Francis S. Collins: Boží jazyk
Vedec ponúka dôvody pre vieru

Francis S. Collins: The Language of God: A Scientist Presents Evidence for Belief (New York: Free Press ‒ Simon & Schuster, 2007).

Mojim rodičom, ktorý ma naučili milovať vzdelanie

Obsah

Úvod
Prvá časť: Priepasť medzi vedou a vierou
1. Od ateizmu k viere
2. Vojna svetonázorov
2.1 Nie je myšlienka Boha len splnením želania?
2.2 Čo so všetkým tým násilím spáchaným v mene náboženstva?
2.3 Prečo by milujúci Boh pripustil na svete utrpenie?
2.4 Ako môže rozumný človek veriť v zázraky?
Druhá časť: Veľké otázky ľudského života
3. Vznik vesmíru
3.1 Veľký tresk
3.2 Čo bolo pred Veľkým treskom?
3.3 Vznik našej slnečnej sústavy a planéty Zem
3.4 Antropický princíp
3.5 Kvantová mechanika a princíp neurčitosti
3.6 Kozmológia a hypotéza Boha
4. Život na zemi: o mikróboch a človeku
4.1 Vznik života na planéte Zem
4.2 Fosílne záznamy
4.3 Darwinova prevratná myšlienka
4.4 DNA, dedičný materiál
4.5 Biologická pravda a jej následky
5. Rozlúštenie Božej príručky: Lekcie ľudského genómu
5.1 Prekvapenia pri prvom čítaní genómu
5.2 Darwin a DNA
5.3 Čo to hovorí o ľudskej evolúcii?
5.4 Evolúcia: Teória alebo fakt?
Tretia časť: Viera vo vedu, viera v Boha
6. Genezis, Galileo a Darwin
6.1 Dôvody chýbajúceho všeobecného súhlasu s Darwinovou teóriou
6.2 Čo naozaj hovorí Genezis?
6.3 Poučenie od Galilea
7. Voľba č.1: Ateizmus a agnosticizmus (keď veda premáha vieru)
7.1 Ateizmus
7.2 Agnosticizmus
7.3 Záver
8. Voľba č.2: Kreacionizmus (keď viera premáha vedu)
8.1 Kreacionizmus mladej Zeme
8.2 Kreacionizmus mladej Zeme a súčasná veda sú nezlučiteľné
8.3 No úplne doslovné výklady Genezis nie sú potrebné
8.4 Boh ako veľký podvodník?
8.5 Prosba o rozvážnosť
9. Voľba č.3: Inteligentný dizajn (keď veda potrebuje pomoc zhora)
9.1 Čo je to vlastne inteligentný dizajn?
9.2 Vedecké námietky voči ID
9.3 Teologické námietky voči ID
9.4 Budúcnosť hnutia ID
10. Voľba č.4: BioLogos (veda a viera v súlade)
10.1 Čo je to teistická evolúcia?
10.2 Kritika teistickej evolúcie
10.3 Čo s Adamom a Evou?
10.4 Veda a viera: na závere naozaj záleží
11. Hľadači pravdy
11.1 Osobné dôsledky nájdených dôkazov
11.2 Aký druh viery?
11.3 Dôkazy vyžadujú rozsudok
11.4 Hľadajte a nájdete
11.5 Povzbudenie pre veriacich
11.6 Povzbudenie pre vedcov
11.7 Záverečné slovo
Dodatok: Mravná prax vedy a lekárstva: bioetika
A.1 Lekárska genetika
A.2 Personalizované lekárstvo
A.3 Etické problémy vychádzajúce z testovania DNA
A.4 Bioetika závisí na základoch mravného zákona
A.5 Akú úlohu by mala hrať viera v bioetických debatách?
A.6 Kmeňové bunky a klonovanie
A.7 Prenos jadra telovej bunky (SCNT) je v zásade odlišný
A.8 Za rámec lekárstva
A.9 Vylepšovanie
A.10 Záver
Poďakovanie

Úvod

Počas teplého letného dňa, práve v šiestom mesiaci nového tisícročia, ľudstvo prekročilo prah novej, výnimočnej epochy. Svet obletela správa, uvedená takmer vo všetkých významnejších novinách, ohlasujúca, že bol práve dokončený prvý náčrt ľudského genómu, našej vlastnej biologickej príručky.

Ľudský genóm pozostáva z celej DNA nášho druhu, nášho dedičného kódu života. Tento práve odhalený text bol dlhý 3 miliardy znakov a napísaný tajuplným štvorznakovým jazykom. Takúto ohromnú zložitosť informácie nesie každá bunka ľudského tela, takže jej čítanie rýchlosťou 3 znaky za sekundu by zabralo 31 rokov aj keby sme čítali deň aj noc. Vytlačením týchto písmen na papier v bežnej veľkosti a zviazaním by sme získali vežu vo výške Washingtonského pamätníka. V to letné ráno sa tento ohromný spis, nesúci kompletný návod na výstavbu človeka, stal po prvýkrát dostupný svetu.

Ako vedúci medzinárodného Projektu ľudského genómu (Human Genome Project), ktorý neúnavne pracoval vyše desaťročie, aby odhalil túto DNA sekvenciu, som stál po boku prezidenta Billa Clintona vo Východnej sále Bieleho domu, spolu s Craigom Venterom, vedúcim konkurenčného súkromného podniku. Premiér Tony Blair bol s nami v spojení cez satelit a súčasne prebiehali oslavy v mnohých častiach sveta.

Clintonova reč začala s prirovnaním mapy ľudskej sekvencie k mape, ktorú rozvinul Meriwether Lewis pred prezidentom Thomasom Jeffersonom v tej istej miestnosti takmer pred dvesto rokmi. Clinton povedal: „Toto je nepochybne najdôležitejšia, najúžasnejšia mapa aká kedy bola ľudstvom vytvorená.“ Ale časť príhovoru, ktorá vyvolala najviac pozornosti, prešla od vedeckej perspektívy k duchovnej. „Dnes“, povedal, „sa učíme jazyk, ktorým Boh vytvoril život. A narastá náš úžas nad zložitosťou, krásou a zázračnosťou Božieho najvznešenejšieho a posvätného daru.“

Zarazil som ja, ako poctivo vzdelaný vedec, nad touto očividne nábožnou poznámkou vodcu slobodného sveta pri takejto príležitosti? Nenapadlo ma zachmúriť sa alebo sa trápne pozerať do zeme? Vôbec nie. V skutočnosti som v týchto hektických dňoch pred oznámením tesne spolupracoval s prezidentovým hovorcom a veľmi som podporoval zaradenie tohto odstavca. Keď prišiel čas, aby som dodal zopár vlastných slov, ďalej som rozvinul túto myšlienku: „Je to šťastný deň pre svet. Vzbudzuje u mňa pokoru a úžas uvedomiť si, že sme zahliadli prvé časti nášho vlastného návodu predtým známeho len Bohu.“

Čo sa to tam dialo? Prečo prezident a vedec, zodpovední za oznámenie prielomu v biológii a medicíne, cítili potrebu vyzdvihnúť súvislosť s Bohom? Nie sú vedecký a náboženský svetonázor protikladné, alebo nemalo by sa aspoň vyhnúť ich stretnutiu vo Východnej sále? Aký bol dôvod spomínať Boha v týchto dvoch príhovoroch? Bola to poézia? Či pokrytectvo? Pohŕdavý pokus podlizovať sa veriacim alebo odzbrojiť tých, ktorí by mohli namietať voči štúdiu ľudského genómu ako ponižujúcemu človeka na úroveň stroja? Nie. Aspoň nie pre mňa. Práve naopak, pre mňa bola skúsenosť rozlúštenia ľudského genómu a odkrytia tohto najpozoruhodnejšieho zo všetkých textov zároveň obrovský vedecký úspech aj príležitosť na vzdávanie chvály.

Mnohých zarazí takéto zmýšľanie, keď predpokladajú, že poctivý vedec nemôže byť aj úprimným veriacim v nadprirodzeného Boha. Táto kniha sa snaží vyvrátiť takýto pohľad, zdôvodňujúc, že viera v Boha môže byť úplne rozumnou voľbou, a že princípy viery v skutočnosti dopĺňajú princípy vedy.

Dnes, v moderných časoch, mnohí považujú možnosť prepojenia vedeckého a duchovného svetonázoru za nemožnú, skoro ako dostať do jedného bodu obidva póly magnetu. Aj napriek takýmto dojmom sa mnoho Američanov zjavne snaží o zjednotenie obidvoch pohľadov vo svojom každodennom živote. Posledné výskumy ukazujú, že 93% Američanov vyznáva nejakú vieru v Boha, no väčšina z nich tiež riadi auto, používa elektrinu a všíma si predpovede počasia, zjavne prisudzujúc všeobecnú dôveryhodnosť vede stojacej za spomenutými javmi.

A ako je to s vierou v duchovno medzi vedcami? Tá je v skutočnosti rozšírenejšia, ako by si mnohí mysleli. V roku 1916 boli oslovení biológovia, fyzici a matematici, či veria v Boha, ktorý sa prihovára k ľuďom, a ku ktorému sa možno modliť s očakávaním odpovede. Okolo 40% odpovedalo súhlasne. V 1997 sa zopakoval rovnaký prieskum ‒ a na prekvapenie výskumníkov percento zostalo takmer rovnaké.

Žeby nakoniec „bitka“ medzi vedou a náboženstvom nebola až natoľko vyhrotená ako to vyzerá? Nanešťastie možnosť spolužitia je často zatienená hlučnými vyhláseniami zástancov oboch krajných názorov. Výstrely zaiste padajú z obidvoch strán. Napríklad popredný evolucionista Richard Dawkins sa stal hlavným rečníkom názoru, že viera v evolúciu vyžaduje ateizmus, čím vlastne znevážil náboženské presvedčenie 40% svojich kolegov ako prostoduchosť. Z jeho mnohých dych-vyrážajúcich vyhlásení: „Viera je jedna veľká zbabelosť a výhovorka, aby človek nemusel rozmýšľať a vyhodnotiť dôkazy. Viera je presvedčením napriek, či dokonca kvôli, nedostatku dôkazov... Viera ako názor nepodložený dôkazmi je zásadnou neresťou každého náboženstva.“1

Na druhej strane, niektorí náboženskí fundamentalisti napádajú vedu ako nebezpečnú a nedôveryhodnú a vyžadujú doslovný výklad posvätných textov ako jediný spoľahlivý spôsob rozlíšenia vedeckej pravdy. Medzi týmito ľuďmi vynikajú poznámky nebohého Henryho Morrisa, vedúceho kreacionistického hnutia: „Lož evolúcie preniká a vládne v modernom myslení v každom obore. Keď to uvážime, je hneď jasné, že evolučné zmýšľanie je vlastne zodpovedné za zhubný politický vývoj a neriadený mravný a spoločenský rozklad, ktorý sa prejavuje už všade... Keď sa veda a Biblia líšia, je to samozrejme veda, ktorá si nesprávne vysvetlila svoje merania.“2

Tento narastajúci zmätok v protichodných vyhláseniach zanecháva mnohých úprimných pozorovateľov v neistote a sklamaných. Rozumní ľudia uzatvárajú, že sú nútení si vybrať medzi týmito protichodnými možnosťami, z ktorých ani jedná nie je dostatočne uspokojivá. Znechutení výlučnosťou oboch pohľadov, mnohí radšej odmietnu oba: dôveryhodnosť vedeckých tvrdení aj význam organizovaného náboženstva, skĺznuc tak do rôznych nevedeckých postojov, povrchnej duchovnosti alebo jednoducho do nezáujmu. Iní sa rozhodnú prijať hodnotu vedy aj ducha, rozškatuľkujúc si duchovnú a hmotnú skúsenosť, aby zabránili prípadným nepríjemným sporom. V tomto smere odporúčal aj nebohý biológ Stephen Jay Gould, aby veda a viera zaujímali oddelené „neprekrývajúce sa magistériá“. Ale ani to nemusí každého uspokojiť. Podnecuje to vnútorný rozpor a ochudobňuje ľudí o možnosť plne si osvojiť vedu aj ducha.

Takže ústrednou otázkou tejto knihy je: Je v tomto modernom veku kozmológie, evolúcie a ľudského genómu ešte možnosť plne uspokojivého súladu medzi vedeckým a náboženským svetonázorom? Ja odpovedám rozhodným áno! Podľa mňa nie je rozpor v tom, aby som bol poctivým vedcom aj osobou, ktorá verí v Boha, ktorý má o každého z nás osobný záujem. Úloha vedy je skúmať prírodu. Božie miesto je v duchovnom svete, realite, ktorú je nemožné skúmať nástrojmi a jazykom vedy. Tá sa musí prebádať srdcom, mysľou a dušou ‒ a rozum musí nájsť spôsob ako si osvojiť obidve skutočnosti.

Zdôvodním, prečo tieto pohľady môžu nielen spolunažívať v jednej osobe, ale môžu to robiť spôsobom, ktorý obohacuje a osvecuje ľudskú skúsenosť. Veda je jediným spoľahlivým nástrojom ako porozumieť prírodnému svetu a jej nástroje, ak sú správne použité, môžu prispieť k hlbokému vhľadu do hmotnej skutočnosti. Ale veda je neschopná odpovedať na otázky ako „Prečo vesmír začal jestvovať?“ „Aký je význam ľudského bytia?“ „Čo sa stane keď zomrieme?“. Hľadanie odpovedí na hlboké otázky je jedným z najsilnejších podnetov ľudstva a na to potrebujeme spojiť všetky sily vedeckého aj duchovného pohľadu, aby sme pokročili v porozumení viditeľného aj neviditeľného. Cieľom tejto knihy je preskúmať cestu k úprimnému a intelektuálne poctivému zlúčeniu oboch pohľadov.

Rozoberanie tak ťažkých vecí môže byť nepríjemné. Či už si to pripustíme alebo nie, každý z nás dospel k nejakému svetonázoru. Pomáha nám vysvetľovať si svet okolo seba, poskytuje nám etický rámec a riadi naše rozhodnutia do budúcnosti. Každý, kto sa zaoberá svetonázorom, nemal by to robiť len tak. Kniha, ktorá sa pokúša rozoberať niečo tak zásadné, sa môže stretnúť skôr s nevôľou ako so spokojnosťou. No my ľudia máme zrejme zakorenenú hlbokú túžbu po pravde, hoci táto túžba sa ľahko potlačí bežnými starosťami každodenného života. Tieto sa spájajú s nechuťou zaoberať sa svojou smrteľnosťou, takže ľahko ubiehajú dni, týždne, mesiace a roky bez vážneho posúdenia večných otázok ľudského bytia. Táto kniha je len malým liekom proti takému prístupu, ale možno poskytne príležitosť na zamyslenie a hlbší pohľad.

Najprv by som mal vysvetliť, ako sa vedec, ktorý študuje genetiku, stal veriacim v Boha, ktorý nie je ohraničený časom a priestorom, a ktorý má osobný záujem o ľudí. Možno niektorí predpokladajú, že to určite prišlo s prísnou náboženskou výchovou, hlboko zakorenenou v rodine a kultúre, a neskôr to už len tak ľahko nevymizlo. No toto nie je môj prípad.

____________________

1

R. Dawkins: Is Science a Religion? (Je veda náboženstvom?), The Humanist 57 (1997): 26‒29.

2

H. R. Morris: The Long War Against God (Dlhá vojna proti Bohu) (New York: Master Books, 2000).

Prvá časť: Priepasť medzi vedou a vierou

1. Od ateizmu k viere

Moja mladosť bol nezvyčajná v mnohých ohľadoch. Ako syn voľnomyšlienkárov som mal výchovu, ktorá bola z dnešného pohľadu moderná v jej vzťahu k náboženstvu ‒ to jednoducho nebolo príliš dôležité.

Vyrastal som na špinavej farme v Shenandoah Valley vo Virgínii. Farma nemala tečúcu vodu a niektoré ďalšie zariadenia. No tieto veci bohato nahradila povzbudivá zmes zážitkov a možností, ktoré mi poskytla pozoruhodná kultúra myšlienok vytvorená mojimi rodičmi.

Tí sa stretli na vysokej škole v Yale v roku 1931 a vzali so sebou svoje organizačné schopnosti a lásku k hudbe do pokusného spoločenstva v Arthurdale v Západnej Virginii, kde pracovali pre Eleanoru Rooseveltovú v snahe oživiť ubitú banícku komunitu počas veľkej hospodárskej krízy.

Ale niektorí poradcovia v Rooseveltovej vláde mali iný názor, a tak dotácie čoskoro prestali. Konečný rozpad spoločenstva v Arthurdale kvôli úkladnej washingtonskej politike zanechal mojich rodičov po celý život podozrievavých k vláde. Presunuli sa do akademického prostredia na Elon College v Burlingtone v Severnej Karolíne. Tam sa im ukázala divoká a krásna ľudová kultúra vidieckeho juhu. Môj otec sa stal zberateľom ľudových piesní, cestoval horami a dolinami, aby presvedčil zdržanlivých obyvateľov Severnej Karolíny spievať do jeho magnetofónu Presto. Tieto nahrávky spolu s ešte väčšou zbierkou od Alana Lomaxa tvoria podstatnú časť zbierky amerických ľudových piesní v Kongresovej knižnici.

Keď začala druhá svetová vojna, toto hudobné nadšenie muselo ustúpiť stranou kvôli naliehavejším veciam týkajúcim sa národnej obrany. Môj otec išiel pracovať na výrobe bombardérov a nakoniec skončil ako dozorca v leteckej fabrike na Long Islande.

Ku koncu vojny moji rodičia usúdili, že uponáhľaný svet peňazí nie je pre nich. Predbehnúc svoju dobu, urobili to podľa 60. rokov už v rokoch 40.: presťahovali sa do Shenandoah Valley vo Virgínii, kúpili 95-akrovú farmu (asi 38 hektárov) a snažili sa začať jednoduchý vidiecky život bez použitia poľnohospodárskej techniky. Už po niekoľkých mesiacoch ale zistili, že to neuživí ich dvoch dospievajúcich synov (a čoskoro prišiel ďalší brat a ja), a preto sa môj otec zamestnal ako učiteľ herectva na miestnej dievčenskej vysokej škole. Naverboval tiež mužských hercov z miestnej obce, a tak spolu tieto študentky a miestni remeselníci zistili, že hranie je celkom zábava. Po sťažnostiach na dlhé a nudné letné voľno, môj otec a matka založili letné divadlo v dubovom lesíku nad našou farmou. Oak Grove Theater (Divadlo Dubový lesík) pokračuje v neustálej ušľachtilej činnosti už 50 rokov.

Narodil som sa do tejto veselej zmesi vidieckej krásy, ťažkej práce na poli, letného divadla a hudby a zapadol som do toho. Ako najmladší zo štyroch chlapcov som sa už nemohol dostať do takých problémov, ktoré by už neboli známe mojim rodičom. Vyrastal som s vedomím, že musím byť zodpovedný za svoje správanie a voľby, pretože nikto iný ich za mňa nevyrieši.

Tak ako mojich bratov aj mňa učila doma matka, naozaj nadaná učiteľka. V týchto rokoch mladosti som získal neoceniteľný dar radosti z učenia sa. Hoci moja matka nemala pripravený žiaden rozvrh hodín ani učebné osnovy, bola neuveriteľne vnímavá na témy, ktoré zaujmú mladú myseľ, a podávala ich s veľkým nasadením až po prirodzené miesto zastavenia, kedy prešla na niečo nové a rovnako zaujímavé. Učenie nikdy nebolo niečo, čo som musel robiť; bolo to niečo, čo som miloval.

Viera nebola nejakou dôležitou súčasťou môjho detstva. Bol som si nejasne vedomý pojmu Boha, ale moja komunikácia s Ním sa obmedzovala len na občasné detinské prosíkanie niečoho, čo som od Neho naliehavo potreboval. Napríklad si spomínam na dohodu s Bohom, ktorú som urobil ako 9-ročný, že ak zabráni dažďu v sobotu večer, kedy malo byť divadelné predstavenie a hudobný večierok, na ktoré som sa veľmi tešil, potom sľubujem, že nikdy nebudem fajčiť. Každopádne nepršalo a ja som nikdy nezačal fajčiť. Ešte predtým, keď som mal 5 rokov, sa moji rodičia rozhodli prihlásiť mňa a môjho druhého najstaršieho brata do chlapčenského zboru miestnej anglikánskej cirkvi. Vysvetlili mi, že to bude vynikajúci spôsob, ako sa naučiť hudbu, ale že teológiu netreba brať príliš vážne. Nasledoval som tento návod, spoznajúc krásu hudby a súzvuku, nechajúc teologické pojmy z kazateľnice preletieť okolo mňa bez badateľných stôp.

Keď som mal 10, presťahovali sme sa do mesta k mojej chorej babičke a ja som vstúpil do štátnej školy. V štrnástich sa moje oči otvorili pre úžasne zaujímavé vedecké metódy. Podnietený charizmatickým učiteľom chémie, ktorý dokázal písať na tabuľu rovnakú vec obidvoma rukami naraz, po prvýkrát som zakúsil silné zadosťučinenie z poriadku vo vesmíre. To, že všetka hmota je zložená z atómov a molekúl, ktoré sa riadia matematickými princípmi, bolo nečakaným odhalením a možnosť použitia vedeckých nástrojov na objavovanie nových vecí v prírode ma zasiahla natoľko, že som sa chcel stať toho súčasťou. S nadšením nováčika som sa rozhodol, že mojím životným cieľom bude stať sa chemikom. Hoci som o ostatných vedách toho veľa nevedel, táto prvá detská láska zmenila môj život.

Naopak, moje prvé stretnutia s biológiou sa ma vôbec nedotkli. Aspoň pre moju mladú myseľ, základy biológie mi pripadali skôr ako memorovanie sa nezmyslov než ako hľadanie príčin. Naozaj ma nezaujímalo učenie sa častí tela raka, ani hľadanie rozdielu medzi kmeňom, triedou a radom. Nesmierna zložitosť života ma priviedla k záveru, že biológia je ako existenciálna filozofia: jednoducho nedáva zmysel. Pre moju rodiacu sa redukcionistickú myseľ v nej nebolo dosť logiky, aby bola zaujímavá. Po ukončení školy v šestnástich som išiel na University of Virginia s cieľom vyštudovať chémiu a stať sa vedcom. Spolu s väčšinou začínajúcich študentov som oceňoval toto osviežujúce prostredie naplnené toľkými myšlienkami, či už v triedach, alebo večer na internáte. Niektoré z nich neodvratne mierili k otázke Boha. Už predtým som občas pocítil túžbu po niečom mimo mňa, často spojenú s krásou prírody alebo osobitne hlbokým hudobným zážitkom. No moje chápanie duchovna bolo veľmi nezrelé a ľahko napadnuteľné jedným či dvoma útočnými ateistami, ktorí sa nájdu v takmer každom internáte. Po niekoľkých mesiacoch na univerzite som bol presvedčený, že hoci mnohé náboženstvá podnietili zaujímavé tradície v umení a kultúre, aj tak nenesú nijakú zásadnú pravdu.

Hoci som vtedy ten pojem nepoznal, stal som sa agnostikom. Takéto pomenovanie zaviedol v 19. storočí vedec T. H. Huxley na označenie niekoho, kto jednoducho nevie, či Boh existuje alebo nie. Je veľa druhov agnostikov; niektorí prídu k takému postoju po dôkladnom rozbore faktov, ale ostatní si to väčšinou vyberú ako pohodlnú možnosť, ktorá im umožňuje vyhnúť sa potýčke s nepríjemnými námietkami z oboch strán. Ja som určite patril do tej druhej skupiny. Moje tvrdenie „neviem“ bolo v skutočnosti skôr „nechcem vedieť“. Pre mňa ako mladého muža vyrastajúceho v svete plnom pokušení bolo pohodlné nevšímať si potrebu byť zodpovedný voči nejakej vyššej duchovnej autorite. Správal som sa a myslel som podľa vzoru nazvaného „pohodlná slepota“ známym učencom a spisovateľom C. S. Lewisom.

Po ukončení univerzity som pokračoval v PhD štúdiu fyzikálnej chémie v Yale ďalej rozvíjajúc matematickú krásu, ktorá ma ako prvá pritiahla do tejto oblasti vedy. Môj intelektuálny život bol ponorený do kvantovej mechaniky a diferenciálnych rovníc druhého poriadku. Mojimi hrdinami boli velikáni fyziky ‒ Albert Einstein, Niels Bohr, Werner Heisenberg a Paul Dirac. Postupne som získal presvedčenie, že všetko vo vesmíre sa dá vysvetliť na základe rovníc a fyzikálnych princípov. Pri čítaní životopisu Alberta Einsteina som zistil, že napriek jeho silnému sionistickému postoju po 2. svetovej vojne neveril v Jahveho, Boha židov. To len posilnilo môj záver, že žiadny rozumný vedec nemôže vážne pripúšťať jestvovanie Boha bez určitého druhu intelektuálnej samovraždy.

Tak som postupne prešiel od agnosticizmu k ateizmu. Robilo mi celkom dobre napádať vieru každého, kto ju spomenul v mojej prítomnosti, a odbíjal som takého postoje ako precitlivelosť a staromódnu poveru.

V druhom roku PhD štúdia sa môj úzko špecializovaný životný plán začal rozpadať. Napriek denným pôžitkom z pokračovania doktorandského výskumu v teoretickej kvantovej mechanike som začal pochybovať, či to pre mňa bude tá správna životná cesta. Zdalo sa, že väčšina pokroku v kvantovej mechanike prebehla pred 50 rokmi, a náplňou mojej kariéry zrejme bude aplikovať postupné zjednodušenia a aproximácie, aby som upravil isté úhľadné no neriešiteľné rovnice do o niečo lepšie riešiteľného tvaru. Takže moja cesta sa zdala viesť neodvratne k životu profesora dávajúcemu nekonečný sled prednášok z termodynamiky a štatistickej mechaniky bakalárskym študentom, ktorých tieto predmety buď nudia, alebo odstrašujú.

V tom čase, v snahe rozšíriť svoj prehľad, zapísal som si prednášky z biochémie, aby som nakoniec nahliadol aj do biologických vied, ktorým som sa doteraz tak starostlivo vyhýbal. Prednášky boli na počudovanie veľmi zaujímavé. Princípy DNA, RNA a bielkovín, mne dovtedy neznáme, sa predo mnou zrazu ukázali v ich obdivuhodnej digitálnej kráse. Možnosť použiť jasné rozumové pravidlá na pochopenie biológie, niečo, čo som predtým považoval za nemožné, sa zrazu vynárala s objavením genetického kódu. S príchodom nových metód na spájanie rôznych častí DNA podľa ľubovôle (rekombinantná DNA), sa reálne objavovala možnosť využitia týchto poznatkov pre dobro ľudstva. Bol som ohromený. Biológia nakoniec má matematickú krásu. Život dáva zmysel.

V tom čase, ako 22-ročný, ale už s manželkou a bystrou a zvedavou dcérou, som začal chodiť viac medzi ľudí. Ako mladší som často býval radšej sám. No teraz sa zdali dôležitejšími vzťahy a túžba prispieť niečím ľudstvu. Dal som si dohromady všetky nedávne zistenia a hodnotil som všetky predchádzajúce rozhodnutia, aj to, či som naozaj stavaný na to robiť vedu a samostatný výskum. Práve som končil doktorát, no po dlhom vnútornom hľadaní som si podal prihlášku na medicínu. So starostlivo pripravenou rečou som sa snažil presvedčiť prijímaciu komisiu, že tento zvrat okolností bol práve tou správnou cestou pre vzdelanie budúceho lekára pre náš národ. Ale vo vnútri som si nebol istý. Nebol som to nakoniec ja, ktorý som nenávidel biológiu kvôli memorovaniu? No a aké štúdium vyžaduje viac memorovania ako práve medicína? Teraz je však niečo inak: toto je o človeku, nie o rakoch; pod detailami sa skrývajú princípy; a nakoniec to môže mať vplyv na život skutočných ľudí.

Prijali ma na University of North Carolina. Počas niekoľkých týždňov som zistil, že medicína je pre mňa tá správna škola. Miloval som podnety na rozmýšľanie, etické výzvy, ľudský prvok, ohromujúcu zložitosť ľudského tela. Počas decembra prvého roku som prišiel na to, ako spojiť novú lásku k medicíne so starou láskou k matematike. Strohý a trochu neprístupný pediater, ktorý učil prvákov dohromady šesť hodín lekárskej genetiky, mi ukázal moju ďalšiu cestu. Do triedy privádzal pacientov s kosáčikovitou anémiou, galaktosémiou (niekedy smrteľná neschopnosť znášať mliečne produkty) a Downovým syndrómom, všetky spôsobené poruchami v genóme, niekedy tak prostými ako jedno chybné písmenko.

Ohromila ma elegancia ľudského DNA kódu, ako aj mnohé následky tých zriedkavých prípadov nedbalosti v jeho kopírovaní. Hoci sa možnosť pomoci mnohým takto geneticky postihnutým ľuďom zdala veľmi vzdialená, táto oblasť ma okamžite pritiahla. Vtedy ešte nikomu ani len na um neprišla možnosť uskutočnenia niečoho tak veľkého a zásadného ako Projekt ľudského genómu. No cesta, ktorú som začal v decembri 1973, sa napodiv ukázala viesť priamo k účasti na jednom z najpamätnejších podujatí ľudstva.

Táto cesta ma počas tretieho roka medicíny zaviedla k silným zážitkom pri starostlivosti o pacientov. V lekárskom výcviku sa študenti medicíny zrazu ocitnú v dôverných vzťahoch s osobami dovtedy úplne neznámymi. Kultúrne tabu, ktoré bežne zabraňuje výmene dôverných údajov, zrazu padá v osobnom styku lekára a pacienta. Aj to je časťou odvekého a cteného záväzku medzi chorým človekom a lekárom. Tento vzťah rozvíjajúci sa s chorými a umierajúcimi pacientmi na mňa doľahol zvlášť ťažko a zápasil som s udržaním si pracovného a citového odstupu, ktorý odporúčali mnohí moji učitelia.

Čo ma hlboko zasiahlo v rozhovoroch pri lôžku s týmito dobrými ľuďmi severnej Karolíny, bol duchovný rozmer ich stavu, ktorým mnohí z nich prechádzali. Bol som svedkom početných prípadov, kedy viera poskytla človeku silné uistenie o konečnom pokoji, či už v tomto svete, alebo budúcom, napriek hroznému utrpeniu, ktorým sa vo väčšine prípadov nedali zlomiť. Usúdil som, že ak viera má byť psychologickou barličkou, tak tá musí byť naozaj mocná. Ak to mala byť len pozlátka kultúrnej tradície, prečo títo ľudia nehrozia päsťou Bohu a nedožadujú sa, aby ich priatelia a rodina prestali s rečami o milujúcej a zhovievavej nadprirodzenej sile?

Zvlášť nepríjemná chvíľa nastala, keď sa ma istá staršia žena, denne trpiaca ťažkou nevyliečiteľnou angínou, spýtala, v čo verím. Bola to správna otázka; rozoberali sme mnohé iné dôležité otázky života a smrti, a ona sa mi zverila so svojou silnou kresťanskou vierou. Cítil som, ako som sa začervenal, keď som vykoktal „no, nie som si istý“. Jej zrejmé prekvapenie predo mňa nastolilo liek, pred ktorým som utekal takmer celých mojich 26 rokov: nikdy som naozaj dôkladne neposúdil dôvody pre a proti viere.

Táto chvíľa ma prenasledovala niekoľko dní. Nepovažoval som sa za vedca? Robí vedec závery pred posúdením údajov? Môže byť v ľudskom živote dôležitejšia otázka ako: „Existuje Boh?“ A predsa som to bol ja, v stave medzi pohodlnou slepotou a niečím, čo možno správne opísať len ako namyslenosť, vyhnúc sa akémukoľvek vážnemu posúdeniu, či Boh predsa len nie je skutočný. Zrazu sa všetky moje námietky zdali biedne a cítil som, že sa podo mnou láme ľad.

Toto zistenie bolo naskrz hrozným zážitkom. No keď som sa už viac nemohol spoliehať na odolnosť môjho ateistického postoja, mal by som prevziať zodpovednosť za svoje činy, ktoré by som radšej nechal nepovšimnuté? Bol som zodpovedný voči niekomu ďalšiemu okrem mňa? Táto otázka bola príliš naliehavá, aby sa jej dalo vyhnúť.

Najprv som bol presvedčený, že plné preskúmanie myšlienkových základov viery vyvráti jej výhody a potvrdí môj ateizmus. No rozhodol som sa pozrieť na fakty, bez ohľadu na to, kam ma zavedú. Tak začal môj rýchly a zmätený prieskum veľkých svetových náboženstiev. Väčšina z toho, čo som našiel o rôznych náboženstvách v poznámkach CliffsNotes (čítanie samotných posvätných textov sa mi zdalo príliš ťažké), ma zanechala zmäteného a nevidel som dôvod prikloniť sa k tej či onej z mnohých možností. Pochyboval som, či niektoré z týchto náboženstiev má nejaký rozumný dôvod pre svoju vieru. Ale to sa čoskoro zmenilo. Išiel som navštíviť metodistického kazateľa, ktorý býval na mojej ulici, a spýtať sa, či viera dáva nejaký logický zmysel. Pozorne počúval moje zmätené (a možno aj rúhavé) výlevy, potom vzal z poličky malú knihu a poradil mi prečítať si ju.

Bola to kniha Iba kresťanstvo (Mere Christianity) od C. S. Lewisa. Počas nasledujúcich dní, ako som prechádzal jej strany, usilujúc sa pochopiť hĺbku a šírku myšlienok prednesených týmto povestným oxfordským učencom, uvedomil som si, že všetky moje predstavy proti prijateľnosti viery boli školácke. Bolo jasné, že potrebujem začať s čistou doskou, aby som posúdil túto najdôležitejšiu z ľudských otázok. Zdalo sa, že Lewis pozná všetky moje námietky, niekedy dokonca pred tým, ako som ich plne vyslovil. Rozobral ich všetky v rámci jednej alebo dvoch strán. Keď som neskôr zistil, že samotný Lewis bol ateista, ktorý sa podujal vyvrátiť vieru na základe logických argumentov, uvedomil som si, ako mohol byť tak vnímavý na moju cestu. Bola totiž aj jeho cestou.

Myšlienka, ktorá ma najviac zaujala a najviac otriasla mojimi predstavami o vede a duchovne až k ich základom, bola hneď v nadpise prvej knihy: „Dobro a zlo ako kľúč k zmyslu vesmíru.“ Hoci v mnohých ohľadoch bol „mravný zákon“, ktorý Lewis popisoval, všeobecnou vlastnosťou ľudskej existencie, z iných hľadísk som ho akoby spoznával po prvýkrát.

Aby sme pochopili mravný zákon, je užitočné spolu s Lewisom si uvedomiť, ako sa k nemu obraciame v stovkách prípadov každý deň, bez toho aby sme sa zamysleli nad základmi nášho postoja. Nezhody sú dennou súčasťou nášho života. Niektoré sú bežné, napríklad žena vyčítajúca manželovi, že sa nerozprával milšie s jej priateľkou, alebo dieťa sťažujúce sa „to nie je fér“, keď sa na narodeninovej oslave nerovnako rozdeľujú dávky zmrzliny. Niektoré spory sú závažnejšie. Napríklad v medzinárodných vzťahoch mnohí zdôrazňujú, že Spojené štáty majú mravnú povinnosť šíriť demokraciu vo svete, aj keď to vyžaduje vojenskú silu, no iní namietajú, že násilné jednostranné použitie vojenskej a ekonomickej sily vedie k pošliapaniu mravnej autority.

Na poli lekárstva sa v súčasnosti vedú búrlivé debaty okolo otázky, či je alebo nie je prijateľné viesť výskum na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách. Niektorí namietajú, že takýto výskum narušuje posvätnosť ľudského života, iní ho obhajujú, tvrdiac, že možnosť uľahčiť ľudské utrpenie dáva etické opodstatnenie pokračovať. (Táto téma a niektoré ďalšie sporné otázky bioetiky sú predstavené v Dodatku tejto knihy.)

Všimnime si, že vo všetkých týchto prípadoch sa obe strany odvolávajú na nevyslovený vyšší cieľ. Týmto cieľom je mravný zákon. Možno ho nazvať aj „zákon dobrého správania“ a jeho existencia sa v každej z týchto situácii zdá byť samozrejmá. To, o čom sa diskutuje, je, či sa ten alebo oný čin lepšie blíži požiadavkám spomínaného zákona. Tí, ktorí sú obvinení z poklesku, ako napríklad muž, ktorý je nedostatočne srdečný k manželkinej priateľke, sa zvyčajne vykrúcajú v snahe obhájiť sa. Takmer nikdy obvinený nepovie: „Do pekla s tvojím poňatím dobrého správania.“

Máme tu teda veľmi zvláštnu vec: predstava dobra a zla sa zdá byť všeobecnou medzi všetkými členmi ľudského druhu (hoci jej použitie môže viesť k podstatne odlišných výsledkom). Vyzerá to teda na jav blížiaci sa zákonu, ako napríklad zákonu gravitácie alebo špeciálnej relativity. No v tomto prípade ide o zákon, ktorý, ak sme k sebe poctiví, sa porušuje s nevídanou pravidelnosťou.

Podľa mojich najlepších vedomostí to vyzerá, že tento zákon sa vzťahuje iba na ľudské bytosti. Hoci u niektorých zvierat sa môžu niekedy prejaviť náznaky podobné mravnému zmyslu, určite nie sú všeobecne rozšírené a v mnohých prípadoch je správanie sa iných druhov očividne v ostrom protiklade k akémukoľvek zmyslu všeobecného dobra. Je to práve vedomie dobra a zla, popri vývoji jazyka, vedomí seba, ako aj schopnosti myslieť do budúcna, ktoré vedci všeobecne uvádzajú pri vymenovávaní osobitných vlastností druhu Homo sapiens.

Je ale tento zmysel pre dobro a zlo vnútornou vlastnosťou bytia človeka, alebo je to len následok kultúrnych tradícií? Niektorí namietali, že jednotlivé kultúry majú natoľko rozdielne pravidlá správania, že akýkoľvek záver o spoločnom mravnom zákone je neopodstatnený. Lewis, ako výskumník mnohých kultúr, to volá „lož, dobre znejúca lož. Ak niekto ide do knižnice a strávi niekoľko dní s Encyklopédiou náboženstva a etiky (Encyclopedia of Religion and Ethics), čoskoro objaví značnú jednomyseľnosť v praktickom myslení človeka. Či už Babylonský hymnus k Šamašovi, Manuov zákoník, Kniha mŕtvych, Konfuciove Rozhovory (Analects), stoici, platonici, austrálski domorodci a Indiáni, od všetkých sa dozvie jednohlasné odsúdenie utláčania, vraždy, zrady a klamstva; a rovnaké výzvy k úcte k starším, deťom, slabým, k almužne, spravodlivosti a čestnosti.“1 V niektorých nezvyčajných kultúrach sa zákon dostáva do zaujímavých slepých uličiek ‒ ako v prípade popráv údajných čarodejníc v Amerike v 17. storočí. No keď sa pozrieme bližšie, tieto zrejmé úchylky vychádzajú zo silného, ale mylného presvedčenia o tom, kto alebo čo je dobrý alebo zlý. Ak pevne veríme, že čarodejnica je zosobnenie zla na zemi, samotný vyslanec diabla, nezdalo by sa opodstatnené podstúpiť takéto tvrdé opatrenie?

Zastavme sa teraz, aby sme poukázali, že úsudok o existencii mravného zákona je v ostrom protiklade k súčasnej postmodernej filozofii, ktorá tvrdí, že nejestvuje bezvýhradné dobro a zlo, a že všetky etické rozhodnutia sú relatívne. Tento pohľad, ktorý sa zdá byť všeobecne rozšíreným medzi súčasnými filozofmi, no mätie väčšinu bežných ľudí, sa stretáva s viacerými logickými háčikmi (hlavami 22). Ak nejestvuje absolútna pravda, ako môže byť správny samotný postmodernizmus? Naozaj, ak niet správneho a nesprávneho, potom v prvom rade niet dôvodu hádať sa o etiku.

Iní namietnu, že mravný zákon je jednoducho dôsledok evolučných tlakov. Táto námietka povstáva z nového odvetvia sociobiológie a pokúša sa poskytnúť vysvetlenia nezištného správania na základe jeho výhody v darvinovskom výbere. Ak by sa tento argument potvrdil, bolo by v problémoch vysvetlenie mnohých požiadaviek mravného zákona ako ukazovateľa k Bohu. Takže na tento bod sa oplatí pozrieť bližšie.

Zamyslime sa nad hlavným príkladom podnetu, ktorú cítime z mravného zákona ‒ nezištnou pohnútkou, hlasom svedomia volajúcim nás pomôcť iným, hoci za to od nich nič nedostaneme. Samozrejme, nie všetky požiadavky mravného zákona vychádzajú z altruizmu, napríklad výčitku svedomia, ktorú človek cíti po menšej úprave údajov na daňovom priznaní, možno ťažko pripísať uvedomeniu si poškodenia konkrétneho cudzieho človeka.

Najprv si ujasnime, o čom sa hovorí. Nezištnosťou (altruizmom) nemyslím typ správania „poškrabeš mi chrbát a ja poškrabem tvoj“, kedy iným prejavíme láskavosť s priamym očakávaním určitých výhod. Nezištnosť je zaujímavejšia: naozaj nesebecké darovanie sa iným so žiadnymi druhotnými motívmi. Keď vidíme takýto druh lásky a štedrosti, prenikne nás obdiv a úcta. Oskar Schindler vystavil svoj život veľkému nebezpečenstvu, zachrániac viac ako tisíc Židov pred nacistickým vyhladením počas druhej svetovej vojny, a nakoniec zomrel bez peňazí ‒ no a my cítime veľké uznanie pre jeho konanie. Matka Tereza sa zaraďuje medzi najobdivovanejšie postavy súčasnej doby, hoci jej dobrovoľná chudoba a nesebecké darovanie sa chorým a zomierajúcim v Kalkate je v príkrom rozpore s materialistickým životným štýlom, ktorý vládne v dnešnej kultúre.

V niektorých prípadoch sa nezištnosť môže dostať do bodu, kedy zachraňovaný sa zdá byť úhlavným nepriateľom. Sestra Joan Chittister, benediktínska mníška, rozpráva takýto sufitský príbeh:2

Bola raz jedna stará žena, ktorá zvykla rozjímať na brehu Gangy. Jedno ráno, po skončení svojho rozjímania, videla škorpióna bezmocne unášaného silným prúdom. Keď sa škorpión priblížil, zachytil sa v koreňoch siahajúcich ďaleko do rieky. Škorpión sa úpenlivo snažil oslobodiť sa, no stále viac sa zamotával. Ona okamžite siahla po topiacom sa škorpiónovi, ktorý ju uštipol, akonáhle sa ho dotkla. Stará žena potiahla svoju ruku, ale hneď ako dosiahla rovnováhu, znova sa pokúsila zachrániť toto stvorenie. No vždy keď sa o to pokúsila, chvost škorpióna ju uštipol tak silno, že už mala krvavé ruky a na tvári sa jej zračila bolesť. Istý okoloidúci, vidiac starú ženu bojujúcu so škorpiónom, vykríkol: „Čo je s tebou, hlupaňa!? Chceš sa zabiť, aby si zachránila tú potvoru?“ Tá sa mu pozrela do očí a povedala: „Pretože je prirodzenosťou škorpióna štípať, prečo by som mala poprieť svoju prirodzenosť zachrániť ho?“

Tento príbeh sa možno zdá drsný ‒ veľa z nás si asi nevie predstaviť, že by sa vystavili nebezpečenstvu kvôli záchrane škorpióna. No určite väčšina z nás niekedy cítila vnútorné volanie pomôcť cudzincovi v núdzi, aj bez vyhliadky na osobný prospech. A ak sme na to volanie aj naozaj odpovedali, pravdepodobne sa dostavil hrejivý pocit „urobil som správnu vec“.

C. S. Lewis vo svojej vynikajúcej knihe Štyri lásky (The Four Loves) bližšie skúma podstatu tohto druhu nesebeckej lásky, nazývajúc ju „agapé“ (z gréčtiny). Poukazuje na to, že tento druh lásky sa odlišuje od iných troch podôb (starostlivosť, priateľstvo a milenecká láska), ktoré možno ľahšie vysvetliť na základe vzájomného úžitku, a na ktoré vieme nájsť príklady aj u zvierat.

Agapé, nesebecký altruizmus, predstavuje pre evolucionistu značnú výzvu. Úprimne povedané, je to škandál pre redukcionistickú argumentáciu. Nemožno ho vysvetliť snahou jednotlivých sebeckých génov na vlastné rozšírenie. Práve naopak: môže viesť ľudí až k obete, vedúcej k veľkému osobnému utrpeniu, zraneniu alebo aj smrti, zjavne bez vlastného úžitku. A predsa, ak si pozorne všimneme vnútorný hlas, ktorému niekedy hovoríme svedomie, pohnútka k takémuto druhu lásky jestvuje v nás všetkých, napriek častým snahám si ju nevšímať.

Sociobiológovia ako E. O. Wilson sa pokúšali vysvetliť toto správanie na základe istej nepriamej reprodukčnej výhody pre nezištného jedinca, ale tieto dôvody sa rýchlo ocitajú v problémoch. Napríklad, že opakované nezištné správanie sa hodnotí ako kladná vlastnosť pri výbere partnera. No tento predpoklad je v ostrom rozpore so správaním sa primátov, ktoré často javia pravý opak ‒ napríklad praktiky infanticídy (zabíjania mláďat) novým dominantným opičím samcom kvôli uvoľneniu cesty pre jeho budúce potomstvo. Ďalšie vysvetlenie vychádza z nepriameho vzájomného prospechu nezištnosti, ktorá poskytuje výhody jej nositeľovi v rámci evolučného obdobia; no toto nedokáže zahrnúť ľudskú potrebu konať malé skutky podľa svedomia, o ktorých nikto iný nevie. Tretí argument hovorí o všeobecnej výhode skupiny, ktorej členovia sa správajú nezištne. Ako príklady sa ponúkajú kolónie mravcov, kde neplodní robotníci drú bez prestávky, len aby vytvorili vhodné prostredie, kde ich matky môžu mať čo najviac mláďat. No tento druh „mravčej nezištnosti“ sa dá ľahko vysvetliť evolučným spôsobom. Veď gény povzbudzujúce neplodných robotníkov sú presne tie isté, ktoré ich matka odovzdá súrodencom, na ktorých oni pracujú. Takto nezvyčajné priame DNA prepojenie sa nevzťahuje na zložitejšie populácie, u ktorých sa v súčasnosti evolucionisti takmer všeobecne zhodujú, že prírodný výber pracuje na jednotlivcovi, nie na populácii. Takže zakódované správanie mravca-robotníka je zásadne odlišné od vnútorného hlasu, ktorý ma núti skočiť do rieky, aby som sa pokúsil zachrániť topiaceho sa cudzinca, hoci neviem dobre plávať a sám môžem pri tom zomrieť. Navyše, aby platilo evolučné vysvetlenie nezištného správania sa ako prospešného pre skupinu, vyžadovalo by to zrejme opačný postoj, teda nenávisť k jednotlivcom mimo skupiny. Agapé Oskara Schindlera a Matky Terezy neodpovedá tomuto spôsobu myslenia. Napodiv, mravný zákon ma pobáda zachrániť topiaceho sa človeka, aj keď je to nepriateľ.

Ak zákon o ľudskej prirodzenosti nemôže byť vysvetlený ako kultúrny pozostatok alebo evolučný vedľajší produkt, potom ako vysvetliť jeho prítomnosť? Deje sa tu naozaj niečo nezvyčajné. Citujúc Lewisa: „Ak je nejaká riadiaca sila mimo vesmíru, nemohla nám ukázať seba ako súčasť vnútri vesmíru ‒ rovnako ako architekt domu sa nemôže stať stenou alebo schodiskom, alebo krbom v dome. Jediná možnosť jeho zjavenia, ktorú môžeme očakávať, je vnútri nás, ako vplyv alebo povel nútiaci nás správať sa istým spôsobom. A to je práve to, čo v sebe nachádzame. Nemalo by to vzbudiť našu pozornosť?“3

Naraziac toto tvrdenie vo veku 26 rokov, bol som ohromený jeho logikou. Bol tam, schovaný v mojom srdci a známy ako čokoľvek z denného života, no teraz sa objavil po prvýkrát ako objasňujúci princíp, tento mravný zákon svietil svojim jasným bielym svetlom do zákutí môjho detinského ateizmu a požadoval vážne zhodnotenie svojho pôvodu. Obzeral sa na mňa Boh?

A ak áno, aký druh Boha to mohol byť? Bol to Boh deistov, ktorý objavil fyziku a matematiku a naštartoval vesmír pred 14 miliardami rokov, a potom odbehol preč venovať sa dôležitejším veciam, ako si myslel Einstein? Nie, tento Boh, ak som ho nakoniec cítil, musí byť Boh teistov, ktorý si želá určitý druh vzťahu s tými zvláštnymi stvoreniami nazývanými ľudia, a preto do každého z nás vštepil osobitný náznak Seba. Mohol to byť Boh Abraháma, ale určite to nebol Boh Einsteina.

Pri narastajúcom pochopení podstaty Boha, ak bol teda naozaj skutočný, sa vynáral ešte jeden následok. Súdiac podľa neobyčajne vysokých požiadaviek mravného zákona, toho, ktorý, priznávam, som zvykol pravidelne porušovať, išlo o Boha ktorý je svätý a spravodlivý. Musel by byť stelesnením dobroty. Musel by nenávidieť zlo. A bezpochyby tento Boh by bol láskavý a zhovievavý. Postupný úsvit môjho uvedomenia si prijateľnosti Božej existencie vo mne vzbudzoval zmiešané pocity: uspokojenie z šírky a hĺbky jestvovania tejto Mysle, no aj hlboké sklamanie pri pohľade na moje nedokonalosti, ako sa javili v jeho svetle.

Predtým som začal cestu myšlienkového prieskumu, aby som potvrdil svoj ateizmus. Ten teraz ležal v troskách, lebo dôkaz z mravného zákona (ako aj mnoho ďalších dôvodov) ma prinútil uznať prijateľnosť predpokladu Boha. Agnosticizmus, ktorý vyzeral ako bezpečná druhá voľba, teraz vytŕčal ako veľká zbabelosť, čím aj často je. Viera v Boha sa teraz zdala rozumnejšou ako nevera.

Začalo mi tiež byť jasné, že veda, napriek nepochybným úspechom v odhaľovaní záhad prírody, ma nedostane ďalej pri riešení otázky Boha. Ak Boh jestvuje, potom musí byť mimo fyzického sveta, a teda nástroje vedy nie sú tie správne na jeho spoznanie. Namiesto toho, ako som začal chápať hľadiac do svojho srdca, náznaky Božej existencie musia prísť z iných smerov a konečné rozhodnutie bude založené na viere, nie dôkaze. Ešte stále trápený neutíchajúcimi pochybnosťami, na akú cestu som sa to vybral, musel som uznať, že som sa dostal na prah prijatia možnosti duchovného svetonázoru, vrátane existencie Boha.

Zdalo sa nemožným pokračovať alebo vrátiť sa späť. Po rokoch som natrafil na sonet Sheldona Vanaukena, ktorý presne vystihol moju dilemu. Jeho záverečné riadky:

Medzi možným a istým zíva diera.
Neschopní skočiť stojíme v strachu,
a tu za nami padá zem; beda,
aj naše miesto sa rúca. Strašný úsvit.
Jediná nádej: vyskočme k Slovu
to odhalí nám schovaný vesmír.4

Dlhý čas som stál trasúc sa na okraji tejto zívajúcej priepasti. Nakoniec, bez možnosti úniku, som skočil.

Ako je možná takáto viera u vedca? Nie sú mnohé tvrdenia náboženstva nezlučiteľné s postojom „ukáž mi dáta“, ktorý nadobudne človek oddaný štúdiu chémie, fyziky, biológie a medicíny? Vari som otvorením dverí mojej mysle voči jej duchovným možnostiam začal vojnu svetonázorov, ktorá ma nakoniec zožerie, vyústiac do nekompromisného víťazstva jedného alebo druhého?

____________________

1

C. S. Lewis: The Poison of Subjectivism (Jed subjektivizmu) v C. S. Lewis: Christian Reflections (Kresťanské úvahy), zostavil Walter Hooper (Grand Rapids: Eerdmans, 1967), 77.

2

J. Chittiser v F. Franck, J. Roze a R. Connolly (red.): What Does It Mean To Be Human? Reverence for Life Reaffirmed by Responses from Around the World (Čo znamená byť človekom? Úcta k životu potvrdená svedectvami z celého sveta) (New York: St. Martin's Griffin, 2000), 151.

3

C. S. Lewis: Mere Christianity (Iba kresťanstvo) (Westwood: Barbour and Company, 1952), 21.

4

S. Vanauken: A Severe Mercy (Krutá milosť) (New York: HarperCollins, 1980), 100.

2. Vojna svetonázorov

Ak ste sa pustili do tejto knihy ako skeptik a podarilo sa vám dostať sa so mnou až sem, nepochybne sa začal tvoriť prúd vlastných námietok. Ja som nejaké určite mal: Nie je Boh len prípadom zbožného želania? Neurobilo sa v mene náboženstva veľa škody? Ako môže milujúci Boh dovoliť utrpenie? Ako môže skutočný vedec pripustiť možnosť zázrakov?

Ak ste veriacim, možno rozprávanie z prvej kapitoly poskytlo trochu uistenia, ale takmer isto tiež máte oblasti, kde viera čelí výzvam: buď vašim vlastným, alebo tých okolo vás.

Pochybnosti sú neoddeliteľnou súčasťou viery. Slovami Paula Tillicha: „Pochybnosť nie je protikladom viery, ona je súčasťou viery.“1 Ak by istota v prospech viery v Boha bola naozaj vzduchotesná, svet by bol plný sebavedomých vyznávačov jediného náboženstva. No predstavte si takýto svet, kde možnosť slobodne si zvoliť vieru by bola vylúčená istotou dôkazov. Bolo by to ešte zaujímavé?
pozn.prekl.: Argument teologicky pokrivkáva. Viera nie je o zaujímavosti, ale o zrieknutí sa pýchy. Neveriť vo svetle dôkazov by bol tým väčší hriech a o to ťažšie by sa od neho človek odvrátil. Napríklad diabol si je úplne istý existenciou Boha, a preto sa už nemôže obrátiť.

Pre skeptika ako aj veriaceho prichádzajú pochybnosti z mnohých strán. Do jednej skupiny patria zdanlivé rozpory medzi tvrdeniami náboženskej viery a vedeckými pozorovaniami. Týmto záležitostiam, teraz zvlášť výrazným na poli biológie a genetiky, sa budem venovať v ďalších kapitolách. Ďalšie obavy vychádzajú skôr z filozofického hľadiska ľudskej skúsenosti a tie sú predmetom tejto kapitoly. Ak ste človekom, ktorý sa nimi netrápi, tak pokojne môžete pokračovať kapitolou 3.

Čo sa týka filozofických otázok, hovorím ako laik. No aj ja som si prešiel týmto zápasom. Najmä v prvom roku, keď som uznal možnosť existencie Boha zaujímajúceho sa o človeka, ma obklopovali pochybnosti zo mnohých strán. Hoci tieto otázky vyzerali na prvý pohľad netradične a neriešiteľne, potešilo ma, že nebolo námietky na mojom zozname, ktorá by už predtým nebola vznesená inými autormi ešte naliehavejšie a zrozumiteľnejšie počas predchádzajúcich storočí. Našťastie bolo mnoho zdrojov, ktoré mi poskytli vynikajúce odpovede na moje dilemy. V tejto kapitole vyberiem z niekoľkých autorov, spolu s mojimi vlastnými myšlienkami a skúsenosťami. Najzrozumiteľnejšie výklady pochádzajú najmä z diel môjho teraz už starého známeho oxfordského radcu, C. S. Lewisa.

Hoci by som sa mohol zaoberať mnohými námietkami, pokladal som štyri z nich za osobitne nepríjemné pre novopečeného veriaceho a myslím si, že sú to jedny z ústredných obáv človeka, ktorý uvažuje o viere v Boha.

____________________

1

P. Tillich: The Dynamics of Faith (Dynamika viery) (New York: Harper & Row, 1957), 20.

2.1 Nie je myšlienka Boha len splnením želania?

Je Boh naozaj tu? A či hľadanie nadprirodzenej bytosti, tak rozšírené vo všetkých možných skúmaných kultúrach, predstavuje len všeobecnú, no neopodstatnenú túžbu ľudí po niečom, čo nás presahuje, aby sme dali zmysel nezmyselnému životu a odstránili osteň smrti?

Hoci hľadanie božského je v súčasnosti vytláčané zaneprázdnenosťou a presýtenosťou, stále je jedným z najvšeobecnejších ľudských úsilí. C. S. Lewis opisuje tento jav podľa vlastnej skúsenosti vo vynikajúcej knihe Zaskočený radosťou (Surprised by Joy). Tento pocit úpenlivej túžby, ktorý nazýva „radosť“, sa spúšťa v jeho živote niečím tak prostým ako pár riadkov poézie. Popisuje túto skúsenosť ako „neuspokojenú túžbu, ktorá je sama viac žiadúca ako akékoľvek iné uspokojenie“2. Jasne si spomínam na niekoľko takých chvíľ vo svojom živote, keď pálčivý pocit túžby, niečo medzi pôžitkom a smútkom, ma zastihol nepripraveného a sám som sa divil, odkiaľže prišiel taký silný cit, a ako by som ho mohol zopakovať.

Pamätám si, že ako desaťročný som bol ohromený pri pozeraní sa cez ďalekohľad, ktorý istý astronóm-amatér umiestnil na vyvýšené miesto na našej farme. Cítil som vtedy nesmiernosť vesmíru, pozoroval som krátery na Mesiaci a čarovné priezračné svetlo Plejád. V pätnástich si spomínam na Štedrý večer, keď dvojhlas k jednej veľmi peknej vianočnej kolede sa vzniesol sladko a vznešene nad známejším tónom a vyvolal vo mne pocit nečakaného úžasu a túžby po niečom, čo som nevedel popísať. Oveľa neskôr ako doktorand-ateista som bol prekvapený zážitkom rovnakého úžasu a túžby, teraz zmiešaného so zvlášť hlbokým smútkom, pri hre druhej vety Beethovenovej Tretej Symfónie (Eroica). Keď svet oplakával smrť izraelských atlétov zabitých teroristami na Olympiáde v 1972, berlínska filharmónia hrala na olympijskom štadióne mohutné takty tohto C-minor žalospevu, zahŕňajúceho vznešenosť aj nešťastie, život aj smrť. Na chvíľu ma to pozdvihlo z materialistického pohľadu do neopísateľnej duchovnej sféry, skúsenosť pre mňa vtedy dosť nezvyčajná.

Neskôr, ako vedec, ktorý má občas nezvyčajnú výsadu objaviť niečo človeku predtým neznáme, som mal zvláštny druh radosti spojenej s takýmito zábleskmi poznania. Po zazretí iskry vedeckej pravdy sa objaví nielen pocit zadosťučinenia, no aj túžba pochopiť istú hlbšiu Pravdu. V tej chvíli sa veda stáva viac ako sled objavov. Prenáša vedca do pocitov, ktoré odolávajú čisto naturalistickému vysvetleniu.

Takže čo spravíme s týmito zážitkami? A čo je ten pocit túžby po niečom dokonalejšom ako sme my? Žeby to bola iba nejaká zmes neurotransmiterov, a nič viac, ktoré sa zachytili na tých správnych receptoroch, spustiac elektrické signály hlboko v istej časti mozgu? Alebo je to, tak ako mravný zákon popísaný v predchádzajúcej kapitole, náznak skrytej skutočnosti, smerovka položená hlboko v ľudskej duši, ukazujúca na niečo oveľa vznešenejšie ako sme my?

Podľa ateistu sa týmto túžbam nedá dôverovať ako náznakom nadprirodzeného a naše vysvetlenia takýchto pocitov úžasu v prospech viery v Boha nie sú nič viac než zbožné želanie: vymýšľame si odpoveď, pretože takú chceme mať. Práve tento pohľad sa najširšie prezentoval cez diela Sigmunda Freuda, ktorý zdôrazňuje, že želanie Boha pochádza zo zážitkov raného detstva. V Totem a Tabu Freud povedal: „Psychoanalýza jednotlivých ľudí nás učí s osobitným dôrazom, že každý človek si vytvorí Boha podľa svojho otca, že jeho osobný vzťah k Bohu závisí na jeho vzťahu k ľudskému otcovi, kolísa a mení sa podľa toho vzťahu a v zásade Boh nie je nič iné než zveličený otec.“3

Problém s týmto vysvetlením cez splnené želanie je, že nie je v súlade s rysmi Boha v hlavných svetových náboženstvách. Armand Nicholi, ako psychoanalyticky vzdelaný harvardský profesor, vo svojej peknej nedávnej knihe Otázka Boha (The Question of God) porovnáva Freudov pohľad s Lewisovým.4 Lewis vysvetľoval, že takéto splnené želanie by zrejme podnietilo úplne iný typ Boha, než aký je opísaný v Biblii. Ak hľadáme zhovievavé rozmaznávanie a odpúšťanie, tak to tu nenájdeme. Naopak, ako sa postupne zoznamujeme s jestvovaním mravného zákona a našou zrejmou neschopnosťou ho spĺňať, uvedomujeme si, že sme vo veľkom probléme a pravdepodobne naveky odlúčení od Pôvodcu tohto Zákona. Navyše, necíti dieťa, keď dospieva, zmiešané pocity voči rodičom, vrátane túžby oslobodiť sa? Tak prečo by splnenie želania malo viesť k túžbe po Bohu namiesto túžby byť bez Boha?

A nakoniec, čisto logickou úvahou, ak pripustíme, že Boh je niečo, po čom ľudia môžu túžiť, vedie to k popretiu možnosti existencie Boha? Vôbec nie. To, že som túžil po milujúcej manželke, ju nerobí hneď neskutočnou. To, že roľník si želal dážď, ho nevedie k pochybovaniu o skutočnosti následného lejaku.

Môžeme dokonca postaviť túto námietku splneného želania úplne na hlavu. Prečo by existoval taký všeobecný a osobitne ľudský hlad, keby nebol spojený s nejakou možnosťou nasýtenia? Lewis na to zasa pekne hovorí: „Stvorenia sa nerodia s túžbami, pre ktoré by neexistovalo uspokojenie. Dieťa pociťuje hlad: no ale je tu niečo ako jedlo. Káčatko chce plávať: no ale je tu niečo ako voda. Ľudia cítia pohlavnú túžbu: ale je tu niečo ako sex. Ak u seba nachádzam túžbu, ktorú nič na tomto svete nemôže uspokojiť, potom najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že som bol stvorený pre iný svet.“5

Čo ak táto túžba po posvätnom, všeobecná a záhadná vlastnosť ľudskej prirodzenosti, nie je iba naplnením želania, no skôr ukazovateľom na niečo nad nami? Prečo máme „prázdno v tvare Boha“ v našich srdciach a mysliach, ak by nebolo určené na naplnenie?

V našom modernom materialistickom svete je ľahké stratiť z dohľadu ten pocit túžby. Annie Dillardová vo svojej obdivuhodnej zbierke úvah Ako naučiť kameň rozprávať (Teaching a Stone to Talk) hovorí o tej rastúcej prázdnote:

Teraz už viac nie sme zaostalí. Teraz už celý svet nevyzerá posvätne... My ľudia sme sa posunuli od panteizmu k pan-ateizmu... Je ťažké odčiniť našu vlastnú ujmu a vrátiť k sebe to, čo sme žiadali odísť. Je ťažké znesvätiť háj, a potom zmeniť názor. Uhasili sme horiaci ker a teraz ho nemôžeme zapáliť. Márne zapaľujeme zápalky pod každým zeleným stromom. Zvykol vietor plakať a kopce hlásať chválu? No teraz umĺkla reč neživých vecí na zemi a tí živí hovoria iba málo a len k niektorým... No asi je to tak, že kdekoľvek je pohyb, je aj hluk, ako keď sa veľryba vyšvihne a pleskne o vodu, a kdekoľvek je pokoj, tam je aj nepatrný, tichý hlas, Boh hovoriaci z víru, tej starej piesne a tanca prírody, z predstavenia, ktoré sme vykázali z mesta... Čo sme robili toľké storočia ak nie vyvolávali Boha späť do hôr, alebo, po neúspechu, lúdili hlások z čohokoľvek, čo nie sme my? Aký je rozdiel medzi katedrálou a fyzikálnym laboratóriom? Nehovoria obe: haló?6

____________________

2

C. S. Lewis: Surprised by Joy (New York: Harcourt Brace, 1955), 17.

3

S. Freud: Totem and Taboo (New York: W. W. Norton, 1962).

4

A. Nicholi: The Question of God (New York: The Free Press, 2002).

5

C. S. Lewis: Mere Christianity (Westwood: Barbour and Company, 1952), 115.

6

A. Dillard: Teaching a Stone to Talk (New York: Harper-Perennial, 1992), 87‒89.

2.2 Čo so všetkým tým násilím spáchaným v mene náboženstva?

Hlavným kameňom úrazu pre vážnych hľadajúcich sú očividné prípady z histórie, keď sa v mene náboženstva robili strašné veci. To sa v nejakom bode týka v podstate všetkých náboženstiev, vrátane tých, ktoré uvádzajú súcit a nenásilie medzi svojimi hlavnými princípmi. Vzhľadom na tieto prípady hrubej zneužívajúcej moci, násilia a pokrytectva, ako sa niekto môže podpísať pod princípy viery presadzované takýmito páchateľmi zla?

Na túto dilemu sú dve odpovede. V prvom rade treba mať na pamäti, že v mene náboženstva sa urobili mnohé úžasné veci. Cirkev (teraz používam tento pojem všeobecne na označenie organizovaných inštitúcií, ktoré presadzujú určitú vieru, bez ohľadu na to ktorú) mnohokrát hrala kľúčovú úlohu v podpore spravodlivosti a zhovievavosti. Za príklad si vezmime, ako náboženskí vodcovia prispeli k oslobodeniu ľudí z utláčania, od Mojžiša vyvedúceho Izraelitov z otroctva, cez konečné víťazstvo Williama Wilberforca pri presviedčaní anglického parlamentu k odmietnutiu praxe otroctva, až po reverenda Martina Luthera Kinga ml., vedúceho hnutie za občianske práva v Spojených štátoch, za čo aj položil svoj vlastný život.

No a druhá odpoveď nás privádza späť k mravnému zákonu a k skutočnosti, že všetci sme ako ľudské bytosti jeho porušovateľmi. Cirkev je vytvorená z nedokonalých ľudí. Čistá priezračná voda duchovnej pravdy je naliata v hrdzavých nádobách a jednotlivé pády Cirkvi počas storočí by sa nemali pripisovať samotnej viere, ako keby problémom bola voda. Neprekvapuje, že tí, ktorí hodnotia pravdu a lákavosť náboženskej viery podľa správania sa niektorej konkrétnej cirkvi, často si nedokážu predstaviť, aby sa k nej pripojili. Voltaire vyjadriac nepriateľstvo voči francúzskej Katolíckej cirkvi v začiatkoch Francúzskej revolúcie napísal: „Je zázrakom, že na svete sú ateisti, ak sa Cirkev správa tak odporne?“7

Nie je ťažké nájsť prípady, kedy Cirkev podporovala činnosti, ktoré sa vysmievajú do očí zásadám, ktorých sa mala držať jej viera. Blahoslavenstvá vyslovené Kristom počas reči na vrchu ostali nepovšimnuté, keď kresťanská Cirkev viedla násilné križiacke výpravy v stredoveku a neskôr založila niekoľko inkvizícií. Hoci prorok Mohamed vo svojom Mekka-období nikdy nepoužil násilie ako odpoveď voči prenasledovateľom, islamské džihády začali v období Mediny a pokračovali počas storočí, dokonca až po dnešné násilné útoky, ako napríklad ten z 11. septembra 2001, vytvoriac tak nešťastný dojem, že islam je nevyhnutne násilný. Dokonca aj nasledovníci zdanlivo nenásilných náboženstiev ako hinduizmus a budhizmus sa niekedy zapoja do násilných zrážok, ako sa to práve deje na Srí Lanke.

A nielen násilie pošpiňuje pravdu náboženskej viery. Časté prípady hrubého pokrytectva medzi náboženskými vodcami, navyše zveličené mocou médií, vedú mnohých skeptikov k záveru, že v náboženstve nemožno nájsť žiadnu objektívnu pravdu a dobro.

Možno ešte zákernejšie a rozšírenejšie je v mnohých cirkvách vynáranie sa duchovne mŕtvej, svetskej viery, ktorá odtrháva všetky posvätné prvky tradičnej viery, ponúkajúc tak predstavu duchovného života, ktorý je iba o spoločenských udalostiach a/alebo tradíciách a nemá nič spoločné s hľadaním Boha.

Čudujeme sa potom, že niektorí komentátori hodnotia náboženstvo ako zápornú silu v spoločnosti alebo slovami Karla Marxa: „ópium ľudstva“? No tu by sme mali spozornieť. Veľký marxistický experiment Sovietskeho zväzu a Maovej Číny, snažiaci sa založiť spoločnosť vyslovene postavenú na ateizme, sa ukázal spáchať aspoň toľko, ak nie viac, ľudského krviprelievania a surového zneužitia moci, ako najhoršie režimy posledných čias. Popretím jestvovania akejkoľvek vyššej autority ateizmus v skutočnosti dosiahol aj prejavil oslobodenie ľudí od všetkých zábran neutláčať jeden druhého.

Takže hoci sú dlhé dejiny náboženských utláčaní a pokrytectva hlboko závažné, úprimný hľadajúci sa musí pozrieť poza správanie sa nedokonalých ľudí, aby našiel pravdu. Odsúdili by ste dub za to, že jeho drevo sa požívalo na výrobu bojových baranidiel? Obvinili by ste vzduch, že dovolil prenášať cez seba klamstvá? Posudzovali by ste Mozartovu Čarovnú flautu na základe zle nacvičeného vystúpenia piatakov? Ak ste nevideli naozajstný západ slnka nad Tichým oceánom, uspokojili by ste sa s turistickou príručkou ako náhradou? Hodnotili by ste silu romantickej lásky iba na základe násilného manželstva u susedov?

Nie. Skutočné zhodnotenie pravdy viery spočíva v pozeraní sa na čistú, priezračnú vodu a nie na hrdzavé nádoby.

____________________

7

Voltaire citovaný v Alister McGrath: Twilight of Atheism (Súmrak ateizmu) (New York: Doubleday, 2004), 26.

2.3 Prečo by milujúci Boh pripustil na svete utrpenie?

Možno niekde na svete existujú ľudia, ktorý nikdy nepocítili utrpenie. Ja nikoho takého nepoznám a pochybujem, že by ktorýkoľvek z čitateľov sa k nim zaraďoval. Táto všeobecná ľudská skúsenosť priviedla mnohých k pochybovaniu o jestvovaní milujúceho Boha. Ako to vyslovil C. S. Lewis v knihe Problém bolesti (The Problem of Pain), námietka vyzerá asi takto: „Ak by bol Boh dobrý, želal by si urobiť svoje stvorenia dokonale šťastnými, a ak by bol Boh všemohúci, bol by schopný urobiť, čo si želal. No stvorenia nie sú šťastné. Preto Boh buď nie je dobrý, alebo všemohúci, alebo oboje.“8

Na tento problém je niekoľko odpovedí. Niektoré sa prijímajú ľahšie než ostatné. Ponajprv si uvedomme, že značná časť utrpenia nášho aj tých ostatných je spôsobená tým, čo si navzájom robíme. Je to ľudstvo, a nie Boh, kto vymyslel nože, šípy, zbrane, bomby a všelijaké možné mučiace nástroje používané od vekov. Nešťastie dieťaťa zabitého opitým vodičom, nevinného muža zomierajúceho na bojisku alebo mladého dievčaťa zasiahnutého zatúlanou guľkou v zločineckej časti súčasného mesta sa dá len ťažko pripísať Bohu. Veď nakoniec všetci sme boli nejak obdarení slobodnou vôľou, možnosťou robiť, ako sa nám zachce. Často to využívame na neposlúchanie mravného zákona. Nuž, a keď to tak robíme, nemali by sme Boha obviňovať za následky.

Mal teda Boh obmedziť našu slobodnú vôľu, aby zabránil takémuto druhu zlého správania? Táto myšlienka čoskoro vletí do slepej uličky, z ktorej niet logického východiska. Lewis to znova jasne vyjadruje: „Ak ste sa rozhodli povedať ‚Boh môže dať stvoreniu slobodnú vôľu a rovnako ju môže aj odobrať‘, nepodarilo sa vám o Bohu nič povedať: nezmyselná zmes slov nenadobudne odrazu zmysel iba preto, že sme pred ňu postavili iné dve slová ‚Boh môže‘. Nezmysel zostane nezmyslom, hoci hovoríme o Bohu.“9

Logické dôvody môže byť stále ťažké prijať, keď prípad strašného utrpenia sa týka nevinnej osoby. Poznám mladú vysokoškolskú študentku, ktorá počas prázdnin bývala sama, kým dokončovala medicínsky výskum v príprave na prácu lekárky. Zobudiac sa neskoro v noci, zistila, že niekto sa vlámal do jej izby. S nožom pod jej krkom nevyslyšal jej prosby, zaviazal jej oči a znásilnil ju. Zanechal ju zničenú, so spomienkami vracajúcimi sa stále znova v nadchádzajúcich rokoch. Násilník nebol nikdy chytený.

Tá mladá žena bola moja dcéra. Nikdy mi nebolo čisté zlo viac zrejmé ako tú noc, a nikdy som si viac neželal, aby bol Boh nejak zasiahol, aby zastavil ten strašný zločin. Prečo neurobil, aby bol násilník zasiahnutý náhlym bleskom alebo aspoň výčitkou svedomia? Prečo nepoložil okolo mojej dcéry neviditeľný štít, aby ju ochránil?

Možno v zriedkavých prípadoch Boh robí zázraky. Ale väčšinu času je existencia slobodnej vôle a poriadku v hmotnom vesmíre neúprosnou skutočnosťou. Hoci by sme si možno želali, aby sa zázračné zásahy diali častejšie, následok narušenia spomínaných dvoch síl by bol čistý chaos.

A čo taký výskyt prírodných pohrôm: zemetrasení, tsunami, výbuchov sopiek, veľkých záplav a hladu? V menšej, no nemenej smutnej miere, čo s výskytom ochorení u nevinných obetí, napríklad rakoviny u dieťaťa? Anglikánsky kňaz a známy fyzik John Polkinghorne túto skupinu javov nazýva „fyzické zlo“, na rozdiel od „mravného zla“ spôsobeného ľudstvom. Ako ho možno ospravedlniť?

Veda odhaľuje, že vesmír, naša planéta aj samotný život sú zapojené do evolučného procesu. Následky toho sú nevyspytateľnosť počasia, posun tektonických dosiek alebo aj poruchy v prepise rakovinového génu pri bežnom delení buniek. Ak na začiatku času si Boh zvolil použiť tieto sily na vytvorenie ľudských bytostí, potom bola zaručená aj nevyhnutnosť spomínaných bolestných vedľajších účinkov. Časté zázračné zásahy by boli aspoň tak chaotické pre hmotnú skutočnosť, ako by boli narušujúce pre ľudské činy slobodnej vôle.

Pre mnohých hĺbavých hľadajúcich sa tieto rozumové vysvetlenia zdajú prikrátke na ospravedlnenie bolesti ľudskej existencie. Prečo je náš život viac slzavým údolím ako rajskou záhradou? O tomto zjavnom rozpore bolo už veľa napísané a záver nie je jednoduchý: ak je Boh milujúci a chce pre nás to najlepšie, potom zrejme jeho zámer nie je ten istý ako náš zámer. To je ťažká predstava, hlavne, ak sme boli príliš často kŕmení takou podobou Božej zhovievavosti, ktorá mu neprisudzuje nič iné, len túžbu, aby sme boli neustále šťastní. Znova podľa Lewisa: „My v skutočnosti nechceme v nebi ani tak otca, ako skôr dedka ‒ starčekovskú zhovievavosť, ktorá, ako hovoria, ‚rada vidí mladých ľudí tešiť sa‘, a ktorého zámerom pre vesmír bolo, aby sa na konci každého dňa mohlo spokojne povedať ‚všetci sa cítili dobre‘.“10

Súdiac podľa ľudskej skúsenosti, ak už pripustíme Božiu milujúcu láskavosť, On pravdepodobne od nás očakáva viac. Nie je to aj vaša skúsenosť? Kedy ste sa naučili o sebe viac, keď všetko išlo dobre, alebo keď ste čelili výzvam, sklamaniu a utrpeniu? „Boh k nám šepká v našich radostiach, hovorí v našom svedomí, ale kričí v našich bolestiach: je to jeho hlasná trúba na zobudenie hluchého sveta.“11 Akokoľvek sa snažíme vyhnúť sa takým zážitkom, neboli by sme bez nich iba plytké sebecké stvorenia, ktoré by nakoniec stratili všetok zmysel pre vznešenosť alebo pre zlepšenie sveta okolo seba?

Zamyslime sa: ak najdôležitejším rozhodnutím, ktoré máme na zemi urobiť, je rozhodnutie o viere, a ak najdôležitejší vzťah, ktorý máme na zemi rozvinúť, je ten s Bohom, a ak naša existencia ako duchovných bytostí nie je ohraničená na to, čo môžeme spoznať alebo uvidieť počas svojho pozemského života, potom ľudské utrpenia dostávajú úplne iný podtón. Možno nikdy celkom nepochopíme dôvody pre tieto bolestné skúsenosti, no môžeme začať prijímať myšlienku, že také dôvody zrejme sú. V mojom prípade vidím, hoci nejasne, že znásilnenie mojej dcéry bolo pre mňa výzvou, aby som skúsil spoznať pravý zmysel odpustenia v otrasných okolnostiach. Aby som bol úprimný, ešte stále na tom pracujem. Možno to bolo pre mňa aj ponaučenie, že nemôžem celkom ochrániť svoje dcéry od každej bolesti a utrpenia; musel som sa naučiť ich zveriť do Božej starostlivosti, vediac, že to nezaručilo ochranu od zla, ale aspoň ma uistilo, že ich utrpenie nebude márne. A naozaj, moja dcéra by povedala, že tento zážitok jej poskytol možnosť a podnet pre povzbudenie a radu ostatným, ktoré boli rovnako napadnuté.

Myšlienka, že Boh môže pracovať cez protivenstvá nie je jednoduchá a môže nájsť pevné zakotvenie len v svetonázore, ktorý zahŕňa duchovný rozmer. Zásada rastu cez utrpenie je vlastne takmer všeobecná vo veľkých svetových náboženstvách. Napríklad Štyri vznešené pravdy podľa Budhovej Kázne v jeleňom parku začínajú s „Život je trápenie“. Toto uvedomenie si môže byť pre veriaceho napodiv zdrojom veľkého uspokojenia.

Napríklad tá žena, o ktorú som sa staral ako študent medicíny, ktorá napadla môj ateizmus svojím pokojným prijatím smrteľnej choroby, videla v poslednej kapitole svojho života skúsenosť, ktorá ju priviedla bližšie k Bohu, a nie vzdialila. Na vyššom dejinnom stupienku, Dietrich Bonhoeffer, nemecký teológ, ktorý sa dobrovoľne vrátil zo Spojených štátov do Nemecka počas druhej svetovej vojny, aby urobil čo mohol pre udržanie skutočnej cirkvi pri živote, v čase keď sa organizovaná cirkev v Nemecku rozhodla podporovať nacistov, bol uväznený pre svoju úlohu v spiknutí o atentát na Hitlera. Počas svojich dvoch rokov vo väzení, pocítiac hrubé urážky a stratu slobody, Bonhoeffer nikdy nezaváhal vo svojej viere ani vo svojej úcte voči Bohu. Krátko predtým, ako bol obesený, iba tri týždne pred oslobodením Nemecka, napísal tieto slová: „Stratený čas je ten, keď sme nežili naplno ľudský život, čas neobohatený skúsenosťami, tvorivým úsilím, potechou a utrpením.“12

____________________

8

C. S. Lewis: The Problem of Pain (New York: MacMillan, 1962), 23.

9

tamtiež, 25.

10

tamtiež, 35.

11

tamtiež, 83.

12

D. Bonhoeffer: Letters and Papers from Prison (Listy a články z väzenia) (New York: Touchstone, 1997), 47.

2.4 Ako môže rozumný človek veriť v zázraky?

Nakoniec uvážme námietku voči viere, ktorá zvlášť ostro dolieha na vedca. Ako môžno zladiť zázraky s vedeckým svetonázorom?

V súčasnej hantírke nám zovšednel význam slova „zázrak“. Hovoríme o „zázračných liekoch“, „zázračných diétach“, „Zázraku na ľade“ (Miracle on Ice: výhra USA nad ZSSR v hokeji na Olympiáde 1980) alebo dokonca o „zázračných Mets“ (miracle Mets, bejzbalový tím). Ale to samozrejme nie je pôvodne zamýšľaný význam slova. Presnejšie, zázrak je udalosť, ktorá sa zdá byť nevysvetliteľná prírodnými zákonmi, a preto sa jej prisudzuje nadprirodzený pôvod.

Všetky náboženstvá obsahujú vieru v nejaké zázraky. Prechod Izraelitov cez Červené more, vedený Mojžišom a doprevádzaný utopením sa faraónovho vojska, je mocným príbehom, vyrozprávaným v knihe Exodus, o Božej prozreteľnosti v odvrátení skorého zničenia jeho ľudu. Podobne, keď Jozue požiadal Boha o predĺženie dňa, aby sa mohla úspešne dokončiť istá bitka, slnko údajne zostalo stáť spôsobom, ktorý možno vysvetliť len ako zázračný.

V islame, písanie Koránu začalo v jaskyni blízko Mekky príkazom, ktorý Mohamed obdržal nadprirodzene od anjela Gabriela. Mohamedovo nanebovzatie je tiež jasnou zázračnou udalosťou, pretože mu bola daná možnosť vidieť všetky vlastnosti neba a pekla.

Zázraky hrajú zvlášť významnú úlohu v kresťanstve ‒ osobitne v najvýznamnejšom zo všetkých zázrakov, Kristovom zmŕtvychvstaní.

Ako môže prijať takéto tvrdenia niekto, kto sa považuje za rozumného moderného človeka? Samozrejme, keď začneme s predpokladom, že nadprirodzené javy sú nemožné, potom žiadne zázraky nie sú dovolené. Znova sa môžeme obrátiť k C. S. Lewisovi pre zvlášť jasnú úvahu na túto tému v jeho knihe Zázraky (Miracles). „Každá udalosť, ktorú možno považovať za zázrak, je prinajmenšom niečo predstavené našim zmyslom, niečo videné, počuté, cítené alebo ochutnané. A naše zmysly nie sú neomylné. Ak sa zdá, že sa stalo niečo mimoriadne, stále môžeme povedať, že sme boli obeťou ilúzie. Ak sa držíme filozofie, ktorá vylučuje nadprirodzeno, to je to, čo vždy môžeme povedať. To čo sa skúsenosťou naučíme, závisí na druhu filozofie, aký aplikujeme. Je preto zbytočné sa odvolávať sa na skúsenosť predtým, ako sme si čo najlepšie vyjasnili filozofickú otázku.“13

S rizikom vystrašenia tých, ktorí neradi používajú matematický prístup na riešenie filozofických otázok, vezmime si takýto rozbor: Reverend Thomas Bayes bol škótsky teológ, ani nie tak známy pre svoje teologické úvahy, ale o to viac uznávaný pre formulovanie istej vety o pravdepodobnosti. Bayesova veta poskytuje vzorec, ktorým možno vypočítať pravdepodobnosť pozorovania istej udalosti na základe istej predbežnej informácie („prvotná pravdepodobnosť“) a istej dodatočnej informácie („podmienka“). Jeho veta je zvlášť užitočná pri riešení javu, na ktorý sú možné dve alebo viaceré vysvetlenia.

Uvážte takýto príklad: Stali ste sa zajatcom šialenca. Ten vám dá možnosť oslobodiť sa ‒ dovolí vám ťahať si kartu, vložiť ju naspäť, zamiešať a ťahať znova. Ak vytiahnete dvakrát pikové eso, ste voľní.

Pochybujúc, či to vôbec má zmysel, sa na to dáte ‒ a na vaše prekvapenie vytiahnete dvakrát za sebou pikové eso. Reťaze sa uvoľnia a môžete sa vrátiť domov.

Ste matematicky orientovaní, a preto si vypočítate pravdepodobnosť šťastnej náhody ako 1/52 × 1/52 = 1/2704. Dosť nepravdepodobná udalosť, no stala sa. O niekoľko týždňov sa dozviete, že zhovievavý zamestnanec firmy vyrábajúcej hracie karty si bol vedomý šialencovej stávky a zabezpečil, že každý stý balíček kariet obsahuje 52 pikových es.

Čo ak to nebola len šťastná náhoda? Možno oboznámená a láskavá bytosť (zamestnanec), vám vtedy neznámy, zasiahol, aby zlepšil vyhliadky na vaše prepustenie. Pravdepodobnosť, že balíček, z ktorého ste ťahali, bol bežný balíček päťdesiatich dvoch rozdielnych kariet je 99/100; pravdepodobnosť špeciálneho balíčka s pikovými esami je 1/100. Pre tieto dve začiatočné možnosti, „podmienené“ pravdepodobnosti vytiahnutia dvoch pikových es za sebou by boli 1/2704 a 1. Pomocou Bayesovej vety je teraz možné vypočítať „druhotné“ pravdepodobnosti a uzavrieť, že je 96% pravdepodobnosť, že balíček kariet, z ktorého ste ťahali, bol „zázračný“. (1/100 * 1) / (99/100 * 1/2704) = 96,47 / 3,53

Rovnaký rozbor možno použiť na očividne zázračné javy z každodennej skúsenosti. Predpokladajme, že ste pozorovali samovoľné vyliečenie rakoviny v pokročilom štádiu, o ktorej je známe, že je smrteľná v drvivej väčšine prípadov. Je to zázrak? Na vyhodnotenie otázky v bayesovskom zmysle budete najprv potrebovať zvoliť „prvotnú“ pravdepodobnosť zázračného liečenia rakoviny. Je to jedna tisícina? Alebo jedna milióntina? Alebo nula?

To je samozrejme bod, kde sa rozumní ľudia nezhodnú, niekedy dosť výrazne. Pre presvedčeného materialistu v prvom rade nie je dovolená žiadna možnosť zázrakov (jeho predbežná pravdepodobnosť bude nula), a tak aj mimoriadne nezvyčajné vyliečenie rakoviny bude zamietnuté ako dôkaz zázrakov, a namiesto toho bude pripísané skutočnosti, že zriedkavé javy sa niekedy v prírode stávajú. Veriaci v Boha však po preskúmaní dôkazov môže usúdiť, že žiadne takéto vyliečenie by známymi prírodnými procesmi nemalo prebehnúť, a s tým, že na začiatku pripustil istú veľmi malú, no nenulovú predbežnú pravdepodobnosť zázraku, môže vykonať svoj vlastný (dosť neformálny) bayesovský výpočet, aby zistil, že zázrak je pravdepodobnejší.

Celé toto malo za účel povedať, že debata o zázrakoch sa rýchlo zvrhne na spor o to, či človek je alebo nie je ochotný uznať akúkoľvek možnosť nadprirodzena. Ja verím, že táto možnosť existuje, no jej predbežná pravdepodobnosť by mala byť veľmi nízka. Takže pre každý daný prípad by sme najprv mali hľadať prirodzené vysvetlenie. Prekvapujúce no všedné javy nemusia byť hneď zázračné. Pre deistu, ktorý od Boha očakáva, že stvoril vesmír, ale potom niekam odišiel, aby sa venoval iným veciam, nie je viac dôvod považovať prírodné javy za zázračné, podobne aj pre presvedčeného materialistu. Pre teistu, ktorý verí v Boha zaujímajúceho sa o život ľudských bytostí, môžu existovať rôzne prahy prijateľnosti zázrakov, závisiac od vlastnej predstavy toho, nakoľko je pravdepodobné, aby Boh zasahoval v každodenných záležitostiach.

Akýkoľvek je už osobný názor, je dôležité, aby sa pri vysvetľovaní údajných zázrakov používal zdravý skepticizmus, aby sa nezačalo pochybovať o celistvosti a rozumnosti náboženského pohľadu. Jediná vec, ktorá zneváži zázraky skôr ako presvedčený materialista, je, keď sa zázračnosť prisudzuje každodenným javom, pre ktoré je naporúdzi prirodzené vysvetlenie. Ktokoľvek, kto tvrdí, že kvitnutie rastlín je zázrak, ignoruje rastúce znalosti rastlinnej biológie, ktorá je na dobrej ceste k vysvetleniu všetkých krokov od klíčenia semien až po kvitnutie krásnej a sladko-voňajúcej ruže, všetko to riadené rastlinnou DNA príručkou.

Podobne aj jedinec, ktorý vyhrá lotériu a oznámi, že to bol zázrak, pretože sa za to modlil, napáda našu dôveryhodnosť. Veď nakoniec, uvážiac širokú prítomnosť aspoň nejakých stôp viery v našej súčasnej spoločnosti, je dosť možné, že značná časť jedincov, ktorí si v ten týždeň kúpili žreb, sa tiež aspoň strelne pomodlila za výhru. Ak to tak bolo, potom víťazovo tvrdenie o zázračnom zásahu vyzneje nepresvedčivo.

Ťažšie na posúdenie sú tvrdenia o zázračných vyliečeniach zo zdravotných problémov. Ako lekár som sa občas stretol s prípadmi, keď sa jedinci zotavili z chorôb, ktoré vyzerali nevyliečiteľne. No nerád by som pripisoval tieto prípady zázračnému zásahu, uvážiac naše nedokonalé pochopenie choroby a jej vplyvu na ľudské telo. Až príliš často sa tvrdenia o zázračnom uzdravení po starostlivom preskúmaní objektívnymi pozorovateľmi ukázali byť neopodstatnenými. Aj napriek týmto obavám, v prípade, že dané tvrdenie bolo podložené rozsiahlymi dôkazmi, by som nebol prekvapený záverom, že takéto naozajstné zázračné uzdravenia sa vo veľmi zriedkavých prípadoch dejú. Moja predbežná pravdepodobnosť je nízka, no nenulová.

Zázraky teda nepredstavujú nezmieriteľný konflikt pre veriaceho, ktorý dôveruje vede ako prostriedku na skúmanie hmotného sveta, a ktorý vidí, že príroda je riadená zákonmi. Ak teda, ako ja, pripustíte, že môže jestvovať niečo alebo niekto mimo prírody, potom nie je logický dôvod, prečo by táto sila nemohla v zriedkavých prípadoch zasiahnuť. Na druhej strane, aby sa zabránilo upadnutiu sveta do chaosu, zázraky musia byť veľmi zriedkavé. Ako napísal Lewis: „Boh nesype zázraky na zem náhodne ako z koreničky. Prichádzajú vo zvláštnych prípadoch: objavujú sa vo veľkých uzloch dejín ‒ nie tých politických alebo sociálnych, ale v duchovných dejinách, ktoré človek nemôže plne poznať. Ak sa váš život nenachádza práve blízko takého veľkého uzla, ako potom môžete očakávať nejaký zázrak?“14

Tu vidíme nielen dôvod pre zriedkavosť zázrakov, ale aj myšlienku, že by mali mať istý účel a nepredstavovať len nadprirodzené činy rozmarného kúzelníka, ktorý iba chce zaujať. Ak je Boh dokonalým stelesnením všemohúcnosti a dobra, potom by nehral úlohu podvodníka. John Polkinghorne to vysvetľuje presvedčivo: „Zázraky by sa nemali chápať ako božské zásahy proti zákonom prírody (pretože tieto zákony sú samy vyjadrením Božej vôle), ale ako hlbšie zjavenia Božieho vzťahu k stvoreniu. Aby boli dôveryhodné, musia odovzdávať hlbšie poznanie, ktoré by sa nedalo nadobudnúť bez nich.“15

Materialistickí skeptici, ktorí nechcú pripustiť pojem nadprirodzena, a ktorí popierajú dôkazy z mravného zákona a všeobecný pocit túžby po Bohu, budú napriek týmto argumentom nepochybne namietať, že nie je najmenší dôvod pripúšťať zázraky. Z ich hľadiska prírodné zákony môžu všetko vysvetliť, aj to, čo je nesmierne nepravdepodobné.

Ale môže sa takýto pohľad plne udržať? Existuje aspoň jedna jediná, neobyčajne nepravdepodobná a závažná udalosť v dejinách, o ktorej sa vedci takmer všetkých odborov zhodujú, že je nevysvetlená a takou aj zostane, a u ktorej prírodné zákony úplne zlyhávajú pri poskytnutí vysvetlenia. Žeby to bol zázrak? Čítajte ďalej.

____________________

13

C. S. Lewis: Miracles: A Preliminary Study (Zázraky: predbežné pojednanie) (New York: MacMillan, 1960), 3.

14

tamtiež, 167.

15

J. Polkinghorne: Science and Theology—An Introduction (Veda a teológia: Úvod) (Minneapolis: Fortress Press, 1998), 93.

Druhá časť: Veľké otázky ľudského života

3. Vznik vesmíru

Pred vyše dvesto rokmi jeden z najvplyvnejších filozofov všetkých čias, Immanuel Kant, napísal: „Dve veci ma napĺňajú neustále rastúcim obdivom a úžasom, čím dlhšie a vážnejšie nad nimi uvažujem: hviezdne nebo vonku a mravný zákon vnútri.“ Snaha porozumieť vzniku a fungovaniu vesmíru je typická pre takmer všetky náboženstvá v priebehu dejín, či už vo forme verejného uctievania boha-slnka, alebo v pripisovaní duchovného významu javom ako zatmenia, alebo len jednoducho úžasom nad divmi nebies.

Bola Kantova poznámka iba precitlivelou pohnútkou filozofa ešte nevybaveného poznatkami súčasnej vedy alebo je možné dosiahnuť súlad medzi vedou a vierou v zásadnej otázke pôvodu vesmíru?

Jednou z výziev v dosiahnutí tohto súladu je, že veda nie je nemenná. Vedci sa neustále dostávajú do nových oblastí, skúmajú prírodný svet novými spôsobmi, prekopávajú sa hlbšie do neúplne pochopených území. Držiac v ruke údaje, ktoré naznačujú záhadný a nevysvetlený jav, vedci vymýšľajú hypotézy o prebiehajúcich dejoch, a potom vykonávajú experimenty na overenie týchto hypotéz. Mnoho experimentov v prvej línii vedy zlyhá a väčšina hypotéz sa ukáže byť chybná. Veda sa rozvíja a sama opravuje: žiaden výrazne chybný záver alebo nesprávna hypotéza nemôže vydržať dlho, pretože nové pozorovania nakoniec položia na lopatky chybné predstavy. No počas dlhých časových období sa občas objaví konzistentný súbor pozorovaní, ktorý vedie k novému rámcu uvažovania. Takýto rámec potom získava stále dôkladnejší popis a nazve sa „teóriou“ ‒ teória gravitácie, teória relativity, teória infekcií napríklad.

Jednou z najväčších túžob vedca je pozorovať niečo, čo otrasie jeho oblasťou výskumu. Vedci v sebe živia skrývaný anarchizmus, dúfajúc, že jedného dňa odhalia nejaký nečakaný fakt, ktorý spôsobí rozvrat momentálnych predstáv. To je to, za čo sa udeľujú Nobelove ceny. V tomto zmysle je akákoľvek predstava o tom, že medzi vedcami existuje spiknutie, aby udržali pri živote súčasnú teóriu, aj keď obsahuje vážne chyby, je úplne protirečivá nepokojnej povahe profesie.

Výskum astrofyziky pekne ilustruje tieto zásady. Počas posledných 500 rokov došlo k významným prevratom, v ktorých porozumenie podstaty hmoty a stavby vesmíru prešlo veľkými opravami. Nepochybne nás ešte nejaké čakajú.

Tieto prevraty môžu byť niekedy zdrvujúce voči snahám o dosiahnutie prijateľného súladu medzi vedou a vierou, najmä keď sa Cirkev príliš naviazala na predošlý stav vecí a zahrnula ho do svojho základného učenia viery. Dnešný súlad sa môže stať zajtrajším sporom. V 16. a 17. storočí Koperník, Kepler a Galileo (všetci hlboko veriaci v Boha) vybudovali čoraz presvedčivejší názor, že pohyb planét sa dá správne vysvetliť, iba ak Zem obieha okolo Slnka, a nie naopak. Podrobnosti ich záverov neboli všetky úplne správne (Galileo urobil známy prešľap v svojom vysvetlení prílivu a odlivu) a mnoho bádateľov to spočiatku nepresvedčilo, no nakoniec údaje a jednoznačnosť vedeckých predpovedí presvedčili aj najviac skeptických vedcov. Katolícka Cirkev ale zostala kritická, tvrdiac, že to nesúhlasí so Svätým Písmom. Pri spätnom pohľade je jasné, že dôvody podľa Písma boli dosť chabé; každopádne tento spor pokračoval desaťročia a narobil veľa škody, či už vede, ako aj Cirkvi.
pozn.prekl.: Proces s Galileom zďaleka nebol tak vyhrotený okolo myšlienky geocentrizmu, ako to neskôr zveličili osvietenci. Veď napríklad už v 15. storočí kardinál Mikuláš Kuzánsky odmietal výsadné postavenie Zeme vo vesmíre, ako aj „dokonalú“ sférickosť nebeských telies a kruhovosť dráh, pričom s tým nemal v Cirkvi žiaden problém. Neskôr sa však kvôli reformácii svojvoľné výklady Biblie posudzovali dosť tvrdo (Galileo nakoniec dostal domáce väzenie).

V minulom storočí sme zažili nevídaný počet opráv nášho pohľadu na vesmír. Hmota a energia, predtým považované za celkom odlišné entity, sa podľa Einseina stali zameniteľnými jeho slávnou rovnicou E = mc2 (E je energia, m je hmotnosť a c je rýchlosť svetla). Dualizmus vlna-častica ‒ t.j. skutočnosť, že hmota má naraz vlastnosti vĺn aj častíc ‒ jav experimentálne preukázaný pre svetlo a malé častice, ako napríklad elektróny, bol nepredvídaným a prekvapivým pre mnohých klasicky vzdelaných vedcov. Heisenbergov princíp neurčitosti v kvantovej mechanike, predstava, že je možné zmerať buď polohu, alebo hybnosť častice, no nie obidve naraz, viedol k osobitne závažným dôsledkom pre vedu aj teológiu. No asi najvýraznejším posunom počas posledných 75 rokov prešla naša predstava vzniku vesmíru, a to z hľadiska teórie aj experimentu.

Väčšina týchto veľkých zmien v našom chápaní hmotného vesmíru sa udiala v pomerne úzkom kruhu akademického výskumu a poväčšine zostala mimo dohľad bežných ľudí. Občasné chvályhodné snahy, ako napríklad kniha Stephena Hawkinga Stručná história času (A Brief History of Time), sa pokúsili vysvetliť spletitosti súčasnej fyziky a kozmológie širšiemu obecenstvu, ale zdá sa, že 5 miliónov výtlačkov Hawkingovej knihy zostalo z veľkej časti neprečítaných, pretože čitateľom poväčšine pripadali predstavy na jej stranách jednoducho príliš podivné na pochopenie.

A naozaj, objavy fyziky v posledných desaťročiach viedli k vhľadom do podstaty hmoty, ktoré sú hlboko neintuitívne. Fyzik Ernest Rutherford povedal pred sto rokmi, že „teória, ktorú neviete vysvetliť čašníčke je pravdepodobne nanič“. Podľa tohto hodnotenia sú mnohé zo súčasných teórií o elementárnych časticiach, z ktorých pozostáva všetka hmota, na tom dosť zle.

Medzi mnohými zvláštnymi myšlienkami, dnes už dobre potvrdenými experimentálne, je napríklad to, že neutróny a protóny (o ktorých sme si mysleli, že sú elementárnymi časticami v atómovom jadre) sú v skutočnosti zložené z kvarkov, ktoré nadobúdajú šesť „chutí“ (nazvané up-horný, down-dolný, strange-podivný, charm-pôvabný, bottom-spodný, top-vrchný; z toho sa v protónoch a neutrónoch nachádzajú len up a down a vo virtuálnom stave tiež strange, pozn. prekl.). Týchto šesť chutí sa stáva ešte podivnejšími, keď navyše každej z nich pripíšeme tri farby (červenú, zelenú a modrú). Výstredné názvy týchto častíc aspoň svedčia o tom, že vedci majú zmysel pre humor. Závratné množstvo ďalších častíc, od fotónov cez gravitóny (tie zatiaľ nie sú potvrdené), gluóny a mióny, vytvárajú svet natoľko vzdialený každodennej ľudskej skúsenosti, že spôsobujú u mnohých nevedcov nedôverčivé kývanie hlavou. A predsa všetky tieto častice robia možnými samotnú našu existenciu. Pre tých, ktorí zdôrazňujú, že materializmus má byť uprednostnený pred teizmom, pretože je jednoduchší na pochopenie, pre nich predstavujú nové teórie veľkú výzvu. Obmena Rutherfordovho výroku, známa ako Occamova britva, je pripisovaná anglickému logikovi a mníchovi zo 14. storočia Williamovi z Ockhamu. Toto pravidlo hovorí, že najjednoduchšie vysvetlenie pre akýkoľvek problém je zvyčajne to najlepšie. Dnes sa zdá, že Occamova britva bola hodená do koša vďaka podivným modelom kvantovej fyziky.

No z jedného dôležitého hľadiska sú Rutherford a Occam stále v úcte: akokoľvek je slovný popis týchto nových objavov mätúci, ich matematický opis sa zakaždým ukáže byť úhľadný, nečakane jednoduchý a dokonca krásny. Keď som bol študentom fyzikálnej chémie na Yale, mal som jedinečnú príležitosť chodiť na prednášky z relativistickej kvantovej mechaniky u Willisa Lamba, nositeľa Nobelovej ceny. Jeho metóda výučby spočívala v odvodení teórie relativity a kvantovej mechaniky z prvých princípov. Robil to celkom spamäti, ale niekedy preskakoval kroky a požadoval od nás, jeho nadšených obdivovateľov, aby sme zaplnili medzery pred príchodom na ďalšiu prednášku.

Hoci som sa nakoniec dal z fyzikálnej vedy na biológiu, tento zážitok z odvodenia jednoduchých a krásnych všeobecných rovníc, ktoré popisujú skutočnosti hmotného sveta, vo mne zanechal hlboký dojem, hlavne preto, že konečný výsledok bol tak esteticky príťažlivý. To kladie prvú z viacerých filozofických otázok o povahe fyzického vesmíru. Prečo by sa hmota mala správať takýmto spôsobom? Slovami Eugena Wignera: Ako si máme vysvetliť tú až „nerozumnú účinnosť matematiky“?1

Nie je to iba šťastná náhoda? Alebo to svedčí o nejakom hlbšom pochopení podstaty sveta? A ak človek pripúšťa možnosť nadprirodzena, ide aj o nazretie do myšlienok Boha? Stretávali sa Einstein, Heisenberg a ostatní s božským?

V posledných vetách Stručnej histórie času sa Stephen Hawking (zvyčajne sa neuchyľujúci k filozofickým výlevom) odkazuje na vytúžený čas, kedy bude vyvinutá výrečná a zjednotená teória všetkého: „Vtedy sa budeme môcť všetci, filozofi, vedci aj obyčajní ľudia, zapojiť do diskusie o otázke, prečo my a vesmír jestvujeme. Ak na to nájdeme odpoveď, bolo by to konečné víťazstvo ľudského rozumu ‒ pretože vtedy by sme poznali myseľ Boha.“2 Sú tieto matematické opisy sveta smerovkami k nejakej vyššej inteligencii? Je matematika, spolu s DNA, ďalším Božím jazykom?

Určite, matematika priviedla vedcov až na prah niektorých najhlbších otázok vôbec. Prvá z nich: Ako to všetko začalo?

____________________

1

E. Wigner: The Unreasonable Effectiveness of Mathematics in the Natural Sciences (Nerozumná účinnosť matematiky v prírodných vedách), Communications on Pure and Applied Mathematics 13, no. 1 (Feb. 1960).

2

S. Hawking: A Brief History of Time (New York: Bantam Press, 1998), 210.

3.1 Veľký tresk

Na začiatku 20. storočia väčšina vedcov predpokladala, že vesmír nemá začiatok ani koniec. To viedlo k niektorým fyzikálnym protirečeniam, napríklad: Ako sa vesmíru podarilo udržať stabilným bez zrútenia sa do seba pod vplyvom gravitácie? No iné možnosti nevyzerali príliš príťažlivo. Keď Einstein vyvinul všeobecnú teóriu relativity v roku 1916, zaviedol do rovnice dodatočný člen, aby sa vyhol gravitačnému zrúteniu a zachoval myšlienku stabilného vesmíru. Neskôr to vraj nazval „najväčšou chybou svojho života“. Tento faktor, tzv. kozmologická konštanta (niektorými nazývaná „tmavá energia“), sa neskôr ukázal byť nenulovým, takže až takou chybou to nebolo (chybná bol len motivácia), pozn. prekl.

Iné teoretické pohľady navrhovali možnosť vesmíru, ktorý začal v istú chvíľu, a potom sa rozpínal až do dnešného stavu; ale potvrdenie zostávalo na experimentálnych meraniach, až potom boli fyzici ochotní sa vážne zaoberať touto hypotézou. Takéto údaje boli prvýkrát poskytnuté Edwinom Hubblom v roku 1929 v známom súbore experimentov, keď pozoroval rýchlosť vzďaľovania sa susedných galaxií od nás.

Hubble použil Dopplerov jav ‒ rovnaký, aký používajú mestskí policajti na zistenie rýchlosti vášho auta, keď prechádzate okolo ich radaru, alebo aký spôsobuje vyšší tón pískania vlaku, keď sa približuje, ako keď sa vzďaľuje. Hubble zistil, že kdekoľvek sa pozrel, svetlo z galaxií naznačovalo, že sa od nás vzďaľujú. Čím ďalej boli, tým rýchlejšie sa galaxie vzďaľovali.

Ak sa všetko vo vesmíre rozlieta, otočením šípky času by sme mali dôjsť k stavu, keď všetky tieto galaxie boli spolu v istom neuveriteľne hustom bode. Hubblove pozorovania naštartovali záplavu experimentálnych pozorovaní, ktoré počas posledných 70 rokov viedli k záveru, na ktorom sa zhodla veľká väčšina fyzikov a kozmológov, že vesmír začal v jednej chvíli, teraz bežne nazývanej Veľký tresk (Big Bang). Výpočty naznačujú, že sa to stalo pred asi 14 miliardami rokov.

Osobitne dôležitú podporu správnosti tejto teórie poskytli celkom náhodne Arno Penzias a Robert Wilson v roku 1965, keď spozorovali niečo, správajúce sa ako rušivé pozadie v mikrovlnnom signáli, bez ohľadu na to, kam namierili svoj nový detektor. Po vylúčení všetkých možných ostatných príčin (vrátane istých holubov, ktorí boli spočiatku považovaní za vinníkov) si Penzias a Wilson nakoniec uvedomili, že tento rušivý signál pochádza zo samotného vesmíru, a že presne odpovedá zvyškovému žiareniu, očakávanému ako následok Veľkého tresku, pochádzajúcemu z anihilácie hmoty a antihmoty v prvých chvíľach rozpínajúceho sa vesmíru.

Ďalší presvedčivý dôkaz pre správnosť teórie Veľkého tresku bol získaný z pomeru výskytu istých prvkov vo vesmíre, hlavne (ľahkého) vodíka, deutéria a hélia. Podiel deutéria je prekvapivo stály, od najbližších hviezd až po najvzdialenejšie galaxie v blízkosti nášho horizontu udalostí. Nájdený podiel presne odpovedá predpokladu o vytvorení všetkého deutéria pri nepredstaviteľne vysokých teplotách v istej fáze Veľkého tresku. Ak by k tomu došlo na rôznych miestach a v rôznych časoch, potom by sme neočakávali takúto rovnomernosť.

Vychádzajúc z týchto a iných pozorovaní, fyzici sa zhodli, že vesmír začal ako nekonečne hustý, bezrozmerný bod čistej energie. Zákony fyziky zlyhávajú za takýchto podmienok, označovaných ako „singularita“. Aspoň doteraz vedci neboli schopní vysvetliť najskoršie chvíle tohto výbuchu, zaberajúce prvých 10‒43 sekundy (desatina z milióntiny z milióntiny z milióntiny z milióntiny z milióntiny z milióntiny z milióntiny sekundy!). No potom už je možné robiť predpovede o dejoch, ktoré sa mali uskutočniť, aby vznikol teraz pozorovateľný vesmír, vrátane anihilácie hmoty a antihmoty, vzniku stabilných atómových jadier, a nakoniec vzniku atómov, hlavne vodíka, deutéria a hélia.

Doteraz nezodpovedanou otázkou zostáva, či Veľký tresk viedol k vesmíru, ktorý sa bude rozpínať donekonečna, alebo v istej chvíli gravitácia preváži a galaxie sa začnú znova približovať, zrútiac sa nakoniec do „Veľkého krachu“ (Big Crunch). Nedávne objavy málo pochopených entít, známych ako tmavá hmota a tmavá energia, ktoré zrejme zaberajú dosť podstatný podiel hmoty vo vesmíre, nechávajú túto otázku otvorenú, no podľa súčasných údajov to vyzerá skôr na pomalé vyhasnutie v rozpínaní sa ako na prudké zrútenie sa.

3.2 Čo bolo pred Veľkým treskom?

Fakt Veľkého tresku vedie na otázku, čo bolo pred ním, a kto alebo čo to má na svedomí. Určite to ukazuje hranice vedy ako nijaký iný jav predtým. Následky teórie Veľkého tresku pre teológiu sú zásadné. Pre náboženské tradície opisujúce vesmír ako vytvorený Bohom z ničoho (ex nihilo) je toto vzrušujúci výsledok. Zodpovedá takáto ohromná udalosť ako Veľký tresk definícii zázraku?

Pocit úžasu vytvorený týmito odhaleniami spôsobil, že viacerí agnostickí vedci sa vyjadrujú priam teologicky. Astrofyzik Robert Jastrow v knihe Boh a astronómovia (God and the Astronomers) napísal takýto záverečný odstavec: „V túto chvíľu to vyzerá tak, že veda nebude nikdy schopná zdvihnúť oponu pred záhadou stvorenia. Pre vedca, ktorý žil svoju vieru v moc rozumu, príbeh končí ako zlý sen. Prekonal pohoria nevedomostí, práve sa chystá dobyť najvyšší vrchol, a ako sa tak zdvíha cez poslednú skalu, zdraví ho skupinka teológov, ktorí tam sedeli už stáročia.“3

Pre tých, ktorí sa snažia zblížiť teológov a vedcov, je v posledných objavoch o vzniku vesmíru toho dosť na podnietenie vzájomného uznania. Na inom mieste vo svojej vyzývavej knihe Jastrow píše: „Teraz vidíme, ako astronomické dôkazy vedú k biblickému pohľadu na vznik vesmíru. Podrobnosti sa líšia, no podstatné prvky astronomického a biblického opisu stvorenia podľa Genezis sú rovnaké; reťazec udalostí vedúci k človeku začal náhle v presnom časovom okamihu, v záblesku svetla a energie.“4

Musím súhlasiť. Veľký tresk volá po božskom vysvetlení. Núti k záveru, že príroda mala jasný začiatok. Ja nevidím spôsob, ako by príroda bola vytvorila samú seba. Iba nadprirodzená sila, ktorá je mimo priestoru a času to mohla urobiť.

Ale čo so zvyškom stvorenia? Čo sa môžeme dozvedieť o zdĺhavom procese, ktorým vznikla naša planéta Zem zhruba 10 miliárd rokov po Veľkom tresku?

____________________

3

R. Jastrow: God and the Astronomers (New York: W. W. Norton, 1992), 107.

4

tamtiež, 14.

3.3 Vznik našej slnečnej sústavy a planéty Zem

Počas prvého milióna rokov po Veľkom tresku sa vesmír rozpínal, teplota klesala a začali sa tvoriť jadrá a atómy. Hmota sa pod vplyvom gravitácie začala zhlukovať do galaxií. Počas toho nadobudla rotačný pohyb, ktorý spôsobil špirálovitý tvar galaxií ako je tá naša. Vnútri týchto galaxií došlo k priťahovaniu sa zhlukov vodíka a hélia a ich hustota a teplota stúpala, až sa nakoniec spustila jadrová fúzia.

Tento proces, pri ktorom sa zlučujú štyri jadrá vodíka za vzniku jadra hélia a energie, poskytuje hviezdam hlavný zdroj paliva. Väčšie hviezdy horia rýchlejšie. Ako tak vyhárajú, produkujú vo svojich jadrách stále ťažšie prvky, napríklad uhlík a kyslík. V ranom vesmíre (počas prvých stoviek miliónov rokov) sa tieto prvky vyskytovali len v jadrách týchto starnúcich hviezd, a až niektoré z týchto hviezd prešli mohutným výbuchom, známym ako supernova, vyvrhli ťažšie prvky naspäť do medzihviezdneho plynu v galaxiách.

Vedci usudzujú, že naše Slnko nevzniklo v prvých obdobiach vesmíru, ale je až hviezdou druhej alebo tretej generácie, vytvorenou pred asi 5 miliardami rokov cez miestne opätovné zhluknutie hmoty. Keď sa to dialo, malý podiel prítomných ťažších prvkov unikol zabudovaniu do novovznikajúcej hviezdy, a namiesto toho sa zhromaždil do planét, ktoré teraz obiehajú okolo Slnka. To sa týka aj našej planéty, ktorá mala v tých dňoch ešte ďaleko do pohostinnosti. Zem, spočiatku veľmi horúca a zasahovaná neustálymi ťažkými nárazmi asteroidov, postupne chladla, získala atmosféru, a asi pred 4 miliardami rokov sa stala obývateľnou pre živé tvory. Už po 150 miliónoch rokov neskôr prekypovala životom.

Všetky tieto kroky vzniku našej slnečnej sústavy sú dnes už dobre opísané a je nepravdepodobné, aby sa menili na základe dodatočných budúcich údajov. Takmer všetky atómy vo vašom tele (okrem vodíka) boli kedysi upečené v jadrovej peci pradávnej supernovy ‒ ste doslova vytvorení z hviezdneho prachu.

Má niektorý z týchto objavov teologické dôsledky? Nakoľko sme zriedkaví? Nakoľko nepravdepodobní?

Možno predpokladať, že vznik zložitých životných foriem v tomto vesmíre nemohol nastať skôr ako 5‒10 miliárd rokov po Veľkom tresku, pretože prvá generácia hviezd neobsahovala ťažšie prvky, napríklad uhlík a kyslík, o ktorých si myslíme, že sú nevyhnutné k životu, aspoň tak, ako ho poznáme. Iba hviezda druhej alebo tretej generácie spolu s jej sprievodnou planetárnou sústavou mohla poskytnúť takú možnosť. No aj potom treba veľa času na to, aby život dosiahol vnímavosť a inteligenciu. Hoci niekde inde vo vesmíre by snáď mohli jestvovať iné formy života nezávislé na ťažších prvkoch, je na základe dnešných znalostí chémie a fyziky veľmi ťažké si predstaviť, akú by mali mať podstatu.

To samozrejme vedie k otázke, či ešte niekde inde vo vesmíre existuje život v podobe, akú by sme spoznali. Hoci nikto na zemi nemá žiadne aktuálne údaje, ktoré by to potvrdili alebo vyvrátili, je možné aspoň odhadnúť pravdepodobnosť na základe slávnej rovnice rádioastronóma Franka Drakea z roku 1961. Drakeova rovnica je užitočná najmä na poukázanie stavu našej neznalosti. Drake si jednoducho a logicky všimol, že počet komunikujúcich civilizácií v našej vlastnej galaxii musí byť súčinom siedmych členov:

*

počet hviezd v galaxii Mliečna cesta (asi 100 miliárd) krát

*

podiel hviezd, ktoré okolo seba majú planéty krát

*

počet planét na hviezdu, ktoré sú schopné udržať si život krát

*

z toho podiel planét, na ktorých sa život naozaj vyvinie krát

*

z toho podiel takých, kde sa vyvinie inteligentný život krát

*

z toho podiel takých, kde sa dosiahla schopnosť komunikovať krát

*

podiel času života planéty, v ktorom sa schopnosť komunikovať prekrýva s našou

My sme boli schopní komunikovať mimo Zeme menej ako 100 rokov. Zem je stará približne 4,5 miliardy rokov, takže Drakeov posledný člen zohľadňuje len malú časť veku Zeme: 0,000000022. (Človek sa môže pýtať, v závislosti od odhadu pravdepodobnosti nášho sebazničenia sa v budúcnosti, či tento podiel ešte nejak výrazne narastie.)

Drakeov vzorec je zaujímavý, no v skutočnosti nanič, kvôli našej neschopnosti určiť s akoukoľvek istotou ktorýkoľvek z jej členov s výnimkou počtu hviezd v našej Galaxii. Samozrejme, našli sa aj iné hviezdy s planétami, no zvyšok členov zostáva zahalený tajomstvom. Aj napriek tomu Frank Drake založil inštitút SETI (Search for Extraterrestrial Intelligence - hľadanie mimozemskej inteligencie), ktorý zapojil amatérskych aj profesionálnych fyzikov, astronómov a iných do organizovanej snahy hľadať signály, ktoré by mohli prichádzať od iných civilizácií v našej Galaxii.

Bolo už veľa napísané o možnom teologickom dôsledku objavu života na iných planétach, ak by sa to náhodou podarilo. Stalo by sa tým ľudstvo na Zemi ihneď menej „špeciálnym“? Viedla by prítomnosť života na iných planétach k potlačeniu pravdepodobnosti zapojenia sa Boha do tohto procesu? Podľa mňa tieto závery nevyzerajú byť opodstatnené. Ak Boh existuje a túži po priateľstve s mysliacimi bytosťami ako sme my, a dokáže ustáť výzvu všímať si 6 miliárd ľudí, ktorí sme v súčasnosti na tejto planéte, a množstvo ďalších, ktorí už odišli, nie je jasné, prečo by malo byť mimo jeho možností starať sa o podobné stvorenia na niekoľkých ďalších planétach, alebo, keď už ide o to, na niekoľkých miliónoch ďalších planét. Bolo by samozrejme veľmi zaujímavé zistiť, či takéto stvorenia v iných častiach vesmíru tiež majú mravný zákon, uvážiac jeho význam pre naše vnímanie podstaty Boha. Pravdupovediac, je dosť nepravdepodobné, že niekto z nás bude mať možnosť sa počas svojho života dozvedieť odpovede na tieto otázky.

3.4 Antropický princíp

Teraz, keď stále viac rozumieme vzniku nášho vesmíru a Slnečnej sústavy, objavuje sa množstvo fascinujúcich a nápadných zhôd okolností v prírodnom svete, ktoré vŕtajú v hlave vedcov, filozofov aj teológov. Uvážme tieto tri pozorovania:

 1. V prvých chvíľach vesmíru po Veľkom tresku bola vytvorená hmota aj antihmota v takmer rovnakých množstvách. V prvej milisekunde vesmír vychladol natoľko, že kvarky a antikvarky „vymrzli“. Stretnutie akéhokoľvek kvarku s antikvarkom, čo sa pri danej hustote stávalo často, viedlo k okamžitej anihilácii oboch a k vytvoreniu fotónu energie. No symetria medzi hmotou a antihmotou nebola celkom presná, pretože na každú miliardu párov kvarku a antikvarku pripadal jeden kvark navyše. Práve tento malý zlomok z pôvodnej mohutnosti vesmíru vytvára hmotu vesmíru v súčasnosti.
 Prečo nastala táto asymetria? „Prirodzenejšie“ by bolo, ak by nebola žiadna asymetria. No keby medzi hmotou a antihmotou bola úplná symetria, vesmír by sa rýchlo premenil na čisté žiarenie, a ľudia, planéty, hviezdy a galaxie by nikdy neboli nevznikli.
 2. Spôsob, akým sa vesmír rozpínal po Veľkom tresku, rozhodujúco závisel na celkovom množstve prítomnej hmoty a energie a tiež na sile gravitačnej konštanty. Neuveriteľný stupeň vyladenia týchto fyzikálnych konštánt je predmetom úžasu pre mnohých odborníkov. Hawking píše: „Prečo vesmír začal s rýchlosťou rozpínania tak blízko kritickej, ktorá delí modely vesmíru, ktoré sa zrútia, od tých, ktoré pokračujú v rozpínaní donekonečna, takže aj teraz, po 10 miliardách rokov neskôr, sa stále rozpína s takmer kritickou rýchlosťou? Ak by rýchlosť rozpínania v jednej sekunde po Veľkom tresku bola menšia o jednu sto biliardtinu (10‒17), vesmír by sa bol zrútil do seba ešte pred dosiahnutím dnešnej veľkosti.“5
 Na druhej strane, ak by rýchlosť rozpínania bola väčšia o čo i len jednu milióntinu, hviezdy a planéty by nikdy neboli mohli vzniknúť. Zdá sa, že nedávne teórie zahŕňajúce neuveriteľne rýchle rozpínanie (infláciu) v počiatočných štádiách vesmíru podávajú čiastočné vysvetlenie toho, prečo je súčasná rýchlosť rozpínania tak blízko kritickej hodnoty. Ale mnohí kozmológovia by povedali, že to len jednoducho ďalej posúva otázku k tomu, prečo vesmír mal práve také vlastnosti, aby došlo k inflačnému rozpínaniu. Existencia vesmíru, ako ho poznáme, stojí na ostrej hrane nepravdepodobnosti.
 3. Podobne nezvyčajné okolnosti sa vzťahujú aj na vznik ťažších prvkov. Ak by silná jadrová sila, ktorá drží pohromade protóny a neutróny, bola len o trochu slabšia, potom by sa vo vesmíre mohol vytvoriť iba vodík. Na druhej strane, ak by silná jadrová sila bola trocha silnejšia, všetok vodík by sa bol premenil na hélium, namiesto tých 25%, ktoré vznikli v skorých fázach Veľkého tresku, a tak by fúzne pece v hviezdach neboli vznikli, spolu s schopnosťou vytvárať ťažšie prvky.
 K tomu ešte pristupuje pozoruhodný výsledok, že jadrová sila sa zdá byť práve vyladená na vznik uhlíka, ktorý je rozhodujúci pre život na Zemi. Ak by bola táto sila len o trochu príťažlivejšia, všetok uhlík by sa bol premenil na kyslík.

Dohromady máme pätnásť fyzikálnych konštánt, ktorých hodnoty nedokáže súčasná teória predpovedať. Tie sú dané: majú jednoducho tú hodnotu, ktorú majú. Zoznam zahŕňa rýchlosť svetla, veľkosť slabej a silnej interakcie, rôzne parametre spojené s elektromagnetizmom a gravitačnú konštantu. Pravdepodobnosť, že všetky tieto konštanty by nadobudli hodnoty potrebné na vznik stáleho vesmíru schopného udržať si zložité formy života, je zanedbateľná. A práve to sú tie hodnoty, ktoré pozorujeme. Inými slovami, náš vesmír je úžasne nepravdepodobný.
pozn. prekl.: Niektoré „konštanty“ (ako rýchlosť svetla, gravitačná konštanta, permeabilita vákua atď.) sú v skutočnosti dané len naším nadmerným počtom fyzikálnych jednotiek. Aj tak ale zostáva veľké množstvo naozajstných prírodných konštánt, ako sú sily interakcií, parametre ich zmiešavania a hmotnosti elementárnych častíc; tie zase vedú na „problém hierarchie“ (nízka hodnota hmotností vzhľadom na prirodzenú škálu, poriadku 10‒19).

Môžete oprávnene namietať voči tomuto bodu, že ide tak trocha do kruhu: Vesmír musel mať parametre, spojené s týmto druhom stability, inak by to tu nemal kto hodnotiť. Takýto všeobecný záver sa nazýva aj antropický princíp: myšlienka, že vesmír je nastavený presne tak, aby viedol k človeku. Bol zdrojom veľkého údivu a špekulácií odvtedy, keď ho pred niekoľkými desaťročiami plne docenili.6

Sú v zásade tri možné odpovede na antropický princíp:

 1. Môže jestvovať v podstate nekonečný počet vesmírov, buď súčasne s tým naším, alebo v istom slede, s rôznymi hodnotami fyzikálnych konštánt a možno aj s inými fyzikálnymi zákonmi. No my nie sme schopní pozorovať iné vesmíry. Môžeme žiť iba vo vesmíre, kde všetky fyzikálne vlastnosti súčinne umožňujú život a vedomie. Ten náš nie je zázračný, je to len nezvyčajný výsledok pokusu a omylu. Toto sa nazýva hypotézou „multiverza“.
 2. Je len jeden vesmír a to je ten náš. Náhodou sa stalo, že má všetky tie správne vlastnosti, aby mohol dať vzniknúť inteligentnému životu. Keby nemal, neboli by sme sa tu o tom bavili. Máme len veľmi veľmi veľké šťastie.
 3. Je len jeden vesmír a to je ten náš. Presné vyladenie všetkých fyzikálnych konštánt a zákonov, aby umožnili inteligentný život, nie je náhoda, ale zodpovedá v prvom rade činu toho, kto tento vesmír vytvoril.

Bez ohľadu na osobný príklon k možnosti 1, 2 alebo 3 niet pochýb, že ide zrejme o teologickú otázku. Hawking, citovaný Ianom Barbourom7, píše: „Dôvody proti vzniku vesmíru ako ten náš z niečoho, ako je Veľký tresk, sú obrovské. Myslím, že to určite má teologické dôsledky.“

Idúc ešte ďalej, v Stručnej histórii času Hawking tvrdí: „Bolo by veľmi ťažké vysvetliť, prečo vesmír mal začať práve takto, okrem prípadu, že vznikol činom Boha, ktorý zamýšľal vytvoriť bytosti ako sme my.“8

Ďalší významný fyzik, Freeman Dyson, po zhodnotení tohto množstva „číselných náhod“ uzatvára: „Čím viac skúmam vesmír a podrobnosti jeho stavby, tým viac dôvodov nachádzam, že vesmír v istom zmysle musel vedieť, že prichádzame.“9 Aj Arno Penzias, vedec ocenený Nobelovou cenou za spoluobjavenie mikrovlnného reliktného žiarenia vesmíru, ktoré na začiatku poskytlo silnú podporu pre Veľký tresk, hovorí: „Tie najlepšie údaje, ktoré máme, hovoria presne to, čo by som bol predpovedal, keby som nemal nič iné, len päť Kníh Mojžišových, Žalmy, Bibliu ako celok.“10 Penzias možno myslel na Dávidove slová v 8. žalme: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril, čože je človek, že naň pamätáš?“

Takže ako by sme si mali poradiť s tromi vyššie uvedenými možnosťami? Poďme na to logicky. V prvom rade pozorujeme vesmír, ako ho poznáme, vrátane nás. Chceli by sme vypočítať, ktorá z troch možností je najpravdepodobnejšia. Problém je, že nemáme dobrý spôsob, ako určiť rozloženie pravdepodobností, snáď až na možnosť 2. V možnosti 1, keď počet paralelných vesmírov sa blíži k nekonečnu, je značná pravdepodobnosť, že aspoň jeden z nich bude mať fyzikálne vlastnosti vhodné pre život. Ale pre možnosť 2 bude táto pravdepodobnosť zanedbateľne malá. Pravdepodobnosť možnosti 3 závisí na jestvovaní nadprirodzeného Stvoriteľa, ktorému záleží na nesterilnom vesmíre.

Na základe pravdepodobnosti je možnosť 2 najmenej prijateľná. Zostávajú nám možnosti 1 a 3. Prvá je logicky obhájiteľná, no takmer nekonečný počet nepozorovateľných vesmírov podkopáva jej dôveryhodnosť. Určite tiež nevyhovuje Occamovej britve. Tí, ktorý zásadne nesúhlasia s inteligentným Stvoriteľom, budú ale namietať, že možnosť 3 vôbec nie je jednoduchšia, pretože vyžaduje zásah nadprirodzenej bytosti. K tomu by sa dalo poukázať, že samotný Veľký tresk zjavne silno mieri k Stvoriteľovi, lebo inak otázka, že čo bolo predtým, zostáva visieť vo vzduchu.

Ak je človek ochotný prijať predpoklad, že Veľký tresk vyžaduje Stvoriteľa, potom už nie je ďaleko k tvrdeniu, že Stvoriteľ mohol nastaviť parametre (fyzikálne konštanty, fyzikálne zákony atď.), aby dosiahol určitý cieľ. Ak ten cieľ náhodou zahŕňal vesmír, ktorý by bol viac ako bezštruktúrna prázdnota, potom sme prišli k možnosti 3.

Pri úlohe rozhodnúť medzi možnosťami 1 a 3 mi na myseľ prichádza isté prirovnanie filozofa Johna Leslieho.11 V tomto prirovnaní stojí istý jedinec pred popravnou čatou a 50 skúsených strelcov mieri svoje pušky, aby vykonali rozsudok. Zaznie povel, zahrmia výstrely, ale predsa nejak všetky guľky minú cieľ a odsúdenec odkráča bez zranenia.

Ako by sa dala vysvetliť takáto pozoruhodná udalosť? Leslie navrhuje dve možné východiská, ktoré zodpovedajú našim možnostiam 1 a 3. Po prvé, v ten deň sa mohli vykonať tisíce popráv a aj najlepší strelci niekedy minú cieľ. Takže zhodou okolností pripadlo šťastie na daného jedinca a všetci 50 strelci neuspeli zasiahnuť cieľ. Druhou možnosťou je, že niekto iný riadil to, čo sa dialo, a zdanlivá slabá muška 50 strelcov bola v skutočnosti zámerná. Čo sa zdá prijateľnejšie?

Človek nemôže vylúčiť ani možnosť, že budúce výskumy teoretickej fyziky ukážu, že niektoré z 15 fyzikálnych konštánt, ktoré boli doteraz získané len pomocou experimentu, môžu byť ohraničené v ich možnej číselnej hodnote niečím hlbším, no takéto odhalenie zatiaľ nie je na obzore. Navyše, podobne ako aj u ostatných dôvodov v tejto kapitole i v kapitolách, ktoré sú pred ňou a za ňou, žiadne vedecké pozorovanie nemôže dosiahnuť úroveň nevyvrátiteľného dôkazu jestvovania Boha. No pre tých, ktorí sú ochotní vziať do úvahy teistický pohľad, predstavuje antropický princíp isto zaujímavý argument v prospech Stvoriteľa.

____________________

5

Hawking: Brief History..., 138.

6

Pre ucelený a dôsledne matematický prehľad týchto argumentov, pozri J. D. Barrow a F. J. Tipler: The Anthropic Cosmological Principle (New York: Oxford University Press, 1986).

7

I. G. Barbour: When Science Meets Religion (Keď sa veda stretáva s vierou) (New York: HarperCollins, 2000).

8

Hawking: Brief History..., 144.

9

F. Dyson citovaný v Barrow a Tipler: Anthropic..., 318.

10

A. Penzias citovaný v M. Browne: Clues to the Universe's Origin Expected (Očakáva sa kľuč k pôvodu vesmíru), New York Times, 12.3.1978.

11

J. Leslie: Universes (Vesmíry) (New York: Routledge, 1989).

3.5 Kvantová mechanika a princíp neurčitosti

Isaac Newton bol veriaci, ktorý toho o výklade Biblie napísal viac ako o matematike a fyzike, no nie všetci, ktorí ho nasledovali, mali rovnakú vieru. Markíz de Laplace, uznávaný francúzsky matematik a fyzik na začiatku 19. storočia, presadzoval pohľad, že príroda sa riadi súborom presných fyzikálnych zákonov (už objavených alebo čakajúcich na objavenie), a preto sa nemôže vyhnúť ich dodržiavaniu. Podľa Laplacea sa táto požiadavka vzťahovala na všetko, od najmenších častíc po najvzdialenejšie končiny vesmíru, vrátane ľudských bytostí a ich myšlienok.

Laplace tvrdil, že akonáhle bolo zadané počiatočné nastavenie vesmíru, všetky budúce udalosti boli nenávratne určené, vrátane tých, ktoré sa týkajú ľudských skúseností v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Predstavovalo to krajnú podobu vedeckého determinizmu, samozrejme nenechajúc žiaden priestor Bohu (okrem počiatku) a myšlienke slobodnej vôle. Spôsobilo to celkom rozruch vo vedeckých a teologických kruhoch. (Laplace odpovedal známou vetou Napoleonovi, keď sa ho ten pýtal na Boha: „Nepotrebujem taký predpoklad.“)

O storočie neskôr bola Laplaceova myšlienka presného vedeckého determinizmu zvrhnutá, a to nie teologickými námietkami, ale vedeckými objavmi. Revolúcia, známa ako kvantová mechanika, začala celkom jednoducho pri snahe vysvetliť nevyriešený fyzikálny problém týkajúci sa svetelného spektra. Na základe množstva pozorovaní ukázali Max Planck a Albert Einstein, že svetlo sa neprenáša v hocijakých energiách, ale že je „kvantované“ do častíc pevnej energie, známych ako fotóny. V zásade teda svetlo nie je nekonečne deliteľné, ale sa skladá z prúdu fotónov, tak ako rozlíšenie digitálneho fotoaparátu nemôže byť lepšie ako jeden pixel.

V rovnakom čase skúmal Niels Bohr štruktúru atómu a divil sa, ako je možné, že elektrónom sa darí udržať sa na obežnej dráhe okolo jadra. Záporný náboj elektrónu by ho mal pritiahnuť ku kladnému náboju protónov v jadre, vedúc na neodvratné zrútenie sa všetkej hmoty. Bohr zaviedol podobný kvantový predpoklad a vypracoval teóriu, ktorá tvrdila, že elektróny sa môžu nachádzať len v istom počte presných stavov.

Základy klasickej mechaniky sa začali rúcať, no najhlbšie filozofické dôsledky týchto odhalení sa stali zjavnými až s fyzikom Wernerom Heisenbergom, keď presvedčivo ukázal, že v tomto podivnom kvantovom svete veľmi malých vzdialeností a malých častíc je nemožné presne zmerať naraz polohu aj hybnosť častice. Tento princíp neurčitosti, ktorý nesie Heisenbergovo meno, prevrhol Laplaceov determinizmus jedným ťahom, pretože naznačoval, že počiatočné nastavenie vesmíru sa nikdy nebude dať určiť tak presne, ako by si vyžadoval Laplaceov prediktívny model.

Vplyv kvantovej mechaniky na pochopenie zmyslu vesmíru bol počas posledných 80 rokov predmetom mnohých špekulácií. Samotný Einstein, hoci hral dôležitú úlohu pri počiatočnom vývoji kvantovej mechaniky, spočiatku odmietal princíp neurčitosti známym výrokom: „Boh nehrá kocky.“

Teista by mohol odpovedať, že pre Boha to nevyzerá ako hra s kockami, hoci pre nás áno. Ako poznamenal Hawking: „Stále si môžeme predstaviť, že existuje súbor zákonov, ktoré úplne určujú chod udalostí pre istú nadprirodzenú bytosť, ktorá môže pozorovať súčasný stav vesmíru bez jeho narušenia.“12

____________________

12

Hawking: Brief History..., 63.

3.6 Kozmológia a hypotéza Boha

Tento krátky prehľad fungovania vesmíru vedie k prehodnoteniu prijateľnosti hypotézy Boha v širšom rámci. Pripomína mi žalm 19, kde Dávid píše: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ Je jasné, že vedecký svetonázor nie je plne dostačujúci na zodpovedanie všetkých zaujímavých otázok o pôvode vesmíru, a že medzi predstavou Boha Stvoriteľa a tým, čo veda odhalila, nie je nevyhnutný rozpor. V skutočnosti hypotéza Boha rieši niektoré zvlášť problematické otázky o tom, čo bolo pred Veľkým treskom, a prečo vesmír vyzerá byť tak výnimočne nastavený v prospech našej prítomnosti.

Pre teistu, ktorého vedie myšlienka mravného zákona (kapitola 1) k hľadaniu Boha, ktorý nielen spustil pohyb vesmíru, ale sa zaujíma aj o ľudské bytosti, je takýto súlad naporúdzi. Zdôvodnenie by prebiehalo asi takto:

 Ak Boh jestvuje, je nadprirodzený.
 Ak je nadprirodzený, nie je ohraničený prírodnými zákonmi.
 Ak nie je ohraničený prírodnými zákonmi, potom niet dôvodu, aby bol ohraničený časom.
 Ak nie je ohraničený časom, potom je v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.

Následky týchto záverov by zahŕňali:

 Mohol byť prítomný pred Veľkým treskom a môže byť prítomný aj po vyhasnutí vesmíru, ak sa tak stane.
 Mohol vedieť presný výsledok stvorenia vesmíru ešte pred tým, ako začal.
 Mohol predvídať planétu blízko vonkajšieho okraja priemernej špirálovitej galaxie, ktorá bude mať práve vhodné vlastnosti na vznik života.
 Mohol predvídať, že na tejto planéte sa vyvinú mysliace bytosti, hoci aj pomocou evolúcie prírodným výberom.
 Mohol dokonca dopredu poznať myšlienky a činy týchto stvorení, hoci ony samy majú slobodnú vôľu.

Mám ešte toho veľa čo povedať k posledným bodom tejto syntézy, ale už sa črtajú obrysy uspokojivého súladu medzi vedou a vierou.

Tento naznačený súhrn nechce prehliadať výzvy a oblasti nezhôd. Veriaci jednotlivých svetových náboženstiev isto nájdu niektoré ťažkosti v podrobnostiach vedou navrhovaného vzniku vesmíru.

Deisti ako Einstein, ktorí chápu Boha ako prvotného hýbateľa, ale nestarajúceho sa o ďalší vývoj, sú vo všeobecnosti spokojní s poslednými závermi fyziky a kozmológie, možno s výnimkou princípu neurčitosti. No úroveň spokojnosti u hlavných teistických náboženstiev je rôzna. Myšlienka pevného začiatku vesmíru nie je celkom v súlade s budhizmom, kde by sa viac hodil oscilujúci vesmír. Ale teistické vetvy hinduizmu vo Veľkom tresku nevidia žiaden problém. A poväčšine ani vykladači islamu (no nie všetci).

Pre židokresťanskú tradíciu sú úvodné slová knihy Genezis („Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“) plne v súlade s Veľkým treskom. Ako dôležitý príklad uvediem pápeža Rímskokatolíckej cirkvi Pia XII, ktorý bol silným priaznivcom teórie Veľkého tresku ešte predtým, ako sa získala plnú vedeckú podporu.

No nie všetky kresťanské interpretácie sú natoľko priaznivé voči uvedenému vedeckému pohľadu na vesmír. Tí, ktorí vykladajú knihu Genezis v úplne doslovnom zmysle, usudzujú, že Zem je stará len 6000 rokov, a preto odmietajú väčšinu tu uvedených záverov. Ich postoj je do istej miery pochopiteľný ako odvolanie sa na pravdu: veriaci náboženstva, ktoré je postavené na posvätných spisoch, sa právom bránia voči oslabovaniu ich významu. Spisy, ktoré vyzerajú ako popis historických udalostí, by sa mali chápať ako podobenstvo len v prípade, ak to vyžadujú nezvratné dôkazy.

Je ale Genezis v tejto kategórii? Jazyk je bez pochýb poetický. Má sa chápať ako poézia? (O tom ešte dosť pohovorím v ďalšej kapitole.) Nie je to otázka len zo súčasnosti; v priebehu dejín zúrili spory medzi doslovným a symbolickým výkladom. Svätý Augustín, zrejme jeden z najvýznamnejších náboženských mysliteľov, si bol osobitne vedomý nebezpečenstva premeniť biblické spisy na presné vedecké traktáty, a napísal s osobitným dôrazom na knihu Genezis: „A ak by sme vo veciach tajomných a našim očiam vzdialených v posvätných Písmach čítali niečo, čo bez ujmy na prijatej viere môže dávať mnohoraký zmysel, nevrhajme sa unáhlene do jedného záveru, aby sme, ak ho náhodou právom podkope dôkladnejšie preverenie pravdy, nepadli aj my.“13

Ďalšie kapitoly sa pozrú bližšie na tie stránky vedy, ktoré sa zaoberajú výskumom života. Budú sa ukazovať ďalšie možné rozpory medzi vedou a vierou, aspoň nakoľko to cítia mnohí súčasní komentátori. Ale ja ukážem, že ak rozumne uplatníme radu svätého Augustína, zostavenú vyše tisíc rokov pred akoukoľvek potrebou obhajovať Darwina, budeme schopní nájsť nesporný a hlboko uspokojivý súlad medzi týmito svetonázormi.

____________________

13

sv. Augustín: De Genesi ad Litteram (O doslovnom význame Genezis) I.18(37). augustinus.it

4. Život na Zemi
o mikróboch a človeku

Pokrok vo vede v novoveku prišiel za cenu straty niektorých tradičných dôvodov pre vieru v Boha. Keď sme nemali vedomosti o vzniku vesmíru, bolo jednoduchšie pripísať všetko jednému alebo viacerým zásahom Boha. Podobne, až kým v 16. storočí Kepler, Koperník a Galileo neprevrhli karavánu, považovalo sa umiestnenie Zeme v centre veľkolepého hviezdneho neba za mocný dôvod pre jestvovanie Boha. Ak nás položil do stredu diania, potom to všetko musel vytvoriť pre nás. Keď heliocentrizmus viedol k prehodnoteniu tohto pohľadu, otriaslo to mnohými veriacimi.

No stále zostával tretí pilier viery, ktorý niesol značnú váhu: zložitosť pozemského života, ktorá sa každému rozumnému pozorovateľovi javila ako majstrovské dielo inteligentného návrhára. Ako ďalej uvidíme, veda to teraz obrátila hore nohami. Ale aj tu by som rád naznačil, podobne ako v predchádzajúcich dvoch témach, že vedu by nemali veriaci popierať, ale s radosťou prijať. Krása stojaca za zložitosťou života je naozaj dôvodom pre úžas a pre vieru v Boha ‒ no nie v tom jednoduchom a priamočiarom pohľade, ktorý mnohým imponoval pred príchodom Darwina.

„Argument cez dizajn“ sa datuje minimálne k Cicerovi. S osobitným dôrazom ho presadzoval William Paley vo svojej veľmi vplyvnej knihe z roku 1802 Prírodná teológia alebo Dôkazy pre jestvovanie božstva a jeho vlastnosti zozbierané z prírodných javov (Natural Theology, or Evidences of the Existence and Attributes of the Deity Collected from the Appearamce of Nature). Paley, filozof mravouky a anglikánsky kňaz, uviedol známe prirovnanie k hodinárovi:

Predstavte si, že počas kráčania po lúke som sa potkol o kameň a spýtali sa ma, odkiaľ sa tam ten kameň vzal. Mohol by som napríklad odpovedať, že tam stál večne, hoci podľa toho, čo viem, je to inak. Ani by pravdepodobne nebolo ťažké ukázať nezmyselnosť takejto odpovede. No predstavte si, že som na zemi našiel hodinky, pri ktorých by mala vyvstať otázka, ako sa tam tie hodinky dostali. Tu už by som ťažko mohol použiť predchádzajúcu odpoveď, že podľa toho čo viem, tie hodinky tam zrejme ležia večne... hodinky musia mať tvorcu: musel jestvovať niekedy, tu alebo tam, majster alebo majstri, ktorí ich vyrobili za zrejmým účelom; ktorí pochopili ich výrobu a navrhli ich použitie... Každý náznak vynálezcu, každý prejav návrhu, ktoré sú prítomné v hodinkách, nájdeme aj v tvoroch prírody; s tým rozdielom na strane prírody, že jej tvory sú lepšie a početnejšie, a to v miere, ktorá prevyšuje každý výpočet.1

Náznaky dizajnu v prírode udivovali ľudstvo v priebehu veľkej časti jeho existencie. Sám Darwin pred svojou expedíciou na HMS Beagle obdivoval Paleyove spisy a presvedčene sa hlásil k jeho názoru. No v Paleyových vyhláseniach je chyba už len na jednoduchom logickom základe. Jeho tvrdenie sa dá zhrnúť takto:

1. Hodinky sú zložité.
2. Hodinky majú inteligentného návrhára.
3. Život je zložitý.
4. A teda aj život má inteligentného návrhára.

Ale z toho, že dve veci majú spoločnú jednu vlastnosť (zložitosť), ešte nevyplýva, že majú spoločné všetky vlastnosti. Vezmime si napríklad takýto podobný sled myšlienok:

1. Elektrickú prúd v mojom dome pozostáva z prúdu elektrónov.
2. Elektrický prúd pochádza z elektrárne.
3. Blesk pozostáva z prúdu elektrónov.
4. A teda aj blesk pochádza z elektrárne.

Hoci sa Paleyov argument zdá byť príťažlivým, nemôžeme skončiť pri ňom. Aby sme preskúmali zložitosť života a náš vlastný vznik na tejto planéte, musíme sa hlbšie ponoriť do úžasných objavov o podstate živých bytostí, ktoré nám priniesla súčasná revolúcia v paleontológii, molekulovej biológii a genomike. Veriaci sa nemusí báť, že tento výskum zosadí z trónu to božské. Ak je Boh naozaj Všemohúci, nedal by len tak ľahko ohroziť našimi trpasličími snahami porozumieť princípu fungovania jeho prírody. A ako hľadači pravdy môžeme na základe vedy objaviť mnoho zaujímavých odpovedí na otázku: „Ako život pracuje?“ To, čo nemôžeme objaviť iba cez samotnú vedu, sú odpovede na otázky „Prečo vôbec jestvuje život?“ a „Prečo som tu?“.

____________________

1

W. Paley: The Works of William Paley (Dielo Williama Paleya), zostavené Victorom Nuovom a Carolou Keene (New York: Thoemmes Continuum, 1998).

4.1 Vznik života na planéte Zem

Veda začína odpovedať na otázku o zložitosti života pomocou časovej škály. Teraz vieme, že vesmír je starý približne 14 miliárd rokov. Ešte pred storočím sme nevedeli ani to, ako dlho tu už je naša vlastná planéta. No s objavom rádioaktivity a prirodzeného rozpadu izotopov istých chemických prvkov sa ukázal zaujímavý a celkom presný spôsob určenia veku rôznych hornín na Zemi. Vedecké základy tejto metódy sú podrobne opísané v knihe Brenta Dalrymplea The Age of Earth (Vek Zeme) a závisia na známych a veľmi dlhých polčasoch rozpadu troch rádioaktívnych chemických prvkov, ktoré sa pri tom menia na iné, stabilné prvky: urán sa pomaly premieňa na olovo, draslík sa pomaly premieňa na argón a trochu nezvyčajnejší prvok rubídium sa premieňa na vzácny prvok stroncium. Meraním vzájomných pomerov niektorej z uvedených dvojíc prvkov (spolu s ich izotopovým zložením) môžeme určiť vek danej horniny. Všetky tieto nezávislé postupy dávajú pozoruhodne rovnaké výsledky, prisudzujúc Zemi vek 4,55 miliárd rokov, s chybou odhadnutou na 1%. Najstaršie datované horniny na zemskom povrchu sú staré 4 miliardy rokov, ale bolo nájdených aj skoro 70 meteoritov a zopár mesačných hornín s vekom 4,5 miliárd rokov.

Všetky v súčasnosti dostupné údaje naznačujú, že Zem bola veľmi nehostinným miestom počas svojich prvých 500 miliónov rokov. Planéta bola pod neustálym a zničujúcim útokom obrovských asteroidov a meteoritov, z ktorých jeden dokonca odtrhol Mesiac od Zeme. Nie je potom prekvapujúce, že horniny staré 4 miliardy rokov a viac nevykazujú vôbec žiadne stopy života. No už o 150 miliónov rokov neskôr sa objavujú rôznorodé druhy mikrobiálneho života. Tieto jednobunkové organizmy boli pravdepodobne schopné uchovávania informácie, zrejme pomocou DNA, samy sa rozmnožovali a mali schopnosť vyvíjať sa do rôznych podôb.

Nedávno predstavil Carl Woese presvedčivú hypotézu, že práve v tomto období bola na Zemi možná priama výmena DNA medzi organizmami.2 Biosféra sa v podstate skladala z veľkého počtu nepatrných nezávislých buniek, ktoré sa ale medzi sebou výrazne ovplyvňovali. Ak si niektorý organizmus vyvinul bielkovinu alebo skupinu bielkovín, ktoré zaručovali istú výhodu, tieto nové vlastnosti sa mohli rýchlo preniesť na jeho susedov. Prvotná evolúcia bola v tomto zmysle možno viac spoločnou ako samostatnou činnosťou. Takýto druh „horizontálneho prenosu génov“ je dobre popísaný u najstarších druhov baktérií, ktoré sa dnes nachádzajú na zemi (archaea), a mohol umožniť rýchle šírenie nových vlastností.

Ale ako vôbec vznikli organizmy schopné sa rozmnožovať? V súčasnosti je poctivé povedať, že jednoducho nevieme. Žiadna súčasná hypotéza nevie dostatočne vysvetliť, ako sa v prebiotickom prostredí, ktoré sa nachádzalo na planéte Zem, vyvinul život v priebehu iba 150 miliónov rokov. To ešte neznamená, že sa nepredložili rozumné hypotézy, no ich štatistická dôveryhodnosť v prospech vývoja života sa stále zdá byť mizivá.

Pred 50 rokmi sa uskutočnili známe experimenty Stanleyho Millera a Harolda Ureya, v ktorých pripravili zmes vody a organických látok, ktoré mohli byť prítomné na prvotnej Zemi. Použitím elektrických výbojov boli títo výskumníci schopní vytvoriť malé množstvá dôležitých biologických stavebných prvkov, napríklad aminokyselín. Aj nájdenie malých množstiev podobných zlúčenín v meteoritoch prilietajúcich k nám z vesmíru sa ponúkalo ako potvrdenie, že tieto zložité organické molekuly môžu vznikať prirodzeným spôsobom vo vesmíre.

No od tohto bodu začínajú byť podrobnosti dosť útržkovité. Ako sa mohla z týchto zlúčením samovoľne zostaviť seba-kopírujúca a informácie-nesúca molekula? DNA sa so svojou fosforečno-cukrovou kostrou a precízne usporiadanými dusíkatými bázami, naukladanými pekne jedna na druhej, a spolu spárovanými na každom stupni dvojzávitnice, zdá byť úplne nepravdepodobná ako molekula, ktorá sa „len tak poskladala“ ‒ zvlášť, keď samotná DNA sa nezdá mať vnútornú schopnosť kopírovať samu seba. Nedávno poukázali mnohí výskumníci na RNA ako na možnú prvú formu života, pretože RNA môže niesť informáciu a v istých prípadoch dokáže katalyzovať chemické reakcie spôsobom, ktorý sa u DNA nenachádza. DNA je niečo ako pevný disk vo vašom počítači: pokladá sa za stabilné médium, na ktoré možno ukladať informácie (hoci, podobne ako vo vašom počítači, sa vždy môžu objaviť nejaké muchy a chyby). RNA je naopak skôr ako Zip disketa alebo USB pamäť ‒ povaľuje sa naokolo aj so svojimi ovládačmi a je schopná robiť veci aj samostatne. Napriek značnému úsiliu výskumníkov sa ale nepodarilo vytvoriť stavebné prvky RNA pomocou experimentu Millerovho-Ureyovho typu, ani sa nepodarilo navrhnúť plne samoreplikujúcu sa RNA.

Značné ťažkosti v predložení presvedčivej cesty vzniku života viedli niektorých vedcov, najmä Francisa Cricka (spoluobjaviteľa dvojzávitnicovej štruktúry DNA spolu s Jamesom Watsonom), aby navrhli, že život musel prísť na Zem z vesmíru, buď nesený prachovými časticami medzihviezdneho priestoru a neskôr zachytenými zemskou gravitáciou, alebo ho sem dokonca zámerne (či náhodne) priniesol nejaký dávny vesmírny cestovateľ. Hoci by to mohlo vysvetliť otázku objavenia sa života na Zemi, vôbec to nerieši základnú otázku vzniku života, pretože len jednoducho posúva túto podivuhodnú udalosť niekam späť v čase a na iné miesto.

Teraz by bolo na mieste venovať pozornosť námietke často postavenej niektorými kritikmi odmietajúcimi akúkoľvek možnosť samovoľného vzniku života na Zemi na základe druhého zákona termodynamiky. Tento zákon hovorí, že v uzavretej sústave, do ktorej nemôže preniknúť hmota ani energia, ani z nej vystúpiť, bude časom narastať miera neusporiadanosti (formálne známa ako „entropia“). A pretože sú formy života vysoko usporiadané, niektorí tvrdia, že by bolo nemožné vzniknúť životu bez zásahu nadprirodzeného stvoriteľa. Ale to len ukazuje neznalosť plného významu daného zákona: poriadok môže isto vzrastať v niektorej časti sústavy (ako sa to deje každý deň, keď ustieľate posteľ alebo umývate riady), ale vyžaduje to prísun energie, a teda úhrnný stupeň neusporiadanosti v celej sústave nemôže klesať. Čo sa týka vzniku života, uzavretý systém je v podstate celý vesmír, energia je dostupná zo Slnka, a tak miestne zvýšenie poriadku, navodené prvou náhodnou zostavou makromolekúl, by v žiadnom prípade nenarušilo tento zákon.

Uvážiac doterajšiu neschopnosť vedy vysvetliť hlbokú otázku vzniku života, niektorí teisti určili objavenie sa RNA a DNA ako možnú príležitosť božského tvorivého zásahu. Ak Božím zámerom pri vytvorení vesmíru bolo dať vznik stvoreniam, s ktorými by mohol vytvoriť priateľstvo, teda ľudským bytostiam, a ak zložitosť požadovaná na začatie chodu života bola mimo možností vesmírnych chemikálií na samousporiadanie, nemohol Boh zakročiť, aby začal tento proces?

To by mohla byť zaujímavá hypotéza v terajšom stave, keď žiadny poctivý vedec by netvrdil, že má v ruke jasné naturalistické vysvetlenie vzniku života. No ak je to tak dnes, zajtra už to tak byť nemusí. Istá opatrnosť je potrebná pri vkladaní určitého Božieho zásahu tu alebo tam, kde zatiaľ chýba vedecké vysvetlenie. Od slnečných zatmení v dávnych časoch, cez pohyb planét v stredoveku, až po vznik života v súčasnosti bol tento prístup „Boha medzier“ príliš často medveďou službou pre náboženstvo (a tak aj pre Boha, ak je to možné). Viera, ktorá kladie Boha do medzier súčasného chápania prírody, sa môže rútiť do krízy, ak pokrok vo vede neskôr zaplní tieto medzery. Čeliac neúplnému pochopeniu hmotného sveta, veriaci by mali byť opatrní pri odvolávaní sa na božstvo v momentálne tajomných oblastiach, aby nevytvorili nepotrebný teologický argument, ktorý je odsúdený na neskorší zánik. Sú dobré dôvody veriť v Boha, vrátane matematických princípov a poriadku vo stvorení. Sú to kladné dôvody, založené na vedomostiach, a nie na predbežných predpokladoch vychádzajúcich z (dočasného) nedostatku vedomostí.

V skratke, hoci otázka pôvodu života je veľmi zaujímavá a neschopnosť súčasnej vedy vyvinúť štatisticky priechodný mechanizmus je lákavá, nie je to dôvod, aby rozumný človek na to stavil svoju vieru.

____________________

2

C. R. Woese: A New Biology for A New Century (Nová biológia pre nové storočie), Microbiology and Molecular Biology Reviews 68 (2004): 173‒186.

4.2 Fosílne záznamy

Hoci amatéri aj odborníci nachádzali skameneliny po stáročia, objavy dosiahli zvlášť významný pokrok počas posledných 20 rokov. Mnohé predchádzajúce medzery v chápaní vývoja života na Zemi sa teraz zapĺňajú objavmi vyhynutých druhov. Navyše ich vek sa dá často presne určiť na základe rovnakého procesu rádioaktívneho rozpadu, aký pomohol určiť vek Zeme.

Drvivá väčšina organizmov, ktoré kedy žili na Zemi, nenechala po sebe vôbec žiadnu stopu, pretože skameneliny vznikajú iba za veľmi nezvyčajných okolností. (Napríklad zvieratko sa musí zachytiť v určitom type bahna či skaly tak, aby ho nezjedli dravci. Väčšina kostí práchnivie a láme sa. Väčšina tiel sa rozkladá.) Vo svetle týchto skutočností je teda celkom prekvapujúce, že vôbec máme také bohatstvo údajov o organizmoch, ktoré žili na tejto planéte.

Časová škála odhalená z fosílií je zúfalo neúplná, no aj tak veľmi užitočná. Napríklad v usadeninách starších ako asi 550 miliónov rokov sa nachádzajú len jednobunkové organizmy, hoci je možné, že aj predtým existovali zložitejšie organizmy. Naraz, asi pred 550 miliónmi rokov, sa vo fosílnych záznamoch objavuje veľké množstvo rôznorodých bezstavovcov s rozličnou stavbou tela. Často sa to nazýva „kambrická explózia“ a zdokumentoval ju v dobre prístupnej forme nebohý Stephen Jay Gould, najviac nadšený a poetický pisateľ o evolúcii v svojom čase, v knihe Úžasný život (Wonderful Life). Sám Gould sa pýtal, ako môže evolúcia vysvetliť pozoruhodnú rozmanitosť stavby tela, ktorá sa objavila v tak krátkom čase. (Iní odborníci boli oveľa menej nadšení tvrdením, že kambrická explózia predstavuje nespojitosť v zložitosti života, no ich spisy boli menej rozšírené medzi verejnosťou. Takzvaná kambrická explózia môže byť napríklad následkom zmien podmienok vhodných na fosilizáciu veľkého množstva druhov, ktoré boli v skutočnosti prítomné už milióny rokov.)

Hoci istí teisti sa snažili poukázať, že kambrická explózia je dôkazom zásahu nejakej nadprirodzenej sily, pozorné preskúmanie údajov to, zdá sa, nepotvrdzuje. Je to len ďalšia hypotéza s odvolaním sa na „Boha medzier“, na ktorú by pre veriacich opäť nebolo múdre postaviť svoju vieru.

Súčasné poznatky naznačujú, že pevnina zostala pustá do asi 400 miliónov rokov dozadu, kedy sa na suchej zemi objavili rastliny, vyvinuté z vodných foriem života. Po krátkych 30 miliónoch rokov sa na pevninu presunuli aj zvieratá. V istej dobe tento krok poukazoval na ďalšiu medzeru: v skamenelinách sa objavovalo len málo prechodných druhov medzi morskými stvoreniami a pozemskými štvornožcami. Nedávne objavy ale predložili presvedčivé príklady práve tohto typu prechodu.3

Pred asi 230 miliónmi rokov začali na zemi vládnuť dinosaury. Teraz je už všeobecne prijímané, že ich vláde nastal náhly a katastrofický koniec pred asi 65 miliónmi rokov, v čase zrážky planéty Zem s veľkým asteroidom, ktorý padol v blízkosti miesta teraz známeho ako polostrov Yucatán. Jemný popol vyvrhnutý týmto ničivým nárazom bol nájdený po celom svete. Ohromné množstvo prachu vo vzduchu spôsobilo katastrofické zmeny podnebia a to bolo zrejme priveľa pre vládnuce dinosaurie druhy, vedúc tak k ich vyhynutiu a následnému vzostupu cicavcov.

Pradávny náraz asteroidu je veľkým orieškom. Snáď to bol jediný možný spôsob, ako mohli dinosaury vyhynúť a cicavce začať prekvitať. Zrejme by sme tu neboli, ak by ten asteroid nebol zasiahol Mexiko.

Väčšina z nás má osobitný záujem o pozostatky ľudí a aj tu nám objavy posledných niekoľkých desaťročí toho veľa odhalili. V Afrike objavili kosti vyše tucta rôznych druhov hominidov s postupne narastajúcim objemom lebky. Prví jedinci, ktorých považujeme za súčasného Homo sapiens, sa zaraďujú do obdobia pred 195 tisíc rokmi. Iné vetvy vývoja hominidov zrejme postretol smutný koniec: neandertálcov, ktorí žili v Európe do 30 tisíc rokov späť, a nedávno objavených „hobitov“, drobných ľudí s malým mozgom, ktorí žili na ostrove Flores v Indonézii do ich vyhynutia pred nedávnymi 13 tisíc rokmi.

Hoci vo fosílnych záznamoch je veľa nedokonalostí, a ešte zostáva vyriešiť mnoho záhad, v podstate všetky zistenia súhlasia s predstavou stromu života príbuzných organizmov. Existujú dobré dôkazy o prechodných druhoch medzi plazmi a vtákmi a medzi plazmi a cicavcami. Námietky, že tento model nedokáže vysvetliť isté druhy, napríklad veľryby, sú vo všeobecnosti vyvracané ďalším výskumom odhaľujúcim prechodné druhy, často v tom čase a mieste, kde ich predpokladala evolučná teória.

____________________

3

D. Falk: Coming to Peace with Science (Uzmierenie sa s vedou) (Downers Grove: Intervasity Press, 2004).

4.3 Darwinova prevratná myšlienka

Charles Darwin sa narodil v roku 1809 a spočiatku študoval za kňaza anglikánskej Cirkvi, no neskôr sa u neho vyvinul hlboký záujem o naturalizmus. Hoci mladého Darwina najprv nadchlo Paleyovo prirovnanie o hodinárovi a chápal dizajn v prírode ako dôkaz božského pôvodu, jeho názory sa začali meniť počas plavby na HMS Beagle od 1831 do 1836. Navštívil Južnú Ameriku a Galapágy, kde skúmal skamenelé pozostatky pravekých organizmov a pozoroval rozmanitosť života v izolovaných prostrediach.

Stavajúc na týchto pozorovaniach a ďalšej práci počas vyše 20 rokov, vypracoval Darwin teóriu evolúcie prírodným výberom. Nakoniec, v roku 1859, čeliac možnému predbehnutiu Alfredom Russelom Wallaceom, napísal a vydal svoje myšlienky v mimoriadne vplyvnej knihe Pôvod druhov (The Origin of Species). Uvedomiac si, že myšlienky v jeho knihe zrejme budú mať široký ohlas, Darwin skromne uviedol ku koncu knihy: „Keď sa všeobecne prijmú myšlienky predkladané mnou v tomto zväzku, a pánom Wallaceom, alebo iné podobné pohľady na pôvod druhov, môžeme hmlisto predvídať, že to bude viesť k značnému prevratu v prírodných dejinách.“4

Darwin navrhol, že všetky žijúce druhy sú potomkami malého počtu spoločných predkov ‒ a možno len jedného. Predpokladal, že zmeny v rámci druhu sa dejú náhodne, a že prežitie alebo vyhynutie každého organizmu závisí na jeho schopnosti prispôsobiť sa prostrediu. To nazval prírodný výber. Uvedomiac si potenciálne výbušnú povahu svojej myšlienky, navrhol, že rovnaký proces sa môže vzťahovať aj na ľudstvo, čo neskôr širšie rozvinul v knihe Pôvod človeka (The Descent of Man).

Pôvod druhov vyvolal okamžitú a mohutnú polemiku, hoci odozva náboženských predstaviteľov nebola tak všeobecne záporná, ako sa to dnes často predstavuje. Napríklad známy konzervatívny protestantský teológ Benjamin Warfield z Princetonu prijal evolúciu ako „teóriu činnosti Božej prozreteľnosti“5, pričom upozorňoval na to, že samotná evolúcia musí mať nadprirodzeného pôvodcu.

Je mnoho mýtov o verejnej odozve na Darwina. Napríklad, hoci medzi Thomasom H. Huxleyom (horlivým obhajcom evolúcie) a biskupom Samuelom Wilberforceom bola známa debata, Huxley pravdepodobne nepovedal (ako hovorí legenda), že sa necíti byť zahanbený mať za predka opicu, a že by bol zahanbený len vtedy, ak by ho spájali s niekým, kto zastiera pravdu. Navyše mal Darwin ďaleko od toho, aby bol vylúčený z náboženskej spoločnosti, bol dokonca pochovaný vo Westminsterskom opátstve.

Samotnému Darwinovi hlboko záležalo na vplyve jeho teórie na náboženskú vieru, takže v Pôvode druhov si dal tú námahu naznačiť možné súhlasné vysvetlenie: „Nevidím žiaden dobrý dôvod, aby myšlienky uvedené v tomto zväzku mali vydesiť niekoho náboženské cítenie... Slávny a nábožný autor mi napísal, že ‚postupne pochopil, že ide aspoň o natoľko vznešenú predstavu božstva, veriť, že vytvoril niekoľko prvotných tvorov schopných samostatného vývoja do ďalších potrebných tvorov, ako veriť, že potreboval stále ďalší čin stvorenia, aby zaplátal medzery spôsobené činnosťou jeho zákonov.‘“6

Darwin dokonca zakončuje Pôvod druhov touto vetou: „V tomto pohľade na život je vznešenosť aj sila: najprv ho Stvoriteľ vdýchol do niekoľkých stvorení, alebo do jedného; a potom, kým sa táto planéta točila na základe pevného zákona gravitácie, sa z tak jednoduchého začiatku vyvinul a vyvíja nekonečný sled najkrajších a najúžasnejších tvorov.“7

Darwinova osobná viera zostáva nejednoznačná, a zdá sa, že sa menila počas posledných rokov jeho života. Raz povedal: „Najsprávnejšie označenie môjho stavu mysle by bolo agnostik.“ Inokedy zasa napísal, že bol hlboko dotknutý „nesmiernou ťažkosťou, či skôr nemožnosťou, predstaviť si tento obrovský a úžasný vesmír, vrátane človeka s jeho schopnosťou pozerať sa ďaleko do minulosti a budúcnosti, ako dielo slepej náhody alebo nutnosti. Keď tak premýšľam, cítim sa nadchnutý pohľadom na Prvú príčinu majúcu rozumnú myseľ, v istom zmysle podobnú človeku; a túžim byť nazývaný teistom.“8

Dnes už žiaden skutočný biológ nepochybuje, že teória evolúcie vysvetľuje úžasnú zložitosť a rozmanitosť života. Dokonca príbuznosť všetkých druhov cez proces evolúcie je natoľko dôležitým základom chápania celej biológie, že je ťažké si predstaviť, ako by bez neho niekto študoval život. A predsa, ktorá oblasť vedeckého výskumu podnietila viac treníc s náboženskými predstavami ako práve Darwinova prevratná myšlienka? Od cirkusantského Scopesovho „opičieho súdu“ v 1925, až po dnešné debaty v Spojených štátoch o vyučovaní evolúcie na školách, tento boj zatiaľ nespeje ku koncu.

____________________

4

C. R. Darwin: The Origin of Species (New York: Penguin, 1958), 456.

5

B. B. Warfield: On the Antiquity and the Unity of the Human Race (O starobylosti a jednote ľudskej rasy), Princeton Theological Review 9 (1911): 1‒25.

6

Darwin, Origin..., 452.

7

tamtiež, 459.

8

C. R. Darwin, citovaný v Kenneth R. Miller: Finding Darwin's God (Hľadanie Darwinovho Boha) (New York: HarperCollins, 1999), 287.

4.4 DNA, dedičný materiál

Darwinova intuícia bola v tom čase o to pozoruhodnejšia, že nemala hmotný základ. Bolo treba ešte storočie práce, aby sa zistilo ako vôbec dochádza k obmenám v príručke života, aby sa mohla vysvetliť Darwinova myšlienka „dedičnosti s obmenami“.

Gregor Mendel, pomerne neznámy augustiniánsky mních na území dnešného Česka, bol súčasníkom Darwina a čítal Pôvod druhov, ale pravdepodobne sa nikdy nestretli. Mendel bol prvý, kto ukázal, že dedičnosť sa odovzdáva v konečných balíkoch informácie. Pomocou namáhavých pokusov s hrachom v záhrade svojho kláštora dokázal, že dedičné faktory starajúce sa o znaky ako hladkosť alebo vráskavosť hrachových semien sa riadia matematickými pravidlami. Nevedel, čo je to gén, ale jeho pozorovania ukazovali, že musí existovať niečo ako gény.

Mendelova práca bola počas 35 rokov zväčša ignorovaná. Potom v istej pozoruhodnej zhode okolností, ktoré občas nastávajú v dejinách vedy, bola znovuobjavená naraz troma inými vedcami v priebehu troch mesiacov na úsvite 20. storočia. Archibald Garrod bol schopný jednoznačne ukázať, že Mendelove pravidlá sa vzťahujú aj na ľudí, vo svojom známom výskume „vrodených chýb metabolizmu“, zriedkavých ochorení, ktoré sa vyskytovali v istých rodinách jeho lekárskej praxe. Tieto poruchy nastávali ako následok rovnakého druhu dedičnosti, aký Mendel objavil v rastlinách.

Mendel a Garrod dali pojmu dedičnosti u človeka matematický popis, hoci, samozrejme, povaha zdedených vlastností, napríklad farba kože a očí, bola už známa každému vnímavému pozorovateľovi nášho druhu. Mechanizmus za týmito znakmi ale zostával skrytý, pretože nikomu sa vtedy ešte nepodarilo odhaliť chemický základ dedičnosti. Väčšina výskumníkov v prvej polovici 20. storočia predpokladala, že dedičné znaky sa musia prenášať bielkovinami, pretože tie vyzerali ako najpremenlivejšie molekuly živých bytostí.

Až v roku 1944 mikrobiologické experimenty Oswalda T. Averyho, Colina M. MacLeoda a Maclyna McCartyho ukázali, že je to DNA, a nie bielkovina, ktorá je schopná prenášať dedičné vlastnosti. Hoci bola existencia DNA známa už skoro 100 rokov, predtým ju nikto nepovažoval za viac ako výplň jadra bez osobitného významu.

Za menej ako desať rokov sa našla naozaj krásna a úhľadná odpoveď na chemickú podstatu dedičnosti. Urputné preteky v snahe určiť štruktúru DNA vyhrali v roku 1953 James Watson a Francis Crick, čo je popísané vo Watsonovej zábavnej knihe Dvojzávitnica (The Double Helix). Watson, Crick a Maurice Wilkins, použili údaje získané Rosalindou Franklinovou a boli schopní odvodiť, že molekula DNA má tvar dvojzávitnice, skrúteného rebríka, a že táto schopnosť niesť informácie je daná poradím chemických zlúčenín, ktoré tvoria priečky rebríka.

Ja ako chemik, vediac ako sú vlastnosti DNA mimoriadne, a ako skvelé je jej riešenie problému kódovania stavby života, som v úžase nad touto molekulou. Pokúsim sa vysvetliť, ako je DNA naozaj nádherná.

Ako je ukázané na obrázku 4.1, molekula DNA má mnoho pozoruhodných vlastností. Vonkajšia kostra je tvorená jednotvárnym pásom fosforečnanov a cukrov, no zaujímavé veci ležia vnútri. Priečky rebríka sú tvorené z párov štyroch chemických zlúčenín nazývaných „bázy“. Volajú sa A, C, G a T (skratky ich chemických názvov). Každá z týchto báz má osobitný tvar.

[nákres uloženia chromozómov, ktoré pozostávajú z dvojzávitnice DNA, v jadre bunky]

Obrázok 4.1 Dvojzávitnica DNA. Informáciu nesie poradie dusíkatých báz (A, C, G a T). DNA je zabalená do chromozómov, ktoré sa nachádzajú v jadre každej bunky.

Teraz si predstavte, že z týchto štyroch tvarov tvar A hladko sadne v priečke rebríka len k tvaru T a tvar G len k tvaru C. To sú „bázové páry“. Potom si môžete molekulu DNA predstaviť ako skrútený rebrík, ktorého každá priečka je tvorená jedným párom. Sú štyri možné priečky: A-T, T-A, C-G a G-C. Ak sa poškodí niektorá báza na jednom vlákne, dá sa ľahko opraviť podľa druhého vlákna: Jediná možná náhrada za T (napríklad) je len iné T. Najvtipnejšie na tom asi je, že dvojzávitnica hneď naznačuje aj spôsob svojho kopírovania, pretože každé vlákno môže byť vzorom pre vytvorenie nového. Ak sa všetky páry rozdelia na polovicu prerezaním rebríka cez stred jednotlivých priečok, každý pol-rebrík obsahuje všetky informácie potrebné na znovupostavenie presnej kópie originálu.

V prvom priblížení sa na možno na DNA pozerať ako na pracovný skript, počítačový program, ležiaci v jadre bunky. Jeho programovací jazyk má vo svojej abecede len štyri písmená (alebo dva bity v počítačových pojmoch). Jedna inštrukcia, známa ako gén, je tvorená stovkami alebo tisíckami písmen kódu. Všetky komplikované úlohy bunky, dokonca aj v tak zložitom organizme ako sme my, sa musia riadiť poradím písmen v tomto skripte.

Na začiatku vedci nemali potuchy, ako sa vôbec program „spustí“. Táto hádanka sa šikovne vyriešila objavom mediátorovej RNA (angl. messenger RNA). Informácia z DNA, ktorá vytvára daný gén, sa skopíruje do jednovláknovej molekuly mRNA pripomínajúcej polovičný rebrík, ktorému trčia priečky z jednej strany. Tento polo-rebrík sa presunie z jadra bunky (skladu informácií) do cytoplazmy (zložitá rôsolovitá zmes bielkovín, tukov a cukrov), kde sa dostane do chytrej továrne na bielkoviny nazývanej ribozóm. Skupina dômyselných prekladateľov továrne potom číta bázy trčiace z plávajúceho polo-rebríka mRNA, aby preložila informácie z tejto molekuly do danej bielkoviny tvorenej aminokyselinami. Tri „priečky“ informácií RNA odpovedajú jednej aminokyseline. Sú to práve bielkoviny, ktoré vykonávajú prácu v bunke a poskytujú jej súdržnosť (obrázok 4.2).

[nákres prepisu DNA do mRNA v jadre a mRNA do bielkoviny v ribozóme]

Obrázok 4.2 Tok informácií v molekulovej biológii: DNA → RNA → bielkovina.

Tento krátky opis je len naťuknutím pôvabu DNA, RNA a bielkovín, ktoré sú stále zdrojom úžasu a obdivu. Hoci je možných 64 trojpísmenových kombinácií A, C, T a G, jestvuje len 20 aminokyselín. To znamená, že tu musí byť zabudovaná nadbytočnosť, napríklad GAA aj GAG kódujú v DNA aj RNA rovnakú aminokyselinu: kyselinu glutamovú.

Výskum mnohých organizmov, od baktérií až po človeka, ukázal, že tento „genetický kód“, ktorým sa prekladajú informácie z DNA a RNA do bielkovín, je spoločný pre všetky známe organizmy. Žiadna babylonská veža nie je v jazyku života dovolená. GAG znamená kyselinu glutamovú v jazyku pôdnej baktérie, horčičnej buriny, krokodíla aj vašej tety Gertrúdy.

Tento pokrok dal vzniknúť odboru molekulovej biológie. Objav rôznych ďalších miniatúrnych chemických zázrakov, vrátane bielkovín, ktoré pracujú ako nožnice alebo lepidlo, umožnil vedcom manipulovať s DNA a RNA a lepiť dohromady kúsky týchto inštrukčných molekúl z rôznych zdrojov. Táto zbierka molekulovo-biologických laboratórnych trikov, spoločne nazývaných rekombinantná DNA, podnietila vznik úplne nového odboru biotechnológie a spolu s ďalšími objavmi naznačuje prevrat v liečení mnohých chorôb.

4.5 Biologická pravda a jej následky

Pre veriaceho, ktorý predtým bral argument dizajnu ako presvedčivú ukážku Božej úlohy v stvorení života, sa závery z tejto kapitoly môžu zdať znepokojujúce. Nepochybne si mnohí čitatelia predstavujú, alebo tak boli naučení pri rôznych náboženských príležitostiach, že vznešená krása kvetu alebo letu orla mohli nastať len ako následok nadprirodzenej inteligencie, ktorá dokázala oceniť zložitosť, rôznorodosť a krásu. No teraz, keď sa na vysvetlenie toho všetkého presadzujú molekulové mechanizmy, genetické cesty a prírodný výber, možno vás to núti vykríknuť: „Dosť! Tvoje naturalistické vysvetlenia odstraňujú zo sveta všetko božské tajomstvo!“

Nebojte sa, ešte zostalo veľa božských tajomstiev. Mnoho ľudí, ktorí zvážili všetky vedecké a duchovné dôkazy, stále vidia pri práci Božiu tvorivú a sprevádzajúcu ruku. Pre mňa nie je v týchto objavoch o podstate života ani kúsok sklamania alebo rozčarovania ‒ práve naopak! Aký úžasný a spletitý sa život ukázal! Ako hlboko uspokojujúci je digitálny pôvab DNA! Aké esteticky príťažlivé a umelecky vznešené sú súčiastky živých bytostí, od ribozómu, ktorý prekladá RNA na bielkovinu, cez premenu húsenice na motýľa, až po nádherné perie, ktorým páv láka svoju družku! Evolúcia ako mechanizmus môže a musí byť správne. Ale to nehovorí nič o podstate jej autora. Pre tých, ktorí veria v Boha, to sú dôvody byť viac, a nie menej v úžase.

5. Rozlúštenie Božej príručky
Lekcie ľudského genómu

Keď som sa ako mladý výskumník zaoberal genetikou na Yale na začiatku 80. rokov, určovanie konkrétneho poradia niekoľkých stoviek písmen DNA kódu vyžadovalo nadľudské úsilie. Postupy museli byť precízne, obsahovali mnoho krokov, vyžadovali drahé a nebezpečné chemikálie, napríklad rádioaktívne, a ručné nanášanie veľmi tenkých gélov, do ktorých sa takmer vždy dostali bublinky alebo iné nedokonalosti. Podrobnosti nie sú dôležité; hlavne že to trvalo večne, s mnohými pokusmi a omylmi, len na to, aby sa určilo zopár sto písmen ľudského DNA kódu.

Napriek týmto prekážkam bol môj prvý článok z ľudskej genetiky o sekvenovaní DNA. Skúmal som výrobu jedinej bielkoviny, nachádzajúcej sa v červených krvinkách ľudského plodu v maternici, ktorá by mala po narodení postupne miznúť, keď dieťa začne dýchať vlastnými pľúcami. Tá bielkovina sa volá fetálny hemoglobín. Hemoglobín je bielkovina, ktorá umožňuje červeným krvinkám prenášať kyslík z našich pľúc do celého zvyšku tela. Ľudia a niektoré ľudoopy používajú pred narodením zvláštnu verziu hemoglobínu, ktorá im pomáha dostať kyslík z matkinej krvi, aby vyživoval rastúci plod. Počas prvého roka života fetálny hemoglobín postupne vymizne a nahradí ho dospelá forma. No u jamajskej rodiny, ktorú som študoval, sa aj v dospelosti stále vyskytovali značné množstvá fetálneho hemoglobínu. Príčina tohto „dedičného zotrvania fetálneho hemoglobínu“ bola predmetom veľkého záujmu, pretože keby sme sa naučili umelo ho navodiť aj u ostatných, mohlo by to výrazne zmierniť následky kosáčikovitej anémie. Už aj 20% fetálneho hemoglobínu v červených krvinkách niekoho s kosáčikovitou anémiou by prakticky odstránilo náhle bolesti a postupné poškodzovanie orgánov.

Nikdy nezabudnem na deň, keď moje lúštiteľské nasadenie odhalilo G namiesto C na istom mieste pred jedným z génov, ktoré spúšťali výrobu fetálneho hemoglobínu. Zámena jediného písmenka sa ukázala byť zodpovednou za nevypnutie fetálneho programu u dospelých. Bol som nadšený, ale aj vyčerpaný ‒ trvalo 18 mesiacov, aby som objavil jediné zmenené písmeno v ľudskej DNA.

O tri roky neskôr ma trochu udivilo, keď som sa dozvedel, že niekoľko predvídavých vedcov začalo rozoberať možnosť určenia DNA sekvencie celého ľudského genómu, o ktorom sa predpokladalo, že má dĺžku okolo 3 miliárd bázových párov. To teda určite nebolo niečo, čo by sa malo dosiahnuť počas môjho života.

Vedeli sme vtedy dosť málo o tom, čo by mal genóm obsahovať. Nikto ešte nevidel samotné chemické bázy takého ľudského génu pod mikroskopom (boli príliš malé). Bolo popísaných len niekoľko sto génov a odhady o celkovom počte génov v genóme sa náramne líšili. Dokonca aj definícia génu bola (a je) trochu nejasná ‒ jednoduché definície, že gén pozostáva z úseku DNA, ktorý kóduje istú bielkovinu, sa otriasli objavom, že oblasti génov kódujúce bielkoviny sú prerušované dodatočnými kusmi DNA nazývanými intróny. V závislosti od toho, ako sa kódujúce oblasti potom pospájajú v RNA kópii, jeden gén môže niekedy kódovať viacero rôznych (ale príbuzných) bielkovín. Navyše sa našli dlhé úseky DNA medzi génmi, u ktorých sa nezdalo, žeby toho veľa robili; niektorí ich dokonca nazývali „odpadová DNA“, hoci predsa len bolo treba istú dávku drzosti na to, aby niekto nazval nejakú časť genómu „odpad“ uvážiac našu úroveň nevedomosti.

Napriek týmto všetkým nejasnostiam nebolo pochýb o veľkej hodnote úplného záznamu genómu. V tejto rozsiahlej príručke by bol schovaný zoznam súčiastok pre ľudskú biológiu, ako aj kľúč k dlhému zoznamu doteraz málo pochopených a neúčinne liečených chorôb. Pre mňa ako lekára to bola veľmi lákava možnosť otvoriť strany tejto najmocnejšej učebnice lekárstva. A tak, ešte ako nováčik vo vedeckej komunite a neistý praktickými možnosťami natoľko odvážneho plánu, zapojil som sa do diskusie na strane obhajcov organizovaného programu lúštenia ľudského genómu ‒ ktorý sa čoskoro nazval Human Genome Project (Projekt ľudského genómu).

Moja túžba vidieť ľudský genóm plne odhalený sa v ďalších rokoch značne stupňovala. Ako vedúci začínajúceho výskumného laboratória so svedomitými a pracovitými doktorandmi a postdoktorandmi, rozhodol som sa zaoberať sa genetickými príčinami určitých chorôb, ktoré dovtedy odolávali všetkým snahám o rozlúštenie. Medzi nimi bola na prvom mieste cystická fibróza (CF), najrozšírenejšia a potenciálne smrteľná genetická porucha medzi severnými Európanmi. Choroba sa zvyčajne nájde u novorodencov a malých detí, ktoré nenaberajú váhu a trpia opakovanými infekciami dýchacích ciest. Na základe informácií od pozorných matiek, ktoré si všimli, že tieto deti pri bozkávaní chutia slano, lekári našli vysokú koncentráciu chloridu v detskom pote ako známku diagnózy. Vedeli sme tiež, že CF pacienti majú husté mazľavé výlučky v pľúcach a pankrease ‒ no naozaj sme nemali potuchy o skutočnej úlohe génu, ktorý sa pokazil.

S CF som sa prvýkrát stretol počas lekárskej praxe ku koncu 70. rokov. Počas 50. rokov deti s touto chorobou sa málokedy dožívali desiatich rokov. Stály pokrok v tlmení symptómov ‒ náhradou enzýmov pankreasu, liečením pľúcnych infekcií lepšími antibiotikami, zlepšením stravovania a fyzioterapiou ‒ postupne predĺžil život CF pacientov v 70. rokoch natoľko, že mnohí z nich sa dožili vysokej školy, manželstva a vstupu do práce. No dlhodobé vyhliadky na liečbu boli zatiaľ chabé. Bez základného porozumenia genetickej poruche lekárski výskumníci stále len tápali v tme. Vedeli sme iba toľko, že niekde medzi 3 miliardami písmen DNA je aspoň jedno písmeno na citlivom mieste nesprávne.

Nájsť takýto drobný preklep sa zdalo ako takmer neprekonateľný rozmerový problém. O CF sme ďalej vedeli, že sa dedí recesívnym spôsobom. Aby som to vysvetlil, treba si uvedomiť, že všetci máme po dve kópie každého génu, jednu zdedenú od matky, druhú od otca. (Výnimkou sú gény na X a Y chromozóme, ktoré sa u mužov vyskytujú len v jednej kópii.) V prípade recesívnej choroby, akou je CF, je dieťa postihnuté, iba ak obidve kópie génu sú chybné. Aby sa to stalo, obaja rodičia musia niesť chybnú kópiu ‒ no a pretože ľudia s jednou správnou a druhou chybnou kópiou sú úplne v poriadku, títo nositelia si vo všeobecnosti nie sú vedomí svojho stavu (asi jeden z 30 ľudí so severoeurópskymi predkami nesie CF gén a väčšina z nich nemá túto chorobu v rodinnej anamnéze).

Genetický základ CF dovoľoval zaujímavé cvičenie v pátraní v DNA: aj bez znalosti čohokoľvek o zodpovednom géne, výskumníci mohli stopovať dedičnosť stoviek náhodných kúskov DNA z celého genómu v CF rodinách s mnohými súrodencami, hľadajúc úseky DNA, naznačujúce, kto zo súrodencov má a kto nemá CF. Takéto úseky mali byť umiestnené blízko CF génu. Nemohli sme prečítať celé 3 miliardy párov písmen, ale mohli sme si náhodne posvietiť tu na pár miliónov, tam na pár miliónov a hľadať súvislosť s chorobou. Museli sme to robiť stovky a stovky krát, no genóm je ohraničeným súborom informácií ‒ ak v tom budeme pokračovať, boli sme si istí nájdením správneho susedstva.

To sa podarilo, na prekvapenie a radosť vedcov aj rodín, v roku 1985 ‒ ukázalo sa, že gén CF sa musí nachádzať niekde na dvojmilión-písmenkovom úseku DNA z chromozómu 7. Ale tá ťažšia časť v skutočnosti len začala. Aby som uviedol príklad, ktorý som vtedy často používal, aby som vysvetlil, prečo to bola až tak ťažká úloha; toto hľadanie bolo ako pátranie po jedinej vyhorenej žiarovke v pivnici niektorého domu v USA. Prieskum rodín bol dobrým začiatkom, v zmysle, že nám umožnil zamerať sa správny štát a nakoniec na správny okres. Ale to bol pohľad zo 6 kilometrov a tento postup nás už ďalej dostať nemohol. Bol potrebný prieskum dom-po-dome, žiarovka-po-žiarovke.

Nemali sme dokonca ani mapu oblasti. Tá časť chromozómu 7, podobne ako väčšina genómu, nebola do roku 1985 nikdy skúmaná. Aby som doplnil prirovnanie, nemali sme mapy ulíc v mestách a dedinách, ani plány budov, nieto ešte inventár žiaroviek. Práca bola krutá.

Ja a moja skupina sme objavili metódu zvanú „skákanie po chromozóme“ (chromosome jumping), ktorá nám umožnila pohybovať sa po našom dvojmilión-písmenkovom cieli míľovými krokmi namiesto postupného lezenia tradičným spôsobom. To pomohlo začať domové prehliadky na viacerých miestach naraz. Výzva to bola stále zdrvujúca a mnohí z vedeckej komunity si mysleli, že tento prístup je natoľko nepraktický, že u ľudských chorôb jednoducho nebude pracovať. V roku 1987, čeliac obmedzeným zdrojom a narastajúcemu sklamaniu, moje laboratórium spojilo sily so skupinou Lap-Chee Tsuia, nadaného PhD výskumníka v Nemocnici pre choré deti v Toronte. Naše spojené laboratória sa do toho pustili s novým zápalom. Toto pátranie bolo ako detektívka ‒ vedeli sme, že záhada bude nakoniec vyriešená na poslednej strane, no nevedeli sme, ako dlho to ešte potrvá. Bolo mnoho stôp aj slepých uličiek. Keď sme sa nadchli už tretí alebo štvrtý krát kvôli možnej odpovedi, ktorá spľasla ďalší deň pri nových údajoch, prestali sme si pripúšťať optimizmus u čohokoľvek. Bolo nám ťažko stále vysvetľovať kolegom, prečo sme ten gén ešte nenašli, alebo inak, prečo sme to ešte nevzdali. V istej chvíli, hľadajúc iné prirovnanie na vysvetlenie zložitosti problému, som dokonca šiel na miestnu michiganskú farmu, aby som sa dal odfotiť ako držím ihlu sediac na veľkej kope sena.

No v jeden daždivý večer v máji 1989 konečne prišla odpoveď. V internáte Yale, kde som bol spolu s Lap-Cheeom na stretnutí, sme mali nastavený fax, z ktorého sa práve sypali údaje z dennej práce laboratória ‒ a tie jednoznačne ukazovali, že výpadok iba troch písmen z DNA (konkrétne CTT) v bielkovinu-kódujúcej časti predtým neznámeho génu bol príčinou cystickej fibrózy u väčšiny pacientov. Čoskoro nato my a ďalší sme boli schopní ukázať, že táto mutácia a iné menej časté preklepy v rovnakom géne, teraz nazývanom CFTR, sú zodpovedné za prakticky všetky prípady choroby.

Bolo to tu ‒ dôkaz, že sme predsa len mohli nájsť vyhorenú žiarovku, že sme mohli určiť gén choroby postupným zužovaním jeho polohy v chromozóme. Bola to veľká chvíľa na oslavu. Cesta bola dlhá a ťažká, ale teraz už bola nádej, že výskum k nájdeniu liečby sa môže seriózne rozbehnúť.

Pri nasledovnom stretnutí tisícov výskumníkov CF, rodín a klinických lekárov som napísal pieseň na oslavu objavenia génu. Hudba mi vždy pomáhala vyjadriť a precítiť veci spôsobom, na ktorý nestačili jednoduché slová. Hoci moje gitarové schopnosti boli skromné, v tých chvíľach, keď ľudia spojili svoje hlasy, som pociťoval veľké šťastie. Takýto zážitok je viac vecou duše ako vedy. Nedokázal som zadržať slzy, keď tieto zástupy dobrých ľudí sa postavili a spievali spolu refrén:

Odváž sa snívať, odváž sa snívať,
všetci naši bratia a sestry voľne dýchajú.
Bez strachu, naše srdcia sú neochvejné,
až kým príbeh CF nie je za nami.

Ďalšie kroky sa ukázali byť ťažšie, ako sa čakalo, a príbeh CF žiaľ stále nie je minulosťou. No nájdenie génu bolo naozaj potešujúce a začalo výskum CF smerom, od ktorého všetci nakoniec očakávame víťazstvo. Ak zhrnieme všetku prácu, ktorú urobili viac ako dva tucty tímov z celého sveta, aby našli CF gén, trvalo to 10 rokov a minulo sa vyše 50 miliónov dolárov kvôli určeniu tohoto jedného génu pre jednu chorobu. A CF bola považovaná za jednu z najľahších ‒ pretože to bola pomerne bežná choroba a presne spĺňala Mendelove zákony dedičnosti. Ako by sme si len mohli predstaviť rozšírenie tejto práce na stovky zriedkavejších genetických chorôb, ktoré naliehavo potrebovali riešenie? A tým horšie, ako sme si mohli predstaviť použitie rovnakého prístupu na choroby ako diabetes, schizofrénia, srdcové ochorenia alebo bežné typy rakoviny, kde vieme, že dedičné prvky sú síce zásadné, ale podľa všetkého je zapojených veľa rôznych génov a žiaden z nich neprispieva veľkou mierou? V tých prípadoch čaká na objavenie tucet alebo viac žiaroviek, a od tých sa ani nečaká, aby boli vyhorené ‒ iba trochu slabšie ako zvyčajne. Ak má byť aspoň nejaká nádej na úspech v týchto ťažších prípadoch, jednoducho musíme mať podrobné a presné informácie o každom kúte a škáre ľudského genómu. Potrebovali sme mapu celej krajiny do domu k domu.

Ku koncu 80. rokov zúrili hádky o opodstatnenosti takéhoto projektu.1 Hoci mnohí vedci museli súhlasiť, že údaje by nakoniec boli užitočné, nesmierny rozsah projektu vzbudzoval zdanie nedosiahnuteľnosti. Navyše už bolo známe, že len malá časť genómu je určená na kódovanie bielkovín, a oprávnenosť rozlúštenia zvyšku („odpadovej DNA“) bola sporná. Jeden známy vedec napísal: „Rozlúštenie genómu by bolo asi tak užitočné, ako preloženie súhrnného diela Shakespeara do klinového písma, ale nie natoľko uskutočniteľné alebo pochopiteľné.“

Iný napísal: „Nemá to zmysel... genetici by sa brodili morom nezmyslov, aby objavili zopár malých ostrovov informácií.“ Väčšina obáv bola ale v skutočnosti založená na možnej cene tohto podniku a riziku, že by mohol odčerpať peniaze z ostatných biomedicínskych výskumov. Najlepším liekom na túto obavu bolo rozšíriť koláč a nájsť nové zdroje na projekt. To sa v Spojených štátoch šikovne podarilo novému vedúcemu genómového projektu, nikomu inému ako samotnému Jimovi Watsonovi, spoluobjaviteľovi dvojzávitnice DNA. Watson, v tom čase neohrozená rocková hviezda biológie, presvedčil Kongres, aby vzal na seba riziko tohto nového úsilia.

Jim Watson schopne dohliadal na prvé dva roky amerického Projektu ľudského genómu, založil genómové centrá a najal niekoľko najlepších a najbystrejších vedcov vtedajšej generácie, aby pracovali na projekte. No stále zostávalo veľa nedôvery, či projekt bude schopný dodať výsledky vo svojom 15-ročnom rozvrhu, uvážiac, že veľa technológií potrebných na dosiahnutie cieľov ešte ani nebolo objavených. V roku 1992 nastala kríza, keď Watson náhle opustil projekt po verejnej hádke s riaditeľom Národných zdravotných inštitútov (National Institutes of Health) o správnosti patentovania kúskov a častí DNA (čo Watson silno odmietal).

Nasledovalo horúčkovité celonárodné hľadanie nového riaditeľa. Nikto nebol viac prekvapený ako ja, keď som si všimol, že výberový proces sa zužuje okolo mňa. Vtedy som bol celkom spokojný s vedením genómového centra na Univerzite v Michigane a nikdy som si seba nepredstavoval ako federálneho zamestnanca, preto som neprejavoval záujem. Ale toto rozhodnutie ma prenasledovalo. Bol len jeden Projekt ľudského genómu. Ten sa mal robiť len raz v ľudských dejinách. Ak by uspel, následky na medicínu by boli neslýchané. Ako pre veriaceho v Boha, bola toto jedna z chvíľ, keď som bol akosi volaný vziať na seba väčšiu úlohu v projekte, ktorý bude mať zásadné následky na naše chápanie samých seba? Bola tu možnosť čítať Boží jazyk a určiť skryté podrobnosti toho, ako vznikli ľudia. Mohol som odísť? Vždy som bol podozrievavý voči tým, ktorí tvrdili, že cítia Božiu vôľu v podobných chvíľach, no úchvatný význam tohto dobrodružstva a možné následky na ľudský vzťah so Stvoriteľom som si len ťažko mohol nevšímať.

Pri návšteve mojej dcéry v Severnej Karolíne v novembri 1992 som strávil dlhé popoludnie modlitbou v malej kaplnke, hľadajúc radu v tomto rozhodnutí. Nepočul som Boha hovoriť ‒ v podstate som nikdy nemal taký zážitok. No počas týchto hodín, končiacich nečakanou spoločnou večernou modlitbou, na mňa doľahol pokoj. O niekoľko dní som ponuku prijal.

Ďalších 10 rokov to boli jedna divoká jazda zážitkov. Pôvodné ciele Projektu ľudského genómu boli neuveriteľne trúfalé, ale nastavili sme si odvážne míľniky a považovali sme sa za zodpovedných za ich dosiahnutie. Dochádzalo aj k chvíľam veľkého sklamania, keď metódy, ktoré pri prvých pokusoch vyzerali veľmi sľubne, vo väčšom rozsahu odrazu ohromne zlyhali. Niekedy vypukli trenice medzi členmi nášho vedeckého tímu a mojou prácou bolo uhladiť tieto spory. Niektoré strediská nedokázali držať krok a museli byť vylúčené na veľké sklamanie ich riaditeľov. No prichádzali aj chvíle víťazstva, keď sa odvážne ciele darilo plniť a hromadili sa nové medicínske poznatky. V roku 1996 sme boli pripravení nasadzovať samotné sekvenovanie ľudského genómu vo veľkej škále pomocou procesu, ktorý bol neporovnateľne technicky pokročilejší a cenovo efektívnejší ako ten, ktorým som v roku 1985 lovil gén CF. V rozhodujúcu chvíľu tí z nás, ktorí viedli medzinárodný verejný projekt, dali ako podmienku k účasti okamžitý prístup k údajom, a rozhodli, že nebudú podávané žiadne patenty na sekvenciu DNA. Nemohli by sme ospravedlniť ani jeden deň, v ktorom by výskumníci z celého sveta, pokúšajúci sa pochopiť dôležité medicínske problémy, nemali slobodný a otvorený prístup k produkovaným údajom.

Ďalšie tri roky boli plodné a v roku 1999 sme boli pripravení výrazne zrýchliť. Ale na obzore sa ukázala nová výzva. Dovtedy sa sekvenovanie celého ľudského genómu nepovažovalo za príťažlivé ako komerčný podnik, no keď sa stále viac stávala zrejmou hodnota informácií a cena sekvenovania išla dole, istá súkromná spoločnosť postavila veľkú výzvu verejnému Projektu ľudského genómu. Craig Venter, riaditeľ spoločnosti, ktorá sa čoskoro nazvala Celera, oznámil, že bude vykonávať sekvenovanie ľudského genómu vo veľkom rozsahu, ale bude podávať patenty na mnohé gény a údaje bude zhromažďovať v uzavretej databáze, ktorá bude požadovať za prístup značné poplatky.

Predstava, že sekvencia ľudského genómu by sa mohla stať súkromným vlastníctvom, bola hlboko znepokojujúca. Ešte viac závažné boli otázky vznesené v Kongrese o zmysle ďalšieho míňania peňazí daňových poplatníkov na projekt, ktorý by sa dal lepšie vykonať v súkromnej sfére ‒ hoci z Celera tímu ešte neboli k dispozícii žiadne konkrétne údaje a vedecký prístup, ktorý navrhoval Venter, sa nezdal viesť k naozaj úplnej a vysoko presnej sekvencii. No z dobre namazaného PR stroja Celery sa chrlil neustály prúd tvrdení o vyššej účinnosti, ktoré sa tiež snažili vykresľovať verejný projekt ako pomalý a byrokratický. Uvážiac, že práca na Projekte ľudského genómu sa vykonávala v niektorých z najlepších svetových univerzít a niektorými z najtvorivejších a najoddanejších vedcov na zemi, bolo to trochu ťažké prijať. Ale tlač milovala kontroverziu. Mnoho článkov bolo napísaných o „pretekoch“ sekvenovania genómu a o Venterovej jachte a mojej motorke. Aký nezmysel! Čo si väčšina pozorovateľov zrejme nevšimla, bolo to, že vo svojom jadre to nebol spor o to, kto dokáže urobiť túto prácu rýchlejšie a lacnejšie (Celera aj verejný projekt boli vtedy dobre vybavené, aby to dosiahli). Bol to naopak súboj ideálov ‒ má sa sekvencia ľudského genómu, naše spoločné dedičstvo, stať komerčnou surovinou alebo všeobecným verejným vlastníctvom?

Náš tím už nemohol mrhať žiadnym úsilím. Dvadsať našich genómových stredísk v šiestich krajinách bežalo bez prestávky. V priebehu iba 18 mesiacov, pri vypúšťaní tisíca bázových párov za sekundu, sedem dní v týždni, 24 hodín denne, bol nakoniec v ruke náčrt pokrývajúci 90% sekvencie ľudského genómu. Všetky údaje sa priebežne zverejňovali každých 24 hodín. Čo sa týka Celery, tá tiež vytvárala veľké množstvo dát, ale tie ostávali mimo dohľad v ich súkromnej databáze. Uvedomiac si, že môžu využívať aj verejné údaje, Celera nakoniec skončila iba v polovici plánovanej práce. Ako sa ukázalo, nakoniec viac ako polovica genómovej zostavy Celery bola tvorená verejnými dátami.

Pozornosť voči „pretekom“ sa stávala nepeknou a hrozilo zľahčovanie dôležitosti cieľa. Ku koncu apríla 2000, keď sa Celera aj verejný projekt chystali zverejniť, že náčrt bol dokončený, spojil som sa s mojím a Venterovým spoločným priateľom (Ari Patrinos z genómového programu ministerstva energetiky) a požiadal som ho usporiadanie tajného stretnutia. Pri pive a pizzi v Ariho pivnici sme ja a Venter vypracovali plán spoločného oznámenia.

A tak, ako som to opísal na úvodných stranách tejto knihy, ocitol som sa vedľa prezidenta Spojených štátov vo Východnej sále Bieleho domu 26. júna 2000, kde som oznámil, že prvý náčrt ľudskej biologickej príručky bol dokončený. Boží jazyk bol odhalený.

Počas ďalších troch rokov som mal tú výsadu pokračovať vo vedení verejného projektu, aby sa spresnila táto načrtnutá sekvencia, uzavreli sa zostávajúce medzery, dotiahla sa presnosť údajov na veľmi vysokú úroveň a pokračovalo sa v ukladaní všetkých údajov do verejnej databázy v denných intervaloch. V apríli 2003, v mesiaci 50. výročia zverejnenia dvojzávitnice Watsonom a Crickom, sme oznámili dokončenie všetkých cieľov Projektu ľudského genómu. Ako projektový manažér tohto podniku som bol nesmierne hrdý na viac ako 2000 vedcov, ktorí uskutočnili tento pozoruhodný čin, ktorý, ako verím, bude aj o tisíc rokov vnímaný ako jeden z najdôležitejších úspechov ľudstva.

Nasledovala oslava úspechu Projektu ľudského genómu, sponzorovaná Genetickou Alianciou, srdečnou organizáciou, ktorá jestvuje, aby povzbudzovala a posilňovala rodiny čeliace zriedkavým genetickým chorobám. Pri tej príležitosti som prepísal známu ľudovú pieseň „All the Good People“ (Všetci dobrí ľudia). Všetci sa zapojili do spevu:

Toto je pieseň pre všetkých dobrých ľudí,
všetkých dobrých ľudí, čo sú časťou tejto rodiny.
Toto je pieseň pre všetkých dobrých ľudí,
spája nás dokopy tento spoločný cieľ.

Napísal som ďalšiu strofu o tom, čo mnoho týchto rodín prekonáva, keď sa snažia bojovať so zriedkavými chorobami, buď u nich, alebo u ich detí:

Toto je pieseň pre tých, ktorí trpia,
vaša sila a váš duch sa dotkol nejedného.
Je to vaša oddanosť, ktorá nás inšpiruje,
vaša odvaha nám pomáha vytrvať.

A nakoniec som pridal strofu o genóme:

Je to príručka, záznam minulosti,
lekárska učebnica, to všetko naraz.
Je to o ľuďoch, skrze ľudí,
je to pre ľudí, je to tvoje, je to moje.

Pre mňa ako veriaceho nieslo odhalenie sekvencie ľudského genómu dodatočný zmysel. Táto kniha bola napísaná jazykom DNA, ktorým Boh vdýchol život. Cítil som nesmierny pocit úžasu pri prehliadaní si tohto najdôležitejšieho biologického spisu. Áno, je napísaný v jazyku, ktorý veľmi málo rozumieme, a bude trvať desaťročia, ak nie storočia, aby sme pochopili jeho pokyny, no prekročili sme jednosmerný most do úplne nového územia.

____________________

1

R. Cook-Deegan: The Gene Wars (Génové vojny) (New York: Norton, 1994).

5.1 Prekvapenia pri prvom čítaní genómu

O Projekte ľudského genómu boli napísané celé knihy (zrejme až príliš mnoho).2 Možno niekedy napíšem vlastnú, hádam s dostatočným odstupom, aby som sa vyhol niektorým unáhleným vyhláseniam, ktoré nájdeme v súčasných obľúbených opisoch. Nie je však účelom tejto knihy ďalej sa zaoberať oným pozoruhodným podujatím, ale skôr zamýšľať sa nad spôsobmi, ako možno súčasné chápanie vedy zosúladiť s vierou v Boha.

V tejto súvislosti je zaujímavé pozorne sa pozrieť na ľudský genóm a porovnať ho s genómami mnohých ďalších organizmov, ktoré boli doteraz rozlúštené. Keď si bližšie všimneme nesmierny rozsah ľudského genómu, 3,1 miliardy písmen DNA kódu usporiadaných do 24 chromozómov, hneď sa ukáže niekoľko prekvapení.

Jedným prekvapením je už skutočnosť, aká malá časť genómu je využitá na popis bielkovín. Hoci obmedzenia našich experimentálnych a výpočtových metód stále brána presnému vymedzeniu, v ľudskom genóme sa našlo iba okolo 20‒25 tisíc génov kódujúcich bielkoviny. Celkové množstvo DNA využité týmito génmi predstavuje mizivých 1,5% celku. Po desaťročí očakávania nájdenia aspoň 100 tisíc génov boli mnohí z nás udivení objavom, že Boh píše tak krátke príbehy o ľudstve. To bolo zvlášť šokujúce v súvislosti s tým, že počet génov iných jednoduchších organizmov, napríklad červíkov, múch a jednoduchých rastlín, sa nachádza v približne rovnakom rozsahu, teda okolo 20 tisíc génov.

Niektorí pozorovatelia to vzali ako skutočnú ranu ľudskej zložitosti. Mýlili sme sa o našom osobitnom postavení v živočíšnej ríši? Nuž, nie celkom ‒ pri počte génov to zrejme celé nekončí. Biologická zložitosť ľudských bytostí v ktoromkoľvek ohľade podstatne prevyšuje zložitosť hlísty, ktorá pozostáva celkom z 959 buniek, hoci počet génov je u oboch podobný. A isto nijaký iný organizmus nerozlúštil svoj vlastný genóm! Naša zložitosť musí vychádzať nie z počtu jednotlivých inštrukčných balíkov, ale zo spôsobu, ako sa využívajú. Možnože sa naše súčiastky naučili, ako robiť viac vecí naraz?

Môžeme sa na to pozrieť aj cez prirovnanie k jazyku. Priemerný vzdelaný anglicky hovoriaci človek má slovnú zásobu asi 20 tisíc slov. Tieto slová sa môžu použiť na zostavenie pomerne jednoduchých dokumentov (ako napríklad používateľská príručka k vášmu autu) alebo oveľa zložitejších prác literatúry, napríklad ako Ulysses Jamesa Joycea. Rovnako tak červy, hmyz, ryby a vtáky zrejme potrebujú rozsiahlu slovnú zásobu 20 tisíc génov na svoje prežitie, hoci tieto zdroje používajú menej prepracovaným spôsobom ako my.

Iná zarážajúca vlastnosť ľudského genómu sa vynára pri porovnaní jednotlivých členov nášho vlastného druhu. Na úrovni DNA sme na 99,9% zhodní. Táto podobnosť sa týka akýchkoľvek dvoch jedincov vybraných z celého sveta. Teda s ohľadom na analýzu DNA sme my ľudia naozaj členmi jednej rodiny. Táto podivuhodne nízka genetická rôznorodosť nás odlišuje od väčšiny ostatných druhov na zemi, u ktorých sú rozdiely v DNA 10 a niekedy až 50-krát väčšie ako u nás. Cudzí návštevník poslaný preskúmať formy života na Zemi by mohol o ľudstve povedať mnoho zaujímavých vecí, ale istotne by spomenul prekvapujúco nízku genetickú rôznorodosť v rámci nášho druhu.

Populační genetici, ktorých práca zahŕňa použitie matematických nástrojov na zostavenie rodokmeňa populácií zvierat, rastlín alebo baktérií, pri pohľade na tieto údaje o ľudskom genóme vyvodzujú záver, že všetci členovia nášho druhu pochádzajú zo spoločnej skupiny zakladateľov v počte asi 10 tisíc, ktorí žili pred asi 100 až 150 tisíc rokmi. Tieto údaje dobre súhlasia s vykopávkami, ktoré zasa kladú najpravdepodobnejšiu polohu týchto zakladajúcich predkov do východnej Afriky.

Iný nesmierne zaujímavý výsledok štúdia viacerých genómov je možnosť podrobného porovnania našej vlastnej DNA sekvencie so sekvenciou iných organizmov. Pomocou počítača sa dá vybrať istý úsek ľudskej DNA a zisťovať, či podobná sekvencia sa vyskytuje u niektorých iných druhov. Ak sa vyberie kódujúca oblasť ľudského génu (t.j. časť obsahujúca popis bielkoviny) a tá sa použije na hľadanie, takmer vždy sa nájde veľmi zreteľná zhoda u genómov iných cicavcov. Mnoho génov bude vykazovať rozoznateľnú, no nedokonalú podobnosť s rybami. U niektorých sa dokonca nájde podobnosť s genómami jednoduchších organizmov, ako napríklad ovocné mušky alebo hlísty. V niektorých zvlášť nápadných príkladoch sa podobnosť tiahne dlhou cestou až ku génom kvasiniek a dokonca baktérií.

Na druhej strane, ak si vyberieme kúsok ľudskej DNA, ktorá leží medzi génmi, potom klesá pravdepodobnosť nájdenia podobnej sekvencie v genómoch vzdialene príbuzných organizmov. Nestráca sa úplne; starostlivým počítačovým hľadaním sa asi polovica všetkých takýchto úsekov dá prirovnať ku genómom ostatných cicavcov a takmer všetky z nich pekne sadnú k DNA ostatných primátov. Tabuľka 5.1 ukazuje podiel úspechov u tohto druhu hľadania podľa spomínaných dvoch kategórií.

Tabuľka 5.1 Pravdepodobnosť nájdenia podobnej sekvencie DNA v genóme iných organizmov vzhľadom k ľudskej DNA sekvencii.
Génová sekvencia
kódujúca bielkovinu
Náhodný úsek DNA
medzi génmi
Šimpanz100%98%
Pes99%52%
Myš99%40%
Sliepka75%4%
Ovocná muška60%~0%
Hlísta35%~0%
[schéma vývojového vetvenia pre niektoré druhy cicavcov][Darwinov náčrt vetvenia]

Obrázok 5.1 Na tejto schéme je súčasný pohľad na strom života, u ktorého sa vzťahy medzi rôznymi druhmi cicavcov určili čisto porovnávaním ich sekvencií DNA. Dĺžka vetvy znázorňuje stupeň rozdielnosti medzi druhmi ‒ a teda DNA sekvencie myši a potkana sú v bližšom vzťahu ako medzi myšou a veveričkou, a DNA sekvencie človeka a šimpanza sú príbuznejšie ako medzi človekom a makakom. Na druhom obrázku je pre zaujímavé historické porovnanie zobrazená strana z Darwinovho poznámkového bloku z roku 1837, kde za slovami „I think“ (Myslím si) nasleduje jeho vlastná predstava stromu života, ktorý spája rozličné druhy.

Čo to všetko znamená? Z jednej strany to predstavuje mocnú podporu Darwinovej teórii evolúcie, t.j. pôvodu zo spoločného predka, s prírodným výberom pracujúcim na náhodne sa vyskytujúcich odchýlkach. Na úrovni genómu ako celku nám počítač môže zostaviť strom života založený čisto na podobnostiach sekvencií DNA u viacerých organizmov. Výsledok je zobrazený na obrázku 5.1. Treba mať na pamäti, že táto analýza nevyužíva žiadne údaje zo skamenelín alebo anatomických pozorovaní súčasných foriem života. A predsa, jej podobnosť so závermi výskumov porovnávacej anatómie, či už žijúcich organizmov, alebo fosílnych pozostatkov, je udivujúca. Po druhé, v rámci genómu Darwinova teória predpovedá, že mutácie, ktoré neovplyvňujú funkčnosť (teda tie nachádzajúce sa v „odpadovej DNA“), sa budú časom postupne hromadiť. Mutácie v kódujúcich oblastiach génov sa však podľa očakávania budú pozorovať zriedkavejšie, pretože väčšina z nich bude škodlivá, a len zriedka takáto udalosť poskytne porovnateľnú výhodu a bude zachovaná v evolučnom procese. Presne to sa pozoruje. Posledne uvedený jav sa dokonca vzťahuje na drobné detaily kódujúcich oblastí génov. Z predchádzajúcej kapitoly si možno spomínate, že genetický kód je nadbytočný: napríklad GAA aj GAG zodpovedajú kyseline glutamovej. To znamená, že niektoré mutácie v kódujúcej oblasti môžu zostať „tiché“, keď sa mutáciou nezmení kódovaná aminokyselina, a teda nedochádza k žiadnej poruche. Keď porovnávame sekvencie DNA u príbuzných druhov, tiché rozdiely sú v kódujúcich oblastiach oveľa častejšie ako tie, ktoré menia aminokyselinu. To je presne to, čo by predpovedala Darwinova teória evolúcie. Keď teda boli snáď podľa niektorých tieto genómy vytvorené osobitnými činmi špeciálnej kreácie, prečo by sa vyskytovala práve táto zvláštna vlastnosť?

____________________

2

J. E. Bishop a M. Waldholz: Genome (New York: Simon & Schuster, 1990); K. Davies: Cracking the Genome (Prelomenie genómu) (New York: Free Press, 2001); J. Sulston a G. Ferry: The Common Thread (Spoločný cieľ) (Washington: Joseph Henry Press, 2002); I. Wickelgren: The Gene Masters (Génoví majstri) (New York: Times Books, 2002); J. Shreeve: The Genome War (Genómová vojna) (New York: Knopf, 2004).

5.2 Darwin a DNA

Charles Darwin si vôbec nebol istý svojou teóriou evolúcie. Pravdepodobne kvôli tomu uplynulo takmer 25 rokov od rozvinutia jeho myšlienky do vydania Pôvodu druhov. Darwin si určite veľakrát želal, aby sa mohol vrátiť milióny rokov späť v čase a na vlastné oči pozorovať všetky udalosti, ktoré jeho teória predpovedala. Samozrejme to nemohol, a ani my to dnes nemôžeme. Aj keď Darwin nemal stroj času, len ťažko si mohol predstaviť presvedčivejšie digitálne potvrdenie jeho teórie ako to, ktoré nachádzame pri štúdiu DNA rozličných organizmov.

V polovici 19. storočia Darwin nemohol vedieť, aký mechanizmus môže stáť za evolúciou prírodným výberom. Teraz už môžeme vidieť, že za obmeny, ktoré predpokladal, sú zodpovedné prirodzene sa vyskytujúce mutácie v DNA. Ich odhadovaný výskyt je asi jedna chyba na 100 miliónov bázových párov za pokolenie. (To mimochodom znamená, že ak všetci máme dva genómy, každý s 3 miliardami bázových párov, jeden od matky a jeden od otca, potom každý z nás má okolo 60 nových mutácií, ktoré sa u našich rodičov nevyskytovali.)

Väčšina zo spomínaných mutácií sa vyskytuje v tých častiach genómu, ktoré nie sú kľúčové, a teda majú malé alebo žiadne následky. Tie, ktoré padnú do zraniteľnejších častí genómu, sú obyčajne škodlivé, a teda sa rýchlo vylúčia z populácie, pretože znižujú rozmnožovanie predpoklady. No v zriedkavých prípadoch nastane šťastná mutácia, ktorá poskytuje určitú výhodu vo výbere. Takéto nové „hláskovanie“ DNA bude mať o niečo vyššiu pravdepodobnosť prenesenia na budúce potomstvo. V priebehu veľmi dlhých časových úsekov sa tieto priaznivé zriedkavé obmeny môžu rozšíriť medzi všetkých členov druhu a viesť nakoniec k podstatným zmenám biologických vlastností.

V niektorých prípadoch sa vedcom dokonca darí prichytiť evolúciu pri čine, teraz, keď už máme nástroje na stopovanie týchto prípadov. Niektorí kritici darvinizmu radi zdôrazňujú, že v skamenelinách nie je žiaden dôkaz „makroevolúcie“ (teda výrazných zmien druhov), iba „mikroevolúcie“ (postupnej zmeny v rámci druhu). Hovoria: „Videli sme postupné zmeny tvaru zobákov piniek v závislosti od meniacich sa zdrojov potravy, ale nevideli sme vzniknúť nový druh.“

Tento rozdiel sa stále viac ukazuje ako umelý. Napríklad skupina na Stanfordskej univerzite sa horlivo snaží porozumieť veľkej rozmanitosti panciera rýb pichľaviek. Pichľavky, ktoré žijú v slanej vode, majú zvyčajne súvislý pás troch tuctov kostených doštičiek tiahnúcich sa od hlavy po chvost, ale sladkovodné populácie z rôznych častí sveta, kde je menej dravcov, stratili väčšinu týchto doštičiek.

Sladkovodné pichľavky sa zrejme dostali na dnešné miesta pred 10 až 20 tisíc rokmi po rozsiahlom topení sa ľadovcov na konci poslednej doby ľadovej. Podrobné porovnanie genómov sladkovodných rýb viedlo k objavu istého génu EDA, ktorého obmeny sa opakovane a nezávisle objavili v sladkovodných podmienkach a viedli k strate doštičiek. Je zaujímavé, že človek má tiež EDA gén a jeho samovoľné mutácie vedú k poruchám vlasov, zubov, potných žliaz a kostí. Nie je ťažké si uvedomiť, ako možno rozšíriť rozdiely medzi sladkovodnými a morskými pichľavkami, vytvoriac tak rôznorodé druhy rýb. Hranica medzi makroevolúciou a mikroevolúciou sa tak zdá byť dosť neurčitá; väčšie zmeny vedúce na nový druh sú následkom postupných menších krokov.

Evolúciu možno vidieť pri práci aj v každodenných skúsenostiach s rýchlymi zmenami určitých choroboplodných vírusov, baktérií a parazitov, ktoré spôsobujú časté epidémie. Keď som dostal maláriu v západnej Afrike v roku 1989, bolo to napriek tomu, že som bral odporúčanú prevenciu (chlorochín). Náhodne sa vyskytujúce prirodzené obmeny v genóme parazita malárie, podrobené výberu počas dlhých rokov rozsiahleho používania chlorochínu v tejto časti sveta, viedli nakoniec k patogénu odolnému voči lieku a ten sa potom rýchlo šíril. Podobne sú rýchle evolučné zmeny vírusu HIV, ktorý spôsobuje AIDS, veľkou prekážkou vo vývoji očkovania a hlavným dôvodom opätovného návratu ochorenia u ľudí liečených na AIDS. Zo známejších prípadov je to strach z pandémie chrípky, spôsobenej vetvou H5N1 vtáčej chrípky, založený na vysokej pravdepodobnosti premeny súčasnej vetvy, už ničivej voči sliepkam a niektorým ľuďom, ktorí s ňou prišli do styku, na formu, ktorá sa ľahko šíri z osoby na osobu. Naozaj možno povedať, že nielen biológia, ale aj medicína by bola nepochopiteľná bez evolučnej teórie.

5.3 Čo to hovorí o ľudskej evolúcii?

Použitie evolučnej vedy na pichľavky môže byť jedna vec, ale čo s nami? Od čias Darwina boli ľudia rôznych svetonázorov podnecovaní porozumieť najmä to, ako sa objavy biológie a evolúcie vzťahujú na tú zvláštnu triedu živočíchov, ľudské bytosti.

Výskum genómov vedie neodvratne k záveru, že my ľudia máme spoločného predka s ostatnými živými bytosťami. Niektoré dôvody sú uvedené v tabuľke 5.1, kde je znázornená podobnosť medzi genómami nás a ostatných organizmov. Tieto údaje samy o sebe samozrejme nedokazujú spoločného predka; z pohľadu kreacionistu môžu tieto podobnosti jednoducho ukazovať, že Boh používal úspešné prvky dizajnu znova a znova. Ale ako uvidíme, a ako už bolo naznačené vyššie „tichými“ mutáciami v oblastiach kódujúcich bielkoviny, podrobný výskum genómov urobil takéto vysvetlenia prakticky neudržateľnými ‒ nielen u iných živých bytostí, ale aj u nás.

Ako prvý príklad si uveďme porovnanie ľudského a myšacieho genómu, ktoré oba boli určené s veľkou presnosťou. Celková veľkosť obidvoch genómov je približne rovnaká, aj súbor génov kódujúcich bielkoviny je nápadne podobný. Keď sa pozrieme na detaily, rýchlo sa objavia ďalšie nepochybné znaky spoločného predka. Napríklad poradie génov pozdĺž ľudských a myšacích chromozómov sa vo všeobecnosti zachováva na veľkých úsekoch DNA. Teda ak nájdem ľudské gény A, B, a C v tomto poradí, zrejme u myši nájdem jej verzie A, B, C tiež v takom poradí, hoci sa vzdialenosti medzi génmi mohli trocha zmeniť (obrázok 5.2). V niektorých prípadoch sa táto korelácia zachováva na značných vzdialenostiach, napríklad v podstate všetky gény ľudského chromozómu 17 sa nachádzajú aj na myšacom chromozóme 11. A keby niekto namietal, že poradie génov je zásadné pre ich správne fungovanie, a preto dizajnér mohol zachovať toto poradie vo viacerých činoch špeciálnej kreácie, na základe súčasného chápania molekulovej biológie nie je žiaden dôvod, aby sa toto pravidlo malo vzťahovať na tak veľké chromozómové vzdialenosti.

[porovnanie umiestnenia génov a ARE v ľudskom a myšacom chromozóme]

Obrázok 5.2 Poradie génov pozdĺž chromozómu je pre človeka a myš často rovnaké, hoci presné vzdialenosti sa môžu trochu líšiť. Teda ak nájdeme tri gény v ľudskom chromozóme v poradí A, B, C, s veľkou pravdepodobnosťou na myšacom chromozóme nájdeme myšacie verzie génov A, B, C v tom istom poradí. Navyše, keď je už dostupná úplná genómová sekvencia človeka aj myši, je možné v medzerách medzi génmi nájsť zvyšky mnohých „skákajúcich génov“. Sú to presúvateľné kúsky, ktoré sa náhodne môžu vložiť do genómu a to sa v malej miere deje aj dnes. Podľa sekvenčnej analýzy DNA niektoré tieto časti získali mnoho mutácií v porovnaní s pôvodným skákajúcim génom, a teda vyzerajú byť veľmi staré; označujú sa ako dávne opakujúce sa prvky (ancient repetitive elements, ARE). Čo je zaujímavé, tieto dávne úseky sa často nachádzajú na podobných miestach myšacieho a ľudského genómu (ako v tomto príklade, kde ARE je prítomný medzi génmi A a B u človeka aj myši). Osobitne zaujímavé sú prípady, keď v čase vloženia došlo k skráteniu ARE na určitom bázovom páre a strate časti sekvencie DNA a tým aj všetkých možností budúceho využitia (v tomto príklade medzi génmi B a C). Nájdenie presne skráteného ARE na rovnakom mieste ľudského aj myšacieho genómu je presvedčivým dôkazom, že táto udalosť vloženia sa musela udiať v spoločnom predkovi človeka aj myši.

Ešte presvedčivejší dôkaz o spoločnom predkovi pochádza z výskumu takzvaných dávnych opakujúcich sa prvkov (ancient repetitive elements, ARE). Tie pochádzajú zo „skákajúcich génov“, ktoré sú schopné sa kopírovať a vložiť na rôzne ďalšie miesta v genóme, obyčajne bez akýchkoľvek účinkov. Genómy cicavcov sú posiate takýmito ARE, takže asi 45% ľudského genómu je tvorených týmito genetickými troskami. Ak si porovnáme úseky ľudského a myšacieho genómu, obsahujúce navzájom podobné gény v rovnakom poradí, často tiež nájdeme ARE v približne rovnakých miestach oboch genómov (obrázok 5.2).

Niektoré z nich sa v istých druhoch môžu stratiť, ale veľa z nich ostáva na mieste, ktoré zodpovedá predpokladu o ich objavení sa v genóme spoločného predka cicavcov a o ich následnom prenose na potomkov. Samozrejme môžu niektorí namietať, že sú to v skutočnosti dôležité prvky, vložené tam Stvoriteľom z dobrého dôvodu, a naše opovrhnutie nimi ako „odpadovou DNA“ iba vypovedá o našej úrovni neznalosti. A naozaj, určitý zlomok z nich môže plniť dôležité regulačné úlohy. No niektoré príklady vážne narušujú dôveryhodnosť takéhoto vysvetlenia. Pri prenose skákajúceho génu sa ten často poškodí. V genóme človeka aj myši sa vyskytujú ARE, ktoré boli pri vložení skrátené a tým prišli o akúkoľvek možnosť účinku. V mnohých prípadoch môžeme nájsť okyptené a úplne nefunkčné ARE v rovnakých miestach ľudského a myšacieho genómu (obrázok 5.2).

Ak nepripustíme, že Boh umiestnil tieto okyptené ARE na ich presné miesta, aby nás zmiatol a oklamal, potom je záver o spoločnom predkovi ľudí a myší prakticky nevyhnutný. Tento druh nedávnych údajov o genóme tak poskytuje nesmiernu výzvu pre tých, ktorí zastávajú mienku o stvorení všetkých druhov z ničoho.

Umiestnenie človeka do evolučného stromu života sa len ďalej potvrdzuje porovnaním s naším najbližším žijúcim príbuzným, šimpanzom. Sekvencia genómu šimpanza bola už odhalená a ukazuje, že človek a šimpanz sú na úrovni DNA na 96% rovnakí.

[porovnanie chromozómovej zostavy človeka a šimpanza]

Obrázok 5.3 Ľudské a šimpanzie chromozómy, čiže „karyotypy“. Všimnite si zvýraznenú podobnosť vo veľkosti a počte, s dôležitou výnimkou: Zdá sa, že ľudský chromozóm 2 vznikol spojením hlava-na-hlavu dvoch priemerne veľkých šimpanzích chromozómov (tu označených 2A a 2B).

Ďalší príklad tejto blízkej príbuznosti pochádza z prieskumu stavby ľudských a šimpanzích chromozómov. Chromozómy sú viditeľným prejavom DNA genómu, pozorovateľným v svetelnom mikroskope v čase bunkového delenia. Každý chromozóm obsahuje stovky génov. Obrázok 5.3 zobrazuje porovnanie chromozómov človeka a šimpanza. Človek má 23 párov chromozómov, ale šimpanz ich má 24. Rozdiel v počte chromozómov je zrejme následkom splynutia dvoch pôvodných chromozómov za vzniku ľudského chromozómu 2. To, že ten ľudský je naozaj zlepencom, je dosvedčené aj výskumom gorily a orangutana ‒ oba majú 24 párov chromozómov, a tak sa podobajú na šimpanza.

Po nedávnom určení úplnej sekvencie ľudského genómu sa stalo možným presne preskúmať miesto, kde malo dôjsť k uvedenému spojeniu chromozómov. Sekvencia na tom mieste ‒ pozdĺž dlhého ramena chromozómu 2 ‒ je naozaj pozoruhodná. Bez zachádzania do technických detailov uvediem, že na okrajoch všetkých chromozómov primátov sa nachádzajú určité zvláštne sekvencie. Tieto sekvencie sa vo všeobecnosti inde nevyskytujú. Ale našli sa presne tam, kde by ich predpovedala evolúcia, v strede nášho zlepeného 2. chromozómu. Zlepenie nastalo pri našom vývoji z ľudoopov a zanechalo tu svoj DNA odtlačok. Je veľmi ťažké pochopiť toto pozorovanie bez predpokladu spoločného predka.

Ešte iný náznak spoločného pôvodu šimpanzov a človeka pochádza zo zvláštneho pozorovania tzv. pseudogénov. To sú gény, ktoré majú takmer všetky vlastnosti funkčného úseku DNA, no sú postihnuté jednou alebo viacerými poruchami vytvoriacimi z nich hatlaninu. Keď porovnáme šimpanza a človeka, občas sa nájdu gény, ktoré jasne fungujú v jednom druhu, ale nie v druhom, pretože nadobudli jednu alebo viac škodlivých mutácií. Napríklad ľudský gén známy ako kaspáza-12 utŕžil niekoľko osudných rán. Šimpanzia kaspáza-12 sa nachádza na rovnakom mieste a pracuje bez problémov, podobne ako analogický gén u takmer všetkých cicavcov, vrátane myši. Ak ľudia povstali následkom nadprirodzeného zásahu špeciálneho stvorenia, prečo by si Boh komplikoval prácu vložením tohto nefunkčného génu na presne toto miesto?

Môžeme sa teraz pustiť do vysvetlenia pôvodu malého zlomku najmä fyzických odlišností medzi nami a našimi najbližšími príbuznými, z ktorých niektoré môžu mať zásadný podiel na našej ľudskosti. Napríklad gén pre bielkovinu žuvacích svalov (MYH16) sa u človeka zrejme premenil na pseudogén. U ostatných primátov stále plní svoju dôležitú úlohu pri vývine a posilňovaní žuvacích svalov. Je dosť možné, že znefunkčnenie tohto génu viedlo k zníženiu veľkosti ľudského žuvacieho svalu. Väčšina ľudoopov má pomerne väčšie a silnejšie čeľuste ako my. Lebky človeka a ľudoopov majú medziiným slúžiť na upnutie týchto žuvacích svalov. Dá sa predpokladať, že vývoj slabších čeľustí naopak umožnil našim lebkám rozšíriť sa smerom hore a prispôsobiť sa väčšiemu mozgu. Je to samozrejme špekulácia a boli nevyhnutné ďalšie genetické zmeny kvôli zväčšeniu mozgovej kôry, ktorá predstavuje hlavný rozdiel medzi človekom a šimpanzom.

Ďalší príklad pritiahol nedávno veľa pozornosti. Ide o gén FOXP2 s možnou úlohou vo vývoji jazyka. Príbeh FOXP2 začal s objavením sa istej anglickej rodiny, ktorej členovia v troch pokoleniach mali vážne rečové ťažkosti. Bolo pre nich namáhavé upravovať slová podľa gramatických pravidiel, pochopiť zložitú vetnú stavbu a hýbať svalmi úst, tváre a hlasiviek pri vyslovovaní niektorých zvukov.

Po genetickom stopovaní hrubou silou sa u členov rodiny našla chyba v jednom písmene DNA v géne FOXP2 na chromozóme 7. Bolo dosť zaujímavé, že jediný gén s nepatrným preklepom môže zapríčiniť tak závažné rečové nedostatky bez iných zjavných následkov.

Prekvapenie rýchlo narastalo, keď sa ukázalo, že sekvencia toho istého génu FOXP2 je pozoruhodne rovnaká u takmer všetkých cicavcov. No najzávažnejšou výnimkou sú ľudia, u ktorých došlo k dvom dôležitým zmenám v kódujúcom úseku génu, pravdepodobne iba pred stotisíc rokmi. Údaje nás vedú k hypotéze, že tieto nedávne zmeny vo FOXP2 istým spôsobom prispeli k vývoju reči u ľudí.

Pri tomto fakte sa bezbožní materialisti zrejme tešia. Ak sa ľudia vyvinuli čisto mutáciami a prírodným výberom, kto ešte potrebuje Boha na naše vysvetlenie? Na to odpovedám: Ja. Akokoľvek je zaujímavé porovnávanie šimpanzej a ľudskej sekvencie, to nám ešte nehovorí, čo znamená byť človekom. Podľa mňa samotná sekvencia DNA, hoci s nesmiernym množstvom údajov o biologickom účele, nikdy nevysvetlí určité ľudské vlastnosti, ako napríklad znalosť mravného zákona a všeobecné hľadanie Boha. Oslobodenie Boha spod závalu činov špeciálnej kreácie ho ešte nezbaví úlohy tvorcu vecí, ktoré robia ľudstvo nezvyčajným, a vesmíru ako takého. Iba nám ukáže niečo o spôsobe jeho činnosti.

5.4 Evolúcia: Teória alebo fakt?

Tu uvedené príklady z výskumu genómov plus ďalšie, ktoré by mohli zaplniť stovky kníh tohto rozsahu, poskytujú evolučnej teórii istú molekulovú podporu, ktorá presvedčila v podstate všetkých aktívnych biológov, že Darwinova koncepcia obmien a prírodného výberu je nepochybne správna. V skutočnosti pre takých ako som ja, pracujúcich v genetike, je takmer nemožné predstaviť si zosúladenie nesmierneho množstva údajov, valiacich sa z výskumu genómov, bez zázemia Darwinovej teórie. Ako povedal Teodosij Dobžanskyj, jeden z čelných biológov 20. storočia (a zbožný východný pravoslávny kresťan): „Nič v biológii nedáva zmysel, iba ak vo svetle evolúcie.“3

No je jasné, že evolúcia bola v náboženských spoločenstvách počas posledných 150 rokov zdrojom značného nepohodlia a odpor zatiaľ nejaví známky poľavenia. Preto veriacim dobre radím, aby si pozorne všimli nesmiernu váhu vedeckých údajov podporujúcich uvedenú príbuznosť všetkých živých bytostí vrátane nás. Pri takej sile dôkazov je nepochopiteľné, že v Spojených štátoch sa dosiahlo tak málo pokroku vo všeobecnom prijímaní evolúcie. Možno časť problému sa viaže na jednoduché nepochopenie slova „teória“. Kritici radi zdôrazňujú, že evolúcia je „len teória“, výrok, ktorý mätie aktívnych vedcov, ktorí sú zvyknutí na odlišný význam tohto slova. Môj slovník Funk & Wagnalls poskytuje takéto dve možné vysvetlenia slova „teória“: „1. špekulatívny alebo predpokladaný pohľad na niečo; 2. základné princípy, na ktorých stojí veda, umenie atď.: hudobná teória, teória rovníc.“

Je to práve druhý význam, na ktorý myslia vedci, keď hovoria o evolučnej teórii, práve tak, ako keď spomínajú gravitačnú teóriu alebo infekčnú teóriu chorôb. V tejto súvislosti slovo „teória“ nemá navodzovať neistotu; na tento účel by vedci použili slovo „hypotéza“. Ale pri bežnom každodennom použití nadobúda slovo „teória“ oveľa všednejší zmysel, tak ako sa uvádza v slovníku Funk & Wagnalls pri možnosti 1: „Mám teóriu, že Bill sa zaplietol s Mary.“ alebo „Podľa Lindinej teórie to urobil domovník.“ Nanešťastie nášmu jazyku chýba potrebná jemnosť pre toto odlíšenie, pretože asi tento malý zmätok v chápaní slova len zhoršil stav ostrej diskusie medzi vedou a vierou o príbuzností živých bytostí.

Takže ak evolúcia je správne, zostalo ešte miesto pre Boha? Arthur Peacocke, uznávaný britský molekulový biológ, ktorý sa neskôr stal anglikánskym kňazom a obšírne písal o vzťahu biológie a viery, nedávno vydal knihu nazvanú Evolúcia: Preoblečený priateľ viery? (Evolution: The Disguised Friend of Faith?) Takýto zaujímavý názov naznačuje možnosť zblíženia, ale nebude to len vynútené manželstvo nezlučiteľných svetonázorov? Alebo, keď už sme na jednej strane predostreli dôvody pre prijateľnosť Boha a na strane druhej vedecké údaje o vzniku vesmíru a života na našej planéte, nebudeme schopní nájsť šťastné a súzvučné zjednotenie?

____________________

3

T. Dobzhansky: Nothing in Biology Makes Sense Except in the Light of Evolution, American Biology Teacher 35 (1973): 125‒129.

Tretia časť: Viera vo vedu, viera v Boha

6. Genezis, Galileo a Darwin

Washington D.C. je plný šikovných, usilovných a zaujímavých ľudí. Nájde sa tu množstvo náboženstiev, ako aj značný podiel ateistov a agnostikov. Keď ma pozvali predniesť príhovor na výročnej večeri v uznávanom protestantskom kostole neďaleko za dištriktom, s potešením som to prijal. Bol to podnetný večer, kde významní riaditelia, učitelia aj robotníci sa uvoľnili a úprimne sa rozprávali o svojej viere a kládli pálčivé otázky o tom, ako si veda a viera môžu protirečiť alebo sa navzájom posilňovať. Počas dobrej hodiny diskusie napĺňala miestnosť vzájomná prívetivosť. A vtedy sa jeden veriaci spýtal staršieho pastora, či verí v to, že prvá kapitola knihy Genezis je doslovným opisom pôvodu zeme a ľudstva, krok-za-krokom, deň-za-dňom. V tej chvíli sa čelá zvraštili a zuby zaťali. Vzájomná zhoda sa odsťahovala do vzdialených kútov miestnosti. Pastorova prezieravo zostavená odpoveď, hodná najobratnejšieho politika, nakoniec uspela vyhnúť sa priamej odpovedi. Väčšina prítomných si zrejme vydýchla vďaka odvráteniu sporu, ale nálada sa narušila.

O niekoľko mesiacov neskôr som rozprával na národnom zhromaždení kresťanských lekárov, vysvetľujúc, aké veľké potešenie nachádzam pri vedeckom štúdiu genómu aj nasledovaní Krista. Nechýbali srdečné úsmevy; dokonca sa ozvalo aj „amen“. No potom som spomenul, ako presvedčivé sú vedecké dôkazy evolúcie, a naznačil, že podľa mňa evolúcia môže byť Božím šikovným plánom, ako stvoril ľudstvo. Srdečnosť sa stratila, podobne aj niektorí prítomní doslova odkráčali, smutne kývajúc hlavou.

Čo sa to tu deje? Z pohľadu biológa sú dôkazy v prospech evolúcie celkom jasné. Darwinova teória prírodného výberu poskytuje základný rámec pre pochopenie vzťahov všetkých živých tvorov. Predpovede evolúcie sa dokázali toľkými spôsobmi, hlavne v oblasti genomiky, ktoré si Darwin zrejme ani nemohol predstaviť, keď predložil svoju teóriu pred 150 rokmi.

Ak teda evolúciu podporuje ohromné množstvo vedeckých dôkazov, potom čo urobíme s nedostatkom verejnej podpory jej záverov? V roku 2004 položila organizácia Gallup takúto otázku vzorke Američanov: „Myslíte si, že 1. evolučná teória Charlesa Darwina je vedeckou teóriou, ktorá bola dostatočne potvrdená dôkazmi; alebo 2. je len jednou z mnohých teórií, a to takou, ktorá nebola dostatočne dokázaná; alebo 3. nemáte vedomosti, aby ste sa k tomu vyjadrili?“ Len jedna tretina Američanov uviedla, že veria, že teória evolúcie bola dostatočne potvrdená, a zvyšok sa rovným dielom rozdelil na tých, ktorí tvrdili, že nebola dostatočne dokázaná, a tých, ktorí sa nevedeli vyjadriť.

Keď otázku položili otvorenejšie a spýtali sa o pôvode ľudských bytostí, zdalo sa, že ešte väčší podiel odmieta závery evolúcie. Tu je otázka: „Ktoré z nasledujúcich tvrdení sa najviac blíži vášmu pohľadu na pôvod a vývoj ľudských bytostí? 1. Ľudské bytosti sa vyvíjali milióny rokov z menej rozvinutých foriem života, ale Boh riadil tento proces. 2. Ľudské bytosti sa vyvíjali milióny rokov z menej rozvinutých foriem života, ale Boh do toho nebol zapojený. 3. Boh vytvoril ľudské bytosti v podstate v ich súčasnej podobe v jednom okamihu počas posledných asi 10 tisíc rokov.“

V roku 2004 si 45% Američanov vybralo možnosť 3, 38% vybralo možnosť 1 a 13% zvolilo možnosť 2. Tieto štatistiky sa v posledných 20 rokoch takmer nemenili.

6.1 Dôvody chýbajúceho všeobecného súhlasu s Darwinovou teóriou

Nepochybne je teória evolúcie ťažko predstaviteľná. Ľudia počas storočí zblízka pozorovali prírodu okolo seba. Väčšina pozorovateľov, bez ohľadu na náboženské vyznanie, nebola schopná vysvetliť si zložitosť a rozmanitosť podôb života bez predpokladu návrhára.

Darwinova myšlienka bola prevratná, pretože ponúkala tak úplne nečakaný záver. Vidieť vyvinúť sa nový druh nebolo u nikoho každodennou skúsenosťou. Napriek nepochybnej zložitosti niektorých neživých predmetov (napríklad snehových vločiek) sa zdalo, že zložitosť podôb života ďaleko presahuje čokoľvek pozorovateľné v neživom svete. Prirovnanie Williama Paleya o nájdení hodiniek na lúke ‒ z ktorých by každý z nás vyvodil existenciu hodinára ‒ sa stretlo so súhlasom u mnohých čitateľov 19. storočia a pokračuje v tom aj u mnohých dnešných ľudí. Život vyzerá byť navrhnutý, takže musí jestvovať aj návrhár.

Hlavná časť problému prijatia evolučnej teórie spočíva v potrebe pochopenia významu odpovedajúcich nesmierne dlhých časových úsekov. Takéto obdobia sú nepredstaviteľné z hľadiska ľudskej skúsenosti. Jedným zo spôsobov skrátenia eónov dejín do pochopiteľnejšej podoby je predstaviť si, čo by sa stalo, keby sme 4,5 miliárd rokov existencie Zeme, od jej vytvorenia po dnešok, stlačili do 24 hodinového dňa. Ak by Zem vznikla o 0:01, potom život by sa objavil asi o 3:30. Po dlhom dni pomalého vývoja k mnohobunkovým organizmom by nakoniec došlo ku kambrickej explózii asi o 21:00. Neskoro večer by sa po Zemi potulovali dinosaury. Ich vyhynutie by nastalo o 23:40, a potom by sa začali rozširovať cicavce.

Rozchod línií vedúcich k šimpanzom a človeku by nastal iba jednu minútu a 17 sekúnd pred polnocou a anatomicky súčasní ľudia by sa objavili len v posledných troch sekundách. Život terajšieho človeka v strednom veku na zemi by zaberal poslednú milisekundu (tisícinu sekundy). Neprekvapuje, že mnohí z nás majú veľké ťažkosti predstaviť si evolučné obdobia.

Navyše nemožno pochybovať, že hlavná prekážka širokého verejného súhlasu s evolúciou, hlavne v Spojených štátoch, sa spája s dojmom protirečenia voči úlohe nadprirodzeného návrhára. Túto námietku, ak je oprávnená, musia všetci veriaci zohľadniť s veľkou vážnosťou. Ak vás presvedčilo (ako mňa) jestvovanie mravného zákona a všeobecná túžba po Bohu, ak cítite, že je vo vašom srdci žiariaca smerovka ukazujúca na prítomnosť zhovievavosti a lásky, tak potom je celkom prirodzené vzdorovať takej sile, ktorá sa túto značku snaží vytnúť. Predtým, ako sa pustíme do otvorenej vojny proti tejto sile, bude najlepšie, ak si budeme istí, že nestrieľame na nestranného pozorovateľa či dokonca spojenca.

Pre mnohých veriacich je samozrejme problémom, že závery evolúcie sa zdajú byť v protirečení s istými posvätnými spismi, ktoré popisujú Božiu úlohu vo stvorení vesmíru, zeme, všetkých živých tvorov i nás. Napríklad v islame Korán popisuje vývoj života v stupňoch, ale ľudí vníma ako osobitný čin stvorenia „z hliny suchej, z blata poddajného“ (15:26). V židovstve a kresťanstve je veľký príbeh stvorenia Gn 1 a 2 pevným základom pre mnohých veriacich.

6.2 Čo naozaj hovorí Genezis?

Ak ste prednedávnom nečítali toto biblické rozprávanie, hneď teraz si nájdite Bibliu a čítajte od Gn 1,1 do Gn 2,7. Nič nenahradí prečítanie si samotného textu, ak sa niekto pokúša pochopiť jeho zmysel. A ak sa obávate, že slová v tomto texte sa vážne narušili počas storočí opisov a prepisov, nič si z toho nerobte ‒ dôkazy v prospech autentickosti hebrejčiny sú v skutočnosti celkom silné.

Nepochybne je to mocné básnické rozprávanie, opisujúce príbeh Božích stvoriteľských činov. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, to znamená, že Boh vždy jestvoval. Takýto popis je iste v súlade s vedeckými poznatkami o Veľkom tresku. Zvyšok Gn 1 popisuje rad stvoriteľských činov, od „Buď svetlo!“ v prvom dni, cez vody a oblohu v druhom dni, objavenie sa súše a rastlinstva v treťom dni, slnka, mesiaca a hviezd v štvrtom dni, rýb a vtákov v piatom dni a nakoniec, až vo veľmi rušnom šiestom dni, objavenie sa suchozemských zvierat a človeka ‒ muža a ženy.

Gn 2 začína opisom Božieho odpočinku počas siedmeho dňa. Potom nasleduje druhý opis stvorenia človeka, tentokrát s priamym odvolaním sa na Adama. Druhý opis stvorenia nie je celkom v súlade s prvým; v Gn 1 sa rastliny objavujú tri dni pred stvorením človeka, kým v Gn 2 sa zdá, že Boh stvoril Adama z prachu zeme predtým, než by sa bol objavil akýkoľvek krík alebo rastlinka. Je zaujímavé spomenúť, že v Gn 2,7 sa hebrejský výraz, ktorý prekladáme „živá bytosť“, vzťahuje na Adama úplne rovnako, ako sa predtým vzťahoval na ryby, vtáky a suchozemské zvieratá v Gn 1,20.24.

Čo vyvodíme z týchto opisov? Mienil to pisateľ ako doslovný popis presných, po sebe idúcich krokov, vrátane dní s 24-hodinovým trvaním (hoci slnko bolo stvorené až v treťom dni, nechávajúc tak otvorenú otázku o tom, aká bola dĺžka dňa predtým)? Ak bol úmyslom doslovný popis, prečo tu sú dva príbehy, ktoré nie celkom súhlasia jeden s druhým? Je to básnický, či dokonca obrazný opis alebo skutočný dejepis?

Tieto otázky sa riešili storočia. Obrazné vysvetlenia sa od čias Darwina v istých kruhoch považujú za mierne podozrivé, pretože ich možno obviniť z „podľahnutia“ evolučnej teórii, a teda možného zľahčovania pravdy posvätného textu. Je teda užitočné odhaliť, ako si vzdelaní teológovia vysvetľovali Gn 1 a 2 dávno pred objavením sa Darwina, a dokonca aj pred tým, ako sa začali hromadiť geologické dôkazy o obrovskom veku Zeme.

V tomto ohľade sú osobitne zaujímavé spisy svätého Augustína, obráteného skeptika a vynikajúceho teológa, ktorý žil okolo roku 400 po Kristovi. Augustína uchvacovali prvé dve kapitoly knihy Genezis a napísal nie menej ako päť rozsiahlych rozborov týchto textov. Hoci jeho myšlienky boli zostavené pred viac ako 1600 rokmi, ešte stále sú osvecujúce. Pri čítaní týchto značne hĺbavých úvah, najmä ako sú zachytené v Doslovnom význame Knihy Genezis, vo Vyznaniach a v Božom štáte, je jasné, že Augustín kladie viac otázok, ako je schopný odpovedať. Neustále sa vracia k otázke významu času, usudzujúc, že Boh je mimo času a nie je ním ohraničený (2 Pt 3,8 vyslovene hovorí: „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“). To teda vedie Augustína k otázke o trvaní siedmych dní biblického stvorenia.

Hebrejské slovo použité v Gn 1 pre deň (yôm) sa dá použiť na popis 24-hodinového dňa, ako aj na obraznejšie vyjadrenia. V Biblii je mnoho miest, kde sa yôm nepoužíva doslovne, napríklad „deň Pána“ ‒ tak ako by sme mohli povedať „za dňa môjho starého otca“, pričom nemáme na mysli, že dedko žil len 24 hodín.

Augustín nakoniec píše: „O povahe týchto dní je nám veľmi ťažké, ak nie nemožné, uvažovať, nieto ešte rozprávať.“1 Pripúšťa, že je zrejme viacero správnych vysvetlení knihy Genezis: „Toto uvážiac som sa na knihu Genezis pozrel z viacerých pohľadov, čo som vedel, som aj vyložil, a uviedol som z nej aj úryvky tajomne napísané na naše precvičenie; nie aby som sa niečoho slepo držal, keď iné vysvetlenia môžu byť lepšie.“2

Stále sa predkladajú rozličné vysvetlenia zmyslu Gn 1 a 2. Niektoré, zvlášť z evanjelických kresťanských cirkví, trvajú na celkom doslovnom chápaní vrátane 24-hodinových dní. Spolu s nasledujúcimi rodokmeňmi v Starom zákone to viedlo biskupa Usshera k slávnemu záveru, že Boh stvoril nebo a zem v roku 4004 pred Kristom. Iní, rovnako úprimní veriaci, neprijímajú požiadavku, že dni stvorenia museli byť dlhé 24 hodín, hoci inak považujú rozprávanie za doslovné a chronologické znázornenie Božích stvoriteľských skutkov. A ďalší veriaci chápu jazyk Gn 1 a 2 v zmysle poučenia čitateľov v Mojžišových časoch o Božích rysoch bez snahy učiť vedecké poznatky o jednotlivostiach stvorenia, ktoré by v tom čase boli úplne mätúce.

Napriek 25 storočiam debát je rozumné povedať, že nijaký človek nevie, aký presný zmysel mali mať Gn 1 a 2. Mali by sme to skúmať ďalej! Ale myšlienka, že vedecké objavy by mali predstavovať nepriateľa v tejto snahe, je zle postavená. Ak Boh stvoril vesmír aj zákony, ktorými sa riadi, a ak obdaril ľudské bytosti rozumovými schopnosťami odhaľovať jeho fungovanie, chcel by od nás, aby sme sa zriekli týchto schopností? Ponižuje alebo ohrozuje ho to, čo objavujeme o jeho stvorení?

____________________

1

sv. Augustín: De Civitate Dei (Boží štát) XI.6 augustinus.it
podľa angličtiny: „Aký druh dní to bol, je pre nás veľmi ťažké, ak nie nemožné, si predstaviť.“

2

sv. Augustín: De Genesi ad Litteram (O doslovnom význame Genezis) I.20(40) augustinus.it
podľa angličtiny: „Uvážiac tieto fakty som vypracoval a uviedol výroky knihy Genezis z rôznych pohľadov podľa mojich schopností; a pri vysvetľovaní slov, ktoré sú napísané nejasne, aby podnietili naše rozmýšľanie, som si tvrdohlavo nezvolil jeden postoj oproti konkurenčným vysvetleniam, ktoré môžu byť nakoniec lepšie.“

6.3 Poučenie od Galilea

Pri pohľade na súčasné prestrelky medzi niektorými cirkevnými spoločenstvami a istými populárnymi vedcami by sa niekto so zmyslom pre dejiny mohol opýtať: „Nevideli sme tento film už niekedy?“ Spory medzi vysvetleniami Písma a vedeckými pozorovaniami nie sú práve najnovšie. Najmä spory, ktoré vypukli v 17. storočí medzi Cirkvou a vedeckou astronómiou nám poskytujú isté poučné pozadie pre evolučné debaty dneška.

Galileo Galilei bol vynikajúcim vedcom a matematikom narodeným v Taliansku v roku 1564. Neuspokojovalo ho vykonávať matematický rozbor cudzích údajov alebo pokračovať v aristotelovskej tradícii predkladania teórií bez požiadavky experimentálneho overenia. Galileo sa zaoberal experimentálnymi meraniami aj použitím matematiky na ich vysvetlenie. V roku 1608 nadchnutý správou o objave ďalekohľadu v Holandsku si Galileo postavil vlastný prístroj a rýchlo uskutočnil niekoľko astronomických pozorovaní so závažnými dôsledkami. Pozoroval štyri mesiace obiehajúce okolo planéty Jupiter. Toto jednoduché zistenie, dnes považované za samozrejmé, predstavovalo značné ťažkosti pre tradičný ptolemaiovský systém, u ktorého sa všetky nebeské telesá považovali za obežnice Zeme. Galileo tiež pozoroval slnečné škvrny, ktoré predstavovali možnú urážku pre myšlienku, že všetky nebeské telesá boli stvorené ako dokonalé.

Galileo nakoniec prišiel k záveru, že jeho pozorovania dávajú zmysel, len ak Zem obieha okolo Slnka. To ho postavilo do priameho sporu s Katolíckou cirkvou.

Hoci veľká časť tradičných rečí o cirkevnom prenasledovaní Galilea je premrštená, niet pochýb, že jeho závery prijímali mnohé teologické kruhy s obavami. Nebolo to ale celkom postavené na náboženských dôvodoch. V skutočnosti mnohí jezuitskí astronómovia uznali jeho pozorovania, no konkurenční akademici sa cítili urazení a vyzývali Cirkev k zákroku. Vynucoval si to dominikán otec Caccini. V kázni priamo namierenej proti Galileovi trval na tom, že „geometria je diabolská“ a že „matematici by mali byť zakázaní ako pôvodcovia všetkých heréz“.3

Iný katolícky kňaz tvrdil, že Galileove závery sú nielen heretické, ale aj ateistické. Iné útoky zahŕňali tvrdenie, že „jeho zdanlivý objav narúša celý kresťanský plán spásy“ a že „vrhá pochybnosti na učenie o vtelení“.

Pri spätnom pohľade sa dnešní pozorovatelia určite divia, prečo bola Cirkev natoľko dotknutá myšlienkou, že Zem sa točí okolo Slnka. Síce sa zdá, že niektoré verše z Písma v tomto podporujú postoj Cirkvi, napríklad Žalm 93,1: „(Pán) Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje.“ a Žalm 104,5: „Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.“ Uvádzali aj Kazateľa 1,5: „Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.“ Dnes by máloktorý veriaci stál za tým, že pisatelia týchto veršov mali v úmysle učiť vedu. A predsa sa objavili zanietené názory, že heliocentrizmus by nejak podkopal kresťanskú vieru.

Hoci si Galileo pohneval cirkevnú vrchnosť, prešlo mu to s varovaním, aby viac neučil a neobhajoval svoje názory. Novozvolený pápež, ktorý bol ku Galileovi priateľský, mu dal neurčité dovolenie, aby napísal knihu o svojich názoroch, za predpokladu, že poskytne vyvážený pohľad. Galileovo vrcholné dielo, Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách, predkladá vymyslený rozhovor medzi geocentrickým a heliocentrickým nadšencom, vedený nestranným, ale zaujatým laikom. Rozprávačský štýl nikoho neoklamal. Galileova podpora heliocentického pohľadu bola ku koncu knihy jasná a napriek schváleniu katolíckymi cenzormi kniha vyvolala ostrú odozvu.

Galilea potom súdila Rímska inkvizícia v roku 1633 a nakoniec ho donútila „zriecť sa, prekliať a odmietnuť“ svoju prácu. Zostal v domácom väzení po zvyšok svojho života a jeho diela boli zakázané. Až v roku 1992 ‒ 359 rokov po súde ‒ vydal pápež Ján Pavol II ospravedlnenie: „A tak súčasná veda, so svojimi postupmi a nimi predpokladanou slobodou výskumu, vyžaduje od teológov, aby prehodnotili svoje kritéria výkladu Písma. Väčšina sa k tomu ešte nedopracovala. Napodiv, Galileo, úprimný veriaci, sa ukázal byť v tomto ohľade vnímavejší ako jeho odporcovia teológovia. Benedettovi Castelli napísal: ‚Ak sa Písmo nemôže mýliť, niektorí jeho vykladači a komentátori sa mýliť môžu, a to vo viacerých ohľadoch.‘ Známy je aj jeho list Kristíne z Loreny (1615), ktorý je ako malé pojednanie z biblickej hermeneutiky.“ a „Galileo, ktorý v podstate objavil experimentálnu metódu, vďaka svojej fyzikálnej genialite a na základe rôznych dôvodov pochopil, že iba Slnko môže zastávať úlohu stredu sveta, ktorý bol vtedy známy, teda planetárnej sústavy.“4

Takže v tomto prípade vedecká správnosť heliocentrického pohľadu nakoniec vyhrala napriek silným teologickým námietkam (samozrejme Slnko nie je v strede vesmíru o nič viac ako Zem. Aj ono obieha v Galaxii atď., pozn. prekl.). Dnes sú s tým všetky náboženstvá úplne zmierené, možno okrem niektorých primitívnych. Tvrdenia, že heliocentrizmus protirečí Biblii, sa dnes zdajú zjavne prehnané a nástojenie na doslovnom výklade práve týchto veršov sa zdá byť úplne neopodstatnené.

Môže dôjsť k takémuto vyváženému zavŕšeniu v súčasnom spore medzi vierou a teóriou evolúcie? Keď to berieme z tej lepšej strany, Galileov prípad ukazuje, že sporná kapitola sa nakoniec vyriešila na základe ohromného množstva vedeckých dôkazov. No po ceste sa spravilo mnoho škody ‒ a to viac viere ako vede. Augustín vo svojom výklade knihy Genezis poskytuje napomenutie, ktoré si možno lepšie mala všimnúť Cirkev 17. storočia:

Mnohí, aj nekresťania, dôjdu k takým vedomostiam o zemi, o oblohe, o ostatných prvkoch tohto sveta, o pohybe a obehu či dokonca veľkostiach a vzdialenostiach nebeských telies, o pravidelných zatmeniach slnka a mesiaca, o cykloch rokov a období, o povahe zvierat, rastlín, kameňov a podobných vecí, že o nich nadobudnú jasnú predstavu a skúsenosť.
  Je potom trápne, nebezpečné a nanajvýš neopatrné, aby kresťan o týchto veciach hovoriac, ako keby podľa kresťanských Písiem, sa tak odvážil blúzniť, aby, takpovediac celé nebo na hlavu postaviac, zožal všemožný posmech.
  A nie len to je nepríjemné, že omylný človek vyjde na posmech, ale že tí, čo sú vonku, o ktorých spásu usilujeme, uveria, že naši učitelia to tak mysleli, a na svoju veľkú záhubu ich odmietnu a zavrhnú ako neučených. Keď teda pristihnú niekoho z kresťanov mýliť sa vo veci, ktorú dôkladne poznajú, a vyvodiť nesprávny záver z našich Kníh, ako potom uveria Zákonu v učení o zmŕtvychvstaní, o nádeji na večný život a o nebeskom kráľovstve, keď už sa zdá byť chybne napísané o tých veciach, ktoré mali možnosť preskúmať alebo nezvratnými číslami popísať?5

Polemika medzi evolúciu a vierou sa však nanešťastie v mnohých ohľadoch ukazuje byť oveľa zložitejšia ako spor o tom, či sa zem točí okolo slnka. Evolučná polemika totiž siaha do samotného srdca viery aj vedy. To nie je o kamenných nebeských telesách, ale o nás a našom vzťahu so Stvoriteľom. Možno práve závažnosť týchto otázok vysvetľuje skutočnosť, že napriek dnešnej rýchlosti pokroku a šírenia informácií sme stále nevyriešili verejnú debatu o evolúcii, takmer 150 rokov po vydaní Darwinovho Pôvodu druhov.

Galileo ostal pevne veriacim až do konca. Neprestával zdôrazňovať, že vedecký výskum je nielen prijateľné, ale aj vznešené počínanie pre veriaceho. V slávnej poznámke, ktorá by mohla byť dnešným heslom všetkých veriacich vedcov, povedal: „Necítim sa povinný veriť, že ten istý Boh, ktorý nás obdaril zmyslami, rozumom a chápavosťou, chcel, aby sme sa vzdali ich použitia.“6

Majúc na zreteli toto napomenutie, preskúmajme teraz možné odpovede na sporné vzťahy medzi teóriou evolúcie a vierou v Boha. Každý z nás tu musí prísť k nejakému záveru a vybrať si niektorý z nasledujúcich postojov. Keď ide o zmysel života, vysedávanie na plote nie je správnym postojom pre vedcov ani veriacich.

____________________

3

A. D. White: A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom (Dejiny zbrojenia medzi vedou a teológiou v kresťanstve) (New York, 1898). santafe.edu

4

príhovor Jána Pavla II pred Pápežskou akadémiou vied 31.10.1992, bod 5 a 12. [fr], [de], [it]
pozn. prekl.: Autor uvádza citát, ktorý sa v pápežovom príhovore nenachádza: „Galileo cítil pri svojom vedeckom výskume prítomnosť Stvoriteľa, ktorý ho oduševňoval, podnecoval, predvídajúc a napomáhajúc v jeho náhľadoch.“ Uviedol som preto úryvky, ktoré najviac sedia do kontextu.

5

sv. Augustín: De Genesi ad Litteram I.19(39) augustinus.it

6

Galileo: List vojvodkyni Kristíne z Loreny, 1615. [it] (9. odstavec), [en] (10. odstavec)

7. Voľba č.1: Ateizmus a agnosticizmus
(keď veda premáha vieru)

Môj prvý rok na univerzite, 1968, bol plný neobyčajne ťažkých udalostí. Sovietske tanky sa vrútili do Československa, Vietnamská vojna sa vyostrila počas ofenzívy Tet a bol spáchaný atentát na Roberta F. Kennedyho a Martina Luthera Kinga. No na úplnom konci roka došlo k inej, oveľa radostnejšej udalosti, ktorá uchvátila svet ‒ štart Apolla 8. Bol to prvá kozmická loď s ľudskou posádkou, ktorá mala obletieť Mesiac. V decembri cestovali Frank Borman, James Lovell a William Anders tri dni vesmírom, kým sa svet pozeral so zadržaným dychom. Potom začali obiehať Mesiac a fotografovali prvé ľudské zábery Zeme vychádzajúcej nad mesačným povrchom, pripomínajúc nám všetkým, ako len naša planéta vyzerá malá a zraniteľná z toho mimoriadneho miesta vo vesmíre. Počas Štedrého večera vysielali traja astronauti živý televízny prenos zo svojej lode. Po porozprávaní svojich zážitkov a o vyprahnutosti mesačného povrchu prečítali spolu svetu prvých desať veršov knihy Genezis. Ja, v tom čase agnostik na ceste k ateizmu, si stále pamätám na ten zvláštny pocit úžasu, ktorý ma naplnil pri tých nezabudnuteľných slovách „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, prichádzajúcich do mojich uší zo vzdialenosti 380 tisíc kilometrov a vyslovených ľuďmi, ktorí boli vedcami a inžiniermi, ale pre ktorých tieto slová mali samozrejme hlboký význam.

Krátko nato známa americká ateistka Madalyn Murray O'Hairová zažalovala NASA za dovolenie čítať Bibliu v ten Štedrý večer. Namietala, že americkým astronautom ako federálnym zamestnancom by mala byť vo vesmíre zakázaná verejná modlitba. Hoci súdy nakoniec zamietli jej žalobu, NASA pri ďalších letoch odrádzala od podobných odkazov na vieru. A tak, aj keď Buzz Aldrin si vybavil možnosť svätého prijímania na povrchu Mesiaca počas prvého ľudského pristátia Apolla 11 na Mesiaci v roku 1969, táto udalosť nebola verejne oznámená.

Bojovná ateistka podnikajúca súdne spory proti čítaniu Biblie astronautmi obiehajúcimi Mesiac na Štedrý večer: aké to znamenie stupňujúcej sa nenávisti medzi veriacimi a neveriacimi v našom modernom svete! V roku 1844 nikto neprotestoval, keď prvá telegrafická správa Samuela Morseho znela: „Čo Boh učinil?“ No v 21. storočí sa zväčšuje počet fanatikov na obidvoch stranách barikády veda/viera trvajúcich na umlčaní toho druhého.

Odkedy bola O'Hairová jeho najviditeľnejšou obhajkyňou, ateizmus sa počas desaťročí ďalej vyvíjal. Dnes to už nie sú svetskí aktivisti ako O'Hairová, kto predstavuje jeho predvoj ‒ sú to evolucionisti. Medzi viacerými hlasnými predstaviteľmi sa vynímajú Richard Dawkins a Daniel Dennett ako výreční akademici, ktorí venujú značné úsilie na vysvetľovanie a šírenie darvinizmu, tvrdiac, že prijatie evolúcie v biológii vyžaduje prijatie ateizmu v teológii. On a jeho kolegovia z ateistického spoločenstva sa pokúsili nevšedným marketingovým ťahom zaviesť pojem „bystrý“ (bright) ako náhradu pojmu „ateista“. (Pričom priamy dôsledok, že veriaci musia byť „zatemnení“, môže byť dôvodom, prečo sa pojem ešte neujal.) Iste, ich nepriateľstvo voči viere je zjavné. Ako sme sa sem dostali?

7.1 Ateizmus

Niektorí delia ateizmus na „slabý“ a „silný“. Slabý ateizmus znamená neprítomnosť viery v jestvovanie Boha alebo bohov, a silný je zasa pevným presvedčením, že nijaké božstvá neexistujú. Pri bežnom rozhovore je práve ten druhý postoj spájaný s ateizmom, preto sa na neho pozrieme bližšie.

Už som spomínal, že hľadanie Boha je všeobecne prítomná vlastnosť celého ľudstva naprieč zemepisnými oblasťami a ľudskými dejinami. Svätý Augustín vo svojej pozoruhodnej knihe Vyznania (v podstate prvá západná autobiografia) popisuje túto túžbu v úplne prvom odstavci: „A človek, čiastočka tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba, a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v tebe.“1

Keď je toto všeobecné hľadanie Boha také zrejmé, čo si počneme s tými nepokojnými srdcami, ktoré popierajú jeho existenciu? Na akom základe robia takéto závery s toľkou istotou? A aký je dejinný pôvod tohto názoru?

Ateizmus nehral veľkú úlohu v dejinách ľudstva, a to až do 18. storočia, kedy sa objavilo osvietenstvo a vzrástol materializmus. No nebol to iba objav prírodných zákonov, čo otvorilo dvere ateistickému presvedčeniu; veď nakoniec sir Isaac Newton bol hlboko veriaci v Boha a napísal a uverejnil viac prác o výklade Biblie ako o matematike a fyzike. Silou, ktorá vo väčšej miere viedla k nástupu ateizmu v 18. storočí, bola vzbura proti utláčajúcej moci štátu a Cirkvi, osobitne prejavená vo Francúzskej revolúcii. Francúzska kráľovskú rodina aj cirkevná hierarchia boli vnímaní ako hrubí, sebeckí, pokryteckí a nevnímajúci potreby obyčajných ľudí. Identifikovaním organizovanej Cirkvi so samotným Bohom sa revolucionári rozhodli radšej zbaviť sa obidvoch.

Ďalší podnet pre ateistický svetonázor prišiel neskôr s dielami Sigmunda Freuda, ktorý tvrdil, že viera v Boha je len zbožným želaním. No zdá sa, že ešte väčšia podpora pre ateizmus povstala v posledných 150 rokoch z Darwinovej teórie evolúcie. „Argument z dizajnu“, ktorý bol natoľko pôsobivým ťahom v rukách teistov, bol podmínovaný na základe vzostupu evolučnej teórie a ateisti sa jej zmocnili ako silnej zbrane proti duchovnu.

Vezmime si napríklad Edwarda O. Wilsona, jedného z vynikajúcich evolučných biológov našich čias. Vo svojej knihe O ľudskej prirodzenosti (On Human Nature) Wilson s radosťou oznamuje, že evolúcia zvíťazila nad nadprirodzenom akéhokoľvek druhu, uzatvárajúc: „Posledný rozhodujúci výdobytok vedeckého naturalizmu príde na základe jeho možnosti vysvetliť tradičné náboženstvo, jeho hlavného nepriateľa, ako v zásade hmotný jav. Teológia zrejme neprežije ako samostatný vedný odbor.“2 To sú silné slová.

Ešte silnejšie slová vypadli z Richarda Dawkinsa. V súbore kníh počínajúc Sebeckým génom (The Selfish Gene) a pokračujúc Slepým hodinárom (The Blind Watchmaker), Výstupom na vrchol nepravdepodobnosti (Climbing Mount Improbable) a Diablovým kaplánom (A Devil's Chaplain) Dawkins vykresľuje presvedčivými príkladmi a rečníckou okázalosťou následky biologických obmien a prírodného výberu. Z tohto darvinistického pohľadu potom Dawkins rozširuje svoje závery na náboženstvo vo veľmi nenávistných slovách: „Teraz je v móde vytvárať apokalyptické závery pre ľudstvo z hrozieb ako AIDS, choroby ‚šialených kráv‘ a mnohých ďalších, ale ja si myslím, že vec možno postaviť tak, že náboženstvo je jedno z veľkých svetových ziel, porovnateľné s pravými kiahňami, ale ťažšie odstrániteľné.“3

Molekulový biológ a teológ Alister McGrath sa vo svojej nedávnej knihe Dawkinsov boh (Dawkins' God) pozrel na tieto náboženské závery a poukázal na logické zlyhania stojace za nimi. Dawkinsove argumenty sú postavené troma spôsobmi. Po prvé, tvrdí, že evolúcia plne vysvetľuje biologickú zložitosť a vznik ľudstva, takže Boh nie je potrebný. Hoci tento predpoklad správne oslobodzuje Boha od zodpovednosti za početné činy špeciálnej kreácie u každého druhu na Zemi, určite nevyvracia myšlienku, že Boh vypracoval svoj stvoriteľský plán vo forme evolúcie. Teda Dawkinsov prvý argument je bezpredmetný voči Bohu, ktorého uctieval svätý Augustín alebo ktorého uctievam ja. No Dawkins je majstrom v tvorbe slameného panáka, ktorého potom rozmetáva s veľkým pôžitkom. Zrejme sa nevyhneme záveru, že takéto opakované skresľovanie viery prezrádza nenávistný osobný záujem namiesto základu v rozumných dôvodoch, ktoré Dawkins tak oceňuje na vedeckom poli.

Druhá námietka Dawkinsovej školy evolučného ateizmu je ďalším slameným panákom: že náboženstvo je protichodné rozumu. Zdá sa, že si osvojil definíciu náboženstva pripisovanú vymyslenému školákovi Marka Twaina: „Náboženstvo je viera v niečo, o čom vieš, že to nie je tak.“4 Dawkinsova definícia viery je „slepá dôvera pri neprítomnosti dôkazov, či dokonca zoči-voči dôkazom“5. To iste nepopisuje vieru najviac hlboko veriacich naprieč dejinami, ani väčšiny z mojich osobných známych. Hoci rozumový argument nemôže nikdy s konečnou platnosťou dokázať jestvovanie Boha, významní myslitelia od Augustína, cez Tomáša Akvinského až po C. S. Lewisa ukázali, že viera v Boha je skutočne prijateľná. O nič menej tomu nie je ani dnes. Karikatúra viery, ktorú predstavuje Dawkins, je pre neho ľahko napadnuteľná, no nie je skutočnosťou.

Dawkinsova tretia námietka spočíva vo veľkých škodách vykonaných v mene náboženstva. O tom niet pochýb, hoci dozaista viera podnietila aj veľké činy súcitu. No zlé činy vykonané v mene náboženstva nijakým spôsobom nespochybňujú pravdu viery; namiesto toho spochybňujú dokonalosť ľudskej prirodzenosti, tých hrdzavých nádob, do ktorých bola naliata čistá voda pravdy.

Je zaujímavé, že zatiaľ čo Dawkins vysvetľuje, že je to gén a jeho neúnavná honba za prežitím, ktoré vysvetľujú bytie všetkých živých tvorov, zároveň tvrdí, že až my ľudia sme natoľko vyspelí, aby sme sa mohli postaviť sa proti našim genetickým pravidlám. „Môžeme dokonca uvažovať o spôsoboch cieleného pestovania a rozvíjania čistého, nezištného altruizmu ‒ niečoho, čo v prírode nemá miesto, niečoho, čo nikdy predtým nejestvovalo počas celých dejín sveta.“6

No a tu je rozpor: zdá sa, že Dawkins sa upísal mravnému zákonu. Skadeže sa vynoril tento závan dobrej vôle? No nemalo by to u Dawkinsa vzbudiť podozrenie o „slepej neľútostnej ľahostajnosti“, ktorú pripisuje celej prírode, vrátane seba a zvyšku ľudstva vďaka bezbožnej evolúcii? Ako by mal teda oceniť nezištnosť?

Hlavná a nevyhnutná chyba v Dawkinsovom tvrdení, že veda vyžaduje ateizmus, je, že ide za rámec dôkazov. Ak je Boh mimo prírody, potom veda nemôže ani dokázať, ani vyvrátiť jeho existenciu. Ateizmus sa teda musí považovať za druh slepej viery, pretože sa zakladá na súbore názorov, ktoré sa nedajú obrániť na čisto rozumovom základe. Asi najzreteľnejší opis tohto názoru pochádza z nečakaného zdroja: Stephen Jay Gould, ktorý je popri Dawkinsovi pravdepodobne najviac čítaným verejným obhajcom evolúcie z minulého pokolenia. V inak málo známej knižnej recenzii Gould pranieruje Dawkinsov pohľad:

Hovorím to svojim kolegom už po x-miliónty krát: Veda jednoducho nemôže svojimi oprávnenými prostriedkami rozsúdiť vec Božieho prípadného dohľadu nad prírodou. My ho ani nepotvrdzujeme, ani nevyvraciame; jednoducho sa k tomu ako vedci nemôžeme vyjadriť. Ak niekto z našich radov urobil nemiestnu poznámku, tvrdiac, že darvinizmus popiera Boha, potom pôjdem a nájdem pani McInterney [Gouldova učiteľka z 3. ročníka], aby mu dala po prstoch. ... Veda môže pracovať len s hmotnými vysvetleniami; nemôže potvrdiť ani vyvrátiť iné druhy činiteľov (napríklad Boha) v iných oblastiach (napríklad v mravnej oblasti). Zabudnime na chvíľu na filozofiu; mali by postačiť jednoduché fakty z minulého storočia. Samotný Darwin bol agnostikom (stratil vieru v Boha po nešťastnej smrti jeho obľúbenej dcéry), ale veľký americký botanik Asa Gray, ktorý podporoval prírodný výber a napísal knihu nazvanú Darwiniana, bol zbožným kresťanom. O 50 rokov neskôr: Charles D. Walcott, objaviteľ skamenelín v burgesských bridliciach, bol presvedčeným darvinistom a rovnako pevným kresťanom, ktorý veril, že Boh navrhol prírodný výber, aby viedol dejiny života podľa jeho predstáv a zámerov. O ďalších 50 rokov tu máme dvoch najväčších evolucionistov nášho pokolenia: G. G. Simpson bol humanistický agnostik, Teodosij Dobžanskyj bol ukrajinský pravoslávny veriaci. Buď je polovica mojich kolegov strašne hlúpa, alebo darvinizmus ako veda je plne v súlade s bežnými náboženskými presvedčeniami ‒ a rovnako v súlade s ateizmom.7

Takže tí, ktorí sa rozhodli byť ateistami, si musia nájsť nejaký iný základ pre svoje presvedčenie. Evolúcia na to nestačí.

____________________

1

sv. Augustín: Confessiones (Vyznania) I.1. [lat], [sk]

2

E. O. Wilson: On Human Nature (Cambridge: Harvard University Press, 1978), 192.

3

R. Dawkins: Is Science a Religion? (Je veda náboženstvom?), The Humanist 57 (1997): 26‒29.

4

S. Clemens: Following the Equator (Pozdĺž rovníka) (1897).

5

R. Dawkins: Selfish Gene (Sebecký gén), 2. vydanie (Oxford: Oxford University Press, 1989), 198.

6

tamtiež, 200‒201.

7

S. J. Gould: Impeaching a Self-Appointed Judge (Obžaloba voči samozvanému sudcovi; recenzia knihy Phillipa Johnsona Darwin on Trial ‒ Súd nad Darwinom), Scientific American 267 (1992): 118‒121.

7.2 Agnosticizmus

Pojem „agnostik“ zaviedol v roku 1869 pestrý britský vedec Thomas Henry Huxley, známy tiež ako „Darwinov buldog“. Tu je jeho opis, ako k tomuto pojmu prišiel:

Keď som dosiahol rozumovú zrelosť a začal som sa pýtať sám seba či som ateista, teista alebo panteista, materialista alebo idealista, kresťan alebo voľnomyšlienkár, zistil som, že čím viac som sa naučil a uvažoval, tým menej som bol schopný odpovedať, až som nakoniec prišiel k záveru, že nemám spoločné ani A, ani B s týmito vyznaniami, okrem toho posledného. Jedna vec, na ktorej sa väčšina týchto dobrých ľudí zhodla, bola tá, v ktorej som sa ja líšil. Boli si celkom istí tým, že dosiahli istý stupeň poznania („gnosis“) ‒ viac alebo menej vyriešili otázku bytia, pričom ja som ju určite nevyriešil a bol som celkom silno presvedčený, že otázka je neriešiteľná... Takže som sa zamyslel a vymyslel som podľa mňa primerané označenie „agnostik“. Prišlo mi to na myseľ ako zjavný protiklad ku „gnostikom“ z cirkevných dejín, ktorí sa tvárili, že vedia tak veľa o tých podstatných veciach, ktoré mne jasné neboli.8

Agnostik je teda ten, kto by povedal, že vedomosť o Božej existencii sa jednoducho nedá dosiahnuť. Tak ako ateizmus, aj agnosticizmus môže mať silnú a slabú podobu. Tá silná hovorí, že ľudstvo nikdy nebude vedieť, tá slabá hovorí len jednoducho „zatiaľ nie“.

Hranica medzi silným agnosticizmom a slabým ateizmom je nejasná, ako to vyjadruje zaujímavá Darwinova anekdota. Počas večere s dvoma ateistami v roku 1881 sa Darwin spýtal svojich hostí: „Prečo seba nazývate ateistami?“, s poznámkou, že on uprednostňuje Huxleyov pojem „agnostik“. Jeden z jeho hostí odpovedal: „Agnostik je totiž ateista, rozumej slušný, a ateista je len agnostik, rozumej útočný.“9

Väčšina agnostikov však nie je natoľko útočná a len zastávajú názor, že nie je možné, aspoň doposiaľ pre nich, zaujať stanovisko v prospech alebo neprospech existencie Boha. Na prvý pohľad je to logicky obhájiteľný postoj (kým ateizmus nie). Iste je celkom v súlade s evolučnou teóriou a mnoho biológov by sa zaradilo do tohto tábora. No agnosticizmus riskuje stať sa únikovou možnosťou.

K agnosticizmu, aby bol dobre obhájiteľný, by sa malo dospieť až po plnom uvážení všetkých dôvodov pre a proti jestvovaniu Boha. Len ťažko sa nájde agnostik, ktorý sa o to pousiloval. (Niektorí z takých, a je ich celkom slušný počet, sa nečakane obrátili k viere v Boha.) Navyše, kým agnosticizmus je pre mnohých pohodlný základný postoj, z rozumového hľadiska vyjadruje isté pokrivkávanie. Ako by sme si vážili niekoho, kto by trval na tom, že vek vesmíru je nezistiteľný, a pritom si nedal námahu pozrieť sa na dôkazy?

____________________

8

T. H. Huxley, citovaný v The Encyclopedia of Religion and Ethics (Encyklopédia náboženstiev a etiky), zostavil James Hastings (1908).

9

Edward B. Aveling: The Religious Views of Charles Darwin (Náboženstvo z pohľadu Charlesa Darwina), 1883, 4‒5. darwin-online.org.uk

7.3 Záver

Veda sa nedá použiť na ospravedlnenie znevažovania veľkých svetových monoteistických náboženstiev, ktoré stoja na storočiach dejín, mravnej filozofie a silných dôkazov poskytnutých ľudskou nezištnosťou. Je to len priveľká vedecká namyslenosť tvrdiť opak. No to nás necháva s výzvou: ak je existencia Boha skutočná (nie len ako tradícia, ale naozaj skutočná), a ak isté vedecké závery o hmotnom svete sú tiež pravdivé (nie len módne, ale objektívne pravdivé), potom si navzájom nemôžu protirečiť. Spojenie v plnom súlade musí byť možné.

Pri pohľade na súčasný svet ale ťažko unikneme dojmu, že tieto dve verzie pravdy nehľadajú súlad, ale vojnu. A to nie je nikde inde viac zjavné ako v debatách o Darwinovej teórii evolúcie. Práve tu v súčastnosti zúria najväčšie bitky; tu je najhlbšie nepochopenie na obidvoch stranách; tu sa uzatvárajú najvyššie stávky o náš budúci svet; a tu je najnaliehavejšie potrebné zmierenie. Takže tu by sme mali najbližšie upriamiť svoju pozornosť.

8. Voľba č.2: Kreacionizmus
(keď viera premáha vedu)

Len málo náboženských alebo vedeckých názorov možno príhodne zhrnúť do jediného slova. Počas nedávnych dejín použitie nevhodných názvov pre určité pohľady často zahmlievalo debatu medzi vedou a vierou. Asi najviac to platí pre názov „kreacionista“, ktorý sa v poslednom storočí tak často vyskytoval v debatách veda-viera. Na prvý pohľad by výraz „kreacionista“ mal vyjadrovať všeobecný názor človeka, ktorý je presvedčený o existencii Boha priamo zapojeného do stvorenia vesmíru. V tomto širokom zmysle by sa mnohí deisti a takmer všetci teisti, vrátane mňa, mali považovať za kreacionistov.

8.1 Kreacionizmus mladej Zeme

Výraz „kreacionista“ bol počas posledného storočia ukradnutý pre použitie na osobitnú skupinu veriacich, ktorí trvajú na doslovnom výklade Genezis 1 a 2 ako opisu stvorenia vesmíru a vzniku života na Zemi. Najkrajnejšia verzia tohto pohľadu, všeobecne nazývaná kreacionizmus mladej Zeme (Young Earth Creationism, YEC), považuje šesť dní stvorenia za doslovné 24 hodinové dni, a z toho vyvodzuje, že Zem musí byť mladšia ako 10 tisíc rokov. Obhajcovia YEC tiež veria, že všetky druhy boli vytvorené samostatnými činmi Božieho stvorenia, a že Adam a Eva boli dejinné osobnosti stvorené Bohom z prachu v rajskej záhrade a neboli potomkami iných stvorení.

Veriaci YEC vo všeobecnosti prijímajú myšlienku „mikroevolúcie“, kde malé zmeny v rámci druhu môžu nastať odchýlkami a prírodným výberom, ale odmietajú princíp „makroevolúcie“, ktorá by dovoľovala jednému druhu vyvinúť sa na iný druh. Zdôrazňujú, že pozorované medzery vo fosílnom zázname poukazujú na zlyhanie Darwinovej teórie. Hnutie YEC sa jasnejšie vymedzilo v 60. rokoch s vydaním knihy Potopa podľa Genezis (The Genesis Flood) a následnými dielami členov Inštitútu pre výskum stvorenia (Institute for Creation Research), ktorý založil nebohý Henry Morris. K mnohým tvrdeniam Morrisa a jeho spolupracovníkov patrí to, že geologické vrstvy a skameneliny v týchto vrstvách vznikli počas niekoľkých týždňov celosvetovej potopy opísanej v Gn 6‒9, namiesto ukladania sa počas stoviek miliónov rokov. Podľa výskumov verejnej mienky sa pohľadu kreacionistov mladej Zeme drží asi 45% Američanov. Mnohé evanjelické kresťanské cirkvi majú blízko k tomuto pohľadu. V kresťanských kníhkupectvách sa dá nájsť veľa kníh a filmov, ktoré tvrdia, že nemožno nájsť žiadne skameneliny prechodných foriem pre vtáky, korytnačky, slony alebo veľryby (predsa sa však v posledných rokoch pre všetky z nich našli príklady), ďalej že druhý zákon termodynamiky vylučuje možnosť evolúcie (čo zjavne nie je pravda), a že rádioaktívne datovanie hornín a vesmíru je nesprávne, lebo polčasy rozpadu sa časom menili (tie sa nemenili). Dajú sa dokonca navštíviť kreacionistické múzeá a tematické parky, ktoré zobrazujú ľudí zabávajúcich sa s dinosaurami, pretože podľa YEC je neprijateľné, aby dinosaury boli vyhynuli dávno predtým, ako sa objavili ľudia.

Kreacionisti mladej Zeme zdôrazňujú, že evolúcia je lož. Vyhlasujú, že príbuznosť organizmov zistená na základe výskumu DNA je len jednoduchým dôsledkom toho, že Boh niekedy používal rovnaké myšlienky počas svojich mnohých činov špeciálneho stvorenia. Pri poukaze na veci, ako podobné usporiadanie génov v chromozómoch u rôznych druhov cicavcov alebo jestvovanie opakujúcej sa „odpadovej DNA“ na rovnakých miestach DNA človeka a myši, odpovedajú obhajcovia YEC, že to je jednoducho časť Božieho plánu.

8.2 Kreacionizmus mladej Zeme a súčasná veda sú nezlučiteľné

Tí, čo zastávajú takéto pohľady, sú vo všeobecnosti úprimní, dobrosrdeční a bohabojní ľudia, hnaní hlbokými obavami, že naturalizmus povedie k zatlačeniu Boha z ľudského povedomia. No prijatie tvrdení kreacionistov mladej Zeme by nevyžadovalo len nejaké malé vylepšenia na hraniciach vedeckého poznania. Ak by ich tvrdenia boli naozaj pravdivé, viedlo by to úplnému a nezvratnému zrúteniu vied ako fyzika, chémia, kozmológia, geológia a biológia. Ako poznamenáva profesor biológie Darrel Falk vo svojej vynikajúcej knihe Zmierenie sa s vedou (Coming to Peace with Science), napísanej práve z jeho pohľadu ako evanjelického kresťana, pohľad YEC je porovnateľný s nástojením, že dva plus dva nie je naozaj štyri.

Pre kohokoľvek oboznámeného s vedeckými poznatkami je takmer nepochopiteľné, že postoj YEC si získal tak širokú podporu, hlavne v krajine ako USA, ktorá tvrdí, že je vedecky pokročilá a technicky vyspelá. No obhajcovia YEC to myslia vážne predovšetkým so svojou vierou a sú hlboko znepokojení sklonmi k obraznému výkladu Biblie, čo by nakoniec mohlo oslabiť silu Písma vo vyučovaní ľudstva k úcte k Bohu. Kreacionisti mladej Zeme tvrdia, že prijatie čohokoľvek iného ako činov špeciálneho Božieho stvorenia počas šiestich 24-hodinových dní podľa Gn 1 by veriaceho viedlo na šikmú plochu smerom k falošnej viere. Toto tvrdenie dobre pôsobí na silné a pochopiteľné cítenie úprimných veriacich, pre ktorých na prvom mieste je poslušnosť Bohu, a u ktorých sa očividné útoky na jeho osobu stretajú s horlivou obranou.

8.3 No úplne doslovné výklady Genezis nie sú potrebné

Keď sa znova započúvame do Augustínovho výkladu knihy Genezis 1 a 2, a keď si uvedomíme, že on nemal žiaden dôvod prispôsobovať sa vedeckým poznatkom o evolúcii a veku Zeme, je jasné, že úplne doslovné výklady YEC v skutočnosti nie sú potrebné pre pozorného, úprimného a nábožného čitateľa pôvodných spisov. V skutočnosti je spomenutý úzky spôsob výkladu do značnej miery výplodom posledných sto rokov, vyrastajúc hlavne z odporu proti Darwinovej evolúcii.

Snaha o vyhnutie sa liberálnym výkladom biblických spisov je pochopiteľná. Veď predsa v Biblii sú zjavne miesta napísané ako svedecké výpovede dejinných udalostí, vrátane väčšiny Nového Zákona. Udalosti zapísané v týchto častiach by veriaci mal brať tak, ako pisateľ zamýšľal ‒ ako opis pozorovaných skutočností. No iné časti Biblie, napríklad prvých pár kapitol knihy Genezis, kniha Jób, Pieseň piesní a Žalmy majú skôr básnický a obrazný nádych a vo všeobecnosti nenesú znaky dejepisného rozprávania. Prvé kapitoly Genezis mali pre svätého Augustína, ako aj väčšinu iných vykladačov v priebehu dejín, až kým Darwin nepostavil veriacich do obrany, oveľa viac povahu drámy o smrteľnosti ako svedeckej reportáže z večerných správ.

Trvanie na doslovnom výklade každého slova Biblie sa dostáva aj do iných ťažkostí. Pravá Božia ruka isto nepozdvihla národ Izraela (Iz 41,10). Zrejme nie je v Božej prirodzenosti stať sa zábudlivým a z času na čas potrebovať pripomínanie dôležitých vecí prorokmi (Ex 33,13). Účelom Biblie bolo (a je) odhaľovať podstatu Boha ľudstvu. Naozaj by pred 3400 rokmi slúžilo Božím zámerom voči Jeho národu vysvetľovanie rádioaktívneho rozpadu, geologických vrstiev a DNA?

Mnohých veriacich v Boha pritiahlo ku kreacionizmu mladej Zeme zdanie, že vedecký pokrok útočí na Boha. Ale naozaj tu On potrebuje obranu? Nie je Boh pôvodcom vesmírnych zákonov? Nie je On najväčším vedcom? Najväčším fyzikom? Najväčším biológom? A čo je najdôležitejšie, je to pre neho pocta alebo urážka, keď niekto požaduje od jeho ľudí, aby si nevšímali poctivo získané vedecké závery o jeho stvorení? Môže byť viera v milujúceho Boha postavená na základoch lží o prírode?

8.4 Boh ako veľký podvodník?

Kreacionizmus mladej Zeme sa za pomoci Henryho Morrisa a jeho spoločníkov počas posledného polstoročia pokúšal poskytnúť náhradné vysvetlenia množstva údajov o hmotnom svete, ktoré zjavne protirečia postoju YEC. No takzvaný vedecký kreacionizmus je už od základu beznádejne v omyle. Po uvážení nesmierneho množstva vedeckých dôkazov sa niektorí obhajcovia YEC uchýlili k vysvetleniu, že všetky údaje boli podsunuté Bohom, aby nás zviedli a tým vyskúšali našu vieru. Podľa tohto názoru boli všetky rádioaktívne stopovacie prvky, skameneliny a sekvencie genómu zámerne navrhnuté tak, aby to vyzeralo, že vesmír je starý, hoci bol v skutočnosti stvorený pred menej ako 10 tisíc rokmi.

Ako poukazuje Kenneth Miller vo svojej vynikajúcej knihe Hľadanie Darwinovho Boha (Finding Darwin's God), ak by tieto tvrdenia mali byť pravdivé, Boh musel byť zapojený do obrovského podvodu. Napríklad veľa pozorovateľných hviezd a galaxií vo vesmíre je vzdialených viac ako 10 tisíc svetelných rokov ‒ pohľad YEC teda vyžaduje, že naša schopnosť ich pozorovať sa dá vysvetliť len tým, že Boh vo vesmíre umiestnil všetky tie fotóny, aby k nám prišli práve v tom správnom smere a čase, aby tak navodili prítomnosť celkom iluzórnych objektov.

Takáto predstava Boha ako vesmírneho podvodníka sa zdá byť konečným priznaním porážky kreacionistického pohľadu. Bol by Boh ako veľký podvodník osobou, ktorú by chcel niekto uctievať? Je to v súlade sa všetkým, čo vieme o Bohu z Biblie, z mravného zákona a všetkých ostatných zdrojov ‒ teda že je milujúci, rozumný a vnútorne neprotirečivý?

Teda z akéhokoľvek rozumného hľadiska už kreacionizmus mladej Zeme dosiahol stav intelektuálneho bankrotu, čo sa týka vedy aj teológie. Jeho doterajšia prítomnosť je tak jednou z veľkých záhad a nešťastí našej doby. Napádaním základov takmer každého odvetvia vedy len rozširuje priepasť medzi vedeckým a duchovným svetonázorom práve v čase, keď je nevyhnutne potrebná cesta k zmiereniu. Tým, že mladým ľuďom vysiela správu, že veda je nebezpečná, a že rozvíjanie vedy môže byť znamením odmietania náboženstva, kreacionizmus mladej Zeme môže oberať vedu o niektoré z najsľubnejších budúcich talentov.

No nie je to veda, kto tým najviac trpí. Kreacionizmus mladej Zeme spôsobuje ešte väčšiu škodu náboženstvu tým, že od veriaceho v Boha vyžaduje súhlas so zásadne nesprávnymi tvrdeniami o prírode. Mladí ľudia, ktorých vychovávajú v rodinách alebo cirkvách trvajúcich na kreacionizme, sa skôr či neskôr stretnú s nesmiernym množstvom vedeckých dôkazov v prospech starého vesmíru a príbuznosti všetkých živých bytostí cez evolučný vývoj a prírodný výber. Akej strašnej a nepotrebnej voľbe potom čelia! Na to, aby si udržali vieru z detstva, sa od nich vyžaduje, aby odmietli široký a preverený súbor vedeckých údajov, podstúpiac tým v podstate intelektuálnu samovraždu. Keď sa im nepredloží iná možnosť ako kreacionizmus, potom niet divu, že mnohí z týchto mladých ľudí sa odvrátia od viery, zhodnotiac, že jednoducho nemôžu veriť v Boha, ktorý od nich požaduje odmietnuť tie pozoruhodné veci, čo nás veda naučila o prírode.

8.5 Prosba o rozvážnosť

Nech teda zakončím túto krátku kapitolu láskavou prosbou evanjelickej cirkvi, tela, ktorého sa cítim súčasťou, a ktorá urobila tak veľa dobra v toľkých smeroch rozšíriac dobrú správu o Božej láske a milosti. Je správne, že ako veriaci sa pevne držíte pojmu Boha ako Stvoriteľa; že sa pevne držíte právd Biblie; že sa pevne držíte záveru, že veda neposkytuje odpovede na najpálčivejšie otázky ľudskej existencie; a že s pevnou istotou odporujete tvrdeniam ateistického materializmu. No tieto bitky nemožno vyhrať založením svojho stanoviska na mylnom základe. Ak v tom budete pokračovať, poskytnete protivníkom viery (a je ich dosť) možnosť získať dlhý rad ľahkých víťazstiev.

Benjamin Warfield, konzervatívny protestantský teológ na konci 19. a začiatku 20. storočia, si bol dobre vedomý potreby veriacich stáť pevne na večných pravdách ich viery napriek veľkým sociálnym a vedeckým prevratom. A predsa videl aj potrebu osláviť objavy o prírode, ktorú Boh stvoril. Warfield napísal tieto pozoruhodné slová, ktoré by si mohla dnešná cirkev vziať k srdcu:

Nesmieme teda ako kresťania zaujať nepriateľský postoj voči pravdám rozumu, pravdám filozofie, pravdám vedy, pravdám dejín alebo pravdám kritikov. Ako deti svetla si musíme dať pozor, aby sme zostali otvorení každému lúču svetla. Budujeme si teda vzťah odvahy voči výskumom dneška. Nikto by v nich nemal byť viac horlivý než my. Nikto by nemal byť rýchlejší v odhaľovaní pravdy v každej oblasti, prívetivejší v jej prijímaní, oddanejší v jej nasledovaní, kamkoľvek povedie.1

____________________

1

B. B. Warfield: Selected Shorter Writings (Vybrané kratšie spisy) (Phillipsburg: PRR Publishing, 1970), 463‒465.

9. Voľba č.3: Inteligentný dizajn
(keď veda potrebuje pomoc zhora)

Rok 2005 bol búrlivým pre teóriu inteligentného dizajnu (alebo ID, ako je známejšia). Prezident Spojených štátov sa jej čiastočne zastal výrokom, že si myslí, že školy by mali zaradiť tento pohľad pri vyučovaní evolúcie. Jeho poznámka, chápaná ako obžaloba voči školskej rade v Doveri, Pensylvánia viedla nakoniec k medializovanému súdu. Dostala sa na titulné strany týždenníkov Time a Newsweek, rozsiahlo sa rozoberala v nezávislých rádiách a aj na prednej strane New York Times. Spory a zmätenie v súvislosti s ID narastali každým týždňom. Viedlo ma to až k diskusiám s vedcami a redaktormi, a dokonca aj s osadenstvom Kongresu. Na jeseň, predtým ako súd v Doveri rozhodol v prospech žalobcov, obyvatelia Doveru prehlasovali všetkých podporovateľov ID v ich školskej rade a pripravili ich o miesto.

Nikdy od súdu proti Scopesovi v roku 1925 sa v USA tak výrazne neupriamila pozornosť na debatu o evolúcii a jej následkoch na náboženstvo. Možno by to malo byť vnímané kladne ‒ lepšie je mať otvorenú debatu ako podzemné útoky na jeden alebo druhý pohľad. No pre väčšinu poctivých vedcov, ktorí sú tiež hlboko veriaci, a dokonca pre niektorých veľkých podporovateľov ID sa veci vážne vymykali z rúk.

9.1 Čo je to vlastne inteligentný dizajn?

Hnutie ID, staré len krátkych 15 rokov, povstalo ako jeden z hlavných podnetov do verejnej diskusie. No okolo tohto zjavu stále zostáva mnoho nejasností, čo sa týka jeho základných princípov.

Po prvé, tak ako s pojmom „kreacionizmus“, je aj s ním spojená vážna významová ťažkosť. Dve slová „inteligentný dizajn“ by zjavne mohli zahŕňať širokú škálu vysvetlení, ako život povstal na tejto planéte, a úloh, ktoré pri tomto procese mohol hrať Boh. No „Inteligentný Dizajn“ (v angličtine s veľkými písmenami) sa stal pojmom pre postoj držiaci sa veľmi jasných záverov o prírode, hlavne myšlienky „nezjednodušiteľnej zložitosti“. Pozorovateľ nepoznajúci jeho vývoj by mohol očakávať od každého, kto verí v Boha starajúceho sa o ľudské bytosti (teda teistu), že bude tiež veriť v inteligentný dizajn. No v zmysle dnešnej terminológie by to v mnohých prípadoch nebolo tak.

Inteligentný dizajn sa objavil v roku 1991. Niektoré z jeho koreňov by sa dali priradiť k skorším vedeckým námietkam upozorňujúcim na štatistickú nepravdepodobnosť vzniku života. No ID nekladie do centra svojej pozornosti vznik prvých samostatne sa rozmnožujúcich organizmov, ale skôr zdanlivé neúspechy evolučnej teórie vysvetliť neskoršiu udivujúcu zložitosť života.

Zakladateľom ID je Phillip Johnson, kresťanský právnik na Kalifornskej univerzite v Berkeley, ktorého kniha Súd s Darwinom (Darwin on Trial) ako prvá predostrela postoj ID. Jeho poznámky ďalej doplnili ostatní, najmä Michael Behe, profesor biológie, ktorého kniha Darwinova čierna skrinka (Darwin's Black Box) bližšie rozobrala myšlienku nezjednodušiteľnej zložitosti. Vedúcu úlohu v šírení hnutia ID neskôr prevzal William Dembski, matematik so zameraním na informačnú teóriu.

ID sa objavil v čase viacerých súdnych prehier týkajúcich sa vyučovania kreacionizmu na školách v USA. Tento časový rámec viedol kritikov k nevraživému označeniu ID ako „skrytého kreacionizmu“ alebo „kreacionizmu 2.0“. No tieto pojmy neberú do úvahy rozvážnosť a úprimnosť obhajcov ID. Z môjho pohľadu ako genetika, biológa a veriaceho v Boha si toto hnutie zaslúži vážnu pozornosť.

Hnutie inteligentného dizajnu v podstate spočíva na troch tvrdeniach.

Tvrdenie 1: Evolúcia presadzuje ateistický svetonázor, preto sa veriaci v Boha musia voči nej brániť.

Zakladateľa Phillipa Johnsona nehnala ani tak vedecká túžba pochopiť život (ani netvrdí, že je vedcom), ale osobné nasadenie obrániť Boha pred ním vnímanou rastúcou verejnou podporou čisto materialistického svetonázoru. Táto obava nachádza širokú odozvu v spoločenstve veriacich, u ktorých víťazoslávne prehlásenia niektorých najvýrečnejších evolucionistov dneška viedli k potrebe nájdenia nejakej vedecky prijateľnej alternatívy za každú cenu. (V tomto zmysle možno ID škodoradostne považovať za odbojné dieťa lásky medzi Richardom Dawkinsom a Danielom Denettom.)

Johnson je vcelku priamy vo svojich zámeroch a vyjadruje ich vo svojej knihe Klin pravdy: Rozbitie základov naturalizmu (The Wedge of Truth: Splitting the Foundations of Naturalism). Discovery inštitút, hlavný podporovateľ hnutia ID, a pre ktorý Johnson pracuje ako programový poradca, to rozvinul ešte o krok ďalej vo svojom „klinovom dokumente“, ktorý bol pôvodne myslený ako vnútorné memorandum, ale našiel si cestu na internet. Dokument predkladá 5, 10 a 20-ročné ciele na ovplyvnenie verejnej mienky, aby tak potlačil ateistický materializmus a nahradil ho „široko teistickým porozumením prírody“.

Hoci sa teda ID predkladá ako vedecká teória, bolo by čestné povedať, že sa nezrodil z vedeckej tradície.

Tvrdenie 2: Evolúcia je od základov chybná, pretože nemôže vysvetliť spletitú zložitosť prírody.

Študenti dejepisu si spomenú, že tvrdenie, že zložitosť vyžaduje dizajnéra, je také isté, aké predložil William Paley na začiatku 19. storočia, a že samotný Darwin považoval túto myšlienku za vcelku presvedčivú, až kým neprišiel k vlastnému vysvetleniu evolúcie prírodným výberom. U hnutia ID sa ale tento pohľad preobliekol do nových šiat, teda do biochémie a bunkovej biológie.

Michael Behe v knihe Darwinova čierna skrinka (Darwin's Black Box) predkladá tieto zdôvodnenia dosť presvedčivo. Keď sa Behe ako biochemik pozerá na fungovanie bunky, je očarený a udivený (ako aj ja) sofistikovanosťou molekulových strojov, ktoré sa tam nachádzajú, a ktoré veda odhaľovala posledných niekoľko desaťročí. Sú tam šikovné strojčeky prekladajúce RNA do bielkovín, ďalšie, ktoré pomáhajú bunke v pohybe, a ďalšie, ktoré prenášajú signály z povrchu bunky do jadra, cestujúc pozdĺž stupňovitej dráhy z viacerých zložiek.

A nie je to len bunka, ktorá očaruje. Celé orgány, vytvorené z miliárd a biliónov buniek, sú zostrojené spôsobom, nad ktorým sa dá len žasnúť. Vezmime si napríklad ľudské oko, zložitý orgán podobný fotoaparátu, ktorého anatómia a fyziológia (stavba a fungovanie) neustále uchvacuje aj tých najšikovnejších študentov optiky.

Behe tvrdí, že stroje takéhoto druhu nemohli povstať prírodným výberom. Jeho tvrdenia sú založené najmä na zložitých štruktúrach, ktoré zahŕňajú spoluprácu viacerých bielkovín, a ktoré prestanú fungovať, akonáhle niektorá z tých bielkovín nepracuje správne.

Osobitne nápadným príkladom, ktorý Behe spomína, je bičík baktérií. Mnoho rôznych baktérií má tieto bičíky, ktoré slúžia ako malé „prívesné motory“, ktoré poháňajú bunku v rôznych smeroch. Stavba bičíka, ktorý pozostáva z asi 30 rôznych bielkovín, je naozaj celkom šikovná. Zahŕňa miniatúrne obdoby základnej kotvy, hriadeľa a všestrannej spojky. Všetko je to napojené na bičíkový pohon. Celá zostava je skvostom nanotechnologického inžinierstva.

Ak akákoľvek z týchto 30 bielkovín je znefunkčnená genetickou mutáciou, celý mechanizmus nebude správne pracovať. Behe tvrdí, že takéto zložité zariadenie by nikdy nemohlo vzniknúť iba darvinovskými procesmi. Hovorí, že jeden diel tohto zložitého prívesného motora by sa mohol vyvinúť náhodou počas dlhých časových období, ale nebolo by žiadnych výberových tlakov, ktoré by ho zachovali, okrem prípadu, že sa ostatných 29 vyvinulo v rovnakom čase. Predsa by však žiaden z nich neposkytoval žiadnu výhodu, kým by sa nebola poskladala celá štruktúra. Behe zdôrazňuje, a Dembski to neskôr vypracoval do matematickejšej podoby, že pravdepodobnosť takejto náhodnej spolu-evolúcie viacerých, samostatne bezcenných zložiek je takmer nekonečne malá.

Takže hlavný vedecký argument hnutia ID predstavuje novšiu obdobu Paleyovho „argumentu z osobnej neviery“, teraz pre zmenu vyjadreného v jazyku biochémie, genetiky a matematiky.

Tvrdenie 3: Ak evolúcia nedokáže vysvetliť nezjednodušiteľnú zložitosť, potom do toho musel byť nejak zapojený inteligentný dizajnér, ktorý zasiahol v priebehu evolúcie a poskytol potrebné súčiastky.

Hnutie ID si dáva pozor, aby neoznačilo, kto by tým dizajnérom mohol byť, ale kresťanské pozadie väčšiny vedúcich hnutia dáva tušiť, že tá chýbajúca sila pochádza od samotného Boha.

9.2 Vedecké námietky voči ID

Námietky voči darvinizmu predostreté hnutím ID vyzerajú na prvý pohľad presvedčivo, a tak neprekvapuje, že laici, hlavne tí hľadajúci úlohu Boha v evolúcii, ich s radosťou prijali. Ale ak ich logika má z vedeckého hľadiska opodstatnenie, dalo by sa očakávať, že takisto celý rad aktívnych biológov by prejavil záujem na šírení týchto myšlienok, hlavne preto, že značný počet biológov je tiež veriacich. To sa však nestalo a inteligentný dizajn zostáva okrajovou záležitosťou s nízkou dôveryhodnosťou medzi súčasnými vedcami.

Prečo je to tak? Vari je to preto, lebo, ako naznačujú zástancovia ID, biológovia sú tak navyknutí na bohoslužbu pri Darwinovom oltári, že si to nevedia predstaviť inak? A pretože vedcov v skutočnosti priťahujú revolučné myšlienky a stále hľadajú možnosť povaliť prijímané teórie dneška, nevyzerá byť pravdepodobné, že by odmietali námietky ID jednoducho preto, lebo spochybňujú Darwina. (Takáto myšlienka síce môže vyzerať zaujímavo, v skutočnosti ale nemožno od niekoho čakať, že len tak ľahko poprie niečo, na čom celý život pracoval, a do čoho má teda aj najväčšie slovo, pozn. prekl.) V skutočnosti je dôvod na odmietnutie omnoho závažnejší.

Po prvé, inteligentný dizajn zásadne zlyháva vo svojom zaradení sa ako vedeckej teórie. Všetky vedecké teórie predstavujú rámec, ktorý má vniesť zmysel do nazbieraných experimentálnych pozorovaní. A hlavnou úlohou teórie nie je iba pozerať sa späť, ale pozerať sa dopredu. Prijateľná vedecká teória predpovedá ďalšie pozorovania a navrhuje spôsoby dodatočného experimentálneho potvrdenia. ID v tomto zásadne zlyháva. Tvrdenie ID o zásahu nadprirodzených síl za účelom vysvetlenia zložitých mnohodielnych biologických celkov je teda vedeckou slepou uličkou aj napriek obľúbenosti u mnohých veriacich. Potvrdenie teórie ID, snáď okrem použitia stroja času, vyzerá byť krajne nepravdepodobné.

Jadro teórie ID, ako bolo navrhnuté Johnsonom, tiež trpí neposkytnutím spôsobu, akým by predpokladané nadprirodzené zásahy mali viesť k zložitosti. Behe v jednom pokuse toto vysvetliť navrhol, že jednoduché organizmy mohli byť „dopredu vybavené“ všetkými génmi, ktoré by nakoniec boli potrebné na vyvinutie sa zložitých mnohozložkových molekulových strojov, ktoré on považuje za nezjednodušiteľne zložité. Behe navrhuje, že tieto spiace gény sa potom zobudili v príslušnom čase po stovkách miliónov rokov, keď ich bolo treba. Aj keď ponecháme bokom skutočnosť, že sa doteraz nenašli žiadne jednoduché organizmy, ktoré by obsahovali takýto súbor genetických informácií na budúce použitie, naša znalosť rýchlosti mutácií v nepoužívaných génoch vedie k vysokej nepravdepodobnosti, že sa uvedený náklad informácií zachoval tak dlhý čas a zostal použiteľným.

Čo je však pre budúcnosť ID závažnejšie, v súčasnosti sa zdá, že mnoho príkladov nezjednodušiteľnej zložitosti nie je až tak nezjednodušiteľných, a teda základný vedecký predpoklad ID sa postupne rúca. Odkedy sa pred 15 rokmi objavil ID, veda dosiahla významný pokrok, zvlášť v podrobnom výskume genómov mnohých organizmov z rôznych častí evolučného stromu. Začínajú sa objavovať nápadné trhliny, naznačujúce, že zástancovia ID urobili chybu v zámene neznámeho s nepoznateľným, resp. nevyriešeného s nevyriešiteľným. Na túto tému sa objavilo mnoho kníh a článkov1 a zanietený čitateľ si tam môže nájsť konkrétnejšie (a odbornejšie) podrobnosti uvedenej debaty. Tu uvediem tri príklady, v ktorých sa zdalo, že štruktúry vyhovujú Beheho definícii nezjednodušiteľnej zložitosti, no jasne sa ukazujú náznaky, ako mohlo dôjsť k ich postupnému zostaveniu evolúciou krok za krokom.

Ľudská kaskáda zrážania krvi by sa so svojim vyše tuctom bielkovín zdala byť zložitým systémom, ktorý by Behe považoval za hodný Rubeho Goldberga, no dá sa v skutočnosti pochopiť postupným pridávaním ďalších a ďalších prvkov do kaskády. Zdá sa, že celý systém začal ako veľmi jednoduchý mechanizmus, ktorý postačoval pre krvný obeh s nízkym tlakom a prietokom, a ktorý sa v priebehu dlhého času vyvíjal do zložitého systému nutného pre človeka a ďalšie cicavce, ktoré majú vysokotlaký krvný obeh vyžadujúci rýchle zastavenie krvácania.

Dôležitou súčasťou uvedenej evolučnej hypotézy je dobre potvrdený jav zdvojovania génov (obrázok 9.1). Ak sa bližšie pozrieme na bielkoviny v zrážacej postupnosti, ukáže sa, že väčšina zložiek spolu súvisí na úrovni poradia aminokyselín. Je to tak preto, že neboli vytvárané úplne nové bielkoviny z náhodnej genetickej informácie, ktoré by sa nakoniec stretli v rovnakom uplatnení. Naopak, dá sa ukázať, že podobnosť týchto bielkovín odráža pradávne zdvojovanie génov, ktoré vyváralo nové kópie, nezaťažené nutnosťou zachovať si pôvodnú funkciu (pretože stará kópia ju stále vykonávala). Tie sa postupne vyvíjali a prevzali novú funkciu na základe hnacej sily prírodného výberu.

[nákres zdvojenia génu v priebehu času a nová funkcia jedej kópie]

Obrázok 9.1 Evolúcia mnoho-bielkovinovej sústavy zdvojovaním génov. V jednoduchých okolnostiach poskytuje gén A organizmu dôležitú funkciu. Zdvojením tohto génu (čo sa počas vývoja genómu stáva často) vznikne nová kópia. Táto kópia nie je nutne potrebná (gén A stále slúži), takže môže dôjsť k jej voľnému vývoju. Občas sa stane, že náhodná malá zmena mu umožní prebrať novú funkciu (A'), ktorá je pre organizmus výhodná a vedie k jeho uprednostneniu. Na základe podrobného výskumu sekvencií DNA sa zdá, že mnoho zložitých mnohozložkových systémov vzniklo takýmto spôsobom.

Treba priznať, že nevieme presne určiť postupnosť krokov, ktoré nakoniec viedli k ľudskej zrážacej kaskáde. Možno to ani nebudeme schopní určiť, pretože hostiteľské organizmy mnohých pôvodných kaskád sa stratili v minulosti. No darvinizmus predpokladá, že museli existovať isté prechodné kroky a niektoré sa už aj naozaj našli. ID o takýchto predpovediach mlčí a základný predpoklad ID, že celá kaskáda zrážania krvi musela povstať naraz ako celok z pôvodnej zmätočnej DNA, vytvára zjavne umelú konštrukciu, ktorú by neprijal žiadny poctivý študent biológie.2

Oko je ďalším príkladom často uvádzaným obhajcami inteligentného dizajnu, pretože prejavuje stupeň zložitosti, ktorú by postupný prírodný výber údajne nikdy nebol dosiahol. Samotný Darwin si uvedomil, že jeho čitatelia to len ťažko príjmu: „Predstava, že oko so všetkými svojimi nenapodobniteľnými vychytávkami na zaostrovanie do rôznych vzdialeností, na obmedzenie množstva vchádzajúceho svetla, na úpravu guľovej a farebnej chyby, by bolo vzniklo prírodným výberom, sa zdá byť, čestne priznávam, nanajvýš neuveriteľná.“3 A predsa Darwin ako vynikajúci porovnávací biológ navrhol pred 150 rokmi postupnosť evolučných krokov k tomuto zložitému orgánu, ktoré súčasná molekulová biológia rýchlo potvrdzuje.

Dokonca aj veľmi jednoduché organizmy sú vnímavé na svetlo, čo im umožňuje vyhýbať sa lovcom a hľadať jedlo. Ploskavce majú jednoduchú pigmentovú jamku, obsahujúcu svetlocitlivé bunky, ktorá poskytuje určitú smerovosť k ich schopnosti vnímať prichádzajúce svetlo. Pôvabná lodička hlbinná využíva určité vylepšenie, lebo jej jamka sa premenila na dutinu s maličkým otvorom na vstup svetla. To značne zlepšuje rozlíšenie orgánu, a to len s malou zmenou geometrie okolitého tkaniva. Podobne sa v iných organizmoch pridaním rôsolovitej hmoty nad jednoduché svetlocitlivé bunky dosiahlo určité zaostrovanie svetla. Nie je natoľko nemožné si predstaviť, ako sa za stovky miliónov rokov sa tento orgán mohol vyvinúť na súčasné úplne oko cicavcov, obsahujúce svetlocitlivú sietnicu a zaostrovaciu šošovku.

Je tiež dôležité zdôrazniť, že konštrukcia oka pri bližšom pohľade nevyzerá byť optimálna. Tyčinky a čapíky vnímajúce svetlo sú na spodnej strane sietnice, a svetlo tak pred ich dosiahnutím musí prejsť cez nervy a krvné vlásočnice. Aj ďalšie podobné nedokonalosti ľudskej chrbtice (nie najlepšie navrhnutej pre zvislú podporu), zubov múdrosti a zvláštna prítomnosť slepého čreva pripadajú mnohým anatómom ako popretie existencie naozaj inteligentného plánu ľudského tela.

Osobitne neblahú trhlinu základom teórie inteligentného dizajnu zasadili nedávne objavy o maskotovi ID ‒ bakteriálnom bičíku. Tvrdenie o jeho nezjednodušiteľnej zložitosti spočíva na predpoklade, že jednotlivé podjednotky bičíka nemohli mať predtým žiadnu užitočnú vlastnosť, a teda motor sa nemohol zostaviť poskladaním takýchto zložiek postupným spôsobom na základe síl prírodného výberu.

Nedávny výskum zásadne podkopal toto stanovisko.4 Lepšie povedané, porovnaním sekvencií bielkovín u rôznych baktérií sa ukázalo, že viaceré zložky bičíka súvisia s celkom iným ústrojom, využívaným niektorými baktériami na vstreknutie toxínov do cudzích baktérií počas ich napadnutia.

Táto bakteriálna útočná zbraň, nazývaná mikrobiológmi aj „vylučovací ústroj III. typu“ poskytuje jasnú výhodu „prežitia najzdatnejšieho“ pre organizmy, ktoré ho vlastnia. Pravdepodobne sa pred stovkami miliónov rokov zdvojili časti tejto štruktúry, aby sa potom použili na niečo nové; a tak sa ich spojením s ďalšími bielkovinami, ktoré predtým slúžili na jednoduchšie úlohy, vytvoril nakoniec úplný motor. Samozrejme, vylučovací ústroj III. typu je len jedným kúskom do bičíkovej skladačky a ešte sme ďaleko od poskladania celého obrázka (ak to vôbec bude možné). No každý takýto nový kúsok skladačky poskytuje prirodzené vysvetlenie kroku, ktorý ID prenechalo nadprirodzeným silám, a necháva tak zástancom ID stále menej a menej priestoru na pohyb. Behe uvádza slávnu Darwinovu vetu na podporu nezjednodušiteľnej zložitosti: „Ak by bolo možné ukázať, že existuje zložitý orgán, ktorý by nebolo možné vytvoriť početnými, následnými a malými úpravami, moja teória by sa úplne zrútila.“5 V prípade bičíka a v podstate vo všetkých ďalších prípadoch uvedených v prospech nezjednodušiteľnej zložitosti sa uvedené Darwinovo kritérium nedosiahlo a poctivé vyhodnotenie súčasných znalostí vedie k rovnakému záveru, aký je uvedený v Darwinovej ďalšej vete: „No ja som žiaden takýto príklad nenašiel.“

____________________

1

K dodatočným podrobnostiam pozri W. A. Dembski, M. Ruse, eds.: Debating Design: From Darwin to DNA (Diskusia o dizajne: Od Darwina k DNA) (Cambridge: Cambridge University Press, 2004).

2

Tento príklad je podrobnejšie rozobraný v knihe K. R. Miller: Finding Darwin's God (Hľadanie Darwinovho Boha) (New York: Harper Collins, 1999), 152‒161.

3

Ch. Darwin: The Origin of Species (Pôvod druhov) (New York: Penguin, 1958), 171.

4

K. R. Miller: Flagellum Unspun (Rozmotanie bičíka) v Dembski a Ruse: Debating Design, 81‒97.

5

Darwin: Origin..., 175.

9.3 Teologické námietky voči ID

Takže ID vedecky zlyháva, pretože neposkytuje možnosť experimentálneho overenia ani dostatočne pevnú podporu pre svoje základné tvrdenie o nezjednodušiteľnej zložitosti. Avšak ID navyše zlyháva aj v oblasti, ktorá by veriacich mala znepokojovať viac ako chladných vedcov. ID je teóriou „boha medzier“, ktorá vkladá predpoklad nutnosti nadprirodzeného zásahu do javov, ktoré pokladajú jej predstavitelia za vedecky nevysvetliteľné. Rôzne kultúry zvykli pripisovať Bohu rôzne prírodné javy, ktoré vtedajšia veda nedokázala vyjasniť ‒ či už išlo o zatmenie slnka alebo krásu kvetiny. No tieto teórie zastihol neblahý osud. Pokroky vo vede nakoniec zaplnili tieto medzery a sklamali tých, ktorí na nich založili svoju vieru. Náboženstvo „boha medzier“ nakoniec vystavuje vieru veľkému nebezpečenstvu zneváženia. V súčasnosti túto chybu nesmieme opakovať. Inteligentný dizajn zapadá do tejto neslávnej tradície a čelí rovnakému konečnému zavrhnutiu.

ID navyše predstavuje Všemohúceho ako nešikovného Stvoriteľa, ktorý musí pravidelne zasahovať, aby poopravil nedokonalosť svojho počiatočného plánu vo vytváraní zložitostí života. To je dosť neuspokojivá podoba Boha pre veriaceho, ktorý stojí v úžase pred jeho takmer nepredstaviteľnou rozumnosťou a vynaliezavosťou.

9.4 Budúcnosť hnutia ID

William Dembski, vedúci matematického modelovania v hnutí ID, si zaslúži uznanie za zdôrazňovanie mimoriadnej dôležitosti hľadania naozajstnej pravdy: „Inteligentný dizajn sa nesmie stať vznešenou lžou na zdolanie názorov, ktoré považujeme za neprijateľné (dejiny sú plné vznešených lží, ktoré skončili potupne). Skôr by nás mal inteligentný dizajn presvedčiť o svojej pravde vedeckými výsledkami.“6 Dembski má v tomto tvrdení úplnú pravdu, a tak jeho vlastné vyjadrenie predznačuje konečné zavrhnutie ID. Na inom mieste Dembski píše: „Ak by sa dalo ukázať, že biologické sústavy, ktoré sú podivuhodne zložité, úhľadné a zosúladené ‒ ako napríklad bičík baktérií ‒ sa mohli vytvoriť postupným darvinovským procesom (a teda ich zjavná zložitosť je iba klamom), potom by bol inteligentný dizajn vyvrátený na všeobecnom základe, že nie je potrebné prikláňať sa k inteligentným príčinám, keď to dokážu aj nezacielené prirodzené príčiny. V tom prípade by sa Occamova britva vysporiadala s inteligentným dizajnom celkom šikovne.“7

Čestné vyhodnotenie súčasných vedeckých znalostí by muselo priznať, že takýto výsledok je na dosah ruky. Zdanlivé medzery v evolúcii, ktoré sa ID pokúšal vyplniť Bohom, sa namiesto toho postupne zapĺňajú vedeckým pokrokom. Zdôrazňovaním takto zúženého pohľadu na Božiu úlohu je inteligentný dizajn nanešťastie na ceste značného uškodenia viere.

Úprimnosť predstaviteľov inteligentného dizajnu možno len ťažko popierať. Vrúcne prijatie ID veriacimi, zvlášť evanjelickými kresťanmi, je celkom pochopiteľné, uvážiac spôsob, akým sa Darwinova teória predstavuje niektorými najvýrečnejšími evolucionistami ako dôvod pre ateizmus. No táto loď nemieri do zasľúbenej zeme; namiesto toho sa rúti na dno oceánu. Ak veriaci založili svoje posledné nádeje na tom, že Boh si môže nájsť miesto v ľudskej existencii cez teóriu ID, a tá sa zrúti, čo sa potom stane s ich vierou?

Je teda hľadanie súladu medzi vedou a vierou beznádejné? Musíme prijať Dawkinsov pohľad: „Vesmír, ktorý pozorujeme, má presne také vlastnosti, ktoré by sme očakávali, ak tam v jadre nie je žiaden plán, žiaden účel, žiadne zlo ani dobro, nič, len slepá neľútostná ľahostajnosť.“?8 Len nech to tak nikdy nebude! Hovorím pre veriaceho aj vedca: jestvuje jasné, presvedčivé a rozumovo uspokojivé riešenie tohto hľadania pravdy.

____________________

6

W. A. Dembski: „Becoming a Disciplined Science: Prospects, Pitfalls, and Reality Check for ID“ (Stať sa usporiadanou vedou: Vyhliadky, zádrhy a overenie správnosti ID; kľúčový príhovor na konferencii o výskume a pokroku v ID: Research and Progress in Inteligent Design Conference, Biola University, La Mirada, Calif., 25. október 2002).

7

W. A. Dembski: The Design Revolution (Downers Grove: Intervasity, 2004), 282.

8

R. Dawkins: River Out of Eden: A Darwinian View of Life (Rieka z raja: darvinovský pohľad na život) (London: Weidenfeld and Nicholson, 1995).

10. Voľba č.4: BioLogos
(Veda a viera v súlade)

Pri mojom slávnostnom ukončení strednej školy jeden horlivý presbyteriánsky pastor, otec jedného spolužiaka, vyzval zhromaždených neposedných študentov, aby sa zamysleli nad odpoveďou na tri veľké otázky života: 1. Čo bude tvojím životným povolaním? 2. Akú úlohu v tvojom živote bude hrať láska? a 3. Ako sa postavíš k viere? Rázna priamosť jeho prejavu nás prekvapila. Moje úprimné odpovede boli: 1. chémia, 2. čo najväčšiu, 3. tam nechoď. Zo slávnosti som odchádzal trochu nesvoj.

O dvanásť rokov neskôr som bol nemálo zamestnaný hľadaním odpovedí na otázky 1 a 3. Po dlhej a namáhavej ceste cez chémiu, fyziku a lekárstvo som nakoniec nachádzal to podnetné pole ľudského úsilia, ktoré som túžil nájsť ‒ také, ktoré mohlo spojiť moju lásku k vede a matematike s túžbou pomáhať ostatným ‒ odbor lekárskej genetiky. V rovnakom čase som dospel k záveru, že viera v Boha je oveľa príťažlivejšia ako ateizmus, ktorého som sa držal predtým, a po prvýkrát vo svojom živote som začínal vnímať niečo z večných právd Biblie.

Tak nejasne som cítil, že niektorí z tých okolo mňa považovali takúto kombináciu záujmov za protirečivú a videli ma rútiť sa nad okraj útesu, no ja som si len ťažko vedel predstaviť, že by medzi vedeckou pravdou a duchovnou pravdou mohol byť ozajstný spor. Pravda je pravda. Pravda nemôže vyvrátiť pravdu. Zapojil som sa do Amerického vedeckého združenia (American Scientific Affiliation: www.asa3.org), skupiny niekoľkých tisíc vedcov, ktorý sú hlboko veriacimi v Boha, a pri svojich stretnutiach a vo svojom časopise našli našli mnoho premyslených návrhov ciest k zblíženiu vedy a viery. To mi vtedy stačilo ‒ vidieť, že aj iní úprimne veriaci nemajú vôbec problém spájať svoju vieru so poctivou vedou.

Priznávam, že niekoľko rokov som nevenoval veľa pozornosti možnému sporu medzi vedou a vierou ‒ nepokladal som to za natoľko dôležité. Bolo ešte veľa čo objavovať vo vedeckom výskume ľudskej genetiky aj o podstate Boha pri čítaní a rozprávaní sa o viere s ostatnými veriacimi.

Potreba nájsť súlad svojich svetonázorov sa nakoniec vynorila, keď výskum genómov ‒ nášho vlastného aj u mnohých ďalších organizmov na Zemi ‒ sa začal vzmáhať a poskytovať neuveriteľne bohatý a podrobný pohľad na priebeh vývoja s obmenami zo spoločného predka. Namiesto toho, aby som to považoval za znepokojujúce, videl som v tomto úhľadnom dôkaze príbuznosti všetkých živých tvorov príležitosť na úžas. Vyzeralo to ako majstrovský plán rovnakého Všemohúceho, ktorý priviedol do bytia vesmír a nastavil jeho fyzikálne parametre práve tak, aby umožnili vznik hviezd, planét, ťažkých prvkov aj samotného života. Bez toho, aby som vtedy poznal jeho meno, prirodzene som si osvojil pohľad všeobecne nazývaný „teistická evolúcia“, ktorý doteraz považujem za nanajvýš uspokojivý.

10.1 Čo je to teistická evolúcia?

Hory spisov, v podstate celé poličky knižníc, sú zasvätené témam darvinovskej evolúcie, kreacionizmu a inteligentnému dizajnu. No málo vedcov alebo veriacich pozná pojem „teistická evolúcia“, niekedy skracovaný TE. Uvážiac dnes obvyklé kritérium počtu výsledkov nájdených v Google, pripadá len jedna zmienka o teistickej evolúcií na každých desať výskytov kreacionizmu a každých asi 140 zmienok inteligentného dizajnu.

A predsa je teistická evolúcia väčšinovým postojom poctivých biológov, ktorí sú tiež poctivými veriacimi. Patrí medzi nich Asa Gray, Darwinov hlavný obhajca v Spojených štátoch, a Teodosij Dobžanskyj, architekt evolučného myslenia v 20. storočí. Tento pohľad zastávajú mnohí hinduisti, moslimovia, židia a kresťania, vrátane pápeža Jána Pavla II. Hoci je riskantné robiť závery o postavách z dejín, verím, že by dnes tento pohľad prijali aj Maimonides (uznávaný židovský filozof 12. storočia) a svätý Augustín, ak by sa im predložili vedecké poznatky o evolúcii.

Je mnoho jemných odtieňov teistickej evolúcie, no bežne sa zakladá na týchto predpokladoch:

1.

Vesmír vznikol z ničoho pred asi 14 miliardami rokov.

2.

Napriek ohromnej nepravdepodobnosti sa vlastnosti vesmíru javia ako presne nastavené pre život.

3.

Hoci presný mechanizmus vzniku života na Zemi zostáva neznámy, keď už raz život vznikol, proces evolúcie a prírodného výberu dovolil vývoj biologickej rozmanitosti a zložitosti počas veľmi dlhých časových úsekov.

4.

Keď už sa evolúcia spustila, nebol potrebný zvláštny nadprirodzený zásah.

5.

Ľudia sú súčasťou tohto procesu, majúc spoločného predka s ľudoopmi.

6.

Ľudia sú však jedineční v ohľadoch, ktoré nemožno evolučne vysvetliť a poukazujú na našu duchovnú prirodzenosť. To zahŕňa prítomnosť mravného zákona (poznanie dobra a zla) a hľadanie Boha, ktoré je vlastné všetkým ľudským národom v dejinách.

Ak človek prijme týchto šesť predpokladov, potom sa ukazuje celkom prijateľný, rozumovo vyhovujúci a logicky neprotirečivý záver: Boh, ktorý nie je ohraničený priestorom a časom, vytvoril vesmír a ustanovil prírodné zákony, ktoré ho riadia. S úmyslom osídliť predtým neobývaný vesmír živými tvormi, Boh si vybral šikovný mechanizmus evolúcie, aby vytvoril baktérie, rastliny a živočíchy všetkých druhov. Čo je najzaujímavejšie, Boh zámerne použil rovnaký mechanizmus na stvorenie osobitných bytostí, ktoré by mali rozum, poznanie dobra a zla, slobodnú vôľu a túžbu hľadať spoločenstvo s Ním. Vedel tiež, že tieto stvorenia si nakoniec zvolia neposlušnosť mravnému zákonu.

Tento pohľad je plne v súlade so všetkým, čo nás veda učí o prírode. Je tiež plne v súlade s veľkými svetovými monoteistickými náboženstvami. Teistická evolúcia samozrejme nemôže dokázať, že Boh jestvuje, pretože to plne nedokáže žiaden rozumový argument. Viera v Boha bude vždy vyžadovať krok dôvery. No tento postoj poskytol zástupom veriacich vedcov uspokojivý, neprotirečivý a obohacujúci pohľad, ktorý v nás dovoľuje šťastné spolužitie vedeckého aj duchovného svetonázoru. Tento postoj umožňuje veriacemu vedcovi byť rozumovo uspokojený a duchovne živý, uctievajúc Boha aj používajúc nástroje vedy na odkrývanie niektorých úžasných záhad jeho stvorenia.

10.2 Kritika teistickej evolúcie

Samozrejme bolo vznesených mnoho námietok voči teistickej evolúcii.1 Ak je to teda také uspokojivé zjednotenie, prečo nebolo širšie prijaté? Po prvé, jednoducho nie je tak široko známy. Máloktorí, ak vôbec nejakí, významní verejní obhajcovia hovorili tak horlivo o teistickej evolúcii a o spôsobe, akým rieši súčasné hádky. Hoci sa mnoho vedcov hlási k TE, vo všeobecnosti sa odmietajú vyjadrovať zo strachu z nepriaznivej odozvy ich vedeckých kolegov a možno aj zo strachu pred kritikou zo strany teológov.

Na strane náboženstva je v súčasnosti len málo významných teológov dostatočne oboznámených s biologickými poznatkami, aby sa mohli presvedčivo zastať tohto postoja voči početným námietkam obhajcov kreacionizmu alebo inteligentného dizajnu. A predsa sa nájdu aj významné výnimky. Pápež Ján Pavol II vo svojom príhovore Pápežskej akadémii vied 22. októbra 1996 ponúkol osobitne rozvážnu a smelú obhajobu teistickej evolúcie. Pápež povedal, že „nové poznatky nás vedú k uznaniu, že evolúcia je viac ako hypotéza“. Prijal teda biologickú pravdu evolúcie, pričom si dal záležať, aby ju vyvážil s duchovným pohľadom, zopakujúc tak postoj svojho predchodcu Pia XII: „Aj keď ľudské telo má svoj pôvod v živej hmote, ktorá tu bola už predtým, duchovná duša bola stvorená priamo Bohom.“2

Mnoho veriacich vedcov srdečne privítalo tento osvietený pápežov pohľad. Obavy však spôsobili vyjadrenia viedenského katolíckeho kardinála Schönborna niekoľko mesiacov po smrti Jána Pavla II, keď naznačil, že to bol „skôr nejasný a nedôležitý list z roku 1996 o evolúcii“, a že viac pozornosti by sa malo venovať inteligentnému dizajnu.3 (Novšie správy z Vatikánu naznačujú návrat k postoju Jána Pavla II.)

Možno dôvodom, že teistická evolúcia je tak málo rozšírená, je jej strašný názov. Väčšine neteológov nie je celkom jasné, čo je to teista, a tým menej, ako sa tento pojem dá premeniť na prídavné meno a použiť na úpravu Darwinovej teórie. Odkázanie niekoho viery v Boha do prídavného mena naznačuje druhoradú dôležitosť, pričom prvoradý význam sa prikladá podstatnému menu, teda „evolúcia“. No ani druhá možnosť, „evolučný teizmus“, nevyznieva práve najlepšie.

Nanešťastie, mnoho podstatných a prídavných mien, ktoré by mohli vystihnúť bohaté princípy uvedeného zjednotenia, sú už natoľko zaťažené rôznymi konotáciami, že sú nepoužiteľné. Mali by sme zaviesť pojem „krevolúcia“? Asi nie. Zo strachu pred zmätením by sme sa radšej nemali pokúšať použiť slová „stvorenie (kreácia)“, „inteligentný“, „fundamentálny“ alebo „dizajnér“. Musíme začať odznova. Môj skromný návrh by bol premenovať teistickú evolúciu ako Bios cez Logos, či jednoducho BioLogos. Vedci rozpoznajú bios ako grécke slovo pre „život“ (základ slov biológia, biochémia atď.) a logos ako grécke slovo pre „slovo“. Pre mnohých veriacich je Slovo synonymom pre Boha, ako je to veľkolepo a poeticky vyjadrené v úvodných slovách evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1,1). „BioLogos“ vyjadruje vieru, že Boh je pôvodcom všetkého života, a že život vyjadruje vôľu Boha.

Iróniou je, že ďalší dôležitý dôvod pre neviditeľnosť postoja BioLogos je onen súlad, ktorý vytvára medzi bojujúcimi stranami. Nás ako spoločnosť viac priťahuje nie súlad, ale súboj. Čiastočne možno za to obviniť médiá, no tie len nahrávajú väčšinovým túžbam. Vo večerných správach sa najskôr dozviete o hromadných autonehodách, ničivých hurikánoch, násilných zločinoch, zamotaných rozvodoch celebrít a, áno, aj o hlučných hádkach v školských radách o učení evolúcie. Zrejme sa veľa nedozviete o susedskom stretnutí náboženských skupín rôznych vyznaní o riešení spoločenských problémov, ani o celoživotnom ateistovi Anthonym Flewovi, ktorý sa stal veriacim, a určite ani o teistickej evolúcii alebo dvojitej dúhe, ktorú bolo vidieť nad mestom dnes popoludní. Máme radi spory a nezhody, čím tvrdšie, tým lepšie. Vážna hudba a umenie vytvárané členmi fakulty nám názorne predvedie nezáujem ostatných kolegov o vypočutie alebo prezretie. Súlad je nudný.

Čo je vážnejšie, voči BioLogosu vznášajú námietky takí, ktorí vnímajú tento postoj ako škodlivý buď voči vede, viere, alebo obom. Vedcovi-ateistovi sa BioLogos javí ako ďalšia teória „boha medzier“, ktorá kladie nadprirodzeno tam, kde nič také nie je potrebné ani žiadané. No táto námietka nie je namieste. BioLogos sa nesnaží vkladať Boha do medzier nášho poznania prírody; predkladá Boha ako odpoveď na otázky, ktoré sa veda nikdy nesnažila riešiť, napríklad „Ako sa tu vesmír ocitol?“ „Čo je zmyslom života?“ „Čo sa nám stane až zomrieme?“. Na rozdiel od inteligentného dizajnu nebol BioLogos nikdy mienený ako vedecká teória. Jeho pravda sa dá potvrdiť len duchovnou logikou srdca, mysle a duše.

V súčasnosti však najviac námietok voči BioLogosu prichádza od veriacich, ktorí jednoducho nedokážu pripustiť, žeby Boh vykonal stvorenie použitím zdanlivo tak náhodného, do istej miery bezcitného a neúčinného procesu, ako je darvinovská evolúcia. Veď nakoniec, ako hovoria, evolucionisti tvrdia, že proces je plný náhody a nevyspytateľných výsledkov. Ak by sme sa vrátili v čase o niekoľko stoviek miliónov rokov späť a spustili evolúciu odznova, mohli by sme skončiť s úplne odlišným výsledkom. Napríklad, ak by sa nebol uskutočnil dnes už dobre doložený náraz veľkého asteroidu do Zeme pred 65 miliónmi rokov, mohlo by sa celkom dobre stať, že vyššia inteligencia by neprišla vo forme mäsožravého cicavca (Homo sapiens), ale plaza.

Ako to súhlasí s teologickou koncepciou človeka stvoreného „na Boží obraz“ (Gn 1,27)? Dobre, možno by sme si nemali vykladať túto časť Písma v zmysle telesnej anatómie ‒ obraz Boží sa zdá byť viac odkazom na myseľ ako na telo. Má Boh nechty na nohách? Má pupok?

No ako mohol Boh pripustiť toľkú náhodu? Ak je evolúcia náhodná, ako to vôbec môže riadiť, a ako si mohol byť istý výsledkom, aby vôbec zahŕňal rozumné bytosti?

Riešenie je v skutočnosti poruke, stačí prestať uplatňovať ľudské obmedzenia na Boha. Ak je Boh mimo prírody, potom je mimo priestoru a času. V tomto zmysle mohol Boh v okamihu stvorenia vesmíru poznať tiež každý detail budúcnosti, vrátane vzniku hviezd, planét, galaxií, celej chémie, fyziky, geológie a biológie, ktoré viedli k vzniku života na Zemi, k evolúcii človeka, až do chvíle, keď čítate túto knihu ‒ aj ďalej. V tomto zmysle sa pre nás evolúcia môže javiť ako náhodný dej, ale z pohľadu Boha je výsledok plne určený. Tak teda mohol byť Boh plne a dôverne zapojený do stvorenia všetkých druhov, kým z nášho pohľadu, obmedzeného vládou lineárneho času, to môže vyzerať ako náhodný a neriadený proces.

Tým by sme možno vyriešili námietky ohľadom úlohy náhody v objavení sa človeka na Zemi. Zostáva ešte jedna prekážka k postoju BioLogos, a to, aspoň pre väčšinu veriacich, zdanlivý rozpor medzi predpokladmi evolúcie a dôležitými posvätnými spismi. Pri bližšom pohľade na Gn 1 a 2 sme už skôr ukázali, že úprimní veriaci predložili mnoho cenných výkladov, a že tento mocný text sa dá najlepšie porozumieť ako básnický a symbolický, a nie doslovný vedecký opis stvorenia. Bez zbytočného opakovania sa radšej zamyslime na slovami Teodosija Dobžanského (1900‒1975), významného vedca, ktorý sa hlásil k ruskej Pravoslávnej cirkvi aj k teistickej evolúcii: „Stvorenie nie je udalosť, ktorá sa uskutočnila roku 4004 pred Kristom; je to proces, ktorý začal pred nejakými 10 miliardami rokov a stále pokračuje... Protirečí evolučná náuka náboženskej viere? Nie. Je omylom zamieňať si Sväté Písmo so základnými učebnicami astronómie, geológie, biológie a antropológie. Iba ak si symboly vysvetľujeme spôsobmi, ktoré nezodpovedajú úmyslom autorov, len vtedy môžu povstať neskutočné a neriešiteľné rozpory.“4

____________________

1

pozri napríklad R. C. Newman: Some Problems for Theistic Evolution (Niektoré problémy teistickej evolúcie), Perspectives on Science and Christian Faith 55 (2003): 117‒128.

2

príhovor Jána Pavla II Pápežskej akadémii vied o evolúcii, 22.10.1996, bod 4 a 5. [fr], [it], [es]

3

kardinál Christoph Schönborn: Finding Design in Nature (Hľadanie dizajnu v prírode), New York Times, 7.7.2005.

4

T. Dobzhansky: Nothing in Biology Makes Sense Except in the Light of Evolution (Nič v biológii nedáva zmysel, iba ak vo svetle evolúcie), American Biology Teacher 35 (1973): 125‒129.

10.3 Čo s Adamom a Evou?

Tak dobre, šesť dní stvorenia sa dá zosúladiť s tým, čo nám veda hovorí o prírode. Ale čo s rajskou záhradou? Je opis stvorenia Adama z prachu zeme a nasledovné stvorenie Evy z jedného z Adamových rebier, tak veľkolepo opísané v Gn 2, iba symbolickým podobenstvom o vstupe ľudskej duše do predtým bezduchej ríše zvierat, alebo bolo myslené ako doslovný dejinný príbeh?

Ako bolo spomenuté vyššie, výskum rozdielov medzi ľuďmi spolu s vykopávkami ukazuje na vznik súčasných ľudí pred asi 100 tisíc rokmi, najpravdepodobnejšie vo východnej Afrike. Genetické analýzy naznačujú, že z asi 10 tisíc predkov povstalo celé ľudstvo na Zemi v počte 6 miliárd ľudí. Ako potom možno tieto vedecké pozorovania zosúladiť s príbehom Adama a Evy?

V prvom rade sa zdá, že samotné biblické texty naznačujú, že v čase vyhnania Adama a Evy z raja boli prítomní ďalší ľudia. Odkiaľ by sa inak vzala Kainova žena, ktorá sa spomína až po odchode Kaina do krajiny Nod (Gn 4,16‒17)? Niektorí vykladači Biblie trvajú na tom, že manželky Kaina a Seta museli byť ich vlastnými sestrami, no to je vo vážnom rozpore s neskorším zákazom incestu aj s priamočiarym čítaním textu. Naozajstná otázka pre veriaceho spočíva v tom, či Gn 2 opisuje špeciálny čin zázračného stvorenia, týkajúci sa dejinnej dvojice, čím sa stali biologicky odlišnými od všetkých ostatných stvorení, ktoré kedy kráčali po zemi, alebo ide o básnické a veľkolepé podobenstvo o Božom pláne vstupu duchovnej prirodzenosti (duše) a mravného zákona do ľudstva.

Keď teda nadprirodzený Boh môže konať nadprirodzené činy, obidve možnosti sú mysliteľné. Múdrejší ľudia ako ja jednako počas vyše troch tisícročí nedokázali dôjsť k presnému porozumeniu tohto príbehu, a preto by sme mali byť opatrní pri príliš silnom vytyčovaní jediného postoja. Mnoho veriacich považuje doslovný výklad dejinného príbehu Adama a Evy za presvedčivý. No nie malý mysliteľ C. S. Lewis, významný výskumník mýtov a dejín, rozpoznal v príbehu Adama a Evy skôr mravné ponaučenie ako vedeckú učebnicu alebo životopis. Tu je Lewisov výklad spomínaných udalostí:

Dlhé storočia Boh zdokonaľoval živočíšne telo, ktoré sa malo stať domovom človeka a jeho obrazu. Dal mu ruky, ktorých palec sa mohol dotýkať ktoréhokoľvek prsta, čeľuste, zuby a hrdlo schopné vyslovovať a mozog dostatočne zložitý na vykonávanie všetkých telesných pohybov, kam sa mala vteliť rozumná myseľ. Toto stvorenie mohlo jestvovať veky v takomto stave, predtým, ako sa stalo človekom: mohlo byť dokonca dostatočne chytré na to, aby vytváralo predmety, ktoré by súčasní archeológovia považovali za dôkaz jeho ľudskosti. No bolo len zvieraťom, pretože všetky jeho telesné a psychické pohnútky boli namierené na čisto hmotné a prirodzené ciele. Potom, v plnosti času, Boh na tento organizmus, na jeho psychológiu a fyziológiu, dal zostúpiť novému druhu vedomia, ktoré mohlo povedať „ja“, ktoré mohlo na seba pozerať ako na osobu, ktoré poznalo Boha, ktoré mohlo robiť závery o pravde, kráse a dobre, a ktoré bolo natoľko povznesené nad časom, že ho mohlo cítiť plynúť smerom do minulosti... Nevieme, koľko takých stvorení Boh vytvoril, ani ako dlho zotrvali v rajskom stave. No skôr či neskôr padli. Niekto alebo niečo im pošepkalo, že sa môžu stať bohmi... Chceli kúsok vesmíru, o ktorom by mohli Bohu povedať: „Toto je naša vec, nie tvoja.“ Ale takéto miesto neexistuje. Chceli byt podstatnými menami, ale boli a naveky musia zostať iba prídavnými menami. Nemáme potuchy, v ktorom konkrétnom čine alebo v skupine činov sa stalo skutočnosťou toto sebe-protirečivé a nemožné želanie. Podľa toho, čo viem, sa to mohlo týkať doslova jedenia ovocia, ale táto otázka nie je nakoniec dôležitá.5

Konzervatívnym kresťanom, ktorí sú inak veľkými obdivovateľmi C. S. Lewisa, môže tento úsek spôsobovať ťažkosti. Nepostaví kompromis v Gn 1 a 2 veriaceho na šikmú plochu, ktorá nakoniec vedie k popretiu základných právd o Bohu a jeho zázračných činoch? Hoci jestvuje jasné nebezpečenstvo v neobmedzených odrodách „liberálnej“ teológie, ktoré vyprázdňujú naozajstné pravdy viery, dospelí pozorovatelia sú zvyknutí žiť na šikmých plochách a rozhodovať o postavení rozumných hraníc. Mnohé posvätné spisy naozaj nesú jasné známky očitého svedectva, a ako veriaci sa týchto právd musíme pevne držať. Iné, ako napríklad príbehy Jóba a Jonáša, Adama a Evy, úprimne povedané, nenesú rovnakú historickú pečať.

Po uvážení neistoty vo výklade istých úsekov Písma, je ešte pre úprimného veriaceho rozumné úplne zotrvávať na doslovnom výklade, ako základe svojej náboženskej viery, pri evolučnej debate a vo svojom postoji voči dôveryhodnosti vedy, aj keď rovnako úprimní veriaci nesúhlasia a nesúhlasili, dokonca ešte dávno predtým, ako sa objavil Darwin a jeho Pôvod druhov? Neverím, že Boh, ktorý stvoril celý vesmír, a ktorý je v spoločenstve so svojim ľudom cez modlitbu a duchovné vnímanie, by od nás očakával ako prejav našej lásky k Nemu, že odmietneme očividné pravdy fyzického sveta, ktoré nám veda odhalila.

V tomto zmysle teda považujem teistickú evolúciu, čiže BioLogos, za možnosť nanajvýš vedecky ucelenú a duchovne uspokojivú. Tento postoj nevyjde z módy, ani nebude vyvrátený budúcimi vedeckými objavmi. Je rozumovo dôsledný, poskytuje odpovede na mnohé inak tajomné otázky a umožňuje vede a viere navzájom sa podporovať ako dvom neotrasiteľným stĺpom, ktoré držia stavbu zvanú Pravda.

____________________

5

C. S. Lewis: The Problem of Pain (Problém bolesti) (New York: Simon & Schuster, 1996), 68‒71.

10.4 Veda a viera: na závere naozaj záleží

V čoraz viac technickej spoločnosti 21. storočia sa vedie vojna o srdcia a mysle ľudstva. Mnoho materialistov vyhlasuje, s víťazoslávnym odkazom na pokrok vo vede pri zapĺňaní medzier v našom pochopení prírody, že viera v Boha je staromódna povera, a že by sme to radšej mali priznať a kráčať vpred. Mnoho veriacich v Boha, presvedčených, že pravda, ktorú vnímajú duchovným pohľadom, má trvalejšiu hodnotu ako pravdy z iných zdrojov, vidia nebezpečenstvo a nedôveryhodnosť v pokroku vedy a techniky. Postoje sa zostrujú a hlasy sa dvíhajú.

Obrátime sa chrbtom k vede, pretože ju vnímame ako hrozbu voči Bohu, a zavrhneme všetok sľubný pokrok v našom porozumení prírody a jeho použitie na uľahčenie utrpenia a zlepšenie ľudstva? Alebo sa naopak obrátime chrbtom k viere, usúdiac, že veda urobila duchovný život nepotrebným, a že tradičné náboženské symboly môžu byť teraz nahradené rytinami dvojzávitnice na našich oltároch?

Obidve tieto možnosti sú naozaj nebezpečné. Obidve popierajú pravdu. Obidve umenšujú vznešenosť ľudstva. Obidve sú zničujúce pre našu budúcnosť. A obidve sú nepotrebné. Boh Biblie je aj Bohom genómu. Možno ho uctievať v katedrále aj v laboratóriu. Jeho stvorenie je vznešené, úžasné, spletité a krásne ‒ a nemôže byť vo vojne so sebou samým. Iba nedokonalí ľudia môžu viesť takéto vojny. A iba my ich môžeme zastaviť.

11. Hľadači pravdy

Chudobná dedina Eku leží v delte rieky Niger, ústiacej do záhybu na západnom pobreží Afriky. Tam som dostal silnú a nečakanú lekciu.

Cestoval som do Nigérie v lete roku 1989 ako dobrovoľník do malej misionárskej nemocnice, aby som misionárskym lekárom poskytol možnosť zúčastniť sa každoročnej konferencie a dobiť si svoje duševné a telesné batérie. Pre toto dobrodružstvo som sa rozhodol spolu so svojou dcérou, ktorá bola vo vysokoškolskom veku. Už dlho sme sa zaujímali o život v Afrike a hromadila sa v nás túžba prispieť niečím do rozvojového sveta. Bol som si vedomý, že moje lekárske schopnosti závisia vo veľkej miere na vyspelom vybavení amerických nemocníc a možno budú nedostatočné voči výzvam mne cudzích tropických chorôb a pri malom technickom zázemí. Napriek tomu som do Nigérie prišiel s očakávaním, že moja prítomnosť zanechá významnú stopu v životoch mnohých, o ktorých sa budem starať.

Nemocnica v Eku bola mimo všetkého, na čo som bol zvyknutý. Nikdy tam nebolo dosť postelí, takže pacienti museli často spať na zemi. Často s nimi cestovali aj rodiny a starali sa o ich obživu, keďže nemocnica nedokázala zabezpečiť primeranú stravu. Bol tu zastúpený široký rozsah vážnych chorôb. Do nemocnice pacienti často prichádzali až po niekoľkých dňoch pokročilej choroby. A čo bolo ešte horšie, priebeh choroby bol mnohokrát zhoršený škodlivými zásahmi šamanov, ku ktorým mnohí Nigérijčania išli ako k prvým, a príchod do nemocnice bol pre nich už iba poslednou nádejou. Čo bolo pre mňa najťažšie prijať a stávalo sa to nadmieru jasným, že väčšina chorôb, ktoré som riešil, predstavovala zničujúce zlyhanie verejného zdravotného systému. Tuberkulóza, malária, tetanus a celý rad parazitných chorôb odzrkadľovali prostredie, ktoré bolo úplne neriadené, a celkom nefunkčný systém zdravotníckej starostlivosti.

Preťažený veľkosťou problémov a vyčerpaný neustálym prívalom pacientov s chorobami, na ktorých vyšetrenie som nebol dostatočne vybavený, a namrzený neprítomnosťou laboratórnej a röntgenovej techniky, som sa so stále väčším znechutením pýtal, ako som vôbec mohol považovať tento výlet za dobrú myšlienku.

Potom v jedno popoludnie priniesla istá rodina do nemocnice mladého farmára s rozsiahlou slabosťou a opuchom nôh. Po nahmataní pulzu ma prekvapilo zistenie, že takmer mizol pri každom jeho nadýchnutí. Hoci som predtým nevidel tento známy vonkajší znak (tzv. paradoxný pulz) s takým jasným prejavom, bol som si celkom istý, že u mladého farmára to znamená nahromadenie sa veľkého množstva tekutiny okolo srdca v osrdcovníku. Hrozilo, že táto tekutina udusí jeho krvný obeh a vezme mu život.

V daných podmienkach bola najpravdepodobnejšou príčinou tuberkulóza. Mali sme v Eku lieky proti tuberkulóze, ale tie nefungovali dostatočne rýchlo, aby zachránili tohto mladíka. Bez nejakého drastického zásahu mu zostávalo nanajvýš niekoľko dní života. Jedinou možnosťou na záchranu bolo vykonať veľmi nebezpečnú procedúru odstránenia osrdcovníkovej tekutiny pomocou širokej ihly umiestnenej do jeho hrudníka. V rozvinutom svete by tento zásah vykonal len dobre vyškolený pohotovostný kardiológ a za pomoci ultrazvuku, aby sa vyhol prepichnutiu srdca a okamžitej smrti.

Nebol dostupný žiaden ultrazvuk. Nikto z lekárov prítomných v tejto malej nigérijskej nemocnici nikdy nepodnikol tento zákrok. Na mne bola voľba pokúsiť sa o toto veľmi nebezpečné a invazívne odsatie ihlou alebo pozerať sa na farmárovo zomieranie. Mladému mužovi som vysvetlil situáciu, a tak si bol vedomý svojho neutešeného stavu. S chladnou hlavou ma vyzval pokračovať. So srdcom v hrdle a s modlitbou na perách som vsunul veľkú ihlu pod jeho hrudnú kosť smerom k ľavému plecu, obávajúc sa, či som náhodou zle neurčil diagnózu, čím by som ho takmer určite zabil.

Nemusel som dlho čakať. Príval tmavočervenej tekutiny v striekačke ma najprv vyľakal, že som možno vošiel do srdcovej komory, ale čoskoro sa ukázalo, že to nebola bežná krv zo srdca. Bolo to veľké množstvo krvavého tuberkulózneho výtoku z osrdcovníka.

Odobral som okolo litra tekutiny. Odozva mladého muža bola očividná. Paradoxný pulz mu zmizol takmer ihneď a počas ďalších 24 hodín sa značne zlepšil aj jeho opuch nôh.

Niekoľko hodín po tomto zážitku som mal veľký pocit úľavy aj radosti z toho, čo sa stalo. No ďalšie ráno ma opäť zastihla známa skľúčenosť. Veď okolnosti, ktoré viedli tohto mladíka k nákaze tuberkulózou, sa zrejme nezmenia. Hoci začne v nemocnici brať lieky na tuberkulózu, pravdepodobne nebude mať dostatok prostriedkov na zaplatenie celých dvoch rokov potrebného liečenia, a je dosť možné, že sa mu to vráti a zomrie napriek našim snahám. Ak by aj prežil túto nákazu, v jeho neďalekej budúcnosti ho možno čaká nejaká ďalšia zbytočná choroba, buď zo špinavej vody, podvýživy, alebo nebezpečného prostredia. Pre nigérijského farmára nie sú veľké vyhliadky na dlhý život.

Ďalšie ráno som prišiel k jeho posteli s takýmito smutnými myšlienkami a našiel som ho čítať Bibliu. Prekvapene sa na mňa pozrel a spýtal sa, či už dlho pracujem v nemocnici. Priznal som, že som nový, a cítil som sa trochu dotknuto a trápne, že to tak ľahko zistil. No tento mladý nigérijský farmár, natoľko odlišný odo mňa v kultúre, skúsenostiach a pôvode, ako len dvaja ľudia môžu byť, potom povedal slová, ktoré sa naveky zapísali do mojej pamäti: „Zdá sa mi, že sa čudujete, prečo ste sem prišli. Mám pre vás odpoveď. Prišli ste z jedného dôvodu. Prišli ste kvôli mne.“

Bol som ohromený. Ohromený, že tak ľahko videl do môjho srdca, ale ešte viac zo slov, ktoré hovoril. Ja som vsunul ihlu blízko jeho srdca a on priamo prepichol to moje. Niekoľkými jednoduchými slovami zahanbil moje veľkolepé sny o veľkom bielom lekárovi, ktorý lieči milióny Afričanov. Mal pravdu. Každý sme povolaní k službe druhým. V zriedkavých príležitostiach sa to môže stať vo veľkom. No väčšinou sa to deje ako prosté skutky láskavosti jedného k druhému. To sú veci, na ktorých naozaj záleží. Slzy úľavy mi zahmlili pohľad, keď som trávil jeho slová, a tie vychádzali z neopísateľného uistenia ‒ uistenia, že na tomto zvláštnom mieste a práve v túto chvíľu som bol v súlade s Božou vôľou, spojený s týmto mladíkom neobyčajným, ale úžasným spôsobom.

Nič, čo som sa naučil vo vede, nedokáže opísať tento zážitok. Nič z evolučných vysvetlení ľudského správania nedokázalo vysvetliť, prečo sa nejakému zvýhodnenému belochovi zdalo také správne stáť pri posteli mladého afrického farmára a každý z nich dostával niečo výnimočné. C. S. Lewis to nazýval agapé. Je to láska, ktorá nehľadá odmenu. Je to urážka materializmu a naturalizmu. A je to najsladšia radosť, ktorú človek môže zažiť.

Počas rokov snívania o ceste do Afriky som cítil jemné pohnútky urobiť niečo naozaj nesebecké pre iných ‒ to volanie slúžiť bez očakávania osobných výhod, ktoré je spoločné všetkým ľudským národom. Ale prenechal som miesto iným, menej vznešeným snom ‒ očakávaniu obdivu od dedinčanov v Eku a pochvaly od lekárskych kolegov doma. Tieto veľké predstavy sa mi samozrejme neplnili v tvrdej skutočnosti chudobného Eku. No jednoduchý pokus pomôcť čo len jednej osobe, v zúfalých okolnostiach, keď moje skúsenosti nestačili voči výzve, sa ukázal ako najzmysluplnejší zo všetkých ľudských zážitkov. Bremeno sa zdvihlo. Bol to naozajstný sever. Kompas ukazoval nie na samochválu ani na materializmus, dokonca ani na lekársku vedu ‒ ukazoval však na dobro, ktoré sa všetci tak zúfalo snažíme nájsť v sebe a v ostatných. Videl som tiež oveľa jasnejšie ako kedykoľvek predtým, že pôvodca dobra a pravdy, ozajstný Pravý Sever, Boh sám, zjavuje svoju svätú prirodzenosť tým, že aj do našich sŕdc zapísal onú túžbu hľadať dobro.

11.1 Osobné dôsledky nájdených dôkazov

Takže v tejto poslednej kapitole sa kruh uzatvára, s návratom späť k jestvovaniu mravného zákona, kde sa tento príbeh začal. Prešli sme odbormi chémie, fyziky, kozmológie, geológie, paleontológie a biológie ‒ a predsa táto jedinečná ľudská vlastnosť stále vzbudzuje údiv. Aj po 28 rokoch viery pre mňa mravný zákon predstavuje najjasnejšiu smerovku k Bohu. A nielen to. Ukazuje na Boha, ktorému záleží na ľudských bytostiach, Boha, ktorý je nekonečne dobrý a svätý.

Ďalšie pozorovania, spomenuté skôr, ktoré ukazujú na Stvoriteľa ‒ skutočnosť, že vesmír mal počiatok, že zachováva usporiadané zákony vyjadriteľné presne matematicky, a existencia pozoruhodného sledu „zhôd okolností“, ktoré umožňujú prírodným zákonom udržať život ‒ nám nehovoria veľa o podstate Boha, ktorý má byť za tým všetkým, ale ukazujú na rozumnú myseľ, ktorá môže stáť za tak presnými a úhľadnými princípmi. Ale aký je to druh mysle? Čomu presne by sme mali veriť?

11.2 Aký druh viery?

V úvodnej kapitole tejto knihy som opísal moju vlastnú cestu od ateizmu k viere. Teraz vám dlžím podrobnejšie vysvetlenie mojej ďalšej cesty. Pri tomto sa cítim trochu nesvoj, pretože pri rozlíšení všeobecného pojmu Božej existencie do konkrétnej vyznávanej viery často dôjde k vzbudeniu silných vášní.

Väčšina veľkých svetových náboženstiev má veľa spoločných právd a pravdepodobne by ani neprežili, ak by to tak nebolo. Sú však aj zaujímavé a dôležité rozdiely a každý človek potrebuje nájsť svoju vlastnú cestu k pravde.

Po svojom obrátení k Bohu som strávil množstvo času snahou rozlíšiť jeho vlastnosti. Došiel som k tomu, že musí byť Bohom, ktorému záleží na osobách, inak by argument o mravnom zákone nedával veľký zmysel. Takže deizmus mi nevyhovoval. Tiež som usúdil, že Boh musí byť svätý a spravodlivý, pretože mravný zákon ma zameriava práve týmto smerom. No stále to vyzeralo strašne odťažito. Len z toho, že Boh je dobrý a miluje svoje stvorenie, ešte napríklad nevyplýva, že máme možnosť sa s Ním rozprávať, alebo že s Ním môžeme mať nejaký druh vzťahu. Zmocňovala sa ma však túžba po ňom a začínal som si uvedomovať, že práve o tom je modlitba. Modlitba nie je, ako sa niektorí tvária, možnosťou využiť Boha, aby urobil niečo, čo od Neho chceme. Naopak, modlitba je cestou hľadania spoločenstva s Bohom, jeho spoznávaním a pokusom zachytiť jeho pohľad na mnoho záležitostí okolo nás, ktoré nás nechávajú bezradných, prekvapených alebo znepokojených.

A predsa sa mi zdalo ťažké vybudovať si most k Bohu. Čim viac som ho spoznával, tým viac sa mi jeho čistota a svätosť zdali nedostupné a tým temnejšie sa mi zdali moje myšlienky a činy v tom jasnom svetle.

Začínal som si stále viac uvedomovať svoju neschopnosť konať správne, hoci len jeden deň. Mohol som si vytvárať množstvo výhovoriek, ale keď som bol voči sebe naozaj úprimný, v mojich vnútorných súbojoch pravidelne vyhrávala pýcha, ľahostajnosť a hnev. Hoci som predtým nikdy naozaj nepomýšľal na použitie slova „hriešnik“ voči sebe, teraz mi bolo nepríjemne jasné, že toto staromódne slovo, ktorému som sa predtým vyhýbal, pretože vyzeralo hrubo a posudzovačne, sedelo celkom presne.

Zaumienil som si navrhnúť si liečbu ‒ stráviť viac času sebapoznávaním a modlitbou. No tieto snahy sa ukázali poväčšine neúčinné a zlyhali v prenesení ma cez zívajúcu priepasť medzi mojím uvedomením si svojej nedokonalosti a Božou dokonalosťou.

V tomto bezútešnom stave prišla osoba Ježiša Krista. Počas mojich chlapčenských rokov, keď som sedel v kostole na chóre, som v skutočnosti nemal predstavu, kto bol Kristus. Považoval som ho za mýtus, za rozprávku, za hrdinu v nejakom príbehu pred spaním. No keď som po prvýkrát konečne čítal príbeh jeho života v štyroch evanjeliách, postupne sa začínala vynárať očitosť svedectva a mimoriadnosť Krisových tvrdení a ich následkov. Zrazu tu bol človek, ktorý nielen tvrdil, že pozná Boha, ale tvrdil, že je Bohom. V žiadnom inom náboženstve som nenašiel postavu, ktorá by tvrdila niečo tak prevratné. Tvrdil tiež, že dokáže odpúšťať hriechy, čo vyzeralo úchvatne aj zarážajúco. Bol pokorný a milujúci, hovoril pozoruhodné slová múdrosti, a predsa bol odsúdený na smrť na kríži tými, ktorí sa Ho báli. Bol človekom, takže poznal ľudské podmienky, ktoré sa mi zdali tak ťažké, a predsa sľúbil uľahčiť nám toto bremeno: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)

Ďalšou šokujúcom vecou, ktorú o ňom tvrdili očití svedkovia z Nového Zákona, a ktorú kresťania zjavne brali za ústredný prvok svojej viery, je, že tento dobrák vstal z mŕtvych. Pre vedeckú myseľ to bol ťažký oriešok. No na druhej strane, ak Kristus bol naozaj Syn Boží, ako to aj priamo tvrdil, tak určite na rozdiel od ostatných, ktorí kedy kráčali po zemi, mohol pozmeniť prírodné zákony, ak to potreboval na dosiahnutie dôležitejšieho cieľa.

No jeho zmŕtvychvstanie muselo byť niečím viac ako len predvedením zázračných schopností. Čo bolo jeho ozajstným účelom? Kresťania sa touto otázkou zaoberajú už dve tisícročia. Po dlhom hľadaní som nenašiel jednoznačnú odpoveď ‒ našiel som však niekoľko prelínajúcich sa odpovedí a všetky ukazovali na myšlienku mostu medzi nami hriešnikmi a svätým Bohom. Niektorí vykladači sa zameriavajú na myšlienku náhrady ‒ Kristus zomrel namiesto nás všetkých, zaslúžiacich si Boží súd za naše zlé skutky. Iní to volali vykúpenie ‒ Kristus zaplatil konečnú cenu, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu, aby sme mohli nájsť Boha a žiť v nádeji, že nás nebude naďalej súdiť z našich prečinov, ale že umožnil nám očistiť sa. Kresťania to nazývajú spasenie milosťou. No pre mňa poskytlo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie aj niečo iné. Moja túžba dostať sa bližšie k Bohu bola zahatená mojou vlastnou pýchou a hriešnosťou, ktoré boli zase nevyhnutným následkom mojej sebeckej túžby mať veci pod kontrolou. Dôvera Bohu vyžadovala akúsi smrť svojvôle, aby som sa znovuzrodil ako nová bytosť.

Ako som mohol dosiahnuť takúto vec? Tak ako sa to stalo už veľakrát predtým pri podobných otázkach, slová C. S. Lewisa vystihli odpoveď presne:

Ale ak predpokladáme, že Boh sa stal človekom ‒ tým, že naša ľudská prirodzenosť, ktorá môže trpieť a zomrieť, bola spojená s Božou prirodzenosťou v jednej osobe ‒ potom taký človek by nám mohol pomôcť. Mohol by sa vzdať svojej vôle, trpieť a zomrieť, pretože je človekom; a mohol by to urobiť dokonale, pretože je Bohom. Ty a ja môžeme prejsť týmto procesom, iba ak to Boh urobí v nás; ale Boh to môže urobiť, iba ak sa stane človekom. Naše snahy v tomto zomieraní uspejú, len keď my ako ľudia máme podiel na Božom zomieraní, rovnako ako naše myslenie môže byť úspešné len preto, že je kvapkou v mori jeho inteligencie. No my nemôžeme mať podiel na Božom zomieraní, kým Boh nezomrie; a On nemôže zomrieť, ak sa nestane človekom. To je spôsob, akým platí náš dlh a trpí za nás, hoci On sám by vôbec trpieť nemusel.1

Predtým, ako som sa stal veriacim v Boha, sa mi tento druh myšlienok zdal ako úplný nezmysel. Teraz sa ukrižovanie a zmŕtvychvstanie vynorilo ako presvedčivé riešenie zívajúcej medzery medzi Bohom a mnou, medzery, ktorú teraz mohla premostiť osoba Ježiša Krista.

Takže som sa presvedčil, že Boží príchod na zem v osobe Ježiša Krista mohol slúžiť nebeskému účelu. No súhlasí to s dejinami? Vedec vo mne odmietal pokračovať v tejto ceste ku kresťanskej viere, bez ohľadu na jej príťažlivosť, ak by sa ukázalo, že biblické správy o Kristovi sú mýtom alebo, ešte horšie, podvrhom. No čím viac som čítal biblické aj mimobiblické správy o udalostiach v Palestíne v prvom storočí, tým viac ma udivovali dejinné dôkazy jestvovania Ježiša Krista. Po prvé, evanjeliá Matúša, Marka, Lukáša a Jána boli zostavené iba niekoľko desaťročí po Kristovej smrti. Ich štýl a obsah silno naznačovali, že boli myslené ako očité svedectvo (Matúš a Ján boli medzi dvanástimi apoštolmi). Pochybnosti o chybách vlúdiacich sa pri opakovanom prepisovaní alebo nesprávnym prekladom sa poväčšine nepotvrdili objavom veľmi starých rukopisov. Takže dôkazy pravosti štyroch evanjelií sa ukázali celkom silné. Navyše aj mimokresťanskí dejepisci prvého storočia, ako napríklad Jozef Flávius, svedčia o židovskom prorokovi, ktorý bol ukrižovaný Ponciom Pilátom okolo roku 33 po Kr. Zvedavého čitateľa odkazujem na mnohé vynikajúce knihy2, ktoré zhromaždili ešte oveľa viac údajov podporujúcich dejinnú skutočnosť Krista. Jeden učenec dokonca napísal: „Dejinnosť Krista je pre nestranného dejepisca natoľko záväzná, ako dejinnosť Júlia Cézara.“3

____________________

1

C. S. Lewis: Mere Christianity (Iba kresťanstvo) (Westwood: Barbour and Company, 1952), 50.

2

L. Strobel: The Case for Christ (Kauza Kristus) (Grand Rapids: Zondervan, 1998); C. L. Blomberg: The Historical Reliability of the Gospels (Dejinná spoľahlivosť evanjelií) (Downers Grave: Intervasity, 1987); G. R. Habermas: The Historical Jesus: Ancient Evidence for the Life of Christ (Dejinný Ježiš: Dávne dôkazy života Krista) (New York: College Press, 1996).

3

F. F. Bruce: The New Testament Documents, Are They Reliable? (Sú dokumenty Nového Zákona spoľahlivé?) (Grand Rapids: Eerdmans Publishing Co., 2003).

11.3 Dôkazy vyžadujú rozsudok

Takže rastúce dôkazy o tomto jedinečnom človeku, ktorý zrejme predstavoval Boha hľadajúceho človeka (pričom u väčšiny ostatných náboženstiev išlo o človeka hľadajúceho Boha), predstavovali jasný prípad. No zdráhal som sa, s obavou pred následkami a trápený pochybnosťami. Čo ak bol Kristus len veľký duchovný učiteľ? Znova sa zdalo, že Lewis napísal osobitný odstavec práve pre mňa:

Pokúšam sa tu znemožniť komukoľvek povedať jednu naozaj hlúpu vec, ktorú o ňom ľudia často hovoria: „Nemám problém prijať Ježiša ako veľkého učiteľa mravnosti, ale neprijímam jeho vyhlasovanie sa za Boha.“ To je vec, ktorú nesmieme povedať. Človek, ktorý by bol iba človekom a povedal by veci, ktoré hovoril Ježiš, by nebol veľkým učiteľom mravnosti. Bol by buď bláznom ‒ na úrovni človeka, ktorý hovorí, že je uvareným vajcom ‒ alebo by bol diablom z pekla. Musíte urobiť svoju voľbu. Buď tento človek bol a je Synom Božím, alebo je bláznom, alebo ešte niečím horším. Môžete ho umlčať ako hlupáka, môžete ho opľuť a zabiť ako diabla; alebo môžete padnúť k jeho nohám a nazvať ho Pánom a Bohom. No nevystupujme s nejakým mudrlantským nezmyslom o tom, že bol veľkým učiteľom ľudstva. Túto možnosť nám nenechal. Ani to nemal v úmysle.4

Lewis mal pravdu. Musel som si zvoliť. Prešiel už celý rok odkedy som sa rozhodol veriť v nejakého Boha a teraz som bol predvolaný na zodpovednosť. V jeden krásny jesenný deň, keď som sa prechádzal v Cascade Mountains počas mojej prvej túry na západ od Mississippi, vznešenosť a krása Božieho stvorenia prekonala môj odpor. Keď som spoza roha zazrel nádherný a neočakávaný zamrznutý vodopád, vysoký skoro stovku metrov, vedel som, že hľadanie sa skončilo. Ďalšie ráno som počas východu slnka pokľakol na zarosenú trávu a odovzdal sa Ježišovi Kristovi.

Nemám v úmysle týmto príbehom evanjelizovať alebo obracať. Každý človek musí prejsť vlastnou cestou hľadania duchovnej pravdy. Ak je Boh skutočný, potom pomôže. Kresťania už povedali dosť veľa o tom, akým sú výnimočným spolkom. Tolerancia je cnosťou, netolerancia je neresťou. Veľmi ma znepokojuje, keď veriaci jedného smeru odmietajú duchovné skúsenosti ostatných. Nanešťastie sú kresťania na to zvlášť náchylní. Ja osobne som našiel veľa toho, čo sa dá naučiť a obdivovať na iných duchovných tradíciách, hoci osobitné zjavenie Božej podstaty v Ježišovi Kristovi považujem za kľúčovú zložku mojej viery.

Kresťania často vystupujú ako namyslení, posudzovační a sebavedomí, ale Kristus sa tak nesprával. Uveďme si napríklad dobre známe podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Povaha účastníkov v tomto poučnom príbehu bola okamžite zrejmá pre poslucháčov v Ježišovom čase, o niečo menej je tomu tak dnes. Tu sú Ježišove slová, ako ich podáva Lk 10,30‒37:

Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: „Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.“ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? Znalec zákona odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

Židia dosť nenávideli Samaritánov, pretože tí odmietali veľa z učenia židovských prorokov. To, že Ježiš predstavil konanie Samaritána ako cnostnejšie od kňaza alebo laického vodcu (levitu), muselo byť pre jeho poslucháčov pohoršením. No všezahrňujúce pravidlo lásky a prijatia sa tiahne celým Kristovým učením v Novom Zákone. Je to najdôležitejšia rada, ako by sme sa mali správať k ostatným. V Mt 22,35 sa Krista pýtajú na najväčšie z Božích prikázaní. Odpovedá jednoducho: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

Veľa z týchto zásad možno nájsť aj v iných veľkých svetových náboženstvách. No ak viera nie je len kultúrnou praxou, ale skôr hľadaním najvyššej pravdy, potom nesmieme zájsť tak ďaleko, aby sme sa dopustili logického sporu tým, že budeme považovať všetky protirečiace si pohľady za rovnako pravdivé. Monoteizmus aj polyteizmus nemôžu byť oba pravdivé. Počas môjho hľadania mi kresťanstvo poskytlo osobitnú pečať večnej pravdy. Vy si ale musíte vykonať vlastný prieskum.

____________________

4

Lewis: Mere Christianity, 45.

11.4 Hľadajte a nájdete

Ak ste so mnou zašli až potiaľ, dúfam, že súhlasíte, že vedecký aj duchovný svetonázor majú dosť čo ponúknuť. Oba poskytujú rozličné, no dopĺňajúce sa cesty k zodpovedaniu najväčších otázok o svete a oba môžu prebývať šťastne spolu v mysli vedomostne zvedavého človeka žijúceho v 21. storočí.

Veda je jedinou správnou cestou výskumu hmotného sveta. Či už pri skúmaní stavby atómu, fungovania vesmíru alebo sekvencie DNA v ľudskom genóme, vedecká metóda je jedinou spoľahlivou cestou hľadania pravdy o prírodných javoch. Áno, aj experimenty môžu vo veľkom zlyhať, vysvetlenia experimentov môžu byť zavádzajúce a veda môže robiť chyby. No podstata vedy je samoopravná. Žiaden väčší omyl nemôže vydržať dlho voči postupne narastajúcemu poznaniu.

Jednako však samotná veda nepostačuje na zodpovedanie všetkých dôležitých otázok. Dokonca aj Albert Einstein videl úbohosť čisto naturalistického svetonázoru. Zvoliac opatrne svoje slová, napísal: „Veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé.“5 Zmysel ľudskej existencie, skutočnosť Boha, možnosť posmrtného života a mnoho iných duchovných otázok leží mimo dosahu vedeckej metódy. A hoci ateista môže tvrdiť, že tieto otázky sú preto nerozhodnuteľné a nepodstatné, nezodpovedá to životnej skúsenosti väčšiny ľudí. John Polkinghorne presvedčivo vysvetľuje tento bod porovnaním s hudbou:

Úbohosť objektivistického pohľadu sa už vtedy ukáže zjavná, keď sa zamyslíme nad tajomstvom hudby. Z vedeckého pohľadu to nie je nič iné, ako vlnenie vo vzduchu, narážajúce na ušné bubienky a vyvolávajúce nervové signály v mozgu.
  Ako sa teda môže stať, že takýto obyčajný sled dočasných činností mozgu má moc hovoriť k našim srdciam o večnej kráse? Celý rad osobných skúseností, od vnímania ružovej škvrny, cez uchvátenie z predstavenia Omše v B minor, až po mystické stretnutie s nevýslovnou skutočnosťou Jediného, všetky tieto naozaj ľudské skúsenosti sú v kľúčové v našom vnímaní skutočnosti a nemožno ich odmietnuť ako sprievodnú penu na povrchu vesmíru, ktorého skutočná podstata má byť neosobná a neživotná.6

Veda nie je jedinou cestou poznania. Duchovný pohľad poskytuje ďalšiu cestu hľadania pravdy. Vedci, ktorí toto odmietajú, by sa radšej mali zamyslieť nad hranicami ich vlastných nástrojov, ako to pekne naznačil astronóm Arthur Eddington vo svojom prirovnaní. Popisoval človeka, ktorý sa rozhodol skúmať hlbokomorský život pomocou siete s 8 cm okami. Po zachytení mnohých divokých a úžasných stvorení z hlbín tento človek usúdil, že neexistujú hlbokomorské ryby, ktoré sú kratšie ako 8 cm! Ak používame vedeckú sieť, aby sme zachytili istý náš pohľad pravdy, potom by sme nemali byť prekvapení, že nezachytila dôkazy ducha.

Aké prekážky ležia v ceste širšieho zjednotenia dopĺňajúcich sa podstát vedeckého a duchovného svetonázoru? To nie je iba teoretická otázka na suchý filozofický rozbor. Je to výzva pre každého z nás. Dúfam teda, že mi odpustíte, ak sa ku koncu knihy k vám prihovorím trochu osobnejšie.

____________________

5

A. Einstein: Science, Philosophy and Religion: A Symposium (Diskusia o vede, filozofii a náboženstve) (1941).

6

J. Polkinghorne: Belief in God in an Age of Science (Viera v Boha v dobe vedy) (New Haven: Yale University Press, 1998), 18‒19.

11.5 Povzbudenie pre veriacich

Ak si veriaci v Boha a vybral si si túto knihu kvôli obavám, že veda podrýva vieru podsúvaním ateistického svetonázoru, potom dúfam, že ťa uspokojil možný súlad medzi vierou a vedou. Ak je Boh Stvoriteľom celého vesmíru, ak mal Boh osobitný plán na príchod ľudstva na javisko, a ak mal túžbu po osobnom vzťahu s ľuďmi, do ktorých vložil mravný zákon ako smerovku k nemu, potom len ťažko sa môže cítiť ohrozený snahami našej maličkej mysle pochopiť vznešenosť jeho stvorenia.

V tomto zmysle môže byť veda istým druhom chvály. Naozaj, veriaci by mali byť v prvej línii tých, ktorí sa ženú za novým poznaním. Veriaci mnohokrát v minulosti viedli vedu. A predsa dnes až príliš často sa vedci cítia nesvoji pri priznávaní svojich duchovných postojov. Nanešťastie aj cirkevní predstavitelia často zjavne nestíhajú držať krok s novými vedeckými objavmi a dostávajú sa do rizika napadnutia vedeckých pohľadov bez plného porozumenia faktov. Následne to môže viesť k výsmechu voči Cirkvi, ktorý odrádza úprimných hľadačov preč od Boha namiesto do jeho rúk. Príslovia 19,2 varujú proti tomuto druhu dobroprajnej, no neznalej náboženskej horlivosti: „Nie je dobrá horlivosť bez poznania.“ (to je podľa angličtiny; z latinčiny: Kde niet rozumnosti duše, niet dobra, a kto má rýchle nohy, potkne sa.)

Veriaci by urobili dobre, keby nasledovali povzbudenie Koperníka, ktorý v objave, že Zem sa točí okolo Slnka, videl skôr príležitosť na oslavu vznešenosti Boha, ako na jej zmenšovanie: „Snaha poznať mocné diela Božie, pochopiť jeho múdrosť, slávu a moc aj naplno oceniť úžasnú prácu jeho zákonov, to všetko naisto musí byť milý a prijateľný spôsob oslavy Najvyššieho, ktorému nevedomosť nemôže byť milšia ako poznanie.“7

____________________

7

Koperník citovaný v D. G. Frank: A Credible Faith (Dôveryhodná viera), Perspectives in Science and Christian Faith 46 (1996): 254‒255. Koperníkovský znalec Owen Gingerich vyjadril pochybnosti o pravosti tohto citátu.

11.6 Povzbudenie pre vedcov

Na druhej strane, ak si niekým, kto verí v postupy vedy, ale ostáva nedôverčivý voči viere, teraz je vhodný čas opýtať sa sám seba, aké prekážky stoja na tvojej ceste hľadania súladu medzi týmito svetonázormi.

Znepokojovalo ťa, že viera v Boha vyžaduje ponorenie sa do iracionality, kompromis s logikou alebo dokonca intelektuálnu samovraždu? Dúfajme, že dôvody predložené v tejto knihe poskytnú aspoň čiastočný liek na takýto pohľad a presvedčia ťa, že zo všetkých možných svetonázorov je ateizmus tým najmenej rozumným.

Odradilo ťa pokrytecké správanie tých, ktorí vyznávajú vieru? Uvedom si však, že čistá voda duchovnej pravdy sa odovzdáva v tých hrdzavých nádobách nazývaných ľudia, takže sa nemožno diviť, že niekedy sú tieto základné prvky viery vážne pokrivené. Nezakladaj preto svoje hodnotenie viery na tom, čo vidíš v správaní sa jednotlivých ľudí alebo v organizovanom náboženstve. Polož ho však na nadčasových duchovných pravdách, ktoré viera poskytuje.

Znepokojuje ťa určitý filozofický problém viery, napríklad, že prečo by milujúci Boh dovolil utrpenie? Uvedom si, že veľká časť utrpenia pochádza z našich vlastných činov alebo od druhých, a že vo svete, kde ľudia uplatňujú slobodnú vôľu, to je nevyhnutné. Pochop tiež, že ak je Boh skutočný, jeho úmysly často nebudú tie isté ako naše. Možno je ťažké prijať, že úplná neprítomnosť utrpenia by nemusela byť v našom najlepšom záujme z hľadiska nášho duchovného rastu.

Alebo jednoducho nerád prijímaš myšlienku, že nástroje vedy nie sú dostatočné na zodpovedanie niektorej dôležitej otázky? To je osobitný problém pre vedcov, ktorí svoj život zasvätili experimentálnemu vyhodnocovaniu skutočnosti. Z tohto pohľadu môže priznanie neschopnosti vedy zodpovedať všetky otázky naraziť na našu intelektuálnu pýchu ‒ no tento úder treba rozpoznať, prijať a poučiť sa z neho.

Necítiš sa dobre pri rozoberaní spirituality, pretože sa zdá, že uznanie možnosti Boha môže vzniesť nové požiadavky na tvoje životné plány a činy? Jasne si spomínam na tento pocit z môjho vlastného obdobia „pohodlnej slepoty“, a predsa môžem dosvedčiť, že spoznanie Božej lásky a milosti ma posilnilo a nie ohraničilo. Boh pracuje na našom oslobodení, nie uväznení.

Alebo napokon, jednoducho si si nenašiel čas na vážne posúdenie duchovného svetonázoru? V našom súčasnom svete sa príliš mnoho z nás rúti zo zážitku do zážitku, snažiac sa poprieť našu smrteľnosť a odložiť akékoľvek vážne zamyslenie sa nad Bohom niekam do budúcnosti, keď na to budú podľa nás správane podmienky.

Život je krátky. V dohľadnej budúcnosti bude podiel smrti jedna na osobu. Otvorenie sa duchovnému životu vie byť neopísateľne obohacujúce. Neodkladaj zamyslenie sa nad týmito otázkami večnej dôležitosti do bodu, keď nejaká osobná kríza alebo pokročilý vek ťa donútia priznať duchovnú vyprahnutosť.

11.7 Záverečné slovo

Hľadajúci, na tieto otázky sú odpovede! Možno nájsť radosť a pokoj v súlade s Božím stvorením. V hornej sieni môjho domu visí nádherne ozdobená dvojica veršov z Písma, vymaľovaná mnohými farbami rukou mojej dcéry. Prichádzam k týmto veršom mnohokrát, keď sa snažím nájsť odpovede, a ony mi nikdy nezabudnú pripomenúť podstatu pravej múdrosti: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju.“ (Jak 1,5) „Múdrosť, ktorá je zhora, je predovšetkým cudná, potom upokojujúca, skromná, zmierlivá, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nepochybujúca a bez pretvárky.“ (Jak 3,17)

Moja modlitba za tento náš zraňujúci svet je, aby sme spolu, s láskou, porozumením a súcitom, hľadali a našli takýto druh múdrosti.

Je čas vyhlásiť prímerie v stupňujúcej sa vojne medzi vedou a duchom. Vojna v skutočnosti nikdy nebola potrebná. Tak ako mnoho pozemských vojen, aj táto bola vyvolaná a posilnená extrémistami na oboch stranách, kričiacich na poplach, ktorí predpovedajú hroziace nešťastie, ak druhá strana nebude zničená. Vedu neohrozuje Boh; On ju obohacuje. Boh určite nie je ohrozený vedou; On to všetko umožnil. Takže radšej sa spolu snažme obnoviť pevnú pôdu pre rozumovo a duchovne uspokojivé zjednotenie všetkých veľkých právd. Dávna domovina rozumu a bohoslužby nikdy nebola v nebezpečenstve zrútenia. A ani nikdy nebude. Pozýva všetkých úprimných hľadačov pravdy, aby prišli a usadili sa v nej. Odpovedz na toto volanie. Zanechaj bitky. Závisia na tom naše nádeje, radosti a budúcnosť nášho sveta.

Dodatok: Mravná prax vedy a lekárstva: bioetika

Mnoho členov širokej verejnosti vníma s nadšením možný pokrok v biomedicínskom výskume, ktorý by mal odvrátiť alebo vyliečiť strašné choroby, no sú tiež znepokojení, či nás tieto nové technológie nevedú na nebezpečné územie. Odbor, ktorý sa zaoberá mravnosťou použitia biotechnológie a lekárstva u človeka, sa volá bioetika. V tomto dodatku sa pozrieme na niektoré z bioetických otázok, ktoré dnes vzbudzujú veľké diskusie ‒ hoci tento zoznam sa v žiadnom prípade nesnaží byť úplný. Zameriam sa predovšetkým na výdobytky pochádzajúce z rýchleho pokroku v porozumení ľudského genómu.

A.1 Lekárska genetika

Pred niekoľkými rokmi prišla na onkologickú kliniku Michiganskej univerzity mladá žena v zúfalom stave. Bol to deň, kedy som si uvedomil, že začína naozajstný prevrat v genetickom lekárstve. Spojili nás spletité udalosti zahŕňajúce úzko previazanú rodinu, strašnú chorobu a špičkový výskum ľudského genómu.1

Zuzana (krycie meno) a jej rodina žili pod chmárou. Najprv u jej matky našli nádor prsníka, potom u jej tety, potom u dvoch detí jej tety a nakoniec u Zuzaninej najstaršej sestry. Zuzana bola hlboko znepokojená a pozorne sa skúmala, chodila pravidelne na mamografiu, kým sledovala, že jej sestra nakoniec prehrala svoj boj. Jedna zo Zuzaniných sesterníc sa rozhodla podstúpiť preventívnu obojstrannú mastektómiu (odstránenie prsníkov) v snahe vyhnúť sa podobnému osudu. Aj Zuzanina zvyšná sestra Janet našla uzlík, ktorý sa ukázal byť rakovinou.

Medzitým ja a moja kolegyňa, lekárka Barbara Weberová, sme v Michigane začali projekt v snahe určiť dedičné faktory rakoviny prsníka. Zuzanina rodina sa zúčastnila na výskume a mne bola známa len ako „Rodina 15“. No v jednej takej zvláštnej zhode okolností, keď sa Janet prišla poradiť o svojej novej diagnóze rakoviny prsníka, Dr. Weberová ju videla na klinike, počula o jej rodinnom príbehu a uvedomila si prepojenie.

O niekoľko mesiacov neskôr sa ukázala Zuzana vo svojej zúfalej snahe zistiť, či ja a Dr. Weberová máme nejaké ďalšie výskumné údaje, ktoré by ju odradili od pokračovania s obojstrannou mastektómiou. Keďže už nedokázala byť optimistická, naplánovala si tento závažný zákrok o tri dni. Návštevu si načasovala vynikajúco. Naša laboratórna práca urobená v predchádzajúcich týždňoch ukázala, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že členovia Zuzaninej rodiny niesli nebezpečnú mutáciu génu, teraz známeho ako BRCA1, na chromozóme 17. Keď sme začínali náš výskum, neočakávali sme, že sa tak dôležité klinické použitie nájde tak rýchlo. Teraz však, čeliac naliehavému stavu, sme sa ja a Dr. Weberová rozhodli, že by bolo neetické zatajiť údaje, ktoré v tom čase mali tak jasný význam.

Po návrate do laboratória a po prehľadaní záznamov sa hneď vyjasnilo, že Zuzana nezdedila nebezpečnú mutáciu, ktorú niesli jej matka a dve sestry, a preto pravdepodobnosť rakoviny prsníka u nej nebola väčšia ako u bežnej ženy. V ten deň bola Zuzana prvou osobou na zemi, ktorá získala údaje o svojom géne BRCA1. Správa ju potešila a nemohla tomu uveriť. Operáciu zrušila.

Správa sa v jej rodine rozšírila ako lesný požiar a telefón začal zvoniť ostošesť. Počas niekoľkých týždňov sme sa ja a Dr. Weberová ocitli v rozhovoroch s jej široko rozvetvenou rodinou, z ktorých všetci chceli poznať svoj stav.

Došlo ešte k mnohým ďalším nepríjemným chvíľam. U sesternice, ktorá pred rokmi podstúpila obojstrannú mastektómiu, sa ukázalo, že vôbec nenesie nebezpečnú mutáciu. Keď sme jej to povedali, najprv ju to zarazilo, ale nakoniec sa s tým vyrovnala, usúdiac, že v tom čase urobila najlepšiu možnú voľbu, keď sa rozhodla pre operáciu.

Zrejme najvážnejšie boli dôsledky pre inú rodinnú vetvu, ktorá si predtým myslela, že nie je pod zvýšeným rizikom rakoviny prsníka, pretože s postihnutými ženami boli príbuzní cez otca. Predtým sa nezdalo pravdepodobné, že by sa gén náklonnosti na rakovinu prsníka prenášal aj nepostihnutými mužmi, no práve to je spôsob, akým pracuje gén BRCA1. V skutočnosti sa ukázalo, že ich otec nesie mutáciu a odovzdal ju piatim zo svojich desiatich detí. Jedna z nich, vo veku 39 rokov, bola zarazená správou, že je v ohrození. Chcela vedieť výsledky o svojej DNA; boli pozitívne. Okamžite požiadala o mamografiu a v ten deň sa dozvedela, že má rakovinu prsníka. Dobrou správou bolo, že nádor bol zatiaľ veľmi malý a pravdepodobne by inak unikal pozornosti počas ďalších dvoch až troch rokov, kedy by však vyhliadky neboli až tak povzbudivé.

Takže nakoniec sa ukázalo, že 35 členov jedinej rodiny je ohrozených. Asi u polovice sa našla nebezpečná mutácia a polovica z nich boli ženy. Ženy nesúce tento gén sú ohrozené rakovinou prsníka aj vaječníkov. Lekárske aj psychologické následky boli závažné. Aj Zuzana, ktorá unikla „kliatbe“, prešla dlhým obdobím depresie a pocitu odcudzenia od svojej rodiny, zažívajúc takzvaný pocit viny preživšieho, pomenovaný po tých, ktorí prežili holokaust.

Zuzanina rodina bola naozaj nezvyčajná. Rakovina prsníka zväčša má dedičný príspevok, ale nie tak silný ako v jej rodine. No medzi nami nie sú dokonali jedinci. Všeobecná prítomnosť mutácií v DNA, cena, ktorú platíme za evolúciu, znamená, že nikto z nás si nemôže nárokovať na telesnú dokonalosť, podobne, ako je to aj s duchovnou dokonalosťou.

Čoskoro príde čas, kedy budú objavené genetické poruchy, ktoré nás vystavujú nebezpečenstvu nejakej budúcej choroby, a každý z nás bude mať možnosť, podobne ako Zuzanina rodina, zistiť, čo sa skrýva vnútri našej DNA príručky. A tak, ako sa pozeráme na následky tohto rýchleho vývoja v porozumení ľudskej biológii, sa samozrejme vynárajú aj etické otázky. Samotné poznanie nemá vnútornú mravnú hodnotu; je to spôsob, ktorým poznanie používame, až ten získava etický rozmer. Toto pravidlo by malo byť známe z mnohých mimolekárskych denných činností. Napríklad istá zmes chemikálií dokáže vytvoriť pestrofarebný ohňostroj, ktorý osvetľuje oblohu a povznáša našu dušu počas osláv. Rovnaká zmes sa ale dá použiť na odpálenia náboja alebo výrobu bomby, ktorá zabije tucty nevinných občanov.

Sú presvedčivé dôvody na oslavu prekvitajúcich vedeckých objavov, ktoré vychádzajú z Projektu ľudského genómu. Veď predsa v skoro každom národe počas dejín sa uľahčenie utrpenia v telesnej chorobe považovalo za dobrú vec, možno aj za etický mandát. A tak hoci niektorí namietajú, že veda napreduje príliš rýchlo, a že by sme mali vyhlásiť odklad na niektoré uplatnenia, kým nebudeme mať čas eticky ich preskúmať, zdá sa mi, že tieto námietky je ťažké tlmočiť rodičom, ktorí sa zúfalo snažia pomôcť svojmu trpiacemu dieťaťu. Neboli by neetickými samotné zámerné obmedzenia proti pokroku vedy na záchranu života, len aby mala etika čas ju „dohnať“?

____________________

1

Podrobnejší opis zážitkov Zuzany a jej rodiny sa dá nájsť v M. Waldholz: Curing Cancer (Liečenie rakoviny) (New York: Simon & Schuster, 1997), kapitoly 2‒5.

A.2 Personalizované lekárstvo

Čo možno očakávať v budúcich rokoch od súčasného prevratu v genomike? Po prvé, porozumenie toho malého zlomku (0,1%) ľudskej DNA, ktorým sa líši osoba od osoby, rýchlo napreduje a s veľkou pravdepodobnosťou sa v ďalších pár rokoch odhalí väčšina genetických porúch, ktoré robia jedincov náchylných na rakovinu, cukrovku, srdcové choroby, Alzheimerovu chorobu a mnoho ďalších stavov. Umožní každému z nás v prípade záujmu získať osobný výpis zobrazujúci naše budúce náchylnosti na choroby. Len málo z týchto výpisov bude natoľko zásadných ako v Zuzaninej rodine, pretože málo z nás má genetické poruchy s natoľko silnými následkami. Radi by ste ho poznali? Mnoho ľudí by povedalo áno, ak sú k dispozícii zákroky, ktoré by znížili ich riziko, a v niektorých prípadoch to už je možné. Človek s vysokou genetickou náchylnosťou na rakovinu hrubého čreva môže napríklad začať podstupovať kolonoskopiu v skoršom veku a opakovať ju snáď raz za rok, aby sa tak zachytili malé polypy v čase, kedy sa dajú ľahko odstrániť, a zabránilo sa ich konečnej premene na zhubnú rakovinu. Ľudia s nadpriemernou mierou ohrozenia cukrovkou môže starostlivo sledovať svoju stravu, aby tak zabránili naberaniu váhy. Ľudia náchylní na krvné zrazeniny v nohách sa môžu vyhýbať antikoncepcii a dlhodobému stavu bez pohybu.

Iné dôležité využitie personalizovaného lekárstva by mohlo spočívať v čoraz zrejmejšom fakte, že odozva jednotlivca na lieky značne závisí na dedičnosti. V mnohých prípadoch by mohlo byť možné predpovedať, kto by mal dostať aký liek a v akej dávke na základe predchádzajúceho otestovania vzorky DNA danej osoby. Takýto „farmakogenomický“ prístup by pri širokom použití mal viesť k zvýšeniu účinnosti liečby a menšiemu výskytu nebezpečných, či dokonca smrteľných vedľajších účinkov.

A.3 Etické problémy vychádzajúce z testovania DNA

Všetky vyššie uvedené výdobytky môžu byť cenné. No naráža sa aj na veľa etických otázok. V prípade Zuzaninej rodiny povstal silný spor o tom, či je vhodné testovať deti na prítomnosť mutácie BRCA1. A pretože pre deti nebol k dispozícii žiaden lekársky zásah, a tiež kladný výsledok by mohol mať značný psychologický vplyv, ja a Dr. Weberová, s podporou väčšiny opýtaných etických odborníkov, sme usúdili, že testovanie by malo byť odložené, kým príslušná osoba nedosiahne 18 rokov. V aspoň jednom prípade sa otec nesúci BRCA1 mutáciu dosť nahneval, že jeho dcéry nemožno otestovať hneď vtedy. Namietal, že jeho rodičovská autorita by mala prevážiť naše rozhodnutie.

Ešte väčšia etická debata sa rozvinula nad otázkou, či je alebo nie je vhodné tretím stranám umožniť prístup alebo používať genetickú informáciu jednotlivcov. Zuzana a mnoho z jej príbuzných sa obávali, že v prípade kladného výsledku by sa údaje mohli dostať do rúk ich poisťovní alebo zamestnávateľov, a tak by sa mohli ocitnúť bez zdravotného poistenia alebo bez práce.

Rozsiahly etický rozbor tohto stavu viedol k záveru, že takéto diskriminačné použitie genetickej informácie by bolo porušením zásad spravodlivosti a čestnosti, pretože poruchy v DNA sú v podstate všadeprítomné a nikto si nevyberá svoju vlastnú DNA. Na druhej strane, ak zákazníci poisťovní vedia o svojich rizikách, a poisťovne nie, potom by sa mohlo stať, že zákazníci by zneužívali systém. Mohlo by to byť závažným problémom v prípade veľkých životných poistiek. Vôbec ale nevyzerá, že by to malo hrať nejakú úlohu pri zdravotných poistkách.

Sila dôkazov teda naznačuje, že by mala byť poskytnutá zákonná ochrana voči genetickej diskriminácii v zdravotnom poistení a na pracovisku. Pri písaní tohto textu však stále čakáme na zavedenie účinných zákonov na federálnej úrovni v Spojených štátoch. Neschopnosť poskytnúť zákonnú ochranu môže mať hlboko nepriaznivý vplyv na budúcnosť personalizovaného preventívneho lekárstva, pretože by to jednotlivcov mohlo odradiť od získania svojej genetickej informácie, ktorá by inak mohla byť pre nich celkom užitočná.

Ďalšia veľká etická otázka, ktorá sa ukazuje pri diskusiách, a to právom, je prístup k lekárskej starostlivosti. Je to osobitne závažné v Spojených štátoch, kde v čase písania nemá viac ako 40 miliónov občanov zdravotné poistenie. Zo všetkých rozvinutých štátov sveta sa zdá, že my v Spojených štátoch si najčastejšie odvraciame svoje tváre a nevidíme toto zlyhanie mravnej zodpovednosti. Jedným zo smutných následkov je prenechanie chudobných na značne neúčinnú a nesystémovú pohotovostnú starostlivosť. To vôbec nepomáha prevencii, ale zameriava sa hlavne na zdravotné nešťastia, až keď k nim nevyhnutne dôjde.

Otázka prístupu k starostlivosti sa stane ešte naliehavejšou, keď pokrok vo výskume, podnietený hlavne novými vedomosťami o genóme, bude viesť k novým a oveľa účinnejším spôsobom prevencie rakoviny, srdcových chorôb, duševných porúch a mnohých iných stavov.

A.4 Bioetika závisí na základoch mravného zákona

Pred ďalším ponorením sa do etických otázok by sa patrilo zamyslieť sa nad základmi, na ktorých spočívajú naše úsudky o etickom správaní. Mnohé bioetické otázky sú zložité. Tí, ktorí posudzujú mravnosť daného rozhodnutia, môžu pochádzať zo značne rozdielnych kultúrnych prostredí a náboženských tradícií. Je vôbec možné, aby v svetskej a pluralistickej spoločnosti sa ľubovoľné skupiny mohli zhodnúť na správnom smerovaní v zložitých okolnostiach?

V skutočnosti som zistil, že akonáhle sú jasné základné skutočnosti o danej veci, vo väčšine prípadov môžu ľudia so široko rozdielnymi svetonázormi prísť k spoločnému a uspokojivému záveru. Hoci to na prvý pohľad môže vyzerať prekvapujúco, verím, že je to presvedčivý príklad všeobecnosti mravného zákona. Všetci z nás majú vnútornú znalosť dobra a zla; a hoci tá môže byť zakrytá zmätkami a nepochopením, dá sa tiež objaviť starostlivým zamyslením. T. L. Beauchamp a J. F. Childress2 zdôrazňujú, že väčšina bioetiky stojí na štyroch etických princípoch, a tie sú spoločné takmer všetkým národom a spoločnostiam. Sú to:

1.

Úcta k samostatnosti (autonómia) ‒ pravidlo, že rozumný jednotlivec by mal dostať slobodu pri osobnom rozhodnutí bez neprimeraného vonkajšieho nátlaku

2.

Spravodlivosť ‒ požiadavka na čestné, mravné a nestranné zaobchádzanie so všetkými osobami

3.

Beneficencia (prospešnosť, dobro pacienta) ‒ záväzok nakladať s druhými v ich najlepšom záujme

4.

Nonmaleficencia ‒ „hlavne neškodiť“ (ako je to v Hippokratovej prísahe)

____________________

2

T. L. Beauchamp a J. F. Childress: Principles of Biomedical Ethics, 4. vydanie (New York: Oxford University Press, 1994).

A.5 Akú úlohu by mala hrať viera v bioetických debatách?

Nábožný človek tieto zásady uvidí jasne predložené v posvätných spisoch žido-kresťanských, islamských, budhistických a v ďalších náboženstvách. V skutočnosti sa niektoré z najvýstižnejších a najvýraznejších znení týchto zásad nachádzajú práve v takýchto spisoch. No človek nemusí byť teistom, aby s nimi súhlasil. Aj osobu neučenú v hudobnej teórii môže nadchnúť Mozartov koncert. Mravný zákon hovorí k nám všetkým, bez ohľadu na to, či sa zhodneme alebo nie na jeho pôvode.

Základné princípy etiky sa dajú odvodiť z mravného zákona a sú všeobecné. No môžu nastať spory v prípadoch, keď sa nedajú splniť všetky naraz, a rôzni pozorovatelia prikladajú rôznu váhu princípom, ktoré by mali byť nejako vyvážené. V mnohých prípadoch dosiahla spoločnosť všeobecný súhlas, ako to vyriešiť; v iných prípadoch, ako napríklad ten, ktorý ideme rozoberať, sa rozumní ľudia pri vyvážení etických požiadaviek nezhodnú.

A.6 Kmeňové bunky a klonovanie

Stále si spomínam na nedeľné popoludnie pred niekoľkými rokmi, keď mi domov zavolal redaktor, aby zistil môj názor na článok, ktorý mal byť uverejnený vo významnom časopise, oznamujúci naklonovanie ovce Dolly. Bol to ohromujúci a bezprecedentný výdobytok, pretože takmer všetci vedci (vrátane mňa) považovali klonovanie cicavca za nemožné. Hoci každá telová bunka nesie celý záznam DNA daného organizmu, predpokladalo sa, že nevratné zmeny v DNA znemožnia takýto spôsob správneho a úplného znovunastavenia tejto príručky.

Mýlili sme sa. V priebehu posledného desaťročia sa v objave za objavom naozaj ukazovala podivuhodná a celkom nečakaná tvárnosť bunkových typov cicavcov. To zase viedlo k súčasnému sporu okolo možných výhod a nebezpečenstiev takéhoto druhu výskumu, čo sa prejavuje aj vo veľký verejných nezhodách, ktoré, zdá sa, nijak nepoľavujú.

Debaty sú vášnivé hlavne okolo ľudských kmeňových buniek a používaný jazyk sa stal natoľko neprehľadným, že je potrebné vysvetliť niektoré základné veci. Kmeňová bunka je taká bunka, ktorá nesie schopnosť vyvinúť sa na niekoľko rôznych typov buniek. Napríklad v kostnej dreni vznikajú z kmeňových buniek červené krvinky, biele krvinky, kostné bunky a dokonca v správnych podmienkach aj bunky srdcového svalu. Takýto druh kmeňových buniek sa zvyčajne nazýva „dospelá kmeňová bunka“, aby sa tým rozlíšila od bunky získanej z embrya.

Ľudské embryo vzniká spojením spermie a vajíčka a začína ako jediná bunka. Táto bunka je neuveriteľne prispôsobivá, má schopnosť zmeniť sa na bunku pečene, mozgu, svalu a akéhokoľvek iného druhu zložitého tkaniva, na všetky bunky, ktorých je spolu 100 biliónov v dospelej ľudskej bytosti. Súčasné údaje naznačujú, že možnosti embryonálnej kmeňovej bunky prekračujú možnosti dospelej kmeňovej bunky, čo sa týka udržateľného množenia a schopnosti stať sa takmer akoukoľvek bunkou. Podľa definície však možno ľudskú embryonálnu kmeňovú bunku získať len zo skorého embrya ‒ nie nutne v jednobunkovom štádiu, no kým embryo je stále iba malá súvislá guľôčka buniek, menšia ako bodka na písmene i.

No Dolly nevytvorili ani z embryonálnej kmeňovej bunky ani z dospelej kmeňovej bunky. Naozaj závažná a nečakaná stránka vytvorenia Dolly bola v tom, že vznikla spôsobom vôbec sa u cicavcov nevyskytujúcim, takým, ktorý v prírode neprebieha. Ako je znázornené na obr. A.1, táto metóda, odborne známa ako prenos jadra telovej bunky (somatic cell nuclear transfer, SCNT), začala s jedinou bunkou získanou z vemena dospelej ovce (darcu). Jadro tejto bunky, nesúce úplnú DNA ovce-darkyne, bolo vybraté a vložené do bohatého prostredia bielkovín a riadiacich molekúl nachádzajúcich sa v cytoplazme vajcovej bunky (vajíčka).

[vajčko, odstránenie jadra, prenos jadra z pacientovej bunky, blastocysta, kmeňové bunky, telové bunky (svalové bunky, neuróny, krvinky)]

Obrázok A.1 Priebeh prenosu jadra telovej bunky (somatic cell nuclear transfer, SCNT).

U toho vajíčka sa najprv úplne odstránilo jeho jadro, takže už nemohlo poskytnúť svoju genetickú výbavu, iba prostredie, ktoré túto výbavu mohlo rozpoznať a spustiť jej vykonávanie. Po umiestnení do tohto počiatočného prostredia sa DNA bunky vemena v podstate vrátila späť v čase a vymazala všetky predchádzajúce príznačné zmeny v jej zabalení, ktoré nadobudla pri svojom vývine na bunku úzko zameranú na výrobu mlieka. Jadro bunky vemena sa vrátilo späť do svojho pôvodného nerozlíšeného stavu. Vloženie tejto bunky do maternice ovce potom viedlo na Dolly, ktorej jadrová DNA bola zhodná s tou, ktorú mala pôvodná ovca-darkyňa.

Svet vedeckého a lekárskeho výskumu bol uchvátený celkom neočakávanou pružnosťou genómovej príručky. Na základe tohto zistenia vidia teraz vedci vo výskume kmeňových buniek naozajstnú možnosť naučiť sa, ako sa jediná bunka môže stať bunkou pečene, obličiek alebo mozgu. Samozrejme, odpovede na tieto základné otázky sa hľadajú výskumom kmeňových buniek zo zvierat, kde etické obavy sú omnoho menšie. Naozajstné vzrušenie nad lekárskym uplatnením výskumu kmeňových buniek však pochádza z možnosti, hoci stále nepotvrdenej, použiť tento prístup na vývoj nových metód liečenia. Mnoho chronických chorôb nastáva kvôli predčasnej smrti istého typu buniek. Ak vaša dcéra má juvenilnú cukrovku (diabetes I. typu), znamená to, že bunky v jej podžalúdkovej žľaze (pankrease), ktoré inak vylučujú inzulín, sa stali terčom autoimunitného útoku a vymreli. Ak váš otec má Parkinsonovu chorobu, je to tým, že neuróny v istej časti jeho mozgu, substantia nigra (čierna hmota), vymreli predčasne a tým spôsobili prerušenie dráh riadenia pohybu. Ak váš bratranec je na zozname na transplantáciu pečene, obličiek alebo srdca, je to preto, že tieto orgány prežili tak vážne poškodenie, že sa nedokážu samy opraviť.

Ak by sa našiel spôsob, ktorým by sme mohli obnoviť tieto poškodené tkanivá alebo orgány, potom by bolo možné účinne liečiť alebo vyliečiť mnoho v súčasnosti postupujúcich a smrteľných chronických chorôb. Z tohto dôvodu sa obrovský záujem v lekárskom výskume venuje téme „regeneratívnej medicíny“. V súčasnosti je najsľubnejším pre uskutočnenie tohto sna výskum kmeňových buniek.

Okolo výskumu ľudských kmeňových buniek však povstala zúrivá sociálna, etická a politická debata. Sila emócií, vášnivosť rôznych pohľadov a stret názorov takmer nemá obdoby a vedecké podrobnosti sa v tomto zmätku často strácajú.

Po prvé, len málokto by namietal, že liečebné použitie dospelých kmeňových buniek predstavuje nejakú väčšiu etickú otázku. Takéto bunky sa dajú získať z tkanív jedinca, ktorý už žije. Očakávaný postup by bol presvedčiť túto bunku, aby sa premenila na taký druh bunky, ktorý treba na liečenie príslušnej choroby danej osoby. Keby sme napríklad vedeli, ako premeniť niekoľko kmeňových buniek z kostnej drene na veľký počet buniek pečene, potom by sa dala dosiahnuť „autotransplantácia“ pečene jednoducho iba s použitím pacientovej vlastnej kostnej drene.

Hoci v tomto smere došlo k niektorým povzbudivým krokom a do výskumu dospelých kmeňových buniek sa vkladajú značné investície, v súčasnosti nám chýba potvrdzujúci dôkaz, že súbor dospelých kmeňových buniek dostupných u človeka bude dostatočný na splnenie mnohých potrieb ľudí s chronickými ochoreniami. Ľudské embryonálne kmeňové bunky, či dokonca použitie prenosu jadra telovej bunky, sa teda v súčasnosti vážne skúmajú ako možné náhrady.

Kmeňové bunky získané z ľudského embrya by mali mať úplnú schopnosť vytvoriť akýkoľvek druh tkaniva (veď nakoniec to tak aj činia v prirodzenom slede udalostí). No práve tu sa vznášajú hlboké etické otázky, a to oprávnene. Embryo vytvorené spojením ľudskej spermie a vajíčka je zárodkom ľudského života. Získavanie kmeňových buniek z embrya vedie vo všeobecnosti k jeho zničeniu (hoci bolo navrhnutých niekoľko metód, ktoré by mohli umožniť jeho prežitie). Ak niekto neochvejne verí, že život začína počatím, a že ľudský život je práve od tejto chvíle posvätný, potom by to bol neprijateľný spôsob výskumu alebo liečenia.

O primeranosti takého výskumu sa aj rozumní ľudia nezhodujú, a to často vášnivo. K akému záveru človek dôjde na škále prijateľné‒neprijateľné silno závisí od jeho odpovedí na tieto otázky:

Začína ľudský život počatím?
Vedci, filozofi a teológovia už stáročia debatujú o bode, v ktorom vlastne začína ľudský život. Získanie ďalších údajov o príslušných anatomických a molekulových krokoch prebiehajúcich počas raného vývinu ľudského embrya v skutočnosti príliš nepomohlo týmto debatám a naozaj to nie je príliš vedecká otázka. Počas storočí poskytli jednotlivé národy a náboženstvá rôzne vymedzenia začiatku života a aj dnes jednotlivé viery používajú rôzne javy na vyznačenie vstupu duše do ľudského plodu.

Z pohľadu biológa prebiehajú kroky od spojenia spermie a vajíčka v dobre predvídateľnom poradí, vedúcom k stále väčšej zložitosti, a bez ostrých hraníc medzi jednotlivými úsekmi. Neexistuje preto pohodlná biologická deliaca čiara medzi ľudskou bytosťou a embryonálnym stavom, ktorý by sa dal nazvať „zatiaľ to nie je ono“. Niektorí tvrdia, že ozajstná ľudská bytosť nemôže jestvovať bez nervovej sústavy, a preto by sa zrejme za taký znak dal považovať vývin „prvotného prúžku“ (najskorší anatomický predchodca miechy, ktorý sa zvyčajne objavuje v 15. dni). Iní namietajú, že schopnosť embrya vyvinúť si nervový systém tu je od chvíle počatia, a že nie je dôležité, či táto možnosť bola alebo nebola naozaj uskutočnená vytvorením nejakej anatomickej štruktúry.

Na túto vec vrhá zaujímavé svetlo existencia jednovaječných dvojčiat, ktoré sa vyvinuli z jediného oplodneného vajíčka. Veľmi skoro počas vývinu (zrejme v dvojbunkovom stupni) sa embryo rozdelí za vzniku dvoch osobitných embryí so zhodnými sekvenciami DNA. Žiaden teológ by netvrdil, že jednovaječným dvojčatám chýba duša, alebo že majú jednu spoločnú dušu. V týchto prípadoch teda nastávajú ťažkosti pri trvaní na tom, že duchovná podstata človeka je jednoznačne určená v samotnej chvíli počatia.

Existujú okolnosti, pri ktorých by bolo ospravedlniteľné získavať kmeňové bunky z ľudských embryí?
Tí, ktorí sú pevne presvedčení, že ľudský život začína počatím, a že práve od tej chvíle si embryo zaslúži plnú mravnú ochranu dospelej ľudskej bytosti, by vo všeobecnosti na túto otázku odpovedali nie. Ich postoj by bol eticky obhájiteľný. Malo by sa však zdôrazniť, že mnoho iných ľudí sa rozhodlo pozerať sa na vec inak, alebo aspoň zaujať postoj mravného relativizmu v takých prípadoch, keď sa ľudské embryá aj tak zničia.

To sa deje v procese umelého oplodnenia (in vitro fertilization, IVF), dnes široko dostupnom pre neplodné páry a široko prijímanom ako riešenie toho hrozného nešťastia. Pri ňom sa získajú vajíčka od matky po hormonálnom ošetrení, ktoré vedie k vylúčeniu mnohých vajíčok naraz. Vajíčka sa oplodnia v Petriho miske pomocou spermií otca. Embryá sa pozorujú tri až šesť dní, aby sa zistilo, či sa správne vyvíjajú, a potom sa malý počet (zvyčajne jedno alebo dve) implantuje do matky v nádeji, že sa dosiahne tehotenstvo.

Vo väčšine prípadov je dostupných viac embryí než možno bezpečne implantovať. Zvyšné embryá sa často zmrazia. Len v Spojených štátoch sú uložené stovky tisíc takto zmrazených embryí a toto číslo neustále rastie. A hoci adopcia týchto embryí inými pármi viedla k istému počtu tehotenstiev, nepochybne veľká väčšina z nich bude nakoniec zničená. Prísny postoj proti ničeniu ľudských embryí za všetkých okolností by teda zjavne vyžadoval zákaz umelého oplodnenia. Bola navrhnutá aj požiadavka o implantáciu všetkých embryí vytvorených v IVF, ale to by zvýšilo nebezpečenstvo smrti plodov počas viacnásobného tehotenstva. Naozaj neexistuje v súčasnosti jednoduché riešenie tejto otázky.

Mnoho pozorovateľov, ktorí sú inak proti výskumu na ľudských embryách, však usudzuje, že napriek zrejmému konečnému zničeniu nadbytočných embryí po IVF je túžba páru mať dieťa natoľko veľké mravné dobro, že to opodstatňuje vykonanie tohto zákroku. To by možno mohol byť obhájiteľný postoj, ale ak je to tak, potom to odporuje zásade, že za každú cenu sa musí zabrániť neodvratnému zničeniu ľudských embryí bez ohľadu na možný úžitok.

Táto okolnosť vedie k otázke, ktorú sa pýtajú mnohí: Ak by sa dalo zabezpečiť, že sa nikdy nevykoná žiaden prípad umelého oplodnenia s jasným zámerom vytvárania embryí na výskum, a ak lekársky výskum sa potom obmedzí len na tie embryá, ktoré zostali po IVF a sú jasne určené na zničenie, bolo by to mravným prehreškom?

pozn. prekl.: Postoj Katolíckej cirkvi k týmto otázkam je vyjadrený v dokumente Kongregácie pre náuku viery Dignitas Personae z 8.9.2008 [en], [es], [pl], [sk-súhrn]. Podľa neho treba rešpektovať dôstojnosť človeka od počatia až po prirodzenú smrť (bod 1,4,5,16,22), čím sa odmieta potrat (23), umelé oplodnenie (12,14-22) aj eutanázia. Nepriamo sa tiež odmieta manipuláciu s pohlavnými bunkami (20,30), kvôli mravne a zdravotne riskantým spôsobom ich získavania (podobne ako u antikoncepcie), tiež sa odmieta manipulácia so zvyšnými embryami (18,19,34,35) a z nich získanými kmeňovými bunkami (24,32). Čo sa týka prenosu jadra telovej bunky (= klonovanie, SCNT), ten je tiež neprijateľný (28,30), vrátane použitia zvieracieho vajíčka (33). V súčasnosti sa však ukazuje, že pravdepodobne bude možné preprogramovať telové bunky len pomocou bielkovín a bez použitia vajíčka (H. Zhou et al. Generation of Induced Pluripotent Stem Cells Using Recombinant Proteins. Cell Stem Cell 4 (2009) 381‒384. doi:10.1016/j.stem.2009.04.005), čo by bolo mravne v poriadku, rovnako ako použitie dospelých kmeňových buniek (bod 24,31,32). Netreba zabúdať ani na to, že embryonálne kmeňové bunky budú mať zrejme inú genetickú výbavu ako ich príjemca (lebo nie je jasné, či SCNT je u človeka vôbec možné, a ak áno, bude zrejme neúmerne nákladné), a teda by dochádzalo k ťažkostiam s imunitnou odozvou.

A.7 Prenos jadra telovej bunky (SCNT) je v zásade odlišný

S celou touto kapitolou ako prekladateľ nesúhlasím, uviedol som ju len pre úplnosť (pravdepodobne je SCNT v súčasnosti už aj tak nezaujímavý).

Dobrou správou je, že tieto zúrivé debaty o kmeňových bunkách získaných z ľudských embryí sa môžu ukázať ako nepotrebné, pretože iná, menej eticky sporná cesta môže viesť k ešte významnejším lekárskym objavom. Myslím tým rovnaký proces prenosu jadra telovej bunky (SCNT), ktorý viedol k ovci Dolly.

Je veľmi nešťastné, že produkt SCNT sa položil v terminológii aj z mravného hľadiska na rovnakú úroveň so získavaním kmeňových buniek z ľudského embrya vzniknutého spojením spermie a vajíčka. Táto ekvivalencia, ku ktorej sa vo verejnej debate prišlo veľmi skoro a dnes sa jej takmer otrocky drží väčšina účastníkov, zanedbáva zásadný rozdiel medzi tým, ako sa vytvárajú uvedené dve entity. Procedúra SCNT má pravdepodobne možnosť oveľa väčšieho lekárskeho využitia, a preto je veľmi dôležité, aby sme sa pokúsili rozmotať zmätok, ktorým je obklopený tento proces.

Ako bolo popísané vyššie a ukázané na obrázku A.1, SCNT nezahŕňa splynutie spermie a vajíčka. Namiesto toho sa DNA príručka získa z jednej bunky z kože alebo niektorého iného tkaniva žijúceho zvieraťa (u Dolly to bolo vemeno, ale mohlo to byť skoro hocičo). Takmer každý by súhlasil, že pôvodná darcovská kožná bunka nemá nejakú zvláštnu mravnú hodnotu; veď sa každý deň zbavujeme miliónov z nich. Podobne vajíčko zbavené jadra, ktoré stratilo všetku svoju DNA (samozrejme okrem mitochondriálnej, pozn. prekl.), nemá žiadnu schopnosť stať sa niekedy živým organizmom, a preto zjavne nevyžaduje mravné ocenenie (asi tak ako orgány, s ktorými obchoduje kosovská mafia, pozn. prekl.). Spojením týchto dvoch častí vznikne bunka, ktorá sa v prírode nevyskytuje, ale má veľký výsledný potenciál. Mali by sme ju nazývať ľudskou bytosťou?

Ak niekto namieta, že číra skutočnosť jej konečných schopností vyžaduje takéto tvrdenie, tak prečo by sa rovnaký meter nemal použiť na kožnú bunku pred úpravou? Tiež mala takú schopnosť.

V priebehu nasledujúcich niekoľkých rokov je možné, že vedci objavia riadiace molekuly, ktoré sa nachádzajú v cytoplazme vajíčka a umožnia jadru kožnej bunky vymazať svoj vývin a obnoviť svoju pozoruhodnú schopnosť zmeniť sa na mnoho rozličných druhov tkaniva. Je teda možné, že v priebehu niekoľkých rokov nebude tento postup vôbec vyžadovať vajíčko, ale dosiahne sa to ponorením akéhokoľvek druhu bunky daného darcu do vhodnej zmesi riadiacich molekúl. V ktorom bode tohto dlhého sledu krokov by mal byť prisúdený mravný status ľudskej osoby? Nebude výsledok tohto postupu pripomínať dospelú kmeňovú bunku viac ako embryonálnu kmeňovú bunku?

Rozruch okolo SCNT vychádza zo skutočnosti, že tento zvláštny zlepenec bunky vemena a bezjadrového vajíčka vyústil nakoniec v Dolly. To sa stalo len preto, že produkt SCNT úmyselne vložili do ovčej maternice, niečo, čo sa len ťažko môže stať náhodou. Podobné kroky sa už vykonali aj u mnohých iných cicavcov, vrátane kráv, koní, mačiek a psov. Toto takzvané reprodukčné klonovanie sa možno snažilo vykonať aj na človeku niekoľko podzemných výskumných skupín, z ktorých jednu (raeliáni) vedie človek nosiaci striebornú kombinézu a tvrdiaci, že bol unesený mimozemšťanmi (nie najlepšie osvedčenie pre vedca). Vedci, etici, teológovia a zákonodarcovia sú v podstate jednohlasní v tom, že reprodukčné klonovanie človeka by nemalo byť vykonávané za žiadnych okolností. A hoci hlavný dôvod tohto postoja je založený na silných mravných a teologických výhradách voči vytváraniu ľudských kópií tak neprirodzeným spôsobom, ďalšie silné námietky vychádzajú z bezpečnostného hľadiska, pretože reprodukčné klonovanie doteraz každého cicavca sa ukázalo ako neuveriteľne neúčinná a na pohromy náchylná snaha a väčšina klonov skončila samovoľným potratom alebo skorou smrťou mláďaťa. Aj tých málo klonov, ktoré prežili pôrod, mali takmer vo všetkých prípadoch nejakú poruchu, vrátane samotnej Dolly (trpela artritídou a obezitou).

Pri týchto záveroch by bolo celkom oprávnené žiadať, aby sa produkt prenosu jadra ľudskej telovej bunky nikdy neimplantoval do maternice hostiteľskej matky. Takmer každý by s tým súhlasil. Bitka sa točí okolo toho, či možno podstúpiť ľudský SCNT pri niektorých iných príležitostiach, keď vôbec nie je zámerom vytvoriť celú ľudskú bytosť. Stávky môžu byť dosť vysoké. Ak zomierate na Parkinsonovu chorobu, nepotrebujete kmeňové bunky od nejakého iného darcu, stačia vaše vlastné. Veď počas mnohých desaťročí sme sa naučili z výskumu transplantácie orgánov, že vkladanie buniek cudzieho jedinca do príjemcu predvídateľne vedie k zničujúcej odmietavej odozve, ktorá sa zvyčajne dá potlačiť len dôkladným zladením tkanív medzi darcom a príjemcom a dodatočným braním silných liekov potláčajúcich imunitu so všetkými sprievodnými nepríjemnosťami. Mnoho návrhov, ktoré predpokladajú použitie anonymných embryonálnych kmeňových buniek od nezávislých darcov na liečenie rôznych ochorení, narážajú práve na túto dlhoročnú skúsenosť.

Bolo by preto oveľa lepšie, ak by kmeňové bunky boli geneticky zhodné s ich príjemcom. To je samozrejme presne ten výsledok, ktorý by nastal po SCNT (nazývanom aj „terapeutické klonovanie“, hoci tento pojem nesie dosť rečníckeho balastu, ktorý ho už robí takmer nepoužiteľným). Pre nezávislého pozorovateľa je ťažké namietať, že toto nebude v dlhodobom výhľade sľubná cesta k liečeniu dlhého radu vysiľujúcich a nakoniec smrteľných ochorení. Patrilo by sa teda, aby sme sa veľmi pozorne pozreli na mravné námietky k takémuto potenciálne prospešnému zákroku a posúdili, či si zaslúži takú váhu, akú mu dávajú v istých kruhoch.

Ja by som tvrdil, že bezprostredný zlepenec kožnej bunky a bezjadrového vajíčka nedosahuje mravný status spojenia spermie a vajíčka. To prvé je výtvor laboratória, ktorý sa v prírode nevyskytuje a nie je súčasťou Božieho plánu na vytvorenie ľudskej bytosti. To druhé je veľmi jasný Boží plán, ktorý počas tisícročí vykonáva náš druh aj množstvo iných.

Ako takmer ktokoľvek iný, silno nesúhlasím s myšlienkou reprodukčného klonovania človeka. Implantovanie produktu ľudského SCNT do maternice je zásadne nemravné a malo by sa tomu brániť všemožnými spôsobmi. Na druhej strane sa už vyvíjajú postupy, ako presvedčiť bunku pripravenú pomocou SCNT, aby sa zmenila na bunku, ktorá vníma hladinu glukózy a vylučuje inzulín, bez prechádzania akýmikoľvek ďalšími krokmi vývinu embrya alebo plodu. Ak takéto kroky mohli viesť k tkanivovo zosúladeným bunkám, ktoré liečia juvenilnú cukrovku, potom prečo by to nemalo byť mravne prijateľným postupom?

Veda v tejto oblasti bude nepochybne rýchlo napredovať. A hoci konečný lekársky úžitok výskumu kmeňových buniek zostáva nejasný, majú v sebe veľké možnosti. Zabraňovanie všetkým výskumom tohto druhu znamená, že etický mandát uľahčiť utrpenie bol úplne prehlušený inými údajnými mravnými záväzkami. Pre niektorých veriacich to môže byť obhájiteľný postoj, ale malo by sa k nemu dôjsť až po úplnom posúdení faktov. Ktokoľvek, kto zobrazuje túto záležitosť jednoducho ako bitku medzi vierou a ateizmom, nerobí dobrú službu zložitosti tejto otázky.

A.8 Za rámec lekárstva

Moje ranné noviny nedávno uviedli rozbor rôznych výziev, ktorým čelí prezident Spojených štátov. Práve tento článok uverejnený v čase, keď záležitosti okolo hlavného veliteľa nešli práve najlepšie, obsahoval citát niekoho, kto sa označil ako politický poradca a priateľ: „Prezidenta som nikdy nevidel preťaženého svojím prezidentovaním. On je ako stvorený na riešenie naozaj veľkých vecí. Je to v jeho DNA.“

Hoci prezidentov priateľ mohol mieniť svoj výrok ako vtipnú poznámku, je celkom možné, že to tak aj myslel.

Aké sú ozajstné dôkazy dedičnosti ľudského správania a osobnostných čŕt? A bude nás kvôli tomu viesť genomický prevrat k novým etickým otázkam? Ako sa vôbec stanovuje úloha dedičnosti a prostredia v tak zložitých ľudských vlastnostiach? Na túto tému bolo napísaných mnoho učených rozpráv. No dávno pred Darwinom, Mendelom, Watsonom, Crickom a všetkými ostatnými si pozorní ľudia všimli, že príroda nám poskytla vynikajúcu príležitosť určiť úlohu dedičnosti v mnohých rôznych stránkach ľudskej existencie. Tú príležitosť poskytujú jednovaječné dvojčatá.

Ak ste stretli pár jednovaječných dvojčiat, budete súhlasiť, že nesú nápadnú telesnú podobnosť a iné spoločné znaky, napríklad výšku hlasu alebo aj spôsob vystupovania. Ak ste ich však spoznali lepšie, zistili ste, že majú rozdielnu osobnosť. Vedci storočia skúmali jednovaječné dvojčatá, aby zistili príspevok prírody a prostredia k širokej škále ľudských vlastností.

Ešte viac nestranný a dôkladný rozbor možno vykonať na jednovaječných dvojčatách, ktoré po narodení adoptovali do rozdielnych rodín, a teda mali úplne odlišné prostredie detstva. Takéto výskumy dvojčiat umožňujú odhadnúť dedičnosť ktoréhokoľvek znaku bez potreby určovania jeho molekulového základu. Tabuľka A.1 uvádza niektoré príklady odhadov zastúpenia dedičnosti v danom znaku na základe výskumu dvojčiat. Kvôli rôznym metodologickým dôvodom by sa to však nemalo brať ako presné čísla.

Tabuľka A.1 Odhady podielov na rôznych ľudských osobnostných znakoch, ktoré možno pripísať dedičnosti z T. J. Bouchard, M. McGue: Genetic and Environmental Influences on Human Psychological Differences, J. Neurobiol. 54 (2003): 4‒45. Každý z tu popísaných znakov má presnú definíciu v odbore osobnostnej analýzy.
Osobnostný znakOdhad dedičnosti
všeobecná poznávacia schopnosť50%
extroverzia54%
ochota42%
svedomitosť49%
nervozita48%
otvorenosť57%
útočnosť38%
tradicionalizmus54%

Tieto výskumy viedli k záveru, že dedičnosť je dôležitá v mnohých týchto osobnostných znakoch. To nezarazí nikoho z nás, kto žije v rodine. Nemalo by nás teda príliš prekvapovať, že sa pomocou štúdia genómu začínajú odkrývať niektoré molekulové detaily fungovania dedičnosti. Predsa však máme obavy.

Jednou vecou je povedať, že máte babkine oči alebo dedkovu povahu. Inou vecou je povedať, že tieto veci nastali kvôli prítomnosti istého T alebo C na niektorom mieste vášho genómu, ktorý ste mohli alebo nemuseli odovzdať vašim deťom. A hoci genetický výskum ľudského správania sľubuje zlepšenie zásahov pri psychiatrických chorobách, čiastočne tento výskum vzbudzuje aj znepokojenie, pretože sa naoko nebezpečne približuje k narušeniu našej slobodnej vôle, našej samostatnosti a možno aj našej duchovnosti.

Mali by sme si však na to zvyknúť. Už dochádza k molekulovému popisu niektorých ľudských prejavov. Niekoľko skupín uverejnilo vedecké články, naznačujúce, že jednotlivé obmeny receptora pre neurotransmiter dopamín súvisia s hodnotením jedinca v znaku „vyhľadávanie noviniek“ v štandardizovanom osobnostnom teste. Táto obmena receptora však prispieva len veľmi malým dielom do premenlivosti uvedeného znaku. A hoci výsledok môže byť štatisticky zaujímavý, je nakoniec pre bežného človeka celkom nepodstatný.

Iné skupiny našli obmenu v prenášači iného neurotransmitera, serotonínu, ktorá súvisí s úzkosťou. O rovnakej obmene prenášača sa uviedlo, že štatisticky koreluje s tým, či človek podľahne vážnej depresii po väčšej životnej stresovej udalosti. Ak je to správne, bolo by to príkladom vzájomného pôsobenia génov a prostredia.

Dosť veľkú pozornosť verejnosti budí genetický základ homosexuality. Údaje z výskumu dvojčiat do istej miery podporujú úlohu dedičných prvkov v mužskej homosexualite. No pravdepodobnosť, že jednovaječné dvojča homosexuála bude tiež gayom, je asi 20% (v porovnaní s 2‒4% u mužov medzi bežným obyvateľstvom), čo naznačuje, že sexuálna orientácia je geneticky ovplyvnená, no nie napevno zapísaná v DNA, a že príslušné gény, ktoré sú v tom zapojené, znamenajú náchylnosť, a nie predurčenie.

Spomedzi mnohých stránok ľudskej osobnosti, ktoré najčastejšie vedú k sporom, žiadna nie je natoľko výbušná ako inteligencia. Napriek pokračujúcim nezhodám v sociálnych vedách okolo spôsobu vymedzenia inteligencie a jej merania, a uvážiac, že mnoho dostupných IQ testov zrejme zohľadňuje aj vzdelanie a prostredie, nielen všeobecnú poznávaciu schopnosť, v tejto ľudskej vlastnosti jasne existuje silný dedičný prvok (tabuľka A.1). V čase písania nebolo dokázané o žiadnom konkrétnom variante DNA, žeby hral úlohu v IQ. Je však pravdepodobné, že sa nakoniec nájdu tucty takých variantov, keď naše postupy budú dostatočne citlivé na ich odhalenie. Tak, ako je to u ostatných znakov ľudského správania, ani tu sa nepredpokladá, že jeden variant bude mať nejaký veľký príspevok (nanajvýš jeden až dva body IQ).

Môže byť zločinnosť ovplyvnená zdedenými náchylnosťami? My už vieme, že je to pravda, a to spôsobom, ktorý je zjavný každému, aj keď sa bežne neuvádza v tejto súvislosti. Polovica ľudstva nesie určitý genetický variant, ktorý ju robí 16-krát viac náchylnou na väzenie ako druhú polovicu. Samozrejme tým myslím chromozóm Y, ktorý nesú muži. Znalosť tejto súvislosti však nepodkopala naše spoločenské väzby, ani ju vinníci nepoužívajú na úspešné obhájenie svojich prečinov.

Keď aj vynecháme túto zrejmú súvislosť, je dosť možné, že sa v genóme nájdu aj iné neveľké príspevky k asociálnemu správaniu. Celkom zaujímavý príklad sa objavil pri výskume istej rodiny v Holandsku, kde bol značne nápadný výskyt asociálneho a zločinného správania medzi mnohými mužskými členmi rodiny a ten súhlasil s dedičným príznakom na istom géne v chromozóme X.

Podrobný výskum uvedenej holandskej rodiny odhalil prítomnosť neúčinnej mutácie génu pre monoamín oxidázu A (MAOA) na chromozóme X a túto mutáciu niesli všetci muži prejavujúci asociálne správanie. Mohol by to byť jednoducho len zriedkavý prípad bez širšieho významu, no ukazuje sa, že bežný MAOA gén sa vyskytuje v dvoch podobách: vysoko-prekladanej (high expresser) a nízko-prekladanej (low expresser). A hoci niet všeobecného dôkazu, že muži s nízko-prekladaným génom sa častejšie dostávajú do potýčky so zákonom, podrobný výskum v Austrálii na chlapcoch, ktorí boli ako deti zneužívaní, ukázal, že nositelia nízko-prekladanej MAOA sa ako dospelí podstatne častejšie správali asociálne a zločinne. Môže tu znova ísť o príklad vzájomného vplyvu génov a prostredia: genetická náchylnosť nesená MAOA sa stáva zjavnou, len keď sa k nej pridá prostredie s prítomnosťou detského zneužívania. No aj v tomto prípade boli výsledky významné len z hľadiska štatistiky. Bolo totiž aj mnoho výnimiek z tohto pravidla.

Pred niekoľkými rokmi som v náboženskej tlači videl článok pýtajúci sa, či by duchovnosť jednotlivca mohla byť daná geneticky. Zasmial som sa, pomysliac si, že teraz som počul najkrajnejšiu možnosť genetického determinizmu. No možno to bolo príliš unáhlené; nie je nemožné predstaviť si, že isté osobnostné typy, ktoré sú samy čiastočne ovplyvnené zdedenými faktormi, môžu byť náchylnejšie ako iné prijať možnosť Boha. Nedávny výskum na dvojčatách to naznačil, hoci sa k tomu samozrejme musí uviesť, že pozorovaný vplyv dedičnosti bol dosť slabý.

Otázka genetiky duchovnosti pritiahla nedávno širokú pozornosť po uverejnení knihy nazvanej Gén Boha3, napísanej tým výskumníkom, ktorý uverejnil výskumy o vyhľadávaní noviniek, úzkosti a mužskej homosexualite. Kniha si získala čelné titulky a dokonca aj prednú stranu časopisu Time, no pozorné čítanie odhalilo, že názov bol značne zveličený.

Výskumník použil testovanie osobnosti na vyvodenie záveru, že znak nazývaný „seba-presažnosť“ (self-transcendency) prejavoval dedičnosť v rodinách a dvojčatách. Táto vlastnosť bola spájaná s jedincovou schopnosťou prijímať veci, ktoré nie je možné priamo dokázať alebo zmerať. Zistenie, že takýto osobnostný rys môže obsahovať dediteľné prvky, samo o sebe nie je prekvapujúce, pretože väčšina osobnostných rysov zrejme má takéto vlastnosti. No výskumník išiel s týmto tvrdením ešte ďalej a povedal, že istá obmena génu VMAT2 viedla k vyššiemu hodnoteniu na stupnici seba-presažnosti. A pretože žiadne zo svojich údajov nepodrobil posúdeniu kolegov, ani ich neuverejnil vo vedeckej tlači, väčšina odborníkov prijala jeho knihu so značnými pochybnosťami.

Istý recenzent si časopise Scientific American zažartoval, že vhodný názov pre túto knihu by bol Gén, ktorý zodpovedá za menej ako 1 percento odchýlky nájdenej vo výsledkoch psychologických dotazníkov, ktoré boli navrhnuté na meranie rysu nazvaného seba-presažnosť, ktorý môže znamenať čokoľvek od členstva v Strane zelených až po vieru v mimozmyslové vnímanie, podľa istého neuverejneného a nezopakovaného výskumu.

Aby som zhrnul túto podkapitolu: Existuje nevyhnutná dedičná zložka pre mnohé rysy ľudského správania. Pre takmer žiaden z nich sa dedičnosť ani neblíži k predurčenosti. Prostredie, hlavne zážitky z detstva, a zásadná úloha slobodných volieb jednotlivca majú na nás hlboký vplyv. Vedci objavia postupne viac molekulových podrobností o zdedených faktoroch, ktoré vplývajú na naše osobnosti, no nemalo by nás to viesť k preceňovaniu ich kvantitatívneho príspevku. Áno, všetci sme dostali istý súbor kariet a tieto karty sa nakoniec odhalia. Ale ako s nimi hráme, to je na nás.

____________________

3

D. L. Hamer: The God Gene (New York: Doubleday, 2004).

A.9 Vylepšovanie

Vedecko-fantastický film GATTACA zobrazuje spoločnosť budúcnosti, v ktorej boli zistené všetky genetické prvky zodpovedné za choroby a za rysy ľudského správania a tieto sa diagnosticky používajú na vylepšenie výsledku párenia. V tomto mrazivom pohľade do budúcnosti sa spoločnosť vzdala všetkých svojich osobných slobôd a zaviedla smerovanie jednotlivcov do určitých povolaní a životných príbehov na základe DNA, ktorú nesú. Predpoklad filmu, že genetický determinizmus môže byť natoľko presný, že by spoločnosť prijala takéto podmienky, sa naruší tým, že hrdinovi narodenému mimo systém sa aj tak podarí prekonať všetkých vylepšených jedincov, ktorí fajčia, pijú a vraždia jeden druhého.

Zaslúži si takýto druh sci-fi akúkoľvek pozornosť? Je jasné, že mnohí berú vážne tému budúceho vylepšovania ľudí, a to vrátane niektorých významných vedcov. V roku 2000 som sedel v hľadisku „Večera tisícročia“ v Bielom dome v prítomnosti prezidenta, keď Stephen Hawking, nemalá vedecká autorita, presadzoval, že pre ľudstvo nastal čas, aby vzalo do rúk evolúciu a vyvinulo program cieľavedomého seba-vylepšovania ľudského druhu. A hoci do istej miery možno pochopiť Hawkingove pohnútky, uvážiac jeho postihnutie ponižujúcim neurologickým ochorením, jeho návrh sa mi zdá drsný. Kto rozhoduje, čo je „vylepšenie“? Akou pohromou sa môže stať pretvorenie nášho druhu nasledované zistením, že sme po ceste stratili niečo závažné (napríklad odolnosť k nejakej novej chorobe)? A ako by takáto masová prestavba ovplyvnila náš vzťah so Stvoriteľom?

Dobrou správou je, že takého vyhliadky sú prinajmenšom veľmi vzdialené, ak sú vôbec možné. No sú aj iné prístupy k vylepšovaniu človeka, ktoré sú dostupnejšie a aj vhodnejšie na zamyslenie.

Najprv si uvedomme, že pojem vylepšenia nie je celkom jednoduchý na vymedzenie. Nie je ani presná hranica medzi liečením choroby a vylepšovaním zdravia. Zvážme napríklad obezitu. Nadmerná obezita je iste spojená s množstvom vážnych zdravotných problémov a je vhodnou témou na lekársky výskum, prevenciu a liečenie. Na druhej strane by sa vývoj spôsobov na zoštíhlenie ľudí s normálnou váhou do stavu supermodeliek len ťažko dal nazvať lekárskym úspechom. No rozpätie telesnej váhy medzi týmito dvoma krajnosťami je spojité a nie je jednoduché určiť, kedy sa prekročila hranica.

Pred rýchlym uzáverom, že vylepšovanie nás alebo našich detí je neprijateľné a nebezpečné, by bolo dobre si pripomenúť, že v mnohých prípadoch ho už robíme alebo na ňom dokonca trváme. Budú nás považovať za nezodpovedných rodičov, ak nezabezpečíme, že naše deti dostanú príslušné očkovania proti infekčným chorobám. Nemýlim sa: očkovanie je určite vylepšenie, pretože vedie k selekcii istých druhov bielych krviniek a dokonca k úpravám v DNA.

Podobne je vo všeobecnosti za žiadúce vylepšenie považovaná fluórovaná voda, hudobná výchova aj zubný strojček. Pravidelné cvičenie, vylepšenie nášho telesného stavu, je chvályhodnou činnosťou. A hoci farbenie vlasov alebo podstúpenie plastickej operácie môže byť považované za márnivosť, väčšina z nás by nepokladala podobné činy za nemravné.

Na druhej strane sa určitým dnes dostupným vylepšeniam pripisuje otázny mravný status, hoci časť hodnotenia závisí na okolnostiach. Použitie injekčného rastového hormónu je prijateľné pre deti s poruchami hypofýzy, no väčšina by to považovala za neprijateľné u rodičov, ktorí si iba želajú zvýšiť prirodzenú výšku svojich detí. Podobne, hoci sa použitie krv-vylepšujúceho hormónu erytropoietínu považuje za dar z neba pre jedincov s poruchou obličiek, jeho použitie atlétmi sa považuje za nemravné aj nezákonné. Iným príkladom súvisiacim s atletikou je použitie rastového faktora IGF-1, ktorý sa na základe výskumov na zvieratách ukazuje sľubným na zväčšenie svalovej hmoty a súčasnými analýzami by ho bolo veľmi ťažké nájsť. Väčšina by ho považovala pre atlétov za rovnako neprijateľný ako steroidy. No u IGF-1 sa zdá, že možno dokáže spomaliť priebeh starnutia. Ak sa to potvrdí, bolo by aj toto použitie nemravné?

Žiadny z doteraz uvedených príkladov nemenil DNA ľudských pohlavných buniek a je vysoko nepravdepodobné, že by sa v blízkej budúcnosti uskutočnili takéto pokusy na ľuďoch. A hoci sa to bežne vykonáva v pokusoch na zvieratách, existujú vážne bezpečnostné dôvody, ktoré zabraňujú ich použitiu na ľudí, pretože nepriaznivé účinky takýchto manipulácii sa môžu ukázať až po niekoľkých pokoleniach. Je jasné, že budúce potomstvo so zmanipulovanými genómami nemalo možnosť dať na to súhlas. Z etického pohľadu preto manipulácia s DNA ľudských pohlavných buniek ostane mimo diskusiu ešte veľmi dlho. Jednou výnimkou snáď môže byť, keď sa niekomu podarí vytvoriť celkom umelý ľudský chromozóm, ktorý by niesol dodatočný materiál, a tento chromozóm by bol vybavený samozničujúcim mechanizmom, ak by sa niečo pokazilo. No ešte nás čaká veľmi dlhá cesta pred uplatnením takéhoto postupu, hoci len u zvierat.

Znamená to teda, že je prehnaný všetok strach okolo manipulácie s ľudskou genetickou výbavou? Áno, ak hovoríme o genetickom inžinierstve na pohlavných bunkách za účelom vytvorenia nových úsekov DNA. Nie, ak hovoríme o scenári GATTACA, čo sa týka selekcie embryí. Tento pokročilý a stále rozšírenejší postup pridal novú otázku k umelému oplodneniu. Ako je ukázané na obr. A.2, v čase umelého oplodnenia sa od matky získa asi tucet vajíčok a tie sa oplodnia otcovými spermiami v Petriho miske. Ak sa oplodnenie podarí, embryá sa začnú deliť. V osembunkovom stupni je možné odobrať jednu bunku z každého embrya a vykonať na nej test DNA. Na základe jeho výsledku sa rozhodne o tom, ktoré embryá sa implantujú, a ktoré sa zmrazia alebo zničia.

[schéma umelého oplodnenia nasledovaného predimplantačným vyšetrením]

Obrázok A.2 Predimplantačné genetické vyšetrenie (preimplantation genetic diagnosis, PGD)

Stovky párov s rizikom vážnych chorôb, ako napríklad Tay-Sachsova choroba alebo cystická fibróza, už použili tento zákrok na zabezpečenie narodenia nepostihnutého dieťaťa. No test DNA, ktorý odhalí, či embryo je náchylné na Tay-Sachsovu chorobu, sa tiež môže použiť na zistenie, či embryo je muž alebo žena, alebo či nesie náchylnosť na chorobu prejavujúcu sa až v dospelosti, ako napríklad mutáciu génu BRCA1. Použitie tohto postupu, nazývaného predimplantačné genetické vyšetrenie (preimplantation genetic diagnosis, PGD), tak vyvolalo spory, a to hlavne preto, že aspoň v Spojených štátoch nie je zákonne upravené.

Keď sa stane PGD širšie dostupným, budú ho majetnejšie páry používať ako akúsi eugeniku na kolene v snahe optimalizovať genetickú výbavu ich potomstva výberom najlepšej zmesi rodičovských genómov? Budú sa snažiť vyhubiť menej žiadúce obmeny a zabezpečiť odovzdanie určitých znakov?

V tomto prístupe je štatistická prekážka. Vlastnosti, ktoré by rodičia chceli vylepšiť, sú väčšinou ovplyvnené viacerými génmi. A odovzdanie najlepšej matkinej aj otcovej verzie daného génu nastane len v jednej štvrtine embryí. Ak sa snažíme optimalizovať dva gény, bude treba v priemere 16 embryí, aby sa našlo jedno, ktoré spĺňa požiadavky. Optimalizácia desiatich génov by vyžadovala viac ako milión embryí! A pretože je to podstatne viac ako celkové množstvo vajíčok, ktoré žena dokáže vytvoriť počas svojho života, je hneď zrejmá hlúposť takéhoto prístupu.

Je však aj iný dobrý dôvod, prečo je tento prístup hlúpy. Aj pre jedno embryo z milióna by výber desiatich génov pre inteligenciu, hudobné alebo atletické schopnosti zlepšil predpoklady len v malej miere. Navyše žiaden z týchto génov nekoná osamotene. Mierne vylepšený hod genetickej kocky neumenšuje zásadný význam detskej výchovy a vzdelania. Do seba zahľadený pár, ktorý by trval na použití týchto genetických výdobytkov na vytvorenie syna, ktorý mohol hrať futbalového útočníka, hrať prvé husle v študentskom orchestri a dostávať jednotky s hviezdičkou z matematiky, môže veľmi ľahko skončiť vo svojej izbe pri hraní počítačových hier, fajčení trávy a počúvaní heavy-metalovej hudby.

Na záver tejto podkapitoly o vylepšovaní by mohlo byť užitočné umiestniť si niektoré možné scenáre na dvojrozmernej schéme, zobrazujúcej úroveň etickej nepriateľnosti na jednej osi a pravdepodobnosť uskutočnenia na druhej. Takáto schéma (obr. A.3) nám môže pomôcť zamerať našu pozornosť na najspornejšie aplikácie, nachádzajúce sa v pravej spodnej časti.

[diagram prijateľnosti a budúcej uskutočniteľnosti rôznych lekárskych úkonov]

Obrázok A.3 Grafické znázornenie rôznych vylepšovacích postupov. Hoci nie všetci by súhlasili s uvedenou pravdepodobnosťou uskutočnenia alebo úrovňou etickej neprijateľnosti u jednotlivých prípadov, táto schéma môže pomôcť zdôrazniť naliehavosť a dôležitosť otázok v pravej spodnej časti.

A.10 Záver

Tento prierez niektorými etickými otázkami spojenými s očakávaným pokrokom v genomike a príbuzných odboroch nebol v žiadnom prípade vyčerpávajúci. Nové otázky sa zdanlivo vynárajú každý deň a niektoré popísané v tomto dodatku môžu postupne upadnúť. Nakoľko sme my ako spoločnosť schopní dospieť k záverom v tých prípadoch, ktoré predstavujú ozajstné etické výzvy a nie iba umelé alebo nedosiahnuteľné ciele?

Po prvé, bolo by chybou jednoducho nechať tieto rozhodnutia na vedcov. Vedci majú zásadnú úlohu pri týchto debatách, pretože disponujú osobitnou odbornosťou, ktorá môže poskytnúť jasné rozlíšenie, čo je a nie je možné. No vedci nemôžu byť jedinými pri stole. Vedci sú svojou povahou hladní po výskume neznámeho. Ich mravný cit vo všeobecnosti nie je o nič viac alebo menej vyvinutý ako u iných skupín a nevyhnutne sú ovplyvnení možným konfliktom záujmov, ktorý ich môže viesť k odmietaniu hraníc nastavených nevedcami. Preto musí byť okolo stola zastúpený široký okruh ostatných pohľadov. Na zúčastnených však leží veľká zodpovednosť vzdelávať sa vo vedeckých poznatkoch. Ako nás naučila súčasná debata okolo výskumu kmeňových buniek, môže dôjsť k zvýšenému vyostreniu postojov dlho predtým, ako sa vo vede vyjasnia jemné detaily, a to na škodu možnosti ozajstného dialógu.

Vplýva osobná príslušnosť k jednému z veľkých svetových náboženstiev na schopnosť rozriešiť tieto mravné a etické otázky? Profesionálni bioetici by vo všeobecnosti povedali nie, pretože, ako som už uviedol, zásady etiky ako samostatnosť, beneficencia, nonmaleficencia a spravodlivosť uznávajú veriaci aj neveriaci. Na druhej strane, uvážiac neisté etické základy postmodernej doby, ktorá odmieta existenciu absolútnej pravdy, etika založená na pevných východiskách viery môže poskytnúť istú základnú silu, ktorá by inak chýbala. Zdráham sa však silno presadzovať bioetiku založenú na viere. Zrejmým dôvodom sú dejinné záznamy, keď veriaci občas použili svoju vieru spôsobom, ktorú si Boh nikdy neprial, a posunuli sa od lásky k blížnemu k predpojatosti, demagógii a extrémizmu.

Niet pochýb, že tí, čo viedli inkvizíciu, ju považovali za vysoko etickú službu, podobne ako tí, ktorí popravovali čarodejnice v Saleme, Massachusetts. V dnešných časoch sú islamskí samovražední atentátnici a vrahovia potratárov nepochybne presvedčení o svojej mravnej spravodlivosti. Čeliac závažným otázkam, ktoré veda nastoľuje do budúcnosti, mali by sme pozvať k stolu každú správnu a vznešenú svetovú tradíciu, ktorá sa v priebehu storočí osvedčila. No nemali by sme si navrávať, že každé jedno pochopenie oných veľkých právd bude hodné uznania. (Patrilo by sa spomenúť na etické dôsledky bezbožných režimov ako nacizmus a komunizmus, oproti ktorým sú eventuálne náboženské pochybenia len nesmelým amatérstvom, pozn.prekl.)

Začínajú nám odbory genetiky a genomiky umožňovať „hrať sa na Boha“? To je výrok najčastejšie používaný ľuďmi obávajúcimi sa tohto pokroku, dokonca aj keď to hovorí neveriaci. Iste by došlo k poľaveniu obáv, ak by sme mohli rátať s tým, že ľudia budú hrať Boha tak, ako to robí samotný Boh, s nekonečnou láskou a zhovievavosťou. Náš doterajší záznam nie je najlepší. Ťažké rozhodnutia nastávajú pri sporoch medzi zámerom liečiť a mravnou povinnosťou neškodiť. Nemáme však inú možnosť, než postaviť sa k týmto otázkam čelom, pokúsiť sa porozumieť všetky jemné detaily, vrátane pohľadov zúčastnených, a pokúsiť sa dosiahnuť zhodu. Potreba uspieť v tomto úsilí je tak ďalším závažným dôvodom, prečo je potrebné vyriešiť súčasné bitky medzi vedeckým a duchovným svetonázorom ‒ zúfalo potrebujeme oba hlasy pri stole, a aby na seba nevrieskali.

Poďakovanie

Woodrow Wilson si raz zavtipkoval: „Používam nielen všetky mozgy, ktoré vlastním, ale aj tie, ktoré si môžem požičať.“ To určite platilo aj pre mňa, keď som zostavoval myšlienky a námety do tejto knihy. Hoci som použil pozadie súčasného výskumu ľudského genómu na osvieženie diskusie o možnom súlade medzi vedeckým a duchovným svetonázorom, predstavil som len málo nových teologických myšlienok, ak vôbec nejaké boli. Som preto nesmierne vďačný dlhému radu veľkých mysliteľov od svätého Pavla, cez svätého Augustína až po C. S. Lewisa, ktorých schopnosti rozlíšiť duchovnú pravdu sú neporovnateľné s čímkoľvek, čo by som vôbec sám vedel vytvoriť.

Potreba napísať túto knihu sa postupne vynárala počas viac ako dvoch desaťročí, no na jej uskutočnenie bolo potrebné posmelenie od úprimných priateľov. Medzi mnohými, ktorí v rôznych okamihoch hrali úlohu Barnabáša, bol kolega a veriaci vedec Dr. Jeffrey Trent, spolupracovníci Inštitútu C. S. Lewisa, reverend Tom Tarrants a Dr. Art Lindsley, a môj priateľ Dr. Armand Nicholi, významný znalec C. S. Lewisa a Sigmunda Freuda. Veľa som ťažil aj hĺbavých diel iných veriacich biológov, najmä Dr. Darrel Falkovej, Alistera McGratha a Kennetha Millera.

Chvíľou osobitne významnou pre zostavenie myšlienok opísaných v tejto knihe bola možnosť predniesť „Vznešené prednášky“ (Noble lectures) na Harvarde vo februári 2003. Počas troch za sebou idúcich večerov v kostole Harvard Memorial Church som rozoberal vzťah medzi vedou a vierou a prítomnosť stoviek začínajúcich študentov z Harvardu každý večer ma presvedčila o hlade, ktorí mladí ľudia majú po diskusiách tohto typu. Osobitne ďakujem reverendovi Petrovi Gomesovi za uskutočnenie tejto udalosti.

Mnohí iní pomohli pri zrode tejto knihy: Judy Hutchinson verne prepísala moje nahovorené predlohy, Michael Hagelberg pekne spracoval moje nákresy do obrázkov a dôležitú kritiku prvých textov kapitol poskytli Dr. Frank Albrechtová, Ewan Birney, Eric Lander a Bill Phillips. Gail Ross, môj agent, mi poskytol praktické skúsenosti, ktoré som ako spisovateľ-nováčik nutne potreboval, a Bruce Nichols bol vynikajúcim redaktorom ‒ poskytoval povzbudenie pre napísanie tejto knihy ešte predtým, než som bol o tejto možnosti sám presvedčený, vyjadroval uistenia pri neistých miestach a nastavil vysokú úroveň pre zrozumiteľnosť a dostupnosť.

Nakoniec ďakujem svojej rodine. Moje dcéry Margaret Collins-Hill a Elizabeth Fraker a ich manželia neustále poskytovali tak veľmi potrebné povzbudenie pre toto podujatie. Moji rodičia Fletcher a Margaret Collins, v svojej deväťdesiatke ešte stále rozumovo zdatní, poskytovali dôležitý vstup pri pôvodných plánoch tejto knihy, hoci nanešťastie sa môj otec nedožil jej dokončenia. Dúfam, že sa teší pri jej čítaní na svojej súčasnej adrese, hoci som si istý, že nájde mnoho nepotrebných prísloviek, ktoré mali prejsť lepšou redakciou. S osobitným zreteľom ďakujem mojej manželke Diane Baker za vieru v dôležitosť tohto úsilia a za jeho podporu nespočetnými hodinami pri počítači pri vkladaní nekonečného radu opráv.

[fotografia Francisa Collinsa]

O autorovi

Francis S. Collins je jedným z popredných amerických genetikov a dlhoročný riaditeľ projektu ľudského genómu. Po narodení a výchove na 38 hektárovej farme bez vodovodu vyrastal Collins ako agnostik, potom sa počas PhD štúdia chémie stal presvedčeným ateistom. Jeho svetonázor sa začal meniť až pri štúdiu lekárstva, keď bol svedkom ozajstnej sily náboženskej viery medzi svojimi pacientmi. Ako lekársky genetik na Univerzite v Michigane pomáhal objaviť genetické poruchy, ktoré spôsobujú cystickú fibrózu, neurofibromatózu a Huntingtonovu chorobu. Ako vedúci vysoko úspešného projektu ľudského genómu koordinoval prácu tisícov genetikov v šiestich krajinách. Vo voľnom čase hrá na gitaru, jazdí na motorke a pre zábavu svojich kolegov píše nové texty k známym nápevom.