabike od konca). Ponechávame tento tvar i v preklade, lebo umožňuje v rýme, v tejto „vertikálnej metafore“, dať do súvisu Laviniino meno s výčitkou matke za jej vinu.
|
| 37 |
Zavraždíš sa zo strachu o Lavínju,
no stratíš ma! A tvoja dcéra stoná
pre teba, mať, a nie pre tú smrť inú!“
|
| 40 |
Ako sa trhá sen i krehká clona
spánku, keď v zrak nám vbúši nové svetlo
a sen sa plieska strhaný, kým skoná:
|
| 43 |
takto i moje videnie sa pretlo,
keď udrelo mi v oči svetlo prudšie,
než aké dotiaľ na svete ma stretlo.
|
| 46 |
Skrútnem sa, odkiaľ prúdia jeho lúče,
keď hlas vtom zaznel „tu sa stúpa nahor“ —
akoby núkal vytúžené kľúče,
|
| 49 |
takže duch vnímal už len sladký hlahol
a vraviaceho uzrieť na úbočí
túžil až dotiaľ, kým cieľ nedosiahol.
|
| 52 |
No ako v slnku, čo nám ťaží oči,
keď skrýva ho žiar v jeho obličaji,
tak tu môj zrak vždy mdlejší bol, vždy krotší.
|
| 55 |
„Toto je božský duch, čo cestu zná — i
bez prosenia ľud vedie do výšiny,
no svojím svetlom pritom sám sa stají.
|
55
Toto je božský duch... — Čiže anjel, strážiaci výstup z kruhu hnevníkov, ktorý zmaže Dantemu z čela ďalšie P.
|
| 58 |
Jak človek sebe sám — on nám tak činí.
Kto núdzu zrie a čaká na prosenie,
či odmietnutím už sa nepreviní?
|
|
| 61 |
Nuž nech tá výzva rýchlo vpred nás ženie:
bo ďalšiu chôdzu, ak sa svetlo podie,
umožní nám len nové rozbrieždenie.“
|
62—63
bo ďalšiu chôdzu, ak sa svetlo podie, / umožní nám len nové rozbrieždenie. — Ako vidno, posiaľ stále platí zákon Purgatoria, v ktorom bez Slnka je výstup nemožný (porov. Purg. VII, v. 45—60).
|
| 64 |
Tak vraví mi môj vodca pri pochode,
kým kráčam k dákym schodom vedľa neho,
a hneď, len stojím na najprvšom schode,
|
| 67 |
zacítim závan krídla tajomného
až na tvári a počujem: „Beati
pacifici, čo bez hnevu sú zlého.“
|
68—69
„Beati pacifici...“ — „Blahoslavení pokojamilovní...“ (lat.) Je to ďalšie blahoslavenstvo z reči na Hore (Mat. V, 9). Dante pridáva: „ktorí bez hnevu sú zlého“. Podľa súvekého učenia je totiž aj hnev dobrý a chvályhodný: hnev v mene dobra a spravodlivosti. Za takýto hnev Vergilius Danteho bozká so slovami: „Ó, duša hnevná, vzbĺkajúca sväte! Buď požehnaná tá, čo počala ťa!“ (Porov. Inf. IXVIII, v. 44—45, str. 67 a pozn. na str. 330—331.) Je to inak jediné miesto v celom Danteho diele, týkajúce sa jeho matky.
|
| 70 |
Tak ponad nás sa dvíha už a tratí
posledný lúč, že za ním noc hneď sadá
si na nebo a plno hviezd ju zláti.
|
| 73 |
„Ó, sila moja, čože mi ťa skráda,“
vravím si sám, môj duch je ešte svieži,
i keď už nohy opúšťa mi vláda.
|
73—78
„Ó, sila moja, čože mi ťa skráda...“ — Básnici prešli schodišťom do ďalšieho kruhu, v ktorom, ako vysvitá z v. 85—86 tohto spevu a v. 106—108 nasledujúceho, pykajú ľahostajní, váhaví, vlažní v konaní žiadúceho dobra, ktorých vina sa zahŕňa pod hriech lenivosti. Ochabovanie Danteho síl súvisí predovšetkým so západom slnka, po ktorom pohyb Očistcovou horou nebol dosiaľ možný, no nebude zrejme bez vzťahu ani k charakteru tohto kruhu, ktorý na princípe contrapasso za trest odoberá sily, aby zanedbaný pohyb k dobru za života („omeškané veslo“) museli duše teraz tým namáhavejšie uskutočňovať.
|
| 76 |
Boli sme tam, kde najvyšší schod leží
a kde i naša noha znehybnela
tak ako loď, čo je už pri pobreží.
|
| 79 |
A keďže márne túžba vo mne vrela,
či niečo zaznie z tejto novej stráne,
zas poprosil som svojho učiteľa:
|
| 82 |
„Sladký môj otče, aké urážanie
sa zmýva tu, kam schodište ma vznieslo?
Ak stoja nohy, nech reč nezastane!“
|
| 85 |
A on: „Tá láska k dobru, čo len skleslo
činila sa, tu napráva si škodu,
tu živšie dvíha omeškané veslo.
|
| 88 |
No nech tvoj um tu získa pevnú pôdu,
ku mne sa schýľ — a zastavenie nočné
neprepustí ťa bez dobrého plodu.
|
|
| 91 |
Tvorca i tvorstvo mali vždy,“ reč počne,
„buď prirodzenú lásku, synu milý,
buď voliacu — čo sám vieš dostatočne.
|
91—93
Tvorca i tvorstvo mali vždy... / buď prirodzenú lásku... / buď voliacu. — Danteho teória a analýza lásky, ktorá spočíva na tomistickom základe, je umiestnená v samom strede Božskej komédie. Prvá láska je, moderne povedané, spontánna, inštinktívna, druhá závisí od našej vôle, rozvahy aj rozumu a sme za ňu zodpovední, ako to ďalej Dante napíše. Slovami, „čo sám vieš dostatočne“, Danteho Vergilius naznačil, že také delenie lásky bolo v tých časoch školsky celkom bežné.
|
| 94 |
Prirodzená sa nikdy nepomýli,
no druhá vše zlým predmetom sa zverí,
či k dobru mdlo či privrúcne sa chýli,
|
94—97
Prirodzená sa nikdy nepomýli... — Dante, ako vieme, odvodzoval „beh prírody“ od Božieho rozumu a úkonu, príroda mu bola „dcéra Božia“, ergo v jeho ponímaní, to, čo je prirodzené, nemôže byť mylné.
|
| 97 |
Kým vaša láska k prvým dobrám mieri
a pri druhých sa uchováva miera,
k zlej obľube vám neotvára dverí.
|
| 100 |
No keď sa skrúti k zlu, či k dobru zberá
sa pomaly, či skracuje si cesty,
stvorenstvo proti Tvorcovi sa vzpiera.
|
|
| 103 |
Nuž láska vo vás, vidíš z tejto zvesti,
i zrno každej cnosti je — i semä
počínania, čo zasluhuje tresty.
|
|
| 106 |
A keďže láska nevie, ako vieme,
zrak spustiť z blaha stvorenia, v ňom býva,
nenávidieť sa nevie sám tvor zeme;
|
|
| 109 |
a keďže sotva môže bytosť živá
byť bez Prvej — veď kam sa bez nej vztýči? —
nemôže byť na Tvorcu nevraživá.
|
|
| 112 |
Nuž zlo, ak môj duch správne všetko líči —
čo ľúbi sa, je blížnych zlo i bieda
a láska k nej v troch formách z hlín vám klíči.
|
112—114
Nuž zlo... / čo ľúbi sa, je blížnych zlo i bieda / a láska k nej v troch formách z hlín vám klíči. — Pomenovanie „Z hlín“ je priamou narážkou na Bibliu, podľa ktorej Boh stvoril človeka z hliny. V ďalších troch tercínach sa určujú tri formy, druhy lásky k zlu blížneho: pýcha (v. 115—117), závisť (v. 118—120), hnev (v. 121—123), predstavujúce súčasne tri kruhy, ktoré už Dante prekonal.
|
| 115 |
Ten potupou, čo padá na suseda,
chce vyniknúť — a sen tej cudzej zhuby
už ani túžiť po inom mu nedá.
|
| 118 |
Ten bojí sa, že priazne, moci, chlúby
a cti ho zbaví cudzie vyniknutie;
prelo sa rmúti tak, že opak ľúbi.
|
| 121 |
A pre urážku onen zas tak krute
sa rozhnevá, že k pomste siaha ľúty
a za zlom lačnie každé jeho hnutie.
|
|
| 124 |
Tá troja láska pod nami tu smúti.
Aj o inej však znalosť máš mať istú,
čo k dobru dráhou zvrátenou sa rúti.
|
|
| 127 |
O dobre každý predstavu má hmlistú,
v ňom spočinie a s ním sa duša zlúči:
preto sa každý snaží k nemu prísť tu.
|
|
| 130 |
Ak láska mdlá vás málo rozhorúči
znať ho i mať, nuž v kruhu tomto hora
po náležitej ľútosti vás mučí.
|
130—132
Ak láska mdlá vás málo rozhorúči / znať ho i mať... — Malá láska, nechuť ku konaniu dobra (pozri v. 85—86) sa odpykáva tu, vo štvrtom kruhu Očistca, ktorý tvorí jeho stred.
|
| 133 |
Je dobro však, čo neobšťastní tvora,
nie šťastím je, nie dobrou pôdou, ver mi,
z nej všetky dobrá plod i koreň tvoria.
|
| 136 |
Láska, čo sa mu oddáva až veľmi,
nad nami hore sa v troch kruhoch súži;
no pomlčím tu nad jej troma dielmi,
|
136
Láska, čo sa mu oddáva až veľmi, / nad nami hore sa o troch kruhoch súži... — Jej tri druhy sú: lakomstvo, nestriedmosť, smilstvo.
|
| 139 |
nech tvoj duch sám už nad záhadou krúži.
|
| 1 |
Dokončí reč a zrakom prenikavým
môj učiteľ sa priamo z očí snaží
mi vyčítať, či spokojnosť už javím.
|
|
| 4 |
A ja, kým ešte ďalší smäd ma praží,
navonok mĺkvy, dnu si vravím: „Vari
to množstvo mojich otázok ho ťaží.“
|
|
| 7 |
Ale ten pravý otec zbadá v tvári
nesmelú túžbu, čo sa neotvára,
a rečou reč i z mojich úst zas čarí.
|
|
| 10 |
Preto ja: „Majstre, až tak tvoja žiara
kriesi môj zrak, že chápem všetko z látky,
o nej tvoj duch tak umne prehovára.
|
|
| 13 |
Ale ťa prosím, drahý otče sladký:
lásku mi zblíž, čo každý čin nám riadi
i k dobru vpred i k zlu — jak vravíš — spiatky.“
|
14—15
lásku mi zblíž, čo každý čin nám riadi... — Dante žiada Vergilia, aby mu bližšie vysvetlil, čo je láska, o ktorej mu hovoril v predošlom speve, že je semenom dobrého i zlého počínania (porov. Purg. XVII, v. 103—105).
|
| 16 |
„Ostrý zrak tvojho rozumu nech hľadí
vždy ku mne,“ riekol, „a sám odokryje
blud slepáňov, čo iných viesť by radi.
|
| 19 |
Duch — že cit lásky mu už vrodený je —
hneď sa hne k veciam, ktoré sa mu páčia,
len páčenie ten cit v ňom porozvije.
|
19
Duch — že cit lásky mu už vrodený je — / hneď sa hne k veciam... — Inými slovami, duch človeka prechováva v sebe vrodený inštinkt lásky. Tento prvý stupeň lásky nazýva súveká scholastika „prirodzenou láskou“ (porov. Purg. XVII, v. 91—96). A veci, ktoré sa mu páčia, tento potenciálny cit v ňom prebudia a rozvinú.
|
| 22 |
Z bytosti živej vnímavosť vám vtláča
jej podobu — a vnútri vám jej zdania
rozvije tak, že duch sa hneď k nej stáča
|
| 25 |
a otočený k nej, k nej ak sa skláňa,
to skláňanie je láska neskonalá,
čo vo vás si vás viaže bez prestania.
|
| 28 |
Potom, jak oheň do výšavy sála
už pre formu, čo od prírody prahne
po sfére, kde jej látka je vždy stála,
|
28—31
Potom, jak oheň do výšavy sála / už pre formu... — Slovo „forma“ tu má terminologický význam: esenciálna prirodzenosť veci (porov. „forma dat esse rei“). Táto „forma“ núti oheň vystupovať do výšky, smerovať ku „sfére ohňa“, ktorá je podľa súvekých predstáv nad sférou vzduchu, v nebi Mesiaca; tam sa chce spojiť so svojou „prima materia“ (porov. napr. Par. I, 115; IV, 76—77).
|
| 31 |
tak do túžby duch zaľúbený vtiahne
— ktorá je hnutím duchovným — a v páli
neustane, kým svoj cieľ nedosiahne.
|
31—33
tak do túžby duch zaľúbený vtiahne... — Inými slovami: „Láska nie je nič iné ako duchovné spojenie duše a milovanej veci.“ (Conv. III, II, 3.)
|
| 34 |
Už vidíš azda, ako veľmi šiali
sa onen dav, čo svet chce popresviedčať,
že každá láska vždy je hodna chvály.
|
|
| 37 |
I dobrá látka nie vždy musí svedčať
a nech by vosk bol neviemako súci,
nie súca vždycky z neho je i pečať.“
|
37—39
I dobrá látka nie vždy musí svedčať... — V tomto prirovnaní „látkou“ je prirodzená láska, ktorá je vždy dobrá; no keďže „zaľúbený duch vtiahne do túžby“ (porov. v. 31) a tá sa môže upierať rovnako k predmetom dobrým ako zlým, môžu byť i „dobré a zlé lásky“ (porov. v. 66), ako z dobrého vosku možno urobil dobrú i zlú pečať.
|
| 40 |
„I tvoja reč i duch môj sledujúci,“
odvetil som, „mi lásku odokryli;
no tým len nové pochyby mám v srdci.
|
| 43 |
Ak láska dnu nás hýbe z cudzej sily
— a duch len za ňou svojou nohou mieri —
nie vinu má, ak pre ňu cestu zmýli.“
|
43
Ak láska dnu nás hýbe z cudzej sily... — Rozumej: Ak sa láska rodí v nás z príčin, ktoré sú mimo nás (je vrodenou, prirodzenou náklonnosťou duše, v. 19), duch nemôže ísť proti svojej prirodzenosti a potom človek nie je zodpovedný za výsledky tohto pohybu, či už sú dobré, alebo zlé. Metafora „noha ducha“ nie je u Danteho výnimočná, má aj „nohy mysle“ (Ep. VI, 21), „nohy rozumu“ (Mon. II. VII, 2) a podobné stelesňovanie duchovných javov má i Petrarca.
|
| 46 |
A on: „V čom um vie robiť uzávery,
poviem ti ja; no výklad ti dá celý
Beatrice, bo to je už vec viery.
|
| 49 |
Do každej formy podstatnej, čo delí
sa od látky i s látkou spolu splýva,
obzvláštna sila pri zrode sa vtelí.
|
49—51
Do každej formy podstatnej... — „podstatnou formou“ (scholastický termín: forma substantialis) je u človeka „rozumová duša“. Text teda treba rozumieť: každá duša, ktorá je odlišná od svojej „látky“ (tela), ale s ňou spojená, vlastní obzvláštnu silu. Tá je vnímateľná len prostredníctvom svojich činov, tak ako život rastliny sa javí len svojím lístím.
|
| 52 |
No iba tak sa zbadá, že je živá,
ak sa tá sila odokryje v čine,
jak drevo v lístí život odokrýva.
|
| 55 |
Odkiaľ však prvé poznávanie plynie,
to nevie nik; nik nevie, z akej diale
k žiadúcim veciam náklonnosť sa vinie,
|
55—60
Odkiaľ však prvé poznávanie plynie... — Nevedno, odkiaľ prichádza náklonnosť k prvým žiadúcim veciam, ktorá je nám vrodená ako včele pud robiť med — a za túto „prvú túžbu“ človek nenesie zodpovednosť.
|
| 58 |
čo vo vás je, jak vo včele je stále
pud robiť med; no táto prvá z vôlí
dôvodom nie je k hane ani k chvále.
|
| 61 |
Aby s ňou v zhode ďalšie túžby boli,
radcovská schopnosť tvorí v mysliach ľudí
bránu, čo túžbe zbráni vojsť — či zvolí.
|
62
radcovská schopnosť... — Čiže: rozum.
|
| 64 |
V nej princíp je, čo vaše činy súdi
a odmeny vám dáva podľa zásad,
kto ako zlé a dobré lásky cúdi.
|
|
| 67 |
Tí, čo až k dnu šli problém popretriasať,
dobre si všimli túto vlohu živú,
preto sa dali mravnosť svetu hlásať.
|
|
| 70 |
Nuž ak aj bez vás z neznámeho vplyvu
sa každá láska vo vás rozplápolá,
je vo vás moc, čo skrotí vášeň divú.
|
|
| 73 |
Beatrice tú vznešenú moc volá
slobodnou vôľou; mysli na to vtedy,
keď o nej raz jej slová zahlaholia.“
|
73
Beatrice tú vznešenú moc volá / slobodnou vôľou... — Rozhovorí sa o nej v Par. V, 19 a nasl.
|
| 76 |
Luna už takmer po polnoci riedi
nám ligot hviezd, čo blikotajú šerom,
kde ona blčí ako vedro z medi
|
76—81
Luna už takmer po polnoci riedi / nám ligot hviezd... — Luna podobala sa blčiacemu medenému vedru, akým sa vraj kedysi v Taliansku čerpala z cisterien voda (ubúdalo z neho, bol teda na jednej strane okrúhly, na druhej plochý). Luna sledovala svoju dráhu, ktorá sa tiahne od západu na východ (čiže v opačnom smere ako dráha neba), a smerovala k tej časti nebeskej klenby, kde býva slnko okolo zimného slnovratu (resp. podľa iných v druhej tretine októbra), keď ho Rimania vidia zapadať medzi Sardíniou a Korzikou.
|
| 79 |
a proti nebu uteká tým smerom,
kde Rimanovi slnko na ňom jasá,
keď k Sardínii hľadí predvečerom.
|
| 82 |
A šľachetný ten tieň, preň vyníma sa
Pietola tak, že Mantova je v tieni,
i tento náklad z duše mi sňal zasa.
|
82
A šľachetný ten tieň... — Čiže Vergilius. Pietola, lat. Andes, bezprostredné Vergiliovo rodisko, je preto slávnejšie ako neďaleké mesto Mantova.
|
| 85 |
A ja, len som si v jeho osvetlení
otázky zjasnil, pocítil som tupú
ospanlivosť a potápal sa v snení.
|
| 88 |
No tento sen mi prudko tiene zdupú,
čo vôkol stien sa rútia, ako keby
puknúť sa chcela cesta od zástupu.
|
88—90
No tento sen mi prudko tiene zdupú... — Tiene ľahostajných, lenivých, na ktorých sa plne uplatňuje princíp contrapasso: boli pomalí za života, teraz sa divo rútia okružím Očistcovej hory. Jeden z bádateľov (Porena) tvrdí, že nezvyčajné pretiahnutie Danteho bdenia hlboko do noci (na rozdiel od predchádzajúcich spánkov na Očistcovej hore, ktoré sa začali pred 9. hodinou večer) je formou Danteho odpykávania za hriech ľahostajnosti.
91—93
Jak ruch a virvar plnil nočné Théby... — Čiže za orgiastických slávností Thébanov na počesť boha Bakcha, patróna ich mesta.
|
| 91 |
Jak ruch a virvar plnil nočné Théby,
ktorý v ich riekach zrkadlila voda
vždycky, keď Bakcha mali zapotreby,
|
| 94 |
tak z obrazu, čo tento kruh nám podá,
bežiaci dav zas dobrá vôľa tlačí
a správna láska ostrohou ho bodá.
|
| 97 |
Pri nás je hneď; tak ako dych mu stačí,
beží ten dav a nad ním žiaľny hlahol —
a dvaja vpredu vykríkajú v plači:
|
| 100 |
„Mária rýchlo do hory šla nahor“
a „Caesar, aby Ilerdu si dobyl,
šiel na Marseille a do Španielska šľahol.“
|
100—106
„Mária rýchlo do hory šla nahor...“ — Prvý príklad horlivosti, ako pravidelne, je vybratý z Biblie: po Zvestovaní Panna Mária hneď odišla navštíviť Alžbetu, budúcu matku Jána Krstiteľa. — Druhý príklad je z rímskych dejín: Caesar po odopretí poslušnosti senátu a vyhlásení vojny Pompejovi ponáhľal sa dobyť Massiliu (Marseille) a odtiaľ rýchlo tiahol proti Ilerde (Lerida v Katalánsku), druhému centru pompejovcov (De Bello civili I, LXX). Na Caesarov vojenský a číro strategický čin Dante nazerá sub specie jeho prozreteľnostného poslania ako zakladateľa rímskeho impéria. Čiže: Caesar bol „horlivý“ v realizovaní božských zámerov (porov. Par. VI, 55 a nasl.).
|
| 103 |
„Vpred, vpred,“ húf kričí, „neprísť ani o byľ:
kiežby čím skôr už ako zeleň z prútkov
pud dobre konať milosťou nás zdobil!“
|
| 106 |
„Ó, vy, čo azda horlivosťou prudkou
nahrádzate čas ušlý v ľahostaji
a váhaní pri sejbe dobrých skutkov,
|
1O6—108
„Ó, vy, čo azda horlivosťou prudkou / nahrádzate čas ušlý v ľahostaji...“ — Tercína, v ktorej sa jasne vyjadruje obsah viny v tomto kruhu i princíp contrapasso.
|
| 109 |
tento tu, verte, živý je — a v kraji
vašom chce stúpať, len zas slnko vzplanie:
nuž, zjavte nám, kde sa tu priechod tají,“
|
109—111
a v kraji / vašom chce stúpať, len zas slnko vzplanie... — Stúpať schodišťom do ďalšieho kruhu. Zatiaľ sa pohybuje stále po trase v kruhu štvrtom.
|
| 112 |
tak prevraví môj vodca nečakane
a jeden z duchov odvetí: „Poď s nami
a nájdeš priesek v boku tejto pláne.
|
| 115 |
Nesmieme stáť, no bežať chceme sami,
nuž nezdvorilosť neviď v našom zhone:
súdený je nám právom nebesami.
|
|
| 118 |
Ja opátom som tam bol vo Verone
— keď ešte dobrý Barbarossa vládol,
preň Milán dosiaľ od bolesti stone —
|
118—120
Ja opátom som tam bol vo Verone / — keď ešte dobrý Barbarossa vládol. — Opátom kláštora pri chráme sv. Zenóna vo Verone za čias Fridricha Barbarossu bol istý Cherardo II. (umrel r. 1187). Nevieme o ňom nič. Tak sa zdá, že majú pravdu tí komentátori, ktorí tvrdia, že postava neznámeho opáta bola Dantemu len zámienkou na prudký výpad proti inému opátovi toho istého kláštora, ktorý roku 1300 ešte žil, a najmä proti jeho otcovi. Cisár Fridrich Barbarossa zničil Miláno, ktoré sa proti nemu vzbúrilo, roku 1162.
|
| 121 |
kde jednu nohu v hrob už vkladá nadol
ten, ktorý skoro skvíli v hrobnej cele,
že svoju moc i na náš kláštor kládol,
|
121—126
kde jednu nohu v hrob už vkladá nadol / ten... — Alberto della Scala, zakladateľ scaligeriovského principátu, pán Verony, ktorému Dante predpovedá skorú smrť (umrel v sept. 1301, čiže v čase Danteho putovania bol už skutočne „jednou nohou v hrobe“). Roku 1292, zneužijúc svoju moc, dal vymenovať za opáta u Svätého Zenóna miesto osoby na to vhodnej (miesto „pravého pastiera“) svojho nemanželského syna Giuseppa (preto „pôvodu zlého“), ktorý okrem toho — podľa svedectiev súčasníkov — bol zdeformovaný na tele i na duši: kríval, páchal násilnosti, žil nezriadeným životom a pod. V čase, keď Dante písal tento spev, Giuseppe ešte žil — umrel až roku 1313. Danteho výpad proti Scaligeriovcom sa vysvetľuje nedorozumením, ktoré skrslo medzi Dantem a Bartolomeom, resp. Alboinom v čase Danteho exilu vo Verone: kedysi pred r. 1306 Dante musel opustiť veronský dvor, ktorý bol jeho „prvým útočišťom“. Svoje názory na Scaligeriovcov (nie však na Alberta a Giuseppa) Dante zmenil až po roku 1311, keď vystúpil na politickú scénu tretí syn Albertov Cangrande della Scala, ghibellin a prívrženec cisára Henricha VII.
|
| 124 |
kde jeho syn, čo zlé mal telo celé
a k horšej duši i zlý pôvod vplietal,
namiesto pravých pastierov stál v čele.“
|
| 127 |
Neviem, či vravel viac, či v tom reč preťal —
natoľko od nás vzdialil sa v tej pláni:
no to som čul a rád si zapamätal.
|
| 130 |
A ten, čo v každej tiesni si ma chráni,
riekol: „Hľaď sem, jak prichádzajú dvaja
a hryzú lieň, čo dobrým skutkom bráni.“
|
130—137
A ten, čo v každej tiesni si ma chráni... — Vergilius upozorní Danteho na dva tiene hlásajúce príklady potrestanej liene (na začiatku dvaja vykrikovali príklady horlivosti, v. 100—105). Prvý príklad je z Biblie: Židia, ktorých vyviedol Mojžiš cez zázračne rozstúpené more z Egypta, len vlažne poslúchali Božie zákony a za trest museli, okrem malých výnimiek, pomrieť, skôr než uzreli svätú rieku Jordán, symbol Zasľúbenej zeme. Druhý príklad je z rímskej histórie — Trójania, ktorí z obavy pred útrapami ďalšej cesty radšej zostali na Sicílii (En. V, v. 604 a nasl., str. 125), spreneverili sa tým svojmu prozreteľnostnému poslaniu, ktorým bolo založenie rímskeho štátu. Život bez slávy, ktorý sa stal ich trestom, zrejme sa Dantemu rovnal smrti (porov. Inf. XXIV, v. 46—51).
|
| 133 |
Vraveli vzadu: „Život neuhája
si dotiaľ tí, im otvoril Pán more,
kým uzrie Jordán dedičov ich kraja.“
|
| 136 |
a: „S Eneom čo neznášali v zbore
do konca všetky ťarchy srdcelomné,
bez slávy žitie zakončili choré.“
|
| 139 |
Keď nebolo tie davy preohromné
už ani trochu vidieť na úbočí,
myšlienka nová zrodila sa vo mne,
|
| 142 |
z nej toľko iných vinie sa a točí,
že jednu druhou v mysli si už tienim,
až naposledy v snení zavriem oči
|
| 145 |
a premýšľanie celkom na sen zmením.
|
| 1 |
V čase, keď chlad už plne z luny sála
a denné teplo celkom povystydá,
lebo ho Zem i so Saturnom vsala;
|
1—6
V čase, keď chlad už plne z luny sála... — Je krátko pred svitaním, čiže podľa súvekých meteorologických predstáv — najchladnejšia hodina noci. Všetci geomanti, ktorí predpovedali budúcnosť z ľubovolne vyznačených bodov na zemi a v súvislosti s hviezdami, môžu vtedy vidieť na nebi jednu z hlavných figúr: fortunu maior: výrazne ju utvára šesť hviezd súhvezdia Rýb. Tá časť obzoru, kde tie hviezdy práve vyšli, zostane temnou „len chvíľku“: čoskoro vyjde slnko a všetko ožiari.
|
| 4 |
keď veštci svoje väčšie šťastie vidia
na východe, už na krok od brieždenia,
ísť cestou, čo len chvíľku im ho vydá:
|
| 7 |
v sne sa mi zjaví zajakavá žena
i škuľavá i s kýpťami i krivá
a s farbou bledšou od samého tieňa.
|
7—10
v sne sa mi zjaví zajakavá žena... — Celá epizóda má silný osobný akcent. Jeden z komentátorov napísal, že tu ide o Danteho osobnú alegóriu, osobnú skúsenosť, o víziu nie toho, čo bude, ale čo bolo. Ide o Danteho retrospektívny pohľad na vlastné osobné „traviamento“ a nájdenie pravej cesty. A v tomto zmysle celá táto epizóda vrhá spätne ostré svetlo na celý obsah „poblúdenia“ a na celý ten „čierny les“, o ktorom Dante — rovnako so silným akcentom — hovoril v prvom speve Inferna. Inak, zhodne podľa všetkých komentátorov, v tejto žene sa nesporne zobrazuje zvodná sila troch posledných vášní: lakomstva, nestriedmosti a najmä telesnej žiadostivosti.
|
| 10 |
No ako zrána v slnku poožíva
každý úd nocou zmrazeného tela,
takisto najprv na jej jazyk vplýva
|
| 13 |
môj zrak, až potom napriami sa celá
za krátky čas; a chorá tvár, tvár bledá
sfarbí sa tak, jak láska si to želá.
|
| 16 |
Keď jazyk má už rozviazaný teda,
začne svoj spev — a jeho zvuk i látka
mi od nej takmer odtrhnúť sa nedá.
|
| 19 |
„Som,“ spievala, „som Siréna, tak sladká,
že mornári sa z mora ku mne rútia
omámení — až tak môj hlas ich hladká.
|
19—24
„Som,“ spievala, „som Siréna, tak sladká...“ — Siréna lákala k sebe moreplavcov a Odysea; no Siréne, ako je známe, nepodľahol; táto „Siréna“ má však čosi z Kirké, u ktorej Odyseus — a v prenesenom zmysle asi aj sám Dante — zostal dlhšie a nepokračoval vo svojej bludnej ceste.
|
| 22 |
Odysea z ciest bludných do zákutia
zviedol môj spev; a koho obveselí,
ten odo mňa sa jakživ neodpúta.“
|
| 25 |
No ešte sa jej ústa nezavreli,
už svätá pani, jasnejšia než zlato,
znesie sa sem a s hanou na ňu cieli:
|
| 28 |
„Ó, Vergilius,“ riekne, „kto je táto?!“
tak zhŕdavo, že zrakom, ktorý vlhol,
hľadel len k nej, k nej idúc vinovato
|
28
„kto je táto?!“ — Ide skôr o výčitku než o otázku.
|
| 31 |
a z tamtej druhej vpredu rúcho strhol:
zjaví sa brucho, z neho smrad tak razí,
že div som z neho v sne sa neprevrhol.
|
32—33
zjaví sa brucho, z neho smrad tak razí... — Večná dráma ľudskej ilúzie a dezilúzie.
|
| 34 |
Dvihol som zrak a majster môj: „Tri razy
volal som ťa; tam poďme bez odkladu,
kde vrch už v ďalší kruh si cestu razí.“
|
|
| 37 |
Povstal som hor a jasný deň mal vládu
už nad všetkými kruhmi svätej hory
a nové slnko svietilo nám vzadu.
|
|
| 40 |
Za majstrom šiel som ako ten, kto norí
si čelo do dúm, čo ho tak dol tlačia,
že telo mostný poloblúk mu tvorí,
|
|
| 43 |
keď čul som: „Poďte, tadeto sa kráča,“
tak lahodný a sladký hlas znieť v bralí,
že neviem, kde by znela hudba sladšia.
|
|
| 46 |
Krídlami, čo sa labutími zdali,
vzniesol nás ten, kto nás tak oslovoval,
medzi dve strmé steny z tvrdej skaly.
|
47
vzniesol nás ten... — Čiže anjel.
|
| 49 |
Zas pohol perím, rieknuc, keď nás ovial,
„beati sunt“, čo trúchlievali nemí,
lebo ich žiaľ im radosť pripravoval.
|
50
„beati sunt“, čo trúchlievali nemí... — Text tretieho blahoslavenstva (Mat. V, 5).
|
| 52 |
„Čo s tebou je, že stále hľadíš k zemi,“
kým od anjela cesta stúpajúca
vedie nás výš, môj vodca preriekne mi.
|
|
| 55 |
A ja: „Až s takým nepokojom skrúca
ma onen sen, že neviem od omaru
v myšlienkach svojich stále odtrhnúť sa.“
|
|
| 58 |
„Videl si,“ riekne, „čarodejku starú:
len pre ňu sa už narieka tu hore;
videl si, ako uniknúť jej čaru.
|
|
| 61 |
Nuž, šliap už zem, buď pevný v svojom vzdore;
hľaď k vábidlu, ním nebo všadevládne
obrovské kruhy krúti na obzore.“
|
|
| 64 |
Jak sokol, ktorý najprv k nohám zhliadne,
no na výkrik sa vzpriami zas a pýta
sa za pokrmom, po ňom celý hladnie:
|
|
| 67 |
tak spravím ja — a tak, jak skala zrytá
dá stúpať výš a ako som len vládol,
vzletím až ta, kde nový kruh nás víta.
|
|
| 70 |
Keď som už v piatom kruhu bol, som zhliadol
ľudí, čo ronia lament za lamentom
a ležia k zemi obrátení nadol.
|
70—72
Keď som už v piatom kruhu bol... — Tu sú duše lakomcov a márnotratných. Ich trest (porov. ďalšie podrobnosti vo v. 121—126) je založený na výraznom princípe contrapasso, pravda, len vo vzťahu k lakomcom. (O prítomnosti márnotratných v tomto kruhu dozvieme sa až v epizóde o Statiovi; porov. Purg. XXII, v. 19—54.)
|
| 73 |
Tak hlboko „Adhaesit pavimento
anima mea“ svoje vzdychy vedú,
že ledva je im rozumieť verš tento.
|
73
„Adhaesit pavimento / anima mea.“ — Žalm 113, 25: „Prilipla k podlahe duša moja.“
|
| 76 |
„Ó, vyvolenci Boží, ktorých biedu
spravodlivosť i nádej miernia právom,
napriamte nás tam, kde je výstup vpredu.“
|
|
| 79 |
„Ak neprináležíte k našim mravom,
nuž najrýchlejšie ďalej vystúpite,
pravice majúc vystreté vždy na von!“
|
81
pravice majúc vystreté vždy na von! — Nie k stráni hory, ale k okraju cesty. Majú ísť doprava.
|
| 82 |
Tak prosil básnik a tak okamžite
odvetil trochu pred nami ktos’ druhý;
no že v tej reči cítim čosi skryté,
|
|
| 85 |
hneď k očiam pána upriem pohľad tuhý,
až jeho oči veselo mi schvália
to, o čo žiada výzor mojej túhy.
|
|
| 88 |
I podídem až k tomu v tôni brala
— keď už smiem konať, ako sa mi páči —
ktorého reč ma predtým upútala,
|
|
| 91 |
a rieknem: „Duch, keď dozrieva ti v plači
to, bez čoho sa nedá vrátiť k Bohu,
na chvíľu preruš, čo tá viacej tlačí,
|
91—92
keď dozrieva ti v plači / to... — Rozumej: plod pokánia, čiže očistenia.
|
| 94 |
a kto si bol a prečo na oblohu
hľadia vám chrbty, to mi poosvetli
i čím ti dolu smiem byť ku osohu.“
|
94
a kto si bol a prečo na oblohu / hľadia vám chrbty... — Pôjde o pápeža Hadriána V. — Pretože ich oči hľadeli i za života k zemi, sú k nej obrátené i tu.
|
| 97 |
A on: „Kým rieknem, prečo nebo ‚šetrí‘
náš zrak a nadol ponára ho v pôdu,
scias quod ego fui successor Petri.
|
99
scias quod ego fui successor Petri. — Vedz, že som bol nástupcom Petrovým, čiže pápežom.
|
| 100 |
Spod Siestri a Chiaveri zrieť vodu,
čo pekným prúdom celý údol vlaží
a menom zdobí titul môjho rodu.
|
100—102
Spod Siestri a Chiaveri... — Dve mestá na pobreží Ligúrie, východne od Janova (dnešné Sestri a Chiavari); medzi nimi preteká a vlieva sa do mora bystrina Lavagna. Hadrián V., vlastným menom Ottobuono de Fieschi di Lavagna, pochádzal z rodu Fiescovcov, ktorí k svojmu menu získali titul grófov z Lavagne: ten sa stal vrcholnou ozdobou ich erbu.
|
| 103 |
Cez mesiac niečo skúšal som, jak ťaží
veliký plášť, že pierkom ťarchy iné
sú pre toho, kto pred blatom ho stráži.
|
103—105
Cez mesiac niečo skúšal som, jak ťaží / veliký plášť... — Za pápeža ho zvolili 12. júla 1276, no už 18. augusta v tom istom roku umiera vo Viterbe.
|
| 106 |
Žiaľ, pozde dal som zbohom svojej vine;
no len sa stanem v Ríme veľpastierom,
zbadám, jak onen život klamne plynie,
|
| 109 |
že srdce v ňom sa nenapĺňa mierom
a ducha k výškam stúpať nepovzbúdza;
nuž preto láskou vzplál som týmto smerom.
|
|
| 112 |
Až dotiaľ bol som Bohu celkom cudzia
úbohá duša, lakomstvom až chorá:
hľa, aká za to stíha ma tu núdza!
|
|
| 115 |
Z očisty duší vidno tu, čo z tvora
za zvrátenosti lakomstvo tam stvára,
veď horkejšieho trestu nemá hora!
|
|
| 118 |
Ako sa zrak tam dole neroztvára
k výškam, kým oči k zemským veciam mieria,
spravodlivosť i tu ho k zemi vnára.
|
|
| 121 |
Jak pre lakomstvo k všetkým dobrám zmiera
tam láska v nás, čím hatí každé hnutie,
spravodlivosť i tu nám pevne zviera.
|
121—126
Jak pre lakomstvo k všetkým dobrám zmiera / tam láska v nás... — Lakomstvo vyhasilo všetku lásku k dobru, preto sú teraz končatiny nehybné.
|
| 124 |
nohy — a ruky tiež sú k zemi skuté!
A budú tak, kým bude vôľa Pána,
i nehybné i na zem roztiahnuté.“
|
| 127 |
Kľakám a sám chcem vravieť bez vyzvania;
no ako sluch mu zradí uníženie,
ním moje telo nad neho sa skláňa.
|
|
| 130 |
„Čo,“ prevraví, „ťa k úcte nadol ženie?“
Nuž odvetím: „To pre váš úrad vyšší
mám výčitky, že stál som napriamene.“
|
131—132
„To pre váš úrad vyšší / mám výčitky...“ — Za povšimnutie stojí fakt nápadnej symetrie: jedna pápežská epizóda je v Inf. XIX, str. 154—160, druhá v Purg. XIX — ako aj to, že Mikulášovi III. Dante tykal, Hadriánovi V. vyká.
|
| 133 |
„Vzpriam nohy, vstaň, môj brat,“ a hlas vtom stíši,
„nemýľ sa! S tebou, so všetkými slávim
tú istú moc, tej istej slúžim ríši.
|
| 136 |
Ak rozumel si svätým písmam pravým,
kde ‚Neque nubent‘ stojí nad omylmi,
sám vidíš dobre, prečo takto vravím.
|
137—138
‚Neque nubent‘ — Saducejskí sa pýtali Krista, aby ho dostali do pomykova, komu bude po vzkriesení patriť žena, ktorá kedysi mala sedem manželov. Odpovedal, že sa pri vzkriesení nebudú ani ženiť, ani vydávať (neque nubent), ale budú podobní anjelom Božím v nebi (Mat. XXII, 29—30). Podobne pápež, ktorý uzavrel akési mystické manželstvo s Cirkvou, na druhom svete prestáva byť jej „snúbencom“ a je len ako všetci ostatní „sluhom“ tejže ríše.
|
| 139 |
Nuž choď, už nestoj nad našimi kvilmi:
plaču by reč len na škodu už bola;
ním zreje to, o čom si hovoril mi.
|
| 142 |
Tam neter mám, sa Alagiou volá,
dobrá je, viem, i bude, ak jej vôľu
zlým príkladom náš dom tiež neudolá.
|
142—144
Tam neter mám, sa Alagiou volá... — Dcéra Niccolu Fieschiho a žena Moroellu Malaspinu, ktorú Dante iste poznal za svojho pobytu v Lunigiane. Danteho verše sú holdom jej dobrote a láskyplnosti. O iných ženách v rodine Fieschiovcov vyjadrili sa starí komentátori s malou úctou („nobiles meretrices“). O Moroellovi Malaspinovi a štedrosti Malaspinovcov vôbec pozri poznámky k Purg. VIII, v. 115—139.
|
| 145 |
Tá jediná mi zostala tam dolu.“
|
| 1 |
Že s lepšou vôľou vôli zle sa bije,
nuž jemu kvôli, s nevôľou v tom mieste
len málo vody vsal som do špongie.
|
1—3
Že s lepšou vôľou vôli zle sa bije... — Rozumej: s „lepšou vôľou“ pápeža Hadriána V., ktorý sa s Dantem náhle rozlúčil na konci predchádzajúceho spevu, pretože čím skôr chcel pokračovať v pokání. Dante svoju celkom neukojenú túžbu porozprávať sa s ním prirovná k nenasiaknutej špongii.
|
| 4 |
Pohnem sa; i môj pán sa pohne cez tie
medzery pri nich, stále pozdĺž skaly,
jak na hradbách po uzulinkej ceste;
|
| 7 |
veď ľud, čo z očí po kvapkách si v žiali
rozpúšťa zlo, ním celý svet sa zmára,
na druhej strane utvára priam valy.
|
| 10 |
Zlorečená buď, vlčica ty stará,
že koristi rveš viac než iné zvery
pre veľký hlad, čo do pekla svet vnára!
|
10—12
Zlorečená buď, vlčica ty stará... — Vlčica, symbol lakomstva. Jeden z komentátorov pripisuje tu vlčici symbolickú hodnotu nielen lakomstva, ale všetkých troch hriechov nestriedmosti trestaných v troch posledných kruhoch, pravdepodobnejší je však prvý výklad.
|
| 13 |
Ó, nebesá, vy, o ktorých sa verí,
že pohyb váš stav vecí mení dolu,
kde je už ten, čo má ju hnať v jej diery?
|
13—14
Ó, nebesá, vy o ktorých sa verí... — Podľa súvekej ľudovej viery otáčajúca sa nebeská klenba so svojimi hviezdami účinne vplýva na ľudské osudy (stretávame sa s ňou na viacerých miestach B. komédie).
15
kde je už ten, čo má ju hnať v jej diery? — Narážka na Chrta v Inf. I, v. 100—102: „Ten zvrhlý zver... s mnohými tvormi spája sa — a spojí / i s ďalšími, než chrt zem oslobodí / a usmrtí ho v bolestivom boji.“ (Str. 15.) Chrt sa najčastejšie identifikuje s cisárom, a to najmä na tomto mieste, keďže — ako vieme, tento spev písal Dante kedysi v rozpätí od mája 1308 do júla 1310, čiže v čase pred nádejeplnou výpravou cisára Henricha VII. do Talianska.
|
| 16 |
Krátkymi krokmi kráčame si spolu
a pohľad môj sa k oným tôňam chýli,
čo zbožne plačú od veľkého bôľu.
|
| 19 |
„Mária sladká,“ po nedlhej chvíli
zvolá tam ktosi v takom bôľnom vznete,
ako keď žena pri pôrode skvíli.
|
| 22 |
A pokračuje: „Biedna na tom svete
bola si tak, že i ten kút sám žobre,
kam zložila si svoje Dieťa sväté,“
|
| 25 |
a „Fabricius, konal si tak dobre,
keď chudobu si radšej volil v biede
než v nerestiach mať bohatstvá priam obrie!“
|
25—27
„Fabricius, konal si tak dobre...“ — Po obvyklom príklade mariánskom (v. 22—24) druhý príklad na lásku k chudobe je z dejín starovekého Ríma. O Gaiovi Fabriciovi Luciniovi, rímskom konzulovi v 80. rokoch III. storočia pred n. l., sa rozpráva, že odmietol dary Samnitov (za uzavretie mieru s Rímom) a neskôr dary krála Pyrrhu (pri rokovaní o výmene zajatcov); umrel v takej čestnej chudobe, že štát hradil trovy jeho pohrebu a dal i veno jeho dcéram, hoci bol vysokým štátnym funkcionárom. Spomínali ho viacerí starovekí autori, spomeňme aspoň Danteho učiteľa, Vergilia (porov. En. VI, v. 843—844, str. 157), ktorý ho charakterizuje podobne „mocného v núdzi“.
|
| 28 |
Tie krásne slová v utešenom slede
páčia sa mi až tak, že hneď k tej tôni
sa ponáhľam, čo tieto reči vedie.
|
| 31 |
Aj o štedrosti k devám jej hlas zvoní,
im pomáhalo zlato Mikuláša
namiesto zla viesť život bezúhonný.
|
31—33
Aj o štedrosti k devám hlas jej zvoní... — Tretí príklad, prevzatý z legendárnej cirkevnej histórie, napodiv nie je príkladom na lásku k chudobe, ale na štedrosť ako opak skupánstva a aj opak márnotratnosti, ktorá je „zlou štedrosťou“. Týka sa sv. Mikuláša, biskupa v Mire v Lycii (žil medzi III. a IV. storočím) a patróna mesta Bari, kde je jeho hrob. Ešte ako chlapec — podľa legendy — potajomky podhodil peňažný dar susedovi, ktorý pre biedu nemohol vydať dcéry a chcel im dovoliť, aby sa pustili na zlé cesty.
|
| 34 |
„Ó, duša, z nej tak dobrá reč sa vznáša,“
rieknem, „kto si? A prečo krásne vety
nik okrem teba tuná nerozhláša?
|
| 37 |
Odveta tvoja márnou nebude ti,
až navrátim sa naplniť tam nadol
púť života, čo k svojmu koncu letí.“
|
| 40 |
„Nie že bych odtiaľ po pomoci hladol,“
on zas, „no zvieš, čo chceš — bo slasť mi vlieva,
že toľkú milosť na živom som zhliadol.
|
42
že toľkú milosť na živom som zhliadol. — Keďže tento tieň má obrátené oči k zemi, Danteho mohol „zhliadnuť“ iba „sluchom“. Máme tu krásny a zvláštny príklad synestézie „sluchového videnia“, v ktorej druhý člen (sluch) je zamlčaný, ale je zjavný zo situácie.
|
| 43 |
Koreňom bol som toho zlého dreva,
ktoré tak tôni kresťanský svet celý,
že dobrý plod tam takmer nedozrieva.
|
43—45
Koreňom bol som toho zlého dreva... — Koreňom, čiže zakladateľom francúzskeho kráľovského rodu Capetovcov.
|
| 46 |
No keby Lilles, Brugges, Gantes i s Douai smeli —
hneď na pomstu sa premenia ich bôle!
Kiež dá to Ten, čo všetkým na súd velí!
|
46—48
No keby Lilles, Brugges, Gantes i s Douai smeli... — Flámske mestá, ktoré Filip Pekný roku 1297 násilím odobral flámskemu grófovi, okupoval a pripojil k francúzskej korune. „Pomsta“, o ktorú sa tu prosí, čoskoro prišla. Vzbúrené Brugges 25. marca 1302 krvavo porazili Francúzov pri Courtrai. Je to tzv. veštba „post eventum“ (po udalosti — keďže, ako sme spomínali, Dante písal tento spev v rokoch 1308—1310 a prosba o pomstu sa vyslovuje roku 1300, v čase Danteho fiktívnej záhrobnej púte).
|
| 49 |
Capetom Ugom volali ma dole.
Ľudovítov a Filipov som splodil,
čo vo Francúzsku sedia na prestole.
|
49—51
Capetom Ugom volali ma dole... — Capetovci vládli vo Francúzsku od konca 10. storočia v priamej línii do roku 1328. Priezvisko Capet mal pôvodne len prvý Hugo Capet, parížsky gróf, no napokon zostalo aj jeho synovi s tým istým menom, ktorý roku 987 prijal v Remeši korunu francúzskych kráľov a stal sa zakladateľom capetovskej dynastie.
|
| 52 |
V Paríži som sa u mäsiara zrodil.
No ako pomrú všetci králi starí
— krem jedného, čo v mníšskom hábe chodil —
|
52
V Paríži som sa u mäsiara zrodil. — Ide o legendu známu z kroník. Dantem síce nevymyslenú, ale vďačne prijatú, ktorou chcel ponížiť celý francúzsky kráľovský rod ako „mäsiarov“ (i v prenesenom zmysle).
53—54
No ako pomrú všetci králi starí... — Čiže králi z rodu Karolovcov, z ktorých posledný údajne vstúpil do kláštora. Je to síce omyl, ale v Danteho časoch to kroniky tvrdili.
|
| 55 |
opraty ríše chopiť sa mi zdarí,
a pretože je pevná moja ruka
a priateľmi sú všetci hodnostári,
|
55—60
opraty ríše chopiť sa mi zdarí... — Tuná rozvíja J. Felix mimoriadne zaujímavú otázku, za akú vinu trpí v Očistci Hugo Capet, „koreň“ rodu. Takmer všetci doterajší komentátori, vychádzajúc z toho, že koreň musí byť taký ako celý strom, ho pokladali za lakomca. Prvý o tom zapochyboval Pio Rajna (v roku 1924), ktorý po preskúmaní mnohých starých kroník dokazoval, že Dante Huga Capeta odsúdil nie ako lakomca, ale ako márnotratníka. J. Felix, vychádzajúc zo samého textu, pridáva viaceré argumenty k Rajnovým, ako napr. v. 57, „a priateľmi sú všetci hodnostári“ (lakomci nemávajú priateľov), alebo to, že sa Hugo od samého začiatku dištancuje od svojich potomkov a v celej Božskej komédii niet príkladu, že by niektorá postava súdila iných, no zároveň trpela za tú istú neresť, pre ktorú iných odsudzuje. Napokon, lakomstvo patrí k nerestiam, ktoré Dante najviac nenávidel, no Hugovi vkladá do úst také slová, ktoré sú jeho najosobnejším a najvlastnejším vyznaním, dokonca miestami Dante-básnik so svojou postavou celkom splýva. Dante však výslovne neodlíšil neresť tohto vládcu, márnotratnosť — od neresti jeho potomkov — od lakomstva — z umeleckých dôvodov. Celý spev je ako stĺp hanby na lakomstvo francúzskych kráľov a tu jednotný útok nebolo treba oslabovať zmienkou, že na čele je vinník za „sympatickejšiu“ neresť. O nej povie až spätne pri Statiovi v 22. speve (porov. Purg. XXII, v. 31—36).
|
| 58 |
nuž ovdovenú korunu ľud núka
synovi môjmu, ktorá od tej doby
zdobí už zlatom premnohého vnuka.
|
| 61 |
Kým veno z Provence môj rod nezhonobí
— s ktorým však svoj stud stratí nenávratne —
malú má moc, no zlo, zlo nepôsobí.
|
61—63
Kým veno z Provence môj rod nezhonobí... — Pod provensalským venom jedni rozumejú Provensalské grófstvo, ktoré vyženil Karol I. z Anjou, brat Ľudovíta IX. Svätého (roku 1245 sa oženil s Beatrice, dcérou Raymonda IV. Bérengara, grófa z Provence), podľa iných má ísť o celú Occitániu, ktorú francúzski králi získali jednak ženbou, jednak anexiou po vojne proti Albigenským.
|
| 64 |
Tam s násilím a ľsťou svoj pazúr zatne
po prvý raz — a aby odčinil to,
s Normandskom, s Ponthieu, s Gaskonskom si schmatne
|
66—67
s Normandskom, s Ponthieu, s Gaskonskom si schmatne / i Neapol... — „Odčinením“, pravda, mieneným kruto ironicky, sú ďalšie, vždy ešte väčšie násilia a zločiny: roku 1296 Filip Pekný odňal anglickému kráľovi Eduardovi I. grófstvo Ponthieu, predtým roku 1206 (čiže hodne pred získaním „provensalského vena“) Filip II. odňal Angličanom Normandiu, Gaskonsko anektoval Filip Pekný v tom istom roku ako Ponthieu. Rým, ktorý opakuje trikrát tie isté slová (odčinil to — v origin. „per amenda“), sa vysvetľuje krajne vystupňovanou iróniou Huga Capeta na účet francúzskych kráľov. Takéto trojnásobné opakovanie tohože slova v celej rýmovej trojici je v Božskej komédii ojedinelé, vyskytuje sa len pri mene Cristo (porov. Par. XI, XIV, XIX). I to podčiarkuje, povedali by sme, „nekresťanskú činnosť“ či „odčiňovanie“ vín týmto „rodostromom“, ktoré „tak tôni kresťanský svet celý“ (porov. tento spev, v. 44).
|
| 67 |
i Neapol — a aby odčinil to,
Karol dá princa sťať; a k bránam neba
Tomáša pomkne, aby odčinil to.
|
68
Karol dá princa sťať... — Karol I. z Anjou, brat Ľudovíta IX. Svätého, vtrhol roku 1265 do Talianska na výzvu cirkevných kruhov, aby odňal Neapolské kráľovstvo Manfrédovi, nemanželskému synovi cisára Fridricha II. (pozri Purg. III, v. 103—145). V bitke pri Benevente (26. februára 1266) Manfréd stratil kráľovstvo i život. O dva roky neskôr v bitke pri Tagliacozze (23. augusta 1268) ten istý Karol porazil a zajal mladučkého Konradína, syna Konráda IV., bývalého legitimného neapolského kráľa, ktorý si prišiel vojensky vymáhať svoje právo na neapolský trón. Tohto princa dal Karol 2. októbra v Neapoli sťať, čo Dante pokladal za obzvlášť brutálny zločin.
69
Tomáša pomkne, aby odčinil to. — Tomáš Akvinský umrel roku 1274 v cisterciátskom opátstve Fossanova pri Terracine v Kampánii, keď sa uberal na koncil do Lyonu, zvolaný pápežom Gregorom X. Podľa povesti, rozšírenej aj kronikármi (Villani, Kron. IX, 218), vraj ho otrávil francúzsky lekár — ako príslušníka rodu tradične nepriateľského Anjouovcom. Dante, pre známe príčiny, prijíma povesť ako historickú pravdu. Irónia tu vrcholí: Capetovec „poslal“ svätca ta, kam patrí: do neba.
|
| 70 |
Neveľký čas, jak vidím, bude treba,
by ďalší Karol z Francúzska dal zasa
lepšie znať svetu i svoj rod i seba.
|
71—72
by ďalší Karol z Francúzska dal zasa / lepšie znať svetu i svoj rod i seba. — Karol z Valois, brat Filipa Pekného, pozvaný pápežom Bonifácom VIII., aby pacifikoval Itáliu, najmä Florenciu, dejisko obzvlášť prudkých zápasov medzi Bielymi, čiže protipápežsky orientovanými, a Čiernymi, čiže propápežsky orientovanými guelfami. Karol vstúpi do Florencie v novembri 1301 bez vojsk, čiže ako diplomat, no mesto pacifikuje tak, že zradne („len s kopijou..., s ňou Judáš šiel“) dopomôže k víťazstvu pápežskej strane Čiernych guelfov. Tí potom vyženú Bielych guelfov, medzi nimi aj Danteho, ktorý unikne ich atrocitám len preto, že ako člen florentského posolstva bol práve v Ríme. Už aj z osobných príčin Dante prechovával obzvlášť silný odpor ku Karolovi z Valois. V diele De vulgari eloq. II, VI, 5 práve pre jeho zradu neváhal ho nazvať „druhým Totilom“, ktorý druhý raz zničil Florenciu.
75
že Florencia praskne vprostred pása. — Narážka na odchod mnohých popredných Florenťanov z mesta po „zradnom zásahu“ Karola z Valois.
|
| 73 |
Len s kopijou — sám bez vojsk — na púť dá sa,
s ňou Judáš šiel; no, tak sa vypne k hodu,
že Florencia praskne vprostred pása.
|
| 76 |
Vydobyje nie vytúženú pôdu,
lež s hanbou hriech, hriech o to ťažší veru,
o čo dnes menej cíti takú škodu.
|
76
Vydobyje nie vytúženú pôdu... — Narážka na neskoršiu prezývku Karola z Valois: Karol Bezzemok. Podnikol neúspešnú výpravu na Sicíliu, aby ju dobyl pre Anjouovcov, a napokon sa v novembri 1302 vrátil domov do Francúzska — s prázdnymi rukami.
|
| 79 |
Ďalšieho vidím predávať si dcéru
— len zo zajatia skočí dole z lode —
akoby pirát núkal bajadéru.
|
79—81
Ďalšieho vidím predávať si dcéru... / akoby pirát núkal bajadéru. — Karol II. z Anjou, zvaný Chromý, syn spomenutého Karola I., neapolského kráľa, a po jeho smrti jeho nástupca na neapolskom tróne. Za vojny Anjouovcov s Aragónskymi o Sicíliu v júni 1284 utrpel porážku v námornej bitke pri Neapoli. Vzdal sa do rúk víťazného admirála a zostal v zajatí až do roku 1288. Roku 1305 — po mnohých vyjednávaniach — už ako neapolský kráľ vydal svoju mladučkú dcéru Beatrice za ferrarského markgrófa Azza d’Este, ktorý mu vraj za ňu (a za česť, že sa môže na staré kolená oženiť s pravou princeznou) vyplatil veľké peniaze, čiže ju vlastne kúpil. Dante — zasa v zhode so súvekými kronikármi — to roztrpčene nazýva kupčením s vlastnou krvou. Týmto Karolom Dante obzvlášť pohŕdal (porov. Purg. VII, v. 127—129; Par. VI, 106; XIX, 127—129; DVE I, XII, 5; Conv. IV, VI, 20).
|
| 82 |
Ó, lakomstvo, máš ešte v dačom rode
koristi viac, keď môj kmeň si tak málo
ctí vlastnú krv, že za peniaz ju podie?
|
| 85 |
By menšie s ním i ďalšie zlo sa zdalo,
zriem svoje plemä stúpať do Anagni,
kde v zástupcovi Krista na smrť dalo.
|
85—90
By menšie s ním i ďalšie zlo sa zdalo... — Verš ironický, toho istého významu, len ešte vyššej tonality ako výraz „a aby odčinil to“. Ono „budúce zlo“ totiž ďaleko presiahne predchádzajúce zlá spôsobené Capetovcami. Ním sú dve násilia, ktorých sa dopustil Filip Pekný na pápežskej hodnosti a na templároch. Domnievame sa, že nie náhodou je v údolí kniežat odsúdený predovšetkým Filip Pekný, i keď v pochopiteľnej neprítomnosti (roku 1300 ešte žil!): „Zlu Francúzska sú otec to i svokor / a pre neresti toho ničomníka / vyvrel ich žiaľ, až zrak im takmer zmokol.“ Najväčšou vinou panovníkov bolo siahanie po pápežskej moci, podobne ako pápežov po cisárskej. Vo veršoch 85—90 sa spomína prvý prípad: 7. septembra 1303 kancelár a minister francúzskeho kráľa Guillaume de Nogaret a Sciarra Colonna (z rímskych Colonnovcov, úhlavných nepriateľov pápeža Bonifáca VIII.) vnikli s ozbrojenou tlupou do pápežskej rezidencie v Anagni, asi 60 km južne od Ríma, zajali a hlboko pokorili Bonifáca VIII., ktorý zakrátko po návrate do Ríma zomrel 11. októbra 1303. Aférou v Anagni vyvrcholil takmer osemročný spor Bonifáca VIII. s francúzskym kráľom, v ktorom obidve stránky zachádzali až do krajností: 13. apríla 1303 pápež exkomunikoval francúzskeho kráľa, 10. júna 1303 francúzsky kráľ dal narýchlo zvolaným cirkevným koncilom zosadiť pápeža a vyhlásiť nezákonnosť jeho voľby. Dante síce nemal — a nemal ani prečo mať — rád Bonifáca VIII., tu však odsudzuje lakomstvo a vládybažnosť francúzskych kráľov, ktoré sa nezastavili ani pred najvyšším úradom pontifexa. O tú najvyššiu duchovnú hodnosť išlo Dantemu, a nie o osobu Bonifáca VIII.
|
| 88 |
Vidím ho znovu, jak je vysmievaný,
vidím, jak žlč sa s octom zas mu dáva,
jak ho pár živých lotrov na smrť raní.
|
| 91 |
Piláta vidím, ktorý nezná práva —
a keďže tým sa ešte nenasýti,
s lakomou plachtou do Templa tiež vpláva!
|
91—93
Piláta vidím... — „Novým Pilátom“ nazval Filipa Bonifácov nástupca Benedikt XI. v roku 1304. Celá tercína sa týka ďalšieho Filipovho zločinu na templároch: pod zámienkou herézy, ktorú sám vykonštruoval s jediným cieľom zmocniť sa bohatstva templárskeho rádu, vydal templárov do rúk katov. Mieri sa tu na osudnú noc 13. októbra 1307, keď dal pozatýkať po celom Francúzsku templárov (rytiersky rád, chrániaci pôvodne jeruzalemský chrám; podľa chrámu — templum — sa i nazývali) a keď sa začala dlhá kalvária tohto rádu, v čase písania tohto spevu ešte neukončená (Klement V. zrušil rád až roku 1312). Touto tercínou vrcholí obžaloba zločinnosti francúzskeho kráľovského rodu a práve v nej viacerí danteológovia vidia doklad, že sám Dante patril do templárskeho rádu.
|
| 94 |
Ó kedy, Pane, veselie ma schytí
už z Tvojej zjavnej odvety a z trestu,
čo osladzujú hnev Tvoj zatiaľ skrytý?
|
| 97 |
Spev, ktorý prv som spieval na Nevestu
Svätého Ducha — čo ti vítaný je
tak, že chceš výklad k niektorému miestu —
|
| 100 |
je refrénom pre naše litánie,
kým trvá deň; no k inej odpovedi
utiekame sa, keď sa slnko skryje.
|
101—102
no k inej odpovedi / utiekame sa, keď sa slnko skryje. — Ako vidno z tohto miesta a z kruhu ľahostajných (porov. Purg. XVIII, v, 88—96), očisťovanie duší pokračuje i za noci.
|
| 103 |
Pygmalióna spomíname vtedy,
v ňom zradca, vrah sa k zlodejovi pridá
pre veľký smäd, čo po zlate ho smädí,
|
103—105
Pygmalióna spomíname vtedy... — Kráľ vo fenickom Tyre, ktorý úkladne zavraždil svojho švagra Sychaea, aby sa zmocnil jeho majetku. Prinútil tak jeho manželku a svoju sestru Didónu, aby ušla z Fenície a založila Kartágo (En. I, v. 343 a nasl., str. 18).
|
| 106 |
Spomnieme biedu lakomého Mida,
čo z lásky k zlatu vyžiada si žiale,
takže sa právom vždy nám smiešne vidia.
|
106
Spomnieme biedu lakomého Mida... — Frýgijský kráľ, ktorý dosiahol od boha Dionýza (Bakcha) splnenie želania, aby sa mu všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. Keď sa mu zlatom stávalo aj jedlo v ústach a on umieral hladom, vyprosil si odvolanie neblahého daru (porov. Met. XI, 85—145, str. 211—212).
|
| 109 |
Aj Acháma, čo touže vášňou šalie
po koristi, až zdá sa, že ho ráňa
hnev Jozuov i tuná neustále.
|
109—112
Aj Acháma, čo touže vášňou šalie... — Biblický Achám preto „šalie“, lebo si myslel, že ho Boh nepotrestá za svätokrádežné lakomstvo. Po dobytí Jericha, proti zákazu Jozua, prisvojil si z koristi určenej pre Chrám vzácne predmety. Za to ho s celou rodinou ukameňovali (Jozue VI, 17—19; VII, 1—26).
|
| 112 |
Safira i jej muž sa potom hania;
Heliodór, čo s hrôzou z chrámu chváta;
Polynestora viní bez prestania
|
112
Safira i jej muž sa potom hania... — Epizóda z prvých kresťanských čias: Ananiáš a Safira z lakomstva chceli oklamať kresťanskú obec; do spoločnej pokladnice odovzdali len časť peňazí za odpredané pole. Za trest padli zrazení bleskom (Sk. ap. V, 1—11).
113
Heliodór, čo s hrôzou z chrámu chváta... — Vojvodca sýrskeho kráľa Seleuka. Keď na príkaz svojho pána chcel ulúpiť poklad v Jeruzalemskom chráme, zjavil sa tajomný jazdec na ohnivom koni a Heliodór musel pred jeho kopytami z Jeruzalemského chrámu ujsť (II. Mak. III, 7—40).
114—115
Polynestora viní... — Keď vypukla trójska vojna, Priamos, trójsky kráľ, zveril Polynestorovi, svojmu zaťovi a tráckemu kráľovi, najmladšieho syna Polydora, aby ho uchránil. No po páde Tróje ho Polynestor zavraždil, aby sa zmocnil jeho majetku. Stihol ho krutý trest: umrel oslepený Hekubou, Priamovou manželkou (porov. En. III, 19—68, str. 58—59; Met. XIII, 429—575, str. 252—256; Inf. XXX, 16—21, str. 246).
116—117
a z hlasov všetkých nás strach striasa Crassom: / „Zlákala by ťa zas tá zlá chuť zlata?“ — Marcus Licinius Crassus, spolu s Pompeiom a Caesarom člen prvého triumvirátu (r. 59 pred n. l.), povestný lakomec a boháč, olúpil aj Jeruzalemský chrám. Za vojny s Partmi padol do zajatia a bol sťatý. Keď partskému kráľovi priniesli jeho hlavu, rozkázal vraj do jej úst naliať roztopené zlato a povedal: „Mal si smäd po zlate, zlato pi!“ (Cicero, De officiis I, 30.) Táto, ako i predošlá tercína a najmä nasledujúca sú v origináli výrazne zvukovo podfarbované slovami obsahujúcimi „or“ (čiže zlato). Uvedieme aspoň posledný verš z týchto zvukomalebných tercín: „ora a maggiore ed ora a minor passo“.
119—120
tak ako cit nás k dlhším krokom ženie, / či ku kratším, ich kráčame len hlasom! — Keďže duše sú pripútané nohami i tvárou k zemi, môžu „kráčať“ len hlasom práve tak, ako mohli „vidieť sluchom“. Nie náhodou táto synestézia z v. 42 má pokračovanie i rámcovanie v obdobnej metafore, pripomínajúcej synestéziu: „kráčať hlasom“ (realizovanie motorického prvku zvukom).
|
| 115 |
z lakoty zas krv Polydora zliata;
a z hlasov všetkých nás strach striasa Crassom:
„Zlákala by ťa zas tá zlá chuť zlata?“
|
| 118 |
Ten zlká raz hlasom vysokým, ten basom,
tak ako cit nás k dlhším krokom ženie,
či ku kratším, ich kráčame len hlasom!
|
| 121 |
No, pri chválach, k nim vábi svetlo denné,
nebol som sám; len vblízku na okolí
nezdvíhali hlas žiadne iné tiene.“
|
| 124 |
Už od neho sme v riadnej diaľke boli,
chcejúc ísť vpred, tak ako sily stačia
a pokiaľ priestor stiesnený nám zvolí,
|
| 127 |
keď zacítim, jak strašná sila dačia
otriasa vrch — až hrôza zamrazila
ma ako toho, kto už na smrť kráča.
|
| 130 |
Veď netriasla tak Délom morská sila,
kým Latóna — sťa v hniezde, čo sa plaví —
na ňom dve oči neba porodila.
|
130—132
Veď netriasla tak Délom morská sila... / na ňom dve oči neba porodila. — Delos, ostrov v Egejskom mori, najskôr len plával po mori, vydaný napospas búrkam a vlnám. Vtedy sa otriasal väčšmi ako pri zemetrasení. Až keď na ňom našla útulok Latóna, prenasledovaná Junónou, a porodila na ňom „dve oči neba“, čiže Apolóna a Dianu, Slnko a Mesiac, ostrov sa prestal otriasať. Stabilným ho urobil Apolón z vďaky za to, že poskytol útulok jeho matke (porov. En. III, 69 a nasl., str. 60; Met. VI, 189 a nasl., str. 116).
|
| 133 |
Zo všetkých strán znel krik, tak prenikavý,
až pán si tíšil svojho opekúna:
„Kým s tebou som, ty vždy buď bez obavy!“
|
| 136 |
„Gloria in excelsis Deo“ tuná
plesali všetci, aspoň ako zblízka
rozumel som, čím hlasy vôkol zunia.
|
136
„Gloria in excelsis Deo.“ — „Sláva na výsostiach Bohu.“ Je to hymnus, ktorým podľa Biblie pozdravili anjeli príchod Vykupiteľa (Luk. II, 14). Dante žasne, ešte nevediac, že sa tým hymnom pozdravuje duša očistená a chystajúca sa nastúpiť cestu do Raja. Bude to, ako vysvitne z ďalšieho spevu, básnik Statius.
|
| 139 |
I nám jak dávnym pastierom hruď stíska
ten spev, čo oni prví čuli v svete —
až stíchne vrch i spev, spev zmĺka stíška.
|
| 142 |
Ďalej nás vedie putovanie sväté
pomedzi tiene — len čo ten spev doznie,
k starému plaču opäť rozprestreté.
|
| 145 |
Sotva mi dáka neznalosť tak hrozne
zvedavosť v duši do tej doby hnietla
— ak neklame ma spomínanie pozdné —
|
|
| 148 |
jak tá, čo tam ma v onom čase stretla.
No, že i pre chvat otázka vždy viazne
a sám v tej veci nemal som dosť svetla,
|
|
| 151 |
kráčal som plný myšlienok a bázne.
|
|
| 1 |
Vrodený smäd, čo nič ho neuhasí
okrem tých vôd, z nich podľa Blahozvesti
Samaritánka milosť prosila si,
|
1—3
Vrodený smäd, čo nič ho neuhasí / okrem tých vôd... — Smäd, čiže vrodená túžba poznať pravdu, v tomto prípade pravdu o otrase Očistovej hory a o speve, ktorý nasledoval. Z toho reminiscencia na novozákonnú epizódu o Ježišovi pri Jakubovej studni a na jeho slová, ktoré povedal Samaritánke: „Každý, kto pije z tejto vody, ktorú mu ja dám, nebude nikdy žízniť, lebo (táto) sa v ňom stane prameňom vody, prúdiacej do večného života.“ (Ján IV, 13 a nasl.) Symbolická hodnota tejto „živej vody“ je náuka o milosti, resp. náuka o zjavenej pravde.
|
| 4 |
sužoval ma i s obťažnosťou cesty,
keď som sa náhlil za vodcom z tej ríše
rozcítený pre spravodlivé tresty.
|
| 7 |
A tu, hľa, ako Lukáš o tom píše,
že Kristus dvom sa na ich ceste zjaví
hneď, ako vyjde z hrobnej svojej skrýše,
|
7—10
A tu, hľa, ako Lukáš o tom píše... — Druhá biblická reminiscencia (na pasus z Lukáša XXIV, 13—16), pripodobňujúca zjavenie duše, putujúcim básnikom predbežne neznámej (vysvitne, že je to duša Statia, ktorý práve dokončil svoju očistu), k zjaveniu zmŕtvychvstalého Krista dvom učeníkom na ceste do Emaus, a samých básnikov k oným dvom nesmelým a navzájom sa vypytujúcim učeníkom.
|
| 10 |
tak za nami, keď na ležiace davy
sa dívame, tieň dáky vzadu chváta
nevidený, až kým sa neprivraví:
|
| 13 |
„Kiež Boh vám pokoj udelí, ó, bratia!“
Skrútneme sa a Vergilius svedčne
mu odvetí a zvrúcnie od dojatia:
|
| 16 |
„Kiež v ríšu blaha, nad ňu nič už nečnie,
ťa v duchu vľúdnom prijmú v súdnom dvore,
čo odsúdil ma na vyhnanstvo večné!“
|
|
| 19 |
„Ako,“ a krok sa zrýchlil pri hovore,
„ak tiene ste, im Boh vstup neudieľa,
ktože vás viedol jeho schodmi hore?“
|
|
| 22 |
A pán: „Tu môžeš čítať v znakoch z čela,
čo tento má a ktoré anjel kladie,
že v ríšu dobrých jeho kroky cielia.
|
22—24
„Tu môžeš čítať v znakoch z čela, / čo tento má...“ — Dantemu ešte zostávali tri P (Peccata-hriechy) na čele, kam mu ich vpísal anjel hrotom meča pri bráne Očistca (porov. Purg. IX, v. 112—114).
|
| 25 |
No keďže tá, čo dňom i nocou pradie,
nespriadla ešte priadzu v jeho ráme,
čo Klotó určí každému a nadie,
|
25—28
No keďže tá, čo dňom i nocou pradie... — Podľa gréckej mytológie z troch Sudičiek (Moiry, Parky) prvá, Klotó, určí každému kúdeľ a nadie (navije) ju na praslicu, druhá, Lachesis, kúdeľ neprestajne spriada a tretia, Atropos, napokon niť života prestrihuje.
|
| 28 |
nuž jeho duša, v ktorej sestru máme,
nemohla tuná stúpať krátkozraká,
bo nie je naše videnie jej známe.
|
30
bo nie je naše videnie jej známe. — Danteho duša je ešte spojená s telom, a preto oproti čistým duchom jej videnie je krátke (porov. napr. výrok Marca Lombarda v Purg. XVI, v. 65—66: „Brate, slepý je svet a vidno, že si z neho.“).
|
| 31 |
Preto som musel vyjsť a z pažeráka
pekla ho viesť i povediem ho nahor
až potiaľ, pokiaľ smiem ho viesť jak žiaka.
|
| 34 |
Ale ak vieš, zjav, prečo znel ten hlahol
a prečo vrch až po úpätie hory
triasol sa tak, sťa celý by sa nahol!“
|
34—37
Ale ak vieš, zjav, prečo znel ten hlahol... — Pozri predošlý spev Purg. XX, v. 126—127.
|
| 37 |
Do uška túžby niť tak presne vnorí
tou otázkou, že hoci smäd mám stále,
pre číru nádej ma už menej morí.
|
|
| 40 |
Tieň započal: „Na tejto svätej skale
necítiť nič, v čom poriadok by chýbal,
či čo by inak bolo nebývalé.
|
40—41
„Na tejto svätej skale / necítiť nič, v čom poriadok by chýbal...“ — Začiatok druhej, doktrinálnej časti spevu, v ktorej Statius vysvetľuje poriadok panujúci na Očistcovej hore.
|
| 43 |
Živlu tu niet, čo tento vrch by šibal;
len to, čo z neba schádza aj doň vstúpi,
spôsobilo, že vrch sa celý hýbal.
|
43—52
Živlu tu niet, čo tento vrch by šibal... — Statius tu nepriamo už odpovedá, že ono zemetrasenie nebolo spôsobené nijakým zemským živlom, ale výlučne silou zoslanou priamo z neba, ktoré prijíma späť dušu, čo z neho dakedy vzišla (v. 44). Pretože, ako vypočítava vo veršoch 46—48 a potom 49—52, vyše od troch schodov pri Očistcovej bráne („na ktorých Petrov zástupca má nohy“, v. 52) nevystúpia nijaké atmosférické poruchy. Danteho koncepcia Očistcovej hory ako miesta chráneného pred akoukoľvek nepohodou, nie je Danteho invenciou, ale súvisí so stredovekými tradičnými predstavami Pozemského raja či Olympu. Pravda, čisto danteovskou invenciou vysokej ideovej i poetickej tonality je paralelizmus medzi očisťovaním sa duše zo zmätku zemských vášní, nerušenej už ďalšími ich otrasmi, a samou Očistcovou horou, s jej pôdou, uchránenou od vplyvov zeme, i keď z nej vystupuje. Z verša 51 („z vetrov, čo iba v zemi skryté svištia“) vyplýva, že skutočné „pozemské“ zemetrasenie je možné ešte v Predočistci, ale nie už vo vlastnom Očistci, v ktorom podobné otrasy pôdy sú spojené s očistením niektorej duše.
|
| 46 |
Lebo ho dažde nešibú či krúpy;
rosa a sneh ba ani snietka srieňa
hor nad tri schody zdola nevystúpi.
|
| 49 |
Z mračien či chmár tu nieto ani tieňa;
blesku tu niet, niet dúhy spod oblohy,
ktorá tam dole často miesta zmieňa.
|
| 52 |
Zhluk suchých pár, čo otriasa kraj mnohý,
nevyjde ponad spomínané schody,
na ktorých Petrov zástupca má nohy.
|
| 55 |
Ak niže sa aj dáky záchvev zrodí —
z vetrov, čo iba v zemi skryté svištia,
tu, neviem prečo, neschvie sa piaď pôdy.
|
| 58 |
Chvie sa tu zem, keď duša až tak čistá
cíti sa už, že všetky zahlaholia,
kým povstáva a na výstup sa chystá.
|
| 61 |
Je dôkazom jej čistoty len vôľa
už slobodná — čo s túžbou zmeniť druhov
prekvapí ju a k blaženstvu ju volá.
|
| 64 |
Hor chce i prv, no obrátenou túhou
ju tu — jak ľnula k hriešnemu prv blahu —
Spravodlivosť v trest hrúži týchto kruhov.
|
| 67 |
A ja, čo ležal som tu v bôľnom svahu
cez päťsto liet, až včuľ som z tohto zboru
pocítil túžbu po šťastnejšom prahu.
|
67—68
A ja, čo ležal som tu v bôľnom svahu / cez päťsto liet... — Statius umrel okolo roku 96 n. l., čiže strávil — do prítomnej chvíle Danteho záhrobnej púte — vyše 12 storočí v Očistci: z toho 500 rokov v tomto okruží, 400 rokov v kruhu ľahostajných (ako sa dozvieme v Purg. XXII, v. 92—93), a teda asi 300 rokov v Predočistci alebo v prvých kruhoch Očistca.
|
| 70 |
Preto si počul otriasať sa horu
a zbožných duchov na nej vzdávať chválu
Pánu, čo kiež im tiež dá hor púť skorú!“
|
| 73 |
Tak povedal! A že sa do pokálu
hrúžiš tým viac, čím väčší smäd ťa hnetie,
nevyjadrím, jak stíšil moju páľu!
|
| 76 |
A vodca môj: „Už vidím aj druh siete,
čo viaže vás i jak sa porozplieta,
keď zem sa chvie, a keď sa radujete.
|
|
| 79 |
No kto si bol, ťa prosím, v hĺbkach sveta
a prečo toľký vek si bez prestania
tu ležal, nech mi zjaví tvoja veta!“
|
|
| 82 |
„V čase, keď s mocou vševládneho Pána
udatný Titus pomstil oné diery,
z nich vyšla krv — krv zradcom zapredaná —
|
82
„V čase, keď s mocou vševládneho Pána / udatný Titus...“ — Roku 70. n. l. Titus Flavius, syn cisára Vespasiána, zničil Jeruzalem v tzv. židovskej vojne. Stalo sa tak — podľa stredovekých predstáv — z vôle Božej: Titus, nástroj tejto vôle, pomstil utrpenie Kristovo (porov. Par. VI, 92—93).
|
| 85 |
s menom, čo k cti — i k večnosti — viac mieri
než iné z mien,“ tieň vraví s pomlkami,
„slávny som bol, no ešte nie muž viery.
|
85—88
s menom, čo k cti — i k večnosti — viac mieri / než iné z mien... — Rozumej: s menom básnika. Publius Papinius Statius (nar. asi r. 45, umrel asi r. 96 n. l.), rodák z Neapola, chránenec cisára Domitiana, autor eposu Thebais o 12 knihách a nedokončeného eposu Achilleis; stredovek obe diela obdivoval, určitý vplyv na Danteho malo prvé dielo. Dnes sa vyššie hodnotí jeho kniha príležitostných básní Silvae, ktorú Dante nespomína. Začiatkom 15. storočia ju objavil Poggio Bracciolini.
|
| 88 |
Až tak môj sladký talent už bol známy,
že Toulousana pritiskla hruď Ríma,
kde myrta právom sluchy ovila mi.
|
89—90
že Toulousana pritiskla hruď Ríma... — Dante, ako vôbec Statiovi stredovekí životopisci, mýlia si Publia Papinia Statia, neapolského rodáka, s Luciom Statiom Ursulom, učiteľom rétoriky, ktorý pochádzal z Tolosy (dnešný Toulouse) a žil v časoch Neróna.
|
| 91 |
Siatiom svet i dnes ma zve a ctí ma:
Théby — aj Achilla po nich — som spieval...
no druhú ťarchu v ceste smrť mi sníma.
|
92—93
Théby — aj Achilla po nich — som spieval... — V epose Thebais spieval o výprave siedmich kráľov proti Thébam, v Achilleide o hrdinovi trójskej vojny Achillovi. Druhý epos však nedokončil: pri písaní druhej knihy ho zastihla smrť. Pozoruhodné je označenie básnickej tvorby ako ťarchy, námahy.
|
| 94 |
Ten božský plameň vznietil ma — i vlieval
mi do nadchnutia iskry ušľachtilé,
čo tisíc iných ožiaril i zhrieval.
|
| 97 |
O Aeneide vravím, o jej sile:
matkou i dojkou bola mojej básni;
bez nej môj spev by nevážil pol byle.
|
97—99
O Eneide vravím... — V podstate ide o ten istý hold Vergiliovi zo strany Danteho na samom začiatku Božskej komédie (porov. Inf. I, 79 a nasl., str. 12). Výskumy Statiovej poézie vskutku svedčia o veľmi silnom vplyve autora Eneidy. Sám Statius vyslovil vďaku Vergiliovi na konci Thebaidy.
|
| 100 |
A môcť tak žiť, keď Vergilius jasný
žil na svete, ja by som mimoriadne
rok nedbal zdĺžiť tu svoj exil časný.“
|
| 103 |
Pri týchto slovách môj pán ku mne vzhliadne
s očami, ktoré „Mlč“ mi mlčky vravia;
no ani vôľa všetko neuvládne.
|
| 106 |
V duševnom hnutí prúdi moc tak dravá,
z nej plač i smiech sa rúti ako búrka,
že úprimným vždy vôľu udoláva.
|
|
| 109 |
Tiež som sa usmial ako ten, kto žmurká;
tieň zamĺkol a zrak mi v oči zaryl,
v nich zrie sa jas i každá malá chmúrka,
|
|
| 112 |
a „Kiežby výstup šťastne sa ti zdaril,“
povie, „no zjav mi, prosím, dôvod skrytý,
preň záblesk smiechu tvár ti rozožiaril.“
|
|
| 115 |
Teraz z dvoch strán som chytený a bitý:
jedna mi káže mlčať, druhá víta
ma k hovoru; nuž, vzdychnem len — no cíti
|
|
| 118 |
so mnou môj pán a „Nechže nemrzí ťa,“
sám ma už vyzve, „zjaviť jeho sluchu
to, na čo sa tak horlivo ťa pýta.“
|
|
| 121 |
„Akže,“ ja na to, „starodávny duchu,
čuduješ sa, v čom úsmev môj má zdroje,
chcem väčší údiv pridať k tvojmu vzruchu.
|
|
| 124 |
Tento, čo vedie k výškam oči moje,
je Vergilius, z neho si vzal silu
ospievať ľudí i bohov i boje.
|
|
| 127 |
Ak inak mieniš, upusť od omylu
a ver, že v tvári úsmev bezúhonný
mi žiaril iba pre tvoju reč milú.“
|
|
| 130 |
On sa už k nohám môjho pána kloní,
no ten mu: „Brat môj, nerob,“ zvolá zvonne,
„veď tôňou si i skláňaš sa len k tôni.“
|
130—136
On sa už k nohám môjho pána kloní... — Tu je akoby kontaminované stretnutie Casellu s Dantem a Sordella s Vergiliom, na vyjadrenie veľkej lásky Statia k Vergiliovi.
|
| 133 |
Tieň vzpriami sa: „Nuž vidíš v tomto sklone,
akým plá moja láska k tebe varom,
keď zabúdam, že sme len márne tône,
|
| 136 |
a k tieňu lipnem ako k pevným tvarom.“
|
|
| 1 |
Už za nami stál anjel v jasnej žiare,
anjel, čo smer nám ukázal v kruh šiesty,
keď jednu ranu zotrel z mojej tváre
|
1—7
Už za nami stál anjel v jasnej žiare... — Zotrel piatu ranu z Danteho čela a zaspieval ďalšie milosrdblahoslavenstvo z reči na Hore: „Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo nasýtení budú.“ (Mat. V, 6.)
|
| 4 |
a riekol, že sú blažení, čo cesty
k spravodlivosti túžia nájsť, no hlahol
len po „Sitiunt“ šiel z tej blahozvesti.
|
| 7 |
A ja — že ďalší balvan zo mňa ľahol —
už ľahunko a bez námahy tela
som sledoval tých rýchlych duchov nahor,
|
|
| 10 |
keď Vergilius začal: „Láska vrelá,
vznietená cnosťou, vždy aj iných vznieti,
ak plameňom až von sa rozhorela.
|
|
| 13 |
Nuž odkedy už v Limbe po podsvetí
i Juvenális vedno s nami chodí
— z ktorého viet mi tvoja láska svieti —
|
13—18
Nuž odkedy už v Limbe po podsvetí / i Juvenális... — Latinský satirik (okolo 47 — asi 130), súčasník Statia a obdivovateľ Thebaidy. Vo svojej VII. satire (82 a nasl.) spomenul „sladkosť“ Statiových veršov a jeho obľúbenosť v rímskom ľude.
|
| 16 |
i vo mne k tebe taký cit sa zrodí,
že väčší nezvrel nevidenú bytosť,
takže mi krátke budú tieto schody!
|
| 19 |
No prepáč mi, ak azda príležitosť
k úprimnosti až prílišnej ma pudí,
a ako priateľ zjav mi túto skrytosť:
|
|
| 22 |
jak lakomstvo ti našlo miesto v hrudi
pri múdrosti, ňou prevyšuješ umy
a v tebe vlastným pričinením prúdi?“
|
|
| 25 |
Statia tá reč vhrúži kus v tieň dumy,
no vzápätí už s úsmevom mu vraví:
„Vždy tvoje slová znakom lásky sú mi.
|
|
| 28 |
Naozaj často mnohá vec sa javí
tak, že nám látku k pochybnostiam skytá,
ak neodkryje sa jej dôvod pravý.
|
|
| 31 |
Z otázky tvojej podozrenie svitá,
že lakomstvom som hrešil v zemskej pláni
— snáď pre ten kruh, v ňom duša bola skrytá.
|
|
| 34 |
No vedz, že duch môj lakomstva sa stráni
až natoľko, že pre výstrednosť túto
šesťtisíc lún ma trestalo tu v stráni!
|
35—36
že pre výstrednosť túto / šesťtisíc lún ma trestalo tu v stráni. — Statius teda nebol lakomcom, ale jeho „výstrednosťou“ bola márnotratnosť a pre ňu pykal v tomto kruhu „6000 lún“, čiže 500 rokov (12 lún, čiže mesiacov — jeden rok).
|
| 37 |
A nech ten sklon včas neuvrhnem v puto,
keď pochopím, že vlastne ľudské plemä
to preňho káraš hnevivo, až kruto,
|
| 40 |
vraviac: ‚Ó, prečo túžby v deťoch zeme
nevedieš ty, hlad svätý s láskou k zlatu!‘
v turnajoch biednych dodnes váľam bremä.
|
40—41
‚Ó, prečo túžby v deťoch zeme / nevedieš ty, hlad svätý s láskou k zlatu!‘ — Ide o mimoriadne preinterpretovanie známeho Vergiliovho miesta, zdanlivo až do opačného zmyslu, aby ho mohol vysloviť nie lakomec, ale práveže márnotratník! Príslušné miesto z Vergiliovej Eneidy III, 56—57 znie:
Quid non mortalia pectora cogis, / auri sacra fames?
V preklade:
„K čomu ľudské srdce nenútíš / rozpreklatí zlata hlad!“
(preklad J. Hollého)
Do čoho neženieš, ty prekliata túžba / po zlate, srdcia ľudí?
(preklad Bunčákovcov, En., str. 59)
Pri takomto rozhodne prekvapujúcom Danteho citovaní povestných a už v stredoveku okrídlených veršov zastavili sa mnohí komentátori. Dante si naozaj po svojom interpretuje verše svojho učiteľa: quid chápe vo význame prečo, sloveso cogere vo význame viesť — a najmä: prídavné meno sacer v spojení auri sacra fames vo význame svätý, hoci u Vergilia ide o silno afektívny význam prekliaty, zlorečený. Vergiliov výrok je imprekácia proti zlorečenému ľudskému hladu po zlate, ktorý vedie k vražde a k zločinu. Oproti tomu Danteho tzv. preklad je invokácia „svätého hladu po zlate“, čiže dovolenej, prípustnej túžby ľudí po bohatstve, túžby v „správnej miere“, ktorá nezachádza ani do krajnosti lakomstva, ani do extrému márnotratnosti. Ide o intencionálny contresens, nijako nie zriedkavý v stredovekej literatúre. Jeden z najnovších komentátorov (A. Pézard) ide hlbšie a predpokladá, že zlatom sa tu rozumie „duchovná potreba“. Čiže Dante (cez Statia) náhle by odokryl Vergiliovi tzv. anagogický význam prítomný v Eneide, tak ako podobný význam našiel v jeho štvrtej ekloge (pozri ďalej v. 70 a nasl.). Stredovek interpretoval básnické dielo podobne ako bibl. texty v jeho domnelých troch významoch, doslovnom, alegorickom a anagogickom, a v tomto ohľade bol Dante synom svojej doby. Pravda, jestvuje tu medzi komentátormi veľa rozdielnych názorov.
42
v turnajoch biednych dodnes váľam bremä. — Rozumej: bol by som medzi zatratenými vo štvrtom kruhu Pekla, kde lakomci a márnotratníci v dvoch proti sebe postupujúcich prúdoch váľajú bremená a navzájom sa zrážajú, aby sa vzápätí obrátili a donekonečna opakovali svoje súboje (porov. Inf. VII, 25 a nasl., str. 58—60 a pozn. na str. 326—327).
|
| 43 |
Keď všimnem si, že krídla na útratu
roztvárať príliš môžu ľudské dlane,
zavčas sa v svete kajam z tohto zla tu.
|
| 46 |
Veď koľký z mŕtvych s holou šticou vstane
pre neznalosť, čo zbráni v zemskej hluši
znať včas ten hriech a dať sa na pokánie!
|
| 49 |
Nuž vedz, že vina, ktorá v ľudskej duši
protiklad priamo k inej vine tvorí,
s ňou spolu tuná svoju zeleň suší.
|
| 52 |
Preto ak bol som medzi ľuďmi, ktorí
lakomstvo plačom splakujú, mňa presný
kontrast v tie strasti do ich kruhu vnorí.“
|
| 55 |
„No keď si spieval zbroj hroznú, boj desný,
čo Jokastu až dvojím žiaľom zmáča,“
povedal pevec bukolických piesní,
|
55—60
„No keď si spieval zbroj hroznú, boj desný...“ — Rozumej: keď si písal Thebaidu a v nej o bratovražednom boji dvoch synov Jokastiných, Eteokla a Polyneika. — Pevec bukolických piesní: Vergilius. — Klio je Múza histórie a Statius spolu s ňou, inšpirovaný, písal svoju Thebaidu. V nej sa ešte nejavil ako veriaci človek.
|
| 58 |
„zdá sa z tých viet, k nim Klio spev tvoj stáča,
že ešte k viere nevrel si priam varom,
bez ktorej dobré skutky nedostačia.
|
| 61 |
Ak je to tak, nuž akým si to žiarom,
či blikom sviec, sa vzniesol od prízemna,
z tiem obracajúc plachty za Rybárom?“
|
| 64 |
A on: „Tvoj spev bol prvým svetlom pre mňa,
keď na Parnas ma vtiahol svojou mocou
a potom k Bohu vyviedol ma z temna.
|
|
| 67 |
Konal si ako ten, kto kráča nocou
so svetlom vzadu, takže sám v tmách tenie,
no za sebou už osvecuje chodcov,
|
67—72
Konal si ako ten, kto kráča nocou / so svetlom vzadu... — Vergilius, ktorý umrel roku 19 pred n. l., nemohol poznať evanjelium a kresťanské učenie. Kráčal „nocou“ tzv. adventnej doby, ako jeho dobu chápal Dante a vôbec stredovek, ktorý mal vysoké poňatie o básnikoch ako takých, ako o veštcoch. Stal sa v očiach Danteho, podľa názoru J. Felixa, až svetlom dvojitým: ako predstaviteľ jedného z vrcholov duchovného a intelektuálneho rozvoja antického sveta (videl v ňom priamo symbol rozumu), a jednako ako zvestovateľ novej dejinnej kresťanskej éry. V Mon. II, 3,60 ho nazve naším veštcom („Vates noster“).
|
| 70 |
keď vravel si: ‚Hľa, nový vek sa klenie,
spravodlivosť sa navracia a k mestám
už z neba schádza nové pokolenie.‘
|
70—72
keď vravel si: ‚Hľa, nový vek sa klenie...‘ — Je to voľný preklad slávnych veršov z Vergiliových Bukolík, IV, 5—7. Pre zaujímavosť — keďže neexistuje moderný slovenský preklad — uvedieme ich v preklade J. Hollého: „Zas veľkí času nastává ze celosti porádek. / Už sa vracá aj Panna; vracá královstvo Saturna; / Už sa nové z visokého na zem ňeba rodstvo zesílá.“ (Dielo J. Hollého, zv. 1. Trnava 1950. Str. 78.) Stredovek v týchto veršoch videl prorocké oznámenie príchodu Spasiteľa. V skutočnosti Vergilius oslavoval obnovený zlatý vek za Augustovej vlády pri príležitosti narodenia syna Asinia Polliona. Dante prekladá návrat Panny ako návrat spravodlivosti (porov. v. 71). Skutočne Panna v zmienenom Vergiliovom verši znamená Astreu, bohyňu spravodlivosti.
|
| 73 |
Pre teba som i básnik bol i kresťan.
Aby si lepšie zrel, čo sa ti kreslí,
nuž priložím i farby k svojim zvestiam.
|
| 76 |
Za oných čias svet, predtým zlý a skleslý,
tak novou vierou ťarchavieť už začne
— jej semä veštci večnej ríše niesli —
|
| 79 |
až tamtie tvoje slová prezázračné
zhodovali sa presne s kazateľmi,
ktorých som preto navštevoval vďačne.
|
| 82 |
Svätými sa mi videli tak veľmi,
že keď ich cisár týral bezpríčinne,
k ich nárekom plač vlastný nechybel mi
|
83
že keď ich cisár týral bezpríčinne... — Ide o cisára Domitiana (81—96). Hoci tento cisár kresťanov prenasledoval, historický Statius v Silvae mu nesmierne lichotil. Keď ho napr. pozval na večeru, zvolal, že až od toho dňa sa začína jeho opravdivý život. Stavia to do viac než podozrivého svetla jeho konverziu. No Silvae Dante asi nepoznal.
|
| 85 |
a kým som žil, som v zemskej domovine
im pomáhal, veď život ich, tak mravný,
mi navždy spriečil všetky sekty iné.
|
| 88 |
A skôr než spev môj zviedol Grékov v slávny
boj k riekam Théb, tiež som krst prijal z rieky,
no zo strachu som nebol kresťan zjavný,
|
88—92
A skôr než spev môj zviedol Grékov v slávny / boj k riekam Théb... — Epos Thebaida má dvanásť kníh a v deviatej je opis príchodu dobyvateľov k thébskym riekam Ismenios a Asópos. V štvrtom kruhu medzi lenivými musel obchádzať, ako sám Statius vyznáva, „štyri veky“, čiže štyristo rokov.
|
| 91 |
pohanstvo javiac po skon preďaleký:
a za tú vlažnosť v štvrtom kruhu bôľu
musel som krúžiť viac než štyri veky.
|
| 94 |
Ty teda, ktorý sňal si veko dolu,
spod neho dobro spomínané žiari,
kým ešte máme vystupovať spolu,
|
| 97 |
povedz, kde je náš Terentius starý,
kde Varia zrieť, Plauta, Caecilia?
Ak v pekle sú — kde blúdia po žalári?“
|
97
Terentius starý... — Publius Terentius, slávny komédiograf, o dve storočia starší od Statia (umrel r. 159 pred n. l.).
98
kde Varia zrieť, Plauta, Caecilia? — Varius, pravdepodobne Lucius Varius Rufus, epický a dramatický básnik, priateľ Horatia a Vergilia, editor posmrtného vydania Eneidy.
Plautus, T. Marcius Plautus, slávny autor komédií (umrel r. 184 pred n. l.).
Caecilius, Statius Caecilius, taktiež autor komédií, Terentiov súčasník; nezachovalo sa nijaké jeho dielo.
|
| 100 |
„Tí s Persiom a s nimi vedno i ja,“
riekne môj pán, „sme s Grékom, ktorý z žriedla
Múz píjal viac, než hockto dodnes píja —
|
100—102
„Tí s Persiom a s nimi vedno i ja...“ — A. Persius Flaccus, veľký rímsky satirik (umrel r. 62 n. l.). Grékom sa rozumie Homér.
|
| 103 |
nás v prvý kruh tých temníc sudba zviedla;
tam často reč aj o vrchu sa pridá,
kde v každom čase naše dojky bedlia.
|
|
| 106 |
Tam s Antifontom vidno Euripida.
Tam Simonides vedľa Agatona
i ďalší Gréci s vavrínmi sa vidia.
|
106—108
Tam s Antifontom vidno Euripida... — Antifón, grécky tragéd, žil v IV. stor. pred n. l. Jeho hry sa nezachovali.
Euripides, tretí z veľkých gréckych tragédov, umrel r. 406 pred n. l.
Simonides, grécky lyrik a epigramatik; žil v V. stor. pred n. l.
Agaton, grécky tragéd, žil v V. st. pred n. l.
— Všetky tieto mená Dante poznal len z druhej ruky, najmä z Aristotela, Quintiliána či Macrobia,
|
| 109 |
Tam z tvojich postáv je aj Antigona,
je Deipyla aj Argia, tam s nami,
smutná jak vždy, je Ismenina tôňa.
|
109—112
Tam z tvojich postáv je aj Antigona... — Postavy zo Statiovej Thebaidy a Achilleidy, napospol postavy nešťastných žien:
Antigona, dcéra Oidipova, sestra Eteokla a Polyneika. Pochovala navzdory Kreontovmu zákazu telo svojho mŕtveho brata a zaplatila za to životom.
Deipyla, dcéra argoského kráľa Adrasta, žena Týdea, jedného zo siedmich kráľov, ktorí dobýjali Théby.
Argia, sestra Antigony, spolu s ňou tyranom Kreontom odsúdená na smrť, svedkyňa smrti všetkých svojich najbližších, preto „smutná“ i po smrti.
Hypsipylé, „s Langiou čo vojsko oboznámi“: smädných Grékov, tiahnúcich proti Tébam, zaviedla k prameňu Langia.
Tetis, Nereova dcéra. Postava zo Statiovej Achilleidy, Achillova matka.
Deidamia, dcéra skyrského kráľa Lykoméda, Achillova láska a napokon aj manželka.
|
| 112 |
Aj s Langiou, čo vojsko oboznámi —
aj Tetis je tam, Nereova dcéra,
aj Deidamia spolu so sestrami.“
|
| 115 |
Zmĺkli už moji básnici a meria
každý ten kraj, čo sa už vôkol šíri
a v tieni stien viac výstup nezoviera.
|
| 118 |
Hľa, zo služobníc dňa už zašli štyri
a piata vpredu pri oji mu jasá,
hor vedúc hrot, hrot žiarivý a číry,
|
118—120
Hľa, zo služobníc dňa už zašli štyri / a piata vpredu... — Hodiny zobrazované ako devy, ktoré obkolesujú voz Slnka a obsluhujú ho. Je teda medzi desiatou a jedenástou hodinou dopoludnia (veľkonočný utorok, 12. apríla 1300).
|
| 121 |
keď vtom môj vodca prehovorí: „Zdá sa,
že s pravým plecom k lemu hory treba
okolo nej — jak zvyčajne — ísť zasa.“
|
| 124 |
Vedie nás zvyk — tých dvoch tam vedľa seba —
už v menšej bázni, lebo onú radu
schválila aj tá duša hodná neba.
|
|
| 127 |
Popredu oni kráčali, ja vzadu
sám, samučičký, počúvajúc reči,
čo naučenie k básnictvu mi kladú.
|
|
| 130 |
Vtom dáky strom v tú sladkú reč sa vzprieči,
čo v strede cesty stretnú oní muži —
strom, čo už vôňou všetky plody predčí.
|
130—135
Vtom dáky strom v tú sladkú reč sa vzprieči... — Tento strom má obrátenú korunu jedle, najužšie vetvy má dole, najširšie hore. Prvý dojem Danteho je, že je to tak preto, aby nik nemohol dosiahnuť ovocie stromu. Zrejme antický mýtus o Tantalových mukách kombinoval tu Dante s rovnako starým mýtom o rajskom strome, ktorý „žije od koruny“, čiže čerpá svoju miazgu z nebies.
|
| 133 |
No ako jedľa smerom nahor úži
sa z vetvy k vetve, ten sa úži nadol,
hádam, nech nik naň vyliezť nezatúži.
|
| 136 |
Z tej strany, kde sa v cestu vrch nám kládol,
tam jasnú šťavu vysokánske bralo
rozlievať dole po lístí som zhliadol.
|
| 139 |
Už dvoje pevcov k stromu vpred sa bralo,
keď z jeho vetiev zrazu ozvalo sa:
„Jesť nebudete z neho ani málo!“
|
141
„Jesť nebudete z neho ani málo!...“ — Trest na princípe contrapasso: ovocie i voda sú pre nich neprístupné.
|
| 142 |
„A Mária,“ nás ďalšie slová zrosia,
„dbala viac, nech sa svadba slávou blýska,
než na ústa, čo teraz za vás prosia.
|
142—144
„A Mária...“ — Na svadbe v Káne Galilejskej sa Ježišova matka väčšmi starala o dôstojnosť slávnosti než o jedlo pre seba.
|
| 145 |
Spokojné s vodou, ktorá všade tryská,
boli i dávne Rimanky — a jedlo
odmietne Daniel, ale múdrosť získa.
|
145—147
Spokojné s vodou, ktorá všade tryská, / boli i dávne Rimanky... — Druhý príklad z rímskej histórie. Povestná triezvosť a miernosť žien starodávneho Ríma.
146—147
a jedlo / odmietne Daniel... — Prorok Daniel odmietol jedlo zo stola kráľa Nabuchodonozora, aby sa nepoškvrnil. Dal prednosť vode a zelenine a za to ho Boh odmenil múdrosťou a schopnosťou vykladať sny a vidiny (Dan. I, 3—20).
|
| 148 |
Kiež zlato veku prvého vás viedlo!
Žaluďom hlad dal lahodnosť, tú pravú,
a smäd, smäd v nektár menil každé žriedlo.
|
148—150
Kiež zlato veku prvého vás viedlo!... — J. Felix pripomína, že na konci spevu sa znovu zjavuje motív „zlata“ vo vysnívanom zlatom veku ľudstva, ktoré zlatý kov — ako je známe — nepoznalo; teda zlata, ktorým sa nepohŕda a ním sa objasňuje spätne i význam „zlata“ vo veršoch 40—41, ku ktorému má viesť túžby ľudí „hlad svätý“.
|
| 151 |
Len z kobyliek a z medu Ján mal stravu,
keď v pustatine striedmo žil a sväte;
preto si získal s veľkosťou i slávu,
|
151—154
Len z kobyliek a z medu Ján mal stravu... — Skromné jedlo biblického Jána Krstiteľa (Marek I, 6; Mat. III, 4).
|
| 154 |
ako to jasne z Blahozvesti viete.“
|
|
| 1 |
Kým za stromom sa neprestával stáčať
môj hladný zrak — jak ten, kto cez húštinku
svoj život stráca naháňaním vtáčat —
|
|
| 4 |
môj viac než otec povedal mi: „Synku,
užitočnejšie treba stráviť drahý
čas, daný nám, nie takto bez účinku!“
|
|
| 7 |
Zvrátil som tvár a rýchlo do ich dráhy
nastúpil zas, v nej pevci hovorili
tak pútavo, že šiel som bez námahy.
|
|
| 10 |
Vtom zaznie reč, čo spievajúc i kvíli
— „Labia mea, Domine“ — tak strunná,
že strasť i slasť z nej prúdi v tejže chvíli.
|
10—12
Vtom zaznie reč, čo spievajúc i kvíli / — „Labia mea, Domine...“ — Zdá sa, že už tu zaznieva zo spojenia „čo spievajúc i kvíli“, povestný verš Arnauta Daniela, ktorým sa tento predstaví v siedmom okruhu Dantemu: „Ja Arnaut som, čo spievam si i lkám.“ Nemožno sa čudovať. Tu sme na začiatku skupiny ľudových básnikov vo vlastnom Očistci, kým v siedmom kruhu bude otec všetkých stilnovistov, Guido Guinizelli — a ten ukáže básnika väčšieho od seba a od všetkých. Veď už len citovaný verš o súčasnom spievaní a lkaní bude veľa ráz variovať i sám Petrarca. — Labia mea, Domine, je to 17. verš kajúceho žalmu 50: „Otvor mi, Pane, moje pery, a moje ústa budú Tvoju chválu hlásať.“ I tu vidno princíp contrapasso: kedysi nestriedmo otvárali ústa, aby jedli a pili, teraz ich musia i chcú otvárať k spevu.
|
| 13 |
„Aké to hlasy, sladký otče, zunia,“
začnem a on: „To asi budú tiene,
čo uzol dlhu rozväzujú tuná.“
|
| 16 |
Tak ako húf, čo kráča zamyslene,
keď koná púť a stretne ľud nie známy,
že pozrie len a ďalej vpred sa ženie:
|
| 19 |
šiel za nami, no prudšie než my sami,
húf mĺkvych duší, zahĺbených dnuká
do modlitieb a udivených nami.
|
21
a udivených nami. — Predovšetkým Dantem, jeho tieňom.
|
| 22 |
Na bledej tvári v oku každej kuká
len tmavý kút — a kde sa mäso stelie,
z kostí len koža napnutá im puká.
|
|
| 25 |
Neverím, že tak na kosť vyschol cele
Eresichtón, keď v strašnom pôste mizol
a pokrm mal len v svojom vlastnom tele.
|
25—27
Neverím, že tak na kosť vyschol cele / Eresichtón... — Rozumej: vysušil do krajnosti. Podľa gréckej mytológie Eresichtón, syn tesálskeho kráľa, zoťal dub v Cererinom háji; za to ho bohyňa potrestala nesmiernym hladom: predal celý majetok, aj dcéru dal za jedlo a napokon si ohlodával vlastné telo. (Ovidius, Met. VIII, 726—881, str. 168—171.)
|
| 28 |
Vravel som si: „Hľa, iste taký výzor
mal ľud, čo prišiel o Jeruzalem,
v ňom vlastné decko Máriin zub hrýzol.“
|
28—31
Vravel som si: „Hľa, iste taký výzor / mal ľud...“ — Židia obliehaní v Jeruzaleme Titom trpeli takým hladom, že údajne istá Mária Eleazarská zabila vlastné dieťa a zjedla ho.
|
| 31 |
V ich zraku prsteň bez kameňa zriem
a ten, kto číta v ľudskej tvári OMO,
tuná by uzrel iba číre M.
|
32—33
a ten, kto číta v ľudskej tvári OMO, / tuná by uzrel iba číre M. — Symbolika ľudskej tváre: podľa súvekých predstáv, rozšírených kazateľmi v ľude, z ľudskej tváre bolo možné vyčítať slovo OMO, čiže lat. HOMO-človek (počiatočné H sa nepokladalo za hlásku, len za znak ašpirácie). Dve O tvoria oči a M (vyslov „em“), ktoré si treba predstaviť ako veľké gotické M (ო), tvorí obočie, nos a líca. Keďže však oči týchto hriešnikov, vychudnutých na kosť, sa strácali v prázdnych jamách, výrazne vystupovali len čiary veľkého gotického M. Naše verše prvý takto vysvetlil Danteho syn Peter.
|
| 34 |
Ktože by čo len tušil podvedomo,
že vôňa plodu vedno s vodou plodí
aj onú chuť aj vychudnutie ono?
|
| 37 |
Kým žasnem, čo im toľkým hladom škodí,
a príčina mi vždy je pozastretá,
z čoho ich koža šupinatá vzchodí,
|
| 40 |
hľa, z hĺbky hlavy dáka tôňa stletá
obracia zrak a tvár mi tak ním krája,
až zvolá: „Aká milosť ma tu stretá?“
|
| 43 |
Nepoznávam ju podľa obličaja,
no podľa hlasu poznať sa mi darí
to, čo jej líca chýbajúce taja.
|
| 46 |
Poznanie mi tá iskra rozožiari
až tak, že vidím, jak sa ku mne zhýba
tvár Foreseho v premenenej tvári.
|
46—48
Poznanie mi tá iskra rozožiari / až tak, že vidím... — Iskrou sa rozumie „hlas“ (no podľa hlasu poznať sa mi darí, v. 44) a utvára krásnu synestéziu (hlas-svetlo), aby v beztvárej tvári dokreslila bývalú tvár Foreseho. Priateľstvo s Foresem spadá do čias Danteho tzv. traviamento morale, duchovného a intelektuálneho poblúdenia vyjadreného známym symbolom „temného lesa“. Malo iste svoje svetlé stránky, o ktorých, pravda, nič nevieme, ale ktoré dobre naznačuje Danteho sympatia, ba láska k Foresemu. (Porov. hoci len v. 55, kde Dante hovorí, ako oplakal svojho mŕtveho priateľa.) No malo aj svoje temné stránky a o tých vieme viac. Kedysi po roku 1290 obidvaja si vymenili navzájom šesť veľmi jedovatých, satirických, nešetrných, ba priam ohováračských sonetov — po tri z každej strany — v ktorých si navzájom siahali nielen na svoje osobné chyby, ale priamo na svoju česť. (Dante napr. medziiným obvinil Foreseho až z krádeže, do ktorej ho hnala jeho pažravosť. A Forese v temných veršoch, ktoré dosiaľ vzdorujú presnému výkladu, uviedol do podozrivého svetla Danteho otca ako úžerníka či kacíra.) Nevieme, do akej miery sa napokon medzi nimi obnovilo priateľstvo. Spomienka na tento spor je však aj po rokoch bolestivá (porov. v. 11).
|
| 49 |
„Ach, neviď suchú prašivinu iba,“
prosí, „čo pleť mi odfarbuje skryto,
a nehľadaj v nej mäso, ktoré chýba,
|
| 52 |
ale mi povedz pravdu, kto sú títo
dvaja a kam až popri nás ťa vedú;
ach, neodíď, kým nevyjavíš mi to!“
|
52—53
ale mi povedz pravdu, kto sú títo / dvaja... — Na túto otázku odpovie Dante — i to len čiastočne (pomenuje iba Vergilia) — až na konci spevu, jeho otázka je naliehavejšia a Forese mu v dlhšom pasuse vysvetľuje druh ich múk.
|
| 55 |
„Tvár, čo som v slzách pri smrti tak bledú
ti zalieval, zas mi je zdrojom bôľu,“
odvetil som, „keď vidím tu jej biedu.
|
| 58 |
Vrav, čože vás tak šúpe na kosť holú!
Nechci, by duša skôr čos’ vyjavila,
bo vraví zle, kto cíti inú vôľu.“
|
|
| 61 |
A on: „To z večnej sudby zvláštna sila
padá i v prúd i v strom, čo zrel si predtým
stáť za nami — a tá ma zoštíhlila!
|
|
| 64 |
Tento ľud spevom so slzami spätým
— že slúžil hrdlu viac, než káže miera —
o hlade, smäde stáva sa tu svätým.
|
|
| 67 |
Za jedlom, pitím každý z nás tu zmiera,
že vôňa vôd a plod, plod červenkastý,
sa po lístí tak vábne rozostiera.
|
|
| 70 |
No tento kruh nie v jednej svojej časti
osviežuje vždy znovu strasti naše —
hovorím ‚strasť‘, a vlastne sú to slasti,
|
|
| 73 |
veď oná vôľa k stromu nás to kmáše,
s ktorou sám Kristus šťastne zvolal: ‚Eli‘,
keď krvou zmyl, čo páchal svet a páše.“
|
74
s ktorou sám Kristus šťastne zvolal ‚Eli‘. — Narážka na Kristove slová krátko pred smrťou: „Eli, Eli, lamma sabachtani?“ — „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mat. XXVII, 46; Marek XVI, 34.) Hriešnikov vedie k stromu túžba podstúpiť spravodlivý trest, v ich prípade za ich viny, ktorých sa dopustili, v Kristovom prípade za vinu, ktorej sa podľa Biblie dopustil Adam a ktorú po ňom zdedilo ľudstvo. Radostné podstupovanie spravodlivého trestu — to je moment, pre ktorý Dante týchto hriešnikov prirovnal ku Kristovi, berúcemu z lásky vinu Adamovu na seba, aby ju vykúpil. Len tak možno vysvetliť — podľa J. Felixa — „šťastné“ zvolanie Eli, o ktorom sa v Biblii ako o šťastnom nehovorí.
76—82
A ja: „Ach, od dňa, čo si na posteli / za lepší život...“ — Päť rokov pred r. 1300. Forese zomrel 28. júla 1296. Podľa Danteho predstavy mal byť iba v Predočistci, keďže, ako on iste vedel, Forese mal ľutovať iba v poslednej chvíli a „nahrádzať“ teda v Predočistci „čas časom“. Ďalšie verše sú oslavou jeho manželky Nelly, ktorú Dante vo svojom prvom sonete z tencóny označil dosť hrubo ako Foresem nemilovanú. Ústami samého manžela ju bude rehabilitovať.
|
| 76 |
A ja: „Ach, od dňa, čo si na posteli
za lepší život zamenil svet zhuby,
nás doteraz päť rokov sotva delí!
|
| 79 |
Ak ukončil si skorej zlozvyk hrubý
s možnosťou hrešiť, než ťa zalial jasom
bolestný čas, čo s Bohom dušu snúbi,
|
| 82 |
ako sem hore prišiel si? — Veď ja som
dúfal ťa nájsť tam poniže, kde máču
zrak tí, čo musia nahrádzať čas časom.“
|
| 85 |
A on: „Piť skorej túto nad med sladšiu
palinu múk mi umožnila drahá
manželka moja prietržami plaču.
|
85—86
A on: „Piť skorej túto nad med sladšiu / palinu múk...“ — Antitéza toho druhu ako predošlá („než ťa zalial jasom bolestný čas“, v. 80—81). Formula bežná v aulickej poézii. — Nella Donati, Foreseho manželka, je známa len z toho, čo o nej napísal Dante ako o málo šťastnej manželke, z ktorej sa Forese tak vyľúbil, že až zabudol na manželské povinnosti (preto vraj bývala v posteli skrehnutá od zimy). Tuná Foreseho slová až ju priam hladkajú, keď ju predstavuje („vdovičku moju“) ako stelesnenú cudnosť, ktorú bude stavať do protikladu s ostatnými necudnými ženami Florencie (porov. v. 92 a ďalšie).
|
| 88 |
Že vzdych, vzdych s vrúcnou prosbou k nebu siaha —
z miest čakania si vymohla ma Nella
i z ďalších kruhov v ceste k zdroju blaha.
|
| 91 |
A o to Bohu milšia je tá skvelá
vdovička moja milená, čím viacej
v dobročinnosti je tam osamelá.
|
| 94 |
Veď v Barbagii, hanbou sa nepýriacej,
u Sardínčaniek vládnu lepšie mravy
ako v tej našej neresťami vriacej,
|
| 97 |
Aké ti dať mám, sladký brat môj, správy?
Budúci čas už blízko vidím v prúde,
v ňom tento deň sa príliš neodplaví,
|
| 100 |
keď z kazateľne zakázané bude
necudným ženám našej Florencie
vystavovať si obnažené hrude.
|
100—102
keď z kazateľne zakázané bude... — Také boli kázne fra Giordana da Rivalto v prvých rokoch 14. storočia, čiže onedlho po roku 1300.
|
| 103 |
Kto barbarkám — aj v púšťach Arábie —
káže, či inak núti ich, nech hustá
pokrývka hruď i samu tvár im kryje?
|
| 106 |
Ale nech zvie tá nehanebná spústa
Florenťaniek, čo nebesá im stroja,
skučať už dnes by začali ich ústa.
|
|
| 109 |
Veď ak tu správne vidí myseľ moja,
zaplačú skôr, než tvár sa zapáperí
tomu, čo dnes ho uspávanky koja.
|
|
| 112 |
No, brat, nech už zas tvoj duch sa mi zverí,
veď nielen ja, hľa, celé množstvo hladné
pohľadom ta, kde cloníš slnko, mieri.“
|
|
| 115 |
„Ach, Forese, ak ten čas tvoj zrak zhliadne,
kde s tebou ja a so mnou tys’ bol v spore,
tá spomienka i dnes nám ťažko padne.
|
115
„Ach, Forese, ak ten čas tvoj zrak zhliadne...“ — Narážka na vzájomné urážky v spomínanej tencóne, hádke vo forme šiestich sonetov okolo roku 1290.
|
| 118 |
Ten predo mnou, čo kráča s nami v zbore,
ma vytrhol z tiem oných ciest, z tej černe,
keď sestra slnka v splne plála hore:
|
120
keď sestra slnka v splne plála hore... — Čiže Luna. Je presne päť dní od splnu a poludnie 6. dňa cesty. (Pozri Inf. XX, 127—129, str. 168.) Veľkonočný utorok 12. apríla 1300.
|
| 121 |
on ríšou pravých mŕtvych po inferne
ma sprevádzal, kde noc je nevýslovná
a kde i s telom šiel som za ním verne.
|
| 124 |
Odtiaľ ma jeho rada usilovná
viedla sem k vám hor horou do úbočí,
kde vo vás svetská skrivenosť sa rovná.
|
|
| 127 |
Bez neho duch môj nikam nevykročí;
až Beatrice ožiari mi bralie,
až tam mi zíde Vergilius z očí,“
|
127—130
Bez neho duch môj nikam nevykročí... — Vystupuje opäť úloha Vergilia ako ľudského rozumu, ktorý vystrieda (v Purg. XXX, v. 127—129) Beatrice.
|
| 130 |
ukážem naň, „čo sprevádza ma stále;
druhý je ten, preň raj už chystá blaho:
pre jeho tieň sa triaslo v každej skale
|
131—133
druhý je ten, preň raj už chystá blaho... — Dante Statiovo meno ani nespomenie. Vysvetľuje sa to nie ako nejaký prejav pohŕdania Statiom, ale psychologicky: Forese bol len veršovec, nebol schopný pochopiť veľkých básnikov. J. Felix nachádza tu predzvesť triedenia básnikov, ktoré bude jednou z hlavných tém nasledujúceho spevu. No i z prípadu Foreseho vidno, že umenie veršovať bolo vo Florencii za Danteho rozšírené, najmä veršovanie v realisticko-hravom štýle, ktorého majstrom bol Cecco Angiolieri zo Sieny. Inak i s ním si Dante vymenil tri sonety v tencóne, z ktorej sa však zachovali iba Ceccove odpovede a obhajoba Danteho z pera Guelfa Tavianiho.
|
| 133 |
kráľovstvo vaše, ktoré prepúšťa ho.“
|
| 1 |
Chôdza nás v reči nezdŕža, reč v chode,
ba sunieme sa v šume rozhovorov
tak ako dobrým vetrom hnané lode.
|
|
| 4 |
A húf tých sťaby dvakrát mŕtvych tvorov
studňami očí zo mňa úžas vpíja,
keď všimne si, že živý kráčam horou.
|
|
| 7 |
Ja pokračujem, hľadiac na Statia:
„Pomalšie azda kráča v rajské kraje,
než by šiel sám — bo chce zrieť Vergilia.
|
9
bo chce zrieť Vergilia. — J. Felix vidí v tomto mieste najvyšší Statiov hold básnikovi Vergiliovi: Statius, už očistený, kvôli Vergiliovi je ochotný spomaliť svoj výstup do Raja (vec z hľadiska teológie diskutabilná, no z hľadiska básnika pochopiteľná).
|
| 10 |
No povedz mi, ak vieš, kde Piccarda je!
Povedz mi, koho si mám všimnúť z davu,
ktorý tak zvláštne si ma vidieť praje.“
|
10
kde Piccarda je. — Dcéra Simona Donatiho, sestra Corsa a Foreseho Donatiovcov. Klariska v kláštore v Monticelli pri Florencii. Asi roku 1285 či 1288 z vôle brata Corsa unesená z kláštora a pre politické ciele prinútená vydať sa za Rosselina della Tossa, Corsovho druha v strane Čiernych guelfov. Čoskoro nato zomrela (Dante ju stretne v Par. III, v. 46—51).
|
| 13 |
„Neviem, či z krás či z cností väčšiu slávu
vila si prv, no dnes už sestru svätú
Olymp mi ctí a rád jej venčí hlavu.
|
| 16 |
Vedz,“ dodá hneď, „že menovať sa smie tu
schudnutý ľud, veď ako by ti zveril,
kto je tu kto, tak scvrklý pre tú diétu?!
|
19
Tam Bonagiunta z Lukky je... — Bonagiunta Orbicciani degli Averardi z Lukky, notár, básnik, narodený asi roku 1200, umrel kedysi pred rokom 1300. Dante sa od neho a od celej školy toskánskej dosť ostro dištancuje pre municipiálny (krajový, mestský) jazyk, kým jeho ideálom bol jazyk kuriálny, celonárodný. Starý komentátor Benvenuto Da Imola poznamenal, že Bonagiunta z Lukky bol „ľahkým vynálezcom rýmov, ale ešte ľahším vyhľadávačom vín“. Keďže žil veľmi dlho, v poslednom období, ako ukazujú najnovšie výskumy, napodobnil v jednom-dvoch sonetoch i Danteho (spolu s Cavalcantim). Práve to malo viesť Danteho k tomu, aby ho zaradil do tohto spevu a dal mu charakterizovať Danteho poéziu ako „sladký nový štýl“ vo v. 57 (pozri Vy jasné sladké vlny, str. 119: Tie vaše oči). Zaujímavý dôvod jeho prítomnosti medzi nestriedmymi (o čom v súvekých charakteristikách niet záznamu, da Imola spomína pijanstvo Bonagiuntovo až päťdesiat rokov neskôr), uvádza J. Felix, že totiž nejde o nestriedmosť v jedlách, ale v jazyku! Dante v De vulgari eloquentia výslovne použil slovo „opilosť“, „ebrietas“, nie však v spojení s nápojmi, ale v spojení s jazykom. „Municipiálni“ básnici — medzi nimi i Bonagiunta — vraj sú v tom opilstve („in hac ebrietate“) vulgárnymi slovami až diví, presahujú mieru, a preto je potrebné a užitočné jedného po druhom vyzliecť zo slávy (DVE I, XIII, 1—2). Táto súvislosť dosiaľ unikala danteológom.
22—25
Cirkev päť liet mal v rukách bezmálinka ... — Martin IV., pápež v rokoch 1281—1285, francúzskej národnosti, rodák zo Champagne. Mal benefícium pri tourskej katedrále. O jeho obľube delikátnych jedál kolovali mnohé anekdoty, medzi nimi aj povesť, že si dával pripravovať úhory z bolsenského jazera v strednom Taliansku na znamenitom sladkom tmavočervenom víne vernackom.
|
| 19 |
Tam Bonagiunta z Lukky je,“ a mieril
hneď prstom naň, „a tá tvár chudulinká,
ten tam, čo pôst ho najviac zošúveril,
|
| 22 |
Cirkev päť liet mal v rukách bezmálinka:
bol z Tours a tu sa čistí za úhory
z bolsenských vôd a za vernacké vínka.“
|
| 25 |
Tak o mnohých mi čo-to prehovorí;
a v každú tvár lúč jasu, zdá sa, zasial
a z žiadnej vzdor k nám zato nezahorí.
|
| 28 |
Od hladu zubmi naprázdno tam kmásal
aj Ubaldin aj Bonifác, čo čriedu
veľkú bol berlou oveženou pásal.
|
29—30
aj Ubaldin aj Bonifác, čo čriedu / veľkú bol berlou oveženou pásal. — Bonifazio dei Fieschi di Lavagna, Janovan, synovec pápeža Inocenta IV., arcibiskup v Ravenne v rokoch 1275—1294. Údajný milovník nádhery a dobrých jedál. Hral významnú úlohu v politike proanjouovských pápežov, čím nemohol byť Dantemu sympatický. Ravenská arcibiskupská palica mala zakončenie v podobe šachovej vežičky — preto ovežená berla. Predtým menovaný Ubaldin (o) della Pila bol z mocnej rodiny Ubaldiniovcov (umrel roku 1291), brat Ugolina z Azza, spomenutého v Purg. XIV, v. 105, brat kardinála Ottaviana delli Ubaldini, bolonského arcibiskupa, ktorého sme stretli ako zatrateného s cisárom Fridrichom II. v Inf. X, 120, str. 89, otec pisanského arcibiskupa Ruggieriho degli Ubaldi, ktorého lebku obhrýza gróf Ugolino na samom dne Danteho Pekla (Inf. XXXIII, 14 a nasl., str. 271). Podľa starých komentátorov tento Ubaldino bol gurmán.
31—33
Pri ňom aj messer Marchese je vpredu... — Marchese (vlastné meno, nie titul) degli Argogliosi z Forlí, podesta vo Florencii roku 1296, povestný gurmán a pijan, ktorý si robil vtipy z vlastného smädu.
|
| 31 |
Pri ňom aj messer Marchese je vpredu:
ten s menšou žízňou, kým bol v svojom Forlí,
do vôle pil, a nezbavil sa smädu.
|
| 34 |
No jak sa upne v jeden bod zrak orlí,
schváti ma ten, čo rodiskom má Lukku
a za poznaním po mne najviac horlí.
|
| 37 |
Šepká a čujem čosi sťa „Gentukku“
znieť tam, kde on zas cíti v svojej rane
Spravodlivosť ho ozobávať z tuku.
|
37
Šepká a čujem čosi sťa „Gentukku“... — Až Francesco Buti, komentátor v Petrarcových časoch, vyslovil domnienku, že tu ide o ženu. Je viacero viac-menej pozoruhodných identifikácií súvekých žien z Lukky, všeobecne sa súdi, že tu nejde nevyhnutne o Danteho ľúbostný román, ale iba o jeho výraz vďaky akejsi panej z Lukky, ktorá ho ako exulanta prijala dvorne a láskavo a urobila mu milým mesto, ktoré mu predtým bolo odporné svojimi „čachrármi“ (akiste na Danteho výpad v Pekle proti Lukke sa Bonagiunta ohradzuje, „nech hocijak už proti nemu broja“). Mimoriadne zaujímavý postreh priniesol E. Sanguineti, ktorý v prvom Bonagiuntovom slove „žena“ nachádza rozdiel v poetike Bonagiuntovej oproti Dantemu, ktorého ďalej citovaná kancóna sa začína slovom „panie“ („Panie, čo máte pochop o ľúbosti“, porov. v. 51). Protiklad dvoch poetík je teda obsiahnutý i v lexike: žena-pani.
|
| 40 |
„Ó, duša, v ktorej túžba za mnou planie,
vrav tak, nech chápe ťa i duša moja,“
rieknem, „a obom splň nám vrúcne prianie.“
|
| 43 |
„Žena už je, no ešte bez závoja,“
zvolá, „čo, krásna, i môj kraj ti skrásni,
nech hocijak už proti nemu broja.
|
| 46 |
Choď teraz s touto predzvesťou a žasni:
veď ak môj šepot vzbudil pochybnosti,
časom chod vecí celkom ti ich zjasní.
|
| 49 |
No povedz mi, či dobre vidím: tos’ ty
uverejnil tie verše prečudesné:
‚Panie, čo máte pochop o ľúbosti?‘“
|
51
‚Panie, čo máte pochop o ľúbosti?‘ — Je to začiatok povestnej Danteho kancóny (Donne ch’avete intelleto d’amore), umiestnenej vo Vita nuova (kap. XVII) ako prvá kancóna celej skladby. Napísal ju kedysi roku 1289, pred smrťou Beatrice, čiže pred 19. júnom 1290. Ňou sa začalo obdobie Danteho „sladkého nového štýlu“ („dolce stil nuovo“). Pomenovanie tohto nového spôsobu básnenia Dante vzápätí vloží do úst Bonagiuntových. Čoskoro sa Danteho kancóna začala v Taliansku pokladať za medzník vo vývine poézie.
|
| 52 |
A nato ja: „Som ten, kto skladá piesne
tak, ako Láska vnútro nadchýna mi
a to, čo vraví, zaznačujem presne.“
|
52
A nato ja: „Som ten, kto skladá piesne / tak, ako Láska vnútro nadchýna mi / a to, čo vraví, zaznačujem presne.“ — Všeobecne sa táto tercína chápala a dosiaľ chápe ako „manifest“ novej básnickej školy, ktorej iniciátorom bol Guido Guinizelli z Bologne (porov. Purg. XXVI, v. 92—148) a ktorá sa najviac rozvinula vo Florencii. Zmysel tohto „manifestu“ sa vidí v tom, že sa tu proti formulám a konvenčnému lyrizmu stavia úprimnosť inšpirácie. Ba — ako pokračuje po A. Masseronovi N. Sapegno a zdôrazňuje J. Felix — ide tu o nové a napokon až mystické poňatie Lásky, ktoré vyústi, ako vieme, až do koncepcie Lásky vesmírnej, a o prísny jazykový výraz či prepis básnikovej vnútornej skúseností.
55—57
„uzol medzi nami: / mňa, Notára i Guittona čo delí, / a sladký nový štýl...“ — Notárom je slávny vynálezca sonetu Jacopo da Lentino, vodca sicílskej básnickej školy, notár cisára Fridricha II. (umrel okolo roku 1250). Dante cituje bez uvedenia autora jeho kancónu Madonna dirvi voglio (Povedať chcem vám, pani) v De vulgari eloquentia. (Kancónu i jeho ďalšiu tvorbu porov. Vy jasné sladké vlny, 48—65.) — Guittone d’Arezzo, najvýznamnejší toskánsky básnik pred sladkým novým štýlom (umrel roku 1294). V De vulgari eloquentia Dante kritizuje jeho jazyk a obzvlášť nepriaznivo sa o ňom vyjadrí v Purg. XXVI, v. 124—126 (ukážku z neho porov. Vy jasné sladké vlny, str. 110). „Uzol“ vyjadruje nielen rozdiely v štýle, jazyku a umeleckých formách, ale celkom odlišný svet a odlišnú koncepciu lásky. Notárovi, Guittonovi i Bonagiuntovi išlo v podstate ešte len o lásku kurtoáznu („fin amor“ trubadúrsku).
|
| 55 |
„Už vidím,“ riekol, „uzol medzi nami:
mňa, Notára i Guittona čo delí,
a sladký nový štýl, mne z teba známy.
|
| 58 |
Už vidím, ako vaše perá smeli
za Láskou značiť, čo k nim prevravela;
to veru naše ešte nevedeli.
|
| 61 |
Duša, čo ďalej pozerať by chcela,
nezbadá rozdiel v tom či onom štýle.“
A zmĺkol sťaby utíšený scela.
|
62
nezbadá rozdiel v tom či onom štýle. — Verš má štruktúru prvého verša z Bonagiuntovho útoku proti Guinizellimu: „Vy, čo ste zmenu urobili v štýle.“
|
| 64 |
Jak zimujúci vtáci popri Níle,
keď urobia ich kŕdle zopár kruhov
a potom v rade letia dlhé míle,
|
| 67 |
tak celý zástup Foreseho druhov,
odvrátiac tvár, krok zrýchli v trúchlom prúde,
krok ľahunký i chudosťou i túhou.
|
67—68
tak celý zástup Foreseho druhov... — Nechtiac viac strácať čas, Foreseho druhovia sa pustia do behu a do očisťovania, Forese však zostane, aby zvestoval Dantemu najmä osud svojho brata, Corsa Donatiho, jedného z úhlavných Danteho nepriateľov.
|
| 70 |
A ako muž, keď za ním dlhá púť je
a nechá kus sa druhov hnať priam v lete,
sám zmierniac beh, kým stíši výdych z hrude,
|
| 73 |
tak nechá vôkol prejsť to stádo sväté
i Forese, keď vydá výdych sladký:
„Kedyže zas ťa uzriem v tomto svete?“
|
| 76 |
„Neviem, či bude život môj tak krátky,“
rieknem, „no sotva času mám tak málo,
aby som túžbou skôr tu nebol spiatky,
|
|
| 79 |
pretože kút, kde nebo žiť mi dalo,
z dobra sa zvlieka na kraj nehostinný
a do skazy sa rúti vytrvalo.“
|
79—81
pretože kút, kde nebo žiť mi dalo... — Florencia v roku 1300 pred osudnými premenami pre Danteho.
|
| 82 |
„Už zriem,“ zas on, „jak ten, ten najviac vinný
po chvoste zvera zvlieka sa dol z trupu
do údolia, kde hriech sa neodčiní.
|
82—87
„Už zriem,“ zas on, „jak ten, ten najviac vinný...“ — Corso Donati, brat Foreseho a Piccardy, jeden z vodcov florentských Čiernych guelfov (politicky orientovaných propápežsky). V rokoch 1301—1304 bol takmer neobmedzeným pánom mesta. Dante ho činil zodpovedným za rabovanie a vypaľovanie domov Bielych guelfov roku 1301, ako aj za nepokoje a lúpeže, ktoré vo Florencii priamo podnietil od februára do júla 1304. Za jeho panstva bol Dante prvý raz odsúdený kontumačne. Keď sa strana Čiernych guelfov rozčesla na dve frakcie, zorganizoval sprisahanie, aby sa znova sám ujal moci. Sprisahanie sa nepodarilo. Corso sa pokúsil ujsť, no 6. októbra 1308 ho katalánski žoldnieri v službách Signorie dostihli a zabili takmer pod múrmi kláštora San Salvi. Corso údajne spadol z koňa a kopijou mu prebodli hrdlo. Sám Corsov pozemský trest má podobu contrapasso: drúzgal jednotu Florencie, rozdrúzganý bol koňom. Tak sa zdá, že vôbec všetci traja príslušníci jednej rodiny Donatiovcov, uvedení v jednom speve, nadobúdajú hodnotu troch symbolov: Corso, prototyp zla, pohltený Peklom; Piccarda, prototyp dobra, sláviaca triumf v nebi; Forese — hriešny človek, oslobodzujúci sa z pút zla.
|
| 85 |
Kopytá koňa prudkejšie vždy dupú,
až biedne údy zver — než beh ho zdolá —
dolámané mu nechá na potupu.
|
| 88 |
Neotočia sa mnohokrát tie kolá,“
vtom pozrie hor, „a uzrieš v jasnej žiare,
čo vysvetliť viac nevládze reč holá.
|
88—90
Neotočia sa mnohokrát tie kolá... — Čiže kruhy nebeské: neprejde veľa rokov (sme v apríli 1300 a Corso umrel 6. októbra 1308).
|
| 91 |
Ty zostaň si — ja musím pod konáre
čím prv, veď čas tu v najväčšej je cene
a veľa strácam, idúc s tebou v páre.“
|
| 94 |
Jak zo šíku vše jazdec roztúžene
vyrazí v cval, bo ctižiadosť ním zmieta,
keď prvý k zrážke od druhov sa ženie:
|
|
| 97 |
tak dlžiznými skokmi tiež priam vzlieta:
a ja som sám i s tými dvoma znova,
čo boli toľkí vojvodcovia sveta.
|
|
| 100 |
Keď jeho zjav sa v diaľke takmer schová,
že ledva vládzem sledovať ho tvárou
tak ako mysľou jeho hmlisté slová,
|
|
| 103 |
vtom sa môj zrak už vhrúži do konárov
iného stromu, tesne na úpätí,
obťaženého množstvom vábnych darov.
|
103—105
vtom sa môj zrak už vhrúži do konárov / iného stromu... — Ide o druhú jabloň v tomto kruhu. Ako nesporne vyplýva z v. 116—117, ide o výhonok rajského Stromu poznania dobra a zla (porov. Purg. XXII, v. 133—135).
|
| 106 |
Dav k nemu, dlane dvíhajúc, priam letí
a čosi skríka v zalistené blaho
jak naivné a rozdychtené deti,
|
| 109 |
keď prosia dar, dar cenený tak draho,
a pritom darca, nech im túžbu zvýši,
dvíha ho výš, no vôbec neskrýva ho.
|
|
| 112 |
Sklamaný dav sa vzdiali zas a stíši,
než dorazíme k stromu za pochodu,
čo toľko sĺz a prosieb nevyslyší.
|
|
| 115 |
„Kráčajte vpred, no neblížte sa k plodu:
vyššie je strom, čo z neho hrýzla Eva,
a tento kmeň je taktiež z jeho rodu.“
|
115—117
no nezblížte sa k plodu: / vyššie je strom, čo z neho hrýzla Eva... — Tu sa potvrdzuje súvislosť tohto stromu s tým, z ktorého utrhla jablko Eva (podľa Biblie, príčina jej aj Adamovho vvpovedania z Raja); hodno si všimnúť „expresívny“ výraz „hrýzla“ („morse“, kde v taliančine zvučí i slovo „mors“, čiže smrť), nie iba „jedla“.
|
| 118 |
Tak niekto riekne vnútri toho dreva;
my stisnutí sme k sebe od úžasu
šli po strane, čo do skál povyčnieva.
|
| 121 |
„Na zlosynov si spomeňte,“ čuť z hlasu,
„splodených v mračnách, čo hruď mali dvoju
a s Tézeom šli spití do zápasu;
|
121—123
„Na zlosynov si spomeňte...“ — Čiže na Kentaurov, ktorí podľa mytológie na svadbe lapitského kráľa Peirithoa a Hippodameie sa opili a chceli uniesť ženy Lapitov (pozri Inf. XII, 72, str. 101); v boji, ktorý sa rozpútal, väčšinu z nich pobil Tézeus, heroický priateľ Peirithoov. Kentauri mali dvoju hruď: ľudskú i konskú.
|
| 124 |
na Židov, čo tak žíznivo šli k zdroju,
že Gedeón ich vzdialil od bojiska,
keď k Madiánskym zostupoval k boju.“
|
124
na Židov, čo tak žíznivo šli k zdroju... — Druhý príklad potrestanej nestriedmosti je z biblickej histórie. Piaty sudca Židov Gedeón, ktorý začal oslobodzovací boj proti beduínskym Madiánčanom, na Boží príkaz vyskúšal svojich 10 000 bojovníkov takým spôsobom, že ich priviedol k prameňu Harad a kázal im piť. Niektorí pili vodu ako pes („lízali ju jazykom“), iní priľahli k vode, čo sa pokladalo za znak zmäkčilosti. Prvých bolo tristo a Gedeón iba tých si vybral a zostúpil s nimi na bojisko k táboru Madiánskych a zvíťazil nad nimi (Kniha sudcov VI, 1 a nasl., VII, 1 a nasl.).
|
| 127 |
Stlačení k lemu skalnatému, zblízka
počúvame tie previnenia hrdla,
za ne tak tvrdá odmena sa získa.
|
| 130 |
Keď z úžinky už cesta povybŕdla,
cez tisíc krokov do nového kraja
šiel vedno v dumách každý z nášho kŕdľa.
|
| 133 |
„Čo kráčate tak zasnení vy traja?“
ozve sa hlas, až schviem sa od obavy,
ako sa strhne plaché zviera z hája.
|
| 136 |
Zodvihnem zrak, nech vidím, kto to vraví;
a nezrel nik tak planúť vyše miery
či sklo či kov, keď pec ich rozžeraví,
|
| 139 |
jak planul ten, kto vravel nám: „Ak mieri
nahor váš krok, nuž cesta tu sa stáča
pre tých, čo túžia po skutočnom mieri.“
|
139—141
jak planul ten, kto vravel nám... — Čiže anjel, stojaci na výstupnej hranici šiesteho kruhu.
|
| 142 |
Tak jeho jas mi oči k zemi stláča,
že hneď sa musím ukryť za doktorov,
jak ten, kto iba podľa sluchu kráča.
|
|
| 145 |
Tak ako hlása úsvit s jasnou zorou
májový vánok, čo si vône vije
z ruží a z tráv i s celou sviežou flórou,
|
|
| 148 |
tak cítil som, že moje čelo kryje
voňavý van, čo z jeho krídla prúdi
a dáva cítiť vôňu ambrózie.
|
148—149
tak cítil som, že moje čelo kryje / voňavý van... — Anjel mávnutím krídla zhládza predposledné P z Danteho čela.
|
| 151 |
A počul som: „Sú blažení, im v hrudi
plá toľká milosť, že chuť na pochúťky
prílišnou túžbou hruď im nezačmudí,
|
151—154
A počul som: „Sú blažení, im v hrudi / plá toľká milosť...“ — Parafráza biblického blahoslavenstva: Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo nasýtení budú. (To isté blahoslavenstvo bolo aplikované aj na lakomých v Purg. XXII, v. 4—6.) Parafráza je voľná a obsahuje vraj zrejmú Danteho myšlienku, že nie je „spravodlivé“, aby jedni tučneli, pokým ostatní hladujú.
|
| 154 |
keď aj ich smäd chce spravodlivé skutky.“
|
| 1 |
A čas nás súri stúpať v ďalšiu zónu,
pretože slnko Býkovi už podá
svoj poludník a noc zas Škorpiónu;
|
1—3
A čas nás súri stúpať v ďalšiu zónu... — Rozumej: slnko už opustilo meridián (najväčší kruh nebeskej sféry), kde bolo na poludnie, a meridián je už v znamení súhvezdia Býka, podobne ako „noc“, ktorá protiľahlo „krúži“, ako sa hovorí v Purg. II, v. 4 (čiže nad severnou pologuľou), opustila už meridián Jeruzalema a tento meridián je už v znamení súhvezdia Škorpióna. Keďže prechod meridiánuslnka od jedného súhvezdia k druhému trvá dve hodiny (dvanástinu obežnej dráhy), na južnej pologuli, teda na Očistcovej hore, sú dve hodiny popoludní a na severnej, v Jeruzaleme, dve hodiny ráno.
|
| 4 |
nuž ako tí, čo rýchlo vpred sa brodia,
hoc zreli by jas akejkoľvek tváre,
ak ďalej osteň potreby ich bodá,
|
| 7 |
tak odrazu sa octneme v tej škáre,
v nej za sebou sa kladú naše stopy,
keď úžina už nedáva ísť v páre.
|
7—9
tak odrazu sa octneme v tej škáre... — Úzky priechod v skale, ktorým vedie schodište do siedmeho kruhu.
|
| 10 |
Jak bocianik, čo k letu krídlo vzchopí,
no napriek túžbe jednako len váha
z hniezda sa vzniesť, a preto späť ho sklopí:
|
10—15
Jak bocianik... — Jemný, koncízny, presne odpozorovaný a esteticky neobyčajne účinný obraz, vyjadrujúci Danteho duševné rozpoloženie, jeho váhanie vysloviť otázku, ktorá ho trápila. Jeden z komentátorov (B. Nardi) pripomína, že tento obraz bude asi sugerovaný Statiovou Thebaidou. Môže to byť čosi ako príprava na jeho dlhú reč o niečo ďalej; podobné auftakty sme videli i na začiatku šiesteho spevu s obrazom hazardných hráčov a niečo neskôr sa objavil Sordello — básnik i hazardný hráč (nespomenúť Nezvalovho Edisona, kde tiež obaja splývajú — „jednou k večeru šel z herny mladý hráč“?) alebo na začiatku druhého spevu sa približuje anjel s loďkou, žiariaci ako Mars, ktorý korešpondoval v stredovekej estetike s hudbou, a potom sa objaví ústredná postava, hudobník Casella. Domnievame sa ďalej, že Dante tuná, povedali by sme, úplne moderne, poetisticky, kladie vedľa seba dve veci bez prirovnávacieho spojovadla, tvorí „asociáciu“: 1. zdvihnuté krídlo bocianika (v. 10) a podobná krivka úst (v. 19) už predtým rozvinutá do obrazu ako „luk, čo napäls’ ho až k hrotu“ (v. 18). Tvarová podobnosť, základný zákon poetizmu, by tu slávil jeden z triumfov. Je však možné, že luk, okrem tvarového, teda metaforického spodobňovania, má tu aj metonymickú súvislosť: z luku, akže pôjdu slová, prirovnané tak ku strelám, budú „perutné“. Perutné slová, známe z Homéra, nejakým prostredníctvom mohli byť známe aj Dantemu.
|
| 13 |
tak planula i hasla moja snaha
spytovať sa, hoc dospela až po tú
čiaru, kde človek za slovom už siaha.
|
| 16 |
Neobrala ho rýchlosť o milotu
a sladký otec riekol mi: „Nech spustia
pery svoj luk, čo napäls’ ho až k hrotu!“
|
| 19 |
Tak uistený otvoril som ústa:
„Ako je možné, že sa tuná chudne,
kde netreba už z jedla ani sústa?“
|
| 22 |
„Ak Meleagra spomnieš si,“ on vľúdne,
„jak dohasne, len poleno tiež zhasne —
nebude ti to vonkoncom tak čudné.
|
22—24
„Ak Meleagra spomnieš si...“ — Meleagros bol syn kalydonského kráľa Oinea. Pri jeho narodení bohyne osudu Moiry (Parky) predpovedali, že bude žiť dovtedy, pokým nedohorí poleno, ktoré bolo práve v kozube. Matka Althaia naskutku poleno z kozuba vytiahla, uhasila ho a ukryla. Po mnohých rokoch však Meleagros v šarvátke na poľovačke zabil svojich dvoch ujcov. Keď sa o tom dozvedela matka, v hneve hodila poleno do ohňa a keď poleno dohorelo, „dohorel“ aj Meleagrov život. Zmysel: človek je determinovaný niečím mimo neho, v tomto prípade nadprirodzenou príčinou, o ktorej nevie. Mýtus spracoval Ovidius, Met. VIII, 260—546, str. 157—163.
25—27
Ak zvážiš tiež... — Druhý príklad je z fyziky, resp. z bežnej skúsenosti. Zmysel: ako zrkadlo odráža každý pohyb predmetu, tak fiktívne telá tieňov odrážajú „hnutia“ duší: stupeň ich ľútosti sa prejavuje navonok ich chudnutím.
|
| 25 |
Ak zvážiš tiež, že človek sotva žasne,
keď zrkadlo mu každý pohyb zdvojí:
to, čo sa temným zdá, ti bude jasné.
|
| 28 |
No tvoju túžbu celkom uspokojí
len Statius; a ja ho prosím: Zhoj mu
plam jeho rán, čo len tvoj duch mu zhojí.“
|
| 31 |
„Preto mu clonu moje slová zojmú
z večného vidu, tam, kde tvoj duch planie,“
riekol, „že ‚nie‘ riecť neviem duchu tvojmu!“
|
| 34 |
A započal: „Ak tvoj um odhodlane
až v hĺbku, synu, si môj výklad schýli:
na tvoje ‚ako‘ svetlom sa ti stane.
|
| 37 |
Krv dokonalá, ktorú smädné žily
nevpíjajú, lež ktorú do komory
si ako pokrm z hostín odložili,
|
37—42
Krv dokonalá, ktorú smädné žily... — Svoj široko koncipovaný výklad, založený na súvekom aristotelovsko-tomistickom učení, začne Statius opisom plodenia tela, aby potom prešiel k opisu vzniku ľudskej duše. „Krv dokonalá“ (u Tomáša Akvinského S. th. III, XXXI, 5: „Sanguis purus“), na rozdiel od ostatnej krvi, ktorá poskytuje potravu telu, neprúdi žilami: „smädné žily“ ju nepohlcujú, ale zostáva v srdci ako jedlo, ktoré sa zo stola nedotknuté odnáša. Zo srdca ploditeľovho, zostávajúc v ňom, čerpá tzv. virtu informativa, číže silu, potenciu utvárať, formovať všetky ľudské údy.
|
| 40 |
berie si v srdci, kam sa najprv vnorí,
moc všetky údy utvárať, moc činnú,
vyššiu než tá, čo v toku žily tvorí.
|
| 43 |
Pretvorená v tie miesta vstúpi, synu,
o nich je krajšie nevravieť; z nich vplynie
do prirodzenej nádobky v krv inú.
|
43—45
Pretvorená v tie miesta vstúpi... — Dokonalá krv, modifikovaná na spermu, zostúpi do mužských orgánov (v tie miesta, o nich je krajšie nevravieť) a odtiaľ potom vplynie na mesačnú krv ženy v maternicidelohe (prirodzenej nádobky v krv inú).
|
| 46 |
Po splynutí z nich jedna v zlúčenine
trpnou má byť, kým druhá zas je činná,
pretože priamo zo srdca sa rinie.
|
| 49 |
Tak pôsobiť v tej druhej započína,
že zrazí ju, by zas sa oživila
už sťa jej látka táto zrazenina.
|
|
| 52 |
Len čo sa dušou stane činná sila,
akú má byľ — no kým my putujeme
s ňou v ďalší cieľ, v tej k brehu dorazila —
|
52—57
Len čo sa dušou stane činná sila... — Ďalší dvojstupňový vývinový proces od vegetatívnej k senzitívnej duši: „Činná sila“ („virtute attiva“) spermy stane sa najskôr dušou vegetatívnou (takou, ako majú „byliny“), ale s tým rozdielom, že pokým u bylín je to konečný stupeň („tamtá je už v prístave“), pri ľudskom stvorení vývin ide ďalej, a to k duši senzitívnej a racionálnej. Aktívna sila (mohutnosť) semena, čiže oná „virtu informativa“ z v. 41 (moc všetky údy utvárať), ďalej tak pôsobí, že sa vegetatívna duša začne hýbať a začne cítiť, najskôr však len ako najdokonalejšie živočíchy (prirovnanie k „morskej hube“, medúze či mäkkýšom), a potom tá istá aktívna mohutnosť semena, z ktorej je už anima vegetativa a sensitiva, podľa svojich možností dá sa vytvárať orgány duše senzitívnej, čiže orgány zmyslov.
|
| 55 |
hýbe sa tak, tak cíti ako nemé
podmorské huby; ibaže v nás pudí
rast ďalších zmyslov, ktorým bola semä.
|
| 58 |
Až tuná, synu, sila plne vzprúdi,
ktorá je v srdci ploditeľa skrytá
a od prírody tvorí všetky údy.
|
58—60
Až tuná, synu, sila plne vzprúdi... — Znamená to, že tu pri senzitívnej duši príroda dosiahla hranicu svojich možností. Až do tohto bodu ľudský zrod sa nelíši od zrodu iných živočíchov.
|
| 61 |
No ako slovo z živočícha svitá,
to nevidíš; a tu sme pri tom bode,
v ňom bludu sa i väčší mudrc chytá
|
61—66
No ako slovo z živočícha svitá... — Tým „väčším mudrcom“ — a to je od Danteho nesporný hold a výraz úcty k arabskému filozofovi — je Averroes (1126—1198). Ten v tomto bode upadol do bludu. Ide o toto: Ak sa proces zrodu pri bylinách zastavuje pri duši vegetatívnej a pri živočíchoch pri duši senzitívnej, u človeka proces postupuje ďalej: k duši rozumovej („anima rationalis“). Jej prejavom i znakom je jazyk. (Jedine človek myslí, a teda potrebuje jazykom oznámiť iným svoje myšlienky.) Vec vzniku „rozumovej duše“ podľa Danteho a súvekého názoru nie je vecou prírody, ale stvoriteľského aktu, čiže vecou Božieho zásahu: keď plod dosiahne istý stupeň vývinu, sám Boh do neho „vdýchne“ rozumovú dušu. No v tomto bode Averroes „sa chytá bludu“. Keďže pojem stvorenia ľudskej duše nepoznal a pre samu dušu a jej úkon nenašiel príslušný telesný orgán (ako zrak a sluch), no zároveň mu logika diktovala, že činnosť rozumová ako činnosť nehmotná nemôže byť výsledkom sily hmotného semena, vyvodil z toho, že tzv. trpný rozum („intellectus possibilis“), čiže racionálna schopnosť vlastná intelektívnej duši, je „substantia separata“, podstata oddelená od individuálnej duše, a teda popretie jednej zo základných dogiem kresťanského učenia. Dante, odsudzujúci tento „blud“, stojí na obdobnom polemickom stanovisku voči Averroesovi, ako stáli súvekí kresťanskí scholastici, medzi nimi aj Tomáš Akvinský (S. th. I, LXXVI, 2; LXXIX, 5; CXVII, 1).
68—75
a vedz: len plod, dnu pod materskou nocou... — Až po učlenení mozgu dych Prapôvodcu (Boha) rozradostený nad tak skvostným dielom Prírody (podľa súvekého názoru, jeho dcéry) vdýchne doň ducha a nájduc aktívny princíp (krv činnú zo srdca ploditeľovho), hneď si vpriada do svojej podstaty a stúpa v jednu dušu. Táto duša nielen žije a cíti, ale aj „samu seba zhliada“, čiže rozjíma o sebe, uvažuje o sebe, má vedomie vlastného konania.
|
| 64 |
a trpný rozum oddelí a podie
od duše preto, lebo nezrie v tele
orgán, kde by sa prejavoval v chode.
|
| 67 |
Ó, teraz pravde srdce otvor celé
a vedz: len plod, dnu pod materskou nocou,
členenie mozgu dokoná si v čele,
|
| 70 |
s radosťou skláňa sa dych Prapôvodcov
nad skvostné dielo prírody, doň vkladá
obdareného ducha takou mocou,
|
| 73 |
že to, čo nájde činného, hneď vpriada
si v podstatu a v jednu dušu spúta:
tá, žijúc, cítiac, samu seba zhliada.
|
| 76 |
Ale nech slová neudivujú ťa,
na lúče pozri, čo sa vínom stanú
zlúčené s miazgou viničného prútia.
|
| 79 |
Keď Lachesis už nemá viacej ľanu,
božské i s ľudským, v žití s údmi spätým,
odnáša duša z dočasného stanu.
|
79—82
Keď Lachesis už nemá viacej ľanu... — Keď Lachesis, jedna z troch mytologických Sudičiek (Parky) spradie niť života, človek umiera. Vtedy sa duša uvoľní z tela a odnáša so sebou i ľudské i božské, čiže telesné i duchovné mohutnosti. Odnáša ich však „in virtude“, čiže ako virtuálny princíp, potenciálne, možnostne... Je však medzi nimi rozdiel: prvé, telesné, hmotne (zrak, sluch, obraznosť atď.), zostávajú v stave čírych potencií, majú len existenciu potenciálnu, sú nečinné (nie v akte), „nemé“, pretože sú odlúčené od svojich telesných orgánov. Oproti tomu druhé, intelektívne, nehmotné (ono „božské“ v človeku, ako píše Dante), sú činné a vo svojej činnosti ešte bystrejšie než v živote, pretože sú zbavené telesných obmedzení a nerušené zmyslovými dojmami.
|
| 82 |
Kým ďalšie vlohy zmĺknu s odumretím,
pamäť a um a vôľa mimoriadne
bystrejšie ešte stanú sa než predtým.
|
| 85 |
Duša hneď sama prezázračne spadne
na jeden z brehov, umknúc z hmotnej skrýše,
a iba na ňom svoje cesty zhliadne.
|
85—87
Duša hneď sama prezázračne spadne / na jeden z brehov... — Buď na breh Acherónu, kde sa zhromažďujú duše zatratených, alebo na breh Tiberu, k jeho ústiu, ktoré je zhromaždišťom duší spasených: tam sa dozvedia o svojom nasledujúcom putovaní (porov. Purg. II, v. 100—115; Inf. III, 112—126, str. 31—32).
|
| 88 |
Len čo ju tam to miesto obopíše,
tvorivá sila dookola žiari
jak z živých údov v rámci zemskej ríše.
|
88—90
Len čo ju tam to miesto obopíše... — Je to akési „vzdušné telo“. Toto „nové telo“ je akoby odrazom duše, duša sa v ňom odráža a počína si tak ako telo skutočné. Je odrazom i obrazom duše (až tu pochopíme, prečo pripomenul Vergilius Dantemu podobenstvo o zrkadle, čo každý pohyb zdvojí človeku, porov. v. 25—26).
|
| 91 |
A ako vzduch, keď po daždi má pary,
z cudzieho lúča, ktorý sa v ňom zblýska,
dúhové farby na seba si čarí:
|
| 94 |
tak okolitý vzduch tam ten tvar získa,
aký mu duša svojou silou vtláča
na novom mieste svojho pôsobiska.
|
| 97 |
A ako plameň za ohňom sa stáča,
hockam sa hne, že večne vedno idú:
tak nová forma s dušou svojou kráča.
|
|
| 100 |
A keďže zrakom možno objaviť ju,
tôňou sa zve; a z nej tiež povylúpne
sa každý zmysel, vrátane aj vidu.
|
100—101
A keďže zrakom možno objaviť ju, / tôňou sa zve... — Rozumej: nové, vzdušné telo, ktoré je viditeľné (hoci nekonzistentné), sa preto nazýva tieňom. Latinské slovo „umbra“ značí nielen tieň, ale aj zdanie, jav.
|
| 103 |
Preto znie smiech a znejú stony úpne,
preto prúd sĺz i rečí z nás sa roní,
nimi si čul sa plniť tieto stupne.
|
| 106 |
Nuž aké city zmocňujú sa tôní,
také ich tvárnia do vzhľadu i zvuku:
a to je to, čo chcel si zbaviť clony.“
|
|
| 109 |
Tak prichádzame pred poslednú muku
a nová kúra zaujme nás scela,
keď sledujeme cestou pravú ruku.
|
|
| 112 |
Stena tam plameň navonok priam strieľa,
kým rímsa vietor vydychuje nahor,
čo stláča plam a chodník rozostiela
|
112—118
Stena tam plameň navonok priam strieľa, / kým rímsa vietor vydychuje. — Rozumej: navonok, čiže k vonkajšiemu okraju cesty, odkiaľ však fúka vietor, ktorý plamene odvracia do vertikálnej polohy, takže predsa len možno prejsť cestou po samom jej okraji. — Oheň tu má jasnú symbolickú platnosť: plamene vášne. (Menej jasnú má vietor.) Inak, plamene vpravo, priepasť vľavo — to je jasná reč symbolov na začiatku okružia, v ktorom sa očisťujú tí, čo hrešili zmyslovou láskou.
|
| 115 |
tak uzunký, že po jednom zas tiahol
náš malý zbor — a raz som sa bál pádu,
raz, aby zas ma oheň neošľahol.
|
| 118 |
Riekol môj pán: „Čuj dobre moju radu:
zúž očiam uzdu na takomto sklone,
kde s chybným krokom ľahko stratíš vládu!“
|
| 121 |
‚Summae Deus clementiae‘ som v lone
tej pále čul a potom ďalšie slohy,
takže som túžil uzrieť oné tône.
|
121—123
‚Summae Deus clementiae‘... — Incipit cirkevného latinského hymnu (Boh najvyššej láskavosti), ktorý sa recituje v sobotné matutinum ako prosba o ochranu pred duchom smilným (uveďme jednu slohu: „Bedrá a choré útroby / plameňom svätým rozohni, / nech vstanú údy, vezmú zbroj / a škodné pudy zaženú.“).
|
| 124 |
A vidím, ako v ohni idú mnohí,
no len čo si ich moje oko všimne,
hľadím zas späť, kam kladú sa mi nohy.
|
| 127 |
Vykríknu „Virum non cognosco“ pri mne,
keď skončia spev; a pri speve sa vedú
zas ďalej, ticho pokračujúc v hymne.
|
127
„Virum non cognosco.“ — Slová Panny Márie archanjelovi Gabrielovi pri zvestovaní vtelenia: „Ako sa to stane, keďže ja muža neznám.“ (Luk. I, 34.) Prvý príklad cudnosti je teda z Biblie.
|
| 130 |
Keď skončia ho, zas kričia plačky: „V biedu
Diana z lesa Heliku von ženie,
že okúsila z Venušinho jedu.“
|
130—133
„V biedu / Diana z lesa Heliku von ženie...“ — Druhý príklad zo starovekej mytológie. Cudná bohyňa lovu Diana vyhnala zo svojej družiny lesných nýmf Heliku (Kallistó), ktorá „okúsila z Venušinho jedu“, čiže pocítila zmyselnú lásku a podľahla Jovovi. Žiarlivá Jovova manželka Juno ju zato premenila na medvedicu, no Jupiter ju vzal aj so synom Arkadom na nebo, kde vytvorili spolu súhvezdie Veľkého medveďa (Veľkého voza). Báj spracoval Ovidius, Met. II, 408—507, str. 44—46.
|
| 133 |
Spievajú zas — a zas plač pripomenie
žijúcich cudne, ako cnosť to káže
a manželstvo i mužovi i žene.
|
| 136 |
Po celý čas tak cez ohnivé kráže
plá spev i plač, tá kúra viac než častá:
len keď sa takto vypeká a maže,
|
137—139
plá spev i plač... — Už na začiatku kruhu nestriedmych zaznie reč, „čo spievajúc i kvíli“ (porov. Purg. v. 10), a spomínali sme, že už tu je vzdialené echo k Arnautovmu veršu: „Ja Arnaut som, čo spievam si i lkám.“ Opakuje sa i tu na začiatku kruhu telesných zmyselníkov, naznačujúc hádam i takto blízkosť telesnej žiadostivosti s nestriedmosťou. Spev i plač sú dva druhy spojenej kúry (ide o liečenie sa z rán, ktoré sa ohňom vypaľujú a modlitbami mažú), ktorými sa zaceľuje, dovedna zrastá posledná rana (siedmy hriech).
|
| 139 |
posledná rana dovedna sa zrastá.
|
| 1 |
Kým jeden kráčal za druhým a neraz
mi dobrý radca cez tú cestu celú
vravel: „Tu bdej, bdej na najužšej z terás,“
|
|
| 4 |
slnko mi sprava udieralo k telu
a líčilo už lúčmi celý západ
z belasej farby na oblohu bielu:
|
|
| 7 |
takže môj tieň, keď v plam sa začal vtápať,
robil ten plameň žeravším, čo veľa
duší si všimlo, nevediac to chápať.
|
7—9
takže môj tieň... — Z predošlých veršov vysvitá, že je okolo piatej hodiny popoludní (utorok po Veľkej noci, 12. apríla); Danteho tieň sa opiera do plameňov a robí ich tmavšími. I duše v poslednom kruhu, kde pykajú smilníci, si povšimnú rovnako ako tiene vo viacerých doterajších okružiach, že Dante vrhá tieň, a má teda telo skutočné; je živý („ten ale nemá, jak zdá sa, zdanlivého tela“, v. 10—12).
|
| 10 |
V ňom dôvod bol, že zvedavosť v nich zvrela
a začali si hovoriť: „Ten ale
nemá, jak zdá sa, zdanlivého tela.“
|
| 13 |
Uisťujúc sa v zdaní neustále,
blížili sa, že azda prehovorím,
no dbali vždy, by nevyšli von z pále.
|
| 16 |
„Ó, ty, ty vzadu, nie žes’ prineskorým,
no že ťa úcta snáď k tým dvom tak vedie,
odpovedz mi, čo žíznim tu a horím.
|
| 19 |
Nielen mne treba tvojej odpovede;
veď všetci tu vrú väčšou žízňou pre ňu,
než za studenou vodou Ind mrie v smäde.
|
21
než za studenou vodou Ind mrie v smäde. — India (spolu s Etiópiou) sa pokladala v Danteho časoch za územie najviac vyprahnuté.
|
| 22 |
Zjav, prečo slnko našlo v tebe stenu,
jakby si nebol ešte z ľudskej biedy
vstúpil v tú sieť, v ňu všetci mŕtvi vtenú.“
|
22—24
Zjav, prečo slnko našlo v tebe stenu... — Pozoruhodne vypracovaný obraz, ktorý naznačuje, že hovoriacim bude básnik. Bude to skutočne Danteho najmilovanejší autor, Guido Guinizelli, s ktorým v závere spevu povedie dlhý rozhovor.
|
| 25 |
Tak jeden z nich by ma už k odpovedi
bol priviedol — nech zrak môj užasnutý
k novine inej neupne sa vtedy:
|
| 28 |
do stredu dráhy horiacej sa skrúti
nový ľud s tvárou k tamtým obrátenou
a pripúta môj pohľad k svojej púti.
|
|
314 |
Tam vidím, ako oba prúdy tieňov
sa bozkajú a šťastné krátkym stykom
späť otočia sa páľou prebrodenou.
|
|
| 34 |
Tak prechádzajúc svojím temným šíkom
— v ňom zvedieť smer aj údel každý skúša —
mravec sa mravca dotkne ňufáčikom.
|
|
| 37 |
No hneď, len družné pritúlenie zrušia
a prvé kroky späť ich rozhraničia,
prekričať druhú chce tu každá duša.
|
|
| 40 |
„Sodoma, Gomora“, tie novšie kričia;
„Pazifae“, zas prvšie, „bola kravou,
by na jej bažnosť vbehlo bujné býča.“
|
40—42
„Sodoma, Gomora“, tie novšie kričia; / „Pazifae“, zas prvšie... — Duše z druhého šíku vykrikujú príklady trestu tej formy smilstva, ktorou samy hrešili, čiže smilstva proti prírode, t. j. sodomie, nazvanej tak podľa miest Sodomy a Gomory (pozri Gen. XVII, 20, XIX, 25). Duše z prvého šíku sú smilníkmi vo vlastnom zmysle slova, v ktorých prirodzená túžba nebola regulovaná uzdou rozumu („čo ľudský zákon zachovávať nevie, lež ako zver sa nechá pudom vodiť“, v. 83—84). Tie — a medzi nimi je i Guinizelli — evokujú mýtus o Pasifae, manželke krétskeho kráľa Minosa a dcére boha Hélia a jej obludnom spojení s býkom (vnútri drevenej kravy, zhotovenej pre ňu Daidalom); z toho spojenia sa zrodil Minotaurus (porov. Inf. XII, 12 a nasl., str. 97, pozn. na str. 348 a 349).
|
| 43 |
Jak na sever časť vzlieta zo žeriavov
a druhá ta, kde čaká ich púšť vriaca
— tá pred mrazom, tá bočiac pred páľavou
|
| 46 |
ľud jeden mizne, druhý späť sa vracia
a s plačom spev i kriky začnú v páre,
v nich patričnejšie sa ich dlh tu spláca.
|
| 49 |
Tí istí zas sa pri ohnivej čiare
mi priblížia — a zas tá túžba planie
po odpovedi z napätej ich tváre.
|
| 52 |
Ja, čo som dvakrát videl už ich prianie,
začnem: „Ó, duše, ktoré ste si isté,
že prídete skôr-neskôr k rajskej bráne,
|
| 55 |
nezrelé ani vekom nezdravisté
nezostali mi údy v zemskej stepi —
so mnou sú tu, kde vy už tôňami ste.
|
| 58 |
Tam s nimi stúpam, nechtiac byť viac slepý,
kde pani prosí vládcu všehomíra,
nech z vás si živý poučenie vštepí.
|
| 61 |
No nech i vám sa vaša túžba číra
splní čím skôr a raj vás pritúli si,
kypiaci láskou do šíreho šíra,
|
|
| 64 |
povedzte mi a zahrniem to v spisy:
ktože ste vy a kto sú tamtie davy,
čo za chrbtom vám miznú v diaľ ich rysy.“
|
64
povedzte mi a zahrniem to v spisy... — I na takomto detaile si možno všimnúť úžasnú presnosť Danteho: Danteho duše v Očistci i v Predočistci žiadajú o modlitby, či už od neho, či od známych a príbuzných — a Dante im to sľubuje — no ani raz im nepovie ako tuná, že ich zaznamená vo svojom diele básnickom („zahrnie ich v spisy“). Akoby tento detail mal sugerovať tušenie Danteho, nie autora diela, ale dramatickej postavy v ňom, že má pred sebou básnika, resp. viacerých básnikov (ako sa neskôr ukáže, ku Guinizellimu pribudne i najväčší trubadúr), čiže zvečňovateľov ľudí prostredníctvom literárneho diela. Preto tým viac si zaslúžia, aby oni sami boli ďalej zvečňovaní v diele svojho nasledovníka.
|
| 67 |
Nie inak stŕpa vrchár ostýchavý,
uvidiac v meste palác prenádherný,
keď z drsných hôr sa prvý raz v ňom zjaví,
|
| 70 |
než javia tiene úžas prenesmierny;
no strasúc strach i väčší než z tých palôt,
čo skoro v srdciach vznešených sa mierni,
|
| 73 |
„Ó, blažený, čo zrúc náš kraj i národ,“
zasa ten istý prevravel z ich kola,
„pre lepšiu smrť smieš skúsenosť brať na loď!
|
73—75
„Ó, blažený, čo zrúc náš kraj i národ,“ / ... „pre lepšiu smrť smieš skúsenosť brať na loď!“ — Náramne zložitý a mimoriadne presný je básnický systém Danteho: citované dvojveršie má v origináli rým „marche — s’embarche“: Beato te, che, delle nostre marche, / Per viver meglio, esperienza imbarche. Rýmovku „arche“ (vyslov „arke“) Dante zabral z Guinizelliho sonetu, v ktorom sa tento otec stilnovizmu (teda poézie samého Danteho, ďalej Cavalcantiho, Cinu z Pistoie a i.) obracia na najvyššieho predstaviteľa tzv. prechodnej školy toskánskej, Guittona d’Arezzo (asi 1235—1294; porov. Vy jasné sladké vlny, str. 109—110) ako na svojho otca! Odcitujme si prvé dva verše z tohto sonetu: „O caro padre meo, di vostra laude / Non bisogna ch’alcun uomo s’embarche...“ (O, môj drahý otče, k vašej chvále netreba, aby sa „naloďoval“ niekto.) Na konci druhého verša zvoní to isté slovo ako v citovanom Danteho dvojverší. A práve tohto básnika, ktorému Guinizelli v mladom veku podliehal natoľko, že ho nazval svojím otcom — Dante naskrze nemal rád a necenil si jeho verše pre ich krajovú obmedzenosť (municipalitu) a netvorivé imitovanie trubadúrov (pozri reč Bonagiuontu z Lukky v Purg. XXIV, v. 56). Takéto odsúdenie dá potom jasne vysloviť samému Guinizellimu na konci spevu („Zo starších mnohí Guittonove rýmy cenili si tak iba podľa chýru...“ v. 124—125). Guinizelli teda v tomto speve musí urobiť sebakritiku svojho obdivu voči Guittonovi d’Arezzo — a práve tým, že s takým istým rýmom i slovom („embarche“ je staršia forma Danteho „imbarche“) sa tuná obráti na Danteho, i touto naoko iba formálnou, ale kompozične-významovo presne zakalkulovanou položkou sa naznačí už skôr, už v prvej časti spevu, že otcovsko-synovský vzťah je tu medzi inými básnikmi! A ten odhalí až v druhej časti spevu, keď on sám nazve Guinizelliho svojím otcom aj otcom mnohých lepších od seba (v. 97—99)!
77—78
má hriech, preň Caesar čul, jak okrem chvály / naň „kráľovná“... — Rozumej: ten druhý ľud, v ktorom sa Guinizelli nenachádza, zhrešil hriechom obcovania s rovnakým pohlavím, hriechom, preň triumfujúceho Caesara častovali prezývkou „kráľovná“ (aby sa božstvá nenahnevali a nežiarlili pre samé chvály!). Prezývka naráža na jeho morbidné priateľstvo s bothynským kráľom Nicodemom. Spomína to Suetonius, Caes. 49.
|
| 76 |
Ľud, idúci ta ďalej do plápola,
má hriech, preň Caesar čul, jak okrem chvály
naň ‚kráľovná‘ dav pri triumfe volá!
|
| 79 |
Preto húf s krikom ‚Sodoma‘ sa vzdiali
a s výčitkami stále musí chodiť
i hanbou takto napomáhať páli.
|
| 82 |
Hriech nás, nás tuná, bol zas hermafrodit,
čo ľudský zákon zachovávať nevie,
lež ako zver sa nechá pudom vodiť.
|
| 85 |
Nuž k hanbe nám sa v našom žalospeve
pri rozchode zve menom žena z klietky,
jej zverila sa v zozverštenom dreve.
|
85
Nuž k hanbe nám sa v našom žalospeve / pri rozchode zve menom... — Čiže už spomínaná Pasifae (pozri pozn. k v. 41).
|
| 88 |
Už vieš náš hriech, no ak by si chcel hnedky
i mená tých, k nim plamene sa vinú,
nemám už čas a neviem ani všetky.
|
|
| 91 |
Ja, čo som sa ti vyznal zo zločinu,
som Guinizelli; tu môj hriech sa čistí,
že pred smrťou včas ľutoval som vinu.“
|
92
som Guinizelli... — Guido Guinizelli, rodák z Bologne, syn istého Guinicella di Magnano. Jeho životopisné údaje nie sú presné (narodil sa cca 1230—1240), patril ku ghibellinom a zomrel vo vyhnanstve pravdepodobne roku 1276 v meste Monselice. Bol sudcom a právnym poradcom, neskôr, keďže bol vynikajúcim znalcom klasickej kultúry, sa venoval štúdiu filozofie (ukážky z jeho tvorby porov. v knihe Vy jasné sladké vlny, str. 122—129). Dante ho už v Novom živote nazval „saggio“, „múdrym“ (čiže mudrcom) v jednom sonete, citujúcom či parafrázujúcom začiatok najslávnejšej Guinizelliho kancóny V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva (pozri Vy jasné sladké vlny, str. 122—123): „Šľachetné srdce s Láskou v jedno splýva, / ako i múdry súdi v svojom diele.“ (Porov. Nový život, kap. XX, str. 79.)
94—97
Jak pred Lykurgom v jeho nenávisti / chvel sa pár synov... — Keď Dante počul meno Guinizelliho, pocítil túžbu pribehnúť a objať ho, i v plameňoch. Pocítil podobnú túžbu ako kedysi Thoas a Eumeá, keď videli svoju matku na popravišti. Je to narážka na pasus zo Statiovej Thebaidy V, 720—723. Hypsipyla, ktorá mala strážiť Lykurgovho synčeka, opustila ho so smädnými gréckymi vojakmi, ktorých viedla k prameňu Langii (porov. Purg. XXII, v. 112). Chlapčeka zatiaľ pohrýzla zmija a Lykurgos odsúdil Hypsipylu na smrť. Zachránil ju jej synovec, keď už bola na popravišti: bežal k nej a objal ju. Toto gesto lásky dostačilo na jej oslobodenie. Rovnako rád by Dante oslobodil z plameňov Guinizelliho: túto vôľu ilustruje každý detail, s ktorým ho sleduje v plameňoch.
|
| 94 |
Jak pred Lykurgom v jeho nenávisti
chvel sa pár synov, keď si uzrel matku:
chvie sa môj duch, keď v ohni otca zistí
|
| 97 |
môjho i lepších odo mňa, čo v látku
lásky — v tie piesne na ľúbostnú tému —
vkladali hudbu lahodnú a sladkú.
|
| 100 |
Hluchý a nemý k inakšiemu vnemu,
môj duch len za ním celou cestou blúdi,
na pre oheň blíž nepristúpi k nemu.
|
| 103 |
Keď nasýtim svoj zrak, až z hlbín v hrudi
núka mu služby moja reč, reč jemná,
s tým tvrdením, čo núti veriť ľudí.
|
| 106 |
A on: „Reč tvoja toľký jas má pre mňa,
že ani vody Léthé z tvojich ťahov
nič nezotrú a nič mi nezatemnia.
|
| 109 |
No ak si vravel pravdu pod prísahou —
prečo ti zrak i pery v takej sile
javia, až jak ti moja tvár je drahou.“
|
| 112 |
A ja: „Pre vaše básne v sladkom štýle,
pre ne — kým nový spôsob nepominie —
aj černidlo v nich bude nám vždy milé.“
|
| 115 |
„Ó, brat môj,“ riekol, „ten, kam prst môj kynie,“
a prstom naň aj pokynul, „bol väčší,
najlepší kováč v svojej materčine.
|
117
najlepší kováč v svojej materčine. — Arnaut Daniel, podľa Danteho a Petrarcu i súčasnej literárnej vedy — najväčší trubadúr! O jeho živote nevieme mnoho — zrejme aj preto, že jeho verše obsahujú relatívne veľmi málo narážok na udalosti, ktorých bol svedkom, a neposkytovali starým trubadúrskym biografiám dosť materiálu na vykonštruovanie ľúbostných avantúr. Pochádzal podľa starého životopisu („vida“) z hradu Ribeirac a bol šľachtického pôvodu. Je najvýraznejším predstaviteľom tzv. trobar ric (básnenia „bohatého“), ktoré reagovalo jednak proti trobar clus (básneniu uzavretému) — v mene jasnosti, jednak proti trobar leu (básneniu ľahkému, hravému) — v mene umenia (táto „ľahká“ poézia sa mu zdala formálne nedopracovaná a teda nie dosť umelecká). Hlavnou jeho požiadavkou bola zvýšená pozornosť k samému jazyku ako nástroju poézie, k forme, no v nemalej miere aj ku kompozícii básne. Tradičné témy mali v lyrike naďalej zostať, len ich umelecký výraz mal byť „nový“, čiže dokonale vypracovaný, vykovaný („najlepší kováč v svojej materčine“), v pravom zmysle slova „bohatý“. Preto aj dostal meno „ric“. Do dejín básnických útvarov sa Arnaut zapísal ako vynálezca sextíny (čiže v potaliančenej a bežne používanej forme: sestíny). Podrobnejšie vo vzťahu k Dantemu píše o ňom J. Felix v knihe Danteho trubadúri (str. 119—123), ktorá obsahuje aj preklad básne Vzácne rýmy, predstavujúcej vrcholné rýmové majstrovstvo celej trubadúrskej poézie (str. 60—61).
120
že Limózan ho predčí. — Je to trubadúr Guiraut Borneil, ktorého súčasníci stavali nad všetkých trubadúrov ostatných. V jeho životopise („vida“) sa výslovne hovorí, že bol nielen „najlepší trubadúr“, ale aj „učiteľ trubadúrov“. (Bližšie o Borneilovi pozri Danteho trubadúri, str. 123—124.)
|
| 118 |
Ľúbostné verše, prózy v každej reči
prevýšil všetky; nechaj, nech len hlúpi
si hovoria, že Limózan ho predčí!
|
| 121 |
Len tak si tvorí mienku ich vkus tupý,
že stotožní sa s chýrmi povrchnými,
no k umeniu a pravde nedostúpi.
|
| 124 |
Zo starších mnohí Guittonove rýmy
cenili si tak iba podľa chýru,
než zvíťazila pravda s viacerými.
|
124—127
Zo starších mnohí Guittonove rýmy... — Guittone d’Arezzo (asi 1235—1294), najvýznamnejší predstaviteľ tzv. toskánskej, prechodnej školy medzi sicílskou školou a stilnovizmom. Narodil sa v Arezze, kde jeho otec bol pokladníkom. Po bitke pri Montaperti roku 1260, v ktorej zvíťazili ghibellini s pomocou kráľa Manfréda (o ňom pozri epizódu v závere Purg. III), musel Guittone do vyhnanstva, v ktorom prepadol duševnej kríze a prestal písať ľúbostnú poéziu, venujúc sa iba témam spoločenským a filozofickým. Bol uznávaným kráľom básnikov, ovládal všetky postupy provensalskej poézie. V jej rámci ho možno označiť za predstaviteľa tzv. „trobar cluz“ (pozri pozn. k v. 117), hermetického, formálne i koncepčne náročného básnenia (pozri Vy jasné sladké vlny, str. 110—111).
128
že ťa až hore do kláštora vznáša... — Čiže do Raja, do jeho najvyšších kruhov.
|
| 127 |
Ale ak ty más výsadu tak šíru,
že ťa až hore do kláštora vznáša,
kde Kristus sám je opát monastýru,
|
| 130 |
prednes mu za mňa prosby z otčenáša:
tie, čo nám tu smú zmierňovať púť trudnú,
kde možnosť hrešiť nie je už viac naša.“
|
131
tie, čo nám tu smú zmierňovať púť trudnú... — To jest okrem poslednej časti Otčenáša, ktorá sa týka len živých (pozri Purg. XI, v. 23).
|
| 133 |
A sťaby s miestom skytal službu vľúdnu
zas inému, tak zmizol v ohni s trestom,
ako sa ryba do vôd vhrúži ku dnu.
|
|
| 136 |
K tomu, čo prv mi označil ho gestom,
sa privravím, že v svojej vďačnej lýre
chcem jeho meno poctiť pekným miestom.
|
136
K tomu, čo prv mi označil ho gestom... — Čiže k Arnautovi Danielovi.
|
| 139 |
Reč jeho cvendží ako zlato číre:
„Tan m’abbellis vostre cortes deman,
qu’ieu no me puesc ni voil a vos cobrire.
|
140
„Tan m’abbelis...“ — Arnaut Daniel hovorí svojím provensalským jazykom. Toto miesto predstavuje aj zaujímavý prekladateľský problém. Napr. skvelý nemecký básnik St. George, vychádzajúc z predpokladu, že taliančina sa má k provensalčine asi tak ako nemčina k holandčine, dal tento úryvok do nej (Dante, Goettliche Komoedie. Berlin 1922, str. 84). Vynikajúci ruský prekladateľ M. L. Lozinskij (patril k akméistom a k prekladaniu Božskej komédie ho priviedol M. Gorkij, za preklad dostal najvyššie štátne vyznamenanie ZSSR) ponechal ho v provensalčine, iba na konci spevu pridal veršovaný preklad tohto úryvku (Dante, Božestvennaja komedia, Moskva — Leningrad 1950, str. 256—257). I môj učiteľ, J. Felix, rezolútne žiadal ponechať verše „Arnautove“ (t. j. verše Danteho, ktoré vložil do Arnautových úst) v provensalčine. Pôvodne som sa domnieval, že čitateľovi, ktorý sa nerád premŕva v poznámkach, treba priamo v texte preložiť do slovenčiny i takéto miesta, pričom iný jazyk sa môže metonymicky naznačiť typom verša, odlišným od ostatného kontextu a celej talianskej versifikácie. Tým skôr, že tieto provensalské desaťslabičníky s mužským rýmom (na rozdiel od talianskych jedenásťslabičníkov s rýmom ženským) majú pravidelnú prestávku po štvrtej slabike, ktorá v talianskych henedekasylaboch nie je! Pravda, napokon som uznal dôvody svojho majstra. Provensalčina je tu najvyšším holdom prvému ľudovému jazyku, ktorý bol učiteľom všetkých románskych a neskôr aj ostatných európskych versifikácií — a súčasne dôkazom, že sám Dante ho aktívne ovládal. Dante položil takto provensalský jazyk na roveň latinčine, lebo okrem citátov z nej nijaký iný jazyk nevstúpil do Božskej komédie (najmä nie s takýmto dlhým úryvkom a s takou vybrúsenosťou). Tu a tam sa nájdu zlomky skomolenín, pri ktorých vždy ani nie je istý ich jazykový pôvod (na charakteristiku záporných javov). Prikladáme sem teraz básnický preklad Arnautových veršov, pridŕžajúci sa doslovného prekladu J. Felixa:
On celkom voľne do reči sa schytí:
„Tak vábi ma tá dvorná prosba k vám,
že nemôžem a nechcem vám byť skrytý.
Ja Arnaut som, čo spievam si a lkám;
plač v očiach mám, že bláznivý som bol,
a mám v nich jas, že v radosť nádej mám.
Nuž pre tú moc, čo vás až na vrchol
sprevádza hor, vás prosí ten, kto tu je:
spomeňte si, v čas vhodný, na môj bôľ.“
A skryl sa v ohni, čo ich očisťuje.
Stretnutím s Guinizellim a s Arnautom Danielom končí sa prehliadka modernej európskej poézie v Očistci, ktorý nazývajú aj kantikou o poézii a umení (hudobník Casella, taliansky trubadúr Sordello, miniaturista Oderisi, veršovec Forese, básnik Bonagiunta z Lukky a Guinizelli s Arnautom). Pozemským rajom ho bude za čas ešte sprevádzať najväčší básnik antiky Vergilius so svojím epigónom Statiom, ktorý i po zmiznutí Vergiliovom a súčasnom sa objavení Beatrice pôjde pri Dantem v jej tôni až k prameňu Eunoé v XXXIII. speve.
|
| 142 |
Ieu sui Arnaut, que plor e van cantan;
consiros vei la passada folor,
a vei jausen lo joi qu’esper denan.
|
| 145 |
Ara vos prec, per aquella valor
que vos guida al som de l’escalina,
sovenha vos a temps de ma dolor!“
|
| 148 |
A skryl sa v ohni, v ňom sa čistí vina.
|
| 1 |
Ako keď prvé lúče tú zem striebria,
čo pod krvou ich Tvorcu sčervenela,
kŕm pod Váhami chladne voda Ebra
|
1—6
Ako keď prvé lúče tú zem striebria... — Časový údaj s astronomickými reláciami (porov. Purg. II, v. 1—9; III, 25—27; IV, 137—139; IX, 1—9 atď.), ktorý hovorí, že na Jeruzalem začalo slnko vysielať prvé lúče, pri rieke Ebro, krajnom západnom bode zeme, bola polnoc, pri Gange poludnie: z toho vyplýva, že na Očistcovej hore bol večer okolo 6. hodiny 12. IV. 1300.
|
| 4 |
a v Gangu je už na poludnie vrelá:
tak stálo slnce; deň sa teda zberal,
keď po brehu sme prišli pred anjela.
|
| 7 |
Von z ohňa stál a s jasom na nás zieral,
hlaholiac k nám „Beali mundo corde“
hlasom, s ním ľudský márne by sa meral.
|
8
„Beati mundo corde“... — je to začiatok šiesteho blahoslavenstva: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
|
| 10 |
„Iba keď hriech sa v tomto ohni dordie,
možno ísť vpred; doň vstúpte, požehnaní,“
spev jeho lial sa akord po akorde,
|
|
| 13 |
„a prajte sluch i hlasu z druhej strany!“
Keď môj duch pojme jeho reč, tak zdúpnie
jak ten, kto v hrob má za živa byť daný.
|
|
| 16 |
Na spätých dlaniach tvár sa k ohňu upne
a v predstavách môj duch sa k ľuďom chýli,
ich vídaval som pláť a plakať úpne.
|
|
| 19 |
Vtom strážcovia sa ku mne obrátili
a Vergilius riekol mi: „Môj synu,
muky tu sú, no smrť tu nemá sily.
|
19
Vtom strážcovia sa ku mne obrátili... — Čiže obaja básnici.
|
| 22 |
Spomeň si, spomeň: ak ti cez hlbinu
moc moja premôcť Geryona dala,
tu k Bohu blíž by bola bez účinu?
|
22—23
ak ti cez hlbinu / moc moja premôcť Geryona dala... — Na pleciach obludného netvora s tvárou poctivca zostúpil Dante chránený Vergiliom do Zložľabov (porov. Inf. XVII, 79 a nasl., str. 144—145).
|
| 25 |
Uver, že ak aj tisíc liet tá páľa
zvierala by ťa do ohnivých ramien,
z hlavy by ani vlas ti neodňala.
|
| 28 |
No ak si myslíš, že ťa azda klamem,
nakloň sa vpred a nakloň do plápolu
lem svojich šiat, či spáli ich ten plameň.
|
|
| 31 |
Naozaj zlož, zlož každú bázeň dolu,
skrúť sa a vstúp, vstúp smelo do plameňa!“
Neposlúchlo však telo moju vôľu.
|
|
| 34 |
Keď vidí, že som tvrdší od kameňa,
„Synku,“ môj odpor s chmúrou v tvári drví,
„k Beatrici ti bráni táto stena.“
|
|
| 37 |
Jak pri Tisbinom mene zdvihol brvy
Pyramus — a ju uzrel v smrtnom kŕči,
keď moruša už mala farbu krvi,
|
37
Jak pri Tisbinom mene zdvihol brvy / Pyramus... — Pyramus a Tisbe, dvaja babylonskí milenci, zaľúbení proti vôli rodičov, rozhodnutí spolu ujsť, dali si schôdzku pri moruši, ktorá rástla vedľa Ninovho hrobu. Tisbe prišla prvá na schôdzku, ale ušla pred levom a v strachu stratila závoj, ktorý lev krvou poškvrnil. Keď prišiel na to miesto Pyramus a zbadal zakrvavený závoj, myslel, že jeho milá je mŕtva, a v zúfalstve sa mečom prebodol. Vrátivšia sa Tisbe našla ho už umierajúceho, volala naň a keď mu povedala svoje meno, podarilo sa jej dosiahnuť to, že na chvíľu otvoril oči a podíval sa na ňu. Potom spolu umreli, a moruša, ktorej korene boli skropené krvou Pyramovou, zmenila vtedy svoje plody z bielych na červené. Báj, ako ju spracoval Ovidius (Met. IV, 55—166, str. 76—79), bola v stredoveku často parafrázovaná.
|
| 40 |
tak — len môj vzdor je niečo menej tvrdší —
k mudrcovi sa stočím pri tom mene,
čo v mojej mysli ustavične pučí.
|
| 43 |
S úsmevom kývol: „Vzdáme sa tej stene?“,
aby si ma jak dieťa obveselil,
čo za jablkom siahne roztúžene!
|
| 46 |
Predo mnou prvý do ohňa už cielil,
Siatia prosiac, aby za mnou kráčal,
čo predtým nás kus dlhej cesty delil.
|
| 49 |
Keď som bol dnu, rád by som sa bol zmáčal
vo vriacom skle, nech by ma osviežilo:
až taký žiar ma vnútri páliť začal.
|
| 52 |
Môj sladký otec vravel ušľachtilo
o Beatrici, mierniac moju muku:
„Vidím jej zrak sa usmievať už milo.“
|
| 55 |
Spevavý hlas nám zvonka núkal ruku
a z ohňov viedol ta, kde vyšli sme i
ku schodišťu i k zdroju jeho zvuku.
|
| 58 |
„Venite, benedicti Patris mei,“
s hlasom i jas sa lial tak prenesmierne,
že zrak som sklopil pri tej jasnej leji.
|
58
„Venite, benedicti, Patris mei“... — Sú to slová, ktorými Kristus podľa evanjelia pozve vyvolených vstúpiť do nebeského Raja (Mat. XXV, 34).
|
| 61 |
„Zachádza slnko v tône podvečerné,“
pripojil zas, „nuž iďte vytrvalo,
kým úplne vám západ neočernie.“
|
|
| 64 |
Stúpala priama cesta cez to bralo
a pred sebou som lúče slnku kradol,
ktoré už-už sa od nás odberalo.
|
|
| 67 |
Nie na vysoký schod náš krok sa kládol,
keď spoznali sme z tône, ktorá zhasla,
že slnko vzadu celkom zišlo nadol.
|
67
Nie na vysoký schod náš krok sa kládol... — Tôňa, ktorá sa kládla pred Danteho po schodišti k Pozemskému raju, zhasla; to znamená, že podľa očistcových zákonov nemohli stúpať ďalej a museli sa na schodište uložiť k spánku.
|
| 70 |
A skôr než tma sa na oblohe pásla
— než jeden flór ju celú poobtiahol
a noc už voľne do všetkých miest zašla —
|
| 73 |
z nás každý si jak v lôžko na schod ľahol,
bo hora svojou povahou nám vzala
možnosť i radosť ďalej stúpať nahor.
|
|
| 76 |
Jak črieda kôz, čo vrtko preliezala
vrch, zháňajúc sa po výdatnej paši,
no prežúva už krotká dolu z brala,
|
|
| 79 |
nehybná, mĺkva v chládku pri salaši,
kým podopretý o palicu v páľach
jej pastier bdie, nech nič ju nevyplaší;
|
|
| 82 |
či ako v noci pri obrovských bralách
pozorne bedlí pri pokojnom stáde
a pred dravcami si ho chráni valach:
|
|
| 85 |
tak i pár mojich pastierov sa kladie
a s nimi ja sťa koza na bezpečie,
jaskyňou k výškam ovinutí všade.
|
|
| 88 |
Len málo jasnej oblohy sem vtečie,
no cez to málo vidím svetlá hviezdne
i jasnejšie než zvyčajne i väčšie.
|
|
| 91 |
Kým prežúvam a hľadím v nebo bezdné,
schváti ma sen, sen znajúci už dianie,
kým diania niet a správa o ňom neznie.
|
91—93
Kým prežúvam... — Krásne pokračovanie prirovnania k ovci, i keď už básnik vraví o sebe v prvej osobe: prežúva — čiže premýšľa o zažitom a počutom. Vtom ho schváti sen, tzv. pravdovravný, ktorý, ako vieme z rozličných miest Božskej komédie, sa zjavuje až nad ránom (Inf. XXVI, 7, str. 213; Purg. IX, v. 16—18). Ako vysvitne z ďalšej tercíny, bude už blízko pred úsvitom.
|
| 94 |
Asi v ten čas, keď na východnej strane
už vidno prvú žiariť Citeranku,
čo plamom lásky, zdá sa, stále planie,
|
94—96
Asi v ten čas, keď na východnej strane / už vidno prvú žiariť Citeranku... — Citeranka, čiže Venuša, nazvaná tak podľa svojho ostrova Citera.
|
| 97 |
mladunkú krásku uzrel som v tom spánku
skláňať sa v stráni k spanilému kvetu
a veniec viť i spievať v sladkom vánku:
|
| 100 |
„Nech zvie, kto chce, nech zvestuje i svetu,
že medzi kvetmi tuná vidí Liu,
kde si jej krásne ruky veniec pletú.
|
101
že medzi kvetmi tuná vidí Liu... — Lia, staršia dcéra Labana a prvá žena Jakubova v rozprávaní biblickom (pozri Genezis, XXIX, 16 a nasl.; XXX, 17 a nasl.; XLIX, 31). Nie krásna, ale plodná, predstavovala symbol plodného života.
|
| 103 |
Pre pôvab môj v tom zrkadle ho vijú,
v ňom Ráchel stále uzerá sa bdiaca
a od neho nič neodpúta si ju.
|
104
v ňom Ráchel stále uzerá sa bdiaca... — Mladšia sestra Liina, Ráchel, druhá žena Jakubova, je veľmi krásna, ale neplodná: predstavuje symbol rozjímavého, nazieravého života. V Danteho sne sú obe predobrazmi dvoch paní, ktoré pútnik čoskoro stretne v Pozemskom raji, a to Mateldy a Beatrice.
|
| 106 |
S túžbou sa v svojich krásnych očiach stráca,
ako ja túžim v rukách viť si krásy:
ju videnie, mňa odmieňa zas práca.“
|
| 109 |
A vtom už, ajhľa, predúsvitné jasy,
čo pútnikom tým milšie vrúbia skaly,
čím bližšie k domu nový deň sa hlási,
|
| 112 |
hnali tmu zvšadiaľ do najďalších dialí
i s mojím snom... Nuž, vstal som v ráne mladom,
keď zbadal som, že veľkí majstri vstali.
|
|
| 115 |
„Jablko sladké, za ním ľud rad-radom
cez nespočetné vetvy večne sliedi,
stíši ťa dnes, dnes skončí s tvojím hladom.“
|
115
„Jablko sladké, za ním ľud rad-radom...“ — Jablkom je šťastie, ktoré človek hľadá na toľkorakých stromoch a toľkorakým spôsobom, šťastie, ktoré je tu symbolizované Pozemským rajom, doň všetci traja čoskoro vstúpia.
|
| 118 |
Akoby vedel, po čom duch mi smädí,
vravel môj pán — veď sotvakedy videl
svet väčší dar, než on mi podal vtedy.
|
| 121 |
Chuť nad chuť skôr prísť do blažených sídel
nesie ma tak, že cez skaly už schodné
pri každom kroku cítim rásť pár krídel.
|
|
| 124 |
Keď i sám vrchný schod sa skryje pod ne,
zastaneme a majster velebásní
tam nad schodišťom do mňa oči vbodne
|
|
| 127 |
a riekne: „Oheň večitý i časný
si uvidel a teraz si už v mieste,
kde môj duch sám ti nič viac neobjasní.
|
127
„Oheň večitý i časný / si uvidel...“ — Čiže previedol som ťa i peklom i očistcom, ďalej ja Vergilius, iba symbol rozumu, ti už nebudem môcť objasniť nič, ale všetko ti vyjaví Beatrice.
|
| 130 |
Umením, umom viedol som ťa cez tie
zrázy, nech tu ťa tvoja vôľa vodí:
strmej aj úzkej ušiel si už ceste.
|
| 133 |
Hlaď na slnko, čo na čelo ti vzchodí,
na trávu, na kry s kvietkami hlaď zase,
ktoré zem sama od seba tu rodí.
|
|
| 136 |
Než zjaví sa ten krásny zrak, už v jase,
čo v slzách k tebe poslal ma až z Hádu,
chodiť tu smieš i sadať si k ich kráse.
|
136
Než zjaví sa ten krásny zrak... — Zrak Beatricin, ktorý v slzách volal Vergilia z Limba, aby sprevádzal Danteho Peklom a Očistcom za ňou (porov. Purg. XXX, v. 141).
|
| 139 |
Nečakaj pokyn z mojich slov či vzhľadu!
Že myseľ máš už voľnú, priamu, zdravú
— a bol by hriech si nevšímať jej radu —
|
140
Že myseľ máš už voľnú, priamu, zdravú... — Takáto duša, ktorá sa už neuchyľuje od priamej cesty (zídenie z priamej cesty bolo príčinou Danteho „poblúdenia“), nepotrebuje už iného sprievodcu. Misia Vergiliova sa končí.
142
mitrou i vencom ovíjam ti hlavu. — Podľa jedného z najvýznamnejších danteológov súčasnosti (K. Sapegna) zmysel týchto veršov je: ustanovujem ťa za rozhodcu a pána nad sebou samým. Starší komentátori v mitre a venci (korune) videli narážku na dve autority, časnú a duchovnú (Ottimo, Buti, Landino). Korunou — čiže vencom — sa obyčajne myslí svetská moc a mitrou moc duchovná. J. Felix pripomína, že nemožno podceňovať ani názor iných, ktorí tvrdia, že pravá cisárska koruna bola zložená z akejsi mitry obklopenej korunou a že teda veniec a mitra narážajú tu len na udelenie svetskej moci. Jednako Dante po tomto korunovaní sa stáva suverénnym pánom nad sebou samým tak vo veciach duchovných, ako i svetských.
|
| 142 |
mitrou i vencom ovíjam ti hlavu.“
|
| 1 |
A s túžbou zrieť ten božský, prenádherný
a živý les, čo husté vetvy clonia
tak, že sa očiam nový deň v nich mierni.
|
1—3
A s túžbou zrieť ten božský, prenádherný / a živý les... — Pred básnikmi sa rozprestrie Pozemský raj, ktorý opisuje Biblia a ktorý — podľa slov Mateldy, spanilej víly, s ňou sa tu stretnú — sa podobá aj snom antiky o zlatom veku.
|
| 4 |
od brehu meriam záhon zo záhona
vpredu už sám, keď stúpam mierne, mierne
hor po pôde, čo z každej strany vonia.
|
| 7 |
Lahodný vánok, ktorý pravidelne
sa vracia, k čelu vtláča vlnu vonnú,
ako keď dych sa dotkne ho a preľne.
|
|
| 10 |
Rozšumí však a skloní v stranu onú
halúzky vspodu i tie vo vrcholoch,
kam svätý vrch už vrhá prvú tôňu.
|
|
| 13 |
No nevykloní stromy do tých polôh,
že ustala by s hrami ľúbeznými
a ustrnula ich vtač vo šveholoch,
|
|
| 16 |
lež víta celá rozjasaná nimi
ten ranný van, čo medzi listy vbehol
a basom na nich sprevádza jej rýmy
|
|
| 19 |
tak, jak sa v Chiassi spája vtáčí švehol
s rozšumenými píniami v plese,
keď južný vietor rozväzuje Eol.
|
19
tak, jak sa v Chiassi spája vtáčí švehol... — Píniový háj na pobreží pri Ravenne, ktorý Dante rád navštevoval. Chiassi (dnes Classi) — je starý Classis, rímsky vojenský prístav.
|
| 22 |
A mierny krok tak do hĺbok ma vnesie,
že pohľad späť už vchod viac neobjaví,
ním vkročil som a vtenul v starom lese,
|
| 25 |
keď v ďalšej ceste zbráni mi prúd riavy,
v nej žblnkotavé vlnky vľúdne húdnu
a nakláňajú vľavo brežné trávy.
|
|
| 28 |
Na svete i tú najčistejšiu studňu
zakrývala by zraku dáka škvrna
pri tejto riave priezračnej až ku dnu,
|
|
| 31 |
hoci sa temná, temná sunie tuná
pod večnou tôňou, ktorou neprekliesni
sa nikdy k vode slnko ani luna.
|
|
| 34 |
Zastal môj krok, no cez vodu jak cez sny
kráča môj zrak už po tej druhej strane
prezerať vetvy v kvetoch pestrej vesny.
|
|
| 37 |
Tam užasnutý uzrie nečakane
— tak ako vše sa vec nám poodhalí,
čo odvedie preč iné premýšľanie —
|
37—40
Tam užasnutý uzrie nečakane... — Ako vysvitne až na konci Očistca, je to tzv. Matelda, spravovateľka týchto miest.
|
| 40 |
samučkú paniu v nevelikej diali
so spevom klásť si kvietok vedľa kvietka,
ktoré jej celú cestu maľovali.
|
|
| 43 |
„Ó, spanilá, čo v lúčoch lásky všetka
sa skvieš, ak smiem, smiem v tvári veriť pleti,
v nej srdce máva pravdivého svedka,
|
|
| 46 |
kiež ku kroku ťa tvoja vôľa vznieti,“
zavolám k nej, „a krok nech tak sa berie,
aby som chápal tvoje spevné vety.
|
|
| 49 |
Proserpínou sa zdáš mi pri jazere
v tom období, keď Cerere jej dcéra
sa stratila — a jar jej krásnej dcére.“
|
49—52
Proserpínou sa zdáš mi pri jazere... — Proserpína (Persefona), dcéra Dia a bohyne Demetry, manželka vládcu podsvetia Plutóna (Háda). Podľa báje mladosť prežila medzi nymfami v Nyse, tráviac čas v tancoch a spevoch, na prechádzkach po lúkach, trhaním kvetov — raz na prechádzke odtrhla kvietok smrti narcis, zem sa pod ňou rozostúpila, vynoril sa z nej Hádes, odniesol ju do podsvetia. Po čase sa stala jeho ženou. Pravda, Dante sa tu opiera o spracovanie Ovidia, ktorý jej únos kladie na Sicíliu k jazeru Pergusa pod hennskými múrmi, ovitému vtedy nepreniknuteľnou zeleňou lesov plných pestrých kvetov (Met. V, str. 103—105).
|
| 52 |
Ako si k zemi šľapu s šľapou zviera
a ledva krôčkom kreslí krehké stopy,
keď pani ladne do tanca sa zberá,
|
| 55 |
tak tam, kde žlť a červeň kvety kropí,
aj ona cez ne napreduje šumne
a oči cudne ako panna klopí.
|
| 58 |
Pritom mi túžby ukája tak umne,
že ladný krok i sladký zvuk s ním stočí,
aby sa dostal so zmyslom až ku mne.
|
| 61 |
Keď už je tam, že div sa neomočí,
kde krásna riečka máča trávy brežné,
obdarí si ma pozdvihnutím očí.
|
| 64 |
Nie, neverím, že zžiaril až tak nežne
zrak Venuši, keď synom poranená
spoznala žiar, čo nestíhal ju bežne.
|
|
| 67 |
Vzpriamená už sa usmieva tá žena
a s farbami sa jemne poihráva,
čo vznešená zem nesie bez semena.
|
|
| 70 |
Len na tri kroky vzďaľuje nás riava,
no Helespont, kde Xerxes most si tvoril
a kde i dnes sa pýcham hrádza stavia,
|
70—75
Len na tri kroky vzďaľuje nás riava... — Xerxes prešiel Helespont r. 480 pr. n. l. s veľkou armádou, aby napadol Grékov, ak po porážke pri Salamine musel rýchlo ujsť znovu cez Helespont. Je to príklad potrestanej pýchy a výstraha.
|
| 73 |
Leandra sotva väčšou zášťou moril,
keď brodil morom od Abyda k Sestu,
než ten prúd mňa, že sa mi neroztvoril.
|
73—75
Leandra sotva väčšou zášťou moril, / keď brodil morom od Abyda k Sestu... — Leandros bol grécky mladík, ktorý býval v Abyde na maloázijskej strane Helespontu (Dardanel); zaľúbil sa do dievčaťa Hero, kňažky bohyne Afrodity, bývajúcej na európskej strane úžiny vo veži v Seste. Hero jeho lásku opätovala a Leandros noc čo noc plával cez Helespont vedený svetlom lampy, ktorú Hero za súmraku zapaľovala na veži. Za jednej búrlivej noci vietor lampu zhasil, Leandros stratil smer a utopil sa. Keď Hero videla pod vežou jeho mŕtve telo, vyhodené vlnami pod jej príbytok, hodila sa z veže k nemu (porov. Musaios, Hero a Leander. Prel. I. Šafár. Tatran 1971).
|
| 76 |
„Vy noví ste, nuž ak si vrúbim cestu
úsmevmi tu, kde mal sa v svätom svete
ľudský kmeň tešiť trvalému miestu,“
|
| 79 |
začala reč, „vás pochyba snáď mätie;
no ‚Delectasti‘, ten žalm, poosvetlí
vám každý taj a hmlu vám z umu zmetie.
|
80
‚Delectasti‘. — Verš zo žalmu XCI, 5: Delectasti me Domine... (Lebo ma, Pane, potešuješ činmi svojimi, ja plesám nad dielami Tvojich rúk.)
|
| 82 |
A vpredu ty, čo z úst ti slová vzlietli,
zjav pochyby, ak v ume sa ti miesia;
objasním ich, čo aké by ťa hnietli.“
|
| 85 |
„Voda,“ vtom ja, „i so šumením lesa
vo mne sa novej viere v zákon bránia —
ním, jak som čul, vrch tento spravuje sa.“
|
85—87
„Voda,“ v tom ja, „i so šumením lesa / vo mne sa novej viere v zákon bránia...“ — Dante kladie Matelde otázku: ak je pravda to, čo počul predošlého dňa od Statia, že na treťom stupni Purgatoria niet nijakých poveternostných zmien, ani vetra, ani dažďa, ani zemetrasenia (porov. Purg. XXI, v. 43—57), ako je možné, že teraz na tomto mieste rieka i les šumia. Za jeho otázkou otvára sa doktrinálna téma o Pozemskom raji.
|
| 88 |
„Vysvetlím ti,“ hneď ona bez meškania,
„dôvod tých javov mätúcich ti vieru
a očistím aj hmlu, čo ťa v nich ráňa.
|
| 91 |
Najvyššie Dobro, majúc v sebe mieru,
človeka k dobru stvorilo a dalo
mu raj sťa záloh večitého mieru.
|
| 94 |
Len z vlastnej viny pobudol v ňom málo,
len z vlastnej viny zmenil v plač a žiale,
čo v cnostných hrách tu sladko sa mu smialo.
|
94
Len z vlastnej viny pobudol v ňom málo... - Podľa Par. XXVI, 139—142, len necelých sedem hodín!!!
|
| 97 |
Preto, nech žiadna porucha — ju stále
s výparom zeme tvorí vodná para,
stúpajúc s ním, kým môže, k zdroju pále —
|
|
| 100 |
na tomto vrchu tvorstvo neumára:
k nebu je vrch tak nad ňu pozdvihnutý,
súc voľný od miest, kde sa uzatvára.
|
102
súc voľný od miest, kde sa uzatvára. — Čiže od brány skutočného Očistca (porov. Purg. IX, v. 49).
|
| 103 |
A keďže vzduch sa s prvou klenbou krúti
koldokola a kruh ho všade vpustí,
ak v ňom vec iná nebráni mu v púti:
|
|
| 106 |
tu s výšavou, čo v živom vzduchu ústi
už slobodná, ten pohyb stretáva sa
a rozševelí celý les, tak hustý!
|
|
| 109 |
A pohýbaná rastlina v ňom zasa
do vánku celú svoju vlohu vlieva
a vzduch ju nadol pri krúžení striasa.
|
|
| 112 |
A dolná zem, ak plodná je a zhrieva
sa pod nebom, čo plodnosť neochromí,
z rozličných vlôh tam plodí rôzne drevá.
|
|
| 115 |
Ak tento fakt sa dole uvedomí,
ľud nebude sa diviť, že mu vzchodia
bez viditeľných semien rôzne stromy.
|
115—117
Ak tento fakt sa dole uvedomí... — Rastliny lesa, takým spôsobom hýbané vzduchom, impregnujú ho svojou plodivou silou, svojím semenom; a vzduch potom krúžiac, šíri okolo to semeno; takže tá druhá zem, čiže svet obývaný ľuďmi a umiestnený na protiľahlej pologuli, podľa toho, ako je uspôsobená sama sebou, svojimi prirodzenými podmienkami pôdy, počína a produkuje z rozmanitých semien rozličné rastliny.
|
| 118 |
Ale ty vedz, že táto svätá pôda
má semená i plody takých bylín,
čo sa tam dole nikdy neurodia.
|
| 121 |
Voda, čo vidíš, nevyteká z žily,
by para mrazom zrazená prúd viedla
rastúci raz, raz strácajúci sily,
|
121—132
Voda, čo vidíš, nevyteká z žily, / by para mrazom zrazená prúd viedla... — Nevyviera z prameňa, zásobovaného parou zmenenou na dážď chladom druhej oblasti povetria (porov. Purg. V, v. 109—111), netvorí sa z dažďových zrážok, ako je to pri riekach na zemi, ktoré podľa dažďov zväčšujú alebo zmenšujú svoj tok. Žriedlo je nemenné a voda z neho tečie vo dvoch prúdoch vzďaľujúcich sa od seba, z ktorých jeden sa volá Léthé, riečka, čo zmýva z duše pamäť hriechov, kým druhý tok, riečka Eunoé navracia pamäť dobrých skutkov. Léthé je u starých básnikov riekou v podsvetí, ktorá prináša dušiam zabudnutie na útrapy života (porov. En. VI, 705—749, str. 153).
|
| 124 |
lež večne tečie z nemenného žriedla,
čo z Božej vôle, koľko vody stráca,
získava zas v dvoch prúdoch tesne vedľa.
|
| 127 |
V jednom z nich moc má voda prameniaca
takú, že duši pamäť hriechov zmyje,
kým v druhom pamäť dobrých skutkov vracia.
|
| 130 |
Léthé je tu, kým rieka naproti je
Eunoé; no žiadna nepomáha,
ak tu i tam z nej prv sa neupije.
|
| 133 |
Nad všetky šťavy má chuť táto vlaha.
A hoc by som viac neriekla — hoc žízne
si zbavený a netrápi ťa záha —
|
| 136 |
nech darom navýš táto reč ti vyznie;
veď sotva nechuť cítiš v mojom hlase
a moje reči nemáš za dlžizné:
|
| 139 |
tí, ktorí ódy peli v dávnom čase
na zlatý vek a jeho čisté mravy,
snáď tento kraj v snách zreli na Parnase.
|
139—142
tí, ktorí ódy peli v dávnom čase... — Starovekí básnici, najmä Ovidius, na ktorého opis zlatého veku (Met. I) vzťahujú sa narážky nasledujúcich veršov.
|
| 142 |
Tu bez viny bol ľudský koreň zdravý,
tu s jarou večnou večne plody zreli,
tu nektár je, čo každý o ňom vraví.“
|
143—144
tu s jarou večnou večne plody zreli. — Porov. Ovidiove Metamorfózy: Večná trvala jar a lahodný vetríček láskal / vlažnými vánkami kvety, rastúce bez semien vôkol; (Met. I, 107—108, str. 17) a ďalej: „Tu tiekli potoky mliekom a tamto zas nektárom tiekli.“ (Met. I, 111)
|
| 145 |
K básnikom som sa obrátil už celý
a uvidiac, že posledné jej slová
úsmevom sťaby dotvrdzovať chceli,
|
145—146
K básnikom som sa obrátil už celý... — Rozumej: celou svojou osobnosťou, pohľadom, dušou, tak ho zaujímalo vedieť, čo si myslia obaja básnici o tejto interpretácii zlatého veku. Je tu zasa splývanie antiky s Bibliou, také typické pre Danteho, ktorý na premnohých miestach uvádza paralelne príklady z obidvoch oblastí.
|
| 148 |
na krásnu paniu zrak som uprel znova.
|
| 1 |
A po reči, z nej žiari doba zlatá,
zaspieva zas jak zaľúbená pani:
„Beati quorum tecta sunt peccata.“
|
1—2
A po reči, z nej žiari doba zlatá... — Čiže po opise Pozemského raja, ktorý splýva s antickým zlatým vekom (porov. Purg. XXVIII, v. 139—146), Matelda „zaspieva zas jak zaľúbená pani“. Tento verš v origináli je skoro doslovne zhodný so siedmym veršom Cavalcantiho ballaty Krásna pastierka a predošlý, prvý verš tohto spevu akoby korešpondoval s ôsmym veršom Cavalcantiho ballaty: „zo spievajúcej túžba lásky žiari a pôvab jari z celej krásky sála“ (porov. Vy jasné sladké vlny, str. 136—137). Dante naráža takto na svojho „prvého priateľa“, „druhého Guida“ (porov. Purg. XI, v. 97), ktorého pani, menom Giovanna, mala predchádzať príchod jeho Beatrice už na stránkach Danteho prvého dielka (porov. Nový život, XXIV, str. 101), na konci ktorého sa básnik rozhodne povedať o Beatrici to, „čo ešte o nijakej povedané nebolo“ (porov. Nový život, XLII, str. 154). V tomto sľube vidia už niektorí bádatelia zárodočnú koncepciu budúcej Božskej komédie (porov. Nový život, SVKL, pozn. J. Felixa na str. 261). Tuná zas Matelda pripravuje cestu Beatrici a týmto veršom predzvestúva jej príchod. Beatrice sa objaví v nasledujúcom speve.
3
„Beati quorum tecta sunt peccata.“ — Blahoslavení, ktorých hriechy sú zakryté (rozumej: zabudnutím, resp. odpustením). Matelda z jednej strany, básnici z druhej idú popri Léthé, napitie z ktorej dá zabudnúť na hriechy. Danteho cez ňu preplaví Matelda na druhý breh až v Purg. XXXI, v. 94—96.
|
| 4 |
Jak víly, ktoré samy v lesnej stráni
tôňami blúdia, jedna s túžbou v oku
lúč slnka zrieť, kým druhá sa ho stráni:
|
| 7 |
po brehu hor sa pohne proti toku
a podľa nej sa moja chôdza riadi,
kladúc vždy krôčik k malému jej kroku.
|
| 10 |
Neprejdeme sto krokov dohromady,
keď tak sa stočia oba brehy riavy,
že na východ už moje oko hľadí.
|
| 13 |
Aj tak náš pár len málo krokov spraví,
keď pani ku mne skrúti sa a zblízka
„Hľaď, hľaď, môj brat, a počúvaj,“ mi vraví.
|
| 16 |
A v preohromnom lese cez stromiská
zo všetkých strán vtom taká žiara zjasá,
až sa mi zdá, že predo mnou sa blýska.
|
16—18
A v preohromnom lese cez stromiská / zo všetkých strán vtom taká žiara zjasá... — Žiara i melódia spomínaná v nasledujúcich veršoch predzvestúva príchod mystickej procesie, symbolizujúcej Cirkev.
|
| 19 |
No že sa blesky, ako prídu, zhasia,
a tento jas vždy viac sa rozjasnieva,
v duchu si vravím, čo je toto zasa?
|
| 22 |
Tu taká sladká melódia vlieva
sa v žiarny vzduch, že právom káram onú
trúfalosť, ňou sa previnila Eva.
|
|
| 25 |
Kde slúchla zem aj všetko z nebasklonu,
jedine žena, ledva z rebra vzatá,
nechcela skryť sa pod jedinkú clonu —
|
26—28
jedine žena, ledva z rebra vzatá... — Podľa Biblie Eva, stvorená z Adamovho rebra, prestúpila Boží zákaz jesť ovocie zo Stromu poznania dobrého a zlého. Jedinkou clonou sa rozumie tento zákaz. Keby ho i s Adamom bola dodržala, Dante — i s celým ľudstvom — by bol zakusoval tieto slasti už oveľa skôr.
|
| 28 |
pod ktorou nech je zbožne zaodiata,
bol by som prv a dlhšie chutnal slasti,
čo nevyslovím dodnes od dojatia!
|
| 31 |
Kým kráčam cestou cez tie prvorasty
večného blaha, ktoré prečudesne
vzbúdzajú túžbu vždy po väčšom šťastí,
|
| 34 |
pred nami čosi ešte prudšie blesne
než rozožatý oheň spod haluzí
a v sladkých zvukoch poznávam už piesne.
|
|
| 37 |
Ó, sväté panny — akže lial som slzy,
znal chlad i hlad jak tí, čo s vami bedlia:
nuž tu vás prosím o pomoc, ó, Múzy!
|
|
| 40 |
Tu Helikón nech roztvorí mi žriedla!
Tu kiežby s chórom Uránia v rýmy
veci — aj k dumám priťažké — mi viedla!
|
40
Tu Helikón nech roztvorí mi žriedla... — Helikón, vrch v Boetii, sídlo Múz, na ktorom sú povestné pramene Aganippe a Hippokrené, ktorých vody povzbudzujú básnikov k spevu. Vzývanie Múz zvyčajne má za úlohu pripraviť čitateľa na obzvlášť závažný moment zobrazenia; stretli sme sa s ním už i v prvej kantike (pozri Inf. XXXII, 10—12, str. 263) i druhej (porov. Purg. I, v. 8—10). Dante v tomto postupe nasleduje verne svojho učiteľa Vergilia: vzývanie Múz v 40. verši nášho spevu má svoj priamy predobraz vo Vergiliovej invokácii o pomoc pri opise vodcov a vojsk zberajúcich sa z Itálie na boj: „Teraz otvorte Helikón, Múzy, a rozzvučte piesne o kráľoch...“ (porov. En., VII, 641—642, str. 180). Nástup vojsk a kráľov v Eneide sa tak nepriamo pripodobňuje k opisu približujúceho sa sprievodu.
41
Uránia... — Múza astronómie, a teda vôbec vecí neba, preto sa vzýva zvlášť.
43
Sedmoro zlatých stromov klamlivými / črtami už mi diaľka maľovala... — Ako vysvitne ďalej (porov. v. 50), ide o sedem veľkých svietnikov, ktoré zatiaľ diaľka skresľuje do podoby stromov.
|
| 43 |
Sedmoro zlatých stromov klamlivými
črtami už mi diaľka maľovala,
čo zostávala medzi mnou a nimi.
|
| 46 |
Keď vzdialenosť sa stala taká malá,
že vec, čo cez klam zmyslu púť si kliesni,
zo skutočných čŕt nič už nestrácala,
|
| 49 |
schopnosť, čo umu chystá obraz presný,
spozná, že k nám zbor svietnikov sa sunie
a Hosanna už čuje v zvukoch piesní.
|
| 52 |
Tak plá tá krásna súprava, že Lune
sa nezaskvieva v tvári toľko jasu
na čistom nebi o polnoci v splne!
|
| 55 |
Obrátim tvár, že snáď môj pán tú krásu
mi vysvetlí — no odvetí mi tvárou
obťaženou nie menej od úžasu.
|
56
no odvetí mi tvárou / obťaženou nie menej od úžasu. — Rozumej: teraz už Vergilius, symbol ľudského rozumu, sám nevie nič viacej ako Dante, pretože tu už predstupujú veci viery. Sedem svietnikov, spomenutých vo v. 50, má zastupovať sedem darov Ducha Svätého, za ktoré sa v Biblii označujú: duch múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bohabojnosti (Conv. IV, XXI, 12).
|
| 58 |
Vrátim zrak späť k tým sviecam s veľkou žiarou,
no ich zbor ešte pomalšie vpred kráča
než mladuchy, keď idú od oltárov.
|
| 61 |
Vtom skríkne pani: „Prečo sa ti stáča
zrak stále iba k živým svetlám vpredu,
a nie aj k tomu, čomu cestu značia?“
|
| 64 |
A uzriem ľudí, ktorých sviece vedú
odetých v takej svetloskvúcej beli,
že proti nej svet beľ má biedne bledú!
|
64
A uzriem ľudí... — Na Mateldinu výzvu si Dante konečne všimne sprievod, uvedený siedmimi svietnikmi a pokrytý ich žiarivými pruhmi, ktorý má v syntéze predstavovať ideálnu históriu Cirkvi, jej Starý i Nový zákon. J. Felix pripomína, že alegorický jazyk je tu temný a šifrovaný a nedovoľuje podrobnú diskusiu o všetkých interpretačných návrhoch, prečasto ľubovoľných — ale všeobecný zmysel vidiny je dostatočne jasný a aj podrobnosti berú svetlo takmer všetky z biblických a patristických prameňov, z ktorých ich Dante vyvodzuje.
|
| 67 |
Prúd z ľavej strany ožiarený celý
odzrkadľoval moju ľavú stranu,
keď moje oči doň sa zahľadeli.
|
| 70 |
Len zbadám vhodné miesto k pozeraniu,
aby som lepšie videl sviece skvieť sa,
nohy si tam až celkom k vode stanú
|
| 73 |
a zrak už zrie, jak hne sa každá svieca
a za každou tou sviecou oko zhliada
vzduch maľovaný sťaby ťahmi štetca:
|
| 76 |
tak sa tie čiary jedna k druhej radia
do siedmich farieb ako pestré stuhy,
z nich Slnko luk a Luna pás si skladá.
|
| 79 |
Vzadu tie vlajky stúpajú v hrách dúhy,
až zrak ich stráca; vpredu však sa zdá mi,
že desať krokov delí krajné pruhy.
|
|
| 82 |
Pod týmto nebom, ktoré krásou mámi,
v dvanástich pároch starci šli — a vlasy
ovenčené mal každý ľaliami.
|
83
v dvanástich pároch starci šli... — Dvadsaťštyri starcov zastupuje 24 kníh Starého zákona.
|
| 85 |
Spievali všetci: „Blahoslavená si
z dcér Adamových! A nech požehnané
na večné veky budú tvoje krásy!“
|
|
| 88 |
Keď trávy s kvetmi na opačnej strane
uvoľnilo a ďalej cez lúčinu
postúpilo to ľudstvo vyberané:
|
|
| 91 |
jak v nebi žiara stíha žiaru inú,
za nimi zasa príde štvoro zvierat
a vôkol hláv sa vavríny im vinú.
|
91—96
jak v nebi žiara stíha žiaru inú... — Rozumej: ako na nebi jedno súhvezdie nasleduje za druhým a zaberá jeho miesto, tak pri pochode sprievodu na miesto starozákonných kníh prídu 4 evanjeliá, symbolizované tradične štyrmi zvieratami, ako bývajú zobrazované na posvätných maľbách v chrámoch. — Argus je mytologická postava, ktorá mala sto očí (pozri Ovidiove Met. I, 622 a nasl., str. 29—33), ktorými mala všetko vidieť.
|
| 94 |
Každé šesť krídel môže rozovierať;
na pestrom perí majú toľké oká,
že by len Argus smel sa s nimi merať.
|
| 97 |
Opisovať ich nejdem zoširoka,
čitateľ môj, bo inej stránke diela
venovať sa už musí moja sloka.
|
| 100 |
No k týmto veciam čítaj Ezechiela,
čo z chladnej strany uvidel ich rysy,
jak s vetrom, mrakom, ohňom nadol cielia.
|
100—105
No k týmto veciam čítaj Ezechiela... — Rozdiel medzi prorokom Ezechielom a apoštolom Jánom je v tom, že u prvého majú videné bytosti štyri krídla, kým u Jána šesť a Ján im pridáva aj oči (porov. Ez. I, 4—14 a Jánovu Apok. IV, 6—8).
|
| 103 |
A také, jak ich líčia jeho spisy,
boli i tu; len čo sa týka peria,
Ján so mnou je a od neho sa líši.
|
| 106 |
V štvorci, čo štvoro tvorov uzaviera,
víťazný voz, voz o dvoch kolách, ťahal
na krku Noh, pol-vták a polo-zviera.
|
106—108
V štvorci, čo štvoro tvorov uzaviera... — Voz, ako sa zhodujú komentátori, má symbolizovať Cirkev, ťahanú bájnou bytosťou Nohom, ktorý zastupuje Krista. Horná jeho časť (polvták) predstavuje jeho božskú prirodzenosť, kým dolná (polozviera) ľudskú.
|
| 109 |
Tak medzi tri a stredný pruh mu siahal
z obidvoch strán hor do výšky pár krídel,
by neublížil žiadnym, ak by šľahal.
|
| 112 |
Stúpali hor, až zrak ich nedovidel.
Údy mal zlaté, pokiaľ až bol vtákom;
zmiešanú beľ mal s červeňou zas ľví diel.
|
|
| 115 |
Kdeže by v Ríme triumfoval v takom
Africanus či Caesar opravdivý!
Tu i voz Slnka by bol úbožiakom:
|
115—120
Kdeže by v Ríme triumfoval v takom... — Tento voz v Danteho pohľade bol nielen krajší ako vozy rímske pri triumfoch Scipióna Afrického, víťaza nad Hanibalom (pozri Valerius Maximus IV, I, 6), či samého Oktaviána (Suetonius, Vita Aug. 22), ale predčil aj voz Slnka, ktorý tak nešťastne riadil Faeton, že na prosbu matky Zeme Gaie ho Jupiter musel bleskom zraziť (porov. Ovidiove Met. II, 270 a nasl., str. 34—42).
|
| 118 |
ten voz, čo hneď, keď nechal vyšné nivy,
na prosbu Zeme ľahol do popola,
k nej tajomne bol Zeus spravodlivý!
|
| 121 |
Tri panie v tanci od pravého kola
sa niesli: jedna červená až k žehu,
že sotva v ohni zreteľná by bola.
|
121—126
Tri panie... — Po pravej strane voza zastupujú panie tri tzv. teologické cnosti: červená je láska, zelená nádej a biela je viera.
|
| 124 |
Smaragdom druhá, v každom jednom stehu,
postavou sa im podobala celou —
a tretia čerstvo padnutému snehu.
|
| 127 |
Raz zdalo sa, že krok sa riadi bielou,
raz červenou; k jej spevu priliehave
chôdza hneď viac, hneď menej bola smelou.
|
|
| 130 |
Zľava zas štyri v purpurovom háve
plesajú v tanci, riadiac sa však vzorom
len jednej z nich, čo má tri oči v hlave.
|
130—132
Zľava zas štyri... — Tieto zastupujú tzv. hlavné cnosti: spravodlivosť, zmužilosť, miernosť a opatrnosť (porov. Purg. I, v. 22—24 a 37—39 v súvislosti s Katónom Utickým). Opatrnosť je zobrazená s troma očami, lebo vidí veci prítomné, minulé i budúce (Conv. IV, XXVII, 4).
|
| 133 |
Za celým takto predstaveným zborom
vidím dvoch starcov v nerovnakom rúchu,
no rovných v chode dôstojnom a sporom.
|
134—139
vidím dvoch starcov v nerovnakom rúchu... — Treba poznamenať, že jednotlivé postavy vpredu i vzadu za vozom predstavujú knihy, nie autorov, teda tuná prvým starcom sú Skutky apoštolské od Lukáša (ktorý je súčasne aj autorom jedného z evanjelií) a druhý starec zastupuje Listy sv. Pavla. Lukáš podľa podania mal byť aj lekárom, čiže jedným z „blízkych duchu“ Hypokrata, slávneho gréckeho lekára v V. storočí. Obaja (Lukáš i Pavol) chodievali spolu na cestách.
|
| 136 |
Ten prvý zdá sa veľmi blízky duchu
Hypokrata, v ňom príroda má žiaka,
čo nájde liek na každú ľudskú skruchu.
|
| 139 |
V druhom sa nezdá žiariť snaha taká,
pretože kráča s ostrým skvúcim mečom,
čo ma i z druhej strany riavy ľaká.
|
| 142 |
Za nimi štyria skromnejší šli v kdečom;
napokon starec s ospanlivým vzhľadom,
no v sústredení vnútri o to väčšom.
|
142—144
Za nimi štyria skromnejší šli o kdečom... — Zastupujú menej významné diela: listy Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Na zavŕšenie všetkých kníh Nového zákona sú videnia Jána, tzv. Apokalypsa, už spomínaná v tomto speve (v. 104), zobrazené v podobe ospanlivého starca, ktorý je však vnútorne o to sústredenejší (spánok a v ňom videnie).
|
| 145 |
Tých sedem bolo rovno s prvým stádom
zaodetých, len hlavy dookola
neovíjali ľaliovým sadom,
|
146—150
len hlavy dookola / neovíjali ľaliovým sadom... — Čiže ako 24 starcov (starozákonných kníh) vpredu; ľalia (beľ vôbec) je symbolom viery, kým červeň symbolom lásky (porov. v. 121—126). Rozličnosť farieb má signalizovať rozdiel medzi Starým a Novým zákonom.
|
| 148 |
lež červeňou, pol z ruží, z kvetov spola;
prisahal by zrak neďaleký veľmi,
že od rias hor sa každý rozplápolá!
|
| 151 |
Keď naproti voz celkom podišiel mi,
bolo čuť hrom a cítiť príkaz taký,
že svätý ľud má stáť i s veliteľmi.
|
151
Keď naproti voz celkom podišiel mi... — Voz i celý sprievod sú z druhej strany Léthé. Na zahrmenie celý sprievod zastal za svojimi znakmi, zástavami, čiže za siedmimi svietnikmi (porov. v. 50 a v. 76—77).
|
| 154 |
A zastal tak — jak jeho sväté znaky.
|
| 1 |
Keď sedem hviezd — čo v prvom nebi žiari,
nepoznajúcom ani jedny zore,
ani krem clony hriechu iné chmáry,
|
1—9
Keď sedem hviezd... — Sedem svietnikov, ktoré tuná vedú za sebou celý sprievod, sa prirovnáva k súhvezdiu Veľkého voza, podľa neho si určujú moreplavci smer plavby k prístavu. Za týmito siedmimi „hviezdami“, ktoré majú svoje pravé miesto v „prvom nebi“, čiže v Empyreu, je „čeľaď“, pozostávajúca z 24 starcov (reprezentujúcich 24 kníh Starého zákona), ktorá sa otáča k vozu (symbolizujúcemu Cirkev). V priestore tohto spevu (je streda po Veľkej noci, 13. apríla 1300) sa hýbe iba sprievod; Dante sa zastavil na ľavom brehu rieky Léthé práve oproti vozu, na ktorý bude čoskoro zostupovať Beatrice.
|
| 4 |
a čo ľud učí úlohám tu hore,
jak učí dolné sedemhviezdie smeru,
s ním v prístav príde loď cez šíre more —
|
| 7 |
zastalo: čeľaď, majúca vždy vieru,
čo za nimi a pred Nohom tu bola,
stočí sa k vozu ako k svojmu mieru.
|
| 10 |
A jeden z nej sťa posol z neba zvolá:
„Veni, sponsa de Libano!“ — Tak zhudie
trikrát a s ním sa všetci rozhlaholia.
|
10—11
A jeden z nej sťa posol z neba zvolá... — Šalamún, autor Veľpiesne (alebo inak nazývanej Piesne piesní), z ktorej je citovaný verš („Príď, nevesta z Libanonu“). Teológovia nevestou rozumejú Cirkev; tuná sa týmto veršom ohlasuje príchod Beatrice (iní komentátori mienia, že ide o Noha).
|
| 13 |
Ako sa zdvihne pri poslednom súde
z hrobových skrýš zbor blažených, keď zbadá
si telo zas a s ním zas plesať bude,
|
| 16 |
tak môj zrak tuná z voza stúpať zhliada
vyše sto tých — ad vocem tanti senis —
čo večný život zvestujú a riadia.
|
| 19 |
A so spevom „Benedictus qui venis“
kvetmi svoj voz si zôkol-vôkol krásnia:
Manibus, ó, date lilia plenis!
|
19
„Benedictus qui venis.“ — „Požehnaný, ktorý prichádzaš.“ — Sú to počiatočné slová, ktorými podľa Biblie zdravili Židia Krista pri jeho vstupe do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Tuná väčšina komentátorov ich vzťahuje na Beatrice (Sapegno dokonca navrhuje čítanie „Benedicta qui Venis“).
21
„Manibus, o, date lilia plenis“. — Týmito slovami Eneov otec Anchízes vzdáva chválu na Marcella, predčasne zomrelého Oktaviánovho vnuka: „Z plných rúk ľalie hádžte.“ (Porov. En. VI, 883, str. 158.) Súvislosť: Beatrice zomrela taktiež mladunká.
|
| 22 |
Raz na svite som uvidel jak za sna
v ružovej žiare na východnej strane,
kým obloha už inde bola jasná,
|
| 25 |
tvár slnka z pár sa rodiť tak v tom ráne,
že v zahalenú sťaby v aureole
zrak dlho vládal dívať sa, jak planie:
|
| 28 |
tak zjaví sa mi pani v kvetnom kole
sťa v oblaku, čo z anjelských rúk vzlieta
a zdnu i zvôkol zase klesá dole.
|
28—33
tak zjaví sa mi pani v kvetnom kole... — Paňou je Beatrice, ku ktorej zahorel láskou už za chlapčenstva (o tejto láske hovorí jeho dielko Nový život). Farby jej závoja, plášťa a odevu majú symbolickú platnosť, zastupujú tzv. teologické cnosti (biela je viera, zelená nádej a červená láska). Červený odev a biely závoj sa zjavujú u Beatrice už v Novom živote (napr. kap. II, 3, str. 24 a i.).
|
| 31 |
Oliva biely závoj oboplieta,
zelený plášť z pliec panej plápolá si,
bo živým ohňom zdá sa zaodetá.
|
| 34 |
Tu už môj duch, čo také dlhé časy
nezmietal sa sťa v prudkom vlnobití
pod príbojom jej zdrvujúcej krásy,
|
| 37 |
hoci jej zrak je pod závojom skrytý,
no čaromocou, čo z nej do mňa vniká,
zas veľkú silu dávnej lásky cíti.
|
| 40 |
A len čo tvár mi prenikne sťa dýka
tá moc, ňou skôr už bol som preniknutý,
než z chlapčenstva som dospel na mladíka,
|
|
| 43 |
na ľavú stranu hlava sa mi skrúti
tak ako decku, ktoré hľadá mamu,
keď bojí sa, či voľačo ho rmúti,
|
|
| 46 |
aby som riekol: „Nemám ani gramu
krvi, krem tej, čo celá sa mi trasie.
Poznávam znaky pradávneho plamu.“
|
48
Poznávam znaky pradávneho plamu. — Ďalšia narážka na Vergiliovu Eneidu. Je to doslovný citát Didóniných slov, ktoré povie sestre Anne, keď sa zaľúbi do Enea, hoci po násilnom zavraždení svojho milovaného manžela Sychea jej bratom Pygmaliónom odvrhla myšlienky na lásku k inému mužovi (porov. En. IV, 23, str. 81). I týmto citátom z Vergilia, rovnako ako predošlými, podčiarkuje Dante svoju dôveryplnú oddanosť veľkému básnikovi a súčasne symbolu ľudského rozumu, ktorý ho sprevádza takmer cez dve tretiny celej Božskej komédie.
49—51
No Vergilius bol už preč v tom čase... — Trojnásobné zvolanie mena Vergilius vyjadruje najvyšší výraz clivoty za vodcom, ktorý opustil jeho i Statia práve vtedy, keď sa zjavuje tá, ktorá mu ho určila za sprievodcu (porov. Inf. II, 52—72, str. 19—20).
|
| 49 |
No Vergilius bol už preč v tom čase!
Vergilius nás nechal, otec sladký,
Vergilius, ňou daný k mojej spáse!
|
| 52 |
Nezbránil raj, čo nám hriech dávnej matky
ho odobral — by zas mi slza vriaca
na čistú tvár sa nevracala spiatky.
|
| 55 |
„Dante, že sa nám Vergilius stráca,
tak neplač stále! — Neplač neustále,
bo k plaču iný meč ťa zakrváca!“
|
55—57
Dante, že sa nám Vergilius stráca... — Hodno si všimnúť, že prvé slovo, ktoré Beatrice po desaťročnom odlúčení (čiže po čase, ktorý uplynul od jej smrti) vysloví, je meno Danteho. Je to jediný raz, keď iba táto „nevyhnutnosť“ (porov. v. 63) dá zaznieť jeho menu, a to súčasne s menom Vergilia! Ani jedno, ani druhé mu však neprináša sladkosť, ale predzvesť bolestivých výčitiek. (K umiestneniu Danteho mena práve do verša 55 pozri pozn. k v. 73.)
|
| 58 |
Jak admirál, čo vládze riadiť z diale
aj iné lode a ich ľudí stačí
do dobrej práce povzbudzovať stále,
|
| 61 |
tak z ľavej strany voza, keď som v plači
sa pootočil na zvuk svojho mena,
ktoré tu iba nevyhnutnosť značí,
|
| 64 |
z tej strany riavy zjaví sa mi žena
— prv haliaca sa pod anjelskú slávu —
s pohľadom na mňa celá upriamená.
|
| 67 |
A hoci závoj, čo jej kryje hlavu
a spod halúzok olivových splýva,
chce sčasti stajiť pôvabnosť jej zjavu,
|
|
| 70 |
kráľovsky hrdá ako ten sa díva,
ktorého slová beztak tnú sťa biče,
no pálčivejšiu reč si iba skrýva:
|
|
| 73 |
„Hľaď sem, to som, to som ja, Beatrice!
K vrchu, och, aká ochota ťa zviedla,
keď ľudské šťastie prv si hľadal plytšie?!“
|
73
„Hľaď sem, to som, to som ja, Beatrice!“ — Podľa J. Felixa Beatricine výčitky v tomto speve (pozri v. 106—145) spolu s priznaním Danteho poblúdenia v Inf. I. treba pokladať za najvnútornejšiu, za centrálnu časť Božskej komédie. V talianskej literárnej vede sa nedávno poukázalo aj na vzťah Vergilia a Beatrice, ako Danteho sprievodcov, v súvislosti s číselnou hrou; Beatrice sa zjavuje práve v tridsiatom speve Očistca, v ktorom súčasne mizne Vergilius, čiže — ak odrátame prvý spev Pekla ako spev generálny, ako úvod k celej Božskej komédii — Vergilius sprevádza Danteho cez 63 spevov, kým Beatrice cez presne obrátený číselný pomer, a to 36 spevov (Sanguineti). K číselnej mágii Danteho, najmä v súvislosti s týmto spevom, už dávnejšie pristúpil veľmi podrobne zakladateľ sovietskej danteológie A. K. Dživelegov, ktorý píše o veľkej poéme: „Nad jej úžasnou, takmer až neuveriteľne presne vypočítanou konštrukciou žiari mágia čísel, ktorá má zdroj u pytagorovcov a pretvorená je scholastikmi a mystikmi. Číslam 3 a 10 sa prikladá osobitný význam a poéma predstavuje nekonečne rozmanité varianty na číselnú symboliku. Poéma sa delí na tri časti, v každej z nich je 33 spevov, dovedna 99, spolu s úvodným 100; všetky čísla sú deliteľné číslom 3 a 10. Tercína je trojveršová sloha, v ktorej prvý verš sa rýmuje s tretím, druhý verš s prvým a tretím slohy nasledujúcej atď. Každá kantika (pieseň) sa končí tým istým slovom „stelle“ (hviezdy). To všetko sú viac-menej známe zvláštnosti „Komédie“. No sú i také, ktoré sú len menej známe.
Z hľadiska prvopočiatočného významu „Komédie“, zamýšľanej ako básnický pomník Beatrici, ústredným bodom poémy mal byť ten spev, kde Dante prvý raz stretne spanilomyseľnú paniu. Je to tridsiaty spev Očistca. Číslo tridsať je súčasne deliteľné troma i desiatimi. Ak budeme tento spev počítať celkom od začiatku, je to spev 64-ty; 6 a 4 = 10. Poň je 63 spevov; 6 a 3 = 9. Po ňom je 36 spevov; 3 a 6 = 9. V tomto speve je 145 veršov; 1 a 4 a 5 = 10. V speve sú dva ústredné body. Prvý, keď Beatrice, obracajúc sa k básnikovi, nazve ho „Dante“ (jediné miesto v celej poéme, kam básnik položil svoje meno). Je to verš 55-ty; 5 a 5 = 10. Poň je 54 veršov; 5 a 4 = 9. Po ňom je 90 veršov; súčet číslic rovná sa 9. Druhým bodom, pre Danteho práve tak významným, je to miesto, kde Beatrice prvý raz menuje seba: „Hľaď sem, to som, to som ja, Beatrice.“ Je to 73-tí verš; 7 a 3 = 10. A okrem toho tento verš tvorí presný stred spevu. Pred ním i po ňom má spev 72 veršov: 7 a 2 = 9. (Dživelegov, A. K.: Dante Alighieri. Žizň i tvorčestvo, Izd. 2-e, Moskva 1946, s. 290—292. — Citované zo state Igora Belzu, Problemy interpretacii Dante v zborníku Dantovskije čtenija, Moskva 1979, s. 44. Autor state dodáva, že číslo 9 podľa Danteho v Novom živote bolo totožné s menom Beatrice. Pozri kap. 29: „keď sa však uvažuje subtílnejšie a podľa neomylnej pravdy, tým číslom bola ona sama...“)
|
| 76 |
Oči mi padnú do čistého žriedla,
no na tvári si uzriem taký rumeň,
že z vody hneď ich k tráve dvíham vedľa.
|
| 79 |
Niekedy syn tak cíti matkin strmeň,
jak bodá hrdo: takisto ja celý
pod tŕnistou jej láskou tuná trniem.
|
| 82 |
Len zamĺkla, hneď za ňou sladko speli
anjeli „In te, Domine, speravi“;
za „pedes meos“ ale nedospeli.
|
83—84
„In te, Domine, speravi...“ — „V teba som dúfal, Pane.“ Je to žalm XXX, z ktorého spievali anjeli len 9 veršov ako odpoveď namiesto Danteho a nimi vysvetľovali jeho odvahu vystúpiť na Očistcovú horu za Beatrice.
|
| 85 |
Ako keď v chrbát Talianska tne dravý
slovanský víchor, až sneh tuhne na ľad
a na stromoch sa z neho cencúľ spraví,
|
85—86
Ako keď v chrbát Talianska tne dravý / slovanský víchor... — Jedna z nie príliš mnohých zmienok o slovanskom svete v Božskej komédii. Ide o vietor zo severovýchodu (zo Slovinska), dujúci na talianske horstvá.
|
| 88 |
no len čo teplo začne z juhu sálať,
ľad v seba vsiaka od slnečných pruhov,
ako vie plam jej voskom sviecu zaliať:
|
| 91 |
bez vzdychov, sĺz som stál s tou stuhlou túhou,
než speli tí, čo túžia ľudstvo učiť
spev, ktorý nôtia podľa večných kruhov,
|
|
| 94 |
no len v ich sladkých tónoch spoznám súcit,
až sa mi zdá, že prosbu za mňa spustia:
„Prečo ho, pani, chceš tak kruto mučiť“ —
|
|
| 97 |
na vzdychy s vodou zmieňa sa mi hustá
ľadová vrstva vôkol srdca celá
a z pŕs mi prúdi cez oči aj ústa.
|
|
| 100 |
No z voza pani neochvejne bdelá
obrátila sa na podstaty sväté
a napokon k nim takto prevravela:
|
100
na podstaty sväté... — Čiže opäť na anjelov, ktorí akoby ďalej chceli brániť Danteho pred Beatricinými výčitkami.
|
| 103 |
„Vo večnom dni vy ustavične bdiete
a noc či sen vám nezakryje dráhu,
ba ani krok, čo spraví vek v tom svete;
|
|
| 106 |
nuž svoju reč len preto skrúcam k šľahu,
nech pochopí ma ten, čo v plač sa hrúža,
aby mal bôľ i s vinou jednu váhu.
|
|
| 109 |
Nielen vplyv kruhov stvárňoval ho v muža,
čo každé semä vedú k cieľu riadne,
tak jak sa hviezdy s jeho zrodom družia —
|
109—111
Nielen vplyv kruhov... — Rozumej: nielen prirodzený vplyv nebeských kruhov, ktoré podľa vtedajších názorov mali usmerňovať každé stvorenie k určitému cieľu, a to podľa konštelácie hviezd pri jeho zrodení — čiže nielen silami prírody samej bol Dante štedro obdarovaným, ale dostal ešte aj mimoriadne dary, ktorých pôvod je pre všetky bytosti tajomstvom. Dante sa narodil v znamení Blížencov (koncom mája 1265), čo ho predurčovalo na štúdiá a na literatúru (porov. Par. XXI, 112—120).
|
| 112 |
no priam dážď Božích milostí naň padne,
čo v takých výškach zbiera svoje mraky,
že ľudský zrak tam nikdy nedohliadne!
|
| 115 |
Ten v svojom novom živote bol taký,
že každá cnosť a s ňou zvyk ušľachtilý
mohli v ňom zjaviť zázrak nad zázraky!
|
115—117
Ten v svojom novom živote bol taký... — Novým životom sa myslí Danteho dospievanie zapálené láskou k Beatrici, o ktorej píše vo svojom Novom živote.
|
| 118 |
No záhon vždy tým viacej v divom býlí
— nešľachtený a so zlým zrnom — zmieral,
čím dobrá zem mu dávala viac sily!
|
| 121 |
Hej, dáky čas môj zjav ho podopieral:
zakiaľ môj pohľad mladunký ho hladil,
za krásnou tvárou správnu cestu meral.
|
|
| 124 |
Keď druhý vek už k môjmu skonu pádil
a čoskoro som život premenila,
iným sa dal a moju lásku zradil.
|
124
Keď druhý vek už k môjmu skonu pádil... — „Druhým“ vekom Dante nazýva mladosť, ktorá sa začína 25-tym rokom života (porov. Conv. IV, XXIV, 2), keď sa končí dospievanie, či lepšie povedané mladistvosť. A Beatrice zomrela práve ako dvadsaťpäťročná v roku 1290.
|
| 127 |
Keď z tela k duchu vznesie ma tá sila,
ňou moja cnosť a krása moja vzrastá,
menej som mu už príjemná a milá
|
| 130 |
a zvábi ho zlá cesta ružovastá
s obrazmi dobra klamlivými v lone,
čo nesplní však nikdy prísľub šťastia.
|
| 133 |
Márne preň vrhám svetlo v jeho tône,
márne rad mojich vnuknutí ho budí
a volá v snách! — On málo stál už o ne!
|
|
| 136 |
Tak hlboko ho stiahli jeho pudy,
že len tá púť už k spáse viesť ho vládla,
na ktorej uzrel zatratených ľudí.
|
|
| 139 |
Len preto som až bránu mŕtvych zhliadla
a pred toho, čo k sídlam nebešťanov
viedol ho sem, som v slzách prosby kládla.
|
|
| 142 |
Narušil by sa základ Božích stanov,
ak vodu z Léthé, nad ňu sladšej nie je,
chutnal by tuná nesplatenú daňou
|
|
| 145 |
tej ľútosti, čo horké slzy leje.“
|
|
| 1 |
„Ó ty, ty z druhej strany svätej riavy,“
oproti mne reč obracajúc hrotom,
ktorá i zboku ostrou sa mi javí,
|
2
oproti mne reč obracajúc hrotom... — Dante tu pokračuje v obraze, ktorý použije Beatrice v Purg. XXX, v. 57; „bo k plaču iný meč ťa zakrváca“. Dosiaľ, hovoriac s anjelmi o Dantem, zasahovala ho len bokom meča, teraz ho tne priamo hrotom.
|
| 4 |
hneď začne zas, „zjav, zjav i so vzlykotom,
či pravdu vravím; len nech trpko skvíli
k tej žalobe aj tvoja spoveď o tom!“
|
| 7 |
V tej chvíli až tak zmätené mám sily,
že hlas sa pohne, ale skôr sa utne,
než ústa by mu cestu roztvorili.
|
|
| 10 |
Nuž po pár chvíľach dodá rezolútne:
„Čo váhaš? Vrav! Veď ešte potopené
pod vodou nemáš rozpomienky smutné!“
|
11—12
Veď ešte potopené / pod vodou nemáš rozpomienky smutné. — Ešte ich nezmyla, nezničila voda z rieky Léthé.
|
| 13 |
Zmätok a strach mi iba v takom stene
vytlačia „áno“ z ubitého tela,
že treba zrak na jeho pochopenie.
|
|
| 16 |
Jak ten, kto príliš napne luk, keď strieľa,
až zlomí ho a praskne mu aj struna,
čím sa i šíp len slabo dotkne cieľa:
|
|
| 19 |
tak pod tou strašnou ťarchou pukám tuná;
a iba vzlyk a slza líči city,
o ktorých z úst sa slová nerozzunia.
|
|
| 22 |
A preto ona: „V túžbach po mne skrytý,
— čo k tomu Dobru viedli tvoje hnutia,
nadeň niet po čom túžiť v ľudskom žití —
|
|
| 25 |
aké to priečne priekopy či putá
si nachádzal a mal sa s nimi boriť,
že sa púť vpred ti zdala uzamknutá?
|
25—27
aké to priečne priekopy či putá / si nachádzal... — Čiže, aké druhy prekážok ťa zastavovali na ceste k cnosti, k dobru.
|
| 28 |
Či aký pôvab videl si sa zoriť
na iných čelách, takže si ich kráse
musel tam dole až tak veľmi dvoriť?“
|
28—30
Či aký pôvab videl si sa zoriť / na iných čelách... — Obraz obsahuje akékoľvek klamné dobrá, ktoré ho zvádzali zo správnej cesty.
|
| 31 |
Keď trpký vzdych sa z pŕs mi vyrve zase,
ledvaže vládzem odpovedať hlasne:
tak na perách sa v strachu hlas mi trasie.
|
| 34 |
Zavzlykám: „V klamných slastiach veci časné
odvrátili mi kroky od zákona,
keď ukryli sa vaše črty krásne!“
|
34—36
„V klamných slastiach veci časné / odvrátili mi kroky od zákona...“ — Danteho priznanie o morálnom poblúdení po Beatricinej smrti.
|
| 37 |
„Ak poprel bys’, čo vyznať máš,“ zas ona,
„či vyznanie chcel zahmliť v dákom mračne,
nič pred Sudcom tu neskryje tá clona.
|
| 40 |
Ak z vlastných úst však vzprýšti jednoznačne
žaloba vín, i v dvore nášho súdu
kolo sa točiť proti ostriu začne.
|
41—42
i v dvore nášho súdu / kolo sa točiť proti ostriu začne. — I tu pokračuje skryte obraz meča z 2. verša tohto spevu a z Purg. XXX, v. 57. Význam: po úprimnom vyznaní vín sa zmierni výnos súdu.
|
| 43 |
Aby si predsa cítil trocha studu
za ten svoj blud a pevne vzoprel čelo,
až Sirény ťa zasa zvádzať budú,
|
45
až sirény ťa zase zvádzať budú... — Rozumej: lichôtky, svetské lákadlá, predovšetkým iné ženy (porov. Purg. XIX, v. 19: „Som,“ spievala, „som siréna tak sladká...“), ako to vyplýva i z veršov 58—59.
|
| 46 |
zdrž semä sĺz a počúvaj ma bdelo:
tak zvieš, že v inú stranu tvoju vôľu
malo viesť moje pochované telo.
|
| 49 |
Príroda ani umenie ti spolu
nezjavili viac krásy než tie údy,
v nich žila som a v zemi ležia dolu.
|
|
| 52 |
Ak moja smrť ti rozsypala v hrudy
najvyššiu z krás, nuž akou krásou tela
smrteľná vec ti ešte túžby vzbudí?
|
|
| 55 |
Prečo si hneď, keď prišla prvá strela
klamlivých vecí, ku mne nepohliadol,
keď mňa už lož ti ničím nezastrela?
|
|
| 58 |
Nemala skláňať tvoje krídla nadol
Pargoletta či iná márnosť sveta,
aby si v pascu novým ranám padol.
|
58—59
Nemala skláňať tvoje krídla nadol / Pargoletta či iná márnosť sveta... — Výčitka mieri na Danteho lásky k iným ženám (jednu priamo nazve „Pargolettou“, pozri Vy jasné sladké vlny. str. 151), zrejme po jej smrti, v neskoršom veku, ako vidno z ďalšej tercíny, z prirovnania Danteho „k starým operencom“, pripravovaného už vo v. 58 s „osídlom na vtáka“. Samo prirovnanie môže mať biblickú inšpiráciu (Kazateľ VII, 26).
|
| 61 |
Možno pár ráz aj počká vtáčie dieťa;
no márne lovec k starým operencom
napína luk či osídla im spletá!“
|
| 64 |
Tak ako pocit viny deťúrencom
odníme reč a zrak im sklopí dole,
až celá tvár im blčí pod rumencom :
|
| 67 |
tak stál som ja, a ona: „Ak ťa kole
už holá reč, nuž zdvihni hore bradu,
aby si cítil pálčivejšie bôle.“
|
68
nuž zdvihni hore bradu... — Tu Beatrice ďalej prirovnáva Danteho k starému „operencovi“, ktorý si však počínal ako holobriadok. Jej irónia v tomto bode vrcholí.
|
| 70 |
Z temena hôr skôr vyvrátil by k pádu
stáročný dub buď orkán z žiarnych zemí,
buď severák, čo vráža z krajín chladu,
|
71
orkán z žiarnych zemí... — Čiže silný vietor južný, prichádzajúci z Afriky.
|
| 73 |
než bradu k nej ja vzdorne zdvihnem nemý;
a keď mi miesto „tváre“ povie „brada“,
viem, koľký jed je v semene jej témy.
|
|
| 76 |
Len čo môj zrak sa trochu porozhliada,
zbadám, že kvety už tie prvé tvory
nesýpajú a k vozu ich zbor sadá.
|
77
tie prvé tvory... — rozumej: anjeli.
|
| 79 |
A zrie zrak ešte neistý a chorý,
jak Beatrice v Noha oči vrýva,
ktorý z dvoch pováh jednu bytosť tvorí.
|
|
| 82 |
Hoc za vodou a hoc ju závoj skrýva,
zdá sa, že dávnu krásu viacej zmáha,
než iné ženy zmáhala ňou živá.
|
83—84
zdá sa, že dávnu krásu viacej zmáha, / než iné ženy zmáhala ňou živá. — Inými slovami: Beatrice tu bola o to krajšia od seba samej, vídanej Dantem na zemi, o čo bola za života krajšia od všetkých ostatných paní.
|
| 85 |
Žihľava takej ľútosti ma šľahá,
že z vecí, čo mi najviac boli zvodné,
najkrutejšou sa zdá mi najviac drahá.
|
| 88 |
Až taká ľútosť do srdca ma bodne,
že padám dol — a aký bôľ ma dolá,
vie tá, čo tak ma zráža v prúdy vodné.
|
88—89
Až taká ľútosť do srdca ma bodne, / že padám dol... — Dr. J. Felix upozorňuje tu na dosiaľ nepovšimnutý súvis s Inf. V, 142, kde Dante padol tiež do mdloby nad podobným hriechom Paola a Francesky da Rimini („padol som, ako mŕtve telo padá“, Inf. V, 142, str. 49).
|
| 91 |
Keď srdcu späť sa vráti pevná vôľa,
paniu, čo prv som uzrel samu v lese,
nad sebou zriem, jak „Drž sa, drž sa“, volá.
|
92—93
paniu, čo prv som uzrel samu v lese... — Dante po prebratí sa z omdletia uzrie Mateldu, ktorá ho prevádza cez rieku Léthé (porov. Purg. XXVIII, v. 40).
|
| 94 |
Po krk ma do vôd ponorí v tom plese
a za sebou ma nechá v prúde knísať,
kým ona ľahko sa jak člnok nesie.
|
| 97 |
Vtom od brehu a sadu rajských výsad
„Asperges me“, tak zjasá pieseň milá,
že neviem si to spomínať, nie písať!
|
98
„Asperges me“ — Slová zo žalmu L, v. 9: „Pokrop ma.“ Celé znenie: Pokrop ma hyzopom (kvietkami na dlhej stopke, ktorou sa kropieval ľud), a budem čistý; umy ma, a stanem sa belší ako sneh.
|
| 100 |
Roztvorí náruč pani prespanilá,
objíme ma — a kde prúd najhlbší je,
tam k pitiu vody vnorí ma tá víla.
|
| 103 |
Keď celého ma pritom voda zmyje,
vedie ma k tancu štyroch krások v zbore,
z nich každá si ma pod rameno skryje.
|
104—105
vedie ma k tancu štyroch krások v zbore... — Štyri víly, symbolizujúce tzv. základné cnosti (zmužilosť, miernosť, opatrnosť a spravodlivosť, porov. Purg. XXIX, v. 129).
|
| 106 |
„Víly sme tu — a hviezdy na obzore;
než Beatrice zišla k vášmu kraju,
jej slúžkami nám určili byť hore.
|
106
„Víly sme tu — a hviezdy na obzore...“ — Sú to teda oné štyri hviezdy, ktoré Dante obdivoval pri južnom póle (porov. Purg. I, v. 22—24).
|
| 109 |
Poď s nami pred jej sladký zrak! No k taju
a svetlu v ňom ti ešte oči zbrúsia
tie víly tri, čo hlbšie pozerajú.“
|
111
tie víly tri... — Víly, zastupujúce tzv. cnosti teologické (vieru, nádej a lásku).
|
| 112 |
S tým spievaním tak so mnou poberú sa,
že naša cesta k Beatrici cieli,
čo zastala si pred Nohove prsia.
|
|
| 115 |
Rieknu: „Sem neleň zrak svoj vhrúžiť celý;
tu smaragdy zas odkryje ti žena,
z nich Amor dávno vysielal ti strely.“
|
116
tu smaragdy zas odkryje ti žena... — Čiže svoje oči, z ktorých Beatrice láskou ranila Danteho už v časoch jeho mladosti.
|
| 118 |
Bezpočet túžob, vrelších od plameňa,
spojiť tie oči s mojimi ma láka,
nimi je stále v Noha pohrúžená.
|
|
| 121 |
Ako tvár slnka v zrkadle, priam taká
podoba tvora dvojného o nich žiari
a to raz s tvarom zvieraťa, raz vtáka.
|
123
a to raz s tvarom zvieraťa, raz vtáka. — Raz s tvarom leva a raz orla, ktorí symbolizujú dvojakú prirodzenosť Nohovu. (Porov. Conv. III, VII — k levovi a orlovi.)
|
| 124 |
Zváž, čitateľ, jak mätú ma tie tvary,
keď z veci, v sebe stálej, sa mi raz tá,
raz oná forma na obraze čarí.
|
| 127 |
Kým duša plná úžasu a šťastia
chutná to jedlo, v jeho božskej chuti
sýti sa hlad i nasýtený vzrastá,
|
|
| 130 |
trojica paní, ktoré v každom hnutí
javia čos’ vyššie, vznáša sa sťa v lete
a na anjelský nápev vpred sa krúti:
|
130
trojica paní... — Tri víly, zastupujúce spomínané teologické cnosti.
|
| 133 |
„Ó, Beatrice, obráť oči sväté,“
tak znie ich spev, „sem na verného sluhu,
čo toľko krokov konal k nim v tom svete.
|
|
| 136 |
Pre milosť k nám mu milosť sprav a dúhu
očí mu zjav, nech uzrie tvoju krásu,
tú zaclonenú krásu tvoju druhú.“
|
137—138
nech uzrie tvoju krásu, / tú zaclonenú krásu tvoju druhú. — Čiže súčasnú, nebeskú krásu, ktorá je ďaleko vyššia, ako bola krása pozemská (porov. i v. 82—84). Nie je to však výklad jediný. Iní rozumejú prvou krásou oči, ktoré uzrel už i cez závoj, a druhou ústa (prvý výklad uprednostňuje D. Mattalia). Ďalší rozumejú druhou krásou krásu duchovnú.
|
| 139 |
Ó, živé svetlo, večné žriedlo jasu!
I ten, kto v stálej tôni stal sa bledý,
kým smäd si hasil v žriedle spod Parnasu,
|
140—141
I ten, kto v stálej tôni stal sa bledý, / kým smäd si hasil v žriedle spod Parnasu... — Spomína sa tu známy Kastalský prameň pod Parnasom. Zmysel: i taký básnik, ktorý by sa čo najintenzívnejšie oddával štúdiu poézie, nevyjadril by Beatricinu krásu, keď sňala dole závoj. Tu musí kapitulovať i Danteho umenie, pravda, táto „kapitulácia“ len zvyšuje umelecký účinok záveru tohto spevu.
|
| 142 |
tu um by cítil slabým k výpovedi,
ak by chcel zjaviť, akou si sa zdala,
kde nebo ladne kreslilo ťa vtedy,
|
| 145 |
keď v čistom vzduchu si svoj závoj sňala!
|
| 1 |
A tak môj zrak sa sústredil už celý
na uhášanie desaťročnej žízne,
že iné zmysly všetky onemeli.
|
2
na uhášanie desaťročnej žízne... — Beatrice zomrela roku 1290 a svoju púť záhrobnými ríšami koná Dante v roku 1300. Nevidel teda Beatrice desať rokov.
|
| 4 |
A z oboch strán zas čnie mu vysočizne
múr nedbania (tak má ho v dávnej sieti
ten svätý úsmev, že svet vôkol mizne),
|
| 7 |
keď vtom mi pohľad proti vôli zletí
na ľavý bok, kde čujem, ako vraví
zbor svätých víl: „Až priveľmi je spätý!“
|
8—9
na ľavý bok... — čiže na pravú stranu voza, ktorý má Dante oproti sebe, kde stáli tri víly, zastupujúce cnosti teologické (vieru, nádej a lásku; porov. Purg. XXIX, v. 121—122).
|
| 10 |
Schopnosť, čo oči, keď sa do výšavy
upreli k slnku, naraz nadol schýli,
na dáky čas tiež videnia ma zbaví.
|
10—14
Schopnosť, čo oči, keď sa do výšavy / upreli k slnku... — Beatrice je prirovnaná k slnku. Oči, oslepené slnkom, sú chvíľu po odvrátení od neho akoby slepé, ich schopnosť vidieť je dočasne nulová. Preto Dante spočiatku nevidí menšie svetlá navôkol.
|
| 13 |
No keď si k málu prispôsobia sily,
hovorím k málu, vzhľadom k množstvu žiary,
od nej sa oči nechtiac odvrátili:
|
| 16 |
po pravici si uzriem sväté páry
slávneho vojska, čo sa naspäť vracia
a slnko má i sedem svetiel v tvári.
|
16—18
po pravici si uzriem sväté páry / slávneho vojska... — Čiže 24 starcov, ktorí išli vo dvojiciach a s ním celý triumfálny sprievod, opísaný v XXIX. speve Purgatoria, ktorý išiel z východu na západ a teraz sa vracia: má teda v tvári i slnko okrem svetla siedmich svietnikov v čele.
|
| 19 |
Jak za vlajkou voj vidno obracať sa
pod krytom štítov, aby v nové boje
zachránený zas mohol sformovať sa:
|
| 22 |
tak pri nás prešli prv tie pekné voje
kráľovstva nebies v obrátenom smere,
než za nimi voz otočil si oje.
|
| 25 |
Zbor paní naspäť ku kolám sa berie
a Noh zas pohne požehnané bremä,
no tak, že pritom nepohýbe perie.
|
25
Zbor paní naspäť ku kolám sa berie... — Paniami rozumej cnosti, vracajúce sa na svoje miesta pri kolesách voza, ktoré boli prv opustili, aby sa odobrali s Dantem pred Noha (pozri Purg. XXXI, 113 a 131).
|
| 28 |
S paňou, čo k brodu viedla ma, sa hneme
i Statius i ja späť k tomu kolu,
čo menší oblúk kreslí na tvár zeme.
|
28—30
S paňou, čo k brodu viedla ma... — Čiže s Mateldou, s ktorou sa prebrodil cez Léthé. Spolu s ňou a so Statiom sa postavia tam, kde stáli tri víly, teda k pravému kolesu, opisujúcemu pri otáčaní menší oblúk než koleso ľavé.
|
| 31 |
Cez veľkú horu, vinou ženy holú
— tej, ktorá v hada uverila zradne —
anjelský spev nám kroky riadi spolu.
|
31—32
Cez veľkú horu, vinou ženy holú... — Vinou pramatky Evy, ktorá uverila falošným lichôtkam pokušiteľa (porov. Gen. III, 4—6 a Purg. XXIX, v. 23—30).
|
| 34 |
Na tretí výstrel v takú diaľku padne
najprudší šíp, jak my sme ušli, hádam,
keď Beatrice z voza dolu sadne.
|
34—35
Na tretí výstrel v takú diaľku padne / najprudší šíp... — Rozumej: vzdialili sme sa od východiskového bodu na tri dostrely z luku.
|
| 37 |
A čujem, ako všetci šepcú „Adam“;
tu obkolesia strom tak hrozne sirý,
že márne kvet a lístie na ňom hľadám.
|
38—39
tu obkolesia strom tak hrozne sirý... — Podľa väčšiny komentátorov tento strom v doslovnom význame je Strom poznania dobra a zla (Gen. II, 16—17 a III, 2—6). O jeho alegorickom význame jestvuje nesmierne veľká literatúra s množstvom najrozličnejších výkladov. Starí komentátori videli v ňom napospol symbol poslušnosti božskej spravodlivosti (porov. Purg. XXXIII, v. 55—72), čiže cnosti, ktorú Adam nezachoval a ktorú Kristus-Noh praktizoval až do smrti (pozri v. 43—44). Vinou Adama sa zbavil lístia i kvetu; oživil ich zas Noh (pozri v. 49—60).
42
obdivoval by aj Ind... — Výška tohto stromu, rozširujúceho sa smerom nahor (podobne ako strom z okružia labužníkov, Purg. XXIV, v. 103 a nasl.), by udivila aj Indov, u ktorých rastú v lesoch najvyššie stromy. Dante sa tu opiera najmä o Vergilia (Georg. II, v. 122—124).
|
| 40 |
I s korunou — čo sa mu tým viac šíri,
čím stúpa výš — strom takto vyvinutý
obdivoval by aj Ind pri Pamíri.
|
| 43 |
„Šťastný si, Noh, že zobákom mu prúty
nezodieraš, veď čo sa sladko kmása,
po tom tu kruto žalúdok sa krúti.“
|
| 46 |
Kým pri obrovskom strome tú reč hlása
ostatný ľud, Noh vydá sladký hlahol:
„Tak spravodlivé semä zachová sa.“
|
| 49 |
A obrátený k oju, ktoré tiahol,
drevinu sirú v strede lesnej stráne
sám si jej vetvou s vozom vedno spriahol.
|
| 52 |
Tak ako naše rastliny — keď na ne
klesá už veľká žiara spolu s onou,
čo za Rybami nebeskými planie —
|
52—54
Tak ako naše rastliny — keď na ne / klesá už veľká žiara... — Rozumej: na jar, keď slnko („veľká žiara“) padá na zem spojená so svetlom Barana, so súhvezdím, ktoré nasleduje bezprostredne za znamením Rýb.
|
| 55 |
nalejú sa a vzblčia zo záhonov
vo svojich farbách, zakiaľ Slnko v dráhe
pod inú hviezdu šibe štvoro koňov:
|
56—57
zakiaľ Slnko v dráhe / pod inú hviezdu šibe štvoro koňov. — Čiže skôr, než Slnko prejde do súhvezdia Býka, ktoré je vo Zverokruhu za súhvezdím Barana.
|
| 58 |
bledšia než ruže, prudšia však, než vlahé
fialky farbí, farba vzpučí z dreva,
ktoré prv malo haluzie tak nahé!
|
| 61 |
Nechápem spev, veď u nás sotva spieva
sa hymn, čo tuná znie v tú pozdnú dobu
a nápevom sen do očí mi lieva.
|
61—63
Nechápem spev... — Básnik chce vyjadriť nadzemskú krásu onoho spevu, ktorý je súčasne prípravou nasledujúceho prirovnania vo veršoch 64—67.
|
| 64 |
Keby som vedel líčiť, v akú mdlobu
ukrutné oči pri Syringe sklesli
— oči, čo bdenie priviedlo ich k hrobu —
|
64—68
Keby som vedel líčiť, v akú mdlobu / ukrutné oči pri Syringe sklesli... — Ukrutnými očami treba rozumieť sto očí gréckeho Arga, hrozného strážcu kňažky Io, premenenej záletným Diom na kravu; Merkur (Hermes), poverený Diom, ho uspal, rozprávajúc mu o láskach boha Pana a nymfy Syringy, a potom ho zabil (Ovidius, Met. I, 568—747, str. 29—33 a Purg. XXIX, v. 94—96).
|
| 67 |
tak ako maliar príkladom vec kreslí,
vylíčim svoje usínanie v hore.
No líč, kto chceš, jak sny sa na mňa zniesli.
|
| 70 |
Ja prejdem tam, kde strhli lúče skoré,
môj sen, keď s nimi pozbavil ma clony
snenia i hlas: „Čo robíš? Vstávaj hore!“
|
| 73 |
Ako keď šli zrieť kvietky na jabloni,
čo jablkom hlad vzbúdza bez prestania
aj anjelom ho k stálym hodom kloní,
|
|
| 76 |
keď oči Petra, Jakuba i Jána
späť vrátili sa na svet vďaka slovu,
čo prebralo i sto ráz väčšie spania,
|
76—81
keď oči Petra, Jakuba i Jána / späť vrátili sa... — Podľa evanjelií apoštoli Peter, Ján a Jakub, privedení na horu Tábor, boli prítomní pri Kristovom premenení, pri ňom sa im zjavili i Mojžiš a Eliáš. Zostali premožení pri tom pohľade a spamätali sa až pri hlase Kristovom (Lukáš IX, 28—36 a i.).
|
| 79 |
a uzreli aj o tvár Mojžišovu
menší svoj kruh aj o tvár Eliáša —
i na Majstrovi bežné rúcho znovu:
|
| 82 |
tak prezriem ja a zbadám, jak sa vznáša
nado mnou pani, mierna ako vtedy,
keď pri rieke šla vedno cesta naša.
|
82—84
zbadám, jak sa vznáša / nado mnou pani... — Matelda, ktorej hlas predtým zbudil Danteho zo spania (pozri verš 72).
|
| 85 |
Hneď, „Beatrice kde je,“ zvolám bledý:
a ona: „Tam, kde nové lístie kynie,
hľaď, ako pod ním na koreni sedí.
|
|
| 88 |
Hľaď družinu, čo vôkol nej sa vinie;
ostatní s Nohom spod vetiev sa berú
a z hrdiel hlbší, sladší spev im plynie...“
|
|
| 91 |
Či vravela i ďalej, neviem veru;
celkom sa ma už zmocní jas tej ženy,
čo nedá očiam hľadieť v inú sféru.
|
|
| 94 |
Na pravej zemi sedí pri koreni
sama sťa stráž, stráž voza, ktorý pružne
prv k Nohovi bol tuná pripojený.
|
|
| 97 |
Sedem víl múrom obkrúži ju družne;
sedmora lámp, čo plá z rúk sprievodkyniam,
netknú sa vetry severné či južné.
|
|
| 100 |
„Nakrátko z lesa nevzdiališ sa inam —
no príde čas a navždy budeš pri mne
obývať Rím, v ňom Kristus sám je Riman.
|
100—102
Nakrátko z lesa nevzdiališ sa inam... — Z lesa, rozumej z Pozemského raja, kde sú práve. No neskôr sa Dante podľa Beatricinho prísľubu stane jej spoluobyvateľom v Paradise, v nebeskom meste.
|
| 103 |
Pre dobro sveta, nech sa zo zla vymne,
na voz hľaď tak, bys’ dole do strán diela
zaznačil všetko, čo si tu zrak všimne.“
|
103—105
Pre dobra sveta... — Beatrice určuje Dantemu cieľ a poslanie jeho diela. To, čo Dante uvidí v nasledujúcich veršoch, je séria epizód, v ktorých sú symbolizované niektoré veľké udalosti v dejinách Cirkvi od čias najvzdialenejších po najbližšie, a Dante ich využíva, aby dotvrdil svoje základné myšlienky o pápežstve a jeho vzťahoch k cisárstvu a svoje poľutovanie nad mravným úpadkom Cirkvi (Porena).
|
| 106 |
Tak Beatrice; a ja, čo som scela
poslušný jej i pri najmenšom znaku,
myseľ aj zrak som upriamil, kam chcela.
|
| 109 |
Nešvihne nikdy až tak prudko z mraku
najhustejšieho príval plamenistý,
prýštiaci z výšin nedostupných zraku,
|
109—117
Nešvihne nikdy až tak prudko z mraku... — V týchto troch tercínach je obsiahnutý prvý útok proti vozu. Jupiterovým vtákom je orol (pripravovaný už samým prirovnaním k blesku, ktorý rovnako vrhá Jupiter), symbol cisárstva, pravda, nie inštitúcie ako takej, ale toho cisárstva, ktoré prenasledovalo prvých kresťanov (za Neróna a Domitiana).
|
| 112 |
jak Jovov vták sa vrhne v nenávisti
na svätý strom a v jeho novom plášti
i kôru rve, nie iba kvet a listy;
|
| 115 |
zráňa i voz, doň vráža v takej zášti,
že ten sťa koráb v búrke kolíše sa,
keď zľava raz, raz sprava sťažeň praští.
|
| 118 |
Vtom zazriem zas zlú líšku liezť von z lesa
na slávny voz, kam vyhnali ju pôsty,
v nich, zdá sa, nikdy nepoznala mäsa.
|
118—123
Vtom zazriem zas zlú líšku liezť von z lesa... — Líška zastupuje kacírstva, ktoré kvitli najmä v gréckom svete, v prvých storočiach. Beatrice tu nadobúda alegorickú hodnotu, hrá úlohu cirkevných otcov, obrancov viery.
|
| 121 |
No s výčitkami za jej ohavnosti
na taký útek zaháňa ju pani,
na aký stačia bezmäsité kosti.
|
| 124 |
Pod orlom zas — a zas z tej istej strany,
z nej prišiel prv — sa zakolíše archa,
ten voz, vtom jeho perím obsypaný.
|
124—126
Pod orlom zas — a zas z tej istej strany... — Dante naráža na Konštantínovu donáciu pápežovi Silvestrovi, ku ktorej sa viackrát vracal; urobil tak už v Inf. XIX: „Ó, Konštantín, och, matkou koľkých svárov / bol nie tvoj krst, lež to, žes’ odprvoti / dal Otcovi to veno zemských darov!“ (v. 115—117, str. 159)
V Danteho časoch sa verilo, že cisár Konštantín (vládol v r. 306—337) daroval pápežovi Silvestrovi Rím z vďaky za vyliečenie z malomocenstva. Tým sa stal zakladateľom svetskej moci pápežov. Humanista Lorenzo Valla neskôr v XV. storočí dokázal, že tzv. Konštantínova donácia je len legenda. Dante v jej autentickosť síce veril, ale popieral jej platnosť z viacerých hľadísk, najmä v spise Monarchia, a pokladal ju za prapríčinu skazy pápežstva a za jeden z koreňov všetkého zla na svete (porov. Komentár k Inf., str. 385). Tentoraz ide teda o kresťanské cisárstvo. Perá, ktorými je voz zrazu obsypaný, predstavujú svetskú moc Cirkvi, jej zbohatnutie („operenie“) a skazenie sa napriek dobrému úmyslu samého darcu (porov. v. 138).
|
| 127 |
Jak zo srdca, v ňom krutý smútok šparchá,
tak z neba hlas — sťa cez oblak — sa pára:
„Ó, bárka moja, zlá ťa zmáha ťarcha!“
|
| 130 |
Zas sa mi zdá, že zem sa rozotvára
uprostred kôl, z nej zazriem drať sa draka,
čo v krásny voz svoj hnusný chvost hor vnára.
|
130—135
Zas sa mi zdá, že zem sa rozotvára... — Komentátori sa zhodujú v tom, že obraz draka je inšpirovaný Jánovou Apokalypsou (XII, 3—9), v ktorej predstavuje satana. Podľa niektorých komentátorov, ktorí berú do úvahy časový sled jednotlivých útokov na voz, Dante tu mieri na schizmy, ktoré urvali kresťanstvu veľkú časť ľudstva. V Danteho časoch sa verilo, že i Mohamed (pôvodne vraj kardinál) bol rozkolníkom, a sám Dante ho ako rozkolníka umiestnil do pekla (porov. Inf. XXVIII, v. 22—31, str. 230 a príslušnú poznámku na str. 418). Otázka, ako mnohé iné v tomto speve, je predmetom mnohých a protirečivých rozborov (podľa nich môže ísť tiež o východnú schizmu či Antikrista, alebo o následky Konštantínovho daru ap.).
|
| 133 |
Sťaby späť osteň tiahla osa dáka,
tak drak zlý chvost v dno voza naspäť bodá,
rve z neho časť a stráca sa v tme kriaka.
|
| 136 |
Ostatok voza ako bujná pôda
pod burinou sa perím kryje zhusta,
i keď snáď dobrý cieľ ho vozu oddá,
|
| 139 |
no kryje ho až taká veľká spústa
a v takej krátkej chvíli, že by vskutku
vzdych dlhšie držal otvorené ústa!
|
| 142 |
Keď svätý stroj tak spustol za minútku,
zdvihnú sa z neho hlavy zvláštnej formy:
tri na oji a jedna v každom kútku.
|
| 145 |
Prvé tri mali rohy rovné s volmi;
štyrom len jeden roh sa do čiel stokal:
naozaj stál tam netvor nad netvormi.
|
145—146
Prvé tri mali rohy rovné s volmi... — Čiže prvé tri hlavy boli dvojrohé, kým ostatné len s jedným rohom. Toto miesto je taktiež inšpirované Jánovým Zjavením (XVII, 1—8), u Danteho sedem hláv zastupuje, podľa niektorých komentátorov, sedem hlavných hriechov (tri dvojrohé majú byť podľa Benvenuta duchovné: pýcha, závisť a hnev; štyri jednorohé zas telesné; lenivosť, lakomstvo, smilstvo a nestriedmosť).
|
| 148 |
Tam s pohľadom, v ňom kal sa lepí o kal,
neviestka rujná pevno k vozu lipne
sťa k bralu hrad a vôkol točí okáľ.
|
148—150
Tam s pohľadom, v ňom kal sa lepí o kal, / neviestka rujná... — I tento obraz je inšpirovaný Jánovým Zjavením (Apokal. XVII, 1—5); u Danteho neviestka má predstavovať pápežskú kúriu, niektorí komentátori v nej vidia priamo Bonifáca VIII., iní Klementa V.
|
| 151 |
Žiarlivý obor vtom sa pri nej vypne,
aby mu snáď nik nevzal stvoru brudnú,
s ktorou viac ráz sa bozkávajú chlipne.
|
151—156
Žiarlivý obor vtom sa pri nej vypne... — Všetci komentátori, počnúc Danteho synom Pietrom, sa zhodujú, že tu je zobrazené podrobenie pápežstva Francúzskym kráľovským dvorom! A väčšina identifikuje v obrovi Filipa Pekného. V bičovaní neviestky vidia niektorí zápas tohto kráľa s Bonifácom VIII., vrcholiaci v Anagni (pozri Purg. XX, v. 70—75), keď pápež prestal podporovať ambície Filipovho brata Karola z Valois na cisársky prestol a uznal za cisára Alberta Rakúskeho.
|
| 154 |
Keď s chtivým zrakom stočí však tvár bludnú
ku mne, on v tvár ju nezaváha praštiť
a ťať až k pätám ženskú prenecudnú.
|
| 157 |
Kým sťa vrah v strehu neprestal sa vraštiť,
odvesil zvera z vetvy, aby šiel mu
verne v ten les, čo zmenil sa mi na štít —
|
157—160
Kým sťa vrah v strehu neprestal sa vraštiť, / odvesil zvera z vetvy... — V poslednej scéne tohto spevu je zobrazené prenesenie pápežskej kúrie z Ríma do Avignonu; vymohol si ho Filip Pekný od Klementa V. r. 1309.
|
| 160 |
a neviestku mi skryl i novú šelmu.
|
| 1 |
„Deus venerunt gentes“, započali
ten sladký žalm raz tri, raz štyri víly
striedavo spievať, slzy lejúc v žiali.
|
1
„Deus venerunt gentes...“ — Ide o 78. žalm („Pohania vtrhli, Bože...“), v ktorom žalmista oplakáva podrobenie Jeruzalema a profanáciu jeho chrámu Babylonskými. Sedmoro cností (raz tri, raz štyri víly) ho aplikujú na profanáciu a zotročenie Cirkvi úpadkovými pápežmi a francúzskym kráľom, zobrazenými v závere predošlého spevu. Niektorí tu vidia aj narážku na zrušenie templárskeho rádu.
|
| 4 |
A Beatrice počúvajúc kvíli
tak, až sa zdá, že stačilo by málo —
a Mária tu pod krížom sa chýli!
|
| 7 |
No keď jej sedem panien miesto dalo,
vstala, a kým jej spanilý hlas znie,
sťaby jej líce ohňom plápolalo:
|
7
No keď jej sedem panien miesto dalo... — Sedem paní symbolizuje sedem cnosti.
|
| 10 |
„Modicum, et non videbitis me,
etd iterum, ó, milé sestry moje,
modicum, et vos videbitis me!“
|
10—12
„Modicum, et non videbitis me...“ — Máličko, a neuvidíte ma... a rovnako chvíľočku, a uvidíte ma. Slová, ktoré povedal Kristus pri poslednej večeri, keď narážajúc na svoju smrť a vzkriesenie, predpovedal, že onedlho odíde, ale čoskoro ho znovu uvidia (Ján XVI, 16). Podľa jedných Beatrice chce naznačiť, že aj jej Cirkev, o ktorej by sa teraz mohlo povedať, že je blízka smrti pre udalosti, nad ktorými Ona a víly žialia, čoskoro povstane znovu. Podľa mnohých iných ide o konkrétne proroctvo blízkeho prenesenia pápežskej kúrie do Avignonu (r. 1309) a zároveň o prísľub jej návratu do Ríma.
15
s paňou i spolu s mudrcom... — Čiže s Mateldou a Statiom.
|
| 13 |
Keď dopredu prv pošle družky svoje,
za ňou zas kráča, na jej pokyn nemý,
s paňou — i spolu s mudrcom — nás troje.
|
| 16 |
Tak ide vpred a neverím, že k zemi
desiaty krok už Beatrice kladie,
keď zrakom zrak môj zrazu prenikne mi
|
| 19 |
a „Smelšie poď,“ no mierna v celom vzhľade
sa privraví, „tak, aby ti reč priama
neunikala, kým sme pohromade!“
|
| 22 |
Len čo som šiel, jak chcela ona sama,
riekla mi: „Brat, keď so mnou v jednom smere
kráčaš už vpred — čo nespytuješ sa ma?“
|
| 25 |
Jak tí, čo úcta k predstaveným berie
im slová z úst, ba tak ich drhne v krku,
že hlas im živý nepríde až k pere,
|
| 28 |
započal som tiež bez plného zvuku:
„Známa je vám, ó, pani, moja núdza
i to, čo by mi mohlo zmierniť muku.“
|
| 31 |
A ona: „Chcem, nech ti je raz už cudzia
hanba i strach, preň vravíš v nepokoji
ako muž v snách, čo ťažko sa z nich zbúdza.
|
|
| 34 |
Vedz: nádoby, čo bola, po tom zboji
dračom už niet; no vinník mýlne mieni,
že Božia pomsta polievok sa bojí!
|
35—36
no vinník mylne mieni, / že Božia pomsta polievok sa bojí. — Narážka na zvyklosť, dotvrdená starými komentátormi: vrah, ktorému sa 9 dní podarilo jesť polievku na hrobe zabitého, vyhol sa pomste príbuzných a odsúdeniu Obcou.
|
| 37 |
Bez dediča tu navždy opustený
nebude vták, čo perie na voz striasa,
čím na dravca i na korisť ho mení.
|
37—39
Bez dediča tu navždy opustený / nebude vták... — Čiže orol, ktorý symbolizuje cisárstvo. Pre Danteho bolo cisárstvo uprázdnené od smrti Fridricha II. (1250), pretože odvtedy nijaký cisár neprišiel do Ríma prijať cisársku korunu (porov. Conv. IV, III, 6), až do voľby Henricha VII. v roku 1308, ktorý vzbúdzal veľké nádeje vyhnaných ghibellinov i samého Danteho.
|
| 40 |
Zriem určite, čo moja reč tu hlása:
zriem vhodný čas už pomaly k nám klesať
z priaznivých hviezd, čo nástrah neboja sa;
|
| 43 |
v ňom Boží posol, Päťsto Päť a Desať,
tú zlodejku aj s obrom žitia zbaví,
čo pášu zlo a v zlobe túžia plesať.
|
43—45
v ňom Boží posol. Päťsto Päť a Desať... — číslo 515 v rímskych literách dáva slovo DUX, čiže vodca. Dante ním myslel najpravdepodobnejšie cisára Henricha VII. Jestvuje, pravda, množstvo rozličných ďalších výkladov.
|
| 46 |
Možno ťa temný spôsob mojej vravy,
jak Sfinx či Temis, stavia pred záhadu
a um len viac ti hrúži do temravy;
|
47
jak Sfinx či Themis... — Sfinx bola obludou so ženskou hlavou a vtáčími krídlami, dcéra stohlavého obra Tyfóna a jeho manželky Chiméry. Putujúcim do Théb dávala lúštiť hádanky. Kto ich nerozlúštil, stal sa jej obeťou, roztrhala ho. Jediný hádanku rozlúštil Oidipus, čím spôsobil jej smrť (porov. Met. 759 a nasl., str. 148). — Themis, dcéra Urana a Zeme. Ovidius hovorí o jej temnej odpovedi, danej Deukaliónovi a Pyrrhe po potope a interpretovanej Prometeom (Met. I, 347—415, str. 24—25).
|
| 49 |
no skoro čin sa zmení na Najádu,
čo rozlúšti jej pretajomné črty
a neuškodí zrnu ani stádu.
|
| 52 |
Ty presne znač a nerob žiadne škrty,
až moje slová zjavíš tým, čo žijú
životom, ktorý je len behom k smrti.
|
| 55 |
A pamätaj, nech verše nezakryjú
tú jabloň tu, lež zvestuj o nej svetu,
ako dva razy orabovali ju.
|
| 58 |
Kto zlúpi plod, či rve z jej kôr i z kvetu,
rúhanie činom proti Bohu činí,
čo k svojim cieľom stvoril si ju svätú.
|
| 61 |
Len pre záhryz tvor prvý, vzatý z hliny,
päťtisíc liet — i viac — cnel v mukách dole
po Tom, kto vlastnou krvou zmyl ho z viny.
|
61—63
Len pre záhryz tvor prvý... — Prvým tvorom rozumie Dante Adama (porov. Par. XXVI, 83), ktorý vyše päťtisíc rokov čakal v bolesti a túžbe príchod Krista. Vyše päťtisíc rokov dostaneme, keď spočítame 930 rokov, ktoré Adam žil na zemi (Genesis V. 5) a 4 302 rokov, ktoré ubehlo po jeho smrti v Predpeklí, ako to vypočítal Dante podľa Eusebiovej chronológie (pozri Par. XXVI, 119—120).
|
| 64 |
Spí, spí tvoj duch, ak nechápe, z čej vôle
tá rastlina má korunu nie užšiu,
lež zvrátenú a širšiu vo vrchole.
|
| 67 |
A nech len márne myšlienky ti dušu
nevrúbia ako z Elsy prúd — a slasti
z nich nie sú ti čím Pyram pre morušu —
|
67—69
A nech len márne myšlienky ti dušu / nevrúbia ako Elsy prúd. — Vody Elsy, prameniace západne od Sieny a vtekajúce do Arna pri Empoli, poťahujú vápennou vrstvou predmety, ktoré sú do nich ponorené krátky čas. Druhé prirovnanie hovorí rovnako: ako Pyramus spôsobil, že moruša sčervenela, tak pôžitky zakalili Danteho dušu.
|
| 70 |
videl by si, že v tieto svätorasty
zákaz len Božia spravodlivosť štepí
a správne strom bys’ poznal z mravnej časti.
|
| 73 |
No keďže um sa vápencom ti lepí
a vápenec sa ešte farbí kalmi
až tak, že priam jas mojich slov ťa slepí:
|
| 76 |
chcem — ak nie zmysel — abys’ zachoval mi
ich obraz v sebe aspoň tak, jak vije
sa na palicu z púte veniec z palmy!“
|
|
| 79 |
Ja zas: „Jak pečať do vosku sa vryje,
čo vytlačenú formu nepremieňa,
do mozgu mi váš obraz vyrytý je.
|
|
| 82 |
No prečo tak nad schopnosť môjho zrenia
tým výš sa mi vždy vaše slovo schová,
čím viac ho zrieť chce duša roztúžená?“
|
|
| 85 |
„Aby si zrel tie svoje školy,“ znova
mi odvetí, „jak málo platné sú ti,
ak chápať chceš s ich vedou moje slová;
|
|
| 88 |
zrel vašu púť sa strácať Božej púti
tak, ako mizne zemi v nevidomí
nebeský kruh, čo najvyššie sa krúti.“
|
|
| 91 |
„Umom,“ ja zasa, „ani neblyslo mi,
že by som sa bol stránil vás v tom svete,
a nehryzie ma vina vo svedomí.“
|
|
| 94 |
„Ak z pamäti máš rozpomienky streté,“
s úsmevom zasa pani odvetí mi,
„spomeň si aspoň, že si dnes pil z Léthé.
|
96
spomeň si aspoň, že si dnes pil z Léthé. — Léthé dáva zabudnúť na viny (pozri Purg. XXVIII, v. 127—132) a Dante už z nej pil (porov. Purg. XXXI, v. 94—102).
|
| 97 |
No, akže oheň prezrádzajú dymy,
zo zabudnutia vina nevyplýva
s túženiami nie ku mne upretými?
|
| 100 |
Nech odteraz sa tak ti odokrýva
tok mojich slov, jak sluší sa ich v toku
obnažovať, ak drsný zrak sa díva!“
|
|
| 103 |
A žiarnejšie aj pri pomalšom kroku
už poludňajší oblúk slnce chopí,
čo inde sa vždy inak javí oku,
|
104
až poludňajší oblúk slnce chopí... — V Pozemskom raji je teraz teda poludnie, a to v stredu po Veľkej noci, 13. apríla 1300. Tu nachádzame posledný Danteho údaj, ktorý nám dovoľuje merať chronologicky etapy jeho cesty: celá Danteho cesta Infernom a Purgatoriom trvala šesť periód o 24 hodinách. Až na 7. deň je výstup do Paradisa.
|
| 106 |
keď stane si — jak stáva nad priekopy
prieskumný oddiel v málo známej zóne,
ak nájde novosť alebo jej stopy —
|
| 109 |
sedmoro víl na konci mrúcej tône,
aká sa z Álp v prúd vrhá do náručia,
doň z čerstvolistých čiernych vetiev vtonie.
|
| 112 |
Eufrat a Tigris, zdá sa, spopod bučia
z jedného žriedla vyvierajú vspodu
a ťažko ako priatelia sa lúčia.
|
112—114
Eufrat a Tigris, zdá sa... — Sú to rieky Léthé a Eunoé tu prirovnané k Tigridu a Eufratu, ktoré podľa biblického rozprávania vytekajú z jedného žriedla (Gen. II, 10—14).
|
| 115 |
„Ó, lúč, ó, sláva ľudských diel i rodu!
Aká to prúdi z jednej studne rieka
a do dvoch ramien rozdeľuje vodu?“
|
| 118 |
Na takú prosbu zaznie jej reč mäkká:
„Pros, Mateldu, nech riekne ti!“ Tá skvelá
pani — jak ten, kto z žaloby sa zvlieka —
|
119
„Pros Mateldu“ — Jej meno odznie až tu, prvý a súčasne aj posledný raz. (Inak, pozri pozn. k Purg. XXVIII.)
|
| 121 |
povie: „I to i všetko, čo si želá,
už z mojich úst sa dotklo jeho ucha
a Léthé nič mu z toho nezastrela.“
|
|
| 124 |
A Beatrice: „Možno väčšia skrucha,
čo pamäti nás zbaví dáku chvíľu,
pozatemnila oči jeho ducha.
|
124
„Možno väčšia skrucha...“ — Čiže všetky úzkosti, ktoré Dante vytrpel pre Beatricine výčitky (i pre premeny Voza), mohli pozatemniť „oči jeho ducha“.
|
| 127 |
No tu už vidíš Eunoé milú:
zaveď ho k nej a jak ti káže zákon,
obživ ňou jeho umŕtvenú silu!“
|
127
No vidíš tu už Eunoé milú... — V rieke Eunoé Matelda vráti Dantemu spomienky na všetko dobré, čo urobil (pozri Purg. XXVIII, v. 129).
|
| 130 |
Jak dobrý duch, čo nestráca čas v dákom
vykrúcaní, no z cudzej svoju vôľu
urobí hneď, len zjavia mu ju znakom,
|
| 133 |
tak pani krásna, keď ma berie dolu,
k Statiovi sa stáča s takou istou
nežnosťou ženskou, vraviac: „Poď s ním spolu.“
|
|
| 136 |
Keby som mal, môj čitateľ, viac listov,
spieval by som o slasti neskonalej,
vždy žízniac za tou vodou pramenistou.
|
|
| 139 |
No že už budú plné v chvíli malej
pre druhú pieseň vymedzené listy,
nedá mi uzda umenia ísť ďalej.
|
140
pre druhú pieseň vymedzené listy. — čiže pre Očistec.
141
nedá mi uzda umenia ísť ďalej... — Uzdou sa rozumie miera, ktorá vedie umenie vôbec, a tu špeciálne aj zmysel číselných proporcií a symetrie jednotlivých spevov.
|
| 142 |
Z presvätých vĺn som navrátil sa čistý
a zmladený jak strom, keď jar sa brieždi
a zmladzuje ho v mladulinkom lístí:
|
| 145 |
aby som mohol stúpať medzi hviezdy.
|
145
aby som mohol stúpať medzi hviezdy. — Slovom hviezdy („stelle“) sa končia všetky tri kantiky Božskej komédie (Pekla, Očistca i Raja).
|
Láskavý čitateľ nám azda prepáči, že komentár k druhej časti Danteho Božskej komédie začneme trochu nezvyčajne a — smutne. Tento komentár by bol mal napísať — dnes, žiaľ, už nebohý dr. Jozef Felix (1913—1977), ktorého právom označuje akademik Igor Belza, predseda danteovskej spoločnosti v Sovietskom zväze, za „jedného z najvýznamnejších danteológov našich čias“ (Dantovskije čtenija, Moskva 1979, str. 267). Dr. Jozef Felix, môj dobrý učiteľ a spoluprekladateľ, stihol dokončiť doslovný preklad Očistca a urobiť k nemu rozsiahle poznámky, na základe ktorých som toto dielo prebásnil a pripájam k nemu i potrebné vysvetlivky.
Už ku komentáru Pekla, prvého dielu Božskej komédie, vydaného v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry roku 1964, použil dr. Jozef Felix iba tretinu materiálu z celého rozsahu poznámok, ktoré mi dával k dispozícii na prebásňovanie. A predsa komentár prekročil ďaleko rozlohu veršov. Poznámky mali slúžiť zaiste aj samému autorovi na prípravu monografie o Dantem, ktorú v takej šírke a s takou dôkladnosťou u nás už nikto nenapíše.
Obrovské množstvo poznámok sprevádzalo aj preklad Očistca, z ktorých však pre čitateľa vyberáme len tie najnevyhnutnejšie. Komentár k Peklu možno totiž použiť ako návod na čítanie celej Božskej komédie a pokiaľ ide o detailné Felixove poznámky k Peklu a Očistcu v rukopise, domnievame sa, že raz bude treba vydať osobitne celý tento materiál ako vzor prekladateľskej prípravy k najvýznamnejším dielam svetovej literatúry a súčasne ako pútavé, až strhujúce bádateľské dielo, ktoré pomáha orientovať sa nielen v danteovskom básnickom svete, ale i v celej stredovekej literatúre, i v jej apercepcii neskoršími, najmä súčasnými veľduchmi.
Na druhej strane, keďže niektoré poznámky písal dr. Jozef Felix ešte v druhej polovici šesťdesiatych rokov a od toho času sa ďalej rozrástla danteovská literatúra, po ktorej by bol určite siahal, dopĺňame jeho poznámky aj novšími poznatkami svetovej danteológie a na niektorých miestach, dôležitých najmä z hľadiska básnického prekladu, pridávame i vlastné pozorovania.