Boží štát

Niektorí sa azda zaradujú tomuto prekladu, iní zas budú hádam aj sklamaní. Možno sa im nebude páčiť spôsob prekladu, možno uvidia v ňom ako by torzo, čosi, čo sa s tak slávnym dielom nemá robiť. Myslím tu na to, že nie je preložené celé dielo úplne, ale že z niektorých hláv sú iba obsahy. Prečo je to tak, a nie ináč? Pri vydaní tohto rozsiahleho diela rozhodovalo niekoľko závažných skutočností, z ktorých aspoň niektoré spomeniem. Celé dielo je veľmi rozsiahle, znamená veľký výdavok pre nakladateľa. Je nedostatok papieru. Čitatelia neradi kupujú obsiahle a drahé knihy, ba dnešný znervoznelý čitateľ sa nerád chytá do čítania objemných kníh. Pre širokú čitateľskú pospolitosť nie je dnes všetko natoľko dôležité, aby sa to všetko prekladalo doslova. Napokon, kto na knihu hľadí s odborného stanoviska, má vždy poruke latinský originál, z ktorého si môže chýbajúce časti ľahko doplniť. Keď sme predsa uviedli obsahy z tých hláv, ktoré nie sú preložené doslova, bolo to preto, aby čitateľ mal jednako len jasný obraz o celom diele.

O knihe samej netreba veľa písať. Na ukážku spomeniem dve svedectvá, jedno katolícke a jedno evanjelické. G. Papini: »Goethe povedal, že príležitostná lyrika je najkrajšia. Aj dvadsaťdva kníh Božieho štátu, ktoré sú najkrajšou epopejou v próze, akú poznám, vzniklo príležitostne, a nikdy by sa neboly napísaly, keby nie zločin Alarichov. Ale vyplienenie Ríma bolo len popudom. Od tejto skutočnosti, nijako výnimočnej — tisíce miest bolo vypálených vo všetkých časoch —, vedel sa Augustínov duch povzniesť k syntéze ľudskej a božskej histórie, v ktorej náš rod, rozdelený na dve armády, bije sa pred zrakom božím, vízia, ktorá po tisícročia osvecovala a formovala kresťanstvo.

Hoci kresťanstvo získavalo stále viac duší a krajín, predsa sa zle vodilo rímskej ríši. Ba prichodily nešťastia na samotný Rím. Pohani začali vyčitovať kresťanstvu, že je príčinou všetkého nešťastia. Vraj sa už neobetuje natoľko bohom, a preto sú bohovia zlí a hnevajú sa. Augustín spomína, ako sa ozývaly čoraz väčšmi hlasy: »Keď sme ešte prinášavali obety svojim bohom, bol Rím silný a šťastný. Teraz, keď sa všade rozšírila obeta ich Bohu, a nám sa zakázala obetovať naša, hľaďte, koľko musí trpieť Rím« (Sermo 296, 9). V takýchto okolnostiach pohani využívali vec pre seba a niektorí slabší kresťania začali pochybovať a upadať vo viere. V povetrí vírilo veľa životne dôležitých otázok, veľa námietok proti kresťanstvu, čo zapríčinilo istú stiesnenosť aj u kresťanov. Najmä škodilo, že kazatelia v kázňach neodpovedali na tieto otázky. Tak sa žiadalo, aby vystúpila nejaká silná osobnosť, ktorá by vedela obrániť kresťanstvo a odpovedať na najnaliehavejšie otázky. Jej hlavnou úlohou by bolo dokázať božský pôvod kresťanstva proti pohanstvu. Vtedy na radu Marcellina, notára a tribúna v Kartágu, svojho priateľa, Augustín začal písať dielo, v ktorom chcel zodpovedať všetky vtedajšie časové otázky a zavrátiť pohanov a posilniť kresťanov. Augustín začal pracovať na diele, ktorému dal meno: »Ad Marcellinum, De civitate Dei, contra paganos, libri viginti duo«, asi r. 413. S prestávkami dokončil dielo asi r. 426.

V diele sa zmocňuje najčasovejších otázok a sleduje ich do ich najvnútornejších dôsledkov a príčin. Pritom stále poukazuje na nadprirodzený charakter kráľovstva božieho. Pretože odhaľuje najvnútornejšie a posledné príčiny mnohých otázok, veľmi dôležitých v každom čase, jeho dielo nemá ráz pominuteľnej časovosti, ale ráz unievverzálnej platnosti na všetky časy a veky.

Dielo sa delí na dve časti. Prvá časť, kniha I.—X., je apologeticko-polemická. Odpovedá na obžaloby pohanov. Bohovia nepriniesli nijaké šťastie, ani pozemské (kniha I.—V.), ani večné. (kniha VI.—X.). Kresťanské náboženstvo si nenárokuje, že zachráni človeka pred pozemským nešťastím, ale poukazom na večný život, pomáha mu preklenúť akékoľvek nešťastie. Augustín sa nechcel obmedziť len na zodpovedanie niekoľkých otázok pohanských námietok, ale celú vec chcel prerokovať na širšom základe, ako stály boj pohanstva s kresťanstvom, ktorý potrvá až do posledného súdu. Je to boj dvoch štátov, božieho a svetského. Protiklad oboch štátov sa mu javí v protiklade neba a zeme (XI.— XXII.). Začína začiatkami oboch štátov, hovorí o anjeloch a ľuďoch (XI.—XIV.), pokračuje od Kaina a Ábela až po vtedajší čas (XV.—XVIII.) a končí poukazom na konečný cieľ oboch štátov (XIX.—XXII.).

Kniha prvá

Prehľad prvej knihy

Po zničení Ríma mnohí opovrhovali Kristom, hoci mu vlastne mali ďakovať za to, že vyviazli so životom. Veď pre meno Kristovo barbari mnohých ušetrili. Nebolo zvykom, aby víťaz šetril porazených pre ich božstvá, hoci božstvá samé často prevzal, alebo aspoň ušetril. Gréci pri zaujatí Tróje uchránili jej božstvá. Podobne aj Rimania prevzali božstvá z Tróje a pod ich ochranou pokladali Rím za nepremožiteľný.

1.2. V nijakých predošlých vojnách víťazi nešetrili porazených pre ich bohov.

1.8. Osoh a škoda často postihujú spoločne dobrých aj zlých. (Obsah.)

Božie milosrdenstvo požívajú všetci ľudia, dobrí aj zlí. Boh dáva pršať svoj dážď na dobrých aj zlých, svoje slnko dáva dobrým aj zlým. Svojím milosrdenstvom a dobrotou zlých volá na pokánie a dobrých k trpezlivosti. V tomto svete dobrí aj zlí užívajú spoločne dobro aj zlo, ale každý s iným výsledkom. V budúcnosti je pre každého prichystané niečo iné. Aj utrpenie znášajú s nerovnakým výsledkom. Dobrých utrpenie očistí a posilní, zlých však odsúdi tak, ako oheň očisťuje zlato a odstraňuje špinu.

1.9. Príčiny navštívení, ktoré prichádzajú na dobrých aj zlých.

1.11. O konci časného života, dlhého aj krátkeho. (Obsah.)

Každý, kto sa narodí, musí zomrieť. Na človeka čaká mnoho spôsobov smrti, kým ho niektorý zastihne. A jednako každý radšej žije v tom hrozivom ovzduší, než zomiera. Smrti sa bojí len smyslový život, kým rozum hovorí, že ak smrť predchádzal dobrý život, niet sa čoho báť. Kto teda má zomrieť, nemá sa strachovať, akou smrťou zomrie, ale má sa zaujímať o to, kam pôjde po smrti. Kresťania vedia, že smrť nábožného žobráka, ktorému psy olizovaly vredy, je lepšia, než smrť bezbožného boháča, ktorý zomieral v purpure.

1.12. Kresťanovi nemôže škodiť zákaz pochovať telo. (Obsah.)

V prenasledovaní zomrelo toľko kresťanov, že sa všetky telá nemohly pochovať. Ale to nijako neskľúči kresťanskú útechu. Vieme, že nezáleží na tom, či sa telo pochovalo, alebo nie, lebo Kristus povedal: »Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, dušu však zabiť nemôžu«. Hoci telá často dávali šelmám, hoci ich nepochovávali, predsa vzácna je smrť spravodlivých pred Pánom. Obrady a celá pohrebná sláva slúži viac na potechu živým než na pomoc mŕtvym. Bezbožný boháč mal iste slávny pohreb, s veľkou parádou, ale anjeli prichystali väčšiu slávu nábožnému chudákovi, keď ho vzali a doniesli do lona Abrahámovho.

1.13. Prečo pochovávame telá svätých? (Obsah.)

To, čo sme dosiaľ povedali o pochovávaní, nemá sa tak rozumieť, ako by pochovávanie tiel s náležitou úctou bolo celkom nepotrebným. Telo bolo príbytkom Ducha Svätého, patrí k podstate človeka, nie je niečím takým ako šaty, preto si zaslúžia náležitú úctu aj po smrti. Veď aj v Písme sa chváli Tobiáš za to, že pochovával telá svojich bližných. Aj v evanjeliu sa pochvalne spomínajú tí, ktorí pochovali Ježišovo telo.

1.14. Svätým v zajatí nikdy nechýbala božia útecha.

Namietajú, že aj mnoho kresťanov bolo zajatých. To by bolo iste veľké zlo, ak by ich mohli odvliecť niekam, kde by nenašli svojho Boha. V takých pohromách aj Písmo dáva hojné útechy. Boli v zajatí traja chlapci, bol Daniel, boli aj iní proroci, a nechýbal im Boh Utešiteľ. A tak svojich verných ani pod vládou barbarov predsa len neopustil Ten, ktorý neopustil proroka ani v útrobách morskej obludy. Ale aj tomuto sa skôr vysmejú, než uveria tí, s ktorými máme dočinenia. Svojim spisovateľom však veria, že Ariona Methymnejského, vznešeného citaristu, vzal na chrbát delfín a odniesol ho na breh, keď ho vyhodili z lode. Či náš príbeh o prorokovi Jonášovi je neuveriteľnejší? Iste neuveriteľnejší, lebo podivuhodnejší, a podivuhodnejší lebo mocnejší.

1.15. Príklad Regulov hovorí, že ani dobrovoľné zajatie pre vieru v bohov nemôže osožiť. (Obsah.)

1.16. Či sa mohla poškvrniť čistota panien, znásilnených v zajatí?

Myslia si, že kresťanom vyhadzujú na oči velikánske zlo, keď zveličujú ich zajatie a pripomínajú páchané násilia nielen na manželkách a nevestách, ale aj na niektorých pannách, zasvätených Bohu. Lež tu prichodí do akýchsi ťažkostí nie viera, nie zbožnosť, nie ona čnosť, nazvaná čistotou, ale skôr rozpor medzi studom a rozumom. Nestaráme sa však natoľko o odpoveď cudzím, ako o útechu svojim. Najmä hovoríme a tvrdíme, že čnosť, na ktorej sa zakladá dobrý život, vládne duchom nad údmi tela a telo sa posväcuje vôľou; keď ona zostáva pevnou a nepoddajnou a keď sa pred tým nemožno ináč vyhnúť bez vlastného hriechu, nech iný telu alebo na tele robí hocičo, znásilnenému to nemožno pričítať za vinu. Nakoľko však na cudzom tele možno spôsobiť nielen bolesť, ale aj smyselné vzrušenie — keď sa niečo takého stalo, hoci neruší čistotu, zachovanú pevným úmyslom, jednako len uráža stud —, nech sa nemyslí, že sa to stalo so svolením ducha, čo sa azda nemohlo stať bez telesnej rozkoše.

1.17. Dobrovoľná smrť zo strachu pred trestom alebo hanbou. (Obsah.)

1.18. Cudzia rozkoš, ktorú na znásilnenom tele znáša duch proti svojej vôli. (Obsah.)

Cudzia rozkoš, násilne spáchaná na niekom, nemôže poškvrniť. Preto nemôže stratiť panenstvo dievča, ktoré bolo násilím olúpené o túto čnosť. Nezáleží na tom, či je telo porušené, záleží jedine na duchu. Ak niekto má pevnú vôľu odporovať zvodcovi, vtedy, aj keď sa poruší telo, zachová sa panenská čistota. Ak by sa však telo azda vôbec neporušilo, ale niekto by si v duchu želal urobiť zle, vtedy by sa porušilo panenstvo a čistota. Veď nemožno povedať, že panenskú čistotu stratilo dievča, ktorému zo zdravotných dôvodov lekársky zákrok porušil telo. Ani nemožno povedať, že dievča, ktoré, hoci má telesnú celistvosť, a dobrovoľne ide ku svojmu zvodcovi, nemožno povedať, že by už na tejto ceste bolo ešte panenské a čisté. Veď duchom už hreší. Nik teda nemá právo vziať si život, ak by sa mu v tejto veci stalo na tele násilie.

1.19. Samovražda Lucretie pre znásilnenie. (Obsah.)

1.20. Kresťania sa v nijakých okolnostiach nemôžu zavraždiť.

1.21. Kedy je vražda bez viny?

Tá istá božská moc, ktorá zakazuje vraždiť, urobila niektoré výnimky. To je vtedy, keď Boh sám — buď zákonom, buď rozkazom, daným niektorej osobe — káže niekoho zabiť. Ten, kto je Rozkazovateľovi zaviazaný službou a poslušnosťou, vlastne nezabíja, ale je ako meč, ktorý musí byť po vôli tomu, kto ho používa. Preto nekonali proti prikázaniu »Nezabiješ« tí, ktorí na boží rozkaz viedli vojny, alebo ktorí, pretože mali moc od štátu alebo úradu podľa zákonov božích, t. j. podľa rozkazu najspravodlivejšieho rozumu, trestali smrťou zločincov. Ani Abraháma nemožno obviňovať z ukrutnosti, ale treba ho chváliť pre zbožnosť, že chcel zabiť svojho syna nie zločinne, lež z poslušnosti. Správne sa pýtame, či treba pokladať za boží príkaz, keď Jefte zabil svoju dcéru, ktorá mu pribehla v ústrety, pretože prv sľúbil Bohu, že mu obetuje, čo mu ako víťazovi, vracajúcemu sa z boja, príde prvé do cesty. Ani Samson nemá iné ospravedlnenie, že seba samého aj s nepriateľmi zavalil pod zboreným domom, len ak by mu to vnuknutím bol kázal Duch Svätý, ktorý robil skrze neho divy. Okrem prípadov, keď alebo spravodlivé právo vôbec alebo osobitne sám Boh, ktorý je prameňom všetkej spravodlivosti, rozkazuje zabíjať, každý človek, ktorý zbavuje života seba alebo iného, dopúšťa sa vraždy.

1.22. Samovražda nie je hrdinstvom. (Obsah.)

Niektorí pokladajú samovraždu za hrdinstvo. Keď sa však rozumne pozrieme na vec, vidíme, že práve samovražda je istý druh zbabelosti alebo pýchy. Niekto nevie zniesť utrpenie alebo poníženie, a preto sa zmárni. Ak by sme pripustili, že aj z veľkosti ducha môže niekto spáchať samovraždu, azda by sme mohli uviesť príklad Cleombrota, ktorý sa po prečítaní Platónovej knihy O nesmrteľnosti tak nadchol, že skočil s múra, a zabil sa. Chcel totiž byť čím skôr v tej krásnej nesmrteľnosti. Lenže keby bol dobre a pozorne čítal, bol by tam našiel, že také počínanie nie je rozumné. Keďže ani proroci, ani apoštolovia, ba ani sám Kristus neučil nič takého, aby sme sa samovraždou vyhli nešťastiam, musíme prijať mienku, že samovražda je zlom, hriechom. Veď Kristus kázal trpezlivo znášať protivenstvá.

1.23. Cato sa zavraždil, lebo nevedel zniesť Cézarovo víťazstvo. (Obsah.)

Nielen Lucretia spáchala samovraždu, ale aj Cato v Uttike. Aj keď to bol veľmi múdry muž, skončil samovraždou, lebo nemohol zniesť Cézarovo víťazstvo. Ale svojmu synovi radil, aby dúfal v milosrdenstvo Cézarovo. Tým vlastne potvrdil, že samovražda nie je dobrou vecou, lebo ak by bola dobrou, iste by ju bol doprial a odporúčal svojmu synovi a nebol by mu radil žiť pod víťazom.

1.24. Kresťania vynikajú ešte väčšmi v čnosti, ktorou Regulus prevyšuje Catona. (Obsah.)

1.25. Hriech nemožno prekaziť opäť hriechom. (Obsah.)

Niektorí si myslia, že hriechu smyselnosti a iným hriechom, by sa človek najľahšie vyhol tak, že by vopred spáchal samovraždu, lebo potom vraj už nemôže vôbec upadnúť do nijakého hriechu. Je to omyl, lebo nemožno robiť jeden hriech, aby sme sa tak vyhli inému hriechu. Lepšie je žiť v neistote a v akejsi stálej obave z budúceho hriechu, ako spáchať celkom určitý, hoci aj jediný hriech. Napríklad, neistému cudzoložstvu treba dať prednosť pred istou vraždou.

1.26. Ako treba chápať, keď sa svätým osobám stalo niečo neprístojného.

1.27. Či možno žiadať smrť, aby sme vyhli hriechom? (Obsah.)

Keby malo byť pravdou, že človek má spáchať samovraždu, aby sa vyhol hriechom, iste najvhodnejšia chvíľa by bola po krste alebo po spovedi. Vtedy by človek prišiel celkom čistý pred Boha. Lež my kážeme podľa Krista, aby sa ľudia zapierali, aby boli verní, aby sa chránili hriechov. To by sa nemohlo kázať, keby samovražda bola lepšia. Nikomu nemožno kázať, aby sa zabil, tak isto nemožno kázať spáchať samovraždu. Kristus to nikde nekázal, ba kázal byť trpezlivým.

1.28. Prečo dopustil Boh znásilňovanie veriacich? (Obsah.)

Možno sa niektoré ženy honosily a pochvaľovaly svoju čistotu, preto začala v nich rásť pýcha. Pýchu zlomilo potom znásilnenie a ukázalo, že človek nemá byť pyšný, ale má stále prosiť Boha o pomoc. Ak sa niektoré nepýšily, a zo strachu privolily násiliu, zle urobily, a Boh ich bude súdiť. Ak sa niektoré ani nepýšily, ani nesúhlasily s násilím, a predsa sa im stala potupa, nech nezúfajú, Boh sám vie, od akých iných hriechov ich takto uvaroval, keď ich napomenul k pokore a poníženosti. Možno si niektoré myslely, že čistota zostáva len tak dlho, kým sa telo neporuší. Aj tieto boly vyvedené zo svojho omylu. Boh by totiž nemohol dopustiť na svojich svätých to, čím by sa svätosť mohla celkom stratiť, lebo on svätosť miluje.

1.29. Čo majú kresťania povedať na námietku, prečo ich Kristus nezachránil pred zúrivosťou nepriateľov?

Celá rodina najvyššieho a pravého Boha má neklamnú útechu, nezakladajúcu sa na nádeji vo veci vrtkavé a pominuteľné. Tento časný život, v ktorom sa pripravuje na večný, ani najmenej neľutuje. Pozemské majetky, na ktorých nelipne, používa ako v pohostinstve a zlými príhodami sa skúša alebo napráva. Ale tí, čo sa jej vysmievajú zo skúšok, keď upadne do nejakého časného zla, a hovoria, kde je tvoj Boh, nech povedia sami, kde sú ich bohovia, keď trpia to, za odvrátenie čoho uctievajú bohov alebo aspoň trvvrdia, že ich treba uctievať. Táto rodina odpovie, Boh môj je všade prítomný, všade celý, nikde neobmedzený, môže byť prítomný tajne, vzdialený, a pritom nemení miesto. Keď ma navštevuje nešťastím, skúša moje čnosti, alebo tresce hriechy. Ak pokorne prekonám tieto časné ťažkosti, pripravuje mi večnú odmenu. Lež kto ste vy, s ktorými by bolo hodno hovoriť o vašich bohoch ako o mojom, »ktorý je veľký a nadmieru chvályhodný: hrozný je nad všetkých bohov. Lebo všetci bohovia pohanskí sú démoni, ale Pán nebesá stvoril« (Žalm 95, 4, 5).

1.30. Žalobcovia na kresťanské časy chceli by hýriť v hojnosti. (Obsah.)

Prečo sa ponosujete na kresťanské časy, ktorí ste teraz v nešťastí a túžite po pokoji? Či neviete, že práve v pokojných časoch mnohí mravne veľmi upadli? Veď aj váš kňaz Scipio Nasica radil, aby vojsko neničilo Kartágo, lebo je lepšie mať stáleho nepriateľa, ako žiť v bezstarostnosti, z ktorej pochádza nemravnosť a hýrenie a tým väčšia škoda národu ako vojna. A mal pravdu, lebo po dobytí Kartága povstaly občianske vojny, škriepky, neporiadky, nesvornosť, a tým nešťastie. Medzi občanmi skrsla túžba po odplate, kradnutí, konfiškáciách, ohováraniach, udávaniach, čo škodilo pokoju väčšmi ako vojna.

1.31. Stupne neprávosti, po ktorých stúpala rímska panovačnosť. (Obsah.)

Tým, že sa stúpalo v hodnostiach, rástla panovačnosť, ktorá pochádza z ctižiadosti. Ctižiadosť zas bujnie v národe, skazenom lakomstvom a hýrením. Do toho sa však vojde nerozumným užívaním pokoja. Preto Scipio Nasica vystríhal pred zničením Kartága, aby sa bázňou krotila rozpustilosť a kvitly občianske čnosti. Svojou opatrnosťou dosiahol v senáte súhlas na to, aby sa do divadla nenosily stoličky, aby sa nepodporovala tak pohodlnosť, ale aby sa cvičily vojenské čnosti, t. j. vytrvalosť.

1.32. Zavedenie divadelných hier. (Obsah.)

1.33. Ani podmanenie vlasti nevedelo napraviť Rimanov.

Mysle nesmyselné, aké je to bláznovstvo, a nie blud, keď vašu záhubu, ako sme počuli, oplakávaly východné národy a najväčšie mestá v ďalekých krajinách vás ľutovaly verejným smútkom a žiaľom, kým ste vy vyhľadávaly divadlá a hrnuly sa do nich, preplňovaly ich a dopúšťaly sa mnoho väčších pochabostí, ako kedykoľvek predtým. Tohto pádu a moru všetkých myslí, tejto straty počestnosti a šľachetnosti sa obával Scipio, keď zabraňoval stavať divadlá. Poznal vás v šťastí priveľmi náchylných k pádu a skaze, preto nechcel, aby ste boli bezpeční pred strachom z nepriateľa. Istotne nepokladal za šťastnú takú obec, kde múry stoja, a mravy padajú. Lenže vám bola vzácnejšia úlisnosť bezbožných démonov, ako starostlivosť opatrných mužov. Zlo, ktoré páchate, nechcete pripočítať sebe, zlo však, ktoré musíte skusovať, pripisujete kresťanským časom. Nehľadáte bezpečnosť, aby ste mali pokojný štát, ale aby ste mohli beztrestne hýriť. Vy, šťastím pokorení, ktorých nešťastie nemohlo napraviť. Scipio vás chcel strašiť nepriateľom, aby ste sa neoddali hýreniu, lež vy, porazení nepriateľom, nepotlačili ste hýrivosť, prepásli ste užitočné súženie, upadli ste do veľkej biedy a vytrvali ste vo svojej zlobe.

1.34. Len božia láskavosť zachránila mesto pred zničením.

Váš život je darom Boha, ktorý vás ušetril a ktorý vás napomína, aby ste sa polepšili pokáním. Vám, nevďačníkom, doprial, aby ste vyviazli z rúk nepriateľa buď ako jeho služobníci, buď na hroboch jeho mučeníkov. Hovorí sa, že Romulus a Remus určili azyl, do ktorého keď sa niekto uchýlil, vyhol každému trestu. Chceli tak rozmnožiť obyvateľstvo novej obce. Podivuhodný to príklad predchádzal ku cti Kristovej. To isté ustanovili dobyvatelia mesta, čo prv zariadili jeho zakladatelia. Ale veľké je to, že prví to robili, aby doplnili počet svojich občanov, druhí, aby zachovali väčší počet svojich nepriateľov.

1.35. Skrytí synovia Cirkvi medzi jej nepriateľmi a falošní kresťania v nej.

Kniha druhá

Prehľad druhej knihy

Na všetky námietky nemôžem podrobnejšie odpovedať. Na niektoré otázky som už odpovedal v prvej knihe. Teraz chcem z dejín poukázať na to, že Rím aj pod vládou svojich božstiev zažil veľké nešťastia, najmä veľkú skazu mravov.

Keby sa slabý cit ľudského návyku neopovažoval protiviť dôvodom jasnej pravdy, ale by sa vo svojej slabosti oddal spasiteľnému učeniu ako lekárovi, kým by sa neuzdravil vierou pobožnosti, dosiahnuc pomoc božiu, nebolo by treba mnoho rečí na vyvrátenie hocakého omylu márnych mienok u tých, ktorí smýšľajú správne a svoje myšlienky vyjadrujú vhodnými slovami. Nakoľko je však teraz väčšia a horšia choroba nemúdrych sŕdc, v ktorej svoje pochabé nápady aj po úplnom vysvetlení, aké je človek povinný dať človekovi buď z náramnej zaslepenosti, pre ktorú nevidia ani celkom zrejmé veci, buď z tvrdošijnej zaťatosti, pre ktorú aj čo vidia, neuznávajú, ako by samotnú rozumnosť a pravdu obhajovali, je potrebné viac rozprávať a veci často jasne predkladať už nie ako divákom na prezretie, ale akosi ohmatávajúcim a prezerajúcim na dotknutie. Lež aký by bol koniec debát a rečí, keby bolo treba odpovedať na všetky odpovede? Tí, ktorí alebo nemôžu rozumieť, o čom je reč, alebo pre zátvrdlivosť srdca sú takí nepoddajní, že aj keby porozumeli, nepovolia, ale odpovedajú, ako je napísané: »Hovoria neprávosti a chodia neúnavne v márnostiach.« Keby sme mali toľko ráz vyvracať ich námietky, koľko ráz sa im zapáči nerozmýšľať, čo vravia s povýšeným čelom, len aby našim vývodom odporovali, je zjavné, aké by to bolo nekonečné, namáhavé a neosožné. Preto by som si prial, milý môj Marcellinus, aby si ty alebo iní, ktorým toto dielo z lásky ku Kristu predkladáme na úžitok a osoh, aby ste boli takými posudzovateľmi mojich spisov, že by ste vždy žiadali odpoveď, keď počujete, že sa odporuje tomu, čo čítate; aby ste sa nepodobali žienkam, o ktorých hovorí apoštol, že »stále sa učia, ale nikdy nemôžu dôjsť k jasnému poznaniu pravdy« (II. Tim. 3, 7).

2.2. Prehľad prvej knihy. (Obsah.)

V prvej knihe sme hovorili o námietkach, ktoré prinášajú proti kresťanskému náboženstvu, ako by ono bolo príčinou vojen, plienenia mesta Ríma a iných nešťastí len preto, že zakazuje úctu bohov. Bola reč o tom, prečo nešťastia postihujú nielen zlých, ale aj dobrých, ba aj kresťanov. Nešťastné, znásilnené kresťanské ženy som posilnil, aby si nezúfaly, ale verily, že násilím nestratily čistotu.

2.3. Dejiny učia, aké nešťastia stíhaly Rimanov za čias modloslužby, ešte pred kresťanstvom.

Poznaj, že pri spomínaní na tie veci si uvedomujem, že mám dočinenia s neskúsenými ľuďmi. Z ich nemúdrych úst vyšlo aj všeobecné porekadlo: »Neprší, kresťania sú na vine«. Sú medzi nimi vyučení v slobodných umeniach, milujúci dejiny, z ktorých sa to najľahšie dozvedia. Avšak, aby mohli neučené masy proti nám nahuckať, náročky sa robia nevedomými a usilujú sa presvedčiť prostý ľud, že nehody, ktoré s času na čas alebo raz tu, raz inde musia zastihnúť ľudstvo, dejú sa vraj pre meno kresťanské, ktoré sa s veľkou slávou šíri všade po zemi proti ich bohom. Nech sa teda rozpomenú s nami, aké strasti mnohonásobne a rozmanite postihly rímsku ríšu pred Kristovým vtelením a pred zjavením sa jeho mena medzi národmi v sláve, proti ktorej je márna ich závisť, a nech zastávajú svojich bohov — ak vedia —, ak ich preto uctievajú, aby ich ctitelia netrpeli také zlá, z ktorých keby teraz niektoré museli trpieť, príčinu by iste zvalili na nás. Prečo teda veci, o ktorých budem hovoriť, bohovia dopustili na svojich ctiteľov, veď vtedy ich ešte meno Kristovo neurážalo, ani im nezakazovalo obetovať?

2.4. Ctitelia bohov nedostávali od nich príkazy statočnosti. (Obsah.)

Prečo sa bohovia nepostarali o odstránenie nemravnosti alebo aspoň o jej zmiernenie? Ak niekto povie, že zlým je každý zo svojej vlastnej slobodnej vôle, potom sa treba spýtať, prečo nepoukazovali teda aspoň na mravnosť, prečo nepomáhali mravným a nesľubovali odmenu za počestnosť? Miesto toho sa dali oslavovať vyloženou nemravnosťou, oplzlosťou. Tak napríklad oslavovali verejne bohyňu Celestis verejným umývaním tejto bohyne. Herci pred ňou spievali hnusné piesne a robili také skutky, za ktoré by sa boli hanbili pred vlastnou matkou. Ba aj tí z divákov, čo mali citlivejšie svedomie, od hanby odchádzali z tejto modloslužby. To vlastne zlí duchovia klamali ľud, aby im vzdával pocty ako by bohom.

2.5. Oplzlosti, ktorými uctievali matku bohov. (Obsah.)

Volám za svedka Scipia Nasicu, nech povie, či by si želal, aby jeho matku niekto uctieval takými poctami, ako uctievali matku bohov. Bol to muž veľmi vážny, a nikdy by nebol dovolil, aby jeho matku uctievali takými oplzlosťami. Radšej by bol pristal, aby jeho matka práchnivela v hrobe celkom neznáma, ako by mala patriť medzi bohov a byť uctievaná vecami, za ktoré by sa každá statočná a šľachetná žena vo svojom živote musela hanbiť.

2.6. Bohovia nikdy nedali pravidlá správneho života.

2.8. Oplzlosti divadelných hier bohov neurážaly, ale ich usmierovaly. (Obsah.)

Rimania nezaviedli divadelné hry zo svojej vôle, ale bohovia akousi nevyhnutnosťou si vymohli hry na svoju oslavu. Keďže boly hry na rozkaz bohov a začínaly sa na pokyn kňazov, ľudia radšej nasledovali to, čo videli v hrách, ako by boli chceli poslúchať zákony, vynesené ľudským rozumom. Preto ani náuku filozofov nenasledovali tak ako divadelné hry.

2.9. Ako súdili Rimania o obmedzovaní básnickej slobody, ktorú Gréci chceli mať podľa príkladu bohov celkom voľnú.

2.10. Zlí démoni chceli, aby sa o nich rozprávali skutočné aj vymyslené neprávosti. (Obsah.)

Niektorí chránia a bránia svojich bohov tým, že vraj neprávosti, šírené o nich, nie sú pravdivé, ale vymyslené. Je to tým horšie, keď sa o niekom šíri nepravda a stavia sa tak do zlého svetla. Zlí duchovia sa však pokladajú za bohov a chcú hoci vymyslenými historkami chytať svoje obety ako by do siete a tak ich strhnúť do záhuby.

2.11. Gréci vzali do verejnej služby hercov, lebo ľudia nimi neprávom pohŕdali (Obsah.)

2.15. Rimania si ustanovili niektorých bohov nie z rozumných dôvodov, ale zo zaliečania sa. (Obsah.)

Nevedno, podľa akých zásad ustanovovali Rimania svojich bohov. Romula vyniesli do neba medzi najvyššie božstvá, hoci aj Platón by si bol zaslúžil aspoň takú úctu. Platóna však mali len za poloboha. Romulovi sa chceli zalichotiť, preto ho tak vysoko vyniesli.

2.16. Keby sa bohovia boli starali o spravodlivosť, boli by dali Rimanom zákony dobrého života. (Obsah.)

2.17. Únos Sabiniek a iné neprávosti, páchané v Ríme aj vo vychválených dobrých časoch.

2.18. Sallustiovo svedectvo o tom, ako strach a bezpečnosť účinkovaly na Rimanov. (Obsah.)

2.20. Po akom šťastí a mravoch túžia odporcovia kresťanského náboženstva?

2.21. Cicerónov náhľad o rímskom štáte.

2.24. Sullovi pomáhali démoni. (Obsah.)

2.26. Ako možno rozumieť tajným napomenutiam démonov na dobré mravy.

2.28. Spasiteľnosť kresťanského náboženstva.

Nespravodlivci a nevďačníci, posadnutí zlým duchom, sa ponosujú a reptajú na vymanenie ľudí z pekelného jarma zločinnej spoločnosti, na prenesenie z mrákav a najzáhubnejšej bezbožnosti do sveta spasiteľnej zbožnosti menom Kristovým, na to, že sa ľud čisto a slávne hrnie do chrámu, kde oboje pohlavie v slušnom oddelení od seba počúva, ako treba náležite zariadiť tento časný život, aby si po ňom zaslúžili stály blažený život, kde sa s vyvýšeného miesta prednáša pred všetkými Písmo sväté a pravidlá spravodlivosti. Ktorí sa nimi riadia, počúvajú ich na odplatu, ktorí nie, na súd. Ak sa ta dostanú aj niektorí posmievači takýchto prikázaní, všetka ich samopašnosť zmizne ako by v náhlej premene alebo v strachu a hanbe. Nič hanebného a nič ošklivého sa nepredkladá očiam a na nasledovanie, kde sa ohlasujú prikázania pravého Boha alebo kde sa rozpráva o zázrakoch a kde ľud ďakuje za dary a prosí o dobrodenia.

2.29. Povzbudenie Rimanov, aby zavrhli kult bohov.

____________________

Kniha tretia

Prehľad tretej knihy

Myslím, že som už dosť povedal o skaze myslí a mravov, ktorých sa treba chrániť, a že falošní bohovia sa nestarali o pomoc národu, ale skôr sa usilovali, aby čím viac trpel. Teraz pokladám za potrebné prehovoriť o zlu, ktoré nechcú znášať, ako je hlad, nemoc, vojna, lúpež, zajatie, vraždy a iné podobné, čo sme už v prvej knihe spomínali. Zlí pokladajú jedine tieto veci za zlé, hoci človeka nezhoršujú. Nehanbia sa za to, že popri dobru, ktoré vychvaľujú, samotní chváliaci sú zlí a viac sa trápia nad chatrným majetkom ako chatrným životom, ako by najvyššia ľudská blaženosť bola v tom, že človek má všetko dobré pre seba. Ale ani pred takýmto zlom, ktorého jediného sa obávajú, ich bohovia nezachránili, aj keď ich slobodne uctievali. Ak v rozmanitých časoch a na rozličných miestach pred príchodom nášho Vykupiteľa nespočetné a niekedy aj neuveriteľné nešťastia postihovaly ľudské pokolenie, akých bohov uctieval vtedajší svet, ak len nie týchto, pravda, okrem židovského národa a niektorých osôb mimo tohto národa, ktoré sa staly hodnými milosti božej hocikde, podľa tajných a spravodlivých úsudkov božích. Nechcem sa priveľmi rozširovať, preto nespomeniem preťažké súženia iných pranárodov tejto zeme, a prehovorím len o tom, čo sa vzťahuje na Rím a rímsku ríšu, t. j. čo samo mesto a iné krajiny a mestá, — buď priazňou s ním spojené alebo smluvou podrobené — musely vytrpieť pred príchodom Kristovým, keď už vtedy patrily ako by k telu ríše.

3.2. Či bohovia, rovnako uctievaní Rimanmi a Grékmi, mali dôvod, aby dopustili zničenie Tróje? (Obsah.)

3.7. Dobytie Tróje vojvodcom Máriovým Fimbriom. (Obsah.)

Zastancovia bohov hovoria, že Gréci dobyli Tróju pre cudzoložstvo. Prečo však bohovia dopustili aj druhé dobytie Tróje, omnoho horšie a ničivejšie, najhorším Rimanom Fimbriom? Prečo vtedy nezakročili? Prečo nechránili obyvateľstvo, ktoré sa pridávalo k Sullovi, nakoľko ho pokladalo za lepšieho človeka? Či sa aj tu neukázali bohovia skôr priateľmi zlých ako ochrancami nešťastných? V meste zostala vraj jediná socha Minervy. To démoni chceli upozorniť tak na svoju prítomnosť, aby sa nemohlo povedať, že všetci bohovia opustili Tróju.

3.8. Či bolo treba sveriť Rím do ochrany trójskych bohov? (Obsah.)

Rimania boli veľmi neopatrní, keď sverili Rím do ochrany trójskych bohov. Ako mohli takí bohovia chrániť Rím, keď nevedeli uchrániť Tróju? Niekto azda povie, že vtedy, keď bol Fimbria v Tróji, bohovia boli už v Ríme. Potom by musel povedať, že kým Gallovia boli v Ríme, bohovia boli zas v Tróji. Podľa toho by bohovia mali veľmi dobrý sluch a vedeli by sa veľmi chytro pohybovať.

3.9. Či treba pokladať za dar bohov pokoj za panovania Numu?

Myslí sa tiež, že bohovia tak pomáhali Numovi Pompiliovi, nástupcovi Romulovmu, že za celý čas jeho panovania bol mier a dvere Jánusovho chrámu boly stále zavreté — počas vojen bývaly otvorené —, vraj preto, lebo Numa zaviedol mnoho bohoslužieb. Tomu človekovi by sa malo blahoželať za tak dlhý mier, keby ho bol vedel využiť na osožné veci, keby bol zanechal škodlivé mudrovanie, a pravou nábožnosťou hľadal pravého Boha. Lenže bohovia mu nedopriali pokoja. Menej by ho boli klamali, keby ho boli viac zamestnávali. Čím menej ho videli zamestnaného, tým väčšmi ho sami zamestnávali. O čo sa totiž on usiloval a ako sa mu podarilo spolčiť sa s takými bohmi, alebo bohov spolčiť s mestom, to udáva Varro, a ak to bude vôľa božia, na svojom mieste aj my o tom širšie pohovoríme. Tu hovoríme len o dobrodeniach a uznávame, že pokoj je veľké dobrodenie, avšak dobrodenie pravého Boha, ktorý slnko, dážď a iné dary udeľuje aj nevďačným a nehodným. Ak teda bohovia Pompiliovi alebo Rímu udelili toto veľké dobrodenie, prečo ho neudelili neskôr v časoch omnoho chválitebnejších? Či bolo osožnejšie sviatky zakladať, ako ich svätiť? Najprv neboly, ešte sa len zavádzaly, keď sa už zaviedly, chránily sa pre svoju osožnosť. Ako sa teda stalo, že 43 rokov, alebo ako iní tvrdia 39 rokov vlády Numu prešlo v takom mieri a potom po zavedení sviatkov a bohoslužieb a po pozvaní bohov týmito obradmi do ríše, aby ju riadili a opatrovali, po tak mnohých rokoch od založenia Ríma až po Augusta ako veľký div sotva jediný rok sa pripomína, keď po prvej púnskej vojne mohli Rimania zavrieť dvere Jánusovho chrámu.

3.10. Či bolo potrebné zväčšovať rímsku ríšu ukrutnými vojnami, keď mohla požívať pokoj a bezpečnosť, ktorú poskytli bohovia za Numu? (Obsah.)

3.11. Socha Apolla Kumanského predpovedala svojím plačom porážku Grékov, ale im nepomohla. (Obsah.)

Apollo Kumanský vraj plakal za štyri dni, keď sa bojovalo proti kráľovi Aristonicovi. Hádači chceli sochu hodiť do mora, ale potom ju predsa ponechali, lebo vraj plače nad svojou vlasťou, Gréckom, odkiaľ ju odniesli. Podľa toho to mal byť dobrý znak pre Rimanov. Numa Pompilius, keď videl, ako dlho je už pokoj, premýšľal, akým bohom by mal dať mesto do ochrany. Spomenul si na trójskych bohov, lenže tí nevedeli ochrániť, preto hľadal nových bohov, ktorých by pridelil starým za pomocníkov.

3.12. Hoci Rimania pridali ešte ďalších bohov ku tým, ktorých zaviedol Numa, predsa im nič nepomohli.

3.14. Bezbožná vojna s Albánmi a víťazstvo z túžby po panovačnosti. (Obsah.)

Zdá sa, že dlhý pokoj omrzel národy a vypukla vojna medzi Rímom a Albou. Hoci to boly príbuzné mestá, Alba ako matka a Rím ako dcéra, predsa začaly vražedné boje z túžby po moci. Po dlhej vojne o výsledku rozhodly tri rímske trojčatá, Horáciovci, a tri albánske trojčatá, Kuraciovci, bitkou medzi sebou. V tejto bitke traja Kuraciovci zabili dvoch Horaciovcov a jeden Horaciovec troch Kuraciovcov. Tak sa rozhodlo víťazstvo v prospech Rimanov. Lež víťazstvo znamenalo zničenie Alby. Tak bohovia, ktorí odišli z Tróje do Lavinia a odtiaľ do Alby, už tretí raz dopustili nešťastie, alebo ho vlastne nevládali prekaziť. Nijako neslúži na slávu také víťazstvo, kde premožený je zničený a vyvrátený až do koreňa. Ako by to vyzeralo na aréne, keby prišiel na zápas otec so synom, a syn zabil otca? Kto by sa mohol na to dívať a schvaľovať to? Také bolo víťazstvo Rimanov. Bohovia teda utiekli aj z Alby a múdri Rimania sa im dali do ochrany. Takto túžba po moci a sláve privádza ľudské pokolenie do veľkej biedy a nešťastia.

3.15. Život a smrť rímskych kráľov.

Rok po vyhnatí kráľov, keď sa začal úrad konzulský, to bol neslávny rok. Hneď prví dvaja konzuli, Június Brutus a Lucius Tarquinius Collatin, sa dostali do nepriateľstva až natoľko, že Brutus vyhnal Tarquinia z vlasti. Onedlho však sám padol v boji s prívržencami Tarquiniovými, zabil ho syn Tarquiniov. Vergilius, keď spomína tento prípad, dodáva, ako by na vysvetlenie, že láska k vlasti a túžba po sláve premáhajú všetko. Tým chcel povedať, že Brutus to urobil z lásky k vlasti a z túžby po sláve. Avšak nijako nie je na slávu Brutovi, že počestného občana vyhnal z vlasti, a tak zapríčinil napokon aj sebe smrť. Vôbec prvý rok konzulský bol bohatý na pohreby a vystriedalo sa v ňom päť konzulov.

3.17. Po zavedení konzulského úradu býval rímsky štát ťažko navštívený, ale bohovia boli k tomu ľahostajní. (Obsah.)

3.18. Za púnskych vojen mali Rimania veľké straty, teda márne prosili svojich bohov o pomoc.

Už za púnskych vojen, keď víťazstvo medzi oboma ríšami bolo dlho neisté a nerozhodné, lebo dva veľmi mocné národy urputne na seba útočily, koľko menších kráľovstiev, koľko ľudnatých a slávnych miest bolo zničených, koľko obcí sužovaných, koľko zničených a aké množstvo krajín a zemí široko-ďaleko vyplienených? Koľko ráz tu premožení, a inde víťazií, koľko ľudí zahynulo z bojujúceho vojska alebo z neozbrojených? Aká sila loďstva bola zničená v námorných bitkách a potopená pri rozličných búrkach? Keby sme chceli všetko vyrozprávať a pospomínať, boli by sme tiež dejepiscami. Vtedy veľmi prestrašený Rím sa utiekal k veľmi chabým a smiešnym prostriedkom. Na základe Sibilliných kníh sa opäť zaviedly storočné hry (sekulárne), ktoré sa slávievaly po sto rokoch a za lepších čias sa na ne zabúdalo. Najvyšší kňazi obnovili aj hry, zasvätené pekelným bohom, ktoré za lepších čias tiež zanikly. Pekelní bohovia sa akiste tešili z tejto obnovy hier, keď bohatli z veľkého počtu zomierajúcich, lebo úbohí ľudia pre zúrivé vojny, ľúty hnev a obojstranné vražedné víťazstvá chystali pekelným bohom veľké dary a bohaté hostiny. Nič horšieho nemohlo zastihnúť Rimanov v prvej púnskej vojne nad to, že boli natoľko premožení, že sa dostal do zajatia aj Regulus, o ktorom sme sa už zmienili v prvej a druhej knihe, muž veľký a víťazný, predtým pokoriteľ Kartágincov, ktorý by bol prvú púnsku vojnu iste slávne zakončil, keby nebol v túžbe po cti a sláve dával Kartágincom tvrdšie podmienky, ako mohli zniesť. Ak nedojalo bohov ani nečakané zajatie, nezaslúžená poroba, verné dodržanie prísahy a preukrutná smrť tohto muža, sú naozaj z medi a nemajú krvi.

V tom čase ani v samotnom meste nechýbaly veľké strasti. Tibera sa veľmi rozvodnila, skoro všetky nížiny sa v meste zatopily a domy čiastočne pováľaly prívalom vody, čiastočne dlho trvajúcim vlhkom. Po tomto nešťastí neasledoval zhubnejší oheň, ktorý zachvátil niektoré vyvýšenejšie stavby na námestí a neodpustil ani svojmu príbuznému chrámu Vestinmu, v ktorom ho ako by večne bedlivým prikladaním dreva udržovaly, nie tak uctievané, ako skôr odsúdené panny. Vtedy dal živel najavo nielen svoju živosť, ale aj svoju zúrivosť. Keď panny, prestrašené prudkosťou ohňa, nemohly z plameňov vyslobodiť neblahú modlu, ktorá už na tri mestá, bývajúc v nich, uviedla skazu, najvyšší kňaz Metellus, nedbajúc na svoj život, vrhol sa do plameňov a sám skoro zpolovice obhorený ju zachránil. Ani jeho nechcel oheň akosi poznať, také to bolo božstvo, že by samotné nebolo ušlo skaze bez cudzej pomoci. Skôr teda pomohol človek bohyni Veste, ako ona jemu. Keď teda sami bohovia nevedeli zastaviť oheň, či mohli pomáhať mestu, ktoré sa sverilo do ich ochrany, keď ho zastihly zátopy a ohne? Tak sa skutočne ich bezvládnosť jasne ukázala. Nevyčítali by sme tieto veci svojim odporcom, keby uznávali, že tieto modly nie sú ustanovené na ochranu časných majetkov, ale na označenie večného blaha, a preto, ak sa stratilo, čo bolo telesné a viditeľné, nič sa nestratilo stratou vecí, pre ktoré boly určené, a znova sa mohly na ten istý cieľ obnoviť. Oni však, zaslepení, si myslia, že tieto zničiteľné modly majú moc urobiť, aby pozemské dobro a časná blaženosť niektorého mestaá nepominula. Ak sa im ukáže, ako pri všetkom zachovaní modiel sa tratila blaženosť a zovšadiaľ sa hrnulo nešťastie, hanbia sa, že musia zanechať náhľad, ktorý nemôžu zastávať.

3.19. Druhá púnska vojna vyčerpala sily oboch strán. (Obsah.)

3.20. Zánik mesta Saguntum, ktorému rímski bohovia nepomohli. (Obsah.)

3.25. Senát navrhol, aby sa na mieste nepokojov vystaval chrám Concordii. (Obsah.)

3.27. Občianska vojna medzi Máriom a Sullom. (Obsah.)

Občianska vojna medzi Máriom a Sullom a všetko, čo s ňou súviselo, priniesla ohromné škody na životoch a majetkoch. Márius bol krutý, nijako nevedel zniesť svojich odporcov, dával všetkých vraždiť. Vtedy zahynuli veľmi slávni mužovia rímski. Potom chcel Sulla pomstiť Máriovu ukrutnosť, aj ju pomstil, lenže pri vykonávaní pomsty zas zahynulo množstvo ľudí. Lucanus hovorí, že pre Rím by bolo bývalo lepšie, keby zločiny boly zostaly nepotrestané. Veď mŕtvolami boly vraj preplnené všetky ulice Ríma. A bohovia aj na to spokojne hľadeli.

3.28. Sullovo víťazstvo. (Obsah.)

3.29. Porovnania gótskeho vpádu s údermi, ktoré dostali Rimania od Galov a pôvodcov občianskych vojen. (Obsah.)

Veľkým nešťastím pre Rím boly vpády Gótov a Galov. Vtedy prišlo mnoho ľudí o život. Jednako sa však musí priznať, že ani tí barbari a cudzinci sa nedopúšťali takých ohavných vrážd, ako prívrženci Sullu a Mária v občianskych vojnách. Góti mnohým senátorom darovali život. Tak isto Galovia. Len Márius a Sulla nechceli svojim nepriateľom darovať život a poškrvrnili si ruky krvou vlastného národa. Cudzí nepriateľ bol ľudskejší, ako sami domáci ľudia voči sebe. Ba Máriovi prívrženci sa nebáli zabiť ani najvyššieho kňaza, Mucia Scaevolu. Zavraždili ho práve vtedy, keď sa pridŕžal oltára v chráme Vesty, kde panny udržovaly večný oheň, ktorý on svojou krvou zahasil.

3.30. Vojny pred Kristovým narodením.

3.31. Pohani pripisujú terajšie nepohody Kristovi, a zabúdajú, že aj keď uctievali bohov, zastihly ich mnohé porážky.

____________________

Kniha štvrtá

Prehľad štvrtej knihy

Na začiatku knihy »O božom štáte« som chcel poukázať najmä na tie ohovárania kresťanského náboženstva, že ono je príčinou všetkého nešťastia, doliehajúceho na rímsku ríšu. Ctitelia bohov všelijako zavádzajú ľud, ktorý nemá možnosť dobre poznať minulosť. Preto bolo potrebné poukázať na to, ako aj v minulosti tie najrozmanitejšie nešťastia stíhaly rímsky národ, hoci vtedy uctieval bohov a ešte nebolo kresťanstva, ktoré by úctu bohov bolo zakazovalo. Ľud sa má dozvedieť, že všetci bohovia, ktorí sa uctievali alebo uctievajú, sú vlastne škodliví démoni, ktorí majú zaľúbenie v skutočných alebo vymyslených zločinoch a neporiadkoch.

4.2. Prehľad druhej a tretej knihy. (Obsah.)

Zaumienil som si vyvrátiť najmä tie námietky ohováračov kresťanstva, ktorými chceli kresťanstvo znevážiť v očiach ľudu. V druhej knihe som poukázal na zlé mravy a v tretej na utrpenie a nešťastia, ktoré postihujú dobrých aj zlých. Zlí sa však nešťastí boja, a dobrí si v nich nezúfajú. Nechcel som spomínať všetky nešťastia minulosti, pochádzajúce buď z občianskych rozbrojov alebo živelných pohrôm. Stačí poukázať na spis Apuleiov »O svete«, kde spomína živelné pohromy, ktoré muselo zakúsiť ľudstvo, kým uctievalo bohov. Napokon ešte treba hovoriť o vzraste ríše.

4.3. Či múdri a šťastní môžu pokladať za dobrú ríšu tú, ktorá sa šíri jedine vojnami?

4.4. Štáty bez spravodlivosti sa podobajú lúpežníckym bandám.

Čím iným sú krajiny bez spravodlivosti, ak nie veľkým lúpežníctvom? Či lúpežnícke bandy nie sú malým kráľovstvom? Aj lúpežnícka banda sa riadi rozkazom svojho vodcu a podľa schváleného dohovoru sa delí o korisť. Ak sa toto zlo pridávaním sa zvrhnutých ľudí rozrastie natoľko, že obsadí isté miesta, zriadi si sídla, zaujme mestá, podrobí si národy, bez váhania prijíma aj meno ríše, ktoré jej pred svetom dáva nie uspokojená žiadostivosť, ale pridaná beztrestnosť. Vtipne a pravdivo odpovedal prichytený pirát Alexandrovi Veľkému, keď sa ho kráľ opýtal, odkiaľ má právo lúpiť na mori, smelo mu povedal, odkiaľ aj ty po celej zemi. Ja za to, že to robím nepatrnou lodičkou, som lúpežníkom, a ty robíš to isté veľkým loďstvom, a si za to panovníkom.

4.5. Moc gladiátorov sa podobala moci kráľovskej. (Obsah.)

4.6. Kráľ Ninus napadol prvý svojich susedov z chtivosti vlády. (Obsah.)

Spisovateľ Justinus spomína, že na začiatku vládli králi, nie však z moci ľudu, ale pre zachovanie spravodlivosti medzi dobrými. Nebolo zákonov, kráľove slová boly zákonom. Každý vládol v hraniciach svojej ríše a celá činnosť bola namierená na obranu vlasti. Prvý porušil tieto dobré staré obyčaje kráľ asýrsky, ktorý z chtivosti vlády napadol susedné, pokojné národy, a podmanil si ich. Tak rozširoval svoju ríšu. Lež vieme, že pokojným národom vypovedať vojny, napaádať ich, okrádať ich a na ich škodu zveľaďovať svoju ríšu, to nie je nič iného, ako zbojnícka lúpež.

4.7. Či rozmach a úpadok pozemských kráľovstiev je v rukách bohov?

4.8. Ktorí bohovia — podľa mienky Rimanov — svojou ochranou zveľadili a udržovali rímsku ríšu?

4.9. Či možno rozľahlosť rímskej ríše pripisovať Jupiterovi? (Obsah.)

4.10. Niektorí si mysleli, že na rozmanitých častiach sveta vládnu rozmanití bohovia. (Obsah.)

Vo vymedzení činnosti a miesta účinkovania bohov sú isté nedorozumenia a nedôslednosti. Jupiterovu manželku menujú Juno. Jupiter vraj býva nad ovzduším a Juno v ovzduší. Ako potom môžu byť spolu? More pridelili Neptunovi a zem Plutonovi. Keďže ich nechceli nechať samotných, pridali im manželky, Neptunovi Salaciu a Plutonovi Prosperinu. Hornú časť vody má vraj Neptun a dolnú Salacia. Hornú časť zeme Pluton a vnútornú Prosperina. Je to istá nedôslednosť, lebo voda je taká istá hore ako dolu. Tak isto aj zem. Keď sa Minerva podľa básnikov narodila z hlavy Jupiterovej a vládne nad ovzduším, načo je potom Jupiter? Zem volajú Ceresou, Vestou, hoci Vesta je vlastne len oheň, patriaci na ohnisko, bez ktorého sa nezaobíde nijaká domácnosť. Preto aj panny, vestálky, stále strážia oheň, lebo vraj tak isto z panny ako aj z ohňa sa nič nenarodí. Túto mienku však vyvrátil Kristus, ktorý sa narodil z panny. Hoci Vestu uctievajú pannami, nehanbia sa ju menovať aj Venušou, ako by na posmech panenstva panien, ktoré strážia oheň. Veď čistota panien sa nijako nesnesie so skutkami Venuše. Nejdem ďalej spomínať ešte viac, lebo sa hnevajú, prečo to všetko vynášam. Mali by sa však skôr hnevať na seba, že v divadlách oslavujú zločiny svojich bohov.

4.11. Pohanskí spisovatelia pokladajú množstvo bohov za jedného a toho istého Jupitera. (Obsah.)

4.12. Mienka, podľa ktorej Boh je dušou sveta a svet telom Boha. (Obsah.)

4.15. Či sluší dobrým túžba po širšej nadvláde? (Obsah.)

Je otázka, či to pristane dobrým, aby sa radovali z veľkosti ríše. Vzrast ríše napomáhala totiž nespravodlivosť tých, s ktorými sa vojny viedly. Keby nebolo bývalo zlých a nespravodlivých susedov, ríša by sa nebola mohla šíriť, lebo by nebolo bývalo príčiny na vojnu. Tak by bolo bývalo na svete mnoho malých kráľovstiev, ktoré by boly žily v pokoji a blahobyte. Keďže teda ríša sa šírila vlastne nespravodlivosťou susedov, niet sa z čoho radovať, keď je veľká. Preto by sa mala uctievať ako bohyňa cudzia nespravodlivosť a Victoria, nie však Jupiter, ktorý toho aj tak mnoho neurobil, lebo aj bez neho prišlo víťazstvo.

4.16. Prečo určili Rimania všetkým veciam a dejom osobitných bohov a chrám Pokoja postavili za hradbami?

4.17. Ak mal Jupiter najvyššiu moc, či bolo treba uctievať Victoriu? (Obsah.)

Možno povedia, že Victoriu posiela Jupiter a ona plní jeho rozkazy. Ide vraj ku tým, kam jej rozkáže Jupiter, kráľ bohov. To môže byť pravda jedine o Bohu, ktorý posiela svojho anjela na pomoc, komu chce. Ak je bohyňou Victoria, prečo nemá muža, brata? Ak je Jupiter, načo je ešte Victoria, keď Jupiter aj bez nej môže všetko urobiť?

4.18. Aký je rozdiel medzi Fortunou (osud) a Felicitou (šťastie)? (Obsah.)

Medzi Fortunou a Felicitou niet veľkého rozdielu, a predsa sa uctievajú dve bohyne. Šťastie môže byť dobré i zlé, osud môže byť dobrý aj zlý. Podľa Platóna a múdrych ľudí bohovia sú len dobrí. Ako teda môže byť zlý osud? Či je potom Fortuna zlá? Premení sa azda na démona? Ľudia bývajú šťastní aj nešťastní. Či to tá istá bohyňa raz dáva šťastie, a raz nešťastie? Ako je potom bohyňou šťastia? Napokon obe bohyne idú len tam, kam ich Jupiter posiela. Načo ich však má Jupiter posielať, keď môže aj sám všetko urobiť? Či im azda nemôže odporovať? Ako je potom najvyšším bohom?

4.19. Ženská Fortuna. (Obsah.)

4.20. V chrámoch uctievali Virtus a Fides, hoci aj iné dobré vlastnosti by boli mali uctiť. (Obsah.)

Virtus (čnosť) uctievali ako osobitnú bohyňu, ktorá keby bola naozaj bohyňou, zaslúžila by si prednosť pred všetkými. Lenže ona je darom božím. Prečo okrem čnosti ustanovili aj Fides (viera) za bohyňu? Či viera nie je čnosť? Prečo potom nepostavili chrámy a oltáre aj iným čnostiam, napríklad udatnosti, opatrnosti, múdrosti, miernosti? Iste by boli našli vo svojom národe príklady miernych, múdrych a udatných mužov. Ťažko vysvetliť tieto otázky, keď sami na ne neodpovedajú.

4.21. Pohani nedošli k poznaniu pravého Boha, ale sa uspokojili s bohyňami Virtus a Felicitas.

Varro sa chvastá, ako by nejaké výnimočné dobrodenie priniesol Rimanom, keď ich učil nielen bohov poznávať, ale aj to, aká práca a smysel ktorému bohu patrí. Hovorí, že nestačí len vedieť o lekárovi, ale treba aj to vedieť, aké choroby ktorý lekár lieči. Nestačí vedieť vraj len, že Aesculap bol bohom, ale treba vedieť, že je bohom zdravia. Poznanie bohov je len vtedy užitočné, keď vieme, s ktorou vecou sa máme na ktorého boha obrátiť. Potom sa nám nemôže stať, že budeme žiadať niečo od takého boha, ktorý nám to nemôže dať, lebo nie je na to. Varro by bol lepšie urobil, keby bol učil Rimanov uctievať jedného a pravého Boha.

4.23. Felicitas, ktorú Rimania prijali dosť neskoro medzi bohov, sama by bola za všetkých stačila.

Pohani vravia, že množstvo bohov vlastne znamená množstvo božích darov. Vraj predkovia neboli natoľko nemúdri, aby nevedeli, že veci nie sú bohovia, ale božie dary. Keď teda hovorili, že Pecunia je bohyňa peňazí, nemysleli, že peniaze sú bohyňa, ale že bohyňa dáva peniaze.

4.25. Len jedného Boha treba uctievať ako darcu všetkého šťastia.

Po týchto dôvodoch azda omnoho ľahšie presvedčíme a na svoje nakloníme tých, ktorí nemajú pritvrdé srdcia. Aj ľudská slabosť pocítila, že šťastie nemôže pochádzať odinakiaľ, ako od niektorého Bboha, a to cítili aj ľudia, ktorí uctievali toľkých bohov a medzi nimi aj ich kráľa Jupitera, lebo nepoznali meno toho, ktorý udeľoval šťastie. Menom samotnej veci, pochádzajúcej od neho, ho pomenovali, a tým dali najavo, že ani uctievaný Jupiter nemôže udeliť šťastie, ale ono pochádza od toho božstva, ktoré sa rozhodli uctievať pod menom šťastie. Celkom schvaľujem ich vieru, že darcom šťastia je Boh, ktorého nepoznali. Toho treba vyhľadávať, uctievať, a bude dobre. Treba zapudiť vravu nesčíselných démonov, lebo len tomu nestačí tento Boh, komu by nestačil jeho dar. Len tomu nestačí na uctievanie Boh, darca šťastia, komu nestačí jeho šťastie. Komu však stačí (niet ničoho viac pre človeka, po čom by mal viac túžiť), nech slúži jedinému Bohu, darcovi šťastia. A nie je to Boh, ktorého nazývajú Jupiterom, lebo uznávajúc za darcu šťastia jeho, nevyhľadávali by iného Boha a inú bohyňu, nedávali by im meno šťastia a neboli by o tom presvedčení, že Jupitera treba uctievať toľkými neprávosťami. Nazývajú ho zvodcom cudzích žien a nehanebným milovníkom a únoscom driečneho mládenca.

4.26. Divadelné hry, ktoré požadovali bohovia. (Obsah.)

Cicero spomína, že Homér povymýšľal ľudské veci a pripísal ich bohom. Lepšie by bol urobil, keby božské veci bol prenášal na ľudí. Proti hrám však nepovedal Cicero nič, hoci boly vlastne predstavením toho, čo básnici povymýšľali. Odvolávajú sa na to, že hry si vynútili a žiadali sami bohovia. Vidiečanovi Titovi Latiniovi bolo vo sne prikázané, aby oznámil senátu, že má obnoviť hry. Keď sa Titus neopovážil rozkaz splniť, stíhalo ho nešťastie až do toho času, kým neoznámil vec senátu. Stratil syna a napokon upadol do strašnej choroby. Potom sa dal na nosidlách doniesť pred senát a tam vyložil svoju záležitosť. Senát, pohnutý prípadom, ochotne obnovil hry. Je isté, že to bola práca démonov, ktorí si chceli hrami získať služobníkov, aby ľudia neslúžili pravému Bohu, ktorého také hry len urážajú. Ako bolo možno v tých hrách napríklad uctievať Jupitera, przniteľa nevinnosti? Veď bol horší ako posledný rímsky občan.

4.27. Tri druhy bohov, ktoré spomína kňaz Scaevola. (Obsah.)

Kňaz Scaevola hovorí, že sú tri druhy bohov, a to: druh zavedený básnikmi, filozofmi a správcami mesta. Prvé je nedôstojné, druhé zas nesúce pre obce, lebo obsahuje škodlivosť pre ľud. Totiž nebolo by dobre, keby sa ľud dozvedel napríklad, že Aesculap, Hercules, Polux nie sú bohmi, ale že boli len ľuďmi. Básnici zas bohov vraj tak spotvorili, že ich nemožno porovnať ani len s priemernými ľuďmi, toľko zlého je v nich. A jednako bohov uctievajú hrami. Je to znak, že démoni chcú, aby boli oni sami uctievaní miesto bohov a tak si chcú získavať oddaných služobníkov.

4.28. Či úcta bohov napomáhala rozšírenie ríše? (Obsah.)

Takí bohovia nemohli nijako udržovať a rozširovať rímsku ríšu. Veď skôr by sa bolo muselo povedať, že bohovia udržujú grécku ríšu, lebo Gréci aj v hrách slušnejšie uctievali bohov, ba aj herci požívali úctu. Keby Rimania boli uctievali jedného a pravého Boha a boli by mu slúžili dobrými mravmi, boli by nadobudli aj rozšírenie ríše, aj jej udržanie a najmä po smrti večný život, aj keby pritom pozemskú ríšu boli azda stratili.

4.29. Veštba o sile a stálosti rímskej ríše bola falošná.

4.31. Hoci Varro nedošiel k poznaniu pravého Boha, predsa si myslel, že treba uctievať jedného Boha.

Či Varro, ktorého ľutujeme, že divadelné hry zaradil medzi božské veci, — hoci nie z vlastnej vôle —, či nevyznáva, napomínajúc na mnoho miestach ako by z náboženského presvedčenia k uctievaniu bohov, že nekoná podľa svojho presvedčenia, keď hovorí o bohoslužobných úctach, ktoré zaviedla rímska ríša a či bez rozpakov nedáva najavo, že keby mal ríšu znova zakladať, že by bohov a ich mená nebral z prírody. Nakoľko však žije v starobylom národe, videlo sa mu potrebným zachovávať historické mená a priezviská, ako ich prevzala história, a preto vraj píše a skúma tie veci, aby vzbudil v ľuďoch skôr vážnosť ako pohŕdanie. Týmito slovami ostrovtipný muž dostatočne naznačuje, že neodhaľuje všetko, čo by nielen sám mal tupiť, ale čím by mal pohŕdať aj ľud, keby sa mu nezatajovalo. Mohlo by sa myslieť, že to ja sám namietam, keby on na inom mieste v rozhovore o náboženstve jasno nevravel, že mnoho vecí je pravdivých, o ktorých vedieť by bolo škodlivé pre ľud, ale aj keď sú falošné, prostým ľuďom stačia na vieru, preto vraj Gréci očisťovania a mystériá zahalili mlčanlivosťou a múrmi. Tu iste objavil všetky úmysly múdrych, ktorí vládnu nad mestami a národmi. Z tejto podivuhodnej falošnosti sa tešia zlí diabli, ktorí rovnako ovládajú klamárov aj oklamaných a z ich moci vyslobodzuje len milosť božia skrze Ježiša Krista Pána nášho.

4.33. Moc a rozhodnutia pravého Boha opravovaly čas všetkých kráľov a kráľovstiev.

Boh, ktorý je pôvodcom a darcom všetkého šťastia, nakoľko je sám pravým bohom, rozdáva pozemské kráľovstvo dobrým aj zlým, a to nie voslep a náhodne, — veď je Bohom a nie Fortunou —, ale podľa riadneho behu vecí a časov, nám neznámeho, sebe však veľmi dobre známeho. Sám tomuto poriadku neslúži, ale ako najvyšší pán ho riadi a rozumne upravuje. Šťastie dáva len dobrým a môžu ho požívať alebo nepožívať služobníci a panovníci, jeho úplnosť bude však len v tom živote, kde nebude nikto slúžiť. Pozemské kráľovstvá udeľuje dobrým aj zlým preto, aby jeho ctitelia, nakoľko sú v dospelosti ducha len maličkí, aby nežiadali tieto dary ako niečo veľkého. To je tajomstvo Starého zákona, v ktorom bol skrytý aj Nový, že tam sa sľubujú časné dobrodenia, o ktorých duchovnejší už vtedy poznali, hoci to ešte zjavne nehlásali, aj to, aké večné prednosti naznačujú tieto časné veci, aj to, v akých božích daroch spočiívaá pravá blaženosť.

4.34. Jedine židovské kráľovstvo založil a ochraňoval jediný a pravý Boh.

Kniha piata

Prehľad piatej knihy

Nakoľko je známe, že plnosť všetkých vecí je v šťastí, ktoré nie je bohyňou, ale božím darom, ľudia nemajú uctievať nijakého boha, okrem Toho, ktorý ich môže urobiť šťastnými. Ak by šťastie bolo bohyňou, jedine ono by sa malo spravodlivo uctievať. Pozrime však, prečo Boh, ktorý môže dávať také dobro, ktoré môžu dosiahnuť aj nedobrí, a preto nešťastní, prečo Boh ráčil priviesť rímsku ríšu k toľkej veľkosti a trvalosti. Že k tomu neprispelo množstvo falošných bohov, ktorých uctievali, to sme už dosť osvetlili a keď bude treba, ešte osvetlíme.

5.1. Pôvod rímskej ríše a všetkých kráľovstiev nie je náhodný a nezávisí od polohy hviezd.

5.2. Podobné a nepodobné zdravie dvojčat. (Obsah.)

5.3. Dôkaz hvezdára Nigidiusa z podobenstva o hrnčiarskom kruhu. (Obsah.)

Keď hvezdár Nigidius nevedel odpovedať na otázky ohľadom dvojčat, vysvetľoval ich rozdielnosť názorne na hrnčiarskom kruhu. Rozkrútil silno hrnčiarsky kruh a dva razy sa ho rýchle za sebou dotkol černidlom. Keď sa kruh zastavil, bodky boly od seba v dosť veľkej vzdialenosti. Podľa toho tvrdil, že keby sa dvojčatá rodily aj tak rýchlo, ako sa on dotkol kruhu, v nebeskej vzdialenosti by to veľa znamenalo. Keďže sa teda dvojčatá predsa len v rozdielnom čase narodily, majú rozdielny horoskop. Odtiaľ sa dá vysvetliť aj nerovnosť v mravoch a živote dvojčat. Tento dôkaz je tak veľmi krehký ako všetky hrnce, vykrútené na hrnčiarskom kruhu, lebo poloha hviezd pri narodení alebo počatí nemá nijakého vplyvu na život človeka.

5.4. Ezau a Jakub mali veľmi odlišný život a mravy. (Obsah.)

Z Písma poznáme dvojčatá, Ezaua a Jakuba, ktorí sa tak rýchlo za sebou rodili, že druhý držal za pätu prvého. Predsa však ich život a mravy boly veľmi odlišné. Ba rozdielnosť v živote a rodičovskej láske k nim bola toľká, že spôsobila nepriateľstvo medzi bratmi. Zas je zjavné z ich príkladu, že poloha hviezd pri narodení nemá vplyv na život človeka.

5.5. Ako sa vyvracia planá múdrosť hvezdárov? (Obsah.)

Podľa tvrdenia hvezdárov by mali mať rovnaké životné osudy ľudia, narodení v tej istej sústave hviezd. Mali by napríklad súčasne ochorieť, súčasne cestovať, ženiť sa, prípadne aj zomrieť. Každý však vie, že tomu nie je tak.

5.6. Dvojčatá rozdielneho pohlavia. (Obsah.)

Nakoľko sa dvojčatá počínajú v tom istom čase, v tej istej hviezdnej polohe, kto vysvetlí, prečo sa jeden narodí ako dievča, a druhý ako chlapec. Podľa horoskopu by mali mať jednaké pohlavie. Z toho je zas zjavné, že horoskop nič neznamená. Je pravda, že nebeské svetlá vplývajú na beh niektorých telies, ako napríklad približovaním a vzďaľovaním sa slnka menia sa ročné obdobia, alebo ubúdaním mesiaca sa deje morský príliv a odliv, ľudská vôľa však nepodlieha nijakej zmene pričinením hviezd.

5.7. Voľba dňa na ženitbu, sejbu a sadenie. (Obsah.)

Nemožno tvrdiť, že zvolením si dňa na ženbu, sejbu a sadenie možno určiť osud. Veď v tom istom okamihu sa počína, rodí mnoho ľudí a vzniká mnoho vecí, a predsa nemajú jednaký osud. Zrná tiež, hoci sú zasiate v jednom čase, nemajú rovnaký osud. Jedno vzklíči a vyrastie v plný klas, iné pozobú nebeské vtáky a niektoré zničí hrdza.

5.8. O tých, ktorí osudom volajú príčinnú súvislosť podľa božej vôle, a nie polohu hviezd.

5.9. Predvedomosť božia a ľudská slobodná vôľa.

5.11. Všeobecná božia predvídavosť, ktorej zákony obopínajú všetko.

Najvyšší a pravý Boh so svojím Slovom a Duchom Svätým, ktorí traja sú jedno, Boh všemohúci, stvoriteľ a tvorca každej duše a každého tela, z účastenstva na ktorom sú blažení, ktorí sú blažení opravdivo, a nielen naoko, ktorý stvoril človeka, rozumného tvora z ducha a tela, ktorý zhrešivšieho nenechal bez trestu a neopustil bez milosrdenstva, ten udelil bytosť dobrým aj zlým spolu s kamením, plodivý život spolu so stromami, smyslový život spolu so zvieratmi, duševný život spolu s jedinými anjelmi. Od neho pochádza každý účel, všetka krása, všetok poriadok, od neho je miera, počet, váha, od neho je čokoľvek je v prírode, hocakého druhu a ceny. Od neho sú semená foriem a formy semien, hnutia semien a foriem, ktorý dal telu pôvod, krásu, zdravie, možnosť rozmnožovania, používanie údov, blaho svornosti, ktorý dal nerozumnej duši pamäť, smysel a žiadosť, rozumnej duši okrem toho um, rozum a vôľu. On nielen nebo a zem, nielen anjela a človeka, ale ani vnútornosti najnepatrnejšieho a najmenšieho zvieratka, ani vtáčie pierko, ani bylinný kvietok, ani lístok stromu nenechal bez súladu v čiastkach a bez akéhosi pokoja. Nijako nemožno o ňom predpokladať, že by bol chcel nechať mimo zákonov svojej predvídavosti ľudské kráľovstvá a ich panovníkov ako aj poddaných.

5.12. Čím si zaslúžili starí Rimania, že pravý Boh rozširoval ich ríšu?

5.13. Túžba po sláve nie je čnosťou, ale ak prekáža väčším neprávostiam, pokladá sa za česť. (Obsah.)

5.16. Odplata svätých občanov večného štátu, ktorým osožily čnostné príklady Rimanov. (Obsah.)

Odmena svätých, znášajúcich pohanu pre boží štát, ktorý milovníci tohto sveta nenávidia, je celkom iná. Boží štát je večný, tam sa nikto nerodí, tam nikto neumiera. Tam je pravé a úplné šťastie, nie bohyňa, ale boží dar. Odkiaľ sme dostali záruku viery, kým putujeme v časnosti a vzdycháme po jeho kráse. Tam nevychádza slnko na dobrých a zlých, ale slnko spravodlivosti ochraňuje len dobrých. Tam nebudú starosti, ako svojím chatrným majetkom obohatiť verejnú pokladnicu, tam je poklad spoločnej pravdy. Rímska ríša sa rozšírila v ľudskej sláve nielen preto, aby ľudia boli odmenení, ale aj preto, aby občania večného štátu, kým tu putujú, aby sa starostlivo a usilovne dívali na tie príklady a videli, ako treba milovať nebeskú vlasť pre večný život, keď občania pre ľudskú chválu tak veľmi milujú pozemskú.

5.17. S akým úžitkom viedli Rimania vojny a ako to osožilo porazeným? (Obsah.)

5.19. Čím sa líši túžba po sláve a túžba po vláde? (Obsah.)

Kto si veľmi zamiloval ľudskú slávu, ľahko túži aj po vláde. Kto túži po sláve ľudských chvál, usiluje sa, aby sa nezneľúbil tým, ktorí majú o ňom dobrý úsudok. Je totiž mnoho dobrého v mravoch a toto dobro pomáha mnohým k sláve, moci alebo vláde. Lež kto bez túžby po sláve, ktorá chráni človeka, aby sa neznepáčil tým, ktorí majú o ňom dobrý úsudok, kto tak dychtí po vláde a moci, svoj cieľ sa usiluje dosiahnuť aj zločinmi. Kto túži po sláve, usiluje sa ju dosiahnuť alebo správnou cestou, alebo podvodom a ľsťou, pritom však predstiera, že je dobrý.

5.20. Rovnako hanebné je, keď čnosti slúžia ľudskej sláve alebo rozkoši. (Obsah.)

Filozofi, ktorí vidia cieľ ľudského dobra v čnosti, aby pohanili iných filozofov, ktorí čnosti cenia podľa telesných rozkoší a myslia, že rozkoše treba vyhľadávať samy osebe, a čnosti len pre ne, — predstavujú pritom obraz, na ktorom rozkoš sedí na tróne ako kráľovná a čnosti ako slúžky ju poslúchajú, — tvrdia, že nič nie je hanebnejšie od spomenutého obrazu. O nič mrzkejší by nebol ani obraz, ktorý by zobrazoval, ako čnosti slúžia ľudskej sláve. Hoci sláva nie je natoľko zlá ako rozkoš, je však dosť nafúkaná a je v nej mnoho márnivosti, preto by bolo nedôstojné, aby jej maly slúžiť čnosti vo svojej pevnosti a stálosti.

5.21. Ríšu dal Rimanom pravý Boh, od ktorého pochádza všetka moc a jeho prozreteľnosť všetko riadi.

5.23. V jednej vojne bol gótsky kráľ Radagaisus premožený so všetkým vojskom za jediný deň. (Obsah.)

Gótsky kráľ Radagaisus bol premožený v bitke za jediný deň, hoci ho chránili a podporovali pohanskí bohovia. Pohania si mysleli, že zvíťazí nad kresťanmi, ktorí neuctievali takých bohov.

5.24. V čom spočíva pravé šťastie kresťanských panovníkov?

5.25. Úspechy kresťanského panovníka Konštantína.

5.26. Viera a zbožnosť cisára Teóodoózia.

Teodózius zachoval povinnú vernosť Gratianovi nielen za jeho života, ale aj po jeho smrti, ako kresťan prijal do svojej krajiny vrahom Maximom vyhnatého jeho maloletého brata Valentiniána a staral sa o neho s otcovskou láskou, hoci sa mohol veľmi ľahko zbaviť opusteného a všetkej pomoci zbaveného chlapca, ak by jeho srdce nebolo viac horelo sklonom k dobročinnosti než túžbou po vláde. Prijal ho a zachovajúc mu cisársku dôstojnosť, vľúdne a láskave ho potešoval. Potom, keď sa Maximus rozzúril pre jeho úspechy, v úzkostiach a starostiach sa neutiekal k prekliatym a nedovoleným veštbám, ale obrátil sa na púšť k Jánovi Pustovníkovi, o ktorom božom služobníkovi a jeho prorockom duchu sa vtedy šírily povesti a dostal od neho zprávu, že istotne zvíťazí. Keď zahubil tyrana Maxima, mladého Valentiniána uviedol nazpät do krajín, odkiaľ ho vyhnali, a v úctivej šetrnosti mu navrátil časť ríše a keď Valentinián úkladmi alebo pre inú príčinu zahynul, Teodózius po prijatom prorockom uistení v úplnej dôvere premohol tyrana Eugenia, ktorý sa nezákonite zmocnil jeho trónu a premohol jeho veľmi silné vojsko skôr modlitbou ako zbraňami. Vojaci, ktorí sa na tejto bitke zúčastnili, rozprávali nám, že prudký vietor im uchvátil z rúk strely a niesol proti nepriateľovi, ba vraj aj nepriateľské strely sa obracaly proti vlastným strelcom. O tom aj básnik Claudianus, hoci nebol kresťanom, na slávu cisárovu povedal:

»Boh ťa veľmi miluje, lebo Eolus ti púšťa z jaskýň
ozbrojenú zimu, bojuje za teba povetrie a zvuk
trúby volá do bitky aj spiknuté vetry«.
 (In Panegrynyrico de tertio Honorii consulatu, v. 96—98.)

Potom po víťaznom návrate, ako bol predvídal a predpovedal, kázal zrúcať Jupiterove modly, ktoré boly proti nemu neviem akými obradmi zasvätené a v alpských horách postavené, zlaté blesky štedro a veselo rozdal svojim bežcom, ktorí žartovne hovorili, že takými bleskami by chceli byť zasiahnutí. Synov svojich nepriateľov, ktorí boli pobití nie z jeho rozkazu, ale zahynuli vo vojne, keď sa ešte ako nekresťania utiahli do kostolov, pri tej príležitosti obrátil na kresťanskú vieru, kresťanskou láskou ich miloval, nezhabal im majetky, ale aj hodnosťami ich poctil. Po víťaznej vojne nikomu nedovolil vybavovať súkromné účty. V občianskych vojnách sa správal ináč ako Cinna, Márius, Sulla a im podobní, ktorí nechceli ani dokončené ukončiť a viac žialil, keď niekde vznikly, ako by pri ich ukončení bol chcel niekomu škodiť. Pritom všetkom hneď od začiatku svojej vlády neprestával spravodlivými a milosrdnými zákonmi pomáhať Cirkvi, ktorú sužovali bezbožní protivníci, ako aj brániť proti útokom kacíra Valenta, priaznivca Arianovho, lebo milšie mu bolo byť údom Cirkvi, ako vládnuť nad celým svetom. Všade nariaďoval rúcať pohanské modly, lebo vedel, že démoni nevládnu nad pozemskými majetkami, ale že nad nimi vládne pravý Boh. Čo však bolo omnoho podivnejšie, to bola jeho zbožná pokora. Keď totiž na príhovor biskupa prisľúbil Tesaloničanom odpustenie ich zločinu, spáchaného proti nemu, a potom na nátlak niektorých dvoranov predsa sa na nich pomstil a keď ho zastihol cirkevný trest, také pokánie konal, že ľud, prosiaci za neho, väčšmi plakal, keď videl jeho cisársku dôstojnosť v prachu pokorenú, ako by sa bol obával po spáchaní zločinu jeho trestu. Tieto dobré skutky s inými podobnými, ktorých spomínanie by bolo dlhé, vzal so sebou z tohto časného dymu hocakej povýšenosti a ľudskej slávy a dostala sa mu za ne odmena vo večnej blaženosti, ktorú Boh udeľuje len naozaj zbožným. Všetko iné povyšovanie alebo pomoc v tomto živote, rovnako ako svet, svetlo, vzduch, zem, voda, plody aj ľudská duša, telo, smysly, pamäť a život, sa dáva dobrým aj zlým. K týmto hodnotám patrí aj sebeväčšia ríša, ktorú Boh načas sveruje jedným aj druhým do správy.

____________________

Kniha šiesta

Prehľad šiestej knihy

Doterajšie vývody mohly každého presvedčiť, že klaňanie sa bohom neosoží na zaistenie zemských výhod, a preto ani kresťanstvo nie je na vine zlých čias, že odstránilo úctu bohov. Treba poukázať aj na to, že úcta bohov nie je na osoh ani večnému životu. Bohovia nemajú nijakú moc, aby mohli darovať zemskú ríšu, tým menšiu moc majú, aby mohli darovať večnú ríšu. Najučenejší skúmateľ podstaty bohov je Varro. Svojím skúmaním chcel dať pevné základy úcte bohov. Robí to však spôsobom, z ktorého sa dá hneď poznať, že to robí len naoko, že sa len naoko skláňa pred všemocným štátnym náboženstvom. Vo svojom diele »Antiquitates«, Starožitnosti, nikde nehovorí o večnom živote, kult bohov predstavuje ako ľudskú ustanovizeň a bohom nepripisuje skutočnú realitu. Rozoznáva trojakú teologiu: teologiu básnikov alebo bájok, teologiu filozofov alebo prirodzenú a teologiu štátnu alebo verejnú. Teologiu bájok zavrhuje ako nečestnú, teologia prirodzená mu je nesúca pre široké vrstvy ľudu, prijíma teologiu štátnu. Štátna teologia je však nerozlučne spojená s teologiou bájnou, lebo veď predvádzanie hier básnikov tvorí podstatnú časť verejnej, štátnej úcty bohov. Keď teda vytvára a zavrhuje teologiu bájnu, nepriamo zavrhuje aj teologiu štátnu. Príbuznosť a spojitosť oboch teologií je toľká, že nemožno zavrhnúť teologiu bájnu bez toho, aby sa tým nezavadilo aj o teologiu štátnu. Natoľko sú blízke obe teologie, že vlastne možno povedať, že Varro nerozlišoval oba druhy, lebo sa neopovážil priamo napadnúť štátnu teologiu, len preto radšej zavrhol bájnu a poukázal na jej príbuznosť so štátnou. Až Seneca mal odvahu zavrhnúť aj štátnu teologiu a oprávnenosť jej priznal len pre praktickú potrebu. Večný život nemožno dúfať ani od jednej teologie: ani od bájnej ani od štátnej. Večný život je večné šťastie. Lež bohovia nemôžu dať nijaké šťastie, čo sa už dokázalo v štvrtej knihe.

Predslov

Mýyslím, že v predošlých piatich knihách som dostatočne vyvrátil námietky tých, ktorí sa domnievajú, že pre osoh v smrteľnom živote a pozemských veciach treba vzývať a uctievať mnohých a ktomu falošných bohov takým spôsobom a službou, ktorá sa grécky volá latreia a patrí len jedinému a pravému Bohu. Treba vraj uctievať bohov, ktorí sú vlastne neužitočnými modlami, nečistými duchmi, škodlivými démonmi a napokon len stvoreniami, lebo kresťanská pravda nesmeruje proti Stvoriteľovi. Kto by nevedel, že na toľko hlúposti a tvrdohlavosti ani tých päť, ba ani hockoľko iných kníh nemôže stačiť! Ak si táto prázdna sláva myslí, že nemusí ustúpiť pred mocou pravdy, zahynie, lebo ju ovláda ohromný blud. Aj keď sa ošetrovateľ všemožne usiloval, nemoc predsa zvíťazila, nie však na škodu lekára, ale nevyliečiteľne chorého. Ktorí nad tým, čo čítajú, uvažujú nie s veľkou alebo aspoň nie priveľkou zátvrdlivosťou starého bludu, ale s rozumom a rozvahou, uvidia, že v dokončených piatich knihách sme uviedli skôr viac než menej, ako tá otázka vyžadovala. Nebudú môcť pochybovať ani o tom, že všetka nenávisť, pre ktorú sa neskúsení usilujú kresťanské náboženstvo urobiť zodpovedným za rany v tomto živote a pozemské trampoty a zmeny, — veria tomu nielen pokrytci, ale proti svojmu presvedčeniu aj učení, ktorých posadla šialená bezbožnosť —, že všetka nenávisť v správnom smýšľaní a chápaní je neodôvodnená a prekypuje lacnou opovážlivosťou a škodlivým zápalom.

6.1. Niektorí tvrdia, že uctievajú bohov nie pre časný, ale pre večný život.

6.2. Ako smýšľal Varro o pohanských bohoch. (Obsah.)

Marcus Varro bol veľký učenec, ktorý opísal veľmi dopodrobna všetkých pohanských bohov. Cicero o ňom tvrdí, že vysvetlil mená, povinnosti a príčiny všetkých božských a ľudských vecí. Pri opisovaní pohanských bohov uvádzal o nich aj smiešnosti, malichernosti a veci ponižujúce v predpoklade, že tak ich uctieva a chráni pred zahynutím pre občiansku ľahostajnosť.

6.3. Rozdelenie Varrovho spisu »Starožitnosti«. (Obsah.)

Marcus Varro napísal 41 kníh o »Starožitnostiach«, Antiquitates, a rozdelil ich na 25 kníh o veciach ľudských a 16 o veciach božských. Knihy o ľudských veciach skladaly sa z jednej úvodnej a zo štyroch skupín po šiestich knihách. V jednotlivých skupinách rokuje o tom, kto robí (ľudia), kde robí (miesto), kedy robí (čas) a čo robí (veci). V knihách o božských veciach zachoval to isté rozdelenie. Okrem úvodnej knihy a troch kníh o bohoch, knihy o božských veciach rozdelil na štyri skupiny po troch a v prvej skupine rokoval o ľuďoch, v druhej o miestach, v tretej o časoch a v štvrtej o bohoslužbách.

6.4. Podľa Varra u ctiteľov bohov sú ľudské veci staršie ako božské. (Obsah.)

6.5. Tri druhy teologie podľa Varra, bájna, prirodzená a štátna.

Čo značí tvrdenie, že sú tri druhy teologie, t. j. trojaký výklad o bohoch: jeden mytický, druhý fyzický a tretí štátny. Prvý druh by sa mal volať rozpravným, ale hovoríme, že je bájny podľa bájok, lebo grécke slovo mythos značí bájku. Druhý druh prirodzený, čo už samotný názov vysvetľuje a tretí druh pomenoval štátnym. Hovorí: »Mytickou voláme teologiu, ktorú, používajú básnici, fyzickou, ktorú používajú filozofi, a štátnou, ktorú používa ľud. V prvom druhu teologie je mnoho vymysleného proti dôstojnosti nesmrteľníkov. To totiž, že jeden boh povstal z hlavy, iný zo stehna, iný z kvapiek krvi, ďalej, že bohovia pre cudzoložstvá páchali zločiny a že slúžili ľuďom, konečne v tejto teologii sa pripisuje bohom všetko, čo nemožno pripísať nielen človeku, ale ani najpotupnejšiemu človeku«. Zaiste, kde mohol, sa opovážil a kde to pokladal za potrebné, veľmi jasne a zreteľne vyslovil, aká neprávosť sa deje na prirodzenosti bohov vo falošných bájkach. To netvrdil o prirodzenej ani štátnej teologii, ale len o bájnej, o ktorej sa domnieval, že sa jej možno beztrestne vysmievať.

Marcus Varro, ako človek zo všetkých ľudí najvtipnejší a iste najučenejší, ale predsa len človek, a nie Boh, ani nie povolaný Duchom Božím k pravde a slobode vidieť a oznamovať božie veci, vidíš, ako treba oddeľovať božie veci od ľudských daromníc a klamstiev, ale bojíš sa napadnúť veľmi pochybné domnienky a zvyky ľudu, prejavené vo verejných poverách, hoci nesúhlasia s prirodzenosťou bohov alebo takých prvkov tohto sveta, ktoré im pripisuje slabosť ľudského ducha. Pri pozornom uvážení to sám cítiš, konečne aj všetka vaša literatúra o tom píše. Čo tu znamená hoci aj najvynikajúcejšie ľudské nadanie? Čo ti v týchto úzkostiach pomôže ľudská, mnohostranná a veľká učenosť? Usiluješ sa uctievať bohov prirodzených, a musíš uctievať bohov štátnych. Vynašiel si aj iných, bájnych, o ktorých ľahšie vyjavíš svoj náhľad, a rovnako si počínaš aj so štátnymi božstvami, či už chceš, alebo nie. Tvrdíš, že bájni bohovia sú prispôsobení divadlu, prirodzení svetu a štátni mestu, hoci svet je dielom božím, divadlo a mesto dielom ľudským. V divadlách sa neposmieva iným bohom, len ktorých v chrámoch uctievajú a ani pri hrách nevystupujú iní, len tí, ktorým sa prinášajú obety. Čím podrobnejšie a voľnejšie ich rozdelíš, hovoriac, že iní sú bohovia prirodzení, a iní ľuďmi ustanovení, že o ustanovených božstvách iné obsahujú knihy básnické, a iné knihy kňazské, oboje sú si však klamstvom tak podobné, že sú hodné démonov, ktorí náuku pravdy majú za nepriateľkyňu.

Na štátnu teologiu sa odvoláva teologia bájna, herecká a divadelná, plná nedôstojnosti a nečestnosti. Táto celá, ktorú právom treba odmietnuť a zavrhnúť, je súčiastkou tej, ktorá sa má zachovávať a mať v úcte. Pravda, nie nevhodná a celkom cudzia súčiastka, ako som si zaumienil dokázať, ale celkom súhlasná, ako by bola údom jedného tela, najvhodnejšie zapojeným. Čo iného ukazujú modly, sochy, vek, pohlavie a šaty bohov? Či podľa básnikov je Jupiter bradatý, Mercurius holobradý, a podľa kňazov nie? Či herci aj kňazi Priapovi nekonali veľké necudnosti? Či sa má ináč uctievať na posvätných miestach, ináč pri divadelných výstupoch, keď sa mu posmievajú? Či postavy starca Saturna a mladíka Apolla na divadlách sú iné ako sochy v chrámoch? Prečo Forculus, ktorý vládne nad dverajmi, a Limentinus, ktorý vládne nad prahom, sú bohmi-mužmi a medzi nimi je Cardea žena, ktorá chráni dverné čapy? Či to, čo básnici pokladali za nevhodné svojich básní nie je v knihách o božích veciach? Či divadelná Diana nosí zbrane, a mestská je obyčajnou pannou? Či divadelný Apollo je citaristom, a pre to umenie sa volá delfským? Toto sú však veci počestnejšie v porovnaní s nečestnými. Čo si mysleli o samotnom Jupiterovi, keď jeho živiteľku (kozu Amaltheu) umiestili na Kapitoliu? Či neprisviedčajú Euhemerovi, ktorý popisuje všetkých takých bohov ako smrteľných ľudí, a to nie v bájnej táravosti, ale v historickej vernosti. Keď postavili hodovníkov ako bohov príživníkov k Jupiterovmu stolu, čo iného chceli, len aby boli divadelnými modlami? Ak herec povedal, že príživníci Jupiterovi na hostine sú žráči, iste vyvolal veľký smiech. Varro hovorí, že to napísal v knihách o veciach božských, nie ľudských, a divadelné hry tam neuvádzal, ale rokoval o kapitolských právach. Konečne uznáva a priznáva sa, že uveril, keď urobili bohov na ľudskú podobu, že sa teda bohovia obveseľujú ľudskými rozkošami.

6.8. Výklad pohanských učencov o prirodzenej podstate bohov. (Obsah.)

Pohani vykladajú podstatu svojich bohov fyziologicky, t. j. podľa prirodzených príčin, ako by tu šlo o fyziologiu, a nie teologiu, nie o podstatu Boha, ale prírody. Pravý Boh je Bohom nie podľa presvedčenia, ale podľa prirodzenosti, celá príroda nie je bohom, nakoľko aj človek, aj dobytok, aj strom, aj kameň sú prirodzené, a predsa ani jedno z nich nie je Bohom. Ak podľa nich hlavnou zásadou je, že Matka bohov je zem, potom všetci pohanskí bohovia boli ľuďmi. Boli by pozemšťanmi ako aj ich Matka. Podľa pravej teologie zem je dielom božím, a nie Matkou. Výkladom o prirodzených príčinách sami zavrhujú teologiu bájnu a tiež štátnu, lebo obe sú jednoduchými výmyslami.

6.9. Úlohy jednotlivých bohov. (Obsah.)

6.10. Seneka rozhodnejšie zatracoval štátnu teologiu ako Varro bájnu. (Obsah.)

Eneas Seneka celkom smelo zatracoval teologiu štátnu, veľmi podobnú teologii bájnej. Zatracoval ju však ako spisovateľ, nie ako človek. Modly nazval svätými, nesmrteľnými a neporušiteľnými, pokiaľ išlo o hmotu, z ktorej boly urobené, a tvrdil, že ak by maly ducha boly by vraj netvormi. Posmieva sa aj modloslužbám, pritom však poznamenáva, že zblázniť sa raz do roka je znesiteľné, ale čo sa robí celý rok na Kapitoli, to vraj rozumný človek neznesie. Varro sa postavil proti teologii bájnej a básnickej, nie však proti štátnej, ktorú zatracoval len Seneka ako spisovateľ, nie však ako človek. Ako rímsky senátor uctieval to, čo ako spisovateľ zatracoval, konal, čo zavrhoval, a čo hanil, tomu sa klaňal.

6.11. Ako smýšľal Seneka o Židoch.

6.12. Pohanskí bohovia nemóôžu darovať večný život, lebo ani v časnom nepomáhajú.

Dôkladnejšie som sa pousiloval vyplieniť a vykoreniť starodávne domnienky, odporujúce pravdivej zbožnosti, ktoré do zatemnených duší hlboko a pevne zaštepil dlhotrvajúci ľudský blud. Milosťou a pomocou toho, ktorý ako pravý Boh môže všetko, koľko sám vládal, vykonal som, takže múdrejší a lepší, ktorým predošlé knihy vec dostatočne objasňujú, spokojne a s uznaním budú musieť zniesť aj toto. Nemyslite, že aj pre iných je zbytočnosťou, čo pre seba nepokladáte za potrebné. Ide o veľmi vážnu vec, lebo treba vyhľadávať a hlásať úctu k pravému a skutočne svätému Bohu, ktorý našej krehkosti aj v tomto živote poskytuje potrebnú pomoc, nie pre pominuteľný vánok smrteľného života, ale pre blažený život, ktorým nie je iný, ako večný.

7.1. Nakoľko v štátnej teologii niet božskosti, je otázne, či ju treba hľadať medzi vybranými bohmi.

7.2. Ktorí sú vybraní bohovia a či sú zbavení povinnosti obyčajných bohov?

7.3. Niet dôvodu pre jestvovanie vybraných bohov, keď aj nižší bohovia zastávajú dôležité úlohy.

Varro v predslove o prirodzenej teologii hovorí, že podľa jeho mienky Boh je dušou sveta, ktorý sa grécky menuje kozmos a že samotný svet je vlastne bohom. Ako však pri múdrom človekovi, keďže je z tela a duše, len pre dušu sa hovorí, že je múdry, tak aj svet, hoci je z tela aj ducha, len pre ducha sa volá bohom. Tu sa zdá, ako by vyznával jedného Boha, ale aby mohol aj mnoho iných, pripojuje, že svet sa delí na dve časti, nebo a zem, nebo ďalej na nadvzdušie a ovzdušie, zem však na vodu a zem. Najvyššie je vraj položené nadvzdušie, potom nasleduje ovzdušie, potom voda a konečne zem. Vraj všetky tieto štyri časti sú plné duší, a to v nadvzduší a ovzduší nesmrteľných, vo vode a zemi smrteľných. Od najvyššej oblohy nebeskej až po okruh mesiaca, hviezdy a nebeské telesá sú duše nadvzdušnée a týchto nebeských bohov možno nielen porozumieť, ale aj vidieť. Medzi okruhom mesiaca a dažďovými a veternými mrakmi sú vraj nadvzdušné duše, ktoré možno vidieť len duchom, a nie očami. Menujú sa Hérosi, Lari, a Geniovia. Toto je v krátkosti Varrova prirodzená teologia, uvedená v predslove, ktorá sa páčila nielen jemu, ale aj mnohým filozofom, o ktorej chceme ešte podrobnejšie hovoriť, keď s pomocou pravého Boha doplníme to, čo treba ešte hovoriť o vybraných bohoch zo štátnej teologie.

7.7. Či bolo potrebné z Termina a Jánusa urobiť dve božstvá? (Obsah.)

7.8. Prečo sa Jánus zobrazuje s dvoma alebo štyrmi tvárami? (Obsah.)

Jánus má preto dve tváre, lebo vraj naše ústa sa podobajú svetu. Je v nich podnebie, pod ktorým sú dve cesty, jedna smerom cez zuby von a druhá smerom do hltanu, dnu. Zdá sa, že tohto boha uctievajú len pre sliny, ktoré prechodia pod podnebím, ako by dvoma bránami. Tento výklad je neprijateľný, lebo svet sa v skutočnosti nepodobá dvom bránam, z ktorých by sa jednou vchádzalo a druhou vychádzalo. Ak zobrazujú Jánusa so štyrmi tvárami, odôvodňujú to štyrmi svetovými stranami. Potom však, ak je Janus svet s dvoma tvárami, nemôže mať štyri strany. Štvortvárnosť jeho nemožno vôbec vysvetliť štyrmi bránami, ako sa to vysvetľuje pri dvoch tvárach.

7.9. Jupiterova moc a jeho porovnanie s Jánusom. (Obsah.)

O Jupiterovi sa tvrdí, že ako boh vládne nad príčinami, ktoré vo svete niečo pôsobia. Vergilius o ňom hovorí, že pozná príčiny vecíi. Prečo sa pritom všetkom dáva prednosť Jánusovi pred Jupiterom, vysvetľuje Varro tak, že u Jánusa je začiatok vecí, a u Jupitera ich dokonalosť. Tento výklad neobstojí, lebo príčiny, nad ktorými vládne Jupiter, sú tvorivé, nie stvorené. Prednejšia je vec, ktorá pôsobí, aby sa niečo stalo, ako tá vec, ktorá sa stáva.

7.10. Či je správne rozlišovanie Jánusa a Jupitera?

7.11. Mená Jupitera, ktoré nepatria viacerým bohom, ale jedinému. (Obsah.)

Jupiter sa volá víťaz, nepremožiteľný, pomocník, návodca, udržovateľ, odvracač, živiteľ a všelijako ináč. Takto sa volal boh pre rozmanité príčiny, ktorými tvoril jednotlivé veci, a pre rozličnú moc, ktorú vykonával nad vecami. Pre každú vec sa pokladal za osobitného boha, lebo sám všetko premáhal a jeho nik nepremohol, núdznym pomáhal, všetko udržoval a posilňoval, zlo odvracal a ako by brvnom podopieral svet, všetko živil a nadájal živočíchy.

7.12. Jupiter sa označuje aj menom Pecunia. (Obsah.)

7.13. Saturnus a Genius sú tiež vlastne jedným bohom Jupiterom. (Obsah.)

Saturnus je vraj boh, ktorý vládne nad všetkými siatinami a Genius vládne a má moc nad všetkými čo sa majú narodiť. Keďže sa však aj o Jupiterovi tvrdí, že je otcom a sploditeľom sveta a ovláda aj úseky, pridelené spomenutým dvom bohom, ich moc je potom v Jupiterovi, a teda sú vlastne Jupiterom.

7.14. Úlohy Mercuria a Marsa. (Obsah.)

Keďže Mercurius a Mars nemajú účasť na správe sveta a jeho živlov, pripisovala sa im moc aspoň nad ľudskou činnosťou. Jednému nad rečou a druhému nad vedením vojen. Ak má Mercurius vládnuť nad ľudskou rečou, je neuveriteľné, aby sa Jupiter snížil len na živenie ľudí a zvierat materským mliekom a nebol by chcel vládnuť aj nad ľudskou rečou. Mercuriovi sa pripisuje aj moc nad obchodom, nakoľko vraj rečou sprostredkuje styk medzi ľuďmi. Mars je vraj bohom vojny, diela, ktoré si ľudia najmenej želajú. Ak však Šťastie dáva pokoj, Mars nie je vôbec potrebný.

7.15. Pohani pomenovali niektoré hviezdy menami svojich bohov. (Obsah.)

Pohani dali hviezdam mená, ako: Mars, Mercur, Jupiter, hoci všetky sú vlastne svetom, ktorý je Jupiter. Jednu hviezdu pomenovali Saturnom, inú zas Venušou, hoci aj mesiac by radi pomenovali Venušou. Dennicu raz volajú Venušou, raz zas Junónou. Jánus nemal nijakú hviezdu azda preto, že na zemi mal dve tváre.

7.16. Apollo, Diana a ostatní vybraní bohovia, ktorých pokladali za časť sveta. (Obsah.)

Apolla pokladali za slnko, jeho sestru Dianu za mesiac, Vulcana za oheň, Neptuna za more, Dita otca, t. j. Orca za pozemskú a najnižšiu časť sveta. Libera a Ceres ustanovili za bohov nad semenami, jeho nad mužskými a ju nad ženskými. Ceres pokladali aj za baohyňu zeme a menovali ju niekedy aj Junónou. Minerve pridelili moc nad nadvzduším, alebo ju pokladali za mesiac. Vestu pokladali za najväčšiu z bohyýň a pripisovali jej moc nad zemou. Všetkých vybraných bohov chcú pokladať za tento svet, niektorých za celý, iných za jeho časti.

7.17. Sám Varro pokladá svoje mienky o bohoch za nie celkom isté.

7.18. Prečo sa rozrástol pohanský blud? (Obsah.)

Je pravdepodobnejšie, že bohovia boli najprv ľuďmi, a len od ich obdivovateľov a zbožňovateľov sa im pripisovali vlastnosti a činnosti božské. Básnici sa potom postarali, aby sa chýr o ich vlastnostiach ešte väčšmi rozšíril, ba ešte mnohé veci pridali sami. Tak vlastne u bohov sa oslavujú len ľudské vlastnosti, podávané vo svojich vrcholných výkonoch.

7.19. Výklad, ktorým sa odôvodňuje úcta Saturna. (Obsah.)

O Saturnovi tvrdí Varro, že všetko požieral, čo sa z neho narodilo. Keď mu miesto Jupitera podhodili hrudu, to malo mať ten význam, že ľudia najprv rukami zahrabávali poľné plodiny, kým ešte nepoznali orbu. Podľa toho by sa mala volať Saturnom sama zem, lebo ona istým spôsobom požiera všetky semená, ktoré z nej pochodia. Hovorí sa, že Saturnovi sa dáva kosák na znamenie roľníctva. To je však zasa nedôslednosť, lebo v tom čase, keď vládol Saturnus, ešte nekvitlo roľníctvo, ale ľudia žili z plodov zeme, ktoré sama poskytovala. Hovorí sa aj to, že Saturnovi niektoré národy obetovaly deti, niektoré aj dospelých, lebo vraj človek je najlepšie semeno, a to sa musí dať do zeme, ktorou je Saturnus. Isteže je to ukrutná vec. Ešte by sa dalo viac hovoriť o Saturnovi, ale nie je potrebné, lebo všetky ich tvrdenia sa samy vyvracajú. Ak by bol Saturnus naozaj pánom nad semenami, načo sú potom bohovia, ako Liber, Libera, Ceres?

7.20. Bohoslužby Eleuzinskej Ceres. (Obsah.)

Eleuzínske hry bohyne Ceres boly u Aténčanov najslávnejšie. Varro ich spomína len v súvislosti s obilím a Proserpinou, ktorú uniesol Orcus. Ceres znamená plodnosť semien. Ak niekedy chýbala, povedalo sa, že ju odniesol Orcus ako Proserpinu do podsvetia. Nedostatok plodnosti sa oslavoval smútkom a návrat plodnosti radosťou, ako by sa vrátila Proserpina z podsvetia. Na pamiatku návratu plodnosti sa slávievaly eleuzínske hry.

7.21. Hanebné bohoslužby, ktorými sa uctieval Liber. (Obsah.)

Okrem iných služieb Liber sa uctieval tak, že sa vzdávala úcta mužskému údu, čo sa konalo celkom verejne. Cez Liberove sviatky vozili najprv mužský pohlavný úd na vozíku po vidieckych rázcestiach a potom ho dopravili do mesta. V Laviniu trvaly Liberove sviatky cez celý mesiac a pri jeho prevážaní obyvateľstvo používalo najhanebnejšie poznámky a výrazy, ba najpočestnejšia pani musela pri tej príležitosti položiť veniec na prevážaný mužský úd. Takouto ohavnosťou teda uctievali svojho boha.

7.22. Neptun, Salacia a Venilia. (Obsah.)

Neptun mal za manželku Salaciu, ktorá vládla vraj nad spodnými vodami mora. Pridávala sa mu aj Venilia, ktorá mala byť vlnou, prichádzajúcou z mora ku brehu, a Salacia zas bola vlnou, ktorá prichádzala od brehu do mora. Načo boly tu dve bohyne pre jednu a tú istú vlnu?

7.23. Varro tvrdí o zemi, že je bohyňou. (Obsah.)

7.27. Pohanskí modlári sa neklaňajú ani pravému Bohu ani pravým spôsobom.

Vybraní bohovia boli známejší ako ostatní nie pre svoje zásluhy, ale preto, že sa nezakrývaly ich hanebnosti. Preto je skôr uveriteľné, že boli len ľuďmi, ako to tvrdia o nich nielen básnici, ale aj historici. Vergilius o nich hovorí: »Prvý ušiel so vzdušného Olympu Saturnus, utekajúci pred Jupiterovou zbraňou, vyhnanec zo svojho kráľovstva« (Aen. 8, 319). Čo sa týka tej veci, celú históriu uviedol Euhemerus a Ennius ju preložil do latinčiny. Keďže proti týmto bludom sa už dosť popísalo v gréčtine aj v latinčine, nechcem sa s tým zaoberať.

7.28. Náuka Varrova je plná protirečení.

7.30. Treba rozoznávať Stvoriteľa od stvorení, aby sa miesto jedného Boha neuctievalo toľko bohov, koľko je stvorení.

7.31. Ktoré osobitné božie dobrodenia požívali nasledovníci pravdy? (Obsah.)

Z dobrodení, ktoré sme spomínali a ktoré Boh uštedruje dobrým aj zlým, dokazuje sa jeho veľká a zvláštna láskavosť. Hoci nestačíme ďakovať za to, že žijeme, že vidíme nebo a zem, že máme pamäť a rozum, ktorým hľadáme Stvoriteľa všetkých vecí, predsa nás neopustil, zaťažených hriechmi, odvrátených od jeho svetla, zaslepených temnotami, t. j. milovaním neprávostí, ale poslal nám svoje Slovo, svojho jednorodeného Syna, aby sme z jeho vtelenia, narodenia a umučenia poznali, ako Boh veľmi miloval človeka. Poslal Syna, aby sme sa jeho obetou očistili od všetkých hriechov a láskou jeho Ducha vo svojich srdciach premohli všetky ťažkosti a dosiahli večný pokoj a nevýslovnú sladkosť videnia Boha. Koľko sŕdc a koľko jazykov by stačilo za to ďakovať?

7.32. Kristovo vykúpenie v minulosti bolo naznačované najrozmanitejšími znakmi.

7.33. Len kresťanské náboženstvo mohlo odhaliť klamstvá zlých duchov

Toto jediné a pravé náboženstvo mohlo odkryť, že pohanskí bohovia sú nečistí duchovia, ktorí túžia po tom, aby boli pokladaní za bohov miesto zomretých duší alebo v svetských stvoreniach, bohovia, ktorí sa v pyšnej nečistote radujú z pôct, preukazovaných im zločinnosťou a hanebnosťou, a ktorí závidia ľudským dušiam ich prítulnosť k pravému Bohu. Z ich hroznej a bezbožnej moci sa človek vyslobodí, ak uverí v toho, ktorý dal príklad toľkej pokory, s tkoľkou spupnosťou oni padli. Sú to nielen bohovia, o ktorých sme už hovorili, akých je mnoho v rozličných krajinách a u rozmanitých národov, ale aj vybraní ako by do senátu bohov, o ktorých teraz hovoríme, v skutočnosti vybraní podľa veľkosti zločinov, a nie podľa dôstojnosti čností. Varro sa usiluje vysvetliť ich tajomstváa akýmisi prirodzenými príčinami, chtiac ospravedlniť hanebnosti, ale nevie, ako by ich mal usporiadať a upraviť, lebo príčiny toajomstiev nie sú tie, ktoré on za také pokladá alebo chce, aby sa za ne pokladaly. Tie príčiny, akéhokoľvek druhu sú, hoci sa netýkajú pravého Boha a večného života, ktorý sa má hľadať v náboženstve, predsa by akýmkoľvek dôvodom z prírody miernily pohoršenie, spôsobené hanebnosťou alebo nesmyslom, nepochopiteľným pri týchto tajomstvách. O čosi podobného sa usiloval Varro pri niektorých divadelných hrách a chrámových tajomstvách. Divadlá neospravedlňoval pre podobnosť s chrámom, ale z podobnosti divadiel skôr odsúdil chrámy; predsa sa však usiloval výkladom prirodzených príčin napraviť cit, urazený týmito strašnými vecami.

7.34. O knihách Numu Pompilia, ktoré dal senát spáliť.

Zistili sme opak, ako ten najučennejší muž zaznamenal o knihách Numu Pompilia, že totiž Rimania nevedeli zniesť príčiny, v nich uvedené, zavedenia tajomstiev (bohoslužieb) a nepokladali ich za hodné, aby ich zbožní čítali, alebo aby sa vo tme skrývaly. Teraz poviem, čo som sľúbil povedať na svojom mieste v tretej knihe tohto diela. Varro v knihe o povinnej úcte bohov hovorí: »Istý Terentius mal na Janiculu pozemok a jeho voliar vyoral neďaleko Numovej hrobky Numove knihy, v ktorých boly zaznačené príčiny zavedenia jednotlivých bohoslužieb a tajomstiev. Voliar odniesol knihy do mesta a dal ich prétorovi. Tento, keď nazrel do kníh, oznámil vec senátu. Senátori prečítali niektoré príčiny zavedenia bohoslužieb, nebohému Numovi dali za pravdu a ako náboženskí predstavení nariadili prétorovi spáliť Numove knihy«. Nech si myslí, kto chce, čo chce, nech šialená horlivosť a hocktorý vynikajúci obranca takej bezbožnosti hovorí, čo chce, mne stačí, že kráľ Pompilius spísal príčiny bohoslužieb a posvätných zariadení, ktoré sám ustanovil a že nebolo potrebné, aby o nich vedel národ, senát a samotní kňazi a že Numa Pompilius získal tieto démonské tajnosti nedovolenou zvedavosťou, ktoré si spísal, aby si ich ľahšie zapamätal. Bol kráľom, ktorý sa nemusel nikoho obávať, a predsa sa neopovážil nikoho v nich poučovať alebo ich zničiť. Chcel, aby sa o obsahu kníh nik nedozvedel, aby ľudí neučil zlému a bál sa ich zničiť, aby nepopudil proti sebe démonov, zakopal knihy do zeme na miesto, ktoré pokladal za dosť bezpečné, nemysliac na to, že by sa niekedy k jeho hrobu priblížil pluh. Senát, nakoľko sa obával odsúdiť náboženské presvedčenie predkov, dal Numovi za pravdu v tom, že jeho knihy sú škodlivé pre národ a nerozkázal ich znova zakopať, aby ľudská zvedavosť ešte horlivejšie nesliedila za ich obsahom, ale rozhodol sa zničiť boezbožné pamiatky ohňom, nakoľko však pokladal za potrebné bohoslužby konať, radšej sa klamal bez poznania ich príčin, ako by ich poznaním sa mal rozboriť štát.

7.35. Numa sa zaoberal čarami s vodou. (Obsah.)

Numa, ku ktorému nebol poslaný nijaký prorok ani anjel, aby poznal podoby niektorých bohov, čaril s vodou (hydromantia), vlastne so samými démonmi, aby od nich počul, čo treba zariadiť a ustanoviť pre bohoslužby. Toto veštenie z vody priniesli podľa Varra z Perzie a okrem Numu zaoberal sa ním aj Pytagoras. Ak sa pridala do vody aj krv, mohli sa vyvolávať vraj aj mŕtvi. Z toho veštenia poznal Numa príčiny zavedenia bohoslužieb a o veci spísal knihy, ktoré rímsky senát nariadil spáliť, lebo obsahovaly škodlivé povery.

____________________

Kniha ôsma

Prehľad ôsmej knihy

8.9. Ktorá filozofia sa najväčšmi priblížila kresťanskej pravde? (Obsah.)

Niektorí filozofi tvrdia, že Boh je Stvoriteľ všetkých vecí, že je svetlom, ktoré osvetľuje, aby sa veci poznaly, že je najvyšším dobrom, že od neho máme podstatu prirodzenosti, opravdivosť vedy a šťastie života. Ktoríkoľvek takto učili, nech sa už menovali akokoľvek, či už platónici, pytagorovci, či to boli filozofi egyptskí, indickí, perskí, chaldejskí, galskí, vôbec akíkoľvek, všetkým dávame prednosť pred ostatnými a uznávame, že sa najväčšmi priblížili kresťanskej pravde.

8.10. Prednosť zbožného kresťana pred filozofiou.

8.11. Odkiaľ mohol získať Platón svoj náhľad, blízky kresťanstvu? (Obsah.)

8.15. Démoni ani telom ani bývaním neprevyšujú ľudí. (Obsah.)

8.17. Duchov, plných nerestí, nemožno uctievať. (Obsah.)

8.18. Aké je to náboženstvo, ktoré vyžaduje príhovor démonov u dobrých bohov? (Obsah.)

Nadarmo chcel Apuleius a jemu podobní zachrániť položenie démonov tým, že ich umiestil do vzduchu, medzi bohov a ľudí. Podľa Platóna ľudia nikdy nemôžu prísť do styku s bohmi. Preto Apuleius tvrdí, že démoni sú prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi, ľudské prosby prednášajú bohom a božie milosti donášajú ľuďom. Je to nemúdra náuka, lebo ťažko veriť, aby šľachetný človek nemohol predstúpiť pred boha, zatiaľ čo nešľachetný démon by to mohol. Keby nevinnosť a stud chceli niečo dosiahnuť od bohov, nemohly by to svojou zásluhou, ale len prostredníctvom svojich nepriateľov. Námaha Apuleia je teda celkom zbytočná.

8.19. Bezbožnosť mágie, chránenej zlými duchmi. (Obsah.)

8.20. Je neuveriteľné, aby sa bohovia stretali radšej s démonmi než s ľuďmi. (Obsah.)

Filozofi tvrdia, že démoni sú potrební, lebo vraj bohovia nikdy nerokujú priamo s človekom. Je však čudné, že sa bohovia nemôžu stretnúť s pokorným človekom, zatiaľ čo sa môžu stretať s pyšným démonom. Nemôžu sa stretnúť s človekom, prosiacim o odpustenie hriechov, ale môžu sa stretnúť s démonom, ktorý navádza na hriech. Nemôžu sa stretnúť s ľuďmi, spravodlivo trestajúcimi nedovolené čary, a môžu sa stretnúť s démonmi, ktorí zavádzajú také čary. Nemôžu sa stretnúť s ľuďmi, ktorí vystríhajú pred zlými démonskými skutkami, ale môžu sa stretnúť s démonmi, ktorý chytajú ľudí do svojich zlých osídel. Iste, čudní sú to bohovia.

8.21. Či bohovia používajú démonov za poslov a prostredníkov?

8.22. Náhľad Apuleiov na kult démonov treba zavrhnúť.

8.23. Hermes Trismegistus a jeho náhľad na modlárstvo.

8.24. Hermes priznáva poblúdenia svojich predkov. (Obsah.)

8.25. V čom sú anjeli s ľuďmi rovnakí? (Obsah.)

Je zrejmé, že sa nemožno uchádzať o priazeň dobrých bohov, čiže anjelov, prostredníctvom démonov. Môžeme mať však dobrú vôľu, ako majú anjeli, a tou sa klaňať Bohu. Skutočnosť, že anjeli nemajú telo, kým my máme, nie je prekážkou, aby sme sa s nimi sjednotili v službe božej. Stačí, že máme spoločnú dobrú vôľu. Stačí, keď veríme, že dosiahneme blaženosť od toho, ktorý dožičil aj im blaženosť.

8.26. Pohanské náboženstvo sa zaoberalo zomretými.

8.27. Ako uctievajú kresťania mučeníkov?

____________________

Kniha deviata

Prehľad deviatej knihy

Niektorí filozofi tvrdili, že jestvujú dobrí aj zlí bohovia. Niektorí zas tvrdili, že bohovia môžu byť len dobrí. Tí, ktorí delili bohov na dobrých a zlých, pripúšťali, že aj démoni sú bohovia, hoci aj zlí. O démonoch tvrdili, že sú prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi, lebo bohovia sa vraj priamo nestýkajú s ľuďmi. Všetky tieto mienky sme vyvrátili a dokázali ich nesprávnosť.

9.2. Sú azda aj dobrí démoni?

Táto kniha, ako sme to na konci predošlej sľúbili, bude rokovať o rozdielnosti (ak nejakú pripúšťajú) nie bohov medzi sebou, ktorých pokladajú za dobrých, ani nie o rozdielnosti bohov a démonov, lebo bohov pokladajú za veľmi vzdialených a odlišných od ľudí, démonov zas kladú uprostred medzi bohov a ľudí; ale tu bude reč o rozdielnosti samých démonov medzi sebou. Niektorí hovorievajú, že daktorí démoni sú zlí, iní zas dobrí. Nech je to už mienka platónikov alebo kohokoľvek, treba sa s ňou zaoberať, aby si niekto nenamýšľal, že musí nasledovať dobrých démonov, ak chce ich prostredníctvom získať priazeň dobrých bohov, aby mohol byť s nimi po smrti. Aby nebol oklamaný a zvedený falošnosťou zlých duchov a nevzdialil sa veľmi do pravého Boha, v ktorom, s ktorým a z ktorého jediného je blažená ľudská, t. j. rozumná a chápavá duša.

9.3. Apuleius neupiera démonom rozum, ale nepripisuje im čnosť. (Obsah.)

Apuleius hovorí o démonoch, že majú rozum, ale v ich duši niet ani toľko čanosti, aby sa vedeli vzoprieť vášňam, ktoré nimi hádžu, ako rozbúrené more. Sú teda démoni v istom smysle úbohejší ako ľudia, lebo ľudia pevnej vôle predsa sa len vedia postaviť proti vášňam a vedia ich aj premôcť.

9.4. Náhľad peripatetikov a stoikov na vášne.

Sú dve mienky filozofov o duševných hnutiach, ktoré Gréci menujú slovom páthé, niektorí z našich, ako Cicero, zas náruživosťami, niektorí zas citovosťami alebo citmi, iní zas, ako Apuleius, bližšie ku gréckemu volajú vášňami. Tieto teda náruživosti, či citovosti, či vášne, podľa niektorých filozofov zachvacujú aj múdreho, ale sú miernené a podriadené rozumu, že im myseľ akosi ukladá zákony, ktorými sa umierňujú na potrebnú mieru. Tí, čo tak myslia, sú platónici alebo aristotelici, lebo Aristoteles bol žiakom Platónovým a založil peripatetickú školu. Iní zas, ako napríklad stoici, nijako nechcú pripustiť, že by spomenuté vášne mohly zachvátiť aj múdreho. Stoikov usvedčuje Cicero vo svojej knihe »O cieli dobra a zla«, že s platónikmi alebo peripatetikmi bojujú viac o slová ako o vec. Stoici nehovoria o dobrách, ale o vonkajšom telesnom pohodlí, lebo za dobro v človekovi pokladajú len čnosť, ktorá je vlastne umením dobre žiť a môže byť len v duchu. Avšak platónici a peripatetici menujú tie pohodlia podľa zvyčajného spôsobu hovorového dobrami, hoci v porovnaní s čnosťou, ktorou sa vedie správny život, dobrami len malými a nepatrnými. Z toho vyplýva, že obaja, či už niečo volajú dobrom alebo pohodlím, jednako oceňujú vec a stoici do celej otázky nevnášajú nič nového, okrem slova. Vidí sa mi, že aj v otázke, či vášne zasahujú alebo nezasahujú ducha múdreho, je vlastne väčšmi spor o slová ako o vec. Myslím, že nerozmýšľajú ináč ako platónici a peripatetici, kým máme pred očami podstatu veci, a nie zvuk slov.

9.5. Vášne neženú kresťanov do nerestí, ale slúžia na cvičenie v čnostiach.

Zatiaľ nechajme stranou otázku o svätých anjeloch a viďme, čo hovoria platónici, že démoni, ustanovení za prostredníkov medzi bohmi a ľuďmi, sa zmietajú v rozmanitých vášňach. Lež keby sa ich myseľ ukázala slobodnou od hnutí a ovládala ich, potom by Apuleius nemohol tvrdiť, že démoni sú zmietaní tými istými hnutiami srdca a mysli (De Deo Socratis). Sama ich myseľ, t. j. vyššia časť duše, ktorou sú rozumní, v ktorej čnosť a múdrosť, ak by nejakú mali, by musela viesť a usmerňovať vášne, povstávajúce v nižšej časti duše, ich myseľ teda, ako hovorím, ako aj spomenutý platónik uznáva, je zmietaná vášňami. Tak myseľ démonov podlieha rozkošiam, strachu, hnevu a podobným nerestiam. Ktorá časť je potom v nich slobodná a schopná múdrosti, ktorou by sa páčili bohom a pomáhali ľuďom pri utváraní dobrých mravov, keď ich myseľ je podriadená a ovládaná vášňami a čokoľvek rozumného má v sebe od prírody, tým usilovnejšie to používa na klamanie a šudenie, čím väčšiu túžbu škodiť iným prechováva v sebe.

9.7. Platónici tvrdia, že básnici doniesli bohov do zlého chýru. (Obsah.)

Básnici vyberali niektorých démonov a dali im božské mená. Tak isto im pripisovali všelijaké vlastnosti, ustanovovali ich niektorým ľuďom za priateľov, iným za nepriateľov. Takto celkom ľudské vlastnosti vnášali medzi bohov a tak vlastne bohov predstavovali s ľudskými slabosťami a chybami, čím ich znižovali a akosi znevažovali. Pravdu mali jedine v tom, že démoni sú zmietaní vášňami a ich myseľ je ako rozbúrené more, dáva sa strhnúť osobnými citmi, a nie spravodlivosťou.

9.8. Apulaeiova definícia bohov, démonov a ľudí.

9.9. Či príhovor démonov môže ľuďom získať priateľstvo s bohmi? (Obsah.)

Ako môže príhovor démonov získať priateľstvo s bohmi? S bohmi majú démoni spoločné telo, a myseľ s ľuďmi. Sú teda akosi prevrátenými tvormi. Totiž v každom tvorovi telo predstavuje nižšiu časť, a duša a duch zas vyššiu. Telo má byť ovládané duchom a poddané duchu. V démonoch je to však naopak. Ich duša je ovládaná vášňami a podobá sa ľudskej, telo zas je pánom, lebo sa podobá bohom a je večné. Sú to vlastne poľutovania hodné bytosti, lebo ich telo je večným žalárom zakliatych bytostí. Keď sú teda natoľko prevrátenými bytosťami, nemôžu byť prostredníkmi medzi bohmi a ľuďmi, a to tým skôr, že práve vyššou časťou, t. j. mysľou, sú celkom podobní ľuďom. Ich prostredníctvo nijako teda nemôže ľuďom osožiť.

9.10. Podľa Plotinovej mienky ľudia sú vo svojom smrteľnom tele blaženejší ako démoni vo večnom. (Obsah.)

Plotin, jeden z tých, ktorí veľmi dobre pochopili Platóna, hovoril, že nebeský Otec z milosrdenstva vložil ľudskú dušu do smrteľného tela. Malo sa tomu tak rozumieť, že Boh nechcel, aby sa ľudská duša trápila vo večnom tele, ale skrátil telesný život a daroval mu smrteľnosť, a tým skrátil biedy duše v tele. Démoni však tým, že majú dušu podrobenú vášňam ako ľudia, telo však večné, tým sú omnoho nešťastnejší ako ľudia. Nemajú totiž nijakú nádeji, že by sa zo svojho postavenia kedy vyslobodili, zatiaľ čo ľudia takú nádej majú. Ani to nie je pravdivé, že sa démoni po čase zmenia na bohov.

9.11. Platónici myslia, že sa ľudské duše po smrti menia na démonov. (Obsah.)

Platónici hovoria, že ľudské duše sa menia na démonov a že z ľudí sa po smrti stanú buď dobrí duchovia (Lares), buď zlí duchovia, strašidlá (Larvae) alebo domáci bôžkovia (Manes). Z dobrých ľudí sú dobrí duchovia, zo zlých zlí duchovia a z tých, o ktorých nie je isté, akí sú, z tých domáci bôžkovia. Z tejto viery vznikajú veľké mravné škody. Ľudia, ktorí sa nazdávajú, že budú raz zlými duchmi, ešte väčšmi sa kazia a z túžby škodiť iným sa ešte radujú, že budú zlými duchmi. Preto Gréci volali dobré duše eudaimonaes, dobrí démoni, lebo tým vraj chceli naznačiť, že z ľudských duší sú démoni.

9.12. Mienka platónikov, že sa trojako rozlišuje prirodzenosť ľudí a démonov.

9.13. Ako môžu byť démoni prostredníkmi, keď sú nie ani blažení ani biedni?

Pretože medzi vyššie spomenuté tri vlastnosti bohov a ľudí umiestil démonov do stredu, nemôže byť nijaký spor o miesto. Medzi najvyšším a najnižším miestom jestvuje už len stredné. Zostávajú však ešte dve vlastnosti, ktoré si treba dôkladnejšie všimnúť, o ktorých treba dokázať buď že sú cudzie démonom, alebo tak sa im pripisujú, ako by to vyžadovalo ich stredné miesto. Cudzie im nemôžu byť. Ako hovoríme, že stredné miesto nie je ani najnižšie ani najvyššie, tak aj o démonoch, nakoľko sú rozumné bytosti, nemožno hovoriť, že nie sú ani blažení ani biedni, ako by sme to mohli povedať o zvieratách a stromoch, ktoré nemajú smysly alebo rozum. Rozumné bytosti musia teda byť alebo blažené, alebo biedne. Lenže podobne nemôžeme povedať o démonoch, že nie sú ani smrteľní ani veční. Každá živá bytosť alebo naveky žije, alebo sa jej smrťou končí život. Apuleius sám tvrdí, že démoni sú veční. Čo teda zostáva, len aby tie stredné bytosti maly jednu vlastnosť z dvoch najvyšších, a druhú z dvoch najnižších (božských-ľudských). Ak majú totiž obe vlastnosti z najnižších, alebo obe vlastnosti z najvyšších, nemohly by byť strednými bytosťami, pridaly by sa buď k hornej, alebo dolnej časti. Ako sa už dokázalo, démoni nemôžu nemať naraz vlastnosti z oboch strán (z božskej a ľudskej), preto si vezmú z každej strany po jednej vlastnosti, a tak sa stanú strednými bytosťami. Keďže z najnižšej strany (ľudskej) nemôžu mať večnosť, lebo tam niet večnosti, môžu ju mať len z najvýyššej. Avšak na zachovanie svojej stredovosti z najnižšej strany nemajú čo pribrať okrem biedy.¶

9.14. Či smrteľní ľudia môžu byť naozaj blažení?

Je veľká otázka medzi ľuďmi, či môže byť človek naraz blaženým aj smrteľným? Niektorí totiž v pokore uvážili svoj stav a popierali, že by človek mohol byť blažený, kým žije ako smrteľník. Iní sa zas trochu povýšili a tvrdili, že smrteľníci, obdarení múdrosťou, môžu byť blažení. Ak je tomu tak, prečo sú teda nie strednými bytosťami medzi smrteľnými biednymi (ľuďmi) a nesmrteľnými (bohmi), keď majú blaženosť spoločnú s nesmrteľnými blaženými, a smrteľnosť spoločnú so smrteľnými biednymi? Je isté, ak sú blažení, určite nikomu nezávidia (čo je biednejšie od závisti?!), ba ako len môžu, pomáhajú smrteľným biednym pri dosiahnutí blaženosti, aby mohli byť po smrti nesmrteľnými a stretnúť sa s nesmrteľnými a blaženými anjelmi.

9.15. Človek Ježiš Kristus prostredník medzi Bohom a ľuďmi.

9.16. Či platónici rozumne učili o vlastnostiach bohov? (Obsah.)

9.17. Na dosiahnutie večnej blaženosti je potrebný Prostredník Ježiš Kristus, a nie démon.

Veľmi sa čudujem, že tak učení ľudia, ktorí priznali, že všetko telesné a smyslové sa má podriadiť netelesnému a rozumovému, keď ide o blažený život, zmieňujú sa o telesných dotykoch. Kde sú slová Plotinove: »Utekajme do najmilšej vlasti, tam je i otec i všetko. Aká je to loď alebo útek? Stať sa podobným Bohu«. Čím je však niekto podobnejší Bohu, tým je mu bližší, lebo niet väčšej vzdialenosti od Boha, ako nepodobnosť s ním. Jemu, netelesnému, večnému a nezmeniteľnému je ľudská duša tým nepodobnejšia, čím väčšmi túži po časných a meniteľných veciach. Na uzdravenie tohto, — nakoľko nesmrteľnej čistote, ktorá je vo výškach, nemôže vyhovovať smrteľné a nečisté na zemi, — je potrebný Prostredník, nie však taký, aby mal nesmrteľné telo, blízke najvyšším bytostiam, a dušu zas chorú, podobnú nižším, lebo chorobou by nám skôr závidel, aby sme sa neuzdravili, ako by mal pomôcť uzdraviť. Lež treba takého Prostredníka, ktorý by bol nám, nízkym, prispôsobený v smrteľnosti tela nesmrteľnou spravodlivosťou ducha (ktorou nie pre vzdialenosť miesta, ale pre podobnosť vznešenosti zostal na výsosti) a nám, ktorí máme byť očistení a vyslobodení, preukazuje ozajstnú božiu pomoc. Nemožno dopustiť, aby sa tento nepoškvrnený Boh bál poškvrnenia z človeka, do ktorého bol oblečený, alebo poškvrnenia z ľudí, medzi ktorými sa ako človek pohyboval. Nie sú maličkosťou zatiaľ dve veci, ktoré jasne dokázal, totiž že telom sa nemôže poškvrniť opravdivé božstvo a že démoni nie sú lepší od nás preto, že nemajú tela. Lež tento je Prostredník, o ktorom hovorí sväté Písmo »Prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš« (I. Tim. 2, 5). O jeho božstve, ktorým sa večne rovná Otcovi, ako aj o človečenstve, ktorým sa stal podobný nám, nie je teraz príležitosť, aby sme rozprávali náležite podľa svojej schopnosti.

9.18. Démoni chcú človeka odviesť s cesty pravdy. (Obsah.)

Démoni, sami zmietaní vášňami a poškvrnení, usilujú sa nás odviesť s cesty, ktorá vedie k Bohu. Nik rozumný sa nemôže utešovať nádejou, že by sa mohol očistiť tu, kde sa ľudia poškvrňujú, démoni sú poškvrnení a bohovia sa nemôžu poškvrniť. Či netreba skôr veriť a dať sa na tú cestu, ktorá vzďaľuje od poškvrnených démonov, kde sa ľudia očisťujú zo svojich škvrn skrze nepoškvrniteľného Boha, aby sa dostali do spoločnosti nepoškvrnených anjelov?

9.19. Ani ctitelia démonov tým slovom neoznačujú niečo dobrého. (Obsah.)

Niektorí tvrdia, že dobrí démoni sú vlastne anjeli. Treba však pripomenúť, že v Písme, podľa ktorého sme kresťanmi, nikdy sa nepoužíva slovo démon v tom smysle, aby sa ním naznačil dobrý anjel. Kedykoľvek sa v Písme použije slovo démon, vždy to značí zlého ducha. Ba aj u pohanských národov, ktoré uctievajú mnoho bohov, slovo démon sa používa v zlom smysle, t. j. na označenie zlého ducha.

9.20. Vedomosť robí démonov pyšnými. (Obsah.)

Démoni sa preto tak volajú, lebo podľa gréckeho slova to značí, že majú mnoho vedomostí. Apoštol však hovorí, že »veda nafukuje, a láska vzdeláva«. To značí toľko, že vedomosť a veda bez lásky plodí a rozmnožuje pýchu. V démonoch je veda bez lásky a sú pyšní, lebo si žiadajú také obety, ktoré náležia len Bohu.

9.21. Nakoľko sa chcel dať Pán poznať démonom.

Démoni to všetko vedeli a Pánovi, odetému do slabého tela, povedali: »Čo ťa je po nás a nás po tebe, Ježišu Nazaretský? Prišiel si nás zničiť pred časom?« (Mar. 1, 24.) Z tých slov je celkom zjavné, že hoci bola v nich vedomosť, predsa nebolo v nich lásky. Nemilovali v ňom spravodlivosť, ale obávali sa trestu. Natoľko sa im dal poznať, nakoľko sám chcel. Chcel zas natoľko, nakoľko to bolo potrebné. Nedal sa im však poznať tak ako svätým anjelom, ktorí sa tešia z účasti na večnosti preto, že je Slovom Božím. Dal sa im však poznať, nakoľko z ich zastrašenia bolo treba spoznať, že z ich násilnej vlády chce vyslobodiť určených pre svoje kráľovstvo a večne opravdivú a opravdivo večnú slávu. Nedal sa poznať démonom ako večný život a nemeniteľné svetlo, osvecujúce zbožných, ktorí aby videli, očisťovali si srdcia vierou založenou na ňom. Lež dal sa poznať akýmsi časným pôsobením svojej moci a znakom najtajnejšej svojej prítomnosti, čo všetko môže byť skôr poznaté smyslami anjelskými a smyslami zlých duchov ako ľudskou nedostatočnosťou. Neskôr, keď uznal, aby znaky božstva boly menej viditeľné a zostaly väčšmi skryté, sám kňnieža démonov mal o ňom pochybnosti a pokúšal ho, dozvedajúc sa, či je Kristus, pravda, len nakoľko sa dal pokúšať, aby miernil svoje človečenstvo, do ktorého bol odetý, a tým nám dal príklad. Po tom pokušení, ako je v Písme, keď mu anjeli posluhovali (Mat. 4, 11), — pravda, dobrí a svätí, preto zlým duchom hrozní a strašní —, viac a viac sa dával poznať démonom, že sa ani jeden neopovážil odporovať jeho rozkazom, hoci jeho telesná postava sa im zdala hodná opovrhutia.

9.22. Aký rozdiel je medzi poznaním anjelov a démonov?

9.23. Pohanskí bohovia sa neprávom volajú bohmi.

____________________

Kniha desiata

Prehľad desiatej knihy

10.2. Plotinov náhľad o nebeskom osvietení. (Obsah.)

10.3. Platónici sa odchýlili od správnej úcty Boha.

Keďže je tomu tak, keby platónici alebo ktoríkoľvek podobného smýšľania, keď poznali Boha, keby ho boli uctievali ako Boha a vzdávali mu vďaky a neboli by zmĺkveli vo svojich rozumovaniach, keby čiastočne sami neboli uvádzali do bludu národy a čiastočne keby sa neboli báli postaviť bludu na odpor, iste by boli vyznali, že aj nesmrteľní blažení aj my smrteľní a biedni máme uctievať jediného Boha bohov, ktorý je Bohom ich aj naším.

10.6. Opravdivá a dokonalá obeta.

Nebeskí nesmrteľní a blažení, ktorí sa tešia z účasti na svojom Stvoriteľovi, z ktorého večnosti majú pevnosť, z pravdy istotu, a z daru svätosť, keďže milujú nás smrteľných a biednych, aby sme aj my boli nesmrteľní a blažení, právom nechcú, aby sme prinášali obety im, ale tomu, o ktorom vedia, že my aj oni sme jeho obetou. S nimi totiž tvoríme jeden štát boží o ktorom sa hovorí v žalme: »Slávne veci sú o tebe povedané, štát, boží« (Žalm 86, 3). Jeho jedna časť — my — ešte putujeme a jeho druhá časť — oni — už pomáha. Z toho teda vysokého štátu, kde božia vôľa je nemeniteľným a srozumiteľným zákonom, z toho vysokého dvora, kde je starosť aj o nás, prišlo k nám pomocou anjelov sväté Písmo, v ktorom čítame: »Obetujúci bohom bude vykynožený, okrem jedinému Pánovi« (Exod. 22, 20). To Písmo, ten zákon a tie prikázania sú potvrdené toľkými zázrakmi, že je dostatočne zjavné, komu máme obetovať podľa vôle nesmrteľných a blažených duchov, ktorí to isté dobro želajú nám ako aj sebe.

10.8. Niektoré zázraky učinil Boh prostredníctvom anjelov, aby posilnil zbožných vo viere. (Obsah.)

V Starom Zákone je na mnohých miestach reč o anjeloch, aby sa ich prítomnosťou potvrdila viera v jedného Boha. Netreba všetko spomínať, ale aspoň niečo. Anjeli predpovedajú Abrahámovi zničenie Sodomy a Gomory, anjeli ho navštívili, anjeli vyslobodili Lóta, Mojžiš robí pomocou anjelov divy pred faraónom, celá cesta židovského národa púšťou a ich zázračné zachovávanie Bohom je znakom a dôkazom, ako robil Boh divy a zázraky pomocou svojich anjelov.

10.9. Nedovolený kult démonov podľa Porphyria. (Obsah.)

10.13. Neviditeľný Boh sa niekedy zjavil ľuďom vo viditeľnej podobe. (Obsah.)

Nik sa nepozastaví nad tým, keď sa v Písme spomína, že neviditeľný Boh sa niekedy zjavil praotcom vo viditeľnej podobe. Je to ako s myšlienkou a zvukom. Zvuk vynáša na svet myšlienku, utvorenú v mysli. Zvuk a myšlienka nie sú jedno, a predsa sa myšlienka skrýva vo zvuku. Tak aj Boh, hoci sa zjavil vo viditeľnej podobe, predsa zostal neviditeľným. Aj keď dával Zákon skrze Mojžiša židovskému národu, dialo sa to za blýskania, hrmenia a vo viditeľných znameniach, aby všetci prítomní pochopili a užasli, že ide o moc jediného Boha.

10.14. Jedného Boha treba uctievať pre večné aj časné dobro. (Obsah.)

10.15. Anjeli v službe božej prozreteľnosti. (Obsah.)

Zákon o úcte jedného Boha bol vyhlásený na hore prostredníctvom božích anjelov, ktorí sú vždy pohotove, aby plnili rozkazy božie. Hoci je Boh neviditeľná bytosť a podstatne duch, hoci nemá smyslovú činnosť, ale len rozumovú, jednako vydáva rozkazy, ktoré ľudia počujú ako hlas, ba aj anjeli, hoci prijímajú rozkazy mysľou, ľuďom ich ohlasujú po ľudsky, hlasom. Zákon prikazoval úctu jedného Boha. Nie však jedného boha z množstva pohanských bohov, ale jedného Boha, ktorý stvoril nebo i zem, všetkých duchov a všetky duše.

10.16. Ktorým anjelom treba veriť, aby sme dosiahli večný život?

10.17. Archa uúmluvy a zázraky, ktoré urobil Boh na potvrdenie Zákona. (Obsah.)

10.18. Niektorí popierajú hodnovernosť zázrakov v cirkevných knihách.

10.19. Smysel viditeľnej obety, ktorá sa obetuje pravému a neviditeľnému Bohu.

10.20. Najvyššia a opravdivá obeta, ktorú vykonal Prostredník Boha a ľudí.

Opravdivý Prostredník, nakoľko prijal podobu sluhu, stal sa Prostredníkom Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš, keď aj v podobe Boha prijíma obetu s Otcom, s ktorým je jeden Boh, predsa v podobe sluhu chcel byť radšej obetou, ako obetu prijať, aby si niekto nemohol myslieť, že možno obetovať ktorémukoľvek stvoreniu. Preto je súčasne kňazom, ktorý obetuje, a je aj obetou. Chcel aby každodenné tajomstvo tej veci bolo obetou Cirkvi, ktorá, pretože je telom jeho hlavy, učí sa skrze neho obetovať seba samu. Mnohé a rozmanité znaky tejto opravdivej obety boly starodávne obety svätých ľudí a táto jediná sa mnohými naznačovala tak, ako mnohými slovami sa naznačuje jedna vec, aby sa prijala bez neľúbosti a s ochotou. Všetky falošné obety ustúpily tejto najvyššej a opravdivej obete.

10.21. Moc, daná démonom, aby svätí znášaním utrpenia došli slávy. (Obsah.)

10.22. Odkiaľ majú svätí moc nad démonmi?

10.23. Príčiny očistenia duší podľa platónikov. (Obsah.)

Porphyrius tvrdí, že božia veštba vypovedala, že obetami, prinesenými slnku a mesiacu, sa nikto neočistí. Tým chcel vlastne to povedať, že nijaké obety neočistia človeka. Keď totiž obety, prinesené slnku a mesiacu, ktorých pokladali za najväčších bohov, nemôžu očistiť, potom obety, prinesené menším bohom, určite nemôžu očistiť. A tak tvrdí, že človeka a dušu môžu očistiť len začiatky (principia). Začiatkami menuje Boha Otca a Boha Syna, ktorého po grécky menuje Otcovým rozumom. Ducha Svätého jasne nespomína, ale hovorí o komsi treťom, ktorý je medzi Otcom a Synom. Podľa nás ten tretí je Duch Svätý, ktorý však nie je medzi Otcom a Synom, ale je z Otca a Syna.

10.24. Jediná a pravá príčina, ktorá očisťuje ľudskú prirodzenosť. (Obsah.)

10.25. Všetci veriaci v čase Zákona aj pred ním boli ospravedlnení vierou v Krista. (Obsah.)

Vierou v Krista boli ospravedlnení aj naši praotcovia, tí pred Zákonom aj tí počas Zákona. Aj v Zákone sa dávalo s času na čas prisľúbenie Nového zákona. V žalme 72. je viditeľný rozdiel dvoch Zákonov. Žalmista vidí najprv okolo seba bohatstvo, štedrosť a zemské šťastie, ktorým oplývajú hriešnici, a ponosuje sa pred Bohom, ako je to. Sám by si želal z tých dobrodení dovtedy, kým nepochopí smysel diania. V božej svätyni pochopil, aký žalostný je koniec boháčov a šťastlivcov, že je to všetka ich odmena. Spravodlivých však čaká večný život. Keď toto pochopil, odprosuje Boha a želá si jediné: »Mne primknúť sa k Bohu, dobre je«. Všetci podobne smýšľajúci tvoria slávny boží štát, v ktorom sa uctieva ten Boh, ku ktorého úcte pobádajú aj anjeli. Tí blažení duchovia tým väčšmi nás milujú a nám pomáhajú, čím väčšmi my s nimi ctíme a milujeme jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého.

10.26. Porphyrius sa nevedel rozhodnúť medzi úctou Boha a démonov. (Obsah.)

10.27. Porphyrius prevýšil blud Apuleiov.

10.28. Prečo nemohol Porphyrius poznať Krista?

10.30. Porphyrius niektoré časti Platónovho učenia zavrhol, niektoré opravil. (Obsah.)

10.31. Mylné učenie platónikov o súvečnosti ľudskej duše s Bohom.

10.32. Všeobecná cesta spásy, ktorú nenašiel Porphyrius.

____________________

11.2. Poznanie Boha, ktoré dosiahneme len od Prostredníka Ježiša Krista. (Obsah.)

11.4. Stvorenie sveta nie je nejakým novým rozhodnutím božím, ako by Boh niečo chcel, čo prv nechcel.

11.5. Pred stvorením sveta nebolo času ani miesta. (Obsah.)

11.8. Význam božieho odpočinku v siedmy deň po stvorení.

11.9. Svedectvo Písma o stvorení anjelov.

11.14. Ako rozumieť slovám »Nezostal v pravde, lebo niet v ňom pravdy«. (Obsah.)

Keď sa hovorí, že nezostal v pravde a niet v ňom pravdy, je to trocha čudný spôsob reči a nedá sa tak vysvetliť, ako by príčinou, že nezostal v pravde, bolo, že niet v ňom pravdy. Skôr je to tak, že príčinou, že niet v ňom pravdy, je to, že nezostal v pravde. Podobne je aj v žalme: »Volal som, lebo si ma vyslyšal, Bože« (Žalm 16, 6), hoci by malo byť: Vyslyšal si ma, Bože, lebo som volal k Tebe.

11.15. Ako rozumieť slovám: »Diabol hreší od počiatku«. (Obsah.)

11.16. Stupne a rozdiely stvorení podľa ich úžitku a podľa rozumu. (Obsah.)

V stvorenom svete, rozdielnom od Boha, vyššie stoja veci živé ako neživé, vyššie veci pohyblivé ako nehybné. Ďalej sa líšia tvory cítiace od necitlivých a medzi cítiacimi tvory rozumné stoja vyššie ako nerozumné. Medzi tými, čo používajú rozum, prvé miesto majú nesmrteľné a potom smrteľné, teda prv anjeli, potom ľudia. Toto je prirodzený poriadok. Lenže je aj iné odstupňovanie podľa úžitkovosti. Tak sa môže stať, že dáme prednosť veciam necítiacim pred cítiacimi, ba niekedy by sme ich chceli celkom odstrániť, keby sme mali na to moc. Kto by v dome nemal radšej chlieb, ako myšiúry? Niekedy sa aj ľudia zle hodnotia. Niektorí si totiž väčšmi cenia koňa ako otroka a perlu viac než slúžku. V posudzovaní sa veľmi líši úsudok uvažujúceho od nevyhnutnosti potrebujúceho a od rozkoše túžiaceho. Rozum si všíma podstatnú hodnotu vecí, potreba posudzuje účel a rozkoš vyhľadáva, čo je príjemné smyslom. Avšak u rozumných tvorov toľko zaváži váha vôle a ilásky, že hoci v prirodzenom poriadku stoja anjeli nad ľuďmi, predsa len podľa spravodlivosti sa dáva prednosť dobrým ľuďom pred zlými anjelmi.

11.17. Zlo nie je prirodzenosťou, ale je proti prirodzenosti.

11.18. Krása vesmíru sa len stupňuje protikladmi vo svete.

Tvrdím, že by by Boh nestvoril nielen anjela, ale ani človeka, o ktorom by predvídal, že bude zlý, keby súčasne nepredvídal, že zlých použije na dobro. Poriadok storočí ako ajby najkrajšiu báseň ozdobil početnými antitézami, protikladmi. Antitézy sa veľmi hodia za ozdobu reči. Slovo sa veľmi nepoužíva, hoci tie ozdoby reči používa latinčina i každá iná reč. Antitézami veľmi dobre vysvetľuje aj sv. Pavol apoštol v druhom liste ku Korinťanom miesto Písma: »Ozbrojení spravodlivosťou zprava i zľava. V sláve a potupe, v zlej i dobrej povesti; zvodcovia, a predsa pravdu hlásame; neznámi, a predsa dobre známi; stále umierame, a, hľa, žijeme; trescú nás, ale (ani) smrť nás nezraní! Sme smutní, a predsa vždycky veselí; sme úbohí, a predsa mnohých obohacujeme; nič nemáme, a predsa všetko máme!« (2 Kor. 6, 7—10.) Tieto antitézy robia reč veľmi peknou. Krása vekov je však nie v rečových, ale vecných protikladoch. Veľmi jeasne o tom hovorí kniha syna Sirachovho: »Proti zlému stojí dobré, proti smrti život: tak aj proti spravodlivému hriešnik. A tak hľaď na všetky skutky Najvyššieho. Dve a dve veci, jedna proti druhej«. (Sir. 33, 15.)

11.19. Význam slov: »Rozdelil Boh svetlo od tmy«. (Obsah.)

Nejasnosť božieho slova je aj nato dobrá, aby sa zrodily a stvorily viaceré vysvetlenia pravdy, keď jeden tomu rozumie tak, a druhý ináč. Predsa treba to tak chápať, aby sa nejasné miesto Písma potvrdilo zrejmosťou vecí alebo iným, menej pochybným miestom Písma. Treba aj zo súvisu hľadať to, čo chcel pisateľ povedať. Niektorí vysvetľujú slová: »Oddelil Boh svetlo od tmy« o dobrých a zlých anjeloch. Nie je to celkom bezpodstatné tvrdenie, lebo Boh pri stvorení mohol predvídať toto rozdelenie, vzniknuté nie z prirodzenosti, ale zo zlej vôle.

11.20. Význam slov: »A videl Boh svetlo, že je dobré«. (Obsah.)

Slová »videl Boh, že je dobré«, tvrdia sa len o svetle, a nie o tme. Ak sa to vzťahuje na anjelov, vidno, že anjelská tma, hoci bola v božom rozhodnutí, predsa nedostala božie schválenie, Boh ju nenazval dobrou.

11.21. Večná a nemeniteľná vôľa a vedomosť božia. (Obsah.)

11.22. Niektorým sa stvorenia nepáčia a myslia si, že sú aj zlé stvorenia.

11.23. Origenesov blud.

11.25. Trojdielnosť filozofie. (Obsah.)

11.28. Či máme milovať aj lásku, ktorou milujeme aj bytie a poznanie? (Obsah.)

11.29. Anjelská vedomosť poznáva Trojicu v jej božstve.

11.34. Niektorí myslia, že pod stvorením nebeskej oblohy a rozedelenia vôd treba rozumieť anjelov. (Obsah.)

Niektorí myslia, že vodami sú naznačené zástupy anjelov. Taký smysel vraj majú slová: »Buď obloha uprostred vôd a deľ vody od vôd« (Gen. 1, 6). Vodami nad oblohou sa vraj majú rozumieť anjeli, pod oblohou alebo viditeľné vody alebo množstvo zlých anjelov, prípadne ľudské pokolenie. Tu však už ide o rozdelenie anjelov, a nie o stvorenie. Niektorí zas prevrátene tvrdia, že Boh nestvoril vody, lebo nikde to nie je napísané: Nech sa stanú vody. To isté by sa však potom mohlo hovoriť aj o zemi. Slovami: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, pod zemou sa rozumie aj voda podľa slov Písma: »Jeho je more, sám ho stvoril, a suchú zem tiež stvorily jeho ruky« (Žalm 194, 5). Tí, čo rozumejú nad nebeskými vodami anjelov, majú ťažkosť s váhou, preto myslia, že voda tam nemôže byť tekutá. Myslím však, že som už dosť povedal o dvoch spoločenstvách anjelských.

____________________

Prv, ako by som hovoril o stvorení ľudí ako bytostí rozumných, ale smrteľných, nakoľko sa v nich javí začiatok dvoch štátov, ako sa už ukázal v predošlej knihe v anjeloch, musím niečo povedať o samých anjeloch. Tým chcem dokázať, nakoľko je to v mojej moci, že sa celkom oprávnene hovorí o spoločenstve medzi ľuďmi a anjelmi, a predsa nie je reč o štyroch štátoch (dvoch anjelských a dvoch ľudských), ale je reč len o dvoch štátoch, lepšie povedané o dvoch pospolitostiach. Jedna je z dobrých anjelov a ľudí, a druhá zo zlých anjelov a zlých ľudí.

12.2. Nijaká bytosť nie je oprotivná Bohu, lebo takou by mohla byť len nejestvujúca. (Obsah.)

Niekto by si azda mohol myslieť, že padnutí anjeli majú inakšiu prirodzenosť ako dobrí, že preto padli, lebo ich prirodzenosť niekto iný stvoril. Lenže to je nemožné. Boh uzatvára v sebe najvyššie bytie. Mojžišovi povedal: »Som, ktorý som«. Teda jeho »byť« značí najdokonalejšie bytie. Všetkým veciam dal bytie, ale nikomu dokonalé, lež stupňovito podelené. Preto aj padnutí anjeli majú od neho bytie. Ak by malo byť nejaké bytie, rozdielne od božieho, božiemu oprotivné, potom by to mohlo byť len nebytie.

12.3. Niet božích nepriateľov podľa prirodzenosti, ale len podľa vôle.

12.4. Nerozumné a neživé bytosti nerušia krásu a poriadok vesmíru.

12.10. Falošný náhľad, že ľudské pokolenie a svet vždy jestvovaly.

12.11. Niektorí tvrdia, že svet nie je večný, ale v časových intervaloch vzniká a zaniká. (Obsah.)

Niektorí nepripúšťajú, že by svet bol večný a večne trval. Hovoria, že po určitých časových úsekoch dejín svet opäť vzniká a zaniká. Všetci musia uznať, že svet je len z rodiacich sa a narodených ľudí. Keby nejakými katoastrofami, vodou, ohňom bol všetok život vyhynul, nebol by mohol povstať nový svet. Tvrdia však, že niektorí ľudia predsa zostali. To je sotva možné. Ak by to bolo celkom nemožné, potom vraj ľudia povstávajú z prvkov zeme a ďalej z rodičov.

12.12. Čo povedať tým, ktorí myslia, že človek bol stvorený prineskoro?

12.13. Niektorí učia o večnom kolobehu časov. (Obsah.)

Niektorí myslia, že svet sa mení tak, že je vždy určitý kolobeh a veci prichádzajú buď tie isté, ako boly, alebo prichádzajú celkom nové. Ak sa táto náuka vzťahuje na dušu, potom by bola duša veľmi úbohá, lebo by ustavične túžila po falošnom šťastí a po skutočnom nešťastí. Ako by sa mohla cítiť šťastlivá, keď to šťastie nemá stálosti a pevnosti? Slová, ktoré hovorí Šalamún, že nič nového pod slnkom, že všetko, čo je, že už bolo, netreba rozumieť o kolobehu časov. On tomu tak rozumie, že pred nami boli už ľudia, zvieratá, rastliny a budú aj po nás. Ba aj neboobyčajné tvory budú, lebo sa vždy môžu vyskytnúť. Nemožno to rozumieť tak, že, napríklad, ako kedysi žil Platón vo svojom meste so svojou školou, že tak isto kedysi veľmi dávno predtým bol taký istý Platón so svojím mestom a školou. My predsa vieme, že Kristus zomrel len raz za naše hriechy, ako hovorí Písmo: »Veríme, že Kristus, ako vstal zmŕtvych, viac už neumiera, že smrť nad ním viac už nepanuje« (Rim. 6, 9).

12.14. Boh stvoril ľudské pokolenie v čase, nie však novým rozhodnutím, ktoré by znamenalo zmenu vôle. (Obsah.)

12.15. Nakoľko je Boh Pánom, či azda vždy muselo byť stvorenie, nad ktorým by bol panoval? (Obsah.)

12.16. Ako mohol Boh sľúbiť človekovi večný život pred večnými časmi? (Obsah.)

Vyznávam, že veru neviem, koľko vekov uplynulo pred stvorením ľudského pokolenia. Jedine to viem, že nič nebolo súvečné so Stvoriteľom. Apoštol hovorí: »Aby zreteľne poznali pravdu nábožnosti, dávajúc nádej na večný život, ktorú pravdivý Boh už pred večnými vekmi prisľúbil a v ustanovený čas zjavil v slove zvesti« (Tit. 1, 2). Tu volá časy večnými, hoci v skutočnosti neboly večné, t. j. súvečné s Bohom. Boh nielen že bol pred večnými časmi, ale aj sľúbil večný život a zjavil ho v príhodnom čase. Zjavil svoje Slovo a ustanovil vo svojom Slove, čo sa má stať v príhodnom čase.

12.17. Božia vôľa a rozhodnutia sú nemeniteľné.

12.18. Niektorí tvrdia, že nekonečnosť nemôže pochopiť ani Boh. (Obsah.)

12.19. Význam slova »na veky vekov«. (Obsah.)

Je otázne, či vekmi vekov máme rozumieť ten čas, v ktorom zostávajú tí, čo sa vyslobodili z biedy tohto života, a či sa má tým rozumieť čas trvalý v božej múdrosti. Možno sa tak isto dá povedať vek vekov ako aj veky vekov, podobne ako nebo neba je vlastne nebesá nebies. Či vec treba rozumieť týmito dvoma spôsobmi a či je ešte nejaký tretí, to ťažko určiť. Je však isté, že pravdu nemajú tí, čo učia stály kolobeh časov a v tom smysle by chceli rozumieť aj slová veky vekov. Najlepšie ich vyvracia večný život svätých, ktorý sa predsa neopakuje v nejakých časových úsekoch, ale proste stále trvá.

12.20. Bezbožný náhľad, že blažené duše sa musia v istom kolobehu časov vrátiť do tej istej biedy a práce.

Keď sme vysvetlili, ako sme len mohli, veľmi ťažkú otázku večnosti Boha, tvoriaceho nové veci bez akejkoľvek novej vôle, nie je obťažné vidieť, že omnoho lepšie bolo to, čo bolo, totiž že z jedného človeka, ktorého prvého stvoril, rozmnožil ľudské pokolenie, ako keby to bol začal z mnohých. Aj keď stvoril Boh niektoré zvieratá, milujúce samotu a samotárske, t. j. také, ktoré hľadajú samotu, ako napríklad orly, supy, levy, vlky a im podobné, druhé zas stvoril kŕdľovité a čriedovité, ako napríklad škorce, holuby, jelene, kamzíky a im podobné, oba druhy stvoril tak, že nie z jedného, ale naraz viac jednotlivcov začalo jestvovať. Človeka zas, ktorému dal strednú prirodzenosť medzi anjelmi a zvieratmi, stvoril jedného a jediného, aby došiel do spoločenstva anjelov a bez prechodu cez smrť dosiahol nekonečnú blaženú nesmrteľnosť, ak by, poddaný svojmu Stvoriteľovi ako svojmu opravdivému Pánovi, zachovával jeho prikázania v zbožnej poslušnosti. Lež ak by pyšne a neposlušne používal svoju slobodnú vôľu a urazil svojho Pána Boha, ba ak by žil ako zviera, stal by sa otrokom zlej rozkoše a po smrti by bol určený na večný trest. Stvoril teda človeka jedného a jediného, ale nie takého, aby zostal bez ľudskej spoločnosti, lež aby sa mu tým dôraznejšie odporúčala jednota tej spoločnosti a sväzok svornosti, aby ľudí napospol spojovala nielen podobnosť prirodzenosti, ale aj cit príbuznosti. Preto aj prvú ženu, ktorá mala byť družkou mužovou, nestvoril Boh tak ako muža, ale urobil ju z muža, aby sa celé ľudské pokolenie rozmnožilo len z jedného človeka.

12.22. Boh už pred stvorením človeka vedel, že človek zhreší.

12.23. Prirodzenosť ľudskej duše, stvorenej na boží obraz.

Učinil teda Boh človeka na svoj obraz. Takú dušu mu stvoril, ktorou pre jej rozum a rozumnosť prevyšuje všetky stvorenia na zemi, vo vode a vo vzduchu, ktoré nemajú taký um. Keď utvoril muža z prachu zeme a dušu, ako som to už povedal, či už vopred učinenú, dýchnutím mu vdýchol, alebo pravdepodobnejšie dýchnutím učinil a ten vdych, ktorý dýchnutím urobil (čo iného je totiž dýchať ako utvárať dych) z vôle božej bol ľudskou dušou. Ba z rebra, vytiahnutého z mužovho boku stvoril mu aj manželku ako spolutrpiteľku, a urobil to ako Boh. Nemožno si to predstavovať telesne, ako sme vídavali majstrov robievať, že z akejkoľvek hmoty tvorili telesnými údmi (rukami), čo sa dalo umeleckým nadaním. Božia ruka je vlastne moc božia, ktorá aj viditeľné veci utvára neviditeľne. Lež to pokladajú skôr za bájku ako za pravdu tí, čo silu a múdrosť božiu, ktorá aj bez semien vie a môže utvoriť nové semená, túto silu a múdrosť božiu merajú podľa vžitých a každodenných činov. Tomu však, čo bolo stvorené na začiatku, keďže nepoznajú, nedôverujú, ako keby tie isté veci, ktoré poznajú o ľudskom počastí a rodení, keď sa rozprávajú neskúseným, ako keby sa nezdaly neuveriteľnými, hoci aj tie mnohí pripisujú skôr prirodzeným príčinám ako účinkovaniu umu božieho.

12.24. Anjeli nemajú stvoriteľskú moc. (Obsah.)

12.25. Každá bytosť a druh vzniká jedine božou činnosťou.

12.26. Mienka platónikov o anjelskej moci. (Obsah.)

12.27. V prvom človekovi vzniklo celé ľudské pokolenie a Boh predvídal, ktorá časť pokolenia dostane odmenu a ktorá trest.

Pravé náboženstvo teda správne uznáva a označuje Boha za Stvoriteľa celého sveta, všetkých živých bytostí, t. j. duší aj tiel. Medzi zemskými bytosťami najvýznačnejší je človek, stvorený Bohom na obraz boží pre tú príčinu, ktorú som už spomínal, alebo pre inú neznámu príčinu, stvorený bol jeden, ale nebol zanechaný sám. Niet na zemi rodu, podľa svojej prirodzenosti tak pospolitého, ale pádom tak náchylného k nesvornosti, ako je práve ľudský rod. Nijako vhodnejšie nemohla prehovoriť ľudská prirodzenosť proti nesvornosti, — aby vymizla, ak už jestvuje, alebo aby sa vyhýbalo jej jestvovaniu, ak ešte nejestvuje, — ako pripomínaním toho praotca, ktorého chcel Boh stvoriť jedného, z ktorého by sa rozmnožilo celé ľudské pokolenie, aby sa touto pripomienkou zachovala svorná jednota v množstve. Lež to, že žena je stvorená z mužovho boku, tým je dostatočne naznačené, aký veľmi vážny je sväzok muža a ženy. Tie diela božie sú preto neobyčajné, lebo sú prvé. Kto v ne neverí, nemôže veriť v nijaké zázračné zjavy. Keby totiž vznikaly zvyčajným behom prírody, neboly by zázračné. Lenže čo môže pod toľkou starostlivosťou božej Prozreteľnosti vzniknúť bez cieľa, aj keď my nepoznáme jeho príčinu? Ktorýsi svätý žalm hovorí: »Poďte a viďte skutky Pánoveé, aké divy koná na zemi«. (Žalm 45, 9). Prečo bola žena stvorená z mužovho boku a čo naznačoval tento prvý ako by zázrak, vysvetlím na inom mieste, ak mi Boh pomôže.

Kniha trinásta

Prehľad trinástej knihy

13.3. Či smrť, ktorá hriechom prvých ľudí prešla na všetkých, je trestom za hriech aj u svätých? (Obsah.)

Ak je smrť dobrým dobrá, ako je potom trestom za hriechy? Ak by prví ľudia neboli zhrešili, neboli by zakúsili smrti. Ako môže byť dobrým dobrá, keď ju okrem zlých nikto nemôže zakúsiť? Ak ju však okrem zlých nikto nemôže zakúsiť, dobrým by nemala byť ani dobrou, ba ani nijakou. Prečo má byť nejaký trest bez viny? Treba však vedieť, že ak by prví ľudia neboli zhrešili, neboli by zakúsili smrti, a ako prví hriešnici smrťou boli tak potrestaní, že aj ich potomstvo podliehalo tomu trestu. Iné sa nemohlo z nich narodiť, len to, čo boli sami. Trest smrti pre veľkosť hriechu natoľko zmenil prirodzenosť, že trest prvých ľudí sprevádza aj celé ich potomstvo. V prvom človekovi bolo už celé budúce ľudské pokolenie, ktoré sa z neho malo narodiť, avšak s poškvrnenou a zmenenou prirodzenosťou, s neposlušnou žiadostivosťou tela a podliehajúce smrti. Človek, oslobodený z pút hriechu milosťou Spasiteľa, môže zakúsiť prvú smrť, ale nie druhú.

13.4. Prečo sú nie pozbavení smrti tí, ktorí boli milosťou znovuzrodenia pozbavení hriechu?

Otázku, prečo smrť, ak je trestom za hriech, postihuje tých, ktorých vinu smyla milosť, vo svojom diele »O krste malých detí« som prebral a vyriešil. Tam som povedal, že preto sa musí odlúčiť duša od tela aj po smytí hriechu, aby sa neoslabovala samotná viera, ak by sviatosť znovuzrodenia spôsobovala nesmrteľnosť tela, lebo viera je vtedy vierou, keď očakáva v nádeji, čo ešte nevidí skutočne. Za starších čias sila a moc viery premáhala aj strach pred smrťou, čo sa najlepšie prejavilo pri svätých mučeníkoch. Z ich boja by nebolo povstalo nijaké víťazstvo, nijaká sláva, lebo by nebolo bývalo ani boja, ak by po kúpeli znovuzrodenia svätí nemohli telesne zomierať. Kto by sa nebol ponáhľal s maličkými, ktorí sa mali krstiť, ku Kristovej milosti preto, aby nebol pozbavený tela? Tak by sa viera nebola dokazovala neviditeľnou odmenou, ale už by nebolo ani viery, ak by niekto za svoje dielo hľadal a prijímal hneď odmenu. Lež teraz väčšia a podivuhodnejšia milosť Spasiteľa premenila trest za hriech na úžitok spravodlivosti. Prv bolo človekovi povedané: Zomrieš, ak budeš hrešiť; teraz sa hovorí mučeníkom: Zomri, aby si nezhrešil. Prv sa povedalo: Zomriete, ak porušíte zákaz; teraz sa hovorí: Porušíte zákaz, ak odmietnete smrť. Čoho sa prv bolo treba obávať, ak by sa zhrešilo, teraz treba konať, aby sa nehrešilo. Tak z nevýslovného božieho milosrdenstva aj trest za hriechy sa stáva nástrojom čnosti a aj trest hriešnika je zásluhou spravodlivého. Prv sa hriechom nadobudla smrť, teraz sa v smrti naplňuje spravodlivosť. Zakúšajú to svätí mučeníci, ktorí si majú od prenasledovateľov vybrať: Buď aby zapreli vieru, buď aby podstúpili smrť. Spravodliví totiž radšej trpia vo viere to, čo nespravodliví vytrpeli v nevere. Tí zomreli, lebo zhrešili, spravodliví nehrešia lebo zomierajú. Vina prvých viedla k trestu, trest spravodlivých dokázal učiniť, že sa nechodí k vine. Nie preto, že smrť, najprv čosi zlého, mala sa stať dobrým, ale Boh dal viere takú milosť, že smrť, ktorá je známou nepriateľkou života, stala sa nástrojom, ktorým sa prechádza do života.

13.5. Ako nespravodliví zneužívajú dobrý zákon, tak spravodliví dobre používajú zlú smrť. (Obsah.)

Keď chcel apoštol ukázať, ako môže škodiť hriech bez pomoci milosti, čnosťou hriechu pomenoval aj zákon, ktorý prekáža hriechu. Ako zákon nie je zlom, hoci podnecuje žiadostivosť nespravodlivých, tak smrť nie je dobrom, hoci rozmnožuje slávu trpiacich. Ak sa zákon pre neprávosť opúšťa, tvorí hriešnikov a keď sa smrť podstupuje za pravdu, tvorí mučeníkov. Zákon je dobrý, lebo prekáža hriechu, smrť je zlá, lebo je odplatou za hriech. Ako nespravodliví zneužívajú nielen zlo, ale aj dobro, tak aj spravodliví správne používajú nielen dobro ale aj zlo. Tak sa stáva, že zlí zneužívajú dobrý zákon a dobrí dobre zomierajú, hoci je smrť zlá.

13.6. Hlavné zlo smrti je v tom, že duša sa odlúči od tela. (Obsah.)

Smrť tela, t. j. odlúčenie duše od tela, nie je pre nikoho dobrá, lebo pôsobí bolesť a je proti prirodzenosti. Aj keď je bolestná, trpezlivým znášaním rozmnožuje zásluhy. Hoci je trestom človeka narodeného, je slávou človeka znovuzrodeného a ak je odplatou za hriechy, niekedy dosiahne, aby sa už viac za hriechy netrestalo.

13.7. Smrť, ktorú za Krista podstúpia nepokrstení.

13.8. Pre pravdu zakusujú svätí prvú smrť, ale sú oslobodení od druhej. (Obsah.)

Hoci niekto pre pravdu verne a rád zomiera, predsa sa bráni smrti. Radšej prijme časť smrti, aby sa vyhol celej smrti, ktorá sa nikdy neskončí. Prijíma len odlúčenie duše od tela, aby azda Bohom opustená duša neopustila telo a neprišla tak celá smrť. Duše zbožných, odlúčené od tela, sú v pokoji, duše bezbožných však pykajú trest dovtedy, kým telá jedných nebudú vzkriesené k večnému životu, a druhých k večnej smrti.

13.9. Vzťahuje sa čas smrti na zomierajúcich alebo na zomretých? (Obsah.)

Je otázka, kedy je vlastne čas smrti, či po smrti alebo v smrti. Ak by bol po smrti, nebola by to už smrť, lebo je už po nej. Smrť je zlá pri zomieraní, ale dobrí to zlo správne používajú. Po zomretí už nemôže byť smrť ani zlá ani dobrá, veď jej už niet. Ak by sme sa s vecou dôkladnejšie zaoberali, zistili by sme, že sa smrť nedá dobre zistiť. Kým telo cíti, žije, je pred smrťou, nie v smrti, lebo len smrť svojím príchodom odníma všetok cit. Ťažko sa dá vysvetliť, prečo voláme zomierajúcimi tých, ktorí ešte nezomreli, ale pred smrťou prežívajú posledné smrteľné bolesti. Zomierajúci je aj živý, ale smrti sa približujúci a život opúšťajúci, avšak ešte živý, lebo duša je v tele, ešte neopustila telo. Keď opustí duša telo, už nie je v smrti, ale po smrti. Kto uhádne, kedy je v smrti? Nik nezomrie, ak by súčasne žil a zomieral. Kým je duša v tele, je isté, že človek žije.

13.10. Život smrteľníkov je skôr zomieraním ako životom.

13.11. Možno byť súčasne živým aj mŕtvym?

13.12. Ako smrťou pohrozil Boh ľuďom, ak prekročia jeho zákaz?

Na otázku, akou smrťou pohrozil Boh prvým ľuďom, ak prekročia ním daný zákaz a nebudú zachovávať poslušnosť, či smrťou duše, či tela, či celého človeka, či tou, ktorú volajú druhou, treba odpovedať, že všetkým. Prvá totiž je z dvoch, druhá celá zo všetkých. Podobne ako celá zem je z mnohých zemí a celá Cirkev z mnohých cirkví, celá smrť je zo všetkých smrtí. Prvá smrť je z dvoch, jednej duše, druhej tela, aby bola prvá smrťou celého človeka, keď duša bez Boha a bez tela znáša v čase tresty. Druhá je, keď duša bez Boha s telom znáša večné tresty. Keď Boh povedal prvému človekovi, ktorého v raji stvoril, o zakázanom ovocí: »Keď budete z tohto jesť, zomriete« (Gen. 2, 17), pohrozil mu nielen prvou časťou prvej smrti, keď sa duša zbavuje Boha, ani nie druhou, keď sa telo zbavuje duše, ani nie celou prvou smrťou, keď sa duša tresce odlúčením od Boha aj od tela, ale celou smrťou až do poslednej, t. j. druhou, po ktorej už niet ďalšej.

13.13. Priestupok prvých ľudí a prvý trest.

13.14. Akého človeka stvoril Boh a ako upadol používaním slobodnej vôle.

Boh, pôvodca prirodzeností, nie však chýb, stvoril človeka poriadneho, ale človek, z vlastnej vôle skazený a spravodlivo odsúdený, plodil skazených a odsúdených. Všetci sme totiž v tom jednom, lebo všetci sme boli s ním jediným, keď upadol do hriechu skrze ženu, ktorá bola z neho stvorená pred hriechom. Ešte sme nemali jednotlivo stvorenú a podelenú podobu, žeby sme boli osobitne žili, ale už vtedy bola plodná prirodzenosť, z ktorej sme mali povstať a ktorá bola hriechom poškvrnená a sviazaná putom smrti a spravodlivo odsúdená, takže iný človek sa podľa nej z človeka nemohol narodiť. Od tohto zlého používania slobodnej vôle povstala ľudská bieda, ktorá sprevádza ľudské pokoleniea s poškvrneným začiatkom, ako by vytrhnutým koreňom, až do konca druhej smrti, ktorá nemá konca, vynímajúc iba tých, ktorí sa milosťou božou vedia z nej vyslobodiť.

13.15. Adam v hriechu prv opustil Boha ako Boh jeho. (Obsah.)

13.16. Filozofi, ktorí odlúčenie duše od tela nepokladajú za trest. (Obsah.)

Filozofi, proti ktorým bránime boží štát, vo svojej zdanlivej múdrosti sa vysmievajú nášmu tvrdeniu, že odlúčenie duše od tela treba pokladať za trest, lebo duša vraj vtedy získava pravú blaženosť, keď, pozbavená tela, vráti sa sama ako by nahá k Bohu. Ak by som v ich knihách nenašiel nič, čím by som ich mienku vyvrátil, mal by som ťažkú úlohu dokazovať, že nie telo je ťarchou pre dušu, ale telo porušiteľné. Ako sme už uviedli aj výrok Písma: »Telo, ktoré je porušiteľné, obťažuje dušu« (Múdr. 9, 15). Slovom »porušiteľné« nemyslí sa hocaké telo, ale aké bolo po hriechu a treste, také obťažuje dušu. Používanie Platónovho tvrdenia, že bohovia, stvorení najvyšším Bohom, budú mať nesmrteľné telá, chce byť výčitkou kresťanskej viere. Platón hovorí o bohoch, že sú v spojení duše s telom smrteľní a nesmrteľní sú iba z vôle Boha, ktorý ich stvoril. Či Platón hovorí správne o hviezdach a iných nebeských telesách to je iná otázka. Nemožno s ním však súhlasiť, že nebeské telesá majú rozumné duše, čo tvrdí aj o celom svete, ako o jedinom veľkom tvorovi, zahrnujúcom všetky ostatné.

13.17. Námietky proti tým, ktorí tvrdia, že pozemské telo sa nemôže stať neporušiteľným a večným. (Obsah.)

13.18. Filozofi namietajú, že pozemské telá nemôžu byť v nebi, lebo všetko pozemské svojou váhou padá k zemi.

13.19. Proti tým, ktorí neveria, že by prví ľudia boli bývali nesmrteľnými, keby neboli zhrešili. (Obsah.)

13.20. Telá svätých po vzkriesení budú krajšie, ako boly telá pred pádom. (Obsah.)

13.22. Telá svätých po vzkriesení budú duchovné, ale nezmenia sa na ducha.

13.23. Čo je telo živočíšne a čo duchovné, kto zomiera v Adamovi a kto žije v Kristovi? (Obsah.)

Telo so živou dušou sa volá živočíšne, telo s oživujúcim duchom sa volá duchovné. Prvý človek bol stvorený zo zeme so živou dušou, nie s oživujúcim duchom, ktorý mu bol prichystaný ako odmena za poslušnosť, jeho telo bolo živočíšne, nie duchovné. To telo by nebolo zomrelo, keby sa človek nebol odvrátil od Boha. V deň hriechu sa zmenila prirodzenosť človeka, a stal sa smrteľným, v ktorej smrteľnosti sa aj my teraz rodíme. Duch, ktorý vzkriesil Ježiša, oživí aj smrteľné telá, ktoré sa stanú duchovnými. Apoštol, keď chcel odlíšiť telo živočíšne od duchovného, hovoril: »Seje sa porušiteľné, vstane neporušiteľné; seje sa neslávne, vstane slávne; seje sa slabé, vstane mocné; seje sa telo živočíšne, vstane telo duchovné« (I. Kor. 15, 42—44). Ďalej hovorí ten istý apoštol: »Prvý človek zo zeme — zemský; druhý človek z nebies — nebeský; a. Aký je ten zemský, takýí sú aj ostatní zemskí; aký je ten nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. Ako sme boli na obraz toho zemského, tak budeme na boobraz toho nebeského« (I. Kor. 15, 47—49) a napokon: »Lebo ako skrze človeka prišla smrť, tak skrze človeka prišlo aj zmŕtvychvstanie. Ako všetci zomierajú v Adamovi, tak všetci ožijú v Kristovi« (I. Kor. 15, 21—23).

13.24. Ako treba chápať dych, ktorým bol stvorený prvý človek so živou dušou, a dych, pri ktorom Pán povedal: »Prijmite Ducha Svätého«.

Slová Písma: »Boh vdýchol do jeho tvári dych života, a človek sa stal dušou živou« (Gen. 2, 7), niektorí málo rozvážne chápu tak, že prvý človek dychom nedostal dušu, ale že už bola v ňom a Duch Boží ju len oživil. Vedie ich k tomu tá skutočnosť, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní dýchol na svojich učeníkov, hovoriac: »Prijmite Ducha Svätého« (Ján 20, 22). Domnievajú sa, že aj pri prvom človekovi sa stalo niečo podobného, takže evanjelista by mohol pokračovať »a stali sa živou dušou«. Ak by to aj bol povedal, bolo by to treba chápať tak, že životom duše je Duch Boží, bez ktorého by rozumné duše boly mŕtve, hoci ich prítomnosť dáva telám život. Ale samé slová svätej knihy ukazujú, že vtedy, keď bol človek stvorený, dialo sa čosi iného. »A stvoril Boh človeka, prach zo zeme« (Gen. 2, 7), znejú slová Písma. Niektorí, chcejúc to jasnejšie vyložiť, povedali: »A sostavil Boh človeka z hliny zeme«, lebo vyššie bolo povedané: »Ale prameň vystupoval zo zeme, ktorý zavlažoval všetok povrch zeme« (Gen. 2, 6). Zdá sa, že odtiaľ treba rozumieť hlinu, smiešaninu vlhkosti a zeme, lebo keď je toto povedané, hneď nasleduje: »A utvoril Boh človeka, prach zo zeme«, ako majúce grécke kódexy, z ktorých je vlastne preložené Písmo do latinčiny. Ak chce niekto hovoriť »utvoril« (formavit) alebo »sostavil« (finxit), čo je po grécky éplasen — to na veci nič nemení. Správnejšie je azda sostavil (finxit). Tým, čo si vyvolili utvoril (formavit), sa zdalo, že tým uniknú dvojznačnosti, lebo v latinčine výraz fingere sa obyčajne používa častejšie v tom smysle, keď hovoríme o ľuďoch, ktorí smýšľajú, vymýšľajú, klamú. Teda človek, utvorený z prachu zeme, čiže z hliny (lebo bol zmáčaný prach), ten, opakujem a hovorím s Písmom, »prach zo zeme«, telo, dušou oživené, vtedy bol učinený, ako hovorí apoštol, keď dostal dušu: »A učinený je ten človek v dušu živú«, t. j. stvárnený prach je učinený v dušu živú.

Kniha štrnásta

Prehľad štrnástej knihy.

Už v predošlých knihách sme hovorili o tom, že Boh z jediného človeka chcel vyviesť všetkých ľudí, aby sa celé ľudské pokolenie spolčovalo nielen podobnosťou prirodzenosti, ale aby sa aj akousi nevyhnutnosťou príbuznosti spojilo do svornej jednoty sväzkom pokoja. Toto pokolenie vo svojich jednotlivcoch nikdy nemalo zomrieť, ak by dvaja prví, z ktorých jeden je stvorený z nikoho a druhý z prvého, ak by svojou neposlušnosťou neboli zaslúžili smrť. Dopustili sa však tak veľkého hriechu, že sa ním skazila ľudská prirodzenosť a hriech a nevyhnutnosť smrti prešla aj na ich potomkov. Kráľovstvo smrti zavládlo natoľko nad ľuďmi, že by zaslúženým trestom bolo zaviedlo všetkých do večnej smrti, keby niektorých nebola zachránila nezaslúžená milosť. Tu je vlastne príčina, že hoci je na svete toľko národov, ktoré žijú podľa najrozmanitejších obradov a obyčajov, ktoré sa líšia rozdielnymi jazykmi, zbraňami a krojmi, jednako nejestvujú viac ako dve skupiny ľudskej spoločnosti, ktoré právom podľa nášho Písma môžeme pomenovať dvoma štátmi. Jeden je z ľudí, ktorí chcú žiť podľa tela, druhý zas z tých, čo chcú žiť podľa ducha, každý v pokoji svojho druhu. Keď dosahujú to, po čom túžia, žijú v pokoji svojho druhu.

14.2. Život podľa tela zahrnuje nielen telesné neresti, ale aj duševné. (Obsah.)

14.3. Hriech pochádza z duše, a nie z tela.

Ak niekto tvrdí, že telo u ľudí zlých mravov je príčinou akýchkoľvek nerestí preto, lebo duša je ovplyvňovaná telom, ten azda neprizerá na celú ľudskú prirodzenosť. »Telo, ktoré je porušiteľné, obťažuje dušu« (Múdr. 9, 15.) Odtiaľ tiež ten istý apoštol, rokujúc o porušiteľnom tele, o ktorom najprv povedal: »Hoci ten náš človek, ktorý je zvonku, hynie« (II. Kor. 4, 16), pokračuje ďalej: »Lebo vieme, že keď sa náš pozemský dom tohto prebývania zváľa, máme stavanie od Boha, dom nie rukou spravený, večný v nebesách. I v tomto stonieme, lebo túžime obliecť si naň svoj príbytok, ktorý je s nebies, keď len nájdeme sa oblečení, a nie nahí. Lebo i ktorí sme v tomto stánku, stonieme obťažení preto, že nechceme sa vyzliecť, ale priodieť, aby život schlípol, čo je smrteľné« (II. Kor. 5, 1—4). Sme teda obťažení smrteľným telom a vieme, že príčina obťaženia je nie prirodzenosť a podstata tela, ale jeho porušenie, nechceme byť z tela vyzlečení, ale priodiati jeho nesmrteľnosťou. Aj vtedy telo bude, ale keďže nebude porušiteľné, nebude obťažovať. »Lebo telo, ktoré je porušiteľné, obťažuje dušu, a ten zemský príbytok dolu tlačí mnoho premýšľajúceho ducha« (Múdr. 9, 15). Veru sa mýlia, ktorí si myslia, že všetko duševné zlo pochodí z tela.¶

Vergilius sa zdá uvádzať platónsku mienku, keď vo vzletných veršoch hovorí:

Semená majú ohnivú silu a nebeský pôvod,
kým ich nespomaľuje ťarcha tela
a netesnia zemské kĺby a smrteľné členy

a poučuje, že najznámejšie štyri duševné hnutia: žiadosť, strach, radosť a smútok sú príčinou všetkých hriechov a nerestí a pochodia z tela, preto dodáva:

odtiaľ sa strachujú, túžia, smútia a radujú,
a nepozdvihnú zraku, zavretého tmou a slepým väzením.
(Aen. 6, 730.)

Avšak ináč o tom hovorí naša viera. Porušiteľnosť tela, ktorá obťažuje dušu, nie je príčinou prvého hriechu, ale trestom. Nie porušiteľné telo urobilo dušu hriešnou, ale hriešna duša urobila telo porušiteľným. Z porušiteľnosti tela povstávajú, pravda, niektoré hnutia a zlé žiadosti, ale jednako všetky neresti hriešneho života nemožno pripísať telu, aby sme ich nezbavili diabla, ktorý nemá tela. Aj keď nemožno diabla pomenovať opilcom alebo zhýralcom, alebo mu pripisovať ktorúkoľvek neresť, ktorá sa viaže k telesným rozkošiam, hoci je on pokušiteľom a zvodcom na také hriechy, je predsa len neslýchane pyšný a závistlivý. Tá neresť zapríčinila, že zostal na večný trest určený do temného väzenia. Tie neresti, ktoré prevládajú v diablovi, apoštol pripisuje telu, hoci diabol telo celkom určite nemá. Hovorí totiž, že »nepriateľstvá, škriepky, nenávistižiarlivosť, hnevy, zvady, rozkolyzávisti« sú skutky tela (Gal. 5, 20). Hlava a pôvod týchto všetkých je pýcha, ktorá aj bez tela vládne v diablovi. Kto nad neho je svätým nepriateľskejším? Kto je ku nim škriepnejší, hnevlivejší, závistlivejší? A ak diabol má toto všetko aj bez tela, ako môže byť skutkami tela, ak len nie skutkami človeka, ktorého, ako som povedal, pomenoval slovom telo?. Človek sa podobá diablovi nie tým, že má telo, ktorého diabol nemá, ale tým, že žije podľa seba, totiž podľa človeka. Aj diabol chcel žiť podľa seba, keď neobstál v pravde, nie z Boha, ale zo seba hovoril klamstvo, lebo je nielen luhár, ale aj otcom lži (Ján 8, 44). On prvý klamal a odkiaľ začal hriech, odtiaľ začalo aj klamstvo.

14.4. Čo znamená žiť podľa človeka a čo podľa Boha?

Keď žije človek podľa človeka, a nie podľa Boha, podobá sa diablovi. Aj anjel mal žiť nie podľa anjela, ale podľa Boha, aby vytrval v pravde a hovoril pravdu, čerpanú z Boha, a nie zo svojej lži. Veď aj o človekovi hovorí na inom mieste apoštol: »Ale ak pravda božia skrze moju lož sa zveľadila na jeho slávu« (Rim. 3, 7). Lož pomenoval svojou a pravdu božou. Ak teda žije človek podľa pravdy, nežije podľa seba, ale podľa Boha. Boh totiž o sebe povedal: »Ja som pravda« (Ján 14, 6). Keď žije podľa seba, totiž podľa človeka, a nie podľa Boha, žije podľa lži. Nie však ako by človek bol lžou, veď jeho pôvodcom a Stvoriteľom je Boh, ktorý predsa nie je pôvodcom a Stvoriteľom lži. Preto však, lebo človek je tak správne stvorený, aby nežil podľa seba, ale podľa toho, ktorý ho stvoril, aby plnil skôr jeho vôľu ako svoju. Nežiť však tak, ako bol stvorený, aby žil, to je lož. Chce byť blaženým aj vtedy, keď nežije tak, aby mohol byť blaženým. Čo však je klamlivejšieho od takej vôle? Preto nie darmo sa správne hovorí, že každý hriech je lož. Hriech vzniká len z takej vôle, ktorou si želáme, aby nám bolo dobre, alebo sa chránime, aby nám bolo zle. Lož je tá, ktorá keď pôsobí, aby nám bolo dobre, vtedy nám je skôr zle; keď pôsobí, aby nám bolo lepšie, vtedy je nám skôr horšie. Prečo je tomu tak? Preto, lebo človekovi môže byť dobre len z Boha, ktorého opúšťa hriechom, nie však zo seba, podľa ktorého keď žije, hreší.

14.5. Platónska mienka o prirodzenosti duše a tela je prijateľnejšia ako manichejská. (Obsah.)

14.6. Vôľa rozhoduje o duševných hnutiach, či sú dobré alebo zlé.

14.8. Stoici priznávajú v duši múdrych troje hnutí, ale nie bolesť a smútok. (Obsah.)

Čo nazvali Gréci eupatheia a Cicero po latinsky constantia — statočnosť, to je podľa stoikov trojaká skutočnosť miesto spomínaných hnutí. Uznávajú len vôľu, radosť a ostražitosť, kým bolesť a smútok nepripúšťajú v duši múdreho. Podľa nich vôľa túži po dobre, ktoré múdry koná. Radosť je z dosiahnutého dobra, ktoré múdry všade dosiahne. Ostražitosťou sa múdry vyhýba zlu, ktorému vyhnúť sa je vždy povinný. Smútok, nakoľko pochádza zo zla, ktoré sa už stalo, nemôže byť v duši múdreho, lebo múdremu sa nemôže stať nič zlého. Preto aj v duši múdreho nemôže byť nič miesto smútku. Podľa nich len múdry môže chcieť, radovať sa a byť ostražitým. Hlúpy môže len túžiť, tešiť sa, strachovať sa a smútiť. Prvé tri po grécky volajú eupatheia a druhé štyri pathé. Keď som si to chcel overiť z Písma, našiel som, že nie je to správne. Všetko záleží na vôli. Keď je vôľa dobrá, vtedy je všetko dobré. Keď je vôľa zlá, potom je všetko zlé. Smútok, ktorý stoici zavrhujú, môže byť aj dobrý. Sv. Pavol hovorí: »Ak som vás teda svojím listom zarmútil, už neľutujem. Ľutoval som, lebo som videl, že vás ten list zarmútil, čo aj nakrátko, ale teraz sa radujem. Nie preto, že ste sa zarmútili, ale že ste sa zarmútili, aby ste sa kajali. Bohumilo ste sa zarmútili a v ničom nemáte škody našou vinou. Veď bohumilý zármutok spôsobuje spásonosné pokánie, a to netreba ľutovať! Zato svetský zármutok spôsobuje smrť. Hľa, koľkú horlivosť vo vás vyvolalo to, že ste sa zarmútili bohumilo!« (II. Kor. 7, 8—11.)

14.9. Správne duševné hnutia v živote spravodlivých.

Vzhľadom na otázku duševných hnutí, filozofom sme už odpovedali v deviatej knihe tohto diela (9, 4—5) a poukázali sme, že im ide viacej o slová ako o vec, že sú žiadostivejší škriepky ako pravdy. U nás podľa Písma a zdravej náuky občania svätého božieho štátu, žijúci podľa Boha, v životnom putovaní sa boja, túžia, žialia a radujú. A keďže majú pravú lásku, aj spomenuté hnutia majú v pravej miere. Boja sa večného trestu, túžia po večnom živote. Žialia, lebo dychtia a očakávajú prijatie za synov božích, vykúpenie svojho tela (Rim. 8, 23). Radujú sa v nádeji, lebo sa naplní slovo, ktoré je napísané: »Pohltená je smrť vo víťazstve« (I. Kor. 15, 54). Boja sa hrešiť, túžia vytrvať. Smútia nad hriechami, radujú sa z dobrých skutkov. Aby sa báli hriechov, počúvajú slová: »A keďže zmohutnie neprávosť, v mnohých vychladne láska« (Mat. 24, 12). Aby túžili vytrvať, počúvajú, čo je napísané: »Kto vytrvá do konca, ten bude spasený« (Mat. 10, 22). Aby smútili nad hriechami, počúvajú: »Keby sme povedali, že nemáme hriechu, klamali by sme sami seba a nebolo by v nás pravdy« (I. Ján 1, 8). Aby sa radovali z dobrých skutkov, počujú: »Veselého darcu miluje Boh« (II. Kor. 9, 7). Podľa svojej slabosti alebo sily, buď sa boja pokušenia alebo po ňom túžia, buď smútia v pokušení alebo sa radujú. Aby sa báli pokušenia, počúvajú slová: »Bratia, ak by niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste Duchom obdarení, napravte ho v duchu miernosti! Veď aj ty si musíš dávať pozor, aby si nepodľahol pokušeniu«. (Gal. 6, 1.) Aby si želali pokušenie, počujú ktoréhosi silného muža z božieho štátu, hovoriaceho: »Skúšaj ma, Pane, a pokúšaj ma. Prepáľ moje ľadviny a moje srdce« (Žalm 25, 2). Aby smútili v pokušeniach, vidia plačúceho Petra (Mat. 26, 75). Aby sa radovali v pokušeniach, počujú Jakuba, hovoriaceho: »Bratia moji, za najväčšiu radosť to pokladajte, keď upadáte do rozličných pokušení« (Jak. 1, 2).¶

14.12. Akosť prvého hriechu.

14.13. Adamov pád predchádzala jeho zlá vôľa.

14.14. Pýcha v prestúpení bola horšia ako samo prestúpenie. (Obsah.)

Horšia ako hriech je pýcha, ktorá sa pri celkom zjavnom hriechu vyhovára a na druhého skladá vinu. Eva sa vyhovárala na hada, Adam zas na Evu, ako by to bola menšia vina. Neprosili o odpustenie, ale sa usilovali obviniť jeden druhého. Tento postup len zväčšil ich vinu.

14.15. Odplata za neposlušnosť prvých ľudí bola spravodlivá.

14.16. Slovo žiadostivosť sa najčastejšie používa na označenie telesných hnutí. (Obsah.)

Hoci slovo žiadostivosť môže všeličo znamenať, predsa sa ním najčastejšie myslí telesná žiadostivosť. Totiž keď si duch a aj telo žiada rozkoš, povstane toľká príjemnosť, akej niet viac medzi telesnými rozkošami. Avšak telesná rozkoš je takého druhu, že nie vždy sa môže vzbudiť alebo zastaviť. Niekedy duch chce rozkoš, ale telo nevládze; alebo zas telo chce rozkoš, ale duch nechce. Je to nesúlad, zavinený hriechom prvých ľudí.

14.17. Nahota prvých ľudí a hanblivosť po hriechu.

14.18. Cit hanblivosti pri súloži. (Obsah.)

Manželskýy skutok, či sa už koná v manželstve alebo mimo manželstva, vždy sa koná skryto, nikdy nie verejne pred svedkami. Nie azda preto, ako by bol skutok sám vsebe zlý, veď v manželstve je celkom dovolený, ba aj dobrý a požehnaný, ale preto, že sa nepatrí, aby sa taký skutok konal verejne. V každom človekovi je cit hanby, ktorý nedovolí, aby niečo takého robil verejne. Ba keď aj štát dovoľuje predajné domy, čo je iste znakom ohromného mravného úpadku, dovoľuje ich len na miestach odľahlých, nie verejných, a aj v nich sa to koná skryto. To všetko má príčinu v tom, že čo je prirodzene dovolené a slušné, tak sa uskutočňuje, že súčasne za trest je aj zahanbujúce.

14.19. Hnev a žiadostivosť po páde sú také, že ich treba krotiť. (Obsah.)

14.20. Šialená nehanebnosť cynikov.

O tomto nechceli vedieť psí filozofi, t. j. cynici (canini — kiynikoi) a proti ľudskej hanblivosti vynášali nie inú ako psiu zásadu t. j. nečistú a nehanebnú, totiž že za to, čo sa robí so ženou, keďže je to správne, netreba sa za to hanbiť ani na verejnosti a manželskému nažívaniu sa netreba vyhýbať ani pred domom, ani na ulici. Avšak prirodzená hanblivosť premohla túto bludnú mienku. Hoci tvrdia, že tak urobil aj Diogenes, keď sa chcel presláviť a myslel, že svoju spoločnosť urobí vzácnejšou, keď sa v ľudskej pamäti upevní jeho neobyčajná hanebnosť, no jednako cynici neskoršie prestali tak robiť. Viacej zavážila hanblivosť, aby sa ľudia hanbili ľudí, ako zavážil blud, aby sa ľudia podobali psom. Myslím, však, že ten alebo tí, o ktorých sa hovorí, že tak urobili, myslím, že len napodobňovali pohyby súložníkov pred zrakom ľudí, ktorí nevedeli, čo sa robí pod plášťom, a pred ľudským zrakom nevykonali naozaj tú rozkoš. Filozofi sa nehanbili dávať najavo, že chcú súložiť, tam, kde sama žiadostivosť sa hanbila povstať. Ešte aj dnes vidíme filozofov cynikov. Títo nielen sa obliekajú do plášťa, ale aj palicu nosia a nik z nich sa neopováži takú vec urobiť. Keby sa to predsa niektorí opovážili, nepoviem, že by ich zato ukameňovali, ale určite by na nich napľuli. Za túto žiadostivosť sa hanbí ľudská prirodzenosť, a celkom zaslúžene. V jej neposlušnosti, ktorá ovláda telesné pohlavné údy a vytrhla ich zpod vlády vôle, v tej neposlušnosti sa zjavne ukázalo, akú odplatu má človek za prvú neposlušnosť. Toto sa malo ukázať najmä v tej časti, ktorou sa rodí sama prirodzenosť, ktorú skazil prvý a veľký hriech. Zo sväzku toho hriechu sa nemôže nik vytrhnúť, ak len milosť božia v jednotlivcoch nesmaže vinu, ktorá bola vykonaná na spoločnú záhubu a zaslúžila trest spravodlivého Boha, nakoľko všetci boli v jednom človekovi.

14.21. Hriech nezničil požehnanú ľudskú plodnosť. (Obsah.)

Hoci bolo manželom v raji povedané, aby sa množili a naplnili zem, predsa pred hriechom nepociťovali nijakú žiadostivosť. Žiadostivosť pocítili až po hriechu, a preto sa aj hanbili a zakrývali svojet telo. Sú ľudia, ktorí nijako nechcú veriť, že by sa v raji bolo mohlo rodiť bez žiadostivosti a rozkoše. Jedno je isté, že žiadostivosť je trestom za hriech, preto ju len po hriechu zbadali, a plodnosť nie je trestom, ale slávou a požehnaním manželstva, lebo bola nariadená pred hriechom.

14.22. Manželský sväzok ustanovil a požehnal sám Boh.

14.23. Či by sa v raji boli rodili ľudia, keby nik nebol zhrešil?

Ktokoľvek tvrdí, že prví ľudia by neboli manželsky nažívali, ani by neboli rodili, keby neboli zhrešili, len to tvrdí, že na rozmnoženie počtu svätých bol potrebný ľudský hriech. Keby neboli zhrešili a zostali len sami, — lebo podľa mienky niektorých, keby neboli zhrešili, neboli by mohli ani plodiť —, potom by iste bol nevyhnutný hriech, aby nielen dvaja, ale mnohí mohli byť spravodliví. Keďže však je nesmyslom veriť niečo takého, treba skôr tomu veriť, že počet svätých, potrebný na zaplnenie najblaženejšieho štátu, by bol taký, aj keby nik nebol zhrešil, aký sa teraz božou milosťou vyberie z množstva hriešnikov, kým sa rodia a plodia synovia tohto sveta (Luk. 20, 34).

14.24. Keby ľudia boli v raji poslúchali, boli by mohli svoje rodné údy ovládať vôľou. (Obsah.)

Hriešnici ľudia alebo anjeli nemôžu priniesť nijakú škodu božej Prozreteľnosti. Boh vie aj zlo obrátiť na dobro. Prečo však neobrátil na dobro zlo padnutého anjela a dopustil, aby pokúšal hneď človeka, ktorý bol stvorený s dobrou vôľou? Preto, lebo človek bol tak stvorený, že keby bol dúfal len v božiu pomoc, bol by zvíťazil nad zlým anjelom. Bol by dostal odmenu, keby bol v dobrej vôli vytrval pri Bohu, a trest, keď zlou vôľou odstúpil od Boha. Ako život v tele nie je možný bez pokrmu, ale možno nežiť v tele — svedkami sú samovrahovia —, tak isto bolo nemožné dobre žiť bez pomoci božej v raji.

Bolo však možné žiť zle, hoci vtedy sa strácalo šťastie a prichádzal spravodlivý trest. Keď teda Boh videl, že človek zhreší, prečo nezabránil, aby zlý duch pokúšal človeka? Vedel dobre, že človek v tom pokušení padne, ale predvídal aj to, že ľudským pokolením, božou pomocou zmohutneným, bude ten istý diabol ešte väčšou slávou premožený množstvom svätých. Tak sa stalo, že pred Bohom nezostalo nič skrytého z budúcich vecí a nikoho neprinútil do hriechu svojou vedomosťou. V budúcnosti sa mal ukázať rozdiel medzi tým, čo človek alebo anjel vykonal zo seba a čo z dopustenia božieho. Nik predsa nepochybuje, že bolo v božej moci, aby nebolo pádu ani ľudského, ani anjelského. Jednako im nechcel Boh vziať slobodné rozhodovanie, aby tak ukázal biedu ich pýchy a vysokú hodnotu svojej milosti.

14.28. O vlastnosti pozemského a nebeského štátu.

Kniha pätnásta

Prehľad pätnástej knihy.

O rajskej blaženosti, o samotnom raji, o živote prvých ľudí v ňom, ako aj o ich hriechu a treste, mnohí mnoho mysleli, hovorili a písali. Aj my sme o tom hovorili v predošlých knihách, a to vždy podľa sv. Písma, buď ako sme v ňom čítali, alebo sme mohli vyrozumieť, hľadiac stále na jeho vážnosť. Ak by sme chceli o veci dôkladnejšie rokovať, ukázalo by sa mnoho rozmanitých sporných otázok, ktorých riešenie by zabralo viac sväzkov, ako vyžaduje toto dielo a postačuje čas, ktorého aj tak nemáme nazvyš, aby sme sa zaoberali tým, na čo by záhaľčiví a škrupulujúci zvedavci mohli prísť, ktorí sa aj tak radšej vypytujú ako chápu. Myslím, že sme už dali dostatočnú odpoveď na najdôležitejšie a najťažšie otázky o počiatku sveta, duše a ľudského pokolenia, ktoré sme rozdelili na dva druhy, a to na ľudí, žijúcich podľa človeka, a ľudí, žijúcich podľa Boha. V tajomnom smysle ich tiež voláme dvoma štátmi, totiž dvoma pospolitosťami ľudí, z ktorých jedna je určená naveky s Bohom kráľovať a druhá znášať večný trest s diablom. Toto je však už ich koniec, o ktorom bude neskôr reč. Teraz však nakoľko o ich vzniku bolo už dosť povedané, — vzniku buď v anjeloch, ktorých počet nepoznáme, buď v prvých ľuďoch —, vidí sa mi, že mám poukázať, ako sa javia od času, keď dvaja prví začali plodiť deti, a ako sa budú javiť, kým ľudia neustanú plodiť deti. Táto úplnosť časov alebo vekov, v ktorej zomierajúci odchádzajú, rodiaci sa nastupujú, je tok tých dvoch pospolitostí, o ktorých vlastne rokujeme.

Keďže bola Sára neplodná, žiadala si potomstvo aspoň zo svojej otrokyne, ktorú dala za ženu svojmu manželovi. Podľa zákona prírody, alebo ako hovorí Písmo, podľa tela sa narodil Izmael. Narodenie sa pokladá za narodenie podľa tela nie preto, že by nebolo božím darom, ale nebolo podľa prisľúbenia. Druhý syn, Izák, bol synom prisľúbenia, lebo, odhliadnuc od neplodnosti Sáry, v tak vysokom veku by sa už podľa prirodzeného zákona nebol mohol narodiť Abrahámovi a Sáre syn. Izák, narodený podľa prisľúbenia, označuje synov milosti, občanov božieho štátu a účastníkov večného pokoja, kde všetci z radosti a potešenia nemeniteľného dobra žijú v poslušnej láske a úplnej svornosti.

15.4. Boj a pokoj pozemského štátu.

15.5. Podobnosť zakladateľov pozemského štátu a mesta Ríma, bratovrahov. (Obsah.)

Prvý zakladateľ pozemského štátu bol bratovrah Kain, lebo zo závisti zavraždil svojho brata Ábela, občana nebeského štátu a pútnika na tejto zemi. Nie je teda čudné, že pri zakladaní mesta, ktoré sa malo stať hlavou pozemského štátu a panovať nad mnohými národmi, Romulus zabil svojho brata Rema, avšak s tým rozdielom, že obaja boli občanmi pozemského štátu. Obaja sa chceli presláviť založením mesta a získať slávu. Zločinom odstránil jeden druhého. Kain a Ábel netúžili po pozemských veciach, nezávideli jeden druhému moc a vládu, ale Kain vraždil v diabolskej závisti, ktorou zlí závidia dobrým, že jedni sú dobrí, a druhí zlí. Čo sa stalo medzi Romulom a Remom, poukazuje na to, ako je pozemský štát proti sebe rozdelený. Čo sa stalo medzi Kainom a Ábelom, poukazuje na nepriateľstvo medzi nebeským a pozemským štátom. Zlí bojujú so zlými, ale aj dobrí so zlými. Dobrí s dobrými, ak sú dokonalí, nemôžu bojovať. Ktorí sa o dokonalosť usilujú, ešte nie sú dokonalými, môžu bojovať bmedzi sebou, ak jeden dobrý odporuje druhému v tom, čo nenávidí aj u seba. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu a duch, čo je proti telu (Gal. 5, 17). Duchovná žiadosť jedného môže bojovať proti telesnej žiadosti druhého, alebo žiadosť tela jedného proti žiadosti ducha druhého, ako dobrí a zlí medzi sebou.

15.6. Aj občania božieho štátu za svojho pozemského putovania musia trpieť pre trest za hriech.

15.7. Príčina a vytrvalosť Kainovho zločinu. (Obsah.)

Keď Boh prejavil súhlas s Ábelovou obetou a Kainovou opovrhol, Kain veľmi zosmutnel a ovisla mu tvár. Boh sa ho spytoval, prečo je smutný a prečo ovisla jeho tvár, či zhrešil azda preto, že správne obetoval a nesprávne rozdeľoval. Otázka nie je dosť jasná a rozmanito ju vykladali. Z reči sv. Jána: »Nie ako Kain, ktorý bol od zlého a zabil si brata. A prečo ho zabil? Pretože jeho skutky boly zlé a bratove spravodlivé« (I. Ján 3, 12), vyplýva, že Boh preto nevzhliadol na obetu Kainovu, lebo zle rozdeľoval, dávajúc Bohu niečo zo svojho, sebe však seba samého. Toto robia všetci, ktorí neplnia vôľu Boha, ale svoju, t. j. žijú prevrátene a Bohu prinášajú dar len preto, aby ho naklonili, nie preto, aby im pomohol uzdraviť sa z nepravých žiadostí, ale aby im ich spĺňal. Takto žije pozemský štát, uctieva Boha alebo bohov, aby s ich pomocou víťazne panoval a požíval zemský pokoj. Dobrým svet slúži na to, aby požívali Boha, zlým, naopak, Boh má slúžiť, aby požívali sveta. Keď Kain videl, že Boh vzhliadol na obetu jeho brata a jeho obetou opovrhol, mal sa zmeniť a svojho brata nasledovať v dobrom, a nie v pýche mu závidieť a smútiť. Smútok nad cudzím dobrom, najmä bratovým, pokladá Boh za najväčší hriech. Boh, udávajúc Kainovi príčinu, prečo neprijal jeho obetu, ukázal, ,že skôr sa mal sám sebe znepáčiť, ako sa mal znepáčiť jeho vlastný brat, lebo sám bol nespravodlivý a spravodlivo nerozdeľoval, t. j. spravodlivo nežil a nebol hodný, aby jeho obeta bola prijatá, najmä keď spravodlivého brata bez príčiny nenávidel.

15.8. Prečo Kain na začiatku ľudského pokolenia založil štát. (Obsah.)

Údaje Písma, že vtedy, keď Kain založil štát a pomenoval ho menom svojho syna Enocha, boli len štyria alebo traja ľudia na zemi, nech nemýlia, lebo spisovateľ svätých dejín nepotreboval vymenovať všetkých ľudí, ktorí mohli v tom čase žiť, ale vymenoval iba tých, ktorých žiadala uviesť osnova jeho diela. Usiloval sa prísť od Adama k Abrahámovi a od toho k božiemu ľudu, ktorý si ustanovil Boh pred ostatnými národmi a ustanovil o ňom, aby predobrazoval a predpovedal všetko, čo sa má podľa predvídania Božieho Ducha stať s týmto národom a aj s jeho Zakladateľom a Kráľom, Kristom, ktorého kráľovstvo bude večné. Nezamlčal však ani inú spoločnosť ľudí, ktorú voláme pozemským štátom. Boh to tak zariadil, že hneď od začiatku sa tieto dve spoločnosti po rozličných pokoleniach delily a rozlišovaly na spoločnosť ľudskú, teda žijúcu podľa človeka, a na spoločnosť synov božích, žijúcich podľa Boha. Spomína sa slúčenie a rozdelenie týchto spoločností. O rozdelení sa hovorí, keď sa spomína ich rozdelenie na pokolenie Kainovo a Setovo, a o slúčení, keď sa dobrí natoľko naklonili k zlému, že sa vyrovnali zlým, až ich všetkých zahubila potopa, okrem Noema a jeho sedem spoločníkov.

15.9. Dĺžka života a mohutnosť ľudského tela pred potopou.

15.10. Rozdiel v počítaní rokov v hebrejských a našich knihách. (Obsah.)

15.11. Matuzálem by mal žiť po potope ešte štrnásť rokov. (Obsah.)

Pokiaľ ide o vek Matuzalema, je udaný rozdielne v hebrejských knihách a našich. Podľa jedných žil Matuzalem 955 rokov a podľa druhých 969. Jeho správny vek je 969 rokov a treba veriť, že potopu neprežil. Napokon nie je to závažné, koľko rokov mal Matuzalem, ale rozhodné je to, že všetky knihy súhlasne udávajú vysoký vek vtedajších ľudí, takže ešte za života jedného predka sa mohlo jeho pokolenie natoľko rozmnožiť, že mohlo založiť štát.

15.12. Náhľad, že prví ľudia nežili tak dlho, ako sa píše.

15.13. Či sa pri počítaní rokov má veriť skôr hebrejskému textu ako Septuaginte? (Obsah.)

Nemožno tvrdiť, že židovský národ úmyselne zmenil v knihách správny počet rokov a tiež ani 72 prekladateľov, ktorých vybral egyptský kráľ Ptolemaeus. Chyba mohla vzniknúť z nedbalého opisovania a stále sa potom preberala. Za správne sa majú pokladať údaje rokov, ako sú v pôvodných textoch, z ktorých sa prekladalo do iných rečí.

15.14. Roky v starších časoch a terajšie sú rovnaké. (Obsah.)

Tvrdenie, že desať biblických rokov sa rovná jednému nášmu, vyvracajú údaje Písma. Hovorí sa napríklad: »Keď mal Noe 600 rokov, jedendva mesiace a 27 dní, nastala potopa« (Gen. 7, 10). Ak mal spomenutý krátky rok 36 dní a delil sa na dvanásť mesiacov, jeden mesiac mal potom 3 dni. Ako vidieť, počítanie desať biblických rokov za náš jeden je nesprávne a pravdou je, že dni, mesiace a roky trvaly za starých čias rovnako ako teraz.

15.15. Či sa dá veriť, že mužovia prvých vekov sa zdržovali telesného obcovania až do času, kým nesplodili synov? (Obsah.)

15.16. Platné právo prvých manželstiev bolo odlišné od neskoršieho.

15.17. Dvaja praotcovia a dvaja vodcovia pokolení, pochádzajúci od jedného otca. (Obsah.)

Adam bol otcom obojeho pokolenia, tak pokolenia, tvoriaceho boží štát, ako aj pokolenia, tvoriaceho pozemský štát. Po smrti Ábela boli dvaja otcovia pokolení: Kain a Set. V ich synoch sa zjavnejšie začaly ukazovať znaky oboch štátov v ľudskom pokolení. Kain splodil syna Enocha a pod jeho menom založil štát pozemský, požívajúci časný pokoj a blaho. Meno Kain značí držbu a Enoch oddanie, obetovanie, nakoľko sa pozemský štát oddáva, obetuje zemi, kde sa zakladá a má svoj začiatok a koniec. Meno Set značí zmŕtvychvstanie alebo vzkriesenie. Meno jeho syna Enos značí človek.

15.18. V čom predstavujú Ábel, Set, Enos Krista a Cirkev? (Obsah.)

Ábel, ktorého meno značí smútok, a Set, ktorého meno značí zmŕtvychvstanie, predstavujú Kristovu smrť, jeho život po zmŕtvychvstaní. Z tejto viery sa rodí boží štát, t. j. človek, ktorý dúfal vo vzývaní mena božieho, čo podľa apoštola znamená, že každý, kto bude vzývať božie meno, bude spasený. Slovami »nazval jeho meno Enos, človek« a pripomienkou »tento dúfal vo vzývaní mena Pánovho«, sa jasne ukazuje, že človek nemá skaladať nádej v seba, ak sa chce stať občanom toho štátu, ktorý, nie ako Kain, sa obetuje tomuto smrteľnému svetu, ale dôveruje v nesmrteľnosť večného blahoslavenstva.

15.19. Význam Enochovho prenesenia. (Obsah.)

Aj v Setovom pokolení, v siedmom od Adama, sa vyskytuje meno Enoch, meno, ktoré značí zasvätenie. Tento Enoch bol vzatý do neba, lebo sa zapáčil Bohu. Jeho prenesenie predobrazuje odklad nášho zasvätenia, ktoré sa už stalo v Kristovi, v našej hlave, ktorý tak vstal zmŕtvych, že už viac nezomrie a vstúpil na nebesá. Ostáva však ešte zasvätenie celého domu, ktorého základom je Kristus, a to sa odkladá až na koniec časov, t. j. do zmŕtvychvstania všetkých ľudí, ktorí viac nezomrú.

15.20. Prečo Kainovo pokolenie v ôsmom pokolení od Adama zaniká a Noe počíta sa ako desiate pokolenie? (Obsah.)

15.21. Prečo Písmo spomína Enocha, syna Kainovho, a hovorí o celom Kainovom pokolení až do potopy, a prečo, spomenúc Enosa, syna Setovho, sa vracia až k začiatkom ľudského pokolenia. (Obsah.)

15.22. Pád božích synov pre lásku k cudzinkám, pre ktorú pri potope museli zahynúť všetci, okrem ôsmich ľudí.

Následkom slobodnej vôle, keď sa rozširovalo a rozmnožovalo ľudské pokolenie, nastalo smiešanie a akési sliatie oboch štátov pre spoločný údel v zlom. Zlo zas malo svoj pôvod v ženskom pohlaví, hoci nie v takej forme ako na začiatku, lebo ženy nezvádzaly mužov na hriech preto, že samy boly zvedené cudzími úkladmi. Pretože však boly z tohto pozemského štátu, alebo zo spoločenstva pozemských občanov, a teda už od začiatku maly jeho zlé zvyky, krásou tela vzbudzovaly lásku u synov božích, čiže občanov druhého štátu, putujúceho na tomto svete. Krása je niečo dobrého a je darom božím, ale dáva sa aj zlým, aby ju dobrí nepokladali za veľké dobro. Po opustení najvyššieho a len dobrým vlastného dobra začal pád k nepatrnému dobru, ktoré nie je vlastníctvom len dobrých, ale spoločným majetkom dobrých aj zlých. Tak sa stalo, že synovia boží vzplanuli láskou k ľudským dcéram a aby ich mohli mať za manželky, poklesli na mravy pozemskej spoločnosti, opustili bohabojnosť, ktorú prv zachovávali v spoločnosti svätých. Tu aj telesná krása — to Bohom stvorené, ale časné, telesné a najnižšie dobro —, ak sa pokladá za viac než Boh, večné vnútorné a najvyššie dobro, je to len vlastne zlá láska a podobná tej, ako milujú lakomci zlato, nedbajúc na spravodlivosť, hoci taká láska nie je veadou zlata, ale chybou človeka. A tak je tomu s každým iným stvorením, ktoré je vsebe dobré, ale milovať ho možno dobre aj zle. Dobre, ak sa zachová poriadok, zle, ak sa poriadok poruší. O tom som v chvále na sviečku veršom krátko takto povedal:

Tvoje dary sú dobré, lebo ty si ich dobrý Stvoriteľ,
naše nie je v nich nič, okrem hriešnej lásky,
keď miesto teba neprávom milujem tvoje stvorenie.

15.24. Ako treba rozumieť slovám: »Dní jeho bude 120 rokov«? (Obsah.)

Boží výrok: »Dní jeho bude 120 rokov« (Gen. 6, 3), nemožno chápať tak, že ľudia budú žiť 120 rokov a neprekročia tento vek, lebo aj po potope žili niektorí aj päťsto rokov. Treba však vedieť, že Boh použil výrok, keď mal Noe 480 rokov a potopa prišla v roku šesťsto. Teda len ľudia, ktorí mali zahynúť pri potope, mali predpovedaných ešte 120 rokov života.

15.25. Boží hnev nijako nenarúša nemeniteľný boží pokoj.

15.26. Noemov koráb predobrazuje Krista a Cirkev.

15.27. Koráb a potopa majú aj svoj obrazný smysel, pritom však nemožno potprieť ich dejinnú skutočnosť.

Kniha šestnásta

Prehľad šestnástej knihy.

Či aj po potope zostaly nejaké stopy postupujúceho svätého štátu, alebo či sa v bezbožných časoch pretrhol postup, takže medzi ľuďmi nebolo ctiteľov pravého Boha, ťažko niečo vyskúmať z reči Písma s istotou. V kánonických knihách od Noema, ktorý so svojou manželkou, troma synmi a ich manželkami si zaslúžil, aby sa pred potopou zachránili v korábe, až po Abraháma nenachodíme nikoho, kto by bol dostal od Boha zrejmú pochvalu za svoju nábožnosť. Len dvaja synovia Noemovi, Sem a Jafetj, ktorých v prorockom požehnaní chváli otec, lebo vidí a predvída, čo sa má splniť v ďalekej budúcnosti. Preto sa aj stalo, že svojho prostredného syna, nasledujúceho po prvorodenom, keď sa prehrešil proti otcovi, nie v jeho osobe, ale v jeho synovi, svojom vnukovi, preklial týmito slovami, hovoriac: »Zlorečený buď Chanaan, chlapec, sluhom svojich bratov bude« (Gen. 9, 25). Chanaan, syn Chama, ktorý nielen že nezakryl nahotu svojho otca, keď spal, ale ju ešte rozchýril. Preto pripojuje Noe požehnanie dvoch synov, najmladššieho a najstaršieho, hovoriac: »Požehnaný Pán Boh Semov, Chanaan bude jeho sluhom, nech sa raduje Boh Jafetov a prebýva v domoch Semových« (Gen. 9, 26—27). Noemovo požehnanie, zakladanie vinice, ako aj jeho opojenie vínom a obnaženie v spánku a čo všetko sa tam prihodilo a je zapísané, sú veci, plné prorockého smyslu, zahalené do tajomného rúcha.

16.2. Noemovi synovia ako prorocké predobrazy.

16.3. Pokolenie troch synov Noemových. (Obsah.)

Sväté Písmo spomína pätnásť pokolení najmladšieho Noemovho syna Jafeta, tridsaťjedno pokolenie prostredného syna Chama a dvadsaťosem pokolení najstaršieho syna Sema. Celkom sedemdesiattri pokolení Noemových synov. To neznamená, že všetci synovia Noemovi nemali viac potomkov, ale uvádzajú sa len tí, ktorí založili osobitné národy. Mnoho potomkov sa neuvádza, lebo sa pridali k iným národom.

16.4. Odlišnosť jazykov a založenie Babylonu.

16.5. Sostúpenie Pánovo pri pomätení jazykov. (Obsah.)

Pán sostúpil pozrieť mesto a vežu, ktorú stavali ľudskí synovia (Gen. 11, 5). Boh sa nepohybuje s miesta na miesto, je stále a všade celý, ale len ak sa robí niečo na zemi, čo sa protiví obyčajnému behu prírody, hovorí sa o ňom, že sostupuje na zem. Aj keď sa hovorí o Bohu, že niečo vidí, nemá sa to chápať tak, ako by v čase niečo poznával, lebo jemu nie je nič tajné. Keď sa predsa o Bohu hovorí, že niečo vidí a poznáva, treba to tak rozumieť, že Boh zapríčiní, aby ľudia niečo videli a poznávali. Kým stavitelia stavali mesto, nevideli ho tak, ako ho videli potom, keď im ho dal poznať Boh, že sa mu nepáči. Sostúpenie Pánovo možno aj tak chápať, že sostúpil tam prostredníctvom svojich anjelov, aby tak dal najavo, že anjeli sú boží pomocníci.

16.6. Ako hovorí Boh k anjelom? (Obsah.)

Boh nehovorí s Anjelmi tak, ako hovoria ľudia medzi sebou, alebo ľudia s Bohom, alebo anjeli s ľuďmi. Hovorí celkom nevyspytateľne. Božia reč, ktorá predchádza každý skutok, je vlastne príčinou každého skutku. Táto reč neznie hlasom, ale vychádza od večnej moci, účinkujúcej v čase. Boh hovorí nášmu duchu v myšlienkových predstavách a našim telesným smyslom prostredníctvom telu pochopiteľných zvukov, buď sám, buď prostredníctvom tvorov.

16.7. Či sa zvieratá, ktoré zostaly v korábe, dostaly aj na najvzdialenejšie ostrovy?

Pokiaľ ide o zvieratá, ktoré nespadajú pod ľudskú starostlivosť a nerodia sa podobne ako žaby zo zeme, ale len spojením obojeho pohlavia, prichádzajú na svet, ako vlky a podobné zvieratá, ako sa mohly po potope, v ktorej zahynula všetka zver, ktorá nebola v korábe, nájsť na ostrovoch, ak sa ich obnovenie nestalo prostredníctvom tých, z ktorých sa v korábe zachránily z každého druhu obojeho pohlavia po jednom. Či azda preplávaly na ostrovy? Na blízke možno. Ale niektoré ostrovy sú od zeme tak veľmi vzdialené, že sa nezdá, aby mohly zvieratá na ne doplávať. Nie je nepravdoepeodobné, že ľudia priviedli pochytané so sebou a pre lov a hon ich nechali rozplemeniť okolo svojich bydlísk, hoci by sa nedalo poprieť, že z rozkazu alebo pripustenia božieho, pomocou anjelov mohly ta prejsť. Ak však povstaly opäť zo zeme, ako sa to stalo na počiatku, keď Boh povedal: »Zem nech vydá dušu živú« (Gen. 1, ,24), tým zjavnejšie sa ukazuje, že zvieratá všetkého druhu sa nevzaly do korábu natoľko pre obnovu, ako skôr pre prorocké zobrazenie rozmanitých národov, spojených v jednote Cirkvi, a tokeď aj na ostrovoch, na ktoré zvieratá nemohly dôjsť, ich vydala zem.

16.8. Či ľudské obludy pochádzajú z pokolenia Adamovho alebo zo synov Noemových? (Obsah.)

16.11. Do rozdelenia jazykov hovorilo ľudstvo rečou, ktorú neskôr po Heberovi pomenovali hebrejskou.

16.12. Abrahámom sa začína nový rad svätých pokolení.

Sledujme beh božieho štátu od tých čias, keď žil na svete otec Abrahám, keď tie časy začíname lepšie poznávať a keď sa dočítame o jasnejších božích zasľúbeniach, ktoré teraz vidíme spĺňať sa v Kristu. Zo svätého Písma sme sa dozvedeli, že Abrahám sa narodil v chaldejskej zemi, ktorá patrila asýrskemu kráľovstvu. Avšak vtedy už aj u Chaldejčanov sa rozmohla bezbožná povera ako u ostatných národov. Dom Tareho, z ktorého vyšiel Abrahám, bol jediný, v ktorom sa zachovávala úcta pravého Boha a pravdepodobne aj hebrejský jazyk, hoci aj tento dom — ako zaznamenáva Jesus Nave (Joz. 24, 2), keď sa stal znamenitejším a vyvoleníým božím národom, tak v Mezopotamii ako neskoršie v Egypte slúžil cudzím bohom. Ostatní potomci Heberovi prechádzali pomaly v iné národy a jazyky. Ako pri potope jediná rodina Noemova zostala na obnovenie ľudského pokolenia, rovnako pri záplave povier na celom svete zostal jediný dom Tareho, v ktorom sa chránila štepnica božieho štátu. Ako tam po vypočítaní pokolení až po Noema, so súčasným uvedením počtu rokov a príčin potopy, prv, ako by bol Boh hovoril Noemovi o stavbe krábu, Písmo hovorí: »Toto sú pokolenia Noemove« (Gen. 6, 9), rovnako aj tu po vypočítaní pokolení od Sema, syna Noemovho, až po Abraháma kladie sa znamenitý článok, v ktorom sa hovorí: »Toto je pokolenie Tareho. Tare splodil Abraháma, Nachora a Arana. Aran splodil Lota. Aran zomrel pred Tareom, svojím otcom, v zemi, kde sa noarodil, v chaldejskej krajine. Abrahám a Nachor sa oženil a žena Abrahámova sa volala Sára a Nachorova Melcha, dcéra Aranova« (Gen. 11, 27—29.) Tento Aran, otec Melchy, bol aj otcom Jesky, ktorá sa pokladá za Sáru, manželku Abrahámovu.

16.13. Prečo Písmo pri vysťahovaní sa Tareho z chaldejskej krajiny do Mezopotamie nespomína syna Nachora? (Obsah.)

16.14. Tareho vek, ktorý svoj život dokončil v Charra. (Obsah.)

Výrok Písma: »Tare žil v Charra 205 rokov a zomrel« (Gen. 11, 32) nemožno tak chápať, ako by celý svoj život bol len tam prežil, ale že tam sa naplnily jeho dni, ktorých bolo 205 rokov. Ináč by sa totiž nevedelo, koľko rokov žil Tare, lebo sa neuvádza, v ktorom roku prišiel do Charra a nemožno pripustiť, že Písmo nezaznamenalo len počet jeho rokov, lebo v poradí pokolení od Adama po Abraháma všade veľmi starostlivo uvdáádza, koľko rokov ktorý človek žil.

16.15. Čas, v ktorom sa Abrahám vysťahoval zo zeme Charra. (Obsah.)

16.17. Tri najvýznamnejšie ríše, z ktorých asýrska vynikala už za čias Abrahámových.

16.18. Opätovné prisľúbenie Abrahámovi, v ktorom sa jemu a jeho pokoleniu sľubuje krajina Chanaan. (Obsah.)

Keď Abrahám vyšiel v sedemdesiatom piatom roku svojho života a sto štyridsiatom piatom roku svojho otca z Charra s Lotom, bratovým synom, a so svojou manželkou Sárou, sťahoval sa do krajiny Chanaan a prišiel až do Sichemu, kde dostal nové prisľúbenie od Boha. Písmo o tom píše: »A Pán sa zjavil opäť Abrahámovi a povedal mu: Tvojmu semenu dám túto zem« (Gen. 12, 7). Toto prisľúbenie sa v ničom nevzťahuje na potomstvo, v ktorom sa stal otcom všetkých národov, ale iba na to, ktoré ho činí otcom izraelského národa, lebo toto potomstvo obývalo krajinu Chanaan.

16.19. Abrahám v Egypte označuje Sáru za svoju sestru. (Obsah.)

16.20. Abrahám sa rozišiel s Lotom v láske a pokoji. (Obsah.)

Keď sa Abrahám vrátil z Egypta na miesto, odkiaľ vyšiel, oddelil sa od neho bratov syn Lot a po dobrom sa dal na cestu do sodomskej krajiny. Obaja zbohatli a mali mnoho pastierov, ktorí sa často škriepili a hádali. Rozdelením chceli zamedziť škriepky, aby sa azda nedostaly aj do rodín. Aby zabránil také zlo, prehovoril Abrahám Lotovi: »Nech niet rozbroja medzi mnou a tebou, medzi mojimi a tvojimi pastiermi, lebo sme ľudia a bratia. Či nemáš pred sebou celú krajinu? Odíď odo mňa. Ak ty pôjdeš naľavo, ja pôjdem napravo, ak ty pôjdeš napravo, je pôjdem naľavo« (Gen. 13, 8—9). Podľa toho možno skrsla obyčaj medzi pokojamilovnými ľuďmi, že pri delení pozemských statkov starší delia a mladší si vyberajú podiely.

16.21. Tretie božie prisľúbenie, v ktorom Boh sľubuje Abrahámovi a jeho potomstvu krajinu Chanaan naveky. (Obsah.)

Keď žili Abrahám a Lot oddelene, Abrahám v krajine Chanaan a Lot v sodomskej krajine, Boh prehovoril tretí raz Abrahámovi: »Pozdvihni svoje oči s miesta, na ktorom teraz stojíš, podívaj sa na sever a na juh, na východ a k moru, lebo všetku zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu semenu až naveky. A tvoje semeno rozmnožím ako piesok zeme. Ak spočíta niekto piesok zeme, spočíta aj tvoje potomstvo. Povstaň a prejdi sa po zemi, po dĺžke a po šírke, lebo ju dám tebe« (Gen. 13, 14—17).

16.22. Víťazstvo Abrahámovo nad nepriateľmi Sodomcovitmi a vyslobodenie Lota zo zajatia. (Obsah.)

16.23. Boh sľubuje Abrahámovi toľko potomkov ako hviezd na nebi. (Obsah.)

Keď Boh sľuboval Abrahámovi svoju ochranu a hojnú odmenu v potomstve, Abrahám odpovedal, že jeho dedičom bude sluha Eliezer. Boh mu však sľúbil dediča nie v sluhovi, ale v synovi, ktorý sa mu mal narodiť a jeho potomstvo sa malo rozmnožiť ako hviezdy na nebi. Abrahám tomu uveril. Aby sa niekto nevychvaľoval obriezkou a neobrezaným národom nebránil prístup ku kresťanskej viere, apoštol, pripomínajúc božiu milosť, hovorí: »Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť« (Rim. 4, 3). Abrahám nebol ešte obrezaný, keď sa mu viera počítala za spravodlivosť.

16.24. Význam obety, ktorú priniesol Abrahám z božieho rozkazu, keď žiadal poučenie vo veciach viery.

16.25. Sárrina slúžka, ktorú si Abrahám vzal za manželku. (Obsah.)

To, že Abrahám obcoval so slúžkou Agar, nemá sa mu počítať za vinu, lebo neobcoval s ňou pre ukojenie telesnej žiadostivosti, ani nie preto, aby pokoril svoju manželku, ale urobil tak na žiadosť svojej manželky, aby získal potomka, nakoľko Sárra bola neplodná. Čo nemohla dosiahnuť zo svojho života, aspoň vôľou urobila svojím, používajúc pritom práva, o ktorom hovorí apoštol: »Podobne ani muž nemá plnej moci nad svojím telom, ale jeho žena« (I. Kor. 7, 4). Chcela, aby sa narodilo z inej, čo sa nemohlo narodiť z nej samej.

16.26. Boh sľubuje Abrahámovi vo vysokom veku syna z neplodnej Sárry. (Obsah.)

Keď porodila Agar Izmaela, aby sa Abrahám nedomnieval, že ten bude dedičom, Boh ho oslovil a povedal mu, že sa mu narodí syn Izák. Súčasne nariadil, aby každého potomka mužského pohlavia obrezali na znak zachovávania smluvy medzi Bohom a Ambrahámom a medzi Bohom a Abrahámovým potomstvom (Gen. 17, 1—21).

16.27. Duša neobrezaného chlapca sa vyhladí, lebo porušil boží zákon.

Pri prisľúbení syna Abrahámovi a Sáre nemenuje ich Abram a Sára, ale Abrahám a Sárra. Príčina zmeny mena Abrahámovi je v tom, že Boh mu sľúbil, že ho ustanoví za otca mnohých národov, čo znamená slovo Abrahám. Abram znamená vznešený otec. Príčinu zmeny mena Sáre Písmo neuvádza. Vykladači hebrejského textu hovoria, že Sára značí »moc« a Sárra »moja kňažná«.

16.29. Traja mužovia alebo anjeli, ktorí sa ukázali Abrahámovi pri dube Mambre. (Obsah.)

Boh sa ukázal Abrahámovi pri dube Mambre v podobe troch mužov, ktorí boli asi anjeli. Jeden zostal u neho a druhí dvaja odišli zahubiť Sodomu a zachrániť Lota s rodinou. V spomenutých mužoch videl Lot anjelov, ale aj Boha, ako by v prorokoch, preto raz ich oslovoval v jednotnom, raz v množnom počte.

16.30. Záchrana Lota pri spálení Sodomy a prípad Abimelechov.

16.31. Izák, syn prisľúbenia, a jeho meno. (Obsah.)

Keď Sárra porodila syna, dali mu meno Izák, čo značí smiech, lebo sa zasmial aj otec, keď mu ho Boh sľúbil, zasmiala sa aj matka, keď pochybovala v radosti, či sa to naozaj stane. Smiech neznamenal potupu, ale slávne jasanie, ako svedčia slová Sárry po Izákovom narodení: »Boh mi spôsobil smiech, kto to počuje, bude sa radovať so mnou« (Gen. 21, 6).

16.32. Abrahámova ochota obetovať syna a smrť Sáry.

16.33. Izák si vzal za manželku Rebeku, Nachorovu vnučku. (Obsah.)

Keď mal Izák štyridsať rokov, vzal si za manželku Rebeku, vnúčku svojho strýca Nachora. Bolo to vtedy, keď mal otec 140 rokov a tri roky po smrti matkinej. Keď posielal Abrahám svojho sluhu do Mezopotamie, aby zasnúbil syna s budúcou manželkou, povedal mu: »Polož ruku pod moje bedrá, aby som ťa zaviazal prísahou na Pána Boha neba i zeme, aby si nevybral môjmu synovi Izákovi manželku z dcier chananejských« (Gen. 24, 2). Na čo iné sa poukazuje týmito slovami, než že Pán Boh neba a zeme mal prísť v tele, pochádzajúcom z týchto bedier?.

16.34. Po Sárrinej smrti si vzal Abrahám za manželku Ceturu. (Obsah.)

16.37. Tajomstvá, znázorňované v Ezauovi a Jakubovi.

16.38. Jakub ide do Mezopotamie hľadať si ženu. (Obsah.)

Rodičia vyslali Jakuba do Mezopotamie, aby šiel hľadať ženu. Otec mu prikázal, aby si vybral ženu z dcér Labanových a požehnal ho aj jeho potomstvo a určil ho dedičom v krajine, ktorú Boh dal Abrahámovi. Keď Jakub zaspal na ceste, vo sne videl rebrík, siahajúci od zeme až po nebo, a anjeli po ňom vystupovali a sostupovali. Počul, ako mu Boh prisľúbil zem, na ktorej spal, jemu a jeho potomstvu, ktoré sa rozšíri po celej zemi a požehnal v ňom všetky pokolenia zeme. Keď sa Jakub prebudil, pomazal olejom kameň, ktorý mal pod hlavou, a miesto, kde spal, pomenoval domom božím. Pomazanie kameňa je akiste predobrazom niečoho, čo poukazuje na veľké tajomstvo, lebo aj Kristus odvodzuje svoje meno od krizmy, t. j. pomazania. Zdá sa, že aj Spasiteľ nás upamätúva na rebrík, keď hovorí: »Veru, veru, hovorím vám, uvidíte nebesá otvorené a anjelov božích sostupovať a vystupovať nad Synom človeka« (Ján 1, 512).

Jakub mal štyri ženy, s ktorými splodil dvanásť synov a jednu dcéru, hoci ani s jednou neobcoval nedovoleným spôsobom. Písmo to vysvetľuje takto: Išiel, aby si vybral len jednu, ale keď mu miesto jednej podstrčili druhú, nechcel ju odohnať, lebo nevedomky s ňou v noci obcoval. Aby sa však nezdalo, že ju pohanil a keďže v tom čase nijaký zá kon nezakazoval viac manželiek, vzal si aj jutú pôvodne sľúbenú za manželku. Ona však, keďže bola neplodná, dala mu svojuú slúžku, aby dostala z nej deti, čo urobila po nej aj staršia sestra. Jakub si nežiadal viac žien, okrem jednej, a neobcoval s nimi, len na získanie potomstva. Neporušil tým manželskú vernosť, lebo robil tak na prosby a naliehanie svojich manželiek, ktoré maly moc nad telom svojho manžela. Jakub so štyrmi ženami splodil dvanásť synov a jednu dcéru. Potom vošiel do Egypta vo svojom synovi Jozefovi, ktorého predali závistliví bratia.

16.39. Prečo sa Jakub menuje aj Izraelom?

Jakub sa menoval, ako som vyššie spomenul, aj Izraelom, ktoré meno dostal neskôr celý národ, pochádzajúci od neho. Toto meno mu dal anjel, s ktorým zápasil na zpiatočnej ceste z Mezopotamie, slúžiac takto zjavne za predobraz Krista. Keď Jakub premohol anjela, stalo sa z vôle anjelovej, aby sa predobrazilo utrpenie Kristovo, ako by aj nad ním boli zvíťazili Židia zo svojej moci. A predsa si od toho anjela, ktorého premohol, vyžiadal požehnanie a ten ho požehnal tým, že mu udelil meno Izrael. Toto meno sa vykladá ako vidiaci Boha a na konci sveta bude všetkým svätým odmenou. Potom sa anjel, ktorého premohol, dotkol po šírke jeho stehna a urobil ho kuľhavým. Ten istý Jakub bol aj požehnaným aj kuľhavým, požehnaným totiž v tých zo svojho národa, ktorí uverili v Krista, kuľhavým však v neveriacich. Šírka stehna značí hojné pokolenie. A je mnoho ľudí z toho kmeňa, o ktorom bolo prorockým duchom predpovedané: »A kuľhali so svojich ciest« (Žalm 17, 46).

16.40. Ako sa má chápať Jakubov vchod do Egypta so sedemdesiatimi piatimi osobami? (Obsah.)

Písmo Jakubovým vchodom do Egypta, udávajúc počet 75 osôb, nemieni čas jedného dňa ani jedného roku, ale iste myslí na celý čas Jozefovho života, ktorý bol príčinou presťahovania. Preto okrem Jakubovho potomstva uvádza aj potomstvo Jozefovo, ktoré sa len neskôr narodilo.

16.41. Jakub požehnáva svojho syna Judu.

Ako dvaja synovia Izákovi, Ezau a Jakub, predobrazovali dva národy, židovský a kresťanský (pokiaľ ide totiž o telesné plodenie ani Židia nepochádzajú z Ezauovho potomstva, ale Idumejci, a ani kresťanské národy z Jakuba, ale skôr Židia, lebo predobraz slúžil iba na potvrdenie výroku: »Starší bude slúžiť mladšiemu«), rovnako sa stalo aj s dvoma synmi Jozefovými, lebo starší predobrazoval Židov a mladší kresťanov. A keď ich Jakub požehnával, položil pravicu na mladšieho, stojaceho na ľavej strane a ľavicu na staršieho, ktorý stál napravo. Jozef, ich otec, to ťažko znášal a napomenul svojho otca, ako by chcel napraviť omyl, ukázal, ktorý je starší. On však nezmenil polohu rúk a povedal: »Viem, synu, viem, aj tento sa stane národom a bude povýšený, ale jeho mladší brat bude nad neho väčší a jeho potomstvo vrzzrastie v množstvo národov« (Gen. 48, 19). Aj tu sa ukazuje dvojaké prisľúbenie, lebo jeden bude národom a druhý množstvom národov. Čo je jasnejšie, ako že v tomto dvojom prisľúbení je aj národ izraelský aj všetky národy zeme, prvý, pochádzajúci telesne od Abraháma, oné však, majúce od neho pôvod podľa viery.

16.43. Časy Mojžišove, Jozuove, sudcov a kráľov, z ktorých Saul bol prvý a Dávid najvznešenejší.

Sedemnásta kniha

Prehľad sedemnástej knihy

17.2. Kedy sa splnilo božie prisľúbenie o zemi Chanaan? (Obsah.)

Prisľúbenie o zemi Chanaan, ktorá sa rozprestierala od Egyptskej rieky až po rieku Eufrat, splnilo sa až za kráľov Dávida a Šalamúna, ktorí podmanili všetky národy. Tak sa upevnilo v prisľúbenej krajine Abrahámovo potomstvo podľa tela, takže k splneniu božieho prisľúbenia nechýbalo už nič, len aby hebrejský národ v tej krajine panoval stále. To by sa bolo aj stalo, ak by bol zachoval božie zákony. Nakoľko však Boh predvídal, že hebrejský národ nebude zachovávať jeho zákony, použil časné tresty na výchovu niekoľkých verných sebe a napomenul aj tých, ktorí mali povstať zo všetkých národov. Po zjavení Nového zákona splnil prisľúbenie, ktoré sa týkalo požehnania všetkých pokolení zeme, skrze vtelenie Ježiša Krista.

17.3. Trojaký význam proroctiev, ktoré sa vzťahujú raz na pozemský, raz na nebeský a raz na oba Jeruzalemy.

17.4. Predobraz zmeny izraelského kňazstva a kráľovstva, a proroctvá Anny o Cirkvi.

17.5. Proroctvo božieho muža k Helimu. (Obsah.)

Zreteľnejšie sa o tom vyjadruje boží muž, poslaný k Helimu. Jeho meno sa síce zamlčuje, ale podľa úradu a služby možno usudzovať, že je to prorok. Písmo hovorí toto: »Prišiel boží muž k Helimu a povedal: Toto vraví Pán: V zjaveniach som sa zjavil domu otca tvojho, keď boli v Egypte sluhami vo faraonovom dome. Dom tvojho otca som vyvolil zo všetkých pokolení izraelských, aby mi slúžil v kňazstve, aby pristupovali k môjmu oltáru, zapaľovali zápaľnú obetu a nosili efod. Domu tvojho otca som dal za pokrm zo všetkých zápalných obiet synov izraelských. Prečo si sa začal dívať na moju obetu a na môj zápal nehanebným okom a svojich synov si povýšil nado mňa, pripúšťajúc, aby si brali prvotiny z každej obety v Izraeli pred mojou tvárou? Preto hovorí Pán Boh izraelský: »Povedal som, dom tvoj a dom tvojho otca pôjdu pred mojou tvárou naveky.« Teraz hovorí Pán: Nie! Oslávim tých, ktorí mňa oslavujú a kto mňa tupí, bude potupený. Hľa, prichádzajú dni a vyhladím tvoje potomstvo a potomstvo tvojho otca, a nebude staršieho v mojom dome a pred mojím oltárom, vyhladím muža z tvojho rodu, aby ustaly jeho oči a odplávala jeho duša a kto z tvojho domu zostane, padne pod mečom mužov. A toto nech ti je znamením, čo príde na tvojich dvoch synov Ofniho a Finesa. Obaja zomrú v jeden deň. A vzbudím si kňaza verného, ktorý bude robiť všetko podľa môjho srdca a podľa mojej duše; a postavím mu verný dom a po všetky dni bude chodiť pred mojím Kristom. Potom sa stane, že kto zostane z tvojho domu, príde sa mu klaňať so strieborným peniazom a hovoriť: Prihoď ma k jednej čiastke svojho kňazstva jesť chlieb.« (I. Kráľ. 2, 27—36.)

Toto proroctvo sa nevzťahuje len na Starý zákon, na kňazov z pokolenia Áronovho, ale aj na Nový zákon a celkom sa splnilo v Kristovi. Teraz už Židia nemajú nijaký chrám, nijaký aoltár, nijakú obetu, nijakého kňaza, ktorý by bol z pokolenia Áronovho. Obetuje sa len obeta najvyššieho kňaza Ježiša Krista, ktorého kňazstvo zostane naveky. Obetuje sa medzi jeho ľudom, t. j. medzi kresťanmi katolíkmi.

17.6. Židovské kňazstvo a kráľovstvo, hoci bolo prisľúbené, ako večné, predsa sa nezachovalo, lebo bolo len obrazom iného večného kňazstva a kráľovstva.

Nad týmito vecami, vtedy tak hlboko a tajomne predpovedanými a teraz už celkom jasnými, mohol by sa niekto pozastaviť a spýtať, ako možno dúfať, že sa všetko vyplní, čo sa v tých knihách predpovedalo o budúcnosti, keď ani božie slová: »Dom tvoj a dom otca tvojho pôjde pred mojou tvárou naveky« sa nevyplnily? Vidíme totiž, že kňazstvo, ktoré bolo prisľúbené tomu domu, sa zmenilo, a niet nádeje, že sa mu niekedy navráti, lebo skôr sa sľubuje večné trvanie tomu kňazstvu, ktoré nasledovalo po zavrhnutom a zmenenom. Kto toto namieta, ešte nechápe a nemyslí, že aj kňazstvo podľa poriadku Áronovho malo byť len tieňom budúceho a včeečného kňazstva, a preto jemu sľúbené večné trvanie sa nevzťahovalo na tieň a predobraz, ale na to, čoho tieňom a obrazom bolo. Aby sa nemyslelo, že tieň je trvalý, aj jeho premena sa musela prorocky predpovedať.

17.7. Rozštiepenie izraelského kráľovstva, ktoré predobrazuje trvalé rozdelenie duchovného a telesného Izraela.

Už sa mi vidí potrebným poukázať na prisľúbenia, ktoré dal Boh Dávidovi, Saulovmu nástupcovi v panovaní, v ktorého premene sa predobrazovala konečná zmena, ku ktorej smerovaly všetky božie výroky a všetko zapísané. Keď sa kráľovi Dávidovi mnoho vecí šťastlivo podarilo, rozhodol sa Pánovi vystavať chrám, ten skvostný a povestný, ktorý vystaval neskoršie Šalamún. Keď o tomto premýšľal, stalo sa slovo Pánovo k prorokovi Nátanovi, aby ho oznámil kráľovi. Keď Boh vyhlásil, že nechce, aby mu Dávid staval chrám a že za celý čas nikomu neprikázal stavať cédrový chrám, ďalej hovorí: »Toto povedz môjmu služobníkovi Dávidovi: Vzal som ťa od stáda ovčieho, aby si bol vodcom nad mojím národom v Izraeli a bol som s tebou všade, kade si chodil, a zahubil som všetkých tvojich nepriateľov zpred tvojej tváre, učinil som ťa slávnym podľa mena veľkých mužov, ktorí sú na zemi. A položím miesto svojmu ľudu izraelskému a zasadím ho a bude prebývať osobitne a nebude sa viac zarmucovať. A syn neprávosti sa nepriblíži, aby ho ponížil ako na začiatku, v tých dňoch, keď som ustanovil sudcov nad ľudom svojím izraelským. Dožičím ti pokoja od všetkých tvojich nepriateľov a Pán ti oznámi, že mu vystavíš chrám. A keď sa naplnia tvoje dni a spočinieš so svojimi otcami, vzbudím potomka po tebe, ktorý vyjde z tvojho života a pripravím jeho kráľovstvo. Ten vystaví môjmu menu chrám a naveky budem riadiť jeho trón. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. A keď príde jeho neprávosť, budem ho trestať metlou mužov a ranami synov ľudských. Milosrdenstvo svoje neodnímem od neho, ako som odňal od tých, od ktorých som odvrátil svoju tvár; jeho dom i jeho kráľovstvo bude predo mnou verné naveky a trón jeho bude vyvýšený na veky.« (II. Kráľ. 7, 8—16.)

17.9. Proroctvo v 88. žalme o Kristovi sa podobá proroctvu Nátanovmu. (Obsah.)

V 88. žalme, ktorý má nadpis »Poučenie Etanovi izraelskému«, spomínajú sa aj božie prisľúbenia, dané Dávidovi, a podobajú sa proroctvám Nátanovým. Čo sa tu hovorí o Dávidovi, rozumie sa o Ježišovi Kristovi, ktorý prišiel ako Prostredník v podobe sluhu, narodený z Panny, z rodu Dávidovho.

17.10. V kráľovstve pozemského Jeruzalema sa prihodily veci rozdielne od božieho prisľúbenia, aby sa videlo, že pravdivosť prisľúbenia sa týka iného Kráľa a kráľovstva. (Obsah.)

Aby sa nemyslelo, že slávne božie prisľúbenia sa splnily v Šalamúnovi, prorok povedal: »Ty však si zavrhol a navnivoč uviedol, Pane« (Žalm 88, 39). Toto sa stalo so Šalamúnovým kráľovstvom v jeho potomkoch, najmä zborením chrámu, ktorý vystaval. Ako dôvody pohromy uvádza prorok: »Odchýlil si sa od svojho pomazaného«, t. j. od Krista, ktorého predobrazovala prorocká krizma. Čo sa stalo s kráľovstvom pozemského Jeruzalema počas čakania na Kristov príchod, to opisujú dejepisné knihy.

17.11. Podstata božieho ľudu, ktorá je aj v Kristovi pre jeho vtelenie.

17.12. Koho mieni prorok v žalme: »Kde sú, Pane, tvoje starodávne milosrdenstvá?« (Obsah.)

17.13. Prisľúbený pokoj platil azda len pre dobu Šalamúnovu? (Obsah.)

Nemúdro smýšľa, kto očakáva úplný a opravdivý pokoj už na tejto zemi. Ani za čias Šalamúnových nebolo opravdivého pokoja, hoci sa Písmo o tom čase veľmi priaznivo vyslovuje, ale len preto, že bol predobrazom budúceho, omnoho vznešenejšieho pokoja. Nijaké pozemské kráľovstvo nebolo nikdy tak silné, aby sa nemuselo obávať nepriateľov. Prisľúbené, pokojné a bezpečné bývanie bude večné len v slobodnom Jeruzaleme, kde bude prebývať opravdivý Izrael, t. j. vidiaci Boha. Preto sa v tomto pozemskom putovaní vyplatí viesť zbožný život vo viere a nádeji na večnú odplatu.

17.14. Dávidova horlivosť v skladaní žalmov.

17.15. Azda treba uviesť všetko, čo žalmy prorokujú o Kristovi a Cirkvi?

17.16. Čo sa hovorí v 44. žalme o Kristovi a Cirkvi otvorene a obrazne? (Obsah.)

Sú miesta v Písme, ktoré sú na prvý pohľad jasné, sú zas aj také, ktoré potrebujú výklad, aby sa im mohlo porozumieť. Tak napríklad žalm: »Vydalo srdce moje slovo dobré, rozprávam svoje skutky kráľovi. Jazyk môj pero pisára, rýchlo píšuceho. Krajší tvarom nad synov ľudských, milosť sa rozliala na tvojich perách, preto ťa požehnal Boh naveky. Najsilnejší, pripáš meč na svoje bedrá. Povstaň v pôvabe a svojej kráse, šťastne kráčaj a panuj. Pre pravdu, ticho a spravodlivosť a zázračne ťa odprevadí tvoja pravica. Strely tvoje ostré, mocné národy budú padať pred tebou; vniknú do sŕdc kráľových nepriateľov. Trón tvoj, Bože, potrvá naveky, berla vedenia tvojho, berla kráľovská. Miluješ spravodlivosť a nenávidíš bezbožnosť; preto ťa pomazal Boh, Boh tvoj, olejom radosti pred tvojimi spoločníkmi. Myrta, kadidlo a kasia vanú z tvojich rúch a z palácov, vykladaných slonovinou, obveselľujú ťa dcéry kráľovské v tvojej počestnosti.« (Žalm 44, 2—10.) Kto by nevidel, že v žalme je zjavne reč o Kristovi, pomazanom Pánovi?

17.17. Žalm 109. hovorí o Kristovom kňazstve a žalm 21. o jeho utrpení. (Obsah.)

Žalm 109. vyhlasuje Krista za kráľa. »Povedal Pán svomôjmu Pánovi, seď na pravici mojej, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnož tvojich nôh.« (Žalm 109, 1.) Hoci nevidíme, predsa veríme, že Kristus sedí na pravici svojho Otca. Ba dodnes ani to nevidíme, aby jeho nepriatelia slúžili za podnož jeho nôh. To všetko, čo teraz veríme, ale nevidíme, to sa stane len na konci časov. Slovami: »Prisahal Pán, a nebude ľutovať« sa oznamuje, že sa vyplní, čo sa hovorí ďalej: »Ty si kňaz naveky podľa poriadku Melchizedechovho«, lebo už niet kňazstva podľa poriadku Áronovho, ale všade sa obetuje obeta Kristovai. Žalm, v ktorom Kristus ústami proroka predpovedá svoje poníženie a utrpenie: »Prebodli moje ruky a nohy a spočítali všetky moje kosti. Pozorovali ma a dívali sa na mňa« (Žalm 21, 17), netreba vysvetľovať, lebo v ňom objasnil, že jeho telo vystrú na kríži, že nohy a ruky mu prebodnú klincami a že ho pribijú a postavia na divadlo všetkým, ktorí sa budú na neho dívať. Z evanjelia vieme, že sa to proroctvo naozaj splnilo.

17.18. Proroctvá o smrti a zmŕtvychvstaní Pána v žalmoch 3, 40, 15 a 67. (Obsah.)

17.19. V 68. žalme sa predpovedá vytrvalá nevera Židov. (Obsah.)

Aj keď Židia neuznávajú jasné dôkazy proroctiev, hoci je zjavné, že sa už vyplnily, splnilo sa aj proroctvo 68. žalmu. V ňom sa spomína to, o čom hovorí evanjelium: »Za pokrm mi dali žlč a v mojom smäde ma napájali octom.« (Žalm 68, 22; Mat. 27, 34.) Tam sa hovorí aj toto: »Ich stôl nech sa stane pred nimi osídlom, odplatou a pohoršením: Ich oči nech sa zatemnia, aby nevideli, a ich chrbát stále nachyľuj« (234—24). Tie slová sú prorocky povedané. Čo je na tom čudného, že nevidia jasné veci, keď sa im zatemnily oči, aby nevideli? Čo je na tom divného, že sa nepozerajú za nebeskými vecami, keď sa im ohýba chrbát, aby sa klonili k pozemským veciam? Myslím však, že sme už dosť hovorili o prorockých žalmoch kráľa Dávida.

17.20. Dávidoveé zásluhy a Šalamúnove proroctvá o Kristovi.

17.21. Judskí a izraelskí králi po Šalamúnovi.

17.22. Jeroboam sa oddal bezbožnému modlárstvu. (Obsah.)

Vzal som si za cieľ písať o vzniku, vývine a zaslúženom konci oboch štátov. Najprv som v prvých desiatich knihách zavrátil nepriateľov božieho štátu. V nasledujúcich dvoch knihách som rozviedol vznik oboch štátov. Potom vývin prvého človeka až do potopy v jednej knihe. Ďalej od Abraháma až do čias izraelských kráľov v šestnástej knihe. V sedemnástej knihe som sa väčšmi zaoberal božím štátom, hoci oba boly pomiešané. To sa stalo preto, aby sa tým jasnejšie ukázal boží štát, hoci až do zjavenia sa Nového zákona bol len ako by v tieni, a nie na svetle. Teraz treba opísať beh zemského štátu od čias Abraháma, aby sme mohli porovnať oba štáty.

18.2. Králi pozemského štátu od narodenia Abrahámovho.

18.5. Argívsky kráľ Apis, ktorému Egypťania preukazovali božskú úctu. (Obsah.)

Argívsky kráľ Apis sa preplavil (z Peloponézu) do Egypta a tam aj zomrel. Po smrti sa stal najvyšším bohom Egypťanov pod menom Serapis. Varro vysvetľuje, ako mohlo dôjsť k zmene jeho mena. Sarkofág, náhrobná truhla, sa po grécky volá sorós, ku tomu meno Apis, Sorapis, málo zmenené na Serapis. Uctievali ho spolu s Isidou, ktorá bola dcérou Inachusa a volala sa Io. Keď už bol Serapis mŕtvy a pochovaný, uctievali ho ako by živého v býkovi Apisovi. Keď býk zahynul, hľadali nového podobného, s bielymi škvrnami, lebo verili, že do neho sa boh Serapis prevtelil.

18.6. Argívski a asýrski králi v čase Jakubovej smrti. (Obsah.)

Po Apisovej smrti argívskym kráľom bol Argus, po ktorom aj národ dostal meno. Za neho a za vlády sicyonského kráľa Erata, asýrskeho Balea zomrel v Egypte Jakub, keď mal 147 rokov. Pri svojej smrti prorokoval o Kristovi. Za vlády Argovej sa začalo v Grécku roľníctvo. Jeho a ešte nejakého človeka, ktorého zabil hrom a ktorý prvý zapriahol voly do pluhu, menom Homogyrus, vyhlásili za bohov.

18.7. Králi v čase Jozefovej smrti v Egypte. (Obsah.)

18.8. Králi v čase Mojžišovho narodenia. (Obsah.)

18.9. Založenie Atén a pôvod ich mena.

18.10. Varrov náhľad o Aerreopagu a Deucalionovej potope. (Obsah.)

Marcus Varro neverí vymysleným bájkam o bohoch, aby nemusel o nich myslieť nič nedôstojného. Neuznáva ani výklad slova Aerreopag, kde dišputoval sv. Pavol s Aténčanmi, od slova Arés, meno boha vojny, ktorý bol vraj na tomto mieste rovnakým počtom hlasov oslobodený od zločinu vraždy. Tak isto zavrhuje aj rozprávanie o spore troch bohýň, Junony, Venuše a Minervy, ktorej patrí zlaté jablko. Paris mal vtedy z vôle Jupiterovej rozhodnúť, ktorá z nich je najkrajšia. Hoci tieto udalosti zavrhuje ako nedôstojné, predsa hovorí o spore Neptuna a Minervy, keď vykladá historický pôvod mena Atén. V tom čase, podľa Varra za vlády Cranaa, podľa Eusebia a Hieronýma ešte za Cecropa, prišla na svet potopa, nazvaná Deukalionova, lebo najväčšmi zasiahla krajinu, v ktorej vládol, ale Egypt nezasiahla.

18.11. Deje od vysťahovania sa Židov z Egypta až po smrť Jesusa Nave. (Obsah.)

18.12. Kult falošných bohov, ktorý zaviedli grécki králi v čase vysťahovania sa Židov z Egypta až po smrť Jesusa Nave.

18.14. Teologizujúci básnici. (Obsah.)

18.20. U Izraelitov nasledovalo kráľovstvo po sudcoch. (Obsah.)

Po sudcoch sa začalo kráľovstvo v Izraeli, a to Saulom. Po ňom o štyridsať rokov nastúpil Dávid. Predtým vládli v Latiu silviovia, pomenovaní po Aeneovom synovi Silviovi, ako po Cézarovi sa volali cézarmi. Aténčania po Codrovi nemali kráľov, ale zriadili úrady pre správu štátu. Po Dávidovi bol kráľom Šalamún, ktorý vystaval veľkolepý chrám v Jeruzaleme. V Latiu založili Albu a podľa nej menovali kráľov albánskymi. Po Šalamúnovi nastúpil na trón jeho syn Roboam a vtedy sa židovské kráľovstvo rozdelilo na judské a izraelské.

18.21. Z latinských kráľov Aeneasa a Aventina zaradili medzi bohov. (Obsah.)

18.22. Zánik asýrskej ríše spadá časovo so založením Ríma a s vládou Ezechiáša v Judsku.

Nechcem sa dlho zdržovať, preto poviem krátko, že mesto Rím bolo založené ako druhý Babylon, ako dcéra prvého Babylona, ktorým chcel Boh prevládať svet, priviesť ho do jednotného sväzku štátu a zákonov a zabezpečiť nadlho pokoj. Boly už silné a mocné národy, kmene vycvičené v boji, ktoré ľahko neustupovaly a ktorých premoženie znamenalo podobrať sa na nesmierne nebezpečenstvá, hrozné vypätie síl a obojstranné pustošenie. Keď si asýrske kráľovstvo podmanilo skoro celú Áziu, hoci to dosiahlo vojnami, predsa to neboly také surové a ťažké vojny, lebo národy boly ešte nie dosť vyspelé, aby mohly odporovať a neboly ani mohutné počtom. Veď od všeobecnej potopy, keď sa v Noemovej arche zachránilo len osem ľudí, neprešlo viac ako tisíc rokov, keď si Ninus podrobil celú Áziu, okrem Indie. A také množstvo národov na Západe a na Východe, ktoré vidíme pod rímskou nadvládou, Rím nezískal tak chytro a ľahko. Rástol len pomaly a všade sa stretal so silnými a bojovnými národmi. V tom čase žil národ izraelský už sedemsto osemnásť rokov v zasľúbenej zemi. Z toho dvadsaťsedem za Jesusa Nave a tristo dvadsaťdeväť za sudcov. Od začiatku kráľov uplynulo tristo šesťdesiatdva rokov. V Judsku vtedy kráľoval Achaz, podľa iných jeho nástupca Ezechiáš, o ktorom je známe, že bol najlepším a najzbožnejším kráľom v Romulovej dobe. V odtrhnutom izraelskom kráľovstve vládol vtedy Osee.

(Poznámka podľa Larchera. Údaje Augustínove nesúhlasia s chronologiou. Jozue bol na čele národa 14 rokov. Sudcovia 410 rokov. Saula zvolili za kráľa r. 1068 pred Kristom. Rím založili 753. pr. Kr. Vtedy ešte nebol kráľom v Judsku Achaz, ani Ezechiáš, ale vládol Joathan, syn Oziov.)

18.23. Nápadné proroctvo erytrejskej Sibylly o Kristovi.

18.27. Čas prorokov spadá do začiatku rímskej a do zániku asýrskej ríše.

18.28. Proroctvo Ozeášovo a Amosovo. (Obsah.)

Čím väčšia je hĺbka proroctva Ozeášovho, tým ťažšie ho rozumieť. O povolaní pohanov sa tu hovorí: »A bude na mieste, kde sa im povie: Nie vy ste mojím národom, aj títo sa budú volať synmi Boha živého« (Ozeáš 1, 10). Toto proroctvo pochopili aj apoštoli tak, že medzi Izraelitov duchovne patria aj pohani, ktorí uveria v Krista. Telesní Izraeliti, ktorí nechcú veriť v Krista, raz predsa uveria. »Dlho budú synovia Izraela bez kráľov, bez vládcu, bez obety, bez oltára, bez kňazstva, bez slávností«. Tak je to so Židmi v skutočnosti. Prorok však pripája: »A neskôr sa vrátia synovia izraelskí a vyhľadajú Pána Boha svojho a Dávida, kráľa svojho, a začudujú sa v Pánovi a v jeho dobrách v posledných dňoch« (Ozeáš 3, 4—5). V tom proroctve treba zameniť meno Dávid s menom Kristus, ktorý bol potomkom Dávidovým podľa tela (Rim. 1, 3). Ten istý prorok prorokoval aj o Kristovom zmŕtvychvstaní. »Po dvoch dňoch nás uzdraví, v tretí deň vstaneme« (Ozeáš 6, 3). Podobne prorokoval aj Amos. (Amos 4, 12 n.; 9, 11 n.)

18.29. Izaiášovo proroctvo o Kristovi a Cirkvi.

18.30. Proroctvo Micheáša, Jonáša a Joela. (Obsah.)

Prorok Micheáš hovorí o Kristovi: »V posledných dňoch sa zjaví vrch Pánov, pripravený nad vrcholkami vrchov. A vyvýšený bude nad pahorky. Budú sa k nemu ponáhľať ľudia a prídu mnohé národy.« (Mich. 4, 1 n.) Predpovedá aj miesto Kristovho narodenia: »Ty Betlehem, dom Efrata, najmenší si, aby si bol v tisícoch Judska. Z teba mi vyjde, aby bol vládcom v Izraeli.« (Mich. 5, 2.) Prorok Jonáš prorokuje o Kristovi svojím životom. Ako Jonáš bol za tri dni v útrobách veľryby, tak aj Kristus bol tri dni v zemi a po nich vstal zmŕtvych. Joel prorokuje obšírne o Kristovi a Cirkvi. Spomeniem len jeho proroctvo o Svätom Duchu, na ktoré sa odvolávajú aj apoštoli (Sk. 2, 17 n.) »A bude potom, vylejem z Ducha svojho na všetko telo. Prorokovať budú synovia vaši a dcéry vaše; a starci vaši budú snívať sny a mladíci vaši budú mať videnia. Ba aj na svojich sluhov a svoje služobnice vylejem v tie dni zo svojho Ducha.« (Joel 2, 28 n.)

18.31. Proroctvo Abdiáša, Nauma a Ambakuma. (Obsah.)

Traja z menších prorokov, Abdiáš, Naum a Ambakum (Habakuk), neudávajú svoju dobu, ani ich nemožno nájsť v Eusebiovej Kronike. Abdiáš je najmenší z prorokov a horlí proti Idumee, ktorou sa označuje pohanstvo. Na konci proroctva hovorí: »A pristúpia vykúpení z hory Sion, aby bránili horu Ezau a Pánovi bude kráľovstvo« (Abd. 17,, 21). Pod vykúpenými sa rozumejú najmä apoštoli, ktorí hlásaním evanjelia zachránia kresťanov a získajú Pánovi kráľovstvo. Proroctvo, kým sa nesplnilo, bolo nejasné, dnes je už jasné.

Prorok Naum prorokuje koniec sochám z kameňa a kovu. O Kristovi prorokuje: »Pristúpil, ktorý dýcha na tvoju tvár, vytrhnúc ťa z utrpenia« (Naum 2, 1). Z evanjelia vieme, kto dýchol na apoštšolov, aby im dal Ducha Svätého.

Prorok Ambakum prorokuje okrem iného o príchode Kristovom: »Prichádzajúci príde a neomešká sa« (Hab. 2, 3).

18.32. Proroctvo v modlitbe a piesni Ambakumovej. (Obsah.)

Habakuk vo svojej modlitbe a piesni hovorí mnoho o Kristovi. Slová: »Pane, počul som slyšanie tvoje, a zľakol som sa; Pane, uvažoval som o tvojich dielach, a hrôza ma pochytila«, platia iste o Kristovi. Ďalej sa tu predpovedá príchod Kristov, jeho smrť na kríži, jeho prijatie pohanmi, keď sa dopočujú o jeho divoch, vystúpenia do neba a založenie Cirkvi. Niektoré miesta sú celkom jasné, niektoré potrebujú vysvetlenie. »Vyšiel si na spasenie svojho ľudu, aby si spasil svojich pomazaných; na hlavy bezbožných si poslal smrť.« Prorok predpovedá aj prenasledovanie Cirkvi, vidí zavrhnutý ten národ, ktorý má zabiť Krista, lebo šiel za svojou spravodlivosťou, a nie za božou.

18.33. Proroctvo Jeremiáša a Sofoniáša o Kristovi.

18.35. Proroctvo Aggeovo, Zachariášovo a Malachiášovo. (Obsah.)

Na konci zajatia prorokovali ešte traja proroci: Ageus, Zachariáš a Malachiáš. Aggeus volá Krista Túženým. »A príde Túžený všetkým národom.« (Agg. 2, 8.) Toto proroctvo sa čiastočne už splnilo a nacelkom sa splní pri druhom príchode Kristovom na konci sveta.

Proroctvo Zachariášovo sa spomína aj v evanjeliu (Mat. 21). »Raduj sa, dcéra sionská, plesaj, dcéra jeruzáalemská. Hľa tvoj kráľ ti prichádza k tebe, spravodlivý a Spasiteľ. Je chudobný, kráča na oslici a na osliatku oslice. Jeho moc od mora po more, od riek až po končiny zeme.« (Zach. 9, 9.)

18.36. Ezdráš a Machabejské knihy. (Obsah.)

V čase vyslobodenia Židov z babylonského zajatia písal aj Ezdráš, ktorý sa však pokladá skôr za dejepisca ako za proroka. Mohlo by sa vidieť nejaké proroctvo o Kristovi v tom, keď sa nejakí mladíci dohadovali o tom, čo má najväčšiu moc na svete, či králi, víno alebo ženy, odpovedal jeden, že pravda zvíťazí nad všetkým (III. Ezdr. 3, 9n). Podľa evanjelia Kristus je pravda, preto by sa to mohlo naňho vzťahovať. Po návrate z babylonskeého zajatia vládli Židom nie králi, ale len kniežatá až po Aristobula. O tom sa píše v iných knihách, medzi ktoré patria aj knihy Machabejské, ktoré Cirkev uznáva za kánonické, nie však Židia.

18.37. Proroci sú starší ako všetka pohanská múdrosť. (Obsah.)

18.42. Preklad Písma z hebrejskej do gréckej reči sa stal riadením božím. (Obsah.)

18.44. Nejednotnosť hebrejského textu a Septuaginty ohľadom Ninive. (Obsah.)

Jestvuje námietka, že sa nedá slúčiť pôvodný text hebrejský,. ktorý hovorí: »Štyridsať dní, a Ninive bude zničené« (Jon. 3, 4) a text Septuaginty, ktorý hovorí: »Tri dni, a...« Táto námietka je oprávnená. Alebo jedno, alebo druhé. Podľa mojej mienky Jonáš povedal to, čo je v hebrejskom texte. Keď nehľadíme na historickosť, ale symboliku, vtedy obe čísla môžu mať svoj smysel. Trojdňový pobyt Jonáša vo veľrybe značí Krista, ktorý bol tri dni v hrobe. Ninive predstavuje Cirkev. Za štyridsať dní bol Kristus po svojom zmŕtvychvstaní s apoštolmi. Takže obe čísla aj tri aj štyridsať predstavujú vlastne toho istého Krista, a preto oboje môžu obstáť. Oboje uvádza Duch Svätý, raz skrze Jonáša, raz skrze sedemdesiatich prekladateľov.

18.45. Po obnovení chrámu prestali mať Židia prorokov. (Obsah.)

18.48. Aggeovo proroctvo o sláve božieho domu.

18.49. Zmohutnenie Cirkvi, pri ktorom sa zavrhnutí pomiešali s vyvolenými.

V tomto zlovestnom svete, v týchto zlých dňoch, keď Cirkev súčasným ponížením si pripravuje budúce povýšenie a vychováva sa ostňami ustavičného strachu, mukami útrap, námahami v prácach, nebezpečenstvom pokušení, tešiac sa jedine nádejou, keď teší múdreho, v tom teda živote sa miešajú zlí s dobrými. Jedni i druhí sú shromaždení ako by v sieti evanjeliovej, a tak v tom svete, ako by v mori, dobrí aj zlí, zachytení sieťou, spolu plávajú, kým sa nepripláva k brehu, kde sa zlí odlúčia od dobrých. Vtedy v dobrých, ako vo svojej svätyni, bude Boh všetko vo všetkých. Poznávame, že sa splňuje slovo toho, ktorý hovoril v žalme: »Oznámil som a povedal: rozmnožili sa nad mieru« (Žalm 39, 6). Toto sa stáva teraz, potom, ako prvý raz oznámil ústami svojho predchodcu Jána, neskôr však vlastnými ústami: »Robte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské« (Mat. 3, 2). Vyvolil si učeníkov, ktorých nazval aj apoštolmi (Luk. 6, 135), nízkeho pôvodu, nie zahrnutých poctami, neučených, aby sám v nich bol tým, čokoľvek veľkého v nich bolo, a sám činil to, čokoľvek veľkého činili. Medzi nimi mal jedného zlého, s ktorým dobre zaobchádzal, aby splnil úlohu svojho utrpenia, a aby dal svojej Cirkvi príklad, ako znášať zlo. Keď zasial zrno svätého evanjelia, nakoľko to vyžadovalo jeho telesnú prítomnosť, trpel, zomrel a vstal zmŕtvych. Tak utrpením ukázal, čo sme povinní znášať za pravdu, a zmŕtvychvstaním, čo máme očakávať vo večnosti, nehovoriac už o hĺbke tajomstva, zahrnutého v preliatí jeho krvi na odpustenie hriechov. Za štyridsať dní sa stretával so svojimi apoštolmi, pred ich očami vstúpil do neba a po desiatich dňoch soslal sľúbeného Ducha Svätého. Najväčším a najpotrebnejším znakom sostupujúceho Ducha Svätého na tých, ktorí uverili, bolo, že každý z nich rozprával jazykmi všetkých národov, čím Duch Svätý naznačil budúcu jednotu Cirkvi katolíckej vo všetkých národoch, ktorá bude hovoriť všetkými jazykmi.

18.50. Utrpením kazateľov získalo hlásanie evanjelia slávu a moc.

Cirkev sa šírila najprv z Jeruzalema, podľa tohto proroctva: »Zo Siona vyjde zákon a slovo Pánovo z Jeruzalema« (Iz. 2, 3). Aj podľa predpovedí samého Krista Pána, keď po svojom zmŕtvychvstaní svojim zadiveným učeníkom »otvoril myseľ, aby rozumeli Písmam, a povedal im: Tak je napísané a tak bolo treba Mesiášovi trpieť a tretieho dňa vstať zmŕtvych a v jeho mene ohlasovať pokánie a odpustenie hriechov medzi všetkými národmi, počnúc od Jeruzalema« (Luk. 24, 46—47). Aj tam, kde im odpovedá na otázku o svojom poslednom príchode, hovorí: »Nie je vašou vecou znať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou vlastnou mocou, ale keď sostúpi na vás Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme a v celom Judsku i v Samarii až po kraj sveta« (Skut. 1, 7—8). Keď v Judsku a Samarii veľmi mnohí uverili, išlo sa k iným národom, kde evanjelium hlásali tí, ktorých on sám ako svietniky aj vyzbrojil slovom, aj zapálil Duchom Svätým. Povedal im: »Nebojte sa tých, čo môžu telo, zabiť, ale nie dušu« (Mat. 10, 28). Aby nezmeraveli od strachu, horeli ohňom lásky k bližnému. Potom nielen tí, čo ho videli pred utrpením a po zmŕtvychvstaní, ale po ich smrti aj tí, čo po nich prišli, za hrozných prenasledovaní a najrozličnejších múk a obetí mučeníkov ohlasovali evanjelium po celom svete. Boh dosvedčoval pravdu evanjelia znameniami, zázrakmi a rozmanitými silami a darmi Ducha Svätého. A to, aby národy pohanské, ktoré uverily v toho, ktorý bol ukrižovaný na ich vykúpenie, uctily kresťanskou láskou krv mučeníkov, ktorú vylialy samy v diabolskej zúrivosti. Sami králi, ktorí svojimi zákonmi ničili Cirkev, v spasiteľnej pokore sklonili hlavu pred tým menom, ktoré chceli so všetkou ukrutnosťou vyničiť so zeme a začali prenasledovať nepravých bohov, pre ktorých predtým prenasledovali ctiteľov pravého Boha.

18.51. Katolícku vieru posilňujú aj neshody bludárov.

18.52. Náhľad, že po desiatich prenasledovaniach bude nasledovať už len jedenáste v dobe Antikristovej.

18.53. Posledné prenasledovanie je tajomstvom božej prozreteľnosti.

Posledné prenasledovanie, ktoré začne Antikrist, prekazí sám Ježiš Kristus svojou prítomnosťou. Tak je totiž napísané, »že ho zahubí dychom svojich úst a zničí pri svojom slávnom príchode« (II. Sol. 2, 8). Obyčajne sa dáva otázka, kedy sa tak stane. Je to celkom nevhodná otázka. Keby nám to osožilo, kto by nám dal lepšiu odpoveď, ak nie sám božský učiteľ, keď sa ho na to pýtali učeníci? Nemlčali v tejto veci, ale sa ho pýtali: »Pane, či už teraz zriadiš kráľovstvo Izraelitom?« A on na to povedal: »Nie je vašou vecou znať časy alebo chvíle, ktoré určil Otec svojou vlastnou mocou« (Skut. ap. 1, 6n). Keď dostali takú odpoveď, nepýtali sa ho na hodinu, deň alebo rok, ale na čas. Darmo sa teda usilujeme vyrátať a určiť roky, ktoré ešte zostávajú tomuto svetu, keď sme z úst Pravdy počuli, že nie je to našou vecou. Jednako niektorí udávali, že od nanebevstúpenia Pána až po jeho posledný príchod uplynie štyristo, iní päťsto, ba aj tisíc rokov. O čo svoju mienku každý opiera, bolo by dlhé, ale aj zbytočné vysvetľovať. Pomáhajú si len ľudskými odhadmi, neprinášajú nič určitého a závažného z kánonických kníh Písma. Ale ruky všetkých tých počtárov viaže a ústa im umlčuje ten, ktorý povedal: »Nie je vašou vecou znať časy alebo chvíle, ktoré určil Otec svojou vlastnou mocou.«

____________________

Kniha devätnásta

Prehľad devätnástej knihy

19.3. V otázke najvyššieho dobra sleduje Varro mienku starej Akadémie.

19.4. Kresťanský náhľad o najvyššom dobre a zle.

Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: »Spravodlivý žije z viery« (Habakuk 2, 4; Gal. 3, 11). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám čnostný život nie je dielom našich síl, ak nás, o to prosiacich a veriacich, neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc. Tí zas, čo si mysleli, že cieľ dobra a zla je v tomto živote, a najvyššie dobro videli v tele alebo v duši alebo v oboch, aby som to jasnejšie povedal, buď v rozkoši, buď v čnosti, buď v oboch; alebo v pokoji, buď v čnosti alebo v oboch; alebo v rozkoši, spojenej s pokojom, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; alebo v prvých daroch prírody, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; — všetci tí sa chceli stať blaženými už tu a v čudnom nerozume chceli oblažiť seba samých. Pravda sa im vysmieva ústami proroka: »Pozná Pán myšlienky ľudské«, alebo ako Pavol uviedol to svedectvo: »Pán poznal myšlienky múdrych, že sú márne« (Žalm 93, 11; I. Kor. 3, 20).

19.5. Spoločný život, aj keď je chválitebný, predsa trpí rozličnými údermi.

Ak filozofi požadujú od múdreho vospolný život, to my ešte rozhodnejšie schvaľujeme. Veď ako by vznikol tento boží štát, o ktorom píšeme už devätnástu knihu, ako by sa vyvíjal a prišiel ku koncu, keby život svätých občanov nebol životom pospolitosti? Kto by mohol vypočítať, v koľkých a akých zlách sa zmieta ľudská pospolitosť v tejto biednej dočasnosti? Kto by to mohol oceniť? Nech teda počujú hovoriť jedného človeka zo svojich komikov, ktorý súhlasne so všetkými ľuďmi hovorí:

19.7. Reč rozdeľuje ľudskú spoločnosť a aj spravodlivé vojny sú príčinou nešťastia.

19.8. Ani priateľstvo dobrých ľudí nie je bezpečné. (Obsah.)

19.9. Priateľstvo anjelov k ľuďom sa na tomto svete nemôže ukázať celkom zreteľne. (Obsah.)

Filozofi, ktorí chcú mať bohov za našich priateľov, spoločnosť anjelov kladú na štvrté miesto. My sa nebojíme, že anjeli nás zarmútia svojou smrťou alebo mravnou skazou. Anjelské priateľstvo nie je také ako ľudské. Často sa aj satan ukazuje ako anjel, aby nás zviedol a pokúšal. Je znakom božieho milosrdenstva, keď Boh nedovolí, aby diabol nás oklamal ako iných filozofov, ktorí chceli mať bohov za priateľov. Tak potom padol do osídel diablových celý ich štát a s diablom bude aj súdený. Obety, ktorými uctievali bohov, nečisté hry, ktorými oslavujú ich zločiny, aby ich vraj usmierili, sú dostatočným dôkazom, koho vlastne filozofi ctili.

19.10. Aká odmena čaká svätých za premáhanie pokušení. (Obsah.)

Ani svätí a vyznávači jedného a pravého Boha nie sú bezpeční pred zvádzaním a mnohorakým pokúšaním diablovým. Pokúšanie je užitočné nato, aby sme tým horlivejšie hľadali bezpečnosť, kde je istý a plný pokoj. Tam budú všetky dary prírody, ducha aj tela, a budú večné. Tam budú čnosti s odmenou za víťazstvo, bez strachu a ohrožovania nepriateľom. Čnosť je tam vlastne konečnou blaženosťou. Aj tu sa voláme blažení a šťastní, keď máme pokoj. Ale táto blaženosť je veľmi úbohá v porovnaní s večnou blaženosťou. Pravá čnosť používa pokoj na dobro, ale aj zlo používa na dobro, lebo jeho znášaním sa čnosť zdokonaľuje. Čnosť je vtedy pravdivá, keď všetko jej úsilie smeruje do toho pokoja, kde už nemôže byť pokoja väčšieho a lepšieho.

19.11. Blaženosť večného pokoja. (Obsah.)

Môže sa povedať, že cieľom všetkého nášho dobra je pokoj. To sa môže tak isto, ako sme povedali, že cieľom je večný život. V žalme sa hovorí: »Chváľ Jeruzalem, Pána, chváľ Boha svojho, Sion. Lebo upevnil závory tvojich brán, požehnal synov tvojich v tebe, ktorý položil tvoje hranice pokoj.« (Žalm 147, 12—13.) Keď sú upevnené závory brán, už nik do nich nevojde, ani nimi nevyjde. Preto sa hranicami rozumie pokoj, a to večný. Aj samo slovo Jeruzalem značí vlastne videnie pokoja. Keďže slovo pokoj používajú často aj na tomto smrteľnom svete, kde niet večného života, preto cieľ božieho štátu, kde pokoj bude najvyšším dobrom, nazveme radšej večným životom než pokojom. O tom hovorí aj apoštol: »Teraz však, oslobodení od hriechu a slúžiac Bohu, máte ovocie posvätenia a ako jeho zakončenie život večný«. (Rim. 6, 22). Keďže však večný život budú mať aj zlí vo večnom treste, bolo by lepšie hovoriť, že cieľom božieho štátu je alebo pokoj vo večnom živote, alebo večný život v pokoji. Pokoj si už aj na tejto zemi ceníme a vážime tak veľmi, že o ničom nechceme počuť s väčšou radosťou, ako o pokoji, po ničom netúžime väčšmi, ani nemôžeme nájsť nič lepšieho.

19.12. Všetky vojny a nepokoje smerujú vlastne k pokoju.

19.14. Poriadok a zákon, či už božský alebo ľudský, slúži spoločnosti.

19.15. Sloboda má príčinu v prirodzenom zákone a otroctvo v hriechu. (Obsah.)

Prirodzený poriadok vyžaduje slobodu človeka. V písme sa hovorí: »Nech vládne nad rybami mora a nad vtákmi nebeskými a nad všetkými plazmi, plaziacimi sa po zemi« (Gen. 1, 26). Boh chcel, aby človek, obdarený rozumom, vládol najmä nad nerozumnými bytosťami, a nie človek nad človekom. Preto na počiatku boli spravodliví len pastiermi, teda vládcami nad zvieratmi, a nie nad ľuďmi, lebo neboli kráľmi. Otroctvo je trestom za hriech. Preto aj v Písme sa to slovo používa len od vtedy, ako Noe vyslovil kliatbu nad svojím synom, (Gen. 9, 25). Nie je to teda chyba prírody. V latinčine sa dá pôvod slova servus odvolať od slovesa servari, čo značí toľko ako zachovávať, alebo zachovať tých, ktorých podľa vojnového práva mohli zabiť. Otroctvo národa môže byť trestom za hriech alebo aj príležitosťou k náprave, ako o tom hovorí Daniel, ktorý hriechy národa označuje za príčinu zajatia (Dan. 9, 5). Otroctvo teda má svoju poslednú príčinu v hriechu. K nemu môže dôjsť len z božieho dopustenia a u Boha niet nespravodlivosti, lebo prideľuje jednotlivé tresty podľa previnenia vinníkov. Vo svätom Písme sa hovorí: »Každý kto hreší, je otrokom hriechu« (Ján 8, 34). Čestnejšie je byť otrokom človeka, ako otrokom žiadostivosti, ktorá sa stáva človekovi najhorším tyranom. Nikto nie je podľa prirodzenosti otrokom človeka alebo otrokom hriechu, lebo otroctvo má ráz trestu. Otroctvo však a všetko, čo súvisí s vládou jedného človeka nad druhým, pominie vtedy, keď Boh bude všetkým vo všetkých.

19.16. Spravodlivé právo na vládu.

19.17. Odkiaľ je pokoj a nesvornosť zemskej a nebeskej spoločnosti? (Obsah.)

19.18. Istota kresťanskej viery a pochybovačnosť novej Akadémie. (Obsah.)

19.19. Kresťanské zvyky a mravy.

19.20. Spoluobčania svätých sú v tejto časnosti blažení nádejou. (Obsah.)

Najvyšším dobrom božieho štátu je večný a dokonalý pokoj, ničím neohraničený, nie taký, aký je v živote, ohraničenom narodením a smrťou. Preto je posmrtný život dokonale šťastný, a pozemský život so všetkými dobrami tela aj ducha sa mu vôbec nemôže vyrovnať. Keď však život na tejto zemi má zameranie k večnému cieľu, už aj tento život v istom smysle možno nazvať šťastným. Kto žije bez viery a nádeje v posmrtný život, toho šťastie, aj keby bolo aké, je falošné. Jeho dobrá sú nie opravdivé a jeho múdrosť nesmeruje k tomu cieľu, kde Boh bude všetkým vo všetkom, v nepominuteľnej večnosti a dokonalom pokoji.

19.21. Či možno podľa Scipiovej definície Rím nazvať štátom?

19.22. Je kresťanský Boh opravdivým Bohom? (Obsah.)

Na otázku, kto je ten Boh, ktorého majú Rimania poslúchať a ktorému jedinému majú obetovať, nevie len slepý odpovedať. Je to ten Boh, ktorého predpovedali proroci. Je to ten Boh, ktorý sľúbil Abrahámovi požehnanie v jeho semene, čo sa naplnilo, v Kristovi. Jeho božský Duch hovoril v proroctvách, ktoré sa splnily. Je to ten Boh, ktorého Varro volá Jupiterom, lebo nevie, čo hovorí. Je to ten, ktorého zarytý nepriateľ kresťanstva, Porphyrius, pokladá za veľkého Boha podľa výroku tých, ktorých on pokladá za bohov.

19.23. Proroctvá bohov o Kristovi, podľa Porphyria.

19.25. Niet pravých čností tam, kde niet pravého náboženstva

Akokoľvek je chválitebné, že duch rozkazuje telu a rozum vášňam, predsa ak duch a rozum neslúžia Bohu, ako sám Boh rozkazuje, aby sa mu slúžilo, potom nemôžu dobre rozkazovať telu a vášňam. Veď akým pánom tela a vášní môže byť taký rozum, ktorý nepozná pravého Boha a nepoddáva sa jeho moci, ale vydáva sa napospas nerestným démonom. Preto ani čnosti, ktoré sa zdá mať, ktorými rozkazuje telu a vášňam, aby niečo dosiahol alebo udržal, ak ich nevzťahuje na Boha, sú skôr neresťami ako čnosťami. Hoci niektorí myslia, že čnosti sú vtedy pravé a počestné, keď sa uskutočňujú len pre ne same a keď sa nepožadujú pre nič iného, aj vtedy sú len nadutými a pyšnými, a aj vtedy sú skôr neresťami ako čnosťami. Tak ako nie je z tela, ale nad telom, čo dáva telu život, tak isto nie je z človeka, ale nad človekom, čo dáva človekovi blažený život. A nielen človekovi, ale aj ktorýmkoľvek nebeským mocnostiam a silám.

19.26. Pokoj bezbožníkov slúži aj božiemu štátu.

19.27. Pokoj sluhov božích a jeho nedokonalosť na tejto zemi. (Obsah.)

19.28. Koniec bezbožných.

Pre tých zas, čo nepatria do božieho štátu, bude naopak: večné nešťastie, ktoré sa menuje aj druhou smrťou. Nemožno totiž hovoriť, že duša tam žije, keď je odlúčená od života božieho, ani že telo žije, keď je vystavené večným mukám. Táto druhá smrť bude ukrutnejšia preto, že sa nemôže skončiť smrťou (Zjav. 2, 11; 20, 6; 21, 8). Ako je nešťastie oprotivné šťastiu a smrť životu, podobne aj vojna sa zdá oprotivná pokoju, preto sa právom pýtame: keď sa hovorí s pochvalou o pokoji v krajine dobrých, opačne potom, aká to vojna bude v krajine zlých? Kto sa tak pýta, nech uváži, čo je vo vojne škodlivého a nebezpečného, a zbadá, že je to nepriateľstvo a srážka vecí medzi sebou. Aká ťažšia a príkrejšia vojna sa môže pomyslieť nad tú, v ktorej vôľa je nepriateľom utrpenia a utrpenie nepriateľom vôle tak, že nepriateľstvo oboch sa nekončí víťazstvom ani jednej, a kde sila bolesti tak naráža na samu prirodzenosť, že ani jedna nechce ustúpiť druhej? V tomto živote, keď sa prihodí taká srážka, to alebo bolesť zvíťazí, a smrť odníme človekovi cit, alebo prirodzenosť víťazí, a zdravie premôže bolesť. Lež tam zostane aj bolesť, aby trápila, aj prirodzenosť, aby cítila. Oboje neprestáva preto, aby neprestal ani trest. Do týchto cieľov, dobrých i zlých, jedných žiadaných, druhých obchádzaných, dôjdu ľudia súdom, dobrí do prvých, zlí do druhých. O tom súde, nakoľko Boh pomôže, budem rozprávať v nasledujúcej knihe.

____________________

Kniha dvadsiata

Prehľad dvadsiatej knihy

Keď sa chystám hovoriť o dni posledného súdu, čo Boh láskavo dovolí, a brániť tento deň proti bezbožníkom a neveriacim, najprv ako základ budovy musím uviesť božie svedectvá. Tí, čo nechcú veriť svedectvám, usilujú sa proti nim vystupovať ľudskými falošnými a klamlivými dôvodmi, aby dali iný smysel svedectvu svätých kníh, alebo popreli ich božský pôvod. Myslím si, že niet nikoho medzi smrteľníkmi, kto by tým slovám porozumel tak, ako boly povedané a veril by, že ich vypovedal najvyšší Boh prostredníctvom svätých duší, a predsa by sa im nepodvolil a nesúhlasil s nimi. Nezáleží na tom, či by to vyznal ústami, a či by sa pre nejakú chybu hanbil vyznať, alebo bál vyznať; alebo by sa s úpornosťou, podobnou šialenstvu, usiloval zo všetkých síl brániť to, o čom by bol presvedčený, že je falošné, proti tomu, o čom by dobre vedel a veril, že je pravdivé.

20.2. Rozdielnosť ľudských osudov má príčinu v božom súde. (Obsah.)

20.3. Šalamúnova mienka o dobrých a zlých z knihy Kazateľ. (Obsah.)

Najmúdrejší izraelský kráľ Šalamún, začal svoju knihu slovami: »Márnosť nad márnosti a všetko je márnosť« (Kaz. 1, 2). K tomu pripája ďalšie myšlienky o ľudskom živote, v ktorom nie je nič stáleho a trváceho. Múdry s bláznom majú často rovnaký osud na zemi. Ba dobrým sa často na zemi vodí zle, ako by boli zlými, a zlým sa často vodí dobre, ako by boli dobrými. Všetko je teda márnosť. Uprostred márnosti sa stráca aj človek, ktorý sa stal podobný ničomu. Záleží vždy na tom, či sa človek protiví pravde, alebo ju poslúchne, či je opravdivo zbožný, alebo nie. To nie pre pominuteľné dobro, alebo zlo, ale pre budúci súd, ktorým sa stane účastným na večnom dobru alebo zlu. Múdry končí svoju knihu takto: »Boj sa Boha a zachovávaj jeho prikázania, lebo to je celý človek; lebo všetko, čo sa deje, privedie Boh na súd« (Kaz. 12, 13—14). To je najkratšie, najpravdivejšie a najlepšie, čo možno povedať.

20.4. Svedectvo Starého i Nového zákona o poslednom súde.

20.5. Spasiteľove výroky o poslednom súde.

Sám Spasiteľ, keď vyčítal mestám, v ktorých robil veľké divy a ony predsa neverily, a pred ktorými dal prednosť cudzincom, hovorí: »No hovorím vám, že Tyru a Sidonu ľahšie bude v súdny deň ako vám«. A trochu ďalej inému mestu hovorí: »Ale vravím vám, krajine sodomskej bude v súdny deň ľahšie, ako tebe« (Mat. 11, 24). Tu celkom zreteľne predpovedá, že súdny deň príde. Na inom mieste hovorí: »Mužovia z Ninive povstanú proti tomuto pokoleniu pri súde a odsúdia ho; lebo konali pokánie na Jonášove kázanie, a tu je predsa niečo väčšie ako Jonáš. Kráľovná juhu povstane proti tomuto pokoleniu pri súde, a odsúdi ho; lebo ona od kraja sveta prišla vypočuť Šalamúnovu múdrosť, a hľa, tu je niečo väčšie ako Šalamún!« (Mat. 12, 41—42.) Dve veci sa učíme na tomto mieste: že súd príde a že príde so vzkriesením mŕtvych. Keď hovoril o Ninivčanoch a kráľovnej juhu, iste hovoril o mŕtvych, o ktorých predpovedá, že v deň súdu vstanú zmŕtvych. Nepovedal preto »odsúdia«, že by oni sami mali súdiť, ale v porovnaní s nimi budú tamtí zaslúžene odsúdení.

20.6. Prvé a druhé zmŕtvychvstanie. (Obsah.)

Slová Kristove: »Veru, veru, hovorím vám, blíži sa hodina, a už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú budú žiť. Lebo ako Otec má v sebe život, tak dal aj Synovi, aby mal v sebe život« (Ján 5, 25—26) sa nevzťahujú na druhé zmŕtvychvstanie, t. j. tiel, ktoré bude na konci sveta, ale na zmŕtvychvstanie duší, ktoré je už teraz. Lebo aj duše majú svoju smrť, ktorá je v hriechoch. Tou smrťou zomreli tí, o ktorých hovorí Pán: »Nechaj mŕtvym pochovávať mŕtvych« (Mat. 8, 22), aby mŕtvi na duši pochovávali mŕtvych na tele. Pre takýchto mŕtvych platia slová »blíži sa hodina, a už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú budú žiť.« Povedal, že »tí, čo počujú«, to znamená, že tí, ktorí uveria a vytrvajú až do konca. Za všetkých mŕtvych v hriechu zomrel jediný živý, t. j. ktorý nemal nijakého hriechu, a to Kristus. Ten preto zomrel, aby ostatní žili, t. j. aby umreli hriechom a žili jedine tomu, ktorý zomrel za všetkých.

O druhom zmŕtvychvstaní hovorí: »Nedivte sa teda, že sa blíži hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas; a tí, čo dobre robili, budú vzkriesení k životu, tí však, čo zlo páchali, budú vzkriesení k odsúdeniu« (Ján 5, 328, 29). Tieto slová vlastne značia, že každý, kto prvým zmŕtvychvstaním ožil, t. j. zmŕtvychvstaním z hriechu, len ten môže čakať, že aj druhé zmŕtvychvstanie ho privedie k životu a vyslobodí ho od zatratenia, druhej smrti. Takto sú teda dve zmŕtvychvstania: jedno zmŕtvychvstanie duše, ktoré je teraz, a druhé tela, ktoré sa uskutoční na konci sveta a po ňom bude nasledovať večný život pre tých, ktorí dobre robili, a večný trest pre tých, ktorí robili zle.

20.7. Čo hovorí Zjavenie Jánovo o dvoch zmŕtvychvstaniach a o tisíc rokoch?

O týchto dvoch zmŕtvychvstaniach hovorí apoštol Ján v knihe Zjavenia (Apokalypsis) tak, že niektorí z našich prvé zmŕtvychvstanie nepochopili, ale premenili ho na akési smiešne bájky. V spomenutej knihe hovorí apoštol Ján: »A videl som sostupovať s nebies anjela, ktorý mal kľúč podsvetia a veľkú reťaz v ruke. Uchopil draka, toho starého hada, to je čert a satan, sputnal ho na tisíc rokov a hodil do podsvetia, ktoré zatvoril a zapečatil nad ním, aby viac nezvádzal ľudí, kým sa nedovŕši tisíc rokov. Potom má byť na krátky čas vypustený. Uzrel som aj prestoly, na ktoré sadli tí, čo dostali právo súdiť. (Videl som) aj duše tých, čo boli sťatí pre svedectvo Ježišovo a pre slovo Božie; aj tých, čo sa neklaňali šelme, ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelá alebo na ruky. Tí ožili a kráľovali s Kristom tisíc rokov. Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený je a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moci, lež budú kňazmi Boha a (jeho) Pomazaného a budú s ním kráľovať tisíc rokov.« (Zjav. 20, 1—6.)

20.8. Priviazanie a odviazanie diabla.

20.9. Tisícročná ríša svätých s Kristom.

20.10. Zmŕtvychvstanie sa vraj týka len tela, a nie duše. (Obsah.)

Mnohí si myslia, že možno hovoriť len o zmŕtvychvstaní tela. Preto tvrdia, že aj pri prvom zmŕtvychvstaní ide vlastne len o vzkriesenie tela. Každé povstanie predpokladá pád. Pri smrti padne telo, ktoré sa ako mŕtvola volá »cadaver«, od slova cadere, padnúť. Takáto mienka sa celkom protiví slovám apoštolovým, ktorý hovorí o zmŕtvychvstaní duševnom. »Keď ste povstali s Kristom, myslite na to, čo je hore.« Podobne tvrdí ešte na mnohých iných miestach, napríklad: »Kto stojí, nech dá pozor, aby nepadol« (I. Kor. 10, 12). Tu apoštol celkom iste nemyslí na telesný pád, ale na duševný. A keď je duševný pád, musí byť aj duševné zmŕtvychvstanie. Slová Zjavenia: »Nad tými druhá smrť nemá moci, lež budú kňazmi Boha a jeho Pomazaného a budú s ním kráľovať tisíc rokov« (Zjav. 20, 6), nevzťahujú sa len na biskupov a kňazov, ale na všetkých veriacich, lebo sú údmi jedného Kňaza, Krista, ako to naznačuje aj apoštol Peter: »Svätý národ a kráľovské kňazstvo« (I. Petr. 2, 9).

20.11. Gog a Magog sa pričinením diabla ukážu na konci sveta, aby prenasledovali Cirkev.

20.16. Nové nebo a nová zem.

20.17. Večné oslávenie Cirkvi po konci sveta.

20.18. Slová apoštola Petra o poslednom súde.

20.19. Pavol apoštol hovorí o Antikristovi.

Vidím, že budem musieť vynechať mnoho slov apoštolov a evanjelistov o božom súde, aby som priveľmi nešíril rozsah tejto knihy. Nijako však nemôžem vynechať Pavla apoštola, ktorý v liste Solúnčanom takto hovorí: »Žiadame vás, bratia, aby ste sa vo veci príchodu Pána nášho Ježiša Krista, keď sa my všetci vôkol neho shromaždíme, nedali tak ľahko vo svojom presvedčení sklátiť a zastrašiť, ani nijakým duchom, ani nijakou náukou ani nijakým listom údajne naším, ako by deň Pánov už nastával. Nedajte sa nijako nikomu oklamať! Prv totiž musí prísť odpadnutie od viery a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť Bohu a povyšovať sa nad všetko, čo nazývajú Bohom a čo uctievajú. Ba posadí sa aj do chrámu božieho a bude sa vyhlasovať za Boha. Vari sa už nepamätáte, že som vám o tom hovoril, keď som bol u vás? A teraz hádam viete, čo ho zadržuje, aby sa hneď zjavil. Tajomstvo neprávosti už účinkuje, ale prv ešte musí byť odstránený ten, čo je tomu na prekážke. Len potom sa zjaví ten bezbožník, ktorého Pán Ježiš zahubí dychom svojich úst a zničí pri svojom slávnom príchode. Tamten so Satanovou pomocou príde so všetkými prejavmi moci, znameniami, lživými zázrakmi a so všetkými nešľachetnými klamstvami k tým, čo majú zahynúť, lebo nemali lásky k pravde, ktorá ich mala spasiť. Preto Boh na nich dopúšťa zvodnú moc, aby uverili lži a boli odsúdení všetci tí, čo neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.« (II. Tes. 2, 1—12.)

20.20. Apoštol Pavol hovorí o zmŕtvychvstaní.

V druhom liste Solúnčanom apoštol nič nehovorí o zmŕtvychvstaní. Avšak v prvom liste Solúnčanom takto hovorí: »Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, žeby ste sa nermútili, ako tí, čo nemajú nijakej nádeje. Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych, tak veríme, že Boh tých, čo zosnuli v Ježišovi, privedie s ním. A hovoríme vám slovami samého Pána: My, čo zostaneme nažive až do príchodu Pánovho, nepredídeme tých, čo už zosnuli. Keď totiž sám Pán sostúpi s nebies, len čo zaznie povel a hlas archanjela a hlahol božej trúby, najprv vstanú zmŕtvych tí, čo zosnuli v Kristovi, a potom my, čo žijeme a zostaneme, spolu s nimi budeme uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi. Potom budeme navždy s Pánom.« (I. Tes. 4, 13—17.) Tieto slová apoštolove celkom jasno ukazujú na budúce zmŕtvychvstanie, keď príde Kristus súdiť živých i mŕtvych.

20.21. Izaiáš hovorí o súde a zmŕtvychvstaní.

20.22. Príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých. (Obsah.)

Ako si máme predstaviť príchod svätých, aby uvideli potrestanie zlých? Či azda hmotným pohybom opustia blažené sídla? Isteže nie! Bude to len duchovné poznanie. Tí, čo sú potrestaní, nevedia, čo sa robí okrem nich, v blaženosti. Tí zas, čo sú v blaženosti, vedia aj to, čo sa deje mimo nich, v treste. Keď to mohli poznať už proroci, tým viac môžu svätí, ktorým je Boh všetkým vo všetkom. Výklady o nevyhasínajúcom ohni a stále živom červe sú rozdielne. Niektorí to vzťahujú len na telo, iní zas len na dušu, ešte iní oheň vzťahujú na telo a červa na ducha. To je aj pravdepodobnejšie.

20.23. Danielovo proroctvo o Antikristovi a súde. (Obsah.)

20.24. Proroctvo Dávidových žalmov o konci sveta a súde. (Obsah.)

20.25. Proroctvo Malachiášovo o poslednom súde. (Obsah.)

20.26. Obety, ktoré prinesú svätí.

20.27. Oddelenie dobrých od zlých pri poslednom súde. (Obsah.)

Aj nasledovné slová, ktoré uvediem z proroka Malachiáša, treba rozumieť o poslednom súde a o rozdelení dobrých a zlých podľa zásluh. Slová sú tieto: »A tí budú, hovorí Pán zástupov, v deň, ktorý ja učiním, mojím zvláštnym ľudom; a budem ich šetriť tak, ako muž šetrí svojho syna, ktorý mu slúži. A obrátite sa a uvidíte, aký je rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným; a medzi tým, ktorý slúži Bohu, a tým, ktorý mu neslúži. Lebo hľa, príde deň, horiaci ako pec; a budú všetci pyšní a tí, ktorí páchajú neprávosť, ako strnisko; a zapáli ich deň, ktorý má prísť, vraví Pán zástupov, ktorý im nenechá ani koreňa ani ratolesti. Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti a zdravie bude na jeho krídlach; a vyjdete a budete mu v ústrety poskakovať ako vykŕmené telce. A pošliapete bezbožných ako popol pod pätou svojich nôh v deň, ktorý ja učiním, hovorí Pán zástupov.« (Mal. 3, 17—18; 4, 1—3.)

20.28. Mojžišov zákon treba chápať duchovne. (Obsah.)

Keď prorok dodáva: »Pamätajte na zákon Mojžiša, môjho sluhu, ktorý som mu dal na Horebe pre všetkého Izraela, ustanovenia a súdy« (Mal. 4, 4), je to poukaz, aby zákon chápali duchovne a aby porozumeli, že Kristus príde rozdeliť dobrých a zlých. Nie nadarmo vyčituje Kristus Židom: »Keby ste Mojžišovi verili, aj mne by ste uverili, lebo on o mne písal« (Ján 5, 46). Židia chápali Zákon telesne, a len to ich mohlo priviesť ku takým uzáverom, ako hovorí Písmo: »Márny je, kto slúži Bohu; aký úžitok máme z toho, že sme zachovávali prikázania a že sme chodili v smútku pred Pánom zástupov?« (Mal. 3, 14.) Preto musí prorok predpovedať posledný súd a všetko, čo s ním súvisí, totiž odplatu dobrých a zlých, aby sa nezdalo, že naozaj sa lepšie vodí tým, ktorí Bohom pohŕdajú. Po poslednom súde sa ukáže na viditeľnej biede zlých a na viditeľnom šťastí dobrých, kto mal pravdu, kto robil múdrejšie, či ten, kto Bohu slúžil, alebo ten, kto si Boha nevšímal.

20.29. Eliášov príchod pred súdom a obrátenie Židov.

20.30. V Starom zákone nie je celkom zreteľne povedané, že súdiť bude Kristus, ale z niektorých výpovedí sa dá celkom určite uzatvárať na Krista.

____________________

Kniha dvadsiata prvá

Prehľad dvadsiatej prvej knihy

V tejto knihe bude reč o treste zatratených, ktorý musia podstúpiť po súde Ježiša Krista. Hovorím najprv o treste zatratených preto, aby potom lepšie vynikla a skôr sa uverila blaženosť dobrých, o ktorej budem hovoriť v poslednej knihe.

21.2. Ako môžu telá v ohni večne žiť?

Na čo poukážem, čím by som presvedčil nevercov, že oživené a žijúce ľudské telá nielen že smrťou nezaniknú, ale môžu aj trvať v mukách večného ohňa? Nechcú, aby sme sa v tom odvolávali na moc Všemohúceho, ale žiadajú, aby sme ich presvedčili nejakým príkladom. Keby sme im odpovedali, že jestvujú bytosti porušiteľné, lebo sú smrteľné, ktoré jednako v ohni žijú; že istý druh chrobákov žije v prameňoch horúcej vody, ktorej horúčavu človek neznesie; a tie chrobáky nielenže tam žijú, ale mimo tej horúčavy ani nemôžu žiť, to nám alebo neuveria, ak im to nemôžeme ukázať, alebo, ak by sme im to mohli aj ukázať, alebo hodnovernými svedkami dokázať, budú tvrdiť, že je to nedostatočný dôkaz, lebo spomenuté živočíchy nežijú ustavične a v takej horúčave žijú bez bolesti, lebo žijú v podmienkach, vhodných ich prirodzenosti. Ako keby nebolo neuveriteľnejšie žiť v takých podmienkach, ako v nich trpieť. Iste je čudné trpieť v ohni, a predsa žiť; ale čudnejšie je žiť v ohni, a netrpieť. Ak sa verí jednému, prečo by sa nemalo veriť aj druhému?

21.3. Či po telesných bolestiach nasleduje vždy telesná smrť? (Obsah.)

21.5. Príčinu mnohých úkazov nemožno spoznať, a predsa ich skutočnosť je nepochybná.

21.6. Nie všetky divy sú prirodzené: niektoré sú dielom ľudského ducha, niektoré zas diabla. (Obsah.)

21.8. Nie je protiprirodzené, ak v nejakej veci, ktorej prirodzenosť je známa, začne byť niečo odlišné od toho, čo je známe. (Obsah.)

Naši nepriatelia nechcú uznať, aby mohli telá v treste stále horieť a nezhorieť a trpieť a nezomrieť, lebo vraj nemožno zmeniť prirodzenosť akejkoľvek veci, ktorá musí byť len taká, aká je. Keby uznali naše sväté knihy a to, čo je v nich, našli by tam, že napríklad ľudská prirodzenosť bola iná pred hriechom a iná po ňom a celkom iná bude po zmŕtvychvstaní. Musíme preto z ich kníh dokázať, že nejaká vec môže mať v sebe niečo iného, čo predtým nemala. Nejdem spomínať všetko, ale aspoň niečo. V knihe Marca Varra, nadpísanej »De gente populi Romani« — O pôvode rímskeho národa — sa tvrdí, že raz sa ukázal na hviezde Večernici zvláštny znak, akého nebolo nikdy predtým ani potom, totiž zmenila svoju farbu, beh, rozmery, vlastnosti. Teda môžme povedať podľa toho, že zmenila svoju prirodzenosť, lebo nadobudla vlastnosti, ktorých predtým nemala. A tak by sme mohli pokračovať. Nám však stačí vedomie, že nič nemôže byť protiprirodzené, čo sa stalo podľa božej vôle. A Boh môže zmeniť aj prirodzenosť vecí, totiž dať im také vlastnosti, ktorých predtým nemaly, lebo ak vedel a mohol stvoriť prirodzenosť vecí, iste tým skôr je v jeho moci, aby zmenil prirodzenosť vecí. A tak aj telám vo večnosti môže dať nové vlastnosti, ktoré predtým nemaly a ktoré sú nám podľa nášho náhľadu pozemského čudnými, ba zdajú sa nám aj nemožnými.

21.9. Peklo a večné tresty.

21.10. Či pekelný oheň páli aj zlých duchov, ktorí nemajú tela?

21.11. Či spravodlivosť žiada, aby dĺžka trestov bola toľká ako dĺžka hriechov?

21.17. Niektorí si myslia, že nikto nebude naveky zatratený. (Obsah.)

21.19. Niektorí aj bludárom pripisujú beztrestnosť všetkých hriechov. (Obsah.)

Niektorí tvrdia, že nie všetci ľudia budú z trestu vyslobodení, ale len tí, čo boli pokrstení a účastnia sa na prijímaní Tela Kristovho, nech už vraj akokoľvek žili, alebo v akejkoľvek heréze. Pritom sa odvolávajú na Kristove slová: »Ale je chlieb, ktorý sostupuje s neba a kto bude z neho jesť, neumrie. Ja som ten živý chlieb, ktorý som sostúpil s neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky.« (Ján 6, 50—52.)

21.20. Niektorí sľubujú odpustenie len tým, ktorí boli po katolícky pokrstení.

Opäť niektorí sľubujú odpustenie večného trestu nie všetkým tým, ktorí majú krst Kristov a sviatosť jeho Tela, ale len samým katolíkom, hoci, by aj zle žili, lebo nielen vo sviatosti, ale skutočne požívali Telo Kristovo, umiestení v jeho tele, o ktorom hovorí apoštol: »Jeden chlieb, jedno telo sme mnohí« (I. Kor. 10, 17). Takí, hoci by neskôr upadli do bludu alebo do nejakej pohanskej modloslužby, keď len v tele Kristovom, čiže v katolíckej Cirkvi prijali krst Kristov a požívali Telo Kristovo, nezomrú naveky, ale prv alebo neskôr dosiahnu večný život. A všetka tá bezbožnosť, nech už bude koľkákoľvek, nezapríčiní im večnosť trestu, ale len jeho dĺžku a veľkosť.

21.21. Mienka, že spasení budú len tí, ktorí vytrvali v katolíckej viere. (Obsah.)

Sú aj takí, ktorí zo slov: »Kto vytrvá, bude spasený«, chcú dokázať, že každý, kto vytrvá v katolíckej viere, bude spasený, bez ohľadu na to, či bol zlý, alebo dobrý. Túto svoju nesprávnu mienku odvodzujú zo slov Písma: »Lebo nikto nemôže položiť iný základ, ako ten, čo je položený, a to je Ježiš Kristus. Či na tomto základe stavia niekto zo zlata, striebra, drahokamov, dreva, sena, slamy, každého dielo vyjde najavo. Ukáže sa to v ten deň, ktorý sa zjaví v ohni, a v tom ohni bude preskúšané dielo každého, aké je. Ak niekoho dielo, ktoré postavil, zostane, dostane odmenu; ak niekoho dielo zhorí, utrpí škodu. On sám sa zaiste zachráni, ale iba ako z ohňa.« (I. Kor. 3, 11—15.)

21.22. Náhľad, že zlé skutky, konané súčasne so skutkami milosrdenstva, nebudú predmetom súdu. (Obsah.)

Počul som aj o takých, ktorí hovorili, že len tí budú trpieť vo večnom ohni, ktorí zanedbali robiť skutky milosrdenstva za svoje hriechy, podľa slov apoštola: »Súd zas bez milosrdenstva tomu, kto nečinil milosrdenstvo« (Jak. 2, 13). Podľa toho vraj každý, nech už viedol akýkoľvek život, len nech konal skutky milosrdenstva, nech dával almužny, bude pozbavený večného trestu, buď tak, že mu bude celkom odpustený, alebo mu bude skrátený. Preto vraj aj sudca na poslednom súde pripomína najmä skutky milosrdenstva, a ony sú tam príčinou spasenia, alebo zatratenia. Na všetky dosiaľ spomenuté námietky chcem odpovedať a tým s pomocou božou zakončiť túto knihu.

21.23. Vyvrátenie mienky, že trest nebude večným ani pre diablov, ani pre ľudí.

21.24. Vyvrátenie mienky, že pri poslednom súde budú všetci oslobodení na príhovor svätých. (Obsah.)

21.25. Vyvrátenie námietky, ako by sviatosti samy vsebe mohly zachrániť človeka pred zatratením.

21.26. Čo znamená mať Krista za základ?

Zostáva odpovedať ešte tým, ktorí hovoria, že vo večnom ohni budú horieť len tí, ktorí zanedbávali udeľovať patričné almužny za svoje hriechy, preto vraj, lebo apoštol Jakub hovorí: »Súd bez milosrdenstva tomu, kto nečinil milosrdenstvo« (2, 13). Kto však činil, tvrdia, hoci ani nepolepšil svoje zlé mravy, ale hanebne a bezbožne žil pri svojich skutkoch milosrdenstva, nad tým bude súd milosrdný, takže buď nebude vôbec zatratený, buď po istom čase bude vyslobodený zo zatratenia. Preto veria, že Kristus pri poslednom súde rozdelí ľudí len podľa konania alebo zanedbávania skutkov milosrdenstva, jedných napravo, druhých naľavo, jedných pošle do večného kráľovstva, druhých do večného zatratenia. Aby zas každodenné hriechy, ustavične páchané, hoci by boly akékoľvek a koľkokoľvek by ich bolo, mohly byť odpustené almužnami, k tomu, pomáha, ako hovoria, modlitba, ktorú naučil sám Pán a ktorá je svedkom toho. Ako niet dňa, hovoria, v ktorom by sa kresťania nemodlili tú modlitbu, tak niet ani každodenného akéhokoľvek hriechu, ktorý by sa nedopustil, keď hovoríme »Odpusť nám naše viny«, ak sa len usilujeme splniť, čo nasleduje »ako i my odpúšťame svojim vinníkom« (Mat. 6, 12). Tvrdia, že Pán nehovorí: Ak odpustíte ľuďom hriechy, aj vám odpustí Otec každodenné malé hriechy, ale hovorí: »Odpustí vám vaše hriechy.« A akékoľvek by vraj boly, hoci aj najväčšie a denne páchané, a hoci by sa nik nestaral napraviť sa, môžu sa vraj odpustiť almužnou, ktorá je v ochotnom odpustení bližnému.

Ako sme sľúbili v predchádzajúcej knihe, táto posledná kniha bude obsahovať rozpravu o večnej blaženosti božieho štátu. Blaženosť to sa nemenuje preto večnou, ako by po mnoho a mnoho vekoch mala predsa len niekedy skončiť, lež preto, že je v evanjeliu napísané: »A jeho kráľovstvu nebude konca« (Luk. 1, 33). Ani tak sa to nemá rozumieť, že kým jedni zomierajú, druhí nastupujú rodením a tak vzniká zdanie večnosti, ako napríklad pri strome, ktorý sa neustále zaodieva novým lístím, zdanlivo zostáva tá istá zeleň, kým jedny listy opadávajú a druhé znovu rastú a zachovávajú tú istú tiennosť; ale v tom štáte všetci obyvatelia budú nesmrteľní a dosiahnu tam to, čo svätí anjeli nikdy nestratili. Urobí to všemohúci Boh, zakladateľ toho štátu. Sľúbil to a nemôže klamať a dosvedčil to aj tým, že už uskutočnil mnoho sľúbeného aj nesľúbeného.

22.2. Večnosť a nemeniteľnosť božej vôle. (Obsah.)

22.3. Prisľúbenie večnej blaženosti svätým a zatratenia bezbožným.

22.4. Vyvrátenie námietky, že sa ľudské telo nemôže preniesť do neba.

22.5. Niektorí neveria v zmŕtvychvstanie tiel, hoci skoro celý svet v to verí.

22.7. Viera v Krista je dielom božím. (Obsah.)

Je až smiešne hovoriť súčasne o falošnom božstve Romulovom a o božstve Kristovom. Romulus žil šesťsto rokov pred Cicerom a jeho doba bola už veľmi pokročilá, odmietala a vysmievala všetko nemožné. Za čias Augustových, Tiberiových bola vzdelanostná úroveň ešte vyššia. Ľudský duch by sa vtedy bol ešte silnejšie postavil proti viere v zmŕtvychvstanie a nanebevstúpenie Kristovo, keby sa pravdivosť tej veci nebola dokázala zázrakmi, ktoré videli ľudia na vlastné oči. Len tak sa mohlo stať, že túto vieru prijalo mnoho ľudí a nevedelyo ju vykoreniť nijaké prenasledovania. Viera v zmŕtvychvstanie a v nesmrteľnosť tela v novom svete sa rozšírila po celej zemi. Čítaly sa proroctvá a ich spĺňanie len podporovalo vieru v Krista, až sa veriacim vzdala celá zem, ktorá len nedávno proti nim zúrila prenasledovaním.

22.8. Zázraky sa staly preto, aby svet uveril v Krista, ale neprestávajú sa diať aj ďalej.

Vyčitujú nám, prečo sa vraj teraz nedejú zázraky, o ktorých hlásate, že sa staly? Mohol by som povedať, že zatiaľ, kým svet uveril, boly potrebné, aby svet uveril. Kto ešte aj teraz žiada zázraky, aby uveril, už to samo je zázrakom, že niekto neverí, keď svet verí. To len preto hovoria, aby sa nemuselo veriť, že aj vtedy sa dialy zázraky. Odkiaľ je to, že celý svet s toľkou vierou ospevuje nanebevstúpenie Kristovo v tele? Ako to, že v pokrokových časoch, ktoré zavrhovaly všetko nemožné, bez akýchkoľvek zázrakov omnoho zázračnejšie uveril svet neuveriteľné? Či azda preto sa uverilo, že tie pravdy boly uveriteľné? V takom prípade, prečo oni sami neveria? Krátko shrnieme svoje dôvody. Alebo neuveriteľné veci, ktoré sa staly a videly, pripravily vieru neuveriteľnej veci, ktorá sa nevidela; alebo bola vec natoľko uveriteľná, že nepotrebovala nijaké zázraky na presvedčenie ľudí, potom však usvedčuje hanbou neveru tých ľudí. Toto by som mohol povedať na zavrátenie tých najmárnejších. Zázrakov bolo veľmi mnoho a všetky vydávaly svedectvo veľkému zázraku a tak vážnemu, aby nebolo možno poprieť, že Kristus v tom istom tele, v ktorom vstal zmŕtvych, v tom aj do neba vstúpil. V tých istých knihách, ktorých hodnovernosť je nad všetku pochybnosť, napísané je všetko: aj to, čo sa stalo, aj na potvrdenie čoho sa to stalo. Tie zázraky sa staly známymi, aby upevnily vieru a skrze vieru, ktorú upevnily, staly sa ešte známejšími. Čítajú ich národy, aby v ne uverily, a neboly by čítané, keby sa v ne neverilo. Veď aj dnes sa dejú zázraky v mene Kristovom buď sviatosťami, buď modlitbami alebo pamiatkami jeho svätých, ale nebývajú tak rozhlásené, aby požívaly toľkú slávu ako tamtie. Kánon svätých Písem, ktorý musel byť určený, zapríčiňuje, že o tých zázrakoch sa všade nahlas číta a tak vnikajú do pamäti všetkých ľudí na svete. Lenže tieto zázraky (t. j. nové) sú známe iba tam, kde sa stanú, sotva v tom istom meste alebo na blízkom okolí. Lebo aj tam nie mnohí vedia o nich, mnohí o nich nepočujú, najmä keď je to veľké mesto. Okrem toho, ak sa o tom hovorí inde a iným, taká povesť nemá už tej sily, aby sa tomu verilo ľahko a bez pochybovania, hoci by to hneď hovorili praví kresťania pravým kresťanom.

22.9. Zázraky na príhovor mučeníkov sú svedectvom viery v Krista. (Obsah.)

Všetky zázraky, ktoré sa staly na príhovor mučeníkov, vydávajú svedectvo o viere mučeníkov v Krista, ktorou sa hlása, že Kristus vstal zmŕtvych v oslávenom tele a v takom tele aj vstúpil do neba. Mučeníci sa stali mučeníkmi pre túto vieru, a preto sú svedkami viery. Pre tú vieru brali na seba nenávisť a krutosť sveta a svet premohli nie vojnou, ale svojou smrťou. Keby nebolo Kristovho zmŕtvychvstania, alebo keby sa nebolo splnilo to, čo o ňom predpovedali proroci, ako by sa mohly také zázračné veci diať na príhovor mŕtvych, ktorí za tú vieru položili život? Je ľahostajné, kto priamo robí tie zázraky, či Boh sám, či anjeli alebo duch mučeníkov. Hlavné je to, že všetky zázraky sú dôkazom viery v zmŕtvychvstanie Kristovo.

22.10. Zázraky mučeníkov si zaslúžia skôr úctu ako zázraky démonov. (Obsah.)

22.11. Platónici myslia, že udržanie zemského tela v nebi je neslučiteľné s prirodzenou váhou. (Obsah.)

22.13. Či vstanú zmŕtvych aj predčasne narodení? (Obsah.)

22.14. Aké telo budú mať deti pri zmŕtvychvstaní? (Obsah.)

Pri deťoch vôbec nepochybujem, že nevstanú zmŕtvych v tom slabučkom a malom tele, v ktorom zomrely. Dostanú zásahom božím naraz také telo, aké by im bolo pomaly narástlo v neskoršom veku. V slovách Pánových: »Ani vlas sa vám s hlavy nestratí« je len potvrdenie toho, že sa nič nestratí z toho, čo bolo. Lenže tými slovami sa nepopiera, že nepribudne nič, čo nebolo. Keď zomrelo nemluvňa, nebolo v ňom ešte dokonalosti telesnej, ktorá sa nadobudne vlastne vtedy, keď telo prestane rásť. Tú dokonalosť v zárodku majú všetci, ale nie všetci v dokonalosti. Len rokami sa uskutoční to, čo bolo dané už v zárodku. Keď máme pred očami tú vrodenú možnosť rastenia, nemusíme sa obávať zmŕtvychvstania, lebo Boh bude vedieť urobiť, aby každý dorástol náhle na patričnú mieru, keď vedel z ničoho stvoriť všetko.

22.15. Či telá vzkriesených budú mať rozmery tela Pánovho? (Obsah.)

Kristus vstal zmŕtvych v takej telesnej veľkosti, v akej zomrel. Nemožno predpokladať, že telo Kristovo pri všeobecnom zmŕtvychvstaní bude mať inú veľkosť, ako malo. Keby sme povedali, že telá všetkých ľudí musia byť privedené na mieru tela Kristovho, potom niektorí, ktorí boli väčší, ako bol on, museli by niečo zo svojho tela stratiť, a tak by nebolo pravdou, že ani vlas s hlavy sa nestratí. Každý dostane svoje vlastné telo, aké mal v mladosti, aj keď zomrel ako starec, alebo aké by bol mal v mladosti, ak zomrel prv. Slová o »miere plného vzrastu Kristovho«, ak sa vzťahujú na zmŕtvychvstanie, treba tak rozumieť, že telá vstanú v dospelom veku, v takom, ako bol Kristus, keď zomrel a vstal zmŕtvych.

22.16. Ako treba rozumieť podobnosť vzkriesených s obrazom Syna Božieho? (Obsah.)

Slová apoštolove o podobnosti s obrazom Syna Božieho (Rim. 8, 29) sa dajú rozumieť o vnútornom človekovi. To má na mysli, keď na inom mieste hovorí: »Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa a obnovte si myseľ« (Rim. 12, 2). Čím sa teda premeníme, aby sme neboli podobní tomuto svetu, tým sa vlastne stávame podobní Synovi Božiemu. Možno slovám aj tak rozumieť, že ako sa nám Kristus pripodobnil v smrteľnosti, tak sa mu my máme pripodobniť v nesmrteľnosti. Ak však predsa chceme rozumieť slová o zmŕtvychvstaní, týkajú sa nie rozmerov tela, ale veku. Všetci teda vstanú zmŕtvych v takých rozmeroch tela, aké mali v dospelosti, alebo aspoň aké by boli mali v dospelosti. Pravda, ani na tom by nebolo nič zlého, keby všetci mali potom také telá, v akých zomreli, teda aj detské, alebo starecké, lebo veď potom nebude nijakej nedokonalosti ani v týchto telách.

22.17. Či ženy vstanú vo svojom tele, rozdielnom podľa pohlavia? (Obsah.)

22.18. O dokonalom mužovi Kristovi a o jeho tele, Cirkvi.

22.19. Pri zmŕtvychvstaní sa stratia všetky telesné vady.

22.20. Pri zmŕtvychvstaní sa k telu vráti všetko, čo k nemu patrilo.

22.21. Nové duchovné telo, na ktoré sa zmení telo svätých.

22.22. Bieda a zlo, do ktorého upadlo ľudské pokolenie po hriechu.

22.23. Zvláštne útrapy spravodlivých, okrem tých, ktoré majú dobrí a zlí spoločné. (Obsah.)

Okrem útrap tohto života, ktoré sú spoločné dobrým aj zlým, dobrí majú ešte zvláštne svoje ťažkosti v boji proti hriechom uprostred pokušení a nebezpečenstiev. Telo sa ustavične búri proti duchu a duch proti telu a toto ustavičné napätie núti mať sa na pozore, aby človek nepodľahol žiadostivosti. A v tomto ustavičnom pokušení k všelijakým väčším-menším nedostatkom a chybám musíme sa mať na pozore, aby sme svoje prípadné víťazstvá nepripisovali svojim silám, ale milosti toho, o ktorom hovorí apoštol: »Vo všetkom tom slávne víťazíme pomocou toho, ktorý nás miloval« (Rim. 8, 37). Aj keď víťazne bojujeme proti chybám a nedokonalostiam, ešte vždy máme príčinu prosiť: »Odpusť nám naše viny.« V budúcom živote nebude nijakých bojov, nijakých chýb a nedokonalostí, ktorých by vôbec nebolo, keby ľudská prirodzenosť bola zostala taká neporušená, aká bola stvorená na začiatku.

22.24. Aj tento biedny pozemský život obdaroval Boh mnohými dobrami.

Uvažujme teraz o tom, že biedny život ľudského pokolenia, v ktorom sa ukazuje spravodlivosť trestajúceho Boha, je naplnený mnohými a mnohorakými dobrami, danými nám dobrotou Boha, ktorý riadi všetko svoje stvorenie. Ponajprv nechcel odvolať po hriechu to požehnanie, ktoré vyhlásil ešte pred hriechom, keď povedal: »Rastnite, množte sa a naplňte zem« (Gen. 1, 28). A tak aj v odsúdenom pokolení zostala darovaná plodnosť. Skaza hriechu nemohla v nás zničiť tú prepodivnú silu semien, a ešte podivuhodnejšiu, ktorou sa semená v nás utvárajú, silu vloženú a ako by votkanú do ľudského tela, čím nám je súčasne vtlačená aj nevyhnutnosť smrti. Oboje plynie ako by jedným prúdom a tokom v ľudskom pokolení. Zlo si priberáme od svojho rodiča, dobro zas nám udeľuje Stvoriteľ. V prvotnom zle sú dve veci: hriech a trest. V prvotnom dobre iné dve veci: množenie a stvárňovanie. Treba sa však držať predmetu, o ktorom sme začali hovoriť, keď sme už o zlých veciach, z ktorých jedna pochádza z našej opovážlivosti, t. j. hriech, druhá z božieho výroku, t. j. trest, nadostač hovorili. Veď sme si zaumienili hovoriť o božích dobrodeniach, ktoré udelil Boh aj skazenej a odsúdenej prirodzenosti a ešte aj udeľuje. Keď odsúdil ľudskú prirodzenosť na trest, nevzal jej všetko, čo jej predtým dal, lebo už by jej vôbec nebolo, ale ju ani nevyňal zpod svojej moci, hoci za trest dal aj diablovi istú moc nad ňou, lebo ani samého diabla nevyňal zpod svojej vlády. Totiž aj to, aby sama prirodzenosť diablova jestvovala, môže len ten urobiť, ktorý má najdokonalejšie bytie a dáva bytie všetkému, čo jestvuje akýmkoľvek spôsobom.

22.25. Zanovitosť tých, ktorí nechcú uveriť v zmŕtvychvstanie. (Obsah.)

22.30. Večná blaženosť a večný odpočinok božieho štátu.